Rozsudok – Ostatné ,
Zrušujúce Judgement was issued on Wednesday, February 26, 2026

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 2Sfk/34/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1020200570
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 02. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Elena Berthotyová

ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2026:1020200570.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eleny

Berthotyovej,PhD.ačlenovsenátuJUDr.MariánaTrenčanaaprof.JUDr.JurajaVačoka,PhD.,vprávnej
veci žalobcu: (sťažovateľa): Advokátska kancelária JUDr. Radomír Bžán, s. r. o., so sídlom Nám. Ľ.
Štúra 2, 811 02 Bratislava, IČO: 36 861 227, zastúpený: Mgr. Petronela Zavacká, LL.M., advokátka, so
sídlom Nám. Ľ. Štúra 2, 811 02 Bratislava, IČO: 50 172 492, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo
Slovenskej republiky, so sídlom: Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 42 499 500, v konaní o
preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 100487142/2020 zo dňa 21.02.2020, v konaní o
kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Správneho súdu v Bratislave, č. k. BA-2S/102/2020 - 97 zo

dňa 29. januára 2025, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Správneho súdu v Bratislave č. k. BA-2S/102/2020 - 97 zo dňa 29. januára 2025 sa zrušuje
a vec sa vracia Správnemu súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

I. Konanie pred orgánmi verejnej správy
1. Daňový úrad Bratislava (ďalej len „správca dane“) rozhodnutím č. 101036301/2019 zo dňa 03.05.2019
podľa § 57 ods. 5 zákona č. č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „daňový poriadok“) vyrubil žalobcovi úrok
zo sumy odkladu dane z príjmov vo výške 40.784,- eur (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“).

2. Prvostupňovému rozhodnutiu správcu dane predchádzalo rozhodnutie č. 102658498/2018 zo dňa
27.12.2018 (ďalej len „rozhodnutie o povolení odkladu“), ktorým správca dane vyhovel žiadosti žalobcu
podľa § 57 daňového poriadku a povolil odklad platenia daňového nedoplatku na dani z príjmov
právnickej osoby vo výške 2.918.855,51 Eur do 30.06.2020. Žalobca požiadal o odklad platenia dane
z príjmov z dôvodu zaistenia peňažných prostriedkov na účte príkazom Úradu Špeciálnej prokuratúry
Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „ÚŠP“) sp. zn. V GO-V-985-1/2017 zo dňa
09.11.2017 (ďalej len „príkaz na zaistenie“). Prvostupňové rozhodnutie správcu dane bolo vydané po

zrušení príkazu na zaistenie nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. I. ÚS 122/2018-123
(ďalej len „nález“) a následnom vykonaní úhrady dane z príjmov zo dňa 27.02.2019 za rok 2017 v
nezaplatenom rozsahu v sume 2.946.328,02 eur.
3. Proti prvostupňovému rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, v ktorom namietal, že v jeho konkrétnom
prípade je vyrubenie úroku zo sumy odkladu dane z príjmov nezákonné, nesprávne, neprimerané a
nespravodlivé. Hlavnou odvolacou námietkou bola skutočnosť, že žalobca sa nedostal do omeškania
so zaplatením dane z príjmov vlastnou vinou, resp. vlastným pričinením, ale v dôsledku nezákonného

konania ÚŠP, ktorý vydal príkaz na zaistenie a znemožnil tak žalobcovi splniť si svoje zákonné daňové
povinnosti.
4. Žalovaný rozhodnutím č. 100487142/2020 zo dňa 21.02.2020 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“),
doručeným žalobcovi dňa 26.02.2020, podľa § 74 ods. 4 daňového poriadku prvostupňové rozhodnutiepotvrdil. Správca dane postupoval v súlade s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava
SR“) a § 57 ods. 5 daňového poriadku. Žalovaný uviedol, že správca dane nemá podľa § 57 ods. 5
daňového poriadku rozhodovaciu právomoc svojvoľne rozhodnúť, či vyrubí alebo nevyrubí úrok zo sumy

odkladu dane za dobu povoleného odkladu platenia dane, alebo či bude, alebo nebude úrok určený vo
výške uvedenej v danom ustanovení.
II. Konanie pred správnym súdom
5. Správny súd v Bratislave (ďalej ako „správny súd“) napadnutým rozsudkom č. k. BA-2S/102/2020 -
97 zo dňa 29. januára 2025 zamietol správnu žalobu podľa § 190 SSP, ako nedôvodnú.

