Rozsudok – Spotrebiteľské zmluvy ,
Zmenené Judgement was issued on Tuesday, January 13, 2026

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 8CoCsp/3/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8823200822
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 01. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eduard Valenčin

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2026:8823200822.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Eduarda Valenčina a členov senátu

JUDr. Jany Burešovej a JUDr. Kataríny Krochtovej, v spore žalobkyne: A. B., nar. XX.X.XXXX, C. XX,
XXX XX D. B. E. X, právne zastúpená: JUDr. Andrej Cifra, advokát so sídlom J. Kráľa 5/A, 984 01
Lučenec, proti žalovanému: Home Credit Slovakia, a.s., Teplická 7434/147, 921 22 Piešťany, IČO:
36 234 176, právne zastúpený: Advokátska kancelária GOLIAŠOVÁ GABRIELA s. r. o. so sídlom 1.
mája 173/11, 911 01 Trenčín, IČO: 47 234 679, adresa pre doručovanie: E. XXXX/XXX, XXX XX F., o
určenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľského úveru, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku
Okresného súdu Vranov nad Topľou č. k. 10Csp/37/2023 – 307 zo dňa 22.10.2024 takto

r o z h o d o l :

I. M e n í rozsudok tak, že u r č u j e, že spotrebiteľský úver poskytnutý na základe zmluvy
o spotrebiteľskom úvere č.: G. zo dňa 21.08.2017 uzatvorenej medzi žalobkyňou a žalovaným, je
bezúročný a bez poplatkov.

II. P r i z n á v a žalobkyni nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania voči
žalovanému v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Odvolaním napadnutým rozsudkom Okresný súd Vranov nad Topľou (ďalej len „súd prvej inštancie“)
žalobu zamietol a žalovanému voči žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

V odôvodnení tohto rozhodnutia uviedol, že žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala určenia, že
zmluva o spotrebiteľskom úvere zo dňa 21.8.2017 je bezúročná a bez poplatkov a náhrady trov konania.
Na základe vykonaného dokazovania zistil, že dňa 21.8.2017 žalobkyňa ako kupujúca uzatvorila so
spoločnosťou AUTOCENTRUM AAA AUTO a.s. ako predávajúcim kúpnu zmluvu podľa ust. § 588 a
nasl. Občianskeho zákonníka. Predmetom kúpnej zmluvy bol automobil Hyundai Tucson. Kúpna cena
automobilu bola dohodnutá po zľave vo výške 19.734 Eur a celková suma, ktorú má žalobkyňa zaplatiť
(vrátane všetkých ďalších účtovaných služieb) predstavuje 21 800 Eur, vrátane DPH. Podľa zmluvy

časť kúpnej ceny vo výške 0 Eur zaplatí kupujúci predávajúcemu v hotovosti a zvyšnú časť kúpnej ceny
vo výške 21.800 Eur bude predávajúcemu zaplatená prostredníctvom úveru na základe zmluvy o úvere
uzatvorenej medzi žalobkyňou a žalovaným. Predajná cena predmetu financovania bola v úverovej
zmluve stanovená na sumu 21.800 Eur. Poplatok označený ako „doplnkový zákaznícky servis“ je vo
výške 459 Eur. Spolu kúpna cena za automobil a doplnkový zákaznícky servis predstavuje 20.193
Eur. Následne sa v zmluve uvádza, že celková kúpna cena na zaplatenie „vrátane doplnkov a služieb“
predstavuje sumu vo výške 21.800 Eur. Celková výška úveru bola 21.800 Eur. Žalobkyňa poukázala na

to, že nemala záujem o financovanie žiadnej inej položky ako položky 1 - osobný automobil.
Okresný súd Vranov nad Topľou rozsudkom sp. zn. 10Csp/37/2023 - 182 zo dňa 17.10.2023 rozhodol
o podanej žalobe tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovel. Dojednania o poplatkoch a doplnkových
službách v kúpnej zmluve vyhodnotil ako neplatné. Za nesprávne uvedenú považoval výšku RPMNa úrok vo výške 15,5 % ročne považoval za neprimerane vysoký a v rozpore s dobrými mravmi. Na
odvolanie žalovaného Krajský súd v Prešove uznesením sp. zn. 9CoCsp/6/2024 zo dňa 05.03.2024
uvedený rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie. Úlohou

