Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, March 24, 2026

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 6Co/9/2026

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6124247953
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 03. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Monika Koščová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2026:6124247953.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Koščovej a sudkýň

JUDr. Viktórie Midovej a JUDr. Andrey Galdunovej v spore žalobcu: A. B. C., narodený XX.XX.XXXX,
bytom D. XXX, zastúpeného AZARIOVÁ & RUŽBAŠÁN Law firm s.r.o., so sídlom v Košiciach, Kmeťova
26, IČO: 47 237 406, proti žalovanému: Mesto Košice, so sídlom v Košiciach, Trieda SNP 48A, IČO:
00 691 135, o zaplatenie 9.213,98 € s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Mestského
súdu Košice zo dňa 28. októbra 2025 sp. zn. 51C/26/2024

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok Mestského súdu Košice zo dňa 28. októbra 2025 č.k. 51C/26/2024-195
okrem výroku I..

Žalovaný má proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Mestský súd Košice (ďalej len súd prvej inštancie alebo súd) rozsudkom zo dňa 28. októbra 2025 č.k.
51C/26/2024-195 rozhodol nasledovne:
I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 5.134,87 € spolu s úrokom z omeškania vo výške
9,5 % ročne zo sumy 5.134,87 € od 12.04.2024 do zaplatenia, v lehote do 3 dní odo dňa právoplatnosti
tohto rozsudku.
II. V prevyšujúcej časti žalobu zamieta.

III. Žalobcovi priznáva voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 11,46 %.

2.1 Rozhodol tak o žalobe žalobcu, ktorou sa domáhal zaplatenia sumy 9.213,98 € s príslušenstvom na
tom skutkovom základe, že je podielovým spoluvlastníkom nehnuteľností nachádzajúcich sa v k.ú. E.,
okres F. A., zapísaných na liste vlastníctva č. XXXX ako parcely reg. „E“ KN č. 2269/2, druh: trvalý trávny
porast, o výmere 116 m2, a parcely reg. „E“ KN č. 2270/2, druh: trvalý trávny porast, o výmere 483 m2, a
to o veľkosti spoluvlastníckeho podielu 1/12 a 1/8, t.j. 5/24 k celku. Na žalobcu pripadá výmera o veľkosti

124,79 m2. Zároveň je výlučným vlastníkom nehnuteľností nachádzajúcich sa v k.ú. E., zapísaných na
liste vlastníctva č. XXXX ako parcely reg. „E“ KN č. 2361, druh: orná pôda o výmere 2155 m2 a parcely
reg. „E“ KN č. 2362/601, druh: trvalý trávny porast, o výmere 415 m2 (ďalej aj ako sporné nehnuteľnosti).
2.2 Na sporných nehnuteľnostiach sa nachádza priemyselná stavba - rekultivovaná skládka odpadov -
skládka TKO SK/EZ/K2/361, ktorej vlastníkom bola spoločnosť Centrum zneškodnenia odpadov s.r.o..
V roku 1995 boli uzatvorené zmluvy o nájme pozemkov, ktorých predmetom bol nájom pozemkov
spoločnosťou Centrum zneškodnenia odpadov s.r.o. (IČO 31 677 347), pričom zmluvy boli uzatvorené

na 20 rokov so začiatkom nájmu dňa 01.09.1993. Nájom trval do roku 2013. Dňa 05.03.2010 vstúpila
spoločnosť Centrum zneškodnenia odpadov s.r.o. do likvidácie a 23.11.2021 došlo k jej výmazu z
obchodného registra. V zmysle § 22 ods. 8 zákona č. 223/2001 Z. z. o odpadoch a o zmene a doplneníniektorých zákonov v znení účinnom k 04.03.2010 (ďalej aj ako „zákon o odpadoch“), prešli všetky práva
a povinnosti vyplývajúce zo zákona o odpadoch na obec, žalovaného.
2.3 Keďže po uplynutí doby dohodnutej v nájomnej zmluve nedošlo k predlženiu alebo obnoveniu nájmu,

tak žalovaný užíva predmetné pozemky od roku 2013 bez akéhokoľvek právneho dôvodu a bez toho,
aby žalobcovi uhrádzal nájomné za užívanie pozemkov. Žalobca si uplatnil vydanie bezdôvodného
obohatenie, keďže žalovaný užíva pozemky v jeho vlastníctve bez právneho dôvodu, čím na úkor
žalobcu získal majetkový prospech, v súlade s § 251 ods. 1, 2 OZ, s poukazom na rozhodnutia R
25/1986, uznesenie Najvyššieho súdu SR z 23.11.2010 sp. zn. 5MCdo/17/2009 a rozsudok Najvyššieho

súdu ČR sp. zn. 33Odo/882/2006 z 24.06.2008.
2.4 Pri výpočte výšky náhrady žalobca vychádzal zo sumy 1,865 €/rok/m2, čo predstavuje 10 % z
odhadovanej predajnej ceny pre daný druh pozemku, t.j. 10 % zo sumy 18,65 € za 1 m2. Znalecký
posudok, z ktorého vychádzalo určenie náhrady, bol vyhotovený na stanovenie všeobecnej hodnoty
podobných nehnuteľností - pozemkov, ktoré sa nachádzajú v blízkosti predmetných pozemkov. Tieto
pozemky majú podobné vlastnosti najmä čo sa týka rizík spojených s využívaním pozemkov (predmetné

pozemky sa nachádzajú na rekultivovanej skládke odpadov). Dané parcely sú obmedzené bez možnosti
iného využitia vlastníkom a sú ťažko obchodovateľné. Na žalobcu pripadá výmera o veľkosti 2.694,79
m2 a teda výška finančnej odplaty je za 1 rok v sume 5.025,78 €, (t.j. 2.694,79 m2 x 1,865 €/m2/rok) a
za 1 mesiac 418,82 €. Nárok si uplatnil od 23.04.2022 do 23.02.2024, v sume 9.213,98 €. Poukázal na
právoplatné rozhodnutie Mestského súdu Košice z 27.11.2023, sp. zn. K2-42C/32/2022, kde boli totožné

strany sporu, aj skutkový stav.

3. Žalovaný namietol svoju pasívnu legitimáciu. S poukazom na § 21 ods. 2 písm. e), § 22 ods.
8, 9 zákona o odpadoch uviedol, že pri rekultivácii skládky konal ako subjekt verejnej správy, nie
v rámci súkromnoprávnych vzťahov. Realizáciou rekultivácie prispel k tomu, aby pozemky mohli

byť opäť v príslušnej miere užívateľné. Výkon zákonných kompetencií z princípu nemôže zakladať
súkromnoprávny nárok na zaplatenie náhrady za užívanie pozemku. Keďže žalovaný nebol vlastníkom,
ani prevádzkovateľom skládky, následné uplatňovanie finančnej náhrady za užívanie pozemku z tohto
titulu nesie prvky výkonu práva v rozpore s dobrými mravmi, ktorý nepožíva právnu ochranu. V
opačnom prípade by bolo pre žalovaného podstatne jednoduchšie ignorovať zákonné povinnosti a

vôbec nevykonať rekultiváciu skládky, čo je absurdný dôsledok. Rozporoval aj výšku finančnej náhrady
a rozsah dotknutých nehnuteľností. Konštatoval, že územie skládky nezasahuje do parcely č. 2269/2, v
celosti zasahuje do parciel č. 483 a 2362/601, do parcely č. 2361 zasahuje v čiastočnom rozsahu 853
m2. Výmera pozemkov, ktorá náleží žalobcovi a zároveň sa nachádza na území skládky je 1.368,63 m2.

