Rozsudok – Ostatné ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Thursday, October 29, 2025

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 5Cdo/136/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1518205711
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 10. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Kolcun

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2025:1518205711.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Kolcuna, PhD. a

členiek senátu JUDr. Jany Bajánkovej a JUDr. Jany Haluškovej v spore žalobkyne: JUDr. Ľ. H., nar. XX.
XX. XXXX, L. L., H. M. XXXC., proti žalovanému: News and Media Holding, a.s., Bratislava, Einsteinova
25, IČO: 47 256 281, zastúpený Škubla & Partneri s. r. o., advokátska kancelária, Bratislava, Digital park
II, Einsteinova 25, IČO: 36 861 154, o uloženie povinnosti uverejniť odpoveď a opravu, vedenom na
bývalom Okresnom súde Bratislava V pod sp. zn. B5-50C/38/2018, o dovolaní žalobkyne proti rozsudku
Krajského súdu v Bratislave z 27. februára 2024 sp. zn. 14Co/97/2020, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie z a m i e t a.

Žalovanému priznáva náhradu trov dovolacieho konania voči žalobkyni v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Bratislava V (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom zo 04. februára 2020 č. k.
50C/38/2018 - 183 rozhodol tak, že súd žalobu zamieta (I. výrok). Súd priznáva žalovanému voči
žalobcovi nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd
prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením (II. výrok).
1.1. V odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že z predložených listinných dôkazov súd
zistil, že dňa 19. 07. 2018 v týždenníku J. X G. v čísle 29, na stranách 64 a 66 v článku s názvom „H.

R..“ boli zverejnené nepravdivé skutkové tvrdenia. Žalobkyňa sa domáhala opravy v zmysle § 7 ods. 1 v
zmysle Tlačového zákona, ako aj odpovede podľa § 8 Tlačového zákona. V zákonnej lehote žalobkyňa
požiadala vydavateľa o uverejnenie opravy a odpovede a doručila ju žalovanému dňa 14. 08. 2018,
resp. 16. 08. 2018. Žalovaný opravu neuverejnil. Dňa 21. 09. 2018 sa žalobkyňa obrátila žalobou na
súd, ktorou sa domáha uverejnenia tlačovej opravy a odpovede.
1.2. S poukazom na vyššie citované ustanovenia tlačového zákona súd pri posudzovaní opodstatnenosti
nároku žalobkyne na uverejnenie opravy a odpovede, v prvom rade skúmal dodržanie hmotnoprávnych

lehôtvovzťahukvčasnémuuplatneniunárokunauverejnenieodpovedeuodporcuanáslednevovzťahu
k včasnému uplatneniu nároku na súde. Žalobkyňa ako oprávnená osoba svoj nárok u žalovaného
uplatnila dňa 16. 08. 2018, tak ako vyplýva zo sledovania zásielky. Osemdňová lehota na uverejnenie
opravy a trojdňová lehota na uverejnenie odpovede bezvýsledne uplynula dňom 24. 08. 2018 a 19. 08.
2018. Nárok na uverejnenie odpovede žalobkyňa uplatnila na súde dňa 21. 09. 2018. Z uvedeného
vyplýva, že nárok žalobkyne bol v oboch prípadoch uplatnený včas.
1.3. Treba veľmi dôsledne rozlišovať fakty a hodnotiace úsudky. Kým pravdivosť prvých je možné

dokázať, správnosť druhých preukázať nie je možné.
1.4. Skutkové tvrdenia majú objektívnu povahu. Spravidla ide o rozširovanie nepravdivých alebo
pravdu skresľujúcich skutočností. Určujúcim charakterom neoprávnenosti informácie je difamujúci,
dehonestujúci, prípadne až degradujúci charakter. Porušenie práva na česť a dôstojnosť môže byťspôsobené len takými skutkovými tvrdeniami, ktoré môžu objektívne spôsobiť ujmu na cti a dôstojnosti
dotknutého subjektu v očiach ostatných osôb. To, či je určité tvrdenie difamujúce, treba posudzovať
nielen podľa použitých výrazov, formulácií, ale aj z celkového dojmu s prihliadnutím na všetky okolnosti

a súvislosti, za ktorých k tvrdeniu došlo.
1.5. Hodnotiaci úsudok predstavuje subjektívne tvrdenie, vyjadrujúce osobný názor toho, kto hodnotiaci
úsudok vyslovuje. Právne akceptovateľný je taký hodnotiaci úsudok, ktorý je vecný, konkrétny a
primeraný čo do obsahu a formy a nesmie vybočovať z hraníc nutných na dosiahnutie cieľa.
1.6. Základným rozdielom medzi faktom a hodnotiacim úsudkom je v originalite hodnotiaceho úsudku.

Hodnotiaci úsudok má totiž v sebe tvorivé prvky autora v tom zmysle, že vytvorí určitý jemu vlastný
logickýzáver(t.j.jehovlastnýhodnotiaciúsudok)nazákladeurčitýchinformácií.Takétopodkladybymali
byť uvedené, aby bolo umožnené vytvorenie si vlastného názoru, vlastného hodnotiaceho úsudku. Obe
zložky hodnotiaceho úsudku (podklady a vyvodenie logického záveru) musia tvoriť jednotný kompaktný
celokamusiabyťlogickyspojené-logickynasebanadväzovať.Hodnotiaciúsudoknemožnochápaťtak,
že nepodlieha žiadnym pravidlám, nakoľko v takom prípade by sa vytvoril inštitút, ktorý by ad absurdum

znegoval právo na ochranu osobnosti.
1.7. Hodnotiaci úsudok zverejnený v tlači môže byť považovaný za ako taký nielen vtedy, ak
je sprevádzaný skutočnosťami, na ktorých sa zakladá. Nevyhnutnosť súvislosti medzi hodnotiacim
úsudkom a skutočnosťami, ktoré ho podopierajú sa môže meniť prípad od prípadu podľa špecifických
okolností.

1.8. Zo znenia odpovede svedka vyplýva, že bol v pozícii najčítanejšieho printového média, dlhodobo
sledovala kauzu, a teda cítila zodpovednosť prejaviť vôľu a názor ľudí, a teda tým pádom reflektovať
pozíciu všeobecného názoru nespokojných občanov.
1.9. Článok, resp. komentár hodnotí a komentuje správanie sa osoby sudcu JUDr. H. H. na pozadí
spoločenského diania. Predmetný článok obsahuje názory a hodnotenia autora - svedka, ktoré

reflektujú celospoločenské dianie zvlášť to, ktoré verejnosť vnímala negatívne v zmysle rozporu so
základnými etickými princípmi a morálkou. Bol vyjadrený subjektívny názor autora, ktorý vyjadril k
danému faktu určitý postoj tak, že hodnotí z hľadiska správnosti a prijateľnosti na základe vlastných
subjektívnych kritérií. Hodnotiaci úsudok nepodlieha dokazovaniu. Navyše autorka článku v čase jeho
vydania vychádzala zo skutočností podchytených prvým rozsudkom špecializovaného trestného súdu v

predmetnej trestnej veci, ktoré aj keď boli rozporované rozhodnutiami NS SR, špecializovaný trestný súd
druhým rozsudkom ustálil a odôvodnil prečo jeho rozhodnutie bude nemenné s poukazom na zistené
skutočnosti z nahrávok medzi sudcami a KS Banská Bystrica a výpovedí svedkov.
1.10.Súdpoukazujenaskutočnosť,žesamotnéznenieopravynespĺňanáležitostivyžadovanézákonom
a text opravy vykazuje hodnotiace úsudky napr. „zatiaľ nie je zrejmé“, „mal údajne intervenovať“, „polícia

mala zdokumentovať“ a pod., a citáciu rozhodnutia Najvyššieho súdu SR. V zmysle tlačového zákona
však znenie opravy nemôže obsahovať žiadne hodnotiace úsudky, ale iba skutkové tvrdenia. Taktiež
nemôže obsahovať žiadne názory a komentáre žiadateľa. Tak isto rozsah opravy musí zodpovedať
rozsahu napadnutých skutkových tvrdení, teda rozsah opravy musí byť totožný alebo aspoň primeraný
textu, ktorý bol uverejnený. Znenie petitu žaloby je totožné so znením žiadosti o uverejnenie opravy,

ktorú doručila žalobkyňa žalovanej strane. Súd žalobu zamietol aj z toho dôvodu, že návrh na opravu je
svojím rozsahom v značnom nepomere s uverejneným článkom, keď obsahuje citácie rozhodnutia, ktoré
však nie je ani presné vymedzené úvodzovkami. Článok, ktorý bol publikovaný a ktorý je predmetom
tohto konania pritom neobsahuje žiadne odkazy a citácie súdnych rozhodnutí. Súd má za to, že
žalovaná strana pokiaľ neuverejnila opravu v takom znení, v akom ju žiadal uverejniť žalobca, urobila

tak v súlade so zákonom, keď text obsahuje neprípustné hodnotiace úsudky. Text opravy obsahuje
neporovnateľne viac slov. Každý jeden odsek textu navrhovanej opravy je rozsiahlejší počtom slov ako
text v uverejnenom článku a keďže Tlačový zákon striktne určuje spôsob a rozsah opravy. Navyše súd
poukazuje na skutočnosť, a tak ako vyplýva z odôvodnenia rozsudku Špecializovaného súdu Pezinok
pracovisko Banská Bystrica, sa skutkové tvrdenia autorky články zakladajú na pravde, keď bolo v

trestnom konaní preukázané, a to prepisom zvukového záznamu zaznamenaného v budove Krajského
súdu Banská Bystrica, že sudca JUDr. H. H. s bližšie nestotožnenou osobou (E.) žiadal, aby pustil osobu
menom R., že bude na pivo a v ďalších rozhovoroch so sudcom H. na rozhodnutí vo veci a ak to bude
mať niekto iný, tak to bude problém. V napádaných skutkových tvrdeniach, na ktoré žalobkyňa požaduje
opravu, sa teda preukázalo, že sa zakladajú na pravde a navyše samotná autorka v ich obsahu používa

slová ako „vraj“ alebo „hovorí sa“. Súd žalobu z vyššie uvedených dôvodov zamietol, ako aj z dôvodu
že text opravy obsahuje hodnotiace úsudky, ktoré oprava obsahovať nemôže.
1.11. Ďalej súd skúmal obsahovú stránku žiadosti o uverejnenie odpovede, z hľadiska splnenia
náležitostí stanovených v § 8 ods. 4 Tlačového zákona. V danom prípade žalobkyňa sícežalovanému oznámila znenie odpovede, ale toto vzhľadom k jeho obsahu a štruktúre nezodpovedalo
požiadavkám tlačového zákona, nakoľko žalobkyňa v ňom opätovne uvádzala hodnotiace úsudky napr.
„uverejnenie ........ môže vyvolať dojem, že s útokmi ....“ alebo „mal iniciovať útok“ aj „mohli vadiť aj“

taktiež „mohol mať JUDr. H. H. niečo spoločné“, prípadne „naznačovaná spojitosť“ a „nebol s údajným
podozrením nikdy ani obvinený“. Súd sa stotožnil s argumentáciou žalovaného nielen s poukazom
na uplatnené právo na opravu, ale aj v ďalšom v súvislosti uplatneného práva na odpoveď, kde bez
ďalšieho súd uvádza, že autorka predmetného článku aj v tejto časti, resp. posledného výroku uvádza
hodnotiace úsudky napr. „mohli vadiť .... aj súdnictvu“, „musela čeliť mafiánskemu zastrašovaniu“ alebo

„vyšetrovanie však tentoraz nebolo márne“ taktiež „bos úradoval aj z väzenia“ a podobne. Tak ako pri
práve na opravu, tak aj pri uplatnenom nároku žalobkyne na odpoveď súd uvádza, že ani žalobkyňou
uplatnená odpoveď nebola svojím rozsahom primeraná textu v spojitosti skutkovým tvrdením a z
neho vyplývajúcim hodnotiacim úsudkom. Vzhľadom k tomu, že len takto vymedzený obsah žiadosti
o zverejnenie odpovede je hmotnoprávnym predpokladom úspešného uplatnenia nároku na súde, súd
žalobu žalobkyne zamietol.

1.12. Súd žalobu zamietol aj z dôvodu, že všetky uvádzané skutočnosti boli v článku pravdivé. Išlo o
komentár reflektujúci celospoločenské dianie a previazanie v tom čase podsvetia s advokáciou s nitkami
do justície. Skutkové tvrdenia obsiahnuté v článku boli pravdivé a hodnotiace úsudky mali základ v
skutočných a pravdivých dejoch.
1.13. Na základe vykonaného dokazovania s prihliadnutím na hore uvedené ustanovenia, súd dospel k

záveru, že neboli splnené zákonné podmienky na to, aby žalobe vyhovel.
1.14. O trovách konania súd rozhodol podľa ustanovenia § 255 ods. 1 CSP, podľa procesného úspechu.
Žalovaná bola v konaní úspešná v plnom rozsahu, preto má nárok na náhradu trov konania v plnom
rozsahu.
1.15. Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po

právoplatnosti tohto rozhodnutia, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

2. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „odvolací súd“) na odvolanie žalobkyne rozsudkom z 27. februára
2024 sp. zn. 14Co/97/2020 rozhodol tak, že Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu
Bratislava V č. k. 50C/38/2018-183 zo dňa 4. 2. 2020, teraz vec vedená na Mestskom súde Bratislava

IV sp. zn. B5-50C/38/2018 potvrdzuje (výrok I.). Žalovanému priznáva proti žalobkyni nárok na náhradu
trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % (výrok II.).
2.1. V odôvodnení rozhodnutia odvolací súd uviedol, že v prvom rade považuje odvolací súd za
dôležité poukázať na to, že rozsudok súdu prvej inštancie dáva dostatočne presvedčivé a jasné
odpovede na právne a skutkovo relevantné otázky. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia

uviedol rozhodujúci skutkový stav zistený po náležite vykonanom dokazovaní. Vykonaným dokazovaním
dospel k správnym skutkovým zisteniam, ktoré majú oporu v obsahu spisu. Dokazovanie vo veci
súd prvej inštancie vykonal v dostatočnom rozsahu a výsledky vykonaného dokazovania zhodnotil
jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva vzťah medzi skutkovými
zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. V

hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, ktoré boli pre
posúdenie veci a rozhodnutie podstatné. Naopak, súd prvej inštancie ich náležitým spôsobom posúdil
v celom súhrne, a aj náležite vyhodnotil. Na takto ustálený skutkový stav aplikoval súd prvej inštancie
zodpovedajúce ustanovenia právnych predpisov a svoje dôvody, pre ktoré rozhodol tak, že žalobu
zamietol, ako aj výroky o náhrade trov konania, aj riadne a presvedčivo vysvetlil. V odôvodnení svojho

rozhodnutia podal súd prvej inštancie dostatočne zrozumiteľný výklad opodstatnenosti a zákonnosti
výrokov svojho rozsudku. Rozhodnutie je teda dostatočne skutkovo a právne odôvodnené.
2.2. Žalobkyňa sa v predmetnej veci domáhala zverejnenia opravy týchto výrokov:
- sudca JUDr. H. H. na základe telefonátu s kolegom mal vybaviť za úplatok dvestotisíc slovenských
korún prevzatých prostredníctvom advokáta Mgr. G. H. od brata J. R. prepustenie Č.U. J. R. z väzby;

- polícia mala zdokumentovať odovzdávanie tučných úplatkov v obálkach a igelitových taškách od
príbuzných obvinených cez advokáta Mgr. G. H. až k sudcovi JUDr. H. H.,
- JUDr. H. H. ako sudca prepustil Č.F. P. z väzby na slobodu.
Žalobkyňa vo vzťahu k daným výrokom požadovala, aby súd uložil žalovanému povinnosť, cit.: „v
týždenníku J. X G. uverejniť opravu a odpoveď v zmysle tlačového zákona na rovnakom mieste a

rovnakým písmom akým bol uverejnený článok s názvom „H. R.“ zo dňa 19. 7. 2018 na str. 64 a 66, ktorú
odôvodnila tým, že vo vydanom periodiku je na strane 66 uvedené skutkové tvrdenie, podľa ktorého
mal sudca JUDr. H. H. na základe telefonátu s kolegom vybaviť za úplatok dvestotisíc slovenských
korún prevzatých prostredníctvom advokáta Mgr. G. H. od brata J. R. prepustenie J. R. z väzby. Políciamala podľa vydaného článku zdokumentovať odovzdávanie tučných úplatkov v obálkach a igelitových
taškách od príbuzných obvinených cez advokáta Mgr. G. H. až k sudcovi JUDr. H. H.. Tieto skutkové
tvrdenia sú však nepravdivé. Vo vydanom periodiku bolo taktiež uvedené, že JUDr. H. H. ako sudca

prepustil Č.F. P. z väzby na slobodu, čo nie je pravda, pretože menovaného A. P. sudca JUDr. H. H.
nikdy z väzby na slobodu neprepustil. Osobu JUDr. H. H. je na základe vydaného článku možné presne
určiť, keďže je označený titulom, menom, priezviskom a funkciou, ktorú vykonával ako sudca Krajského
súdu v Banskej Bystrici. Keďže JUDr. H. H. zomrel dňa X. XX. XXXX, domáhala sa od žalovaného ako
vydavateľa v zákonnej lehote práva na uverejnenie opravy ohľadom vyššie uvedených nepravdivých

skutkových tvrdení podľa § 7 tlačového zákona jeho manželka JUDr. Ľ. H. ako blízka osoba v zmysle
§ 10 ods. 4 tlačového zákona. Periodická tlač bola vydaná dňa 19. 7. 2018, žiadosť o uverejnenie
opravy podala na pošte dňa 14. 8. 2018, pričom podľa sledovania zásielky na Slovenskej pošte si ju
žalovaný prevzal dňa 16. 8. 2018, teda mu došla v zákonnej 30-dňovej lehote od vydania tlače podľa §
7 ods. 2 Tlačového zákona. Zároveň boli vo vydanom článku uvedené aj pravdu skresľujúce tvrdenia.
Na strane 65 a 66 bolo uvedené, že dňa 11. 9. 1999 ráno cestou do práce zaútočili na sudcu L. neznámi

muži. Bez jediného slova, bez náznaku emócií ho mlátili a kopali do neho ešte aj vtedy, keď už len
bezmocne ležal na zemi. Pre zranenia do práce v ten deň ani niekoľko nasledujúcich dní neprišiel.
Páchateľov sa nepodarilo odhaliť, ale podľa L. opatrne volených slov útok súvisel s jeho aktivitami
vykonanými z pozície podpredsedu súdu, ktoré „mohli vadiť aj podsvetiu, aj súdnictvu“. Nasledujúce
mesiace sudcu L. i jeho deti strážili policajti a L. odišiel z Banskej Bystrice pracovať na Ústavný súd SR v

