Uznesenie – Sloboda a ľudská dôstojnosť ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, February 18, 2026

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 23To/67/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3823010841
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 02. 2026

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Juraj Valášek
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2026:3823010841.1

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Juraja Valáška
asudcovJUDr.MichalaAntaluaJUDr.MilanaStraku,vtrestnejveciobžalovanejA.B.,nar.XX.XX.XXXX
v C., trvale bytom obec D., t. č. na slobode,
pre prečin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 2, ods. 3 písm. c) Tr. zákona, o odvolaní
prokurátora Okresnej prokuratúry Bánovce nad Bebravou v neprospech obžalovanej proti rozsudku

Okresného súdu Prievidza zo dňa 30. apríla 2025, sp. zn. 25T/29/2023, na verejnom zasadnutí konanom
dňa 18. februára 2026 v Trenčíne, jednomyseľne takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Tr. poriadku s a odvolanie prokurátora z a m i e t a, pretože nie je dôvodné.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Prievidza zo dňa 30. apríla 2025 pod sp. zn. 25T/29/2023, bola obžalovaná
A. B., nar. XX.XX.XXXX (ďalej iba „obžalovaná“) uznaná vinnou zo spáchania prečinu zanedbania

povinnej výživy podľa § 207 ods. 2, ods. 3 písm. c) Tr. zákona na tom skutkovom základe, že

hoci jej z ustanovenia § 62 ods. 1 a nasledovných zákona č. 36/2005 Z.z. o rodine vyplýva povinnosť
prispievať na výživu nezaopatreného dieťaťa a rozsudkom Okresného súdu Trnava č.k. 38P/71/2018-53
zo dňa 17.04.2019 právoplatným dňa 15.05.2019 v spojení s doplňujúcim rozsudkom Okresného súdu
Trnava č.k. 38P/71/2018-59 zo dňa 29.04.2019, právoplatným dňa 15.05.2019, vykonateľným dňa

29.04.2019, bola zaviazaná prispievať na výživu svojho maloletého syna E. E. narodeného XX.XX.XXXX
výživným vo výške 30% zo sumy životného minima podľa osobitného predpisu a na výživu svojho
maloletého syna F. C. narodeného XX.XX.XXXX výživným vo výške 30 % zo sumy životného minima
podľa osobitného predpisu s účinnosťou od právoplatnosti rozsudku vždy do 15. dňa
v mesiaci vopred zariadeniu Centrum pre deti a rodiny Trnava so sídlom Botanická č. 46 Trnava, kde
boli maloleté deti umiestnené, svoju zákonnú vyživovaciu povinnosť si neplní riadne a včas v období

od 15.04.2022 doposiaľ a hoci v rozhodnom období nemala dostatočný príjem, nezaevidovala sa ako
uchádzač o zamestnanie na príslušnom úrade práce, sociálnych vecí a rodiny, ani si nehľadala prácu
tak, aby si mohla riadnym spôsobom plniť svoju vyživovaciu povinnosť, čím sa plneniu svojej vyživovacej
povinnosti úmyselne vyhýbala, v dôsledku čoho jej vznikol dlh na nezaplatenom výživnom na maloletého
E. E. vo výške 1.107,19 Eur a na maloletého F. C. vo výške 951,19 Eur, pričom bola trestným rozkazom
Okresného súdu Bánovce nad Bebravou č.k. 6T/14/2021-275 zo dňa 12.04.2021 právoplatným dňa

01.05.2021odsúdenázaprečinzanedbaniapovinnejvýživypodľa§207ods.2Trestnéhozákonavbode
1 trestného rozkazu a za prečin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 2 Trestného zákona v bode
2 trestného rozkazu.