4. Po vykonanom dokazovaní vec právne posúdil podľa § 3 ods. 1, § 451 ods. 1, 2, § 458 ods. 1, §
489, § 494, § 123, § 136 ods. 1, § 157 ods. 1,2, § 563 Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ), čl. 11
ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ústavný zákon č. 23/1991 Zb.), čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, § 43a ods. 3 písm. a, § 58 ods. 5 zák. č. 50/1976 Z.z. (ďalej len stavebný zákon), § 21 ods. 2
písm. e/, § 22 ods. 8,9 zk. Č. 223/2001 Z.z. (ďalej len zákon o odpadoch), § 3 ods. 1 nar. vl. č. 87/1995

Z.z., čl. 2 ods. 2, § 215 ods. 1,2 čl. 15 ods. 1, § 153 ods.1 CSP.

5. Ako nesporné vyhodnotil súd vlastníctvo žalobcu k uvedeným nehnuteľnostiam a existenciu skládky
v k.ú. E., ktorej rekultiváciu vykonal žalovaný.

6. Námietku nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného nepovažoval súd za dôvodnú, keďže
podľa § 43a ods. 3 písm. a) stavebného zákona je skládka odpadov inžinierskou stavbou, bola zapísaná
aj do katastra nehnuteľností. Jej výlučným vlastníkom bola spoločnosť Centrum zneškodnenia odpadov
s.r.o.. Hoci zákon o odpadoch nepozná pojem vlastník skládky, pre potreby zákona o odpadoch používa
pojem prevádzkovateľ skládky odpadov, ktorého povinnosti sú definované v ustanovení § 21 ods. 2

zákona o odpadoch. V súlade s § 22 ods. 8 zákona o odpadoch, prešli všetky práva a povinnosti
súvisiace s uzavretím, rekultiváciou a monitorovaním skládky odpadov na žalovaného, a to k 04.03.2010
(a to dňom predchádzajúcim dňu vstupu do likvidácie predchádzajúceho prevádzkovateľa skládky,
spoločnosti Centrum zneškodnenia odpadov s.r.o.). Jedná sa o prechod práv a povinností na základe
zákona o odpadoch, teda všetkých práv a povinností, vrátane tých vyplývajúcich z výkonu vlastníckeho

práva k stavbe, aj voči tretím osobám dotknutých jeho činnosťou (obdobne pasívnu vecnú legitimáciu
žalovaného posúdil aj Krajský súd v Košiciach v uznesení sp. zn. 6Co/65/2023 z 26.07.2023, ktorým
zrušilrozsudoksúduprvejinštancie,ktorýmbolažalobazdôvodunedostatkupasívnejvecnejlegitimácie
zamietnutá). Žalovaný splnil povinnosti jemu vyplývajúce z § 22 zákona o odpadoch, do roku 2013uzatvoril a rekultivoval skládku, následne ju monitoroval. Žalovaný disponoval súhlasom na túto činnosť
vlastníkmidotknutýchnehnuteľností,vrátaneprávnychpredchodcovžalobcu.Nehnuteľnostibolivnájme
žalovaného,ktorýskončiluplynutímdohodnutejdoby01.09.2013.Pasívnavecnálegitimáciažalovaného

vyplývaajzpredloženýchlistinnýchdôkazov-zmluvyoúhradenákladovnaspotrebuelektrickejenergie,
zmluvy o dielo, kde žalovaný sám seba označoval za vlastníka skládky.

7. Súd konštatoval, že umiestnenie skládky na Nehnuteľnostiach patriacich žalobcovi má nesporne
negatívny vplyv na výkon jeho vlastníckeho práva k nim, jeho výkon je existenciou skládky

obmedzený v značnej miere. Na Nehnuteľnostiach sa nachádza rekultivovaná skládka odpadov, ktorej
prevádzkovateľom a užívateľom je žalovaný, vykonáva na nej monitorovaciu činnosť, je zodpovedný
za environmentálnu záťaž skládky. Žalovaný užíva cudzie pozemky - Nehnuteľnosti žalobcu, a
to bez akejkoľvek náhrady, resp. dohody s ním alebo s jeho predchodcami. Žalovaný nepoprel,
že Nehnuteľnosti nie je možné užívať v plnom rozsahu. Užívanie Nehnuteľností je v podstatnej
miere žalobcovi obmedzené samotnou existenciou rekultivovanej skládky odpadov, už len z hľadiska

environmentálnej záťaže, ktorú predstavuje. Užívanie cudzej veci bez zmluvy o nájme, resp. bez iného
právneho titulu oprávňujúceho užívať cudziu vec, je príkladom plnenia bez právneho dôvodu ako to
uvádza § 451 ods. 2 OZ. Žalobca ako vlastník, resp. podielový spoluvlastník Nehnuteľností, má
preto v súlade s § 451 ods. 1 OZ nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia voči žalovanému, a
to podľa veľkosti jej vlastníckeho, resp. spoluvlastníckeho podielu. Súd dodal, že podľa aktuálneho

znenia zákona o odpadoch, po novele č. 312/2018 Z.z. (neaplikovateľného na prejednávaný spor), má
vlastník pozemku zo zákona nárok na jednorazovú náhradu za obmedzenie užívať pozemky v prípade
rekultivácie skládky, ak stavebný úrad využil svoje právo upustiť od preukázania vlastníckeho práva
alebo iného práva k pozemkov.

8.Súdnepovažovalpodaniežalobyzavýkonprávavrozporesdobrýmimravmi.Zaprávnyúkonpriečiaci
sa dobrým mravom podľa § 3 ods. 1 OZ treba považovať úkon, ktorý je všeobecne neakceptovateľný
z hľadiska v spoločnosti prevládajúcich mravných zásad a princípov vzájomných vzťahov medzi ľuďmi.
Súlad právneho úkonu s dobrými mravmi treba posudzovať vždy komplexne so zreteľom na konkrétnu
situáciu na oboch stranách sporu, s prihliadnutím na všetky rozhodujúce okolnosti a nezávisle od

vedomia a vôle (zavinenia) toho, kto právo alebo povinnosť vykonáva. Predchodca žalobcu, pôvodná
žalobkyňa si žalobou uplatňovala vydanie bezdôvodného obohatenia za obdobie od 23.04.2022 do
23.02.2024. Žalobca, resp. jeho právny predchodca dal súhlas s rekultiváciou skládky v roku 2005, v
čase trvania nájomného vzťahu. Nájomné zmluvy boli uzavreté na dobu určitú, nájom nebol obnovený. K
obmedzeniu vlastníckych práv žalobcu dochádza bez právneho dôvodu. Bránenie práv vyplývajúcich z

vlastníctvaNehnuteľnostíformouvydaniabezdôvodnéhoobohatenia,nemožnohodnotiťakoodporujúce
dobrým mravov. Nemôže byť na ujmu žalobcu, že žalovaný výkon povinnosti, ktorého naňho prešli zo
zákona ako na prevádzkovateľa skládky, nelegalizoval aj vo vzťahu k nemu, ako vlastníkovi dotknutých
Nehnuteľností, resp. vo vzťahu k jeho právnej predchodkyni, pôvodnej žalobkyni.

