Uznesenie – Starostlivosť o maloletých ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Wednesday, August 28, 2025

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 7CdoR/9/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7819201769
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 08. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Brňák
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2025:7819201769.1

Uznesenie

NajvyššísúdSlovenskejrepublikyvprávnejvecistarostlivostisúduomaloletédetiK.S.,narodenéhoXX.
H. XXXX a W. S., narodenú XX. H. XXXX, zastúpené kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych
vecí a rodiny Košice, Košice, Staničné Námestie č. 9, deti rodičov: matky JUDr. S. K. Q., narodenej
XX. H. XXXX, X., A. A. XXX/XX, zastúpenej advokátkou JUDr. Kristínou Malou Piovarčíovou, PhD.,
Košice, Štúrova č. 20 a otca JUDr. K. S., narodeného XX. K. XXXX, X., T. A. XXXX/XX, zastúpeného

spoločnosťou JUDr. Kišeľak, s.r.o., Prešov, Weberova č. 8, IČO: 53916425, v mene ktorej koná advokát
a konateľ JUDr. Lukáš Kišeľak, o návrhu matky na zmenu úpravy výkonu rodičovských práv a povinností
k maloletým deťom, vedenom na Okresnom súde Rožňava pod sp. zn. 5P/84/2019, o dovolaní otca proti
rozsudku Krajského súdu v Prešove z 26. novembra 2024 sp. zn. 23CoP/81/2024, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Rožňava (ďalej len „súd prvej inštancie" alebo „prvostupňový súd") rozsudkom z
19. januára 2024 č. k. 5P/84/2019-815 v spojení s dopĺňacím rozsudkom z 15. februára 2024 č. k.
5P/84/2019-836 zvýšil výživné zo strany otca na maloletého K. zo sumy 450 € na sumu 800 € mesačne
a na maloletú W. zo sumy 350 eur na sumu 700 eur, ktoré otec je povinný uhrádzať vždy do 5. dňa toho

ktorého mesiaca vopred do rúk matky počnúc dňom 01. júna 2019 (výrok I.), dlžné výživné za obdobie
od 01. júna 2019 do 31. januára 2024 na maloletého K. v sume 19.600 eur a na maloletú W. v sume
19.600 eur je otec povinný uhradiť v lehote do 90 dní od vyhlásenia tohto rozsudku, k rukám matky
(výrok II.), zaviazal otca prispievať na tvorbu úspor maloletému K. po 50 eur mesačne a maloletej W. po
50 € mesačne, vždy do 5. dňa toho ktorého mesiaca vopred, počnúc dňom 01. júna 2019, a to na účty
maloletých detí, ktoré je matka povinná zriadiť maloletým deťom do 30 dní od vyhlásenia tohto rozsudku.

Dlžnú sumu určenú na tvorbu úspor za obdobie od 01. júna 2019 do 31. januára 2024 na maloletého K. v
sume 2.800 eur a na maloletú W. v sume 2.800 eur je otec povinný uhradiť na účty maloletých detí do 30
dní odo dňa zriadenia predmetných účtov (výrok III.), návrh otca na zníženie výživného zamietol (výrok
IV.), styk otca s maloletými deťmi K. a W. neupravil (výrok V.), vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá
právo na náhradu trov konania (výrok VI.), vyslovil, že štát má voči matke a otcovi nárok na náhradu trov
konania v rozsahu 100% (výrok VII.), určil povinnosť matke a otcovi nahradiť štátu trovy konania v sume

po 428,28 eura (výrok VIII. a IX.), čím zmenil rozsudok Okresného súdu Rožňava č. k. 7P/217/2015 -
691 zo dňa 09. februára 2017 vo výroku III. a IV. (výrok X.).
1.1. Aplikujúc na vec ustanovenia § 62 a nasl., § 65, § 75 a § 76, § 79 ods.1 a 3 Zákona č. 36/2005 Z.z. o
rodine (ďalej len „ZoR") súd prvej inštancie, vychádzajúc z premisy, že dieťa sa má podieľať na životnej
úrovni rodičov a že miera vyživovacej povinnosti rodičov k dieťaťu nemusí byť rovnaká, akceptujúc
zákonnú povinnosť rodičov plniť vyživovaciu povinnosť voči deťom, konštatoval dôvodnosť návrhu

matky na zvýšenie výživného zo strany povinného otca vo vzťahu k obom maloletým deťom, keďže
od poslednej súdnej úpravy sa odôvodnené potreby týchto preukázane zvýšili ich rastom, školskýmipovinnosťami aj záujmovými činnosťami. V čase posledného rozhodnutia maloletý navštevoval prvý
stupeň základnej školy, maloletá materskú školu. Aktuálne, v čase rozhodnom pre posúdenie veci,
sa maloletý pripravuje na strednú školu a maloletá je aktívna športovkyňa, s čím má matka spojené

zvýšené výdavky. Otec sa na týchto výdavkoch žiadnym iným spôsobom nepodieľa. Starostlivosť o
maloleté deti v plnej miere zabezpečuje matka. Otec s deťmi nie je v žiadnom kontakte, nad rámec
výživného ničím neprispieva. Súd akceptoval výdavky na maloleté deti ako ich deklarovala matka a to
okrem bežných výdavkov súvisiacich so stravou, ošatením a bývaním, súd vzal do úvahy, že maloleté
deti sa aktívne venujú športu, výdavky na doučovanie a kultúrne vyžitie, považujúc tieto za odôvodnené

a zodpovedajúce potrebám maloletých detí. Otec žiaden z týchto výdavkov konkrétne nerozporoval,
nedokázal sa vyjadriť k ich dôvodnosti, nakoľko s deťmi nie je v žiadnom kontakte. Otec na preukázanie
príjmu predložil iba daňové priznanie, pričom mal dostatočný časový priestor a bol súdom viackrát
vyzvaný na predloženie potrebných dokladov na preukázanie svojich tvrdení za stavu, že ním uvádzané
výdavky prevyšujú jeho príjem (v roku 2018 v sume 542,71 eura, v roku 2020 v sume 1.516 eur, v roku
2021 v sume 1.339 eur a v roku 2022 v sume 1.085 eur) a nie je tak zrejmé, z čoho svoje výdavky,

týkajúce sa len jeho osoby vo výške 1.220 eur mesačne, celkovo otcom deklarované mesačne vo výške
2.340 eur, uhrádza.
1.2. Ďalej súd prvej inštancie konštatoval, že majetkové pomery otca umožňujú prispievať maloletým
deťomajnatvorbuúspor,vychádzajúctiežzuzneseniaOkresnejprokuratúryKošiceIIozaistenímajetku
otca, ktorý disponuje dvoma sporiacimi účtami, dvoma osobnými a dvoma bežnými účtami, čo otec

znova vo svojich vyjadreniach neuviedol. Preto tiež súd vyslovil, že podmienky na zníženie výživného zo
strany otca neboli splnené a jeho návrh zamietol a otca zaviazal prispievať aj na tvorbu úspor maloletých
detí na účty maloletých detí s určenou povinnosťou matke zriadiť také 30 dní od vyhlásenia rozsudku.
1.3. Otec bol zároveň zaviazaný povinnosťou uhradiť dlžnú sumu, určenú na tvorbu úspor za obdobie
spätne od 01. júna 2019 do 31. januára 2024 do 30 dní odo dňa zriadenia predmetných účtov. S

poukazom na ustanovenie § 232 ods.3 CSP určil prvoinštančný súd ďalej povinnému otcovi dlhšiu lehotu
v trvaní 90 dní na úhradu dlžného výživného, ktoré vzniklo zvýšením sumy výživného pre maloleté deti,
ktoré mu neumožnil splácať v splátkach pre nedostatok dôvodu s poukazom na skutočnosť, že aktuálne
je v možnostiach otca hradiť v hotovosti výdavky napríklad za kúpu bytu, motorového vozidla, garážové
státie.

1.4. Stretávanie otca s maloletými deťmi súd neupravil, napriek návrhu otca na zintenzívnenie styku,
vychádzajúc zo záverov znaleckého dokazovania, na podklade ktorých nie je možné upraviť styky
otca s maloletými deťmi, keď v momentálnej situácii deti nedokážu nadviazať kontakt s otcom bez
adekvátnejpomociajenamiestenariadenievýchovnéhoopatreniavzmyslepodľa§37Zákonaorodine,
ktorým bude maloletým deťom a ich rodičom nariadená povinnosť podrobiť sa odbornému poradenstvu.

