Rozsudok – Ostatné ,
Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, February 25, 2026

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 3Stk/1/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1019200705
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 02. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Šabová

ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2026:1019200705.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany

Šabovej, PhD. a členov senátu JUDr. Kataríny Benczovej a JUDr. Michala Dzurdzíka, PhD., v právnej
veci žalobkyne: MARKÍZA - SLOVAKIA, spol. s r.o., Bratislavská 1/a, 843 56 Bratislava, IČO: 31 444
873, zastúpenej Advokátskou kanceláriou Paul Q, s. r. o., Karadžičova 2, 811 09 Bratislava, IČO: 35
906 464, proti žalovanej: Rada pre mediálne služby, Palisády 36, 811 06 Bratislava, IČO: 30 844 151,
o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej číslo RP/12/2019 zo dňa 20.03.2019, o kasačnej
sťažnosti žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 1S/109/2019-76 zo dňa 18.05.2023,
takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k.: 1S/109/2019 - 76 zo dňa 18.05.2023 sa zrušuje a vec sa
vracia Správnemu súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

I. Administratívne konanie
1. Žalovaná rozhodnutím č. RP/12/2019 zo dňa 20.03.2019 rozhodla, že žalobkyňa porušila povinnosť
podľa § 19 ods. 1 písm. a) zákona č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona č.
195/2000 Z. z. o telekomunikáciách (ďalej „zákon č. 308/2000 Z. z.“) tým, že na programovej službe
TV MARKÍZA
a) dňa 28.08.2018 v čase o cca 18:14 hod. a 18:39 hod. odvysielala upútavky na program Televízne

noviny odvysielaný dňa 28.08.2018 v čase o cca 19:00 hod.
b) dňa 28.08.2018 v čase o cca 19:00 hod. odvysielala program Televízne noviny a v rámci neho
príspevok s názvom Po pôrode skončila v kóme,
c) dňa 30.08.2018 v čase o cca 17:28 hod. odvysielala program Reflex,
d) dňa 13.09.2018 v čase o cca 17:31 hod. odvysielala program Reflex,
e) dňa 13.09.2018 v čase o cca 19:02 hod. odvysielala program Televízne noviny a v rámci neho
príspevok s názvom Smrť po pôrode,

ktoré svojím obsahom a spôsobom spracovania, a síce zobrazením záberov rodičky W. Ž. pri pôrode,
zobrazením jej bezvládneho tela v stave kómy ako trpiacej a umierajúcej ľudskej bytosti zasiahli do jej
ľudskej dôstojnosti, za čo žalobkyni uložila podľa § 64 ods. 1 písm. d) zákona č. 308/2000 Z. z. úhrnnú
sankciu - pokutu vo výške 33.319,- EUR.
II. Konanie pred správnym súdom
2. Žalobkyňa v žalobe navrhla zrušiť rozhodnutie žalovanej z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia
veci podľa § 191 ods. 1 písm. c) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej „SSP“),

nepreskúmateľnosti pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov podľa § 191 ods. 1 písm. d) SSP a z
dôvodu, že zistenie skutkového stavu žalovanou bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci podľa
§ 191 ods. 1 písm. e) SSP.3.Vargumentáciipodstatnejprekasačnékonaniezdôraznila,žekládladôraznaobjektivituinformovania
verejnosti o predmetnom prípade. Disponovala nahrávkami od p. Ž. (manžela zosnulej) z priebehu
pôrodu a z obdobia, kedy p. Ž. ležala v kóme v nemocnici, ktoré jej poskytol dobrovoľne a so žiadosťou

o informovanie o prípade. Nahrávky boli odvysielané s výslovným súhlasom p. Ž.R. a boli použité len
zábery potrebné na reálne zobrazenie situácie. P. Ž., ako oprávnená osoba v zmysle § 15 Občianskeho
zákonníka, potvrdila opakovane svoj súhlas, ako aj súhlas rodiny manželky so zverejnením jej záberov
vo vysielaní, a následne svoj nesúhlas s rozhodnutím žalovanej o uložení pokuty.
4.ŽalobkyňapoukázalananálezÚstavnéhosúduSlovenskejrepublikyII.ÚS174/2017-44z24.01.2018,

ktorý predstavuje zásadný prelom v aplikačnej praxi uplatňovania sankcií za porušenie § 19 ods.
písm. a) zákona č. 308/2000 Z. z. v tom smere, že žalovaná môže pristúpiť k využitiu sankčného
mechanizmu len vtedy, ak sa subjekt, ktorý je ohrozený na svojich právach, nevie domáhať ochrany
prostredníctvom iných právnych prostriedkov (napríklad a najmä žalobou o ochranu osobnosti v zmysle
Občianskehozákonníka).Žalovanánevyložilatentonálezsprávneanepostupovalavsúladesprincípom
nevyhnutnosti a namiesto verejného záujmu chránila subjektívne práva jednotlivca. Verejný záujem v

danom prípade nešpecifikovala, ani nesústredila dokazovanie na preukazovanie zásahu do verejného
záujmu.
5. Ďalej žalobkyňa namietala záver žalovanej, že spôsob spracovania programu bol sám o sebe
najproblematickejším, keďže nebolo od nej vhodné uvádzať zábery rodičky počas pôrodu a počas
obdobia, kedy ležala v kóme. Zdôraznila, že osoby v pôrodných bolestiach aj osoby ležiace v kóme sú

predmetom zobrazovania v rámci programových služieb vysielateľov, čo neznamená, že všetky tieto
osoby na následky týchto bolestí zomrú, resp. trpia. Takouto argumentáciou by pôrod ženy spadal
pod výnimočné situácie, nie každodenné skutočnosti, pod okolnosť, ktorá je sama o sebe hrozivá,
odpudzujúca, nezodpovedajúca realite miliónov pôrodov ročne na svete. Predmetným programom
žalobkyňa nenaplnila len verejný záujem na objektívnom a nestrannom informovaní verejnosti o

dôležitom prípade a poukázala aj na možné pochybenie nemocnice v Považskej Bystrici, ale informovala
o pôrode a poskytnutej zdravotnej starostlivosti viacnásobnej rodičke, ktorá odchádzala do nemocnice
zdravá.
6. Odvysielané zábery mali informačnú a spravodajskú hodnotu, nakoľko informovanie verejnosti bez
nich by bolo neúplné - pani Ž. je zobrazená ako spolupracujúca rodička, ktorá sa snaží porodiť svoje

dieťa, ako aj stav jej kómy, v ktorom bola zobrazená ako žena, ktorá po pôrode (ktorý absolvujú milióny
žien) skončila v kóme. Bez ich zobrazenia by boli nešťastné následky pôrodu obyčajným konštatovaním,
bez možnosti uceleného informovania verejnosti o skutočných momentoch priebehu pôrodu a jeho
následkov. Obrazové zábery sú pre spravodajstvo kľúčové a relevantné pre televízneho diváka, ktorý
ich od televízie očakáva. Žalobkyňa má právo doplniť svoje spravodajstvo aj o obrazové zábery.

7. Žalobkyňa namietala aj nedostatočné vysporiadanie sa s argumentmi o existencii a využití
prostriedkov civilno-právnej ochrany ľudskej dôstojnosti ako aj prechodom uplatniteľnosti týchto práv na
určité osoby v prípade, ak osoba, do ktorej osobnostných práv malo byť zasiahnuté, zomrela. Žalovaná
tiež prijala nesprávne závery o utrpení a zomieraní p. Ž., ktoré nemala podložené žiadnymi dôkazmi. P.
Ž. pri pôrode neumierala (čo potvrdzuje fakt, že neumrela bezprostredne po pôrode). Takisto neumierala

v čase vyhotovenia záberov jej manželom, keď ležala na nemocničnom lôžku v kóme. Človek ležiaci v
kóme nemusí pociťovať utrpenie, resp. bolesti.
8. Napokon žalobkyňa formulovala podrobné námietky voči určeniu výšky sankcie a pre prípad, že by
súd nevyhovel návrhu na zrušenie napadnutého rozhodnutia, žiadala rozhodnutie zmeniť a znížiť výšku
pokuty.

