Rozsudok – Ostatné ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Wednesday, February 26, 2026

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 5Sfk/10/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7020200793
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 02. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Petra Príbelská

ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2026:7020200793.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Petry

Príbelskej, PhD. (sudkyňa spravodajkyňa) a členov senátu JUDr. Juraja Vališa, LL.M. a Mgr. Petra
Macha, PhD., v právnej veci žalobcu (sťažovateľa): HCP - čerpacia technika s.r.o., so sídlom Szakkayho
1, 040 01 Košice, IČO: 36 217 166, právne zastúpeného: Advokátska kancelária VASIĽ & partners, s.r.o.,
so sídlom Kupeckého 320/33, 040 01 Košice - mestská časť Juh, IČO: 47 240 482, proti žalovanému:
Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 42
499 500, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 101414582/2020 zo dňa 9.
septembra 2020, v konaní o kasačnej sťažnosti proti rozsudku Správneho súdu v Košiciach č. k.

KE-8S/159/2020-62 zo dňa 31. októbra 2024, takto

r o z h o d o l :

I. Kasačná sťažnosť sa zamieta.

II. Účastníkom konania sa právo na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

I. Konanie pred orgánmi verejnej správy
1. Daňový úrad Nitra (ďalej aj len ,,správca dane“) vykonal u žalobcu daňovú kontrolu dane z pridanej
hodnoty za zdaňovacie obdobia január až september 2018, o výsledku ktorej vyhotovil protokol č.
100640346/2020 zo dňa 9. marca 2020 (ďalej aj len ,,protokol“). Na podklade protokolu a ďalších

podkladových materiálov vydal správca dane rozhodnutie č. 100915827/2020 zo
dňa 19. mája 2020 (ďalej aj len ,,prvostupňové rozhodnutie“), ktorým bol žalobcovi podľa § 68 ods. 5
zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov
(ďalej len „daňový poriadok“) vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie február
2018 v sume 3 480,00 €.

2. Správca dane neuznal žalobcovi právo na odpočítanie dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie

obdobie február 2018, z faktúr od dodávateľa SETLOS, s.r.o. (ďalej aj „dodávateľ“) za dodanie tovaru
- podľa objednávky a dodanie služieb - účtovníckych prác. Rozhodujúcou skutočnosťou pre vydanie
prvostupňového rozhodnutia boli závery správcu dane o porušení ust. § 49 ods. 1 a 2 v nadväznosti
na ust. 19 ods. 1 a 2 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov
(ďalej len ,,zákon o DPH“).

3. Proti prvostupňovému rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný rozhodnutím

č.101414582/2020zodňa9.septembra2020(ďalejlen,,rozhodnutiežalovaného“)tak,žeprvostupňové
rozhodnutie potvrdil.

II. Konanie pred správnym súdom4. Proti rozhodnutiu žalovaného podal žalobca v zákonnej lehote správnu žalobu na Krajský súd v
Košiciach, ktorou sa domáhal, aby krajský súd zrušil rozhodnutie žalovaného spolu s prvostupňovým

rozhodnutím správcu dane a vec vrátil správcovi dane na ďalšie konanie. Zároveň sa domáhal priznania
práva na úplnú náhradu trov konania.

5. Na základe § 3 ods. 3 písm. c) zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a
doplnení niektorých zákonov začal Správny súd v Košiciach svoju činnosť dňa 1. júna 2023 a súčasne

výkon súdnictva prešiel z Krajského súdu v Košiciach a Krajského súdu v Prešove na Správny súd
v Košiciach vo všetkých veciach vo všetkých veciach, v ktorých je od 1. júna 2023 daná právomoc
správnych súdov. Vec bola na základe zmeny právnej úpravy náhodným výberom pridelená senátu
Správneho súdu v Košiciach.

6. Správny súd v Košiciach (ďalej len „správny súd“) rozsudkom č. k. KE-8S/159/2020-62 zo dňa 31.

októbra 2024 rozhodol tak, že správnu žalobu podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z. z. Správneho súdneho
poriadku (ďalej len „SSP“) zamietol ako nedôvodnú.

