Rozsudok – Ostatné ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Thursday, October 29, 2025

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10Co/125/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5311201264
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 10. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Róbert Urban

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2025:5311201264.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Róberta Urbana a

sudcov JUDr. Martiny Mochnáčovej a JUDr. Erika Vargu, v spore žalobkyne A. B. C., nar. X.XX.XXXX,
bytom D. E., F. XX, právne zastúpenej Advokátskou kanceláriou VARMUS, s. r. o., so sídlom Čadca,
Palárikova 83, proti žalovanej Slovenskej republike, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej
republiky, so sídlom Bratislava, Račianska 71, za účasti Krajskej prokuratúry Žilina, so sídlom Žilina,
Moyzesova 20, o náhradu škody, na základe odvolania oboch sporových strán proti rozsudku Okresného
súdu Čadca č. k. 8C/31/2011-962 zo dňa 1. februára 2023 v spojení s opravným uznesením č. k.
8C/31/2022-977 zo dňa 6. apríla 2023, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu z o s t á v a n e d o t k n u t ý v časti výroku III. o zamietnutí žaloby vo
zvyšnej časti, pokiaľ sa týka nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v rozsahu nad 200.000 eur.

Rozsudok okresného súdu vo výrokoch I., II. a vo zvyšnej časti vo výroku III. m e n í tak, že žalovaná
je povinná zaplatiť žalobkyni sumu 628,14 eur titulom skutočnej škody spolu s úrokom z omeškania
vo výške 9 % ročne zo sumy 628,14 eur od 1.10.2010 do zaplatenia, sumu 4.000 eur titulom náhrady
nemajetkovej ujmy a vo zvyšnej časti žalobu z a m i e t a .

Žalobkyňa m á voči žalovanej n á r o k na náhradu trov konania v rozsahu 1,78 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 702,15 eur
titulom skutočnej škody spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne z tejto sumy od 1.10.2010 do
zaplatenia (výrok I.) a sumu 10.000 eur titulom nemajetkovej ujmy (výrok II.); vo zvyšnej časti žalobu
zamietol (výrok III.). Nepovažoval za sporné podanie žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na
náhradu škody na príslušnom orgáne. Východiskovo konštatoval, že Najvyšší súd SR v (dovolacom)
rozhodnutísp.zn.4Cdo/176/2020z26.1.2022vyslovilzáver,žejedinevovzťahukuzneseniuovznesení

obvinenia sú naplnené predpoklady vzniku zodpovednosti žalovanej za škodu. Vo vzťahu k ďalším dvom
titulom – rozhodnutie ministra spravodlivosti o pozastavení výkonu exekútorského úradu žalobkyne
(žalobkyňa ho nenapadla samostatnou žalobou na súde) a nesprávneho úradného postupu ministra
spravodlivosti v podobe nečinnosti (zákon podanie rozkladu proti rozhodnutiu ministra nepripúšťa,
minister preto nebol povinný o ňom ani rozhodnúť) – prijal opačný záver. Z titulu viazanosti daným
rozhodnutím okresný súd zameral dokazovanie na nárok súvisiaci so vznesením obvinenia.
2. Určujúco konštatoval, že oslobodenie spod obžaloby musí mať rovnaké dôsledky ako zrušenie

uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť. S odkazom na nálezy Ústavného súdu SR sp. zn.
III. ÚS 754/2016 z 24.1.2017 a III. ÚS 44/2017 z 21.11.2017 zdôraznil, že rozhodujúcim meradlom
zákonnosti začatia (a následného vedenia) trestného stíhania je jeho konečný výsledok. Okresný
súd mal za preukázané, že žalobkyňa využila ústavou garantované právo na obhajobu a uhradilasúvisiace náklady. Nadväzne ustálil, že skutočná škoda (v podobe trov obhajoby a hotových výdavkov
vynaložených v trestnom konaní) žalobkyni vznikla v príčinnej súvislosti s uznesením o vznesení
obvinenia, na základe ktorého bolo voči žalobkyni vedené trestné stíhanie.

3. V otázke výške (skutočnej) škody – s poukazom aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.
zn. 6Cdo/402/2015 – mal okresný súd za to, že môže priznať len náhradu zodpovedajúcu tarifnej
odmene podľa osobitného predpisu. Podrobne vymedzil dotknuté úkony právnej služby a ustálil, že trovy
obhajoby žalobkyne predstavovali sumu 232,01 eur u A. F. a 450,02 eur u A. D. + náhrada hotových
výdavkov 20,12 eur; spolu vo výške 702,15 eur. Pokiaľ šlo o skutočnú škodu titulom cestovných náhrad

vtrestnomkonaní,vdanejčastiokresnýsúdnárokvyhodnotilakonedôvodný.Konštatoval,žežalobkyňa
netvrdilaanepreukázala,žemalasúhlasodsúdupoužiťnaúčasťnaúkonoch(vlastné)osobnémotorové
vozidlo. Mala tak nárok len na náhradu cestovného vynaloženého na cestu hromadným dopravným
prostriedkom; vo vzťahu k čomu však žalobkyňa neprodukovala žiadne skutkové tvrdenia a dôkazy.
Nadväzne bol nedôvodným i nárok na amortizáciu dotknutého osobného motorového vozidla.
4. V súlade s rozhodnutiami Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 754/2016 a Najvyššieho súdu SR sp. zn.

