Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce, Zmeňujúce Judgement was issued on Thursday, February 18, 2026

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 21CoCsp/12/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2124204562
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 02. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zlatica Javorová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2026:2124204562.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlatice Javorovej a členiek

senátu JUDr. Gabriely Briškovej a JUDr. Bibiány Ťažiarovej v spore žalobcu: A. B., nar. XX. XXXXXXX
XXXX, trvalo bytom C., D. E. XXX/XX, zastúpeného splnomocnenkyňou: Advokátska kancelária JUDr.
Peter Rybár, s.r.o., Kuzmányho 29, 040 01 Košice, IČO: 47 234 466, proti žalovanému: Home Credit
Slovakia, a.s., Krajinská 2954/32, 921 01 Piešťany, IČO: 36 234 176, zastúpenému splnomocnenkyňou:
Advokátska kancelária GOLIAŠOVÁ GABRIELA s. r. o., 1. mája 173/11, 911 01 Trenčín, IČO: 47 234
679, o zaplatenie 1.500 eur, o odvolaniach žalobcu a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trnava
z 25. novembra 2024 č. k. 37Csp/24/2024–63, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd odvolanie žalobcu voči I. výroku rozsudku súdu prvej inštancie o d m i e t a.

II. Rozsudok súdu prvej inštancie v jeho v poradí I. výroku p o t v r d z u j e.

III. Rozsudok súdu prvej inštancie v jeho v poradí II. výroku o zvyškovom zamietnutí žaloby
- v časti o zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 402 eur p
o t v r d z u j e, a

- v časti o zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 698 eur m e n í tak, že
žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi primerané finančné zadosťučinenie vo výške 698 eur do 3 dní
od právoplatnosti tohto rozsudku.

IV. Žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania (prvoinštančného i odvolacieho konania)
v plnom rozsahu z prisúdenej sumy.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie v poradí I. výrokom žalovanému uložil povinnosť zaplatiť
žalobcovi primerané finančné zadosťučinenie vo výške 400,00 eur, a to do 3 dní odo dňa nadobudnutia

právoplatnosti rozsudku; v poradí II. výrokom vo zvyšku (1.100,00 eur) žalobu zamietol; a v poradí III.
výrokom žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%, zo sumy priznanej žalobcovi
súdom (400,00 eur). Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 251, § 255, § 290 zákona č. 160/2015
Z.z. Civilného sporového poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“); § 1 ods. 2, § 9 ods. 1 a
2, § 11 ods. 1 a 4 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre
spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov; § 52 ods. 1, 2 a 4, § 53 ods. 1, 2, 4 a 5 zákona
č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení platnom ku dňu uzatvorenia úverovej zmluvy medzi

stranami sporu (ďalej len „O.z.“); § 3 ods. 3 a ods. 5 prvá a tretia veta zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane
spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch, v znení
platnom v čase podania žaloby na súd (ďalej len „ZoOS“). Vecne dôvodil, že žalobca sa návrhom došlým
dňa 5.6.2024 domáhal vydania rozhodnutia, ktorým by súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť musumu 1.500 eur a náhradu trov konania. Uviedol že dňa 3.9.2012 žalovaný ako veriteľ poskytol žalobcovi
ako spotrebiteľovi na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. SUA 12/004530 finančné prostriedky.
V úverovej zmluve absentovali zákonom stanovené obligatórne náležitosti, čím veriteľ porušil právne

predpisy na ochranu spotrebiteľa za použitia nekalých obchodných praktík, v dôsledku čoho bol
predmetný úver postihnutý sankciou bezúročnosti a bezpoplatkovosti - žalobca mal teda žalovanému
vrátiť iba skutočne poskytnuté finančné prostriedky (t. j. istinu úveru). Napriek uvedenému však žalobca
žalovanému plnil nad rámec poskytnutých finančných prostriedkov, a žalovaný odmietal žalobcovi takto
získané finančné prostriedky vrátiť. Vzhľadom na uvedené sa žalobca obrátil na súd so žalobou, ktorou

sa domáhal vydania bezdôvodného obohatenia (konanie bolo vedené na Okresnom súde Levice pod sp.
zn. 8Csp/130/2022). Rozsudkom Okresného súdu Levice č. k. 8Csp/130/2022-154 zo dňa 19.12.2023
(nadobudolprávoplatnosť19.2.2024)súdzaviazalžalovanéhokzaplateniusumy4.391,68euržalobcovi
titulom vydania bezdôvodného obohatenia; v rozsudku súd konštatoval že spotrebiteľský úver je
bezúročný a bezpoplatkový z dôvodu, že v zmluve o úvere absentovali zákonom stanovené obligatórne
náležitosti, tiež že žalovaný neskúmal bonitu spotrebiteľa s odbornou starostlivosťou. Žalovaný teda

porušil práva spotrebiteľa, ktorých súčasťou je ochrana spotrebiteľa pred neprijateľnými podmienkami,
nekalými obchodnými praktikami, právo na pravdivé a úplné informácie o zmluvnom vzťahu, právo
na konanie s odbornou starostlivosťou zo strany veriteľa garantovaných ustanoveniami § 52 a nasl.
O.z., ZoSÚ, a ZoOS. Vzhľadom na uvedené skutočnosti vznikol žalobcovi ako spotrebiteľovi nárok
na primerané finančné zadosťučinenie, ktorého sa domáha podanou žalobou. Poukázal na znenie

§ 3 ods. 5 ZoOS, podľa ktorého proti porušeniu práv a povinností ustanovených zákonom s cieľom
ochrany spotrebiteľa môže sa spotrebiteľ proti porušiteľovi na súde domáhať ochrany svojho práva,
spotrebiteľ ktorý na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom a
osobitnými predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva
alebo povinnosti zodpovedá. V otázke, kedy je možné hovoriť o splnení podmienok na vznik nároku

spotrebiteľa na primerané finančné zadosťučinenie poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.
zn. 6Cdo/127/2017 z 30.1.2019, podľa ktorého ustanovenie § 3 ods. 5 ZoOS upravujúce nárok na
primerané finančné zadosťučinenie, má plniť funkciu satisfakčnú aj funkciu sankčnú; jeho cieľom je
predovšetkým odradiť dodávateľov od protiprávneho konania voči spotrebiteľom, účelom finančného
zadosťučinenia je dovŕšiť ochranu porušeného práva spotrebiteľa ako slabšej strany v spotrebiteľských

zmluvách spôsobom, ktorý práve z tohto dôvodu vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany;
podmienka aby spotrebiteľovi bola privodená konkrétna ujma, nie je vyžadovaná, keď zákonodarca
pri uplatňovaní tohto nároku uľahčil spotrebiteľom dôkaznú situáciu, preukazovanie skutočnej výšky
utrpenej ujmy by bolo spravidla nereálne, a pokiaľ ide o rozsah finančného zadosťučinenia nie sú
ustanovené žiadne kritériá, ktoré by bolo potrebné pri určení výšky zadosťučinenia zohľadniť (jediným

kritériom je primeranosť finančného zadosťučinenia). V prejednávanom prípade je podmienka existencie
právoplatného rozhodnutia súdu o priznaní nároku zo spotrebiteľskej zmluvy alebo určenia neprijateľnej
zmluvnej podmienky, splnená právoplatným rozhodnutím Okresného súdu Levice č. 8Csp/130/2022-154
z 19.12.2023, ktorým súd rozhodol v prospech žalobcu ako spotrebiteľa, keď konštatoval porušenie
jeho práv a určil že spotrebiteľský úver je bezúročný a bez poplatkov. S ohľadom na vyššie citované

rozhodnutie a aj na znenie § 3 ods. 5 ZoOS vznik ujmy v konaní o priznanie primeraného finančného
zadosťučinenia nie je potrebné skúmať a zo strany žalobcu preukazovať, nakoľko na vznik tohto práva
postačuje samotné porušenie práva alebo povinnosti vzhľadom na to, že z dôvodu zneužitia slabšieho
postavenia spotrebiteľa žalovaný získal majetkový prospech za použitia nekalých obchodných praktík,
neprijateľných zmluvných podmienok, bol spotrebiteľ nútený obrátiť sa s ochranou svojich práv na súd,

čo vyústilo do časovo aj psychicky náročných konaní pred súdom; žalobca sa domnieva sa že suma vo
výške 1.500 eur je primeraná v porovnaní so zásahom do majetkovej stability spotrebiteľa.
Žalovaný sa k žalobe vyjadril tak, že so žalobou nesúhlasí, nárok žalobcu na primerané finančné
zadosťučinenie považuje za nedôvodný a neprimeraný. S poukazom § 3 ods. 5 tretia veta ZoOS dôvodil,
že základným predpokladom na úspešné uplatnenie práva na primerané finančné zadosťučinenie je

okrem preukázania ujmy aj preukázanie, že žalovaný svojím konaním porušil súčasne ustanovenia
ZoOS a osobitného právneho predpisu - žalobca však nepreukázal, ktoré konkrétne ustanovenie
ZoOS a ktoré konkrétne ustanovenia osobitného právneho predpisu žalovaný svojim konaním porušil.
Ako vyplýva zo samotného pojmu inštitútu finančného zadosťučinenia, ide o zadosťučinenie ktorého
účelom je reparovať a sankcionovať následky, ktoré boli neoprávneným zásahom do práva na ochranu

spotrebiteľaspôsobené,pričompredpokladomuplatneniatohtoinštitútujeabyaspoňpotenciálnahrozba
ujmy v dôsledku porušenia práv alebo povinností vznikla - inak nie je čo reparovať. Zadosťučinenie
môže priznať iba v prípadoch úspešného uplatnenia porušenia práv, alebo povinnosti ustanovených
ZoOS a osobitnými predpismi, teda musí byť preukázané že došlo k úspešnému uplatneniu práva nastrane spotrebiteľa. Je nesporné, že Okresný súd Levice rozsudkom v konaní sp. zn. 8Csp/130/2022
zaviazal žalovaného vydať bezdôvodné obohatenie vo výške 4.391,68 eur, ani toto však nemožno
považovať za úspešné uplatnenie porušenia práv alebo povinností ustanovených ZoOS, nakoľko

nie každé rozhodnutie súdu, ktorým aj súd rozhodol v prospech spotrebiteľa, možno považovať za
úspešné uplatnenie porušenia práv alebo povinností ustanovených ZoOS a osobitnými predpismi.
Predmetom konania vedeného pod sp. zn. 8Csp/130/2022 nebolo uplatnenie porušenia práv alebo
povinností, ale výlučne vydanie bezdôvodného obohatenia, z čoho nemožno dospieť k záveru, akého
porušenia práv alebo povinností sa žalovaný na žalobcovi dopustil; rozsudok Okresného súdu Levice (o

ktorý žalobca opiera nárok na primerané finančné zadosťučinenie) nedeklaroval porušenie práv alebo
povinností, ale výlučne zaviazal žalovaného vydať bezdôvodné obohatenie. Účelom inštitútu finančného
zadosťučinenia je reparovať potenciálnu ujmu, ktorá bola neoprávneným zásahom do práva na ochranu
spotrebiteľa spôsobená, predpokladom uplatnenia tohto inštitútu je, aby hrozba ujmy vznikla (inak
nie je čo reparovať), žalobcovi nielen že žiadna, ani potenciálna, ujma nevznikla, ale naopak získal
najvýhodnejší úver, aký by mu neposkytla žiadna banka. Žalovaný na základe rozsudku Okresného

súdu Levice stratil nárok na úroky dojednané v úverovej zmluve - pokiaľ by mal uhradiť žalobcovi
ešte „umelo vykonštruované“ finančné zadosťučinenie vo výške 1.500 eur, dostal by sa pozície, kedy
by uhradil žalobcovi viac ako mu tento vrátil. Represívnu a preventívnu funkciu inštitútu primeraného
finančného zadosťučinenia považuje žalovaný za dodržanú už samotným rozsudkom v konaní pred
Okresným súdom Levice, keďže žalovaný už sankcionovaný bol tým, že žalobcovi bol poskytnutý úver

bez úrokov a poplatkov, a sumu prevyšujúcu istinu na základe rozsudku žalovaný vyplatil žalobcovi.
Ďalej uviedol že žalobcom nebolo preukázané úspešné uplatnenie porušenia práva alebo povinnosti
ustanovenej ZoOS a osobitnými predpismi na súde, ani že žalobcovi v súvislosti s porušením práva
alebo povinnosti ustanovenej zákonom a osobitnými predpismi vznikla určitá ujma, a ani že ujma vznikla
žalobcovi vo výške 1.500 eur. V súvislosti s inštitútom primeraného finančného zadosťučinenia poukázal

tiež na skutočnosť, že to bol práve žalobca, ktorý o poskytnutie úveru žiadal, s výškou úveru bol
oboznámený,bolsivedomýžesiberiespotrebiteľskýúver,zktoréhosiveriteľuplatňujeúrokyapoplatky,
bol oboznámený s výslednou sumou, ktorú má na základe úverovej zmluvy z poskytnutého úveru uhradiť
(s celým procesom žalobca ako klient súhlasil), žalovanému preto nie je zrejmé k akému poškodeniu
práv spotrebiteľa vôbec dochádza v prípadoch, kedy súdy vyhlásia poskytnutý úver za bezúročný a bez

poplatkov, následkom čoho je že spotrebiteľ neplatí úroky a poplatky, ale len istinu poskytnutého úveru,
čopredstavujeprenehovýhoduanieškodu.Vkonaníjenevyhnutnéskúmaťajprimeranosťuplatneného
nároku, pričom žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal, v čom pociťoval porušenie svojich práv, aké
to malo pre neho dôsledky, a v čom vidí odôvodnenosť výšky primeraného finančného zadosťučinenia
1.500 eur. Účelom priznania primeraného finančného zadosťučinenia pri porušení práv nemá byť len

odradenie dodávateľa od nekalých praktík, ale nemá byť ani nástrojom obohatenia, preto žalovanú sumu
vo výške 1.500 eur považuje žalovaný za nedôvodnú, nepreukázanú.
Žalobca reagoval tak, že preukázal splnenie všetkých podmienok, ktoré zakladajú jeho nárok na
primerané finančné zadosťučinenie, a to najmä právoplatným Rozsudkom Okresného súdu Žiar nad
Hronom č. 28Csp/130/2022-154 (správne má byť podľa všetkého Rozsudkom Okresného súdu Levice

č. 8Csp/130/2022-154 - pozn. súdu prvej inštancie) z 19.12.2023 (nadobudol právoplatnosť 19.2.2024),
ktorým súd zaviazal žalovaného k zaplateniu sumy 4.391,68 eur s príslušenstvom z dôvodu, že
konštatoval bezúročnosť a bezpoplatkovosť poskytnutého úveru, v dôsledku čoho došlo na strane
žalovanéhokbezdôvodnémuobohateniunaúkoržalobcu.Poukázalnakonkrétneustanoveniaprávnych
predpisov na ochranu spotrebiteľa, ktoré žalovaný porušil: 1/ § 9 ods. 2 ZoSÚ - žalovaný do zmluvy o

úvere neuviedol zákonom vyžadované obligatórne náležitosti, a to RPMN ani ročnú úrokovú sadzbu;
2/ § 7 ods. 1 ZoSÚ - žalovaný neskúmal s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať
spotrebiteľský úver; 3/ § 52 ods. 1 a 2 O.z. - žalovaný dal na podpis spotrebiteľovi zmluvu o
úvere, ktorá spôsobila značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa; 4/ § 7 ods. 1 ZoOS - žalovaný za použitia nekalých obchodných praktík určil RPMN

nesprávne a v neprospech spotrebiteľa. Uvedené vo vzťahu k žalovanému konštatoval súd v pôvodnom
konaní (rozsudok č. k. 8Csp/130/2022-154 z 19.2.2024, bod 27). Bezúročnosť a bezpoplatkovosť
spotrebiteľského úveru je sankciou za porušenie práv alebo povinností, ktoré ustanovujú predpisy
na ochranu spotrebiteľa, a bezdôvodné obohatenie na strane žalovaného vzniklo v dôsledku týchto
porušení - takéto konanie je nutné považovať za úspešné uplatnenie porušenia práva a povinnosti na

súde (poukázal na uznesenie NS SR sp. zn. 3Cdo/31/2020 z 25.5.2022 a rozsudok NS SR sp. zn.
4Cdo/298/2020 z 30.11.2022). Žalovaný nezohľadňuje aktuálnu právnu úpravu ani rozhodovaciu prax
týkajúcu sa konania o primerané finančné zadosťučinenie pri otázke potreby preukazovania ujmy -
v súčasnosti právna úprava týkajúca sa primeraného finančného zadosťučinenia v § 3 ods. 5 ZoOSnevyžaduje pre vznik nároku na primerané finančné zadosťučinenie vznik ujmy. Napriek uvedenému
žalobca tvrdí, že ako spotrebiteľ utrpel ujmu minimálne v psychickej rovine, a to neprimeranou záťažou
spôsobenou nezákonným postupom veriteľa, ktorý mu predložil zmluvu o spotrebiteľskom úvere v

rozpore so zákonom, zneužíval svoje silnejšie postavenie, prijímal od žalobcu plnenia, na ktoré nemal
právny nárok, čo výrazne narušilo ekonomickú a majetkovú stabilitu žalobcu. Celý postup trval od
roku 2012, kedy bola uzatvorená zmluva o úvere, v dôsledku čoho sa žalobca musel domôcť svojich
práv na súde, pričom právny vzťah bol daný do súladu právoplatnosťou rozhodnutia súdu v roku
2024 - žalobca bol teda vo vzťahu 12 rokov, celé obdobie bolo pre žalobcu psychickou záťažou.