9. Sporný bol rozsah Nehnuteľností, ktoré skládka zaberá. Hranice skládky nie sú zdokumentované,
strany na predložených listinných dôkazoch - mapách vyznačili iba nimi predpokladanú hranicu. Žalobca
žiadal vydanie bezdôvodného obohatenia za užívanie celých parciel reg. E KN k. ú. E., č. 2269/2 (s
rozlohou 116 m2), 2270/2 (s rozlohou 483 m2), 2361 (s rozlohou 2155 m2) a 2362/601 (s rozlohou 415
m2), pričom na žalobcu pripadá, zohľadňujúc výšku jeho podielov na týchto nehnuteľnostiach, výmera

2.694,79 m2. Podľa žalovaného skládka vôbec nezasahuje do parcely č. 2269/2, v celosti zasahuje do
parciel č. 2270/2 a 2362/601, do parcely č. 2361 zasahuje v čiastočnom rozsahu 853 m2. Vzhľadom
na to, že hranice skládky nie sú zdokumentované, strany nepreukázali jej presné umiestnenie, a na
spornosť jej umiestnenia na predmetných parcelách, unesenie dôkazného bremena bolo na žalobcovi,
ktorý tvrdil, že skládka zasahuje všetky sporné Nehnuteľnosti v plnom rozsahu, resp., že skládka mu

bráni v užívaní celých Nehnuteľností, pričom odkazoval aj na nájomné zmluvy, ktorých predmetom boli
parcely v celosti, nielen ich časti. Súd sa nestotožnil s argumentom žalobcu, že v prípade, ak je časť
pozemku zasiahnutá skládkou, je znemožnené celé jeho užívanie, keďže toto žalovaný namietal a v
konaní nebolo preukázané, a jednak výmery jednotlivých parciel, na ktorých bola vybudovaná skládka,
sa časom zmenili. Na skládke prebehla rekultivácia, bola na ňu umiestnená izolačná vrstva zeminy. V

konaní žiadnym spôsobom nebola preukázaná kontaminácia pôdy ani na skládke, ani mimo nej. Nebola
preukázaná ani nemožnosť užívať zvyšnú časť Nehnuteľností nachádzajúcich sa mimo skládky (mimo
rozsahu pôvodných parciel, ktoré boli predmetom nájomných zmlúv).10.1 Vzhľadom na spornosť zásahu skládky do parciel č. 2269/2 a 2361, súd zohľadnil, čo bolo
predmetom pôvodných nájomných zmlúv a predmetom súhlasu vlastníkov pozemkov s rekultiváciou, na
ktoré sa žalobca odvolával a podľa pôvodného predmetu nájmu určil výmeru Nehnuteľností, za ktoré

priznal žalobcovi náhradu za ich bezdôvodné užívanie žalovaným.
10.2 Z nájomných zmlúv vyplýva, že predmetom nájmu boli parcely toho času zapísané na LV č. XXXX
k. ú. E., a to v rozsahu 624 m2 (v zmluve z 27.04.1995 bol uvedený podiel 1/12, čo predstavovalo 52
m2, rozloha všetkých pozemkov preto bola 52 x 12 = 624 m2.) V súčasnosti majú parcely č. 2269/2 a
2270/2 spolu rozlohu 599 m2, súd mal zato, že skládka zasahuje do oboch týchto parciel (predmetom

súhlasu s rekultiváciou boli parcely č. 2269/2 a 2270/2 na LV č. XXXX bez uvedenia ďalších údajov) a
žalobca má voči žalovanému nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia za užívanie celých parciel
č. 2269/2 a č. 2270/2.
10.3 Vo vzťahu k parcelám vedených na LV č. XXXX, predmetom nájmu zmluvy z 25.03.1995 boli
pozemky k. ú. E., zapísané vo vložke č. 164, p. č. 2361 a 2362 v podiele 1/1, čo predstavovalo výmeru
1377 m2 (predmetom súhlasu s rekultiváciou boli parcely č. 2361 a 2362 na LV č. XXXX bez uvedenia

ďalších údajov). Nebolo v konaní sporné, že išlo o parcely toho času zapísané pod č. 2361 a 2362/601.
Sporné bolo umiestnenie parcely č. 2361, o ktorej žalovaný tvrdil, že je zasiahnutá skládkou len v
rozsahu 853 m2. Vzhľadom na to, že parcely č. 2361 a 2362/601 majú v súčasnosti rozlohu až 2570
m2 (predmetom nájmu bola len rozloha 1377 m2), z toho parcela č. 2362/601 má rozlohu 415 m2, súd
rozhodol, že žalobca má nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia voči žalovanému za rozlohu 962

m2 parcely č. 2361 - dospel k tomu matematickým výpočtom 1377 (ako rozloha pôvodných parciel) -
415 (rozloha nespornej parcely č. 2362/601) = 962 m2. Žalobca v tomto prípade neuniesol dôkazné
bremeno, nepreukázal, že skládka zasahuje do celej parcely č. 2361, že ju užíva žalovaný.
10.4 Z rozlohy parciel č. 2269/2 a 2270/2 pripadá na žalobcu, vzhľadom na veľkosť spoluvlastníckeho
podielu 5/24, rozloha 124,79 m2. Žalobca má preto celkovo nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia

za užívanie výmery 1.501,79 m2. Súd neopomenul, že pôvodná výmera parciel č. 2269/2 a 2270/2 bola
v čase nájmu o 25 m2 väčšia ako v súčasnosti, avšak vzhľadom na priestorové umiestnenie parciel túto
plochu nemohol pričítať k parcele č. 2361, keďže sa nachádza na inom mieste ako parcely č. 2269/2 a
2270/2 (nesusedí s nimi, medzi parcelou 2361 a parcelami č. 2269/2 a 2270/2 je množstvo iných parciel).

11. Veľkosť požadovanej náhrady vo výške 1,865 €/rok/m2 považoval súd za primeranú, vzhľadom na
preukázanú trhovú cenu nájmu Nehnuteľností dvomi realitnými kanceláriami vo vyššej, ako požadovanej
výške - 2,00 €/rok/m2.. K výpočtu výšky finančnej náhrady určenej žalovaným súd uviedol, že nie je
možnéjuaplikovaťnapredmetnýprípad,keďženejdeopoľnohospodárskepozemky,aleonehnuteľnosti
na časti ktorých sa nachádza (rekultivovaná) skládka odpadov, s environmentálnou záťažou. Pri určení

výšky náhrady súd prihliadol aj na právoplatne rozhodnutý spor medzi stranami sporu vedený na
tunajšom súde, kde súd obdobne určil rovnakú trhovú cenu nájmu predmetných nehnuteľností. Výška
finančnej odplaty je za rozhodné obdobie rok a 10 mesiacov (od 23.04.2022 do 23.02.2024) 5.134,87
€, keďže za rok prináleží žalobkyni suma 2.800,84 € (1.501,79 x 1,865) a za jeden mesiac 233,40 €
(1.501,79 x 0,1554 x 1/12).

12.Súdpriznalžalobcovivsúlades§157OZajuplatnenýúrokzomeškaniaod12.04.2024,čoje16.deň
od doručenia platobného rozkazu (vrátane žaloby s prílohami) žalovanému, keďže doručením žaloby
bol informovaný o rozsahu a dôvodoch bezdôvodného obohatenia a splatnosť pohľadávky nastala 15.
dňom po jeho doručení, v súlade s § 563 OZ.

