Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, January 29, 2026

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 5Co/4/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6121536110
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 01. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Stolárová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2026:6121536110.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Stolárovej a členiek

JUDr. Slávky Zborovjanovej a JUDr. Alžbety Beňákovej v spore žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom
C. D. XX, XXXX E., E. F., zast.: JUDr. Michal Treščák ml., advokát, so sídlom G. X, H. proti žalovanej: I.
I., nar. XX.XX.XXXX, bytom J. XXXX/XX, G., zast.: Marják, Ferenci & Partners s.r.o., so sídlom G. XX,
H., o zaplatenie 20.000 Eur s prísl., o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Trebišov zo
dňa 24. júla 2024 č. k. 13C/2/2022-440

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u j e rozsudok.

II. Návrh žalovanej na zrušenie zabezpečovacieho opatrenia z a m i e t a .

III. Žalobcovi proti žalovanej p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Trebišov (ďalej aj súd prvej inštancie alebo aj súd) napadnutým rozsudkom zaviazal
žalovanú k povinnosti zaplatiť žalobcovi 20.000 Eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku (I.), konanie
v prevyšujúcej časti čo do úrokov a úrokov z omeškania zastavil (II.), žalobcovi voči žalovanej priznal
nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % (III.) a štátu priznal voči žalovanej nárok na náhradu trov
konania v rozsahu 100 % (IV.). Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal zaplatenia peňažnej

sumy 20.000 Eur s príslušenstvom titulom pôžičky poskytnutej žalovanej na základe Zmluvy o pôžičke
zo dňa 6.11.2015, ktorú žalovaná v lehote splatnosti, t.j. do 6.11.2016 nevrátila.

2. O žalobe rozhodol prvým v poradí rozsudkom dňa 4.11.2022, keď žalovanú zaviazal k povinnosti
zaplatiť žalobcovi 20.000 Eur spolu s úrokom z omeškania a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol
a žalobcovi priznal proti žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, ktorý v dôsledku
odvolania podaného žalovanou bol zrušený uznesením Krajského súdu v Košiciach zo dňa 8.2.2024

(č.k. 5Co/26/2023-365), a to z dôvodu, že súd prvej inštancie sa pri určení rozhodného práva žiadnym
spôsobom nevysporiadal a neskúmal, či v predmetnom zmluvnom vzťahu neexistuje zjavne užšia väzba
s inou krajinou (Slovenskou republikou) než s krajinou určenia podľa článku 4 ods. 2 Nariadenia Rím
I. (Maďarská republika), v ktorej súvislosti uložil súdu prvej inštancie opätovne určiť rozhodné právo,
podľa ktorého bude rozhodovať vo veci.

3. Nakoľko žalobca v predmetnom zmluvnom vzťahu vystupuje ako občan Maďarskej republiky

a žalovaná ako občianka Slovenskej republiky, keď strany sporu založili svoj zmluvný vzťah bez toho,
aby sa dohodli na určení právneho poriadku, podľa ktorého budú riešiť v budúcnosti vzniknuté spory, súd
na vyriešenie tejto otázky aplikoval príslušné ustanovenia Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady
(č. 593/2008) (ďalej aj Nariadenie Rím I.) Po citovaní znenia čl. 4 ods. 1 až 3 Nariadenia Rím I. zhodnotil,že článok 4 ods. 3 Nariadenia Rím I. upravuje tzv. únikovú klauzulu, ktorá stanovuje podmienky, za
ktorých je možné nahradiť rozhodný právny poriadok určený kolíznymi normami odseku 1 a 2 právnym
poriadkom krajiny, s ktorým má Zmluva zjavne užšiu väzbu. Slovné znenie únikovej klauzuly článku 4

ods. 3 Nariadenia Rím I. je značne podobné článku 4 ods. 5 Rímskeho dohovoru, ktorý stanovoval, že
„domnienky ods. 2, 3, 4 sa neuplatnia, ak z celkových okolností vyplýva, že Zmluva má užšiu väzbu
s iným štátom“. Je rozdiel medzi citovanými ustanoveniami, ale najzreteľnejší rozdiel je v požiadavke
Nariadenia, ktorý súd aplikoval v tejto veci v tom, aby Zmluva mala zjavne užšiu väzbu s inou krajinou.
Dohovor neobsahuje takúto osobitnú požiadavku zjavnosti užšej väzby Zmluvy s inou krajinou. Pridaním

slovíčka „zjavne“ Nariadenie explicitne ustanovuje zásadu, že nie je možné zmeniť určený právny
poriadok len z toho dôvodu, že existuje iný právny poriadok, ktorý má so Zmluvou užšiu väzbu. Únikovú
klauzulubudetedamožnépoužiťlenzapodmienky,žepoužitieinéhoprávnehoporiadkubudepodstatne
vhodnejšie. Úniková klauzula má byť použitá výnimočne, čo je zdôvodnené aj v sprísnení okolností,
ktoré sú podmienkou jej použitia. Kým v Nariadení je požiadavka užšej väzby vo všetkých okolnostiach
prípadu, pri Dohovore stačí, ak užšia väzba z okolnosti „zrejmá“ prípadu len „vyplýva“. Z toho teda

vyplýva, že pri použití článku 4 ods. 3 Nariadenia je treba postupovať s veľkou opatrnosťou. Okrem
toho je potrebné skúmať aj ďalšiu požiadavku Nariadenia, t.j., že použitie iného právneho poriadku bude
podstatne vhodnejšie. Je potrebné uviesť aj to, že aplikácia únikovej klauzuly je na mieste hlavne a
predovšetkým v obchodných sporoch alebo v spotrebiteľských vzťahoch. V danom prípade ide o pôžičku
medzi fyzickými osobami, teda zmluvný vzťah, ktorý je predmetom konania nemá ani obchodnoprávny

ani spotrebiteľský charakter. Strany sporu v ňom vystupujú ako fyzické osoby, preto úniková klauzula na
tento zmluvný typ sa aplikovať nebude. Riadiac sa všetkými vyššie uvedenými kritériami konštatoval, že
v prípade Zmluvy o pôžičke zo dňa 6.11.2015 nezistil, že by táto Zmluva mala zjavne užšiu väzbu na inú
krajinu, teda na Slovenskú republiku, tak ako sa to v konaní snaží prezentovať žalovaná. Súd nezistil ani
dôvody, na základe ktorých by použitie slovenského práva bolo v danom prípade podstatne vhodnejšie

- okrem toho, že by nárok podľa slovenského právneho poriadku bol premlčaný, čo by však znamenalo
nie vhodnejšie ale výhodnejšie riešenie pre jednu stranu sporu, ktorá by v dôsledku toho bola v konaní
úspešná, lebo vzniesla námietku premlčania, preto iba toto kritérium pri určení rozhodného práva
nemôže byť smerodajné. Veriteľ je občanom Maďarskej republiky, dlžníčka je občiankou Slovenskej
republiky. Veriteľ neovláda jazyk slovenský, dlžníčka hovorí obidvoma jazykmi. Komunikácia medzi

stranami sporu prebiehala výlučne v jazyku maďarskom. Podobnú zmluvu má dlžníčka uzatvorenú aj s
iným veriteľom - maďarským štátnym občanom J. B., ktorá je predmetom iného konania na Okresnom
súdeTrebišovpodsp.zn.2C/43/2020,ktorýtakistoneovládajazykslovenský.Zmluvyvobochprípadoch
boli dojednané v jazyku maďarskom. Žalobca bol svedkom pri druhej pôžičke a J. B. svedčil v tomto
prípade. Obsahové náležitosti korešpondujú maďarskému právnemu poriadku (u dlžníka sa uvádza aj

menomatky).PodstatnénáležitostiZmluvybolidohodnutéústnevMaďarskejrepublike,hociužpísomné
zmluvy boli podpísané v Slovenskej republike. To však samo o sebe nezakladá zjavne užší vzťah k
právnemuporiadkuSlovenskejrepubliky.Obezmluvysúidentické,poskytnutézarovnakýchpodmienok,
a preto by bolo vhodnejšie, keby boli posudzované podľa rovnakého práva a za toto právo súd považuje
právoMaďarskejrepubliky.Nakoľkosúdnezistilskutočnostianidôvody,ktorébyodôvodňovaliexistenciu

zjavne užšej väzby s právnym poriadkom SR, ani žiadne dôvody na použitie slovenského práva, čo by
bolo podstatne vhodnejšie, dospel k záveru, že pri voľbe rozhodného práva je treba použiť článok 4
ods. 1 písm. b) Nariadenia Rím I., t.j. právny poriadok štátu obvyklého pobytu poskytovateľa služieb
(pôžičky). Tým je žalobca, teda právny poriadok Maďarskej republiky a podľa článku 4 ods. 2 Nariadenia
Rím I. riadiť sa právnym poriadkom štátu, v ktorom má v čase uzatvorenia Zmluvy svoj obvyklý pobyt tá

strana, ktorá má poskytnúť charakteristické plnenie - pôžičku, teda na tento zmluvný vzťah je potrebné
aplikovať maďarské právo, t.j. maďarský Občiansky zákonník tak, ako to bolo súdom konštatované už v
prvom rozhodnutí vydanom v tejto veci. Z týchto dôvodov súd únikovú klauzulu v danej veci neuplatnil.

4. Pretože žalovaná v konaní vzniesla námietku premlčania, súd túto posúdil v zmysle § 6.22 ods. 1

zákona č. V. z roku 2013 Občianskeho zákonníka Maďarskej republiky, podľa ktorého: ak tento zákon
neustanovuje inak, pohľadávky sa premlčujú po 5 rokoch. Zmluva o pôžičke bola uzatvorená dňa
6.11.2015, ktorá skutočnosť v konaní nebola sporná. Z obsahu zmluvy ďalej vyplýva, že peniaze na jej
základe boli poskytnuté s lehotou splatnosti 1 roka, t.j. dlžník mal dlh vrátiť najneskôr do 6.11.2016 a od
nasledujúceho dňa v prípade jeho omeškania začala plynúť 5 ročná premlčacia lehota na uplatnenie

nároku veriteľa na súde, teda od 7.11.2016 a táto by uplynula dňa 7.11.2021. Nakoľko žalobca žalobu
podal na upomínacom Okresnom súde v Banskej Bystrici dňa 5.11.2021, nárok bol uplatnený včas,
a preto nie je premlčaný.5. Žalovaná je občiankou Slovenskej republiky, na území ktorej má aj bydlisko, preto právomoc na
prerokovanie nároku, ktorý je predmetom sporu, má slovenský súd a konanie sa spravuje Civilným
sporovým poriadkom.

6. Vec právne posúdil podľa § 6.22 ods. 1, § 6.63, § 6.64 ods. 1, § 6.66, § 6.69 ods. 1 a 2, § 6.70 ods.
1, § 6.383 a § 6.388 zákona č. V. z roku 2008 o Občianskom zákonníku Maďarskej republiky platného
a účinného v čase uzavretia zmluvy, t.j. k 6.11.2015, keď po vykonaní dokazovania súd dospel k záveru,
žestranysporudňa6.11.2015platneuzatvoriliZmluvu,ktorávzniklaspoločnýmasúhlasnýmvyjadrením

vôle oboch zmluvných strán o tom, že žalobca ako veriteľ poskytuje žalovanej ako dlžníčke peňažnú
pôžičku vo výške 20.000 Eur bezúročne. Zmluvné strany v tomto zmluvnom vzťahu vystupovali ako
osoby fyzické, čo vyplýva zo znenia písomnej Zmluvy (č.l. 12) ale aj z ich vlastnoručných podpisov
nachádzajúcich sa na Zmluve bez pochýb vyplýva, že ani jedna zo zmluvných strán nekonala v mene
žiadneho iného právneho subjektu (či už fyzickej alebo právnickej osoby). Zmluvné strany sa dohodli
na podstatných náležitostiach tohto zmluvného vzťahu, čo bolo podmienkou platného vzniku zmluvy a

keďže takéto vyhlásenie obe zmluvné strany urobili písomne, takýmto právnym vyhlásením sú viazaní, a
tovsúlades§6.61ods.1maďarskéhoObčianskehozákonníka.Vkonanínebolosporné,žepeniazeboli
poskytnuté bezúročne, išlo teda o tzv. „priateľskú pôžičku“ v súlade s § 6.388 cit. zák., v zmysle ktorého
dlžník nie je povinný platiť úrok ani iné poplatky, ak sa na tom zmluvné strany výslovne dohodli alebo
to vyplýva z účelu zmluvy alebo okolností prípadu. Veriteľ potvrdil, že peniaze požičiaval bezúročne,

preto od dlžníčky okrem požičanej sumy 20.000 Eur nič iné nepožaduje. Vzhľadom k tomu, že návrh
na uzavretie Zmluvy a prijatie návrhu neboli učinené na jednom mieste, podľa § 6.61, ods. 2 cit. zák.
miestom uzavretia zmluvy je sídlo veriteľa, a to aj napriek tomu, že k podpísaniu zmluvy došlo v sídle
dlžníka, teda v G.. Táto okolnosť však nemala vplyv na platné uzavretie Zmluvy, pretože zmluvné strany
zhodne potvrdili, že aj napriek tomu, že v písomnom vyhotovení Zmluvy o pôžičke sa uvádza ako miesto

uzatvorenia zmluvného vzťahu E., v skutočnosti Zmluva bola podpísaná v mieste bydliska dlžníčky, za
ktorou veriteľ osobne vycestoval, lebo žalovaná z osobných dôvodov na dohodnuté miesto do E. prísť
nemohla.

