Rozsudok – Spotrebiteľské zmluvy ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, February 24, 2026

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 11CoCsp/27/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3124201800
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 02. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Vrtochová

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2026:3124201800.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Vrtochovej a sudcov

JUDr. Aleny Radičovej a Mgr. Marka Anovčina, v spore žalobcov: 1/ A. B. C., nar. XX.XX.XXXX, trvale
bytom v D., E. XXX/XX a 2/ F. B. C., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom v D., E. XXX/XX, proti žalovanému:
Stavebné bytové družstvo Trenčín, IČO: 00 175 111, so sídlom v Trenčíne, Legionárska ul. 647/33, v
konaní o určenie neplatnosti zmlúv o výkone správy, o odvolaní žalobcov proti rozsudku Okresného súdu
Trenčín zo dňa 28. apríla 2025, č. k. 13Csp/18/2024 - 409, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovaný m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcom 1/ a 2/ v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. žalobu v celom rozsahu zamietol a výrokom
II. žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2.Vodôvodneníuviedol,žežalobcoviasavzájomnoužalobou,podanoudňa29.01.2024vrámcikonania
Okresného súdu Trenčín, sp. zn. 27Csp/19/2023, domáhali určenia neplatnosti zmluvy o výkone správy
zodňa19.02.2020a29.11.2021.Súdichvzájomnúžalobuprotižalobcovivylúčilnasamostatnékonanie,
a preto tento nárok je predmetom tohto konania. V konaní nebolo sporné, že žalobcovia 1/ a 2/ sú

podielovými spoluvlastníkmi bytu č. 12 na 1. poschodí vo vchode č. 24 v bytovom dome súp. č. XXX,
postavenom na pozemkoch - parc. reg. C č. XXX/X - zastavané plochy a nádvoria o výmere 221 m2 a
parc. reg. C č. XXX/XX - zastavané plochy a nádvoria o výmere 218 m2, a to každý v podiele 1/2 k celku.
V predmetnom bytovom dome bola medzi žalovaným ako správcom a vlastníkmi bytov a nebytových
priestorov bytového domu na ulici G. H. H. I. XXX, J. XX, XX J. D., ktorý je postavený na pozemku parc.
č. XXX/X B. XXX/XX - zastavané plochy a nádvoria o výmere 221 m2 a 218 m2, zapísanom v katastri
nehnuteľností na LV č. XXXX pre k. ú. D. dňa 19.02.2020 podpísaná zmluva o výkone správy vyššie

uvedeného bytového domu. O schválení tejto zmluvy o výkone správy bolo rozhodované v písomnom
hlasovaní vlastníkov bytov, konanom dňa 01.-02.12.2019. Následne dňa 29.11.2021 bola ohľadom
totožného bytového domu podpísaná nová zmluva o výkone správy so žalovaným ako správcom, pričom
o jej schválení bolo rozhodované na schôdzi vlastníkov bytov a nebytových priestorov dňa 08.11.2021.

3. Súd podľa vykonaných dôkazov vyhodnotil, že vzťah medzi žalobcami a žalovaným je potrebné
posudzovať ako spotrebiteľský, a to s poukazom na § 52 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého

spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so
spotrebiteľom. Súd konštatoval, že v konaní nebola daná prekážka litispendencie, na ktorú poukazoval
žalovaný, o.i. aj z dôvodu, že v konaní Okresného súdu Trenčín vedeného pod sp. zn. 28C/28/2021 nie
je predmetom konania určenie neplatnosti zmluvy o výkone správy zo dňa 29.11.2021 (návrh na zmenužaloby o takéto určenie v predmetnom konaní bol zamietnutý). Tiež neprihliadol na námietku zaujatosti
vznesenú žalobcami (takto posúdil podanie v časti, v ktorej žiadali odňať predmetnú vec okresnému
súdu a prideliť ju inému súdu z dôvodu zaujatosti celého osadenstva okresného súdu), a to s poukazom

na § 52 ods. 2 veta druhá a § 53 ods. 3 Civilného sporového poriadku. Z rovnakého dôvodu neprihliadal
ani na námietky zaujatosti (opakovane vznesené zo strany žalobcov) aj na pojednávaní dňa 28.04.2025,
pričom z tohto dôvodu rovnako nevyhovel žiadostiam žalobcov na odročenie pojednávania.

4. Ešte pred tým, ako súd prvej inštancie pristúpil k meritórnemu posúdeniu žaloby, súd sa musel

vysporiadať s jej procesnou prípustnosťou s poukazom na § 137 Civilného sporového poriadku.
Právnou skutočnosťou je skutočnosť, s ktorou právna norma spája vznik, zmenu alebo zánik právneho
vzťahu. Najčastejšími právnymi skutočnosťami závislými od vôle sú zmluva, odstúpenie od zmluvy,
skončenie pracovného pomeru výpoveďou a pod. Zákonodarca uviedol, že jeho záujmom bolo vylúčiť
všetky nepotrebné a nezmyselné žaloby o určenie neplatnosti, resp. platnosti právnych úkonov a iných
právnych skutočností, ktoré vyvolávajú ďalšie spory a míňajú sa účelu žaloby určovacej. Takáto žaloba

je prípustná len v prípade, ak jej existenciu predpokladá osobitný predpis. Osobitným predpisom, ktorým
sa upravujú právne vzťahy v súvislosti s vlastníctvom bytov a nebytových priestorov, a ktorý upravuje aj
spôsoby správy bytového domu, je zákon č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov.
Tento zákon však podanie žaloby o neplatnosť zmluvy o výkone správy neupravuje, ale zakotvuje iný
prostriedok možnej nápravy v prípade, ak by zmluva o výkone správy mala byť z nejakých dôvodov