Reflektoval pri tom na uznesenie Krajského súdu v Prešove sp.zn. 4CoP/70/2023 zo dňa 21. septembra
2023 s tým, že súd vydá uznesenie o začatí konania a následne rozhodne o nariadení predmetného
výchovného opatrenia, nakoľko vyvstala potreba pracovať s celou rodinou s pomocou odborníkov, ktorí
budú nápomocní pri budovaní a upevňovaní vzťahu otca s maloletými deťmi.
1.5. Napokon súd nezistil žiadne okolnosti, podľa ktorých by mal priznať jednému z účastníkov nárok

na náhradu trov konania, preto rozhodol v zmysle všeobecnej zásady tak, že žiadnemu z účastníkov
nepriznal nárok na náhradu trov konania podľa § 52 CMP. O trovách štátu za odmenu a výdavky znalca
rozhodol súd vzhľadom na charakter veci, keď rozdelil náhradu trov, ktoré takto v uvedenej výške štátu
vznikli, na polovicu obom účastníkom konania.

2. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd") na odvolanie otca rozsudkom z 26. novembra 2024
sp. zn. 23CoP/81/2024 potvrdil prvostupňový rozsudok v spojení s jeho dopĺňacím rozsudkom a vyslovil,
že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
2.1. Odvolací súd rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 329 ods. 1 CSP), keď deň
vyhlásenia rozsudku bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli súdu a v elektronickej

podobe na webovej stránke súdu v ten istý deň, ako sa vyvesil na úradnej tabuli a dospel k záveru,
že boli splnené podmienky pre potvrdenie rozsudku podľa ustanovenia § 387 ods. 1 CSP. Otec
požiadal písomne o oznámenie termínu vyhlásenia rozsudku 1 deň pred nariadeným termínom, odvolací
súd nepovažoval za potrebné odložiť vyhlásenie rozsudku na základe žiadosti otca, pretože otcovi
(odvolateľovi) bol termín verejného vyhlásenia rozhodnutia odvolacím súdom zrejmý už dňa 20.

novembra 2024 nahliadnutím a stiahnutím príslušného upovedomenia o zverejnení na úradnej tabuli v
elektronickom súdnom spise.
2.2. Reagujúc na odvolaciu námietku otca, týkajúcu sa zákonného sudcu na konanie a rozhodnutie
v odvolacom konaní v predmetnej veci, konštatoval správnosť postupu pri prideľovaní veci podľazásad Rozvrhu práce Krajského súdu v Prešove na rok 2024 v znení zmien a dodatkov, keď po
tom, čo dňa 08. júla 2024 došlo po predložení spisu s napadnutým rozsudkom okresného súdu vo
veci samej príslušnému odvolaciemu súdu na konanie o odvolaní účastníka, bola táto vec riadne

náhodným elektronickým výberom pridelená senátu 23CoP. Na tom nič nemenila skutočnosť, že tomuto
predloženiu veci odvolaciemu súdu na rozhodnutie o odvolaní účastníka proti rozhodnutiu vo veci samej,
predchádzalo predloženie toho istého spisu na konanie o opravných prostriedkoch proti uzneseniam
č.k. 5P/84/2019-45 z 21. augusta 2023 (dňa 19. septembra 2023), č.k. 5P/84/2019-449 z 09. decembra
2022 (dňa 27. marca 2023), či predloženie veci na rozhodnutie o návrhu na nariadenie neodkladného

opatrenia v odvolacom konaní, predchádzajúce predloženiu veci na odvolacie konanie proti podanému
opravnému prostriedku proti rozsudku vo veci samej. V tejto súvislosti uviedol, že zákonným sudcom
je podľa § 3 od.3 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch v platnom znení sudca, ktorý vykonáva funkciu
sudcu na príslušnom súde a bol určený v súlade so zákonom a s rozvrhom práce na konanie a
rozhodovanie o prejednávanej veci. Ak súd rozhoduje v senáte, zákonnými sudcami sú všetci sudcovia
určení podľa rozvrhu práce na konanie a rozhodovanie v senáte. Účastník konania alebo strana v

konaní, v ktorom rozhoduje súd v senáte, nemá právo na vopred určeného sudcu spravodajcu. Senátu
4CoP bol prvotne pridelený náhodným výberom na rozhodnutie návrh otca na nariadenie neodkladného
opatrenia podaný v odvolacom konaní, ktorý bol doručený otcom odvolaciemu súdu pred tým, ako bola
na odvolanie preložená vec sama. Senátu 4CoP bol tento návrh pridelený nesprávne. Podľa rozvrhu
práce KS v Prešove (ktorým sa podľa § 3 zákona 757/2004 Z.z. určuje zákonný sudca) „Ak bol v priebehu

odvolacieho konania podaný v odvolaním napadnutej veci návrh na nariadenie neodkladného opatrenia
podľa § 362 Civilného mimosporového poriadku, vec takto podaného návrhu sa zapíše do registra
CoPno tomu odvolaciemu senátu, ktorému napadla vec podaného odvolania proti rozhodnutiu súdu
prvej inštancie". Z rozvrhu práce teda vyplýva, že najskôr mala byť zákonnému sudcovi pridelená vec
sama a návrh na nariadenie neodkladného opatrenia nasleduje túto vec samu. Takýmto spôsobom bola

táto vec a aj návrh na nariadenie neodkladného opatrenia (prvotne pridelený senátu 4CoP) pridelená
senátu 23CoP.
2.3. Ďalej uviedol, že zo skutočne zisteného stavu na základe riadne vykonaného dokazovania súdom
prvej inštancie vyplýva, že od posledného rozhodnutia súdu o výživnom uplynula doba, ktorej samotné
plynutie má za následok zmenu odôvodnených potrieb vyvíjajúcich sa maloletých detí, navyše okrem

bežných aj súvisiacich so športovým zameraním oboch a tiež vzdelávaním s nadstavbou pre prípravu
na budúce povolanie. Zároveň došlo k zmene majetkových a príjmových pomerov na strane povinného
otca, ktorý v minulosti vykazoval straty v podnikateľskej činnosti, aktuálne deklaruje vyšší príjem. V
prípade matky maloletých detí, ktorá sa o maloleté deti stará, súd v minulosti i aktuálne ráta primárne
s jej osobnou starostlivosťou o maloletých, keď teraz navyše plne hradí navýšené výdavky, spojené s

výchovou a výživou pre pasivitu otca. I po predložení návrhov na dokazovanie v priebehu odvolacieho
konaniaodvolacísúdodkázalnaodôvodnenievecnesprávnehorozhodnutiasúduprvejinštancie,keďže
otec naďalej vierohodne nepreukázal zrejmý rozdiel medzi jeho výdavkami a deklamovaným príjmom,
ktorý tieto neustále prevyšujú od doby začiatku konania v roku 2019. Odvolací súd sa stotožnil so
záverom súdu prvej inštancie, že «predloženie týchto dokladov by nepreukázalo skutočné príjmy otca, o

čom svedčí aj to, že otec na otázku súdu „aké sú jeho skutočné príjmy", keď podľa daňového priznania
jeho príjmy nepokrývajú jeho výdavky, otec uviedol „v zmysle daňového priznania"; je teda zrejmé, že
skutočný príjem otca nie je možné zistiť z uvedených dokladov.» Odvolací súd nespochybňuje vykonané
dôkazy, z ktorých vyplýva príjem otca, avšak je toho názoru, že vzhľadom na výdavky otca významne
prevyšujúce jeho príjem, musel otec mať ďalšie zdroje financovania svojich potrieb, ktoré mal oznámiť

a preukázať súdu. Otec tak doposiaľ neurobil, hodnoverne nepreukázal celý svoj príjem, a preto bolo
správne použitie ustanovenia § 63 ods. 1 ZoR. Poukázal na ustálenú dovolaciu prax (6Cdo/107/2022 -
R 6/2023) „Vo veciach výživného na maloleté deti súd aplikuje právnu domnienku podľa § 63 ods. 1 veta
druhá zákona o rodine o výške priemerného mesačného príjmu rodiča nielen vtedy, keď rodič nepredloží
súdu podklady na vyhodnotenie svojich majetkových pomerov, ale tiež vtedy, keď síce formálne splní

