Uznesenie – Ostatné ,
Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, July 30, 2025

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 11CoPr/5/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4124207182
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 07. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Šišková
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2025:4124207182.1

Uznesenie

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Šiškovej a členov senátu JUDr.
Dariny Vargovej a Mgr. Mareka Janigloša, v spore žalobcu: A. B., nar. XX. XX. XXXX, C. D. XXXX/X,
E., zastúpeného JUDr. Ing. Petrom Lyžičiarom, advokátom, Svätoplukovo námestie 1/B, Nitra, IČO: 52
334 490, proti žalovanému: Slovenská republika - Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Pribinova 2,
Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 00 151 866, o zaplatenie nemajetkovej ujmy 6.430,05 eur,

o odvolaní žalovaného proti výroku I. a výroku III. rozsudku Okresného súdu Nitra č. k. 18Cpr/3/2024-319
zo dňa 18. 02. 2025, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom vyhovujúcom výroku I. a v závislom výroku III. o náhrade
trov konania z r u š u j e a vec mu v zrušenom rozsahu v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Nitra (ďalej aj „súd prvej inštancie“ alebo „súd“) vyššie označeným rozsudkom uložil

žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 2.300,- eur do 3 dní od jeho právoplatnosti (výrok I.),
vo zvyšku žalobu zamietol (výrok II.). Zároveň priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania voči
žalovanému vo výške 100 %, o ktorej výške si vymienil rozhodnúť samostatným uznesením do 60 dní
po právoplatnosti rozhodnutia (výrok III.).

2. Po právnej stránke svoje rozhodnutie odôvodnil citáciou ust. čl. 19 ods. 2 ústavného zákona č.

460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky, § 11, § 13 ods. 1, 2, 3, § 100 ods. 1, 2, § 101, § 853 ods.
1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník, § 85 ods. 1, 2, § 86 ods. 1, 2, 3, 4, § 91 ods. 1, 2, 3,
§ 92 ods. 1, 2, § 122 ods. 1, 2 zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore v znení
neskorších predpisov (ďalej len ako „Zákon o HaZZ“), čl. 1 bod 2, 3, čl. 2 bod 1, 2, čl. 6 písm. b), čl. 16
písm. b), čl. 17 bod 3 písm. iii) Smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2003/88/ ES zo 4. novembra
2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času a § 255 ods. 1, § 262 ods. 1, 2 zákona č.

160/5015 Z. z. Civilný sporový poriadok.

3. V odôvodnení rozsudku súd uviedol, že žalobca sa podanou žalobou domáhal od žalovaného náhrady
nemajetkovej ujmy vo výške 6.430,05 eur, čo odôvodnil tým, že v súčasnosti vykonáva funkciu –
záchranár špecialista na hasičskej stanici F. – G. v súlade so zákonom o HaZZ, kde služobný čas
príslušníka HaZZ je rozvrhnutý nerovnomerne (týždenný pracovný čas sa skladá z výkonu služby

a určenej služobnej pohotovosti). Žalobca ďalej poukázal na koniec roka 2021, kedy boli pracovné
zmeny rozvrhnuté na 17-hodinový výkon služby, po ktorom nasledovala určená 7-hodinová služobná
pohotovosť na pracovisku, pričom od 01. 01. 2022 boli pracovné zmeny rozvrhnuté na 16-hodinový
výkon služby, po ktorom nasleduje určená 8-hodinová služobná pohotovosť na pracovisku (ust. § 91
ods. 1 zákona o HaZZ), t. j. v rámci jednej pracovnej zmeny strávi žalobca na pracovisku sústavne
24 hodín. Okrem určenej služobnej pohotovosti môže byť žalobcovi nariadená aj služobná pohotovosť

mimo rozvrhnutia pracovného času (ust. § 92 ods. 2 Zákona o HaZZ), poprípade mu môže byť určená
práca nadčas, kedy faktický výkon služby prekračuje viac ako 24 hodín sústavného výkonu. Obe vyššieuvádzané služobné pohotovosti sa nezapočítavajú do pracovného času a výkon týchto služobných
pohotovostí nie je rozlíšený ani na výplatnej páske za príslušný kalendárny mesiac, kde je uvedený
len súhrnný počet odpracovaných hodín služobnej pohotovosti. Za vykonávanie určenej služobnej

pohotovosti je hasič odmeňovaný za každú hodinu pohotovosti peňažnou náhradou vo výške 15 %
zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu (ak je služobná pohotovosť vykonávaná v
bežný služobný deň), resp. peňažnou náhradou vo výške 30 % zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho
služobného platu, ak je služobná pohotovosť vykonávaná v deň služobného pokoja (v deň štátneho
sviatku) – ust. § 122 ods. 1 zák. o HaZZ. Služobná pohotovosť je rozdelená na aktívnu časť (práca

nadčas) a neaktívnu časť a určovaná na čas nočných hodín. Do konca roka 2021 (v čase rozvrhu
pracovných zmien 17/7) boli služobné pohotovosti vykonávané v čase 22:30 - 05:30 hod., od začiatku
roka2022(prirozvrhupracovnýchzmien16/8)súslužobnépohotovostivykonávanévčase22:00-06:00
hod. V prípade vyhlásenia poplachu počas služobnej pohotovosti, kedy sú hasiči vysielaní na zásah,
sa služobná pohotovosť mení na prácu nadčas (aktívnu časť), inak trvá neaktívna časť. Na hasičskej
stanici F. G. sa striedajú 3 hasičské zmeny a každá odslúži 10 až 11 pracovných zmien, v službe tak

strávi bežne 240 až 264 hodín mesačne (kde nie sú zahrnuté hodiny nadčasov).

4. Žalobca ďalej v žalobe poukázal na obdobie od júna 2021 do mája 2024 (vrátane), za ktoré odpracoval
spolu 5.893,28 hodín zmenovej služby (odpracovaných hodín zarátaných vo fonde pracovného času).
Počas celého žalovaného obdobia od júna 2021 do mája 2024 (vrátane), dosiahol priemerný pracovný

čas 49,67 hodín týždenne. Počas pracovnej pohotovosti sa žalobca aj v jej neaktívnej časti musí
zdržiavať na pracovisku, ktorá sa však nezapočítava do fondu pracovného času, čo sa prejaví tak, že
aj keď reálne v súvislosti so služobnou činnosťou je žalobca na pracovisku, v rámci fondu pracovného
času sa mu toto nevykazuje. V praxi sa to prejavuje tak, že napriek tomu, že napr. v mesiaci január
2022 sa v žalobcovom fonde pracovného času uvádza počet hodín 160, tento údaj nezohľadňuje ďalších

70,75 hodín odpracovanej služobnej pohotovosti. Je zrejmé, že jeho priemerný týždenný pracovný čas
počas žalovaného obdobia pravidelne presahoval nielen 40 hodinový týždenný služobný čas príslušníka
HaZZ tak, ako to upravuje ust. § 85 ods. 2 zák. o HaZZ, ale aj maximálne prípustný týždenný pracovný
čas v dĺžke 48 hodín tak, ako to ustanovuje článok 6 písm. b) smernice Európskeho parlamentu a
rady č. 2003/88/ES zo dňa 04. 11. 2003. K tejto skutočnosti dochádza v dôsledku, že žiadna z hodín

odpracovanej služobnej pohotovosti nie je započítavaná do fondu pracovného času, keďže vnútroštátna
právna úprava zákona o HaZZ služobnú pohotovosť hasičov nepovažuje za služobný (pracovný) čas,
čo je v rozpore s čl. 2 ods. 1 Smernice a konštantnou judikatúrou Súdneho dvora.

5. Pri vyčíslení výšky škody žalobca vychádzal z ustanovení peňažných náhrad za služobnú pohotovosť

v zmysle ust. § 122 ods. 1, 2 zákona o HaZZ. Za určenú služobnú pohotovosť mu je uhrádzaná
peňažná náhrada vo výške 15 %, resp. 30 % (v dni služobného pokoja) zo sumy, ktorou je príslušná
časť jeho služobného platu, pri nariadenej služobnej pohotovosti mu je uhrádzaná peňažná náhrada
vo výške 50 %, resp. 100 % (v dni služobného pokoja) zo sumy, ktorou je príslušná časť služobného
platu. Hodiny, ktoré žalobca odpracoval nad limit maximálneho priemerného týždenného pracovného

času, je možné analogicky posúdiť ako odpracovanie mimo rozvrhnutia služobného času, keďže tento
mal byť rozvrhnutý tak, aby k porušovaniu jeho práv nedochádzalo. Primeraná náhrada škody vo
forme nemajetkovej ujmy preto predstavuje rozdiel medzi peňažnou náhradou uvedenou v ust. §
122 ods. 1 zák. o HaZZ a peňažnou náhradou uvedenou v ust.§ 122 ods. 2 písm. a) zák. o HaZZ.
Výšku nemajetkovej ujmy žalobca určil ako súčin počtu odpracovaných hodín služobnej pohotovosti za

príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku a sumy zodpovedajúcej 35 % peňažnej
náhrady z prináležiacej hodinovej odmeny za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho
roka (t. j. 50 % mínus 15 %) a v prípade odpracovania služobnej pohotovosti v čase pracovného
pokoja, ako súčin odpracovaných hodín služobnej pohotovosti v čase pracovného pokoja a sumy
zodpovedajúcej 20 % peňažnej náhrady z prináležiacej hodinovej sadzby za príslušný kalendárny

mesiac príslušného kalendárneho roku (t. j. 50 % mínus 30 %). Žalobca počas žalovaného obdobia
jún 2021 až máj 2024 (vrátane) odpracoval spolu 1.882,8 hodín určenej služobnej pohotovosti, ktorá
mu nebola započítaná do služobného času. Po prepočte výšky škody predstavuje nemajetková ujma
v peniazoch sumu 3,42 eur (6.430,05 eur : 1.882,8 hodín) za každú hodinu porušovania práv žalobcu.
Táto suma je ešte menšia, ako je priemer minimálnych hodinových miezd v Slovenskej republike pre

prvý, t. j. najľahší stupeň náročnosti práce, ktorá za žalované obdobie predstavovala priemerne sumu
vo výške 3,91 eur. Žalobca zdôraznil, že žalobou si neuplatňuje mzdový nárok, ale domáha sa náhrady
škody porušením úniového práva a spôsob výpočtu výšky škody podľa ust. § 122 zák. o HaZZ použilvýlučne z dôvodu neexistencie právnej úpravy, ktorá by presne stanovovala spôsob výpočtu náhrady
škody v takýchto prípadoch.

