Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, October 29, 2025

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 21CoCsp/39/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6121506624
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 10. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Brišková

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2025:6121506624.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Briškovej a členiek

senátu JUDr. Zlatice Javorovej a JUDr. Bibiány Ťažiarovej v spore žalobkyne: EOS KSI Slovensko,
s.r.o., Prievozská 2, Bratislava - mestská časť Ružinov, IČO: 35 724 803, zastúpenej: Remedium Legal,
s.r.o., Prievozská 2, Bratislava - mestská časť Ružinov, IČO: 53 255 739, proti žalovanej: A. B., nar.
XX.XX.XXXX, bytom C. D. XXXX/X, E., o 3.441,06 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovanej proti
rozsudku Okresného súdu Galanta zo dňa 20. júna 2024, č. k. 8Csp/197/2021-530, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom prvom výroku (I.) r u š í, v druhom výroku
(II.) o zamietnutí žaloby p o t v r d z u j e a v treťom výroku (III.) o náhrade trov konania r u š í a vec

v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom (v poradí druhým) súd prvej inštancie prvým výrokom (I.) určil, že
spotrebiteľský úver „Flexipôžička“ poskytnutý na základe zmluvy zo dňa 4.6.2015 je bezúročný a bez
poplatkov; druhým výrokom (II.) žalobu zamietol a tretím výrokom (III.) žalovanej priznal nárok na
náhradu trov konania voči žalobkyni v rozsahu 100 %, o ktorých bude rozhodnuté osobitným uznesením.
Rozhodnutie odôvodnil ust. § 39, § 52 ods. 1, 2, § 53 ods. 9, § 565 O. z. (Občiansky zákonník č. 40/1964
Zb. v znení neskorších predpisov), § 1 ods. 1, 2, § 9 ods. 1, 2 písm. a) až k), § 11 ods. 1 písm. b) ZoSÚ
(zákon č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o

zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov), § 3 ods. 1 Nariadenia vlády SR č.
87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka v znení neskorších
predpisov, § 92 ods. 8 ZoB (zákon č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov).

2. Vecne zdôvodnil uzavretou zmluvou o poskytnutí spotrebiteľského úveru dňa 4.6.2015 medzi právnou
predchodkyňou žalobkyne (VÚB banka, a.s.) a žalovanou, na základe ktorej bol žalovanej poskytnutý

bezúčelový úver vo výške 10.000 eur, ktorý sa zaviazala splácať mesačnými splátkami vo výške 169,85
eur, po dobu 108 mesiacov. Súd prvej inštancie mal za preukázané, že poskytovateľ úveru postupoval s
odbornou starostlivosťou pri zisťovaní bonity klienta (žalovanej), keď vychádzal z údajov žalovanej o jej
priemernom mesačnom príjme 640 eur netto, z celkového príjmu domácnosti 2.500 eur, osobného stavu
žalovanej (vydatá, dve vyživovacie povinnosti), ako i úverového zaťaženia (567 eur hypotéka na byt).
Dopytom z úverového registra veriteľ zistil existenciu ďalších úverov spolu vo výške 914 eur. Maximálne
splátkové zaťaženie predstavovalo 55 % z akceptovaného príjmu. Finančný zostatok po odrátaní splátky

úveru, neprekračoval v prípade žalovanej maximálne splátkové zaťaženie. Za hrubé porušenie zo strany
veriteľa sa považuje postup, keď veriteľ nemá žiadne údaje o príjmoch, výdavkoch, rodinnom stave
klienta, neprihliada na údaje z databázy alebo registra na účel posudzovania schopnosti spotrebiteľa
splácať úver, čo nebol daný prípad.3. Súd prvej inštancie mal za preukázané aj splnenie zákonom stanovených podmienok pre postúpenie
bankovej pohľadávky v danej spotrebiteľskej veci. Konštatoval, že žalovaná bola v omeškaní so

splnením čo i len časti svojho peňažného záväzku nepretržite dlhšie ako 90 dní a právnou
predchodkyňou žalobkyne bola vyzvaná na úhradu omeškaných splátok. Právo vyhlásiť mimoriadnu
splatnosť veriteľom bolo dohodnuté v časti I. bod 5 písm. b) úverovej zmluvy. Výzvou zo dňa 29.3.2019
postupca vyzval žalovanú na úhradu omeškaných splátok, s upozornením na možnosť vyhlásenia
mimoriadnej splatnosti úveru, k čomu aj došlo podaním zo dňa 16.5.2019, keďže žalovaná omeškané

splátky neuhradila.

4. Námietku premlčania vznesenú žalovanou súd prvej inštancie vyhodnotil ako neopodstatnenú. Z
vykonaného dokazovania mal preukázané, že žalovaná bola v čase vyhlásenia mimoriadnej splatnosti
úveru16.5.2019vomeškanísplatenímsplátokpodobudlhšiuako3mesiace,od18.1.2019.Mimoriadna
splatnosť úveru bola vyhlásená pre nezaplatenie splátky splatnej 18.1.2019. Premlčacia doba začala

plynúť odo dňa 19.4.2019 a uplynula by až dňa 19.4.2022, teda po podaní žaloby (8.10.2021).

5. Súd prvej inštancie dospel tiež k záveru, že poistenie schopnosti splácať úver bolo dojednané
fakultatívne. Úver bolo možné poskytnúť za rovnakých podmienok aj bez poistenia (čl. 1 bod 8 zmluvy o
úvere). Preto poistenie sa do výpočtu celkových nákladov nezapočítalo (na podporu svojej argumentácie

označil rozhodnutie Krajského súdu v Nitre sp. zn. 6Co/121/2018; obdobne rozhodnutie Krajského súdu
v Košiciach sp. zn. 6CoCsp/61/2022).

6. Súd prvej inštancie v súvislosti s námietkou žalovanej o nesprávne uvedenej celkovej výške úveru
uvedenej v zmluve o spotrebiteľskom úvere, keďže jej nebola poskytnutá suma 10.000 eur, ale len

suma 9.800 eur, vychádzal z právneho názoru, vysloveného odvolacím súdom v prvom (zrušujúcom)
rozhodnutí (uznesenie Krajského súdu v Trnave zo dňa 31. januára 2024 č. k. 21CoCsp/7/2023).

7. Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora Európskej únie sú vnútroštátne súdy pri uplatňovaní
vnútroštátneho práva povinné vykladať ho v čo najväčšej možnej miere s ohľadom na znenie a účel

Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom
úvere a o zrušení Smernice Rady 87/102/EHS, aby sa dosiahol ňou sledovaný výsledok, a takto konať
v súlade s čl. 288 tretím odsekom Zmluvy o fungovaní Európskej únie (porov. rozhodnutie C-188/07
Commune de Mesquer). Na účely výkladu pojmu „celková výška úveru“ obsiahnutého v čl. 3 písm. l)
a čl. 10 ods. 2 smernice (ktorému zodpovedá ustanovenie § 2 písm. l) ZoSÚ) je potrebné vychádzať

z výkladu tejto smernice poskytnutého Súdnym dvorom Európskej únie v rozsudku z 21. apríla 2016
C-377/14 Ernst Georg Randlinger a Helena Randlingerová proti Finway a.s., ktorý riešil otázku, či tú
časť úveru, ktorá už v okamihu poskytnutia tohto úveru sa započítava na poplatky za poskytnutie úveru
a nebola tak daná spotrebiteľovi k dispozícii, možno zahrnúť do celkovej výšky úveru (a tým tiež na
účely výpočtu RPMN).

8. Súdny dvor Európskej únie vysvetlil, že celková výška úveru a celkové náklady spotrebiteľa spojené s
úverom sa vzájomne vylučujú, a preto celková výška úveru nemôže zahrňovať sumy, ktoré vstupujú do
celkových nákladov na úver pre spotrebiteľa (porov. rozsudok C-377/14 bod 85). Celková výška úveru
a výška čerpania úveru označujú celkovú sumu, ktorá bola daná k dispozícií spotrebiteľovi, čo vylučuje

sumy, ktoré si poskytovateľ úveru účtuje na úhradu nákladov súvisiacich s predmetným úverom a ktoré
nie sú tomuto spotrebiteľovi reálne vyplatené.

9. Obdobne podľa vnútroštátnej judikatúry poplatok za poskytnutie pôžičky má charakter odmeny
poskytovateľovi služby spotrebiteľského úveru a nemožno ho považovať za istinu úveru, keď svojou

povahou tvorí náklady spotrebiteľského úveru (porov. rozsudok NS SR sp. zn. 6Sžo/39/2012 a
6Sžo/21/2013). Ak v procese uzatvárania spotrebiteľského úveru podstatné informácie týkajúce sa
spotrebiteľského úveru veriteľ poskytol spotrebiteľovi nejasným, nezrozumiteľným spôsobom, mohol
spotrebiteľa uviesť do omylu vo vzťahu k výške poskytovaného úveru, majúcim za následok, že
spotrebiteľ prijal rozhodnutie o obchodnej transakcii, ktoré by inak neprijal (porov. rozsudok NS SR sp.

zn. 6Sžo/21/2013). Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn. 9Cdo/287/2021 konštatoval,
že splnenie povinnosti veriteľa vyplývajúcej z ustanovenia § 9 ods. 2 ZoSÚ neznamená len formálne
uvedenie údajov v spotrebiteľskej zmluve, ale tieto údaje musia byť aj úplne, určité, zrozumiteľné a
správne. Spotrebiteľ musí mať možnosť oboznámiť sa so skutočným obsahom právneho úkonu, abyvedel, čo konkrétne je predmetom dojednania a aké sú jeho práva a záväzky z toho plynúce. Ak by sa
pripustil výklad, že akýkoľvek údaj (teda aj chybný) uvedený v zmluve spĺňa podmienky z § 9 ods. 2
ZoSÚ, stratilo by toto ustanovenie zmysel.

10. Jednou z obligatórnych náležitostí spotrebiteľskej zmluvy je aj údaj o výške úveru, ktorého definíciu
podáva ustanovenie § 2 písm. l) ZoSÚ. Spotrebiteľ na základe správne v zmluve uvedených informácií
o výške skutočne poskytnutého úveru, dostáva jasnú predstavu o celkovej hodnote svojho záväzku,
o tom čo vlastne spláca a akú sumu si skutočne požičal, ako aj to akú má povahu jeho záväzok z

hľadiskanákladovsnímspojených.Pokiaľjepredmetomposúdeniapoplatokzaposkytnutieúveru,ktorý
je bezpochyby nákladom spotrebiteľa súvisiacim s úverom, potom je pojmovo vylúčené, aby bol súčasne
považovaný za finančné prostriedky poskytnuté na základe úverovej zmluvy. Poskytovateľ úveru
síce formálne poskytol spotrebiteľovi finančné prostriedky, avšak v dôsledku následného odpočítania
poplatku za poskytnutie úveru s týmito finančnými prostriedkami spotrebiteľ nemohol disponovať a
v skutočnosti mu bola ako úver poskytnutá suma nižšia, než deklarovaná v zmluve o úvere (porov.

rozhodnutie NS SR sp. zn. 9Cdo/287/2021). Navýšenie celkovej výšky úveru o poplatok za poskytnutie
úveru má súčasne aj ten následok, že sa bude úročiť nielen poskytnutý úver, ale aj poplatok za jeho
poskytnutie, tým pádom dôjde k zvýšeniu celkovej splatnej čiastky a mení sa tým výška hlavného
predmetu zmluvy.

11. Vyššie uvedeným záverom zodpovedá aj zákonná definícia celkovej výšky spotrebiteľského úveru
podľa vnútroštátneho práva (§ 2 písm. l) ZoSÚ) a celkovej čiastky, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť podľa
§ 2 písm. h) ZoSÚ, ktorou sa rozumie súčet celkovej výšky spotrebiteľského úveru a celkových nákladov
spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom (ktorými sa rozumejú všetky náklady vrátane úrokov,
provízií, daní a poplatkov akéhokoľvek druhu, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť v súvislosti so zmluvou

o spotrebiteľskom úvere a ktoré sú veriteľovi známe, okrem notárskych poplatkov); do celkových
nákladov patria aj náklady na doplnkové služby, súvisiace so zmluvou o spotrebiteľskom úvere, a to
najmä poistné, ak spotrebiteľ musí navyše uzavrieť zmluvu o poskytnutí takejto doplnkovej služby, aby
získal spotrebiteľský úver alebo aby ho získal za ponúkaných podmienok.