9. Žalovaná vo vyjadrení k žalobe argumentovala, že výslovný súhlas manžela rodičky nebol pre
vec relevantný. Ust. § 19 ods. 1 písm. a) zákona č. 308/2000 Z. z. neumožňuje vysielateľovi takýto
obsah odvysielať ani v prípade, ak s tým dotknuté osoby súhlasia. Súkromnoprávne konanie a
administratívnoprávne konanie sú od seba nezávislé a odlišné procesy. Stav, keď je určité konanie nutné
postihnúť na základe inštitútov verejno-právnej povahy a zároveň možné postihnúť inštitútmi súkromno-

právnej povahy nie je v právnom systéme Slovenskej republiky ojedinelý.
10.ZuvádzanéhonálezuÚstavnéhosúduSRkvýkladuúčeluustanovenia§19ods.1písm.a)zákonač.
308/2000 Z. z., ktorý žalovaná aplikovala, nevyplýva, že k aplikácii tohto ustanovenia nemožno pristúpiť
v prípadoch, ak ide o možný zásah do ľudskej dôstojnosti jednotlivca. Verejný záujem v napadnutom
rozhodnutí žalovaná špecifikovala a zaoberala sa konfliktom práva na slobodu prejavu žalobkyne a

ochrany práv a slobôd iných, pričom skúmala naplnenie podmienky legality, legitimity aj proporcionality
obmedzenia slobody prejavu žalobkyne. Odvysielanie sporných záberov posudzovala i v kontexte
ochrany širšej verejnosti, resp. recipienta pred tým, aby bol vo vysielaní televíznej programovej službyvystavený obsahu, ktorý zobrazením trpiacich a umierajúcich osôb v hraničných životných situáciách
zasahuje do ich ľudskej dôstojnosti.
11. Osoby, ktoré stratili právnu spôsobilosť smrťou, spadajú do množiny subjektov, ktoré viac nemôžu

efektívne hájiť svoje osobnostné práva na civilnom súde, a teda žalovaná má kompetenciu rozhodovať
vo veciach týkajúcich sa ich zásahu do ľudskej dôstojnosti vo vysielaní programovej služby. Skúmanie
toho, či oprávnenie podať občianskoprávnu žalobu za zosnulého prechádza na osoby uvedené v
ustanovení § 15 Občianskeho zákonníka a či vôbec tieto osoby existujú, je mimo rámca predmetu
správneho konania.

12. Za nezrozumiteľné a nelogické považovala tvrdenie žalobkyne, že sporné zábery a záznamy do
programov zahrnula, nakoľko príčiny nešťastných následkov neboli v čase odvysielania programu jasné.
Žalovanejniejezrejmé,zakéhodôvodubymalobyťobjasneniečineobjasnenieprípaduW..Ž.určujúcim
faktorom pre odvysielanie týchto záberov. Ak by v čase odvysielania programov príčiny tragédie už aj
boli známe, podľa žalovanej by sporný obsah, vzhľadom na jeho citlivý a intímny charakter, nepôsobil
na recipienta o nič menej šokujúco a emočne. Je pravdou, že použité zábery do istej miery ozrejmovali

okolnosti prípadu. Absolútna informačná hodnota odvysielaných programov by však zostala zachovaná
i v prípade, keby vysielateľ informácie a skutočnosti vyplývajúce z predmetných nahrávok komunikoval
recipientovi sprostredkovane v rámci verbálnej zložky odvysielaného obsahu, a teda zábery rodičky
nepoužil vôbec. Tvrdenie, že W.. Ž. v čase vyhotovovania záberov neumierala, je nepravdivé. Od úvodu
vysielania jednotlivých upútaviek, programov či reportáží je recipientovi jasne komunikované, že W.. Ž.

následkom pôrodných komplikácií upadla do kómy a vzápätí na to zomrela.
13. Záverom sa žalovaná vyjadrila aj k uloženej pokute a zotrvala na správnosti svojich záverov.
14. Krajský súd v Bratislave (ďalej „správny súd“) napadnutým rozsudkom žalobu ako nedôvodnú
zamietol.
15. K námietke žalobkyne o nedostatočnom vysporiadaní sa s identifikáciou a ochranou verejného

záujmu súd poukázal záver žalovanej, že účelom § 19 ods. 1 písm. a) zákona č. 308/2000 Z. z.
nie je ochrana individuálnych práv osôb, do ktorých malo byť vysielaním zasiahnuté, ale ochrana
záujmu verejnosti na tom, aby v rámci programovej služby nedochádzalo k takému vysielaniu, ktoré
svojím obsahom alebo spôsobom spracovania, zasahuje do práv iných, a to bez ohľadu na postoj
takýchto osôb, resp. takejto osoby, respektíve využitie/nevyužitie súkromnoprávnej ochrany. Poslaním

žalovanej je v odôvodnených prípadoch sankcionovať vysielateľa za také vysielanie, ktoré degraduje,
alebo iným spôsobom zasahuje do práv iných, i konkrétnych osôb, čím je chránený verejný záujem, a
nie osobnostné práva poškodeného jednotlivca, alebo skupiny. Pre zamedzovanie vysielania takéhoto
obsahu je opodstatnené, aby žalovaná konala i bez ohľadu na to, či sa konkrétna osoba (alebo jej právny
nástupca) cíti takýmto vysielaním dotknutá, a či sa domáha ochrany svojich práv, resp. chce domáhať

ochranysvojichpráv,nakoľkoibezpostojatejtoosobybolaverejnosťkonfrontovanásvysielaním,ktorým
vysielateľ prezentoval zásah do ľudskej dôstojnosti alebo práv iných.
16. Verejný záujem podľa správneho súdu žalovaná dostatočne identifikovala v napadnutom rozhodnutí
v časti posúdenia konfliktu práva na slobodu prejavu žalobkyne a ochrany práv a slobôd iných pri
skúmaní naplnenia podmienky legality, legitimity, ako aj proporcionality obmedzenia slobody prejavu

žalobkyne. Súd tu poukázal na závery žalovanej o tom, že:
· nešlo o bežný pôrod, ale o pôrod, po ktorom rodička upadla do kómy a následne zomrela, čo bolo
potrebné zohľadniť. Z príspevku je jednoznačné, že rodička je zobrazená ako trpiaca a umierajúca;
· hoci boli dané zábery poskytnuté manželom zosnulej a s jeho súhlasom, sama rodička ich nemohla
nijako ovplyvniť, ani sa brániť odvysielaniu svojej osoby v tak intímnych, chúlostivých a extrémnych

situáciách na hranici života a smrti;
· téma je relevantná a je spoločensky žiadúce o možných pochybeniach v zdravotníctve informovať,
avšak zobrazenie rodičky tak, že hoci zobrazenie jej tela v niektorých prípadoch bolo v oblasti rozkroku
vyrastrované, je jednoznačne možné rozoznať ženu počas pôrodu ležiacu na chrbte, vidieť jej obnažené
brucho a zdvihnuté nohy, čo v kontexte pôrodu rodičky, následkom ktorého zomrela, doplnené jej

zúfalými stonmi a obavami o to, že pôrod neprežije, je ponižujúce a nedôstojné. To isté platí pre zábery
rodičky v kóme, kde je vyobrazené jej bezvládne telo a detailné zábery na tvár s hadičkami v nose a
ústach.
17. Nebolo sporné, že osoba rodičky bola veľmi konkrétne identifikovaná takým spôsobom, že nemohlo
dôjsť k žiadnym pochybnostiam v tom, o akú konkrétnu fyzickú osobu sa jedná (meno a priezvisko, vek,

rodinný stav, počet detí, zdravotný stav, miesto pôrodu, zábery o fyzickom vzhľade).
18. Žalobkyňa už spolu s upútavkou oznámila divákom, že predmetom Televíznych novín nebude bežný
pôrod, ale pôrod s tragickými následkami. Vzhľadom na to bolo povinnosťou žalobkyne k spracovaniu
uvedenej témy verejného záujmu pristúpiť osobitne citlivo a opatrne tak, aby v prípade odvysielaniaobrazových záznamov, konkrétne videí získaných od manžela rodičky, nedošlo k dehonestovaniu a
poníženiu rodičky jej vyobrazením v stave najvyššej zraniteľnosti, zápasu o život a bezmocnosti počas
pôrodu, po ktorom upadla do kómy a zomrela. Odvysielané zábery však nemali podľa súdu spravodajský

charakter a informačne žiadnu pridanú hodnotu. Jednalo sa o emočne veľmi silné zábery, ktorých
obsahom pre verejnosť bola emócia zdesenia, ľútosti a nepochybne aj strachu.
19. Podľa súdu sa žalobkyňa zodpovednosti za porušenie § 19 ods. 1 písm. a) zákona č. 308/2000
Z. z. nemôže zbaviť odkazom na prejav vôle/súhlas manžela p. Ž.. Ani snaha žalobkyne umožniť
manželovi zosnulej takýmto spôsobom sa vyrovnať s tragickou udalosťou nepredstavuje verejný záujem

na informovaní verejnosti a osobitnú spravodajskú hodnotu odvysielaných záberov.
20. Súd sa vzhľadom na uvedené argumenty stotožnil so závermi žalovanej, že v danom prípade má
ochrana ľudskej dôstojnosti dotknutej osoby prednosť pred uplatnením práva na slobodu prejavu. Dodal,
žepodľačl.8ods.4ChartyprávpacientavSlovenskejrepubliky,mápacientprávonadôstojnéumieranie
a hoci Charta práv pacienta v Slovenskej republike nie je právne záväzným predpisom, práva v nej
vyjadrenékonvenujúzmysluaúčelupredpisovprijatýchvoblastimedicínskehoprávaapretojepotrebné

