Uznesenie – Ostatné ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Wednesday, February 26, 2026

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 2Obdo/21/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1119213806
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 02. 2026

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Soňa Pekarčíková
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2026:1119213806.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Sone Pekarčíkovej a
členiek senátu JUDr. Beaty Miničovej a JUDr. Jaroslavy Fúrovej v spore žalobcu: ZEMPLÍN MARKET,
s.r.o., so sídlom Nobelova 13833/12C, 831 02 Bratislava - mestská časť Nové Mesto, IČO: 36 600 679,
zastúpeného advokátom Mgr. Marekom Šmidom, so sídlom Rudnayovo námestie 1, 811 01 Bratislava
a advokátskou kanceláriou AK Matyšák, s. r. o., so sídlom Nobelova 13833/12C, 831 02 Bratislava

- mestská časť Nové Mesto, IČO: 54 496 586, proti žalovanému: UniCredit Leasing Slovakia, a.s.,
so sídlom Šancová 1/A, 814 99 Bratislava, IČO: 35 730 978, zastúpenému Stentors, advokátska
kancelária s.r.o., so sídlom Hodžovo nám. 2A, 811 06 Bratislava, IČO: 51 757 184, v konaní o zaplatenie
113.339,97 eura s príslušenstvom, aktuálne vedenom na Mestskom súde Bratislava III pod sp. zn.
B1-26Cb/127/2019, o dovolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 25. apríla
2024, sp. zn. 1Cob/132/2022-395, takto

r o z h o d o l :

I. Dovolanie žalovaného o d m i e t a .

II. Žalobcovi n á r o k na náhradu trov dovolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Bratislava I (ďalej aj ,,súd prvej inštancie“ alebo ,,okresný súd“) ako súd prvej inštancie
napadnutým rozsudkom v I. výroku zaviazal žalovaného k povinnosti zaplatiť žalobcovi sumu 38.008,38

eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 38.008,38 eura od 5. novembra 2019 do
zaplatenia a to všetko v lehote do troch dní od právoplatnosti rozsudku a v II. výroku žalobu vo zvyšku
zamietol a v III. výroku priznal žalovanému voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania vo výške 33 %.

2. Z odôvodnenia rozsudku okresného súdu vyplýva, že žalobca sa žalobou z 1. júla 2019 domáhal,
aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť sumu 38.008,38 eura s príslušenstvom z dôvodu, že

dňa 24. marca 2009 uzatvoril v postavení leasingového nájomcu s právnym predchodcom žalovaného
leasingovú zmluvu o leasingu nehnuteľností č. 207101, predmetom ktorej bol leasing nehnuteľností
(stavby a pozemkov). Žalovaný vystavil žalobcovi v období mesiacov júl 2015 až jún 2016 12 faktúr,
prostredníctvom ktorých žalovaný vyúčtoval peňažné plnenia označené ako splátka podľa leasingovej
zmluvy. Žalobca faktúry žalovanému uhradil, pričom žalobca žalovanému za predmetné obdobie uhradil
948.025,08 eura vrátane DPH, z ktorej suma 790.020,87 eura pripadá na splátky podľa leasingovej

zmluvy a suma 158.004,18 eura na DPH. Zo sumy 790.020,87 eura pripadala časť sumy 303.081,56
eura na žalovaným fakturovaný úrok (označovaný aj ako finančný výnos) suma 3.286,56 eura správny
poplatok za dotknuté obdobie. Podľa žalobcu žalovaný v rozpore s leasingovou zmluvou vyfakturoval
sumu 38.008,38 eura v dôsledku nesprávne vypočítanej a vyúčtovanej odplaty za leasing. Poukázal na
to, že leasingová zmluva je právnym dôvodom, na základe ktorého vznikol medzi stranami sporu právny
vzťah, z ktorého vznikajú práva a povinnosti zmluvných strán. Vo vzťahu k odplate za leasing (k úrokovej

sadzbe) sa zmluvné strany dohodli, že táto sa bude určovať zo súčtu troch parciálnych sadzieb, a to z
trojmesačného EURIBORu, nákladov leasingového prenajímateľa na zabezpečenie refinancovania (tzv.likvidných nákladov) a marže vo výške 1,450 %. Podľa žalobcu je sporná percentuálna výška nákladov
leasingového prenajímateľa na zabezpečenie refinancovania. V žiadnom ustanovení leasingovej zmluvy
sa percentuálna sadzba likvidných nákladov leasingového prenajímateľa neuvádza. Žalobca poukázal

na to, že v záväznom návrhu na uzatvorenie zmluvy bola presne a jednoznačne špecifikovaná výška
sadzby likvidných nákladov, a to 1,750 %. Až na osobnom stretnutí v roku 2017 žalovaný žalobcovi
potvrdil, že žalobca uhrádzal náklady leasingového prenajímateľa na refinancovanie vo výške 2,270
% a nie vo výške 1,750 %, ako bolo dohodnuté v leasingovej zmluve. Ozrejmil, že žalovaný nárok na
vydanie bezdôvodného obohatenia má spočívať v tom, že žalovanému nárok na zaplatenie žalovanej

sumy nevznikol, keďže žalovaný mal nárok na zaplatenie odplaty za leasing, ktorá pozostávala zo súčtu
trojmesačného EURIBORu, marže 1,450 % a likvidných nákladov 1,750 %. Žalovaná suma 38.008,38
eura tak pozostáva z rozdielu medzi plnením žalobcu a skutočným nárokom žalovaného. Žalobca
predmetnú sumu uhradil žalovanému pôvodne v presvedčení, že žalovaný vyúčtoval odplatu správne.
Žalovaný uviedol, že záväzná ponuka jasne deklarovala jednotlivé parametre financovania projektu
žalobcu, a teda už počas predzmluvných vzťahov bolo žalobcovi jasne deklarované, že predmetné

financovanie pôjde podľa modelu, ktorý má určité parametre, t. j. fixné zložky a variabilné zložky.
Fixnýmizložkamibolinajmädobaleasingu,celkovéinvestičnénáklady,maximálnafinancovanáhodnota
a variabilnými zložkami boli refinančná sadzba alebo likvidné náklady. Žalovaný uviedol, že žalobca
úmyselne zamlčuje, že v návrhu na leasingové financovanie sú uvedené likvidné náklady platné len
v 11. týždni. K podpisu leasingovej zmluvy došlo až v 13. týždni, kedy sa zmenila aj situácia na

medzibankovom trhu a zároveň aj výška likvidných nákladov.

