Rozsudok – Starostlivosť o maloletých… ,
Potvrdzujúce, Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, March 4, 2026

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 13CoP/7/2026

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5725200261
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 03. 2026

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Miriam Štillová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2026:5725200261.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníeky senátu JUDr. Miriam Štillovej
a elenov senátu JUDr. Jána Burika, JUDr. Petry Lackovej, v právnej veci manželky/matky: A. B., C. D.,
nar. XX.XX.XXXX, bytom E. F. XXXX/XX, G., toho easu H.3I. X, G., právne zastúpená: AK JUDr. Repáo
a partneri, s.r.o., so sídlom M. R. Štefánika 25, Martin a manžela/otca: D. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom
H. XXX, zastúpený právnym zástupcom: JUDr. Ladislav Mejstrík, advokát, so sídlom E. B. Lukáea 2,

Martin, v konaní o rozvod manželstva a úpravu práv a povinností rodieov k maloletým de?om na eas
po rozvode: mal. D., nar. XX.XX.XXXX a mal. D., nar. XX.XX.XXXX, bytom ako matka, maloleté deti v
konaní zastúpené kolíznym opatrovníkom: Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Martin, o odvolaniach
manželky/matky, manžela/otca proti rozsudku Okresného súdu Martin e.k. 28P/24/2025-457 zo doa 09.
septembra 2025, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok okresného súdu vo výrokoch I., II., III., VI., VII., VIII., IX. p o t v r d z u j e .

II. Rozsudok okresného súdu vo výrokoch IV. , V. v spojení so závislým výrokom X. o trovách
prvoinštančného konania z r u š u j e a vec v r a c i a súdu prvej inštancie na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Martin (ďalej aj „súd prvej inštancie“) rozhodol tak, že výrokom
I. manželstvo účastníkov A. B., C. D., nar. XX.XX.XXXX a D. B., nar. XX.XX.XXXX, uzavreté dňa
XX.XX.XXXX v G., zapísané v knihe manželstiev matričného úradu G., zväzok XX, ročník XXXX, strana

XX, poradové číslo XX, rozviedol. Výrokom II. zveril maloletého D., nar. XX.XX.XXXX a maloletú D., nar.
XX.XX.XXXX na čas po rozvode do osobnej starostlivosti matky. Výrokom III. rozhodol, že obaja rodičia
sú oprávnení maloleté deti zastupovať a spravovať ich majetok. Výrokom IV. uložil otcovi povinnosť
prispievať na výživu maloletého D. výživným vo výške 350,- € mesačne, splatným vždy do 20. dňa v
mesiaci vopred k rukám matky, počnúc dňom právoplatnosti výroku o rozvode manželstva a výrokom V.
uložil otcovi povinnosť prispievať na výživu maloletej D. výživným vo výške 290,- € mesačne, splatným
vždy do 20. dňa v mesiaci vopred k rukám matky, počnúc dňom právoplatnosti výroku o rozvode

manželstva. Výrokom VI. rozhodol, že otec je oprávnený stretávať sa s maloletými deťmi počas bežného
kalendárneho roka každý nepárny víkend od piatka od 16.00 hod. do nedele do 16.00 hod. s tým, že
otec si maloleté deti prevezme v mieste bydliska matky a po skončení styku ich matke odovzdá v mieste
jej bydliska.
Vo výroku VII. rozhodol o osobitnej úprave styku, kedy je otec oprávnený stretávať sa s maloletými deťmi
nasledovne:

- počas jarných prázdnin, každý nepárny kalendárny rok od posledného školského dňa
predchádzajúcemu jarným školským prázdninám od 16.00 hod. do nedele v týždni jarných školských
prázdnin do 16.00 hod.- počas Veľkonočných prázdnin, každý párny rok od Zeleného štvrtka od 10.00 hod. do Veľkonočného
pondelka do 18.00 hod.
- počas letných prázdnin, každý rok od 01.07. od 10.00 hod. do 10.07. do 18.00 hod. a od 05.08. od

10.00 hod. do 15.08. do 18.00 hod.
- počas Vianočných sviatkov a zimných prázdnin, každý párny kalendárny rok od 23.12. od 10.00 hod.
do 24.12. do 13.00 hod. a každý nepárny kalendárny rok od 24.12. od 13.00 hod. do 25.12. do 18.00
hod., každý párny kalendárny rok od 30.12. od 10.00 hod. do 02.01. nasledujúceho kalendárneho roka
do 18.00 hod., s tým, že maloleté deti si prevezme v mieste bydliska matky a po skončení styku ich

matke v mieste jej bydliska odovzdá.
Vo výroku VIII. rozhodol, že počas osobitnej úpravy sa všeobecná úprava styku neuplatňuje. Vo výroku
IX zaviazal matku maloletých detí k povinnosti maloleté deti na styk s otcom riadne a včas pripraviť
a maloleté deti otcovi odovzdať. Výrokom X. nepriznal žiadnemu z účastníkov nárok na náhradu trov
konania.

2. V odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvej inštancie poukázal na návrh manželky/matky
doručený dňa 29.01.2025, ktorým sa domáhala rozvodu manželstva a úpravy práv a povinností rodičov
k maloletým deťom D. a D. na čas po rozvode, na jeho odôvodnneie, vyjadrenie manžela v podaní zo dňa
26.02.2025, Správu kolízneho opatrovníka zo šetrenia pomerov zo dňa 24.03.2025, ďalšie vyjadrenia
účastníkov konania, na nariadené pojednávania vo veci a za aplikácie § 24 ods. 1, 3, 5, § 25 ods. 1,

2, § 62 ods. 1, 2, 4, 5 Zákona o rodine, § 100 CMP rozhodol tak, ako uviedol vo výrokovej časti svojho
rozsudku.

3. Vykonaným dokazovaním mal súd prvej inštancie preukázané, že účastníci konania sú manželmi,
manželstvo uzavreli dňa XX.XX.XXXX, sú rodičmi maloletého D., nar. XX.XX.XXXX a maloletej D.,

nar. XX.XX.XXXX. V manželstve účastníkov nastal rozvrat, pre ktorý manželstvo už nemôže plniť svoj
spoločenský účel. Manželka sa vyjadrila, že v tomto manželstve už nechce zotrvať, vylúčila obnovenie
manželského spolužitia, obdobne počas konania aj manžel zmenil svoj postoj a súhlasil s rozvodom
manželstva. Absentuje biologická funkcia manželstva, nakoľko manželia spolu intímne dlhodobo nežijú,
nie je daná ani hospodárska funkcia, keďže manželia už spolu ani finančne nehospodária, spoločne

ani nežijú v domácnosti, a teda absentuje aj výchovná funkcia manželstva. V ďalšom poukázal na to,
že pre naplnenie zákonných dôvodov na rozvod manželstva postačuje, že jeden z manželov nechce v
manželstve zotrvať, čo počas celého konania manželka, ale napokon i manžel deklarovali. Keďže boli
splnené podmienky podľa § 23 ods. 1 Zákona o rodine, súd návrhu manželky na rozvod manželstva
vyhovel a manželstvo účastníkov rozviedol.

