Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, February 24, 2026

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 6CoPr/7/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7221207918
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 02. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viktória Midová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2026:7221207918.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viktórie Midovej a sudcov

JUDr. Jozefa Maruščáka a JUDr. Moniky Koščovej v spore žalobkyne: A. B. C., nar. X.X.XXXX, bytom
v C., D. X, zastúpená JUDr. Martinou Fábryovou, advokátkou, so sídlom v Košiciach, Floriánska 19, proti
žalovanému: C. A. E., so sídlom v Košiciach, Timonova 2, IČO: 00 162 761, zastúpený JUDr. Monikou
Mattovou, advokátkou, so sídlom v Košiciach, Zvonárska 8 a JUDr. Martinom Salokom, advokátom,
so sídlom v Košiciach, Zvonárska 8, o neplatnosť skončenia pracovného pomeru a náhradu mzdy,
o odvolaní žalovaného proti rozsudku Mestského súdu Košice sp. zn. K2-37Cpr/9/2021 zo dňa 3. marca
2025

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok Mestského súdu Košice č. k. K2-37Cpr/9/2021-730 zo dňa 3. marca
2025, okrem výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť súdny poplatok za žalobu.

O d m i e t a odvolanie proti výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť Slovenskej republike na účet
Mestského súdu Košice súdny poplatok za žalobu vo výške 2.555,50 € do 3 dní od právoplatnosti
rozsudku.

Žalobkyňa má proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Mestský súd Košice (ďalej len súd prvej inštancie alebo len súd) zhora označeným rozsudkom
určil, že výpoveď zamestnávateľa zamestnankyni podľa § 63 ods. 1 písm. e/ Zákonníka práce zo
dňa XX.X.XXXX, doručená žalobkyni dňa XX.X.XXXX, je neplatná, pracovný pomer trval a v zmysle
ustanovenia § 82 ods. 7 zákona č. 138/2019 Z. z. v platnom znení skončil ku dňu XX.X.XXXX.
Zaviazal žalovaného zaplatiť žalobkyni náhradu mzdy v celkovej výške 40.261 € s úrokom z omeškania
z jednotlivých mesačných plnení tak, ako sú tieto špecifikované vo výroku rozsudku. Rozhodol, že
žalobkyňa má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % s tým, že o výške

náhrady rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku. Návrh
žalovaného, ktorým žiadal určiť, že od neho nemožno spravodlivo požadovať, aby žalobkyňu naďalej
zamestnával, zamietol. Zaviazal žalovaného zaplatiť Slovenskej republike na účet Mestského súdu
Košice súdny poplatok za žalobu vo výške 2.555,50 € do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

2. Rozhodol tak o žalobe o určenie neplatnosti výpovede danej žalobkyni listom žalovaného zo dňa
XX.X.XXXX podľa ust. § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce z dôvodu porušenia pracovnej disciplíny,

ktorého sa dopustila konaním pri plnení pracovných úloh pedagogického zamestnanca spôsobom
uvedeným v bodoch 1. až 4. nižšie v texte výpovede. V žalobe argumentovala tým, že dôvody
výpovede nie sú dané a boli vykonštruované. Domáhala sa tiež náhrady mzdy z neplatného rozviazania
pracovného pomeru od X.X.XXXX do skončenia jej pracovného pomeru ex lege dňom XX.X.XXXXv sume 32.911 € s príslušenstvom a odstupného v rozsahu 5 mesiacov v sume 7.350 € s úrokom
z omeškania, spolu 40.261 € s úrokom z omeškania (č.l. 613-614).

3. Žalovaný sa v konaní bránil tým, že žalobkyňa sa dopustila jednotlivých porušení pracovnej disciplíny
tak, ako tieto boli uvedené v písomnej výpovedi zo dňa XX.X.XXXX. Pre prípad, že súd dospeje k záveru,
že výpoveď je neplatná, žiadal určiť, že nemožno od neho spravodlivo požadovať, aby žalobkyňu
naďalej zamestnával, a to aj vzhľadom na skutočnosť, že jej pracovný pomer mal zaniknúť podľa § 82
ods. 7 zák. č. 138/2019 Z. z. uplynutím školského roka, v ktorom dovŕšila 65 rokov (dňa 31.8.2023).

Argumentoval tiež tým, že bolo by v rozpore s dobrými mravmi, aby žalobkyňu ďalej zamestnával, keďže
jej pôsobenie na konzervatóriu bolo ukončené pre porušovanie jej povinností, ignorovanie pokynov
vedúcich zamestnancov a pre sťažnosti žiakov a rodičov na svojvoľnú výučbu predmetu, ktorý bol jej
pracovnou náplňou. Súčasne žiadal znížiť požadovanú náhradu mzdy žalobkyni za čas presahujúci 12
mesiacov. Ohľadne tohto nároku argumentoval tým, že napriek skutočnosti, že mu oznámila, že trvá na
svojom ďalšom zamestnávaní, do práce nenastúpila a nevykonávala prácu podľa pracovnej zmluvy.

4. Na základe vykonaného dokazovania a po právnom posúdení veci podľa § 61, § 62 ods. 1, § 63 ods.
1 písm. d/, § 63 ods. 1 písm. e/, ods. 4, ods.6, § 74, § 77, § 79 ods. 1, ods. 2, § 81 písm. g/, § 38 ods. 1
až 4 Zákonníka práce v spojení s ustanovením § 82 ods. 7 zákona č. 138/2019 Z. z. o pedagogických
zamestnancochaodbornýchzamestnancochdospelkzáveru,ževprejednávanomsporenebolisplnené

podmienky pre platné skončenie pracovného pomeru so žalobkyňou výpoveďou podľa § 63 ods. 1 písm.
e/ Zákonníka práce.

5.Konštatovalzamieňanievýpovednýchdôvodovžalovanýmpodľa§63ods.1písm.e/apodľa§63ods.
1 písm. d/ bod 4 Zákonníka práce, ktorá skutočnosť mala za následok, že výpoveď nebola realizovaná

v súlade so zákonom. Podkladom pre výpoveď bolo písomné upozornenie žalobkyne na neuspokojivé
plnenie pracovných úloh a porušenie pracovnej disciplíny zo dňa 10.3.2021, písomné upozornenie na
porušenie pracovnej disciplíny zo dňa 5.5.2021 a zo dňa 17.5.2021, obsahujúce tiež upozornenie na
možnosť výpovede.

6. Uviedol, že písomným upozornením zo dňa 10.3.2021 žalobkyni bolo vytýkané neuspokojivé plnenie
pracovných úloh, čo je výpovedný dôvod podľa § 63 ods. 1 písm. d/ bod 4 Zákonníka práce a nemožno
ho zamieňať s porušením pracovnej disciplíny.

7.Vprípadepísomnéhoupozornenianaporušeniepracovnejdisciplínyzodňa5.5.2021súdkonštatoval,

že nebolo preukázané porušenie povinnosti zo strany žalobkyne neoznámením adresy jej bydliska
riadne a včas zamestnávateľovi, z ktorého dôvodu toto písomné upozornenie nebolo upozornením
v súvislosti s porušením pracovnej disciplíny.

8. K ďalšiemu upozorneniu na porušenie pracovnej disciplíny zo dňa 17.5.2021 súd uviedol, že toto bolo

jediným upozornením na porušenie pracovnej disciplíny, avšak výpoveď nebolo možné uplatniť z tých
istých dôvodov, ako bolo uvedené v tomto upozornení zo dňa 17.5.2021.

9. Súd konštatoval, že podmienkou pre platnosť výpovede z dôvodu opakovaného menej závažného
porušenia pracovnej disciplíny je, aby písomná výpoveď obsahovala okrem popisu konkrétnych

skutočností s odkazom na už existujúce upozornenie na skoršie menej závažné porušenie pracovnej
disciplíny zároveň aj ďalšie (nové) neskôr sa vyskytnuté skutočnosti zakladajúce menej závažné
porušenie pracovnej disciplíny zamestnanca, ktoré musia byť vo výpovedi presne špecifikované.
V prípade výpovede žalobkyne však táto obsahovala len skutky, ktoré žalobkyni boli vytknuté
v predchádzajúcich upozorneniach zo dňa 10.3.2021, 5.5.2021 a 17.5.2021 bez ďalšieho skutku, ktorý

by odôvodňoval výpoveď, pričom upozornenia zo dňa 10.3.2021 a zo dňa 5.5.2021 nemali súvis
s porušením pracovnej disciplíny, resp. porušenie pracovnej disciplíny preukázané nebolo.

10. Vzhľadom na absenciu riadneho vymedzenia výpovedného dôvodu preto súd považoval výpoveď
za neplatnú. Zákon nepripúšťa, aby výpovedný dôvod bol totožný s predchádzajúcim upozornením.

11. Súd pri určení, že výpoveď je neplatná, zároveň vyslovil, že pracovný pomer žalobkyne skončil ku
dňu 31.8.2023, a to s poukazom na ustanovenie § 82 ods. 7 zákona č. 138/2019 Z. z., v zmysle ktoréhopracovný pomer žalobkyne skončil uplynutím školského roka, v ktorom žalobkyňa dovŕšila 65 rokov
veku, t.j. dňom 31.8.2023.