13. Napriek tomu, že v skutkovo rovnakej veci súd vyhovel žalobe právnej predchodkyni žalobcu v plnom
rozsahu,neznamená,žesúdmusírozhodnúťvobdobnejvecirovnako.Rozhodnutiavšeobecnýchsúdov
nie sú formálne právne záväzné, spomínané rozhodnutie nebolo podrobené ani prieskumu odvolacieho
súdu, keďže voči nemu nebolo podané odvolanie. Súd uviedol svoje predbežné právne posúdenie sporu

na prvom pojednávaní, strany mali možnosť naň reagovať a doplniť dokazovanie, čo však neurobili, súd
preto v súlade s vysloveným predbežným právnym posúdením vyhovel žalobe len čiastočne.

14. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd v súlade s ustanoveniami § 255 ods. 1, 2, CSP
tak, že v spore úspešnejšiemu žalobcovi priznal voči žalovanému pomernú časť náhrady trov konania.

Žalobca sa pôvodne domáhal zaplatenia sumy spolu 9.213,98 € so zákonným úrokom z omeškania,
pričom súd mu priznal nárok na 5.134,87 € so zákonným úrokom z omeškania, čo predstavuje 55,73 %.
Úspech vo zvyšnej časti, v ktorej súd žalobu zamietol (4.079,11 €), teda v rozsahu 44,27 % bolo potrebné
pričítať žalovanému. Číselným vyjadrením súd po odpočítaní úspechu žalovaného od úspechu žalobcu(55,73 % - 44,27 %) dospel k záveru, že žalobca má proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v
rozsahu 11,46 %. Súd v predmetnej veci nemal za preukázanú existenciu dôvodov hodných osobitného
zreteľa ani výnimočnosť okolností u strán sporu, a preto nevidel priestor pre aplikáciu ust. § 257 CSP.

15.1 Proti tomuto rozsudku vo výroku II. a III. podal v zákonom stanovej lehote odvolanie žalobca
z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b/, d/, f/, h/ CSP a navrhol, aby odvolací súd zmenil rozsudok
v napadnutých výrokoch a žalobe žalobcu vyhovel a zároveň priznal žalobcovi nárok na náhradu trov
odvolacieho konania.

15.2 Žalobca uviedol, že vychádzajúc z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorý zamietol
časť podanej žaloby, spornou bolo umiestnenie parcely č. 2361, o ktorej žalovaný tvrdil, že je zasiahnutá
skládkou len v rozsahu 853 m2. Vzhľadom na to, že parcely č. 2361 a 2362/601 majú v súčasnosti
rozlohu až 2570 m2 (predmetom nájmu bola len rozloha 1377 m2) z toho parcela č. 2362/601 má rozlohu
415 m2, súd rozhodol, že žalobca má nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia voči žalovanému
za rozlohu 962 m2 parcely č. 2361, čomu dospel matematickým výpočtom. Súd vo vzťahu k svojim

záverom uviedol, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal, že skládka zasahuje do celej
parcely č. 2361, že ju užíva žalovaný. Žalobca uvádza, že v danom konaní preukázal, že skládka
odpadu zasahuje do celej parcely č. 2361 a znemožňuje užívanie tohto pozemku v celom rozsahu.
Súdu predložil informáciu z verejne dostupných informácií G., z ktorej vyplýva, že z dôvodu pasivity
žalovaného a nerealizovaného monitoringu lokality je riziko kontaminácie okolitých pozemkov, t.j. aj

zvyšnej výmery prednej parcely. Nie je možné považovať zvyšnú parcelu za spôsobilú užívania, ak
je možná kontaminácia pôdy z dôvodu zanedbania monitoringu zo strany žalovaného. Nemožno ani
požadovať od vlastníkov okolitých pozemkov, aby si na svoje náklady realizovali rozbor kontaminácie
pôdy, ak toto riziko kontaminácie po rekultivácii spôsobil jedine žalovaný. Žalobca v konaní preukázal
ortofoto mapu z roku 2015 z oficiálnej stránky mesta Košice, na ktorej je lokalizácia parcely č. 2361,

pričom z uvedeného vyplýva, že sporný pozemok je umiestnený uprostred tejto skládky odpadu, pričom
už len z vonkajších terénnych úprav, ktoré sú na tejto snímke zjavne viditeľné vyplýva, že skládka
zasahuje do pozemku žalobcu v celom rozsahu. Je preto už a priori z tohto nemožné využívať zvyšnú
časťpozemku,pretoževtakejmalejvýmerejepozemoknevyužiteľnýajevpriamomdotykusoskládkou.
Súd v odôvodnení vôbec neprihliadal a nevychádzal z týchto dôkazov, ale vychádzal z pôvodných

nájomnýchzmlúvuzavretýchmedzižalobcomažalovanýmaniezobjektívnehostavuužívaniapozemku
pri právnom posúdení týkajúceho sa vydania bezdôvodného obohatenia.
15.3 Zároveň sa žalobca nestotožnil so záverom súdu, že neuniesol dôkazné bremeno. Uviedol, že je
to žalovaný, ktorý v uvedenom konaní tvrdil, že predmetná stavba skládka odpadu nezasahuje do celej
časti pozemku žalobcu, ale len do určitej časti a z uvedeného dôvodu bolo na žalovanom, aby preukázal

svoje tvrdené skutočnosti, ktoré v súdnom konaní nepreukázal. Stavebníkom predmetnej skládky
bol žalovaný, preto jedine žalovaný mal povinnosť preukázať rozsah skládky, ak sám zabezpečoval
jej realizáciu. V danom prípade ide o skutkové tvrdenia žalovaného. Dôkazné bremeno bolo na
žalovanom, aby uniesol svoju procesnú zodpovednosť na preukázanie tvrdení, že stavba skládka
odpadu nezasahuje do celého pozemku žalobcu, ale len jeho časti. Ak žalovaný nevie túto skutočnosť

preukázať malo byť rozhodnuté v jeho neprospech.
15.4 S poukazom na bod 67. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia žalobca uviedol, že sám súd
konštatoval, že hranice skládky nie sú zdokumentované. Ak hranice skládky nie sú zdokumentované
je nepochopiteľné ako mohol súd uveriť tvrdeniam žalovaného, ktorý nevie označiť v súdnom konaní
hranicu skládky odpadu, ktorú rekultivoval a sám zabezpečoval jej realizáciu na základe stavebného

povolenia. Z webového sídla informačného systému environmentálnych záťaží, z ktorého vychádzal
aj súd v bode 36. odôvodnenia vyplýva, že rekultivácia skládky odpadu prebiehala na základe
vypracovanej projektovej dokumentácie. Celá plocha skládky bola stabilizovaná a utesnená, vrátane
čela a bočných svahov susediacich s potokom. Skládka bola odizolovaná od okolitého prostredia a
jej povrch utesnený, čím sa zamedzilo prenikaniu kontaminovaných priesakových vôd do okolitého

prostredia. Vybudované boli zariadenia na meranie množstva vzniknutého bioplynu. V poslednej etape
bol povrch skládky prekrytý rekultivačnou vrstvou a následne zatrávnený. Z uvedeného je zrejmé, že
rozsah skládky bol daný aj projektovou dokumentáciou práve žalovaného a reálnym skutkovým stavom,
ktorý zrealizoval zhotoviteľ na základe zmluvy so žalovaným. Z uvedeného dôvodu preto na žalovanom
bolo dôkazné bremeno, aby preukázal skutkový stav, ak nesúhlasí s vymedzeným rozsahom skládky

a preukázal, že okolité pozemky nie sú kontaminované. Súd nevzal zreteľ na to, že ide o špecifický
druh stavby, skládka odpadu, ktorá kontaminuje a znemožňuje užívanie bezprostredne pozemkov v
jej blízkosti, teda v celej lokalite a z uvedeného dôvodu zvyšná časť pozemku žalobcu môže tvoriť so
samostatnou skládkou odpadu jeden funkčný celok. Žalobca zároveň poukázal na to, že v totožnomkonaní právnej predchodkyne žalobcu a žalovaného súd rozhodol o vydaní bezdôvodného obohatenia
na základe tých istých skutkových tvrdení a rovnakých dôkazov, pričom dospel k odlišnému právnemu
záveru v otázke dôkazného bremena. Jedná sa o rozhodnutie Okresného súdu Košice II sp.zn.

