Rozsudok – Život a zdravie ,
Zmenené Judgement was issued on Tuesday, January 20, 2026

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 8To/52/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7222010589
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 01. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Miroslav Baňacký, PhD.

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2026:7222010589.6

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Miroslava Baňackého PhD.

a sudcov JUDr. Martina Michalanského a JUDr. Miroslava Majerníka, na verejnom zasadnutí konanom
v Košiciach dňa 20. januára 2026, v trestnej veci proti obžalovanému A. B., pre zločin vraždy formou
spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 k § 219 ods. 1, ods. 2 písm. b) Tr. zák. č. 140/1961 Zb.
v znení zákona č. 183/1999 Z. z., o odvolaní prokurátorky Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky
Bratislava a odvolanie obžalovaného proti rozsudku Mestského súdu Košice zo dňa 19.02.2025 sp. zn.
K2-4Tk/1/2022 takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1 písm. d/, ods. 3 Tr. por. z r u š u j e napadnutý rozsudok vo výroku o treste

a spôsobe jeho výkonu

Obžalovanému :
A. B., nar. XX.XX.XXXX v C., trvale bytom C.
D. XXX/XX, E. F. G.

ukladá

Podľa 219 odsek 2, § 31 odsek 2 písmeno a/, § 33 písmeno d/, písmeno ch/, písmeno j/ Trestného
zákona č. 140/1961 Zb. v znení zákona č. 183/1999 Z. z. s poukazom na ustanovenie § 40 odsek 1,
odsek 3 písmeno a/ Trestného zákona č. 140/1961 Zb. v znení zákona č. 183/1999 Z. z. trest odňatia
slobody vo výmere 5 (päť) rokov a 6 (šesť) mesiacov.

Podľa § 39a odsek 2 písmeno b/, odsek 3 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. v znení zákona č. 183/1999

Z. z. zaraďuje obžalovaného na výkon trestu do druhej nápravno-výchovnej skupiny.

Podľa § 319 Tr. por. z a m i e t a odvolanie prokurátora.

Inak napadnutý rozsudok zostáva nezmenený.

o d ô v o d n e n i e :

Mestský súd Košice rozsudkom sp. zn. K2-4Tk/1/2022 zo dňa 19. februára 2025
obžalovaného A. B., nar. XX.XX.XXXX v C. trvale bytom C. D. XXX/XX, E. F. G., uznal vinným zo zločinu

vraždy formou spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 k § 219 ods. 1, ods. 2 písm. b) Tr. zák. č. 140/1961
Zb. v znení zákona č. 183/1999 Z.z..Súd ho za to odsúdil podľa § 219 odsek 2, § 31 odsek 2 písmeno a/, § 33 písmeno d/, písmeno
ch/, písmeno j/ Trestného zákona č. 140/1961 Zb. v znení zákona č. 183/1999 Z.z. s poukazom na
ustanovenie § 40 odsek 1, odsek 3, odsek 4 písmeno a/ Trestného zákona č. 140/1961 Zb. v znení

zákona č. 183/1999 Z.z. na trest odňatia slobody vo výmere 5 (päť) rokov a 6 (šesť) mesiacov.

Podľa § 39a odsek 2 písmeno b/, odsek 3 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. v znení zákona č. 183/1999
Z.z. sa zaradil na výkon trestu do druhej nápravno-výchovnej skupiny.

Podľa § 76 odsek 1, § 78 odsek 1 Trestného zákona č. 300/2005 Z.z. v znení neskorších predpisov
uložil ochranný dohľad na 1 (jeden) rok.

Podľa § 288 odsek 1 Trestného poriadku poškodenú H. I., narodenú XX.XX.XXXX, trvale bytom J., E.,
s nárokom na náhradu škody odkázal na civilný proces.

Proti tomuto rozsudku podala odvolanie prokurátorka Generálnej prokuratúry SR aj obžalovaný.

Prokurátorka Generálnej prokuratúry vo svojom odvolaní uviedla, že s rozhodnutím súdu, pokiaľ ide
o výšku uloženého trestu a odkázanie poškodenej s nárokom na náhradu škody na civilný proces, sa
nemôže stotožniť.

Súhlasila s tým, že vzhľadom na stupeň nebezpečnosti trestného činu pre spoločnosť, možnosť nápravy
a pomery páchateľa, poľahčujúce okolnosti, účel trestu, mieru a povahu konania obžalovaného ako
spolupáchateľa, nenapraviteľný
následok, posudzujúc okolnosti prípadu podľa § 40 ods. 1 Tr. zák. č. 140/1961 Zb. v znení zákona č.

183/1999Z.z.,atodobuodspáchaniaskutku,akoajskutočnosť,žeobžalovanýjestíhanývtrestnejveci,
vktorejmubolopôvodneodloženévznesenieobvinenia,následnemuboloobvinenienazákladepokynu
prokurátorky vznesené, keďže pominuli dôvody na dočasné odloženie vznesenia obvinenia a hrozilo, že
dôjde k premlčaniu trestného stíhania, a rovnako aj vek obžalovaného, by použitie zákonom ustanovenej
trestnej sadzby bolo pre obžalovaného neprimerane prísne, a že účel trestu možno dosiahnuť aj trestom

odňatia slobody pod dolnú hranicu trestnej sadzby ustanovenej Trestným zákonom.

Nepochybne, odstup času od spáchania skutku (1997), má vplyv na vnímanie nebezpečnosti činu pre
spoločnosť, ktorý sa plynutím času znižuje, rovnako ako sa znižuje potreba postihnutia obžalovaného,
keďže odstupom času sa míňa aj účel trestu.

Napriek uvedenému, a rovnako napriek vyššie uvedenej argumentácii súdu, nie je, podľa jej názoru,
trest uložený obžalovanému A. B. najmä z hľadiska generálnej prevencie postačujúci a považujem
ho za neprimeraný. Pri posudzovaní všetkých okolností odôvodňujúcich mimoriadne zníženie trestu
je nevyhnutné zdôrazniť, že ani odstup času a spolupracovanie obžalovaného s orgánmi činnými v

trestnom konaní neznižujú závažnosť trestnej činnosti obžalovaného, ktorá bola predmetom obžaloby,
ani závažnosť spôsobeného nenapraviteľného následku.

Trestný čin vraždy je trestným činom smerujúcim proti ľudskému životu, teda proti hodnote, ktorú Trestný
zákon chráni v najväčšej miere. Nemožno zároveň neprihliadnuť na následok, ktorý týmto trestným

činom nastal, a to smrť
poškodeného, teda ako bolo uvedené vyššie, nenapraviteľný následok, ktorý nie je možné žiadnym
spôsobom reparovať, zvrátiť, či akýmkoľvek spôsobom napraviť. Zároveň nemožno neprihliadnuť na
skutočnosť, že práve obžalovaný konal voči poškodenému aktívne, jeho konanie nebolo len pasívnym
správaním. Bol to práve obžalovaný, ktorý zaparkoval vozidlo vedľa vozidla poškodeného, a keď sa

tento vracal z baru Panda a chcel nastúpiť do svojho vozidla, inicioval obžalovaný na diaľku nástražný
výbušný systém, pri výbuchu ktorého poškodený utrpel mnohopočetné devastačné poranenia hlavy,
úrazové poranenia mozgu, devastačné poranenia celého tela s popáleninami II. až IV. stupňa, na
následky ktorých na mieste podľahol. Bol to teda práve obžalovaný, ktorý bol priamym vykonávateľom
predmetného skutku s fatálnym následkom.

Pri hodnotení osoby obžalovaného a rozhodovaní o treste nie je možné opomenúť ani jeho kriminálnu
minulosť, ako to vyplýva aj z odpisu registra trestov, pri rešpektovaní zákonnej fikcie zahladenia.
Nemožno teda jednoznačne konštatovať, že obžalovaný viedol v minulosti usporiadaný život.S poukazom na uvedené považuje rozhodnutie súdu, pokiaľ ide o výšku uloženého trestu odňatia
slobody za neprimerané, a to najmä s poukazom na mimoriadne závažný charakter žalovanej trestnej

činnosti, ako aj okolnosti tohto
brutálneho prípadu.