svoju edičnú povinnosť (napr. predložením priznania k dani z príjmov), hodnoverne ale nepreukáže
celý svoj skutočný príjem." Nemalo vplyv na správnosť rozhodnutia, že fiktívny príjem otca za celé
obdobie sa zvyšoval, a teda nejednalo sa vždy o sumu 5.377,60 eura (pričom aj súd prvej inštancie
uviedol, že „dvadsaťnásobok sumy životného minima, čo v súčasnosti predstavuje sumu 5.377,60 €").
Aj dvadsaťnásobok sumy životného minima za rok 2019 (4.200 eur) odôvodňuje určenie výživného v

sumách, ktoré určil súd prvej inštancie.
2.4. Odvolací súd konštatoval, že správne postupoval súd prvej inštancie, ak svoje rozhodnutie
o výživnom založil pri pretrvávajúcich odôvodnených pochybnostiach o osobnej, majetkovej a
finančnej situácii povinného otca, na výsluchoch a vyjadreniach rodičov, listinných dôkazoch, vlastnejvyšetrovacej činnosti. V priebehu konania súd viackrát vyzýval otca na predloženie účtovných
dokladov, pričom tieto doklady neboli predložené tak, ako boli žiadané súdom. V konaní boli na
preukázanie jeho pomerov predložené daňové priznania za roky 2018-2023, vrátane účtovných

uzávierok, aj opakovane (č.l. spisu 73-81, 412-435, 519-534, 566-567, 698-708, 952-976, 1161-1171,
1203-1231, ktoré odvolací súd nespochybňuje, no súčasne zotrváva na závere o nedostatočnom
vysvetlení dodatočných zdrojov. Ďalej faktúry (č.l. 568),bankové výpisy (č.l. 570, 573, 594, 726-756,
787-811, 813, 856-859,982-986,988-999,1009-1013, listy vlastníctva (č.l.116-123,557, 664-675, 913,
1232-1265), preukazujúce majetkovú fluktuáciu v neprospech záujmu maloletých detí, uznesenie

Okresnej prokuratúry zo dňa 07. júla 2023 o zaistení majetku (č.l.574-588). Odvolací súd preto
dospel k záveru, že otec neuviedol v zásade žiadne relevantné námietky, ktoré by mohli zakladať
dôvodné pochybnosti o záveroch súdu prvej inštancie vo vzťahu k dokazovaniu zameranému na
zisťovanie majetkových pomerov a finančných možností a schopností na strane otca. Otec namietal
aplikáciu ustanovenia § 63 ods. 1 ZoR, pričom odvolací súd v tej súvislosti poukazuje na to, že
zavedenie tejto právnej domnienky v Zákone o rodine do právneho poriadku bolo iniciované problémami,

ktoré sa vyskytovali v praxi pri preukazovaní, presnejšie neochote preukazovania príjmov rodičmi,
vykonávajúcimi podnikateľskú činnosť. Súdy v konaní zdržiavala v neprospech záujmu detí neochota
preukazovaniavýškypríjmov,akotomujednoznačnejeajvdanejveci,vykazovaniestrát,neprimeraných
výdavkov, v snahe minimalizovať svoju vyživovaciu povinnosť (6Cdo/107/2022).
2.5. Podľa názoru odvolacieho súdu prvostupňový súd v konaní postupoval v súlade s vyšetrovacou

zásadou, ktorá sa uplatňuje v civilných mimosporových konaniach, ktorá spolu s princípom oficiality a
materiálnehovedeniakonaniamáviesťkrozhodnutiu,ktoréječonajbližšiekskutočnýmhmotnoprávnym
pomerom účastníkov konania. Táto vyšetrovacia zásada neneguje aktivitu účastníkov konania, ktorí
majú povinnosť súčinnosti a povinnosť úplného a pravdivého opísania rozhodujúcich skutočností,
relevantných pre meritórne rozhodnutie vo veci. Uvedené je úzko prepojené s ustanovením § 75 ods. 1

ZoR, podľa ktorého rodič, ktorý je podnikateľom, má povinnosť preukázať súdu svoje príjmy a predložiť
všetky doklady preukazujúce jeho príjem a to aj sprístupnením údajov chránených podľa osobitného
predpisu.
2.6. Ďalej uviedol, že ustanovenie § 63 ods. 1 ZoR predpokladá vznik určitých povinností rodiča v
súvislosti s konaním o určenie výživného (z procesného hľadiska dochádza k prenosu povinnosti

tvrdenia a dôkazného bremena na povinnú osobu). Vymenúva tri navzájom sa prelínajúce povinnosti a to
povinnosť preukázať pred súdom príjmy z inej nezávislej činnosti, povinnosť predložiť súdu podklady na
zhodnotenie svojich majetkových pomerov a povinnosť umožniť súdu sprístupnením údajov chránených
podľa osobitného predpisu, zistenie aj ďalších skutočností potrebných na rozhodnutie. Pokiaľ ide o
povinnosť preukázať príjmy z inej než závislej činnosti, treba ich podložiť relevantnými dôkazmi, z

ktorých možno vyvodzovať výšku príjmu. Treba vychádzať zo zákona č. 431/2002 Z.z. o účtovníctve,
ktorý účtovným jednotkám ukladá povinnosť účtovať majetky, záväzky, náklady, výnosy, výdavky a
príjmy v účtovných knihách a zobrazovať ich v účtovných závierkach, pričom účtovná jednotka je
povinnáviesťúčtovníctvosprávne,úplne,preukázateľne,zrozumiteľneaspôsobomzaručujúcimtrvalosť
účtovných záznamov. Druhou zákonnou povinnosťou, vyplývajúcou z ustanovenia § 63 ods. 1 je edičná

povinnosť, t.j. povinnosť predložiť súdu podklady na zhodnotenie majetkových pomerov. Zjavne ide o
širšievymedzenieakopriprvejpovinnosti,keďžepožadovanépodkladysatýkajúcelkovýchmajetkových
pomerov, nie len príjmov povinného. Za takéto podklady možno považovať listy vlastníctva preukazujúce
majetkové pomery týkajúce sa nehnuteľností, stavy účtov a vkladov v bankách, register cenných
papierov, doklady o vlastníctve motorových vozidiel, resp. akýchkoľvek cenností. Treťou povinnosťou

je povinnosť sprístupnením údajov chránených podľa osobitného predpisu umožniť súdu zistiť ďalšie
skutočnosti potrebné na rozhodnutie. V texte zákona nie je uvedený odkaz na osobitný predpis. V
dôvodovej správe sa však spomína § 23 ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb., ktorý však ustanovuje zákonnú
licenciunasprístupnenieúdajov,ktorésúpredmetomdaňovéhotajomstvaprepotrebysúdnehokonania.
Obdobne pri bankovom tajomstve podľa zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách platí povinnosť oznámiť

súdupotrebnéúdaje.Predmetomutajovaniasúajúdajevedenévevidenciicentrálnehodepozitárapodľa
§ 109 ods. 1 zákona č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch a investičných službách.
2.7. Zákonná domnienka výšky príjmu ako prostriedok objektivizácie príjmov povinného má nastúpiť, ak
si rodič nesplní túto povinnosť. Z gramatického výkladu (je povinný preukázať, predložiť a sprístupniť),
ako aj z odlišného obsahu týchto povinností, vyplýva, že nejde len o jednu, ale o viacero povinností,

pričom nesplnením hociktorej z nich dochádza k stavu, že súd si nemôže urobiť správny a úplný záver
o pomeroch povinnej osoby, preto nastupuje predmetná fikcia. V zmysle tohto zákonného odkazu je
potrebné aplikovať ustanovenie zákona č. 601/2003 Z.z. o životnom minime v spojení s príslušným
opatrením upravujúcim výšku životného minima. Ide o domnienku mesačného príjmu. Z takto ustálenejsumy potom súd pri zhodnotení všetkých hľadísk pre určovanie výšky výživného určí jej konkrétnu
výšku. Súd nie je povinný upozorňovať povinného na hmotnoprávne následky nesplnenia si uvedených
povinností, keď poučovacia povinnosť sa vzťahuje len na procesné práva a povinnosti.