3. Okresný súd z dôvodu rozšírenia žalobou uplatneného nároku o sumu 75.331,59 eura, ktorá má
predstavovať bezdôvodné obohatenie žalovaného za obdobie od júla 2016 do júna 2018, uznesením z
28. januára 2022, č. k. 26Cb/127/2019-246, pripustil zmenu žaloby tak, že žalovaný je povinný zaplatiť

žalobcovi sumu 113.339,97 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 113.339,97
eura od 23. mája 2019 do zaplatenia, to všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

4.Pokiaľideoposúdeniekľúčovejotázkyprerozhodnutievspore,atovýškylikvidnýchnákladov,zktorej
bol žalovaný v rámci fakturácie odplaty za leasing oprávnený vychádzať, okresný súd v odôvodnení

svojho rozsudku uviedol, že v leasingovej zmluve na rozdiel od iných kľúčových údajov týkajúcich
sa leasingového vzťahu medzi žalobcom a žalovaným, nie je uvedená výška likvidných nákladov, a
dokonca ani spôsob jej určenia, z ktorého dôvodu súd pri posúdení tejto otázky vychádzal z výkladových
pravidiel obsiahnutých v ustanovení § 266 Obchodného zákonníka, kedy je potrebné vychádzať z
úmyslu konajúcej osoby, ak bol tento úmysel druhej strane známy (ods. 1), pričom treba prihliadať aj na

rokovanie o uzavretí zmluvy (ods. 3). Rovnako tak je potrebné v situácii, keď určitý výraz pripúšťa rôzny
výklad, tento vykladať na ťarchu tej zmluvnej strany, ktorá ho pri rokovaní použila ako prvá (ods. 4).
4.1. Podľa súdu prvej inštancie prichádza do úvahy rozdielny výklad záväznej ponuky žalovaného
ohľadom výšky likvidných nákladov (pri absencii jej výslovného dojednania v následne uzatvorenej
leasingovej zmluve), a to výklad, ktorý prezentuje žalovaný, že v prípade uzatvorenia zmluvy v

neskoršom ako 11. týždni bol oprávnený vychádzať z neskôr platnej (vyššej) výšky likvidných nákladov,
ako aj výklad zastávaný žalobcom, že v prípade akceptácie návrhu žalobcom do 18. marca 2009 bude
právny predchodca žalovaného viazaný svojim návrhom (vrátane likvidných nákladov platných pre 11.
týždeň) až do 8. septembra 2009. Predmetné dojednanie tak je podľa okresného súdu nevyhnutné
v súlade s ustanovením § 266 ods. 4 Obchodného zákonníka vykladať na ťarchu žalovaného, ako

zmluvnej strany, ktorá (resp. ktorej právny predchodca) návrh na uzatvorenie leasingovej zmluvy
koncipovala.
Z tohto dôvodu považoval súd správnu výšku likvidných nákladov, ktorú bol žalovaný oprávnený zahrnúť
do odplaty za leasing, tú, ktorá bola uvedená v návrhu právneho predchodcu žalovaného z 11. marca
2009, t. j. vo výške 1,750 %. Žalovaného zaväzoval záväzný návrh jeho právneho predchodcu z 11.

marca 2009 aj v časti týkajúcej sa výšky likvidných nákladov, čo znamená, že pre výpočet odplaty
žalovaného bola významná výška likvidných nákladov 1,750 %, keďže po ukončení fixácie nedošlo k
dohodeozmenepodmienokurčeniaodplatyvsúladesbodom1.2.4.leasingovejzmluvy.Rovnakávýška
likvidných nákladov zaväzovala žalovaného a aj jeho právneho predchodcu aj v situácii, ak v období
medzi záväzným návrhom a samotným uzatvorením leasingovej zmluvy (medzi 11. marcom 2009 a

24. marcom 2009) došlo na finančnom trhu k zmene výšky likvidných nákladov smerom nahor. Tým,
že žalovaný fakturoval žalobcovi v rámci mesačných splátok leasingu odplatu za leasing, ktorej výška
bola určená s použitím výšky likvidných nákladov 2,270 % a nie 1,750 %, sa žalovaný prijatím rozdielu
medzi fakturovanou odplatou a odplatou, ktorá by bola určená pri výške likvidných nákladov 1,750 % naúkor žalobcu podľa súdu prvej inštancie bezdôvodne obohatil získaním plnenia bez právneho dôvodu,
keďže na získanie takéhoto plnenia neexistoval na strane žalovaného zákonný podklad a jeho zisk
neodôvodňovala ani leasingová zmluva z 24. marca 2009 v nadväznosti na záväzný návrh právneho

predchodcu žalovaného na uzatvorenie zmluvy z 11. marca 2009.
4.2. Vo vzťahu k samotnému bezdôvodnému obohateniu, k jeho vzniku došlo podľa okresného súdu
nie samotnou fakturáciou, ale až prijatím plnenia žalovaným zo strany žalobcu. Predmetná skutočnosť
potom súvisí s ďalšou zásadnou otázkou, a to či žalobca svoj nárok na vydanie bezdôvodného
obohatenia preukázal, keďže súd nemôže do svojho rozhodnutia bez ďalšieho vychádzať zo žalovanej

sumy 113.339,97 eura. Súd prvej inštancie mal za to, že žalobca preukázal žalobou uplatnený nárok
na vydanie bezdôvodného obohatenia len vo vzťahu k pôvodne žalovanej sume 38.008,38 eura (bod
24. odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie). Zmenou žaloby z 30. júna 2021 rozšírený nárok
o zaplatenie sumy 75.331,59 eura podľa okresného súdu žalobca nepreukázal žiadnym listinným
dôkazom,keďževspiseaanivelektronickomsúdnomspisesažiadnalistina,ktorábymalapreukazovať
nárok žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia v tejto časti, nenachádza. Preto v tejto časti

žalobcovi žalobou uplatnený nárok pre jeho nepreukázanie nepriznal.
4.3. Súd prvej inštancie uviedol, že žalobca má okrem istiny 38.008,38 eura aj nárok na zaplatenie úroku
z omeškania z tejto sumy. Žalobca má nárok na zaplatenie úroku z omeškania z dlžnej sumy vo výške
podľa predpisov obchodného práva (podľa ustanovenia § 365 ods. 1 a § 369 ods. 1 a ods. 2 Obchodného
zákonníka v spojení s ustanovením § 1 ods. 2 Nariadenia Vlády Slovenskej republiky č. 21/2013 Z. z.),

t. j. vo výške 9 % ročne, keďže k vzniku bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného došlo v rámci
existujúceho obchodného záväzkového vzťahu medzi stranami sporu založeného leasingovou zmluvou
s poukazom na znenie ustanovenia § 261 ods. 1 Obchodného zákonníka.
4.4. Pokiaľ ide o ustálenie, kedy sa žalovaný dostal do omeškania s vyplatením bezdôvodného
obohatenia, okresný súd uviedol, že je potrebné rozlišovať medzi vznikom bezdôvodného obohatenia

a jeho splatnosťou (a následným omeškaním). Z uvedeného vyplýva, že žalovaný sa mohol dostať do
omeškania s plnením, až keď ho žalobca kvalifikovaným spôsobom vyzval na vrátenie bezdôvodného
obohatenia a žalovaný si svoju povinnosť dobrovoľne nesplnil. Za kvalifikovanú výzvu žalobcu
na vydanie bezdôvodného obohatenia je tak podľa názoru súdu považovať až doručenie žaloby
žalovanému, ktorá bola žalovanému doručená dňa 4. novembra 2019 a preto k vzniku omeškania