Košiciach. Taktiež bolo uvedené, že H. mafiánske vyhrážanie za krajský súd riešila B. M. L. nástupkyňa
na mieste podpredsedu pre trestné veci. Aj ona musela čeliť mafiánskemu zastrašovaniu. Dvadsiateho
deviateho marca 2004 sa zobudila na susedov krik: „Horí vám auto!“ Rozospatá sudkyňa si najprv
vravela: „Naše auto? Prečo?“ Vyzrela z okna na ulicu a pri pohľade na plamene pohlcujúce rodinnú
Fabiu sa rýchlo prebrala. Napadlo jej iba jedno - toto je pomsta! Policajti našli pod predným kolesom

poskladanú deku zapáchajúcu benzínom a znalecký posudok potvrdil, že k požiaru došlo v dôsledku
úmyselného zapálenia auta. Niekoľko dní po požiari dostala sudkyňa anonym vyhrážajúci sa, že „skončí
s vedrom plným betónu zaveseným na nohách“. Ona i jej deti dostali ochranu. Ani páchateľov tohto útoku
sa nepodarilo odhaliť, vyšetrovanie však tentoraz nebolo márne. Policajti považovali za podozrivého z
iniciovania útoku na sudkyňu M. jej kolegu sudcu H. H.. Začali ho sledovať a odpočúvať, napichli aj

telefón v jeho kancelárii v budove súdu. Tieto skutkové tvrdenia sú pravdu skresľujúce v tom smere, že
sú uverejnené v článku s názvom „H.X. R.“, ktorý sa týka JUDr. H. H., pričom už samotné uverejnenie
týchto tvrdení v článku o JUDr. H. H. môže vyvolať dojem, že s útokmi a vyhrážaním sudcom E. L. a
B. M. mohol mať tento niečo spoločné. Taktiež bola spojitosť JUDr. H. H. s uvedenými útokmi v texte
tohto článku naznačovaná. V prípade útoku na sudcu E. L. bolo v článku uvedené, že mal byť pôvodcom

disciplinárnych opatrení voči JUDr. H. H., pričom útok na sudcu L. mohol súvisieť s jeho aktivitami
vykonanými z pozície podpredsedu súdu, ktoré „mohli vadiť aj súdnictvu“. V prípade sudkyne M. bolo v
článku výslovne uvedené, že za krajský súd riešila „H.“ mafiánske vyhrážanie. V článku je ďalej uvedené
len údajné podozrenie polície, že JUDr. H. H. mal iniciovať útok na sudkyňu M., skutočnosť, že nebol v
súvislosti s údajným podozrením nikdy ani len obvinený a taktiež v tejto súvislosti polícia nemá jediný

dôkaz, nie je v článku vôbec uvedená, čo taktiež pôsobí skresľujúco. Vyššie uvedené skutkové tvrdenia
sa dotýkajú cti a dôstojnosti JUDr. H. H., pretože ho spájajú s trestnou činnosťou, ktorej sa nedopustil.
JUDr. H. H. nemal s vyššie uvedenými útokmi a vyhrážaním sudcom E. L. a B. M. nič spoločné. Osobu
JUDr. H. H. je na základe vydaného článku možné presne určiť, keďže je označený titulom, menom,
priezviskomafunkciou,ktorúvykonávalakosudcaKrajskéhosúduvBanskejBystrici.Uvedenéskutkové

tvrdenia sú pravdu skresľujúce v tom smere, že sú uverejnené v článku s názvom „H. R.“, ktorý sa týka
JUDr. H. H., pričom už samotné uverejnenie týchto tvrdení v článku o JUDr. H. H. môže vyvolať dojem,
že s útokmi a vyhrážaním sudcom E. L. a B. M. mohol mať JUDr. H. H. niečo spoločné. Taktiež bola
spojitosť JUDr. H. H. s uvedenými útokmi v texte tohto článku naznačovaná.“
2.3. Keďže ťažiskovým bodom odvolacej argumentácie žalobkyne bolo jednak nesprávne posúdenie

charakterunapadnutýchvýrokovsúdomprvejinštancieakohodnotiacichúsudkov,protiktorýmnemožno
žiadať opravu ani uverejnenie odpovede podľa Tlačového zákona a jednak nesprávne právne posúdenie
znenia opravy a odpovede súdom prvej inštancie, podstatou pre posúdenie opodstatnenosti podaného
odvolania v prejednávanej veci bolo zodpovedanie otázky, či v prípade žalobkyňou napadnutých výrokov
ide o skutkové tvrdenia alebo hodnotiace úsudky a či uplatnený nárok na uverejnenie opravy a odpovede

spĺňa požiadavky uvedené v § 7 a § 8 Tlačového zákona. Odvolací súd v tomto smere dospel k záveru,
že súd prvej inštancie obe predmetné otázky posúdil správne.
2.4. Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že v rámci tlačovej opravy sa žalobkyňa
musí domáhať voči konkrétnemu nepravdivému skutkovému tvrdeniu uverejnenia opravy uvedenímkonkrétneho pravdivého tvrdenia, avšak sa nemôže domáhať uverejnenia ďalšieho súvisiaceho
textu, v prejednávanej veci obsahujúceho navyše citáciu celých pasáží neprávoplatného zrušujúceho
rozhodnutia NS SR, z ktorého navyše v danom štádiu trestného konania ani nie je možné vyvodiť, ktoré

v ňom uvádzané tvrdenia sú, resp. budú v prebiehajúcom trestnom konaní preukázané ako pravdivé/
nepravdivé. Žalobkyňou navrhované znenie opravy nezodpovedá svojím obsahom opravovaným
nepravdivým tvrdeniam a obsahuje polemické výrazy (mali byť použité..., mal údajne intervenovať...,
nie je zrejmé, či...., posúdeniu údajného pôsobenia....). Zo znenia požadovanej opravy navyše ani nie
je možné vyvodiť záver o nepravdivosti žalobkyňou uvádzaných tvrdení a ich oprave, keď z jej obsahu

vyplýva, napr. že NS SR uložil súdu, aby určil akcesoritu a mieru spoluúčasti obžalovaného vo vzťahu k
sudcovi JUDr. H., najmä aby podrobne posúdil ich súčinnosť. Takto formulovanou opravou nedochádza
k uvedeniu nepravdivých tvrdení na pravú mieru, nedochádza k vyvráteniu týchto tvrdení ani k uvedeniu
pravdivého skutkového tvrdenia vo vzťahu k jednotlivým napádaným výrokom.
Vo vzťahu k prvému výroku, ktorého opravu žalobkyňa žiada, cit.: „sudca JUDr. H. H. na základe
telefonátu s kolegom mal vybaviť za úplatok dvestotisíc slovenských korún prevzatých prostredníctvom

advokáta Mgr. G. H. od brata J. R. prepustenie Č. J. R. z väzby“, odvolací súd v prvom rade uvádza,
že v znení, v akom ho žalobkyňa v podanom návrhu uvádza, sa takýto výrok v článku nenachádza,
žalobkyňa sama zlúčila do tohto výroku viacero v článku uvádzaných informácií a tvrdení. Obdobne
aj ďalšie tvrdenie, že: „JUDr. H. H. ako sudca prepustil Č. P. z väzby na slobodu“ nie je v žalobkyňou
uvádzanom znení súčasťou dotknutého článku.

V oboch prípadoch žalobkyňa parafrázuje a zlučuje do návrhu viaceré v článku uvádzané informácie,
tieto vytrháva z kontextu a následne potom v požadovanej oprave k týmto ňou vytvoreným výrokom,
uvádza svoje vlastné vysvetlenia. Žalobkyňa navyše v požadovanej oprave cituje celé pasáže
rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, ktorým však tento súd vo veci nerozhodol, keď vec vrátil
špecializovanému trestnému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Ak žalobkyňa v žiadosti o

uverejnenie tlačovej opravy požaduje uvedenie citácie celých pasáží rozhodnutia NS SR, v podstate
požaduje doplnenie predmetného článku, čo však Tlačový zákon v rámci inštitútu tlačovej opravy
neumožňuje. Z ustanovenia § 7 ods. 3 Tlačového zákona totiž vyplýva, že predmetom, resp. dôvodom
tlačovej opravy môže byť iba nepravdivé tvrdenie a nie neuvedenie údajov, ktoré sú podľa subjektívneho
názoru žiadateľa o tlačovú opravu relevantné.

Súd prvej inštancie taktiež správne poukázal na to, že v prípade súdneho sporu je viazaný žalobným
návrhom, čo znamená, že nemôže ani prekročiť návrhy žalobkyne a prisúdiť viac, než čoho sa domáha
a nemôže ani rozhodnúť o inom znení opravy, ako je navrhovaná v žalobnom petite. Je pravdou, že
súd môže výnimočne v odôvodnených prípadoch vyhovieť požadovanej oprave len sčasti, ale môže
tak urobiť len v prípade, ak by určitú konkrétnu časť textu len vypustil. Súd však nemôže svojím

rozhodnutím nahrádzať, resp. formulovať nový text opravy. V danom prípade nie je možné, vzhľadom
na formuláciu návrhu opravy, ktorej text je v prevažnej miere založený práve na citácii rozhodnutí NS SR
(ktorých obsahom žalobkyňa preukazuje pravdivosť jednotlivých výrokov opravy), zmeniť bez ďalšieho
text opravy len jednoduchým vypustením citácie týchto rozhodnutí, tak ako to tvrdí v podanom odvolaní
žalobkyňa.

Odvolací súd sa stotožnil aj s názorom súdu prvej inštancie, že žalobkyni mohlo vzniknúť len vtedy právo
naopravu,akdošlokzverejneniunepravdivéhoskutkovéhoúdaja,čopriznačnejčastiňouoznačenýcha
namietaných informácií nie je možné. V danom texte článku sa totiž jedná o tzv. polemické výroky (výroky
ktoré obsahujú slovné spojenia ako „údajne“, „vraj“, „malo by“, a pod.). Zmyslom a účelom polemických
výrokov je spravidla vyjadriť kritický názor alebo nesúhlas s určitou skutočnosťou, témou, problematikou,

tedavyvolaťpolemiku(spor)ourčitejskutočnosti,témealeboproblematike,prípadneodanejskutočnosti
vyjadriť určitú pochybnosť. V tejto súvislosti je však potrebné zdôrazniť, že každá informácia zverejnená
o konkrétnej osobe, ktorá sa môže dotýkať jej osobnostných práv, by mala mať určitý skutkový základ, z
ktorého ju je možné vyvodiť. V prejednávanej veci boli týmto skutkovým základom už existujúce skoršie
rozhodnutia špecializovaného trestného súdu, z ktorých autorka vychádzala pri písaní dotknutého

článku. Len v prípadoch, ak je zverejnené informácie možné považovať len za „špekulácie“ bez
skutkového základu, ktoré navyše vytvárajú negatívny obraz verejnosti o dotknutej osobe, potom je
možné pri realizácii slobody prejavu aj v prípade použitia polemických výrazov do práva na ochranu
osobnosti tejto osoby zasiahnuť (uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 390/211 zo dňa 19. 10.
2011). V danom prípade však zverejnené informácie nie je možné považovať za špekulácie, keď tieto

informácie vychádzali zo súdneho rozhodnutia a z dôkazov vykonaných v trestnom konaní, z ktorých súd
pri svojom rozhodovaní v danej trestnej veci vychádzal (prepisy telefonických rozhovorov a svedecké
výpovede). Na druhej strane autorka článku tieto skutočnosti neprezentuje ako jednoznačný fakt, o čom
svedčí, že v texte použila slovné spojenia „vraj“, „hovorí sa“ a pod.V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že aj judikatúra ESĽP, ktorá má v otázkach slobody
prejavu rozsiahly charakter, jednoznačne poskytuje vydavateľovi (i) ochranu pri používaní polemických
výrokov; (ii) ochranu pri istej forme zľahčovania a zovšeobecňovania informácií; (iii) ochranu pri

primeranej dávke nepresnosti a expresívnosti vo vyjadrovacích prostriedkoch; (iv) ochranu pri utajovaní
novinárskychzdrojov;(v)ochranupriformespracovaniapríspevkov;(vi)ochranupripreberaníinformácií
od orgánov verejnej moci; (vii) ochranu pri sprostredkovaní informácií verejného záujmu, atď. Polemické
výroky vylučujú zásah do práva na ochranu osobnosti, pretože každý názor, stanovisko, kritika, a
to dokonca nielen polemicky uvedená, je zásadne prípustná, pretože sloboda prejavu je jednou z

najdôležitejších zásad demokratickej spoločnosti (pozri nález ÚS IV. ÚS 107/2010, ÚS ČR II ÚS 357/96).
Navyše namietané tvrdenia čerpala autorka článku (novinárka) z obsahu súdneho rozhodnutia; v tomto
smere je vo všeobecnosti akceptovaný a v súlade s judikatúrou súdov SR a ESĽP záver, podľa ktorého
novinári nemôžu znášať zodpovednosť za to, že šíria informácie poskytnuté orgánmi štátu, vrátane
vedúcich zamestnancov štátnej a verejnej správy, a teda aj informácie, ktoré sú obsahom súdnych
rozhodnutí, pretože je to ich úloha a poslanie. Žalovaný preto s ohľadom na zdroj, z ktorého čerpal

namietané informácie, mal rozumné dôvody sa spoliehať na ich pravdivosť.
2.5. V prejednávanom prípade preto dospel odvolací súd k záveru, že súd prvej inštancie vec v
časti nároku žalobkyne na uverejnenie tlačovej opravy správne právne posúdil a dospel k správnemu
právnemu záveru vedúcemu k zamietnutiu žalobkyňou uplatňovanej tlačovej opravy.
2.6. Do zákonného rámca ako žiadosti, tak aj odpovede, nepatria subjektívne názory, postoje,

domnienky či vlastné pocity dotknutej osoby, pokiaľ nie sú popisom skutkového tvrdenia jeho
popretím,vysvetlením,spresnenímčidoplnením,resp.vyjadrenímnegatívnychnásledkovvjednotlivých
oblastiach súkromného, či verejného života dotknutej osoby v spoločnosti. Neoprávnený zásah do
povesti možno vyvolať uverejnením síce pravdivých skutkových tvrdení, ktoré však majú osočujúcu
povahu, a teda pôsobia difamačne, vyvolávajú znevažujúci dojem, taktiež údajmi pravdu skresľujúcimi,

ktoré samé osebe síce nie sú nepravdivé, ale sú podané takou formou a v takých súvislostiach, že môžu
viesť ku skresleniu informácie podávanej verejnosti a v neposlednom rade aj uverejnením hodnotiacich
úsudkov (kritiky) pokiaľ vybočujú z hraníc vecnosti, konkrétnosti a primeranosti čo do obsahu a formy.
Jednou z podmienok citovaného ustanovenia § 8 ods. 1 Tlačového zákona je v zmysle požiadaviek
tohto zákona, aby sa odpoveď obmedzila len na skutkové tvrdenie, ktorým sa skutkové tvrdenie, ktoré

sa dotýka cti, dôstojnosti alebo súkromia fyzickej osoby, poprie, doplní, spresní alebo vysvetlí. Odpoveď,
ktorú však žalobkyňa žiadala uverejniť, túto podmienku nespĺňa, nakoľko odpoveď obsahuje zmiešané
úsudky a je koncipovaná v podstate ako „list“ obsahujúci názorovú reakciu žalobkyne na prácu autorky
článku z redakcie týždenníka a na to ako jej prácu vníma čitateľ. Z celého textu odpovede je zrejmé, že
odpoveď obsahuje aj hodnotiace úsudky a žalobkyňa tak nereagovala len na skutkové tvrdenie, ktoré

obsahoval článok. Žalobkyňa sa v zmysle tohto ustanovenia tlačového zákona mala obmedziť len na
popretie, doplnenie, spresnenie alebo vysvetlenie skutkového tvrdenia v článku. Keďže táto podmienka
nebola splnená, súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že žalovanému nevznikla povinnosť
zverejniť odpoveď podľa Tlačového zákona.
2.7. Je potrebné ďalej zdôrazniť, že Tlačový zákon na uloženie povinnosti zverejniť odpoveď vyžaduje

v § 8 ods. 1 nielen preukázanie, že dotknutý článok obsahoval neúplné skutkové tvrdenie, ale zároveň
vyžaduje aj preukázanie, že sa takéto neúplné skutkové tvrdenie dotýka cti, dôstojnosti alebo súkromia
manžela žalobkyne.
Uvedený článok a v ňom publikované názory (podávané informácie) podľa názoru odvolacieho súdu
nevybočili z rámca všeobecne uznávaných zásad slušnosti v demokratickej spoločnosti a tým nestratili

charakter korektného úsudku (správy, komentára, úvahy) a neocitli sa preto mimo právnej ochrany.
S prihliadnutím na konkrétne okolnosti daného prípadu, ako aj mieru (intenzitu) tvrdeného zásahu,
bolo potrebné zohľadniť túto skutočnosť aj v kontexte so slobodou prejavu a právom na informácie
najmä so zreteľom na proporcionalitu uplatňovania týchto práv a ich ochranu. Táto skutočnosť vyplýva
aj z rozhodovacej činnosti Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorý v rozhodnutí I. ÚS 67/06

poukázal na to, že pri strete základného práva na slobodu prejavu a práva na informácie a ich šírenie
zaručeného v čl. 26 ods. 1, 2 ústavy s právom na ochranu osobnosti (vrátane tlačovej opravy) zaručenej
v čl. 19 ods. 1 ústavy, teda základných práv rovnakej úrovne, je vecou všeobecných súdov, aby s
prihliadnutím na okolnosti každého jednotlivého konkrétneho prípadu starostlivo zvážili, či jednému
právu nebola neodôvodnene daná prednosť pred druhým právom. Nie každé zverejnenie nepravdivého

(resp. viac alebo menej nepresného) údaju musí totiž automaticky znamenať neoprávnený zásah proti
cti, dôstojnosti, resp. dobrej povesti konkrétnej osoby. K takému zásahu dochádza len vtedy, ak medzi
zásahom a porušením osobnostnej sféry fyzickej osoby existuje príčinná súvislosť a ak tento zásah
presiahol určitú prípustnú intenzitu takou mierou, ktorú už nie je možné v demokratickej spoločnostitolerovať. V súvislosti so šírením informácií a názorov je potrebné rešpektovať určité špecifiká bežnej
periodickej tlače, určenej na informovanie širokej verejnosti (na rozdiel napr. od publikácií odborných),
ktorá v konkrétnych prípadoch (predovšetkým s ohľadom na rozsah jednotlivých príspevkov a čitateľský

záujem) pristupuje k určitým zjednodušeniam. Nie je preto možné bez ďalšieho tvrdiť, že každé
zjednodušenie (alebo skreslenie) musí nevyhnutne viesť k zásahu do osobnostných práv dotknutej
osoby. V takomto prípade nie je možné zotrvať na úplnej presnosti skutkových tvrdení a klásť tým vo
svojichdôsledkochnanovinárovneplniteľnénároky.Významnévšakje,abycelkovévyzneniepodávanej
informácie zodpovedalo pravde (viď obdobne I. ÚS ČR 156/99).