2.8. Odvolací súd pri určení výživného nezistil vybočenie z medzí zaužívanej rozhodovacej činnosti
súdov, ak súd pri výške výživného zohľadnil, že otec nepreukázal podklady na zhodnotenie svojich
majetkových pomerov dostatočne vierohodným spôsobom napriek opakovaným výzvam súdu a
aplikoval ustanovenie § 63 ods. 1 ZoR. Otcove tvrdenie o jeho mesačnom príjme je v zjavnom rozpore
so zisteniami o otcovom majetku a príjmoch (vlastníctvo áut, nehnuteľností pred i po ich prevodoch,

bankových účtov, výkon advokácie), ktoré nekorešpondujú s výdavkami a sú dôvodom na aplikáciu
ustanovenia § 63 ods. 1 ZoR, pretože dávajú možnosť predpokladať, že otec súdu nepriznal celý svoj
skutočný príjem (6Cdo/107/2022).
2.9. Ďalej uviedol, že otec nijako rozumne a zodpovedne nevysvetlil svoj postoj vo vzťahu k maloletým
deťom, ktorých výchovu a výživu po celý čas dobrovoľne nezabezpečoval potrebnou pravidelnou
réžiou finančnou, či vecnou riadne, prispôsobiac túto záujmom svojich maloletých detí. Táto povinnosť

spolupodieľať sa na výchove a výžive svojich detí, nielen zákonná, ale primárne etická, mu pritom mala
byť a je známa a mala, naďalej má, tvoriť predpoklad zodpovedného prístupu rodiča do doby, kým jeho
deti nenadobudnú schopnosť živiť sa samé. Odvolací súd pri tom jednoznačne na základe vykonaného
dokazovania možností a schopností rodičov konštatoval, že v danom prípade možno rátať s vyššou
úrovňou vyživovacej možnosti zo strany povinného rodiča než len minimálnou, či priemernou. Životná

úroveň všetkých maloletých detí odvolateľa, odrážajúca životnú úroveň jeho samého, dáva predpoklad
vyššej prípravy na budúci život, na budúce povolanie detí, za využitia lepších možností pre rozvíjanie
ich všestranného potenciálu. K tomu práve má slúžiť všemožná podpora rodičov a k tejto má smerovať
v rozhodnom období ich zodpovedná snaha. Vychádzajúc z legitímnej zákonnej premisy zodpovednosti
rodičov za výchovu a výživu ich maloletých detí v rozsahu schopností a možností rodičov, odvolací súd

očakáva u povinného otca, najneskôr od doby vedenia predmetného konania, tvorbu finančnej rezervy
pre uvedený účel i s ohľadom na možnosť autoritatívneho rozhodnutia súdu o povinnosti tvorby úspor
pre maloleté deti najneskôr od doplnenia návrhu dňa 22. septembra 2022 a pre neplnenie si vyživovacej
povinnosti v potrebnom rozsahu i pre účely úhrady dlžnej sumy popri určení zvýšenej sumy výživného.
2.10. Odvolací súd zdôraznil, že i napriek tomu, že konanie vo veciach starostlivosti súdu o maloletých

sa spravuje vyšetrovacou zásadou, nezbavuje to dôkaznej povinnosti účastníka konania, ktorý sa
niečoho v konaní domáha, aby tieto svoje skutkové tvrdenia preukázal. Účastník konania, ktorý chce
dosiahnuť v konaní rozhodnutie v jeho prospech, musí vyvíjať procesnú aktivitu a označovať dôkazy
za účelom unesenia dôkazného bremena. Skutočnosť, že pôjde len o nesporové konanie, ktoré sa
spravuje vyšetrovacou zásadou, bude z pozície účastníka konania znamenať len toľko, že súd je

povinný z úradnej povinnosti a nezávisle na procesných stranách objasniť skutkový stav a nie je
viazaný návrhmi účastníkov konania. Popri povinnosti súdu zisťovať objektívne skutočnosti danej veci
v zmysle tzv. vyšetrovacieho princípu mimosporového súdneho konania, je opodstatnené očakávanie
súdneho orgánu, že k tomu mu bude účastníkmi poskytnutá náležitá súčinnosť. V konaniach vo veciach
starostlivosti súdu o maloleté deti nie je úlohou súdu dokázať pri pasivite účastníka, najmä majúcej znaky

úmyslu zastierať skutočnosť, že tvrdenia účastníka sú pravdivé, resp. nepravdivé, špeciálne vo vzťahu
k určeniu vyživovacej povinnosti, ako v danom prípade, až do úrovne finančného, či majetkového auditu
povinného rodiča nariadením znaleckého dokazovania. Dokazovanie predstavuje širokú škálu súdom
využívaných prostriedkov na preukázanie potrebných skutočností. Príslušná metodológia dokazovania
má za úlohu posunúť finálne zistenia k hranici objektivity, transparentnosti a preskúmateľnosti, pričom

dokazovanie môže súd vykonávať ex officio alebo na návrh. Iba súd pri tom rozhoduje o pripustení
poskytnutých dôkazov. Platí však, i keď nie absolútne, že každý účastník konania primárne by mal
preukázať svoje tvrdenia. Cielené prenášanie bremena dôkazu na súd odporuje zásade hospodárnosti a
efektívnosti súdneho konania. Tu odvolací súd zdôrazňuje vždy existujúcu možnosť rodičovskej dohody,
ktorú zákon uprednostňuje. Ani v danom prípade povinnému otcovi nič nebránilo plniť si vyživovaciu

povinnosť voči svojim dvom maloletým deťom primárne dobrovoľne v potrebnom rozsahu, hoc formálne,
učiniac svojej zákonnej a morálnej povinnosti zadosť a v rovnakej dôležitosti sa súčasne uchádzať o
výchovu a výživu svojich detí aj inak, osobne, či materiálne. Nedôveryhodný a z hľadiska zodpovednosti,
z pohľadu záujmu maloletých detí, neakceptovateľný bol postoj odvolateľa, ktorý v zásade argumentuje,
že si svoju životnú úroveň naďalej udržiava len za pomoci svojej aktuálnej manželky, pôžičiek. A deje

sa tak i za stavu deklamovaného negatívneho dopadu jeho trestného stíhania na jeho majetok a
profesnú činnosť. Pozornosti odvolacieho súdu v prípade povinného otca neušla ani jeho pretrvávajúca
majetková fluktuácia. Napokon, keďže pre preskúmanie veci odvolacím súdom je relevantný stav včase rozhodnutia vo veci súdom prvého stupňa, rozhodujúcou nie je zmena právnej formy výkonu jeho
povolania s účinnosťou od 15. mája 2024 v nadväznosti na ním takto dosahovaný príjem.
2.11. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku i konania, ktoré mu predchádzalo, dospel k

záveru, že súd prvej inštancie v prejednávanej veci dostatočne rozsiahlo zistil skutočný stav, posúdil ho
podľa správnych zákonných ustanovení Zákona o rodine a zákonne rozhodol. Nemožno tu konštatovať
pre účastníka prekvapivú aplikáciu ustanovenia § 63 ods.1 ZoR, ako to namieta odvolateľ. Súd prvej
inštancie vykonal všetky dôkazy významné pre rozhodnutie, v súlade s § 191 ods. 1 CSP vyhodnotil
dôkazy, odôvodnenie rozsudku je presvedčivé a s jeho závermi sa odvolací súd stotožnil. Odvolací

súd dodal, že súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na
tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ
rozhodnutia. Odvolací súd ďalej konštatoval, že rozsudok súdu prvej inštancie o zvýšení výživného
obsahuje náležitosti rozsudku podľa § 220 ods. 2 CSP a len odlišný názor účastníka vo vzťahu k
hodnoteniu dôkazov a úvahám súdu nečiní rozhodnutie nezákonným, arbitrárnym a nepreskúmateľným.
2.12. Pre účely kvantifikácie výživného odvolací súd podporne použil materiál Ministerstva spravodlivosti