7. Správny súd v súlade s ustanovením § 140 SSP poukázal na odôvodnenie skôr vydaného rozsudku
Správneho súdu Košiciach sp. zn. KE-7S/191/2020 zo dňa 30. septembra 2024 vo veci toho istého

žalobcu, totožného predmetu konania, v ktorom išlo o vyrubenie rozdielu dane z pridanej hodnoty
žalobcovi za zdaňovacie obdobie máj 2018.

8. Správny súd v rozsudku sp. zn. KE-7S/191/2020 zo dňa 30. septembra 2024 poukázal na rozsudky
Najvyššieho správneho súdu SR vo veciach sp. zn. 4Sfk/141/2022 zo dňa 25. apríla 2024, sp. zn.

8Sfk/3/2023 zo dňa 30. mája 2024 a sp. zn. 4Sfk/63/2023 zo dňa 28. mája 2024, ktorými Najvyšší
správny súd SR zamietol kasačné sťažnosti žalobcu smerujúce proti rozsudkom správneho súdu v
obdobných veciach.

9. Správny súd ďalej konštatoval, že argumentácia žalobcu je vedená všeobecným spôsobom, pričom

z nej vyabstrahoval tri okruhy, medzi ktoré možno zaradiť tvrdenia žalobcu, že predloženými dokladmi
preukázal reálne uskutočnenie zdaniteľných obchodov, že uniesol dôkazné bremeno, ktoré prešlo na
správcu dane a že činnosť a status jeho dodávateľov a ich subdodávateľov mu nemôžu byť kladené
na ťarchu.

10. K námietke, týkajúcej sa prenosu dôkazného bremena, správny súd poukázal na početnú judikatúru
Ústavného súdu SR (sp. zn. I. ÚS 377/2018 zo dňa 14. novembra 2018 a sp. zn. III. ÚS 401/09 zo dňa
16. decembra 2009). Po predložení dokladov žalobcom v rámci daňovej kontroly a presunu dôkazného
bremena správca dane preveroval reálne uskutočnenie zdaniteľných obchodov u dodávateľov žalobcu.
Keďže títo boli nekontaktní, evidentne to vzbudilo pochybnosti správcu dane, ktorý sa ich snažil

odstrániť výsluchom konateľa žalobcu. S ohľadom na judikatúru Súdneho dvora EÚ, by nekontaktnosť
dodávateľov sama o sebe nemala znamenať odopretie práva na odpočítanie DPH, preto správca
dane celkom očakávane a logicky v tomto bode preniesol opätovne dôkazné bremeno na žalobcu,
aby tento pochybnosti správcu dane vyvrátil. V rámci svojej výpovede mal konateľ žalobcu možnosť
preniesť dôkazné bremeno späť na správcu dane, a to uvedením konkrétnych skutočností súvisiacich

s realizáciou zdaniteľných obchodov, po uvedení ktorých by bolo opäť na správcovi dane, či žalobcom
tvrdené skutočnosti vyhodnotí ako postačujúce, alebo sa ich bude snažiť vlastnou činnosťou spochybniť.
Ak však žalobca prostredníctvom svojho konateľa neuviedol žiadne konkrétne skutočnosti s relevantnou
výpovednou hodnotou, ktoré by bolo možné zo strany správcu dane overiť, neuniesol tak svoje dôkazné
bremeno a toto nemohlo prejsť na správcu dane. Výpoveď konateľa žalobcu bola vyhodnotená v

neprospechžalobcuzdôvodu,žekonateľnedokázaluviesťabsolútnežiadnepodrobnostiozdaniteľných
obchodoch, ktoré by však v prípade skutočnej realizácie týchto obchodov bolo od konateľa spoločnosti
rozumné očakávať, a ktoré by nemal mať problém za žiadnych okolností uviesť.

