Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, February 18, 2026

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 21CoCsp/22/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6124372427
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 02. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zlatica Javorová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2026:6124372427.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlatice Javorovej a členiek

senátu JUDr. Gabriely Briškovej a JUDr. Bibiány Ťažiarovej v spore žalobcu: 365.bank, a. s., Dvořákovo
nábrežie 4, 811 02 Bratislava, IČO: 31 340 890, zastúpeného splnomocnenkyňou: Advokátska
kancelária RELEVANS s. r. o., Dvořákovo nábrežie 8A, 811 02 Bratislava, IČO: 47 232 471, proti
žalovanej: A. B., nar. XX. XXXXXXX XXXX, bytom C. XXX/XXX, D., zastúpená splnomocnencom: E. F.,
nar. X. XXXXXXXXX XXXX, bytom E. XXXX/X, G., t. č. prechodne C. XXX/XXX, D., o zaplatenie sumy
7.114,99 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava z 12. mája
2025 č. k. 27Csp/114/2024-94, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom III. a IV. výroku p o t v r d z u j e.

II. Žalovanej náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. konanie zastavil v časti istiny 1750 €; II. žalovanej
uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.691,17 €, spolu s úrokom z omeškania 13,25 € a úrokom
z omeškania 8,75% ročne zo sumy 110,96 € od 13.06.2023 do 28.08.2024, zo sumy 152,40 € od
16.06.2023 do 28.08.2024, zo sumy 152,40 € od 16.07.2023 do 28.08.2024, zo sumy 65,76 € od
29.08.2024 do 13.09.2024, zo sumy 152,40 € od 16.08.2023 do 13.09.2024, zo sumy 43,16 € od

14.09.2024 do 16.10.2024, zo sumy 152,40 € od 16.09.2023 do 16.10.2024, zo sumy 20,56 € od
17.10.2024 do 14.11.2024, zo sumy 152,40 € od 16.10.2023 do 14.11.2024, zo sumy 152,40 € od
16.11.2023 do 14.11.2024, zo sumy 150,36 € od 15.11.2024 do 13.12.2024, zo sumy 152,40 € od
16.12.2023 do 13.12.2024, zo sumy 127,76 € od 14.12.2024 do 17.01.2025, zo sumy 152,40 € od
16.01.2024 do 17.01.2025, zo sumy 105,16 € od 17.01.2025 do 14.02.2025, zo sumy 152,40 € od
16.02.2024 do 14.02.2025, zo sumy 82,56 € od 15.02.2025 do 12.03.2025, zo sumy 152,40 € od
16.03.2024 do 12.03.2025, zo sumy 59,96 € od 13.03.2025 do 15.04.2025, zo sumy 152,40 € od

16.04.2024 do 15.04.2025, zo sumy 37,36 € od 16.04.2025 do 12.05.2025, zo sumy 152,40 € od
16.05.2024 do 12.05.2025, zo sumy 14,76 € od 13.05.2024 do zaplatenia, zo sumy 152,40 € od
16.06.2024 do zaplatenia, zo sumy 152,40 € od 16.07.2024 do zaplatenia, zo sumy 152,40 € od
16.08.2024 do zaplatenia, zo sumy 152,40 € od 16.09.2024 do zaplatenia, úrokom z omeškania 8,65%
ročne zo sumy 152,40 € od 16.10.2024 do zaplatenia, úrokom z omeškania 8,40% ročne zo sumy 152,40
€ od 16.11.2024 do zaplatenia, zo sumy 152,40 € od 16.12.2024 do zaplatenia, úrokom z omeškania
8,15% ročne zo sumy 152,40 € od 16.01.2025 do zaplatenia, úrokom z omeškania 7,90% ročne zo

sumy 152,40 € od 16.02.2025 do zaplatenia, úrokom z omeškania 7,65% ročne zo sumy 152,40 € od
16.03.2025 do zaplatenia, zo sumy 152,40 € od 16.04.2025 do zaplatenia. Povolil žalovanej zaplatiť
istinu s príslušenstvom v mesačných splátkach vo výške 55,- € mesačne, splatných vždy do 20. dňa v
mesiaci s účinnosťou od právoplatnosti rozsudku pod následkom straty výhody splátok; III. vo zvyškužalobu zamietol; IV. žalovanej nepriznal nárok na náhradu trov konania. Právne svoje rozhodnutie
odôvodnil ust. § 144, § 145 ods. 2, § 232 ods. 3 a 4 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového
poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“); § 497 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného

zákonníka v znení neskorších predpisov (ďalej len „Obch.z.“); § 52 ods. 1, 3 a 4, § 517 ods. 2 zákona
č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy (ďalej len „O.z.“); §
2 písm. d/, § 7 ods. 1 a 2, § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných
úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v znení účinnom ku
dňu uzavretia zmluvy (ďalej len „ZoSÚ“); § 3 ods. 1 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., ktorým sa

vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka; a poukazom na rozhodnutia Súdneho dvora
EÚ zn. C-679/18 a zn. C-449/13. Vecne dôvodil, že žalobca sa žalobou doručenou Okresnému súdu
Banská Bystrica dňa 28.8.2024 domáha vydania rozhodnutia, ktorým by súd uložil žalovanej povinnosť
zaplatiť žalobcovi istinu 7.087,99 eur, zmluvný úrok 2.835,75 eur, úrok z omeškania 13,25 eur, poplatky
27 eur, ročný úrok z omeškania vo výške 8,75% zo sumy 7.087,99 eur od 13.6.2023 do zaplatenia, ako aj
náhradu trov konania. Žalobu odôvodnil tým, uzatvoril so žalovanou Zmluvu o spotrebiteľskom úvere č.

2154118047. Na základe uvedenej zmluvy žalobca poskytol žalovanej úver vo výške 10.100 eur, ktorý sa
zaviazala vrátiť spolu s dohodnutým príslušenstvom v splátkach. Dlžníčka svoj záväzok neplnila riadne
a včas. Žalobca ju upozornil na možné vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru, na ktoré nereagovala a
vyhlásil 12.6.2023 úver za splatný. Po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru žalovaná neuhradila žiadnu
čiastku. Žalovaná istina je rozdiel medzi sumou 1.100 eur a úhradami žalovanej. Úrok z omeškania

vyčíslil do splatnosti úveru a ďalej si ho uplatnil od zosplatnenia úveru. Uplatnený zmluvný úrok 2.835,75
eur je rozdiel medzi úrokom 3.366,30 eur pri riadnom plnení povinností a zaplateným úrokom 530,55 eur.
Náklady spojené s uplatnením pohľadávky si uplatnil za jeden úkon a to predžalobnú výzvu. Žalobca ako
dôkazy predložil: zmluvu o spotrebiteľskom úvere z 15.3.2021, Aktuálny stav úveru ku dňu 31.7.2024,
výzvu na splatenie dlžnej časti úveru zo dňa 16.5.2023 s doručenkou, výzvu na úhradu dlžnej sumy

12.6.2023 s doručenku, predžalobnú výzvu z 29.7.2024 s potvrdením o odoslaní, výpočet úroku z
omeškania, dáta dopytu na sociálnu poisťovňu. Na dopyt súdu žalobca uviedol, že pred uzatvorením
zmluvy overoval pracovný pomer žalovanej a výšku jej príjmu v Sociálnej poisťovni a overoval existujúce
záväzky žalovanej z registra záväzkov. Zistil, že jej vymeriavací základ za posledných 12 mesiacov bol
614 eur a preto akceptoval jej príjem 512 eur v čistom. Žalovaná mala v tom čase jeden existujúci úver

s mesačnou splátkou 122 eur. Poskytnutý úver bol účelový na refinancovanie úveru. Žalovaná uviedla,
že je slobodná a bezdetná. Pri posudzovaní schopnosti žalovanej splácať úver vychádzal z jej príjmu
512 eur zníženého o sumu životného minima na jednu plnoletú fyzickú osobu 214,83 eur. Doplnil Dáta
dopytu z registra záväzkov a žiadosť žalovanej o úver z 5.2.2021.
Súdprvejinštanciežalobevyhovelavydalplatobnýrozkazdňa1.10.2024,vočiktorémupodalažalovaná

odpor v ktorom uviedla, že je psychiatrická pacientka 14 rokov. V roku 2020 prišla o prácu kvôli svojmu
zdravotnému stavu. Nebola schopná splácať úver. Žiadala o možnosť splácať dlh po 100 eur, poslala
im aj doklady o svojom zdravotnom stave, ale nevedela sa dohodnúť so žiadnou pobočkou žalobcu. Dlh
spláca v mesačných splátkach, teraz už štvrtú splátku. Pripojila dôkaz: kópie troch poštových poukazov.
Žalobca navrhol pokračovanie v konaní na miestne príslušnom súde, na podanej žalobe trvá v celom

rozsahu, žalovaná uznáva dlh, nenamietala jeho poskytnutie na základe žiadosti, nepreukázala svoje
tvrdenia.
Po výzve súdu žalobca vzal žalobu späť v časti zaplatených splátok 875 eur po podaní žaloby. Dňa
28.8.2024 zaplatila 350 eur, a tri splátky po 175 eur dňa 13.9.2024, 16.10.2024 a 14.11.2024. Doplnil
špecifikáciu na čo boli zaplatené splátky započítané. Žalovaná zaplatila celkovo sumu 4.726,44 eur z

toho 3.851,44 eur do podania žaloby. Žalobca zaplatené splátky 4.726,44 eur započítal na poplatky
308,88 eur, úrok 530,55 eur a istinu 3.887,01 eur. Žalobca podaním doručeným súdu dňa 6.3.2025
vzal späť istinu 525 eur za tri splátky po 175 eur zaplatené dňa 13.12.2024, 17.1.2025 a 14.2.2025.
Žalobca podaním doručeným súdu dňa 2.4.2025 vzal späť istinu 175 eur, ktorú žalovaná zaplatila
dňa 12.3.2025. Žalobca podaním doručeným súdu dňa 5.5.2025 vzal späť istinu 175 eur zaplatenej

