Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, August 27, 2025

Súd: Okresný súd Lučenec
Spisová značka: 16C/53/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6623203007
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 08. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Vladimír Lukáč

ECLI: ECLI:SK:OSLC:2025:6623203007.10

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Lučenec, sudcom Mgr. Vladimírom Lukáčom, v spore žalobcu A. B., nar. XX.XX.XXXX,

bytom A. C. XXXX/X, D., právne zastúpeného Advokátskou kanceláriou BUGRI s.r.o., so sídlom
Námestie SNP 14/23, 960 01 Zvolen, IČO: 56 434 995, proti žalovanému Slovenská republika, v mene
ktorej koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova 2, Bratislava, o náhradu
nemajetkovej ujmy v sume 6.201,36 Eur, takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 6.201,36 Eur v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto
rozhodnutia.

II. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % v lehote
3 dní od právoplatnosti rozhodnutia súdu o výške trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 11Co/15/2025 zo dňa 31.03.2025 bolo
uznesenie Okresného súdu Lučenec č. k. 16C/53/2023 - 369 zo dňa 25. novembra 2025, ktorým okresný
súd prerušil konanie do rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie o návrhu Okresného súdu Lučenec
na začatie prejudiciálneho konania podaného uznesením č. k. 16C/66/2023-327 zo dňa 13. 11. 2024,
zrušené. Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia vyslovil názor, že z hľadiska ustanovenia § 164
CSP nemá pre rozhodnutie tohto sporu význam uvedená prejudiciálna otázka v situácii, kedy je už zo

samotného obsahu žaloby zrejmé (viď 28. bod žalobcom podanej žaloby), že žalobca svoj nárok na
náhradu škody spôsobenej porušením práva únie odvodzuje od porušenia článku 2 ods. 1 v spojení
s čl. 6 písm. b) smernice tvrdiac konštantne počas celého konania, že vnútroštátna právna úprava
v rozpore so smernicou nezapočítava hodiny jeho služobnej pohotovosti do služobného času, čím u
neho dochádza k prekračovaniu maximálneho týždenného pracovného času určeného čl. 6 písm. b)
smernice. Žalobca teda netvrdí len porušenie čl. 2 ods. 1 smernice ako k tomu smeruje súdnemu dvoru
položená prejudiciálna otázka, ktorej zodpovedanie pre toto konanie teda nemá praktický význam. Čl. 2

ods. 1 smernice je totiž len definičnou normou (stanovujúcou čo treba pre účely smernice rozumieť pod
pojmom pracovný čas), ktorej aplikácia podľa odvolacieho súdu neprichádza do úvahy bez spojitosti s
inou právnou normou určujúcou už konkrétne pravidlo - a takou normou je v danom prípade čl. 6 písm.
b) smernice určujúci, že štát má prijať opatrenia na zabezpečenie toho, aby priemerný pracovný čas
pre každé obdobie siedmich dní vrátane nadčasov neprekročil 48 hodín. Inak povedané, štát z hľadiska
smernice nemá explicitnú povinnosť zabezpečiť započítavanie služobnej pohotovosti do pracovného
(služobného) času, ale má zabezpečiť neprekračovanie smernicou určeného maximálneho pracovného

času 48 hodín, a to sa podľa žalobných tvrdení žalobcu u neho nedeje. Súd prvej inštancie tak v dôsledku
uvedeného chcel vyčkať na rozhodnutie o tom, či nárok na náhradu škody má mať aj ten hasič, u ktorého
nedošlo k prekročeniu 48 hodinového limitu podľa čl. 6 písm. b) smernice, ktorá otázka ale vzhľadom
na skutkové vymedzenie žalovaného nároku nemá pre rozhodnutie právny význam. Žalovaná (a aj súdprvejinštancieodkazomnaformuláciuprvejprejudiciálnejotázky)tupodľaodvolaciehosúdudohromady
spájajú nesprávne dve okolnosti - jednak podmienky vzniku žalovaného nároku na náhradu škody a
jednak spôsob vyčíslenia žalovanej škody ako (iba) jednu z podmienok vzniku nároku na náhradu škody

a cez toto neopodstatnene poukazujú na to, že žalobca odvodzuje svoj nárok len od porušenia čl. 2
ods. 1 smernice, čomu tak nie je. Ak potom náhrada škody spôsobenej porušením unijného práva je
otázkou vnútroštátneho práva (keďže úniové právo také ustanovenia nemá), odvolací súd konštatoval,
že žalovaný nárok treba posúdiť podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka a preto nie je žiaden dôvod
vyčkať na skončenie prejudiciálneho konania, ktoré inicioval Okresný súd Lučenec v konaní sp. zn.

16C/66/2023.

2. Podanou žalobou sa žalobca domáhal zaplatenia istiny 6.201,36 Eur od žalovaného, pričom uviedol,
že je príslušníkom Hasičského a záchranného zboru (ďalej aj „HaZZ“), pričom vykonáva štátnu službu
v služobnom pomere v súlade s ustanoveniami zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom
zbore(ďalej aj „ZoHaZZ“). Štátnu službu aktuálne vykonáva v služobnej hodnosti poručík, vo funkcii

technik - špecialista, v čate „C“, ktorá patrí pod Okresné riaditeľstvo HaZZ v Lučenci. Do prípravnej
stálej štátnej služby v HaZZ bol vymenovaný dňom 03.09.2021. Služobný (pracovný) čas príslušníka
HaZZ1 je rozvrhnutý nerovnomerne (§ 86 ZoHaZZ) a to tým spôsobom, že pracovná zmena sa skladá
z výkonu služby, po ktorom nasleduje služobná pohotovosť na pracovisku (§ 92 ods. 1 ZoHaZZ –
ďalej aj „určená služobná pohotovosť“). Jedna pracovná (služobná)zmena hasiča sa teda skladá z:

1.) výkonu služby, a2.) určenej služobnej pohotovosti. Do konca roku 2021 boli pracovné zmeny
rozvrhnuté na 17 hodín výkonu služby a 7 hodín určenej služobnej pohotovosti (t. j. v pomere 17/7),
s účinnosťou od 01.01.2022 sú pracovné zmeny rozvrhnuté na 16 hodín výkonu služby a 8 hodín
služobnej pohotovosti (t. j. v pomere 16/8). Celkovo v rámci jednej pracovnej zmeny strávi ako hasič
na pracovisku sústavne minimálne 24 hodín. Okrem určenej pohotovosti, ktorú odpracuje počas každej

pracovnej zmeny, mu ako hasičovi môžebyť nariadená aj služobná pohotovosť mimo rozvrhnutia
služobného času v zmysle § 92 ods. 2 ZoHaZZ(ďalej aj „nariadená služobná pohotovosť“) a to napr.
v prípade, ak je nevyhnutné zabezpečiť personálnu obsadenosť v mieste výkonu služby v dôsledku
absencie niektorého z kolegov, pri rozsiahlych požiaroch, živelných pohromách resp. iných udalostiach
vyžadujúcich zvýšený počet hasičov, na zastupovanie kolegov, ktorí nemôžu nastúpiť do služby z

dôvodu náhlych nepredvídateľných okolností a pod. Obe služobné pohotovosti, či už určená služobná
pohotovosť podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ, rovnako ako ani nariadená služobná pohotovosť podľa § 92
ods. 2 ZoHaZZ, sa nezapočítavajú do pracovného časua výkon týchto služobných pohotovostí nie je
rozlíšený ani na výplatnej páske za príslušný kalendárny mesiac, kde je uvedený len súhrnný počet
odpracovaných hodín služobnej pohotovosti. Za vykonávanie určenej služobnej pohotovosti (§ 92 ods. 1

ZoHaZZ) je hasič odmeňovaný za každú hodinu pohotovosti peňažnou náhradou vo výške 15% zo sumy,
ktorou je príslušná časť jeho služobného platu (ak je služobná pohotovosť vykonávaná v bežný služobný
deň), resp. peňažnou náhradou vo výške30% zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu,
ak je služobná pohotovosť vykonávaná v deň služobného pokoja (v deň štátneho sviatku) – viď § 122
ods. 1 ZoHaZZ. Podľa výšky náhrady poskytovanej za výkon pohotovosti, ktorá závisí od toho, či je

pohotovosť vykonávaná v bežný služobný deň alebo v deň služobného pokoja, je určená služobná
pohotovosť rozlišovaná resp. označovaná aj ako tzv. „15%-ná pohotovosť“ a „30%-ná pohotovosť“.

3. Samotný výkon služobnej pohotovosti je rozdelený na: a) aktívnu časť služobnej pohotovosti – v
prípade, ak je nahlásený výjazd (pri požiari, živelnej udalosti, havárii a pod.) sa služobná pohotovosť

mení na prácu nadčas, a b) neaktívnu časť služobnej pohotovosti. Určené služobné pohotovosti sú
určované na čas nočných hodín. Do konca roka 2021 (v čase rozvrhu pracovných zmien 17/7) boli
služobné pohotovosti vykonávané v čase 22:30 – 05:30 hod., od začiatku roka 2022 (pri rozvrhu
pracovných zmien 16/8) sú služobné pohotovosti vykonávané v čase 22:00 –06:00 hod. V prípade, ak je
počas služobnej pohotovosti vyhlásený poplach a ako hasiči sú vyslaní na zásah, mení sa táto služobná

pohotovosť na prácu nadčas. Keďže v mieste výkonu služby – na hasičskej stanici v Lučenci sa striedajú
3 hasičské zmeny – čaty „A“, „B“ a „C“, pracovný čas hasiča je rozvrhnutý tak, že každý tretí deň odslúži
každá hasičská zmena 24 hodín a následne majú príslušníci v tejto zmene dva dni voľna. Ide teda o
nerovnomerné rozvrhnutie služobného času, ktorého časť pripadá na tzv. určenú služobnú pohotovosť
(§ 86 ods. 2 ZoHaZZ v spojení s § 92 ods. 1 ZoHaZZ).Nakoľko sa striedajú tri hasičské zmeny – prvá

čata „A“, druhá čata „B“ a tretia čata „C“, sú služobné zmeny hasičov (t. j. pracovný čas) rozvrhnuté v
zásade tak, že každý tretí deň hasič odslúži (minimálne)24 hodín v rámci zmeny a následne má dva dni
voľna. Vzhľadom na takéto rozvrhnutie služobného času každá hasičská zmena mesačne odslúži aspoň
10 pracovných zmien, pričom v niektorých mesiacoch je to až 11 zmien. V niektorých týždňoch hasičiodslúžia 2 zmeny týždenne (48 hodín) a v niektorých týždňoch na hasiča vyjdú 3 zmeny týždenne (72
hodín) a to v závislosti od toho, na ktoré dni im pripadnú dni služobných zmien v týždni (v prípade, ak
hasič má zmenu v pondelok, ďalšie zmeny mu pripadnú na štvrtok a nedeľu, čo sú 3 zmeny v týždni). Pri

takto stanovenom rozvrhnutí služobného času má teda hasič stráviť v službe minimálne 240 hodín(pri
10 zmenách za mesiac) až 264 hodín mesačne (pri 11 zmenách za mesiac). Do tohto rozsahu pritom
nie sú zahrnuté hodiny nadčasov, keďže častokrát sa stane, že pred koncom služby (napr. o 05:00 hod.
ráno) je vyhlásený poplach a je potrebné ísť vykonať výjazd k požiaru, ktorého hasenie trvá 5 hodín –
v takomto prípade teda hasič strávi v práci v rámci jednej zmeny 29 hodín nepretržite). Vzhľadom na

uvedené, služobný čas hasiča je rozdelený tak, že každý hasič v zmenovej službe máza rok (365 dní),
pri naplánovanej 24 hodinovej službe na každý tretí deň, odpracovať 121,67 zmenových služieb (365
dní / 3 zmeny). Ročne je to teda priemerne 2920 odpracovaných hodín (121,67 zmenových služieb x 24
hodinová služba). S poukazom na vyššie opísané rozvrhnutie služobného času, ktorého súčasťou je aj
určená služobná pohotovosť vykonávaná v mieste výkonu služby (t. j. na hasičskej stanici), v žalovanom
období júl 2020 – máj 2023 vrátane, len v rámci samotnej určenej služobnej pohotovosti (§ 92 ods. 1

ZoHaZZ) priamo nadväzujúcej na výkon zmenovej služby (teda v tzv. 15%-nej a 30%-nej pohotovosti)
odpracoval:
- v období od júla 2020 do decembra 2020 vrátane: 266,85 hodín,
- v období od januára 2021 do decembra 2021 vrátane: 551,80 hodín,
- v období od januára 2022 do decembra 2022 vrátane: 665,78 hodín,

- v období od januára 2023 do mája 2023 vrátane: 277,12 hodín.

4. Za žalované obdobie od júla 2020 do mája 2023 vrátane (t. j. od 01.07.2020 do 31.05.2023 -ďalej
aj „žalované obdobie“), odpracoval spolu 1761,55 hodín určenej služobnej pohotovosti. Za žalované
obdobie pritom celkovo odpracoval spolu 1787,32 hodín služobnej pohotovosti (1761,55 hodín určenej +

25,77 hodín nariadenej), pričom žiadna z týchto odpracovaných hodín služobnej pohotovosti mu nebola
započítaná do pracovného času. Jeho priemerný týždenný pracovný čas počas celého žalovaného
obdobia od júla 2020 do mája 2023 vrátane, dosiahol 50,70 hodín týždenne. Zdôraznil, že počas celého
trvania služobnej pohotovosti, t. j. počas všetkých hodín, ktoré odslúži v rámci služobnej pohotovosti,
sa ako hasič musí zdržiavať na pracovisku, t. j. na hasičskej stanici, z tohto miesta sa nesmie vzdialiť a

musí byť vždy počas celej doby služobnej pohotovosti pripravený na vykonanie zásahu. Ak je vyhlásený
výjazd, vykonáva sa do jednej minúty od nahlásenia, preto musí byť počas služobnej pohotovosti
oblečený v služobnej rovnošate a musí byť fyzicky aj psychicky pripravený okamžite vykonať výjazd na
miesto určenia. Teda aj napriek tomu, že časť služobnej pohotovosti tvorí aj tzv. „neaktívna časť“, počas
ktorej hasiči čakajú na vyhlásenie výjazdu, tak aj tento časový úsek je povinný tráviť na pracovisku a celý

čas musí byť okamžite pripravený poskytnúť zamestnávateľovi svoje služby – vykonať služobný zásah.
5. Napriek uvedeným skutočnostiam sa však služobná pohotovosť (t. j. všetky hodiny „neaktívnej časti“
služobnej pohotovosti) nezapočítava do pracovného času a teda tieto odpracované hodiny nie sú
považovanézaodpracovanýčas!Zjednodušenepovedané,napriektomu,ževprácistrávivrámcikaždej
jednej zmeny minimálne 24 hodín, tak v súčasnosti 8 hodín z tohto času (do konca roku 2021 to bolo 7

hodín), ktoré strávi na pracovisku pripravený na výkon práce, nie je považovaných za pracovný čas! Táto
skutočnosť sa v praxi prejavuje tak, že napr. v mesiaci august 2020 sa v jeho fonde pracovného času
uvádza počet hodín 177 avšak tento údaj nezohľadňuje ďalších 61,48 hodín odpracovanej služobnej
pohotovosti. Z takto nereálne vykazovaného fondu pracovného času, ktorý reálne nezohľadňuje
odslúženú služobnú pohotovosť sa potom javí, že jeho priemerný týždenný pracovný čas neprekračuje

48 hodín, čo je však pravidelne v absolútnom rozpore so skutočnosťou. Keďže sa vo fonde pracovného
času pracovná pohotovosť nezohľadňuje, tak ak vychádza z deklarovaného počtu hodín vo fonde
pracovného času, potom sa javí, že za mesiac august 2020 bol jeho priemerný týždenný pracovný čas
len39,95hodín(177hodínzamesiac:4,43týždňa=priemer39,95hodínzatýždeň),avšakvskutočnosti
bol jeho priemerný týždenný pracovný čas 53,83 hodín (celkovo spolu so započítaním odpracovaných

pohotovostí spolu 238,48 hodín za mesiac : 4,43 týždňa= 53,83 hodín za týždeň), nie teda 39,95 hodín
za týždeň, ako je to formálne vykazované vo fonde pracovného času a ako je to deklarované aj jeho
služobným úradom - Hasičským a záchranným zborom.

6. Vzhľadom na údaje vyplývajúce z priložených listinných dôkazov (viď Dôkaz 2 a 3) a prepočty

podrobne uvedené v odsekoch 36 – 39 tejto žaloby je zrejmé, že jeho priemerný týždenný pracovný
čas počas žalovaného obdobia pravidelne značne presahoval nielen 40 hodinový týždenný služobný
čas príslušníka HaZZ tak, ako to ustanovuje § 85 ods. 2 ZoHaZZ, ale aj maximálne prípustný týždenný
pracovný čas v dĺžke 48 hodín tak, ako to ustanovuje článok 6 písm. b) Smernice. K tejto skutočnostipritom dochádza v dôsledku skutočnosti, že žiadna z hodín odpracovanej služobnej pohotovosti mu
nie je započítavaná do fondu pracovného času, keďže vnútroštátna právna úprava v ZoHaZZ služobnú
pohotovosťhasičovnepovažujezaslužobný(pracovný)čas,čojevrozporesčlánkom2ods.1Smernice

a konštantnou judikatúrou Súdneho dvora. V uvedených súvislostiach ďalej v podrobnostiach poukazuje
na nasledovné skutočnosti:

7. Škoda, ktorej náhrady sa touto žalobou žalobca domáha, vznikla v mieste výkonu služobnej činnosti
žalobcu,ktorýmjeHasičskástanicavmesteLučenecatátosanachádzavúzemnomobvodeOkresného

súdu Lučenec, pričom tu nastala aj samotná skutočnosť, ktorá zakladá žalobou uplatnený nárok na
náhradu škody. Vzhľadom na tieto skutočnosti si žalobca v súlade s citovaným ustanovením § 19 písm.
b) CSP zvolil na podanie tejto žaloby ako miestne príslušný Okresný súd Lučenec, čím je založená
miestna príslušnosť tunajšieho súdu.

8. Zároveň aj v prípade, ak by sa miestna príslušnosť súdu v tomto prípade spravovala všeobecným

súdom žalovaného, týmto súdom je v zmysle § 17 CSP súd, v obvode ktorého nastala skutočnosť
zakladajúca uplatnené právo, nakoľko podľa § 17 CSP platí, že: „Všeobecným súdom štátu je súd, v
ktorého obvode nastala skutočnosť, ktorá zakladá uplatnené právo.“ Miestna príslušnosť Okresného
súdu Lučenec na prejednanie a rozhodnutie tohto sporu je tak nepochybne daná. Žalobca je fyzickou
osobou, ktorá má trvalý pobyt v mieste uvedenom na prvej strane tejto žaloby. Žalobca túto žalobu

podáva ako jednotlivec, ktorého právo vyplývajúce zo Smernice bolo žalovaným porušené, pričom
toto porušenie spôsobilo žalobcovi škodu, ktorej nahradenia v peniazoch sa touto žalobou domáha.
Žalovaným je štát – Slovenská republika, za ktorú v zmysle § 135 ods. 1 CSP koná Ministerstvo vnútra
Slovenskej republiky (ďalej aj „Ministerstvo“), a to s poukazom na § 11 písm. c) zákona č. 575/2001Z. z.
o organizácii a činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy, podľa ktorého: „Ministerstvo vnútra

Slovenskej republiky je ústredným orgánom štátnej správy pre Policajný zbor a Hasičský a záchranný
zbor.“ Ministerstvo je zároveň aj garantom riadnej transpozície Smernice do slovenského právneho
poriadku, pričom práve v dôsledku nesprávnej transpozície Smernice vznikla škoda, ktorej náhrady sa
žalobca domáha touto žalobou.

9. Smernica predstavuje normu komunitárneho práva, ktorú je Slovenská republika ako členský
štát Európskej únie povinná dodržiavať. Zodpovednosť členských štátov a ich orgánov pri aplikácii
komunitárneho práva vychádza zo zásady prednosti komunitárneho práva, teda zo zásady, že právne
predpisy Európskej únie majú prednosť pred vnútroštátnymi predpismi členských štátov. Na základe
princípu prednosti komunitárneho práva a jeho priameho účinku je založená aj zodpovednosť členského

štátu v prípade jeho chybnej aplikácie alebo opomenutia aplikácie zo strany členského štátu, pričom
osoby, ktoré sú takýmto konaním poškodené, sa môžu voči štátu domáhať náhrady spôsobenej škody.
Tu je pritom nevyhnutné zdôrazniť, že zodpovednosť štátu v prípade porušenia komunitárneho práva
je absolútna a objektívna, členský štát sa jej teda nemôže za žiadnych okolností zbaviť ani sa z nej
exkulpovať, a to bez ohľadu na to, ktorý orgán konajúci v mene členského štátu škodu spôsobil.

Povinnosť súdov Slovenskej republiky dodržiavať komunitárne právo je pritom explicitne zakotvená aj v
právnom poriadku Slovenskej republiky, pričom prioritne vyplýva z článku 144 ods. 1 zákona č. 460/1992
Zb. Ústava Slovenskej republiky, článku 7 ods. 2 a 5 Ústavy SR.

10. Skutočnosť, že komunitárne právo má prednosť pred vnútroštátnou úpravou a vnútroštátna úprava

nesmiebyťvrozporeskomunitárnymprávomvyplývazkonštantnejjudikatúrySúdnehodvoraEurópskej
únie (ďalej aj „Súdny dvor“). Povinnosť aplikácie komunitárneho práva Súdny dvor po prvý krát vysvetlil
v rozsudku C-106/77 zo dňa 09.03.1978 vo veci Simmenthal, v ktorom Súdny dvor riešil aj dôsledky
priamej aplikovateľnosti ustanovení komunitárneho práva v prípade, ak vnútroštátna norma bola v
rozpore s komunitárnym právom. S poukazom na citované časti rozsudku Súdneho dvora vo veci

Simmenthal považujem za nepochybné, že právne predpisy Európskej únie (t. j. úniové právo) majú
priamy účinok a ako také majú prednosť pred vnútroštátnou právnou úpravou, pričom v prípade
kolízie medzi vnútroštátnou právnou úpravou a komunitárnym právom sú súdy každého členského
štátu Európskej únie, teda aj súdy Slovenskej republiky, povinné aplikovať normu úniového práva.
V nadväznosti na vyššie uvedenú argumentáciu o priamej aplikovateľnosti a účinku komunitárneho

práva je v okolnostiach tohto prípadu potrebné poukázať na rozsudok Súdneho dvora C-429/09 zo
dňa 25.11.2010 vo veci Günter Fuß. V tomto rozsudku sa Súdny dvor zaoberal práve otázkou výkladu
Smernice v súvislosti s porušením článku 6 Smernice, ktorý ustanovuje maximálny týždenný pracovný
čas. Tu je ďalej potrebné zdôrazniť, že v uvedenej veci ide o rozhodnutie Súdneho dvora týkajúcesa pracovníka, ktorý bol ako hasič zamestnaný v rámci zásahovej služby spadajúcej do verejného
sektora a jeho rozpis služieb (pracovných zmien) stanovoval priemerne 54 hodín týždenne a zahŕňal 24-
hodinovézmeny, pričom každá takáto 24 hodinová zmena, v rámci ktorej musel byť hasič prítomný na

pracovisku, pozostáva z aktívnej služby a pohotovostnej služby, ktorá môže byť prerušená zásahovou
činnosťou. Ide teda v zásade o skutkovo a právne identickú vec, aká je predmetom tohto sporu.Z
citovaného rozsudku Súdneho dvora vo veci Günter Fuß jednoznačne vyplýva, že článok 6 písm. b)
Smernice má priamy účinok a teda priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní
pred vnútroštátnymi súdmi. Z uvedeného zároveň nepochybne vyplýva, že aj ja – žalobca – mám

právo dovolávať sa práv vyplývajúcich zo Smernice pred tunajším vnútroštátnym súdom. Právna
úprava garantujúca mi práva podľa Smernice, má prednosť pred vnútroštátnou právnou úpravou
vyplývajúcou zo zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore. Z vyššie uvedenej
zásady prednosti a priamej aplikovateľnosti komunitárneho práva pre tento konkrétny prípad vyplýva, že
ustanovenia ZoHaZZ by mali byť v súlade so Smernicou (keďže smernica by mala byť úplne a správne
implementovaná tak, aby boli dosahované ciele sledované smernicou),pričom v prípade existencie

rozporu medzi ustanoveniami ZoHaZZ a Smernicou má prednosť Smernica ako právny predpis vyššej
právnej sily.

11. V okolnostiach tejto veci je však potrebné zdôrazniť, že Smernica nebola správne (resp. z
materiálneho hľadiska v časti vôbec) transponovaná do právneho poriadku Slovenskej republiky,

konkrétne do ustanovení zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, pričom
ustanovenia ZoHaZZ sú v rozpore s článkom 2 ods. 1 a článok 6 písm. b) Smernice. Príloha č. 4 k
zákonu č. 315/2001 Z.z. o Hasičskom a záchrannom zbore v bode 6 uvádza, že do tohto zákona bola
okrem iných prebratá aj predmetná Smernica. Formálne sa teda javí, že ZoHaZZ by mal byť v súlade
so Smernicou ako právnym aktom úniového práva, keďže ZoHaZZ deklaruje prebratie tejto Smernice

do nášho vnútroštátneho právneho predpisu. Toto však v skutočnosti nie je pravdou, a to z dôvodu,
že ZoHaZZ umožňuje služobnému úradu, aby pracovný čas príslušníka HaZZ (hasiča) bol rozvrhnutý
tak, že tento pravidelne a de facto sústavne prekračuje Smernicou stanovený maximálny 48 hodinový
týždenný pracovný čas. Základný problém je totiž v obsahu pojmu „pracovný čas“ tak, ako ho na jednej
strane stanovuje Smernica a judikatúra Súdneho dvora a tým, ako ho na druhej strane upravuje zákon

č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore.

12. Súdny dvor vo svojej judikatúre opakovane skonštatoval, že pojem „pracovný čas“ uvedený v
Smernici, je autonómnym pojmom práva Európskej únie, ktorý treba definovať podľa objektívnych
vlastnostísodkazomnasystémaúčelSmernice,ktorýmjezlepšenieživotnýchapracovnýchpodmienok

pracovníkov. Súdny dvor zároveň vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že rozlišovanie je binárne – buď je
určitý čas pracovným časom, alebo ním nie je. Súdny dvor vo svojej judikatúre zároveň konštantne
zotrváva na právnom závere, že čas pracovnej (služobnej) pohotovosti treba v celom rozsahu zahrnúť do
výpočtu maximálneho denného alebo týždenného pracovného času, pričom rozhodujúcim faktorom pre
záver, či sú naplnené znaky pojmu „pracovný čas“ je skutočnosť, že pracovník je povinný byť prítomný

na mieste určenom zamestnávateľom a musí mu byť k dispozícii v prípade potreby. Takéto závery
jednoznačne vyplývajú napr. z rozsudku Súdneho dvora C-397/01 zo dňa 05.10.2004 vo veci H. I. a
rozsudku C-14/04 zo dňa01.12.2005 vo veci Abelkader Dellas. V tomto smere je potrebné poukázať aj
na rozhodnutie Súdneho dvora, ktoré sa priamo týka práce hasičov a z ktorého rovnako jednoznačne
vyplýva, že do pracovného času hasičov sa musí započítavať aj čas pracovnej (služobnej) pohotovosti.

13. Vnútroštátny právny predpis – ZoHaZZ - vymedzuje „služobný čas“ hasičov vo vyššie citovanom
ustanovení § 85 ods. 1, ods. 2 ZoHaZZ ako „časový úsek, v ktorom príslušník vykonáva štátnu službu aje
k dispozícii služobnému úradu“ pričom stanovuje, že „služobný čas príslušníka je 40 hodín týždenne“.
Okrem uvedeného vymedzenia „služobného času“ ZoHaZZ ďalej upravuje podmienky výkonu štátnej

služby príslušníkov HaZZ v ustanoveniach § 86 - § 94, v ktorých vymedzuje pojmy ako: nerovnomerné
rozvrhnutie služobného času, prestávky v štátnej službe, nepretržitý odpočinok medzi služobnými
dňami, dĺžka nepretržitého odpočinku v týždni, dni služobného pokoja, štátna služba nadčas, služobná
pohotovosť a dovolenka. Zo žiadneho ustanovenia ZoHaZZ však nevyplýva, že by služobná pohotovosť
hasičov v mieste výkonu služby bola považovaná za súčasť ich služobného času, pričom v skutočnosti

sa čas služobnej pohotovosti nezapočítava do služobného (pracovného) času príslušníka HaZZ. Tu
je napríklad zjavnýrozdiel medzi ZoHaZZ upravujúcim pracovné podmienky hasičov na jednej strane,
a všeobecným pracovnoprávnym predpisom – zákonom č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce (ďalej aj „ZP“),
na strane druhej. Zákonník práce totiž v § 96 ods. 2 výslovne ustanovuje, že: „Čas, počas ktorého sazamestnaneczdržiavanapracoviskuajepripravenýnavýkonpráce,aleprácunevykonáva,jeneaktívna
časť pracovnej pohotovosti, ktorá sa považuje za pracovný čas.“ Podľa § 12 ods. 6 ZoHaZZ: „Na
právne vzťahy príslušníkov pri vykonávaní štátnej služby sa vzťahuje Zákonník práce, len ak to výslovne

ustanovuje tento zákon.“ ZP sa na hasičov vzťahuje len vtedy, ak to ZoHaZZ výslovne stanovuje. Pokiaľ
však ide o služobný (pracovný) čas hasičov, tak ZoHaZZ na ZP neodkazuje. V zmysle vyššie citovaného
§ 12 ods. 6 ZoHaZZje preto úprava § 96 ods. 2 ZP neaplikovateľná na služobný pomer príslušníka
HaZZ. Ďalej je však zrejmé, že samotný ZoHaZZ žiadne také ustanovenie, akým je citovaný § 96
ods. 2 ZP, neobsahuje. V dôsledku tejto skutočnosti sa tak tzv. „neaktívna časť“ služobnej pohotovosti

príslušníkov HaZZ nezapočítava do ich pracovného času. Do pracovného času je započítavaný len
ten časový úsek, kedy počas určenej služobnej pohotovosti je vykonaný služobný výjazd, pričom tento
časový úsek je považovaný za prácu nadčas. Ostatný čas určenej služobnej pohotovosti, ktorú každý
hasič vykonáva v rámci každej jednej jeho minimálne 24 hodín trvajúcej služobnej zmeny (od 22:00
hod. do 06:00 hod.),však do pracovného času hasiča započítaný nie je a takýto čas nie je považovaný
za pracovný (služobný) čas hasiča. Nakoľko teda ZoHaZZ nepovažuje služobnú pohotovosť hasičov

za súčasť ich služobného času, tak práve v tejto skutočnosti spočíva rozpor ZoHaZZ s úniovým
právom, konkrétne s ustanovením článku2 ods. 1 Smernice, ako aj judikatúrou Súdneho dvora. Z vyššie
citovaného rozsudku Súdneho dvora vo veci E. F. jednoznačne vyplýva, že členské štáty sa nemôžu
odchýliť od súboru povinností vyplývajúcich z ustanovení Smernice, a to vrátane pojmov „pracovný
čas“ a „čas odpočinku“. Smernica pritom neumožňuje ani to, aby členské štáty prijali inú definíciu

pojmu „pracovný čas“, než ako je definícia tohto pojmu obsiahnutá v Smernici. Smernica síce stanovuje
možnosť členských štátov uplatňovať alebo prijímať ustanovenia, ktoré sú priaznivejšie pre ochranu
bezpečnosti a zdravia pracovníkov, ale táto možnosť sa neuplatňuje na definíciu pojmu„ pracovný čas“.
Toto konštatovanie potvrdzuje aj účel Smernice, ktorý má zabezpečiť, aby sa definície v nej uvedené
nemohli vykladať rôzne v závislosti od vnútroštátneho práva. Služobný čas hasičov je rozvrhnutý na 24

hodinové pracovné zmeny, ktoré sú formálne rozdelené na 1.) výkon služby a 2.) služobnú pohotovosť.
Vzhľadom však na účelové oddelenie služobnej pohotovosti od služobného (pracovného) času, kedy
služobná pohotovosť nie je započítavaná do fondu pracovného času, sa potom formálne „na papieri“
javí, že jeho služobný (pracovný) čas nepresahuje 48 hodín týždenne. Je tomu však tak len z dôvodu, že
vnútroštátna právna úprava zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore do služobného

(pracovného) času hasiča nezarátava čas služobnej pohotovosti. Ak však za pracovný (služobný) čas
v súlade s judikatúrou Súdneho dvora považujeme aj služobnú pohotovosť, tak je zrejmé, že súhrn
takto „naskladaného“ pracovného času hasičov pravidelne prekračuje 48 hodín týždenne, pričom bežne
dosahuje cca. 53 - 56 hodín týždenne, častokrát aj viac. Služobná pohotovosť, ktorú odpracuje v rámci
každej jednej pracovnej zmeny v rozsahu 8 hodín (do konca roka 2021 v rozsahu 7 hodín), nie je teda

v zmysle našej vnútroštátnej právnej úpravy považovaná za súčasť môjho služobného času. Služobnú
pohotovosť je však nevyhnutné aj v zmysle vyššie citovanej judikatúry Súdneho dvora považovať za
„pracovný čas“ tak, ako to kogentne stanovuje Smernica. Jednoducho povedané, ak by ZoHaZZ v
súlade s judikatúrou Súdneho dvora za súčasť pracovného času považoval aj služobnú pohotovosť,
bez akýchkoľvek pochybností by potom aj z formálneho hľadiska („na papieri“) služobný čas hasičov

prekračoval 48 hodín týždenne. Keďže však ZoHaZZ pracovnú pohotovosť formálne nepovažuje za
súčasť pracovného času, tak potom sa z hľadiska textácie ZoHaZZ a vykazovaného fondu pracovného
času javí, že ako hasič odpracujem priemerne menej než 48 hodín týždenne. K takémuto formálnemu
dodržiavaniu článku 6 písm. b) Smernice dochádza len „vďaka“ tomu, že z 24 - hodinovej zmeny mi je
do pracovného času v súčasnosti započítavaných len 16 hodín (do konca roka 2021 to bolo 17 hodín), a

teda 8 hodín (resp. do konca roka 2021 to bolo 7 hodín) z času, ktorý strávim v práci na hasičskej stanici
a počas ktorých musím byť pripravený do 1 minúty nastúpiť na vykonanie služobného zásahu, nie je
považovaných za pracovný (teda odpracovaný) čas. V praxi to znamená, že v dôsledku vnútroštátnej
právnej úpravy ZoHaZZ, ktorá je čo sa týka posudzovania pracovného času v rozpore s článkom 2
ods. 1 Smernice ako aj konštantnou judikatúrou Súdneho dvora, nie je cca. 1/3 zo všetkých jeho reálne

odpracovaných hodín v práci považovaných za pracovný čas! Nezapočítavanie služobnej pohotovosti
do fondu pracovného času sa potom nevyhnutne premieta do skutočnosti, že formálne („na papieri“)
síce odpracuje priemerne menej než 48 hodín týždenne, avšak v skutočnosti jeho priemerný týždenný
pracovný čas úplne pravidelne presahuje maximálny 48 hodinový týždenný pracovný čas stanovený v
článku 6 písm. b) Smernice.

14. Zhrnúc teda skutočnosti je zjavné, že vnútroštátna úprava v Slovenskej republike, konkrétne
úprava pracovného času obsiahnutá v ZoHaZZ, umožňuje služobnému úradu rozvrhnúť príslušníkovi
HaZZ(hasičovi) jeho služobný čas tak, že tento pravidelne presiahne maximálnu hranicu stanovenú včlánku6 písm. b) Smernice, a to v priamom dôsledku skutočnosti, že služobná pohotovosť nie je podľa
ZoHaZZ považovaná za súčasť pracovného času hasiča, čo je v rozpore s článok 2 ods. 1 Smernice.
Je teda možné jednoznačne uzavrieť, že vnútroštátna právna úprava v zákone č. 315/2001 Z. z. o

Hasičskom a záchrannom zbore je v rozpore s článkom 2 ods. 1 a článkom 6 písm. b) Smernice, nakoľko
umožňuje služobnému úradu, aby služobný čas hasiča bol rozvrhnutý tak, že tento pravidelne prekračuje
Smernicou stanovený maximálny 48 hodinový týždenný pracovný čas. Preto z týchto dôvodov možno
aj jednoznačne uzavrieť, že Smernica nebola správne (resp. nebola v časti vôbec) implementovaná do
právneho poriadku Slovenskej republiky.

15. Zo skutkového stavu opísaného žalobou a z priložených listinných dôkazov je zároveň preukázané,
že jeho priemerný týždenný pracovný čas za žalované obdobie júl 2020 – máj 2023 vrátane, predstavuje
50,70 hodín týždenne, čo je nepochybne viac, než ktorý čas ako maximálny týždenný pracovný čas
povoľuje článok 6 písm. b) Smernice. Je teda zjavné, že moje právo vyplývajúce z ustanovenia článku6
písm. b) Smernice bolo a naďalej je pravidelne porušované.

52. Pokiaľ ide o aktívnu vecnú legitimáciu v tomto spore, Z rozsudku Súdneho dvora C-429/09 zo
dňa25.11.2010 vo veci Günter Fuß jednoznačne vyplýva, že článok 6 písm. b) Smernice má priamy
účinok, keďže priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi
súdmi, čo Súdny dvor potvrdil aj priamo v 1. výroku tohto rozsudku, kde judikoval: Rozsudok Súdneho
dvora vo veci G. H. teda dáva v prípade porušenia práva na dodržiavanie 48-hodinového týždenného

pracovného času vyplývajúceho z článku 6 písm. b) Smernice poškodenému hasičovi právo domáhať
sa náhrady škody priamo proti členskému štátu. Vzhľadom na uvedené považujem za nepochybné, že
ako jednotlivec sa touto žalobou môžem voči žalovanému štátu domáhať náhrady škody vzniknutej mi
porušením úniového práva, a teda moja aktívna vecná legitimácia v tomto konaní je jednoznačne daná.

16. Pokiaľ ide o pasívnu vecnú legitimáciu žalovaného, tu je potrebné vziať na zreteľ aj ustálenú
judikatúru Súdneho dvora, podľa ktorej zásada zodpovednosti štátu za škody spôsobené jednotlivcom
porušením práva Únie, ktoré sú mu pripísateľné, je súčasťou systému zmlúv, na ktorých je Únia
založená. Táto povinnosť platí v prípade každého porušenia práva Únie členským štátom, a to bez
ohľadu na verejný orgán, ktorý sa tohto porušenia dopustil, a to bez ohľadu na to, aký verejný orgán

má podľa práva dotknutého členského štátu v zásade povinnosť túto škodu nahradiť. Podľa judikatúry
Súdneho dvora môže náhradu takejto škody spôsobenej jednotlivcovi zabezpečiť nielen verejnoprávny
subjekt, ale aj samotný štát, pričom právo Únie nijako nebráni tomu, aby mohla zodpovednosť
verejnoprávneho subjektu za škodu spôsobenú jednotlivcovi vzniknúť popri zodpovednosti, ktorú má
samotný členský štát.

17. Z konštantnej judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že poškodení jednotlivci majú právo na náhradu
škody vzniknutej porušením úniového práva zo strany členského štátu v prípade, ak sú splnené
3podmienky:
1) cieľom porušenej právnej normy Európskej únie je priznať jednotlivcom práva a porušenie je

dostatočne závažné,
2) existencia škody resp. ujmy,
3) príčinná súvislosť medzi týmto porušením a škodou resp. ujmou.

18. V prípade, že sú splnené všetky tri vyššie uvedené podmienky, je štát povinný napraviť následky

spôsobenej škody podľa vnútroštátneho práva upravujúceho zodpovednosť za spôsobenú škodu.
Podmienky náhrady škody stanovené vo vnútroštátnej právnej úprave nesmú byť menej výhodné
ako podmienky týkajúce sa obdobných vnútroštátnych prostriedkov nápravy (zásada ekvivalencie) a
nemôžu byť upravené tak, aby viedli k praktickej nemožnosti alebo nadmernému sťaženiu získania
náhrady (zásada efektivity). Poskytnutá náhrada škody musí spĺňať aj požiadavku primeranosti tak, aby

dostatočne sanovala ujmu, ktorá poškodenému jednotlivcovi vznikla.

19. S poukazom na judikatúru Súdneho dvora, porušenie práva Únie pre absentujúcu resp. nesprávnu
transpozíciu Smernice do ZoHaZZ je dôsledkom zákonodarného a legislatívneho procesu. Pri
rešpektovaní zásad ekvivalencie a efektivity je pasívne vecne legitimovaným subjektom v konaní o

náhradu škody porušením úniového práva Európskej únie štát, t. j. žalovaný - Slovenská republika,
keďže neprijal opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie dodržania požiadavky vyplývajúcej z článku
6písm. b) Smernice, aby nebola prekročená maximálna hranica priemerného týždenného pracovného
času, resp. prijal vnútroštátnu právnu úpravu zákonom č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannomzbore, ktorý umožňuje služobnému úradu rozvrhnúť príslušníkovi HaZZ (hasičovi) jeho služobný
čas takým spôsobom, že tento pravidelne presahuje maximálnu hranicu 48-hodinového týždenného
pracovného času. K tomuto dôsledku pritom dochádza pre rozpor vnútroštátnej právnej úpravy ZoHaZZ

s článkom 2 ods. 1 Smernice, nakoľko služobná pohotovosť nie je považovaná za pracovný čas
a odpracované hodiny služobnej pohotovosti nie sú hasičom započítavané do pracovného času.
Zažalovaný štát v tomto spore v zmysle § 135 ods. 1 CSP koná Ministerstvo ako orgán, do pôsobnosti
ktorého spadá aj Hasičský a záchranný zbor, pričom Ministerstvo bolo tiež aj garantom právnej úpravy
vykonanej zákonom č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore.

20. V tejto súvislosti ešte napokon opätovne zdôraznil, že v zmysle judikatúry Súdneho dvora absolútna
objektívna zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú porušením úniového práva je daná bez ohľadu na
to, ktorý verejný orgán sa porušenia úniového práva dopustil, resp. ktorý z orgánov by mal povinnosť
škodu podľa vnútroštátnych noriem nahradiť. Ide teda o zodpovednosť za škodu bez možnosti liberácie
a exkulpácie.

21. Pokiaľ ide o prvú podmienku, a to že cieľom porušenej právnej normy Únie je priznať jednotlivcom
práva a porušenie je dostatočne závažné, tu je potrebné poukázať na judikatórny záver vyplývajúci
aj z rozhodnutia vo veci Günter Fuß, podľa ktorého článok 6 písm. b) Smernice predstavuje pravidlo
sociálneho práva Únie s osobitným významom, z ktorého má mať prospech každý pracovník, keďže je

minimálnou požiadavkou určenou na zaistenie bezpečnosti a ochrany jeho zdravia. Toto ustanovenie
ukladá členským štátom povinnosť ustanoviť maximálnu 48 hodinovú hranicu pre priemerný týždenný
pracovný čas, v súvislosti s ktorou povinnosťou je v Smernici výslovne stanovené, že táto 48 hodinová
hranica zahŕňa už aj nadčasy (viď znenie „priemerný pracovný čas pre každé obdobie siedmych dní
vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín.“).

22. Z článku 22 ods. 1 Smernice ďalej vyplýva, že od uvedenej povinnosti sa nemožno v žiadnom
prípade odchýliť ak ide o také činnosti, akou je činnosť hasičov, a to dokonca ani vtedy, ak by
k prekročeniu 48 hodinovej hranice priemerného týždenného pracovného času došlo so súhlasom
dotknutého pracovníka, pričom tu pre úplnosť zdôrazňuje, že žiadny takýto súhlas služobnému úradu

nikdy neudelil. Pravidlo sociálneho práva vyplývajúce z článku 6 písm. b) Smernice nemožno podrobiť
akejkoľvek podmienke alebo akémukoľvek obmedzeniu, pričom ustanovenie článku 6 písm. b) Smernice
jednotlivcom priznáva práva, ktorých sa môžu dovolávať priamo pred vnútroštátnymi súdmi. Už len
vzhľadom na obsah a účel samotnej Smernice považuje za zjavné a nepochybné, že cieľom tejto
Smernice je priznať práva jednotlivcom – pracovníkom v Európskej únii.

23. Z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že dostatočne závažné porušenie práva Európskej únie zahŕňa
zjavné a závažné prekročenie hraníc voľnej úvahy členským štátom, pričom zložky, ktoré majú byť v
tejto súvislosti zohľadnené, sú predovšetkým stupeň jasnosti a presnosti porušenej právnej normy, ako
aj rozsah miery voľnej úvahy, ktorý porušená norma Únie ponecháva vnútroštátnym orgánom. Vždy a

v každom jednotlivom prípade sa porušenie úniového práva považuje za dostatočne závažné, pokiaľ
je v rozpore s judikatúrou Súdneho dvora v danej oblasti. Súdny dvor pritom vo svojej judikatúre už
opakovane rozhodol a konštantne rozhoduje, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a
pohotovostnej službe, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou
pojmu „pracovný čas“ tak, ako to predpokladá Smernica. Také vymedzenie pojmu „pracovný čas“, ako

ho kogentne ustanovuje článok 2 Smernice, bráni vnútroštátnej právnej úprave stanovujúcej priemerný
týždenný pracovný čas, ktorý vzhľadom na to, že zahŕňa takéto obdobia pracovnej pohotovosti a
pohotovostnej služby, prekračuje maximálnu 48 hodinovú týždennú hranicu upravenú v článku 6 písm.
b) Smernice. V tomto smere je možné poukázať napr. na rozsudok Súdneho dvora C-303/98 zo dňa
03.10.2020 vo veci Simap, uznesenie C-241/99 zo dňa 03.07.2001 vo veci Confederación Intersindical

Galega (CIG).

24. V uvedenej súvislosti dáva do pozornosti súdu aj rozhodnutia Súdneho dvora, ktoré sa výslovne
týkajú hasičov a v ktorých Súdny dvor zaujal stanovisko k tomu, že právo na maximálne 48 hodinový
týždenný pracovný čas garantovaný článkom 6 písm. b) Smernice sa vzťahuje aj na hasičov. Jedna sa

o uznesenie Súdneho dvora C-52/04 zo dňa 14.07.2005 vo veci Personalrat der Feuerwehr Hamburg,
resp. rozsudok Súdneho dvora C-518/15 zo dňa 21.02.2018 vo veci Rudy Matzak. S poukazom na
citovanú judikatúru Súdneho dvora je zjavné, že porušovanie jeho práv, vyplývajúcich z článku 2 ods. 1 vspojení s článkom 6 písm. b) Smernice, ku ktorému dochádza v dôsledku nesprávneho resp. neúplného
prebratia Smernice do ZoHaZZ, je v zjavnom rozpore s dlhoročnou konštantnou
judikatúrou Súdneho dvora v danej oblasti, preto toto porušovanie úniového práva je nevyhnutne

potrebné považovať za dostatočne závažné. Súdny dvor aj v referenčnom rozhodnutí vo veci Günter
Fuß výslovne potvrdil, že nedodržanie požiadavky vyplývajúcej z článku 6 písm. b) Smernice u hasičov
bolo zjavným porušením judikatúry Súdneho dvora v danej oblasti. Považuje taktiež za nepochybné,
že cieľom Smernice je priznať jednotlivcom – pracovníkom medzi ktorých patria aj hasiči, práva touto
Smernicou zakotvené. Aplikujúc uvedené judikatórne závery Súdneho dvora na tento konkrétny prípad

je zrejmé, že nakoľko počas žalovaného obdobia pravidelne pracoval nad stanovený limit vyplývajúci z
článku 6 písm. b)Smernice a zároveň služobnú pohotovosť (vrátane jej „neaktívnej časti“) je nevyhnutné
považovať za pracovný čas, k čomu však nedochádza, ide v tomto prípade o zjavné porušenie judikatúry
Súdneho dvora. Prvá podmienka spočívajúca v dostatočnej závažnosti porušenia právnej normy Únie
je tak jednoznačne naplnená.

25.Pokiaľideodruhúpodmienku,ktoroujeexistenciaškody,tujepotrebnéuviesť,žeSmernicasamotná
neobsahuje ustanovenia týkajúce sa procesu náhrady škody vzniknutej porušením jej ustanovení,
rovnako neobsahuje ani kritériá zakotvujúce spôsob určenia výšky nároku na náhradu škody.