4. V konaní bola medzi rodičmi sporná otázka zverenia maloletých detí s tým, že otec žiadal
striedavú osobnú starostlivosť, matka požadovala zveriť maloleté deti do svojej osobnej starostlivosti.
Bolo preukázané, že vzťahy medzi rodičmi sú výrazne narušené, rodičia spolu nekomunikujú alebo
komunikácia je obmedzená na výčitky a dehonestovanie, preto súd prvej inštancie dospel k záveru, že

je dôvodné maloleté deti zveriť na čas po rozvode do osobnej starostlivosti matky. Tieto sa od odchodu
zo spoločnej domácnosti fakticky nachádzajú s matkou, ktorá zabezpečuje ich osobnú starostlivosť,
v ktorej neboli zistené žiadne nedostatky. Otec síce spochybňoval schopnosť matky zabezpečovať
osobnú starostlivosť o deti, poukazoval na jej zdravotný stav a poruchu osobnosti, ktorou podľa jeho
tvrdení trpí. Poukazoval tiež na jej finančnú negramotnosť, nestabilnú prácu a neisté bývanie. Bolo

preukázané, že matka predložila riadnu pracovnú zmluvu, počas konania bola riadne zamestnaná,
dosahovalapravidelnýpríjem,preložilanájomnúzmluvuaajvykonanýmšetrenímkolíznehoopatrovníka
bolo preukázané, že má s maloletými deťmi a rovnako aj s plnoletou dcérou zabezpečené vhodné bytové
pomery. Na druhej strane, súd prvej inštancie poukázal na to, že otec týmito argumentami spochybňuje
schopnosť matky zabezpečovať osobnú starostlivosť o maloleté deti, avšak sám deklaroval svoj oficiálny

príjem mesačne len cca 300 € s poukázaním na nepriaznivú finančnú situáciu, stratové podnikanie,
zdevastovaný byt, v ktorom žije, ktorý potrebuje rekonštrukciu, napriek tomu, že ho kolízny opatrovník
hodnotil ako nadštandardný. Na druhej strane sa však domáhal striedavej osobnej starostlivosti, ktorou
de facto potvrdzuje, že matka je schopná v istých intervaloch sa o maloleté deti postarať, avšak na druhej
strane neustále jej schopnosti zabezpečovať osobnú starostlivosť spochybňoval.

Pri rozhodovaní o zverení maloletých detí do osobnej starostlivosti matky súd prihliadol aj na názor
maloletých detí, odporúčanie kolízneho opatrovníka, ako aj na záujem maloletých detí, ich citové
väzby, vývinové potreby, stabilitu budúceho výchovného prostredia, ako aj schopnosť matky dohodnúť
sa na výchove a starostlivosti o deti s druhým rodičom, otcom. Dospel k záveru, že nie sú splnenéhmotnoprávne podmienky pre zverenie detí do striedavej osobnej starostlivosti, preto návrhu otca na
striedavú osobnú starostlivosť nevyhovel. Uviedol, že by bola nevhodná aj pre spochybňovanie roly
matky zo strany otca i vzhľadom na rodičovský konflikt a nefunkčnú komunikáciu.

Právo zastupovať maloleté deti a spravovať ich majetok ponechal súd obom rodičom.

5. Keďže súd prvej inštancie zveril maloleté deti do osobnej starostlivosti matky, rozhodoval aj o
výživnom rodiča (otca), do starostlivosti ktorého neboli zverené. Otec počas konania prispieval na
výživu maloletých detí sumou 300 €, pred odchodom matky zo spoločnej domácnosti to bolo 650 €.

Pri určení výšky vyživovacej povinnosti otca zhodnotil všetky dôkazy a mal za to, že je v možnostiach,
schopnostiach otca a odôvodneným potrebám maloletých detí zodpovedá určenie výživného na D. vo
výške 350 € mesačne a na D. vo výške 290 € mesačne.
Mesačné výdavky na maloletého D. ustálil v celkovej výške 760 €, od ktorých odpočítal 60 eur rodinný
prídavok a následne vydelil dvoma, a vyšlo mu 350 € pre každého rodiča. Čo sa týka maloletej D., pri nej
ustálil celkové mesačné výdavky vo výške 640 € od ktorých odpočítal 60 eur rodinný prídavok a následne

vydelil dvoma, a vyšlo mu 290 € pre každého rodiča.
Poukázal na to, že, podľa tvrdení otca, jeho príjem z podnikateľskej činnosti v spoločnosti LPJ s.r.o., kde
je jediným konateľom a spoločníkom, hoci táto spoločnosť vlastní majetok, dva byty, osobné motorové
vozidlá luxusnej značky, je okolo 650 € a 605 €, ktorými dotoval tak chod domácnosti, ako aj nájom bytu,
ktorých pôvod však nevedel vysvetliť. Otec nadobudol obnos peňazí z predaja garáže (v 10/2024) cca

12.000 €, ktoré už mal minúť na výplatu dlhov, ktoré neboli preukázané, predal zbrane v hodnote spolu
7.000 €, ktoré mal rovnako použiť na výplatu akejsi pôžičky. Ak otec argumentuje stratovým podnikaním,
súd prvej inštancie uviedol, že podnikanie sa realizuje za účelom dosiahnutia zisku a zároveň poukázal
aj na celkovú životnú úroveň otca, ktorý je vlastníkom, resp. spoluvlastníkom chaty, vlastníkom zbraní,
manželka poukázala aj na istú životnú úroveň, ktorú počas spolužitia mali, čo otec negoval a aj ich, podľa

slov kolízneho opatrovníka nadštandardné bývanie, hodnotil ako „zdevastované“. Pri určovaní výšky
výživného prihliadol na celkové pomery povinného rodiča - otca, pričom hodnota jeho majetku je istým
prejavom spôsobu života. Vzhľadom na vyššie uvedené pravidelné mesačné výdavky maloletých detí,
ktoré súd vyčíslil a delil pomerne medzi rodičov, aj vzhľadom na príjem matky, ktorý sa od 01.07.2025
zvýšil, súd mal za to, že je v možnostiach a schopnostiach otca túto pomernú časť výdavkov na maloleté

deti znášať.

6. V ďalšom rozhodol aj o úprave styku otca s maloletými deťmi, nakoľko sa rodičia na ňom nevedeli
dohodnúť, upravil styk s otcom každý nepárny víkend od piatka do nedele, pristúpil aj k osobitnej
úprave styku počas prázdnin a aj počas sviatkov. Čo sa týka návrhu otca na doplnenie dokazovania,

znalecké vyšetrenie duševného stavu matky súd prvej inštancie nevykonal, nenadobudol pochybnosť a
podozrenie týkajúce sa duševného ochorenia matky, ktorá by jej bránila vykonávať osobnú starostlivosť
o maloleté deti. Tieto ničím nepodložené tvrdenia otca vyvrátilo aj vyjadrenie ošetrujúceho lekára matky.
Zároveň matka je držiteľkou zbrojného preukazu, kde má absolvované povinné psychotesty. Rovnako
nevykonal ani ďalší navrhovaný dôkaz otca, a to predloženie kompletných výpisov z účtu matky, nakoľko

predložené výpisy matkou, kde boli generované jednak pohyby platieb od manžela a jednak pohyby za
požadované obdobie, považoval za dostačujúce pre rozhodnutie. O trovách konania rozhodol podľa §
52 CMP, nebol preukázaný dôvod na aplikáciu iného zákonného ustanovenia pri rozhodovaní o trovách
konania.

7. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie manžel/otec maloletých detí, v ktorom namietol všetky výroky
v spojení so závislým výrokom o trovách prvoinštančného konania, a to v podaní doručenom súdu dňa
03.10.2025(č.l.472súdnehospisu)zdôvodovpodľa§365ods.1písm.e),f)CSP.Vodôvodneníuviedol,
že nesúhlasí s rozvodom manželstva aj napriek tomu, že nežijú s manželkou v spoločnej domácnosti, je
možné obnoviť spolužitie, manželia sú 16 rokov, majú spolu 3 deti, myslí si, že si zaslúžia druhú šancu,

ak sa obaja budú snažiť s tým, že by sa aj napriek tomu všetkému predsa len pokúsili zmieriť.
K zvereniu detí uviedol, že nie je v súlade s najlepším záujmom detí. Podľa zisteného skutkového stavu
matka pracuje ako obchodná zástupkyňa, jej pracovný čas je často od rána do večera, a teda nemôže
riadne zabezpečovať starostlivosť o ich maloleté deti. Uvedené potvrdzuje aj syn, ktorému, keď otec
volá a pýta sa ho, kde je, väčšinou povie, že je von s kamarátmi a na otázku, kde je jeho mladšia dcéra