K2-42C/32/2022. Vychádzajúc z uvedeného rozhodnutia vyplýva, že bolo na žalovanom, aby preukázal
svoje tvrdené skutočnosti a uniesol svoje dôkazné bremeno. Súd síce konštatoval, že žalovaný voči
danému rozhodnutiu nepodal odvolanie a tým rozhodnutie nebolo podrobené prieskumu a nadobudlo
právoplatnosť. Zároveň žalovaný na základe daného právoplatného rozhodnutia aj dobrovoľne plnil, čo
jednoznačne preukazuje, že sám rešpektoval a akceptoval skutkové a právne závery súdu, vrátane

otázky rozloženia dôkazného bremena a záveru, že skládka zasahuje celý rozsah dotknutých pozemkov.
Žalobca má za to, že je v rozpore s princípom právnej istoty, aby jeden a ten istý súd posúdil tu istú otázku
týkajúcu sa dôkazného bremena úplne diametrálne odlišným spôsobom. V následnej časti odvolania sa
žalobca venoval judikatúre týkajúcej sa otázky právnej istoty strán sporu v konaniach ako aj v týkajúcej
sa náležitosti odôvodnenia rozhodnutia.

16.1 Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že žalobca mylne tvrdí, že žalovaný
bezdôvodne užíval pozemky v jeho vlastníctve, na ktorých sa má nachádzať stavba rekultivovaná
skládka odpadov, pričom vlastníkom tejto stavby má byť žalovaný. Zdôraznil, že v rozhodnom období
od 23.04.2022 do 23.02.2024 sa na predmetných pozemkoch nenachádzala skládka, pretože táto bola
rekultivovaná a pozmenená na zatrávnenú plochu so začlenením do okolitého prostredia a obnovením

morfológie priľahlej krajiny. Z verejne dostupných mapových podkladov na internetovej stránke G.
vyplýva, že dotknuté nehnuteľnosti nie sú zo strany žalovaného fakticky obsadené. Túto skutočnosť
jednoznačne potvrdzuje informačný systém environmentálnych záťaží, ktorý v časti charakter súčasnej
činnosti výslovne uvádza, že činnosť podmieňujúca vznik environmentálnej záťaže sa na lokalite
už nevykonáva, prevádzka je opustená. Uvedený skutkový záver prevzal do odôvodnenia svojho

rozhodnutia aj súd. Žalovaný tak v žalovanom období neužíval predmetnú plochu spôsobom smerujúcim
k získaniu majetkového prospechu ani takým, z ktorého by mohol majetkový prospech objektívne
vzniknúť. Základnou podmienkou vzniku bezdôvodného obohatenia bez právneho dôvodu je pritom
objektívna existencia majetkovej výhody na strane určitého subjektu, ktorá je merateľná a vyjadriteľná
v peňažnom ekvivalente. Žalobca v konaní nepredložil žiaden dôkaz, ktorým by preukázal, že mu

bolo v rozhodnom období znemožnené alebo obmedzené užívanie predmetných nehnuteľností. Stavba
v podobe skládky už v reálnych pomeroch v spornom období neexistovala. Rekultivácia skládky
prebehla ešte v období rokov 2010 až 2013, a teda uplynulo už viac ako 10 rokov od začlenenia
skládky do okolitej krajiny. Účelom a zmyslom rekultivácie je pritom práve umožniť jej nové ekologicky
prijateľné využitie. Sám žalobca konštatoval, že celá skládka bola stabilizovaná, utesnená, odizolovaná,

povrch skládky bol prekrytý rekultivačnou vrstvou a následne zatrávnený. Preto nemožno tvrdiť, že
žalovaný má byť zodpovedný za obmedzenie vlastníckeho práva žalobcu. Pokiaľ umiestnením skládky
došlo k obmedzeniu vlastníckych práv žalobcu, resp. jeho právnych predchodcov, majetkový prospech
mohla získať iba spoločnosť Centrum zneškodnenia odpadov s.r.o.. Na podporu uvedeného právneho
záveru žalovaný poukázal aj na rozhodnutie NS ČR sp.zn. 29Cdo/2631/2000, podľa ktorého pri zmene

vlastníctva veci, ktorým prostredníctvom sa určitá osoba bezdôvodne obohatila na úkor iného, povinnosť
k vydaniu bezdôvodného obohatenia na nadobúdateľa neprechádza. Povinnosť vydať bezdôvodné
obohatenie tak zaťažuje výlučne toho, kto sa neoprávnene obohatil a neprechádza automaticky na
nadobúdateľa veci. Žalovaný sa žiadnym spôsobom neobohatil, iba vstúpil do zákonom ustanovených
práv a povinností súvisiacich s uzavretím, rekultiváciou a monitorovaním skládky, ktoré si riadne plnil. Za

nesprávne považuje tvrdenie žalobcu, podľa ktorého má byť žalovaný vlastníkom predmetnej skládky.
Vlastníkom, resp. prevádzkovateľom skládky a pôvodným nájomcom pozemkov bola spoločnosť
Centrum zneškodnenia odpadov s.r.o., ktorá vstúpila do likvidácie dňa 05.03.2010 a dňa 23.11.2021
bola vymazaná z obchodného registra. Podľa § 22 ods. 8 zákona č. 223/2001 Z.z. prešli na žalovaného
len práva a povinnosti súvisiace s uzavretím, rekultiváciou a monitorovaním skládky odpadov. Keďže

žalovaný svoju procesnú obranu v uvedenom rozsahu podrobne rozviedol už v priebehu konania,
v ďalšom sa vyjadril výlučne k argumentácii uvedenej v odvolaní žalobcu.
16.2 Žalobca si uplatnil nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia v rozsahu skládky na celej parcele
č. 2361 vo vlastníctve žalobcu. S právnym názorom žalobcu sa žalovaný nestotožnil, pretože tento
nesprávne a účelovo presúva dôkazné bremeno na žalovaného. Je výlučne na žalobcovi, aby preukázal

naplnenie skutkovej podstaty bezdôvodného obohatenia, vrátane existencie majetkového prospechu
žalovaného v rozsahu užívania, ako aj príčinnej súvislosti medzi protiprávnym konaním a majetkovou
ujmou. Vychádzajúc z rozhodnutia NS SR sp.zn. 4Obdo/37/2021 žalovaný uviedol, že bolo na žalobcovi,
aby preukázal, že žalovaný užíva nehnuteľnosti v jeho vlastníctve v celom rozsahu, teda preukázal, žev ním žalovanom období sa na celom pozemku nachádzala stavba žalovaného, pre ktorú objektívne
nemohol žalobca svoj pozemok v celosti užívať. Žalovaný preukázal, že v danom prípade je aj z verejne
dostupných informácií preukázateľné, že na pozemkoch žalobcu sa v rozhodnom období žiadna skládka

