Rozsudok – Neplatnosť právnych úkonov ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, November 25, 2025

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 8Co/91/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1118208584
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 11. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Vlčková

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:1118208584.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vlčkovej a členov senátu

JUDr. Ondreja Krajča a JUDr. Moniky Holickej, v spore žalobkyne: O.. E. Č., nar. XX.XX.XXXX, bytom
H. C. XXX/X, XXX XX H. X, Č. S., zastúpenej: G. Lehnert, s. r. o. so sídlom Budova ORBIS, Rajská
7, Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 31 347 762, proti žalovanému: I. P., nar. XX.XX.XXXX,
bytom Ž. X, T., zastúpenému: Niku & partners, s.r.o. so sídlom Prokopa Veľkého 51, Bratislava, IČO:
36 866 008, o určenie, že kúpna zmluva uzatvorená žalovaným je voči žalobkyni právne neúčinná,
na odvolanie žalovaného proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 14. apríla 2025, č. k.
B1-8C/13/2018-542, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti p o t v r d z u j e.

Žalobkyňa má proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie návrh žalobkyne na prerušenie konania do právoplatného
skončenia konania vedeného Okresným súdom Malacky pod sp. zn. 30C/44/2018 a súčasne do
právoplatného skončenia konania vedeného Mestským súdom v Prahe pod sp. zn. 56Cm/20/2018 sa
zamietol, návrh žalovaného na prerušenie konania do právoplatného skončenia konania vedeného
Okresným súdom Malacky pod sp. zn. 30C/44/2018 sa zamietol, návrh žalobkyne na prerušenia konania

do právoplatného skončenia trestného konania vedeného proti žalovanému na Obvodnom súde pre
Prahu 5 pod sp. zn. 38T 118/2023 sa zamietol, určil, že kúpna zmluva, ktorou bolo prevedené vlastnícke
právo k nehnuteľnostiam nachádzajúcim sa v katastrálnom území: P., obec: P., okres: E., zapísané na
liste vlastníctva č. XXXX, evidovanom Okresným úradom Malacky, katastrálnym odborom, ako pozemky
parc. reg. "C", s parcelným číslom XXXX/X o výmere 138 m2, druh pozemku zastavané plochy a
nádvoria, s parcelným číslom XXXX/X o výmere 748 m2, druh pozemku zastavané plochy a nádvoria,
s parcelným číslom XXXX/XX o výmere 934 m2, druh pozemku Ostatné plochy, s parcelným číslom

XXXX/XX o výmere 21 m2, druh pozemku zastavané plochy a nádvoria a stavba so súpisným číslom
XXX, postavaná na parcele XXXX/X, popis stavby rodinný dom z výlučného vlastníctva predávajúcej Ľ.
Š. rod. H., dátum narodenia: XX.XX.XXXX, bytom T. X, XXX XX T. do výlučného vlastníctva žalovaného
ako kupujúceho, na základe ktorej bol vklad vlastníckeho práva povolený Okresným úradom Malacky v
konaní vedenom pod číslo V-1641/2018 je voči žalobkyni neúčinná a žalobkyni priznal proti žalovanému
právo na náhradu trov konania v rozsahu 100%. Vychádzal zo zistenia, že Zmluva o pôžičke obsahuje
dojednania, podľa ktorých sa žalovaný ako veriteľ dňa 24.06.2011 dohodol s dlžníčkou, že jej poskytne

bezúročne peňažnú pôžičku - peňažnú sumu 120.000 € na dobu určitú do 31.12.2016 a dlžníčka sa
zaviala, že po uplynutí dohodnutej doby v termíne splatnosti poskytnutú peňažnú sumu žalovanému
vráti. Dohodli sa, že žalovaný ako veriteľ poskytne dlžníčke pôžičku 120.000 € v hotovosti tak, že
v deň podpísania tejto zmluvy odovzdá sumu vo výške 120.000 € zodpovedajúcu výške dohodnutejpôžičky do rúk dlžníčky. Dlžníčka podpisom tejto zmluvy zároveň potvrdzuje prevzatie pôžičky vo výške
120.000 €. Dokladom o poskytnutí peňažnej pôžičky zo strany veriteľa a jej prijatí dlžníčkou je táto
zmluva podpísaná žalovaným ako veriteľom a dlžníčkou. Dlžníčka je povinná peňažnú sumu (pôžičku)

vrátiť podľa bodu I tohto článku vrátiť veriteľovi v celej výške najneskôr do 31.12.2016 (čl. I, bod 4). Na
listine sa nachádza podpis dlžníčky a žalovaného. Podpisy nie sú úradne osvedčené. Napriek tomu,
že listina obsahuje vyhlásenie o tom, že dlžníčka potvrdila prevzatie hotovosti 120.000 €, bez ďalšieho
toto vyhlásenie nepovažoval za dôkaz toho, že táto suma bola aj v skutočnosti dlžníčke žalovaným
odovzdaná. Z tejto listiny mal preukázaný obsah týchto vyhlásení, čiže nie aj to, že k odovzdaniu

peňazí došlo, a podrobil tento dôkaz hodnoteniu podľa svojej úvahy jednotlivo a všetky v ich vzájomnej
súvislosti. Mal preukázané, že dlžníčka, O.. Ľ. Š., nar. XX.XX.XXXX, bola ku dňu 22.03.2018 výlučnou
vlastníčkou pozemkov s parcelnými číslami XXXX/X o výmere 138 m2, druh pozemku: zastavané plochy
a nádvoria, XXXX/X o výmere 748 m2, druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria, XXXX/XX o výmere
934 m2, druh pozemku: ostatné plochy, XXXX/XX o výmere 21 m2, druh pozemku: zastavané plochy
a nádvoria, parcely registra B., a stavby so súpisným číslom XXX stojacom na pozemku s parcelným

číslom XXXX/X, popis stavby: rodinný dom, nachádzajúce sa v katastrálnom území P., obec P., okres
E. (ďalej spoločne aj "nehnuteľnosti v P.") s tým, že na nehnuteľnostiach viazne ako ťarcha vecné
bremeno spočívajúce v práve doživotného bývania a užívania v prospech T. H., rod. D. a D. H. (rodičia
dlžníčky), čo je preukázané z listu vlastníctva vedeného k tomuto dňu Okresným úradom Malacky,
katastrálny odbor, pre katastrálne územie P., obec P., okres E., pod č. XXXX. Nehnuteľnosti nadobudla

darom na základe toho istého právneho titulu, ktorým nadobudli oprávnení vecné bremeno k týmto
nehnuteľnostiam (vklad povolený pod sp. zn. V 284/09). Z kúpnej zmluvy uzatvorenej žalovaným ako
kupujúcim a dlžníčkou O.. Ľ. Š. ako predávajúcou dňa 23.03.2018 je preukázané, že dlžníčka prevádza
na žalovaného svoje vlastnícke právo k nehnuteľnostiam zo svojho výlučného vlastníctva do výlučného
vlastníctva žalovaného za dohodnutú kúpnu cenu a za podmienok stanovených touto zmluvou. Zmluvné

strany sa dohodli, že nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom tejto kúpnej zmluvy predávajúca odpredá
a kupujúci kupuje za dohodnutú kúpnu cenu 124.000 €. Kúpna cena bude uhradená do 60 dní po
podpise tejto zmluvy na účet predávajúceho č. ú. J. XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX. Podpis na
kúpnej zmluve bol úradne osvedčený dňa 23.03.2018; v tento deň bola zmluva uzatvorená. Výlučné
vlastnícke právo k nehnuteľnostiam v P. nadobudol žalovaný na základe kúpnej zmluvy, ktorej vklad

bol povolený Okresným úradom Malacky, katastrálny odbor, dňa 26.03.2018 pod sp. zn. V-1641/2018,
čo je preukázané z listu vlastníctva č. XXXX vedeného pre katastrálne územie P., obec P., okres E.,
ku dňu 30.03.2018. Vychádzal z toho, že medzi stranami nebolo sporné skutkové tvrdenie žalovaného,
že žalovaný je priateľom bývalého manžela dlžníčky. Z listu "jednostranné započítanie vzájomných
pohľadávok" mal preukázané, že touto listinou oznamuje žalovaný dlžníčke dňa 22.05.2018, že jej

jednostranne započítava jeho pohľadávku na zaplatenie sumy 120.000 € voči pohľadávke dlžníčky
na zaplatenie kúpnej ceny 124.000 €. Na listine je podpis žalovaného, pričom je na listine aj ďalší
podpis označený ako "Š. Ľ." s pripojeným dátumom "22.5.2018". List je adresovaný dlžníčke na adresu
P. XXX. Mal preukázané, že J. E. sa v konaní vedenom na Okresnom súde Malacky pod sp. zn.
30C/44/2018 domáhala určenia, že dlžníčka je výlučnou vlastníčkou nehnuteľností v P.. Z rozsudku

Okresného súdu Malacky z 02.03.2020, č. k. 30C/44/2018, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v
Bratislave z 27.10.2020, č. k. 5Co/131/2020-216, je preukázané, že súd dospel k záveru, že pani J. E.
nemá naliehavý právny záujem na požadovanom určení vlastníctva k nehnuteľnostiam v P.. Súčasne
nezistil dôvody neplatnosti tejto kúpnej zmluvy. Medzi stranami nebolo sporné, že dlžníčka dlh voči
žalobkyni v sume 3.100.000 Kč a ani dlh voči p. J. E.Ě. v sume 1.950.000 Kč (neskôr postúpený

na žalobkyňu) neplnila ani riadne, ani včas a to ani sčasti. Nebolo medzi stranami sporné skutkové
tvrdenie žalobkyne zo žaloby, že dlžníčka nie je vlastníčkou žiadneho iného nehnuteľného majetku, ktorý
by mohol byť postihnutý výkonom rozhodnutia, z ktorého by mohli byť dlhy dlžníčky uspokojené. Na
základe ustáleného skutkového stavu uzavrel, že žalobkyňa má voči dlžníčke pohľadávky - dlžníčka
(O.. Ľ. Š.Á.) si od žalobkyne požičala 3.100.000 Kč na základe viacerých zmlúv o pôžičke, ktoré

boli riadne uzatvorené, platby realizované, a záväzky zabezpečené vlastnými zmenkami. Ďalšiu sumu
1.950.000 Kč požičala dlžníčke p. J. E., pričom tieto pohľadávky boli následne postúpené žalobkyni.
Všetky pohľadávky žalobkyne boli judikované právoplatnými a vykonateľnými rozsudkami českých
súdov potvrdzujúce dlžníčkin záväzok. Došlo k prevodu nehnuteľností v P. - dlžníčka previedla dňa
23.3.2018 svoj výlučný nehnuteľný majetok v P. na žalovaného za 124.000 €, pričom trhová hodnota

nehnuteľností nie je 139.000 €, ale až 262.196 €. Žalovaný ako kúpnu cenu neuhradil peňažne, ale
vykonal jednostranný zápočet svojho dlhu titulom úhrady kúpnej ceny vo výške 124.000 €. Pôžička
od žalovaného neexistovala - žalovaný tvrdí, že dlžníčke požičal 120.000 € v hotovosti v roku 2011,
čo malo byť potvrdené zmluvou o pôžičke podpísanou oboma stranami. Uviedol, že žiadne dôkazy oskutočnom odovzdaní hotovosti (napr. svedkovia, bankové výpisy, korešpondencia, ani nič iné) neboli
žalovaným produkované. Viaceré osoby (B., P., Č.) spochybnili potrebu takejto pôžičky - dlžníčka žila
v zabezpečenej rodine, nemala finančné ťažkosti, a podľa výpovede svedkyne Č. dokonca priznala, že

pôžička bola fiktívna a slúžila len na "záchranu" nehnuteľností v P.. Konštatoval, že existoval u dlžníčky
úmysel ukrátiť veriteľa - zo zvukovej nahrávky rozhovoru žalobkyne s dlžníčkou zo dňa 02.04.2018
jednoznačne vyplývalo, že dlžníčka priznala, že prevod nehnuteľností vykonala preto, aby sa ich
"zbavila",atoajnapriektomu,žebolažalobkynizaviazanásvojdlhsplatiťzvýnosuzichpredaja.Zlistuo
jednostrannom zápočte vyplýva, že kúpna cena nebola uhradená peňažne, ale len spätne započítaná, a

z kúpnej zmluvy nevyplývala dohoda o zápočte, ale vyplýval z nej len záväzok uhradiť cenu do 60 dní na
účetdlžníčky.Zkontextuskutkovýchokolnostímalpreukázané,žeotomtoúmysležalovanýnielenmohol
vedieť, ale aj vedel. Takto ustálený skutkový stav po právnej stránke posúdil podľa čl. 1 ods. 1 nariadenia
Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 864/2007 z 11. júla 2007 o rozhodnom práve pre mimozmluvné
záväzky (RÍM II) v platnom znení (ďalej len "nariadenie Rím II"), podľa čl. 2 ods. 1 nariadenia Rím II,
podľa čl. 4 ods. 1 nariadenia Rím II, podľa čl. 36 ods. 1 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ)

č. 1215/2012 z 12. decembra 2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a
obchodných veciach v platnom znení (ďalej len "nariadenie Brusel I bis"), podľa čl. 52 nariadenia Brusel
I, podľa čl. 14 ods. 2 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 593/2008 zo 17. júna 2018 o
rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (Rím I) v platnom znení (ďalej len "nariadenie Rím I"), podľa
§ 39, § 42a ods. 1, 2, § 42b ods. 1, ods. 2, § 524, § 116, § 580, §588, § 628, § 657 Občianskeho

zákonníka v spojení s § 574, § 580 ods. 1, § 1879, § 1880, § 1881, § 2390 českého zákona č. 89/2012
Sb. občanský zákoník v znení účinnom do 31.12.2020 (ďalej len "NOZ"). Konštatoval, že ustanovenie §
42a ods. 2 Občianskeho zákonníka obsahuje dve skutkové podstaty odporovateľnosti. V prvom prípade
ten, kto právnemu úkonu odporuje, musí preukázať úmysel dlžníka, ako aj to, že druhá strana (žalovaný)
o dlžníkovom úmysle ukrátiť veriteľa vedela, resp. o ňom nevedela len v dôsledku svojej nedbanlivosti. V

druhom prípade sa úmysel dlžníka a vedomosť druhej strany o tomto úmysle predpokladá (prezumuje).
Druhá strana (osoba dlžníkovi blízka) má však možnosť preukázať, že úmysel ukrátiť veriteľa nielenže
nepoznala, ale aj to, že jej nemožno vyčítať zavinenie tejto neznalosti (Lazar, J. a kol.: Občianske právo
hmotné 1. Bratislava : Iura edition, 2006, s. 135-136). V zmysle § 42a ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka
pre úspech žalobkyne, t. j. pre požadované určenie neúčinnosti daného právneho úkonu, bolo potrebné,

aby preukázala, že je naplnená jedna z dvoch skutkových podstát odporovateľnosti v tomto ustanovení.
Bolo preukázané, že žalobkyňa má proti dlžníčke vymáhateľnú pohľadávku v zmysle § 42a ods. 1
Občianskeho zákonníka. Pokiaľ žalovaný namietal, že zmluva o postúpení pohľadávok uzatvorená
medzi žalobkyňou a p. J.Z. E. nie je platná, nezistil existenciu dôvodov neplatnosti tejto zmluvy, pretože
s poukazom na § 1881 ods. 1 NOZ postúpeniu danej pohľadávky na žalobkyňu neodporuje žiadna

dohoda dlžníčky s p. J. E. ako veriteľkou, ani nejde o prípad pohľadávky, ktorá zaniká smrťou alebo
ktorej obsah by sa zmenou veriteľa k ťarche dlžníčky zmenil a nejde ani o rozpor s dobrými mravmi,
pretože žiadne konanie žalobkyne, ani p. J. E. sa neprieči dobrým mravom. Skutočnosť, že p. J. E.
bola neúspešná v konaní vedenom na Okresnom súde Malacky nezakladá rozpor s dobrými mravmi
len preto, že žaloba bola zamietnutá pre absenciu naliehavého právneho záujmu a súčasne záver, že

kúpna zmluva z 23.03.2018 nie je neplatná nevylučuje záver, že je možné jej odporovať, čo napokon aj
konajúce súdy konštatovali. Námietka žalovaného bola nedôvodná. Konštatoval, že žalobkyňa tak má
voči dlžníčke právo na plnenie predmetných pohľadávok v celkovej sume spolu 5.050.000 Kč. Všetky
tieto pohľadávky žalobkyne (vrátane tých, ktoré boli na žalobkyňu postúpené p. J. E.D.) boli priznané
právoplatnými a vykonateľnými súdnymi rozhodnutiami českých súdov. Z dokazovania nevyplynulo, že

