Uznesenie – Ostatné ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Tuesday, February 24, 2026

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 4Cdo/35/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6121375591
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 02. 2026

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Svetlovská
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2026:6121375591.2

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne obchodnej spoločnosti EOS KSI Slovensko, s. r. o.,
Bratislava, Prievozská 2, IČO: 35724803, zastúpenej Remedium Legal, s. r. o., Bratislava, Prievozská
2, IČO: 53255739, proti žalovanému M. Y., narodenému XX. Q. XXXX, W., U. XXXX/X, o zaplatenie
5.459,58 eura s príslušenstvom, vedenom na Okresnom súde Levice pod sp. zn. 7Csp/79/2021, o
dovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Nitre z 29. februára 2024 č. k. 7CoCsp/4/2023, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalovanému náhradu trov dovolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Levice (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 19. júla 2022 č. k. 7Csp/79/2021
- 228 žalobu zamietol a žalovanému nepriznal nárok na náhradu trov konania. Svoje rozhodnutie

odôvodnil právne ust. § 52 ods. 1, 2, § 657, § 52 ods. 3, 4, § 53 ods. 1, 5, 6, § 565, § 53 ods. 9, § 524 ods.
1, 2, § 525 ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách, § 17 ods. 1,
§ 1 ods. 2, § 9 ods. 1, 2, § 11 ods. 1, 2 zák. zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a vecne
tým, že medzi spoločnosťou Československá obchodná banka, a. s. ako veriteľom a žalovaným ako
dlžníkom bola XX. januára XXXX uzatvorená zmluva o spotrebiteľskom úvere, predmetom ktorej bolo
poskytnutie konsolidovaného úveru vo výške 6.000 eur, t. j. medzi pôvodným veriteľom a žalovaným,

existoval záväzkový vzťah titulom zmluvy o pôžičke podľa § 657 nasl. Občianskeho zákonníka, ktorá
je súčasne spotrebiteľskou zmluvou a na žalovaného bolo potrebné hľadieť ako na spotrebiteľa. Prijal
záver, že na právny vzťah založený zmluvou o pôžičke je tak potrebné aplikovať aj príslušné ustanovenia
Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách ako aj zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských
úverochaoinýchúverochapôžičkáchprespotrebiteľovaozmeneadoplneníniektorýchzákonov.Podľa
názoru súdu prvej inštancie zmluva mala formulárových charakter, bola vopred pripravená právnym

predchodcom žalobkyne a žalovaný nemohol ovplyvniť jej obsah.

1.1. Z hľadiska skutkového stavu ďalej uviedol, že žalovaný prestal uhrádzať splátky riadne a včas a
pôvodný veriteľ žalovaného mal najskôr listom zo 7. júna 2019 - "Posledná výzva na úhradu pohľadávky"
oznámiť žalovanému, že voči nemu ku dňu 6. júna 2019 eviduje dlh z omeškaných splátok v celkovej
výške 332,09 eura, z čoho 316,57 eura predstavuje dlh na účte spotrebiteľského úveru a 15,52

eura nepovolený debet na bežnom účte. Zároveň ho upozornil, že ak nedôjde k úhrade dlžnej sumy
bude úver vyhlásený za splatný, pričom podľa doručenky bola predmetná zásielka doručená 12. júna
2019. Pôvodný veriteľ mal následne listom z 20. júla 2019 žalovanému oznámiť, že napriek tomu, že
bol niekoľkokrát písomne vyzvaný na úhradu splatného záväzku, je aj naďalej v omeškaní splnením
záväzkovzozmluvyapretoČSOBvyhlásilacelýúverdňom18.júla2019zasplatný.Vzmysledoručenky
predmetnú zásielku 26. júla 2019 prevzala matka žalovaného. Žalovaný sa dostal do omeškania už s

úhradou prvej splátky, pričom v zmysle výpisu z účtu žalovaného, žalovaný do vyhlásenia mimoriadnej
splatnosti uskutočnil úhrady v celkovej výške 1.302,59 eura (posledná úhrada bola v mesiaci február2019 v sume 200,30 eura). Splátka úveru spolu s poistením činila sumu 90,70 eura, prvá splátka mala
splatnosť 18. februára 2018 a splatnosť bola dohodnutá na 18. dňa príslušného kalendárneho mesiaca.
Súd prvej inštancie zdôraznil, že otázku zosplatnenia úveru je potrebné vykladať v kontexte § 53 ods.

9 Občianskeho zákonníka a § 565 Občianskeho zákonníka súčasne. Súd prvej inštancie uviedol, že
úhrady žalovaného prepočítal na jednotlivé splátky úveru spolu s poistením a z výpočtu vyplynulo, že
žalovaný uhradil 14. splátok spolu s poistením a 15. splátku (splatnú 18. apríla 2019) v sume 32,79 eura
a dospel k záveru, že veriteľ v zmysle predložených dokladov vyhlásil celý úver splatným dňom 18. júla
2019, v čase vyhlásenia úveru nebol žalovaný v omeškaní so žiadnou splátkou viac ako 3 mesiace a

preto nemohlo dôjsť k riadnemu vyhláseniu mimoriadnej splatnosti. K argumentácii žalobkyne, že list,
ktorým bolo vyhlásenie mimoriadnej splatnosti oznámené je z 20. júla 2019 a teda v tom čase už bol
žalovaný v omeškaní viac ako 3 mesiace uviedol, že z uvedeného listu jednoznačne vyplýva oznam,
že k vyhláseniu splatnosti celého dlhu došlo ku dňu 18. júla 2019, t. j. v čase keď žalovaný nebol so
žiadnou splátkou v omeškaní viac ako 3 mesiace, tak ako vyžaduje zákon. Navyše poukázal na to, že
posledná výzva na úhradu pohľadávky zo 7. júna 2019, v ktorej bol žalovaný upozornený na možnosť

vyhlásenia úveru za splatný bola zasielaná v čase, keď bol žalovaný v omeškaní ešte iba s jednou
splátkou, pričom v nej nebol špecifikovaný dôvod v súlade s § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, t. j.
že môže dôjsť predčasnej splatnosti, ak bude žalovaný v omeškaní s konkrétnou splátkou o viac ako
3 mesiace a neposkytla v nej žalobkyňa žalovanému lehotu 15 dní a preto súd prvej inštancie bez
ohľadu na preukázanie doručenia nepovažoval predmetné oznámenie urobené v súlade s § 53 ods.