brániaca žalobcovi v ich užívaní nenachádzala. Žalovaný predložil súdu aj snímku z katastrálnej mapy.
Nejedná sa o novotu v odvolacom konaní, iba o farebné znázornenie hraníc pôvodnej skládky dostupné
z verejných zdrojov, na ktorom je viditeľné, že hranice skládky pozorovateľné voľným okom nikdy
nepokryli celý pozemok žalobcu. V tejto súvislosti nemožno aplikovať žalobcom citované rozhodnutie
NS ČR sp.zn. 28Cdo/1644/2019, podľa ktorého sa bezdôvodné obohatenie vzťahuje aj na pozemok,

ktorý tvorí funkčný celok so skládkou. Dávna existencia skládky nebráni možnému ďalšiemu využitiu
pozemkov. Žalobca preto relevantným spôsobom nepreukázal, aby mu bolo bránené vo využití celej
výmery pozemkov napriek tomu, že v tomto rozsahu si uplatnil svoj nárok.
16.3 K námietke porušenia princípu právnej istoty žalovaný uviedol, že zásada právnej istoty neznamená
absolútnu nemennosť rozhodovacej činnosti súdu, ani povinnosť súdu rozhodovať v každom jednotlivom
prípade identicky, ale vyžaduje, aby rozhodnutia súdov boli predvídateľné, riadne odôvodnené

azaloženénaaplikáciiplatnéhoprávanakonkrétneskutkovéokolnostiveci.Zmenaprávnehoposúdenia
je v tomto prípade plne legitímna, nakoľko došlo k odlišnému hodnoteniu dôkazov, na základe
ktorého súd dospel k záverom uvedeným vo výrokovej časti rozsudku. Skutočnosť, že súd v inom
konaní vyhodnotil totožný alebo obdobný dôkaz v prospech žalobcu, zatiaľ čo v prejednávanej veci
dospel k odlišnému záveru, sama o sebe neznamená presun dôkazného bremena ani porušenie

procesných pravidiel dokazovania. V oboch konania zostalo dôkazné bremeno nezmenené, pričom
rozdiel v rozhodnutí je výsledkom rozdielneho hodnotenia predložených dôkazov. Súd v pripojenom
spise nevychádzal z predpokladu, že by žalovaný bol povinný preukazovať skutočnosti, ktoré zaťažovali
žalobcu, ale len dospel k odlišnému záveru o tom, či žalobcom predložené dôkazy naplnili mieru
preukázania, potrebnú na unesenie dôkazného bremena.

16.4 Zároveň žalobca napadol aj výrok III. rozsudku o trovách konania, pričom žiadnym spôsobom svoje
odvolacie námietky nepopísal a nezdôvodnil. Z uvedeného dôvodu sa k nim žalovaný vyjadriť nevie.
Zo všetkých uvedených dôvodov žalovaný navrhol, aby odvolací súd rozsudok v napadnutých výrokoch
ako vecne správny potvrdil.

17. Žalobca v odvolacej replike zotrval na argumentácii uvedenej v odvolaní. Odvolacia replika žalobcu
bola žalovanému doručená dňa 11.02.2026, ďalšie vyjadrenia v spore doručené neboli.

18. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 Civilného sporového poriadku, ďalej len CSP)
prejednal odvolanie žalobcu ako podané včas oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je

odvolanie prípustné, bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle ustanovenia § 385 ods. 1 CSP
a contrario v rozsahu vyplývajúcom z ustanovenia § 379 a § 380 CSP a z hľadísk uplatnených odvolacích
dôvodov (§ 365 ods. 1 písm. b/, d/, f/, h/ CSP) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nie je možné
vyhovieť.

19. Predmetom odvolacieho prieskumu nebol rozsudok vo výroku I., nakoľko proti tomuto výroku nebolo
zo strany oprávnenej strany sporu podané odvolanie, a preto v tomto rozsahu rozsudok nadobudol
právoplatnosť.

20.RozsudokjevodvolanímnapadnutýchvýrokochII.aIII.vecnesprávny,pretohoodvolacísúdvtomto

rozsahu v zmysle ustanovenia § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

21. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 24.03.2026 o 9.10 hod.
v pojednávacej miestnosti č. dverí 207, 2. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia
rozhodnutia boli zverejnené dňa 16.03.2026 na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach v

zmysle ustanovenia § 219 ods. 1, 3 CSP, § 378 ods. 1 CSP a § 385 ods. 1 CSP a contrario.

22. Žalobca namietal odvolacie dôvody podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. b/, d/, f/, h/ CSP, t. j.
že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (b/), konanie má inú vadu,

ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (d/), súd prvej inštancie dospel na
základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (f/) a rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (h/).23. Odvolací súd dospel k záveru, že tieto odvolacie dôvody nie sú naplnené.

24.Rozhodnutiusúdunemožnovytknúťnedostatočnézistenieskutkovéhostavu,anižebyvzaldoúvahy

skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov sporových strán nevyplynuli a ani nevyšli
za konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi
preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne, že by výsledok jeho
hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 192, § 193 a §
205 CSP alebo že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo použité

zákonné ustanovenia nesprávne vyložil. Rozsudok nie je ani nepreskúmateľný a nebola zistená ani iná
vada, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

25. K odvolacej námietke žalobcu, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je nedostatočne odôvodnené,
odvolacísúduvádza,žeprávonaurčitúkvalitusúdnehokonania,ktorejsúčasťoujeajprávoúčastníkana
dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. To, že

právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho
procesu jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. Rovnako
Ústavný súd Slovenskej republiky už opakovane vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na
spravodlivý proces je aj právo účastníka na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a
zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom

súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takémuto uplatneniu.

26. Odvolací súd dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie spĺňa vyššie uvedené kritéria
pre odôvodnenie rozhodnutí v zmysle ust. § 220 ods. 2 CSP, a preto ho nemožno považovať
za nedostatočne odôvodnený. Odôvodnenie rozsudku zodpovedá základnej štruktúre odôvodnenia

rozhodnutia. Následnosti jednotlivých častí odôvodnenia a ich obsahové (materiálne) náplne, zakladajú
súhrnne ich zrozumiteľnosť i všeobecnú interpretačnú presvedčivosť. Súd prvej inštancie jasne a
dostatočne vysvetlil právne dôvody, na základe ktorých v spore rozhodol a závery, ktoré prijal primerane
a zrozumiteľne vysvetlil. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká
aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich

účelu, podstaty a zmyslu. Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky v žiadnom prípade nemožno považovať to, že súd nerozhodol v zmysle návrhov žalobcu a
neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa jeho predstáv.

27. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu dostatočnom pre úplné zistenie skutkového

stavu, vykonanie ďalších dôkazov nebolo potrebné. Vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ustanovenia §
191 ods. 1,2 CSP. Z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a zo zisteného skutkového
stavu vyvodil aj správny právny záver, pričom rozsudok aj náležite odôvodnil, preto odvolací súd jeho
rozsudok v napadnutom rozsahu ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

28. Správne, presvedčivé a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody rozsudku, s ktorými sa odvolací súd
stotožňuje a na tieto odkazuje. Ani počas odvolacieho konania nevyšli najavo také skutočnosti, ktoré by
odôvodňovali iné rozhodnutie vo veci. Ani odvolacie námietky žalobcu nemali vplyv na vecnú správnosť
rozsudku a nie sú spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozsudku.