Vo vzťahu k výroku o náhrade škody uvádza, že poškodená si za seba uplatnila nárok na náhradu
škody riadne a včas. Pri rozhodovaní o nároku poškodenej je potrebné vychádzať z § 11 Občianskeho

zákonníka a nasledujúcich a nemajetkovú ujmu v civilnom konaní podľa týchto ustanovení považovať
za zodpovedajúcu morálnej a inej škode predpokladanej § 46 Trestného poriadku.

Podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je existencia závažnej ujmy. Takouto
ujmou je aj ujma, ktorú fyzická osoba vzhľadom na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo,
intenzitu zásahu, jeho trvanie alebo dopad a dôsledky, považuje za traumatizujúcu a naozaj vážne

zasahujúcu do života poškodenej.

Je nespochybniteľné, že v kritickom čase poškodená H. I. bola manželkou poškodeného nebohého A.
I.. Jeho smrťou došlo zo strany obžalovaného k neoprávnenému zásahu do práv na ochranu osobnosti,
a to do práva poškodenej na súkromný a rodinný život, ktorý bol smrťou manžela natrvalo narušený, a

poškodená stratila možnosť realizovať a ďalej rozvíjať aj manželský život so svojím manželom. Žiadna
forma morálneho zadosťučinenia podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka by nepostačovala k tomu,
aby bola primerane vyvážená a zmiernená vzniknutá nemajetková ujma na strane poškodenej.

Cieľom finančného zadosťučinenia nie je kompenzovať poškodenej stratu manžela, ale do istej miery

kompenzovať citové útrapy poškodenej vyvolané smrťou jej manžela.

Následok v podobe smrti je porovnateľný s útrapami obete násilného trestného činu, ktorých
odškodňovanie podľa zákona č. 274/2017 Z.z. o obetiach
trestných činov a o zmene a doplnení niektorých zákonov sa podľa rozhodovacej

praxe súdov počíta v tisícoch eur.

Na základe uvedených skutočností preto navrhla, aby Krajský súd v Košiciach zrušil výrok o treste a
výrok o náhrade škody rozsudku Mestského súdu
Košice sp. zn. K2-4Tk/1/2022 z 19.02.2025, a aby podľa § 322 ods. 3 Tr. por. sám rozhodol a

obžalovanému A. B. - podľa § 219 ods. 2, § 31 ods. 2 písm. a), § 33 písm. d), písm. ch), písm. j), § 40
ods. 1, ods. 3 písm. a) Tr. zák. č. 140/1961 Zb. v znení zákona č. 183/1999 Z.z. uložil nepodmienečný
trest odňatia slobody vo výmere 8 (osem) rokov,
- podľa § 39a ods. 2 písm. c) Tr. zák. č. 140/1961 Zb. v znení zákona
č. 183/1999 Z.z. obžalovaného na výkon trestu odňatia slobody zaradil do

II. (druhej) nápravnovýchovnej skupiny,
- podľa § 76 ods. 1, § 78 ods. 1 Tr. zák. v znení neskorších predpisov
obžalovanému uložil ochranný dohľad v trvaní 1 (jeden) rok,
- podľa § 287 ods. 1 Tr. por. obžalovanému uložil povinnosť nahradiť
poškodenej H. I., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom J., E.,

škodu vo výške 10 000 (desaťtisíc) Eur,
- podľa § 288 ods. 2 Tr. por. poškodenú H. I., nar. XX.XX.XXXX,
trvale bytom J., E., so zvyškom nároku na náhradu škody
odkázal na civilný proces.

OdvolaniepodalajobžalovanýprostredníctvomsvojejobhajkyneA.I.proti všetkýmvýrokomrozsudkua
súčasne proti konaniu, ktoré vydaniu rozsudku predchádzalo podľa ust. § 311 ods. 1 TP, ktoré odôvodnil
nasledovne.

Obhajoba zotrvala na konštantnom postoji, pričom tvrdila, že postoj obžalovaného v trestnom konaní

zakladá možnosť rozhodnutia v zmysle ust. § 281 ods. 2 TP v spojení s ust. § 215 ods. 3 TP. Obžalovaný
má za to, že je dôvodné zastavenie trestného stíhania obžalovaného, pričom je v celom štádiu trestného
konania toho názoru, že pokiaľ v priebehu trestného konania dôvody na postup podľa ust. § 205 ods.1 TP v tom čase stačili na dočasné odloženie vznesenia obvinenia, t.j. v roku 2014, tie isté dôvody by
mali byť dostatočné aj na navrhovaný postup v zmysle § 281 ods. 2 TP v spojení s ust. § 215 ods. 3 TP.

Dôvody na zastavenie trestného stíhania obžalovaného sú podľa názoru obžalovaného aj dôvodmi
súladnými s termínom tzv. „benefitu spolupracujúcej osoby“ v zmysle ust. § 10 ods. 23 a ods. 24 TP,
ktoré v prípravnom konaní Trestný poriadok v tom čase platnom znení takto výslovne nešpecifikoval,
avšak v súčasnosti pri rozhodovaní o vine alebo nevine obžalovaného je potrebné na ne prihliadať.

Obžalovaný počas celého konania nepopieral svoju vinu, spolupracoval s OČTK aj súdom, na základe
v tom čase uplatneného inštitútu spolupracujúceho obvineného a má za to, že zmena postoja OČTK
vtom čase vedúceho konanie pokiaľ ide o procesný postup v trestnom konaní priniesla v konečnom
dôsledku nespravodlivé rozhodnutie v neprospech obžalovaného, aj napriek prínosu obžalovaného z
hľadiska dôkazných možností ako do predmetného trestného konania tak aj do mnohým iných trestných
konaní. Je potrebné poukázať na skutočnosť, že práve z dôvodu spolupráce obžalovaného s OČTK bola

obžalovanému ponúknutá možnosť rozhodnutia v predmetnom konaní o jeho vine iným spôsobom ako
odsúdením za spáchaný trestný čin.

Podľa názoru obžalovaného je potrebné opakovane poukázať na tú skutočnosť, že ide o skutok starý
takmer tri desaťročia a je pravdou, že ani odstup času od spáchania skutku do rozhodnutia o vine

obžalovaného neznižuje závažnosť spáchaného skutku, avšak je potrebné zvážiť účel uloženého trestu
a jeho dopad na obžalovaného, ktorý je pracujúcim človekom zaradeným do spoločnosti, starajúci
sa o rodinu a záujem spoločnosti jednoznačne nenasvedčuje tomu, že by bolo dôvodné uloženie
nepodmienečného trestu odňatia slobody, ktorým nedôjde k prevýchove, náprave ani represii za
spáchaný skutok, ale len k vytrhnutiu obžalovaného z fungujúceho spôsobu života prospešného pre

spoločnosť. Obžalovaný uložený trest odňatia slobody vo výmere 5 rokov a 6 mesiacov považuje za
neprimerane vysoký, a má za to, že pre prípad uloženia trestu je účel trestu možné splniť aj trestom
kratšieho trvania.

Práve odstup času a spôsob vedenia a trvania celého trestného konania je podľa názoru obžalovaného

kľúčovou veličinou pri zvažovaní spravodlivého a primeraného rozhodnutia o vine obžalovaného a o
uložení trestu, ktorý je súčasne možné považovať za výnimočné okolnosti prípadu v zmysle ust. § 40
TZ č. 140/1963 Zb. v znení Zákona č. 183/1999 Z.z. (aktuálne § 39 TZ).

Obžalovaný súčasne týmto odvolaním napáda aj konanie predchádzajúce vydaniu rozsudku z dôvodu,

že prvostupňový súd pred vydaním rozsudku nijakým spôsobom nerozhodol o procesnom návrhu
obžalovaného na prerušenie konania doručeného súdu dňa 02.05.2024, pričom uvedená procesná vada
mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie súdu.

