Rozsudok – Starostlivosť o maloletých… ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, February 26, 2026

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 14CoP/197/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5725200491
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 02. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Miroslava Korbašová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2026:5725200491.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Miroslavy

Korbašovej, členov senátu JUDr. Martiny Nemravovej a JUDr. Róberta Bebčáka, vo veci starostlivosti
súdu o maloleté dieťa: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom ako matka, zastúpené kolíznym opatrovníkom:
Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Martin, dieťa rodičov: matka C. D. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale
bytom E. F. XXXX/XX, E., zastúpená: JUDr. Ing. Marcela Martinkovičová, advokátka so sídlom Nám.
sv. Egídia 95, Poprad a otec E. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom G. H. XXXX/XX, H., zastúpený: AK
JUDr. Silvia Tatarková, s.r.o., so sídlom Škultétyho 472/10, 036 01 Martin, IČO: 36 868 108, v konaní
o návrhu otca na zverenie maloletého dieťaťa do striedavej osobnej starostlivosti a o návrhu matky na

zvýšenie výživného, o odvolaní matky proti rozsudku Okresného súdu Martin č.k. 9P/17/2025-222 zo
dňa 09. júna 2025 v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Martin č.k. 9P/17/2025-285 zo
dňa 09.09.2025, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Martin č.k. 9P/17/2025-222 zo dňa 09. júna 2025 v spojení s opravným
uznesením Okresného súdu Martin č.k. 9P/17/2025-285 zo dňa 09.09.2025 vo výrokoch
I., IV. a V. p o t v r d z u j e .
Žiaden z účastníkov n e m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie (ďalej aj len „okresný súd“) napadnutým rozsudkom vo výroku I. upravil styk otca

s maloletým v rozsahu - každý nepárny týždeň v kalendárnom roku od piatku od 15:00 hod. do nedele
do 17:00 hod., každý párny týždeň v kalendárnom roku od štvrtku od 15:00 hod. do piatku do 19:00 hod.;
otec si maloleté dieťa prevezme z predškolského, resp. školského zariadenia v stanovený deň a čas
a v prípade školských prázdnin alebo výluky od matky pred OC Lidl E. – D., kde ho po ukončení styku
matke aj vráti; výrokom II. v časti zvýšenia výživného schválil rodičovskú dohodu a zaviazal otca platiť
pre maloletého zvýšené výživné vo výške 230 eur mesačne, splatné vždy do 20. dňa v mesiaci vopred
k rukám matky s účinnosťou od 14.05.2025 a uložil otcovi povinnosť zameškané výživné pre maloletého

za obdobie od 14.05.2025 do 31.05.2025 vo výške 35 eur uhradiť matke do 3 dní od právoplatnosti;
výrokom III. návrh otca na zverenie maloletého dieťaťa do striedavej osobnej starostlivosti zamietol;
výrokom IV. zmenil rozsudky Okresného súdu Martin č.k. 18P/11/2024-58 zo dňa 21.03.2024 a č.k.
18P/19/2023-220 zo dňa 30.10.2023, výrokom V. rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá nárok na
náhradu trov konania.
2. Okresný súd citujúc § 36 ods. 1 zákona č. 36/2005 Z.z. o rodine v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o rodine“), § 24 ods. 4 zákona o rodine, § 25 ods. 1 zákona o rodine, § 62 ods. 1, 2, 4, 5

zákona o rodine, § 74 ods. 1 zákona o rodine, § 75 ods. 1 zákona o rodine, § 76 ods. 1 zákona o rodine,
§ 78 ods. 1, 3 zákona o rodine, schválil rodičovskú dohodu v časti zvýšenia výživného na maloleté dieťa
rodičovskú dohodu, nakoľko táto je v záujme maloletého dieťaťa.3. Pokiaľ ide o styk otca s maloletým, okresný súd konštatoval, že za posledné dva roky bol styk
už dvakrát rozšírený, pričom v predchádzajúcich konaniach opakovane zdôrazňoval, že ak sa má v
budúcnosti uvažovať o striedavej osobnej starostlivosti, musí tomu predchádzať postupné, nie náhle

rozširovanie kontaktu otca s maloletým dieťaťom. Keďže maloletý ešte nikdy u otca neprespal, tento krok
je prirodzeným a potrebným pokračovaním doterajšieho vývoja. Okresný súd návrh otca na dve noci
prespávania maloletého v každom týždni v jeho domácnosti vyhodnotil ako, v súčasnej fáze, predčasný.
Za nedôvodné vyhodnotil námietky matky, podľa ktorej maloleté dieťa nie je pripravené prespávať u otca.
Matka neuviedla žiadnu konkrétnu negatívnu skúsenosť maloletého dieťaťa v minulosti, nepreukázala,

