Uznesenie – Zodpovednosť za škodu ,
Odmietajúce podanie Judgement was issued on Thursday, February 25, 2026

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 3Cdo/91/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4419201698
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 02. 2026

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Renáta Gavalcová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2026:4419201698.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne Z.., narodenej F. zastúpenej Advokátskou
kanceláriou JUDr. Ladislav Magyerka, s.r.o., Nové Zámky, Ernestova bašta 2, IČO: 36857751,
proti žalovanému Z. narodenému F. zastúpenému advokátkou Mgr. Elenou Szabóovou, Hurbanovo,
Komárňanská 100, IČO: 44285884, o náhradu škody, vedenom na Okresnom súde Nové Zámky pod
sp. zn. 9C/17/2019, o dovolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Nitre z 25. októbra 2023

sp. zn. 25Co/29/2023

r o z h o d o l :

I. Dovolanie o d m i e t a.

II. Žalobkyňa má nárok na náhradu trov dovolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Nitra (ďalej „súd prvej inštancie“, „okresný súd“) v poradí druhým rozsudkom z 23.

novembra 2022 č. k. 9C/17/2019-405 rozhodol tak, že uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni
sumu 2.533,22 eura s 5 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 2.533,22 eura za obdobie od 4. marca
2019 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Žalobkyni priznal nárok na náhradu trov
konania v zmysle ust. § 251, § 262 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení
neskorších predpisov (ďalej len „CSP“) náhradu trov konania v rozsahu 100 % voči žalovanému (II.
výrok).

1.1. Po právnej stránke napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie odôvodnil ustanoveniami § 420 ods.
1, § 424, § 444, § 449 ods. 1, § 100 ods. 1, § 106 ods. 1, ods. 2, § 517 ods. 2 zákona č. 40/1964
Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „OZ“), § 2 ods. 1, ods. 2, § 3 ods. 1,
ods. 2, § 5 ods. 1, § 8 ods. 4 zákona č. 437/2004 Z. z. o náhrade za bolesť a o náhrade za sťaženie
spoločenského uplatnenia v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon číslo 437/2004“), Opatrením
Ministerstva zdravotníctva SR č. 17/2016 z 18. mája 2016 o ustanovení výšky náhrady za bolesť a výšky

náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia na rok 2016 (ďalej len „Opatrenie MZ SR č. 17/2016“).
1.2. Predmetom konania v danej veci bol žalobkyňou uplatnený nárok na zaplatenie sumy 2.575,82
eura istiny s príslušenstvom, ktorá suma pozostáva z nároku na náhradu bolestného v sume 572,40 eura
a z náhrady trov splnomocnenca, ktorý zastupoval žalobkyňu v trestnom konaní, v sume 2.003,42 eura.
Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku konštatoval, že žalovaný bol uznaný vinným
z násilia voči žalobkyni, žalobkyňa utrpela podvrtnutie hrudníkovej chrbtice, drobné kožné odreniny na

pravomaľavompredkolenísdobouliečeniaapráceneschopnostiod31.augusta2016do16.septembra
2016. Znalec B.. U. U. ohodnotil bolesť žalobkyne na 25 bodov za podvrtnutie hrudníkovej chrbtice a 5
bodov za odreniny na pravom a ľavom predkolení. Pri hodnote bodu 17,66 eura bolestné predstavuje
výšku 529,80 eura.
1.3. Súd prvej inštancie sa zaoberal vznesenou námietkou premlčania zo strany žalovaného. Znalkyňa
z odboru neurológia B.. H. O., M.. ustálila zdravotný stav žalobkyne od októbra 2019, pričom žaloba

bola podaná 14. marca 2019, a preto nárok žalobkyne podľa názoru okresného súdu nebol premlčaný.
Námietku žalovaného, aby súd neprihliadol na odborné stanovisko B.. O. z dôvodu zásady koncentráciekonania, súd zamietol dôvodiac, že postupoval v súlade s intenciami odvolacieho súdu, ktorý uložil
súdu prvej inštancie zaoberať sa okamihom ustálenia zdravotného stavu žalobkyne. Aj voči druhému
nároku žalobkyne, ktorým si uplatnila náhrada trov vynaložených na jej splnomocnenca v trestnom

konaní v sume 2.003,42 eura žalovaný vzniesol námietku premlčania. Aj v týchto súvislostiach okresný
súd konštatoval, že nárok nie je premlčaný, nakoľko právo na odmenu advokátovi za poskytnutú
právnu pomoc vzniká zánikom právneho vzťahu medzi klientom a advokátom, t. j. právoplatnosťou
rozhodnutia v trestnej veci /rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „NS SR“) sp.
zn. 5Cdo/102/2018, podľa ktorého nárok advokáta na odmenu sa nepremlčuje samostatne za každý

jednotlivý úkon právnej služby, ale vykonaním celej činnosti spočívajúcej v právnych službách, ku ktorým
sa advokát zaviazal/.
1.4. Súd prvej inštancie sa nestotožnil tiež s argumentáciou žalovaného, že splnomocnenec v trestnom
konaní neviedol poškodenú k tomu, aby si uplatnila nároky tak za škodu na zdraví, ako aj trovy spojené
s pribratím splnomocnenca v trestnom konaní, a že z tohto dôvodu nie je možné prihliadať na tieto trovy
v občianskom súdnom konaní. Poukázal na skutočnosť, že trestný poriadok umožňuje poškodenému

dať sa zastupovať splnomocnencom, ktorý je oprávnený robiť za poškodeného návrhy na vykonanie
dôkazov, podávať žiadosti a opravné prostriedky a tiež je oprávnený zúčastniť sa všetkých úkonov, na
ktorých sa môže zúčastniť poškodený. Aj Ústava Slovenskej republiky (ústavný zákon číslo 460/1992
Zb. Ústava Slovenskej Republiky v znení neskorších predpisov (ďalej len „Ústava SR“) v článku 47
ods. 2 zakotvuje právo každého byť v konaní zastúpený advokátom, právo na právnu pomoc v konaní

pred súdmi, ktoré právo na právnu pomoc trvá až do skončenia konania a jeho súčasťou je aj právo
na náhradu vynaložených trov konania. O trovách poškodeného rozhoduje súd podľa § 557 Trestného
poriadku a ak nie sú splnené podmienky na jeho rozhodnutie v trestnom konaní, môže si ich poškodený
uplatniť spolu so svojím nárokom v občianskom konaní.
1.5. Súd prvej inštancie sa nestotožnil ani s ďalšou námietkou žalovaného týkajúcou sa skutočnosti,

že úkony, za ktoré si poškodená uplatňuje náhradu trov právneho zastúpenia, nesúvisia so skutkom,
za ktorý bol žalovaný uznaný vinným. Súd prvej inštancie dôvodil tým, že žalobkyňa, ako poškodená
mala právo v trestnom konaní sa dať zastúpiť splnomocnencom na všetky úkony, ktoré boli vykonané
v trestnom konaní, od začiatku, keď podala trestné oznámenie až do právoplatného skončenia veci. V
čase podania trestného oznámenia, ako aj v priebehu trestného konania žalobkyňa nemohla vopred

vedieť, ako súd rozhodne o vine žalovaného, a za ktoré skutky ho odsúdi. Splnomocnenec zastupoval
poškodenú v priebehu celého trestného konania, nevznikli pochybnosti o tom, že úkony vykonal, a
že tieto úkony boli dôvodné. Ohľadom účelnosti trov splnomocnenca v trestnom konaní súd prvej
inštancie konštatoval, že žalobkyňa využila svoje zákonné právo, pričom v dôsledku podozrenia o
spáchaní trestného činu žalovaným, žalobkyni boli poskytnuté právne služby a na základe trestných

oznámení žalobkyne bol žalovaný právoplatne odsúdený za svoje protiprávne konanie, čím žalobkyňa
ako poškodená utrpela majetkovú ujmu. O dôvodnosti a účelnosti vynaložených nákladov žalobkyne
titulom trov spojených s pribratím splnomocnenca poukázal súd aj na uznesenie NS SR sp. zn.
1Tdo/30/2021 z 13. októbra 2021, ktorý dovolanie odsúdeného Y. odmietol.
1.6. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 CSP a priznal ich žalobkyni v rozsahu 100 % voči

žalovanému, lebo bola v konaní plne úspešná podľa § 262 odsek 1 CSP.