neplatná. Týmto prostriedkom právnej ochrany by malo byť podľa súčasného znenia § 14a ods. 11
zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov právo prehlasovaného vlastníka
obrátiť sa so žalobou na súd v stanovenej prekluzívnej lehote. Toto právo mal prehlasovaný vlastník
aj v čase uzavretia zmluvy o výkone správy dotknutého bytového domu a bolo upravené v odseku
8 § 14 citovaného zákona. V tomto smere preto vyvstáva otázka, či vzhľadom na to, že právny

poriadok upravuje osobitný spôsob ochrany práv vlastníkov bytov a nebytových priestorov, je možné
v prejednávanom prípade použiť aj všeobecné prostriedky nápravy. K tejto otázke sa už vyjadril aj
Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí zo dňa 29.06.2021, sp. zn. 1Cdo/60/2019, v ktorom súd uviedol
nasledovné: "je potrebné vyriešiť problém, či žaloba podľa ustanovenia § 14 ods. 4 zákona o vlastníctve
bytov v znení do 30.09.2014 (teraz § 14a ods. 8) predstavuje jediný prostriedok ochrany alebo či majú

vlastníci bytov a nebytových priestorov v dome popri špecifickom právnom prostriedku obsiahnutom v
citovanom ustanovení aj všeobecné právne prostriedky súdnej ochrany na zvrátenie stavu, ktorý vznikol
v dôsledku rozhodnutí prijatých na schôdzach vlastníkov. Toto bude aktuálne najmä vtedy, ak niektorému
vlastníkovi uplynie zákonom stanovená prekluzívna lehota na podanie tejto žaloby (a zároveň nejde o
prípad rovnosti hlasov alebo ak sa v určitej otázke nedosiahla väčšina), a ten sa bude či už určovacou

žalobou podanou podľa ustanovenia § 137 CSP alebo preskúmania tejto otázky ako predbežnej v inom
súdnom konaní (napr. na zaplatenie dlžných úhrad za služby spojené s užívaním bytu alebo nebytového
priestoru) domáhať nápravy s odvolaním sa na to, že nikomu nemôže byť odmietnutá právna ochrana
realizovaná prostredníctvom všeobecných procesných nástrojov upravených v CSP. Právny poriadok
ukladá povinnosť každému súdu prihliadať na absolútnu neplatnosť právnych úkonov ex offo, t. j. aj

bez návrhu. Hoci rozhodnutia zhromaždenia (schôdze) vlastníkov treba považovať za právne úkony sui
generis, táto zásada sa na ne nevzťahuje. Zákon totiž výslovne určil, že vlastník sa môže domáhať
neplatnosti uznesení prijatých na schôdzi, či zhromaždení vlastníkov v zákonom stanovenej prekluzívnej
lehote. Zákonom sú prekluzívne lehoty stanovené preto, aby sa zabránilo prieskumu prijatých rozhodnutí
vlastníkov aj so značným časovým odstupom, čo by neprispelo k právnej istote vlastníkov i tretích

osôb. Z tohto dôvodu dovolací súd zastáva názor, že po uplynutí 15-dňovej, resp. 3-mesačnej lehoty už
nie je možné akýmkoľvek spôsobom sa úspešne domáhať zrušenia, či neplatnosti prijatých uznesení
vlastníkov. Po tejto lehote teda dochádza ku konvalidácii prípadných vád prijatého uznesenia. V
opačnom prípade by zakotvenie týchto lehôt do zákona stratilo akýkoľvek zmysel. Súdnym prieskumom
platných uznesení vlastníkov po uplynutí zákonom stanovených lehôt v inom súdnom konaní (napr. v

konaníozaplateniepohľadávkyiniciovanomvočivlastníkovisprávcomzastupujúcimvšetkýchvlastníkov
v dome, ktorého aktívna vecná legitimácia vyplývajúca z uznesenia schôdze vlastníkov nebola na súde
nikdy spochybnená žalobou podľa ustanovenia § 14 ods. 4 zákona o vlastníctve bytov v znení do
30.09.2014) by bol narušený princíp právnej istoty, a tým nielen stabilita v právnych vzťahoch medzi
vlastníkmi navzájom, ale aj medzi vlastníkmi a ich správcami, resp. tretími osobami (dodávateľmi tovarov

a služieb pre bytový dom). K doslovnému výkladu tejto časti právnej normy (§ 14 ods. 4 vety zákona
o vlastníctve bytov v znení do 30.09.2014) je potrebné sa prikloniť v tomto prípade aj s ohľadom na
princíp proporcionality medzi zásahom do práv jednotlivého vlastníka a potenciálnym zásahom do práv
ostatných vlastníkov rešpektujúcich už prijaté uznesenia." Z uvedeného rozhodnutia preto vyplýva, ževšeobecné prostriedky súdnej ochrany na zvrátenie stavu, ktorý vznikol v dôsledku rozhodnutí prijatých
naschôdzachvlastníkov,použiťnemožno.Zuvedenéhodôvodupretosúdprvejinštanciezastávalnázor,
že žaloba o určenie neplatnosti zmluvy o výkone správy bez určenia neplatnosti písomného hlasovania,

z ktorého vzišla, nie je procesne prípustnou, a preto žalobu z tohto dôvodu zamietol.

