Rozsudok – Zmluvy ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, August 14, 2025

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 10Co/67/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6119350418
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 08. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Kučerová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:6119350418.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Kučerovej a členiek

senátu JUDr. Michaely Frimmelovej a Mgr. Jany Janics Bajánkovej v právnej veci žalobkyne: Z. T., nar.
XX.XX.XXXX, bytom C. XX, T., zast.: Mgr. Martin Gavuliak, advokát, so sídlom Klincová 37, Bratislava,
proti žalovanému: Incheba, akciová spoločnosť (v skratke Incheba, a.s.), IČO: 00 211 087, so sídlom
Viedenská cesta 3 - 7, Bratislava, zast.: Advokátska kancelária JUDr. Viera Kuruczová, s. r. o., IČO: 51
265 656, so sídlom Vajnorská 32A, Bratislava, o zaplatenie 1.944,98 eur s príslušenstvom, na odvolanie
žalobkyne proti rozsudku Mestského súdu Bratislava VI zo dňa 23. mája 2024, č.k. B5-56C/75/2019-328,
takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti (vo výroku II. a III.) potvrdzuje.
Žalovanému sa priznáva voči žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1/ Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zaviazal žalovaného zaplatiť žalobkyni sumu 350,- eur
spolu s úrokom z omeškania 5 % ročne zo sumy 350,- eur odo dňa 11.02.2019 do zaplatenia, do troch
dní od právoplatnosti rozsudku (I. výrok), vo zvyšku žalobu zamietol (II. výrok) a žalovanému priznal voči
žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 64 % (III. výrok).
2/ V dôvodoch napadnutého rozsudku súd prvej inštancie zhrnul, že žalobkyňa sa domáha voči
žalovanému zaplatenia istiny vo výške 1.944,98 eur s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy

1.944,98 eur odo dňa 11.02.2019 do zaplatenia, ako aj náhrady trov konania na tom skutkovom základe,
že dňa 06.11.2018 uzatvorila ako ubytovaná so žalovaným ako ubytovateľom zmluvu o ubytovaní,
predmetom ktorej bolo poskytnutie prechodného ubytovania a služieb s tým spojených v jednolôžkovej
zariadenej izbe v ubytovacom zariadení žalovaného od 01.02.2019 do 28.06.2019. Žalovanému uhradila
spolu s kauciou vo výške 350,- eur celkovú sumu vo výške 1.725,- eur vkladom na bankový účet
žalovaného dňa 22.11.2018. Ďalej tvrdila, že dňa 01.02.2019 sa nasťahovala do predmetnej izby, avšak
dňa 06.02.2019 ubytovacie zariadenie opustila z dôvodu vysokého hluku a zimy na izbe, o ktorých

žalovaného informovala osobne pred jej odchodom. Následne dňa 08.02.2019 v súlade s čl. 4 bod 2
písm. c) a v zmysle ust. § 759 ods. 1 Obč. Zák. odstúpila od zmluvy o ubytovaní, to e-mailom označeným
ako„Odchádzamzinternátu“,vktoromuviedla,žeodchádzaaodmietaďalšieslužbyinternátu,anakoľko
jej od odstúpenia od zmluvy neboli poskytované ubytovacie služby, požaduje vrátenie alikvotnej čiastky
zo zaplatenej sumy 1.944,98 eur, ktorá pozostáva z peňažnej kaucie vo výške 350,- eur a z ceny za
ubytovanie vo výške 1.594,98 eur, predstavujúca alikvotnú sumu, ktorá jej má byť vrátená za obdobie
odo dňa doručenia odstúpenia od zmluvy až do dňa, kedy mala predplatené zaplatené ubytovanie, t.j.

do 28.06.2019, keď mala za to, že si zaplatila 146 dní ubytovania za sumu 1.725,- eur, a teda jeden deň
ubytovania činí 11,82 eur. Cena za odbývaných 11 dní činí130,02 eur, ktorá bola následne odpočítaná
od ceny ubytovania z predplatených 146 dní. Dôvodila tiež, že zmluva o ubytovaní je spotrebiteľskou
zmluvou formulárového typu, do ktorej žalovaný zakomponoval viacero neprijateľných podmienok podľaust. § 53 Obč. Zák., najmä čl. 4.5. zmluvy, ktorý obchádza ust. § 759 ods. 1 Obč. Zák., keďže vylučuje
povinnosť žalovaného zabrániť ujme.
3/ Súd prvej inštancie ďalej zhrnul procesnú obranu žalovaného, ktorý žalobu neuznáva, konanie

žalobkyne súvisiace s ukončením zmluvného vzťahu považuje za špekulatívne, s cieľom úmyselne
vyvolať stav, ktorý by navodil dôvodnosť jej odstúpenia od zmluvy. Žalobkyňa sa na základe platne
uzatvorenej zmluvy o ubytovaní prišla dňa 1.2.2019 o 12:00 hod. ubytovať, pred podpisom zmluvy, ako aj
po nástupe na ubytovanie, bola preukázateľne informovaná, ako má postupovať v prípade nahlasovania
akýchkoľvek porúch, vád, či nedostatkov prostredníctvom interného systému pre promptné vybavenie

jej požiadaviek (čl. 3 ods. 5, čl. 3 ods. 20, ust. ubytovacieho poriadku čl. 3 ods. 12,14). Pokiaľ išlo o
deň 03.02.2019, žalobkyňa o 0:34 hod. zaslala e-mail na adresu ubytovacieho zariadenia, v ktorom
žalovanému oznamuje údajnú zimu na izbe z dôvodu fúkajúceho vetra a zároveň uviedla, že zo susednej
izby má prenikať hluk, ktorý ju ruší. Žalovaný má za to, že žalobkyňa nepostupovala v súlade so
zmluvne dohodnutým postupom, ktorý by zabezpečil promptné riešenie nahláseného problému, resp.
vybavenie jej požiadaviek. V prípade, že žalobkyňa považovala opisované údajné skutočnosti za tak

závažné, riešila by ich na recepcii, ktorá je k dispozícií 24 hodín denne alebo telefonicky na kontaktné
číslo, ktoré mala k dispozícií. Žalobkyňa zvolila postup, a to zaslanie e-mailu na ubytovacie oddelenie,
ktorého stránkové hodiny sú jej známe, a teda v pracovných dňoch 8:30 - 15.30 hod. Rovnako je to
v prípade rušenia nočného pokoja, keďže v budove ja 24 hodinová strážna služba, ktorá pravidelne,
najmä počas hodín nočného pokoja, robí obchôdzky ubytovaných hostí. Rovnako sa tak udialo aj v noci

zo dňa 2.2.2019 na 3.2.2019 a neboli zistené ani hlásené žiadne porušenia Ubytovacieho poriadku,
a teda nepotvrdil sa údajný hluk. Následne žalovanému bolo v ten istý dňa 3.2.2019 o 5.54 hod.
ráno doručený identický e-mail s doplnením poznámky, že susedia žalobkyne sa mali na vedľajšej
izbe zabávať až do 6.00 hod ráno. Toto tvrdenie žalobkyne však, podľa žalovaného neobstojí, a to
z dôvodu, že susedia žalobkyne sa tam v tomto čase t.j. medzi zaslaním spomínaných dvoch e-

mailov takmer vôbec nenachádzali, čo mal žalovaný preukázané z evidencie vstupov do ubytovacieho
zariadenia. Dňa 4.2.2019 sa žalobkyňa dostavila na recepciu s požiadavkou na pretesnenie okien, resp.
výmenu izby. Ubytovacia asistentka zadala požiadavku údržbe ubytovacieho zariadenia, ktorá okná v
predmetnej izbe na základe požiadavky žalobkyne pretesnila. Dňa 7.2.2019 sa žalobkyňa opäť dostavila
na ubytovacie oddelenie, kde komunikovala s manažérom ubytovania p. S., a to ohľadom jej sťažnosti

na zimu v izbe. Následne s pracovníkom energocentra, po 20 minútach merania priamo pri okne izby
110/8 bola nameraná teplota 23,2 stupňa Celzia, meranie bolo zrealizované aj o 23.00 hod. večer
toho istého dňa a nasledujúce dni. Namerané hodnoty boli pri každom meraní v súlade s optimálnou
operatívnou teplotou podľa vyhlášky MZ č. 259/2008 Z.z. Napriek tomu, že sa tvrdenia žalobkyne o
chlade v izbe nepotvrdili, manažér žalobkyni ponúkol presťahovanie do izby vyššieho štandardu (izba s

balkónom).Túto alternatívu žalobkyňa odmietla a dňa 7.2.2019 o 14:29 hod. zaslala žalovanému e-mail,
že odchádza z ubytovania. Žalobkyňa opäť nepostupovala v súlade so zmluvou, keď podľa čl. 2 ods.
5, napriek výzvam žalovaného, protokolárne neodovzdala izbu. Tvrdenia žalobkyne o údajnom hluku a
chlade v izbe boli podľa žalovaného vykonštruované s cieľom účelovo predčasne ukončiť ubytovanie.
Žalobkyňa uzatvorila zmluvu o ubytovaní dňa 06.11.2018 a dňa 10.12.2018 žalovaný vystavil žalobkyni

„Potvrdenie o poskytnutí ubytovania“ na zmluvne dohodnuté obdobie pre účely vybavenia povolenia pre
pobyt cudzinca na príslušných úradoch. Cudzinec, ktorý má v zmysle platnej legislatívy SR povinnosť
žiadaťopovoleniepobytu,vypĺňaformulár„Žiadosťoudelenieprechodného/trvaléhopobytuna5rokov“,
kde v bode 31. tejto žiadosti uvádza bydlisko v SR, meno ubytovateľa. Cudzinec pri žiadaní o povolenie
na pobyt cudzinca v SR uvedie do spomínaného bodu žiadosti adresu, kde má zabezpečené ubytovanie.

Žalobkyňa však už na spomínanom povolení na pobyt vydanom dňa 18.01.2019 mala uvedenú adresu
C. XX, T., čo je adresa ubytovacieho zariadenia, v ktorom sa mala zdržiavať až po údajnom odchode z
ubytovacieho zariadenia žalovaného, keďže si ju uvádzala aj v následnej korešpondencii. Z uvedeného
má žalovaný za to, že žalobkyňa najskôr uzatvorila zmluvu o ubytovaní so žalovaným a následne si
tento svoj zámer rozmyslela, a paralelne si zabezpečila aj druhé ubytovanie, ktoré následne uvádzala

aj v žiadostiach.
4/ Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie zmluvou o ubytovaní zo dňa 06.11.2018, Ubytovacím
poriadkom Student Residence zo dňa 25.05.2018, e-mailovými správami zo dňa 03.02.2019,
07.02.2019, 08.02.2019 a 12.02.2019, výzvou na vrátenie finančných prostriedkov zo dňa 05.04.2019,
pokladničnými dokladmi, potvrdením o vklade zo dňa 22.11.2018, recenziami zariadenia Student