že by otec starostlivosť nezvládal, a nepredložila žiaden dôkaz o tom, že by maloleté dieťa trpelo, či
dokonca bolo ohrozené. Tvrdenia o tom, že otec bol opakovane pri odovzdávaní maloletého dieťaťa pod
vplyvom alkoholu sa nepotvrdili — obaja rodičia potvrdili, že otec absolvoval dychovú skúšku vykonanú
políciou a alkohol u neho zistený nebol. Okresný súd uviedol, že ak by bol otec „opitý“ v rozsahu, aký
matka naznačuje, do dvoch hodín by alkohol z krvi nevyprchal. Zdôraznil aj to, že maloleté dieťa od
februára 2025 navštevuje materskú školu, kde taktiež prespáva bez prítomnosti matky. Toto obdobie je

typické pre osamostatňovanie detí a pre zvládanie pobytu mimo preferenčného rodiča. Rozšírenie styku
tak okresný súd vyhodnotil ako primeraný krok, zodpovedajúci veku maloletého dieťaťa aj jeho vývojovej
fáze. Návrh otca na striedavú starostlivosť však okresný súd zatiaľ zamietol, keďže na takýto zásah
ešte nevidel vhodný čas. Okresný súd tiež zmenil režim odovzdávania a preberania dieťaťa tak, že otec
bude maloletého preberať priamo v jeho školskom alebo predškolskom zariadení, a počas prázdnin pred

OC Lidl v E. – D., pričom na tom istom mieste bude maloleté dieťa aj odovzdávať, s cieľom predísť
konfliktom medzi rodičmi, ktoré sa pri predchádzajúcich odovzdávaniach objavovali a negatívne vplývali
na maloleté dieťa.

4. Návrhu matky na nariadenie znaleckého dokazovania okresný súd nevyhovel, keďže neexistujú

pochybnosti o tom, že by otec nebol schopný dieťa riadne starať, ani dôvod domnievať sa, že by
jeho starostlivosť predstavovala riziko pre maloleté dieťa. Zároveň konštatoval, že vzhľadom na nízky
vek maloletého dieťaťa by ani výsledok znaleckého vyšetrenia neposkytol relevantné zistenia pre
rozhodnutie. Na záver okresný súd uviedol, že vzťahy medzi rodičmi sú výrazne narušené, čo potvrdzuje
ich komunikácia, ako aj priebeh pojednávania. Aj napriek tomu však obaja rodičia nesú rovnakú

zodpovednosť za všetky aspekty vývinu maloletého dieťaťa. Pripomenul im povinnosť prejaviť potrebnú
mieru tolerancie, ústretovosti a schopnosti spolupracovať, aby maloleté dieťa čo najmenej pociťovalo
dôsledky toho, že už nevyrastá v spoločnej domácnosti oboch rodičov. O trovách konania rozhodol podľa
§ 52 zákona č. 161/2015 Z.z. Civilného mimosporového poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej
len „CMP“).

5. Proti výroku I. rozsudku súdu prvej inštancie podala odvolanie matka, z dôvodov uvedených v §
365 ods. 1 písm. f) a h) zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku v znení neskorších
predpisov (ďalej len „CSP“) v spojení s dôvodmi uvedenými v § 62 ods. 1 CMP. Navrhla, aby odvolací
súd rozsudok okresného súdu v napadnutej časti zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie. Nestotožnila sa s výrokom sudcu, že maloletého považuje za svoj majetok,

pripomenula, že v predchádzajúcich konaniach súhlasila s dohodami a nebránila styku; pripustila, že
styk sa môže rozširovať, nesúhlasila však s rozsahom a tempom, keďže o úprave styku sa rozhoduje
každoročne. Namietala, že hoci okresný súd vyhodnotil návrh otca na striedavú osobnú starostlivosť
za predčasný a deklaroval potrebu postupnosti, zároveň určil prespávanie maloletého u otca počas
dvoch po sebe nasledujúcich nocí. Zdôraznila, že okresný súd mal zohľadniť vek maloletého, zdravotný

stav, plnenie predškolských povinností, vzťah k rodičovi a podmienky na realizáciu styku, ako aj jej
možnosť stráviť aspoň jeden plnohodnotný víkend s maloletým. Tvrdila, že pri nastavenom režime
nemohla s maloletým absolvovať ani jeden viacdenný výlet či predĺžený víkend. Poukázala na špecifiká
maloletého: ešte nikdy neprespal u otca bez nej, v noci používa plienky, má oneskorený vývin reči
a ťažšie vyjadruje potreby. Odkázala na vyjadrenia odborníkov (centrum včasnej intervencie, klinická

logopedička, detská psychiatrička) a tvrdila, že súd pred rozhodnutím nezohľadnil adaptačný proces
v MŠ ani školské záznamy. Uviedla, že materská škola odporučila špeciálno-pedagogické vyšetrenie
maloletého a pridelenie asistenta, no otec s postupom nesúhlasil a voči pedagógom sa mal vyhrážať.
Argumentovala, že útly vek a zmena režimu po nástupe do materskej školy vyžadujú primárne napĺňanie
potrieb maloletého dieťaťa; podľa nej maloletý nezvláda pokojný odpočinok, odmieta fyzický kontakt

mimo nej a rozšírenie styku o dve po sebe nasledujúce noci nie je v jeho záujme. Namietala, že nemožno
porovnávať denný odpočinok v materskej škole s prespaním dvoch nocí u otca a varovala pred náhlymi
zmenami režimu. Opierala sa aj o rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 14CoP/22/2018,
z ktorého vyplýva, že „... pre dieťa, ktoré začalo dochádzku do predškolského zariadenia je mimoriadnedôležitý pravidelný denný režim, opakujúca sa rutina, pocit stability zázemia, ktorý by len s ťažkosťami
bolo možné dosiahnuť, pokiaľ by maloletý strávil v nepárny týždeň každý druhý deň striedavo s otcom
a matkou. Trávenie času s maloletým dieťaťom každý druhý deň v týždni striedavo s iným z rodičov a v

inomprostredí,jepremaloletédieťanáročné,narúšajehobežnýrežimaspôsobfungovaniavkonečnom
dôsledku môže byť z uvedených dôvodov kontraproduktívne.“