6Cdo/152/2018 okresný súd vyslovil, že žalobkyni možno priznať odškodnenie vo forme nemajetkovej
ujmy za vedenie trestného stíhania, hoci to zákon č. 58/1969 Zb. výslovne neupravoval. Vo vzťahu
k rozsahu nemajetkovej ujmy analogicky/komparačne vychádzal rozhodovacej praxe súdov, prihliadol
(najmä) na osobu žalobkyne, prostredie, v ktorom žila a pracovala a na závažnosť vzniknutej ujmy a
následkov. Akcentoval trvanie trestného stíhania (cca 51 mesiacov) a preukázaný (osobitne svedeckými

výpoveďami) zásah do súkromného života žalobkyne – „uzavretie sa pred svetom“, strata záujmu
o rodinu, či narušenie manželského vzťahu. Zároveň však pripomenul, že nedošlo k nezvratnému
narušeniu rodinných väzieb a žalobkyňa nepodstúpila ani psychiatrickú liečbu; negatívne dôsledky
trestného stíhania „v určitom smere“ preto považoval okresný súd za dočasné. Na druhej strane povaha
trestného činu, zo spáchania ktorého bola obvinená (najmä zneužitie právomoci verejného činiteľa)

v spojitosti s postavením v spoločnosti, ktoré zastávala (súdna exekútorka), mohlo mať vplyv na jej
povesť z pohľadu laickej verejnosti. S poukazom na všetky okolnosti prípadu okresný súd považoval
sumu 10.000 eur za primeranú psychickému a fyzickému utrpeniu a strádaniu žalobkyne počas celého
trestného konania.
5. V súvislosti s obranou žalovanej týkajúcou sa limitov odškodného podľa zákona č. 412/2012 Z. z.

pokladal za podstatné jednak to, že zmena zákona sama o sebe „nezrušila právo úvahy súdu“, či
tento limit prekročí, a jednak skutočnosť, že § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. sa stal účinným až
po právoplatnosti oslobodzujúceho rozsudku vo veci trestného stíhania žalobkyne. Súčasne upriamil
pozornosť na rozdielny účel dotknutých právnych úprav, keď v prípade zodpovednosti za nezákonné
rozhodnutieideo„obeteštátnehoorgánu“.Okresnýsúduzavrel,ženadradeniezáujmuštátunadzáujem

poškodenej osoby nesúvisí s účelom základného práva na náhradu škody spôsobenej pri uplatňovaní
verejnej moci.
6. Vo vzťahu k dôvodnej časti žalobného nároku na náhradu (skutočnej) škody vzniklo žalobkyni tiež
právo na úroky z omeškania. Ohľadne okamihu počiatku omeškania okresný súd akceptoval obranu
žalovanej, ktorá sa mohla do omeškania dostať až uplynutím lehoty šesť mesiacov na vybavenie žiadosti

o predbežné prejednanie nároku; k čomu došlo 1.10.2010. V časti úroku z omeškania za obdobie od
1.4.2010 do 30.9.2010 bola žaloba (tiež) zamietnutá.
7. Vo vzťahu k nároku na náhradu skutočnej škody bola žalobkyňa úspešná v rozsahu 746,23 eur; čo
zodpovedá len 2,09 %. Čistý úspech žalovanej tak predstavuje 95,82 %. V časti nároku na náhradu
nemajetkovej ujmy okresný súd ustálil plný úspech žalobkyne, pretože rozhodnutie o výške plnenia

záviselo od úvahy súdu. Celkovo tak bola žalobkyňa úspešná vo výške 4,18 % (100 % - 95,82 % ),
v ktorom rozsahu jej priznal voči žalovanej nárok na náhradu trov konania (výrok IV. napadnutého
rozsudku).

8. Proti tomuto rozsudku podali v zákonom stanovenej lehote odvolanie obe sporové strany.

9. Žalovaná navrhla rozsudok okresného súdu vo výroku I. v rozsahu prevyšujúcom sumu 628,14
eur (vrátane úrokov z omeškania) zmeniť a žalobu zamietnuť; vo výroku II. zmeniť tak, že výška
náhrady nemajetkovej ujmy bude „zodpovedať zákonnej úprave a judikatórnej praxi upravujúcej limity
odškodnenia pri zohľadnení prevažujúcej absencie preukázaných zásahov, čo vylučuje priznanie
náhrady približujúcej sa limitu odškodnenia“. Namietala rozpornosť výroku I., lebo suma priznaná podľa

výrokovej (záväznej) časti – 746,23 eur – nezodpovedá odôvodneniu napadnutého rozsudku (v bode
47.; 702,15 eur). Zároveň považovala v rozsahu 74,01 eur i sumu 702,15 eur za nedôvodnú, keďže
v konaní bolo preukázané zaplatenie A. F. iba sumy 4.760,- Sk (158 eur).10. V otázke náhrady nemajetkovej ujmy (výrok II.) žalovaná opakovane zdôrazňovala nutnosť
prihliadať i na limity odškodňovania nemajetkovej ujmy v hmotnoprávnych predpisoch o odškodnení
z titulu zachovania primeranosti náhrady v porovnaní s odškodnením za poškodenie zdravia alebo

za spôsobenie smrti. Úvahu okresného súdu o nedôvodnosti takéhoto porovnávania považovala na
nadbytočnú, pretože súvisiace otázky boli dostatočným spôsobom ustálené v rozhodovacej praxi
(konkrétne označenej) Najvyššieho súdu SR, ktorá judikatúra nebola prekonaná.
11. Žalovaná akcentovala, že § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. v jeho aktuálnom znení len
legislatívne reagoval na dlhodobú prax dovolacieho súdu vytvorenú i s poukazom na judikatúru ESĽP.