Za to bola obžalovaná odsúdená podľa § 207 ods. 3 Tr. zákona s použitím § 38 ods. 2 Tr. zákona
účinného od 06.08.2024, § 49 ods. 2 Tr. zákona a § 54 Tr. zákona na trest povinnej práce vo výmere

180 (stoosemdesiat) hodín, ktorý je povinná podľa § 55Tr. zákona vykonať najneskôr do jedného roka od nariadenia výkonu tohto trestu, a to osobne, vo svojom
voľnom čase a bez nároku na odmenu.

Citovaný rozsudok okresného súdu nenadobudol právoplatnosť, pretože ho prokurátor v neprospech
obžalovanej, čo do výroku o treste, napadol odvolaním zahláseným na hlavnom pojednávaní ihneď po
vyhlásení napadnutého rozsudku. Podané odvolanie prokurátor bližšie odôvodnil písomným podaním
zo dňa 13. augusta 2025 doslovne takto:

„S výrokom o vine rozsudku Okresného súdu Prievidza sp. zn. 25T/29/2023 zo dňa 30.4.2025 sa v plnom
rozsahu stotožňujem a nemám ani žiadne námietky voči konaniu, ktoré jeho vydaniu predchádzalo.
Výrok o treste označeného rozsudku však považujem za neprimerane mierny vzhľadom na poznatky
o osobe a doterajšom spôsobe života obžalovanej, a preto nespôsobilý naplniť výchovný účel trestu u
obžalovanej.

Súd pri určení druhu a výšky trestu vychádzal zo všeobecných zásad ukladania trestov, pričom u
obžalovanej nezistil žiadnu poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 Trestného zákona, ani priťažujúcu okolnosť
podľa § 37 Trestného zákona. Súd pri určovaní druhu a výšky trestu tiež konštatoval, že hoci sa v prípade
obžalovaného jedná o osobu, ktorá už bola v minulosti bola súdne trestaná, a to za totožnú trestnú
činnosť, pričom aktuálne stíhaného skutku sa dopustila počas plynutia skúšobnej doby jej predošlého

odsúdenia, ide o osobu, ktorá je okrem neplnenia si vyživovacej povinnosti v zásade bezproblémová,
nemá žiadne postihnutia za priestupky, inej trestnej činnosti sa nedopustila, má celkovo 7 vyživovacích
povinností a pri alternatívnom treste nespojenom s odňatím slobody bude mať na slobode možnosť
nájsť si vhodné zamestnanie a osvojiť si pracovné návyky, preto sa súd nestotožnil s právnym názorom
prokurátora o potrebe uloženia nepodmienečného trestu.

Ako správne konštatuje súd v odôvodnení rozsudku, z poznatkov o osobe obžalovanej vyplýva, že sa
jedná o osobu, ktorá sa aktuálneho skutku dopustila počas plynutia skúšobnej doby podmienečného
odsúdenia rozsudkom Okresného súdu Prievidza sp.zn. BN-6T/14/2021, ktorým bola odsúdená za
prečin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 2 Tr. zákona,

a teda za totožnú trestnú činnosť, ktorá je jej kladená za vinu v aktuálnom trestnom konaní, preto možno
u obžalovanej skonštatovať špeciálnu recidívu v súvislosti s označeným trestným činom.

Rovnako tak možno skonštatovať, že obžalovanú, ako osobu majúcu už skúsenosť
s trestným konaním, a to dokonca za totožnú trestnú činnosť, od spáchania tohto skutku neodradila ani

tá skutočnosť, že jej plynula skúšobná doba podmienečného odkladu výkonu trestu odňatia slobody v
predchádzajúcej trestnej veci a potenciálna hrozba premeny podmienečného trestu na nepodmienečný.