(8 rokov), odpovie, že je sama doma. Matka argumentovala, že so starostlivosťou jej pomáha aj ich
plnoletá dcéra, uvedené však nie je pravdou, táto študuje na vysokej škole v H. H., a to dennou formou
štúdia, teda nie je možné, aby počas týždňa strážila mladších súrodencov a nie je to ani jej povinnosťou.
Zároveň matka negatívne nastavuje deti voči osobe otca, preto deti nechcú s otcom tráviť čas. Nie jemožné, aby si 15 ročný chlapec nebol schopný v týždni nájsť čas na vlastného otca, väčšinou tvrdí, že
nemá dostatok voľného času, aby sa s otcom stretol z dôvodu futbalových tréningov. Otec sa snaží deti
motivovať spoločným programom, ani to nie je úspešné. Preto navrhoval minimálne striedavú osobnú

starostlivosť s pravidelným cyklom striedania detí, pretože by ich mal rád pod kontrolou. Stav, že matka
sa s deťmi odsťahuje a deti trávia čas osamote, nepovažuje za ideálny.
Zároveň uviedol, že nesúhlasí ani s výškou výživného s tým, že pri určovaní výšky výživného súd
prvej inštancie nezohľadnil zásadné skutočnosti, a to, že matka poberá na obe deti daňový bonus,
poberá od štátu príspevok na stravu pre celiatikov, rovnako poberá aj rodičovský príspevok na obe

deti. Čo sa týka tretieho dieťaťa, plnoletá dcéra si podala návrh na určenie výživného, kde prebieha
na Okresnom súdu Martin pod sp.zn. 17Pc/31/2025 ďalšie konanie, a preto on, ako rodič, má ďalšiu
zákonnú vyživovaciu povinnosť, ktorá by mala byť zohľadnená pri určovaní výživného na maloleté deti.
Poukázal na to, že doposiaľ posielal na výživu oboch maloletých detí sumu 300 €, má za to, že suma
150 € mesačne na jedno dieťa je primeraná a postačujúca jeho potrebám, nakoľko sa podieľa aj na
mimoriadnych výdavkoch. Čo sa týka príjmu otca, súd prvej inštancie zameral pozornosť len na vklady,

bankový účet otca, pričom v minulosti sa naň vkladali aj spoločné peniaze, toto boli platby pochádzajúce
z predaja hnuteľných vecí, ktoré následne vložil na účet s tým, že absolútne neboli v takých výškach,
že by bolo možné odvodiť od nich takú vyživovaciu povinnosť. Súd prvej inštancie nebral do úvahy
skutočnosť, že pravidelné platby nepochádzali výlučne len od otca, ale aj zo spoločných zdrojov, na
tieto teda prispievala aj manželka. Rovnako súd prvej inštancie sa nedostatočne zaoberal aj finančnou

situáciounavrhovateľky,jejpríjmamiavýdavkami.Čosatýkaplatiebvovýške650€,tietootecpravidelne
poukazoval navrhovateľke na účet do času, kým sa tieto nespotrebovali. Pochádzali z predaja garáže,
ktorú nadobudli počas manželstva, preto zasielal navrhovateľke pravidelne sumu 650 €. Navrhol, aby
odvolací súd návrh na rozvod manželstva zamietol v celom rozsahu, prípadne rozsudok súdu prvej
inštancie zrušil a vrátil na ďalšie konanie.

8. Proti výroku IV. a V. rozsudku podala odvolanie aj manželka/matka, a to v podaní doručenom súdu
dňa 08.10.2025 (č.l. 482 súdneho spisu) z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f), h) CSP. V odôvodnení
uviedla, že zo spisového materiálu vyplýva, že uplatňovala výživné na deti od podania návrhu a táto
požiadavka na výživné vyplývala aj z preukazovaných objektívnych potrieb detí, na ktorých sa otec po

odsťahovaní zo spoločnej domácnosti nepodieľal vo výške, ktorou prispieval počas bývania v spoločnej
domácnosti. Dovtedy platené výživné vo výške 650 € si v treťom mesiaci otec skrátil na sumu 300
€ a takto pokračuje doteraz. Súd mal pri rozhodovaní prihliadnuť na matkou produkované dôkazy
a prednesy a na to, kedy vznikla potreba výživného a či sa jeden z rodičov naozaj nepodieľal na výžive
dieťaťa. Nebolo pochybné, že otec platí od 03/2025 iba 300 €, čo nesvedčí odôvodeným potrebám detí

a ani nevyplýva z majetkových pomerov otca, ktorý vlastní niekoľko nehnuteľností, niekoľko desiatok
zbraníainýmajetok.PretonapádavýrokyIV.aV.včasti,kdebolouvedené„počnúcdňomprávoplatnosti
výroku o rozvode manželstva“. Má za to, že sú nezákonné, nemajúce oporu ako v zákone, tak ani vo
vykonanom dokazovaní a prednesoch matky na pojednávaní. Žiada, aby správanie otca maloletých detí
bolo vyhodnotené ako konanie v rozpore so zákonom, ktorý túto vyživovaciu povinnosť otca dieťaťa

stanovil v § 62 Zákona o rodine. Potreba tohto platenia vyplynula z okolností spolužitia, a preto bolo
opodstatnené priznať stanovené výživné od času podania návrhu a nie až počnúc dňom právoplatnosti
výroku o rozvode manželstva. Výrok, čo do výšky výživného, matka nenapáda ani u jedného dieťaťa.
Navrhla výrok IV. a výrok V. v časti „počnúc dňom právoplatnosti výroku o rozvode manželstva“ zrušiť
a zmeniť tak, že výživné bude na maloletého D. priznané vo výške 350 € a maloletú D. vo výške 290 €

u každého z nich počnúc dňom podania návrhu na rozvod manželstva.

9. Podaním doručeným súdu dňa 03.11.2025 (č.l. 492 súdneho spisu) sa manželka/matka vyjadrila
k odvolaniu manžela/otca maloletých detí, kde uviedla, že manželstvo neplní svoju funkciu, názory
sa úplne medzi manželmi rozchádzajú, situácia je medzi manželmi tak alarmujúca, že obnovenie

manželstva je nereálne a pre ňu v konečnom dôsledku aj neakceptovateľné. Manželstvo sa prvýkrát
pokúšala ukončiť pred 10 rokmi, neúspešne, verila sľubom manžela/otca, že sa zmení, dala mu šancu,
avšak z jeho strany išlo len o sľuby, ktoré nikdy nedodržal. Výrok I. rozsudku je v celom rozsahu zákonný
a správny a je potrebné, aby manželstvo už bolo rozvedené a ukončené manželské spolužitie. Žiadala,
aby odvolací súd potvrdil rozsudok prvoinštančného súdu vo výroku I. predmetného rozsudku. Maloleté

deti nie sú ovplyvnené ňou ako matkou, nakoľko sú inteligentné a zdravé deti a vedia presne, čo je
v ich najlepšom záujme. O tom svedčí aj tá skutočnosť, že keď ich otec volá ku sebe, tak majú s tým
problém a samé k nemu nechcú ísť. Je evidentné, že by to bolo aj pre matku ľahšie, keby aspoň raz za
dva týždne išli k otcovi, avšak toto maloleté deti odmietajú. Ako matka rešpektuje ich názor a snaží sak tomu pristupovať ako najlepšie vie. Čo sa týka jej novej práce, uviedla, že je pre ňu výzvou v kariérnom
raste, je lepšie finančne ohodnotená a má flexibilnú pracovnú dobu. V prípade choroby detí si vie svoj
čas zariadiť. Najstaršia dcéra J. pomáha s deťmi aj s domácnosťou, je síce plnoleté dieťa, študuje na

vysokej škole v H. H., ale vie si prispôsobiť rozvrh, aby mohla prísť domov, čo znamená, že zo 7 dní
štyri až päť spí doma. V naliehavých situáciách, ktoré sa vyskytujú sporadicky, matke v prípade potreby
s maloletými deťmi pomáha jej mama, čiže babka detí. Syna futbal pohltil, má ho veľmi rád, vo voľnom
čase chodí na futbalové zápasy mužov ako fanúšik, alebo si chodí len tak zakopať, preto nerozumie,
prečo mu otec zazlieva tú skutočnosť, že uprednostní to málo voľného času na aktivity, ktoré má. Deti

nikdy neostávajú samé doma, stará sa o ne ich matka ako najlepšie vie a podporuje ich záujmy. Otec
má majetkové pomery diametrálne odlišné ako matka, matka býva v prenajatom byte, nevlastní, ako on,
tri luxusné vozidlá, zbrane, chaty a majetok firmy. Otec vždy finančne podporoval rodinu v rámci jeho
možností s tým, že poberá rodičovský príspevok a príspevok pre celiatikov v sume 30 €. To, že peňažné
prostriedky pochádzali z predaja garáže, sa takisto nezakladá na pravde. Garáž, ktorej vlastníkom bola
matka, predali v 10/2024, po vzájomnej dohode si sumu rozdelili, manžel dostal 12.100 € a manželka