Následne bolo potrebné vziať do úvahy nielen samotné limity odškodnenia podľa osobitných predpisov
(v konkrétnostiach súdenej veci 13.443,53 eur), ale aj to, že dotknuté limity majú byť viazané na
najextrémnejšie prípady zlyhania štátu spojené s najzávažnejšími dôsledkami na poškodeného. Vo
svetle predmetných úvah mala žalovaná za to, že dokazovaním zistené následky trestného stíhania
v živote žalobkyne priznanú výšku náhrady nemožno vyhodnotiť ako primeranú a adekvátnu.
12. Nespochybňovala záver okresného súdu o negatívnom zásahu trestného stíhania do života

a súkromia žalobkyne, avšak ujmu, ktorá jej vznikla v súvislosti s trestným stíhaním (počas ktorého
nedošlo k obmedzeniu osobnej slobody a neboli preukázané žiadne iné než všeobecne judikatúrou
prezumované následky v osobnostnej sfére) nepovažovala za porovnateľnú so stratou na živote ako
najzávažnejším dôsledkom, za ktorý osobitný predpis priznáva maximálnu výšku náhrady nemajetkovej
ujmy. Zároveň okresnému súdu vytkla, že z odôvodnenia rozhodnutia nie je zrejmé, čo má na mysli

pod „psychickým a fyzickým utrpením a strádaním“ žalobkyne; ktoré – navyše – bez akejkoľvek bližšej
konkretizácie dal do zrejmej spojitosti s jej trestným stíhaním.
13. Žalovaná namietala aj výrok o trovách konania. Zdôraznila, že žalobkyňa sa domáhala náhrady
majetkovej škody vo výške 35.695,75 eur a náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 796.750 eur, teda
v súhrne sumy 832.445,75 eur. Pri porovnaní týchto nárokovaných súm s výsledkom sporu je zrejmé, že

žalobkyňa bola úspešná len v rozsahu 1,29 %; čo súčasne znamená úspechu žalovanej v rozsahu 98,71
%. Na takýto nepatrný úspechu žalobkyne by nemal súd ani prihliadať a žalovanej mal priznať nárok na
náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Doplnila, že v novej právnej úprave (CSP) chýba ustanovenie,
ktoré by pri priznaní plnenia, ktorého výška bola určená na základe voľnej úvahy súdu, umožňovalo
priznať plnú náhradu trov konania. Zároveň, pokiaľ žalobkyňa žiadala priznať náhradu nemajetkovej

ujmy v absolútne neprimeranej a premrštenej výške, bolo ju potrebné prostredníctvom náhrady trov
konania „zaťažiť zodpovednosťou“ za výsledok sporu.

14.Žalobkyňasaalternatívnedomáhalazmenynapadnutéhorozsudkutak,žežalovanájejbudepovinná
zaplatiť 33.158,65 eur titulom skutočnej škody spolu s úrokom z omeškania a 200.000 eur, alebo jeho

zrušenia a vrátenia veci na ďalšie konanie. Primárne vytýkala okresnému súdu nesprávne pochopenie
právneho titulu/dôvodu, z ktorého vyvodzuje svoj nárok. Žalobkyňa zopakovala, že nárok na náhradu
škody podľa zákona č. 58/1969 Zb. si uplatňuje z dôvodu nezákonného trestného stíhania; pričom v
zmysle judikatúry (z ktorej citovala) je tento nárok špecifickým prípadom zodpovednosti štátu.
15.Okresnýsúdnesprávnedôvodil,žesadomáhalaškodyztrochtitulov.Akcentovala,že„vskutočnosti“

jej vznikla škoda v príčinnej súvislosti s nezákonným trestným stíhaním a ďalšie postupy ministerstva
nasledovaliažponezákonnomvzneseníobvinenia.Celýnárokjetakvpríčinnejsúvislosti snezákonným
trestným stíhaním. Žalobkyňa sa domnievala, že okresný súd si nesprávne vyložil dovolacie rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR (sp. zn. 4Cdo/176/2020) v súdenej veci, ktoré sa nevyjadrovalo k príčinnej
súvislosti medzi nezákonným trestným stíhaním a jednotlivými uplatňovanými nárokmi na náhradu

škody.
16. Akceptovala výšku náhrady priznanú v spojitosti s trovami obhajoby. Trvala však na dôvodnosti
nároku v súvislosti so zastupovaním exekútorského úradu (32.456,50 eur), musela totiž zastupujúcim
exekútorom doručovať veľké množstvo spisov (týždenne v niekoľkých debničkách), s čím boli spojené
náklady na používanie osobného motorového vozidla. V otázke nároku na náhradu nemajetkovej ujmy