6. K „pocitu“ okresného súdu, že podľa by podľa nej nikdy nenastal čas na prespávanie maloletého u
otca, uviedla, že prirodzený vývoj rešpektuje, no vzhľadom na špecifické potreby maloletého nepovažuje

prespanie dvoch nocí po sebe v otcovej domácnosti za vhodné. Tvrdila, že otec odmietal zabezpečiť
odbornú pomoc, nedodržiaval odporúčania materskej a centra včasnej intervencie a pri odovzdávaní
maloletého ju vulgárne napáda pred maloletým, čím narúša jeho pocit bezpečia; komunikáciu označila
za minimálnu a bez potrebnej miery spolupráce. Opakovane poukazovala na problémy otca s alkoholom
a hazardom a vyslovila podozrenie na poruchu osobnosti (narcizmus), pričom tvrdila, že otcovi nejde
o dobro maloletého, ale o pomstu voči nej. Navrhla znalecké dokazovanie z psychológie a psychiatrie

na posúdenie osobnosti otca, jeho spôsobilosti a závislostí; okresnému súdu vytkla ľahostajnosť k
požívaniu alkoholu a k správaniu otca pri odovzdávaní maloletého a v komunikácii. Nesúhlasila ani
s vyjadrením sudcu o „povinnosti žiť spolu do konca života“ a uviedla, že nemohla predvídať otcovo
neskoršie správanie. Odmietla otcove tvrdenia o príčine rozpadu manželstva a uviedla, že otec sám
porušoval zákon o rodine (nevera, nadmerné požívanie alkoholu, agresivita, finančné zanedbávanie,

hazard), dokonca mal zneužiť jej osobné údaje v stávkovej kancelárii; tvrdila, že sama sa usilovala o
záchranu manželstva, no odišla, aby maloletý nevyrastal v nezdravom prostredí. Namietala aj tvrdenie
o jej „vylúčení zo školy“ a predložila dôkaz o nepravdivosti; zdôraznila, že ona, ani jej rodina alkohol
nepožívajú. Uviedla, že okresný súd sa pri rozšírení styku nevysporiadal s podstatnými skutočnosťami
a dôkazmi v spise (vrátane komunikačných problémov rodičov), naopak, len konštatoval zhoršovanie

vzťahov a zmenil miesto odovzdávania dieťaťa (škola/OC Lidl E. – D.), čo podľa nej správanie otca
nerieši a nie je v najlepšom záujme maloletého dieťaťa.
7. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1
CSP), oprávneným subjektom (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon
odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti

(§ 127 a § 363 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§
329 ods. 1 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie matky nie je dôvodné, preto ho vo výrokoch I., IV. a V.
ako vecne správne potvrdil cez úpravu v § 387 ods. 1, 2 CSP v spojení s § 2 ods. 1 CMP.
8. Odvolací súd za aplikácie § 380 ods. 2 CSP v spojitosti s § 67 CMP z úradnej povinnosti predovšetkým
posudzoval, či konanie pred súdom prvej inštancie nie je zaťažené vadou/vadami, ktorá/ktoré sa týka/

týkajú procesných podmienok. Posúdením procesného postupu súdu prvej inštancie v konaní, ktoré
prechádzalo rozhodnutiu vo veci a ktorý zistil odvolací súd preskúmaním predloženého súdneho spisu,
odvolací súd uvádza, že v konaní nezistil procesné vady zakladajúce dôvody pre zrušenie rozhodnutia
podľa § 389 ods. 1 písm. a) CSP.
9. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku i konania, ktoré mu predchádzalo, dospel

k záveru, že súd prvej inštancie v prejednávanej veci zistil skutočný stav v dostatočnom rozsahu,
na základe toho dospel ku správnym skutkovým zisteniam a tieto aj správne právne posúdil. Z
odôvodnenia rozhodnutia vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov
na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Súd prvej inštancie neporušil právo účastníkov na
spravodlivý proces, pretože v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť

alebo okolnosť. Naopak, súd prvej inštancie ich náležitým spôsobom posúdil súhrnne v celom rozsahu
a aj ich náležite vyhodnotil (rešpektujúc zásady formálnej logiky). Súd prvej inštancie vo svojej
argumentácii obsiahnutej v odôvodnení napadnutého rozsudku je koherentný, jeho rozhodnutie je
konzistentné. Rozsudok súdu je presvedčivý, premisy zvolené v rozsudku, rovnako ako aj závery, ku
ktorým dospel, sú racionálne a aj spravodlivé. Odvolací súd konštatuje, že odôvodnenie písomného

vyhotovenia rozsudku je dostatočne vyčerpávajúce a zodpovedá kritériám uvedeným v § 220 ods. 2
CSP. Odvolací súd nezistil v tejto veci dôvod, pre ktorý by nemal súhlasiť s podstatou argumentácie
použitej súdom prvej inštancie na podporu ním zvoleného postupu. Práve pre správnosť a objektívnu
argumentačnú presvedčivosť takto súdom prvej inštancie predostretých dôvodov by tak zásadne
postačovalo len konštatovanie správnosti dôvodov súdu prvej inštancie odvolacím súdom odvolaním

