Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, February 24, 2026

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 13CoP/216/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4125206827
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 02. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Táňa Šefčíková

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2026:4125206827.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Táne Šefčíkovej a členov senátu

JUDr. Daniela Ilavského a JUDr. Petra Kalatu, v právnej veci manžela: A. B., narodený XX.XX.XXXX,
trvale bytom C., D. XXXX/X, a manželky: C. E. B., F. E., narodená XX.XX.XXXX, trvale bytom E. G., H.
I. XXX/XX, o návrhu na rozvod manželstva, o odvolaní manželky proti rozsudku Okresného súdu Nitra,
č.k. 35Pc/23/2025-42 zo dňa 04.09.2025, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie odvolaním manželky napadnutým rozsudkom výrokom I. rozviedol manželstvo

účastníkov konania uzavreté dňa 09.09.2023 v Nitre, zapísané v knihe manželstiev Matričného úradu
Nitra vo zväzku 72, ročník 2023, strana 14, poradové číslo 301. Výrokom II. rozhodol, že žiaden
z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania.

2. Rozhodnutie súd prvej inštancie právne odôvodnil ustanoveniami § 18 a § 23 ods. 1 a 2 zákona č.
36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o rodine“) a § 2 a § 52 zákona č. 161/2015 Z. z. Civilný mimosporový poriadok (ďalej len

„CMP“). Vecne uviedol, že na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že vzťahy medzi
manželmi sú tak vážne narušené a trvalo rozvrátené, že manželstvo si neplní svoj spoločenský účel
a svoje funkcie. Spolužitie manželov nevytvára harmonické a trvalé životné spoločenstvo tak, ako to má
na mysli ustanovenie § 18 zákona o rodine. Manželia od apríla 2025 nežijú v spoločnej domácnosti.
Spoločne nehospodária, intímne sa dlhodobo nestýkajú, netrávia spolu žiaden spoločný voľný čas.
Manžel nemá záujem na obnovení manželského spolužitia. Uzavrel, že došlo k trvalému rozvratu
manželstva, preto ho rozviedol napriek nesúhlasu manželky. Poukázal na to, že nikto nemôže byť nútený

zotrvať v manželstve proti svojej vôli, nakoľko sa jedná o dobrovoľný zväzok muža a ženy. Preto musí
byť manželovi umožnené z tohto zväzku vystúpiť. Zákonné podmienky na rozvod manželstva mal súd
prvej inštancie za splnené. Vyhodnotil, že ak by súd manželstvo nerozviedol, došlo by k neprimeranému
zásahu do práv navrhovateľa, ktorý by bol nútený zotrvať v manželstve proti jeho vôli. Rovnako uzavrel,
že žiadneho z manželov nemožno nútiť ani k tomu, aby sa podrobil mediácii, prípadne inej forme
intervencie. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil ustanovením § 52 CMP, v zmysle ktorého žiaden
z účastníkov konania nemá nárok na náhradu trov konania.

3. Proti rozhodnutiu podala odvolanie manželka. Uvádzala, že súd v zápisnici z pojednávania nesprávne
uviedol, že mala uviesť, že „sa nestalo nič také, prečo by mal manžel od tejto zmluvy odstúpiť, nakoľko
ona uviedla, že „neurobila nič, prečo by mal manžel od zmluvy odstúpiť, čo vnímala ako zásadný rozdiel,ktorý mohol mať vplyv na záver súdu, čo podľa nej môže napĺňať dôvod obnovy konania podľa §
397 písm. a) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), nakoľko sa podľa
nej jedná o skutočnosť, ktorá mohla mať podstatný vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Uvádzala,

že na pojednávaní nebola schopná vyjadriť sa v rozsahu, v akom to bolo potrebné a to v dôsledku
predchádzajúceho konania manžela, čo podľa nej mohlo mať vplyv na dostatočné zistenie skutkového
stavu a na celkový výsledok konania. Namietala, že nie je pravdou, že v manželstve chýba spoločná
komunikácia a citové puto, čo vyvracala tým, že manžel jej pred pojednávaním mal povedať, že ju stále
miluje a v inom súdnom konaní mal vyhlásiť, že ak by ona nezavolala na neho políciu, keď sa vlámal