6. Súd prvej inštancie posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán sporu, vykonal
dokazovanie výsluchom žalobcu, žalovaného, listinnými dôkazmi. Následne po zistení skutkového
a právneho stavu konštatoval, že bola daná aktívna legitimácia žalobcu na podanie žaloby, pretože
žalobca sa domáha náhrady nemajetkovej ujmy v dôsledku zásahu do jeho osobnostných práv.
Pokiaľ ide o pasívnu vecnú legitimáciu žalovaného, žalovaným je štát Slovenská republika konajúca

prostredníctvom ústredného štátneho orgánu, ktorým je Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky ako
ústredný orgán štátnej správy pre policajný zbor a hasičský a záchranný zbor, teda ide o subjekt, ktorý
zodpovedá za škodu spôsobenú porušením práva Európskej únie.

7. Ďalej súd poukázal na námietku miestnej príslušnosti vznesenú žalovaným, ktorú vyhodnotil ako
nedôvodnú s poukazom na ust. § 19 písm. b) Civilného sporového poriadku, keďže za skutočnosť

zakladajúcu právo na náhradu škody žalobca označil zásah do jeho práv postupom žalovaného pri
výkone svojho povolania. Miestom výkonu služobnej činnosti žalobcu bola hasičská stanica F. a preto
bola miestna príslušnosť súdu prvej inštancie daná.

8. Predmetom sporu je nárok žalobcu na náhradu škody, nemajetkovej ujmy, spôsobenej žalobcovi

nesprávnou transpozíciou Smernice 2003/88/ES do Zákona o HaZZ zo strany žalovaného, ktorá
spočívala v ujme žalobcu na jeho súkromnom živote, v rodinnej aj spoločenskej sfére. Medzi stranami
nebolo sporné, že žalobca pracoval od roku 2015 ako hasič v služobnom pomere. V pláne služieb sa
evidujú hodiny služobnej činnosti a osobitne aj hodiny služobnej pohotovosti. V rámci jednej smeny je
vo výkone služby 24 hodín, zároveň nebolo sporné, že žalobca počas určenej služobnej pohotovosti bol

povinný byť v mieste výkonu služby a k dispozícii k plneniu služobných povinností. Žalobca tvrdil, že v
zmysle článku 6 písm. b) Smernice bol stanovený limit v priemere 48 hodín v rámci 7 dní príslušného
referenčného obdobia. Súd mal za to, že bolo na žalobcovi, aby preukázal, že v príslušnom referenčnom
období odslúžil v rámci fondu pracovného času a pracovnej pohotovosti nad uvedený rámec. Žalobca na
preukázanie týchto skutočností predložil prehľad odpracovaných hodín, určenú služobnú pohotovosť,

priemerný týždenný čas a výplatné pásky. Súdu z dôkazov predložených žalobcom vyplynulo, že
pri určovaní, respektíve nariadení pracovnej pohotovosti spolu s určeným služobným časom došlo
k prekračovaniu maximálneho limitu 48 hodín priemerného pracovného týždňa žalobcu v žalovanom
období (jún 2021 - máj 2024). Z uvedeného mal súd za to, že došlo k porušeniu článku 6 písm.
b) smernice, pričom na uvedené nemala vplyv ani skutočnosť, že žalovaný si uplatnil na výpočet

priemerného pracovného času žalobcu referenčné obdobie 6 mesiacov (podľa § 86 ods. 1 druhá veta
ZoHaZZ), pretože podľa výsledkov dokazovania, žalobcom priemerný služobný čas presiahol 48 hodín
v každom z uvedených období.

9.SúdprvejinštanciepoukázalnapovinnostivyplývajúcepreSlovenskúrepublikuzčlenstvavEurópskej

únii, najmä povinnosť riadne a včas s poukazom na čl. 291 Zmluvy o fungovaní Európskej únie. Žalovaný
v rámci preberania Smernice 2003/88/ES po vstupe do Európskej únie nezohľadnil skutočnosť, že
pracovná (služobná) pohotovosť predstavuje pracovný (služobný) čas pracovníka, a teda cieľ článku 6
písm.b)Smernice2003/88/ESnebolvprípadezákonač.315/2001Z.z.dosiahnutý.Ďalejsúdvychádzal
z čl. 288 ods. 3 Zmluvy o fungovaní EÚ, v zmysle ktorého je smernica záväzná pre každý členský

štát, ktorému je určená s ohľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť a členské štáty sú povinné
prijať všetky opatrenia, potrebné na zabezpečenie plného účinku (cieľu), ktorý smernica sleduje. Súd
prvej inštancie mal za nesporné, že smernica nebola správne transponovaná do právneho poriadku
Slovenskej republiky, konkrétne do ustanovení zákona č. 315/2001 Z. z. o HaZZ (ustanovenia zákona
boli v rozpore s článkom 2 ods. 1 a článkom 6 písm. b/ smernice). V tomto smere súd vychádzal

z obdobných prípadov, kedy súdy konštatovali rozpor vnútroštátnej právnej úpravy s právnou úpravou
Európskej únie. Odkázal na znenie čl. 2 bod 1, 2 Smernice 2003/88/ES, v zmysle ktorého čas určenej
služobnej pohotovosti príslušníka HaZZ má byť súčasťou služobného času, pretože nejde o čas
odpočinku.Zákonč.315/2001Z.z.takvrozporesoSmernicou2003/88/ESzoslužobného(pracovného)
času príslušníka HaZZ vyčleňuje čas určenej služobnej pohotovosti, pričom Smernica 2003/88/ES

neumožňuje, aby členské štáty ponechali v platnosti alebo prijali inú definíciu pojmu „pracovný čas“, ako
je definícia uvedená v smernici. Súd dospel k záveru, že smernica 2003/88/ES sa vzťahuje aj na žalobcu
ako príslušníka HaZZ a stotožnil sa s tvrdením žalobcu, že zákon č. 315/2001 Z. z. nekorešponduje
s čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES nesprávnou transpozíciou článku 2 ods. 1 Smernice 2003/88/ES. Zároveň mal súd za nesporné, že zákonodarca do zákona o HaZZ účinnom od 01. 11. 2024 prijal
hmotnoprávnu úpravu, keď doplnil § 97 ods. 3 zákona o HaZZ.

10. Zohľadňujúc vyššie uvádzané, súd sa v danom spore zaoberal otázkou, či boli splnené predpoklady
vzniku zodpovednosti štátu za porušenie práva EÚ, kedy má poškodený právo na náhradu škody
porušením úniového práva za splnenia predpokladov, že porušenie je dostatočne závažné, zároveň
bola preukázaná existencia škody a priama príčinná súvislosť medzi porušením a škodou. V danom
spore bola preukázaná priama príčinná súvislosť medzi porušením a škodou, nakoľko došlo k porušeniu

úniovej normy, vnútroštátna úprava bola v rozpore s článkom smernice. V prípade ak by transpozícia
čl. 2 ods. 1 Smernice 2003/88/ES bola správna, nedochádzalo by k tomu, že služobná pohotovosť
na pracovisku sa nepovažovala za pracovný čas a nedochádzalo by u žalobcu k porušeniu práva na
odpočinok po práci. Ak by žalobca bol v službe v príslušnom období menej ako 48 hodín za 7 dní, v tom
prípade by nedošlo k zásahu do práv žalobcu, hoci by právna úprava bola aj nesprávna. Bolo preto podľa
súdu preukázané, že existuje priama príčinná súvislosť medzi porušením článku 6 písm. b) smernice

a škodou, ktorá vznikla žalobcovi v dôsledku straty času odpočinku, na ktorý by mal žalobca nárok, ak
by bol maximálny týždenný pracovný čas upravený týmto ustanovením dodržaný (kedy žalobca musel
pracovať viac v dôsledku nezarátania služobnej pohotovosti do pracovného času). Súd prihliadol na
skutočnosť, že žalobca vykonával službu na mieste určenom zamestnávateľom (služobný úrad), kde
muselbyťfyzickyprítomnýbezohľadunato,ženemuselbyť„aktívny“počascelejdĺžkytrvaniaslužobnej

pohotovosti a že mal vytvorené podmienky na oddych, resp. spánok, musel byť plne k dispozícii a
pripravený okamžite poskytnúť príslušné služby a plniť si svoje povinnosti. V tomto smere súd poukázal
na rozsudok súdneho dvora EÚ C - 429/09.