Residence z portálu Google, listom zo dňa 08.02.2019, odpoveďou zo dňa 10.04.2019, potvrdením
o poskytnutí ubytovania zo dňa 10.12.2018, rozhodnutím Slovenskej technickej univerzity (STU) zo
dňa 25.11.2019, inzerciou na internetovej stránke facebook.com a faktúrami vystavenými spoločnosťou
Facebook Ireland Limited, snímkou obrazovky z vyhľadávača Google, rámcovou dohodou, snímkouobrazovky z internetovej stránky Ekonomickej univerzity v Bratislave, snímkou obrazovky z internetovej
stránky spoločnosti ABA Reality s.r.o., e-mailovou správou zo dňa 27.02.2020, ktorej prílohou bol
Harmonogram akademického roka 2018/2019 na EU v Bratislave a Harmonogram ubytovania v

akademickom roku 2018/2019, žiadosťou o pridelenie ubytovania zahraničného študenta v ubytovacích
zariadeniachSlovenskejtechnickejuniverzityvBratislave,Cenníkompoplatkovzaubytovanieštudentov
v študentských domovoch STU v Bratislave platným od 01.11.2018 s Dodatkom č. 1 platným od
01.12.2018, Pokynmi k ubytovaniu pre akademický rok 2019/2020 zo dňa 29.04.2019, odpoveďou
Univerzity Komenského v Bratislave na infožiadosť zo dňa 25.11.2019, písomnou výpoveďou žalobkyne

zo dňa 05.04.2021, výsluchom svedka O.. I. S., H.. a tabuľkou obsadenosti vysokoškolských internátov
v Bratislave.
5/ Z vykonaného dokazovania súd prvej inštancie skutkovo zistil, že medzi žalovaným ako ubytovateľom
a žalobkyňou ako ubytovanou bola dňa 06.11.2018 uzatvorená zmluva o ubytovaní, ktorej predmetom
bolo poskytnutie prechodného ubytovania a služieb s tým spojených v jednolôžkovej zariadenej izbe
ubytovaciehozariadeniažalovanéhonadobuod01.02.2019do28.06.2019scenou345,-eurnamesiac,

ktorá bola splatná do 23.11.2018, ako aj kauciou vo výške 350,- eur, ktorú sa ubytovaná zaviazala zložiť
do 30.11.2018. Podľa zmluvy kaucia slúži ako zábezpeka vrátenia pridelenej izby v nepoškodenom
stave, ako aj na plnenie ostatných záväzkov a povinností v zmysle zmluvy a Ubytovacieho poriadku,
ako aj na vyrovnanie akýchkoľvek pohľadávok, ktoré má ubytovateľ voči ubytovanému. Ubytovaný
je oprávnený od zmluvy odstúpiť pred skončením doby jej platnosti a uhradiť ubytovateľovi ujmu

vzniknutú týmto predčasným ukončením zmluvy, pokiaľ jej ubytovateľ nemohol zabrániť, za ktorú sa
považuje suma zodpovedajúca cenovému rozdielu medzi celkovou cenou za ubytovanie, ktorá by na
základe platného cenníka mala byť uhradená v prípade uzavretia zmluvy na skutočne zrealizovanú
dobu ubytovania. Uvedené neplatí v prípade, ak odstupujúci ubytovaný si do dňa predchádzajúceho
dňu účinnosti odstúpenia na svoje lôžko zabezpečí náhradu iného ubytovaného, ktorý v zmysle ust. §

531 a nasl. Obč. Zák. preberie jeho dlh a pristúpi k zmluve v plnom rozsahu a uhradí administratívny
poplatok vo výške 30,- eur. Ďalej súd prvej inštancie z Ubytovacieho poriadku Student Residence zistil,
že porušenie čl. 5 ods. 1, 2, 3, 4 ubytovacieho poriadku je sankcionované sumou 330,- eur.
6/ Ďalej mal prvoinštančný súd z e-mailovej správy zo dňa 03.02.2019 odoslanej o 1:40 preukázané,
že žalobkyňa oznámila žalovanému, že na izbe 110B nemá utesnené okná a fúka vietor, že susedia

sú hluční. E-mailovou správou zo dňa 07.02.2019 žalobkyňa žalovanému oznámila, že odchádza z
internátu Student Residence - Incheba Bratislava, odmieta jeho služby, pretože nespĺňajú sľúbené
štandardy a požiadala ho o vrátenie zvyšku peňazí za čas, keď služby v internáte Student Residence
už nevyužívala. V e-mailovej správe zo dňa 08.02.2019 žalovaný oznámil žalobkyni, že požiadavka
na pretesnenie okien bola vybavená, ponúkol jej presťahovanie na izbu vyššieho štandardu, avšak

nesúhlasil s tým, že jej neboli poskytnuté služby v súlade s vopred dohodnutým štandardom. Napokon
e-mailom zo dňa 08.02.2019 žalovaný oznámil žalobkyni, že porušila čl. 5 bod 1, 2 a 3 ubytovacieho
poriadku a vyzval ju na zaplatenie zmluvnej pokuty vo výške 330,- eur do troch dní od obdržania
oznámenia. Žalobkyňa e-mailom zo dňa 12.02.2019 vyjadrila nesúhlas a vyzvala žalovaného na
uhradenie „zvyšnej sumy“ po započítaní nákladov na jej pobyt. Žalobkyňa napokon výzvou na vrátenie

finančných prostriedkov zo dňa 05.04.2019 vyzvala žalovaného na zaplatenie sumy 1.944,80 eur
pozostávajúcej z kaucie 350,- eur a ceny za ubytovanie vo výške 1.594,98 eur, ktoré čiastky vložila na
účet žalovaného dňa 22.11.2018.
7/ Z odpovede Slovenskej technickej univerzity zo dňa 25.11.2019 súd prvej inštancie ďalej zistil, že
STU uzatvorila v mesiacoch február 2019 a marec 2019 zmluvy o ubytovaní na internátoch STU so

416 osobami. Z inzercie na internetovej stránke facebook.com a faktúr vystavených spoločnosťou
Facebook Ireland Limited zistil, že žalovaný inzeroval ponuku ubytovania v zariadení Student Residence
nasociálnejsietiFacebook,začomubolafakturovanádňa31.03.2019suma246,44eur,dňa30.04.2019
suma 207,79 eur, dňa 31.05.2019 suma 146,96 eur a dňa 30.06.2019 suma 150,08 eur. Zo snímky
obrazovky z vyhľadávača Google vyplýva, že po zadaní vyhľadávania slov „internat bratislava“ sa ako

prvá v ponuke zobrazila stránka studentresidence.sk. Z rámcovej dohody podľa zákona č. 25/2006 Z.
z. vyplýva, že táto mala byť uzavretá medzi žalovaným a Ekonomickou univerzitou v Bratislave, ktorá
ale nebola opatrená číslom, nebola datovaná a nie je zrejmé, či bola podpísaná. Zo snímky obrazovky
z internetovej stránky Ekonomickej univerzity v Bratislave mal súd prvej inštancie ďalej za preukázané,
že zariadenie Student Residence sa zobrazuje v ponuke ubytovania pre študentov tejto univerzity. Zo

snímky obrazovky z internetovej stránky spoločnosti ABA Reality s.r.o., mal rovnako za preukázané, že
táto spoločnosť inzeruje možnosť ubytovania v zariadení Student Residence. Z e-mailovej správy zo
dňa 27.02.2020, ktorej prílohou bol Harmonogram akademického roka 2018/2019 na EU v Bratislave a
Harmonogramubytovaniavakademickomroku2018/2019vyplýva,žepridelenieubytovaniasarealizujev mesiacoch máj - jún na obdobie celého akademického roka, pridelenie ubytovania len na letný
semester sa rieši individuálne v mesiacoch december a január, jedná sa približne o 15 - 20 študentov,
ktorí sa vracajú z mobilitných programov. O uvoľnené kapacity je záujem maximálne do konca októbra,

po tomto termíne je záujem minimálny. Zo žiadosti o pridelenie ubytovania zahraničného študenta v
ubytovacích zariadeniach STU v Bratislave zistil, že táto sa podáva 2 mesiace pred nástupom na
ubytovanie. Z odpovede Univerzity Komenského v Bratislave na infožiadosť zo dňa 25.11.2019 napokon
zistil, že Univerzita Komenského v Bratislave uzatvorila 357 zmlúv o ubytovaní v mesiaci február 2019
a 200 zmlúv o ubytovaní v mesiaci marec 2019. Zotrval na stanovisku, že zmluva uzatvorená so

žalobkyňou je vyvážená, v súlade s § 53 Obč. Zák. Ust. čl. IV bod 5. zmluvy bolo dojednané v prospech
spotrebiteľa, a to z dôvodu, že ubytovanému (spotrebiteľovi) nad rámec zákonnej úpravy v § 759 ods.
1 Obč. Zák. žalovaný poskytol možnosť - právo vyhnúť sa zákonnej povinnosti uhradiť ubytovateľovi
ujmu v prípade jej vzniku. Žalovaný však pre prípad, že súd dospel k záveru o platnosti odstúpenia
od zmluvy o ubytovaní zo strany žalobkyne (§ 759 ods. 1 Obč. Zák.) vzniesol tzv. kompenzačnú
námietku, a to v podobe ujmy, ktorá mu odstúpením vznikla vo výške ceny za ubytovanie, ktorú by

žalobkyňa bola povinná žalovanému zaplatiť za obdobie od 11.2.2019 do 28.06.2019, ak by zmluva o
ubytovaní predčasne nezanikla, t.j. ujma vo výške 1.594,98 eur. Nakoľko nemohol žalovaný tejto ujme
zabrániť. Žalovaný týmto vyzval žalobkyňu na nahradenie tejto ujmy v sume 1.594,98 eur. Okrem toho
vznikol žalovanému voči žalobkyni nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty vo výške 330 eur za porušenie
ubytovacieho poriadku v zmysle e-mailu z 08.02.2019 a tiež nárok na náhradu nákladov za vyčistenie

izby v sume 20 eur. Pre prípad, že by súd dospel k záveru, že žalobkyňa má voči žalovanému nárok na
vrátenie akejkoľvek časti ceny za ubytovanie, ktorú žalobkyňa žalovanému zaplatila, alebo na vrátenie
kaucie, žalovaný tým proti takémuto nároku započítava tieto nároky (pohľadávky), ktoré voči žalobkyni
má: a/ nárok na nahradenie ujmy vo výške 1.594,98 eur, b/ nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty vo
výške 330 eur a c/ nárok na náhradu nákladov za vyčistenie/upratanie izby opustenej žalovanou vo

výške 20 eur. Ujmu dôvodil tým, že sa mu po predčasnom ukončení zmluvného vzťahu so žalobkyňou
nepodarilo dotknutú izbu už obsadiť, napriek tomu, že podnikol všetky dostupné kroky, ktoré mohol
vykonať - inzercia (reklamná kampaň) na sociálnej sieti facebook.com., ktorá ho stála 905,12 eur s DPH,
ponuka 10% zľavy z cenníkovej ceny. Mal platne uzatvorenú aj rámcovú zmluvu s EÚ BA, spolupracoval
aj s realitnou agentúrou agentúrou ABA Reality, s.r.o., ktorá žalovanému sprostredkúva klientov. Dodal,

