Uznesenie – Ostatné ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Thursday, January 28, 2026

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 1Cdo/140/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7220212918
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 01. 2026

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Peter Melicher
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2026:7220212918.2

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcov: 1/ P. O., narodený XX. U. XXXX, O., W.O. X a 2/
U. S., narodený XX. P. XXXX, O., O.. A. XX, obaja žalobcovia zastúpení JUDr. Monikou Marjanovič,
advokátkou, so sídlom Košice, Urbánkova 6, proti žalovanému: EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom
Bratislava, Prievozská 2, IČO: 35 724 803, zastúpený: Remedium Legal, s.r.o., so sídlom Bratislava,
Prievozská 2, o určenie, že záložné právo neexistuje, vedenom na Mestskom súde Košice pod sp. zn.

K2-18C/72/2020, o dovolaní žalobcov 1/ a 2/ proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach zo 14. júna
2023 sp. zn. 11Co/165/2022-246, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo 14. júna 2023 sp. zn. 11Co/165/2022-246 v spojení s
rozsudkom (pôvodne) Okresný súd Košice II z 3. júna 2022 č.k. 18C/72/2020-178 z r u š u j e a vec
vracia Mestskému súdu Košice na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. (Pôvodne) Okresný súd Košice II (ďalej aj „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 03. júna 2022 č.k.
18C/72/2020-178 zamietol žalobu, ktorou sa žalobcovia domáhali určenia neexistencie záložného práva
na bytových nehnuteľnostiach vo vlastníctve žalobcu 1/, zriadeného Zmluvou o zriadení záložného
práva k nehnuteľnostiam zo dňa 28. 08. 2008 (ďalej len „záložná zmluva“) na zabezpečenie pohľadávky
právneho predchodcu žalovaného - Slovenská sporiteľňa, a.s. voči žalobcom zo Zmluvy o splátkovom
úvere č. 0578705410 zo dňa 28. 08. 2008 (ďalej len „úverová zmluva“). Tento nárok bol podľa

žaloby vystavaný na argumentácii o premlčaní záložného práva, opierajúcej sa o skutkovú okolnosť
zosplatnenia celého neuhradeného zostatku úveru dňa 06. 06. 2015 a fakt, že žalovaný oznámil začatie
výkonu záložného práva listom zo 04. 12. 2020.
1.1. Súd zistil naliehavý právny záujem žalobcov v zmysle § 137 písm. c) CSP. Mal preukázané,
že „...právny predchodca žalobcu pre omeškanie žalobcov so zaplatením splátky úveru splatnej
dňa 06. 06. 2015 úver poskytnutý na základe Zmluvy o úvere zosplatnil ku dňu 04. 11. 2015“, že

„...právny predchodca žalovaného oznámil žalobcom začatie výkonu dohodnutého záložného práva k
Nehnuteľnostiam ich predajom na dobrovoľnej dražbe listom zo dňa 07. 01. 2016“, že Okresný súd
Košice II uznesením sp. zn. 42C/261/2016 z 18. júla 2016 zakázal právnemu predchodcovi žalovaného
výkon záložného práva až do času právoplatného skončenia konania, k čomu došlo v nadväznosti na
rozhodnutie o odvolaní Krajského súdu v Košiciach rozsudkom sp. zn. 1Co/210/2018 z 20. marca 2019
dňa 20. 05. 2019, že „Žalovaný listom zo dňa 04. 12. 2020 oznámil žalobcom pokračovanie výkonu

záložného práva k Nehnuteľnostiam ich predajom na dobrovoľnej dražbe“. Súd vec právne posúdil
podľa § 3 ods. 1, § 52, § 100 ods. 1 a 2, § 101, § 112, § 151a, § 151c, § 151j ods. 1 a 2 zák.
č. 40/1964 Zb., Občiansky zákonník (ďalej aj „OZ“), v aktuálnom znení a § 7 zák. č. 62/2020 Z.z., o
niektorých mimoriadnych opatreniach v súvislosti so šírením nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby
COVID-19 a v justícii a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony v aktuálnom znení. Dospel v
prvom rade k záveru o premlčaní záložného práva žalovaného, považujúc pritom z pohľadu § 100

ods. 1 Občianskeho zákonníka za výkon záložného práva predajom zálohu na dobrovoľnej dražbe
otvorenie dražby, t.j. vyvolanie licitátora o začatí dražby. Odmietol argument žalovaného, že oznámenieo začatí výkonu záložného práva je možné stotožňovať s uplatnením práva v zmysle § 112 OZ, nakoľko
žalobca, dražobník ani okresný úrad nie sú príslušnými orgánmi v zmysle toho ustanovenia. Uzavrel,
že „Trojročná premlčacia doba záložného práva k Nehnuteľnostiam, resp. práva žalovaného uspokojiť