11. Daňové orgány založili svoju argumentáciu vo svojich rozhodnutiach primárne na spochybnení

reálneho dodania tovarov a služieb žalobcovi a nie na podvodom konaní žalobcu, preto správny súd
námietku žalobcu o dôkaznom bremene na strane správcu dane z dôvodu identifikácie podvodného
konania vyhodnotil ako neopodstatnenú.12. Správny súd ďalej uviedol, že žalobca v priebehu daňového konania a ani počas súdneho konania
neuviedol jednu konkrétnu skutočnosť súvisiacu s realizáciou zdaniteľných obchodov a obmedzil sa
len na všeobecné tvrdenia. Podľa správneho súdu je nesporné, že v prípade uplatnenia nároku na

odpočítanie DPH, je daňový subjekt povinný preukázať splnenie podmienok na odpočítanie DPH a
dôkazné bremeno je v prvom rade na ňom. Zároveň tiež platí, že len predloženie faktúry bez ďalšieho na
preukázanie splnenia podmienok na odpočítanie DPH nestačí. Zároveň doplnil, že samotná materiálna
existencia tovaru a jeho ďalšie použitie na podnikateľské účely ešte nezakladá právo na odpočet DPH,
takže argumentácia o tom, že tovar bol ďalej dodaný v tomto kontexte nebola relevantná.

13. Súd nemohol dospieť ani k opodstatnenosti žalobcovej argumentácie súvisiacej s tým, že mu malo
byť prikladané na ťarchu správanie jeho dodávateľov a ich subdodávateľov. Z obsahu administratívneho
spisu nevyplynulo, že by správca dane vôbec nejakých subdodávateľov preveroval a ako už bolo
uvedené, v neprospech žalobcu bola vyhodnotená primárne jeho neschopnosť preukázať realizáciu
zdaniteľnýchobchodov,zktorýchsiuplatnilprávonaodpočítaniedaneaktorýchmalbyťpriamoúčastný,

teda jeho vlastných obchodných vzťahov.

14. Daňové orgány dospeli k záveru, že právo na odpočítanie dane podľa § 49 ods. 1 v nadväznosti
na § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH si môže daňový subjekt uplatniť v tom prípade, ak preukáže, že
došlo k dodaniu zdaniteľného obchodu a tento zdaniteľný obchod použije na účely svojho podnikania

ako platiteľ. V danom prípade však takýto deň vzniku daňovej povinnosti u deklarovaných dodávateľov
nenastal, pretože v rámci dokazovania sa nepreukázala skutočnosť, že žalobca skutočne nadobudol
tovar a služby od deklarovaných dodávateľov tak, ako to bolo uvedené na predložených faktúrach.
Žalobca nepreukázal dodanie tovaru a služieb deklarovanými dodávateľmi a dôkazy o uskutočnení
zdaniteľnýchobchodovtak,akobolideklarované,nebolizískanéanidokazovanímvykonanýmsprávcom

dane. Nepreukázanie tvrdených skutočností podľa súdu spôsobilo neunesenie dôkazného bremena
žalobcu s príslušnými hmotnoprávnymi následkami.

III. Kasačná sťažnosť, stanovisko účastníkov

15. Proti napadnutému rozsudku podal sťažovateľ kasačnú sťažnosť podľa § 440 ods. 1 písm. g) SSP,
v ktorej navrhol, aby kasačný súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil správnemu súdu na ďalšie
konanie. Zároveň si uplatnil náhradu trov konania.

16. Podľa sťažovateľa z dokladov, ktoré predložil správcovi dane, jednoznačne vyplýva, že služby boli

skutočne zrealizované a dodané. Argumentoval tým, že na predložených faktúrach sú správne uvedené
všetky zákonom ustanovené položky, ktoré deklarujú, že k jednotlivým zdaniteľným plneniam skutočne
došlo.

17. Sťažovateľ poukázal na výpoveď svojho konateľa - Ladislava Popoviča, ktorý uviedol, že

nakupovaný tovar bol ďalej dodávaný pre spoločnosť U.S. Steel Košice, s.r.o., pričom sa jedná o
prioritného zmluvného odberateľa kontrolovaného subjektu (90 % zákaziek) a správca dane disponuje
oprávneniami, ktoré mu dovoľujú preveriť uvedené skutočnosti priamo u vyššie uvedeného prioritného
odberateľa.