12. Spôsob finančného zúčtovania v systéme poskytovateľa úveru, keď poplatok za poskytnutie úveru
v prejednávanej veci (200 eur) bol hneď zinkasovaný, teda odpočítaný veriteľom z prostriedkov, ktoré
mali byť poskytnuté žalovanej, nemal vplyv na vyššie uvedené závery. Ak poskytovateľ úveru vykonal
inkaso vo výške 200 eur, bolo tým preukázané, že suma 200 eur nebola daná k dispozícii žalovanej
ako príjemcovi úveru.

13. Ak by mala byť celková výška úveru chápaná v zmysle, že zahŕňa náklady akými sú aj poplatky,
tieto by boli zahrnuté dvakrát pri určovaní celkovej výšky, ktorú má spotrebiteľ zaplatiť, a to pri stanovení
celkovej výšky úveru a opäť pri stanovení celkových nákladov spotrebiteľa spojených s úverom. Výška
úveru a náklady spotrebiteľa spojené s úverom sa vzájomne vylučujú a preto celková výška úveru

nemôže zahŕňať sumy, ktoré vstupujú do celkových nákladov na úver pre spotrebiteľa (porov. rozsudok
Súdneho dvora Európskej únie C-377/14 Radlinger a Radlingerová, bod 85). Zákon o spotrebiteľských
úveroch v súlade s uvedeným záverom definuje a rozlišuje celkovú výšku spotrebiteľského úveru,
celkové náklady spotrebiteľa a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť (ako súčet celkovej výšky
spotrebiteľského úveru a celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom (§ 2

písm. g/, h/, l/ ZoSÚ).

14. Vo vzťahu k zmluvnej slobode spotrebiteľa zvoliť si formu splácania úveru a všetkých ostatných
záväzkov formou inkasa z účtu, odvolací súd uviedol, že zmluvná sloboda spotrebiteľa pri určovaní,
ktoré dojednanie nebude uvedené v zmluve a vo všeobecných podmienkach, je pritom len zdanlivá,

keďže listiny vo formulárovej podobe pripravuje zmluvný partner spotrebiteľa a s ohľadom na nepomer
vo vyjednávacej sile zmluvného partnera a spotrebiteľa je zjavné, že spotrebiteľ sa len s ťažkosťou môže
domôcť zmeny vopred predpripravených zmluvných dojednaní. Vzťah medzi účastníkmi je vzťahom
súkromnoprávnym, pre ktorý je charakteristická rovnosť strán (§ 2 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Má
byť založený na princípe dôvery spotrebiteľa v poctivé konanie dodávateľa. Poskytovateľ úveru ako

osoba podnikajúca na trhu má odbornú prevahu nad spotrebiteľom, ktorému služby poskytuje, a preto
možno očakávať od nej, že vo vzťahu k nemu sa bude chovať poctivo. Ak nepostupuje týmto spôsobom,
spreneverí sa princípu dôvery, resp. princípu právnej istoty druhého účastníka zmluvného vzťahu a
takémuto správaniu nemožno poskytnúť právnu ochranu.15. Ochrana spotrebiteľa pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách vychádza z
predpokladu, že spotrebiteľ je z hľadiska informovanosti a vyjednávacej pozície v slabšom postavení

a má spravidla na výber buď zmluvu vopred naformulovanú dodávateľom akceptovať, so všetkými
formulárovými klauzulami alebo ju odmietnuť. Možnosť zmeny štandardných zmluvných podmienok
zo strany spotrebiteľa je len iluzórna a je zrejmé, že ide o zmluvnú rovnováhu len formálnu.
Faktickú rovnováhu možno tak dosiahnuť len vonkajším zásahom (porov. rozhodnutia Súdneho
dvora Európskej únie, najmä C-240/98 až C-244/98 Oceáno Grupo Editorial a Salvat Editores). S

ohľadom na nezanedbateľné nebezpečenstvo, že spotrebiteľ o svojich právach nevie alebo má ťažkosti
s ich uplatnením, vnútroštátnemu súdu prináleží vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z vnútroštátneho
práva vyplývajú s cieľom zabezpečiť tiež obligatórny prieskum obsahových náležitostí zmluvy o
spotrebiteľskom úvere (§ 9 ods. 2 ZoSÚ) a v prípade absencie niektorej z nich vyvodiť zákonné dôsledky.

16. Na základe uvedeného možno konštatovať, že zmluva o spotrebiteľskom úvere uzavretá

medzi poskytovateľom úveru (právnou predchodkyňou žalobkyne) a žalovanou nespĺňala požiadavku
obligatórnej obsahovej náležitosti zmluvy, a to celkovej výšky úveru (§ 9 ods. 2 písm. g/ ZoSÚ), do ktorej
bola zahrnutá aj časť nákladov spotrebiteľa spojených s úverom, predstavujúca poplatok za poskytnutie
úveru, a teda úver je potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov (§ 11 ods. 1 písm. b/ ZoSÚ).

17. Okrem už vyššie uvedeného Súdny dvor Európskej únie v rozhodnutí C-377/14 Radlinger a
Radlingerová proti Finway, a.s. zdôraznil, že neoprávnené zahrnutie súm tvoriacich celkové náklady
spotrebiteľa spojené s úverom, do celkovej výšky úveru nutne vedie k podhodnoteniu ďalšej obligatórnej
obsahovej náležitosti zmluvy, a to ročnej percentuálnej miery nákladov, ktorej výpočet závisí od celkovej
výšky úveru (bod 87).

18. Obdobne podľa záverov rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9Cdo/287/2021
dôsledkom neoprávneného zahrnutia poplatku za poskytnutie úveru, ktorý predstavuje celkový náklad
úveru pre spotrebiteľa, do celkovej výšky úveru, bude podhodnotenie RPMN, keďže výpočet RPMN je
závislý od výšky poskytnutého úveru.