že cena za ubytovanie je preukázateľne rozhodujúcim faktorom pri výbere konkrétneho ubytovacieho
zariadenia, pričom ceny v najdrahšej jednolôžkovej izbe na internáte STU po rekonštrukcií je 139 eur/
mesiac, žalobkyňa si pri výbere svojho ubytovania u žalovaného zvolila druhú najdrahšiu izbu za cenu
345 eur/mesiac. Je pochopiteľné, že študenti pri výbere ubytovania myslia ekonomicky a je jednoduchšie
obsadiť lacnejšie ubytovacie zariadenie než drahšie, drahšia alternatíva prichádza do úvahy až vtedy,

keď sú lacnejšie internáty obsadené. Žalobkyňa účelovo a vo svoj prospech prispôsobila informáciu s
údajne uzatvorenými 416 zmluvami v mesiacoch február a marec 2019 na internátoch STU a je zrejmé,
že nemá znalosť o bežnej praxi v ubytovacích zariadeniach internátneho typu. Napriek vynaloženému
úsiliu a nákladom s tým spojenými sa žalovanému nepodarilo v období február až jún 2019 ubytovacie
kapacity v zariadení Studence Residencie plne obsadiť, čo vyplýva aj z prehľadu voľných miest v

mesiacoch od decembra 2018 až jún 2019.
8/ Súd prvej inštancie ďalej zhrnul písomnú výpoveď žalobkyne, v ktorej sa venovala uzatvoreniu
zmluvy o ubytovaní so žalovaným (dňa 06.11.2018), ktorej predmetom bolo poskytnutie prechodného
ubytovania a služieb s tým spojených v jednolôžkovej zariadenej izbe na dobu určitú od 01.02.2019
do 28.06.2019 s tým, že celkovú cenu vo výške 2.075,- eur zaplatila vopred. Dňa 01.02.2019 sa do

predmetnej izby nasťahovala, avšak dňa 06.02.2019 toto ubytovacie zariadenie opustila, pretože sa
ukázalo, že je tam chladno a susedia neustále kričia aj v nočných hodinách. Pracovníci internátu sa jej
vyhrážali, uložili jej pokutu vo výške 300,- eur a nútili ju čistiť izbu a spoločnú kúpeľňu, hoci tam bolo čisto.
Dňa 08.02.2019 písomne odstúpila od zmluvy podľa ust. § 759 Obč. Zák., odstúpenie bolo doručené
dňa 11.02.2019. Vyplnila všetky formality a trvala na vrátení peňazí na svoj bankový účet. Neodpovedali

na jej listy a peniaze jej nevracali. Na izbe ju navštívila v dňoch 01.02.2019 a 08.02.2019 I. P., ktorá
môže dosvedčiť podmienky na izbe. Vo vzťahu ku kompenzačnej námietke žalovaného uviedla, že ňou
žalovaný uznal uplatnenú pohľadávku.
9/ Ďalej bližšie rozviedol procesnú obranu žalovaného, ktorý sa bránil skutkovým tvrdením, že zmluva,
ako aj ďalšia zmluvná dokumentácia bola žalobkyni zaslaná e-mailom, a to aj v anglickom jazyku

predtým, než prišla zmluvu podpísať. Uviedol, že hluk a chlad neboli na izbe preukázané. Dodal, že
vznik ujmy preukazuje sezónnosťou ubytovania a tým, že ubytovanie intenzívne inzeroval, pričom nie
je zrejmé, ako by mal byť viac v tomto smere činný. Počet voľných izieb u žalovaného sa po odchode
žalobkyne zvyšoval, izba nebola obsadená. Mal za to, že dôvody pre odstúpenie od zmluvy neboli dané,odstúpenie je preto neplatné, z ktorého dôvodu sa musí postupovať podľa ust. § 759 ods. 1 Obč. Zák.
Z týchto dôvodov vzniesol kompenzačnú námietku.
10/ Napokon súd prvej inštancie zhrnul výpoveď svedka O.. I. S., H.., M. S. žalovaného, z

ktorej vyplynulo, že žalovaný za obdobie 2 - 6/2019 neuzatvoril žiadnu zmluvu o ubytovaní na
jednolôžkovú izbu bez balkóna a v bunke. Objasnil, že základným rozdielom medzi uzatváraním zmlúv v
univerzitách oproti zariadeniu žalovaného je, že študenti hľadajú ubytovanie od konca mája do augusta
predchádzajúceho akademického roka. Univerzity žiadosti evidujú vo svojom informačnom systéme a
ak žiadatelia spĺňajú kritéria, dostanú rozhodnutie o pridelení ubytovania najneskôr v auguste. Zmluvy

študenti s univerzitami podpisujú až v deň nástupu na ubytovanie, čo je zvyčajne v priebehu mesiaca
september. V prípade Student Residence sa vyplní rezervačný formulár na nejaký typ izby s cenou izby,
pošle sa návrh zmluvy spolu so všetkou dokumentáciou a formulármi. Väčšinou sa zmluvy uzatvárajú na
diaľku, niekedy ubytovaní doručia zmluvu poštou alebo ju prinesú osobne. Konkrétne žalobkyňa prišla
osobne, izbu si prehliadla a na mieste podpísala zmluvu. Na univerzitách sa zmluva spravidla uzatvára
na celý akademický rok, avšak u žalovaného je možné uzavrieť zmluvu aj na jeden semester. Takéto

ubytovanie na letný semester si študenti spravidla dojednávajú v máji predchádzajúceho akademického
roka, nakoľko ide o študentov, ktorí sa zúčastňujú študentskej mobility a v tom čase už vedia, kde budú
počas budúceho akademického roka študovať. Dochádza aj k uzavretiu zmlúv v priebehu akademického
roka na letný semester, žiadosti sa podávajú od novembra do januára, potom je už záujem minimálny.
Skonštatoval, že univerzity to majú v rámci svojej činnosti ako sociálnu službu študentom, každé jedno

lôžko je dotované, zatiaľ čo pri ubytovaní v Student Residence ide o podnikateľskú činnosť. Hlavným
dôvodom, pre ktorý sa izbu žalobkyne nepodarilo obsadiť bola cena. V tejto súvislosti dodal, že robil
výskum na 741 respondentoch, z ktorého vyplynulo, že pre viac než 52 % z nich je rozhodujúcim
kritériom pri výbere ubytovania cena, iba asi u 18 % je to komfort. Ceny jednolôžkových izieb na
univerzitných internátoch začínajú na 57,47 eur a končia na 113,26 eur za jednolôžkovú izbu. Robil

si analýzu konkurencie v roku 2019, ceny v prípade univerzít sú rádovo nižšie, v priemere 93,70 eur,
lôžka sú dotované, pričom štandard v zrekonštruovanej izbe na univerzitnom internáte je podobný ako
v izbách žalovaného.
11/ Právne odkazujúc na ust. § 52 ods. 1, 2, § 53 ods. 1, 3, 4 písm. t), 5 a 12, § 54 ods. 2, § 451 ods. 1 a
2, § 457, § 507 ods. 1, § 517 ods. 1 a 2, § 544 ods. 2, § 559, § 563, § 754 ods. 1, 2 a § 759 ods. 1 Obč.

Zák. a § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. súd prvej inštancie skonštatoval, že medzi stranami
nebolo sporné, že žalovaný ako ubytovateľ a žalobkyňa ako ubytovaná uzavreli dňa 06.11.2018 zmluvu
o ubytovaní podľa ust. § 754 a nasl. Obč. Zák., ktorej predmetom bol záväzok žalovaného poskytnúť
žalobkyni ubytovanie a s tým spojené služby v zariadení Student Residence v jednolôžkovej zariadenej
izbe od 01.02.2019 do 28.06.2019 a záväzok žalobkyne zaplatiť cenu za ubytovanie vo výške 345,- eur

za mesiac. Rovnako nebolo sporné, že žalobkyňa začala využívať ubytovacie služby dňa 01.02.2019
a opustila ubytovacie zariadenie žalovaného dňa 06.02.2019 a na účet žalovaného zaplatila cenu za
ubytovanie vo výške 1.725,- eur plus kauciu 350,- eur dňa 22.11.2018. Napokon nebolo sporné ani to,
že žalobkyňou nevyčerpané ubytovanie predstavovalo - činilo sumu 1.594,98 eur. Súd prvej inštancie
tiež uviedol, že medzi stranami bolo sporné, či žalobkyňa odstúpila od zmluvy platným spôsobom, či sa

dopustila konania, za ktoré jej žalovaný uložil zmluvnú pokutu, a či žalovanému odstúpením od zmluvy
žalobkyňou vznikla ujma, prípadne či takejto ujme mohol zabrániť.
12/ Dospel k záveru, že žalobkyňa e-mailovou správou zo dňa 07.02.2019 odstúpila od zmluvy o
ubytovaní podľa ust. § 759 ods. 1 Obč. Zák., nakoľko z jej obsahu vyplýva, že opúšťa ubytovacie
zariadenie žalovaného, odmieta prijímať jeho služby a súčasne požiadala o vrátenie nespotrebovanej

časti ceny ubytovania. Nebolo pritom sporné, že táto správa sa dostala do sféry vplyvu žalovaného.
Poukázal na to, že žalobkyňa v predmetnom odstúpení od zmluvy síce vytýkala žalovanému vady jeho
plnenia, avšak tento právny úkon nebolo možné posúdiť ako odstúpenie od zmluvy pre vady plnenia
podľa ust. § 507 ods. 1 Obč. Zák. Vysvetlil, že v tomto prípade sa aplikuje všeobecná úprava ust. § 499
a nasl. Obč. Zák. o zodpovednosti za vady plnenia, kedy iba v prípade neodstrániteľnej vady plnenia,

pre ktorú nemožno vec užívať dohodnutým spôsobom alebo riadne sa môže nadobúdateľ domáhať
zrušenia zmluvy. Zhrnul, že aj keby žalobkyňou vytýkané vady existovali, tieto by zo svojej podstaty
nepredstavovali neodstrániteľné vady plnenia, nakoľko ich je možné odstrániť buď určitými zásahmi,
alebo výmenou izby, ktorú ale žalobkyňa neprijala. Nevykonal preto dokazovanie za účelom preukázania
vád plnenia žalovaného, nakoľko aj keby tieto vady boli preukázané, neboli by to vady umožňujúce

žalobkyni odstúpiť od zmluvy podľa ust. § 507 ods. 1 Obč. Zák. Dodal, že v zmysle ust. § 457 Obč.
Zák. po platnom odstúpení od zmluvy je každý účastník povinný vrátiť druhému to, čo podľa zmluvy
dostal, avšak zároveň má ubytovateľ podľa ust. § 759 ods. 1 Obč. Zák. právo na náhradu ujmy, ktorá
mu odstúpením od zmluvy vznikla, ak jej nemohol zabrániť.13/ Ďalej súd prvej inštancie právne ustálil, že zmluva o ubytovaní zo dňa 06.11.2018 je zmluvou
spotrebiteľskou (§ 52 ods. 1 Obč. Zák.), nakoľko ju uzavrel ubytovateľ konajúci v rámci predmetu svojej
podnikateľskej činnosti so záujemcom o ubytovanie (ubytovaným), ktorý pri uzatváraní a plnení zmluvy

nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Predmetnú
zmluvu preto podrobil prieskumu z hľadiska prítomnosti neprijateľných zmluvných podmienok v zmysle
ust.§53Obč.Zák.Citovalčl.4bod4predmetnejzmluvyaskonštatoval,žesajednáoprebratiezákonnej
úpravy, ktorá umožňuje ubytovanému odstúpiť od zmluvy pred uplynutím dohodnutej doby s tým, že je
povinný uhradiť ubytovateľovi ujmu vzniknutú predčasným ukončením zmluvy, ak jej ubytovateľ nemohol

zabrániť. V tejto súvislosti ale poukázal na čl. 4 bod 5 predmetnej zmluvy, ktorý definuje ujmu, ktorej
nemohol zabrániť ako sumu zodpovedajúcu cenovému rozdielu medzi celkovou cenou za ubytovanie,
ktorá by na základe platného cenníka mala byť uhradená v prípade uzavretia zmluvy na skutočne
zrealizovanú dobu ubytovania, teda, že nespotrebovaná cena ubytovania je bez ďalšieho ujmou, ktorej
ubytovateľ nemohol zabrániť. Vyhodnotil, že ide o zmluvné ustanovenie, ktoré je v rozpore s § 759 ods. 1
Obč. Zák. v neprospech spotrebiteľa, o neprijateľnú zmluvnú podmienku (§ 53 ods. 1 Obč. Zák.) a preto

sa jedná o neplatné ustanovenie (§ 52 ods. 2 Obč. Zák.). Podľa súdu prvej inštancie ide o nevyvážené
zmluvné ustanovenie, pretože ubytovaný (spotrebiteľ) síce pri aplikácií tohto zmluvného ustanovenia
môže odstúpiť od zmluvy, ale je povinný zaplatiť celú cenu ubytovania. Podľa súdu prvej inštancie na
uvedenom nič nemení ani čl. 4 bod 5. veta druhá, ktoré mu umožňuje vyhnúť sa aplikácií prvej vety tohto
ustanovenia v prípade, že si nájde za seba náhradu.