Na základe vyššie uvedených skutočností sa týmto odvolaním obžalovaný domáha, aby odvolací súd

podľa § 320 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku Rozsudok Mestského súdu Košice, sp. zn. K2-4Tk/
l/2022 zo dňa 19.02.2025 zrušil a súčasne zastavil trestné stíhanie voči obžalovanému z dôvodov podľa
ust. § 281 ods. 2 Trestného poriadku, alebo aby odvolací súd podľa § 321 ods. 1 písm. a) Trestného
poriadku Rozsudok Mestského súdu Košice, sp. zn. K2- 4Tk/l/2022 zo dňa 19.02.2025 zrušil a vec vrátil
prvostupňovému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Obžalovaný prostredníctvom svojej obhajkyne A. K. doplnil dôvody odvolania, kde uvádza nasledovné.

Skutok, za ktorý bol obžalovaný A. B. odsúdený sa stal v roku 1997. Vznesené obvinenie A. B. za skutok
vraždy A. I. bolo 16. mája 2017 (teda po dvadsiatich rokoch).

V prípravnom konaní spolupracujúcej osobe A. B. bol vyšetrovateľom trestnej veci L. M. F. F.
z Policajného zboru Národnej kriminality, Národnej protizločineckej jednotky, Expozitúra Východ
poskytnutý benefit a to dočasné odloženie vznesenia obvinenia podľa § 205 ods. l Tr. por. dňa 24.6.2014.
Dňa 16.5.2017 bolo A. B. vznesené obvinenie za trestný čin vraždy formou spolupáchateľstva podľa §
9 ods.2, § 219 ods.l,2 b) zákona č. 140/1961 Zb. v znení neskorších predpisoch.

Obžaloba bola podaná na obvineného A. B. 23.5.2022. Po novele Trestného zákona od 15. marca
2024, prechodné ustanovenia k úpravám účinným od 15. marca 2024 stanovujú povinnosti pre súd a
prokurátora zosúladiť svoj postup pri spolupráci so spolupracujúcou osobou s ustanoveniami § 33a.
Prokurátor mal doplniť náležitosti obžaloby v lehote 10 dní od účinnosti tohto zákona a súd malbezodkladne rozhodnúť o tom, či obžaloba spĺňa zákonné náležitosti (§ 567t zákona č. 248/2024 Z.z.).
Toto sa nestalo, a preto navrhujeme rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a vrátiť na nové konanie a
rozhodnutie.

V súvislosti so sľúbenými benefitmi, čo sa týka aj podnetu vyšetrovateľa L. M. F. F., Generálnej
prokuratúre SR, čo bolo dohodnuté aj v tom čase s dozorujúcou prokurátorkou A. G. N. navrhujeme
vypočuť svedka M. F. F. (v súčasnosti pracuje na UBOKU, Rampová ulica, Košice). Prokurátorka GP
SR JUDr. K. K. 26.11.2020 nevydala súhlas na postup podľa § 228 ods.3 Tr. por. Obžalovanému B.

ako spolupracujúcej osobe bol tak benefit sľúbený vyšetrovateľom spolu v tom čase s dozorujúcou
prokurátorkou A. G. N..

Obžalovaný A. B. dĺžku trestného konania nezavinil. O tom hovorí aj rozsudok Mestského súdu v
Košiciach pod sp. zn. K2-4Tk/l/2022. Naopak, obžalovaný aj na hlavnom pojednávaní urobil vyhlásenie
o vine. Súd mu uložil trest odňatia slobody vo výmere 5 rokov a 6 mesiacov.

Obžalovaný A. B. je kladne hodnotený z mieste bydliska aj pracoviska. Predkladá aktuálnu
charakteristiku od zamestnávateľa v Rakúsku, kde obžalovaný pracuje ako šofér od 15.5.2017.
Zamestnávateľ obžalovaného vyslovil, že plne stojí za pánom B. a prikláňajú sa k uloženiu
podmienečného trestu odňatia slobody.
V prípade uloženia nepodmienečného trestu odňatia slobody sa trest míňa účinku od spáchania skutku

v roku 1997. Naopak, uloženie trestu odňatia slobody nespojeného s pozbavením osobnej slobody má
väčší význam pre náklady štátu, a tiež pre nahradenie škody pre poškodenú H. I..
Súd prvého stupňa uznal obžalovaného vinným zo zločinu vraždy formou spolupáchateľstva podľa §
9 ods.2 k § 219 ods.l, ods.2 písm. b) Tr. zák. č. 140/1961 Zb. v znení zákona č. 183/1999 Z.z. s
kvalifikačným znakom obzvlášť surovým a trýznivým spôsobom. Skutok je datovaný apríl - máj 1997 a

spočíval v nastražení a diaľkovom odpálení nástražného výbušného systému vo vozidle poškodeného
A. I..

Pri treste mestský súd operuje so sadzbou 12-15 rokov alebo výnimočným trestom a s právom účinným
do 30.11.2020.

Nesprávne právne posúdenie skutku - kvalifikácia § 219 ods.2 písm. b) Tr. zák.
Chýba materiálne odôvodnenie kvalifikačného znaku. Odôvodnenie súdu sa obmedzilo na všeobecnú
tézu, že každé usmrtenie človeka je svojím spôsobom surové. Takéto tvrdenie nie je právnym
testom pre naplnenie znaku obzvlášť surovým trýznivým spôsobom. Pri písmene b) musí súd
konkrétne identifikovať, či spôsob útoku kvalitatívne a intenzitou presahuje surovosť bežnej vraždy

(povaha prostriedku, spôsob použitia, rozsah znetvorenia, intenzita a dĺžka utrpenia). Pri úvahách
prvostupňového súdu, že každé usmrtenie človeka je surové, potom by každá vražda bola kvalifikovaná
podľa odseku 2.

Trýznivý spôsob nebol preukázaný. Z výroku i odôvodnenia rozsudku vyplýva, že poškodený na mieste

podľahol devastačným poraneniam. Bez znaleckého záveru o vedomom prežívaní a trvaní bolesti
nemožno znak trýznivý uzavrieť.
Subjektívna stránka a nátlak.
Obžalovaný uviedol, že k činu bol donútený vyhrážkami (Szatmári), opakovane odďaľoval útok, zvažoval
ukončenie vlastného života. Tieto skutočnosti relativizujú subjektívnu krutosť a minimálne zásadne

ovplyvňujú stupeň nebezpečnosti činu a trest.

Bez riadne materiálnej analýzy znaku b) je výrok o kvalifikácii neudržateľný. Súd prijal vyhlásenie viny,
vrátane kvalifikácie podľa § 219 ods.2 písm. b), hoci neoveril pravdivosť a úplnosť tohto priznania v
rovine kvalifikačného znaku. Vyhlásenie bolo prijaté, potom súd zúžil dokazovanie len na rozhodnutie

o treste a náhrade škody.

Vnútorná rozpornosť a nepreskúmateľnosť rozhodnutia - lex mitior.

Nejasná právna úprava v meritómom výroku a odôvodnení. Vo výroku sa uvádza aplikácia § 219 ods.2

písm. b) v znení zákona č. 183/1999 Z.z. v odôvodnení však súd hovorí o sadzbe 12-15 rokov alebo
výnimočnom treste a s právom účinným do 30.11.2000. Po novele č. 183/1999 Z. z. je pri § 219 ods.2
dolná hranica 20 rokov. Tieto režimy si odporujú. Aplikácia zásady lex mitior (článok 50 ods.6 Ústavy
SR, § 2 ods. l Tr. zák. 300/2005). Najpriaznivejší pre obžalovaného je Trestný zákon č,. 140/1961 Zb.v znení pred novelou 183/1999. Súd však mieša prvky oboch úprav a následne ukladá trest 5 rokov 6
mesiacov po mimoriadnom znížení bez jasného vysvetlenia, z ktorého rámca znižuje. Rozhodnutie je
nezrozumiteľné a nepreskúmateľné, odvolací súd musí určiť jednotný právny celok a tomu prispôsobiť

právnu kvalifikáciu i trest.