do jej domu, boli by ešte spolu. Mala preto za to, že rozvrat nie je trvalý, ale dočasný a je podmienený
jeho vlastným postojom k zodpovednosti za jeho protiprávne konanie. Skutočné príčiny rozvratu videla
v psychickom stave manžela, nie v manželstve, poukázalo pritom na dve odsúdenia manžela v trestnom
konaní, čo podľa nej preukazuje, že manžel uteká pred vlastnou vinou. Mala za to, že návrh manžela
na rozvod manželstva je dôsledkom straty kontaktu s realitou a vplyvu umelej inteligencie, pričom únik
do virtuálneho priestoru prehlbuje podľa nej jeho dezorientáciu a nemožnosť riešiť skutočné problémy

zodpovedne. Súd mal podľa manželky skúmať, či možno očakávať obnovu manželského spolužitia.
Zároveň mal súd prvej inštancie podľa manželky dôsledne preveriť rozpory vo výpovediach a psychické
okolnosti a tým, že tak neurobil, porušil zásadu materiálnej pravdy. Navrhla, aby odvolací súd rozsudok
súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie, prípadne, aby návrh na rozvod manželstva
zamietol alebo aby povolil obnovu súdneho konania.

4. Manžel vo svojom vyjadrení považoval rozsudok súdu prvej inštancie za správny, a dostatočne
odôvodnený. Trval na tom, aby manželstvo bolo ukončené rozvodom. Závery manželky o jeho
psychickom stave považoval za nerelevantné a neodborné bez potreby osobitne sa k nim vyjadrovať,
rovnakoakojejzáveryoúdajnomvplyveumelejinteligencie.Rovnakonepovažovalzarelevantnézávery

manželky o jej zlom zdravotnom stave. Samotné uzavretie manželstva zo strany manželky považoval za
účelové, spojené so snahou manželky zabezpečiť si finančnú stabilitu, čo má podľa neho preukazovať
skutočnosť, že u manželky sa jedná už o tretie manželstvo. Obnovenie manželského spolužitia si
nevie predstaviť, rozvod považuje za jediné možné a správne riešenie. Rozsudok súdu prvej inštancie
navrhoval potvrdiť.

5. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 3 ods. 5 písm. b) CMP) po zistení, že odvolanie
bolo podané včas oprávnenou osobou (§ 359 a § 362 ods. 1 CSP a § 7 ods. 1 a § 94
CMP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný (§ 355 ods. 1 CSP),
postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie mu

predchádzajúce v medziach daných rozsahom odvolania, keďže tu išlo o návrhové konanie (§ 65 CMP)
a dospel k záveru, že odvolanie manželky nie je dôvodné.

6. Podľa § 2 ods. 1 CMP na konania podľa tohto zákona sa použijú ustanovenia Civilného sporového
poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak.

7. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne.

8. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody .

9. Odvolací súd sa v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, v ktorom súd prvej inštancie vo vzťahu k návrhu na rozvod manželstva,

dostatočne zrozumiteľne zodpovedal na v konaní nastolené otázky majúce pri rozhodovaní o rozvode
manželstva podstatný význam, v rozhodnutí sa náležite a presvedčivo vysporiadal i s podstatnými
vyjadreniami oboch účastníkov konania prezentovanými v konaní pred súdom prvej inštancie a
nepovažuje za potrebné dôvody už vyslovené opakovať (§ 387 ods. 2 CSP). Len v záujme doplnenia
dôvodov rozhodnutia a vysporiadania sa s odvolacími námietkami dodáva nasledovné.

10. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozsudku súdu prvej
inštancie, ktorým manželstvo účastníkov konania rozviedol.11. Podľa § 1 ods. 1 a 2 zákona o rodine manželstvo je zväzok muža a ženy, ktorý vzniká na
základe ich dobrovoľného a slobodného rozhodnutia uzavrieť manželstvo po splnení podmienok
ustanovených týmto zákonom. Účelom manželstva je vytvoriť harmonické a trvalé životné spoločenstvo,

ktoré zabezpečí riadnu výchovu detí.

12. Podľa § 18 zákona o rodine manželia sú si v manželstve rovní v právach a povinnostiach. Sú povinní
žiť spolu, byť si verní, vzájomne rešpektovať svoju dôstojnosť, pomáhať si, starať sa spoločne o deti a
vytvárať zdravé rodinné prostredie.

13. Podľa § 19 ods. 1 zákona o rodine o uspokojovanie potrieb rodiny založenej manželstvom sú povinní
staraťsaobidvajamanželiapodľasvojichschopností,možnostíamajetkovýchpomerov.Uspokojovaním
potrieb rodiny je aj osobná starostlivosť o deti a domácnosť.

14. Podľa § 22 zákona o rodine k zrušeniu manželstva rozvodom možno pristúpiť len v odôvodnených

prípadoch.

