Uznesenie · Ochrana osobnosti · Pracovné právo · Judgement

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 3CdoPr/12/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4124208239
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 03. 2026

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marián Sluk
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2026:4124208239.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu Z. I., narodeného B., zastúpeného JUDr. Ing. Petrom
Lyžičiarom, advokátom, Nitra, Svätoplukovo nám. 1/B, IČO: 52334490, proti žalovanej Slovenskej
republike v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Bratislava, Pribinova 2, IČO:
00151866, o 7.167,70 eura, vedenom na Okresnom súde Nitra pod sp. zn. 19Cpr/3/2024, o dovolaní
žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Nitre z 08. júla 2025 sp. zn. 25CoPr/1/2025, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalobca má voči žalovanej nárok na náhradu trov dovolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Nitra (ďalej aj „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“) rozsudkom z 19. februára
2025 pod č. k. 19Cpr/3/2024-322 uložil povinnosť žalovanej zaplatiť žalobcovi 2.200 eur do troch dní

od právoplatnosti rozsudku (výrok I.); žalobu v zostávajúcej časti zamietol (výrok II.) a žalobcovi priznal
voči žalovanej náhradu trov konania v rozsahu 100 % (výrok III.). Svoje rozhodnutie po právnej stránke
odôvodnil s poukazom na ustanovenia čl. 7 ods. 2, čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 24
Všeobecnejdeklarácieľudskýchpráv,§11,§13ods.1,2,3,§100ods.1,§101Občianskehozákonníka,
§ 85 ods. 1, 2, § 86 ods. 1, 2, 3, 4, § 91 ods. 1, 2, 3, § 92 ods. 1, 2, § 122 ods. 1, 2 zákona č. 315//2001
Z. z., čl. 1 bod 2, čl. 2 bod 1, 2, čl. 6, čl. 16 písm. b), čl. 17 bod 3 písm. i) smernice 2003/88/ES, § 255

ods. 1, § 262 ods. 2 CSP.
1.1. V odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie mimo iného uviedol: ... „38. Žalobcovi svedčí
aktívna legitimácia na uplatňovanie žalovaného nároku. Ide o fyzickú osobu - jednotlivca domáhajúcu
sa voči žalovanej - štátu náhrady nemajetkovej ujmy v dôsledku zásahu do jeho osobnostných práv
porušenímprávaEÚ.Nedôvodnájeajnámietkažalovanej,žesmernica2003/88/ES(ďalejaj„smernica“)
sa na príslušníkov HaZZ nevzťahuje. V tejto súvislosti žalovaná namietala, že platná právna úprava

stavia príslušníka HaZZ na rovnakú právnu úroveň ako policajta, a pokiaľ smernica Rady 89/391/EHS
v článku 2 ods. 2 hovorí, že sa neuplatňuje na osobitné činnosti verejných služieb, ako sú napríklad
ozbrojené sily a polícia, na služobný vzťah príslušníka HaZZ sa nevzťahuje ani smernica 2003/88/ES.
Takýto výklad podľa názoru súdu nie je správny. Článok 1 ods. 3 smernice 2003/88/EHS definuje rozsah
pôsobnosti smernice na všetky odvetvia činností, verejné i súkromné, pričom výslovne odkazuje na
článok 2 smernice 89/391/EHS. Smernica 89/391/EHS v čl. 2 ods. 1 uvádza, že sa vzťahuje na všetky

odvetvia činnosti, verejné a súkromné (priemysel, poľnohospodárstvo, obchod, administratívu, služby,
vzdelávanie, kultúru, voľný čas atď.). Podľa čl. 2 ods. 2 sa smernica 89/391/EHS neuplatňuje tam, kde
sú s ňou nevyhnutne v rozpore charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti verejných služieb,
ako sú napríklad ozbrojené sily, polícia alebo pre určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany. Po
vyhodnotení dotknutých ustanovení smerníc má súd za to, že výnimka podľa článku 2 ods. 2 smernice
89/391/EHSsanaslužobnúčinnosťžalobcunevzťahuje.SúdvtomtosmereuplatňovalvýkladprávaEÚ,

ktorý podal Súdny dvor, pričom z jeho judikatúry vyplýva, že čl. 2 ods. 2 smernice 89/391/EHS nevylučuje
z jej pôsobnosti služby civilnej ochrany ako také, ale len „určité osobitné činnosti“ týchto služieb, akcharakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti odporujú použitiu ustanovení tejto smernice. Uvedená
výnimka bola prijatá len na účel zabezpečiť riadne fungovanie služieb nevyhnutných na ochranu verejnej
bezpečnosti, zdravia a poriadku, ak nastane osobitne vážna situácia alebo situácia osobitného rozsahu