Mimoriadne zníženie trestu
Súd znižuje trest na 5 rokov a 6 mesiace s poukazom na § 40 ods. l, 3,4 písm. a) Tr. zák. 140/1961
Zb. (mimoriadne zníženie), avšak nejasne z akého východiskového rámca. Navyše mestský súd v texte

zároveň hodnotí naplnenie kritérií pre neuloženie výnimočného trestu (správne), no následné úvahy
kombinujú rozličné právne režimy.
Významné poľahčujúce okolnosti neboli prenesené do jasnej metodiky trestu.
-27 rokov od činu bez ďalšej trestnej činnosti,
-Riadny život od roku 1999,
-Nátlak a vyhrážky objednávateľa,

-Spolupráca pri objasňovaní závažnej kriminality,
-Neprimeraná dĺžka konania.
-Kompenzácia podľa článku 6 ods. l Dohovoru (súd ju zohľadnil, ale metodika nie je transparentná
vzhľadom na zmätok v sadzbách).
Aj keby kvalifikácia podľa § 219 ods.2 písm. b) pretrvala, individualizácia trestu musí reflektovať nižšiu

materiálnu váhu písmena b) v tejto veci (žiadne sadistické trýznenie, okamžitá smrť), extrémny časový
odstup a nátlak, čo opodstatňuje miernejší výsledok.
K znaku obzvlášť surovým, trýznivým spôsobom
Obzvlášť surový to sa rovná mimoriadna brutalita spôsobu útoku výrazne presahujúca obvyklú surovosť
vraždy (prostriedok, intenzita, rozsah devastačných poranení, znetvorenie). Trýznivý sa rovná vedomé,

intenzívne a časovo významné utrpenie obete pred smrťou (dlhšia agónia, bolesť, vyžaduje sa znalecké
posúdenie vedomia a dĺžky prežívania). Na danú trestnú vec - použitie výbušniny s devastačným
účinkom vo veľmi tesnej blízkosti tela môže naplniť obzvlášť surový spôsob . Ak však chýba dôkaz o
vedome prežívanej bolesti aspoň po určitý čas, trýznivý znak nie je preukázaný. Súd musí vysvetliť, čím
presne táto modalita kvalitatívne presahuje bežnú vraždu, iba veta každé usmrtenie je surové nepostačí.

Dôkazy k nátlaku a k vyhrážkam (svedkovia, listiny, spisy ku skupine okolo M.Č.) -preukázanie vyhrážok
a nátlaku (Szatmári).
-vplyv na pohnútku, mieru morálnej bezcitnosti, individualizáciu trestu,
-vyjasnenie právneho režimu (lex mitior),

-určiť jeden celok hmotného práva ako najpriaznivejšieho vzhľadom na dátum
činu,
-podľa tohto režimu znovu konať trestné úvahy vrátane mimoriadneho zníženia trestu.
Súd prijal vyhlásenie viny, ale neoveril materiálne, či vyhlásenie je podložené dôkazmi o kvalifikačnom
znaku, teda či ide o obzvlášť surový spôsob a nedostatočne sa s tým vyrovnal v odôvodnení rozsudku.

Navyše súd nešpecifikoval, z ktorého právneho rámca trest vychádza. To predstavuje situáciu, keď
prijatie vyhlásenia bolo procesné vadne, a teda: odvolanie proti výroku o vine je prípustné, pretože
odvolateľ nenapáda pravdivosť priznania, ale zákonnosť postupu jeho prijatia a materiálne nesprávnu
kvalifikáciu.
.

Podľa NS SR sp. zn. 5To 12/2011 a R 24/2007 : „mimoriadna brutalita musí presahovať obvyklú surovosť
vraždyamusíspôsobovaťobetiznačenéfyzickéalebopsychickéutrpenie.“PodľaNSSR4Tost24/2015:
„Ak nie je preukázané utrpenie obete, znak b) nie je naplnený.“ V tejto veci z rozsudku vyplýva, že
poškodený na mieste podľahol, bez dokazovania vedomého utrpenia - znak b) teda nie je materiálne
naplnený.

Súd prvého stupňa pri ukladaní trestu odcitoval ustanovenie § 40 ods.3 Tr. zák. č. 140/1961 Zb. v znení
zákona č. 183/1999 Z.z.
Podľa § 40 ods.3 Tr. zák. súd môže znížiť trest odňatia slobody pod dolnú hranicu trestnej sadzby aj
vtedy, ak odsudzuje páchateľa, ktorý významnou mierou prispel k objasneniu trestného činu spáchaného

v prospech zločineckej skupiny alebo teroristickej skupiny alebo napomáhal zabrániť spáchaniu
trestného činu, ktorý v prospech zločineckej skupiny alebo teroristickej skupiny iný pripravoval alebo sa
o jeho spáchanie pokúsil, ak vzhľadom na povahu a závažnosť ním spáchaného trestného činu má zato, že účel trestu možno dosiahnuť aj trestom kratšieho trvania. Len pri znížení trestu podľa § 40 ods. l
a ods.2 (čo nie je náš prípad) platia obmedzenia pri ukladaní trestu pod dolnú hranicu.

Súd uložil ochranný dohľad na 1 rok. Takýto zásah do osobnej slobody a súkromia je na mieste len
vtedy, ak existuje aktuálna potreba kontroly spôsobu života páchateľa v záujme ochrany spoločnosti.
V danom prípade obžalovaný od roku 1999 vedie riadny život, má stabilné sociálne väzby, nie sú zistené
žiadne rizikové faktory recidívy, od činu uplynul mimoriadne dlhý čas, sám súd uznáva nízku potrebu
represie. Za týchto okolností je ochranný dohľad neprimeraný a nadbytočný a neplní žiaden preventívny

účel a predstavuje len dodatočné obmedzenie bez racionálneho opodstatnenia.

Na základe uvedenej argumentácie navrhli, aby odvolací súd
1/ zrušil rozsudok Mestského súdu Košice zo dňa 19.2.2025, sp. zn. K2-4Tk/l/2022 vo výroku o vine,
treste a ochrannom dohľade a vrátil vec súdu prvého stupňa na nové konanie a rozhodnutie.

2/ Podľa § 322 ods.3 Tr. por. sám vo veci rozhodne a obžalovanému uloží podľa § 219 ods.2 Tr. zák. č.
140/1961 Zb. v spojení s § 40 ods. l, 3,4 písm. a) Tr. zák. č. 140/1961 trest odňatia slobody vo výmere
2 rokov, s podmienečným odkladom na skúšobnú dobu. Ochranný dohľad neuloží.

Na podklade odvolania prokurátora a odvolania obžalovaného, krajský súd podľa § 317 ods. 1 Tr. por.

preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolatelia podali
odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo a zistil nasledovné.

Obžalovaný urobil na hlavnom pojednávaní vyhlásenie o vine zo skutku uvedeného v obžalobe, ktorého
právnu kvalifikáciu ešte pred samotným vyhlásením o vine prokurátor poopravil. Súd prijal vyhlásenie o

vine obžalovaného a následne vykonal dokazovanie len k rozhodnutiu o treste a náhrade škody.

Pri vykonávaní dokazovania súd zákonným spôsobom objasnil všetky podstatné skutočnosti, ktoré
zahrnul do svojich úvah a v súlade s príslušnou právnou normou uložil obžalovanému zákonný
a spravodlivý trest. Pri ukladaní trestu mestský súd zohľadnil všetky osobitosti prípadu a pomery

páchateľa,čonásledneviedlokmimoriadnemuzníženiutrestupoddolnúhranicutrestnejsadzby.Postup
súdu vyhodnotil odvolací súd ako zákonný a dôvodný a s uloženým trestom sa v plnej miere stotožnil.
Jediné pochybenie spočívalo v použití nesprávneho znenia § 40 Trestného zákona, podľa ktorého sa
mimoriadneznižovaltrestakeďžeišlolenoformálnepochybenie,bolomožnéveľmijednoduchovykonať
nápravu priamo na verejnom zasadnutí senátu v rámci odvolacieho konania.

Pokiaľ ide o jednotlivé odvolania tieto súd vyhodnotil nasledujúcim spôsobom.