súdu prvej inštancie bolo opätovne posúdiť zmluvu o spotrebiteľskom úvere z hľadiska namietanej
bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľského úveru s tým, že pre konštatovanie bezúročnosti a
bezpoplatkovosti, musí byť daný minimálne jeden dôvod podľa § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z.
o spotrebiteľských úveroch (ďalej len „ZoSÚ“). Zároveň ale zdôraznil, že náležitosti vymedzené v
ustanovení § 11 ods. 1 ZoSÚ musí postrádať zmluva o spotrebiteľskom úvere uzavretá medzi stranami

sporu, a nie kúpna zmluva uzavretá medzi žalobkyňou a spoločnosťou Autocentrum AAA AUTO.
Prvoinštančný súd vec právne posúdil podľa § 1 ods. 2, § 2 písm. d) a l), § 9 ods. 2, § 11 ods. 1 písm.
b), d) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, v znení platnom v čase uzavretia zmluvy, §
52 ods. 1, ods. 2, § 52a ods. 1 a 2, § 53 ods. 1, ods. 4 písm. t), v), w), § 39 Občianskeho zákonníka.
Po vrátení veci súd prvej inštancie doplnil dokazovanie listinnými dôkazmi, ako aj oboznámením
vyjadrení sporových strán a dospel k záveru, že tzv. „dodatkové služby“ t.j. doplnkový zákaznícky servis,

Carlife Garancia 5-Hviezd a miniGAP FLEX sú súčasťou kúpnej zmluvy a faktúry, ktorú spoločnosť
AUTOCENTRUM AAA AUTO a.s. vystavila ako dodávateľ žalobkyni ako odberateľovi. Celková
fakturovaná suma vrátane všetkých týchto doplnkových služieb predstavuje sumu 21.800 Eur s DPH,
t.j. celkovú výšku úveru, ktorú žalobkyňa dohodla v úverovej zmluve so žalovaným. Súd však podotkol,
že úverová zmluva už tieto tzv. doplnkové služby neobsahuje, ale poskytnutá výška úveru 21.800 Eur

korešponduje a je identická s celkovou fakturovanou sumou 21.800 Eur s DPH, zahŕňajúcou aj tieto
doplnkové služby. Úverová zmluva medzi žalobkyňou a žalovaným však už riadne obsahuje náležitosti
vyžadované zákonom č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a Občianskeho zákonníka, ktorých
absencia by spôsobovala bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru, preto žalobu zamietol.
O trovách konania rozhodol podľa § 396 ods. 3 v spojení s § 255 ods. 1 CSP a úspešnému žalovanému

voči neúspešnej žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2. Proti tomuto rozsudku podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobkyňa z dôvodov podľa
§ 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP. Žalobkyňa zastáva názor, že prvoinštančný súd nesprávne vyhodnotil
pokyn odvolacieho súdu uvedený v jeho skoršom zrušujúcom uznesení sp. z. 9CoCsp/6/2024 zo

dňa 5.3.2024. Poukázala na viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu SR týkajúcich sa aplikácie ust.
§ 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ktoré jednotne uvádzajú, že zmluvy uzatvorené spotrebiteľom,
prostredníctvom jedného dodávateľa (finančný sprostredkovateľ a predajca vozidiel je tá istá osoba),
pri jednom rokovaní a na jednom mieste sú závislé aj obsahovo. Podľa žalobkyne prvoinštančný
súd nepostupoval správne, pretože z vykonaného dokazovania vyplynulo, že istina úveru 21.800 Eur

uvedená v zmluve o spotrebiteľskom úvere je nesprávna, a teda nesprávna je logicky aj RPMN.
Súčasťou istiny úveru, ktorá iba zrkadlila nesprávnu kúpnu cenu podľa kúpnej zmluvy, boli aj položky
v hodnote 2.066 Eur, ktoré neboli so žalobkyňou platne dojednané a za túto sumu nebolo žalobkyni
poskytnuté žiadne protiplnenie. S ohľadom na obsahovú závislosť kúpnej a úverovej zmluvy, ktoré tvoria
jeden právny vzťah, je potrebné dospieť k záveru o bezúročnosti a bezpoplatkovosti predmetného úveru.

Žalobkyňa preto navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a žalobe vyhovel. Zároveň si
uplatnila nárok na náhradu trov konania.

3. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu poukázal na to, že obe zmluvy (kúpna aj úverová) obsahujú
totožnú kúpnu cenu vo výške 21.800 Eur, ktorá bola zo strany žalovaného v plnej výške predajcovi

na pokyn žalobkyne preplatená. Úverová zmluva fakticky aj obsahovo nadväzuje na kúpnu zmluvu,
pričom obsah úverovej zmluvy reflektuje obsah a dojednania kúpnej zmluvy. Uzavretie úverovej zmluvy
sprostredkoval predajca v rámci výkonu činnosti samostatného finančného agenta, a preto v zmysle §
30 ods.1 zákona č. 186/2009 Z.z. o finančnom sprostredkovaní zodpovedá za prípadnú škodu vzniknutú
pri vykonaní takéhoto sprostredkovania. Žalovaný namietal svoju pasívnu vecnú legitimáciu. Uviedol, že

podľa právneho názoru odvolacieho súdu prezentovaného v uznesení sp. zn. 9CoCsp/6/2024 zo dňa
05.03.2024 je potrebné rozlišovať právny vzťah uzatvorený kúpnou zmluvou a úverovou zmluvou, t.j. že
sa jedná o dve samostatné zmluvy s odlišnými zmluvnými stranami, obsahom a teda aj samostatnými
právnymi nárokmi, resp. následkami.

4. V reakcii na vyjadrenie žalovaného žalobkyňa uviedla, že jeho tvrdenie o samostatnosti kúpnej zmluvy
a zmluvy o úvere je v zjavnom rozpore s ustálenou judikatúrou Najvyššieho súdu SR ako aj Súdneho
dvora EÚ. Žalobkyňa poukázala na podané odvolanie a navrhla napadnutý rozsudok zmeniť a žalobe
v celom rozsahu vyhovieť.5. Krajský súd v Prešove, ako súd odvolací (§ 34 zákona číslo 160/2015 Z.z. - Civilný sporový poriadok
(CSP)), po preskúmaní napadnutého rozsudku, konania, ktoré mu predchádzalo a odvolania žalobkyne

podľa § 363 a § 365 ods. 1 CSP, pri viazanosti dôvodmi a rozsahom tohto odvolania (§ 379, § 380 ods.
1 CSP), skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie podľa § 383 CSP, postupom podľa § 382
CSP a bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP, dospel k záveru, že odvolanie
žalobkyne je opodstatnené.

6. Z vykonaného dokazovania súdu prvej inštancie vyplýva, že žalobkyňa ako kupujúca uzavrela
so spoločnosťou AUTOCENTRUM AAA AUTO a.s. ako predávajúcim dňa 21.8.2017 kúpnu zmluvu,
predmetom ktorej bola kúpa motorového vozidla. Kúpna cena automobilu po zľave bola určená vo
výške 19.734 Eur a poplatok za doplnkový zákaznícky servis vo výške 459 Eur. Celková cena na
zaplatenie, vrátane doplnkov a služieb, bola dohodnutá vo výške 21.800 Eur. V rovnaký deň, t.j. dňa
21.8.2017, žalobkyňa ako dlžníčka a žalovaný ako veriteľ, uzatvorili zmluvu o spotrebiteľskom úvere, na

základe ktorej žalovaný poskytoval žalobkyni úver vo výške 21.800 Eur s predmetom financovania kúpy
motorového vozidla, kde konečná cena predmetu financovania, vrátane ďalších účtovaných služieb bola
21.800 Eur.
Táto úverová zmluva je štandardnou formulárovou spotrebiteľskou zmluvou, nakoľko žalovaný
vystupovalvpostavenídodávateľa,pretožepriuzatváraníspotrebiteľskejzmluvykonalvrámcipredmetu

svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti a žalobkyňa v postavení spotrebiteľa, keďže pri
uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo
inej podnikateľskej činnosti. Zároveň je uzatvorená zmluva zmluvou o spotrebiteľskom úvere a vzťahuje
sa na ňu zákon o spotrebiteľských úveroch, vrátane ustanovenia § 7 ods. 1 ZoSÚ, a teda povinnosť
dodávateľa pred poskytnutím úveru skúmať schopnosť spotrebiteľa splácať úver.

7. Odvolací súd majúc za to, že v danej veci sa súd prvej inštancie nevysporiadal s otázkou splnenia
povinnosti žalovaného s odbornou starostlivosťou skúmať schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský
úver, vyzval podľa § 382 CSP strany sporu na vyjadrenie sa k možnej aplikácii § 7 ods. 19, 20 a 23 ako
aj § 15 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch.

8. V nadväznosti na túto výzvu žalobkyňa uviedla, že žalovaný okrem neúplného zohľadnenia všetkých
jej záväzkov, nepreveril ani jej skutočný čistý disponibilný príjem. Žalovaný podľa jej názoru postupoval
formalizovaným modelom, bez individuálneho posúdenia reálnej finančnej situácie. Žalobkyňa zároveň
predložila odvolaciemu súdu stanovisko NBS k postupu spoločnosti AUTOCENTRUM AAA AUTO a.s.