2.8. Vzhľadom na charakter média, ktoré zverejnilo vyššie uvedené články, je jednoznačné, že obsah
výrokov bol „komerčný“. Bez ohľadu na charakter uvedených výrokov však odvolací súd uvádza,
že právo na slobodu prejavu neplatí len pre „informácie” alebo „myšlienky” prijímané priaznivo, či
považované za neškodné alebo nedôležité, ale aj pre tie, ktoré sú nepríjemné, šokujú, či znepokojujú
akúkoľvek skupinu spoločenstva. Navyše, sloboda tlače sa taktiež vzťahuje na preháňanie alebo
dokonca provokáciu (pozri De Haes a Gijsels proti Belgicku, 24. februára 1997, ods. 47, Správy o

rozsudkoch a rozhodnutiach 1997-I). „Je treba súhlasiť s názorom o práve a povinnosti periodickej
tlače a informačných prostriedkov vôbec informovať o skutkoch nesúcich znaky trestnej činnosti, ktoré
v súvislosti so svojou závažnosťou vzbudzujú oprávnený záujem verejnosti“ (rozsudok Krajského súdu
v Prešove, sp. zn. 6Co/82/04 a rovnako rozsudok Európskeho súdu News Verlag GmbH & CoKG proti
RAKÚSKU z roku 2000).

2.9.Zobsahuacharakteruspornéhočlánkujezrejmé,žejehocieľomneboloibastrohopodaťinformáciu
o predmetných udalostiach, avšak ich cieľom nepochybne bolo čitateľov zaujať, či dokonca šokovať.
Samotnásnahažalovanéhozaujať,čišokovaťčitateľov,ktorejmotívomnebolo(aspoňtonebolovkonaní
preukázané) hanobenie, či zneuctenie osoby manžela žalobkyne, nepredstavuje za zistených okolností
tzv. exces, teda vybočenie z medzí nutných k dosiahnutiu sledovaného legitímneho účelu (cieľa), ktorým

je v danom prípade poukázanie na správanie sa sudcu krajského súdu, ktoré podľa názoru autorky
článku nezodpovedá požiadavkám, ktoré sú na sudcov kladené, vzhľadom na ich postavenie verejných
činiteľov a (osobitne) členov najvyšších (v širšom zmysle) justičných inštitúcii v štáte. Vecou verejnou
je totiž nepochybne činnosť a správanie sa sudcov, najmä v súvislosti s výkonom ich funkcie, ktoré
môže byť verejne posudzované, a ak ide o hodnotiace úsudky, t. j. kritiku, ide o kritiku dovolenú a takéto

osoby potom musia akceptovať aj väčšiu mieru kritiky v súvislosti s ich správaním a s výkonom ich
funkcie. Poslaním médií je totiž nesporne šíriť informácie a myšlienky o otázkach verejného záujmu a je
zároveň nespochybniteľným právom verejnosti takéto informácie prijímať. I keď nemožno opomenúť, že
informovanie o celospoločensky atraktívnej téme, akou je nepochybne v posledných rokoch správanie
sa predstaviteľov justície, prináša so sebou i vyššiu čítanosť a zvýšené zisky z predaja týždenníka,

nemožno vzhľadom na obsah a tematiku sporného článku, ktorý sa okrem iného zaoberá aj správaním
predstaviteľa „justície“, bez ďalšieho dospieť k záveru, že uverejnením daných článkov boli sledované
výhradne komerčné ciele. Z uvedených dôvodov preto i z pohľadu tohto kritéria záujem na poskytnutí
ochrany slobode slova v danej veci prevažuje nad záujmami žalobkyne (resp. jej manžela).
Navyše manžel žalobkyne bol sudcom krajského súdu, a teda jednoznačne spadá do kategórie osôb

tzv. „verejného záujmu“, pričom ide o špecifickú kategóriu verejných činiteľov, kde je potrebné brať do
úvahy ešte aj ďalšie verejné záujmy, napr. nestrannosť súdnej moci. Do úvahy je potrebné tiež vziať
skutočnosť, že u osôb verejného záujmu, akou sudca krajského súdu nepochybne je, má byť miera
tolerancie informovanosti vyššia. Podľa názoru odvolacieho súdu uverejnením citovaných textov neboli
prekročené medze oprávnenosti pisateľa (žalovaného) informovať verejnosť o podozreniach na akej

činnosti sa JUDr. H., ktorý bol sudcom krajského súdu, mohol podieľať. Ide o výkon práva na slobodu
prejavu a šírenia informácií, vyslovenie názoru a práva kritiky, kde je neoprávnený zásah do osobnosti
fyzickej osoby vylúčený a kde je takýto zásah s ohľadom na zabezpečenie priority verejných záujmov
vyslovene dovolený.
Je nepochybne pravdou, že práva na zverejnenie odpovede a práva na opravu sa samozrejme môžu

domáhať aj politici a ostatné verejne činné osoby, teda aj sudcovia, no kritériá posúdenia skutkových
tvrdení a hodnotiacich úsudkov sú v ich prípadoch omnoho mäkšie v prospech pôvodcov týchto výrokov.
Je to dané skutočnosťou, že sudca musí mať vysoký morálny charakter a musí ísť svojím konaním
spoločnosti príkladom, a to nielen v rámci výkonu svojej funkcie sudcu, ale aj vo svojom súkromnom
živote, a teda musí počítať s tým, že jeho osoba bude hodnotená prísnejšími kritériami, a to tak pokiaľ

ide o profesionálny, ako aj súkromný život.
Odvolací súd, s poukazom na vyššie uvedené, konštatuje, že v konaní nebolo preukázané, že
by uvádzané výroky prekročili hranicu všeobecne uznávaných zásad slušnosti a žalobkyňa ničím
nepreukázala, že by ňou označené skutkové tvrdenia sa objektívne dotkli cti, dôstojnosti alebo súkromiajej manžela, preto nedošlo k naplneniu podmienok na uloženie povinnosti zverejniť odpoveď v zmysle § 8
ods. 1 Tlačového zákona a žaloba je aj v časti uplatneného nároku na zverejnenie odpovede nedôvodná.
Pre úplnosť považuje odvolací súd za potrebné zdôrazniť, že pokiaľ ide o výroky uverejnené o JUDr. H.

v spornom článku, nemožno dospieť k záveru, že by autorka článku čitateľovi použitými formuláciami
podsúvala informácie, ktoré by spochybňovali výsledky trestných konaní vedených proti jeho bratovi,
ako aj proti samotnému manželovi žalobkyne, ktoré konanie však bolo zastavené, avšak nie z dôvodu,
že by bolo preukázané, že sa uvedených skutkov nedopustil, ale z dôvodu jeho úmrtia. Obsah článku
nenasvedčuje ani tomu, že by cieľom autorky bolo znevážiť osobu žalobcu (teda, že by išlo zo strany

vydavateľa o zlý úmysel).
2.10. V nadväznosti na uvedené odvolací súd, zhodne so súdom prvej inštancie, dospel k záveru, že
žaloba nie je dôvodná ani v časti uloženia povinnosti uverejniť odpoveď, nakoľko predmetné výroky
neobsahujú také nepravdivé, pravdu skresľujúce či difamujúce tvrdenia ani neprípustné hodnotiace
úsudky, ktoré by boli objektívne spôsobilé ohroziť alebo poškodiť česť, vážnosť či dobré meno manžela
žalobkyne na verejnosti, alebo inak neoprávnene zasiahnuť do jeho pracovného alebo súkromného

života.
2.11. Odvolací súd považuje za nedôvodnú námietku žalobkyne, ktorá vytýka súdu prvej inštancie, že pri
svojom rozhodovaní vychádzal z rozsudku Špecializovaného trestného súdu č. k. BB-3TŠ/25/2006-2315
zo dňa 26. 6. 2019, napriek tomu, že vykonanie tohto dôkazu žiadna zo strán nenavrhla a strany
sporu neboli oboznámené na pojednávaniach s obsahom tohto rozsudku a tento ani nebol stranám

sporu doručený, a teda tento dôkaz, predstavujúci verejnú listinu, nebol vykonaný procesne správnym
postupom podľa § 204 CSP. Súd prvej inštancie však z neho pritom vo svojom rozhodnutí rozsiahle
cituje (odseky 9. až 12. rozsudku zaberajúce viac ako 3 strany).
V prvom rade odvolací súd poukazuje na to, že to bola práve žalobkyňa, ktorá sama založila do spisu
ako listinný dôkaz rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn.: 1TdoV/16/2011, ktorým zrušil rozsudok

Špeciálneho súdu Pezinok, pracovisko Banská Bystrica z 22. októbra 2008, č. k. BB-3Tš/25/2006, ako aj
uznesenie NS SR sp. zn. 3To/10/2016 z 31. 1. 2018, ktorým zrušil rozsudok Špecializovaného trestného
súdu Pezinok, pracovisko Banská Bystrica č. k. BB-3TŠ/25/2006 - 2315 zo dňa 22. 2. 2016.
Následne bolo v priebehu konania pred súdom prvej inštancie vo veci vedenej pod sp. zn.
BB-3TŠ/25/2006 opätovne rozhodnuté, pričom na tento rozsudok poukazoval právny zástupca

žalovaného na pojednávaní konanom dňa 12. 12. 2019. K tomuto rozsudku sa vyjadroval aj zástupca
žalobkyne, keď informoval súd a zástupcu žalovaného, že voči rozsudku obžalovaní podali odvolanie,
o ktorom doposiaľ nie je rozhodnuté, pričom dodal, že v čase publikovania článku toto odsudzujúce
rozhodnutie ešte neexistovalo. Na uvedené následne právny zástupca žalovaného uviedol, že k
rozsudku, na ktorý sa pýtal sp. zn. BB - 3TŠ/25/2006, poukazuje, že skutočnosti sú uvedené aj v

odôvodnení tohto rozsudku, kde sa uvádza, že existujú nahrávky telefonických hovorov, z ktorých je
celkom zrejmé, že niečo také prebehlo, a to na stranách 29 až 30 predmetného rozsudku. Na uvedené
reagoval zástupca žalobkyne, ktorý uviedol, že špecializovaný trestný súd nevykonal žiadne nové
dokazovanie a NS SR dvakrát zrušil prechádzajúce rozhodnutia zo skutkového základu.
Z uvedeného je potom jednoznačné, že obe strany disponovali predmetným rozsudkom (čo napokon

potvrdila aj samotná žalobkyňa, ktorá v samotnom odvolaní uviedla, že si rozsudok zaobstarala),
poukazovali naň a odvolávali sa na jeho obsah, preto nie je dôvodná argumentácia o tom, že vykonanie
tohto dôkazu ani jedna strana sporu nenavrhla, keď obe strany sporu z jeho obsahu vychádzali a sa
k nemu vyjadrovali.
Na základe uvedeného potom možno uzavrieť, že súd prvej inštancie neporušil právo žalobkyne na

spravodlivý proces, keď pri svojom rozhodovaní vychádzal z rozsudku Špecializovaného trestného súdu
č. k. BB-3TŠ/25/2006-2315 zo dňa 26. 6. 2019.
2.12. Odvolací súd k žalobkyňou uplatnenému odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods.1 písm. f) CSP (t.
j., že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam)
konštatuje, že citovaný odvolací dôvod je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové

zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie spor posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú
v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným
dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 CSP, a to vzhľadom na to, že súd
vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán sporu nevyplynuli,
ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými

dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré
súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor
v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán sporu, alebo ktoré vyšli
najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálnej vierohodnosti aleboak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z
procesných ustanovení týkajúcich sa dokazovania. Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru,
že uvedený odvolací dôvod nie je naplnený. Rozhodnutiu súdu prvej inštancie nemožno vytknúť, že by

vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán sporu nevyplynuli, ani
inak nevyšli za konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými
dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne že by výsledok
jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ustanovení
druhého dielu CSP, alebo že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia

alebo použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil.
2.13. Čo sa týka nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP), tento odvolací
dôvod je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd prvej inštancie aplikuje na zistený skutkový
stav nesprávny právny predpis a tiež vtedy, keď síce aplikuje správny právny predpis, avšak tento
nesprávne interpretuje. Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že uvedený odvolací dôvod
nie je naplnený, pretože v posudzovanom prípade, v ktorom konajúci súd prvej inštancie zo správnych

skutkových záverov vyvodil správne právne závery a aplikoval správny právny predpis, pričom právne
závery súdu prvej inštancie sú aj v zhode s judikatúrou najvyšších súdnych autorít, rozhodol vo veci
vecne správne.
Žalobkyňa v podanom odvolaní poukazovala na nesprávnu citáciu znenia ust. § 8 ods. 3 Autorského
zákona, nakoľko súd prvej inštancie citoval z podanom rozhodnutí znenie § 8 ods. 3, ktoré v čase

uverejnenia dotknutého článku bolo neúčinné, nakoľko bolo zmenené novelou autorského zákona.
Avšak treba uviesť, že súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí, napriek tomu, že citoval uvedené
(neúčinné) ustanovenie, pri svojom rozhodovaní žalobu v tejto časti zamietol z iných dôvodov.
Skutočnosť, že do uvedeného ustanovenia, ktorého znenie bolo rovnaké s predchádzajúcim znením,
okrem toho, že do textu boli navyše vložené slová, cit.: „v čom je skutkové tvrdenie nepravdivé, neúplné

alebo pravdu skresľujúce“, nemala nijaký vplyv na dôvody, pre ktoré súd prvej inštancie v tejto časti
žalobu zamietol a nemá za následok ani nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie.
2.14. Vzhľadom na vyššie uvedené, odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie v dostatočnom
rozsahu zistil skutočnosti potrebné pre posúdenie veci a tieto vyhodnotil v súlade s ust. § 195 CSP a
dospel k skutkovým a právnym záverom, s ktorými sa odvolací súd stotožnil a na ktoré v zmysle ust.

§ 387 ods. 2 CSP poukazuje. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia riadnym spôsobom
uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal stanoviská procesných strán, citoval
právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil správne právne závery. Tieto
zároveň primeraným a dostatočným spôsobom v súlade s ust. § 220 CSP zdôvodnil.
2.15. Odôvodnenie napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie nemožno považovať za svojvoľné, či

zjavne neodôvodnené, keď z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že súd prvej inštancie sa na základe
tvrdení žalobkyne dostatočne zaoberal znením a obsahom odpovede na článok v týždenníku J. X
G., ako aj jej žiadosti na vykonanie opravy tohto článku z hľadiska dodržania podstatných náležitostí
stanovených Tlačovým zákonom pre žiadosť o uverejnenie odpovede a žiadosť o uverejnenie
opravy, posúdením oprávnenosti konania žalovaného, ktorým podľa tvrdení žalobkyne malo dôjsť k

neoprávnenému zásahu do práva jej manžela na ochranu dobrého mena a povesti, zaoberal sa aj
motívom autora článku, keď uviedol, že článok spracováva tému verejného záujmu, ďalej sa zaoberal
pravdivosťou tvrdení uvedených v predmetných článkoch a spôsobilosťou hodnotiacich úsudkov v
nich uvedených zasiahnuť do práva na ochranu dobrého mena a povesti manžela žalobkyne. Za
porušenie práva na spravodlivý súdny proces nemožno považovať také odôvodnenie rozhodnutia, ktoré

nezodpovedá predstavám a očakávaniam strán. S ohľadom na uvedené, žalobkyňou uplatnený odvolací
dôvod založený na tvrdení, že bolo porušené jeho právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, nemôže
obstáť.
2.16.Zhľadiskazákonnejpožiadavkyaprávastranysporunariadneodôvodneniesúdnehorozhodnutia,
súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec

podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov uvádzaných stranami sporu [porovnaj napr. m. m. rozsudok Európskeho
súdu pre ľudské práva zo dňa 25. 9. 2012 vo veci Vojtěchová proti Slovenskej republike (sťažnosť č.
59102/08), nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 14. 9. 2011, č. k. I. ÚS 361/2010-34,
rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 17. 6. 2009, sp. zn. 5MCdo/8/2008]. Právo

na spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav, a po výklade a
použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,
neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva
na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces ale nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecnýsúd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (II. ÚS 252/2004), ani právo
na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná, teda aby sa rozhodlo v súlade s jej
požiadavkami (I. ÚS 50/2004).

2.17. Pretože odvolací súd nezistil žiadne pochybenie súdu prvej inštancie, odvolanie nepovažoval
odvolací súd za dôvodné, a preto rozsudok ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
2.18. Pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania vychádzal odvolací súd z ustanovenia § 396 ods. 1,
v spojení s § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 CSP. Žalovaný bol v odvolacom konaní úspešný, preto mu vznikol
nárok na náhradu trov odvolacieho konania, na náhradu ktorých odvolací súd zaviazal žalobkyňu. O

výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie s poukazom na ustanovenie § 262 ods. 2 CSP.

3. Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podala žalobkyňa (ďalej aj ako „dovolateľka“) dovolanie,
prípustnosť ktorého vyvodzovala z ustanovenia § 420 písm. e), f) CSP a § 421 ods. 1 písm. a) CSP.
3.1. Vo svojom dovolaní uviedla, že potvrdzujúce odvolacie rozhodnutie je v bode I. žaloby založené
na nasledovných dôvodoch:

a) v rámci opravy nie je možné uverejniť citáciu rozhodnutí NS SR,
b) výrok, ktorý žiada žalobkyňa opraviť, sa v napadnutom článku nenachádza,
c) text napádaný žalobkyňou nie je prezentovaný ako fakt, ale predstavuje polemické výroky,
d) napádané tvrdenia čerpala autorka článku z obsahu súdneho rozhodnutia a nemôže ako novinárka
znášať zodpovednosť, že šíri informácie poskytnuté orgánmi štátu,

e) nie je dôvodná odvolacia námietka žalobkyne, že okresný súd vykonal dôkazy bez návrhu strán,
f) nie je dôvodná odvolacia námietka žalobkyne, že okresný súd dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam.

K písm. a): V odseku 37. odvolacieho rozhodnutia odvolací súd uvádza, že žalobkyňa sa v rámci tlačovej

opravy musí domáhať voči nepravdivému skutkovému tvrdeniu uvedením pravdivého tvrdenia a nemôže
sa domáhať uverejnenia ďalšieho textu, a to citácie rozhodnutí NS SR.
K uvedenému žalobkyňa uvádza, že sa pôvodne domáhala uverejnenia opravy, súčasťou ktorej boli aj s
citácie rozhodnutí NS SR. NS SR sa v rámci trestného konania zaoberal aj skutkom, ktorý je popisovaný
v napadnutom článku a závery NS SR popierajú žalovaným uverejnené skutkové tvrdenia. V rámci

odvolania však žalobkyňa alternatívne navrhla v bode I. žalobu zamietnuť v časti obsahujúcej citáciu
rozhodnutí NS SR a vyhovieť jej len vo zvyšnej časti. Odvolací súd ale napriek tomuto odvolaciemu
návrhu riadne nevysvetlil, prečo by tento postup nebol možný.
V odseku 37. odvolacieho rozhodnutia (strana 23 hore) odvolací súd sám pripúšťa, že je možné v
odôvodnených prípadoch vyhovieť požadovanej oprave len sčasti v prípade vypustenia určitej časti

textu.Následnevšakuvádza,ževdanomprípadetovzhľadomnaformuláciunávrhuopravyniejemožné
len jednoduchým vypustením citácie týchto rozhodnutí. Toto konštatovanie odvolacieho súdu je len vo
všeobecnej rovine a vôbec sa nezaoberá konkrétnym textom požadovaného petitu v bode I. žaloby. Jeho
záverjearbitrárny,čorobíodvolacierozhodnutienepreskúmateľným,keďžesaodvolacísúdpresvedčivo
a zrozumiteľne nevysporiadal s uvedenou otázkou a nevysvetlil svoj myšlienkový postup. Nemožnosť

vyhovieť bodu I. žaloby bez citácie rozhodnutí NS SR, pritom nie je zjavná z navrhovaného petitu žaloby
(a vyžaduje podrobnejšie odôvodnenie), ktorý aj bez tejto časti predstavuje na prvý pohľad ucelený a
zmysluplný text v znení:
Pravdivým skutkovým tvrdením je, že v rámci vyšetrovania, ktoré je aktuálne v štádiu súdneho konania
pred Špecializovaným trestným súdom sp. zn. BB-3Tš/25/2006, nebolo nikdy zdokumentované ani

preukázané, že sudca JUDr. H. H. alebo iní sudcovia sa podieľali na trestnej činnosti korupcie v súvislosti
s prepustením na slobodu J. R. alebo iných obvinených a že by JUDr. H. H. preberal od Mgr. G. H. „tučné
úplatky v obálkach a igelitových taškách“.