19. Keďže poplatok za poskytnutie úveru bol neoprávnene zahrnutý do celkovej výšky úveru, táto
okolnosť mala vplyv i na výpočet RPMN a ovplyvnila tiež správnosť informácie, ktorú mal veriteľ uviesť
v zmluve o úvere podľa § 9 ods. 2 písm. k) ZoSÚ.

20. Súd prvej inštancie uzavrel, že vzhľadom na vyjadrenie právneho zástupcu žalobkyne o úhrade
žalovanej vo výške 11.508,88 eur na predmetný úver (žalovaná uviedla, že na úver zaplatila sumu
14.174,09 eur), žalovaná preplatila istinu úveru, keďže je úver bezúročný a bez poplatkov, a preto žalobu
žalobkyne súd prvej inštancie zamietol.

21. Rozhodnutie o náhrade trov konania súd prvej inštancie odôvodnil odkazom na ustanovenie § 262
ods. 1, 2 CSP (Civilný sporový poriadok, zákon č. 160/2015 Z. z. v znení neskorších predpisov) a
ustanovenie § 255 ods. 1, 2 CSP, v zmysle ktorých mala žalovaná v danom spore úspech v plnom
rozsahu, preto jej bola priznaná náhrada trov konania v rozsahu 100 %.

22. Proti tomuto rozsudku podala včas odvolanie žalobkyňa, navrhujúc jeho zmenu uložením povinnosti
žalovanej zaplatiť jej sumu 3.441,06 eur, úrok z omeškania 251,07 eur a úrok z omeškania 5 % ročne
zo sumy 837,99 eur od 31.01.2023 do zaplatenia, ako i náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho
konania v rozsahu 100 %. Odvolanie odôvodnila tým, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným
postupom jej znemožnil, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k

porušeniu práva na spravodlivý proces, pričom súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných
dôkazov vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci.
22.1. Namietala záver súdu o absencii obligatórnych obsahových náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom
úvere (§ 9 ods. 2 písm. g/ a k/ ZoSÚ), majúcich za následok bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru.

Žalobkyňa argumentovala poukazom na článok I. bod 1 úverovej zmluvy, v zmysle ktorej poskytla
žalovanej spotrebiteľský úver vo výške 10.000 eur, ktorá suma bola aj reálne poukázaná na účet
žalovanej. Výšku poplatku za poskytnutie úveru si zmluvné strany dohodli podľa článku I. bod 7 vo výške
200 eur, splatný ku dňu prvého čerpania úveru. Z platobnej histórie podľa žalobkyne vyplýva čerpanieúveru žalovanou dňa 4.6.2015 vo výške 10.000 eur a v tento deň poskytovateľ úveru zrealizoval aj ďalšiu
účtovnú operáciu - úhradu poplatku za poskytnutie úveru vo výške 200 eur. V zmysle článku I. bod 2
zmluvy bola dlžníčka povinná splácať úver formou podľa jej výberu; inkasom z účtu uvedeného v záhlaví

zmluvy. Súd prvej inštancie podľa názoru žalobkyne svojím posúdením de facto zakazuje zmluvným
stranám dohodu na úhradu poplatku z rovnakého účtu, na ktorý bol úver čerpaný (súd neuviedol, že
by samotný poplatok dojednať nebolo možné). Žalovaná čerpala úver v celkovej výške 10.000 eur a
až následne bol vyrubený poplatok za poskytnutie úveru vo výške 200 eur (t.j. poplatok bol zaplatený
jednorazovo pri prvom poskytnutí úveru v zmysle obsahu úverovej zmluvy).

22.2.Žalobkyňaďalejnamietla,žesúdprvejinštanciesanezaoberalmožnosťou,žežalovanámohlamať
na účte aj vlastné finančné prostriedky a práve z nich mohol byť uhradený aj spracovateľský poplatok.
Je pritom logické, že ak by bola celková čiastka úveru iná, ako je uvedené v zmluve (10.000 eur), malo
by to nepochybne vplyv na vypočítanú výšku RPMN, keďže tento údaj je jednou z premenných, ktoré
sú použité na výpočet údaja o RPMN. Keďže podľa názoru žalobkyne je táto suma uvedená správne,
má za to, že aj RPMN uvedená v úverovej zmluve je správna (15,27 %).

23. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu navrhla napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne
správny potvrdiť. Zistený skutkový stav na základe predložených dôkazov je tiež správny a má oporu vo
vykonanom dokazovaní. Zo žalobkyňou predloženej platobnej histórie je zrejmé, že z účtu žalovanej si
bankainkasovalaplatby.Žalobkyňasizamieňapojemposkytnutýúverspojmomzaúčtovanýúver,keďže

za úver sa považujú peniaze, ktoré veriteľ poskytuje spotrebiteľovi, ktorý tak nimi môže disponovať.
V prejednávanej veci bolo však nesporné, že žalovanej bol poskytnutý úver vo výške 9.800 eur, s
ktorým mohla disponovať. Z predloženého výpisu účtu nesporne vyplýva aj skutočnosť, že na tomto účte
žalovaná nemala žiadne vlastné finančné prostriedky, preto z vlastných peňazí nemohla platiť poplatok
vo výške 200 eur. Veriteľ tak postupoval v rozpore so zákonom, keď vypočítaval úrok zo sumy 10.000

eur, ktoré však žalovaná nedostala. Žalovaná nesúhlasila so správnosťou výpočtu RPMN, keď mesačná
splátka poistného nebola zahrnutá do tohto výpočtu. Zotrvala na námietke nedostatku aktívnej vecnej
legitimácie v konaní z dôvodu, že došlo k postúpeniu nesplatenej pohľadávky, teda išlo o postúpenie v
rozpore so zákonom (§ 39, § 53 ods. 9 § 565 Občianskeho zákonníka). Banka ako pôvodný veriteľ právo
žiadať o zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky, nepoužila najneskôr do splatnosti

najbližšej nasledujúcej splátky (do 18.4.2019), v dôsledku čoho predčasná splatnosť úveru nenastala.
Na podporu svojej argumentácie žalovaná označila rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 5Cdo/36/2020.