12. Vo vzťahu k priznanej náhrade mzdy za obdobie od 1.9.2021 do 31.8.2023 súd uviedol, že žalovaný
spôsob výpočtu náhrady mzdy žalobkyne nenamietal, namietal iba rozsah, v ktorom jej táto mzda
mala byť priznaná, a preto pri určení náhrady mzdy a odstupného vychádzal zo spôsobu výpočtu
realizovaného žalobkyňou, v zmysle ktorého za žalovanú dobu žalobkyni patrila náhrada mzdy vo výške
32.019 € a odstupné vo výške 7.350 €.

13. Vo vzťahu k obrane žalovaného, aby súd za čas presahujúci 12 mesiacov primerane znížil,
prípadne nepriznal náhradu mzdy žalobkyni súd uzavrel, že nezistil dôvod pre takýto postup. Uviedol,
že žalovaný netvrdil okolnosti odôvodňujúce uplatnenie moderačného práva a vykonaným dokazovaním
takéto okolnosti zistené neboli, nebolo preukázané, žeby žalobkyňa vlastnou vinou zanedbala možnosť
zarobiť si a tak si aspoň čiastočne nahradiť ušlý príjem alebo že by niekde zarábala toľko, že

žiadnu ujmu neutrpela. Nebolo pritom tvrdené a ani preukázané, že bola zamestnaná u iného
zamestnávateľa. Žalovaný zároveň nevysvetlil, prečo neumožnil žalobkyni pokračovať v práci po tom,
ako mu oznámila, že trvá na ďalšom zamestnávaní a neuviedol ani žiadne skutočnosti, ktoré by
mu objektívne znemožňovali umožniť žalobkyni pokračovať v práci a uspokojiť jej mzdové nároky.

14. Súd zamietol aj návrh žalovaného na určenie, že od neho nemožno spravodlivo požadovať,
aby žalobkyňu ďalej zamestnával, pretože žalovaný nepreukázal žiadne dôvody, pre ktoré nemohol
žalobkyňu ďalej zamestnávať po jej oznámení, že trvá na tom, aby ju ďalej zamestnával. Nebolo tiež
preukázané, že by žalobkyňa spôsobila žalovanému nejakú škodu svojim konaním, že by ho vedome
poškodzovala, resp. vykonávala nejakú inú činnosť, ktorá by bola v rozpore so zásadami žalovaného

ako zamestnávateľa. Navyše pracovný pomer žalovanej zanikol ex lege dňom 31.8.2023 v zmysle ust. §
82 ods. 7 zákona č. 138/2019 Z. z., ktorú skutočnosť zohľadnila samotná žalobkyňa v žalobnom petite.
Za týchto okolností potom návrh žalovaného bol bezpredmetný, preto súd ho zamietol.

15. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 262

ods. 1 CSP a priznal ich náhradu úspešnej žalobkyni proti neúspešnému žalovanému.

16.Opovinnostižalovanéhozaplatiťsúdnypoplatoksúdrozhodolpodľa§2ods.2zákonač.71/1992Zb.
o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov. Keďže žalobkyňa bola v konaní oslobodená
od platenia súdnych poplatkov a bola v konaní úspešná, súd zaviazal na zaplatenie súdneho poplatku

neúspešného žalovaného.

17. Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie žalovaný z dôvodov podľa ust. § 365 ods.
1 písm. b/, d/, e/, f/, g/ a h/ CSP a navrhol zrušiť napadnutý rozsudok a vec vrátiť súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

17.1. Namietal, že súd vyslovil svoje predbežné právne posúdenie v počiatočnom štádiu konania, kde
konštatoval, že považuje formálne náležitosti výpovede za preukázané a tento predbežný právny názor
zmenil na pojednávaní dňa 3.3.2025 tak, že práve tieto formálne náležitosti splnené neboli. Vyslovil
teda úplne opačný právny názor posúdenia tých istých listinných dôkazov, ktoré mal k dispozícii. Tým
zneefektívnil uplatnenie procesných práv žalovaného, čím došlo k porušeniu práva na spravodlivý

proces.
17.2. Vytýkal ďalej súdu, že sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe, pokiaľ nerozhodol najprv
o základe nároku, t.j. o platnosti či neplatnosti skončenia pracovného pomeru medzitýmnym rozsudkom
a až následne o ďalších nárokoch.
17.3. Nestotožnil sa s rozhodnutím súdu v časti týkajúcej sa vyhodnotenia formálnych náležitostí výziev

zo dňa 10.3.2021, 5.5.2021 a 17.5.2021, pri ktorých hodnotení mal súd vychádzať z ich obsahu, nie
z názvu. Výzvy obsahovali upozornenie na porušenie pracovnej disciplíny žalobkyňou, možnosť vyjadriť
sa a možnosť skončiť s ňou pracovný pomer pri ďalšom porušení. Vo vzťahu k výzve zo dňa 5.5.2021
nesúhlasil so stanoviskom súdu, že žalobkyňa si splnila povinnosť oznámiť adresu na doručovanie.
Žalobkyňa splnenie takejto povinnosti nepreukázala. Z predložených listín vyplynulo len to, že žalobkyňa

mala adresu D. X, C. vedenú v systéme Sociálnej poisťovne a v systéme, ktorý nie je vedený žalovaným
(RIS). Znovu zopakoval, že údaje o adrese bydliska žalobkyne obsiahnuté v ňou predložených listinách
boli vygenerované zo systému Sociálnej poisťovne, registra fyzických osôb a rezortného informačného
systému ministerstva školstva. Žiadna z listín nebola vytvorená žalovaným. Žalobkyňa nepredložilažiaden doklad, ktorým by riadne potvrdila zmenu adresy trvalého pobytu (občiansky preukaz, potvrdenie
miestneho úradu o zmene bydliska). Porušila tak svoju povinnosť v zmysle § 81 písm. g/ Zákonníka
práce.

17.4. Namietal ďalej nedostatok odôvodnenia rozsudku, keď sa súd nevysporiadal s dôkazmi
produkovanými žalovaným a s jeho vyjadreniami počas konania. Dopustil sa tak chyby v hodnotení
dôkazov.
17.5. Za nepreskúmateľné považuje rozhodnutie aj vo výroku o priznaní náhrady mzdy. Súd neuviedol,
na základe akých dôkazov rozhodol o tomto nároku a akými úvahami sa riadil. Poprel tvrdenie

súdu o tom, že v konaní nepoprel nárok na náhradu mzdy, keďže počas celého konania popieral
nároky žalobkyne čo do dôvodu aj výšky. K priznaniu náhrady mzdy z dôvodu, že mal žalobkyni
zabrániť vo výkone práce žalovaný argumentoval tým, že napriek tomu, že žalobkyňa trvala na
svojom zamestnávaní, nedostavila sa začiatkom školského roka 2021/2022 na pracovisko na výkon
práce podľa pracovnej zmluvy. Za nenáležitú považuje obranu žalobkyne, že sa nemohla prihlásiť
do systému edupage, čo jej malo znemožniť výkon práce, pretože žalovaný už počas konania

podrobne vysvetlil, že žalobkyňa nedokázala správne používať službu tejto stránky. Žalovaný jej nijakým
spôsobom neznemožnil výkon práce a so žalobkyňou komunikoval ako s ostatnými pedagogickými
zamestnancami. Žalobkyňu oboznámil so skutočnosťou, že sa má dostaviť do práce v zmysle plánu
práce, ktorý jej bol doručený emailom (jún, júl, august a september 2021). Žalobkyňa zákonným
spôsobom neospravedlnila svoju neprítomnosť na pracovisku, nepreukázala svoj nepriaznivý zdravotný

stav potvrdením o práceneschopnosti. Zároveň poukázal na to, že žalobkyňa už pred daním výpovede
bola starobnou dôchodkyňou a nepreukázala, že žalovaný jej znemožnil výkon práce a že si bola nútená
hľadať inú prácu a tým aj zdroj príjmov. Argumentoval aj tým, že žalobkyňa odmietla možnosť skončiť
pracovný pomer dohodou.
17.6. Nakoniec namietal uloženie mu povinnosti zaplatiť súdny poplatok za konanie s argumentáciou,

že je organizáciou napojenou na štátny rozpočet, a preto je oslobodený od platenia súdnych poplatkov.
17.7. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov navrhol zrušiť napadnutý rozsudok a vec vrátiť súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie a uplatnil si náhradu trov odvolacieho konania.