7. Vykonané dokazovanie jednoznačne preukázalo tvrdenie žalobcu, že peniaze vo výške 20.000 Eur

žalovanej ako fyzickej osobe, v deň podpísania Zmluvy odovzdal. Žalovaná prevzatie peňazí popierala.
V tomto smere však bolo jej povinnosťou uniesť dôkazné bremeno a preukázať, že tomu tak nebolo.
Svoje tvrdenie však v konaní ničím nepreukázala. Súd preto konštatuje, že tvrdenie žalobcu o odovzdaní
peňazí ňou úspešne popreté nebolo. Svedecké výpovede J. B. a C. J. B. súd vyhodnotil ako podstatné,
dôveryhodné a spoľahlivé, a to aj napriek tomu, že svedkyňa je manželkou žalobcu a svedok B. poskytol

žalovanej rovnakú pôžičku, ktorú si voči nej uplatňuje v osobitnom konaní. Ide totiž o osoby, ktoré sa
osobne zúčastnili uzatvorenia Zmluvy a odovzdanie peňazí potvrdili lebo boli osobne prítomné, keď
k tomu došlo. Žalovaná bez logického argumentu písomnú Zmluvu vlastnoručne podpísala, hoci zo
znenia tejto zmluvy vyplýva, že v čase uzavretia zmluvy boli prítomné tieto osoby, ktoré ju podpísali
a zúčastnili sa ako svedok pri odovzdaní peňazí. Tvrdenie žalovanej, že zmluva bola uzatvorená bez

prítomnosti týchto svedkov nebolo v konaní preukázané. Žalovaná teda svoje tvrdenie ani v tomto smere
ničím nepreukázala, hoci dôkazné bremeno bolo na jej strane, ktoré však v konaní neuniesla. Pokiaľ so
znenímZmluvynesúhlasila,resp.malavýhradyvočitomu,ženiejevsúladesoskutočnosťou(svedkovia
tam neboli a pod.), nemala takúto Zmluvu podpísať. Podpísaním Zmluvy však jej obsah uznala a je
ňou plne viazaná. Súd nemal pochybnosti o pravdivosti svedeckých výpovedí, lebo existuje písomný

dôkaz preukazujúci tvrdenia žalobcu, (z obsahu ktorého vyplývajú skutočnosti svedkami uvádzané), a
to písomná Zmluva o pôžičke, ktorú žalovaná vlastnoručne podpísala. Tvrdenie žalovanej, že Zmluvu
podpísala a svojim vlastnoručným podpisom deklarovala prevzatie hotovosti 20.000 Eur, hoci tomu tak
v skutočnosti nebolo, súd vyhodnotil ako nelogické, cielené a tendenčné, ak v tomto smere v konaní
žiaden dôkaz preukazujúci jej tvrdenie nepredložila. Jej tvrdenie o tom, že k podpísaniu Zmluvy ( so

všetkými jej náležitosťami) bola donútená žalobcom a J. B., ktorí ju súrili, bola preto v časovej tiesni,
súd vyhodnotil ako účelové v snahe vyhnúť sa splneniu povinnosti vyplývajúcej zo Zmluvy. Dôkazom o
odovzdaní peňazí je samotná písomná Zmluva o pôžičke, ktorá odovzdanie peňazí dlžníkovi deklaruje.
Právne bezvýznamné bolo, na aký účel žalovaná peniaze použila, ale z vykonaného dokazovania
súčasne vyplynulo, že v deň uzavretia zmluvy a odovzdaní peňazí žalovanej, t.j. dňa 6.11.2015 bola ňou

suma 20.000 Eur vložená v D. B., pobočka G. K. podnikateľský účet obchodnej spoločnosti RAGNA
TRADE, s.r.o. G., v ktorej v tom čase vystupovala ako jediná konateľka a spoločníčka žalovaná,
teda iba ona mohla s peniazmi tejto obchodnej spoločnosti nakladať. Žalovaná tvrdenie o tom, že
peniaze vkladal žalobca, resp. p. B. v konaní nepreukázala a pokiaľ by tomu tak bolo, z potvrdeniapeňažného ústavu by táto skutočnosť priamo vyplývala. Banka ale deklarovala, že vklad vo výške
20.000 Eur dňa 6.11.2015 realizovala žalovaná a nikto iný. Taktiež žalovaná nepreukázala tvrdenie, že
peniaze do banky priniesol žalobca. Súčasne dôkazy v tomto smere neprodukovala. V konaní nebolo

sporné, že lehota splatnosti pôžičky bola dohodnutá do 6.11.2016, teda žalovaná bola povinná pôžičku v
jednoročnej lehote vrátiť. Žalovaná nepreukázala, že požičanú sumu žalobcovi vrátila, resp. dlh čo i len
z časti splatila. Ňou predložené listinné dôkazy preukazovali vyplácanie finančných hotovostí žalobcovi
z dôvodu, ktorý na potvrdeniach absentoval. Žalovaná predložila listinné dôkazy, z ktorých vyplynulo,
že dňa 7.7.2016 obchodná spoločnosť F. G. G., J. (teda nie žalovaná ako fyzická osoba), za ktorú

ako konateľka konala, vyplatila po 1.000 Eur žalobcovi J. B. ako aj I. I.. Predložila listinný dôkaz, že
20.7.2017 (o rok neskôr) vyplatila z príjmov obchodnej spoločnosti RAGNA TRADE, s.r.o. G. sumu
5.000 Eur žalobcovi aj J. B. za prítomnosti svedka I. I. a C. J. B.. Z potvrdenia však nevyplýva, z akého
titulu obchodná spoločnosť peniaze vyššie uvedeným osobám vyplácala. Ďalší listinný dôkaz zo dňa
7.6.2018 preukazuje, že odovzdala 5.000 Eur žalobcovi a J. B. za prítomnosti svedka I. I., ale ani z
tohto listinného dôkazu nevyplýva, z akého právneho dôvodu vyššie uvedené sumy vyplácala. Súd preto

konštatoval, že tieto listinné dôkazy nepreukazujú splatenie priateľskej pôžičky poskytnutej žalobcom
žalovanej ako fyzickej osobe dňa 6.11.2015, teda tvrdenie žalovanej, že pôžičku splatila, a teda že jej dlh
zanikolsplnenímvkonanípreukázanénebolo.PokiaľišloosvedeckúvýpoveďI.akosynažalovanej,súd
túto nepovažoval za postačujúcu na preukázanie tvrdení žalovanej, keďže tento svedok nebol osobne
prítomný pri uzatváraní predmetnej zmluvy, nebol prítomný ani vtedy, keď sa zmluvné strany dohodli

na jej podstatných náležitostiach a nevidel, či došlo na základe nej k fyzickému odovzdaniu peňazí
žalovanej, a preto nemohol dosvedčiť ani to, či pôžička bola poskytnutá za prítomnosti svedkov. Ostatné
skutočnosti, o ktorých svedok vypovedal, neboli právne významné pre konanie, ale súviseli s obchodnou
činnosťou spoločnosti RAGNA TRADE, s.r.o. G.. Pretože v danom prípade išlo o pôžičku poskytnutú
bezúročne, v zmysle maďarského Občianskeho zákonníka ide o tzv. priateľskú pôžičku, a teda bolo

potrebné právne uzatvoriť, že išlo o osobitný právny vzťah, ktorý vznikol medzi fyzickými osobami. Aj
z toho dôvodu nemohol prisvedčiť námietke žalovanej o nedostatku jej pasívnej legitimácii v spore. Súd
nemohol akceptovať listinné dôkazy zo 7.7.2016, 20.7.2017 a 7.6.2018, pretože z nich nevyplýva, že
týmito úhradami sa predmetná pôžička splácala. Žalovaná v konaní neprodukovala dôkazy, z ktorých by
logickyvyplývalo,prečopredmetnúzmluvupodpísala,akvskutočnostipeniaze(akototvrdí)neprevzala,

ak tam (ako tvrdila) neboli prítomní svedkovia a prečo tak konala aj vo vzťahu k J. B., s ktorým toho
istého dňa uzatvorila identickú zmluvu, na základe ktorej jej mali byť požičané ďalšie peniaze vo výške
20.000Eur,akbolopreukázané,ževrovnakýdeňarovnakúhotovosťsamavložilanasvojpodnikateľský
účet a s peniazmi disponovala. Zo všetkých uvedených dôvodov považoval nárok žalobcu za dôvodný
a preukázaný a preto žalovanej uložil povinnosť pôžičku v celom vrátiť.

8. Pretože žalobca vzal počas konania žalobu čiastočne späť, súd konanie v tejto časti zastavil,
a to napriek nesúhlasu žalovanej s týmto čiastočným späťvzatím, keďže žalovaná svoj nesúhlas
neodôvodnila vážnym dôvodom.

9. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP a úspešnej strane sporu priznal nárok na náhradu
trov konania voči neúspešnej žalovanej s tým, že späťvzatie žaloby, čo do úrokov a úrokov z omeškania
predstavuje iba nepatrnú časť nároku, čo ale nebránilo priznať mu nárok na náhradu trov konania
vplnomrozsahu.Okremtohovpriebehukonaniaštátuvzniklitrovyztituluprekladupísomnostidojazyka
maďarského a preto súd štátu voči žalovanej podľa § 259 CSP priznal nárok na náhradu trov konania

v plnom rozsahu.

10. Proti rozsudku podala žalovaná v zákonnej lehote odvolanie v celom rozsahu z odvolacích dôvodov
podľa § 365 ods. 1 písm. a), b), d), e), f) a h) CSP, ktorý navrhla zmeniť a žalobu zamietnuť v celom
rozsahu. Naďalej mala za to, že súd nesprávne určil rozhodné právo a súčasne mala za to, že nedošlo

k odstráneniu viacerých vád konania a rozhodnutia, ktoré namietala už skôr. Uviedla, že od začiatku
súdneho sporu poukázala na absenciu pasívnej vecnej legitimácie s tým, že podľa jej názoru pasívne
vecne legitimovaná je spoločnosť RAGNA TRADE s.r.o., v mene ktorej žalovaná koná ako štatutárny
orgán a súčasne bola toho názoru, že rozhodným právom je právo Slovenskej republiky. Už v priebehu
konania uviedla okolnosti prípadu súvisiace s väzbou na krajinu, v rámci ktorých uviedla, 1. že miestom

rokovania o zmluve boli rokovania uskutočnené na diaľku, telefonický a osobne, tak na Slovensku ako
aj v Maďarsku, 2. miestom uzatvorenia zmluvy bolo územie Slovenskej republiky, 3. miestom plnenia
bolo územie Slovenskej republiky, keďže k poskytnutiu pôžičky vo výške 10.200 Eur spoločnosti RAGNA
TRADE s.r.o. bolo územie Slovenskej republiky, 4. jazyk použitý v zmluve bol jazykom maďarskýmz dôvodu, že zostaviteľ zmluvy poverený žalobcom (C. J. B.) ovláda iba maďarský jazyk, 5. poskytnutie
pôžičky bolo dojednané v mene euro ako v zákonnej mene SR, 6. pôžička bola vrátená v identickej
mene, 7. pôžička bola čiastočne vrátená v sume 1.000 Eur na území SR L. G., 8. pôžička bola čiastočne

vrátená v sume 10.000 Eur na území SR L. G., 9. obvyklý pobyt žalobcu je Maďarsko, čo súvisí s jeho
štátnymobčianstvom,avšakžalobcasvojeobchodnéaktivityvykonávaajnaúzemíSlovenskejrepubliky,
čo vyplýva z jeho výpovede a obvyklý pobyt žalovanej je Slovenská republika, čo rovnako súvisí s jej
štátnym občianstvom, súčasne žalovaná v súvislosti s uzatváraním zmluvy Maďarsko nenavštívila, 10.
zmluva o pôžičke súvisí so zmluvou predloženou v konaní sp.zn. 2C/43/2020, nakoľko suma 20.000