11. Dokazovaním mal súd taktiež za preukázané, že nakoľko v rozhodnom období došlo k prekročeniu

maximálneho 48 hodinového priemerného týždenného pracovného času na strane žalobcu, jeho nárok
na náhradu nemajetkovej ujmy bol daný. Žalobca svojou výpoveďou (v spojení s listinnými dôkazmi)
preukázal, že pri takomto rozvrhnutí pracovného času, ktorý je v rozpore s právom EÚ prichádza o
voľný čas, ktorý by inak mohol venovať rozvoju svojich osobných, rodinných, priateľských vzťahov
ako aj fyzickej a psychickej relaxácii. Keďže súd posudzoval primeranosť uplatňovanej výšky náhrady

ujme, ktorú v dôsledku nesprávnej implementácii normy Európskej únie žalobca utrpel, pri stanovení
náhrady za zásahy žalovaného do nemajetkovej sféry žalobcu prihliadal aj na závažnosť ujmy, ktorá
mu vznikla, na následky takýmto zásahom vyvolané ako aj na okolnosti zásahu (s ohľadom na fyzickú
a psychickú záťaž práce). Za primeranú finančnú náhradu preto súd považoval sumu 2.300,- eur a v
prevyšujúcej časti súd žalobu žalobcu zamietol s tým, že pri rozhodovaní v danom spore zohľadnil v

súlade s princípom rovnosti rozhodovanie v porovnateľných skutkových a právnych veciach, ako aj svoju
vlastnú rozhodovaciu činnosť.

12. Záverom súd poukázal na vznesenú námietku premlčania (voči žalobcom uplatneného nároku) zo
strany žalovaného. Dodal, že právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch je právo majetkovej

povahy, ktoré sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe podľa § 101 Občianskeho
zákonníka, ktorej začiatok plynutia pri náhrade za nemateriálnu ujmu je viazaný na okamih, kedy došlo k
neoprávnenému zásahu objektívne spôsobilého porušiť alebo ohroziť osobnostné práva fyzickej osoby.
Právo na náhradu nemajetkovej ujmy tak možno uplatniť v prvý deň nasledujúceho mesiaca, v danom
spore za mesiac jún 2021 najskôr dňa 01. 07. 2021. Trojročná premlčacia doba na uplatnenie nároku

na náhradu nemajetkovej ujmy za mesiac jún 2021 plynula žalobcovi do 01. 07. 2024, pričom žalobca
podal žalobu na súd dňa 01. 07. 2024, teda uplatnený nárok žalobcu nebol ani čiastočne premlčaný.

13. O trovách konania rozhodol súd podľa § 255 ods. 1 CSP vychádzajúc zo zásady pomeru úspechu vo
veci. Keďže v danom prípade súd žalobcovi priznal nárok na náhradu nemajetkovej ujmy čo do základu,

pričom výška nemajetkovej ujmy bola závislá iba od voľnej úvahy súdu, súd považoval žalobcu vo veci
v plnom rozsahu za úspešného v rozsahu prisúdenej sumy (t. j. 2.300,- eur). Na základe uvedeného
rozhodol tak, že priznal žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % z
priznanej sumy. Zároveň s odkazom na ust. § 257 CSP nevzhliadol dôvody hodné osobitného zreteľa.
O výške trov si vymienil rozhodnúť samostatným uznesením, po právoplatnosti rozhodnutia (ust. § 262

ods. 2 CSP).

14. Rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch I. a III. napadol v zákonom stanovenej lehote odvolaním
žalovaný a to z dôvodov uvedených v ust. § 365 ods. 1 písm. d), f) a h) CSP (konanie má inú vadu,ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci).

15. Odvolanie žalovaný odôvodnil tým, že prepočty žalobcu (žalovaného obdobia od júna 2021 do
mája 2024 vrátane) odporujú smernici a na účely predmetného súdneho konania žalovaný poskytol
prepočet priemerného týždenného pracovného času žalobcu v 6-mesačných referenčných obdobiach
v súlade so Smernicou a § 86 zák. o HaZZ v zmysle žalobcom predložených plachiet služieb. Zo

žalovaným predloženého výpočtu vyplynulo, že ani v jednom z referenčných období nebol v prípade
žalobcuprekročenýmaximálnypracovnýčas,atoaniprizapočítaníslužobnejpohotovostižalobcupodľa
§ 92 zák. o HaZZ. Pracovný čas žalobcu sa v rozhodnom období pre jednotlivé referenčné obdobia
pohybovalod37,819hoddo46,414hod.Žalobcatakvosvojichvýpočtochdopracovnéhočasuvrozpore
soSmernicouzarátavalajčasodpočinkupodľačl.2bod2Smernice(riadnaročnádovolenka,dodatková
dovolenka, dovolenka vo sviatok, voľno z kolektívnej zmluvy, voľno za prácu vo sviatok, či návštevu

lekárskeho zariadenia alebo sprevádzanie rodinného príslušníka do lekárskeho zariadenia). Rovnako
tak žalovaný počas celého konania poukazoval na nesprávne stotožňovanie pojmov „služobný čas“,
„pracovný čas“ a „fond pracovného času“ zo strany žalovaného. V odôvodnení napadnutého rozsudku
sasúdprvejinštancievôbecnevysporiadalsjehorozsiahlouargumentáciutýkajúcousatýchtorozdielov,
ako ani výpočtami predloženými žalovaným v duplike zo dňa 11. 11. 2024 a bez akéhokoľvek bližšieho

vysvetlenia nekriticky prevzal tvrdenia žalobcu (citujúc len príslušné zákonné ustanovenia a ustanovenia
smernice).

16. Žalovaný v rámci svojej argumentácie vychádzal z ust. § 220 CSP, nakoľko z odôvodnenia
napadnutého rozsudku vôbec nevyplýva, akým spôsobom sa súd vysporiadal s jeho komplexnou

argumentáciu týkajúcou sa nesprávnosti výpočtu predloženého žalobcom, ktorý v rozpore so smernicou
do pracovného času podľa čl. 2 bod 1 smernice v spojení s čl. 6 písm. b) smernice započítal
aj čas odpočinku podľa čl. 2 bod 2 smernice, navyše označiac argumentáciu žalovaného týkajúcu
sa referenčných období bez ďalšieho pre posúdenie veci za irelevantnú. Súčasne zo žiadnej časti
odôvodnenia napadnutého rozsudku nevyplýva, z akého dôvodu sa súd prvého stupňa absolútne

stotožnil s tvrdením žalobcu o porušení čl. 2 bod 1 Smernice v spojení s čl. 6 písm. b) smernice a v
čom prípadne vidí nesprávnosť výpočtov predložených žalovaným. Žalovaný pritom otázku, či došlo k
reálnemu porušeniu práva žalobcu na maximálny pracovný čas podľa čl. 6 písm. b) Smernice (a ak áno,
v akom rozsahu) považuje za otázku zásadného významu pre následné rozhodnutie súdu, či žalobca
v dôsledku toho utrpel škodu resp. nemajetkovú ujmu a pre určenie primeraného zadosťučinenia v

peniazoch, na ktoré žalobcovi prípadne vzniká nárok a ktoré je povinný žalovaný žalobcovi zaplatiť.
V tomto smere žalovaný poukázal na judikatúru SD EÚ, v ktorej Súdny dvor niekoľkokrát uviedol,
že „pracovný čas“, ale aj „čas odpočinku“ je pojmom Únie, ktorý je nemenný (žalovaný vychádzal
z rozhodnutí SD EÚ vo veciach C-303/98 Simap, C-437/05 H. I. proti Nemocnici Český Krumlov).

17. Rovnako za arbitrárne považoval žalovaný odôvodnenie súdu uvedené v bode 32. napadnutého
rozsudku, keďže z neho jednoznačne nevyplýva, že týždenný pracovný čas žalobcu je zhodný bez
ohľadu na to, či sa pri výpočte použije referenčné obdobie použité žalobcom alebo žalovaným. Len
v prípade úplnej totožnosti vypočítaného týždenného pracovného času žalobcu v prípade použitia
jedného, alebo druhého referenčného obdobia, by bolo možné uvedenú otázku označiť za irelevantnú.

Bez použitia správneho referenčného obdobia pri výpočte týždenného pracovného času žalobcu nie je
možné dospieť k správnemu záveru pre zodpovedanie otázky, či došlo v prípade žalobcu k porušeniu
smernice článku 6 písm. b) smernice. Žalovaný počas konania niekoľkokrát poukázal na rôzne dôvody,
prečo je podstatné skúmať porušenie článku 6 písm. b) smernice vo vzťahu k žalobcovi v referenčných
obdobiach dlhých šesť mesiacov.

18. Ďalej žalovaný v odvolaní poukázal na podmienky náhrady škody pri porušení Úniového práva, ktoré
stanovuje priamo Súdny dvor Európskej únie (ďalej ako „SDEÚ“), ide konkrétne o porušenie normy únie,
ktoré musí byť dostatočne závažné, existencia škody (nemajetkovej ujmy) a príčinná súvislosť medzi
porušením a škodou. Uvedené podmienky musia byť naplnené kumulatívne, čo vyplýva z judikatúry

SDEÚ, kde žalovaný príkladmo odkázal na rozhodnutia SDEÚ vo veciach C-445/06 bod 20, C-46/93 a
C-48/93 bod 51, C-5/94 bod 25 alebo C-178/93, C-179/94 až C-190/94 bod 20. Odkazujúc na uvedené
mal žalovaný za to, že nemožno zovšeobecňovať obdobné spory príslušníkov HaZZ, nakoľko toto
vytvára nebezpečný precedens vo vzťahu k sporom o náhradu nemajetkovej ujmy. Súd mal v konanípreukázanú2a3podmienkunárokunanáhraduškody(existenciunemajetkovejujmy,ktorájevpríčinnej
súvislosti s tvrdeným porušením práva žalobcu) a apeloval na povahu výkonu práce žalobcu a potrebu
primeraného odpočinku a psychohygieny v podobe času pre iné aktivity, záľuby a rodinu, čo žalovaný

nepopiera. Predmetom tohto konania je však skutočnosť, či žalobca pracoval nad rámec 48-hodinového
maximálneho týždenného pracovného času alebo nie, a ak áno, tak či mu vznikla v dôsledku tejto
skutočnosti nemajetková ujma.