5. Okrem toho v prejednávanej veci sú ešte ďalšie skutočnosti, ktoré bránia tomu, aby žalobcovia
mohli byť so svojou žalobou úspešní. Ak by sa aj žalobcovia domáhali neplatnosti žaloby z dôvodu
neplatnosti písomného hlasovania, ktorej jej predchádzalo, zákon o vlastníctve bytov a nebytových

priestorovstanovujenapodanieuvedenejžalobyprekluzívnulehotu.To,žeuvedenálehotamácharakter
prekluzívnej lehoty potvrdil aj Najvyšší súd SR v už zmieňovanom rozhodnutí, v ktorom o. i. tiež uviedol:
"Zákon o vlastníctve bytov a nebytových priestorov oprávňuje vlastníka bytu alebo nebytového priestoru
v bytovom dome, ktorý sa cíti byť dotknutý na svojich právach, resp. právom chránených záujmoch
rozhodnutím prijatom na schôdzi vlastníkov požiadať o ich súdny prieskum žalobou. Predmetom
takejto žaloby môžu byť nielen námietky smerujúce proti porušeniu zákonom ustanovenej procedúry

pri prijímaní rozhodnutí absolútnou väčšinou, resp. dvojtretinovou väčšinou všetkých vlastníkov bytov
alebo nebytových priestorov, ktoré sa týkajú vecí patriacich do ich spoluvlastníctva podľa zákona o
vlastníctve bytov, ale aj námietky smerujúce proti obsahu týchto rozhodnutí, t. j. aj námietky, že ide o
také rozhodnutie, ktoré predstavuje neprimeraný zásah do vlastníckych práv prehlasovaného vlastníka
bytu alebo nebytového priestoru k spoločným častiam domu, spoločným zariadeniam domu, spoločným

nebytovým priestorom, príslušenstvu a pozemku (PL. ÚS 110/2011.) Žaloba musí byť podaná v zákonom
ustanovenej lehote, t. j. do 15 dní od oznámenia o výsledku hlasovania, resp. do troch mesiacov od
faktického hlasovania. S ohľadom na jasnú dikciu zákona "inak právo zaniká" ide o lehotu prekluzívnu."
V tomto smere ešte súd prvej inštancie upresnil, že uvedená prekluzívna lehota bola v čase hlasovaní
vlastníkov bytov a nebytových priestorov, ktorých výsledkom boli namietané zmluvy o výkone správy

uzákonená v trvaní nie 15, ale 30 dní od oznámenia výsledku hlasovania. Nakoľko z vykonaného
dokazovania vyplynulo, že hlasovanie o zmluve o výkone správy prebehlo dňa 01.-02.12.2019 a tiež dňa
08.11.2021, pričom žaloba žalobcov o určenie neplatnosti oboch zmlúv o výkone správy bola podaná
až dňa 29.01.2024, súd konštatoval uplynutie prekluzívnej lehoty na uplatnenie požadovanej ochrany
práva, čo znamená, že v čase podania žaloby právo domáhať sa tejto ochrany už žalobcom nepatrilo.

6. Rovnako dôvodom na zamietnutie žaloby je aj skutočnosť, že žalobcovia sa domáhajú určenia
neplatnosti zmluvy o výkone správy, ktorá bola uzavretá medzi všetkými vlastníkmi bytov v bytovom
dome na ulici G. so súpisným č. XXX, vchod XX, XX v D., a žalovaným ako správcom bytového domu.
Pokiaľsavkonanínavrhujevyslovenieneplatnostizmluvyúčastníkmikonania,musiabyťvšetciúčastníci

zmluvy. Podľa § 8a ods. 1 zákona č. 182/1993 Z. z., vlastníci bytov a nebytových priestorov v dome
uzatvoria so správcom písomnú zmluvu o výkone správy. Zmluva o výkone správy, jej zmena alebo jej
zánik sa schvaľuje nadpolovičnou väčšinou hlasov všetkých vlastníkov bytov a nebytových priestorov
v dome. Schválená zmluva o výkone správy alebo jej zmena, alebo jej zánik je záväzný pre všetkých
vlastníkovbytovanebytovýchpriestorovvdome,súzáväznéprevšetkýchvlastníkovbytovanebytových

priestorov v dome, ak sú podpísané správcom a osobou poverenou vlastníkmi bytov a nebytových
priestorov v dome, pričom pravosť podpisov týchto osôb musí byť úradne osvedčená. Keďže v danom
prípade sporovou stranou v prebiehajúcom konaní neboli všetci vlastníci bytov a nebytových priestorov,
ktorí zmluvu o výkone správy uzavreli, je nutné žalobu aj z tohto dôvodu zamietnuť.

7. Vzhľadom na skutočnosť, že súd žalobu zamietol z dôvodu jej procesnej neprípustnosti a z dôvodu,
že bola podaná po uplynutí prekluzívnej lehoty, resp. z dôvodu neúplného okruhu subjektov, návrhy
žalobcov a žalovaného na vykonanie dokazovania v ostatnom navrhovanom rozsahu zamietol, nakoľko
tieto by vzhľadom na vyššie uvedené prijaté závery nemohli spôsobiť zmenu rozhodnutia súdu, a preto
z dôvodu hospodárnosti konania tieto nevykonal.

8. Žalobcovia počas pojednávania konaného dňa 28.04.2025 vzniesli viacero žiadostí o odročenie
pojednávania, ktorým súd nevyhovel. V súvislosti s odročením pojednávania je potrebné v prvom
rade uviesť, že uvedenú možnosť je potrebné vnímať ako výnimočnú, nakoľko platí zásada, že vec
má byť rozhodnutá spravidla na jednom pojednávaní (§ 157 ods. 1 Civilného sporového poriadku).

Posúdenie opodstatnenosti "dôležitého dôvodu" v každom konkrétnom prípade patrí výlučne do
právomoci konajúceho súdu (viď nález Ústavné ho súdu Slovenskej republiky z 13. januára 1999,
sp. zn. I. ÚS 68/1998). Súd môže odročiť pojednávanie len z dôležitého dôvodu, pričom v prípade
návrhu strany musí ísť o dôležitý dôvod, pre ktorý sa strana alebo jej zástupca nemôžu dostaviť napojednávanie a zároveň od nich nemožno spravodlivo žiadať, aby sa na pojednávaní nechali zastúpiť.
Súd prvej inštancie citoval uznesenia Najvyššieho súdu SR zo dňa 29.07.2015, sp. zn. 1Obdo/19/2014,
uznesenie zo dňa 24.11.2008, sp. zn. 3Cdo/181/2008 a v zmysle citovanej judikatúry prijal záver, že