Eur bola poskytnutá spoločnosti RAGNA TRADE s.r.o. spolu oboma žalobcovi kumulatívne za tým
istým účelom, 11. účelom pôžičky bolo financovanie podnikateľských činností označenej obchodnej
spoločnosti na území Slovenskej republiky a 12. pôžička mala byť zabezpečená výlučne majetkom
označenej slovenskej obchodnej spoločnosti – solárnou technikou, nachádzajúcej sa v prevádzke tejto
spoločnosti na území SR. Z uvedeného je zrejmé, že celý zmluvný vzťah má väzbu takmer výlučne na
Slovenskú republiku a v žiadnom prípade nemožno hovoriť o tom, že predmetný zmluvný vzťah mal

rovnaké väzby, tak na Maďarsko ako na Slovenskú republiku. Väzba na Maďarsko spočíva len v tom,
že žalobca je Maďar, s čím súvisí jazyk a text zmluvy. Argumentácia súdu podľa bodu 17. rozsudku
podľa jej názoru nie je presvedčivá a podstatným je tvrdenie súdu, že podstatné náležitosti zmluvy
bolo dohodnuté ústne v Maďarskej republike, hoci už písomné zmluvy boli podpísané v Slovenskej
republike. Uvedené tvrdenie je zaujímavé z hľadiska toho, že žalovaná na území Maďarska v súvislosti

so zmluvou nikdy nebola; bol tam jej syn I., ktorý konal v mene spoločnosti RAGNA TRADE s.r.o., čo
potvrdzuje aj samotnú skutočnosť, že žalovaná nie je pasívne vecne legitimovaná. Pokiaľ súd uvádzal
v rámci svojej argumentácie, že nezistil dôvody, na základe ktorých by použitie slovenského práva bolo
v danom prípade podstatne vhodnejšie, k tomu vyslovila názor, že takáto argumentácia je mylná, pretože
vhodnosť sa nemá posudzovať z hľadiska výhodnosti, ale z hľadiska hmotnoprávneho vzťahu medzi

stranami a vykonaným dokazovaním, pričom v tomto prípade by mal zohľadňovať najmä vôľu strán.

11. V ďalšom mala za to, že spôsob, akým konajúci súd zistil maďarské právo je nedostatočný,
keď súd v zásade si formálne zvolil postup, ktorý zvolil už predtým s tým, že tento dal iba preložiť
iba tie isté ustanovenia maďarského právneho poriadku. Mala za to, že ak súd dospel k záveru, že

rozhodnýmprávomjeprávoMaďarska,potommalskúmať,čimaďarskýprávnyporiadokvrátaneprávnej
teórie, judikatúry a výkladových pravidiel umožňuje, aby štatutár spoločnosti v dôsledku opomenutia
obchodného mena spoločnosti zaviazal sám seba ako fyzickú osobu, a to napriek všetkým okolnostiam
uzatvárania zmluvy. Tiež bolo potrebné skúmať, či podľa maďarského právneho poriadku sa pôžička
považuje za reálny kontrakt, prípadne, či účel pôžičky predstavuje podstatnú náležitosť pri posudzovaní

právneho úkonu. V prípade, ak sa vyžaduje reálne odovzdanie, ale písomná zmluva je v rozpore so
skutkovým stavom, potom je potrebné sa vysporiadať s tým, či sa napríklad nejedná o neplatnú zmluvu,
pre ktorý prípad by bolo možné uplatňovať iba vydanie bezdôvodného obohatenia v časti, ktorá bola
reálne odovzdaná. Okrem toho bolo potrebné posúdiť aj platnosť právneho úkonu z toho hľadiska, že
v zmluve boli zrejme koncipované viaceré právne úkony, okrem zmluvy o pôžičke aj záložná zmluva,

ktorú samotný žalobca považoval za neplatnú. Žalovaná pritom nevie posúdiť, či v zmysle maďarského
právneho poriadku je možné posudzovať samostatné časti zmluvy, alebo takáto vada robí neplatným
celý právny úkon. Vzhľadom na skutočnosť, že súd prvej inštancie má vedomosť aj o konaní vedenom
pod sp.zn. 2C/43/2020 na tomto súde, bolo potrebné zohľadniť aj to, či spolčenie oboch žalobcov nebolo
v rozpore s dobrými mravmi, resp. poctivým obchodným stykom alebo iným inštitútom maďarského

právneho poriadku, čo by mohlo mať za dôsledok neplatnosť právneho úkonu ako takého. Rozsudok
súdu prvej inštancie neposkytol odpoveď na žiadnu z týchto otázok, súčasne ani nemohol, keďže
maďarské právo nezisťoval, ale len sformalizoval predchádzajúci stav. Samotné vyžiadanie znenia
konkrétnych ustanovení maďarského Občianskeho zákonníka, ktoré boli konajúcemu súdu známe,
nenapĺňa obsahovo požiadavku na zistenie cudzieho práva ani podľa § 185 ods. 3 CSP a ani podľa

oznámenia Ministerstva zahraničných vecí SR č. 82/1997 Z.z. a ani podľa inštrukcie odvolacieho súdu.
V ďalšom k záveru súdu o tom, že strany sporu platne uzatvorili zmluvu o pôžičke dňa 6.11.2015
a že sa zmluvné strany dohodli na jej podstatných náležitostiach mala za to, že z rozsudku súčasne
nie je zrejmé, akými právnymi a logickými úvahami sa súd riadil, keď k takémuto záveru dospel, keď
z vykonaného dokazovania je zrejmé, že je sporné, medzi kým bola zmluva uzavretá, ak vôbec platne

bola uzavretá. Sporným je aj miesto uzatvorenia zmluvy, výška pôžičky a napokon aj otázka, ktorá
osoba mala koncipovať text zmluvy. Okrem toho z predloženého prekladu predmetnej listiny – listiny
označovanej ako zmluva o pôžičke nachádzajúcom sa v súdnom spise žiadnym spôsobom nevyplýva,
že žalovaná svojim podpisom potvrdzuje prevzatie predmetnej sumy. Prevzatie finančných prostriedkovje preukázané výlučne z tvrdení žalovanej, ktorá uviedla, že finančné prostriedky vo výške 10.200 Eur
prevzala od žalobcu v mene spoločnosti RAGNA TRADE s.r.o. Stále ale nebolo preukázané prevzatie
peňazí vo zvyšnej časti, nakoľko táto skutočnosť nevyplýva ani zo zmluvy a ani z tvrdenia žalovanej,

ale výlučne z tvrdenia žalobcu. Považuje za zarážajúce, že konajúci súd vôbec vzal do úvahy výpovede
p. J. B. a manželky žalobcu ako výpoveď nezávislých svedkov, keďže p. J. je rovnako zainteresovaný
ako žalobca a ich konanie je koordinované, o čom má konajúci súd aj vedomosť a pani B. okrem
toho, že je manželkou a blízkou osobou žalobcu, ani nebola prítomná pri odovzdaní peňazí a podpise
zmluvy, na čo žalovaná od začiatku poukazovala. Žalovaná nemala možnosť akokoľvek ovplyvniť text

zmluvy a za celé znenie zmluvy zodpovedá žalobca, ktorý do zmluvy zapracoval záruku, teda formu
záložného práva, a teda žalobca vedel, že predmety budú vo vlastníctve RAGNA TRADE s.r.o., keďže
tieto predmety jej predávala spoločnosť jeho komplica p. J. B. a dokonca je v zmluve aj špecifikovaná
prevádzka solária, ktorého prevádzkovateľom je označená spoločnosť. Uvedená formulácia opätovne
spochybňuje pasívnu vecnú legitimáciu žalovanej. Okrem toho listinu je potrebné posudzovať ako
celok a nie vykladať jej jednotlivé pasáže ako platné a niektoré ako neplatné. Z uvedeného je zrejmé,

že žalobca mienil vstúpiť do zmluvného vzťahu so spoločnosťou RAGNA TRADE s.r.o., ktorej aj
spoločnosť svedka J. B. predávala solárne zariadenia, preto poskytnutie finančných prostriedkov vo
výške 10.200 Eur bola služba súvisiaca s kúpnou zmluvou. Akékoľvek účelové tvrdenia žalobcu sú
v príkrom rozpore s preukázaným skutkovým stavom zisteným listinnými dôkazmi. Zhrnúc doteraz
uvedené žalobca nepreukázal pasívnu vecnú legitimáciu žalovanej, nepreukázal reálne odovzdanie

peňazívovýške20.000Eur,preukázanýchboloibaprevzatie10.200Eurodžalobcu,atonavyševmene
obchodnej spoločnosti RAGNA TRADE s.r.o. V konaní boli predložené potvrdenia o vrátení pôžičky
v plnej výške, a to práve spoločnosťou RAGNA TRADE s.r.o., ktoré žalobca ani relevantným spôsobom
nespochybnil a jediné čo uviedol bolo jeho tvrdenie, že z potvrdení nevyplýva to, že sa vracia predmetná
pôžička, čo si súd aj osvojil bez ďalšieho. Uvedené ale nestačí na spochybnenie tejto skutočnosti,

nakoľko tvrdenie žalovanej potvrdil aj svedok I. I., ktorý ako veriteľ spoločnosti RAGNA TRADE s.r.o. bol
účastný pri odovzdaní predmetných finančných prostriedkov. Súdu ale už tieto dôkazy nepostačovali,
na základe čoho súd dospel k záveru, že tvrdenie žalovanej o tom, že pôžičku splatila, a teda, že jej
dlh zanikol splnením, v konaní nemal za preukázané. Avšak pri zachovaní rovnakého hodnotiaceho
štandardu a rovnakej logiky ako konajúci súd použil pri hodnotení zmluvy, mal žalobca uniesť dôkazné

bremeno pokiaľ tvrdil, že tieto peniaze boli prijaté iným titulom. K týmto okolnostiam zo strany žalobcu
nebol produkovaný žiaden dôkaz. V ďalšej časti svojho odvolania namietala, akým spôsobom súd
vyhodnotil niektoré vykonané dôkazy, keď mala za to, že pri hodnotení svedeckých výpovedí a listinných
dôkazov nepostupoval v zmysle § 191 CSP. V súvislosti s odvolacím dôvodom, podľa ktorého súd
nevykonal navrhované dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, poukázala opätovne na

nevykonanie dôkazu spočívajúce v zaviazaní žalobcu preukázať, akým konkrétnym vozidlom sa všetci
dopravili do G., keď súd nepovažoval zistenie tejto skutočnosti za právne významnú skutočnosť, čo
svedčí o tendenčnosti pri rozhodovaní súdu. Okrem toho bola spochybnená vierohodnosť výpovede
svedkyne B. a súčasne považovala za neprípustný spôsob, akým súd posudzoval tzv. platnosť zmluvy
bez akéhokoľvek zohľadnenia vôle strán, podstatných náležitostí a podobne. Opätovne poukázala na

to, že listina označená ako zmluva o pôžičke bola uzatvorená na inom mieste ako je v nej uvedené,
ďalej je preukázaná chyba vo výške pôžičky, napokon je sporná prítomnosť svedkyne B. a napriek tomu
súd odmietol vykonať dôkaz preukazujúci pravdivosť tvrdení žalovanej, pričom je zrejmé, že žalovaná
nie je schopná takýto dôkaz zabezpečiť sama. Okrem týchto vád rozsudku súd dospel na základe
vykonaných dôkazov aj k nesprávnym skutkovým zisteniam a napokon aj k nesprávnemu právnemu

posúdeniu a v tejto časti odvolania poukázala na časť rozsudku, kedy súd odvolateľke z neznámeho
dôvodu na strane 18. rozsudku konštatuje: Vzhľadom k tomu, že návrh na uzatvorenie Zmluvy a prijatie
návrhu neboli učinené na jednom mieste, podľa § 6.61, ods. 2 cit. zák. miestom uzavretia zmluvy je sídlo
veriteľa, a to aj napriek k tomu, že k podpísaniu zmluvy došlo v sídle dlžníka, teda v G.. Táto okolnosť
však nemala vplyv na platné uzavretie zmluvy, pretože zmluvné strany zhodne potvrdili, že aj napriek

tomu, že v písomnom vyhotovení Zmluvy o pôžičke sa uvádza ako miesto uzatvorenia zmluvného
vzťahu E., v skutočnosti zmluva bola podpísaná v mieste bydliska dlžníčky, za ktorou veriteľ osobne
vycestoval, lebo žalovaná z osobných dôvodov na dohodnuté miesto do E. prísť nemohla. Uvedené
právne posúdenie považovala za nepreskúmateľné z dôvodu vnútorného vzájomného rozporu, ako aj
rozporu so zisteným skutkovým stavom. Zo všetkých uvedených dôvodov navrhla rozsudok zmeniť

a žalobu zamietnuť.