na ne prihliadnuť.
21. Podľa súdu žalovaná konala v súlade s nálezom Ústavného súdu SR II. ÚS 174/2017, keďže p. Ž.
nedala súhlas na vyhotovenie a následné odvysielanie videí a poukázal aj na rozhodnutie Ústavného
súdu Českej republiky z 30.01.2018, I. ÚS 4035/14, podľa ktorého „Ukladanie sankcií zo strany verejnej
moci je možné súbežne s individuálnou obranou jedinca, ktorý sa cíti konaním sankcionovanej osoby

poškodený vo svojich súkromných záujmoch, prípadne dokonca nezávisle na nej. Takýto postup verejnej
moci má však svoje miesto predovšetkým tam, kde sú iné prostriedky ochrany práv osôb vyčerpané,
neúčinnéalebonevhodné.Jehovýznamjecelospoločenskýaslúžikochranezákladnýchspoločenských
hodnôt. Uplatnenie správnoprávnej represie na ochranu hodnôt, ktoré dotknuté subjekty samy nebránili,
a ich potreba ochrany (pre povahu dotknutia) nepresahuje vlastný záujem dotknutých subjektov, nie je

nevyhnutné.“
22. Správny súd dodal, že potreba ochrany ľudskej dôstojnosti v prejednávanom prípade je
nevyhnutnávzhľadomnacelospoločenskývýznamslúžiacikochranezákladnýchspoločenskýchhodnôt
spočívajúcich v tom, aby príjemcovia informácií neboli konfrontovaní s vysielaním programov a ich
zložiek, ktorých obsahom je zásah do ľudskej dôstojnosti.

23. Súd v odôvodnení poukázal aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sž 15/2008 zo dňa
24.04.2008, podľa ktorého právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti zahŕňa aj právo na dôstojnú smrť,
resp. dôstojnú záchranu života bez asistencie televíznych kamier a mikrofónov, ako aj následnej širokej
publicity v televíznom programe. Dodal, že p. W. Ž. nebola verejne známou osobou a pri snímaní
nevykonávala verejnú moc, zamestnanie či inú pracovnú stránku svojho života, vysielané obrazovo-

zvukové záznamy sa týkali jej osoby výlučne v jej súkromnoprávnom rozmere.
24. Ďalej poukázal aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Asan/3/2019 z 04.02.2020, podľa
ktorého (bod 99 a 100) „... žalovaný má právomoc rozhodovať v súlade s § 19 ods. 1 písm. a/ zákona
č. 308/2000 Z. z. aj vo veci porušenia povinnosti vysielateľa týkajúcej sa zásahu do ľudskej dôstojnosti
konkretizovanej osoby, pretože takéto rozhodnutie sa týka kvalitatívne odlišného predmetu ochrany ako

rozhodnutie, ktoré je výsledkom súkromnoprávneho konania vo veci ochrany osobnosti. Primárnym
účelom ustanovenia § 19 ods. 1 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z. z. nie je ochrana individuálnych
práv osôb, do ktorých malo byť vysielaním zasiahnuté, ale ochrana záujmu verejnosti na tom, aby v
rámci programovej služby nedochádzalo k takému vysielaniu, ktoré svojím obsahom alebo spôsobom
spracovania, zasahuje do práv iných, a to bez ohľadu na postoj dotknutej osoby, resp. osôb. Ochrana,

ktorej sa môže dotknutá osoba domáhať prostredníctvom civilnej žaloby a administratívne konanie
žalovaného, predstavujú dva odlišné, vzájomne nezávislé inštitúty. Žalovaný zákonom predpísaným
postupom chráni verejný záujem, aby vo vysielaní vysielateľov nedochádzalo k neoprávneným zásahom
do ľudskej dôstojnosti. Úlohou žalovaného je teda v odôvodnených prípadoch sankcionovať vysielateľa
za také vysielanie, ktoré zasahuje do ľudskej dôstojnosti a základných práv a slobôd iných, a to aj

konkrétnych osôb, s primárnym cieľom poskytnúť ochranu verejnému záujmu, a nie osobnostným
právam poškodeného jednotlivca alebo skupiny.“ Poukázal aj na dôvodovú správu k ustanoveniu § 19
ods. 1 písm. a) zákona č. 308/2000 Z. z., rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sž/26/2013, podľa
ktorého spôsob zobrazenia danej témy musí byť taký, ktorý príliš nezasahuje do súkromia zobrazených
osôb, t. j. snaží sa konkrétne zobrazené osoby za podmienok daných povahou vysielanej informácie, čo

možno najviac chrániť a prítomnosť kamier v život ohrozujúcich situáciách možno označiť za nežiaducu,
a na závery Ústavného súdu Českej republiky v uznesení III. ÚS 2036/10 zo dňa 25.11.2010, podľa
ktorého „sťažovateľka, hoci na túto skutočnosť už skôr bola upozornená, opakovaným zaraďovaním
záberov týraného chlapca z N. do relácií prinášajúcich informácie o zadržaní B. Š. porušila jednu zozákladných povinností prevádzkovateľa vysielania bezdôvodne nezobrazovať osoby umierajúce alebo
vystavené ťažkému telesnému či duševnému utrpeniu spôsobom znižujúcim ľudskú dôstojnosť. Také
zábery týraného maloletého chlapca, vysielané len ako určité „doplnenie“ informácií o B. Š., časovo

nasledujúce po takmer roku a pol od získania týchto záberov, nemohlo priniesť divákom žiadne nové
poznatky, ktoré by už neboli dlhodobo známe a nijako teda neodôvodňovali ich opakované zaradenie
do vysielania sťažovateľky v spojitosti s inými informáciami. Na tejto skutočnosti nič nemení ani
tvrdenie sťažovateľky, že spomínané drastické zábery neboli získané pracovníkmi sťažovateľky a že boli
uverejnené aj inými vysielateľmi.“

25. Správny súd sa nestotožnil s argumentáciou žalobkyne, že človek ležiaci v kóme nemusí pociťovať
utrpenie, resp. bolesti, a že bez podrobného poznania chorobopisu nemôže nikto tvrdiť, že takáto osoba
trpí alebo zomiera. Podľa súdu je z celého kontextu zrejmé, že sa jedná o vyobrazenie trpiacej a
umierajúcej ľudskej bytosti. Využívanie ľudskej tragédie pre účely vysielania šokujúceho, či senzáciu
vyvolávajúceho programu je hrubým a neodôvodneným zásahom do ľudskej dôstojnosti osoby, ktorá je
predmetom tejto tragédie.

III. Kasačná sťažnosť žalobkyne, stanovisko žalovanej
a) kasačná sťažnosť
26. Proti rozsudku krajského súdu podala žalobkyňa (sťažovateľka) kasačnú sťažnosť podľa § 440 ods.
písm. h) SSP (porušenie práva na spravodlivý proces) a § 440 ods. písm. g) SSP (nesprávne právne
posúdenie).

27. Porušenie práva na spravodlivý proces videla sťažovateľka v nedostatku odôvodnenia rozsudku vo
vzťahu k výkladu § 19 ods. 1 písm. a) zákona č. 308/2000 Z. z. a jeho aplikácii. Súd konštatujúc, že
„účelom§19ods.1písm.a)zákonač.308/2000Z.z.niejeochranaindividuálnychprávosôb,doktorých
malo byť vysielaním zasiahnuté, ale ochrana záujmu verejnosti na tom, aby v rámci programovej služby
nedochádzalo k takému vysielaniu, ktoré svojím obsahom alebo spôsobom spracovania, zasahuje do

práv iných, a to bez ohľadu na postoj takýchto osôb, resp. takejto osoby, respektíve využitie/nevyužitie
súkromnoprávnej ochrany.... (bod 59. rozsudku krajského súdu)“ ignoroval nález Ústavného súdu SR
sp. zn. II. ÚS 174/2017. V zmysle tohto nálezu je pre aplikáciu tohto ustanovenia nevyhnutné, aby sa
dotknuté osoby nemohli brániť samostatne.
28. Poukázala na rozsudok ESĽP vo veci MAC TV s.r.o. proti Slovenskej republike z 28.11.2017,

sťažnosť č. 13466/12 (ďalej len „rozhodnutie ESĽP vo vec MAC TV“), kde súd uviedol, že orgány
verejnej moci sa zamerali na ochranu subjektívnych práv konkrétnej individualizovanej osoby (bývalého
poľského prezidenta) prostredníctvom aplikácie noriem § 19 ods. 1 písm. a) zákona č. 308/2000 Z. z. a
neponúkli žiadne závery o potrebe ochrany verejného záujmu a ochrany širšej verejnosti pred šírením
nenávistných komentárov spočívajúcich v oslave smrti človeka pre jeho iné politické zmýšľanie. ESĽP

taktiež vzal do úvahy, že Rada pri aplikácii § 19 ods. 1 písm. a) zákona č. 308/2000 Z. z. rozhodovala
ex officio, a nie na základe podnetu osôb blízkych zomrelému alebo na základe podnetu poľského
ľudu či vlády. Tento prístup potvrdzuje aj nález ÚS ČR zo dňa 30.01.2018, sp. zn. I. ÚS 4035/14,
že postup ukladania sankcií zo strany verejnej moci „má svoje miesto predovšetkým tam, kde sú iné
prostriedky ochrany práv osôb vyčerpané, neúčinné alebo nevhodné.“ Sťažovateľka poukázala na §§ 11,

12 ods. 1 a 15 Občianskeho zákonníka a uviedla, že manžel pozostalej ako oprávnená osoba opakovane
potvrdil svoj súhlas aj súhlas rodiny pozostalej so zverejnením, čím je naplnená podmienka existencie
osôb, ktoré sú oprávnené brániť osobnostné práva zosnulej, a teda nie je daná právomoc žalovanej.
Odôvodnenie rozsudku sa vôbec nevysporiadalo s niekoľkokrát potvrdeným súhlasom manžela zosnulej
s odvysielaním záberov.

