Rozsudok – Ostatné ,
Zrušujúce Judgement was issued on Tuesday, April 29, 2025

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 3Sfk/1/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2022200254
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 04. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Benczová

ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2025:2022200254.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny

Benczovej a zo sudcov JUDr. Zuzany Šabovej, PhD. a JUDr Michala Dzurdzíka, PhD., v právnej veci
žalobcu: X-NET spol. s r. o., Tomášikova 64, Bratislava, IČO: 31 399 835, právne zastúpený: ARDEN
LEGAL & TAX s. r. o., Jelačičova 8, Bratislava, IČO: 47 256 443, proti žalovanému (sťažovateľovi):
Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, Banská Bystrica, o preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 101920216/2022 zo dňa 7. júla 2022, v konaní o kasačnej
sťažnosti žalovaného proti rozsudku Správneho súdu v Bratislave sp. zn. TT-20S/116/2022-210 zo dňa
22. augusta 2023, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky rozsudok Správneho súdu v Bratislave sp. zn.
TT-20S/116/2022-210 zo dňa 22. augusta 2023 zrušuje a vec vracia Správnemu súdu v Bratislave na
ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

I. Konanie pred orgánmi verejnej správy
1. Daňový úrad Trnava (ďalej aj ako „správca dane“, prípadne „prvostupňový orgán“) vykonal u žalobcu
daňovú kontrolu za zdaňovacie obdobie december 2017 až december 2019, o ktorej výsledku vyhotovil
protokolč.101500129/2021zodňa16.augusta2021.Nazákladevýsledkovvykonanejdaňovejkontroly,
protokolu a vyrubovacieho konania vydal správca dane rozhodnutie č. 102544064/2021 zo dňa 13.

decembra 2021 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“), ktorým podľa § 68 ods. 5 zákona č. 563/2009
Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „Daňový
poriadok“) vyrubil žalobcovi rozdiel dane vo výške 6.320 eur na dani z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“)
za zdaňovacie obdobie marec 2018.
2. Správca dane neuznal žalobcovi odpočet DPH z faktúry č. 1803002 vystavenej dodávateľom Megsys
s.r.o. (ďalej aj „deklarovaný dodávateľ“) v celkovej sume 37.920 eur predmetom ktorej mali byť služby:
konfigurácia, inštalácia, diagnostika, servisný zásah, kontrola komunikácie, hot-line, analýza a meranie,

spracovanie dokumentácie.
3. Správca dane dospel k záveru, že služby fakturované spornou faktúrou, neboli žalobcovi v
kontrolovanom zdaňovacom období spoločnosťou Megsys s.r.o. skutočne dodané, pričom právo na
odpočítanie dane podľa § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty (ďalej aj „zákon
o DPH“) je možné uplatniť iba v prípadoch, keď pri tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. Podľa
správcu dane sa daň uvedená na faktúrach dodávateľa stala splatnou v zmysle § 69 ods. 5 zákona o
DPH, a to len z titulu jej uvedenia na daňovom doklade - faktúre, nie z titulu skutočného obsahu právneho

úkonu obsiahnutého v § 19 ods. 1 zákona o DPH.
4. Proti prvostupňovému rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný rozhodnutím
č. 101920216/2022 zo dňa 7. júla 2022 tak, že prvostupňové rozhodnutie správcu dane potvrdil.5. Žalovaný po preskúmaní rozhodnutia správcu dane v zmysle odvolacích námietok a po vyhodnotení
výsledkov dokazovania v rámci doplnenia daňového konania sa stotožnil so závermi správcu dane, že
žalobca hodnovernými a nespochybniteľnými dôkazmi nepreukázal, že dodanie sporných služieb bolo

realizované tak, ako deklaruje sporná faktúra, vystavená deklarovaným dodávateľom, preto podľa jeho
názoru správca dane postupoval v súlade s ustanovením § 49 ods. 1 a 2 zákona o DPH v nadväznosti
na § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH, keď žalobcovi právo na odpočítanie DPH nepriznal.
II. Konanie pred správnym súdom
6. Proti rozhodnutiu žalovaného podal žalobca v zákonnej lehote správnu žalobu na Krajský súd v

Trnave, ktorou sa domáhal, aby krajský súd zrušil rozhodnutie žalovaného spolu s prvostupňovým
rozhodnutím správcu dane a vec vrátil správcovi dane na ďalšie konanie. Zároveň sa domáhal priznania
odkladného účinku správnej žalobe ako aj priznania práva na úplnú náhradu trov konania.
7. Na základe § 3 ods. 1 a 3 zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a
doplnení niektorých zákonov, Správny súd v Bratislave začal svoju činnosť dňa 1. júna 2023 a súčasne
výkon súdnictva prešiel z Krajského súdu v Bratislave, Nitre a Trnave na Správny súd v Bratislave vo

všetkýchveciach,vktorýchjeod1.júna2023danáprávomocsprávnychsúdov.VecvedenánaKrajskom
súde v Trnave pod sp. zn. 20S/116/2022 bola preto zo zákonných dôvodov podľa predchádzajúcej vety
náhodným výberom pridelená senátu Správneho súdu v Bratislave dňa pod sp. zn. TT-20S/116/2022.
8. Správny súd v Bratislave (ďalej aj „správny súd“) rozsudkom sp. zn. TT-20S/116/2022-210 zo dňa 22.
augusta 2023 o správnej žalobe rozhodol tak, že žaloba je dôvodná, a preto postupom podľa § 191 ods.

1 písm. c/ SSP napadnuté rozhodnutie žalovaného a prvostupňové rozhodnutie správcu dane zrušil a
vec vrátil správcovi dane na ďalšie konanie.
9. Správny súd sa po oboznámení s napadnutými rozhodnutiami a obsahom administratívnych spisov
stotožnil s námietkou žalobcu, že zo záverov finančných orgánov vyplýva nejednoznačnosť v právnom
posúdení skutkového stavu, pretože nebolo možné jednoznačne ustáliť či nárok na odpočítanie dane bol

odmietnutýzdôvodu,žespornéslužbyneboližalobcovidodanévôbecalebozdôvodu,žedodanietýchto
služieb žalobcovi nebolo realizované spoločnosťou Megsys s. r. o. ako deklarovaným dodávateľom.
10. Z obsahu prvostupňového rozhodnutia správcu dane správny súd zistil, že správca dane na
viacerýchmiestachdôvodil,žeslužbyfakturovanénadodávateľskejfaktúre,naktorejbolaakododávateľ
uvedená spoločnosť Megsys s.r.o., neboli daňovému subjektu X-NET spol. s. r. o. v zdaňovacom období