14/ S poukazom na uvedené uviedol, že nakoľko je čl. 4 bod 5 veta prvá predmetnej zmluvy neplatný,
na právny vzťah medzi stranami sa aplikuje ust. § 759 ods. 1 Obč. Zák., podľa ktorého, ak žalovaný
preukáže, že mu odstúpením od zmluvy vznikla ujma, ktorej nemohol zabrániť, má právo na jej náhradu.
V tejto súvislosti skonštatoval, že vznik ujmy na strane žalovaného mal preukázaný z jeho informačného
systému, z ktorého vyplýva, že ubytovacie zariadenie Student Residence nebolo plne obsadené, jednak

celkovo, ale pokiaľ ide o izby rovnakej kategórie, v akej bola ubytovaná žalobkyňa. Uviedol, že aj
keby sa žalovanému jednu alebo viac izieb podarilo po odchode žalobkyne obsadiť, neznamenalo by
to, že mu ujma nevznikla, pretože za „riadneho“ chodu veci, ak by žalobkyňa ubytovanie predčasne
nezrušila, v prípade zvýšenia obsadenosti izieb danej kategórie, ktoré neboli plne vyťažené, novými
ubytovanými, by žalovaný získal ďalší ekonomický prospech. V tomto prípade však k zvýšeniu počtu

obsadených izieb danej kategórie nedošlo, naopak, žalovaný preukázal, že ich obsadenosť sa postupne
znižovala. Rovnako podľa súdu prvej inštancie žalovaný dostatočne preukázal, že vyvinul snahu ujme
zabrániť. Bližšie ozrejmil, že je povinnosťou ubytovateľa ako podnikateľa ponúkať svoje ubytovacie
kapacity na trhu a vykonávať tak činnosti smerujúce k ich naplneniu. Mal potom za preukázané,
že žalovaný vykonával marketingové aktivity, keď inzeroval svoju ponuku na internetových službách

Google a Facebook, spolupracoval s Ekonomickou univerzitou v Bratislave a ponúkal svoje ubytovacie
kapacity cez realitnú agentúru ABA Reality s.r.o.. Stotožnil sa s tvrdením žalovaného, že jeho neúspech
v týchto aktivitách spočíval v sezónnosti dopytu po internátnom type ubytovania a vo vyššej cene
ubytovania oproti internátom verejných vysokých škôl, čo bolo preukázané výpoveďou svedka S.,
vyjadrením Ekonomickej univerzity v Bratislave, ako aj dokumentami STU v Bratislave. Poukázal aj

na to, že študenti si zabezpečujú ubytovanie na celý akademický rok v letných mesiacoch, a preto je
dopyt po ubytovaní výlučne na letný semester nižší. Navyše, podľa súdu prvej inštancie je ubytovanie
poskytované žalovaným podstatne drahšie, ako dotované ubytovanie na internátoch verejných vysokých
škôl,pričomizbažalobkynescenou345,-eurmesačnepatrilaknajdrahšímizbámvponukežalovaného.
Tieto závery sa žalobkyni nepodarilo spochybniť dôkazmi, ktorými preukazovala, že študenti uzatvárali s

verejnými vysokými školami zmluvy o ubytovaní aj v mesiacoch február a marec 2019, nakoľko verejné
vysoké školy postupujú podľa harmonogramu, v ktorom študenti o ubytovanie na letný semester žiadajú
v mesiacoch november a december, pričom k samotnému uzavretiu zmluvy o ubytovaní dochádza až
pri nástupe na ubytovanie začiatkom letného semestra, teda v mesiacoch február či marec. Podstatné
preto nie je, kedy formálne dochádzalo k uzavretiu zmluvy o ubytovaní, ale to, kedy študenti prejavovali

dopyt po ubytovaní. Zhrnul, že sezónnosť dopytu po internátnom ubytovaní a vyššia ponuková cena
ubytovaniaužalovanéhosúobjektívnymifaktormi,ktorýmihodnovernepreukázal,prečonemoholvzniku
ujmy spôsobenej predčasným zrušením ubytovania žalobkyňou zabrániť, keď dostatočne preukázal, že
vyvinul snahu ujme zabrániť. Zhrnul, že žalovaný teda úspešne uniesol na neho prenesené dôkazné
bremeno, pokiaľ išlo o otázku, či mu vznikla ujma, ktorej nemohol zabrániť. Takto vzniknutú ujmu,

ktorá zodpovedá cene nevyčerpaného ubytovania, mu je žalobkyňa, v súlade s ust. § 759 ods. 1 Obč.
Zák., povinná nahradiť. Započítacím prejavom žalovaného, ktorý si v konaní uplatnil, využijúc svoju
pohľadávku na náhradu ujmy, pohľadávka žalobkyne na vrátenie nevyčerpanej ceny ubytovania, ktorá
existovala v rovnakej výške, t.j. 1.594,98 eur, zanikla. Žalovaný tak úspešne uplatnil kompenzačnúnámietku, vo výške 1.594,98 eur na pohľadávku žalobkyne na vrátenie nevyčerpanej ceny ubytovania, a
preto žalobu v tejto časti (v časti ktorou sa žalobkyňa domáhala nevyčerpanej ceny ubytovania) zamietol.
15/ Pokiaľ išlo o zvyšok z kompenzačnej námietky žalovaného, súd prvej inštancie skonštatoval, že v

tejto časti už nemohla byť námietka úspešná, a to v rozsahu, v ktorom si žalovaný mienil voči pohľadávke
žalobkyne na vrátenie tzv. kaucie 350,- eur započítať svoju tvrdenú pohľadávku na zaplatenie zmluvnej
pokuty 330,- eur a náklady na čistenie vo výške 20,- eur. Ohľadom zmluvnej pokuty, súd prvej inštancie
uviedol, že táto mala byť dojednaná v čl. 7 bod 17 Ubytovacieho poriadku. Ozrejmil, že zmluvnú
pokutu možno v zmysle § 544 ods. 2 Obč. Zák. dojednať len písomne, pričom písomná forma by bola

dodržaná len ak by bola obsiahnutá v zmluvnom dokumente podpísanom oboma zmluvnými stranami
(§ 40 ods. 1 Obč. Zák.). Ubytovací poriadok však takýmto dokumentom nie je. Nedostatok písomnej
formy zmluvnej pokuty spôsobilo absolútnu neplatnosť dotknutých ustanovení Ubytovacieho poriadku
(čl. 7). Naviac, podľa súdu prvej inštancie žalovaný ani nepreukázal, že by sa žalobkyňa dopustila
konania, ktoré by mohlo byť uvedenou zmluvnou pokutou sankcionované, pričom toto konanie ani
konkrétne nevymedzil. Súd prvej inštancie ďalej vo vzťahu k poplatku vo výške 20,- eur uviedol, že

žalovaný nešpecifikoval, na základe akého zmluvného ustanovenia by mu mal nárok na takýto poplatok
vzniknúť; doplnil, že keby tak urobil, takéto dojednanie by bolo neprijateľnou zmluvnou podmienkou
podľa ust. § 53 ods. 4 písm. t/ Obč. Zák., nakoľko by tým dodávateľ požadoval od spotrebiteľa plnenie za
službu, ktorej poskytnutie dodávateľom v prevažnej miere nesleduje záujmy spotrebiteľa. Vysvetlil, že
žalobkyňou zaplatená kaucia mala v zmysle čl. 2 body 4. a 6. zmluvy zo dňa 06.11.2018 slúžiť na úhradu

pohľadávok nad rámec ceny ubytovania, ktoré žalovanému voči žalobkyni vzniknú, čo však žalovaný
nepreukázal. Upratanie izby po odchode ubytovaného (je jedno či ide o riadny alebo predčasný odchod),
je nevyhnutnou činnosťou žalovaného ako ubytovateľa, ak chce následne predmetnú izbu ponúknuť
na ubytovanie ďalšiemu ubytovanému, robí tak vo svojom záujme a takýto náklad si nie je oprávnený
nárokovať od spotrebiteľa.

16/Súdprvejinštanciezáveromskonštatoval,žežalobkyňouzaplatenákauciabymalavzmyslečl.2bod
4 a 6 zmluvy o ubytovaní slúžiť na úhradu pohľadávok nad rámec ceny ubytovania, ktoré žalovanému
voči žalobkyni vzniknú. Žalovaný však v konaní nepreukázal existenciu žiadnej takej pohľadávky voči
žalobkyni, ktorá by z kaucie mohla byť uhradená (resp. na ktorú by bola spotrebovaná). Z týchto dôvodov
dospel k záveru, že žalobkyňa má nárok na vrátenie kaucie vo výške 350 eur, keď jej protiprávnym

ponechaním sa žalovaný bezdôvodne obohatil (§ 451 ods. 2 Obč. Zák.) a je povinný bezdôvodné
obohatenie vydať (§ 451 ods. 1 Obč. Zák.). Súd prvej inštancie preto žalobe v tejto časti vyhovel.
17/ Pokiaľ išlo o príslušenstvo k žalobe, súd prvej inštancie právne odkazujúc na § 517 ods. 1, 2 Obč.
Zák., § 559 a § 563 Obč. Zák. uviedol, že zmluva o ubytovaní neobsahuje ustanovenie o jej splatnosti,
v súlade s § 563 Obč. Zák. je tento dlh splatný prvého dňa po tom, čo dlžníka o plnenie veriteľ požiadal.