29. Sťažovateľka nesúhlasila s poukazom súdu na právo na dôstojné umieranie v zmysle čl. 8 ods. 4
Charty práv pacienta v Slovenskej republike. Tento dokument nie je právne záväzným predpisom. Pod §
19 ods. 1 písm. a) zákona č. 308/2000 Z. z. nemožno subsumovať „právo na dôstojné umieranie“, ktoré
v SR nie je zakotvené v záväzných právnych predpisoch, ani v Ústave SR.
30. Ďalej sťažovateľka argumentovala, že slobodu prejavu (čl. 26 Ústavy SR) možno obmedziť iba

za taxatívne stanovených okolností, ktoré môžu vyplývať z § 11 - 13 Občianskeho zákonníka po
zohľadnení § 19 ods. 1 písm. a) zákona č. 308/2000 Z. z. Zdôraznila význam slobody prejavu ako
pilieru demokratickej spoločnosti a v rámci nej osobitne slobodu tlače a úlohu médií pri rozširovaní
informácií a myšlienok o veciach verejného záujmu s poukazom na príslušné rozhodnutia ESĽP
(Thorgeir Thorgeirson proti Islandu, 1992, Bladet Tromso a Stensaas proti Nórsku, 1999, Observer

a Guardian proti Spojenému kráľovstvu, 1991, The Sunday Times proti Spojenému kráľovstvu, 1979,
Handyside proti Spojenému kráľovstvu, 1976, Jersild proti Dánsku 1994).
31. Mala za to, že úlohou médií nie je priniesť iba „suché“ informácie bez pridanej hodnoty. Na účely
reportáže, jej autentickosť a komplexné spracovanie danej témy, bolo použitie dostupných záberovnevyhnutné. Udalosť bola mimoriadne závažnou, rozoberanou naprieč laickou i odbornou verejnosťou
a účelom reportáže bolo podnietiť verejnú diskusiu o nedostatkoch zdravotníctva, ktoré viedli k úmrtiu
mladej rodičky. Odvysielanie záberov bolo podmienené verejným záujmom na sprostredkovaní čo

najpresnejších informácií. V súlade s judikatúrou ESĽP bolo povinnosťou sťažovateľky sprostredkovať
verejnosti všetky dostupné informácie, ktorými k danému prípadu disponovala, napriek tomu, že šokujú
a znepokojujú.
32. Sťažovateľka ďalej argumentovala rozsudkom ESĽP vo veci Ringier Axel Springer Slovakia, a.s.
proti Slovenskej republike z 26.7.2011, kde súd konštatoval, že je povinnosťou vnútroštátnych súdov

starostlivo preskúmať prítomnosť a stupeň verejného záujmu na uverejnení sporných informácií, ako
aj dobromyseľnosť vydavateľa tlače a ďalšie aspekty prípadu. Súdy majú tiež podľa ESĽP posúdiť, či
novinárikonalivsúladesosvojimipovinnosťamiazodpovednosťou.Podľasťažovateľkyvprejednávanej
veci súd vôbec neposúdil verejný záujem na sprostredkovaní informácií o tak závažnej téme, naopak,
v rozpore so základnými princípmi právneho štátu umelo vytvoril verejný záujem na údajnej ochrane
duševnej integrity recipientov vysielania. Zábery sťažovateľka nadobudla v súlade s právnymi predpismi,

následne ich upravila podľa požiadaviek zákona č. 308/2000 Z. z. a sprostredkovala verejnosti.
Sťažovateľka v spravodajstve nemôže selektovať a blokovať informácie verejnosti, nakoľko pri téme
s takým značným verejným záujmom má dominantné postavenie právo verejnosti na informácie.
Sťažovateľka bola dobromyseľná, zábery dostala od manžela zosnulej rodičky, ktorý ako osoba
oprávnená na uplatňovanie postmortálnej ochrany zosnulej súhlasil s odvysielaním týchto záberov a ich

spracovaním v reportáži. Súd tieto okolnosti prípadu vôbec neposúdil, odignoroval ustálenú judikatúru
ESĽP a v odôvodnení sa im nevenuje.
33. Ďalej sťažovateľka namietala výšku pokuty a spôsob jej určenia s ohľadom na absenciu riadneho
odôvodnenia.
34. Napokon, sťažovateľka argumentovala potrebou materiálnej ochrany zákonnosti. Okrem

nedostatočne odôvodnených rozhodnutí všeobecných súdov sú ústavne nesúladné aj také rozhodnutia,
ktoré síce môžu vykazovať rozsiahle odôvodenie, avšak ktorými boli normy podústavného práva
interpretované v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti v dôsledku formalizmu. Súd nevzal do
úvahy judikatúru ESĽP vzťahujúcu sa na slobodu prejavu a postavenie novinárov v demokratickej
spoločnosti a ochranu ich činnosti a poskytol vlastný, absolútne svojvoľný výklad práva, v dôsledku čoho

rozsudok nemožno považovať za zákonný a spravodlivý.
35. Nesprávne právne posúdenie veci videla sťažovateľka v posúdení správnosti aplikácie § 19 ods. 1
písm. a) zákona č. 308/2000 Z. z. Mala s poukazom na už uvedenú argumentáciu za to, že tu v zmysle
nálezu ÚS SR sp. zn. II. ÚS 174/2017 neprichádzal postup žalovanej podľa daného ustanovenia do
úvahy.

36. Žiadala, aby kasačný súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil správnemu súdu na ďalšie konanie.
Uplatnila si náhradu trov konania.
b) stanovisko žalovanej
37. Žalovaná navrhla kasačnú sťažnosť zamietnuť. Podrobne reagovala na kasačné námietky a zotrvala
na správnosti svojich záverov a zdôraznila, že nepovažovala tému samotnú za problematickú, avšak

citlivosť danej témy je natoľko vysoká, že si vyžaduje spracovanie spôsobom, ktorý ponecháva ľudskú
dôstojnosť zobrazenej rodičke v jej hraničných životných situáciách. Poukázala na rozsudok NS SR
sp. zn. 5Sž/5/2013, cit.: „..ani podpísanie zmluvy , alebo dobrovoľné konanie dotknutej osoby nemôže
znamenať, že by sa táto vzdala svojho práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti. ... „Právo na zachovanie
ľudskej dôstojnosti zahŕňa aj právo na dôstojnú smrť, resp. dôstojnú záchranu života a to bez asistencie

televíznych kamier a mikrofónov, ako aj následnej širokej publicity v televíznom programe.“
38.Malazato,žezobsahupredmetnýchreportážíniejezrejmážiadnasnahanaplniťinýdôležitýverejný
záujem ako je poukázať na možné pochybenie nemocnice. Zábery v danom kontexte zvyšujú emotívny
charakter predmetných programov a ich častí, nie ich spravodajský, či informačný charakter. Predmetné
informácie bolo možné použiť a mali by pre recipienta absolútnu informačnú hodnotu aj v prípade,

keby zábery rodičky neboli použité vôbec. Poukázala na rozsudok NR SR sp. zn. 7Sž/11/12/2013 cit:
„Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd dospel k záveru, že Rada sankcionovala navrhovateľa za
odvysielanie predmetných spravodajských príspevkov potom, ako mala preukázané, že ich obsahom a
spôsobom spracovania zasiahol do ľudskej dôstojnosti fyzickej osoby (matky obete tragickej dopravnej
nehody), hoci vzhľadom k obsahu príspevkov takéto zobrazenie nebolo nevyhnutné a išlo o samoúčelné

konanie zo strany vysielateľa za účelom zatraktívnenia vysielaní podmieňujúcich sledovanosť. Odvolací
súd v danej veci taktiež dospel k záveru, že obsah a spôsob spracovania odvysielaných príspevkov
nebol odôvodniteľný verejným záujmom, ale výlučne záujmom vysielateľa, ktoré konanie je v rozpore so
všeobecne platnými morálnymi a etickými hodnotami, z ktorých koncept ľudskej dôstojnosti vychádza.“IV. Posúdenie kasačného súdu

39. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 SSP) preskúmal
napadnutý rozsudok ako aj konanie, ktorému predchádzalo a dospel k záveru, že kasačná sťažnosť je
dôvodná a rozhodnutie správneho súdu je potrebné zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.
V. Vybrané ustanovenia, z ktorých kasačný súd vychádzal
§ 19 zákona č. 308/2000 Z. z.