2. Krajský súd v Nitre rozsudkom z 25. októbra 2023 č. k. 25Co/29/2023-475 na odvolanie žalovaného
rozsudok súdu prvej inštancie v zmysle ust. § 387 ods. 2 CSP potvrdil a priznal žalobkyni nárok na
náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému v plnom rozsahu.

2.1. Odvolací súd konštatoval, že z hľadiska skutkového stavu niet sporu o tom, že právoplatným
rozsudkom Krajského súdu v Nitre z 24. októbra 2018 č. k. 2To/78/2018-864 bol žalovaný uznaný
vinným z fyzického útoku na žalobkyňu dňa 31. augusta 2016, v dôsledku ktorého útoku žalobkyňa
utrpela zranenia. Okresný súd správne podľa názoru odvolacieho súdu uzavrel, že boli naplnené
podmienky vzniku nároku na náhradu bolestného konkrétne, že žalovaný sa dopustil protiprávneho

konania, spôsobil jej zranenia, ktoré si vyžiadali liečenie a práceneschopnosť (vznik škody), žalobkyňa
v dôsledku útoku žalovaného utrpela zranenia, ktoré si vyžiadali tak liečenie, ako aj práceneschopnosť
(príčinná súvislosť medzi protiprávnym konaním žalovaného a vznikom škody na zdraví žalobkyne).
Odvolací súd sa stotožnil aj s výškou náhrady určenej v zmysle zákonných predpisov a v zmysle
bodového hodnotenia určeného znalcom v trestnom konaní.

2.2. V súvislosti s náhradou trov splnomocnenca v trestnom konaní sa odvolací súd v plnom rozsahu
stotožnil so záverom súdu prvej inštancie a konštatoval, že sa pomerne podrobne zaoberal tak
dôvodnosťou, ako aj účelnosťou vynaložených trov splnomocnenca v trestnom konaní, správne určil
aj výšku týchto trov. Odvolací súd sa nestotožnil s názorom žalovaného o premlčaní tohto nárokužalobkyne, keďže právo na právnu pomoc trvá až do skončenia konania, t. j. do právoplatnosti
rozhodnutia. V danej veci bol rozsudok odvolacieho súdu vydaný a tento nadobudol právoplatnosť 24.
októbra 2018, pričom žalobkyňa si svoj nárok na náhradu uplatnila v zákonnej premlčacej lehote žalobou

doručenou súdu prvej inštancie 14. marca 2019.
2.3. Odvolací súd tiež uviedol, že pokiaľ žalovaný namietal, že žalobkyňa si uplatnila nárok na náhradu
škody na zdraví a trov splnomocnenca v trestnom konaní po uplynutí premlčacej lehoty - touto námietkou
sa zaoberal už súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku a podrobným odôvodnením vyvrátil tvrdenia
žalovaného. Odvolací súd sa so záverom súdu prvej inštancie o tom, že nárok na náhradu škody na

zdraví premlčaný nie je, a to v dôsledku ustálenia zdravotného stavu žalobkyne až októbrom 2019, (od
ktorého okamihu sa počíta premlčacia lehota), v plnom rozsahu stotožnil a na toto odôvodnenie súdu
prvej inštancie poukázal. Pokiaľ žalovaný namietal, že nie je možné prihliadať na dôkazy, ktoré boli
predložené tri roky po podaní žaloby - ani s touto námietkou sa odvolací súd nestotožnil, nakoľko v
zrušujúcom uznesení odvolací súd uložil súdu prvej inštancie povinnosť zaoberať sa otázkou ustálenia
zdravotnéhostavužalobkyne,apretobolsúdprvejinštanciepovinnýdoplniťvtomtosmeredokazovanie.

Ďalej žalovaný namietal, že ani jedna z diagnóz uvedených B. nemala súvis s úrazom, keďže nešlo
o úraz hlavy alebo krku, ale hrudnej chrbtice a rovnako, že odborníkom príslušným na hodnotenie
anxióznej poruchy je psychológ, nie neurológ. Odvolací súd dospel v týchto súvislostiach k záveru,
že táto námietka bola zo strany odvolateľa podaná účelovo. Je nesporné, že posúdenie zdravotného
stavu žalobkyne je otázkou odbornou, na posúdenie ktorej sú potrebné vedecké poznatky. Súd prvej

inštancie z tohto dôvodu, ako aj vzhľadom na intencie odvolacieho súdu v zrušujúcom uznesení, vyzval
žalobkyňu na predloženie odborného vyjadrenia (vzhľadom na nízku hodnotu bolestného by znalecké
dokazovanie nebolo efektívne, keďže žalobkyňa si uplatnila bodové hodnotenie vykonané znalcom B..
U. v trestnom konaní a táto hodnota bodového hodnotenia nebola medzi stranami sporná). Ani sám
žalovanýnepodalnávrhynadoplneniedokazovaniavtomtosmere.Súdprvejinštanciesavnapadnutom

rozsudku podrobným spôsobom vyrovnal s touto námietkou, uviedol dôvody, na základe ktorých
vychádzal a považoval odborné vyjadrenie B.. O. za správne a z odborného hľadiska za postačujúce a
vyhovujúce. Odvolací súd ešte poznamenal, že súd prvej inštancie práve na základe návrhu žalovaného
predvolal B. O. a na pojednávaní ju vypočul. Svedkyňa odpovedala aj na otázky žalovaného a v plnom
rozsahu zotrvala na svojom odbornom vyjadrení. Vzhľadom na odborné posúdenie zdravotného stavu

žalobkyne ani odvolací súd nemal námietky voči týmto záverom. Posúdenie, či odborníkom príslušným
na hodnotenie anxióznej poruchy je psychológ alebo neurológ, nie je kompetentný zodpovedať tak
súd prvej inštancie, či odvolací súd. Žalovaný však v tomto smere žiadne dokazovanie na súde prvej
inštancie nenavrhol. Odvolateľ namietal tiež, že poškodená si neuplatnila nárok v trestnom konaní,
hoci zo znaleckého posudku aj z vystavených faktúr mala vedomosť o výške škody, aj o škodcovi,

preto bolo potrebné vyhodnotiť aj efektívnosť právneho zastupovania - túto otázku taktiež zodpovedal
súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku, odvolací súd iba dodal, že v danom prípade si žalobkyňa
mohla uplatniť náhradu škody tak v trestnom konaní, ale nie je protiprávnym konaním ani uplatnenie
tohto nároku v občianskom konaní. Z uvedeného dôvodu túto námietku vyhodnotil ako účelovú a
nedôvodnú. Taktiež námietku odvolateľa, že do konania nebola predložená zmluva o právnom zastúpení

v trestnom konaní, odvolací súd vyhodnotil ako účelovú, podrobne sa s touto otázkou vysporiadal súd
prvej inštancie v napadnutom rozsudku, odvolací súd sa s jeho záverom stotožnil. Žalovaný tiež namietal
nesprávne skutkové zistenia súdom prvej inštancie, pričom túto námietku považoval tiež odvolací súd za
nedôvodnú.Odvolacísúdzáveromuviedol,ževdanomprípadenezistilpochybeniesúduprvejinštancie,
ktoré by mohlo vyvolať účinky porušenia práva na spravodlivý proces.

2.4. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ustanovenia § 396 CSP v spojení
s ustanovením § 255 ods. 1 CSP a úspešnej žalobkyni priznal náhradu trov odvolacieho konania, keďže
odvolaniu žalovaného nevyhovel.

3. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal žalovaný (ďalej aj „dovolateľ“) v celom rozsahu dovolanie,

prípustnosť ktorého vyvodzoval z ustanovení § 420 písm. f) CSP. Navrhol, aby dovolací súd zrušil
rozhodnutie odvolacieho súdu a vec vrátil na ďalšie konanie.
3.1. Dovolateľ namietal, že odvolací súd sa v rozhodnutí nevysporiadal s námietkami žalovaného
uvedenými v odvolaní konkrétne, že žalobkyňa si trovy pribratia splnomocnenca v trestnom konaní ani
nároky na náhradu za škodu na zdraví neuplatnila ani do skončenia prípravného konania ani v konaní

pred súdom, pričom v odvolaní namietal aj účelnosť takéhoto zastúpenia. Ak nebola splnená základná
podmienka, teda uplatnenie nároku poškodenej v trestnom konaní, nemôže ísť o účelne vynaložené trov
vzniknutých pribratím splnomocnenca. V týchto súvislostiach považoval za potrebné uviesť, že postup
advokáta pri poskytovaní právnych služieb sa viaže na pojem odborná starostlivosť, ktorú je potrebnéchápať ako súhrn všetkých predpokladov na výkon advokátskej činnosti, od základných formálnych
podmienok pre možnosť vykonávať advokáciu, až po osobnostné predpoklady. Pri určení postupu na
presadzovanie záujmov klienta musí advokát voliť také formy a prostriedky, aby sa naplnili ciele a

očakávaniaklienta,pričomprvoradýjevždyzáujemklienta.Vrozhodnutiachkonajúcichsúdovabsentuje
odpoveď na otázku žalovaného, či advokát je povinný pri výkone advokácie postupovať s odbornou
starostlivosťou, ktorou sa rozumie, že koná čestne, svedomito, primeraným spôsobom a dôsledne
využíva všetky právne prostriedky a uplatňuje v záujme klienta všetko, čo podľa svojho presvedčenia
považuje za prospešné. Pritom dbá na účelnosť a hospodárnosť poskytovaných právnych služieb.

3.2. Ďalej namietal, že za začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby vo vzťahu k vymáhaným
peňažným plneniam treba označiť deň, kedy sa majetok poškodenej zmenšil o sumu uhradenú
splnomocnencovi, pričom odvolací súd sa nevysporiadal s námietkou premlčania tak, ako ju vzniesol,
konkrétne, že škoda nastáva okamihom zmenšenia majetku poškodeného, a nie až „konečným
vyúčtovaním“ trov splnomocnenca. Žalovaný aj v konaní pred súdom prvej inštancie, aj v odvolaní
argumentoval tým, že je zásadný rozdiel pri hodnotení otázky premlčania na vzťah advokát

(splnomocnenec) a klient vo vzťahu k odmene a na vzťah medzi okamihom zmenšenia majetku
žalobkyne a náhrady škody. Kým premlčacia doba nároku advokáta voči klientovi na zaplatenie odmeny
za právne služby začína plynúť dňom ukončenia poskytovania právnych služieb, pri nároku na náhradu
škody, ktorú si uplatňuje žalobkyňa voči žalovanému (neadvokátovi), sa za začiatok premlčacej doby
musí považovať deň, kedy sa majetok poškodenej žalobkyne zmenšil o konkrétnu sumu, teda nie až

dňom splatnosti poslednej faktúry vystavenej splnomocnencom. Odpoveď na túto odvolaciu námietku
v odôvodnení rozhodnutia nedostal.
3.3. Ohľadom počítania lehôt dovolateľ uviedol, že žalobkyňa sa dozvedela o škode na zdraví, ktorá
jej mala byť spôsobená, 31. augusta 2016 (s určitosťou v období pred 16. septembrom 2016). Nárok
uplatnený žalobou až 20. marca 2019 je uplatnenie nároku po uplynutí premlčacej doby. Zároveň

dovolateľ namietal, že absentuje priama príčinná súvislosť medzi bolesťami žalobkyne v rokoch 2017
- 2019 a úrazovým dejom v auguste 2016, pričom mu nemožno pripisovať zodpovednosť za všetky
zdravotné ťažkosti žalobkyne, ak nemajú priamu a príčinnú súvislosť s úrazom, ktorý mala utrpieť
konaním žalovaného. Lekárska správa B.. O. pritom vychádza z chybnej informácie žalobkyne, ktorú jej
poskytla, že v r. 2016 utrpela úraz hlavy - táto informácia nemá podklad v žiadnom dôkaze z trestného

konania ani inom dôkaze. Žalobkyňa si uplatnila náhradu škody na zdraví - bolestné podľa zákona č.
437/2003 Z. z. v rozsahu 30 bodov, ktorý preukazovala znaleckým posudkom B.. č. 041/2017 zo 17.
apríla 2017, avšak žalobkyňa nepredložila v konaní žiadne ďalšie lekárske alebo znalecké posudky,
ktorými by preukázala nárok na ďalšie bolestné. V danej veci bolo potrebné vychádzať z toho, že
ďalšie bolesti neboli posúdené v zmysle zákona č. 437/2003 Z. z., nebola vyhodnotená ich príčinná

súvislosť s úrazom a ku dňu vyhotovenia znaleckého posudku B. č. 041/2017 bol zdravotný stav
žalobkyne ustálený. Ak bol zdravotný stav žalobkyne dňa 17. apríla 2017 ustálený tak, aby ho bolo
možnévyhodnotiťznaleckýmposudkom,akznalecdobuliečenia31.augusta2016-16.septembra2016
v prítomnosti žalobkyne označil za primeranú, a tento posudok, výpoveď znalca ani ďalšie „následky“
žalobkyňa nenamietala ani v trestnom konaní, nemožno pričítať žalovanému zodpovednosť za druhovo

iné poškodenie zdravia žalobkyne. Žalovaný výslovne poukázal na to, že od vzniku úrazu do októbra
2019, teda viac ako 3 roky, žalobkyňa neuviedla, a to ani v rámci trestného konania, ani v aktuálnom
konaní, že by pretrvávali akékoľvek následky úrazu. Súd vychádzal iba z odborného vyjadrenia B.. O.,
ktoré ale izoluje od jej výpovede na pojednávaní a ostatných dôkazov, ktoré boli v konaní vykonané.
Ohľadom námietky premlčania bolo potrebné vychádzať z procesne nepopretého faktu, vychádzajúceho

zo znaleckého posudku Y. a z tvrdenia svedkyne na pojednávaní, že „bolesti u žalobkyne pretrvávali
do 3 týždňov od útoku žalovaného“. Ak odvolací súd vychádzal výhradne z odborného vyjadrenia B..
O., a nie aj z jej výpovede, ktorou B.. O. limitovala následky úrazu na 21 dní, zhodne s B.. U. a jeho
znaleckým posudkom, nemali jeho závery o ukončení liečenia následkov úrazu z 31. augusta 2016 až
v roku 2019 oporu v obsahu súdneho spisu a vykonaných dôkazoch, a preto v tejto časti je záver súdu

arbitrárny. Odvolací súd rovnako ako aj súd prvej inštancie nevyhodnotili ani súvislosť medzi žalobkyňou
predloženou zdravotnou dokumentáciou a definovaním oblasti tela zranenej dňa 31. augusta 2016 ako
oblastí odlišných od hlavy, ani s ňou bezprostredne nesúvisiacich, a jednak vynechali z posúdenia
tvrdenie B.. O. o liečení následku úrazu z r. 2016 a nesúvis aktuálnych bolestí žalobkyne s úrazom.
3.4. Žalovaný poukázal aj na to, že v poradí druhé rozhodnutie odvolacieho súdu odporuje právnemu