V prvotnom odvolaní podanom v mene obžalovaného jeho obhajkyňou A. I. sa obžalovaný domáhal
zastavenia trestného stíhania v zmysle § 281 ods. 2 Tr. por. v spojení s ust. § 215 ods. 3 Tr. por. Súd

preskúmalobžalovanýmzdôvodnenésplneniepodmienokadospelkzáveru,ženazastavenietrestného
stíhania neboli splnené zákonné podmienky. Podľa § 215 ods. 3 Tr. por. trestné stíhanie sa môže
zastaviť proti obvinenému, ktorý sa významnou mierou podieľal na objasnení korupcie, trestného činu
založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny alebo zločinu spáchaného organizovanou
skupinou alebo zločineckou skupinou alebo trestných činov terorizmu alebo na zistení alebo usvedčení

páchateľa tohto trestného činu a záujem spoločnosti na objasnení takého trestného činu jednoznačne
a preukázateľne prevyšuje záujem spoločnosti a poškodeného na trestnom stíhaní tohto obvineného
pre taký trestný čin, alebo pre iný trestný čin. Súd má za to, že hlavne záujem poškodených osôb, ktorí
prišli o svojho manžela a otca, ale aj záujem spoločnosti, morálne a právne sa vysporiadať s obdobím,
ktoré je v povedomí ľudí spájané so závažnou organizovanou násilnou a majetkovou kriminalitou, ktorá

prerastala do všetkých sfér života spoločnosti a stavala sa nad zákon, vyžaduje, aby hoc aj po dlhých
rokoch členovia spoločnosti a obete videli skonštatovanie viny za takúto trestnú činnosť a uloženie aspoň
nejakého trestu páchateľom tejto kriminality.

Za ďalšie ide o fakultatívny inštitút zastavenia trestného stíhania a súd nemusí zastaviť trestné stíhanie,

pretože na jeho zastavenie nemá obžalovaný žiadny zákonný nárok. No a v neposlednom rade, návrh
obžalovaného na zastavenie trestného stíhania po právnej stránke akoby išiel proti zmyslu a podstate §
323 ods. 5 Tr. por., ktorý výslovne stanovuje, že ak v rámci konania o dohode o vine a treste obvinený
uzná vinu zo spáchania stíhaného skutku v celom rozsahu, ale nedôjde k dohode o treste, prokurátorpodá obžalobu, v ktorej uvedie obvineným priznaný skutok, jeho právnu kvalifikáciu, uznanie viny a
požiada súd, aby vykonal hlavné pojednávanie a rozhodol o treste a ďalších výrokoch, ktoré majú
podklad vo výroku o vine. Z uvedenej právne normy vyplýva, že v zmysle žalobného návrhu, ktorým je

súd viazaný, predmetom konania je výslovne rozhodnúť v prvom rade o treste a rovnako tak aj o ďalších
výrokoch, čo krajský súd vykladá tak, že môže ísť o výroky o ochranných opatreniach a o nárokoch na
náhraduškody.Trestnýzákontedasíceapriorinevylučujemožnosťzastaviťajvtakomtoprípadetrestné
stíhanie obžalovaného, avšak malo by ísť o osobitnú situáciu prípad, nakoľko k zastaveniu trestného
stíhania malo v prvom rade dôjsť v prípravnom konaní, kde nemal obvinený uzavrieť dohodu o vine.

Následne obžalovaný vyčíta mestskému súdu nerozhodnutie o návrhu na prerušenie trestného stíhania
zo dňa 2.5.2024. S uvedenou výhradou sa mestský súd dostatočne vysporiadal už v odôvodnení
napadaného rozsudku, s jeho úvahami sa odvolací súd oboznámil a konfrontoval s odvolaním
obžalovaného a dospel k záveru, že odvolateľ v ničom nespochybnil správnosť právneho názoru
mestského súdu. Prerušenie trestného stíhania je svojou povahou len procesným rozhodnutím

a v konečnom dôsledku nemohlo v ničom ovplyvniť správnosť meritórneho rozhodnutia, keďže
mestský súd rozhodol až po rozhodnutí ústavného súdu o ústavnosti namietaných ustanovení
novely Trestného zákona. Na záver sa žiada uviesť, že nerozhodnutie o predmetnom návrhu na
prerušenie trestného stíhania nie je porušením zákonného procesu, nakoľko Trestný poriadok neukladá
povinnosť negatívneho rozhodovania, teda nemá ustanovenie, ktoré by prikazovalo rozhodnúť o návrhu

obžalovaného tak, že neprerušuje konanie, pokiaľ ním predkladaná argumentácia nenapĺňa niektorý z
dôvodov v § 215 ods. 2 Tr. por.

Posúdením dôvodov tohto odvolania zo strany obžalovaného dospel súd k záveru, že nie je dôvodné
v celom rozsahu.

Ďalej sa odvolací súd zaoberal obsahom odvolania podaného po zmene obhajcu, kde námietky
obžalovaného týkajúce sa nedoplnenia náležitosti obžaloby a postupu v zmysle § 567t Tr. por., ako
aj nedodržania sľúbeného benefitu v zmysle § 228 ods. 3 Tr. por. obžalovanému vyhodnotil odvolací
súd ako nedôvodné a to s poukazom na aktuálny stav konania a najmä na prijaté vyhlásenie o vine

obžalovaného, ktoré je neodvolateľné a v tomto rozsahu nenapadnuteľné odvolaním ani dovolaním,
okrem dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c) Tr. por.

Odhliadnuc od uvedeného sa žiada dodať, že uvedená výhrada objektívne nezodpovedá skutočnému
procesnému stavu, nakoľko ako vyplýva z predloženého spisového materiálu na č. l. 3634 – 3650,

prokurátor doručil mestskému súdu doplnenie obžaloby v zmysle § 567t ods. 1 Tr. por. o zoznam
benefitov poskytnutých spolupracujúcim osobám a to aj napriek tomu, že osoby označené v tomto
podaní ako spolupracujúce osoby, neboli navrhnuté v obžalobe na vypočutie v pozícii svedkov v rámci
navrhovaného dokazovania na hlavnom pojednávaní a preto ani nebolo dôvodné rozhodovať o tom,
či obžaloba spĺňa zákonné náležitosti. Pokiaľ ide o nedodržanie sľúbených benefitov pre samotného

obžalovaného, je nutné dodať, že aj v zmysle aktuálne účinnej právnej úpravy na dosiahnutie benefitov
neexistuje zákonný nárok a to ani konkrétne ku zastaveniu trestného stíhania, ktorého sa obžalovaný
opakovane v priebehu konania domáha, pretože aj pri zastavení trestného konania, ide len fakultatívnu
možnosť, ktorú súd nemusí využiť ani keď sú inak splnené zákonnom stanovené podmienky. Samotný
obžalovaný uvádza, že voči nemu bolo za jeho napomáhanie k odhaľovaniu trestnej činnosti dočasne

odložené vznesenie obvinenia. Pokiaľ ide o iné benefity, ktoré mu mali byť sľúbené je nutné konštatovať,
že súdu nebol predložený žiadny dôkaz o tom, či vôbec nejaký benefit mu bol sľúbený a napokon
krajský súd nevidel dôvod vypočúvaním ním označených svedkov, zisťovať či mu dané osoby vôbec
poskytli nejaký prísľub a to predovšetkým z dôvodu, že obžalovaný sa údajne sľúbených benefitov
nedomáhal pred tým, než urobil vyhlásenie o svojej vine pred súdom prvého stupňa a v prítomnosti

svojho obhajcu, nielen že urobil vyhlásenie o vine, ale treba si uvedomiť, že ešte aj v prípravnom konaní
v skutočnosti uzavrel s prokurátorom dohodu o vine, preto je čudné a nepochopiteľné, že po týchto
úkonoch sa domáha nejakých sľúbených benefitov v podobe zastavenia trestného stíhania. Spolupráca
obžalovaného s orgánmi činnými v trestnom konaní bola napokon zohľadnená mestským súdom pri
ukladaní trestu v podobe mimoriadneho zníženia trestu a preto odvolací súd nevidí dôvod v tomto štádiu

konania zaoberať sa údajným neposkytnutím sľúbeného benefitu zo strany prokurátora, či vyšetrovateľa
v odvolacom konaní, kde vina je právoplatná a predmetom konania je odvolanie proti trestu.Vyhlásenie obžalovaného o vine v prítomnosti jeho obhajcu a za splnenia všetkých procesných
ustanovení zahŕňajúce poučenia o význame a následkoch takéhoto vyhlásenia vrátane obmedzenia
možnosti odvolania, bránia tomu, aby krajský súd mohol priznať nejakú relevanciu námietke správnosti