Ochrana ľudskej dôstojnosti a ľudskosti
Audiovizuálna mediálna služba na požiadanie, programová služba a ich zložky nesmú
a) spôsobom svojho spracovania a svojím obsahom zasahovať do ľudskej dôstojnosti a základných práv
a slobôd iných,
....
d) bezdôvodne zobrazovať scény reálneho násilia, kde sa nenáležitou formou zdôrazňuje skutočný

priebehumieraniaalebosazobrazujúosobyvystavovanéfyzickémučipsychickémuutrpeniuspôsobom,
ktorý sa považuje za neoprávnený zásah do ľudskej dôstojnosti; platí to aj vtedy, ak dotknuté osoby s
takým zobrazením súhlasili,
....
VI. Závery kasačného súdu

40. Podstatou kasačnej sťažnosti je podľa sťažovateľky najmä nedostatok odôvodnenia, spočívajúci v
tom, že súd nezohľadnil v kontexte nálezu ÚS SR sp. zn. II. ÚS 174/2017 skutočnosť, že manžel zosnulej
dal na odvysielanie sporných záverov súhlas. S tým súvisí nedostatok odôvodnenia opodstatnenosti
zásahu žalovanej do slobody prejavu sťažovateľky.
41. Tento nález reflektuje rozhodnutie ESĽP vo veci MAC TV S.R.O. v. Slovensko č. 13466/12 z

28.11.2017 a v porovnaní s predchádzajúcou súdnou praxou z neho vyplýva, že:
· cieľom § 19 ods. 1 písm. a) zákona č. 308/2000 Z. z. je zabezpečiť prostredníctvom obmedzenia
slobody prejavu vysielateľov ochranu ľudskej dôstojnosti a ľudskosti v tých situáciách, kde subjekty
ochrany nemajú k dispozícii prostriedky alebo z objektívnych skutočností vyplýva, že efektívne sa
nedomôžu prostriedkov ochrany svojich (osobnostných) práv v rámci súkromnoprávnych mechanizmov,

napr. § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka - žaloba o ochranu osobnosti (bod 13.2 nálezu);
· takto sa chráni verejný záujem na tom, aby sa pri informovaní verejnosti neústavne nezasahovalo
do ľudskej dôstojnosti ani tých, ktorí nemajú k dispozícii prostriedky alebo z objektívnych skutočností
vyplýva, že efektívne sa nedomôžu prostriedkov ochrany svojich (osobnostných) práv v rámci
súkromnoprávnych mechanizmov (bod 13.3 nálezu);

· hoci v predmetnej veci bola predmetom šírených informácií činnosť predstaviteľa orgánu verejnej moci
pri výkone verejnej moci, aj pri aktivitách fyzickej osoby pri súkromnej činnosti by platili závery o účele
§ 19 ods. 1 písm. a) zákona č. 308/2000 Z. z. (bod 14.4. nálezu).
42. Kasačný súd si je vedomý skorších rozhodnutí Najvyššieho súdu SR, uvádzaných žalovanou aj
správnym súdom, kde sa takýto prístup neuplatňoval, resp. aj neskoršieho rozhodnutia sp. zn. sp. zn.

4Asan/3/2019z04.02.2020,kdesažalobcadožalovalaplikáciezáverovpredmetnéhonálezuÚstavného
súdu SR a Najvyšší súd SR uviedol, že cit: „Citovaný nález Ústavného súdu Slovenskej republiky možno
považovať za odchýlenie sa od predchádzajúceho výkladu predmetu ochrany .... (bod 98.)“ a zotrval
na predchádzajúcom prístupe, že cit: „Primárnym účelom ustanovenia § 19 ods. 1 písm. a/ zákona č.
308/2000 Z. z. nie je ochrana individuálnych práv osôb, do ktorých malo byť vysielaním zasiahnuté, ale

ochrana záujmu verejnosti na tom, aby v rámci programovej služby nedochádzalo k takému vysielaniu,
ktoré svojím obsahom alebo spôsobom spracovania, zasahuje do práv iných, a to bez ohľadu na postoj
dotknutej osoby, resp. osôb. (bod 99.)“ Podľa kasačného súdu je však potrebné tento nález zohľadniť,
jednak preto, že zodpovedá prístupu k posúdeniu nevyhnutnosti zásahu do slobody prejavu vysielateľa
v duchu rozhodovacej činnosti ESĽP (už uvádzaný rozsudok vo veci MAC TV S.R.O. v. Slovensko č.

13466/12 z 28.11.2017, podobne rozsudok č. 26826/16 z 23.09.2021 vo veci Ringier Axel Springer,
a.s. v. Slovensko, cit: „...sloboda prejavu podlieha výnimkám, ktoré je však potrebné vykladať striktne a
potrebu akýchkoľvek obmedzení je potrebné presvedčivo odôvodniť... (bod. 39.)“) a žalovaná aj správny
súd na tento nález reagovali, teda je potrebné posúdiť správnosť ich záverov.
43. Správnosti tohto prístupu podľa kasačného súdu nasvedčuje aj samotné znenie ust. § 19 zákona

č. 308/2000 Z. z., ktoré je ako celok nazvané „Ochrana ľudskej dôstojnosti a ľudskosti“ a taxatívnym
spôsobom vymedzuje, čo nesmie audiovizuálna mediálna služba na požiadanie, programová služba a
ich zložky obsahovať. Zatiaľ čo § 19 ods. 1 písm. b) tohto zákona výslovne stanovuje zákaz vysielaného
obsahu bez ohľadu na súhlas dotknutej osoby, ust. § 19 ods. 1 písm. a), ktoré aplikovala žalovaná avykladal aj správny súd, neuvádza, že by bol postoj/súhlas dotknutej osoby k zásahu do jej dôstojnosti
irelevantný.
44. Vychádzajúc z uvedeného, kasačný súd nespochybňuje súbeh možného súkromnoprávneho

konania a administratívneho konania pri zabezpečovaní ochrany ľudskej dôstojnosti, avšak vzhľadom
na to, že administratívne konanie pred žalovanou predstavuje zásah do slobody prejavu vysielateľa -
sťažovateľky, musí spĺňať o.i. požiadavku nevyhnutnosti. To sa prejaví na využití kompetencie žalovanej
len tam, kde iné prostriedky ochrany ľudskej dôstojnosti nie sú dostupné alebo efektívne.
45. V prejednávanej veci nie je sporné, že dotknutá osoba je konkretizovaná a vzhľadom na to, že

zomrela, je vylúčené, aby sama uplatnila prostriedky ochrany svojej dôstojnosti. Sporným ostáva, či
je smrť dotknutej osoby postačujúcou okolnosťou pre záver o tom, že iné prostriedky ochrany ľudskej
dôstojnosti nie sú dostupné alebo efektívne, alebo je potrebné brať do úvahy aj využiteľnosť týchto
prostriedkov osobami, ktoré sú po zomrelej osobe oprávnené uplatňovať právo na ochranu jej osobnosti.
46. Vo veci MAC TV S.R.O. v. Slovensko č. 13466/12 z 28.11.2017, ktorá sa týkala odvysielania
informácie o zomrelom poľskom prezidentovi, ESĽP dospel k záveru o porušení čl. 10 EDĽP na základe

nasledovných okolností:
· Dôležitosť slobodnej politickej diskusie a v rámci nej najväčší význam slobody prejavu, politik musí
zniesť vyššiu mieru tolerancie pri informovaní;
· Išlo o politika a verejnú osobu;
· Potreba zohľadniť celý príspevok, ktorý sa prezentuje verejnosti, nie len „problematickú vetu“;

· Vyjadrenie reportéra bolo silné, ale akceptovateľné v rámci prejavu novinára, problematické vyjadrenie
sa týkalo politiky zomrelého;
· Rozhodnutie sa zameralo len na ochranu individuálnych práv zomrelého, chýba odôvodnenie potreby
chrániť verejnosť vo všeobecnosti, sporné vyjadrenie v celom svojom kontexte však podľa súdu
nepodnecuje schvaľovanie smrti pre jeho politické presvedčenie, ani nepredstavuje hate-speech;

· Sankčné konanie začalo ex offo, nie na podnet prezidentových blízkych príbuzných alebo na žiadosť
poľského ľudu či inštitúcií, že osobnostné práva zosnulého prezidenta majú byť chránené.
47. Z uvedeného vyplýva, že pri posúdení nevyhnutnosti zásahu do ľudskej dôstojnosti je podstatný
aj postoj osôb oprávnených chrániť osobnostné práva dotknutej zomrelej osoby. V prejednávanej veci
potom bolo povinnosťou súdu vyhodnotiť aj skutočnosť, že manžel zosnulej ako osoba oprávnená

chrániť jej osobnostné práva voči odvysielaniu záberov nebrojil, naopak, zábery sťažovateľke poskytol
a s ich odvysielaním súhlasil, podobne ako rodina zosnulej.
48. Kasačný súd dodáva, že v zmysle rozhodovacej praxe ESĽP postoj dotknutej osoby, resp. osôb
oprávnených chrániť jej osobnostné práva predstavuje len jedno z kritérií, ktoré je potrebné vyhodnotiť
pre prijatie záveru o nevyhnutnosti zásahu do slobody prejavu vysielateľa. Z rozhodovacej praxe ESĽP

nemožno automaticky vyvodiť, že by žalovaná bola povinná v každom jednom prípade z úradnej moci
zisťovať postoj dotknutej osoby, pokiaľ však takouto informáciou disponuje, je potrebné ju zohľadniť.
V prejednávanej veci manžel zosnulej dotknutej osoby ako osoba oprávnená chrániť jej osobnostné
práva svoj postoj jednoznačne vyjadril a teda bez jeho vyhodnotenia nie je možné dospieť k záveru o
zákonnosti rozhodnutia žalovanej.