9 Občianskeho zákonníka. Poukázal na skutočnosť, že rovnako nie je špecifikovaný dôvod vyhlásenie
mimoriadnej splatnosti ani v oznámení o vyhlásení splatnosti úveru, nakoľko ani v tomto oznámení nie je
identifikáciasplátky,prektorúveriteľvyužilsvojeprávonazosplatnenieceléhodlhu,pričomideodôležitý
údaj nielen s ohľadom na to, aby žalovaný mal možnosť zistiť, pre ktorú splátku došlo k zosplatneniu
dlhu, ale aj s ohľadom na to, aby žalovaný vedel zhodnotiť, či veriteľ uplatnil toto právo včas, pričom v

tomtooznámenínebolažalovanémuposkytnutáanidodatočnálehota15dnínazaplatenie.Zuvedeného
dôvodupretosúdprvejinštanciepovažovalprávnyúkon,ktorýmveriteľzosplatnilcelýdlhprenedostatok
jeho určitosti, za neplatný a to s odkazom na § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Z uvedeného vyvodil
záver, že nedošlo a ani nemohlo prísť k riadnemu vyhláseniu mimoriadnej splatnosti v zmysle § 53 ods.
9 Občianskeho zákonníka v spojení s § 565 Občianskeho zákonníka.

1.2. Súd prvej inštancie následne skúmal aktívnu legitimáciu žalobkyne a skúmal, či došlo k platnému
postúpeniu pohľadávky, pretože v prípade spotrebiteľských úverov bolo potrebné pre platné postúpenie
pohľadávky splniť tak všeobecné podmienky uvedené v § 524 a nasl. Občianskeho zákonníka, ako
aj osobitné podmienky uvedené v § 17 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch, účinných v čase

postúpenia. Nakoľko žalobkyňa nepreukázala platné zosplatnenie úveru, resp. že ku dňu postúpenia
nastala konečná splatnosť úveru (k postúpeniu pohľadávky došlo k dátumu 16. septembra 2020 a
termín konečnej splatnosti bol 18. januára 2026), predmetný úver ku dňu postúpenia pohľadávky
nemožno považovať za splatný. Pretože ide o spotrebiteľský úver, v zmysle § 17 ods. 1 zákona o
spotrebiteľských úveroch, veriteľ môže postúpiť pohľadávku zo spotrebiteľského úveru len so všetkými

právami s ňou spojenými, len určitým subjektom, ktoré spĺňajú tam uvedené podmienky a ak ide o
pohľadávku po konečnom termíne splatnosti alebo pohľadávku, ktorá sa stala splatnou pred termínom
konečnej splatnosti. Pôvodný žalobca však postúpil žalobkyni celú pohľadávku z úveru bez toho, aby
úver nadobudol mimoriadnu alebo konečnú splatnosť, resp. aby zmluvný vzťah medzi nimi zanikol inak,
čo je v rozpore s § 17 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch. Postúpenie pohľadávky preto vyhodnotil

ako neplatný právny úkon v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka, na ktorú neplatnosť súd ex offo
prihliada. Uzavrel, že nakoľko postúpenie pohľadávky je neplatným právnym úkonom, žalobkyňa nie je
veriteľom žalovaného a preto žalobu pre nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobkyne zamietol. O
trovách konania rozhodol podľa § 255, § 262, § 263 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový
poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“).

2. Krajský súd v Nitre (ďalej len „odvolací súd“) na odvolanie žalobkyne rozsudkom z 29. februára 2024
č. k. 7CoCsp/4/2023 - 304 rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a žalovanému nepriznal voči žalobkyni
nárok na náhradu trov odvolacieho konania. V odôvodnení svojho rozhodnutia dospel k záveru, že súd
prvej inštancie vo veci vykonal dostatočné dokazovanie, z výsledkov vykonaného dokazovania dospel k

správnym skutkovým zisteniam, následne vec i správne právne posúdil a svoje rozhodnutie dostatočne
vyčerpávajúcim spôsobom odôvodnil. Konštatoval, že súd prvej inštancie postupoval správne, keď pri
skúmaní aktívnej legitimácie žalobkyne sa zaoberal najskôr tým, či pred postúpením pohľadávky došlo
k riadnemu zosplatneniu úveru právnym predchodcom žalobkyne. Odvolací súd uviedol, že žalobkyňazaslala žalovanému Poslednú výzvu na úhradu pohľadávky zo 7. júna 2019 upozornenie s tým, že ak
nezaplatí dlžnú sumu, ktorá ku dňu 6. júna 2019 bola vo výške 332,09 eura, úver bude vyhlásený za
splatný, výzva bola žalovanému doručená 12. júna 2019, avšak z obsahu tejto výzvy nie je možné

zistiť, ktoré splátky žalovaný nezaplatil a kedy začala plynúť trojmesačná lehota po uplynutí ktorej má
žalobkyňa právo žiadať o zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky. V tejto súvislosti
odvolací súd považoval za potrebné uviesť, že v žalobe ani v priebehu konania pred súdom prvej
inštancie žalobkyňa nekonkretizovala, pre ktorú nezaplatenú splátku využila právo podľa § 565 OZ a
ani z jednotlivých žalobkyňou predložených písomných výziev nie je možné zistiť, pre ktorú nezaplatenú

splátku žalobkyňa upozornila žalovaného na možnosť vyhlásenia úveru za splatný. Súd prvej inštancie
dátum nezaplatenej splátky, pre ktorú žalobkyňa vyhlásila úver za predčasne splatným iba dedukoval
z predložených listín, pričom išlo o skutkové tvrdenia, ktoré je žalobkyňa povinná uviesť v žalobe, aby
bolo nad všetky pochybnosti preukázané, pre ktorú splátku veriteľ zosplatnil dlh a či bol dodržaný postup
podľa § 53 ods. 9 § 565 OZ.