6. Správny súd, viazaný rozsahom a dôvodmi správnej žaloby v zmysle § 134 SSP, dospel v podstatných
častiach k nasledovným skutkovým a právnym záverom:
· príkaz na zaistenie, ktorého nezákonnosť bola konštatovaná nálezom, a následná objektívna
nemožnosť úhrady daňovej povinnosti, nepredstavovala príčinu povolenia odkladu platenia dane;
žiadosť o odklad platenia dane bola predložená z vlastného subjektívneho rozhodnutia žalobcu, pričom
je irelevantné, čo bolo príčinou, pre ktorú mal žalobca záujem odložiť úhradu daňovej povinnosti na

neskorší čas;
· výklad slov „za dobu povoleného odkladu platenia dane alebo platenia dane v splátkach“ obsiahnutých
v § 57 ods. 5 daňového poriadku nie je podľa názoru správneho súdu možné vykladať tak, že za dobu
odkladu sa nemôže považovať situácia, keď daňový subjekt požiadal o odklad platenia dane z dôvodu
nemožnosti daň zaplatiť včas z objektívnej príčiny spôsobenej právoplatným výrokom orgánu verejnej

moci; nejde o formalistický výklad, ale výklad, ktorý sleduje práve účel uvedeného ustanovenia;
· k tvrdeniu žalobcu, že bude nútený domáhať sa náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
orgánu verejnej moci, správny súd uviedol, že nemôže pri prieskume zákonnosti napadnutého
rozhodnutia vykladať § 57 ods. 5 daňového poriadku tak, aby sa žalobca vyhol konaniu o náhrade škody
podľa osobitného predpisu; správny súdny prieskum podľa SSP má odlišný obsah ako konanie vo veci

náhrady škody spôsobenej pri výkone verejnej moci;
· keďže úrok z povoleného odkladu dane nemá sankčnú povahu, nemohli daňové orgány aplikovať
inštitút úľavy zo sankcie alebo odpustenia sankcie podľa § 157 daňového poriadku a ani správny súd
nemôže na uvedené aplikovať inštitút peňažnej moderácie podľa § 192 SSP; správca dane aplikoval
spôsob výpočtu úroku v zmysle jasných pravidiel formulovaných v § 57 ods. 5 daňového poriadku a

správny súd nevidí žiaden priestor na zníženie správnym orgánov určenej výšky úroku z povoleného
odkladu platenia dane.
III. Kasačná sťažnosť, stanovisko účastníkov
7. Žalobca (ďalej ako „sťažovateľ“) podal proti rozsudku správneho súdu kasačnú sťažnosť z dôvodu,
že správny súd nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu

patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a rozhodol na
základe nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 440 ods. 1 písm. f) a g) SSP). Sťažovateľ navrhol,
aby kasačný súd zmenil rozsudok správneho súdu tak, že správny súd zruší rozhodnutie žalovaného,
ako aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa a vec vráti správnemu orgánu prvého stupňa na
ďalšie konanie.