žalovaného (a k vzniku nároku žalobcu na zaplatenie úroku z omeškania) došlo až dňa 5. novembra
2019. Preto má žalobca voči žalovanému nárok na zaplatenie úroku z omeškania vo výške 9 % ročne
zo sumy 38.008,38 eura od 5. novembra 2019 do zaplatenia istiny. Za obdobie od 23. mája 2019 do 4.
novembra 2019 vyhodnotil súd nárok žalobcu na zaplatenie úroku z omeškania ako nedôvodný.
4.5. Na základe uvedeného súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 38.008,38 eura

spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 38.008,38 eura od 5. novembra 2019 do
zaplatenia(výrokI.).Vprevyšujúcejčasti-včastiozaplateniesumy75.331,59euraavčastiozaplatenie
úroku z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 38.008,38 eura od 23. mája 2019 do 4. novembra
2019 - súd žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietol (výrok II.). O trovách konania rozhodol súd podľa
ustanovenia § 255 ods. 2 v spojení s ustanovením § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej

aj ,,CSP“) tak, že nárok na náhradu trov konania pomerne rozdelil. Žalobca bol v spore úspešný v časti
33,5 % predmetu sporu a žalovaný v časti 66,5 % predmetu sporu. Preto súd priznal žalovanému voči
žalobcovi nárok na náhradu trov konania vo výške 33 % (66,5 % - 33,5 %) [výrok III.].

5. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „odvolací súd“ alebo ,,krajský súd“) rozsudkom zo dňa 25.4.2024,

č. k. 1Cob/132/2022-395, na odvolanie žalovaného rozsudok súdu prvej inštancie v zaväzujúcej časti vo
výroku I. potvrdil (I. výrok) a na odvolanie žalobcu v jeho zamietajúcej časti vo výroku II. a v súvisiacom
výroku III. o nároku na náhradu trov prvoinštančného konania zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie (II. výrok).

6. V odôvodnení rozhodnutia odvolací súd zopakoval, že predmetom konania je nárok žalobcu na
vydanie bezdôvodného obohatenia titulom zaplatenia leasingových splátok vo vyššej výške, ako bol
medzi stranami leasingovej zmluvy dohodnuté, pričom sporná bola najmä jedna z troch zložiek tvoriacich
odplatu za leasing a to náklady leasingového prenajímateľa na zabezpečenie refinancovania, tzv.
likvidné náklady. Z dokazovania bolo podľa odvolacieho súdu zrejmé, že zmluvné strany si v leasingovej

zmluve dohodli možnú variabilitu likvidných nákladov a to ku dňu prevzatia predmetu leasingu, ktorá
zmenená sadzba (spôsob úpravy) mala následne v zmysle bodu 1.2.4. leasingovej zmluvy platiť
najmenej do uplynutia 36. kalendárneho mesiaca po odovzdaní predmetu leasingu. Podľa názoru
odvolacieho súdu z bodu 1.2.4 leasingovej zmluvy nevyplýva, že by akákoľvek zmena odplaty leasingumusela byť dohodnutá osobitnou dohodou, nakoľko z bodu 1.2.3 leasingovej zmluvy jasne vyplýva
dohoda zmluvných strán, že tzv. likvidné náklady budú automaticky (prvýkrát) prispôsobené ku ňu
prevzatia predmetu leasingu. Až akákoľvek ďalšia zmena výšky odplaty by bola predmetom samostatnej

písomnej dohody, ako správne uvádzal súd prvej inštancie odkazom na bod 10. leasingovej zmluvy.
Odvolací súd zdôraznil, že žalovaný však v priebehu konania uvedené netvrdil, argumentoval tým, že
výška likvidných nákladov sa mala automaticky prispôsobiť ku dňu uzatvorenia leasingovej zmluvy a
mala byť následne nemenná počas celého zmluvného vzťahu, čo však nemá oporu vo vykonanom
dokazovaní. Zároveň žalovaný v priebehu celého konania nielen nepreukázal, ale ani netvrdil aká mala

byť výška likvidných nákladov ku dňu prevzatia predmetu leasingu. Odvolací súd v tejto súvislosti
uviedol, že je dôvodné tvrdenie žalovaného, že v návrhu na uzatvorenie leasingovej zmluvy zo dňa
11.03.2009 je mesačná leasingová splátka určená vo výške 72.039,- eur, ako aj že v zmysle bodu
1.2.1 sa žalobca ako leasingový nájomca zaviazal k plateniu leasingovej splátky 72.039,- eur bez DPH
mesačne, ktorá splátka pozostáva z odplaty za leasing za pozemok vo výške 2.577,- eur a odplaty
za leasing za stavbu vo výške 69.462,- eur. Krajský súd zdôraznil, že z takto vypočítanej splátky však

nie je možné zistiť, akú výšku likvidných nákladov zohľadňuje, z návrhu zo dňa 11.03.2009 sa javí, že
zohľadňuje likvidné náklady platné vo výške pre 11. týždeň - 1,750 %, avšak medzi stranami nebolo
sporné, že zohľadňovala výšku likvidných nákladov 2,270 %. Taktiež z prílohy leasingovej zmluvy a
to splátkového kalendára, nie je podľa krajského súdu možné zistiť výšku likvidných nákladov, keďže
obsahuje údaj o (výšku) 1/ leasingovej splátke, 2/ istine, 3/ úroku, 4/ poistení, 5/ správnom poplatku,

avšak neobsahuje žiaden údaj o výške likvidných nákladov. Ten nie je možné zistiť ani z fakturácie
leasingovej odplaty žalovaným. Jednotlivé splátky v splátkovom kalendári zároveň podľa odvolacieho
súdu nekorešpondujú s výškou odplaty stanovenou v bode 1.2.1 leasingovej zmluvy. Taktiež napriek
skutočnosti, že žalobca sa oboznámil s obsahom samotnej leasingovej zmluvy a na znak súhlasu ju
i podpísal, nevyplýva z nej, že by súhlasil s konkrétnou výškou likvidných nákladov líšiacou sa od

záväzného návrhu zo dňa 11.03.2009, pričom výška likvidných nákladov, ako ani spôsob jej výpočtu
nebol v leasingovej zmluve uvedený. Nakoľko spôsob výpočtu likvidných nákladov nebol v leasingovej
zmluve bližšie špecifikovaný, správne súd prvej inštancie podľa krajského súdu uzavrel, že zohľadňujúc
výkladové pravidlá podľa § 266 najmä ods. 2, 3 ObZ došlo k dohode o výške likvidných nákladov v
rozsahu 1,750 %.