2.1. Podľa názoru odvolacieho súdu pri nedostatku tvrdení zo strany žalobkyne v tomto smere súd
prvej inštancie z predložených listín správne zistil, že splátky 1. a 14. žalovaný doplatil a 15. splátku,
splatnú 18. apríla 2019 nezaplatil celú. Z uvedeného dôvodu sa žalovaný mohol dostať do meškania iba
so zaplatením splátky za mesiac marec 2018, ktorej splatnosť nastala 18. apríla 2019 a do omeškania
sa mohol dostať najskôr 19. apríla 2019. Z uvedeného dôvodu súd prvej inštancie prijal správny právny

záver, že žalovaný 18. júla 2019 nemohol byť v omeškaní viac ako 3 mesiace od splatnosti splátky, preto
žalobkyňa nemohla 18. júla vyhlásiť predčasnú splatnosť úveru. Aj podľa názoru odvolacieho súdu tak
mohla urobiť až po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky t. j. po 19. júli 2019.
Právny predchodca predčasne zosplatnil celý úver písomným oznámením z 20. júla 2019, v ktorom
žalovanému oznámil, že vyhlásil úver dňa 18. júla 2019 za splatný, ktoré oznámenie bolo žalovanému

doručené 26. júla 2019. Z písomného oznámenia o vyhlásení predčasnej splatnosti úveru z 20. júla
2019 vyplýva, že týmto úkonom predchodca žalobkyne žalovanému oznámil, že pre neplnenie záväzkov
využil svoje právo a vyhlásil celý úver dňom 18. júla 2019 za splatný a vyčíslil k tomuto dňu celý dlh na
sumu 5.678,56 eura. Odvolací súd mal za to, že samotné oznámenie o tomto právnom jednostrannom
úkone vyhotovené listom z 20. júla 2019 a doručené žalovanému 26. júla 2019 nemá vplyv na inak

jednoznačne písomne uvedený dátum, ku ktorému žalobkyňa úver v rozpore so zákonom zosplatnila.
Mal za nepochybné, že žalovaný sa so zaplatením splátky splatnej 18. apríla 2019 dostal do omeškania
až 19. apríla 2019 a až po uplynutí 3 mesiacov od omeškania so zaplatením splátky mohla tento úkon
- vyhlásenie mimoriadnej splatnosti žalobkyňa urobiť najskôr 20. apríla 2019. Preto súhlasil so súdom
prvej inštancie, že 18. júla 2019 nemohol byť žalovaný v omeškaní viac ako 3 mesiace od splatnosti

splátky a vyhlásenie o mimoriadnej splatnosti úveru zo strany právneho predchodcu žalobkyne je treba
považovať za neplatný právny úkon pre rozpor so zákonom.

2.2. Odvolací súd dospel rovnako ako súd prvej inštancie k záveru, že nedošlo k platnému postúpeniu
splatnej pohľadávky, pretože ustanovenie § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z. z. v znení účinnom v čase

postúpenia pohľadávky umožňovalo banke právo postúpiť inej osobe len splatnú pohľadávku, resp. časť
pohľadávky, ktorá je splatná a v tomto prípade došlo k postúpeniu nesplatnej pohľadávky, išlo teda
o postúpenie v rozpore s uvedeným ustanovením, a teda o absolútne neplatný právny úkon v zmysle
ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka. Na základe týchto zistení potom súd prvej inštancie prijal
správny právny záver, že žalobkyňa nemá aktívnu legitimáciu na podanie tejto žaloby, keďže nie je

veriteľom žalovaného.

3. Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podala žalobkyňa (ďalej aj ako „dovolateľka“) dovolanie,
ktorého prípustnosť vyvodzovala z § 420 písm. f) CSP a § 421 ods. 1 písm. a) CSP. Dovolateľka
namietala porušenie práva na spravodlivý proces podľa § 420 písm. f) CSP v súvislosti s nesprávnym

procesným postupom súdu prvej inštancie ako aj odvolacieho súdu, keďže odvolací súd podľa názoru
žalobkyne odôvodnil svoj potvrdzujúci rozsudok zmätočne, nekonzistentne a nepredvídateľne, nakoľko
právne závery odvolacieho súdu uvedené v odôvodnení sú v extrémnom rozpore s doslovným znením
zákona, odbornej literatúry, ako aj právnymi závermi vyjadrenými v rozhodnutiach najvyšších súdnych
autorít a iných krajských súdov, čo žiadnym spôsobom neprispieva k princípu právnej istoty oboch

sporových strán.

3.1. V súvislosti s dovolacím dôvodom podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP dovolateľka namietala, že
odvolací súd sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu a nastolila otázku, „ čije účinnosť zosplatnenia spätná, k dátumu, kedy si určí veriteľ, bez ohľadu na to, či vôbec doručí
zosplatnenie, alebo je účinná až ku dňu perfektnosti toho jednostranného úkonu, t. j. doručenia druhej
strane“ a poukázala na rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 5Cdo/129/2010 a sp. zn. 4Cdo/111/2008.

Dovolateľka bola názoru, že súdy nižších inštancií predmetnú otázku nesprávne právne posúdili, keď
dospeli k záveru, že účinnosť jednostranného právneho úkonu - mimoriadneho zosplatnenia úveru je
účinnájehodoručenímdruhejzmluvnejstrane.Konštatovala,ževuvedenejprávnejvecivčaseúčinnosti
vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru boli splnené všetky podmienky, potrebné pre platné vyhlásenie
mimoriadnej splatnosti úveru, keď žalovaný bol v súlade s § 53 ods. 9 OZ upozornený v lehote nie

kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva a zároveň bol v omeškaní s plnením splátok úveru po
dobu dlhšiu ako 3 mesiace. Dovolateľka sa nestotožnila s posúdením sporu súdmi nižších inštancií
a argumentovala, že vyhlásenie mimoriadnej (predčasnej) splatnosti úveru predstavuje jednostranný
právny úkon veriteľa adresovaný dlžníkovi, ktorého účinky nastávajú v momente, keď sa dostane do
dispozičnejsféryadresáta.Považovalazanesporné,žejebezprávnehovýznamu,čikudňuvyhotovenia
výzvy, ktorou došlo k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti, boli splnené podmienky podľa § 53 ods. 9 OZ