8. Sťažnostné námietky možno v podstatných bodoch zosumarizovať nasledovne:
· žiadosť o povolenie odkladu úhrady dane nebola podaná dobrovoľne, ale jediným a výlučným
dôvodom, pre ktorý sťažovateľ požiadal o povolenie odkladu, bolo to, že mu bolo príkazom na zaistenie
znemožnené v danom čase daň uhradiť;
· ujmu, ktorú si spôsobil štát sám nezákonným príkazom na zaistenie (k neskoršej úhrade dane došlo

len z tohto dôvodu), si nemôže uplatňovať vo forme úroku zo sumy odkladu voči sťažovateľovi; takto
vyrubený úrok nenapĺňa účel sledovaný ustanovením § 57 ods. 5 daňového poriadku;
·žalobcamázato,ževpredmetnejveciustanovenia§57ods.5daňovéhoporiadkuposkytovaldaňovým
orgánom dostatočný priestor na to, aby predišli rozhodnutiu zakladajúcemu zjavnú nespravodlivosť a
popierajúcemu samotný účel úroku zo sumy odkladu, a teda aj tohto ustanovenia daňového poriadku;

poukázal pri tom na rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu SR (nálezy Ústavného súdu sp. zn. I. ÚS
41/2020zodňa12.5.2020,sp.zn.I.ÚS155/2017zodňa31.8.2017),vktorejÚstavnýsúdSRzdôrazňuje
aspekty materiálnej spravodlivosti;
· úrok z odkladu platenia dane nepredstavuje škodu na účely zákona č. 514/2003 Z. z. (v zmysle judikátu
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo 32/2007 zo dňa 29. marca 2007 (R 28/2008));

sťažovateľ poukázal na ďalšie aspekty v súvislosti s uplatňovaním nároku na náhradu škody a dospel
k záveru, že postupom správneho súdu mu bol odopretý účinný prostriedok nápravy proti konaniu
daňových orgánov;· úrok zo sumy odkladu predstavuje zásah do majetkovej sféry žalobcu (práva na pokojné užívanie
majetku podľa čl. 1 Protokolu k Dohovoru a práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy), ktorý v
posudzovanom prípade nesleduje legitímny cieľ, nie je nevyhnutný a je disproporčný, čo opodstatňuje

extenzívny a materiálny prístup k uplatneniu ustanovenia § 157 daňového poriadku a v nadväznosti na
to aplikácie peňažnej moderácie správnym súdom.
9. Žalovaný konštatoval, že postupoval zákonne, výlučne v súlade s čl. 2 ods. 2 Ústavy SR a daňovým
poriadkom a navrhuje kasačnú sťažnosť zamietnuť. K podstatným častiam jej odôvodnenia uviedol, že:
· správca dane nemá rozhodovaciu právomoc alebo možnosť svojvoľne sa rozhodnúť, či vyrubí alebo

nevyrubí úrok, alebo či bude alebo nebude vo výške podľa § 57 ods. 5 daňového poriadku;
· zákon jednoznačne určuje postup správcu dane, ak daňový subjekt má povolený odklad platenia dane,
za dobu povoleného odkladu platenia dane zaplatí daňový subjekt úrok zo sumy odkladu dane, t. j.
správca dane je povinný vyrubiť úrok vo výške podľa § 57 ods. 5 daňového poriadku;
· žalovaný tvrdí, že nie je orgánom kompetentným posúdiť a vyhodnotiť konkrétne procesné
postupy uplatnené žalobcom voči Úradu špeciálnej prokuratúry, uznesenia vydané Úradom špeciálnej

prokuratúry a nález Ústavného súdu č. k.: I. ÚS 122/2018-123 zo dňa 30.01.2019.
10. Sťažovateľ reagoval na vyjadrenie žalovaného ku kasačnej sťažnosti a uviedol:
· zo samotného nálezu v spojení s príkazom na zaistenie vyplýva, že sťažovateľovi bolo objektívne
znemožnené uhradiť daň v čase splatnosti a to, že príkaz na zaistenie bol pre jeho protiprávnosť
Ústavným súdom SR zrušený; záver o nesprávnosti postupu štátnych orgánov bol uskutočnený