18.Žalobkyňavovyjadreníkodvolaniunavrhlanapadnutýrozsudokakovecnesprávnypotvrdiťapriznať

jej náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
18.1. K námietke zmeny predbežného právneho posúdenia žalobkyňa uviedla, že súd prezentoval svoj
právny názor na pojednávaní dňa 23.2.2023, kedy nemal za preukázané formálne náležitosti platnej
výpovede, a to splnenie povinnosti upozorniť žalobkyňu v priebehu posledných 6 mesiacov na možnosť
výpovede v súvislosti s porušením pracovnej disciplíny. Následne dokazovanie prebiehalo ešte ďalšie

2 roky a obe strany mali možnosť a priestor prezentovať svoju argumentáciu. Žalobkyňa svoje nároky
vrátane nároku na náhradu mzdy uplatnila podaním ešte dňa 9.6.2023 a do rozhodnutia súdu žalovaný
žiadnym podaním nespochybňoval výšku (sumu) uplatneného nároku. Vzhľadom na nespornosť výšky
náhrady mzdy nebol dôvod tento nárok vylučovať na samostatné konanie.
18.2. Vo vzťahu k námietke o splnení formálnych náležitostí výpovede žalobkyňa uviedla, že žalovaný

sa v priebehu celého konania problematike preukázania zmeny adresy doručovania nevenoval a jeho
argumentácia odznieva až v odvolaní. Súd na pojednávaní dňa 23. 2.2023 prezentoval svoj názor, že
mu nie je zrejmé, prečo boli výzvy žalobkyni doručované na jej starú adresu, keď žalovaný v listine
zo dňa 2.3.2021 uvádza adresu žalobkyne ako D. X, C., z čoho je zrejmé, že už v tom čase mal
žalovaný k dispozícii novú adresu žalobkyne. Následne žalobkyňa predložila do súdneho spisu aj

register zamestnancov zo dňa 18.1.2018 taktiež s uvedením adresy D. X, C.. V ďalšom konaní až do
rozhodnutia súdu sa už žalovaný problematike zmeny bydliska nevenoval a neprodukoval k tomuto
výpovednémudôvodužiadnetvrdeniaanidôkazy.Zdostupnýchdôkazovjeobjektivizované,žežalovaný
disponoval aktuálnou adresou žalobkyne a že si žalobkyňa svoju povinnosť riadne splnila ešte v roku
2016 hneď po zmene bydliska. Nedostatky v personálnych dokladoch nemôžu byť na ujmu žalobkyne.

18.3. K uplatnenému nároku na náhradu mzdy písomným podaním zo dňa 9.6.2023 žalobkyňa uviedla,
že k tomuto sa žalovaný nikdy nevyjadril, aj keď na pojednávaní dňa 15.6.2023 požiadal o poskytnutie
15 dňovej lehoty na vyjadrenie. Žiadne spochybnenie uplatnených nárokov nebolo prezentované ani na
nasledujúcom pojednávaní dňa 2.11.2023. Skutkové tvrdenia uvádzané žalobkyňou v podaní zo dňa
9.6.2023 v časti ňou uplatnených nárokov na náhradu mzdy teda žalovaný výslovne nepoprel, a preto

sa považujú za nesporné. Až v podaní zo dňa 21.5.2024 sa žalovaný prvýkrát vyjadril k náhrade mzdy,
pričomuviedol,žepopieranároknanáhradumzdyčododôvoduavýšky.Vďalšíchbodochtohtopodania
sa však sústredil iba na tvrdenie, že žalobkyňa nemala záujem na ďalšom pokračovaní pracovného
pomeru, pretože do práce v školskom roku 2021/2022 svojvoľne nenastúpila a navrhol preto náhradumzdy z dôvodu porušenia dobrých mravov nepriznať za obdobie presahujúce 12 mesiacov. Žalovaný
až v rámci odvolania tvrdí, že žalobkyni výkon práce neznemožnil a až v rámci odvolania predkladá
dôkazy – plán práce na mesiace jún - september 2021, ktorý mal byť žalobkyni doručený. Ani v rámci

odvolania však o tom dôkaz nepredložil, pretože nemá čo predložiť, keďže takýto email žalobkyni
nikdy doručený nebol. Argumentovala ďalej tým, že počnúc májom 2021 žalovaný vymazal žalobkyňu
zo zoznamu učiteľov zverejneného na webovej stránke školy a odňal jej možnosť prístupu na stráne
edupage. Žalovaný ani v odvolaní ako dôkaz nepredkladá rozvrhy práce na školský rok 2021/2022,
nepredkladáschválenýrozvrhhodínaani inérelevantnédôkazy,zktorýchbybolozrejmé,žejejrozvrhol

vyučovacie hodiny.
18.4. Vo vzťahu k ostatným uplatneným odvolacím dôvodom uviedla, že ich existenciu žalovaný
nepreukázal, nedostatočne ich aj skutkovo vymedzil. Nešpecifikoval ani to, v čom má spočívať
nesprávne právne posúdenie súdu. Pokiaľ ide o novo predkladané dôkazy v odvolaní, tieto mohol
žalovaný predložiť už súdu prvej inštancie.
18.5. Zo všetkých týchto dôvodov navrhla potvrdiť napadnutý rozsudok a priznať jej náhradu trov

odvolacieho konania v plnom rozsahu.

19. Ďalšie vyjadrenia v spore podané neboli.

20. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalovaného ako podané

včas oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia
odvolacieho pojednávania v zmysle ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario v rozsahu vyplývajúceho z ust.
§ 379 a § 380 CSP a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov a dospel k záveru, že odvolaniu
žalovaného nie je možné vyhovieť.

21. Odvolanie proti výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť súdny poplatok je neprípustné (§ 357 CSP
v spojení s ust. § 14 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb.), z ktorého dôvodu odvolací súd odvolanie proti tomuto
výroku rozsudku odmietol.

22. Záver o tom, že podané odvolanie je prípustné, predpokladá objektívnu prípustnosť odvolania

(existenciu uznesenia, proti ktorému zákon pripúšťa odvolanie), ako aj subjektívnu prípustnosť odvolania
(odvolanie musí podať oprávnená osoba).

23. Podľa všeobecnej úpravy CSP je odvolanie prípustné proti uzneseniu súdu prvej inštancie, ak
to zákon pripúšťa. Zákon pripúšťa v civilnom sporovom konaní odvolanie proti uzneseniam, ktoré

sú taxatívne vymenované v ust. § 357 CSP. Proti iným uzneseniam odvolanie prípustné nie je.
Neprípustnosť odvolania znamená, že zákon vylučuje možnosť rozhodnutie súdu prvej inštancie
napadnúť riadnym opravným prostriedkom. Výpočet prípadov, v ktorých je prípustné podať odvolanie
proti uzneseniu, treba považovať za taxatívny a možno ho rozšíriť len zákonom. Vyššie uvedený záver
nie je spôsobilé ovplyvniť ani nesprávne poučenie súdu prvej inštancie o prípustnosti odvolania proti

rozhodnutiu súdu, keďže ust. § 362 ods. 3 CSP poskytuje stranám ochranu len v prípade nesprávnosti
poučenia o neprípustnosti odvolania. Skutočnosť nesprávneho poučenia strán sporu o prípustnosti
odvolania proti napadnutému rozhodnutiu zo strany súdu totiž nezakladá ich procesnú legitimáciu pre
uplatnenie tohto opravného prostriedku, keďže jeho prípustnosť je ex lege vylúčená (porovnaj uznesenie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Obo/15/2018 zo dňa 4.12.2018).

24. O povinnosti žalovaného zaplatiť súdny poplatok rozhodol súd podľa zákona č. 71/1992 Zb.
o súdnych poplatkoch. Podľa § 14 ods. 1 tohto zákona sa na konanie vo veciach poplatkov primerane
použijú ustanovenia CSP okrem § 357 písm. a/ CSP, ak tento zákon neustanovuje inak. Keďže zákon
č. 71/1992 Zb. nemá žiadne ustanovenia o prípustnosti odvolania proti uzneseniu o súdnom poplatku,

treba na posúdenie jeho prípustnosti použiť CSP. Ako je uvedené vyššie, uznesenia, proti ktorým je
odvolanie prípustné, sú vymedzené v § 357 CSP, uznesenie o súdnom poplatku sa však medzi nimi
nenachádza a prípustnosť odvolania nevyplýva ani zo žiadneho iného ustanovenia zákona č. 71/1992
Zb., ani z iného zákona. Odvolanie proti tomuto rozhodnutiu majúcemu povahu uznesenia tak podľa §
355 ods. 2 CSP nie je objektívne prípustné.

25. Odvolací súd z vyššie uvedených dôvodov odvolanie žalovaného proti výroku o povinnosti zaplatiť
súdny poplatok odmietol podľa § 386 písm. c/ CSP.26. V prevyšujúcom rozsahu je rozsudok vecne správny, preto ho odvolací súd v zmysle ust. § 387 ods.
1 CSP potvrdil.

27. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 24. februára 2026 o 9.35
hod. v pojednávacej miestnosti č. dv. 207, II. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia
rozhodnutia boli zverejnené dňa 16. februára 2026 na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach
v zmysle ust. § 219 ods. 1, 3 CSP.

28. Žalovaný uplatnil odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b/, d/, e/, f/, g/ a h/ CSP t.j. súd
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva
v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (b/), konanie má inú vadu, ktorá mohla
mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (d/), súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy,
potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (e/), súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (f/), zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné

ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené
(g/) a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (h/).