sa na ne (§ 387 ods. 2 CSP). Len na zdôraznenie vecnej správnosti záverov súdu prvej inštancie,
odvolací súd považuje za podstatné sa potom vyjadriť osobitne len k niektorým odvolacím dôvodom
matky, v ostatnom poukazuje na dostatočné odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu (§ 387 ods. 2
CSP).10. Predmetom konania na súde prvej inštancie bola zmena úpravy výkonu rodičovských práv
a povinností k maloletému dieťaťu v otázke zverenia maloletého dieťaťa, ako i v otázke vyživovacej
povinnosti otca k maloletému dieťaťu. Súd prvej inštancie schválil rodičovskú dohodu v otázke

zvýšenia vyživovacej povinnosti otca k maloletému dieťaťu. V ostatnej časti rodičovských práv
a povinností k maloletému, konkrétne v otázke zmeny osobnej starostlivosti rodičov o maloleté dieťa,
ako i v otázke zmeny styku otca s maloletým autoritatívne rozhodol, nakoľko sa na týchto otázkach
výkonu rodičovských práv a povinností rodičia v konaní pred okresným súdom nevedeli dohodnúť,
pričom predmetom odvolacieho konania bola výlučne úprava styku otca s maloletým dieťaťom.

11. Primárne odvolací súd uvádza, že rozhodovanie o úprave výkonu rodičovských práv a povinností v
prípadoch, kedy rodičia nie sú schopní sa na výkone rodičovských práv a povinností dohodnúť, musí byť
potom hľadaním optimálneho stavu zo strany súdu. Súd pri rozhodovaní o výkone rodičovských práv a
povinností dbá o to, aby bolo rešpektované právo dieťaťa na udržovanie pravidelného, rovnocenného
a rovnoprávneho osobného styku s obidvomi rodičmi. Podľa čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa,
záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom pri akejkoľvek činnosti týkajúcej sa detí, či už je

uskutočňovaná verejnými alebo súkromnými zariadeniami sociálnej starostlivosti, súdmi, správnymi
alebo zákonodarnými orgánmi. Zároveň však čl. 9 ods. 3 tohto dohovoru predpokladá, že štáty, ktoré
sú zmluvnou stranou Dohovoru, uznávajú právo dieťaťa oddeleného od jedného alebo oboch rodičov
udržiavať pravidelné kontakty s oboma rodičmi, ibaže by to bolo v rozpore so záujmami dieťaťa.
Znamená to potom, že pokiaľ by styk s rodičom negatívne vplýval na záujmy dieťaťa alebo by tu

existovala odôvodnená obava z takéhoto negatívneho vplyvu, súd po tomto zistení obligatórne styk
maloletého dieťaťa s rodičom obmedzí alebo ho aj zakáže.
12. V preskúmavanom prípade má najvyššiu prioritu najlepší záujem maloletého A.. Ten vyhodnocuje
súd v každej jednotlivej veci osobitne, za pomoci kritérií, demonštratívne vymedzených zákonodarcom
v čl. 5 zákona o rodine. Každé dieťa má pritom prezumovaný záujem udržiavať a rozvíjať citové

väzby s obidvomi rodičmi. Vzhľadom na uvedené súd pri rozhodovaní o výkone rodičovských práv a
povinností dbá o to, aby bolo rešpektované právo dieťaťa na udržovanie pravidelného, rovnocenného a
rovnoprávneho osobného styku s obidvomi rodičmi, ibaže by to bolo v rozpore s inými záujmami dieťaťa.
13. V prípade, keď súdy rozhodujú o úprave styku rodičov s dieťaťom, je nutné vychádzať z toho, že
právom oboch rodičov je v zásade rovnakou mierou sa o dieťa starať a podieľať sa na jeho výchove,

s čím korešponduje i právo samotného dieťaťa na starostlivosť oboch rodičov. Rozhodnutím súdu
by tomuto dieťaťu malo byť umožnené stýkať sa s oboma rodičmi v takej miere, aby bol postulát
rovnakej rodičovskej starostlivosti čo najviac naplnený. Takéto usporiadanie vzťahov je spravidla vždy v
„najlepšom záujme dieťaťa", pričom odchýlky od tohto princípu musia byť odôvodnené ochranou iného,
dostatočne silného legitímneho záujmu, pričom konkrétne skutočnosti, o ktoré sa tento záujem opiera,

musia byť v danom konaní preukázané (Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 56/2017 z 19.
januára 2017). Nesúhlas s plnohodnotným stykom druhého rodiča s dieťaťom môže byť relevantný len
vtedy, ak je založený na dôvodoch, ktoré sú spôsobilé intenzívnym spôsobom negatívne zasahovať do
záujmu dieťaťa. Ak ide o nepreukázaný alebo nepreskúmateľný dôvod, na ktorom je založený nesúhlas
rodiča s pravidelným a plnohodnotným stykom druhého rodiča s dieťaťom, alebo sa v konaní preukáže,