26.PodľajudikatúrySúdnehodvora,týkajúcejsapriamoškôdvznikajúcichhasičomprenerešpektovanie

48 hodinovej pracovnej doby podľa Smernice, treba pod škodou v takomto prípade v prvom rade
rozumieť ujmu, ktorá dotknutému hasičovi vznikla v dôsledku straty času odpočinku, na ktorý by mal
nárok, ak by bol maximálny 48 hodinový týždenný pracovný čas upravený článkom 6 písm. b) Smernice
rešpektovaný. V tomto zmysle je treba za primeraný odpočinok v zmysle Smernice považovať taký, ktorý
by mal nasledovať po maximálne 48 hodinovej týždennej pracovnej dobe zahŕňajúcej jeho služobnú

pohotovosť na pracovisku (viď bod 59 rozsudku vo veci Günter Fuß). Z judikatúry Súdneho dvora k
náhrade škody vzniknutej z porušenia úniového práva ďalej vyplýva, že náhrada škôd spôsobených
jednotlivcom porušením práva Únie musí byť primeraná vzniknutej škode, aby mohla zabezpečiť
skutočnú ochranu práv poškodených. Podmienky náhrady škody stanovené vo vnútroštátnej právnej
úprave zároveň nesmú byť menej výhodné ako podmienky týkajúce sa obdobných vnútroštátnych

prostriedkov nápravy (zásada ekvivalencie) a nemôžu byť upravené tak, aby viedli k praktickej
nemožnosti alebo nadmernému sťaženiu získania náhrady (zásada efektivity); náhrada škody zároveň
musí byť primeraná vzniknutej ujme (viď napr. vyššie citovaný rozsudok vo veci Brasserie dupecheur a
Factortame). Zásada ekvivalencie znamená, že vnútroštátny súd nemôže v prípade konania s úniovým
prvkom aplikovať prísnejšie procesnoprávne alebo hmotnoprávne pravidlá ako tie, ktoré by aplikoval

v konaniach bez úniového prvku s podobným predmetom, čo znamená, že dotknutý subjekt musí mať
možnosť uplatniť si nárok, ktorý mu vyplýva z úniovej právnej normy za takých podmienok, za akých
by si mohol uplatniť nárok založený na podobnej vnútroštátnej právnej norme bez úniového prvku.
Zásada efektivity znamená, že procesné predpisy, ktoré platia vo vnútroštátnych konaniach určených
na zabezpečenie ochrany práv, ktoré zakladá úniové právo v prospech subjektov práva, nemôže byť

upravené takým spôsobom, ktorý by výkon práv priznávaných úniovým právnym poriadkom prakticky
znemožňoval alebo nadmerne sťažoval. V takomto prípade je na vnútroštátnom práve členského štátu
a jeho súdnych orgánoch, aby pri dodržaní uvedených zásad ekvivalencie, efektivity a primeranosti
určili formu odškodnenia a pravidlá spôsobu výpočtu náhrady škody vzniknutej porušením normy Únie.
V otázkach neupravených normami komunitárneho práva v sporoch o nárokoch na náhradu škody

spôsobenej jednotlivcovi porušením práva Únie členským štátom, sa subsidiárne použije vnútroštátne
právo pri zachovaní uvedených zásad ekvivalencie a efektivity. Právny poriadok Slovenskej republiky
však neobsahuje žiadny špecifický právny predpis či konkrétne zákonné ustanovenie pre posudzovanie
náhrady škody, ktorá vznikla poškodenému porušením práva Európskej únie, a to či už by išlo o základ
takéhoto nároku, alebo určenie jeho výšky. Pri absencii konkrétnej právnej úpravy je pri posudzovaní

takéhoto nároku v našich podmienkach nutné vychádzať zo zásad, ktoré na tento účel všeobecne
stanovil Súdny dvor – t. j. dodržať podmienky efektivity, ekvivalencie a primeranosti.

27. Pokiaľ ide o právne posúdenie žalovaného nároku, žalobca má za to, že touto žalobou uplatnený
nárok je pri absencii vnútroštátnej právnej úpravy nároku na náhradu škody z porušenia práva

Európskej únie potrebné posudzovať analogicky podľa ustanovení právneho poriadku Slovenskej
republiky, ktoré upravujú vzťahy obsahom aj účelom najbližšie. Týmito ustanoveniami sú podľa jeho
názoru ustanovenia§ 11 - § 13 OZ, upravujúce nemajetkovú ujmu, ktorej náhrada sa poskytuje aj v
peniazoch. Samotný právny základ žalovaného nároku však stále spočíva resp. má svoj titul v nárokuna náhradu škody z porušenia práva Európskej únie, pričom ustanovenia § 11 – 13 OZ sa tu používajú
„len“ analogicky z dôvodu absencie právnej úpravy nároku na náhradu škody vzniknutej jednotlivcovi
porušením úniového práva zo strany štátu.

28. Vzhľadom na skutkový stav opísaný v článku II. žaloby je zrejmé, že dlhoročne dochádza k
porušovaniu jeho osobnostných práv na ochranu zdravia, telesnej a psychickej integrity spočívajúce v
porušení práva na primeranú dobu odpočinku, ako aj k porušeniu práva na súkromie a rodinný život, a
to v príčinnej súvislosti s tým, že v dôsledku nezapočítania odpracovaných hodín služobnej pohotovosti

do pracovného času som reálne odpracoval viac, než pripúšťa článok 6 písm. b) Smernice. Jeho
osobnostné práva sú pritom v dôsledku uvedeného u neho porušované sústavne a dlhoročne, nielen
teda počas žalovaného obdobia. Práca hasiča je pritom veľmi zodpovednou prácou, ktorú vníma ako
poslanie, pri práci neraz nasadzuje svoj vlastný život, preto o to viac nevyhnutne a dôvodne potrebuje
dostatočný odpočinok po práci na regeneráciu jeho fyzických a psychických síl, čoho sa mu však v
dôsledku sústavného porušovania práva na primeranú dobu odpočinku nedostáva. Skutočnosť, že trávi

v práci neprimerane dlhý čas, má pritom nepriaznivý vplyv na kvalitu jeho života a to najmä hľadiska
jeho mimopracovného osobného života a voľného času. V súvislosti s porušovaním práva na maximálne
48 hodinový týždenný totiž pracovný čas prichádza o čas, ktorý by inak chcel venovať v prvom rade
rodine a potom aj iným aktivitám nesúvisiacim s mojim pracovným zaradením. Neprimeraná pracovná
zaťaženosť a nutnosť tráviť nadmerne dlhý čas v práci pri takom rozložení služobného času, aký ako

hasič vykonáva, zásadne zasahuje do jeho súkromného a rodinného života. V dôsledku pravidelného
porušovania práva na maximálne 48 hodinový týždenný pracovný čas prichádza o čas, ktorý by chcel a
inak mohol venovať svojim najbližším, rodine, priateľom, záľubám prípadne akýmkoľvek iným aktivitám,
ktoré nesúvisia s jeho pracovným zaradením. Vzhľadom na enormnú fyzickú a psychickú náročnosť jeho
práce je zároveň dostatok času na oddych a mimo pracovné aktivity nevyhnutný. Tu pritom poukazuje

na to, že bežne odpracuje aj približne 5 – 8 hodín nad rámec maximálneho 48-hodinového týždenného
pracovného času, bežne pravidelne pracuje aj 53 – 56 hodín týždenne, mnohokrát aj dlhšie. Nutnosť
tráviť neprimerane dlhý čas v práci, ktoré sa prejavuje aj skracovaním voľného času na nevyhnutný
odpočinok a mimopracovné aktivity, je tak zásadne negatívnym dôsledkom porušovania Smernice,
nakoľko mimopracovným aktivitám nemôže venovať ten čas, koľko by mohol, ak by k porušovaniu

Smernice nedochádzalo.

29. Všetok ten čas, ktorý žalobca strávi v práci naviac oproti tomu, čo stanovuje Smernica, by venoval
či svojim najbližším a rodine, jeho koníčkom alebo práve tomu nevyhnutnému odpočinku, ktoré mu
má práve Smernica stanovením maximálneho pracovného času garantovať. Tu poukazuje taktiež na

to, že ako hasič slúžiaci v minimálne 24 hodinovej zmene pracuje „od rána do rána“ a má teda
v porovnaní s bežnými ľuďmi úplne prevrátený spánkový režim. Deň, kedy sa ráno vracia zo služby
a ktorý má byť jedným z 2 voľných dní medzi služobnými zmenami, častokrát venuje len nevyhnutnej
regenerácii značného vyčerpania a nevyspatosti po práci tak, aby nasledujúci deň bol schopný znova
plnohodnotne fungovať v bežnom živote. Všetok ten čas, ktorý pri dodržiavaní Smernice mohol venovať

rodine, priateľom, odpočinku, nevyhnutnej regenerácii fyzických a psychických síl či akokoľvek inak
podľa vlastného uváženia, mu už žiaľ nikto nevráti a žalovaná náhrada škody v podobe nemajetkovej
ujmy v peniazoch predstavuje z jeho pohľadu len veľmi čiastočnú a obmedzenú náhradu utrpenej
ujmy. Ako vyplýva z referenčného rozhodnutia Súdneho dvora vo veci Günter Fuß, už len samotná
strata času odpočinku je sama o sebe dostatočným dôvodom na domáhanie sa a priznanie nároku na

náhradu škody porušením článku 6 písm. b) Smernice. Už len strata času odpočinku, o ktorý dotknutý
jednotlivec(hasič) prichádza prekračovaním maximálneho týždenného pracovného času, je dostatočný
na priznanie nároku na náhradu škody vzniknutej porušením Smernice bez toho, aby k tomuto následku
muselpristúpiťajakýkoľvekďalšíprípadnýnásledoknaosobnostnýchprávachžalobcu.Jepresvedčený,
že už len stratu tak enormného množstva času, aký počas dlhoročného porušovania Smernice a

prekračovaním maximálneho pracovného času stratil, pričom inak by tento čas mohol využiť akoukoľvek
mimopracovnou aktivitou podľa svojho uváženia, by ako závažnú ujmu pociťoval každý, kto by sa
nachádzal v jeho postavení.

30. V súvislosti s porušovaním práv je potrebné zdôrazniť aj to, že v danom prípade porušovaním

článku 6 písm. b) Smernice je porušované aj základné právo na ochranu zdravia, ktoré je ako jedno
z najvýznamnejších osobnostných práv zakotvených v Ústave. Zároveň však porušovaním Smernice
dochádza aj k porušovania základného práva na spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky, ktoré
rovnako zakotvuje Ústava.31. Ako je zrejmé, jedným z cieľov Smernice a zároveň aj dôvodom zavedenia hranice maximálneho
týždenného pracovného času bolo pritom práve to, aby pracovníci mali dostatok času na oddych a

regeneráciu a neprimeraným pracovným zaťažením neohrozili svoj život a zdravie. Považuje pritom za
logické a zrejmé, že najmä dlhoročné a pravidelné prekračovanie maximálneho pracovného času pri tak
náročnej práci, akou práca hasiča nepochybne je, môže zásadne ohrozovať zdravie a život pracovníka.
Z úvodných ustanovení Smernice, v ktorých sú uvedené dôvody jej prijatia a ciele ňou sledované totiž
vyplýva, že jej normotvorca vychádzal z faktu, že je ešte stále príliš vysoký výskyt pracovných úrazov

a chorôb z povolania a musia sa preto bezodkladne zaviesť alebo zlepšiť preventívne opatrenia na
zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov a zaistiť vyšší stupeň ich ochrany, pričom tento
cieľ by sa nemal podriaďovať ekonomickým úvahám. Ako totiž vyplýva aj z judikatúry Súdneho dvora,
všetci pracovníci by preto mali mať primeranú dobu odpočinku, pričom pojem "odpočinok" sa musí
vyjadriť v jednotkách času, t. j. v dňoch, hodinách, resp. ich častí. Pracovníkom krajín Európskej únie
sa musí poskytnúť minimálny denný, týždenný a ročný čas odpočinku a primerané prestávky v práci.

V tejto súvislosti je potrebné tiež zaviesť maximálnu hranicu týždenného pracovného času; „primeraný
odpočinok" znamená, že pracovníci majú pravidelný čas odpočinku, trvanie ktorého je vyjadrené v
jednotkách času a ktorý je dostatočne dlhý a nepretržitý, aby sa zabezpečilo, že v dôsledku vyčerpania
alebo iného nepravidelného rozvrhnutia práce nespôsobia úraz ani sebe ani spolupracovníkom alebo
iným osobám a že si ani krátkodobo ani dlhodobo nepoškodia zdravie.

32. Vychádzajúc zo skutočností uvedených v žalobe a z povahy škody resp. ujmy vzniknutej
porušovaním Smernice, ktorá má v tomto prípade nemajetkovú povahu (strata času odpočinku a s tým
súvisiace porušenia práva na ochranu zdravia, súkromia a rodinného života, práva na spravodlivé a
uspokojivé pracovné podmienky), je v slovenskom právnom poriadku nutné analogicky použiť pravidlá

týkajúce sa náhrady nemajetkovej ujmy fyzickej osoby podľa ustanovení § 11 – 13 Občianskeho
zákonníka, keďže tieto ustanovenia upravujú vzťahy obsahom aj účelom najbližšie k náhrade škody
porušením úniového práva ako je to v tomto prípade. Práve z týchto dôvodov možno žalobou uplatnený
nárok posúdiť ako nemajetkovú ujmu, k náhrade ktorej dochádza v peniazoch. Náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch výslovne predpokladá a upravuje § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Je potrebné

zdôrazniť, že náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch ustanovenie § 13 ods. 2 OZ nepodmieňuje
výlučne len situáciami zníženia dôstojnosti fyzickej osoby v značnej miere alebo jej vážnosti v
spoločnosti, pretože predmetné ustanovenie len demonštratívne uvádza prípady, kedy je možné s
ohľadom na intenzitu zásahu priznať náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch nie je zákonnou úpravou vymedzený reštriktívne, teda tak, aby ho bolo

možné priznať len za vopred definované následky, čo okrem iného potvrdzuje aj zákonná formulácia
uvedená v ustanovení § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka „najmä preto“, a teda zjavne nejde o zákonom
ohraničený výpočet prípadov, u ktorých nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vzniká. Inak povedané,
nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch nevzniká iba v prípadoch zníženia dôstojnosti fyzickej
osoby, či jej vážnosti v spoločnosti, ale môže ísť aj o iné vážne následky na osobnostných právach

dotknutého jednotlivca, teda nepochybne aj o odškodnenie porušenia tých práv, ako je to v tomto prípade
(porušenia práva na ochranu zdravia, súkromia a rodinného života). Samotné konštatovanie porušenia
práva v tomto prípade úplne zjavne nie je dostatočným zadosťučinením a práve peňažná náhrada je v
tomto prípade jedinou možnou formou (aspoň čiastočného) odškodnenia vzniknutej ujmy, keďže strata
enormného množstva času, ku ktorej došlo už len v žalovanom období a v jej dôsledku došlo aj k

porušeniu vyššie uvedených základných práv, je už nezvrátiteľná a nemôže byť za daných okolností
odškodnená inak, než poskytnutím peňažnej náhrady.

33. S poukazom na skutočnosti uvedené má za to, že je splnená aj druhá podmienka nároku na náhradu
škody, ktorou je vznik škody resp. ujmy, pričom táto má v podmienkach slovenského právneho poriadku

pri použití analógie povahu nemajetkovej ujmy, k náhrade ktorej dochádza v peniazoch.

34. Napokon pokiaľ ide o tretiu podmienku, ktorou je existencia príčinnej súvislosti medzi porušením
článku6písm.b)Smerniceaškodouvoformenemajetkovejujmy,ajtútopovažujemzazjavnenaplnenú.
Akbytotižžalovanýsprávneprebralustanoveniačlánku2ods.1ačlánku6písm.b)Smernicedozákona

č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, resp. ak by boli tieto ustanovenia z materiálnej
stránky v praxi dodržiavané, nedochádzalo by k porušovaniu môjho práva na maximálny 48-hodinový
týždenný pracovný čas a teda nedošlo by ani k strate času odpočinku, na ktorý by som mal nárok,
ak by bol maximálny týždenný pracovný čas upravený týmto ustanovením Smernice dodržaný. Tu jepotrebné taktiež zdôrazniť, že k porušovaniu článku 6 písm. b) Smernice dochádza v priamom dôsledku
porušovania článku 2 ods. 1 Smernice (ktorý kogentne ustanovuje čo sa považuje za pracovný čas), t.
j. tým, že ZoHaZZ formálne zo služobného času „vyčlenil“ služobnú pohotovosť a odpracované hodiny

služobnej pohotovosti tak nie sú považované za súčasť pracovného času. V dôsledku nezarátavania
služobnej pohotovosti do pracovného času teda reálne odpracoval viac, než je Smernicou maximálne
povolený 48-hodinový týždenný pracovný čas, kde v dôsledku tejto skutočnosti došlo k porušeniu práva
na ochranu zdravia a práva na ochranu súkromia a rodinného života. Z uvedených dôvodov má za
to, že aj tretia podmienka - príčinná súvislosť medzi porušením úniového práva (medzi porušeniami

článkov 2 ods. 1 Smernice v spojení s článkom 6 písm. b) Smernice, ku ktorým došlo v dôsledku
nesprávnej/neúplnej transpozície Smernice do ZoHaZZ) a vznikom škody vo forme nemajetkovej ujmy,
je jednoznačne daná.

35. Ako už bolo uvedené, vnútroštátny právny poriadok Slovenskej republiky nemá špeciálnu právnu
úpravu pre nárok na náhradu škody vzniknutej jednotlivcovi porušením práva Únie zo strany štátu v

dôsledkunesprávnehoprebratia(transpozície)Smernicedonášhoprávnehoporiadku,atotakpokiaľide
o základ nároku, ako ani pokiaľ ide o stanovenie pravidiel na spôsob výpočtu tohto nároku. Z judikatúry
Súdneho dvora, na ktorú už žalobca podrobne poukázal vyššie vyplýva, že náhrada škody musí spĺňať
požiadavky primeranosti, efektivity a ekvivalencie.

36.Zaodpracovanéhodinytzv.určenejslužobnejpohotovosti(vyššiecitovaný§92ods.1ZoHaZZ)jemu
uhrádzaná peňažná náhrada (nie teda „mzda“ resp. „služobný plat“, čo taktiež potvrdzuje, že služobná
pohotovosť nie je považovaná za pracovný čas) vo výške vyplývajúcej z vyššie citovaného ustanovenia
§ 122 ods. 1 ZoHaZZ, a to vo výške 15% zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu (t.
j. 15% z jeho hodinovej mzdy). Práve hodiny tzv. určenej služobnej pohotovosti sú tým časom, ktorý

odpracuje v rámci každej 24 hodinovej služby v súčasnosti v čase od 22:00 do 06:00 hod. (resp.do
konca roka 2021 to bolo v čase od 22:30 do 05:30 hod.) a tieto hodiny mu nie sú započítavané do
služobného času. Určenú služobnú pohotovosť vykonáva priamo na pracovisku (hasičskej stanici), z
ktorej sa nesmie vzdialiť a vždy musí byť pripravený vykonať služobný výjazd do 1 minúty od nahlásenia.

37. Od určenej služobnej pohotovosti sa nariadená služobná pohotovosť (vyššie citovaný § 92 ods.2
ZoHaZZ) odlišuje tým, že príslušník HaZZ je na výkon služby privolaný mimo svojho pracovného času,
t. j. mimo rozpisu svojich pravidelných služobných zmien a to spravidla z domu. Je to tak napr. v
prípade náhlej potreby privolania väčšieho počtu hasičov ak dôjde k živelnej pohrome resp. inej závažnej
udalosti, ktorá si vyžaduje zásah väčšieho počtu príslušníkov, než ktorí sú v službe v rámci pracovných

zmien. Základný rozdiel je teda v tom, že zatiaľ čo určenú služobnú pohotovosť hasič vykonáva v rámci
každej jednej pracovnej zmeny a nachádza sa v práci na hasičskej stanici, avšak na výkon nariadenej
pohotovosti je privolaný do služby mimo svojho bežného služobného času a to spravidla v čase, keď sa
nachádza v domácom prostredí príp. inde (avšak mimo miesta výkonu služby).

38. Za výkon takejto nariadenej pohotovosti sa poskytuje vyššia peňažná náhrada, než za výkon určenej
služobnej pohotovosti, keďže:
- za určenú služobnú pohotovosť sa poskytuje peňažná náhrada vo výške 15% (v bežné služobné dni)
resp. 30% (v dni služobného pokoja) zo sumy, ktorou je príslušná časť služobného platu, za každú
odslúženú hodinu pohotovosti,

- za nariadenú služobnú pohotovosť v mieste výkonu služby (keď je hasič privolaný z domova do služby
na hasičskú stanicu) je poskytovaná peňažná náhrada vo výške 50 % (v bežné pracovné dni) resp. 100%
(v dni služobného pokoja) zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu, za každú odslúženú
hodinu pohotovosti.

39. Pokiaľ osoba vstupuje do pracovného, štátnozamestnaneckého, služobného resp. iného obdobného
pomeru, vstupuje do neho s vedomím, že určitý čas strávený výkonom činnosti v tomto právnom vzťahu
mu bude adekvátnym spôsobom nahradený, a to spravidla vo forme peňažného ekvivalentu, pričom
týmto peňažným ekvivalentom je jeho mzda. Zohľadňujúc uvedené skutočnosti preto výšku uplatňovanej
nemajetkovej ujmy v peniazoch odvíja od toho, že ustanovenie § 122 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ, ktoré

upravujeodmenuzanariadenúslužobnúpohotovosťvykonávanúvmiestevykonávaniaštátnejslužby,je
týmustanovením,ktoréjezhľadiskaanalógie„najbližšie“kstanoveniuvýškyžalovanéhonároku.Hodiny
služobnej pohotovosti, ktoré mu neboli započítané do služobného času, je podľa jeho názoru možné
analogicky posúdiť ako odpracované mimo rozvrhnutia služobného času (čo je práve rozdiel medziurčenou služobnou pohotovosťou podľa §92 ods. 1 ZoHaZZ a nariadenou služobnou pohotovosťou
podľa § 92 ods. 2 ZoHaZZ), keďže služobný čas by mal byť rozvrhnutý tak, aby k porušovaniu jeho práv
nedochádzalo, pričom k tomuto porušovaniu dochádzalo práve výkonom služobnej pohotovosti, ktorá

sa mu však nezapočítavala do služobného(pracovného) času. Má preto za to, že primeranú náhradu
škody v tomto prípade predstavuje rozdiel medzi peňažnou náhradou uvedenou v § 122 ods. 1 ZoHaZZ
a peňažnou náhradou uvedenou v §122 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ, a to za každú jednu odpracovanú
hodinu služobnej pohotovosti počas žalovaného obdobia.

40. Vychádzajúc tak z určenia výšky nemajetkovej ujmy ako rozdielu náhrady uvedenej v § 122ods. 1
ZoHaZZ (15% alebo 30% peňažnej náhrady z prináležiacej hodinovej odmeny za príslušný kalendárny
mesiacpríslušnéhokalendárnehoroku)apeňažnejnáhradyuvedenejv§122ods.2písm.a)ZoHaZZ(vo
výške 50% z prináležiacej hodinovej odmeny za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho
roku) je v prípade odpracovanej služobnej pohotovosti počas pracovných dní možné určiť výšku
nemajetkovej ujmy ako súčin počtu odpracovaných hodín určenej služobnej pohotovosti podľa § 92

ods. 1 ZoHaZZ za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku a sumy zodpovedajúcej
35% peňažnej náhrady z prináležiacej hodinovej odmeny za príslušný kalendárny mesiac príslušného
kalendárneho roku (50% - 15%) a v prípade určenej služobnej pohotovosti odpracovanej v čase
pracovného pokoja ako súčin odpracovaných hodín v čase pracovného pokoja a sumy zodpovedajúcej
20% peňažnej náhrady z prináležiacej hodinovej sadzby za príslušný kalendárny mesiac príslušného

kalendárneho roku (50% - 30%). Uvedeným spôsobom stanovená a touto žalobou uplatňovaná
primeraná náhrada škody teda predstavuje rozdiel medzi výškou náhrady pri nariadenej služobnej
pohotovosti (50% zo sumy príslušnej časti služobného platu podľa § 122 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ) a
výškou náhrady za určenú služobnú pohotovosť (15% zo sumy príslušnej časti služobného platu podľa
§ 122 ods. 1 ZoHaZZ a 30% z tejto sumy ak ide o deň služobného pokoja), t.j. vo výške zodpovedajúcej

35%, resp. 20% zo sumy, ktorá je príslušnou časťou môjho služobného platu (50% – 15% = 35% v
prípade bežného služobného dňa a v prípade, ak ide o deň služobného pokoja 50% - 30% = 20%).

41. Žalobca je presvedčený, že takýto spôsob výpočtu náhrady škody spĺňa odškodňovaciu funkciu, je
v súlade s vyššie uvedenou judikatúrou Súdneho dvora a zároveň spĺňa aj požiadavku primeranosti,

pričom však nie je sumou neprimerane vysokou. Náhrada škody v podobe nemajetkovej ujmy v
peniazoch musí spĺňať predovšetkým satisfakčnú funkciu, pričom z tohto pohľadu považuje žalovanú
výšku náhrady škody za primeranú, aj keď len čiastočne odškodňujúcu utrpenú ujmu. Náhrada škody
v podobe nemajetkovej ujmy má však plniť aj preventívnu a sankčnú funkciu, teda má odradiť
porušovateľa(v tomto prípade žalovaného – štát) od protiprávneho konania a má takýmto spôsobom

zabezpečovať aj generálnu prevenciu pred pokračovaním v porušovaní práva, pričom práve preto musí
byť sankcia (v zmysle výšky relutárnej satisfakcie) patrične dôrazná a dostačujúca. Napokon považuje
za nepochybné, že žalovaná výška náhrady škody nemá voči žalovanému likvidačný charakter a teda je
zo všetkých rozhodujúcich hľadísk minimálne primeraná a opodstatnená. Napokon už len pre úplnosť,
poznajúc argumentáciu žalovaného v obdobných sporoch, opätovne zdôraznil, že touto žalobou si

neuplatňuje mzdový nárok, ale domáha sa náhrady škody porušením úniového práva, pričom takýto
spôsob výpočtu žalovaného nároku zvolil len z dôvodu, že neexistuje právna úprava, ktorá by presne
stanovovala spôsob výpočtu náhrady škody v takýchto prípadoch. Podstata tohto sporu a žaloby totiž
nespočíva v namietaní výšky jeho služobného ohodnotenia ani v namietaní výšky náhrady za výkon
služobnej pohotovosti, ale v tom, že porušovaním článku 2 ods. 1 v spojení s článok 6 písm. b) Smernice

dochádza k ujme mojich osobnostných právach tak, ako je uvedené vyššie, pričom táto ujma má
nemajetkovú povahu. Spôsob vypočítania výšky žalovaného nároku nemení nič na jeho povahe resp.
právnom titule základu nároku, preto len spôsob, ako tento žalovaný nárok „vypočítava“, neznamená,
že žalobou uplatňuje mzdový nárok.

42. Pokiaľ ide o splatnosť jednotlivých dielčích nárokov na náhradu škody vo forme nemajetkovej ujmy,
má za to, že tieto nároky vznikajú postupne a osobitne za každý jednotlivý mesiac, v ktorom boli jeho
práva porušované, a to vždy ku dňu splatnosti mzdy za daný mesiac. Vzhľadom na povahu týchto
nárokov má totiž za to, že nemajetková ujma vznikla každý mesiac po tom, čo v priamej súvislosti s
porušením jeho práv táto jeho ujma nebola kompenzovaná v služobnom plate navyše o 35% resp.20

% (teda „doplatkom“ do sumy 50% za každú odpracovanú hodinu určenej služobnej pohotovosti, ako
keby bola táto odpracovaná ako nariadená služobná pohotovosť podľa § 122 ods. 1 písm. a) ZoHaZZ z
dôvod vysvetlených vyššie), preto za rozhodujúci moment pre vznik tejto ujmy považuje výplatný termín.
U príslušníkov HaZZ je mzda splatná vždy k 10. dňu nasledujúceho mesiaca za predchádzajúci mesiac.Splatnosť mzdy za mesiac júl 2020 teda nastala dňa 10.08.2020, splatnosť mzdy za mesiac august
2020 nastala dňa 10.09.2020 atď. Vzhľadom k všeobecnej 3-ročnej premlčacej dobe vyplývajúcej z
ustanovenia § 101 Občianskeho zákonníka si preto touto žalobou uplatňuje nárok spätne za obdobie

3 rokov pred podaním tejto žaloby, a to počínajúc splatnosťou mzdy za mesiac júl 2020 (ktorá nastala
10.08.2020) až po mesiac máj 2023 vrátane. Náhradu škody z porušenia práva Európskej únie, ktorá
má podobu nemajetkovej ujmy v peniazoch, možno za príslušný kalendárny mesiac určiť ako súčin
odpracovaných hodín určenej služobnej pohotovosti v daný kalendárny mesiac a 35% alebo 20% z
príslušnej časti služobného platu za každú odpracovanú hodinu služobnej pohotovosti v závislosti od

toho, či hodiny služobnej pohotovosti boli odpracované počas bežného služobného dňa (50% - 15% =
35%) alebo v deň služobného pokoja (50%- 30 % = 20%).

43. Vzhľadom na uvedený spôsob výpočtu ďalej vyčísľuje škodu vo forme nemajetkovej ujmy, ktorá mu
vznikla porušením práva Európskej únie, a to nasledovne:

Obdobie júl 2020 – december 2020:
Fond pracovného času a služobná pohotovosť: Za 6 mesiacov t. j. 184 dní (rok 2020 bol priestupný rok)
pri naplánovanej 24 hodinovej službe na každý tretí deň by v tomto období každý hasič mal odpracovať
61,33 zmenových služieb (184 dní : 3 zmeny), čo predstavuje celkovo 1471,92 odpracovaných hodín
za uvedené obdobie (61,33 zmenových služieb x 24 hodín). Priemerný počet týždňov za obdobie

6 mesiacov predstavuje 26,29 týždňov (184 dní : 7 dní). Pri počte odpracovaných hodín 1471,92
a priemernom počte týždňov 26,29 v tomto období, tak priemerný týždenný pracovný čas hasiča na
pracovisku pri existujúcom spôsobe rozvrhu služobných zmien predstavuje v priemere 55,99 hodín
(1471,92 hodín : 26,29 týždňov), čo rozhodne presahuje týždenný pracovný čas určený Smernicou a
to priemerne o 7,99 hodín každý týždeň. Za obdobie júl 2020 až december 2020 predstavuje: (i) fond

pracovnéhočasu1084,50hodín;(ii)určenáslužobnápohotovosťvzmysle§92ods.1ZoHaZZvrozsahu
266,85 hodín; (iii) nariadená služobná pohotovosť v zmysle § 92 ods. 2 ZoHaZZ v rozsahu 5,8 hodín.

Spolu služobná pohotovosť určená podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ a nariadená podľa § 92 ods. 2ZoHaZZ
v rozsahu 272,65 hodín. Na uvedené časové obdobie roku 2020 pripadá v priemere 26,29 pracovných

týždňov, čo potom v jeho prípade znamená, že za uvedený časový úsek roku 2020 dosiahol jeho
priemerný týždenný pracovný čas 51,62 hodín (1357,15 hodín : 26,29 týždňov).

V období júl 2020 až december 2020 podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ odpracoval 261,60 hodín 15%-
nej určenej služobnej pohotovosti, za ktorú mu prináležala odmena v rozsahu 15% z príslušnej časti

služobného platu za každú hodinu, a 5,25 hodín 30%-nej určenej služobnej pohotovosti v čase
pracovného pokoja, za ktorú mu prináležala odmena v rozsahu 30% z príslušnej časti služobného platu
za každú hodinu. Služobnú pohotovosť, ktorá by mu bola nariadená podľa § 92 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ
v tomto období odpracoval v rozsahu 5,80 hodín.

Náhraduškodyvoformenemajetkovejujmyvpeniazochzarok2020(júl2020–december2020vrátane)
žalobca konkrétne vyčíslil v sume 867,63 Eur.

Obdobie január 2021 - december 2021: Fond pracovného času a služobná pohotovosť: Za 12 mesiacov
t. j. 365 dní pri naplánovanej 24 hodinovej službe na každý tretí deň by v tomto období každý hasič

mal odpracovať 121,67 zmenových služieb (365 dní : 3 zmeny), čo predstavuje celkovo 2920,08
odpracovaných hodín za uvedené obdobie (121,67 zmenových služieb x 24 hodín). Priemerný počet
týždňov za obdobie 12 mesiacov predstavuje 52,14 týždňov (365 dní : 7 dní). Pri počte odpracovaných
hodín 2920,08 a priemernom počte týždňov 52,14 v tomto období, tak priemerný týždenný pracovný
čas hasiča na pracovisku pri existujúcom spôsobe rozvrhu služobných zmien predstavuje v priemere 56

hodín (2920,08 hodín : 52,14 týždňov),čo rozhodne presahuje týždenný pracovný čas určený Smernicou
priemerne o 8 hodín každý týždeň. Za obdobie január 2021 až december 2021 predstavuje: (i) fond
pracovnéhočasu2015,78hodín;(ii)určenáslužobnápohotovosťvzmysle§92ods.1ZoHaZZvrozsahu
551,80 hodín; (iii) nariadená služobná pohotovosť v zmysle § 92 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ v rozsahu
1,48 hodín.

Spolu služobná pohotovosť určená podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ a nariadená podľa § 92 ods. 2ZoHaZZ
v rozsahu 553,28 hodín. Na uvedené časové obdobie roku 2021 pripadá v priemere 52,14 pracovnýchtýždňov, čo potom v jeho prípade znamená, že za uvedený časový úsek roku 2021 dosiahol jeho
priemerný týždenný pracovný čas 49,27 hodín (2569,06 hodín : 52,14 týždňov).

V období január 2021 až december 2021 podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ odpracoval 530,80 hodín 15%-
nej určenej služobnej pohotovosti, za ktorú mu prináležala odmena v rozsahu 15% z príslušnej časti
služobného platu za každú hodinu a 21 hodín 30%-nej určenej služobnej pohotovosti v čase pracovného
pokoja, za ktorú mu prináležala odmena v rozsahu 30% z príslušnej časti služobného platu za každú
hodinu. Služobnú pohotovosť, ktorá mu bola nariadená podľa § 92 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ v tomto

období vykonával v rozsahu 1,48 hodiny.

Náhradu škody vo forme nemajetkovej ujmy v peniazoch za rok 2021 (januára 2021 – december 2021
vrátane) žalobca konkrétne vyčíslil v sume 1.905,67 Eur.

Obdobie január 2022 - december 2022:Fond pracovného času a služobná pohotovosť: Za 12 mesiacov

t. j. 365 dní pri naplánovanej 24 hodinovej službe na každý tretí deň by v tomto období každý hasič
mal odpracovať 121,67 zmenových služieb (365 dní : 3 zmeny), čo predstavuje celkovo 2920,08
odpracovaných hodín za uvedené obdobie (121,67 zmenových služieb x 24 hodín). Priemerný počet
týždňov za obdobie 12 mesiacov predstavuje 52,14 týždňov (365 dní : 7 dní). Pri počte odpracovaných
hodín 2920,08 a priemernom počte týždňov 52,14 v tomto období, tak priemerný týždenný pracovný

čas hasiča na pracovisku pri existujúcom spôsobe rozvrhu služobných zmien predstavuje v priemere 56
hodín (2920,08 hodín : 52,14 týždňov),čo rozhodne presahuje týždenný pracovný čas určený Smernicou
priemerne o 8 hodín každý týždeň. Za obdobie január 2022 až december 2022 vrátane predstavuje:
(i) fond pracovného času predstavuje 1981 hodín; (ii) určená služobná pohotovosť v zmysle § 92 ods.
1 ZoHaZZ v rozsahu 665,78 hodín; (iii) nariadená služobná pohotovosť v zmysle § 92 ods. 2 písm. a)

ZoHaZZ v rozsahu 15,75 hodín.

Spolu služobná pohotovosť určená podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ a nariadená podľa § 92 ods. 2 ZoHaZZ
v rozsahu 681,53 hodín. Na uvedené časové obdobie roku 2022 pripadá v priemere 52,14 pracovných
týždňov, čo potom v jeho prípade znamená, že za uvedený časový úsek roku 2022 dosiahol jeho

priemerný týždenný pracovný čas 51,07 hodín (2662,53 hodín : 52,14 týždňov).

V období január 2022 až december 2022 vrátane podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ odpracoval 634,67 hodín
15%-nej určenej služobnej pohotovosti, za ktorú mu prináležala odmena v rozsahu 15% z príslušnej
časti služobného platu za každú hodinu a 31,11 hodín 30%-nej určenej služobnej pohotovosti v čase

služobného pokoja, za ktorú mu prináležala odmena v rozsahu 30% z príslušnej časti služobného platu
za každú hodinu. Služobnú pohotovosť, ktorá by mu bola nariadená podľa § 92 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ,
v tomto období odpracoval v rozsahu 15,75 hodín.

Náhradu škody vo forme nemajetkovej ujmy v peniazoch za rok 2022 (január 2022 – december 2022

vrátane) žalobca konkrétne vyčíslil v sume 2.362,74 Eur.

Obdobie január 2023 až máj 2023 vrátane: Fond pracovného času a služobná pohotovosť: Za 5
mesiacov t. j. 151 dní pri naplánovanej 24 hodinovej službe na každý tretí deň by v tomto období každý
hasič mal odpracovať 50,33 zmenových služieb (111 dní : 3 zmeny), čo predstavuje celkovo 1207,92

odpracovaných hodín za uvedené obdobie (50,33 zmenových služieb x 24 hodín). Priemerný počet
týždňov za obdobie 5 mesiacov predstavuje 21,57 týždňov (151 dní : 7 dní). Pri počte odpracovaných
hodín 1207,92 a priemernom počte týždňov 21,57 v tomto období, tak priemerný týždenný pracovný
čas hasiča na pracovisku pri existujúcom spôsobe rozvrhu služobných zmien predstavuje v priemere 56
hodín(1207,92hodín:21,57týždňov),čorozhodnepresahujetýždennýpracovnýčasurčenýSmernicou

priemerne o 8 hodín každý týždeň. Za obdobie január 2023 až máj 2023 vrátane (t.j. od 01.01.2023
do 31.05.2023) predstavuje: (i) fond pracovného času predstavuje 816,50 hodín; (ii) určená služobná
pohotovosť v zmysle § 92 ods. 1 ZoHaZZ v rozsahu 277,12 hodín; (iii) nariadená služobná pohotovosť
v zmysle § 92 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ v rozsahu 2,74 hodín.

Spolu služobná pohotovosť určená podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ a nariadená podľa § 92 ods. 2ZoHaZZ
v rozsahu 279,86 hodín. Na uvedené časové obdobie roku 2023 pripadá v priemere 21,57 pracovných
týždňov, čo potom v jeho prípade znamená, že za uvedený časový úsek roku 2023 dosiahol jeho
priemerný týždenný pracovný čas 50,83 hodín (1096,36 hodín : 21,57 týždňov).V období január 2023 až máj 2023 vrátane podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ odpracoval 269,12 hodín 15%-
nej určenej služobnej pohotovosti, za ktorú mu prináležala odmena v rozsahu 15% z príslušnej časti

služobného platu za každú hodinu, a 8 hodín 30%-nej určenej služobnej pohotovosti v čase služobného
pokoja, za ktorú mu prináležala odmena v rozsahu 30% z príslušnej časti služobného platu za každú
hodinu. Služobnú pohotovosť, ktorá by mu bola nariadená podľa § 92 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ, v tomto
období odpracoval v rozsahu 2,74 hodín.
Náhradu škody vo forme nemajetkovej ujmy v peniazoch za rok 2023 (január 2023 – máj 2023 vrátane)

žalobca konkrétne vyčíslil v sume 1.065,32 Eur.

44. Celková výška náhrady škody vo forme nemajetkovej ujmy v peniazoch, za žalované obdobie
júl 2020 až máj 2023 vrátane (t. j. od 01.07.2020 do 31.05.2023), teda pri odpracovaných hodinách
určenej služobnej pohotovosti podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ v rozsahu 1761,55 hodín (viď vyčíslenie v
odsekoch 36 – 39 tejto žaloby) predstavuje úhrnne sumu vo výške 6.201,36 Eur, ktorej zaplatenia

sa touto žalobou domáha. S poukazom na všetky uvedené skutočnosti má za to, že touto žalobou
uplatnený nárok je v celom rozsahu dôvodný a opodstatnený. V príčinnej súvislosti s nesprávnou resp.
neúplnou transpozíciou Smernice do právneho poriadku Slovenskej republiky, konkrétne do zákona č.
315/2001Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, za ktorú zodpovedá žalovaný na princípe absolútnej
objektívnej zodpovednosti, došlo k porušeniu jeho práv vyplývajúcich z úniového práva, konkrétne

Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo dňa 04.11.2003 o niektorých aspektoch
organizácie pracovného času, v priamom dôsledku čoho došlo aj k strate odpočinku, porušeniu jeho
osobnostných práv a tým aj k založeniu môjho nároku na náhradu škody vzniknutej porušením úniového
práva, za ktorú škodu zodpovedá žalovaný. Na základe všetkých vyššie uvedených skutočností preto
navrhuje, aby súd po skutkovom a právnom posúdení veci vydal rozsudok, ktorým zaviaže žalovaného

povinnosťou zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 6.201,36 Eur a nahradiť mu trovy konania v rozsahu 100
%.

45. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe zo dňa 02.10.2023 uviedol, že uplatnený nárok na náhradu škody
mu vznikol v dôsledku porušenia práva Európskej únie k jeho ujme, a to v dôsledku nesprávneho

prebratia Smernice do právneho poriadku Slovenskej republiky v podobe ZoHaZZ. Z tohto dôvodu
žalobca tvrdí, že počas celého žalovaného obdobia pracoval nad stanovený limit vyplývajúci z článku 6
písm. b) Smernice, v zmysle ktorého priemerný pracovný čas pre každé obdobie 7 dní vrátane nadčasov
neprekročí 48 hodín. Pôsobnosť Smernice je v zmysle článku 1 ods. 3 a článku 1 ods. 4 vymedzená
s odkazom na článok 2 smernice Rady 89/391/EHS z12. júna 1989 o zavádzaní opatrení na podporu

zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri práci (ďalej len ako „Smernica 89/391/EHS“). Z
vyššieuvedenéhomožnovyvodiťzáver,žerozsahpôsobnostiSmernicejepozitívnevymedzenývčlánku
2 ods. 1 Smernice 89/391/EHS ako aj negatívne vymedzený v článku 2 ods. 2 Smernice 89/391/EHS.
Inak povedané, Smernica sa neuplatňuje na odvetvia činností, ktoré zahŕňajú určité osobitné činnosti
služieb civilnej ochrany.

Vzhľadom na charakter vykonávaných činností a s tým spojený rozvrh služobného času sa Smernica
na služobný pomer príslušníkov Hasičského a záchranného zboru nevzťahuje v plnom rozsahu, preto
jej ustanovenia nemohli byť porušené tak ako to tvrdí žalobca. Podľa názoru žalovaného preto štátnu
službu príslušníkov Hasičského a záchranného zboru vykonávajúcich zásahovú činnosť (ktorá je
špecifická nerovnomerným rozvrhnutím služobného času, na ktorý priamo nadväzuje určená služobná

pohotovosť), možno jednoznačne subsumovať pod negatívne vymedzenie pôsobnosti Smernice 89/391/
EHS v článku 2 ods.2 Smernice 89/391/EHS. Oproti štandardným pracovnoprávnym vzťahom štátna
služba príslušníkov Hasičského a záchranného zboru vykazuje aj špecifiká štátnej služby príslušníkov
Policajného zboru ako aj profesionálnych vojakov (napr. v osobitnom systéme sociálneho zabezpečenia,
prísnej subordinácii apod.). Rovnako úlohy, ktoré príslušníci Hasičského a záchranného zboru plnia,

možno podľa súvisiacich právnych predpisov týkajúcich sa civilnej ochrany, integrovaného záchranného
systému ako aj právnej úpravy samotného Hasičského a záchranného zboru, bez akýchkoľvek
pochybností subsumovať pod pojem „osobitné činnosti služieb civilnej ochrany“ v zmysle článku 2 ods.
2 Smernice 89/391/EHS. Žalovaný má za to, že žalobca si nesprávne vykladá pôsobnosť Smernice,
nakoľko sa Smernica nevzťahuje na príslušníkov Hasičského a záchranného zboru.

46. Rozsah pôsobnosti Smernice stanovuje článok 1 ods. 3, podľa ktorého táto Smernica sa vzťahuje
na všetky odvetvia činností, verejné a súkromné, v zmysle článku 2 Smernice 89/391/EHS bez
toho, aby boli dotknuté články 14, 17, 18a 19 Smernice 89/391/EHS. Smernica Rady 89/391/EHS včlánku 2 ods. 2 stanovuje, že Smernica89/391/EHS sa neuplatňuje tam, kde sú s ňou nevyhnutne
v rozpore charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti verejných služieb, ako sú napríklad
ozbrojené sily, polícia alebo pre určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany. Z dikcie daného

článku vyplýva, že ide len o exemplifikatívny a nie taxatívny výpočet činností, ktoré možno označiť ako
osobitné činnosti verejných služieb. Žalovaný má za to, že štátna služba príslušníkov Hasičského a
záchranného zboru, ktorí vykonávajú aj zásahovú činnosť charakteristickú nerovnomerným rozvrhnutím
služieb s nariadenou služobnou pohotovosťou má charakter osobitnej činnosti služieb civilnej ochrany.
Zo žalobcom citovaných právnych predpisov(okrem ZoHaZZ aj zo zákona č. 42/1994 Z.z. a zo

zákona č. 129/2002 Z.z.) vyplýva, že Hasičský a záchranný zbor, resp. jeho príslušníci vykonávajúci
zásahovú činnosť, plnia okrem úloh na úseku ochrany pred požiarmi aj úlohy na úseku civilnej
ochranyobyvateľstva,predovšetkýmvoblastipriamehovýkonuzáchranárskychčinností.Ztohtodôvodu
sú činnosti vykonávané príslušníkmi Hasičského a záchranného zboru pri zásahovej činnosti práve
tými osobitnými činnosťami služieb civilnej ochrany, na ktoré sa Smernica 89/391/EHS nevzťahuje.
Inak povedané v súčasnosti iné zložky (okrem Hasičského a záchranného zboru), ktorým by boli

zverené činnosti služieb civilnej ochrany, neexistujú. Nakoľko Smernica sa na príslušníkov Hasičského
a záchranného zboru v prípade služobného času ako aj ich odmeňovania nevzťahuje, je táto oblasť v
plnej miere v pôsobnosti vnútroštátnej právnej úpravy. Vzhľadom na uvedené sa príslušné ustanovenia
Smernice na prípad žalobcu nemôžu aplikovať, preto žalobcovi v zmysle žaloby nemohla vzniknúť
žiadna škoda.

47. Ak má žalobca za to, že Smernica nebola v jeho prípade správne použitá, žalovaný namietane
dostatok svojej pasívnej vecnej legitimácie z dôvodu, že táto mu nie je daná. Podľa názoru žalovaného
samierazodpovednostizaprípadnývznikškodymusímedzidvomisamostatnýmisubjektmi(Slovenskou
republikou a Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky, resp. Hasičským a záchranným zborom)

rozlišovať. Nie je prípustné, aby sa zodpovednosť Slovenskej republiky odvodzovala od individuálneho
prístupu inej osoby k pracovnoprávnym vzťahom konkrétneho zamestnanca. Žalovaný má za to, že
Slovenská republika a Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky sú dva samostatné a nezávislé subjekty
právnych vzťahov, preto podľa žalovaného nie je možné dospieť k inému záveru než, že posúdenie
ich zodpovednosti za prípadný vznik škody ako dôsledok výkonu určitých práv, nie je možné zamieňať.

Preto aj keby súd prvej inštancie konštatoval, že aplikácia Smernice na služobný pomer žalobcu bola
nesprávna, nijako táto skutočnosť nesúvisí so zodpovednosťou žalovaného za správnosť prebratia
Smernice do právneho poriadku Slovenskej republiky. S ohľadom na zamieňanie Slovenskej republiky a
MinisterstvavnútraSlovenskejrepublikyakodvochsamostatnýchsubjektovjetuďalšídôvodnedostatku
pasívnej vecnej legitimácie žalovaného.