11.900 €, pretože manžel uvádzal, že platil kolky. Matka za tieto peniaze doplatila úvery, ktoré si počas
COVID vzala a vyrovnala svoje veci v banke. Manželovi peniaze ostali. Jeho tvrdenia sa nezakladajú
na pravde, o čom svedčia aj výpisy z banky. Od 18.01.2025 maloleté deti žijú v spoločnej domácnosti
s matkou a s plnoletou dcérou, otec prispieval za prvé dva mesiace sumou 650 €, a to z jediného dôvodu,
že chcel, aby mu matka prepísala zbrane, ktoré boli evidované na jej osobu. Matka mu 19 kusov zbraní

prepísala a odvtedy, teda od 02/2025 posielal na všetky tri deti spolu sumu 300 €. Výška výživného,
ktorú na súde prvej inštancie žiadala, bola riadne zdokladovaná, so všetkými potvrdeniami a výdavkami,
ktoré na deti uhrádza. V manželstve spolu 8 rokov intímne nežili, ich manželstvo je už roky rozvrátené.
Navrhla odvolanie otca maloletých detí v celom rozsahu zamietnuť ako nedôvodné.

10. Otec vo vyjadrení k odvolaniu matky v podaní doručenom súdu dňa 10.11.2025 (č.l. 502 súdneho
spisu) uviedol, že bolo vydané súdne rozhodnutie ohľadom vyživovacej povinnosti na plnoleté dieťa J.
pod sp.zn. 17Pc/31/2025, ktorým súd zaviazal otca k povinnosti platiť výživné na plnoletú dcéru vo výške
400 €, a preto žiada, aby odvolací súd prihliadol aj na túto skutočnosť, že ak by otec mal platiť na J. 400
€, na D. 350 € a na D. 290 €, je to spolu 1.040 €, čo je pre otca doslova likvidačné. Zároveň matka ešte

podala odvolanie a žiada, aby otec doplatil výživné na maloleté deti od času podania návrhu na rozvod,
čo považuje za snahu o to, aby otca finančne úplne položila. V ďalšom zopakoval skutočnosti, uvádzané
v podanom odvolaní a navrhol, aby odvolací súd odvolanie matky zamietol.

11. Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací (§ 34 CSP v spojení s ust. § 2 ods. 1 CMP, § 3 ods. 5 písm.

a) CMP), na základe odvolania podaného v zákonnej odvolacej lehote osobou oprávnenou, a to otcom
a matkou maloletých detí, prejednal vec postupom bez nariadenia pojednávania podľa ust. § 385 ods. 1
CSP a contrario , keď nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nevyžadoval si to ani
dôležitý verejný záujem a za aplikácie ust. § 65, § 66 CMP rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom
výroku I., II., III., VI., VII., VIII.potvrdil ako vecne správne rozhodnutie podľa ust. § 387 ods. 1,

2 CSP. Výrok IV., V. o vyživovacej povinnosti otca k maloletým deťom a súvisiaci výrok X. o trovách
prvoinštančného konania procesným postupom podľa ust. § 389 ods. 1 písm. b), c) v spojení s § 391
ods. 1 CSP zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Rozhodnutie
bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0

12. Vo výrokoch, ktoré boli potvrdené zo strany odvolacieho súdu, tento dospel k záveru, že súd prvej
inštancie dostatočne zistil skutočný stav, posúdil podľa správnych ustanovení Zákona o rodine, správne
a zákonne rozhodol o rozvode účastníkov konania, o zverení maloletých detí do osobnej starostlivosti
matky a o úprave styku otca s maloletými deťmi v rámci bežného styku a v rámci styku počas prázdnin
a sviatkov, v odôvodnení sa vysporiadal s podstatnými okolnosťami prejednávaného prípadu a s jeho

závermi a v tejto časti odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil, poukazuje na ne cez úpravu v § 387
ods. 1, 2 CSP tak, ako sú uvedené v písomnom vyhotovení rozsudku súdu prvej inštancie.

13. Na zdôraznenie vecnej správnosti záverov súdu prvej inštancie, čo sa týka týchto potvrdených
výrokov rozsudku súdu prvej inštancie, odvolací súd považuje za podstatné sa vyjadriť osobitne len

k niektorým odvolacím dôvodom manžela/otca, matky, v ostatnom poukazuje tak, ako už bolo vyššie
uvedené, na dostatočné odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie (§ 387 ods. 2 CSP). Z dôvodu,
že predmetom konania pred odvolacím súdom boli aj výroky II. až IX. rozsudku súdu prvej inštancie
týkajúce sa úpravy rodičovských práv a povinností k maloletým deťom na čas po rozvode, odvolací súdúčastníkov konania označoval prioritne termínmi „otec“ a „matka“; a nie aj termínmi „manželka“, resp.
„druhý manžel“.

14. Odvolací súd vyhodnotil odvolanie manžela voči výroku I. rozsudku, ktorým súd prvej inštancie
manželstvo účastníkov konania rozviedol, ako nedôvodné, keď neobstoja ani tvrdenia uvedené v
odvolaní.

15. Pokiaľ manžel v odvolaní považoval za nesprávny a nedostatočne dôkazne podložený záver

súdu prvej inštancie o existencii trvalého rozvratu vzťahov medzi účastníkmi konania, odvolací súd
zdôrazňuje, že otázka trvalého rozvratu manželstva odôvodňujúca rozhodnutie o rozvode manželstva
musí byť posudzovaná v každom jednotlivom prípade individuálne. Podstatné je, či
trvalý rozvrat manželských vzťahov nastal alebo nie. Z vyššie uvedeného vyplýva, že
manželstvo účastníkov konania ku dňu vyhlásenia rozsudku súdu prvej inštancie neplní žiadnu
zo svojich spoločenských funkcií, vykonané dokazovanie pred súdom prvej inštancie potvrdilo už

len formálny charakter manželského zväzku. Tieto objektívne preukázané skutočnosti sú de facto
potvrdené aj samotným manželom, ktoré žiadnym relevantným spôsobom nespochybnil ani v priebehu
prvostupňového konania a ani v odvolaní. Inak povedané, manžel počas celého konania a ani v
odvolacom konaní nepredložil jediný relevantný dôkaz, ktorý by aspoň nepriamo preukazoval opak,
teda, že s manželkou žije v spoločnej domácnosti, že vedú spoločné hospodárenie, spolu intímne žijú

a spoločne zabezpečujú starostlivosť o maloleté deti.
Odvolací súd v zhode so závermi súdu prvej inštancie zastáva názor, že nie je na mieste niekoho nútiť
zotrvať v nefunkčnom manželstve proti jeho vôli. Dobrovoľnosť a slobodné rozhodnutie oboch manželov
akopredpokladpreďalšietrvaniemanželstvazobsahuodvolaniaapredovšetkýmzvyjadreniamanželky
nemal preukázané ani odvolací súd. Jednoznačný a rozhodný postoj manželky, ktorá v manželstve