by pohľadávky žalobkyne zanikli po ich judikovaní súdom splnením alebo inak. Pohľadávky žalobkyne
zostali neuspokojené. Preto má žalobkyňa proti dlžníčke vymáhateľnú pohľadávku. Bolo preukázané,
že žalovaný a dlžníka uzatvorili dňa 23.03.2018 kúpnu zmluvu, ktorou dlžníčka previedli na žalovaného
nehnuteľnosti v P.. Žalovaný sa podľa zmluvy zaviazal zaplatiť dlžníčke za prevod kúpnu cenu 124.000
€. Kúpnu cenu žalovaný, ako vyplynulo z dokazovania, nikdy neuhradil - k splneniu dlhu žalovaného voči

dlžníčke došlo tak, že listinou zo dňa 22.05.2018 žalovaný započítal túto pohľadávku dlžníčky titulom
zaplatenia kúpnej ceny proti pohľadávke žalovaného voči žalobkyni na vrátenie pôžičky 120.000 €, ktoré
jej podľa svojich tvrdení požičal v hotovosti dňa 24.06.2011, no podľa súdu išlo o započítanie neplatné.
Po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že kúpnou zmluvou z 23.03.2018, čiže simulovaným
právnym úkonom s náležitosťami podľa § 588 Občianskeho zákonníka (kúpna zmluva) bol zastretý iný,

disimulovaný právny úkon s náležitosťami podľa § 628 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka (darovacia
zmluva). Inými slovami, kúpnou zmluvou z 23.03.2018 mienili strany uzavrieť darovaciu zmluvu, nie
kúpnu zmluvu. Vychádzal zo zistenia, že predmetné nehnuteľnosti v P. nadobudla dlžníčka ešte v
roku 2009 . Išlo o dar jej rodičov, pričom k nehnuteľnostiam bolo zriadené právo rodičov dlžníčkyk nehnuteľnostiam zodpovedajúce vecnému bremenu. To, že vecné bremeno sa plní vyplývalo aj z
vykonaného dokazovania a vyjadrenia právnej zástupkyne žalovaného, že v nehnuteľnosti aktuálne žijú
rodičia dlžníčky. Vzťah dlžníčky k nehnuteľnosti treba posudzovať z hľadiska toho, že ide o obydlie,

v ktorom žijú jej rodičia a je veľmi nepravdepodobné, že by chcela privodiť situáciu, kedy by sa vo
svojom veku rodičia dlžníčky (aktuálne otec dlžníčky D. H. vo veku 84 rokov a matka T. H. vo veku 82
rokov) museli z nehnuteľnosti vysťahovať. Zámer dlžníčky "ochrániť" rodičov a obydlie jej rodičov pred
tým, aby sa museli v dôsledku plnenia záväzkov voči žalobkyni vysťahovať z nehnuteľnosti, ktorú v r.
2009 darovali dcére (dlžníčke) preto plne zodpovedá aj jej vyjadreniu na zvukovej nahrávke rozhovoru

žalobkyne s dlžníčkou z 02.04.2018, v ktorej dlžníčka uviedla: "ja nemôžem rodičov vyhodiť z toho
baráku". S tým plne koreluje aj ukracujúci úkon dlžníčky v podobe uzatvorenia spornej kúpnej zmluvy. V
konaní nebolo preukázané, že by žalovaný vôbec niekedy bol schopný požičať dlžníčke sumu 120.000
€. Bolo úlohou žalovaného preukázať, že došlo k skutočnému odovzdaniu sumy 120.000 € v hotovosti
dlžníčke v súvislosti so zmluvou o pôžičke uzatvorenej dňa 24.06.2011. Zmluvné strany zmluvy o
pôžičke z 24.06.2011, čiže žalovaný a dlžníčka, síce vyhlásili, že dokladom o poskytnutí pôžičky je

uzatvorenie tejto dohody, no uvedené vyhlásenie nepovažoval súd za dôkaz toho, že k odovzdaniu
peňazí aj skutočne došlo. V danom prípade bolo dôkazné bremeno toho, že k odovzdaniu peňazí
skutočne došlo na žalovanom, nie na žalobkyni, pretože dokazovanie toho, že k odovzdaniu peňazí
nikdy nešlo (a teda že pôžička ako reálny kontrakt skutočne nevznikla) by bolo dokazovaním negatívnej
skutočnosti, ktorej existenciu nemala ako žalobkyňa preukázať. Poukázal na viaceré zvláštne okolnosti,

konkrétne že: (i) k odovzdaniu peňazí titulom pôžičky dňa 24.06.2011 údajne došlo v hotovosti a to
v nezanedbateľnej sume 120.000 €, (ii) nebolo preukázané, či žalovaný takouto hotovosťou vôbec
disponoval a či reálne mohol takúto sumu dlžníčke skutočne požičať, (iii) žalovaný nevysvetlil, či tieto
prostriedky mal k dispozícii v hotovosti (ak áno, z akého dôvodu), resp. či ich vyberal pred poskytnutím
dlžníčke z bankového účtu a či vedel takúto transakciu potvrdiť, (iv) z akého dôvodu poskytol prostriedky

v hotovosti a nie bezhotovostne, (v) prečo doklad o tejto pôžičke v podobe zmluvy o pôžičke nebol
podpísaný u notára, či inak osvedčený, ako aj to, že (vi) žalovaný bol priateľom bývalého manžela
dlžníčky, s ktorým mala v tom čase dlžníčka už zrušené bezpodielové spoluvlastníctvo, t. j. nie je zrejmé,
v čom videl záruku žalovaný, že mu dlžníčka - ktorá mala o rok na to pri rozvodovom konaní príjem len
10.000 Kč (t. j. 411,17 € - kurz v 2Q roka 2011 bol 24,321 Kč/€, podľa www.kurzy.cz/kurzy- men/historie/

EUR-euro/2011/; ods. 57 vyššie) - splatí pri splatnosti o 5 rokov dňa 31.12.2016 celkovú sumu 120.000
€. Tieto zvláštne okolnosti žalovaný nijako dôveryhodne nevysvetlil, ani žiadnu reálnosť danej pôžičke
nepreukázal. Mal za to, že žiadnu takú pôžičku dlžníčka nepotrebovala. Vystupovala podľa zhodných
vyjadrení viacero osôb (R. P., H. B., W. Č.) ako materiálne a finančne zabezpečená manželka a žena v
domácnosti a nemala dôvod zmluvu o pôžičke uzatvárať. Žalovaný síce tvrdil, že dlžníčka a jej bývalý

manžel O.. I. Š. mali zrušené bezpodielové spoluvlastníctvo od r. 2005, resp. že od roku 2013 boli
rozvedení s tým, že ani spolu nežili, no O.. Š. bol finančne zabezpečený a liečba bola zabezpečená
poistným plnením z poistky, ktorú mal uzatvorenú a preto nebolo nevyhnutné, aby jeho manželka, s
ktorou mal zrušené BSM a s ktorou sa neskôr rozviedol mu zabezpečila danou pôžičkou starostlivosť,
na ktorú mal vlastné prostriedky. Okrem toho, žalovaný bol priateľom bývalého manžela dlžníčky a

nedáva žiadnu logiku, prečo by uzatváral danú zmluvu o pôžičke žalovaný s dlžníčkou a nie priamo s
O.. Š., ktorý bol priateľom bývalého manžela dlžníčky. Ak by chcel žalovaný pomôcť svojmu priateľovi
O.. Š. v ťažkej situácii, poskytol by zrejme pôžičku priamo jemu a nedáva vôbec žiaden zmysel, aby za
účelom pomoci svojmu priateľovi poskytol priateľ pôžičku manželke svojho priateľa (dlžníčka), s ktorým
mala dlžníčka už v tom čase zrušené bezpodielové spoluvlastníctvo. Žalovaný tieto veľmi zvláštne

okolnosti nevysvetlil dôveryhodnými dôvodmi, čo podporovalo priebežnú úvahu o tom, že zmluva o
pôžičke dňa 24.06.2011 nebola skutočne poskytnutá a že bola vlastne len fiktívnym právnym úkonom
vytvoreným dodatočne. Konštatoval, že žalovaný údajne dlžníčku vyzval na úhradu dlhu dvoma výzvami
zo dňa 16.10.2017 a 16.02.2018, avšak ani k jednému z týchto listov nebolo podacími lístkami, resp.
doručenkami preukázané ako boli dlžníčke doručované (napr. poštou), resp. či došlo k ich doručeniu.

Vzhľadom na to, že nehnuteľnosti v P. boli darom od rodičov dlžníčky je nepravdepodobné, že by
uvažovala dlžníčka o tom, že sa títo z nehnuteľnosti vysťahujú. Slovami dlžníčky, nechcela rodičov
"vyhodiť z baráku". V čase, kedy mal žalovaný vyzývať druhýkrát dlžníčku k zaplateniu splatného dlhu už
boli splatné aj pohľadávky žalobkyne, resp. pohľadávky p. J. E.. Žalovaný tvrdil vo vyjadrení k žalobe, že
keďžeanijehopriateľ(t.j.bývalýmanželdlžníčky)neprejavilvôľuplniťzadlžníčku,rozhodolsauspokojiť

pohľadávku nadobudnutím vlastníctva k nehnuteľnosti v kat. úz. P., o existencii ktorej mal vedomosť ešte
keď bola dlžníčka manželkou jeho priateľa. Žalovaný ale nemal k nehnuteľnostiam zriadené záložné
právo. Z pohľadu práva malo ísť o rovnaké záväzky ako mala dlžníčka voči žalobkyni, resp. p. J. E. (v tom
čase ešte nejudikované, ale splatné). Napriek tomu dlžníčka konala voči žalovanému v porovnaní vočižalobkyni a p. J. E. až neobvykle ústretovo, kedy bez ďalšieho dňa 23.03.2018 predala nehnuteľnosti
v P. žalovanému za kúpnu cenu 124.000 €. Čiže, na jednej strane v telefonáte žalobkyni pripustila, že
nechce vyhodiť z domu rodičov a na druhej strane dom po druhej výzve bez ďalšieho predá žalovanému

takpovediac aj "s rodičmi". To sa jednoducho vylučuje. Táto pozoruhodná ústretovosť a promptnosť,
sprevádzaná tým, že dlžníčka pricestovala za účelom podpisu zmluvy na Slovensko do Bratislavy za
žalovaným ako jej dlžníkom sa úplne bije s odmietavým postojom k početným pohľadávkam žalobkyne.
Naznačuje to, že voči žalovanému mala dlžníčka v skutočnosti iný dôvod previesť nehnuteľnosť a
tým bol práve a len formálny prevod pod legendou kúpy (v skutočnosti dar). Neobvykle pôsobilo aj

dojednanie o lehote na plnenie kúpnej ceny 60 dní. Ak chcel skutočne žalovaný nehnuteľnosti kúpiť,
nebol dôvod na takýto odklad v lehote na plnenie kúpnej ceny. Ak skutočne mienili strany kúpnej zmluvy
započítať kúpnu cenu, bolo by logické, aby to vyjadrili priamo v kúpnej zmluve. Ako nedôveryhodne
z hľadiska zámeru o kúpu nehnuteľnosti pôsobí skutočnosť, že žalovaný mal kúpiť nehnuteľnosť s
vecným bremenom, čo možnosť oného uspokojenia pohľadávok žalovaného značne vylučuje, keďže
po dobu ich života musí ich právo titulom vecného bremena trpieť. Inak povedané, žalovaný kúpil

nehnuteľnosti v P., aby sa uspokojil, no kúpil ich v takom právnom stave (s vecným bremenom), že len
ťažko možno hovoriť o uspokojení a likvidite takejto investície. Verzia žalovaného jednoducho nedáva
žiaden hospodársky zmysel. Zmysel dáva len v kontexte ukracujúceho úmyslu dlžníčky a toho, že
žalovaný je priateľom bývalého manžela dlžníčky. Mal za to, že žalovaný zjavne koordinoval svoje
hmotnoprávne kroky s dlžníčkou, čo potvrdzuje aj to, že zápočet z 22.05.2018 adresoval dlžníčke

priamo na adresu do P. , hoci nebol žiaden dôvod, aby vedel, že sa tam dlžníčka zdržuje. Uviedol,
že na preukázanie vôle strán ukracujúceho právneho úkonu pritom postačujú aj nepriame dôkazy
ako tomu je v danom prípade. Podľa súdnej praxe "pre posúdenie, či žalujúci veriteľ uniesol dôkazné
bremeno týkajúce sa jednotlivých zákonných podmienok podľa § 42a ods. 2 Občianskeho zákonníka,
je potrebné vychádzať zo skutočnosti, že ide o osobu odlišnú od účastníkov napadnutého právneho

úkonu. Veriteľ tak môže svoju argumentáciu o ukracujúcom úmysle dlžníka a skutočnosti, že druhá
strana o tomto úmysle vedela alebo musela vedieť, založiť len na nepriamych dôkazoch, ktoré sa týkajú
napadnutého právneho úkonu alebo okolností, za ktorých bol právny úkon uzavretý, a ktoré musí súd pri
svojom rozhodovaní dôsledne vyhodnotiť. Súd nemôže pri posúdení, či žalobca uniesol alebo neuniesol
dôkazné bremeno ohľadom podmienok podľa § 42a ods. 2 Občianskeho zákonníka, vychádzať len z

tvrdení žalovaného ako osoby, ktorá mala z odporovateľného právneho úkonu prospech" (uznesenie
NS SR z 20. augusta 2020, sp. zn. 3Obdo/10/2020). Uzavrel, že právny úkon dlžníčky v podobe kúpnej
zmluvy nikdy nesmeroval z hľadiska vôle k predaju a zo strany žalovaného ku kúpe nehnuteľností
v P., ale z právneho hľadiska išlo o darovanie. Vzhľadom na to kúpna zmluva z 23.03.2018 spĺňa
po obsahovej všetky náležitosti darovacej zmluvy podľa § 628 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka.

Je bez právneho významu, že žalovaný nepotvrdil vôľu nedojednať darovaciu, ale kúpnu zmluvu.
Predmetná zmluva z 23.03.2018 je preto podľa § 41a ods. 2 Občianskeho zákonníka darovacou
zmluvou.Skutočnosť,žezmluvaz23.03.2018jedarovacouamápretobezodplatnýcharaktermáprávnu
relevanciu práve pre posúdenie, či týmto právnym úkonom došlo k ukráteniu žalobcu. Poukázal na to,
že podľa súdnej praxe sa pri ukrátení uspokojenia veriteľovej pohľadávky predpokladá také zmenšenie

majetku dlžníka, ktoré bráni uspokojeniu pohľadávky v celom rozsahu alebo aspoň sčasti a dôkazné
bremeno preukázať, že táto podmienka úspešnej odporovateľnosti právnemu úkonu bola splnená je
na žalobcovi. Nestačí pritom preukázať, že majetok dlžníka sa zmenšil. Musí byť preukázané, že sa
zmenšil do takej miery, že to ohrozilo aspoň čiastočné uspokojenie veriteľovho nároku, teda, že došlo
ku kvalifikovanému zmenšeniu jeho majetku. Odporovateľnými nemôžu byť tzv. ekvivalentné právne