VII. Záverečné zhodnotenie a odôvodnenie rozsudku v časti trov
49. Kasačný súd dospel k záveru, že správny súd vec nesprávne právne posúdil, keď pri vyhodnocovaní
otázky nevyhnutnosti zásahu do slobody prejavu sťažovateľky považoval súhlas manžela zosnulej a jej
rodiny za irelevantný. Súčasne, nevyhodnotením tohto prvku je naplnený aj dôvod nepreskúmateľnosti
rozhodnutia z dôvodu nedostatočného odôvodnenia.

50. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti kasačný súd napadnutý rozsudok správneho súdu podľa
§ 462 ods. 1 SSP zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V ďalšom konaní bude úlohou správneho
súdu postupovať v zmysle uvedeného právneho názoru kasačného súdu.
51. O nároku na náhradu trov kasačného konania rozhodne v ďalšom konaní správny súd (§ 467 ods.
3 SSP).

52. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu SR pomerom hlasov 2:1 (§ 147 ods. 2
SSP v spojení s § 139 ods. 4 SSP).
3Stk/1/2024
IČS:1019200705

Bratislava
25.02.2026Nesúhlasné dôvody s väčšinovým rozhodnutím kasačného senátu s rozhodnutím vo veci vedenej na
Najvyššom správnom súde SR pod spis. zn. 3Stk/1/2024 (§ 465 SSP).
KasačnúsťažnosťsťažovateľaMARKÍZA-SLOVAKIA,spol.s.r.o.IČO:31444873považujemzaprávne
irelevantnú, a to z nasledovných dôvodov:

1. Nie je možné sa stotožniť so sťažovateľovou námietkou, že rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave č.
k. 1S/109/2019-76 zo dňa 18.05.2023 je v rozpore s nálezom Ústavného súdu spis. zn. II. ÚS 174/2017,
v zmysle ktorého „pre hájenie verejného záujmu o ochranu ľudskej dôstojnosti subjektov ochrany je
nevyhnutné použiť sankčný mechanizmus. Pôjde napríklad o prípady, keď obsah vysielateľmi šírených
informácií, názorov, myšlienok a ideí zasahuje do ľudskej dôstojnosti (alebo obdobných osobnostných
základných práv a slobôd) nie konkrétnej osoby, ale bližšie neidentifikovanej skupiny ľudí, ktorí nemajú

objektívne možnosť sa proti takýmto zásahom brániť súkromnoprávnou žalobou pre ich nespätosť
s daným prostredím (napr. migrujúci ľudia - zásah do ľudskej dôstojnosti týchto osôb znevažujúcim
informovaním o ich migrácii) alebo vzhľadom na ich sociálnu a ekonomickú situáciu ako skupiny osôb v
danom prostredí (skupiny osôb zo znevýhodneného sociálneho prostredia - zásah do ľudskej dôstojnosti
týchtoosôbpohŕdavýmatendenčnýminformovanímoichspôsobeživota),alebopôjdeosituáciezásahu

do ľudskej dôstojnosti fyzickej osoby či osôb v spojení s konkrétnymi skutočnosťami z minulosti (napr.
týkajúce sa holokaustu, zločinov proti ľudskosti, vojnových konfliktov v minulosti, keď napr. tieto osoby
nežijú - zásah do ľudskej dôstojnosti týchto osôb popieraním holokaustu alebo zľahčovaním útrap ľudí
preživších holokaust či ich blízkych) alebo prítomnosti (napr. týkajúce sa terorizmu či extrémizmu mimo
územia Slovenskej republiky - napr. zásah do ľudskej dôstojnosti obetí necitlivým alebo príliš explicitným

informovaním o obetiach alebo zraneniach). Ústavný súd opakuje, že použitie sankčného mechanizmu
pre hájenie verejného záujmu o ochranu ľudskej dôstojnosti opísaných subjektov musí byť nevyhnutné
(princíp nevyhnutnosti). Chráni sa tak verejný záujem o to, aby sa pri informovaní verejnosti (a formovaní
názoru recipientov na určitú problematiku) neústavne nezasahovalo do ľudskej dôstojnosti ani tých, ktorí
nemajú k dispozícii prostriedky alebo z objektívnych skutočností vyplýva, že efektívne sa nedomôžu

prostriedkov ochrany svojich (osobnostných) práv v rámci súkromnoprávnych mechanizmov.“
2. Práve naopak, posúdenie predmetného skutkového stavu má priamo oporu v citovanom náleze
ústavného súdu, pretože dotknutá osoba, ktorá zomrela nemá k dispozícii prostriedky a z objektívnych
skutočností vyplýva, že efektívne sa sama nedomôže prostriedkov ochrany svojich (osobnostných) práv
v rámci súkromnoprávnych mechanizmov.

3. Je nesprávne stotožňovať zomrelú osobu s osobami, ktoré majú v zmysle § 15 Občianskeho
zákonníka právo na ochranu fyzickej osoby po jej smrti, t. j. pozostalému manželovi a deťom, a ak ich
niet, jej rodičom. Sťažovateľ pri interpretácii ustanovenia § 19 ods. 1 ZoVR nepostupuje správne, ak
prijíma záver, že dotknutá osoba v danom prípade môže brániť svoje práva samostatne - pretože jej

smrťou spôsobilosť na práva a povinnosti zanikla (§ 7 ods. 2 Občianskeho zákonníka) v celom rozsahu.
Je celkom jednoznačné, že fyzická osoba a osoby jej blízke predstavujú z hľadiska právnej subjektivity
odlišné subjekty práva. Zosnulá osoba už nemôže byť nositeľom subjektívnych práv ani procesných
oprávnení. Ustanovenie § 15 Občianskeho zákonníka iba zakladá osobitné oprávnenie určitým osobám
domáhať sa ochrany osobnosti zomrelej osoby. Tieto osoby však nevystupujú ako právni nástupcovia

zosnulej (ako sa to môže javiť) ani nevykonávajú jej práva v právnom zmysle. Ide o ich vlastné práva,
ako aj zákonom priznané oprávnenie na ochranu osoby zomrelej, ktoré im vzniká priamo zo zákona.
Avšak zákonom priznané oprávnenie uplatniť právo na ochranu osobnosti zomrelej osoby nemožno
považovať za stav, kedy zomrelá osoba takýmto spôsobom môže brániť svoje práva samostatne.
Pozostalý manžel alebo deti vystupujú ako plne autonómne subjekty, ktorým zákon priznáva ich vlastné

práva a povinnosti, resp. vlastné práva chrániť pamiatku a osobnosť zosnulej osoby. „Realizácia tejto
ochrany je vo výlučnom záujme osôb, ktoré sú v takom úzkom vzťahu k postihnutému občanovi, že
ochranaintegrityjehoosobnostiajpojehosmrtijeajichosobnýmzáujmom;ideonajbližšíchpríbuzných,
a to manžela a deti, a ak ich niet, o rodičov. Zákon týmto osobám priznáva právo uplatňovať ochranu
osobnosti osobitným výslovným predpisom preto, lebo toto právo, ako čisto osobné, smrťou občana

zaniká, a teda neprechádza na dedičov, takže uvedené subjekty, najmä spomenutí príbuzní, nemohli
by ho vykonať z titulu, že ho zdedili. Ustanovenie § 15 OZ priznáva týmto subjektom právo celkom
osobitného druhu, ale rovnakého obsahu: je to právo na ochranu osobnosti iného“. (Občiansky zákonník
1, 2. vydání, 2019 Števček, Dulak, Bajánková, Fečík, Sedlačko, Tomašovič a kol. Nakladatelství C. H.Beck ISBN 978-80-7400-770-5). „Právo na ochranu osobnosti je právom osobnej povahy, ktoré zaniká
smrťou fyzickej osoby a neprechádza na dedičov. Preto ak žalobca v priebehu konania zomrie, súd
konanie zastaví podľa § 107 ods. 1 OSP. Osobám uvedeným v ustanovení § 15 OZ vzniká originárne

právo na ochranu osobnosti smrťou fyzickej osoby, do práv ktorej sa zasiahlo (R 53/1996)“.