Ústavným súdom SR, a preto túto skutočnosť už daňové orgány nemuseli vyhodnocovať;
· v súvislosti s potrebou nepostupovať v určitých situáciách pri interpretácii právnych predpisov striktne
podľa doslovného znenia ustanovenia zákona, sťažovateľ poukázal na rozsudok Krajského súdu Prešov
sp. zn. 6Co/136/2011 zo dňa 29. mája 2012, v ktorom súd zdôraznil princíp spravodlivosti;
· interpretácia predmetného ustanovenia uplatnená správnym súdom a daňovými orgánmi predstavuje

porušenie princípu, že nikto nemôže mať prospech z vlastného protiprávneho konania (nemo
turpitudinem suam allegare potest).
IV. Právne posúdenie veci kasačným súdom
11. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej aj ako „kasačný súd“) po zistení, že kasačná
sťažnosť sťažovateľa bola podaná včas (§ 443 SSP), oprávnenou osobou (§ 442 ods. 1 SSP) a je

prípustná (§ 439 ods. 1 SSP), preskúmal napadnutý rozsudok správneho súdu spolu s konaním, ktoré
predchádzalo jeho vydaniu a dospel k názoru, že kasačná sťažnosť je dôvodná.
12. Kasačný súd s ohľadom na § 455 SSP nepovažoval za potrebné nariadiť vo veci pojednávanie a
rozhodol o kasačnej sťažnosti bez jeho nariadenia. Rozsudok bol vyhlásený verejne po oznámení dňa
vyhlásenia v súlade s § 137 ods. 4 SSP.

13. Kasačný súd, po preskúmaní kasačnej sťažnosti napádajúcej závery správneho súdu, ustálil,
že medzi účastníkmi konania zostala v kasačnom konaní sporná otázka interpretácie a aplikácie
ustanovenia § 57 ods. 5 daňového poriadku v špecifických okolnostiach prejednávanej veci. Sťažovateľ
uvádza, že žiadosť o odklad platenia dane z príjmov bola správcovi dane adresovaná výlučne z dôvodu
zaistenia peňažných prostriedkov na účte nezákonným verejno-mocenským aktom štátneho orgánu a

tvrdí, že v takých okolnostiach prípadu nie je možné pristúpiť k striktnému a doslovnému výkladu zákona,
ktorý vedie k zjavnej nespravodlivosti. Žalovaný opozitne tvrdí, že ustanovenie § 57 ods. 5 daňového
poriadku neumožňuje iný výklad ako ten, ktorý zvolil, nepripúšťa žiadne výnimky pri vyrubení úroku z
odkladu platenia dane, a preto jeho postup považuje za súladný so zákonom. Správny súd napadnutým
rozsudkom, v súlade s vyššie uvedeným, prisvedčil argumentácii žalovaného.

14. Kasačný súd úvodom považuje za vhodné, dať do pozornosti rozsudok Najvyššieho správneho súdu
SR sp. zn. 1Sfk/20/2025 zo dňa 26. novembra 2025 týkajúci sa obdobnej veci totožného sťažovateľa,
ktorého závery sú aplikovateľné v tomto konaní. V predmetnej veci bolo predmetom súdnej interpretácie
totožné ustanovenie § 57 ods. 5 daňového poriadku, keď bol vyrubený úrok z odkladu platenia dane
z pridanej hodnoty.

15. Kasačný súd, obdobne ako v uvedenej veci, sa na prvom mieste zaoberal otázkou splnenia
povinnosti riadneho odôvodnenia rozhodnutia zo strany správneho súdu a dospel k totožnému záveru,
ženapadnutýrozsudoksprávnehosúdutrpívadounepreskúmateľnosti.Kasačnýsúd,viazanýrozsahom
a dôvodmi kasačnej sťažnosti, preskúmaním napadnutého rozsudku dospel k tomuto právnemu záveru
z dôvodov uvedených v nasledovnom texte.