6.1. Odvolací súd sa stotožnil aj s právnym názorom súdu prvej inštancie, že úmyslom žalobcu pri
uzatvorení leasingovej zmluvy bolo vstúpiť do zmluvného vzťahu s právnym predchodcom žalovaného
za podmienok, ktoré mu v záväznom návrhu z 11.03.2009 garantoval právny predchodca žalovaného,
čo vyplynulo z akceptačného prejavu žalobcu. Napriek skutočnosti, že žalovaný dôvodne namietal, že
v záväznom návrhu negarantuje platnosť likvidných nákladov počas celej doby trvania leasingového

vzťahu, čo následne vyplynulo z uzatvorenej zmluvy, nemožno opomenúť, že v konaní nebolo tvrdené,
že by výška likvidných nákladov mala byť prispôsobená ku dňu prevzatia predmetu leasingu, ale ku
dňu uzatvorenia leasingovej zmluvy, čo ale v konaní nebolo preukázané. Rovnako pre účely naplnenia
bodu 1.2.3 leasingovej zmluvy nebola podľa krajského súdu preukázaná výška, resp. spôsob výpočtu
likvidných nákladov ku dňu prevzatia predmetu leasingu. S poukazom na uvedené, nebola podľa

odvolacieho súdu správne vyčíslená odplata za leasing s odkazom na likvidné náklady určené vo
výške ku dňu uzatvorenia leasingovej zmluvy, keď zmluvné strany si ako východiskovú výšku likvidných
nákladov záväzne určili sadzbu 1,750 % a žiadna iná východisková hodnota likvidných nákladov nebola
v leasingovej zmluve dohodnutá. Nemôže ísť preto na ťarchu žalobcu, ktorý v dobrej viere uzatvoril
leasingovú zmluvu na základe návrhu predloženého zo strany právneho predchodcu žalovaného dňa

11.03.2009, že si neprepočítal výslednú sumu mesačnej odplaty za leasing (ktorá bola zároveň totožná
so sumou uvedenou v záväznom návrhu), keď sa dôvodne domnieval, že je v súlade s predloženým
záväzným návrhom, ktorý akceptoval.
6.2. S poukazom na uvedené dospel odvolací súd k záveru, že súd prvej inštancie v časti, ktorou žalobe
žalobcu vyhovel, zistil v dostatočnom rozsahu skutkový stav veci potrebný pre rozhodnutie a dospel k

správnemu právnemu záveru, že medzi stranami sporu bola uzavretá leasingová zmluva na základe
záväzného návrhu právneho predchodcu žalovaného zo dňa 11.03.2009, kde bola záväzne stanovená
výška likvidných nákladov 1,750 %, pričom žalovaný v rozpore so záväzným návrhom a leasingovou
zmluvou účtoval žalobcovi výšku likvidných nákladov v rozsahu 2,270 % aktuálnu ku dňu uzatvorenia
leasingovej zmluvy. Žalovaný sa tak bezdôvodne obohatil na úkor žalobcu, preto ho súd prvej inštancie

správne zaviazal na vydanie takéhoto majetkového prospechu v zmysle § 451 ods. 1 OZ. Odvolací súd
preto v tejto časti napadnutý rozsudok ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP v časti výroku II., ktorým
súdžalobuvozvyšnejčastizamietolavsúvisiacomvýrokuIII.onárokunanáhradutrovprvoinštančného
konania zrušil a podľa § 391 ods. 1 CSP mu vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

7. Proti rozsudku odvolacieho súdu v časti jeho prvého výroku podal v zákonom stanovenej lehote
dovolanie žalovaný, prípustnosť ktorého odôvodnil ust. § 420 písm. f) CSP, teda že súd nesprávnym
procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere,
že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Navrhol, aby dovolací súd napadnutý rozsudok odvolacieho súdu vo výroku I. zmenil tak, že rozsudok
Okresného súdu Bratislava I č. k. 26Cb/127/2019-265 zo dňa 30.6.2022 v napadnutej zaväzujúcej časti
vo výroku I. zrušuje a vec vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Zároveň
žiada, aby dovolací súd priznal žalovanému proti žalobcovi náhradu trov konania v plnom rozsahu.

8. Žalovaný (v ďalšom texte tiež ako „dovolateľ“) uviedol, že vady zmätočnosti procesného postupu

odvolacieho súdu podľa ust. § 420 písm. f) CSP spočívajú v nedostatočnosti odôvodnenia rozhodnutia
krajského súdu a nevykonaní navrhovaných dôkazov.
Výklad, ktorý zaujal súd prvej inštancie a s ktorým sa stotožnil aj odvolací súd smeruje podľa dovolateľa
k nesprávnej transformácii variability likvidných nákladov na ich fixáciu. Žalovaný poukázal na výber z
odbornej literatúry k likvidným nákladom, v konaní na súde prvej inštancie argumentoval, že variabilné

zložky sa menia v čase podľa kondície makroekonomických ukazovateľov a zásahov regulačných
orgánov, čo je možné preukázať výsluchom pracovníkov pôsobiacich v danom odvetví.
Vykonanie navrhovaných vyššie uvedených dôkazov, teda výberu z odbornej literatúry, a výsluchu
zamestnanca žalovaného, malo podľa dovolateľa umožniť súdu úplné zistenie skutkového stavu a
objasneniu princípu fungovania leasingového financovania, ozrejmiť obchodné zvyklosti zrejmé pre

tento druh financovania vo finančnom sektore. Dovolateľ vytýka súdu prvej inštancie, že neodôvodnene
nevykonal dôkazy v konaní navrhnuté žalovaným, svoj postup odôvodnil ich nadbytočnosťou, s
uvedeným sa stotožnil aj odvolací súd, pričom v kontexte takéhoto zdôvodnenia nevykonania dôkazov
navrhovaných v konaní žalovaným, súd podľa dovolateľa nemohol dostatočne zistiť skutkový stav a na
jeho podklade dospieť k rozhodnutiu o tom, že sa žalovaný na úkor žalobcu bezdôvodne obohatil.

Z pohľadu žalovaného mal súd prvej inštancie o návrhoch žalovaného na vykonanie dôkazov rozhodnúť
formou uznesenia o tom, že vykonanie navrhovaných dôkazov nepripúšťa a svoje rozhodnutie riadne
zdôvodniť. Uvedeným spôsobom sa však súd prvej inštancie s návrhom žalovaného na vykonanie
dôkazov nevysporiadal, procesne týmto spôsobom nerozhodol.

9. Žalobca vo svojom vyjadrení k dovolaniu žalovaného navrhol, aby dovolací súd dovolanie žalovaného
odmietol, alternatívne zamietol.

10. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 35 CSP), po zistení, že dovolanie podala včas
strana sporu, v neprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie vydané, zastúpená v dovolacom konaní

v súlade so zákonom, bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 443 CSP a contrario) preskúmal vec
a dospel k záveru, že dovolanie žalovaného je potrebné odmietnuť.

11. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). To
znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-ktorému rozhodnutiu odvolacieho

súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho
súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP.

12. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť
vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v

konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f) CSP, je (procesnou) povinnosťou
dovolateľa vysvetliť v dovolaní zákonu zodpovedajúcim spôsobom, z čoho vyvodzuje prípustnosť
dovolania a v dovolaní náležite vymedziť dovolací dôvod (§ 420 CSP alebo § 421 CSP v spojení s §
431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva
dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.