48. Smernica v zásade ustanovuje minimálne požiadavky na bezpečnosť a ochranu zdravia pre
organizáciu pracovného času, pokiaľ ide o doby denného odpočinku, prestávok v práci, týždenného
odpočinku, maximálneho týždenného pracovného času, ročnej dovolenky a aspekty nočnej práce, práce
na zmeny a rozvrhnutie práce. Smernica upravujúca minimálne požiadavky na bezpečnosť a ochranu

zdravia pre organizáciu pracovného času bola transponovaná do slovenského právneho poriadku okrem
iného ZoHaZZ, čo je uvedené aj v transpozičnej prílohe č. 4 zákona pod bodom 6. Žalobca konštatoval,
že malo dôjsť k nesprávnej transpozícii Smernice do ZoHaZZ. Nakoľko sa podľa žalobcu doba služobnej
pohotovosti nezapočítava do týždenného pracovného času hasičov. Podľa žalovaného však takéto
tvrdenia žalobcu nie sú opodstatnené. V zmysle článku 2 ods. 1 Smernice je pracovným (služobným)

časom akýkoľvek čas, počas ktorého zamestnanec pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva
svoju činnosť alebo povinnosti v súlade so vnútroštátnymi právnymi predpismi. Do služobného času
teda spadá samotný výkon pracovných úloh na pracovisku na základe pokynov zamestnávateľa ako aj
zdržiavanie sa na pracovisku k dispozícii zamestnávateľa na základe jeho nariadenia, napr. vo forme
pracovnej pohotovosti. Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora Európskej únie je totiž rozhodujúcim

faktorom pre posúdenie, či sú naplnené charakteristické znaky pojmu „pracovný čas“ aj v pohotovostnej
službe, ktorú pracovník vykonáva na svojom pracovisku, skutočnosť, že je povinný byť fyzicky prítomný
na mieste určenom zamestnávateľom a byť mu k dispozícii, aby v prípade potreby mohol okamžite
poskytnúť primerané služby. Tieto povinnosti je preto potrebné považovať za výkon činnosti tohto
pracovníka. Pracovný čas teda v sebe zahŕňa riadny pracovný čas, prácu nadčas a pracovnú pohotovosť

na pracovisku. V prípade domácej pohotovosti Súdny dvor rozhodol, že do maximálneho týždenného
pracovného času sa zarátava iba čas skutočného výkonu práce pre zamestnávateľa. Zmysel článku 2
ods. 1 Smernice je transponovaný v štvrtej hlave ZoHaZZ v ustanoveniach § 85 a nasl. upravujúcich
služobný čas hasičov, služobnú pohotovosť, štátnu službu nadčas a dovolenku. Podľa §85 ods. 1ZoHaZZ, cit.: „Služobný čas príslušníka je časový úsek, v ktorom príslušník vykonáva štátnu službu a
je k dispozícii služobnému úradu.“ Podľa § 86 ods. 1 ZoHaZZ, cit.: „Služobný čas príslušníkov môže
byť rozvrhnutý nerovnomerne. Nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý na

obdobie šiestich mesiacov.“ Podľa § 86 ods. 2ZoHaZZ, cit.: „Pri nerovnomernom rozvrhnutí nesmie byť
dĺžkaslužobnéhočasuvjednotlivýchslužobnýchdňochvyššiaako18hodín.Celkovádĺžkavykonávania
štátnej služby a na ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti v mieste vykonávania
štátnej služby je najviac 24 hodín v služobnom dni.“ Podľa § 86 ods. 3 ZoHaZZ, cit.: „Za služobný
deň podľa odseku 2 sa považuje deň, v ktorom príslušník podľa rozvrhu služobného času vykonáva

štátnu službu.“ Podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ, cit.: „Služobný úrad určuje príslušníkovi služobnú pohotovosť
v štátnej službe v mieste vykonávania štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje navykonávanie
štátnej služby podľa § 86 ods. 2 v rámci rozvrhnutia služobného času.“

49. Predmetné ustanovenia teda definujú služobný čas príslušníka Hasičského a záchranného zboru
ako časový úsek, v ktorom príslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu,

pričom umožňuje rozvrhnúť služobný čas aj nerovnomerne a súčasne jasne definuje pojem služobný
deň, za ktorý sa považuje vykonávanie štátnej služby podľa rozvrhu služobného času. Z uvedených
ustanovení ZoHaZZ ďalej jasne vyplýva, že okrem štátnej služby vykonávanej v riadnom služobnom
čase sa za výkon štátnej služby považuje aj služobná pohotovosť v štátnej službe vykonávaná v
mieste výkonu štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby v rámci

riadneho rozvrhnutia služobného času podľa § 91 ZoHaZZ a štátna služba nadčas podľa § 92 ZoHaZZ.
Ustanovenia § 86 ods. 2 a § 92 ods.1 ZoHaZZ rozhodne nepopierajú, že služobná pohotovosť v štátnej
službe je výkonom štátnej služby, ale ako už bolo uvedené vyššie, svojou formuláciou účelovo vystihujú
rozdiel medzi určenou služobnou pohotovosťou v štátnej službe (§ 92 ods. 1 cit. zákona ) a nariadenou
služobnou pohotovosťou v štátnej službe (§ 92 ods. 2 písm. a) cit. zákona). Pri nariadenej služobnej

pohotovosti v štátnej službe podľa§ 92 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ ide o služobnú pohotovosť v štátnej
službe v mieste vykonávania štátnej služby, ale mimo rozvrhnutia služobného času, čo je vyjadrené
napríklad aj vo výške peňažnej náhrady za čas tejto služobnej pohotovosti v štátnej službe. V oboch
prípadoch ide o výkon štátnej služby v rámci služobného času.

50. Žalovaný súčasne poukazuje aj na článok 15 Smernice, ktorý umožňuje dohodnúť aj priaznivejšie
podmienky, napr. v kolektívnych zmluvách. Tvrdenie žalovaného o služobnom čase podporuje aj
KolektívnazmluvavyššiehostupňaprepríslušníkovHasičskéhoazáchrannéhozborunarok2019-2020
(ďalej len ako „Kolektívna zmluva 2019 - 2020“), Kolektívna zmluva vyššieho stupňa pre príslušníkov
Hasičského a záchranného zboru na rok 2021 (ďalej len ako „Kolektívna zmluva 2021“),Kolektívna

zmluva vyššieho stupňa pre príslušníkov Hasičského a záchranného zboru na rok 2022 (ďalej len
ako „Kolektívna zmluva 2022“) a Kolektívna zmluva vyššieho stupňa pre príslušníkov Hasičského
a záchranného zboru na rok 2023 (ďalej len ako „Kolektívna zmluva 2023“) (ďalej Kolektívna
zmluva2019 - 2020, Kolektívna zmluva 2021, Kolektívna zmluva 2022, Kolektívna zmluva 2023 spolu
len ako „Kolektívne zmluvy“), ktoré vo väzbe na citované ustanovenia zákona rozvrhuje služobný

čas na vykonávanie štátnej služby a služobnú pohotovosť. Explicitnejšie rozlíšenie jednotlivých častí
služobného času je upravené v čl. 3 s nápisom „Podmienky výkonu štátnej služby“ ods. 1 Kolektívnej
zmluvy 2019 - 2020, ďalej v čl. 3 s nápisom „Podmienky výkonu štátnej služby“ ods. 3 Kolektívnej zmluvy
2021, kde sa uvádza, cit.: „Pre príslušníkov vykonávajúcich štátnu službu s nerovnomerne rozvrhnutým
služobným časom je služobný čas rozvrhnutý spravidla na 17 hodín vykonávania štátnej služby a

časť služobnej pohotovosti, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby v mieste
vykonávaniaštátnejslužby,vtrvaní7hodínvjednej24-hodinovejzmene.“,včl.3snápisom„Podmienky
výkonu štátnej služby“ ods. 3 Kolektívnej zmluvy 2022 a v čl. 3 s nápisom „Podmienky výkonu štátnej
služby“ ods. 3 Kolektívnej zmluvy 2023, kde sa taktiež uvádza, cit.: „Pre príslušníkov vykonávajúcich
štátnu službu s nerovnomerne rozvrhnutým služobným časom je služobný čas rozvrhnutý spravidla

na16 hodín vykonávania štátnej služby a časť služobnej pohotovosti, ktorá bezprostredne nadväzuje
navykonávanie štátnej služby v mieste vykonávania štátnej služby, v trvaní 8 hodín v jednej 24 –
hodinovej zmene.“ Vzhľadom na uvedené žalovaný má za to, že vyššie uvedené ustanovenia § 85 a
§ 92 ZoHaZZ, ako aj ustanovenia Kolektívnej zmluvy 2019 - 2020 (čl. 3), Kolektívnej zmluvy 2021 (čl.
3), Kolektívnej zmluvy 2022 (čl. 3) a Kolektívnej zmluvy 2023 (čl. 3) plne transponujú článok 2 ods. 1

Smernice 2003/88/ES.

51. Kritériá pre limity pracovného času ustanovuje článok 6 Smernice s názvom „Maximálny týždenný
pracovný čas“ nasledovne, cit.: „členské štáty prijímajú opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie toho,že v súlade s potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov: a) týždenný pracovný čas bude
obmedzený zákonmi, inými právnymi predpismi alebo správnymi opatreniami alebo kolektívnymi
zmluvami alebo dohodami medzi sociálnymi partnermi; b) priemerný pracovný čas pre každé obdobie

siedmich dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín.“ Podľa článku 16 písm. b) Smernice, cit.: „členské
štáty môžu ustanoviť pre uplatňovanie článku 6 (maximálny týždenný pracovný čas) referenčné obdobie
nepresahujúce štyri mesiace.“ Podľa článku 17 ods. 3 Smernice, cit.: „V súlade s odsekom 2 tohto článku
sa môžu vykonať odchýlky článkov 3, 4, 5, 8, a 16: a) v prípade činností, keď pracovisko pracovníka a
jeho bydlisko sú od seba vzdialené, vrátane práce na otvorenom mori, alebo keď sú rôzne pracoviská

pracovníka od seba vzdialené; b) v prípade bezpečnostných a dozorných činností, ktoré si vyžadujú
trvalú prítomnosť s cieľom ochrany majetku a osôb, najmä v prípade strážnikov a dozorcov alebo
bezpečnostných firiem.“

52. Smernica pripúšťa výnimku zo stanoveného limitu za dodržania nasledujúcich kumulatívnych
podmienok:

- písomný súhlas zamestnanca s výkonom práce nad zákonom a smernicou povolený maximálny limit
počtu hodín,
- zamestnávateľ vedie aktuálne záznamy o všetkých zamestnancoch, ktorí vykonávajú takúto prácu
a poskytne na požiadanie informáciu o prípadoch, kedy zamestnanci dali súhlas k práci presahujúcej
48hodín v dobe 7 dní, čo sa vypočíta ako priemer za referenčné obdobie,

- zamestnávateľ dodržiava všetky všeobecné zásady ochrany bezpečnosti a zdravia zamestnancov pri
práci,
- žiadnemu zamestnancovi nevznikne zo strany zamestnávateľa ujma za to, že nie je ochotný súhlasiť
s vykonávaním takejto práce.

53. Podľa Smernice teda priemerný pracovný čas pre každé obdobie 7 dní nesmie prekročiť
48 hodín vrátane nadčasov, pričom týždenný pracovný čas pre každého zamestnanca musí byť
ustanovený zákonom, správnym opatrením alebo kolektívnou zmluvou. Smernica tiež umožňuje
ustanoviť odlišne referenčné obdobie iné ako 7 dní, čo prichádza do úvahy najmä pri nerovnomerne
rozvrhnutom pracovnom čase. Článok 16 Smernice stanovuje na účely uplatnenia maximálneho

týždenného pracovného času referenčné obdobie na 4 mesiace. Článok 17 ods. 3 Smernice poskytuje
protipožiarnym službám možnosť uplatnenia výnimky a určiť dlhšie referenčné obdobie prípadne na 6
mesiacov, alebo ak je to uvedené v Kolektívnych zmluvách, tak na celých 12 mesiacov. Podmienkou
uplatnenia takéhoto iného referenčného obdobia navyše je, že príslušným pracovníkom sa poskytne
rovnocenný náhradný čas odpočinku alebo (vo výnimočných prípadoch), kde z objektívnych dôvodov

nie je možné poskytnúť taký čas odpočinku, sa príslušným pracovníkom poskytne primeraná ochrana.
ZoHaZZ upravuje limity dĺžky služobného času tak, že pri rovnomernom služobnom čase je služobný
čas príslušníka 40 hodín týždenne v zmysle § 85 cit. Zákona. Podľa § 91 ods. 3 tohto zákona možno
hasičovi prikázať v kalendárnom roku službu nadčas v rozsahu najviac 300 hodín, čo je v priemere 5,7
hodín týždenne.

54. Ako vyplýva z ustanovenia § 86 ods. 1 ZoHaZZ môže byť služobný čas hasičov rozvrhnutý aj
nerovnomerne. Pri nerovnomernom rozvrhnutí však nesmie byť dĺžka riadneho služobného času v
jednotlivých služobných dňoch vyššia ako 18 hodín. Celková dĺžka vykonávania štátnej služby a na
ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby je

najviac 24 hodín v služobnom dni podľa § 86 ods. 2 cit. zákona. V zmysle Kolektívnej zmluvy 2019-
2020 ako aj Kolektívnej zmluvy 2021, Kolektívnej zmluvy 2022, či Kolektívnej zmluvy 2023 hasiči
vykonávajúci štátnu službu s nerovnomerne rozvrhnutým služobným časom majú výkon štátnej služby
v rámci 12 hodinového riadneho služobného času alebo služobný čas rozvrhnutý na 17 hodín / 18 hodín
vykonávaniaštátnejslužbyačasťslužobnejpohotovosti,ktorábezprostrednenadväzujenavykonávanie

štátnej služby v mieste vykonávania štátnej služby v trvaní 7 / 6 hodín v jednej 24 hodinovej zmene.
Čo sa týka referenčného obdobia, tak nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas je rozvrhnutý na obdobie
6 mesiacov podľa § 86 ods. 1 ZoHaZZ. Uvedené referenčné obdobie však neodporuje tomu, aby
bolo dodržané zákonné ustanovenie 40 hodín priemerného týždenného služobného času v súlade s
rozvrhnutými službami. Na základe vyššie uvedeného je zrejmé, že napriek tomu, že vnútroštátne právo

neupravuje explicitne maximálny priemerný týždenný služobný čas uvedený konkrétnym počtom hodín,
tak ako je tomu v Smernici, ZoHaZZ a Kolektívne zmluvy dostatočne ustanovujú počty hodín služobného
času hasičov, počas ktorého hasiči vykonávajú štátnu službu, ako aj rozsah hodín služby nadčas za
príslušný rok. Z uvedeného vyplýva, že dotknuté právne predpisy sú transponované v článku 6 Smernicesprávne. Podľa žalovaného sa žalobcovi nepodarilo preukázať, že by štát neprebral Smernicu do zákona
správne, preto sa mu nepodarilo ani preukázať, že by existovala údajná škoda, ktorá by bola v priamej
príčinnej súvislosti s článkom 6 písm. b) Smernice.

55. Právna úprava plánovania služobného času žalobcu je obsiahnutá v ustanoveniach § 85 – 94
ZoHaZZ. Žalobca od svojho nástupu vykonáva štátnu službu s nerovnomerne rozvrhnutým služobným
časom v súlade s § 86 ods. 2 uvedeného zákona tak, aby dĺžka služobného času v jednotlivých
služobných dňoch nebola vyššia ako 18 hodín. Na dĺžku služobného času nadväzuje služobná

pohotovosť tak, aby celková dĺžka vykonávania štátnej služby a na ňu bezprostredne nadväzujúca
určená služobná pohotovosť v mieste vykonávania štátnej služby bola najviac 24 hodín v služobnom dni.
Služobné dni žalobcu sú vopred plánované. S plánovaným rozvrhom služobného času je žalobca každý
mesiac oboznámený najneskôr tri dni pred začiatkom nasledujúceho kalendárneho mesiaca. Žalobca
počas svojho pôsobenia v Hasičskom a záchrannom zbore nijakým spôsobom nenamietal rozvrh
služobného času (písomne ani ústne) a teda žalovaný má za to, že svoj súhlas s rozvrhnutím služobného

času vyjadril (okrem podpisu plánu výkonu služieb) aj konkludentne tak, že konal podľa plánovaného
rozvrhnutia služobného času, na výkon práce sa vždy riadne a včas dostavil a služobný úrad nemal
pochybnosti o tom, že s takýmto rozvrhnutím služobným časom súhlasí. O spokojnosti s rozvrhom
služobného času svedčí aj skutočnosť, že žalobca nikdy neprejavil záujem o preradenie na funkciu s
rovnomernerozvrhnutýmslužobnýmčasom.VsúladesPokynomprezidentaHasičskéhoazáchranného

zboru č. 35/2012 o vnútornej organizácii Hasičského a záchranného zboru na operatívno-technickom
úseku v znení neskorších predpisov a kolektívnou zmluvou vyššieho stupňa pre príslušníkov Hasičského
a záchranného zboru na daný rok, žalobca vykonával: v rokoch 2020 a 2021 štátnu službu na pracovisku
v rámci 24 - hodinovej služby v rozsahu 17 hod. výkon štátnej služby a 7 hodín služobnej pohotovosti,
ktorá bezprostredne nadväzovala na vykonávanie štátnej služby v mieste vykonávania štátnej služby;

v roku 2022 a 2023 štátnu službu na pracovisku v rámci 24 - hodinovej služby v rozsahu16 hod. výkon
štátnej služby a 8 hodín služobnej pohotovosti, ktorá bezprostredne nadväzovala navykonávanie štátnej
služby v mieste vykonávania štátnej služby. Počas služobnej pohotovosti na pracovisku je žalobca
fyzicky prítomný v mieste výkonu štátnej služby, pričom tento čas je určený na oddych a odpočinok.
Žalobca počas služobnej pohotovosti nemá určené činnosti ktoré má vykonáva ťa nie sú naňho kladené

žiadne úlohy; s výnimkou vyhláseného výjazdu, kedy má prerušenú služobnú pohotovosť a má riadne
platený výkon štátnej služby nadčas. Nemožno teda uvádzať, že žalobca strávil všetky hodiny služobnej
pohotovostivýkonomštátnejslužby.NaslužobnýpomerpríslušníkaHasičskéhoazáchrannéhozborusa
vzťahujú aj iné predpisy (napr. zákon č. 328/2002 Z. z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov a o
zmene a doplnení niektorých zákonov), či kolektívne zmluvy, pričom z týchto predpisov pre príslušníkov

Hasičského a záchranného zboru vyplýva viacero výhod z oblasti sociálneho zabezpečenia či zdravotnej
starostlivosti (dovolenka nad rámec zákonnej úpravy, ďalšie služobné voľno priznané z kolektívnej
zmluvy, každoročné rekondičné pobyty (bez odpočtu dovolenky),náhradné voľno za prácu vo sviatok,
pravidelné lekárske prehliadky), vďaka čomu čerpajú ďaleko viac voľna ako pracovníci vykonávajúci
prácu v inom odvetví.

56. Žalobca opomenul uviesť, že v Smernici sa stanovuje maximálny týždenný pracovný čas 48 hodín,
avšak tento limit je priemer, ktorý možno vypočítať za referenčné obdobie nepresahujúce 4 mesiace.
Žalovaný taktiež navrhol zobrať do úvahy a zohľadniť špecifické požiadavky na činnosť Hasičského
a záchranného zboru. Príslušníci sú chránení pred nepriaznivými účinkami spôsobenými nadmerne

dlhým pracovným časom a nedostatočným odpočinkom práve vyššie spomínanými zákonnými úpravami
vyplývajúcimi z osobitného prepisu o sociálnom zabezpečení a z kolektívnej zmluvy, ktoré majú za
následok, že nie je prekračovaný stanovený maximálny pracovný čas určený v Smernici. Smernica
určuje maximálny týždenný pracovný čas, ktorý vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín. Článok2
ods. 1 Smernice definuje pracovný čas ako akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa

pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi
právnymi predpismi a/alebo praxou. Žalovaný má za to, že na účely Smernice treba do maximálneho
času ustanoveného Smernicou započítavať iba čas, ktorý žalobca pracuje, tzn. je na pracovisku,
služobnej ceste, prípadne na školení. Do maximálneho času pre účely dodržiavania maximálneho
týždenného času určeného smernicou nemožno zarátavať čas, kedy žalobca čerpá náhradné voľno,

dovolenku, dodatkovú dovolenku, PNku, OČR-ku, lekára, otcovskú dovolenku, alebo je na rekondičnom
pobyte (benefit pre príslušníka; s účinnosťou od 01.01.2023 je možné vykonať rekondičný pobyt
aj formou aktívneho odpočinku doma), pretože počas tohto času žalobca nepracuje podľa pokynovzamestnávateľa ani nevykonáva činnosti vyplývajúce z jeho popisu služobných činností. Preto nemožno
takto strávený čas zarátavať do maximálneho týždenného pracovného času.

57. K nároku na náhradu škody žalovaný uviedol, že článok 6 Smernice je spomenutý v článku
17ods. 1 Smernice, ktorý umožňuje členským štátom, aby sa odchýlili od uplatňovania tohto článku
za predpokladu, že dodržujú všeobecnú zásadu ochrany bezpečnosti a zdravia pracovníkov, pričom
jedným z dôvodov na neuplatňovanie je situácia (ako to je v tomto prípade), keď sa jedná o proti požiarne
služby a služby civilnej ochrany. Pokiaľ by napriek vyššie uvedenej argumentácii súd dospel k názoru,

že odchylná úprava nie je možná, tak žalovaný poukazuje na všeobecné podmienky vyplývajúce z
judikatúry Súdneho dvora, ktoré musia byť kumulatívne splnené na úspešné uplatnenie si nároku na
náhraduškodyzaporušenieprávaEurópskejúnie.Tietopodmienkysúdefinovanénasledovne:1.cieľom
porušenej právnej normy Európskej únie je priznať jednotlivcom práva, 2. porušenie práva je dostatočne
závažné a
3. medzi týmto porušením a škodou spôsobenou jednotlivcom existuje priama príčinná súvislosť.

58. Žalovaný má za to, že žalobca neosvedčil, že by mu vznikol nárok na náhradu škody žiadnym
spôsobom. V prvom rade žalovanému nie je zrejmé ako žalobcovi mohla vzniknúť ním uplatnená škoda.
Sám žalobca veľmi nejasným spôsobom stanovil „škodu“, ktorá mu mala vzniknúť tým, že vykonával
nariadenú služobnú pohotovosť, za ktorú mimochodom, bol žalobca v zmysle platnej vnútroštátnej

legislatívy odmeňovaný. Žalovaný zdôraznil, že počas tejto služobnej pohotovosti je pracovník povinný
byť v zariadení zamestnávateľa alebo mimo neho, pričom má byť pripravený na výkon práce na
požiadanie svojho zamestnávateľa. Pokiaľ nie je zásah, v takom prípade žalobca môže odpočívať
alebo sa venovať inej činnosti (teda v čase, keď sa od neho nežiada výkon práce). Rovnako tak v
zmysle platnej legislatívy pri takto nariadenej služobnej pohotovosti je v mieste vykonávania štátnej

služby určený resp. vymedzený priestor na odpočinok, čo znamená, že zamestnávateľ si je vedomý
a dokonca vytvára podmienky na oddych (spánok) zamestnanca, t.j. žalobcu. To znamená, že v čase
služobnej pohotovosti sa od žalobcu nevyžaduje „aktívna činnosť“ a teda mimo času skutočného
výkonu práce môže žalobca odpočívať alebo sa venovať inej činnosti. Počas služobnej pohotovosti
žalobca nemusí uskutočňovať žiaden výkon práce z vlastnej iniciatívy, ale iba na základe pokynu svojho

zamestnávateľa. V zhrnutí to znamená, že žalobca nemusí byť bdelý a aktívny počas celej dĺžky trvania
služobnej pohotovosti. Napriek tomu zamestnávateľ žalobcovi vypláca dohodnutú odmenu za takto
strávený čas, t.j. nie len za vykonanú prácu, ale aj za takúto neaktívnu časť práce. Žalobca dostáva
za takto stanovený čas pracovnú odmenu, ktorou mu zamestnávateľ kompenzuje to, že v prípade
potreby (zásahu) bude k dispozícií. Pokiaľ súd, napriek všetkým doteraz uvedeným skutočnostiam,

dospeje k záveru, že služobná pohotovosť, ktorú vykonáva žalobca a za ktorú je riadne odmeňovaný,
je pracovným časom, a teda má sa zarátavať do pracovného fondu, samo o sebe to ešte nie je
dôvodom na priznanie nároku na náhradu škody. Súdny dvor vo svojom rozsudku v spojených veciach
C-46/93 a 48/93 Brasserie du Pecheuruviedol, cit.: „Zvlášť je vhodné upresniť, že na účel stanovenia
škody, za ktorú možno priznať náhradu, môže vnútroštátny súd preveriť, či poškodená osoba prejavila

primeranú snahu s cieľom odvrátiť škodu alebo obmedziť jej rozsah a či včas využila všetky dostupné
prostriedky na právnu ochranu. V súlade so všeobecnou zásadou spoločnou pre právne poriadky
členských štátov musí poškodená osoba preukázať primeranú snahu obmedziť rozsah škody, inak
jej hrozí, že škodu bude znášať sama.“ (bod84 a 85 rozsudku). V zmysle rozhodnutia Súdneho
dvora C- 46/93 Brasserie du Pecheur (bod 84) by mal teda vnútroštátny súd preveriť, či poškodená

osoba prejavila primeranú snahu s cieľom odvrátiť škodu alebo obmedziť jej rozsah a či včas využila
všetky dostupné prostriedky na právnu ochranu. Žalovaný zdôraznil, že žalobca žiadnym spôsobom
neoznámil svojmu zamestnávateľovi, že odmieta vykonávať služobnú pohotovosť, resp. do dňa podania
žaloby zamestnávateľ žalobcu nemal vedomosť o tom, že výkon služobnej pohotovosti (za ktorú každý
mesiac žalobca dostáva odmenu), považuje resp. pociťuje ako výraznú ujmu. Z vyššie uvedeného

dôvodu nebolo možné, aby zamestnávateľ včas zamedzil prípadný vznik takejto ujmy alebo aspoň
obmedzil jej rozsah. Podľa zásady, ktorá je spoločná právnym systémom členských štátov, musí totiž
poškodená osoba pod hrozbou toho, že sama bude musia znášať škodu, vyvinúť primerané úsilie,
aby obmedzila rozsah škody (rozsudky B. a i / Rada a komisia, C-104/89 a C- 37/90). Žalobca však
žiadnym spôsobom neprejavil svoju nevôľu so súčasným stavom, čím by mohol obmedziť rozsah škody,

ktorú mu mal žalovaný spôsobiť. Podľa čl. 3 ods. 2 Pokynu riaditeľa Krajského riaditeľstva Hasičského
a záchranného zboru v Banskej Bystrici č. 28/2021o vedení dokumentácie výkonu štátnej služby pre
spracovanie služobných príjmov príslušníkov a o vedení dokumentácie výkonu práce pre spracovanie
platov zamestnancov sa „rozvrh spracúva tak, aby s ním bol príslušník oboznámený minimálne tridni pred začiatkom kalendárneho mesiaca. V prípade, ak príslušníka nie je možné oboznámiť s
rozvrhom osobne, oboznámenie sa vykoná telefonicky prostredníctvom nahrávanej telefonickej linky,
pričom príslušník dodatočne potvrdí oboznámenie svojim podpisom s uvedením dátumu podpísania na

vytlačenom rozvrhu. Vo výnimočných prípadoch môže nadriadený určiť nástup na výkon štátnej služby aj
v čase kratšom ako tri dni pred plánovaným nástupom na vykonávanie štátnej služby, pričom podmienky
na oboznámenie príslušníka sa vzťahujú primerane.“ Z uvedeného vyplýva, že s plánmi služieb bol
žalobca vždy riadne oboznámený a s ich plánovaním súhlasil. Z rozhodnutia Súdneho dvora Európskej
únie vo veci C-742/19 (bod 98) vyplýva, že článok 2Smernice sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni

tomu, aby sa doba, ktorú príslušník strávi zdržiavaním sa na svojom útvare počas služobnej pohotovosti
bezprostredne nadväzujúcej na vykonávanie štátnej služby v rámci rozvrhnutia služobného času, pričom
nevykonáva skutočnú prácu, odmeňovala iným spôsobom ako doba štátnej služby, počas ktorej tento
príslušník plní služobné úlohy. Vzhľadom na uvedené má žalovaný za to, že žalobca, z hľadiska odmeny
vyplatenej v predmetnom období za vykonanú štátnu službu, nebol na svojich právach ukrátený.

59. Žalovaný uviedol, že podľa § 13 ods. 1 a ods. 2 OZ , cit.: ,,Fyzická osoba má právo najmä sa
domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa
odstránili následky týchto zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie. Pokiaľ by sa nezdalo
postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť
fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej

ujmy v peniazoch.“. Žalovaný podotýka, že samotný žalobca ani netvrdí v žalobe, že by tento zásah sa
negatívne odrazil napr. v medziľudských vzťahoch či to, že by mal negatívny dopad na jeho zdravotný
stav. Žalobca v žalobe žiadnym spôsobom nepreukázal, že by mu vznikol nárok na náhradu škody.
Žalovaný opakovane uvádza, že žalobca nemusí byť bdelý a aktívny počas celej dĺžky trvania služobnej
pohotovosti a napriek tomu mu zamestnávateľ vypláca dohodnutú odmenu za takto strávený čas, t. j.

nielen za vykonanú prácu, ale aj za takúto neaktívnu časť práce, ktorou mu zamestnávateľ kompenzuje
to, že v prípade potreby (zásahu) bude k dispozícii. Zákon č. 315/2001 Z. z. v § 88 ods. 1 stanovuje,
že služobný úrad je povinný rozvrhnúť služobný čas tak, aby príslušník mal medzi koncom služobného
dňa a začiatkom nasledujúceho služobného dňa nepretržitý odpočinok aspoň 12 hodín a raz za týždeň
nepretržitý odpočinok v trvaní aspoň 32 hodín a podľa § 89 ods. 1 je služobný úrad povinný rozvrhnúť

služobný čas tak, aby všetci príslušníci mali raz týždenne dva po sebe nasledujúce dni nepretržitého
odpočinku, ktoré musia pripadať na piatok a sobotu alebo sobotu a nedeľu, alebo na nedeľu a pondelok.
60. Ďalej má žalovaný za to, že tabuľky v žalobe nemožno považovať za dôkaz, ktorý by preukazoval
výšku nemajetkovej ujmy, nakoľko výpočet žalobcu je veľmi mätúci a predstavuje teda skôr výpočet
odškodnenia vo forme vyplatenia peňažnej náhrady škody formou doplatku. V tomto prípade treba

podotknúť, ak žalobca postupuje vo výpočte „nemajetkovej ujmy“ podľa ZoHaZZ, žalobca žiada akési
odškodnenie vo forme vyplatenia peňažnej náhrady škody vo forme doplatku (mzdový nárok) a nie
nemajetkovú ujmu. Na podporu svojich tvrdení žalovaný poukázal na rozsudok Okresného súdu
Michalovce sp. zn. 7C/1/2022 zo dňa 02.11.2022. Podstatou Smernice je priznať práva v dôsledku
prekročenia priemerného 48 hodinového týždenného pracovného času, žalobca však tvrdí, že požaduje

náhradu škody za všetky odslúžené hodiny služobnej pohotovosti, aj keď je zrejmé, že k vzniku
nemajetkovejujmypodľaSmernicemôžedôjsťlenprekročením48hodinovéhotýždennéholimitu,ateda
niekaždouhodinouodslúženejpohotovosti.ŽalobcatedaneodvodzujesvojnárokzporušeniaSmernice,
ale podľa jeho nedostatočného ohodnotenia služobnej pohotovosti. Nemajetková ujma žalobcovi však
mohla vzniknúť až konkrétnym porušením ustanovení predmetnej Smernice a len v rozsahu tohto

porušenia. Žalobca si uplatnil mzdový nárok vydávajúc ho za nemajetkovú ujmu vzniknutú v dôsledku
údajného porušenia Smernice.

61. Žalovaný ďalej na podporu svojich tvrdení poukázal na odôvodnenie rozsudku Okresného súdu
Liptovský Mikuláš sp. zn. 21C/60/2022 zo dňa 02.02.2023, v dôsledku ktorého bola žaloba zamietnutá

a to z dôvodu neunesenia dôkazného bremena žalobcu. V predmetnom rozsudku sa uvádza, cit.:
„Preskúmaním súd zistil, že napriek tomu, že žaloba obsahuje rozsiahly právny rozbor a judikatúru
Európskej únie, túto teóriu neaplikuje na danú vec. Žalobca vôbec neuviedol v ktorom období malo dôjsť
kporušeniujehopráv,nakoľkojednoznačnýčasovýúdajžalobcaneuviedolvpriebehuceléhokonania.K
žalobe žalobca predložil evidenciu týždennej dochádzky za obdobie apríl 2019 až február 2022. Konanie

na súde sa začalo dňa 25. 04. 2022, kedy súdu bola doručená žaloba (§ 156 CSP), pričom právny
zástupca žalobcu na pojednávaní dňa 02. 02. 2023 uviedol, že „žaloba sa týka obdobia posledných3
rokov“. Odhliadnuc od toho, že predložená listina o týždennej dochádzke nie je zrozumiteľná bez
bližšieho vysvetlenia, žalobca nemohol nahradiť skutkové tvrdenia odkazom na túto listinu. Je totižvylúčené, aby súd nahrádzal skutkové tvrdenia žalobcu tým spôsobom, že z predloženej listiny bude
zisťovať kedy a koľko hodín odpracoval, či a v ktorom období došlo k prekročeniu 48 hodinového
týždenného pracovného času. Z podaní žalovaného a aj zo samotnej výpovede žalobcu vyplýva, že

plán služieb má určený vopred, ale skutočný výkon sa zisťuje až po uplynutí toho ktorého mesiaca.
V prípade, že sa počas nariadenej služobnej pohotovosti vyskytne zásah, práca hasiča počas tohto
zásahu posudzuje ako výkon štátnej služby nadčas (§ 122 ods. 3 zákona). Potom bez ohľadu na to, či
pracovná pohotovosť „určená alebo nariadená“ hasiča na pracovisku je potrebné považovať za súčasť
jeho pracovného času v zmysle Smernice 2003/88/ES vrátane judikatúry, citovanej žalobcom, súd pre

nedostatok skutkových tvrdení nemohol dospieť k záveru či, kedy a v akom rozsahu bola zo strany
zamestnávateľa žalobcu porušovaný článok 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES.“ Z vyššie uvedeného
citovaného odôvodnenia rozsudku vyplýva, že ani žalobca v tomto prípade nepreukázal, kedy a v akom
rozsahu pracoval nad limit 48 hodinového týždenného pracovného času vyplývajúceho zo Smernice
a taktiež žiadnym spôsobom žalobca nepreukázal aká ujma žalobcovi v dôsledku toho mala vzniknúť.
Žalovaný opätovne zdôrazňuje, že predmetom žalobcom podanej žaloby nie je porušenie Smernice, ale

jednoznačne mzdový nárok, nakoľko žalobca podanou žalobou požaduje doplatiť rozdiel vo vyplácanej
mzde počas služobnej pohotovosti. Žalobca teda vydávaním svojho nároku za nemajetkovú ujmu
údajne vzniknutú porušením Smernice maskuje svoje mzdové nároky. Z uvedeného dôvodu žalovaný
nie je pasívne vecne legitimovaný subjekt, nakoľko mzdových nárokov je možné domáhať sa len
od žalobcovho služobného úradu, ktorým je Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky a nie žalovaný

Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky. Predmetom tohto
konania nie je doplatenie mzdy za služobnú pohotovosť. Žalobca však sám výslovne uvádza, že
požaduje doplatenie celej ním odslúženej služobnej pohotovosti, nakoľko tá je odmeňovaná iným
spôsobom. Nejde teda o nárok vychádzajúci z ustanovení predmetnej Smernice, ktorej cieľom je
neprekročenie priemerného týždenného pracovného času pracovníka v rozsahu 48 hodín. Žalobca

konkrétne porušenie Smernice nepovažuje za podstatné, neupresňuje kedy k nemu presne malo dôjsť
a v akom rozsahu, ale požaduje ním nepreukázanú „nemajetkovú ujmu“ mechanicky vypočítanú ako
rozdiel v odmene za pohotovosť a riadnu službu, a to za všetky odslúžené hodiny služobnej pohotovosti,
nielen nad limit stanovený Smernicou. Žalobca si teda uplatňuje mzdový nárok od pasívne vecne
nelegitimovaného subjektu.

62. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe namietal aj spôsob výpočtu priemerného týždenného pracovného
času počas žalovaného obdobia zo strany žalobcu. Žalobca na strane 5 žaloby uvádza, že jeho
priemerný týždenný pracovný čas počas celého žalovaného obdobia dosiahol 50,70 hodín týždenne.
Následne žalobca v žalobe na stranách 29 až 32 špecifikuje priemerný týždenný pracovný čas za

každý jeden kalendárny rok (za rok 2020 uvádza 51,62 hodín, za rok 2021 uvádza 49,27 hodín, za
rok 2022 uvádza 51,07 hodín a za rok 2023 uvádza 50,83 hodín). V tejto súvislosti žalovaný uvádza,
že článok 16 Smernice umožňuje pre účely uplatňovania článku 6 (maximálny týždenný pracovný čas)
stanoviť referenčné obdobie v maximálnej dĺžke 4 mesiace. Žalovaný poukazuje na skutočnosť, že
žalobca si pri svojich výpočtoch stanovil dlhšie referenčné obdobie (teda za každý kalendárny rok, t. j.

referenčné obdobia v trvaní až 12 mesiacov), čo je v rozpore so Smernicou 2003/88/ES. Z uvedeného
dôvodu žalovaný považuje žalobcom predložené údaje o priemernom týždennom pracovnom čase
za irelevantné. Nakoľko žalobca pri stanovení priemerného týždenného pracovného času nezohľadnil
predmetné ustanovenie Smernice, jeho výpočty sú zavádzajúce. Z uvedeného dôvodu si žalovaný
dovoľuje súdu navrhnúť, aby na žalobcom predložené údaje týkajúce sa priemerného týždenného

pracovného času neprihliadal.

63. Žalobca ďalej opiera svoju žalobu aj o Rozsudok Súdneho dvora vo veci Günter Fuß, pričom
tvrdí, že ide o skutkovo a právne identickú vec, aká je predmetom tohto sporu. S týmto tvrdením
však žalovaný nesúhlasí, nakoľko v danom prípade išlo o mestského hasiča, ktorého výkon služby

sa značne odlišuje od príslušníka Hasičského a záchranného zboru, ktorého zriaďovateľom je štát,
pričom príslušníci Hasičského a záchranného zboru požívajú rozsiahle výhody a osobitný systém
sociálneho zabezpečenia. Ohľadom formy a spôsobu výpočtu náhrady škody, Súdny dvor v rozhodnutí
C- 429/09G. Fuß uviedol veľmi jasne, cit.: „Smernica 2003/88 neobsahuje nijaké ustanovenie týkajúce
sa náhrady škody vzniknutej porušením jej ustanovení. V prípade neexistencie ustanovení práva Únie

v danej oblasti je na vnútroštátnom práve dotknutého členského štátu, aby pri rešpektovaní zásad
rovnocennosti a efektivity jednak určilo, či škoda vzniknutá pracovníkovi, ako je G. Fuß vo veci samej,
v dôsledku porušenia právnej normy Únie, musí byť nahradená udelením dodatočného náhradného
voľna alebo finančným odškodnením a jednak definovalo pravidlá týkajúce sa spôsobu výpočtu tejtonáhrady.“ Žalovaný rovnako upozornil na to, že žalobca pri vzniku služobného pomeru akceptoval
všetky podmienky, ktoré sa vzťahujú na výkon štátnej služby príslušníka Hasičského a záchranného
zboru v zmysle zákona č. 315/2001 Z. z. S plánovaným rozvrhom služobného času bol žalobca vždy

oboznámený v súlade s § 86 ods. 4 zákona č. 315/2001 Z. z., čo potvrdzoval svojim podpisom. Rovnako
bol žalobca vždy riadne oboznámený so všetkými internými predpismi a Kolektívnymi zmluvami a to aj
s tými, ktoré upravujú rozsah výkonu služby. Žalobca uvádza, že požaduje náhradu škody za obdobie
od júla 2020 do mája 2023, avšak na základe vyššie uvedeného je zrejmé, že žalobca vedel o všetkých
podmienkach výkonu služby a za toto obdobie nedošlo k tomu, že by tieto podmienky namietal, a ani

nikdy nepožiadal o ich vysvetlenie a ani iným spôsobom sa nedomáhal svojich práv, a rovnako nikdy
neprišlo zo strany žalobcu k námietkam, ako sú jeho služby plánované. Rovnako žalobca nevyužil svoje
právo v zmysle § 69 ods. 1 písm. g) zákona č. 315/2001 Z. z., podľa ktorého príslušník má právo podávať
sťažnosti vo veciach vykonávania štátnej služby služobnému úradu ak predpokladá, že jeho práva podľa
tohto zákona, ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov a služobných predpisov sú alebo
boli vo veciach vykonávania štátnej služby porušené; to neplatí, ak boli práva porušené rozhodnutím

podľa tohto zákona a je možné proti takému rozhodnutiu podať opravný prostriedok; v takom prípade
sa podanie neposudzuje ako sťažnosť.

64. Určenie prípadnej výšky náhrady nemajetkovej ujmy je na zvážení súdu, avšak žalovaný podotýka,
že výšku nemajetkovej ujmy, ktorú žalobca požaduje vo výške 6.201,36 Eur, žalovaný považuje za

zjavne neprimeranú, a to aj s porovnaním výšky náhrad, ktorá je priznávaná obetiam trestných činov,
ktorých ujma je v porovnaní s údajnou ujmou žalobcu neporovnateľne vyššia. V zmysle judikatúry
Európskeho súdu pre ľudské práva náhrada nemajetkovej ujmy musí byť rozumne primeraná utrpenej
ujme na povesti (napr. Tolstoy Miloslavsky v. Spojené kráľovstvo), pričom pri určovaní výšky náhrady
ujmy treba vychádzať z dôkazov preukazujúcich výšku ujmy (napr. Flux v. Moldavsko, Steel a Morrisv.

Spojené kráľovstvo). Okrem toho Európsky súd pre ľudské práva vyjadril názor, podľa ktorého výška
náhrady v konkrétnom prípade musí zohľadňovať výšku náhrady priznávanú vnútroštátnymi súdmi v
iných prípadoch týkajúcich sa poškodenia dobrej povesti (napr. Público-Comunicacáo Social, S. A.
v. Portugalsko). Napokon Európsky súd pre ľudské práva zdôrazňuje, že pri určovaní výšky náhrady
za porušenie osobnostných práv musí byť zohľadnená výška náhrady, ktorá je priznávaná za telesné

zranenia alebo ktorá je priznávaná obetiam násilných činov, pričom náhrada za porušenie iných
osobnostnýchprávbynemalabezexistenciezávažnýchadostatočnýchdôvodovprevyšovaťmaximálnu
výšku náhrady priznávanú za telesné zranenia alebo násilné činy (napr. Iltalehti a Karhuvaarav. Fínsko).
Na podporu svojich tvrdení žalovaný ďalej uvádza v obdobnej veci rozsudok Okresného súdu Žiar
nad Hronom sp. zn. 19C/23/2022-86 zo dňa 10.11.2022, v ktorom samotný súd konštatoval, že:

„Pri stanovení výšky nemajetkovej ujmy súd vychádzal zo svojej rozhodovacej činnosti v obdobných
prípadoch, keď postupom podľa § 13 a nasl. Občianskeho zákonníka určoval na základe svojej
úvahy nemajetkovú ujmu, napríklad v konaniach týkajúcich sa nesprávneho úradného postupu, čine
správneho úradného rozhodnutia orgánov verejnej moci, či v konaniach o náhradu nemajetkovej
ujmy pri zásahu do práva žalobcu na rodinný život dopravnou nehodou - teda napr. v konaní

19C/14/2020 týkajúcom sa nemajetkovej ujmy pri dopravnej nehode žalobcu (pri zohľadnení priznaných
nárokov SSU a bolestného), ktoré rozhodnutie bolo potvrdené Krajským súdom v Banskej Bystrici sp.
zn.11Co/26/2022-211 priznaná nemajetková ujma vo výške 1.000,- €; v konaní o nemajetkovú ujmu
spôsobenú nesprávnym úradným rozhodnutím, a to vedením nezákonného trestného stíhania voči
žalobcovi vo výške 8.000,- € v konaní 10C/27/2012-269 potvrdeným Krajským súdom v Banskej Bystrici

sp. zn. 12Co/391/2018-364; či v konaní o náhradu nemajetkovej ujmy z titulu úmrtia syna a brata
žalobcov priznaná vo výške 8.000,- € každému z nich právoplatným rozhodnutím tunajšieho súdu sp.zn.
22C/15/2016 zo dňa 26.11.2020). Vo všetkých uvedených prípadoch súd priznával na základe svojej
úvahy sumu nemajetkovej ujmy, postupom podľa § 13 a nasl. Občianskeho zákonníka, pričom hodnotil
intenzitu zásahu do života dotknutých žalobcov, ako aj okolnosti, za ktorých došlo k danému zásahu.

S prihliadnutím na závažnosť situácií v konaniach o náhradu nemajetkovej ujmy pri úmrtí rodinného
príslušníka, či pri poškodení zdravia, alebo zásahu do života žalobcov v prípade niekoľkoročného
vedenia trestného konania na základe nesprávneho úradného postupu, či na základe nesprávneho
rozhodnutia, ktorých náhrady boli priznané vo vyššie uvedených výškach, súd dospel k záveru, že v
danom prípade je potrebné náhradu určiť primerane aj s ohľadom na vyššie uvedené súdne konania.“

65. Podľa uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4 Cdo 19/2020, určenie výšky
nároku na náhradu nemajetkovej ujmy pritom nie je záležitosťou voľnej úvahy, ktorá nepodlieha
žiadnemu hodnoteniu, naopak jej základom je zistenie skutkových okolností, ktoré súdu umožnia úvahuna určitom kvalitatívnom posúdení základných súvislostí aj v kontexte s ďalšími právnymi predpismi
upravujúcimi obdobnú problematiku. Hoci výšku nemajetkovej ujmy súd určuje voľnou úvahou, nemôže
ísť o úvahu nepreskúmateľnú, resp. o úvahu svojvoľnú.

66. Žalobca ani do tohto momentu neodôvodnil výšku požadovanej peňažnej náhrady, pretože neuviedol
v čom tento „údajný neoprávnený“ zásah spočíval. Nestačí totiž, aby zásah mohol vyvolať určitú reakciu,
ale musí aj konkrétnu reakciu v živote fyzickej osoby, čo v prípade žalobcu nie je žiadnym spôsobom
preukázané. Chýbajúce skutkové tvrdenia nie je možné nahradiť odvolávaním sa na rozhodovaciu

činnosť iných súdoch v obdobných prípadoch. Vzhľadom na to, že ide o osobnostné práva, je potrebné
nemajetkovú ujmu posudzovať v každom jednom prípade individuálne.

67. Žalovaný ďalej poukázal na ustanovenie § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ktoré upravuje
podmienky, kedy má žalobca nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. Žalovaný má za to, že žalobca, ako
anijehoprávnyzástupca,vkonanínepreukázalizásahdosúkromného,rodinnéhoživotačineoprávnený

zásah, ktorý by sa odrazil napr. v medziľudských vzťahoch, či nepriaznivosť zdravotného stavu v
príčinnej súvislosti s výkonom povolania v takej značnej miere, ktorá by odôvodňovala výšku náhrady
nemajetkovej ujmy (6.201,36 EUR), ktorú žalobca požaduje. Vo vzťahu k náhrade nemajetkovej ujmy
žalovaný uvádza, že okrem už uvádzanej právnej argumentácie žalovaného je žalobcom požadovaná
suma (6.201,36 EUR) neodôvodnená a premrštená, čím sa výrazne bagatelizuje priznávanie náhrady

nemajetkovej ujmy, ktorá je poškodeným priznávaná za smrť blízkej osoby. Náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch môže súd podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka priznať len ako sekundárnu
kompenzáciu vtedy, ak by iná náprava nebola (vôbec) možná v zmysle §13 ods. 1 Občianskeho
zákonníka, resp. ak by sa takáto satisfakcia nezdala postačujúca, avšak vždy len vtedy, ak bola v
značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti. Podmienkou priznania

náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch (t.j. materiálnej satisfakcie) je vždy v závislosti na individuálnych
okolnostiach daného prípadu existencie závažnej ujmy, ktorú treba riadne a konkrétne preukázať.

68. Žalovaný má za to, že tabuľky v žalobe nemožno považovať za dôkaz, ktorý by preukazoval výšku
ujmy (6.201,36 EUR), ktorú žalobca požaduje. Je potrebné podotknúť, že dôkazné bremeno v sporovom

konanízaťažuježalobcuasohľadomnazásadukontradiktórnostijeúlohoužalobcu,resp.jehoprávneho
zástupcu, pokiaľ je v konaní zastúpený, označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie v súlade s
princípomhospodárnostihneďnazačiatkukonania.Žalovanýmázato,žežalobcaanidotohtomomentu
konanianepreukázalaaniriadneneodôvodnilvýškuujmy,ktorámalabyťspôsobenážalobcovi.Vkonaní
v podobe nemajetkovej ujmy nesie žalobca bremeno tvrdenia v tom, a to tak, že žalovaný by spôsobil

žalobcovi škodu, resp. zasiahol do jeho osobnosti a že tento zásah bol objektívne spôsobilý privodiť
ujmu na jeho právach, pričom žalobca musí nielen uviesť (tvrdiť), ale aj preukázať aká ujma mu vznikla.
Z tohto bremena tvrdenia pre žalobcu vyplýva dôkazné bremeno preukázať skutočnosti svedčiace o
existencii škody a zásahu. Keď sa žalobca domáha v zmysle žaloby náhrady nemajetkovej ujmy, žalobca
musí na konkrétnych skutkových okolnostiach preukázať, že zásah nielen mohol, ale aj skutočne vyvolal

následnú reakciu v jeho súkromnom živote, rodinnom prostredí, profesionálnej sfére, či v inom prostredí
(rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 26Co/94/2020-515 zo dňa 30.06.2021).

