Uznesenie – Ostatné ,
Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, January 31, 2024

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 21CoCsp/7/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6121506624
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 01. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Brišková
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2024:6121506624.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Briškovej a členiek
senátu JUDr. Zlatice Javorovej a JUDr. Bibiány Ťažiarovej v spore žalobkyne: EOS KSI Slovensko,
s.r.o., Prievozská 2, Bratislava – mestská časť Ružinov, IČO: 35 724 803, zastúpenej: Remedium Legal,
s.r.o., Prievozská 2, Bratislava – mestská časť Ružinov, IČO: 53 255 739, proti žalovanej: A. B., nar.
XX.XX.XXXX, bytom C. X, D., o 3.624,49 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovanej proti rozsudku

Okresného súdu Galanta zo dňa 16. mája 2023, č. k. 8Csp/197/2021-391, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom prvom výroku o uložení povinnosti žalovanej
zaplatiť žalobkyni 3.441,06 eur, úrok z omeškania vo výške 251,07 eur, úrok z omeškania vo výške 5
% ročne zo sumy 837,99 eur od 31.1.2023 do zaplatenia (I.) a v treťom výroku o náhrade trov konania
(III.) r u š í a vec vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie prvým výrokom uložil povinnosť žalovanej zaplatiť
žalobkyni sumu 3.441,06 eur, úrok z omeškania vo výške 251,07 eur, úrok z omeškania vo výške 5
% ročne zo sumy 837,99 eur od 31.1.2023 do zaplatenia, mesačnými splátkami vo výške 171 eur od
júna 2023 do zaplatenia, pod stratou výhody splátok v prípade nezaplatenia jednej splátky (I.); druhým
výrokom konanie čiastočne zastavil o sumu 2.746 eur (II.) a o náhrade trov konania tretím výrokom
rozhodol tak, že žalobkyňa má voči žalovanej právo na náhradu trov konania vo výške 100 %, o ktorých

bude rozhodnuté osobitným uznesením (III.). Rozhodnutie odôvodnil ust. § 52 ods. 1, 2, § 53 ods. 9,
§ 565 O. z. (Občiansky zákonník č. 40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov), § 1 ods. 1, 2, § 9 ods.
1, 2 písm. a) až k) ZoSÚ (zákon č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a
pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov), §
3 ods. 1 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho
zákonníka v znení neskorších predpisov, § 92 ods. 8 ZoB (zákon č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov), § 145 ods. 2 CSP (Civilný sporový
poriadok č. 160/2015 Z. z. v znení neskorších predpisov).

2. Vecne zdôvodnil uzavretou zmluvou o poskytnutí spotrebiteľského úveru dňa 4.6.2015 medzi právnou
predchodkyňou žalobkyne (VÚB banka, a.s.) a žalovanou, na základe ktorej bol žalovanej poskytnutý
bezúčelový úver vo výške 10.000 eur, ktorý sa zaviazala splácať mesačnými splátkami vo výške 169,85

eur, po dobu 108 mesiacov. Súd prvej inštancie mal za preukázané, že poskytovateľ úveru postupoval
s odbornou starostlivosťou pri zisťovaní bonity klienta (žalovanej), keď vychádzal z údajov žalovanej o jej
priemernom mesačnom príjme 640 eur netto, z celkového príjmu domácnosti 2.500 eur, osobného stavu
žalovanej (vydatá, dve vyživovacie povinnosti), ako i úverového zaťaženia (567 eur hypotéka na byt).
Dopytom z úverového registra veriteľ zistil existenciu ďalších úverov spolu vo výške 914 eur. Maximálne
splátkové zaťaženie predstavovalo 55 % z akceptovaného príjmu. Finančný zostatok po odrátaní splátky

úveru, neprekračoval v prípade žalovanej maximálne splátkové zaťaženie. Za hrubé porušenie zo strany
veriteľa sa považuje postup, keď veriteľ nemá žiadne údaje o príjmoch, výdavkoch, rodinnom staveklienta, neprihliada na údaje z databázy alebo registra na účel posudzovania schopnosti spotrebiteľa
splácať úver, čo nebol daný prípad.

3. Súd prvej inštancie mal za preukázané aj splnenie zákonom stanoveného podmienok pre postúpenie
bankovej pohľadávky v danej spotrebiteľskej veci. Konštatoval, že žalovaná bola v omeškaní so
splnením čo i len časti svojho peňažného záväzku nepretržite dlhšie ako 90 dní a právnou
predchodkyňou žalobkyne bola vyzvaná na úhradu omeškaných splátok. Dospel tiež k záveru, že
poistenie schopnosti splácať úver bolo dojednané fakultatívne. Úver bolo možné poskytnúť za rovnakých

podmienok aj bez poistenia (čl. 1 bod 8 zmluvy o úvere). Preto poistenie sa do výpočtu celkových
nákladov nezapočítalo (na podporu svojej argumentácie označil rozhodnutie Krajského súdu v Nitre sp.
zn. 6Co/121/2018). Celková čiastka, ktorú mala dlžníčka uhradiť, predstavovala 17.668,31 eur (pri počte
108 splátok výška jednej splátky činila 161,7436 eur, zaokrúhlená na sumu 161,75 eur, pričom rozdiel
činil 0,69 eur, ktorý žalovaná nebola povinná uhradiť). Zanedbateľné rozdiely vo výške RPMN podľa
názoru súdu prvej inštancie nebolo možné považovať za flagrantné porušenie a klamanie spotrebiteľa.

Rovnako je tomu aj pri údajoch o celkovej čiastke, ktorú má spotrebiteľ zaplatiť.

4. Námietku žalovanej, že hoci uzavrela úverovú zmluvu na sumu 10.000 eur, reálne mohla čerpať
len 9.800 eur, súd prvej vyhodnotil ako nedôvodnú. Žalovaná si zvolila ako formu splácania úveru
a ostatných záväzkov inkaso z účtu uvedeného v záhlaví zmluvy. Platba inkasom znamená, že ak sa

zadá banke príkaz inkasom, finančnú čiastku pošle banka na účet príjemcu. Výšku platby neurčuje
zákazník – majiteľ účtu, ale spoločnosť, ktorej sa má platiť (inkasant). Pri inkase peniaze neposiela
majiteľúčtu,aleplatbusizúčtusťahujetentoinkasant.Žalovanejtakboliposkytnutéfinančnéprostriedky
vo výške 10.000 eur, avšak poskytovateľ úveru z tejto sumy vykonal inkaso vo výške 200 eur, na základe
poverenia spotrebiteľa.

5. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že právna predchodkyňa žalobkyne náležitým spôsobom uviedla
v zmluve aj predpoklady použité na výpočet ročnej percentuálnej miery nákladov (RPMN), upravené
v § 19 a v prílohe k ZoSÚ (zmluva obsahuje výšku úveru, výšku splátky, interval počtu splátok, výšku
úrokovej sadzba a poplatkov).

6. Námietku premlčania vznesenú žalovanou súd prvej inštancie vyhodnotil ako neopodstatnenú.
Z vykonaného dokazovania mal preukázané, že žalovaná bola v čase vyhlásenia mimoriadnej splatnosti
úveru16.5.2019vomeškanísplatenímsplátokpodobudlhšiuako3mesiace,od18.1.2019.Mimoriadna
splatnosť úveru bola vyhlásená pre nezaplatenie splátky splatnej 18.4.2019. Premlčacia doba pre

všetky splátky splatné po 18.4.2019 tak začala plynúť od zročnosti splátky, pre nesplnenie ktorej
došlo k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru. Súd uzavrel, že premlčacia doba uplynula najneskôr
22.4.2022, avšak žaloba bola podaná pred jej uplynutím, dňa 8.10.2021.

7. S poukazom na ustanovenie § 232 CSP súd prvej inštancie povolil žalovanej na zaplatenie dlhu

mesačné splátky vo výške 171 eur s tým, že v prípade neuhradenia jednej splátky sa stane zročným
celý dlh. Rozhodnutím o náhrade trov konania odôvodnil ustanovením § 255 ods. 1 CSP, na základe
ktorého žalobkyni ako úspešnej strane sporu priznal voči žalovanej nárok na náhradu trov konania vo
výške 100 %. Z dôvodu čiastočného splnenia dlhu žalovanou v priebehu konania, došlo k rozhodnutiu
o čiastočnom zastavení konania.

8. Proti tomuto rozsudku podala včas odvolanie žalovaná navrhujúc jeho zrušenie a vrátenie veci
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Odvolanie odôvodnila ustanovením § 365
ods. 1 písm. a) až h) CSP. Namietala závažné vady odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, ktoré
je extrémne nekonzistentné, bez náležitého vysporiadania sa so vznesenými námietkami. Poukázala

na zákonom stanovené náležitosti odôvodnenia súdneho rozhodnutia (§ 220 CSP). Zdôraznila, že
medzi základné práva účastníka konania patrí aj právo na také odôvodnenie rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne relevantné skutočnosti, pričom riadne odôvodnenie
je jednou z podmienok jeho preskúmateľnosti a presvedčivosti vo vzťahu k stranám sporu. Na
podporu svojej argumentácie poukázala na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, judikatúru

Ústavného súdu Slovenskej republiky, články Ústavy Slovenskej republiky (zákon č. 460/1992 Zb.
v znení neskorších zmien a doplnení), Chartu základných práv Európskej únie.9. Hodnotenie dôkazov bolo podľa názoru žalovanej vykonané v rozpore so skutkovým základom.
Namietala aktívnu vecnú legitimáciu žalobkyne, ktorej právna predchodkyňa neplatne postúpila
predmetnú pohľadávku. Nebol dodržaný zákonný postup podľa § 53 ods. 9 O. z., keďže žalovaná

nebola upozornená v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie práva veriteľa na zosplatnenie dlhu.
Poštový podací hárok neosvedčuje upozornenie na možnosť zosplatnenia, je bez dátumu a obsahuje
nesprávnu adresu žalovanej (C. X, D., hoci žalovaná mala v tom čase adresu C. X, D.), ktorá skutočnosť
vyplýva z údajov v registri obyvateľov, ako i zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Právo veriteľa
žiadať o zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky nebolo podľa tvrdenia žalovanej

dohodnuté ani v rozhodnutí určené, pričom uvedené právo mohol veriteľ použiť najneskôr do splatnosti
najbližšej splátky. Listina zo dňa 16.5.2019 označená ako výzva na predčasné splatenie zostatku úveru
s príslušenstvom nie je v súlade s § 565 O. z., s čím sa súd nevysporiadal v zmysle zákona. Súd prvej
inštancie opomenul ostatné dôkazy v súdnom spise, keďže v odseku 9 napadnutého rozsudku označil
len niektoré listinné dôkazy, ohľadom ktorých vykonal dokazovanie. Za opomenutý dôkaz označila
žalovaná platobnú históriu, výpisy z úverového účtu, poistnú udalosť počas trvania zmluvného vzťahu,

žiadosť o poskytnutie úveru, listiny osvedčujúce upozornenie na právo uplatniť splatenie celého úveru.

10. Žalovaná namietala nesprávnosť záverov súdu prvej inštancie aj v súvislosti s hodnotením dôkazov
týkajúcich sa skúmania bonity klienta s odbornou starostlivosťou. Konštatovanie súdu prvej inštancie sa
neopiera o vykonaný dôkaz žiadosť o poskytnutie úveru, ktorá listina nie je uvedená medzi vykonanými

dôkazmi, pričom žalovaná nežiadala o úver tak ako to uviedol súd. Žalovaná bola informovaná bankou,
žemánároknaúveraposlednýdeňnačerpanieúveru,pretopodpísalaformuláre,ktoréjejbankavopred
pripravenépredložila.Veriteľsinesplnilsvojupovinnosťsodbornoustarostlivosťouposúdiťjejschopnosť
splácať úver, a preto nebol oprávnený žiadať jednorazové splatenie úveru. Náklady domácnosti neboli
uvedené v žiadosti o úver. Dôkaz o príjme do domácnosti veriteľ nemal preukázaný. Nie je zrejmé

z akého zdroja súd prvej inštancie vychádzal vo svojom názore, že finančná analýza bola vyhovujúca
pre poskytnutie úveru, a finančný zostatok príjmu po odrátaní splátky úveru neprekračoval maximálne
splátkovézaťaženie.Podľanázoružalovanejdošlokhrubémuporušeniupovinnostiposkytovateľaúveru
podľa § 7 ods. 1, 19 až 42 ZoSÚ.