29. Odvolací súd dospel k záveru, že tieto odvolacie dôvody nie sú naplnené.

30. Súd prvej inštancie vykonal v spore dokazovanie v dostatočnom rozsahu pre náležité zistenie
skutkového stavu, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ust. § 191 a § 192 CSP, z týchto dôkazov dospel
k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých aj založil svoje rozhodnutie, zo zisteného skutkového stavu
vyvodil aj správny právny záver a neboli zistené žiadne porušenia procesných práv ani vady procesných
podmienok (§ 380 ods. 2 CSP), ktoré by mali za následok nesprávne rozhodnutie v spore, preto odvolací

súd rozsudok ako vecne správny potvrdil podľa ust. § 387 ods. 1 CSP.

31. Správne, podrobné a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody rozsudku, s ktorými sa odvolací súd
v celom rozsahu stotožňuje a na tieto odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP).

32. Žalovaný v odvolaní argumentuje skutočnosťami, ktoré uvádzal už v konaní pred súdom prvej
inštancie a s ktorými sa súd náležite a správne vysporiadal pri rozhodovaní daného sporu, preto
jeho odvolacie námietky nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť rozsudku v napadnutej časti
a neumožňujú prijať iné závery.

33. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu o neplatnom skončení pracovného pomeru so
žalobkyňou výpoveďou zo dňa XX.X.XXXX z dôvodu nesplnenia podmienky predchádzajúceho
písomného upozornenia na možnosť výpovede v súvislosti s porušením pracovnej disciplíny, ako aj
so záverom súdu, že v prejednávanom spore neboli zistené dôvody, pre ktoré by nebolo možné od
žalovaného spravodlivo požadovať, aby žalobkyňu po vyslovení neplatnosti okamžitého skončenia

pracovného pomeru naďalej zamestnával, ani dôvody, pre ktoré by bolo dôvodné zníženie, prípadne
nepriznanie náhrady mzdy za časť presahujúcich 12 mesiacov.

34. Súd svoje úvahy, ako došiel k vyššie uvedeným záverom, podrobne uviedol v odôvodnení
napadnutého rozsudku s poukazom na zistený skutkový stav a právne predpisy, ktoré aplikoval a závery

jeho rozhodnutia sú súladné s doterajšou súdnou praxou.

35. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku a k odvolacím námietkam žalovaného odvolací
súd uvádza nasledovné:

36. Predmetom konania v prejednávanom spore je určenie neplatnosti výpovede, danej žalobkyni listom
zo dňa 17.5.2021 podľa § 63 ods. 1 písm. e/ Zákonníka práce z dôvodu opakovaného menej závažného
porušenia pracovnej disciplíny a náhrada mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru za čas
od 1.9.2021 do 31.8.2023, kedy sa pracovný pomer žalobkyne skončil zo zákona (§ 82 ods. 7 zák. č.
138/2019 Z.z. o pedagogických zamestnancoch a odborných zamestnancoch). Zároveň bol predmetom

konania aj návrh žalovaného na určenie v zmysle § 79 ods. 1 Zákonníka práce, že nemožno od neho
spravodlivo požadovať, aby žalobkyňu ďalej zamestnával.37. Súd rozhodol o neplatnosti výpovede z dôvodu chýbajúceho predchádzajúceho písomného
upozornenia na možnosť výpovede v súvislosti s porušením pracovnej disciplíny, priznal žalobkyni
náhradu mzdy od 1.9.2021 do 31.8.2023 a odstupné a zamietol návrh žalovaného na určenie, že nie

je možné od neho spravodlivo požadovať, aby žalobkyňu ďalej zamestnával z dôvodov, ako už boli
uvedené vyššie.

38. Podstatou odvolacích námietok žalovaného je
- porušenie jeho práva na spravodlivé súdne konanie v dôsledku zmeny predbežného právneho

posúdenia veci súdom prvej inštancie
- odklon od ustálenej súdnej praxe, ak súd najprv nerozhodol o základe nároku (platnosť/neplatnosť
skončenia pracovného pomeru) medzitýmnym rozsudkom a následne rozhodoval o ďalších nárokoch
- nesprávnosť záveru o nesplnení formálnych náležitostí výpovede
- nesprávne hodnotenie vykonaných dôkazov
- nepreskúmateľnosť výroku o náhrade mzdy

- nesprávne rozhodnutie o uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok.

39. Povinnosť uviesť predbežné právne posúdenie veci upravuje ust. § 181 ods. 2 CSP, ktorého cieľom
je zamerať procesnú aktivitu strán na skutočnosti, ktoré sú podľa posúdenia súdu sporné, teda viesť
strany už počas konania k tomu, aby dokázali predvídať rozhodnutie súdu. Okrem toho je jeho cieľom

zrýchliť a zjednodušiť konanie tak, aby sa nevykonávali zbytočné dôkazy, ktoré súd nepovažuje za
dôležité a nevenovala sa pozornosť bezdôvodným skutkovým tvrdeniam, ktoré sú podľa názoru súdu
buď nesporné alebo právne bezvýznamné. Porušenie uvedeného ustanovenia však nelimituje strany
sporu pri realizácii jej procesných práv (NS SR sp. zn. 7Cdo/111/2020, 2Obdo/56/2020 a ďalšie).
V zásade platí, že postup súdu podľa § 181 ods. 2 CSP je pre strany a ich zástupcov predvídateľný

a transparentný, avšak zároveň sa kladie väčší dôraz na zodpovednosť strany za jej vlastnú procesnú
aktivitu a transparentné substancovanie skutkových tvrdení a dôkazných návrhov. Zároveň je potrebné
zdôrazniť, že súd rozhoduje na základe zisteného skutkového stavu (§ 215 ods. 1 CSP), berie do úvahy
ibaskutočnosti,ktorévyšlinajavopočaskonaniaaprizisťovanískutkovéhostavuvychádzazozhodných
tvrdení strán, ak neexistuje dôvodná pochybnosť o ich pravdivosti (§ 186 ods. 2 CSP).

40. Súd pri výkone spravodlivosti nesmie byť obmedzený tak pôvodnými predbežnými závermi
o skutkovej stránke veci, ako ani prípadným vlastným predbežným právnym posúdením (R 60/2021).

41. Z vyššie uvedeného je zrejmé, že ani v prípade predbežného právneho posúdenia veci nie je súd

formulovaným záverom striktne viazaný. Ak sa však od neho chce zásadným spôsobom odkloniť, čo
má vplyv aj na konečné súdne rozhodnutie, je v záujme právnej istoty nevyhnutné, aby sa v odôvodnení
rozhodnutia s týmto odklonom náležite vyporiadal. Inak by bol popretý účel samotného predbežného
právneho posúdenia veci (Civilný sporový poriadok, komentár, doc. JUDr. Marek Števček, PhD.
a kolektív, C. H. Beck, Praha, 2016, strana 672).

42. Súd prvej inštancie sa vyššie uvedenými závermi právnej teórie a súdnej praxe dôsledne riadil, keď
napojednávanídňa3.3.2025zmenilsvojeprvépredbežnéprávneposúdenie(vyslovenénapojednávaní
dňa 23.2.2023), toto svoje nové právne posúdenie náležite odôvodnil a umožnil stranám k tomuto sa
vyjadriť a navrhnúť aj ďalšie dôkazy.

43.Akovšakvyplývaužzvyslovenéhopredbežnéhoprávnehoposúdenianapojednávanídňa23.2.2023
(č.l. 35), súd uviedol, že nemá za preukázané formálne náležitosti platnej výpovede a nemá preukázané
splneniepovinnostipodľaust.§63ods.1písm.e/Zákonníkpráce,žežalobkyňavpriebehuposledných6
mesiacov bola upozornená na možnosť výpovede v súvislosti s porušením pracovnej disciplíny, rovnako

tak splnenie povinnosti podľa ust. § 63 ods. 6 Zákonníka práce.

44. Na pojednávaní dňa 3.3.2025 súd poopravil svoje predbežné právne posúdenie tak, že formálne
náležitosti výpovede splnené neboli a z toho dôvodu súd považuje výpoveď za neplatnú, pričom
upovedomil žalovaného, že nevykoná ním navrhované dôkazy, smerujúce k posúdeniu platnosti

výpovede z materiálneho hľadiska.

45. Po tomto novom predbežnom právnom posúdení žalovaný vedel, že súd považuje výpoveď za
neplatnú z dôvodu nesplnenia formálnych náležitostí výpovede, a teda musel vedieť, že v súvislostis určením neplatnosti výpovede bude súd rozhodovať aj o náhrade mzdy z neplatného skončenia
pracovného pomeru, ktorý nárok bol predmetom konania. Napriek tomu uviedol, že nemá ďalšie návrhy
na doplnenie dokazovania, ani svoje skutkové tvrdenia nedoplnil a nevzniesol žiadne námietky ani

k spôsobu ustálenia a samotnej výške priemerného zárobku žalobkyne, rozhodujúceho pre výpočet
náhrady mzdy titulom neplatného skončenia pracovného pomeru. Aj v záverečnej reči len poprel celý
nárok na náhradu mzdy ako žalobkyni neprislúchajúci vzhľadom na svoje predchádzajúce tvrdenia, že
žalobkyňa do práce nenastúpila v školskom roku 2021/2022.

