Uznesenie – Majetok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, February 10, 2026

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 3To/63/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3825010263
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 02. 2026

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Hargaš
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2026:3825010263.1

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Hargaša a sudcov JUDr.
Tomáša Brinčíka a Mgr. Jána Odnogu v trestnej veci proti obvinenej
A. B., nar. XX.XX.XXXX v C. D. C., trvale bytom
E. F. XXX, trestne stíhanej pre skutok obžalobou právne posúdený ako prečin krádeže podľa § 212
ods. 1 písm. a/ Trestného zákona, na neverejnom zasadnutí dňa 10. februára 2026 prejednal sťažnosť

prokurátora Okresnej prokuratúry Partizánske a sťažnosť
poškodeného G. C. proti uzneseniu Okresného súdu Prievidza zo dňa 5. mája 2025, sp. zn. 26T/26/2025
a takto

r o z h o d o l :

I. Podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku sa sťažnosť prokurátora z a m i e t a, pretože nie
je dôvodná.

II. Podľa § 193 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku sa sťažnosť poškodeného z a m i e t a, pretože bola
podaná neoprávnenou osobou.

o d ô v o d n e n i e :

Uznesením Okresného súdu Prievidza zo dňa 5. mája 2025, sp. zn. 26T/26/2025 bolo rozhodnuté
nasledovne:
„Podľa § 241 ods. 1 písm. b/ Trestného poriadku, za zistenia okolností podľa § 214 ods. 1 Tr. por. súd

trestnú vec obvinenej A. B., nar. XX.XX.XXXX v C. D. C., trvale bytom E. F. XXX, pre prečin krádeže
podľa § 212 ods. 1 písm. a/ Trestného zákona, na podklade obžaloby prokurátora Okresnej prokuratúry
Bánovce nad Bebravou č. Pv 2/24/3301-31 zo dňa 14.03.2025, ktorého sa mala dopustiť tak, že

v presne nezistenom čase medzi 12:30 hod. dňa 30.09.2023 a 20.00 hod. dňa 26.11.2023 v C. D. C.
- mestskej časti H. E. z rodinného domu č. XXX v rozpore s dohodou o vysporiadaní bezpodielového

spoluvlastníctva manželov zo dňa 17.08.2023 bez použitia násilia vzala veci patriace poškodenému G.
C., a to 1 ks manželskú posteľ z MDF materiálu s úložným priestorom zakúpenú v roku 2016, 2 ks
matracov o rozmeroch 210 x 180 cm zakúpených v roku 2016 a 1 ks vstavanú skriňu s posuvnými
dverami bielej farby z drevotriesky o rozmeroch 2,10 m x 70 cm x 2,20 m zakúpenú v roku 2018,
čím poškodenému spôsobila škodu vo výške 1857,80 Eur,

p o s t u p u j e Okresnému úradu v Bánovciach nad Bebravou, odbor všeobecnej vnútornej správy, na
prejednanie ako priestupok proti majetku podľa § 50 ods. 1 zákona č. 372/1990 Zb. v znení neskorších
predpisov.“

Proti tomuto uzneseniu podal písomne v zákonnej lehote sťažnosť prokurátor v neprospech obvinenej.
Podanú sťažnosť prokurátor dodatočne písomne odôvodnil nasledovne:„Zo sťažnosťou napadnutého uznesenia č.k. 26T/26/2025-282 vyplýva, že súd po oboznámení sa s
obsahom vyšetrovacieho spisu dospel k záveru, že tento skutok nie je trestným činom, ale mohol by
napĺňať znaky priestupku proti majetku. K uvedenému záveru súd dospel na základe toho, že obvinená

sa priznala, že napriek dohode o vysporiadaní BSM si z rodinného domu vzala veci uvedené v obžalobe,
pričom ich hodnota bola určená odborným vyjadrením znaleckej organizácie, ktorá veci ocenila na
celkovú sumu 1857,80 Eur. Súd v súvislosti
sodbornýmvyjadrenímdospelkzáveru,žeznaleckáorganizáciaktejtosumedospelatak,žepodkladom
na vypracovanie odborného vyjadrenia bol zoznam vecí a ich ocenenie poškodeným, ktorý to uviedol

ešte v zápisnici o trestnom oznámení a znalecká organizácia výslednú sumu docielila len dosadením
danej ceny do vzorca, hoci podkladom by mala byť objektívne zistená pôvodná cena napr. pokladničným
dokladom a podobne. V ďalšej časti rozhodnutia súd poukazuje na to, že obvinený nebola súdne
trestaná, má len dva záznamy za dopravné priestupky, ako aj s poukazom na spôsob vykonania činu je
závažnosť skutku nepatrná, a to aj s ohľadom na skutočnosť, že obvinená tieto veci z domu vzala pre
deti, nakoľko si po opustení domácnosti zariaďovala domácnosť novú.