že ide o nesúhlas spočívajúci v dôvode, ktorý má pôvod len v osobe rodiča a preukázateľne nemá
negatívny vplyv na záujem dieťaťa, súdy nemôžu na tomto nesúhlase založiť rozhodnutie. Rodič, ktorý
s plnohodnotným stykom dieťaťa s druhým z rodičov nesúhlasí, by mal vierohodne preukázať dôvod
svojho nesúhlasu, ktorého relevantnosť súd musí pri rozhodovaní o práve rodiča, ktorému korešponduje
právo dieťaťa na plnohodnotný a pravidelný styk s rodičom, vždy skúmať. Súdy preto musia vždy

citlivo a maximálne obozretne zvažovať naplnenie podmienok pre ten – ktorý model úpravy styku
druhého rodiča s maloletým dieťaťom z hľadiska sledovania jeho najlepších záujmov. Je predovšetkým
v záujme zabezpečenia úplného a všestranného rozvoja maloletého dieťaťa tak po citovej, rozumovej
a emocionálnej stránke a vytvorenia čo najpriaznivejších podmienok pre jeho zdravý vývoj, aby nebolo
vystavované napätým situáciám, stresu, strachu a nebolo nútené čeliť emocionálnym atakom, ktoré ešte

vzhľadom na svoj vek a vyzretosť nedokáže samostatne spracúvať a zvládnuť.
14. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie
podľa odvolacieho súdu správne posúdil skutkové okolnosti podstatné pre vyhodnotenie zmeny
pomerov, dôvodnej pre zmenu posledného rozhodnutia súdu o úprave styku otca s maloletým –
rozsudkom Okresného súdu Martin č.k. 18P/19/2023-220 zo dňa 30. októbra 2023 a rozsudkom

Okresného súdu Martin č.k. 18P/11/2024-58 zo dňa 21. marca 2024.
15. Matka v podanom odvolaní nesúhlasila s rozšírením styku otca s maloletým dieťaťom v rozsahu
určenom napadnutým rozsudkom, najmä so zavedením prespávania maloletého u otca počas dvoch
po sebe nasledujúcich nocí. Mala za to, že súd prvej inštancie síce návrh otca na striedavú osobnústarostlivosť považoval za predčasný a zdôrazňoval potrebu postupného rozširovania styku, avšak
napriek tomu rozhodol spôsobom, ktorý podľa jej názoru predstavuje neprimerane rýchly zásah do
doterajšieho režimu maloletého dieťaťa. Odvolací súd v tejto súvislosti považuje za významné zdôrazniť,

že súd prvej inštancie návrh otca na zverenie maloletého do striedavej osobnej starostlivosti zamietol, a
to práve s prihliadnutím na nízky vek maloletého, jeho vývinové špecifiká a potrebu stability výchovného
prostredia. Rozšírenie styku otca s maloletým o prespávanie preto nemožno stotožňovať so zavedením
striedavej osobnej starostlivosti, ale ide o postupný a primeraný vývoj kontaktu maloletého dieťaťa s
druhým rodičom, ktorý je v súlade s právom dieťaťa na zachovanie a rozvíjanie vzťahu k obom rodičom

(§ 24 ods. 5 zákona o rodine). Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že samotná
skutočnosť, že maloletý u otca doposiaľ neprespával, nemôže byť bez ďalšieho dôvodom na vylúčenie
prespávania do budúcna, pokiaľ neboli preukázané konkrétne okolnosti, ktoré by takýto styk robili pre
maloletého nevhodným alebo ohrozujúcim.
16. Pokiaľ matka v odvolaní poukazovala na rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.
14CoP/22/2018 a z jeho záverov vyvodzovala, že ani v prejednávanej veci nebolo namieste rozšírenie

styku otca s maloletým o prespávanie počas dvoch po sebe nasledujúcich nocí, odvolací súd uvádza, že
uvedené rozhodnutie nemožno mechanicky aplikovať na prejednávaný prípad. V citovanej veci odvolací
súd zdôraznil potrebu pravidelnej rutiny dieťaťa navštevujúceho predškolské zariadenie a upozornil na
riziká nadmernej fragmentácie styku a častého striedania prostredí počas pracovného týždňa. Práve
tieto aspekty sú však významné aj pri posudzovaní predchádzajúcej úpravy styku v prejednávanej veci,

ktorá bola viazaná na rozdielne dni v závislosti od parity týždňa, pričom v párnom týždni zasahovala do
viacerých pracovných dní a v nepárnom týždni bola koncentrovaná na víkend (nepárny týždeň: sobota
+ nedeľa /dva po sebe idúce dni/, párny týždeň: utorok + štvrtok + piatok /tri oddelené dni v pracovnom
týždni/. Práve takto nastavený režim si vyžadoval opakované prispôsobovanie sa maloletého dieťaťa
meniacemu sa harmonogramu a častejšie presuny medzi domácnosťami rodičov.