24. Žalobkyňa v odvolacej republike v plnom rozsahu zotrvala na podanom odvolaní.

25. Žalovaná v odvolacej duplike zotrvala na podanom vyjadrení k odvolaniu žalobkyne.

26. Odvolací súd podľa § 34 CSP po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP),
oprávnenou osobou (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je možné podať odvolanie (§ 355

ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že odvolanie obsahuje zákonom stanovené náležitosti (§ 363 CSP),
preskúmal napadnutý rozsudok v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP),
postupom bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie
žalobkyne nie je dôvodné.

27. Žalobkyňa nedôvodne namietala záver súdu prvej inštancie o nesprávne uvedenej celkovej
výške úveru v zmluve o spotrebiteľskom úvere, uzavretej medzi právnou predchodkyňou žalobkyne a
žalovanou, ak po vyplatení tejto zmluvne dohodnutej výšky úveru na určený účet žalovanej, zinkasovala
banka, na základe dohody so spotrebiteľom, z tohto účtu poplatok za poskytnutie úveru.

28. Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora Európskej únie sú vnútroštátne súdy pri uplatňovaní
vnútroštátneho práva povinné vykladať ho v čo najväčšej možnej miere s ohľadom na znenie a účel
Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom
úvere a o zrušení Smernice Rady 87/102/EHS, aby sa dosiahol ňou sledovaný výsledok, a takto konať
v súlade s čl. 288 tretím odsekom Zmluvy o fungovaní Európskej únie (porov. rozhodnutie C-188/07

Commune de Mesquer). Na účely výkladu pojmu „celková výška úveru“ obsiahnutého v čl. 3 písm. l)
a čl. 10 ods. 2 smernice (ktorému zodpovedá ustanovenie § 2 písm. l) ZoSÚ) je potrebné vychádzať
z výkladu tejto smernice poskytnutého Súdnym dvorom Európskej únie v rozsudku z 21. apríla 2016
C-377/14 Ernst Georg Randlinger a Helena Randlingerová proti Finway a.s., ktorý riešil otázku, či túčasť úveru, ktorá už v okamihu poskytnutia tohto úveru sa započítava na poplatky za poskytnutie úveru
a nebola tak daná spotrebiteľovi k dispozícii, možno zahrnúť do celkovej výšky úveru (a tým aj na účely
výpočtu RPMN).

29. Súdny dvor Európskej únie vysvetlil, že celková výška úveru a celkové náklady spotrebiteľa spojené
s úverom sa vzájomne vylučujú, a preto celková výška úveru nemôže zahrňovať sumy, ktoré vstupujú do
celkových nákladov na úver pre spotrebiteľa (porov. rozsudok C-377/14 bod 85). Celková výška úveru
a výška čerpania úveru označujú celkovú sumu, ktorá bola daná k dispozícií spotrebiteľovi, čo vylučuje

sumy, ktoré si poskytovateľ úveru účtuje na úhradu nákladov súvisiacich s predmetným úverom a ktoré
nie sú tomuto spotrebiteľovi reálne vyplatené.

30. Obdobne podľa vnútroštátnej judikatúry poplatok za poskytnutie pôžičky má charakter odmeny
poskytovateľovi služby spotrebiteľského úveru a nemožno ho považovať za istinu úveru, keď svojou
povahou tvorí náklady spotrebiteľského úveru (porov. rozsudok NS SR sp. zn. 6Sžo/39/2012 a

6Sžo/21/2013). Ak v procese uzatvárania spotrebiteľského úveru podstatné informácie týkajúce sa
spotrebiteľského úveru veriteľ poskytol spotrebiteľovi nejasným, nezrozumiteľným spôsobom, mohol
spotrebiteľa uviesť do omylu vo vzťahu k výške poskytovaného úveru, majúcim za následok, že
spotrebiteľ prijal rozhodnutie o obchodnej transakcii, ktoré by inak neprijal (porov. rozsudok NS SR sp.
zn. 6Sžo/21/2013). Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn. 9Cdo/287/2021 konštatoval,

že splnenie povinnosti veriteľa vyplývajúcej z ustanovenia § 9 ods. 2 ZoSÚ neznamená len formálne
uvedenie údajov v spotrebiteľskej zmluve, ale tieto údaje musia byť aj úplne, určité, zrozumiteľné a
správne. Spotrebiteľ musí mať možnosť oboznámiť sa so skutočným obsahom právneho úkonu, aby
vedel, čo konkrétne je predmetom dojednania a aké sú jeho práva a záväzky z toho plynúce. Ak by sa
pripustil výklad, že akýkoľvek údaj (teda aj chybný) uvedený v zmluve spĺňa podmienky z § 9 ods. 2

ZoSÚ, stratilo by toto ustanovenie zmysel.

31. Jednou z obligatórnych náležitostí spotrebiteľskej zmluvy je aj údaj o výške úveru, ktorého definíciu
podáva ustanovenie § 2 písm. l) ZoSÚ. Spotrebiteľ na základe správne v zmluve uvedených informácií
o výške skutočne poskytnutého úveru, dostáva jasnú predstavu o celkovej hodnote svojho záväzku,

o tom čo vlastne spláca a akú sumu si skutočne požičal, ako aj to akú má povahu jeho záväzok z
hľadiskanákladovsnímspojených.Pokiaľjepredmetomposúdeniapoplatokzaposkytnutieúveru,ktorý
je bezpochyby nákladom spotrebiteľa súvisiacim s úverom, potom je pojmovo vylúčené, aby bol súčasne
považovaný za finančné prostriedky poskytnuté na základe úverovej zmluvy. Poskytovateľ úveru
síce formálne poskytol spotrebiteľovi finančné prostriedky, avšak v dôsledku následného odpočítania

poplatku za poskytnutie úveru s týmito finančnými prostriedkami spotrebiteľ nemohol disponovať a
v skutočnosti mu bola ako úver poskytnutá suma nižšia, než deklarovaná v zmluve o úvere (porov.
rozhodnutie NS SR sp. zn. 9Cdo/287/2021). Navýšenie celkovej výšky úveru o poplatok za poskytnutie
úveru má súčasne aj ten následok, že sa bude úročiť nielen poskytnutý úver, ale aj poplatok za jeho
poskytnutie, tým pádom dôjde k zvýšeniu celkovej splatnej čiastky a mení sa tým výška hlavného

predmetu zmluvy.