úkony, pri ktorých nedochádza k objektívnemu zmenšeniu majetku dlžníka. Je však nevyhnutné, aby
išlo o reálne ekvivalentné právne úkony. V konaní o odporovacej žalobe musí byť preto záver, že
napadnutý právny úkon je úkonom ekvivalentným, vždy bezpečne preukázaný, a to nielen odkazom
na samotné plnenie skutočne ekvivalentnej povahy (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 31.01.2018, sp.
zn. 2Cdo/141/2016). Vykonaným dokazovaním nebolo preukázané, že by došlo k odovzdaniu peňazí

v zmysle zmluvy o pôžičke z 24.06.2011 uzatvorenej žalovaným a dlžníčkou. Vzhľadom na reálny
charakter zmluvy o pôžičke preto nevznikol dlžníčke podľa § 657 Občianskeho zákonníka záväzok
údajne požičanú sumu 120.000 € vrátiť. Takúto neexistujúcu pohľadávku žalovaného voči dlžníčke preto
následne nemohol žalovaný platne započítať podľa § 580 Občianskeho zákonníka voči pohľadávke
dlžníčky voči žalovanému titulom úhrady kúpnej ceny podľa kúpnej zmluvy z 23.03.2018. Zápočet

vykonaný listom zo dňa 22.05.2018 považoval preto za neplatný podľa § 39 Občianskeho zákonníka
v spojení s § 580 Občianskeho zákonníka. Uzavrel, že dlžníčka nikdy neobdržala od žalovaného
dojednanú kúpnu cenu za nehnuteľnosti v P., pretože z právneho hľadiska išlo o darovanie. Súčasne
takto dojednaná kúpna cena ani nezodpovedala skutočnej hodnote nehnuteľnosti a bola účelovopodhodnotená, pretože skutočná cena bola 262.196 €. Dlžníčka ako dlžníčka žalobkyne sa teda zbavila
nehnuteľností v P. tým, že ich bez akéhokoľvek protiplnenia previedla na žalovaného. Tým ukrátila
žalobkyňu, pretože zo žiadneho iného majetku dlžníčky pohľadávky žalobkyne uspokojiť nie je možné. V

konanínebolopreukázané,žebybolasplnenádruháskutkovápodstatapodľa§42aods.2Občianskeho
zákonníka, pretože zo žiadneho dôkazu nebolo preukázané, že žalovaný a dlžníčka sú blízkymi osobami
podľa § 116 Občianskeho zákonníka, a preto skúmal, či nie je naplnená aspoň prvá skutková podstata,
pre naplnenie ktorej bolo nevyhnutné preukázať, či bol ukracujúci úmysel dlžníčky žalovanému ako
druhej strane známy. Pri posudzovaní toho, či je uvedený pojmový znak naplnený, vychádzal zo záverov

súdnej praxe, že spojenie, že úmysel musel byť žalovanému ako druhej strane známy sa vykladá tak,
že úmysel musel byť známy vtedy, ak druhá strana o ukracujúcom úmysle vedela alebo musela vedieť,
čo môže založiť aj len na nepriamych dôkazoch, ktoré sa týkajú napadnutého právneho úkonu alebo
okolností, za ktorých bol právny úkon uzavretý, a ktoré musí súd pri svojom rozhodovaní dôsledne
vyhodnotiť - uznesenie Najvyššieho súdu SR z 20.08.2020, sp. zn. 3Obdo/10/2020). V situácii, kedy
žalovaný dlžníčke v skutočnosti žiadnu pôžičku v sume 120.000 € dňa 24.06.2011 neposkytol, pretože

to nepreukázal, je zjavné, že žalovaný priamo vedel o tom, že dlžníčka má ukracujúci úmysel, pretože
by nemohol neexistujúcu pohľadávku titulom vrátenia pôžičky započítavať proti pohľadávke dlžníčky
titulom úhrady kúpnej ceny v sume 124.000 €. Dôkazy potvrdzujú, že žalovaný sa na veci podieľal
aktívne ako priateľ bývalého manžela dlžníčky tým, že umožnil vytvoriť príbeh o tom, že kúpna zmluva
z 23.03.2018 bola vlastne ekvivalentným úkonom, ktorý by vylučoval ukracujúci rozmer tohto právneho

úkonu. Zhrnul, že žalobkyňa ako veriteľka poskytla dlžníčke O.. Ľ. Š. na základe viacerých zmlúv o
pôžičke peňažné prostriedky v celkovej výške 3.100.000 Kč. Ďalších 1.950.000 Kč požičala dlžníčke
p. J. E., ktorá tieto pohľadávky postúpila na žalobkyňu. Existencia pohľadávok žalobkyne voči dlžníčke
v celkovej výške 5.050.000 Kč je preukázaná právoplatnými a vykonateľnými rozhodnutiami českých
súdov. V čase prevodu bola nezamestnaná, čelila viacerým záväzkom, a zároveň vedela o tom, že

žalobkyňavočinejpodnikáprávnekroky.Týmtokonanímjednoznačnesledovalacieľzmariťuspokojenie
pohľadávok žalobkyne, čím ukrátila žalobkyňu ako veriteľa podľa § 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka.
Skutočnosť, že sama dlžníčka potvrdila ukracujúci zámer v telefonáte so žalobkyňou dňa 02.04.2018 a
potvrdila ho aj W. Č. už len dotváralo ucelený rámec nepriamych dôkazov, ktoré potvrdzujú, že právny
úkon kúpnej zmluvy dňa 23.03.2018 vykonala len preto, aby sa nehnuteľností v P. "zbavila" a ochránila

ich tak pred žalobkyňou, resp. p. J. E.. Vzal do úvahy, že samotný prevod nehnuteľností z výlučného
vlastníctva dlžníčky na žalovaného bol realizovaný kúpnou zmluvou zo dňa 23.03.2018, pričom kúpna
cena 124.000 € bola uhradená nie v peniazoch, ale až dodatočne jednostranným zápočtom zo strany
žalovaného. Zo zmluvy však vyplýva, že cena mala byť zaplatená na bankový účet dlžníčky do 60 dní.
Žiadna zmluvná doložka o možnosti započítania pohľadávky v zmluve absentuje. Skutočnosť, že kúpna

cena bola neskôr "započítaná", teda nie je prejavom vôle zmluvných strán v čase uzatvárania zmluvy, ale
len následným jednostranným úkonom žalovaného, ktorým sa snažil zastierať skutočnosť, že cena za
nehnuteľnosti nebola a nemala byť nikdy reálne poskytnutá. Pokiaľ žalovaný tvrdil, že mal voči dlžníčke
pohľadávku vo výške 120.000 €, ktorú jej mal poskytnúť v roku 2011 ako pôžičku, táto skutočnosť nebola
preukázaná. K otázke reálnosti danej zmluvy o pôžičke neboli žalovaným produkované žiadne dôkazy

o odovzdaní peňažných prostriedkov. Tvrdenie žalovaného o hotovostnom odovzdaní tejto sumy nie
je v kontexte všetkých okolností veci vierohodné ani vierohodne podložené. Naopak, zistené okolnosti
veci vyvracajú existenciu potreby alebo reálneho dôvodu, pre ktorý by dlžníčka v uvedenom čase
musela prijímať pôžičku takejto výšky. Dlžníčka mala zabezpečený životný štandard z príjmov svojho
vtedajšieho manžela a sama nevykonávala zárobkovú činnosť, resp. táto bola len v symbolickej výške (s

príjmom 10.000 Kč mesačne). Prihliadol na to, že z listu vlastníctva vyplýva, že dlžníčka v čase prevodu
nehnuteľností nevlastnila iný hodnotný majetok. Prevádzané nehnuteľnosti teda v čase ich prevodu
tvorili jediný majetok, z ktorého by mohla byť pohľadávka žalobkyne uspokojená. Ich prevodom došlo k
zmareniu reálnej možnosti vymoženia tejto pohľadávky. Znalecký posudok potvrdil, že trhová hodnota
prevádzaných nehnuteľností v P. prevyšovala dohodnutú kúpnu cenu, a to aj po zohľadnení existencie

vecného bremena. Znalecká cena bez bremena dosahovala až 262.196 €, zatiaľ čo kúpna cena bola len
124.000 €, teda podstatne nižšia. Považoval tak dohodnutú kúpnu cenu za neprimerane nízku. Kúpna
cena však napokon nebola vôbec vyplatená a bola plnená neplatným zápočtom. Vzhľadom na to medzi
žalovaným a dlžníčkou došlo k prevodu nehnuteľností v P., ktorého účelom bolo ukrátiť žalobkyňu ako
veriteľku.Žalovanývkontextevšetkýchokolnostívecioukracujúcomúmysledlžníčkyvedelapodieľalsa

na ňom. Nemá žiadnu právnu relevanciu, že tak dlžníčka, ako aj žalovaný boli oslobodení spod obžaloby
v trestnom konaní, keďže pre záver o spáchaní trestného činu sa vyžaduje preukázanie iných zákonných
podmienok, než pre vyslovenie neúčinnosti právneho úkonu. Naplnili sa tak podmienky ustanovenia §
42a Občianskeho zákonníka, podľa ktorého je právny úkon odporovateľný, ak dlžník konal s úmyslomukrátiť veriteľa a tento úmysel bol druhej strane známy alebo musel byť známy. Vzhľadom na to, že
žalobkyňa preukázala splnenie podmienok pre vyslovenie neúčinnosti právneho úkonu, ktorý dlžníčka
žalobkyne uzatvorila so žalovaným dňa 23.03.2018, súd podľa § 42a ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka

žalobe vyhovel. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP.

2. Proti tomuto rozsudku, proti výroku I., IV. a V., podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie
žalovaný, ktorý sa domáhal jeho zmeny tak, že žaloba bude zamietnutá a návrh žalovaného na
prerušenie konania do právoplatného skončenia konania vedeného Okresným súdom Malacky pod sp.

zn. 30C/44/2018 a súčasne právoplatného skončenia konania vedeného Mestským súdom v Prahe pod
sp. zn. 56Cm/20/2018 bude zamietnutý, alternatívne jeho zrušenia a vrátenia súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie a rozhodnutie, z dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku
(súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces), podľa ust. § 365 ods. 1 písm. c)
Civilného sporového poriadku (rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd), podľa ust.

§ 365 ods. 1 písm. d) Civilného sporového poriadku (konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci) podľa ust. § 365 ods. 1 písm. e) Civilného sporového poriadku (súd prvej
inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností), podľa ust. § 365
ods.1písm.f)Civilnéhosporovéhoporiadku(súdprvejinštanciedospelnazákladevykonanýchdôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam) a podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h) Civilného sporového poriadku

(rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci). Odvolanie proti
výroku I. napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie podal z dôvodu, že tento je nesprávny, keďže
návrh na prerušenie konania do právoplatného skončenia konania vedeného Okresným súdom Malacky
pod sp. zn. 30C/44/2018 a súčasne právoplatného skončenia konania vedeného Mestským súdom
v Prahe pod sp. zn. 56Cm/20/2018, nepodala žalobkyňa. Tento návrh som podal žalovaný a to vo

svojom podaní - písomnom vyjadrení zo dňa 19.02.2019. K tomuto môjmu návrhu sa žalobkyňa iba
vyjadrovala v podaní zo dňa 20.03.2023. Pokiaľ žalobkyňa prostredníctvom spoločnosti G. Lehnert,
s.r.o. predložila súdu plnomocenstvo zo dňa 09.12.2022, v citovanom splnomocnení predloženom
žalobkyňou úplne absentuje prijatie splnomocnenia spoločnosťou G. Lehnert, s.r.o. a rovnako absentuje
podpis konateľa menovanej spoločnosti. Rozhodnutie považoval za nesprávne, jeho odôvodnenie za

nedostatočné, logicky nekonzistentné, rozporuplné, protirečivé a tým za arbitrárne a nepreskúmateľné.
Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie sa opiera o domnienky, subjektívne
presvedčenia, pocity, tvrdenia, ktorým súd údajne neuveril, úvahy, dogmatické závery, pravdepodobnosti
a nepravdepodobnosti vyslovené súdom a napokon aj "ľudové múdrosti", ktoré všetky nemajú oporu
ani v zákone ani vo vykonanom dokazovaní. Konajúci súd doslova odignoroval vo svojom odôvodnení

dôkazy a v konaní preukázané tvrdenia žalovaného, s týmito sa vôbec v rozsudku nevysporiadal a
bez ďalšieho si svojvoľne osvojil a doslova vykonštruovane prispôsobil iba tvrdenia žalobkyne, pričom
z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že konajúci súd prekročil rámec potreby dokazovania
podľa ust. § 42a ods. 1 a ods. 2 Občianskeho zákonníka a bez akejkoľvek opory v tvrdeniach strán sporu
a v rozpore s nimi a zákonom posudzoval platnosť právnych úkonov navzdory tomu, že táto otázka ako

res iudicata už bola vyriešená v iných súdnych konaniach (Okresný súd Malacky a Obvodný súd pre
Prahu 5), čo mal súd v konaní za riadne preukázané, pričom tieto otázky boli vyriešené citovanými súdmi
s opačnými závermi, ku ktorým nesprávne dospel konajúci súd v odôvodnení napadnutého rozsudku.
(pozn. platnosť Kúpnej zmluvy vyriešená rozsudkom Okresného súdu Malacky sp. zn. 30C/44/2018 v
spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 5Co/131/2020 a fiktívnosť zmluvy o pôžičke zo

dňa 24.06.2011 nebola preukázaná v konaní pred Obvodným súdom pre Prahu 5 sp. zn. 38T/118/2023,
v dôsledku čoho som bol žalovaný právoplatne z pod obžaloby oslobodený). V dôsledku prudkej
zmeny správania sudcu v priebehu konania pred súdom, ako aj skutočnosť, že samotné rozhodnutie je
prekvapivým, v žalovanom a právnej zástupkyni táto okolnosť vyvolala neprekonateľný dojem a pocit,
že zákonný sudca nekonal a nerozhodol vo veci nestranne a nezaujato. Poukázal na to, že napriek

nevykonaniu navrhovaného dokazovania, dospel súd k záveru a mal za preukázané, že dlžníčka bola
finančne zabezpečená a nežila v nedostatku, manžel jej zabezpečoval úhradu všetkých potrieb a že
nikdy si nepožičiavala peniaze; dlžníčka pôsobila ako veľmi majetná osoba, nemusela pracovať, žila
z prostriedkov zabezpečených manželom, o pôžičke voči žalovanému sa dlžníčka nikomu nezmienila,
pričom o takejto pôžičke by vedel aj jej manžel a bol by ju vrátil. Všetky tieto zistenia vyvodil súd zjavne

výlučne iba z písomných vyhlásení údajných priateliek dlžníčky, ktoré sú však priateľky aj žalobkyne.
Napriek námietkam žalovaného tieto tvrdenia nemal súd žiadnym iným dôkazom preukázané. Aj keď
žalobkyňa navrhla na potvrdenie týchto skutočností dokazovanie vykonať, súd ich pre nadbytočnosť
nevykonal a bez ďalšieho si tieto nepravdivé vyhlásenia bezvýhradne osvojil. Súd vôbec nevyhodnotil,že svedkyňa W. Č. sa vyjadrila, že dlžníčka Ľ. Š.P. mala finančné problémy po rozvode a že Ľ. Š. s ňou
spoločne prevádzkovala vinotéku v H.. Súd nevyhodnotil a v súvislostiach nezohľadnil ani skutočnosť,
že dlžníčka mala zrušené BSM od roku 2005 a zmluvu o pôžičke so žalovaným uzavrela v roku 2011,

t. j. ešte predtým ako predala rodinný dom v W.. Súd sa nezaoberal ani skutočnosťou, ktorá bola v
konaní taktiež tvrdená, že žalobkyňa, J. E. a dlžníčka boli dlhoročné priateľky a J. E. a žalobkyňa
požičiavali Ľ. Š. peniaze za účelom ich investovania pod menom Ľ. Š. už od roku 2015, kedy z takto
investovaných finančných prostriedkov prijímali od Ľ. Š.S. výnosy a priebežne mali vrátené aj sumy
vo výške požičanej istiny. Uvedené skutočnosti bezpochyby vyplynuli aj z priebehu dokazovania v

samotnom trestnom konaní. Problém nastal až vtedy, keď kontaktná osoba dlžníčky pán E. D.Š., ktorý
pre Ľ. Š. zabezpečoval investície a ich zhodnocovanie, zmizol, začal sa zdržiavať na neznámom mieste
a prijaté prostriedky/vklady nevrátil a prestal vyplácať z nich aj výnosy. Keďže súd je povinný vykonané
dôkazy tak jednotlivo ako aj v ich vzájomných súvislostiach, s prihliadnutím na uvedené nemohol dospieť
k ním konštatovanému záveru, že Ľ. Š.P. a jej potreby boli financované z prostriedkov jej manžela, resp.
od roku 2013 jej bývalého manžela. To, že niekto na svoje okolie pôsobí a vyvoláva dojem finančne

zabezpečeného jedinca, ešte neznamená, že žije vo finančnom dostatku, resp. prebytku. To, že sa
niekto nezmieni inej osobe o tom, že má dlhy, o to viac, keď žije na dlh a financie čerpá zjavne z
viacerých zdrojov, ešte neznamená, že táto osoba pôžičku nepotrebovala alebo neprijala. Súd sa vôbec
nezaoberal mojimi tvrdeniami, že obidvom veriteľkám, tak ako vyplynulo z dokazovania v trestnom
konaní, bola časť ich pohľadávky medzičasom vrátená. Bez náležitého dokazovania preto konajúci súd

dospel k zjavne arbitrárnym a povrchným záverom a na ich nedostatočnom základe aj rozhodol. Súd
rovnako nesprávne vyhodnotil aj vystavenie vlastných zmeniek Ľ. Š. voči žalobkyni a veriteľke J. E.,
keď tieto označuje ako zmenky zabezpečujúce pôžičku dlžníčky. Uvedené nemá oporu v dôkazoch
predložených žalobkyňou, keďže zo žiadneho dôkazu nevyplýva, že by išlo o zabezpečovaciu zmenku,
pre ktorú platia osobitné podmienky a zákonom upravený postup. Za nesprávny a nezákonný postup

súdu v konaní považoval súdom prijatý záver a konštatovanie, že keďže nemal za preukázané, že
ním doručené výzvy dlžníčke na úhradu mojej pohľadávky boli dlžníčke aj skutočne doručené, bez
ďalšiehospochybnilvierohodnosťsamotnýchvýzievaichdoručenie.Súdtaktopostupovalnapriektomu,
že okolnosť samotného doručenia výziev na zaplatenie nebola žalobkyňou sporovaná, žalovaná iba
vyjadrila hypotetickú pochybnosť vzhľadom k adresám, na ktoré boli jednotlivé listiny dlžníčke doručené.