marec 2018 skutočne dodané (str. 5, 10 prvostupňového rozhodnutia).
11. Ohľadom otázky skutočného dodania sporných služieb a ich rozsahu správny súd dodal, že
správca dane mohol za účelom preverenia skutkového stavu a skutočného dodania sporných služieb
doplniť dokazovanie dopytom aj zvyšných spoločností, ktorých sa mali týkať sporné služby, t. j.
nad rámec okruhu šiestich dopytovaných spoločností výzvami zo dňa 27. apríla 2022. V tomto

smere pochopiteľne bolo potrebné dopytovať konkrétne spoločnosti, ktorým mali byť sporné služby v
príslušnom zdaňovacom období poskytnuté.
12. Správny súd zdôraznil, že ustálenie skutkového stavu a presné vymedzenie rozsahu skutočností,
ktoré má správca dane za preukázané a skutočností, ohľadne ktorých existujú pochybnosti, nepochybne
nadväzuje na rozsah dôkazného bremena, ktoré zaťažuje žalobcu. Správca dane musí dostatočne

jasne pomenovať svoje pochybnosti a tieto pochybnosti aj oznámiť daňovému subjektu, aby daňový
subjekt poznal rozsah svojho dôkazného bremena a na základe informácií správcu dane vedel, aké
skutočnosti má doložiť ďalšími dôkazmi preukazujúceho splnenie hmotnoprávnych podmienok pre vznik
nároku na odpočítanie dane. V prípade, že sa pochybnosti správcu dane viažu k vecným podmienkam
odpočítania dane, mal by kontrolovaný daňový subjekt vedieť, či považuje správca dane za pochybné

reálne uskutočnenie deklarovaných plnení, teda či vôbec platiteľ prijal plnenia, z ktorých si uplatňuje
nárok na odpočítanie dane, alebo či má správca dane pochybnosti „iba“ o tom, že plnenia dodal
deklarovaný dodávateľ, pričom o samotnom reálnom uskutočnení deklarovaných plnení pochybnosti
nemá.
13. Podľa § 46 ods. 5 Daňového poriadku je pre správcu dane ustanovená povinnosť v priebehu daňovej

kontroly oznámiť pochybnosti o správnosti, pravdivosti alebo úplnosti predložených dokladov alebo o
pravdivosti údajov v nich uvedených oznámiť kontrolovanému daňovému subjektu, ktorý ich predložil a
tiež povinnosť vyzvať ho, aby sa k nim vyjadril, najmä aby neúplné údaje doplnil, nejasnosti vysvetlil a
nepravdivé údaje opravil alebo pravdivosť údajov riadne preukázal.
14. Vo vzťahu k hodnoteniu dôkazov zo strany finančných orgánov správny súd konštatoval, že správca

dane tvrdenia, resp. žalobcom predložené dôkazy spochybnil bez toho, aby jasne vyjadril v čom
spočívali pochybnosti. Zistenia a dôkazy správcu dane, ktorými spochybnil vierohodnosť žalobcom
predložených dôkazov, musia podľa jeho názoru mať minimálne rovnakú výpovednú schopnosť,
závažnosť a vierohodnosť ako dôkazy predložené žalobcom.15. V tomto smere uviedol, že finančné orgány vo vzťahu k hodnoteniu svedeckých výpovedí V..
I. D., V.. I. D. Z. U. G. tieto nepovažovali za dôveryhodné, pričom tento záver však nevyplýva z
obsahu administratívneho spisu. Správny súd mal za to, že finančné orgány hodnovernosť uvedených

svedeckých výpovedí spochybnili výlučne na základe domnienok, že U. G. Z. V.. I. D. mohli mať k
dispozícii zápisnicu o výsluchu V.. I. D. a že výpoveď U. G. mohla byť dopredu dohodnutá, keďže je
aj v súčasnosti externým dodávateľom žalobcu. Výlučne tieto indície podľa názoru správneho súdu
nepostačujú na odmietnutie tohto dôkazného prostriedku en bloc.
16. Pokiaľ V.. I. D. na otázku, či mal vedomosť o hlavnej podnikateľskej činnosti spoločnosti Megsys

s. r. o. v preverovanom období ihneď uviedol, že robili služby pre spoločnosť X-NET spol. s r. o.,
žiadnu inú spoločnosť neuviedol a služby uvádzal presne tie, ktoré boli uvedené na sporných faktúrach,
uvedené podľa finančných orgánov naznačuje, že svedok bol dopredu poučený o poskytnutí výpovede
a potvrdeniach služieb dodaných pre žalobcu, správny súd v tejto súvislosti uviedol, že svedok bol
správcom dane oboznámený s dôvodmi predvolania k výsluchu a že bude vypovedať v súvislosti s
výkonom daňovej kontroly dane z pridanej hodnoty práve u žalobcu, a teda nemožno túto okolnosť podľa

jeho názoru považovať za znak nedôveryhodnosti obsahu výpovede.
17. Správny súd ďalej poukázal na rozpor v posúdení obsahu výpovede uvedeného svedka, kde na
jednej strane správca dane tvrdil, že svedok bol dopredu inštruovaný k svojej výpovedi, mohol mať k
dispozícii zápisnicu o výsluchu svojho syna V.. I. D. a vzápätí vyvodil, že svedok uviedol iné skutočnosti
ohľadne servera, ako uviedol bývalý konateľ spoločnosti Megsys s. r. o. V.. I. D.. Na tomto mieste

správny súd konštatoval, že svedok V.. I. D. uviedol (zhodne) s V.. I. D., že spoločnosť BOLIX s.r.o. bola
subdodávateľom softvéru SAAS (nie servera).
18. Správny súd rovnako rozporoval závery správcu dane, že spoločnosť Megsys s.r.o. nemohla dodať
služby ani z kapacitných dôvodov. Správca dane však podľa správneho súdu neuviedol bližšie úvahy, z
ktorýchbybolozrejmé,nazákladeakýchpodkladovdospelkzáveruonemožnostidodaťuvedenéslužby

týmito zamestnancami, hoci mal k dispozícii preberací protokol s uvedeným počtom človekohodín,
pričom z výpovedí V.. I. D.É. bolo zrejmé, že jeden technik mohol v priebehu 1 hodiny vykonať aj 7
servisných zásahov.
19. Správny súd sa nestotožnil ani s pochybnosťou, že žalobca nevedel označiť konkrétne osoby,
ktoré práce vykonali. V obchodnej praxi je podľa správneho súdu bežné, že jeden podnikateľský

subjekt si objedná služby od iného podnikateľského subjektu bez toho, aby vedel či musel vedieť,
ktoré konkrétne fyzické osoby plnenie v mene dodávateľa vykonajú. V tomto kontexte uviedol, že
nedostatočnépersonálneapracovnékapacitydodávateľadaňovéhosubjektumôžuzaurčitýchokolností
predstavovať indíciu, resp. operatívnu informáciu k ďalšiemu vyšetrovaniu a preverovaniu reálnosti
zdaniteľného plnenia, avšak táto skutočnosť nie je sama osebe spôsobilým dôkazom o fiktívnosti