dôvody vznášané žalobcami neboli takými, pre ktoré bol súd povinný pojednávanie odročiť. Obaja
žalobcoviasanapojednávanievytýčenénadeň28.04.2025riadnedostaviliapojednávaniasazúčastnili.
V rámci prednesu žaloby žalobcovia požiadali o odročenie pojednávania z dôvodu zaujatosti zákonnej
sudkyne, avšak ich námietka nemala potrebné náležitosti, a preto súd na ňu neprihliadal a z tohto
dôvodu pojednávanie neodročil. Pokiaľ žalobcovia poukazovali na spôsob rozhodovania sudkyne v

iných veciach (napr. veci 27Csp/19/2023, z ktorej bola vylúčená vzájomná žaloba žalobcov do tohto
konania),resp.jejpostupu,ktorýsatýkavykonaniaalebonevykonanianejakéhodôkazu,takátookolnosť
sa v zmysle § 49 ods. 3 Civilného sporového poriadku nepovažuje za dôvod na vylúčenie sudcu (ide o
okolnosti, ktoré spočívajú v procesnom postupe sudcu a v jeho rozhodovacej činnosti). Ďalšiu žiadosť
o odročenie pojednávania vzniesol žalobca 2/ po tom, čo vo veci bolo vykonané potrebné dokazovanie
a po tom, čo zákonná sudkyňa vyzvala sporové strany na zhrnutie ich návrhov a vyjadrenie sa k

dokazovaniu a právnej stránky veci. Žalobca 2/ tak urobil z dôvodu svojho zdravotného stavu, nakoľko
má dohodnutú konzultáciu s lekárom v Ružomberku. Súdu predložil vytlačenú emailovú komunikáciu
medzi osobami, komunikujúcimi z emailovej adresy B. (ide s najväčšou pravdepodobnosťou o emailovú
adresu používanú žalobcom 2/) a emailovej adresy K.. Z predloženej emailovej komunikácie vyplynulo,
že dňa 22.04.2025 sa žalobca 2/ dopytoval na možnosť konzultácie u L. G., pričom mu bolo oznámené

toho istého dňa, že táto môže prebehnúť dňa 28.04.2025 od 9.00 do 13.00 hod. Z uvedeného preto
vyplýva, že o termíne kolízie pojednávania žalobca 2/ vedel už dňa 22.04.2025, avšak túto prekážku
žalobca 2/ súdu neoznámil ani v deň zistenia prekážky, ani pred termínom pojednávania, ani nie
na začiatku pojednávania, ale až po tom, čo súd zamietol vykonať žalobcami navrhované dôkazy
(žalobcovia o. i. na pojednávanie zabezpečili účasť svedkyne p. H.) a bol pripravený po vypočutí si

záverečných návrhov rozhodnúť v merite veci. Takáto prekážka, o ktorej žalobca 2/ vedel už skôr, však
podľa názoru súdu neobstojí ako dôležitý dôvod na odročenie pojednávania, keďže o. i. nebola voči
súdu uplatnená včas. Práve načasovanie vznesenia uvedenej žiadosti o odročenie pojednávania súd
viedol k záveru, že tento dôvod má viesť iba k procesnej obštrukcii s cieľom bezdôvodného predlžovania
súdneho konania. Z predloženého dôkazu súdu rovnako nevyplynulo, či predmetná konzultácia s

lekárom má byť osobná, nakoľko je celkom bežné vykonanie aj telefonických a online konzultácií,
pričom v tomto smere je zaujímavá aj tá okolnosť, že predmetná konzultácia mu bola stanovená v
tak krátkom čase po vznesení žiadosti (žiadosť zo dňa 22.04.2025 a konzultácia 28.04.2025), hoci je
všeobecne známe, že čakacie doby na odborné vyšetrenia sa v štátnych zdravotníckych zariadeniach
pohybujú skôr v niekoľko mesačných intervaloch. Rovnako žalobca 2/ nepreukázal a v tomto smere

ani netvrdil, že táto prekážka by mala byť neodvrátiteľná, resp. že vykonal akékoľvek kroky smerujúce
k prípadnému presunutiu termínu konzultácie. Keďže žalobca 2/ vedel o termíne pojednávania od
10.03.2025, pričom vznik prekážky spôsobil sám bez toho, aby preukázal, že sa snažil o jej odstránenie,
súd jeho žiadosti o odročenie už prebiehajúceho pojednávania nevyhovel. Toto rozhodnutie prijal aj s
poukazom na to, že pojednávanie bolo v štádiu tesne pred vyhlásením meritórneho rozhodnutia vo veci,

pričom vo veci nebolo vykonané rozsiahle dokazovanie (keďže v zmysle aj uvedeného predbežného
právneho posúdenia súd považoval podanú žalobu nielen za procesne neprípustnú, ale aj podanú
po uplynutí prekluzívnej lehoty, a preto vykonanie dokazovania nad rozsah vykonaného nepovažoval
za hospodárne), a preto nevznikla potreba osobitnej prípravy na zhrnutie záverečného stanoviska.
Vzhľadom na vyššie uvedené súd prijal záver o možnosti pokračovať vo vykonávanom pojednávaní

so žalobcom 1/ a žalovaným a žiadosti žalobcu 2/, ktorý opustil počas pojednávania pojednávaciu
miestnosť, o odročenie pojednávania nevyhovel. Súd pri rozhodovaní o trovách konania mal za to,
že žalovaný bol plne úspešnou sporovou stranou, a preto mu priznal nárok na náhradu trov konania v
rozsahu 100 %. O výške bude rozhodnuté samostatným uznesením.