12. Žalobca k odvolaniu v súvislosti s otázkou rozhodného práva uviedol, že sa stotožňuje v tejto otázke
s názorom prvostupňového súdu, podľa ktorého neboli zistené skutočnosti a ani dôvody odôvodňujúceexistenciu zjavne užšej väzby s právnym poriadkom SR, a teda ani žiadne dôvody na použitie
slovenskéhopráva.Ztohodôvodubolopotrebnépoužiťčl.4ods.2NariadeniaRímI.,t.j.právnyporiadok
štátu, v ktorom má v čase uzatvorenia zmluvy svoj obvyklý pobyt tá zmluvná strana, ktorá má poskytnúť

plnenie charakteristické pre zmluvu (poskytnutie pôžičky). V tej súvislosti poukázal tiež na to, čo je
primárnymcieľomúnikovejklauzulyvzmysleprávnejteórie,akoajzaužívanejsúdnejpraxe,atozabrániť
umelému kreovaniu väzieb na niektorý právny poriadok s tým, že jej použitie má byť skôr výnimočné.
Zmluvný vzťah medzi sporovými stranami má výraznú väzbu na obe krajiny, teda tak, ako na Maďarsko,
ale aj tak na Slovenskú republiku, a potom nebola splnená podmienka zjavne užšej väzby na niektorú

krajinu,akosprávneuzavrelsúd.Knámietkenedostatkupasívnejvecnejlegitimáciedôvodil,žežalovaná
k svojej argumentácii v tejto otázke pristupuje alibisticky, keď na jednej strane tvrdí, že nebola pasívne
vecne legitimovaná, lebo vychádzala z gramatického znenia zmluvy, kde je uvedené sporné záložné
právo na hnuteľné veci údajne patriace spoločnosti RAGNA TRADE s.r.o., no na druhej strane prehliada
gramaticky presne a jednoznačne vymedzenú identifikáciu zmluvných strán, ktorými boli fyzické osoby,
a to žalobca a ona ako žalovaná. Pri identifikácii žalovanej, ktorá je vymedzená menom a priezviskom,

dátumom narodenia, adresou bydliska a tiež menom jej matky, sa žiadnym spôsobom nespomína, že
by konala v mene obchodnej spoločnosti. Navyše, pokiaľ ide o sporné záložné právo, zo znenia zmluvy
nevyplýva, že samotná spoločnosť je dlžníkom sporného dlhu a ani to, aby táto bola vlastníkom strojov
v čase uzatvorenia zmluvy. Pasívna vecná legitimácia v konaní tak bola daná a jednoznačne svedčala
žalovanej. Navyše žalovaná už samotným tvrdením, že prevzala finančné prostriedky od žalobcu v sume

10.200 Eur potvrdila v konaní prevzatie pôžičky a sporným ostala iba jej výška. Podotkol ale, že
z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalovaná vložila v deň podpísania zmluvy sumu 20.200 Eur
na bankový účet svojej spoločnosti, teda prevzatie peňazí vyplynulo z vykonaného dokazovania. Pokiaľ
išlo o poukaz na potvrdenia o zaplatení súm zo 7.6.2018, 7.7.2016 a 20.7.2017, žalobca sa k nim už
vyjadroval viackrát s poukazom na to, že z potvrdení absentuje dôvod vyplatenia financií, a tak nemožno

nespornepovažovaťtietopotvrdeniazadôkazovrátenípôžičkyposkytnutejžalovanej.Pridvochztýchto
potvrdení je navyše vyplácajúcim spoločnosť RAGNA TRADE s.r.o., ktorá dlžníkom z pôžičky nebola
a v prípade potvrdenia z 20.7.2017 ide o potvrdenie od žalovanej, kde absentuje dôvod vyplatenia
financií, súčasne dôvod vyplatenia týchto financií žalobca ozrejmil už v konaní tým, že so žalovanou ako
fyzickou osobou mal aj ďalšie zmluvné vzťahy, ktoré bližším spôsobom ozrejmil. Vo vzťahu k namietaniu

nesprávne právneho posúdenia veci, tendenčného postupu súdu a odmietnutia návrhu na vykonanie
dokazovania uviedol, že s týmito odvolacími námietkami nesúhlasí. V nadväznosti na výpoveď I. I.
súd nepovažoval za postačujúcu túto výpoveď na unesenie dôkazného bremena žalovanej z dôvodu,
že výpovede všetkých svedkov o vrátení pôžičky sa rozchádzali, a teda súd musel vychádzať najmä
z listinných dôkazov, čiže súd hodnotil dôkazy jednotlivo, ale aj v ich vzájomnej súvislosti a starostlivo

prihliadol na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Pokiaľ išlo o navrhovaný výsluch C. B. a tiež
vyžiadanie si potvrdenia o evidenčnom čísle vozidla p. B., zopakoval, že navrhovaný svedok nebol pri
poskytnutí pôžičky, ani pri údajnom jej vrátení, ani pri jednaniach o jej poskytnutí, preto by do daného
prípadu nevedel vniesť žiadne objektívne poznatky. Taktiež preukazovať značky motorového vozidla,
na ktorom žalobca prišiel so svedkami do G. za žalovanou, by bolo pre objasnenie skutkového stavu

nadbytočným. Žalovaná v konaní potvrdila podpísanie predmetnej zmluvy, tiež potvrdila, že ovláda
maďarský jazyk, ako aj to, že peniaze vo výške 20.000 Eur v daný deň prevzala a boli vložené na
účet v banke a tým potvrdila, že mala vôľu získať od žalobcu určité financie, teda nemožno hovoriť
o absencii vôle na uzatvorenie zmluvy. K jej vysloveným námietkam spochybňujúcim platnosť zmluvy
o pôžičke aj z iných dôvodov uviedol, že súd v napadnutom rozsudku nevyslovil, že by časť zmluvy

týkajúcej sa záložnej zmluvy mala byť neplatná, hoci si to odvolateľka môže myslieť. Vyslovil tiež názor,
že odvolateľka svojimi tvrdeniami uvedenými v odvolaní cielene odpútava pozornosť súdu od merita veci
a zo všetkých uvedených dôvodov navrhol odvolaciemu súdu napadnutý rozsudok ako vecne správny
potvrdiť.

13. Odvolateľka v odvolacej replike poukázala na skutočnosti, ktoré podľa nej dokresľujú celý kontext
sporu, ako aj úvah o rozhodnom práce, pokiaľ ide o konanie sp.zn. 14C/19/2020 a 2C/43/2020
akcentujúc na to, že obe žaloby v konaniach boli podané súčasne v novembri roku 2019 v posledný
deň premlčacej lehoty podľa slovenského právneho poriadku poukazujúc tiež na to, že v druhom
z označených konaní žalobca použitie slovenského právneho poriadku nenamieta. Tiež uviedla, že

sa jej podarilo dostať k dátam z telefónu I. I., ktoré zachytávajú komunikáciu medzi ním, žalobcom
a J. B. a z ktorej je zrejmé, že žalobca ale aj J. B. dávajú pokyny a snažia sa ovplyvňovať riadenie
spoločnosti RAGNA TRADE, s.r.o. s tým, že komunikácia je u úradnej prekladateľky a v krátkom čase
bude predložená súdu s tým, že žalovaná bez svojej viny nemohla túto argumentáciu uplatniť, nakoľkokomunikáciou nedisponovala. Zopakovala niektoré svoje argumenty vyjadrené v podanom odvolaní
a napokon aj viaceré okolnosti, na ktorých založila svoju argumentáciu v súvislosti s namietaním, akým
spôsobomsúdposúdilrozhodnéprávo.Záveromvsúvislostisokolnosťou,ževpredmetnomkonaníbolo

zriadené záložné právo v prospech žalobcu, rozšírila odvolací petit aj o postup podľa § 335 ods. 2 CSP
a navrhla odvolaciemu súdu neodkladné opatrenie nariadené po začatí konania vo veci samej zrušiť.

14. Žalobca v odvolacej duplike k ním prezentovanej argumentácii podporujúcej správne rozhodnutie
v otázke rozhodného práva zopakoval, že úlohou súdu prvej inštancie bolo posúdiť, či nedošlo

k naplneniu podmienok pre použitie tzv. únikovej klauzuly, čo súd po zrušení prvotného rozsudku
zhojil riadnym a vyčerpávajúcim odôvodnením v novom rozsudku a správne posúdil, že dôvod na
jeho použitie nebol. V súvislosti s jazykom komunikácie sporových strán zdôraznil, že žalobca, keďže
neovláda slovenský jazyk, tak by nemal možnosť prístupu k slovenským právnym predpisom, pokiaľ by
rozhodným právom mal byť slovenský právny poriadok, zatiaľ čo žalovaná maďarčinu ovláda. Žalobca
teda nepoukazoval na maďarský jazyk ako na jeden z podstatných faktorov pre určenie rozhodného

práva len ako na jazyk komunikácie sporových strán, ale aj ako na jazyk, ktorému rozumeli obe zmluvné
strany a jedine ktoré v tomto jazyku mohli komunikovať, ale aj si text zmluvy prečítať a zároveň nájsť
nadväzujúcu právnu úpravu. Vo vzťahu k tvrdeniu odvolateľky, že už pripravuje preklad komunikácie
medzi I. I., žalobcom a J. B., pokiaľ ide o dáta z telefónu I. I., ku ktorým sa údajne bez svojej viny
nemohla dostať skôr, poukázal na to, že neboli splnené podmienky pre aplikáciu tzv. novôt v odvolacom

konaní, keď nie je zrejmé, pokiaľ sa dáta nachádzali v mobilnom telefóne syna odvolateľky, že sa
k nim odvolateľka nemohla dostať už skôr. Navyše, takéto novoty musia spĺňať zákonom stanovené
podmienky a žalovaný ich musí uviesť už v odvolaní, teda v lehote na podanie odvolania; je zrejmé, že
odvolateľka túto novotu v odvolaní neuviedla. Napokon žalobca vlastnou argumentáciou reagoval aj na
vyjadrenie odvolateľky, pokiaľ išlo o zánik záväzku, obchodné aktivity žalobcu na území SR a pokiaľ išlo

o otázku vlastníctva strojov, ktorými mala byť daná záruka za pôžičku v predmetnej zmluve. Zo všetkých
dôvodov zotrval na tom, že rozhodnutie je vecne správne.

15. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalovanej ako podané včas
oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia odvolacieho

pojednávania v zmysle § 385 ods. 1 CSP a contrario v rozsahu vyplývajúcom z § 379 a § 380 CSP a z
hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné vyhovieť.

16. Súd vo veci náležite zistil skutkový stav, z vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým
zisteniam, na ktorých založil svoje rozhodnutie, zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny

právny záver a neboli zistené žiadne vady, týkajúce sa procesných podmienok, ktoré by mohli mať
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; správne sa vysporiadal aj s otázkou rozhodného práva.
Správne a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody rozsudku, s ktorými sa odvolací súd stotožňuje a na
tieto odkazuje. Ani počas odvolacieho konania nevyšli najavo také skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé
spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku, preto odvolacie námietky žalovanej neumožňujú

prijať iný záver. Na zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého rozsudku a k odvolacím námietkam
žalovanej odvolací súd uvádza nasledovné.