15.Podľa§23ods.1a2zákonaorodinesúdmôžemanželstvonanávrhniektoréhozmanželovrozviesť,
ak sú vzťahy medzi manželmi tak vážne narušené a trvalo rozvrátené, že manželstvo už nemôže plniť
svojúčelaodmanželovnemožnoočakávaťobnoveniemanželskéhospolužitia.Súdzisťujepríčiny,ktoré

viedli k vážnemu rozvratu vzťahov medzi manželmi, a pri rozhodovaní o rozvode na ne prihliada.

16. Z uvedených ustanovení, ako aj celej koncepcie zákona o rodine vyplýva, že spoločenský účel
manželstva spočíva vo vytváraní rodinného prostredia, kde manželia žijú spolu vo vzájomnej zhode,
citovom zblížení, poskytujúc si vzájomnú podporu a pomoc. Rozvod manželstva sa vo všeobecnosti

považuje za nežiaduci jav, ktorý má byť iba výnimočným riešením bezvýchodiskovej situácie v
prípadoch, keď vážny stav narušenia vzťahov medzi manželmi nemožno prekonať inak, pri zachovaní
ich manželstva. K rozvodu možno preto pristúpiť iba v spoločensky odôvodnených prípadoch (§ 22
zákona o rodine). Zákon sa v prípade rozvodu neuspokojuje s akýmkoľvek rozvratom, ale vyžaduje jeho
kvalifikovaný stupeň. To znamená, že rozvrat vzťahov medzi manželmi musí mať takú intenzitu, že je

možné ho označiť za vážny, trvalý a taký, že manželstvo nemôže plniť svoj účel, pričom od manželov
nemožno očakávať obnovenie spolužitia. Záver o tom, že vzťahy medzi manželmi sú vážne rozvrátené,
môže súd urobiť iba na základe skúmania a zisťovania príčin, ktoré rozvrat spôsobili.

17. Už z výsluchu manželov realizovaného súdom prvej inštancie vyplýva, že manželstvo účastníkov

konania je len formálnym zväzkom, v súčasnosti bez reálneho obsahového naplnenia. Manžel nemá
žiaden záujem na obnove manželského spolužitia. Manželka síce videla možnosť záchrany manželstva,
avšak uvedomuje si, že by to bolo podmienené vôľou zo strany manžela, ktorá absentuje.

18. Súd prvej inštancie nespájal rozpad manželstva s konkrétnym konaním jedného z manželov, resp.

s tým, či sa v manželstve udialo niečo také, čo by malo odôvodňovať rozhodnutie manželstva ukončiť
manželské spolužitie. Súd prvej inštancie správne vyhodnocoval skutočnosť, či tu postoj navrhovateľa
k manželstvu je vážny, trvalý, či vníma manželstvo ako rozvrátené. Správne uzavrel, že manžel vníma
manželstvo ako trvalo rozvrátené, bez možnosti obnovy manželského spolužitia. Skutočnosť, že manžel
bolvsúvislostisjehosprávanímkmanželkedvakrátodsúdenývtrestnomkonaní,jevonkajšímprejavom

nezhôd medzi manželmi, pričom treba uviesť, že prejavom mimoriadne nežiadúcim. Súd prvej inštancie
tým, že v rámci protokolácie výpovede manželky neuviedol priamo, ako to manželka uvádza, že ona
neurobila nič, čo by manželov postoj k manželstvu odôvodňovalo, nijako neuzavrel, že by manželka
zavinila rozvrat v manželstve. Ak sa však manželka v tejto súvislosti dovoláva možnosti obnovy konania,
odvolací súd upozorňuje na ustanovenie § 74 CMP priamo vylučuje možnosť žaloby na obnovu v konaní,

v ktorom sa rozhodlo, že, sa manželstvo rozvádza.