právnej kvalifikácie skutku v zmysle § 219 ods. 2 písm. b) Tr. zák. a v tomto konaní riešiť vznesené
výhrady. Nad rámec uvedeného súd uvádza, že obhajoba vyčíta chýbajúce materiálne odôvodnenie
kvalifikačného znaku a že sa mestský súd obmedzil len na všeobecnú tézu, že každé usmrtenie človeka
je svojim spôsobom surové. Vo vzťahu k uvedenému je nutné uviesť že mestský súd nemal dôvod
pochybovať o správnosti právnej kvalifikácie, keďže spôsob, akým obžalovaný spáchal predmetný

skutok, aj keby sme s poukazom na odvolaciu argumentáciu pripustili, že by možno nebol trýznivý,
rozhodne ale bol surový. Nastraženie výbušného systému, ktorý spôsobí mnohopočetné devastačné
zranenia hlavy, mozgu a celého tela s popáleninami II. – IV. stupňa súd hodnotí ako nepochybne surový
spôsob usmrtenia iného. Na uvedenom nemôže zmeniť nič ani skutočnosť, že na obžalovaného bolo
vyvíjané psychické nútenie ku spáchaniu skutku, nakoľko táto okolnosť bola riadne a v dostatočnej
miere zohľadnená pri ukladaní trestu v rámci ust. § 40 ods. 1 Tr. zák.

Pokiaľ mestský súd konštatoval, že každé usmrtenie človeka je svojim spôsobom surové, išlo skutočne
o vyjadrenie mestského súdu, ktoré sa objavuje na str. 6 napadaného rozsudku, avšak nešlo o úvahu,
ktorá by sa týkala samotnej právnej kvalifikácie skutku v podobe naplnenia obzvlášť priťažujúcej
okolností kvalifikovanej skutkovej podstaty trestného činu, ale o hodnotenie závažnosti činu cez jeho

následok pri ukladaní trestu obžalovanému.

Otázka posúdenia časovej pôsobnosti Trestného zákona, z pohľadu určenia právnej kvalifikácie
skutku, je tiež záležitosť, ktorá mala byť namietaná obžalovaným, resp. jeho obhajcom v rámci
náležitého výkonu obhajoby jeho práv ešte pred vyhlásením o vine resp. ešte pred uzavretím dohody

s prokurátorom o vine v prípravnom konaní. V tomto smere je nutné uviesť, že prokurátor na hlavnom
pojednávaní pri prednese obžaloby pozmenil znenie Trestného zákona, podľa ktorého sa následne
posudzovala právna kvalifikácia skutku, obžalovaný urobil vyhlásenie k tejto poopravenej časovej
pôsobnosti a voči správnosti jej určenia nevzniesol ani obhajca žiadnu námietku. Súd preskúmal
správnosť určenia časovej pôsobnosti a je nutné uviesť, že postup mestského súdu, ktorým venoval

tejto otázke náležitú pozornosť bol zákonný, nevyhnutný a správny.

S predmetnými odvolacími dôvodmi sa nemožno stotožniť, nakoľko nie je pravda, že po novele č.
183/1999 Z. z. v znení neskorších predpisov je pri § 219 ods. 2 dolná hranica trestnej sadzby 20 rokov.
Novela Trestného zákona vykonaná zákonom č. 183/1999 Z. z. nadobudla účinnosť dňa 1.9.1999 a až

do 31.8.2003 sa sankcia v § 219 ods. 2 Tr. zák. nemenila a bola taká, ako ju zistil mestský súd a po
31.8.2003 sa zmenila na výnimočný trest, teda nie na trest odňatia slobody s dolnou hranicou trestnej
sadzby 20 rokov, ako to uvádza odvolateľ.

Pred novelou vykonanou zákonom č. 183/1999 Z. z. bola účinná novela č. 175/1990, ktorá od 1.7.1990

zaviedla v § 219 ods. 2 Tr. zák. sankciu v podobe trestu odňatia slobody na dvanásť až pätnásť rokov
alebo uloženia výnimočného trestu, ktorá tu bola až do 31.8.2003. Teda úvaha odvolateľa o použití
Trestného zákona v znení účinnom pred samotným spáchaním skutku je v rozpore so samotnou
podstatou časovej pôsobnosti Trestného zákona, podľa ktorej trestnosť činu sa posudzuje podľa zákona
účinného v čase spáchania činu, nikdy nie podľa zákona účinného pred spáchaním skutku.

Odvolaním obžalovaný tiež namietal, že nie je zrejmé z akého východiskového rámca súd vychádzal pri
ukladanítrestuaženepremietolvýznamnépoľahčujúceokolnostidojasnejmetodikytrestu,beztohoaby
odvolateľ konkretizoval, čo presne má na mysli pod metodikou trestu. Odvolací súd má za preukázané,
že všetky, obžalovaným uvádzané okolnosti, súd prvého stupňa zohľadnil pri ukladaní trestu, teda aj

odstup času od skutku, vedenie riadneho života od roku 1999, nátlak na spáchanie skutku, spoluprácu
s orgánmi činnými v trestnom konaní a neprimeranú dĺžku konania s poukazom na čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

Na všetky tieto skutočnosti bolo súdom prvého stupňa prihliadané a tento sa s nimi riadnym a zákonným
spôsobom vysporiadal.

Ani ďalšie odvolacie výhrady nepresvedčili odvolací súd o potrebe a dôvodnosti zásahu do
právoplatného výroku o vine založeného na prijatom vyhlásení o vine v súlade s § 257 Tr. por. Obdobne
zákonné bolo aj mimoriadne znižovanie trestu pod dolnú hranicu trestnej sadzby. Hoci obžalovanýpoukazuje, že pri aplikácii § 40 ods. 3 použitého Trestného zákona neplatia obmedzenia pre najnižšiu
výmeru trestu pod dolnou hranicou trestnej sadzby, podstatné bolo aj to, že súd aplikoval aj § 40 ods. 1
Tr. zák. a vtedy je potrebné zohľadniť zákonom stanovené limity pri určovaní konkrétnej výmery trestu

pod dolnou hranicou trestnej sadzby.

Rovnako za zákonné a dôvodné súd považoval aj uloženie ochranného dohľadu na jeden rok. Pobyt
obžalovaného vo výkone trestu na relatívne dlhú dobu prirodzene preruší jeho rodinné, sociálne
a pracovné väzby a po tak dlhom výkone trestu a s ohľadom na jeho vek v čase predpokladaného

prepustenia na slobodu, bude žiaduce vykonávať nad ním dohľad, v záujme jeho riadneho začlenenia
do spoločnosti, teda uvedený dohľad pomôže obžalovanému v návrate do normálneho života a preto
je nutné na toto opatrenie hľadieť ako na inštitút, ktorým sa má v konečnom dôsledku napomôcť
obžalovanému v návrate do svojho života.

Pokiaľ ide o odvolanie prokurátora, toto súd preskúmal a má za to, že nie je dôvodné. Prokurátor

v podstate namieta neprimeranú miernosť uloženej výmery trestu, keď súhlasiac so všetkými dôvodmi,
na ktoré prihliadal aj mestský súd pri ukladaní trestu a jeho mimoriadnom znižovaní pod dolnú
hranicu trestnej sadzby, dospieva k záveru, že z hľadiska generálnej prevencie, významu chráneného
spoločenského záujmu, ktorý bol konaním obžalovaného nenapraviteľne porušený, zavinené aktívne
konanie, ktoré bolo bezprostrednou príčinou následku, ako aj na kriminálnu minulosť obžalovaného

pozostávajúcu síce zo zahladených odsúdení, primeraným by bolo uloženie trestu odňatia slobody
vo výmere 8 rokov. Prakticky s uvedenou úvahou je možné sa stotožniť, avšak pohľad prokurátora
nezohľadňujeajďalšieokolnostiprípaduapomeryobžalovaného,ktorémestskýsúdzohľadnilpopritých
skutočnostiach, na ktoré poukázal prokurátor, v dôsledku čoho mestským súdom zvolený postup sa javí
byť komplexnejší a zohľadňujúci širší pohľad na všetky skutočnosti významné pre zákonné ukladanie

trestu. Pozornosti súdu neušlo, že v rámci konania o dohode o vine a treste v roku 2022 pôvodne
prokurátor navrhoval obžalovanému trest vo výmere 5 rokov a v roku 2026, kedy okrem predlženia doby
konania nepristúpili žiadne okolnosti, ktoré by svedčili v neprospech obžalovaného, žiada 8 rokov.