32. Vyššie uvedeným záverom zodpovedá aj zákonná definícia celkovej výšky spotrebiteľského úveru
podľa vnútroštátneho práva (§ 2 písm. l) ZoSÚ) a celkovej čiastky, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť podľa
§ 2 písm. h) ZoSÚ, ktorou sa rozumie súčet celkovej výšky spotrebiteľského úveru a celkových nákladov

spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom (ktorými sa rozumejú všetky náklady vrátane úrokov,
provízií, daní a poplatkov akéhokoľvek druhu, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť v súvislosti so zmluvou
o spotrebiteľskom úvere a ktoré sú veriteľovi známe, okrem notárskych poplatkov); do celkových
nákladov patria aj náklady na doplnkové služby, súvisiace so zmluvou o spotrebiteľskom úvere, a to
najmä poistné, ak spotrebiteľ musí navyše uzavrieť zmluvu o poskytnutí takejto doplnkovej služby, aby

získal spotrebiteľský úver alebo aby ho získal za ponúkaných podmienok.

33. Spôsob finančného zúčtovania v systéme poskytovateľa úveru, keď poplatok za poskytnutie úveru
v prejednávanej veci (200 eur) bol hneď zinkasovaný, teda odpočítaný veriteľom z prostriedkov, ktoré
mali byť poskytnuté žalovanej, nemal vplyv na vyššie uvedené závery. Ak poskytovať úveru vykonal

inkaso vo výške 200 eur, bolo tým preukázané, že suma 200 eur nebola daná k dispozícii žalovanej
ako príjemcovi úveru.34. Ak by mala byť celková výška úveru chápaná v zmysle, že zahŕňa náklady akými sú aj poplatky,
tieto by boli zahrnuté dvakrát pri určovaní celkovej výšky, ktorú má spotrebiteľ zaplatiť, a to pri stanovení
celkovej výšky úveru a opäť pri stanovení celkových nákladov spotrebiteľa spojených s úverom. Výška

úveru a náklady spotrebiteľa spojené s úverom sa vzájomne vylučujú a preto celková výška úveru
nemôže zahŕňať sumy, ktoré vstupujú do celkových nákladov na úver pre spotrebiteľa (porov. rozsudok
Súdneho dvora Európskej únie C-377/14 Radlinger a Radlingerová, bod 85). Zákon o spotrebiteľských
úveroch v súlade s uvedeným záverom definuje a rozlišuje celkovú výšku spotrebiteľského úveru,
celkové náklady spotrebiteľa a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť (ako súčet celkovej výšky

spotrebiteľského úveru a celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom (§ 2
písm. g/, h/, l/ ZoSÚ).

35. Odvolaciu argumentáciu žalobkyne vo vzťahu k zmluvnej slobode spotrebiteľa zvoliť si formu
splácania úveru a všetkých ostatných záväzkov formou inkasa z účtu, nebolo možné prijať.

36. Zmluvná sloboda spotrebiteľa pri určovaní, ktoré dojednanie nebude uvedené v zmluve
a vo všeobecných podmienkach, je pritom len zdanlivá, keďže listiny vo formulárovej podobe
pripravuje zmluvný partner spotrebiteľa a s ohľadom na nepomer vo vyjednávacej sile zmluvného
partnera a spotrebiteľa je zjavné, že spotrebiteľ sa len s ťažkosťou môže domôcť zmeny vopred
predpripravených zmluvných dojednaní. Vzťah medzi účastníkmi je vzťahom súkromnoprávnym, pre

ktorý je charakteristická rovnosť strán (§ 2 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Má byť založený na princípe
dôveryspotrebiteľavpoctivékonaniedodávateľa.Poskytovateľúveruakoosobapodnikajúcanatrhumá
odbornú prevahu nad spotrebiteľom, ktorému služby poskytuje, a preto možno očakávať od nej, že vo
vzťahu k nemu sa bude chovať poctivo. Ak nepostupuje týmto spôsobom, spreneverí sa princípu dôvery,
resp. princípu právnej istoty druhého účastníka zmluvného vzťahu a takémuto správaniu nemožno

poskytnúť právnu ochranu.

37. Ochrana spotrebiteľa pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách vychádza z
predpokladu, že spotrebiteľ je z hľadiska informovanosti a vyjednávacej pozície v slabšom postavení
a má spravidla na výber buď zmluvu vopred naformulovanú dodávateľom akceptovať, so všetkými

formulárovými klauzulami alebo ju odmietnuť. Možnosť zmeny štandardných zmluvných podmienok
zo strany spotrebiteľa je len iluzórna a je zrejmé, že ide o zmluvnú rovnováhu len formálnu.
Faktickú rovnováhu možno tak dosiahnuť len vonkajším zásahom (porov. rozhodnutia Súdneho
dvora Európskej únie, najmä C-240/98 až C-244/98 Oceáno Grupo Editorial a Salvat Editores). S
ohľadom na nezanedbateľné nebezpečenstvo, že spotrebiteľ o svojich právach nevie alebo má ťažkosti

s ich uplatnením, vnútroštátnemu súdu prináleží vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z vnútroštátneho
práva vyplývajú s cieľom zabezpečiť tiež obligatórny prieskum obsahových náležitostí zmluvy o
spotrebiteľskom úvere (§ 9 ods. 2 ZoSÚ) a v prípade absencie niektorej z nich vyvodiť zákonné dôsledky.

38. Na základe uvedeného možno konštatovať, že zmluva o spotrebiteľskom úvere uzavretá

medzi poskytovateľom úveru (právnou predchodkyňou žalobkyne) a žalovanou nespĺňala požiadavku
obligatórnej obsahovej náležitosti zmluvy, a to celkovej výšky úveru (§ 9 ods. 2 písm. g/ ZoSÚ), do ktorej
bola zahrnutá aj časť nákladov spotrebiteľa spojených s úverom, predstavujúca poplatok za poskytnutie
úveru, a teda úver je potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov (§ 11 ods. 1 písm. b/ ZoSÚ).