Trvá na tom, že suma 1.500 eur je vo vzťahu k porušeniu práv spotrebiteľa, dlhotrvajúceho procesu
obrany jeho práv, ekonomickej a majetkovej neistote v dôsledku neprijateľného konania zo strany
žalovaného,primeraná.Kúčeluprimeranéhofinančnéhozadosťučineniauviedol,žeúčelomust.§3ods.
5 ZoOS je odradiť podnikateľov od porušovania práv spotrebiteľa (preventívna funkcia), kompenzovať
neprávny stav vzniknutý porušením práv spotrebiteľa (kompenzačná funkcia), aj potrestať za už
dokonané porušenie spotrebiteľských práv (sankčná funkcia). K primeranosti uplatneného finančného

zadosťučinenia uviedol že primeranosť je subjektívnou kategóriou, ku ktorej dospeje súd na základe
objektívnej skutočnosti, ktorou je porušenie práva alebo povinnosti, pričom neexistujú iné dôkazy ktoré
by „primeranosť" preukazovali - preto o jej výške rozhoduje na základe voľnej úvahy súd. Medzi
základné kritériá pri rozhodovaní patrí napríklad rozsah v akom dodávateľ porušil svoje povinnosti,
použitie neprijateľných podmienok a nekalých obchodných praktík, doba trvania protiprávneho stavu

(od uzatvorenia zmluvy), nevyhnutné uplatňovanie práv v súdnom konaní a tým spôsobený zásah
do súkromného života spotrebiteľa, miera úspešnosti v súdnom konaní, atď. Poukázal na aspekty
právneho vzťahu medzi žalobcom a žalovaným, ktoré majú vplyv na posúdenie primeranosti finančného
zadosťučinenia, a to 1/ že zmluva o úvere bola uzatvorená v roku 2012 - vzhľadom na porušenia,
ktorých sa žalovaný dopustil ešte v čase kontraktácie bol spotrebiteľ v protiprávnom stave od roku 2012

až do právoplatného skončenia konania, v ktorom boli konštatované porušenia jeho práv a veriteľ bol
zaviazaný k vydaniu bezdôvodného obohatenia, keď rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť v roku 2024
(kedy bola spotrebiteľovi poskytnutá právna ochrana), teda protiprávny stav trval 12 rokov, 2/ rozsah
porušení, ktorých sa žalovaný dopustil vo vzťahu k spotrebiteľovi, keď tieto vyplývajú z rozhodnutia
súdu vydaného v pôvodnom konaní (neskúmanie schopnosti spotrebiteľa splácať predmetný úver,

absentujúce náležitosti v zmluve o úvere, nekalé obchodné praktiky, obohatenie žalovaného v rozsahu
minimálne 4.391,68 eur), 3/ žalobca sa musel svojich práv domáhať na súde, nakoľko žalovaný
odmietal plnenie spotrebiteľovi dobrovoľne vydať - v súdnom konaní bol žalobca úspešným vo vzťahu k
veriteľovi, a domohol sa ochrany svojich práv, 4/ žalovaný svojim neprijateľným postupom zasiahol do
práv spotrebiteľa, ktorý tieto musel uplatňovať pred súdom (žalobca bol v tomto konaní úspešný, súd

zaviazal žalovaného k vydaniu bezdôvodného obohatenia v dôsledku bezúročnosti a bezpoplatkovosti
úveru); žalobcom uplatnená suma 1.500 eur je vzhľadom na uvedené v celom rozsahu primeraná. K
podmienkam pre vznik nároku na primerané finančné zadosťučinenie uviedol, že zákon pre priznanie
primeraného finančného zadosťučinenia koncipuje to, že 1/ žalobca musí mať postavenie spotrebiteľa -
toto postavenie vyplýva a bolo preukázané v pôvodnom konaní, 2/ zo strany porušiteľa došlo k porušeniu

práva alebo povinnosti zo zákona o ochrane spotrebiteľ alebo z osobitných predpisov na ochranu
spotrebiteľa - tiež vyplýva z rozhodnutia v pôvodnom konaní, 3/ spotrebiteľ musel porušenie práva alebo
povinnosti úspešne uplatniť na súde - spotrebiteľ v pôvodnom konaní úspešne hájil svoje práva na
súde, súd zaviazal žalovaného k vydaniu bezdôvodného obohatenia, 4/ právo na primerané finančné
zadosťučinenieprináležíodtoho,ktozaporušenieprávaalebopovinnostizodpovedá-zaporušeniepráv

spotrebiteľa nesie zodpovednosť veriteľ, teda v tomto prípade žalovaný, ktorý sa porušenia dopúšťal.
Žalobca teda splnil preukázanie podmienok, s ktorými zákon spája priznanie nároku na primerané
finančné zadosťučinenie; žiadne ďalšie alebo osobitné kritéria pre priznanie nároku na primerané
finančné zadosťučinenie zákon nepredpokladá. Pri výške primeraného finančného zadosťučinenia je
jediným kritériom primeranosť, ktorej posúdenie je dané súdu. Uplatnenú sumu 1.500 eur považuje

žalobca za primeranú, s ohľadom na zásah do práv spotrebiteľa a dĺžku trvania protiprávneho stavu.
Žalovaný reagoval tak, že uviedol, že úverová zmluva bola uzatvorená ešte v roku 2012, kedy legislatíva
ohľadne spotrebiteľa nebola na takej úrovni ako v súčasnosti, ani judikatúra súdov ohľadne náležitostí
úverových zmlúv nebola taká rozsiahla ako v dnešnej dobe - žalovaný preto nemal pochybnosti o
správnosti svojich úverových zmlúv. V danom prípade teda absentuje preukázanie úmyslu žalovaného

bezdôvodne sa obohatiť. Žalobca v konaní žiadnym spôsobom nepreukázal ani nezdokladoval, v
čom pociťoval poškodenie svojich práv na základe konania vedeného pod sp. zn. 8Csp/130/2022,
keď jeho tvrdenia sú len všeobecného charakteru, naviac ani samotným predmetom konania sp.
zn. 8Csp/130/2022 nebolo uplatnenie porušenia práv alebo povinností, ale vydanie bezdôvodnéhoobohatenia (nie je teda zrejmé akého porušenia práv a povinností sa mal žalovaný dopustiť). Nakoľko
funkciu odradzujúceho prostriedku ochrany v danom prípade splnilo už rozhodnutie Okresného súdu
Levice v konaní vedenom pod sp. zn. 8Csp/130/2022, aplikácia inštitútu primeraného finančného

zadosťučinenia by spôsobila finančné obohatenie sa žalobcu na úkor žalovaného, v neprimerane
nadhodnotenej výške požadovanej žalobcom (žalovaný poukázal na judikatúru, kedy súdy uplatniac
voľnú úvahu pri určovaní výšky primeraného finančného zadosťučinenia priznávajú sumy vo výške 100
eur až 300 eur). Z najnovších rozhodnutí okresných aj krajských súdov je zreteľná snaha eliminovať
zneužívanie inštitútu primeraného finančného zadosťučinenia v prípadoch, kedy bola náprava zjednaná

už vydaním bezdôvodného obohatenia, prípadne vyhlásením úveru za bezúročný a bez poplatkov, a
rozsah priznaného finančného zadosťučinenia považuje za dostačujúci v rozmedzí 50 až 100 eur. Na
záver poukázal na to, že nebol preukázaný úmysel žalovaného bezdôvodne sa obohatiť, že žalobca
neuniesol dôkazné bremeno splnenia podmienok na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia
a existencie príčinnej súvislosti uplatňovaného nároku s okolnosťami, za ktorých došlo k údajnému
porušeniu práva žalobcu, neuniesol dôkazné bremeno existencie ujmy nemateriálnej povahy, ktorá by

mala byť v danom prípade reparovaná, existuje hrubá neprimeranosť vo výške uplatňovanej sumy
primeraného finančného zadosťučinenia, ktorá sa vzhľadom na ustálenú judikatúru, ako aj doterajšie
vyjadrenia a úkony žalobcu javí ako účelová a špekulatívna.
Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním zistil nasledovný skutkový a právny stav: Žalovaný ako
subjekt poskytujúci úvery a žalobca ako dlžník uzatvorili dňa 3.9.2012 Zmluvu o spotrebiteľskom úvere

č. SUA 12/004530, na základe ktorej bol žalobcovi poskytnutý úver vo výške vo výške 5.568 eur, ktorý
mal žalobca zaplatiť formou 48 mesačných splátok po 188,16 eur; celková čiastka, ktorú musí dlžník
zaplatiť bola uvedená vo výške 1.967 eur, predpokladaná RPMN za úver bola uvedená vo výške 20,91%,
RPMN bola v zmluve uvedená vo výške 29,64%, priemerná hodnota RPMN 19,75%, ročná úroková
sadzba vo výške 26,235%, celkové náklady spotrebiteľa boli uvedené vo výške 3.463,68 eur, celková

čiastka splatná spotrebiteľom 9.031,68 eur. Okresný súd Levice v rozsudku č. k. 8Csp/130/2022-154
z 19.12.2023 konštatoval, že zmluva o spotrebiteľskom úvere uzatvorená medzi stranami sporu je
spotrebiteľskou zmluvou. Po preskúmaní predmetnej zmluvy mal súd za to, že zmluva neobsahuje
náležitosti uvedené v § 9 ods. 2 písm. k/ ZoSÚ, keď súd dospel k záveru, že úverová zmluva je
písaná vo forme tlačiva vypracovaného a koncipovaného žalovaným, pričom žalobca ako účastník

zmluvného vzťahu nemal možnosť obsah zmluvných podmienok meniť ani do nich zasiahnuť, žalovaný
týmto postupom podľa súdu využil svoje postavenie ako dodávateľa a porušil zmluvnú slobodu žalobcu,
preto takéto dojednanie zmluvy nemá charakter individuálneho dojednania v zmysle § 53 ods. 1 a
2 O.z. a spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa.SúdpovažovalustanovenieoRPMNvovýške29,64%zaneprimeranúzmluvnúpodmienku

a nekalú obchodnú praktiku žalovaného, ktorá bola v zmluve nesprávne vypočítaná a uvedená jej
výška (správne mala byť 45,03%), a keďže výška RPMN bola nesprávne určená, súd považoval
úver za bezúročný a bez poplatkov. V zmluve o spotrebiteľskom úvere nebola správne uvedená
ani výška ročnej úrokovej odplaty, ktorá prevyšovala takúto sadzbu o skoro viac ako polovicu. Ďalej
neboli preskúmané s odbornou starostlivosťou schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver,

nebola skúmaná bonita klienta - z tohto dôvodu, s poukazom na ust. § 11 ods. 2 ZoSÚ nebol veriteľ
oprávnený vyžadovať jednorazové splnenie spotrebiteľského úveru. Súd dospel k názoru, že je potrebné
považovať úver za bezúročný a bezpoplatkový, pretože na strane jeho poskytovateľa došlo k hrubému
porušeniu povinností vyplývajúcich z § 7 ods. 1 ZoSÚ, keď za hrubé porušenie povinnosti sa považuje
najmä posudzovanie schopnosti splácať úver veriteľom bez akýchkoľvek údajov o majetkovo-sociálnej

situácii spotrebiteľa alebo bez prihliadnutia na údaje z príslušnej databázy alebo registra (bod 27.
rozsudku). Predmetný rozsudok nadobudol právoplatnosť dňom 19.2.2024. Žalobca označuje ujmu
ktorá mu bola v súvislosti porušením spotrebiteľského práva ako: 1/ musel sa obrátil na súd so
žalobou, ktorou sa domáhal vydania bezdôvodného obohatenia (konanie vedené na Okresnom súde
Levice pod sp. zn. 8Csp/130/2022), v ktorom bolo konštatované porušenie práva spotrebiteľa (žalobcu),

ktorých súčasťou je ochrana spotrebiteľa pred neprijateľnými podmienkami, nekalými obchodnými
praktikami, ktoré konanie žalobca považuje za časovo aj psychicky náročné konanie pred súdom, pričom
žalovaný odmietal plnenie spotrebiteľovi dobrovoľne vydať, 2/ konaním žalovaného bolo zasiahnuté do
ekonomickej a majetkovej stability žalobcu, 3/ utrpel ujmu v psychickej rovine, z dôvodu neprimeranej
záťaže spôsobenej nezákonným postupom veriteľa, 4/ celý proces trval od roku 2012 (uzatvorenie

zmluvy o úvere), pričom právny vzťah bol daný do súladu až právoplatnosťou rozhodnutia súdu (rok
2024).
Po vykonanom dokazovaní súd prvej inštancie dospel k záveru, že návrh žalobcu je v zásade dôvodný,
avšak súd sa nestotožnil s výškou ním požadovaného finančného zadosťučinenia (1.500 eur). V konaníbolo nesporné, že žalovaný ako subjekt poskytujúci úvery a žalobca ako dlžník uzatvorili dňa 3.9.2012
Zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. SUA 12/004530, na základe ktorej bol žalobcovi poskytnutý úver
vo výške 5.568 eur, ktorý mal žalobca zaplatiť formou 48 mesačných splátok po 188,16 eur; celková

čiastka, ktorú musí dlžník zaplatiť bola uvedená vo výške 1.967 eur, predpokladaná RPMN za úver bola
uvedená vo výške 20,91%, RPMN bola v zmluve uvedená vo výške 29,64%, priemerná hodnota RPMN
19,75%, ročná úroková sadzba vo výške 26,235%, celkové náklady spotrebiteľa boli uvedené vo výške
3.463,68 eur, celková čiastka splatná spotrebiteľom 9.031,68 eur. Žalobca z poskytnutého úveru čerpal
sumu vo výške 5.800 eur, z titulu splácania úveru zaplatil sumu spolu vo výške 9.031,68 eur + plnenia

vo výške 1.160 eur o ktoré žalobca zmluvne neprejavil záujem.
Na základe žaloby žalobcu Okresný súd Levice v rozsudku č. 8Csp/130/2022-154 zo dňa 19.12.2023
uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi z titulu bezdôvodného obohatenia sumu 4.391,68 eur s
príslušenstvom. V tomto konaní súd konštatoval, že zmluva o spotrebiteľskom úvere uzatvorená medzi
stranami sporu je spotrebiteľskou zmluvou, a po jej preskúmaní mal súd za to, že zmluva neobsahuje
náležitosti uvedené v § 9 ods. 2 písm. k/ ZoSÚ, keď súd dospel k záveru, že úverová zmluva je písaná

vo forme tlačiva vypracovaného a koncipovaného žalovaným, pričom žalobca ako účastník zmluvného
vzťahu nemal možnosť obsah zmluvných podmienok meniť ani do nich zasiahnuť - žalovaný týmto
postupom podľa súdu využil svoje postavenie ako dodávateľa a porušil zmluvnú slobodu žalobcu, preto
takéto dojednanie zmluvy nemá charakter individuálneho dojednania v zmysle § 53 ods. 1 a 2 O.z. a
spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa.