19. Čo sa týka otázky určenia výšky náhrady nemajetkovej ujmy, resp. jej samotné priznanie žalobcovi,

žalovaný poukázal na SD EÚ, ktorý jej riešenie ponechal na úvahe vnútroštátnych súdov, a teda v otázke
úspešnosti žaloby, resp. jej následnému určeniu výšky je nevyhnutné prihliadnuť na vnútroštátnu právnu
úpravu a taktiež na rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR (žalovaný v tomto
smere poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súd SR vo veciach sp. zn. 2Cdo/348/2020 zo dňa 21.
12. 2022, sp. zn. 3 Cdo 137/2008 zo dňa 18. 02. 2010 a vo vzťahu k finančnému zadosťučineniu na
uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/180/2022 zo dňa 28. 03. 2023 a sp. zn. 7Cdo/29/2021 zo

dňa 31. 01. 2023 a Ústavného súdu SR vo veciach I. ÚS 233/2016 zo dňa 20. 04. 2016, I. ÚS 285/2018
zo dňa 15. 08. 2018, II. ÚS 424/2012 zo dňa 06. 11. 2014). Podmienkou priznania náhrady nemajetkovej
ujmy v peniazoch je v prvom rade skutočnosť, že morálna satisfakcia sa s ohľadom na okolnosti
konkrétnehoprípadujavíakonepostačujúca,pričomvdôsledkuzásahumusídôjsťkzníženiudôstojnosti
alebo vážnosti fyzickej osoby v značnej miere. Záver vyslovený súdom prvej inštancie v otázke výšky

nemajetkovej ujmy nepovažuje žalovaný za dostatočný, resp. náležite zdôvodnený. Formulácia zvolená
súdom prvej inštancie je zmätočná a nezrozumiteľná a nie je z nej zrejmé, z akých kritérií vychádzal,
čím založil svoje rozhodnutie o primeranosti priznanej sumy iba na všeobecných záveroch, že žalobca
bol ukrátený o hodiny voľného času, pričom však platí, že úvahy súdu prvej inštancie musia byť v
odôvodnení rozsudku uvedené s poukazom na zistený skutkový stav tak, aby boli stranami sporu, ako

aj odvolacím súdom preskúmateľné. V tomto smere žalovaný poukázal na skutkovo podobný prípad,
ktorý bol prejednaný Krajským súdom v Košiciach, sp. zn. 6Co/66/2023 zo dňa 19. 06. 2023.

20. Záverom mal žalovaný za to, že v danom prípade sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa pre
postup a rozhodnutie súdu podľa § 257 CSP a to s odkazom na stovky žalôb (formulárového charakteru)

podávanýchžalobcami(príslušníkmiHaZZ)vočižalovanému,ohľadomtvrdeniaporušeniamaximálneho
prípustného týždenného pracovného času uvedeného v čl. 6 písm. b) smernice. Formulárový charakter
žalôb (vrátane žaloby podanej v tomto konaní) je možné identifikovať vďaka jednotnosti v osobe
žalovaného alebo advokáta jednotlivých žalobcov. Za takýchto okolností, vyhotovenie tzv. formulárovej
žaloby predstavuje skôr administratívny úkon ako vykonanie úkonu právnej služby a primárnym účelom

takýchto žalôb nie je domáhanie sa ochrany svojich práv a oprávnených záujmov zo strany žalobcu
ale priznanie trov konania. Žalovaný takéto konanie považuje za zneužitie civilného sporového konania,
kedy sa spor vedie nie pre právo, ale primárne pre trovy (a na tieto účely je žalobca zneužitý zo strany
advokáta). V prípade, ak by odvolací súd nevyhovel podanému odvolaniu, žalovaný má za to, že tento
výrok o trovách konania musí byť v celom rozsahu zmenený v jeho prospech. V prípade, že odvolací

súd žalobe podanému odvolaniu vyhovie, je nutné zrušiť aj výrok o trovách konania ako závislý výrok.

21. Poukazujúc na vyššie uvádzané skutočnosti, žalovaný odvolaciemu súdu navrhol, aby rozsudok
súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietne a žalovanému priznáva
nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

22. K odvolaniu žalovaného sa prostredníctvom splnomocneného právneho zástupcu podaním zo dňa
13. 05. 2025 vyjadril žalobca, ktorý sa nestotožnil s námietkou žalovaného ohľadom nesprávneho
výpočtu pracovného času, z ktorého malo vyplývať porušenie čl. 6 písm. b) Smernice č. 2003/88/ES zo
dňa 04. 11. 2003. Z bodu 7. a na to v nadväznosti v bodoch 32. a 34. napadnutého uznesenia vyplýva,

na základe akých úvah a prepočtov dospel súd k záveru, že žalobca pracoval nad maximálny dovolený
čas 48 hod./týždenne. Taktiež sa nestotožnil s námietkou žalovaného, v zmysle ktorej súd nesprávne
započítal do pracovného času aj čas odpočinku v zmysle čl. 2 bod 2 Smernice. Podľa názoru žalobcu
súd správne toto tvrdenie žalovaného odmietol, kedy vychádzal jednak z vlastnej rozhodovacej praxe
Okresného súdu Nitra, a taktiež z toho, že nie je možné sa stotožniť s výkladom žalovaného, v zmysle

ktorého sa v ust. § 97 ods. 1 zákona o HaZZ čas odpočinku posudzuje ako služobný čas, avšak takýto
čas nemá byť služobným časom. Výklad prednesený žalovaným je celkom zjavne právne vadný, pretože
z hľadiska účelu a zmyslu uvedenej právnej normy, bolo zámerom zákonodarcu, aby sa za vykonávanie
štátnej služby posudzoval aj čas čerpania dovolenky, plateného služobného voľna, zdokonaľovacejslužby podľa osobitného predpisu, účasti na rekondičnom pobyte, prehlbovania kvalifikácie, respektíve
neprítomnosť príslušníka v štátnej službe z dôvodu dočasnej neschopnosti na vykonávanie štátnej
služby z dôvodu choroby alebo úrazu, karantény. Nezapočítanie dovolenky do priemerného pracovného

času zákonodarca učinil až novelou, účinnou od 01. 11. 2024, kde aj v dôvodovej správe uviedol,
že čerpanie dovolenky nebude možné zarátať do výpočtu priemerného týždenného pracovného času.
Predmetom konania je však žalované obdobie spred obdobia spomínanej novely, pričom právna úprava
vyššie označeného zákona neobsahuje žiadne intertemporálne ustanovenia, v zmysle ktorých by bolo
potrebné aplikovať právnu úpravu aj na právne vzťahy so spätnou účinnosťou.

23. S odkazom na rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-254/18 žalobca poprel tvrdenia žalovaného
o odmietnutí použiteľnosti referenčných období zo strany súdu, ktoré označil žalovaný za irelevantné
a nepoužiteľné na daný prípad. Žalobca v tomto smere poukázal na právnu úpravu obsiahnutú v
zákone o HaZZ, ktorá v žalovanom období (ani v čase doručenia žaloby) neobsahovala žiadne
mechanizmy, ktoré by zabezpečili, že nebude prekračovaný 48 hodinový týždenný pracovný čas v

každom období dvoch po sebe nasledujúcich referenčných období. Ust. § 86 zákona o HaZZ sa síce
týka nerovnomerného rozvrhnutia služobného času (na obdobie šiestich mesiacov), avšak uvedené
nesúvisí s maximálnym obmedzením týždenného pracovného času podľa Smernice, teda nejde o
určenie referenčného obdobia v súvislosti s priemernou maximálnou dĺžkou týždenného pracovného
času. Žalobca ďalej skonštatoval, že priamy účinok môže mať len také ustanovenie smernice, ktoré

priznáva individuálne právo jednotlivcovi, čo však nie je uvedený prípad. Priamy účinok nemá ani
ustanovenie čl. 16 a 17 predmetnej Smernice, pretože ukladajú iba možnosť štátu určiť referenčné
obdobie. Štát sa tak nemôže v konaní so súkromnoprávnym subjektom dovolávať priameho účinku
Smernice, čo vyplýva z judikatúry SD EÚ aj článku 288 ZFEÚ, ktorý priznáva záväznosť smernice len
voči členským štátom, nie jednotlivcom. V tomto smere žalobca odkázal na rozhodnutia Krajského súdu