(napríklad katastrofa), pre ktorú je typické, že nie je možné rozvrhnúť pracovný čas pre zásahové a
záchrannétímy(rozsudokvspojenýchveciachC-397/01ažC-403/01Pfeiffer).ObdobnevoveciC-52/04
Súdny dvor uviedol, že smernica 89/391/EHS sa musí uplatňovať na činnosti hasičskej služby, aj keď
tieto činnosti zásahové sily v teréne vykonávajú bez ohľadu na to, či sú zamerané na boj proti požiarom
alebo poskytnutie pomoci iným spôsobom, ak sú vykonávané za obvyklých podmienok v súlade s

poslaním, ktoré bolo zverené príslušnej službe, a to aj vtedy, keď zásahy, ktoré môžu byť spojené s
týmito činnosťami, sú vzhľadom na svoju povahu nepredvídateľné a môžu vystaviť pracovníkov, ktorí ich
vykonávajú, určitému riziku, pokiaľ ide o ich bezpečnosť a/alebo zdravie. Z uvedeného súd vyvodil, že na
činnosti zásahových síl verejnej hasičskej služby sa v zásade nevzťahuje výnimka uvedená v čl. 2 ods.
2 prvej vety smernice 89/391/EHS, ale tieto činnosti naopak patria do pôsobnosti tejto smernice, pokiaľ
sú vykonávané za obvyklých podmienok. Súdny dvor v rozsudku vo veci C-518/15 dospel k záveru,

že na uvedené činnosti hasičského zboru, pokiaľ sú vykonávané za obvyklých podmienok v súlade s
poslaním zvereným príslušnej službe, sa má uplatniť aj smernica 2003/88/ES. V konaní žiadnou zo strán
sporu nebolo tvrdené a preukázané, že by v rozhodnom období výkon práce žalobcu, vrátane služobnej
pohotovosti zahŕňal výkon takej činnosti, ktorá by sa vymykala obvyklým podmienkam a bolo by ju
možné považovať za osobitne vážnu situáciu alebo situáciu osobitného rozsahu (dosahujúcu intenzitu

katastrofy), kedy by nebolo možné rozvrhnúť pracovný čas pre zásahové a záchranné tímy.

39. K namietanému nedostatku pasívnej vecnej legitimácie súd s poukazom na čl. 288 Zmluvy o
fungovaní Európskej únie uvádza, že smernica je záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená,
pričom sa voľba foriem a metód ponecháva vnútroštátnym orgánom. Podľa čl. 29 smernice 2003/88/

ES táto smernica je adresovaná členským štátom. Žalovaná ako členský štát a adresát smernice
2003/88/ES je tak zodpovedná za prijatie všetkých opatrení legislatívnej aj faktickej povahy s cieľom
dosiahnutia účelu smernice. Žalovaná Slovenská republika ako štát je zodpovedná aj za nesprávnu
transpozíciu smernice 2003/88/ES v prípade jej nesprávneho prebratia do právneho poriadku. Za
Slovenskú republiku, ktorá je tak vecne pasívne legitimovaným subjektom v konaní o náhradu škody

pre nesprávnu transpozíciu smernice 2003/88/ES, koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky ako
ústredný orgán štátnej správy, do ktorého pôsobnosti patrí Hasičský a záchranný zbor SR (§ 11 písm.
c) zákona č. 575/2001 Z. z.).

40. Predmetom žaloby bol nárok žalobcu na zaplatenie náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej

žalobcovi porušením úniového práva. Pre vznik zodpovednosti žalovanej za vznik takejto ujmy musia
byť splnené zákonné predpoklady. Týmito predpokladmi sú: a/ porušenie právnej normy EÚ, b/ vznik
škody (nemajetkovej ujmy) na strane žalobcu, c/ existencia príčinnej súvislosti medzi porušením práva
EÚ a škodou spôsobenou žalobcovi. Všetky uvedené predpoklady musia byť naplnené súčasne.