žalovanou dňa 15.4.2025. Súd konanie čiastočne zastavil v časti istiny 1.750 eur, nakoľko žalobca v
tejto časti vzal žalobu späť z dôvodu uhradenia tejto sumy v splátkach žalovanou po podaní žaloby pred
prvým pojednávaním (výrok I. rozsudku). Predmetom konania zostalo 5.364,99 eur s príslušenstvom.
Žalovaná sa k replike nevyjadrila, ale založila do spisu poštové poukážky o úhrade splátok za rok 2024
6 x 175 eur a za rok 2025 4 x 175 eur a na pojednávaní predložila poštový poukaz o úhrade splátky

175 eur dňa 9.5.2025, spolu 1.925 eur.
Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním zistil nasledovaný skutkový a právny stav: Žalobca a
žalovaná uzavreli dňa 15.3.2021 Zmluvu o spotrebiteľskom úvere lepšia splátka číslo 2154118047 (ďalej
len „zmluva o úvere“), na základe ktorej žalobca poskytol žalovanej účelový úver na refinancovanie vovýške 10.100 eur, ktorý sa žalovaná zaviazala vrátiť v 96 mesačných splátkach po 152,40 eur, ročná
úroková sadzba bola vo výške 7,5%, RPMN bola 10,3%, dátum splatnosti prvej splátky bol zmluvnými
stranami dohodnutý 15.04.2021 a dátum splatnosti poslednej splátky bo1 15.3.2029, celková čiastka,

ktorú musí dlžník zaplatiť bola 14.629,82 eur. Splátka sa skladala zo splátky istiny a úveru 140,28
eur a poistenia 12,12 eur. Zmluva obsahovala aj amortizačnú tabuľku. Úverom žalovaná refinancovala
úver u žalobcu vo výške 7.905,16 eur. Žalovaná zaplatila prvú splátku 2.100 eur dňa 14.4.2021 a
následne zaplatila riadne splátky do 15.1.2022, od 15.2.2022 neplatila splátky v dohodnutej výške, len
čiastočne. Z dôvodu omeškania so splátkami žalobca vyzval dňa 16.5.2023 žalovanú na zaplatenie

dlžných splátok 714,55 eur a upozornil na možné okamžité zosplatnenie úveru, ak nezaplatí dlžné
splátky. Následne žalobca listom z 12.6.2023 oznámil žalovanej, že úver zosplatnil a vyzval k jeho
úhrade do 10 dní, od doručenia výzvy. Výzvu doručil žalovanej 15.6.2023. Žalobca doporučeným listom
z 29.7.2024 vyzval žalovanú na zaplatenie dlžnej sumy pred podaním žaloby. Žalovaná na pojednávaní
uviedla,ževčaseposkytnutiaúverupracovala.Vtomčasesplácalaúverpo122eur,ktorýrefinancovala.
Pri žiadosti o úver sa jej spýtali len či je slobodná a nemá deti. Možno im oznamovala, že mala čistý

príjem okolo 500 eur, nežiadali žiadne výplatné pásky, ani potvrdenia o príjme, nepýtali sa na žiadne
výdavky. Nevlastnila, a ani nevlastní, žiadny dom a ani byt. Je psychiatrický pacient od roku 2017,
aktuálne má 5 diagnóz. Bola nezamestnaná a v tom období neplatila splátky a začala platiť od priznania
plného invalidného dôchodku 460 eur v lete 2024. Lieči sa v Bratislave, mesačne chodí na kontroly a
na injekciu, na lieky nedopláca. Býva v dome svojej matky, ktorej prispieva na bývanie a stravu 100

eur mesačne. Platí internet 20 eur mesačne. Požiadala o umožnenie zaplatiť dlh v splátkach do 200
eur mesačne. Splnomocnený zástupca žalovanej, uviedol, že je druhom jej matky, bývajú v spoločnej
domácnosti a bol aj pri vybavovaní úveru. Pôvodne si vzala úver na štúdium a potom ho prefinancovala.
V tom čase potrebovala 2.000 eur na oblečenie, ale žalobca dal do žiadosti sumu 12.000 eur, ktorú
nepotrebovali. V čase podania žiadosti o úver pracovala 3,5 roka. Potom zo zdravotných dôvodov

prestala pracovať a 4 roky nesplácala úver. Nemohla sa zamestnať pre svoju diagnózu psychiatrického
pacienta, nikde ju nechceli. Dlh na úvere spláca od augusta 2024, kedy jej bol aj priznaný invalidný
dôchodok. Predmetnú zmluvu o úvere súd posúdil ako zmluvu spotrebiteľskú, nakoľko žalobca ako
právnická osoba konal pri uzatváraní a plnení zmluvy v rámci predmetu svojho podnikania a žalovaná
ako spotrebiteľ takto nekonala. Právny vzťah medzi účastníkmi založený predmetnou úverovou zmluvou

je právnym vzťahom založeným spotrebiteľskou zmluvou v zmysle § 2 písm. d/ ZoSÚ a je preto
nevyhnutné posudzovať ho nielen podľa príslušných ustanovení Obch.z. (§ 497 a nasl.), ale aj právnych
predpisov, ktoré upravujú právne vzťahy spotrebiteľského charakteru, t. j. § 52 a nasl. O.z. a ZoSÚ.
Poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ zn. C-679/18, v ktorom sa uvádza, že články 8 a 23
smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom

úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS sa majú vykladať v tom zmysle, že vnútroštátnemu
súdu ukladajú povinnosť preskúmať ex offo existenciu porušenia povinnosti stanovenej v článku 8
tejto smernice, podľa ktorej veriteľ musí pred uzavretím zmluvy posúdiť úverovú bonitu spotrebiteľa, a
vyvodiť dôsledky, ktoré z porušenia tejto povinnosti vyplývajú vo vnútroštátnom práve, pod podmienkou,
že sankcie spĺňajú požiadavky podľa uvedeného článku 23. Články 8 a 23 smernice 2008/48 sa

majú ďalej vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej právnej úprave, podľa ktorej sa sankcia za
porušenie povinnosti veriteľa posúdiť pred uzavretím zmluvy úverovú bonitu spotrebiteľa, ktorá spočíva
v neplatnosti zmluvy o úvere spojenej s povinnosťou spotrebiteľa vrátiť veriteľovi poskytnutú sumu istiny
v dobe primeranej jeho možnostiam, uplatní len pod podmienkou, že daný spotrebiteľ túto neplatnosť
namietne, a to v trojročnej premlčacej dobe. Ďalej poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ zn.

C-449/13 z ktorého vyplýva, že veriteľ musí v každom prípade a vzhľadom na osobitné skutočnosti
prípadu posúdiť, či sú uvedené informácie primerané a dostatočné na ohodnotenie úverovej bonity
spotrebiteľa. V tejto súvislosti sa môže dostatočný charakter uvedených informácií líšiť vzhľadom na
okolnosti uzatvorenia zmluvy o úvere, osobnú situáciu spotrebiteľa a výšku úveru. Toto ohodnotenie
sa môže uskutočniť prostredníctvom dokumentov preukazujúcich finančnú situáciu spotrebiteľa, ale

nemožno vylúčiť, že veriteľ zohľadní aj staršie informácie o finančnej situácii záujemcu na úver,
ktorými môže disponovať. Obyčajné nepodložené vyhlásenia spotrebiteľa však nemôžu byť samy osebe
dostatočné, ak k nim nie sú pripojené dôkazy. Informácie pre rozhodnutie veriteľa o tom, či zmluvu
uzavrie alebo nie, si má veriteľ zabezpečiť sám, a to aj v spolupráci so žiadateľom o úver. Pri získavaní
relevantných informácií za účelom posúdenia úverovej schopnosti spotrebiteľa tak veriteľ vychádza ako

z informácií dodaných spotrebiteľom a samozrejme ním aj preukázaných, tak z informácií, ktoré získava
z iných dostupných zdrojov. Je povinnosťou veriteľa takto získané informácie zhromaždiť, vyhodnotiť
ich dostatočnosť a rozhodnúť, či a ktoré informácie je nevyhnutné ďalej overovať. Za dostatočné sa
považujú iba také informácie o príjmoch a výdavkoch, z ktorých je veriteľ schopný získať objektívnyobraz o žiadateľovej finančnej situácii. Z dikcie zákona posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť
spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver logicky vyplýva, že posúdenie s odbornou starostlivosťou
schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver nie je možné bez porovnania mesačných príjmov a

samozrejme nevyhnutných mesačných výdavkov žiadateľa. Spotrebiteľ je povinný poskytnúť veriteľovi
na jeho žiadosť úplné, presné a pravdivé údaje. Schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver
tak treba chápať ako situáciu, keď v závislosti na frekvencii splácania zostane spotrebiteľovi v jeho
osobnomadomácomrozpočtedostatokfinančnýchprostriedkov,abymoholbezakýchkoľvekproblémov
a obmedzení splácať splátku v predpokladanej výške. Preto dodávateľ musí okrem iného analyzovať