18. Sťažovateľ ďalej uviedol, že v žiadnom prípade nemôže byť na ťarchu kontrolovaného subjektu
prípadná nekontaktnosť obchodných partnerov. Tvrdil, že po výzvach správcu dane poskytol všetky
požadované doklady. Neexistencia daňovej evidencie u dodávateľa nemôže byť podľa jeho názoru
použitá ako dôkaz proti sťažovateľovi, keďže sťažovateľ ako kontrolovaný subjekt nebol povinný
preukazovať skutočnosti rozhodujúce pre určenie dane, ktorých absenciu zapríčinil iný daňový subjekt.

19. Sťažovateľ tiež poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci C-439/04
a C-440/04 (Axel Kittel a Recolta Recycling), vo veci C-610/19 (Vikingo) a na rozhodnutia Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 8Sžf/9/2012, sp. zn. 3Sžf/1/2010 a sp. zn. 4Sžf/30/2014, pričom mal za to, že
rozhodnutie súdu je v rozpore s uvedenou judikatúrou. Sťažovateľ v rámci svojej argumentácie tiež

poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžf/1/2011, v zmysle ktorého, ak je nepochybná
existencia nakúpeného materiálneho plnenia, ktoré je riadne preukázané faktúrami a podrobnými
prílohami od konkrétneho dodávateľa, daňový subjekt uniesol svoje dôkazné bremeno.20. Sťažovateľ upozornil na skutočnosť, že v iných podobných prípadoch (rozsudkoch sp. zn.
KE-7S/67/2020 zo dňa 22. februára 2024, sp. zn. KE-8S/39/2020 zo dňa 26. marca 2024 a sp. zn.
KE-7S/68/2020 zo dňa 11. júla 2024) správny súd konštatoval, že správca dane nesie dôkazné bremeno

na tom, aby kvalifikovane spochybnil existenciu tovaru. Podľa sťažovateľa sú uvedené veci podobné
v tom, že správne orgány mali pochybnosti o vierohodnosti predloženej dokumentácie a neuznali
žalobcovi právo na odpočítanie dane. Sťažovateľ namietal, že konštantná judikatúra je toho názoru,
že na preukázanie pochybností, ktoré nastali v dôsledku skutočností na strane dodávateľa alebo
subdodávateľov kontrolovaného subjektu, znáša dôkazné bremeno i dôkaznú núdzu správca dane, nie

kontrolovaný subjekt.

21. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti odkázal na svoju predošlú argumentáciu, pričom
uviedol, že v iných obdobných veciach sťažovateľa kasačný súd, podané kasačné sťažnosti zamietol. Z
tohto dôvodu navrhol kasačnú sťažnosť zamietnuť ako nedôvodnú.

IV. Právne posúdenie veci kasačným súdom

22. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 SSP), po zistení, že
kasačná sťažnosť bola podaná včas (§ 443 ods. 1 SSP), oprávnenou osobou (§ 442 ods. 1 SSP)
a je prípustná (§ 439 ods. 1 SSP), vo veci v zmysle § 455 SSP nepovažoval za potrebné nariadiť

pojednávanie a po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj konania, ktoré mu predchádzalo, dospel
k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná.

23. Kasačný súd zo svojej rozhodovacej činnosti zistil, že sa obdobnými vecami sťažovateľa zaoberal
už vo veci sp. zn. 4Sfk/141/2022, sp. zn. 8Sfk/3/2023, sp. zn. 4Sfk/63/2023 a sp. zn. 4Sfk/6/2025. Ide

síce o veci, ktoré sa týkali odlišných zdaňovacích období a aj iných dodávateľov (nielen spoločnosti
SETLOS, s.r.o., o ktorú ide v tejto veci), avšak boli založené na obdobných skutkových zisteniach,
obdobnom procesnom priebehu daňovej kontroly a vyrubovacieho konania, žalobné námietky ako aj
rozsudky správneho súdu boli obdobné, rovnako ako kasačná argumentácia sťažovateľa.