16. Sťažovateľ v správnej žalobe nezakladal svoju právnu argumentáciu na spochybňovaní doslovného
znenia ustanovenia § 57 ods. 5 daňového poriadku, ale preukazujúc priloženými listinami, poukazoval
na špecifické okolnosti prípadu, a to najmä skutočnosť, že k podaniu žiadosti o odklad platenia
dane z príjmov došlo výlučne z dôvodu vydania nezákonného rozhodnutia štátu (príkaz na zaistenievydaný ÚŠP neskôr zrušený nálezom Ústavného súdu SR), pričom táto objektívna okolnosť, podľa
názoru sťažovateľa, odôvodňuje odchýlenie sa od doslovného znenia predmetného ustanovenia a v
okolnostiach prejednávanej veci upustenie od vyrubenia úroku z odkladu platenia dane.

17. Záver správneho súdu o tom, že žiadosť o odklad platenia dane bola podaná výlučne z vlastného
subjektívneho rozhodnutia sťažovateľa ignoruje faktický stav, v ktorom sa sťažovateľ nachádzal.
Obdobne nezohľadňujúco pôsobí konštatácia správneho súdu o irelevantnosti skutočnosti, že v prípade
nerealizácie tohto úkonu by došlo k vzniku povinnosti platiť úrok z omeškania. Ak správny súd
argumentoval absenciou liberačných dôvodov a základným predpokladom odkladu dane (žiadosť

daňového subjektu), zostal v rovine uplatnenia nanajvýš jazykového, systematického a logického
výkladu. Ak správny súd stručne zdôraznil účel predmetného ustanovenia, obohatil svoju argumentáciu
o prvok teleologického výkladu.
18. Použité výkladové metódy však nezohľadnili podstatnú argumentačnú líniu použitú v správnej
žalobe, ktorá smerovala k posúdeniu (ne)aplikovateľnosti predmetného ustanovenia z dôvodu
rešpektovania základných princípov právneho štátu, a to predovšetkým princípu materiálnej

spravodlivosti (k tomu pozri rozsudok Najvyššieho súdu SR sp zn. 4Sfk/44/2025 zo dňa 25.
septembra 2025 týkajúci sa obdobnej veci totožného účastníka konania). Správny súd týmto spôsobom
nezodpovedal dostatočne presvedčivo na základnú otázku nastolenú sťažovateľom v správnej žalobe, a
to, či v kontexte skutkových okolností nie je dôvod na odchýlenie sa od doslovného znenia predmetného
ustanovenia zákona a vylúčenie jeho aplikácie z dôvodu objektívnych okolností, príčinou vzniku ktorých

bolo vydanie nezákonného rozhodnutia orgánu verejnej moci.
19. Kasačný súd, rovnako ako vo veci sp. zn. 1Sfk/20/2025, dáva správnemu súdu do pozornosti
početnú judikatúru Ústavného súdu SR, podľa ktorej pri výklade a aplikácii právnych predpisov nemožno
vychádzať striktne len z doslovného jazykového znenia, ale je potrebné použiť aj iné metódy výkladu
práva, ako je teleologický výklad, výklad ratione legis, ústavnokomforný výklad, či zásadu in dubio mitius

(viď napr. rozhodnutia sp. zn. I. ÚS 241/07, III. ÚS 274/07, I. ÚS 155/2017, či III. ÚS 341/07).
20. Z nálezu Ústavného súdu SR III. ÚS 212/2011-140 zo dňa 18. októbra 2011 vyplýva, že všeobecný
súd musí vykladať a používať ustanovenia na vec sa vzťahujúcich zákonných predpisov v súlade s
účelom základného práva na súdnu ochranu. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení nemožno toto
ani iné základné práva obmedziť spôsobom zasahujúcim do ich podstaty a zmyslu. Z tohto hľadiska