K písm. b): Na strane 22 v odseku 37. odvolacieho rozhodnutia, druhý a tretí pododsek, odvolací súd

konštatuje, že výrok, ktorý žiada žalobkyňa opraviť, sa v navrhovanom znení v napadnutom článku
nenachádza a že žalobkyňa zlúčila viacero v článku uvádzaných informácií a tvrdení, ktoré vytrháva z
kontextu.
Žalobkyňa uvádza, že uvedený záver odvolacieho rozhodnutia predstavuje odlišné skutkové zistenie,
ako urobil okresný súd, pretože v prvostupňovom rozsudku nebolo popreté, že žalobkyňou napádané

skutkové tvrdenia sa v článku nenachádzajú. Odvolací súd tak vyvodil odlišné skutkové závery z
vykonaného dokazovania (z napadnutého článku priloženého k žalobe) bez toho, aby vo veci vykonal
(zopakoval) dokazovanie. Odvolací súd môže dospieť k vlastnému zisteniu skutkového stavu odlišnému
od toho, ktoré urobil okresný súd, avšak len za predpokladu, že dokazovanie sám zopakuje postupompodľa § 383 a § 384 ods. 1 CSP. Odvolací súd však takto nepostupoval a dokazovanie nezopakoval, čím
zásadne poprel účel a význam uvedených zákonných ustanovení a uprel žalobkyni možnosť vyjadriť
sa k odlišnému hodnoteniu dôkazu (napadnutého článku). Preto je odvolacie konanie postihnuté vadou

podľa 420 písm. f) CSP (obdobný záver prijal NS SR v uznesení zn. 7Cdo/19/2021 z 24. 02. 2021,
odseky 25. a 26.).

K písm. c): Odvolací súd v odseku 37. na strane 23 (druhý pododsek) uvádza, že súhlasí s názorom
okresného súdu (uvedenom v závere odseku 34. prvostupňového rozhodnutia), že žalobkyni mohlo

vzniknúť právo na opravu len, ak došlo k zverejneniu nepravdivého skutkového údąja, pričom žalobkyňa
pri značnej časti namietaných informácií napáda polemické výroky, pretože autorka použila v článku
použila slová „vraj“ a „hovorí sa“.
ŽalobkyňasavbodeI.písm.a)odvolaniakonkrétnezaoberalavyššieuvedenýmivýrazmivúvodzovkách
a uviedla, že
- (ad 1) slová „hovorí sa“ nie sú súčasťou napadnutej časti článku,

- (ad 2) slovo „vraj“ je síce v článku použité, avšak podľa rozhodovacej činnosti odvolacieho súdu (sp.
zn. 8Co/411/2015 z 26. 09. 2017, odsek 17.), je rozhodujúce celkové vyznenie dotknutého prejavu. V
článku sú napadnuté skutkové tvrdenia (získanie dôkazov políciou o podplácaní sudcu H. H. advokátom
G. H. z peňazí jeho klientov vrátane K. R.) prezentované ako fakt. Dotknutá veta začína slovami „Polícia
získala dôkazy“ teda, že uvedené skutočnosti sú preukázané. Pokiaľ autor článku „vopchá“ do jednej z

troch viet slovo „vraj“, neurobí to z prezentovaného faktu hodnotiaci úsudok. Slovo „vraj“ je použité len
jedenkrát pri skutkovom tvrdení o úplatku 200.000,- Sk, nie však pri ostatných napadnutých skutkových
tvrdeniach (že polícia zdokumentovala odovzdávanie úplatkov v obálkach a igelitových taškách od
príbuzných obvinených cez advokáta G. H. sudcovi H. H.). Okresný súd mal navyše sám za to, že
napádané skutkové tvrdenia sú pravdivé (odseky 34. a 36.), čiže sám dokazoval ich pravdivosť, a teda

je vylúčené, aby mohol napadnutý text zároveň považovať za hodnotiaci úsudok. Rovnako žalobkyňa
v bode IV. odvolania namietala, že okresný súd pri vyhodnocovaní výrokov ako hodnotiacich úsudkov
zakaždým cituje úryvok dvoch až piatich slov vytrhnutých z kontextu a nevysvetľuje, prečo ich považuje
za hodnotiace úsudky.
Odvolací súd sa však týmito konkrétnymi argumentmi nezaoberal a len prevzal záver okresného

súdu. Ide pritom o podstatné argumenty, keďže na použití týchto slov v článku založili okresný aj
odvolací súd svoj záver, že ide o polemické výroky nenapadnuteľné právom na opravu podľa Tlačového
zákona. Odvolacie rozhodnutie preto nie je dostatočne odôvodnené, keďže sa vôbec nevysporiadalo s
podstatnou odvolacou argumentáciou, čím došlo k porušeniu práva žalobkyne na spravodlivý proces v
zmysle 420 písm. f) CSP. Rovnakou vadou trpí aj prvostupňové rozhodnutie, pretože žalobkyňa všetky

vyššie uvedené argumenty (k použitiu pojmov „hovorí sa“ a „vraj“) uviedla už v replike pod bodom I.
1., s čím sa okresný súd nevysporiadal. Vadu nepreskúmateľnosti prvostupňového rozhodnutia v tomto
smere namietala žalobkyňa aj v závere bodu I. písm. a) odvolania, pričom odvolací súd sa s touto
námietkou vôbec nezaoberal a len bez ďalšieho prebral závery okresného súdu.

Kpísm.d):Odvolacísúdvzávereodseku37.(poslednýpododseknastrane23)odvolaciehorozhodnutia
uvádza, že napádané tvrdenia čerpala autorka článku z obsahu súdneho rozhodnutia, nemôže ako
novinárka znášať zodpovednosť, že šíri informácie poskytnuté orgánmi štátu a mala rozumné dôvody
spoliehať sa na ich pravdivosť.
Odvolací súd pri prijatí záveru, že napádané tvrdenia čerpala autorka článku z obsahu súdneho

rozhodnutia, úplne opomenul odvolaciu argumentáciu žalobkyne v bode l. písm. d) odvolania (od
predposledného odseku na strane 5 po tretí odsek na strane 7), v rámci ktorej vysvetlila, prečo uvedené
informácie nemohla autorka článku čerpať zo súdneho rozhodnutia ani z informácii od štátnych orgánov.
Žalobkyňa konkrétne poukázala na stav vyššie uvedeného trestného stíhania v čase, kedy vyšiel
napadnutý článok, a to po druhom zrušení odsudzujúceho rozsudku zo strany NS SR, pričom NS SR

opakovane uviedol, že v spise sa nenachádza ani jeden relevantný dôkaz o súčinnosti sudcov Krajského
súdu v Banskej Bystrici, teda aj sudcu JUDr. H. H., na trestnej činnosti. V tomto štádiu nemôže byť
médiami verejnosti prezentované napadnuté skutkové tvrdenie, podľa ktorého polícia o súčinnosti JUDr.
H. H. na uvedenej trestnej činnosti získala dôkazy a odovzdávanie úplatkov H. H. zdokumentovala.
Svedkyňa (autorka článku) v rámci svojho výsluchu uviedla, že poznala obsah zrušujúceho rozsudku

NS SR, v článku však napriek tomu uviedla opak a úplne odignorovala aktuálne štádium trestného
konania. Pokiaľ by autorka článku napadnuté skutkové tvrdenie použila v štádiu trestného konania, v
ktorom bol vydaný právoplatný odsudzujúci trestný rozsudok, nebolo by jej možné nič vyčítať. Keď je
však napadnuté skutkové tvrdenie publikované vo vyššie uvedenom štádiu trestného konania, nemôžebyť považované za pravdivé z pohľadu Tlačového zákona. Takýto prístup autorky článku, ktorá poznala
obsah zrušujúceho rozhodnutia a napriek tomu uviedla opačný záver, predstavuje zlý úmysel novinára
poškodiť osobu, o ktorej píše.

Vyššie uvedená odvolacia argumentácia žalobkyne je podstatná pre rozhodnutie vo veci, pretože
vyvracia záver odvolacieho súdu, že autorka článku šírila informácie poskytnuté orgánmi štátu, a teda
nenesie zodpovednosť za ich pravdivosť. Išlo pritom o konkrétnu argumentáciu popisujúcu osobitosť
prejednávanej veci (časové hľadisko). Postup odvolacieho súdu, ktorý sa s touto argumentáciou vôbec
nevysporiadal, zakladá vadu podľa § 420 písm. f) CSP a došlo k porušeniu práva žalobkyne na

spravodlivý proces.

K písm. e): Odvolací súd v odseku 46. odvolacieho rozhodnutia vyhodnotil ako nedôvodnú námietku
žalobkyne, že okresný súd vykonal dôkaz - rozsudok Špecializovaného trestného súdu č. k.
BB-3Tš/25/2006-2315 zo dňa 26. 06. 2019 bez návrhu strán.
Žalobkyňa v odvolaní (prvých 5 odsekov bodu I. písm. d)) namietala, že okresný súd vyššie uvedený

dôkaz vykonal bez návrhu strán. V predmetnej veci ide o „klasické“ sporové konanie podľa CSP (nejde
o žiaden z osobitných procesných postupov podľa tretej časti, napr. spor s ochranou slabšej strany), v
ktorom nemôže súd v súlade s § 185 CSP vykonávať dôkazy ex offo. Jedinú výnimku predstavujú odseky
2 a 3 uvedeného paragrafu, a to (ad ods. 2) dôkaz, ktorý vyplýva z veręjných registrov a zoznamov, ak
tieto registre alebo zoznamy nasvedčujú, že skutkové tvrdenia strán sú v rozpore so skutočnosťou (napr.

obchodný register) a (ad ods. 3) dôkazy na zistenie, či sú splnené procesné podmienky, či navrhované
rozhodnutie bude vykonateľné, a na zistenie cudzieho práva. V predmetnej veci však nešlo o žiaden
z uvedených prípadov. Pokiaľ okresný súd vykonal dôkaz, ktorý žiadna zo strán nenavrhla a na tomto
dôkaze založil svoje rozhodnutie v prospech žalovaného, ide o nesprávny procesný postup, ktorý má za
následok porušenie práva žalobkyne na spravodlivý proces, konkrétne rovnosť strán, kontradiktórnosť

konania a rovnosť zbraní. Takýto dôkaz je preto procesne neprípustný a súd z neho nemôže vychádzať.
Odvolací súd v rámci vyhodnotenia tejto odvolacej námietky v odseku 46. odvolacieho rozhodnutia
uviedol,žestranydisponovalipredmetnýmdôkazom,poukazovalinajehoobsahavyjadrovalisaknemu,
a preto nie je dôvodná námietka žalobkyne, že vykonanie tohto dôkazu ani jedna zo strán nenavrhla.
Odvolací súd sa však nevysporiadal s podstatou námietky žalobkyne, že uvedený dôkaz si okresný súd

vyžiadal z vlastnej iniciatívy bez návrhu strán. Pri posudzovaní tejto námietky nie je podstatné, či strany
mali tento dôkaz k dispozícii alebo či sa k nemu mohli vyjadriť, pretože tu ide o úplne iné procesné právo
sporových strán - vyjadriť sa k vykonaným dôkazom. Žalobkyňa však namietala porušenie procesných
noriem v otázke dôkaznej iniciatívy, ktorú na seba neprípustne prevzal okresný súd. S touto podstatnou
odvolacou námietku sa odvolací súd nevysporiadal.

Okresný súd vyššie uvedeným postupom výrazne narušil rovnosť strán v neprospech žalobkyne,
keďže za žalovaného uniesol jeho dôkazné bremeno. Odvolací súd tento nesprávny procesný postup
nenapravil a považoval uvedený dôkaz za zákonný. Takýto postup predstavuje porušenie práva
žalobkyne na spravodlivý proces a zakladá vadu podľa § 420 písm. f) CSP.

K písm. f): Odvolací súd ďalej v odseku 47. odvolacieho rozhodnutia uviedol, že je nedôvodná námietka
žalobkyne, že okresný súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam.
K tomuto záveru žalobkyňa uvádza, že odvolací súd len všeobecne konštatuje, že tento odvolací
dôvod nie je naplnený, pretože prvostupňovému rozhodnutiu nemožno vytknúť, že by nevzal do úvahy
skutočnosti, ktoré vyplynuli z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán alebo že by opomenul

niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo že by bol v
hodnotení dôkazov logický rozpor. Odvolací súd však nereagoval na konkrétne skutkové námietky
žalobkyne uvedené v odvolaní, a to v bode I. písm. d) (od predposledného odseku na strane 7
po predposledný odsek na strane 9), kde žalobkyňa namietala, že vykonaným dokazovaním nebola
preukázaná pravdivosť skutkového tvrdenia napádaného v časti I. žaloby, a to z nasledovných dôvodov:

Z okresným súdom citovaného rozsudku Špecializovaného trestného súdu sa napádaného skutkového
tvrdenia týka len prvá odrážka na strane 6 prvostupňového rozsudku (rozhovor z odposluchu JUDr. H.
H. so sudcom E.S. H., v klorom je okrem iného uvedené, že pokiaľ sudca E. H. pustí R., bude na pivo).
Tento odposluch je citovaný aj v napadnutom článku, kde autorka pokračuje, že polícia získala dôkazy,
že spomínané „na pivo“ bol vlastne úplatok 200.000,- Sk, ktoré mal od R. brata osobne vypýtať obhajca

G. H. a že polícia zdokumentovala odovzdávanie tučných úplatkov v obálkach a igelitových taškách
od príbuzných obvinených cez advokáta H. až k sudcovi H.. Je teda zrejmé, že podľa článku okrem
uvedeného odposluchu majú existovať ďalšie dôkazy získané políciou, preukazujúce odovzdávanie
úplatkov sudcovi H. H., pričom v rámci trestného konania žiadne takéto dôkazy získané neboli ani takétodôkazy okresný súd neuvádza v napadnutom rozsudku. Žalobkyňa ďalej vysvetlila, prečo sa ďalšie
citácie netýkajú napadnutého skutkového tvrdenia pod bodom I. žaloby (strana 6, odrážka 2 a 3, 4, 5 a
6, strana 7 odrážky 7, 8 a 9 a odseky 10., 11. a 12. prvostupňového rozsudku). Žiadne iné dôkazy nie sú

v rozsudku citované. Nie je teda zrejmé, ktorý konkrétny dôkaz považoval okresný súd za preukazujúci
podieľanie JUDr. H. H. na vyššie uvedenej trestnej činnosti.

Rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorý sa nezaoberal uvedenými konkrétnymi námietkami žalobkyne
ohľadom nesprávneho zistenia skutkového stavu a len všeobecne skonštatoval, že tento odvolací dôvod

nebol naplnený, je nedostatočne odôvodnené (arbitrárne), čím došlo k porušeniu práva žalobkyne na
spravodlivý proces v zmysle § 420 písm. f) CSP. Podľa rozhodnutia NS SR sp. zn. 2Cdo/31/2019 z
31. 10. 2019 (odsek 13.) právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné
atribúty spravodlivého súdneho procesu a podľa judikatúry ESĽP na taký argument strany sporu, ktorý
je pre rozhodnutie podstatný, sa vždy vyžaduje špecifická odpoveď. Podľa rozhodnutia 1Cdo/104/2022
z 30. 01. 2024 (odsek 24.), pri prípustnosti dovolania podľa 420 písm. f) CSP je porušením práva

na spravodlivý proces je aj stav, keď v hodnotení skutkových zistení a skutkových záverov absentuje
určitá časť skutočností, ktoré vyšli v konaní najavo, eventuálne - alebo tým skôr pokiaľ boli stranami
sporu namietané, no napriek tomu odvolací súd náležitým spôsobom v celom súhrne posudzovaných
skutočností nezhodnotil bez toho, že by dostatočným spôsobom odôvodnil ich bezvýznamnosť, či
irelevantnosť (4Cdo/102/2017). Pokiaľ takto odvolací súd postupoval aj v prejednávanej veci, dopustil

sa svojvôle zakázanej preň v čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a založil tým nepreskúmateľnosť
vydaného rozhodnutia a v dôsledku toho aj jeho protiústavnosť.

Dovolací dôvod podľa 421 ods. 1 písm. a) CSP

3.2. Odvolací súd sa pri posudzovaní bodu I. žaloby zároveň pri riešení právnej otázky, od ktorej záviselo
odvolacie rozhodnutie, odchýlil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, čo zakladá dovolací
dôvod podľa 421 ods. 1 písm. a) CSP, pričom odklon od ustálenej rozhodovacej praxe v zmysle § 393
ods. 3 CSP dôkladne neodôvodnil (resp. neodôvodnil vôbec).
Žalobkyňa s odkazom na uznesenie NS SR sp. zn. 6Cdo/129/2017 z 31. 10. 2017 uvádza že s

prihliadnutím na čl. 3 CSP do pojmu ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu treba zahrnúť aj
rozhodnutia Ústavného súdu SR. V predmetnej veci nastal odklon od rozhodnutí Ústavného súdu SR sp.
zn. IV. ÚS 107/2010 z 28. 10. 2010, II. ÚS 152/2008 z 15. 12. 2009, II. ÚS 326/2009 z 04. 03. 2010 a I. ÚS
390/2011 z 19. 10. 2011, pričom posledné z uvedených rozhodnutí odkazuje na predošlé tri, čím zakladá
ustálenú rozhodovaciu prax. Právna otázka vyjadrená v uvedených rozhodnutiach, od ktorej záviselo aj

rozhodnutie v predmetnej veci je, že pri strete práva na slobodu prejavu (žalovaného) na jednej strane
a ochranu cti, dôstojnosti a súkromia, resp. ochranu osobnosti (manžela žalobkyne) na strane druhej, je
potrebné vykonať test proporcionality spočívajúci v zodpovedaní otázok KTO?, O KOM?, ČO?, KDE?,
KEDY? a AKO? uverejnil spornú informáciu.
Nesprávne právne posúdenie odvolacieho súdu spočívalo v tom, že riadne nevykonal test

proporcionality, hoci tak pri posudzovaní stretu vyššie uvedených práv strán urobiť mal. Rovnakým
nedostatkom trpí aj prvostupňové rozhodnutie, ktoré sa tiež s uvedenými právnymi otázkami
nezaoberalo v súlade s ustálenou rozhodovacou činnosťou.
Žalobkyňa konkrétne namieta, že pokladá za nesprávne právne posúdenie, pokiaľ sa odvolací súd
nezaoberal otázkou KEDY? bol napadnutý článok uverejnený. K uverejneniu napadnutého článku došlo

v štádiu trestného konania po opätovnom (druhom) zrušení odsudzujúceho rozsudku Špecializovaného
trestného súdu zo strany NS SR, pričom NS SR opakovane skonštatoval, že v spise sa nenachádza
ani jeden relevantný dôkaz o súčinnosti sudcov Krajského súdu v Banskej Bystrici (vrátane JUDr.
H. H.) s obžalovaným Mgr. G. H.. Odvolací súd bez riešenia otázky KEDY? bol napadnutý článok
uverejnený v závere odseku 37. na strane 23 odvolacieho rozsudku uvádza, že žalobkyňa nemá v danej

veci právo na opravu, pretože autorka článku vychádzala zo skorších rozhodnutí Špecializovaného
trestného súdu. V čase vydania článku však boli tieto rozsudky zrušené NS SR so záverom o
neexistencii dôkazov o súčinnosti H. H. s obžalovaným Mgr. G. H., a teda ich závery nemohli byť za
aplikácie testu proporcionality použité. Okresný súd tiež v prvostupňovom rozhodnutí založil svoj záver
o pravdivosti napadnutého skutkového tvrdenia pod bodom I. na následnom odsudzujúcom rozsudku

Špecializovanéhotrestnéhosúduz26.06.2019,ktorývšakvčasevydaniačlánkuneexistovalaodvolací
súd ho považoval za prípustný dôkaz (napriek námietkam žalobkyne). Je zrejmé, že z tohto rozsudku
nemohla autorka článku čerpať pri jeho písaní, keďže v čase, kedy článok vyšiel, neexistoval. Preto
nemohol byť zohľadnený v predmetnej veci.Odvolací súd sa však s otázkou KEDY? vyšiel napadnutý článok vôbec nezaoberal, hoci tak v zmysle
vyššie uvedeného urobiť mal, čím vec nesprávne právne posúdil v rozpore s ustálenou rozhodovacou
praxou.