9. Proti tomuto rozsudku podali včas odvolanie žalobcovia 1/ a 2/. Namietali nezákonnosť a
nedostatočné, nezrozumiteľné a neracionálne odôvodnenie napadnutého rozsudku. Žalobcovia berú
rozhodnutieajehoobsahzapriamyútok,zastrašovanie,nátlak,uvádzaniedoomylu,doprávnejneistoty,
neoprávnené obmedzovanie súdu voči žalobcom. Podľa žalobcov boli zo strany súdu odignorované
nimi uvádzané skutočnosti a predložené dôkazy. Taktiež v podanom odvolaní namietli zaujatosť

zákonnej sudkyne, ako aj celého súdu prvej inštancie. Podľa žalobcov je napadnutý rozsudok dôkazom
zlomyseľnosti, zlovôle, nepriateľstva, šikanovania, nátlaku a zastrašovania zo strany zákonnej sudkyne
a aj celého okresného súdu. Zákonná sudkyňa koná podľa žalobcov nekoncentrovane a nevenuje
sa podaniam žalobcov. Vyjadrili názor, že zo strany sudkyne môže ísť o osobnú zaangažovanosťa súčinnosť so zástupcom žalovaných. Uviedli, že voči napadnutému rozsudku namietajú všetko,
čo sa len dá namietať. Zotrvali na tom, že predmetné zmluvy sú absolútne neplatné, nakoľko ak
je neplatná prvotná zmluva, nemôže byť platná ani ďalšia zmluva. Súd v odôvodnení rozhodnutia

poukázal na nejaké rozhodnutie NS SR, ale toto nekonkretizoval a nešpecifikoval, čoho sa vlastne
týkalo. Taktiež sa nestotožňujú so zamietnutím žaloby z dôvodu, že nežalovali všetkých vlastníkov
bytov a nebytových priestorov. Zmluva o výkone správy je zmluva spotrebiteľská, ktorú je možné
kedykoľvek vypovedať alebo zrušiť. Taktiež žalobcami predložené listinné dôkazy sudkyňa vedome a
účelovo odignorovala, odmietla sa nimi zaoberať, a nevykonala nimi navrhnuté dôkazy, čím žalovaným

odmietla právo na spravodlivé konanie. Ďalej namietali, že sa sudkyňa účelovo nevysporiadala s ich
podanými námietkami zaujatosti voči nej. Rovnako namietali, že sudkyňa nevyhovela žiadosti žalobcu
2/ o odročenie pojednávania, ktoré odôvodnil vážnym zdravotným stavom, čo bolo veľmi dôležitým
dôvodom na odročenie pojednávania. V tejto súvislosti v bode 26. odôvodnenia rozsudku sudkyňa zase
len konšpiruje, fabuluje a zavádza za účelom očierňovania a osočovania žalobcu 2/. Ďalej namietali, že
sudkyňa nepoučila žalovaných ako slabšiu stranu spotrebiteľského sporu. Navrhovali, aby odvolací súd

rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a žalobe v celom rozsahu vyhovel.

10. Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcov 1/ a 2/ uviedol, že sa plne s rozhodnutím
súdu ako aj jeho odôvodnením stotožňuje. Odvolaním napadnutý rozsudok je spravodlivý, dostatočne
odôvodnený a vydaný v súlade s právnymi predpismi a ustálenou judikatúrou. Odvolacia argumentácia

žalobcov je podľa názoru žalovaného irelevantná a upriamuje pozornosť odvolacieho súdu na riešenie
nepodstatných otázok. Stavebné bytové družstvo Trenčín bolo za správcu bytového domu G. XXX/XX,
XX J. D. schválené vlastníkmi v písomnom hlasovaní, ktoré sa konalo v dňoch 01.12.2019 a 02.12.2019
v bytovom dome G. XXX/XX, XX J. D.. S účinnosťou od 01.03.2020 je správcom uvedeného bytového
domu. V súlade s bytovým zákonom sú platné rozhodnutia vlastníkov záväzné pre všetkých vlastníkov

bytov a nebytových priestorov v dome. Do okamihu, kým nie je uznesenie vlastníkov vyhlásené za
neplatné, sú vlastníci povinní sa ním riadiť. Doposiaľ žiadny súd nevyslovil neplatnosť uznesenia, ktorým
bolo Stavebné bytové družstvo Trenčín schválené za správcu bytového domu na ulici G. XXX/XX,
XX J. D.. Žalovaný v zákonom stanovenej lehote zmluvu o výkone správy žalobcom doručoval na
adresu bytu, žalobcovia si zásielku neprevzali, vrátila sa odosielateľovi s poznámkou neprevzaté v

odbernej lehote. Nie je pravdou tvrdenie žalobcov, že zmluvu o výkone správy je možné vypovedať alebo
zrušiť kedykoľvek. Vzťah medzi správcom bytového domu a vlastníkmi bytov trvá až dokým jedna zo
zmluvných strán nerozhodne o jeho zrušení zákonom aprobovaným spôsobom. Na základe uvedených
skutočností navrhoval, aby odvolací súd potvrdil napadnuté rozhodnutie okresného súdu ako vecne
správne.

11. Žalobcovia 1/ a 2/ vo svojom rozsiahlom písomnom vyjadrení uviedli rovnaké skutočnosti a tvrdenia
ako v podanom odvolaní, ktorých sa aj naďalej pridržiavajú, opätovne namietali zaujatosť sudkyne.

12. Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení uviedol, že sa stotožňuje s rozhodnutím okresného súdu

a navrhoval, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil. Odvolaním
napadnutý rozsudok je spravodlivý, dostatočne odôvodnený a vydaný v súlade s právnymi predpismi
a ustálenou judikatúrou.

13. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací vec preskúmal v zmysle § 379 a § 380 ods. 1 CSP bez

nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 CSP a contrario, a dospel k záveru, že rozsudok súdu
prvej inštancie je potrebné ako vecne správny potvrdiť podľa § 387 ods. 1, 2 CSP.