musí všeobecný súd pri výklade a aplikácii príslušných právnych predpisov prihliadať na spravodlivú
rovnováhu pri poskytovaní ochrany uplatňovaným právam a oprávneným záujmom účastníkov konania
(obdobne napr. III. ÚS 271/05, III. ÚS 78/07). Princíp spravodlivosti a požiadavka materiálnej ochrany
práv sú totiž podstatnými a neopomenuteľnými atribútmi právnej ochrany (predovšetkým súdnej) v
rámci koncepcie materiálneho právneho štátu. Ústavný súd už v rámci svojej rozhodovacej činnosti

konštatoval, že nevyhnutnou súčasťou rozhodovacej činnosti súdov zahŕňajúcej aplikáciu abstraktných
právnych noriem na konkrétne okolnosti individuálnych prípadov je zisťovanie obsahu a zmyslu právnej
normy uplatňovaním jednotlivých metód právneho výkladu. Ide vždy o metodologický postup, v rámci
ktorého nemá žiadna z výkladových metód absolútnu prednosť, pričom jednotlivé uplatnené metódy
by sa mali navzájom dopĺňať a viesť k zrozumiteľnému a racionálne zdôvodnenému vysvetleniu textu

právneho predpisu. Pri výklade a aplikácii ustanovení právnych predpisov je nepochybne potrebné
vychádzať prvotne z ich doslovného znenia. Súd však nie je doslovným znením zákonného ustanovenia
viazaný absolútne. Môže, ba dokonca sa musí od neho (od doslovného znenia právneho textu) odchýliť
v prípade, keď to zo závažných dôvodov vyžaduje účel zákona, systematická súvislosť alebo požiadavka
ústavne súladného výkladu zákonov a ostatných všeobecne 17 záväzných právnych predpisov (čl.

152 ods. 4 ústavy). Samozrejme, že sa v takýchto prípadoch musí zároveň vyvarovať svojvôle
(arbitrárnosti) a svoju interpretáciu právnej normy musí založiť na racionálnej argumentácii. V prípadoch
nejasnosti alebo nezrozumiteľnosti znenia ustanovenia právneho predpisu (umožňujúceho napr. viac
verzií interpretácie) alebo v prípade rozporu tohto znenia so zmyslom a účelom príslušného ustanovenia,
o ktorého jednoznačnosti niet pochybnosti, možno uprednostniť výklad e ratione legis pred doslovným

gramatickým (jazykovým) výkladom. Viazanosť štátnych orgánov zákonom v zmysle čl. 2 ods. 2
ústavy totiž neznamená výlučnú a bezpodmienečnú nevyhnutnosť doslovného gramatického výkladu
aplikovaných zákonných ustanovení. Ustanovenie čl. 2 ods. 2 ústavy nepredstavuje iba viazanosť
štátnych orgánov textom, ale aj zmyslom a účelom zákona (III. ÚS 341/07, III. ÚS 72/2010).
21. Správny súd tieto metódy pri nachádzaní práva v súdenej veci dostatočne alebo vôbec neaplikoval

a so súvisiacimi žalobnými námietkami sa dostatočne nezaoberal, a preto je jeho právny záver o
zákonnosti preskúmavaných rozhodnutí predčasný. Uvedený nedostatok odôvodnenia napadnutého
rozsudku odôvodňuje potrebu jeho zrušenia a vrátenia veci správnemu súdu na ďalšie konanie.22. Kasačný súd týmto, rovnako ako vo veci sp. zn. 1Sfk/20/2025, neprejudikuje, že správny súd si musí
po vrátení veci nevyhnutne osvojiť výklad prezentovaný sťažovateľom a dospieť k záveru, že vyrubenie
úrokov z odkladu dane podľa ustanovenia § 57 ods. 5 Daňového poriadku sa na prípad sťažovateľa