spotrebiteľov osobný a domáci rozpočet a to ako stranu príjmov, tak stranu výdavkov, a to vždy vo
vzťahu ku konkrétnemu žiadateľovi o úver. Analýza iba niektorej zo strán rozpočtu sama o sebe k
posúdeniu úverovej schopnosti nepostačuje. Cieľom zákonodarcu bolo efektívne zamedziť predlžovaniu
spotrebiteľov, ktorí nie sú schopní svoje záväzky riadne splácať. Z vyššie uvedeného vyplýva, že súd
v spotrebiteľských sporoch aj bez námietky strany sporu, teda aj bez popretia skutkových tvrdení, je
povinný skúmať ex offo okrem iného aj skutočnosť, či veriteľ pred uzavretím zmluvy posúdil úverovú

bonitu spotrebiteľa. Na čo vo svojom vyjadrení na pojednávaní poukázal aj žalovaný. Súd z uvedeného
dôvodu dňa 12.9.2024 vyzval žalobcu na doplnenie skutkových tvrdení ohľadne skúmania bonity
spotrebiteľa veriteľom s odbornou starostlivosťou. Žalobca na výzvu súdu doplnil skutkové tvrdenia a
dôkazy na preukázanie, že skúmal bonitu spotrebiteľa.
K posudzovaniu schopnosti žalovanej splácať spotrebiteľský úver pristúpil veriteľ len formálne, keď

vychádzal len z údajov uvedených žalovanou pred uzatvorením zmluvy. Žiadosť o úver obsahovala
údaj o príjme žalovanej 512 eur v čistom, je slobodná, nemá vyživovaciu povinnosť, druh bývania
vlastné. Dotazník neobsahoval žiadne údaje o jej výdavkoch, ani splátkach úveru. Z výpisu Eurics súd
zistil, že v minulosti požiadala opakovane o úver, pričom 3 x odvolala žiadosť a 1 x bola odmietnutá.
Dňa 21.5.2020 ukončila úver z 15.11.2017 prefinancovaním zo sumy 5.106 eur na sumu 6.040 eur,

ktorú opätovne prefinancovala od 2.7.2020 na sumu 11.200 eur so splátkou 122 eur mesačne. Z
dotazníkusúdzistil,žežalovanábolavyhodnotená,žemápríliškrátkuhistóriuavysokýpočetotvorených
splátkových úverov za 12 mesiacov. Žalobca vykonal dopyt do Sociálnej poisťovne, ktorá na dotaz,
či má žalovaná vymeriavací základ za 12 mesiacov aspoň 614 eur odpovedala áno. Iné dôkazy na
preukázanie šetrenia bonity žalovanej žalobca nepredložil. Postup veriteľa nenaplnil účel predpokladaný

ustanovením § 7 ods. 1 ZoSÚ. Veriteľ si nepreveril tvrdenú výšku príjmu žalovanej 512 eur v čistom.
Žiadnym spôsobom nezisťoval a teda ani nepreveril, výšku mesačných výdavkov žalovanej (náklady
na bývanie, stravu, lieky...), uspokojil sa len so zistením výšky splátok úveru 122 eur mesačne, ktoré
zistil z výpisu Eurisc. Postup veriteľa je preto možné hodnotiť podľa ust. § 11 ods. 2 veta prvá a druhá
ZoSÚ ako nekonanie s odbornou starostlivosťou pri posúdení schopnosti splácať spotrebiteľský úver

a zároveň hrubé porušenie tejto povinnosti s dôsledkami, ktoré z porušenia vyplývajú, a to jednak
zánik oprávnenia od spotrebiteľa vyžadovať jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru a jednak
bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru. Súd poukázal napr. na rozsudok Krajského súdu v Trnave č. k.
11Co/2/2019-106 z 27.11.2019, uznesenie Krajského súdu v Trnave č. k. 26CoCsp/40/2021 z 28.9.2022,
rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6Co/171/2016 z 27.10.2016. Z uvedeného vyplýva, že v tu

prejednávanej veci bolo predčasné zosplatnenie úveru vylúčené, a to s prihliadnutím na ust. § 11 ods. 2
ZoSÚ. Naviac súd poznamenal, že od podania žiadosti o poskytnutie úveru dňa 5.2.2021 do podpísania
úverovej zmluvy 15.3.2021 uplynula doba 6 týždňov, počas ktorej, podľa lustrácie v Sociálnej poisťovni
súdom, bol so žalovanou ukončený pracovný pomer dňa 28.2.2021, pričom z ničoho nevyplýva, že by si
predpodpisomúverovejzmluvyžalobcavzhľadomnaodstupčasuopätovneoverovalpomeryžalovanej,

či nedošlo k zmene a to napriek tomu, že súdu je z úradnej činnosti známe, že žalobca v iných prípadoch
uzatváral úverové zmluvy v krátkej lehote po podaní žiadosti.
V konaní nebolo sporné a bolo preukázané aj prehľadom čerpania a preukázaných zaplatených splátok,
že žalovaná čerpala úver vo výške 10.100 eur a zaplatila celkom sumu 5.776,44 eur. Pokiaľ je úver
bezúročný a bez poplatkov a žalobca nie je oprávnený ho jednorazovo zosplatniť, je žalovaná povinná

zaplatiťsumu10.100eurvmesačnýchsplátkachpo152,40eur.Kudňurozhodnutiasúdujesplatných49
splátokk15.dňuvmesiaci,t. j.splátkyvcelkovejvýške7.467,60eur(49x152,40eur),pretožežalovaná
zaplatila sumu 5.776,44 eur, súd jej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi rozdiel vo výške 1.691,17 eur.
Žalobca sa domáha úroku z omeškania od 15.8.2022 do 12.6.2023 vo výške 13,25 eur, v tejto časti
súd žalobe vyhovel, nakoľko si ho žalobca uplatnil v súlade so zákonom. Ďalej sa domáha zaplatenia

úroku z omeškania vo výške 8,75% ročne zo sumy 7.087,99 eur od 13.6.2023 do zaplatenia, t. j. od
26 splátky. K tomuto dňu bola žalovaná v omeškaní so sumou 110,96 eur. Súd pri rozhodovaní o
tomto nároku priznal žalobcovi úrok z omeškania v aktuálne platnej úrokovej sadzbe ku dňu omeškania
jednotlivých splátok a zohľadnil aj úhrady vykonané žalovanou od augusta 2024, kedy začala splácaťdlh v splátkach po 175 eur mesačne (28.8.2024, 13.9.2024, 16.10.2024, 14.11.2024, 13.12.2024,
17.1.2025, 14.2.2025, 15.4.2025). Súd zohľadnil aj úhradu splátky 175 eur, ktorú preukázala žalovaná
na pojednávaní poštovým poukazom dňa 9.5.2025 v piatok s tým, že súd priznal úrok z omeškania

od 13.5.2025, nakoľko sa splátky spravidla pripisujú na účet žalobcu nasledujúci pracovný deň t. j.
12.5.2025 v pondelok.
Vo zvyšku uplatneného nároku súd žalobu ako nedôvodnú zamietol, t. j. v časti zaplatenej splátky 175
eur, v ktorej žalobca nevzal žalobu späť; v časti istiny ktorá nie je ku dňu rozhodnutia súdu splatná
2.632,39 eur a ktorú je povinná žalovaná splácať v splátkach k 15. dňu v mesiaci po 152,40 eur; v

časti príslušenstva, ktoré si uplatnil nedôvodne, nakoľko je žaloba bezúročná a bez poplatkov; v časti
uplatneného úroku v rozpore s ustanovením § 3 ods. 1 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z.
Žalovaná požiadala o umožnenie zaplatiť dlh v splátkach. Žalovaná poberá plný invalidný dôchodok vo
výške 470 eur, je slobodná, býva u matky v jej rodinnom dome, je bezdetná, na domácnosť prispieva
sumou 100 eur mesačne, ďalšie výdavky má len s mesačnými kontrolami u lekára v Bratislave. V zmysle
rozhodnutia súdu o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru je žalovaná naďalej povinná splácať úver v

zmysle platnej zmluvy v mesačných splátkach po 152,40 eur k 15. dňu v mesiaci a to až do 15.10.2026,
kedy splatí žalobcovi istinu. Aplikačnou praxou sa ustálila možnosť splátok v takom rozsahu, aby istina i
s príslušenstvom bola uhradená v lehote do 3 rokov. Vzhľadom na príjem žalovanej, mesačné výdavky,
jej osobné a majetkové pomery, súd povolil žalovanej zaplatiť dlh v splátkach po 55 eur mesačne pod
hrozbou straty výhody splátok. Takto určenú výšku splátky súd považuje za primeranú, nakoľko žalovaná

bude povinná platiť žalobcovi spolu mesačne 207,40 eur (riadnu splátku v zmysle zmluvy 154,20 eur do
15.10.2026 a splátku dlhu 55 eur do splatenia istiny a príslušenstva).
V časti o trovách konania svoje rozhodnutie právne odôvodnil ust. čl. 17, § 255 ods. 2, § 256 ods. 1 CSP,
vecne dôvodil, že pri rozhodovaní o úspechu v konaní musí zohľadniť celý žalobcom uplatnený nárok
ku dňu rozhodnutia 9.964 eur, žalovaná zavinila zastavenie konania v časti istiny 1.750 eur zaplatením

splátok po podaní žaloby, preto žalobcovi v tejto časti vznikol nárok na náhradu trov konania, žalobca
mal úspech v priznanej časti istiny 1.866,17 eur, úroku z omeškania 13,25 eur t. j. žalobca bol úspešný
v 36% a žalovaná mala úspech v konaní 64%, t. j. celkový úspech žalovanej je 28% (64%-36%) a v
tomto rozsahu jej vzniklo právo na náhradu trov konania. Súd však žalovanej nepriznal náhradu trov
konania, nakoľko možnosť priznania náhrady vylučovalo to, že žalovanej v tomto konaní preukázateľne

žiadne účelne vynaložené výdavky ako trovy konania nevznikli. Súd preto v súlade s čl. 17 základných
princípov CSP, zakotvujúcim procesnú ekonómiu, rozhodol priamo tak, že žalovanej nárok na náhradu
trov konania nepriznáva (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28.2.2018 sp. zn. 7Cdo 14/2018 a z 26.10
2016 sp. zn. 6 Cdo 544/2015). Danou problematikou sa zaoberalo aj občianskoprávne kolégium NS SR
pričom v uznesení č. 15 z 9.10.2018 prijalo právnu vetu podľa ktorej, ak podľa obsahu spisu strane

v konaní žiadne trovy nevznikli, je v súlade s čl. 17 základných princípov CSP, zakotvujúcim procesnú
ekonómiu, rozhodnúť priamo tak, že sa jej náhrada trov konania nepriznáva.