Keďže na adrese rodinného domu v P. bývali dlžníčkini rodičia, je logické, že ich prostredníctvom sa
zásielka dostala do dispozície dlžníčky. Napriek tomu, že súd údajne "mal za preukázané", že dlžníčka
nikdy nemusela pracovať, v ods. 39 odôvodnenia rozsudku súd cituje rozhovor dlžníčky a žalobkyne, z
ktorého vyplýva, že k 31.01.2018 dlžníčke skončil pracovný pomer a od 01.02.2018 je nezamestnaná.
Aj z uvedeného vyplýva, že súd jednotlivé dôkazy nevyhodnotil správne a v súvislostiach. Pokiaľ súd

v dotknutom ods. 39 odôvodnenia napadnutého rozsudku cituje časť rozhovoru medzi žalobkyňou a
dlžníčkou, z ktorého súd vyvodzuje, že týmto bol potvrdený skutočný motív dlžníčky, ktorý mala k
realizovanému prevodu vlastníctva k nehnuteľnostiam v k. ú. P., aj tento záver súdu žalovaný považoval
za nesprávny. Rozhovor sa uskutočnil dňa 02.04.2018 o 10:11 hod. Keďže Kúpna zmluva bola uzavretá
dňa 22.03.2018 so splatnosťou kúpnej ceny v lehote 60 dní od uzavretia Kúpnej zmluvy, t. j. so

splatnosťou do 22.05.2018, dlžníčka v rozhovore žalobkyni neklamala, keď dňa 02.04.2018 povedala
žalobkyni, že nedostala za ne nič. Samotné vyhlásenie dlžníčky, že nemôže vyhodiť rodičov z ich
domu rozhodne nemôže indikovať závery prijaté súdom, že aj uvedené mala dlžníčka za "skutočný
motív". Súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia "skutočný motív" dlžníčky však bližšie nevysvetľuje.
Oproti tomu stojí však fakt, že prevedená nehnuteľnosť bola v čase uzavretia Kúpnej zmluvy zaťažená

vecným bremenom práva doživotného užívania v prospech rodičov dlžníčky, ktoré je naďalej realizované
a ktoré ako také by musel rešpektovať každý ďalší vlastník uvedenej nehnuteľnosti. Ani za takýchto
okolností by sa rodičia dlžníčky z nehnuteľnosti vysťahovať nemuseli. Pokiaľ súd poukazuje a svoje
rozhodnutie opiera o motív dlžníčky, v prípade konania o odporovateľnosť právneho úkonu, je potrebné
súčasne preukazovať aj vedomosť žalovaného o úmysle dlžníčky ukrátiť veriteľa, čo však nie je

týmto dôkazom možné naplniť. Súd nesprávne, nie v súlade s časovou osou vyhodnotil aj tvrdenia
vyplývajúce z výpovede svedkyne W. Č. (ods. 48 a 49 napadnutého rozhodnutia). Za nesprávny
považoval záver súdu, keď konštatuje, že nešlo o skutočný predaj, ani o situáciu, že by predajom
dlžníčka skutočne niečo získala. Keď súd konštatuje, že to majú potvrdzovať aj nezrovnalosti v detailoch
o pôžičke so žalovaným (pokiaľ opomenieme na súdom poukazované "zvláštne okolnosti" uvádzané

v ods. 111 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia), tieto súd nešpecifikuje a to napriek tomu, že mal
jednoznačne a nespochybniteľne za preukázané, že obidve zmluvné strany zmluvy o pôžičke podpisom
na zmluve o pôžičke potvrdili, že dlžníčka v deň poskytnutia pôžičky, výšku pôžičky prevzala osobne v
hotovosti. Opak súd nikdy nemal za preukázané, opäť sa oprel iba o pocity, nepodložené pochybnostia subjektívne presvedčenia. Za absurdné v tejto súvislosti žalovaný považujem záver a tvrdenie súdu
v ods. 107 napadnutého rozsudku. Poukázal na to, že v roku 2011 neplatil zákon o obmedzení platieb
v hotovosti. Žalovaný bol spoločníkom a konateľom prosperujúcej mediálnej agentúry a sumu 120.000

EUR poskytovanú vtedy manželke priateľa, ktorý bol vážne zdravotne postihnutý, som nepovažoval za
sumu, ktorú by som potreboval za daných okolností osobitne zabezpečovať. Takouto sumou vskutku
disponoval a dlžníčke ju aj reálne poskytol. Ani zo strany žalobkyne nebolo spochybňované, že som
takouto sumou disponoval a pokiaľ aj žalobkyňa navrhla takýto dôkaz vykonať, súd takýto návrh na
vykonanie dokazovanie zamietol pre jeho nadbytočnosť a irelevantnosť vo vzťahu k predmetu konania.

Z akého dôvodu som poskytol dlžníčke prostriedky v hotovosti som vysvetlil. Dlžníčka nemala vedený
účet v mene eur a finančné prostriedky prijaté z pôžičky menila na české koruny. Pre platnosť zmluvy
o pôžičke zákon nevyžaduje úradne osvedčený podpis účastníkov zmluvy. V čase, keď poskytoval
dlžníčke pôžičku za okolností, ktoré boli súdu vysvetlené, som nemal potrebu riešiť záruky, že mi
dlžníčka o 5 rokov pôžičku vráti, keďže som chcel pomôcť rodine priateľa, ktorá moju finančnú pomoc
nevyhnutne potrebovala. V čase poskytnutia pôžičky boli dlžníčka a môj vtedy ochrnutý priateľ manželia,

o návratnosti pôžičky som vzhľadom na kvalitu vzájomných našich vzťahov nepochyboval. Ak mu súd
vytýka, že to súdu dôveryhodne nevysvetlil, vyhlásil, že žiadne takéto okolnosti neboli pred súdom
riešené a za reálnosť poskytnutia pôžičky považoval uzavretie samotnej zmluvy o pôžičke. Súd prvej
inštancie v rámci predbežného právneho posúdenia vyslovil pre potrebu úspechu žaloby preukázať
žalobkyni skutočnosť, že som mal v čase uzatvorenia Kúpnej zmluvy vedomosť o úmysle dlžníčky ukrátiť

veriteľa. Súd následne v priebehu konania nekonštatoval zmenu právneho názoru na vec a tým aj zmenu
predbežného právneho posúdenia a teda nevyslovil, že za spornú skutočnosť považuje aj poskytnutie
samotnej pôžičky. Ak by tomu tak bolo, žalovaný by som uvedenú skutočnosť preukazoval a navrhol
by som vykonanie dokazovania na potvrdenie mojich tvrdení. V trestnom konaní v Čechách samotnú
existenciu pôžičky medzi žalovaným a dlžníčkou potvrdili a osvedčili dvaja súdom osobne vypočutí

svedkovia. Nemožno súhlasiť ani s úvahou súdu, že dlžníčka mohla splácať pôžičku voči mojej osobe
z finančných prostriedkov, ktoré si požičala od žalobkyne a J. E.. Aj v tejto časti odôvodnenia rozsudku
súd prevzal iba tvrdenia žalobkyne a tieto v podstate len odmemoroval v rozsudku bez ich posúdenia
vo vzájomných súvislostiach na iné súdu známe a preukázané skutočnosti. Z obsahu súdneho spisu
aj tvrdení žalobkyne, z obsahu trestného spisu, ako aj z obsahu spisu v konaní pred Okresným súdom

Malackyvyplýva,žepôžičkyprijatéodobidvochveriteliek,dlžníčkapoužilaakoinvestíciu,zktorejvýnosy
mal zabezpečiť p. D., spolu so súhlasom a zámerom dohodnutým s veriteľkami dlžníčky. Ani tvrdenie
súdu, že dlžníčka mala disponovať vlastnými finančnými prostriedkami v celkovej výške 187.000 EUR, z
ktorých podľa potvrdenia mala plus výnos 114.000 EUR, nevyplýva z vykonaného dokazovania, pretože
nie je zrejmý a riadne preukázaný zdroj a skutočná existencia súdom tvrdených vlastných finančných

prostriedkov dlžníčky, ani v akom období nimi mala disponovať, teda či v období po roku 2017, keď v ods.
18 napadnutého rozhodnutia súd konštatuje, že dlžníčka predala dom v W. v roku 2012 a potvrdenie
spoločnosti INVESTMENT&TRADING CAPITAL LIMITED sa viaže na realizované vklady dlžníčky od
20.08.2015 do 31.12.2017. Z potvrdenia menovanej spoločnosti vôbec nie je zrejmé, aké skutočné
vklady a v akých výškach boli dlžníčkou realizované a uvedené potvrdenie nedokazuje, že na potvrdení

vyčíslené "výnosy" boli v prospech účtu dlžníčky aj vyplatené. Ako súd dospel k výške 187 000 EUR
resp. 301 000 EUR ako k sume vlastných zdrojov dlžníčky, nie je z rozsudku súdu zrejmé a takáto výška
nevyplýva ani z listinných dôkazov predložených žalobkyňou. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia
v ods. 118 sa súd taktiež opiera iba o vlastné, ničím nepodložené úvahy, ktoré nazýva ako logické.
Žiadnu oporu vo vykonanom dokazovaní nemá ani konštatovanie súdu, že sa javí viac ako reálne, že

zmluvné strany Kúpnej zmluvy zo dňa 23.03.2018 v skutočnosti vôbec nepredpokladali, že žalobkyňa
sa bude nárokov domáhať súdnou cestou a keď zistili, že k tomu došlo, došlo k zápočtu kúpnej ceny.
Potvrdil, že ani jednu z veriteliek nepozná, o ich existencii, ani ich postavení ako veriteliek voči dlžníčke
som vedomosť nemal. K jednostrannému zápočtu kúpnej ceny došlo dňa 22.05.2018. Z listín, ktoré boli
predložené žalobkyňou v konaní vyplýva, že J. E. sa žalobou domáhala priznania jej nároku až dňa

30.10.2018. Z ostatných žalobkyňou predložených rozsudkov českého súdu nemožno zistiť, kedy bola
žaloba podaná, avšak z odôvodnenia rozsudkov možno nepriamo dovodiť, že dlžníčka sa o podaných
žalobách dozvedela na základe výzvy súdu na predloženie písomného vyjadrenia k žalobe, ktorá jej bola
doručená až dňa 30.05.2018. Z uvedeného dôvodu záver súdu prvej inštancie, že k zápočtu kúpnej ceny
medzi žalovaným a dlžníčkou došlo až po ich zistení, že žalobkyňa sa bude svojich nárokov voči dlžníčke

domáhať súdnou cestou, neobstojí, je nesprávny, pretože nemá podklad vo vykonanom dokazovaní. Aj
v časti, v ktorej súd rieši a posudzuje hodnotu prevádzanej nehnuteľnosti sa súd odchýlil od predmetu
konania o odporovateľnosť právneho úkonu, teda najmä od preukazovanie vedomosti žalovaného o
úmysle dlžníčky ukrátiť veriteľa. Rozhodne nemožno súhlasiť so záverom súdu konštatovaným v ods.54 a 55 napadnutého rozhodnutia, v ktorých sa zmieňuje, že dospel k záveru, že žiaden z dvoch, súdu
predložených znaleckých posudkov na určenie hodnoty prevádzanej nehnuteľnosti nemá väčšiu váhu
než druhý z nich, pretože súd hodnotí dôkazy voľne a podľa svojej úvahy. Súd mal za preukázané,

že v trestnom konaní pred českým súdom bolo nariadené znalecké dokazovanie na určenie hodnoty
nehnuteľnosti znalcom, zapísaným v zozname znalcov v Českej republike a teda aj s jeho pôsobnosťou
na tomto území, pri aplikácii českých právnych predpisov. Takto ustanovený znalec stanovil hodnotu
nehnuteľnosti podľa českej právnej úpravy bez toho, aby nehnuteľnosť obhliadol, čo taktiež mal súd
za preukázané. Nekompetentnosť znalca a tým aj nedostatok validity takto vypracovaného znaleckého

posudku s ďalšou jeho vadou, ktorou bolo v celkovej hodnote nehnuteľnosti nezohľadnenie hodnoty
vecného bremena, ktorým je nehnuteľnosť zaťažená, bola tak v konaní pred trestným českým súdom
ako aj v konaní pred slovenským súdom riadne namietaná. Jediným relevantným a dôveryhodným
dôkazom o skutočnej hodnote nehnuteľnosti v čase uzavretia kúpnej zmluvy (čo však konajúci súd úplne
opomína) možno považovať znalecký posudok predložený žalovaným, v ktorom je riadne vyčíslená
hodnota vecného bremena, ktorým je nehnuteľnosť stále doposiaľ zaťažená. Je viac než logické, že

na trhu s nehnuteľnosťami výrazne ovplyvňujú ceny nehnuteľností ťarchy a práva tretích osôb, ktoré
obmedzujú užívania schopnosť nehnuteľnosti jej vlastníkom, disponovanie s nehnuteľnosťou resp. túto
priamo znižujú. Žalovaným predložený znalecký posudok nebol vypracovaný pre potreby tohto konania
ale primárne pre potreby trestného konania v Čechách. Jeho závery a ním ustálenú všeobecnú hodnotu
nehnuteľnosti v čase uzatvorenia kúpnej zmluvy je preto potrebné akceptovať a nemožno túto výšku

posúdiť ako účelovo stanovenú vzhľadom k tomuto konaniu. Žalovaný považujem za úplnú svojvôľu
súdu, keď na jednej strane zamietol doplnenie znaleckého dokazovania na zosúladenie tvrdení znalcov
k preukázaniu skutočnej hodnoty spornej nehnuteľnosti (súd pri zamietnutí ani neuvažoval o tom, že
je potrebné ustáliť hodnotu nehnuteľnosti v čase uzavretia Kúpnej zmluvy) a na strane druhej sám
podľa vlastnej úvahy ustálil hodnotu nehnuteľnosti na výšku 262.196 EUR, bez zohľadnenia vecného

bremena, s absurdným odôvodnením (ods. 55 napadnutého rozhodnutia), že keďže nešlo o reálny
predaj, ale čisto o účelový prevod, potom má doživotné vecné bremeno v skutočnosti oveľa menší až
žiaden vplyv na cenu než pri bežnej trhovej realitnej transakcii. Súd si bez čohokoľvek vydedukoval,
že žalovaný ako kupujúci som v skutočnosti nechcel nehnuteľnosť reálne využívať, či prenajímať (aj
keď som uvádzal, že vecné bremeno na vedľajší pozemok bolo zrušené pre môj zámer výstavby

rodinného domu pre dcéru) a takto ustálil, že odpočet hodnoty vecného bremena z ceny nedáva
ekonomický zmysel. Za arbitrárnosť považujem, pokiaľ súd bez náležitej odbornej spôsobilosti ustálil,
že v reálnej, otvorenej trhovej transakcii síce tento fakt cenu mierne zníži, ale nie výrazne, ako to
vykonala znalecká organizácia. Takéto závery súdu nemožno označiť inak, ako za špekulatívne, ba až
za dogmatické. Súd na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým tvrdeniam

uvádzaných v ods. 58 napadnutého rozhodnutia, keď pod (i) pohľadávku žalobkyne akceptoval v celosti
v priebehu konania spolu s pohľadávkou, ktorá bola na ňu postúpená od ďalšej veriteľky J. E.. Bolo
potrebné vychádzať len z výšky pohľadávky žalobkyne, ktorá žalobkyňa evidovala voči dlžníčke v čase
uzavretia Kúpnej zmluvy. V tejto súvislosti žalovaný uvádzam, že v prípade ak súd pripustil zmenu
žaloby, nešlo o zmenu navrhovaného petitu ale o zmenu skutkového stavu, o ktorý je žaloba opretá

v časti výšky pohľadávky žalobkyne. Ak súd vychádza zo skutočnosti, že žalobkyňa je veriteľkou
dlžníčky v celom súčte všetkých judikovaných pohľadávok (vrátane pohľadávok J. E.), vo vzťahu k
posudzovaniu odporovateľnosti právneho úkonu takáto úvaha neobstojí, pretože ak by aj žalovaný vedel
o úmysle dlžníčky ukrátiť veriteľa v čase uzavretia Kúpnej zmluvy, žalobkyňa mohla byť ukrátená v
tom čase iba o výšku 3.100.000 Kč, ktorá bola ňou v čase uzavretia Kúpnej zmluvy vymáhateľná, aj