Nestotožňujem sa so záverom súdu, a to z nasledovných dôvodov.

Súd svoje rozhodnutie v prvom rade odôvodňuje tým, že znalecká organizácia
k vyčísleniu výšky škody mala dospieť tak, že podkladom na vypracovanie odborného vyjadrenia bol

zoznam vecí a ich ocenenie poškodeným, pričom znalecká organizácia výslednú sumu docielila len
dosadením ním uvedených cien do vzorca.

Dovolím si pripomenúť, že sa v danom prípade jedná o otázku odbornú, nie právnu. Ak teda mal
súd pochybnosť o výške škody určenej v odbornom vyjadrení, event. o spôsobe, akým znalecká

organizácia spracúvajúca odborné vyjadrenie k svojim odborným záverom uvedeným v odbornom
vyjadrení dospela, zákonným postupom sa javí skôr vykonať k sporným otázkam výsluch osoby
poverenej vypovedať za znaleckú organizáciu na hlavnom pojednávaní, alternatívne požiadať znaleckú
organizáciu o písomné doplnenie odborného vyjadrenia alebo podanie vysvetlenia a v prípade, ak by
aj po výsluchu osoby poverenej vypovedať pred súdom, či písomnom doplnení resp. vysvetlení naďalej

pretrvávali pochybnosti súdu o správnosti odborného vyjadrenia, pristúpiť k pribratiu inej znaleckej
organizácie, alebo dokonca až znaleckého ústavu do konania. Nič z uvedeného však prvostupňový súd
neurobil a namiesto toho v zásade arbitrárne stanovil, že odborné vyjadrenie fakticky len vychádza zo
súm uvedených poškodeným v trestnom oznámení.

Súd svoje rozhodnutie opiera aj o aplikáciu (materiálneho korektívu, kde poukazuje na výšku škody,
doterajšiu bezúhonnosť obvinenej, vzájomné schválnosti medzi obvineným
a poškodenou, ako aj to, že veci odcudzila pre deti, nie pre seba.

Pri posudzovaní dôvodnosti aplikácie materiálneho korektívu je však potrebné vvchádzať z ustanovenia

§10ods.2Tr.zákona,vzmyslektoréhosazohľadňujespôsobvykonaniačinuajehonásledky,okolnosti,
za ktorých bol čin spáchaný, mieru zavinenia a pohnútku páchateľa.

Samotná skutočnosť, či obvinená v minulosti ne/bola trestne stíhaná a/alebo či sa pred spáchaním činu
dopustila priestupkov, ako ani závažnosť týchto priestupkov, nie je pre aplikáciu materiálneho korektívu

relevantná.

Z odborného vyjadrenia vyplynulo, že výška škody preukázateľne spôsobená obvinenou poškodenému
predstavuje sumu dosahujúcu takmer trojnásobok hranice malej škody (v čase páchania skutku sa
jednalo dokonca až o približne šesťnásobok hranice malej škody). A teda ani po novele Trestného

zákona, ktorá je pre obvinenú priaznivejšou, nebola výška spôsobenej škody hraničná - okolo sumy 700
Eur, ale naopak, škoda spôsobená obvinenou poškodenému hranicu malej škody výrazne prevyšuje a
dosahuje takmer trojnásobok tejto škody, takže z hľadiska spôsobeného následku v žiadnom prípade
nemožno uvažovať o materiálnom korektíve.

Tieto poznatky o osobe páchateľa a jeho predchádzajúcom spôsobe života sú významné z hľadiska
určovania trestu a zohľadnenia poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 písm. j) Tr. zákona, nie však z hľadiska
otázky, či je v prípade (dovtedy takmer bezúhonného) páchateľa dôvod na aplikáciu materiálneho
korektívu.Z hľadiska zavinenia obvinená skutok spáchala jednoznačne v priamom úmysle, ako najzávažnejšej
forme zavinenia.