9. Žalovaný vo vyjadrení na výzvu odvolacieho súdu uviedol, ako postupoval pri zisťovaní bonity
žalobkyne. V prvom kroku príjmy zisťoval na základe dopytu u žalobkyne o jej príjme, o príjme partnera,
o bývaní, vyživovacej povinnosti, ako aj zamestnaní. Žalobkyňa k výdavkom uviedla, že má záväzky
voči iným spoločnostiam vo výške 47 Eur. Príjem, ako aj výdavky, boli následne v druhom kroku overené

dopytom do Sociálnej poisťovne, vrátane vykonania lustrácie NRKI. V treťom kroku vytvoril žalovaný
ako poskytovateľ úveru pomer príjmov a výdavkov žalobkyne ako klienta, ktorého výsledok umožňoval
poskytnúť jej úver s výškou splátky 397,16 Eura.
Žalovaný uviedol, že ešte nad rámec bežnej starostlivosti skúmal schopnosť spotrebiteľa splácať
úver nielen nahliadnutím do príslušných registrov, ale aj dopytom do Sociálnej poisťovne. V zmysle

uvedeného do vzorca dosadil nasledovné premenné: (a) čistý príjem spotrebiteľa vo výške 840 Eur,
(b) sumy životného minima v danom období pre plnoletú fyzickú osobu vo výške 199,48 Eura a na
dve nezaopatrené deti vo výške 91,06 x 2, tj. spolu suma vo výške 381,60 Eura, (c) výška splátky
spotrebiteľského úveru 397,16 Eura, (d) peňažné záväzky znižujúce príjem spotrebiteľa vo výške 47
Eur predstavujúce existujúce úvery, kde pri súčte položiek pod písm. b) až d) s výsledkom 825,76 Eura

vzhľadom na výšku príjmu žalobkyne je zrejmé, že výpočet limitu pre ukazovateľ schopnosti spotrebiteľa
splácať spotrebiteľský úver korešponduje so zákonnou podmienkou, kedy súčet položiek písm. b) až d)
vo výške 825 Eur neprevyšuje čistý príjem spotrebiteľa vo výške 840 Eur.
Žalovaný zároveň uviedol, že doplnkové služby tvoria predmet kúpy v kúpnej zmluve, preto nie je zrejmé,
z akého dôvodu by doplnkové služby z kúpnej zmluvy mali spôsobovať bezúročnosť a bezpoplatkovosť

úverovej zmluvy.

10. Podľa § 7 ods. 1 ZoSÚ v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy, veriteľ je pred uzavretím zmluvy o
spotrebiteľskom úvere alebo pred zmenou tejto zmluvy spočívajúcej v navýšení spotrebiteľského úverupovinný posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, pričom
berie do úvahy najmä dobu, na ktorú sa poskytuje spotrebiteľský úver, výšku spotrebiteľského úveru,
príjem spotrebiteľa a prípadne aj účel spotrebiteľského úveru.

Podľa § 7 ods. 19 ZoSÚ, veriteľ podľa § 20 ods. 1 písm. a), banka, zahraničná banka a pobočka
zahraničnej banky sú povinní určiť, dodržiavať a pravidelne prehodnocovať limit pre ukazovateľ
schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver.
Podľa § 7 ods. 20 ZoSÚ, na výpočet ukazovateľa schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver
sa použijú tieto položky:

a) čistý príjem spotrebiteľa,
b)nákladynazabezpečeniezákladnýchživotnýchpotriebspotrebiteľaaosôb,vočiktorýmmáspotrebiteľ
vyživovaciu povinnosť,
c) výška splátky spotrebiteľského úveru a
d) peňažné záväzky znižujúce príjem spotrebiteľa.
Podľa. § 7 ods. 23 ZoSÚ, veriteľ podľa § 20 ods. 1 písm. a), banka, zahraničná banka a pobočka

zahraničnej banky môžu poskytnúť spotrebiteľský úver spotrebiteľovi, len ak spotrebiteľ spĺňa limit pre
ukazovateľ schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver.
Podľa § 11 ods. 2 ZoSÚ, ak veriteľ nekonal s odbornou starostlivosťou podľa § 7 ods. 1, nie je
oprávnený vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru. V prípade hrubého
porušenia povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Za hrubé

porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa považuje posudzovanie schopnosti splácať úver veriteľom
bez akýchkoľvek údajov o príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave spotrebiteľa alebo bez prihliadnutia
na údaje z príslušnej databázy alebo registra na účely posudzovania schopnosti spotrebiteľa splácať
spotrebiteľský úver. Za hrubé porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa považuje aj porušenie ustanovení
§ 7 ods. 19 až 42.