keď nie judikovaná. Rovnako neobstojí skutkové zistenie súdu v ods. 58 napadnutého rozhodnutia, v
ktorom si súd svojvoľne určil hodnotu nehnuteľnosti na základe voľnej, avšak neodbornej úvahy. Za
skutkové zistenie bez náležitej opory vo vykonanom dokazovaní, náležitom posúdení a zohľadnení
všetkých dôkazov, žalovaný považujem konštatovanie, že pôžička od žalovaného neexistovala. Súd
odignoroval ním predkladané dôkazy, nevykonal dokazovanie, toto skutkové zistenie ustálil len na

základe tvrdení žalobkyne, ktoré si však selektívne prispôsobil a demagogicky vyhodnotil. Za rovnako
nesprávne skutkové zistenie považoval aj záver súdu, že existoval u dlžníčky úmysel ukrátiť veriteľa,
súdom konštatovaný v ods. 58 napadnutého rozhodnutia. Z vykonaného dokazovania nevyplynul žiaden
objektívnydôkaz,žebydlžníčkabolazaviazanásplatiťsvojdlhžalobkynizvýnosupredajanehnuteľnosti
na Slovensku (ako to konštatuje súd). Na toto tvrdenie sa obmedzovala výhradne žalobkyňa, jej tvrdenie

však objektívne preukázané nebolo. Nemožno súhlasiť so záverom súdu, že z dôvodu jednostranného
zápočtu kúpnej ceny nedošlo k jej úhrade, pričom súd vychádzal z potreby osobitnej dohody o zápočte
v ustanoveniach Kúpnej zmluvy, čo však zákon nevyžaduje, ani nepredpokladá. Za absolútny rozpor
so zisteniami súdu v súvislosti s vykonaným dokazovaním považoval konštatovanie súdu v rámci jehoustálených skutkových zistení, že "z kontextu skutkových okolností je preukázané, že o tomto úmysle
som žalovaný nielen mohol vedieť ale aj vedel". Aj pri použití nepriamych dôkazov na preukázanie
vedomosti žalovaného o úmysle dlžníčky ukrátiť veriteľa, tieto musia byť na seba naviazané v časovej

osi, na preukázanie takejto skutočnosti nestačia výhradne a len iba nepriame dôkazy a to najmä pokiaľ
je možné zabezpečiť a vykonať dokazovanie na ich preukázanie. Na uvedené však súd úplne rezignoval
a svojvoľne doslova v snahe vyhovieť žalobe, prijal takýto záver nielen v rozpore so zákonom ale
aj s výsledkami vykonaného dokazovania. V danom prípade je potrebné konštatovať, že výsledkom
rozhodovacejčinnostisúduprvejinštanciebolasvojvoľnáaplikáciaavýkladprávnychnoriemsubjektom,

ktorý o ich právach a povinnostiach je zákonom povolaný rozhodnúť ako nestranný arbiter. Poukázal
na to, že aj keď žaloba žalobkyne bola založená na druhej skutkovej podstate a tvrdení, že žalovaní
a dlžníčka sme osobami blízkymi, konajúci súd posudzoval vec podľa prvej skutkovej podstaty ust.
§ 42a ods. 2 Občianskeho zákonníka. V takom prípade bolo preto potrebné primárne preukázať
úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa, kedy ide o subjektívnu stránku na strane dlžníka a na strane druhej
okolnosť, že tento úmysel musel byť druhej strane (žalovanému) známy. Dôkazné bremeno spočívajúce

v povinnosti preukázať, že došlo k ukráteniu zaťažuje žalobcu, rovnako zaťažuje žalobcu aj dôkazné
bremeno preukázať, že úmysel dlžníka musel byť žalovanému známy. Je potrebné vychádzať zo znenia
zákonného ustanovenia tejto skutkovej vety a nie z parafráz použitých súdom, že stačí, ak žalovaný
o dlžníkovom úmysle ukrátiť svojho veriteľa nevedel len v dôsledku svojej nedbanlivosti. Aj samotná
žalobkyňa mohla postupovať so zvýšenou odbornou starostlivosťou a zabezpečiť si pohľadávku, ktorej

výška nebola nepatrná, napríklad zriadením záložného práva k predmetnej nehnuteľnosti. V súvislosti
so subjektívnou stránkou na strane dlžníka o jeho úmysle ukrátiť veriteľa je osobitne významná otázka
dôkazného bremena spočívajúceho v povinnosti preukázať zavinenie vo forme úmyslu. Toto dôkazné
bremenozaťažujevýlučnežalobcu.Úmyseldlžníkavšaknebudedanývtedy,akdlžníkmápreukázateľne
iný majetok, z ktorého je možné pohľadávku žalobcu uhradiť. Túto skutočnosť súd za preukázanú zjavne

nemal, t. j. nemal za jednoznačne preukázaný ani úmysel dlžníčky ukrátiť veriteľa, keďže sám súd v
ods. 19 a 20 a 113 napadnutého rozhodnutia konštatuje, že dlžníčka bola finančne zabezpečená a za
obdobieod20.08.2015do30.08.2017realizovalavkladyvcelkovejvýške187.000EURtitulominvestícií,
z ktorých mala výnosy ďalších 114.720 EUR teda spolu v sume 301.720 EUR, vo vzťahu ku ktorým
súd konštatoval, že z týchto mohla plniť svoj záväzok voči žalovanému. V tom čase však dlžníčka ako

vyplýva zo súdneho spisu a tvrdení žalobkyne, mala aj záväzky voči žalobkyni a zo záverov samotného
súdu vyplýva, že dlžníčka mala aj iný majetok okrem nehnuteľnosti na Slovensku, z ktorého mohla
uspokojiť pohľadávku žalobkyne (výška hodnoty majetku dlžníčky konštatovaného súdom je vyššia ako
pohľadávka žalobkyne v čase uzavretia Kúpnej zmluvy). V tomto kontexte preto nemožno jednoznačne
ustáliť, že bol preukázaný a daný úmysel dlžníčky ukrátiť uzavretím Kúpnej zmluvy veriteľa. Pokiaľ súd

tvrdí, že dohoda o postúpenípohľadávky uzavretá medziJ. E. a žalobkyňou sa spravuje českým právom,
čo bližšie zdôvodňuje v ods. 98 napadnutého rozhodnutia, v tejto časti ide rovnako o nesprávne právne
posúdenie. Zo záhlavia samotnej dohody o postúpení pohľadávok zo dňa 09.12.2020 vyplýva, že táto
je uzavretá podľa ust. § 524 Občianskeho zákonníka. V zmluve nie je osobitná odvolávka na rozhodné
právo,ktorýmsaprávnevzťahyvyplývajúceztejtozmluvyspravujúapretojepotrebnévychádzaťztoho,

že bola uzatvorená podľa ustanovenia slovenského právneho poriadku, na ktoré sa priamo odvoláva
v záhlaví a ktoré upravujú práve postúpenie pohľadávky. S prihliadnutím na uvedené nemožno prijať
doslova na tento prípad súdom vykonštruovanú a nesprávne použitú aplikáciu Nariadenia Rím I. Za
nesprávny právny záver žalovaný považoval aj záver, ktorý súd urobil vo vzťahu k právnemu úkonu
dlžníčky, t. j. k uzavretej Kúpnej zmluve. Podľa konštantnej judikatúry (6Cdo/223/2010 a 4Cdo/163/2007)

platí, že pokiaľ ide o vzťah ustanovenia § 42a Občianskeho zákonníka k § 39 tohto zákona, súdy prijali
záver, že odporovateľným môže byť len platný právny úkon. Napriek tomu, že žalobkyňa vo svojej žalobe
nenamietala a nenamieta platnosť dlžníčkou a žalovaným uzavretého právneho úkonu - Kúpnej zmluvy,
postupom súdu a jeho právnym posúdením sa neplatnosti právneho úkonu dovolala. Konajúci súd v
ods. 103 napadnutého rozhodnutia označil Kúpnu zmluvu za tzv. simulovaný právny úkon, ktorým sa

zastiera iný právny úkon disimulovaný, pričom simulovaný právny úkon (Kúpna zmluva) je podľa súdu
neplatný v dôsledku nedostatku skutočnej vôle konajúcich subjektov urobiť tento úkon. Súd konštatuje,
že v takých prípadoch platí zastieraný právny úkon; podmienkou ale je, že zastieraný právny úkon
zodpovedá vôli subjektov a že spĺňa požiadavky potrebné pre jeho platnosť. V ods. 104 napadnutého
rozhodnutia súd ustálil Kúpnu zmluvu za simulovaný, čiže neplatný právny úkon, s náležitosťami podľa

ust. § 588 Občianskeho zákonníka, ktorým bol zastretý iný, disimulovaný právny úkon, s náležitosťami
podľa ust. § 628 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka. Bez opory vo vykonanom dokazovaní súd ustálil,
že zmluvné strany sme mienili uzatvoriť darovaciu, nie kúpnu zmluvu. Disimulovaný právny úkon môže
byť platný iba v prípade, ak spĺňa náležitosti požadované zákonom pre jeho platnosť. Ak teda súdustálil, že Kúpna zmluva je neplatná, túto nemožno odporovať a pri takto súdom ustálenom právnom
názore nemožno vyhovieť žalobnému petitu, tak ako bol žalobkyňou formulovaný. Ak súd ustálil, že
medzi účastníkmi bola platne uzavretá darovacia zmluva (tento záver je však v rozpore so zákonom

a platnou judikatúrou), mal vysloviť neúčinnosť darovacej zmluvy, čo však neurobil. Rozhodne však
skúmanie platnosti právneho úkonu, ktorý je odporovaný žalobou, presahuje rámec dokazovania v
takomto konaní. Aj v danom prípade mal za to, že išlo o výhradnú svojvôľu konajúceho súdu, najmä z
dôvodu princípu kontradiktórnosti a koncentrácie konania. Namietal, že v kontexte všetkých "okolností
veci" o ukracujúcom úmysle dlžníčky vedel a podieľal som sa na ňom, s poukazom na to, on i

dlžníčka sme boli oslobodení spod obžaloby v trestnom konaní, keďže pre záver o spáchaní trestného
činu sa vyžaduje preukázanie iných zákonných podmienok, než pre vyslovenie neúčinnosti právneho
úkonu. Trestný súd vykonal na túto okolnosť podstatne rozsiahlejšie dokazovanie, ako bolo vykonané v
dokazovaní pred súdom prvej inštancie v tomto konaní (ak vôbec pripustíme fakt, že bolo vykonané) a
na jeho záveroch ustálil, že zmluva o pôžičke nebola uzavretá ako fiktívny úkon a preto konaním dlžníčky
a žalovaného nedošlo ku konaniu smerujúcemu a naplňujúcemu poškodenie alebo ukrátenie veriteľa.

3. Žalobkyňa vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedla, že plnomocenstvo môže byť
udelené ako jednostranný právny úkon, a preto nedostatok prijatia plnomocenstva zo strany advokátskej
kancelárie na takomto plnomocenstve nemôže mať vplyv na právnu účinnosť podaní vykonaných
advokátskou kanceláriou G. Lehnert, s. r. o. v tomto konaní, keďže aj zo samotných podaní jasne vyplýva

prejav vôle advokátskej kancelárie konať v mene splnomocniteľky (žalobkyne). Súd postupoval správne
a všetky dôkazy náležíte vyhodnotil postupom predpokladaným podľa CSP. Bola to práve žalobkyňa,
ktorá vo svojom podaní predložila dôkaz o právoplatnom skončení konania vedeného Okresným súdom
Malacky, sp. zn. 30C/44/2018. Nemožno sa však stotožniť s tvrdením žalovaného, že sa jedná o
vec už rozhodnutú, keďže je zrejmé, že žalobkyňou v tomto konaní bola p. J. E., osoba odlišná od

žalobkyne.Užlenzuvedenéhodôvodunemohlodôjsťknaplneniupodstatyveciužrozhodnutej.Zároveň
z rozsudku nevyplýva, že by konajúci súd posúdil Kúpnu zmluvu zo dňa 22.3.2018 ako neplatný právny
úkon. Práve naopak, posúdil ju ako platný právny úkon a aj preto považuje žalobkyňa toto tvrdenie
žalovaného za zavádzajúce, keďže je v priamom rozpore s odôvodnením súdu v bodoch 122. a 123.
rozsudku. Je pravdou, že súd uviedol, že ak žalobkyňa preukáže, že úmysel dlžníčky O.. Ľ. Š. ukrátiť

svojho veriteľa bol žalovanému známy, súd žalobe vyhovie, nie je rozhodujúce, či mala úmysel dlžníčka
žalobkyňu ukrátiť, pretože to z hľadiska ust. § 42a ods. 2 OZ nemá relevanciu. Žalovaný však neuvádza,
že v rámci tohto konštatovania súd prvej inštancie taktiež podotkol, že doterajšie dôkazy predložené
žalobkyňou sú len nepriamymi dôkazmi. Žalobkyňa v nadväznosti na uvedené vo svojom podaní zo
dňa 17.3.2025 poukázala na Uznesene Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 20. augusta

2020, sp. zn. 3Obdo/10/2020, ktoré bolo zverejnené v Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR
č. 6/2021 pod č. 64/2021, v ktorom najvyšší súd konštatoval, že práve nepriame dôkazy je konajúci
súd povinný vyhodnocovať. Vzhľadom na uvedené sa žalobkyni javí logické, že konajúci súd mohol
počas konania zmeniť predbežný právny názor. Na túto skutočnosť, však žalovaný žiadnym spôsobom
nereagoval, okrem zápisnice pojednávania, na ktorom bol oslobodený z pod obžaloby ďalšie dôkazy

nenavrhol predložiť, a to aj napriek zásadám, ktorými sa riadi civilný sporový poriadok. Žalovaný okrem
konštatovania, že došlo k jeho oslobodeniu neuviedol čo predmetnou zápisnicou sleduje, nepoukázal
na žiadne iné závery ani na vykonané dokazovanie v trestnom konaní. Súd prvej inštancie už pri
návrhu žalobkyne na prerušenie konania konštatoval, že tomuto návrhu nevyhovie z dôvodu, že v
uvedenom trestnom konaní je podstatne iná dôkazná situácia ako bola v konaní vo veci samej. Vnútorný

pocit žalovaného, že zákonný sudca nekonal a nerozhodol nestranne a nezajato je iba subjektívny,
pravdepodobne vyvolaný neúspechom v spore. Bola to práve žalobkyňa, ktorá zo zápisníc z trestného
konania poukazovala na dôležité skutkové závery. Žalovaný v tomto smere ostal pasívny a nad rámec
jeho písomných vyjadrení ďalšie skutkové tvrdenia ani dôkazy v konaní neprodukoval. Dôkazy, ktoré
neboli vykonané boli navrhované výlučne žalobkyňou. Žalobca v konaní ostal pasívny, nevyužíval

prostriedky procesného útoku a obrany ani sa nevyjadroval k návrhom žalobkyne, tie dokonca označil
za nehospodárne. Až prvý krát v odvolacom konaní využíva prostriedky procesného útoku a obrany,
ktoré mohol využiť už pred súdom prvej inštancie, napr. že svedkyňa W. Č. sa vyjadrila, že dlžníčka Ľ.
Š. mala finančné problémy po rozvode a že Ľ. Š. s ňou spoločne prevádzkovala vinotéku v H.. Pasivitu
žalovaného teda nemožno zhojiť tvrdeniami, že súd nekonal zvláštnej iniciatívy v jeho prospech. Práve

takýmto konaním by podľa názoru žalobkyne došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Súd však
ostal nestranný a pokiaľ žalovaný svoje právo predkladať skutkové tvrdenia a dôkazy v rámci jeho
procesnej obrany nevyužil je povinný znášať nepriaznivý dôsledok, teda neúspech v spore. Súd tak na
pojednávaní nariadenom na 31.10.2024, ako aj 24.3.2025 vyzval strany či majú návrhy na doplneniedokazovania, oboznámil strany konania o tom ktoré dôkazy vykoná a ktoré nie. Rozhodnutie vo veci
samej sa teda nedá považovať za arbitrárne čo preukazuje aj rozsah samotného rozsudku. Žalobkyňa už
vo svojom vyjadrení zo dňa 20.3.2023 spochybnila pravosť výziev, resp. skutočnosť, že boli vyhotovené

v danom čase. Z uvedeného je zrejmé, že žalobkyňa spochybnila aj ich skutočné doručenie dlžníčke.
Žalovanýsaanivosvojomodvolanínevievierohodnevysporiadaťstýmprečonatýchtovýzvachuvádzal
rôzne adresy, neuviedol čo ho viedlo k presvedčeniu, že sa dostanú do dispozície dlžníčky a nepredložil
ani dôkaz o ich skutočnom doručení, o ich odoslaní a ani potvrdenie, že by mu akýmkoľvek spôsobom
ich doručenie dlžníčka potvrdila. Žalovaný ani v odvolacom konaní nie je objektívne schopný uniesť tak

bremeno tvrdenia, ako aj dôkazné bremeno. Za zavádzajúce tiež považovala konštatovanie žalobcu,
že súd nevyhodnotil jednotlivé dôkazy správne v súvislosti s tým, že vykonaným dokazovaním mal súd
za preukázané, že dlžníčka nikdy nemusela pracovať. Skutočnosť, že dlžníčka bola zamestnaná u jej
bývalého manžela, ktorý hradil všetky výdavky rodiny v tomto konaní bola preukázaná, a to aj závermi
v samotnom trestnom stíhaní a rovnako ich zohľadnil aj súd v bode 137. rozsudku. Vyšetrovateľ sa
pri vznesení obžaloby veľmi detailne zaoberal majetkovými pomermi bývalého manžela dlžníčky, ktoré

preukazujú spolu s vyhláseniami predloženými žalobkyňou práve tú skutočnosť, že rodina dlžníčky Ľ.
Š. bola zabezpečená z prostriedkov jej bývalého manžela. Práve takáto selekcia skutočného stavu
preukazuje mieru detailu, akým súd vyhodnocoval jednotlivé dôkazy vo vzájomných súvislostiach. Za
správne tiež považovala aj samotné vyhodnotenie výpovede svedkyne W. Č.. Súd sa pomerne rozsiahlo
vyjadril, akým spôsobom tieto výpovede hodnotil. Pokiaľ mal žalovaný iný názor mohol navrhnúť súdu

výsluch tejto svedkyne aj v tomto konaní čo však neurobil. Zároveň žalovaný nepredložil žiadne dôkazy
okrem samotnej zmluvy o tom, že pôžička bola poskytnutá. Nepreukázal, že by v danom čase disponoval
dostatkom finančných prostriedkov na poskytnutie takejto pôžičky. Samotná žalobkyňa spochybnila
reálne odovzdanie peňažných prostriedkov, pričom uviedla, že sa jedná o vyvrátiteľnú domnienku
a samotné prehlásenie v zmluve bez ďalšieho nemôže súžiť ako dôkaz o skutočnom odovzdaní.