19. Manželka v konaní namietala, že na pojednávaní sa nebola pre zdravotnú indispozíciu dostatočne
vyjadriť v rozsahu, v akom to bolo potrebné pre dostatočné zistenie skutkového stavu a celkový výsledok
konania. Bez ohľadu na skutočnosť, že manželkina indispozícia zo zápisnice o pojednávaní nevyplýva,

odvolací súd musí zdôrazniť, že súd prvej inštancie založil záver o trvalom rozvrate manželstva
nezlučiteľnom s jeho ďalším trvaním s vnútorným postojom manžela k zotrvaniu v manželstve, pričom
tak ako je pre vstup do manželstva potrebné dobrovoľné rozhodnutie, je nevyhnutné potrebné aj
pre trvanie manželstva. Nemožno očakávať plnenie funkcií manželstva, ak jeden z manželov jasnedeklaruje svoj vážny zámer manželstvo ukončiť. Nedostatok spoločnej komunikácie a nedostatky vo
vzájomnom vzťahu sa napokon prejavili aj v násilnom správaní manžela voči manželke, za čo bol manžel
aj odsúdený, čo síce manžel ľutuje, ale v konečnom dôsledku to dáva za pravdu záveru súdu prvej

inštancie, že manželstvo nevytvára harmonické a trvalé životné spoločenstvo ako to má na mysli § 18
zákona o rodine.

20. Nemožno súhlasiť ani s tým, že by rozvrat bol len dočasný a podmienený manželovým postojom
k zodpovednosti za jeho protiprávne konanie. Manžel si skutočnosť, že sa dopustil voči manželke

protiprávnehokonaniauvedomuje,uvedomujesiajto,ževminulostizažilispoluajpeknéchvíle,situácie,
do ktorej manželstvo dospelo mu je ľúto. Jeho postoj k ďalšej existencii manželstva je však rozhodný
a pevný, pričom si ďalšie zotrvanie v manželstve nevie predstaviť. V konaní nevyšlo najavo nič, čo
by akýmkoľvek spôsobom čo i len naznačovalo, že manžel koná neuvážene, alebo že by mohla byť
dôvodná pochybnosť o tom, či si manžel uvedomuje dôsledky svojho rozhodnutia. Už vôbec nie je dôvod
pochybovať o strate kontaktu manžela s realitou, prípadne, že by jeho rozhodnutie bolo odôvodnené

vplyvom umelej inteligencie. Nazeranie manželky na schopnosť manžela samostatne sa rozhodovať a
preberať zodpovednosť za svoje rozhodnutia len dotvára obraz o stave, v akom rozvrate sa manželstvo
nachádza a že nie je možná obnova manželského spolužitia, čo mal súd prvej inštancie za spoľahlivo
a dostatočne zistené a preukázané.

21. V posudzovanej veci sa odvolací stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že vykonaným
dokazovaním boli preukázané vážne narušené a trvalo rozvrátené vzťahy medzi manželmi, z dôvodu
ktorého si manželstvo nemôže plniť svoj spoločenský účel a nie je ani predpoklad pre obnovenie
manželského spolužitia a vytvorenia fungujúceho zväzku. Bolo preukázané, že manželia už nemajú
žiaden spoločný život, nevykonávajú žiadne spoločné aktivity (ktoré by bolo možné za spoločné aktivity

spojené s manželským životom) a spoločne nehospodária v zmysle hospodárskej funkcie manželstva,
každý z nich vedie svoj samostatný život, intímne sa nestýkajú. Zo strany manžela došlo k úplnému
citovému odcudzeniu. Odvolací súd sa plne stotožňuje so závermi súdu prvej inštancie a zdôrazňuje, že
v danej veci sa jedná o manželstvo manželov v zrelom veku, pri rozhodovaní, o ktorom nebolo potrebné
prihliadať na záujem maloletých detí, nakoľko spoločné deti manželia nemajú. V čase rozhodovania

súdu prvej inštancie vzhľadom na zistený skutočný stav, v konaní manželmi prezentované skutočnosti
nevzbudzovaliakúkoľvekpochybnosťokvalifikovanomrozvratemanželstva,ktorýmanželkanevyvrátila.
Vychádzajúc z uvedeného aj odvolací súd dospel k záveru, že manželstvo účastníkov neplní svoj
účel, jeho rozvrat je trvalého charakteru, kedy jednoznačne a bez pochybností nemožno očakávať
obnovenie manželského spolunažívania. V tejto súvislosti napokon odvolací súd znovu poukazuje na to,

že žiadneho z manželov nie je možno spravodlivo prinútiť, aby v rozpore s jeho vôľou bol nútený zotrvať
vo zväzku, ktorý ho citovo nenapĺňa, ktorý je len formálny a neplniaci si svoje funkcie.

22. Na základe uvedeného rozhodnutie súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP ako vecne a
právne správne potvrdil.

23. O trovách odvolacieho konania súd rozhodol v zmysle § 52 a § 57 CMP v spojení s § 396 ods.1
CSP tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania. Účastníci konania si nárok na
náhradu trov konania neuplatnili.

24. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednomyseľne, pomerom hlasov 3 : 0.