69. Žalovaný na podporu svojho právneho názoru ohľadne priznania nároku na náhradu škody, resp.
nemajetkovej ujmy poukazuje na rozhodnutia súdnych autorít Slovenskej republiky. Krajský súd v

Žiline v bodoch 19 až 23 na stranách 6 až 8 odôvodnenia rozsudku sp. zn.6Co/159/2019 zo dňa
27.05.2020 uviedol, že cit.: „ ... Podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je vždy
existencia závažnej ujmy ... Stanovenie výšky nemajetkovej ujmy nie je tak ponechané na ľubovôľu
súdu, ale musí byť založené na konkrétnych a preskúmateľných hľadiskách, ktoré musia vychádzať zo
skutkového stavu, na základe dokazovania vykonaného najmä na zisťovanie konkrétnych následkov

v jednotlivých oblastiach spoločenského života dotknutej osoby, v ktorom smere dôkazné bremeno
zaťažuje poškodeného.“ Krajský súd v Bratislave v bode 45 na stranách 18 a 19 odôvodnenia rozsudku
č. k.5Co/192/2019-310 zo dňa 29.10.2019 konštatoval, že cit.: „ ... preukázanie zásahu do osobnostných
práv, ktoré má za následok skutočne zníženie dôstojnosti alebo vážnosti dotknutej osoby v spoločnosti
v značnej miere zaťažuje postihnutú fyzickú osobu. Nemajetkovú ujmu možno priznať len v prípadoch,

kde došlo k zníženiu dôstojnosti fyzickej osoby alebo jej vážnosti v spoločnosti v značnej miere a kde
intenzita tohto zásahu nie je primerane napraviteľná inými právnymi prostriedkami. ... Bolo povinnosťou
žalobcu, ktorý mal v konaní dôkazné bremeno, preukázať vznik nároku na zaplatenie nemajetkovej ujmy
t. j. preukázať, že bola znížená dôstojnosť žalobcu a jeho vážnosť v spoločnosti a preukázať závažnosťvzniknutej ujmy a závažnosť okolností, za ktorých došlo k porušeniu jeho práv. ... pri posudzovaní
intenzity zásahu je za určujúce hľadisko potrebné považovať charakter konania, v ktorom ujma vznikla,
keďže ujma vzniknutá v ne/sporovom konaní môže byť iná ako ujma vzniknutá v exekučnom konaní a

rovnako treba rozlišovať medzi konaním civilným, trestným či správnym a napokon treba vziať osobitne
na zreteľ aj predmet konania z hľadiska jeho významu pre stranu ... a ochrany akých práv či právom
chránených záujmov sa v ňom dovoláva, s prihliadnutím aj na jej osobné pomery či iné konkrétne
skutkové okolnosti každého individuálneho prípadu ... zvýšený význam predmetu konania pre osobu
poškodeného musí táto osoba v konaní nielen tvrdiť, ale aj spoľahlivo doložiť.“ V zmysle Nálezu

Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 288/2017 z 5. decembra2017 „Pri určovaní sumy
nemajetkovej ujmy musia všeobecné súdy zároveň zohľadňovať svoju vlastnú rozhodovaciu činnosť a
teda v súlade s princípom rovnosti rozhodovať v porovnateľných veciach rovnako a v ich judikatúre by
tak mal existovať vzťah priamej úmernosti medzi závažnosťou ujmy a výškou priznanej náhrady“.

70. V prípade, ak sa súd prvej inštancie nestotožní s právnym názorom žalovaného, s právnym názorom

Okresného súdu Stará Ľubovňa v rozhodnutí č. k. 8C/25/2017-216 zo dňa 23.12.2019,potvrdeného
rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. 15Co/6/2020-313 zo dňa 24.11.2020, žalovaný namieta
neprimeranú výšku požadovanej škody vzhľadom na rozhodovanie súdov v obdobných veciach,
napr. rozhodnutie Okresného súdu Košice II sp. zn. 41Cpr 10/2018 zo dňa 12.12.2018, rozhodnutie
Okresného súdu Košice II sp. zn. 42Cpr 19/2018 zo dňa 18.12.2018, rozhodnutie Okresného súdu

Košice II sp. zn. 42Cpr 19/2018 zo dňa 18.12.2018, rozhodnutie Okresného súdu Košice II sp.
zn.18Cpr 5/2016 zo dňa 05.09.2018, rozhodnutie Okresného súdu Košice II sp. zn. 41Cpr 78/2017
zo dňa18.01.2019, rozhodnutie Okresného súdu Košice I sp. zn. 10C 242/2016 zo dňa 26.10.2018,
rozhodnutie Okresného súdu Košice II, sp. zn. 11Cpr 19/2018 zo dňa 09.01.2019, rozhodnutie
OkresnéhosúduKošiceIIsp.zn.11Cpr12/2017zodňa11.09.2019,rozhodnutieOkresnéhosúduKošice

II sp. zn.1C/50/2020 zo dňa 27.05.2021, rozhodnutie Okresného súdu Košice II sp. zn. 11Cpr/1/2020
zo dňa20.09.2021, rozhodnutie Okresného súdu Košice II sp. zn. 29C/63/2017 zo dňa 20.09.2021,
rozhodnutie Okresného súdu Košice II sp. zn. 37Cpr/6/2016 zo dňa 29.11.2021 (priznaná suma vo
výške 1.500,-EUR), rozhodnutie Okresného súdu Košice II sp. zn. 41Cpr/35/2019 zo dňa 16.11.2020,
rozhodnutie Okresného súdu Stará Ľubovňa sp. zn. 25C/29/2019 zo dňa 24.11.2020 (priznaná suma

vo výške 1.200,-EUR), rozhodnutie Okresného súdu Košice II sp. zn. 18C/34/2020 zo dňa 09.02.2022,
rozhodnutie Okresného súdu Košice II sp. zn. 18C/36/2020 zo dňa 09.02.2022, rozhodnutie Okresného
súdu Košice II sp. zn. 12C/58/2020 zo dňa 12.07.2020, rozhodnutie Okresného súdu Košice II sp. zn.
29C/58/2020zodňa12.01.2022,rozhodnutieOkresnéhosúduRimavskáSobotasp.zn.13C/61/2022zo
dňa 29.11.2022,rozhodnutie Okresného súdu Žiar nad Hronom sp. zn. 19C/23/2022 zo dňa 10.11.2022

(priznaná suma vo výške 1.000,- EUR). Priemerná výška doposiaľ priznanej škody vo vyššie uvedených
obdobných rozhodnutiach predstavuje sumu približne 1.000,- EUR až 2.500,- EUR.

71. Žalobca uvádza žalované obdobie júl 2020 – máj 2023. K podaniu žaloby však došlo až v auguste
2023, t. j. viac ako 3 roky od momentu, kedy malo dôjsť k údajnému zásahu do žalobcových práv, čo

znamená, že žalobca si svoj nárok uplatnil po uplynutí všeobecnej trojročnej premlčacej lehoty. Podľa §
101 Občianskeho zákonníka, cit.: „Pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba
je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.“ Vychádzajúc z argumentácie
žalobcu je zrejmé, že žalobca viaže začiatok plynutia premlčacej doby na deň splatnosti jeho služobného
platu za ten mesiac, v ktorom došlo k zásahu do osobnostných práv žalobcu. Inými slovami, žalobca

pri posudzovaní premlčania vychádzal z dátumu splatnosti služobného platu a nie z momentu, kedy
došlo k nemajetkovej ujme žalobcu. Z uvedeného dôvodu potom žalobca nesprávne vyhodnotil otázku,
či je nárok za obdobie od júl 2020 premlčaný, nakoľko služobný plat za júl 2020 bol splatný v mesiaci
august 2020 (čiže presne 3 roky pred podaním žaloby). Opierajúc sa o rozsudok Najvyššieho súdu SR,
sp. zn. 2Cdo/194/2011 zo dňa 27.11.2012 platí, že začiatok plynutia premlčacej doby pri náhrade za

nemateriálnu ujmu je viazaný na okamih, kedy došlo k neoprávnenému zásahu objektívne spôsobilého
porušiť alebo ohroziť osobnostné práva fyzickej osoby. Ak by pripustili, že k prekračovaniu maximálneho
48 hodinového pracovného času počas žalovaného obdobia dochádzalo, tak k neoprávnenému zásahu
do osobnostných práv žalobcu došlo už v tom momente (a teda aj v tom mesiaci), kedy bol maximálny
48 hodinový týždenný pracovný čas prekročený, a nie až nasledovný kalendárny mesiac, kedy nastal

dátum splatnosti služobného platu. To platí o to viac, ak podľa tvrdení žalobcu nemožno hovoriť o
mzdových nárokoch, ale o nemajetkovej ujme v dôsledku zásadu do osobnostných práv. Žalovaný si
teda kladie opodstatnenú otázku, prečo je pre žalobcu relevantný dátum splatnosti služobného platu,
ak sa v tomto prípade nejedná o pracovnoprávny spor a žalobou si neuplatňuje mzdové nároky. Ak sapridrží argumentácie žalobcu, teda že v tomto prípade sa nejedná o pracovnoprávny spor a žalobca
si žalobou nemaskuje svoje mzdové nároky, nie je potom pre určenie začiatku plynutia premlčacej
doby právne relevantný dátum splatnosti služobného platu žalobcu. Vzhľadom na uvedené skutočnosti

žalovaný vzniesol námietku premlčania.

72. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobca namieta nesprávnu transpozíciu a aplikáciu smernice,
žalovaný má za to, že túto má vykonať ústredný orgán štátnej správy. Keďže skutočnosťou, ktorá
zakladá uplatnené právo, je podľa žalobcu nesprávna transpozícia smernice, ktorá patrí do pôsobnosti

Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, je miestne príslušným súdom okresný súd, v ktorého obvode
má ústredný orgán štátnej správy zodpovedný za transpozíciu namietanej smernice svoje sídlo. Keďže
Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky ako orgán konajúci v mene žalovaného má svoje sídlo v
Bratislave, príslušným je Mestský súd Bratislava IV. Žalovaný preto navrhol, aby bola vec podľa § 43 ods.
1CSPpostúpenánaMestskýsúdBratislavaIV.Vzhľadomna(i)námietkupôsobnostiSmernice2003/88/
ES, (ii) námietku nedostatku splnenia procesných podmienok konania, (iii) námietku premlčania, (iv)

námietku nedôvodnosti žaloby, a (v) námietku miestnej nepríslušnosti, žalovaný v súlade so zásadou
hospodárnosti konania v zmysle čl. 8 CSP a čl. 17 CSP navrhuje, aby sa súd pred ďalším postupom v
konaní vysporiadal s vyššie uvedenými námietkami žalovaného.

73. Žalobca sa k vyjadreniu žalovaného vyjadril písomným podaním zo dňa 20.11.2023, pričom uviedol,

že tvrdenia a argumentáciu žalovaného uvedené vo vyjadrení k žalobe považuje za nesprávne,
nedôvodné a v podstatnej miere za zavádzajúce. Je zarážajúce, že žalovaný na svojej argumentácii
a tvrdeniach naďalej zotrváva aj napriek tomu, že z doterajších právoplatných súdnych rozhodnutí
vydaných v obdobných sporoch musí vedieť, že jeho argumentácia je nesprávna a právne neudržateľná.
Podľa názoru žalobcu námietky žalovaného nie sú spôsobilé spochybniť dôvodnosť jeho žaloby.

74. K pôsobnosti Smernice 2003/88/ES žalobca uviedol, že v kontexte uvedenej argumentácie
žalovaného je potrebné v prvom rade zdôrazniť, že k pôsobnosti Smernice 2003/88/ES na hasičov
(teda nepochybne aj na hasičov - príslušníkov HaZZ) poskytol záväzný výklad Súdny dvor vo svojej
judikatúre, a to napr. v rozsudku v spojených veciach C-397/01 až C-403/01 zo dňa 05.10.2004 vo veci

Pfeiffer, rovnako aj v uznesení vo veci C-52/04 zo dňa 14.07.2005 vo veci Personalrat der Feuerwehr
Hamburg. Podľa uznesenia C-52/04 zo dňa 14.07.2005 vo veci Personalrat der Feuerwehr Hamburg:
„61.Vzhľadom na všetky vyššie uvedené úvahy je opodstatnené odpovedať na položenú otázku tak, že
článok 2 smernice 89/391 a článok 1 ods. 3 smernice 93/104 sa majú vykladať v tom zmysle, že činnosti
vykonávané zásahovými silami takej verejnej hasičskej služby, akou je verejná služba, o ktorú ide v

konaní vo veci samej, obvykle patria do pôsobnosti uvedených smerníc, takže článku 6 bodu 2 smernice
93/104 v zásade odporuje prekročenie maximálnej hranice 48 hodín určenej ako maximálny týždenný
pracovný čas vrátane pohotovosti na určenom mieste,“ Súdny dvor aj v citovanom rozhodnutí vo veci
Personalrat der Feuerhwehr Hamburg dospel k jednoznačnému záveru, že jediným cieľom výnimky,
ktorá je uvedená v článku 2 ods. 2 prvom odseku Smernice 89/391/EHS, na ktorú žalovaný poukazuje1,

bolo zabezpečenie riadnej činnosti služieb nevyhnutných na účely ochrany bezpečnosti, zdravia, ako
aj verejného poriadku v prípade závažných a svojim rozsahom mimoriadnych okolností (napríklad v
prípade prírodnej alebo technologickej katastrofy),pre ktoré je charakteristická najmä tá skutočnosť, že
môžu pracovníkov vystaviť rizikám, ktoré nie sú zanedbateľné, pokiaľ ide o ich bezpečnosť a/alebo
zdravie a ktoré, vzhľadom na ich povahu a nepredvídateľnosť, nie je možné zohľadniť pri rozvrhu

pracovného (služobného) času.

75. V tomto prípade je potrebné zdôrazniť, že činnosti, ktoré vykonávajú príslušníci sa nijako neodlišujú,
pokiaľ ide o rámec výkonu činností a ich povahu, od tých činností, ktoré viedli k vydaniu predmetného
rozhodnutia Súdneho dvora vo veci Personalrat der Feuerhwehr Hamburg, a teda tento záväzný výklad

Súdneho dvora týkajúci sa Smernice 89/391/EHS je nepochybne možné uplatniť aj v tejto právnej veci.
Aj vzhľadom na túto skutočnosť mám teda jednoznačne za to, že tak ustanovenia Smernice 2003/88/
ES, ako aj Smernice 89/391/EHS, sa vzťahujú aj na hasičov – príslušníkov HaZZ v Slovenskej republike
v celom rozsahu. Napokon Súdny dvor aj v ťažiskovom rozsudku C-429/09 zo dňa 25.11.2010 vo veci
Günter Fuß úplne jednoznačne uviedol a záväzne judikoval, že z rozsahu úpravy Smernice 2003/88/ES

nie sú vyňatí ani hasiči (teda nepochybne ani hasiči ako ja, teda príslušníci HaZZ), keď v rozsudku v
predmetnej veci výslovne konštatuje, že:
„33. Na úvod treba pripomenúť, že článok 6 písm. b) smernice 2003/88 predstavuje pravidlo sociálneho
práva Únie s osobitným významom, z ktorého má mať prospech každý pracovník, keďže je minimálnoupožiadavkou určenou na zaistenie bezpečnosti a ochrany jeho zdravia, ktoré ukladá členským štátom
povinnosť stanoviť 48-hodinovú hranicu pre priemerný týždenný pracovný čas, v súvislosti s ktorou je
výslovne stanovené, že zahŕňa nadčasy, a od ktorej sa v prípade neprebratia článku 22 ods. 1 tejto

smernice do vnútroštátneho práva nemožno v žiadnom prípade odchýliť, pokiaľ ide o také činnosti, ako je
činnosť hasičov, o ktorú ide vo veci samej, hoci by k tomu došlo len prostredníctvom súhlasu dotknutého
pracovníka (pozri v tomto zmysle rozsudky z 5. októbra 2004, Pfeiffer a i., C-397/01 až C-403/01, Zb.
s.I-8835, body 98 a 100, ako aj Fuß, už citovaný, body 33 až 35 a 38).“

75. Už len s prihliadnutím na citované rozhodnutia Súdneho dvora je jednoznačne zrejmé, že
argumentácia žalovaného o tom, že sa Smernica nevzťahuje na príslušníkov HaZZ, je zjavne nesprávna
a nedôvodná. V súvislosti s výkladom Súdneho dvora v uvedených rozhodnutiach ohľadne pôsobnosti
Smernice na hasičov je potrebné napokon zdôrazniť, že vnútroštátny súd je povinný plne uplatňovať
a rešpektovať výklad práva Európskej únie, ktorý podal Súdny dvor (rozsudok C-261/21 zo dňa
07.07.2022vo veci F. Hoffmann-La Roche LtD), a teda aj súd prejednávajúci tento spor je záväzným

výkladom Súdneho dvora viazaný.

76. Záver, že Smernica sa vzťahuje na príslušníkov HaZZ, napokon jednoznačne potvrdzuje aj tá
elementárna skutočnosť, že v bode 5 prílohy č. 4 ZoHaZZ je uvedené, že žalovaný (Slovenská
republika)do zákona transponoval predmetnú Smernicu, a teda sám ju vzťahuje na hasičov –

príslušníkov HaZZ. Nemôžu byť teda žiadne pochybnosti o tom, že Smernica sa v celom rozsahu
vzťahuje aj na mňa(žalobcu) ako hasiča – príslušníka HaZZ.

77. Okrem uvedeného je však pre úplnosť potrebné uviesť aj tú skutočnosť, že výklad ustanovení
Smernice ohľadne negatívnej a pozitívnej výnimky, tak ako ho prezentuje žalovaný, je zjavne nesprávny

a neobstojí z nasledovných dôvodov. Článok 1 ods. 3 Smernice definuje rozsah svojej pôsobnosti na
všetky odvetvia činností, verejné aj súkromné, pričom výslovne odkazuje na článok 2 Smernice 89/391/
EHS. Smernica 89/391/EHSsa podľa jej článku 2 ods. 1 uplatňuje na „všetky odvetvia činnosti a to
verejné aj súkromné“, ku ktorým činnostiam okrem iného patria všeobecne uvedené činnosti služieb
(napr. priemysel, obchod, administratíva, služby atď.). Ako vyplýva z článku 2 ods. 2 prvý pododsek

Smernice 89/391/EHS, táto sa neuplatňuje len tam, kde sú s ňou nevyhnutne v rozpore charakteristiky
vlastné pre určité osobitné činnosti verejných služieb (akými sú napríklad služby v oblasti civilnej
ochrany). Táto výnimka bola prijatá len za účelom zabezpečiť riadne fungovanie služieb nevyhnutných
na ochranu verejnej bezpečnosti, zdravia a poriadku, ak nastane osobitne vážna situácia, pre ktorú je
typické, že nie je možné rozvrhnúť čas pre zásahové a záchranné tímy. Na služobnú činnosť žalobcu ,

ktorú ako hasič vykonáva, sa však výnimka stanovená v článku 2 ods. 2prvý pododsek Smernice 89/391/
EHSjednoznačnenevzťahuje.JepotrebnépoukázaťnacieľSmernice89/391/EHS,ktorýjezameranýna
podporu zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri práci. Rovnako aj zo znenia jej článku
2 ods. 1 vyplýva, že rozsah jej pôsobnosti je nutné chápať širšie. Naopak, výnimky z pôsobnosti tejto
smernice uvedené v článku 2 ods. 2 v prvom pododseku, je potrebné vykladať zužujúco – tento článok

nevylučuje z pôsobnosti smernice služby civilnej ochrany ako také, ale len „určité osobitné činnosti“
týchto služieb, ak charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti odporujú použitiu ustanovení
predmetnej smernice. Táto výnimka zo široko vymedzeného rozsahu pôsobnosti Smernice 89/391/
EHS sa musí vykladať tak, že jej rozsah pôsobnosti sa obmedzuje na prípady nevyhnutnej ochrany
záujmov, ktoré dovoľuje smernica členským štátom chrániť. Výnimka uvedená v článku 2 ods. 2 prvom

pododseku Smernice 89/391/EHS bola prijatá len za účelom zabezpečiť riadne fungovanie služieb
nevyhnutných na ochranu verejnej bezpečnosti, zdravia a poriadku, ak nastane osobitne vážna situácia
alebo situácia osobitného rozsahu (napr. prírodná katastrofa, rozsiahla priemyselná havária a pod.) pre
ktorú je typické, že nie je možné vopred rozvrhnúť pracovný čas pre zásahové a záchranné tímy. Ak
prihliadneme na štandardnú činnosť resp. náplň práce, ktorú vykonávajú hasiči – príslušníci HaZZ tak je

zjavné, že uvedená výnimka Smernice 89/391/EHS sa na túto služobnú činnosť nevzťahuje. Negatívna
výnimka z rozsahu pôsobnosti Smernice, ktorú Smernica 89/391/EHS predpokladá, sa totiž úplne zjavne
odlišuje od obvyklej obsahovej náplne služobnej činnosti a pracovných úloh hasiča. Príslušníci HaZZ
jednoznačne nespadajú pod „civilnú ochranu“ a to bez ohľadu na to, že zriedkavo vykonávame niektoré
činnosti, ktoré pod civilnú ochranu patria, a to už len preto, že primárne plnia hasiči úplne iné úlohy než

tie, ktoré sú typické pre civilnú ochranu.

78. Aj keď služobná činnosť žalobcu - hasiča okrem plnenia základných úloh pri hasení požiarov
zahŕňa aj úlohy na úseku civilnej ochrany obyvateľstva (napr. poskytovanie záchranárskych činnostípri mimoriadnych udalostiach, haváriách, povodniach a pod.), tak za obvyklých podmienok je možné
činnosti spojené s touto činnosťou vopred plánovať, vrátane plánovania pracovného (služobného)
času tak, ako je to v prípade zásahových hasičov pôsobiacich v HaZZ bežné. Služobné zmeny sú

totiž u nás rozvrhované spôsobom, aký už v žalobe opisuje, už dlhoročne a nezmenene, pričom na
tomto rozvrhovaní práce (24 hodinová zmena, po ktorej by mali nasledovať 2 dni voľna – teda režim
striedania3zmienv24hodinovýchintervaloch)saničnezmeniloanipočasobdobiapandémieCOVID-19
a počas nej vyhláseného núdzového stavu. Okrem toho, kritérium, ktoré použil zákonodarca európskeho
spoločenstva na určenie pôsobnosti Smernice 89/391/EHS, sa nezakladá na príslušnosti pracovníkov k

takým rozličným odvetviam činnosti uvedeným v článku 2 ods. 2 prvý pododsek tejto smernice, akými sú
vo všeobecnosti ozbrojené sily, polícia a civilná ochrana, ale vyplýva výlučne a len z osobitnej povahy
úloh vykonávaných zamestnancami v týchto odvetviach. Tak Smernica 2003/88/ES, ako aj Smernica
89/391/EHS, sa teda jednoznačne uplatňujú aj na činnosť hasičov, aj keď tieto činnosti zásahové
sily v teréne vykonávajú bez ohľadu na to, či sú zamerané na boj proti požiarom alebo poskytnutie
pomoci iným spôsobom, ak sú vykonávané za obvyklých podmienok v súlade s poslaním, ktoré bolo

zverené príslušnej službe. Vzhľadom na uvedené má jednoznačne za to, že služobná činnosť hasiča
ako príslušníka HaZZ nepochybne patrí do pôsobnosti Smernice a táto sa preto na neho vzťahuje v
celom rozsahu. Práca hasiča v žiadnom prípade nie je vyňatá z pôsobnosti Smernice tak, ako sa to
nesprávne a účelovo snaží prezentovať žalovaný.

79. K nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného, túto argumentáciu žalovaného považuje
žalobca za zjavne nesprávnu. Pasívnu vecnú legitimáciu žalovaného (štátu) podrobne zdôvodnil už v
podanej žalobe (viď odseky 26 – 27 žaloby), pričom jeho argumentácia o pasívnej vecnej legitimácii štátu
je založená na konštantnej judikatúre Súdneho dvora. Na tejto argumentácii naďalej v celom rozsahu
zotrváva a v podrobnostiach na ňu poukazuje. Žalovaný síce vo Vyjadrení k žalobe zásadne namieta

nedostatok svojej pasívnej vecnej legitimácie v konaní, avšak svoje tvrdenia v tomto smere nepodporuje
žiadnou podrobnejšou právnou argumentáciou a zároveň zjavne „prehliada“, že otázka pasívnej vecnej
legitimácie členského štátu v prípade škody spôsobenej jednotlivcovi porušením úniového práva je
založená na konštantnej judikatúre Súdneho dvora. Opätovne zdôraznil tú základnú skutočnosť, že
podanou žalobou sa domáha náhrady škody vzniknutej porušením úniového práva, a to konkrétne

práva na maximálny pracovný čas. K tomuto porušeniu úniového práva došlo v dôsledku nesprávneho
prebratia Smernice, pretože ani po deklarovanom prebratí tejto Smernice do vnútroštátneho právneho
poriadku (do ZoHaZZ) nie je v podmienkach Slovenskej republiky ako hasičovi (príslušníkovi HaZZ)
reálne garantovaný maximálne48 hodinový týždenný pracovný čas. V zmysle článku 288 Zmluvy
o fungovaní Európskej únie je smernica záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená, a to

vzhľadom na výsledok, ktorý samá dosiahnuť, pričom voľba foriem a metód sa ponecháva vnútroštátnym
orgánom. Prijatie všetkých opatrení vnútroštátneho práva potrebných na vykonanie právne záväzných
aktov Európskej únie (teda aj smerníc) je v zmysle článku 291 Zmluvy o fungovaní Európskej únie
uložené priamo samotným členským štátom. Práve preto členské štáty zodpovedajú za škodu vzniknutú
porušením úniového práva v prípadene správne transponovanej smernice, resp. v prípade uplatňovania

právneho predpisu, do ktorého bola smernica prebratá takým spôsobom, že sa nedosahuje cieľ
smernice (v tomto prípade započítavanie služobnej pohotovosti do pracovného času a neprekračovanie
maximálne 48 - hodinového týždenného pracovného času) a to za splnenia predpokladu, že sú splnené
3 podmienky na vznik zodpovednosti štátu za takúto škodu v zmysle judikatúry Súdneho dvora (k tomu
viď odseky 28 – 32 žaloby).

80. Ako pritom vyplýva aj zo znenia článku 29 Smernice: „Táto smernica je adresovaná členským
štátom.“ Žalovaný ako členský štát Európskej únie a adresát Smernice po vstupe Slovenskej republiky
do Európskej únie je zodpovedný za prijatie všetkých opatrení legislatívnej a aj faktickej povahy s
cieľom dosiahnutia účelu Smernice. V prípade, že si štát túto povinnosť neplní, je zodpovedný aj za

nesprávnu aplikáciu Smernice, pokiaľ k nesprávnej aplikácii Smernice došlo v dôsledku jej nesprávneho
prebratia resp. neprebratia do právneho poriadku Slovenskej republiky. Nakoľko Smernica je určená
štátu, teda žalovanému, ktorý zodpovedá za jej správne prebratie, v spore o náhradu škody spôsobenej
nesprávnym prebratím (resp. neprebratím) tejto Smernice je potom nepochybne pasívne vecne
legitimovaný štát – žalovaný. Zásada zodpovednosti členského štátu za škodu spôsobenú jednotlivcovi,

ktoré sú mu pripísateľné, je súčasťou systému zmlúv, na ktorých je Európska únia založená. Uplatnenie
podmienok dovoľujúcich konštatovať zodpovednosť členských štátov za škody spôsobené jednotlivcom
porušením úniového práva musia vnútroštátne súdy v zásade vykonať podľa usmernení Súdneho
dvora na ich vykonanie. V tomto smere je predovšetkým potrebné zdôrazniť, že v súlade s judikatúrouSúdneho dvora môže náhradu takejto škody spôsobenej jednotlivcovi zabezpečiť nielen verejnoprávny
subjekt, ale aj priamo štát, pričom úniové právo nijako nebráni ani tomu, aby mohla zodpovednosť
verejnoprávneho subjektu za škodu spôsobenú jednotlivcovi vzniknúť popri zodpovednosti, ktorú má

samotný členský štát. Keďže žalobou uplatnený nárok na náhradu škody má svoj základ v porušení
práva vyplývajúceho zo Smernice, ku ktorému došlo v čase, keď vykonával služobný pomer k štátu,
je aj z tohto hľadiska pasívne vecne legitimovaným štát (t. j. žalovaný), nie štátny orgán, ktorý v mene
štátu konal, pretože v takýchto prípadoch za konanie štátneho orgánu taktiež zodpovedá štát. V týchto
súvislostiach zároveň poukazuje aj na ďalšiu ustálenú rozhodovaciu prax Súdneho dvora.

81. V rozsudku C-46/93 a C-48/93 zo dňa 05.03.1996 vo veci Brasserie du pecheur SA, Súdny dvor v
bodoch 31 – 34 judikoval:„
31. Vzhľadom na predchádzajúce úvahy Súdny dvor v už citovanom rozsudku Francovich a i., bode
35, uviedol, že zásada zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú jednotlivcom porušením práva
Spoločenstva, ktoré mu možno pripísať, je obsiahnutá v systéme Zmluvy.

32. Z toho vyplýva, že táto zásada platí pre každý prípad porušenia práva Spoločenstva členským
štátom, a to bez ohľadu na to, ktorý orgán členského štátu si konaním alebo opomenutím
nesplnilpovinnosť.
33. Navyše vzhľadom na základnú požiadavku právneho poriadku Spoločenstva, ktorou je jednotné
uplatňovanie práva Spoločenstva (pozri najmä rozsudok z 21. februára 1991, Zuckerfabrik, C-143/88a

C-92/89, Zb. s. I-415, bod 26), povinnosť nahradiť škodu spôsobenú jednotlivcom porušením práva
Spoločenstva nemôže závisieť od vnútroštátnych pravidiel rozdelenia právomocí medzi ústavnými
orgánmi.
34. Ako uviedol generálny advokát v bode 38 svojich návrhov, v medzinárodnom práve sa štát, ktorého
zodpovednosť vzniká na základe porušenia medzinárodného záväzku, posudzuje ako celok bez ohľadu

na to, či porušenie, z ktorého vznikla škoda, možno pripísať zákonodarnej, súdnej alebo výkonnej moci.
O to viac to platí v právnom poriadku Spoločenstva, kde všetky štátne orgány vrátane zákonodarnej
moci musia pri plnení svojich úloh dodržiavať normy práva Spoločenstva, ktoré priamo upravujú situáciu
jednotlivcov.“

82. V rozsudku C-224/01 zo dňa 30.09.2003 vo veci Köbler, Súdny dvor judikoval:30. Vopred je
potrebné poukázať na to, že Súdny dvor už rozhodol, že zásada zodpovednosti členského štátu za
škody vzniknuté jednotlivcovi porušením práva Spoločenstva zo strany štátu vyplýva z podstaty Zmluvy
(rozsudky z 19. novembra 1991, Francovich a i., C-6/90 a C-9/90, Zb. s. I-5357, bod 35; Brasseriedu
pecheur a Factortame, už citovaný, bod 31; z 26. marca 1996, British Telecommunications, C-392/93,Zb.

s. I-1631, bod 38; z 23. mája 1996, Hedley Lomas, C-5/94, Zb. s. I-2553, bod 24; z 8. októbra
1996,Dillenkofer a i., C-178/94, C-179/94 a C-188/94 až C-190/94, Zb. s. I-4845, bod 20; z 2. apríla
1998,Norbrook Laboratories, C-127/95, Zb. s. I-1531, bod 106, a Haim, už citovaný, bod 26).31. Súdny
dvor ďalej rozhodol, že táto zásada platí pre každé porušenie práva Spoločenstva zo strany členského
štátu nezávisle od toho, ktorý orgán členského štátu sa svojím konaním alebo opomenutím nedodržania

dopustil (rozsudky Brasserie du pecheur a Factortame, už citovaný, bod 32; z 1. júna 1999,Konle,
C-302/97, Zb. s. I-3099, bod 62 a Haim, už citovaný, bod 27).32. V medzinárodnom práve verejnom
sa štát, ktorému vznikne zodpovednosť za porušenie medzinárodného záväzku, posudzuje ako jeden
celok bez toho, aby bolo rozlišované, či porušenie, na základe ktorého vznikla škoda, možno pripísať
zákonodarnej, súdnej či výkonnej moci. To isté musí o to viac platiť v právnom poriadku Spoločenstva,

keďže všetky orgány štátu vrátane zákonodarnej moci musia pri plnení ich úloh rešpektovať normy
stanovené právom Spoločenstva, ktoré priamo upravujú postavenie jednotlivca (rozsudok Brasserie du
pecheur a Factortame, už citovaný, bod 34).“

83. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, ako aj na už v žalobe uvedenú argumentáciu, ktorá

je založená na dlhodobo ustálenej judikatúre Súdneho dvora, považuje za úplne jednoznačné a
nepochybné, že štát – žalovaný, je pasívne vecne legitimovaný vo vzťahu k nároku na náhradu
škody spôsobenej porušením úniového práva. Námietky žalovaného ohľadne údajnej neexistencie
jeho pasívnej vecnej legitimácie preto považuje za zjavne nesprávne a nedôvodné. Má za to, že o
pasívnej vecnej legitimácii žalovaného štátu, ktorý je zodpovedný za dodržiavanie, rešpektovanie a

zabezpečovanie dodržiavania a rešpektovania práva Európskej únie, nemožno mať absolútne žiadne
pochybnosti.84. K transpozícii relevantných článkov Smernice 2003/88/ES žalovaný sa snaží prezentovať právny
názor, že Smernica bola do ZoHaZZ transponovaná správne a práva, ktoré ňou majú byť pracovníkom
garantované (vrátane práva hasičov na maximálny týždenný pracovný čas), podľa žalovaného v

skutočnosti porušované nie sú. Žalovaným uvádzané tvrdenia, prečo podľa neho nedochádza k
prekračovaniu 48 hodinového týždenného pracovného času hasičov, rovnako ako „výpočet“ týždenného
pracovného času, ktorým toto tvrdenie zdôvodňuje, považujem za očividne zavádzajúce. Argumentácia
žalovaného totiž nesedí nielen z právneho hľadiska, ale ani pokiaľ ide o faktický stav veci. K Transpozícii
článku 2 ods. 1 Smernice 2003/88/ES žalobca uvádza, že ak by sme aj súhlasili stvrdením, že podľa

ZoHaZZ ide v prípade služobnej pohotovosti o výkon štátnej služby, táto skutočnosť je pre merito tohto
sporu nepodstatná a irelevantná. Základným právnym problémom totiž je to, že služobná pohotovosť sa
mi ako hasičovi nezapočítava do služobného (pracovného) času a teda odslúžená služobná pohotovosť
nie je vykazovaná ako odpracovaný čas, pričom práve preto, resp. „vďaka“ tomu, z hľadiska žalovaným
formálne vykazovaného počtu odpracovaných hodín, nedochádza k porušovaniu Smernice 2003/88/ES,
keďže takto evidenčne („na papieri“) nie je prekračovaný maximálny 48 hodinový týždenný pracovný

čas. Služobná pohotovosť môže byť síce považovaná za výkon štátnej služby (čo nie je sporné a
najmä to v tejto veci ani nie je podstatné), avšak nie je započítavaná do služobného(pracovného)
času, čo je zásadný a diametrálny rozdiel! Už len zo samotného rozvrhnutia služobného(pracovného)
času hasičov je zjavné, že toto priamo vylučuje možnosť dodržania a neprekročenia maximálne 48
hodinového týždenného pracovného času, o čom žalovaný úplne nepochybne vie a musí vedieť.

85. Je tiež potrebné uviesť, že po minimálne 24 hodín trvajúcej zmene (ktorá môže byť predĺžená
výjazdom) by som formálne mal mať 2 dni voľna, avšak ani tieto 2 dni voľna na regeneráciu po práci
reálne k dispozícii častokrát nemáme. Ako hasič v rámci HaZZ som povinný pravidelne absolvovať
rôzne kurzy, výcviky a školenia, ktoré nám služobný úrad plánuje spravidla práve na obdobie medzi

služobnými zmenami, teda v rámci tých 2 dní, ktoré by som mal mať medzi zmenami voľno resp.
odpočinok, pričom za čas strávený na týchto kurzoch nedostávame žiadnu odmenu, ale len náhradné
voľno. Toto náhradné voľno sme však povinní čerpať prioritne pred čerpaním dovolenky, pričom 2 krát do
roka resp. každý polrok sa nám náhradné voľno „nuluje“, čo znamená, že ak si ho dovtedy nestihneme
vyčerpať, toto náhradné voľno nám prepadá bez náhrady. Keďže sme takto nútení prednostne čerpať

náhradné voľno, je potom problém s čerpaním dovoleniek, ktoré častokrát nestihneme reálne vyčerpať
a pravidelne ich prenášame do ďalších rokov. Pokiaľ žalovaný poukazuje na kolektívne zmluvy na roky
2019 – 2023, tieto sú rovnako pre posúdenie podstaty sporu úplne irelevantné a nijako nevyvracajú moje
rozhodujúce skutkové a z nich vyplývajúce právne tvrdenia. Počas žalovaného obdobia som slúžil v 24
– hodinových zmenách, z ktorých 17 hodín pripadalo na služobný čas a 7 hodín na služobnú pohotovosť

(do konca roka 2021),resp. 16 hodín služobný čas a 8 hodín služobnej pohotovosti (od 01.01.2022).
Kolektívne zmluvy, ktoré by mali zabezpečovať väčšiu ochranu práv zamestnancov, v tomto prípade
viedli k tomu, že naše postavenie sa ešte zhoršilo, keďže od 01.01.2022 nám nie je do pracovného času
započítavaných o ďalšiu 1 hodinu naviac, keďže určená služobná pohotovosť bola predĺžená zo 7 na
8 hodín denne, pričom žiadna z týchto odpracovaných hodín pohotovosti nie je žalovaným (ani našim

služobným úradom)považovaná za pracovný (a teda ani odpracovaný) čas. Ak žalovaný poukazuje
na kolektívne zmluvy, tu je už len potrebné uviesť, že akákoľvek kolektívna zmluva bez ohľadu na jej
formu, obsah a znenie nemôže byť vo svojich dôsledkoch v rozpore so Smernicou a teda nemôže ani
zmeniť úpravu vyplývajúcu z článku 6 písm. b) Smernice stanovujúcu maximálny 48 hodinový týždenný
pracovný čas, rovnako ani nemôže zmeniť definíciu toho, čo sa považuje za pracovný čas podľa článku

2 ods. 1 Smernice a teda, že za súčasť pracovného času je nevyhnutné považovať aj čas služobnej
pohotovosti. Obranu žalovaného poukazovaním na kolektívne zmluvy preto považujem vzhľadom na
merito sporu za právne irelevantnú a už len v tejto súvislosti dodávam, že nielen kolektívne zmluvy,
ale aj samotný ZoHaZZ sú na úkor zásahových hasičov neustále porušované, pretože § 85 ods. 2
ZoHaZZ stanovuje 40-hodinový týždenný pracovný čas a napr. kolektívna zmluva na rok 2023 dokonca

37,5 hodinový týždenný pracovný čas hasiča, čo je v reálnych podmienkach výkonu práce zásahových
hasičov doslova iluzórne. Vnútroštátne právo (ZoHaZZ) a kolektívne zmluvy síce formálne stanovujú
týždenný služobný čas hasičov, avšak tieto obmedzenia dĺžky pracovného času sú len čisto formálne,
iluzórne a v reálnej praxi sú sústavne porušované (prekračované)! K prekračovaniu stanoveného resp.
maximálneho týždenného pracovného času pracovného času pritom dochádza v prvom rade v dôsledku

skutočnosti, že služobná pohotovosť hasičov je umelo odčlenená od výkonu služby a preto formálne nie
je považovaná za pracovný (služobný) čas.86. Dôvody, pre ktoré je presvedčený o tom, že článok 6 a článok 2 Smernice 2003/88/ES neboli
v skutočnosti správne (resp. z materiálnej stránky vôbec) transponované do ustanovení ZoHaZZ, už
podrobne zdôvodnil v odsekoch 12 – 24 žaloby. Primárny dôvod, prečo dochádza k porušovaniu

Smernice je ten, že vnútroštátna právna úprava v ZoHaZZ v rozpore s článkom 2 ods. 1 Smernice
nepovažuje služobnú pohotovosť za pracovný čas, pričom len preto sa potom javí, že nedochádza
následne aj k porušovaniu článku 6 písm. b) Smernice. Prioritne teda ide o tú skutočnosť, že služobná
pohotovosť hasičov nie je považovaná za pracovný čas a žalovaný sa v týchto sporoch rôznymi, právne
absolútne irelevantnými tvrdeniami snaží hľadať „dôvody“, prečo služobná pohotovosť údajne nemá byť

považovaná za pracovný čas.

87. Z judikatúry Súdneho dvora - napr. z rozsudku C-303/98 zo dňa 03.10.2000 vo veci SIMAP
(body46-52), rozsudku C-14/04 zo dňa 01.12.2005 vo veci Dellas (body 46-51) a rozsudku C-151/02
zo dňa09.09.2003 vo veci Jaeger (body 44-71), jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybností vyplýva,
že takú služobnú (pracovnú) pohotovosť, akú každý hasič – príslušník HaZZ vykonáva počas každej

jednej 24hodinovej zmeny (tzv. určená služobná pohotovosť) je nevyhnutné považovať za pracovný čas!
Už len vzhľadom na judikatúru Súdneho dvora nemôžu byť akékoľvek právne relevantné pochybnosti
o tom, že služobná pohotovosť vykonávaná hasičmi musí byť považovaná za súčasť ich služobného
(pracovného) času.

88. Skutočnosť, že služobná pohotovosť hasičov musí byť považovaná za pracovný čas, možno pritom
vyvodiť aj zo všeobecného pracovnoprávneho predpisu – zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce (ďalej
aj „ZP“) napriek tomu, že tento sa na služobný pomer hasičov nevzťahuje vo všetkých ustanoveniach
ale len v tých, v ktorých to výslovne stanovuje ZoHaZZ (§ 12 ods. 6 ZoHaZZ), avšak v tomto smere
ZoHaZZ na právnu úpravu ZP neodkazuje.. ZP v ustanovení § 96 ods. 2 pritom explicitne stanovuje,

že: „Čas, počas ktorého sa zamestnanec zdržiava na pracovisku a je pripravený na výkon práce, ale
prácu nevykonáva, je neaktívna časť pracovnej pohotovosti, ktorá sa považuje za pracovný čas.“ Z
hľadiska právnej logiky má žalobca za to, ak sa pri „bežných zamestnancoch“ vykonávajúcich akýkoľvek
druh práce, ktorých pracovný pomer sa spravuje Zákonníkom práce, aj „neaktívna časť“ pracovnej
pohotovosti explicitne v zmysle § 96 ods. 2 ZP považuje za pracovný čas, tak podľa jeho názoru

neexistuje žiadny logický, legitímny a akceptovateľný dôvod, prečo by „neaktívna časť“ služobnej
pohotovosti u hasičov nemala byť považovaná za súčasť ich pracovného (služobného) času, najmä
ak fyzická a psychická náročnosť práce ako aj podmienky výkonu služobnej pohotovosti hasičov sú
absolútne neporovnateľné s prácou „bežných“ zamestnancov! Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti
ako aj na dôvody uvedené v samotnej žalobe považuje žalobca za zjavné a nepochybné, že článok 2

ods. 1 Smernice 2003/88/ES nebol správne transponovaný do ZoHaZZ, keďže služobná pohotovosť
vykonávaná hasičmi nie je považovaná za pracovný čas, čo je v rozpore s predmetným článkom
Smernice ako aj s judikatúrou Súdneho dvora.

89. K Transpozícii článku 6 Smernice 2003/88/ES žalovaný vo svojom vyjadrení uviedol, že podľa

jeho názoru bol aj článok 6 Smernice 2003/88/ES náležite a správne transponovaný do ustanovení
ZoHaZZ, čo podkladá tvrdením, že „napriek tomu, že vnútroštátne právo neupravuje explicitne
maximálny priemerný týždenný služobný čas uvedený konkrétnym počtom hodín, tak ako je tomu v
Smernici2003/88/ES, zákon č. 315/2001 Z. z. a Kolektívne zmluvy dostatočne ustanovujú počty hodín
služobného času hasičov, podľa ktorého hasiči vykonávajú štátnu službu, ako aj rozsah hodín služby

nadčas za príslušný rok. Z uvedeného vyplýva, že dotknuté právne predpisy sú transponované v článku
6 Smernice2003/88/ES správne.“ K citovanému tvrdeniu žalovaného v prvom rade žalobca uvádza, že
(tak ako bolo uvedené vyššie) vnútroštátne právo (ZoHaZZ) a kolektívne zmluvy síce formálne stanovujú
dĺžku týždenného služobného času hasičov, avšak tieto obmedzenia dĺžky pracovného času sú len
čisto teoretické, iluzórne a sú v reálnej praxi sústavne porušované (prekračované). K prekračovaniu

pracovnéhočasupritomdochádzavprvomradevdôsledkuskutočnosti,žeslužobnápohotovosťhasičov
je umelo odčlenená od pracovného času a nie je považovaná za pracovný (služobný) čas! Dôvody, pre
ktoré je presvedčený o tom, že ani článok 6 ods. 1 Smernice 2003/88/ES nebol v skutočnosti správne
(resp. z materiálnej stránky vôbec) transponovaný do ustanovení ZoHaZZ, už podrobne zdôvodnil v
samotnej žalobe, pričom jeho podrobná právna argumentácia je aj v tomto smere podporená judikatúrou

Súdneho dvora. Z tvrdení žalovaného vyznieva, že sa snaží súd presvedčiť, že sa na hasičov vzťahuje
výnimka z povinnosti dodržať maximálne 48 – hodinový týždenný služobný (pracovný) čas tak, ako to
ustanovuje Smernica, respektíve, že táto hranica nie je u hasičov v skutočnosti ani prekračovaná. Takáto
právna argumentácia je však zjavne nesprávna a je v úplnom rozpore so skutočnosťou, čo musí byťnapokon aj samotnému žalovanému nepochybne známe z celého radu rozhodnutí súdov Slovenskej
republiky, ktoré v skutkovo a právne takmer totožných sporoch posudzovali súlad ustanovení ZoHaZZ
s článkom 6ako aj článkom 2 Smernice, pričom jednoznačne a bez výnimky konštatovali nesúlad našej

vnútroštátnej právnej úprav ZoHaZZ s predmetným článkom Smernice.

90. Žalobca je presvedčený, že právna úprava obsiahnutá v ZoHaZZ bola prijatá v snahe „obísť“ článok6
písm. b) Smernice a to zároveň s vedomím, že úpravou v ZoHaZZ bude priamo porušovaná Smernica
v časti upravujúcej maximálny týždenný pracovný čas. K nezapočítavaniu pracovnej pohotovosti do

služobného (pracovného) času totiž očividne dochádza zjavne z dôvodu, aby takto formálne nebola
porušovaná predmetná Smernica v časti stanovujúcej limit týždenného pracovného času. Je však
zjavné, že v tomto smere jednoznačne dochádza k priamemu porušovaniu Smernice 2003/88/ES, ktorá
nebola reálne (materiálne) transponovaná do nášho vnútroštátneho právneho poriadku a takýto postup
je v priamom rozpore aj s konštantnou judikatúrou Súdneho dvora. S poukazom na uvedené skutočnosti
preto naďalej zotrváva na svojom právnom názore, že článok 6 Smernice nebol správne transponovaný

do ZoHaZZ a Smernica je vo vzťahu k hasičom – príslušníkom Hasičského a záchranného zboru,
dlhoročne a sústavne porušovaná. Tvrdenia žalovaného o správne ja úplnej transpozícii článkov 2
a 6 Smernice považujem za jednoznačne nesprávne a vychádzajúc z rozhodovacej praxe súdov v
obdobných sporoch, ktorých bol žalovaný sporovou stranou nepochybuje, že tejto skutočnosti si musí
byť veľmi dobre vedomý aj samotný žalovaný, napriek tomu však aj v tomto konaní naďalej zotrváva na

svojej vždy vyvrátenej argumentácii.

91. K plánovanému rozvrhu služobného času, na ktorý žalovaný poukazuje žalobca uviedol, že ten
plán, ktorý im je predkladaný 3 dni pred začiatkom kalendárneho mesiaca, je v drvivej väčšine prípadov
skutočne len plánom, avšak reálny služobný čas hasiča v danom mesiaci je napokon spravidla úplne

iný. Výkon služby príslušníkov sa totiž v realite daného mesiaca prispôsobuje objektívnym okolnostiam
ako napr. zastupovaniu v prípade pracovných neschopností iných príslušníkov, povolaním do nariadenej
služobnej pohotovosti a iným obdobným okolnostiam, ktoré úplne zmenia pôvodný plán služieb. Tu
je potrebné tiež zdôrazniť, že je rozdiel medzi plánom služieb, na ktorý žalovaný poukazuje (návrh
rozvrhu služieb, s ktorým sú hasiči oboznamovaní 3 dni pred začiatkom nasledujúceho kalendárneho

mesiaca) a tým plánom služieb, ktorý som ako dôkaz priložil k žalobe (Dôkaz 4 – mesačné výpisy z
dochádzkového systému SAP). Výpis z dochádzkového systému SAP za ten-ktorý mesiac prestal byť
plánovaným rozvrhom služobného času hneď po ukončení daného mesiaca, keď žalobcov nadriadený
potvrdil do evidencie skutočne odpracované hodiny za daný mesiac. Aj tento potvrdený plán(Dôkaz 4)
potvrdzuje, že služobná pohotovosť nie je započítaná do pracovného (odpracovaného) času, keďže v

stĺpci „OH“ (odpracované hodiny) je uvádzaný len celkový súčet hodín odpracovaných v rámci výkonu
služby v daný mesiac a nezohľadňuje teda aj odpracované hodiny určenej služobnej pohotovosti.