V druhej časti svoj odvolania prokurátor spochybňuje výrok, ktorým súd odkázal poškodenú H. I. s jej

nárokom na náhradu škody na civilný proces. Mestský súd stručne, avšak presvedčivo odôvodnil
odkázanie poškodenej na civilný proces. S jeho rozhodnutím a dôvodmi, ktoré ho k tomuto viedli
sa odvolací súd stotožnil v celom rozsahu. Samotná skutočnosť, že išlo o manžela a otca jej detí
skutočne nepostačuje na zodpovedné posúdenie ňou uplatneného nároku. Niet pochýb o tom, že
smrť poškodeného určite zasiahla veľmi intenzívne do jej súkromného života, avšak na zákonné

ustálenie výšky zadosťučinenia za zásah do osobnostných práv poškodených, je nutné lepšie poznať
a podrobnejšie objasniť kvalitu ich vzájomných vzťahov a spolužitia, v dôsledku čoho je nutné
vykonať ďalšie dokazovanie, ktoré presahuje potreby, už aj tak neštandardne dlhého konania a preto,
bolo potrebné na preukázanie ďalších rozhodných skutočností, nevyhnutne potrebných pre zákonné
rozhodnutie o náhrade za nemajetkovú ujmu vytvoriť priestor v konaní pred civilným súdom, ktorý bude

mať dostatočnú možnosť na vykonanie potrebného dokazovania. Preto ani v tejto časti nevyhodnotil
krajský súd odvolanie prokurátora za dôvodné a napokon ho v zmysle § 319 Tr. por. zamietol.

Dôvodom, pre ktorý odvolací súd musel zrušiť výrok o teste a spôsobe jeho výkonu bolo, že mestský súd
síce správne použitie § 40 Tr. zák., avšak v nie správnom znení, čo znamenalo len vypustiť jeden odsek,

čiže išlo len o formálnu úpravu, ktorá sa inak nijak nedotkla postavenia obžalovaného a túto nápravu
mohol odvolací súd vykonať sám bez toho, aby bolo nutné vec vracať súdu prvého stupňa, nakoľko tento
objasnil a vyhodnotil všetky potrebné skutočnosti bez nejakých nedostatkov.

Po zrušení výrokov o treste a spôsobe jeho výkonu krajský súd pristúpil k rozhodnutiu o treste.

Obžalovaný na hlavnom pojednávaní vypovedal k svojim osobným pomerom, že je ženatý, svoje deti
nemá, žena má dve a pracuje v Rakúsku ako šofér. V závere uviedol, že tento skutok spáchal, ale bol
k tomu donútený. Skúšal to naťahovať ako sa dalo, lebo tam bola ešte jedna skupina, ktorá ho chcela
zastreliť, lenže tie vyhrážky od N. sa stále stupňovali, do poslednej chvíle rozmýšľal, či zabije seba alebo

jeho, ale nakoniec to už nevydržal a zabil jeho. Ale to aj tak neskončilo, N. ho aj tak chcel zabiť, aby
nebol svedok. Pred nim ho potom zachránil len M. L..

Súd na hlavnom pojednávaní prečítal listinné dôkazy postupom podľa § 269 Trestného poriadku.Obžalovaný bol doposiaľ podľa registra trestov sedem krát uznaný za vinného. Vo všetkých prípadoch
odsúdení sa na neho hľadí, akoby nebol odsúdený.

Podľa výpisu z ústrednej evidencie priestupkov má obžalovaný 4 záznamy za dopravné priestupky.

Skutok bol spáchaný v apríli 1997. V tom čase bol platný a účinný Trestný zákon č. 141/1961 Zb. v znení
zák. č. 100/1996 Z. z. a podľa tohto znenia Trestného zákona bol skutok kvalifikovaný aj v obžalobe.

Podľa § 16 ods. 1 v čase skutku účinného Trestného zákona trestnosť činu sa posudzuje podľa zákona
účinného v čase, keď bol čin spáchaný; podľa neskoršieho zákona sa posudzuje len vtedy, ak je to
pre páchateľa priaznivejšie. Vina obžalovaného bola vyslovená podľa Trestného zákona č. 140/1961
Zb. v znení zák. č. 183/1999 Z. z. teda podľa neskoršieho Trestného zákona, ktorý bol účinný až
do 30.11.2000. Oba Trestné zákony, teda aj Trestný zákon účinný v čase spáchania skutku, ale aj
neskorší Trestný zákon v znení zák. č. 183/1999 Z. z., podľa ktorého bol právne kvalifikovaný skutok

v rozsudku, stanovovali za trestný čin vraždy rovnaké sankcie. Konkrétne od času spáchania skutku
až do 30.11.2000 bol v § 219 odsek 1 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. stanovený odňatia slobody
od desať do pätnásť rokov.

V § 219 odsek 2 Trestného zákona v znení účinnom od momentu spáchania skutku až do 30.11.2000

bola zakotvená alternatívna sankcia v podobe trestu odňatia slobody v sadzbe od dvanásť až do pätnásť
rokov alebo výnimočný trest.

Podľa § 9 odsek 2 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. v znení účinnom do 30.11.200 bol trestný čin
spáchaný spoločným konaním dvoch alebo viacerých osôb, zodpovedá každá z nich, ako by trestný čin

spáchala sama (spolupáchatelia).

Súd konanie obžalovaného kvalifikoval podľa Trestného zákona č. 140/1961 Zb. v znení účinnom do
30.11.2000 v súlade aj s Trestným zákonom účinným v čase rozhodovania, nakoľko v zmysle § 16
odsek 1 Trestného zákona č. 300/2005 Z. z. v znení neskorších predpisov, trestnosť činu sa posudzuje

a trest sa ukladá podľa zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný. Ak v čase medzi spáchaním
činu a vynesením rozsudku nadobudnú účinnosť viaceré zákony, trestnosť činu sa posudzuje a trest sa
ukladá podľa zákona, ktorý je pre páchateľa priaznivejší.

Pri voľbe priaznivejšieho neskoršieho zákona je potrebné vychádzať z jeho celého znenia, teda nie

len zo samotných trestných sadzieb, ale aj z ostatných ustanovení, ktoré je možné aplikovať na
posudzovaný skutok a potrestanie páchateľa. V tomto smere po dôkladnom posúdení všetkých do úvahy
prichádzajúcich Trestný zákonov dospel súd k záveru, že podľa Trestného zákona, podľa ktorého bola
vyslovená aj vina obžalovaného, je nutné ukladať aj trest.

V súvislosti s rozhodovaním o treste považuje súd za potrebné poukázať na základné pravidlá dôležité
pri ukladaní trestu.

V rámci úvah o postihu obžalovaného mal súd na zreteli predovšetkým účel trestu v zmysle § 23 odsek
1 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. v znení účinnom do 30.11.2000, teda potrebu chrániť spoločnosť

pred páchateľmi trestných činov, zabrániť odsúdenému v ďalšom páchaní trestnej činnosti a vychovávať
ho k tomu, aby viedol riadny život, a tým výchovne pôsobiť aj na ostatných členov spoločnosti.