Podľa § 15 ZoSÚ, zmluva o viazanom spotrebiteľskom úvere je zmluva o spotrebiteľskom úvere, v ktorej
sa dojednáva spotrebiteľský úver výhradne na financovanie zmluvy o kúpe konkrétneho tovaru alebo
poskytnutí konkrétnej služby, pričom tieto dve zmluvy tvoria obchodný celok.

11. V súvislosti so zisťovaním, preverovaním a vyhodnocovaním bonity spotrebiteľa odvolací súd

poukazuje na znenie Rozsudku Súdneho dvora (druhá komora z 05. marca 2020) vo veci C-679/18
OPR-Finance, s.r.o. proti GK, z ktorého, okrem iného, vyplýva že : „Články 8 a 23 smernice Európskeho
parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení
smernice Rady 87/102/EHS sa majú vykladať v tom zmysle, že vnútroštátnemu súdu ukladajú povinnosť
preskúmať ex offo existenciu porušenia povinnosti stanovenej v článku 8 tejto smernice, podľa ktorej

veriteľ musí pred uzavretím zmluvy posúdiť úverovú bonitu spotrebiteľa, a vyvodiť dôsledky, ktoré
z porušenia tejto povinnosti vyplývajú vo vnútroštátnom práve, pod podmienkou, že sankcie spĺňajú
požiadavky podľa uvedeného článku 23. Články 8 a 23 smernice 2008/48 sa majú ďalej vykladať v
tom zmysle, že bránia vnútroštátnej právnej úprave, podľa ktorej sa sankcia za porušenie povinnosti
veriteľa posúdiť pred uzavretím zmluvy úverovú bonitu spotrebiteľa, ktorá spočíva v neplatnosti zmluvy

o úvere spojenej s povinnosťou spotrebiteľa vrátiť veriteľovi poskytnutú sumu istiny v dobe primeranej
jeho možnostiam, uplatní len pod podmienkou, že daný spotrebiteľ túto neplatnosť namietne, a to v
trojročnej premlčacej dobe.“
Vzhľadom na vyššie uvedené nároky, ktoré na dodávateľa kladie únijné právo a s poukazom na ust. §
7 ods. 1 ZoSÚ je plne opodstatnené vyžadovať v súdnom konaní preukázanie skúmania bonity klienta

poskytovateľom úveru. Pokiaľ si dodávateľ uplatňuje právo na plnenie zo zmluvy o spotrebiteľskom
úvere, resp. sa bráni proti nárokom uplatneným zo strany spotrebiteľa, je nutné vyhodnotiť, či pri
uzatvorení zmluvy boli splnené všetky povinnosti a podmienky, ktoré na tieto zmluvné vzťahy kladie
právna úprava zameraná na ochranu spotrebiteľa.

12. Žalovaný tvrdí, že skúmal bonitu žalobkyne s odbornou starostlivosťou, nahliadnutím do príslušných
databáz (Sociálna poisťovňa a nebankový register klientskych informácií (NRKI)) a zohľadniac
informácie poskytnuté mu žalobkyňou o jej životnej úrovni a finančnej situácii. Žalovaný súdu predložil
listinu s názvom „Úverová správa“, obsahom ktorej je prehľad úverových aktivít žalobkyne (č.l. 41 a nasl.
spisu), listinu s názvom „Matričný list klienta – fyzická osoba“, v ktorej sú uvedené príjmy a záväzky

žalobkyne (č.l. 46 spisu) a interný dokument žalovaného s výpočtom úveruschopnosti žalobkyne (č.l.
47 spisu).
Z listiny označenej ako „Úverová správa“ vyplýva, že žalobkyňa mala v čase uzavretia úverovej zmluvy
5 existujúcich splátkových úverov so súčtom mesačných splátok 235 Eur (3 x po 7 Eur, 26 Eur a 188Eur). V listine označenej ako „Matričný list klienta – fyzická osoba“ žalobkyňa uviedla, že je zamestnaná
na dobu neurčitú v základnej škole (pracovná pozícia uvedená nie je), čistý mesačný príjem uviedla vo
výške 840 Eur, ostatné pravidelné príjmy, čistý mesačný príjem partnera, mesačné výdavky domácnosti,