92. Vzhľadom na dlhoročne nedostatočný počet zásahových hasičov, ktorý žalovaný štát kompenzuje
práve sústavným prekračovaním maximálneho týždenného služobného času v priamej nadväznosti

na predstieranie, že služobná pohotovosť nie je pracovným časom, je pre každého hasiča objektívne
nemožné, aby účinne namietal rozvrh služobného času, pretože reálne nijako neovplyvní celkový počet
služieb a tým aj hodín, ktoré každý mesiac musí odslúžiť na naplnenie fondu pracovného času. Rozvrh
služobného času hasičov v režime striedania 3 hasičských zmien v 24 hodinových zmenách je totiž
stanovený zákonom a objektívnymi skutočnosťami prameniacimi z nedostatočného počtu zásahových

hasičov, pričom práve v dôsledku tejto skutočnosti je úplne iluzórna námietka žalovaného, že by hasič
mohol relevantne namietať rozvrh služobného času a takto reálne dosiahnuť, aby jeho služobný čas
nepresahoval priemerne 48 hodín týždenne.

94. V kontexte uvedeného je taktiež potrebné zdôrazniť, že žalobca, rovnako ako každý príslušník HaZZ,

jeviazanýZoHaZZamusíhododržiavaťajvprípade,žejetentovnútroštátnypredpisvrozporesprávom
Európskej únie presne tak, ako je tomu aj v tomto prípade rozporu HaZZ s článkom 6písm. b) a článkom
2 ods. 1 Smernice. Akékoľvek jeho námietky proti plánovanému rozvrhu služieb by nijako neovplyvnili tú
základnú skutočnosť, že ako hasič mal pravidelne odslúžiť 10 a v niektorých mesiacoch 11 služobných
zmien v trvaní minimálne 24 hodín každej zmeny, pričom k tomuto času je ešte potrebné pripočítať

hodiny nadčasov, nariadené pohotovosti, povinné výcviky, školenia a kurzy. Namietanie plánovaného
rozvrhu služieb na ďalší mesiac by tak reálne nijako neovplyvnilo celkovú priemernú dĺžku času resp.
počet hodín, ktoré musí hasič reálne odpracovať tak, aby mu nechýbali odpracované hodiny vo fonde
pracovného času resp. nebol s nimi v mínuse. Ak by teda žalovaný mal „riešiť“ porušovanie jeho práv aprekračovanie maximálneho týždenného pracovného času spôsobom tak, ako to žalovaný naznačuje –
teda nepodpísaním plánu služieb a odmietnutím vykonávať služobnú pohotovosť (alebo ako žalovaný
uvádza „žiadať, aby mi táto nebola určovaná“), malo by to dôsledky v porušení zákona a služobnej

prísahy a výsledkom by bolo rozviazanie jeho služobného pomeru. Zároveň by za neho (a rovnako za
jeho kolegov, ktorí by takto napr. odmietli vykonávať služobnú pohotovosť) nemal kto slúžiť v hasičských
zmenách a došlo by tak fakticky k znefunkčneniu akcieschopnosti Hasičského a záchranného zboru a
tým aj k ohrozeniu obyvateľstva v prípade požiarov či akýchkoľvek kritických a závažných udalostí, pri
ktorých hasiči zasahujú.

95. Za doslova demagogické považuje tvrdenie žalovaného, že „o spokojnosti s rozvrhom služobného
času svedčí aj skutočnosť, že žalobca nikdy neprejavil záujem o preradenie na funkciu s rovnomerne
rozvrhnutým služobným časom“. V prvom rade, v HaZZ neexistujú pracovné miesta takých zásahových
hasičov, akým je žalobca, kde by bol rovnomerne rozvrhnutý služobný čas. Zároveň, pracovných pozícií
s rovnomerne rozvrhnutým pracovným časom je na menších hasičských staniciach, akou podľa počtu

hasičov v zmene je aj hasičská stanica v meste Poltár minimum, sú to spravidla pracovné miesta
buď pre tzv. „denných hasičov“ (teda nie zásahových hasičov) alebo veliteľa stanice, pričom tieto sú
dlhoročne obsadené a zároveň si vyžadujú aj ukončené vysokoškolské vzdelanie 2. stupňa. Odhliadnuc
však od týchto skutočností, požiadavka žalovaného, že mal ním (štátom) vyvolaný a desaťročia účelovo
udržiavaný protiprávny stav riešiť tak, že sa mal dožadovať preradenia na úplne inú prácu, než ktorú

už dlhé roky vykonáva v prospech ochrany života, zdravia a majetku obyvateľov a tohto štátu, častokrát
pritom riskujúc vlastný život, je z jeho pohľadu doslova absurdná. Je presvedčený, že v štáte, ktorý je
skutočne materiálnym právnym štátom, nie je možné od jednotlivca požadovať, aby štátom vyvolaný
protiprávny stav „riešil“ sám jednotlivec tak, že buď bude tento protiprávny stav akceptovať a trpieť,
alebo si má nájsť iné zamestnanie resp. pracovnú pozíciu. Presne tohto sa totiž žalovaný svojou

„argumentáciou“vskutočnostidovoláva.Neviesipredstaviť,ktobyvykonávalprácuzásahovýchhasičov
v prípade, ak by sa všetci dotknutí hasiči, ktorí dlhoročne znášajú tento protiprávny stav, riadili takýmto
„odporúčaním“ žalovaného.

96. Rovnako tak je nesprávne a zavádzajúce aj tvrdenie žalovaného, že do výpočtu priemerného

týždenného pracovného času nemožno zarátavať čas, kedy hasič čerpá dovolenku prípadne je na
PN. Toto tvrdenie je v úplnom rozpore so znením samotnej Smernice, ktorá v článku 16 písm. b)
explicitnestanovuje,že:„dobyplatenejročnejdovolenkypriznanévsúladesčlánkom7adobypracovnej
neschopnosti sa nezahŕňajú alebo sú pri výpočte priemeru neutrálne“.Z citovaného znenia Smernice
tedajednoznačnevyplýva,žepriprepočtetýždennéhopracovnéhočasunemožnozohľadňovaťobdobia,

kedy bol pracovník práceneschopný, prípadne čerpal zákonom priznaný nárok na dovolenku a teda
nemožno týmito obdobiami, počas ktorých pracovník nepracoval znižovať priemerný týždenný pracovný
čas. Zjednodušene povedané, doby ročnej dovolenky a dočasnej práceneschopnosti sa do výpočtu
priemerného týždenného pracovného času bez všetkého ako voľno nemajú započítavať, pričom presne
tohto sa žalovaný vo všetkých týchto sporoch dovoláva, snažiac sa tak umelo znížiť celkový priemerný

týždenný pracovný čas. Žalovaný totiž vlastne tvrdí, že pokiaľ zamestnanec čerpá zákonom priznaný
nárok na dovolenku alebo je pracovne neschopný, tak má zamestnanec voľno a o všetky tieto
obdobia sa má pri výpočte priemerného týždenného pracovného času znižovať jeho výsledný priemerný
týždenný pracovný čas. Ak by sme mali vychádzať z tvrdenia žalovaného, že na účely posúdenia (ne)
prekračovania maximálneho týždenného pracovného času „nemožno zarátavať čas, kedy žalobca čerpá

dovolenku“, potom by to(okrem zjavného rozporu s článkom 16 písm. b) Smernice) taktiež znamenalo,
že žiaden z príslušníkov HaZZ by nikdy nečerpal nárok na zákonom priznanú dovolenku, pretože tieto
nároky by boli automaticky odpočítavané od služobného času, čo je v zjavnom rozpore nielen s účelom
a cieľom predmetnej Smernice, ale aj v rozpore s § 97 ods. 1 ZoHaZZ, ktorý za čas vykonávania
štátnej služby považuje aj čerpanie dovolenky, plateného služobného voľna, náhradného voľna za

štátnu službu nadčas a vo sviatok, ale aj neprítomnosť príslušníka v štátnej službe z dôvodu dočasnej
práceneschopnosti z dôvodu choroby alebo úrazu. Skutočnosť, že doby platenej ročnej dovolenky
a doby pracovnej neschopnosti sa v zmysle článku 16 písm. b) Smernice do výpočtu priemerného
týždenného pracovného času nezahŕňajú alebo sú pri výpočte priemeru neutrálne logicky neznamená,
že sa majú odpočítavať od plánovaného služobného času, čoho sa žalovaný svojou argumentáciou

taktiež dovoláva. Aj pri tvorbe fondu pracovného času je totiž nevyhnutné počítať s čerpaním dovoleniek
a ostatnými zákonnými nárokmi príslušníka, pretože v opačnom prípade by napr. po návrate z dovolenky
bol príslušník v mínuse s odpracovanými hodinami.97. Vzhľadom na uvedené tá skutočnosť, že doby platenej ročnej dovolenky a doby pracovnej
neschopnosti sa v zmysle článku 16 písm. b) Smernice do výpočtu priemerného týždenného pracovného
času nezahŕňajú alebo sú pri výpočte priemeru neutrálne logicky neznamená, že sa majú odpočítavať

od plánovaného služobného času, čoho sa žalovaný svojou argumentáciou taktiež dovoláva. Aj pri
tvorbe fondu pracovného času je totiž nevyhnutné počítať s čerpaním dovoleniek a ostatnými zákonnými
nárokmi príslušníka, pretože v opačnom prípade by napr. po návrate z dovolenky bol príslušník v mínuse
s odpracovanými hodinami. Žalovaný tak výslovne opačným a zavádzajúcim spôsobom interpretuje
resp. dezinterpretuje ustanovenie článku 16 písm. b) Smernice! Nie je mu taktiež vôbec zrejmé, akým

„výpočtom“ a z akých konkrétnych údajov dospel žalovaný k záveru, že som „po odpočte, resp.
neutralizácii určených období“ odpracoval ním uvádzaný počet hodín za týždeň, keďže žalovaný len
bez akéhokoľvek vysvetlenia uvádza nejaké čísla v rozmedzí od 26,88 hodín týždenne do 47,45 hodín
týždenne. Tieto číselné údaje nemôže označiť inak, než za doslova hausnumerá, ktoré nie sú absolútne
ničím podložené či zdôvodnené. Takéto skutkové tvrdenie žalovaného o jeho údajnom priemernom
týždennom pracovnom čase je nepodložené, nepreskúmateľné a ako také ho v celom rozsahu popiera.

98. V doterajších sporoch jeho kolegov, ktorých zastupoval právny zástupca žalobcu, žalovaný
prichádzal s viacerými variantami vlastných „výpočtov“ údajného priemerného týždenného pracovného
času a tvrdení o jeho dĺžke. Vo väčšine prípadov pritom uvádzal, že priemerný týždenný pracovný
čas hasiča je 47,84 hodín týždenne (toto inak tvrdí aj vo viacerých aktuálne prebiehajúcich sporov

mojich kolegov na Okresnom súde Lučenec), resp. niekoľkých málo prípadoch prišiel s presne takým
ničím nepodloženým uvedením údajov, ako v tomto prípade. Spoločným menovateľom zavádzajúcich
„výpočtov“priemernéhotýždennéhopracovnéhočasuprezentovanéhožalovanýmvšakbolopráveto,že
o všetky obdobia čerpaných zákonom priznaných dovoleniek a období pracovnej neschopnosti žalovaný
umelo znižoval priemerný týždenný pracovný čas, rovnako tak vôbec nezohľadňoval hodiny nadčasov,

nariadených služobných pohotovostí, hodín strávených na povinných kurzoch a školeniach a vychádzal
častokrát z úplne fiktívnych teoretických čísiel (napríklad automaticky odpočítaval celý teoretický počet
dovoleniek, na ktorý by mal žalobca mať za celé žalované obdobie nárok aj napriek tomu, že žalobca
ich v tomto rozsahu nikdy nečerpal). Ak už žalovaný výnimočne nejaký podrobnejší prepočet uviedol
(doposiaľ sa tak stalo v 2 prípadoch), vždy (okrem uvedeného) v týchto prepočtoch naviac zlyhávala aj

základná matematika (v zmysle 10 – 1,5 = 7 a podobne). Na rozdiel od žalovaného, žalobca v žalobe
uvádza presné údaje o jeho výkone služby, počte odpracovaných hodín služobnej pohotovosti, celkovom
odpracovanom služobnom čase a prepočet môjho priemerného týždenného pracovného času za celé
žalované obdobie (viď odseky 36 – 39 žaloby), pričom tieto údaje vychádzajú z údajov vyplývajúcich z
výplatných pások a predložených mesačných výpisov z Plánu služieb z dochádzkového systému SAP.

Zdôrazňujem, že dochádzkový systém SAP (Dôkaz 4 priložený k žalobe) a výplatné pásky (Dôkaz 3
priložený k žalobe) podľa dochádzkového systému spracúva a vypracováva môj služobný úrad ako
zamestnávateľ (nie teda ja), pričom v žalovaným spochybňovaných tabuľkách (Dôkaz 2 priložený k
žalobe) sú premietnuté tie isté údaje, ktoré vyplývajú z dochádzkového systému a výplatných pások.
Tieto údaje preukazujú konkrétne jeho výkon štátnej služby a jeho rozsah, kde práve na týchto zakladám

jeho rozhodujúce skutkové tvrdenia ohľadne jeho reálneho pracovného času a napokon aj vyčísľuje
žalovanú sumu.

99. K nároku na náhradu škody žalovaný najmä namieta, že žalobca údajne neosvedčil, že by mu
vznikol nárok na náhradu škody a dokonca uvádza, že mu nie je zrejmé, ako mu uplatnená škoda

vôbec mohla vzniknúť. Vo vzťahu k námietkam žalovaného o údajnej neexistencii škody resp. ujmy,
ktorá žalobcovi vznikla, v prvom rade odkazuje na samotnú žalobu (viď odseky 30 – 32 žaloby), kde je
otázka vzniku škody resp. ujmy, jej dôvodov a prejavov zdôvodnená. Rovnako je v žalobe aj podrobne
zdôvodnené splnenie všetkých 3 podmienok nároku na náhradu škody z porušenia úniového práva (viď
odseky 28 – 32 žaloby). Žalovaný hneď v úvode článku VI. Vyjadrenia k žalobe tvrdí: „Žalovaný uvádza,

že článok 6Smernice 2003/88 je spomenutý v článku 17 ods. 1 Smernice, ktorý umožňuje členským
štátom, aby sa odchýlili od uplatňovania tohto článku za predpokladu, že dodržujú všeobecnú zásadu
ochrany bezpečnosti a zdravia pracovníkov, pričom jedným z dôvodov neuplatňovania je situácia (ako
je to v tomto prípade) keď sa jedná o protipožiarne služby a služby civilnej ochrany“. Toto tvrdenie nie je
vecne ničím iným, len pokusom o očividné a prvoplánové zavádzanie súdu. Článok 17 ods. 1 Smernice

2003/88/ES sa totiž na hasičov – príslušníkov HaZZ vôbec nevzťahuje, čo je úplne zjavné už len zo
samotnej textácie resp. znenia tohto ustanovenia! Až v článku 17 ods. 3 písm. b) bod iii) Smernice sa
síce uvádzajú aj protipožiarne služby, avšak čo je podstatné, odchýlky, ktoré toto ustanovenie pripúšťa,
sa môžu týkať len článkov 3, 4, 5, 8 a 16 Smernice, teda medzi prípustnými odchýlkami nie je uvedenýčlánok 6 Smernice, z čoho jednoznačne vyplýva, že odchýlka sa nesmie týkať maximálne 48 hodinového
týždenného pracovného času, ktorý tak nesmie byť prekročený!

100. Žalovaný ďalej uvádza, že ak nie je nariadený služobný zásah, môže v práci odpočívať alebo
venovať sa inej činnosti, na čo majú na hasičskej stanici vymedzený priestor na odpočinok, čím v
podstate namieta, že služobná pohotovosť nemá byť považovaná za súčasť služobného (pracovného)
času.VtejtosúvislostipostačujelenopätovnepoukázaťnavyššiezmienenérozhodnutiaSúdnehodvora
vo veciach SIMAP, Jaeger a Dellas, z ktorých jednoznačne vyplýva, že pracovný čas zodpovedajúci

pracovnej pohotovosti a pohotovostnej službe, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný
na pracovisku, je súčasťou pojmu „pracovný čas“ v zmysle Smernice 2003/88/ES. Je teda absolútne
nepochybné, že aj služobná pohotovosť (či už ide o jej „aktívnu“ alebo „neaktívnu“ časť), je súčasťou
pracovného (služobného) času! Rozhodujúcim kritériom pri posudzovaní toho čo je a čo nie je pracovný
čas, je požiadavka prítomnosti na mieste určenom zamestnávateľom a okamžitej pripravenosti na
poskytovanie príslušných služieb resp. práce a to bez ohľadu na to akú, či ako „intenzívnu“ prácu,

pracovník počas takejto pohotovosti vykonáva. V jeho prípade ako hasič nielenže musí byť počas celej
dobyslužobnejpohotovostivbudovehasičskejstaniceatútonemôžeopustiť,alezároveňmusíbyťvždy,
počas celej doby trvania určenej služobnej pohotovosti, pripravený do 1 minúty od ohlásenia vykonať
výjazd. Počas celej služobnej pohotovosti, ktorá je vykonávaná v nočných hodinách (v súčasnosti od
22:00 do 06:00 hod), čo ju robí o to náročnejšou a vyčerpávajúcejšou, som oblečený v služobnej

rovnošate a musí byť fyzicky aj psychicky pripravený okamžite po vyhlásení poplachu vykonať výjazd,
pričom možnosť „oddychovať“ je za takýchto okolností doslova iluzórna. Je teda nepochybné, že aj
počascelejslužobnejpohotovostimusíbyťkdispozíciisvojmuzamestnávateľovinamiestenímurčenom
(hasičská stanica) a zároveň musí byť okamžite pripravený na vykonanie služobného zákroku. Ani
tzv. „neaktívnu časť“ služobnej pohotovosti hasiča teda v žiadnom prípade nemožno reálne označiť za

„odpočinok“. Tvrdenia žalovaného o „možnosti odpočívať alebo sa venovať inej činnosti“ sú v prvom rade
absolútne právne irelevantné vo vzťahu k záveru, že služobná pohotovosť hasičov má byť započítavaná
do pracovného času, čo úplne jednoznačne a záväzne konštatuje judikatúra Súdneho dvora, do ktorej
vnútroštátny súd ani nemá možnosť sa odchýliť. Zároveň však táto „obrana“ žalovaného nevyznieva
nijako inak než tak, že žalovaný aj v tomto smere hľadá akýkoľvek, čo aj právne bezpredmetný a vecne

úplne zavádzajúci „argument“, aby formálne spochybnil právne nespochybniteľné skutočnosti, ktoré
objektívne nie sú a nemôžu byť v z právneho hľadiska žiadnom prípade sporné. Bez ohľadu na to,
že nemusí byť „aktívny“ počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti je podstatné to, že musí
byť plne k dispozícii a pripravený okamžite plniť svoje povinnosti, je oddelený od svojho vlastného
sociálneho prostredia, rodinných a spoločenských väzieb a možnosť organizovať si svoj čas a venovať

sa vlastným potrebám je prakticky vylúčená. Práve tieto skutočnosti sú pritom právne relevantné z
hľadiska posudzovania, či ide alebo nejde o pracovný čas, a to na rozdiel od zavádzajúcich tvrdení
žalovaného, že počas služobného času môže „odpočívať“ a „nemusí byť bdelý počas celej dĺžky
trvania služobnej pohotovosti“. Tieto tvrdenia žalovaného považuje len za ďalší pokus o odvádzanie
pozornosti od podstaty sporu, keďže citované tvrdenia sú nielen čo do podstaty nepravdivé, ale z

hľadiska posudzovania služobnej pohotovosti ako súčasti služobného (pracovného) času hasiča aj
právne irelevantné.

101. Vo vzťahu k polemike žalovaného o tom, či služobná pohotovosť je alebo nie je súčasťou
pracovného času, je možné okrem už vyššie zmienených rozhodnutí analogicky poukázať aj na

uznesenie Súdneho dvora C-437/05 zo dňa 11.01.2007 vo veci Vorel. V uvedenom prípade išlo o
nemocničnéholekára,ktorýmuselbyťpočaspracovnejpohotovostiprítomnýnapracoviskuvpriestoroch
určených zamestnávateľom, v ktorých mal pridelenú miestnosť s posteľou a kde mohol spať v čase,
kedy jeho činnosť nebola potrebná. Právne závery vyplývajúce z citovaného rozhodnutia Súdneho
dvora sú pritom plne aplikovateľné aj na tento spor. Je teda absolútne nepochybné, že aj „neaktívnu

časť“ služobnej pohotovosti hasiča je nevyhnutne potrebné považovať za súčasť jeho služobného
(pracovného) času. Smernica síce priamo neupravuje otázku započítavania pracovnej pohotovosti do
maximálneho (týždenného) pracovného času, avšak aj táto otázka už bola jednoznačne vyriešená
judikatúrou Súdneho dvora a to tak, že do celkového pracovného času hasiča je nutné započítavať aj
odpracované hodiny služobnej pohotovosti, ktoré sú vykonávané v mieste určenom zamestnávateľom –

teda nepochybne aj tzv. určenú služobnú pohotovosť, ktorú každý hasič vykonáva v rámci každej jednej
pracovnej zmeny.102. Priamo hasičov sa v tomto smere týka rozsudok Súdneho dvora C-429/09 zo dňa 25.11.2010vo veci
Günter Fuß, z ktorého taktiež vyplýva, že pracovná pohotovosť vykonávaná hasičmi sa musí považovať
za pracovný čas a to tak v zmysle Smernice 93/104/ES, ako aj v zmysle Smernice 2003/88/ES. Považuje

preto za absolútne nepochybné, že služobná pohotovosť hasičov sa musí považovať za pracovný čas
a teda aj započítavať do maximálneho pracovného času podľa článku 6 písm. b) Smernice. Zároveň
považuje za nepochybnú a už doposiaľ predloženými listinnými dôkazmi (Dôkaz 2 – prehľadná tabuľka,
Dôkaz 3 – výplatné pásky a Dôkaz 4 – výpisy z dochádzkového systému SAP) za preukázanú tú
podstatnú skutočnosť, že počas celého žalovaného obdobia pravidelne pracoval viac, než 48 hodín

týždenne vrátane služobnej pohotovosti a nadčasov.

103. V kontexte pretrvávajúcich námietok žalovaného o tom, že „neaktívnu časť“ pracovnej pohotovosti
nemožno podľa neho považovať za súčasť pracovného času, ešte naviac poukazuje aj na recentnú
judikatúru Súdneho dvora, ktorý v rozsudku zo dňa 09.09.2021 vo veci C-107/19 XR proti Dopravní
podnik hl. m. Prahy (opätovne vec týkajúca sa hasičov).

104. Žalovaný napokon poukazuje aj na to, že „v zmysle rozhodnutia Súdneho dvora C-46/93Brasserie
du Pécheur (bod 84) mal vnútroštátny súd preveriť, či poškodená osoba prejavila primeranú
snahu s cieľom odvrátiť škodu alebo obmedziť jej rozsah a či včas využila všetky dostupné
prostriedky na právnu ochranu. Žalovaný by chcel zdôrazniť, že žalobca žiadny spôsobom neoznámil

svojmu zamestnávateľovi, že odmieta vykonávať služobnú pohotovosť, resp. do dňa podania žaloby
zamestnávateľ žalobcu nemal vedomosť o tom, že výkon služobnej pohotovosti (za ktorú každý mesiac
žalobca dostáva odmenu), považuje resp. pociťuje ako výraznú ujmu. Z vyššie uvedeného dôvodu
nebolo možné, aby zamestnávateľ včas zamedzil prípadný vznik takejto ujmy alebo aspoň obmedzil
jej rozsah.“ Pokiaľ žalovaný poukazuje na právny názor Súdneho dvora C-46/93 zo dňa 05.03.1996 vo

veci Brasserie du pecheur SA, tu je potrebné zdôrazniť, že tento svoj pôvodný právny názor Súdny dvor
zásadne korigoval a vysvetlil vo svojej neskoršej a stále aktuálnej judikatúre a to konkrétne v rozsudku vo
veci Günter Fuß. Ako už aj vyššie uviedol, citované rozhodnutie Súdneho dvora vo veci G. H. sa týkalo
hasiča a náhrady škody, ktorá mu vznikla porušením článku 6 písm. b) Smernice. Z tohto rozhodnutia
vyplýva, že nie je primerané požadovať od takého zamestnanca, akým je hasič, aby sa u svojho

zamestnávateľa dovolával dodržiavania úniového práva, ktoré mu vnútroštátny zákon odoprel, keďže by
to bolo v rozpore so zásadou efektivity. Zároveň citované rozhodnutie jednoznačne potvrdzuje, že článok
6písm. b) Smernice ani zďaleka nevyžaduje, aby dotknutí pracovníci požiadali svojho zamestnávateľa o
dodržiavanie minimálnych požiadaviek upravených týmto ustanovením. Je teda nepochybné, že nie je
a nebolo možné od neho požadovať, aby sa na účely uplatnenia nároku na náhradu škody najprv voči

svojmu zamestnávateľovi domáhal dodržiavania úniového práva a aby som takto „odvracal vznik ujmy
či obmedzoval jej rozsah“, ako to žalovaný naznačuje.

105. Odhliadnuc od uvedeného žalobca považuje za minimálne nemiestne, že žalovaný, ktorý zo
všetkých, doposiaľ právoplatne súdmi rozhodnutých vecí v obdobných konaniach dlhoročne vie a musí

vedieť, že právna úprava ZoHaZZ je v rozpore so Smernicou a že tým sústavne porušuje úniové právo,
sa snaží preniesť zodpovednosť a dôsledky za svoje vlastné (ne)konanie na jednotlivých žalobcov -
hasičov, ak sa títo legitímne domáhajú náhrady takto vzniknutej škody. Je to pritom práve žalovaný,
ktorý by sa za takejto situácie mal snažiť odškodniť žalobcov a najmä do budúcna zamedziť ďalšiemu
porušovaniu ich práv. Postoj žalovaného a jeho argumentácia aj v tomto konaní však budí dojem,

že žalovaný sa len snaží prenášať zodpovednosť za tento stav na samotných, ním poškodených
žalobcov, pričom protiprávny stav naďalej vedome udržiava. Žalovaný sa zrejme aj takým spôsobom
procesnej obrany, akú prezentuje aj v tomto prípade spolieha, že hasičov odradí od uplatňovania si ich
legitímnych práv a nárokov, čo ho napokon z finančného hľadiska stále bude stáť menej, než keby mal
podľa najoptimistickejšieho odhadu vedenia Hasičského a záchranného zboru prijať minimálne 500 –

800 nových hasičov a vytvoriť tak na každej hasičskej stanici 4. zmenu a následne iným spôsobom
rozložiť služobný čas hasičov tak, aby bol rešpektovaný maximálne 48 hodinový týždenný pracovný
čas! Hasiči pôsobiaci fakticky na všetkých hasičských staniciach na území SR už dlhoročne poukazujú
na prekračovanie maximálneho pracovného času, pričom na tento problém už dlhodobo poukazuje
aj odborová organizácia, na čo nám však nadriadení spravidla uviedli len odpoveď v zmysle „tak to

stanovuje zákon, preto sa s tým nedá nič robiť a bude to takto aj naďalej“.

106. Ak je zjavné, že k odstráneniu tohto protiprávneho stavu žalovaného doposiaľ nedonútili odhadom
stovky právoplatných súdnych rozhodnutí (z ktorých prvé boli vydané už približne v roku 2015), ktoréjednoznačne a bez výnimky potvrdili rozpor ZoHaZZ so Smernicou a porušovanie práv hasičov na
maximálne 48 hodinový týždenný pracovný čas, tak by som od žalovaného rád vedel, aké konkrétne(a
reálne účinné) kroky som teda podľa neho mal uskutočniť, aby som ako jednotlivec tento dlhoročný

protiprávny stav napravil či zvrátil! Reálne vyriešenie tohto protiprávneho stavu si totiž vyžaduje nielen
legislatívnu zmenu, ale v prvom rade značné rozšírenie počtu zásahových hasičov, čo sú očividne
také skutočnosti, ktoré žiadny jednotlivec (hasič) nemá možnosť vlastným konaním a ani akýmikoľvek
námietkami či sťažnosťami reálne ovplyvniť.

107. Žalovaný taktiež poukazuje na bod 98 predmetného rozsudku Súdneho dvora C-742/19, podľa
ktorého „článok 2 smernice 2003/88 sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby sa doba
strážnej služby, počas ktorej je vojak povinný zdržiavať sa v kasárňach, kde je pridelený, pričom
nevykonáva skutočnú prácu, odmeňovala iným spôsobom ako doba strážnej služby, počas ktorej tento
vojak skutočne pracuje“. Žalobca tu opätovne zdôraznil, že podstatou jeho žaloby nie je to, že za výkon

služobnej pohotovosti odmeňovaný neprimerane nízkou „odmenou“ (peňažnou náhradou za služobnú
pohotovosť)! Podanou žalobou sa domáha náhrady škody za porušovanie jeho osobnostných práv
vymedzených v žalobe, vzniknutej porušením článku 2 ods. 1 a článku 6 písm. b) Smernice, teda
prekračovaním maximálneho týždenného pracovného času v dôsledku nezapočítavania odpracovaných
hodínslužobnejpohotovostidopracovnéhočasu!Ideoskutkovoaprávneodlišnénezameniteľnénároky

a už len preto neobstojí poukazovanie žalovaného na predmetné rozhodnutie Súdneho dvora, ktoré tu
nemá relevanciu už len preto, že primárne rieši úplne inú právnu otázku, než ktorá je predmetom tohto
sporu. Žalovaný sa takýmto spôsobom opätovne len snaží zahmlievať skutočnú podstatu sporu a pri
svojej procesnej obrane používa zavádzajúce tvrdenia a argumenty, ktoré však na predmet tohto sporu
vôbec nedopadajú. Je zrejmé, že žalovaný len odvádza pozornosť od podstaty sporu a v tomto smere

účelovo naznačuje, že v tomto spore vlastne uplatňujem „mzdový nárok“ a to napriek tomu, že už v
samotnej žalobe opakovane vysvetľujem (viď ods. 34 žaloby), že sa o mzdový nárok nejedná. Keďže
žalobou uplatnený nárok na náhradu škody vzniknutej porušením úniového práva nezakladá na tvrdení,
že je za výkon služobnej pohotovosti odmeňovaný inak (v nižšej sume), než za ostatný jeho služobný
čas, tak poukazovanie na vyššie citovanú časť bodu 98 rozsudku Súdneho dvora vo veci C-742/19 je

zo strany žalovaného absolútne bezpredmetné Samotný spôsob výpočtu resp. určenia výšky žalovanej
nemajetkovej ujmy v peniazoch analogickým použitím § 122 ods. 1 23 písm. a) ZoHaZZ používa z
dôvodu neexistencie akéhokoľvek vnútroštátneho predpisu, ktorý by upravoval nárok na náhradu škody
vzniknutej jednotlivcovi porušením úniového práva. Žalovaný aj v tomto spore (napriek tomu, že toto
jeho tvrdenie preventívne vyvracia žalobca už v samotnej žalobe, viď ods. 34 žaloby) zavádzajúco

tvrdí, že v tomto spore si žalobca uplatňuje „mzdový nárok“. Aj tu je pre mňa zarážajúce, že na tejto
„námietke“ žalovaný zotrváva naďalej napriek tomu, že túto námietku ako formu procesnej obrany
využíva v každom takomto spore a táto bola súdmi jednoznačne odmietnutá. V tomto smere poukázal
na absolútne výstižný právny názor odvolacieho súdu v obdobnom spore: „Skutočnosť, že žalobca
založil výšku peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy na danom spôsobe výpočtu (ktorý si sám stanovil)

neznamená, že v skutočnosti uplatnil mzdový nárok, pretože o uplatnenie mzdového nároku by išlo v
prípade, ak by ho odvodzoval z konkrétnych ustanovení zákona č. 315/2001 Z. z., alebo z ustanovení
smernice, či iných právnych aktov Únie, podľa ktorých by na takýto mzdový nárok mal právo a práve
v takom prípade by žalovaným musel byť jeho zamestnávateľ a nie štát.“ Žalobou uplatnený spôsob
výpočtu nároku - teda to, ako žalobca vypočítal a uplatnil výšku žalovaného nároku - v žiadnom prípade

neznamená, že žalobou uplatňuje „mzdový nárok“ tak, ako to zavádzajúco a účelovo tvrdí žalovaný.
Žalovaný spôsob výpočtu nároku použil hlavne z dôvodu, že naša právna úprava neobsahuje spôsob
stanovenia výšky náhrady škody z porušenia úniového práva. Stanovenie výšky nároku analogickým
použitím § 122 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ a § 122 ods. 1 ZoHaZZ (ako rozdiel medzi nimi za každú
odpracovanú hodinu určenej služobnej pohotovosti) naďalej považuje za logický a plne legitímny spôsob

stanovenia výšky primeraného odškodnenia, ktorý súčasne rešpektuje zásadu ekvivalencie a efektivity
tak, ako ich stanovuje judikatúra Súdneho dvora, pričom tento spôsob stanovenia výšky nároku je široko
akceptovaný aj rozhodovacou praxou súdov o presne takto vymedzenej žalobe (k tomu viď nižšie).
V žiadnom prípade sa teda nejedná o „mzdový nárok“ ako to tvrdí žalovaný, pričom týmto tvrdení
sa žalovaná len snaží nájsť podklad pre tvrdenie, prečo údajne nie je v tomto spore pasívne vecne

legitimovaný.

108. Žalovaný namietal použiteľnosť rozhodnutí Súdneho dvora vo veciach Günter Fuß s odôvodnením,
že podľa žalovaného v tom prípade „išlo o mestského hasiča, ktorého výkon služby sa značneodlišuje od príslušníka Hasičského a záchranného zboru, ktorého zriaďovateľom je štát, pričom
príslušníci Hasičského a záchranného zboru požívajú rozsiahle výhody a osobitný systém sociálneho
zabezpečenia“. Aj túto argumentáciu považuje žalobca za zavádzajúcu a právne irelevantnú.

Skutočnosť, či je niekto podľa vnútroštátneho práva profesionálny, dobrovoľný, mestský, štátny alebo
akýkoľvek iný (napríklad závodný) hasič, je totiž absolútne irelevantná na účely charakteristiky
pracovníka, na ktorého sa vzťahujú ustanovenia Smernice. Súdny dvor sa vo svojich rozhodnutiach
týkajúcich sa hasičov jasne vyjadroval k povahe práce hasičov ako takých a to bez akéhokoľvek
náznaku rozlíšenia, či hasič vykonáva túto prácu na celoštátnej alebo regionálnej úrovni, alebo či je jeho

zamestnávateľom štát, štátny či samosprávny orgán alebo iný subjekt. Rovnaký záver pritom vyplýva aj
zo všetkých doterajších rozhodnutiach súdov Slovenskej republiky v obdobných sporoch.

109. Žalovaný v článku VI. Vyjadrenia k žalobe rozsiahlo cituje z viacerých (aj neprávoplatných)
rozsudkov súdov prvej inštancie, pričom z citovaných častí odôvodnení týchto rozhodnutí sa zjavne
snaží vyvodzovať akúsi všeobecnú platnosť, vecnú správnosť a aplikovateľnosť pre všetky obdobné

prípady. Žalovaný však vytrháva z kontextu len tú časť odôvodnení rozsudkov niektorých súdov prvej
inštancie, ktorá mu situačne vyhovuje (bez ohľadu na to, ako v danej veci napokon rozhodol odvolací
súd), avšak už zjavne akosi neprihliada na závery vyplývajúce z mnohých ďalších rozhodnutí súdov
(viaceré uvádzam nižšie v článku VII. tohto vyjadrenia), ktoré obsahujú diametrálne iné právne závery
a sú z hľadiska početnosti aj na pôde odvolacieho súdu dominantné. Žalovaným citované právne

názory z rozhodnutí prvoinštančných súdov, na ktoré poukazuje, ani zďaleka nepredstavujú ustálený
či prevažujúci právny názor súdov v obdobných sporoch, práve naopak, ide o ojedinelé rozhodnutia,
ktoré ani nemusia byť akceptované odvolacími súdmi. Pokiaľ žalovaný takto poukazuje aj na rozsudok
Okresného súdu Liptovský Mikuláš sp. zn. 21C/60/2022 zo dňa 02.02.2023, ktorým mala byť žaloba
pre neunesenie dôkazného bremena zamietnutá (podľa vedomostí žalobcu pritom ide o jediné súdne

rozhodnutie s takýmto právnym názorom, nehovoriac o tom, že ide o neprávoplatné rozhodnutie), tak
k tomuto okrem už hore uvedených skutočností uvádza, že hlavným dôvodom, pre ktorý poukazovanie
žalovaného na uvedený rozsudok v tomto prípade absolútne neobstojí je ten, že ja vo svojej žalobe
podrobne uvádza všetky tie skutočnosti, ktorých údajnú absenciu tamojší súd vyčítal žalobcovi. Je žiaľ
úplne bežné, že žalovaný si z rozhodnutí súdov (častokrát odvolacím súdom zmenených) vyselektuje

niektorú, z kontextu vytrhnutú vetu či pasáž odôvodnenia, ktorá by zrejme mala vyznievať v prospech
žalovaného, a následne na ňu paušálne poukazuje vo všetkých ostatných sporoch bez ohľadu na to, či
takýto právny názor súdu vyslovený v inom spore za úplne iných okolností je vzhľadom na konkrétny
spor vôbec relevantný. Žalovaný si zrejme „nevšimol“, že v odsekoch 36 – 39 žaloby žalobca uvádza
presné a podrobné údaje o jeho priemernom týždennom pracovnom čase v jednotlivých obdobiach,

pričom údaje tam uvedené vyplývajú a sú preukázané listinnými dôkazmi (výplatné pásky a výpisy
z dochádzkového systému SAP), ktoré vypracováva jeho služobný úrad (nie teda on) a podľa nich mu
je okrem iného aj vyplácaný služobný plat. V žalobe je pritom podrobne uvedený a prepočítaný nielen
priemerný týždenný pracovný čas v jednotlivých obdobiach (viď ods. 36 – 39 žaloby), ale aj celkový
priemerný týždenný pracovný čas za celé žalované obdobie, ktorý u neho dosiahol minimálne 52,02

hodín týždenne (viď ods. 10 žaloby). Je teda zrejmé, že všetky skutočnosti podstatné pre posúdenie a
priznanie žalovaného nároku žalobca nielenže skutkovo vymedzil, ale aj dôkazne preukázal viac než
podrobne a dôsledne a nepochybne v tomto smere aj uniesol dôkazné bremeno.

110. Ohľadne rozsudku Okresného súdu Zvolen č. k. 15C/16/2021-307 zo dňa 29.10.2021, ktorý

žalovaný aj tu rozsiahlo cituje už len pre úplnosť dodáva, že svoj pôvodný právny názor na výpočet
a primeranosť žalovanej výšky nároku tento senát Okresného súdu Zvolen (senát sudcu JUDr.
Michala Tagaja) zjavne aj pod vplyvom rozhodovacej praxe odvolacieho súdu vo svojich následných
rozhodnutiach zásadne revidoval, keď sa v neskorších rozhodnutiach (rozsudky zo dňa 06.09.2023 vo
veciach vedených pod sp. zn. 19C/1/2023, 19C/2/2023 a 19C/3/2023 a rozsudok zo dňa 04.10.2023,sp.

zn. 19C/25/2023) plne stotožnil so spôsobom výpočtu žalovanej sumy, ktorý aj žalobca identickým
spôsobom uplatňuje v žalobe, výslovne považujúc takto vyčíslenú výšku nároku za primeranú a žalobám
hasičov pôsobiacim v rámci Okresného riaditeľstva HaZZ vo Zvolene preto v celom rozsahu vyhovel.

111. Žalovaný namieta aj spôsob výpočtu priemerného týždenného pracovného času tak, ako je

vypočítaný v žalobe. Tu v prvom rade žalobca uvádza, že priemerný týždenný pracovný čas je v jeho
žalobe vypočítaný úplne identickým spôsobom, ako bol tento vypočítavaný vo všetkých doterajších
súdnych sporov mojich kolegov – žalobcov hasičov, ktorých zastupoval jeho právny zástupca.V
žiadnom z doposiaľ 61 rozhodnutých vecí v týchto sporoch (z toho už 20 právoplatne a 41 zatiaľneprávoplatne) nebol tento spôsob výpočtu priemerného týždenného pracovného žiadnym súdom
nikdy spochybnený a to napriek tomu, že vo všetkých týchto sporoch a špecificky v odvolaniach
proti rozsudkom prvoinštančných súdov sa žalovaný dovolával použitia v prvom rade 6 mesačného

referenčného obdobia, ale zároveň poukazoval aj na možnosť uplatnenia 12 mesačného obdobia, ktoré
už paradoxne v súčasnosti namieta a tentoraz sa už pre zmenu dovoláva 4 mesačného referenčného
obdobia. K „referenčnému obdobiu“, ktorého sa žalovaný dovoláva v prvom zdôrazňuje, že nie je ani
zrejmé,kýmačímbolokonkrétne„referenčnéobdobie“stanovenéaakejkonkrétnejdĺžkeresp.časovom
vymedzení, keďže toto ani z námietok žalovaného nevyplýva. Sám žalovaný si totiž aj v tomto smere

odporuje a vo svojom vyjadrení uvádza rôzne dĺžky referenčných období. Ak teda žalovaný vo Vyjadrení
k žalobe najnovšie už namieta, že priemerný týždenný pracovný čas má byť prepočítaný na „referenčné
obdobie v maximálnej dĺžke 4 mesiace“ napriek tomu, že na inom mieste sa odvoláva na nerovnomerné
rozvrhnutie služobného času na 6 mesiacov, tu tak poukazujem na ustanovenie § 86 ods. 1 druhá
veta ZoHaZZ, podľa ktorého: „Nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý na
obdobie šiestich mesiacov“. Z tejto skutočnosti možno len nepriamo vyvodzovať či domnievať sa, že

slovenský zákonodarca zrejme mienil aplikovať 6 mesačné referenčné obdobie v zmysle článku 16
písm. b) v spojení s článkom 17 ods. 3 písm. b) bod iii) Smernice, avšak Smernica počíta nielen so
4 a 6 mesačným, ale dokonca aj 12 mesačným referenčným obdobím (článok 19 Smernice). Zároveň
však Smernica v článku 16 hovorí, že „členské štáty môžu stanoviť“ referenčné obdobia v rôznych
dĺžkach, avšak ani sám žalovaný (členský štát) neuvádza, čím konkrétne a v akej dĺžke resp. v akom

časovom období malo byť konkrétne referenčné obdobie v prípade služobného času hasičov stanovené!
K výpočtu priemerného týždenného pracovného času sa osobitne vyjadruje v závere tohto vyjadrenia a
to vzhľadom na predbežný právny názor súdu vyjadrený pri predbežnom prejednaní sporu.

112. Na margo námietok žalovaného týkajúcich sa referenčného obdobia a nerovnomerného

rozvrhnutia služobného času u hasičov v referenčnom období je potrebné taktiež uviesť, že podľa
judikatúry Súdneho dvora sú členské štáty povinné garantovať dodržiavanie maximálne 48 hodinového
týždenného pracovného času aj vo vzťahu k referenčným obdobiam, keďže žiadne ustanovenie
Smernice nespája so zavedením referenčných období možnosť štátu nerešpektovať záväzok podľa
článku 6 písm. b) Smernice. Z tohto pohľadu považuje tieto námietky žalovaného za irelevantné. Okrem

toho v tomto smere taktiež poukazuje na rozsudok Súdneho dvora C-254/18 zo dňa11.04.2019 vo
veci Syndicat des cadres de la sécurité intérieure. V nadväznosti na citovaný rozsudok Súdneho dvora
zdôrazňuje, že naša vnútroštátna právna úprava v ZoHaZZ neobsahuje žiadne mechanizmy, ktoré
by zabezpečili, že nebude prekračovaný48 hodinový týždenný pracovný čas v každom období dvoch
po sebe nasledujúcich 6 mesačných referenčných období, nakoľko tak, ako je zrejmé už z údajov

uvedených v ods. 36 – 39 jeho žaloby ako aj vyššie uvedených prepočtov, maximálny týždenný pracovný
čas hasičov je už sústavne prekračovaný a práva vyplývajúce z článku 6 písm. b) Smernice sú tak
pravidelne porušované. Tu taktiež zdôrazňuje, že už len samotný spôsob, akým je rozvrhnutý služobný
časzásahovýchhasičov(viďods.9žaloby)užnaprvýpohľadapriorivylučujedodržanieaneprekročenie
48-hodinového týždenného pracovného času. Pri zohľadnení tejto skutočnosti, ak každý hasič odpracuje

v týždni minimálne dve aspoň 24 hodín trvajúce zmeny, pričom v niektorých týždňoch (v tých, kedy mu
vyjde služba v pondelok a následne vo štvrtok a nedeľu) 3 zmeny (kedy odpracuje najmenej 72 hodín),
tak je úplne zjavné, že nevyhnutne vždy priemerný týždenný pracovný čas prekročí 48 hodín týždenne.
Je totiž potrebné zohľadniť znenie článku 6 písm. b) Smernice, podľa ktorého „priemerný pracovný čas
pre každé obdobie siedmych dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín“, a teda hranica maximálny 48

hodinovéhotýždennéhopracovnéhočasuužmusízahŕňaťajvšetkynadčasy.ZoHaZZv§91ods.3však
stanovuje, že „v kalendárnom roku možno príslušníkovi prikázať štátnu službu nadčas v rozsahu najviac
300 hodín“. Každý hasič vždy počas kalendárneho roka vykonáva prácu nadčas v značnom rozsahu,
pričom k najmenej 2 službám za týždeň, ktoré trvajú najmenej 48 hodín (2 x 24 hodín) treba pripočítať
nielen hodiny nadčasov, ale aj nariadené služobné pohotovosti, rôzne kurzy a školenia a tak je zjavné,

že aj pri týždňoch, kedy hasič odpracuje „len“ 2 a nie 3 zmeny, jeho priemerný týždenný pracovný čas
nevyhnutne prekročí 48 hodín týždenne. Z procesného hľadiska napokon ohľadne predmetnej námietky
žalovaného žalobca zdôrazňuje, že žalovaný okrem všeobecného poukazu na „referenčné obdobie v
maximálnej dĺžke 4 mesiace“ ani len netvrdí, že by v niektorom z takýchto „referenčných období“ podľa
neho nedochádzalo k prekračovaniu maximálneho týždenného pracovného času, keďže zrejme práve

k tomu mala táto jeho námietka smerovať. Práve pre absenciu akejkoľvek reálnej konkretizácie tejto
námietky je zrejmé, že bola vznesená len čisto formálne a z procesného hľadiska zdôrazňuje, že ak takto
žalovaný chcel poprieť jeho skutkové tvrdenia o rozsahu priemerného týždenného pracovného času, tak
takéto popretie je jednoznačne neúčinné (§ 151 ods. 2 CSP).113. Žalovaný sa taktiež bráni tvrdeniami, že „...žalobca pri vzniku služobného pomeru akceptoval
všetky podmienky, ktoré sa vzťahujú na výkon štátnej služby príslušníka Hasičského a záchranného

zboru v zmysle zákona č. 315/2001 Z. z. S plánovaným rozvrhom služobného času bol žalobca vždy
oboznámený v súlade s § 86 ods. 4 zákona č. 315/2001 Z. z., čo potvrdzoval svojim podpisom.“ a
ďalej taktiež uvádza, že: „žalobca vedel o všetkých podmienkach výkonu služby a za toto obdobie ani
raz nedošlo k tomu, že by tieto podmienky namietal, nikdy nepožiadal o ich vysvetlenie a ani iným
spôsobom sa nedomáhal svojich práv“. Túto formu obrany považuje zo strany žalovaného štátu za

úplne neakceptovateľnú. Týmito tvrdeniami sa žalovaný zrejme snaží naznačovať, že k porušovaniu
Smernice vlastne vôbec nedochádzalo a ak aj áno, tak za ňu vlastne nezodpovedá a zrejme si za
to, že štát dlhoročne vedome porušuje Smernicu, môžem on sám resp. aj všetci hasiči, ktorí v HaZZ
pôsobia. Takéto tvrdenia považuje za úplné prevrátenie nielen právnej, ale aj formálnej logiky a zo strany
štátu, ktorý má garantovať dodržiavanie všetkých práv stanovených predpismi Európskej únie, sú takéto
tvrdenia úplne zarážajúce. Ak totiž túto argumentáciu žalovaného zúžime na podstatu, tak žalovaný

vlastne tvrdí, že pokiaľ štát vyvolá a udržiava protiprávny stav, tak sa táto protiprávnosť „zhojí“ v prípade,
aksubjektpráva(zamestnanec)vstúpidopracovného/služobnéhopomeru,vktoromsaprotiprávnystav
prejavuje a preto štát za ním vyvolaný protiprávny stav nezodpovedá. Takýto prístup je nutné absolútne
odmietnuť ako očividne absurdný a popierajúci princíp materiálneho právneho štátu. Skutočnosť, že
či žalobca (alebo aj ktorýkoľvek iný hasič) v čase nástupu do HaZZ vedel alebo nevedel o tom, že

ZoHaZZ je v rozpore so Smernicou v dôsledku nezapočítania služobnej pohotovosti do pracovného času
a prekračovania maximálneho 48 hodinového týždenného pracovného času, je totiž prvom rade úplne
irelevantná vo vzťahu k objektívnemu faktu, že Smernica bola nesprávne transponovaná a zároveň ani
nie je reálne dodržiavaná a to jednoznačne zavinením samotného žalovaného – štátu! Žalobca ako laik
som o existencii predmetnej Smernice v čase nástupu do HaZZ nevedel, čo však logicky neznamená,

že mu tým pádom práva priznané Smernicou nepatria a úplne nepochybne to ani neznamená, že
ju žalovaný (štát) nemusí dodržiavať! V materiálnom právnom štáte to má byť práve štát (žalovaný),
ktorý má zabezpečovať a presadzovať dodržiavanie všetkých práv priznaných nielen vnútroštátnymi
predpismi, ale vzhľadom na prednosť úniového práva aj (resp. najmä) nariadení a smerníc Európskej
únie. V kontexte uvedeného je už len potrebné zdôrazniť, že žalobca, rovnako ako každý príslušník

HaZZ, je viazaný ZoHaZZ a musí ho dodržiavať aj v prípade, že je tento vnútroštátny predpis v rozpore
s právom Európskej únie tak, ako je tomu aj v tomto prípade pre rozpor ZoHaZZ so Smernicou. Ak by
teda tak mal „riešiť“ porušovanie jeho práv a prekračovanie maximálneho týždenného pracovného času
spôsobom tak, ako to žalovaný naznačuje – teda nepodpísaním plánu služieb a odmietnutím vykonávať
služobnú pohotovosť, alebo ako žalovaný uvádza „žiadať, aby mu táto nebola určovaná“, malo by to

dôsledky v porušení zákona a služobnej prísahy a výsledkom by nevyhnutne bolo rozviazanie jeho
služobného pomeru! Zároveň by za neho (a rovnako ani za jeho kolegov, ktorí podali takúto žalobu)
nemal kto slúžiť v hasičských zmenách a došlo by tak fakticky k znefunkčneniu základného poslania
hasičov. Túto elementárnu skutočnosť si žalovaný zjavne pri svojej argumentácii v rámci jeho procesnej
obrany akosi neuvedomuje. Argumentáciu žalovaného, že žalobca mal postupovať podľa § 69 ods. 1

písm. g) ZoHaZZ resp. § 69 ods. 4 ZoHaZZ, preto považuje za zjavne nedôvodnú.