17. V predmetnom konaní bola kľúčovou otázka rozhodného práva, ktorú bolo potrebné posúdiť podľa
Nariadenia Rím I. Ide o znenie článku 4 Nariadenia, z ktorého odsekov 1 až 4 je možné vyvodiť

spôsob, akým sa určí rozhodné právo. Relevantná právna teória uvádza: „Základný postup pri určovaní
rozhodného práva v zmysle čl. 4 je nasledovný. Po prvé, pokiaľ je danú zmluvu možné zaradiť pod
niektorý zmluvný typ v zmysle čl. 4 ods. 1, vychádza sa z prezumpcie rozhodného práva uvedenej pri
danej konkrétnej zmluve. Po druhé, ak príslušnú zmluvu nie je možné zaradiť pod žiadny zmluvný typ
uvedený v čl. 4 ods. 1 alebo ak sú prvky predmetnej zmluvy pokryté viacerými typmi vymenovanými

v čl. 4 ods. 2, prezumpcia rozhodného práva vychádza z obvyklého pobytu zmluvnej strany, ktorá má
uskutočniť plnenie charakteristické pre zmluvu. Po tretie, ak nie je možné určiť rozhodné právo podľa
predchádzajúcich dvoch pravidiel, zmluva sa spravuje právnym poriadkom krajiny, s ktorou má najužšiu
väzbu. Po štvrté, určenie rozhodného práva v zmysle čl. 4 ods. 1, 2 vytvára len prezumpciu, ktorá
sa neuplatní v prípade, ak je zo všetkých okolností zrejmé, že zmluva má zjavne užšiu väzbu s inou

krajinou.“ (LACKO, P. In LACKO, P., Nariadenie Rím I. Komentár. Bratislava: Wolters Kluwer s.r.o., 2017,
s. 57).18. Konajúci súd správne konštatoval, že v prvom rade sa musel vysporiadať s otázkou rozhodného
právavzhľadomktomu,žežalobcavdanomzmluvnomvzťahuvystupujeakoobčanMaďarskejrepubliky
a žalovaná ako občianka Slovenskej republiky, teda ide o cezhraničný právny spor, ktorý ale vznikol

medzi stranami sporu bez toho, aby sa strany pri uzatváraní zmluvy dohodli, podľa ktorého právneho
poriadku sa budú riešiť v ich budúcnosti vzniknuté spory. Vyriešenie tejto otázky bolo dôležité aj
vsúvislostisovznesenímnámietkypremlčaniauplatnenéhonárokužalovanouvkonaní.Vtejtosúvislosti
súd prvej inštancie poukázal tiež na relevantnú právnu úpravu Nariadenia Rím I.

19. Podľa kapitoly III. článku 3 ods. 1 - Voľba rozhodného práva - Nariadenia Rím I., Zmluva sa spravuje
právnym poriadkom, ktorý si zvolia zmluvné strany. Voľba musí byť urobená výslovne alebo zjavne
preukázaná ustanoveniami Zmluvy alebo okolnosťami prípadu. Zmluvné strany si môžu zvoliť právny
poriadok, ktorým sa bude spravovať celá Zmluva alebo len jej časť.

20. Podľa článku 4 ods. 1 Nariadenia Rím I., pokiaľ nedošlo k voľbe rozhodného práva pre Zmluvu v

súlade s článkom 3 a bez toho, aby boli dotknuté články 5 až 8 právo, ktorým sa spravuje Zmluva a
určuje spôsobom uvedeným v písmenách a) až h).

21. Podľa článku 4 ods. 2 Nariadenia Rím I., ak sa na Zmluvu nevzťahuje ods. 1 alebo ak sú prvky
Zmluvy pokryté viac ako jedným z písmen a) až h) odseku 1, zmluva sa spravuje právnym poriadkom

krajiny obvyklého pobytu zmluvnej strany, ktorá má uskutočniť plnenie charakteristické pre Zmluvu.

22. Podľa článku 4 ods. 3 Nariadenia Rím I., ak je zo všetkých okolností z veci zrejme, že Zmluva má
zjavne užšiu väzbu s inou krajinou, než je krajina uvedená v odseku 1 alebo 2, uplatní sa právny poriadok
tejto inej krajiny.

23. Súd tiež správne uviedol, že citovaný článok 4 ods. 3 Nariadenia Rím I. upravuje tzv. únikovú
klauzulu, ktorá stanovuje podmienky, za ktorých je možné nahradiť rozhodný právny poriadok určený
kolíznymi normami odseku 1 a 2 právnym poriadkom krajiny, s ktorým má Zmluva zjavne užšiu väzbu.
Slovné znenie únikovej klauzuly článku 4 ods. 3 Nariadenia Rím I. je značne podobné článku 4 ods. 5

Rímskehodohovoru,ktorýstanovoval,že„domnienkyods.2,3,4saneuplatnia,akzcelkovýchokolností
vyplýva, že Zmluva má užšiu väzbu s iným štátom“.

24.Odvolacísúdmázato,žesúdprvejinštanciesanásledneriadnymanáležitýmspôsobomvysporiadal
s vyhodnotením otázky rozhodného práva akcentujúc správne na to, že v zmysle citovaného Nariadenia,

ktoré bolo potrebné v tejto veci aplikovať, bola dôležitým podmienka, aby zmluva mala zjavne užšiu
väzbu s inou krajinou, keď v porovnaní s Dohovorom, ktorý takúto osobitnú požiadavku zjavnej užšej
väzby zmluvy s inou krajinou ani neobsahoval a keď pridaním slovíčka zjavne Nariadenie explicitne
ustanovilo zásadu, že nie možné zmeniť určený právny poriadok len z toho dôvodu, že existuje iný
právny poriadok, ktorý má so zmluvou užšiu väzbu. Únikovú klauzulu bude teda možné použiť len za

podmienky, že použitie iného právneho poriadku bude podstatne vhodnejšie. Súd v ďalšom tiež správne
vystihol to, že úniková klauzula má byť použitá výnimočne, čo je zdôvodnené aj v sprísnení okolností,
ktoré sú podmienkou jej použitia. Kým v Nariadení je požiadavka užšej väzby vo všetkých okolnostiach
prípadu, pri Dohovore stačí, ak užšia väzba z okolnosti zrejmá prípadu len vyplýva. Z toho teda vyplýva,
že pri použití článku 4 ods. 3 Nariadenia je treba postupovať s veľkou opatrnosťou. V ďalšom odvolací

súd správne poukázal na to, že okrem doteraz uvedeného je potrebné skúmať aj ďalšiu požiadavku
Nariadenia, a to, že použitie iného právneho poriadku bude podstatne vhodnejšie, v ktorej súvislosti
zdôraznil, že aplikácia únikovej klauzuly je na mieste hlavne a predovšetkým v obchodných sporoch
alebo v spotrebiteľských sporoch súčasne s poukazom na to, že v danom prípade ale išlo o pôžičku
medzi fyzickými osobami, teda o zmluvný vzťah, ktorý nemá ani obchodnoprávny a ani spotrebiteľský

charakter a pokiaľ potom v ňom strany sporu vystupujú ako fyzické osoby, úniková klauzula sa na
takýto zmluvný typ aplikovať nebude. Zhrnúc všetky tieto uvedené kritéria súd následne konštatoval,
že v prípade zmluvy o pôžičke zo dňa 6.11.2015 súd nezistil, aby zmluva mala zjavne užšiu väzbu
na inú krajinu, v tomto prípade na Slovenskú republiku, tak ako sa to v konaní snažila prezentovať
žalovaná a súčasne, že nezistil ani dôvody, na základe ktorých by použitie Slovenského práva bolo

v danom prípade podstatne vhodnejšie. K tomu súd správne poukázal práve na možné posúdenie
nároku ako premlčaného, avšak iba podľa Slovenského právneho poriadku, čo by ale znamenalo nie
vhodnejšie, ale výhodnejšie riešenie pre jednu stranu sporu, ktorá by v dôsledku vznesenej námietky
premlčania bola v konaní úspešná v porovnaní s druhou stranou sporu, avšak iba takéto kritériumpri určení rozhodného práva nemôže byť smerodajné. V konaní nebolo sporným, že existovali jednak
kritériá svedčiace o užšej väzbe s krajinou Maďarskej republiky, ale súčasne svedčiace o užšej väzbe
na krajinu Slovenskej republiky a iba samotná prípadná skutočnosť, že z týchto kritérií bolo niekoľko

navyše takých kritérií, ktoré svedčili o užšej väzbe so Slovenskou republikou, ešte nenapĺňa podmienku,
aby zmluva mala zjavne užšiu väzbu s inou krajinou (než s krajinou Maďarskej republiky). Súd zhodnotil,
že veriteľ je občanom Maďarskej republiky, zatiaľ čo dlžníčka je občiankou Slovenskej republiky; veriteľ
neovláda slovenský jazyk, avšak dlžníčka hovorí obidvoma jazykmi; komunikácia medzi stranami sporu
prebiehalavýlučnevmaďarskomjazykuapodobnúzmluvumádlžníčkauzatvorenúajsinýmveriteľom–

maďarským štátnym občanom J. B., ktorá je predmetom iného konania na Okresnom súde Trebišov pod
sp.zn. 2C/43/2012, ktorý takisto slovenský jazyk neovláda. Zmluvy v oboch prípadoch boli dojednané
v jazyku maďarskom, teda aj samotná predmetná zmluva. Navyše, obsahové náležitosti korešpondujú
maďarskému právnemu poriadku v dôsledku toho, že u dlžníka sa uvádza aj meno matky (čo napokon
žalovaná ani nerozporuje). Aj keď podstatné náležitosti zmluvy boli dohodnuté ústne v Maďarskej
republike, písomné zmluvy už boli podpísané v Slovenskej republike. Odvolateľka síce v podanom

odvolaní uviedla ďalšie kritériá viažuce sa na Slovenskú republiku: miesto plnenia, mena, v ktorej bolo
plnenie poskytnuté a súčasne v ktorej mal byť záväzok splnený, na ostatné ale ňou uvedené kritériá
(miesto tvrdeného vrátenia pôžičky, tvrdený účel pôžičky a tvrdené obchodné aktivity žalobcu a napokon
tvrdené dojednanie záruky) nebolo možné prihliadnuť, pretože išlo o kritériá založené na tvrdení, ktoré
produkovala výlučne žalovaná a súčasne bez toho, aby boli v konaní aj preukázané (resp. súdom

uznané). Nemožno preto vytknúť nič na správnosti záveru súdu o tom, že tento nezistil také skutočnosti
alebo dôvody, ktoré by odôvodňovali existenciu zjavne užšej väzby s právnym poriadkom Slovenskej
republiky, ani žiadne dôvody na použitie slovenského práva, ktoré by mali predstavovať naplnenie
kritéria, že použitie iného právneho poriadku bude podstatne vhodnejšie, pretože ako sa už zmienil
odvolací súd, naplnenie podmienky zjavne užšej väzby s právnym poriadkom Slovenskej republiky

nemôže byť naplnené iba tým, že žalovaná uviedla v porovnaní s vymenovanými kritériami zo strany
súdu niekoľko navyše takých kritérií, ktoré svedčia o užšej väzbe s právnym poriadkom Slovenskej
republiky. Súčasne, keď odvolateľka kritérium, či by bolo podstatne vhodnejšie použitie iného právneho
poriadku cez tzv. únikovú klauzulu, odôvodňuje zohľadňovaním najmä vôle strán z hľadiska založeného
hmotnoprávneho vzťahu, to znamená odvolateľka v tomto smere sa opiera opäť o svoju obranu, ktorou

trvala na tom, že v predmetnom vzťahu so žalobcom jej nesvedčí pasívna legitimácia (ktorá námietka
nedostatku pasívnej legitimácie ale súdom v konaní nebola posúdená ako opodstatnená).

25. Odvolací súd nemohol pripísať relevanciu ani namietanému zisťovaniu maďarského práva, ktoré
odvolateľka považovala zo strany súdu za nedostatočné, keď odvolateľka vytýkala súdu, že mal skúmať,

či maďarský právny poriadok vrátane právnej teórie, judikatúry a výkladových pravidiel umožňuje,
aby štatutár spoločnosti v dôsledku opomenutia obchodného mena spoločnosti zaviazal sám seba
ako fyzickú osobu napriek všetkým okolnostiam uzatvárania zmluvy. K uvedenej odvolacej námietke
odvolací súd ale uvádza, že súd prvej inštancie z vykonaného dokazovania vyslovil jednoznačný záver
o tom, medzi kým bola dojednaná predmetná zmluva, že v danom prípade išlo tak zo strany žalobcu, ako

aj zo strany žalovanej o fyzické osoby, a preto nebol dôvod na to, aby súd pri aplikácii právneho poriadku
Maďarskej republiky sa takýmito otázkami zaoberal a skúmal. Odvolateľka nedôvodne namietala v tejto
súvislosti tiež, že bolo potrebné skúmať, či podľa maďarského právneho poriadku sa považuje pôžička
za reálny kontrakt, a teda, či musí dôjsť k reálnemu odovzdaniu finančných prostriedkov alebo nie a či
účel pôžičky predstavuje podstatnú náležitosť pri posudzovaní právneho úkonu. Ako totižto vyplýva

zo záverov súdu, súd prvej inštancie mal za preukázané reálne odovzdanie finančných prostriedkov
žalovanej titulom pôžičky poskytnutej z predmetnej zmluvy a súd sa vysporiadal s účelom pôžičky tak,
že právne uzavrel, že v zmysle rozhodného práva Maďarskej republiky podstatnou náležitosťou tejto
zmluvy nebol účel pôžičky. Z uvedených námietok odvolateľky teda vyplýva, že odvolateľka opäť ani
v tomto prípade nereflektovala na skutkové a právne závery súdu. V ďalšom odvolateľka pri uplatnení

tejto námietky vychádzala z tvrdenia o tzv. spolčení oboch žalobcov (mala na mysli popri žalobcovi aj J.
B. ako žalobcu v inom súdnom konaní) avšak bez toho, aby súd dospel k záveru o tzv. spolčení týchto
osôb. Za takejto situácie potom nebol zo strany súdu dôvod skúmať, či odvolateľkou tvrdené spolčenie
oboch žalobcov nebolo v rozpore s dobrými mravmi, resp. poctivým obchodným stykom; uvedené by
bolo na mieste iba v prípade, ak by takéto spolčenie konštatoval aj samotný súd.