Zo súdom zohľadnených podmienok pre aplikáciu materiálneho korektívu sa možno stotožniť jedine s
pohnútkouspáchaniačinu,ktoráspočívalavtom,žeobvinenátietoveciodcudzilapreto,lebozariaďovala
dcéram izby v novej domácnosti, do ktorej sa od poškodeného odsťahovali. Táto okolnosť pre aplikáciu
materiálneho korektívu je však úplne osamotená a izolovaná, a ako taká nedostatočná na aplikáciu

materiálneho korektívu v tomto konkrétnom prípade, preto som názoru, že mala byť zohľadnená skôr
pri určovaní druhu
a výšky trestu.

Vzhľadom na uvedené n a v r h u j e m , aby Krajský súd v Trenčíne zrušil uznesenie Okresného súdu
Prievidza č.k. 26T/26/2025-282 zo dňa 5.5.2025 postupom podľa § 194

ods. 1 písm. b) Tr. poriadku a uložil súdu prvého stupňa, aby vo veci znovu konal a rozhodol.“

Proti tomuto uzneseniu podal písomne v zákonnej lehote sťažnosť aj poškodený, ktoré odôvodnil
nasledovne:
„Okresný súd Prievidza uznesením sp. zn. 26T/26/2025-282 zo dňa 5.5.2025 postúpil trestnú vec obž.

A. B. na prejednanie priestupku.

NapadnutéuznesenieOSPrievidzasp.zn.26T/26/2025-282zodňa5.5.2025považujemzanezákonné,
predčasné,vychádzajúceznesprávnehoprávnehoposúdeniavecianesprávnehovyhodnoteniadoteraz
zabezpečených dôkazov, preto proti nemu podávam túto sťažnosť.

Z napadnutého uznesenia nevyplývajú žiadne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali správnosť postupu
podľa § 241 ods. 1 písm. b/ v spojení s § 214 ods. 1 Tr. poriadku, pričom napadnuté uznesenie
ani neobsahuje povinné náležitosti v zmysle § 176 ods. 2Tr. poriadku. Z jeho odôvodnenia nemožno
jednoznačne zistiť skutočnosti, ktoré sa považujú za dokázané, dôkazy, o ktoré sa skutkové zistenia
opierajú, úvahy, ktorými sa rozhodujúci orgán spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, ako

aj právne úvahy, na ktorých základe podľa príslušných ustanovení zákona posudzoval dokázané
skutočnosti.

Som toho názoru, že ak majú súdy rozhodnúť zákonným spôsobom, pri hodnotení dôvodnosti trestného
stíhania nemôžu vychádzať iba z toho, ako a čím svoje predchádzajúce konanie „obhajuje" obžalovaná

osoba. Je logické, že sa obžalovaný snaží svoje konanie určitým spôsobom ospravedlniť.

Vo vzťahu k výkladu a aplikácii princípu ultima ratio poukazujem na ustálenú rozhodovaciu prax
Najvyššieho súdu SR, ktorá našla svoje vyjadrenie v uznesení sp. zn.
2 Tdo 35/2013 z 13. augusta 2013 publikovanom ako rozhodnutie pod R 96/2014. Z tejto rozhodovacej

praxe výslovne vyplýva, že ak páchateľ svojim konaním naplní zákonné znaky skutkovej podstaty
trestného činu, je povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní a súdu vyvodiť trestnoprávnu
zodpovednosť postupom podľa Trestného poriadku. Pravidlo „ultima ratio" možno uplatniť jedine
prostredníctvom materiálneho korektívu v rozsahu § 10
ods. 2 Tr. zákona. S týmito závermi sa plne stotožnil NS SR napríklad v rozsudku sp.zn.

1 Tdo V 10/2015 zo dňa 12.7.2016, k čomu dodal, že trestný postih môže byť v zmysle zákona
odvrátený len zánikom trestnosti činu (premlčanie trestného stíhania, účinná ľútosť, zmena zákona,
osobitnéustanoveniezákona,smrťpáchateľa)aleboprocesnýmiodklonmivzmysleTrestnéhoporiadku,
zohľadňujúcimi tzv. zásadu „oportunity", rovnako ako súhlas poškodeného s trestným stíhaním v
zákonom ustanovených prípadoch.