sa alebo domáhať sa uspokojenia zabezpečenej pohľadávky zo zálohu - Nehnuteľností uplynula dňa
05. 11. 2018, keďže právny predchodca žalovaného sa mohol uspokojiť, resp. domáhať uspokojenia
svojej pohľadávky zo zálohu - Nehnuteľností, najskôr deň nasledujúci po dni zosplatnenia zabezpečenej
pohľadávky“. I napriek záveru o premlčaní záložného práva súd prvej inštancie „...na vznesenú námietku
premlčania zo strany žalobcov neprihliadal“, považujúc ju v okolnostiach prípadu za odporujúcu dobrým

mravom. V úvahách vedúcich k tomuto záveru skutkovo vyšiel z toho, že „...právny predchodca žalobcu
začal s výkonom záložného práva predajom Nehnuteľností na dobrovoľnej dražbe v januári 2016, t.j. cca
2 mesiace po vyhlásení mimoriadnej splatnosti pohľadávky, ktorá bola zabezpečená záložným právom
k Nehnuteľnostiam. Následne však na návrh žalobcu 1/, doručenom súdu dňa 20. 06. 2016, tunajší súd
v konaní vedenom pod sp. zn. 42C/261/2016 neodkladným opatrením zo dňa 18. 07. 2016 právnemu
predchodcovi žalovaného uložil povinnosť zdržať sa výkonu záložného práva k Nehnuteľnostiam. Toto

neodkladné opatrenie bolo právoplatne zrušené dňa 20. 05. 2019“. Skonštatoval, že „Napriek tomu, že
stranou v konaní sp. zn. 42C/261/2016 žalovaný nebol, nariadené neodkladné opatrenie žalovaného
zaväzovalo v zmysle § 228 ods. 1 Civilného sporového poriadku v spojení s § 234 ods. 2 Civilného
sporového poriadku“. Žalovaný oznámil pokračovanie výkonu záložného práva žalobcom v decembri
2020. „Následne súd na základe návrhu žalobcov v tomto konaní dňa 18. 01. 2021 nariadil žalovanému

neodkladným opatrením zdržať sa výkonu záložného práva k Nehnuteľnostiam“. „V dôsledku prijatia
zákona č. 62/2020 Z.z. a jeho § 7 nebolo možné vykonávať dražbu v období od 27. 03. 2020 do 31.
05. 2020“. V kontexte týchto okolností súd konštatoval, že „z dôvodu konania žalobcov nebolo možné
v dôsledku nariadených neodkladných opatrení vykonávať záložné právo k Nehnuteľnostiam v období
od 18. 07. 2016 do 20. 05. 2019 a v období od 18. 01. 2021 po súčasnosť. Zároveň v dôsledku prijatia

zákona č. 62/2020 Z.z. nebolo objektívne možné vykonávať dražby v období od 27. 03. 2020 do 31. 05.
2020.PrávnemupredchodcovižalovanéhonebránilavovykonávanízáložnéhoprávakNehnuteľnostiam
žiadna prekážka v období od novembra 2015 do júna 2016 (t.j. 8 mesiacov) pričom aj začal s výkonom
záložného práva k Nehnuteľnostiam v primeranom čase potom, ako sa zabezpečená pohľadávka stala
v celom rozsahu splatnou. Žalovanému nebránila vo výkone záložného práva k Nehnuteľnostiam žiadna

prekážka v období od júna 2019 do marca 2020 (t.j. 10 mesiacov) a v období od júna 2020 do decembra
2020 (7 mesiacov).“ Z toho súd vyvodil, že „...žalovaný a jeho právny predchodca mali objektívnu
možnosť vykonávať záložné právo k Nehnuteľnostiam v súhrne 25 mesiacov“, a teda, že na výkon
práva nemali k dispozícii celý čas zodpovedajúci zákonom určenej premlčacej dobe (36 mesiacov) a
považoval za spravodlivé „...aby žalovaný mal rovnako ako iní záložní veritelia objektívnu možnosť

domáhať sa uspokojenia svojej zabezpečenej pohľadávky v súhrne so svojím právnym predchodcom
aspoň v období 36 mesiacov. Totiž objektívne právo chráni toho, kto náležite dbá na svoje subjektívne
právo stanovením všeobecnej premlčacej doby tiež v trvaní 36 mesiacov.“ Skrátenie premlčacej doby a
fakt, že ju spôsobili žalobcovia, je potrebné považovať za výnimočnú okolnosť odôvodňujúcu aplikáciu §
3 ods. 1 OZ. Preto uzavrel, že „...vznesenie námietky premlčania žalobcov za tejto situácie, keď žalovaný

márne uplynutie premlčacej doby výkonu záložného práva nezavinil a zavinenie naopak možno pričítať
žalobcom, je nutné považovať za zneužitie ich práva na úkor žalovaného“. Pokiaľ žalobcovia odkazujú
na závery formulované Najvyšším súdom SR v rozhodnutí sp. zn. 1Cdo/203/2018, súdu uviedol, že
„V danom prípade totiž na rozdiel od tohto konania k premlčaniu výkonu záložného práva nedošlo v
dôsledku konania a zavinenia dlžníkov, ktorí vzniesli námietku premlčania“. Nesúhlasil ani s názorom

žalobcov, že „...žalovaný si v rámci vynaloženia náležitej starostlivosti mal zaobstarať exekučný titul k
pohľadávke zabezpečenej záložným právom k Nehnuteľnostiam...“. Poukázal na to, že exekučný titul
nie je podmienkou výkonu záložného práva a akcentoval, že „Občiansky zákonník v § 151j ods. 2
vyslovene pripúšťa, aby sa záložný veriteľ uspokojil alebo domáhal uspokojenia zo zálohu aj vtedy, keď
zabezpečená pohľadávka je premlčaná“. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP.