2. Proti tomuto rozsudku v rozsahu jeho III. a IV. výroku podal včas odvolanie žalobca, s návrhom
na jeho zrušenie v napadnutej časti a vrátenie veci na nové prejednanie súdu prvej inštancie, alebo

jeho zmenu v napadnutej časti vyhovením žalobe žalobcu v plnom rozsahu a zaviazaním žalovanej
na náhradu trov aj odvolacieho konania v rozsahu 100%. Uviedol odvolacie dôvody podľa § 365
ods. 1 písm. b/, f/ a h/ CSP. Dôvodil, že konajúci súd poukázal v odôvodnení svojho rozhodnutia, že
žalobca nepreukázal v konaní doposiaľ postup v súlade s ust. § 7 ZoSÚ, teda nebolo preukázané, že
žalobca postupoval s odbornou starostlivosťou a splnil zákonom stanovené podmienky v predzmluvných

vzťahoch. Konajúci súd teda vyhodnotil skúmanie bonity zo strany žalobcu ako nedostatočné, najmä v
overovaní výdavkov žalovanej, ako aj zdrojov ako žalobca pristupoval k skúmaniu a overovaniu príjmu.
Žalobca sa s uvedenými závermi konajúceho súdu nestotožňuje, považuje ich za vecne nesprávne a
v rozpore s platnou právnou úpravou. Citoval § 7 ods. 1 a 2 ZoSÚ a uviedol, že pred poskytnutím
úveru skúmal platobnú schopnosť žalovanej, a to najmä v kontexte s prihliadnutím na účel úveru, dobru

trvania úveru, pričom overoval existujúce záväzky žiadateľa a výšku príjmu žiadateľa. Žalobca predložil
počas konania súdu žiadosť o úver, reporty zo SP a EURISC, ktoré preukazovali deklarovaný pracovný
pomer a príjem žalovanej a kompletné informácie o úverových záväzkoch žalovanej zo spoločného
úverového registra informácií. Žalobca pri skúmaní bonity žalovanej pracoval ďalej s informáciami,
ktoré mu boli poskytnuté zo strany žalovanej a vyplývali zo Žiadosti o spotrebiteľský úver – žiadne

vyživované dieťa a rodinný stav: slobodná. Rovnako je potrebné zohľadniť skutočnosť, že išlo o úver
na refinancovanie predchádzajúcich záväzkov, teda o zlepšenie finančnej situácie žalovanej, preto
skúmanie platobnej schopnosti žalovaného možno považovať za dostatočné. Predloženiu reportu
EURISC, sú zrejmé všetky záväzky žalovaného vrátane ukončených alebo predčasne ukončenýchvýdavkovaajprípadnádelikvenciažalovanej.Žalobcaskúmalzáväzkyžalovanejzdostupnýchregistrov,
pričom ďalšie výdavky žalovanej v čase posúdenia bonity fakticky nie je možné relevantne posúdiť,
nakoľko tieto výdavky mohla deklarovať len žalovaná, tá však dobrovoľne neoznámila žiadne iné ďalšie

výdavky. Ak by tak žalovaná aj dobrovoľne urobila, žalobca by tieto nemohol objektívne posúdiť, nakoľko
by nemal k dispozícii zdroj, ktorý by tvrdenia žalovanej potvrdil alebo vyvrátil. Navyše nie je možné
opomenúť povinnosť žalovanej v súlade s ust. § 7 ods. 2 poskytnúť pravdivé informácie na posúdenie
schopnosti splácať úver, najmä s poukazom na skutočnosti uvedené v žiadosti o úver v časti výdavkov
a vyživovacej povinnosti, na ktoré poukazuje súd vo svojom rozhodnutí. V dôsledku vyššie uvedeného,

preto došlo k precizovaniu právnej úpravy a zaviedla sa metodika výpočtu skúmania bonity, aby boli
jasné dané zákonné limity a predpoklady výpočtu platobnej schopnosti dlžníkov a predišlo sa tým
svojvoľnému zneužívaní uvedeného inštitútu. Citoval ust. § 7 ods. 41 ods. a/ ZoSÚ a uviedol, že dňa
1.1.2018 nadobudlo účinnosť Opatrenie Národnej banky Slovenska zo 14. novembra 2017, ktorým
sa ustanovujú podrobnosti o posúdení schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver (ďalej len
„Opatrenie č. 10/2017“). V zmysle § 1,2 Opatrenia Ukazovateľ schopnosti splácať sa vypočíta ako podiel

výdavkov na peňažné záväzky spotrebiteľa podľa odseku 3 a celkovej výšky čistých príjmov spotrebiteľa
podľa odseku 4 zníženej o celkovú výšku nákladov na zabezpečenie základných životných potrieb
spotrebiteľa podľa odseku 5. Všetky položky výpočtu ukazovateľa schopnosti splácať sa prepočítavajú
na obdobie jedného mesiaca. (2) Limit ukazovateľa schopnosti splácať vypočítaného podľa odseku
1 nemôže prekročiť hodnotu 1. V zmysle § 7 ods. 1 Opatrenia § 2 ods. 5 uplatňuje tak, za celkovú

výšku nákladov na zabezpečenie základných životných potrieb spotrebiteľa sa považuje výška nákladov
na zabezpečenie základných životných potrieb spotrebiteľa podľa § 2 ods. 5 prvej vety, zvýšená o
40 % rozdielu medzi celkovou výškou čistého príjmu spotrebiteľa a životným minimom spotrebiteľa,
životným minimom osoby, voči ktorej má spotrebiteľ vyživovaciu povinnosť a ktorá žije so spotrebiteľom
v spoločnej domácnosti a výdavkami na inú osobu, voči ktorej má spotrebiteľ vyživovaciu povinnosť vo

výške určenej právoplatným rozhodnutím súdu. S poukazom na uvedenú právnu úpravu postupoval aj
žalobca, pričom práve táto právna úprava v sebe subsumuje aj iné životné náklady dlžníkov, ktoré sa
majú zohľadňovať percentuálnym zvýšením rozdielu medzi celkovou výškou čistého príjmu spotrebiteľa
a životným minimom spotrebiteľa, čo vyplýva zo samotného znenia ods. 1 Opatrenia NBS § 2 ods.
5. Žalobca teda nemusí zisťovať ďalšie skutočnosti od dlžníkov, ktoré by nemuseli byť ani relevantne

preukázateľné, tak ako to uvádzal v odôvodení konajúci súd. Potreba zisťovania iných nákladov (ako
napr. životné náklady ako uvádzal konajúci súd) na život v kontexte právnej úpravy je priam absurdná a
nezákonná požiadavka. Uvedené tvrdenie podporuje aj Stanovisko NBS k vybraným otázkam týkajúcich
sa posudzovania schopnosti spotrebiteľa splácať úver (zverejnené na webovej stránke NBS) , v ktorom
NBS uvádza: „Premenná „Náklady na zabezpečenie základných životných potrieb“ ako súčet vyššie

uvedených hodnôt, tak predstavuje celkovú paušalizovanú sumu, ktorá zahŕňa všetky náklady spojené
s uspokojovaním základných životných potrieb spotrebiteľa a s ním posudzovaných osôb. Náklady
ktoré slúžia na uspokojovanie iných ako základných životných potrieb nemožno zahrnúť. Do vzorca na
výpočet ukazovateľa nevstupujú ďalšie, bežné výdavky spotrebiteľa. Pre naplnenie povinnosti veriteľa s
odbornou starostlivosťou posúdiť bonitu spotrebiteľa, nie je preto nutné skúmať skutočné bežné výdavky

na život spotrebiteľa a osôb, voči ktorým ma spotrebiteľ vyživovaciu povinnosť“ Žalobca postupoval teda
v súlade s platnou právnou úpravou, čo deklaroval aj uvedením presného výpočtu skúmania bonity
a podmienok a východísk, ktoré pre výpočet presne použil vo svojom vyjadrení z 27.9.2024. Žalobca
poukázal na rozhodnutia Krajského súdu v Trnave sp. zn. 22CoCsp/13/2023 z 27.3.2024 a sp. zn.
8CoCsp/7/2023 z 24.7.2024 (z ktorých citoval), v ktorých odvolací súd v obdobnej veci žalobcu sa

stotožnil s jeho výkladom zákonných ustanovení a stanovenými postupmi. Opatrenie NBS ustanovuje
v § 5 požiadavky na zisťovanie informácii a predkladanie dokladov o príjmoch spotrebiteľa na účely
overovania údajov o príjmoch spotrebiteľa. V ods. 2 ustanovenia sú uvedené alternatívne možnosti
pre veriteľov na overovanie zdroja príjmu spotrebiteľov, pričom v písmene g) je uvedená aj možnosť
overenia výšky príjmu cestou sociálnej poisťovne. Žalobca v súlade s opatrením NBS a ustanovením