11. Nesprávny záver súdu sa týkal v zmysle odvolacej námietky žalovanej, aj nesprávneho vyhodnotenia
celkovej výšky poskytnutého úveru, ktorý neobdržala vo výške 10.000 eur, z dôvodu odpočítania
poplatku za poskytnutie úveru vo výške 200 eur. Nesprávny výpočet RPMN súd prvej inštancie
prehliadal, stotožňujúc sa s tvrdeniami žalobkyne, považujúc ich za nesporné, napriek tomu, že
žalovaná ich namietala a rozporovala. V zmysle judikatúry Najvyššieho súdu SR poplatky za poistenie

sa zahŕňajú do výpočtu RPMN, ako i do celkových nákladov spojených so spotrebiteľským úverom.
Žalovaná podpísala vopred naformulovanú spotrebiteľskú zmluvu, ktorej obsah nemohla ovplyvniť
a preto je nesprávny záver súdu prvej inštancie o nezapočítavaní poistenia do celkových nákladov.
Žalovaná poukázala aj na ust. § 525 ods. 1 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého nemožno
postúpiť pohľadávku, ktorej obsah by sa zmenou veriteľa zmenil. Podľa § 54 ods. 1 Občianskeho

zákonníka zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona
v neprospech spotrebiteľa. Právny norma v ust. § 92 ods. 8 ZoB zhoršuje postavenie spotrebiteľa, keďže
umožňuje postúpiť pohľadávku aj takým spôsobom, že jej obsah by sa zmenou veriteľa zmenil. Banka
preto nemôže postúpiť pohľadávku zo spotrebiteľskej zmluvy na inú osobu, keďže takéto postúpenie
je absolútne neplatné pre rozpor so zákonom (§ 39 v spojení s § 52 ods. 2, § 54 ods. 1 O. z.).

Podľa rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/36/2020 spotrebiteľovi musí byť najprv dané
upozornenie a následne pri zachovaní zákonnej lehoty nie kratšej ako 15 dní, je možné zosplatniť
pohľadávku a uplatniť právo v zmysle § 565 O. z., najneskôr do splatnosti najbližšie nasledujúcej
splátky. Veriteľ v danom prípade nepreukázal ani účinky zosplatnenia, keďže nepreukázal kedy doručil
zosplatnenie úveru spotrebiteľovi. Predpokladom postúpenia pohľadávky je jej splatnosť. V závere

žalovaná zdôraznila, že v zmysle ústavnoprávnej judikatúry všeobecné súdy v sporovom konaní nemajú
poskytovať formálny či formalistický výklad a aplikáciu práva, ale taký ktorý predstavuje materiálnu
ochranu zákonnosti, aby bola zabezpečená spravodlivá a účinná ochrana práv a oprávnených záujmov
strán sporu, k čomu v prejednávanom prípade podľa názoru žalovanej nedošlo. Napadnuté rozhodnutie
súdu prvej inštancie je nepreskúmateľné, arbitrárne a nepresvedčivé.

12. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu navrhla napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne
správny potvrdiť. Zotrvala na svojich doterajších vyjadreniach.13. Žalovaná v odvolacej replike, zotrvala na svojej odvolacej argumentácii. Protistrana nepoprela vo
vyjadrení zo dňa 27.6.2023 tvrdenia a námietky žalovanej. Zdôraznila svojvoľnosť záverov súdu prvej
inštancie. Podstatnú námietku žalovanej, že neobdržala úver vo výške 10.000 eur, pretože si banka

odpočítala poplatok za poskytnutie úveru vo výške 200 eur, žalobkyňa nepoprela. Súd prvej inštancie sa
stotožnil výlučne s tvrdeniami žalobkyne, ktoré považoval za nesporné, napriek tomu, že ich žalovaná
poprela.

14. Žalobkyňa v odvolacej duplike navrhla potvrdenie napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, ktorý

je vecne správny.

15. Odvolací súd podľa § 34 CSP po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP),
oprávnenou osobou (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je možné podať odvolanie (§ 355
ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že odvolanie obsahuje zákonom stanovené náležitosti (§ 363 CSP),
preskúmal napadnutý rozsudok v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP),

postupom bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie
žalovanej je dôvodné.

16. Aktívnou vecnou legitimáciou sa rozumie také hmotnoprávne postavenie, z ktorého vyplýva subjektu
– žalobcovi ním uplatňované právo (nárok), resp. mu vyplýva procesné právo si tento hmotnoprávny

nárokuplatňovať.Preskúmavanievecnejlegitimácie,čiužaktívnej(existenciatvrdenéhoprávanastrane
žalobcu), alebo pasívnej (existencia tvrdenej povinnosti na strane žalovaného) je imanentnou súčasťou
každého súdneho konania. Súd vecnú legitimáciu skúma vždy aj bez návrhu a aj v prípade, že ju žiaden
z účastníkov konania nenamieta (porov. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ďalej len
„NS SR“, sp. zn. 2Cdo/205/2009 z 29. júna 2010; rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky,

ďalej len „ÚS SR“, sp. zn. III. ÚS 191/2018 zo dňa 13.11.2018). V sporoch s ochranou slabšej strany
súd skúma vecnú legitimáciu z úradnej povinnosti. Dôkazné bremeno preukázania splnenia podmienok
podľa § 92 ods. 8 vety prvej ZoB pred postúpením pohľadávky zaťažuje spotrebiteľa, a to aj v prípade,
že spotrebiteľ nepoprel s tým súvisiace skutkové tvrdenia veriteľa (porov. rozhodnutie NS SR sp. zn.
4Cdo 162/2020, R 2/2022 č. 6).