26. V ďalšom odvolateľka opätovne spochybnila svoju pasívnu legitimáciu v spore, a v tejto súvislosti
predmetnú odvolaciu námietku nesprávne spojila s namietaním, že neboli splnené procesné podmienky.
Odvolací súd uvádza, že otázka vecnej legitimácie (či už aktívnej alebo pasívnej) nie je otázkouprocesnou a preto, ak by aj bola nesprávne posúdená (čo ale v predmetnej veci nebola), nešlo by
o nedostatok procesných podmienok. Pod vecnou legitimáciou, či už aktívnou alebo pasívnou sa vo
všeobecnosti v sporovom konaní rozumie oprávnenie alebo povinnosť strán sporu, ktorá im vyplýva

z hmotného práva. Vecnú legitimáciu má tá sporová strana, ktorej svedčí stav z hmotného práva,
teda ktorá je nositeľom subjektívneho práva (aktívna vecná legitimácia) alebo nositeľom subjektívnej
povinnosti vyplývajúcej z hmotného práva (pasívna vecná legitimácia), o ktorých sa v konaní rozhoduje.
Preskúmanie vecnej legitimácie, či už aktívnej (existencia tvrdeného práva na strane žalobcu) alebo
pasívnej (existencia tvrdenej povinnosti na strane žalovaného) je imanentnou súčasťou každého

súdneho konania. Súd vecnú legitimáciu skúma vždy, aj bez návrhu a aj v prípade, že ju žiadna zo
sporových strán nenamieta (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29.6.2010
sp.zn. 2 Cdo 205/2009).

27. Ako vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozsudku, súd sa zaoberal o.i. pasívnou legitimáciou
žalovanej v spore, a iba skutočnosť, že odvolateľka nesúhlasí s tým, akým spôsobom bola súdom

posúdená v konaní, neznamená, že nebola súdom vyriešená, ako nesprávne žalovaná v podanom
odvolaní uvádza.

28. Odvolateľka predmetnú námietku založila na tvrdení, že spornými boli otázky, medzi kým bola
zmluva uzavretá, ak bola vôbec uzavretá, ďalej miesto uzatvorenia zmluvy a výška pôžičky a samotná

otázka prevzatia peňazí (t.j. predmetu pôžičky), avšak súčasne bez toho, aby reflektovala jednak na
tú skutočnosť, že súd sa týmito spornými otázkami náležitým spôsobom vysporiadal, a jednak na tú
skutočnosť, že pre posúdenie otázky pasívnej legitimácie boli (popri iných okolnostiach) kľúčovými
existencia Zmluvy o pôžičke zo dňa 6.11.2015 v jej písomnej podobe, a že zmluvné strany v tomto
zmluvnom vzťahu vystupovali ako fyzické osoby, čo vyplýva zo samotného znenia písomnej zmluvy, ale

aj z ich vlastnoručných podpisov nachádzajúcich sa na zmluve, keď bez pochýb vyplýva, že ani jedna
zo zmluvných strán nekonala v mene žiadneho iného právneho subjektu (či už fyzickej alebo právnickej
osoby). Naviac, uzatvorenia zmluvy sa osobne zúčastnili J. B. a C. J. B., ktorí sú uvedení a podpísaní
ako svedkovia jednak na samotnej Zmluve a ktorí jednak ako svedkovia v predmetnom konaní potvrdili,
že sa osobne zúčastnili uzatvorenia Zmluvy a odovzdania peňazí žalovanej. Žalovaná na strane jednej

síce popierala, aby sa zmluva uzatvárala a podpisovala v prítomnosti týchto svedkov, na strane druhej
absentuje jej logická argumentácia, z akého dôvodu vlastnoručne podpísala predmetnú zmluvu v znení,
podľa ktorého svedkami zmluvy boli obaja označení a podpísaní svedkovia, keď v konaní, napokon ani
v podanom odvolaní netvrdila, aby označenie a podpisy oboch svedkov nemali byť súčasťou znenia
zmluvy (napr. že išlo o dodatočné doplnenie znenia zmluvy o svedkov a o ich podpisy a pod.). Aj keď

sa žalovaná ešte v konaní bránila aj tým, že k podpísaniu zmluvy (so všetkými náležitosťami) bola
donútená žalobcom a J., ktorí ju súrili, v dôsledku čoho bola v časovej tiesni, v podanom odvolaní už
ale nenamietala, žeby súd túto jej obranu nesprávne vyhodnotil v jej neprospech. Tak ako uvedené
vyjadril aj súd prvej inštancie, aj podľa názoru odvolacieho súdu platí, že pokiaľ odvolateľka so znením
zmluvy nesúhlasila, resp. mala voči jej zneniu výhrady, nemala takúto zmluvu podpísať; uvedené

rovnako platí v situácii, že znenie zmluvy pripravoval (resp. dal pripraviť ) žalobca, pretože žalovaná
v predmetnom zmluvnom vzťahu nevystupovala v pozícii slabšej zmluvnej strany (ako je tomu v prípade
napr.spotrebiteľa)avtomtokontexteneobstojíanijejnámietka,ženemalamožnosťakokoľvekovplyvniť
text zmluvy. Pokiaľ odvolateľka poukazovala na znenie Zmluvy, ktoré uvádzalo obchodnú spoločnosť
RAGNA TRADE s.r.o., iba samotná skutočnosť, že znenie textu Zmluvy uvádza obchodnú spoločnosť

(RAGNA TRADE s.r.o.), ešte nečiní túto obchodnú spoločnosť zmluvnou stranou Zmluvy a z tejto
samotnej okolnosti nemožno vyvodiť, že žalobca mienil vstúpiť do zmluvného vzťahu s touto obchodnou
spoločnosťou.

29. Odvolateľka opakovane namietala nepreukázanie prevzatia peňazí, keď s tým súvisiacimi

námietkami v podstate vytkla súdu vady v skutkových zisteniach. Uvedené súvisí s otázkou hodnotenia
dôkazov.

30. Hodnotenie dôkazov môže robiť iba súd, ktorý ich vykonal. Zásada voľného hodnotenia dôkazov
vyjadruje, že záver, ktorý si sudca urobí o pravdivosti či nepravdivosti tvrdených skutočností, vzhľadom

na poznatky získané z vykonaných dôkazov, je vecou vnútorného sudcovho presvedčenia a jeho
logického myšlienkového postupu. Medzi skutočnosťami, ktoré boli stranami sporu tvrdené a ktoré
boli predmetom dokazovania, musí sudca už od začiatku dokazovania rozlíšiť tie, ktoré sú vôbec pre
spor rozhodné. Z týchto rozhodných skutočností potom môže vylúčiť tie, o ktorých medzi stranamisporu nebol spor. Podstatou zistenia skutkového stavu veci je teda úsudok sudcu o tom, ktoré
z rozhodných a sporných skutočností sú pravdivé, t.j. ktoré z nich bude považovať za preukázané
poznatkami získanými vykonaním jednotlivých dôkazov. Zákon nepredpisuje a ani dobre nemôže

predpisovať pravidlá, z ktorých by malo vychádzať ako hodnotenie jednotlivých dôkazov, tak hodnotenie
ich vzájomnej súvislosti. Je tomu tak preto, že ide o zložitý myšlienkový proces, ktorého podstatou sú
jednak čiastkové a jednak komplexné závery sudcu o vierohodnosti poznatkov získaných vykonaním
dôkazov, ktoré sú potom podkladom pre záver o tom, ktoré tvrdené skutočnosti mal súd za preukázané
a ktoré tak tvoria zistený skutkový stav.

31. Základom hodnotiaceho postupu sudcu by okrem ľudských a odborných skúseností mali byť pravidlá
logického myslenia. Ide o zásadu totožnosti, ktorá vyžaduje, aby sa v určitej úvahe zachovával rovnaký
význam použitých výrazov, zásadu vylúčeného sporu, ktorá vyžaduje, že v tom istom čase a za tých
istých podmienok nemôže zároveň platiť nejaké tvrdenie a jeho protiklad, zásadu vylúčenia tretieho,
podľa ktorej z dvoch protikladných tvrdení musí byť jedno pravdivé a zásadu dostatočného dôvodu, ktorá

vyžaduje, aby každé pravdivé tvrdenie bolo dostatočne odôvodnené.

32. Vierohodnosť určitého poznatku získaného vykonaním konkrétneho dôkazu a jeho význam
z hľadiska pravdivosti či nepravdivosti skutkových tvrdení, súd hodnotí izolovane, ale aj v porovnaní
s poznatkami získanými vykonaním všetkých zostávajúci dôkazov. V prvom rade ide o posúdenie

vierohodnosti poznatku z hľadiska druhu dôkazného prostriedku a spôsobu, akým sa podľa zákona
dôkaz vykonáva. Výsledkom celkového hodnotenia dôkazných prostriedkov je záver o pravdivosti
tvrdených skutočností, ktorý je podkladom pre záver o tom, či a do akej miery strana sporu splnila svoju
povinnosť preukázať skutkové tvrdenia. Také hodnotenie dôkazov, ktoré vyznie v záver, že pravdivosť
skutkovýchtvrdenínemožnopotvrdiťanivylúčiť,povediektomu,žerozhodnutiesúduvyznienepriaznivo

pre stranu sporu, ktorého pravdivosť tvrdení mala byť preukázaná.

33. Zo zásady voľného hodnotenia dôkazov vyplýva, že na nesprávnosť hodnotenia dôkazov možno
usudzovať len zo spôsobu, akým súd hodnotenie vykonal. Ak nemožno v tomto smere vyčítať súdu
žiadne pochybenia (napr. že výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá pravidlám logického myslenia,

alebo že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z dokazovania nevyplynuli alebo opomenul rozhodné
skutočnosti, ktoré vyšli v konaní najavo), potom nie je ani možné polemizovať s jeho skutkovými závermi,
resp. namietať, že súd mal uveriť inému svedkovi, že niektorý dôkaz nie je dôležitý, že z vykonaných
dôkazov vyplýva iné skutkové zistenie a pod.

34. Podľa názoru odvolacieho súdu, súdu prvej inštancie nemožno vytýkať pochybenia v hodnotiacom
postupe, napr. aby výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedal pravidlám logického myslenia alebo že
súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z dokazovania nevyplynuli alebo opomenul rozhodné skutočnosti,
ktoré vyšli v konaní najavo a prijaté skutkové závery súdu nevykazujú žiadne známky svojvoľnosti,
nelogických úsudkov či zrejmého omylu.