Čo sa týka argumentácie súdu, že trest má postihovať iba páchateľa a tak, aby bol zabezpečený čo
najmenší dopad na iné osoby, v tomto smere je potrebné dať do pozornosti odvolacieho súdu, že hoci

má obžalovaná celkovo sedem vyživovacích povinností, žiadne z jej maloletých detí nie je v jej osobnej
starostlivosti. Navyše, ako vyplynulo aj z priebehu hlavného pojednávania, maloletých synov E. a F.
nenavštevuje, ani sa nezaujíma o ich stav v zariadení, v roku 2024 deti nekontaktovala ani raz a v
roku 2023 ich kontaktovala len štyrikrát formou SMS alebo krátkych telefonátov, a preto nemožno preto
dospieť k záveru, že by uloženie nepodmienečného trestu obžalovanej malo významne negatívny dopad

na jej maloleté deti.

Tiež sa nestotožňujem ani s argumentáciou súdu v tom, že alternatívny trest nespojený s odňatím
slobody umožní obžalovanej nájsť si na slobode zodpovedajúcu prácu a osvojiť si pracovné návyky.
Zo súdneho spisu je zrejmé, že obžalovaná v rozhodnom období vystriedala množstvo zamestnaní,

pričom všetky jej pracovné pomery trvali iba krátky čas a ako súd správne poznamenáva na strane
10 odôvodnenia svojho rozsudku, tieto boli ukončené dohodou zvláštnej iniciatívy, nedostavením sa na
výkon práce, či tým, že do práce prestala chodiť, tiež sa nezaevidovala ani na úrade práce.

Bez povšimnutia nemôže ostať ani tá skutočnosť, že prvostupňový súd obžalovanej poskytol priam

až veľkorysý časový priestor na dodatočné uhradenie dlhu na výživnom, keď od podania obžaloby
dňa 7.11.2023 do vynesenia rozsudku 30.4.2025 uplynulo takmer jeden a pol roka, počas ktorého sa
obžalovaná mohla zamestnať za takú mzdu a aspoň na také časové obdobie, aby si uhradila svoj dlh
na výživnom, ktoré je jej navyše určenév minimálnom zákonnom rozsahu vo výške 30 % sumy životného minima. Napriek uvedenému takto
nepostupovala a súdu v priebehu celého konania dokázala dať len plané sľuby.

Za uvedeného stavu som toho názoru, že u obžalovanej, ktorá sa nepoučila
z miernejšieho druhu trestu, je v prípade špeciálnej recidívy na mieste pristúpiť k ukladaniu
nepodmienečného trestu odňatia slobody, ako bolo prokurátorom navrhované už na hlavnom
pojednávaní, a nie k ešte miernejšiemu druhu trestu, než jej bol ukladaný v predošlom konaní.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti navrhujem, aby Krajský súd
v Trenčíne podľa § 321 odsek 1 písmeno e/ Trestného poriadku zrušil napadnutý rozsudok Okresného
súdu Prievidza č.k. 25T/29/2023-438 zo dňa 30.4.2025 vo výroku o treste a podľa § 322 odsek 3
Trestného poriadku sám rozhodol tak, že obžalovanej uloží podľa § 207 ods. 3 Trestného zákona s
poukazom na § 38 ods. 2 Trestného zákona trest odňatia slobody v dolnej tretine trestnej sadzby, so
zaradením obžalovanej do ústavu na výkon trestu odňatia slobody

s minimálnym stupňom stráženia.“

K odvolaniu prokurátora sa vyjadrila obžalovaná písomne podaním doručeným okresnému súdu dňa
08.09.2025, v ktorom uviedla, že s odvolaním prokurátora sa nestotožňuje a nesúhlasí s uložením
prísnejšieho trestu, tak ako je to v odvolaní navrhnuté. Poukazuje na jej snahu zamestnať sa, okolnosti

ukončenia jej pracovných pomerov, snahu o ďalšie vzdelávanie pre účely lepšieho uplatnenia sa na trhu
práce s tým, že má záujem zamestnať sa a vyplatiť svoj dlh na výživnom.