2. Krajský súd v Košiciach (ďalej aj „odvolací súd“) rozsudkom zo 14. júna 2023 sp. zn.
11Co/165/2022-246 rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a vyslovil, že žalobcovia 1/ a 2/ sú povinní
nahradiť žalovanému 100 % trov odvolacieho konania. Stotožnil sa s odôvodnením napadnutého
rozsudku, a na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia dôvody z relevantných hľadísk

nastolených odvolaním precizuje. Podstata právnej argumentácie žalobcov sa koncentruje v argumente,
že za situácie, keď na základe ich návrhu súd neodkladným opatrením dočasne (opakovane) zakázal
žalovanému (jeho právnemu predchodcovi) vykonať záložné právo, bolo možné od neho spravodlivo
požadovať, aby zamedzil premlčaniu záložného práva v dôsledku jeho nevykonania v zákonompredpokladanom čase, výkonom iného práva - uplatnením peňažného nároku na súde alebo právnym
úkonom - uznaním dlhu odvolateľmi. Odvolací súd však s uvedeným nesúhlasil a zhodne s názorom
súdu prvej inštancie mal za to, že pokiaľ žalobcovia svojím procesným úkonom (návrhom na nariadenie

neodkladnéhoopatrenia)privodilistav,ktorýžalovanémuobjektívnebránilvovýkonepráva,dovolaniesa
premlčania, založené práve na argumente, že právo nebolo v čase trvajúceho zákazu vykonané, naráža
na princíp spravodlivosti už v jeho základe, nakoľko nerovnováhu v právnom postavení strán, vyvolanú
už žalobcami iniciovaným zásahom do subjektívneho práva žalovaného, ďalej prehlbuje. Poukázal v
tejto súvislosti na Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 294/2012 zo 7. februára 2013 a uznesenie

Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/71/2011 z 27. februára 2013. Preto kladenie ďalších nárokov na
správanie sa žalovaného za situácie, keď mu z iniciatívy žalobcov bolo zakázané vykonávať záložné
právo, sa od pomyselného obrazu spravodlivého usporiadania pomerov strán len vzďaľuje a predstava
žalobcov, že žalovaný mal v tejto situácii uplatniť zabezpečenú pohľadávku na súde je naviac v príkrom
rozpore s konceptom záložného práva (zák. č. 526/2002 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa Občiansky
zákonník v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov), vystavaným zásadne

na téze výkonu záložného práva bez ingerencie súdu.
2.1. Vo vzťahu k odvolacej námietke, ktorou žalobcovia vytýkajú súdu prvej inštancie, že sa v dôvodoch
napadnutého rozsudku nevysporiadal s ich argumentom, že listom z 13. 01. 2021 žalovaný oznámil nový
výkon záložného práva, odvolací súd upriamuje pozornosť na to, že kľúčovým v právnom posúdení veci
súdom bol záver o amorálnosti výkonu práva založeného na námietke odporujúcej dobrým mravom, vo

vzťahu ku ktorému je dotknutý argument žalobcov bez zjavného alebo žalobcami bližšie vysvetleného
významu. O trovách konania rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1 CSP.

3. Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podali žalobcovia dovolanie (ďalej aj „dovolatelia“),
prípustnosť ktorého vyvodzovali s poukazom na ust. § 420 písm. b), písm. f), § 421 ods. 1 písm. b) CSP.

Porušenie práva na spravodlivý proces (§ 420 písm. f) CSP) vyvodzovali jednak z konštatovania
odvolacieho súdu v bode 10., že žalobcovia svojím procesným úkonom - návrhom na nariadenie
neodkladného opatrenia privodili stav, ktorý žalovanému objektívne bránil vo výkone práva a žalobcovia
majú za to, že uvedené je v priamom rozpore s platným právnym poriadkom. Poukázali na to, že v
prípade, ak žalobcovia námietku premlčania účinne vzniesli, ako dlžníci a zároveň ako záložní veritelia,

stráca záložný veriteľ možnosť domáhať sa proti vôli záložcu uspokojenia zo zálohu, pretože jeho
záložné právo je premlčané - neexistuje. V ďalšom poukázali na bod 11. rozhodnutia odvolacieho súdu,
ktorý konštatuje, že sa v dôvodoch nevysporiadal s ich argumentom, že listom zo dňa 13. 01. 2021
žalovaný oznámil nový výkon záložného práva, pričom odvolací súd upriamuje pozornosť odvolateľov
na to, že kľúčovým v právnom posúdení veci súdom prvej inštancie bol záver o amorálnosti výkonu