Súd považoval ustanovenie o RPMN vo výške 29,64% za neprimeranú zmluvnú podmienku a nekalú
obchodnú praktiku žalovaného, ktorá bola v zmluve nesprávne vypočítaná a uvedená jej výška (správne
mala byť 45,03%), a keďže výška RPMN bola nesprávne určená, súd považoval úver za bezúročný a
bez poplatkov. V zmluve nebola správne uvedená ani výška ročnej úrokovej odplaty, ktorá prevyšovala
takúto sadzbu o skoro viac ako polovicu. Ďalej neboli preskúmané s odbornou starostlivosťou schopnosti

spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, nebola skúmaná bonita klienta - z tohto dôvodu, s poukazom
na ust. § 11 ods. 2 ZoSÚ nebol veriteľ oprávnený vyžadovať jednorazové splnenie spotrebiteľského
úveru. Súd dospel k názoru, že je potrebné považovať úver za bezúročný a bezpoplatkový, pretože
na strane jeho poskytovateľa došlo k hrubému porušeniu povinností vyplývajúcich z § 7 ods. 1 ZoSÚ,
keď za hrubé porušenie povinnosti sa považuje najmä posudzovanie schopnosti splácať úver veriteľom

bez akýchkoľvek údajov o majetkovo-sociálnej situácii spotrebiteľa alebo bez prihliadnutia na údaje z
príslušnej databázy alebo registra (bod 27. rozsudku). Predmetný rozsudok nadobudol právoplatnosť
dňom 19.2.2024.
Na základe uvedeného porušenia práva spotrebiteľa žalovaným voči žalobcovi tomuto vzniklo v zmysle
§ 3 ods. 5 tretia ZoOS právo na primerané finančné zadosťučinenie od žalovaného, ktorý porušil

právo/povinnosť. Žalobca označil ujmu, ktorá mu bola v súvislosti porušením spotrebiteľského práva
ako: 1/ musel sa obrátil na súd so žalobou, ktorou sa domáhal vydania bezdôvodného obohatenia
(konanie vedené na Okresnom súde Levice pod sp.zn. 8Csp/130/2022), v ktorom bolo konštatované
porušenie práva spotrebiteľa (žalobcu), ktorých súčasťou je ochrana spotrebiteľa pred neprijateľnými
podmienkami, nekalými obchodnými praktikami, ktoré konanie žalobca považuje za časovo aj psychicky

náročné konanie pred súdom, pričom žalovaný odmietal plnenie spotrebiteľovi dobrovoľne vydať, 2/
konaním žalovaného bolo zasiahnuté do ekonomickej a majetkovej stability žalobcu, 3/ utrpel ujmu v
psychickej rovine, z dôvodu neprimeranej záťaže spôsobenej nezákonným postupom veriteľa, 4/ celý
proces trval od roku 2012 (uzatvorenie zmluvy o úvere), pričom právny vzťah bol daný do súladu až
právoplatnosťou rozhodnutia súdu (rok 2024). V tejto súvislosti súd uviedol, že podľa konštrukcie práva

na primerané finančné zadosťučinenie sa ani nevyžaduje vznik reálnej ujmy a jej preukázanie, ale
iba postačuje, že takáto ujma vzniknúť mohla (v súvislosti s porušením práva spotrebiteľa), teda už
samotná existencia hrozby potenciálnej ujmy je predpokladom pre vznik práva na primerané finančné
zadosťučinenie - z uvedeného dôvodu teda súd nárok žalobcu ako spotrebiteľka v zásade považuje za
dôvodný.

Následne sa súd už zaoberal iba určením výšky primeraného finančného zadosťučinenia, ktoré žalobca
žiadal priznať v sume 1.500 eur - s touto požadovanou výškou sa však súd nestotožnil, keď ju
považoval za premrštenú. Žalobcovi totiž nevznikla žiadna finančná strata, nakoľko v konaní vedenom
pred Okresným súdom Levice sp. zn. 8Csp/130/2022 súd rozhodol že žalovaný je povinný vrátiť
žalobcovi ním „preplatený“ úver (vzhľadom na jeho bezúročnosť a bezpoplatkovosť) v sume 4.391,68

eur (titulom vydania bezdôvodného obohatenia), dokonca aj spolu s úrokom z omeškania vo výške
8,75% ročne zo sumy 4.391,68 eur od 23.9.2022 do zaplatenia. Je síce pravdou, že žalobca musel v
tejto veci (Okresný súd Levice sp.zn. 8Csp/130/2022) vyhľadať právnu pomoc, na pojednávaní sa však
osobne ani nezúčastnil, pričom jeho právnemu zástupcovi bol súdom priznaný nárok na náhradu trovkonania vo výške 100%, žalobca nebol pri podaní žaloby zaviazaný povinnosťou platiť súdny poplatok.
Je tiež pravdou, že žalobca musel aj v tejto súdenej veci (37Csp/24/2024) vyhľadať právnu pomoc,
na pojednávaní sa však tiež osobne nezúčastnil, pričom aj tu jeho právnemu zástupcovi bol súdom

priznaný nárok na náhradu trov konania vo výške 100% (z prisúdenej sumy), takisto nebol ani pri
podaní tejto žaloby zaviazaný povinnosťou platiť súdny poplatok. To že žalobca „znášal stav neistoty do
právoplatného rozhodnutia“, keď proces trval od roku 2012 (uzatvorenie zmluvy o úvere) a právny vzťah
„bol daný do súladu“ až právoplatnosťou rozhodnutia súdu v roku 2024 (vec pritom na Okresnom súde
Levice trvala cca. 14 mesiacov, a na tunajšom súde necelých 7 mesiacov), je prirodzeným dôsledkom

podania žaloby do času právoplatného rozhodnutia o nej, pričom v tomto čase už žalobca nerealizoval
žiadne splátky z titulu úveru žalovanému; toto konštatovanie sa týka aj ďalšieho žalobcom uvádzaného
dôvodu, a to že utrpel ujmu v psychickej rovine z dôvodu neprimeranej záťaže spôsobenej nezákonným
postupom veriteľa - žalobca však žiadnu ujmu nepreukázal, ani ju v konkrétnostiach netvrdil. Napokon
súd neprisvedčil ani dôvodu žalobcu, že konaním žalovaného bolo zasiahnuté do jeho ekonomickej
a majetkovej stability - ako už bolo vyššie uvedené, žalobcovi bolo vrátené bezdôvodné obohatenie,

bolo mu priznané aj úrokom z omeškania (čo sa dá považovať za určitú formu vyrovnania za prípadné
finančné ťažkosti žalobcu), nemusel v súdnych konania platiť žiadne súdne poplatky, a jeho právnemu
zástupcovi bol oba razy priznaný nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% (teda nemusel platiť
ani trovy právneho zastúpenia). Súd si bol vedomý, že podmienka aby spotrebiteľovi bola privodená
konkrétna ujma nie je zákonom vyžadovaná, a pokiaľ ide o rozsah finančného zadosťučinenia nie sú

ustanovené žiadne kritériá, ktoré by bolo potrebné pri určení výšky zadosťučinenia zohľadniť (jediným
kritériom je primeranosť finančného zadosťučinenia), avšak treba brať na zreteľ aj skutočnosť, že
žalobcovi bola v tomto prípade fakticky poskytnutá pôžička bez akéhokoľvek úročenia a povinnosti platiť
akékoľvek poplatky - takto „výhodnú“ pôžičku by nedostal v žiadnej bankovej či nebankovej inštitúcii ani
pri dodržaní všetkých zákonom stanovených podmienok. Pri stanovení výšky primeraného finančného

zadosťučinenia treba vychádzať zo závažnosti porušenia práv, povinností, z okolností tak na strane
žalobcu ako aj na strane žalovaného. Inštitút premeraného finančného zadosťučinenia nemôže slúžiť na
finančné obohatenie sa žalobcu, resp. na kompenzáciu jeho majetkovej škody, ale musí zostať na úrovni
a vo funkcii účinne odradzujúceho prostriedku ochrany. Podľa názoru súdu už priznaním akejkoľvek
sumyfinančnéhozadosťučineniabudenaplnenýúčelustanoveniazhľadiskadostatočnéhoodškodnenia

žalobcu z titulu jeho zadosťučinenia, a zároveň bude naplnená aj výchovná funkcia tohto inštitútu voči
žalovanému. Naviac v konaní neboli žalobcom predložené a ani navrhované žiadne konkrétne dôkazy,
ktoré by preukazovali akúkoľvek žalovaným spôsobenú ujmu (skutočnosť že zmluva o spotrebiteľskom
úvereneobsahujenejakúpodstatnúnáležitosťjesankcionovanáužzákonomospotrebiteľskýchúveroch
voformebezúročnostiabezpoplatkovostiúveru).Spoukazomnauvedenésúdprvejinštanciepovažoval

primerané finančné zadosťučinenie požadované vo výške 1.500 eur za neprimerané, ktoré tvorí až 1/3-
nu z reálne poskytnutého / žalobcom zaplateného úveru, teda je podľa súdu neproporcionálne vzhľadom
na „ujmy“ spôsobené žalobcovi a vzhľadom na závažnosť porušenia povinností pri uzatváraní úverovej
zmluvy žalovaným. Podľa názoru súdu je v tejto veci primeraným finančným zadosťučinením suma 400
eur, t. j. cca 9% z poskytnutého / žalobcom zaplateného úveru. Z uvedených dôvodov súd rozhodol tak,

že žalobcovi priznal z titulu primeraného finančného zadosťučinenia sumu 400 eur a vo zvyšnej časti (t.
j. 1.100 eur) žalobu zamietol. O nároku na náhradu trov konania rozhodol tak, že ich priznal žalobcovi
v rozsahu 100% z prisúdenej sumy (400 eur).

2. Proti tomuto rozsudku v rozsahu jeho I. a III. výroku podal včas odvolanie žalovaný, s návrhom

jeho zrušenie v napadnutej časti a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Uviedol
odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP. Rozhodnutie o vyplatení primeraného finančného
zadosťučinenia považuje žalovaný za nedôvodné a nepodložené v priznanej výške. Citoval ust. § 3
ods. 5 ZoOS s tým, že toto ustanovenie vyžaduje splnenie niekoľkých podmienok zo strany žalobcu.
Predpokladom toho, aby súd mohol priznať primerané finančné zadosťučinenie je, že spotrebiteľove

práva a povinnosti sú porušené a sám vyvíja iniciatívu ako túto situáciu odvrátiť a zabezpečiť si
súdnym rozhodnutím ochranu. Spotrebiteľove práva a povinnosti však úverovou zmluvou uzatvorenou
so žalovaným neboli žiadnym spôsobom poškodené, spotrebiteľ žiadne poškodenie práv neprezentoval.
Predmetom konania vedeného pod sp. zn. 8Csp/130/2022 bolo výlučne vydanie bezdôvodného
obohatenia. Ďalšou podmienkou, ktorú je potrebné v zmysle zákonného ustanovenia § 3 ods. 5 splniť

je porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom (t. j. ZoOS) a osobitnými predpismi.
Okrem toho nestačí len samotné porušenie ZoOS, ale súčasne aj porušenie práv alebo povinností
ustanovených inými predpismi. Žalobca vo svojej žalobe neuviedol, akým spôsobom mal žalovaný práva
alebo povinnosti žalobcu ako spotrebiteľa poškodiť. Obmedzil sa len na konštatovanie, že uzatvorenáúverová zmluva nemá náležitosti podľa § 9 ods. 2 ZoSÚ, čo však nemožno považovať za porušenie
práv a povinností, ktoré by mali za následok poškodenia spotrebiteľa, nakoľko pre spotrebiteľa z toho
vyplynula len výhoda, že poskytnutý úver je pre neho bezúročný a bez poplatkov. Žalobcovi preto žiadna

ujmareálnenevznikla.Splácallento,načosazmluvnýmvzťahomvedomeadobrovoľnezaviazal.Pokiaľ
došlo následne k vyhláseniu úverovej zmluvy za bezúročnú a bez poplatkov a žalobcovi sa uhradené
úroky a poplatky vrátili, bola to pre neho výlučne výhoda, s ktorou ani hypoteticky pri uzatváraní zmluvy
nepočítal. Naopak ujmu to predstavovalo pre žalovaného, lebo prišiel o zisk, ktorý mal pri uzatvorení
zmluvy dojednaný. Žalobca na základe uzatvorenej úverovej zmluvy získal financovanie motorového

vozidla, ktoré mohol okamžite užívať, čo by sa mu bez poskytnutia finančných prostriedkov od veriteľa
nepodarilo. Pokiaľ aj zmluva bola vyhodnotená za bezúročnú a bez poplatkov, žalobca ako dlžník
bol povinný vrátiť žalovanému ako veriteľovi minimálne istinu poskytnutého úveru. V tejto súvislosti je
absolútne neopodstatneným tvrdenie, že žalobca bol vinou žalovaného vystavený psychickej záťaži po
dobu 12 rokov. Žalobca aktívne a dobrovoľne požiadal žalovaného o poskytnutie úveru, v dôsledku
čoho začal okamžite využívať motorové vozidlo, a následne bol povinný už aj v zmysle neskôr určenej

bezúročnosti a bezpoplatkovosi úveru uhradiť minimálne jeho istinu, k čomu vzhľadom na mesačné
platby vo výške 188,16 prišlo najskôr v priebehu roka 2016. Žaloba o vydanie bezdôvodného obohatenia
bola podaná dňa 26.9.2022, pričom konanie bolo právoplatne skončené dňa 19.2.2024. Dobu trvania
súdneho konania nemožno v žiadnom prípade pripisovať za vinu žalovanému, nakoľko žalovaný iba
využívalsvojeústavnéprávoprocesnejobranystranysporuajehodĺžkuzosvojejpozícienemoholnijako

ovplyvniť. Navyše, žalobca bol v súdnych konaniach zastúpený advokátom, ktorý žalobcu odbremenil
od aktívnej účasti na pojednávaniach a tým eliminoval, či už jeho stratu času z dôvodu prípadnej
účasti na pojednávaniach, ale najmä akúkoľvek psychickú záťaž s tým spojenú. Žalovaný preto odmieta
akékoľvek prezentácie o psychickej ujme žalobcu, a už vôbec o jej údajnom 12 ročnom trvaní. Zo
samotného pojmu primeraného finančného zadosťučinenia vyplýva nevyhnutnosť jeho primeranosti vo

vzťahu k porušenej povinnosti. Jeho cieľom má byť nastolenie akejsi rovnováhy v dôsledku porušenej
povinnosti, ktorá spotrebiteľovi mala spôsobiť škodu. Pokiaľ však súd vyhlási úverovú zmluvu za
bezúročnú a bez poplatkov z dôvodu chýbajúcich náležitostí (prípadne neplatnú, aj keď sa na základe
nej poskytli spotrebiteľovi finančné prostriedky), žiadna škoda spotrebiteľovi nevznikla, práve naopak,
získal výhodu bezúročného a bez poplatkového úveru, ktorý by mu neposkytla žiadna banka ani iná

inštitúcia. Ak by na základe takejto skutočnosti malo byť spotrebiteľovi priznané ešte aj primerané
finančné zadosťučinenie, žalovaný zastáva názor, že výklad právnej normy § 3 ods. 5 ZoOS nie je
správne aplikovaný. Citoval z uznesení Krajského súdu v Prešove sp. zn. 17Co/17/2018 z 10.4.2018
a sp. zn. 9Co/50/2018 z 26.6.2018. Ďalej dôvodil, že pokiaľ aj súd v predchádzajúcom rozsudku
vyhodnotil úverovú zmluva za bezúročnú a bez poplatkov, žalobcovi mohla potenciálne vzniknúť len

ujma za zaplatené úroky (na ktoré sa však pri podpise úverovej zmluvy žalobca slobodne a vážne
zaviazal). Táto „ujma“ mu už bola nahradená plnením na základe rozsudku v konaní vedenom pod
sp. zn. 8Csp/130/2022, vrátane úhrady úrokov z omeškania. Iná ujma žalobcovi nevznikla, žalobca
ju v žalobe neuviedol, ani inak nešpecifikoval. Je preto nedôvodné a neadekvátne zamieňať inštitút
bezdôvodného obohatenia s inštitútom primeraného finančného zadosťučinenia. Pri priznaní ešte aj