Žalovaný však žiadne dôkazy počas konania pred súdom prvej inštancie neprodukoval. Pokiaľ tvrdí, že o
odovzdaní pôžičky vedeli ďalší svedkovia ich výsluch nenavrhol. Vo svojom odvolaní využíva prostriedky
procesného útoku, ktoré mohol použiť už skôr, pričom tak nekonal a z tohto dôvodu sú v odvolacom
konaní ako novoty neprípustné. Nedostatok aktivity aj vzhľadom na predmet konania nemožno zhojiť len
konštatovaním ak by o zmene právneho názoru vedel navrhol by ďalšie dôkazy, keďže na predloženie

dôkazov dostatok možnosti počas celého konania mal. Súd na pojednávaní dňa 31.10.2024 určil, ktoré
tvrdenia strán čo považuje za sporné a nesporné. Jediné nesporné tvrdenie bolo označené samotné
uzatvorenie kúpnej zmluvy zo dňa 23.3.2018. Žalobkyňa preto považovala tieto tvrdenia žalobcu za
zavádzajúce, keďže poskytnutie pôžičky bolo medzi stranami sporné. Žalovaný až v odvolacom konaní
ďalej spochybňuje, že dlžníčka disponovala vlastnými zdrojmi vo výške 301 000 EUR, napriek tomu, že

ich žalobkyňa predložila už ako dôkaz vo svojom vyjadrení zo dňa 20.3.2023. Podľa nej však dostatočne
preukazujú tú skutočnosť, že dlžníčka Ľ. Š. disponovala v období od 2011 do 201B dostatočnými
finančnými prostriedkami na splatenie dlhu voči žalovanému, tento údajný dlh však nesplatila. Súd sa
dostatočne vysporiadal a vo vzájomných súvislostiach zdôvodnil skutkový stav, ku ktorému dospel. Súd
pri posudzovaní okolností aplikoval právne záväzné rozhodnutie Najvyššieho súdu, v zmysle ktorého

aj značne podhodnotený predmet zmluvy môže byť vyhodnotený ako dôvod na úspešné odporovanie
ukracujúceho právneho úkonu. Súd prvej inštancie dostatočne zdôvodnil prečo pri stanovení hodnoty
sporných nehnuteľností túto ustanovil na 262 196 EUR, keďže táto hodnota vyplýva práve z posudku,
ktorý do konania predložil žalovaný. Z dôkazov predložených v konaní, najmä zo záveru znalca, ktorého
posudok predložila žalobkyňa pritom vyplýva akým spôsobom je možné ponížiť hodnotu predmetu

zmluvy. Subjektívne presvedčenie žalovaného, že niektorý z dôkazov má vyššiu právnu silu v tomto
konaní nie je relevantné. Za účelové tiež považovala tvrdenia žalovaného, že súd prvej inštancie
nepostupoval v súlade s princípom voľného hodnotenia dôkazov. Aj z odôvodnenia súdu vyplýva, že súd
de facto vykonal dokazovanie zo všetkých žalovaným predložených dôkazov, z odôvodnenia vyplýva, že
sa zaoberal všetkými skutkovými tvrdeniami, ktoré žalovaný súdu prvej inštancie predložil. Súd správne

konštatoval, že na rozdiel od žalovaného si žalobkyňa za účelom zabezpečenia svojich pohľadávok
dala vystaviť zmenky. Žalovaný ďalej namieta, že v konaní nebolo preukázané, že dlžníčka nemala
iný majetok. Túto skutočnosť žalovaný prvý krát namieta až vo svojom odvolaní, pričom spornosťou
existencie iného majetku sa súd prvej inštancie zaoberal v bode 46. rozsudku. Žalovaný pomerne
rozsiahlo vo svojom odvolaní používa novoty, prostriedky procesného útoku, ktoré mohol v konaní pred

súdom prvej inštancie použiť, avšak nepoužil. Počas celého konania, ako vyplýva aj zo samotného
odvolania bola procesná obrana založená na skutočnosti, že žalobkyňa nebude objektívne schopná
predložiť dôkaz o tom, že žalovaný mal o úmysle dlžníčky ukrátiť žalobkyňu vedomosť. Ako však
konštatoval vo svojom Uznesení aj Najvyšší súd takáto procesná obrana je nedostatočná. Na použitienovôt nie sú splnené procesné podmienky, keďže ani žalovaný riadne nezdôvodňuje prečo už v konaní
pred súdom prvej inštancie nevyužil tieto prostriedky procesného útoku a procesnej obrany. Neplatnosti
kúpnej zmluvy súdom konštatovaná nebola. Súd prvej inštancie konštatoval neplatnosť údajného

jednostranného úkonu žalovaného - započítania pohľadávky, ktoré bolo vykonané až neskôr. Na základe
uvedeného súd prvej inštancie správne ustálil, že v danom prípade sa jednalo o simulovaný právny úkon,
keďže kúpna cena nikdy uhradená nebola. Následne správne určil, že takéto konanie mohlo byť možné
len v prípade ak žalovaný o úmysle ukrátiť veriteľa dlžníčky vedel, čím dochádza k naplneniu dôvodu
odporovateľnostivzmysleust.§42ods.2Občianskehozákonníka.Nemôžeobstáťtvrdeniežalovaného,

že pred trestným súdom bolo vykonané podstatne rozsiahlejšie dokazovanie a preto je možné tieto
nedostatky zhojiť tým, že predloží rozsudok v trestnej veci. Pojednávania v trestnom konaní boli
vykonávané priebežne, súbežne skonaním pred súdom prvej inštancie. Bola to práve žalobkyňa, ktorá
predkladala zápisnice a iné dôkazy z trestného konania na podporu svojich tvrdení. Žalovaný v tomto
smere ostal nečinný, a to napriek tomu, že na prvom pojednávaní dňa 31.10.2024 súd skonštatoval, že
pokiaľ chcú strany sporu predložiť skutočnosti, ktoré vyplynuli z trestného konania majú ich predkladať

sami. Vzhľadom princíp koncentrácie konania, ako aj na zjavnú vôľu súdu prvej inštancie nečakať na
závery z trestného konania o čom boli strany sporu informované na prvom pojednávaní vo veci bolo v
súladesozásadouhospodárnostikonaniaprávenažalovanom,abysúdupredkladalvšetkyrozhodujúce
skutočnosti sám. Žalovaný však nekonal čo malo za dôsledok neúspech v spore. Vzhľadom na vyššie
uvedené považovala rozhodnutie súdu prvej inštancie za správne a navrhla ho potvrdiť.

4. Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej (vyhovujúcej) časti a v medziach
uplatňovaných odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 379 a § 380 ods. 1 C.s.p.), bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p.) a viazaný
skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.) dospel k záveru, že odvolanie

žalovaného nie je dôvodné.

5. V preskúmavanej veci sa súd prvej inštancie zaoberal nárokom žalobkyne, ktorým sa domáhala
vyslovenia neúčinnosti právneho úkonu, z hľadiska všetkých relevantných prostriedkov procesného
útoku, ktorými žalobkyňa preukazovala opodstatnenosť svojej žaloby a prostriedkov procesnej obrany,

ktorýmisažalovanýbránilprotiuplatňovanémunároku.Najehoposúdeniesizadovážilpotrebnédôkazy,
ktoré vykonal zákonom predpísaným spôsobom a správne ich aj vyhodnotil. Jeho skutkové závery
sú dostatočne podložené výsledkami vykonaného dokazovania. Vec posúdil správne aj po právnej
stránke, keď jeho právne závery vychádzajú zo správnej aplikácie ako i výkladu právnych predpisov
a plne korešpondujú aj so závermi vyplývajúcimi z doterajšej súdno-aplikačnej praxe. Odvolací súd

sa s právnym záverom súdu prvej inštancie, že prevodom nehnuteľností na základe kúpnej zmluvy
došlo k zmareniu reálnej možnosti vymoženia pohľadávky žalobkyne, a preto je voči nej neúčinná, plne
stotožňuje. Žalovaný v podanom odvolaní neargumentuje skutočnosťami, ktoré by mali za následok
zmenusúdomprvejinštanciezistenéhoskutkovéhostavualebojehoprávnehohodnotenia,aanitakými,
ktoré by nebol súd prvej inštancie uvážil, z konania pred súdom prvej inštancie iný, než napadnutým

rozsudkom vyslovený právny záver nevyplýva a v odvolaní uvedené argumenty, nie sú spôsobilé privodiť
iné právne posúdenie danej veci.

6. Odvolanie žalovaného proti výroku I. napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie z dôvodu, že
tento je nesprávny, keďže návrh na prerušenie konania do právoplatného skončenia konania vedeného

Okresným súdom Malacky pod sp. zn. 30C/44/2018 a právoplatného skončenia konania vedeného
MestskýmsúdomvPrahepodsp.zn.56Cm/20/2018,nepodalažalobkyňaaležalovaný,posúdilodvolací
súd ako návrh žalovaného na opravu napadnutého výroku, o ktorom rozhodne súd prvej inštancie.

7. Pokiaľ žalobkyňa prostredníctvom spoločnosti G. Lehnert, s.r.o. predložila súdu plnomocenstvo

zo dňa 09.12.2022, a absentuje v ňom prijatie splnomocnenia spoločnosťou G. Lehnert, s.r.o. a
rovnako absentuje podpis konateľa menovanej spoločnosti, odvolací súd sa stotožnil so žalobkyňou,
že plnomocenstvo je jednostranným právnym úkonom, ktorým splnomocniteľ prejavu vôľu, aby
splnomocnenec robil v jeho mene úkony, a preto absencia jeho prijatia zo strany splnomocneného
zástupcu nemá za následok neúčinnosť procesných úkonov vykonaných v mene žalobkyne v tomto

konaní.

8. Žalovaný nepoukazuje na konkrétne dôkazy a preukázané tvrdenia žalovaného, ktoré mal podľa neho
konajúci súd doslova odignorovať vo svojom odôvodnení a vôbec sa nimi v rozsudku nevysporiadať.Nedôvodne namieta, že súd prvej inštancie bez ďalšieho si svojvoľne osvojil a doslova vykonštruovane
prispôsobil iba tvrdenia žalobkyne, a bez akejkoľvek opory v tvrdeniach strán sporu a v rozpore s nimi a
zákonom posudzoval platnosť právnych úkonov navzdory tomu, že táto otázka ako res iudicata už bola

vyriešená v iných súdnych konaniach (Okresný súd Malacky a Obvodný súd pre Prahu 5) s opačnými
závermi, ku ktorým nesprávne dospel konajúci súd v odôvodnení napadnutého rozsudku. Odvolací
súd nezistil, že by otázka platnosť kúpnej zmluvy bola záväzne pre strany sporu vyriešená rozsudkom
Okresného súdu Malacky sp. zn. 30C/44/2018 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp.
zn. 5Co/131/2020, ktorým bola žaloba zamietnutá pre nedostatok naliehavého právneho záujmu. Pokiaľ

v konaní pred Obvodným súdom pre Prahu 5 sp. zn. 38T/118/2023 bol žalovaný právoplatne spod
obžaloby oslobodený, uvedený trestný oslobodzujúci rozsudok nebol pre konajúci súd právne záväzný
v zmysle § 193 C.s.p.

9. V prejednávanej veci odvolací súd nezistil žiadne také kvalifikované skutočnosti, ktoré by boli
spôsobilé vzbudiť odôvodnené pochybnosti o nezaujatosti zákonného sudcu pri prejednávaní a

rozhodovaní pridelenej veci. Nebol ničím objektivizovaný pomer sudcu k sporu spočívajúci v tom, že
by mal záujem na určitom výsledku rozhodnutia v danej veci alebo že by získal o veci poznatky iným
spôsobom než z úradnej činnosti. Nemožno konštatovať, že by získal zákonný sudca taký pomer k
stranám sporu, ktorý by vzbudzoval dôvodné pochybnosti o tom, že bude môcť nestranne a spravodlivo
rozhodnúť. Hodnotenie správnosti procesného postupu nepatrí stranám, jeho správnosť je oprávnený

posudzovať jedine inštančne nadriadený súd pri preskúmavaní meritórneho rozhodnutia vydaného v
danej veci, a to na základe podaných opravných prostriedkov. Pokiaľ teda konajúci súd v priebehu
konania vzhľadom na vykonané dokazovanie zmenil svoj predbežný právny názor, neodôvodňuje to
naplnenie odvolacieho dôvodu podľa § 356 ods. 1 písm. c) C.s.p. Len na základe žalovaným tvrdených
skutočností o správaní sa zákonného sudca nemožno vyvodiť presvedčenie o tom, že sudca postupoval

voči žalovanému spôsobom prekračujúcim vecný a profesionálny rámec, alebo spôsobom naznačujúcim
možnosť, že nemá k nemu neutrálny vzťah. Vzhľadom na uvedené odvolací súd v okolnostiach danej
veci nedospel k záveru, že by existoval relevantný dôvod pochybovať o nestrannosti zákonného sudu
pre prejednávaní a rozhodovaní danej veci. Na vylúčenie sudcu nemôžu stačiť pocity (subjektívne
hľadisko) strany sporu ; názor na to, či u namietaného sudcu je daný dôvod vylúčenia, musí byť vždy

jasne postavený na dôvode založenom na zákonných možnostiach, z ktorého vyplývajú pochybnosti
o nezaujatosti namietaného sudcu. Nie je síce treba na vylúčenie sudcu, aby bola preukázaná jeho
zaujatosť, to však neznamená, že pre jeho vylúčenie postačia akékoľvek subjektívne pochybnosti,
domnienky, dohady či tvrdenia o jeho nezaujatosti. K takým pochybnostiam musí byť objektívny dôvod,
ktorý je daný iba vtedy, ak sa zistí dostatočne intenzívny vzťah sudcu k sporu, k stranám sporu alebo

ich zástupcom a charakter tohto vzťahu reálne (z objektívneho hľadiska) spochybňuje schopnosť sudcu
nestranne a nezávisle o veci rozhodnúť. S poukazom na vyššie uvedené možno uzavrieť, že žiadny
takýto vzťah sa u namietaného sudca nezistil.

10. Žalovaný tiež nedôvodne argumentuje porušením jeho práva na spravodlivý súdny proces a

nevykonania navrhovaného dokazovania s poukazom na dôkazné návrhy žalobkyne, ktoré nepovažoval
za potrebné konajúci súd vykonať. Súd prvej inštancie vykonal všetky žalovaným navrhované dôkazy,
žalovaný na pojednávaní dňa 24.3.2025 uviedol, že nemá návrhy na doplnenie dokazovania, a preto
nedôvodne namieta, že súd prvej inštancie neúplne zistil skutkový stav veci. So zreteľom na uvedené
odvolací súd nezistil v súvislosti so žalovaným v konaní pred súdom prvej inštancie označenými a

súdom prvej inštancie aj vykonanými dôkazmi v postupe súdu prvej inštancie žiadnu takú vadu či
pochybenie, ktoré by mohli mať za následok nesprávnosť či predčasnosť jeho rozhodnutia, prípadne
neúplnosť zisteného skutkového stavu.