Verejné zasadnutie odvolacieho krajského súdu bolo dňa 18. februára 2026
vykonanézasplneniavšetkýchprocesnýchpodmienok(§293ods.5,ods.7Tr.poriadku)vneprítomnosti

obžalovanej A. B. a oprávnenej osoby, ktoré boli o termíne verejného zasadnutia riadne upovedomené
a svoju neúčasť neospravedlnili.

Prokurátor krajskej prokuratúry na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu v rámci konečného návrhu
uviedol,žesavplnomrozsahupridržiavapísomnýchdôvodovpodanéhoodvolaniaanavrhujerozhodnúť

spôsobom tam uvedeným.

Krajský súd, ako súd odvolací, nezistiac dôvody pre rozhodnutie podľa § 316
Tr. poriadku, na podklade podaného odvolania na verejnom zasadnutí preskúmal v rozsahu a z dôvodov
podľa § 317 ods. 1 Tr. poriadku zákonnosť a odôvodnenosť napadnutého výroku rozsudku okresného

súdu, ako aj správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo. Svoju prieskumnú povinnosť odvolací
súd okrem vytýkaných chýb zameral aj na prípadné chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, avšak by
odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371
ods. 1 Tr. poriadku. Na základe vykonania svojej prieskumnej povinnosti v zákonných medziach odvolací
súd dospel k záveru, že odvolanie prokurátora v neprospech obžalovanej, ktoré bolo inak prípustné,

podané oprávnenou osobou, včas a na správnom mieste, nie je dôvodné.

Pokiaľ ide o správnosť postupu okresného súdu, ktorý predchádzal vydaniu odvolaním prokurátora
napadnutého rozsudku, z obsahu odvolania a jeho dôvodov vyplýva, že takéto dôvody neboli
odvolateľom namietané. Odvolací súd sám nezistil v postupe okresného súdu ani existenciu takých

procesných chýb v odvolaní nevytýkaných, ktoré by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 317 ods.
1 Tr. poriadku.

Z podaného odvolania prokurátora a jeho vyššie citovaných dôvodov vyplýva, že primárne namieta
neprimeranú miernosť rozhodnutia súdu prvého stupňa vo vzťahu

k výrokom o uloženom treste, keď zistené skutočnosti týkajúce sa primárne osoby obžalovanej podľa
jeho názoru odôvodňujú ukladanie iného – prísnejšieho trestu, a to nepodmienečného trestu odňatia
slobody. Odvolací súd preto identifikoval, že podaným odvolaním sú vytýkané chyby v napadnutých
výrokoch o treste v zmysle § 321 ods. 1 písm. e) Tr. poriadku.

Odvolací súd v rámci prieskumnej povinnosti vo vzťahu ku skutkovým zisteniam tvoriacim podstatu
posudzovaného trestného činu zistil, že napadnutý rozsudok je výsledkom konania, v ktorom sa
postupovalo v súlade s Trestným poriadkom, a v ktorom nedošlok žiadnym relevantným pochybeniam, ktoré by mohli mať zásadný vplyv na objasnenie skutkového
stavu veci. Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie (vykonaním všetkých dostupných a relevantných
dôkazov) v rozsahu potrebnom na rozhodnutie a urobil z neho správne skutkové, ale i právne závery,

pričom pri hodnotení dôkazov postupoval dôsledne podľa § 2 ods. 12 Tr. poriadku, teda hodnotil ich
na základe vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu
jednotlivoajvichsúhrne,bezohľadunato,ktovykonanédôkazyzadovážiladospelklogickysprávnyma
odôvodneným skutkovým zisteniam, ktoré v súlade s ustanovením § 168 ods. 1 Tr. poriadku aj podrobne
a vecne správne i presvedčivo v napadnutom rozsudku odôvodnil.