žalobkyňa zdôraznila „bezprecedentne nezákonný a arogantný postup štátnej moci“, ktorý značne
negatívne zasiahol do jej osobnostných práv.
17. Viedlo sa voči nej dlhoročné trestné stíhanie, čo „ju zasiahlo po stránke profesionálnej, vo vzťahu
k rodine, deťom a manželovi a malo tiež negatívny dopad na jej zdravotný stav“. Zároveň počas
nezákonného trestného stíhania žila „v strese, traume a ponížení pred kolegami exekútormi, jej

zamestnancami, rodinou a spoluobčanmi“. Žalobkyňa priznanú výšku nemajetkovej ujmy 10.000 eur
považovala za neprimerane nízku. Doplnila, že pokiaľ okresný súd poukázal na zákon č. 412/2012 Z.
z., ktorý stanovuje maximálnu výšku odškodného, tak ten v čase jej nezákonného trestného stíhania
neplatil.18. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu protistrany zotrvala na argumentácii uvedenej vo svojom
odvolaní; osobitne v súvislosti s náhradou nemajetkovej ujmy. Uviedla, že žalobkyňa až do rozhodnutia

dovolacieho súdu ani raz nespochybnila, že predmetom sporu sú tri nároky (náhrada trov trestného
stíhania, náhrada nákladov a výdavkov v súvislosti so zastupovaním pri výkone exekučnej činnosti
a náhrada nemajetkovej ujmy; túto žalobkyňa dokonca priamo v žalobe rozdelila na nemajetkovú ujmu
spôsobenú trestným stíhaním a nemajetkovú ujmu spôsobenú dočasným pozastavením výkonu funkcie
exekútora), ktorých vznik dôvodila troma titulmi (vznesenie obvinenia, dočasné pozastavenie výkonu

funkcie, nečinnosť ministra vo veci rozkladu proti rozhodnutiu o dočasnom pozastavení). Žalovaná
poukázala na uznesenie dovolacieho súdu sp. zn. 5Cdo/223/2014 z 27.4.2015, ktorým dovolací súd
zrušil prvý medzitýmny rozsudok okresného súdu a uložil vyhodnotiť „skutočnú príčinu vzniku škody“
19.Posúdenieveci,ktoréhosažalobkyňadomáhaivaktuálnomodvolaní,vykonalokresnýsúdvdruhom
medzitýmnom rozsudku, v zmysle ktorého uznesenie o vznesení obvinenia vyvolalo ďalší následok –
pozastavenie výkonu funkcie žalobkyne, ktoré sa stalo príčinou vzniku ďalšej škody v jej majetkovej

sfére, ako i v oblasti profesijného a rodinného života. V týchto súvislostiach videl okresný (nadväzne
i odvolací) súd príčinnú súvislosť. Uvedené posúdenie však odmietol dovolací súd uznesením sp.
zn. 4Cdo/176/2020 z 26.1.2022, ktorým zrušil aj druhý medzitýmny rozsudok, keď konštatoval, že
je nesporné, že žalobkyňou uplatňované nároky z titulu náhrady majetkovej škody sú samostatne
uplatniteľné, založené na odlišných skutkových okolnostiach a ich právnom posúdení, a bolo preto

povinnosťou súdov nižších inštancií sa s jednotlivými uplatnenými nárokmi zaoberať jednotlivo.
20.Pretopokiaľokresnýsúdposúdilkaždývžalobetvrdenýtitulvznikunárokunanáhraduškodyakaždý
žalobou uplatnený nárok samostatne, správne si vyložil a posúdil jednak bezprostredný obsah samotnej
žaloby, a jednak závery dovolacieho súdu zo zrušujúceho uznesenia, ktorým bol pri novom posúdení
veci viazaný. Následne žalovaná námietku protistrany o preukázaní (výšky) škody v sume 32.456,50

eur považovala za bezpredmetnú, lebo dôvodom zamietnutia žaloby bolo nepreukázanie nezákonnosti
rozhodnutia, v príčinnej súvislosti s ktorým malo dôjsť k vzniku tejto škody.

21. Osobitným procesným podaním oznámila Krajská prokuratúra Žilina prebratie vstupu do konania,
ktorú „činnosť“ dovtedy vykonávala Okresná prokuratúra Čadca. V nadväzujúcom (stručnom) vyjadrení

sa stotožňovala s argumentáciou žalovanej a odkázala i na svoje predchádzajúce (vecné) podania.

22. Žalobkyňa zostala v ďalšom štádiu odvolacieho konania nečinná.

23. Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu a z dôvodov vymedzených v odvolaní (§

379 a § 380 ods. 1 CSP), z ktorého titulu nedotknutým zostal rozsudok v odvolaním nenapadnutej časti
výroku III. o zamietnutí žaloby vo zvyšnej časti, pokiaľ išlo o náhradu nemajetkovej ujmy v rozsahu nad
200.000 eur a bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP)
v preskúmavanej časti rozsudok okresného súdu podľa § 388 CSP zmenil tak, ako je konštatované vo
výroku tohto rozhodnutia.

24.Žalobkyňavodvolanítvrdí,že„vskutočnosti“jej(všetka,resp.celá)ujma/škodavzniklalenvpríčinnej
súvislosti s nezákonným trestným stíhaním. Z obsahu žaloby, ako aj celého doterajšieho priebehu
sporu však jednoznačne vyplýva, že žalobkyňa si neuplatňovala (tvrdené) nároky na náhradu škody
anemajetkovejujmyzjednéhoprávnehotitulu,aleišlooviacero(právne)samostatnýchnárokov,vrátane

k nim prináležiacich odlišných/ /samostatných skutkových základov.
25. Odvolací súd v danej súvislosti poukazuje na pojednávanie okresného súdu dňa 15.11.2017, na
ktorom právny zástupca žalobkyne uviedol „bezprostredným titulom nároku na náhradu škody je jednak
rozhodnutie, ktorým je uznesenie o vznesení obvinenia ... a bezprostrednou príčinou vzniku škody je
však aj rozhodnutie ministra spravodlivosti, ktorým bola žalobkyni pozastavená funkcia, resp. činnosť

exekútorského úradu práve z dôvodu vydania uznesenia o vznesení obvinenia ...“. Keď na tom istom
pojednávaní okresný súd oboznámil strany sporu s predbežným právnym posúdením (§ 181 ods. 2
CSP), tak s výslovným odkazom na závery dovolacieho súdu vyslovil/ustálil, že žalobkyňa odvodzuje
svoj/e nárok/y od troch titulov. Žalujúca strana k danému predbežnému právnemu posúdeniu uviedla,
že sa s ním vo vzťahu k základu nároku stotožňuje (č. l. 610 z opaku).