(na čo sa podľa názoru žalobkyne nesprávne zamerali konajúce súdy), nakoľko podstatným v tomto
smere bolo to, či podmienky podľa § 53 ods. 9 OZ boli splnené ku dňu účinnosti tohto jednostranného
právneho úkonu (t. j. ku dňu, kedy došlo k doručeniu výzvy, ktorou došlo k vyhláseniu mimoriadnej
splatnosti úveru). Žalobkyňa zastávala názor, že pri vyhlásení mimoriadnej splatnosti podľa § 565 OZ
nie je rozhodujúce, kedy bol tento jednostranný právny úkon vyhotovený alebo odoslaný na poštovú

prepravu, ale rozhodujúce je to, kedy bol dlžníkovi (žalovanému) doručený, čo v prejednávanom spore
znamená, že účinky vyhlásenia mimoriadnej splatnosti nastali až 26. júla 2019 (t. j. dátum doručenia
vyhlásenia mimoriadnej splatnosti žalovanému). Mala za zrejmé, že v prípade, ak postupca vyhlásil
mimoriadnu splatnosť úveru podaním z 20. júla 2019 - toto svoje právo uplatnil v súlade s § 565 OZ pre
nezaplatenie splátky splatnej 18. júla 2019 (t. j. splátky, ktorá vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru

bezprostredne predchádzala a pre ktorej nezaplatenie mohla v súlade s § 565 OZ vyhlásiť mimoriadnu
splatnosť úveru) a zároveň toto svoje právo uplatnila v súlade s § 53 ods. 9 OZ po omeškaní žalovaného
s platením splátok po dobu dlhšiu ako 3 mesiace, pričom spotrebiteľ bol nesporne na toto oprávnenie
veriteľaupozornený.Konštatovala,ženiejemožnétvrdiť,žebybolamimoriadnasplatnosťúveruvtomto
prípade vyhlásená neplatne a pre toto nesprávne právne posúdenie konajúcich súdov boli nesprávne

aj ich následné závery ohľadom neplatného postúpenia pohľadávky a teda nedostatku aktívnej vecnej
legitimácie žalobkyne.

4. Žalovaný sa k podanému dovolaniu nevyjadril.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej ako „dovolací súd“ alebo „najvyšší súd“) ako súd dovolací
(§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená
v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§
424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP), dospel k záveru, že dovolanie treba odmietnuť.
Na stručné odôvodnenie (§ 451 ods. 3 veta prvá CSP) uvádza nasledovné:

6. O všetkých mimoriadnych opravných prostriedkoch platí, že narušenie princípu právnej istoty strán,
ktorých vec bola právoplatne skončená (meritórnym rozhodnutím predstavujúcim res iudicata), musí
byť vyvážené sprísnenými podmienkami prípustnosti. Právnu úpravu dovolania a dovolacieho konania,
ktorá stanovuje podmienky, za ktorých môže byť výnimočne prelomená záväznosť už právoplatného

rozhodnutia, nemožno interpretovať rozširujúco; namieste je tu skôr reštriktívny výklad. Ak by najvyšší
súdbezohľadunaprípadnúneprípustnosťdovolaniapristúpilkposúdeniuvecnejsprávnostirozhodnutia
odvolacieho súdu a na tom základe ho prípadne zrušil, porušil by základné právo na súdnu ochranu
toho, kto stojí na opačnej procesnej strane (II. ÚS 172/03).

7. Podľa § 419 CSP proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je dovolanie prípustné, ak to zákon pripúšťa.

7.1. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu
odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia
odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421

CSP.

8. Podľa § 420 písm. f) CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu
vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnilstrane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na
spravodlivý proces. Dovolateľka bola toho názoru, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu je
zmätočné, nekonzistentné a nepredvídateľné.

9. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť nesprávny
procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných
ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zákonnému, ale aj ústavnému procesnoprávnemu rámcu, a ktoré
tak zároveň znamená aj porušenie ústavne zaručených procesných práv spojených s uplatnením súdnej

ochrany práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť
sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť
rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom
svojvoľného postupu a na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio
iustitiae (odmietnutia spravodlivosti).

10. K tomuto dôvodu prípustnosti dovolania treba uviesť, že podľa ustálenej judikatúry Európskeho súdu
pre ľudské práva (ESĽP) súdy musia v rozsudkoch jasne a zrozumiteľne uviesť dôvody, na ktorých
založili svoje rozhodnutia, musia sa zaoberať najdôležitejšími argumentmi vznesenými stranami sporu
a uviesť dôvody pre prijatie alebo odmietnutie týchto argumentov, a že nedodržanie týchto požiadaviek
je nezlučiteľné s ideou práva na spravodlivý proces (napr. Garcia Ruiz v. Španielsko, Vetrenko v.

Moldavsko, Kraska v. Švajčiarsko). Aj najvyšší súd už v minulosti vo viacerých svojich rozhodnutiach,
najmä pod vplyvom judikatúry ESĽP a ústavného súdu, zaujal stanovisko, že za porušenie práva strany
sporu na spravodlivý proces treba považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia
súdneho rozhodnutia. Povinnosť súdu rozhodnutie náležite odôvodniť je totiž odrazom práva strany
sporu na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktorý sa zaoberá všetkými právne

relevantnými dôvodmi uplatnenej žaloby, ako aj špecifickými námietkami strany sporu. Porušením
uvedeného práva strany sporu na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej, sa strane sporu
okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia, odníma možnosť náležite argumentovať proti
rozhodnutiu súdu v rámci využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov.
Zjavný nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia teda je porušením práva na spravodlivé

súdne konanie a táto vada zakladá prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP.

11. Z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle § 420 CSP nie je významný subjektívny názor
dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúci
je výlučne záver dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo (napr. sp. zn.

3Cdo/41/2017, 3Cdo/214/2017, 8Cdo/5/2017, 8Cdo/73/2017, 9Cdo/213/2021). Dovolací súd preto
skúmal opodstatnenosť argumentácie dovolateľky, že v konaní došlo k tvrdenej vade zmätočnosti,
pričom takúto vadu v procesnom postupe odvolacieho súdu nezistil.

12. Ak dovolateľka v rámci dovolacieho dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP namietala zmätočnosť

a nekonzistentnosť odôvodnenia napadnutého rozsudku odvolacieho súdu, dovolací súd opakovane
uvádza, že odôvodnenie rozhodnutia v odvolacom konaní nemusí odpovedať na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o
odvolaní alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom
konaní (II. ÚS 78/05). Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia neznamená, že súd musí dať

podrobnú odpoveď na každý argument účastníka konania (II. ÚS 76/07).