ani ostatné mesačné splátky uvedené nie sú. Zo spomínanej listiny ďalej vypláva, že žalobkyňa vlastní
dom/byt, má vysokoškolské vzdelanie, je vydatá a má dve vyživované deti. Žalovaný príjem žalobkyne
overil dotazom v Sociálnej poisťovni.
Z interného dokumentu žalovaného obsahujúceho výpočet úveruschopnosti žalobkyne vyplýva, že pri
posudzovaníbonityžalovanýpracovalsvýškoumesačnýchvýdavkovnadomácnosť0Eur.Zuvedeného

dokumentu ďalej vyplýva, že žalovaný pri ostatných mesačných splátky žalobkyne kalkuloval so sumou
splátok 26 Eur a 21 Eur (3 x 7 Eur). Tieto mesačné splátky sú uvedené aj v Úverovej správe. V Úverovej
správe je však okrem týchto splátok uvedená aj splátka úveru vo výške 188 Eur mesačne, ktorú
žalovaný pri posudzovaní bonity žalobkyne nebral do úvahy, pričom ani v priebehu prvoinštančného ani
odvolacieho konania súdu nevysvetlil dôvod, kvôli ktorému túto položku nezohľadnil. Žalovaný okrem
splátok vo výške 47 Eur, ako výdavky žalobkyne zohľadnil len sumy životného minima.

Žalovaný žiadnym spôsobom nepreukázal ako zisťoval a preveroval výdavky žalobkyne. Žalovaný
uvádza, že pri výdavkoch žalobkyne vychádzal zo sumy životného minima. Zohľadnenie životného
minima ale nie je splnením povinnosti podľa § 7 ods. 1 ZoSÚ, nakoľko v tomto ohľade nie je ani tak
rozhodujúci príjem spotrebiteľa, ale jeho porovnanie s reálnymi výdavkami, keďže sa dá samozrejme
predpokladať, že pokiaľ subjekt žiada o poskytnutie úveru, tak je zrejmé, že má nedostatok finančných

prostriedkov a potrebuje preklenúť určité obdobie ich nedostatku, pričom základnou úlohou veriteľa
je práve skúmať a samozrejme aj preverovať všetky základné výdavky žiadateľa o úver. Žalovaný
však počítal len so sumami životného minima a nezisťoval ani nepreveroval náklady na zabezpečenie
základných životných potrieb spotrebiteľa a osôb, voči ktorým má spotrebiteľ vyživovaciu povinnosť v
zmysle § 7 ods. 20 písm. b) ZoSÚ, pričom automatické a univerzálne použitie sumy životného minima

ako jediného ukazovateľa výdavkov, bez ohľadu na skutočné výdavky spotrebiteľa, nie je relevantné a
zároveň nezbavuje veriteľa povinnosti zisťovať a skúmať reálne mesačné výdavky spotrebiteľa.

13. Podľa odvolacieho súdu žalovaným získané informácie neposkytujú dostatočný podklad pre
vytvorenie si obrazu o reálnej životnej a ekonomickej situácie žalobkyne. Naopak, zo získaných

informácií vyplýva záver, že štvorčlenná rodine žije z príjmu žalobkyne 840 Eur mesačne, pričom
žalovaný má za to, že po uhradení všetkých mesačných výdavkov na živobytie žalobkyňa môže z tejto
sumy splácať ďalší spotrebiteľský úver s mesačnou splátkou vo výške 397,16 Eura. Aj keď žalovaný
ako výdavky žalobkyne zohľadnil životné minimum, nie je preukázané, že táto suma pokrýva skutočné
mesačné výdavky žalobkyne, ako sú výdavky na bývanie, stravu, hygienu, ošatenie, cestovné, telefón,

poistenie, splátky ostatných úverov a pod.
Žalovaný má za to, že pri posudzovaní schopnosti žalobkyne splácať spotrebiteľský úver konal
s odbornou starostlivosťou, a to za stavu, keď pri príjme 840 Eur pre štvorčlennú rodinu a bez základných
informácií o reálnych výdavkov žalobkyne, dospel k záveru o platobnej schopnosti žalobkyne splácať
predmetný úver.

14. Odvolací súd má ale naopak za to, že žalovaný skúmal bonitu žalobkyne pred poskytnutím
úveru nedostatočne. Zistil iba príjem žalobkyne na základe jej tvrdenia (sumu 840 eur mesačne
žalobkyňa nerozporovala), avšak žiadnym spôsobom nezisťoval a nepreveroval výdavky žalobkyne
s poukazom na ustanovenie § 7 ods. 20 písm. b) ZoSÚ, ako už odvolací súd uviedol vyššie.