Za žiadosť žalobkyne o vrátenie kaucie možno podľa prvoinštančného súdu považovať už e-mailovú
správu zo dňa 07.02.2019, ktorou žalobkyňa požiadala žalovaného, aby jej vrátil zvyšok peňazí za čas,
keď nežila v internáte Student Residence. Žalovaný bol preto povinný plniť dňa 08.02.2019, pretože
tak neurobil, dostal sa dňom 09.02.2019 do omeškania s plnením peňažného dlhu. Zohľadniac, že
žalobkyňa sa domáhala úroku z omeškania až odo dňa 11.02.2019, súd prvej inštancie takto uplatnený

úrok z omeškania vo výške 5% ročne od 11.02.2019 aj priznal (§ 3 NV č. 87/1995 Z.z.). Vo zvyšnej časti
žalobu aj v časti príslušenstva ako nedôvodnú zamietol (II. výrok).
18/ Záverom súd prvej inštancie ešte ozrejmil dôvody, pre ktoré nevykonal výsluch navrhovaných
svedkov P. H. a I. P., ani oboznámením recenzií na zariadenie žalovaného, pretože podmienky
ubytovania nemali pre konanie význam zohľadniac, že odstúpenie žalobkyne od zmluvy o ubytovaní

posúdil podľa ust. § 759 ods. 1 Obč. Zák. a nie ako odstúpenie od zmluvy pre vady plnenia podľa
ust. § 507 ods. 1 Obč. Zák. Rovnako nevykonal dokazovanie ani všetkými zmluvami o ubytovaní
uzavretými u žalovaného od novembra 2018 do júna 2019, ktorými žalobkyňa chcela preukázať, že
žalovaný uzatvára formulárové zmluvy o ubytovaní, nakoľko v zmysle ust. § 53 ods. 3 Obč. Zák.
platí prezumpcia, podľa ktorej, ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi

dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané. Dokazovanie skutočnosti,
ktorá je zákonom prezumovaná, by bolo nehospodárne. Napokon nevykonal ani žalobkyňou navrhnuté
dokazovanie výpisom z účtu žalovaného č. O. J. XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX vedeného v ČSOB,
a.s. za mesiace február 2019 až jún 2019, z ktorého malo vyplynúť, že žalovaný uzatváral zmluvy o
ubytovaní aj v období po odchode žalobkyne z ubytovacieho zariadenia žalovaného, nakoľko takáto

skutočnosť by z daného dôkazu nevyplynula. Zo samotných pohybov na účte žalovaného by bez ďalších
dôkazov nebolo možné jednoznačne určiť, akých záväzkov sa týkajú a v prípade, že sa týkajú zmlúv
o ubytovaní, akého typu izieb sa týkajú, kedy boli tieto zmluvy dojednané, kedy uzatvorené a aká
bola doba ubytovania. Ani prípadné obsadenie izby rovnakého typu, aký opustila žalobkyňa, ak by saho hypoteticky takýmto dokazovaním podarilo preukázať, by neznamenalo, že žalovanému nevznikla
ujma v súvislosti s predčasným zrušením ubytovania žalobkyňou, nakoľko ak by žalobkyňa ubytovanie
predčasne nezrušila, mal by žalovaný v takom prípade viac obsadených izieb.

19/ O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa ust. § 255 ods. 2 a § 262 ods. 1 a 2 CSP.
Nakoľkožalobkyňamalavovecičiastočnýúspechvrozsahu18%ažalovanýčiastočnýúspechvrozsahu
82 %, a teda vzájomný pomer úspechu potom predstavuje 64% v prospech žalovaného, priznal mu
voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 64%, o výške ktorého si vyhradil rozhodnúť
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny

úradník (§ 262 ods. 2 CSP).
20/ Proti tomuto rozsudku čo do II. A III. výroku (ide o zamietajúci výrok a výrok o trovách konania),
podala v zákonnej lehote odvolanie žalobkyňa. Dôvodila, že neboli splnené procesné podmienky; že
súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností; že
súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam; a že
rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1

písm. a/, e/, f/, h/ CSP). Navrhla, aby odvolací súd rozsudok v napadnutej časti zrušil a vec v tomto
rozsahu vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, alternatívne, aby rozsudok
v napadnutej časti zmenil tak, že žalovaného zaviaže zaplatiť žalobkyni sumu 1.594,98 eur spolu s
úrokom z omeškania 5 % ročne zo sumy 1.594,98 eur odo dňa 11.02.2019 až do zaplatenia a to do
troch dní od právoplatnosti rozsudku a priznal jej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Vecne

namietala, že súd prvej inštancie vyhodnotil podanie žalovaného zo dňa 20.03.2020 ako kompenzačnú
námietku, hoci sa jednalo o vzájomnú žalobu, keďže žalovaný poprel nárok v celom rozsahu. V takom
prípade mal byť žalovanému vyrubený súdny poplatok. V tejto súvislosti dodala, že žalovaný si uplatnil
nárok v plnom rozsahu aj proti čiastočnému nároku žalobkyne - teda požadované plnenie pre taký
prípad presahovalo nárok žalobkyne a musí sa považovať za vzájomnú žalobu. Z uvedeného dôvodu

neboli splnené podmienky konania (odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. a/ CSP). Ďalej žalobkyňa
argumentovala tým, že súd prvej inštancie nevykonal viaceré ňou navrhnuté dôkazy podstatné pre
zistenie rozhodujúcich skutočností, konkrétne ide o všetky zmluvy o ubytovaní, ktoré v roku 2019
uzatvoril žalovaný a výpis z bankového účtu č. O. J. XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX za mesiace február
až jún 2019. Podľa žalobkyne predmetnými dôkazmi by bolo objektívne možné preukázať, či žalovaný

obsadil jej izbu, prípadne inú totožnú izbu. Tvrdenia súdu prvej inštancie v bode 85 rozsudku považuje
za nelogické z dôvodu, že v konaní boli známe sumy za ubytovanie, z bankového výpisu by bolo možné
identifikovaťplatbyzaubytovanieprijatévšpecifikovanomobdobí,nakoľkobysajednalovždyonásobok
mesačných súm za nájomné vynásobených počtom mesiacov ostávajúcich do konca semestra, ako aj
z dôvodu, že zo zmlúv o ubytovaní by bolo zrejmé, či žalovaný prenajal izbu, ktorú pôvodne obývala

žalobkyňa alebo izbu daného typu. V tejto súvislosti súdu prvej inštancie vytkla, že sa uspokojil len
s dokazovaním v rozsahu tabuľky vypracovanej žalovaným a výsluchom svedka S.. Tvrdila, že daná
tabuľka nie je objektívnym dôkazom, pretože ju mohol zostaviť ktokoľvek a vyplniť do nej ľubovoľné čísla.
Vo vzťahu k svedkovi S. uviedla, že tento vystupoval v konaní raz ako svedok a inokedy ako žalovaný,
a preto je jeho svedecká výpoveď nezákonným dôkazom. Poukázala v tejto súvislosti na zápisnicu o

pojednávaní zo dňa 20.03.2023, kde svedok uviedol, že bol oboznámený s textom žaloby a podieľal sa
na vypracovaní tabuľky. Ďalej namietala záver prvoinštančného súdu, že pokiaľ ubytovacie zariadenie
nezaplní všetky ubytovacie kapacity, nie je povinné vrátiť zaplatenú a nespotrebovanú cenu ubytovania
ubytovanému, ktorý od zmluvy predčasne odstúpil. Mala za to, že tento záver hrubo porušuje práva
spotrebiteľa. Ďalej dôvodila, že v konaní nebolo preukázané, že žalovaný vyvinul akúkoľvek aktivitu v

dôsledku odstúpenia žalobkyne od zmluvy, keďže sa rozsah inzercie po odstúpení žalobkyne od zmluvy
nezvýšil. Argumentovala, že žalovaný v mesiaci apríl 2019 stále túto zmluvu považoval za platnú a
neukončenú, a teda dovtedy nevykonal žiadne úkony na jej obsadenie iným záujemcom. Vo vzťahu
k výroku, ktorým súd prvej inštancie priznal žalovanému nárok na náhradu trov konania namietala,
že existujú dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov konania nie je možné priznať.

Skonštatovala, že za dôvody hodné osobitného zreteľa považuje odborná literatúra a judikatúra sociálne
a majetkové pomery strán sporu, ich správanie pred súdnym sporom, postoj počas konania, štádium
konania, ako aj účelnosť vynaloženia trov a prípadné šikanózne zneužitie práva. V prejednávanej veci
je podľa žalobkyne ich existencia daná tým, že je spotrebiteľkou v osobnej a materiálnej núdzi, ktorej
práva boli porušené, a ktorej bola priznaná pomoc centra právnej pomoci, že bola v čase vzniku sporu

študentkou bez príjmových možností, že je občiankou Ukrajiny, ktorá musela opustiť vlasť pri úteku
pred vojnovou situáciou, že prvoinštančné konanie trvalo vyše 5 rokov, že zmluva obsahuje neprijateľné
podmienky, a že rozhodnutie o trovách konania ju zasiahne výrazným spôsobom, pričom žalovaného
len nepatrne, nakoľko je spoločnosťou so základným imaním 5.881.010,- eur, aktívami 22.563.808,- eur,vlastným kapitálom 19.077.532,- eur, tržbami 8.395.858,- eur a ziskom 426.620,- eur ročne. Namietala
ešte, že trovy právneho zastúpenia žalovaného sú neefektívne vynaložené a nehospodárne, pretože
žalovaný disponuje vlastným právnym oddelením, pričom práve zamestnankyňa žalovaného D.. E. H.

prednieslaaformulovalakompletnúobranužalovaného.Napokonuzavrela,žeprvoinštančnýsúddospel
k nesprávnemu percentuálnemu výpočtu úspechu žalovaného. Uviedla, že neúspech žalovaného nebol
len v rozsahu 350,- eur, ale aj v rozsahu zmluvnej pokuty vo výške 330,- eur, poplatku za izbu vo výške
20,- eur a úroku z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 350,- eur odo dňa 11.02.2019 do zaplatenia,
ktorýkudňuvyhlásenianapadnutéhorozsudkudosahovalsumu39,82eur.Spolumalbyťtedaneúspech

žalovaného vo výške 739,82 eur.
21/ Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobkyne uviedol, že súd prvej inštancie vykonal všetky potrebné
dôkazy pre správne rozhodnutie vo veci a zistenie skutkového a právneho stavu, dostatočne vysvetlil,
prečo iné navrhované dôkazy nevykonal, riadne zistil rozhodujúce skutočnosti, správne vec právne
posúdil a dostatočne jasne, zrozumiteľne sa vyjadril k podstate veci. Odvolaciemu súdu navrhol, aby
rozsudokvnapadnutejčastipotvrdilapriznalmunároknanáhradutrovkonania.Tvrdil,žekompenzačnú

námietku uplatnil len pre prípad, že by sa súdu javil nárok žalobkyne na zaplatenie žalovanej istiny
celkom alebo sčasti dôvodný, pričom si ju uplatnil len do výšky žalobkyňou uplatneného nároku. Nedošlo
tým teda k uznaniu dôvodnosti nároku žalobkyne. Ďalej sa stotožnil s postupom súdu prvej inštancie,
keď nevykonal žalobkyňou navrhnuté dokazovanie zmluvami o ubytovaní a výpisom z účtu žalovaného.
Pokiaľ išlo o zmluvy o ubytovaní, ktoré v roku 2019 žalovaný uzatvoril - žalobkyňa ich nenavrhla

na účely dokázania, že po odstúpení od zmluvy z jej strany bola obsadená aj príslušná izba a za
účelom, aby boli zmluvy spárované s platbami na účte žalovaného, ale za účelom preukázania, že
žalovaný mal uzatvárať formulárové zmluvy o ubytovaní, ktoré obsahujú rovnaké zmluvné podmienky,
ktoré spotrebiteľ nevie ovplyvniť. V tejto súvislosti preto súd v odôvodnení napadnutého rozsudku
(bod 85) správne vyhodnotil, že v zmysle § 53 ods. 3 Obč. Zák. platí prezumpcia, podľa ktorej ak

dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa
nepovažujú za individuálne dojednané. Dokazovanie skutočnosti, ktorá je zákonom prezumovaná, by
bolo nehospodárne. Rovnako správne, súd prvej inštancie uzavrel, prečo nevykonal dôkaz - výpisy
z bankového účtu žalovaného vedeného v ČSOB, z ktorého by, podľa žalobkyne, malo vyplynúť, že
žalovaný uzatváral zmluvy o ubytovaní aj v období po odchode žalobkyne z ubytovacieho zariadenia

žalovaného, nakoľko táto skutočnosť by, z takto vykonaného dokazovania nevyplynula. Vo vzťahu k
odvolacej argumentácii žalobkyne uviedol, že v konaní preukázal skutočnosť, že izba žalobkyne nebola
po jej opustení obsadená, a to výsluchom svedka S. a tabuľkou, ktorá vychádza z exportovaných údajov
z licencovaného rezervačného systému Horec, ktorý používajú ubytovacie zariadenia a ktorý nie je
možné spätne upravovať. V tejto súvislosti vysvetlil, že skutočnosť, že predmetný systém evidoval izbu