nemohlo aplikovať. Musí sa však dôkladne zaoberať všetkými žalobnými námietkami apelujúcimi na
extenzívny jazykový výklad, teleologický výklad, výklad ratione legis a výklad ústavnokomforný a svoj
záver, ku ktorému pomocou uvedených metód výkladu a na základe vysporiadania sa s námietkami
sťažovateľa dôjde, presvedčivo odôvodniť.
23.Okremvyššieuvedeného,sťažovateľvrámcisprávnejžalobyeventuálnenavrholsúdu,abyaplikoval

inštitút peňažnej moderácie podľa § 192 SSP a zohľadnil zásadu prísnej individualizácie sankcie.
Správny súd dospel k právnemu záveru, že úrok z odkladu platenia dane nemá sankčnú povahu a jeho
účelomjepaušalizovanánáhradazaujmuspôsobenúštátnemurozpočtu.Záverotom,žeúrokzodkladu
dane nie je sankciou, správny súd podporil systematickým zaradením tohto inštitútu v rámci daňového
poriadku.Suvedenýmizávermisakasačnýsúdstotožňuje.Nemožnovšaksúhlasiťsosprávnymsúdom,
že tieto skutočnosti vylučujú možnosť aplikácie peňažnej moderácie podľa § 192 SSP. Právne posúdenie

správneho súdu je v tejto časti založené na nesprávnom právnom posúdení veci, a to z dôvodov
uvedených v nasledujúcich odsekoch.
24. Správny súdny poriadok rozlišuje tri právne inštitúty, ktoré sú prejavom plnej jurisdikcie správneho
súdu v širšom zmysle, a to i. peňažnú moderáciu podľa § 192 SSP, ii. sankčnú moderáciu podľa § 198
SSPaiii.inštitútplnejjurisdikcievužšomzmyslepodľa§230ods.1písm.b),ods.2písm.b)SSP(ktomu

pozri FEČÍK, M. § 192 [Peňažná moderácia]. In: BARICOVÁ, J., FEČÍK, M., ŠTEVČEK, M., FILOVÁ,
A. a kol. Správny súdny poriadok. 1. vydanie. Bratislava: C. H. Beck, 2018, s. 955.). Rozdiely medzi
jednotlivými inštitútmi spočívajú predovšetkým v modifikovaných podmienkach ich aplikácie a odlišnom
type správneho súdneho konania (podľa charakteru správnej žaloby), v ktorom je ich aplikácia možná.
Zatiaľ čo inštitút peňažnej moderácie je aplikovateľný v konaní o všeobecnej správnej žalobe, ak znie

napadnutý individuálny správny akt orgánu verejnej správy na peňažné plnenie alebo peňažnú náhradu
škody, inštitút sankčnej moderácie je uplatniteľný v konaniach o správnej žalobe vo veciach správneho
trestania a inštitút plnej jurisdikcie v užšom zmysle v konaniach o správnej žalobe vo veciach zaistenia.
25.Zpovahyvecibolabezďalšiehovylúčenáaplikáciadruhéhoatretiehotypumoderačnéhooprávnenia
súdu. Správny súd však dospel k nesprávnemu právnemu záveru o nemožnosti aplikácie inštitútu

peňažnej moderácie podľa § 192 SSP, keď za podmienku jej uplatnenia považoval sankčnú povahu
plnenia. Takáto podmienka nemá žiadnu oporu v SSP. Pri aplikácii peňažnej moderácie je nevyhnutné
naplnenie troch predpokladov vyplývajúcich z predmetného ustanovenia, a to i. podanie návrhu
žalobcom, ii. vykonanie dokazovania a iii. naplnenie dôvodov, ktorými sú buď neprimeranosť alebo
likvidačný charakter peňažného plnenia alebo peňažnej náhrady škody (k tomu pozri FEČÍK, M. § 192