13. Treba mať na pamäti, že konanie pred súdom prvej inštancie a pred odvolacím súdom tvorí
jeden celok a v prípade potvrdenia rozsudku súdu prvej inštancie spätosť rozsudku odvolacieho súdu
s potvrdzovaným rozsudkom vytvára ich organickú (kompletizujúcu) jednotu. Potvrdzujúci rozsudok

odvolacieho súdu by bolo možné považovať za nepredvídateľný len vtedy, ak by odvolací súd založil
rozhodnutie (hoci potvrdzujúce) na nových skutkových zisteniach alebo na aplikácii úplne inej právnej
normy, ktorú súd prvej inštancie nepoužil, pričom by odvolací súd nedal stranám sporu možnosť vyjadriť
sa k týmto novým skutkovým alebo právnym okolnostiam. K takejto situácii v preskúmavanej veci
nedošlo. Odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie na základe tých istých dôvodov, ktoré

uvádzal už súd prvej inštancie a s ktorými sa odvolací súd stotožnil (bod 18. odôvodnenia napadnutého
rozsudku odvolacieho súdu). Z uvedeného dôvodu nemožno napadnutý rozsudok považovať za
nepredvídateľný.14. K zjavnej neodôvodnenosti (arbitrárnosti) rozhodnutí všeobecných súdov ústavný súd uviedol, že je
najčastejšie daná rozporom súvislostí ich právnych argumentov a skutkových okolností prerokúvaných
prípadov s pravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasných a zrozumiteľných odpovedí na právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a
obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). V preskúmavanej veci dovolací súd
zistil, že odvolací súd sa nielen stotožnil s rozhodnutím súdu prvej inštancie ako vecne správnym, ale
sám tiež reagoval na odvolacie námietky žalobkyne a na potvrdenie správnosti doplnil ďalšie dôvody.
Odvolací súd zdôraznil, že z písomného oznámenia o vyhlásení predčasnej splatnosti úveru z 20. júla

2019 vyplýva, že týmto úkonom predchodca žalobkyne žalovanému oznámil, že pre neplnenie záväzkov
využil svoje právo a vyhlásil celý úver dňom 18. júla 2019 za splatný a zároveň vyčíslil k tomuto dňu
celý dlh na sumu 5.678,56 eura. Odvolací súd zároveň zdôraznil, že samotné oznámenie o tomto
právnom jednostrannom úkone vyhotovené listom z 20. júla 2019 a doručené žalovanému 26. júla
2019 nemá vplyv na inak jednoznačne písomne uvedený dátum, ku ktorému žalobca úver v rozpore so
zákonom zosplatnil. Z obsahu spisu vyplývalo, že žalovaný sa nad všetky pochybnosti so zaplatením

splátky splatnej 18. apríla 2019 dostal do omeškania až 19. apríla 2019 a až po uplynutí 3 mesiacov
od omeškania so zaplatením splátky mohla tento úkon - vyhlásenie mimoriadnej splatnosti žalobkyňa
urobiť najskôr 20. apríla 2019. Preto odvolací súd súhlasil so súdom prvej inštancie, že dňa 18. júla 2019
nemohol byť žalovaný v omeškaní viac ako 3 mesiace od splatnosti splátky a vyhlásenie o mimoriadnej
splatnosti úveru zo strany právneho predchodcu žalobkyne je treba považovať za neplatný právny úkon

pre rozpor so zákonom (bod 14. odôvodnenia rozsudku).

15. Z vyššie uvedeného vyplýva, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu nemožno považovať za
nedostatočne odôvodnený, ani za zmätočný a nekonzistentný, preto dovolanie nie je prípustné. To, že
dovolateľka nesúhlasila so závermi odvolacieho súdu, nezakladá existenciu dovolacieho dôvodu vady

zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP.

16. Podľa § 421 ods.1 písm. a) CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak
rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd
odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu.

17. Podľa § 432 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie
spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie
právneposúdenieveci,ktorépokladázanesprávneauvedie,včomspočívanesprávnosťtohtoprávneho
posúdenia.

17.1. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a
aplikujekonkrétnuprávnunormunazistenýskutkovýstav.Nesprávnymprávnymposúdenímvecijeomyl
súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy,
ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho

ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

18. Otázkou relevantnou podľa § 421 ods. 1 CSP môže byť len otázka právna (nie skutková otázka).
Môže ísť tak o otázku hmotnoprávnu (ktorá sa odvíja od interpretácie napríklad Občianskeho zákonníka,
Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine), ako aj o otázku procesnoprávnu (ktorej

riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení).

19. Pre právnu otázku, ktorú má na mysli ustanovenie § 421 ods. 1 písm. a) CSP je charakteristický
„odklon“ jej riešenia, ktorý zvolil odvolací súd, od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Ide
teda o situáciu, v ktorej sa už rozhodovanie senátov dovolacieho súdu ustálilo na určitom riešení právnej

otázky ale odvolací súd sa svojím rozhodnutím odklonil od „ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu“ (Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 21. augusta 2018 sp. zn. 3 Obdo 42/2018
publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 9/2018,
pod R 83/2018).

20. Ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu je vytváraná najvyššími súdnymi autoritami, ktorú
vyjadrujú predovšetkým rozhodnutia a stanoviská najvyššieho súdu, ktoré sú (ako judikáty) publikované
v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Rozhodovanie v súlade
s ustálenou súdnou praxou je naplnením spravodlivého procesu, princípu rovnosti právnej istoty alegitímneho očakávania strán (čl. 2 ods. 1. ods. 2, čl. 3 Základných princípov CSP). Do tohto pojmu však
možno zaradiť aj prax vyjadrenú opakovane vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach najvyššieho
súdu alebo dokonca aj v jednotlivom, dosiaľ nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané

nepublikované rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili,
prípadne tieto názory akceptovali a z hľadiska vecného na ne nadviazali (napr. rozhodnutia najvyššieho
súdu sp. zn. 3Cdo/6/2017, sp. zn. 3Cdo/158/2017, sp. zn. 4Cdo/95/2017, sp. zn. 5Cdo/87/2017,
sp. zn. 6Cdo/21/2017 a sp. zn. 6Cdo/129/2017). Do ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu
treba zahrnúť aj naďalej použiteľné, legislatívnymi zmenami a neskoršou judikatúrou neprekonané

civilné rozhodnutia a stanoviská publikované v Zbierkach súdnych rozhodnutí a stanovísk vydávaných
Najvyššími súdmi ČSSR a ČSFR, ďalej v Bulletine Najvyššieho súdu ČSR a vo Výbere rozhodnutí
a stanovísk Najvyššieho súdu SSR a napokon aj rozhodnutia, stanoviská a správy o rozhodovaní
súdov, ktoré boli uverejnené v Zborníkoch najvyšších súdov č. I., II. a IV. vydaných SEVT Praha v
rokoch 1974, 1980 a 1986 (Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 24. januára 2018 sp.
zn. 6Cdo/29/2017, publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a súdov Slovenskej republiky č.