žalobkyne v kalendárnom mesiaci, v ktorom ju opustila, ako obsadenú, neznamená, že táto bola v rámci
ubytovacieho zariadenia evidovaná ako obsadená, bola evidovaná ako obsadená len v elektronickom
rezervačnom systéme, keďže do jeho údajov nebolo možné zasahovať. Zamestnanci ubytovacieho
zariadenia žalovaného však mali vedomosť o skutočnom stave obsadenosti izieb v zariadení a v prípade
prejaveného dopytu po tejto izbe by ubytovanie za účelom dosiahnutia obsadenosti ubytovania a zisku

žalovaného v predmetnej izbe poskytli, keďže žalovanému bolo vzhľadom na postup a prejav žalobkyne
zrejmé, že sa do izby už vrátiť nemieni. Pokiaľ išlo o odvolaciu námietku vo vzťahu k osobe O.. I. S., H..,
žalovaný uviedol, že tento v konaní vypovedal ako svedok, ktorý v rozhodnom čase priamo komunikoval
so žalobkyňou a na základe zmluvného vzťahu so žalovaným mal na starosti aj ubytovacie zariadenie
žalovaného. Podľa žalovaného je pritom úplne bežné, že osoby, ktoré sa podieľali na vypracovaní

nejakého dôkazu a sú zamestnancom strany sporu, sú oboznámené s meritom veci a neskôr aj vypočuté
v konaní. Právny poriadok pritom nevylučuje a nezakazuje, aby osoba, ktorá v minulosti vystupovala v
konaní ako svedok, vystupovala neskôr v konaní ako poverený zástupca strany sporu, pričom svedok S.
vypovedal pred súdom po poučení o povinnosti vypovedať pravdu a nič nezamlčovať, o trestnoprávnych
následkoch krivej výpovede a o jeho práve odoprieť výpoveď. V čase výsluchu svedka mal žalovaný

súčasne zamestnanú na pozícií právničky aj D.. E. H., ktorá bola poverená na zastupovanie v danom
spore. V súčasnosti však D.. H. čerpá rodičovskú dovolenku a žalovaný si preto zvolil na jeho právne
zastupovanie v danom spore advokátsku kanceláriu. Uvedené skutočnosti boli dôvodom, prečo O.. S.
na poslednom pojednávaní vystupoval ako poverený zástupca žalovanej bez právneho vzdelania a to
pre prípad, že by bolo potrebné v mene žalovaného sa skutkovo vyjadriť ku skutočnostiam týkajúcim sa

predmetu sporu. Žalovaný sa ďalej nestotožnil ani s odvolacou argumentáciou žalobkyne o nesprávnosti
právneho záveru súdu prvej inštancie, že pokiaľ ubytovacie zariadenie nezaplní všetky ubytovacie
kapacity, nie je povinné vrátiť zaplatenú platbu. Zo záverov prvoinštančného súdu totiž vyplýva iba
skutočnosť, že aj v prípade, ak by sa jedna alebo viac izieb rovnakej kategórie v ubytovacom zariadenípodarilo žalovanému obsadiť potom, ako žalobkyňa ubytovacie zariadenie opustila, mohla žalovanému
v dôsledku odchodu žalobkyne vzniknúť škoda. Uviedol, že v konaní bola preukázaná skutočnosť, že
sa mu nepodarilo obsadiť izbu žalobkyne po jej odchode, ako aj skutočnosť, že vyvinul maximálnu

možnú aktivitu na to, aby voľné kapacity v ubytovacom zariadení obsadil. Fakt, že obdobným spôsobom
žalovaný vyvíjal aktivitu o dopyte záujemcov o ubytovanie aj pred tým, ako žalobkyňa izbu opustila
znamená, že mal voľné kapacity v ubytovacom zariadení aj pred tým, ako izbu žalobkyňa opustila,
avšak v žiadnom prípade to neznamená a nepreukazuje, že aktivita bola nedostatočná a že žalovaný
mal vyvinúť ešte nejakú inú aktivitu. Záverom vo vzťahu k odvolacej námietke žalobkyne, že existujú

dôvody hodné osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov konania dodal, že žalobkyňa žiadne také
skutočnosti, že by na jej strane existovali podmienky odôvodňujúce aplikáciu § 257 CSP netvrdila ani
nepreukazovala. Len samotný fakt, že žalobkyňa vystupovala v spore v postavení spotrebiteľky, a že je
občiankou Ukrajiny, ako ani verejne dostupné ekonomické údaje o žalovanom nie sú dôvodmi hodnými
osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov konania. Dodal, že si zvolil advokátku z dôvodu, že jeho
jediná zamestnankyňa na pozícii právničky aktuálne čerpá rodičovskú dovolenku, pričom si neuplatňuje

trovy právneho zastúpenia za úkony, ktoré boli realizované žalovaným v zastúpení ním poverenej
zamestnankyne. Uzavrel, že percentuálny výpočet úspechu žalovaného považuje za správny, nakoľko
kompenzačnú námietku uplatnil len pre prípad, že by sa súd stotožnil s argumentáciou žalobkyne a
nie ako nárok uplatnený vzájomnou žalobou. Úspech žalobkyne v časti priznanej sumy 350,- eur preto
nemohol byť posudzovaný duplicitne.

22/ Žalobkyňa sa k vyjadreniu žalovaného k jej odvolaniu nevyjadrila.
23/ Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov podaného odvolania (§ 379, § 380 ods.
1 a 378 ods. 1 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP), keďže sa nejednalo
o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania si
nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

Odvolací súd sa stotožňuje s nosnými dôvodmi napadnutého rozsudku, ktorý považuje za zrozumiteľne
a komplexne odôvodnený a konštatuje jeho vecnú správnosť (§ 387 ods. 1 CSP).
24/ Ako prvoradé, v súvislosti s opravným prostriedkom podaným žalobkyňou, odvolací súd upozorňuje,
že rozsah prieskumu vykonaného v rámci odvolacieho konania je zásadne daný odvolaním, podľa
ktorého je odvolací súd viazaný návrhom odvolateľa, ktorý zahrňuje v sebe jednak kvalitatívnu ako i

kvantitatívnu stránku a sám odvolateľ si spravidla určuje rozsah, v akom má byť napadnuté rozhodnutie
odvolacím súdom preskúmané a dôvody, z ktorých má byť preskúmané.
25/ Odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že pri viazanosti uplatnenými dôvodmi odvolania
(§ 380 ods. 1 CSP), sa v rámci odvolacieho prieskumu môže zaoberať iba tými odvolacími dôvodmi
a ich obsahovým vymedzením, ktoré odvolateľ výslovne uviedol a skutkovo vymedzil v odvolaní; pri

viazanosti dôvodmi odvolania pritom neprichádza do úvahy vyhľadávanie konkrétnych skutočností v
napadnutom rozhodnutí súdu prvej inštancie a jeho postupe, ktoré by bolo možné prípadne podradiť pod
niektorý zo zákonných dôvodov odvolania, pretože je neprípustné, aby odvolací súd sám vyhľadával
konkrétne vady rozhodnutia alebo postupu súdu prvej inštancie v neprospech strany, ktorá odvolanie
nepodala a v prospech ktorej napadnuté rozhodnutie vyznelo. Z uvedeného potom vyplýva požiadavka

aj na kvalitatívne vymedzenie odvolacieho dôvodu z hľadiska skutkovej a právnej argumentácie,
nachádzajúca svoj základ v tom, že strana sporu je zodpovedná za to, že bude účinne uplatňovať svoje
procesné práva aj v odvolacom konaní. Odvolací súd v tomto kontexte poukazuje na uznesenie ÚS SR
z 05.11.2019 sp. zn. IV. ÚS/90/2019, podľa ktorého: „Iba uvedenie všeobecných odvolacích dôvodov v
odvolaní nie je postačujúce na to, aby odvolací súd mohol o odvolaní rozhodnúť, resp. uvedením len

všeobecných odvolacích dôvodov v odvolaní bez bližšej špecifikácie konkrétnych okolností prípadu nie
jesplnenázákonomstanovenánáležitosťodvolaniaspočívajúcavpovinnostiuviesťvodvolaníodvolacie
dôvody. Právna úprava neumožňuje súdu vyzvať stranu sporu na doplnenie chýbajúcej náležitosti
odvolania spočívajúcej v absencii konkretizácie odvolacieho dôvodu a zároveň neumožňuje strane
sporu meniť a dopĺňať odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie po uplynutí lehoty na podanie

odvolania.“ (obdobne aj uznesenie NS SR z 31.05.2021 sp. zn. 2 Cdo/64/2019).
26/ V prejednávanom prípade nie je sporné, že žalobkyňa uzatvorila so žalovaným dňa 06.11.2018
zmluvu o ubytovaní (§ 754 a nasl., § 52 a nasl. Obč. Zák.) na dobu určitú od 01.02.2019 do 28.06.2019,
v zmysle ktorej uhradila žalovanému kauciu vo výške 350 eur a cenu za ubytovanie vo výške 1.725 eur
(dňa 22.11.2018). Tiež nie je sporné, že ubytovacie zariadenie opustila predčasne - dňa 06.02.2019.

Následne emailom zo dňa 08.02.2019, s odkazom na čl. 4 bod 2 ubytovacieho poriadku žalovaného,
odstúpila od zmluvy. Na tomto skutkovom základe žalobkyňa požaduje od žalovaného vrátenie alikvótnej
čiastky za ubytovanie v sume 1.594,98 eur a peňažnú kauciu 350 eur. Žalovaný nárok na vrátenie
alikvotnej čiastky ceny za ubytovanie neuznal, tvrdil, že e-mail zo dňa 08.02.2019 svojím obsahomnie je odstúpením od zmluvy, naviac žalobkyňa si dôvody v ňom uvádzané (chlad v izbe, hluk zo
susednej izby) účelovo vykonštruovala (keďže sa zistil opak), aby získala podklad na predčasný odchod
z ubytovacieho zariadenia. Alternatívne, pre prípad, že by v konaní bolo preukázané platné odstúpenie

od zmluvy podľa § 759 ods. 1 Obč. Zák., si uplatnil voči žalobkyni nárok na započítanie ujmy, ktorej
nevedel zabrániť, a ktorá mu vznikla predčasným ukončením zmluvného vzťahu zo strany žalobkyne vo
výške nevyčerpaného ubytovania v sume 1.594,98 eur, nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty 330 eur a
náklady na vyčistenie izby vo výške 20 eur. Tieto sumy si žalovaný uplatnil voči jej nárokom uplatneným
žalobou tzv. kompenzačnou námietkou.

27/ Pokiaľ ide o odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. a/ CSP, žalobkyňa dôvodí tým, že súd
prvej inštancie nesprávne posúdil kompenzačnú námietku žalovaného, keď v skutočnosti sa jednalo o
protinávrh, o ktorom malo byť samostatne rozhodnuté. Odvolací súd sa s týmto odvolacím argumentom
žalobkyne nestotožňuje.
28/ Podľa § 147 ods. 1 CSP žalovaný môže uplatniť svoje právo proti žalobcovi vzájomnou žalobou;
podľa § 147 ods. 2 CSP vzájomnou žalobou je aj prejav žalovaného, ktorým proti žalobcovi uplatňuje

svoju pohľadávku na započítanie, ale len ak navrhuje, aby bolo prisúdené viac, než čo uplatnil žalobca,
inak sa posudzuje takýto prejav len ako prostriedok procesnej obrany žalovaného. (Pre porovnanie
ust. § 98 OSP: „Vzájomným návrhom je aj prejav odporcu, ktorým proti navrhovateľovi uplatňuje svoju
pohľadávku na započítanie, ale len pokiaľ navrhuje, aby bolo prisúdené viac, než čo uplatnil navrhovateľ.
Inak súd posudzuje taký prejav len ako obranu proti návrhu.“).