zdaniteľných transakcií.
20. Rovnako podľa správneho súdu nebolo v moci žalobcu ovplyvniť ani vedenie účtovníctva a plnenie
si daňových povinností zo strany dodávateľa, keďže daňový subjekt nie je možné pripraviť o právo
odpočítať DPH len v dôsledku skutočností ležiacich mimo jeho sféry, ako je nekontaktnosť jeho
dodávateľov či odberateľov, nesplnenie si rôznych povinností na ich strane, či neodvedenie sumy dane

do štátneho rozpočtu týmito inými osobami.
21. Vo vzťahu k zisteniam, že spoločnosť Megsys s.r.o. je od 30. mája 2020 bez konateľa, spoločníkom je
spoločnosť so sídlom v Spojenom kráľovstve Veľkej Británie a Severného Írska, na adrese sídla nesídli,
posledné daňové priznanie k dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie august 2020 bolo podané
bez vyplnených údajov, posledné daňové priznanie k dani z príjmov právnickej osoby bolo podané za

zdaňovacie obdobie rok 2019, má evidované daňové nedoplatky na daniach spravovaným správcom
dane, daňovému subjektu bola ukončená registrácia k DPH k dátumu 31. marca 2021, u daňového
subjektu bolo vykonaných viac daňových kontrol, ktoré prešli do určenia dane podľa pomôcok nakoľko
daňový subjekt nekomunikoval, správny súd nepovažoval tieto skutočnosti za také, ktoré by mohli byť
akokoľvek vyhodnotené v neprospech žalobcu, keďže na ich vznik a priebeh nemohol mať žiaden dosah,

o to viac, že sa uskutočnili v čase, keď obchodno-záväzkové vzťahy medzi Megsys s.r.o. a žalobcom boli
ukončené. Obdobne aj vyhodnotil okolnosť neuhradenia ceny obchodného podielu, keďže žalobca nebol
účastníkom zmluvy o prevode o obchodného podielu, nemal dosah na dohodnuté zmluvné podmienky
a už vôbec nie na úhradu samotnej ceny.
III. Kasačná sťažnosť, stanovisko účastníkov

22. Proti napadnutému rozsudku podal sťažovateľ kasačnú sťažnosť podľa § 440 ods. 1 písm. g/ SSP
v ktorej navrhol, aby kasačný súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil správnemu súdu na ďalšie
konanie.23. Sťažovateľ v úvode kasačnej sťažnosti rozporoval názor správneho súdu, že správca dane mohol
za účelom preverenia skutkového stavu doplniť dokazovanie dopytom aj zvyšných odberateľov žalobcu.
Podľa sťažovateľa dokazovanie orientované na odberateľov žalobcu bez ďalšieho nie je postačujúce

na prijatie záveru, že ide o služby, ktoré mali byť predmetom deklarovaných dodávok medzi ním a jeho
subdodávateľom, Megsys s.r.o. Opačný výklad by podľa jeho názoru znamenal, že žalobcovi by na
preukázanie opodstatnenosti nároku na odpočítanie dane, uplatnenej voči nemu jeho subdodávateľom,
postačovalo len poukázať na zoznam svojich odberateľov a tvrdiť, že keďže tieto dodávky nemohol
vykonať sám (napr. z dôvodu nedostatočných personálnych zdrojov), tak mu ich nepochybne musel

poskytnúť ním označený subdodávateľ. V danej súvislosti odkázal na rozsudok Najvyššieho správneho
súdu SR č. 4Sfk/2/2022 ako aj na vyjadrenie svedka U. G., ktorý uviedol, že vzhľadom, že časť služieb
bola vykonávaná vzdialeným prístupom, odberatelia žalobcu nevedeli, že vykonané služby im mala
dodávať spoločnosť Megsys s.r.o.
24. Ďalej sťažovateľ rozporoval záver správneho súdu, podľa ktorého nebolo možné jednoznačne určiť,
ktoré pochybnosti a zistenia z daňovej kontroly boli pre správcu dane rozhodujúce, ku ktorým mala

obrana smerovať, preto nemohlo dôjsť k prenosu dôkazného bremena v zmysle § 46 ods. 5 Daňového
poriadku. Podľa sťažovateľa správca dane žalobcovi v priebehu daňovej kontroly zaslal Oznámenie
výsledkov daňovej kontroly č. 100733294/2021 zo dňa 3. mája 2021 a Oznámenie výsledkov daňovej
kontroly č. 101300031/2021 zo dňa 22. júla 2021, v ktorých popísal vykonané dokazovanie, skutkový
stav aj so stanoviskom, resp. vyhodnotením správcu dane a spochybnil, že sporné služby boli reálne

dodané deklarovaným dodávateľom, pričom žalobca na výzvu uvedenú v predmetných oznámeniach
reagoval a na podporu svojich tvrdení predkladal vyjadrenia a návrhy na doplnenie dokazovania,
nemožno preto podľa jeho názoru tvrdiť, že k prenosu dôkazného bremena nedošlo.
25. Rovnako sťažovateľ rozporoval stanovisko správneho súdu, že došlo zo strany správcu dane
k spochybneniu hodnovernosti výpovedí svedkov p. U. G. Z. V.. I. D. na základe domnienok, že

menovaní mohli mať k dispozícii zápisnicu o výsluchu svedka V.. I. D. a že výpoveď p. G. mohla byť
dopredu dohodnutá a súdu nie sú zrejmé dôvody, pre ktoré vôbec nariadil doplnenie dokazovania práve
výsluchom týchto osôb. Sťažovateľ uviedol, že vypočutie svedka V.. I. D. nariadil z dôvodu, že žalobca ho
označil za osobu priamo vykonávajúcu sporné služby a o jeho vypočutie žiadal už vo svojom vyjadrení
k oznámeniu výsledkov daňovej kontroly č. 101300031/2021 zo dňa 22. júla 2021, pričom žalobca vo

vyjadrení 6/08630255/2021 navrhoval aj vypočutie svedka U. G., ktorý ako zamestnanec žalobcu mal
kontrolovať preberacie protokoly, predložené k sporným faktúram. Sťažovateľ z dôvodu, že uvedené
osoby (vzhľadom na ich postavenie vo veci dodania sporných služieb deklarované žalobcom) môžu
svojimi výpoveďami doplniť skutkový stav veci, nariadil ich vypočutie.
26. Vo vzťahu k vykonaným svedeckým výpovediam sťažovateľ uviedol, že podľa prvej výpovede

p. V.. I. D. (dňa 9. marca 2021) mala spoločnosť Megsys s.r.o. mať serverové kapacity prenajaté
formou SAAS, pričom V.. I. D. tvrdil, že spoločnosť mala vlastný server (v Trnave), ktorý používali na
vývoj softvéru a server žalobcu používali na výkon sporných služieb, z čoho vyplýva rozpornosť ich
výpovedí v súvislosti s technickým vybavením spoločnosti. V druhej výpovedi V.. D. dňa 11. augusta
2021 mal uviesť, že spoločnosť BOLIX s.r.o. dodávala formou SAAS spoločnosti Megsys s.r.o. softvér

na urýchlenie spracovania incidentov. Vzhľadom na to, že softvér mal urýchliť spracovanie incidentov,
je podľa sťažovateľa potrebné túto skutočnosť vnímať vo vzťahu k pochybnostiam správcu dane o
nedostatočnej personálnej kapacite dodávateľa tak, že bez jeho poskytnutia by bola nižšia produktivita
práce pri odstraňovaní incidentov a bol by na odstránenie incidentov potrebný dlhší čas a aj vyššia
potrebapoužitiapracovnejsily.Naopak,privyužitítakéhotosoftvérubysaznížilapotrebapracovnýchsíl.