39. Je potrebné dodať, že Súdny dvor Európskej únie v rozhodnutí C-377/14 Radlinger a Radlingerová
protiFinway,a.s.tiežkonštatoval,ženeoprávnenézahrnutiesúmtvoriacichcelkovénákladyspotrebiteľa
spojené s úverom do celkovej výšky úveru nutne vedie k podhodnoteniu ďalšej obligatórnej obsahovej
náležitosti zmluvy, a to ročnej percentuálnej miery nákladov, ktorej výpočet závisí od celkovej výšky
úveru (bod 87).

40. Obdobne podľa záverov rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9Cdo/287/2021
dôsledkom neoprávneného zahrnutia poplatku za poskytnutie úveru, ktorý predstavuje celkový náklad
úveru pre spotrebiteľa, do celkovej výšky úveru, bude podhodnotenie RPMN, keďže výpočet RPMN je
závislý od výšky poskytnutého úveru.

41. Súd prvej inštancie preto v súlade s vyššie uvedenou judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie,
ako aj rozhodnutím najvyššieho súdu, dospel k správnemu záveru, že poplatok za poskytnutie úveru bol
neoprávnenezahrnutýdocelkovejvýškyúveru,pričomvkonanínebolopreukázané,žesuma10000eurbola v plnej výške poskytnutá žalovanej, s ktorou by mohla disponovať ako jej príjemca. Sama žalobkyňa
v odvolaní uviedla, že poplatok za poskytnutie úveru bol žalovanej vyrubený (naviac podľa vyjadrenia
žalovanej, na účte nemala vlastné finančné prostriedky).

42. Spôsob finančného zúčtovania v systéme poskytovateľa úveru, za situácie ak poplatok za
poskytnutie úveru bol vopred určený na odpočítanie veriteľom z prostriedkov, ktoré mali byť poskytnuté
spotrebiteľovi, bránil žalovanej v dispozícii s úverovými finančnými prostriedkami v plnej výške
dohodnutej sumy poskytnutého úveru. V posudzovanej veci tak nejde o použitie časti finančných

prostriedkov na úhradu poplatku za poskytnutie úveru žalobkyňou, ale ponechanie si veriteľom poplatku
za poskytnutie úveru.

43. Je potrebné zdôrazniť, že vyššie uvedené závery sa netýkajú samotného práva veriteľa na
dojednanie poplatku za poskytnutie úveru. Súd prvej inštancie (ako ani vyššie uvedené rozhodnutia
vnútroštátnychinadnárodnýchsúdnychautorít)nespochybniloprávnenieposkytovateľaúverudohodnúť

so spotrebiteľom poplatok za poskytnutie úveru. Predmet sporu však spočíval v spornej skutočnosti, či
úverová zmluva obsahuje správny údaj v zmysle § 9 ods. 2 písm. g) ZoSÚ (údaj o celkovej výške úveru)
a v negatívnom prípade v posúdení uplatnenia sankcie za porušenie tejto povinnosti v zmysle § 11 ods.
1 písm. b) ZoSÚ.

44. S poukazom na vyššie uvedené záver súdu prvej inštancie nie je možné považovať za svojvoľný,
ako to namietala žalobkyňa. V posudzovanej veci súd prvej inštancie uviedol v napadnutom rozhodnutí
rozhodujúci skutkový stav, stanoviská procesných strán v prejednávanej veci, výsledky vykonaného
dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad, pričom vyvodil vecne
správny záver.

45. Za znemožnenie strane uskutočňovať jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu
práva na spravodlivý proces, treba považovať taký nedostatok rozhodnutia súdu, keď rozhodnutie
neobsahuje žiadne dôvody alebo ak v ňom absentuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre
rozhodnutie vo veci (porov. uznesenie NS SR sp. zn. 6Cdo/98/2017), čo nebol daný prípad.

46. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil
s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (porov. rozhodnutie ÚS SR sp. zn. IV.
ÚS 252/04). Právo na spravodlivý súdny proces neznamená tiež právo na to, aby bol účastník konania
pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi

názormi (porov. rozhodnutie ÚS SR sp. zn. I. ÚS 50/04, uznesenie NS SR sp. zn. 3Cdo/61/2010).

47. Judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ako aj judikatúra Európskeho súdu pre ľudské
práva pritom nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie
bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porov. uznesenie NS SR sp. zn.

5Cdo/106/2010, Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani
v. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c.
Francúzsko z 19. februára 1998).

48. Ostatné odvolacie námietky neboli už spôsobilé ovplyvniť záver odvolacieho súdu, preto sa nimi

odvolací súd nezaoberal. Všeobecný súd (prvoinštančný aj odvolací) nemusí dať odpoveď na všetky
otázky nastolené stranou konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam (postačuje teda
ak rozhodnutie dostatočne objasňuje skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzalo do
všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania). Preto odôvodnenie rozhodnutia, ktoré stručne
a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces.

49. Odvolací súd podľa § 387 CSP rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom druhom výroku (II.)
o zamietnutí žaloby ako vecne správny potvrdil.

50. Z dôvodu procesnej vady, spočívajúcej v nedostatku procesnej podmienky chýbajúceho žalobného
návrhu (na vydanie určujúceho výroku), ktorú skúma aj odvolací súd ex offo (§ 161 ods. 1 CSP) a bez
viazanosti odvolacími dôvodmi (§ 380 ods. 2 CSP), podľa § 389 ods. 1 písm. a) CSP odvolací súd zrušil
prvý výrok napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie (I.).51. Účelom náhrady trov konania v súdnom konaní je poskytnúť úspešnej strane náhradu tých trov
konania, ktoré vo vecnej a časovej súvislosti s konaním, musela vynaložiť, pričom tieto by nemusela

zaplatiť, ak by tu nebolo konanie pred súdom. Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl.
46 ods. 1, 4 Ústavy Slovenskej republiky (ústavný zákon č. 460/1992 Zb. v znení neskorších zmien a
doplnení) je aj to, že strana konania, ktorá bola v konaní úspešná, má zásadne právo na to, aby sa jej
nahradili všetky trovy, ktoré zaplatila vo vecnej súvislosti s uplatnením tohto základného práva.