[Peňažná moderácia]. In: BARICOVÁ, J., FEČÍK, M., ŠTEVČEK, M., FILOVÁ, A. a kol. Správny súdny
poriadok. 1. vydanie. Bratislava: C. H. Beck, 2018, s. 956.).
26. Kasačnému súdu neprináleží v tejto fáze konania posudzovať naplnenie jednotlivých podmienok
peňažnej moderácie. Uvedené bude úlohou správneho súdu, a to až v eventuálnom prípade, ak dospeje
k riadne odôvodnenému záveru o nemožnosti odchýlenia sa od doslovného znenia ustanovenia § 57

ods. 5 daňového poriadku v zmysle vyššie uvedeného. Správny súd sa bude musieť v takom prípade,
na podklade obsahu návrhu sťažovateľa, zaoberať najmä otázkou možnej neprimeranosti vyrubeného
úroku zo sumy odkladu dane v kontexte individuálnych okolností prípadu. K záveru o neprimeranosti
vyrubeného úroku z odkladu platenia dane môže dospieť len na základe ním vykonaného dokazovania.
27. Správny súd sa musí v kontexte skutkových okolností zaoberať predovšetkým vzťahom príčinnej

súvislosti medzi konaním štátu (Ústavným súdom SR zrušeným príkazom na zaistenie peňažných
prostriedkov) a žiadosťou sťažovateľa o odklad platenia dane, úhradou dane a vyrubením úrokov. V
prípade, ak správny súd dospeje k záveru, že žiadosť o odklad platenia dane (hoci navonok jednostranný
a dobrovoľný úkon daňového subjektu) a doba, po ktorú bolo platenie dane odložené, boli bez zavinenia
sťažovateľa dôsledkom protiprávneho konania štátu, túto skutočnosť je možné posúdiť ako okolnosť

spôsobujúcu neprimeranú tvrdosť a nespravodlivosť zákona a neprimeraný zásah do základných práv
sťažovateľa.
28. V takom prípade, v závislosti od právneho posúdenia veci správnym súdom, pôjde buď o okolnosť
vylučujúcuaplikáciuustanovenia§57ods.5daňovéhoporiadkualebookolnosťopodstatňujúcuzníženie
peňažného plnenia (ak teda táto nespravodlivosť už nebola odstránená prípadným priznaním náhrady

škody sťažovateľovi v civilnom súdnom konaní, čo správny súd zistí).
V. Záverečné zhodnotenie
29. Kasačný súd, na základe vyššie uvedeného, dospel k záveru, že kasačné námietky dôvodne
spochybnili vecnú správnosť napadnutého rozsudku správneho súdu, a preto rozhodol v súlade s § 462ods. 1 SSP o zrušení napadnutého rozsudku správneho súdu a vrátení veci správnemu súdu na ďalšie
konanie.
30. Napadnutý rozsudok trpí vadou nedostatočného odôvodnenia vo vzťahu k právnej otázke smerujúcej

k možnosti vylúčenia aplikácie ustanovenia § 57 ods. 5 daňového poriadku v posudzovanom prípade
v dôsledku individuálnych okolností, čím správny súd nesprávnym procesným postupom znemožnil
účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu
práva na spravodlivý proces. Okrem toho je napadnutý rozsudok založený na nesprávnom právnom
posúdení veci v časti odôvodnenia vylúčenia aplikácie peňažnej moderácie podľa § 192 SSP. Úlohou

správneho súdu bude opätovne sa vysporiadať s argumentáciou žalobcu a vydať náležite odôvodnené
rozhodnutie, eventuálne vykonať dokazovanie a riadne odôvodniť svoje rozhodnutie aj vo vzťahu k
aplikácii peňažnej moderácie podľa § 192 SSP.
31. Správny súd je právnym názorom kasačného súdu viazaný (§ 469 SSP). Správny súd rozhodne aj
o nároku na náhradu trov kasačného konania (§ 467 ods. 3 SSP).
32. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 2:1

(§ 463 SSP v spojení s § 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.