Žalobkyňa tiež pokladá za nesprávne aj vyhodnotenie otázky ČO? bolo zverejnené, ktorú odvolací súd
vyriešil tak, že išlo o polemické výroky, ktoré vylučujú zásah do práva na ochranu osobnosti, pretože
autorka v texte použila slová „vraj“ a „hovorí sa“ (strana 23, odsek 37, druhý pododsek odvolacieho
rozhodnutia).
Ústavný súd SR v rámci žalobkyňou vyššie uvedenej ustálenej rozhodovacej činnosti síce pripúšťa, že

polemické výroky zásadne vylučujú zásah do práva na ochranu osobnosti (IV. ÚS 107/2020). Pokiaľ však
ide o vyhodnotenie čo je polemickým výrokom, v rozhodnutí I. ÚS 390/2011 pri posudzovaní otázky ČO?
bolo zverejnené (začiatok strany 18) konštatuje, že v tam súdenej veci nešlo o vyjadrenie polemického
názoru, ale použitie polemického slova „údajne“ pred opísaním skutkových okolností, ktoré obviňujú
navrhovateľa v danej veci z nekalého konania bez toho, aby sťažovateľ (vydavateľ sporného článku)
disponoval dostatkom indícií na to, aby mohol verifikovať pravdivosť svojich tvrdení. Z uvedeného

vyplýva záver ústavného súdu, že v rámci riešenia otázky ČO? je zverejnené nie je možné zverejnenú
informáciu považovať za polemický výrok, pokiaľ za jedným polemickým slovom nasleduje opísanie
konkrétnych skutkových okolností.
Odvolací súd však nepostupoval podľa ustálenej rozhodovacej činnosti a napadnuté výroky pod bodom
I. žaloby právne posúdil ako polemické výlučne z dôvodu použitia slova „vraj“ bez ohľadu na ich celkový

kontext. V súlade s vyššie uvedených názorom Ústavného súdu SR pri hodnotení otázky ČO? nemôže
jedno polemické slovo použité pri troch ďalších vetách obsahujúcich množstvo skutkových tvrdení urobiť
z napadnutých výrokov uvedených v napadnutom článku polemické výroky, ktoré nepodliehajú právu na
opravu. Právne posúdenie odvolacieho súdu je preto nesprávne a v rozpore s ustálenou rozhodovacou
činnosťou.

II. K bodu II. žaloby

3.3. V bode II., v rámci ktorého žalobkyňa žiadala uverejnenie opravy nepravdivého skutkového tvrdenia,
že JUDr. H. H. ako sudca prepustil Č. P. z väzby na slobodu, pričom pravdivým skutkovým tvrdením je, že

menovaného JUDr. H. H. nikdy z väzby na slobodu neprepustil, neobsahuje prvostupňové rozhodnutie
žiadne odôvodnenie. Hoci prvostupňový súd zamietol žalobu v celom rozsahu, zamietnutiu žaloby v
bode II. neuvádza sa v odôvodnení vôbec nevenoval. Pre úplnosť žalobkyňa uvádza, že prepustenie
Č. P. z väzby nemá žiaden súvis s vyššie uvedenou trestnou vecou vedenou Špecializovaným trestným
súdom pod sp. zn. BB - 3Tš/25/2006. Neuvedenie vôbec žiadneho dôvodu k II. petitu žaloby robí

prvostupňové rozhodnutie absolútne nepreskúmateľným. Právo na odôvodnenie rozsudku je súčasťou
práva na spravodlivý proces a rezignáciou akokoľvek odôvodniť rozsudok ohľadom bodu II. žaloby bolo
žalobkyni toto právo úplne odopreté.
Žalobkyňa úplnú absenciu dôvodov k bodu II. žaloby namietala aj v odvolaní (v rámci bodu II. odvolania),
avšak odvolací súd sa s touto námietkou vôbec nezaoberal, čím zaťažil vadou nepreskúmateľnosti

aj odvolacie rozhodnutie, keďže nedal žalobkyni odpoveď na podstatnú odvolaciu námietku. Pokiaľ je
prvostupňové rozhodnutie nepreskúmateľné (ak neobsahuje vôbec žiadne dôvody), odvolací súd ho
musí postupom podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP zrušiť, nakoľko sám nemôže chýbajúce dôvody dopĺňať
a nahrádzať činnosť okresného súdu, pretože by sa tým porušila dvojinštančnosť konania a zároveň by
došlo k vydaniu prekvapivého rozhodnutia, pretože žalobkyňa by nemohla na tieto prípadné argumenty

doplnené odvolacím súdom reagovať, keďže by sa ich dozvedela až z odvolacieho rozhodnutia. Napriek
tomu odvolací súd prvostupňové rozhodnutie potvrdil, čím týmto jeho nesprávnym procesným postupom
došlo k porušeniu práva žalobkyne na spravodlivý proces, čo zakladá vadu podľa § 420 písm. f) CSP.
Samotnému bodu II. žaloby sa odvolací súd venuje len na strane 22. odvolacieho rozhodnutia v odseku
37. (druhý a tretí pododsek), kde uvádza, že napádané skutkové tvrdenie sa v článku v žalobkyňou

uvádzanom znení nenachádza a že žalobkyňa parafrázuje a zlučuje viaceré informácie uvedené v
článku, ktoré vytrháva z kontextu. Odvolací súd tak odôvodňuje zamietnutie žaloby úplne novým
dôvodom, na ktorom nebolo založené prvostupňové rozhodnutie (prirodzene, keďže toto nebolo v časti
bodu II. odôvodnené vôbec) a takýto záver odvolacieho súdu je pre žalobkyňu prekvapivý, čo porušuje
právo žalobkyne na spravodlivý proces. Pokiaľ odvolací súd založil svoje rozhodnutie „nečakane“ a

nepredvídateľne na iných dôvodoch, než súd prvej inštancie a účastník nemal možnosť namietať
správnosť nového právneho názoru, došlo k odňatiu možnosti konať pred súdom v zmysle 420 písm. f)
CSP (obdobne uznesenie NS SR sp. zn. 3Cdo/259/2018 zo dňa 13. 02. 2019, odsek 16.).III. K bodu III. žaloby

3.4. K písm. a) odvolacieho rozhodnutia: V odseku 41. na strane 25 odvolacieho rozhodnutia odvolací

súd uvádza, že odpoveď žalobkyne nespĺňa podmienku § 8 ods. 1 Tlačového zákona, pretože sa
neobmedzila len na popretie, doplnenie, spresnenie alebo vysvetlenie skutkových tvrdení v článku,
nakoľko obsahuje zmiešané úsudky a je koncipovaná ako „list“.
Žalobkyňa považuje tento záver za nepreskúmateľný, pretože v odvolacom rozhodnutí (v odseku 41.
ani v žiadnej inej časti) odvolací súd nevysvetľuje, ktoré časti odpovede žalobkyne a prečo nespĺňajú

podmienky Tlačového zákona. Odvolací súd sa totiž vôbec nezaoberá konkrétnymi skutkovými
tvrdeniami napádanými žalobkyňou v predmetnej veci ani konkrétnym navrhovaným textom odpovede
v bode III. žaloby, v rámci ktorého žalobkyňa vysvetľuje, v čom sú napádané skutkové tvrdenia pravdu
skresľujúce.
Rozhodnutie odvolacieho súdu sa vôbec nevysporiadalo s vyššie uvedenou konkrétnou argumentáciou
žalobkyne rozoberajúcou, ktoré časti odpovede predstavujú jednotlivé konkrétne zákonné náležitosti.

Keďžesaodvolacísúdajsodkazomnaodvolacienámietkyžalobkynenevenujekonkrétnymnapádaným
skutkovým tvrdeniam uvedeným v článku ani konkrétnym pasážam odpovede navrhovanej žalobkyňou,
je jeho záver, že odpoveď nespĺňa zákonné náležitosti, všeobecný a arbitrárny.
Taktiež sa odvolací súd riadne nevysporiadal s námietkou nesprávneho právneho posúdenia
(aplikovanienesprávnehočasovéznenie§8ods.4Tlačovéhozákona),keďsavodseku48.odvolacieho

rozhodnutia síce stotožnil s tým, že okresný súd citoval neúčinné ustanovenie Tlačového zákona
(s vynechaním náležitosti odpovede „v čom je skutkové tvrdenie nepravdivé, neúplné alebo pravdu
skresľujúce“), zároveň však dodal, že táto nesprávnosť nemala nijaký vplyv na dôvody zamietnutia
žaloby. Odvolací súd sa pri tom opomenul vysporiadať s odvolacou argumentáciou žalobkyne, že
sporné časti odpovede vytýkané okresným súdom, predstavovali práve uvedenú povinnú zákonnú

náležitosť „v čom je skutkové tvrdenie nepravdivé, neúplné alebo pravdu skresľujúce“. Pokiaľ okresný
súd aplikoval nesprávne časové znenie zákona (ktoré túto náležitosť neobsahovalo), je zrejmé, že
ním vytýkané slovné spojenia obsiahnuté v žalobkyňou navrhovanej odpovedi (ktoré predstavovali
práve uvedenú zákonnú náležitosť odpovede) považoval mylne za nezákonné. Preto sa odvolací
súd nedostatočne vysporiadal s odvolacou námietkou žalobkyne o tom, že prvostupňové rozhodnutie

vychádza z nesprávneho právneho posúdenia.

K písm. b) odvolacieho rozhodnutia: V odseku 42. odvolacieho rozhodnutia odvolací súd uvádza, že
Tlačový zákon vyžaduje na uloženie povinnosti zverejniť odpoveď nielen preukázanie, že dotknutý
článok obsahoval neúplné skutkové tvrdenie, ale aj, že toto tvrdenie sa dotklo cti, dôstojnosti alebo

súkromia manžela žalobkyne. V závere odseku 44. a v odseku 45. uzatvára, že nebolo preukázané, že
napádané výroky prekročili hranicu všeobecne uznávaných zásad slušnosti a žalobkyňa nepreukázala,
že by sa ňou napádané skutkové tvrdenia objektívne dotkli cti, dôstojnosti alebo súkromia manžela
žalobkyne.
Odvolací súd týmto záverom vydal prekvapivé rozhodnutie, pretože na tomto dôvode nebolo založené

prvostupňové rozhodnutie ani takáto námietka nebola vznesená zo strany žalovaného. Jeho postup
predstavuje porušenie práva žalobkyne na spravodlivý proces a zakladá vadu podľa § 420 písm. f) CSP,
keďže žalobkyňa sa k tomuto dôvodu, na ktorom je založené odvolacie rozhodnutie, nemohla vyjadriť a
prezentovať vlastnú argumentáciu, prípadne dôkazy, keďže sa o ňom prvýkrát dozvedela až pri doručení
odvolacieho rozhodnutia.

Zároveň sa odvolací súd pri prijatí tohto záveru nevysporiadal s odvolacou argumentáciou žalobkyne,
ktorá na strane 13, druhý odsek odvolania (pri analyzovaní, ktorá časť odpovede predstavuje ktorú
zákonnú náležitosť opravy podľa § 8 Tlačového zákona) výslovne uvádza, v čom sa napadnuté skutkové
tvrdenia dotýkajú cti, dôstojnosti alebo súkromia fyzickej osoby (manžela žalobkyne), a to spájanie JUDr.
H. H. s trestnou činnosťou, ktorej sa nedopustil (predposledná veta odpovede). Tvrdenie o tom, že sa

niekto akýmkoľvek spôsobom podieľal na trestnej činnosti, by ako zásah do cti bez ďalšieho nepochybne
objektívne posudzovala každá osoba, obzvlášť sudca. Nevysporiadanie sa s konkrétnou argumentáciou
žalobkyne, v danom prípade popierajúcou vyššie uvedený záver odvolacieho súdu, rovnako zakladá
vadupodľa§420písm.f)CSP.Popísanie,včomsanapadnutéskutkovétvrdeniadotýkajúcti,dôstojnosti
alebo súkromia manžela žalobkyne, je súčasťou samotného textu navrhovanej odpovede, teda aj petitu

III. žaloby, čo odvolací súd pri prijatí svojho záveru absolútne odignoroval.

Dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP3.5. Konkrétna právna otázka, od ktorej v predmetnej veci odchýlil odvolací súd, je špecifikovaná v
odseku 14. uznesenia NS SR sp. zn. 3Cdo/187/2017 pod bodom a), či v prípade viacerých skutkových
tvrdení obsiahnutých v žiadosti o uverejnenie odpovede treba pri skúmaní splnenia podmienok takejto

žiadosti klásť dôraz na formálnu stránku žiadosti alebo na jej obsahovú stránku (kontext celého obsahu
žiadosti). V odseku 31. uvedeného rozhodnutia prijal NS SR záver, že sa nestotožňuje so záverom
odvolacieho súdu, podľa ktorého sa žalobca v tam uvedenej veci neobmedzil len na skutkové tvrdenia a
jeho odpoveď obsahuje hodnotiace úsudky, pričom v dôsledku neopodstatnene zdôraznenej formálnej
stránky odvolací súd nesprávne posúdil otázku súladu navrhovaného znenia odpovede so zákonom a

nezohľadnil, že v navrhovanej odpovedi išlo o žalobcove skutkové tvrdenia, ktorými sa snažil žalovanou
zverejnené skutkové tvrdenia a snažil sa ich uviesť na pravú mieru.
Odvolací súd však v súlade s vyššie uvedeným právnym posúdením nepostupoval. Okresný súd (s
ktorého závermi sa odvolací súd stotožnil) mal za to (odsek 35. prvostupňového rozhodnutia), že
odpoveď žalobkyne obsahuje neprípustné hodnotiace úsudky, konkrétne „uverejnenie ... môže vyvolať
dojem, že s útokmi“, „mal iniciovať útok“, „mohli vadiť aj“, „mohol mať JUDr. H. H. niečo spoločné“,

„naznačovaná spojitosť“ a „nebol s údajným podozrením nikdy ani obvinený“.
Okresný súd tieto slovné spojenia vytrháva z kontextu a formálne ich posudzuje ako hodnotiace
úsudky bez analýzy celkového vyznenia obsahovej stránky odpovede. Pri posúdení uvedených slovných
spojení (vyznačených v nasledujúcom odseku hrubým písmom) v kontexte celej odpovede je zrejmé, že
tieto slovné spojenia nevybočujú z obsahových náležitostí odpovede, ako ich definuje vyššie uvedená

rozhodovacia činnosť NS SR.

Dovolací dôvod podľa § 420 písm. e) CSP

3.6. Žalobkyňa má tiež za to, že v predmetnej veci rozhodoval vylúčený sudca, a to všetci traja členovia

senátu na odvolacom súde. Podľa § 49 ods. 1 CSP je sudca vylúčený (okrem iného), ak so zreteľom na
jeho pomer k sporu možno mať odôvodnené pochybnosti o jeho nezaujatosti.
V závere odseku 44. na strane 27. odvolacieho rozhodnutia je uvedené, že odvolací súd považuje za
potrebné zdôrazniť, že pokiaľ ide o výroky uverejnené o JUDr. H. H. v napadnutom článku, nemožno
dospieť k záveru, že by autorka podsúvala informácie, ktoré by spochybňovali výsledky trestných

konaní vedených proti jeho bratovi, ako aj proti manželovi žalobkyne (JUDr. H. H.), ktoré konanie bolo
zastavené, avšak nie z dôvodu, že by nebolo preukázané, že sa uvedených skutkov nedopustil, ale z
dôvodu jeho úmrtia.
Odvolací súd uvádza tvrdenia, že advokát G. H. bol bratom manžela žalobkyne JUDr. H. H. a zároveň,
že voči JUDr. H. H. bolo vedené trestné stíhanie, ktoré bolo zastavené z dôvodu jeho úmrtia. Tieto

skutočnosti nie sú uvedené v súdnom spise v žiadnom z podaní od strán ani v rámci žiadneho listinného
dôkazu, neuvádzala ich autorka článku v rámci svojho výsluchu ako svedkyne a nie sú uvedené ani v
napadnutom článku. Ide pritom o veľmi konkrétne skutkové tvrdenia súvisiace s predmetným sporom.
Je teda zrejmé, že členovia senátu odvolacieho súdu museli tieto tvrdenia nejakým spôsobom zistiť,
a to mimo rozhodovacej činnosti v predmetnej veci. Iný záver je logicky vylúčený, keďže tieto tvrdenia

nie sú obsahom súdneho spisu a pre ich konkrétnosť nemôže ísť len o omyl, či nedopatrenie. Členovia
senátu museli mať tieto informácie týkajúce sa prejednávaného sporu z iného zdroja ako zo súdneho
spisu, čo zakladá ich pomer k veci.

V. Dovolací návrh

3.7. Vzhľadom na vyššie uvedené žalobkyňa navrhuje, aby dovolací súd podľa § 449 ods. 1 CSP zrušil
odvolacie rozhodnutie v celom rozsahu a podľa § 449 ods. 2 CSP aj prvostupňové rozhodnutie, pretože
vady uvedené v bode I. písm. c), e) a f), bode II. a bode III. písm. a) sa týkąjú aj prvostupňového
rozhodnutia a ich nápravu nemožno dosiahnuť iba zrušením odvolacieho rozhodnutia.