29/ Vzájomnou žalobou v procesnom zmysle nie je kompenzačná námietka žalovaného, ktorou s
hmotnoprávnymi účinkami započítava svoju pohľadávku proti pohľadávke žalobcu, pokiaľ nie sú splnené
podmienky uplatnenia vyššieho nároku podľa § 147 ods. 2 CSP. Právo žalobcu a vzájomnou žalobou
uplatnené právo žalovaného nemusia byť rovnakého druhu. Pokiaľ však medzi stranami ide o vzájomné
pohľadávky na plnenie rovnakého druhu (typicky ide o peňažné plnenie), z povahy vzájomnej žaloby

vyplýva, že žalovaný pôvodne žalobou uplatnenú pohľadávku popiera. Inak by bol jeho procesný
úkon z hľadiska obsahu de iure kompenzačnou námietkou, ktorou dochádza podľa hmotného práva
k zániku záväzku a povahu vzájomnej žaloby má iba prevyšujúci nárok žalovaného, ak je jeho
pohľadávka uplatnená vo väčšom rozsahu ako pohľadávka žalobcu. Samotná kompenzačná námietka
je hmotnoprávnou námietkou v zmysle § 152 CSP, ktorú zákon zaraďuje medzi prostriedky procesnej

obrany (§ 149 CSP). Z pohľadu hmotného práva ide o pohľadávku, ktorú možno jednostranne započítať
proti žalobou uplatnenej pohľadávke podľa predpisov hmotného práva, teda v zmysle § 580 a § 581 Obč.
Zák. V súlade s § 124 ods. 2 CSP je hmotnoprávny úkon strany voči súdu účinný okamihom doručenia a
voči ostatným subjektom od okamihu, keď sa o ňom dozvedeli. Účinky započítania nastávajú v súlade s
hmotným právom spätne ku dňu, kedy sa vzájomne započítané pohľadávky stretli (§ 580 CSP). V praxi

pôjdeookamihsplatnostineskoršejzapočítavanejpohľadávky.Keďžezapočítaniepohľadávkyjeprávne
účinné iba proti reálne existujúcej vzájomnej pohľadávke na plnenie rovnakého druhu, musí sa súd pred
definitívnym vyhodnotením účinkov započítania prednostne zaoberať dôvodnosťou pôvodnej žaloby. Za
predpokladu, že žalobcov nárok nie je možné vyhodnotiť ako dôvodný pre neexistenciu jeho práva na
plnenie, nemožno priznať riadne právne účinky ani kompenzačnej námietke žalovaného Števček, M.,

Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M. a kol., Civilný sporový poriadok.
Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, str. 548, 549). Žalovaný môže svoj kompenzačný prejav uplatniť
tiež len eventuálne, t. j. pre prípad, že jeho iná obrana proti žalobe nebude vyhodnotená dôvodnou.
Súd v takom prípade prihliadne na započítanie len vtedy, ak nezistí iný dôvod k zamietnutiu žaloby;
o vzájomnom návrhu uplatnenom týmto spôsobom rozhodne len vtedy, ak uzná započítanie za dôvod

zániku pohľadávky žalobcu (Bureš, J. - Drápal, L. - Mazanec, M., Občanský soudní řád, Komentář,
3.vydání, Praha, C.H.Beck 1997).
30/ Podľa § 759 ods. 1 Obč. Zák., ubytovaný môže odstúpiť od zmluvy pred uplynutím dohodnutej doby;
ujmu vzniknutú ubytovateľovi predčasným zrušením ubytovania je ubytovaný povinný nahradiť, iba ak
nemohol ubytovateľ ujme zabrániť. Ide o právnu úpravu, ktorá umožňuje ubytovanému jednostranne

odstúpiť od zmluvy, a to kedykoľvek a bez uvedenia dôvodu odstúpenia. Zákon však pre prípad takého
odstúpenia ukladá ubytovanému povinnosť nahradiť ubytovateľovi ujmu, ktorej ubytovateľ nemohol
zabrániť. Dôkazné bremeno spočívajúce v povinnosti preukázať, že ubytovateľ nemohol ujme zabrániť,
zaťažuje ubytovateľa. Odstúpenie od zmluvy ubytovaným je zákonným právom výrazne preferujúcim
ubytovaného, ktorý môže od zmluvy o ubytovaní odstúpiť kedykoľvek počas trvania zmluvy bez

sankcie, pričom je ubytovaný povinný zaplatiť ubytovateľovi len pomernú časť odmeny. Právna ochrana
ubytovateľa je zabezpečená len v rozsahu náhrady ujmy vzniknutej predčasným zrušením ubytovania,
ak sa mu nepodarí nájsť náhradu za predčasný výpadok ubytovania. Jeho právo na ujmu vychádza z
toho, že je podnikateľským subjektom , ktorého predmetom činnosti je poskytnutie ubytovania, a preto bymalo byť jeho snahou uvoľnený ubytovací priestor znova obsadiť. Prípadnú nemožnosť zabránenia ujme
preukazuje ubytovateľ (napr. sezónnosť záujmu o ubytovanie a pod.). Treba dodať, že okrem osobitného
dôvodu na odstúpenie od zmluvy, má ubytovaný právo odstúpiť od zmluvy podľa § 517 ods. 1 Obč.

Zák. (ak ubytovateľ neposkytne ubytovanie vôbec) alebo podľa § 499 a nasl. Obč. Zák. (ak ubytovateľ
poskytne vadné plnenie).
31/ Súd prvej inštancie správne právne ustálil, že dôvod na odstúpenie od zmluvy v zmysle § 499 a
nasl. Obč. Zák. žalobkyni nevznikol, keďže v konaní nepreukázala naplnenie hypotézy ust. § 507 ods.
1 Obč. Zák. Dôvody na odstúpenie, ktoré žalobkyňa v odstúpení od zmluvy navodila, sa aj odvolaciemu

súdu javia ako účelové, zjavne s cieľom dosiahnuť predčasné ukončenie zmluvy (tvrdenie o chlade
a prievane na izbe bolo vyvrátené opakovaným meraním izbovej teploty pracovníkom žalovaného
ako aj následným zatesnením okien; pokiaľ išlo o hluk z vedľajšej izby, toto tvrdenie žalobkyne bolo
vyvrátené samotnou neprítomnosťou osôb ubytovaných v danom čase v susednej izbe, a napokon
aj samotné diskutabilné riešenie situácie žalobkyňou, ktorá namiesto priameho kontaktovania nočnej
služby žalovaného svoju výtku o hluku riešila nočným e-mailom.). Správne však súd prvej inštancie

uzavrel, že žalobkyňa mala zákonné právo odstúpiť od zmluvy podľa § 759 ods. 1 Obč. Zák aj bez
uvedenia dôvodu a preto konštatoval dôvodnosť žaloby v časti o zaplatenie nespotrebovanej ceny za
ubytovanie. Rovnako konštatoval dôvodnosť nároku na vrátenie zmluvnej pokuty vo výške 350 eur (viď
odôvodnenie vo vzťahu k vyhovujúcemu výroku rozsudku súdu prvej inštancie, ktorý nebol napadnutý
odvolaním). Následne súd prvej inštancie celkom správne akceptoval procesnú obranu žalovaného

ako eventuálnu kompenzačnú námietku, čo sporový kódex, t. j. znenie ust. § 147 ods. 2 CSP, veta za
bodkočiarkou) nevylučuje (pozri ods. 29, posledná veta odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu).
Rovnako súd prvej inštancie správne uzavrel, že žalovaný v konaní preukázal vznik ujmy, ktorú si voči
žalobkyni kompenzoval s jej nárokom na vrátenie nespotrebovanej ceny za ubytovanie, z ktorého
dôvodu aj vecne správne žalobu v časti o zaplatenie sumy 1.594,98 eur s prísl. zamietol (ide o II.,

odvolaním napadnutý výrok). Pokiaľ ide o otázku unesenia dôkazného bremena žalovaného vo vzťahu
k vzniku nezabrániteľnej ujmy, odvolací súd poukazuje na komplexné odôvodnenie rozsudku súdu prvej
inštancie, konkrétne na jeho ods. 71, 72 (sezónnosť záujmu o ubytovanie v súvislosti so špecifikami
akademického roka študentov a jeho delenia na letný a zimný semester, zabezpečenie a realizácia
marketingových aktivít smerujúcich k obsadenosti ubytovacieho zariadenia v rozhodnom období po

viacerých linkách - Google, Facebook, zmluva s EU BA, spolupráca s realitnou agentúrou). Žalovaný
preukázal, že záujem o ubytovanie v jeho zariadení, napriek aktivite, ktorú vyvinul, v rozhodnom období
z vysvetliteľných dôvodov klesal.
32/ Súd prvej inštancie zreteľne ozrejmil dôvody, pre ktoré považoval za nadbytočné vykonať dôkaz
výsluchom svedkýň P.. H. a I.. P., a to s ohľadom na konštatovaný právny titul odstúpenia od zmluvy

(§ 759 ods. 1 Obč. Zák.); rovnako dôkladne uviedol prečo nevykonal dokazovanie oboznámením
všetkých zmlúv o ubytovaní uzavretými žalovaným od novembra 2018 do júna 2019 (okolnosť, ktorú
týmto návrhom na dokazovanie mienila žalobkyňa preukázať - že sa jedná o formulárové zmluvy,
nebola v konaní rozporovaná). Uspokojivo ozrejmil aj dôvod, pre ktorý nevykonal žalobkyňou navrhnuté
dokazovanie výpisom z účtu žalovaného vedeného v ČSOB, a.s. za mesiace február 2019 až jún 2019,

z ktorého by malo vyplynúť, že žalovaný uzatváral zmluvy o ubytovaní aj po jej odchode, keďže zo
samotných pohybov na účte žalovaného by nebolo možné jednoznačne určiť, akých záväzkov sa týkajú,
a v prípade, že sa týkajú zmlúv o ubytovaní, akého typu izieb a kedy boli tieto zmluvy dojednané a na
aké obdobie. Z výstupu z ubytovacieho systému Horec mal totiž súd prvej inštancie preukázané, že izbu,
ktorá žalobkyňa predčasne opustila, sa už žalovanému nepodarilo v rozhodnom období (t.j. v zmluvne

dojednanom období trvania zmluvy) obsadiť (počet voľných izieb postupne narastal).
33/ Z uvedených dôvodov preto neobstojí ani zvyšná odvolacia argumentácia žalobkyne vo vzťahu k
druhému (zamietajúcemu) výroku rozsudku súdu prvej inštancie (§ 365 ods. 1 písm. e/, f/, h/ CSP).
34/ Trovy konania predstavujú súčasť celého súdneho procesu, t. j. tak ako má súd povinnosť rozhodnúť
o veci samej, má aj povinnosť rozhodnúť o trovách konania. Právo na náhradu trov konania vzniká zo

zákona, bez ohľadu na to, či ich strana sporu uplatnila (ustanovenia §§ 258 a 259 CSP tým nie sú
dotknuté). Súd teda o nároku o náhrade trov konania rozhoduje ex offo. Z toho plynie, že súd rozhodujúci
o priznaní náhrady trov konania v zmysle 255 CSP je povinný vždy skúmať účelnosť vynaložených trov
konania uplatnených úspešným účastníkom v spore, ako i skutočnosť, či nie sú splnené podmienky
pre postup podľa 257 CSP. Nie je rozhodujúce, či je tomu tak pri uplatnení práva alebo jeho bránení.