46. Vychádzajúc z vyššie uvedených zistení žalovaný nedôvodne namieta, že súd mu znemožnil
uplatnenie jeho procesných práv, čím porušil jeho právo na spravodlivý proces. Žalovaný nebol
žiadnym spôsobom ukrátený o možnosť zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, vyjadrovať sa
k vykonaným dôkazom, navrhovať dôkazy, či na záver pojednávania zhrnúť svoje návrhy. Najvyšší súd
konštantne judikuje (viď napr. 4Cdo/125/2024 zo dňa 16.12.2024), že ani v prípade zmeny právneho
posúdenia oproti predbežnému právnemu posúdeniu veci, ktoré je v konečnom dôsledku výhradne

vecou konajúceho súdu (iura novit curia), nemôže dôjsť k porušeniu procesných práv strany sporu
(účastníka konania). Zmena právneho posúdenia súdom prvej inštancie v rámci prvoinštančného
konania stranu sporu totiž nediskvalifikuje z možnosti uplatňovať svoje procesné práva priznané jej
Civilným sporovým poriadkom v ďalšom konaní pred odvolacím súdom (viď sp. zn. IV. ÚS 374/2022, č.
81/2022 Zbierky nálezov a uznesení Ústavného súdu SR).

47. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov sú odvolacie námietky o porušení práva žalovaného
v dôsledku zmeny predbežného právneho posúdenia veci súdom nedôvodné.

48. Nedôvodne žalovaný namieta aj odklon súdu od ustálenej súdnej praxe, pokiaľ najprv nerozhodol

o neplatnosti skončenia pracovného pomeru a až následne o náhrade mzdy. Takýto postup
nepredstavuje ustálenú súdnu prax.

49. Súd rozhoduje rozsudkom o celej prejednávanej veci a iba ak je to účelné, môže rozhodnúť najskôr
len o jej časti alebo len o jej základe alebo dôvode (§ 212 ods. 2 CSP). Toto pravidlo je prejavom

hospodárnosti konania. Spravidla bude hospodárne jedným rozsudkom rozhodnúť o celej prejednávanej
veci a vyčerpať tak celý predmet konania.

50. Rozhodovanie iba o časti prejednávanej veci alebo len o jej základe či dôvode zákon pripúšťa iba
vo výnimočných prípadoch, ak je to potrebné so zreteľom na princíp procesnej ekonómie.

51. Ak výsledky vykonaného dokazovania umožňujú súdu rozhodnúť o všetkých žalobou uplatnených
nárokoch, niet dôvodu rozhodovať o jednotlivých nárokoch v samostatných konaniach, teda čiastočnými
rozsudkami.

52. Naviac rozhodnutie o neplatnosti skončenia pracovného pomeru nie je rozhodovaním o základe
nároku, nerozhoduje sa teda o ňom medzitýmnym rozsudkom, ale ide o rozhodnutie o jednom z nárokov
z neplatného skončenia pracovného pomeru, o ktorom môže súd rozhodnúť čiastočným rozsudkom,
pokiaľ by rozhodnutie o ďalších uplatnených nárokoch (v prejednávanej veci náhrada mzdy z neplatného
skončenia pracovného pomeru) vyžadovalo ďalšie dokazovanie.

53. V prejednávanom spore vykonané dokazovanie umožňovalo súdu rozhodnúť o všetkých žalobou
uplatnených nárokoch. Výška náhrady mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru nebola
sporná, čo do ustálenia priemerného zárobku žalobkyne, sporná bola iba z hľadiska doby jej priznania,
keď žalovaný navrhol nepriznať náhradu mzdy za časť presahujúci 12 mesiacov. Keďže vykonaným

dokazovaním mal súd náležite preukázanú aj neexistenciu dôvodov pre krátenie náhrady mzdy sa čas
presahujúci 12 mesiacov, nebol dôvod o tomto nároku (na náhradu mzdy) nerozhodnúť spolu s nárokom
na určenie neplatnosti výpovede.

54. Rozhodnutie súdu o náhrade mzdy nemohlo byť pre žalovaného ani prekvapivé, pretože vedel,

z akého priemerného zárobku žalobkyne súd vychádza a jeho výšku v konaní nenamietal. Ani
ohľadne krátenia doby, po ktorú žalobkyni patrí náhrada mzdy, nenavrhol vykonať žiadne ďalšie (nové)
dokazovanie a ani z odvolania nie je zrejmé, akú procesnú aktivitu by žalovaný vyvíjal v prípade, že by
došlo k vylúčeniu nároku na náhradu mzdy na samostatné konanie.55. K odvolacej námietke o nesprávnom vyhodnotení náležitostí výziev, ktoré predchádzali výpovedi
(výzvy zo dňa 10.3.2021, 5.5.2021 a 17.5.2021) odvolací súd uvádza, že súd vychádzal nielen z názvu

týchtovýziev,aleajzichobsahuasprávnevyhodnotil,žepísomnéupozorneniezodňa10.3.2021nebolo
upozornením na porušenie pracovnej disciplíny, ale upozornením v súvislosti s neuspokojivým plnením
pracovných úloh a písomné upozornenie zo dňa 5.5.2021 nie je upozornením v súvislosti s porušením
pracovnej disciplíny, keďže nebolo preukázané porušenie pracovnej disciplíny žalobkyňou spočívajúce
v porušení jej povinnosti oznámiť zmenu adresy svojho bydliska.

56. Vedomosť žalovaného o zmene adresy žalobkyne bola nepochybne preukázaná potvrdením
o výkone práce, vydanom žalovaným a nie iným subjektom, ako to uvádza v odvolaní zo dňa 2.3.2021
(č.l. 51 spisu) a nová adresa bola uvedená aj v registri zamestnancov žalovaného zo dňa 1.8.2018 (č.l.
357).

57. Pokiaľ žalovaný preukázateľne mal vedomosť o adrese trvalého pobytu žalobkyne, bez ohľadu na
zdroj tejto vedomosti a na túto adresu jej už skôr s kladným výsledkom zasielal písomnosti, nemožno
považovať za súladný s dobrými mravmi jeho postup, ak trval na oznámení tejto adresy osobitne ešte
aj žalobkyňou a vytýkal jej v tomto smere porušenie pracovnej disciplíny.

58. Pokiaľ by aj žalobkyňa zmenu adresy žalovanému nenahlásila, za situácie, že o nej získal žalovaný
vedomosť z iných hodnoverných zdrojov, aj prípadné porušenie tejto povinnosti nemalo žiaden reálny
dopad na možnosť realizácie práv a povinností zo strany žalovaného, žiaden dopad na pracovnú
disciplínu či na plnenie pracovných povinností a nemôže byť preto sankcionované ako hoci aj menej
závažné porušenie pracovnej disciplíny.

59. Záver súdu, že výpovedi nepredchádzalo písomné upozornenie na možnosť výpovede v súvislosti
s porušením pracovnej disciplíny, keďže písomné upozornenia zo dňa 10.3.2021 a 5.5.2021 túto
podmienku nespĺňajú, je vecne správny.

60. Správny je aj záver súdu, že relevantnou nie je ani výzva zo dňa 17.5.2021, keďže bola žalobkyni
doručená až spolu s výpoveďou a samotná výpoveď neuvádzala ďalšie (iné) porušenie pracovnej
disciplíny, ktoré by nadväzovalo na predchádzajúce porušenie pracovnej disciplíny (17.5.2021) a malo
byť dôvodom pre skončenie pracovného pomeru výpoveďou.

61. K námietke žalovaného o nesprávnom postupe pri hodnotení dôkazov, keď sa súd nevysporiadal
s dôkazmi produkovanými žalovaným v priebehu konania, najmä s výpoveďami svedkov a štatutárneho
zástupcu, s listinnými dôkazmi a vyjadreniami žalovaného odvolací súd uvádza, že dôkazy súd hodnotí
podľa svojej úvahy, a to každý jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo
prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo (§ 191 CSP).