Prešov zo dňa 28. 11. 2024, sp. zn. 5Co/26/2024, Krajského súdu Košice sp. zn. 2Co/110/2024 zo dňa
21. 11. 2024. Čo sa týka námietky žalovaného, že ust. § 86 zákona o HaZZ bolo do právnej úpravy SR
prevzatéustanovenieoreferenčnýchobdobiach,vtomtosmeremážalobcazato,žetotoustanoveniesa
týka nerovnomerne rozvrhnutého služobného času, avšak nijako nesúvisí s maximálnym obmedzením
týždenného pracovného času podľa Smernice. Uvedené ustanovenie, ako ani celý právny predpis však

neobsahuje stanovenie maximálnej dĺžky týždenného pracovného času 48 hodín, preto sa ani uvedené
tam stanovené obdobie nemôže vykladať tak, že bolo zavedené aj v súvislosti s maximálnym týždenným
pracovným časom. Nejde teda o určenie referenčného obdobia v súvislosti s maximálnou priemernou
dĺžkou týždenného pracovného času, s prihliadnutím na to, že do zákona o HaZZ nebolo transponované
ustanovenie článku 6 písm. b) Smernice. Napokon referenčné obdobie 6 mesiacov pre uplatňovanie

týždenného pracovného času bolo do právneho poriadku zavedené až novelou k 01. 11. 2024, čo
podporuje závery o jeho absencii v právnej úprave platnej do 31. 10. 2024. Nesprávny je aj záver
žalovaného o tom, že v čl. 19 Smernice sa rozširujú referenčné obdobia až na šesť mesiacov, keďže
toto zo znenia Smernice ako závažné pravidlo nevyplýva (ide len o možnosť výnimky). Ak žalovaný
poukazuje na čl. 16 preambuly Smernice, ktorý hovorí o potrebe pružnosti pri uplatňovaní tejto Smernice

(v spojení s článkom 17), rovnako nejde o záväzné pravidlo, ale o odôvodnenie situácií, kedy nie
je žiaduce striktne dodržiavať pravidlá stanovené Smernicou a kedy má štát alebo sociálny partner
možnosť uplatniť odchýlky z určitých ustanovení.

24. Žalobca ďalej v odvolaní uviedol, že z jednotlivých ID plachiet vyplýva, že aj žalovaný do

odpracovaných hodín žalobcu započítaval dovolenky, PN-ky, rehabilitácie a pod. (napr. ID plachty za
mesiac 1/2022, 4/2022, 10/2022 a mnohé iné, kde sa do odpracovaných hodín zohľadnila aj dovolenka
žalobcu). Prezentovaná právna logika navyše vyplýva aj z najnovšieho rozhodnutia Krajského súdu
Košice zo dňa 28. 02. 2025, sp. zn. 8Co/92/2024. V ďalšom obsahu odvolania žalobca k použiteľnosti
údajov z fondu pracovného času odcitoval z rozhodnutí Krajského súdu Banská Bystrica zo dňa 17. 12.

2024, sp. zn. 14Co/74/2024 a Krajského súdu Košice zo dňa 21. 11. 2024, sp. zn. 2Co/110/2024.

25. Žalobca mal za to, že súd prvej inštancie sa riadne vysporiadal s dôvodmi, ako aj určením výšky
nemajetkovejujmy,ktorámubolapriznanávtomtokonaní,čopodrobnevysvetlilvbode35.odôvodnenia
napadnutého rozhodnutia, pričom v kontexte odvolacej argumentácie žalovaného možno konštatovať,

že ten zdôvodnil, aká ujma žalobcovi vznikla a prečo ju považoval za vážnu, ozrejmil tiež dôvody, na
podklade ktorých dospel k záveru o primeranosti výšky priznaného peňažného odškodnenia. Správnosť
záverov, ako uvádza súd prvej inštancie, má oporu aj v rozhodnutí Krajského súdu Košice zo dňa 21. 11.
2024, sp. zn. 2Co/110/2024. Samotná strata času odpočinku je sama o sebe bez ďalšieho dôvodom napriznanie nároku na náhradu škody porušením čl. 6 písm. b) Smernice bez toho, aby k tomuto následku
musel pristúpiť aj akýkoľvek ďalší prípadný následok na osobnostných právach žalobcu z hľadiska
vnútroštátneho práva (uvedený názor vyplýva aj z rozhodnutia Krajského súdu Košice zo dňa 11. 03.

2025, sp. zn. 5Co/35/2024).

26. Záverom žalobca uviedol, že žalovaný nikdy netvrdil a už vôbec nepreukázal, že by mali byť
splnené podmienky v zmysle ust. § 257 CSP, ktoré by odôvodňovali nepriznanie náhrady trov konania
žalobcovi. Z uvedeného dôvodu výrok o náhrade trov konania a jeho odôvodnenie považuje za správne

a konzistentné s rozhodovacou praxou všetkých odvolacích súdov na celom území SR. Žalovaný je
pôvodcom týchto sporov, ktorých sú tak, ako sám uvádza, na území SR stovky, a preto „sankcia“ vo
forme náhrady trov konania v neprospech žalovaného nemôže ani len teoreticky byť zhojená postupom
v zmysle ust. § 257 Civilného sporového poriadku.

27. Poukazujúc na vyššie uvádzané skutočnosti žalobca navrhol, aby odvolací súd v zmysle ust. § 387

ods. 1 CSP napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil.

28. Žalovaný v rámci odvolacej repliky uviedol, že sa pridržiava všetkých svojich tvrdení uvedených
v podanom odvolaní a plne na ne odkázal. K výkladovým pravidlám Smernice uviedol, že aj v prípade,
že sa jednotlivec dovoláva priameho účinku ustanovenia smernice, ktorú členský štát netransponoval

do svojho vnútroštátneho poriadku vôbec, neúplne, či nesprávne, je potrebné mať na pamäti primárne
ciele smernice, ktoré úniový zákonodarca jej prijatím sledoval. V tomto smere žalovaný poukázal na
rozhodnutia SD EÚ vo veciach Van Gend en Loos, Defrenne/SABENA a Von Colson v Land Nordrhein-
Westfalen. Závery vyplývajúce z rozhodnutia SD EÚ vo veci Marshall/Southampton and South-West
HampshireAreaHealthAuthority,naktorýpoukazovalžalobcavosvojomvyjadrení,nemajúničspoločné

s námietkou žalovaného v tomto konaní, v ktorom sa priameho účinku smernice voči štátu dovoláva
žalobcaakojednotlivec,aniežalovaný.ŽalobcasícesprávneuvádzazáverSDEÚ,žesmernicanemôže
sama o sebe ukladať povinnosti jednotlivcom, a preto nemôže byť ustanovenie smernice použité proti
nim, tento je však vytrhnutý z kontextu (obdobne aj v prípade čl. 288 zmluvy o fungovaní Európskej únie).

29. Žalovaný ďalej uviedol, že pri posudzovaní, či 6-mesačné obdobie, na ktoré odkazuje § 86 ods. 1
zák. o HaZZ, je možné na účely výpočtu priemerného týždenného pracovného času žalobcu považovať
za referenčné obdobie podľa čl. 16 resp. 19 smernice ako odchýlku pre protipožiarne služby je nutné
vychádzať opätovne z cieľa a účelu smernice a postavenia § 86 ods. 1 v rámci systematiky zákona o
HaZZ. Odkázal na rozhodovaciu činnosť SD EÚ, ktorý jasne judikoval, že čl. 6 písm. b) smernice má

priamy účinok len v spojení s referenčným obdobím, ktoré nesmie presiahnuť 12 mesiacov podľa čl. 19
smernice. Žalovanému nebránilo, aby pre výpočet priemerného týždenného pracovného času žalobcu
aplikoval referenčné obdobie 12 mesiacov ako minimálne kritérium vyžadované smernicou. Napriek
tomu sa rozhodol aplikovať 6-mesačné referenčné obdobie charakteristické pre rozvrhnutie týždenného
pracovného času príslušníka HaZZ podľa vnútroštátneho právneho poriadku. Čo sa týka poukazovania

žalobcu na medzičasom prijatú novelu zákona o HaZZ, z tejto nemožno usudzovať neexistenciu
referenčného obdobia v doterajšej právnej úprave. K legislatívnej zmene pristúpil zákonodarca s
cieľom odstrániť akékoľvek možné výkladové a aplikačné problémy pri plánovaní nerovnomerného
rozvrhnutia pracovného času a služobných pohotovostí doplnením § 97 ods. 3 zákona o HaZZ. Žalovaný
považoval svoj postup pri výpočte priemerného týždenného pracovného času žalobcu (v rámci ktorého

za pracovný čas nepovažoval riadnu ročnú dovolenku, dodatkovú dovolenku, dovolenku vo sviatok bez
odpočtu, náhradné voľno za prácu vo sviatok, náhradné voľno za prácu nadčas na žiadosť žalobcu,
voľno z kolektívnej zmluvy, práceneschopnosť, návštevu lekára, sprevádzanie rodinného príslušníka
do lekárskeho zariadenia) a neutralizoval dni riadnej ročnej dovolenky, ktoré spadajú pod ustanovenie
čl. 7 smernice, a teda všetky dovolenky v plachtách služieb označené ako „DOV“, všetky druhy

práceneschopnosti (v plachtách označené ako „PN“, ,,PNK“ a ,,OČR“), ako aj dni označené ako „VSZ“ a
tedadniprekážkyzdôvoduvšeobecnéhoobčianskehozáujmu,zasprávnyaplnevsúladesosmernicou.

30.Knemajetkovejujmežalovanýuviedol,ženemádôvodspochybňovaťzáverySDEÚzapredpokladu,
že by v prípade žalobcu skutočne došlo k porušeniu čl. 6 písm. b) smernice. Žalobcom tvrdené porušenie

jeho práva na maximálny priemerný týždenný pracovný čas a z toho vyplývajúca tvrdená ujma v podobe
„straty času“, ktoré si osvojil aj súd prvej inštancie, je založená na nesprávnych výpočtoch. V konaní
preukázal, že žalobca v jednotlivých referenčných obdobiach (žalobou uplatnenom rozhodnom období)
pracoval v priemere od 37,819 hod. týždenne do 46,943 hod. týždenne, a nie od 48,52 hod. týždennedo 52,20 hod. týždenne. Žalobcom tvrdené porušenie povinnosti správne transponovať smernicu do
vnútroštátneho právneho poriadku samo o sebe nespôsobuje škodu, ktorá zakladá právo na náhradu
škody, bez toho, aby žalovaný mal možnosť preukázať opak, pretože nemožno zaviazať na náhradu

škody, ktorá nevznikla.