Judikatúra týkajúca sa rozhodovania o náhrade trov konania podľa OSP v znení účinnom do 30.
septembra2004(napr.5MCdo/21/2009)jepretotožnosťprávnejúpravypoužiteľnáajpreCivilnýsporový
poriadok (pozri rozsudok NS SR sp. zn. 5Cdo/171/2023 zo dňa 28. novembra 2024).35/ Ústavný súd SR v náleze č.k. I. ÚS 387/2019-60 zo dňa 02.04.2020 (ods. 40 a nasl. ) uviedol:
„ z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že rozhodovanie o trovách konania je integrálnou
súčasťou civilného sporového konania, a ako také spadá pod č. 46 ods. 1 ústavy, prostredníctvom

ktorého sa zaručuje každému základné právo na súdnu ochranu. Všeobecný súd pri poskytovaní súdnej
ochrany podľa čl. 46 ods. 1 ústavy môže postupom, ktorý nie je v súlade so zákonom (čl. 46 ods. 4 a
čl. 51 ods. 1 ústavy), porušiť základné právo strany sporu na súdnu ochranu. Či je základné právo na
súdnu ochranu naplnené reálnym obsahom, určuje zákonná úprava náhrady trov konania obsiahnutá
v Občianskom súdnom poriadku účinnom do 30.06.2016, resp. v Civilnom sporovom poriadku od 1.

júla 2016 (§ 255 a nasl.). Procesné predpisy, ktoré upravujú náhradu trov konania preto treba vykladať
v súlade s takto vymedzeným obsahom a účelom základného práva na súdnu ochranu. Ústavný súd
ďalej uviedol „Každé rozhodnutie súdu, ktorým sporovej strane neprizná náhradu trov konania, musí
byť zo svojej podstaty výnimočným rozhodnutím, prijatým na základe riadneho zváženia všetkých
relevantných okolností konkrétneho prípadu a na základe prísne reštriktívneho výkladu § 257 CSP
a v ňom obsiahnutej formulácie „dôvody hodné osobitného zreteľa“. Uvedená právna úprava priamo

vychádza z predchádzajúcej právnej úpravy zakotvenej v § 150 OSP. Hranice sudcovskej úvahy sú dané
účelom právnej úpravy náhrady trov konania, ktorá jej nepriznanie úspešnému účastníkovi pripúšťa len
ako výnimku zo všeobecného procesného princípu zodpovednosti za výsledok sporového konania (§
255 ods. 1 CSP). Priamo z textu zákonného ustanovenia vyplýva, že súd by mal podľa neho rozhodovať
iba vo výnimočných prípadoch. Ak má súd v úmysle použiť moderačné právo alebo ak ho niektorá zo

stránnavrhne,musísúdumožniťprotistrane,abysaknemuvyjadrila(kzámeruakdôkazom).Existenciu
dôvodov hodných osobitného zreteľa musí súd vo svojom rozhodnutí riadne a presvedčivo odôvodniť
pretože v opačnom prípade by mohlo ísť o postup, ktorý by mohol mať znaky svojvôle...“. V uznesení
č.k. IV. ÚS 411/2024-13 zo dňa 27.08.2024 ústavný súd v ods. 16 uviedol: „strana, ktorá sa domáha
aplikovania výnimky zo všeobecných pravidiel pri rozhodovaní o trovách konania, v zásade musí nielen

tvrdiť, ale aj preukazovať, že na jej strane nastali okolnosti hodné osobitného zreteľa (§ 257 CSP)“.

36/ Vo vzťahu k výroku o trovách konania, ktorým súd prvej inštancie priznal žalovanému nárok na
náhradu trov konania v rozsahu 64%, žalobkyňa namietala, že existujú dôvody hodné osobitného
zreteľa, pre ktoré náhradu trov konania nie je možné priznať (§ 257 CSP). Všeobecne zhrnula, že

za dôvody hodné osobitného zreteľa považuje odborná literatúra a judikatúra sociálne a majetkové
pomery strán sporu, ich správanie pred súdnym sporom, postoj počas konania, štádium konania, ako
aj účelnosť vynaloženia trov a prípadné šikanózne zneužitie práva. V prejednávanej veci je podľa
žalobkyne existencia týchto dôvodov daná tým, že je spotrebiteľkou v osobnej a materiálnej núdzi, ktorej
práva boli porušené, a ktorej bola priznaná pomoc Centra právnej pomoci, že bola v čase vzniku sporu

študentkou bez príjmových možností, že je občiankou Ukrajiny, ktorá musela opustiť vlasť pri úteku
pred vojnovou situáciou, že prvoinštančné konanie trvalo vyše 5 rokov, že zmluva obsahuje neprijateľné
podmienky, a že rozhodnutie o trovách konania ju zasiahne výrazným spôsobom, pričom žalovaného
len nepatrne.
37/ Odvolací súd pre úplnosť poukazuje na uznesenie NS SR sp. zn. 2Cdo/102/2017 zo dňa 31.7.2017,

v ktorom Najvyšší súd SR uviedol, že ust. § 257 CSP predstavuje odchýlku od zásady zodpovednosti
za výsledok (§ 255 CSP) a od zásady zodpovednosti za zavinenie (§ 256 ods. 1 CSP). Súd výnimočne
neprizná náhradu trov konania, ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa. Znamená to, že súd
nemusí zaviazať neúspešnú stranu sporu na náhradu trov konania, resp. nemusí zaviazať stranu,
ktorá spôsobila vznik trov svojím zavinením, aby tieto trovy nahradila protistrane. Keďže použitie tohto

ustanovenia negatívne dopadá na stranu sporu, ktorá by inak mala právo na náhradu trov konania, musí
jeho aplikácia zodpovedať osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu a musí mať vždy výnimočný
charakter (viď napr. R 34/1982). Zákon pre rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania podľa § 257
CSP vyžaduje kumulatívne splnenie dvoch podmienok: dôvody hodné osobitného zreteľa a výnimočné
okolnosti. Dôvody hodné osobitného zreteľa, ani výnimočné okolnosti zákon nešpecifikuje. Výklad týchto

podmienok ponecháva na súdnu prax, dnes už ustálenú (viď rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 2
MCdo 17/2009, 5 Cdo 67/2010 či 3 MCdo 46/2012), podľa ktorej nemožno § 257 CSP považovať za
ustanovenie, ktoré by zakladalo voľnú možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie,
podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné
osobitného zreteľa, na ktoré je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne

prihliadnuť.Tútonormupretoniejemožnéinterpretovaťtak,žejeaplikovateľnákedykoľvekabezzreteľa
na základné zásady rozhodovania o trovách konania. K dôvodom hodným osobitného zreteľa môže
dôjsť vo vzťahu k určitým druhom konania alebo určitej procesnej situácii, kde sa tieto často vyskytujú,
a tento dôvod je daný charakterom tohto konania alebo charakterom procesnej situácie. Aj tu však trebaskúmať, či nejde o výnimku z výnimky, či teda na ponechanie účinkov právnej normy nie sú dané dôvody.
Nejde o automatické pravidlo, ktoré by sa uplatňovalo vo vzťahu k určitému typu konania (viď nálezy
Ústavného súdu ČR sp. zn. III. ÚS 292/07 a sp. zn. I. ÚS 303/12), ale ide o prvok individualizácie,

nie ľubovôle zo strany súdu (pozri nález Ústavného súdu ČR, III. ÚS 727/2000). Ustanovenie § 257
CSP neslúži na zmierňovanie alebo odstraňovanie majetkových rozdielov medzi stranami (pozri nález
Ústavného súdu ČR, I. ÚS 2862/07). Použitie § 257 CSP neodôvodňuje ani fakt, že strana nie je
solventná, alebo, že zárobková a majetková situácia strany, ktorá v spore zvíťazila, je lepšia ako u jej
protistrany. Toto ustanovenie má slúžiť na odstránenie neprimeranej tvrdosti, teda, inými slovami, na

dosiahnutie spravodlivosti pre strany sporu, pokiaľ ide o vedenie konania a jeho výsledok.

38/ K odvolacej argumentácii žalobkyne vo vzťahu k výroku o trovách konania odvolací súd potom
už len konkrétne uvádza, že žalobkyni bol priznaný nárok na poskytovanie bezplatnej právnej pomoci
rozhodnutím Centra právnej pomoci zo dňa 11.07.2019 (č.l. 5). Nakoľko vojnový konflikt na Ukrajine
začal 24.02.2022, jej odchod na územie Slovenska v roku 2019, ani uzatvorenie zmluvy o ubytovaní

so žalovaným počas roka 2019 s ozbrojeným konfliktom nemôže mať časový súvis. Rovnako dôvodom
hodným osobitného zreteľa v zmysle § 257 CSP nie je dĺžka trvania súdneho sporu a napokon
ani prípadná existencia právneho oddelenia v rámci organizačnej štruktúry žalovaného (ide o jednu
zamestnanú právničku v tom čase na rodičovskej dovolenke) a pri existencií ústavného práva každého
subjektu (teda aj podnikateľského) byť v konaní zastúpený advokátom. Pokiaľ ide o argument týkajúci

sa neprijateľnej zmluvnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve, túto súd prvej inštancie síce konštatoval
v znení čl. 4 bod 5 veta prvá Zmluvy o ubytovaní, ktoré vzhliadol rozporne s § 759 ods. 1 Obč. Zák. v
neprospechspotrebiteľa,uvedenévšaknemalovplyvnavýslednýpomerúspechu/neúspechužalobkyne
v spore. Napokon treba dodať, že žalobkyňa v odvolaní datovanom 11.07.2024 tvrdila nepriaznivú
sociálnu situáciu ale dôkazne ju nepreukazovala. Naviac, právna zástupkyňa žalovaného vykonala

v konaní celkom tri úkony právnej pomoci (prevzatie a príprava, účasť na súdnom pojednávaní dňa
23.05.2024, vyjadrenie k odvolaniu), čo vzhľadom na konštatovaný pomer úspechu žalovaného ( 64 %)
vo vzťahu k základu nároku, sa odvolaciemu súdu nejaví ako finančne likvidačná čiastka. Sumarizujúc
uvedené, aj výrok o trovách konania súdu prvej inštancie je pri aplikácii ust. § 255 ods. 1, 2 v spojení
s § 262 ods. 1 CSP právne správny.

39/ Nakoľko odvolacia argumentácia žalobkyne nebola spôsobilá spochybniť vecnú správnosť rozsudku
súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutej časti, odvolací súd ho v tejto časti (čo do výroku II a III),
podľa § 387 ods. 1 CSP, ako vecne správny potvrdil.
40/ O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 255 ods. 1 CSP, § 262 ods. 1 CSP v
spojení s § 396 ods. 1 CSP tak, že v odvolacom konaní plne procesne úspešnému žalovanému priznal

voči žalobkyni nárok na ich náhradu v plnom rozsahu.
41/ O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods.
2 CSP).
42/ Vyhovujúci výrok rozsudku súdu prvej inštancie (I. výrok) nebol napadnutý odvolaním a preto

nadobudol právoplatnosť.
43/ Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
c/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
d/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
e/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods. 1 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods. 1 prvá veta CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne /
dovolacie dôvody/ a čoho sa dovolateľ domáha /dovolací návrh/ (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).