§ 7 ods. 17 zákona overoval výšku čistého príjmu žalovaného z externých registrov, v tomto prípade
zo Sociálnej poisťovne. K jeho overovaniu dochádza v súlade s ust. § 170 ods. 19 č. 406/2003 Z. z.
o sociálnom poistení, pričom dopytom veriteľa sociálna poisťovňa poskytne odpoveď na súbor otázok
súvisiacich s príjmom spotrebiteľa. Dopyt do sociálnej poisťovne ako relevantný zdroj informácii o príjme
spolu so žiadosťou o úver dlžníka predstavuje súbor informácií o čistom príjme dlžníka. Žalobca overoval

110% čistej uvádzanej mzdy žalovanej v sociálnej poisťovni, čím si overoval hodnovernosť jej tvrdení
o čistom príjme a zároveň získal informácie na overenie uvedených skutočností z nezávislého zdroja
akým je bezpochyby Sociálna poisťovňa. Žalobca má teda zato, že na účely metodiky overovania
platobnej schopnosti v časti výšky určenia čistého prímu žalovanej postupoval správne. Žalobcapoukázal na stanovisko NBS z 28.5.2024, v ktorom NBS poukazovala na potrebu overovanie príjmu
práve zo zdrojov sociálnej poisťovne. Žalobca predložil anonymizované znenie uvedeného stanoviska
na podporu svojich tvrdení. Čo sa týka opätovného skúmania a overovania prímu zo strany žalobcu,

nakoľko medzi podpisom žiadosti a podpisom zmluvy so žalovaným uplynul viac ako mesiac, žalobca
uviedol, že opätovne skúmať príjem nie je jeho povinnosťou, navyše časový úsek nebol veľký a teda
uvedené konanie žalobcu považuje za dostatočné. Žalobca tak, aj vzhľadom na všetky vyššie uvedené
skutočnosti má za to, že dostatočne preukázal splnenie si povinnosti v zmysle ust. § 7 ods. 1 ZoSÚ
a odôvodnenie konajúceho súdu je v rozpore s platnou právnou úpravou v čase uzavretia zmluvy

medzi žalobcom a žalovaným. Konajúci súd nemôže arbitrárne posudzovať a vyžadovanie plnenie
podmienok, ktoré nie sú stanovené platnou právnou úpravou. Prezentovaná argumentácia a právne
posúdenie veci súdom prvej inštancie sú teda neudržateľné. Rozhodnutím o zamietnutí žaloby v časti bol
žalobca flagrantným spôsobom ukrátený na svojich právach a právom chránených záujmoch Skutkové
tvrdenia a listinné dôkazné prostriedky, predložené žalobcom v súdnom konaní boli plne spôsobilé
privodiť žalobcovi procesný úspech. Je preto absurdné, aby takéto konanie zo strany dlžníka bolo v

právnom štáte chránené súdnou mocou. Súd svojím rozhodnutím vytvoril pre žalovanú „ideálnu“ pozíciu,
v ktorej jej umožnil zmariť vymoženie pohľadávky, pričom vôbec nezohľadnil zjavne nespravodlivé
dôsledky svojho rozhodnutia vo vzťahu k žalobcovi. Z tohto hľadiska stráca postup súdu akýkoľvek
účel a deformuje samotný zmysel a podstatu súdneho konania. Absolútne a nekritické favorizovanie
spotrebiteľa, ktorého sa súd zjavne dopustil, sa vo všeobecnosti vymyká kontrole, je iracionálne a

nelegitímne. Je potrebné zdôrazniť, že aj ochrana spotrebiteľa má svoje medze a v žiadnom prípade ju
nemožno pojať ako obranu pred jeho ľahkomyseľnosťou a nezodpovednosťou (rozsudok Najvyššieho
súdu ČR z 29.6.2010 sp. zn. 23Cdo/1201/2009; ŠVESTKA, J. - SPÁČIL, J. - ŠKÁROVÁ, M. - HULMÁK,
M. a kol.: Občiansky zákonník I. Komentár. C.H.BECK, Praha 2008, str. 408). V zmysle aktuálneho
uznesenia nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 11/2016 zo 7. februára 2018 je

potrebné na danú problematiku nazerať nasledovne: „Pri ustanovovaní zákonných podmienok ochrany
spotrebiteľa, dlžníka, je nutné dbať na vyváženosť právnej úpravy z hľadiska jednotlivých ústavných
štandardov vrátane princípu právneho štátu. Aj keď je ochrana spotrebiteľov neoddeliteľnou súčasťou
súčasného súkromného práva a postavenie spotrebiteľov je potrebné brať vážne, ochranu spotrebiteľov
je nutné interpretovať triezvo, neutrálne ako akékoľvek iné právne inštitúty.“ K znakom právneho štátu

patrí neoddeliteľne aj princíp právnej istoty (PL. ÚS 36/95), ktorého neopomenuteľným komponentom
je predvídateľnosť práva. Súčasťou uvedeného princípu je tiež požiadavka, aby sa na určitú právne
relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď (I. ÚS 87/93, PL. ÚS
16/95, II. ÚS 80/99), teda to, že obdobné situácie musia byť z právneho hľadiska posudzované rovnakým
spôsobom.Zadiskriminačnýmožnopovažovaťtakýpostup,ktorýrovnakéaleboanalogickésituácierieši

odchylným spôsobom, pričom takýto postup nemožno objektívne a rozumne odôvodniť (PL. ÚS 21/00,
PL. ÚS 6/04). Právne závery súdu prvej inštancie považuje teda žalobca za zjavne arbitrárne, v dôsledku
čoho neudržateľne zasahujú do jeho základného práva na súdnu ochranu, práva na spravodlivý proces
a práva vlastniť majetok. Ak súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku nezohľadnil vyššie uvedené
východiská, potom jeho prístup nemožno hodnotiť inak, ako tendenčný. Z uvedených dôvodov považuje

žalobca odvolanie za opodstatnené.

3. Ďalšie podania strán už neboli v odvolacom konaní doručené.

4. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 ods. 1 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§

362ods.1CSP),stranou,vktorejneprospechbolorozhodnutievydané(§359CSP),protirozsudkusúdu
prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 a 2 CSP v spojení s § 357 písm. m/
CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ
použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b/, f/ a h/ CSP), preskúmal rozsudok
súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch III. a IV. v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a

dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných
podmienok (§ 380 ods. 2 CSP), ktoré ale nezistil, postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania
(§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku boli oznámené na
úradnej tabuli a na webovej stránke odvolacieho súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods.
3 CSP) a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch III. a IV. je vecne

správny a je dôvodné ho potvrdiť.

5. Predmetnom odvolacieho konania bolo preskúmanie správnosti postupu súdu prvej inštancie
a rozsudku súdu prvej inštancie v jeho napadnutých výrokoch III. a IV. Predmetom prieskumuodvolacieho súdu s poukazom na uplatnené odvolacie dôvody a na odôvodnenie preskúmavaného
rozsudku bolo posúdiť, či súd prvej inštancie na základe ním vykonaného dokazovania a realizovaného
právneho posúdenia veci rozhodol vecne správne, pokiaľ žalobu žalobcu v časti zamietol, keď o.i. dospel

k záveru, že veriteľ neposúdil s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľky splácať spotrebiteľský
úver, preto nie je oprávnený od spotrebiteľky vyžadovať jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru,
a pretože sa jednalo o hrubé porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 ZoSÚ, považoval úver za bezúročný
a bez poplatkov. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav pokiaľ ide o
preukázané skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobcom uplatneného nároku na zaplatenie

pohľadávky zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere (v časti v ktorej bola žaloba zamietnutá), a pretože v
celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci, pričom sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia v príslušnej časti, s poukazom na ust. § 387 ods. 2 CSP odvolací súd
konštatuje správnosť jeho dôvodov a odkazuje na výstižné, správne, presvedčivé a v relevantnom
vyčerpávajúce odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku v napadnutej časti.
Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od skutkových alebo právnych záverov súdu prvej

inštancie odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi. Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia
v napadnutej časti dopĺňa už iba nasledovné:

6. Povinnosť posúdiť úverovú bonitu spotrebiteľa je v našom právnom poriadku zakotvená v § 7 ZoSÚ,
pričom ide o transpozíciu čl. 8 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008

o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS (ďalej len „smernica“).
Podľa tohto ustanovenia je veriteľ pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo pred zmenou
tejto zmluvy spočívajúcej v navýšení spotrebiteľského úveru povinný posúdiť s odbornou starostlivosťou
schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, pričom berie do úvahy najmä dobu, na ktorú sa
poskytuje spotrebiteľský úver, výšku spotrebiteľského úveru, príjem spotrebiteľa a prípadne aj účel

spotrebiteľského úveru. Zákonodarca zdôraznil, že dôkazné bremeno pri overení toho, či si veriteľ splnil
túto zákonnú povinnosť, je na strane veriteľa (§ 7 ods. 16 písm. b/ za bodkočiarkou ZoSÚ). Splnenie
tejto povinnosti je však potrebné vnímať vo všetkých aspektoch súvisiacich s poskytovaním úveru.
Povinnosť veriteľa posúdiť pred uzavretím zmluvy úverovú bonitu je pre spotrebiteľa nepochybne viac
nežpodstatná,pretožechránispotrebiteľapredrizikaminadmernéhozadlženiaaplatobnejneschopnosti

(porov. rozsudok Súdneho dvora Európskej únie /ďalej len „Súdny dvor“/ LCL Le Crédit Lyonnais SA
proti Fesihovi Kalhanovi z 27. marca 2014, C-565/12, bod 42). Súdny dvor citovanú smernicu vykladá
tak, že ,,existuje nezanedbateľné nebezpečenstvo, že sa spotrebiteľ najmä z dôvodu nevedomosti
nebude dovolávať právnej normy určenej na jeho ochranu (rozsudok z 21. apríla 2016, Radlinger a
Radlingerová, C-377/14, EU:C:2016:283, bod 65, ako aj citovaná judikatúra)“ (rozsudok Súdneho dvora