práva založeného na námietke odporujúcej dobrým mravom a ide preto o nepodstatný argument. Podľa
žalobcov však išlo o zásadný argument, nakoľko žalovaný začal „nový“ výkon práva, preto súdy odmietli
vykonať dôkaz, ktorý je pre posúdenie platnosti, resp. neplatnosti dobrovoľnej dražby kľúčový. Tým je
aj rozhodnutie nedostatočne odôvodnené a zároveň zmätočné a arbitrárne.
K dovolacím dôvodom podľa § 420 písm. b) CSP dovolatelia uviedli, že súd nemal preukázané, že

žalovaný bol aktívne vecne legitimovaný dražbu realizovať.
V súvislosti s dovolacím dôvodom podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP dovolatelia uviedli, že nastolené
právne otázky odvolacím súdom neboli doteraz riešené a to:
1. Bráni veriteľovi iniciovať voči dlžníkovi - spotrebiteľovi konanie o zaplatenie dlžnej sumy na príslušnom
súde za situácie ak:

- spotrebiteľ v postavení žalobcu inicioval konanie voči veriteľovi o určenie neexistencie záložného práva
- a súčasne podal návrh na nariadenie neodkladného opatrenia, ktorým sa domáhal zdržania sa výkonu
záložného práva veriteľom, ktorému súd vyhovel?
2.Jemožnéposudzovaťkonaniespotrebiteľaakoamorálnecezprizmuust.§3Občianskehozákonníka:
- keď sa spotrebiteľ žalobou domáhal určenia neexistencie záložného práva z dôvodu jeho premlčania

a z dôvodu premlčania pohľadávky,
- za situácie, že súd neodkladným opatrením nariadil veriteľovi, aby sa zdržal výkonu záložného
práva? V tejto súvislosti uviedli, že použitie ust. § 3 Občianskeho zákonníka na ťarchu slabšej strany
sporu - spotrebiteľa prichádza do úvahy len vo výnimočných prípadoch, pretože tak dôjde k oslabeniu
princípu právnej istoty spotrebiteľa. Zároveň dovolatelia ako spotrebitelia tvrdia, že ich právna vec nie

je výnimočná tak, aby súdy na ich ťarchu a v ich neprospech použili ust. § 3 Občianskeho zákonníka.
Poukázali na to, že právny predchodca veriteľa je peňažný ústav a s dlhoročnou tradíciou disponujúcim
rozsiahlym právnym aparátom, ako aj finančnými prostriedkami za ktoré si môže najať akúkoľvek
advokátsku kanceláriu na jeho právne zastupovanie a na vymáhanie nárokov, na rozdiel od žalobcov,preto nimi vznesená námietka premlčania amorálnou nie je, naopak si ako spotrebitelia len strážia svoje
práva,čoimzozákonaprislúcha.Existenciainštitútupremlčaniajedôsledkompožiadavkyprávnejistoty,
má motivovať veriteľov, aby svoje práva uplatňovali včas a pre dlžníka je rovnako významnou hodnotou

aj naplnenie princípu právnej istoty. Z uvedeného je preto zrejmé, že všeobecný súd je povinný riešiť
spory vedené pred ním so zohľadnením všetkých princípov právneho štátu a hľadať v situácii, keď sa
záujmy účastníkov konania vedeného pred ním dostanú do rozporu, ústavnú rovnováhu medzi nimi.

4. Žalovaný vo vyjadrení žiadal dovolanie zamietnuť ako nedôvodné.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) vychádzajúc z
vyššie uvedeného ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote
(§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech
bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k
záveru, že dovolanie žalobcov je prípustné a aj dôvodné, a preto rozsudok odvolacieho súdu i rozsudok

prvoinštančného súdu zrušil (§ 449 ods. 1, 2 CSP) a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie
(§ 450 CSP).

6. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon
pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu

odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia
odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421
CSP.

7. Podľa § 420 písm. f) CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo

veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.

8. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej

v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom
spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

9. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť
vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP).

10. Žalobcovia vyvodzujúc prípustnosť dovolania z ustanovenia § 420 písm. f) CSP namietali podľa
obsahu (§ 124 CSP) nesprávne posúdenie nedôvodnosti žaloby, keď súdy neprihliadli na vznesenú
námietku premlčania výkonu záložného práva pre konanie žalobcov v rozpore s § 3 ods. 1 OZ.

11. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať
sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky
poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu
zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky (I. ÚS 26/94), v ktorom sa uplatnia
všetky zásady súdneho rozhodovania v súlade so zákonmi a pri aplikácii ústavných princípov. Pod

porušením práva na spravodlivý proces (vo všeobecnosti) treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa
účastníkom konania znemožní realizácia tých procesných práv, ktoré im právna úprava priznáva za
účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany ich práv a právom chránených záujmov.