ďalšieho umelo navýšeného primeraného finančného zadosťučinenia by sa z poskytovania úverov stala
príjmová činnosť pre spotrebiteľov, ktorým by sa ešte aj platilo za poskytnutie úveru. Je potrebné
poukázať na to, že účelom a zmyslom ust. § 3 ods. 5 ZoOS je odškodniť spotrebiteľa za diskomfort,
ktorý nastal z dôvodu, že spotrebiteľ sa rozhodol uplatniť ochranu proti porušeniu práv a povinností zo
strany dodávateľa na súde a v tomto konaní bol úspešný. Nepostačuje však, že dodávateľ porušil svoje

povinnosti. Primerané finančné zadosťučinenie nemôže ani v zmysle vyššie citovaných rozhodnutí slúžiť
neprimeranému finančnému obohacovaniu sa spotrebiteľov. V princípe by to znamenalo, že za jedno
nedodržanie náležitostí úverovej zmluvy by bol žalovaný postihnutý dvakrát – vydaním bezdôvodného
obohatenia (vrátane úrokov z omeškania) a priznaním primeraného finančného zadosťučinenia, čo je
v rozpore so zásadou ne bis in idem. Citoval z rozsudku Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom

z 18.4.2019 sp. zn. 10C/44/2017. V súvislosti s inštitútom primeraného finančného zadosťučinenia,
ktorý si žalobca - spotrebiteľ uplatňuje z úverovej zmluvy je nevyhnutným uvedomiť si, že to bol práve
žalobca, ktorý si o poskytnutie úveru žiadal, s výškou poskytnutého úveru bol oboznámený, taktiež si
bol vedomý, že si berie spotrebiteľský úver, z ktorého si veriteľ uplatňuje úroky a poplatky. S celým týmto
procesom žalobca ako klient vedome a dobrovoľne súhlasil podpisom úverovej zmluvy. Následne je pre

žalovaného nepochopiteľné, aby výhodu v rýchlom získaní finančných prostriedkov, ktorú mu žalovaný
poskytol pretočil na „ujmu“, resp. „hrozbu ujmy“, za ktorú požaduje primerané finančné zadosťučinenie.
Žalovanému preto nie je zrejmé, k akému poškodeniu práv spotrebiteľa vôbec dochádza v prípadoch,
kedy súdy vyhlásia poskytnutý úver za bezúročný a bez poplatkov, následkom čoho je, že žalobcaako spotrebiteľ neplatí úroky a poplatky (s ktorými na základe podpísanej úverovej zmluvy počítal), ale
len samotnú istinu poskytnutého úveru. Predstavuje to pre neho výlučne výhodu a nie škodu. Jediným
poškodeným, ktorý po takomto rozhodnutí súdu zostane je samotný veriteľ. Žalovaný má v predmete

činnosti ako nebankový subjekt poskytovanie úverov, za ktoré mu v zmysle ZoSÚ patria úroky a poplatky.
Žalovaný v rámci predmetu podnikania poskytol žalobcovi úver, za ktorý požadoval na základe úverovej
zmluvyodžalobcuzaplatiťúroky.Akýbymalozmysel,abyžalovanýúmyselnenedodržalvšetkyzákonné
náležitosti, za ktoré by bol následne sankcionovaný bezúročnosťou a bezpoplatnosťou on sám a nie
žalobca ako klient. V danom prípade žalobcovi žiadne, ani len potenciálne riziko ujmy nehrozilo, ale z

celého zmluvného vzťahu so žalovaným sa snaží len vyťažiť výhody a finančné prostriedky. Ani súdy by
nemali spotrebiteľov zbavovať zodpovednosti za svoje záväzky a následne im ešte priznať primerané
finančné zadosťučinenie. Žalobca v zmluvnom vzťahu so žalovaným vystupoval ako spotrebiteľ –
teda slabšia strana. Postavenie slabšej strany však neznamená, že tejto bude poskytnutá bezbrehá
ochrana voči dodávateľovi ako strane silnejšej, bez ohľadu na platné právo. U spotrebiteľa ako subjektu
týchto vzťahov sa vychádza z definície priemerného spotrebiteľa, teda spotrebiteľa, ktorý má primerané

množstvo informácií a je v rozumnej miere pozorný a obozretný, a to s ohľadom na jeho sociálne
a kultúrne faktory a jazykové schopnosti. Od spotrebiteľa sa teda vyžaduje určitá miera pozornosti,
ktorá má svoj obraz napríklad v tom, že spotrebiteľ musí vykonať určité kontrolné zisťovania, aký tovar
vlastne kupuje, alebo akú zmluvu uzatvára. Európsky súdny dvor dokonca deklaroval, že sa celkovo
vychádza z takého spotrebiteľa, ktorého inteligenčný kvocient nie je na hranici demencie, ale ktorý je

schopný sa slobodne rozhodnúť (C-315/92). Inštitút primeraného finančného zadosťučinenia nemôže
slúžiť na finančné obohatenie sa žalobcu resp. na kompenzáciu jeho majetkovej škody, ale v danom
prípademusízostaťnaúrovniavofunkciiúčinnéhoaodradzujúcehoprostriedkuochrany,ktorúžalovaný
považuje za splnenú už ukrátením veriteľa o úroky a poplatky, v prípade vyhlásenia úverovej zmluvy
za bezúročnú a bez poplatkov. V konaní je nevyhnutným skúmať aj hľadisko primeranosti uplatneného

nároku. Žalobca doposiaľ žiadnym spôsobom nepreukázal, v čom pociťoval porušenie svojich práv,
aké to malo pre neho dôsledky, v čom vidí odôvodnenosť požadovanej výšky primeraného finančného
zadosťučinenia v hodnote 1.500 eur (súdom priznanej 400 eur) a podobne, ktoré sú nevyhnutné na
priznanie žalovanej sumy. Účelom priznania primeraného finančného zadosťučinenia pri porušení práv
nemá byť na jednej strane len odradenie dodávateľa od nekalých praktík, ale na druhej strane nemá

byť ani nástrojom obohatenia sa pre druhú stranu sporu. Preto vyplatenie priznanej sumy vo výške 400
eur považuje za nedôvodné, nepreukázané a v rozpore s cieľom normy, ktorú zákonodarca primeraným
finančným zadosťučinením sledoval. Žalovaný počas celého trvania úverového zmluvného vzťahu od
žalobcupožadovallenplneniezmluvnýchpovinností,kuktorýmsaslobodneavážnezaviazalpripodpise
zmluvy. Takéto konanie jednoznačne nemožno vyhodnotiť ako porušenie práv a povinností žalobcu zo

strany žalovaného, ktoré by zakladalo nárok na vyplatenie primeraného finančného zadosťučinenia.
Citoval z rozsudkov Krajského súdu v Prešove z 10.9.2020 sp. zn. 9Co/36/2020 a Krajského súdu v
Trenčíne z 27.10.2021 sp. zn. 19CoCsp/33/2021. a Krajského súdu v Banskej Bystrici z 26.5.2022 sp.
zn. 43CoCsp/8/2022.

3. Proti tomuto rozsudku v rozsahu jeho I. a II. výroku podal včas odvolanie aj žalobca, s návrhom
na jeho zmenu uložením žalovanému povinnosti zaplatiť žalobcovi sumu 1.500 eur, do troch dní od
právoplatnosti rozsudku. Uviedol odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b/, d/, f/ a h/ CSP.
Závery súdu v bode 9.3. odôvodnenia napadnutého rozsudku nie je možné považovať za správne,
pričom vo vzťahu k uvedenému žalobca poukázal na nižšie uvedenú právnu argumentáciu. Žalobca

považuje napádané rozhodnutie súdu za správne, avšak len v časti, ktorou sa súd stotožnil s
argumentáciou žalobcu o existencii nároku na primerané finančné zadosťučinenie, pričom žalobca
podaným odvolaním namieta tú časť rozhodnutia, ktorou súd zamietol značnú časť uplatňovaného
finančného zadosťučinenia, a to bez bližšieho, presvedčivého a vzájomne konzistentného odôvodnenia.
V tejto časti je potrebné považovať napádané rozhodnutie súdu za nepreskúmateľné. Súd sa v bode 9.3.

odôvodnenia svojho rozhodnutia zaoberá otázkou primeranosti výšky uplatneného nároku. Ako určité
kritérium, pomocou ktorého posudzuje primeranosť tohto nároku považuje skutočnosť, že v dôsledku
porušenia povinností dodávateľa nedošlo na strane žalobcu ku vzniku žiadnej finančnej straty, keďže v
konaní vedenom Okresným súdom Levice pod sp. zn. 8Csp/130/2022 bol žalobcovi priznaný nárok na
vydanie bezdôvodného obohatenia a takisto aj plný nárok na náhradu trov konania, pričom žalobca v

konaní nepredložil ani nenavrhoval vykonať žiadne konkrétne dôkazy, ktoré by preukazovali akúkoľvek
žalovaným spôsobenú ujmu. Takéto posúdenie veci však nie je možné považovať za správne, a to
najmä s ohľadom na aktuálnu právnu úpravu inštitútu primeraného finančného zadosťučinenia, ako aj s
ohľadom na aktuálnu rozhodovacia prax všeobecných súdov Slovenskej republiky. Citoval znenie ust.§ 3 ods. 5 ZoOS do 10.6.2013 a od 10.6.2013 s tým, že do 10.6.2013 sa na priznanie primeraného
finančného zadosťučinenia sa vyžadoval vznik a preukázanie ujmy a od 10.6.2013 ujmu nie je potrebné
preukazovať a na vznik práva na primerané finančné zadosťučinenie postačuje samotné úspešné

uplatnenie porušenia práva alebo povinnosti na súde, pričom jediné kritérium, ktoré určuje výšku
finančného zadosťučinenia je „primeranosť“. S predpokladom vzniku nároku na primerané finančné
zadosťučinenie je preto spojená jediná zásadná podmienka, a síce úspešné uplatnenie porušenia
práva spotrebiteľa na súde. Až týmto momentom spotrebiteľovi vzniká právo na priznanie primeraného
finančného zadosťučinenia, a preto sa jeho posúdenie viaže na moment právoplatného rozhodnutia

súdu, ktorým boli deklarované porušenia jeho práv. Na prejednávané konanie tak celkom správne súd
aplikoval ustanovenie § 3 ods. 5 ZoOS s účinnosťou k dátumu právoplatnosti tohto rozhodnutia, a
teda časovou verziou predpisu, ktorá už pre priznanie nároku na primerané finančné zadosťučinenie
nevyžaduje preukázanie vzniku ujmy, čo v konečnom dôsledku konštatuje aj vo veci konajúci súd v
poslednom odseku bodu 9.2. odôvodnenia svojho rozhodnutia. Je preto nepochopiteľné, prečo následne
v bode 9.3. odôvodnenia tohto rozhodnutia sa konajúci súd prakticky v rozsahu 1 a pol strany zaoberá

tým, že žalobcovi žiadna ujma nevznikla a preto výška uplatneného nároku je neprimeraná, keď len pár
riadkov pred tým ten istý súd konštatuje, že vznik ujmy nie je v takomto prípade smerodajný. V súvislosti
s právnym posúdením veci je tak potrebné uviesť, že jediným kritériom posúdenia výšky finančného
zadosťučinenia je primeranosť k porušeniu práv spotrebiteľa. Aj keď zákonodarca neustanovil žiadne
osobitné kritériá pre jej posúdenie, žalobca vychádzajúc z rozhodnutia NS SR z 30.1.2019, vydaného

v konaní vedenom pod sp. zn. 6Cdo/127/2017, ako aj z rozhodovacej praxe iných všeobecných súdov
Slovenskej republiky, ktorá musí byť konajúcemu súdu z jeho činnosti známa (kde súdy priznávali až
100 % priznanej sumy bezdôvodného obohatenia alebo sumy o ktorú sa veriteľ snažil bezdôvodne
obohatiť na úkor spotrebiteľa), žalobca si podanou žalobou uplatnil nárok na priznanie primeraného
finančného zadosťučinenia iba vo výške, ktorá predstavuje zhruba iba 1/3 celkového plnenia, o ktoré sa

žalovaný bezdôvodne obohatil na úkor žalobcu. V tejto súvislosti poukázal napríklad na rozhodovaciu
prax Krajského súdu Prešov, prezentovanú napríklad rozhodnutiami vydanými v konaniach vedených
pod sp. zn. 3Co/53/2016, sp. zn. 6Co/104/2017, sp. zn.: 7Co/23/2017, sp. zn.: 19Co/30/2018, sp.
zn.: 7Co/49/2018 a sp. zn. 21Co/31/2018, v rámci ktorých konajúce súdy konštatovali primeranosť
takej výšky finančného zadosťučinenia, ktorá zodpovedá 100% súm bezdôvodného obohatenia, o ktoré

sa dodávateľ obohatil na úkor spotrebiteľa. Je preto zrejmé, že výška žalovanej sumy tak bola v
prejednávanom prípade podporená a značne podlezená ustálenou rozhodovacou praxou všeobecných
súdov Slovenskej republiky v otázke primeranosti finančného zadosťučinenia. Zároveň vo vzťahu k
výške uplatneného nároku poukázal na to, že pokiaľ konajúci súd v rámci bodu 9.3. napádaného
uznesenia poukazuje na to, že konanie o vydaní bezdôvodného obohatenia trvalo len cca 14 mesiacov,

je potrebné zdôrazniť, že uvedené tvrdenie nie je možné považovať za relevantné, nakoľko je potrebné
prihliadať najmä na to, že dané konanie predstavovalo až záverečnú fázu trvania celého protiprávneho
stavu, ktorý pretrvával už od uzavretia predmetnej úverovej zmluvy, teda od roku 2012 do právoplatnosti
rozsudku vydaného v danom konaní, teda do roku 2024. Preto je potrebné zdôrazniť, že zásadnou
skutočnosťou je tá skutočnosť, že daný protiprávny stav pretrvával zhruba 12 rokov. Pokiaľ tiež vo veci

konajúci súd argumentuje tým, že konanie pred súdom prvého stupňa (vedené v prejednávanej veci)
trvalo len zhruba 7 mesiacov, aj takéto tvrdenie je potrebné považovať za irelevantné. V prejednávanom
prípade došlo k podaniu žaloby dňa 5.6.2024, pričom ku dňu spísania tohto odvolania sa už predmetné
konanie vedie takmer 8 mesiacov a vzhľadom na priemernú dĺžku trvania obdobných súdnych konaní
je zrejmé, že predmetné konanie ešte minimálne niekoľko mesiacov bude trvať. Okrem toho vo veci

konajúci súd absolútne nevzal do úvahy tú skutočnosť, že od momentu uzavretia úverovej zmluvy sa
žalovaný snažil získať zo strany žalobcu aj plnenia, na ktoré nemal akýkoľvek právny nárok, pričom
takéto plnenia aj reálne vymohol. V danej súvislosti je potrebné podotknúť, že výška bezdôvodného
obohatenia predstavuje v prejednávanom prípade bezmála sumu rovnajúcu sa tomu, na čo mal
žalovaný nárok (na vrátenie istiny poskytnutého úveru). Pokiaľ tak žalovaný získal od žalobcu na úhradu

predmetnej úverovej zmluvy plnenie v rozsahu sumy 9.031,68 eur, takmer jedna polovica z tohto plnenia
predstavuje bezdôvodné obohatenie, o ktoré sa žalovaný bezdôvodne obohatil na úkor žalobcu. Pokiaľ
vo veci konajúci súd v ďalšej časti prakticky bagatelizuje nutnosť spotrebiteľa domáhať sa ochrany
svojich práv v súdnom konaní tým, že spotrebiteľ bol oslobodený od platenia súdnych poplatkov, že
bol v konaní zastúpený, pojednávania sa osobne nezúčastnil a bol mu priznaný nárok na náhradu trov

konania, ani tieto okolnosti nie je možné považovať za relevantné. Takýmto spôsobom vo veci konajúci
súd prakticky sankcionuje spotrebiteľa za to, že v danom sporovom konaní využíval svoje procesné
práva, čo je neprípustné. Žalobca bol v konaní o vydanie bezdôvodného obohatenia oslobodený od
platenia súdnych poplatkov zo zákona, nie na základe svojej vlastnej žiadosti. Takisto je pravdou, žežalobca sa pojednávania v danej právnej veci osobne nezúčastnil, avšak uvedenému tak bolo z toho
dôvodu, že v konaní bol právne zastúpený a rozhodnutie veci záviselo prakticky výlučne od právneho
posúdenia, čo žalobca ako laik prakticky nevedel ovplyvniť (bolo vecou konajúceho súdu vec posúdiť

v zmysle príslušnej právnej normy). Pokiaľ konajúci súd poukazuje na to, že žalobcovi bol priznaný
nárok na náhradu trov konania, tu je potrebné zdôrazniť, že tento nárok nebol žalobcovi priznaný preto
aby došlo k jeho „odškodneniu“ za prebiehajúce konanie ale preto, že bol v konaní aktívnym, svoje
tvrdenia podložil relevantnými dôkazmi a bol v konaní úspešným. V prípade, ak by žalobca v konaní
nebol úspešný, sám by musel znášať povinnosť nahradiť trovy konania protistrane. Preto žiadne z