zotrvať nemieni, je potom znakom trvalého rozvratu manželstva ako dôvodu pre jeho rozvod. Nič na
tom nemení ani nesúhlas manžela s rozvodom manželstva, jeho trvajúci citový vzťah k manželke, ani
jeho predstava o možnosti záchrany manželstva. Ak jeden z manželov presvedčivo deklaruje nezáujem
zotrvať v manželstve, nemožno ho (a to ani súdnym rozhodnutím) nútiť, aby v manželstve zotrval. Súd
prvej inštancie poukázal v napadnutom rozhodnutí na stanovisko manžela (v priebehu konania s ním

súhlasil) k rozvodu manželstva a z takto zistených skutkových okolností konštatoval trvalú rozvrátenosť
manželstva a vážne narušenie vzťahov. Ak na základe uvedeného súd prvej inštancie uzavrel, že
manželstvo účastníkov ku dňu vyhlásenia rozsudku súdu prvej inštancie neplní žiadnu zo svojich
spoločenských funkcií, vykonané dokazovanie pred súdom prvej inštancie potvrdilo už len formálny
charakter manželského zväzku. Odvolanie manžela do výroku I. rozsudku, ktorým súd prvej inštancie

manželstvo účastníkov konania rozviedol, odvolací súd vyhodnotil ako nedôvodné.

16. Otec sa podaným odvolaním domáhal zrušenia rozsudku súdu prvej inštancie a vrátenia veci
súdu prvej inštancie na ďalšie rozhodnutie v celom rozsahu, to znamená, že okrem výroku I. napadol
aj všetky zostávajúce výroky rozsudku. Odvolací súd po preskúmaní rozsudku súdu prvej inštancie

v častiach týkajúcich sa zverenia maloletých detí, úpravy styku maloletých detí s otcom na čas
po rozvode, zodpovedajúcich výrokom II., III., VI., VII., VIII., IX. tohto rozhodnutia súdu i konania,
ktoré mu predchádzalo, dospel k záveru, že súd prvej inštancie zistil skutočný stav v dostatočnom
rozsahu, na základe toho dospel k správnym skutkovým zisteniam a tieto aj správne právne posúdil,
z odôvodnenia rozhodnutia k týmto výrokom vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri

hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Súd prvej inštancie neporušil
právo účastníkov na spravodlivý proces, pretože v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna
relevantná skutočnosť alebo okolnosť. Naopak, súd prvej inštancie ich náležitým spôsobom posúdil
súhrnne v celom rozsahu a aj ich náležite vyhodnotil (rešpektujúc zásady formálnej logiky). Súd prvej
inštancie vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení napadnutého rozsudku je koherentný, jeho

rozhodnutie je konzistentné. Rozsudok súdu v tejto časti je presvedčivý, premisy zvolené v rozsudku,
rovnako ako aj závery, ku ktorým dospel, sú racionálne a aj spravodlivé. Odvolací súd konštatuje, že
odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku je dostatočne vyčerpávajúce a zodpovedá kritériám
uvedeným v § 220 ods. 2 CSP. Odvolací súd nezistil v tejto veci dôvod, pre ktorý by nemal súhlasiť
s podstatou argumentácie použitej súdom prvej inštancie na podporu ním zvoleného postupu. Práve pre

správnosť a objektívnu argumentačnú presvedčivosť takto súdom prvej inštancie predostretých dôvodov
by tak zásadne postačovalo v danej výrokovej časti rozhodnutia len konštatovanie správnosti dôvodov
súdu prvej inštancie odvolacím súdom odvolaním sa na ne (§ 387 ods. 2 CSP).17. Len na zdôraznenie vecnej správnosti záverov súdu prvej inštancie, odvolací súd považuje za
podstatné sa vyjadriť osobitne len k niektorým odvolacím dôvodom otca k výrokom, týkajúcim sa
zverenia maloletých detí do osobnej starostlivosti matky a úpravy styku otca s maloletými deťmi.

Námietky otca, že matka nemôže riadne zabezpečovať starostlivosť o maloleté deti kvôli jej práce,
a chce striedavú osobnú starostlivosť z dôvodu, aby ich „ mal pod kontrolou“ a výchovu by mali dostávať
rovnocenne od oboch rodičov, tieto nepovažoval odvolací súd za dôvodné.
Pri rozhodovaní, komu budú maloleté deti zverené do osobnej starostlivosti, súd prvej inštancie
vychádzal aj z názoru maloletých detí, ktoré vyjadrili vôľu, aby obsah rozhovoru ostal dôverný, preto

súd prvej inštancie obsah rozhovoru nesprístupnil rodičom. V konaní dokazovaním bolo zistené, že
starostlivosť matky je príkladná, čo bolo preukázané aj správami kolízneho opatrovníka, ošetrujúcou
lekárkou maloletých detí, správou zo školy, ktorú maloleté deti navštevujú (v ktorej bolo uvedené okrem
iného aj, že triedni učitelia a vyučujúci otca maloletých detí nepoznajú, nakoľko sa nikdy neinformoval
o ich výsledkoch v škole, nechodil na rodičovské združenia) a súd prvej inštancie správne rozhodol
v súlade so záujmom maloletých detí a zveril ich do osobnej starostlivosti matky a návrhu otca na

striedavú osobnú starostlivosť nevyhovel. Vychádzal zo základnej zásady týkajúcej sa rozhodovania vo
veciach maloletých detí, ktorou je sledovanie najlepšieho záujmu maloletého dieťaťa. Tento princíp je
zakotvený nielen v Čl. 24 ods. 2 Charty základných práv Európskej únie (v zmysle ktorého pri všetkých
opatreniachprijatýchorgánmiverejnejmocialebosúkromnýmiinštitúciami,ktorésatýkajúdetí,samusia
v prvom rade brať do úvahy najlepšie záujmy dieťaťa), ale vyplýva tiež z Čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach

dieťaťa(podľaktoréhozáujemdieťaťamusíbyťprvoradýmhľadiskompriakejkoľvekčinnostitýkajúcejsa
detí, nech už uskutočňovanej verejnými alebo súkromnými zariadeniami sociálnej starostlivosti, súdmi,
správnymi alebo zákonodarnými orgánmi). Aj podľa Čl. 5 Zákona o rodine, záujem maloletého dieťaťa
je prvoradým hľadiskom pri rozhodovaní vo všetkých veciach, ktoré sa ho týkajú.
Pri určovaní a posudzovaní záujmu maloletého dieťaťa sa zohľadňuje najmä a) úroveň starostlivosti

o dieťa, b) bezpečie dieťaťa, ako aj bezpečie a stabilita prostredia, v ktorom sa dieťa zdržiava, c)
ochrana dôstojnosti, ako aj duševného, telesného a citového vývinu dieťaťa, d) okolnosti, ktoré súvisia
so zdravotným stavom dieťaťa alebo so zdravotným postihnutím dieťaťa, e) ohrozenie vývinu dieťaťa
zásahmi do jeho dôstojnosti a ohrozenie vývinu dieťaťa zásahmi do duševnej, telesnej a citovej integrity
osoby, ktorá je dieťaťu blízkou osobou, f) podmienky na zachovanie identity dieťaťa a na rozvoj

schopností a vlôh dieťaťa, g) názor dieťaťa a jeho možné vystavenie konfliktu lojality a následnému
pocitu viny, h) podmienky na vytváranie a rozvoj vzťahových väzieb s obidvomi rodičmi, súrodencami a
s inými blízkymi osobami, i) využitie možných prostriedkov na zachovanie rodinného prostredia dieťaťa,
ak sa zvažuje zásah do rodičovských práv a povinností.
Starostlivosť o maloleté dieťa je jednou z vecí, ktoré sa ho bytostne týkajú. Ak sa rodičia nedokážu