názoru odvolacieho súdu vyjadrenému v jeho predošlom rozhodnutí č. k. 6Co/46/2020-237, keď v
zrušovacom rozhodnutí vyslovil, že pri posudzovaní, kedy sa poškodený dozvedel o tom, kto za
škodu zodpovedá, treba vychádzať z preukázanej skutočnej vedomosti poškodeného a tomto prvku.
Napriek viazanosti súdu prvej inštancie právnym názorom odvolacieho súdu ani v poradí druhomrozsudku nevyhodnotil súd ani účelnosť vynaložených trov právneho zastúpenia poškodenej žalobkyne
v trestnom konaní splnomocnencom, keď mal preukázané, že splnomocnenec neuplatnil ako zástupca
poškodenej ani nárok na náhradu trov trestného konania podľa § 557 ods. 1, ods. 2 Trestného poriadku,

a predovšetkým - neuplatnil ani nárok na náhradu škody na zdraví, čoho dôsledkom je aj vedenie
aktuálneho súdneho sporu bez toho, aby na takéto konanie odkázal súd v trestnom konaní. Súdy oboch
inštancií sa nevysporiadali s tým, či právne zastúpenie bolo poskytnuté s odbornou starostlivosťou, keď
nebol uplatnený základný nárok poškodenej, ktorým je nárok na náhradu škody a nárok na náhradu trov
právneho zastúpenia poškodenej v trestnom konaní, a ako sa takéto konanie splnomocnenca zlučuje s

účelnosťou a hospodárnosťou právnych služieb.
3.5. Dovolateľ následne zhrnul absenciu odôvodnia rozhodnutí konajúcich súdov na podstatné
argumenty, konkrétne, a) kauzálny nexus medzi „ďalšími bolesťami“ žalobkyne v roku 2017 až 2019 (vo
vzťahukvýpovediB..O.aB..U.otrvaníliečbynásledkovúrazumax21dní)anáhradyškody,priabsencii
ďalšej lekárskej správy a bolestiach v iných častí tela než poškodených úrazom (hlava vs. hrudný
úsek chrbtice), b) premlčanie nároku na náhradu škody na zdraví, keďže zdravotný stav bol ustálený

uplynutím 21 dní od úrazu, najneskôr ku dňu znaleckého hodnotenia zdravotného stavu, c) odbornú
starostlivosť splnomocnenca pri zastupovaní v trestnom konaní, keď neuplatnil nárok na náhradu škody
za poškodenú žalobkyňu ako základný predpoklad začatia a vedenia adhézneho konania a neuplatnil
nárok na náhradu trov splnomocnenca v trestnom konaní v intenciách § 18 ods. 2, 4, 5 zákona o
advokácii, d) ustálenie začiatku premlčania náhrady trov splnomocnenca, vyplývajúcu z jednotlivých

faktúr, keď za okamih zmenšenia majetku žalobkyne ako poškodenej nepovažuje súd zaplatenie faktúry,
ale rozhodnutie Krajského súdu v Nitre v trestnej veci, (bez vysvetlenia, aká ujma na majetku žalobkyne
vznikla dňom právoplatnosti rozsudku súdu v trestnej veci), e) absencia vyhodnotenia tvrdenia B. v jej
výsluchu, že bolesti hlavy a krku nepopísala ako následok úrazu a následky úrazu sa mohli prejavovať
max. 21 dní, f) opomenutie povinnosti uloženej odvolaciemu súdu ustanovením § 220 ods. 3 CSP (ak sa

súd odkloní od ustálenej rozhodovacej praxe, odôvodnenie rozsudku obsahuje aj dôkladné odôvodnenie
tohto odklonu) došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, zakladajúcemu dovolací dôvod podľa §
420 písm. f) CSP.

4. Žalobkyňa vo vyjadrení k podanému dovolaniu žalovaného navrhla, aby dovolanie žalovaného v

zmysle ustanovenia § 448 CSP ako nedôvodné dovolací súd zamietol a uviedla, že sa nestotožňuje
s dôvodmi, pre ktoré považuje dovolateľ rozsudok odvolacieho súdu za porušujúci jeho právo na
spravodlivý proces. Vo vzťahu k dovolacej argumentácii žalovaného (dovolatel'a) ohľadne nároku
uplatneného v civilnom konaní titulom náhrady škody, ktorá jej vznikla úhradou trov splnomocnencovi v
trestnom konaní. Je nepochybné, že udelením splnomocnenia splnomocnencovi, ktorý sa zúčastňoval

všetkých úkonov trestného konania, nevynímajúc hlavných pojednávaní uskutočnených v tejto trestnej
veci, žalobkyňa využila svoje právo zakotvené v Ústave Slovenskej republiky. Žalobkyňa vystupovala
v trestnom konaní v procesnom postavení poškodenej, ktorý má v zmysle Trestného poriadku právo
dať sa zastupovať splnomocnencom. V konečnom dôsledku je na vôli poškodeného, či si škodu voči
páchateľovi trestného činu uplatní v trestnom alebo v civilnom konaní, nevynímajúc nárok na náhradu

trov poškodeného. B. sa rozsiahlym spôsobom vyjadrila k ustáleniu zdravotného stavu žalobkyne, k
dôvodom jeho ustálenia a rovnako zdôvodnila, prečo v odbornom vyjadrení použila výraz úraz hlavy.
V tejto súvislosti žalobkyňa poukazuje aj na výsluch znalca B.. U., ktorého výsluch bol vykonaný v
rámci trestného konania: Pokiaľ ide o podvrtnutie hrudníkovej chrbtice, ide o poranenie, ktoré sa môže
rozvíjať postupne, ktoré pri zobrazovacích vyšetreniach, ako je RTG alebo CT vyšetrenie chrbtice je

negatívne, teda bez úrazových zmien. Ide o poranenie funkčného charakteru, ktoré sa vlastne prejavuje
spazmom, teda kŕčom svalstva chrbtice. Súčasne žalobkyňa poukázala aj na vyjadrenie B.. S. A. zo
dňa 01. 08. 2019, z ktorého vyplýva, že žalobkyňa pred napadnutím žalovaného nebola liečená na
poruchy pohybového aparátu. B.. U. sa nevyjadril k ustáleniu zdravotného stavu žalobkyne, pričom
vzhľadom na jeho odborné vyjadrenie, že bolestivosť sa môže ukazovať postupne, ktorá sa u žalobkyne

aj prejavila, sa žalobkyňa obrátila na B.. O., ktorá sa mala z odborného hľadiska vyjadriť k obdobiu,
kedy došlo k ustáleniu zdravotného stavu žalobkyne vzhľadom na otázku, ktorou bolo potrebné sa
v súdnom spore zaoberať s poukazom na vyslovený názor odvolacieho súdu. B.. O. boli predložené
lekárske správy žalobkyne súvisiace s jej zdravotným stavom, z ktorých vyplynulo, že po úraze, ktorý
utrpela v dôsledku protiprávneho konania žalovaného, sa prejavili dôsledky úrazu na zdravotnom stave

žalobkyne. Okrem iného žalobkyňa poukazuje na nález chirurgickej ambulancie CPPO zo dňa 01. 09.
2016 v čase 15:16 hod.. Z uvedeného dôvodu vzhľadom na zdravotný stav do roku 2019 žalobkyňa
popiera tvrdenia žalovaného, ktorý spochybňuje predložené odborné vyjadrenie B.. O., ale aj tvrdenia,
že by migrenózne bolesti hlavy nemali súvis s podvrtnutím chrbtice, a to s poukazom na výsluch B.. U..5. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§
427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo

napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru,
že dovolanie treba odmietnuť. Na odôvodnenie uvedeného záveru dovolací súd uvádza nasledovné:

6. Podľa § 419 CSP proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné sú vymenované v § 420 a § 421 CSP.

7. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť
vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v
konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f) CSP, je (procesnou) povinnosťou
dovolateľa vysvetliť, z čoho konkrétne vyvodzuje prípustnosť dovolania a v spojitosti s tým označiť v
dovolaní náležitým spôsobom tiež dovolací dôvod. V dôsledku spomenutej viazanosti neskúma dovolací

súd správnosť napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v
dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.

8. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej
v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom

spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Hlavnými znakmi charakterizujúcimi procesnú vadu uvedenú
v § 420 písm. f) CSP sú zásah súdu do práva na spravodlivý proces a nesprávny procesný postup
súdu znemožňujúci procesnej strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia v takej miere
(intenzite), v dôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

9. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať
sa svojich práv na nezávislom a nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty
a záruky poskytované právnym poriadkom; jeho integrálnou súčasťou je právo na relevantné, zákonu
zodpovedajúce súdne konanie. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti jeho strán,
právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo

na predvídateľnosť rozhodnutia a na jeho riadne odôvodnenie, zachovanie rovnosti strán v konaní, na
relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae
(odmietnutie spravodlivosti).

10. Porušením práva na spravodlivý proces v zmysle uvedeného ustanovenia zákona treba rozumieť

nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných
ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré zároveň
znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva.

11. Pretože dovolateľ namietal nedostatočné odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu, dovolací súd

pristúpil k posúdeniu argumentačnej udržateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu z pohľadu, či napĺňa
záruky garantujúce, že výkon spravodlivosti v danom prípade nie je arbitrárny (svojvoľný), a či je
zachované právo dovolateľa na riadne odôvodnenie rozhodnutia.

12. ÚstavnýsúdSlovenskejrepublikyvoviacerýchsvojichrozhodnutiach,napr.vuznesenísp.zn.III.ÚS

44/2022 z 27. januára 2022 uviedol, že arbitrárnosť sa v zásade môže prejavovať vo dvoch podobách.
Procesná arbitrárnosť je hrubým alebo opakovaným porušením zásadných ustanovení právnych
predpisovupravujúcichpostuporgánuverejnejmoci,hmotnoprávna(meritórna)arbitrárnosťsaprejavuje
ako extrémny nesúlad medzi právnym základom pre rozhodovanie veci a závermi orgánu verejnej
moci, ktoré sú vo vzťahu k tomuto právnemu základu neobhájiteľné všeobecne akceptovateľnými

výkladovými postupmi (II. ÚS 576/2012). Z judikatúry ústavného súdu tiež vyplýva, že arbitrárnosť (i
zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí) všeobecných súdov je najčastejšie daná rozporom súvislostí ich
právnych argumentov a skutkových okolností prejednávaných prípadov s pravidlami formálnej logiky
alebo absenciou jasných a zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovo relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(napr. IV. ÚS 115/03). Uvedené nedostatky pritom musia dosahovať mieru ústavnej relevancie, teda
ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré z práv uvedených v čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“). O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide
spravidla vtedy, ak sa zistí taká interpretácia a aplikácia právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadnepopiera účel a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne
rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky,
prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (III.

ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

13. K námietkam dovolateľa týkajúcim sa nedostatkov odôvodnenia dovolaním napadnutého rozsudku
odvolacieho súdu treba uviesť, že právo na istú kvalitu súdneho konania, ktorého súčasťou je aj
právo strany sporu na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva

na spravodlivý proces. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva aj z rozhodnutí Ústavného
súdu Slovenskej republiky vyplýva, že základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy aj právo podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v sebe zahŕňajú aj právo na
riadne odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 383/2006). Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí vyplývať
vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi
závermi na strane druhej. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať

sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi strán významnými pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05, II. ÚS
76/07, obdobne Kraska c/a Švajčiarsko z 29. apríla 1993, Séria A, č. 254-B, str. 49, § 30). Judikatúra
Európskeho súdu pre ľudské práva nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je
pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument
pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c.

Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - A , s. 12, § 29, Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra
1994, séria A, č. 303 - B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára
1998).

14. Z obsahu dovolania vyplýva, že žalovaný namietal nedostatočnosť dôvodov odvolacieho

rozhodnutia, a to:
a) kauzálny nexus medzi „ďalšími bolesťami“ žalobkyne v roku 2017 až 2019 (vo vzťahu k výpovedi
B. o trvaní liečby následkov úrazu max 21 dní) a náhrady škody pri absencii ďalšej lekárskej správy a
bolestiach iných častí tela než poškodených úrazom (hlava vs. hrudný úsek chrbtice),
b) premlčanie nároku na náhradu škody na zdraví, keďže zdravotný stav bol ustálený uplynutím 21 dní

od úrazu, najneskôr ku dňu znaleckého hodnotenia zdravotného stavu,
c) odbornú starostlivosť splnomocnenca pri zastupovaní v trestnom konaní, keď neuplatnil nárok
na náhradu škody za poškodenú žalobkyňu ako základný predpoklad začatia a vedenia adhézneho
konania, a neuplatnil nárok na náhradu trov splnomocnenca v trestnom konaní v intenciách § 18 ods.
2, 4, 5 zákona o advokácii,

d) ustálenie začiatku premlčania náhrady trov splnomocnenca vyplývajúcu z jednotlivých faktúr, keď
za okamih zmenšenia majetku žalobkyne ako poškodenej nepovažuje súd zaplatenie faktúry, ale
rozhodnutie Krajského súdu v Nitre v trestnej veci (bez vysvetlenia, aká ujma na majetku žalobkyne
vznikla dňom právoplatnosti rozsudku súdu v trestnej veci),
e) absencia vyhodnotenia tvrdenia B. v jej výsluchu, že bolesti hlavy a krku nepopísala ako následok

úrazu, a následky úrazu sa mohli prejavovať max. 21 dní,
f) opomenutie povinnosti uloženej odvolaciemu súdu ustanovením § 220 ods. 3 CSP (ak sa súd odkloní
od ustálenej rozhodovacej praxe, odôvodnenie rozsudku obsahuje aj dôkladné odôvodnenie tohto
odklonu) došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

15. Dovolací súd uvádza, že súdy sa v konaní riadne vysporiadali s námietkou ohľadom príčinnej
súvislosti medzi „ďalšími bolesťami“ žalobkyne v roku 2017 až 2019 a požadovanej náhrady škody. Táto
námietka žalovaného bola vznesená v súvislosti s posúdením otázky začiatku plynutia premlčacej lehoty
pri uplatnenej náhrade škody za bolesť, ktorý začiatkom je ustálenie zdravotného stavu poškodeného.
Za účelom posúdenia okamihu ustálenia zdravotného stavu predložila žalobkyňa odborné vyjadrenie

B.. O., podľa ktorej bol zdravotný stav žalobkyne ustálený v októbri 2019, a na uvedenom skutkovom
zistení lekárka B. zotrvala aj vo svojom výsluchu na pojednávaní po predložení otázok žalovaným.
Žalovaný uvedený dátum spochybňuje a za okamih ustálenia zdravotného stavu považuje skorší
dátum, a to obdobie ukončenia práceneschopnosti žalobkyne resp. vypracovania znaleckého posudku
v trestnom konaní B.. U.. Práve za účelom spochybnenia zisteného dátumu ustálenia zdravotného

stavu poškodenej namieta odborníčkou posudzované bolesti žalobkyne v roku 2017 až 2019 ako bolesti
v príčinnej súvislosti s náhradou škody poukazom na ich odlišné umiestnenia na tele. Odvolací súd
sa s námietkou žalovaného vyporiadal detailne v ods. 13.1. písm. c) odôvodnenia rozsudku, keď sa
vyjadril k jeho námietke, „že ani jedna z diagnóz uvedených B.. nemá súvis s úrazom, keďže nešlo oúraz hlavy alebo krku, ale hrudnej chrbtice.... Odvolací súd po preskúmaní tak námietky uvedenej v
podanom odvolaní odvolateľa, ako aj celého spisového materiálu dospel k záveru, že táto námietka
je zo strany odvolateľa podaná účelovo. Je nesporné, že posúdenie zdravotného stavu žalobkyne je

otázkou odbornou, na posúdenie ktorej sú potrebné vedecké poznatky. Súd prvej inštancie z tohto
dôvodu, ako aj vzhľadom na intencie odvolacieho súdu v zrušujúcom uznesení vyzval žalobkyňu na
predloženie odborného vyjadrenia (vzhľadom na nízku hodnotu bolestného by znalecké dokazovanie
nebolo efektívne, keďže žalobkyňa si uplatnila bodové hodnotenie vykonané znalcom B.. v trestnom
konaní a táto hodnota bodového hodnotenia nebola medzi stranami sporná). Ani sám žalovaný

nenavrhoval v rámci doplnenia dokazovania žiadne návrhy na doplnenie dokazovania v tomto smere.
Súd prvej inštancie sa v napadnutom rozsudku podrobným spôsobom vyrovnal s touto námietkou,
uviedol dôvody, na základe ktorých vychádzal a považoval odborné vyjadrenie B.. O. za správne a
z odborného hľadiska za postačujúce a vyhovujúce. Odvolací súd iba poznamenáva, že súd prvej
inštancie práve na základe návrhu žalovaného predvolal B.. O. a na pojednávaní ju vypočul. Svedkyňa
odpovedala aj na otázky žalovaného a v plnom rozsahu zotrvala na svojom odbornom vyjadrení.