Súd síce v napadnutom uznesení poukazuje na materiálny korektív, z napadnutého uznesenia však
nevyplývajú žiadne konkrétne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali uplatnenie materiálneho korektívu v
zmysle § 10 ods. 2 Tr. zákona.

Pri úvahách o tom, či páchateľ naplnil aj materiálny znak trestného činu, teda či v jeho prípade dosiahol
stupeň nebezpečnosti pre spoločnosť vyšší ako nepatrný, bolo nutné vychádzať aj zo skutočnosti, že už
samotným ustanovením formálnych znakov určitej skutkovej podstaty Trestný zákon predpokladá, že pri
ich naplnení v bežne sa vyskytujúcich prípadoch bude stupeň nebezpečnosti činu pre spoločnosť vyššíako nepatrný. V napadnutom rozhodnutí o postúpení veci na prejednanie priestupku pritom absentuje
akékoľvek relevantné vysvetlenie vo vzťahu ku kritériám určujúcim materiálny korektív. Tieto v podstate
nahrádza iba téza súdu o použití princípu „ultima ratio", ktorá je, tak ako je použitá, zásadne nesprávna.

Neprimeraná aplikácia princípu ultima ratio by totiž v majetkových vzťahoch poprela význam väčšiny
skutkových podstát trestných činov zakotvených v Trestnom zákone. Ak bol spáchaný trestný čin,
nemôže štát rezignovať na svoju rolu pri ochrane oprávnených záujmov fyzických a právnických osôb s
poukazom na primárnu existenciu inštitútov občianskeho, obchodného práva či iných právnych odvetví.

Akcentácia princípu ultima ratio nemôže znemožniť aplikáciu základného princípu - účelu trestného
konania, náležité zistenie trestných činov a spravodlivé potrestanie ich páchateľov. Práve trest má
zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti
a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny života súčasne iných odradí od páchania
trestných činov; trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou.

Z hľadiska prípadnej aplikácie tzv. materiálneho korektívu bol súd povinný náležíte skúmať a posúdiť
spôsob vykonania činu a jeho následky, okolnosti, za ktorých bol čin spáchaný, mieru zavinenia a
pohnútku páchateľa. Až na základe riadneho posúdenia
a zdôvodnenia týchto kritérií môže súd následne vyhodnotiť, či závažnosť prejednávaného prečinu je
nepatrná. Naznačeným spôsobom ale súd nepotupoval.

Pokiaľ ide o definičné znaky uvedené v § 10 ods. 2 TZ súd v napadnutom uznesení úplne odignoroval
spôsob vykonania činu, jeho následky, mieru zavinenia a pohnútku páchateľa.

Súd výslovne poukazuje iba na okolnosti, za ktorých bol čin spáchaný, pričom medzi ne zahrnul

nepodstatné skutočnosti. Súd akoby úplne ignoroval podstatný fakt, že obžalovaná veci ukradla v čase,
kedy si musela byť vedomá uzavretia dohody o vyporiadaní BSM, jej obsahu
a podmienok. Obžalovaná si tak musela byť vedomá toho, že z predmetného rodinného domu odnáša
moje výlučné vlastníctvo. Analógia súdu tým, čo sa dialo pred uzavretím dohody
o vyporiadaní BSM nie je namieste. Až do jej uzavretia sme totiž vlastníkmi spoločných vecí boli obaja,

aj ja, aj obžalovaná. Už momentom uzavretia dohody sa však vo vzťahu k hnuteľným veciam tento stav
zmenil. Obžalovanou odcudzené hnuteľné veci boli mojim výlučným vlastníctvom. Právne bezvýznamné
je aj poukazovanie súdu na prvostupňový rozsudok
o vyporiadaní BSM. Ku krádeži došlo v čase, kedy obžalovaná veľmi dobre vedela, že veci sú mojim
vlastníctvom, s čím sama výslovne v dohode súhlasila.