11. Odvolací súd dospel k záveru, že skutkový záver súdu prvej inštancie, že dlžníčka bola finančne

zabezpečená a nežila v nedostatku, manžel jej zabezpečoval úhradu všetkých potrieb, pôsobila ako
veľmi majetná osoba, nemusela pracovať, žila z prostriedkov zabezpečených manželom, a že o pôžičke
voči žalovanému sa dlžníčka nikomu nezmienila, je spoľahlivo podložený výsledkami vykonaného
dokazovania. Pokiaľ žalovaný namietal, že tieto svoje závery konajúci súd vyvodil z písomných
vyhlásení priateliek dlžníčky aj žalobkyne a nemal ich žiadnym iným dôkazom preukázané, neuviedol,

aké konkrétne dôkazy ním navrhované mal konajúci súd vo vzťahu k uvedeným zisteniam vykonať,
keď sám žalovaný žiadne dôkazy nenavrhoval vykonať a ani sa k týmto listinným dôkazom v priebehu
konania aktívne nevyjadroval.12. Žalobkyňa v tomto smere uniesla dôkazné bremeno, keď preukázala, že dlžníčka nebola odkázaná
v roku 2011 na poskytnutie pôžičky v tak vysokej sume žalovaným, a preto konajúci súd so zreteľom na
nadbytočnosť ako i neprimeranosť ďalších žalobkyňou navrhovaných dôkazov, jej návrh na doplnenie

dokazovania zamietol. Žalovaný nenáležite namieta, že konajúci súd mal na preukázanie tvrdení
žalobkyne vykonať aj ďalšie ňou navrhované dôkazy, keď sám žalovaný v tomto ohľade žiadne dôkazy
nenavrhoval.

13. Súd dôkladne vyhodnotil výpoveď svedkyne W. Č. a pokiaľ žalovaný poukazoval na to, že súd

nevyhodnotil, že sa vyjadrila, že dlžníčka Ľ. Š. mala finančné problémy po rozvode a že Ľ. Š. s ňou
spoločne prevádzkovala vinotéku v H., nie je zrejmé, v kontexte akých právne významných skutočností
mal konajúci súd opomenúť tieto dôkazy vyhodnotiť, keď relevantné bolo zisťovanie odkázanosti
dlžníčky žalobkyne na pôžičku v sume 120 000 eur ku dňu 24.6.2011. Nie je zrejmé, v akých
súvislostiach mal konajúci súd zohľadniť skutočnosť, že dlžníčka mala zrušené BSM od roku 2005 a
zmluvu o pôžičke so žalovaným uzavrela v roku 2011, t. j. ešte predtým ako predala rodinný dom v W..

14. Pokiaľ žalovaný namietal, že súd sa nezaoberal skutočnosťou, že žalobkyňa, J. E. a dlžníčka boli
dlhoročné priateľky a J. E. a žalobkyňa požičiavali Ľ. Š. peniaze za účelom ich investovania pod menom
Ľ. Š. už od roku 2015, kedy z takto investovaných finančných prostriedkov prijímali od Ľ. Š. výnosy a
priebežne mali vrátené aj sumy vo výške požičanej istiny, že problém nastal až vtedy, keď kontaktná

osoba dlžníčky pán E. D., ktorý pre Ľ. Š. zabezpečoval investície a ich zhodnocovanie, zmizol, začal sa
zdržiavať na neznámom mieste a prijaté prostriedky/vklady nevrátil a prestal vyplácať z nich aj výnosy,
odvolací súd konštatuje, že uvedené skutočnosti, nemajú za následok spochybnenie správnosti záveru
súdu prvej inštancie, že dlžníčka Ľ. Š. a jej potreby boli financované z prostriedkov jej manžela, resp.
od roku 2013 jej bývalého manžela.

15. V konaní nebolo dôkazne podložené ani tvrdenie žalovaného, že obidvom veriteľkám bola časť ich
pohľadávky medzičasom vrátená. Žalovaný neopodstatnene namieta, že bez náležitého dokazovania
konajúci súd dospel k zjavne arbitrárnym a povrchným záverom a na ich nedostatočnom základe aj
rozhodol.

16. Pokiaľ žalovaný namietal, že súd nesprávne vyhodnotil aj vystavenie vlastných zmeniek Ľ. Š. voči
žalobkyni a veriteľke J. E., keď tieto označuje ako zmenky zabezpečujúce pôžičku dlžníčky, odvolací
sú poukazuje na to, že súd prvej inštancie jasne uviedol, že išlo o vlastné zmenky a napokon samotný
žalovaný vo svojom vyjadrení k žalobe na strane 4 zmenky spomína ako zabezpečovanie, keď

spochybňuje či slúžili výhradne na zabezpečenie záväzku dlžníka zo zmluvy o pôžičke alebo tomu
bolo inak. Nedôvodne preto vytýka konajúcemu súdu, že konštatoval zabezpečenie záväzku dlžníčky
vlastnou zmenkou.

17. Ukracujúci úmysel dlžníčky správne súd prvej inštancie vyhodnotil i so zreteľom na zaznamenaný

telefonický rozhovor dlžníčky so žalobkyňou, v ktorom sa dlžníčka zjavne vyhýbala uviesť žalobkyni
bližšie informácie o predaji nehnuteľností žalovanému, ako i preukázané vyjadrenie dlžníčky, že nemôže
rodičov vyhodiť z domu, v rozpore s ktorým následne dlžníčka predá rodinný dom získaný darom od
rodičov žalovanému, ako na to poukázal súd prvej inštancie, "spolu s rodičmi".

18. Žalovaný nedôvodne vytýka konajúcemu súdu, že svedkyňa Č. nebola osobne vypočutá v tomto
konaní, nič mu totiž nebránilo jej výsluch navrhnúť, keď nepovažoval za hodnoverné jej písomne
zaznamenané výsluchy v trestnom konaní predložené žalobkyňou. Fiktívnosť pôžičky svedkyňa
výslovne potvrdila a nie je smerodajné, ako ju v kontexte vykonaného dokazovania v trestnom konaní
v konečnom dôsledku vyhodnotil trestný súd.

19. Žalobkyňa produkovanými dôkazmi spochybnila skutočnosť, že k odovzdaniu pôžičky dňa 24.6.2011
došlotak,akotomalobyťuvedenévzmluveopôžičke.Dôkaznepodložilasvojetvrdenia,žepôžičkabola
fiktívna a že nedošlo k jej skutočnému odovzdaniu, nakoľko dlžníčka nebola odkázaná na jej poskytnutie
v roku 2011 napriek úrazu jej manžela. Bolo preto na žalovanom preukázať, že skutočne disponoval

hotovosťou, ktorú mal dlžníčke odovzdať. Tvrdenie žalovaného v odvolaní, že bol spoločníkom a
konateľom mediálnej agentúry, posúdil odvolací súd ako neprípustné novoty, rovnako ako jeho tvrdenie,
že v trestnom konaní existenciu pôžičky potvrdili dvaja osobne vypočutí svedkovia. V tejto súvislosti
odvolací súd poukazuje na to, že žalovaný sa odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. g) C.s.p. vpodanom odvolaní neuplatnil a neuviedol z akého dôvodu ich bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní
pred súdom prvej inštancie (§ 366 písm. d) C.s.p.)

20. V konaní pred súdom prvej inštancie žalovaný účinne nepoprel žalobkyňou tvrdené a dôkazne
podložené skutočnosti, že dlžníčka mala disponovať vlastnými finančnými prostriedkami vo výške
114.000 eur, ktoré získala z celkových investícií vo výške 187.000 eur v období od 20.8.2015 do
31.8.2017 a kúpnou cenou za odpredaj domu v roku 2012, a ich namietanie a spochybňovanie až v
odvolaní posúdil odvolací súd ako účelové.

21. Žalobkyňa spochybňovala reálnosť poskytnutia pôžičky žalovaným ako i reálnosť výziev na vrátenie
pôžičky, a preto žalovaný nedôvodne argumentuje, že išlo o nesprávny a nezákonný záver, že keďže
nemal súd za preukázané, že ním doručené výzvy dlžníčke na úhradu svojej pohľadávky boli skutočne
doručené, bez ďalšieho spochybnil vierohodnosť samotných výziev a ich doručenie.

22. Záver súdu prvej inštancie, že dlžníčka nikdy nemusela pracovať v kontexte toho, že by
potrebovala si zarábať, je rovnako podložený vykonanými dôkazmi. Konajúci súd uviedol, že dlžníčka
bola nezamestnaná v čase prevodu nehnuteľností, čo bolo v roku 2018. Z výsledkov vykonaného
dokazovania vyplynulo, že dlžníčka sa starala o 3 deti a fakticky nikde nepracovala, do práce reálne
nedochádzala, a preto správne ustálil, že zárobkovú činnosť nevykonávala, resp. táto bola len v

symbolickej výške 10.000 Kč mesačne. Preto závery konajúceho súdu nie sú v rozpore s rozhovorom
dlžníčky a žalobkyne, z ktorého vyplýva, že k 31.01.2018 dlžníčke skončil pracovný pomer a od
01.02.2018 je nezamestnaná.

23. Žalovaný nedôvodne namieta, že súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia "skutočný motív"

dlžníčky bližšie nevysvetľuje. Odvolací súd poukazuje na to, že pokiaľ súd prvej inštancie konštatoval,
že nešlo o skutočný predaj, ani o situáciu, že by predajom dlžníčka skutočne niečo získala, oprel svoje
úvahy o viaceré zistené skutočnosti, ktoré mali podklad vo vykonanom dokazovaní, a to, že ich následne
vyhodnotilakoskutkovéokolnostivymykajúcesazrámcaobvyklého/bežnéhochoduvecí,nešloopocity,
nepodložené pochybnosti a subjektívne presvedčenia.

24. Žalovaný vytýkal konajúcemu súdu, že v priebehu konania nekonštatoval zmenu právneho názoru
na vec a tým aj zmenu predbežného právneho posúdenia, a teda nevyslovil, že za spornú skutočnosť
považuje aj poskytnutie samotnej pôžičky a ak by tomu tak bolo, uvedenú skutočnosť by preukazoval a
navrhol by vykonanie dokazovania na potvrdenie svojich tvrdení. Súd prvej inštancie postupoval podľa

§ 181 ods. 2 C.s.p., keď na prvom pojednávaní dňa 31.10.2024 určil, čo považuje za sporné a tiež,
aký je jeho predbežný právny názor, ktorým však nebol viazaný a bol tak oprávnený v priebehu konania
zmeniť svoj predbežný právny názor vzhľadom na ďalšie argumenty strán a vykonané dôkazy, z ničoho
mu však nevyplývala povinnosť strany o ňom upovedomiť. To, že žalovaný predpokladal iné meritórne
rozhodnutie, ho nezbavilo povinnosti predložiť v konaní pred súdom prvej inštancie všetky potrebné

dôkazy na preukázanie svojich tvrdení.

25. Žalovaný ďalej poukazoval na to, že jediným relevantným a dôveryhodným dôkazom o skutočnej
hodnote nehnuteľnosti v čase uzavretia kúpnej zmluvy možno považovať ním predložený znalecký
posudok, v ktorom je riadne vyčíslená hodnota vecného bremena, ktorým je nehnuteľnosť stále doposiaľ

zaťažená. Možno sa stotožniť s argumentáciou žalovaného, že na trhu s nehnuteľnosťami výrazne
ovplyvňujú ceny nehnuteľností ťarchy a práva tretích osôb, ktoré obmedzujú užívania schopnosť
nehnuteľnosti jej vlastníkom, disponovanie s nehnuteľnosťou resp. túto priamo znižujú. Žalovaným
predložený znalecký posudok odzrkadľuje všeobecnú hodnotu nehnuteľnosti v čase uzatvorenia kúpnej
zmluvy. Súd prvej inštancie správne poukázal na to, že pokiaľ ide o hodnotu pozemku parc. č. XXXX/

XX o výmere 934 m2, ku ktorému bolo už dňa 6.7.2018 zrušené vecné bremeno, by jeho hodnota
bez zaťaženia vecným bremenom predstavovala; vzhľadom na použitý redukujúci koeficient 0,5; sumu
67.049,22 eur. Na základe úvah konajúceho súdu, že nešlo o reálny prevod, pretože prinajmenšom
v časti parcely č. XXXX/XX nebolo úmyslom zmluvných strán previesť tento pozemok ako zaťažený
vecným bremenom, je potrebné uvažovať o cene stavieb v sume 71.855,18 eur a pri pozemkoch je

potrebné cenu za pozemky 67.049,22 eur zvýšiť o reálnu hodnotu pozemku parc. č. XXXX/XX na
cenu bez zohľadnenia vecného bremena, teda 68.032,56 eur, a preto je celková hodnota nehnuteľností
172.920,68 eur. Nemožno preto za nesprávny považovať skutkový záver súdu prvej inštancie, že
dojednaná kúpna cena bola účelovo podhodnotená. Tento skutkový záver súdu prvej inštancie všaknemal sám o sebe zásadný dopad na skutkový záver súdu prvej inštancie, že zápočet vykonaný listom
zo dňa 22.5.2018 je neplatný a z ktorého následne vyvodil aj svoje právne závery. Poukaz na skutočnú
hodnotu nehnuteľnosti už len použil podporne (ako jeden z viacerých nepriamych dôkazov) v bode

126 odôvodnenia rozsudku vo vzťahu k podpore záveru o neplatnosti zápočtu vyvodeného z ďalších
dôkazov. Žalovaný sám nenavrhoval vo vzťahu k ustálenou hodnoty znalecké dokazovanie, a preto
nedôvodne vytýka konajúcemu súdu svojvôľu, keď zamietol návrh žalobkyne na zosúladenie tvrdení
znalcov a vychádzal len z tých dôkazov, ktoré strany v konaní predložili.

26. Žalovaný však dôvodne namieta, že súd prvej inštancie dospel k nesprávnemu skutkovému záveru,
že vymáhateľná pohľadávku žalobkyne je tvorená aj pohľadávkou, ktorá bola na ňu postúpená od
veriteľky J. E.. V tejto súvislosti sa odvolací súd stotožnil so žalovaným, že bolo potrebné vychádzať
len z výšky pohľadávky žalobkyne, ktorú žalobkyňa evidovala voči dlžníčke v čase uzavretia spornej
kúpnej zmluvy.

27. Pokiaľ žalovaný poukazuje na to, že v čase uzavretia kúpnej zmluvy (2018) mohol vedieť len
o úmysle dlžníčky ukrátiť žalobkyňu pokiaľ ide o výšku vymáhateľne pohľadávky žalobkyne v sume
3.100.000 Kč, poukazuje odvolací súd na to, že žalobkyňou bolo postačujúce preukázať, že jej dlžníčka
mala dlhy a že žalovaný vedel/mohol vedieť o jej úmysle právnym úkonom kúpnej zmluvy ukrátiť
uspokojenie pohľadávky veriteľa, resp. aspoň jedného z viacerých veriteľov dlžníčky; okolnosť, či úmysel

dlžníčky ukrátiť veriteľa smeroval tiež k ukráteniu pohľadávky žalobkyne, pritom nie je rozhodný.

28. Odvolací súd nepovažoval za dôvodnú námietku žalovaného, že skutkové zistenie bez náležitej
opory vo vykonanom dokazovaní, náležitom posúdení a zohľadnení všetkých dôkazov je konštatovanie,
že pôžička od žalovaného neexistovala a že v tejto súvislosti súd odignoroval ním predkladané dôkazy,

nevykonal dokazovanie, toto skutkové zistenie ustálil len na základe tvrdení žalobkyne, ktoré si však
selektívne prispôsobil a demagogicky vyhodnotil. Rovnako nenáležite namieta záver súdu, že existoval
u dlžníčky úmysel ukrátiť veriteľa.

29. Skutočnosť, či sa dlžníčka zaviazala splatiť svoj dlh žalobkyni z výnosu predaja nehnuteľnosti na

Slovensku (ako to konštatuje súd) alebo išlo len o subjektívnu domnienku žalobkyne, nepovažoval
odvolací súde za rozhodujúcu skutočnosť pre posúdenie neplatnosti zápočtu. Opodstatnenosť tvrdenia
žalobkyne, že pôžička mala byť uspokojená z majetku dlžníčky získaného od rodičov, však potvrdzuje
nahrávka zo dňa 2.4.2018, v ktorej žalobkyňa vytýkala dlžníčke, že jej sľúbila, že keď bude problém, tak
predá nehnuteľnosti, pričom dlžníčka tento prísľub nijakým spôsobom nenamietala.