8/2018, pod R 71/2018).

21. V dovolaní, ktorého prípustnosť sa vyvodzuje z § 421 ods. 1 písm. a) CSP by mal dovolateľ a)
konkretizovať právnu otázku riešenú odvolacím súdom a uviesť, ako ju riešil odvolací súd, b) vysvetliť a
prípadným označením rozhodnutí najvyššieho súdu doložiť, v čom sa riešenie právnej otázky odvolacím

súdom odklonilo od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, c) uviesť, ako by mala byť táto
otázka správne riešená. Samotné polemizovanie dovolateľa s právnymi názormi odvolacieho súdu,
prosté spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia alebo kritika toho, ako odvolací súd pristupoval k
riešeniu právnej otázky významovo nezodpovedajú kritériu uvedenému v § 421 ods. 1 písm. a) CSP.

22. Pre právnu otázku, ktorú má na mysli ustanovenie § 421 ods. 1 písm. a) CSP, je charakteristický
„odklon“ jej riešenia, ktorý zvolil odvolací súd, od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Ide tu
teda o situáciu, v ktorej sa už rozhodovanie senátov dovolacieho súdu ustálilo na určitom riešení právnej
otázky, odvolací súd sa však svojím rozhodnutím odklonil od „ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu“.Pokiaľdovolateľneoznačíalebonesprávneoznačíustálenúrozhodovaciupraxdovolaciehosúdu,

od ktorej sa podľa jeho názoru odvolací súd odklonil, dovolací súd nemôže svoje rozhodnutie založiť
na domnienkach (predpokladoch) o tom, ktorú otázku a ktorý judikát, stanovisko alebo rozhodnutie
mal dovolateľ na mysli; v opačnom prípade by jeho rozhodnutie mohlo minúť zákonom určený cieľ. V
prípade nekonkretizovania podstaty odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu nemôže
najvyšší súd pristúpiť k posudzovaniu všetkých procesnoprávnych a hmotnoprávnych otázok, ktoré

pred ním riešili prvoinštančný a odvolací súd; v opačnom prípade by uskutočnil procesne neprípustný
bezbrehý dovolací prieskum priečiaci sa nielen (všeobecne) novej koncepcii právnej úpravy dovolania
a dovolacieho konania zvolenej v CSP, ale aj (konkrétne) cieľu sledovanému ustanovením § 421 ods. 1
CSP (porovnaj sp. zn. 2Cdo/203/2016, 3Cdo/28/2017, 4Cdo/14/2017, 7Cdo/140/2017, 8Cdo/78/2017,
8Cdo/50/2017 a 8Cdo/141/2017).

23. Pri skúmaní, či je dovolanie prípustné podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP sa dovolací súd zameriava
na zistenie a posúdenie vzťahu medzi dovolateľom označeným existujúcim rozhodnutím dovolacieho
súdu (judikátom), ktoré tvorí súčasť jeho ustálenej rozhodovacej praxe, a novým prípadom. Vychádzajúc
z kontextu skoršieho rozhodnutia (judikátu) a jeho skutkového vymedzenia pritom za pomoci abstrakcie

interpretuje v judikáte vyjadrené právne pravidlo (ratio). Táto činnosť dovolacieho súdu je zameraná
na zistenie (prijatie záveru), či nový prípad je s ohľadom na jeho skutkový rámec v relevantných
otázkach (okolnostiach) podobný alebo odlišný od skoršieho prípadu. Pokiaľ dovolateľ nevysvetlí, ktoré
rozhodnutie treba považovať za „skorší prípad“, dovolací súd nemá podklad pre takéto posudzovanie
(nemôže posúdiť, či skutočne došlo k dovolateľom tvrdenému odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe

dovolacieho súdu), čo v konečnom dôsledku znamená, že nemôže prikročiť k meritórnemu dovolaciemu
prieskumu.

24. Žalobkyňa v súvislosti s namietaným dovolacím dôvodom § 421 ods. 1 písm. a) CSP považovala
napadnutý rozsudok odvolacieho súdu za nesprávny, pretože sa odklonil od právneho názoru

dovolaciehosúduvyjadrenéhovuznesenísp.zn.4Cdo/111/2008,vktoromdovolacísúdzreteľnevyjadril
svoj právny názor na obsah právneho úkonu odstúpenia od zmluvy, ktorý odvolací súd nerešpektoval.25. Priblížením obsahu, resp. predmetu uvedeného rozhodnutia, na ktoré dovolateľka poukazuje možno
konštatovať, že predmetom skúmania uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 4Cdo/111/2008 z 30. júna
2009 bolo v konaní o odstúpenie od kúpnej zmluvy, ktorá mala byť uzatvorená pod psychickým a

fyzickým násilím a za nápadne nevýhodných podmienok riešená otázka naliehavého právneho záujmu
na určení neplatnosti odstúpenia od zmluvy. Aj keď sa v závere rozsudku uvádza, že „Dovolací súd
však považuje za potrebné uviesť, že odstúpenie od zmluvy je jednostranný, adresovaný právny úkon,
ktorý sa stáva účinným tým, že dôjde do dispozičnej sféry adresáta. V zmysle § 48 ods. 1 Obč.
zákonníka možno odstúpiť od zmluvy, len ak je to v zákone (v Obč. zákonníku alebo v inom zákone) pre