13. V posudzovanom prípade dovolateľ vyvodzoval prípustnosť dovolania z ustanovenia § 420 písm.
f) CSP, podľa ktorého je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci
samej, alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, abyuskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.Tútovadudovolateľvidelvnepreskúmateľnomrozhodnutíodvolaciehosúdu,resp.vnevykonaní
navrhovaných dôkazov.

14. Vyššie citované ustanovenie § 420 písm. f) CSP zakladá prípustnosť a dôvodnosť dovolania v
prípade, ak miera porušenia procesných práv strany, v dôsledku nesprávneho procesného postupu
súdu, nadobudla značnú, výraznú, resp. relevantnú intenzitu porušenia jej práva na spravodlivý
proces. Teda, intenzita zásahu do procesných práv strany sporu z dôsledku nesprávneho procesného

postupu súdu musí dosahovať mieru, resp. intenzitu porušenia jej práva na spravodlivý proces. Do
práva na spravodlivý proces však nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej
právnymi názormi, hodnoteným dôkazom a ani právo na to, aby strana sporu bola pred všeobecným
súdom úspešná, teda, aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami (I. ÚS 50/04, IV. ÚS 22/04). V
príslušnom procesnom kódexe koncipovaná prípustnosť dovolania sleduje trend nastolený judikatúrou
Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej má tento mimoriadny opravný prostriedok slúžiť na

nápravu najzávažnejších procesných pochybení, t. j. zmätočných rozhodnutí, ako aj na riešenie otázok
zásadného právneho významu a zjednocovanie judikatúry všeobecných súdov ako prvkov naplnenia
princípu právnej istoty (III. ÚS 73/2018, IV. ÚS 528/2020, I. ÚS 204/2023).

15.Popreskúmanívecidovolacísúduvádza,ženezistilžiadnutzv.vaduzmätočnosti(závažnéprocesné

pochybenie odvolacieho súdu), spočívajúcu v tom, že by odvolací súd svojim nesprávnym procesným
postupom znemožnil dovolateľovi, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že by
tým došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces podľa § 420 písm. f) CSP alebo práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.

16. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po použití a
výklade relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,
neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu
práva na spravodlivý proces. V kontexte k dovolacím námietkam žalovaného považuje najvyšší súd
za dôležité upozorniť na skutočnosť, že odvolací súd podľa § 387 CSP skonštatoval vecnú správnosť

napadnutého rozsudku v časti zaväzujúceho výroku I., ako i súladnosť odôvodnenia napadnutého
rozsudku s dikciou ustanovenia § 220 ods. 2 CSP s tým, že z odôvodnenia napadnutého rozsudku
je podľa krajského súdu zrejmý myšlienkový postup súdu prvej inštancie vedúci ku v ňom ustáleným
skutkovým a právnym záverom premietnutým do výrokovej časti I. napadnutého rozsudku, v nadväznosti
na čo odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti výroku I. potvrdil. Ak sa odvolací súd

v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť
len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie
správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody (vid uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV.
ÚS 350/09). Podľa názoru dovolacieho súdu odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu, opierajúce
sa v podstatnej časti o odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, zodpovedá požiadavkám

kladeným na odôvodnenie súdnych rozhodnutí. Konanie pred súdom prvej inštancie a pred odvolacím
súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom
vytvára ich jednotu (2Obdo/64/2021). K posudzovaniu prípustnosti dovolania pri uplatnení námietky
nepreskúmateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu treba pristupovať individuálne s prihliadnutím na
konkrétnu rozhodovanú vec. Na mieste je tak reštriktívny prístup a rovnako tak platí, že nie je

možné posudzovať odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu izolovane, ale v spojení s odôvodnením
rozhodnutia súdu prvej inštancie, keďže obidve rozhodnutia tvoria jeden celok (3Obdo/4/2021).
16.1. Pokiaľ žalovaný tvrdí, že zo strany odvolacieho súdu došlo iba k formálnemu potvrdeniu
rozhodnutia okresného súdu, bez samostatného vysporiadania sa s odvolacími dôvodmi a vysvetlenia,
prečo súd považuje podľa názoru žalovaného kľúčové dôkazy za irelevantné, s uvedeným sa

dovolací súd nestotožňuje. Odvolací súd k rozhodujúcim (kľúčovým) odvolacím námietkam žalovaného
uviedol svoju obsiahlu argumentáciu v súlade so skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie
a vyplývajúcim z obsahu spisu. Dovolací súd nesúhlasí s tvrdením dovolateľa, že sa odvolací
súd nevysporiadal s jeho relevantnými odvolacími námietkami, keď tento sa v odôvodnení svojho
rozhodnutia podrobne vysporiadal so skutočnosťou, prečo jednotlivé dôkazy boli vykonané, ako boli

vyhodnotené ako aj prečo by bolo vykonanie konkrétnych dôkazov pre rozhodnutia súdov irelevantné.
Prízvukuje, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemusí odpovedať na každú
námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre
rozhodnutie o odvolaní alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia, ktoré sa preskúmavav odvolacom konaní (II. ÚS 78/05). Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia neznamená, že
súd musí dať podrobnú odpoveď na každý argument účastníka konania (II. ÚS 76/07). Podľa názoru
dovolacieho súdu v posudzovanej veci odôvodnenie napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu v

spojenísodôvodnenímrozsudkusúduprvejinštancieniejenedostatočné,čidokoncanepreskúmateľné.
Z obsahu dovolania je zrejmé, že žalovaný ním vyjadruje len svoj nesúhlas s neúspechom v spore. Už v
uznesení z 11. apríla 2019, sp. zn. 3Obdo/2/2019 dovolací súd skonštatoval, že prípustnosť dovolania v
zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP nezakladá všeobecná nespokojnosť dovolateľa s rozhodnutím
odvolacieho súdu (prípadne aj súdu prvej inštancie), ktoré vyznelo v jeho neprospech.

Vychádzajúc z obsahu spisu, odvolací súd podľa najvyššieho súdu dostatočne vyčerpávajúco vysvetlil
dôvody, pre ktoré sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie.

17. Dovolateľ tvrdiaci prípustnosť svojho dovolania v zmysle ust. § 420 písm. f) CSP namieta i
nevykonanie navrhovaných dôkazov ako i spôsob hodnotenia dôkazov zo strany vo veci konajúcich
súdov.

18. V kontexte prípustnosti dovolania podľa ust. § 420 písm. f) CSP dovolací súd prioritne uvádza,
že pokiaľ súd nevykonal v priebehu civilného konania všetky navrhované dôkazy alebo nevykonal
iné dôkazy na zistenie rozhodujúcich skutočností, nedostatočne zistil skutkový stav alebo nesprávne
vyhodnotil niektorý dôkaz, nemožno to v zásade považovať za procesnú vadu konania znemožňujúcu

realizáciu procesných oprávnení strany, čo v súlade s ustálenou judikatúrou najvyššieho súdu nie je
dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania v zmysle ust. § 420 písm. f) CSP (I. ÚS 65/2020, III. ÚS
171/2018, II. ÚS 202/2020, II. ÚS 108/2020, IV. ÚS 511/2020).