114. V súvislosti s žalovaného a spochybňovaním ujmy, ktorá mu v dôsledku porušovania Smernice jej
nesprávnou transpozíciou vznikla, žalobca opätovne poukázal na rozsudok Súdneho dvora C-243/09 zo
dňa14.10.2010 vo veci Günter Fuß, podľa ktorého už len samotná strata času odpočinku je sama o sebe

bez ďalšieho dôvodom na priznanie nároku na náhradu škody porušením článku 6 písm. b) Smernice.
Aj samotná škoda (ujma) v podobe straty času odpočinku, o ktorý dotknutý jednotlivec (hasič) prichádza
prekračovaním maximálneho týždenného pracovného času, je dostatočná na priznanie nároku na
náhradu škody vzniknutej porušením Smernice a to bez toho, aby k tomuto následku musel pristúpiť aj
akýkoľvek ďalší prípadný následok na osobnostných právach žalobcu z hľadiska vnútroštátneho práva(v

tomto prípade následky demonštratívne uvedené v § 13 ods. 2 OZ). Námietka žalovaného, aby okrem
samotnej straty času odpočinku preukazoval aj nejakú ďalšiu osobitnú ujmu na jeho osobnostných či
iných právach, je teda vzhľadom na judikatúru Súdneho dvora bez akéhokoľvek právneho základu.
Ak by aj nebola preukázaná žiadna iná ujma, než ujma na strate času odpočinku prekračovaním
maximálneho pracovného času, aj táto skutočnosť je sama o sebe dostatočná na priznanie žalovaného

nároku. Nakoľko však okrem samotnej straty času odpočinku reálne pociťuje ďalšie, zásadne negatívne
dôsledky dlhoročnej neprimeranej pracovnej zaťaženosti na kvalite jeho osobného života, tak práve
preto a v zmysle uvedeného aj nad rámec jeho dôkazného bremena som už v samotnej žalobe
navrhol vykonanie dôkazu jeho výsluchom ako strany sporu v zmysle § 195 ods. 1 CSP. Počas tohtovýsluchu na pojednávaní (ak súd tento dôkaz vykoná) sa podrobne vyjadrí aj k ďalším dôsledkom
predmetného protiprávneho stavu na jeho súkromnom živote. Vzhľadom na predbežné prejednanie
sporu a z dôvodu procesnej opatrnosti aj nižšie v tomto vyjadrení popisuje, ako sa pravidelného

prekračovanie maximálneho limitu pracovného času, kedy veľké množstvo času, ktorý by mal byť
jeho voľným časom namiesto toho trávi v práci, prejavuje na jeho osobnom živote. Vzhľadom na
tieto skutočnosti považuje námietku žalovaného o údajnom nepreukázaní ujmy, ktorá mu v dôsledku
protiprávneho stavu uvedeného v žalobe vznikla, za zjavne neopodstatnenú.

115. Vzhľadom na námietky žalovaného k výške žalovaného nároku na náhradu škody vo forme
nemajetkovej ujmy žalobca opätovne uviedol, že podanou žalobou sa domáha náhrady škody vo
forme nemajetkovej ujmy vyčíslenej podľa celkového počtu (súčtu) hodín určenej služobnej pohotovosti,
ktoré reálne odslúžil a ktoré mu neboli započítané do služobného (pracovného) času. Žalobou teda
neuplatňuje nárok na náhradu škody vyčíslený za presný počet hodín odpracovaných nad 48 hodín
týždenne, ako sa žalovaný snaží v týchto sporoch pravidelne zavádzajúco tvrdiť. Nesporným faktom,

ktorý nijako nespochybňuje ani samotný žalovaný, je tá skutočnosť, že žiadna z hodín služobnej
pohotovosti, ktorú počas žalovaného obdobia odslúžil, sa mu nezapočítala do celkového počtu
odpracovaných hodín. Právnou úpravou v ZoHaZZ a rozdelením služobného času na 1) čas výkonu
služby a 2) čas služobnej pohotovosti, nedochádza „len“ k porušovaniu článku 6 písm. b), ale aj článku
2 ods. 1 Smernice 2003/88/ES, ktorý vymedzuje obsah pojmu „pracovný čas“, Rovnako tak dochádza

aj k porušovaniu samotného § 85 ods. 2 ZoHaZZ, ktorý stanovuje 40 (!) hodinový týždenný služobný
čas hasiča, nehovoriac už o tom, že napríklad podľa Kolektívnej zmluvy na rok 2023 má byť týždenný
čas hasiča len 37,5 hodín, čo je v reálnych podmienkach výkonu služby hasičov v Slovenskej republike
doslova iluzórne! K formálnemu oddeleniu služobnej pohotovosti od služobného času došlo v ZoHaZZ
úplnezjavnezdôvodu,aby„vďaka“takejtoúpravenebolprekračovanýmaximálne48hodinovýtýždenný

pracovný čas a teda aby takto formálne nebol porušovaný článok 6 písm. b) Smernice. Už len samotným
rozdelením služobného času žalobcu (teda celkového času, ktorý strávim v práci) na časť, ktorú štát
považuje za služobný čas (výkon služby) a na časť, ktorú síce reálne trávi v práci, avšak ktorý už štát
za pracovný čas nepovažuje (služobná pohotovosť), dochádza k sústavnému porušovaniu článku 2
ods. 1 Smernice, ktorý kogentne upravuje, čo sa považuje za pracovný čas. Slovenský zákonodarca

v ZoHaZZ formálnym oddelením služobnej pohotovosti od času výkonu služby (od služobného času)
vytvoril „osobitnú kategóriu“ času (čo Smernica absolútne nepripúšťa), čím vlastne uzákonil stav, že
cca. 1/3 z celkového času, ktorý hasič reálne strávi v práci a je nevyhnutne k dispozícii svojmu
zamestnávateľovi, nie je považovaný za pracovný čas. Keďže jedna pracovná zmena hasiča trvá 24
hodín, z čoho aktuálne 16 hodín predstavuje výkon služby a 8 hodín služobná pohotovosť, tak potom

približne 1/3 z celkového času, ktorý hasič strávi v práci, sa „umelo“ nepovažuje za pracovný čas a teda
hasičovi sa ani nezapočítava do celkového počtu odpracovaných hodín. Žalovaný takto vytvoril a zjavne
vedome udržiava (proti)právny stav, v ktorom sa približne tretina z celkového času, ktorý hasič strávi v
práci, nepovažuje za pracovný čas, čiže hasiči v tomto čase (služobná pohotovosť) síce nevyhnutne sú
v práci a sú po celý tento čas nevyhnutne k dispozícii svojmu služobnému úradu, ale žalovaný (štát)

tento čas nepovažuje za odpracovaný čas. Táto skutočnosť má potom nepochybne negatívny vplyv aj
na jeho budúci výsluhový dôchodok a jeho výšku.

116. Žalobca len za samotné žalované obdobie odpracoval spolu 1761,85 hodín určenej služobnej
pohotovosti, ktoré síce strávil v práci, avšak ktoré žalovaný v rozpore so Smernicou za odpracovaný

pracovný čas nepovažuje. K porušovaniu Smernice teda dochádzalo a naďalej dochádza nielen tým, že
pravidelne odpracuje viac, než maximálne prípustných 48 hodín týždenne, ale zároveň a nevyhnutne
už aj tým, že žiadna z 1761,85 hodín odslúženej určenej služobnej pohotovosti sa mu nezapočítavala
do služobného času, čím bol a naďalej je porušovaný aj článok 2 ods. 1 Smernice. Nakoľko k
porušovaniu Smernice dochádzalo a dochádza v prvom rade nezapočítavaním služobnej pohotovosti

do služobného času, v dôsledku čoho dochádza aj k pravidelnému prekračovaniu maximálne 48 –
hodinového týždenného pracovného času, tak práve vzhľadom na túto skutočnosť výšku žalovaného
nároku odvíja od súčtu hodín určenej služobnej pohotovosti (1761.85 hodín), ktoré vynásobil sumou
predstavujúcou 20%, resp. 35% z príslušnej časti jeho služobného platu za každú konkrétnu hodinu.
Takto vypočítaná výška náhrady škody v podobe nemajetkovej ujmy zohľadňuje okolnosti za akých

k porušeniu práv došlo a zároveň spĺňa aj satisfakčnú funkciu. V tejto súvislosti zdôrazňuje, že s
takýmto spôsobom určenia výšky nároku sa opakovane stotožnili súdy prvej inštancie ako aj odvolací
súd, zhodne považujúc takto uplatnený a vyčíslený nárok za dôvodný, preukázaný a zodpovedajúciaj požiadavke primeranosti. Na už v súčasnosti právoplatné rozhodnutia, ktoré prešli aj odvolacím
prieskumom odvolacieho súdu.

117. K častiam odôvodnení niektorých rozhodnutí odvolacích súdov a Ústavného súdu Slovenskej
republiky, ktoré žalovaný cituje v článku VII. Vyjadrenia k žalobe uvádza, že právne závery v nich
uvedené nijako nespochybňuje, avšak je potrebné si uvedomiť, že v tomto spore ide z hmotnoprávneho
hľadiska o špecifickú situáciu. Základ žalovaného nároku tu spočíva v nároku na náhradu škody z
porušenia úniového práva, pričom ustanovenia § 11 – 13 OZ o ochrane osobnosti sú tu použité len

analogicky a to výlučne z dôvodu, že náš právny poriadok nemá žiadny osobitný právny predpis či
ustanovenie, ktoré by upravovalo nárok na náhradu škody vzniknutej jednotlivcovi porušením práva
Európskej únie, za ktorú škodu zodpovedá štát. Tieto špecifiká je preto nevyhnutné zohľadňovať aj pri
snahe žalovaného aplikovať právne závery vyplývajúce z rozhodnutí súdov (ktoré žalovaný cituje), ktoré
sa zaoberali „bežnými“ či „typickými“ nárokmi na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch napr. z dôvodu
difamačných výrokov a pod. Samotné predpoklady zodpovednosti žalovaného za spôsobenú škodu

(majúcu v našich podmienkach pri použití analógie povahu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch)
sú však aplikované na základe judikatúry Súdneho dvora, ktorá jednoznačne stanovuje zodpovednosť
členského štátu za takýto typ škody. Vychádzajúc z povahy škody vzniknutej porušením úniového práva
(v tomto prípade predmetnej Smernice), ktorá škoda má v tomto prípade nemajetkovú povahu (strata
času odpočinku a s tým súvisiace porušenia práva na ochranu zdravia, súkromia a rodinného života),

je v slovenskom právnom poriadku možné na právne kvalifikovanie tohto nároku analogicky použiť len
pravidlá týkajúce sa náhrady nemajetkovej ujmy fyzickej osoby podľa ustanovení § 11 – 13 OZ, keďže
tieto ustanovenia upravujú vzťahy obsahom aj účelom najbližšie k náhrade škody porušením úniového
práva ako je to v tomto prípade. Práve z týchto dôvodov možno žalobou uplatnený nárok posúdiť ako
nemajetkovú ujmu, k náhrade ktorej dochádza v peniazoch. Náhradu nemajetkovej ujmy pritom výslovne

predpokladá a upravuje § 13 ods. 2 OZ.

118. Žalovaný namietal samotný žalobou uplatnený nárok na náhradu škody v podobe nemajetkovej
ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 OZ argumentujúc, že ju možno priznať len ako „sekundárnu
kompenzáciu“ a len v prípade „ak bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej

vážnosť v spoločnosti“. V reakcii na citovanú námietku žalovaného žalobca zdôraznil, že náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch ustanovenie § 13 ods. 2 OZ nepodmieňuje výlučne len situáciami
zníženia dôstojnosti fyzickej osoby v značnej miere alebo jej vážnosti v spoločnosti. Občiansky zákonník
totiž v § 13 ods. 2 len demonštratívne (teda nie taxatívne) uvádza prípady, kedy je možné s ohľadom na
intenzitu zásahu priznať náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy

v peniazoch nie je zákonnou úpravou vymedzený reštriktívne, teda tak, aby ho bolo možné priznať len
za vopred definované následky, čo okrem iného potvrdzuje aj zákonná formulácia uvedená v ustanovení
§ 13 ods. 2 OZ „najmä preto“, a teda zjavne nejde o zákonom ohraničený výpočet prípadov, u ktorých
nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vzniká. Inak povedané, nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v
peniazoch nevzniká iba v prípadoch zníženia dôstojnosti fyzickej osoby, či jej vážnosti v spoločnosti, ale

môže ísť aj o iné vážne následky na osobnostných právach dotknutého jednotlivca, teda nepochybne
aj o odškodnenie porušenia tých práv, ako je to v tomto prípade (porušenia práva na ochranu zdravia,
súkromia a rodinného života, práva na spravodlivé a uspokojivé pracovné podmienky). V odsekoch 33
– 35 žaloby som podrobne odôvodnil spôsob a zásady mnou uplatneného výpočtu žalovaného nároku.
Žalovaný nárok pritom čo do výšky uplatňujem a odvodzujem zo zásad, ktoré Súdny dvor stanovil v

nižšie citovaných rozhodnutiach pre posudzovanie výšky náhrady škody vzniknutej porušením úniového
práva.

119. Ako je zrejmé z rozhodnutí (rozsudok C-470/03 zo dňa 17.04.2007 vo veci A.G.M.-COS.MET Srl,
rozsudok v spojených veciach C-46/93 a C-48/93 zo dňa 05.03.1996 vo veci Brasserie du pecheur SA,

rozsudok C-429/09 zo dňa 25.11.2010 vo veci Günter Fuß), Súdny dvor pri posudzovaní výšky náhrady
škody vzniknutej jednotlivcovi porušením úniového práva vychádza zo zásady, že peňažná náhrada
musí byť primeraná vzniknutej ujme, pričom určenie výšky náhrady škody je záležitosťou vnútroštátnych
súdov a ponecháva na nich, aby stanovili kritériá umožňujúce stanovenie výšky náhrady škody, kde
však musia dodržať zásadu efektivity a zásadu ekvivalencie. Pokiaľ ide o posudzovanie výšky nároku

na náhradu škody z porušenia úniového práva, súd je viazaný vnútroštátnym právnym predpisom len
v tom, že má posúdiť primeranosť uplatňovanej výšky nemajetkovej ujmy s ujmou, ktorú poškodený
v dôsledku porušenia úniového práva nesprávnou transpozíciou Smernice utrpel. Žalobca je pritom
presvedčený, že výška škody (v podobe nemajetkovej ujmy), vypočítaná pri absencii osobitnej právnejúpravy posudzovania jej výšky tak, ako to uplatnil vo svojej žalobe, je jednoznačne primeraná a spĺňa
požiadavky judikatúry Súdneho dvora, čo napokon potvrdzuje aj doterajšia rozhodovacia prax súdov v
sporoch jeho kolegov hasičov, ktorých zastupoval jeho právny zástupca. Žalobou uplatnený nárok čo do

výšky uplatnil a vyčíslil v súlade s vyššie uvedenými zásadami vyplývajúcimi z judikatúry Súdneho dvora
a zároveň vychádzal z už fakticky ustálenej rozhodovacej praxe súdov v podobných sporoch, v ktorých
jehokolegovzastupovaljehoprávnyzástupca(viďrozhodnutiauvedenénižšie)akdebolžalovanýnárok
vyčísľovaný identickým spôsobom, ako je aplikovaný aj v predmetnej žalobe. V tejto súvislosti potom
zdôraznil aj zásadu ochrany legitímnych očakávaní a princíp predvídateľnosti súdnych rozhodnutí ako

súčasti základného princípu právnej istoty.

120. Pokiaľ ide o posudzovanie výšky nároku na náhradu škody z porušenia úniového práva, súd
je viazaný vnútroštátnym právnym predpisom len v tom, že má posúdiť primeranosť uplatňovanej
výšky nemajetkovej ujmy s ujmou, ktorú poškodený v dôsledku porušenia úniového práva nesprávnou
transpozíciou Smernice utrpel. Žalobca je pritom presvedčený, že výška škody (v podobe nemajetkovej

ujmy), vypočítaná pri absencii osobitnej právnej úpravy posudzovania jej výšky tak, ako to uplatnil
vo svojej žalobe, je jednoznačne primeraná a spĺňa požiadavky judikatúry Súdneho dvora. Žalobou
uplatnený nárok si čo do výšky uplatnil a vyčíslil v súlade s vyššie uvedenými zásadami vyplývajúcimi
z judikatúry Súdneho dvora a zároveň vychádzal z už fakticky ustálenej rozhodovacej praxe súdov
v podobných sporoch, v ktorých jeho kolegov zastupoval jeho právny zástupca a kde bol žalovaný

nárok vyčísľovaný identickým spôsobom, ako je aplikovaný aj v mojej žalobe. V tejto súvislosti potom
zdôrazňuje aj zásadu ochrany legitímnych očakávaní a princíp predvídateľnosti súdnych rozhodnutí ako
súčasti základného princípu právnej istoty.

121. Ako už bolo uvedené, počas žalovaného obdobia odpracoval 1761,55 hodín určenej služobnej

pohotovosti, ktorá mu nebola započítaná do pracovného času. Po prepočte to potom predstavuje
náhradu škody (vo forme nemajetkovej ujmy v peniazoch) vo výške po zaokrúhlení 3,52 EUR za každú
hodinu určenej služobnej pohotovosti, ktorá mu nebola započítaná do služobného času (6.201,36 EUR :
1761,55 hodín = 3,52 EUR / hod.) V súvislosti s výškou žalovanej sumy, ktorá po prepočte resp. pri
porovnaní žalovanej sumy s počtom hodín odpracovanej a do pracovného času nezapočítanej určenej

služobnej pohotovosti predstavuje sumu 3,52 EUR za každú hodinu, je potrebné už len poukázať na tú
zásadnú skutočnosť, že táto suma je ešte nižšia, než je priemer minimálnych (!) hodinových miezd v
Slovenskej republike pre prvý (najľahší) stupeň náročnosti práce (!!), ktorá za žalované obdobie, ktoré
spadá do rokov 2020 – 2023, predstavovala sumu vo výške 3,66 EUR. Aj vzhľadom na porovnanie
žalovanej sumy s minimálnymi mzdovými nárokmi je presvedčený, že náhrada škody v podobe

nemajetkovej ujmy v peniazoch, zodpovedajúca sume 3,52 EUR za každú hodinu porušovania jeho
práv, nemôže byť zo žiadneho pohľadu považovaná za neprimeranú. Z hľadiska námietok žalovaného o
údajnej „neprimeranej výške“ žalovaného nároku si je potrebné taktiež uvedomiť, že za žiadnu z hodín
odslúženej a do pracovného času nezapočítanej určenej služobnej pohotovosti neuplatňuje náhradu
škody vyššiu, než sumu zodpovedajúcu maximálne 35% z jeho hodinovej mzdy! Aj z tohto pohľadu

nemožno žalovanú sumu považovať za neprimerane vysokú, pričom na celkovú výšku žalovanej sumy
má vplyv najmä rozsah (celkový počet) odpracovaných hodín, ktoré mi neboli započítané do pracovného
času. Tak ako už žalobca uviedol, v k žalobe priložených výplatných páskach (Dôkaz 3) ako aj prehľadnej
tabuľke (Dôkaz 2) sú premietnuté tie isté údaje o počte odslúžených hodín služobnej pohotovosti, ktoré
sú evidované vo výpise z Plánu služieb z dochádzkového systému SAP (Dôkaz 4). Za najpodstatnejší

údaj je potrebné považovať celkový počet hodín služobnej pohotovosti, ktorý údaj je pritom uvedený aj v
každejvýplatnejpáske(prvýčíselnýúdajpripoložke„Pohotovosťnapracovisku“),ktorývjehoprípadeza
celé žalované obdobie predstavuje v súčte 1787,32 hodín všetkých služobných pohotovostí (tzv. určenej
+ nariadenej služobnej pohotovosti – viď odseky 8 až 10 žaloby), z ktorých žiadna mu nebola započítaná
do pracovného času. Žalovanú výšku náhrady škody v podobe nemajetkovej ujmy v peniazoch pritom

odvíja len od celkového súčtu hodín tzv. určenej služobnej pohotovosti, ktorú za žalované obdobie
odpracoval v rozsahu 1761,55 hodín. Vzhľadom na to, že v dôsledku porušovania Smernice stratil
tisícky hodín voľného času potrebného na regeneráciu fyzických a psychických síl, rozvíjanie vzťahov
s rodinou, priateľmi či tráveniu času podľa jeho vlastného rozhodnutia, pričom tento stav trvá už viac
než 22 rokov (nie teda len počas žalovaného obdobia) a jeho následky sú už nezvrátiteľné, predstavuje

len náhrada škody v podobe nemajetkovej ujmy v peniazoch dostatočné odškodnenie takto vzniknutej
ujmy. Nerešpektovaním článkov 2 ods. 1 a článku 6 písm. b) Smernice pri rozvrhovaní pracovného času
dochádzalo a naďalej dochádza k zásahu do mojich základných práv, pričom je presvedčený, že aj z
hľadiska dobrých mravov mu za takúto ujmu legitímne patrí nárok na relevantné odškodnenie. Už lenpre úplnosť dodal, že prípadné domáhanie sa odškodnenia v podobe poskytnutia náhradného voľna by
bolo absolútne nereálne už len preto, že v takom prípade by za neho reálne nemal kto slúžiť v hasičskej
zmene a tým pádom by sa takáto forma „odškodnenia“ negatívne prejavila jednak na jeho ostatných

kolegoch a zároveň aj na ohrození fungovania ich hasičskej stanice. Zároveň by poskytnutie náhradného
voľna by bolo nič neriešiace resp. nebolo by žiadnym reálnym odškodnením aj z dôvodu, že prípadne
taktodobudúcnaposkytnutýčasnáhradnéhovoľnabynemoholpreniesťnaspaťdominulostiastráviťho
najmä s rodinou či inak podľa jeho rozhodnutia; tento čas už nezvrátiteľne stratil a práve preto objektívne
jedinou možnou formou odškodnenia je náhrada v peniazoch. Zhrnúc uvedené skutočnosti je žalobca

presvedčený, že ním uplatnenú výšku nároku, ktorá po prepočítaní resp. pri porovnaní žalovanej sumy
s počtom hodín určenej služobnej pohotovosti, ktoré mu neboli započítané do pracovného času, reálne
predstavuje sumu vo výške 3,52 EUR za hodinu, možno z hľadiska princípov všeobecnej spravodlivosti
považovať za primeranú mieru odškodnenia. Zároveň vyjadril presvedčenie, že takú ujmu, aká mu v
súvislosti s pracovným pôsobením v práci zásahového hasiča dlhoročne vznikala a naďalej vzniká jemu
(čo je v jeho prípade už viac než 22 rokov), by ako veľmi negatívnu ujmu na množstve a možnosti

trávenia voľného času (a tým aj osobnom živote ako takom) pociťoval každý, kto by trpel takýmto istým
protiprávnym stavom. Žalobca je presvedčený, že z objektívneho pohľadu nejde o žiadnu abstraktnú
či teoretickú ujmu, ako to bežne v týchto sporoch tvrdí a zľahčuje žalovaný, nakoľko je potrebné si
uvedomiť, že prekračovaním maximálneho pracovného času už nenávratne prišiel (a naďalej prichádza)
o enormné množstvo času, ktorý čas inak mohol venovať či už mojej rodine, koníčkom, odpočinku alebo

vlastne čomukoľvek inému podľa vlastného rozhodnutia. Považuje za nepochybné, že dostatok voľného
času na odpočinok a mimopracovné aktivity je v podstate nenahraditeľná hodnota a má zásadný vplyv
na kvalitu života každého jednotlivca.

122. V tomto smere teda poukazuje na skutočnosť, že otázka primeranosti výšky žalovaného nároku

vyčísleného presne takým istým spôsobom, ako ho v tomto spore uplatňuje aj ja, už bola predmetom
posudzovania aj na pôde Krajského súdu v Banskej Bystrici, kedy žalovaný podával odvolanie voči
žalobám vyhovujúcim rozsudkom Okresného súdu Zvolen a Okresného súdu Banská Bystrica. Senáty
odvolacieho súdu sa doposiaľ dominantne stotožňovali aj s dôvodnosťou výšky náhrady škody, ktorá
bola vyčísľovaná identickým spôsobom, akým si ju uplatňujem aj ja v mojej žalobe. Samotnému

žalovanému, ktorý bol žalovaným aj v nižšie uvedených sporoch, sú tieto rozhodnutia nepochybne
známe a je len príznačné, že na žiadne z týchto rozhodnutí pri svojej argumentácii o „rozhodovacej praxi
súdov“ nepoukazuje. V tomto smere poukazuje na doterajšie rozhodnutia Krajského súdu v Banskej
Bystrici v nasledovných veciach vedených pod sp. zn.: 17Co/59/2022 v spojení s rozsudkom OS ZV sp.
zn. 18C/15/2021, priznaná suma 3879,45 EUR s prísl., 14Co/34/2022 v spojení s rozsudkom OS ZV sp.

zn. 17C/15/2021, priznaná suma 4196,09 EUR s prísl., 17Co/16/2022 v spojení s rozsudkom OS ZV sp.
zn. 13C/17/2021, priznaná suma 5160,35 EUR s prísl., 17Co/47/2022 v spojení s rozsudkom OS ZV sp.
zn. 19C/13/2021, priznaná suma 3758,36 EUR s prísl., 16Co/26/2022 v spojení s rozsudkom OS ZV sp.
zn. 18C/14/2021, priznaná suma 4335,71 EUR s prísl., 16Co/11/2022 v spojení s rozsudkom OS ZV sp.
zn. 8C/15/2021, priznaná suma 4965 EUR s prísl., 14Co/36/2022 v spojení s rozsudkom OS ZV sp .zn.

12C/15/2021, priznaná suma 6167,21 EUR s prísl., 16Co/36/2022 v spojení s rozsudkom OS ZV sp.
zn. 17C/17/2021, priznaná suma 4629,59 EUR s prísl., 16Co/46/2022 v spojení s rozsudkom OS ZV sp.
zn. 19C/14/2021, priznaná suma 5520,77 EUR s prísl., 16Co/53/2022 v spojení s rozsudkom OS ZV sp.
zn. 14C/16/2021, priznaná suma 4169,77 EUR s prísl., 11Co/48/2022 v spojení s rozsudkom OS ZV sp.
zn. 10C/15/2021, priznaná suma 5642,41 EUR s prísl., 11Co/53/2022 v spojení s rozsudkom OS BB sp.

zn. 18C/38/2022, priznaná suma 6404,56 EUR s prísl., 11Co/66/2022 v spojení s rozsudkom OS ZV sp.
zn. 16C/3/2023, priznaná suma 5279,95 EUR s prísl., 11Co/67/2022 v spojení s rozsudkom OS ZV sp.
zn. 7C/4/2023, priznaná suma 5334,42 EUR s prísl., 11Co/78/2023 v spojení s rozsudkom OS ZV sp.
zn. 16C/7/2023, priznaná suma 6435,23 EUR s prísl., 16Co/82/2022 v spojení s rozsudkom OS ZV sp.
zn. 15C/15/2021, priznaná suma 3998,69 EUR s prísl., 14Co/84/2023 v spojení s rozsudkom OS ZV sp.

7C/3/2023, priznaná suma 4298,79 EUR s prísl., 14Co/88/2023 v spojení s rozsudkom OS ZV sp. zn.
16C/6/2023, priznaná suma 6265,33 EUR s prísl., 14Co/65/2023 v spojení s rozsudkom OS ZV sp. zn.
17C/16/2021, priznaná suma 6506,40 EUR s prísl., 13Co/61/2023 v spojení s rozsudkom OS BB sp. zn.
20C/77/2022, priznaná suma 5543,76 EUR s prísl.

123. Žalovaný taktiež vzniesol námietku premlčania, ktorú však rovnako považuje žalobca za
nedôvodnú. Z ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít jednoznačne vyplýva, že právo
na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch sa premlčuje vo všeobecnej 3-ročnej premlčacej dobe
v zmysle § 101Občianskeho zákonníka, na ktoré aj sám žalovaný poukazuje. Najvyšší súd SR vrozsudku sp. zn. 2Cdo 194/2011 zo dňa 27.11.2012, publikovanom v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí
súdov SR pod R 54/2014 k tomuto judikoval: „Právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, je
právom majetkovej povahy, ktoré sa premlčuje. Počiatok plynutia všeobecnej trojročnej premlčacej doby

náhrady za nemateriálnu ujmu je podľa § 101 Občianskeho zákonníka viazaný na okamih, kedy došlo k
neoprávnenému zásahu objektívne spôsobilého porušiť alebo ohroziť osobnostné práva fyzickej osoby.
Premlčacia doba začína plynúť dňom nasledujúcim po dni, kedy došlo k neoprávnenému zásahu do
osobnostných práv.“ Žalovaný teda síce správne poukazuje na to, že premlčacia doba je tu 3 ročná,
avšak už zjavne opomína, že začiatok plynutia premlčacej doby je viazaný na okamih, kedy došlo

k neoprávnenému zásahu objektívne spôsobilému porušiť alebo ohroziť osobnostné práva fyzickej
osoby. V tomto prípade žiaden z čiastkových nárokov na náhradu nemajetkovej ujmy premlčaný nie je, a
to práve vzhľadom na okamih vzniku jednotlivých zásahov, ktorými bolo postupne zasahované do jeho
osobnostných práv.

124. Už v žalobe (viď odsek 35 žaloby) podrobne a v súlade s už ustálenou rozhodovacou praxou

súdov v obdobných sporoch akým je tento žalobca odôvodnil, že jednotlivé dielčie nároky na náhradu
škody (vo forme nemajetkovej ujmy v peniazoch) v takýchto prípadoch vznikajú za osobitne a odvíjajú
sa od splatnosti mzdy za jednotlivé mesiace žalovaného obdobia. K ujme na jeho osobnostných právach
dochádzalo každým mesiacom za žalované obdobie (júl 2020 – máj 2023 vrátane) tým, že nebol
dodržaný limit pracovného času podľa článku 6 písm. b) Smernice, pričom toto porušovanie Smernice

nebolo kompenzované v jeho služobnom plate za každý príslušný mesiac. Služobný plat hasičov je
splatný 10. dňom mesiaca za predchádzajúci mesiac. Ak by táto ujma utrpená v daný mesiac bola
kompenzovaná v jeho služobnom plate za daný mesiac, škoda by bola takto nahradená a nebolo by
potrebné domáhať sa jej v tomto súdnom konaní. Žalovaný takto formulovanú námietku premlčania
vznáša úplne pravidelne napriek tomu, že z rozhodovacej praxe najmä odvolacích súdov musí byť

vedomý jej nedôvodnosti. V tomto prípade si žalobca žalovaný nárok (resp. jeho jednotlivé dielčie
nároky podľa mesiacov) uplatnil počnúc splatnosťou služobného platu (mzdy) za mesiac júl 2020, kedy
o rozsahu prekročenia maximálneho týždenného pracovného času, ako aj o výške prípadnej adekvátnej
náhrady za nezapočítané hodiny odpracovanej služobnej pohotovosti, sa dozvedel v deň splatnosti
služobného platu za tento mesiac, ktorá nastala dňa 10.08.2020. Žalobu v tejto veci podal a doručil

súdu elektronicky dňa 08.08.2023, teda v rámci všeobecnej 3 – ročnej premlčacej doby v zmysle § 101
Občianskeho zákonníka. Žiaden z čiastkových nárokov za jednotlivé mesiace, teda ani za mesiac júl
2020, ktorého sa fakticky týka námietka premlčania, premlčaný nie je. Vzhľadom na uvedené skutočnosti
je presvedčený, že žalovaným vznesená námietka premlčania je v celom rozsahu nedôvodná.

125. Žalovaný vzniesol vo Vyjadrení k žalobe aj námietku miestnej nepríslušnosti Okresného súdu
Lučenec na konanie v tomto spore, čo odôvodňuje tým, že pokiaľ namieta nesprávnu transpozíciu a
aplikáciu smernice, má podľa neho túto vykonať ústredný orgán štátnej správy. Podľa žalovaného je
miestne príslušným v danej veci súd, v ktorého obvode má Ministerstvo vnútra SR, ako ústredný orgán
štátnej správy, svoje sídlo. Žalovaný preto vzniesol námietku miestnej nepríslušnosti tunajšieho súdu

a navrhuje, aby bola vec podľa § 43 ods. 1 CSP postúpená na Mestský súd Bratislava IV. Žalovaným
vznesenú námietku miestnej nepríslušnosti Okresného súdu Lučenec považuje žalobca za jednoznačne
nedôvodnú. Predpokladajúc, že žalovaný bude namietať údajnú miestnu nepríslušnosť tunajšieho súdu
tak, ako ju v minulosti pravidelne vznášal v takýchto sporoch, už v článku I. ods. 3 žaloby odôvodnil,
prečo je na prejednanie tohto sporu miestne príslušným (aj) Okresný súd Lučenec. V územnom obvode

tunajšieho súdu vykonávam služobnú činnosť a práve tu nastala skutočnosť, ktorá zakladá nárok na
náhradu škody z porušenia úniového práva. Pokiaľ žalovaný namieta, že Ministerstvo vnútra SR ako
ústredný orgán štátnej správy zodpovedný za transpozíciu Smernice má svoje sídlo aktuálne v obvode
Mestského súdu Bratislava IV. (vzhľadom na funkčnú príslušnosť súdu po zmene súdnej mapy) a preto
má byť len tento súd miestne príslušným na konanie o tejto žalobe, k tomu žalobca uviedol, že v tomto

konkrétnom spore nejde o implementáciu úniového práva (Smernice 2003/88/ES) do právneho poriadku
Slovenskej republiky všeobecne, ale ide o konkrétne použitie predmetnej, nesprávne implementovanej
smernice, v jeho individuálnom prípade! V tomto spore si uplatňuje nárok na náhradu škody, ktorú
mu žalovaný spôsobil v dôsledku porušenia úniového práva prostredníctvom nesprávnej transpozície
predmetnej Smernice do nášho vnútroštátneho právneho poriadku. Nesprávna transpozícia Smernice

mala za následok nerešpektovanie úniového práva, ktoré mu ako jednotlivcovi Smernica zaručuje,
čo sa prejavilo v nerešpektovaní práva na maximálne 48 hodinový týždenný pracovný čas, pričom v
dôsledku tejto skutočnosti mi vznikla škoda, ktorú si v tomto konaní uplatňuje a za ktorú jednoznačne
zodpovedá žalovaný. Žalobca považuje za nesporné a nepochybné, že skutočnosť, ktorá zakladá nároknanáhraduškody–vtomtoprípadeporušenieprávana48hodinovýtýždennýpracovnýčasgarantovaný
článkom 6 písm. b) Smernice – došlo v mieste výkonu jeho služobnej činnosti, pričom tu vznikli a prejavili
sa aj následky tejto škody vo forme nemajetkovej ujmy. Je teda nepochybné, že skutočnosť, ktorá

zakladá v tomto konaní uplatnený nárok na náhradu škody, nastala v územnom obvode Okresného súdu
Lučenec. Posúdenie otázky, či sa v konkrétnom individuálnom prípade jedná alebo nejedná o nesprávnu
transpozíciu Smernice, patrí súdu miestne príslušnému na konanie o náhradu takto spôsobenej škody
a nie súdu, v obvode ktorého má sídlo ústredný orgán štátnej správy zodpovedný za transpozíciu
Smernice, ako to tvrdí žalovaný. V zmysle uvedeného, ak si teda ako žalobca v súlade s § 19 písm. b)

CSP pri miestnej príslušnosti danej na výber zvolil ako miestne príslušný súd Okresný súd Lučenec, bola
týmvsúladesozákonomzaloženámiestnapríslušnosťtunajšiehosúdu.Skutočnostizakladajúcemiestu
príslušnosť tohto súdu tu boli dané už v čase začatia konania a v zmysle zásady perpetuatio fori miestna
príslušnosť súdu trvá od jeho začatia až do právoplatného skončenia konania (§ 36 ods. 2 CSP). Ak by
sme však aj odhliadli od skutočností zakladajúcich miestnu príslušnosť z dôvodu aplikácie § 19 písm.
b) CSP, miestna príslušnosť Okresného súdu Lučenec je tu bez ďalšieho daná (aj) podľa ustanovenia

§ 17 CSP. V nadväznosti na uvedené žalobca zdôraznil, že s otázkou miestnej príslušnosti súdu na
konanie v sporoch, akým je tento spor, sa už mnohokrát vysporiadal Krajský súd v Bratislave. Tento
nadriadený súd v prípadoch, ak aj niektoré súdy prvej inštancie vyhoveli žalovaným vznesenej námietke
miestnej nepríslušnosti a vec postúpili na konanie (v tom čase) Okresnému súdu Bratislava I (ktorý s
postúpením správne nesúhlasil) opakovane rozhodol, že miestne príslušným je aj ten súd, v ktorom

konkrétnyhasič–žalobcavykonávaslužobnúčinnosť,pretoženatomtomiestesastalaskutočnosťktorá
zakladá uplatnený nárok na náhradu škody a preto si žalobca v súlade s § 19 písm. b) CSP môže zvoliť
na podanie žaloby aj takto určený súd (tzv. miestna príslušnosť daná na výber). Tento záver vyplýva
napr. aj z recentných uznesení Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 14NcC/4/2023 zo dňa 14.02.2023,
sp. zn. 7NcC/5/2023 zo dňa 08.03.2023, sp. zn. 6NcC/5/2023 zo dňa 16.03.2023, sp. zn. 4NcC/6/2023

zo dňa 28.04.2023, sp. zn. 8NcC/6/2023 zo dňa 28.04.2023, sp. zn. 16NcC/7/2023 zo dňa 16.05.2023,
11NcC/8/2023 zo dňa 30.06.2023, a mnohých ďalších.

126. Vzhľadom na uvedené skutočnosti má za to, že neexistuje žiadny právny dôvod, pre ktorý by
mal vzhľadom na uvedené tunajší súd námietke žalovaného vyhovieť. Vyhovenie nedôvodnej námietke

miestnej nepríslušnosti súdu a postúpenie sporu na de iure miestne nepríslušný súd – Mestský súd
Bratislava IV, by spor nedôvodne predĺžilo, jemu ako žalobcovi by tým podstatne sťažilo prístup k súdu
a malo by tak negatívny vplyv na možnosť realizácie jeho procesných práv bez toho, aby na to existoval
zákonný dôvod. Žalovaným vznesená námietka miestnej nepríslušnosti je zjavne nedôvodná, preto
žiada, aby Okresný súd Lučenec na túto námietku v súlade s § 42 CSP neprihliadal, spor prejednal a

vo veci rozhodol.

127. Z predbežného právneho názoru súdu sa javí, že by žalobca v rámci tohto súdneho konania mal
preukazovať porušenie maximálneho 48 hodinového pracovného času počas každých siedmich dní toho
- ktorého týždňa (t. j. počas 7 za sebou nasledujúcich dní) a to za celé žalované obdobie, čo však

žalobca považuje za absolútne nesprávny výklad článku 6 písm. b) Smernice. Nastolenú požiadavku
súdu na preukázanie splnenia hypotézy právnej normy tak, ako ju formuloval v rámci predbežného
právne posúdenia sporu, považuje v tomto smere za objektívne nesplniteľnú a právom (Smernicou)
ani reálne nepožadovanú, a to z nasledovných dôvodov. Hypotézou právnej normy tak, ako to podľa
jeho názoru vyplýva zo správneho výkladu Smernice je to, či bol dodržaný maximálny priemerný 48

hodinový pracovný čas počas 7 za sebou nasledujúcich kalendárnych dní, ktoré predstavujú pracovný
týždeň, avšak počas Smernicou predpokladaného dlhšieho obdobia, v ktorom sa takýto priemer zisťuje.
Pracovný týždeň však nie je totožný s kalendárnym týždňom (ktorým je obdobie od pondelka do nedele),
preto v mojom prípade pracovným týždňom môže byť aj obdobie od stredy do utorka, od štvrtku do
stredy, od soboty do piatku nasledujúceho kalendárneho týždňa a podobne. Služobný čas žalobcu je

rozvrhovaný nerovnomerne a na služobné zmeny, kedy na základe takto nerovnomerne rozvrhnutého
služobného času počas 7 za sebou nasledujúcich dní odslúži dve a niekedy aj tri minimálne 24 hodinové
služobné zmeny. Už pri tomto nerovnomernom rozvrhnutí služobného času je bez ďalšieho evidentné,
že pri odslúžení dvoch zmien za obdobie 7 za sebou nasledujúcich dní, odpracuje minimálne 48 hodín
a v prípade odslúženia troch 24 hodinových zmien odpracujem až 72 hodín (k týmto hodinám je ešte

potrebné pripočítať aj hodiny nadčasov, nariadených pohotovostí, kurzov, výcvikov a školení). Je to tak
preto, že jeho služobný úrad plánuje a rozvrhuje tieto zmeny na obdobie príslušného kalendárneho
mesiaca a nie pravidelne na obdobie služobného týždňa. Práve z dôvodu takto nerovnomerného
rozvrhnutiaslužobnéhočasujevznesenápožiadavkasúdunavymedzenie„vrámciktoréhokonkrétnehopracovného týždňa došlo k porušeniu tohto ustanovenia a aké to malo konkrétne voči nemu následky“
objektívne nesplniteľná.

128. Požiadavku na preukázanie prekročenia priemerného 48 hodinového pracovného času v
konkrétnom pracovnom týždni (t. j. 7 po sebe nasledujúcich kalendárnych dní) považuje žalobca za
nejasnú aj z dôvodu, že nie je vôbec zrejmé vymedzenie pracovného týždňa presným stanovením
kalendárnych dní (teda jeho začiatok a koniec, napr. od pondelka do nedele, od utorka do pondelka
a pod.). V tomto kontexte považuje tiež za potrebné zdôrazniť, že na časové určenie pracovného

týždňa, ktorý mu určuje služobný úrad, nemá žiadny vplyv ani dosah. Presné časové vymedzenie
môjho pracovného týždňa navyše nevyplýva ani zo ZoHaZZ prípadne kolektívnej zmluvy. Ak by aj
bol takto presne vymedzený pracovný týždeň, bola by síce požiadavka vznesená súdom formálne
splniteľná, avšak takýto výpočet týždenného pracovného času by nenapĺňal hypotézu právnej normy,
keďže jej podstatou je, aby týždenný pracovný čas neprekračoval v priemere 48 hodín za určité
časové obdobie. Mám totiž za to, že aj v prípade vymedzenia konkrétneho pracovného týždňa (presne

určených siedmich po sebe nasledujúcich dní) potom údaj za tento týždeň preukáže len to, koľko
hodín v období týchto siedmich po sebe nasledujúcich dní reálne odpracoval, v žiadnom prípade
to však nepreukáže priemerný týždenný pracovný čas, keďže priemer možno logicky vypočítať len
za dlhšie časové obdobie resp. za viacero týždňov. Hypotéza právnej normy, t. j. článku 6 písm.
b) Smernice teda predpokladá dodržanie (neprekročenie) priemerného 48 hodinového týždenného

pracovného času a nie prekročenie 48 hodín v rámci siedmich dní, ako to súd prvej inštancie v rámci
svojho predbežného právneho posúdenia interpretoval. Smernica rozlišuje medzi 40 resp. 48 hodinovým
týždenným pracovným časom na jednej strane (článok 6 písm. a) Smernice), a maximálnym priemerným
48 hodinovým týždenným pracovným časom na strane druhej (článok 6 písm. b) Smernice), ktorý je
meritórny pre tento spor. Vymedzenie siedmich za sebou nasledujúcich kalendárnych dní je v Smernici

len vymedzením dĺžky trvania pracovného týždňa, v rámci ktorého je ustanovený týždenný pracovný
čas, ktorý nesmie v priemere presiahnuť 48 hodín. Týždenný pracovný čas stanovený počas pracovného
týždňa je konštruovaný aj ako priemerný týždenný pracovný čas, ktorý možno určiť len ako priemer
reálne odpracovaných hodín v pracovnom týždni za viaceré pracovné týždne v konkrétne stanovenom
(sledovanom) časovom období. Pri zisťovaní, či bol porušený článok 6 písm. b) Smernice je preto

potrebné prihliadať na priemer za dlhšie časové obdobie a nie je možné zisťovať prekročenie priemeru
„konkrétne v každom kalendárnom týždni“ ako to súd požaduje.