35. Odvolateľke sa ani podaným odvolaním nepodarilo spochybniť záver súdu o tom, že vykonané
dokazovanie preukázalo tvrdenie žalobcu, že peniaze vo výške 20 000 Eur odovzdal žalovanej ako
fyzickej osobe a to v deň podpísania Zmluvy. Súd v prvom rade vychádzal zo svedeckých výpovedí p.
J. B. a p. C. J. B., keď išlo o osoby, ktoré sa osobne zúčastnili uzatvorenia Zmluvy a ktoré odovzdanie

peňazí potvrdili, pretože boli osobne prítomní, keď k tomu došlo. Aj v tejto otázke bolo relevantným
znenie Zmluvy, podľa ktorého Zmluva bola uzatvorená v prítomnosti oboch týchto osôb ako svedkov
a hoci žalovaná popierala ich prítomnosť (konkrétne p. C. J. B.) pri uzatváraní a odovzdávaní peňazí,
bez logického argumentu písomnú Zmluvu vlastnoručne podpísala. Je preto nelogické, aby sa žalovaná
podpísala pod Zmluvu, ktorá nemala zodpovedať skutočnosti, či už sa to týkalo uvedenia svedkov, ktorí

podľa žalovanej neboli prítomní ani pri uzatváraní Zmluvy alebo sa to týkalo výšky pôžičky, ktorá podľa
žalovanej nebola dojednaná na sumu 20.000 Eur, či dokonca sa to týkalo zmluvnej strany, ktorá si mala
požičať peňažné prostriedky (keď podľa žalovanej išlo o obchodnú spoločnosť RAGNA TRADE s.r.o.).
Odvolací súd pritom podotýka, že išlo o písomnú Zmluvu s relatívne krátkym obsahom pozostávajúcu
iba z jednej strany, preto odvolací súd vylučuje, aby žalovaná nepoznala konkrétny obsah zmluvy, ktorý

pre ňu nemohol byť ani neprehľadný alebo nezrozumiteľný, keď navyše žalovaná ani netvrdí, že by
mala podpísať zmluvu s iným obsahom. Potom iba ťažko uveriť, že vôľa žalobcu, príp. jej samotnej,
nezodpovedala písomnej Zmluve. Navyše, aj ohľadne tejto odvolacej námietky platí rovnako to, čo už
odvolací súd uviedol, a to, že aj keď sa žalovaná ešte v konaní bránila aj tým, že k podpísaniu zmluvy(so všetkými náležitosťami) bola donútená žalobcom a J., ktorí ju súrili, v dôsledku čoho bola v časovej
tiesni, v podanom odvolaní už ale nenamietala, žeby súd túto jej obranu nesprávne vyhodnotil v jej
neprospech. Tak ako uvedené vyjadril aj súd prvej inštancie, aj podľa názoru odvolacieho súdu platí,

že pokiaľ odvolateľka so znením zmluvy nesúhlasila, resp,. mala voči jej zneniu výhrady, nemala takúto
zmluvu podpísať; uvedené rovnako platí v situácii, že znenie zmluvy pripravoval (resp. dal pripraviť )
žalobca, pretože žalovaná v predmetnom zmluvnom vzťahu nevystupovala v pozícii slabšej zmluvnej
strany (ako je tomu v prípade napr. spotrebiteľa) a v tomto kontexte neobstojí ani jej námietka, že nemala
možnosť akokoľvek ovplyvniť text zmluvy.

36. Okrem toho, v tejto otázke bolo tiež relevantným z vykonaného dokazovania zistené, že v deň
uzatvorenia Zmluvy a odovzdania peňazí žalovanej, t.j. dňa 06.11.2015 bola žalovanou suma 20.000
Eur vložená v D. B., pobočka G. na podnikateľský účet jej obchodnej spoločnosti RAGNA TRADE,
s.r.o. G., v ktorej v tom čase vystupovala ako jediná konateľka a spoločníčka. Žalovaná svoje tvrdenie
o tom, že peniaze vkladal žalobca, resp. p. B., v konaní nepreukázala a pokiaľ by tomu tak bolo, z

potvrdenia peňažného ústavu by táto skutočnosť priamo vyplývala. Banka však deklarovala, že vklad vo
výške 20.000 Eur dňa 6.11.2015 realizovala žalovaná a nikto iný. V tejto súvislosti súd tiež konštatoval,
že zákon nezakazuje vkladať na podnikateľský účet obchodnej spoločnosti finančnú hotovosť aj
inými osobami. Tvrdenie žalovanej, že peniaze do banky priniesol žalobca, ktorý peniaze vložil na
jej podnikateľský účet, z vykonaného dokazovania nevyplynulo a žalovaná ani toto tvrdenie v konaní

nepreukázala. Dôkazy v tomto smere neprodukovala. Súd teda správne konštatoval, že z potvrdenia o
vložení sumy 20.000 Eur, vystaveného D. B., pobočka G. dňa 30.11.2015 vyplýva, že 06.11.2015 boli
peniaze v hotovosti vložené na účet žalovanou a nie inou osobou.

37. Odvolateľka ďalej v odvolaní nedôvodne namietala, že súd vyhodnotil svedecké výpovede J. B.

a C. J. B. za dôveryhodné a spoľahlivé, a to podľa jej názoru napriek celkom zjavnému konfliktu
záujmov. Predmetná odvolacia námietka súvisí s otázkou dôveryhodnosti svedkov. Z rozhodovacej
praxe dovolacieho súdu prezentovanej napr. uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/202/2021
vyplýva: „56. Samotný kolegiálny, či rodinný vzťah osôb, ktoré sú stranami sporu alebo svedkami
nemôže automaticky spochybňovať vierohodnosť obsahu prednesov týchto osôb, obzvlášť, ak tieto

osoby boli pred ich výsluchom riadne poučené podľa § 196 ods. 2 CSP. 57. V tejto súvislosti dovolací
súd poukazuje na nález Ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 276/2014 z 9.júna 2015, v ktorom tento
konštatoval, že spochybňovanie objektívnosti výpovedí svedkov a účastníkov konania iba na základe
kolegiálneho alebo iného rodinného či spoločenského vzťahu bez toho, aby vierohodnosť výpovedí
spochybňovali aj iné, objektívne zadokumentované skutočnosti a dôkazy, by v prípadoch, kedy jediným

dostupným dôkazom je práve iba výpoveď účastníkov konania či svedkov majúcich medzi sebou takýto
vzťah, viedlo k nemožnosti uniesť dôkazné bremeno navrhovateľom a zároveň by viedlo k vytvoreniu
neakceptovateľnej prezumpcie nepravdivosti svedeckých výpovedí, či tvrdení účastníkov konania (teraz
strán sporu). “ Z výpovede oboch svedkov, ako aj žalobcu nevyplýva, aby išlo o rozpor, či vzájomný
nesúlad v ich výpovediach s inými dôkazmi, ani ich prípadná vnútorná rozpornosť alebo nelogickosť,

potom nemožno vytknúť súdu prvej inštancie, pokiaľ tento vyhodnotil obe svedecké výpovede ako
dôveryhodné a spoľahlivé a to napriek tomu, že svedkyňa je manželkou žalobcu a svedok (J. B.) poskytol
žalovanej rovnakú pôžičku, ktorú si voči nej uplatňuje v samostatnom konaní.

38. Podľa názoru odvolacieho súdu odvolateľka nedôvodne namietala aj to, akým spôsobom súd

vyhodnotil spornú otázku vrátenia peňazí. Skutkové tvrdenia, ktoré sa týkali otázky vrátenia peňazí,
boli medzi stranami sporné už v tom, že zatiaľ čo žalobca tvrdil, že žalovaná do dnešného dňa
nevrátila žiadnu sumu z pôžičky, žalovaná naopak tvrdila vrátenie pôžičky vo výške 10.200 Eur. Tieto
rozpory sa nepodarilo odstrániť ani svedeckými výpoveďami a pretože ale žalovaná tvrdením o tom,
že vrátila pôžičku vo výške 10.200 Eur, mienila si privodiť pre seba priaznivejšie postavenie (právo),

potom je správny záver súdu o tom, že v otázke, či a v akej výške vrátila žalobcovi pôžičku, dôkazné
bremeno ťažilo práve ju. Žalovaná v konaní síce produkovala niekoľko dôkazov, z nich ale súd nemal
preukázané unesenie tohto jej dôkazného bremena. Odvolateľka aj v tejto časti odvolania vytkla súdu
vady v skutkových zisteniach, čo súvisí opäť s otázkou hodnotenia dôkazov. Ako súčasne vyplýva
z jej odvolania, jej námietka v hodnotení dôkazov v tejto otázke pramení najmä z toho, že odvolateľka

síce nepopierala, aby z listinných dôkazov nemalo vyplývať to, čo konštatoval samotný súd, a to, že
išlo o preukázanie vrátenia peňažných prostriedkov obchodnou spoločnosťou RAGNA TRADE s.r.o.
(ohľadne dvoch potvrdení), teda subjektu odlišného od žalovanej, na strane druhej opäť vychádzala
z použitej obrany nedostatku pasívnej legitimácie na jej strane, teda v rozpore s tým, ako pasívnulegitimáciu posúdil súd. Potom nemôže obstáť ani jej námietka, že súd zhodnotil iba to, že zo žiadneho
z potvrdení nevyplýva, že išlo o vrátenie predmetnej pôžičky a ani jej námietka, že vrátenie peňazí
obchodnouspoločnosťoumalpotvrdiťajsvedokI.I..Záversúduopasívnejlegitimáciižalovanejvkonaní

robil totiž pre súd relevantným skutkové zhodnotenie, že z listinných dôkazov, ktorými mienila žalovaná
preukázať vrátenie peňazí, absentoval dôvod vrátenia peňazí, navyše na potvrdení zo 7.7.2016 a z
20.7.2017 išlo o vyplatenie peňažnej čiastky obchodnou spoločnosťou RAGNA TRADE s.r.o.

39. Súd sa náležitým spôsobom vyjadril aj k výpovedi svedka I. I. (syna žalovanej). V prvom rade bolo

pre súd dôležitým zistenie, že tento svedok nebol osobne prítomný pri uzatváraní Zmluvy a samotnom
poskytnutí pôžičky, preto je logický záver súdu o tom, že tento svedok nemohol dosvedčiť (či vyvrátiť),
či pôžička bola uzatvorená za prítomnosti svedkov a logicky sa nemohol vyjadriť ani k okolnostiam
uzatvorenia Zmluvy a odovzdania peňažných prostriedkov, keďže pri tom fyzicky nebol. Pokiaľ mal
k tomu akékoľvek informácie, tieto mohol získať od žalovanej, teda iba sprostredkovane, takéto
informácie potom ale nemajú výpovednú hodnotu. Preto na ním vo výpovedi tvrdené, že RAGNA

TRADE s.r.o. G. prevzala od žalobcu pôžičku 20.000 Eur a že tie isté peniaze žalobca so J. B. v ten
istý deň vložili na podnikateľský účet jeho matky (žalovanej), nebolo možné prihliadať( navyše, keď
tvrdená okolnosť, že peňažné prostriedky na podnikateľský účet žalovanej boli vložené žalobcom, bola
vyvrátená potvrdením banky o tom, že peňažné prostriedky vložila žalovaná). Pokiaľ svedok v ďalšom
vypovedal a potvrdil, že RAGNA TRADE s.r.o. G. žalobcovi vrátila poskytnutú pôžičku 20.000 Eur,

uvedené bolo potrebné vnímať práve v súvislosti s jeho sprostredkovanými informáciami získanými od
žalovanej, ktorá od začiatku tvrdí, že pokiaľ jej bola poskytnutá pôžička zo strany žalobcu, ohľadne tohto
založeného vzťahu žalovaná nie je pasívne legitimovaná, pretože pasívne legitimovaným subjektom
je práve RAGNA TRADE s.r.o. G.. Súd prvej inštancie v ďalšom správne vyhodnotil, že pokiaľ svedok
vypovedaloostatnýchskutočnostiach,tietosúviselisobchodnoučinnosťouspoločnostiRAGNATRADE

s.r.o. G., ktorá mienila podnikať v rovnakom predmete činnosti ako obchodná spoločnosť svedka J. B.
a že skutočnosti, ktoré svedok vo svojej svedeckej výpovedi popisoval a tomu prináležiace tiež listinné
dôkazy, na ktorých tiež participoval tento svedok, s predmetnou pôžičkou nesúvisia, pretože súd ani
nevylúčil existenciu dohôd medzi týmito subjektami, ktoré sa ale týkali ich podnikateľských aktivít, resp.
ich inej činnosti, ktorá súvisela s rozbiehajúcim sa podnikaním žalovanej, ktorá ako konateľka a jediná

spoločníčka RAGNE TRADE s.r.o. G. prijala pomoc tak žalobcu ako aj J. B., avšak tieto skutočnosti
nemali vplyv na vznik záväzkovo-právneho vzťahu medzi žalobcom a žalovanou založeného medzi
nimi ako fyzickými osobami, a to na základe predmetnej zmluvy zo dňa 6.11.2015, teda ako vzťahu
odlišného. Pokiaľ potom ani nebolo sporným, že svedok I. I. bol osobne prítomný pri vrátení pôžičky, táto
sa týkala obchodnej spoločnosti RAGNA TRADE s.r.o. G.. Potom nemožno nič vytknúť na zhodnotení

tejto svedeckej výpovede, ktorú súd nepovažoval za postačujúcu k tomu, aby ňou boli tvrdenia žalovanej
preukázané. Odvolateľka v kontexte aj tejto odvolacej námietky opäť iba zotrvala na svojej obrane o tom,
že žalobca neuniesol dôkazné bremeno ohľadne uzatvorenia platnej zmluvy o pôžičke vo výške 20.000
Eur so žalovanou, nakoľko podľa nej nepreukázal odovzdanie a prevzatie finančných prostriedkov
v takejto výške, keď ohľadne poskytnutej pôžičky je podľa jej názoru pasívne legitimovanou obchodná

spoločnosť RAGNA TRADE s.r.o., ktorá pôžičku a poskytnutú vo výške 10.200 Eur vrátila žalobcovi už
v plnej výške.