19. Z vyššie uvedenej argumentácie dovolateľa jednoznačne vyplýva nespokojnosť s priebehom

dokazovania a závermi súdov nižších inštancií, a v žiadnom prípade nemôže ísť o porušenie práva
na spravodlivý proces, nakoľko každá sporová strana mala primeranú možnosť predložiť svoje návrhy,
uplatňujúc svoje práva za podmienok, ktoré nie sú podstatne nevýhodnejšie než podmienky, za ktorých
toutomožnosťoudisponujeprotistrana.Sporovýmstranámbolpočaskonaniavytvorenýrovnakýpriestor
a možnosti na realizáciu ich procesných práv a plnenie ich procesných povinností (k tomu viď aj II. ÚS

121/2002).

20. K námietke dovolateľa, že konajúce súdy nezistili skutočný stav veci a nesprávne vyhodnotili
vykonané dôkazy, dovolací súd zdôrazňuje, že úlohou súdu v civilnom sporovom konaní nie je
zistiť skutočný stav veci (to je úlohou súdu v mimosporových konaniach), ale v sporovom konaní -

vyznačujúcom sa zásadou kontradiktórnosti - súd zisťuje skutkový stav z prostriedkov procesného
útoku a procesnej obrany uplatnených stranami sporu včas (t. j. pri zohľadnení sudcovskej a zákonnej
koncentrácie konania). Uvedenými skutočnosťami je limitované aj dokazovanie v sporovom konaní,
pre ktoré v súlade s ustanovením § 185 ods. 1 CSP platí, že výlučne súd rozhodne, ktoré zo včas
stranami sporu navrhnutých dôkazov (keďže návrh na vykonanie dokazovania predstavuje prostriedok

procesného útoku a procesnej obrany) vykoná.
Dovolací súd zároveň konštatuje, že ani prípadné nedostatky pri zisťovaní skutkového stavu, alebo
nesprávne prijaté skutkové závery zo strany konajúcich súdov nie je možné podrobiť dovolaciemu
prieskumu. V tejto súvislosti opätovne pripomína (rovnako aj 3Obdo/40/2017, 3Obdo/52/2017,
3Obdo/17/2018 a 3Obdo/18/2018), že dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok neslúži na

odstránenie nedostatkov pri ustálení skutkového stavu veci. Dovolací súd nie je oprávnený preskúmavať
správnosť a úplnosť skutkových zistení, už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený prehodnocovať
vykonané dôkazy, pretože (na rozdiel od prvoinštančného a odvolacieho súdu) v dovolacom konaní
nemá možnosť vykonávať dokazovanie - viď ustanovenie § 442 CSP („dovolací súd je viazaný
skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd“). Dovolaním sa preto nemožno úspešne domáhať

revízie skutkových zistení urobených súdmi prvej a druhej inštancie, ani prieskumu nimi vykonaného
dokazovania.

21. Dovolací súd súčasne poukazuje na skutočnosť, že v súlade s rozhodovacou praxou najvyšších
súdnych autorít (čl. 2 ods. 2 CSP), len nevykonanie navrhnutého dôkazu, ktorý by mohol mať vplyv na

posúdenie skutkového stavu, ktorý z doteraz vykonaných dôkazov nemožno bezpečne ustáliť, možno
kvalifikovať ako porušenie práva na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (III. ÚS 332/09). O uvedený prípad sa však v tu rozhodovanej veci nejedná.
V súvislosti s námietkami žalovaného v jeho dovolaní najvyšší súd uvádza nasledovné:22. Žalovaný vytýka súdu prvej inštancie, že nevykonal dôkazy v konaní navrhnuté žalovaným.
Tvrdí, že poukazoval na výber z odbornej literatúry a navrhoval výsluch zamestnanca žalovaného

ohľadom variability likvidných nákladov a objasnenia princípu fungovania leasingového financovania,
teda že variabilné zložky sa menia v čase podľa kondície makroekonomických ukazovateľov a zásahov
regulačných orgánov, avšak súd prvej inštancie tieto dôkazy odmietol, svoj postup odôvodnil ich
nadbytočnosťou, s uvedeným sa stotožnil aj odvolací súd, pričom v kontexte takéhoto zdôvodnenia
nevykonania dôkazov navrhovaných v konaní žalovaným, súd podľa dovolateľa nemohol dostatočne

zistiť skutkový stav.

23. Najvyšší súd zdôrazňuje, že v rozhodovanom spore rozhodnutie súdu záviselo od posúdenia
otázky, v akej výške bol žalovaný oprávnený fakturovať žalobcovi odplatu za poskytnutý leasing,
pričom sporná bola otázka výška jednej z troch zložiek, ktoré v súčte tvoria výšku odplaty za
leasing, konkrétne otázka výšky likvidných nákladov (resp. nákladov leasingového prenajímateľa na

zabezpečenierefinancovania),keďžalovanýpriurčenífakturovanejodplatyzaleasingvychádzalzvýšky
likvidných nákladov 2,270 % (platná v 13. týždni roku 2009, kedy došlo k uzatvoreniu leasingovej zmluvy
(t. j. k 24. marcu 2009)), avšak žalobca vychádzal z presvedčenia, že žalovaný mal vychádzať z výšky
likvidných nákladov 1,750 % (platná v 11. týždni roku 2009, ktorá bola uvedená v návrhu žalovaného
na uzatvorenie leasingovej zmluvy), a táto výška likvidných nákladov mala byť nemenná po celú dobu

trvania zmluvného vzťahu.
Súdy oboch inštancií dali vo svojich rozhodnutiach dostatočne zreteľne do pozornosti, že v leasingovej
zmluve, na rozdiel od iných kľúčových údajov týkajúcich sa leasingového vzťahu medzi žalobcom
a žalovaným, nie je uvedená výška likvidných nákladov, a dokonca ani spôsob jej určenia. Z tohto
dôvodu pri posúdení tejto otázky vychádzali z výkladových pravidiel obsiahnutých v ustanovení §

266 Obchodného zákonníka. Súdy dospeli k záveru, že úmyslom žalobcu pri uzatvorení leasingovej
zmluvy bolo vstúpiť do zmluvného vzťahu s právnym predchodcom žalovaného za podmienok, ktoré
mu v záväznom návrhu z 11. marca 2009 garantoval právny predchodca žalovaného, čo vyplýva aj z
akceptačného prejavu žalobcu z 13. marca 2009. Tým, že žalobca akceptoval záväzný návrh právneho
predchodcu žalovaného z 11. marca 2009, mohol odôvodnene a legitímne predpokladať, že samotná

leasingová zmluva, obsahujúca totožné údaje ako záväzný návrh, bude uzatvorená za rovnakých
podmienok, aké mu garantoval právny predchodca žalovaného ako leasingový prenajímateľ.