Vzhľadom na odborné posúdenie zdravotného stavu žalobkyne, ani odvolací súd nemal námietky voči
týmto záverom, prezentovaným B.. O..“ Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku v tejto súvislosti
uviedol, že lekárka „jednoznačne potvrdila súdu, že úraz hlavy vznikne aj ťahaním za vlasy. Samotné
ťahanie vlasov, uviedla, že spôsobuje bolesť a zvýšené napätie vnútri. Išlo o bolesti hlavy so zvýšeným
napätím pri ťahaní a takto to aj diagnostikovala. Zároveň však uviedla, že po 6 rokoch nemôže mať

žalobkyňa žiadny úraz na hlave. Diagnózu s názvom anxióznu poruchu posttraumatickú diagnostikovala
znalkyňa na základe toho, že pacientka, teda žalobkyňa uviedla, že má v noci desivé sny a bojí sa spať.
To je pre neurológa aj pre psychiatra znamením toho, že sa jedná o známky zvýšeného vnútorného
psychického napätia a liečbu môže zahájiť aj neurológ alebo aj psychiater. Uviedla, že anxiózna porucha
môže vzniknúť aj pri iných druhoch stresu. Tiež sa znalkyňa vyjadrila k podvrtnutiu chrbtice, keď uviedla,

že k nemu mohlo dôjsť pri ťahaní na hlavu v krčnej chrbtici. Znalkyňa na ďalšie otázky právnej zástupkyni
jednoznačne uviedla, že pri úraze hlavy, ktorý spôsobilo ťahanie za vlasy, došlo k napätiu kože na
pokožke lebky, a to sa automaticky prenáša aj do mozgového tkaniva, následkom tohto úrazu nastali u
žalobkyne od roku 2017 - 2019 opakované hospitalizácie a až keď jej bola v roku 2019 zahájená liečba
migrény špeciálnymi antimigrenóznymi liekmi, vtedy sa ťažkosti ustálili. Poukázala na to, že žalobkyňa

pred úrazom hlavy ťahaním za vlasy, nemala bolesti migrenózneho charakteru a ťažkosti začali až po
úraze hlavy.“
15.1. Citované dôvody rozhodnutia odvolacieho súdu, ako aj súdu prvej inštancie sú dôvodmi
vysvetľujúcimi správnosť zisteného okamihu ustálenia zdravotného stavu žalobkyne, a tým okamih
začatia plynutia premlčacej lehoty nároku žalobkyne na náhradu škody na zdraví. Oba súdy dospeli

vychádzajúc z vykonaných dôkazov najmä z odborného vyjadrenia B.., ale aj z prepúšťacej správy
Neurologickej kliniky C. H. v období od 7. 11. 2017 do 9. 11. 2017 k zhodnému záveru, že k ustáleniu
zdravotného stavu poškodenej došlo v októbri 2019 a nie uplynutím 21 dní od úrazu, najneskôr ku
dňu znaleckého hodnotenia zdravotného stavu, ako opakovane aj v dovolaní predkladá žalovaný.
Tento záver oba súdy nižšej inštancie riadne odôvodnili. Súd prvej inštancie v ods. 27 odôvodnenia

svojho rozhodnutia uviedol, že z prepúšťacej správy neurologickej kliniky vyplýva, „že žalobkyňa
bola hospitalizovaná práve pre bolesti v súvislosti s napadnutím dňa 31. 8. 2016 a práve z tejto
prepúšťacej správy vyplýva, že ešte po roku od inkriminovaného úrazu bola žalobkyňa pre tieto problémy
hospitalizovaná, teda skôr v žiadnom prípade nemohlo dôjsť k ustáleniu zdravotného stavu žalobkyne.“
Odvolací súd, ako aj súd prvej inštancie sa zaoberal hodnotením tvrdení B.. O. v jej výpovedi, z

ktorých podľa dovolateľa vyplynulo, že bolesti hlavy a krku nepopísala ako následok úrazu a následky
úrazu sa mohli prejavovať max. 21 dní. V ods. 27.1. odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie
uviedol, že „vzhľadom na pochybnosti, ktoré v tomto smere mala právna zástupkyňa žalovaného, ako
aj žalovaný v tom smere, že podľa znaleckého posudku v trestnom konaní B.. U. U. išlo o podvrtnutie
hrudnej chrbtice a nie krčnej chrbtice alebo úraz hlavy, a preto mala žalobkyňa uviesť B.. do omylu a

vyjadrenia právnej zástupkyne žalovaného, že migrenózne bolesti hlavy nemajú súvis s podvrtnutím
hrudnej chrbtice, súd vyhodnotil za absolútne nedôvodné, pretože právna zástupkyňa žalovaného má
vysokoškolské vzdelanie právnického odboru a nie ukončené vysokoškolské lekárske vzdelanie a už
vôbecniezodboruneurológia,pretovtomtosmeresanemáčovyjadrovaťktakýmtoodbornýmzáverom
a najmä posudzovať ich a vyjadrovať akékoľvek ovplyvňovanie žalobkyne lekára - neurológa. S týmto

sa súd absolútne nestotožnil a na tieto vyjadrenia vôbec neprihliadol. V tomto smere súd práve na
návrh právnej zástupkyne žalovaného podrobne vypočul znalkyňu z odboru neurológia, B.. H. O., M..,
ktorá jednoznačne súdu potvrdila svojou výpoveďou, akým spôsobom vyšetrila žalobkyňu, a potvrdila
súdu, že vychádzala z toho, čo jej žalobkyňa uviedla, lebo toto je bežná prax v jej ambulancii, akýmspôsobom zisťuje zdravotný stav svojich pacientov. Uviedla, že si nepamätala, či jej žalobkyňa predložila
nejaké listinné dôkazy v súvislosti s jej zdravotným stavom, ale určite si pamätala, že jej uviedla, že
mala vypracovaný znalecký posudok B.. U. U. a uviedla jej aj to, že bola hospitalizovaná a všetky

ťažkosti, ktoré mala v rámci hospitalizácie a aj po úraze. Potom ako znalkyňa nazrela do listinných
dôkazov predložených žalobkyňou priamo na pojednávaní konanom dňa 23. 11. 2022, uviedla, že
žiadnym spôsobom nemení svoj názor, ktorý uviedla v Odbornom vyjadrení zo dňa 12. 9. 2022. Odborné
vyjadrenie učinila na základe toho, čo jej žalobkyňa uviedla, ale aj z lekárskeho nálezu, ktorý jej súd dal
na nahliadnutie zo dňa 31. 8. 2016, predovšetkým, že išlo o úraz hlavy. Jednoznačne potvrdila súdu,

že úraz hlavy vznikne aj ťahaním za vlasy." Z citovaného odôvodnenia vyplýva, že nie je daný dovolací
dôvod nedostatočného vyporiadania sa s námietkou premlčania nároku na náhradu škody na zdraví.