17. Pre úplnosť odvolací súd zároveň zdôrazňuje, že v tomto konaní je postupnosť rozširovania styku
otca s maloletým preukázaná aj vývojom predchádzajúcich právoplatných rozhodnutí Okresného súdu
Martin. Základná úprava styku bola upravená rozsudkom Okresného súdu Martin č.k. 18P/19/2023-220
zo dňa 30. októbra 2023, podľa ktorého bol otec oprávnený stretávať sa s maloletým každý nepárny

týždeň v sobotu a nedeľu v čase od 10:00 hod. do 19:00 hod. a každý párny týždeň vo štvrtok a piatok v
čase od 10:00 hod. do 19:00 hod., a to bez prespávania maloletého u otca. Táto úprava bola následne
rozšírená rozsudkom Okresného súdu Martin č.k. 18P/11/2024-58 zo dňa 21. marca 2024, ktorým bol
upravený styk otca s maloletým aj každý párny týždeň v utorok v čase od 10:00 hod. do 19:00 hod., opäť
bez prespávania maloletého u otca. Odvolací súd pri posudzovaní rozsahu prespávania maloletého u

otca neprehliadol obavy matky spojené s tým, že ide o dve po sebe nasledujúce noci. Zároveň však
dospel k záveru, že takto určený rozsah styku nemožno považovať za neprimeraný ani neodôvodnený,
pokiaľ sa posudzuje v kontexte doterajšieho vývoja úpravy styku a konkrétnych pomerov maloletého
dieťaťa. Ide o časovo obmedzený úsek, ktorý nadväzuje na dlhodobo realizovaný pravidelný styk v
denných intervaloch a ktorý maloletému umožňuje postupne si zvyknúť na pobyt u otca aj v nočnom

režime, bez toho, aby došlo k náhlemu alebo neprimeranému zásahu do jeho doterajšieho životného
režimu. Striedanie prostredí a režimov je však prirodzenou súčasťou situácie, keď maloleté dieťa trávi
čas s oboma rodičmi oddelene. Samotná skutočnosť, že prespávanie je určené počas dvoch po sebe
nasledujúcich nocí, ešte neznamená neprimerané odlúčenie maloletého od matky, najmä ak neboli
preukázané konkrétne okolnosti, ktoré by nasvedčovali tomu, že takto nastavený rozsah styku by bol

pre maloletého nevhodný alebo ohrozujúci. Odvolací súd má za to, že napadnuté rozhodnutie vytvára
primeranýpriestornapostupnúadaptáciumaloletéhodieťaťa,pričomzároveňzachovávakontinuitujeho
vzťahu s oboma rodičmi.
18. Pokiaľ matka poukazuje na nízky vek maloletého dieťaťa, jeho vývinové špecifiká, najmä oneskorený
vývin reči, nočné používanie plienok a obmedzenú schopnosť dieťaťa primerane vyjadrovať svoje

potreby, odvolací súd uvádza, že tieto skutočnosti boli súdu prvej inštancie známe a v konaní neboli
opomenuté. Súd prvej inštancie sa nimi zaoberal v kontexte celkových pomerov maloletého dieťaťa,
čo sa premietlo predovšetkým do zamietnutia návrhu otca na zverenie maloletého do striedavej
osobnej starostlivosti a do zachovania osobnej starostlivosti matky ako hlavného výchovného prostredia
maloletého dieťaťa. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že samotná existencia

vývinovýchšpecifíkumaloletéhoeštebezďalšiehonevylučujerozšíreniestykusdruhýmrodičom,pokiaľ
neboli preukázané také okolnosti, ktoré by svedčili o tom, že kontakt s otcom alebo prespávanie u neho
predstavuje pre maloleté dieťa konkrétne riziko alebo ohrozenie jeho priaznivého vývinu. Odvolací súd
pritom zdôrazňuje, že aj otec má mať reálnu možnosť vykonávať rodičovské kompetencie a primeranesa podieľať na starostlivosti o maloletého, mať možnosť zdokonaľovať svoje rodičovské zručnosti,
spoznávať maloletého. Otec nie je „inou osobou“, ale rovnocenným a rovnoprávnym rodičom, ktorý
má právo rovnako ako matka podieľať sa na výchove a starostlivosti o svojho syna, rešpektujúc právo

maloletého na rodinný život, na udržiavanie pravidelného osobného styku s oboma rodičmi, chránené
Ústavou SR, zákonom o rodine i Dohovorom o právach dieťaťa.
19. K matkinej námietke, že maloletý v rovnakom období má zvládať dve záťaže – adaptačný proces
v materskej škole a zároveň „adaptáciu na novú úpravu styku s otcom“, odvolací súd konštatuje, že
takáto argumentácia rovnako nie je dôvodná. Adaptačný proces v predškolskom zariadení skutočne

predstavuje pre maloleté dieťa vstup do nového kolektívu, do nového prostredia a interakciu s
neznámymi osobami. Ide o prirodzene náročnejší prechod, ktorý je časovo ohraničený, štruktúrovaný a
súvisí so zaradením maloletého dieťaťa do úplne novej sociálnej skupiny. Odvolací súd však zdôrazňuje,
že rozšírenie styku s rodičom nemožno kvalitatívne stotožňovať s adaptáciou na predškolské zariadenie.
Styk s otcom totiž nepredstavuje pre maloleté dieťa novú alebo stresujúcu situáciu porovnateľnú s
materskou školou. Nejde o vstup do neznámeho prostredia, ani o interakciu s cudzími osobami. Otec je

najbližšiaosobamaloletéhodieťaťa,jehorodič,sktorýmmáprirodzenúcitovúväzbuaktoréhoprostredie
je maloletému dieťaťu známe, opakovane dlhodobo navštevované. Úprava styku teda nie je „novou
adaptáciou“ v tom zmysle, v akom je novou adaptáciou vstup do materskej školy. Ide iba o rozšírenie
kontaktu s osobou, ktorú maloleté dieťa dlhodobo pozná, s ktorou trávi čas pravidelne. Navyše, ani
prípadné adaptačné ťažkosti samy osebe neodôvodňujú vylúčenie prespávania, ak nebolo preukázané,

že by sa pri styku s otcom zhoršovali alebo že by otec nezvládal základnú starostlivosť o maloleté dieťa.
Prítomnosť oboch rodičov v živote maloletého dieťaťa podporuje jeho celkovú stabilitu – a to aj v období,
keď dochádza k zmene denného režimu súvisiacej s nástupom do materskej školy.
20. Odvolací súd nepovažuje za dôvodnú ani námietku matky, podľa ktorej jej napadnutá úprava
styku neumožňuje tráviť s maloletým dieťaťom súvislý čas alebo plánovať spoločné viacdenné aktivity.