vyššie spomínaných tvrdení konajúceho súdu nie je možné považovať za relevantné. Zhrnúc vyššie
uvádzané skutočnosti je tak možné konštatovať, že pre posúdenie veci je rozhodujúcim to, že žalobca
uzavrel so žalovaným úverovú zmluvu, na podklade ktorej mu boli poskytnuté finančné prostriedky v
sume 5.568 eur, z ktorej však boli strhnuté náklady spojené s poskytnutím úveru vo výške 928 eur.
Celková výška skutočne poskytnutého úveru tak dosahovala sumu 4.640 eur. Na úhradu tejto zmluvy
poukázal na účet žalovaného celkovo sumu 9.031,68 eur, pričom takmer 1/2 z tohto celkového plnenia

predstavuje bezdôvodné obohatenie, na ktoré žalovaný nemal akýkoľvek právny nárok, a to práve
kvôli jednotlivým porušeniam práv spotrebiteľa, na ktoré žalobca poukázal v predchádzajúcom súdnom
konaní. Žalobca sa snažil o mimosúdne urovnanie veci, a to nielen v tomto konaní, ale aj v konaní
o vydaní bezdôvodného obohatenia, na čo žalovaný nereagoval a tieto plnenia odmietal dobrovoľne
vydať. Žalobca bol preto nútený za účelom ochrany svojich práv obrátiť sa na súd, kde sa domáhal

vydania bezdôvodného obohatenia v sume 4.391,68 eur. Celý protiprávny stav trval zhruba 12 rokov,
počas ktorých žalobca znášal pocity stresu a neistoty, ako aj riziko povinnosti nahradiť trovy konania
protistrane v prípade, ak by sa konajúci súd nestotožnil s ním uvádzanými tvrdeniami o bezúročnosti a
bezpoplatkovosti poskytnutého úveru a zamietol by jeho žalobu na vydanie bezdôvodného obohatenia,
pričom tento stav neistoty a riziko prehry v súdnom spore pretrváva doteraz a bude pretrvávať až do

právoplatného skončenia predmetnej veci. V uvedenom konaní o vydaní bezdôvodného obohatenia
však spotrebiteľ bol nakoniec úspešný, čím mu v zmysle ust. § 3 ods. 5 ZoOS vznikol nárok na
zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia. Tento nárok si žalobca uplatnil, a to v sume 1.500
eur, ktorá číselne predstavuje zhruba len 1/3 zo sumy bezdôvodného obohatenia. Takto priznaná suma
uplatneného nároku tak v celom rozsahu korešponduje nielen s príslušnou právnou úpravou, ale aj s

ustálenou rozhodovacou praxou všeobecných súdov Slovenskej republiky, na ktorú žalobca osobitne v
tomto odvolaní poukazuje. Súd prvého stupňa vyššie uvádzané skutočnosti vôbec nezohľadnil a svoje
rozhodnutie v otázke výšky primeraného finančného zadosťučinenia riadne neodôvodnil, na základe
čoho je tak jeho rozhodnutie v tejto otázke arbitrárne. Aj keď posúdenie výšky primeraného finančného
zadosťučinenia patrí do kompetencie súdu, v zmysle § 220 ods. 2 CSP rozhodnutie súdu musí byť

odôvodnenépresvedčivo,jasneavýstižne.Zodôvodnenianapádanéhorozhodnutiajepritomevidentné,
ževovecikonajúcisúdvotázkezamietnutiačastižalovanejsumypostupovalvrozpores§3ods.5ZoOS
a svoje rozhodnutie v tejto časti presvedčivo neodôvodnil. Súd v napádanom rozhodnutí v bode 9.3.
uviedol, že suma priznaného finančného zadosťučinenia v sume 400 eur sa mu vzhľadom na okolnosti
prípadu javí ako primeraná, avšak nijakým spôsobom neuviedol, ako dospel práve k tejto sume. Vo

veci konajúci súd sa tak dostatočne nevysporiadal s právnou argumentáciou žalobcu, ktorou žalobca
dôvodil primeranosť uplatneného nároku. V súvislosti s potrebou preukazovania vzniku ujmy na strane
žalobcu, tak ako to konštatuje vo veci konajúci súd prvého stupňa, je treba zdôrazniť, že k vzniku ujmy
na strane žalovaného došlo v rovine, ktorú nie je možné objektívne ohodnotiť, a to v psychickej rovine,
keď počas obdobia 12 rokov trvania protiprávneho stavu žalobca zotrvával v pocite neistoty a strachu,

čo vyvrcholilo oboma súdnymi konaniami, a to jednak konaním o vydaní bezdôvodného obohatenia a
jednak týmto konaním. Je úplne normálne, bežné a prakticky až všeobecne známe, že každé súdne
konanie pôsobí na každého, koho sa takéto konanie týka negatívne, keďže každý kto vystupuje v
takýchto konaniach znáša riziko prehry a s tým spojenú hrozbu povinnosti nahradiť úspešnej protistrane
jej trovy konania. Uvedené riziko znášal aj žalobca a jeho výhra v spore nebola samozrejmá, keďže

žalovaný spolu s jeho právnym zástupcom v daných konaniach využívali všetky dostupné prostriedky
procesnej obrany a riziko prehry bolo až do právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej reálne, čím by
bol žalobca zaviazaný na náhradu trov konania a čím by nepochybne došlo k finančnej strate na strane
žalobcu. Preto je zrejmé, že uvedené pocity strachu a neistoty vyvolali na strane žalobcu vznik ujmy,
ktorú však nie je možné podložiť objektívnymi dôkazmi, avšak aj s poukazom na § 186 ods. 1 CSP tieto

okolnosti nie je potrebné osobitným spôsobom preukazovať (keďže fakt, že každé súdne konanie pôsobí
negatívne na psychickú stránku ľudskej osobnosti je všeobecne známou skutočnosťou). Poukázal
a citoval z rozsudkov Krajského súdu Bratislava z 28.3.2024 sp. zn. 3CoCsp/15/2023 a z 24.6.2024 sp.
zn.: 3CoCsp/5/2021. Poukázal aj na ustálenú rozhodovaciu prax všeobecných súdov, podľa ktorej výškapriznaného nároku na zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia má zodpovedať aj sankčnej
povahe daného inštitútu, v dôsledku čoho tak musí výška priznaného nároku predstavovať dostatočnú
sankciu za porušenie práv spotrebiteľa na to, aby dodávateľ usúdil, že takéto nepoctivé konania nie je

pre neho výhodné. V súvislosti s uvedeným poukázal na (a citoval z) uznesenie NS SR z 30.6.2022
sp. zn. 7Cdo/92/2021, jeho rozsudok z 30.1.2019 sp. zn. 6Cdo/127/2017, a rozsudok Krajského súdu
Košice z 12.5.2022 sp. zn. 3CoCsp/67/2021. Výšku priznaného finančného zadosťučinenia súdom je
tak potrebné považovať za krajne neprimeranú vo vzťahu k rozsahu, v ktorom došlo k porušeniu práv
spotrebiteľa a ktorých nápravy sa musel žalobca domáhať. Takýto názor navodzuje dojem arbitrárnosti

až svojvôle súdu prvého stupňa. Všetky vyššie uvádzané aspekty mali konajúcemu súdu slúžiť pre účely
posúdenia výšky primeraného finančného zadosťučinenia súdom, pričom v prejednávanom prípade
tomu tak evidentne nebolo a súd sa uspokojil s pomerne strohým konštatovaním o primeranosti bez
reálnej protihodnoty presvedčivého vysvetlenia dôvodov, ktoré súd k takémuto záveru viedli a bez
preskúmania dôvodov, ktoré viedli žalobcu k „určeniu“ žalovanej sumy. Zároveň v prílohe odvolania
predložil niekoľko rozhodnutí, z ktorých podľa neho nesporne vyplýva, že je bežnou praxou v obdobných

prípadoch priznávať podstatne vyššie sumy finančného zadosťučinenia, ktoré sa častokrát rovnajú až
výške nárokov, o ktoré sa žalovaný – veriteľ snažil na úkor žalobcu – spotrebiteľa bezdôvodne obohatiť
(rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica zo 16.8.2019 sp. zn. 12Co/13/2019, rozsudok Krajského
súdu Banská Bystrica z 13.6.2019 sp. zn. 16Co/179/2018 a rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica
zo 14.3.2019 sp. zn.: 16Co/87/2018).

Ak vzhľadom na vyššie uvedené konajúci súd neuviedol žiadne relevantné skutočnosti, na základe
ktorých dospel k výške nároku na zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 400 eur,
je potrebné zdôrazniť, že minimálne v tomto rozsahu je napádané rozhodnutie nepreskúmateľné, čo je
takou jeho vadou, pre ktorú ho nemožno považovať za zákonné. Súd dostatočne a výstižne neodôvodnil
základné dôvody, ktoré ho viedli k vydaniu rozhodnutia ale len nekriticky vyslovil záver o primeranosti

finančného zadosťučinenia len v rozsahu sumy 400 eur. Pokiaľ vo veci konajúci súd v závere bodu
9.2. odôvodnenia napádaného rozhodnutia konštatuje, že vznik ujmy a jej preukázanie nie je pre účely
rozhodnutia o tomto nároku smerodajné, je nepochopiteľné, prečo svoje rozhodnutie o výške priznaného
nároku konajúci súd oprel práve o to, že konaním žalovaného nedošlo k žiadnej ujme (finančnej
strate) na strane žalobcu. V neposlednom rade je tiež potrebné zdôrazniť, že je nepochopiteľné,

prečo sa vo veci konajúci súd v závere bodu 9.3. odôvodnenia napádaného rozhodnutia zaoberal
len otázkou pomeru výšky uplatneného nároku a výšky istiny poskytnutého úveru, avšak absolútne
sa nezaoberal pomerom výšky uplatneného nároku a výšky bezdôvodného obohatenia, ku ktorého
došlo na úkor žalobcu v dôsledku nepoctivého konania zo strany žalovaného. Napadnuté rozhodnutie
vykazuje znaky arbitrárnosti a svojvôle, a odôvodnenie tohto rozhodnutia rozhodne nespĺňa parametre

zákonného odôvodnenia v zmysle § 220 ods. 2 CSP, na základe čoho je predmetné rozhodnutie
potrebné považovať za nepreskúmateľné a nezákonné. O tom, že v prejednávanom prípade ide o
nanajvýš arbitrárne a svojvoľné rozhodnutie svedčí aj tvrdenie konajúceho súdu obsiahnuté v bode
9.3. odôvodnenia napádaného rozhodnutia, podľa ktorého: „...priznaním akejkoľvek sumy finančného
zadosťučinenia bude naplnený účel ustanovenia z hľadiska dostatočného odškodnenia žalobcu z titulu

jeho zadosťučinenia, a zároveň bude naplnená aj výchovná funkcia tohto inštitútu voči žalovanému.“
Uvedený záver konajúceho súdu je potrebné považovať za ukážkový príklad sudcovskej svojvôle a
odmietnutia spravodlivosti, keďže rozhodne priznanie akejkoľvek sumy nemôže napĺňať sankčnú a
preventívnu povahu tohto inštitútu. Ak by tomu tak bolo aj priznanie sumy 1 eur, dokonca aj priznanie
sumy 0,01 EUR by malo dostatočne výchovný a sankčný charakter voči dodávateľ, čo je potrebné

považovať za nonsens. Len subjektívna nespokojnosť s právnou úpravou alebo s rozhodnutím, o ktoré
žalobca opiera svoj nárok nesmie viesť konajúci súd k svojvôli, zvlášť v situácii, kedy sa rozhoduje o
otázke, ktorá je predmetom ustálenej rozhodovacej praxe všeobecných súdov a podľa ktorej až výška
nároku finančného zadosťučinenia rovnajúca sa sume bezdôvodného obohatenia (teda 100 % oproti
sume bezdôvodného obohatenia) je primeraná (na čo sme poukázal už predchádzajúcich častiach

tohto odvolania). V súvislosti s uvedeným je tak potrebné poukázať na to, že právo na určitú kvalitu
súdneho konania, ktorého súčasťou je aj právo na účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho
rozhodnutia je jedným z aspektov práva na spravodlivý súdny proces. Z judikatúry Európskeho súdu
pre ľudské práva, ako aj z rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky totiž vyplýva, že tak
základné právo podľa článku 46 ods. 1/ Ústavy Slovenskej republiky ako aj právo podľa čl. 6 ods.

1/ Dohovoru v sebe zahŕňajú aj právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania a odôvodnenie
rozhodnutia (II. ÚS 383/2006); právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné
zásady spravodlivého súdneho procesu. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné
súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ichskutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a nie sú prijaté v zrejmom omyle konajúcich
súdov, ktoré by popreli zmysel a podstatu práva na spravodlivý súdny proces. Z odôvodnenia súdneho
rozhodnutia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na

jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii
obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda inými
slovami na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí ako závery, ku ktorým na základe týchto premís
dospel boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade
aj spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný súd pritom musí súčasne vychádzať z materiálnej ochrany

tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov. Z práva
na spravodlivé súdne konania v tejto súvislosti vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa
námietkami, argumentmi a návrhmi strán, tieto analyzovať a svoje závery pretaviť do rozhodnutia, z
ktorého by bolo zrejmé, na základe akých úvah sa rozhodnutie súdu zakladá. K uvedenému však v
prejednávanom prípade absolútne nedošlo, v dôsledku čoho konajúci súd prvého stupňa porušil právo
žalobcu na spravodlivý proces. V súvislosti s uvedeným poukázal na (a citoval z) rozhodnutia Ústavného

súdu Slovenskej republiky z 5.12.2017 č. I. ÚS 736/2016, a rozhodnutia NS SR z 26.9.2017 sp. zn.
1Cdo/145/2017. Rozhodnutie súdu v otázke posúdenia výšky priznaného finančného zadosťučinenia
považuje za arbitrárne a nepreskúmateľné, a preto v súvislosti s uvedeným súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo
k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b/), konanie má inú vadu, ktorá mohla

mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 365 ods. 1 písm. d/) súd prvej inštancie dospel na
základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/), ako aj z toho
dôvodu, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365
ods. 1 písm. h/). Jedným z atribútov civilného sporového konania a právneho štátu je zásada právnej
istoty, čo vyjadruje, že strana konania môže očakávať, že jej spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou

rozhodovacou praxou. V zmysle uvedeného žalobca poukázal na aktuálne znenie čl. 2 CSP. V rámci
rozhodovania to konštatoval aj Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom Náleze z 5.9.2018 č. II. ÚS
300/2018.

4. Žalobca sa k odvolaniu žalovaného vyjadril tak, že s odvolaním žalovaného nesúhlasí a trvá na

svojom odvolaní, na ktoré v celom rozsahu odkazuje. Žalovaný v podanom odvolaní uvádza opätovne
účelové tvrdenia, s ktorými žalobca nesúhlasí a v celom rozsahu sa pridržiava jeho tvrdení obsiahnutých
v podanom odvolaní ako aj v predošlých súdu doručených písomných podaniach a ústnych prednesoch
prednesených na pojednávaní.

5. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu vyjadril tak, že zopakoval argumentáciu z odvolania a tiež uviedol,
že pokiaľ ide o rozhodovaciu prax v súvislosti s priznávaním primeraných finančných zadosťučinení, nie
je pravdou, ako tvrdí žalobca, že sa ustaľuje na priznávaní súm rovnajúcich sa sume bezdôvodného
obohatenia, čo je zrejmé z viacerých finálnych rozhodnutí tak Krajských ako aj Okresných súdov, na
ktoré vo svojich podaniach doposiaľ poukázal žalovaný (napr. vyjadrenie zo 4.11.2024), vrátane ďalej

uvedených rozsudkov Okresného súdu Prešov zo 6.4.2023 sp. zn. 34Csp/17/2023 a z10.9.2021 č. k.
13Csp/153/2017-25, rozsudku Okresného súdu Trnava z 9.6.2021 sp. zn. 31Csp/50/2020, z ktorých
citoval. Zdôraznil, že žalobca žiadnu ujmu minimálne do dňa podania žaloby nepociťoval (minimálne do
dňa úhrady samotnej istiny úverovej zmluvy sa mu žiadna ani nediala). Ak teda neexistoval subjektívny
pocit o ujme, nemožno následne žiadať o jej reparáciu, osobitne za obdobie jej neexistencie. Čo sa týka

tvrdení žalobcu ohľadom údajnej psychickej ujmy, stotožňuje sa so závermi prvostupňového súdu, že
túto skutočnosť žalobca iba tvrdí, avšak doposiaľ neoprel o žiadne relevantné dôkazy. Prezentované
pocity neistoty a strachu sú tendenčné a účelové, bez existencie náležitého dôkazu. Je pravdou že
priznanie výšky primeraného finančného zadosťučinenia závisí od voľnej úvahy súdu, tá však musí
vychádzať z riadne preukázaného skutkového stavu. Žalovaný postupom času flexibilne reagoval na

judikatúru súdov i vytýkané absentujúce náležitosti a svoje novšie úverové zmluvy upravil do súladu
so zákonnou úpravou a požiadavkami súdov. Odradzujúci účinok finančného zadosťučinenia je tak už
naplnený, preto nie je dôvod, aby ho spotrebitelia umelo zneužívali vo svoj prospech a nedôvodné
obohacovanie sa.