konkrétny prípad stanovené, alebo ak bolo odstúpenie dohodnuté medzi účastníkmi zmluvy. Dohoda
o odstúpení pritom nemusí byť viazaná na existenciu nejakého dôvodu. Pre odstúpenie od zmluvy
tam, kde zmluva bola uzavretá písomne, platí, že aj odstúpenie musí byť písomné; inak zákon pre
odstúpenie od zmluvy nevyžaduje žiadnu zvláštnu formu, preto odstúpiť od zmluvy možno písomne
aj ústne. Obč. zákonník v § 48 ale ani v žiadnom inom ustanovení neurčuje povinnosť, aby obsahom
právneho úkonu odstúpenia od zmluvy bolo aj uvedenie dôvodu odstúpenia (či už zákonného alebo

dohodnutého). Prípadné uvedenie dôvodov odstúpenia v písomnom (prípadne aj ústnom) odstúpení
od zmluvy neznamená viazanosť týmito dôvodmi. Neexistencia dôvodov odstúpenia uvedených v
odstúpení preto nevylučuje platnosť odstúpenia z iných skutočne existujúcich dôvodov. Pokiaľ teda v
preskúmavanej veci boli v odstúpení od zmluvy označené ako dôvody odstúpenia fyzický a psychický
nátlak, neznamená to, že súd v konaní o určenie neplatnosti odstúpenia od kúpnej zmluvy nie je povinný

sa zaoberať aj dôvodom odstúpenia uvedeným právnou predchodkyňou žalovaných vo vyjadrení k
žalobe, t. j. existenciou tiesne a nápadne nevýhodných podmienok, ktorý ako zákonný dôvod odstúpenia
od zmluvy vyplýva z ustanovenia § 49 Obč. zákonníka. V súvislosti s týmto ustanovením dovolací
súd poznamenáva, že ide o ustanovenie, ktoré pokrýva prípady nápadne (neprimerane, neprípustne)
nevýhodnéhopostavenianiektorejzozmluvnýchstránajehocieľomjedosiahnuťvzmluvnýchvzťahoch,

inak ovládaných zásadou zmluvnej autonómie (voľnosti), potrebnú vyrovnávaciu spravodlivosť (ekvitu)“.
Z uvedeného (síce) vyplývajú práve tie závery, na ktoré sa žalobkyňa v podanom dovolaní odvoláva; je
potrebné však uviesť, že sa jedná o názor najvyššieho súdu vyslovený mimo rámca, resp. nad rámec
konkrétne riešenej skutkovej a právnej problematiky, teda o tzv. obiter dictum, obsahom ktorého nie sú
vlastné právne závery týkajúce sa rozhodovaného sporu.

26. Z vyššie uvedeného je zrejmé, že dovolateľka poukázala na rozhodnutie najvyššieho súdu
s úplne iným predmetom konania, ktorý sa vôbec nedotýkal otázky zosplatnenia úveru, ale riešil
otázku existencie naliehavého právneho záujmu pri odstúpení od zmluvy. Dovolací súd uvádza, že v
prejednávanom spore nejde o analógiu v skutkovom stave, teda o typovo skutkovú podobu, nakoľko v

rozhodnutí, na ktoré poukázala žalobkyňa išlo o odstúpenie od kúpnej zmluvy, ktorá mala byť uzatvorená
pod psychickým a fyzickým násilím a za nápadne nevýhodných podmienok, pričom v prejednávanom
spore išlo o predčasné zosplatnenie úveru z dôvodu neplatenia splátok úveru.

27. Dovolateľka ďalej poukázala i na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 5Cdo/129/2010. V

predmetnom rozhodnutí najvyšší súd dospel k záveru, že „Písomné vyhlásenie o zabezpečení bytovej
náhrady (§ 712c ods. 3 Občianskeho zákonníka) je v písomný, jednostranný, adresný (adresovaný)
prejav vôle smerujúci k uzavretiu zmluvy. Zákonná úprava daná v § 712c ods. 3 Občianskeho zákonníka
vyžaduje, aby toto vyhlásenie bolo doručené nájomcovi, ktorý má byt vypratať. Táto požiadavka pramení
z predpokladaných právnych účinkov prejavu vôle určeného tomuto nájomcovi, s ktorými zákon spája

vznik, zmenu alebo zánik vzájomných práv a povinností vyplývajúcich z právneho vzťahu nájmu bytu.
V konaní bola riešená otázka, či takýto prejav vôle musí byť fakticky doručený adresátovi, teda či ho
adresát musí bezpodmienečne prevziať a oboznámiť sa s ním, alebo postačuje, ak sa dostane (dôjde)
do jeho dispozičnej sféry. Všeobecnou požiadavkou toho, aby bolo možné písomnosť považovať za
doručenú je, že adresát mal objektívnu možnosť sa s ňou oboznámiť. Pokiaľ je obsahom zásielky právny

úkon, potom sa zásielka považuje za doručenú najmä jej prevzatím, ale aj vtedy, ak jej adresát má
objektívnu možnosť oboznámiť sa s obsahom prejavu vôle v ňom vyjadrenej (keď sa dostane prejav
vôle do sféry jeho dispozície). Pri interpretácii § 712c ods. 3 Občianskeho zákonníka treba mať na zreteli
právne účinky jednostranných adresných (adresovaných) právnych úkonov, ktoré vyplývajú z § 43a ods.
2, vety prvej a § 45 ods. 1 Občianskeho zákonníka; v zmysle týchto ustanovení prejav vôle vyjadrený

jednostranným právnym úkonom pôsobí od doby, keď dôjde osobe, ktorej je určený. Prejav vôle pôsobí
voči neprítomnej osobe od okamihu, keď jej dôjde. Voči prítomnej osobe (osobe priamo účastnej pri
právnom úkone, ktorý realizuje druhá osoba) prejav vôle pôsobí ihneď. Neprítomnej osobe (osobe, s
ktorou osoba, realizujúca právny úkon nie je v bezprostrednom styku) musí prejav vôle dôjsť; nemusí jejbyť fakticky doručený (adresátom prevzatý). Prejav vôle dôjde neprítomnej osobe vtedy, keď sa ocitne
vo sfére jej dispozície. Dôjdením do sféry dispozície možno rozumieť dôjdenie prejavu vôle do takej
sféry, v rámci ktorej možno rozumne očakávať, že sa adresát s obsahom danej písomnosti oboznámi

(môže objektívne oboznámiť). Posudzovanie situácie z objektívneho hľadiska posilňuje dobromyseľnosť
i právnu istotu subjektov právnych vzťahov. Vzhľadom na konkrétnu situáciu je potrebné skúmať, či a
ako i (fakticky) nedoručený (adresátom skutočne neprevzatý) prejav vôle pôsobí voči jeho adresátovi.
K účinnému doručeniu neprítomnej osobe nie je nevyhnutné, aby sa adresát s prejavom vôle skutočne
oboznámil, postačuje, že mal objektívnu možnosť oboznámiť sa s prejavom vôle“.