62. Vyššie citované zákonné ustanovenie stanovuje postup pri hodnotení vykonaných dôkazov, pričom
vychádza zo zásady voľného hodnotenia dôkazov, ktorá vyplýva z ústavného princípu nezávislosti súdov
(čl. 46 Ústavy SR). Táto zásada znamená, že záver, ktorý si sudca urobí o vykonaných dôkazoch
z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie, je vecou jeho vnútorného presvedčenia a

jeho logického myšlienkového postupu. Tento jeho postup musí byť v istom zmysle objektivizovaný
konceptom takého hodnotenia dôkazov, ktoré obstojí z hľadiska jeho prípadného rozporu so zákazom
arbitrárnej jurisdikčnej ľubovôle. Konečné meritórne rozhodnutie musí preto vykazovať logickú,
funkčnú a teleologickú zhodu s priebehom konania. Nevyhnutným pojmovým predpokladom tohto
konceptu hodnotenia dôkazov je náležité odôvodnenie procesu prisudzovania dôkaznej sily jednotlivým

vykonaným dôkazom v odôvodnení meritórneho rozhodnutia. Právna úprava neustanovuje, ako má súd
hodnotiť dôkazy z hľadiska pravdivosti; uvádza len, že súd hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, ktorá
v civilnom procese predstavuje veľmi zložitý myšlienkový proces sudcu. Hodnotiaca úvaha súdu musí
vždyzodpovedaťzásadámformálnejlogiky,musívychádzaťzozistenéhoskutkovéhostavuveci,nesmie
byť v rozpore s prírodnými zákonmi, musí byť preskúmateľná v inštančnom postupe a pod. Výsledky

hodnotenia dôkazov sú aj súčasťou odôvodnenia rozsudku, lebo z ust. § 220 ods. 2 CSP vyplýva
povinnosť súdu v odôvodnení rozsudku stručne, jasne a výstižne vysvetliť, ktoré skutočnosti považuje
za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov
riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a podobne. Ku konečnému hodnoteniu dôkazov súdpristupuje až po ukončení dokazovania bez prítomnosti sporových strán a postupuje pritom tak, že každý
dôkaz hodnotí najskôr individuálne a potom všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. Ich hodnotenie
uskutočňuje priamo, bezprostredne. V prípade svedkov sa vždy hodnotí aj ich celková (ne)zaujatosť

(viď Civilný sporový poriadok, Komentár, Doc. JUDr. Marek Števček, PhD. a kolektív, C. H. Beck, 2016,
strana 729 a nasl.).

63. Vyššie uvedený postup hodnotenia dôkazov súd prvej inštancie dôsledne zachoval, z odôvodnenia
jeho rozsudku je zrejmé, aké dôkazy vo veci vykonal, aké skutkové zistenia z jednotlivých dôkazov

vyplynuli a ako tieto dôkazy vyhodnotil, pričom je zrejmé, že dôkazy hodnotil nielen jednotlivo, ale aj v
ich vzájomnej súvislosti a prihliadol na všetko, čo vyšlo počas konania najavo.

64. Úvahy súdu pri hodnotení dôkazov sú podrobne uvedené v odôvodnení napadnutého rozsudku a
sú preskúmateľné tak stranami sporu, ako aj odvolacím súdom a v tomto hodnotení dôkazov odvolací
súd nezistil žiaden logický rozpor.

65. Z vyššie uvedeného vyplýva, že žalovaný nedôvodne namieta, že súd na základe vykonaných
dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam.

66. Súd na základe vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam, tieto aj uviedol

vodôvodnenínapadnutéhorozsudkusodkazomnakonkrétnedôkazy,pretomuniejemožnévytýkaťani
nepreskúmateľnosť rozsudku ohľadne jeho úvah, týkajúcich sa hodnotenia dôkazov. Na nevykonanie
určitých dôkazov pritom žalovaného upozornil/upovedomil ho na pojednávaní dňa 3.3.2025 pred
rozhodnutím v spore.

67. K odvolacej námietke o nepreskúmateľnosti výroku o náhrade mzdy odvolací súd uvádza, že súd
prvej inštancie vychádzal z výšky priemerného zárobku žalobkyne, ktorá v konaní žalovaným nebola
spochybnená, žalovaný výslovne uviedol v písomnom podaní zo dňa 21.5.2024 (č.l. 593 spisu), že
nenamieta spôsob výpočtu náhrady mzdy žalobkyne, avšak tvrdí, že neboli splnené zákonné podmienky
pre priznanie tohto nároku. Poprel tak uplatnený nárok na náhradu mzdy za celé uplatnené obdobie za

situácie, že spôsob výpočtu náhrady mzdy nenamietal a nepredložil sám ani iný výpočet, prípadne aj
s predložením listinných dôkazov, než z akých vychádzala žalobkyňa pri výpočte svojho priemerného
zárobku. Za tejto situácie súd správne uzavrel, že výška priemerného zárobku žalobkyne bola v konaní
nespornou a z tejto aj vychádzal pri ďalšom rozhodovaní.

68. Nárok na náhradu mzdy bol teda sporný iba z hľadiska doby jeho priznania, keď žalovaný navrhol
nepriznať náhradu za čas presahujúci 12 mesiacov argumentujúc tým, že jej pracovný pomer zanikol
dňom XX.X.XXXX v zmysle § 82 ods. 7 zák. č. 138/2019 Z.z. a tiež argumentujúc tým, že žalobkyňa
sa nedostavila na pracovisko začiatkom školského roka 2021/2022, pričom žalovaný jej neznemožnil
výkon práce.

69. S vyššie uvedenými námietkami, prezentovanými už v konaní na súde prvej inštancie, sa súd
dôsledne vysporiadal a uzavrel neexistenciu dôvodov pre krátenie mzdy žalobkyni.

70. Aj keď súd vychádzal z nesprávneho záveru o sociálnej funkcii náhrady mzdy za čas presahujúci

12 mesiacov, nemalo to vplyv na správnosť jeho záveru o neexistencii dôvodov pre krátenie, resp.
nepriznanie náhrady mzdy žalobkyni za čas presahujúci 12 mesiacov.

71. Súd vychádzal z judikatúrou ustálených kritérií, teda zisťoval, prečo žalovaný neumožnil žalobkyni
pokračovať v práci po tom, čo žalobkyňa oznámila žalovanému, že trvá na ďalšom zamestnávaní

a tiež zisťoval, či na strane žalovaného existovali objektívne skutočnosti, ktoré by znemožnili žalobkyni
pokračovať v práci a znemožnili uspokojovať jej mzdové nároky.

72. V súvislosti s krátením, resp. nepriznaním náhrady mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov nie je
možné zohľadniť ani tú skutočnosť, že žalobkyňa bola starobnou dôchodkyňou, ako to uvádza žalovaný

vo svojom odvolaní, pretože poberanie starobného dôchodku nie je dôvodom pre nepriznanie náhrady
mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru za čas presahujúci 12 mesiacov, a to s poukazom na
skutočnosť, že sociálna funkcia náhrady mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov súdnou praxou ustálená
nebola.73. Súdna prax je ustálená v závere, že znížiť, prípadne vôbec nepriznať náhradu za obdobie
presahujúce 12 mesiacov možno len výnimočne, a to v prípadoch, ak by výkon práva na náhradu

mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru bol v rozpore s dobrými mravmi v zmysle čl. 2
Zákonníka práce (viď Najvyšší súd SR sp.zn. 6Cdo/157/2010). Poskytovanie starobného dôchodku
za už odpracované roky nemôže spôsobiť výnimočnosť, ktorá by zakladala možnosť zníženia alebo
nepriznania náhrady mzdy za obdobie presahujúce 12 mesiacov.

74. Vo všeobecnosti výkon práva uplatniť si náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného
pomeruspôsobomvyplývajúcimpriamozozákona,prirešpektovanízákonompredpokladanéhopostupu
formulovaného v ust. § 79 Zákonníka práce, nemôže v žiadnom prípade byť zneužitím práva a konaním
v rozpore s dobrými mravmi.

75. Súd z vykonaného dokazovania neidentifikoval žiadne skutočnosti, ktoré by nasvedčovali záveru,

že priznanie náhrady mzdy žalobkyni za čas presahujúci 12 mesiacov by bol výkonom tohto jej práva
v rozpore s dobrými mravmi.

76. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalobkyňa oznámila písomne žalovanému, že trvá na
ďalšom zamestnávaní po doručení výpovede, a preto bolo povinnosťou žalovaného oznámiť jej, že jej

požiadavke vyhovel a vyzvať ju, aby nastúpila do práce. Následne bolo jeho povinnosťou prideľovať jej
prácu podľa pôvodnej pracovnej zmluvy, pokiaľ sa chcel vyhnúť povinnosti nahradiť žalobkyni mzdu bez
toho, aby vykonávala nejakú prácu preňho.

77. Žalovaný v konaní nepreukázal, že vyzval žalobkyňu na nástup do práce, že ju zaradil do rozvrhu

hodín v školskom roku 2021/2022, ani žiadne objektívne skutočnosti, znemožňujúce mu prideľovanie
práce žalobkyni.

78.Žalobkyňasvojupovinnosťoznámiťžalovanému,žetrvánaďalšomzamestnávaní,splnilapísomným
oznámením, ktoré žalovanému doručila a nemožno pre splnenie tejto povinnosti žiadať od žalobkyne,

aby sa osobne chodila dožadovať prideľovania jej práce.

79. Za tejto situácie správne súd uzavrel, že žalovaný neumožnil žalobkyni výkon práce po neplatnom
skončení pracovného pomeru výpoveďou a niet ani žiadneho iného dôvodu nepriznať žalobkyni náhradu
mzdy aj čas dlhší ako 12 mesiacov.