31. Žalobca záverom k argumentácii žalovaného vo vzťahu k § 257 CSP uviedol, že strana v konaní nie
je povinná vopred namietať výrok súdu o trovách konania pre prípad neúspechu v konaní. Z dikcie §
257 CSP vyplýva, že nie je viazané na návrh niektorej strán konania.

32. Žalobca v odvolacej duplike poukázal na pramene (SR a EÚ), v ktorých je upravená problematika
práva na náhradu škody a dodal, že každý súd členského štátu Európskej únie je povinný vykladať
vnútroštátne ustanovenia čo najviac v súlade s právom EÚ. Žalobca poukázal na žalovaným opakovane
prezentovanúprávnuobranu(ohľadnepracovnéhočasu,referenčnýchobdobíčineutralizácie),vktorých
nekonkretizuje jednotlivé odvolacie dôvody upravené Civilným sporovým poriadkom, ale len reaguje na

vyjadrenia žalobcu, čo je však príznačné pre prvostupňové konania (odvolacie dôvody je totiž potrebné
nielen tvrdiť, ale aj konkrétne odôvodniť). Ďalej žalobca poukázal na ust. § 366 CSP, ktorý vymedzuje
zákaz novôt v odvolacom konaní, k čomu dodal, že vyjadrenia žalovaného predstavujú len „nadstavbu“
prostriedkov procesnej obrany a útoku, ktoré z dôvodu vývoja svojej stratégie nevyužil, resp. nestihol
využiť v prvoinštančnom konaní (túto obranu používa v každom konaní), nakoľko mu neboli známe.

Z uvedených dôvodov žalobca navrhol odvolaciemu súdu, aby ich v súlade s ust. § 366 CSP odmietol.
V ostatnej časti vyjadrenia žalobca vychádzal zo skutočností a záverov, na ktoré už poukázal vo svojich
predchádzajúcich podaniach.

33. Ďalšie vyjadrenia sporových strán podané neboli.

34. Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací podľa § 34 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový
poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“), po zistení, že odvolanie je prípustné (§ 358
CSP „a contrario“), bolo podané včas, oprávnenou stranou (žalovaným), (§ 359, § 362 ods. 1 CSP),
proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP),

vec preskúmal v medziach daných ustanovením § 379 a § 380 CSP a bez nariadenia pojednávania
v súlade s ustanovením § 385 ods. 1 „a contrario“ rozsudok súdu prvej inštancie vo vyhovujúcom výroku
I. a v závislom výroku o náhrade trov konania III. podľa § 389 ods. 1 písm. b), c) CSP zrušil a vec vrátil
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

35. Podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva
v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť
v konaní pred odvolacím súdom.

36. Podľa § 389 ods. 1 písm. c) CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd
prvej inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci nevykonal navrhované dôkazy, ak nie
je účelné doplniť dokazovanie odvolacím súdom.

37. Z obsahu súdneho spisu vyplýva, že žalobca sa domáha náhrady nemajetkovej ujmy vo výške

6.430,05 eur, a to titulom porušenia práva Európskej únie ako následku nesprávne transponovanej
Smernice Európskeho parlamentu a rady 2003/88/ES zo 4. 11. 2003 o niektorých aspektoch organizácie
pracovného času (ďalej ako „Smernica“) vo vzťahu k zákonu o HaZZ, dôsledkom čoho malo dôjsť
u žalobcu k porušeniu jeho práva na maximálny priemerný týždenný pracovný čas v rozsahu 48
hodín. Žalovaným obdobím je obdobie od júna 2021 do mája 2024 vrátane. Základ nároku žalobca

odôvodňoval tvrdením, že žalovaný ako členský štát Európskej únie neprijal v rozhodnom období
nevyhnuté opatrenia, ktoré by v súlade so Smernicou považovali čas služobnej pohotovosti za pracovný
čas pre účely rozvrhnutia pracovného času, rešpektujúc maximálny priemerný týždenný pracovný čas
v rozsahu 48 hodín. Žalobca v tomto smere tvrdil, že v žalovanom období odpracoval 1882,80 hodín
služobnej pohotovosti, ktorá mu nebola započítaná do pracovného času. Bol názoru, že pri takto

rozvrhnutom pracovnom čase prišiel v rámci žalovaného obdobia o voľný čas, ktorý mohol venovať
rozvíjaniu osobných a rodinných zložiek svojho života. Uviedol, že za celé žalované obdobie dosiahol
jeho priemerný týždenný pracovný čas najmenej 49,67 hodín týždenne. Za účelom preukázania svojichtvrdení súdu predložil výplatné pásky a tabuľky, z ktorých je zrejmý fond pracovného času, ako aj celkový
počet hodín služobnej pohotovosti za žalované obdobie.

38. Odvolací súd posúdil podané odvolanie podľa jeho obsahu, pričom sa zameral na relevantnú
odvolaciu argumentáciu žalovaného v rovine ním uplatnených námietok (odvolacích dôvodov) a to
prítomnosti vady, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, či súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a či rozhodnutie vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalovaný síce v odvolaní ako odvolací dôvod výslovne

neuviedol,žeodvolaniepodávaajzdôvoduuvedenomvust.§365ods.1písm.b)CSP(súdnesprávnym
procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že
došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces), avšak jeho odvolacia argumentácia v značnom rozsahu
na porušenie práva na spravodlivý proces poukazuje.

39. Odvolací súd považoval námietku žalovaného o nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozsudku

za dôvodnú, v priebehu konania žalovaný poukazoval na povinnosť súdu skúmať porušenie čl. 6
písm. b) Smernice v rámci 6-mesačných referenčných období a v rámci toho tvrdil, že pre účely
výpočtu priemerného týždenného pracovného času nie je možné zahŕňať čas odpočinku (t. j. dovolenku,
dodatkovú dovolenku, PN, voľno za prácu vo sviatok a pod.). V tomto smere žalovaný ďalej spochybnil
spôsobvýpočtužalobcu,ktorýlenkfondupracovnéhočasuprirátalhodinyslužobnejpohotovosti,pričom

fond pracovného času v sebe zahŕňa aj časy odpočinku. V tejto súvislosti žalovaný predložil vlastný
výpočet priemerného týždenného pracovného času za žalované obdobie. Odvolací súd vyhodnotil
žalovaným prednesené otázky v rámci prvoinštančného konania za otázky podstatného významu pre
spravodlivé rozsúdenie veci, na ktoré bol súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku
povinný poskytnúť dostatočne presvedčivú odpoveď. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku však takáto

odpoveď na položené otázky nevyplýva, čím zaťažil svoje rozhodnutie vadou v zmysle ust. § 365 ods.
1 písm. b) CSP.

40. Odvolací súd považoval za dôvodnú aj námietku o nedostatočnom odôvodnení záveru o prekročení
maximálneho priemerného týždenného pracovného času, keď súd prvej inštancie pre účely posúdenia

prekročenia maximálneho priemerného týždenného pracovného času v podstate len prebral výpočet
predložený žalobcom, ktorý bol „de facto“ založený na sčítaní hodín fondu pracovného času a hodín
služobnej pohotovosti, a ktoré výpočty prijal súd prvej inštancie za vlastné bez toho, aby sa riadne
vysporiadal s vyššie uvedenými námietkami žalovaného. Odvolací súd v tomto smere poukazuje na
záver súdu prvej inštancie, v zmysle ktorého malo byť na základe výpočtu žalobcu preukázané, že za

celé žalované obdobie dochádzalo k prekračovaniu maximálneho priemerného týždenného pracovného
času, bol v podstate odôvodnený len prevzatím niektorých častí žaloby a jej príloh, ktorý spôsob
odôvodnenia odvolací súd nepovažoval za dostatočný. Pre účely naplnenia práva na spravodlivý proces
a tomu prislúchajúceho práva na riadne odôvodnenie rozsudku sa vyžaduje, aby odôvodnenie rozsudku
bolo výsledkom právno-analytickej činnosti, ktorá následne podlieha prieskumu súdov vyššieho stupňa.

Uvedené znamená, že nestačí len odkázať na konštatačnú časť odôvodnenia rozsudku (na vyjadrenie
strany sporu), ale vyžaduje sa, aby súd výslovne premietol, ktoré tvrdenia považuje za relevantné,
ako ich v kontexte vykonaného dokazovania hodnotil a aký čiastkový záver z toho vyvodzuje. Práve
výsledokmyšlienkovéhopochoduaprijatýchargumentovsúduprvejinštancietvorípodstatuodvolacieho
prieskumu, a preto, ak určitý záver nedisponuje dostatočným argumentačným základom súdu prvej

inštancie, je potom vylúčená aj možnosť riadneho odvolacieho prieskumu pre nedostatok odôvodnenia
napadnutého rozsudku, tzv. „ratio decidendi“.