12. Dovolací súd na tomto mieste podotýka, že prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP

nezakladá skutočnosť, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu (prípadne) spočíva na nesprávnych
právnych záveroch, nakoľko nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu zmätočnosti v zmysle
§ 420 písm. f) CSP (porov. R 24/2017). Najvyšší súd už podľa predchádzajúcej úpravy dospel k
záveru, že realizácia procesných oprávnení sa účastníkovi neznemožňuje právnym posúdením (viď R
54/2012 a 1Cdo/62/2010, 2Cdo/97/2010, 3Cdo/53/2011, 4Cdo/68/2011, 5Cdo/44/2011, 6Cdo/41/2011,

7Cdo/26/2010 a 8ECdo/170/2014). Skutočnosť, že dovolatelia majú odlišný právny názor než konajúce
súdy, bez ďalšieho nezakladá a nedokazuje nimi tvrdenú vadu v zmysle § 420 písm. f) CSP. Ani pri
posudzovaní splnenia požiadaviek na riadne odôvodnenie rozhodnutia, správnosť právnych záverov,
ku ktorým súdy dospeli, nie je právne relevantná, lebo prípadne nesprávne právne posúdenie veciprípustnosť dovolania nezakladá. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že
dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej
neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. I. ÚS 188/06).

13. Z uvedeného dôvodu dovolací súd dospel k záveru, že žalobcovia neopodstatnene namietajú, že im
odvolací súd nesprávnym procesným postupom znemožnil uskutočňovať im patriace procesné práva v
takejmiere,žedošlokporušeniuprávanaspravodlivýproces(§420písm.f)CSP)apristúpilkposúdeniu
dovolania žalobcov aj z hľadiska ďalšieho uplatneného dovolacieho dôvodu - nesprávneho právneho

posúdenia veci odvolacím súdom.

14. V zmysle § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa
potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je

dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. V danom prípade dovolatelia vyvodili prípustnosť dovolania
z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. b) CSP.

15. Žalobcovia v tejto súvislosti uviedli nesprávne vyriešenie právnej otázky „2. Je možné posudzovať
konanie spotrebiteľa ako amorálne cez prizmu ust. §3 Občianskeho zákonníka: - keď sa spotrebiteľ

žalobou domáhal určenia neexistencie záložného práva z dôvodu jeho premlčania a z dôvodu
premlčania pohľadávky, - za situácie, že súd neodkladným opatrením nariadil veriteľovi aby sa zdržal
výkonu záložného práva?“ Kruciálnou námietkou teda bolo, že pokiaľ sa žalobcovia ako spotrebitelia
žalobou domáhali voči žalovanému ako veriteľovi určenia neexistencie záložného práva z dôvodu jeho
premlčania a z dôvodu premlčania pohľadávky, súd dospel k nesprávnemu právnemu záveru ak uviedol,

že nie je možné na premlčanie prihliadnuť za situácie, že súd vyhovel ich návrhu a neodkladným
opatrením nariadil veriteľovi, aby sa zdržal výkonu záložného práva a žalobcovia takýmto konaním
žalovanému ako veriteľovi bránili vo výkone jeho práva v rozpore s dobrými mravmi. Podľa názoru
dovolateľov je použitie § 3 Občianskeho zákonníka pri takomto náhľade na ťarchu spotrebiteľa ako
slabšej strany v spore.

16. Ustanovenie § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka zakotvuje všeobecne záväznú zásadu, v
zmysle ktorej výkon inak právom daných subjektívnych občianskych práv nesmie byť v rozpore s
dobrými mravmi. Definícia dobrých mravov nie je v právnom poriadku Slovenskej republiky nikde
normatívne upravená. Vo všeobecnosti však ide o pravidlá morálneho charakteru všeobecne platné

v demokratickej spoločnosti, v ktorej sa uplatňuje a presadzuje vzájomné slušnosť, ohľaduplnosť a
vzájomné rešpektovanie. Je to v podstate súhrn určitých etických a kultúrnych pravidiel v spoločnosti
všeobecne uznávaných. Činnosť namierenú proti takýmto pravidlám možno potom označiť za činnosť
proti dobrým mravom.

17. V rozhodovacej praxi dovolacieho súdu v rozsudku z 26. októbra 2022 sp. zn. 4Cdo/169/2021
publikovanom v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 6 z
roku 2023 ako R 70/2023, najvyšší súd pripustil procesnú možnosť podania určovacej žaloby, v rámci
ktorej bude vznesená námietka premlčania záložného práva a vyslovil záver, že rozsudok vydaný v
takomto konaní môže slúžiť ako podklad na výmaz záložného práva z katastra nehnuteľností. Uviedol,

že premlčaním záložné právo nezaniká, ale v prípade vznesenia námietky premlčania ho nie je možné
vykonať proti vôli povinného subjektu (záložcu).