40. Odvolateľka nedôvodne uplatnila aj námietku nevykonania dôkazov potrebných na zistenie
rozhodujúcich skutočností, ktorá námietka spadá pod uplatnený odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1

písm. e) CSP.

41. Význam dôkazov a potrebnosť ich vykonania sú otázky, ktorých posúdenie je zásadne v právomoci
toho orgánu, ktorý rozhoduje o merite návrhu. Je totiž v právomoci súdu posúdiť to, či a aké dôkazy
na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie

(rozhodnutieÚstavnéhosúduSRsp.zn.I.ÚS52/03).Zuvedenéhorezultuje,žesúdvcivilnomsporovom
konaní nie je viazaný návrhmi sporových strán na vykonanie dokazovania a nie je ani povinný vykonať
všetky navrhované dôkazy, pretože posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré
z nich budú v rámci dokazovania vykonané je vždy vecou súdu (§ 132 ods. 1, § 185 ods. 1 až 3 CSP),
a nie sporových strán. Súd teda nie je povinný vykonať všetky navrhnuté dôkazy stranami sporu.

42. Ako vyplýva z uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/205/2019, v súlade s judikatúrou
ústavnéhosúdudovolacísúdužvuznesenísp.zn.4Cdo/100/2018poukázalnato,žeprocesnémuprávu
účastníka navrhovať dôkazy zodpovedá povinnosť súdu nielen o vznesených návrhoch (a dôkazoch)rozhodnúť, ale tiež, pokiaľ im nevyhovie, vo svojom rozhodnutí odôvodniť, prečo a z akých dôvodov
tak neurobil. Nevyhovenie dôkaznému návrhu strany sporu možno odôvodniť len tromi dôvodmi. Prvým
je argument, podľa ktorého tvrdená skutočnosť, ktorú má navrhnutý dôkaz overiť alebo vyvrátiť, je bez

relevantnej súvislosti s predmetom konania. Ďalším je argument, podľa ktorého dôkaz neoverí/nevyvráti
tvrdenú skutočnosť, čiže vo väzbe na toto tvrdenie nedisponuje vypovedacou potenciou. Nakoniec
tretím argumentom je nadbytočnosť dôkazu, t.j. argument, podľa ktorého určité tvrdenie, ku ktorému
overeniualebovyvráteniujedôkaznavrhovaný,bolouždoterajšímkonanímbezdôvodnýchpochybností
overené alebo vyvrátené. Ak tieto dôvody zistené neboli, súd postupuje v rozpore s čl. 46 ods. 1 a čl. 48

ods. 2 Ústavy, ktoré garantujú pre stranu sporu ústavné právo na spravodlivý proces, čiže táto dôkazná
vada (tzv. opomenuté dôkazy) takmer vždy založí nielen nepreskúmateľnosť vydaného rozhodnutia pre
nedostatok dôvodov, ale súčasne aj jeho protiústavnosť.

43. Ako vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozsudku, súd sa zaoberal návrhmi žalovanej na
vykonanie ďalšieho dokazovania, a to navrhovaného výsluchu svedka C. B. a tiež navrhovaného zistenia

evidenčného čísla motorového vozidla, na ktorom dňa 6.11.2015 žalobca pricestoval do G.. Pokiaľ išlo
o navrhovaný výsluch svedka, súd tento dôkaz nevykonal s odôvodnením, že táto osoba nebola osobne
prítomná pri uzatváraní zmluvy a nemohla by poskytnúť žiadne informácie ohľadne tohto zmluvného
vzťahu,tedavýpoveďoutohtosvedkabynebolomožnézistiťžiadnupodstatnúskutočnosť,ktorábymala
vplyv na rozhodnutie v tejto veci. Ide teda o prípad, kedy súd jednak rozhodol o návrhu na vykonanie

dokazovania a odôvodnil, z akých dôvodov nevyhovel tomuto návrhu. Okrem toho je nepochybné, že
súd nevyhovenie tomuto dôkaznému návrhu odôvodnil argumentom spadajúcim pod relevantný dôvod
nevykonania navrhovaného dôkazu, pretože išlo o navrhovaný dôkaz, ktorý nedisponuje výpovednou
potenciou a obdobným spôsobom uvedené platí aj vo vzťahu k návrhu žalovanej na zisťovanie
evidenčného čísla motorového vozidla. Ako vyplýva z výpovede žalobcu, tento vo svojej výpovedi

uviedol, že prišli do G. na aute C. B. na bielom Mercedese, ktoré je viacmiestnym autom pre sedem osôb;
svedkyňa C. J. B. vo výpovedi uviedla, že M. G. prišli na dodávke svedka J. B., ktoré identifikovala ako
veľké auto svetlej farby s upresnením, že svedok mal viac áut a s tým, že presnejšie auto špecifikovať
nevedela a napokon svedok J. B. vo výpovedi uviedol, že do G. prišiel na svojom aute, ktoré šoféroval,
v ktorom viezol žalobcu a jeho manželku, keď išlo o jeho auto, ktoré je 7-miestne s tým, že si presne

nepamätá na presnú značku motorového vozidla, avšak buď išlo o 7-miestne alebo biely Mikrobus
značky Mercedes alebo o strieborný Volkswagen Sharan 7-miestne vozidlo; napokon žalovaná tvrdila,
že žalobca so svedkom prišli na 3-miestnom vozidle. Podľa názoru odvolacieho súdu, pokiaľ žalovaná
samanemávedomosť,resp.dôkazokonkrétnejŠPZmotorovéhovozidlapoužitéhonacestudoG.vdeň
podpisu zmluvy, súčasne pokiaľ sám svedok potvrdil, že disponuje s viac ako troj-miestnymi vozidlami,

teda svedok by vedel oznámiť ŠPZ takého vozidla, ktorým disponuje a súčasne ktoré zodpovedá viac
ako 3-miestnemu vozidlu, potom takýto navrhovaný dôkaz sa skutočne javí ako nadbytočný.

44. Odvolací súd v ďalšom uvádza, že odvolateľka naplnenie odvolacieho dôvodu, v zmysle ktorého
konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, spojila s tvrdením

o tom, že v rozsudku absentuje rozhodnutie o trovách odvolacieho konania, čo podľa nej je v rozpore
tak s uznesením Krajského súdu v Košiciach, ako aj s ustanovením podľa § 396 ods. 3 CSP. K tomu
odvolacísúduvádza,žeajkeďsúdprvejinštancierozhodolotrováchkonaniajedinýmvýrokom,uvedené
ešte neznamená, že nerozhodol aj o trovách odvolacieho konania. Označené ustanovenie § 396 ods.
3 CSP (pokiaľ odvolací súd zruší rozhodnutie a vráti vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, súd

rozhodne o náhrade trov súdu prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci) nehovorí nič o tom, že by súd
prvej inštancie vo svojom novom rozhodnutí mal rozhodnúť o trovách odvolacieho konania samostatným
výrokom, pričom takémuto postupu nenasvedčuje ani súdna prax súdov. Aj v prejednávanej veci, pokiaľ
súd rozhodol o náhrade trov konania, išlo konkrétne o jeho výrok III., rozhodol o trovách celého konania
a to tak prvoinštančného ako aj odvolacieho, čo v podstate korešponduje aj s jeho odôvodnením podľa

bodu 57. napadnutého rozsudku, keď súd prvej inštancie správne z pohľadu výsledku celého konania
(vrátane predchádzajúceho odvolacieho konania) zohľadnil plný úspech žalobcu v konaní, na základe
čoho tomu zodpovedajúci neúspech žalovanej vyslovil v žalobcovi priznanom nároku na náhradu
trov konania (rozumej celého) proti žalovanej v rozsahu 100%. Odvolací súd pripúšťa, že súd prvej
inštancie v súvislosti či už s výrokovou časťou alebo s odôvodnením výroku III. napadnutého rozsudku

explicitne nepoužil znenie (aj) trovy odvolacieho konania, uvedené ale nerobí z jeho rozhodnutia
opomenutie výroku o trovách odvolacieho konania, pretože súd svojim jediným výrokom (keďže nebol
dôvod rozhodnúť o trovách odvolacieho konania samostatným výrokom) rozhodol o trovách celéhokonania. Predmetná odvolacia námietka potom nepredstavuje naplnenie v tomto smere odvolateľkou
uplatneného odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP.

45. Napokon odvolací súd sa nestotožňuje s námietkou nepreskúmateľnosti tej stati rozsudku, v ktorej sa
súd na strane 18 vyjadruje k miestu uzavretia zmluvy. Podľa názoru odvolacieho súdu znenie rozsudku
v odvolateľkou označenej časti (prvý odsek čl. VIII. odvolania) netrpí vnútorným vzájomným rozporom
a jeho prípadný rozpor so skutkovým stavom (ktorý ale odvolací súd ani nevzhliadol) ešte nerobí
rozsudok v tejto časti nepreskúmateľným. Súdom zhodnotené, že návrh na uzavretie Zmluvy a prijatie

návrhu neboli učinené na jednom mieste, má základ v konštatovaní zo strany súdu, že podstatné
náležitosti Zmluvy boli dohodnuté ústne v Maďarskej republike, hoci písomná Zmluva bola podpísaná
v Slovenskej republike. Pokiaľ potom uvedené súd podradil pod § 6.61 ods. 2 Občianskeho zákonníka
Maďarskej republiky (podľa bodu 50. napadnutého rozsudku ide o § 6.69 ods. 2, pozn. odvolacieho
súdu), dospel k správnemu právnemu záveru o tom, že miestom uzavretia Zmluvy je sídlo veriteľa
(presnejšie bydlisko navrhovateľa ako fyzickej osoby).

46. Záverom odvolací súd upriamuje pozornosť na to, že odvolateľka, ktorá podala odvolanie
proti rozsudku v celom jeho rozsahu, neuviedla žiadne odvolacie námietky, ktoré by sa mali týkať
výroku II., ktorým súd konanie v prevyšujúcej časti čo do úrokov a úrokov z omeškania zastavil.
Ako súčasne vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozsudku, súd konanie v tejto časti zastavil pre

čiastočné späťvzatie žaloby podľa § 145 ods. 2 CSP napriek tomu, že žalovaná s takýmto späťvzatím
nesúhlasila. Z odôvodnenia súčasne vyplýva, prečo žalovanej nesúhlas nepovažoval súd za vážny
dôvod. Z podaného odvolania nevyplýva, v čom má spočívať nesprávnosť tohto výroku.

47. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov je rozhodnutie súdu vrátane jeho výrokov o trovách konania

ako závislých výrokov vecne správne, preto ho odvolací súd podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

48. Odvolateľka v priebehu odvolacieho konania rozšírila odvolací petit aj o postup podľa § 335 ods. 2
CSP (neodkladné opatrenie nariadené po začatí konania vo veci samej odvolací súd aj bez návrhu zruší
rozhodnutím,ktorýmrozhodnutiesúduprvejinštanciemenítak,žežalobuzamieta,aleboktorýmkonanie

vo veci samej zastavuje) v súvislosti so zabezpečovacím opatrením na základe uznesenia Krajského
súdu v Košiciach č.k. 6Co/84/2024-74, ktorému ale vzhľadom na to, akým spôsobom v konečnom
dôsledku odvolací súd posúdil jej podané odvolanie, nebolo možné vyhovieť. Odvolací súd preto jej
návrh na zrušenie zabezpečovacieho opatrenia osobitným výrokom zamietol.

49. Žalobca bol v odvolacom konaní úspešný, z toho dôvodu mu odvolací súd priznal proti neúspešnej
žalovanej náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu (§ 255 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods.
1 CSP).

50. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2

posledná veta CSP).

Poučenie:

P o u č e n i e :

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebof) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427

ods. 1, 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).