Zákon o spotrebiteľských úveroch vyžaduje skúmanie bonity klienta s odbornou starostlivosťou,
t. j. vyžaduje vyšší stupeň obozretnosti a odbornosti. Ak by pre splnenie zákonných podmienok
uvedených v § 7 ods. 1 ZoSÚ „s odbornou starostlivosťou posúdiť schopnosť spotrebiteľa splácať
spotrebiteľský úver“ postačovalo len uvedenie výšky príjmov a výdavkov spotrebiteľa, bez ich náležitého
preukázania a vyhodnotenia, nedošlo by k naplneniu účelu tohto ustanovenia, ktorým je predchádzanie

vzniku spotrebiteľskej insolventnosti. Dôraz pri posúdení úverovej schopnosti je pritom kladený na
pomer medzi príjmami a výdavkami spotrebiteľa a na posúdenie toho, či spotrebiteľovi zostane, po
vynaložení bežných (nevyhnutných) výdavkov, mesačne taká čiastka, aká bude potrebná na splácanie
úveru. Pri posudzovaní budúcej schopnosti spotrebiteľa splácať úver sa vychádza z existujúceho
stavu a prezumpcie jeho zachovania do budúcna. Nejde pritom o získanie stopercentnej istoty,

že úver bude v budúcnosti splatený, pretože nie je napr. možné vylúčiť, že spotrebiteľ dostane
výpoveď z pracovného pomeru, dlhodobo ochorie a pod. Cieľom zákonodarcu bolo efektívne zamedziť
predlžovaniu spotrebiteľov, ktorí nie sú schopní svoje záväzky riadne splácať. Z textu zákona o
spotrebiteľských úveroch vyplýva, že informácie pre rozhodnutie dodávateľa o tom, či zmluvu uzavriealebo nie, si má veriteľ zabezpečiť sám, a to aj v spolupráci so žiadateľom o úver. Pri získavaní
relevantných informácií za účelom posúdenia úverovej schopnosti spotrebiteľa tak veriteľ vychádza z
informácií dodaných spotrebiteľom, ktoré sú riadne zdokladované, resp. veriteľom preverené, ako aj z

informácií, ktoré získava z iných dostupných zdrojov. Je povinnosťou veriteľa takto získané informácie
zhromaždiť,vyhodnotiťichdostatočnosťarozhodnúť,čiaktoréinformáciejenevyhnutnéďalejoverovať.
Za dostatočné sa považujú iba také informácie o príjmoch a výdavkoch, z ktorých je veriteľ schopný
získať objektívny obraz o žiadateľovej finančnej situácii. Spotrebiteľ je samozrejme povinný poskytnúť
veriteľovi na jeho žiadosť úplné, presné a pravdivé údaje. Táto povinnosť však nezbavuje veriteľa

konať s odbornou starostlivosťou, teda vyžiadať si od spotrebiteľa potrebné informácie, aktívne si
zabezpečovať ďalšie primerané a objektívne zistiteľné informácie o spotrebiteľovi a takto získané
informácie riadne vyhodnotiť. Schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver tak treba chápať ako
situáciu, keď v závislosti na frekvencii splácania zostane spotrebiteľovi v jeho osobnom a domácom
rozpočte dostatok finančných prostriedkov, aby mohol, bez akýchkoľvek problémov a obmedzení,
splácať splátku v predpokladanej výške. Preto dodávateľ musí okrem iného analyzovať spotrebiteľov

osobný a domáci rozpočet, a to ako stranu príjmov, tak aj stranu výdavkov, a to vždy vo vzťahu ku
konkrétnemu žiadateľovi o úver. Analýza iba niektorej zo strán rozpočtu sama o sebe k posúdeniu
úverovej schopnosti nepostačuje.
V súvislosti s potrebou zisťovať skutočné výdavky žiadateľa o úver, a nie len ich formálne nahrádzať
sumami životného minima, ktoré sú častokrát ďaleko od reality, odvolací súd poukazuje na rozhodnutie