14. Odvolací súd preskúmaním veci v rozsahu a z dôvodov vymedzených odvolaním žalobcov dospel
k záveru, že súd prvej inštancie vzal pri svojom rozhodovaní do úvahy všetky skutočnosti, ktoré z

vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov vyplynuli, neopomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré
boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo, výsledok hodnotenia dôkazov
zodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 191 CSP. Pri rozhodovaní súd prvej
inštancie použil správny právny predpis, správne ho vyložil a na daný skutkový stav ho aj správne
aplikoval. Odvolací súd sa preto stotožňuje so skutkovými i právnymi závermi súdu prvej inštancie a

z tohto dôvodu si odvolací súd aj osvojil dôvody napadnutého rozhodnutia, v celom rozsahu na ne
poukazuje v zmysle § 387 ods. 2 CSP a k odvolacím námietkam žalobcov dodáva, že po ich podrobnom
preskúmaní nezistil dôvodnosť žiadnej z nich.15. Z ustanovenia § 49 CSP vyplýva, že existenciu zaujatosti sudcu možno vyvodiť len z jeho
konkrétneho pomeru k sporu, k stranám alebo ich zástupcom, alebo k iným osobám zúčastneným
na konaní. Sudca je totiž pri výkone svojej funkcie nezávislý a je povinný zákony a iné všeobecné

právne predpisy vykladať podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia, rozhodovať nestranne,
spravodlivo, bez zbytočných prieťahov, len na základe skutočností a v súlade so zákonom. Vylúčenie
sudcu z prejednávania a rozhodovania veci, v ktorom je zákonným sudcom, je teda možné len v
mimoriadnych prípadoch, za podmienok upravených ustanovením § 49 ods. 1 /príp. ods. 2/ CSP, ktoré
predpokladajú existenciu takých závažných skutočností, v dôsledku ktorých aj pri uplatňovaní zásady

nezávislosti rozhodovania, by mohli vzniknúť pochybnosti o nezaujatosti sudcu. K takejto situácii môže
dôjsť len vtedy, ak je evidentné, že vzťah sudcu k danej veci, ich účastníkom, alebo ich zástupcom,
dosahuje takú intenzitu, že i napriek zákonom stanovej povinnosti sudca nebude môcť, alebo nebude
schopný nezávisle a nestranne rozhodnúť. Zákon zakladá vylúčenie sudcu na existencii určitého dôvodu
vymedzeného takými konkrétne označenými a zistenými skutočnosťami, vo svetle ktorých sa javí
sudcova nezaujatosť pochybnou. Vylučuje sa tým subjektívny pohľad na vylúčenie sudcu; na to, aby bol

sudca vylúčený, nemôžu postačovať pochybnosti o možnej zaujatosti. Sudcov pomer k účastníkom, ich
zástupcom, alebo osobám zúčastneným na konaní, môže byť založený predovšetkým na príbuzenskom,
alebo jemu obdobnom vzťahu, ktorému na roveň môže v konkrétnom prípade stáť vzťah priateľský, či
naopak zjavne nepriateľský. Do úvahy prichádza i vzťah ekonomickej závislosti. Uplatnená námietka
zaujatosti pre pomer sudcu k veci musí byť v príčinnej súvislosti s predmetom daného konania /

uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. II. ÚS 76/1999 z 20. júla 1999/.
16. U vec prejednávajúcej sudkyne súdu prvej inštancie v konkrétnostiach z tvrdení žalobcov 1/ a 2/
akoodvolateľovnevyplývaexistenciapríbuzenského,čijemuobdobnémuvzťahu,prípadnepriateľského
vzťahu, vzťahu ekonomickej závislosti voči ktorémukoľvek účastníkovi konania, ktorý by objektívne
bol vo svetle § 49 CSP spôsobilý vec prejednávajúcu sudkyňu diskvalifikovať z prejednávania a

rozhodovania predmetnej veci z hľadiska pochybnosti o jej nezaujatosti, či už zo subjektívneho, alebo
objektívneho hľadiska. Z obsahu spisu, či postupu sudkyne nevyplývajú také skutočnosti, ktoré by
nasvedčovali v prospech tvrdení žalobcov 1/ a 2/, že sudkyňa bola prepojená na žalovaného a rozhodla
v jeho prospech účelovo. Ich tvrdenia sú výlučne subjektívneho charakteru, formulované spôsobom,
ktorý nie je spôsobilý bez ďalšieho objektivitu sudkyne spochybniť. Meradlom hodnotenia objektivity

sudcu nemôže byť subjektívne hľadisko účastníka konania. Odvolací súd tiež zdôrazňuje, že pokiaľ
žalobcovia1/a2/spochybňujúobjektivitusudkynespôsobom,ktorýsajaví,žemápôvodvnespokojnosti
s hodnotením dôkazov a následnom vydanom rozhodnutí, tak okolnosti, ktoré spočívajú v postupe
sudkyne v konaní o prejednávanej veci, alebo v jej rozhodovacej činnosti, nie sú dôvodom na vylúčenie
sudkyne /§ 49 ods. 3 CSP/. Je potrebné uviesť, že v zmysle ustanovenia § 49 ods. 1, 3 CSP je sudca

vylúčený z prejednávania a rozhodovania sporu, ak so zreteľom na jeho pomer k sporu, stranám,
ich zástupcom alebo osobám zúčastneným na konaní, možno mať odôvodnené pochybnosti o jeho
nezaujatosti. Dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú v procesnom postupe
sudcu a v jeho rozhodovacej činnosti, a to tak v konaní o prejednávanej veci, ako aj v iných veciach
účastníkov, ktoré prejednával a rozhodoval. Skutočnosť, že podľa subjektívneho názoru žalobcov 1/

a 2/ vec prejednávajúca sudkyňa odmietla vykonať všetky dôkazy predložené žalobcami, nevhodné
správanie sudkyne na pojednávaniach, verbálne a gestikulačne vstupovala do výpovedí žalobcov
a ďalšie nimi namietané dôvody nezaujatosti a nestrannosti, nemôžu byť bez ďalšieho dôvodom
vyslovenia zaujatosti sudkyne. Keďže dôvodmi, z ktorých žalobcovia 1/ a 2/ odvodzovali dôvody pre
vylúčenie vec prejednávanej sudkyne, boli okolnosti, ktoré spočívajú v procesnom postupe sudkyne a

v jej rozhodovacej činnosti, odvolací súd na námietky zaujatosti neprihliadal s poukazom na § 49 ods.
3 CSP.

17. Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce námietky, ktoré boli v odvolaní žalobcami 1/ a
2/vznesenéavplnomrozsahusastotožňujesoskutkovýmiiprávnymizávermisúduprvejinštancie.Súd

prvej inštancie vykonal vo veci dostatočné dokazovanie, vyhodnotil dôkazy v konaní vykonané každý
jednotlivo a všetky vo vzájomnej súvislosti, odôvodnil, z akých dôvodov a ktoré tvrdenia strán sporu mal
preukázané, uviedol svoje skutkové zistenia, ktoré z dokazovania vyplynuli a na vec aplikoval správne
právne predpisy, ktoré i správne vyložil. Rozhodnutie súdu prvej inštancie zodpovedá požiadavkám v
zmysle ustanovenia § 220 CSP. Námietky žalobcov1/ a 2/ uvedené v podanom odvolaní, ktoré uplatnili

už v konaní pred súdom prvej inštancie, preto nemohli privodiť zmenu napadnutého rozsudku súdu prvej
inštancie. Ani v odvolacom konaní neboli preukázané, ani tvrdené také skutočnosti, ktoré by mohli mať
za následok odlišné rozhodnutie vo veci. Z tohto dôvodu si odvolací súd osvojil dôvody napadnutéhorozsudku súdu prvej inštancie a v podrobnostiach na ne v zmysle ustanovenia § 387 ods. 2 CSP
poukazuje.

18. Vo vzťahu k námietke žalobcov 1/ a 2/, že bolo porušené ich právo na spravodlivý proces
podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP, odvolací súd uvádza, že pod obsahom podstaty a práva na
spravodlivý proces je potrebné vnímať možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich
práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované
právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva, je právo na relevantné zákonom zodpovedajúce

konanie súdu a iných orgánov Slovenskej republiky. Pod pojmom "procesný postup" sa rozumie
len faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda
sama procedúra prejednania veci /to ako súd viedol spor/ znemožňujúca strane sporu realizáciou jej
procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti na konaní. Z práva na spravodlivý súdny
proces pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi
názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predpokladaným výkladom všeobecne záväzných

predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu
hodnotenia ňou navrhovaných dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu vyhodnotenia
vykonaných dôkazov. Pod porušením práva na spravodlivý proces treba rozumieť nesprávny procesný
postup súdu, spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré
sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavno-právneho rámca, a ktoré /porušenie/ tak zároveň

znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva.
Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku
všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na riadne odôvodnenie
rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné
konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom odmietnutia spravodlivosti.

Aj pri vymedzení pojmu procesný postup, odvolací súd konštatuje, že z námietky žalobcov tak, ako
uvádzali v odvolaní, nebolo možné konštatovať naplnenie tohto odvolacieho dôvodu. Vychádzal pritom
odvolací súd zo samotného znenia a obsahu podaného odvolania žalobcami, v ktorom uviedli, že
súd prvej inštancie nevykonal všetky navrhované dôkazy, sudkyňa nevyhovela žiadosti žalobcu 2/
o odročenie pojednávania. Odvolací súd konštatuje, že súd nemusí vykonať všetky dôkazy, ktoré

navrhne strana sporu. O tom, ktoré dôkazy vykoná, rozhoduje súd. Musí však dbať o to, aby
z dokazovania nevylúčil taký dôkaz, ktorý má potenciál preukázať rozhodujúcu skutkovú okolnosť
významnú pre rozhodnutie. Ak sa súd rozhodne dôkaz nevykonať, musí to zdôvodniť v odôvodnení
svojho rozsudku. Súd prvej inštancie dôvody k zamietnutiu dôkazných návrhov žalobcov dostatočne a
výstižne formuloval v bode 21. odôvodnenia rozhodnutia a náležite odôvodnil zamietnutie návrhov na

vykonanie dokazovania, keď pre prejednávaciu vec nemali opodstatnenosť. Keďže súd prvej inštancie
žalobu zamietol z dôvodu jej procesnej neprípustnosti a z dôvodu, že bola podaná po uplynutí
prekluzívnej lehoty, resp. z dôvodu neúplného okruhu subjektov, správne návrhy žalobcov na vykonanie
dokazovania v ostatnom navrhovanom rozsahu zamietol, nakoľko tieto by vzhľadom na vyššie uvedené
prijaté závery nemohli spôsobiť zmenu rozhodnutia súdu, a preto z dôvodu hospodárnosti konania

správne tieto nevykonal. Pokiaľ žalobcovia namietali, že sudkyňa nevyhovela žiadosti žalobcu 2/ o
odročenie pojednávania, ktoré odôvodnil vážnym zdravotným stavom, čo bolo veľmi dôležitým dôvodom
na odročenie pojednávania, rovnako aj tu súd prvej inštancie dôvody k nevyhoveniu žiadosti o odročenie
pojednávania dostatočne a výstižne formuloval v bodoch 24. až 26. odôvodnenia rozhodnutia, a ktoré aj
a náležite odôvodnil, a s ktorými sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje. Uvedené skutočnosti tak

nepredstavujú naplnenie skutkovej podstaty pre konštatovanie porušenia práva na spravodlivý proces
podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP súdom prvej inštancie a žalobcom nebola odopretá účasť na tomto
konaní.