80. Pokiaľ žalovaný v odvolaní predkladá dôkazy, ktoré majú preukazovať tú skutočnosť, že žalobkyňu
vyzval na nástup do práce v školskom roku 2021/2022, ide o dôkazy nespĺňajúce podmienky novôt
v zmysle § 336 CSP, pretože sa netýkajú procesných podmienok, netýkajú sa vylúčenia sudcu alebo
nesprávneho obsadenia súdu, nemá byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a nejde ani o dôkazy, ktoré by odvolateľ bez svojej viny
nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. Zároveň možnosť predkladať dôkazy v zmysle
ust. §320 CSP sa týka len zamestananca.

81. Na novopredložené dôkazy v odvolaní preto odvolací súd neprihliadal.

82. Ako už bolo vyššie uvedené, súdna prax sa neustálila v závere, že náhrada mzdy z neplatného
skončenia pracovného pomeru po uplynutí 12 mesiacov plní sociálnu funkciu. Pokiaľ takýto záver prijal
Najvyšší súd SR v rozhodnutí sp.zn. 4Cdo/125/2018, toto rozhodnutie bolo zrušené nálezom Ústavného
súdu SR sp.zn. I. ÚS 331/2019, pričom ústavný súd dospel k záveru o rozpore právneho názoru

Najvyššieho súdu SR vo vyššie uvedenom rozhodnutí, ktorý kládol dôraz na sociálnu funkciu náhrady
mzdy, s Ústavou SR.

83. Ústavný súd vo vyššie uvedenom náleze v bode 48. uviedol: „Z ústavnoprávneho hľadiska preto
neobstojí právny názor najvyššieho súdu, ktorý s dôrazom na sociálnu funkciu náhrady mzdy uviedol,

že okolnosti týkajúce sa pomerov zamestnávateľa pre rozhodnutie nie sú významné. Súd je však
oprávnený prihliadať len k okolnostiam, ktoré existovali po uplynutí 12 mesiacov z celkovej doby, za
ktorú zamestnancovi mala byť poskytnutá náhrada. Priznanie náhrady mzdy za ďalšie obdobie má pretonadväzovať na správanie sa zamestnanca pri zaisťovaní si zabezpečenia svojich základných životných
potrieb“.

84. Po zrušení rozhodnutia sp.zn. 4Cdo/125/2018 najvyšší súd rozhodoval v konaní vedenom pod sp.zn.
3Cdo/2/2020, pričom v uvedenom rozhodnutí spomína sociálnu funkciu náhrady mzdy iba v súvislosti s
citáciou záverov svojho predchádzajúceho rozhodnutia sp.zn. 4Cdo/125/2018.
84.1. V rozhodnutí sp.zn. 3Cdo/2/2002 zo dňa 25.11.2021 (odsek 28.) najvyšší súd uviedol, že ústavný
súd dospel k záveru o rozpore právneho názoru najvyššieho súdu, ktorý kládol dôraz na sociálnu funkciu

náhrady mzdy, s Ústavou Slovenskej republiky.
84.2.Vďalšomkonanípotomvychádzalzozáverovrozhodnutianajvyššiehosúdusp.zn.6Cdo/157/2010
a závery súdov v ním prejednávanej veci o vplyve poberania starobného dôchodku žalobcom na nárok
žalobcu na náhradu mzdy v rozsahu prevyšujúcom 12 mesiacov podľa § 79 ods. 2 Zákonníka práce
považoval za spočívajúce na nesprávnom právnom posúdení, ak poberanie starobného dôchodku bolo
dôvodom nepriznania náhrady mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov. (nevedela som, či aj toto som

mala preniesť),

85. Ani v ďalších rozhodnutiach najvyššieho súdu, týkajúcich sa problematiky zníženia/nepriznania
náhrady mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov v zmysle § 79 ods. 2 Zákonníka práce, nenachádzame
závery o sociálnej funkcii náhrady mzdy.

86. Súdna prax i právna teória vychádzajú zo záveru, že náhrada mzdy titulom neplatného skončenia
pracovného pomeru nie je náhradou ušlej mzdy, nemá charakter ekvivalentu mzdy, ktorú si zamestnanec
nemohol zarobiť v dôsledku toho, že mu zamestnávateľ znemožnil vykonávať prácu, ale má povahu
satisfakcie voči zamestnancovi a súčasne aj sankcie voči zamestnávateľovi, ktorý bezdôvodne pristúpil

k skončeniu pracovného pomeru so zamestnancom (porovnaj R 90/1970). Náhrada mzdy za čas
presahujúci 12 mesiacov odo dňa oznámenia zamestnanca zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom
zamestnávaní,mátedasatisfakčnýasankčnýcharakter,aleneplnísociálnufunkciu,akoznejnesprávne
vychádzal súd prvej inštancie.

87. Pokiaľ ide o záver, že súd môže na žiadosť zamestnávateľa náhradu mzdy za čas presahujúci 12
mesiacov primerane znížiť, prípadne vôbec nepriznať len výnimočne, a to v prípadoch, ak by výkon
práva na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru zaručeného ustanovením § 79
ods. 1 Zákonníka práce bol v rozpore s dobrými mravmi v zmysle článku 2 Zákonníka práce, súdna prax
i právna teórie (viď Zákonník práce, Komentár, 3. vydanie, 2022, prof. JUDr. Helena Barancová, DrSc.

a kol., str. 834 - 846) dospeli k záveru, že k zníženiu, poprípade nepriznaniu náhrady mzdy podľa § 79
ods. 2 Zákonníka práce môže súd pristúpiť, len ak po zhodnotení všetkých okolností prípadu je možné
dovodiť, že zamestnanec sa zapojil, alebo mohol zapojiť dopráce u iného zamestnávateľa za podmienok
v zásade rovnocenných alebo dokonca výhodnejších, než aké by mal pri výkone práce podľa pracovnej
zmluvy, keby zamestnávateľ plnil svoju povinnosť prideľovať mu dohodnutú prácu. Súd prihliadne najmä

k tomu, či bol zamestnanec medzitým zamestnaný, akú prácu tam vykonával a akého zárobku dosiahol
alebozakéhodôvodusadoprácenezapojil.Významnépritomjenajmä,čisazamestnaneczapojilalebo
mohol zapojiť do práce v mieste dohodnutom pracovnou zmluvou pre výkon práce alebo v mieste, ktoré
je možné z hľadiska daného účelu považovať za rovnocenné miestu dohodnutému pre výkon práce, či
zamestnanec vykonával alebo mohol vykonávať takú prácu, ktorá zodpovedá druhu práce dohodnutej

v pracovnej zmluve alebo práci, ktorá je dohodnutému druhu práce rovnocenná alebo prácu, ktorej
výkon je pre zamestnanca výhodnejší než v pracovnej zmluve dohodnutý druh práce a akú mzdu za
vykonanú prácu dosiahol alebo by mohol (keby takú prácu vykonával) dosiahnuť. Keby sa zamestnanec
zapojil alebo mohol zapojiť do práce u iného zamestnávateľa za podmienok nezodpovedajúcich tým, za
ktorých by vykonával prácu u zamestnávateľa v prípade, že by mu prideľoval prácu v súlade s pracovnou

zmluvou, nebolo by z hľadiska daného účelu možné od zamestnanca spravodlivo požadovať, aby sa po
neplatnom rozviazaní pracovného pomeru do takejto práce vôbec zapojil; ak tak i napriek tomu učinil,
nemôže to viesť k záveru, že má byť požadovaná náhrada mzdy znížená alebo dokonca nepriznaná.

88. Súd žalobou uplatnený nárok posúdil z hľadiska vyššie uvedených kritérií a dospel k správnemu

záveru o neexistencii dôvodov pre zníženie či nepriznanie náhrady mzdy za čas presahujúci 12
mesiacov.89. V súvislosti s určením doby, do kedy žalobkyni patrí náhrada mzdy z neplatného skončenia
pracovného pomeru, súd správne zohľadnil, že zo zákona došlo k skončeniu jej pracovného pomeru
dňom XX.X.XXXX, preto jej náhrada mzdy patrí iba do tohto dňa.

90. V súvislosti so skončením pracovného pomeru žalobkyne v zmysle § 82 ods. 7 zák. č. 138/2019 Z.z.
súd priznal žalobkyni aj odstupné, vo vzťahu ku ktorému žalovaný žiadne osobitné odvolacie námietky,
ktoré by si vyžadovali odpoveď, nevzniesol.