XX. V.. I. D. podľa sťažovateľa v súvislosti s otázkami správcu dane uviedol, že odborné vedomosti
v súvislosti so spornými službami mali okrem konateľa spoločnosti V.. I. D. a svedka ešte dvaja
externí zamestnanci spoločnosti Megsys s.r.o., a to pán R., meno druhého si nepamätal. Sťažovateľ
zdôraznil, že hoci V.. I. D. a V.. I. D. zhodne tvrdili počet osôb štyri, okrem „D.“ žiadne dve ďalšie
osoby údajne vykonávajúce sporné služby neboli identifikované. Zdôraznil, že v hláseniach o vyúčtovaní

dane a o úhrne príjmov zo závislej činnosti podľa zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov, podaných
deklarovaným dodávateľom bolo zistené, že priezvisko R. sa v nich nevyskytuje (ani ako zamestnanec
na trvalý pracovný pomer ani ako zamestnanec na dohodu mimo pracovného pomeru).
28. V súvislosti so závermi správneho súdu, že nebolo v moci žalobcu ovplyvniť vedenie účtovníctva
dodávateľa a nie je možné nepriznať právo na odpočet DPH len v dôsledku skutočností ležiacich mimo

sféru žalobcu, sťažovateľ poukázal na to, že účtovné a daňové doklady spoločnosti neboli dostupné
a taktiež konštatoval, že vzhľadom na zistenia nie je možné vylúčiť ani účelovosť predaja spoločnosti.
Prijal však názor, že z prvostupňového rozhodnutia nevyplýva, že by správca dane tieto skutočnosti
kládol na ťarchu žalobcovi.29. Podľa sťažovateľa bolo práve na žalobcovi, ktorý poskytoval zamestnancom dodávateľa Megsys
s.r.o. prístupové heslá na servery svojich odberateľov, aby vedel uviesť počet zamestnancov
dodávateľa a vedel tieto osoby identifikovať, prípadne poskytnúť napr. mailovú komunikáciu s nimi, aby

disponoval údajmi o osobných zásahoch zamestnancov Megsys s.r.o. na mieste ich výkonu, aby vedel
konkretizovať,akébolispoločnosťouMegsyss.r.o.spracovanédokumentyprekonkrétneprojekty.Podľa
sťažovateľa však žalobca žiadne takéto dôkazy nepredložil, ani sa konkrétne a adresne k spracovaniu
dokumentácie nevyjadril.
30. Žalobca vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti argumentoval s poukazom na ustanovenia § 440 ods.

1 písm. g/ a § 440 ods. 2 SSP, že sťažovateľ v kasačnej sťažnosti vôbec neuviedol, aké právne
posúdenie veci správnym súdom považuje za nesprávne, pričom kasačná sťažnosť neobsahuje ani
zmienku o tom, v čom by mala spočívať nesprávnosť právneho posúdenia správnym súdom. Vo vzťahu
k prenosu a rozloženiu dôkazného bremena na bod 47 rozsudku Najvyššieho správneho súdu SR sp.
zn. 6Sžfk/58/2020 z 29. marca 2023.
31. Podľa žalobcu sťažovateľ v časti III.1 a III.2 kasačnej sťažnosti v podstate ani nespochybňuje

napadnutý rozsudok, ale snaží sa len vysvetliť a rozviesť niektoré svoje úvahy týkajúce sa skutkového
stavu. Takáto argumentácia podľa žalobcu nie je spôsobilá spochybniť závery správneho súdu uvedené
v napadnutom rozsudku.
32. K námietkam ohľadom rozloženia a prenosu dôkazného bremena v zmysle § 46 ods. 5 Daňového
poriadku na žalobcu, z dôvodu, že žalobca mal vedieť, čo je účelom verifikácie obsahu spornej faktúry na

základe Oznámenia z výsledkov daňovej kontroly č. 100733294/2021 zo dňa 3. mája 2021 a Oznámenia
výsledkov daňovej kontroly č. 101300031/2021 zo dňa 22. júla 2021, žalobca uviedol, že výzvy pre
žalobcu boli všeobecné, generické, bez hlbšieho zamyslenia sa nad detailom prípadu, čím správca
dane nikdy nevyzval žalobcu na odstránenie pochybností, pretože sťažovateľ nikdy nešpecifikoval, aké
dôkazy by považoval za dostatočné na odstránenie pochybností. Žalobcovi nebolo jasné, čo od neho

sťažovateľ žiada a z tohto dôvodu predložil správcovi dane všetko, čo mal k dispozícii, vrátane mnohých
návrhov na vykonanie dokazovania. Neobstojí preto podľa žalobcu tvrdenie, že vzhľadom na to, že
žalobca na výzvy správcu dane reagoval, mal vedieť, čo je účelom verifikácie obsahu spornej faktúry.
33. K sťažnostným bodom ohľadom výpovedí svedkov žalobca uviedol, že sťažovateľ sa snaží odstrániť
vytýkané nedostatky týkajúce sa zrozumiteľného vysporiadania sa so svedeckými výpoveďami svedkov