26. Predovšetkým však z (v poradí druhého dovolacieho) rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn.
4Cdo/176/2020 z 26.1.2022, ktorého právne názory sú pre súdy nižších inštancií konajúce vo veci
záväzné (§ 455 CSP), vyplýva, že „uplatnené nároky z titulu náhrady majetkovej škody sú samostatne
uplatniteľné, založené na odlišných skutkových okolnostiach a ich právnom posúdení“. Okresný súdpreto náležite vychádzal z toho, že predmetom sporu sú/boli tri samostatné nároky a nie jeden celistvý
nárok; v ktorom smere sa žalobkyňa dodatočne snažila modifikovať svoju argumentáciu. Krajský súd
nadväzne (priebežne) uzatvára, že dotknutá odvolacia námietka žalobkyne nie je opodstatnená.

27. Najvyšší súd SR zároveň v rozhodnutí sp. zn. 4Cdo/176/2020 prijal jednoznačný záver, že pokiaľ
žalobkyňa nenapadla rozhodnutie ministra spravodlivosti o pozastavení výkonu exekútorského úradu
samostatnou žalobou na súde, rozhodnutím o jej oslobodení spod obžaloby nedošlo zároveň k zrušeniu
predmetného rozhodnutia ministra spravodlivosti („dokonca ani v príčinnej súvislosti s oslobodzujúcim

rozsudkom, či analogicky v súvislosti s vydaným uznesením o vznesení obvinenia“). Celkovo z daného
dovolacieho rozhodnutia vyplýva, že jediným z titulov, pri ktorom sú predpoklady vzniku zodpovednosti
žalovanej za škodu naplnené, je uznesenie o vznesení obvinenia. Vo vzťahu k ďalším dvom titulom –
rozhodnutie ministra spravodlivosti o pozastavení výkonu exekútorského úradu žalobkyne a nesprávny
úradný postup ministra spravodlivosti v podobe nečinnosti, keď nerozhodol o rozklade žalobkyne – prijal
najvyšší súd opačný (pre žalobkyňu negatívny) záver.

28. V rámci procesného postupu po druhom zrušujúcom uznesení dovolacieho súdu nedošlo v
rozoberaných otázkach k žiadnej relevantnej (skutkovej a v podstate ani argumentačnej) zmene, vecne
správnym je preto nevyhovenie žalobe vo vzťahu k nárokom odvodzovaným od rozhodnutia o dočasnom
pozastavení výkonu exekútorského úradu a od (tvrdeného) nesprávneho úradného postupu ministra

spravodlivosti (od jeho nečinnosti). Vo vzťahu k týmto tvrdeným nárokom totiž nebol naplnený (hneď
prvý) predpoklad zodpovednosti žalovanej za škodu pri výkone verejnej moci. Nebola totiž v príslušnom
konaní konštatovaná nezákonnosť rozhodnutia ministra spravodlivosti o dočasnom pozastavení výkonu
exekútorského úradu žalobkyne, resp. zákon podanie rozkladu proti rozhodnutiu ministra nepripúšťa;
čiže nerozhodovaním o podanom rozklade nemôže dôjsť ani k nečinnosti/k nesprávnemu úradnému

postupu.

29. V širších súvislostiach je vhodné doplniť, že určitý jav je spravidla dôsledkom viacerých na seba
nadväzujúcich udalostí/príčin, ale z hľadiska relevantnej kauzality – aj vo vzťahu k nárokom na náhradu
škody – nemožno výsledok (v tomto prípade vznik škody) robiť závislým na neobmedzenej kauzalite.

Inými slovami, z hľadiska príčinnej súvislosti je podstatnou bezprostredná príčina, ktorá konkrétny
následok vyvolala. Príčinou škody môže byť len skutočnosť, bez ktorej by (škodový) následok nevznikol.
V jednotlivostiach súdeného prípadu touto bezprostrednou príčinou/skutočnosťou (tvrdenej) škody v
súvislosti so zastupovaním exekútorského úradu bolo rozhodnutie ministra spravodlivosti o dočasnom
pozastavení a nie samotné vznesenie obvinenia žalobkyni v rámci jej trestného stíhania.