Trest ako taký je právnym následkom trestného činu, a preto musí byť úmerný
k spáchanému trestnému činu (zásada proporcionálnosti trestu). Úmernosť trestu okrem iného určujú
aj pohnútka páchateľa a možnosti jeho nápravy. Úsudok o možnosti nápravy páchateľa si súd vytvára
z veľkej časti už na základe hodnotenia povahy a závažnosti spáchaného trestného činu (t. j. či ide
o prečin, zločin, obzvlášť závažný zločin) pri náležitom zhodnotení osoby páchateľa. Záver súdu o

možnosti nápravy páchateľa musí byť vždy v plnom súlade
s ochranou, ktorú súd uloženým trestom poskytuje záujmom spoločnosti, štátu a členom spoločnosti
pred útokmi páchateľov trestných činov a výchovným pôsobením na ostatných členov spoločnosti.

Po splnení prieskumnej povinnosti odvolací krajský súd rovnako zistil, že prvostupňový okresný súd,

vychádzajúc zo správne zisteného skutkového stavu a právneho posúdenia konania obžalovanej,
postupoval v súlade so zákonom aj pri ukladaní trestnoprávnych sankcií obžalovanej, t. j. v danom
prípade pri určení druhu a výmery trestu. Okresný súd jednak nepochybil pri identifikácii poľahčujúcich
a priťažujúcich okolností, keď u obžalovanej nezistil žiadnu poľahčujúcu ani priťažujúcu okolnosť. V čase
po začatí páchania skutku obžalovanou a pred vyhlásením napadnutého rozsudku nadobudla účinnosť

novela Trestného zákona č. 40/2024 Z. z., pričom súd prvého stupňa túto právnu
úpravu v danom prípade správne aplikoval, nakoľko túto vyhodnotil ako priaznivejšiu pre obžalovanú,
a to aj s prihliadnutím na zásady ukladania sankcií a trestov (hlavne § 33a ods. 3 a § 34 Tr. zákona) a
ktoré sú vo vzťahu k forme ukladania trestu pre obžalovanú priaznivejšie. Krajský súd tento postup súdu
prvého stupňa považoval za správny, nakoľko Trestný zákon

v znení vyššie uvedenej novely, bol v danom prípade skutočne v spojitosti s aktuálnymi zásadami
ukladania sankcií vo vzťahu k obmedzovaniu osobnej slobody a zásadami ukladania trestov priaznivejší
pre obžalovanú. Krajský súd dodáva, že v čase jeho rozhodovania na rozdiel od momentu rozhodovania
súdu prvého stupňa, nebolo možné pri ukladaní trestu prihliadať ani na skoršie odsúdenie obžalovanej
(trestný rozkaz Okresného súdu Bánovce nad Bebravou sp. zn. 6T/14/2021), nakoľko v uvedenej veci

sa už na obžalovanú hľadí akoby nebola odsúdená. Odvolací súd teda dospel k záveru, že trest povinnej
práce vo výmere 180 (stoosemdesiat) hodín, s prihliadnutím na skutočnosť, že na osobu obžalovanej
sa hľadí akoby nebola doposiaľ odsúdená, zodpovedá zásadám ukladania trestnoprávnych sankcií
v zmysle
§ 33a ods. 3 Tr. zákona (vzhľadom na nezistenie takej okolnosti, ktorá by preukazovala, že účel trestu

nie je možné dosiahnuť iným ako nepodmienečným trestom odňatia slobody), čo do formy ukladaného
trestu a súčasne z pohľadu jeho výmery zodpovedá všetkým zákonným hľadiskám stanoveným pre jeho
ukladanie v zmysle § 34 ods. 1, 3 a 4 Tr. zákona, keď zohľadňuje všetky zistené okolnosti prípadu,
konkrétny stupeň závažnosti spáchaného trestného činu, ako aj pomery obžalovanej a možnosti jej
nápravy z hľadiska účelu trestu, jeho individuálnej i generálnej prevencii. K námietkam prokurátora