29. Žalobca vo svojom odvolaní (v jeho podstatnej časti) len zopakoval svoje námietky a argumenty
prednesené pred súdom prvej inštancie, s ktorými sa v odôvodnení svojho rozhodnutia súd prvej
inštancie vyporiadal aj s tým, prečo na ne neprihliadol.

30. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie o nedôvodnosti nároku v rozsahu,

v akom bol uplatnený žalobcom.

31. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku jednoznačne vyplýva úvaha súdu, na základe ktorej dospel
k svojmu záveru s poukazom na zistený skutkový stav a príslušné zákonné ustanovenia, ktoré aplikoval
v prejednávanej veci a odôvodnenie rozsudku dáva odpoveď na všetky odvolacie námietky žalobcu,

keďže boli už uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie.

32.Nazdôraznenievecnejsprávnostinapadnutéhorozsudkuakodvolacímnámietkamžalobcuodvolací
súd uvádza nasledovné:33. Predmetom tohto konania je nárok žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia, nakoľko žalovaný
užíva pozemky vo vlastníctve žalobcu, bez právneho dôvodu. Žalobca svoj nárok odvodil z tej

skutočnosti, že po uplynutí doby dohodnutej v nájomnej zmluve nedošlo k jej predlženiu alebo obnoveniu
nájmu. Účelom užívania pozemkov počas trvania nájomnej zmluvy bolo zriadenie priemyselnej stavby
– rekultivovaná skládka odpadov.

34. Podstatou odvolacích námietok žalobcu bol nesúhlas so záverom súdu, že neuniesol dôkazné

bremeno ohľadne rozsahu skládky vo vzťahu k parc. č. 2361. Žalobca zastáva názor, že rozsah skládky
mal preukázať žalovaný a zároveň, že celá parcela tvorí s dotknutou časťou parcely a celou stavbou
jeden funkčný celok.

35. Odvolací súd sa nestotožňuje s odvolacou argumentáciou žalobcu.

36. Vychádzajúc zo skutkového stavu tvrdeného v žalobe, a teda, že postavením skládky na parcelách
vo vlastníctve žalobcu po uplynutí doby nájmu tieto žalovaný užíva bez právneho dôvodu, odvolací súd
zastáva názor, že súd prvej inštancie správne skúmal, či žalobca uniesol bremeno dôkazu v spore.

37. Odvolací súd má za to, že pokiaľ žalobca tvrdil, že pozemky po uplynutí nájmu užíva žalovaný

bez právneho dôvodu, bolo na žalobcovi aby aj preukázal, v akom rozsahu žalovaný skutočne užíva
pozemky bez právneho dôvodu.

38.Pokiaľžalobcadôvodilužívanímpozemkovpouplynutínájomnejzmluvy,aobestranysporutvrdili,že
hraniceskládkyniesúzdokumentované,správnepostupovalsúdprvejinštancie,akvychádzalzrozsahu

pozemkov tak, ako boli prenajaté za účelom vytvorenia skládky odpadov.

39. Sporná zostala časť parcely č. 2361 vo výmere prevyšujúcej 962 m2 (t.j. o výmere 1193 m2).
Pokiaľ žalobca tvrdil, že aj na tejto časti parcely sa nachádzala skládka a po uplynutí doby nájmu aj
v tomto rozsahu užíva žalovaný danú nehnuteľnosť bez právneho dôvodu, ležalo na žalobcovi dôkazné

bremeno, aby preukázal tvrdené skutočnosti. Žalobcu totiž zaťažovalo dôkazné bremeno v tom smere,
aký je objektívny stav užívania pozemku titulom skládky (v jej rekultivovanej forme). Nakoľko tento
objektívny stav žalobca nepreukázal, správne súd vychádzal z pôvodných nájomných zmlúv a z rozsahu
pozemkov, aký bol v týchto zmluvách, za účelom vytvorenia skládky, vymedzený.

40. Dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností totiž leží na tej strane sporu, ktorá z existencie
týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky, teda tá strana sporu, ktorá existenciu
týchto skutočností tiež tvrdí. V predmetnom spore bolo na žalobcovi, aby preukázal opodstatnenosť
podanej žaloby o vydanie bezdôvodného obohatenia, t.j. že žalovaný užíva jeho vlastníctvo bez
právneho dôvodu.

41. Pokiaľ žalobca tvrdil, že nie je možné jednoznačne uzavrieť, či je lokalita po vykonaní rekultivácie
kontaminovaná alebo nie a vo zvyšnej časti je pozemok nevyužiteľný, keďže je v priamom dotyku
so skládkou, odvolací súd uvádza, že vo vzťahu k tejto časti parcely aj podľa odvolacieho súdu
absentuje právny základ bezdôvodného obohatenia žalovaného. Prípadnú kontamináciu pozemkov

v rozsahu prevyšujúcom rozsah skládky bolo možné predpokladať už pred vytvorením skládky, avšak
prípadná kontaminácia okolitých pozemkov nie je právnym dôvodom vydania bezdôvodného obohatenia
žalovaným, nakoľko enviromentálna záťaž vo vzťahu k týmto okolitým pozemkom neprešla dňom
predchádzajúcim vstupu do likvidácie z prevádzkovateľa skládky na žalovaného.

42. Odvolací súd sa nestotožnil ani s argumentáciou žalobcu, že prevyšujúca časť parcely o rozlohe
1193 m2 tvorí so samotnou skládkou jeden funkčný celok resp. priľahlý pozemok.

43. Za účelom vytvorenia skládky prevádzkovateľ skládky uzatváral s vlastníkmi pozemkov nájomné
zmluvy, v ktorých bol vymedzený rozsah pozemkov zabratých budúcou skládkou. Pokiaľ do nájomnej

zmluvy nebola zahrnutá celá výmera spornej parc. č. 2361, ale iba jej časť, úmyslom prevádzkovateľa
zrejme nebolo zriadenie skládky v celom rozsahu spornej parcely.44. Odvolací súd nepovažuje za náležité označenie prevyšujúcej časti pozemku za priľahlý pozemok
ku skládke ani za pozemok, ktorý by tvoril so skládkou jeden funkčný celok. Z verejne dostupných
informácií (znázornenie skládky na enviroportal.sk) je totiž viditeľné, že hranice skládky pozorovateľné

voľným okom nepokrývajú celý pozemok žalobcu, ale len jeho samostatnú časť, t.j. v rozsahu, v akom
bol žalobcovi priznaný nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia za ich užívanie žalovaným.

45. Pokiaľ žalobca poukázal na princíp právnej istoty a to, že Okresný súd Košice II v spore sp.
zn. K2-42C/32/2022 rozhodol v skutkovo aj právne totožnej veci odlišne a priznal žalobkyni (právnej

predchodkyni žalobcu v tomto spore) za užívanie totožných pozemkov nárok na vydanie bezdôvodného
obohatenia v celom uplatnenom rozsahu, odvolací súd uvádza, že výrok právoplatného rozsudku je
záväzný pre strany a pre tých, ktorí sa stali právnymi nástupcami strán po právoplatnosti rozsudku, ak
nie je ustanovené inak (§ 228 ods. 1 CSP).

46. V prejednávanom spore nebol priestor pre aplikáciu ust. § 228 ods. 1 CSP, nakoľko rozsudok vo veci

označenej žalobcom nebol prejudiciálne záväzný pre toto konanie, aj keď sa týkal tých istých účastníkov
(právnejpredchodkynežalobcuažalovaného),medziktorýmibolžalobkyniužvminulostipriznanýnárok
na vydanie bezdôvodného obohatenia za užívanie tých istých pozemkov za iné časové obdobie.