4. Pritom treba zdôrazniť, že tieto práva nepredstavujú pokračovanie právnej subjektivity dotknutej
zomrelej osoby, ktorá nemôže sama brániť jej imanentné osobnostné práva. Uvedený výklad má svoje
opodstatnenie už len v premise, že motív a záujem na ochrane osobnostných práv môže byť diametrálne

odlišný z pozície dotknutého subjektu, ale aj v rámci okruhu osôb tak, ako je definovaný v § 15
Občianskehozákonníka.Anilenlogickyniejemožnéspojiťskutočnosť,žeakpozostalýmanželposkytne
zábery sťažovateľovi, automaticky sa tým prezumuje a konvaliduje absencia súhlasu priamo dotknutej
osoby,ktorásvojeprávaužnemôžebrániť.Sťažovateľďalejpriinterpretáciiprávnychzáverovústavného
súdu postupuje nesprávne, pretože závery ústavného súdu nevylučujú aplikáciu nálezu na tento prípad
a zároveň výpočet dôvodov uvádzaných v náleze má zjavne iba demonštratívny charakter. Preto priamo

nevylučuje ani existenciu ďalších možných príkladov, ktoré sú v súlade so zmyslom a účelom aplikovanej
právnej úpravy (§ 19 ods. 1 písm. a) ZoVR). Inak povedané tento nález nie je možné považovať za
taxatívne a vyčerpávajúce vymedzenie interpretačných východísk. Z uvedeného dôvodu ani nie je nutné
pri posudzovaní tohto prípadu priamo poukazovať na odlišný prístup judikatúry Najvyššieho súdu SR,
ako aj neskoršie rozhodnutie spis. zn. 4Asan/3/2019 zo dňa 04.02.2020, kde Najvyšší súd SR považoval

tento nález „za odklon od predchádzajúceho výkladu predmetu ochrany“.

5. Práve preto nemožno súhlasiť s ďalšou argumentáciou sťažovateľa o tom, že „ustanovenie § 19
ods. 1 písm. a) ZoVR však neslúži na ochranu základných práv a slobôd tých osôb, ktoré sú vzhľadom
na adresnosť zásahu do ich práv zo strany vysielateľa, resp. vzhľadom na svoj pobyt, pracovisko,

postavenie či iný status v rámci spoločenských vzťahov schopné efektívne hájiť svoje subjektívne
práva súkromnoprávnymi prostriedkami ochrany, ktoré im právny poriadok poskytuje (napr. možnosť
súkromnoprávnejžalobyoochranuosobnostipodľaObčianskehozákonníka)“.Naopakvdanomprípade
dotknutá osoba nie je sama schopná efektívne chrániť svoje subjektívne práva súkromnoprávnymi
prostriedkamiochrany,ktoréjejprávnyporiadokposkytuje.Totoprávomajúinéosoby(§15Občianskeho

zákonníka), ktoré pri uplatnení svojho práva môžu sledovať aj záujmy v rozpore s dotknutou osobou, a
to aj v prípade, kedy zákon sleduje rovnaký cieľ, a to ochranu osobnostných práv dotknutej osoby

6. Nie je adekvátne poukazovať a prispôsobovať takýmto spôsobom rozhodnutie ESĽP vo veci MAC
TV, s.r.o. vs Slovenská republika č. 13466/12 zo dňa 28.11.2017, ktoré nadväzovalo na odvysielanie

informácie o zomrelom poľskom prezidentovi (išlo o politika a verejne činnú osobu), pretože skutkovo
išlo o podstatne odlišnú situáciu a vyjadrenie reportéra. Práve naopak, v prípade tohto rozhodnutia a
záverov uvádzaných ESĽP nie je možné identifikovať rozpor s posudzovanou situáciou, pretože ako
tvrdí sťažovateľ: „ESĽP uviedol, že orgány verejnej moci na pôdoryse § 19 ods. 1 písm. a) ZoVR
sa zamerali na ochranu subjektívnych práv konkrétnej individualizovanej osoby (bývalého poľského

prezidenta) prostredníctvom aplikácie noriem § 19 ods. 1 písm. a) ZoVR a neponúkli žiadne závery o
potrebe ochrany verejného záujmu a ochrany širšej verejnosti pred šírením nenávistných komentárov
spočívajúcich v oslave smrti človeka pre jeho iné politické zmýšľanie (body 51 a 52 rozsudku). ESĽP
taktiežvzalvprípadesťažovateľkydoúvahy,žeRadapriaplikácii§19ods.1písm.a)ZoVRrozhodovala
ex officio, a nie na základe či už podnetu osôb blízkych bývalému prezidentovi Poľska, alebo na základe

podnetu poľského ľudu či vlády (bod 56 rozsudku)“.

7. V zásade je možné s týmito závermi ESĽP iba súhlasiť, pretože v danom prípade (vec týkajúca sa
poľského prezidenta) nemal orgán verejnej správy suplovať civilný súd v spore na ochranu osobnosti
podľa § 13 ods. 1, 2 a 3, resp. § 15 Občianskeho zákonníka, ale mal sa zaberať dôvodmi o potrebe

ochrany verejného záujmu a ochrany verejnosti pred šírením nenávistných komentárov. V kontexte
tejto výčitky a posudzovaného prípadu ESĽP berúc do úvahy tento posudzovaný prípad dodal, že
„navyše orgán verejnej správy konal z vlastného podnetu a teda nie na základe podnetu blízkych osôb
prezidenta, resp. ani na základe žiadosti poľského ľudu“. Z uvedeného však nie je možné vyvodiť ako
obligatórne kritérium pri posudzovaní zásahu do ľudskej dôstojnosti a aplikácii § 19 ods. 1 písm. a)

ZoVR aj postoj osôb oprávnených chrániť osobnostné práva zosnulej osoby, resp. základnú povinnosť
správneho orgánu alebo súdu vyhodnotiť aj skutočnosť, či manžel dotknutej zosnulej osoby ako osoba
oprávnená chrániť jej osobnostné práva voči odvysielaniu nebrojil a zábery sťažovateľovi poskytol
a s ich vysielaním súhlasil. Ide pritom o skutočnosť, ktorá vyplýva zo zisteného skutkového stavu,ale táto samotná parciálna otázka by nemala mať rozhodný vplyv na posúdenie tohto konkrétneho
prípadu. Orgán verejnej správy ju môže v danom prípade vziať do úvahy a teda reflektovať postoj osôb
definovaných podľa § 15 Občianskeho zákonníka v rámci komplexného vyhodnotenia skutkového stavu;

prípadný súhlas/nesúhlas však v danom prípade nemá kľúčový dopad na posudzovanú vec. Nejde tak
o esenciálne kritérium pri aplikácii ust. § 19 ods. 1 písm. a) ZoVR (ustanovenie ho vôbec neuvádza),
preto zrušenie rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave s tým, že si túto parciálnu otázku dorieši a
prípadne môže rozhodnúť v posudzovanom prípade aj rovnako neobstojí ani s ohľadom na procesnú
ekonómiu. Rovnako ani zo žiadneho zákonného ustanovenia, ani z judikatúry nevyplýva záver, podľa

ktorého kladné vyjadrenie pozostalej osoby s postupom sťažovateľa automaticky znamená pre orgán
verejnej správy prekážku aplikácie § 19 ods. 1 písm. a) ZoVR.

8. Nesúvisiaci s posudzovaným prípadom, resp. ak súvisiacim tak okrajovo - je poukaz na ustanovenia
§ 11, § 12 a § 15 Občianskeho zákonníka a argumentácia sťažovateľa o tom, „že predmetom záberov
posudzovaných súdom, resp. žalovaným v administratívnom konaní bola rodička W. Ž. pri pôrode,

resp. v stave kómy, ktoré boli vyhotovené jej manželom. Pán Ž. poskytol sťažovateľovi dané zábery
dobrovoľne a so žiadosťou o informovanie verejnosti o danom prípade. Nahrávky teda boli odvysielané
s výslovným súhlasom pána Ž., pričom po starostlivom zvážení boli použité mierne zábery potrebné
na reálne zobrazenie situácie. Žalobca dostal aj mnohé ďalšie zábery, ktoré sa z viacerých dôvodov
rozhodol neodvysielať. Pán Ž., ako oprávnená osoba v zmysle § 15 OZ, opakovane potvrdil svoj súhlas,

ako aj súhlas rodiny manželky so zverejnením jej záberov vo vysielaní, a následne aj svoj nesúhlas s
rozhodnutím žalovaného o uložení pokuty, čo bolo široko medializované“. Tu je nevyhnutné reagovať,
pretože sťažovateľ na jednej strane uvádza, že predmetom posudzovaných záberov bola rodička W.
Ž.R., teda osoba, ktorá zomrela, a teda sa sama nedomôže ochrany svojich práv; sťažovateľ tento
objektívny nedostatok konvaliduje súhlasom a postupom inej osoby, t. j. pozostalého manžela p. Ž.

s odvolaním sa na § 15 Občianskeho zákonníka. Pritom paradoxne uvádza, že žalovaný pre účely
aplikácie § 19 ods. 1 písm. a) ZoVR neslúži ako orgán verejnej moci posudzujúci spor o ochranu
subjektívnych práv jednotlivcov; teda je nemiestne sa odvolávať na § 15 Občianskeho zákonníka s tým,
že keď dal súhlas pozostalý manžel, ľudská dôstojnosť zomrelej osoby na účely aplikácie ustanovenia
§ 19 ods. 1 písm. a) ZoVR narušená nebola.