Slovenskej republiky z roku 2024, na ktorý poukazoval v rámci odvolacích námietok i odvolateľ.
Tzv. tabuľkové výživné je prostriedkom štandardizácie rozhodovacej činnosti súdov, vždy však len
s odporúčacím charakterom. Jeho vytvorenie je vo svojej podstate analýzou rozhodovacej činnosti
v obdobných skutkových okolnostiach, zároveň nahrádza aktivitu, ktorý by inak musel vykonať
odvolací súd, aby nastolil princíp právnej istoty a zabezpečil vo svojej rozhodovacej činnosti, že v

skutkovo obdobných veciach nebude rozhodované rozdielne. V zmysle tohto tabuľkového výživného sa
vypočítava výživné z čistého príjmu rodiča, ktorý je zároveň kvantifikačným vyjadrením jeho možností,
schopností a majetkových pomerov. Jednotlivé vekové kategórie detí dostatočne zohľadňujú fyzický
vývin dieťaťa aj prechod v rámci stupňov školskej dochádzky. Zohľadňuje počet vyživovacích povinností
rodiča a zohľadňuje mieru starostlivosti o dieťa a styk s dieťaťom. Materiál je doporučený na prípady

maximálne 4 vyživovacích povinností rodičov, je preto použiteľný na preskúmavaný prípad. Aplikácia
tabuľkového výživného do určitej miery zovšeobecňuje právne veci určovania výživného a zároveň
nastoľuje v rozhodovacej činnosti právnu istotu. Za jeho výhodu považuje odvolací súd kategorizáciu
detí podľa veku, pričom jednotlivé vekové kategórie dostatočne zohľadňujú fyzický aj spoločenský vývin
dieťaťa, tiež prechod v rámci stupňov školskej dochádzky. Pri veku detí 10 -14 rokov a pri vyživovacej

povinnosti k dvom maloletým deťom je tzv. tabuľkové výživné určené rozsahom 16 % na dieťa, t.j. 32
% na obe maloleté deti z čistého príjmu povinného rodiča - otca. Uvedenému zodpovedá aj zvýšenie
výživného súdom prvej inštancie v nižšom rozsahu, vrátane určenia vyživovacej povinnosti v rozsahu
tvorby úspor a to tak v určenom rozsahu už v čase začatia konania, ako až do rozhodnutia súdu a to
súčasne podporne s možnosťou zabezpečovať výchovu a výživu svojich maloletých detí otcom aj inak

- materiálne, osobným prínosom a pod.
2.13. Zvýšenie výživného napadnutým rozsudkom súdu prvej inštancie tak plne zodpovedá kritériám
v zmysle Zákona o rodine, zohľadňuje zmenu pomerov na strane oprávnených maloletých detí z
výživného, ako aj na strane rodičov, berúc do úvahy osobnú starostlivosť preferenčného rodiča - matky
a na strane povinného otca, ktorý sa inak na ich výchove a výžive aktuálne nepodieľa, tiež na vývoj

životných nákladov. Súd prvej inštancie sa pri tom podrobne zaoberal príjmovou situáciu na strane
povinného otca postačujúcim spôsobom pre rozhodnutie, ako aj odôvodnenými potrebami maloletých
detí, odkázaných výchovou a výživou na svojich rodičov. Otec sa iným spôsobom ako platbou výživného
na starostlivosti o syna a dcéru nepodieľa, čo je rovnako výrazným faktorom pri určení výšky vyživovacej
povinnosti, s deťmi sa nestretáva pre aktuálne už vzájomne rozvrátený vzťah. Aj z uvedeného dôvodu

otec neakceptoval návrh na zvýšenie vyživovacej povinnosti, čo odvolací súd považuje za nedôvodné.
Nie dobrý vzťah medzi otcom a deťmi nemôže byť dôvodom na zbavenie sa subjektívnej zákonnej
povinnosti prispievať na výživu maloletých detí až do času, kým nebude schopné sa živiť samé. Otec
má dostatočný príjem na uhrádzanie zvýšeného výživného, nemá inú vyživovaciu povinnosť, ani iné
preukázané vysoké výdavky, na ktoré by súd musel prihliadať. Rizikovosť výkonu povolania otca, či

nestabilný príjem nemožno zohľadňovať na ťarchu záujmu maloletých detí.
2.14. Odvolacia námietka, spočívajúca v uložení úhrady dlžného výživného jednorazovo v predĺženej
lehote splatnosti je podľa názoru odvolacieho súdu rovnako nedôvodná vzhľadom na ustálený mesačný
príjem otca, pričom už v čase podania návrhu na zvýšenie výživného mal povinný otec vedomosť, i
vzhľadom na jeho právnické vzdelanie, o tendencii legitímneho zvyšovania sumy výživného primerane

rastu a vývoju jeho maloletých detí, úmerne veku a životným potrebám. Namieste je tak očakávanie,
že povinný otec si potrebnú rezervu na plnenie vyživovacej povinnosti bude kumulovať. Odvolací súd
preskúmal výpočet dlžného výživného a dospel k záveru, že súd prvej inštancie pri jeho výpočte (výrok
II.) postupoval v zmysle zákona a vypočítal ho matematicky správne. Podľa § 44 CMP sú rozsudkyo výživnom vykonateľné doručením, teda priamo dňom doručenia rozhodnutia, nie v určitej lehote
počítanej od doručenia rozhodnutia. Stanovenie inej lehoty na zaplatenie výživného (vrátane stanovenia
lehotynazaplatenievýživnéhoviazanejnaprávoplatnosťrozhodnutia)popieraobsahaúčelustanovenia

§ 44 CMP a je aj proti záujmu vyživovanej osoby. Rozhodnutie súdu o povinnosti platiť výživné je
deklaratórne, povinnosť vyživovať vyplýva priamo zo zákona. Každá osoba povinná vyživovať inú osobu
si musí byť tejto povinnosti vedomá a tomu prispôsobiť svoje správanie. Nie je možné akceptovať, aby
vyživovacia povinnosť nebola plnená a povinná osoba potom, ako ju na platenie výživného zaviazal súd,
získava rozhodnutím súdu ďalší odklad plnenia. Odvolací súd považuje za možné v súlade so zásadami

CMP (čl. 1 CMP) výnimočne stanoviť dlhšiu lehotu na zaplatenie dlžného výživného. V danom prípade
súd prvej inštancie stanovil dlhšiu lehotu (90 dní od vyhlásenia rozsudku), odvolací súd nevidí žiaden
skutkový ani právny dôvod na to, aby túto lehotu ešte predlžoval.
2.15. Pokiaľ ide o ďalšie výroky napadnutého rozsudku, v tejto časti hodnotí odvolací súd podané
odvolanie bez uvedenia dôvodov ako formálne podané. Odvolateľ v rámci odvolacieho konania nijako
nespochybňoval rozhodnutie súdu styk otca s maloletými deťmi neupraviť, vecne správne s ohľadom

na závery vykonaného znaleckého posudku a nutnosť pracovať na vzájomných rodinných vzťahoch za
podporyodbornéhoporadenstva(výrokV.),obdobnevýrokyotrováchkonaniaatrováchštátu(výrokyVI.
až IX.). Na základe uvedeného odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil postupom
vyplývajúcim z ustanovenia § 387 CSP v spojení s ustanovením § 2 ods. 1 CMP.
2.16. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 396 CSP v spojení s § 52 CMP tak, že žiaden z

účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

3. Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podal otec (ďalej aj „dovolateľ") dovolanie podľa § 420
písm. e) a f) CSP. V - rozsahu - obsiahlom dovolaní (na 21 stranách) medzi iným navrhol rozsudok
odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie alternatívne zrušiť obe nižšie rozhodnutia a

vec vrátiť prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.
3.1. V súvislosti s dovolaním podľa § 420 písm. e) CSP namietal, že podľa jeho názoru bol v
posudzovanom odvolacom konaní zákonným senátom senát 4CoP a nie senát 23CoP, ktorý o odvolaní
vecne rozhodol, pretože „podľa môjho názoru zákonným sudcom pre konanie o odvolaní je senát 4CoP
a sudca, ktorému napadla vec náhodným výberom po prvykrát po podaní odvolania". V tejto súvislosti

poukázal na skutočnosť, že „[n]ávrh na neodkladné opatrenie v rámci odvolacieho konania bol pridelený
do senátu 4NcP - Kaliňáková Ingrid JUDr. ... z dôvodu, že išlo o náhodný výber".
3.2. V súvislosti s dovolaním podľa § 420 písm. f) CSP namietal, že „ako odvolateľ požiadal
odvolací súd, aby mu bol termín verejného vyhlásenia rozhodnutia oznámený ... k čomu nedošlo".
Poukázal na ustanovenie § 219 ods. 3 CSP. Ďalej citoval celý rad súdnych rozhodnutí (dovolacích

a ústavného súdu) a s poukazom na obsah podaného odvolania namietal arbitrárnosť odvolacieho
rozhodnutia, nedoplnenie ním navrhovaného dokazovania, nedostatok dôvodov, nedodržanie aplikácie
úplnej apelácie v konaní pred odvolacím súdom. Odvolací súd neuviedol, prečo nevyhovel návrhu
na vykonanie znaleckého dokazovania a na jeho výsluch v odvolacom konaní. Rozsiahlo polemizoval
s právnymi závermi nižších súdov, spochybňoval správnosť ich rozhodnutí, kritizoval prístup nižších

súdov k právnemu posudzovaniu veci, namietal, že v konaní pred prvostupňovým súdom nedošlo
k preukázaniu odôvodnených potrieb maloletých detí, že mu súdom nebolo umožnené splácať dĺžne
výživné v primeraných mesačných splátkach, že došlo k nesprávnemu určeniu výšky výživného
prostredníctvom právnej domnienky v zmysle § 63 ods. 1 ZoR. V neposlednom rade namietal formálne
nedoručenie podania matky z 25. júla 2024, o ktorých sa dozvedel pri náhodnom nahliadnutí do e-spisu

a na toto podanie reagoval podaním z 25. novembra 2024.