naviazanými na skutočnosť, že obžalovaná sa zo svojho skoršieho trestnoprávneho postihnutia (trest
odňatia slobody s podmienečným odkladom na skúšobnú dobu) nepoučila a nemožno tak predpokladať,
že by uloženie trestu povinnej práce malo na jej osobu dostatočný prevýchovný vplyv, krajský súd
uvádza, že v danom prípade sa na jej osobu hľadí akoby nebola odsúdená a súčasne z vykonaných
dôkazov na hlavnom pojednávaní nemožno jednoznačne konštatovať, že by trest povinnej práce

nemohol svojím prevýchovným účinkom dosiahnuť nápravu obžalovanej v zmysle riadneho plnenia jej
vyživovacích povinností. Krajský súd poukazuje na samotné odvolanie prokurátora, ktorý zdôrazňuje vo
vzťahu k obžalovanej nestálosť jej pracovnoprávnych vzťahov. Práve trest povinnej práce je zameraný
na prevýchovu obžalovanej v tejto oblasti, keď bude musieť v primeranom rozsahu preukázať schopnosť
pod hrozbou premeny trestu povinnej práce na náhradný trest spojený s odňatím slobody, že vie k práci

a uloženému trestu pristupovať zodpovedne. Uložený trest povinnej práce je podľa názoru krajského
súdutieždostatočnýmvyjadrenímmorálnehoodsúdeniaobžalovanejspoločnosťou,pričomnejdeotrest
uložený súdom prvého stupňa mimo zákonom ustanovenú trestnú sadzbu alebo taký druh trestu, ktorý
zákon za prejednávaný trestný čin nepripúšťa, čo by inak zakladalo dovolací dôvod /§ 371 ods. 1 písm.h) Tr. poriadku/. Odvolací súd preto konštatuje, že prvostupňový okresný súd postupoval v súlade so
zákonom pri ukladaní trestnoprávnych sankcií obžalovanej, pričom takýmto rozhodnutím súd prvého
stupňa, podľa názoru odvolacieho súdu, vyjadril nádej pozitívnej prognózy správania sa obžalovanej do

budúcnosti, pokiaľ bude usmerňované vhodným spôsobom v zmysle vedenia riadneho života, ako to
predvída ustanovenie § 55 ods. 4 Tr. zákona. Za týchto okolností potom následne je možné prisvedčiť
aj záveru, že takto uložený trest môže byť účinnejší ako samotný výkon trestu odňatia slobody v ústave
na výkon trestu. V opačnom prípade, ak obžalovaná nebude viesť riadny život alebo svojim výkonom
uloženého trestu preukazovať schopnosť riadne a zodpovedne pristupovať k práci, ktorá by za iných

okolností bola zdrojom finančných prostriedkov nevyhnutných na plnenie jej vyživovacích povinností,
súd následne rozhodne
o tom, že premení uložený trest povinnej práce alebo jeho zvyšok na nepodmienečný trest odňatia
slobody. Uvedené rozhodnutie (o premene uloženého trestu) by následne znamenalo, že obžalovaná by
musela vykonať nepodmienečný trest odňatia slobody, a to až v rozsahu do 90 dní. Krajský súd je preto
presvedčený, že uložený trest okresným súdom nie je neprimeraný aj s poukazom na vyššie uvedené

zásady ukladania trestnoprávnych sankcií a trestov, a zabezpečí ochranu spoločnosti pred obžalovanou
tým, že vytvorí podmienky na jej prevýchovu k tomu, aby viedla už iba riadny život a súčasne iných
odradí od páchania trestných činov.

Podľa § 319 Tr. poriadku krajský súd odvolanie zamietne, ak zistí, že nie je dôvodné. Keďže s poukazom

na vyššie uvedené krajský súd dospel k záveru, že odvolanie prokurátora nie je dôvodné, rozhodol tak,
ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

Toto rozhodnutie bolo prijaté hlasmi členov senátu v pomere 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu zákon nepripúšťa žiadny ďalší riadny opravný
prostriedok.