91. Vo vzťahu k zamietnutiu návrhu žalovaného na určenie, že nie je možné od neho spravodlivo
žiadať, aby žalobkyňu ďalej zamestnával, žalovaný v odvolaní nevzniesol žiadne odvolacie námietky
a v tejto časti rozsudku odvolací súd odkazuje na odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie, z ktorého
vyplýva, že žalovaný nepreukázal žiadne dôvody, pre ktoré nemohol žalobkyňu ďalej zamestnávať po
jej oznámení, že trvá na tom, aby ju ďalej zamestnával a po zániku jej pracovného pomeru ex lege
dňa XX.X.XXXX sa tento jeho návrh stal bezpredmetným. K návrhu žalovaného na určenie, že nie

je možné od neho spravodlivo žiadať, aby žalobkyňu ďalej zamestnával odvolací súd už len dopĺňa,
že pri rozhodovaní o tejto výnimke v zmysle § 79 ods. 1 Zákonníka práce je rozhodujúca návrhová
povinnosť zamestnávateľa, na ktorého sa presúva dôkazné bremeno. Zamestnávateľ musí navrhnúť
a preukázať dôvody, ktoré vedú k tomu, že nemožno od neho spravodlivo požadovať, aby zamestnanca,
ktorý namieta platnosť skončenia pracovného pomeru, naďalej zamestnával.

92. Slovné spojenie „od zamestnávateľa nemožno spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej
zamestnával“, použité v ust. § 79 ods. 1 Zákonníka práce, patrí k právnym normám s tzv. relatívne
neurčitou hypotézou, t.j. k právnym normám, ktorých hypotéza nie je stanovená priamo právnym
predpisom a ktorá prenecháva súdu, aby podľa svojho uváženia v každom jednotlivom prípade

vymedzil sám hypotézu právnej normy zo širokého, vopred neobmedzeného okruhu okolností. Zákonník
práce teda nedefinuje skutočnosti, pre ktoré nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať,
aby zamestnanca naďalej zamestnával. Ide pritom o výnimku z pravidla, že pracovný pomer sa pri
neplatnom rozviazaní pracovného pomeru nekončí. Posúdenie tejto skutočnosti bude preto vždy vecou
posúdenia individuálnych okolností každého prípadu, čo do dôvodov požadovaného určenia za účelom

spravodlivého usporiadania vzájomných vzťahov medzi zamestnancom a zamestnávateľom. Vždy však
treba vychádzať zo základnej zásady Zákonníka práce (čl. 2), ktorá ustanovuje okrem iného, že výkon
práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov musí byť v súlade s dobrými mravmi.
Pri rozhodovaní o tejto výnimke je potrebné prihliadnuť na návrhovú povinnosť zamestnávateľa ako
žalovanej strany, na ktorého sa v tomto prípade presúva dôkazné bremeno. Zamestnávateľ musí

navrhnúť a preukázať dôvody, ktoré vedú k tomu, že nemožno od neho spravodlivo požadovať, aby
zamestnanca, ktorý namieta platnosť skončenia pracovného pomeru, naďalej zamestnával. Pôjde
o výnimočné prípady, najčastejšie pri porušení pracovnej disciplíny s následkom okamžitého skončenia
pracovného pomeru, ktoré môže za určitých okolností túto výnimku odôvodňovať. Nebudú to okolnosti,
ktoré vyplývajú napríklad z organizačnej zmeny vo vzťahu k nadbytočnosti zamestnanca a následnej

výpovede, nakoľko táto okolnosť je predmetom skúmania platnosti skončenia pracovného pomeru
a nemôže predstavovať výnimku, pre ktorú spravodlivo nemožno požadovať od zamestnávateľa, aby
zamestnanca prestal zamestnávať (Zákonník práce, F. a kol., C. H. Beck, 2017, str. 720, 721).

93. Odvolací súd konštatuje, že z vykonaného dokazovania nevyplynuli žiadne skutočnosti, na

základe ktorých by bolo možné dospieť k záveru, že ďalšie zamestnávanie žalobkyne žalovaným by
predstavovalo výkon práv a povinností v rozpore s dobrými mravmi.

94. Vecne správne preto rozhodol súd prvej inštancie, ak návrh žalovaného zamietol.

95. Vzhľadom na skutočnosť, že pracovný pomer žalobkyne zanikol zo zákona dňom 31.8.2023, nemá
určenie neplatnosti výpovede ten právny následok, že jej pracovný pomer naďalej trvá a bezpredmetným
sa tak stal aj návrh žalovaného na rozhodnutie, že nemožno od neho spravodlivo žiadať, aby žalobkyňu
ďalej zamestnával.

96. Zhrnúc vyššie uvedené odvolací súd uvádza, že zákonnou podmienkou pre možnosť uplatnenia
výpovedného dôvodu podľa § 63 ods. 1 písm. e/ Zákonníka práce pre menej závažné porušenie
pracovnej disciplíny je, že zamestnanec sa dopustí menej závažného porušenia pracovnej disciplíny
po tom, čo už bol v posledných 6 mesiacoch pred daním výpovede upozornený na možnosť výpovedev súvislosti s iným porušením pracovnej disciplíny. Ak je teda daná výpoveď pre menej závažné
porušenie pracovnej disciplíny, musí jej predchádzať iné menej závažné porušenie pracovnej disciplíny,
v súvislosti s ktorým zamestnanec bol upozornený na možnosť výpovede, teda zamestnanec musí

najmenej dvakrát porušiť pracovnú disciplínu, ako na to správne poukázal aj súd prvej inštancie (ods.
22 odôvodnenia).

97. V prejednávanej veci vyššie uvedená podmienka predchádzajúceho písomného upozornenia
v súvislosti s porušením pracovnej disciplíny splnená nebola, ktorá skutočnosť má za následok

neplatnosť výpovede danej žalobkyni listom zo dňa 17.5.2021 podľa § 63 ods. 1 písm. e/ Zákonníka
práce.

98. Listom zo dňa 10.3.2021 bola žalobkyňa upozornená na neuspokojivé plnenie pracovných úloh, nie
na porušenie pracovnej disciplíny a bola vyzvaná na odstránenie nedostatkov listom zo dňa 15.3.2021
a zároveň upozornená na možnosť výpovede podľa § 63 ods. 1 písm. d/ Zákonníka práce. Listom zo dňa

5.5.2021 bola síce upozornená na porušenie pracovnej disciplíny, konkrétne na porušenie povinnosti
podľa § 81 písm. g/ Zákonníka práce (neoznámenie zmeny adresy bydliska), avšak vykonaným
dokazovaním takéto porušenie pracovnej disciplíny preukázané nebolo. Následne žalovaný listom zo
dňa 17.5.2021 dal žalobkyni výpoveď a súčasne ju upozornil na porušenie pracovnej disciplíny za ďalšie
konanie.

99. Výpoveď daná žalobkyni listom zo dňa XX.X.XXXX neobsahovala popis konania predstavujúceho
nové, ďalšie porušenie pracovnej disciplíny, výpoveď jej bola daná s odkazom na predchádzajúce
upozornenia zo dňa 10.3.2021, 5.5.2021 a 17.5.2021.

100. Pokiaľ by aj odvolací súd považoval za dôvody výpovede porušenia pracovnej disciplíny uvedené
v písomnom upozornení zo dňa XX.X.XXXX a prípadne toto písomné upozornenie by považoval za
splnenie povinnosti podľa § 63 ods. 6 Zákonníka práce, aj v tomto prípade by chýbalo splnenie
podmienky predchádzajúceho porušenia pracovnej disciplíny s písomným upozornením na možnosť
výpovede, keďže konaním vytýkaným v liste zo dňa 5.5.2021 sa žalobkyňa nedopustila porušenia

pracovnej disciplíny a listom zo dňa 10.3.2021 nebola upozornená na porušenie pracovnej disciplíny.

101. Z vyššie uvedených dôvodov je záver súdu o neplatnosti výpovede vecne správny.

102. Následkom tohto určenia je, že pracovný pomer trvá. Keďže však pracovný pomer zanikol

zo zákona dňom XX.X.XXXX, tento pracovný pomer už netrvá a keďže išlo o zákonný dôsledok,
nebolo povinnosťou súdu vo výroku rozsudku určovať deň skončenia pracovného pomeru. Aj keď
ide o nadbytočný výrok, nemení to nič na správnosti rozsudku súdu, pokiaľ ide o vymedzenie doby
trvania pracovného pomeru po neplatnom skončení pracovného pomeru, keďže podmienky pre určenie
iného (skoršieho) dátumu skončenia pracovného pomeru v zmysle § 79 ods. 1 Zákonníka práce

v prejednávanom spore splnené neboli.

103. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov sú odvolacie námietky žalovaného nedôvodné a odvolací
súd rozsudok ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP, vrátane výroku o náhrade trov
prvoinštančného konania, okrem výroku o povinnosti zaplatiť súdny poplatok, ktorý zostáva nezmenený

vzhľadom na neprípustnosť odvolania proti tomuto výroku rozsudku.

104. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 396 ods. 1 CSP
v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP. Žalobkyňa bola v odvolacom konaní plne úspešná, keďže odvolací
súd odvolaniu žalovaného nevyhovel, preto jej súd priznal plnú náhradu trov odvolacieho konania

proti neúspešnému žalovanému, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto
rozhodnutia v zmysle ust. § 262 ods. 2 CSP, zohľadňujúc ust. § 251 CSP.

105. Toto rozhodnutie prijal senátu Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je

podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1, 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).