24. Kasačný súd využijúc postup podľa § 464 ods. 1 SSP preto poukazuje na odôvodnenie rozsudku
Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Sfk/141/2022 zo dňa 25. apríla 2024, s
ktorým sa stotožnil a neidentifikoval dôvody, pre ktoré by sa mal od relevantnej argumentácie odchýliť,
preto uvádza jeho vybrané časti, ktoré sú aplikovateľné i na prejednávanú vec:

„20. Vychádzajúc z obsahu kasačnej sťažnosti bolo úlohou kasačného súdu vyjadriť sa v tejto konkrétnej
veci k otázke dôkazného bremena v daňovom konaní, jeho obsahu, rozsahu a rozloženiu medzi
kontrolovaný daňový subjekt (sťažovateľa) a správcu dane, ako aj ku skutočnostiam / dôvodom, pre
ktoré správca dane sťažovateľovi odoprel (neuznal) požadovaný nárok na odpočet DPH. (...)

23. Platí teda, že právo na odpočet možno odmietnuť priznať vtedy, ak sa nepreukáže splnenie
jeho materiálnych podmienok, ale aj vtedy, ak sa preukáže (je nesporné) splnenie hmotnoprávnych
podmienok práva na odpočet dane a súčasne sa na základe objektívnych skutočností preukáže, že
zdaniteľná osoba sa priamo podieľa na daňovom podvode, resp. vedela alebo mala vedieť, že sa

dotknutým plnením podieľa na daňovom podvode deklarovaného dodávateľa alebo iného subjektu v
reťazci dodaní (rozhodnutie SD EÚ vo veci Ferimet SL, C-281/20 zo dňa 11. novembra 2021, body 45 -
49). Zatiaľ čo dôkazné bremeno na preukázaní splnenia hmotnoprávnych podmienok práva na odpočet
či oslobodenia od DPH zaťažuje primárne daňový subjekt, resp. zdaniteľnú osobu uplatňujúcu si toto
právo (rozhodnutie SD EÚ vo veci Kemwater ProChemie s. r. o., C-154/20 zo dňa 9. decembra 2021,

bod 34), v prípade preukazovania daňového podvodu je dôkazné bremeno prenesené najmä na daňový
orgán, ktorý existenciu takéhoto konania musí dostatočne preukázať inak než len na základe domnienok
(rozhodnutia SD EÚ vo veci Ferimet SL, C-281/20 zo dňa 11. novembra 2021, bod 54; vo veci Crewprint
Kft, C-611/19 zo dňa 3. septembra 2020, body 37, 43).

24. K otázke dôkazného bremena pritom existuje početná a v zásade stabilná rozhodovacia prax
kasačného súdu, vyjadrená napríklad v rozsudkoch sp. zn. 1Sžf/10/2015 zo?dňa 3. februára 2016, sp.
zn. 6Sžfk/7/2016 zo dňa 27. septembra 2018, sp. zn. 5Sžfk/15/2018 zo dňa 30. apríla 2019 a iné.
Z ustanovenia § 24 ods. 1 daňového poriadku vyplýva, že z dôvodu ľahkej zneužiteľnosti práva naodpočet DPH je dôkazným bremenom na preukázanie splnenia hmotnoprávnych podmienok prioritne
zaťažený práve daňový subjekt, ktorý si toto právo uplatňuje. Obchodné transakcie pritom nepostačuje
deklarovať len po formálnej stránke (vystavenou faktúrou a zmluvou), predložené doklady musia byť

odrazom reálneho plnenia, ktoré v prípade vzniku pochybností preukazuje daňový subjekt. Ak daňový
subjekt, na?ktorom?leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok
na?odpočet dane uznaný (rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.?zn.?9Sžfk/1/2019 zo
dňa 21. apríla 2020, bod 40, publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
a rozhodnutí súdov pod R 26/2021; sp.?zn.?6Sžfk/20/2018 zo dňa 11. júna 2019, body 49 a 50,

publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov pod R
6/2020).