41. V rozsahu žalovaným uplatneného odvolacieho dôvodu nesprávneho právneho posúdenia
veci žalovaný argumentoval spochybnením preukázania základu nároku žalobcu, resp. že došlo

k prekročeniu maximálneho priemerného týždenného pracovného času nad 48 hod. V tomto smere
argumentovalaplikáciou6-mesačnéhoreferenčnéhoobdobia,nesprávnymposúdenímniektorýchčasov
odpočinku ako pracovného času na účely výpočtu (tzv. súd sa nesprávne vysporiadal s povahou fondu
pracovného času). Na záver namietal aj spôsob výpočtu výšky ujmy a jej primeranosť.

42. Nesprávnym právnym posúdením veci je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym
posúdenímvecijeomylsúdupriaplikáciiprávanazistenýskutkovýstav.Onesprávnuaplikáciuprávnych
predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právnypredpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne
právne závery.

43. Pre záver o (ne)dôvodnosti žaloby (základu nároku) je podľa názoru odvolacieho súdu potrebné
v prvom rade zistiť, či v rámci žalovaného obdobia, ako dôsledku nesprávne transponovanej Smernice,
absentovali také normatívne opatrenia, ktoré by umožňovali pracovnú pohotovosť nepovažovať
za pracovný čas pre účely dodržania maximálneho priemerného týždenného pracovného času.
V rámci uvedeného je potrebné vychádzať z právnej úpravy Slovenskej republiky, ktorá normovala

pracovnoprávne postavenie žalobcu ako hasiča, účinnej v rámci rozhodného obdobia. To znamená,
že je potrebné na vec nahliadať cez zákon o HaZZ v znení účinnom do 31. 10. 2024 a Zákonník
práce v znení účinnom do 31. 07. 2024. V tomto smere odvolací súd uvádza, že článok 6 písm. b)
Smernice stanovuje, že priemerný pracovný čas pre každé obdobie siedmich dní vrátane nadčasov
neprekročí 48 hodín. Podľa § 85 ods. 1 zákona o HaZZ, v znení účinnom do 31. 10. 2024, služobný
čas príslušníka je časový úsek, v ktorom príslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému

úradu. Podľa § 86 ods. 1 a 2 zákona o HaZZ v znení účinnom do 31. 10. 2024, služobný čas
príslušníkov môže byť rozvrhnutý nerovnomerne. Nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov
je rozvrhnutý na obdobie šiestich mesiacov. Pri nerovnomernom rozvrhnutí nesmie byť dĺžka služobného
času v jednotlivých služobných dňoch vyššia ako 18 hodín. Celková dĺžka vykonávania štátnej služby
a na ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej

služby je najviac 24 hodín v služobnom dni. Podľa § 86 ods. 4 veta prvá predmetného zákona
„Vykonávanie služobných činností príslušníkov s nerovnomerne rozvrhnutým služobným časom sa
rozvrhuje spravidla na obdobie jedného mesiaca. Podľa § 92 ods. 1 Zákona o HaZZ v znení účinnom
do 31. 10. 2024, služobný úrad určuje príslušníkovi služobnú pohotovosť v štátnej službe v mieste
vykonávania štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby podľa § 86

ods. 2 v rámci rozvrhnutia služobného času. Z citovaných ustanovení Zákona o HaZZ v znení účinnom
do 31. 10. 2024 vyplýva, že zákon oddeľuje vykonávanie štátnej služby hasiča v rámci služobného
času a vykonávanie štátnej služby hasiča v rámci určenej služobnej pohotovosti, pretože služobná
pohotovosť hasiča bezprostredne nadväzuje na služobný čas hasiča. Výsledkom uvedenej úpravy je
záver, že hoci v obidvoch prípadoch ide o výkon štátnej služby hasiča, služobná pohotovosť hasiča

sa nezapočítava do služobného času hasiča. Podľa článku 2 ods. 1 a 2 Smernice však pracovný čas
predstavujeakýkoľvekčas,počasktoréhopracovníkpracujepodľapokynovzamestnávateľaavykonáva
svoju činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi a (alebo) praxou a naproti
tomu čas odpočinku je akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom, z čoho možno vyvodiť, že čas
určenej služobnej pohotovosti hasiča má byť súčasťou služobného času, pretože nejde o čas odpočinku.

Zákon o HaZZ v znení účinnom do 31. 10. 2024 tak jednoznačne v rozpore so Smernicou zo služobného
(pracovného) času hasiča vyčleňuje čas určenej služobnej pohotovosti. Uvedené možno odvodiť aj
z ustanovenia § 122 ods. 3 zákona o HaZZ v znení účinnom do 31. 10. 2024, z ktorého tiež vyplýva
rozlíšenie, že ak počas trvania služobnej pohotovosti dôjde k vykonaniu štátnej služby (k výjazdu),
až takéto vykonanie je štátnou službou. Smernica pritom neumožňuje, aby členské štáty ponechali

v platnosti alebo prijali inú definíciu pojmu „pracovný čas“, ako je definícia uvedená v Smernici. Súdny
dvor pritom viackrát rozhodol, že členské štáty nemôžu jednostranne určiť rozsah pôsobnosti článku 6
písm. b) Smernice tak, že uplatnenie tohto nároku pracovníkov na to, aby priemerný týždenný pracovný
čas nepresahoval maximálnu hranicu, budú viazať na nejakú podmienku alebo ho určitým spôsobom
obmedzia. Z uvedeného potom vyplýva záver, že vnútroštátna právna úprava v rozhodnom období

umožňovala zamestnávateľovi nezapočítať neaktívnu časť služobnej pohotovosti do služobného času
(hoci príslušník je v službe a k dispozícii služobnému úradu) a rozvrhnúť žalobcovi služobný čas tak, že
tento presiahne maximálnu hranicu stanovenú článkom 6 písm. b) Smernice. Povedané inak, Zákonník
práce v znení účinnom do 31. 07. 2024 v ust. § 85 ods. 9 uvádza, že priemerný týždenný pracovný čas
zamestnancov, vrátane práce nadčas nesmie prekročiť 48 hodín. V § 96 ods. 2 Zákonník práce uvádza,

že čas, počas ktorého sa zamestnanec zdržiava na pracovisku a je pripravený na výkon práce, ale prácu
nevykonáva, je neaktívna časť pracovnej pohotovosti, ktorá sa považuje za pracovný čas. Oproti tomu
z ustanovení § 85 až § 93 zákona o HaZZ v znení účinnom do 31. 10. 2024 nevyplýva, že by služobná
pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby bola považovaná za súčasť ich služobného času a práve
v tom spočíva rozpor s právom Európskej únie. V tejto súvislosti potom odvolací súd konštatuje, že

Slovenská republika ako členský štát Európskej únie v súlade s potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie
pracovníkov (v danom prípade príslušníkov hasičského a záchranného zboru), neprijala v rozhodnom
období opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie požiadavky, aby bol služobný čas definovaný v súlades pojmom pracovný čas podľa článku 2 Smernice pre účely dodržania maximálnej hranici priemerného
týždenného pracovného času (čl. 6 písm. b/ Smernice).

44. Následne, pre prijatie záveru o dôvodnosti podanej žaloby bolo potrebné zistiť, či u žalobcu v rámci
žalovaného obdobia dochádzalo k prekročeniu maximálneho priemerného týždenného pracovného
času, t. j. nad 48 hodín, kde bolo potrebné si ozrejmiť, akým spôsobom má žalobca rozvrhnutý služobný
čas, od čoho potom závisí aj určenie referenčného obdobia, pri ktorom sa zisťuje dodržanie povinnosti
rešpektovať maximálnu hranicu priemerného týždenného pracovného času.

45. Vo vyššie naznačenom smere odvolací súd dáva do pozornosti, že termín „fond pracovného času“
niejelegálnevymedzenývZákonníkupráceanivzákoneoHaZZ,pretojepotrebnéhovnímaťakoformu
súhrnupracovnéhočasu,ktorýporozvrhnutízamestnávateľombymalzamestnanecvideálnomstaveza
určitý časový úsek odpracovať. Možno tak uzavrieť, že fond pracovného času je iba teoretické (ideálne)
číslo vyjadrujúce koľko pracovných hodín pracovného času má zamestnanec k dispozícii v mesiaci

pri jeho spôsobe rozvrhnutia pracovného času. Zákonník práce, ako i zákon o HaZZ reguluje spôsob
rozvrhnutia pracovného času zamestnanca, pričom jednou z podmienok je aj rešpektovanie pravidiel
pre rovnomerne alebo nerovnomerne rozvrhnutý pracovný čas. Zamestnávateľ má teda k dispozícii
týždenný pracovný čas a ten podľa potreby rozvrhuje buď na jednotlivé týždne, mesiace tak, aby
v určenom referenčnom období bol v priemere dodržaný rozsah ustanoveného týždenného pracovného

času. Počet pracovných dní, ktoré je zamestnanec povinný odpracovať v príslušnom období sa potom
logicky bude odvíjať od spôsobu rozvrhnutia pracovného času.