dohodnúť, súd určí, či sa maloleté dieťa zveruje do osobnej starostlivosti niektorého z rodičov alebo do
striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov. Je nepochybné, že otec v danom prípade má záujem
o striedavú osobnú starostlivosť o maloleté deti a je pravdou, že záujem rodičov o striedavú osobnú
starostlivosť je predpokladom na to, aby sa vôbec o takejto forme uvažovalo. Z hľadiska splnenia
materiálnych podmienok na rozhodnutie o takejto forme starostlivosti je ale záujem rodiča, nech je

akokoľvek úprimný, druhoradý. Rozhodujúcou otázkou, ktorú musí súd skúmať, je záujem maloletých
detí. Ak striedavá osobná starostlivosť nie je v ich záujme, nemožno ju upraviť. To, či je striedavá osobná
starostlivosť v záujme maloletého dieťaťa, má právomoc posúdiť len súd, pretože ide o otázku právnu,
nie skutkovú.
V tomto smere odvolací súd odkazuje na odsek 36. odôvodnenia rozsudku, v ktorom súd prvej inštancie

náležite odôvodnil, prečo návrh otca na zverenie maloletých detí do striedavej osobnej starostlivosti
zamietol, odvolací súd sa s týmto odôvodnením v celom rozsahu stotožňuje a naň odkazuje.

18.Pokiaľideovýroky,ktorýmibolupravenýstykotcasmaloletými(odvolanímnapadnuté),odvolacísúd
zdôrazňuje, že hmotnoprávny predpis, vzťahujúci sa na posudzovaný prípad, predpokladá ingerenciu

a opatrenie súdu pre prípad, že sa rodičia na styku nedohodnú. Takéto rozhodnutie má byť výsledkom
komplexného posúdenia všetkých okolností prípadu v záujme dosiahnutia optimálneho styku pri
rešpektovaní najlepšieho záujmu dieťaťa. Každé rozhodnutie o styku je hľadaním spravodlivého
riešenia, a preto ust. § 25 Zákona o rodine je nutné interpretovať tak, že rozhodovanie o styku
zahŕňa všetky do úvahy prichádzajúce možnosti v záujme dosiahnutia najoptimálnejšieho riešenia

zohľadňujúceho špecifické okolnosti danej veci (primerane nález Ústavného súdu SR sp.zn. III. ÚS
273/20).
Rodič, ktorému dieťa nebolo zverené do starostlivosti (v prejednávanej veci otec maloletých detí), má
taktiež právo v primeranom rozsahu podieľať sa na výchove dieťaťa/detí, v starostlivosti o ne i nabudovaní citových a rodinných väzieb. Je a stále zostáva rodičom so všetkými právami a povinnosťami
z tohto vzťahu vyplývajúcimi. Realizuje sa to prostredníctvom styku tohto rodiča s dieťaťom/deťmi, je
pritom potrebné mať na zreteli, že akákoľvek deformácia vzťahu rodič a dieťa v dôsledku odcudzenia, sa

neskôr len ťažko napráva. Zákon uprednostňuje dohodu rodičov o styku s maloletým dieťaťom a iba ak
sa rodičia nedohodnú, upraví styk autoritatívne súd. Pri rozhodovaní o rozsahu styku je dôležité zvážiť
okolnosti tak na strane maloletého dieťaťa ako jeho vek, zdravotný stav, vzťah k rodičovi, ktorý ho
nemá v starostlivosti, doterajší spôsob a rozsah styku, denný režim, ako aj okolnosti na strane rodičov,
ich vzájomný vzťah, ich časové a ekonomické možnosti, rodinné pomery, vzdialenosť medzi bydliskom

dieťaťa a rodiča, časová odlúčenosť, citová naviazanosť. Vykonaným dokazovaním dospel súd prvej
inštancie k správnemu záveru vyjadrenému v odseku 41. odôvodnenia napadnutého rozsudku, ktorý
v plnom rozsahu zdieľa aj odvolací súd, nebol zistený nijaký objektívny dôvod, pre ktorý by mohla
byť realizácia styku otca s maloletými deťmi nedostatočná. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie
v rozsahu potrebnom na rozhodnutie o úprave styku otca s maloletými deťmi, vykonané dôkazy správne
vyhodnotil, dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec aj správne právne posúdil. Odvolací súd

nenašiel dôvod na odklon od právnych záverov súdu prvej inštancie.

19. Odvolateľ – otec maloletých detí v podanom odvolaní neuviedol žiadne relevantné skutočnosti, ktoré
by mohli viesť k zrušeniu, resp. k zmene rozhodnutia v napadnutej časti, preto odvolací súd rozsudok
súdu prvej inštancie vo výrokoch I., II., III., VI., VII., VIII., IX. potvrdil ako vecne správny podľa § 387

ods. 1, 2 CSP.

20. Otec, ako aj matka, sa podaním odvolaní domáhali zrušenia, prípadne zmeny aj do výroku IV.
napadnutého rozsudku, ktorým súd upravil vyživovaciu povinnosť otca vo vzťahu k maloletému D.
výživným vo výške 350 € mesačne a do výroku V., kde otec bol povinný prispievať na výživu maloletej

D. výživným vo výške 290 € mesačne, a to počnúc u obidvoch dňom právoplatnosti výroku o rozvode
manželstva.

21. Vo vzťahu k predmetnej veci odvolací súd vo všeobecnosti považuje za potrebné uviesť, že platná
právna úprava vyživovacej povinnosti rodičov k deťom (§ 62 ods. 1 Zákonaorodine) je založená na

rovnakom postavení muža (otca) a ženy (matky). Obaja rodičia tak majú povinnosť prispievať na výživu
svojich detí podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov (§ 62 ods. 2 veta prvá Zákona
o rodine). Schopnosti predstavujú subjektívne kritérium určovania rozsahu vyživovacej povinnosti a
rozumejú sa nimi vlastnosti dané telesnými a duševnými schopnosťami konkrétnej osoby rodiča,
zdravotným stavom, vlohami, nadaním, nadobudnutými vedomosťami a získanými skúsenosťami. Z

hľadiska vyživovacej povinnosti je podstatné, ako sa prejavia v reálnych schopnostiach dosahovania
príjmu. Subjektívne schopnosti sa však môžu realizovať len v rámci objektívne daných možností,
ktoré determinuje reálna situácia na trhu práce, miera nezamestnanosti v regióne, v príslušnom
odbore, vekovej kategórii, dosahované zárobky v danom povolaní (k tomu rozsudok Najvyššieho
súdu ČSR spis. zn. 1Cz 27/1968 zo dňa 30.09.1968 uverejnené v Zbierke súdnych rozhodnutí a

stanovísk pod č. R 5/1969). Majetkové pomery rodiča umožňujú komplexne posúdiť celkovú situáciu,
životnú úroveň rodiča pre potreby výživného, keďže príjmové pomery samy osebe neposkytujú
úplný obraz o situácii povinného rodiča. Rodič totiž nemusí mať žiadny preukázateľný príjem,
disponuje však značnými majetkovými podstatami. Za takýchto okolností súd určí výživné a
je vecou povinného rodiča, aby ich speňažením z výťažku alebo inak zabezpečil výživné (inak

je to pri bežnom rozsahu majetkových pomerov rodiča). Majetkové pomery charakterizuje vlastníctvo
nehnuteľností (pozemky, domy, byty, rekreačné chaty, ich počet, reálna potreba a možnosť
využitia povinným vrátane získavania výnosov z nich, prípadne dôvod ich nevyužívania na
výnosy), cenných papierov, obchodných podielov, vkladov v bankách, iných hnuteľných vecí (motorové
vozidlá, luxusné športové vybavenie, zbierky, cennosti, elektronika), ako aj celkový životný