17. V rozhodnutí Najvyššieho súdu SR publikovaného v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a
rozhodnutí súdov SR 8/2018 č. 60 bol daný výklad osobitných zákonom stanovených podmienok
pre platné postúpenie pohľadávky banky, ak ide o spotrebiteľský spor (pohľadávky banky zo
spotrebiteľského úveru), a to preukázateľné zaslanie písomnej výzvy banky dlžníkovi (v omeškaní) a

následné dlžníkovo nepretržité omeškanie dlhšie ako 90 dní. Uvedené kumulatívne podmienky musia
byť splnené v prípade postúpenia čo i len časti pohľadávky na tretiu (nebankovú) osobu, keďže zákon
o bankách je špeciálnym predpisom vo vzťahu k Občianskemu zákonníku. Spôsobilým premetom
postúpenia môže byť, v prípade bankovej pohľadávky, iba pohľadávka alebo jej časť, ktorá je splatná,
a to za predpokladu predchádzajúcej písomnej výzvy, napriek ktorej bol klient banky nepretržite dlhšie

ako 90 kalendárnych dní v omeškaní. Uvedené predpoklady pre platné postúpenie pohľadávky, musia
byť splnené v čase postúpenia pohľadávky.

18. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie nevyplýva vyhodnotenie dokazovania
týkajúce sa naplnenia zákonom stanovených podmienok pre platné postúpenie pohľadávky banky

v spotrebiteľskom spore (v odseku 33 odôvodnenia napadnutého rozsudku súd prvej inštancie
všeobecnealenvovzťahukčastipeňažnéhozáväzkuuviedol,žežalovanábolavomeškanísosplnením
čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke dlhšie ako 90 dní, napriek opakovaným výzvam na
úhradu omeškaných splátok), v dôsledku čoho chýbal argumentačný základ, ktorý by mohol odvolací
súd preskúmať.

19. Predpokladom pre platné postúpenie pohľadávky zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere (§ 17 ZoSÚ)
je splatnosť pohľadávky, ktorá v takomto prípade predstavuje spôsobilý predmet postúpenia bankou.
V prejednávanej veci súd prvej inštancie skonštatoval, že žalovaná bola v čase vyhlásenia mimoriadnej
splatnosti úveru 16.5.2019 v omeškaní so splnením splátok po dobu dlhšiu ako 3 mesiace od 18.1.2019,

pričom mimoriadna splatnosť úveru bola vyhlásená pre nezaplatenie splátky 18.4.2019 (odsek 39
odôvodnenia napadnutého rozsudku).20. Ustanovenie § 565 O. z. umožňuje veriteľovi pri splnení zákonom stanovených predpokladov žiadať
zaplatenie celej pohľadávky naraz, a to iba vtedy, ak to bolo dohodnuté alebo v rozhodnutí určené. Toto
právo veriteľa je pritom časovo ohraničené, keďže veriteľ ho môže využiť iba do splatnosti najbližšie

nasledujúcej splátky. Nevyužitím tohto práva veriteľa alebo márnym uplynutím lehoty na zaplatenie
ďalšej splátky, resp. do jej účinného splnenia, nedochádza k splatnosti celého dlhu, ale platí naďalej
pôvodné dojednanie o splátkach (nie sú dotknuté dôsledky omeškania s tou ktorou splátkou). Toto právo
však veriteľ opäť získa, ak sa dlžník dostane do omeškania nezaplatením ďalšej splátky. Ak veriteľ riadne
a včas svoje právo neuplatnil, môže voči dlžníkovi požadovať naďalej len dohodnuté splátky.

21.Priplneníformousplátokjepritomvždyrozhodujúcerozlíšiťužnastálusplatnosťjednotlivýchsplátok
úveru(splatnýchdodobysplatnosticeléhozostatkudlhu)asplátoksplatnýchnazákladejednostranného
úkonu veriteľa. Pre splatnosť pohľadávky v dôsledku straty výhody splátok nie je významné, kedy veriteľ
mohol dlžníka z dôvodu jeho omeškania so splátkami o zaplatenie celej pohľadávky (alebo jej zostatku)
najskôr požiadať, ale či a kedy sa rozhodol svoje oprávnenie využiť a o zaplatenie celej pohľadávky

skutočne požiadal (porov. rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 21Cdo 426/2005).

22. Okrem vyššie uvedených kumulatívnych predpokladov splatnosti celého dlhu (nesplnenie niektorej
zročnej splátky, jednostranný adresovaný právny úkon veriteľa, ktorým žiada o zaplatenie celej
pohľadávky, ak to bolo veriteľom a dlžníkom takto dohodnuté, t. j. dohoda, prípadne rozhodnutie ak tak

bolo určené v rozhodnutí), ak ide o plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy môže veriteľ (dodávateľ) uplatniť
právo podľa § 565 najskôr po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky a keď
súčasne upozornil spotrebiteľa v lehote kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva (§ 53 ods. 9 O. z.
v relevantnom znení).

23. Ak došlo k zosplatneniu úveru pre nezaplatenie splátky splatnej dňa 18.4.2019 (ako to uvádzal súd),
absentovala argumentácia súdu prvej inštancia o naplnení zákonom stanovenej podmienky uplynutia
trojmesačnej lehoty podľa § 53 ods. 9 O. z., podľa ktorého ustanovenia môže dodávateľ uplatniť právo
podľa § 565 najskôr po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky, pre ktorú zosplatnil
úver a keď súčasne upozornil spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva.

24. Je potrebné uviesť, že podľa § 565 O. z. môže veriteľ žiadať o zaplatenie celej pohľadávky pre
nesplnenie niektorej splátky, len ak to bolo zmluvnými stranami dohodnuté (alebo v rozhodnutí určené),
t. j. ak došlo k uzavretiu dohody zmluvných strán o tom, či veriteľ môže žiadať o zaplatenie celej
pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky (§ 565 O. z.), tzv. strata lehôt alebo strata výhody splátok,

od ktorej je potrebné odlíšiť jednostranný prejav vôle veriteľa požadujúci jednorazové splatenie dlhu v
ním stanovenej lehote, v písomnom oznámení veriteľa.