18. Ústavný súd Slovenskej republiky v rámci ústavného prieskumu záverov citovaného rozhodnutia
najvyššieho súdu v uznesení z 05. septembra 2023 sp. zn. IV. ÚS 427/2023 dospel k záveru o ústavnej

udržateľnosti právneho názoru vysloveného najvyšším súdom, pokiaľ ide o následky premlčania
záložného práva. Dodal, že pojmovým obsahom záložného práva je jeho výkon, ak k výkonu nedôjde
pred uplynutím premlčacej doby, uplatnením námietky premlčania záložcom dôjde k vyprázdneniu
obsahu subjektívneho práva veriteľa. Poukázal na obdobný záver, vyplývajúci z nálezu ústavného súdu
z 08. decembra 2011 sp. zn. II. ÚS 250/2011, že ak záložný veriteľ neuplatnil v premlčacej dobe právo

na uspokojenie pohľadávky zabezpečenej z výťažku z predaja zo zálohu, má to za následok - ak sa
záložca dovolá premlčania tohto práva, že záložný veriteľ sa nemôže úspešne domôcť speňaženia
zálohu (uspokojenia zabezpečenej pohľadávky z výťažku z predaja zálohu). Záložné právo v takom
prípade už nemôže byť naďalej spôsobilým predmetom na uspokojenie zabezpečenej pohľadávky.19. Právo záložného veriteľa na výkon záložného práva sa môže premlčať, a to vo všeobecnej trojročnej
dobe, ktorá plynie odo dňa, keď sa mohlo vykonať prvý raz (§ 101 OZ), teda po márnom uplynutí

lehoty splatnosti zabezpečenej pohľadávky. Výkon záložného práva je majetkovým právom, ktoré sa
nepremlčuje skôr, než zabezpečená pohľadávka (§ 100 ods. 2 Občianskeho zákonníka).

20. Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku z 30. novembra 2022 sp. zn. 5Cdo/64/2020
publikovanom v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky ako R

27/2023 dospel k k nasledovným záverom:
„12.3. Dražobník je teda subjekt, ktorému zákon zveruje oprávnenie zrealizovať právo záložného veriteľa
na výkon záložného práva, ktorým je zabezpečená pohľadávka záložného veriteľa, preto ho možno
považovať za iný príslušný orgán v zmysle § 112 OZ. V nadväznosti na uvedené potom začatie
dražobného konania spôsobuje, že premlčacia doba vo vzťahu k záložnému právu neplynie.“
„15. V danom prípade záložný veriteľ výkon záložného práva uplatnil na dobrovoľnej dražbe u

dražobníka. V dôsledku nariadeného neodkladného opatrenia súdom, ktorým zakázal záložnému
veriteľovi - navrhovateľovi dražby zdržať sa výkonu záložného práva až do právoplatnosti skončenia
konania vo veci samej (žaloba o určenie neplatnosti zmluvy o záložnom práve), dražobník upustil
od vykonania dražby podľa § 19 ods. 1 písm. h) zákona č. 527/2002 Z.z. o dobrovoľných dražbách.
K realizácii dražby teda nedošlo v dôsledku zásahu súdu autoritatívnym rozhodnutím, ktoré záložný

veriteľ iba rešpektoval. Z uvedeného potom vyplýva, že zákaz výkonu záložného práva uložený
neodkladným opatrením nemožno vykladať na ťarchu záložného veriteľa v tom zmysle, že tento „riadne
nepokračoval“ (§ 112 OZ) v začatom dražobnom konaní.“

21. V obdobnom spore o určenie, že záložné právo neexistuje, kde rovnako záložný veriteľ zaslal

dlžníkovi oznámenie o začatí výkonu záložného práva, Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení
z 09. júla 2025 sp. zn. 9Cdo/151/2023 uviedol, že z hľadiska plynutia premlčacej doby práva na výkon
záložného práva je rozhodujúce, kedy mohol veriteľ objektívne prvý raz začať s výkonom záložného
práva, t.j. adresovať záložcovi (a dlžníkovi) oznámenie o začatí výkonu záložného práva, pričom pri
svojom právnom závere vychádzal práve z vyššie uvedeného rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn.

5Cdo/64/2020.

22. Z obsahu spisu vyplýva, že súdy nižšieho stupňa ustálili, že k zosplatneniu úveru došlo právnym
predchodcomžalovanéhodňa04.11.2015,pričomtrojročnápremlčaciadobanavýkonzáložnéhopráva
k nehnuteľnostiam predajom na dobrovoľnej dražbe začala plynúť 05. 11. 2015 a nakoľko nebol do dňa