30. Žalovaná v odvolaní voči výroku I. (v konkrétnostiach proti výške trov obhajoby) namietala, že suma
podľa výroku (746,23 eur) nezodpovedá sume uvádzanej v odôvodnení (702,15 eur). Z obsahu spise
však vyplýva, že okresný súd túto zrejmú nesprávnosť medzičasom opravil v súlade s § 224 CSP
opravným uznesením č. k. 8C/31/2022-977 zo dňa 6.4.2023. Dotknutá (pôvodná) nepresnosť tak nebola

v užšom zmysle predmetom odvolacieho prieskumu.
31. V danej spojitosti však žalovaná dôvodne namietala priznanie náhrady trov obhajoby vykonanej
A. F. vo výške až 232,01 eur. Zo žaloby jednoznačne vyplýva, že žalobkyňa sa domáhala v súvislosti
s náhradou trov obhajoby zaplatených A. D. F. sumy vo výške 158 eur. Ako dôkaz o zaplatení žalobkyňa
predložila príjmový pokladničný doklad vystavený menovaným obhajcom vo výške 4.760,- Sk, t. j.

158 eur (č. l. 130). Zároveň však okresný súd v rámci trov obhajoby priznal žalovanou nenamietané a
žalobkyňou preukázané hotové výdavky za vyhotovenie fotokópií a vystavenie potvrdenia; spolu v sume
18,46 eur. Na základe uvedeného výška trov obhajoby v úhrne činí 626,48 eur [158 + 450,02 (trovy Dr.
D.) + 18,46], v ktorom smere krajský súd zmenil výrok I. napadnutého rozsudku. Pre úplnosť dodáva,
že čiastočné zamietnutie dotknutého nároku je súčasťou výroku o zamietnutí žaloby vo zvyšku.

32. Nemajetková ujma môže spočívať v rôznych negatívnych následkoch v osobnostnej integrite
poškodeného subjektu, ktoré vplývajú na/zasahujú jeho česť, vážnosť, povesť, doterajší súkromný
či pracovný život, rodinné vzťahy, spoločenské postavenie a pod. Hoci zákon č. 514/2003 Z. z. nie
je právnou normou bezprostredne dopadajúcou na súdenú vec, predstavuje v spojitostiach náhrady

nemajetkovej ujmy primeraný východiskový rámec. Pri určovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy
výslovne (ale len) demonštratívne stanovuje kritéria, ktoré je potrebné vždy posúdiť s ohľadom na
konkrétnosti každého jednotlivého prípadu. Stanovenie výšky nemajetkovej ujmy tak nie je ponechané
na ľubovôľu konajúceho súdu, ale musí byť založené na individuálnych a preskúmateľných hľadiskách,ktoré vychádzajú zo skutkového stavu ustáleného vykonaným dokazovaním; najmä v otázkach
individuálnych následkov v jednotlivých oblastiach súkromného a spoločenského života dotknutej osoby,
ktorú v danom smere zaťažuje dôkazné bremeno.

33. S určitým zjednodušením (rozhodne však nie so zľahčovaním) možno konštatovať, že určujúcim
kritériom pre stanovenie výšky nemajetkovej ujmy by mala byť jej primeranosť. Súčasne z právnej
úpravy, ktorá stanovuje okruh skutočností, na ktoré je potrebné pri určení výšky peňažnej náhrady
nemajetkovej ujmy prihliadnuť, vyplýva, že nárok na peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy nemožno
(paušálne) vyvodiť iba z existencie nesprávneho úradného postupu, či nezákonného rozhodnutia.

Povedané inak, napriek tomu, že nezákonnosť rozhodnutia nepochybne predstavuje i sama o sebe pre
dotknutú osobu určitý nemateriálny zásah, uvedené ju nezbavuje povinnosti v prípade uplatňovania
peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy preukázať vznik tejto nemajetkovej ujmy a intenzitu zásahu v
jednotlivých oblastiach života.

34. S odkazom na vyššie spomínaný – až určujúci – význam primeranosti výšky náhrady nemajetkovej

ujmy, ako aj princíp právnej istoty odvíjajúci sa od judikatúry najvyšších súdnych autorít, prihliadol
v rozoberanej otázke krajský súd na rozhodnutia súdov v iných obdobných veciach. Pomerne podrobný
exkurz do judikatúry vo vzťahu ku kritériám priznávania nemajetkovej ujmy v súvislosti s nezákonným
trestným stíhaním podal Najvyšší súd SR v uznesení sp. zn. 7Cdo/150/2023; jeho rozhodnutie
akceptovalo záver odvolacieho súdu o priznaní náhrady nemajetkovej ujmy v sume 7.650 eur žalobcovi,

ktorý strávil vo väzbe 153 dní.
35. Vo veci Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/151/2023 (uznesenie z 28. 11. 2024) došlo k zamietnutiu
dovolania žalobcu, ktorý nesúhlasil s nemajetkovou ujmou priznanou vo výške 10.000 eur. V danom
prípade išlo o trestné stíhanie advokáta, voči ktorému bolo vznesené obvinenie v roku 2004 a
oslobodzujúci rozsudok nadobudol právoplatnosť v roku 2017, pričom žalobca nebol stíhaný väzobne.