19. Odvolací súd ďalej zdôrazňuje, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené

účastníkomkonania,alelennatie,ktorémajúprevecpodstatnývýznam,prípadnedostatočneobjasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu /prvostupňového,
ale aj odvolacieho/, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na
záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces /
obdobne rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. III. ÚS 209/04/. Aj Európsky súd

pre ľudské práva /ďalej len "ESĽP"/ vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 Dohovoru zaväzuje
súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno to chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument
strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia.
Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie, vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 Dohovoru, možnoposúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP, teda nevyžaduje, aby na každý
argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení
rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická

odpoveď práve na tento argument /Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - A s.
12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - B; Georgiadis c. Grécko z 29.
mája 1997; Higius c. Francúzsko z 19. februára 1998/, pozri nález Ústavného súdu Slovenskej republiky,
sp. zn. IV. ÚS 345/2012 zo dňa 26.11.2012. Uvedené kritériá pre dostatočné odôvodnenie napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie splnil. K tomuto záveru dospel odvolací súd po jeho preskúmaní, keď z

rozsudku bolo zrejmé, že súd prvej inštancie sa dostatočne vyjadril ku skutkovým a právnym otázkam
relevantným pre rozhodnutie vo veci. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku dostatočne uviedol,
akými úvahami sa spravoval pri hodnotení dôkazov, ktoré dôkazy vykonal, ako vykonané dôkazy
zhodnotil a v akých vzájomných súvislostiach. Rovnako dostatočné je aj odôvodnenie týkajúce sa
právneho posúdenia veci, keďže z odôvodnenia rozsudku je zrejmé, pod hypotézu akej právnej normy
bol subsumovaný zistený skutkový stav a podľa akej právnej normy bola vec posúdená. V tomto smere

je dostatočné nielen samotné vymenovanie a odcitovanie zákonných ustanovení, právnych noriem,
ale z odôvodnenia napadnutého rozsudku dostatočne vyplýva, akým spôsobom boli tieto ustanovenia
aplikované a ako sa premietli do samotného rozhodnutia súdu prvej inštancie /obdobne rozhodnutie
Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. III. ÚS 119/03/. Súd je teda povinný uviesť dôvody pre
svoje rozhodnutie, avšak táto povinnosť nemôže byť chápaná ako príkaz predložiť detailnú odpoveď na

každý argument, ktorý strana sporu v konaní uvedie. Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia
totižneznamená,ževšeobecnýsúdmusídaťpodrobnúodpoveďnakaždýargumentúčastníkakonania/
rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. II. ÚS 76/07/. To, že sa žalobcovia ako
odvolatelia nestotožnili so skutkovým a právnym hodnotením veci a samotným meritórnym rozhodnutím
súdu prvej inštancie o spore, bez ďalšieho netvorí vadu procesného postupu. Do práva na spravodlivý

súdny proces nepatrí právo účastníka konania /sporovej strany/, aby sa všeobecný súd stotožnil s
jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov /rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej
republiky, sp. zn. IV. ÚS 252/04/.

20. Odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie dospel k záveru, že žaloba o určenie neplatnosti

zmluvy o výkone správy bez určenia neplatnosti písomného hlasovania, z ktorého vzišla, nie je procesne
prípustnou, a preto súd prvej inštancie správne z tohto dôvodu žalobu ako neprípustnú zamietol.
Správne v tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 29.06.2021, sp. zn.
1Cdo/60/2019, ktorý sa k tejto otázke už vyjadril vo svojom rozhodnutí a z ktorého jasne vyplýva, že po
uplynutí zákonom stanovenej prekluzívnej lehoty, v ktorej môže vlastník žalovať o neplatnosť uznesenia

schôdze vlastníkov, ktorým rozhodli o zmluve o výkone správy už súd platnosť takéhoto rozhodnutia
nemôže skúmať – a to ani v inom konaní /tu v konaní o žalobe o určenie neplatnosti zmluvy o výkone
správy/. Z uvedeného rozhodnutia teda vyplýva, že všeobecné prostriedky súdnej ochrany na zvrátenie
stavu, ktorý vznikol v dôsledku rozhodnutí prijatých na schôdzach vlastníkov, použiť nemožno. Rovnako
správnesúdprvejinštanciezáveromkonštatoval,žeakbysaajžalobcoviadomáhalineplatnostižalobyz

dôvodu neplatnosti písomného hlasovania, ktorej jej predchádzalo, tak vzhľadom uplynutie prekluzívnej
lehoty na uplatnenie požadovanej ochrany práva, by v čase podania žaloby právo domáhať sa tejto
ochrany už žalobcom nepatrilo a taktiež, že dôvodom na zamietnutie žaloby by bolo, že v danom prípade
sporovou stranou v prebiehajúcom konaní neboli všetci vlastníci bytov a nebytových priestorov, ktorí
zmluvu o výkone správy uzavreli.

21. Vzhľadom na vyššie uvedené teda súd prvej inštancie v predmetnej veci z výsledkov dokazovania
vyvodil správny skutkový záver, na ktorý aplikoval správnu právnu úpravu, preto odvolací súd
nepovažoval námietky žalobcov za opodstatnené. V odvolacom konaní neboli tvrdené a ani preukázané
také skutočnosti, ktoré by mohli mať za následok odlišné rozhodnutie vo veci, a preto odvolací súd

rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1, 2 CSP ako vecne správny potvrdil.

22. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s
§ 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní úspešnému žalovanému odvolací súd priznal
nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcom 1/ a 2/ v rozsahu 100 % s tým, že o výške

náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie
končí samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

23. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu jednohlasne.Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP):
- dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP)
- dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od

vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP)

- dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP)
- dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427

ods. 1, 2 CSP)
- v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh, § 428 CSP)
- dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom (okrem prípadov podľa § 429

ods. 2 CSP). Dovolateľ má možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP).
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).