Záverom len dodávam, že mi nie je jasné, prečo súd poukazuje na trestnú vec 25T/35/2023, keď v
právnom štáte platí prezumpcia neviny.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti navrhujem, aby sťažnostný súd zrušil sťažnosťou napadnuté

uznesenie a uložil prvostupňovému súdu, aby vo veci konal.“

Obvinená sa k podaným sťažnostiam vyjadrila písomne nasledovne:
„Obe sťažnosti považujem za nedôvodné, nakoľko napadnuté rozhodnutie súdu je správne a
spravodlivé. Súd veľmi múdro konštatoval, že celé trestné konanie voči mojej osobe bolo prostriedkom

odplaty zo strany poškodeného, ktorým žiaľ musím zo všetkých možných strán čeliť napriek tomu,
že sme už dávno rozvedení a máme už vysporiadané bezpodielové spoluvlastníctvo manželov. Žiaľ k
takémuto oplácaniu prispieva aj postoj prokuratúry, ktorá mala viacero zákonných možností konanie voči
mojej osobe z dôvodov, pre ktoré tak urobil až súd zastaviť.
Súhlasím s názorom súdu, že závažnosť môjho konania nie je na takej úrovni, aby bolo nutné použiť

represívnu funkciu trestného práva. Veci ktoré sú predmetom konania som z bývalého miesta nášho
bydliska zobrala na žiadosť našich detí, aby mohli slúžiť ako ich základné potreby v nezariadenom
dome, kam sme sa museli vysťahovať. Dcéry G. a I. sú našimi spoločnými deťmi a preto je konanie
poškodeného nepochopiteľné.
Ani cena týchto predmetných vecí nedosahuje hodnotu, na základe ktorej by bolo potrebné konanie

považovať za trestný čin. Za cenu, ktorú určilo odborné vyjadrenie J. B. J. by bolo možné aj v súčasnosti,
keď všetky ceny v dôsledku inflácie porástli, kúpiť úplne nové veci.
Napadnuté rozhodnutie súdu prvostupňového súdu teda považujem za správne a spravodlivé a
navrhujem aby ho odvolací súd potvrdil a aby sťažnosti proti nemu zamietol ako nedôvodné.“Krajský súd najskôr skúmal, či nie sú dané dôvody na rozhodnutie podľa § 193 ods. 1 písm. a), b)
Trestného poriadku (v texte tohto rozhodnutia aj len „Tr. por.“).

Podľa § 193 ods. 1 Tr. por. nadriadený orgán zamietne sťažnosť, ak
a) nie je prípustná,
b) bola podaná oneskorene, neoprávnenou osobou, osobou, ktorá sa jej výslovne vzdala alebo ktorá
znovu podala sťažnosť, ktorú už predtým výslovne vzala späť.

Podľa § 185 ods. 2 Tr. por. sťažnosťou možno napadnúť každé uznesenie policajta okrem uznesenia
o začatí trestného stíhania. Uznesenie súdu alebo prokurátora možno sťažnosťou napadnúť len v tých
prípadoch, v ktorých to zákon výslovne pripúšťa, a ak rozhoduje vo veci v prvom stupni.

Podľa § 241 ods. 4 Tr. por. proti uzneseniu podľa odseku 1 písm. a) až c) a d) okrem uznesenia o
prerušení trestného stíhania z dôvodu okolností uvedených v § 283 ods. 5 písm. e) až h), písm. j) alebo

písm. l) môže prokurátor a obvinený podať sťažnosť, ktorá má, ak nejde o prerušenie trestného stíhania,
odkladný účinok. Uznesenie, ktorým nadriadený súd na
základe sťažnosti podľa tohto odseku zrušil uznesenie samosudcu o prijatí obžaloby podľa odseku 1
písm.j)alebol),máúčinkyuzneseniaoodmietnutíobžaloby;vydanímtakéhotouznesenianadriadeného
súdu sa vec vracia do prípravného konania.

S poukazom na citované ustanovenia a na to, že napadnutým uznesením okresného súdu bolo
rozhodnuté podľa § 241 ods. 1 písm. b) Tr. por., proti ktorému ustanovenie § 241
ods. 4 Tr. por. výslovne nepripúšťa, aby bol poškodený oprávnený podať proti takémuto rozhodnutiu
sťažnosť, krajský súd dospel k záveru, že poškodený nie je osobou oprávnenou podať sťažnosť proti

napadnutému uzneseniu okresného súdu. Preto krajský súd v bode II. výrokovej časti tohto uznesenia
rozhodol o zamietnutí sťažnosti poškodeného podľa § 193 ods. 1 písm. b) Tr. por.