129. V tomto smere je zrejme možné vychádzať len z tzv. referenčného obdobia, ktoré však Smernica
stanovuje v rôznych dĺžkach. Ustanovenie článku 16 písm. b) Smernice určuje časové obdobie ako

referenčné obdobie 4 mesiacov, v rámci ktorých nesmie priemerný týždenný pracovný čas presiahnuť 48
hodín. Referenčné obdobia sa v praxi využívajú pri nerovnomernom rozvrhnutí pracovného času pričom
ich účelom je vopred rozvrhnúť pracovný čas tak, aby na konci sledovaného obdobia tento pracovný
čas za celé obdobie v priemere nepresiahol stanovenú hranicu priemerného týždenného pracovného
času. Zhrnúc vyššie uvedené, aj samotná Smernica posudzuje maximálny týždenný pracovný čas ako

priemer pracovných týždňov v rámci dlhšieho obdobia, nie teda počas obdobia 7 dní. Smernica v článku
19 pripúšťa výnimky respektíve odchýlky v rámci referenčného obdobia, ktoré môžu byť stanovené aj
na dlhšie obdobie, a to to či už na obdobie 6 mesiacov, alebo dokonca aj na obdobie v dĺžke maximálne
12 mesiacov. Žalovaný sa pritom vo všetkých doterajších obdobných sporoch (a špecificky najmä v
odvolaniach proti rozsudkom súdov prvej inštancie) dovolával použitia referenčné obdobie v trvaní 6

mesiacov argumentujúc, že takúto dĺžku referenčného obdobia možno stanoviť podľa článku 16 písm.
b) v spojení s článkom 17 ods. 3 písm. b) bod iii) Smernice v prípade protipožiarnych služieb. Aktuálne
sa však žalovaný vo Vyjadrení k žalobe dovoláva použitia pre zmenu 4 mesačných „referenčných
období“. V tomto smere poukazuje na článok 16 Smernice, ktorý ohľadne referenčných období uvádza,
že „členské štáty môžu stanoviť“ referenčné obdobia v rôznej dĺžke. Tu mám však za to, že takéto

referenčné obdobia musia byť stanovené vopred a to v konkrétnom právnom predpise tak, aby boli
vždy jednoznačne určiteľné. Zároveň musí byť takto stanovená nielen samotná dĺžka referenčného
obdobia (napr. 4 – 12 mesiacov), ale aj presný spôsob jeho vymedzenia (napr. od 01.01. do 30.06., od
01.03. do 30.09 a pod., či ide o pevné alebo pohyblivé obdobie), v opačnom prípade je odkazovanie
na referenčné obdobia pre adresáta právnej normy absolútne nejasné a neurčiteľné. Považujem pritom

za nepochybné, že znením „členské štáty môžu stanoviť“ nemá Smernica na mysli to, že štát sa v
konkrétnom súdnom spore podľa toho, ako sa mu to aktuálne hodí, raz dovoláva použitia 6 mesačného,
následne 4 mesačného a potom dokonca aj 12 mesačného „referenčného obdobia“. V tomto smere sa
môžeme len domnievať, či ustanovenie § 86 ods. 1 ZoHaZZ, ktoré upravuje možnosť nerovnomernéhorozvrhnutia služobného času na obdobie 6 mesiacov, má byť zároveň vymedzením dĺžky referenčného
obdobia; v takom prípade je potom otázne, na základe čoho sa už žalovaný aktuálne „pre zmenu“
dovoláva použitia referenčného obdobia v dĺžke 4 mesiace. V praxi časové vymedzenie obdobia, v

ktorom je nerovnomerne rozvrhovaný pracovný čas (§ 86 ods. 1 ZoHaZZ) realizuje jeho služobný úrad,
pričom ja na rozvrhovanie jeho služobného času ako ani na stanovenie dĺžky, či začiatku plynutia
referenčného obdobia nemá žiadny dosah. Presné časové vymedzenie referenčného obdobia mu nie je
známeajztohodôvodu,žeslužobnýúradmôjslužobnýčasrozvrhujepravidelnemesačne,očomsvedčí
aj plán služieb, ktorý do konania predložil. Poznanie presného časového ohraničenia referenčných

období je pritom významné (t. j. napríklad či je referenčné obdobie 6 mesiacov počítané za obdobie
od mesiaca januára do júna, alebo od februára do júla, prípadne môže ísť o obdobie od septembra
do februára nasledujúceho kalendárneho roka), keďže jednotlivé kalendárne mesiace nemajú rovnaký
počet kalendárnych dní, majú rôzny začiatok aj koniec kalendárnych dní, čo má následne dopad aj na
počet pracovných týždňov v tom - ktorom referenčnom období.

130. Ak by mala byť úprava možnosti nerovnomerného rozvrhnutia služobného času na obdobie 6
mesiacov chápaná ako určenie referenčného obdobia, tak potom takto vymedzené referenčné obdobie
6 navodzuje dojem, že priemer sa vypočítava za mesiac a nie za týždeň – t. j. nie za obdobie 7 po sebe
nasledujúcich dní. Zároveň by takto bola stanovená len dĺžka referenčného obdobia, avšak nie aj jeho
presné časové vymedzenie (teda či ide o obdobie od 01.01. do 30.06., alebo napr. od 15.04. do 15.10.).

Na výsledný priemer týždenného pracovného času má totiž vplyv nielen dĺžka referenčného obdobia,
ale najmä jeho presné vymedzenie, keďže celkový priemer potom v rôznych takýchto „referenčných
obdobiach“ (aj keď rovnako dlhých a dokonca aj časovo takmer sa prekrývajúcich obdobiach, kde len
začiatok a koniec tohto obdobia bude posunutý o pár dní) vyjde logicky iný. Práve preto je podľa názoru
žalobcu najvýstižnejšie pre zistenie porušenia článku 6 písm. b) Smernice počítať priemer týždenného

pracovného času za celé žalované obdobie (ako to uvádza v žalobe), nakoľko Smernica požaduje,
aby priemerný týždenný pracovný čas bol zachovaný v každom referenčnom období (či už by išlo
o 4, 6 alebo 12 mesačné referenčné obdobie). Ako už žalobca vyššie uviedol, časové vymedzenie
referenčných období v jeho prípade je v kompetencii služobného úradu a žalobca nemôže určovať
alebo inak stanovovať začiatok či ukončenie týchto referenčných období a teda ich presne časovo

vymedzovať, pretože ich presné časové vymedzenie zo strany služobného úradu mu ani nie je známe
a nevyplýva ani z kolektívnej zmluvy či zákona. Zákonom stanovené šesťmesačné referenčné obdobie
nie je časovo totožné s kalendárnym polrokom (obdobím od januára do júna a od júla do decembra
príslušného kalendárneho roka), ale je vymedzením časového úseku šiestich po sebe nasledujúcich
mesiacov, čo môže znamenať aj prelínanie období spadajúcich do dvoch kalendárnych rokov (napr.

rok 2022 s rokom 2023). Navyše jeho služobný úrad rozvrhuje služobný čas pravidelne na obdobie
kalendárneho mesiaca a nie na obdobie každých 7 za sebou nasledujúcich dní. V jeho prípade je
limitovaný práve žalovaným obdobím, v rámci ktorého neviem presne určiť a ani vymedziť jednotlivé
časové úseky referenčných období (či už 4, 6 alebo 12 mesačných), keďže takéto vymedzenie je výlučne
v kompetencii členského štátu (článok 16 Smernice), pričom takéto vymedzenie by malo byť stanovené

konkrétnym právnym predpisom. Referenčné obdobia slúžia výlučne za účelom budúceho plánovania
rozvrhnutia služobného času tak, aby bola zachovaná požiadavka maximálneho priemerného 48
hodinovéhotýždennéhočasuvstanovenomobdobí,pričomtátopožiadavkaneprekročeniapriemerného
48 hodinového týždenného času musí byť dodržaná v každom a jednom referenčnom období. V
tomto smere ešte opätovne zdôrazňuje už hore uvedené rozhodnutie Súdneho dvora C-254/18 zo dňa

11.04.2019 vo veci Syndicat des cadres de la sécurité intérieure, podľa ktorého má byť neprekročenie
maximálnej hranice 48 hodinového priemerného týždenného pracovného času zabezpečené počas
každého obdobia 6 mesiacov v rámci 2 po sebe nasledujúcich referenčných období, čo v jeho prípade
taktiež nepochybne dodržané nebolo.

131. Vzhľadom na uvedené sa v podanej žalobe mohol zamerať výlučne na preukázanie toho, či
v žalovanom období došlo k prekročeniu Smernicou stanovej hranice priemerného 48 hodinového
týždenného pracovného času a to za vymedzený časový úsek, v ktorom bol už jeho služobný čas nielen
rozvrhnutý, ale ktorý aj reálne odpracoval a týmto obdobím je práve žalované obdobie. Prekročenie
priemerného 48 hodinového týždenného pracovného času preukázal nielen za celé žalované obdobie,

ale aj v rámci vyčíslenia priemerného týždenného pracovného času v jednotlivých kalendárnych rokoch
či mesiacoch tohto žalovaného obdobia, pričom je evidentné, že aj v prípade Smernicou maximálne
stanoveného referenčného obdobia 12 mesiacov (v mojom prípade napr. v kalendárnom roku 2022,
t. j. za 12 za sebou nasledujúcich mesiacov), priemerný týždenný pracovný čas žalobcu prekročil 48hodín. Smernica výslovne uvádza, že stanovená dĺžka referenčného obdobia nepresiahne 12 mesiacov,
čo znamená, že práve počas takto stanovenej maximálnej možnej dĺžky referenčného obdobia nesmie
priemerný týždenný pracovný čas presiahnuť 48 hodín. Poukazujúc na uvedené skutočnosti preto

nesúhlasí s argumentáciou súdu prvej inštancie prednesenou pri predbežnom prejednaní sporu ohľadne
požiadavky na preukázanie následkov v podobe zásahu do môjho práva na zdravie, súkromie a rodinný
život za súdom požadované obdobie každých siedmich kalendárnych dní, ktorú považuje za rozpornú
so zmyslom článku 6 písm. b) Smernice. Zároveň však aj požiadavka na konkretizovanie, aký následok
malo prekračovanie maximálneho týždenného pracovného času presne v tom - ktorom týždni na mojich

právach, je z týchto dôvodov prakticky nesplniteľná (k tomu viď aj nižšie).

132. Vzhľadom na uvedené je žalobca presvedčený, že naplnenie hypotézy právnej normy, a
to prekročenia maximálnej hranice priemerného 48 hodinového týždenného pracovného času, vo
svojej žalobe vymedzil konkrétnymi skutkovými tvrdeniami a presnými výpočtami, ktoré prekročenie
maximálneho priemerného týždenného pracovného času preukazujú, ale zároveň som tieto skutkové

tvrdenia aj náležite preukázal listinnými dôkazmi, ktoré neboli ani samotným žalovaným žiadnym
spôsobom účinne spochybnené či popreté. Rovnako tak opätovne zdôraznil skutočnosť, že naplnenie
hypotézy právnej normy, ako aj spôsob výpočtu priemerného týždenného pracovného času a tým
aj porušenie článku 6 písm. b) Smernice v žalovanom období v žalobe uplatňoval úplne identickým
spôsobom, aký bol už doposiaľ 61 krát súdmi posúdený a bez výnimky plne akceptovaný. V 20

už právoplatných rozhodnutiach, ktoré konkretizuje vyššie, bol tento spôsob posúdený aj odvolacím
súdom. V rámci odvolacieho konania sa odvolací súd vysporiadal aj s námietkami žalovaného ohľadne
prepočítavania odpracovaného času na 6 mesačné referenčné obdobia, ktorými žalovaný spochybňoval
správnosť výpočtu priemerného týždenného pracovného času, pričom tento ním uplatnený výpočet
odvolací súd nikdy nespochybnil. Aj z tohto pohľadu je potom pre neho predbežný právny názor súdu

o nepreukázaní naplnenia hypotézy právnej normy článku 6 písm. b) Smernice viac než prekvapujúci.
Napriek uvedenému v záujme procesnej opatrnosti žalobca záverom len indikatívne prepočítal jeho
odpracovaný služobný čas v jednotlivých obdobiach, ktoré ako „referenčné obdobia“ zoradil len
chronologicky od začiatku žalovaného obdobia po jeho koniec a to podľa počtu jednotlivých mesiacov
tak pre 4 mesačné, ako aj 6 mesačné „referenčné obdobie“.

133. K požiadavke súdu v rámci predbežného právneho posúdenia, ako sa v konkrétnom pracovnom
týždniprekročeniemaximálneholimitupracovnéhočasuprejavilonajehozdraví,súkromnomarodinnom
živote (resp. ako súd uviedol „...teda ako sa v týchto konkrétnych právach u neho prejavilo“), žalobca
uviedol, že pokiaľ ide o porušenie práva na ochranu zdravia, k tomuto sa už vyjadril vyššie a tu postačuje

len odkázať na hore citované odseky 53-55 rozsudku Súdneho dvora C-243/09, v zmysle ktorého
prekročenie maximálneho týždenného pracovného času samo o sebe znamená odňatie času odpočinku
a teda aj zasahovanie do bezpečnosti a zdravia dotknutého pracovníka, ktorému zodpovedá Ústavou
SR garantované základné právo na ochranu života a zdravia. Čo sa týka následkov na jeho súkromnom
a rodinnom živote, tak je treba zdôrazniť, že k prekračovaniu pracovného času v dôsledku ktorého

prichádzam o čas, ktorý by inak mohol a chcel venovať najmä rodine, dochádza pravidelne počas
celého jeho pracovného pôsobenia v HaZZ. Ide teda o stav, ktorý má trváci charakter, neobmedzuje sa
selektívne len na niektoré uzatvorené obdobia (už vôbec nie na niektoré presné týždne) a aj následky
tohto stavu pociťujem v podstate každodenne v bežnom živote. V prípade, kedy ide o pravidelné,
dlhoročné a kontinuálne porušovanie práva so vznikom nemajetkovej ujmy, tak následky resp. prejavy

tejto nemajetkovej ujmy sa prejavujú dlhodobo, pravidelne až sústavne a preto ich ani nie je objektívne
možné uzavreto oddeľovať na jednotlivé týždne. Je nemožné vymedziť a tým menej posudzovať, ako
sa prekročenie maximálneho pracovného času napr. v 32 týždni roku 2021 prejavilo na súkromnom a
rodinnomživotepoškodenéhovtomtotýždniaaképresnevtomtotýždnivzniklinásledkytohtostavu,kde
v tomto smere poukazuje aj na skutočnosti uvedené v predchádzajúcom článku tohto vyjadrenia. To, že

v dôsledku žalovaného protiprávneho stavu prichádza o značné množstvo voľného času sa neprejavuje
oddelene v nejakých (týždenných) obdobiach, za ktoré by sa takáto ujma dala preukazovať a hodnotiť,
ale nemajetková ujma sa prejavovala kontinuálne počas celého žalovaného obdobia. Z tohto dôvodu
preto súdu nižšie uvádza, aké následky porušovania Smernice pociťuje na svojom živote a ako ich
vníma, pričom k týmto skutočnostiam sa vyjadrí aj počas môjho výsluchu na pojednávaní.

134. Skutočnosť, že v dôsledku porušovania Smernice trávi žalobca v práci viac času než je prípustné,
má nepriaznivý vplyv na jeho osobný život, a to najmä na jeho rodinný život a fungovanie v rámci rodiny.
S manželkou majú dve deti, a to syna A. (11 rokov) a dcéru B. (9 rokov). Vzhľadom na vek ich detí jezrejmé, že je potrebné sa im dostatočne venovať. V snahe umožniť našim deťom všestranný rozvoj syn
A. navštevuje krúžok stolného tenisu a tiež hudobnú školu, kde sa učí hrať na gitaru. Okrem toho má
aj ďalšie mimoškolské aktivity, keď pravidelne dvakrát v týždni navštevuje krúžok anglického jazyka a

tiež robotický krúžok. Rovnako tak dcéra B. navštevuje tanečný krúžok a tiež krúžok anglického jazyka.
Všetky tieto mimoškolské aktivity sú sústredené na poobedňajšie hodiny po vyučovaní, a to na opačnom
konci mesta ako je základná škola, ktorú navštevujú ich deti. Najmä z dôvodu, aby to bolo možné časovo
skĺbiť, je potrebné, aby naše deti na tieto krúžky vozili autom. Z dôvodu jeho pracovnej vyťaženosti však
často nie je schopný sa o to postarať. V tomto smere ho nemôže zastúpiť ani jeho manželka, nakoľko

je tiež zamestnaná, pričom jej pracovný čas je rozvrhnutý v rámci pracovného týždňa na všetkých päť
pracovných dní, s tým že jej pracovná doba končí najskôr o 16:30 hod.. Z tohto dôvodu sú častokrát
odkázaní na pomoc starých rodičov, t. j. svokrovcov a donedávna aj na pomoc môjho otca. Žalobca je
presvedčený, že ak by mala byť dodržaná Smernica, jeho služobný čas by musel byť rozvrhovaný iným
spôsobom, a to buď v podobe kratších služobných zmien alebo v podobe väčšieho počtu voľných dní
medzi jednotlivými služobnými zmenami, v dôsledku čoho by nemusel byť pri starostlivosti o deti v takej

miere odkázaný na pomoc iných.

135. Skutočnosť, že v práci trávi viac času než by mal sa však nepriaznivo prejavuje aj v ďalšej oblasti
jeho súkromného života. Býva v rodinnom dome so záhradou, pričom má aj chalupu. Dom a tiež chalupa
si vyžadujú neustálu údržbu a starostlivosť, najmä pokiaľ ide o rekonštrukčné práce, či iné typicky

mužské práce. Zároveň v tejto súvislosti uvádza, že starostlivosťou o dom a hospodárstvo je na ňom
odkázaná aj jeho mama. V máji roku 2023 mu zomrel otec, ktorý spolu s jeho mamou býval v rodinnom
dome v I.. Otec sa venoval chovu hospodárskych zvierat (ošípané a hydina), ktoré umiestnil na samote
v ťažko dostupnom teréne v obci I.. Keďže na to miesto nechodí ani verejná doprava a je potrebné sa
postarať o tieto zvieratá, musí s týmto pomôcť jeho mame on. Pomoc z jeho strany so starostlivosťou

o rodinný dom a hospodárstvo však bola potrebná aj za života jeho otca, nakoľko takéto veci si vždy
vyžadujú veľa práce a času a vzhľadom na ich vek si už rodičia nevedeli zabezpečovať všetko sami. Z
dôvodu jeho pracovnej vyťaženosti sa však častokrát nemohol a nemôže venovať všetkým týmto svojim
povinnostiam, resp. to čo môže odložiť odkladá na iný čas, v dôsledku čoho niektoré veci rieši až keď
je to už úplne nevyhnutné.

136. Na tomto mieste chce poukázať na to, že v dôsledku porušovania Smernice je jeho služobný čas
rozvrhovaný tak, že každý tretí deň odslúži minimálne 24-hodinovú služobnú zmenu. Ak je pred koncom
služobnej zmeny vyhlásený poplach a je vyslaný na zásah, tak v takom prípade jeho služobná zmena
neskončí o 07:00 hod. ráno ďalšieho dňa, ale skončí až po návrate zo zásahu na hasičskú stanicu.

Niektoré zásahy, najmä hasenie požiarov pritom niekedy trvá mnoho hodín, v dôsledku čoho potom
jeho služobná zmena zásadne presiahne pôvodný rozsah služby. Okrem toho sa medzi jeho služobné
povinnosti radí aj pravidelná účasť na povinných školeniach a kurzoch, ktoré ako hasič musí absolvovať
prevýkonšpecializovanýchčinností.Pritomtietoškoleniaakurzyjenútenýabsolvovať,takakoajostatní
jeho kolegovia vo väčšine prípadov mimo jeho služobných zmien. Okrem psychického vypätia z dôvodu

rozvrhu služobného času, náročnosť jeho práce spočíva aj v tom, že počas každej služobnej zmeny
je povinný byť do 1 minúty pripravený vykonať zásah. Objektívne pritom nie je možné predvídať aká
situácia nás na mieste zásahu čaká. Z tohto dôvodu je jeho práca o to viac stresujúca a vyčerpávajúca.
Po každej jednej služobnej zmene si potrebuje preto oddýchnuť a zregenerovať sa. Z tohto dôvodu preto
aj po návrate zo služobnej zmeny nie je vždy schopný hneď normálne fungovať. Paradoxne nie je ničím

výnimočnýmanito,žeponávratezoslužobnejzmenysícepociťujeúnavuavyčerpanie,avšakadrenalín,
ktorý má z práce mu nedovoľuje relaxovať, ale ani nič zásadné robiť. Z tohto dôvodu deň, v ktorý končí
služobnú zmenu nie je dňom, ktorý by mohol plnohodnotne využiť podľa svojho vlastného uváženia.

137. Vzhľadom na vyššie uvedené má medzi jednotlivými služobnými zmenami, pokiaľ nie som na

školení, či nejakom kurze, v zásade len jeden plnohodnotný voľný deň, ktorý spravidla venuje deťom
a plneniu všetkých svojich povinností. Na nejaké koníčky mu preto už neostáva v podstate žiaden
čas. Čas, ktorý by nemusel naviac tráviť v práci by preto rád venoval aj koníčkom, a to poľovníctvu a
rybárstvu, ktoré by chcel zdieľať aj so svojimi deťmi. Nedodržiavanie limitu pracovného času ho taktiež
výrazne obmedzuje aj na kontakte s priateľmi. Z času na čas kamaráti zorganizujú spoločnú akciu aj s

rodinami, aby sa však mohol takejto akcie zúčastniť, tak to takmer vždy musí riešiť dovolenkou. Ak sa
mu však nepodarí u nadriadeného vybaviť dovolenku, tak v takom prípade sa jednoducho akcie nemôže
zúčastniť. Častokrát má preto pocit, že jeho život je len o práci. Svoju prácu má skutočne rád a robí ju z
presvedčenia ako životné poslanie. Faktom však je, že v dôsledku porušovania Smernice odpracuje naúkor svojej rodiny, svojho súkromia a v neposlednom rade aj na úkor svojho zdravia viac času než by
som mal, pričom tento stav je dlhodobý a doposiaľ nedošlo k žiadnej náprave a práve preto sa rozhodol
podať žalobu v tejto veci. S poukazom na všetky skutočnosti uvedené v žalobe ako aj v tomto vyjadrení

naďalej považuje žalobu za v celom rozsahu dôvodnú, a to tak čo do základu žalovaného nároku, ako
aj čo do jeho výšky. Navrhuje preto, aby súd po vykonaní dokazovania (vrátane výsluchu navrhnutého v
odseku 30 žaloby) a po skutkovom a právnom posúdení veci žalobe v celom rozsahu vyhovel a rozhodol
tak, ako je uvedené v petite žaloby.

138. Na pojednávaní dňa 27.11.2023 žalobca pri svojom výsluchu uviedol, že od roku 2001 je hasičom,
nastúpil ako technik – strojník, do práce chodil aj mimo pracovného času z dôvodu, že bolo málo vodičov.
V čase, keď bol ešte slobodný, tak bol v sezóne na jar a v lete stále v práci. V súčasnosti však už strojník
– špecialista, čím mu pribudlo viacero kurzov a aktivít s tým spojených, čiže má ešte viacej povinností
mimo, ktoré má v rámci svojho voľna, napríklad jeden deň má školenie a na druhý deň ide slúžiť. Keď
bol slobodný, uvedené mu až tak nevadilo, s partiou mali síce akcie sešlosti, ktoré bohužiaľ nemohol

absolvovať, ale v súčasnosti už zadaný, má 2 deti a ten čas je už pomenej. Snaží sa však vyhovieť
kolegom a chodí do pohotovosti ako sa dá. Deti má vo veku, kedy sa im treba venovať, so ženou to tak
takstíhajú,voziaichdohudobnejškolyvpodstatecelýtýždeňatoideibaoaktivitypoškole.Suvedeným
im pomáhal aj jeho otec, ktorý B. zomrel, takže ostali na to samy. Tiež by chcel uviesť, že má rodinný
dom na I., ide o rodičovský dom, v ktorom býva sama mamina, snaží sa jej pomáhať. Vo vzťahu k tomu,

či mu nejak sú kompenzované kurzy, ktoré trávi mimo pracovného času uviedol, že na plate sa to nijak
neprejavuje, má náhradné voľno, avšak chcel by uviesť, že tieto školenia prebiehajú najviac od konca
augusta až do konca roka, rovnako od nového roka až do leta, kedy je v lete jedine trošku voľnejšie.
Kurzy trvajú rôzne, boli jednodňové, teraz sú aj dvojdňové, napr. kurz ADR, čo je kurzom vo vzťahu
k cisternám prevozu nebezpečných látok, ten trvá od pondelka do štvrtku, potom lezecký kurz trvá 2 dni.

Ide o to, že 2-3 dni sa zoberie a nie je doma a je napríklad na Lešti. Nechodí ja iba na Lešť, chodí aj
do Žiliny, do Bratislavy. Pracovný čas majú 48 hodín, ale napríklad minule mali výjazd pred siedmou,
keď bol ešte v práci, takže musel ísť na ten výjazd, čo sa natiahne niekedy aj na 5-6 hodín zásahu. Vo
vzťahu k tomu aký je rozdiel medzi čerpaním náhradného voľna a dovolenky uviedol, že s dovolenkou
je problém. Napríklad má problém ísť niekde so ženou v lete, pokiaľ chce ísť, tak to musí už nahlásiť

v januári s tým, že niekedy mi nadriadený povie, aby za seba našiel náhradu, pretože sa musí čerpať
v prvom rade náhradné voľno. Vo vzťahu k náhradnému voľnu to by chcel uviesť, že sa musí vyčerpať do
pol roka, rovnako stará dovolenka sa musí vyčerpať do apríla, pričom málokedy má možnosť si ja vybrať
kedy môže ísť na dovolenku, väčšinou mu je to určené z dôvodu povinnosti čerpania dovolenky s tým, že
sa stáva, že dokonca ho aj stiahnu z dovolenky, nakoľko v súčasnosti je naďalej popri svojej špecializácii

aj vodičom. Vo vzťahu k tomu koľko ich má slúžiť na zmene, tak maximálny stav je 11, minimálny stav je
7 do zásahu. Z dôvodu, že sa musia čerpať náhradné voľná a staré dovolenky, tak v podstate stále sú na
posádke 7 s tým, že keďže tam majú veľa kurzov a dostávajú za to náhradné voľná, tak sa všetko kopí.
Na otázku právneho zástupcu žalobcu, nech vysvetlí z akého dôvodu majú rozdielny počet nariadenej
pracovnej pohotovosti oproti iným krajom, teda výrazne nižší, žalobca uviedol, že riaditeľa majú dobrého,

ale z dôvodu, že mu v podstate nechce to pretlačiť na Krajskom riaditeľstve v Banskej Bystrici tak ako
to majú v Banskej Bystrici, tak nemajú odmenu za to, že je na nariadenej pracovnej pohotovosti doma,
ale v podstate dostávajú za to náhradné voľno. V tomto smere vidí určité nedostatky zo strany jeho
nadriadených, pričom nespochybňuje, že sú to dobrí nadriadení. Na otázku právneho zástupcu žalobcu,
akým spôsobom to na neho vplýva, že dochádza k prekračovaniu z 38 hodín v priemere za týždeň,

žalobca uviedol, že ja má koníčky, rád poľuje, má rybársky krúžok, ktorý si, rybársku povolenku, ktorú si
vybavil s malým, dvakrát bol v podstate tohto roku za celé obdobie od júna, kedy sa dáva alebo vydáva
povolenka doposiaľ, poľovať nebol ani nepamätám. Keď aj naplánuje nejakú voľnočasovú činnosť, tak
mu volá nejaký kolega, ktorý chce aby si s ním vymenil službu, pretože týmto spôsobom sa snažia
si vyjsť v ústrety navzájom. Tiež chodí k mamine pomáhať s hospodárstvom, keďže ich otec opustil.

Na otázku súdu, či jeho deti navštevujú krúžky, žalobca uviedol, že chlapec chodí na gitaru a má tiež
anglický krúžok, ktorý začína po škole o 3 a končí okolo 6 a chodí hrávať ping pong. F. B. chodí na
tanečnú, pričom obidve deti nemajú tieto krúžky naraz, ale sa im to prekrýva, takže s manželkou sa
kadejako striedajú s vozením, keďže sú z druhej strany mesta. V hudobnej škole robia deti a teda aj
jeho syn vystúpenia pre rodičov a pre rodinu, nie raz sa mu stalo, že sa na uvedený koncert nemohol

prísť, pretože bol v práci, potom mu to žena natočila na video. Rovnako tak vo vzťahu k maloletej
dcére, ktorá tancuje, má koncerty a predstavenia pre rodičov ako aj pre verejnosť, napr. vystupovala
tohto roku na jarmoku v Lučenci, kedy nemohol byť toho účastný, pretože bol v práci, rovnako ako aj
má vystúpenie na Vianoce. Keby to mal všeobecne povedať koľko koncertov nevidel, nevie si to presnetakto spomenúť, ale vie uviesť napr., že za rok majú prehrávky 4-5 spolu s koncertami, pričom polovicu
určite nevidel. Vo vzťahu k tomu aký to má dopad na jeho manželský život, by chcel uviesť, že manželka
je tolerantná voči nemu, vie mu vyjsť v ústrety, vyslovene sa kvôli tomu nehádajú, nemajú vyslovene

konflikty, nakoľko aj jej otec bol policajt, takže bola k tomu ona takto aj nastavená. Vo vzťahu k posúdeniu
aký to má vplyv na jeho zdravotný stav uviedol, že keď zazvoní tu aj v tomto prípade v pojednávacej
miestnosti telefón rovnakým zvonením ako majú keď nám volajú do práce, tak je v podstate človek
nekľudný, rozbúcha sa mu v tom prípade srdce, rovnako tiež má nepokojný spánok, dlhšie mu trvá, aby
sa ukľudnil, je to veľmi nepríjemné. Vo vzťahu k tomu, že či mu postačuje 2 dni voľna medzi zmenami

uviedol, že v podstate to nejde o 2 dni, pretože prvý deň ráno keď príde, tak v podstate nie je oddýchnutý,
nevie sa hneď ukľudniť, nevie hneď vypnúť, má naďalej stres celý deň, čiže to trvá a následne poobede
pracuje s deťmi, chodí ich zobrať do školy, vozí ich na krúžky. Keď bol mladý, tak to dokonca pociťoval
tak, že hneď potom ako prišiel zo služby, tak si musel ľahnúť a spať, teraz mu to už v podstate rodina,
rodinné potreby nedovoľujú. Jeden deň má voľnejší, ten si vie viac užiť z hľadiska voľna. Vo vzťahu
k tomu, či sa obrátil na zamestnávateľa v dôsledku porušovania uvedeného pracovného času, uviedol,

že majú veliteľské porady, kde to preberajú, ale to je ako keby hádzal hrach na stenu. V podstate nie je
v žiadnom postavení, kde by vedel povedať ich riaditeľovi, aby to išiel riešiť vyššie, riešil to však spolu
s kolegami v rámci ich subordinačných stavov, teda priamo svojmu nadriadenému. Zachoval služobný
postup,veliteľdružstva,čatyatakďalej,vedúciprevádzkovo-technického.Kotázkereálnehoplánovania
dovolenky podľa vlastného výberu žalobca uviedol, že medzi sebou ako kolegovia sa dohodli, že si

budú vedieť poskytnúť dovolenku medzi sebou v rámci 5-tich služieb, to je približne 2 týždne v roku,
väčšinou to aplikujú na letné obdobie tak, aby každý počas letného obdobia v rámci jednej zmeny vedel
ísť na 2 týždne na dovolenku s tým, že uvedené si musia zahlásiť už v januári a napísať si to v tomto
období. Chcel by ešte vo vzťahu k tomu uviesť, že v roku 2021 mu môj zamestnávateľ zrušil naplánovanú
dovolenku v letnom období z dôvodu, že musel ísť do Rumunska na školenie. Vtedy sa jeho manželka

naňho hnevala, nakoľko uvedenú dovolenku mali aj vyplatenú. Manželka na tú dovolenku rovnako tiež
nešla. Peniaze im boli vrátené nie v celej sume, zamestnávateľ ho za to neodškodnil, ani to nežiadal.
Nenapadlo ho, že si to má žiadať od zamestnávateľa. Dnes je na maródke, operovali mu pred týždňom
pruh, je PN. Do hasičského a záchranného zboru nastúpil dňa 03.09.2001 s tým, že odvtedy vykonáva
služby tak ako doteraz, teda po dobu 24 hodín. V čase, keď mu zomrel otec, tak vtedy, on zomrel 31.05.

a prvého mal ísť do roboty, takže vtedy volal do práce, že nemôže prísť, v čom mu vyhoveli s tým,
že mu to dali ako pravdepodobne náhradné voľno a zavolali kolegu, aby prišiel miesto neho slúžiť.
V prípade, ak nastane takáto udalosť ako v jeho prípade, tak vtedy operačné obvoláva iných kolegov,
či sú ochotní prísť do služby. Môžu odmietnuť, ale nerobíme to spravidla, pretože sú dobrý kolektív. Na
otázku akým spôsobom u nich funguje nariadená služobná pohotovosť, t. j. pohotovosť kedy je hasič

doma aj na telefóne a je na povolanie povinný prísť na pracovisko, žalobca uviedol, že funguje to asi tým
spôsobom, že im volajú, či môžu prísť, oni v podstate ideme, deti zanesie svokrovcom alebo manželke
volá, či môže prísť, ale v prípade ak napr. majú nejakú oslavu, vypil si, tak nemôže automaticky prísť.
Na otázku súdu, nech konkrétne uvedie, či mu bolo v priebehu roku udelená takáto pohotovosť, kedy
mu bola nariadená zamestnávateľom a nemohol sa z nej v podstate ospravedlniť, žalobca uviedol, že

funguje to aktuálne asi tak, že im už v podstate chodia zo 112 z operačného strediska v prípade, ak sú
nejaké väčšie zásahy informácie o týchto skutočnostiach, následne on potom volá svojmu riadiacemu
dôstojníkovi, že mu prišla správa do pohotovosti, či má sa dostaviť na útvar a on mu povie podľa toho,
či sa tam napríklad nachádzajú štyria, mu povie, aby neprišiel, ale aby ostal na telefóne, prípadne že
tam nemá nikoho, tak aby prišiel.

139. Súd vykonal dokazovanie oboznámením Pracovnej zmluvy zo dňa 31.08.2001, oznámením
o výške a zložení platu ku dňu 01.01.2023, tabuľkou za žalované obdobie 07/2020 – 05/2023, rozpisu
pracovnej pohotovosti žalobcu – rozpisu služieb HS LC - C, výplatných pások za obdobie od 07/2020
– 05/2023, výsluchom žalobcu a zistil tento stav

140. Z pracovnej zmluvy zo dňa 31.08.2001 súd zistil, že žalobca na práce dňa 03.09.2001
u zamestnávateľa Okresný úrad v Lučenci, odbor požiarnej ochrany s určením miesta výkonu práce
Jednotka odboru požiadnej ochrany v Lučenci.

141. Z výplatných pások, z plánu služieb a z výplatnej pásky súd zistil, že za obdobie júl 2020 - december
2020 predstavuje u žalobcu fond pracovného času 1084,50 hodín (918 za mesiace august až december
+ 187 za mesiac júl), určená pracovná pohotovosť (§ 92 ods. 1 zákona o HaZZ) 266,85 hodín (252,10
za mesiace august až december + 55,15 za mesiac júl) a nariadená služobná pohotovosť (§ 92 ods.2 zákona o HaZZ) 5,8 hodín. Služobná pohotovosť spolu (určená + nariadená) činí 272,65 hodín. Na
uvedenéčasovéobdobieroku2020pripadávpriemere26,29pracovnýchtýždňov(184dní),čovprípade
žalobcu znamená, že za uvedený časový úsek roku 2020 dosiahol jeho priemerný týždenný pracovný

čas 51,62 hodín (1357,15 hodín : 26,29 týždňov).
Za obdobie január 2021 – december 2021 predstavuje u žalobcu fond pracovného času 2015,78 hodín,
určená pracovná pohotovosť 551,80 hodín a nariadená služobná pohotovosť 1,48 hodín. Služobná
pohotovosť spolu (určená + nariadená) činí 553,28 hodín. Na uvedené časové obdobie roku 2021
pripadá v priemere 52,14 pracovných týždňov, čo v prípade žalobcu znamená, že za uvedený časový

úsek roku 2021 dosiahol jeho priemerný týždenný pracovný čas 49,27 hodín (2569,06 hodín : 52,14
týždňov).
Za obdobie január 2022 – december 2022 predstavuje u žalobcu fond pracovného času 1981 hodín,
určená pracovná pohotovosť 665,78 hodín a nariadená služobná pohotovosť 15,75 hodín. Služobná
pohotovosť spolu (určená + nariadená) činí 681,53 hodín. Na uvedené časové obdobie roku 2022
pripadá v priemere 52,14 pracovných týždňov, čo v prípade žalobcu znamená, že za uvedený časový

úsek roku 2022 dosiahol jeho priemerný týždenný pracovný čas 51,07 hodín (2662,53 hodín : 52,14
týždňov).
Za obdobie január 2023 - máj 2023 predstavuje u žalobcu fond pracovného času 816,50 hodín, určená
pracovná pohotovosť 277,12 hodín a nariadená služobná pohotovosť 2,74 hodín. Služobná pohotovosť
spolu (určená + nariadená) činí 279,86 hodín. Na uvedené časové obdobie roku 2023 pripadá v priemere

21,57 pracovných týždňov, čo v prípade žalobcu znamená, že za uvedený časový úsek roku 2023
dosiahol jeho priemerný týždenný pracovný čas 50,83 hodín (1096,36 hodín : 21,57 týždňov).

142. Z výsluchu žalobcu vyplynulo, že do HaZZ nastúpil dňa 03.09.2001 ako technik – strojník,
v súčasnosti už strojník – špecialista, teda mu pripadlo viacero povinnosti, ktoré musí v rámci svojho

voľna absolvovať, jedná sa o viacdenné školenia a kurzy, nezostáva mu tak už čas na starostlivosť
o rodinu, či rodičovský dom v obci I., v ktorom stále býva jeho matka – vdova, o ktorý sa musí taktiež
starať. Viac pracovných povinnosti sa nijak neodrazilo na jeho plate, môže však čerpať náhradné voľno,
ktoré je však nutné vyčerpať do konca príslušného kalendárneho polroka. Problémy sa rovnako týkajú
aj čerpania dovolenky. Je ženatý má dve deti, ktoré sa vyžadujú primeranú starostlivosť, či už sa jedná

o vozenie na krúžky, rôzne predstavenia, s manželkou sa snažia striedať ale časovo je to dosť náročné.
nezostáva mu mnoho času na voľnočasové aktivity, ktorým sa by sa mohol venovať, prípadne čas ktorý
by mohol stráviť inak. Nezostáva mu čas ani na priateľov

143. Podľa čl. 144 ods. 1 zákona č. 460/1992 Zb. - Ústava Slovenskej republiky, sudcovia sú pri výkone

svojej funkcie nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou
zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom.

144. Podľa čl. 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, Slovenská republika môže medzinárodnou zmluvou,
ktorá bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo na základe takej zmluvy

preniesť výkon časti svojich práv na Európske spoločenstvá a Európsku úniu. Právne záväzné akty
EurópskychspoločenstievaEurópskejúniemajúprednosťpredzákonmiSlovenskejrepubliky.Prevzatie
právne záväzných aktov, ktoré vyžadujú implementáciu, sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády
podľa čl. 120 ods. 2.

145. Podľa čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky, medzinárodné zmluvy o ľudských právach
a základných slobodách, medzinárodné zmluvy, na ktorých vykonanie nie je potrebný zákon, a
medzinárodné zmluvy, ktoré priamo zakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických
osôb a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, majú prednosť pred
zákonmi.

146. Podľa čl. 36 ods. 1 písm. c), d), e) Ústavy Slovenskej republiky, zamestnanci majú právo na
spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky. Zákon im zabezpečuje najmä c) ochranu bezpečnosti
a zdravia pri práci, d) najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času, e) primeraný odpočinok po práci.

147. Podľa čl. 40 Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo na ochranu zdravia. Na základe
zdravotného poistenia majú občania právo na bezplatnú zdravotnú starostlivosť a na zdravotnícke
pomôcky za podmienok, ktoré ustanoví zákon.148. Podľa § 85 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, služobný čas
príslušníka je časový úsek, v ktorom príslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému
úradu.

149. Podľa § 85 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, služobný čas
príslušníka je 40 hodín týždenne. Skrátenie týždenného služobného času príslušníka možno dohodnúť
v kolektívnej zmluve vyššieho stupňa.

150. Podľa § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, služobný čas
príslušníkov môže byť rozvrhnutý nerovnomerne. Nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov
je rozvrhnutý na obdobie šiestich mesiacov.

151. Podľa § 86 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, pri nerovnomernom
rozvrhnutí nesmie byť dĺžka služobného času v jednotlivých služobných dňoch vyššia ako 18 hodín.

Celková dĺžka vykonávania štátnej služby a na ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej služobnej
pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby je najviac 24 hodín v služobnom dni.

152. Podľa § 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, služobný
úrad určuje príslušníkovi služobnú pohotovosť v štátnej službe v mieste vykonávania štátnej služby,

ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby podľa § 86 ods. 2 v rámci rozvrhnutia
služobného času.

153. Podľa § 92 ods. 2 písm. a) zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, na
zabezpečenie nevyhnutných úloh môže služobný úrad v odôvodnených prípadoch nariadiť príslušníkovi

služobnú pohotovosť mimo rozvrhnutia služobného času v mieste vykonávania štátnej služby,

154. Podľa § 92 ods. 4 zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, pri nariadenej
služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby alebo na inom určenom mieste musí byť
vymedzený priestor na odpočinok.

155. Podľa § 103 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, príslušníkovi za
podmienok ustanovených týmto zákonom patrí služobný príjem, ktorý tvoria tieto zložky: a) tarifný plat,
b) príplatok za riadenie, c) príplatok za zastupovanie, d) osobný príplatok, e) hodnostný príplatok, f) plat
za štátnu službu nadčas, g) príplatok za zmennosť, h) príplatok za štátnu službu v sťaženom a zdraviu

škodlivom prostredí a na miestach s ohrozením života a zdravia, i) odmena, j) doplatok k služobnému
platu podľa § 209e.

156. Podľa § 103 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, služobný plat tvoria
zložky služobného príjmu uvedené v odseku 1 písm. a) až e) a g).

157. Podľa § 103 ods. 5 zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, príslušníkovi v
rozsahu a za podmienok ustanovených týmto zákonom okrem služobného príjmu patrí peňažná náhrada
za služobnú pohotovosť v štátnej službe a za pohotovosť pri zabezpečovaní opatrení pre obdobie
brannej pohotovosti štátu.

158. Podľa § 116 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, ak príslušník
vykonáva štátnu službu nadčas, patrí mu za každú hodinu takejto služby príslušná časť služobného
platu priznaného v čase štátnej služby nadčas zvýšená o 30 %, a ak ide o deň nepretržitého odpočinku
v týždni, zvýšená o 60 %.

159. Podľa § 116 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, príplatok za
vykonávanie štátnej služby nadčas podľa odseku 1 nepatrí, ak sa príslušník s nadriadeným dohodli na
poskytnutí náhradného voľna. Náhradné voľno je nadriadený povinný poskytnúť najneskôr do 60 dní od
skončenia tejto služby.

160. Podľa § 122 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, ak je príslušníkovi
podľa § 92 ods. 1 určená služobná pohotovosť, patrí mu za každú hodinu tejto pohotovosti peňažnánáhrada 15 % zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu, a 30 % z tejto sumy, ak ide odeň
služobného pokoja.

161. Podľa § 122 ods. 2 písm. a) zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, ak
je príslušníkovi podľa § 92 ods. 2 nariadená služobná pohotovosť, patrí mu za každú hodinu tejto
pohotovosti peňažná náhrada 50 % zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu, ak ide o
pohotovosť vykonávanú v mieste vykonávania jeho štátnej služby, a 100 % z tejto sumy, ak ide o deň
služobného pokoja.

162. Podľa § 122 ods. 3 zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, náhrada za
služobnú pohotovosť podľa odsekov 1 a 2 nepatrí za čas, v ktorom došlo počas jej trvania k vykonaniu
štátnej služby; takéto vykonávanie štátnej služby je štátnou službou nadčas.

163. Podľa § 130 zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, príslušnou

časťou služobného platu na účely tohto zákona pri 40-hodinovom týždennom služobnom čase je
1/175služobnéhoplatu.Priinomtýždennomslužobnomčasesapríslušnáčasťslužobnéhoplatuúmerne
upraví.

164. Podľa § 135e ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, výkonom

štátnej služby sa rozumie výkon oprávnení a povinností vyplývajúcich zo služobného pomeru, činnosť
vykonávaná na rozkaz alebo na pokyn nadriadeného a činnosť, ktorá je predmetom služobnej cesty.

165. Podľa § 135e ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, výkonom štátnej
služby je aj činnosť vykonávaná pre služobný úrad na podnet odborovej organizácie alebo záujmového

združenia príslušníkov, prípadne aj činnosť vykonávaná pre služobný úrad z vlastnej iniciatívy, ak
na ňu príslušník nepotrebuje osobitné oprávnenie alebo ak ju nevykonáva proti výslovnému zákazu
nadriadeného.

166. Podľa § 135e ods. 3 zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, v priamej súvislosti

s výkonom štátnej služby sú úkony potrebné na výkon štátnej služby a úkony počas štátnej služby
obvyklé alebo potrebné pred začiatkom štátnej služby alebo po jej skončení. Nepatrí sem stravovanie,
ošetrenie, prípadne vyšetrenie v zdravotníckom zariadení s výnimkou lekárskeho vyšetrenia konaného
na rozkaz alebo na pokyn nadriadeného alebo ošetrenia pri prvej pomoci a cesta na ne a späť.

167. Podľa § 11 písm. c) zákona č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej
štátnej správy, Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky je ústredným orgánom štátnej správy pre
Policajný zbor a Hasičský a záchranný zbor.

168. Podľa § 11 zákona č. 40/1964 Zb. - Občiansky zákonník, fyzická osoba má právo na ochranu svojej

osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena
a prejavov osobnej povahy.

169. Podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa
upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky

týchto zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie.

170. Podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa
odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť
v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.368. Podľa §

853 ods. 1 Občianskeho zákonníka, občianskoprávne vzťahy, pokiaľ nie sú osobitne upravené ani týmto
ani iným zákonom, sa spravujú ustanoveniami tohto zákona, ktoré upravujú vzťahy obsahom aj účelom
im najbližšie.

171. Podľa § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka, právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto

zákone ustanovenej ( § 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník
premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.172. Podľa § 100 ods. 2 Občianskeho zákonníka, premlčujú sa všetky majetkové práva s výnimkou
vlastníckeho práva. Tým nie je dotknuté ustanovenie § 105. Záložné práva sa nepremlčujú skôr, než
zabezpečená pohľadávka.

173. Podľa § 101 Občianskeho zákonníka, pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak,
premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

174. Podľa bodu 5 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES o niektorých aspektoch

organizácie pracovného času, všetci pracovníci by mali mať primeranú dobu odpočinku. Pojem
„odpočinok“ sa musí vyjadriť v jednotkách času, t. j. v dňoch, hodinách, resp. ich častí. Pracovníkom
spoločenstva sa musí poskytnúť minimálny denný, týždenný a ročný čas odpočinku a primerané
prestávky v práci. V tejto súvislosti je potrebné tiež zaviesť maximálnu hranicu týždenného pracovného
času.

175. Podľa čl. 1 ods. 1 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES o niektorých aspektoch
organizácie pracovného času, táto smernica ustanovuje minimálne požiadavky na bezpečnosť a
ochranu zdravia pre organizáciu pracovného času.

176. Podľa čl. 1 ods. 2 písm. a) Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES o niektorých

aspektoch organizácie pracovného času, táto smernica sa vzťahuje na minimálne doby denného
odpočinku, týždenného odpočinku a ročnej dovolenky, prestávky v práci a na maximálny týždenný
pracovný čas.

177. Podľa čl. 1 ods. 3 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES o niektorých aspektoch

organizácie pracovného času, táto smernica sa vzťahuje na všetky odvetvia činností, verejné a
súkromné, v zmysle článku 2 smernice 89/391/EHS bez toho, aby boli dotknuté články 14, 17, 18 a 19
tejto smernice.

178. Podľa čl. 2 ods. 1 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES o niektorých aspektoch

organizácie pracovného času, na účely tejto smernice platia tieto definície: „pracovný čas“ je akýkoľvek
čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo
povinnosti v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi a/alebo praxou.

179. Podľa čl. 2 ods. 2 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES o niektorých aspektoch

organizácie pracovného času, na účely tejto smernice platia tieto definície: „čas odpočinku“ je akýkoľvek
čas, ktorý nie je pracovným časom.

180. Podľa čl. 2 ods. 3 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES o niektorých aspektoch
organizácie pracovného času, na účely tejto smernice platia tieto definície: „nočný čas“ je akýkoľvek čas,

ale nie kratší ako sedem hodín, definovaný vnútroštátnymi právnymi predpismi, ktorý v každom prípade
musí zahŕňať dobu medzi polnocou a 5. hodinou rannou.

181. Podľa čl. 2 ods. 5 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES o niektorých
aspektoch organizácie pracovného času, práca na zmeny je akákoľvek metóda organizácie pracovného

času na zmeny, pri ktorej pracovníci jeden druhého striedajú na rovnakých pracoviskách podľa
určitého rozvrhnutia, vrátane rotujúceho rozvrhnutia, pričom pracovný čas môže byť nepretržitý alebo
prerušovaný a pre pracovníkov má dôsledok, že v priebehu určitej doby dní alebo týždňov pracujú v
rôznom čase.

182. Podľa čl. 6 písm. a), b) Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES o niektorých
aspektoch organizácie pracovného času, členské štáty prijmú opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie
toho, že v súlade s potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov: týždenný pracovný čas
bude obmedzený zákonmi, inými právnymi predpismi alebo správnymi opatreniami alebo kolektívnymi
zmluvami alebo dohodami medzi sociálnymi partnermi, priemerný pracovný čas pre každé obdobie

siedmich dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín.

183. Podľa čl. 16 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES o niektorých aspektoch
organizácie pracovného času, členské štáty môžu ustanoviť: a) pre uplatňovanie článku 5 (týždenný časodpočinku)referenčnéobdobienepresahujúce14dní;b)preuplatňovaniečlánku6(maximálnytýždenný
pracovný čas) referenčné obdobie nepresahujúce štyri mesiace. Doby platenej ročnej dovolenky
priznané v súlade s článkom 7 a doby pracovnej neschopnosti sa nezahŕňajú alebo sú pri výpočte

priemeru neutrálne; c) pre uplatňovanie článku 8 (dĺžka nočnej práce) referenčné obdobie definované po
konzultácii so sociálnymi partnermi alebo definované kolektívnymi zmluvami alebo dohodami uzavretými
medzi sociálnymi partnermi na vnútroštátnej alebo regionálnej úrovni. Ak minimálny 24-hodinový čas
týždenného odpočinku, vyžadovaný podľa článku 5, spadá do tohto referenčného obdobia, nie je
zahrnutý do výpočtu priemeru.