05. 11. 2018 vykonaný, súd dospel k záveru o premlčaní záložného práva žalovaného ako záložného
veriteľa. Odmietol argument žalovaného, že oznámenie o začatí výkonu záložného práva je možné
stotožňovať s uplatnením práva v zmysle § 112 OZ, nakoľko žalobca, dražobník ani okresný úrad nie
sú príslušnými orgánmi v zmysle toho ustanovenia Skutkovo vychádzal z toho, že právny predchodca
žalovaného oznámil žalobcom začatie výkonu záložného práva k nehnuteľnostiam ich predajom na

dobrovoľnej dražbe listom zo 07. 01. 2016, pričom mu nebránila v jeho výkone žiadna prekážka od
novembra 2015 do júna 2016 (neodkladné opatrenie z 18. júla 2016, zrušené z 20. mája 2019), od
júna 2019 do marca 2020 (nemožnosť vykonávať dražbu podľa § 7 zákona č. 62/2020 Z.z. od 27.
03. 2020 do 31. 05. 2020) a od júna 2020 do decembra 2020 (neodkladné opatrenie z 18. januára
2021 nariadené po súčasnosť), t.j. v súhrne 25 mesiacov, pričom premlčacia doba je 36 mesiacov.

Súdy dospeli k právnemu záveru, že skrátenie premlčacej doby, spôsobili žalobcovia návrhom na
nariadenieneodkladnéhoopatrenia,čožalovanémuobjektívnebránilovovýkonezáložnéhopráva,preto
na námietku premlčania vznesenú žalobcami súd neprihliadol považujúc ju v okolnostiach prípadu za
odporujúcu dobrým mravom.

23. Ak mal súd za to, že žalobcovia sa neúspešne domáhali určovacej žaloby neexistencie záložného
práva, v rámci ktorej bola vznesená námietka premlčania záložného práva len z toho dôvodu, že podali
návrh na nariadenie neodkladného opatrenia, ktorému súd vyhovel a nariadil veriteľovi, aby sa zdržal
výkonu záložného práva, a takýmto konaním žalovanému ako veriteľovi bránili vo výkone jeho práva
v rozpore s dobrými mravmi, dovolatelia dôvodne poukazujú na to, že takéto konanie spotrebiteľa

nemožno považovať za amorálne v rozpore s ustanovením § 3 ods. 1 OZ. Uvedené ustanovenie
umožňuje súdu posúdiť vec v tom smere, či výkon daného subjektívneho práva je v súlade s dobrými
mravmi a v prípade, že tomu tak nie je, odoprieť právnu ochranu uplatňovaného práva. Aplikácia tohto
ustanovenia umožňuje aj zásah do výkonu už existujúceho práva vyplývajúceho z občianskoprávnychvzťahov, nemôže ale viesť ku vzniku, zmene alebo zániku práv a povinností. Ustanovenie § 3 ods. 1
Občianskeho zákonníka nemá totiž vlastnú priamu normotvornú platnosť - upravuje iba spôsob aplikácie
a interpretácie iných ustanovení. Samotné podanie návrhu žalobcov ako spotrebiteľov na nariadenie

neodkladného opatrenia, týkajúceho sa zdržania sa výkonu záložného práva k nehnuteľnostiam, však
nie je v rozpore s dobrými mravmi, ide o zákonný nástroj a právo každého. Tým, že súd takémuto návrhu
vyhovel (2-krát, pričom obmedzenie práva výkonu záložného práva trvá až po súčasnosť), nemohlo byť
zámerom žalobcov žalovanému poškodiť, resp. zneužiť tento procesný mechanizmus práva v rozpore
s dobrými mravmi. Okrem toho dovolací súd dáva do pozornosti, že k premlčaniu výkonu záložného

práva, ktoré si žalovaný v rámci trojročnej premlčacej lehoty (§ 101 ods. 1 OZ), ktorá začala plynúť
ako súd správne uviedol dňa 05. 11. 2015 a v rámci ktorej si žalovaný výkon záložného práva uplatnil
včas, t.j. oznámením o začatí výkonu záložného práva v dražobnom konaní dňa 07. 01. 2016, nedošlo,
nakoľko začatím dražobného konania premlčacia doba v zmysle § 112 OZ neplynie (viď vyššie uvedené
rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 5Cdo/64/2020 a sp. zn. 9Cdo/151/2023). Aj z uvedeného dôvodu
nemohlo byť takéto konanie žalobcov v rozpore s ust. § 3 ods. 1 OZ.

24. Pokiaľ dovolatelia poukazujú v rámci vymedzeného právneho dôvodu § 421 ods. 1 písm. b) CSP
na právnu otázku „1. Bráni veriteľovi iniciovať voči dlžníkovi - spotrebiteľovi konanie o zaplatenie dlžnej
sumy na príslušnom súde za situácie ak:
-spotrebiteľvpostavenížalobcuiniciovalkonanievočiveriteľoviourčenieneexistenciezáložnéhopráva,

- a súčasne podal návrh na nariadenie neodkladného opatrenia, ktorým sa domáhal zdržania sa výkonu
záložného práva veriteľom, ktorému súd vyhovel?“, takáto právna otázka nemala vplyv na rozhodnutie
odvolacieho súdu a je len kritikou prístupu odvolacieho súdu k právnemu posudzovaniu veci, čo
významovo nezodpovedá kritériu uvedenému v ustanovení § 421 ods. 1 písm. b) CSP.