25. Vyššie uvedené však neznamená, že dôkazné bremeno daňového subjektu je?bezvýhradné, resp.
neobmedzené (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp?.zn.?6Sžfk/40/2018 zo dňa 3.
septembra 2019, bod 54). Dokazovanie v daňovom konaní a?aj?prenos dôkazného bremena medzi

daňovým subjektom a správcom dane má svoje judikatúrou ustálené pravidlá. „Daňový subjekt má
v daňovom konaní dve základné povinnosti: povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje tvrdenia dokázať.
Formálne sa obe tieto povinnosti realizujú tak, že daňový subjekt podá riadne vyplnené daňové priznanie
(povinnosť tvrdiť), pričom spolu s ním predloží správcovi dane písomné doklady, ktoré je podľa právnych
predpisov povinný viesť (dôkazná povinnosť). Takto si daňový subjekt splní svoje povinnosti v daňovom

konaní, teda aj povinnosť dôkaznú. Ak však správca dane pri preverovaní uvedených písomných
podkladov preukázateľne spochybní vierohodnosť, pravdivosť alebo úplnosť dôkazov predložených
daňovým subjektom, potom možno konštatovať, že správca dane splnil svoju dôkaznú povinnosť a v
takom prípade je opäť len na daňovom subjekte, či predložením alebo navrhnutím ďalších dôkazov
vyvráti spochybnenie jeho pôvodných dôkazov správcom dane. Týmto spôsobom dochádza v procese

dokazovania v daňovom konaní k presúvaniu dôkazného bremena medzi správcom dane a?daňovým
subjektom, čo predstavuje praktické vyjadrenie kombinácie uplatňovania zásady vyhľadávacej a zásady
prejednacej.“ (rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.?zn.?I. ÚS 377/2018 zo dňa 14.
novembra 2018, bod 21; obdobne sp. zn. III. ÚS 401/09 zo?dňa?16. decembra 2009) (...)

27. Preskúmaním veci dospel kasačný súd k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná. Daňové
orgány založili svoju argumentáciu v preskúmavaných rozhodnutiach primárne na spochybnení
identity dodávateľov tovarov a služieb sťažovateľovi. Argumentácia zistením podvodného alebo
zneužívajúcehokonaniaaúčastisťažovateľanaňomalebovedomostisťažovateľaoňomzodôvodnenia
preskúmavaného rozhodnutia žalovaného nevyplýva. Z administratívneho spisu kasačný súd zistil,

že za účelom preverenia skutočností uvedených vo faktúrach predložených sťažovateľom vykonal
správca dane rôzne šetrenia najskôr na úrovni priamych deklarovaných dodávateľov sťažovateľa -
SETLOS, s.r.o., RSD SYSTEM s.r.o., Družstvo Trentin, resp. Manula družstvo (viď bližšie body 3. až
6. tohto rozsudku) [pozn. kasačného súdu - v tu posudzovanej veci ide len o dodávateľa SETLOS,
s.r.o.]. Keďže správcovi dane sa ani od jedného z deklarovaných dodávateľov sťažovateľa nepodarilo

počas daňovej kontroly získať žiadne využiteľné informácie ohľadne preverovaných zdaniteľných plnení,
pristúpil správca dane k získavaniu potrebných informácií z jemu dostupných evidencií a zistení iných
správcov dane ohľadne dodávateľských subjektov (viď bod 8. tohto rozsudku) a súčasne aj priamo
od sťažovateľa, resp. jeho konateľa. Z výsluchu konateľa sa však správca dane nedozvedel žiadne
informácie s potenciálom upotrebiteľnosti v procese verifikácie tvrdení sťažovateľa, nakoľko Ladislav

Popovič (konateľ sťažovateľa) otázky správcu dane buď nevedel zodpovedať vôbec alebo poskytol len
veľmi všeobecné informácie (viď bod 7. tohto rozsudku). Pochybnosti správcu dane boli založené najmä
na nasledovných zisteniach:
- ani s jedným z dodávateľských subjektov sa správcovi dane nepodarilo nadviazať procesný kontakt
za účelom preverenia tvrdení sťažovateľa. Zásielky doručované počas daňovej kontroly na aktuálne

adresy dodávateľských subjektov podľa zápisov v obchodnom registri alebo doručované likvidátorom
spoločností SETLOS, s.r.o. v likvidácii a RSD SYSTEM s.r.o. v likvidácii sa správcovi dane vracali ako
nevyzdvihnuté (...) [pozn. kasačného súdu - v tu posudzovanej veci ide len o dodávateľa SETLOS,
s.r.o.,],
- L. (podľa informácií finančnej správy splnomocnený zástupca spoločnosti SETLOS, s.r.o.) ako jediný

zareagoval na korešpondenčné aktivity správcu dane, avšak oznámil správcovi dane iba to, že všetku
účtovnú dokumentáciu spoločnosti odovzdal novému majiteľovi pri predaji spoločnosti,- z informácií z iných konaní týkajúcich sa dodávateľských daňových subjektov správca dane zistil, že
spoločnosť SETLOS, s.r.o. za rok 2018 nepodala daňové priznanie pre daň z príjmov právnických osôb
a neskôr jej bola zrušená registrácia pre DPH (...),