25. Zmluvné podmienky, ktoré umožňujú vyhlásenie predčasnej splatnosti celého úveru z dôvodov, ktoré
sú formulované príliš široko, nejednoznačne a môžu byť zo strany veriteľa (banky) uplatnené svojvoľne,

spôsobujú v zmysle § 53 ods. 1 O. z. značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v
neprospech spotrebiteľa. Jednotlivé dôvody predčasného ukončenia zmluvy musia byť natoľko závažné,
aby odôvodnili tak zásadné následky pre spotrebiteľa, ako je strata výhody splátok. Podľa judikatúry
Súdneho dvora Európskej únie možnosť predajcu alebo dodávateľa rozhodnúť o splatnosti celého úveru
závisí od toho či si spotrebiteľ nesplnil povinnosť, ktorá je v spornom zmluvnom vzťahu podstatná, či

sa táto možnosť priznáva v prípadoch, v ktorých je takéto nesplnenie povinnosti dostatočne závažné z
hľadiskadobysplácaniaúveruajehovýšky,čitátomožnosťpredstavujeodchýlkuodprávnychpredpisov
uplatniteľných v danej oblasti pri neexistencii osobitných zmluvných ustanovení a či vnútroštátne právo
stanovuje primerané a účinné prostriedky, ktoré spotrebiteľovi, na ktorého sa takáto podmienka uplatní,
umožnia, aby odvrátil účinky takejto splatnosti úveru.

26. Zmluvná podmienka ktorou si dodávateľ dojednal pre prípad oneskorenia so splatením dlhu
(nesplácanie pohľadávky riadne a včas) právo na zosplatnenie celého úveru, spôsobuje v zmysle §
53 ods. 1 Občianskeho zákonníka značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v
neprospech spotrebiteľa, ak sa v jeho neprospech odchyľuje od ustanovenia § 53 ods. 9 Občianskeho

zákonníka. Podľa § 54 ods. 1 veta prvá O. z. zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa
nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa.27. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie vyplýva, že naplnenie zákonom
stanovených podmienok podľa § 565 O. z., primárne existenciu dohody zmluvných strán o tom, že veriteľ
môže vôbec žiadať o zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky (§ 565 O. z.) súd

neskúmal. Ako ani takúto dohodu nevyhodnocoval z hľadiska súladu s ustanovením § 53 ods. 9 O. z.

28. V súlade s judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie má vnútroštátny súd povinnosť preveriť či
dôvod predčasného ukončenia splácania úveru je natoľko závažný, aby odôvodnil tak zásadné následky
pre spotrebiteľa ako je strata výhody splátok. Bez obligatórnej súdnej kontroly zmluvnej podmienky (a

súčasne zákonného predpokladu) zosplatnenia celej pohľadávky, nemohol potom obstáť záver súdu
prvej inštancie o zosplatnení dlhu v súlade so zákonom a následne ani o premlčaní dlhu.

29. Pri posudzovaní počiatku plynutia premlčacej doby v prejednávanej veci bolo potrebné vychádzať zo
záveru, že veriteľ sa na súde mohol po prvý raz domáhať svojho práva prvý deň nasledujúci po uplynutí
trojmesačnej doby plynúcej od omeškania spotrebiteľa so splnením splátky, pre nesplnenie ktorej sa

stal splatným celý dlh (za súčasného splnenia upozornenia spotrebiteľa na zosplatnenie). Tento deň je
najskorším dňom, kedy sa právo mohlo vykonať po prvý raz (§ 101 O. z.), čo v danom kontexte znamená,
že tento deň je aj začiatkom premlčacej doby práva požadovať splnenie celého dlhu, čím sa naplní i
zámer zákonodarcu, aby premlčacia doba pri zosplatnení celého dlhu nezávisela od vôle veriteľa § 103
O. z. (porov. rozhodnutie NS SR sp. zn. 7Cdo 268/2020 zo dňa 29. novembra 2022).

30. Najvyšší súd SR dospel k záveru, že podľa § 103 Občianskeho zákonníka plynie pri strate výhody
splátok premlčacia doba celého zvyšného dlhu od splatnosti splátky, pre nesplnenie ktorej sa stal
splatným celý dlh. Inak je tomu ale pri strate výhody splátok v spotrebiteľských vzťahoch, v ktorých podľa
§ 53 ods. 9 O. z. začne premlčacia doba plynúť prvý deň nasledujúci po uplynutí troch mesiacov od

omeškaniasosplnenímsplátky,prenesplneniektorejsastalsplatnýmcelýdlh,zapodmienky,ževlehote
uvedených troch mesiacov od omeškania uplynula tiež 15 dňová lehota na upozornenie spotrebiteľa.
Až vtedy sa veriteľ môže s úspechom obrániť na súd po prvýkrát (porov. napr. rozhodnutie NS SR sp.
zn. 7Cdo 268/2020 zo dňa 29. novembra 2022, sp. zn. 5Cdo 224/2021 zo dňa 30.11.2022, sp. zn.
4Cdo/132/2021 zo dňa 15. decembra 2022).

31. Žalovaná dôvodne namietala aj záver súdu prvej inštancie o nesprávne uvedenej celkovej výške
úveru v zmluve o spotrebiteľskom úvere, ak po vyplatení tejto zmluvne dohodnutej výšky úveru na
určený účet žalovanej, zinkasuje banka, na základe dohody so spotrebiteľom, z tohto účtu poplatok za
poskytnutie úveru.

32. Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora Európskej únie sú vnútroštátne súdy pri uplatňovaní
vnútroštátneho práva povinné vykladať ho v čo najväčšej možnej miere s ohľadom na znenie a účel
Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom
úvere a o zrušení Smernice Rady 87/102/EHS, aby sa dosiahol ňou sledovaný výsledok, a takto konať

v súlade s čl. 288 tretím odsekom Zmluvy o fungovaní Európskej únie (porov. rozhodnutie C-188/07
Commune de Mesquer). Na účely výkladu pojmu „celková výška úveru“ obsiahnutého v čl. 3 písm. l)
a čl. 10 ods. 2 smernice (ktorému zodpovedá ustanovenie § 2 písm. l) ZoSÚ) je potrebné vychádzať
z výkladu tejto smernice poskytnutého Súdnym dvorom Európskej únie v rozsudku z 21. apríla 2016
C-377/14 Ernst Georg Randlinger a Helena Randlingerová proti Finway a.s., ktorý riešil otázku, či tú

časť úveru, ktorá už v okamihu poskytnutia tohto úveru sa započítava na poplatky za poskytnutie úveru
a nebola tak daná spotrebiteľovi k dispozícii, možno zahrnúť do celkovej výšky úveru (a tým aj na účely
výpočtu RPMN).