16. Z obsahu dovolania je zrejmé, že dovolateľ namietal nedostatočné zistenie skutkového stavu veci,
ako aj nesprávne vyhodnotenie dôkazov. Najmä spochybňoval hodnotenie odborného vyjadrenia B.. O.
súdmi oboch inštancií.

17. Dovolací súd nie je oprávnený prehodnocovať skutkové závery odvolacieho súdu, lebo je viazaný
skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd (§ 442 CSP).

18. Dovolací súd k tejto námietke dovolateľa uvádza, že dokazovaním je časť civilného konania, v rámci

ktorej si súd vytvára poznatky potrebné na rozhodnutie vo veci. Právomoc konať o veci, ktorej sa návrh
týka, v sebe obsahuje právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné
a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03).

19. Ani nesprávne vyhodnotenie dôkazov, ktoré dovolateľ naznačuje v dovolaní, nie je v rozhodovacej

praxi dovolacieho súdu považované za vadu zmätočnosti, ktorá by zakladala prípustnosť dovolania.
Súdna prax sa ustálila na názore, že ak súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov,
môže byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu vecne nesprávne, táto skutočnosť ale sama osebe nezakladá
prípustnosť dovolania (viď R 42/1993, ale aj rozhodnutia sp. zn. 1Cdo/85/2010, 1Cdo/18/2011,
3Cdo/268/2012, 4Cdo/314/2012, 5Cdo/275/2013, 6Cdo/104/2010, 7Cdo/248/2012).

20. Podľa právneho názoru dovolacieho súdu nie je dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania
podľa § 420 písm. f) CSP nedostatočné zistenie skutkového stavu, nevykonanie všetkých navrhovaných
dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu (viď rozhodnutia sp. zn. 3Cdo/26/2017,
4Cdo/56/2017, 5Cdo/90/2017, 8Cdo/187/2017). Súlad tohto právneho názoru s Ústavou Slovenskej

republiky posudzoval ústavný súd napríklad v uznesení sp. zn. II. ÚS 465/2017, nedospel však k záveru
o jeho ústavnej neudržateľnosti.

21. Z prieskumnej povahy dovolacieho konania a z charakteru dovolacieho konania vyplýva, že
dokazovanie sa v ňom nevykonáva a dovolaciemu súdu ani neprislúcha prehodnocovať dôkazy

vykonané v konaní na súdoch nižšej inštancie. To akým spôsobom súd vykonáva a vyhodnocuje
jednotlivé dôkazy, na ktoré prihliadne a v akej miere, je vždy vecou konajúceho súdu. Dovolaním sa
nemožno domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi nižšej inštancie ani prieskumu nimi
vykonaného dokazovania. Dovolateľom tvrdené nesprávne hodnotenie dôkazov nie je preto spôsobilé
založiť bez ďalšieho zmätočnostnú vadu v zmysle § 420 písm. f) CSP.

22. Predmetom konania je aj nárok žalobkyne na náhradu trov jej právneho zastupovania
splnomocnencom v adhéznom (trestnom) konaní v sume 2.003,42 eura. Dovolateľ v dovolaní
obom súdom vytýkal nedostatočné odôvodnenie jeho námietky chýbajúcej odbornej starostlivosti
splnomocnenca pri zastupovaní poškodenej v trestnom konaní, ktorý neuplatnil nárok na náhradu

škody a náhradu trov v trestnom konaní v intenciách § 18 ods. 2, 4, 5 zákona o advokácii. Dovolací
súd zistil, že odvolací súd sa predmetnou námietkou v odôvodnení svojho rozhodnutia zaoberal,
súhlasil s dôvodmi rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorý námietku žalovaného vyhodnotil ako účelovú,
nedôvodnú a neopodstatnenú. Súd prvej inštancie v ods. 28 odôvodnenia svojho rozhodnutia uviedol,
že „o trovách poškodeného v trestnom konaní rozhoduje súd podľa § 557 Trestného poriadku, a ak nie

sú splnené podmienky na jeho rozhodnutie v trestnom konaní, poškodený si ich môže uplatniť spolu
so svojím nárokom v občianskom súdnom konaní. Takýmto spôsobom postupovala aj žalobkyňa, čo
je absolútne legálne, a preto sa súd nestotožnil s argumentáciou žalovaného, že splnomocnenec v
trestnom konaní neviedol poškodenú k tomu, aby si uplatnila nároky tak za škodu na zdraví, ako ajtrovy spojené s pribratím splnomocnenca v trestnom konaní, a že z tohto dôvodu nie je možné na ne
prihliadať v občianskom súdnom konaní. Poukázal na judikát publikovaný pod číslom R 71/1971, podľa
ktorého náklady vzniknuté pri uplatnení nároku v trestnom konaní sú majetkovou ujmou, ktorá vznikla

poškodenému v príčinnej súvislosti s protiprávnym konaním vinníka a dodal, že „je zrejmé, že žalobkyňa
ako poškodená v trestnom konaní bola zastúpená splnomocnencom, ktorý za ňu robil úkony a v trestnom
konaní jej nárok na náhradu škody nebol ani sčasti priznaný. Rovnako tak, že trovy právneho zastúpenia
žalobkyne ako poškodenej v trestnom konaní vznikli v dôsledku a v príčinnej súvislosti s protiprávnym
konaním žalovaného...“ Odvolací súd v ods. 13.1. písm. d) odôvodnenia dodal, „že v danom prípade

si žalobkyňa mohla uplatniť náhradu škody tak trestnom konaní, ale nie je protiprávnym konaním ani
uplatnenie tohto nároku v občianskom konaní. Z uvedeného dôvodu túto námietku vyhodnotil ako
účelovú a nedôvodnú.“ Odvolací súd sa tak riadne vyporiadal s námietkou žalovaného a dal mu na
predloženú otázku presvedčivú odpoveď.

23. Dovolateľ tiež namietal nedostatočné odôvodnenie začiatku plynutia premlčacej lehoty nároku na

náhradutrovsplnomocnenca,keďzaokamihzmenšeniamajetkužalobkynesúdnepovažovalzaplatenie
faktúry, ale rozhodnutie Krajského súdu v Nitre v trestnej veci. Odvolací súd podľa neho nevysvetlil,
aká ujma na majetku žalobkyne vznikla dňom právoplatnosti rozsudku súdu v trestnej veci. Odvolací
súd v ods. 10.2.1. odôvodnenia svojho rozhodnutia k uvedenej otázke uviedol, že „sa nestotožnil s
názorom žalovaného o premlčaní tohto nároku žalobkyne, keďže právo na právnu pomoc trvá až

do skončenia konania, t. j. do právoplatnosti rozhodnutia“ a „poukazuje na podrobné odôvodnenie
napadnutého rozsudku prvej inštancie“. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho názoru odkázal na
rozsudok NS SR zo dňa 23. 4. 2020 sp. zn. 5Cdo/102/2018, v ktorom sa uvádza, že „nárok advokáta
na odmenu sa nepremlčuje samostatne za každý jednotlivý úkon právnej služby, ale vykonaním celej
činnosti spočívajúcej v právnych službách, ku ktorým sa advokát zaviazal“. Z citovanej právnej vety

okresný súd v danej veci dovodil, že „právo na odmenu advokátovi vzniká zánikom právneho vzťahu
medzi klientom a advokátom, teda v danom prípade právoplatným rozhodnutím vo veci samej, t. j.
právoplatnosťou rozsudku v trestnom konaní Okresného súdu Nové Zámky sp. zn. 3T/63/2017. V
danej veci bol rozsudok odvolacieho súdu vydaný a tento nadobudol právoplatnosť dňa 24. 10. 2018.
Žalobkyňa si svoj nárok na náhradu uplatnila žalobou doručenou súdu prvej inštancie dňa 14. 03. 2019,

t. j. v premlčacej lehote.“ Prvoinštančné a odvolacie konanie tvoria z hľadiska jeho predmetu jeden celok
(IV.ÚS372/08,IV.ÚS350/09).Podľanázorudovolaciehosúduodôvodnenierozsudkuodvolaciehosúdu
v spojení s odôvodnením rozsudku súdu prvej inštancie spĺňa kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutia.
Odvolací súd zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, ktoré ho viedli k rozhodnutiu.
Jehopostup,vovzájomnejsúvislostiskonanímarozhodnutímsúduprvejinštancie,nemožnopovažovať

za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny alebo právne nekonformný.