U. G.Í. Z. I. D., avšak ide skôr o subjektívne názory sťažovateľa, ktoré nie sú navyše naviazané na
právne posúdenie veci. Žalobca argumentoval, že sťažovateľ potvrdzuje svoje nesprávne úvahy vo
vzťahu k skutkovému stavu, okrem iného z toho dôvodu, že rovnako ako v napadnutých rozhodnutiach
správcov dane poukazuje na subdodávateľské subjekty, ktoré nemali s prípadom žalobcu nič spoločné
(HINEM s.r.o., TS service s.r.o., MG. Prime business s.r.o.). Obdobne žalobca nerozumie, aký dopad,

na posúdenie poskytnutých služieb od dodávateľa Megsys s.r.o. pre žalobcu, má mať nová úvaha
sťažovateľa smerom k spoločnosti BOLIX s.r.o. Obdobne rozporoval závery sťažovateľa s tým, že pokiaľ
sťažovateľ neustále spochybňuje kapacity dodávateľa a predložené vysvetlenie a dôkazy, je povinný v
rámci prenosu dôkazného bremena uviesť (aspoň náznakom), aké kapacity boli podľa neho potrebné
na poskytnutie sporných služieb. Žalobca preto navrhol aby kasačný súd zamietol kasačnú sťažnosť

sťažovateľa ako nedôvodnú.
IV. Posúdenie námietok kasačnej sťažnosti
34. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 SSP), po zistení, že
kasačná sťažnosť sťažovateľa bola podaná včas (§ 443 ods. ods. 2 písm. a/ SSP), oprávnenou osobou
(§ 442 ods. 1 SSP) a je prípustná (§ 439 ods. 1 SSP), preskúmal napadnutý rozsudok správneho súdu

spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a dospel k názoru, že kasačná sťažnosť je dôvodná.
35. Kasačný súd zistil, že s rovnakou otázkou sa vo veciach sťažovateľa a žalobcu zaoberal Najvyšší
správny súd Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 5Sfk/1/2024 z 19. decembra 2024.
36. Kasačný súd sa s právnymi názormi uvedenými v tomto rozhodnutí v plnom rozsahu stotožňuje a
na tieto v zmysle § 464 ods. 1 SSP aj v plnom rozsahu odkazuje:

„38. Kasačný súd na úvod právneho posúdenia konštatuje, že po preštudovaní obsahu
administratívneho spisu a napadnutého rozsudku správneho súdu určil ako kľúčovú právnu otázku
pre posúdenie predmetnej veci, či správca dane a sťažovateľ relevantne spochybnili splnenie
hmotnoprávnych podmienok pre odpočet DPH zo strany žalobcu. V snahe zodpovedať primárne túto
otázku, zameral kasačný súd svoju pozornosť predovšetkým na časť argumentácie ktorá s touto otázkou

bezprostredne súvisela, pritom neopomenul ani výhrady správneho súdu k procesnému postupu
sťažovateľa a správcu dane, a preto skúmal aj správnosť týchto záverov.
39. Nárok na odpočítanie dane vzniká príjemcovi plnenia (osobe registrovanej pre daň z pridanej
hodnoty) za predpokladu kumulatívneho splnenia hmotnoprávnych podmienok na odpočítanie danevyplývajúcich z čl. 168 a nasl. smernice Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme
dane z pridanej hodnoty (Ú. v. EÚ L 347, 2006, s. 1) (ďalej „Smernica 2006/112/ES“) a jej implementácie
v právnom poriadku Slovenskej republiky. Hmotnoprávnymi podmienkami na odpočítanie dane sú (1) že

poskytovateľom plnenia (dodávateľom) je iná osoba registrovaná pre daň (t. j. status osoby dodávateľa),
(2) že predmetné plnenie fakticky existuje a nejde o fiktívne plnenie (t. j. materiálna existencia plnenia),
a (3) že prijaté plnenie je príjemcom (žalobcom) použité v rámci jeho ekonomickej činnosti. Pokiaľ vyššie
uvedené hmotnoprávne podmienky na odpočítanie dane nie sú splnené, pričom dôkazné bremeno je na
osobe, ktorá si právo na odpočítanie dane uplatňuje (žalobcovi), nevzniklo právo na odpočítanie dane.

40. Vyššie uvedené podmienky upravené v Smernici 2006/112/ES sú prevzaté do zákona o DPH. Platiteľ
dane (sťažovateľ) si môže v zmysle zákona o DPH odpočítať daň:
· dňom vzniku daňovej povinnosti (§ 49 ods. 1 zákona o DPH),
· daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru alebo služby (§ 19 ods. 1 a ods. 2 zákona o DPH),
· daň, ktorej odpočet si platiteľ dane uplatňuje, musí byť voči nemu uplatnená iným platiteľom dane z
tovarov alebo služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané (§ 49 ods. 2 písm. a/ zákona o DPH),

· zároveň musí disponovať faktúrou od platiteľa dane (§ 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH), čo je však
formálnou a nie hmotnoprávnou podmienkou na odpočítanie dane.
41. Osobitne je v danej veci potrebné vnímať skutočnosť, že správny súd zrušil rozhodnutie sťažovateľa
spolu s prvostupňovým rozhodnutím a bolo jeho úlohou stanoviť jasne ďalší postup, ktorý očakáva od
orgánu verejnej správy, keďže právnym názorom, ktorý vyslovil správny súd v zrušujúcom rozsudku, je

orgán verejnej správy v ďalšom konaní viazaný (§191 ods. 6 SSP).
42. Sťažovateľ v bode III.1 kasačnej sťažnosti namietal stanovisko správneho súdu v bode 64
napadnutého rozsudku, podľa ktorého správcovi dane nič nebránilo doplniť dokazovanie dopytom
zvyšných siedmich spoločností za účelom riadneho preverenia skutkového stavu a dodania sporných
služieb za zdaňovacie obdobie júl 2018. Kasačný súd v danej veci konštatuje, že implicitne je

možné z predmetného stanoviska vyvodiť povinnosť správcu dane v ďalšom konaní dopytovať zvyšné
odberateľské spoločnosti za účelom preverenia riadneho zistenia skutkového stavu.
43. Kasačný súd považuje za potrebné uviesť, že hmotnoprávne podmienky priznania práva na
odpočítanie DPH sa v zásade týkajú len individuálneho obchodného vzťahu medzi dodávateľom
a daňovým subjektom. Z tohto dôvodu prípadné pochybnosti týkajúce sa subdodávateľskej časti

obchodného reťazca alebo časti odberateľov daňového subjektu nepredstavujú (bez ďalšieho) dôvodné
pochybnosti o spochybnení hmotnoprávnych podmienok práva na odpočítanie DPH.
44. V danom prípade nie je možné zistenia na strane odberateľov identifikovať ako relevantné
pochybnosti. V prípade obchodných vzťahov je prirodzeným prvkom, že obchodné subjekty nevedia
konkretizovať svojich subdodávateľov. Uvedená situácia nastala aj v predmetnom prípade. Tieto zistenia

však nemajú zásadnú relevanciu pre záver, či deklarovaný dodávateľ žalobcovi poskytol fakturované
služby.
45. Kasačný súd zároveň zistil, že žalobca sám neinicional doplniť dokazovanie dopytom na ďalších
vymenovaných odberateľov žalobcu. V zmysle predchádzajúcej rozhodovacej praxe kasačného súdu
však nemožno nevykonanie dôkazov, ktoré mali svedčiť v prospech daňového subjektu, bez návrhu

z jeho strany, vyhodnotiť ako vadu konania. „Vo vzťahu k zásade voľného hodnotenia dôkazov
a nutnosti vykonania výsluchu tretích osôb bez návrhu (ako to namietal sťažovateľ) kasačný súd
uvádza, že dokazovanie vedie správca dane, ktorý nemusí vykonať ďalšie dôkazy (nenavrhnuté
daňovým subjektom), pokiaľ ich nepovažuje za relevantné. Uvedenom smere správca dane ani žalovaný
nepochybil ...“ (rozsudok Najvyššieho správneho súdu sp. zn. 5Sfk/36/2021 zo dňa 30. júna 2022).