štandard (dovolenky, životné náklady). Nejde o zásah do vlastníckeho práva povinného rodiča, ktorý
môže vlastniť neobmedzené majetkové podstaty, ale len o posúdenie jeho majetkových pomerov vo
vzťahu k plneniu prioritnej vyživovacej povinnosti. Na schopnosti, možnosti a majetkové pomery rodiča
je potrebné prihliadnuť aj vtedy, ak sa rodič vzdá bez dôležitého dôvodu výhodnejšieho zamestnania,
zárobku, majetkového prospechu; rovnako je potrebné prihliadať aj na neprimerané majetkové riziká,

ktoré rodič na seba berie. Obligatórnym zákonným hľadiskom je tiež osobný výkon starostlivosti o dieťa
(§ 62 ods. 4 Zákona o rodine). Uvedené konanie sa chápe ako určitá hodnota, ktorá sa
pri určovaní výživného nemôže nebrať do úvahy. Hoci zákon používa termín „prihliada sa“, osobnú
starostlivosť nepochybne kladie na roveň finančnému zabezpečeniu výživy. Miera, v akej treba prihliadaťna osobnú starostlivosť o dieťa v rámci plnenia vyživovacej povinnosti, sa mení podľa veku dieťaťa,
resp. jeho zdravotného stavu. Najvýznamnejší podiel bude predstavovať pri deťoch najnižšieho veku,
kde je osobná starostlivosť najnáročnejšia. V tomto období, podľa okolností konkrétneho prípadu, môže

osobná starostlivosť úplne vyvážiť peňažné plnenie vyživovacej povinnosti zo strany druhého rodiča. S
vývojom dieťaťa sa mení skladba starostlivosti o dieťa (pribúda školská dochádzka, záujmy, voľný čas
dieťaťa), na druhej strane sa dieťa stáva samostatnejšie, čo je dôvodom, pre ktorý podiel osobného
výkonu starostlivosti na vyživovacej povinnosti klesá.

22. Výživné má prednosť pred inými výdavkami rodičov (§ 62 ods. 5 veta prvá Zákona o
rodine). Toto pravidlo však nemožno vykladať absolútne, teda tak, že výživné by malo mať
prednosť pred akýmikoľvek výdavkami rodiča, čo je vyjadrené v druhej vete § 62 ods. 5
veta druhá Zákona o rodine, v zmysle ktorého pri skúmaní schopností, možností a majetkových
pomerov povinného rodiča súd neberie do úvahy výdavky povinného rodiča, ktoré nie je nevyhnutné
vynaložiť. Takýmito výdavkami môžu byť záväzky z prevzatých úverov a pôžičiek, ktoré neboli použité

rodičomkuspokojovaniujehoprimeranýchživotnýchpotrieb, ktoré by súčasne zodpovedali aj životnej
úrovni dieťaťa. Preto napr. výdavky rodiča spojené so zabezpečovaním primeranej úrovne jeho
bývania (splátky hypotekárneho úveru) nie sú výdavkami, ktoré by nebolo potrebné vziať do úvahy pri
posudzovaní schopností, možností a majetkových pomerov rodiča. Všeobecne teda platí, že výživné by
nemalo byť určené tak, aby viedlo k existenčným problémom povinného rodiča a jeho snahe z tohto

dôvodu sa vyhnúť plneniu tejto povinnosti.

23. Na strane druhej, rozsah vyživovacej povinnosti rodiča je limitovaný odôvodnenými potrebami
dieťaťa (§ 75 ods. 1 Zákona o rodine), pričom dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni
rodičov (§ 62 ods. 2 veta druhá Zákona o rodine). Odôvodnené potreby dieťaťa sú rôzne podľa

okolností konkrétneho prípadu, sú závislé predovšetkým od veku a zdravotného stavu dieťaťa,
jeho fyzickej a duševnej vyspelosti, spôsobu a obsahu jeho prípravy na budúce povolanie a
celkové uplatnenie v spoločenskom živote, výšky eventuálnych vlastných príjmov a pod.. Avšak
odôvodnené potreby dieťaťa neurčujú len tieto okolnosti, sú bezprostredne ovplyvňované i schopnosťou
amožnosťourodičov.Aksúreálnemožnostiaschopnostirodičov veľmi obmedzené, sú odôvodnenými

len bežné potreby dieťaťa, ktoré nepresahujú obvyklú základnú mieru všetkých nevyhnutných
potrieb, nutných pre život kultúrneho človeka. Ak sú reálne možnosti a schopnosti rodičov veľmi
široké, sú odôvodnenými tiež ďalšie potreby dieťaťa, ktoré nie sú nevyhnutné, ale - práve
so zreteľom, napr. k veku a zdravotnému stavu dieťaťa, jeho fyzickej a duševnej vyspelosti,
spôsobu a obsahu jeho prípravy na budúce povolanie a celkové uplatnenie v spoločenskom živote

- prospešné všestrannému vývoju dieťaťa vo vyspelej spoločnosti. Ak to majetkové pomery povinného
rodiča dovoľujú, za odôvodnené potreby dieťaťa možno považovať tiež aj tvorbu úspor (§ 63
ods. 3 Zákona o rodine). Toto poňatie odôvodnených potrieb je v súlade so zásadou úmernosti životnej
úrovne dieťaťa životnej úrovni rodičov, v intenciách tejto zásady sú odôvodnené potreby dieťaťa (a tiež
rozsah vyživovacích povinnosti rodičov k dieťaťu) okrem toho aj odrazom rôznej životnej úrovne

rodičov, danej spravidla spoločenskou dôležitosťou ich práce. Je určite spravodlivé, ak - vzhľadom
k tomuto poňatiu odôvodnených potrieb rozhodnutie súdu o rozsahu vyživovacej povinnosti rodiča
k dieťaťu vyjadrí zásadu úmernosti životnej úrovne dieťaťa životnej úrovni rodičov (k tomu rozsudok
Najvyššieho súdu ČSR spis. zn. 5Cz 112/1965 zo dňa 03.12.1965 uverejnené v Zbierke súdnych
rozhodnutí a stanovísk pod č. R 14/1966).

24. Odvolací súd poukazuje na ust. § 66 CMP, podľa ktorého nie je odvolacími dôvodmi viazaný. To
znamená, že právna úprava odvolacieho konania v mimosporových konaniach neobmedzuje odvolací
súd na preskúmania odvolania len z dôvodov, ktoré uviedol účastník v konaní, ale ak odvolací súd zistí,
že je daný ďalší účastníkom neuplatnený odvolací dôvod, môže preskúmať vec aj z tohto pohľadu.

Odvolací súd teda môže preskúmať rozhodnutie z pohľadu všetkých prípustných odvolacích dôvodov,
aj osobitného odvolacieho dôvodu v § 62 ods. 1 CMP vzťahujúci sa na civilné mimosporové konanie
súvisiaci s vyšetrovacím princípom, a to záujmom zistiť skutočný stav veci (§ 35 CMP), t. j. k skutkovému
základu (podkladu) rozhodnutia, ktoré je mierou čo najbližšieho priblíženia sa hmotnoprávnemu rozsahu
práv, povinností a právom chránených záujmov.

25. V civilnom mimosporovom konaní je povinnosťou konajúceho súdu zistiť skutočný stav veci, čo
vyplýva z § 35 CMP. Súd je v tomto konaní povinný vykonať aj iné dôkazy ako navrhli účastníci, ak je to
potrebné na zistenie skutočného stavu veci, ak to ustanovuje § 36 CMP.26. Odvolací súd poukazuje na to, že právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo
účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý

proces. Právo na spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav
a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery
nie sú svojvoľné, neudržateľné, alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel
a podstatu práva na spravodlivý proces. Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť
totožné s očakávaniami a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať

parametre zákonného rozhodnutia (§ 220 ods. 2 CSP), pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď na
podstatné otázky a námietky. Účelom odôvodnenia rozhodnutia je vysvetliť postup súdu a dôvody jeho
rozhodnutia,zároveňodôvodnenierozhodnutiasúduprvejinštanciemusíbyťajdostatočnýmpodkladom
pre uskutočnenie prieskumu v odvolacom konaní.