9. Zároveň je nevyhnuté poukázať na ďalšiu podstatu tejto problematiky a to je samotná interpretácia
a aplikácia ust. § 19 ods. 1 písm. a) ZoVR, v zmysle ktorého „audiovizuálna mediálna služba na
požiadanie, programová služba a ich zložky nesmú spôsobom svojho spracovania a svojím obsahom
zasahovať do ľudskej dôstojnosti a základných práv a slobôd iných“. Ide o všeobecnú ochrannú

klauzulu mediálneho práva. Jej cieľom je zabezpečiť, aby obsah médií rešpektoval základné hodnoty
právneho štátu, najmä: ľudskú dôstojnosť a základné práva a slobody jednotlivca. Táto norma dopĺňa
ústavnú ochranu vyplývajúcu z Ústavy Slovenskej republiky, najmä z článkov o ochrane dôstojnosti
a osobnosti. Adresátom povinnosti je teda poskytovateľ mediálnej služby, ktorý zodpovedá za obsah.
Aj keď samotná informácia môže byť legitímna, porušenie môže vzniknúť spôsobom jej prezentácie,

napr. senzacionalistické spracovanie tragédie, ponižujúce alebo dehumanizujúce zobrazovanie osoby,
manipulatívny alebo neetický kontext, atď. Porušenie môže vzniknúť aj samotným obsahom, napr.
ponižovanie alebo urážanie ľudskej dôstojnosti, diskriminačné alebo dehumanizujúce vyjadrenia, resp.
neoprávnené zásahy do základných práv. Ust. § 19 ods. 1 písm. a) ZoVR chráni ľudskú dôstojnosť
- základnú hodnotu osobnosti človeka a základné práva a slobody (napr. právo na súkromie, česť,

ochranu osobnosti). Ustanovenie plní viacero funkcií - má viesť médiá k rešpektovaniu dôstojnosti
osôb, stanovuje hranice slobody médií a jeho porušenie môže viesť k uloženiu sankcie. V užšom
ponímaní ide aj o ochranu konkrétnych osôb alebo skupín osôb, ktorých práva by mohli byť mediálnym
obsahom dotknuté. Ako dôvodne poznamenal ESĽP v horeuvedenej veci, správny orgán má pri
aplikácii predmetného ustanovenia poskytnúť závery o potrebe ochrany verejného záujmu a ochrany

širšej verejnosti pred šírením nevhodného druhu programu. Vo svojej celej podstate sa má posúdiť
aj to, prečo je daný typ reportáže z hľadiska formy a obsahu nevhodný na vysielanie smerom k
verejnosti a takto zasahuje do ľudskej dôstojnosti. Zákon explicitne neuvádza, že ide o ľudskú dôstojnosť
konkrétneho subjektu, ale na mysli má ľudskú dôstojnosť ako takú, čo znamená, že správny orgán
vyhodnocuje sporné reportáže v mediálnej sfére v najkomplexnejšej rovine, teda či je reportáž vhodná,

dehonestujúca, neprimerane zobrazujúca osobu, neeticky spracovaná, atď., a preto nemá byť v takej
forme a obsahu distribuovaná navonok. Ľudská dôstojnosť sa tu chápe ako abstraktný pojem, ktorý sa
potom konkretizuje vzhľadom na okolnosti konkrétneho prípadu. Je nevyhnutné súhlasiť so žalovaným,
že účelom ust. § 19 ods. 1 písm. a) ZoVR je „predovšetkým ochrana záujmu verejnosti na tom,aby v rámci programovej služby nedochádzalo k takému vysielaniu, ktoré svojím obsahom alebo
spôsobom spracovania, zasahuje do práv iných, a to bez ohľadu na postoj týchto osôb, resp. takejto
osoby, respektíve využitie/nevyužitie súkromnoprávnej ochrany“. Uvedená konštatácia vôbec nekoliduje

s nálezom Ústavného súdu SR spis. zn. II. ÚS 174/2017, pretože v danom prípade sa zomrelá
W.L. Ž. objektívne brániť nemôže a spadá do kategórie demonštratívne uvedených situácií, na ktoré
poukázal ústavný súd. Ako správne poznamenal Krajský súd v Bratislave „odvysielané zábery sa
týkali adresne konkrétnej osoby p. W. Ž., keďže na základe vysielaných informácií bola jej totožnosť
zverejnená a odkrytá spôsobom vylučujúcim zameniteľnosť s inou osobou. Zo znenia nálezu ústavného

súdu z 24.01.2018 II. ÚS 174/2017 a príkladmého výpočtu situácií, v ktorých by prichádzalo podľa
ústavného súdu do úvahy použitie sankčného mechanizmu žalovanou, nevyplýva vylúčenie aplikácie
sankcionovania žalobkyne v prejednávanom prípade“.
10. Nie je možné akceptovať námietku sťažovateľa v tom zmysle, že ak existujú osoby podľa § 15
Občianskeho zákonníka, ktoré môžu brániť osobnostné práva zomrelej osoby, tak nie je daná právomoc
žalovaného na uplatnenie sankčného mechanizmu prostredníctvom verejného práva. Ako už bolo

uvedené vyššie - uplatnenie práva na ochranu osobnosti podľa citovaných ustanovení Občianskeho
zákonníka predstavuje mechanizmus súkromnoprávnej povahy, ktorý je odlišný svojou povahou a
zmyslom od tzv. verejnoprávnej ochrany, ktorá má iný aspekt a nie je limitovaná súhlasom/nesúhlasom
osôb podľa § 15 Občianskeho zákonníka. Práve v ďalšej argumentácii sťažovateľ mylne uvádza, že
bez zohľadnenia okolností celého prípadu by takto žalovaný rozhodol o neoprávnenom zásahu do

osobnostných práv s tým, že žalovaný by tým prakticky nahrádzal úlohu súdu v konaniach na ochranu
osobnosti. Na túto argumentáciu je nevyhnutné opakovane uviesť, že úloha orgánu verejnej správy nie
je nahrádzať právomoc civilného súdu v žalobách na ochranu osobnosti podľa príslušných ustanovení
Občianskeho zákonníka (uvedené vyplýva aj z cit. Rozhodnutia ESĽP vo veci MAC TV, s.r.o. vs
Slovenská republika č. 13466/12 zo dňa 28.11.2017), ale orgán verejnej správy musí „vysvetliť závery o

potrebe ochrany verejného záujmu a ochrany širšej verejnosti pred šírením“ krajne nevhodnej obsahovej
skladbe jednotlivých programov. Pri verejnoprávnej ochrane sa preto chráni aj adresát nevhodného
programu, t. j. aby nebol vystavený takému obsahu, ktorý presahuje mieru únosnosti. Súkromnoprávna
a verejnoprávna ochrana existujú popri sebe, v niektorých prípadoch sa môžu vzájomne dopĺňať, ale aj
vylučovať (napr. sa vylučujú v prípade, kedy priznaná výška nemajetkovej ujmy civilným súdom existuje

spolu s neprimeranou sankciou uloženou v administratívnom konaní - obdobne riešená situácia pred
ESĽP pri daňových únikoch, teda postihu v administratívnom konaní kumulatívne s trestnoprávnou
zodpovednosťou). Subjektívne vnímanie distribuovanej reportáže fyzickými osobami je vo všeobecnosti
variabilné, čo znamená, že niekto môže byť výrazne pohoršený, niekto menej, resp. niekto môže tú istú
reportáž vnímať aj bez povšimnutia, či inej reakcie. V daných prípadoch nastupuje diskrečná právomoc

štátneho orgánu, ktorému zákon zveril posudzovanie týchto prípadov. Právomoc správneho súdu nie je
možné vykladať v tom zmysle, že vstúpi na základe názorovej polemiky na obsah relácie do diskrečnej
právomoci orgánu verejnej správy aj bez ohľadu na skutočnosť, že nevybočila z medzí zákona.

11. Namietanou výškou pokuty sa senát kasačného súdu vzhľadom na väčšinové stanovisko už

nezaoberal, preto právne závery k danému bodu kasačnej sťažnosti v nesúhlasnom stanovisku
absentujú.

JUDr. Michal Dzurdzík, PhD.
sudca

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.