4. Žalovaný vo svojom vyjadrení k dovolaniu žalobkyne uviedol, že hneď na úvod si žalovaný dovoľuje
uviesť, že dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok a nepredstavuje ďalšie „odvolanie“. Žalobkyňa
všaksvojedovolaniepresnevtomtonesprávnomponímaníkoncipujeatakmunemožnopriznaťúspech.
Žalobkyňa v podstate svoje odvolacie dôvody pretavila do dovolania, hoci sa s jej námietkami odvolací

súd riadne vysporiadal. Žalobkyňa teda len z dôvodu, že nesúhlasí s právnym názorom odvolacieho
súdu podala predmetné dovolanie. Z uvedeného dôvodu sa žalovaný k dovolaniu vyjadrí len stručne.Žalovaný má za to, že odvolací súd argumentáciu prvoinštančného súdu o tom, že sa výrok, ktorý
žalobkyňa žiada opraviť v článku nenachádza v navrhovanom znení, len precizoval, pričom nešlo o
žiadne odlišné skutkové zistenie, ktoré by si vyžadovalo zopakovanie dokazovania.

Žalovaný tvrdí, že test proporcionality je vykonávaný v konaniach o ochranu osobnosti a nie v konaniach
podľa Tlačového zákona. V konaniach podľa Tlačového zákona sa skúma splnenie formálnych a
vecných náležitostí podľa Tlačového zákona a nie, či by článok prešiel testom proporcionality. Uvedené
okrem toho vyplýva aj zo samotných rozhodnutí, na ktoré žalobkyňa poukazuje a v ktorých sa riešil
zásah do osobnostných práv v konaniach o ochranu osobnosti. Dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 písm.

a) CSP teda nie je daný.
4.1.Vzhľadomnavyššieuvedenéžalovanýmázato,žedovolaciedôvodyžalobkyneuvedenévdovolaní
sú neopodstatnené, na základe čoho žalovaný navrhuje, aby dovolací súd dovolanie žalobkyne odmietol
a žalobkyňu zaviazal na náhradu trov konania žalovaného.

5. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§

427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo
napadnutérozhodnutievydané(§424CSP),beznariadeniapojednávania(§443CSP),dospelkzáveru,
že dovolanie je potrebné zamietnuť.

6. Podľa § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, ak to zákon pripúšťa.

Rozhodnutiaodvolaciehosúdu,protiktorýmjedovolanieprípustné,súvymenovanév§420a§421CSP.

7. Podľa § 420 CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto
v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne

konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces.

8. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej
v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom
spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

9. Dovolateľka vyvodzuje prípustnosť dovolania z § 420 písm. e) CSP.

10. Podľa § 420 písm. e) CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo
veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený
súd.

11. Podľa § 49 ods. 3 CSP dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú v procesnom
postupe sudcu a v jeho rozhodovacej činnosti.

12. Zákon výslovne vylučuje, aby dôvodom na vylúčenie sudcu z prejednávania a rozhodovania sporu

boli okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanom spore. Postupom sa rozumejú
procesné úkony sudcu vrátane rozhodnutí, a to aj vo veci samej. V postupe sudcu pri prejednávaní
konkrétneho sporu sa prejavuje samotný výkon súdnictva, preto tieto okolnosti nemôžu byť samy o
sebe dôvodom zaujatosti sudcu. Zákon tiež vylučuje, aby dôvod pochybnosti o sudcovej nezaujatosti
bol spájaný s jeho rozhodovacou činnosťou. Zohľadňuje súdnu prax, ktorá bola konštantná v prípadoch,

keď sudca v inom obdobnom spore rozhodol spôsobom, s ktorým strana nesúhlasila, resp. opakovane
v sporoch toho istého žalobcu žalobu zamietol.

13. Dovolateľka namietala, že na odvolacom súde v predmetnej veci rozhodovali vylúčení sudcovia so
zreteľom na ich pomer k sporu. Dôvodila to tým, že v závere odseku 44 svojho rozhodnutia odvolací

súd uviedol „odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že pokiaľ ide o výroky uverejnené o JUDr.
H.Y. H. v napadnutom článku, nemožno dospieť k záveru, že by autorka podsúvala informácie, ktoré by
spochybňovali výsledky trestných konaní vedených proti jeho bratovi, ako aj proti manželovi žalobkyne
(JUDr. H.Y. H.), ktoré konanie bolo zastavené, avšak nie z dôvodu, že by nebolo preukázané, žesa uvedených skutkov nedopustil, ale z dôvodu jeho úmrtia“. Tvrdenie, že advokát G. H. bol bratom
manžela žalobkyne JUDr. H. H. a zároveň, že voči JUDr. H. H. bolo vedené trestné stíhanie, ktoré bolo
zastavené z dôvodu jeho úmrtia, tieto skutočnosti nie sú uvedené v žiadnom súdnom spise, v žiadnom

z podaní od strán ani v rámci žiadneho listinného dôkazu, neuvádzala ich ani autorka článku v rámci
svojho výsluchu ako svedkyňa a nie sú uvedené ani v napadnutom článku. Je teda zrejmé, že členovia
senátu odvolacieho súdu museli tieto tvrdenia nejakým spôsobom zistiť, a to mimo rozhodovacej činnosti
predmetnej veci. Členovia senátu museli mať tieto informácie týkajúce sa prejednávaného sporu z iného
zdroja ako zo súdneho spisu, čo zakladá ich pomer k veci. Podotkla, že G. H. nie je bratom JUDr. H. H.,

ale sú len menovci a zároveň voči JUDr. H. H. nebolo nikdy vedené žiadne trestné stíhanie.

14. Z uvedených skutočností má dovolací súd za to, že námietka dovolateľky nie je dôvodná, keďže
zákonodarca vylučuje, aby dôvodom na vylúčenie sudcu z prejednávania a rozhodovania sporu boli
okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní v prejednávanom spore. Keďže postupom sa
rozumejú aj procesné úkony sudcov vrátane rozhodnutí, a to aj vo veci samej vrátane dôvodov

rozhodnutia. Dôvody rozhodnutia nemôžu byť same o sebe dôvodom zaujatosti sudcu. Zo strany
dovolateľky ide iba o rozporovanie náležitého zistenia skutkového stavu veci, keď podľa dovolateľky
súd nesprávne uvádza, že Mgr. H. (advokát) bol bratom JUDr. H. (sudcu) a že konanie voči manželovi
žalobkyne JUDr. H. (sudca) bolo zastavené z dôvodu úmrtia. Dovolacia námietka žalobkyne, že vo veci
rozhodoval vylúčený senát, teda nie je dôvodná.

15. Dovolateľka vyvodzuje prípustnosť dovolania z § 420 písm. f) CSP.

16. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f) CSP, sú a/ zásah
súdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej

strane,abysvojouprocesnouaktivitouuskutočňovalajejpatriaceprocesnéoprávnenia.Podstatoupráva
na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na
nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym
poriadkom; integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce súdne
konanie. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa

všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným
výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov a rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami.
Jeho súčasťou nie je ani právo procesnej strany dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia
vykonaných dôkazov (porovnaj rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 252/04,
I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).

17. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle § 420 písm. f) CSP treba rozumieť
nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných
ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré tak
zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou

práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku
všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na riadne odôvodnenie
rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné
konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie
spravodlivosti).

K dovolaciemu dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP (k bodu I. žaloby - uplatnený nárok na uverejnenie
opravy)

18. Dovolateľka namietala, že sa domáhala uverejnenia opravy, súčasťou ktorej boli aj citácie rozhodnutí

NS SR. NS SR sa v rámci trestného konania zaoberal aj skutkom, ktorý je popisovaný v napadnutom
článku a závery NS SR popierajú žalovaným uverejnené skutkové tvrdenia. V rámci odvolania však
žalobkyňa alternatívne navrhla v bode I. žalobu zamietnuť v časti obsahujúcej citáciu rozhodnutí NS
SR a vyhovieť jej len vo zvyšnej časti. Odvolací súd ale napriek tomuto odvolaciemu návrhu riadne
nevysvetlil, prečo by tento postup nebol možný.

18.1. K predmetnej námietke dovolací súd uvádza, že odvolací súd náležite vysvetlil vo svojom rozsudku
v bode 37 na strane 23, prečo nemôže vyhovieť zmene návrhu a vypustiť časť citácie rozhodnutí
Najvyššieho súdu SR a vyhovieť len vo zvyšnej časti, keď uviedol, že nemôže svojím rozhodnutím
nahrádzať, resp. formulovať nový text opravy. V danom prípade nie je možné vzhľadom na formuláciunávrhu opravy, ktorej text je v prevažnej miere založený práve na citácii rozhodnutí Najvyššieho súdu SR
(ktorých obsahom žalobkyňa preukazuje pravdivosť jednotlivých výrokov opravy) zmeniť bez ďalšieho
text opravy len jednoduchým vypustením citácie týchto rozhodnutí, tak ako to tvrdí v podanom odvolaní

žalobkyňa. Námietka dovolateľky teda nie je dôvodná.

19. Dovolateľka ďalej namieta, že záver odvolacieho rozhodnutia, na strane 22 v odseku 37, druhý a
tretí pododsek, že výrok, ktorý žiada žalobkyňa opraviť, sa v navrhovanom v znení v napadnutom článku
nenachádza a že žalobkyňa zlúčila viacero v článku uvádzaných informácii a tvrdení, ktoré vytrháva z

kontextu, že „uvedený záver odvolacieho rozhodnutia predstavuje odlišné skutkové zistenie, ako urobil
okresný súd, pretože v prvostupňovom rozsudku nebolo popreté, že žalobkyňou napádané skutkové
tvrdenia sa v článku nenachádzajú. Odvolací súd tak vyvodil odlišné skutkové závery z vykonaného
dokazovania (z napadnutého článku priloženého k žalobe) bez toho, aby vo veci vykonal (zopakoval)
dokazovanie. Odvolací súd môže dospieť k vlastnému zisteniu skutkového stavu odlišnému od toho,
ktoré urobil okresný súd, avšak len za predpokladu, že dokazovanie sám zopakuje postupom podľa

§ 383 a § 384 ods. 1 CSP. Odvolací súd však takto nepostupoval a dokazovanie nezopakoval, čím
zásadne poprel účel a význam uvedených zákonných ustanovení a uprel žalobkyni možnosť vyjadriť
sa k odlišnému hodnoteniu dôkazu (napadnutého článku). Preto je odvolacie konanie postihnuté vadou
podľa 420 písm. f) CSP (obdobný záver prijal NS SR v uznesení zn. 7Cdo/19/2021 z 24. 02. 2021,
odseky 25. a 26.)“.

19.1. Dovolací súd uvádza, že nejde o odlišné skutkové zistenie ako tvrdí dovolateľka, ale o formuláciu
petitu, keď táto zlučuje do návrhu viaceré v článku uvádzané informácie, tieto vytrháva z kontextu
a následne potom v požadovanej oprave k týmto ňou vytvoreným výrokom uvádza svoje vlastné
vysvetlenia. Súd prvej inštancie v bode 34 svojho rozhodnutia uviedol, že text opravy vykazuje

hodnotiaceúsudkyčovšaktlačovýzákonvylučuje,musíobsahovaťibaskutkovétvrdenia,rozsahopravy
musí zodpovedať rozsahu napadnutých skutkových tvrdení, teda rozsah opravy musí byť totožný alebo
aspoň primeraný textu, ktorý bol uverejnený. Návrh na opravu je svojím rozsahom v značnom nepomere
s uverejneným článkom. Text opravy obsahuje neporovnateľne viac slov, každý jeden odsek textu
navrhovanej opravy je rozsiahlejší počtom slov ako text v uverejnenom článku. Odvolací súd nevyvodil

odlišné skutkové zistenia, z kontextu dôvodov je zrejmé, že odvolací súd tvrdí, že výrok, ktorý žiada
žalobkyňa opraviť sa v takomto znení napadnutom článku nenachádza (bod 37 rozhodnutia odvolacieho
súdu na str. 22). Z uvedeného je zrejmé, že nie je potrebné teda opakovať dokazovania. Neobstojí ani
predmetná dovolacia námietka žalobkyne.

20. Dovolateľka ďalej tvrdí, že: „Žalobkyňa sa v bode I. písm. a) odvolania konkrétne zaoberala vyššie
uvedenými výrazmi v úvodzovkách a uviedla, že
- (ad 1) slová „hovorí sa“ nie sú súčasťou napadnutej časti článku,
- (ad 2) slovo „vraj“ je síce v článku použité, avšak podľa rozhodovacej činnosti odvolacieho súdu (sp.
zn. 8Co/411/2015 z 26. 09. 2017, odsek 17.), je rozhodujúce celkové vyznenie dotknutého prejavu. V

článku sú napadnuté skutkové tvrdenia (získanie dôkazov políciou o podplácaní sudcu H. H. advokátom
G. H. z peňazí jeho klientov vrátane K. R.) prezentované ako fakt. Dotknutá veta začína slovami „Polícia
získala dôkazy“ teda, že uvedené skutočnosti sú preukázané. Pokiaľ autor článku „vopchá“ do jednej z
troch viet slovo „vraj“, neurobí to z prezentovaného faktu hodnotiaci úsudok. Slovo „vraj“ je použité len
jedenkrát pri skutkovom tvrdení o úplatku 200.000,- Sk, nie však pri ostatných napadnutých skutkových

tvrdeniach (že polícia zdokumentovala odovzdávanie úplatkov v obálkach a igelitových taškách od
príbuzných obvinených cez advokáta G. H.C. sudcovi H. H.). Okresný súd mal navyše sám za to, že
napádané skutkové tvrdenia sú pravdivé (odseky 34. a 36.), čiže sám dokazoval ich pravdivosť, a teda
je vylúčené, aby mohol napadnutý text zároveň považovať za hodnotiaci úsudok. Rovnako žalobkyňa
v bode IV. odvolania namietala, že okresný súd pri vyhodnocovaní výrokov ako hodnotiacich úsudkov

zakaždým cituje úryvok dvoch až piatich slov vytrhnutých z kontextu a nevysvetľuje, prečo ich považuje
za hodnotiace úsudky.
Odvolací súd sa však týmito konkrétnymi argumentmi nezaoberal a len prevzal záver okresného
súdu. Ide pritom o podstatné argumenty, keďže na použití týchto slov v článku založili okresný aj
odvolací súd svoj záver, že ide o polemické výroky nenapadnuteľné právom na opravu podľa Tlačového

zákona. Odvolacie rozhodnutie preto nie je dostatočne odôvodnené, keďže sa vôbec nevysporiadalo s
podstatnou odvolacou argumentáciou, čím došlo k porušeniu práva žalobkyne na spravodlivý proces v
zmysle 420 písm. f) CSP. Rovnakou vadou trpí aj prvostupňové rozhodnutie, pretože žalobkyňa všetky
vyššie uvedené argumenty (k použitiu pojmov „hovorí sa“ a „vraj“) uviedla už v replike pod bodom I.1., s čím sa okresný súd nevysporiadal. Vadu nepreskúmateľnosti prvostupňového rozhodnutia v tomto
smere namietala žalobkyňa aj v závere bodu I. písm. a) odvolania, pričom odvolací súd sa s touto
námietkou vôbec nezaoberal a len bez ďalšieho prebral závery okresného súdu“.

20.1. Dovolací súd má za to, že odvolací súd sa náležite vyporiadal s predmetnými námietkami, keď
bode 37 svojho rozhodnutia uviedol:
„Odvolacísúdsastotožnilajsnázoromsúduprvejinštancie,žežalobkynimohlovzniknúťlenvtedyprávo
naopravu,akdošlokzverejneniunepravdivéhoskutkovéhoúdaja,čopriznačnejčastiňouoznačenýcha
namietaných informácií nie je možné. V danom texte článku sa totiž jedná o tzv. polemické výroky (výroky

ktoré obsahujú slovné spojenia ako „údajne“, „vraj“, „malo by“, a pod.). Zmyslom a účelom polemických
výrokov je spravidla vyjadriť kritický názor alebo nesúhlas s určitou skutočnosťou, témou, problematikou,
tedavyvolaťpolemiku(spor)ourčitejskutočnosti,témealeboproblematike,prípadneodanejskutočnosti
vyjadriť určitú pochybnosť. V tejto súvislosti je však potrebné zdôrazniť, že každá informácia zverejnená
o konkrétnej osobe, ktorá sa môže dotýkať jej osobnostných práv, by mala mať určitý skutkový základ, z
ktorého ju je možné vyvodiť. V prejednávanej veci boli týmto skutkovým základom už existujúce skoršie

rozhodnutia špecializovaného trestného súdu, z ktorých autorka vychádzala pri písaní dotknutého
článku. Len v prípadoch, ak je zverejnené informácie možné považovať len za „špekulácie“ bez
skutkového základu, ktoré navyše vytvárajú negatívny obraz verejnosti o dotknutej osobe, potom je
možné pri realizácii slobody prejavu aj v prípade použitia polemických výrazov do práva na ochranu
osobnosti tejto osoby zasiahnuť (uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 390/211 zo dňa 19. 10.

2011). V danom prípade však zverejnené informácie nie je možné považovať za špekulácie, keď tieto
informácie vychádzali zo súdneho rozhodnutia a z dôkazov vykonaných v trestnom konaní, z ktorých súd
pri svojom rozhodovaní v danej trestnej veci vychádzal (prepisy telefonických rozhovorov a svedecké
výpovede). Na druhej strane autorka článku tieto skutočnosti neprezentuje ako jednoznačný fakt, o čom
svedčí, že v texte použila slovné spojenia „vraj“, „hovorí sa“ a pod.“ Z uvedeného je zrejmé, že neobstojí

ani predmetná dovolacia námietka dovolateľky.

21. Dovolateľka ďalej tvrdí, že „Odvolací súd pri prijatí záveru, že napádané tvrdenia čerpala autorka
článku z obsahu súdneho rozhodnutia, úplne opomenul odvolaciu argumentáciu žalobkyne v bode l.
písm. d) odvolania (od predposledného odseku na strane 5 po tretí odsek na strane 7), v rámci ktorej

vysvetlila, prečo uvedené informácie nemohla autorka článku čerpať zo súdneho rozhodnutia ani z
informácii od štátnych orgánov. Žalobkyňa konkrétne poukázala na stav vyššie uvedeného trestného
stíhania v čase, kedy vyšiel napadnutý článok, a to po druhom zrušení odsudzujúceho rozsudku zo
strany NS SR, pričom NS SR opakovane uviedol, že v spise sa nenachádza ani jeden relevantný dôkaz
o súčinnosti sudcov Krajského súdu v Banskej Bystrici, teda aj sudcu JUDr. H. H., na trestnej činnosti. V

tomto štádiu nemôže byť médiami verejnosti prezentované napadnuté skutkové tvrdenie, podľa ktorého
polícia o súčinnosti JUDr. H. H.C. na uvedenej trestnej činnosti získala dôkazy a odovzdávanie úplatkov
H. H. zdokumentovala. Svedkyňa (autorka článku) v rámci svojho výsluchu uviedla, že poznala obsah
zrušujúceho rozsudku NS SR, v článku však napriek tomu uviedla opak a úplne odignorovala aktuálne
štádium trestného konania. Pokiaľ by autorka článku napadnuté skutkové tvrdenie použila v štádiu

trestného konania, v ktorom bol vydaný právoplatný odsudzujúci trestný rozsudok, nebolo by jej možné
nič vyčítať. Keď je však napadnuté skutkové tvrdenie publikované vo vyššie uvedenom štádiu trestného
konania, nemôže byť považované za pravdivé z pohľadu Tlačového zákona. Takýto prístup autorky
článku, ktorá poznala obsah zrušujúceho rozhodnutia a napriek tomu uviedla opačný záver, predstavuje
zlý úmysel novinára poškodiť osobu, o ktorej píše.