30. Odvolací súd považoval za správny aj záver súdu, že k úhrade kúpnej ceny zápočtom nedošlo. Pre
správne právne posúdenie veci konajúci súd správne zameral svoje dokazovanie na opodstatnenosť
tvrdenížalobkyneotom,žedlžníčkaneobdržalažiadnukúpnucenuzapredajnehnuteľnostížalovanému
na základe jednostranného zápočtu kúpnej ceny so záväzkom dlžníčky na vrátenie pôžičky. Správne

skutkovo ustálil na základe listinných dôkazov - vyhlásenia H. B., R. P. a výpovede W. Č., ktoré
dlžníčku v rozhodnom období (po úraze v roku 2011 ako i po rozvode v roku 2013) osobne poznali,
že dlžníčka vystupovala ako finančne zabezpečená osoba svojím manželom, a že pracovať preto
nemusela. Dlžníčka žalobkyne tak nebola 24.6.2011, keby malo dôjsť k poskytnutiu pôžičky žalovaným,
odkázaná na jej poskytnutie na potreby domácnosti v sume 120.000 eur. Uvedená skutočnosť zásadným

spôsobom spochybňuje potvrdenie o odovzdaní a prevzatí peňazí v zmluve o pôžičke. Manžel dlžníčky
o poskytnutí pôžičky jeho dlhoročným priateľom nemal vedomosť napriek tomu, že ňou mala dlžníčka
pokryť starostlivosť o domácnosť dovtedy financovanú jej manželom. Dlžníčka ani žiadnu z blízkych
priateliek o poskytnutí pôžičky neinformovala. Reálnosť odovzdania peňazí bola spochybnená aj
výsluchom svedkyne Č. v trestnom konaní, ktorej dlžníčka sa priznala, že pôžička bola fiktívna, že nikdy

si nič nepožičala od žalovaného a uvedené vykonala preto aby neprišla o dom. Následne po prevode
nehnuteľností dlžníčka odmietala žalobkyni uviesť za akú sumu nehnuteľnosti predala. Za tejto dôkaznej
situácie bolo preto na žalovanom preukázať v konaní, že finančnou hotovosťou reálne v tom čase
disponoval. V tomto smere zostal žalovaný v konaní pasívny a odvolávanie sa až v podanom odvolaní
na výpovede svedkov v trestnom konaní, posúdil odvolací súd ako neprípustné novoty.

31. O úmysle dlžníčky ukrátiť veriteľa nasvedčujú aj skutočnosti, ku ktorým došlo pred uzatvorením
kúpnej zmluvy zo dňa 23.3.2018. Na jar 2018 dlžníčka zistila, že E. D.Š., ktorý mal s dlžníčkou spoločnú
investíciu, zmizol a v tom čase podala aj trestné oznámenie, súčasne žalobkyňa na ňu vyvíjala tlakohľadne vrátenia splatných pôžičiek. Za uvedených okolností dlžníčka uzavrela kúpnu zmluvu na predaj
nehnuteľností za kúpnu cenu cca vo výške poskytnutej pôžičky s úrokmi, pričom nebolo preukázané ani
to, že by zvyšok dlhu z pôžičky žalovanému uhradila. Ako na to správne poukázal súd prvej inštancie,

dlžníčka argumentovala žalobkyni pokiaľ sa dovolávala uspokojenia svojich pohľadávok z nehnuteľností
tým, že nemôže rodičov vyhodiť z baráku, na druhej strane neobvykle ústretovo previedla nehnuteľnosti,
získané darom od rodičov, na žalovaného spolu s "rodičmi".

32. Za obvyklé dojednanie nemožno považovať dohodu v kúpnej zmluve o lehote splatnosti kúpnej

ceny 60 dní. Je rozporné tvrdenie žalovaného, že sa mal dohodnúť s dlžníčkou o uspokojení svojej
pohľadávky z predaja mu nehnuteľností, pričom ju kúpil s vecným bremenom, čo však reálnu možnosť
uspokojenia jeho pohľadávky z nehnuteľnosti vylučuje. Napriek tvrdeniu žalovaného o dohode s
dlžníčkou, že uspokojí svoju pohľadávku nadobudnutím vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, nemala
uvedená skutočnosť odraz v kúpnej zmluve a nedošlo ani následne k dohode o započítaní. Rovnako
doručenie výzvy na plnenie žalovaným dlžníčke nebolo podporené žiadnym dôkazom; výzva zo

dňa 16.10.2017 bola adresovaná dlžníčke na adresu nehnuteľnosti, ktorú už previedla 6.5.2016,
jednostranné započítanie bolo dokonca adresované dlžníčke na adresu nehnuteľnosti, ktorá v tom
čase už bola vo vlastníctve žalovaného. Súd prvej inštancie prihliadol tiež na to, že v čase splatnosti
pohľadávky zo zmluvy o pôžičke k 31.12.2016 mala dlžníčka výnosy v sume 114.720 eur z realizovaných
vkladov, napriek tomu splatnú pohľadávku žalovaného neuhradila v roku 2017 . Odvolací súd zhodne

so súdom prvej inštancie zastáva presvedčenie, že na základe nepriamych dôkazov možno spoľahlivo
usudzovať na to, že žalovaný s dlžníčkou koordinoval svoj postup, aktívne sa podieľal na úmysle
dlžníčky ukrátiť uspokojenie pohľadávok veriteľov tým, že vykonal jednostranný zápočet kúpnej ceny
na neexistujúcu pohľadávku titulom vrátenia pôžičky, a preto je správny záver súdu prvej inštancie, že
fiktívna zmluva o pôžičke neplatná. Treba zdôrazniť, že úmysel dlžníka ukrátiť svojich veriteľov ako aj

vedomosťdruhejstranyotomtoúmyslejepsychickýmstavom,ktorýsámosebenemôžebyťpredmetom
dokazovania, tým môžu byť iba skutočnosti vonkajšieho sveta, prostredníctvom ktorých sa vnútorné
presvedčenie prejavuje navonok, teda okolnosti, z ktorých možno existenciu tohto úmyslu či vedomosti
o ňom dôvodiť (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 2Cdo 109/2007).

33. Žalovaný nenáležite namieta, že konajúci súd svojvoľne v snahe vyhovieť žalobe prijal svoj
záver nielen v rozpore so zákonom ale aj s výsledkami vykonaného dokazovania a že v danom
prípade bola výsledkom rozhodovacej činnosti súdu prvej inštancie svojvoľná aplikácia a výklad
právnych noriem subjektom, ktorý o ich právach a povinnostiach je zákonom povolaný rozhodnúť ako
nestranný arbiter. Možno prisvedčiť žalovanému, že konajúci súd svoje závery vyvodil predovšetkým z

dôkazov predložených žalobkyňou, ktorá skutočnosť však nie je dôsledkom svojvôle, ale skutočnosti,
že žalobkyňa v konaní; na rozdiel od žalovaného; aktívne navrhovala a predkladala dôkazy na
podporu svojich tvrdení. Žalovaný zostal v konaní pasívny a v odvolaní neprípustne argumentuje
skutočnosťami z trestného konania, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, resp.
novými skutočnosťami, ako i dôkazmi navrhovanými žalobkyňou, ktoré konajúci súd nepovažoval za

potrebné vykonať na preukázanie jej tvrdení. Navyše je potrebné poznamenať, že žalovaný sa dovoláva
v odvolacom konaní nevykonania dokazovania (vyžiadaním výpisov z účtu obchodnej spoločnosti,
osobných účtov I. Š. a výpisom zo svojich účtov), ktorého vykonanie na návrh žalobkyne sám vo svojom
vyjadrení namietal.

34. Súd prvej inštancie správne dospel k záveru, že postúpenie pohľadávok medzi žalobkyňou a J. E. je
platným právnym úkonom, keď mu neodporuje žiadna dohoda dlžníčky s veriteľkou, nezaniká smrťou
pohľadávka veriteľky a nie je ani v rozpore s dobrými mravmi. Uvedené závery sú plne aplikovateľné
aj na posúdenie platnosti postúpenia pohľadávky podľa § 524 Obč. zák. v spojení s § 525 Obč. zák.
Napokon uvedený záver pre merito veci nemal zásadný význam.

35. Dlžníčka v telefonickom rozhovore so žalobkyňou priznala, že sa nehnuteľností v Kostolišti zbavila.
Žalobkyňa uviedla už tu, že jej sľubovala, že keď bude problém, tak predá tie nehnuteľnosti, k čomu
sa dlžníčka ohradila, že nemôže rodičov vyhodiť z baráku. V kontexte uvedeného spolu s odmietaním
uviesť bližšie informácie o predaji, zhodne so súdom prvej inštancie dospel odvolací súd k záveru, že

správanie dlžníčky nasvedčuje jej skutočnému motívu vo vzťahu k realizovanému prevodu vlastníctva
na žalovaného.36. Výpoveď svedkyne Č. ohľadne tvrdenia, že dlžníčka sa jej priznala, že pôžička bola fiktívna, nikdy si
nič od žalovaného nepožičala, súd prvej inštancie vyhodnotil i v kontexte jej neskoršej výpovede a tiež
vo väzbe na ostatné vykonané dôkazy ako dôveryhodnú a odvolací súd nezistil v tomto smere žiadne

nedostatky.

37. Správne je aj zistenie súdu, že z dokazovania nevyplynulo, že by pohľadávky žalobkyne zanikli
splnením alebo inak, a teda zostali neuspokojené. Z obsahu spisu nevyplýva, že by dlžníčka mala v čase
vykonania sporného právneho úkonu iný majetok, z ktorého mohla uspokojiť pohľadávku žalobkyne.

Výnosy z investícií sa vzťahovali k rokom 2015/2017, kedy mala byť splatná pohľadávka žalovaného zo
zmluvy o pôžičke a nie pohľadávky žalobkyne zo zmlúv o pôžičke uzavretých v roku 2017.

38. Odvolací súd sa stotožnil so súdom prvej inštancie, že na základe kúpnej zmluvy strany síce prejavili
vôľu zaplatiť za predaj nehnuteľností kúpnu cenu, túto však v skutočnosti zaplatiť žalovaný v úmysle
nemal. Nestotožnil sa však s právnym záverom súdu prvej inštancie, že po obsahovej stránke išlo o

darovaciuzmluvu.Akonatopoukazuježalovanývodvolaní,formálneaniobsahovénáležitostidarovacej
zmluvy neboli splnené vzhľadom na to, že kúpna zmluva neobsahuje písomný prejav vôle bezodplatne
previesť nehnuteľnosti, ako podstatnú náležitosť. Konajúci súd však v tejto súvislosti nedospel k záveru,
že kúpna zmluva je neplatným právnym úkonom, ako neplatný právny úkon správne posúdil fiktívnu
zmluvu o pôžičke a na ňu nadväzujúci jednostranný zápočet žalovaného.

39. Súd prvej inštancie sa správne vysporiadal aj s námietkou žalovaného, že bol spod obžaloby
v trestnom konaní oslobodený. Pokiaľ žalovaný predložil v odvolacom konaní (po podaní odvolania)
oslobodzujúci trestný rozsudok, poukazuje odvolací súd na to, že ide o nový dôkaz, na ktorý v odvolacom
konaní nie je možné prihliadnuť, nakoľko žalovaný si odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. g) C.s.p.

neuplatnil a nepredložil uvedený dôkaz ani v rámci podaného odvolania.

40. Správne súd prvej inštancie pri svojich záveroch vychádzal z uznesenia Najvyššieho súdu SR
sp.zn. 3Obdo/10/2020 uverejneného v Zbierke stanovísk NS a súdov SR pod R č. 64/2021), v ktorom
dovolací súd konštatoval, že priamo z ust. § 42a ods. 2 obč. zák., vyplýva, že konkrétna osoba, s ktorou

dlžník napadnutý právny úkon uskutočnil, nemusí o úmysle dlžníka ukrátiť svojho veriteľa vedieť. Ide
o tzv. zavinenú nevedomosť, keď táto osoba vzhľadom na okolnosti a svoje pomery o ukracujúcom
úmysle dlžníka vedieť mala a mohla, čo možno založiť aj len na nepriamych dôkazoch týkajúcich sa
napadnutého právneho úkonu alebo okolností, za ktorých bol uskutočnení. Rovnako konštatoval, že pre
zamietnutie žaloby pre neunesenie dôkazného bremena žalobcom naopak nepostačuje, ak žalovaný iba

všeobecne uvedie, že žalobca nepreukázal splnenie podmienok podľa § 42a ods. 2 obč. zák., prípadne
že o úmysle dlžníka ukrátiť svojho veriteľa nevedel. Tiež z neho vyplýva, že pri preukazovaní vedomosti
žalovaného o úmysle dlžníka ukrátiť svojho veriteľa nemusí ísť priamo o žalobcu, ale o ktoréhokoľvek
veriteľa dlžníka.

41. Závery konajúceho súdu korešpondujú aj so závermi vyplývajúcimi z rozsudku Najvyššieho súdu SR
sp.zn. 4Cdo 208/2019, z ktorého vyplýva, že podľa § 42a § 42b Obč. zák, možno úspešne odporovať
aj ekvivalentným právnym úkonom a názor, že úspešné odporovanie takýmto právnym úkonom je bez
ďalšieho vylúčené, lebo objektívne nevedú k zmenšeniu majetku dlžníka, a tak nimi k ukráteniu veriteľa
z povahy veci ani nemôže dôjsť, nie je správny. V tomto smere poukazuje odvolací súd aj na rozsudok

najvyššieho súdu ČR sp.zn. 21Cdo 1508/2014 uverejnený pod č. 11/2003 Zbierky súdnych rozhodnutí
a stanovísk.

42.Podstatakontradiktórnostisporovéhokonaniaspočívavtom,že stranymusiadostaťreálnumožnosť
využiť svoje procesné práva predložiť argumenty a reagovať na protiargumenty protistrany; a zásada

rovnosti, resp. princíp rovnosti zbraní, má v kontradiktórnom spore garantovať strane, aby jej bola
poskytnutá rozumná možnosť obhajovať sa za podmienok, ktoré ju podstatne neznevýhodňujú vo
vzťahu k protistrane. Súd prvej inštancie postupoval v súlade so zásadou kontradiktórnosti konania a
neporušil ani rovnosť strán, keď žalovanému poskytol rovnaký priestor v konaní navrhnúť a predložiť
dôkazy na preukázanie svojich tvrdení a vyjadriť sa k dôkazom predkladaných protistranou. Porušenie

zásady rovnosti nemožno vyvodiť zo skutočnosti, že súd prvej inštancie vyhodnotil vykonané dôkazy
spôsobom odlišným od predstáv žalovaného. So zreteľom na uvedené možno zhrnúť, že súd prvej
inštancie správne posúdil a uplatnil zodpovednosť strán za splnenie procesnej povinnosti preukázať
svoje tvrdenia, jeho záver založený na konštatovaní o preukázaní splnenia hmotnoprávnych podmienokneúčinnosti právneho úkonu, zodpovedá kontradiktórnosti sporového konania, v rámci ktorého bolo
za rovnakých procesných podmienok stranám umožnené uplatniť svoj vplyv na konečné meritórne
rozhodnutie súdu realizáciou ich procesných práv navrhovať dôkazy na preukázanie svojich tvrdení a

vyjadrovaťsakvykonanýmdôkazomanadväznenauvedenúzásadukonajúcisúdzákonnýmspôsobom
vyhodnotilprocesnúaktivituobochstránatútonáslednenáležitepremietoldosvojichzáverov,naktorých
založil svoje rozhodnutie. Z práva na spravodlivý súdny proces pre žalovaného nevyplýva právo na to,
aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi a predstavami, riadil sa ním predkladaným
výkladom všeobecne záväzných predpisov, akceptoval relevantnosť ním predkladaných dôkazov a

námietok, preberal podstatu jeho argumentácie a rozhodol v súlade s jeho vôľou a požiadavkami.

43. So zreteľom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd neakceptoval argumenty na ktoré
poukazoval žalovaný vo svojom odvolaní, a pokiaľ súd prvej inštancie žalobe vyhovel, rozhodol vecne
správne, a preto rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti potvrdil podľa § 387 ods.
1 C.s.p.

44. O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté odvolacím súdom podľa § 396 ods. 1 C.s.p.
v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. Žalobkyni, ktorá mala v odvolacom konaní plný úspech, priznal proti
žalovanému,nároknanáhradutrovodvolaciehokonaniavcelomrozsahu.Ovýškenáhradytrovkonania
rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným

uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 C.s.p.).

45. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval
ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v
plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už

prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca
alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je

prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods.
2 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok

odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok
minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo
pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen
a)ab).Naurčenievýškyminimálnejmzdyvprípadochuvedenýchvodseku1jerozhodujúcideňpodania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie jepodané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1, 2 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom
fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická
osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto
zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou
na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo

odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické
vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C.s.p.).