- konateľ sťažovateľa nevedel správcovi dane uviesť mená ani jednej z osôb, s ktorými za dodávateľov
jednal, tieto subjekty si žiadnym spôsobom nepreveroval, nebol v ich sídle, nevedel poskytnúť žiadne
informáciekprepravetovarov,pričomjehoargumentáciasazredukovalavpodstateibanaprízvukovanie
faktu, že dodané tovary dodal ďalej svojmu odberateľovi - spoločnosti U. S. Steel Košice a že tovar bol
skladovaný v prenajatom sklade spoločnosti BUBI GOLD s.r.o. Šaca (...)

28. Ak na základe vyššie uvedených zistení (opísané v bodoch 3. až 8. a 13. tohto rozsudku) správca
dane pojal relevantné pochybnosti o identite dodávateľov tovarov a služieb z preverovaných faktúr a
zotrval na pozícii ich neodstránenia sťažovateľom, je potrebné takýto postup vyhodnotiť ako procesne
korektný a logicky vyplývajúci z výsledkov dokazovania, ktorý podľa názoru kasačného súdu zodpovedá
kritériám nastaveným aktuálnou rozhodovacou činnosťou Ústavného súdu SR (napr. IV. ÚS 86/2022,

I. ÚS 259/2022, I. ÚS 247/2023). Rovnako, ak závery správcu dane v napadnutom rozsudku správny
súd aproboval, nie je možné ho označiť za taký, ktorý je postihnutý vadou nesprávneho právneho
posúdenia veci. Vo vzťahu k rozhodujúcej kasačnej námietke možno preto uzavrieť, že zistenia správcu
dane, ktoré postupne nadobúdal v priebehu daňovej kontroly, spochybňujú hodnovernosť listinných
dôkazov predkladaných sťažovateľom a procesne korektným spôsobom viedli k prenosu dôkazného

bremena (v záujme obnovenia hodnovernosti listinných dôkazov) opätovne na sťažovateľa (napr. IV. ÚS
380/2021, rozsudok Najvyššieho správneho súdu sp. zn. 1Sžfk/10/2022 zo dňa 24.02.2022, publikovaný
v Zbierke stanovísk a rozhodnutí Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky pod č. 18/2022).
Sťažovateľ dôvodné pochybnosti správcu dane nevyvrátil, neoznačil žiadne ďalšie relevantné dôkazy
na ich vyvrátenie (napr. mená konkrétnych svojich zamestnancov, ktorí mali obchody s dodávateľskými

subjektmi dojednávať alebo preberať dodaný tovar), a preto je dôvodný záver, že neuniesol v daňovom
konanídôkaznébremeno.Argumentácia,komusťažovateľnáslednedodaltovarnadobudnutýodsvojich
dodávateľov, nemá pri hľadaní odpovede na sporné otázky právnu relevanciu.

29. Pre úplnosť kasačný súd konštatuje, že dôkazné bremeno, ktorým bol sťažovateľ v predmetnom

daňovom konaní zaťažený, nepovažuje za neprimerané. Vznesené dôvodné pochybnosti sa týkali
len vzťahov a okolností medzi sťažovateľom a jeho deklarovanými dodávateľmi, prípadne účtovných
dokladov nimi vystavených. Išlo teda o okolnosti a skutočnosti priamo v dispozičnej sfére
sťažovateľa. Kasačný súd zastáva názor, že od sťažovateľa možno spravodlivo požadovať, aby vedel
vysvetliť, preukázať (či už predložením alebo aspoň označením konkrétnych dôkazov) podstatu ním

realizovaného obchodného vzťahu a mechanizmus dodania tovaru či služieb.