24. Oba vo veci konajúce súdy zhodne uviedli, že pre vec zásadnou skutočnosťou je, že v leasingovej
zmluve (na rozdiel od iných kľúčových údajov týkajúcich sa leasingového vzťahu medzi žalobcom a

žalovaným) nie je uvedená výška likvidných nákladov, a dokonca ani spôsob jej určenia.
Dovolací súd vo vzťahu k námietkam dovolateľa považuje za podstatné uviesť, že okresný súd nikdy
ani nerozporoval skutočnosť, že výška likvidných nákladov sa môže meniť v závislosti od situácie na
finančnom trhu, no zároveň zreteľne zdôvodnil, že určujúce je, akú výšku likvidných nákladov mohol
v súlade so zmluvnými dojednaniami zahrnúť žalovaný do odplaty za leasing (bod 11.3. okres). Sám

okresný súd uviedol, že nie je možné sa stotožniť s tvrdením žalobcu, že pri určení odplaty za leasing je
jedinou variabilnou zložkou trojmesačný EURIBOR, a že výška likvidných nákladov mala byť nemenná
(12. okres). Súd prvej inštancie súčasne dodal, že v leasingovej zmluve (v bode 1.2.4.) bolo medzi
stranami dojednané, že po uplynutí trojročnej viazanosti (36 mesiacov) bolo možné upraviť odplatu za
leasing obsiahnutú v bode 1.2.3. zmluvy, avšak takáto úprava odplaty za leasing vyžadovala dohodu

zmluvných strán (t. j. dohodu leasingového prenajímateľa a leasingového nájomcu), avšak existenciu
takejto dohody o zmene odplaty za leasing strany sporu netvrdili.
Okresný súd v bode 16. dostatočne zreteľne ozrejmil, že na jednej strane síce možno akceptovať
argumentačnú líniu žalovaného, že v návrhu sú uvedené likvidné náklady platné v 11. týždni, a preto
prichádza do úvahy ich neskoršia zmena, avšak takýto výklad zastávaný žalovaným vo veci konajúce

súdy odmietli, keďže ho vylučuje výslovný prejav vôle právneho predchodcu žalovaného, že v prípade
akceptovania návrhu na uzavretie zmluvy do 18. marca 2009 bude právny predchodca žalovaného
(a následne žalovaný) návrhom viazaný do 8. septembra 2009. Okresný súd následne taktiež dodal,
že je zrejmé, že prichádza do úvahy rozdielny výklad záväznej ponuky žalovaného ohľadom výšky
likvidných nákladov (pri absencii jej výslovného dojednania v následne uzatvorenej leasingovej zmluve),

a to výklad, ktorý prezentuje žalovaný, že v prípade uzatvorenia zmluvy v neskoršom ako 11. týždni
bol oprávnený vychádzať z neskôr platnej (vyššej) výšky likvidných nákladov, ako aj výklad zastávaný
žalobcom, že v prípade akceptácie návrhu žalobcom do 18. marca 2009 bude právny predchodca
žalovaného viazaný svojim návrhom (vrátane likvidných nákladov platných pre 11. týždeň) až do8. septembra 2009. Predmetné dojednanie tak je podľa okresného súdu nevyhnutné v súlade s
ustanovením § 266 ods. 4 Obchodného zákonníka vykladať na ťarchu žalovaného, ako zmluvnej strany,
ktorá (resp. ktorej právny predchodca) návrh na uzatvorenie leasingovej zmluvy koncipovala. Z tohto

dôvodu žalovaného zaväzoval záväzný návrh jeho právneho predchodcu z 11. marca 2009 aj v časti
týkajúcej sa výšky likvidných nákladov, čo znamená, že pre výpočet odplaty žalovaného bola významná
výška likvidných nákladov 1,750 %, keďže po ukončení fixácie nedošlo k dohode o zmene podmienok
určenia odplaty v súlade s bodom 1.2.4. leasingovej zmluvy.
Vo vzťahu k dovolacím námietkam žalovaného najvyšší súd upozorňuje na bod 17. odôvodnenia

rozhodnutia okresného súdu, kde tento dostatočne zreteľne uviedol, že rovnaká výška likvidných
nákladov by zaväzovala žalovaného a aj jeho právneho predchodcu aj v situácii, ak v období medzi
záväznýmnávrhomasamotnýmuzatvorenímleasingovejzmluvy(medzi11.marcom2009a24.marcom
2009) došlo na finančnom trhu k zmene výšky likvidných nákladov smerom nahor. Žalovaný tak nebol
oprávnený jednostranne „zmeniť pravidlá hry“ a účtovať si do odplaty za poskytnutie leasingu vyššiu
výšku likvidných nákladov (t. j. vo výške 2,270 % namiesto 1,750 %), ale bol povinný rešpektovať

zmluvné dojednanie so žalobcom aj v situácii, ak sa v dôsledku neskoršej zmeny na finančnom trhu
stal jeho záväzný návrh pretavený do uzatvorenej leasingovej zmluvy nevýhodnejším v porovnaní so
situáciou, kedy by jeho záväzný návrh z 11. marca 2009 neexistoval. Z odôvodnenia rozhodnutia súdu
prvej inštancie (bod 17.2.) teda vyplýva dostatočne zdôvodnený záver, keď uviedol, prečo by vo vzťahu
k rozhodnutiu bolo navrhované dokazovanie ohľadom výpočtu financovania a určenia výšky likvidných

nákladov nanajvýš nadbytočné.
Pokiaľ žalovaný vo svojom dovolaní vytýka odvolaciemu súdu, že tento v odseku 35 odôvodnenia
rozsudku uvádza, že mu nebol predložený dôkaz o dohodnutom spôsobe výpočtu likvidných nákladov
a na druhej strane vykonanie dôkazu, ktorým žalovaný chcel uvedené preukázať, v konaní odmietol
vykonať pre jeho nadbytočnosť, najvyšší súd uvádza, že mu nie je dostatočne zrejmé, a toto nevyplýva

ani z podaní žalovaného, ako by mohol výber z odbornej literatúry či výsluch zamestnanca žalovaného
ohľadom variability likvidných nákladov v závislosti od situácie na medzibankovom trhu a regulácie
finančného sektora v rámci Európskej únie a Slovenska preukázať existenciu konkrétne dohodnutého
spôsobu výpočtu likvidných nákladov medzi žalobcom a žalovaným v Leasingovej zmluve zo dňa 24.
marca 2009. Odvolací súd rovnako dostatočne v bode 35. odôvodnenia svojho rozhodnutia vysvetlil,