Krajský súd v Trenčíne, ako nadriadený súd, na neverejnom zasadnutí podľa § 192 ods. 1 písm.
a/, b/ Tr. por. preskúmal správnosť výroku napadnutého uznesenia, proti ktorému prokurátor podal

sťažnosť, ako aj konanie predchádzajúce tomuto výroku. Na základe svojej prieskumnej povinnosti
dospel k záveru, že sťažnosť prokurátora nie je dôvodná.

Krajský súd na základe preskúmania konania, predchádzajúceho vydaniu napadnutého uznesenia,
nezistil v postupe okresného súdu chyby procesného charakteru, pre ktoré by malo byť zrušené

sťažnosťou prokurátora napadnuté uznesenie okresného súdu z dôvodu samotnej existencie takýchto
procesných pochybení aj bez následného pristúpenia k prieskumu správnosti samotného napadnutého
uznesenia. V konečnom dôsledku krajský súd konštatuje, že v dôvodoch sťažnosti prokurátora nie je
ani vytýkaná existencia takýchto procesných chýb.
Na základe preskúmania správnosti samotného sťažnosťou prokurátora napadnutého výroku uznesenia

okresného súdu o postúpení veci inému orgánu na prejedanie ako priestupku podľa § 241 ods. 1
písm. b/ Tr. por. za zistenia okolností podľa § 214 ods. 1 Tr. por. sa senát krajského súdu nestotožnil
s dôvodnosťou argumentácie prokurátora, uvedenej v dôvodoch podanej sťažnosti.

S poukazom na obsah odôvodnenia napadnutého uznesenia a na základe preskúmania obsahu

spisového materiálu krajský súd dospel k záveru, že okresný súd sa v odôvodnení napadnutého
uznesenia riadne vyporiadal so všetkými okolnosťami, významnými pre rozhodnutie a dal riadne
odpovede, prečo nedospel k záverom, vyvodenia ktorých sa domáhal prokurátor v dôvodoch podanej
sťažnosti.

Podľa § 10 ods. 2 Trestného zákona nejde o prečin, ak vzhľadom na spôsob vykonania činu a
jeho následky, okolnosti, za ktorých bol čin spáchaný, mieru zavinenia a pohnútku páchateľa je jeho
závažnosť nepatrná.

Materiálny korektív predstavuje výnimku z formálneho chápania kategórie trestných činov. Jednou z

podmienok,ktorámusíbyťsplnenánato,abyurčitéprotiprávnekonanie(skutok)mohlobyťkvalifikované
ako konkrétny prečin, je v zmysle § 10 ods. 2 Trestného zákona aj pozitívny záver o tom, že závažnosť
konania, ktoré inak z formálneho hľadiska napĺňa znaky skutkovej podstaty nejakého prečinu je vyššia
ako nepatrná. Stupeň závažnosti činu má zásadný význam pre rozhodnutie o základnej otázke trestnéhokonania (otázke viny a trestu). Na posúdenie závažnostiurčitého protispoločenského konania majú vplyv
a závažnosť prečinu určujú: a) spôsob vykonania činu a jeho následky, b) okolnosti, za ktorých bol
čin spáchaný (pôjde najmä o poľahčujúce a priťažujúce okolnosti - § 36 a § 37 Trestného zákona), c)

miera zavinenia a pohnútka páchateľa. Kritériá, pomocou ktorých sa určuje závažnosť prečinu, sa týkajú
konania a následku (test objektívnej stránky) a miery zavinenia v prípade pohnútky (t. j. subjektívnej
stránky) a tieto sú také rôzne a premenlivé, že pomocou nich možno v konkrétnom prípade dostatočne
rozlíšiť stupeň závažnosti spáchaného prečinu, resp. činu vykazujúceho znaky prečinu. Uvedené kritériá
pritom nemožno hodnotiť izolovane, ale v ich súhrne bez toho, aby niektoré boli preceňované na úkor

iných. Závažnosť niektorého protispoločenského konania býva spravidla deliacou čiarou medzi trestným
činom a priestupkom. Trestné právo je najkrajnejší prostriedok slúžiaci k ochrane právneho poriadku,
ktorý je ale možné použiť len vtedy, keď prostriedky ostatných právnych odvetví nepostačujú.