OPR-Finance s.r.o. proti GK z 5. marca 2020, C-679/18, bod 22). Zjednodušene povedané, v mnohých
prípadoch je dlžník len laik, ktorý má predstavu o tom, koľko si chce požičať, ale veriteľ je ten, kto má
odborné skúsenosti a vedomosti, a vie preto vyhodnotiť aj to, koľko si klient požičať môže, aby to vedel
splácať, a právny predpis k tomu v zásade normuje aj metodiku a nástroj na báze vstupných údajov pre
konkrétny výpočet (§ 7 ods. 20 a 41 ZoSÚ). Práve s ohľadom na dôležitosť tejto povinnosti sú prísne

aj sankcie, ktoré postihujú veriteľa, ktorý túto svoju povinnosť zanedbá (§ 11 ods. 2 ZoSÚ) – v prípade
porušenia povinnosti konať s odbornou starostlivosťou nie je veriteľ oprávnený vyžadovať jednorazové
splatenie úveru a v prípade hrubého porušenia tejto povinnosti sa taký úver považuje za bezúročný
a bezpoplatkový. Za hrubé porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 ZoSÚ sa považuje posudzovanie
schopnosti splácať úver veriteľom bez akýchkoľvek údajov o príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave

spotrebiteľa alebo bez prihliadnutia na údaje z príslušnej databázy alebo registra na účely posudzovania
schopnosti veriteľa splácať spotrebiteľský úver. Za hrubé porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 ZoSÚ sa
považujeajporušenie§7ods.19až42ZoSÚ.Podľa§7ods.17písm.b/ZoSÚsavynaloženímodbornej
starostlivosti rozumie, že veriteľ posúdi schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver s ohľadom
na získané informácie o spotrebiteľovi. Mohlo by sa teda zdať, že postačuje, ak veriteľ preukáže, že

nahliadol do príslušných registrov a vyžiadal si od spotrebiteľa a ďalších orgánov príslušné podklady. Je
alezrejmé,ženato,abybolomožnéhovoriťoodbornejstarostlivosti,jepotrebnépreukázaťajodbornosť
samu – teda preukázať aj to, že bola platobná schopnosť posúdená správne (boli vyhodnotené všetky
údaje a správnym spôsobom bolo na nich prihliadnuté). Zhromaždenie podkladov bez ich správneho
a odborného posúdenia by totiž nenaplnilo cieľ, ktorý zavedenie takej povinnosti veriteľa sledovalo –

chrániť spotrebiteľa pred nadmernou zadlženosťou a platobnou neschopnosťou. Napokon je tu tretí
aspekt procesu poskytovania úveru, na ktorý je súd povinný prihliadať na účely posúdenia, či veriteľ
konal s odbornou starostlivosťou, a to či na základe odborného posúdenia mal byť úver poskytnutý.
Napriek prieskumu zo strany veriteľa sa môže stať (a je zrejmé, že sa aj stáva), že dlžník úver splácaťnebude. V takom prípade je potrebné vyhodnotiť, či sa tejto situácii nedalo predísť jednoducho tým, že
by veriteľ úver nebol poskytol. Ak totiž veriteľ klientovi úver neposkytne, klient síce finančné prostriedky
nezíska, ale ani nič nestratí. V prípade omeškania so splátkami, naopak, nielenže musí poskytnuté

prostriedky vrátiť, ale suma sa (častokrát výrazne) navyšuje o úroky, zmluvné pokuty a ďalšie poplatky,
na ktoré má veriteľ nárok (ak ho má). Aj na platobnej neschopnosti dlžníkov teda môže veriteľ „zarobiť“,
a preto je potrebné vyhodnocovať, či platobnú schopnosť dlžníka mohol už pri poskytovaní úveru
racionálne predpokladať alebo nie – jednoducho povedané, či neposkytol úver napriek tomu, že bolo už
na začiatku zrejmé, že ho dlžník nebude vedieť splácať. Uvedené platí napriek tomu, že tieto aspekty

poskytovania úveru nevyplývajú z doslovného znenia § 7 ods. 17 písm. b/ ZoSÚ. Jednak je potrebné
vziať do úvahy slovíčko „najmä“ v § 7 ods. 17 ZoSÚ a jednak je potrebné prihliadať na účel a cieľ čl.
8 smernice, ktorým je nielen ochrana samotného spotrebiteľa, ale aj posilnenie zodpovednosti veriteľa
a zabránenie poskytnutiu nebonitného spotrebiteľského úveru (rozsudok Súdneho dvora CA Consumer
Finance z 18. decembra 2014, C-449/13, bod 43). V rozsudku z 18. decembra 2014 vo veci CA
Consumer Finance/Ingrid Bakkaus, Charline Bonato, rod. Savary, Florian Bonato C-449/13, Súdny dvor

Európskej únie posudzoval predzmluvné povinnosti poskytovateľa úveru, a to povinnosti stanovené v
článku 5 (informačná povinnosť a povinnosť poskytnúť vysvetlenie) a v článku 8 (posúdenie úverovej
bonity spotrebiteľa) smernice 2008/48/ES. Rozhodol, že ustanovenia smernice 2008/48/ES sa majú
vykladať v tom zmysle, že jednak bránia vnútroštátnej právnej úprave, podľa ktorej dôkazné bremeno
nesplnenia povinností upravených v článkoch 5 a 8 smernice 2008/48/ES zaťažuje spotrebiteľa; jednak

bránia skutočnosti, aby sa súd z dôvodu štandardného ustanovenia musel domnievať, že spotrebiteľ
uznal úplné a správne vykonanie veriteľom jeho predzmluvných povinností, pričom toto ustanovenie
má za následok aj prenesenie dôkazného bremena o vykonaní uvedených povinností, ktoré môže
narušiť účinnosť práv priznaných smernicou 2008/48/ES; článok 8 ods. 1 smernice 2008/48/ES sa
má vykladať v tom zmysle, že jednak nebráni, aby bolo ohodnotenie úverovej bonity spotrebiteľa

uskutočnené len na základe ním predložených informácií za predpokladu, že sú tieto informácie
dostatočné a že k obyčajným vyhláseniam spotrebiteľa sú pripojené dôkazy. V rozsudku z 10.júna 2021
C-303/20 Súdny dvor Európskej únie k článku 8 smernice 2008/48/ES uviedol, že veriteľ je povinný
posúdiť úverovú bonitu spotrebiteľa, ktorá povinnosť môže prípadne zahŕňať nahliadnutie do príslušnej
databázy. Cieľom tejto povinnosti je tiež posilniť zodpovednosť veriteľa a zabrániť poskytnutiu úveru

nebonitným spotrebiteľom (C 449/13, C-58/18, C-679/18). Odborná starostlivosť je preto komplexom
účinných nástrojov umožňujúcich zhodnotiť potenciál spotrebiteľa splatiť úver, rozsah ktorých bude
daný individuálnymi okolnosťami. V neposlednom rade ide aj o odbornú starostlivosť vo vzťahu
k vlastným zdrojom, ktoré sú neodbornou starostlivosťou potencionálne negatívne taktiež ohrozené.
Podľa bodu 26 odôvodnenia smernice by členské štáty mali prijať vhodné opatrenia na podporu

zodpovedných postupov počas všetkých fáz úverového vzťahu, berúc do úvahy osobitný charakter
svojho trhu s úvermi, „... Najmä na rozvíjajúcom sa trhu s úvermi je dôležité, aby veritelia neposkytovali
úvery nezodpovedne alebo bez predchádzajúceho posúdenia úverovej bonity a aby členské štáty
vykonávali potrebný dohľad na vyvarovanie sa takémuto správaniu a aby stanovili potrebné opatrenia na
sankcionovanie veriteľov v takýchto prípadoch.“. Povinnosť posúdiť úverovú bonitu klienta (akokoľvek

správne) by nedávala zmysel, ak by mohol veriteľ poskytovať úvery aj napriek negatívnym výsledkom
posúdenia bonity klienta – posúdenie sa predsa vykonáva preto, aby sa zamedzilo poskytovaniu úverov
nebonitným klientom. Podľa čl. 23 smernice sú členské štáty povinné stanoviť pravidlá o sankciách za
porušenie vnútroštátnych ustanovení prijatých na základe smernice a sú povinné prijať všetky potrebné
opatrenia, aby zabezpečili ich vykonávania. Ustanovené sankcie pritom musia byť účinné, primerané

a odrádzajúce. Taká sankcia, ktorá by veriteľovi hrozila len v prípade nenahliadnutia do príslušných
registrov či v prípade úplnej ignorancie akýchkoľvek podkladov nevyhnutných na posúdenie úverovej
bonity klienta, by bola zjavne v rozpore s účelom a cieľom smernice a nebolo by ju možné považovať ani
za účinnú, ani za primeranú a ani za odradzujúcu. V štádiu súdneho konania sa dlžník nachádza opäť v
pozíciitohoslabšieho–dokoncaajprávnezastúpený(pozrirozsudokSúdnehodvoraFroukjeFaberproti