46. Ak teda správny súd uložil povinnosť vykonať ďalšie zisťovanie skutkového stavu, a to bez
akéhokoľvek návrhu, resp. podnetu žalobcu a zároveň správny súd takýto pokyn neodôvodnil inými
výnimočnými okolnosťami, podľa kasačného súdu je takýto pokyn neúčelný a nezodpovedá princípom
dokazovania v daňovom konaní. Naviac, z formálneho hľadiska nemá ani oporu v námietkach žalobcu
v správnej žalobe.

47. Kasačný súd sa ďalej zameral na právne posúdenie otázky, či v rámci daňového konania boli
dostatočne jasne odkomunikované pochybnosti správcu dane v zmysle ustanovenia § 46 ods. 5
Daňového poriadku. Z obsahu administratívneho spisu správcu dane je zrejmé, že správca dane
adresoval žalobcovi výzvu č. 100733294/2021 zo dňa 3. mája 2021, označenú ako „Oznámenie
výsledkov daňovej kontroly“. V závere tejto písomnosti správca dane odkazuje na ust. § 45 ods. 1 písm.

f/ Daňového poriadku. Podľa kasačného súdu je však nevyhnutné vyhodnocovať uvedenú písomnosť
materiálne podľa obsahu. Z jej obsahu je zrejmé, že správca dane žalobcu žiada o vyjadrenie k
zisteniam do 8 dní od doručenia tohto oznámenia a zároveň táto písomnosť poukazuje na str. 11 aj na
parafrázované znenie ustanovenia § 46 ods. 5 Daňového poriadku: „Ak však správca dane... spochybnívierohodnosť, pravdivosť alebo úplnosť dôkazov predložených kontrolovaným daňovým subjektom... je
opäť na len na platiteľovi, či predložením alebo navrhnutím ďalších dôkazov vyvráti spochybnenie jeho
pôvodných dôkazov správcom dane“.

48. Z obsahu uvedenej výzvy sú pritom zrejmé pochybnosti správcu dane, že deklarovaný dodávateľ
nevedel dodať vykonané služby, resp. že služby neboli žalobcovi skutočne dodané (napr. poukázal
na nejasnosti ohľadom toho, aké počítače boli na vykonanie služby použité, neidentifikovanie
zamestnancov, ktorí mali službu vykonávať). Rovnako po doplnenom dokazovaní na návrh žalobcu
zaslal správca dane žalobcovi oznámenie výsledkov daňovej kontroly č. 101300031/2021 zo dňa 22. júla

2021, ktoré obdobne ako prvé uvedené oboznámenie uvádza pochybnosti správcu dane k predloženým
dokladom.
49. Keďže správca dane žalobcovi oznámil pochybnosti o predložených dokladoch a vyzval žalobcu na
vyjadrenie, vysvetlenie nejasností a preukázanie, že mu deklarovaný dodávateľ dodal služby na spornej
faktúre, nemožno konštatovať, že by správca dane de facto konal v rozpore s § 46 ods. 5 Daňového
poriadku. Kasačný súd zároveň konštatuje, že jeho závery vo vzťahu k danej kasačnej námietke

nepotvrdzujú samé o sebe správnosť skutkových zistení a následného právneho vyhodnotenia, ale
potvrdzujú dodržanie procesného postupu v zmysle § 46 ods. 5 Daňového poriadku.
50. Takto prijatý záver kasačného súdu nie je zároveň ani v rozpore so žalobcom uvedenou judikatúrou,
keďže v prípade rozsudku Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 1Sžfk/10/2020 zo dňa 24. februára
2022 - „Oboznámenie sa s priebežnými výsledkami daňovej kontroly“ neobsahovalo žiadne výsledky

daňovejkontroly,tedaišlooskutkovoodlišnúvec.Kasačnýsúdzároveňvdanejvecipostupovalvsúlade
rozsudkom Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 4Sfk/2/2024 zo dňa 25. septembra 2024, bod 53
a nasl., v ktorom kasačný súd riešil rovnakú právnu otázku totožných účastníkov konania v obdobnej
veci, a preto v príslušnom rozsahu aj naň odkazuje.
51. Vo vzťahu k bodu III.3 kasačnej sťažnosti, kasačný súd konštatuje, že ani po dôkladnom oboznámení

sa s obsahom napadnutého rozsudku správneho súdu, nezistil, že by správny súd namietal, že mu nie
sú zrejmé dôvody, pre ktoré sťažovateľ nariadil doplnenie dokazovania výsluchom U. G. Z. V.. I. D..
Vzhľadom k tomu, že takéto stanovisko správny súd neprijal a ani nejde o kvalifikovanú sťažnostnú
námietku, ktorá by mohla potvrdiť sťažovateľovu argumentáciu, že správny súd rozhodol na základe
nesprávneho právneho posúdenia veci v zmysle § 440 ods.1 písm. g/ SSP, kasačný súd nevenoval tejto

časti sťažnostného bodu bližšiu pozornosť.
52. Sťažovateľ ďalej rozporoval konštatovanie správneho súdu, že finančné orgány hodnovernosť
uvedených svedeckých výpovedí spochybnili výlučne na základe domnienok, že U. G.Y. Z. V.. I. D.
mohli mať k dispozícii zápisnicu o výsluchu V.. I. D. a že výpoveď U. G. mohla byť dopredu dohodnutá.
Kasačný súd po preskúmaní rozhodnutia sťažovateľa a rozhodnutia správcu dane konštatuje, že

uvedený záver správneho súdu je nepodložený. Sťažovateľ síce v rámci konštatačnej časti svojho
rozhodnutia uviedol na str. 28: „Správca dane poukázal na skutočnosť, že U. G. je stále externým
dodávateľom daňového subjektu, v dôsledku čoho nie je možné vylúčiť účelovosť jeho výpovede.“
Obdobné stanovisko prezentoval aj k výpovedi V.. I. D. na str. 27. rozhodnutia sťažovateľa - „Svedok
moholmaťkdispozíciizápisnicuovýsluchusvedka,svojhosynaV..I.D.,vdôsledkučohomohlabyťjeho

výpoveď ovplyvnená.“, a rovnako naznačoval, že svedok bol dopredu poučený o poskytnutí výpovede
za účelom potvrdenia dodaných služieb.
53. Vzhľadom na celkový kontext a obsah rozhodnutí finančných orgánov však nie je možné dospieť k
záveru, že by došlo k spochybneniu svedeckých výpovedí výlučne na základe uvedených domnienok.
Sťažovateľ vo vlastnom právnom posúdení s uvedenými stanoviskami správcu dane ani ďalej nepracuje,