33. Súdny dvor Európskej únie vysvetlil, že celková výška úveru a celkové náklady spotrebiteľa spojené

s úverom sa vzájomne vylučujú, a preto celková výška úveru nemôže zahrňovať sumy, ktoré vstupujú do
celkových nákladov na úver pre spotrebiteľa (porov. rozsudok C-377/14 bod 85). Celková výška úveru
a výška čerpania úveru označujú celkovú sumu, ktorá bola daná k dispozícií spotrebiteľovi, čo vylučuje
sumy, ktoré si poskytovateľ úveru účtuje na úhradu nákladov súvisiacich s predmetným úverom a ktoré
nie sú tomuto spotrebiteľovi reálne vyplatené.

34. Obdobne podľa vnútroštátnej judikatúry poplatok za poskytnutie pôžičky má charakter odmeny
poskytovateľovi služby spotrebiteľského úveru a nemožno ho považovať za istinu úveru, keď svojou
povahou tvorí náklady spotrebiteľského úveru (porov. rozsudok NS SR sp. zn. 6Sžo/39/2012 a6Sžo/21/2013). Ak v procese uzatvárania spotrebiteľského úveru podstatné informácie týkajúce sa
spotrebiteľského úveru veriteľ poskytol spotrebiteľovi nejasným, nezrozumiteľným spôsobom, mohol
spotrebiteľa uviesť do omylu vo vzťahu k výške poskytovaného úveru, majúcim za následok, že

spotrebiteľ prijal rozhodnutie o obchodnej transakcii, ktoré by inak neprijal (porov. rozsudok NS SR sp.
zn. 6Sžo/21/2013). Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn. 9Cdo/287/2021 konštatoval,
že splnenie povinnosti veriteľa vyplývajúcej z ustanovenia § 9 ods. 2 ZoSÚ neznamená len formálne
uvedenie údajov v spotrebiteľskej zmluve, ale tieto údaje musia byť aj úplne, určité, zrozumiteľné
a správne. Spotrebiteľ musí mať možnosť oboznámiť sa so skutočným obsahom právneho úkonu, aby

vedel, čo konkrétne je predmetom dojednania a aké sú jeho práva a záväzky z toho plynúce. Ak by sa
pripustil výklad, že akýkoľvek údaj (teda aj chybný) uvedený v zmluve spĺňa podmienky z § 9 ods. 2
ZoSÚ, stratilo by toto ustanovenie zmysel.

35. Jednou z obligatórnych náležitostí spotrebiteľskej zmluvy je aj údaj o výške úveru, ktorého definíciu
podáva ustanovenie § 2 písm. l) ZoSÚ. Spotrebiteľ na základe správne v zmluve uvedených informácií

o výške skutočne poskytnutého úveru, dostáva jasnú predstavu o celkovej hodnote svojho záväzku,
otomčovlastnesplácaaakúsumusiskutočnepožičal,akoajtoakúmápovahujehozáväzokzhľadiska
nákladov s ním spojených. Pokiaľ je predmetom posúdenia poplatok za poskytnutie úveru, ktorý je
bezpochyby nákladom spotrebiteľa súvisiacim s úverom, potom je pojmovo vylúčené, aby bol súčasne
považovaný za finančné prostriedky poskytnuté na základe úverovej zmluvy. Poskytovateľ úveru

síce formálne poskytol spotrebiteľovi finančné prostriedky, avšak v dôsledku následného odpočítania
poplatku za poskytnutie úveru s týmito finančnými prostriedkami spotrebiteľ nemohol disponovať
a v skutočnosti mu bola ako úver poskytnutá suma nižšia, než deklarovaná v zmluve o úvere (porov.
rozhodnutie NS SR sp. zn. 9Cdo/287/2021). Navýšenie celkovej výšky úveru o poplatok za poskytnutie
úveru má súčasne aj ten následok, že sa bude úročiť nielen poskytnutý úver, ale aj poplatok za jeho

poskytnutie, tým pádom dôjde k zvýšeniu celkovej splatnej čiastky a mení sa tým výška hlavného
predmetu zmluvy.

36. Vyššie uvedeným záverom zodpovedá aj zákonná definícia celkovej výšky spotrebiteľského úveru
podľa vnútroštátneho práva (§ 2 písm. l) ZoSÚ) a celkovej čiastky, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť podľa

§ 2 písm. h) ZoSÚ, ktorou sa rozumie súčet celkovej výšky spotrebiteľského úveru a celkových nákladov
spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom (ktorými sa rozumejú všetky náklady vrátane úrokov,
provízií, daní a poplatkov akéhokoľvek druhu, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť v súvislosti so zmluvou o
spotrebiteľskom úvere a ktoré sú veriteľovi známe, okrem notárskych poplatkov); do celkových nákladov
patria aj náklady na doplnkové služby, súvisiace so zmluvou o spotrebiteľskom úvere, a to najmä

poistné, ak spotrebiteľ musí navyše uzavrieť zmluvu o poskytnutí takejto doplnkovej služby, aby získal
spotrebiteľský úver alebo aby ho získal za ponúkaných podmienok.

37. Spôsob finančného zúčtovania v systéme poskytovateľa úveru, keď poplatok za poskytnutie úveru
v prejednávanej veci (200 eur) bol hneď zinkasovaný, teda odpočítaný veriteľom z prostriedkov, ktoré

mali byť poskytnuté žalovanej, nemal vplyv na vyššie uvedené závery. Ak poskytovať úveru vykonal
inkaso vo výške 200 eur (odsek 36 odôvodnenia napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie), bolo tým
preukázané, že suma 200 eur nebola daná k dispozícii žalovanej ako príjemcovi úveru.