že súdu prvej inštancie nebol predložený dôkaz o dohodnutom spôsobe výpočtu likvidných nákladov,
ako ani že by ku dňu prevzatia predmetu leasingu bola percentuálna výška likvidných nákladov práve
2,270 %, nebolo možné leasingovú odplatu považovať zo strany žalovaného za správne vypočítanú a
fakturovanú žalobcovi. Dodal, že súd prvej inštancie nemal preto ani povinnosť prihliadať na právnu
reguláciu finančného trhu za situácie, keď žalovaný žiadnym spôsobom netvrdil a ani nepreukázal

dohodnutý spôsob výpočtu likvidných nákladov, prípadne, že by bol dohodnutý akýkoľvek odkaz či už
na obchodné zvyklosti, alebo na reguláciu finančného trhu. Odvolací súd napokon v bode 36. svojho
rozhodnutia nanajvýš zreteľne uzavrel, že keďže s poukazom na uvedené bolo zrejmé, že v leasingovej
zmluve bola dohodnutá variabilita likvidných nákladov, t.j. že likvidné náklady sa môžu meniť, avšak
nebola preukázaná ich výška ku dňu prevzatia predmetu leasingu žalovaným, ako ani iná písomná

dohoda o výške likvidných nákladov 2,270 %, súd prvej inštancie postupoval správne, keď nevykonal
navrhované dôkazy výsluchom zamestnancov žalovaného ohľadom variability likvidných nákladov v
závislosti od situácie na medzibankovom trhu a regulácie finančného sektora v rámci Európskej únie a
Slovenska, keďže ich možno považovať za nadbytočné. Uvedenému záveru nie je ani podľa dovolacieho
súdu čo vytknúť.

25. Vo vzťahu k výhradám žalovaného ohľadom nevykonania dokazovania z výberu z odbornej literatúry
zo strany vo veci konajúcich súdov dovolací súd zdôrazňuje, že uvedené je zo strany žalovaného
argumentáciou novou. Vzhľadom na uvedené sa jedná o novo uplatnený prostriedok procesnej obrany
žalovaným, ktorý je s poukazom na § 435 Civilného sporového poriadku neprípustný. Dovolanie je

mimoriadny opravný prostriedok, nie „ďalšie odvolanie“ (k tomu vid. ust. § 366 CSP), a dovolací súd
nesmie byť vnímaný ako tretia inštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek
rozhodnutie odvolacieho súdu. Vychádzajúc z dôvodovej správy k Civilnému sporovému poriadku
dovolací súd konštatuje, že tzv. novoty nie sú v zásade v dovolacom konaní prípustné, pretože
dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok a režim koncentrácie sporu nepripúšťa od istej fázy

uplatňovanie práva novôt (obdobne k tomu 2Obdo/97/2020, 2Obdo/3/2021, 2Obdo/57/2021). Uvedená
úprava vyplýva zo zásady, že istota a stabilita, nastolené právoplatným rozhodnutím sú v právnom štáte
narušiteľné len mimoriadne a výnimočne. Výnimkou je uplatnenie skutočností a dôkazov na preukázanie
prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.26. Pokiaľ žalovaný vytýka súdu prvej inštancie, že rozhodol na jedinom pojednávaní a namieta, že súd
prvej inštancie mal o návrhoch žalovaného na vykonanie dôkazov rozhodnúť formou uznesenia o tom,

že vykonanie navrhovaných dôkazov nepripúšťa a svoje rozhodnutie riadne zdôvodniť, k uvedenému
najvyšší súd prioritne pripomína, že Civilný sporový poriadok v čl. 17 ustanovuje, že súd postupuje v
konaní tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, predchádza zbytočným prieťahom,
koná hospodárne a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania strán sporu a iných osôb. V zmysle
ust. § 157 ods. 1 CSP súd postupuje v konaní tak, aby sa mohlo rozhodnúť rýchlo a hospodárne,

spravidla na jedinom pojednávaní s prihliadnutím na povahu konania.
Podľa ust. § 182 CSP ak súd neodročí pojednávanie z dôležitých dôvodov (§ 183 CSP), pred jeho
skončením je povinný vyzvať strany na zhrnutie návrhov a vyjadrení k dokazovaniu, ako aj k právnej
stránke veci. Podľa § 185 ods. 1 CSP súd rozhodne, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná. Súd môže
po vyjadrení strán považovať za potrebné vykonanie ďalších dôkazov a za týmto účelom pojednávanie
odročí. Ak by súd vykonanie ďalších dôkazov nepovažoval za potrebné, je povinný vyhlásiť dokazovanie

za skončené. Ak súd nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy, je povinný v odôvodnení rozsudku uviesť, z
akého dôvodu (pozri § 220 ods. 2 CSP).
Zo zápisnice z pojednávania pred súdom prvej inštancie zo dňa 2.6.2022 (od 0:53 min. nahrávky z
pojednávania) jednoznačne vyplýva, prečo súd zamietol návrh žalovaného na výsluch svedka, keď súd
okrem iného uviedol, že uvedené by bolo nadbytočným vo vzťahu k posúdeniu pre vec kľúčovej otázky

výkladu zmluvy v kontexte k jej návrhu. Súd následne uznesením vyhlásil dokazovanie za skončené (od
1:08:25 min. nahrávky z pojednávania).
V rozhodnutí súd prvej inštancie (bod 17.) dostatočne zdôvodnil, prečo ,,...nedoplnil žalovaným
navrhované dokazovanie o výsluch príslušného zamestnanca žalovaného, prípadne o stanovisko
Slovenskej bankovej asociácie vo vzťahu k výpočtu financovania a k určeniu výšky likvidných nákladov,

keďže takýto dôkaz by bol pre rozhodnutie súdu nadbytočný.“
Dovolací súd v zmysle vyššie uvedeného uvádza, že postupu vo veci konajúcich súdov nie je ani v tomto
smere čo vytknúť.

27. Možno v zmysle vyššie uvedeného uzavrieť, že ak žalovaný vytýkal súdom nedostatky v procese

obstarávania skutkových podkladov pre rozhodnutie, potom nedostatočné zistenie skutkového stavu,
nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu nie
je v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu považované za vadu konania v zmysle § 420 písm. f)
CSP (1Cdo/41/2017, 2Cdo/232/2017, 3Cdo/26/2017, 4Cdo/56/2017, 5Cdo/90/2017, 7Cdo/11/2017,
8Cdo/187/2017). Súlad tohto právneho názoru s Ústavou Slovenskej republiky posudzoval už ústavný

súd, nedospel však k záveru o jeho ústavnej neudržateľnosti (napr. II. ÚS 465/2017).

28.NajvyššísúdSlovenskejrepublikynazákladeuvedenýchskutočnostídospelkzáveru,žeprípustnosť
dovolania žalovaného podľa ust. § 420 písm. f) CSP nie je procesne daná.

29. Keďže vzhľadom na uvedené skutočnosti nie je podľa najvyššieho súdu dovolanie žalobcu podľa
ust. § 420 písm. f) CSP prípustné, dovolací súd ho v súlade s ustanovením § 447 písm. c) CSP odmietol.

30. O trovách dovolacieho konania rozhodol najvyšší súd podľa § 453 ods. 1 CSP, v spojení s § 255
ods. 1 CSP, s dôrazom na skutočnosť, že žalobca si ich náhradu v dovolacom konaní neuplatnil.

31. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.