4. Matka vo svojom vyjadrení navrhla dovolanie odmietnuť resp. zamietnuť a priznať jej dovolacie trovy.
V podstatnom uviedla, že otec dovolanie poňal ako ďalšie odvolanie. V súvislosti s dovolaním podľa §
420 písm. e) CSP poukázala na dovolacie rozhodnutie 1Cdo/206/2021 a na závery odvolacieho súdu

uvedené v bode 10. jeho dôvodov. V súvislosti s oznámením termínu verejného vyhlásenia rozhodnutia
poukázala na to, že „otec dňa 20. 11. 2024 nahliadol do elektronického súdneho spisu dňa a stiahol si
Upovedomenie o zverejnení na úradnej tabuli, preto bral termín verejného vyhlásenia rozhodnutia na
vedomie". K ďalším výhradám dovolateľa uviedla, že „odvolací súd nepovažoval za potrebné zopakovať
alebo doplniť dokazovanie ... Dovolateľ ... neuviedol žiadne relevantné námietky, ktoré by mohli zakladať

dôvodné pochybnosti o záveroch súdu prvej inštancie, iba bez ďalšieho navrhol vykonanie znaleckého
dokazovania a vykonanie jeho výsluchu". V ďalšom reagovala na dielčie výhrady dovolateľa.5. Kolízny opatrovník uviedol, že v odvolacom rozhodnutí bol „náležite obsiahnutý skutkový resp.
skutočný stav, ktorý súd považoval za rozhodujúci, obsahoval stanoviská účastníkov prerokovanej veci,
výsledky prevedeného dokazovania, obsah odvolania a aj právne predpisy a úvahy na základe ktorých

odvolací súd vyvodil svoje právne názory, ktoré boli dostatočne vysvetlené v odôvodnení rozsudku".

6. Dovolateľ vo svojej reakcii k vyjadreniu matky a kolízneho opatrovníka poukázal na opodstatnenosť
jeho dovolacích výhrad a navrhol jeho dovolaniu vyhovieť.

7. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd" alebo „dovolací súd") ako súd dovolací (§
35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v zákonnej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana sporu (účastník
konania), v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), zastúpená advokátom (§ 429 ods.
1 CSP), skúmal, či sú splnené aj ďalšie podmienky dovolacieho konania a predpoklady prípustnosti
dovolania.

8. Dovolanie je v danom prípade podané vo veci upravenej v CMP. Vzájomný vzťah medzi CMP a CSP je
vymedzený v § 2 ods. 1 CMP, podľa ktorého sa na konania podľa tohto zákona použijú ustanovenia CSP,
ak tento zákon neustanovuje inak. Keďže § 76 CMP neobsahuje odlišnú právnu úpravu pre dovolanie
podané vo veci starostlivosti súdu o maloletých, prípustnosť dovolania otca bola posudzovaná podľa
ustanovení CSP.

Dovolanie podľa § 420 písm. e) CSP

9. Dovolateľ v podanom dovolaní namietal, že podľa jeho názoru bol v posudzovanom odvolacom konaní
zákonným senátom senát 4CoP a nie senát 23CoP, ktorý o odvolaní vecne rozhodol (bod 3.1.)

10. Podľa § 420 písm. e) CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo
veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený
súd.
10.1. Právo na zákonného sudcu je zaručené v čl. 48 ods. 1 Ústavy SR, podľa ktorého nemožno nikoho

odňať jeho zákonnému sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon. Uvedený ústavný príkaz predstavuje
pre každého účastníka konania rovnakú záruku, že na rozhodovanie o jeho veci sú povolávané súdy a
sudcovia podľa vopred vybraných zásad (procesných pravidiel).
10.2. Princíp nebyť odňatý zákonnému sudcovi bol v civilnom sporovom konaní premietnutý aj do
ustanovenia § 420 písm. e) CSP, pričom súdna prax je jednotná v tom, že súd treba považovať za

nesprávne obsadený aj vtedy, ak nekoná zákonný sudca.
10.3. Koho treba považovať za zákonného sudcu a akým spôsobom možno vykonať jeho zmenu
upravuje ustanovenie § 3 ods. 3 a ods. 4 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch"), podľa ktorého zákonný
sudca je sudca, ktorý vykonáva funkciu sudcu na príslušnom súde a bol určený v súlade so zákonom a s

rozvrhom práce na konanie a rozhodovanie o prejednávanej veci. Ak súd rozhoduje v senáte, zákonnými
sudcami sú všetci sudcovia určení podľa rozvrhu práce na konanie a rozhodovanie v senáte. Zmenu v
osobe zákonného sudcu možno vykonať len v súlade so zákonom a s rozvrhom práce.

11. Z obsahu súdneho a elektronického spisu najvyšší súd zistil, že prvostupňovým súdom bola

odvolaciemu súdu dňa 08. júla 2024 predložená vec sp. zn. 5P/84/2019, a to v dôsledku podaného
odvolania otca vo veci samej proti prvostupňovému rozsudku z 19. januára 2024 č. k. 5P/84/2019-815
v spojení s doplňujúcim rozsudkom z 15. februára 2024 č. k. 5P/84/2019-836 (súčasťou podaného
odvolania bol aj návrh otca na vydanie neodkladného opatrenia). Pôvodne bola daná vec (odvolanie
vo veci samej), ktorá je predmetom tohto dovolacieho konania, podateľňou odvolacieho súdu po

pozitívnej lustrácii zapísaná do senátu 4CoP - JUDr. Ingrid Kalináková. Následne na základe opatrenia
predsedníčky odvolacieho súdu z 10. apríla 2024 bola daná vec (odvolanie vo veci samej) náhodným
výberom dňa 11. apríla 2024 zapísaná do senátu 23CoP - Mgr. Miloš Kolek, a to s poukazom na bod
2.1.1. písm. b) všeobecných pravidiel prideľovania vecí rozvrhu práce Krajského súdu v Prešove na rok
2024 (ďalej len „rozvrh").

11.1. Podľa bodu 2.1.1. písm. b) rozvrhu zákonným sudcom (samosudcom) v konkrétnej veci je sudca,
ktorému bola vec pridelená náhodným výberom pomocou technických prostriedkov a programových
prostriedkov schválených Ministerstvom spravodlivosti SR v pomere určenom v tabuľkovej časti rozvrhu
práce a sudca určený v súlade s pravidlami určovania zákonného sudcu.11.2. Podľa bodu 2.2.1. špecifických pravidiel prideľovania vecí rozvrhu vec zrušená odvolacím súdom
a vrátená prvostupňovému súdu a znovu predložená na rozhodnutie o odvolaní o tom istom predmete
rozhodovania a o súvisiacich výrokoch (vrátane samostatného rozhodovania o trovách konania) sa

zapíše do súdneho registra pod novú spisovú značku tomu odvolaciemu senátu, ktorý vec zrušil.
11.3. Podľa bodu 4. špecifických pravidiel prideľovania vecí rozvrhu vec vybavená „inak" v odvolacom
senáte,resp.vrátenásúduprvejinštancieakopredčasnepredloženáaznovupredloženánarozhodnutie
o tom istom odvolaní sa zapíše do súdneho registra pod novú spisovú značku tomu odvolaciemu senátu,
ktorý vec inak vybavil.