46. Z obsahu súdneho spisu (a žaloby) vyplýva, že žalobca mal v rozhodnom období rozvrhnutý
pracovný čas nerovnomerne, čo vyplýva aj z ust. § 86 ods. 1 zákona o HaZZ v znení účinnom do

31. októbra 2024, v zmysle ktorého „Služobný čas príslušníkov môže byť rozvrhnutý nerovnomerne.
Nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestich mesiacov“.
Z uvedeného vyplýva, že podstata rozvrhového obdobia tkvie aj v tom, aby zamestnávateľ, ktorý
rozvrhnepracovnýčas,vtomtoobdobíajsledovaldodržaniepriemernéhotýždennéhopracovnéhočasu.
Čo sa týka referenčného obdobia pre účely výpočtu priemerného týždenného pracovného času odvolací

súd uvádza, že ak zákon o HaZZ pre nerovnomerné rozvrhnutie pracovného času určuje obdobie 6
mesiacov, tak potom z právnej logiky veci možno odvodiť, že v súlade s čl. 17 ods. 2 a 3 písm. b)
bod iii., ktorý umožňuje sa odchýliť od čl. 16 písm. b) Smernice stanovujúc štvormesačné referenčné
obdobie, ide aj o určenie referenčného obdobia nad tento všeobecný rozsah prezumovaný v čl. 16 písm.
b) Smernice, a teda pre účely výpočtu priemerného týždenného pracovného času bolo pre rozhodnutie

vo veci potrebné vychádzať zo 6-mesačného referenčného obdobia. Uvedenému zodpovedá aj povaha
nerovnomerne rozvrhnutého pracovného času, pri ktorom platí, že v rámci jedného rozvrhového obdobia
môže byť rozsah pracovného času v jednotlivých týždňoch kolísavý, čo má svoje opodstatnenie aj
v povahe (charaktere) vykonávanej práce. Povaha takéhoto referenčného obdobia (6 mesiacov) potom
vytvára aj racionálne podmienky pre zistenie priemerného týždenného pracovného času za sledované

obdobie. Odvolací súd poznamenáva, že pre účely ustálenia referenčného obdobia je potrebné odlíšiť
rozvrhové obdobie, ktoré je v zmysle ust. § 86 ods. 1 zákona o HaZZ 6-mesačné, od rozvrhu
vykonávania služobných povinností s nerovnomerne rozvrhnutým služobným časom, ktorý sa spravidla
rozvrhuje na obdobie jedného mesiaca v zmysle ust. § 86 ods. 4 predmetného zákona. Pre účely
eurokonformného výkladu v rámci ustálenia referenčného obdobia je rozhodujúca skutočnosť o dĺžke

rozvrhového obdobia služobného času (v rámci ktorého sa potom čiastkovo rozvrhuje vykonávanie
služobných povinností), a ktoré obdobie je zákonom stanovené na 6 mesiacov. Expressis verbis,
pre zistenie, či u žalobcu dochádzalo v rozhodnom období k prekročeniu maximálneho priemerného
týždenného pracovného času, bolo potrebné vychádzať zo šesťmesačného referenčného obdobia.
Žalobnýnárokpritomvyplývalztvrdenížalobcuonezarátaníhodínslužobnejpohotovostidopracovného

času, v dôsledku čoho malo dôjsť uňho k prekročeniu 48 hodín priemerného týždenného pracovného
času, čomu zodpovedá aj jednoznačná formulácia čl. 6 písm. b) Smernice. Za týmto účelom žalobca
produkoval dôkazy v podobe výplatných pások a prehľadu odpracovaných hodín, určenej služobnej
pohotovosti a priemerného týždenného času, z ktorých je možné, okrem údaju o fonde pracovného
času, zistiť aj rozsah skutočne odslúžených hodín. Odvolací súd v tejto rovine konštatuje, že základným

predpokladom pre úspech žalobcu v spore je tvrdiť a tiež preukázať všetky tie skutočnosti, z ktorých
pre súd vyplynie, že žalobcov pracovný čas v referenčných obdobiach v priemere prekračoval 48
hodín týždenne. Následkom neunesenia bremena tvrdenia a dôkazu je strata sporu. V tomto smere
odvolací súd upriamil pozornosť na bod 32. napadnutého rozsudku, kde súd prvej inštancie vychádzalz dôkazov predložených žalobcom a to konkrétne z prehľadu odpracovaných hodín, určenej služobnej
pohotovosti, priemerného týždenného času a výplatných pások, z čoho jednoznačne vyvodil porušenie
čl. 6 písm. b) Smernice. Uvedené však nebolo možné konštatovať vo vzťahu k žalovanému, ktorý ku

svojmu vyjadreniu k vyjadreniu žalobcu zo dňa 11. 11. 2024 priložil prepočet pracovného času žalobcu,
plachty služieb žalobcu a prehľad plánu služieb žalobcu, ku ktorým sa súd v odôvodnení rozsudku
nevyjadril. Obdobne ako v odvolaní žalovaný poukazoval na nesprávnosť prepočtov žalobcu týkajúcou
sa referenčného obdobia pri výpočte týždenného pracovného času za dotknuté obdobie. Uvedeným
postupom súd prvej inštancie bez vecného zdôvodnenia odmietol úvahy žalovaného o potrebe ustálenia

si referenčného obdobia ako takého, ale na strane druhej aproboval závery žalobcu o prekročení
maximálneho priemerného týždenného pracovného času vychádzajúceho z ročných referenčných
období, eventuálne z obdobia 3 rokov (jún 2021 až máj 2024).

47. Odôvodnenie napadnutého rozsudku tak v určitom rozsahu pôsobí zmätočne, súd prvej inštancie
na jednej strane tvrdí, že došlo k porušeniu čl. 6 písm. b) Smernice, no na druhej strane nemal

ustálený rozsah referenčného obdobia, z ktorého pri svojej argumentácii vychádzal (v bode 32.
rozsudku súd okrajovo skonštatoval, že žalobca pri výpočtoch priemerného pracovného času vychádzal
z referenčného obdobia 6 mesiacov). Odvolací súd dáva do pozornosti, že ustálenie si referenčného
obdobia má priamy dopad na zistenie rozsahu porušenia čl. 6 písm. b) Smernice (t. j. v koľkých
referenčných obdobiach došlo k prekročeniu 48 hodín), od čoho potom závisí aj záver o primeranosti

výšky priznanej ujmy. V tejto časti preto odvolací súd vyhodnotil odvolaciu námietku žalovaného ako
dôvodnú. V ostatnej časti vyhodnotil námietky žalovaného ako nedôvodné.

48. Poukazujúc na vyššie uvádzané, konštatujúc čiastočnú dôvodnosť odvolania žalovaného, odvolací
súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu (výrok I. a III.) zrušil a vec mu vrátil v zmysle

ust. § 391 ods. 1, 3 CSP na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. V ďalšom rozhodnutí zohľadní
odvolacím súdom vytýkané nedostatky a preskúma, či na strane žalobcu došlo v rámci referenčných
období k prekročeniu maximálneho priemerného týždenného pracovného času aj s náležitým vecným
zdôvodnením.

49. Podľa § 220 ods. 1 CSP, v písomnom vyhotovení rozsudku sa po slovách „V mene Slovenskej
republiky“ uvedie označenie súdu, mená a priezviská sudcov rozhodujúcich vo veci, presné označenie
strán a ich zástupcov, iných subjektov, označenie prejednávaného sporu, výrok, odôvodnenie, poučenie
o lehote na podanie odvolania, o tom, na ktorý súd sa odvolanie podáva a o náležitostiach odvolania,
poučenie o možnosti exekúcie a deň a miesto vyhlásenia.

50. Podľa § 224 CSP, súd kedykoľvek aj bez návrhu opraví v rozsudku chyby v písaní a počítaní, ako aj
iné zrejmé nesprávnosti. O oprave súd vydá opravné uznesenie, ktoré doručí subjektom konania.

51. Záverom dáva odvolací súd do pozornosti chyby obsiahnuté v záhlaví napadnutého rozsudku,

ktoré spočívajú v nesprávnom označení žalovaného ako „Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky“. Ako
vyplýva zo samotného obsahu žaloby, žalobca žaluje Slovenskú republiku v zastúpení Ministerstvom
vnútra Slovenskej republiky, ako ústredným orgánom štátnej správy, pod ktorého pôsobnosť spadá
aj Hasičský a záchranný zbor SR (§ 2 ods. 4 zákona o HaZZ, § 16 písm. a/ zákona č. 347/1990
Zb. o organizácii ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy Slovenskej republiky).

V zmysle uvedeného, ak je stranou sporu štát, okrem označenia štátu je potrebné uviesť aj označenie
príslušného štátneho orgánu, ktorý bude za štát konať. Ďalšou chybou obsiahnutou v záhlaví
napadnutého rozsudku je nesprávne označenie sídla právneho zástupcu žalobcu, kde súd prvej
inštancie nesprávne uviedol „Farská 31, 949 01 Nitra“. Ako vyplýva z internetovej stránky Slovenskej
advokátskej komory, právny zástupca žalobcu má aktuálne zapísané sídlo na Svätoplukovom námestí

1/B, Nitra, uvedené vyplýva aj zo žaloby (č. l. 1 - 13 súdneho spisu), vyjadrenia k vyjadreniu žalovaného
k žalobe zo dňa 25. 09. 2024 (č. l. 101 – 109 súdneho spisu), ospravedlnení neúčasti na pojednávaní zo
dňa 12. 12. 2024 (č. l. 230 súdneho spisu) a pod. V zmysle vyššie citovaného zákonného ust. § 220 CSP,
zákonná úprava kladie dôraz pri písomnom vyhotovení rozsudku (okrem iného) na presné označenie
strán sporu a ich zástupcov (prípadne iných subjektov zúčastnených v konaní). V ďalšom konaní, po

vrátení veci, súd prvej inštancie zohľadní odvolacím súdom vytýkané nedostatky (obsiahnuté v záhlaví
rozsudku) a strany (vrátane ich právneho zástupcu) označí tak, aby toto označenie zodpovedalo
skutočnému stavu.52. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie o náhrade trov celého konania, vrátane trov tohto
odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 CSP).

53. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote 2 mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému

subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie
znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP); dovolanie
je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§
427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je

a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba, jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).