Autobedrijf Hazet Ochten BV zo 4. júna 2015, C-497/13, bod 47). Práve s poukazom na znevýhodnené
postavenie spotrebiteľa preto Súdny dvor zdôrazňuje povinnosť vnútroštátneho súdu skúmať ex offo
porušenie niektorých ustanovení spotrebiteľského práva (napríklad rozsudok Súdneho dvora Radlinger
a Radlingerová, už citovaný, bod 62). Tento prístup sa pritom neaplikuje len pri prieskume neprijateľnosti
zmluvných podmienok, ale súd je povinný ex offo skúmať aj dodržanie povinnosti veriteľa konať s

odbornou starostlivosťou pri prieskume úverovej bonity klienta („... účinná ochrana spotrebiteľa by sa
nedala dosiahnuť, keby vnútroštátny súd nebol povinný, hneď ako disponuje na tento účel potrebnými
informáciami o právnych a skutkových okolnostiach, preskúmať ex offo dodržanie povinnosti veriteľa
stanovenej v článku 8 uvedenej smernice /pozri analogicky rozsudok z 21. apríla 2016, Radlinger aRadlingerová, C-377/14, EU:C:2016:283, body 66 a 70/.“ /rozsudok Súdneho dvora OPR-Finance s.r.o.
proti GK, už citovaný, bod 23/). Podľa čl. 288 tretieho odseku Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej
len„ZFEÚ“)smernicazaväzujevšetkyčlenskéštáty,ktorýmjeurčená,pokiaľideovýsledok,ktorýmábyť

dosiahnutý, pričom ponecháva vnútroštátnym orgánom právomoc, pokiaľ ide o formu a prostriedky. Platí,
že smernica sama osebe nemôže zakladať povinnosti jednotlivcovi, takže sa na smernicu ako takú proti
nemu nemožno odvolávať (rozsudok Súdneho dvora Dominguez z 24. januára 2012, C-282/10, bod 37).
To však nemení nič na tom, že povinnosť členského štátu prijať všetky opatrenia potrebné na dosiahnutie
výsledku stanoveného smernicou je záväznou povinnosťou, ktorú stanovuje čl. 288 tretí odsek ZFEÚ

a samotná smernica. Táto povinnosť prijať všetky všeobecné alebo osobitné opatrenia je záväzná pre
všetky orgány členských štátov vrátane súdnych orgánov v rámci ich právomocí (rozsudok Súdneho
dvora Commune de Mesquer z 24. júna 2008, C-188/07, bod 83). Povinnosť posúdiť ex offo dodržanie
povinnosti veriteľa konať s odbornou starostlivosťou pri prieskume úverovej bonity klienta predstavuje
procesnú požiadavku, ktorá neplatí pre jednotlivcov, ale pre súdne orgány (pozri analogicky rozsudok
Súdneho dvora Kušionová z 10. septembra 2014, C-34/13, bod 67, ako aj rozsudok Finanmadrid EFC z

18. februára 2016, C-49/14, bod 35). Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora sú vnútroštátne súdy pri
uplatňovanívnútroštátnehoprávapovinnévykladaťhovčonajväčšejmožnejmieresohľadomnaznenie
a účel smernice tak, aby sa dosiahol ňou sledovaný výsledok, a takto konať v súlade s čl. 288 tretím
odsekom ZFEÚ. Táto povinnosť konformného výkladu vnútroštátneho práva je totiž vnútorne spätá so
systémom ZFEÚ, keďže umožňuje vnútroštátnym súdom v rámci ich právomocí zaistiť úplnú účinnosť

práva únie pri rozhodovaní o sporoch, ktoré im boli predložené (rozsudok Súdneho dvora Dominguez,
vyššie citovaný, bod 24).
Súdrozhodujúcivovecijepovinný(exoffo)savysporiadaťsovšetkýmikonkrétnymiokolnosťamiprípadu
a v rámci rozhodnutia spotrebiteľovi odôvodniť, prečo preskúmanie jeho bonity veriteľom bolo/nebolo v
súlade nielen so slovenskými právnymi predpismi, ale aj normami európskeho práva. Ak vychádzame

z myšlienky, že spotrebiteľ nedisponuje potrebnými znalosťami a skúsenosťami na posúdenie jeho
možnosti a schopnosti splácať úver v čase jeho poskytnutia, potom nemožno očakávať ani to, že tieto
skúsenosti zrazu nenadobudne v priebehu súdneho konania. Odôvodnenie preto musí zodpovedať
tomuto základnému predpokladu – spotrebiteľ by mal z rozhodnutia pochopiť aspoň v základoch, čo a
prečo veriteľ zisťoval, čo zistil, ako sa s tými skutočnosťami vysporiadal a napokon či to urobil správne,

a preto mu mohol úver poskytnúť. (Nález ÚS SR č.k. II. ÚS 530/2024-39)
Vzhľadom na vyššie uvedené závery skúmanie bonity klienta s odbornou starostlivosťou vyžaduje vyšší
stupeň obozretnosti a odbornosti. Podľa dôvodovej správy k novele ZoSÚ – zákonu č. 299/2016 Z.
z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a
pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov

a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, legislatívnym zámerom bolo obozretné poskytovanie
spotrebiteľských úverov veriteľmi, so zohľadnením vzniknutých nedostatkov vyplývajúcich z aplikačnej
praxe v tejto oblasti. Sprísnený právny rámec posudzovania schopnosti splácať úver sa vzťahoval už na
zmluvy uzatvorené po 1. januári 2017. Ustanovenia § 7 ods. 19 až 42 ZoSÚ predstavovali skonkrétnenie
generálnej klauzuly v § 7 ods. 1 ZoSÚ (Opatrenie Národnej banky Slovenska č. 10/2017, ktorým sa

ustanovujú podrobnosti o posúdení schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, s účinnosťou
1. 1. 2018 upravilo príslušnú metodiku výpočtov, technické detaily na vykonanie zákona), a teda do
vyhodnotenia limitov pre posudzovanie schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, vstúpila aj
výslovne upravená položka nákladov na zabezpečenie základných životných potrieb spotrebiteľa, a
tiež osôb voči ktorým má spotrebiteľ vyživovaciu povinnosť (§ 7 odsek 20 ZoSÚ). Skúmanie bonity

predstavuje skúmanie predpokladov splatenia úveru v každom jednotlivom prípade, s ohľadom na
individuálne okolnosti (osobnú situáciu spotrebiteľa, výšku úveru, výšku mesačnej splátky a pod.), s
cieľom posúdiť, či sú informácie primerané a dostatočné na ohodnotenie úverovej bonity spotrebiteľa.
Podľa rozsudku Najvyššieho súdu SR z 3.12.2025 sp. zn. 8Cdo/49/2025: „...na to, aby veriteľ neporušil
svoju povinnosť konať s odbornou starostlivosťou podľa § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských

úveroch nestačí, ak tento iba dopytom v Sociálnej poisťovni (bez ďalšieho) overí (zistí) deklarovaný
príjem spotrebiteľa, vo výške postačujúcej na splnenie limitu pre ukazovateľ schopnosti spotrebiteľa
splácať úver podľa § 7 ods. 23 zákona o spotrebiteľských úveroch, a to najmä nie v prípadoch, ak
z odpovedí Sociálnej poisťovne pre neho vyplynú určité pochybnosti, ktoré môžu mať dopad na správne
vyhodnotenie (posúdenie) bonity spotrebiteľa a jeho schopnosť reálne splácať poskytnutý úver. Spĺňanie

limitupreukazovateľschopnostispotrebiteľasplácaťspotrebiteľskýúveralimitunapodielvýškycelkovej
zadlženosti k príjmu spotrebiteľom je potom len nevyhnutnou, nie však jedinou podmienkou, ktorá musí
byť splnená na to, aby veriteľa bolo možné považovať za konajúceho s odbornou starostlivosťou“. Aj
preto pri splnení limitu pre ukazovateľ schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver a limitu napodiel výšky celkovej zadlženosti k príjmu spotrebiteľom (v ust. § 7 ods. 23 zákona o spotrebiteľských
úveroch) zákonodarca použil pojem „môže poskytnúť spotrebiteľovi úver (nie poskytne)“.
Vzhľadom na zákonnú podmienku uvedenú v § 7 ods. 1 ZoSÚ, a to s odbornou starostlivosťou posúdiť

schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, je preto potrebné v prejednávanej veci ju vykladať
tak, že nepostačovalo na strane spotrebiteľky len zistenie výšky príjmu (overením v Sociálnej poisťovni),
zavŕšené lustráciou v úverovom registri, ale zistením i celkového objemu výdavkov, predovšetkým
nákladov na zabezpečenie základných životných potrieb (s prihliadnutím na osobné pomery). Veriteľ
si inak nemohol s odbornou starostlivosťou urobiť kvalifikovaný záver o tom, či spotrebiteľka je alebo

nie je schopná splácať požadovaný úver. Súd prvej inštancie preto správne poukazoval na to, že
dôraz pri posúdení úverovej schopnosti je kladený na pomer medzi príjmami a výdavkami spotrebiteľky,
za účelom posúdenia toho, či spotrebiteľke zostane po vynaložení bežných výdavkov mesačne taká
čiastka, aká bude potrebná pre splácanie úveru. Za dostatočné sa pritom považujú iba také informácie
o príjmoch a výdavkoch, z ktorých je veriteľ schopný získať objektívny obraz o reálnej finančnej
situácii žiadateľky. Povinnosť spotrebiteľky poskytnúť veriteľovi na jeho žiadosť úplné, presné a pravdivé