25. Právnym posúdením veci je aplikácia práva na zistený skutkový stav. Je to činnosť súdu spočívajúca
v podradení zisteného skutkového stavu príslušnej právnej norme, ktorá vedie k záveru o právach
a povinnostiach účastníkov právneho vzťahu. Právne posúdenie je všeobecne nesprávne, ak sa súd
dopustil omylu pri tejto činnosti, t.j. ak posúdil vec podľa právnej normy, ktorá na zistený skutkový stav
nedopadá, alebo správne určenú právnu normu nesprávne vyložil, prípadne ju na daný skutkový stav

nesprávne aplikoval.

26. Žalobcovia poukazovali v tejto súvislosti na hypotetický dôvod či situáciu, pre ktorú by mali mať
v konaní o určenie neexistencie záložného práva z dôvodu jeho premlčania, úspech a to, že žalovaný
si mal na súde uplatniť voči dlžníkovi práva k zabezpečenej pohľadávke žalobou na plnenie. Odvolací

súd v tejto súvislosti uviedol, že uvedené je v rozpore s konceptom záložného práva, nakoľko zákonom
č. 526/2002 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa Občiansky súdny poriadok, bola vystavaná téza výkonu
záložného práva bez ingerencie súdu. Už najvyšší súd vo viacerých obdobných rozhodnutiach (z 12.
mája 2025 sp. zn. 9Cdo/105/2024, z 09. júla 2025 sp. zn. 9Cdo/151/2023, z 31. mája 2021 sp. zn.
5Cdo/220/2018) dospel k záveru, že ak by, ako to tvrdia dovolatelia, bolo nevyhnutné „z opatrnosti“

podávať riadnu žalobu na plnenie, stal by sa celý inštitút záložného práva zbytočným, keďže by sa
bolo treba aj tak obrátiť na súd so žalobou na plnenie. Toto ale určite nebolo zámerom zákonodarcu,
pretože v opačnom prípade by zákon o dobrovoľných dražbách nebol súčasťou právneho poriadku. Aj v
rozhodnutí najvyššieho súdu z 30. novembra 2022 sp. zn. 5Cdo/64/2020 bolo povedané, že pre výkon
záložného práva exekučný titul nie je potrebný, pričom záložný veriteľ sa môže uspokojiť alebo domáhať

sa uspokojenia zo zálohu aj vtedy, keď je zabezpečená pohľadávka premlčaná. Preto ak žalobcovia
takto položenou dovolacou otázkou mienili namietať, že právnym posúdením veci odvolacím súdom im
bolo odopreté právo vzniesť námietku premlčania samotnej zabezpečenej pohľadávky, právna úprava
v ust. § 151j ods. 2 OZ dovoľuje uskutočniť výkon záložného práva aj v prípade, ak je zabezpečená
pohľadávka premlčaná. Ani prípadná námietka premlčania zabezpečenej pohľadávky nemá vplyv na

výkonzáložnéhoprávaaprekážkouvýkonuzáložnéhoprávaniejeaniskutočnosť,žeprávnymdôvodom
premlčanej zabezpečenej pohľadávky je spotrebiteľská zmluva (§ 54a OZ). Ak bola platná pohľadávka
zabezpečená záložným právom, záložné právo premlčaním pohľadávky nezaniká, to znamená, zostáva
v platnosti aj v prípade, ak medzičasom došlo k premlčaniu zabezpečenej pohľadávky. Len skutočnosť,
že dovolatelia s právnym posúdením veci odvolacím súdom nesúhlasia, sama o sebe neznamená, že

toto právne posúdenie je nesprávne; sama polemika s rozhodnutím odvolacieho súdu alebo prosté
spochybňovanie správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu či kritika jeho prístupu zvoleného pri právnom
posudzovaní veci významovo nezodpovedajú kritériám uvedeným v § 421 ods. 1 CSP, resp. § 432 ods.
2 CSP.27. V tejto časti dovolacej otázky by preto bolo potrebné dovolanie odmietnuť podľa § 447 písm. f) CSP.
Keďže však dovolaním napadnutý rozsudok z vyššie uvedených dôvodov (týkajúcich riešenia právnej

otázky 2/) spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP) a procesne konzumuje aj
čiastočnéodmietnutiadovolania,dovolacísúdnepovažovalzapotrebnéosobitneformulovaťodmietajúci
výrok. Dovolací súd z uvedených dôvodov rozsudok odvolacieho súdu zrušil, pričom zrušil aj rozsudok
súdu prvej inštancie (§ 449 ods. 2 CSP), nakoľko nápravu nemožno dosiahnuť iba zrušením rozhodnutia
odvolacieho súdu a vec v rozsahu zrušenia vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie (§ 450 CSP).

28. Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd
prvej inštancie a odvolací súd sú viazaní právnym názorom dovolacieho súdu (§ 455 CSP). Ak dovolací
súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na ďalšie konanie,
rozhodne tento súd o trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania (§ 453 ods. 3 CSP).

29. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.