28. Dovolací súd poukazuje, že v rozhodnutí, na ktoré dovolateľ poukázal, sp. zn. 5Cdo/129/2010, ide
taktiež o odlišný skutkový základ sporu, ktorý je na prejednávanú právnu vec neaplikovateľný. Otázkou
analógie v skutkovom stave ako predpokladu aplikácie ustálenej rozhodovacej praxe sa zaoberal
Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze sp. zn. I. ÚS 51/2020 z 9. júna 2020 (ZNaU 24/2020),
ktorý judikoval, že „(...) Ak však nejde o analógiu v skutkovom stave, teda o typovo skutkovú podobu,

aplikácia skorších súdnych rozhodnutí nie je namieste. Ak najvyšší súd nesprávne vyhodnotí analógiu
v skutkovom stave a toto posúdenie má za následok odmietnutie dovolania, ide o porušenie práva na
spravodlivý proces.“

29. Zásada o analógii v skutkovom stave ako nevyhnutného predpokladu aplikácie ustálenej

rozhodovacej praxe je aplikovateľná aj na aktuálne rozhodovanie dovolacieho súdu. Dovolateľkou
označené rozhodnutia najvyššieho súdu nepredstavujú ustálenú rozhodovaciu prax pre prejednávaný
prípad, nakoľko predmetné rozhodnutia neriešili skutkovo a právne analogickú situáciu, o akú ide v danej
veci.Dovolateľkazrozhodnutílenvyňalaotázkudoručovaniapísomností,avšakanijednozdovolateľkou
označených rozhodnutí neriešilo otázku či dochádza k zosplatneniu úveru dňom, ktorý označí veriteľ,

alebo dňom kedy sa oznámenie o zosplatnení úveru dostalo do dispozičnej sféry dlžníka.

30. Dovolací súd na uvedenom základe konštatuje, že žalobkyňa týmito rozhodnutiami nedoložila to
(čo je vo všeobecnosti od dovolateľa požadované), v čom sa riešenie právnej otázky odvolacím súdom
odklonilo od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Preto sa najvyšší súd ani nezaoberal tým,

či dovolateľka naformulovala právnu otázku a či správne, alebo či dovolateľ uviedol ako by mala byť
táto otázka správne riešená.

31. Dovolací súd naviac zdôrazňuje, že dôvodom, pre ktorý bola žaloba zamietnutá bol i záver súdu
prvej inštancie, s ktorým sa stotožnil aj odvolací súd, že bez ohľadu na preukázanie doručenia, nebolo

oznámenie z 20. júla 2019 urobené v súlade s § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, keď v ňom
nebol špecifikovaný dôvod vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru, keď ani v tomto oznámení nebola
identifikáciasplátky,prektorúveriteľvyužilsvojeprávonazosplatnenieceléhodlhu,pričomišloodôležitý
údaj nielen s ohľadom na to, aby žalovaný mal možnosť zistiť, pre ktorú splátku došlo k zosplatneniu
dlhu, ale aj s ohľadom na to, aby žalovaný vedel zhodnotiť, či veriteľ uplatnil toto právo včas. Súd prvej

inštancie i z tohto dôvodu považoval právny úkon, ktorým veriteľ zosplatnil celý dlh pre nedostatok
jeho určitosti za neplatný s poukazom na § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Riešenie dovolateľkou
nastolenej právnej otázky by teda nemalo vplyv na rozhodnutie vo veci samej a na právne posúdenie
žalobou uplatneného nároku. Dovolací súd preto uzatvára, že dovolateľkou nastolená otázka má v
danom prípade povahu (len) akademickú, ktorej zodpovedanie dovolacím súdom by neviedlo k zrušeniu

alebo zmene dovolaním napadnutého rozhodnutia. Je pritom potrebné zdôrazniť, že cieľom civilného
sporového konania (aj pred dovolacím súdom) je poskytnúť reálnu ochranu právam, nie riešiť teoretické
či hypotetické otázky, ktorých výsledok sa nijako nepremietne do právnej sféry procesných strán.

32. Dovolací súd v tejto súvislosti naviac uvádza, že súdy nižších inštancií rozhodli v súlade s právnym

názorom vyjadreným v R 34/2025 (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 13. februára 2025, sp. zn.
6Cdo/152/2022), ktorého právna veta znie „Bez konkretizácie splátky, pre ktorú prichádza zosplatnenie,
niejemožnéspoľahlivourčiť,čikuplatneniuprávadošlozasplneniapreňzákonomurčenýchpodmienok
(uplynutia oboch lehôt podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31. októbra 2024).
Právny úkon nekonkretizujúci splátku je preto nedostatočne určitý, sankcionovaný neplatnosťou (podľa

§ 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka).“33. So zreteľom na doposiaľ uvedené dovolací súd konštatuje, že pri riešení dovolateľkou nastolenej
právnej otázky, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, nedošlo k nesprávnemu
právnemu posúdeniu veci resp. odklonu od rozhodovacej praxe najvyššieho súdu.

34. Dovolací súd odmietne dovolanie, ak a/ bolo podané oneskorene, b/ bolo podané neoprávnenou
osobou, c/ smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné, d/ nemá náležitosti podľa
§ 428, e/ neboli splnené podmienky podľa § 429 alebo f/ nie je odôvodnené prípustnými dovolacími
dôvodmi alebo ak dovolacie dôvody nie sú vymedzené spôsobom uvedeným v § 431 až § 435 CSP.

35. Najvyšší súd vzhľadom na vyššie uvedené odmietol dovolanie žalobkyne podľa § 447 písm. c) a
f) CSP.

36. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania najvyšší súd neodôvodňuje (§ 451 ods.
3 veta druhá CSP).

37. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.