ale uvádza iné okolnosti, ktoré mali spochybniť výpoveď V.. I. D. (str. 43 rozhodnutia sťažovateľa), či
pochybnosti ktoré vzišli z výpovede U. G. (str. 42 rozhodnutia sťažovateľa).
54. Kasačný súd rozumie, že uvedená výhrada reagovala na žalobné námietky uvedené v správnej
žalobe, avšak úlohou správneho súdu bolo komplexne posúdiť udržateľnosť záverov sťažovateľa vo
vzťahu k zistenému skutkovému stavu, ktorý nepochybne vychádzal aj z hodnotenia svedeckých

výpovedí. Z rozhodnutia sťažovateľa vyplýva, že správca dane sa v odôvodnení rozhodnutia zaoberal
aj samotným obsahom výpovede, ktorý sťažovateľ rozoberá na strane 26, 27 a 28 svojho rozhodnutia,
pričomvyhodnoteniezistenýchskutočnostíuzatvárasozáverom,podľaktorého:„Správcadanevýpoveď
U. G. vyhodnotil tak, že svedok síce slovne potvrdil možné uskutočnenie obchodných vzťahov,
všeobecne opísal služby uvedené na preberacích protokoloch, ale okrem verbálneho potvrdenia

obchodných vzťahov, svedok neuviedol žiadne skutočnosti, ktoré by potvrdzovali dodanie služieb
spoločnosťouMegsyss.r.o.“.VzásaderovnakéstanoviskoprijalajkvýpovediV..I.D.(str.27rozhodnutia
sťažovateľa). Nemožno preto vykladať následné úvahy o možnej účelovosti výpovede svedkov, ako
jediný dôvod, prečo týmto výpovediam nepriznal primeranú relevanciu.55. Pokiaľ chcel správny súd udržať uvedené výhrady bolo jeho úlohou v konkrétnej podobe spochybniť
vyhodnotenie svedeckých výpovedí správcom dane a sťažovateľom a uviesť prečo mali tieto orgány
rešpektujúc zásadu voľného hodnotenia dôkazov priznať relevanciu týmto svedeckým výpovediam. V

danej veci je predovšetkým potrebné priznať relevanciu skutočnostiam, ktoré sú objektívne schopné
zodpovedať otázku, či zo strany žalobcu došlo k splneniu hmotnoprávnych podmienok pre odpočet DPH.
56. Kasačný súd však opätovne konštatuje, že v tejto časti kasačnej sťažnosti nezaujíma stanovisko k
relevantnostisprávcomdaneasťažovateľomzistenýmpochybnostiam,ktorévzišlizobsahusvedeckých
výpovedí, ale dôvodí, že je nesprávny záver správneho súdu, že finančné orgány hodnovernosť

uvedených svedeckých výpovedí spochybnili výlučne na základe domnienok vyššie uvedených.
57. Vo vzťahu k rozporu vo výpovediach V.. I. D., ktorý mal uviesť iné skutočnosti ohľadne servera,
ako uviedol bývalý konateľ spoločnosti Megsys s. r. o. V.. I. D., kasačný súd uvádza, že hmotnoprávne
podmienky priznania práva na odpočítanie dane sa zásadne týkajú len individuálneho obchodného
vzťahu medzi dodávateľom a daňovým subjektom (žalobcom). Z tohto dôvodu prípadné pochybnosti
týkajúce sa subdodávateľskej časti obchodného reťazca alebo časti nasledujúcej po daňovom subjekte

nepredstavujú (bez ďalšieho) dôvodné pochybnosti o spochybnení hmotnoprávnych podmienok práva
na odpočítanie dane. Preto pochybnosti týkajúce sa výlučne subdodávateľského článku reťazca nemôžu
preniesť dôkazné bremeno pri preukázaní hmotnoprávnych podmienok práva na odpočítanie dane
opätovne na daňový subjekt.
58. Vyhodnotenie rozporu vo svedeckých výpovediach vo vzťahu k tejto otázke kasačný súd vzhľadom

na vyššie uvedené nepovažuje za kľúčové, keďže od vyhodnotenia skutočností, či deklarovaný
dodávateľ mal vlastný server, prípadne, či spoločnosť Bolix s.r.o. poskytla deklarovanému dodávateľovi
softvér na urýchlenie spracovania incidentov nie je priamo závislé pre vyhodnotenie otázky, či sporné
služby boli žalobcovi poskytnuté deklarovaným dodávateľom.
59. Kasačný súd zároveň rozumie argumentácii sťažovateľa, že predmetný softvér mal urýchliť

spracovanie incidentov, čo môže mať priamy súvis s otázkou vyhodnotenia personálnej kapacity
deklarovaného dodávateľa. Predmetom kasačnej sťažnosti boli aj námietky ohľadom tejto otázky.
60. Správny súd sa argumentácii ohľadom nedostatočných personálnych kapacít deklarovaného
dodávateľa venoval v bodoch 74 až 76 napadnutého rozsudku a je pravdou, že vytkol správcovi dane
neuvedenie bližších úvah, z ktorých by bolo zrejmé, na základe akých podkladov dospel k záveru o

nemožnosti dodať uvedené služby týmito zamestnancami, hoci mal k dispozícii preberací protokol s
uvedeným počtom človekohodín, pričom z výpovedí V.. I. D. bolo zrejmé, že jeden technik mohol v
priebehu 1 hodiny vykonať aj 7 servisných zásahov.
61. Správny súd podľa kasačného súdu v tomto smere zaujal správny záver, keď uviedol: „V obchodnej
praxi je bežné a zodpovedajúce aj právnej úprave Obchodného zákonníka, že jeden podnikateľský

subjekt si objedná služby od iného podnikateľského subjektu bez toho, aby vedel či musel vedieť, ktoré
konkrétne fyzické osoby plnenie v mene dodávateľa vykonajú. Podstatnou skutočnosťou je, že tieto
služby boli dodané.“. Nebolo však potrebné, aby správca dane vykonal dopyt na zistenie konkrétnych
zamestnancov spoločnosti Megsys s.r.o. a v príslušnom období dopĺňal dokazovanie v tomto smere,
keďže spochybnenie personálnych kapacít dodávateľa (bez ďalšieho) nepostačuje pre prijatie záveru

o nesplnení hmotnoprávnych podmienok pre odpočet DPH za podmienky, že nedošlo k spochybneniu
že služby boli reálne uskutočnené.
62. Uvedený právny názor je pritom plne v súlade s aktuálnou rozhodovacou činnosťou Najvyššieho
správneho súdu SR, ktorá vychádza z rozhodovacej činnosti Súdneho dvora EÚ, ktorý ustálil, že
okolnosťou spôsobilou vyvolať dôvodné pochybnosti správcu dane o preukázaní splnenia materiálnych

podmienok, ktoré by mohli viesť k následnému odmietnutiu práva na odpočet dane z pridanej hodnoty,
nie je nedostatok potrebných materiálnych a ľudských zdrojov pre vyrobenie alebo dodanie tovaru
na strane dodávateľa či subdodávateľov (rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie vo veci Vikingo
Fővállalkozó Kft., C-610/19 zo dňa 3. septembra 2020, bod 47, vo veci Maks Pen EOOD,
C-18/13 zo dňa 13. februára 2014, body 31, 32; vo veci Gábor Tóth, C-324/11 zo dňa 6. septembra