47.1 Najvyšší súd SR v rozhodnutí sp. zn. 5Cdo/161/2023 uviedol, že právne posúdenie predbežnej

otázky v odôvodnení rozhodnutia nemôže predurčovať hmotnoprávny stav pre rozhodnutie, ktoré ešte
súdomnebolovydané,pretožebytýmdochádzalokobmedzeniusubjektívnehohmotnéhoprávažalobcu
a jeho výkonu. Súd je teda viazaný iba výrokom rozsudku, nie jeho odôvodnením. Pre súd je záväzné
posúdenie predbežnej otázky uskutočnené v inom konaní medzi totožnými účastníkmi, ak ide o otázku
riešenú vo výroku rozhodnutia, t. j. otázku, ktorá bola predmetom konania, pričom riešenie ostatných

otázok, s ktorými sa súd musel v odôvodnení svojho rozhodnutia vysporiadať, nie je pre súd v inej veci
záväzné. Posúdenie predbežnej otázky sa nemôže v žiadnom prípade vyjadriť formou výroku, ale môže
sa prejaviť len v spôsobe rozhodnutia o návrhu vo veci samej a možno ho uviesť len v odôvodnení
rozhodnutia (R 61/1965). Aby však takéto posúdenie bolo záväzné, otázka, ktorá je predbežnou otázkou
v novom ďalšom konaní, musela byť v predchádzajúcom súdnom konaní právoplatne skončenom

priamym predmetom sporu a musela byť posúdená vo výroku rozsudku.
47.2 Citované rozhodnutie sp. zn. 5Cdo/161/2023 bolo predmetom prieskumu ústavného súdu, ktorý
uznesením z 11. júna 2025 sp. zn. II. ÚS 352/2025 odmietol ústavnú sťažnosť, pričom vyhodnotil ako
ústavne udržateľný záver najvyššieho súdu, v zmysle ktorého súd nemôže v inom súdnom konaní
posudzovať otázku hmotnoprávneho vzťahu, ktorá bola medzi stranami sporu s konečnou platnosťou

vyriešená v predchádzajúcom konaní, inak, avšak je viazaný iba výrokom rozhodnutia, t. j. pre súd je
záväzné posúdenie predbežnej otázky uskutočnené v inom konaní medzi totožnými sporovými stranami,
ak ide o otázku, ktorá bola predmetom konania a je obsiahnutá vo výroku rozhodnutia, pričom riešenie
ostatných otázok, s ktorými sa súd musel v odôvodnení svojho rozhodnutia vysporiadať, nie je pre
súd v inej veci záväzné. Právny záver najvyššieho súdu, ktorý nevidel porušenie princípu legitímnych

očakávaní v tom, že všeobecné súdy rozhodli skutkovo a právne takmer identickú vec medzi totožnými
stranami sporu rozdielne, avšak rešpektujúc ustálenú judikatúru najvyšších súdnych autorít, považoval
ústavný súd za ústavne akceptovateľný. (porovnaj NS SR sp. zn. 9Cdo/112/2024).

48. Pokiaľ preto ide o rozsah náhrady za vydanie bezdôvodného obohatenia (právne posúdenie nebolo

sporné – poznámka odvolacieho súdu), súd prvej inštancie vychádzajúc z vyššie uvedeného právneho
názoru NS SR nebol viazaný posúdením ostatných otázok, ktorými sa zaoberal súd v označenom
konaní, keď žalobkyni (právnej predchodkyni žalobcu) priznal nárok na vydanie bezdôvodného
obohatenia za všetky žalobkyňou vymedzené pozemky, naopak bol povinný vychádzať zo skutkového
stavu tvrdeného žalobcom v tomto spore a z toho, či v tomto rozsahu žalobca uniesol bremeno nielen

tvrdenia ale aj dôkazné bremeno.

49. V tomto smere súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno, s ktorým
záverom sa odvolací súd stotožňuje, ako bolo uvedené vyššie v odôvodnení tohto rozhodnutia.

50. Rozhodnutie v prejednávanej veci teda záviselo od posúdenia skutkových tvrdení žalobcu a ich
preukázaní, pričom bolo na súde prvej inštancie, aby tieto skutkové tvrdenia vyhodnotil. V oboch
konaniach zostalo dôkazné bremeno nezmenené, pričom rozdiel v rozhodnutiach je výsledkom
rozdielneho hodnotenia predložených dôkazov.51. Dôkazy a tvrdenia strán sporu hodnotí súd podľa svojej úvahy v súlade s princípmi, na ktorých
spočívatentozákon(čl.15ods.1CSP).Žiadendôkaznemápredpísanúzákonnúsilu(čl.15ods.2CSP).

Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej
súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo (§ 191 ods. 1 CSP).
Vierohodnosť každého vykonaného dôkazu môže byť spochybnená, ak zákon neustanovuje inak (§ 191
ods. 2 CSP). V zmysle uvedených ustanovení sa proces dokazovania v civilnom sporovom konaní riadi
princípom voľného hodnotenia dôkazov, ktorý spočíva v tom, že sudca je ten, kto jednotlivým vykonaným

dôkazom prisudzuje dôkaznú váhu v konaní, a to podľa pravidiel rozumnej a presvedčivej aplikácie
jednotlivých zásad dokazovania so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu. Súd preto hodnotí všetky
vykonané dôkazy, ako aj skutkové prednesy strán či iné procesné úkony, podľa svojej voľnej úvahy a
sám určuje, aký význam majú jednotlivé dôkazy pre jeho rozhodnutie a či na nich môže založiť svoje
skutkové zistenia (teda či sú použiteľné pre zistenie skutkového stavu a v akom rozsahu, poprípade v
akom smere), pričom limity jeho úvahy sú jedine ústavnoprávne (zákaz ľubovôle stanovený čl. 2 ods.

2 Ústavy Slovenskej republiky). Inak povedané, súd nie je obmedzovaný zákonnými predpismi v tom
zmysle, ako ten či onen dôkaz hodnotiť, a nie je ani viazaný žiadnym poradím významu a preukázanej
sily jednotlivých dôkazov (viď R V/1968).

52. Odvolací súd poukazuje aj na uznesenie NS SR sp.zn. 3Cdo/204/2009 zo 14. septembra 2011,

podľa ktorého ...„Dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy
v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane
toho, čo uviedli účastníci (§ 132 O.s.p.). Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané
procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení
dôkazovvzásadeniejeobmedzovanýprávnymipredpismivtom,akoasakýmvýsledkommázhľadiska

pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov. ... Do obsahu
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí právo účastníka konania vyjadrovať
sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého
spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97).“

53. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok vo výroku II. a III. v zmysle ust. §
387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.

54. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení

s ust. § 255 ods. 1 CSP a § 262 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bol žalobca neúspešný, nemá preto
nárok na náhradu trov odvolacieho konania a vznikla mu povinnosť nahradiť trovy odvolacieho konania
úspešnému žalovanému. Odvolací súd preto priznal žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho
konania voči žalobcovi v plnom rozsahu, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
tohto rozhodnutia.

55. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná
veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebof) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427

ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Dovolateľ má právo v dovolacom konaní zvoliť si advokáta alebo sa môže obrátiť na Centrum právnej

pomoci (§ 160 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).