38. Ak by mala byť celková výška úveru chápaná v zmysle, že zahŕňa náklady akými sú aj poplatky,

tieto by boli zahrnuté dvakrát pri určovaní celkovej výšky, ktorú má spotrebiteľ zaplatiť, a to pri stanovení
celkovej výšky úveru a opäť pri stanovení celkových nákladov spotrebiteľa spojených s úverom. Výška
úveru a náklady spotrebiteľa spojené s úverom sa vzájomne vylučujú a preto celková výška úveru
nemôže zahŕňať sumy, ktoré vstupujú do celkových nákladov na úver pre spotrebiteľa (porov. rozsudok
Súdneho dvora Európskej únie C-377/14 Radlinger a Radlingerová, bod 85). Zákon o spotrebiteľských

úveroch v súlade s uvedeným záverom definuje a rozlišuje celkovú výšku spotrebiteľského úveru,
celkové náklady spotrebiteľa a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť (ako súčet celkovej výšky
spotrebiteľského úveru a celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom (§ 2
písm. g/, h/, l/ ZoSÚ).

39. Argumentáciu súdu prvej inštancie vo vzťahu k zmluvnej slobode spotrebiteľa zvoliť si formu
splácania úveru a všetkých ostatných záväzkov formou inkasa z účtu, nebolo možné prijať.40. Zmluvná sloboda spotrebiteľa pri určovaní, ktoré dojednanie nebude uvedené v zmluve
a vo všeobecných podmienkach, je pritom len zdanlivá, keďže listiny vo formulárovej podobe
pripravuje zmluvný partner spotrebiteľa a s ohľadom na nepomer vo vyjednávacej sile zmluvného

partnera a spotrebiteľa je zjavné, že spotrebiteľ sa len s ťažkosťou môže domôcť zmeny vopred
predpripravených zmluvných dojednaní. Vzťah medzi účastníkmi je vzťahom súkromnoprávnym, pre
ktorý je charakteristická rovnosť strán (§ 2 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Má byť založený na princípe
dôveryspotrebiteľavpoctivékonaniedodávateľa.Poskytovateľúveruakoosobapodnikajúcanatrhumá
odbornú prevahu nad spotrebiteľom, ktorému služby poskytuje, a preto možno očakávať od nej, že vo

vzťahu k nemu sa bude chovať poctivo. Ak nepostupuje týmto spôsobom, spreneverí sa princípu dôvery,
resp. princípu právnej istoty druhého účastníka zmluvného vzťahu a takémuto správaniu nemožno
poskytnúť právnu ochranu.

41. Ochrana spotrebiteľa pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách vychádza
z predpokladu, že spotrebiteľ je z hľadiska informovanosti a vyjednávacej pozície v slabšom

postavení a má spravidla na výber buď zmluvu vopred naformulovanú dodávateľom akceptovať,
so všetkými formulárovými klauzulami alebo ju odmietnuť. Možnosť zmeny štandardných zmluvných
podmienok zo strany spotrebiteľa je len iluzórna a je zrejmé, že ide o zmluvnú rovnováhu len
formálnu. Faktickú rovnováhu možno tak dosiahnuť len vonkajším zásahom (porov. rozhodnutia
Súdneho dvora Európskej únie, najmä C-240/98 až C-244/98 Oceáno Grupo Editorial a Salvat

Editores). S ohľadom na nezanedbateľné nebezpečenstvo, že spotrebiteľ o svojich právach nevie
alebo má ťažkosti s ich uplatnením, vnútroštátnemu súdu prináleží vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z
vnútroštátneho práva vyplývajú s cieľom zabezpečiť tiež obligatórny prieskum obsahových náležitostí
zmluvy o spotrebiteľskom úvere (§ 9 ods. 2 ZoSÚ) a v prípade absencie niektorej z nich vyvodiť zákonné
dôsledky.

42. Na základe uvedeného možno konštatovať, že zmluva o spotrebiteľskom úvere uzavretá
medzi poskytovateľom úveru (právnou predchodkyňou žalobkyne) a žalovanou nespĺňala požiadavku
obligatórnej obsahovej náležitosti zmluvy, a to celkovej výšky úveru (§ 9 ods. 2 písm. g/ ZoSÚ), do ktorej
bola zahrnutá aj časť nákladov spotrebiteľa spojených s úverom, predstavujúca poplatok za poskytnutie

úveru, a teda úver je potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov (§ 11 ods. 1 písm. b/ ZoSÚ).

43. Súdny dvor Európskej únie v rozhodnutí C-377/14 Radlinger a Radlingerová proti Finway, a.s.
zdôraznil, že neoprávnené zahrnutie súm tvoriacich celkové náklady spotrebiteľa spojené s úverom do
celkovej výšky úveru nutne vedie k podhodnoteniu ďalšej obligatórnej obsahovej náležitosti zmluvy, a to

ročnej percentuálnej miery nákladov, ktorej výpočet závisí od celkovej výšky úveru (bod 87).

44. Obdobne podľa záverov rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9Cdo/287/2021
dôsledkom neoprávneného zahrnutia poplatku za poskytnutie úveru, ktorý predstavuje celkový náklad
úveru pre spotrebiteľa, do celkovej výšky úveru, bude podhodnotenie RPMN, keďže výpočet RPMN je

závislý od výšky poskytnutého úveru.

45. Nemohol preto obstáť ani záver súdu prvej inštancie týkajúci sa výpočtu RPMN v predmetnej zmluve
o spotrebiteľskom úvere. Článok 19 ods. 1 smernice spresňuje, že RPMN, ktorá sa na ročnom základe
rovná aktuálnej hodnote všetkých záväzkov, na ktorých sa dohodli veriteľ a spotrebiteľ, sa vypočíta

na základe matematického vzorca uvedeného v prílohe I. časť I tejto smernice. Keďže poplatok za
poskytnutie úveru bol neoprávnene zahrnutý do celkovej výšky úveru, táto okolnosť mala vplyv na
výpočet RPMN a ovplyvnila správnosť informácie, ktorú mal veriteľ uviesť v zmluve o úvere podľa § 9
ods. 2 písm. k) ZoSÚ.