30. Kasačný súd pripomína, že pri posudzovaní ne/splnenia podmienok vzniku nároku na odpočet DPH
pre prípad nepreukázania identity dodávateľa môže byť relevantná tiež otázka, či vzhľadom na skutkové
okolnosti daného prípadu nie sú k dispozícii údaje potrebné k overeniu toho, či mal skutočný dodávateľ

(tedaniedodávateľuvedenýnafaktúre)postavenieplatcuDPH,pričomvtomtosmeredôkaznébremeno
zaťažuje sťažovateľa. K uvedenému poukazuje kasačný súd na rozsudok SD EÚ z 9. decembra 2021
vo veci C-154/20, Kemwater ProChemie, bod 43: „Smernica Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006
o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty sa má vykladať v tom zmysle, že uplatnenie práva na
odpočítanie dane z pridanej hodnoty (DPH) zaplatenej na vstupe sa má nepriznať bez toho, aby daňový

úrad musel preukázať, že zdaniteľná osoba sa dopustila podvodu na DPH alebo že vedela, alebo mala
vedieť, že uvádzané plnenie, na ktorom sa zakladá právo na odpočítanie dane, bolo súčasťou takéhoto
daňového podvodu, ak v prípade, že tento skutočný dodávateľ tovaru alebo poskytovateľ služieb nebol
identifikovaný, táto zdaniteľná osoba nepredloží dôkaz o tom, že tento dodávateľ alebo poskytovateľ mal
postavenie zdaniteľnej osoby, pokiaľ vzhľadom na skutkové okolnosti a napriek dôkazom poskytnutým

touto zdaniteľnou osobou chýbajú údaje potrebné na overenie, či skutočný dodávateľ alebo poskytovateľ
mal toto postavenie.“ V danom prípade sťažovateľ konštantne tvrdil, že tovary a služby mu boli dodané
práve ním deklarovanými dodávateľmi (SETLOS, s.r.o., RSD SYSTEM s.r.o. a Družstvo Trentin; [pozn.
kasačného súdu - v tu posudzovanej veci ide len o dodávateľa SETLOS, s.r.o.,]. Existencia iných
zdaniteľných osôb v pozícii skutočných dodávateľov nevyplynula ani z vykonaného dokazovania, a preto

skutkové okolnosti daného prípadu nesmerovali k tomu, že zdaniteľné plnenia uvedené na sporných
faktúrach dodal za (niektorého alebo všetkých) deklarovaných dodávateľov iný dodávateľ, ktorý mal
postavenie platcu DPH.“25. Kasačný súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s argumentáciou uvedenou v rozhodnutí sp. zn.
4Sfk/141/2022 zo dňa 25. apríla 2024 a z toho dôvodu aj v tu prejednávanej veci vyhodnotil kasačné
námietky sťažovateľa ako nedôvodné. Súčasne dáva do pozornosti, že ústavná sťažnosť sťažovateľa

protirozsudkuNajvyššiehosprávnehosúduSlovenskejrepublikysp.zn.4Sfk/141/2022zodňa25.apríla
2024 bola odmietnutá ako zjavne neopodstatnená uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.
zn. I. ÚS 57/2025 zo dňa 30. januára 2025.

V. Záverečné zhodnotenie a odôvodnenie rozsudku v časti trov

26. Kasačný súd s ohľadom na všetky uvedené skutočnosti nezistil dôvodnosť kasačnej sťažnosti, a
preto podľa § 461 SSP rozhodol spôsobom, ktorý je uvedený vo výrokovej časti tohto rozsudku.

27. O trovách kasačného konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 1 SSP v spojení s § 167
ods. 1 a § 168 SSP. Kasačný súd sťažovateľovi (žalobcovi) náhradu trov konania nepriznal, nakoľko

v kasačnom konaní nebol úspešný. Kasačný súd nepriznal trovy konania ani žalovanému, ktorý bol
síce v konaní úspešný, avšak má postavenie orgánu štátnej správy a kasačný súd nevzhliadol žiadne
výnimočné dôvody, pre ktoré by mu mali byť trovy konania v zmysle § 168 druhej vety SSP priznané.

28. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :

0 (§ 463 SSP v spojení s § 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.