11.4. Podľa bodu 7.1. špecifických pravidiel prideľovania vecí rozvrhu ak bol v priebehu odvolacieho
konania podaný v odvolaním napadnutej veci návrh na nariadenie neodkladného opatrenia podľa §
362 Civilného mimosporového poriadku, vec takto podaného návrhu sa zapíše do registra CoPno tomu
odvolaciemu senátu, ktorému napadla vec podaného odvolania proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie.

12. Dôvodom pre zápis náhodným výberom pomocou technických prostriedkov a programových

prostriedkov schválených Ministerstvom spravodlivosti SR bolo, že predmetom predchádzajúceho
konania (konanie vedené pod sp. zn. 4CoP/70/2023) - na základe ktorého podateľňa pôvodne pozitívne
lustrovala podané odvolanie vo veci samej - bolo posúdenie vecnej a právnej správnosti rozhodnutia
súdu prvej inštancie o uložení výchovného opatrenia, pričom v teraz posudzovanej veci išlo iný predmet
rozhodovania (bod 2.2.1. špecifických pravidiel prideľovania vecí rozvrhu). Rovnako tak nemohlo ani

obstáť pridelenie teraz posudzovanej veci do senátu 4CoP na základe predchádzajúceho zápisu
návrhu otca na vydanie neodkladného opatrenia do senátu 4CoPno, a to s poukazom na bod 7.1.
špecifických pravidiel prideľovania vecí rozvrhu. V neposlednom rade námietka nezákonných sudcov
nemohla materiálne obstáť ani na základe skutočnosti, že odvolanie vo veci samej (proti rozsudku
č.k. 5P/84/2019-815) už senát pozostávajúci z tých istých odvolacích sudcov (Mgr. Miloš Kolek,

JUDr. Katarína Morozová Nemcová a JUDr. Zuzana Biščáková) predtým posudzoval (pozri odvolacie
uznesenie zo 16. apríla 2024 sp. zn. 4CoP/44/2024), ktorým odvolací súd vrátil vec prvostupňovému
súdu, a to s poukazom na bod 4 špecifických pravidiel prideľovania vecí rozvrhu.

Dovolanie podľa § 420 písm. f) CSP

13. Podľa § 420 písm. f) CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo
veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.

13.1. Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej
v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom
spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

14. Hlavnými znakmi charakterizujúcimi procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f) CSP sú zásah

súdu do práva na spravodlivý proces a nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej
strane,abysvojouprocesnouaktivitouuskutočňovalajejpatriaceprocesnéoprávnenia.Podstatoupráva
na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na
nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym
poriadkom; integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce súdne

konanie. Ide napr. o právo na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť sa
ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť
rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom
svojvoľného postupu a na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio
iustitiae (odmietnutia spravodlivosti). Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu

nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal
a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov a rozhodol v súlade
s jej vôľou a požiadavkami.

15. Otec v dovolaní tiež namietal, že „ako odvolateľ požiadal odvolací súd, aby mu bol termín verejného

vyhlásenia rozhodnutia oznámený ... k čomu nedošlo". V tomto ohľade poukázal na ustanovenie § 219
ods. 3 CSP. Podobne tiež namietal formálne nedoručenie podania matky z 25. júla 2024 (bod 3.2.).16. Rozsudok súd vyhlasuje vždy verejne a v mene Slovenskej republiky (§ 219 ods. 1 veta prvá CSP).
Vo veciach, v ktorých súd rozhoduje rozsudkom bez nariadenia pojednávania, oznámi miesto a čas
verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke príslušného súdu v lehote

najmenej päť dní pred jeho vyhlásením. Ak o to strana požiada, súd jej oznámi miesto a čas verejného
vyhlásenia rozsudku aj elektronickými prostriedkami (§ 219 ods. 3 CSP).

17. V súvislosti s dovolateľom namietaným nedoručením mu oznámenia termínu verejného vyhlásenia
rozhodnutia,očopožiadalpodanímdoručenýmodvolaciemusúdu25.novembra2024(termínverejného

vyhlásenia rozhodnutia bol stanovený na 26. novembra 2024, pozn.), je postačujúce (iba) uviesť, že toto
prípadné porušenie nemohlo naplniť potrebnú intenzitu porušenia práva na spravodlivý proces (§ 420
písm. f) CSP) už len z toho dôvodu, že dovolateľ sa dňa 20. novembra 2024 preukázateľným spôsobom
(č. l. 1406 spisu) z vlastnej vôle v rámci e-spisu oboznámil s termínom verejného vyhlásenia odvolacieho
rozhodnutia, na ktorú skutočnosť poukázal aj odvolací súd (bod 9. jeho dôvodov, in fine).

18. Vyššie uvedené závery platia tiež pre ďalšiu (formálnu) námietku dovolateľa, že mu nebolo doručené
podanie matky z 25. júla 2024, keďže sa s týmto oboznámil z vlastnej vôle, nahliadnutím do e-spisu a
následnou svojou písomnou reakciou (aj) na toto podanie matky z 25. novembra 2024.

19. V ďalšom dovolateľ, okrem všeobecného spochybňovania správnosti rozhodnutí nižších súdov

a kritizovania prístupu nižších súdov k právnemu posudzovaniu veci namietal nedostatok dôvodov,
arbitrárnosť, nedoplnenie dokazovania, nedodržanie aplikácie úplnej apelácie v konaní pred odvolacím
súdom (bod 3.2.).

20. K námietkam dovolateľa týkajúcim sa nedostatkov odôvodnenia dovolaním napadnutého rozsudku

odvolacieho súdu treba uviesť, že právo na istú kvalitu súdneho konania, ktorého súčasťou je aj
právo strany sporu na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na
spravodlivý proces. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva aj z rozhodnutí Ústavného súdu
Slovenskej republiky vyplýva, že základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy aj právo podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v sebe zahŕňajú aj právo na riadne odôvodnenie

rozhodnutia (II. ÚS 383/2006). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia
skutkový (skutočný) stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich
skutkové a právne závery nepopierajú zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces, nie sú svojvoľné,
neudržateľné ani prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov. Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojej
judikatúre opakovane zdôraznil, že nezávislosť rozhodovania všeobecných súdov sa má uskutočňovať

aj v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom rámci, ktorý predstavujú predovšetkým princípy riadneho
a spravodlivého procesu. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými
zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej.
Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení rozhodnutia dbať tiež na jeho
celkovú presvedčivosť, teda na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí rovnako ako závery, ku ktorým

na ich základe dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v
neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný súd musí súčasne vychádzať z materiálnej
ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov
účastníkov (IV. ÚS 1/2002, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09, I. ÚS 501/11). Z práva na
spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a

návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05, II. ÚS 76/07, obdobne
Kraska c/a Švajčiarsko z 29. apríla 1993, Séria A, č. 254-B, str. 49, § 30). Inak povedané, judikatúra
Európskeho súdu pre ľudské práva nevyžaduje, aby na každý argument účastníka konania, aj na taký,
ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o
argument,ktorýjeprerozhodnutierozhodujúci,vyžadujesašpecifickáodpoveďprávenatentoargument

(Ruiz Torija c. Španielsko z 09. decembra 1994, séria A, č. 303 - A , s. 12, § 29, Hiro Balani c. Španielsko
z 09. decembra 1994, séria A, č. 303 - B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko
z 19. februára 1998). Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia neznamená, že súd musí dať
podrobnú odpoveď na každý argument účastníka konania (II. ÚS 76/07).

21. Dovolací súd pripomína, že dovolanie nepredstavuje opravný prostriedok, ktorý by mal slúžiť
na odstránenie nedostatkov pri ustálení skutkového stavu veci. Dovolací súd nemôže v dovolacom
konaní formulovať nové skutkové závery a rovnako nie je oprávnený preskúmavať správnosť a úplnosť
skutkových zistení už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy,pretože (na rozdiel od súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu) v dovolacom konaní v zásade nemá
možnosť vykonávať dokazovanie. Dovolaním sa preto nemožno úspešne domáhať revízie skutkových
zistení urobených odvolacím súdom, ani prieskumu nim vykonaného dokazovania. Inými slovami,

na hodnotenie skutkových okolností a zisťovanie skutkového stavu sú povolané súdy prvej a druhej
inštancie ako skutkové súdy, a nie dovolací súd, ktorý je v zmysle § 442 CSP viazaný skutkovým
stavom tak, ako ho zistil odvolací súd, a jeho prieskum skutkových zistení nespočíva v prehodnocovaní
skutkového stavu, ale len v kontrole postupu súdu pri procese jeho zisťovania (porov. I. ÚS 6/2018). V
rámci tejto kontroly má síce dovolací súd možnosť vyhodnotiť a posúdiť, či konanie nie je postihnuté

rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie
zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.) a či konajúcimi súdmi prijaté závery nie sú svojvoľné,
neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý
proces, čím by mohlo dôjsť k vade zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP, avšak dovolací súd uvádza,
že tieto vady v prejednávanej veci v dostatočnej intenzite nezistil.