6. Žalobca k vyjadreniu žalovaného uviedol, že podané vyjadrenie žalovaného je opätovne koncipované
na množstve tendenčných tvrdení, pričom mnohé z nich nemajú oporu, či v právnej úprave nároku
na primerané finančné zadosťučinenie alebo v konštantnej rozhodovacej praxi súdov týkajúcich sa
primeraného finančného zadosťučinenia. Žalobca v prvom rade odmieta žalovaného tvrdenia, ktorýmisa snaží navodiť dojem, že právna úprava ako i rozhodovacia prax súdov boli odlišné v čase uzatvárania
zmluvy o úvere. Uvedené je nepravdivé a účelové tvrdenie, veď súdy aplikovali na zmluvu o úvere znenie
príslušných ustanovení právnych predpisov aplikovaných na daný prípad platných a účinných v čase

uzatvorenia zmluvy. Táto obrana žalovaného je v celom rozsahu nadbytočná a irelevantná. V rámci
pôvodnéhokonaniavovecikonajúcisúddeklarovalporušeniespotrebiteľovhoprávaveriteľomavmerite
veci rozhodli o jeho ochrane spôsobom vyplývajúcim z právnych noriem, najmä z príslušných ustanovení
O.z. a ZoSÚ. Predmetné rozhodnutie teda nepredstavovalo sankciu ako to žalovaný nesprávne
uvádza. Bolo nájdením práva - uvedením (spotrebiteľského) vzťahu do právneho súladu. Žalovaný

zľahčuje a bagatelizuje porušenia, ktorých sa vo vzťahu k spotrebiteľom opakovane dopúšťa. Uvedené
nepredstavuje nič iné, len vlastné uznanie týchto porušení zo strany veriteľa, ktorý nerešpektuje zákonnú
úpravu.Stavprávnejneistoty,vktorejsažalobcavdôsledkunezákonnéhokonaniazostranyžalovaného
ocitol, trval od uzatvorenia zmluvy o úvere, ktorá nebola v súlade so zákonom.

7. Žalovaný k vyjadreniu žalobcu uviedol, že z tvrdení žalobcu je zrejmé, že v danom prípade sa

snaží maximalizovať svoj úžitok a príjem prispôsobovaním si výkladu zákonného ustanovenia na
ochranu spotrebiteľov, ktoré však jednoznačne nemalo za cieľ slúžiť bezdôvodnému obohacovaniu
sa spotrebiteľov, ale skutočne poskytnúť satisfakciu v prípadoch, kedy došlo k závažnému porušeniu
práv alebo povinností spotrebiteľov, ktoré malo voči nim reálne nepriaznivé dôsledky. Žalobca navyše
neposkytol žiadne dôkazy o tom, ako konkrétne sa vedenie daného súdneho sporu malo prejaviť

v psychike žalobcu. Pokiaľ žalobca uvádzal iba všeobecné tvrdenia o psychickej či emocionálnej
ujme, je potrebné ich zo strany súdu vyhodnotiť taktiež iba vo všeobecnej rovine. Žalovaný má za
to, že už rozhodnutie o vydaní bezdôvodného obohatenia (pôvodné konanie) má dostatočný sankčný
charakter v zmysle individuálnej a generálnej prevencie, nakoľko žalovaného sankcionoval vo viacerých
smeroch: - sankcia poskytnutia bezúročného a bezpoplatkového úveru a v tejto súvislosti vydanie

bezdôvodného obohatenia vo výške 4.391,68 eur; sankcia v podobe úhrady úroku z omeškania vo výške
8,75% zo sumy 4.391,68 eur od 23.09.2022 do zaplatenia, t.j. suma 536,93 eur; povinnosť preplatiť
žalobcovi náklady na uplatnenie pohľadávky vo výške 172,64 eur; úhrada súdneho poplatku za podanú
žalobu vo výške 193,50 eur; povinnosť preplatiť právnemu zástupcovi trovy konania vo výške 1.756,42
eur. Celková sankcia žalovaného v súvislosti s úverovou zmluvou a vyhlásením jej bezúročnosti a

bezpoplatkovosti je teda vo výške 7.051,17 eur. Uvedená suma zároveň nie je konečnou ekonomickou
stratou a sankciou žalovaného, nakoľko je nevyhnuté počítať ešte so súdnym poplatkom a tiež trovami
právneho zastúpenia predmetného súdneho konania vedeného pod sp. zn. 37Csp/24/2024. Vzhľadom
na uvedené má žalovaný za to, že taktiež kompenzačná funkcia bola splnená už v súvislosti s pôvodným
konaním (sp. zn. 8Csp/130/2022). Žalobcom požadované finančné zadosťučinenie nie je možné v tomto

kontextepovažovaťzažiadnychokolnostízaprimeranéaspravodlivé.Navyše,žalobcavžalobenijakým
spôsobom nepreukázal v čom spočíva jeho nemajetková ujma.

8. Ďalšie podania strán v odvolacom konaní neboli doručené.

9. Podľa § 359 CSP odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Podľa § 386 CSP, odvolací súd odmietne odvolanie, ak a) bolo podané oneskorene, b) bolo podané
neoprávnenou osobou, c) smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné, alebo d)
nemá náležitosti podľa § 363, ak pre vady odvolania nemožno v odvolacom konaní pokračovať.
Subjektívna procesná legitimácia odvolateľa na podanie odvolania vyplýva z ustanovení § 359 až §

361 CSP. Osobou oprávnenou podať odvolanie je v prvom rade tá strana sporu, v ktorej neprospech
bolo rozhodnutie vydané. Ak odvolanie nepodala strana sporu alebo za splnenia zákonných podmienok
intervenient alebo prokurátor, odvolací súd odvolanie odmietne. Ak odvolanie podala sporová strana, je
povinnosťou odvolacieho súdu skúmať, či napadnutým rozhodnutím bolo rozhodnuté v jej neprospech.
V predmetnej veci odvolanie podal žalobca voči I. aj II. výroku rozsudku súdu prvej inštancie, avšak I.

výrokom bolo rozhodnuté v jeho prospech a iba II. výrokom v jeho neprospech.
Odvolací súd preto podľa § 386 písm. b/ CSP odmietol odvolanie žalobcu voči I. výroku rozsudku súdu
prvej inštancie ako podané neoprávnenou osobou (I. výrok tohto rozsudku odvolacieho súdu).

10. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 ods. 1 CSP), po zistení, že odvolania boli podané včas

(§ 362 ods. 1 CSP), stranami, v ktorých neprospech bolo rozhodnutie vydané /s výnimkou odvolania
žalobcu voči I. výroku/ (§ 359 CSP), proti rozsudku súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie
pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolania majú zákonné náležitosti (§
127 a § 363 CSP) a že odvolatelia použili zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm.b/, d/, f/ a h/ CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a
dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných
podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd

prvej inštancie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a
contrario),keďmiestoačasverejnéhovyhláseniarozsudkubolioznámenénaúradnejtabuliodvolacieho
súdu a na webovej stránke odvolacieho súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3
CSP) a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v I. (vyhovujúcom) výroku a II.
(zamietajúcom) výroku v časti o zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 402 eur je

vecne správny a je dôvodné ho potvrdiť, a v II. (zamietajúcom) výroku v časti o zaplatenie primeraného
finančného zadosťučinenia vo výške 698 eur je dôvodné ho zmeniť a žalobe v tejto časti vyhovieť.

11. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie čiastočne vyhovel žalobe (v poradí I.. výrok), vo zvyšku
ju zamietol (v poradí II. výrok) a priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% zo
sumy priznanej žalobcovi (400 eur) (v poradí III. výrok).

Predmetom odvolacieho konania je posúdenie správnosti postupu a rozhodnutia súdu prvej inštancie
vo všetkých jeho výrokoch, nakoľko žalovaný účinne napadol I. a III. výrok a žalobca účinne napadol II.
výrok (jeho odvolanie vo vzťahu k I. výroku rozsudku súdu prvej inštancie bolo odmietnuté).
Predmetom prieskumu odvolacieho súdu s poukazom na rozsah podaných odvolaní a uplatnenú
odvolaciu argumentáciu strán bolo posúdiť, či súd prvej inštancie rozhodol na základe vykonaného

dokazovania a realizovaného právneho posúdenia veci vecne správne, pokiaľ žalobcovi priznal nárok
na primerané finančné zadosťučinenie v zmysle § 3 ods. 5 veta tretia ZoOS vo výške 400 eur, keď dospel
k záveru, že žalobca v spore na OS Levice sp. zn. 8Csp/130/2022 úspešne uplatnil svoje právo na
vydanie bezdôvodného obohatenia pre porušenie spotrebiteľského práva zo strany žalovaného, pričom
za primerané považoval súd v danom prípade finančné zadosťučinenie vo výške práve 400 eur.

12. Podľa § 3 ods. 5 veta prvá a tretia ZoOS proti porušeniu práv a povinností ustanovených zákonom
s cieľom ochrany spotrebiteľa môže sa spotrebiteľ proti porušiteľovi na súde domáhať ochrany svojho
práva. Spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto
zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za

porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá.
Účelom finančného zadosťučinenia je dovŕšiť ochranu porušeného práva spotrebiteľa ako slabšej strany
v spotrebiteľských zmluvách spôsobom, ktorý práve z tohto dôvodu vyžaduje poskytnutie vyššieho
stupňa ochrany. Jediným predpokladom, ktorý citované ustanovenie ZoOS vyžaduje je, že spotrebiteľ
na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými

predpismi. Pod úspešným uplatnením porušenia práva alebo povinnosti v zmysle tohto ustanovenia
treba rozumieť, že súd judikuje v prospech spotrebiteľa konkrétny nárok z porušenia práva alebo
povinnosti, napr. nárok zo zodpovednosti za škodu, z bezdôvodného obohatenia alebo vo výroku
rozsudku určí neprijateľnosť konkrétnej vymedzenej zmluvnej podmienky používanej v spotrebiteľskej
zmluve. Žiadnu inú podmienku, t. j. ani podmienku, aby bol medzi stranami spor zo spotrebiteľskej

zmluvy a aby spotrebiteľovi bola privodená konkrétna ujma nevyžaduje. Zákonodarca pri uplatňovaní
tohto nároku uľahčil spotrebiteľom dôkaznú situáciu, keď na rozdiel od nároku na náhradu škody
(bezdôvodného obohatenia), je dôkazné bremeno na strane spotrebiteľa oveľa ľahšie, lebo odpadá
problematické preukazovanie či už výšky škody, ujmy, príčinnej súvislosti alebo majetkového prospechu
druhej strany (porov. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky /ďalej len „NS SR“/ sp. zn.

6Cdo/127/2017).
Pokiaľ ide o rozsah finančného zadosťučinenia, zákon neustanovuje žiadne kritériá, ktoré by bolo
potrebné pri určení výšky zadosťučinenia zohľadniť. Jediným kritériom je primeranosť finančného
zadosťučinenia a bolo preto vecou úvahy súdu, aby so zreteľom na všetky okolnosti prípadu, stanovil
rozsah finančného zadosťučinenia.

Žalobca sa žalobou domáhal primeraného finančného zadosťučinenia v sume 1.500 eur, žalobu
odôvodnil tým, že dňa 3.9.2012 žalovaný ako veriteľ poskytol žalobcovi ako spotrebiteľovi na základe
zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. SUA 12/004530 finančné prostriedky. V úverovej zmluve absentovali
zákonom stanovené obligatórne náležitosti, čím veriteľ porušil právne predpisy na ochranu spotrebiteľa
za použitia nekalých obchodných praktík, v dôsledku čoho bol predmetný úver postihnutý sankciou

bezúročnosti a bezpoplatkovosti, žalobca mal teda žalovanému vrátiť iba skutočne poskytnuté finančné
prostriedky (t. j. istinu úveru). Žalovaný okrem uvedeného neskúmal ani bonitu spotrebiteľa. Napriek
uvedenému však žalobca žalovanému plnil nad rámec poskytnutých finančných prostriedkov, a žalovaný
odmietal žalobcovi takto získané finančné prostriedky vrátiť. Vzhľadom na uvedené sa žalobca obrátilna súd so žalobou, ktorou sa domáhal vydania bezdôvodného obohatenia (konanie bolo vedené
na Okresnom súde Levice pod sp. zn. 8Csp/130/2022). Rozsudkom Okresného súdu Levice č. k.
8Csp/130/2022-154 zo dňa 19.12.2023 (nadobudol právoplatnosť 19.2.2024) súd zaviazal žalovaného

k zaplateniu sumy 4.391,68 eur žalobcovi titulom vydania bezdôvodného obohatenia; v rozsudku súd
konštatoval že spotrebiteľský úver je bezúročný a bezpoplatkový z dôvodu, že v zmluve o úvere
absentovali zákonom stanovené obligatórne náležitosti, tiež že žalovaný neskúmal bonitu spotrebiteľa
s odbornou starostlivosťou. Žalovaný teda porušil práva spotrebiteľa, ktorých súčasťou je ochrana
spotrebiteľa pred neprijateľnými podmienkami, nekalými obchodnými praktikami, právo na pravdivé a

úplné informácie o zmluvnom vzťahu, právo na konanie s odbornou starostlivosťou zo strany veriteľa
garantovanýchust.§52anasl.O.z.,ZoSÚ,aZoOS.Vzhľadomnauvedenéskutočnostivznikolžalobcovi
ako spotrebiteľovi nárok na primerané finančné zadosťučinenie (podľa § 3 ods. 5 ZoOS), ktorého sa
domáha podanou žalobou. Poukázal na rozsudok NS SR sp. zn. 6Cdo/127/2017. V prejednávanom
prípade je podmienka existencie právoplatného rozhodnutia súdu o priznaní nároku zo spotrebiteľskej
zmluvy alebo určenia neprijateľnej zmluvnej podmienky, splnená právoplatným rozhodnutím Okresného

súdu Levice č. k. 8Csp/130/2022-154 z 19.12.2023, ktorým súd rozhodol v prospech žalobcu ako
spotrebiteľa, keď konštatoval porušenie jeho práv a určil že spotrebiteľský úver je bezúročný a bez
poplatkov. S ohľadom na vyššie citované rozhodnutie a aj na znenie § 3 ods. 5 ZoOS vznik ujmy
v konaní o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia nie je potrebné skúmať a zo strany
žalobcu preukazovať, nakoľko na vznik tohto práva postačuje samotné porušenie práva alebo povinnosti

vzhľadom na to, že z dôvodu zneužitia slabšieho postavenia spotrebiteľa žalovaný získal majetkový
prospechzapoužitianekalýchobchodnýchpraktík,neprijateľnýchzmluvnýchpodmienok,bolspotrebiteľ
nútený obrátiť sa s ochranou svojich práv na súd, čo vyústilo do časovo aj psychicky náročných konaní
pred súdom; žalobca sa domnieva že suma vo výške 1.500 eur je primeraná v porovnaní so zásahom
do majetkovej stability spotrebiteľa.