Z napadnutého rozhodnutia nevyplýva obmedzenie, ktoré by matke bránilo realizovať s maloletým
dieťaťom spoločné aktivity v rozsahu presahujúcom jeden deň. Úprava styku otca s maloletým je viazaná
na konkrétne dni v týždni, pričom matke zostáva k dispozícii súvislý čas mimo týchto dní, ktorý môže
v prípade potreby smerovať aj do pracovného týždňa. Ak matka plánuje viacdenný pobyt alebo výlet,
nie je nevyhnutné, aby tento začínal výlučne v piatok; rovnako je možné realizovať spoločné aktivity v

období od soboty do pondelka, prípadne v inom časovom úseku, ktorý nie je kolízny s určeným stykom
otca. Odvolací súd zároveň považuje za potrebné uviesť, že matka neprichádza o víkend v pravom
slova zmysle, keďže má maloleté dieťa u seba od piatkových večerných hodín a trávi s ním sobotu
a nedeľu, teda súvislý víkendový čas. Skutočnosť, že tento čas nezačína už v piatok popoludní, ale
až v piatok večer, sama osebe neznamená, že by bola matke odňatá možnosť realizovať s maloletým

dieťaťom plnohodnotné víkendové aktivity. Z hľadiska maloletého dieťaťa je pritom rozhodujúce, že má
zabezpečený súvislý čas s každým z rodičov v predvídateľnom a stabilnom režime, nie presný hodinový
okamih začiatku víkendového styku.
21. Pokiaľ matka v odvolaní spochybňuje osobnostné predpoklady otca na výkon rozšíreného styku
a poukazuje na jeho údajné problémy s požívaním alkoholu a hazardnými hrami, ako aj na konfliktnú

komunikáciu medzi nimi a nevhodné správanie otca pri odovzdávaní maloletého dieťaťa, odvolací súd
uvádza, že súd prvej inštancie sa týmito tvrdeniami zaoberal v rozsahu zodpovedajúcom vykonanému
dokazovaniu. Zo spisu nevyplývajú objektívne zistenia, ktoré by preukazovali, že správanie otca
dosahuje intenzitu ohrozujúcu zdravie, bezpečnosť alebo priaznivý vývin maloletého dieťaťa, prípadne
že by otec nebol schopný zabezpečiť základnú starostlivosť o dieťa počas realizácie styku v rozsahu

určenom napadnutým rozhodnutím. Samotné tvrdenia jedného z rodičov, pokiaľ nie sú podložené
relevantnými dôkazmi, nemôžu byť dôvodom na zásah do práva druhého rodiča na kontakt s dieťaťom,
ani na nariadenie znaleckého dokazovania.
22. Odvolací súd v súvislosti s námietkou matky o nenariadení znaleckého dokazovania akcentuje, že
súd nie je viazaný návrhmi účastníkov konania na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať

všetky navrhované dôkazy. Stotožňuje sa so záverom súdu prvej inštancie, že v prejednávanej veci
neboli dané také pochybnosti o osobnostných alebo rodičovských schopnostiach otca, ktoré by znalecké
dokazovanie odôvodňovali. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich
budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu, a nie účastníka konania. Súdy v konaniach
podľa CMP sú síce povinné vykonať aj iné dôkazy, ako navrhli účastníci, avšak iba ak by to bolo potrebné

na zistenie skutočného stavu veci (§ 36 CMP). Odvolací súd dodáva, že ani v priebehu odvolacieho
konania nevznikla potreba tento navrhnutý dôkaz vykonať, pretože súd prvej inštancie skutočný stav pre
rozhodnutie vo veci o návrhu otca na zmenu výkonu rodičovských práv a povinností k maloletým deťom
spoľahlivo zistil inými dôkaznými prostriedkami (§ 185 ods. 1 CSP a § 36 CMP). Súdom prvej inštanciebolo vykonané rozsiahle dokazovanie, kedy všetky dôkazy v konaní vyhodnotil súd prvej inštancie
jednotlivo a v ich vzájomnej súvislosti.
23. Odvolací súd sa zaoberal aj námietkou matky týkajúcou sa konfliktnej komunikácie medzi rodičmi a

jej možného negatívneho vplyvu na maloleté dieťa v súvislosti s rozšírením styku otca o prespávanie.
Samotné rozšírenie styku o prespávanie však neznamená zvýšenie frekvencie osobného kontaktu
rodičov. Bez ohľadu na to, či sa styk realizuje s prespávaním maloletého u otca alebo bez neho,
rodičia sa pri realizácii styku stretávajú v zásade pri prevzatí a odovzdaní dieťaťa. Rozšírenie styku o
prespávanie v konkrétnostiach prejednávanej veci počet týchto kontaktných situácií dokonca výrazne