Najvyššieho správneho súdu Českej republiky sp. zn. 9 As 127/2024 zo dňa 13.08.2024, ktoré je pre
účely výkladu použiteľné aj na tento prípad, v ktorom najvyšší správny súd uviedol: „Částka životního
minima, jež představuje státem uznanou minimální hranici peněžních příjmů fyzických osob k zajištění
výživy a ostatních základních osobních potřeb, nutně nereflektuje konkrétní částku, kterou k zajištění
svých individuálních základních životních potřeb musí vynaložit potenciální žadatel o úvěr. Nepokrývá

zejména výdaje na bydlení, které ji mnohdy několikanásobně převyšují. Rovněž nereflektuje další nutné
výdaje, jako například srážky ze mzdy, náklady vyvolané zdravotním stavem, či výživné. Z tohoto důvodu
je třeba bezvýhradně trvat na požadavku individualizovaného posuzování úvěruschopnosti, při kterém
poskytovatel musí brát zřetel na konkrétní situaci konkrétního spotřebitele.“

15. Napriek tvrdeniam žalovaného o tom, že dostatočným spôsobom skúmal bonitu žalobkyne, toto
tvrdenie nepodložil relevantnými dôkazmi, a teda v tomto ohľade neuniesol dôkazné bremeno na
preukázanie svojich tvrdení.
Dôkazy predložené žalovaným nemožno považovať za také, ktoré by osvedčovali postup v súlade s ust.
§ 7 ods. 1 ZoSÚ. Žalovaný zhromaždil síce o žalobkyni isté množstvo informácií, avšak na ich základe

nemohol mať vytvorený obraz o jej platobnej schopnosti (reálnej bonite) , nakoľko nemal ani len zistené
jej skutočné výdavky. Aj napriek uvedenému žalovaný poskytol žalobkyni úver. Postup žalovaného je
potrebné hodnotiť ako formálny, pričom tento nezodpovedá požiadavke odbornej starostlivosti. Len
samotné zhromaždenie informácii o klientovi, a navyše neúplné, nemožno samo o sebe považovať
za náležité splnenie si povinnosti vyplývajúcej z ust. § 7 ods. 1 ZoSÚ. Takýto spôsob zisťovania

bonity klienta možno charakterizovať ako posudzovanie schopnosti splácať úver veriteľom bez údajov o
sociálno-ekonomickej situácii spotrebiteľa (chýbajúce informácie o výdavkoch) a účelové použitie údajov
o sociálno-ekonomickej situácii spotrebiteľa (príjem žalobkyne s ohľadom na životné minimum) na
vytvorenie zdania väčšej schopnosti spotrebiteľa splácať úver, ako tomu v skutočnosti je. Posudzovanie
bonity bez elementárnych vstupných údajov o skutočných nákladoch žiadateľa o úver nemožno hodnotiť

ako postup s odbornou starostlivosťou podľa § 7 ods. 1 ZoSÚ. Odvolací súd takéto konanie
žalovaného hodnotí ako hrubé porušenie povinnosti veriteľa posudzovať bonitu spotrebiteľa s odbornou
starostlivosťou, keďže veriteľ posudzoval bonitu bez akýchkoľvek údajov o reálnych nákladoch na
základné životné potreby žalobkyne, pričom tak postupoval v rozpore s § 7 ods. 20 písm. b), a preto sa
úver na základe § 11 ods. 2 ZoSÚ považuje za bezúročný a bez poplatkov.

16. Za neopodstatnenú považuje odvolací súd námietku žalovaného prednesenú v odvolacom konaní
o nedostatku jeho pasívnej vecnej legitimácie. Úverovú zmluvu, ktorá bola predmetom tohto súdneho
konania so žalobkyňou uzatvoril priamo žalovaný, a je to práve žalovaný ako poskytovateľ úveru,
ktorému zákon o spotrebiteľských úveroch ukladá povinnosť, okrem iného, aj zisťovať, preverovať a

vyhodnocovať bonitu klienta.17. So zreteľom na všetky vyššie uvedené skutočnosti, odvolací súd podľa § 388 CSP zmenil napadnutý
rozsudok a určil, že úverová zmluva zo dňa 21.8.2017 uzavretá medzi žalobkyňou a žalovaným je
bezúročná a bez poplatkov.

18. Podľa § 396 ods. 2 CSP, ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na náhradu trov
konania na súde prvej inštancie.
Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.

Podľa § 262 ods. 2 CSP, o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie do 60 dní
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník.
Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

19. O trovách konania rozhodol odvolací súd na základe vyššie citovaných zákonných ustanovení a

úspešnej žalobkyni priznal voči neúspešnému žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100
%, ktoré pozostávajú z trov prvoinštančného, ako aj odvolacieho konania. O výške týchto trov rozhodne
súd prvej inštancie v súlade s ustanovením § 262 ods. 2 CSP.

20. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 CSP).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného

predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).