Žalovaný sa k žalobe vyjadril tak, že so žalobou nesúhlasí, nárok žalobcu na primerané finančné
zadosťučinenie považuje za nedôvodný a neprimeraný. S poukazom § 3 ods. 5 tretia veta ZoOS dôvodil,
že základným predpokladom na úspešné uplatnenie práva na primerané finančné zadosťučinenie je
okrem preukázania ujmy aj preukázanie, že žalovaný svojím konaním porušil súčasne ustanovenia
ZoOS a osobitného právneho predpisu - žalobca však nepreukázal, ktoré konkrétne ustanovenie

ZoOS a ktoré konkrétne ustanovenia osobitného právneho predpisu žalovaný svojim konaním porušil.
Ako vyplýva zo samotného pojmu inštitútu finančného zadosťučinenia, ide o zadosťučinenie ktorého
účelom je reparovať a sankcionovať následky, ktoré boli neoprávneným zásahom do práva na ochranu
spotrebiteľaspôsobené,pričompredpokladomuplatneniatohtoinštitútujeabyaspoňpotenciálnahrozba
ujmy v dôsledku porušenia práv alebo povinností vznikla - inak nie je čo reparovať. Je nesporné, že

Okresný súd Levice rozsudkom v konaní sp. zn. 8Csp/130/2022 zaviazal žalovaného vydať bezdôvodné
obohatenie vo výške 4.391,68 eur, ani toto však nemožno považovať za úspešné uplatnenie porušenia
práv alebo povinností ustanovených ZoOS, nakoľko nie každé rozhodnutie súdu, ktorým aj súd rozhodol
v prospech spotrebiteľa, možno považovať za úspešné uplatnenie porušenia práv alebo povinností
ustanovených ZoOS a osobitnými predpismi. Predmetom konania vedeného pod sp. zn. 8Csp/130/2022

nebolo uplatnenie porušenia práv alebo povinností, ale výlučne vydanie bezdôvodného obohatenia,
z čoho nemožno dospieť k záveru, akého porušenia práv alebo povinností sa žalovaný na žalobcovi
dopustil; rozsudok nedeklaroval porušenie práv alebo povinností, ale výlučne zaviazal žalovaného vydať
bezdôvodné obohatenie. Žalobcovi nielen že žiadna, ani potenciálna, ujma nevznikla, ale naopak získal
najvýhodnejší úver, aký by mu neposkytla žiadna banka. Žalovaný na základe rozsudku stratil nárok

na úroky dojednané v úverovej zmluve - pokiaľ by mal uhradiť žalobcovi ešte „umelo vykonštruované“
finančné zadosťučinenie vo výške 1.500 eur, dostal by sa pozície, kedy by uhradil žalobcovi viac ako
mu tento vrátil. Represívnu a preventívnu funkciu inštitútu primeraného finančného zadosťučinenia
považuje žalovaný za dodržanú už samotným rozsudkom v konaní pred Okresným súdom Levice,
keďže žalovaný už sankcionovaný bol tým, že žalobcovi bol poskytnutý úver bez úrokov a poplatkov, a

sumu prevyšujúcu istinu na základe rozsudku žalovaný vyplatil žalobcovi. Žalobcom nebolo preukázané
úspešné uplatnenie porušenia práva alebo povinnosti ustanovenej ZoOS a osobitnými predpismi
na súde, ani že žalobcovi v súvislosti s porušením práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom a
osobitnými predpismi vznikla určitá ujma, a ani že ujma vznikla žalobcovi vo výške 1.500 eur. Žalobca
o poskytnutie úveru žiadal, s výškou úveru bol oboznámený, bol si vedomý že si berie spotrebiteľský

úver, z ktorého si veriteľ uplatňuje úroky a poplatky, bol oboznámený s výslednou sumou, ktorú má na
základe úverovej zmluvy z poskytnutého úveru uhradiť (s celým procesom žalobca ako klient súhlasil),
žalovanému preto nie je zrejmé k akému poškodeniu práv spotrebiteľa vôbec dochádza v prípadoch,
kedy súdy vyhlásia poskytnutý úver za bezúročný a bez poplatkov, následkom čoho je že spotrebiteľneplatí úroky a poplatky, ale len istinu poskytnutého úveru, čo predstavuje pre neho výhodu a nie škodu.
V konaní je nevyhnutné skúmať aj primeranosť uplatneného nároku, pričom žalobca žiadnym spôsobom
nepreukázal, v čom pociťoval porušenie svojich práv, aké to malo pre neho dôsledky, a v čom vidí

odôvodnenosť výšky primeraného finančného zadosťučinenia 1.500 eur. Účelom priznania primeraného
finančného zadosťučinenia pri porušení práv nemá byť len odradenie dodávateľa od nekalých praktík,
ale nemá byť ani nástrojom obohatenia, preto žalovanú sumu vo výške 1.500 eur považuje žalovaný
za nedôvodnú, nepreukázanú.
Ďalšie vyjadrenia strán v prvostupňovom konaní sú uvedené v 1. bode odôvodnenia tohto rozsudku

odvolacieho súdu.
Súd prvej inštancie dospel k záveru, že návrh žalobcu je v zásade dôvodný, avšak súd sa nestotožnil
s výškou ním požadovaného finančného zadosťučinenia (1.500 eur), ktorú považoval za premrštenú.
Na základe žaloby žalobcu Okresný súd Levice v rozsudku č. k. 8Csp/130/2022-154 zo dňa 19.12.2023
uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi z titulu bezdôvodného obohatenia sumu 4.391,68 eur
s príslušenstvom. V tomto konaní súd konštatoval, že zmluva o spotrebiteľskom úvere uzatvorená

medzi stranami sporu je spotrebiteľskou zmluvou, a po jej preskúmaní mal súd za to, že zmluva
neobsahuje náležitosti uvedené v § 9 ods. 2 písm. k/ ZoSÚ, považoval ustanovenie o RPMN vo výške
29,64% za neprimeranú zmluvnú podmienku a nekalú obchodnú praktiku žalovaného, ktorá bola v
zmluve nesprávne vypočítaná a uvedená jej výška (správne mala byť 45,03%), a keďže výška RPMN
bola nesprávne určená, súd považoval úver za bezúročný a bez poplatkov. V zmluve nebola správne

uvedená ani výška ročnej úrokovej odplaty, ktorá prevyšovala takúto sadzbu o skoro viac ako polovicu.
Ďalej neboli preskúmané s odbornou starostlivosťou schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský
úver, nebola skúmaná bonita klienta - z tohto dôvodu, s poukazom na ust. § 11 ods. 2 ZoSÚ nebol
veriteľ oprávnený vyžadovať jednorazové splnenie spotrebiteľského úveru. Súd dospel k názoru, že
je potrebné považovať úver za bezúročný a bezpoplatkový, pretože na strane jeho poskytovateľa

došlo k hrubému porušeniu povinností vyplývajúcich z § 7 ods. 1 ZoSÚ, keď za hrubé porušenie
povinnosti sa považuje najmä posudzovanie schopnosti splácať úver veriteľom bez akýchkoľvek údajov
o majetkovo-sociálnej situácii spotrebiteľa alebo bez prihliadnutia na údaje z príslušnej databázy
alebo registra (bod 27. rozsudku). Predmetný rozsudok nadobudol právoplatnosť dňom 19.2.2024. Na
základe uvedeného porušenia práva spotrebiteľa žalovaným voči žalobcovi tomuto vzniklo v zmysle

§ 3 ods. 5 tretia ZoOS právo na primerané finančné zadosťučinenie od žalovaného, ktorý porušil
právo/povinnosť. Žalobca označil ujmu, ktorá mu bola v súvislosti porušením spotrebiteľského práva
ako: 1/ musel sa obrátil na súd so žalobou, ktorou sa domáhal vydania bezdôvodného obohatenia
(konanie vedené na Okresnom súde Levice pod sp. zn. 8Csp/130/2022), v ktorom bolo konštatované
porušenie práva spotrebiteľa (žalobcu), ktorých súčasťou je ochrana spotrebiteľa pred neprijateľnými

podmienkami, nekalými obchodnými praktikami, ktoré konanie žalobca považuje za časovo aj psychicky
náročné konanie pred súdom, pričom žalovaný odmietal plnenie spotrebiteľovi dobrovoľne vydať, 2/
konaním žalovaného bolo zasiahnuté do ekonomickej a majetkovej stability žalobcu, 3/ utrpel ujmu v
psychickej rovine, z dôvodu neprimeranej záťaže spôsobenej nezákonným postupom veriteľa, 4/ celý
proces trval od roku 2012 (uzatvorenie zmluvy o úvere), pričom právny vzťah bol daný do súladu až

právoplatnosťou rozhodnutia súdu (rok 2024). V tejto súvislosti súd uviedol, že podľa konštrukcie práva
na primerané finančné zadosťučinenie sa ani nevyžaduje vznik reálnej ujmy a jej preukázanie, ale
iba postačuje, že takáto ujma vzniknúť mohla (v súvislosti s porušením práva spotrebiteľa), teda už
samotná existencia hrozby potenciálnej ujmy je predpokladom pre vznik práva na primerané finančné
zadosťučinenie - z uvedeného dôvodu teda súd nárok žalobcu ako spotrebiteľka v zásade považuje za

dôvodný. Súd konštatoval, že žalobcovi nevznikla žiadna finančná strata, nakoľko v konaní vedenom
pred Okresným súdom Levice sp. zn. 8Csp/130/2022 súd rozhodol že žalovaný je povinný vrátiť
žalobcovi ním „preplatený“ úver (vzhľadom na jeho bezúročnosť a bezpoplatkovosť) v sume 4.391,68
eur (titulom vydania bezdôvodného obohatenia), dokonca aj spolu s úrokom z omeškania vo výške
8,75% ročne zo sumy 4.391,68 eur od 23.9.2022 do zaplatenia. Je síce pravdou, že žalobca musel v

tejto veci (Okresný súd Levice sp. zn. 8Csp/130/2022) vyhľadať právnu pomoc, na pojednávaní sa však
osobne ani nezúčastnil, pričom jeho právnemu zástupcovi bol súdom priznaný nárok na náhradu trov
konania vo výške 100%, žalobca nebol pri podaní žaloby zaviazaný povinnosťou platiť súdny poplatok.
Je tiež pravdou, že žalobca musel aj v tejto súdenej veci (37Csp/24/2024) vyhľadať právnu pomoc,
na pojednávaní sa však tiež osobne nezúčastnil, pričom aj tu jeho právnemu zástupcovi bol súdom

priznaný nárok na náhradu trov konania vo výške 100% (z prisúdenej sumy), takisto nebol ani pri
podaní tejto žaloby zaviazaný povinnosťou platiť súdny poplatok. To že žalobca „znášal stav neistoty
do právoplatného rozhodnutia“, keď proces trval od roku 2012 (uzatvorenie zmluvy o úvere) a právny
vzťah „bol daný do súladu“ až právoplatnosťou rozhodnutia súdu v roku 2024 (vec pritom na Okresnomsúde Levice trvala cca. 14 mesiacov, a na Okresnom súde Trnava necelých 7 mesiacov), je prirodzeným
dôsledkom podania žaloby do času právoplatného rozhodnutia o nej, pričom v tomto čase už žalobca
nerealizoval žiadne splátky z titulu úveru žalovanému; toto konštatovanie sa týka aj ďalšieho žalobcom

uvádzaného dôvodu, a to že utrpel ujmu v psychickej rovine z dôvodu neprimeranej záťaže spôsobenej
nezákonným postupom veriteľa - žalobca však žiadnu ujmu nepreukázal, ani ju v konkrétnostiach
netvrdil. Napokon súd neprisvedčil ani dôvodu žalobcu, že konaním žalovaného bolo zasiahnuté do
jeho ekonomickej a majetkovej stability, nakoľko žalobcovi bolo vrátené bezdôvodné obohatenie, bolo
mu priznané aj úrokom z omeškania (čo sa dá považovať za určitú formu vyrovnania za prípadné

finančné ťažkosti žalobcu), nemusel v súdnych konania platiť žiadne súdne poplatky, a jeho právnemu
zástupcovi bol oba razy priznaný nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% (teda nemusel platiť
ani trovy právneho zastúpenia). Súd si bol vedomý, že podmienka aby spotrebiteľovi bola privodená
konkrétna ujma nie je zákonom vyžadovaná, a pokiaľ ide o rozsah finančného zadosťučinenia nie sú
ustanovené žiadne kritériá ktoré by bolo potrebné pri určení výšky zadosťučinenia zohľadniť (jediným
kritériom je primeranosť finančného zadosťučinenia), avšak treba brať na zreteľ aj skutočnosť, že

žalobcovi bola v tomto prípade fakticky poskytnutá pôžička bez akéhokoľvek úročenia a povinnosti platiť
akékoľvek poplatky - takto „výhodnú“ pôžičku by nedostal v žiadnej bankovej či nebankovej inštitúcii ani
pri dodržaní všetkých zákonom stanovených podmienok. Pri stanovení výšky primeraného finančného
zadosťučinenia treba vychádzať zo závažnosti porušenia práv, povinností, z okolností tak na strane
žalobcu ako aj na strane žalovaného. Inštitút primeraného finančného zadosťučinenia nemôže slúžiť na

finančné obohatenie sa žalobcu, resp. na kompenzáciu jeho majetkovej škody, ale musí zostať na úrovni
a vo funkcii účinne odradzujúceho prostriedku ochrany. Podľa názoru súdu už priznaním akejkoľvek
sumyfinančnéhozadosťučineniabudenaplnenýúčelustanoveniazhľadiskadostatočnéhoodškodnenia
žalobcu z titulu jeho zadosťučinenia, a zároveň bude naplnená aj výchovná funkcia tohto inštitútu voči
žalovanému. Naviac v konaní neboli žalobcom predložené a ani navrhované žiadne konkrétne dôkazy,

ktoré by preukazovali akúkoľvek žalovaným spôsobenú ujmu (skutočnosť že zmluva o spotrebiteľskom
úvereneobsahujenejakúpodstatnúnáležitosťjesankcionovanáužzákonomospotrebiteľskýchúveroch
voformebezúročnostiabezpoplatkovostiúveru).Spoukazomnauvedenésúdprvejinštanciepovažoval
primerané finančné zadosťučinenie požadované vo výške 1.500 eur za neprimerané, ktoré tvorí až 1/3-
nu z reálne poskytnutého / žalobcom zaplateného úveru, teda je podľa súdu neproporcionálne vzhľadom

na „ujmy“ spôsobené žalobcovi a vzhľadom na závažnosť porušenia povinností pri uzatváraní úverovej
zmluvy žalovaným. Podľa názoru súdu je v tejto veci primeraným finančným zadosťučinením suma 400
eur, t. j. cca 9% z poskytnutého / žalobcom zaplateného úveru. Z uvedených dôvodov súd rozhodol tak,
že žalobcovi priznal z titulu primeraného finančného zadosťučinenia sumu 400 eur a vo zvyšnej časti (t.
j. 1.100 eur) žalobu zamietol. O nároku na náhradu trov konania rozhodol tak, že ich priznal žalobcovi

v rozsahu 100% z prisúdenej sumy (400 eur).
Žalovaný aj v odvolaní zotrval na názore, že nárok žalobcu na primerané finančné zadosťučinenie
považuje za nedôvodný a neprimeraný (v podrobnostiach viď 2. bod odôvodnenia tohto rozsudku
odvolacieho súdu), žalobca naopak zotrvával na požiadavke priznania mu primeraného finančného
zadosťučinenia v ním požadovanej výške, ktorú považoval za primeranú (v podrobnostiach viď 3. bod

odôvodnenia tohto rozsudku odvolacieho súdu).
Odvolací súd opätovne poukazuje na odôvodnenie rozsudku NS SR sp. zn. 6Cdo/127/2017: „Aplikujúc
režim zákona č. 250/2007 Z. z. je potom nutné použiť jeho § 3 ods. 5, podľa ktorého spotrebiteľ, ktorý
na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými
predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo

povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá. Citované ustanovenie má
plniť jednak funkciu satisfakčnú a jednak funkciu sankčnú. Jeho cieľom je predovšetkým odradiť
dodávateľov od protiprávneho konania voči spotrebiteľom. Možno ho však chápať aj ako prostriedok
na vyvolanie aktivity spotrebiteľov domáhať sa ochrany svojich práv proti dodávateľom v prípadoch,
kedy dodávatelia ich práva hrubým spôsobom porušujú. Účelom finančného zadosťučinenia je dovŕšiť

ochranu porušeného práva spotrebiteľa ako slabšej strany v spotrebiteľských zmluvách spôsobom,
ktorý práve z tohto dôvodu vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany. Jediným predpokladom,
ktorý citované ustanovenie zákona vyžaduje je, že spotrebiteľ, na súde úspešne uplatní porušenie
práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi. Pod úspešným uplatnením
porušenia práva alebo povinnosti v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť, že súd judikuje v prospech

spotrebiteľa konkrétny nárok z porušenia práva alebo povinnosti, napr. nárok zo zodpovednosti za
škodu,zbezdôvodnéhoobohatenia,alebovovýrokurozsudkuurčíneprijateľnosťkonkrétnevymedzenej
zmluvnej podmienky používanej v spotrebiteľskej zmluve (porovnaj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 6Cdo/389/2015). Žiadnu inú podmienku, t. j. ani podmienku, aby bol medzi stranami spor zospotrebiteľskej zmluvy a aby spotrebiteľovi bola privodená konkrétna ujma, nevyžaduje. Zákonodarca pri
uplatňovaní tohto nároku uľahčil spotrebiteľom dôkaznú situáciu, keď na rozdiel od nároku na náhradu
škody (bezdôvodného obohatenia), je dôkazné bremeno na strane spotrebiteľa oveľa ľahšie, lebo