znižuje (pôvodná úprava styku: nepárny týždeň: sobota 10:00 – 19:00 › 1 prevzatie + 1 odovzdanie,
nedeľa 10:00 – 19:00 › 1 prevzatie + 1 odovzdanie; párny týždeň: utorok 10:00 – 19:00 › 1 prevzatie
+ 1 odovzdanie, štvrtok 10:00 – 19:00 › 1 prevzatie + 1 odovzdanie, piatok 10:00 – 19:00 › 1 prevzatie
+ 1 odovzdanie; aktuálna úprava styku: piatok 15:00 – nedeľa 17:00 › 1 prevzatie + 1 odovzdanie;
štvrtok 15:00 – piatok 19:00 › 1 prevzatie + 1 odovzdanie). Odvolací súd zároveň poukazuje na to, že
napadnutým rozhodnutím bol spôsob preberania a odovzdávania maloletého dieťaťa nastavený tak, aby

sa priame stretávanie rodičov v konfliktných situáciách obmedzilo na nevyhnutné minimum, a to najmä
prostredníctvom preberania maloletého dieťaťa v predškolskom alebo školskom zariadení, prípadne na
vopred určenom neutrálnom mieste. Za týchto okolností nemožno dospieť k záveru, že by rozšírenie
styku otca o prespávanie malo viesť k zintenzívneniu kontaktu rodičov alebo k prehĺbeniu ich konfliktov.
Naopak, stabilné a predvídateľné nastavenie styku môže prispieť k zníženiu napätia pri jeho realizácii a

k ochrane maloletého dieťaťa pred negatívnymi prejavmi rodičovského konfliktu.
24. Odvolací súd v postupe zákonného sudcu nevzhliadol ani prvky zaujatosti v neprospech matky
maloletého dieťaťa. Podľa § 49 ods. 3 CSP, dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré
spočívajú v procesnom postupe sudcu a v jeho rozhodovacej činnosti. Právom každého je domáhať
sa svojho práva na nestrannom súde, ktorého pojmovou zložkou je nestrannosť sudcu. Pod pojmom

nestranný sudca možno rozumieť osobu, ktorá je nezávislá na prejednávanej veci, stranách sporu a ich
právnych zástupcoch v tom zmysle, že je voči nim neutrálna, žiadna z nich nemá žiadnu výhodu, ani
nevýhodu, prednosť, či nedostatok. Je potrebné rozlišovať subjektívne hľadisko nestrannosti, t.j. osobné
presvedčenie a správanie konkrétneho sudcu v danej veci a objektívne hľadisko nestrannosti, t.j. či
sudcaposkytujedostatočnézárukyprevylúčenieakejkoľvekoprávnenejpochybnostiojehonestrannosti

(sp.zn. III. ÚS 16/2000). Toto právo bolo u matky jednoznačne dodržané. Subjektívne hľadisko
sudcovskej nestrannosti sa podľa krajského súdu musí podriadiť prísnejšiemu kritériu objektívnej
nestrannosti. Za objektívne nemožno považovať to, ako sa nestrannosť sudcu len subjektívne javí
žalobcovi, ale to, či reálne existujú okolnosti objektívnej povahy, ktoré by mohli viesť k legitímnym
pochybnostiam o tom, že sudca disponuje určitým, nie nezaujatým vzťahom k veci. Sudca tak môže

byť vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci iba v prípade, keď je celkom zjavné, že jeho
vzťah k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom dosahuje taký charakter a intenzitu, že aj napriek
zákonom ustanovenej povinnosti nebude môcť rozhodovať nezávisle a nestranne(uznesenie NSSR
sp.zn. 7Nc35/2012), k čomu v prejednávanej veci podľa odvolacieho súdu nedošlo, keďže žiadne
dôvody spochybňujúce nestrannosť sudcu preukázané neboli.

25. Z judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov vyplýva, že súd nemusí dať odpoveď na
všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do
všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať
odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však

nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj
napríklad rozhodnutia Ústavného súdu SR sp.zn. II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09). Na ďalšiu
irelevantnú argumentáciu zachádzajúcu podrobne do detailov, nespôsobilú ovplyvniť rozhodnutie vo
vyvolanom odvolacom konaní odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.
26. Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie

v napadnutom výroku I., IV. a V. potvrdil ako vecne správne cez úpravu v § 387 ods. 1 CSP v spojení s
§ 2 ods. 1 CMP a v podrobnostiach odkazuje na dostatočné odôvodnenia rozhodnutia okresného súdu
cez úpravu v § 387 ods. 2 CSP.
27. O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 2 ods. 1
a § 52 CMP tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na ich náhradu.

28. Toto rozhodnutie krajského súdu bolo prijaté hlasovaním senátu v pomere hlasov 3:0.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému

rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a
iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.

Podľa § 430 CSP, rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty
na podanie dovolania.

Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa § 431 CSP, dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade
uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto

vada.

Podľa § 421 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa § 432 CSP, dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva
v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne

posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho
posúdenia.

Podľa § 433 CSP, dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred
súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom.

Podľa§434CSP,dovolaciedôvodymožnomeniťadopĺňaťlendouplynutialehotynapodaniedovolania.

Podľa § 435 CSP, v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky
procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného
dovolania.