Vyššie uvedená odvolacia argumentácia žalobkyne je podstatná pre rozhodnutie vo veci, pretože
vyvracia záver odvolacieho súdu, že autorka článku šírila informácie poskytnuté orgánmi štátu, a teda
nenesie zodpovednosť za ich pravdivosť. Išlo pritom o konkrétnu argumentáciu popisujúcu osobitosť
prejednávanej veci (časové hľadisko). Postup odvolacieho súdu, ktorý sa s touto argumentáciou vôbec
nevysporiadal, zakladá vadu podľa § 420 písm. f) CSP a došlo k porušeniu práva žalobkyne na

spravodlivý proces“.
21.1. Aj s predmetnou dovolacou námietkou sa náležite vyporiadal odvolací súd, keď v bode 37 svojho
rozsudku uviedol: „Navyše namietané tvrdenia čerpala autorka článku (novinárka) z obsahu súdneho
rozhodnutia; v tomto smere je vo všeobecnosti akceptovaný a v súlade s judikatúrou súdov SR a
ESĽP záver, podľa ktorého novinári nemôžu znášať zodpovednosť za to, že šíria informácie poskytnuté

orgánmi štátu, vrátane vedúcich zamestnancov štátnej a verejnej správy, a teda aj informácie, ktoré
sú obsahom súdnych rozhodnutí, pretože je to ich úloha a poslanie. Žalovaný preto s ohľadom na
zdroj, z ktorého čerpal namietané informácie, mal rozumné dôvody sa spoliehať na ich pravdivosť“. Ani
predmetná dovolacia námietka dovolateľky nie je dôvodná.22. Dovolateľka ďalej namietala, že: „Pokiaľ okresný súd vykonal dôkaz, ktorý žiadna zo strán nenavrhla
a na tomto dôkaze založil svoje rozhodnutie v prospech žalovaného, ide o nesprávny procesný postup,

ktorý má za následok porušenie práva žalobkyne na spravodlivý proces, konkrétne rovnosť strán,
kontradiktórnosť konania a rovnosť zbraní. Takýto dôkaz je preto procesne neprípustný a súd z neho
nemôže vychádzať.
Odvolací súd sa však nevysporiadal s podstatou námietky žalobkyne, že uvedený dôkaz si okresný
súd vyžiadal z vlastnej iniciatívy bez návrhu strán. Pri posudzovaní tejto námietky nie je podstatné,

či strany mali tento dôkaz k dispozícii alebo či sa k nemu mohli vyjadriť, pretože tu ide o úplne
iné procesné právo sporových strán - vyjadriť sa k vykonaným dôkazom. Žalobkyňa však namietala
porušenie procesných noriem v otázke dôkaznej iniciatívy, ktorú na seba neprípustne prevzal okresný
súd. S touto podstatnou odvolacou námietku sa odvolací súd nevysporiadal“. Išlo o vykonanie dôkazu -
rozsudku Špecializovaného trestného súdu č. k. BB - 3Tš/25/2006 - 2315 zo dňa 26. 06. 2019.
22.1. Dovolací súd uvádza, že s predmetnou námietkou sa náležite vyporiadal odvolací súd v

odôvodnení svojho rozhodnutia, keď v bode 46 rozsudku uviedol: „V prvom rade odvolací súd poukazuje
na to, že to bola práve žalobkyňa, ktorá sama založila do spisu ako listinný dôkaz rozsudok Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 1TdoV/16/2011, ktorým zrušil rozsudok Špeciálneho súdu Pezinok, pracovisko Banská
Bystrica z 22. októbra 2008, č. k. BB - 3Tš/25/2006, ako aj uznesenie NS SR sp. zn. 3To/10/2016 z 31.
1. 2018, ktorým zrušil rozsudok Špecializovaného trestného súdu Pezinok, pracovisko Banská Bystrica

č. k. BB - 3TŠ/25/2006 - 2315 zo dňa 22. 2. 2016.
Následne bolo v priebehu konania pred súdom prvej inštancie vo veci vedenej pod sp. zn.
BB-3TŠ/25/2006 opätovne rozhodnuté, pričom na tento rozsudok poukazoval právny zástupca
žalovaného na pojednávaní konanom dňa 12. 12. 2019. K tomuto rozsudku sa vyjadroval aj zástupca
žalobkyne, keď informoval súd a zástupcu žalovaného, že voči rozsudku obžalovaní podali odvolanie,

o ktorom doposiaľ nie je rozhodnuté, pričom dodal, že v čase publikovania článku toto odsudzujúce
rozhodnutie ešte neexistovalo. Na uvedené následne právny zástupca žalovaného uviedol, že k
rozsudku, na ktorý sa pýtal sp. zn. BB-3TŠ/25/2006, poukazuje, že skutočnosti sú uvedené aj v
odôvodnení tohto rozsudku, kde sa uvádza, že existujú nahrávky telefonických hovorov, z ktorých je
celkom zrejmé, že niečo také prebehlo, a to na stranách 29 až 30 predmetného rozsudku. Na uvedené

reagoval zástupca žalobkyne, ktorý uviedol, že špecializovaný trestný súd nevykonal žiadne nové
dokazovanie a NS SR dvakrát zrušil prechádzajúce rozhodnutia zo skutkového základu.
Z uvedeného je potom jednoznačné, že obe strany disponovali predmetným rozsudkom (čo napokon
potvrdila aj samotná žalobkyňa, ktorá v samotnom odvolaní uviedla, že si rozsudok zaobstarala),
poukazovali naň a odvolávali sa na jeho obsah, preto nie je dôvodná argumentácia o tom, že vykonanie

tohto dôkazu ani jedna strana sporu nenavrhla, keď obe strany sporu z jeho obsahu vychádzali a sa
k nemu vyjadrovali.
Na základe uvedeného potom možno uzavrieť, že súd prvej inštancie neporušil právo žalobkyne na
spravodlivý proces, keď pri svojom rozhodovaní vychádzal z rozsudku Špecializovaného trestného súdu
č. k. BB-3TŠ/25/2006-2315 zo dňa 26. 6. 2019“.

22.2. Z uvedeného je zrejmé, že ani predmetná dovolacieho námietka žalobkyne nie je dôvodná.

23. Dovolateľka ďalej namietala, že: „Odvolací súd však nereagoval na konkrétne skutkové námietky
žalobkyne uvedené v odvolaní, a to v bode I. písm. d) (od predposledného odseku na strane 7
po predposledný odsek na strane 9), kde žalobkyňa namietala, že vykonaným dokazovaním nebola

preukázaná pravdivosť skutkového tvrdenia napádaného v časti I. žaloby, a to z nasledovných dôvodov.
Rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorý sa nezaoberal uvedenými konkrétnymi námietkami žalobkyne
ohľadom nesprávneho zistenia skutkového stavu a len všeobecne skonštatoval, že tento odvolací dôvod
nebol naplnený, je nedostatočne odôvodnené (arbitrárne), čím došlo k porušeniu práva žalobkyne na
spravodlivý proces v zmysle § 420 písm. f) CSP“.

23.1. Dovolací súd uvádza, že odvolací súd sa v predmetnej námietke venoval a náležite odôvodnil
v bode 47 svojho rozhodnutia, keď uviedol: „Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že
uvedený odvolací dôvod nie je naplnený. Rozhodnutiu súdu prvej inštancie nemožno vytknúť, že by vzal
do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak
nevyšli za konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými

dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne že by výsledok
jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ustanovení
druhého dielu CSP, alebo že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia
alebo použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil“.23.2. Dovolací súd má za to, že aj predmetná dovolacia námietka žalobkyne nie je dôvodná.

K dovolaciemu dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP (uplatnený nárok na uverejnenie opravy I. bod)

24. Podľa § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa
potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu.

25. Podľa § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa
potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je
dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

26. Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne
posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho
posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

27. Na to, aby dovolací súd mohol pristúpiť k meritórnemu dovolaciemu prieskumu rozhodnutia
odvolacieho súdu z hľadiska namietaného nesprávneho právneho posúdenia veci, musia byť (najskôr)
splnené predpoklady prípustnosti dovolania zodpovedajúce niektorému zo spôsobov riešenia tej právnej
otázky, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a tiež podmienky dovolacieho

konania, medzi ktoré okrem iného patrí riadne odôvodnenie dovolania prípustnými dovolacími dôvodmi
a spôsobom vymedzeným v § 431 až § 435 CSP.

28. Aby určitá otázka mohla byť relevantná z hľadiska § 421 ods. 1 CSP, musí mať zreteľné
charakteristické znaky. Predovšetkým musí ísť o otázku právnu (teda v žiadnom prípade nie o

skutkovú otázku). Zo zákonodarcom zvolenej formulácie tohto ustanovenia vyplýva, že otázkou
riešenou odvolacím súdom sa tu rozumie tak otázka hmotnoprávna (ktorá sa odvíja od interpretácie
napríklad Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine), ako aj
procesnoprávna (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení). Musí ísť
o právnu otázku, ktorú odvolací súd riešil a na jej vyriešení založil rozhodnutie napadnuté dovolaním.

Právna otázka, na vyriešení ktorej nespočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu (vyriešenie ktorej neviedlo
k záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu), i keby bola prípadne v priebehu konania súdmi
posudzovaná, nemôže byť považovaná za významnú z hľadiska tohto ustanovenia. Otázka relevantná
v zmysle § 421 ods. 1 CSP musí byť procesnou stranou nastolená v dovolaní (a to jasným, určitým a
zrozumiteľným spôsobom).

29. Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP dovolací súd uvádza, že toto
ustanovenie dopadá len na takú právnu otázku, ktorú odvolací súd riešil, t. j. vysvetlil jej podstatu a
uviedol súvisiace právne úvahy spolu s dôvodmi, pre ktoré zvolil práve riešenie, na ktorom založil svoje
rozhodnutieazároveňsatýmtorozhodnutímodklonilodustálenejrozhodovacejpraxedovolaciehosúdu.

30. Pri skúmaní procesnej prípustnosti dovolania a náležitého vymedzenia dovolacieho dôvodu v
zmysle § 432 CSP dovolací súd dospel k záveru, že dovolateľkou nastolená právna otázka uvedené
kritérium nespĺňa a jej formulácia opomína základné závery rozhodujúce pre právne úvahy odvolacieho
(i prvoinštančného) súdu. Pre záver o tom, že ide o právnu otázku, kľúčovú pre rozhodnutie vo veci

samej a pre posúdenie prípustnosti dovolania, nie je rozhodujúci subjektívny názor sporovej strany, že
daná právna otázka môže byť pre ňu rozhodujúca. Právna otázka, ktorú má dovolací súd vo svojom
rozhodnutí riešiť, musí byť rozhodujúca pre rozhodnutie vo veci samej. To znamená, že dovolací súd
nemôže riešiť hypotetické otázky, ktoré nemajú, resp. v ďalšom konaní nemôžu mať vplyv na meritórne
rozhodnutie, a ani otázky, ktoré vôbec nesúvisia s rozhodovaným sporom. Sama polemika dovolateľa

s právnymi závermi odvolacieho súdu, prosté spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia alebo len
kritika toho, ako odvolací súd pristupoval k riešeniu niektorého problému, významovo nezodpovedajú
kritériu vymedzenia dovolacieho dôvodu v zmysle § 432 CSP.31. Dovolateľka nastolila v dovolaní právnu otázku, od vyriešenia ktorej podľa jej názoru záviselo
rozhodnutie odvolacieho súdu vo veci, pričom nesprávnym riešením danej otázky sa odvolací súd
odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Nastolila právnu otázku „že pri strete

práva na slobodu prejavu (žalovaného) na jednej strane a ochranu cti, dôstojnosti a súkromia, resp.
ochranu osobnosti (manžela žalobkyne) na strane druhej, je potrebné vykonať test proporcionality
spočívajúci v zodpovedaní otázok KTO?, O KOM?, ČO?, KDE?, KEDY? a AKO? uverejnil spornú
informáciu“. Dovolateľka síce zrozumiteľným spôsobom uviedla v dovolaní konkrétnu právnu otázku,
avšak dovolací súd má za to, že takto položenú otázku odvolací súd neriešil a zároveň na jej vyriešení

rozhodnutie odvolacieho súdu nespočívalo, t. j. vo vzťahu posudzovanej veci ju tak nemožno považovať
za rozhodujúcu. Dovolateľkou nastolená otázka má v danom prípade iba právnu teoretickú povahu
a jej zodpovedanie dovolacím súdom by neviedlo k zrušeniu alebo zmene dovolaním napadnutého
rozhodnutia. Cieľom konania pred dovolacím súdom je poskytnúť dotknutej strane reálnu ochranu jej
práva, nie riešiť teoretické či hypotetické otázky. Dovolací súd preto uzatvára, že predložená dovolacia
argumentácia nepredstavuje vymedzenie relevantnej právnej otázky tak, ako to predpokladá § 421 ods.

1 písm. a) CSP v spojení s § 432 ods. 2 CSP. Uplatnený dovolací dôvod tak nie je vymedzený spôsobom
uvedeným v § 431 až 435 CSP.

K dovolaciemu dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP (bod II. žaloby - oprava nepravdivého skutkového
tvrdenia).

32. Dovolateľka namietala, že: „V bode II., v rámci ktorého žalobkyňa žiadala uverejnenie opravy
nepravdivého skutkového tvrdenia, že JUDr. H. H. ako sudca prepustil Č. P. z väzby na slobodu, pričom
pravdivým skutkovým tvrdením je, že menovaného JUDr. H. H. nikdy z väzby na slobodu neprepustil,
neobsahuje prvostupňové rozhodnutie žiadne odôvodnenie.

Žalobkyňa úplnú absenciu dôvodov k bodu II. žaloby namietala aj v odvolaní (v rámci bodu II. odvolania),
avšak odvolací súd sa s touto námietkou vôbec nezaoberal, čím zaťažil vadou nepreskúmateľnosti aj
odvolacie rozhodnutie, keďže nedal žalobkyni odpoveď na podstatnú odvolaciu námietku“.

33. K predmetnej dovolacej námietke dovolací súd uvádza, že súd prvej inštancie sa s predmetnou

námietkou zaoberal v bode 34 svojho rozhodnutia, kde uvádza: „Súd poukazuje na skutočnosť, že
samotné znenie opravy nespĺňa náležitosti vyžadované zákonom a text opravy vykazuje hodnotiace
úsudky napr. „zatiaľ nie je zrejmé“, „mal údajne intervenovať“, „polícia mala zdokumentovať“ a
pod., a citáciu rozhodnutia Najvyššieho súdu SR. V zmysle tlačového zákona však znenie opravy
nemôže obsahovať žiadne hodnotiace úsudky, ale iba skutkové tvrdenia. Taktiež nemôže obsahovať

žiadne názory a komentáre žiadateľa. Tak isto rozsah opravy musí zodpovedať rozsahu napadnutých
skutkových tvrdení, teda rozsah opravy musí byť totožný alebo aspoň primeraný textu, ktorý bol
uverejnený. Znenie petitu žaloby je totožné so znením žiadosti o uverejnenie opravy, ktorú doručila
žalobkyňa žalovanej strane. Súd žalobu zamietol aj z toho dôvodu, že návrh na opravu je svojím
rozsahom v značnom nepomere s uverejneným článkom, keď obsahuje citácie rozhodnutia, ktoré

však nie je ani presné vymedzené úvodzovkami. Článok, ktorý bol publikovaný a ktorý je predmetom
tohto konania pritom neobsahuje žiadne odkazy a citácie súdnych rozhodnutí. Súd má za to, že
žalovaná strana pokiaľ neuverejnila opravu v takom znení v akom ju žiadal uverejniť žalobca, urobila
tak v súlade so zákonom, keď text obsahuje neprípustné hodnotiace úsudky. Text opravy obsahuje
neporovnateľne viac slov. Každý jeden odsek textu navrhovanej opravy je rozsiahlejší počtom slov ako

text v uverejnenom článku a keďže Tlačový zákon striktne určuje spôsob a rozsah opravy. Navyše súd
poukazuje na skutočnosť, a tak ako vyplýva z odôvodnenia rozsudku Špecializovaného súdu Pezinok
pracovisko Banská Bystrica, sa skutkové tvrdenia autorky články zakladajú na pravde, keď bolo v
trestnom konaní preukázané, a to prepisom zvukového záznamu zaznamenaného v budove Krajského
súdu Banská Bystrica, že sudca JUDr. H. H. s bližšie nestotožnenou osobou (E.) žiadal, aby pustil osobu

menom R., že bude na pivo a v ďalších rozhovoroch so sudcom H. na rozhodnutí vo veci a ak to bude
mať niekto iný, tak to bude problém. V napádaných skutkových tvrdeniach, na ktoré žalobkyňa požaduje
opravu, sa teda preukázalo, že sa zakladajú na pravde a navyše samotná autorka sa v ich obsahu
používa slová ako „vraj“ alebo „hovorí sa“. Súd žalobu z vyššie uvedených dôvodov zamietol, ako aj z
dôvodu že text opravy obsahuje hodnotiace úsudky, ktoré oprava obsahovať nemôže“.

33.1. Odvolací súd na predmetnú námietku reaguje v bode 37 svojho rozhodnutia, kde uvádza: „Vo
vzťahu k prvému výroku, ktorého opravu žalobkyňa žiada, cit.: „sudca JUDr. H. H. na základe telefonátu
s kolegom mal vybaviť za úplatok dvestotisíc slovenských korún prevzatých prostredníctvom advokáta
Mgr. G. H. od brata J. R. prepustenie Č. J. R. z väzby“, odvolací súd v prvom rade uvádza, že v znení, vakom ho žalobkyňa v podanom návrhu uvádza, sa takýto výrok v článku nenachádza, žalobkyňa sama
zlúčila do tohto výroku viacero v článku uvádzaných informácií a tvrdení. Obdobne aj ďalšie tvrdenie,
že: „JUDr. H. H. ako sudca prepustil Č. P. z väzby na slobodu“ nie je v žalobkyňou uvádzanom znení

súčasťou dotknutého článku.
V oboch prípadoch žalobkyňa parafrázuje a zlučuje do návrhu viaceré v článku uvádzané informácie,
tieto vytrháva z kontextu a následne potom v požadovanej oprave k týmto ňou vytvoreným výrokom,
uvádza svoje vlastné vysvetlenia. Žalobkyňa navyše v požadovanej oprave cituje celé pasáže
rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, ktorým však tento súd vo veci nerozhodol, keď vec vrátil

špecializovanému trestnému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Ak žalobkyňa v žiadosti o
uverejnenie tlačovej opravy požaduje uvedenie citácie celých pasáží rozhodnutia NS SR, v podstate
požaduje doplnenie predmetného článku, čo však Tlačový zákon v rámci inštitútu tlačovej opravy
neumožňuje. Z ustanovenia § 7 ods. 3 Tlačového zákona totiž vyplýva, že predmetom, resp. dôvodom
tlačovej opravy môže byť iba nepravdivé tvrdenie a nie neuvedenie údajov, ktoré sú podľa subjektívneho
názoru žiadateľa o tlačovú opravu relevantné“.