2012, bod 49).
63. Z vyššie citovaného uznesenia Súdneho dvora EÚ vo veci C-610/19 Vikingo a jemu predchádzajúcej
judikatúry možno pre prejednávaný prípad konštatovať, že spochybnenie spôsobilosti dodávateľa
poskytnúť žalobcovi služby uvedené vo faktúre a ostatných dokladoch iba poukazovaním na
nedostatočne preukázané priestorové, personálne či materiálne kapacity dodávateľa, bez jasnej

špecifikácie ktorej časti alebo akého rozsahu zdaniteľných plnení sa tieto pochybnosti týkajú, nie je
dostatočným dôvodom pre prenesenie dôkazného bremena na žalobcu a pre odopretie práva na
odpočítanie dane. Takéto nezrovnalosti je možné zohľadniť v prípade, ak by bola preukázaná účasť
alebo aspoň vedomosť daňového subjektu (žalobcu) o podvodnom konaní niektorého zo subjektovzapojenýchdoobchodnéhoreťazca.Tutrebaznovupripomenúť,žesprávcadaneaanisťažovateľtýmto
smerom neviedli svoje úvahy pri rozhodovaní o vyrubení rozdielu dane žalobcovi.
64. Keďže nedostatok personálnych kapacít na základe vyššie uvedených skutočností nie je sám o sebe

dostatočným dôvodom pre prenesenie dôkazného bremena na žalobcu, ďalšie dokazovanie smerom k
zisteniu konkrétnych zamestnancov deklarovaného dodávateľa nepovažuje kasačný súd za účelné. V
zmysle vyššie uvedeného kasačný súd hodnotí ako nadbytočné aj dokazovanie správcu dane smerom
k dodávateľom deklarovaného dodávateľa, ktorých sťažovateľ v kasačnej sťažnosti uvádzal, a to aj nad
rámec relevantných subdodávateľov, ktorí v predmetnom zdaňovacom období vystupovali.

65. V závere kasačnej sťažnosti v časti III.4 sťažovateľ rozporoval právne závery správneho súdu
v bodoch 77 až 79 napadnutého rozsudku. Pokiaľ sťažovateľ argumentuje, že účtovné a daňové
doklady spoločnosti Megsys s.r.o. neboli dostupné a rovnako nie je možné ani vylúčiť účelovosť predaja
spoločnosti, pričom z prvostupňového rozhodnutia správcu dane podľa sťažovateľa nevyplýva, že
by išlo o skutočnosti, ktoré kládol žalobcovi na ťarchu, kasačný súd dôvodí, že zo strany správcu
dane išlo o skutočnosti, ktoré priamo nesúviseli s činnosťou deklarovaného dodávateľa v zdaňovacom

období júl 2018 a neboli v čase realizácie zdaniteľných obchodov zo strany žalobcu predvídateľné.
Argumentácia správneho súdu je preto v tomto bode správna, pričom nemožno dospieť k záveru, že
by ju sťažovateľ relevantne (rešpektujúc ust. § 440 ods.2 SSP) v kasačnej sťažnosti rozporoval, pokiaľ
uvádzal skutočnosti, ktoré podľa sťažovateľa mal žalobca preukázať, aby potvrdil vierohodnosť ním
predložených dokladov. Kasačný súd preto nepovažovať za účelné venovať bližšiu pozornosť uvedenej

kasačnej námietke.
66. Kasačný súd na základe vyššie uvedených skutočností dospel k záveru, že správny súd pochybil,
pokiaľ uložil správcovi dane povinnosť v ďalšom konaní dopytovať zvyšné odberateľské spoločnosti.
Ďalej dospel k nesprávnemu záveru, keď vyhovel námietke žalobcu, že správca dane neoznámil
pochybnosti vo vzťahu k zisteným skutočnostiam žalobcovi tak, ako to ukladá § 46 ods. 5 Daňového

poriadku, rovnako bolo nesprávnym záverom správneho súdu, keď uviedol, že hodnovernosť výpovedí
svedkov V.. I. D. Z. U. G. bola spochybnená výlučne na základe domnienok, že mohli mať k dispozícii
zápisnicu o výsluchu V.. I. D. a že výpoveď U. G. mohla byť dopredu dohodnutá, a taktiež pochybil, pokiaľ
nariadil ďalšie dokazovanie smerom k zisteniu konkrétnych zamestnancov deklarovaného dodávateľa.
67. Najvyšší správny súd na základe zvoleného postupu preto považoval kasačnú sťažnosť za

dôvodnú a rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku. Kasačný súd však zároveň
konštatuje,žejehozáveryautomatickyneznamenajú,žeprávnezáverysťažovateľa votázkenesplnenia
hmotnoprávnych podmienok pre odpočet DPH zo strany žalobcu sú správne a žalobcovi v konečnom
dôsledku nemá byť právo na odpočet DPH priznané. Je však úlohou správneho súdu, aby po zohľadnení
vyššie uvedených záverov kasačného súdu vec opätovne prejednal a vyhodnotil, či sťažovateľ riadne

spochybnil splnenie hmotnoprávnych podmienok pre odpočet DPH zo strany žalobcu.“
V. Záverečné zhodnotenie a odôvodnenie rozsudku v časti trov
37. Kasačný súd, poukazujúc na vyššie uvedené, konštatuje, že kasačná sťažnosť sťažovateľa bola
dôvodná a napadnutý rozsudok správneho súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§
440 ods. 1 písm. g/ SSP). Preto napadnutý rozsudok správneho súdu zrušil a vec vrátil Správnemu súdu

v Bratislave na ďalšie konanie postupom podľa § 462 ods. 1 SSP.
38. V ďalšom konaní bude Správny súd v Bratislave postupovať tak, ako mu naznačil kasačný súd
v odôvodnení tohto rozsudku. Vyjadreným právnym názorom kasačného súdu je pritom správny súd
viazaný (§ 469 SSP). V ďalšom konaní správny súd rozhodne aj o nároku na náhradu trov kasačného
konania (§ 467 ods. 3 SSP).

39. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky v senáte pomerom
hlasov 3:0 (§ 463 v spojení s § 139 ods. 4 veta prvá SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.