52. Zmyslom využitia zásady zavinenia (§ 256 ods. 1 CSP) je sankčná náhrada trov konania, ktoré by
pri jeho riadnom priebehu nevznikli, uložená rozhodnutím súdu tomu, kto ich vznik zavinil.

53. Podľa § 256 ods. 1 CSP ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov
konania protistrane

54. Z obsahu spisu vyplýva, že súd prvej inštancie právoplatne rozhodol o čiastočnom zastavení konania
(čl. 391), no v napadnutom rozhodnutí procesné zavinenie na čiastočnom zastavení konania vôbec
neposudzoval, teda v súvislosti s rozhodovaním o náhrade trov konania nevyhodnotil.

55. Vo výroku napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie absentoval aj výrok, o trovách prvého

odvolacieho konania, podľa ustanovenia § 396 ods. 3 CSP, v zmysle ktorého ak odvolací súd zruší
rozhodnutie a ak vráti vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvej
inštancie v novom rozhodnutí o veci. Napriek pokynu odvolacieho súdu v prvom zrušujúcom rozhodnutí
(sp. zn. 21CoCsp//7/2023), o trovách prvého odvolacieho konania rozhodnuté súdom prvej inštancie
nebolo.

56. Sumarizujúc uvedené v posudzovanej veci, v časti rozhodovania o trovách konania, ide o procesnú
nesprávnosť takej intenzity, ktorá zakladá porušenie práva na spravodlivý proces (§ 389 ods. 1 písm. b/
CSP) a súčasne odôvodňuje záver o nevysporiadaní sa súdom prvej inštancie so všetkými relevantnými
skutkovými okolnosťami danej veci, pri posudzovaní procesného zavinenia na čiastočnom zastavení

konania, v súvislosti s rozhodovaním o trovách konania v zmysle § 256 ods. 1 CSP.

57. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ústavný zákon č. 460/1992 Zb. v znení neskorších ústavných zákonov), čl. 36 ods. 1
Listiny základných práv a slobôd (ústavný zákon č. 23/1991 Zb.), čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ľudských

právach (oznámenie FMZV č. 209/1992 Zb.) je aj právo strany sporu na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na právne a skutkovo relevantné otázky. Iba
takéto rozhodnutie je preskúmateľné a stranám umožňuje poznať postup súdu. Požiadavky na právnu
argumentáciu vyplývajú aj z ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky a smerujú k tomu,
aby výsledok rozhodovacej činnosti súdov bol jasný, zrozumiteľný a dostatočne odôvodnený a aby

strana sporu nemusela hľadať odpoveď na nastolenú problematiku v rovine dohadov.

58. Podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (napríklad sp. zn. I. ÚS 265/05) pokiaľ súd
dospejekrozhodnutiubeztoho,abysavosvojomrozhodnutívysporiadalsrozhodujúcimiskutočnosťami
tvoriacimi základ pre toto rozhodnutie, treba rozhodnutie súdu považovať za arbitrárne, teda za rozporné

s článkom 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ústavný zákon č. 460/1992 Zb. v znení neskorších
ústavných zákonov) a článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ľudských právach (oznámenie FMZV č. 209/1992
Zb.).

59. S poukazom na vyššie uvedené rozhodnutie súdu prvej inštancie v časti o náhrade trov

konania nezodpovedalo požiadavkám kladeným na odôvodnenie súdneho rozhodnutia a postrádalo
argumentačný základ, ktorého správnosť by odvolací súd mohol preskúmať.

60. Odvolací súd preto rozhodnutie súdu prvej inštancie v treťom výroku o náhrade trov konania (III.)
podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP zrušil a vec vrátil v na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391

CSP). Vzhľadom na skutočnosť, že súd prvej inštancie nezohľadnil zásadu procesného zavinenia, z
dôvodu čiastočného zastavenia konania a nebolo rozhodnuté ani o trovách prvého odvolacieho konania,
prichádzalo do úvahy len kasačné rozhodnutie a nebol daný dôvod na aplikáciu ustanovenia § 390 CSP.
Civilný sporový poriadok stranám konania priznáva, aby o spore bolo v jeho skutkových a právnychotázkachrozhodnutévdvochinštanciáchtak,abybolazabezpečenákvalitarozhodnutia,zodpovedajúca
ústavným právam strán na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie (porov. nález Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 570/2023).

61. Povinnosťou súdu prvej inštancie tak bude v ďalšom konaní, v intenciách záverov odvolacieho súdu,
posúdiť a rozhodnúť o náhrade trov konania nielen v súvislosti s meritórnym rozhodnutím, ale aj vo
vzťahu k predmetu sporu, ohľadom ktorého došlo k zastaveniu konania, v ktorom prípade sa vychádza
zo zásady procesného zavinenia na zastavení konania.

62. Pri písomnom vyhotovení súdneho rozhodnutia bude súd prvej inštancie, postupovať v súlade s
procesnými pravidlami a preskúmateľným spôsobom vyjadrí skutkové zistenia a právne závery, na
základe ktorých vec posúdil a rozhodol. Odvolací súd pripomína, že výrok o náhrade trov konania, ktorý
bol súčasťou výroku rozsudku, si povahu rozhodnutia formou uznesenia aj naďalej zachováva, pretože
výrok o náhrade trov konania je obsiahnutý vo výroku rozsudku len z dôvodov procesnej hospodárnosti.

63. Svoj právny záver zdôvodní zo zákonných hľadísk, ktoré v danej veci prichádzali do úvahy a
stranám konania, dá odpoveď na podstatné a relevantné argumenty, aby riešenie konkrétneho právneho
problému bolo jasné a zreteľne dané (porov. rozhodnutia Ústavného súdu napr. sp. zn. II. ÚS 193/06,
III. ÚS 198/07).

64. Podľa § 396 ods. 3 CSP ak odvolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci (t. j. aj o trovách
prvého a druhého odvolacieho konania).

65. Rozsudok prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/.

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie.

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde.

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.