33.2. Dovolací súd má za to, že aj predmetná námietka dovolateľky nie je dôvodná.

K dovolaciemu dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP (k bodu III. žaloby - odpoveď k pravdu skresľujúcim
skutkovým tvrdeniam).

34. Dovolateľka namieta, že: „V odseku 41. na strane 25 odvolacieho rozhodnutia odvolací súd uvádza,
že odpoveď žalobkyne nespĺňa podmienku § 8 ods. 1 Tlačového zákona, pretože sa neobmedzila len
na popretie, doplnenie, spresnenie alebo vysvetlenie skutkových tvrdení v článku, nakoľko obsahuje
zmiešané úsudky a je koncipovaná ako „list“.
Žalobkyňa považuje tento záver za nepreskúmateľný, pretože v odvolacom rozhodnutí (v odseku 41.

ani v žiadnej inej časti) odvolací súd nevysvetľuje, ktoré časti odpovede žalobkyne a prečo nespĺňajú
podmienky Tlačového zákona. Odvolací súd sa totiž vôbec nezaoberá konkrétnymi skutkovými
tvrdeniami napádanými žalobkyňou v predmetnej veci ani konkrétnym navrhovaným textom odpovede
v bode III. žaloby, v rámci ktorého žalobkyňa vysvetľuje, v čom sú napádané skutkové tvrdenia pravdu
skresľujúce“.

34.1. Rozhodnutie odvolacieho súdu sa vôbec nevysporiadalo s vyššie uvedenou konkrétnou
argumentáciou žalobkyne rozoberajúcou, ktoré časti odpovede predstavujú jednotlivé konkrétne
zákonné náležitosti. Keďže sa odvolací súd aj s odkazom na odvolacie námietky žalobkyne nevenuje
konkrétnym napádaným skutkovým tvrdeniam uvedeným v článku ani konkrétnym pasážam odpovede
navrhovanej žalobkyňou, je jeho záver, že odpoveď nespĺňa zákonné náležitosti, všeobecný a arbitrárny.

Taktiež sa odvolací súd riadne nevysporiadal s námietkou nesprávneho právneho posúdenia
(aplikovanienesprávnehočasovéznenie§8ods.4Tlačovéhozákona),keďsavodseku48.odvolacieho
rozhodnutia síce stotožnil s tým, že okresný súd citoval neúčinné ustanovenie Tlačového zákona
(s vynechaním náležitosti odpovede „v čom je skutkové tvrdenie nepravdivé, neúplné alebo pravdu
skresľujúce“), zároveň však dodal, že táto nesprávnosť nemala nijaký vplyv na dôvody zamietnutia

žaloby. Odvolací súd sa pri tom opomenul vysporiadať s odvolacou argumentáciou žalobkyne, že
sporné časti odpovede vytýkané okresným súdom, predstavovali práve uvedenú povinnú zákonnú
náležitosť „v čom je skutkové tvrdenie nepravdivé, neúplné alebo pravdu skresľujúce“. Pokiaľ okresný
súd aplikoval nesprávne časové znenie zákona (ktoré túto náležitosť neobsahovalo), je zrejmé, že
ním vytýkané slovné spojenia obsiahnuté v žalobkyňou navrhovanej odpovedi (ktoré predstavovali

práve uvedenú zákonnú náležitosť odpovede) považoval mylne za nezákonné. Preto sa odvolací
súd nedostatočne vysporiadal s odvolacou námietkou žalobkyne o tom, že prvostupňové rozhodnutie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia.
34.2. Odvolací súd sa v bode 41 svojho rozhodnutia náležite vyporiadal s námietkou dovolateľky, keď
uvádza: „Odpoveď, ktorú však žalobkyňa žiadala uverejniť, túto podmienku nespĺňa, nakoľko odpoveď

obsahujezmiešanéúsudkyajekoncipovanávpodstateako„list“obsahujúcinázorovúreakciužalobkyne
na prácu autorky článku z redakcie týždenníka a na to ako jej prácu vníma čitateľ. Z celého textu
odpovede je zrejmé, že odpoveď obsahuje aj hodnotiace úsudky a žalobkyňa tak nereagovala len na
skutkové tvrdenie, ktoré obsahoval článok. Žalobkyňa sa v zmysle tohto ustanovenia tlačového zákona
mala obmedziť len na popretie, doplnenie, spresnenie alebo vysvetlenie skutkového tvrdenia v článku.

Keďže táto podmienka nebola splnená, súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že žalovanému
nevznikla povinnosť zverejniť odpoveď podľa Tlačového zákona“.
34.3. Pokiaľ ide o námietku nesprávneho právneho posúdenia (aplikovanie nesprávneho časového
znenia § 8 ods. 4 Tlačového zákona, tak odvolací súd sa s touto námietkou náležite vyporiadal vbode 48 svojho rozhodnutia, keď uviedol: „Žalobkyňa v podanom odvolaní poukazovala na nesprávnu
citáciu znenia ust. § 8 ods. 3 Autorského zákona, nakoľko súd prvej inštancie citoval z podanom
rozhodnutí znenie § 8 ods. 3, ktoré v čase uverejnenia dotknutého článku bolo neúčinné, nakoľko bolo

zmenené novelou autorského zákona. Avšak treba uviesť, že súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí,
napriek tomu, že citoval uvedené (neúčinné) ustanovenie, pri svojom rozhodovaní žalobu v tejto časti
zamietol z iných dôvodov. Skutočnosť, že do uvedeného ustanovenia, ktorého znenie bolo rovnaké s
predchádzajúcim znením, okrem toho, že do textu boli navyše vložené slová, cit.: „v čom je skutkové
tvrdenie nepravdivé, neúplné alebo pravdu skresľujúce“, nemala nijaký vplyv na dôvody, pre ktoré súd

prvej inštancie v tejto časti žalobu zamietol a nemá za následok ani nesprávne právne posúdenie veci
súdom prvej inštancie.“
34.4. Dovolací súd má za to, že ani predmetná dovolacia námietka žalobkyne nie je dôvodná.

35. Dovolateľka ďalej namietala, že: „V odseku 42. odvolacieho rozhodnutia odvolací súd uvádza, že
Tlačový zákon vyžaduje na uloženie povinnosti zverejniť odpoveď nielen preukázanie, že dotknutý

článok obsahoval neúplné skutkové tvrdenie, ale aj, že toto tvrdenie sa dotklo cti, dôstojnosti alebo
súkromia manžela žalobkyne. V závere odseku 44. a v odseku 45. uzatvára, že nebolo preukázané, že
napádané výroky prekročili hranicu všeobecne uznávaných zásad slušnosti a žalobkyňa nepreukázala,
že by sa ňou napádané skutkové tvrdenia objektívne dotkli cti, dôstojnosti alebo súkromia manžela
žalobkyne.

Odvolací súd týmto záverom vydal prekvapivé rozhodnutie, pretože na tomto dôvode nebolo založené
prvostupňové rozhodnutie ani takáto námietka nebola vznesená zo strany žalovaného. Jeho postup
predstavuje porušenie práva žalobkyne na spravodlivý proces a zakladá vadu podľa § 420 písm. f) CSP,
keďže žalobkyňa sa k tomuto dôvodu, na ktorom je založené odvolacie rozhodnutie, nemohla vyjadriť a
prezentovať vlastnú argumentáciu, prípadne dôkazy, keďže sa o ňom prvýkrát dozvedela až pri doručení

odvolacieho rozhodnutia.“
35.1. Zároveň sa odvolací súd pri prijatí tohto záveru nevysporiadal s odvolacou argumentáciou
žalobkyne, ktorá na strane 13, druhý odsek odvolania (pri analyzovaní, ktorá časť odpovede predstavuje
ktorú zákonnú náležitosť opravy podľa § 8 Tlačového zákona) výslovne uvádza, v čom sa napadnuté
skutkové tvrdenia dotýkajú cti, dôstojnosti alebo súkromia fyzickej osoby (manžela žalobkyne), a to

spájanie JUDr. H. H. s trestnou činnosťou, ktorej sa nedopustil (predposledná veta odpovede). Tvrdenie
o tom, že sa niekto akýmkoľvek spôsobom podieľal na trestnej činnosti, by ako zásah do cti bez ďalšieho
nepochybne objektívne posudzovala každá osoba, obzvlášť sudca. Nevysporiadanie sa s konkrétnou
argumentáciou žalobkyne, v danom prípade popierajúcou vyššie uvedený záver odvolacieho súdu,
rovnako zakladá vadu podľa § 420 písm. f) CSP. Popísanie, v čom sa napadnuté skutkové tvrdenia

dotýkajú cti, dôstojnosti alebo súkromia manžela žalobkyne, je súčasťou samotného textu navrhovanej
odpovede, teda aj petitu III. žaloby, čo odvolací súd pri prijatí svojho záveru absolútne odignoroval.
35.2.Súdprvejinštanciesanáležitevyporiadalspredmetnounámietkouvbode35a36svojhorozsudku,
kde uvádza:
„35. Ďalej súd skúmal obsahovú stránku žiadosti o uverejnenie odpovede, z hľadiska splnenia náležitostí

stanovených v § 8 ods. 4 tlačového zákona. V danom prípade žalobkyňa síce žalovanému oznámila
znenie odpovede, ale toto vzhľadom k jeho obsahu a štruktúre nezodpovedalo požiadavkám tlačového
zákona, nakoľko žalobkyňa v ňom opätovne uvádzala hodnotiace úsudky napr. „uverejnenie ........ môže
vyvolať dojem, že s útokmi ....“ alebo „mal iniciovať útok“ aj „mohli vadiť aj“ taktiež „mohol mať JUDr. H. H.
niečo spoločné“ prípadne „naznačovaná spojitosť“ a „nebol s údajným podozrením nikdy ani obvinený“.

Súd sa stotožnil s argumentáciou žalovaného nielen s poukazom na uplatnené právo na opravu, ale
aj v ďalšom v súvislosti uplatneného práva na odpoveď, kde bez ďalšieho súd uvádza, že autorka
predmetného článku aj v tejto časti resp. posledného výroku uvádza hodnotiace úsudky napr. „mohli
vadiť .... aj súdnictvu“, „musela čeliť mafiánskemu zastrašovaniu“ alebo „vyšetrovanie však tentoraz
nebolo márne“ taktiež „bos úradoval aj z väzenia“ a podobne. Tak ako pri práve na opravu, tak aj pri

uplatnenom nároku žalobkyne na odpoveď súd uvádza, že ani žalobkyňou uplatnená odpoveď nebola
svojím rozsahom primeraná textu v spojitosti skutkovým tvrdením a z neho vyplývajúcim hodnotiacim
úsudkom Vzhľadom k tomu, že len takto vymedzený obsah žiadosti o zverejnenie odpovede je
hmotnoprávnym predpokladom úspešného uplatnenia nároku na súde, súd žalobu žalobkyne zamietol.
36. Súd žalobu zamietol aj z dôvodu, že všetky uvádzané skutočnosti boli v článku pravdivé. Išlo o

komentár reflektujúci celospoločenské dianie a previazanie v tom čase podsvetia s advokáciou s nitkami
do justície. Skutkové tvrdenia obsiahnuté v článku boli pravdivé a hodnotiace úsudky mali základ v
skutočných a pravdivých dejoch.“35.3. Odvolací súd sa predmetnou námietkou zaoberal a náležite sa s ňou vyporiadal v bodoch 42, 43,
44 a 45, kde uvádza:
„43. Vzhľadom na charakter média, ktoré zverejnilo vyššie uvedené články, je jednoznačné, že obsah

výrokov bol „komerčný“. Bez ohľadu na charakter uvedených výrokov však odvolací súd uvádza,
že právo na slobodu prejavu neplatí len pre „informácie” alebo „myšlienky” prijímané priaznivo, či
považované za neškodné alebo nedôležité, ale aj pre tie, ktoré sú nepríjemné, šokujú, či znepokojujú
akúkoľvek skupinu spoločenstva. Navyše, sloboda tlače sa taktiež vzťahuje na preháňanie alebo
dokonca provokáciu (pozri De Haes a Gijsels proti Belgicku, 24. februára 1997, ods. 47, Správy o

rozsudkoch a rozhodnutiach 1997-I). „Je treba súhlasiť s názorom o práve a povinnosti periodickej
tlače a informačných prostriedkov vôbec informovať o skutkoch nesúcich znaky trestnej činnosti, ktoré
v súvislosti so svojou závažnosťou vzbudzujú oprávnený záujem verejnosti“ (rozsudok Krajského súdu
v Prešove, sp. zn. 6Co/82/04 a rovnako rozsudok Európskeho súdu News Verlag GmbH & CoKG proti
RAKÚSKU z roku 2000).
44. Z obsahu a charakteru sporného článku je zrejmé, že jeho cieľom nebolo iba stroho podať informáciu

o predmetných udalostiach, avšak ich cieľom nepochybne bolo čitateľov zaujať, či dokonca šokovať.
Samotnásnahažalovanéhozaujať,čišokovaťčitateľov,ktorejmotívomnebolo(aspoňtonebolovkonaní
preukázané) hanobenie, či zneuctenie osoby manžela žalobkyne, nepredstavuje za zistených okolností
tzv. exces, teda vybočenie z medzí nutných k dosiahnutiu sledovaného legitímneho účelu (cieľa), ktorým
je v danom prípade poukázanie na správanie sa sudcu krajského súdu, ktoré podľa názoru autorky

článku nezodpovedá požiadavkám, ktoré sú na sudcov kladené, vzhľadom na ich postavenie verejných
činiteľov a (osobitne) členov najvyšších (v širšom zmysle) justičných inštitúcii v štáte. Vecou verejnou je
totiž nepochybne činnosť a správanie sa sudcov, najmä v súvislosti s výkonom ich funkcie, ktoré môže
byť verejne posudzované, a ak ide o hodnotiace úsudky, t.j. kritiku, ide o kritiku dovolenú a takéto osoby
potom musia akceptovať aj väčšiu mieru kritiky v súvislosti s ich správaním a s výkonom ich funkcie.

Odvolací súd, s poukazom na vyššie uvedené, konštatuje, že v konaní nebolo preukázané, že
by uvádzané výroky prekročili hranicu všeobecne uznávaných zásad slušnosti a žalobkyňa ničím
nepreukázala, že by ňou označené skutkové tvrdenia sa objektívne dotkli cti, dôstojnosti alebo súkromia
jej manžela, preto nedošlo k naplneniu podmienok na uloženie povinnosti zverejniť odpoveď v zmysle § 8
ods. 1 Tlačového zákona a žaloba je aj v časti uplatneného nároku na zverejnenie odpovede nedôvodná.

Pre úplnosť považuje odvolací súd za potrebné zdôrazniť, že pokiaľ ide o výroky uverejnené o JUDr. H.
v spornom článku, nemožno dospieť k záveru, že by autorka článku čitateľovi použitými formuláciami
podsúvala informácie, ktoré by spochybňovali výsledky trestných konaní vedených proti jeho bratovi
ako aj proti samotnému manželovi žalobkyne, ktoré konanie však bolo zastavené, avšak nie z dôvodu,
že by bolo preukázané, že sa uvedených skutkov nedopustil, ale z dôvodu jeho úmrtia. Obsah článku

nenasvedčuje ani tomu, že by cieľom autorky bolo znevážiť osobu žalobcu (teda, že by išlo zo strany
vydavateľa o zlý úmysel).“
35.4. Dovolací súd teda uzatvára, že nejde o prekvapivé rozhodnutie a nedošlo k porušeniu práva
žalobkyne na spravodlivý proces.

K dovolaciemu dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP (k bodu III. žaloby).

36. Dovolateľka k predmetnému dovolaciemu dôvodu uvádza, že v predmetnej veci odchýlil odvolací
súd, je špecifikovaná v odseku 14. uznesenia NS SR sp. zn. 3Cdo/187/2017 pod bodom a), či
v prípade viacerých skutkových tvrdení obsiahnutých v žiadosti o uverejnenie odpovede treba pri

skúmaní splnenia podmienok takejto žiadosti klásť dôraz na formálnu stránku žiadosti alebo na jej
obsahovú stránku (kontext celého obsahu žiadosti). V odseku 31. uvedeného rozhodnutia prijal NS SR
záver, že sa nestotožňuje so záverom odvolacieho súdu, podľa ktorého sa žalobca v tam uvedenej
veci neobmedzil len na skutkové tvrdenia a jeho odpoveď obsahuje hodnotiace úsudky, pričom v
dôsledku neopodstatnene zdôraznenej formálnej stránky odvolací súd nesprávne posúdil otázku súladu

navrhovaného znenia odpovede so zákonom a nezohľadnil, že v navrhovanej odpovedi išlo o žalobcove
skutkové tvrdenia, ktorými sa snažil žalovanou zverejnené skutkové tvrdenia a snažil sa ich uviesť na
pravú mieru.

37. Dovolateľka nastolila v dovolaní právnu otázku, od vyriešenia ktorej podľa jej názoru záviselo

rozhodnutie odvolacieho súdu vo veci, pričom nesprávnym riešením danej otázky sa odvolací súd
odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Dovolateľka síce zrozumiteľným spôsobom
uviedla v dovolaní konkrétnu právnu otázku, avšak dovolací súd má za to, že takto položenú otázku
odvolací súd neriešil a zároveň na jej vyriešení rozhodnutie odvolacieho súdu nespočívalo, t. j. vo vzťahuk posudzovanej veci ju tak nemožno považovať za rozhodujúcu. Dovolateľkou nastolená otázka má
v danom prípade iba právno-teoretickú povahu a jej zodpovedanie dovolacím súdom by neviedlo k
zrušeniu alebo zmene dovolaním napadnutého rozhodnutia. Cieľom konania pred dovolacím súdom je

poskytnúť dotknutej strane reálnu ochranu jej práva, nie riešiť teoretické či hypotetické otázky. Dovolací
súd preto uzatvára, že predložená dovolacia argumentácia nepredstavuje vymedzenie relevantnej
právnejotázkytak,akotopredpokladá§421ods.1písm.a)CSPvspojenís§432ods.2CSP.Uplatnený
dovolací dôvod tak nie je vymedzený spôsobom uvedeným v § 431 až 435 CSP.

38. Dovolací súd konštatuje, že dovolanie je v časti namietajúcej vadu zmätočnosti konania podľa § 420
písm. e), f) CSP prípustné, ale nie je dôvodné a v časti namietajúcej nesprávne právne posúdenie veci
v zmysle § 421 ods. 1 písm. a) CSP nie je prípustné. Vzhľadom na uvedené dovolací súd dovolanie
ako celok zamietol (§ 448 CSP).

39. Žalovaný bol v dovolacom konaní v plnom rozsahu úspešný (§ 255 ods. 1 CSP) a vznikol mu nárok

na náhradu trov konania. O nároku na náhradu trov konania rozhodol dovolací súd podľa § 453 ods.
1 v spojení s § 262 ods. 1 CSP s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie
po právoplatnosti rozhodnutia dovolacieho súdu samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§
262 ods. 2 CSP).

40. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.