27. Po preskúmaní odvolaním napadnutých výrokov IV., V. rozsudku súdu prvej inštancie dospel

odvolací súd k záveru, že súd prvej inštancie sa vyššie uvedenými kritériami dôsledne neriadil, pretože
odôvodnenie rozsudku viažuce sa k vyživovacej povinnosti otca náležitosti riadneho odôvodnenia
nespĺňa.
Pokiaľ sa týka záveru súdu prvej inštancie o vyživovacej povinnosti otca, podľa odvolacieho súdu, súd
prvej inštancie nekonal v súlade so zásadou (princípom) zakotvenou v § 35 a vyjadreným

aj v § 36 CMP, t.j. vyšetrovacou zásadou, na základe ktorej je povinný zistiť skutočnú (objektívnu)
pravdu a v tomto smere nie je viazaný len dôkaznou aktivitou zúčastnených strán. Prvoinštančný súd
sa síce snažil zisťovať skutočný stav veci, no napriek tomu k tomu nedošlo. Aj keď odôvodnenie
rozsudku viažuce sa k napadnutej výrokovej časti obsahovalo správne normy a ich výklad, nie je zrejmé,
na akých okolnostiach založil určenú výšku vyživovacej povinnosti otca. Ani v odôvodnení rozsudku

sa nevysporiadal so zisteniami týkajúcimi sa osobných pomerov otca, jeho príjmovými možnosťami,
zohľadniac ich aj v kontexte matkiných osobných, majetkových a príjmových pomerov vo vzťahu
k výdavkom maloletých detí. V súvislosti s takto zisteným skutkovým stavom a nevysporiadaním sa
s osobnými, majetkovými a príjmovými pomermi otca maloletých detí, podľa ktorých súd v súlade s §
62 Zákona o rodine určuje výživné, sa nejedná o dostatočné zistenia a vysporiadania sa s podstatnými

skutkovými okolnosťami a pri jeho absencii je porušením práva na spravodlivý proces, nakoľko
zbavuje účastníka konania možnosti poznať, na základe čoho súd rozhodoval pri určovaní vyživovacej
povinnosti.
Odvolacie námietky otca vo vzťahu k výrokom IV., V. napadnutého rozsudku, týkajúceho sa určenia
vyživovacej povinnosti otca k maloletým deťom, odvolací súd považoval za čiastočne dôvodné.

V odsekoch 17., 18., 19., 20., 21. odôvodnenia rozsudku sa súd prvej inštancie obmedzil len na
rekapituláciu príjmov, majetkových pomerov rodičov maloletých detí. V odseku 40. odôvodnenia len
konštatoval, aký otec nadobudol obnos peňazí, aký majetok vlastní spoločnosť, v ktorej je otec
maloletých detí jediným konateľom, že otec deklaroval oficiálny príjem 300 eur, vo všeobecnosti
poukázal na jeho celkovú životnú úroveň, jeho vlastníctva k hnuteľným a nehnuteľným veciam, avšak

neurčil konkrétnu sumu, z ktorej vychádzal pri určovaní výšky vyživovacej povinnosti vo vzťahu
k maloletým deťom a iba stroho skonštatoval, že pri určení výšky výživného prihliadol na celkové pomery
povinného rodiča – otca, s tým, že rodič – podnikateľ je povinný súdu preukázať svoje finančné príjmy
a pri ich dostatočnom nepreukázaní súd prihliada na celkové majetkové pomery, resp. potencionalitu
príjmu. Zároveň z odôvodnenia rozsudku nevyplýva, ani aké výdavky rodičov maloletých detí považoval

za opodstatnené, ktoré za sporné, na ktoré neprihliadal, či majú rodičia aj ďalšiu vyživovaciu povinnosť
vo vzťahu k už plnoletej dcére, ak áno v akej výške. Správne súd prvej inštancie vyhodnotil a odôvodnil
výdavky maloletých detí v odseku 39. odôvodnenia napadnutého rozsudku. V súhrne však odvolací
súd poukazuje na nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie v časti určenia
vyživovacej povinnosti zo strany otca k maloletým deťom na čas po rozvode. Vzhľadom na veľmi

strohé a nepresvedčivé odôvodnenie v časti týkajúcej sa určenia vyživovacej povinnosti, je táto časť
rozhodnutia nepreskúmateľná.

28. Aj matka odvolaním napadla výroky IV. a V. rozsudku, týkajúce sa určenia vyživovacej povinnosti. Čo
sa týka výšky vyživovacej povinnosti, v rámci námietok túto nespochybňovala, navrhovala len priznať

výživné na maloletého D. a maloletú D. počnúc dňom podania návrhu na rozvod manželstva a nie
počnúc dňom právoplatnosti výroku o rozvode manželstva tak, ako to bolo uvedené v rozsudku súdu
prvej inštancie. Odvolací súd námietky matky uvedené v odvolaní považuje za nedôvodné. Poukazuje
na ust. § 100 CMP podľa ktorého s konaním o rozvod manželstva je spojené konanie o úpravu pomerovmanželov k ich maloletým deťom na čas po rozvode. Úprava vyživovacej povinnosti rodičov na čas po
rozvode tvorí vždy predmet konania, úprava pomerov maloletých detí rozvádzajúcich sa rodičov, ktorá
je predmetom konania, sa vždy týka len obdobia po rozvode manželstva rodičov. Rozvodový súd nemá

teda právomoc v akomkoľvek rozhodnutí o úprave pomerov maloletých detí rodičov, ktorých manželstvo
sa rozpadlo, na dobu pred rozvodom, resp. do rozvodu. Nie je preto oprávnený vydať v tejto veci ani
neodkladné opatrenie. Ak treba upraviť pomery maloletých detí pre dobu pred rozvodom manželstva
rodičov, musí sa tak stať v konaní vo veciach starostlivosti súdu o maloleté, ktoré vedie súd k tomu
príslušný podľa § 112 a nasl. CMP. Súd prvej inštancie určil počiatok plnenia vyživovacej povinnosti otca

správne dňom právoplatnosti výroku o rozvode manželstva, keďže predmetom konania bolo konanie
o rozvod a úpravu pomerov manželov k ich maloletým deťom na čas po rozvode.

29. Vzhľadom na uvedené, odvolací súd v súlade s § 389 ods. 1 písm. b), c) CSP v spojení s § 2 ods. 1
CMP zrušil rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch IV., V. v spojení so závislým výrokom
X. o trovách prvoinštančného konania a vec mu podľa § 391 ods. 1 CSP vrátil na ďalšie konanie a nové

rozhodnutie. Za aplikácie ust. § 396 ods. 3 CSP v novom rozhodnutí súd prvej inštancie rozhodne
o trovách súdneho konania vrátane trov daného odvolacieho konania. V ďalšom konaní súd prvej
inštancie opätovne prešetrí príjmy, výdavky, majetkové pomery otca a matky maloletých detí, zohľadní
ich osobné pomery aj v spojení s novou skutočnosťou týkajúcou sa úpravy vyživovacej povinnosti otca
k plnoletej dcére. Vykoná riadne dokazovanie, z ktorého vyvodí príslušné závery, a teda rozhodne

ohľadne vyživovacej povinnosti otca k maloletým deťom. Súd prvej inštancie bude zisťované skutočnosti
posudzovať aj v kontexte námietok a argumentácie produkovanej otcom, matkou v ich podaniach v rámci
odvolacieho konania. Po objasnení osvedčených skutočností v potrebnom rozsahu súd prvej inštancie
opätovnevecsprávneposúdivzmyslevyššieuvedenéhoavovecinanovorozhodnestým,žejeviazaný
právnym názorom odvolacieho súdu (§ 391 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona; ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh

na súdny výkon rozhodnutia.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote 2
mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval
v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného

uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach
podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z

akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha
(dovolací návrh) (§ 428 CSP).