36. Vo veci vedenej na Najvyššom súde SR pod sp. zn. 4Cdo/148/2023 (uznesenie z 26.8. 2024) došlo
k odmietnutiu dovolania žalovaného v časti priznanej náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 15.000 eur v
súvislosti s nezákonným výkonom trestu odňatia slobody s maximálnym stupňom stráženia (pri úvahe/
východisku 1.000 eur za jeden mesiac výkonu trestu odňatia slobody).
37. V rámci relevantnej komparatistiky považoval odvolací súd za žiaduce prihliadnuť aj na prax

Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len ESĽP), ktorou sa bližšie zaoberal Najvyšší súd SR v
uznesení sp. zn. 1Cdo/155/2022. Vo veci Kormoš proti SR dňa 8.11.2011 ESĽP priznal sťažovateľovi
12.000 eur z titulu nemajetkovej ujmy (sťažovateľ pôvodne žiadal celkovo 572.915,80 eur). Aj v tomto
prípade išlo prioritne o náhradu za nezákonnú väzbu. Obdobne – taktiež pre porušenie práva na slobodu
a osobnú bezpečnosť – vo veci Winkler proti SR ESĽP dňa 17.7.2012 priznal z titulu nemajetkovej ujmy

zožiadanejčiastky163.646eursumu8.000eur(čiastočnéodškodnenie–1.970eur–priznalužÚstavný
súd SR). Vo veci Petrov proti SR dňa 2.12.2014 bola za nezákonnú väzbu (od 5. do 8. novembra 2010),
vrátane neuvedenia dostatočných a relevantných dôvodov v rozhodnutí súdov priznaná nemajetková
ujma 8.000 eur (z požadovaných 100.000 eur).

38. Hoci odvolanie žalobkyne pôsobí pomerne rozsiahlo, v značnej časti ide opis obsahu napadnutého
rozhodnutia a citácie z rozhodnutí súdov ohľadne zodpovednosti štátu za ujmu spôsobenú nezákonným
vedením trestného stíhania. Táto (objektívna) zodpovednosť však bola okresným súdom akceptovaná
a dokonca nebola ani spochybňovaná protistranou. V konečnom dôsledku tak odvolanie žalobkyne
nedostatočne reaguje na konkrétne závery vyslovené okresným súdom.

39. Pokiaľ žalobkyňa používa formulácie (zdôraznené aj v posudzovanom odvolaní) typu/vo viacerých
modifikáciách: „orgánom činným v trestnom konaní muselo byť od začiatku trestného stíhania jasné,
že skutok nemôže byť trestným činom“, smeruje k tvrdeniu o akomsi vedome až úmyselne vedenom
účelovom trestnom stíhaní práve vo vzťahu k jej osobe. K takémuto tvrdeniu však v priebehu sporu
neboli zo strany žalobkyne produkované žiadne jedinečné skutkové tvrdenia; tým pádom predmetné

konštatovanie, ktoré by mohlo byť tiež relevantné z hľadiska výšky náhrady nemajetkovej ujmy – nebolo
žalobkyňou preukázané.

40. Určitá miera nedostatočnosti je vlastná aj celkovému vymedzeniu dôsledkov nezákonného zásahu
do jednotlivých osobnostných sfér žalobkyne. Musí ísť pritom o vysoko individualizované tvrdenia

jedinečného charakteru (vlastné práve a len v súdenej veci). V tomto smere náležite už okresný
súd poukázal na to že žalobkyňa neabsolvovala vyšetrenie psychiatrom alebo psychológom, z
ktorých výsledkov by bolo možné (jednoznačne) konštatovať preukázanie tvrdených emocionálnych/
psychických strádaní.41. Hoci krajský súd pripúšťa stále pretrvávajúcu tabuizáciu psychických zdravotných problémov a
stigmatizáciu dotknutých osôb, nevyhľadaním takejto odbornej pomoci (s odkazom na to, že takýto
záznam by si žalobkyňa nedovolila mať v zdravotnej karte) si žalobkyňa v nemalej miere znížila

preukaznú hodnotu vlastných tvrdení. Osobitne, ak rôzne formy psychologickej podpory je možné využiť
aj mimo systém štandardného zdravotného poistenia a tým aj mimo záznam v zdravotnej dokumentácii.

42. V súvislosti so zdravotnými problémami je potrebné taktiež uviesť, že napriek tomu, že žalobkyňa
preukázala podrobenie sa viacerým odborným lekárskym vyšetreniam/zákrokom, nepreukázala ich

bezprostrednú kauzálnu spojitosť s (nezákonným) trestným stíhaním. Je síce zo všeobecného hľadiska
akceptovateľné, že subjektívne mohla žalobkyňa celkové zhoršenie svojho zdravotného stavu pociťovať
ako podmienené trestným stíhaním, avšak takáto kauzalita z jednotlivých zdravotných záznamov
nevyplýva; žalobkyňa ju v podstate ani konkrétne skutkovo nevymedzuje.
43. Výrazným aspektom v otázke výšky náhrady nemajetkovej ujmy je fakt, že žalobkyňa nebola stíhaná
väzobne. Z vyššie rozoberaných rozhodnutí najvyšších súdnych autorít je pritom zrejmé, že priznanie

výrazne vyšších náhrad bolo podmienené práve skutočnosťou nezákonného obmedzenia osobnej
slobody (výkonom väzby alebo výkonom trestu odňatia slobody); k čomu vo vzťahu žalobkyni nedošlo.
Relevantnú mieru podobnosti (pre podobnosť profesijného zamerania stíhanej osoby a nevedenie
trestného stíhania väzobne) vykazuje prípad trestného stíhania advokáta (sp. zn. Najvyššieho súdu SR
5Cdo/151/2023), ktoré však trvalo až 13 rokov; zatiaľ čo trestné stíhanie žalobkyne prebiehalo „len“ po

dobu 51 mesiacov.