odpadá problematické preukazovanie či už výšky škody, ujmy, príčinnej súvislosti alebo majetkového
prospechu druhej strany. Preukazovanie skutočnej výšky utrpenej ujmy by bolo spravidla nereálne.
Pokiaľ ide o rozsah finančného zadosťučinenia, neustanovuje žiadne kritériá, ktoré by bolo potrebné pri
určení výšky zadosťučinenia zohľadniť. Jediným kritériom je primeranosť finančného zadosťučinenia.
Bude preto vecou úvahy súdu, aby so zreteľom na všetky okolnosti každého jednotlivého prípadu,

stanovil rozsah finančného zadosťučinenia.“.
Odvolací súd je názoru, že základ nároku žalobcu je daný. Žalobca úspešne uplatnil porušenie
povinností ustanovených ZoSÚ v konaní vedenom na Okresnom súde Levice pod sp. zn.
8Csp/130/2022, v ktorom uplatňoval vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré mu vzniklo v súvislosti
s porušením povinnosti žalovaného pri uzatváraní spotrebiteľskej zmluvy, ktorá neobsahovala všetky
zákonné náležitosti podľa ZoSÚ a tiež žalovaný ako veriteľ neskúmal bonitu spotrebiteľa s odbornou

starostlivosťou, v uvedenom konaní bol žalobca plne úspešný. Je nepochybné, že žalovaný, ktorý
zmluvupripravil,nepostupovalsodbornoustarostlivosťou,keďžezmluvaneobsahovalavšetkyzákonom
vyžadované náležitosti, čím spôsobil, že táto je zo zákona bez úrokov a bez poplatkov. Žalovaný ako
subjekt podnikajúci v oblasti poskytovania úverov mal poznať zákonnú úpravu poskytovania úverov,
vrátane všetkých náležitostí, ktoré má úverová zmluva obsahovať. Žalovaný svojim správaním porušil

ustanovenia ZoSÚ, čím bol sankcionovaný tým, že poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez
poplatkov.Nakoľkožalobcaakospotrebiteľnasúdeúspešneuplatnilporušeniepovinnostíustanovených
ZoSÚ žalovaným, má v zmysle § 3 ods. 5 ZoOS právo na primerané finančné zadosťučinenie od
žalovaného, ktorý za porušenie týchto povinnosti zodpovedá.
Pokiaľ ide o primeranosť finančného zadosťučinenia, odvolací súd poukazuje na to, že zákon

neustanovuje žiadne kritériá, ktoré by bolo potrebné pri určení výšky zadosťučinenia zohľadniť. Jediným
kritériom je primeranosť finančného zadosťučinenia a je preto vecou úvahy súdu, aby so zreteľom na
všetky okolnosti prípadu, stanovil rozsah finančného zadosťučinenia. Nemôže tu však ísť o svojvôľu
súdu, pretože i takto priznaná náhrada musí byť odôvodnená čo do základu a výšky a táto voľná úvaha
musí byť preskúmateľná. Primerané zadosťučinenie môže pozostávať z náhrady morálnej ujmy ako

satisfakcie za stav, ktorý spotrebiteľ musel trpieť, keďže nie vždy vrátením neoprávnene zaplatených
finančných prostriedkov sa všetko zhojilo.
Pre priznanie práva na zadosťučinenie spotrebiteľa, ktorý úspešne uplatnil na súde porušenie práva
alebo povinnosti v zmysle § 3 ods. 5 tretia veta ZoOS, je rozhodujúcim kritériom primeranosť
požadovaného zadosťučinenia; jeho konkrétnu výšku určuje súd úvahou so zreteľom na okolnosti

každého jednotlivého prípadu (Uznesenie NS SR z 30. júna 2022 sp. zn. 7 Cdo 92/2021- R 48/2022).
Žalobca sa v konaní vedenom na Okresnom súde Levice pod sp. zn. 8Csp/130/2022 domohol voči
žalovanému vydania bezdôvodného obohatenia vo výške 4.391,68 eur s príslušenstvom. Žalobcovi
bol pritom poskytnutý úver vo výške 5.568 eur, ktorého len istinu bol povinný žalovanému vrátiť.
Žalovaný síce porušil svoje povinnosti v zmysle ZoSÚ tým, že zmluva ním pripravená neobsahovala

všetky zákonom stanovené náležitosti, avšak sankcionovaný je už tým, že poskytnutý úver sa považuje
za bezúročný a bez poplatkov, teda žalobca získal predmetný úver bezplatne. Na druhej strane je
však potrebné zohľadniť skutočnosť, že žalobca celkom isto už tým, že musel iniciovať spor proti
žalovanému a musel sa domáhať svojej pohľadávky prostredníctvom žaloby, utrpel určité psychické
napätie a stres, ktorú skutočnosť ani nie je potrebné iným spôsobom dokazovať. Žalobca sa ako

spotrebiteľ pustil do sporu s nepochybne ekonomicky a právne silnejším dodávateľom, zo strany
ktorého došlo k takému porušeniu spotrebiteľského práva, ktoré bolo bez ďalšieho spôsobilé privodiť
(a i privodilo) ujmu spotrebiteľovi spočívajúcu v nezákonnom preplatení spotrebiteľského úveru a
teda k strate finančných prostriedkov žalobcu. Žalobca mal snahu zabrániť vzniku sporu (o vydanie
bezdôvodného obohatenia, ako aj zaplatenie primeraného zadosťučinenia) a kontaktoval žalovaného

zaslaním predžalobných výziev, žalovaný však ostal pasívny. Obohatenie sa žalovaného vo výške 79%
dosiahnutej výšky poskytnutého úveru, muselo mať tiež nepriaznivý dopad na jeho finančnú situáciu,
spôsobilo najmä finančné obmedzenie v dôsledku neoprávnených platieb v prospech žalovaného.
Ujma žalobcu spočívala v nezákonnom preplatení úveru, teda v strate finančných prostriedkov vo
výške 4.391,68 eur. Peňažné prostriedky žalobca nemohol použiť na svoje osobné potreby (porov.

rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 23CoCsp/36/2020) a tento stav trval niekoľko rokov. Je
však nutné zohľadniť skutočnosť, že žalovaný si plnenie, na ktoré nemal nárok, nevynucoval. Po
zhodnotení všetkých týchto okolností dospel odvolací súd (na rozdiel od súdu prvej inštancie) k záveru,
že primeraným je finančné zadosťučinenie pre žalobcu vo výške 1.098 eur, čo je 25% zo žalovanýmzískaného bezdôvodného obohatenia. Odvolací súd má za to, že táto suma zodpovedá účelu, ktorým
je poskytnutie satisfakcie spotrebiteľovi, plne zohľadňuje ujmu na strane žalobcu a predstavuje (spolu
s bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou úveru) dostatočnú sankciu pre žalovaného, ktorá by ho mala

pri ďalšom poskytovaní úverov odradiť od porušovania príslušných noriem na ochranu spotrebiteľa.
Odvolací súd pritom poukazuje aj na aktuálnu prax slovenských súdov, kde sa výška primeraného
finančného zadosťučinenia pohybuje v obdobných prípadoch väčšinou na úrovni od 10% do 30%, v
odôvodnených prípadoch aj do 90% z bezdôvodného obohatenia, a preto priznaných 25% nevybočuje
z rámca priznávaných finančných zadosťučinení v obdobných veciach (napr. rozsudok Krajského súdu

v Trnave sp. zn. 25CoCsp/6/2021 z 27.4.2021 priznané finančné zadosťučinenie v sume 500 eur, ktoré
predstavovalo cca jednu tretinu bezdôvodného obohatenia žalovaného, rozsudok Krajského súdu v
Banskej Bystrici sp. zn. 12CoCsp/57/2020 z 30.6.2021 priznané finančné zadosťučinenie v sume 400
eur pri bezdôvodnom obohatení vo výške 877,66 eur, rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.
zn. 15CoCsp/17/2021 z 5.5.2021 priznané finančné zadosťučinenie v sume 300 eur pri bezdôvodnom
obohatení vo výške 342,96 eur, rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 9CoCsp/26/2021 z

27.1.2022 priznané finančné zadosťučinenie v sume 250 eur pri bezdôvodnom obohatení vo výške
690,61 eur, rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 25CoCsp/6/2021 z 27.4.2021 priznané finančné
zadosťučinenie v sume 500 eur pri bezdôvodnom obohatení vo výške 1.607,40 eur, rozsudok Krajského
súdu v Žiline sp. zn. 11CoCsp/25/2021 z 31.8.2021 priznané finančné zadosťučinenie v sume 500
eur pri bezdôvodnom obohatení vo výške 1.693,84 eur, rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn.

11CoCsp/29/2020 z 23.2.2021 priznané finančné zadosťučinenie v sume 500 eur pri bezdôvodnom
obohatení vo výške 564,26 eur, rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 23CoCsp/39/2021 z
18.5.2022 priznané finančné zadosťučinenie v sume 400 eur pri bezdôvodnom obohatení vo výške
1.012,81 eur, rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 23CoCsp/17/2023 z 31.1.2024 priznané
finančné zadosťučinenie v sume 500 eur pri bezdôvodnom obohatení vo výške 1.607,40 eur). Výška

priznaného finančného zadosťučinenia je adekvátna ekonomickej realite v spoločnosti a tiež požiadavke
spravodlivého dovŕšenia ochrany porušených práv žalobcu ako spotrebiteľa. Neprekračuje súdnou
praxou už priznané finančné zadosťučinenia v jednotlivých prípadoch.
I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov súd nemusí dať odpoveď
na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do
všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať
odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však
nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj
napríklad rozhodnutia ÚS SR II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09 a pod.). Na ďalšiu

argumentáciu odvolateľov, už nespôsobilú ovplyvniť posúdenie rozsudku súdu prvej inštancie, odvolací
súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.
Na základe vyššie odvolacím súdom uvedeného boli splnené podmienky na potvrdenie rozsudku súdu
prvej inštancie v jeho vyhovujúcej časti (v poradí I. výroku o uložení žalovanému povinnosti zaplatiť
žalobcovi primerané finančné zadosťučinenie vo výške 400 eur), a v jeho zamietajúcej časti (v poradí

II. výrok o zvyškovom zamietnutí žaloby) v časti o zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia
vo výške 402 eur, preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v týchto častiach ako vecne
správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil. Neboli však splnené podmienky na potvrdenie ani na zrušenie
rozsudku súdu prvej inštancie v jeho v poradí II. výroku v časti o zaplatenie primeraného finančného
zadosťučinenia vo výške 698 eur, preto ho odvolací súd podľa § 388 CSP v tejto časti zmenil tak, že

žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi primerané finančné zadosťučinenie vo výške 698 eur do 3 dní
od právoplatnosti tohto rozsudku.

13.Podľa§396ods.1a2CSP:(1)Ustanoveniaotrováchkonaniapredsúdomprvejinštanciesapoužijú
aj na odvolacie konanie. (2) Ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na náhradu trov

konania na súde prvej inštancie.
Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
Podľa § 257 CSP výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného
zreteľa.
Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,

ktorým sa konanie končí.
Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60
dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník.Z dôvodu čiastočnej zmeny rozsudku súdu prvej inštancie stíhala odvolací súd podľa § 396 ods. 2 CSP
povinnosť rozhodnúť i o náhrade trov celého konania (prvostupňového i odvolacieho konania).
V konaní o nároku na primerané finančné zadosťučinenie je nutné žalobcu považovať za plne procesne

úspešného podľa § 255 ods. 1 CSP, nakoľko mal úspech čo do základu tohto nároku a súčasne výška
plnenia, vyplývajúca z jeho procesného úspechu, závisela výlučne od úvahy súdu.
Civilný sporový poriadok nemá ustanovenie obdobné ustanoveniu § 142 ods. 3 zákona č. 99/1963 Zb.
Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „O.s.p.“), ktoré sa uplatňovalo
akolexspecialisvovzťahuk§142ods.2O.s.p.(porov.NálezÚSSRsp.zn.IV.ÚS142/2014).Narozdiel

od predchádzajúcej právnej úpravy nová právna úprava (CSP) už neobsahuje tri špeciálne skutkové
podstaty (§ 142 ods. 1, 2 a 3 O.s.p.), ale len dve (§ 255 ods. 1 a 2 CSP). Na prvom mieste je zásada
úspechu a v prípadoch, keď mala strana sporu vo veci úspech len čiastočný, platí pravidlo obsiahnuté
v § 255 ods. 2 CSP (pomer úspechu). Zásadu úspechu vo veci treba uplatniť aj na konania, v ktorých
výškaplneniazávisíodúvahysúdu(sudcovsképrávo)aleboodznaleckéhoposudku.Vtýchtoprípadoch
však nejde o procesne neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného

nároku. Nemožno ho totiž ad absurdum zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku
na základe úvahy súdu alebo znaleckej činnosti. Napr. v sporoch o ochranu osobnosti býva pravidlom,
že si žalobca svoju nemajetkovú ujmu ocení spravidla vyššie, ako na koľko mu ju odhadne súd podľa
výsledkov vykonaného dokazovania. Nebolo by však celkom spravodlivé a v súlade so satisfakčnou
funkciou nemajetkovej ujmy požadovať od žalobcu, aby svoju ujmu podceňoval iba preto, aby potom

nemusel hradiť trovy konania. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania v tomto prípade treba rozlišovať,
čo je základné a čo sprevádzajúce (porov. nález ÚS ČR sp. zn. III. ÚS 170/99). Za základné sa považuje
rozhodnutie, že do žalobcovho práva bolo zasiahnuté. Výška nemajetkovej ujmy je potom druhotná
a nadväzujúca (Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M.
a kol., Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2016, 926 s.).

Aj Ústavný súd v Náleze sp. zn. III. ÚS 475/2018 zo 4.2.2021 poukázal na znenie príslušnej časti
dôvodovej správy k Civilnému sporovému poriadku a na závery uvedené v rozhodnutiach ústavného
súdu (I. ÚS 56/2017, IV. ÚS 652/2018) a v publikovanej odbornej literatúre a konštatoval, že vec
sťažovateľa je prípadom, keď výška plnenia (náhrada nemajetkovej ujmy) bola závislá od úvahy súdu,
a teda prípadom odôvodňujúcim osobité posudzovanie úspechu a neúspechu v konaní s dôsledkami na

rozhodovanie o trovách konania. Z uvedeného teda vyplýva, že zmyslom novej právnej úpravy Civilného
sporového poriadku nebola snaha zákonodarcu sa pri rozhodovaní o náhrade trov konania koncepčne
odchýliť od pravidla pôvodne vyjadreného v § 142 ods. 3 O.s.p.
Odvolací súd je názoru, že uvedené závery je dôvodné aplikovať aj na konanie o zaplatenie primeraného
finančnéhozadosťučinenia,pretoonáhradetrovkonaniarozhodolpodľa§255ods.1a§262ods.1CSP

v spojení s § 396 ods. 1 a 2 CSP tak, že procesne plne úspešnému žalobcovi priznal proti žalovanému
nárok na náhradu trov konania (prvoinštančného i odvolacieho konania) v plnom rozsahu z prisúdenej
sumy (1.098 eur), a to z dôvodu, že strana, ktorá mala plný úspech vo veci (žalobca), má nárok na
náhradu všetkých účelne vynaložených trov proti strane, ktorá vo veci úspech nemala (žalovaný), keď
nevidel dôvod pre aplikáciu ust. § 257 CSP.

14. Tento rozsudok prijal senát odvolacieho súdu hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP)Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (§ 421 ods. 1 CSP)
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/. (§ 421 ods. 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/. (§ 422 ods. 1 CSP)
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 2 CSP)
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. (§ 424 CSP)

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77. (§ 425 CSP)
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil. (§
426 CSP)
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (§ 427 ods.1
CSP)
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods.2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)
Súd vždy poučí strany o ich práve zvoliť si advokáta a o možnosti obrátiť sa na Centrum právnej pomoci.
(§ 160 ods. 2 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. (§ 429 ods.1 CSP)
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého

stupňa. (§ 429 ods.2 CSP)
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania.(§ 430 CSP)
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení. (§ 431 ods. 1 CSP)

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. (§ 431 ods. 2 CSP)
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci. (§ 432 ods. 1 CSP)
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. (§ 432 ods. 2 CSP)

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom. (§ 433 CSP)
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 434 CSP)V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania. (§ 435 CSP)