údaje, nezbavuje povinnosti veriteľa konať s odbornou starostlivosťou, teda vyžiadať si od spotrebiteľky
potrebné informácie, aktívne si zabezpečovať ďalšie a objektívne zistiteľné informácie o spotrebiteľke
a tieto náležite vyhodnotiť. V súlade s požiadavkou odbornej starostlivosti bonita dlžníka musí byť
skúmaná cez zisťovanie jeho výdavkov, keďže skúmaním výdavkov len nahliadnutím do databáz banky
a úverových registrov, nie je spôsobilé podať úplný obraz o celkovom objeme výdavkov spotrebiteľky,

v dôsledku čoho si veriteľ nemôže urobiť záver o tom, či spotrebiteľka je alebo nie je schopná splácať
požadovaný úver.
S poukazom na vyššie uvedené súd prvej inštancie (ktorý správne neaplikoval ust. § 7 ods. 24
ZoSÚ) dospel k správnemu záveru, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno, že postupoval s odbornou
starostlivosťou pri posudzovaní schopnosti žalovanej splácať spotrebiteľský úver získaním objektívneho

obrazu o jej finančnej situácii, keďže mal v danom prípade preukázané len formálne overenie bonity
žalovanej mechanicky kvantifikované s poukazom na Opatrenie Národnej banky Slovenska č. 10/2017,
keďže stotožnenie výdavkov na živobytie so životným minimom neposkytuje reálny obraz na základe
individuálnej kontroly úverovej bonity spotrebiteľky z hľadiska naplnenia cieľa požiadavky odbornej
starostlivosti podnikateľa, ako úroveň špeciálnej schopnosti a starostlivosti, ktorú možno rozumne

očakávať od obchodníka pri jeho konaní voči spotrebiteľom so zárukou, že veriteľ bude pri poskytovaní
úveru postupovať tak, aby ho do určitej miery chránil pred neschopnosťou splácať úver, keďže
primárnym chráneným záujmom je tu ochrana spotrebiteľa pred nezodpovedným poskytnutím úveru.
Súd prvej inštancie tiež správne poukázal na absenciu vyhodnotenia komplexu jednotlivých nástrojov
umožňujúcich zhodnotiť potenciál spotrebiteľky splatiť úver, rozsah ktorých je daný individuálnymi

okolnosťami prípadu, keďže pre záver aby bolo možné hovoriť o odbornej starostlivosti, je potrebné
preukázať aj odbornosť samu, teda preukázať aj to, že bola platobná schopnosť posúdená správne,
t. j. že boli vyhodnotené všetky údaje a správnym spôsobom bolo na nich prihliadnuté. V kontexte
uvedeného súd prvej inštancie ex offo skúmal porušenie ustanovení spotrebiteľského práva, za účelom
dosiahnutia účinnej ochrany spotrebiteľky, ktorá vyžaduje preskúmať ex offo dodržanie povinnosti

veriteľa stanovenej v článku 8 smernice. Povinnosť posúdiť ex offo dodržanie povinnosti veriteľa konať
s odbornou starostlivosťou pri prieskume úverovej bonity klienta predstavuje procesnú požiadavku,
ktorá neplatí pre jednotlivcov, ale pre súdne orgány. Nejednalo sa preto o porušenie zásady rovnosti
strán a kontradiktórnosti konania, ako ani o nekritické favorizovanie spotrebiteľky, či jej ochranu
pred ľahkomyseľnosťou a nezodpovednosťou, prípadne nevyváženú preferenciu ochrany spotrebiteľky.

Žalobca neuniesol dôkazné bremeno, že postupoval s odbornou starostlivosťou pri posudzovaní
schopnosti žalovanej splácať spotrebiteľský úver, získaním objektívneho obrazu o jej finančnej situácii,
a preto dôsledné nevykonanie takéhoto postupu znamená hrubé porušenie odbornej starostlivosti podľa
§ 7 ods. 1 ZoSÚ, na ktoré postačuje práve neúplne zisťovanie pomeru medzi príjmami a výdavkami
spotrebiteľky, ktoré je sankcionované bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou úveru, aj s prihliadnutím

okrem iného na konkrétnu výšku príjmu žalovanej v danom spore (v čase uzavretia zmluvy bez príjmu
a bez zamestnania, v čase spísania žiadosti o spotrebiteľský úver príjem 512 eur netto), výšku mesačnej
splátky úveru (152,40 eur) a dobu splácania úveru (96 mesiacov). Navyše zákonodarca (v ustanovení
§ 11 ods. 2 ZoSÚ) definoval ako hrubé porušenie povinností podľa § 7 ods. 1 ZoSÚ, aj porušenie
ustanovení podľa § 7 odsek 19 až 42 (teda aj odsek 20, zohľadňujúci položku nákladov na zabezpečenie

základných životných potrieb spotrebiteľa a osôb, voči ktorým má vyživovaciu povinnosť). Skúmanie
bonity klienta predstavuje dôraz pri posúdení úverovej schopnosti spotrebiteľky, ktorý je kladený na
pomer medzi príjmami a výdavkami spotrebiteľky, za účelom posúdenia toho, či spotrebiteľke zostane
po vynaložení bežných výdavkov mesačne taká čiastka, aká bude potrebná pre splácanie úveru. Vsúlade so zásadou efektivity je potrebné zdôrazniť, že prijaté sankcie musia byť účinné, primerané a
odradzujúce, a pretože ide o prípad porušenia povinnosti veriteľa, ktorá má podstatný význam v kontexte
smernice, sankcia zániku nároku na zmluvné úroky stanovená vnútroštátnou úpravou sa považuje za

primeranú v zmysle článku 23 smernice 2008/48/ES.
V kontexte uvedeného nemohol obstáť poukaz žalobkyne na iné rozhodnutia odvolacieho súdu
(rozhodnutia KS v Trnave sp. zn. 22CoCsp/13/2023, 8CoCsp/7/2023 /pod touto sp. zn. nedohľadateľné
rozhodnutie/), keďže nemožno preferovať doslovný výklad právnej normy pred eurokonformným a
ústavnokonformným výkladom, vychádzajúc z individuálnych okolností prípadu a konkrétneho účinného

znenia dotknutých ustanovení zákona.
Odvolacia námietka žalobcu o nesprávnych skutkových zisteniach a nesprávnom právnom posúdení
veci súdom prvej inštancie nebola vzhľadom na vyššie uvedené dôvodná.
V posudzovanej veci súd prvej inštancie uviedol v napadnutom rozhodnutí rozhodujúci skutkový
stav, stanoviská procesných strán v prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval
právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad, pričom vyvodil vecne správne závery. Strana

konania má právo na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva
odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takémuto uplatneniu (porov. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.
zn. 2MCdo/7/2009). Za znemožnenie strane uskutočňovať jej patriace procesné práva v takej miere,
že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, treba považovať taký nedostatok rozhodnutia súdu,

keď rozhodnutie neobsahuje žiadne dôvody alebo ak v ňom absentuje zásadné vysvetlenie dôvodov
podstatných pre rozhodnutie vo veci (porov. uznesenie NS SR sp. zn. 6Cdo/98/2017), čo nebol daný
prípad.
Do práva na spravodlivý proces nepatrí ani právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil
s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (porov. rozhodnutie ÚS SR sp. zn. IV.

ÚS 252/04). Právo na spravodlivý súdny proces neznamená tiež právo na to, aby bol účastník konania
pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi
názormi (porov. rozhodnutie ÚS SR sp. zn. I. ÚS 50/04, uznesenie NS SR sp. zn. 3Cdo/61/2010).
Judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ako aj judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva
pritom nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný,

bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porov. uznesenie NS SR sp. zn. 5Cdo/106/2010, Ruiz
Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani v. Španielsko z
9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z
19. februára 1998). Iné právne významné odvolacie námietky žalobcom v odvolaní vznesené neboli.
Všeobecný súd (prvoinštančný aj odvolací) nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou

konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam (postačuje teda ak rozhodnutie dostatočne
objasňuje skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzalo do všetkých detailov sporu
uvádzaných stranami konania). Preto odôvodnenie rozhodnutia, ktoré stručne a jasne objasní skutkový
a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo
strany na spravodlivý proces.

7. Odvolací súd riadiaci sa vyššie uvedenými úvahami, stotožňujúc sa aj so závermi a dôvodmi
uvedenými súdom prvej inštancie vo vzťahu k napadnutej časti, rozsudok súdu prvej inštancie v
napadnutom III. a IV. výroku podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP z dôvodu jeho vecnej správnosti potvrdil.

8. Podľa § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na
odvolacie konanie.
Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.

Vzhľadom k tomu, že žalovanej (ktorá mala v odvolacom konaní plný úspech) trovy v odvolacom
konaní nevznikli (žalovaná si náhradu trov odvolacieho konania neuplatnila, do odvolacieho konania
sa nezapojila, z obsahu spisu nevyplýva, že by jej v odvolacom konaní trovy vznikli), o náhrade trov
odvolacieho konania bolo rozhodnuté tak, že žalovanej sa nepriznáva náhrada trov odvolacieho konania
(porov. rozhodnutie NS SR sp. zn. 7Cdo/14/2018).

9. Tento rozsudok prijal senát odvolacieho súdu hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0.Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP)
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (§ 421 ods. 1 CSP)
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/. (§ 421 ods. 2 CSP)
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/. (§ 422 ods. 1 CSP)
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. (§ 424 CSP)
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77. (§ 425 CSP)
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil. (§

426 CSP)
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (§ 427 ods.1
CSP)

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods.2 CSP)
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)

Súd vždy poučí strany o ich práve zvoliť si advokáta a o možnosti obrátiť sa na Centrum právnej pomoci.
(§ 160 ods. 2 CSP)
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. (§ 429 ods.1 CSP)
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizácioua ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 ods.2 CSP)
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania.(§ 430 CSP)
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení. (§ 431 ods. 1 CSP)
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. (§ 431 ods. 2 CSP)
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci. (§ 432 ods. 1 CSP)
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. (§ 432 ods. 2 CSP)
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom. (§ 433 CSP)
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 434 CSP)