44. Z hľadiska komparatistiky v komplexnejšom význame krajský súd dáva do pozornosti i výšku
náhrad nemajetkovej ujmy priznávaných poškodeným (pozostalým) v súvislosti so smrťou blízkeho
príbuzného. V týchto prípadoch, ktoré sa na rozdiel od zásadu do osobnostnej sféry žalobkyne

vyznačujú konečnosťou, resp. absolútnou nezvratnosťou, sa (v súčasnosti) obvykle priznávajú náhrady
nemajetkovej ujmy okolo 20.000 eur (v závislosti od konkrétneho stupňa príbuzenstva).
45.Zároveňjevšaknutnévnímaťajprincipiálneaždoktrinálnenazeranienačasovésúvislostireparačnej
funkcii odškodňovania (širšom význame), keď pri určení výšky náhrad sa vychádza z cenovej hladiny
v čase poškodenia/zásahu. To znamená že relevantným časovým obdobím v súdenej veci je obdobie

rokov 2003 až 2007, kedy štandardné hodnotové/cenové relácie definované v súdnych rozhodnutiach
boli (viac či menej) výrazne nižšie ako hodnoty/ /relácie aktuálne.

46. Na základe rozoberaných úvah krajský súd ustálil, že primeranou výškou náhrady nemajetkovej
ujmy v posudzovanom prípade je suma 4.000 eur, v ktorom smere zmenil napadnuté rozhodnutie a

vo zvyšnom rozsahu (aj tejto časti uplatňovaného nároku) žalobu zamietol. Hoci dotknutý výrok je
súhrnne formulovaný ako zmeňujúci, v častiach, v, ktorých boli akceptované závery okresného súdu, ide
svojou povahou o výrok potvrdzujúci. V záujme konzistentnosti a nadväznosti rozhodnutia okresného a
odvolacieho súdu krajský súd prevzal do výrokovej časti formuláciu okresného súdu, ktorý vo vzťahu k
priznaným sumám jednotlivých náhrad vymedzil aj ich titul.

47. V dôsledku zmeny napadnutého rozsudku rozhodoval krajský súd v zmysle § 396 ods. 2 CSP
(v spojení s § 396 ods. 1, § 453 ods. 3 a § 255 ods. 1 CSP) o nároku na náhradu trov celého
(prvoinštančného, odvolacieho i dovolacieho) konania. V rámci jeho posúdenia zohľadnil, že predmetom
sporu boli dva relatívne samostatné a významovo rovnocenné nároky; a to nárok na náhradu majetkovej

škodyanároknanáhradunemajetkovejujmy.Každémuztýchtonárokovtakprináleží„rovnakávážnosť“,
t. j. vo vzťahu k celku koeficient 0,5.

48. V otázke nároku na náhradu nemajetkovej ujmy odvolací súd zohľadnil ustálenú judikatúru vyjadrenú
napríklad (už) v náleze Ústavného súdu SR sp. zn. III ÚS 475/2018, podľa ktorej zmyslom novej právnej

úpravy Civilného sporového poriadku nebola snaha zákonodarcu sa pri rozhodovaní o náhrade trov
konania koncepčne odchýliť od pravidla pôvodne vyjadreného v § 142 ods. 3 O.s.p. Nadväzne platí, že
hoci je žalujúcej strane priznaná z nominálneho hľadiska len časť uplatňovaného nároku, je v spore plne
úspešnou, lebo výška priznaného plnenia (pri konštatovaní existencie základu nároku) závisela výlučne
od úvahy súdu.

49. V konkrétnostiach súdenej veci to znamená, že žalobkyňa bola plne úspešnou v časti nároku
týkajúcej sa náhrady nemajetkovej ujmy; samozrejme, pri výpočte výšky náhrady sa bude vychádzať
len z rozsahu priznaného plnenia (4.000 eur). S poukazom na koeficient danej časti nároku prináleží z
celkového hľadiska žalobkyni úspech 50 %.50. Vo vzťahu k nároku na náhradu škody/majetkovej ujmy sa žalobkyňa domáhala priznania
sumy 35.695,75 eur a konečnom dôsledku bola tejto časti úspešná v rozsahu (iba) 628,14 eur. V
percentuálnom vyjadrení ide o úspech 1,76 %, čomu však súčasne zodpovedá neúspech 98,24 %. Z

pohľadu čistého úspechu tak v dotknutej časti bola úspešnou žalovaná strana, a to rozsahu 96,48
% (98,24 mínus 1,76). Vzhľadom na koeficient 0,5 tejto časti nároku predstavuje úspech žalovanej z
celkového hľadiska 48,24 %.
51. V úhrnom vyjadrení je úspešnejšou procesnou stranou žalobkyňa, pričom mieru jej úspešnosti
vyjadruje rozdiel úspechu strán sporu vo vzťahu k nároku na náhradu nemajetkovej ujmy a nároku na

náhradu majetkovej škody. V číselnom vymedzení ide o 1,76 % (50 mínus 48,24), v ktorom rozsahu má
žalobkyňa voči žalovanej nárok na náhradu trov celého (všetkých jeho jednotlivých štádií) konania.

52. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku j e p r í p u s t n é dovolanie z dôvodov vymedzených v § 420 a § 421 ods. 1 CSP.

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané, v lehote dvoch mesiacov
od doručenia tohto rozhodnutia na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie je podané včas aj
vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom a dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. Táto povinnosť neplatí v prípadoch vymedzených v § 429 ods. 2 CSP.
V prípade, že nebude dobrovoľne splnená povinnosť uložená týmto rozhodnutím, môže sa osoba
oprávnená z rozhodnutia domáhať uspokojenia svojho nároku návrhom na vykonanie exekúcie podľa

osobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z. z.).