22. Podľa čl. 7 veta tretia CMP v záujme hospodárnosti konania a ochrany práv a právom chránených
záujmov účastníkov konania môže súd upustiť od vykonania určitých úkonov alebo prispôsobiť ich
realizáciu tak, aby dosiahol spravodlivé rozhodnutie vo veci. Podľa čl. 12 CMP súd postupuje v
konaní tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, predchádza zbytočným prieťahom,
koná hospodárne a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania účastníkov konania a iných osôb.

Civilné mimosporové konanie vedie súd. Súd pripravuje pojednávanie (pokiaľ sa nariaďuje), riadi a
usmerňuje jeho priebeh, vykonáva dokazovanie. Z vyššie citovaných ustanovení zákona vyplýva, že
môže celkom alebo sčasti upustiť od vykonania určitých úkonov. V záujme hospodárnosti konania, ako
aj čo najrýchlejšieho prejednania veci musí súd nevyhnutne už v priebehu konania selektovať, čo je pre
rozhodnutie veci významné a na to sa zameriava. Spomedzi skutkových okolností tvrdených účastníkmi

konania (stranami sporu) postupne vyberá tie, ktoré sa javia ako významné. Súd v rámci tejto činnosti
môže v priebehu vypočúvania účastníka alebo svedka prípadne aj obmedziť tie ich prednesy, realizácia
ktorých by sťažovala naplnenie zmyslu a účelu zákona (č.l. 7 veta tretia CMP a čl. 12 CMP). Rovnako tak
dôkazy a tvrdenia účastníkov konania hodnotí súd podľa svojej úvahy v súlade s princípmi, na ktorých
spočíva zákon (čl. 10 ods. 1 CMP), pričom žiaden dôkaz nemá predpísanú zákonnú silu (čl. 10 ods. 2

CMP). Každý dôkaz hodnotí súd jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo
prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli strany (§ 191 CSP).

23. Vo svetle vyššie uvedeného dovolací súd dospel k záveru, že rozsudok odvolacieho súdu spĺňa
kritériá pre odôvodnenie rozhodnutia v zmysle § 220 ods. 2 CSP, preto ho nemožno považovať za

nepreskúmateľný, nedostatočne odôvodnený, resp. arbitrárny. Odvolací súd vychádzajúc zo skutkového
stavu zisteného prvostupňovým súdom potvrdil jeho právne závery odôvodňujúce potrebu zvýšenia
výživného pre maloleté deti v súdom priznanej výške, a to aj po predložení návrhov na dokazovanie
otcomvpriebehuodvolaciehokonania,keďžeotecnaďalejvierohodnenepreukázalzrejmýrozdielmedzi
jeho výdavkami a deklamovaným príjmom, ktorý tieto neustále prevyšujú od doby začiatku konania v

roku 2019. Otec po celý čas i teraz hodnoverne nepreukázal celý svoj príjem, a preto bolo správne
použitie ustanovenia § 63 ods. 1 ZoR, čo v ďalšom odvolací súd podrobne a dostatočným spôsobom
aj vysvetlil (body 15. až 28. jeho dôvodov). Rovnako tak primerane dostatočným spôsobom odvolací
súd reagoval aj na odvolacie výhrady otca, podstatné pre rozhodnutie súdu, a to aj pokiaľ išlo o
proces dokazovania, keď vzhľadom na celkový postoj otca zvýraznil, že „[p]opri povinnosti súdu zisťovať

objektívne skutočnosti danej veci v zmysle tzv. vyšetrovacieho princípu mimosporového súdneho
konania, je opodstatnené očakávanie súdneho orgánu, že k tomu mu bude účastníkmi poskytnutá
náležitá súčinnosť. V konaniach vo veciach starostlivosti súdu o maloleté deti nie je úlohou súdu
dokázať pri pasivite účastníka, najmä majúcej znaky úmyslu zastierať skutočnosť, že tvrdenia účastníka
sú pravdivé, resp. nepravdivé, špeciálne vo vzťahu k určeniu vyživovacej povinnosti, ako v danom

prípade, až do úrovne finančného, či majetkového auditu povinného rodiča nariadením znaleckého
dokazovania. Dokazovanie predstavuje širokú škálu súdom využívaných prostriedkov na preukázanie
potrebných skutočností. Príslušná metodológia dokazovania má za úlohu posunúť finálne zistenia k
hranici objektivity, transparentnosti a preskúmateľnosti, pričom dokazovanie môže súd vykonávať ex
officio alebo na návrh. Iba súd pri tom rozhoduje o pripustení poskytnutých dôkazov. Platí však, i

keď nie absolútne, že každý účastník konania primárne by mal preukázať svoje tvrdenia. Cielené
prenášanie bremena dôkazu na súd odporuje zásade hospodárnosti a efektívnosti súdneho konania.
Tu odvolací súd zdôrazňuje vždy existujúcu možnosť rodičovskej dohody, ktorú zákon uprednostňuje".
Z odôvodnenia odvolacieho rozhodnutia je dostatočne zrejmé, z ktorých skutočností a dôkazov súdvychádzal, akými úvahami sa riadil a aké závery zaujal k jeho právnemu posúdeniu. V odôvodnení
napadnutého rozsudku odvolací súd prijaté rozhodnutie aj primerane dostatočným spôsobom vysvetlil.
Odôvodnenie jeho rozsudku zodpovedá aj základnej (formálnej) štruktúre odôvodnenia, vyplýva z neho

vzťah medzi skutkovými zisteniami aj úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi
závermi na strane druhej. V hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť
alebo okolnosť. Argumentácia odvolacieho súdu je koherentná a jeho rozhodnutie konzistentné. Závery,
ku ktorým odvolací súd dospel sú prijateľné pre právnickú aj laickú verejnosť. Dovolací súd pripomína,
že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemusí odpovedať na každú námietku alebo

argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o
odvolaní alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom
konaní (II. ÚS 78/05 ). Dovolací súd uzatvára, že odvolacím súdom vyslovené právne závery v
kontexte so zisteným skutkovým stavom nemožno považovať za celkom zjavne neodôvodnené resp.
právne nekonformné. Dovolateľ preto nedôvodne argumentoval, že rozhodnutie odvolacieho súdu je
nedostatočne odôvodnené resp. arbitrárne. Za vadu konania v zmysle § 420 písm. f) CSP v žiadnom

prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv strany
konania, ale len to, že ho neodôvodnil objektívne uspokojivým spôsobom.

24. V neposlednom rade dovolací súd uvádza, že pri posudzovaní splnenia požiadaviek na riadne
odôvodnenie rozhodnutia z hľadiska namietanej zmätočnostnej vady v zmysle § 420 písm. f) CSP,

správnosť právnych záverov, ku ktorým odvolací súd dospel, nie je v zásade relevantná, lebo prípadné
nesprávne právne posúdenie prípustnosť dovolania podľa ustanovenia § 420 písm. f) CSP nezakladá.

25. Najvyšší súd pripomína, že rozhodnutia všeobecných súdov súvisiace s konaním vo veciach
starostlivosti súdu o maloletých nemajú povahu rozhodnutí „absolútne konečných", a teda

nezmeniteľných, ako vyplýva i z ustanovenia § 26 ZoR, ktorý zmenu rozhodnutia podmieňuje „zmenou
pomerov". Uvedené platí tým skôr, pokiaľ súdy svoje rozhodnutia zakladajú na okolnostiach, zmena
ktorých je v budúcnosti predvídateľná či aspoň reálne možná.

26. Vzhľadom na to, že dovolanie otca smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie

prípustné, najvyšší súd ho odmietol podľa § 447 písm. c) CSP bez toho, aby sa zaoberal vecnou
dôvodnosťou podaného dovolania.

27. Dovolací súd žiadnemu z účastníkov nepriznal nárok na náhradu trov dovolacieho konania (§ 52
CMP).

28. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.