Druh trestu je daný zo zákona, teda odňatie slobody podľa § 219 odsek 2 Trestného zákona č. 140/1961
Zb. v znení účinnom do 30.11.2000. Trestný zákon tu umožňuje pri trestnom čine vraždy podľa § 219

odsek 1, odsek 2 ukladať trest odňatia slobody na dvanásť až pätnásť rokov alebo výnimočný trest.
Výnimočným trestom sa podľa § 29 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. v znení účinnom do 30.11.2000
sa rozumie jednak trest odňatia slobody nad pätnásť až do dvadsaťpäť rokov alebo výnimočný trest.
Trest odňatia slobody nad pätnásť rokov až do dvadsiatich piatich rokov môže súd uložiť len v prípade,
ak stupeň nebezpečnosti trestného činu pre spoločnosť je veľmi vysoký a možnosť nápravy páchateľa je

obzvlášť sťažená. Trest odňatia slobody na doživotie môže byt uložený len pri taxatívne vymenovaných
trestných činoch, medzi ktorými je aj trestný čin vraždy podľa § 219 odsek 2 Tr. zák., a to za splnenia
ďalších podmienok a to, že stupeň nebezpečnosti činu pre spoločnosť je mimoriadne vysoký vzhľadom
na obzvlášť zavrhnutiahodný spôsob spáchania vykonania činu alebo na obzvlášť zavrhnutiahodnúpohnútku alebo obzvlášť ťažký a ťažko napraviteľný následok, a uloženie takéhoto trestu vyžaduje
účinná ochrana spoločnosti a nie je nádej, že by páchateľa bolo možné napraviť trestom odňatia
slobody nad pätnásť až do dvadsiatich piatich rokov. Súd nemal preukázané podmienky pre uloženie

výnimočného trestu od 15 do 25 rokov. Nie je splnená podmienka, že možnosť nápravy obžalovaného
je obzvlášť sťažená. Jedná sa o skutok spáchaný v dávnej minulosti , obžalovaný pre inú takúto trestnú
činnosť doposiaľ nebol odsúdený. Z uvedených dôvodov ukladanie výnimočného trestu nebolo možné
a bolo potrebné vychádzať len zo základnej trestnej sadzby trestu odňatia slobody od dvanásť do
pätnásť rokov.

Pri úvahách o druhu trestu a jeho výmery u obžalovaného súd vychádzal zo zásad pre ukladanie
trestov podľa § 31 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. v znení účinnom do 30.11.2000. Prihliadal na
stupeň nebezpečnosti trestného činu pre spoločnosť, na možnosť nápravy a pomery páchateľa. Útok
obžalovaného smeroval voči najdôležitejšiemu chránenému záujmu, ktorým je ochrana života ako jedna
z najdôležitejších hodnôt v spoločnosti.

Konkrétny stupeň záväznosti spáchania trestnej činnosti obžalovaným vyjadrujú aj ostatné okolnosti
spáchania skutku. Súd tu vzal do úvahy najmä pohnútku obžalovaného, kedy voči nemu samému boli
vyhrážky a bola mu daná „možnosť“ nech zabije poškodeného alebo zabijú jeho.

Ďalej súd prihliadol na okolnosti, čo pôsobili na obžalovaného a tiež na použité prostriedky nástražným
výbušným systémom. Obžalovaný spáchal trestnú činnosť najvýraznejšou formou zavinenia - v priamom
úmysle, ktorý je najzávažnejší.

Dôležitým kritériom uloženia výmery trestu je následok trestnej činnosti. Ten v danom prípade spočíval

v zbavení života poškodeného jeho úmyselným usmrtením z vopred uváženej pohnútky.
Poľahčujúce okolnosti vyplývajúce z § 33 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. v znení účinnom do
30.11.2000 súd u obžalovaného zistil a to tieto písmeno d/, ch/ a j/. Naopak podľa § 34 Trestného zákona
č. 140/1961 Zb. v znení účinnom do 30.11.2000 u obžalovaného nezistil.

Na základe vyššie uvedeného možno zhrnúť, že obžalovanému bolo možné ukladať trest odňatia
slobody v rozpätí od dvanásť do pätnásť rokov. Po vyhodnotení všetkých okolnosti prípadu jednotlivo i v
súhrne, pokiaľ mali význam pre výrok o treste a slúžili v tomto smere na prospech obžalovanému, došiel
súd k záveru, že objektívnym vyjadrením zistenej trestnej činnosti a príslušných zákonných hľadísk je
nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere 5 rokov a 6 mesiacov. Jedná sa o trest, ktorý súd

mimoriadne znížil pod
dolnú hranicu zákonom ustanovenej trestnej sadzby s poukazom na § 40 odsek 1, odsek 3 písmeno a/
Trestného zákona č. 140/1961 Zb. v znení účinnom do 30.11.2000 a to s poukazom na okolnosti prípadu
a pomery páchateľa.

Okolnosti prípadu súd videl okrem iného aj v plynutí času, ktorý uplynul od spáchania skutku ( skutok
bol spáchaný v máji 1997), teda pred viac ako 27 rokmi, pričom trestné stíhanie začalo vykonaním
neodkladného úkonu ohliadky nálezu mŕtvoly a samotné obvinenie bolo dočasne odložené v roku
2014, pričom od roku 1999 obžalovaný vedie riadny život, riadne pracuje a pokiaľ sa dopustil nejakých
priestupkov, boli to len bežné priestupky v cestnej premávke ( pomery páchateľa ). Na obžalovaného bol

vyvíjaný nátlak aby uskutočnil vraždu alebo zabijú jeho. O čom svedči aj časový sled udalosti popísaných
v skutku, kedy obžalovaný zdržoval spáchanie skutku a následne po opakovaných naliehaniach
a vyhrážkach E. N. obžalovaný skutok spáchal. Obžalovaný sa podieľal na objasňovaní závažnej
kriminality ako spolupracujúci obvinený. Súd zohľadnil aj to, že v čase rozhodovania obžalovaný bol
zapojený do pracovného procesu s pozitívnym hodnotením, žil v družobnom pomere, nemal v osobnej

starostlivosti žiadne maloleté deti a nemal ani žiadnu vyživovaciu povinnosť.

Pokiaľ ide o samotnú dĺžku konania nebolo zistené, že by dĺžka konania bola spôsobená prieťahmi alebo
obštrukciami z jeho strany.

Podľa čl. 6 odsek 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd ktorému zodpovedajú
ustanovenia čl. § 48 odsek 2 Ústavy Slovenskej republiky a § 2 odsek 7 Trestného poriadku, každý má
právo, aby jeho trestná vec bola prejednaná v primeranej lehote a bez zbytočných prieťahov. Plynutímčasu sa znižuje záujem spoločnosti na potrestaní páchateľa a slabne aj potreba jednak individuálnej
prevencie a tiež potreba generálnej prevencie (výchovné a odstrašujúce účinky trestu na ostatných
členov spoločnosti sa plynutím času znižujú). Neprimeranou dĺžkou trestného stíhania sa vytráca

základný vzťah medzi protiprávnym konaním páchateľa a ukladaným trestom. Doba, ktorá uplynie od
spáchania trestného činu až po meritórne rozhodnutie má bezprostredný vplyv na účel trestu, ktorý má
byť uložením určitého trestu dosiahnutý. Je povinnosťou súdov, aby reagovali na uvedené porušenie
práva na prejednanie veci v primeranej lehote a určitým spôsobom ho odškodnili.

Zmiernenie trestu je určitou kompenzáciou štátu za to, že došlo k porušeniu páchateľa neprimeranou
dĺžkou trestného konania, na ktorého dĺžke nemal žiadny vplyv. Vzhľadom na uvedené súd u
obžalovaného znížil trest odňatia slobody tak, ako je uvedené vyššie, ktorý trest považuje za primeraný
a zákonný.

O zaradení obžalovaného na výkon trestu odňatia slobody do druhej nápravnovýchovnej skupiny súd

rozhodol s poukazom na § 39a odsek 3 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. v znení účinnom do
30.11.2000 aj keď z § 39a odsek 2 písmeno c/ Trestného zákona vyplýva, že mal byt zaradený do
tretej nápravnovýchovnej skupiny. Dôvodom jeho zaradenia do nižšej nápravnovýchovnej skupiny boli
okolnosti prípadu a pomery páchateľa, ktoré súd rozobral vyššie a v podrobnostiach na ne poukazuje.

Vzhľadomnato,žeodskutkuuplynuloužviacako27rokovaobžalovanývedieodroku1999riadnyživot
súd je toho názoru, že v súčasnosti už nie je potrebné na obžalovaného pôsobiť trestom vykonávaným
v najprísnejšej nápravnej skupine, ale účel trestu bude naplnený aj touto formou jeho výkonu.

To boli dôvody, pre ktoré sa rozhodol odvolací súd tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto

rozhodnutia rozsudku, pričom toto rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním senátu v pomere 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku ďalší riadny opravný
prostriedok nie je prípustný.