24. Pokiaľ žalovaný namieta nesprávnosť použitia právnej vety z rozsudku Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 5Cdo/102/2018 na posúdenie otázky začiatku premlčacej lehoty nároku
na náhradu škody spočívajúcej vo vynaložených trovách pribratého splnomocnenca, je nepochybné,

že žalovaný cez zmätočnostnú vadu namieta nesprávne právne posúdenie nižšími súdmi, čo sa
vylučuje (R 24/2017, 1Cdo/202/2017, 2Cdo/101/2017, 3Cdo/94/2017, 4Cdo/47/2017, 5Cdo/145/2016,
7Cdo/113/2017, 8Cdo/76/2018). Aj podľa názoru ústavného súdu nesprávne právne posúdenie veci
nezakladá vadu konania v zmysle § 420 písm. f) CSP (I. ÚS 61/2019).

25. Dovolateľ v dovolaní označil za procesnú vadu rozhodnutia odvolacieho súdu podľa § 420 písm.
f) CSP opomenutie povinnosti podľa § 220 ods. 3 CSP odôvodniť odklon od ustálenej rozhodovacej
praxe. Námietka dovolateľa je formulovaná značne všeobecne, nekonkrétne, preto nepreskúmateľne.
Z obsahu a formulácie vznesenej námietky nie je možné identifikovať, od ktorej konkrétnej ustálenej
rozhodovacejpraxesamalodvolacísúdodkloniť,aktorézáveryodvolaciehosúdupredstavujúodklonod

ustálenej rozhodovacej praxe odvolacím súdom nevysvetlený. V obsahu dovolania dovolateľ spomína
dve rozhodnutia najvyššieho súdu publikované v Zbierke stanovísk a rozhodnutí súdov SR, judikáty pod
č. R 16/2014 (otázka okamihu zistenia, kto za škodu zodpovedá) a R 68/2003 (deň zistenia bolesti), tieto
spomína v spojitosti s právnym názorom odvolacieho súdu v jeho predošlom zrušujúcom rozhodnutí v
danom spore (nie ako rozhodnutia, od ktorých sa odvolací súd odkláňa). Dovolací súd nemôže svoje

rozhodnutie založiť na vlastných domnienkach alebo predpokladoch, nemôže nahradzovať kvalifikovaný
servis poskytovaný právnym zástupcom dovolateľa, lebo vymedzenie predmetu a rozsahu dovolania
patrí do výlučnej sféry dovolateľa (porovnaj IV. ÚS 372/2020). Cieľom pravidiel týkajúcich sa prípustnosti
dovolania je zaistiť riadny výkon spravodlivosti a zvlášť rešpektovať princíp právnej istoty, ktorábola nastolená právoplatným rozhodnutím. Dotknuté osoby musia počítať s tým, že tieto pravidlá
budú aplikované. Posúdenie splnenia zákonných predpokladov (podmienok) prípustnosti dovolania s
negatívnym výsledkom nemôže viesť k záveru o porušení práv dovolateľov v prípade, ak bolo toto

posúdenie vykonané v súlade so zákonom.

26. V reakcii na dovolacie argumenty žalovaného dovolací súd uvádza, že za procesnú vadu konania
podľa § 420 písm. f) CSP nemožno považovať to, že odvolací súd svoje rozhodnutie neodôvodnil podľa
predstáv dovolateľa, ale len to, že ho neodôvodnil objektívne uspokojivým spôsobom, čo nie je tento

prípad. Žalovaný preto neopodstatnene namieta, že mu odvolací súd nedostatočným a nepresvedčivým
odôvodnením rozhodnutia znemožnil, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že
došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. V tejto súvislosti považuje dovolací súd za potrebné
poznamenať,žeodvolacísúdvodôvodnenísvojhorozhodnutianemusídaťodpoveďnavšetkyodvolacie
námietky uvedené v odvolaní, ale len na tie, ktoré majú pre rozhodnutie o odvolaní podstatný význam,
ktoré zostali sporné, alebo na ktoré považuje odvolací súd za nevyhnutné dať odpoveď z hľadiska

doplnenia dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie (II. ÚS 78/05).
29.1. Skutočnosť, že dovolateľ sa s názorom súdov nižšej inštancie nestotožnil, nepostačuje sama
osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia
odvolacieho súdu o nároku na náhradu škody na zdraví. Za procesnú vadu konania podľa § 420 písm.
f) CSP tak nemožno považovať to, že súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľa.

Žalovaný preto neopodstatnene namietal existenciu tejto vady v zmysle § 420 písm. f) CSP.

27. To, že dovolateľ so závermi vyjadrenými v odôvodnení rozhodnutia odvolacieho nesúhlasil a
nestotožnil sa s nimi, nemôže samo osebe viesť k založeniu prípustnosti dovolania podľa § 420
písm. f) CSP, pretože do práva na spravodlivý proces nepatrí právo na to, aby bol účastník konania

pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi
a predstavami, preberal a riadil sa ním predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov,
rozhodol v súlade s jeho vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním
navrhnutýchdôkazovsúdom,prípadnedožadovaťsanímnavrhnutéhospôsobuhodnoteniavykonaných
dôkazov (IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 98/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).

28. Dovolací súd konštatuje, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu podrobne
uvádza skutkový stav, stanoviská strán sporu k prerokúvanej veci, výsledky vykonaného dokazovania,
obsah odvolania i právne predpisy, z ktorých vyvodil svoje právne názory vysvetlené v odôvodnení, teda
takýto postup je v súlade s § 220 ods. 2 CSP.

29. Konanie odvolacieho súdu v prejednávanej veci vady nevykazuje. Prvoinštančné a odvolacie
konanie tvoria z hľadiska jeho predmetu jeden celok (IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09). Podľa názoru
dovolacieho súdu odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu v spojení s odôvodnením rozsudku súdu
prvej inštancie spĺňa kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle § 393 ods. 2 CSP a § 220 ods. 2

CSP. Z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu, ako aj z rozhodnutia súdu prvej inštancie vyplýva,
z ktorých dôkazov pri uplatnenej náhrade škody vychádzali a ako ich vyhodnotili, pričom podľa názoru
dovolaciehosúduzistenéskutkovézáveryodvolaciehosúduniesúsvojvoľné,neudržateľnéaleboprijaté
v zrejmom omyle, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý (riadny) proces.

30. Na základe vyššie uvedeného možno uzavrieť, že odvolací súd v konaní nepostupoval spôsobom,
ktorý by bol v rozpore s kogentnými procesnými ustanoveniami, a ktorým by došlo k porušeniu práva
na spravodlivý proces. Dovolací súd dospel k záveru, že dovolateľ neopodstatnene namieta nesprávny
procesný postup odvolacieho súdu, ktorý mal znemožniť uskutočňovanie jeho procesných práv v takej
miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 písm. f) CSP). Dovolací súd preto

dovolanie žalovaného proti rozsudku odvolacieho súdu ako procesne neprípustné odmietol podľa § 447
písm. c) CSP.

31. O nároku na náhradu trov dovolacieho konania dovolací súd rozhodol v súlade s ustanovením §
453 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 CSP a § 255 ods. 1 CSP a procesne úspešnej žalobkyni priznal

náhradu trov dovolacieho konania v celom rozsahu.

32. Toto uznesenie bolo prijaté senátom najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.