184. Podľa čl. 17 ods. 1 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES o niektorých
aspektochorganizáciepracovnéhočasu,prizachovanínáležitéhozreteľanavšeobecnézásadyochrany
bezpečnosti a zdravia pracovníkov sa členské štáty môžu odchýliť od uplatňovania čl. 3 až 6, 8 a 16,keď
vzhľadom na osobitnú povahu príslušných činností sa trvanie pracovného času nemeria a / alebo nie
je vopred určené alebo si ho môžu určiť samí pracovníci a najmä v prípade: a) vrcholových riadiacich

pracovníkov alebo iných osôb s právomocou nezávislého rozhodovania, b) rodinných pracovníkov alebo
c) pracovníkov slúžiacich náboženské obrady v kostoloch a náboženských spoločenstvách.

185. Podľa čl. 17 ods. 5, prvý pododsek Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES o
niektorých aspektoch organizácie pracovného času, v súlade s odsekom 2 tohto článku sa môže odchýliť

od článku 6 a článku 16 písm. b) v prípade lekárov v odbornej príprave v súlade s ustanovenými v
druhom a sedemnástom pododseku tohto odseku.

186. Podľa článku 2 ods. 1, 2 smernice 89/391/EHS o zavádzaní opatrení na podporu zlepšenia
bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri práci, táto smernica sa vzťahuje na všetky

odvetvia činnosti, verejné a súkromné (priemysel, poľnohospodárstvo, obchod, administratívu, služby,
vzdelávanie, kultúru, voľný čas atď.). Táto smernica sa neuplatňuje tam, kde sú s ňou nevyhnutne v
rozpore charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti verejných služieb, ako sú napr. ozbrojené
sily, polícia alebo pre určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany. V takom prípade sa bezpečnosť a
ochrana zdravia pracovníkov, pokiaľ je to možné, musí zabezpečiť v zmysle cieľov tejto smernice.

187. V konaní sa žalobca voči žalovanému domáha zaplatenia sumy vo výške 6.201,36 Eur na tom
skutkovom a právnom základe, že žalobcovi vznikla škoda v dôsledku porušenia práva Európskej
únie, a to Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES o niektorých aspektoch organizácie
pracovného času, ktorá bola žalovaným nesprávne implementovaná do vnútroštátneho právneho

poriadku Slovenskej republiky. Zaplatenia žalovanej sumy sa žalobca domáha titulom náhrady škody,
ktorámuvzniklaakojednotlivcoviporušenímúniovéhoprávažalovanýmakočlenskýmštátomEurópskej
únie.

188. Spor o náhradu škody z dôvodu porušenia úniového práva patrí do právomoci súdu, pretože v

podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky neexistuje žiadny iný orgán ako všeobecný súd v
civilnom sporovom konaní, ktorý by mal právomoc rozhodnúť o predmete tohto sporu. Súd poukazuje na
čl. 1 CSP podľa ktorého spory vyplývajúce z ohrozenia alebo porušenia subjektívnych práv prejednáva
a rozhoduje nezávislý a nestranný súd, ak taká právomoc nie je zákonom zverená inému orgánu.

189. V prípade absencie alebo nesprávnej transpozície smerníc, ako právnych aktov Európskej únie,
ktorémajúpriamyúčinokasúichustanoveniabezpodmienečné,dostatočnejasnéapresné,osoby,ktoré
sú konaním štátu poškodené, môžu sa voči štátu domáhať náhrady spôsobenej škody. Predpoklady
zodpovednosti za vzniknutú škodu vychádzajú z absolútnej objektívnej zodpovednosti členského štátu
za takto vzniknutú škodu. Článok 6 písm. b) Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES o

niektorých aspektoch organizácie pracovného času má priamy účinok, pretože priznáva jednotlivcovi
práva, v rámci minimálnych požiadaviek na bezpečnosť a ochranu zdravia pri organizácii pracovného
času. Zodpovednosť členského štátu Európskej únie platí v prípade každého porušenia bez ohľadu
na verejný orgán, ktorý sa porušenia dopustil a bez ohľadu na to, aký verejný orgán má podľa
vnútroštátneho práva povinnosť škodu nahradiť. Z uvedených dôvodov je preto žalovaný – Slovenská

republika v spore pasívne vecne legitimovaným subjektom, za ktorý koná Ministerstvo vnútra SR ako
ústredný štátny orgán, do pôsobnosti ktorého patrí hasičský a záchranný zbor, ktorého príslušníkom
bol žalobca v rozhodnom období. Ministerstvo vnútra SR je zároveň štátny orgán, do kompetencie
ktorého spadá právna úprava zriadenia, postavenia organizácie a riadenia hasičského a záchrannéhozboru, úprava štátnej služby a právnych vzťahov, ktoré súvisia so vznikom, zmenami a so skončením
štátnej služby príslušníkov hasičského a záchranného zboru. Ministerstvo je kompetenčne zodpovedné
aj za riadnu transpozíciu smerníc Európskej únie do slovenského právneho poriadku týkajúce sa úpravy

požiadaviek na bezpečnosť a ochranu zdravia pri organizácii pracovného času príslušníkov hasičského
a záchranného zboru.

190. V súvislosti so vznesenou námietkou miestnej nepríslušnosti súdu žalovaným súd poukazuje
na § 19 písm. b) Civilného sporového poriadku, ktorý upravuje osobitnú miestnu príslušnosť tak, že

popri všeobecnom súde žalovaného, je na konanie miestne príslušný súd, v ktorého obvode nastala
skutočnosť,ktorázakladáprávonanáhraduškody.Zoskutkovýchtvrdení,ktoréžalobcavkonaníuvádza
vyplýva, že k zásahu do jeho práv postupom žalovaného došlo v súvislosti s výkonom štátnej služby
príslušníka hasičského a záchranného zboru v mieste vykonávania štátnej služby v územnom obvode
Okresného súdu Lučenec, preto súd postupom podľa § 42 Civilného sporového poriadku námietku
miestnej nepríslušnosti tunajšieho súdu vyhodnotil ako nedôvodnú.

191. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe namietal, že na žalobcu, ako príslušníka hasičského a záchranného
zboru, sa Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES nevzťahuje. Argumentoval tým, že
úlohy ktoré príslušníci hasičského a záchranného zboru plnia, možno podľa súvisiacich právnych
predpisov týkajúcich sa civilnej obrany, integrovaného záchranného systému, ako aj právnej úpravy

samotného hasičského a záchranného zboru, bez akýchkoľvek pochybností subsumovať pod pojem
osobitné činnosti služieb civilnej ochrany podľa článku 2 ods. 2 smernice 89/391/ EHS. Smernica
Rady89/391/EHS o zavádzaní opatrení na podporu zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia
pracovníkov pri práci v článku 2 ods. 2 stanovuje, že sa neuplatňuje tam, kde sú s ňou nevyhnutne
v rozpore charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti verejných služieb, ako sú napr. ozbrojené

sily, polícia alebo pre určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany. Podľa žalovaného ide len o
exemplifikatívny, a nie taxatívny výpočet činností, ktoré možno označiť ako osobitné činnosti verejných
služieb, štátna služba príslušníkov hasičského a záchranného zboru, ktorí vykonávajú aj zásahovú
činnosť charakteristickú nerovnomerným rozvrhnutím služieb s nariadenou služobnou pohotovosťou má
charakter osobitnej činnosti služieb civilnej ochrany. K uvedenej argumentácií žalovaného súd uvádza,

že v zozname preberaných právne záväzných aktov Európskej únie k zákonu č. 315/2001 Z. z. o
hasičskom a záchrannom zbore je uvedená aj Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/
ES zo dňa 04.11.2002. Podľa bodu 5 úvodných ustanovení smernice všetci pracovníci by mali mať
primeranú dobu odpočinku. Pojem odpočinok sa musí vyjadriť v jednotkách času, t. j. v dňoch, hodinách,
resp. ich častí. Pracovníkom spoločenstva sa musí poskytnúť minimálne denný, týždenný a ročný čas

odpočinku a primerané prestávky v práci. Smernica ustanovuje minimálne požiadavky na bezpečnosť a
ochranu zdravia pre organizáciu pracovného času. Vzťahuje sa na minimálne doby denného odpočinku,
týždenného odpočinku a ročnej dovolenky, prestávky v práci a na maximálny týždenný pracovný časa
určité aspekty nočnej práce a práce na zmeny a rozvrhnutie práce. Podľa článku 1 ods. 3 sa Smernica
vzťahuje na všetky odvetvia činnosti verejné a súkromné podľa článku 2 Smernice 89/391/EHS bez toho,

aby boli dotknuté články 14, 17, 18 a 19 tejto smernice.

192. Podľa článku 2 Smernice je pracovný čas akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa
pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi právnymi
predpismi alebo praxou. Čas odpočinku je akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom. Práca na

zmeny je akákoľvek metóda organizácie pracovného času na zmeny, pri ktorej pracovníci jeden druhého
striedajú na rovnakých pracoviskách podľa určitého rozvrhnutia vrátane rotujúceho rozvrhnutia, pričom
pracovný čas môže byť nepretržitý alebo prerušovaný a pre pracovníkov má dôsledok, že v priebehu
určitej doby dní alebo týždňov pracujú v rôznom čase.

193. Podľa článku 6 Smernice členské štáty prijmú opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie toho, že v
súlade s potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov týždenný pracovný čas bude obmedzený
zákonmi, inými právnymi predpismi alebo správnymi opatreniami alebo kolektívnymi zmluvami alebo
dohodami medzi sociálnymi partnermi. Priemerný pracovný čas pre každé obdobie 7 dní vrátane
nadčasovneprekročí48hodín.Aplikujúcuvedenézneniesmernicemožnozhrnúť,žeSmernicaupravuje

minimálne požiadavky na bezpečnosť a ochranu zdravia pre organizáciu pracovného času, vzťahuje
sa na všetky odvetvia činnosti verejné aj súkromné. Smernica v kapitole 5 upravuje odchýlky a
výnimky, ktoré môžu členské štáty uplatniť vzhľadom na osobitnú povahu príslušných činnosti, avšak
pri zachovaní náležitého zreteľa na všeobecné zásady ochrany bezpečnosti a zdravia pracovníkov.Konkrétne podľa kapitoly 5 článku 17 sa členské štáty môžu odchýliť od uplatňovania článkov 3
až 6, 8 a 16, keď vzhľadom na osobitnú povahu príslušných činností sa trvanie pracovného času
nemeria, alebo nie je vopred určené, alebo si ho vopred môžu určiť sami pracovníci. Podľa ods. 5

článku 17 Smernice sa možno odchýliť od článku 6 v prípade lekárov v odbornej príprave v súlade s
uvedenými ustanoveniami Smernice. Smernica pre členské štáty zároveň určuje prechodné obdobie
na zosúladenie vnútroštátnej legislatívy týkajúcej sa organizácie pracovného času. Štátna služba
žalobcu nevykazuje žiadne osobitosti, ktoré by v štandardnom režime fungovania v rámci plnenia úloh
zboru podľa zákona č. 315/2001 Z. z. mali zakladať výnimku z pôsobnosti Smernice podľa článku

17. Článok 17 Smernice upravuje prípady, v ktorých sa členské štáty môžu odchýliť od uplatňovania
článkov 3 až 6, 8 a 16 Smernice, keď vzhľadom na osobitnú povahu príslušných činností sa trvanie
pracovného času nemeria alebo nie je pracovný čas vopred určený alebo si ho môžu určiť sami
pracovníci, aj to len pri zachovaní náležitého zreteľa na všeobecné zásady ochrany bezpečnosti a
zdravia pracovníkov. Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES sa vzťahuje na všetky
odvetvia činností, verejné a súkromné. Podľa článku 2 Smernice 89/391/EHS o zavádzaní opatrení

na podporu zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri práci ods. 1 táto smernica sa
vzťahuje na všetky odvetvia činností verejné a súkromné (priemysel, poľnohospodárstvo, obchod,
administratívu, služby, vzdelávanie, kultúru, voľný čas, atď.). Podľa ods. 2 sa táto Smernica neuplatňuje
tam, kde sú s ňou nevyhnutne v rozpore charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti verejných
služieb, ako sú napr. ozbrojené sily, polícia alebo pre určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany.

V tomto prípade sa bezpečnosť a ochrana zdravia pracovníkov, pokiaľ je to možné, musí zabezpečiť v
zmysle cieľov tejto Smernice. Článok 2 ods. 2 Smernice 89/391/EHS nevylučuje z pôsobnosti smernice
služby civilnej ochrany ako takej, ale len určité osobitné činnosti týchto služieb, ak charakteristiky
vlastné pre určité osobitné činnosti odporujú použitiu ustanovení smernice. Táto výnimka zo široko
vymedzeného rozsahu pôsobnosti Smernice 89/391/EHS sa musí vykladať tak, že jej rozsah pôsobnosti

sa obmedzuje na prípady nevyhnutnej ochrany záujmov, napr. v prípade neočakávaných udalostí priamo
ohrozujúcich život, zdravie, či majetok, pre ktoré je typické, že nie je možné rozvrhnúť pracovný čas pre
zásahové a záchranné tímy. Aj keď služba žalobcu okrem iných úloh zahŕňa aj úlohy na úseku civilnej
ochrany obyvateľstva, tak za štandardných podmienok činnosti s ňou spojené možno vopred plánovať,
vrátane pracovného času príslušníkov zboru v súlade s úlohami, ktoré boli na zbor prenesené. Výkon

služby žalobcu sa nevyznačuje žiadnymi osobitosťami, ktoré by odporovali použitiu právnych noriem
spoločenstva v oblasti zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia zamestnancov pri práci. Na základe
uvedeného je potrebné prijať záver, že v danom prípade služobná činnosť žalobcu patrí do pôsobnosti
Smernice 2003/88/ES.

194. Podľa článku 7 ods. 2, 5 čl. 144 Ústavy Slovenskej republiky a článku 3 Civilného sporového
poriadku je súd viazaný medzinárodno-právnymi záväzkami Slovenskej republiky, ktoré majú prednosť
pred zákonom. Je viazaný judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva a Súdneho dvora Európskej
únie. Komunitárne právo je bez ďalšieho nadriadené právu členských štátov a nesmie byť medzi nimi
rozpor. Prípadný rozpor medzi komunitárnym a vnútroštátnym právom by mal byť riešený v prospech

komunitárneho práva. Pri výkone súdnej moci je potrebné prihliadať na interpretáciu prameňov práva
Európskej únie tak, ako je vykladaná Súdnym dvorom. Vzťah úniového a vnútroštátneho práva sa
riadi zásadou prednosti a priameho účinku a tiež povinnosťou vnútroštátnych orgánov aplikovať normy
komunitárneho práva z úradnej povinnosti. Predpoklady zodpovednosti za vzniknutú škodu podľa
judikatúry Európskeho Súdneho dvora vychádzajú z absolútnej objektívnej zodpovednosti členského

štátu za takto vzniknutú škodu, ak ide o prípady porušenia práva Únie členským štátom pre absentujúcu
alebo nesprávnu transpozíciu smerníc. Smernice sú osobitosťou práva Európskej Únie, pretože sú
záväzné pre členské štáty vzhľadom na dosiahnutý výsledok, pričom forma a metóda dosiahnutia
výsledku sa ponecháva na členské štáty. Smernica je záväzná pre členské štáty, ktorým je určená, pokiaľ
ideocieľ,ktorýsamádosiahnuť.Štátnymorgánomjeponechanávoľbaformyaprostriedkovdosiahnutia

účelu smernice, tzn., že vnútroštátny zákonodarca musí prijať transponujúci právny akt, ktorým sa
vnútroštátne právne predpisy prispôsobia cieľom ustanoveným v smernici. Členský štát Európskej únie
musí implementovať smernicu včas, t. j. v lehote určenej priamo v smernici, prípadne do 20 dní odo dňa
jej zverejnenia v úradnom Vestníku a zároveň ju musí implementovať správne. Smernice nemajú priamy
účinok, avšak Súdny dvor Európskej únie rozhodol, že určité opatrenia stanovené smernicou môžu mať

vo výnimočných prípadoch priamy účinok na členský štát aj vtedy, ak tento ešte neprijal transponujúci
právny akt.
Ustanovenia smernice sú imperatívne ak sú dostatočne jasné a presné a ustanoveniami smernice sa
priznávajú práva jednotlivcom. Doktrína priamej účinnosti smerníc je výsledkom rozhodovacej činnostiSúdneho dvora Európskej únie. Súdny dvor rovnako judikoval, že znením smerníc nie sú viazané
len vnútroštátne súdy, ale aj ostatné orgány verejnej moci, ako aj iné verejné orgány. Súdny dvor
Európskej únie judikoval, že článok 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES má priamy účinok (rozsudok

C-429/09 vo veci Günter Fuß), pretože priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť v
konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora Európskej únie je zásada
zodpovednosti štátu za škody spôsobené jednotlivcom porušením práva únie súčasťou systému zmlúv,
na ktorých je únia založená. Táto povinnosť platí v prípade každého porušenia práva únie členským
štátom, a to bez ohľadu na verejný orgán, ktorý sa tohto porušenia dopustil a bez ohľadu na to, aký

verejný orgán má podľa práva dotknutého členského štátu v zásade povinnosť túto škodu nahradiť.
Žalovaný v konaní namietal tvrdenie žalobcu, že dotknutá smernica nebola do právneho poriadku
Slovenskej republiky transponovaná správne, tvrdil, že paragrafové znenie zákona č. 315/2001 Z. z.
neodporuje dotknutej smernici. Z citovaných paragrafových znení zákona č. 315/2001Z. z. (bod 15.
až 33. tohto rozsudku) nevyplýva, že by služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby bola
považovaná za súčasť služobného času. Čas služobnej pohotovosti, pokiaľ nedochádza k služobným

výjazdom, sa do služobného času nezapočítava a práve v tom spočíva rozpor s právom Európskej únie.
Žalovaný argumentoval, že nemožno výkon neaktívnej služobnej pohotovosti započítať do pracovného
služobného času.
Služobnúpohotovosťzákonexplicitnenezaraďujedovýkonuštátnejslužby,právenaopak,z§86zákona
č. 315/2001 Z. z. pri nerovnomernom rozvrhnutí služobného času vyplýva, že zákon rozlišuje medzi

dĺžkou vykonávania štátnej služby a na ňu nadväzujúcou služobnou pohotovosťou v mieste vykonávania
štátnej služby. Rozlíšenie je zreteľné aj z ohodnotenia výkonu štátnej služby a výkonu služobnej
pohotovosti v § 103 zákona, keď za výkon služobnej pohotovosti patrí mimo služobného príjmu osobitný
mzdový nárok vo forme peňažnej náhrady za služobnú pohotovosť v štátnej službe, ktorá sa určuje
ako percento z časti služobného príjmu. Rozlíšenie vyplýva z § 122 ods. 3 zákona, pretože ak počas

trvania služobnej pohotovosti dôjde k vykonaniu výjazdu, až takéto vykonávanie je štátnou službou.
Podľa citovanej Smernice 2003/88/ES je pracovný čas aj čas pracovnej pohotovosti a pohotovostnej
služby, počas ktorej je pracovník fyzicky prítomný na pracovisku. 48-hodinová hranica pre priemerný
týždenný pracovný čas určená smernicou zahŕňa nadčasy, aj pracovnú pohotovosť. Zákon č. 315/2001
Z. z. umožňuje zamestnávateľovi nezapočítať neaktívnu časť služobnej pohotovosti do služobného času

a rozvrhnúť žalobcovi služobný pracovný čas tak, že tento presiahne maximálnu hranicu stanovenú v
článku 6 písm. b) Smernice. Z uvedeného preto možno vyvodiť záver, že práva žalobcu sú vzhľadom na
znenie článku 2, článku 6 písm. b) Smernice porušované, a to dostatočne závažne, pretože ide o práva
s osobitným významom, ktoré zakladajú minimálnu požiadavku na zaistenie bezpečnosti a ochrany
zdravia pri práci.

195. Súd vo veci skúmal, či je daný základ nároku žalobcu na náhradu škody v dôsledku porušenia
jeho práv plynúcich z článku 2 a 6, písm. b) Smernice. Súdny dvor judikoval vo viacerých prípadoch, že
poškodení jednotlivci majú právo na náhradu škody, keď sú splnené tri podmienky: 1./ cieľom porušenej
právnej normy Únie je priznať jednotlivcom práva a porušenie je dostatočne závažné; 2./ existencia

škody a 3./ priama príčinná súvislosť medzi porušením a škodou spôsobenou poškodeným jednotlivcom.
Posúdenie, či tieto podmienky boli naplnené je na rozhodnutí toho ktorého vnútroštátneho súdu.

196. Pokiaľ ide o prvú podmienku, súd konštatuje, že v prejednávanej veci je splnená, nakoľko čl. 2 a
čl.6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES predstavuje pravidlo sociálneho práva Únie s osobitným významom,

z ktorého má mať prospech každý pracovník, keďže je minimálnou požiadavkou určenou na zaistenie
bezpečnosti a ochrany jeho zdravia, ktoré ukladá členským štátom stanoviť 48-hodinovú hranicu pre
priemerný týždenný pracovný čas, táto hranica zahŕňa aj nadčasy, ako aj pracovnú pohotovosť a od
ktorej sa nemožno v žiadnom prípade odchýliť, pokiaľ ide o také činnosti, ako je činnosť hasičov,
o ktorú ide vo veci samej. Súčasne podľa judikatúry Súdneho dvora ide o dostatočne závažné porušenie

práva únie - v každom prípade je porušenie práva Únie dostatočne závažné, pokiaľ je v rozpore
s judikatúrou Súdneho dvora v danej oblasti (uvádzaná vyššie). Čo sa týka druhej podmienky (existencia
škody) a tretej podmienky (príčinná súvislosť), táto úzko súvisí s posúdením nároku, ktorý si žalobca z
titulu porušenia unijného práva uplatnil. Súdny dvor ustálil, že náhrada škody spôsobenej jednotlivcom
porušením komunitárneho práva zo strany členského štátu musí byť adekvátna spôsobenej škode.

Keďže v tejto oblasti neexistuje komunitárna právna úprava, kritériá na určenie rozsahu odškodnenia
vyplývajúzvnútroštátnehoprávnehoporiadku,pričomvšaktietokritériánemôžubyťmenejpriaznivéako
tie, ktoré sa uplatňujú v prípade porušenia vnútroštátneho práva, a rovnako tieto kritériá nesmú mať taký
charakter, že spôsobia praktickú nemožnosť dosiahnutia odškodnenia, prípadne ho neprimerane sťažia.VneposlednomradenáhradaškodyspôsobenejjednotlivcomporušenímprávaÚniemusíbyťprimeraná
vzniknutej škode, aby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu jeho práv. Je potom na vnútroštátnom práve
členských štátov, aby pri dodržaní zásady rovnocennosti a efektivity určili, či sa náhrada škody musí

poskytnúť vo forme udelenia dodatočného náhradného voľna, alebo vo forme finančného odškodnenia a
aby definovali pravidlá týkajúce sa spôsobu výpočtu tejto náhrady. Slovenská právna úprava neobsahuje
pravidlá na odškodňovanie jednotlivcov pri porušovaní komunitárneho práva. V predmetnej veci dospel
súd k záveru, že je potrebné stotožniť sa s argumentáciou žalobcu, že nerešpektovaním Smernice mu
vznikla nemajetková ujma, ktorú je možné analogicky (pozn. súdu - § 853 OZ) posudzovať podľa zásad

upravených v § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, vzťahujúcich sa na právo na ochranu osobnosti.
Podľa Článku 36 ods. 1 písm. c), d) a e) Ústavy SR majú mať zamestnanci (teda aj žalobca) právo na
spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky a zákon (v danom prípade ZoHaZZ) im má zabezpečiť
i. a. ochranu bezpečnosti a zdravia pri práci, najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času a primeraný
odpočinok po práci (obdobne v zmysle čl. 40 Ústavy SR má každý právo na ochranu zdravia). V
oblasti pracovnoprávnej je právo na ochranu zdravia zabezpečované predovšetkým zavádzaním takých

opatrení, ako je organizácia pracovného času a odpočinku. Každý má pritom právo na odpočinok a
zotavenie vrátane rozumného vymedzenia pracovného času a pravidelne platenej dovolenky tak, ako
to je zakotvené aj v článku 24 Všeobecnej deklarácie ľudských práv. Samotná Smernica 2003/88/ES,
ako aj Smernica 89/391/EHS vychádzali z faktu, že ešte je stále príliš vysoký výskyt pracovných úrazov
a chorôb z povolania a preto sa musia bezodkladne zaviesť, resp. zlepšiť preventívne opatrenia na

zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov a tento cieľ sa nemá podriaďovať ekonomickým
úvahám. Všetci pracovníci majú mať primeranú dobu odpočinku a všetkým pracovníkom spoločenstva
sa musí poskytnúť minimálny denný, týždenný a ročný čas odpočinku a primerané prestávky v práci.
Na základe uvedeného je potom potrebné zaviesť maximálnu hranicu týždenného času. Z dokladov
predložených žalobcom vyplynulo, že pri určovaní ev. nariadení pracovnej pohotovosti spolu s určeným

služobným časom došlo k prekračovaniu maximálneho limitu 48-hodín priemerného pracovného týždňa
u žalobcu v rozhodnom období (júl 2020 – máj 2023). Súd vzhľadom na uvedené potom konštatuje,
že žalobcovi v príčinnej súvislosti nerešpektovania čl. 2 a 6písm. b) Smernice 2003/88/ES vznikla
nemajetková ujma, nakoľko došlo (dlhodobo) k porušovaniu jeho základných osobnostných práv - práva
na ochranu zdravia, práva na ochranu bezpečnosti a zdravia pri práci, práva na najvyššiu prípustnú

dĺžku pracovného času, práva na primeraný odpočinok po práci, ako aj práva na vedenie súkromného
rodinného života. V zmysle § 13 Občianskeho zákonníka môže poškodená osoba požadovať popri
morálnej satisfakcii aj peňažnú satisfakciu a to tam, kde by sa satisfakcia morálna nejavila ako
postačujúca. V prejednávanej veci, ktorá vychádza z tej skutočnosti, že SR neprijala takú vnútroštátnu
úpravu pri služobnom pomere hasičov, aby boli transformované dotknuté ustanovenia smernice do

vnútroštátneho poriadku, je potrebné dospieť k záveru, že žaloba na upustenie od neoprávneného
zásahu, ako aj žaloba na odstránenie trvajúcich následkov nie je namieste, vzhľadom na subjekt
zodpovednosti za neoprávnený zásah (štát) a vzhľadom na dĺžku trvania neoprávnených zásahov zo
strany žalovaného do práv žalobcu. Rovnako tak neprichádza do úvahy ani morálna satisfakcia, ktorou
sa podľa súdnej praxe rozumie predovšetkým ospravedlnenie. Tieto prostriedky nápravy za uvedených

okolností strácajú svoju účinnosť a funkčnosť a v takom prípade súdna prax nevylučuje možnosť bez
ďalšieho uplatniť finančné zadosťučinenie. Samotné ustanovenie § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka
uvádza pritom možnosti domáhať sa peňažného zadosťučinenia len príkladmo a podmienky pre vznik
tohto práva sú splnené vo všetkých prípadoch neoprávnených zásahov obdobnej závažnosti, kedy bude
len morálne zadosťučinenie nepostačujúce. Pokiaľ sú splnené všetky 3podmienky, štát musí s výhradou

nároku náhrady škody, ktorá má základ priamo v práve v Únie, napraviť následky spôsobenej škody
podľa vnútroštátneho práva, upravujúceho zodpovednosť za spôsobenú škodu, pričom podmienky
náhrady škody stanovené vo vnútroštátnych právnych úpravách nemôžu byť menej výhodné ako
podmienkytýkajúcesaobdobnýchvnútroštátnychprostriedkovnápravy(zásadaekvivalencie)anemôžu
byť upravené tak, aby viedli k praktickej nemožnosti, alebo nadmernému sťaženiu získania náhrady

(zásada efektivity). V danej veci je tiež podstatnou tá skutočnosť, že právo žalobcu na primeraný
odpočinok po vykonanej práci je permanentne - niekoľko rokov porušované, pričom povaha výkonu
práce žalobcu je veľmi psychicky ako aj fyzicky náročná, neraz si vyžaduje aj nasadenie vlastného života
a preto je nesmierne dôležité, aby žalobca mal možnosť si po vykonanej práci si aj primerane odpočinúť,
venovať sa svojim záľubám, rodine a iným aktivitám. V dôsledku aktuálnej právnej úpravy, pokiaľ

čas služobnej pohotovosti nie súčasťou služobného času, sa na strane žalobcu počas celého trvania
služobného pomeru (čoskoro 24 rokov) skracuje čas odpočinku. Tým mal súd preukázanú existenciu
škody na strane žalobcu, ktorá je nepochybne v priamej príčinnej súvislosti s porušením komunitárneho
práva. Na základe vyššie uvedených skutočností dospel súd k záveru, že základ nároku žalobcu je takdaný. V dôsledku nerešpektovania čl. 2 ods. 1 a 2 a čl. 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES pri rozvrhovaní
pracovného času prišiel žalobca o veľký počet hodín voľného času, ktoré by inak venoval rozvíjaniu
osobných, rodinných a priateľských vzťahov, ako aj fyzickej a psychickej relaxácii, čím došlo k zásahu

do jeho osobnostných práv (práva na ochranu zdravia, práva na ochranu bezpečnosti a zdravia pri práci,
práva na najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času, práva na primeraný odpočinok po práci a práva
navedenie súkromného rodinného života), za čo mu nepochybne patrí nárok na primerané odškodnenie.
Samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením a práve peňažná náhrada
sa javí ako spôsobilá forma odškodnenia takejto vzniknutej ujmy.

197. Náhrada škody spôsobenej jednotlivcovi porušením práva únie musí byť primeraná vzniknutej
škode, aby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu práv. Slovenský právny poriadok neobsahuje pravidlá
na odškodnenie jednotlivcov pri porušení komunitárneho práva. Súd jednak viazaný právnym názorom
odvolacieho súdu v zrušujúcom uznesení Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 11Co/27/2024-306
sa stotožnil aj s argumentáciou žalobcu, že nerešpektovaním smernice mu vznikla ujma, ktorú je

možné analogicky posudzovať podľa§ 11 a nasledovných Občianskeho zákonníka vzťahujúcich sa na
ochranu osobnosti. Vychádzajúc z výpovede žalobcu, z rozpisu jeho pracovnej pohotovosti, z evidencie
dochádzky za žalované obdobie a z obsahu výplatných pások žalobcu za obdobie júl 2020 až máj 2023
možno konštatovať, že pri určení pracovnej pohotovosti spolu s určeným služobným časom došlo k
prekročovaniu maximálneho limitu48 hodín priemerného pracovného týždňa u žalobcu v rozhodnom

období, t. j. v čase od júla 2020 do mája 2023 a v príčinnej súvislosti s porušovaním článku 2 a článku
6 písm. b) Smernice 2003/88/ES dlhodobo dochádzalo k porušovaniu práv žalobcu, a to práva na
ochranu zdravia, bezpečnosti a zdravia pri práci, práva na najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času a
primeraný odpočinok po práci, práva na súkromný a rodinný život. V dôsledku nerešpektovania smernice
pri rozvrhovaní pracovného času žalobca prišiel o veľký počet hodín voľného času, ktoré by inak

venoval rozvíjaniu osobných, rodinných, priateľských aktivít, fyzickej, psychickej relaxácii, čím možno
konštatovať aj zásah do osobnostných práv žalobcu. Na základe uvedeného žalobcovi nepochybne
vznikol nárok na primerané odškodnenie. Iba samotné konštatovanie porušenia práv by nesplnilo
funkciu dostatočného zadosťučinenia. Peňažná náhrada je v tomto prípade jednoznačne spôsobilá
forma odškodnenia vzniknutej ujmy.

198. Vznik zodpovednosti členského štátu za porušenie komunitárneho práva sa posudzuje podľa
pravidiel, ktoré stanovil súdny dvor. Spôsob a rozsah odškodnenia však závisí od vnútroštátnej právnej
úpravy, toho ktorého členského štátu. Vnútroštátna úprava musí rešpektovať požiadavku, že kritéria na
určenierozsahuodškodnenianesmúmaťtakýcharakter,žespôsobiapraktickúnemožnosťodškodnenia

alebo dosiahnutie odškodnenia neprimerane sťažia. Poskytnutá náhrada škody musí byť adekvátna
spôsobenej škode. V našom právnom poriadku je právnym základom zodpovednosti štátu za škodu
článok 46, ods. 3 Ústavy SR, ktorý stanovuje, že každý má právo na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu, či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym
úradným postupom, pričom podmienky a podrobnosti majú byť upravené v zákone. Slovenská republika

prijala zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci účinný
od 01.07.2004. Posudzovanie zodpovednosti štátu za porušenie komunitárneho práva v zmysle tejto
úpravy je však vylúčené vzhľadom na úpravu rozsahu použiteľnosti zákona.

199. Pokiaľ si žalobca uplatňuje svoj nárok za použitia analógie § 11 a 13 Občianskeho zákonníka,

súd aplikáciu ustanovení o nároku na náhradu nemajetkovej ujmy priznanej fyzickým osobám v prípade
zásahu do ich osobnostných práv považoval za správny (zohliadňujúc pri určení výšky náhrady kritéria
stanovené zákonom a vyplývajúce z judikatúry). Žalobca svojou výpoveďou na pojednávaní v spojení
s listinnými dokladmi preukázal, že pri takomto rozvrhnutí pracovného času, ktorý je v rozpore s
právom EÚ prichádza o voľný čas, ktorý by inak mohol venovať rozvoju svojich osobných, rodinných,

priateľských vzťahov, fyzickej a psychickej relaxácii. Žalobca zdôraznil, že podanou žalobou sa domáha
náhrady škody vo forme nemajetkovej ujmy vyčíslenej podľa počtu hodín služobnej pohotovosti, ktoré
reálne odslúžil a ktoré mu neboli započítané do služobného času. Nežaluje teda nemajetkovú ujmu
vyčíslenú za presný počet odpracovaných hodín nad 48 hodín týždenne. Za primeranú náhradu
považuje finančné odškodnenie rovnajúce sa odmene, ktorú mu priznáva zákon o HaZZ ako pri

nariadenej služobnej pohotovosti. Súd stanovený postup žalobcu pri výpočte náhrady škody považoval
za primeraný charakteru a spôsobu akým k zásahu došlo, ako aj k následkom na jeho živote a to vo
väzbe na porovnateľné kritérium ceny práce, z ktorého vychádzal žalobca.200. Žalovaný v priebehu konania namietal výšku uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú
považoval za neprimeranú. Pri posudzovaní nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy je súd
viazaný len v tom smere, že má posúdiť primeranosť uplatňovanej výšky náhrady ujme, ktorú v dôsledku

nesprávnej implementácii normy európskej únie žalobca utrpel. Spôsob určenia, resp. posudzovania
výšky je na úvahe súdu. Naša právna úprava rozlišuje medzi právom na ochranu osobností (§ 11 a
nasledujúce OZ) a právom na náhradu škody (§ 415 a nasledujúcich OZ), nakoľko je medzi nimi pojmová
a obsahová odlišnosť. Právo na ochranu osobnosti predstavuje nemajetkové právo rýdzo osobnej
povahy a je úzko späté s osobnosťou človeka a jej prejavmi. Právo na náhradu škody patrí tak fyzickej

ako aj právnickej osobe a nemá povahu absolútnu, ale len povahu relatívnu a majetkovú. Zásadný
rozdiel je aj medzi odškodnením nemajetkovej ujmy v peniazoch a náhrady škody ako majetkovej ujmy,
ktorý spočíva v tom, že pri určení nemajetkovej ujmy v peniazoch sa vychádza iba z predpokladu
akú ujmu mohol zásah vyvolať a nemožno zistiť presne skutočnú ujmu, ktorú však v prípade náhrady
škody treba presne uviesť a preukázať. Pri určovaní sumy nemajetkovej ujmy musia všeobecné súdy
zároveň zohľadňovať svoju vlastnú rozhodovaciu činnosť a v súlade s princípom rovnosti rozhodovať

v porovnateľných veciach rovnako tak, aby existoval vzťah priamej úmernosti medzi závažnosťou ujmy
a výškou priznanej náhrady. Priznanie náhrady nemajetkovej ujmy závisí vo veľkej miere na úvahe
rozhodujúceho súdu, avšak táto úvaha neznamená priestor pre svojvôľu, či arbitrárnosť. Súd pri takomto
rozhodovaní hodnotí jednotlivé okolnosti, ako aj celkovú povahu konkrétneho prípadu. Cieľom náhrady
nemajetkovej ujmy je satisfakcia za spôsobený zásah do súkromného a rodinného života a nemôže

na strane žiadateľa slúžiť na neprípustné obohacovanie sa, rovnako nemôže mať na druhej strane
likvidačný charakter voči tomu, kto je na zaplatenie nemajetkovej ujmy zaviazaný.

201. Žalobca vykonal prepočet hodín služobnej pohotovosti, ktoré mu neboli zarátané do fondu
pracovného času v žalobnom období (od 01.07.2020 do 31.05.2023), pričom vychádzal z informácií

a podkladov získaných od svojho zamestnávateľa (výplatné pásky, dochádzkový systém) konkrétne v
rozsahu 1787,32 hodín. Pretože žalovaný nerozporoval doklady predložené žalobcom, v podstate ktoré
sám vyhotovil, uvedené súd považoval za nesporné a vychádzal z takéhoto určenia.

202. Žalobca zdôraznil, že podanou žalobou sa domáha náhrady škody vo forme nemajetkovej ujmy

vyčíslenej podľa počtu hodín služobnej pohotovosti, ktoré reálne odslúžil a ktoré mu neboli započítané
do služobného času. Nežaluje teda nemajetkovú ujmu vyčíslenú za presný počet odpracovaných
hodín nad 48 hod týždenne. Za primeranú náhradu považoval finančné odškodnenie rovnajúce sa
odmene, ktorú mu priznáva zákon č. 315/2001 Z. z. ako pri nariadenej služobnej pohotovosti (t. j. mimo
určenej služobnej pohotovosti). Súd stanovený postup žalobcu pri výpočte náhrady škody považoval za

primeraný charakteru a spôsobu, akým k zásahu došlo, ako aj k následkom v živote žalobcu a to vo
vzťahu k porovnateľnému kritériu ceny práce, z ktorého vychádzal žalobca. Žalobca vykonal prepočet
hodín služobnej pohotovosti, ktoré mu neboli zarátané do fondu pracovného času v žalovanom období,
pričom vychádzal z informácií a podkladov získaných od svojho zamestnávateľa (dochádzkový systém),
konkrétne v rozsahu 1787,32 hodín. Pretože žalovaný nerozporoval doklady predložené žalobcom,

ani výpočet času služobnej pohotovosti, uvedené súd považoval za nesporné a vychádzal z takéhoto
určenia. K námietke žalovaného o nezohľadnení doby PN a doby dovolenky súd sa prikláňa k názoru
žalobcu, že pri výpočte maximálneho týždenného pracovného času sa uvedené nezahŕňa (čl. 16
Smernice). Takto stanovené hodiny, navrhol žalobca odškodniť odmenou, ktorá sa inak priznáva za
výkonnariadenejpohotovostipodľa§122ods.2zákonač.315/2001Z.z.Keďžezauvedenýčasmubola

priznaná odmena nižšia, ako pri určenej služobnej pohotovosti podľa § 122 ods. 1 zákona č. 315/2001
Z. z., vyčíslil rozdiel takejto odmeny, ktorý si uplatnil v celkovej výške 6.201,36 Eur. Vychádzajúc
tak z určenia výšky nemajetkovej ujmy ako rozdielu náhrady uvedenej v § 122 ods. 1 (15 % alebo
30% peňažnej náhrady z prináležiacej hodinovej odmeny za príslušný kalendárny mesiac príslušného
kalendárnehoroku)apeňažnejnáhradyuvedenejv§122ods.2(vovýške50%zprináležiacejhodinovej

odmeny za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku) je v prípade odpracovanej
služobnej pohotovosti počas pracovných dní možné určiť výšku nemajetkovej ujmy ako súčin počtu
odpracovaných hodín služobnej pohotovosti podľa § 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. za príslušný
kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku a sumy zodpovedajúcej 35 % peňažnej náhrady
z prináležiacej hodinovej odmeny za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku (50

% - 15 %) a v prípade odpracovanej služobnej pohotovosti podľa § 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z.
z.za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku v čase pracovného pokoja ako súčin
odpracovaných hodín v čase pracovného pokoja a sumy zodpovedajúcej 20 % peňažnej náhrady zprináležiacej hodinovej sadzby za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku (50 %-
30 %).

203. K žalovanému namietanému spôsobu výpočtu náhrady nemajetkovej ujmy súd ďalej uvádza,
že jednak v tomto prípade nebolo preukázané, že by v rozhodnom období nedošlo k prekročeniu
maximálneho 48-hodinového priemerného týždenného pracovného času a jednak peňažná satisfakcia
za neoprávnený zásah do osobnosti sa určuje odhadom, je závislá od úvahy súdu, nemožno ju vyjadriť
presným matematickým výpočtom vzhľadom na špecifickosť neoprávneného zásahu do nemajetkovej

sféry – osobnosti jednotlivca. Výpočet uvádzaný žalobcom, je preto potrebné posudzovať z pohľadu,
či suma, ku ktorej žalobca na základe tohto výpočtu dospel, je primeranou peňažnou satisfakciou za
neoprávnený zásah do osobnosti jednotlivca. Skutočnosť, že žalobca založil výšku peňažnej náhrady
nemajetkovej ujmy na danom spôsobe výpočtu, ktorý si sám stanovil neznamená, že skutočnosti
uplatnil mzdový nárok, pretože o uplatnenie mzdového nároku by išlo v prípade, ak by ho odvodzoval z
konkrétnych ustanovení zákona č. 315/2001 Z. z., alebo z ustanovení smernice, či iných právnych aktov

Únie, podľa ktorých by na takýto mzdový nárok mal právo a práve v takomto prípade by žalovaný musel
byť jeho zamestnávateľ a nie štát.

204. Súd si je vedomí rozhodovacej činnosti, či už súdov prvej inštancie ako aj odvolacích súdov, ktorá je
v jednotlivých prípadoch vyčíslenia nemajetkovej ujmy rozličná, keď niektoré rozhodnutia sa stotožňujú

s výškou nemajetkovej ujmy odvodenej od počtu hodín pracovnej pohotovosti, ktorá nie je započítaná
do pracovného času a niektoré vychádzajú zo skutočnosti, koľko hodín pracovnej pohotovosti, ktorá
bezprostredne nadväzovala na pracovný čas hasiča, bola v rozhodnom období nad rozsah 48 hodín.
Niektoré súdy výšku nemajetkovej ujmy priznávajú len na základe voľnej úvahy, neberúc do úvahy ani
počet opracovaných hodín pracovnej pohotovosti, ktorý sa nezapočítava do pracovného času hasiča,

resp. ktorý presahuje hranicu 48 hodín pracovného času v týždni. V prejednávanom spore si však súd
osvojil pri rozhodnutí vo veci spôsob výpočtu náhrady škody ako nemajetkovej ujmy uvedenej žalobcom
v žalobe, považoval ho za primeraný aj s poukazom na zásah do jeho rodinného života, jeho súkromia a
mal za to, že vypočítaná suma zodpovedá odmene, ktorú by žalobca dosiahol, pokiaľ by sa pohotovosť
započítavala do fondu pracovného času. Súd je toho názoru, že žalobca si výšku nemajetkovej ujmy určil

spôsobom najbližšie vypočítateľným v zmysle ustanovení Zákona o hasičskom a záchrannom zbore.
Reálne teda vyčíslil sadzbu za služobnú pohotovosť, ktorú v žalovanom období vykonával a ktorá mu
nebola vyplatená. Súd sa s takýmto vyčíslením stotožnil, nakoľko mal za to, že uplatnená nemajetková
ujma má najbližšie k náhrade škody v dôsledku konštatovaného porušenia práva. Jej výpočet je možné
považovať za sumu, ktorá je primeranou výškou nemajetkovej ujmy, ktorá žalobcovi vznikla, pretože

spĺňa odškodňovaciu funkciu a súčasne nie je sumou neprimerane vysokou za obdobie, po ktoré trvalo
porušovanie práva žalobcu. Vzniknutú ujmu by vzhľadom k jej intenzite, rozsahu a trvaniu podľa názoru
súdu za závažnú pociťoval každý, kto by sa nachádzal na mieste žalobcu v jeho postavení.

205. Pokiaľ ide o výšku uplatnenej náhrady, súd posudzoval primeranosť žalovanej náhrady k ujme,

ktorá v dôsledku neúplnej implementácie smernice do právneho poriadku Slovenskej republiky vznikla
žalobcovi, pričom výška priznanej náhrady bola na úvahe súdu. Cieľom a účelom priznania náhrady je
satisfakcia za spôsobený zásah do života žalobcu tak, aby náhrada bola adekvátna spôsobenej škode.
Pri rozhodovaní v predmetnej veci súd zároveň zohľadnil v súlade s princípom rovnosti rozhodovanie v
porovnateľných skutkových a právnych veciach, na ktoré poukázal aj žalobca v tomto rozsudku.

206. Žalovaný v konaní vzniesol námietku premlčania uplatneného nároku a namietal neprimeranosť
výšky žalobcom vyčísleného nároku. Ako už súd konštatoval vyššie, slovenský právny poriadok
neobsahuje pravidlá na odškodnenie jednotlivcov pri porušení komunitárneho práva. Nerešpektovaním
smernice vznikla žalobcovi ujma, ktorú súd analogicky posúdil podľa § 11 a nasl. Občianskeho

zákonníka, vzťahujúcich sa na ochranu osobnosti. Právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch
je právo majetkovej povahy, ktoré sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe podľa
§101 Občianskeho zákonníka. Začiatok plynutia premlčacej doby pri náhrade za nemateriálnu ujmu
je viazaný na okamih, kedy došlo k neoprávnenému zásahu objektívne spôsobilého porušiť alebo
ohroziť osobnostné práva fyzickej osoby. K ujme na právach žalobcu dochádzalo každým kalendárnym

mesiacom za žalované obdobie (júl 2020 až máj 2023) tým, že nebol dodržaný limit pracovného času
podľa čl. 6 písm. b) Smernice. Žalovaný porušovaním smernice nekompenzoval ujmu v služobnom
plate žalobcu ku dňu splatnosti mzdy za kalendárny mesiac, vždy 10. deň nasledujúceho kalendárneho
mesiaca. Žalobca si nárok uplatnil počnúc splatnosťou mzdy za mesiac júl 2020, ktorá bola splatnádňa 10.08.2020. Žaloba bola súdu doručená dňa 08.08.2023, preto nárok žalobcu uplatnený v konaní
premlčaný nie je.

207. Na základe vykonaného dokazovania a zisteného skutkového stavu súd dospel k záveru, že nárok
žalobcu na náhradu škody titulom porušenia komunitárneho práva nesprávnym prevzatím Smernice do
slovenského právneho poriadku, konkrétne do zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom
zbore, je daný v celom rozsahu čo do dôvodu a výšky. Pretože žalobca uplatnený nárok v konaní riadne
preukázal, súd žalobe vyhovel v celom rozsahu.

208. Súd nevidel dôvod na predĺženie paričnej lehoty na plnenie podľa § 232 ods. 3 CSP, nakoľko
skutočnosť, že žalovaný musí konať pri uhrádzaní v zmysle interných predpisov nepredstavuje
odôvodnený prípad na predĺženie tejto lehoty. Žalovaný nepreukázal žiadny osobitný dôvod, pre ktorý
by paričná lehota mala byť predĺžená nad rámec zákonom upravenej trojdňovej lehoty a pre ktorý by
mal oproti iným fyzickým, resp. právnickým osobám byť týmto spôsobom zvýhodnený najmä ak takéto

subjekty nedisponujú takým personálnym vybavením ako žalovaný a napriek tomu základná lehota
naplnenie bola vo všeobecnosti určená aj pre tieto osoby v trvaní troch dní.

209. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP podľa pomeru úspechu vo veci. Žalobca
bol v spore úspešný v celom rozsahu. Preto súd žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi nárok

na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, v lehote troch dní od právoplatnosti rozhodnutia súdneho
úradníka o výške trov konania. Rozhodnutie o výške trov konania súd vydá po právoplatnosti tohto
rozsudku (§ 262 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustné podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia

prostredníctvom Okresného súdu Lučenec na Krajský súd v Banskej Bystrici, písomne vo vyhotovení
trojmo.

V odvolaní musí byť uvedené, ktorému súdu je určené, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, kto ho robí
– odvolateľ, ktorej veci sa týka, v akom rozsahu odvolateľ napáda rozhodnutie, z akých dôvodov sa

rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody), čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh),
odvolanie musí byť podpísané (§ 363 v spojení s § 127 C. s. p.). Odvolanie treba predložiť v troch
rovnopisoch, inak súd zhotoví kópie na trovy odvolateľa.

Odvolanie možno odôvodniť (odvolacie dôvody) len tým, že

a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1

C. s. p.).
Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej (§ 365 ods. 2 C. s. p.).

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, môže oprávnený podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa Zák. č. 233/95 Z.z. a noviel – Exekučný poriadok.