Konajúci súd musí obligatórne pri každom prečine skúmať, či nie sú naplnené podmienky pre použitie
materiálneho korektívu v zmysle § 10 ods. 2 Trestného zákona, ktorú povinnosť si okresný súd náležite

splnil, a správne dospel k záveru, že v prejednávanom prípade je nutné vec postúpiť príslušnému
okresnému úradu, ktorý by ju mohol prejednať ako priestupok, keďže v tomto prípade nejde o prečin.

Okresný súd správne vyhodnotil jednotlivé kritériá, na základe ktorých dospel
k záveru, že závažnosť konania obvinenej je nepatrná. Okresný súd správne úvodom v napadnutom

rozhodnutí poukázal na celkový kontext vzťahu medzi obvinenou a poškodeným G. C.. Manželstvo
obvinenej a poškodeného je rozvedené, ich vzájomný vzťah, ako aj vzájomná komunikácia sú vážne
narušené, k vyporiadaní BSM došlo síce dohodou, ale až v priebehu odvolacieho konania na civilnom
súde. Je potrebné tiež uviesť, že rozvrat manželstva mal zásadný dopad aj na vzájomné vzťahy k
ich spoločným deťom, keď jedna z dcér žije s poškodeným a dve dcéry žijú s obvinenou a vzájomne

taktiež nekomunikujú.

Obvinená sa v tomto trestnom stíhaní priznala, že napriek uzatvorenej dohode o vysporiadaní
bezpodielového spoluvlastníctva manželov zo dňa 17.08.2023, bez použitia násilia vzala konkrétne
hnuteľné veci, ktoré podľa tejto dohody mali zostať vo vlastníctve poškodeného. Konkrétne sa jednalo

vsúladesoznenímobžalobyo1ksmanželskejpostelezMDFmateriálusúložnýmpriestoromzakúpenú
v roku 2016, 2 ks matracov o rozmeroch
210 x 180 cm zakúpených v roku 2016 a 1 ks vstavanú skriňu s posuvnými dverami bielej farby
z drevotriesky o rozmeroch 2,10 m x 70 cm x 2,20 m zakúpenú v roku 2018. Podľa obsahu spisového
materiáluišloohnuteľnéveci,ktoréužívalivčasepredrozvodomavyporiadanímspoločnéhovlastníctva

spoločné deti obvinenej a poškodeného, ktoré sa po rozvrate manželstva s obvinenou zo spoločného
domu vysťahovali. Za rozhodujúcu potom z hľadiska posúdenia závažnosti konania obvinenej je
potrebné považovať skutočnosť, že jedinou a hlavnou pohnútkou konania obvinenej bolo na žiadosť
spoločných detí zabezpečiť prostredníctvom týchto hnuteľných vecí plnenie účelu, ktorému pôvodne
v spoločnej domácnosti slúžili aj v ich v nezariadenom dome, kam sa vysťahovali po rozvode manželstva

obvinenej a poškodeného. Konkrétne okolnosti, za ktorých bol čin spáchaný a uvedený motív obvinenej,
ktorá doposiaľ naviac nebola súdne trestaná, výrazne znižuje závažnosť konania obvinenej, ako na to
správne poukázal okresný súd v napadnutom uznesení a napokon pripustil aj prokurátor v dôvodoch
podanej sťažnosti. V posudzovanom prípade bolo preto aj podľa záveru krajského súdu použitie
materiálneho korektívu v zmysle § 10 ods. 2 Tr. zák. plne odôvodnené.

Podľa § 193 ods. 1 písm. c) Tr. por. nadriadený orgán zamietne sťažnosť, ak nie je dôvodná.

Keďže s poukazom na vyššie uvedené krajský súd dospel k záveru, že sťažnosť prokurátora proti
napadnutému uzneseniu nie je dôvodná, bolo rozhodnuté tak, ako je to uvedené v bode I. výrokovej

časti tohto uznesenia.

Poučenie:

Proti tomu uzneseniu zákon nepripúšťa žiadny ďalší riadny opravný
prostriedok.