46. Hoci súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, že v prejednávanej veci
poistenie schopnosti splácať úver bolo fakultatívne (malo sa jednať o možnosť ale nie povinnosť
dojednať poistenie), v dôsledku toho sa poistenie do výpočtu celkových nákladov nezapočítava.
Podľa § 2 písm. g) ZoSÚ do celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom
patria aj náklady na doplnkové služby súvisiace so zmluvou o spotrebiteľskom úvere, najmä poistné,

ak spotrebiteľ musí navyše uzavrieť zmluvu o poskytnutí takejto doplnkovej služby, aby získal
spotrebiteľský úver alebo aby ho získal za ponúkaných podmienok. Zmluvné dojednanie o poistení bolo
obsiahnuté priamo vo formulárovej zmluve, ktorú predkladal poskytovať úveru ako veriteľ, žalovanej ako
spotrebiteľke.Tánamietalavodvolanímožnosťvybraťsičiopoisteniemázáujemalebohoodmieta.Súdprvej inštancie bez právnej úvahy vo vzťahu k vyhodnoteniu dohody zmluvných strán o poistnom, bez
ďalšieho konštatoval fakultatívny charakter dojednania poistenia schopnosti splácať úver. Spotrebiteľovi
má byť daná a navonok aj preukázaná možnosť slobodne urobiť prejav vôle, či chce uzavrieť okrem

úverovej zmluvy aj dohodu o poistení alebo nie. Argument zmluvnej slobody spotrebiteľa tu opäť nemôže
obstáť (porov. odsek 40 a 41 tohto rozhodnutia odvolacieho súdu).

47. Ústavný súd Slovenskej republiky už vo viacerých nálezoch judikoval, že súčasťou obsahu
základného práva na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ústavný

zákon č. 460/1992 Zb. v znení neskorších ústavných zákonov), čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv
a slobôd (ústavný zákon č. 23/91 Zb.) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd
(uverejneného oznámením FMZV č. 209/1992 Zb. a č. 102/1999 Z. z.) je aj právo účastníka na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a
skutkovo relevantné otázky, súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. uplatnením nárokov a obranou
proti takémuto uplatneniu. V odôvodnení rozhodnutia má súd náležite vysvetliť ako sa vysporiadal s

rozhodujúcimi a zistenými skutočnosťami a na akom základe prijal právne závery (porov. sp. zn. I. ÚS
226/03).

48. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napríklad Ruiz Torija c/a Španielsko z 9.
decembra 1994, séria A, č. 303-A) treba za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie považovať

aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Požiadavky na riadne
odôvodnenie rozsudku súdu vo vnútroštátnych podmienkach Slovenskej republiky ustanovuje § 220
CSP. Povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka na dostatočné a
presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vysporiada i so špecifickými námietkami
účastníka. Ak ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď

práva na tento argument (rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 410/03).

49. Podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP odvolací súd zrušil rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutej
časti prvého výroku rozsudku súdu prvej inštancie a vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie z
dôvodu, že nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej procesné práva

v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ktorý nedostatok nebolo možné napraviť
v konaní pred odvolacím súdom, ktoré konanie nenahrádza prvoinštančné konanie.

50. Povinnosťou súdu prvej inštancie tak bude v ďalšom konaní, v intenciách vyššie uvedených záverov
odvolacieho súdu, posúdiť aktívnu vecnú legitimáciu žalobkyne, z hľadiska platnosti právneho úkonu

postúpenia bankovej pohľadávky na nebankový subjekt, na základe vykonaného dokazovania, podľa
zákonom stanovených podmienok v zmysle § 92 ods. 8 ZoB, prihliadajúc na ustálenú súdnu prax
(rozhodnutie NS SR sp. zn. 1Cdo/147/2017 zo dňa 24. apríla 2018, publikované v Zbierke rozhodnutí
súdov SR a v Zbierke stanovísk NS SR 8/2018 bod 60).

51. Podľa výsledkov vykonaného dokazovania súd prvej inštancie predovšetkým posúdi a vyhodnotí
či a k akej dohode ohľadom splatnosti celého zostatku dlhu medzi zmluvnými stranami došlo (vrátane
obsahu tejto dohody), ktorá zmluvná podmienka predčasného splatenia dlhu podlieha obligatórneho
prieskumu neprijateľných zmluvných podmienok v spotrebiteľských zmluvách (§ 53 a § 54 ods. 1 O. z.).
Hodnotenie dokazovania tu zahŕňa aj preukázanie naplnenia zákonom stanovených podmienok (§ 565

O. z. a § 53 ods. 9 O. z.). Uvedený záver bude potom predpokladom pre posúdenie aktívnej vecnej
legitimácie žalobkyne.

52. Pri posudzovaní nároku žalobkyne z hľadiska naplnenia obligatórnych zákonom stanovených
náležitostízmluvy(§9ods.2ZoSÚ),budepostupovanétak,abyboldanýavyhodnotenýskutkovýzáklad

pre vecné posúdenie sporu, so špecifikami pre spotrebiteľské spory (§ 290 CSP a nasl.), i s prihliadnutím
na judikatúru SR a Súdneho dvora Európskej únie.

53. Požiadavka ochrany spotrebiteľa pred nečestnými klauzulami, a to vždy a za každých okolností,
vyžadujeobligatórnyprieskumsúduvovzťahukneprijateľnýmzmluvnýmpodmienkamexoffo(zúradnej

činnosti).

54. Súd prvej inštancie sa kvalifikovane vysporiada i s obrannou argumentáciou žalovanej, domáhajúcej
saochranyspotrebiteľa,vrátanenámietoktýkajúcichsadoručovaniarelevantnýchpísomnostížalovanej.55. Svoj právny záver súd prvej inštancie odôvodní zo zákonných hľadísk, ktoré v danej veci prichádzali
do úvahy a stranám konania, vrátane žalovanej, poskytne odpoveď na podstatné a relevantné

argumenty, aby riešenie konkrétneho právneho problému bolo jasné a zreteľne dané (porov. rozhodnutia
Ústavného súdu napr. sp. zn. II. ÚS 193/06, III. ÚS 198/07).

56. Pri písomnom vyhotovení súdneho rozhodnutia bude súd prvej inštancie postupovať v súlade s
ustanovením § 220 CSP a preskúmateľným spôsobom vyjadrí skutkové zistenia a právne závery, na

základe ktorých vec posúdil a rozhodol. Povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva
účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vysporiada aj
so špecifickými námietkami strán konania.

57. Podľa § 396 ods. 3 CSP ak odvolací súd zruší rozhodnutie a vec vráti súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci.

58. Uznesenie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/.

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie.

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde.

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.