41. K prvému zo zmienených predpokladov súd uvádza, že považoval za preukázané, že došlo k
porušeniu čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES, keď žalovaná ako členský štát EÚ neprijala opatrenia
(prostredníctvom na to určenej právnej úpravy), aby priemerný pracovný čas žalobcu pre každé obdobie
siedmych dní vrátane nadčasov neprekročil 48 hodín. Z právnej úpravy zákona č. 315/2001 Z. z. a
na ňu nadväzujúcej aplikačnej praxe je zrejmé, že maximálny priemerný prípustný pracovný čas 48

hodíntýždennenerešpektuje.Smernica2003/88/ESneboladonášhoprávnehoporiadkutransponovaná
tak, aby žalobcovi zabezpečila ochranu práv uvedených v čl. 6 písm. b) predmetnej smernice. Súdny
dvor vo viacerých svojich rozhodnutiach ako napr. C-397/01 Pfeiffer a C-437/05 Vorel opakovane
zdôrazňoval, že čas pracovnej pohotovosti na pracovisku je potrebné v celom rozsahu zahrnúť do
výpočtu maximálneho denného alebo týždenného pracovného času a pracovná pohotovosť vykonávaná

pracovníkom v režime fyzickej prítomnosti v zariadení zamestnávateľa sa považuje ako celok za
pracovný čas nezávisle od toho, akú prácu skutočne pracovník vykonáva. Osobitne v prípade hasičov
Súdny dvor potvrdil, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej službe,
počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou pojmu pracovný čas
a nesmie prekročiť maximálny týždenný pracovný čas ustanovený smernicou č. 2003/88/ES (C-429/09,

C-52/04). Smernica 2003/88/ES bola do našej právnej úpravy prebratá zákonom č. 315/2001 Z. z., čo
vyplýva z prílohy č. 4 bod 5. k tomuto zákonu. Zákon č. 315/2001 Z. z. umožňuje rozvrhnúť príslušníkovi
HaZZ nerovnomerný pracovný čas. Neaktívnu časť služobnej pohotovosti zákon explicitne nezaraďuje
do výkonu štátnej služby, práve naopak, z ust. § 86 zákona č. 315/2001 Z. z. pri nerovnomernomrozvrhnutí služobného času vyplýva, že zákon rozlišuje medzi dĺžkou vykonávania štátnej služby a na
ňu nadväzujúcou služobnou pohotovosťou v mieste vykonávania štátnej služby. Rozlíšenie je zreteľné
aj z pri odmeňovaní podľa § 103 ods. 5, keď zákon jednoznačne rozlišuje služobný príjem na jednej

strane, ktorého zložky sú uvedené v § 103 ods. 1, vrátane napr. platu za štátnu službu nadčas a na
druhej strane peňažnú náhradu za služobnú pohotovosť v štátnej službe ako osobitný mzdový nárok
upravený v § 122 tohto zákona, kde sa uvádza na jednej strane neaktívna časť služobnej pohotovosti,
(a to vrátane určenej služobnej pohotovosti na pracovisku v zmysle § 92 ods. 1 zákona), za ktorú patrí
príslušníkovi náhrada za služobnú pohotovosť, a na druhej strane výkon štátnej služby, ku ktorému dôjde

počas trvania pohotovosti, za ktorý už uvedená náhrada príslušníkovi nepatrí, ale patrí mu služobný
príjem (konkrétne jeho zložka - plat za štátnu službu nadčas). Z ustanovení zákona však nevyplýva,
že by služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby bola v rozhodnom období považovaná za
súčasť ich služobného času a práve v tejto skutočnosti spočíva rozpor slovenskej právnej úpravy zákona
č. 315/2001 Z. z. s právom EÚ. Cieľ čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES, t. j. neprekročenie priemerného
týždenného pracovného času pracovníka v rozsahu 48 hodín vrátane nadčasov nebol v prípade zákona

č. 315/2001 Z. z. naplnený.

42. Ďalším predpokladom zodpovednosti žalovanej je preukázanie existencie ujmy na strane žalobcu
spočívajúcej v porušení práva žalobcu na smernicou stanovený maximálny pracovný čas v rozsahu
48 hodín. Tvrdenia žalobcu o prekročení maximálneho pracovného času boli tiež preukázané. Bol

tiež preukázaný zásah do osobnostných práv žalobcu, a to práva na ochranu zdravia, odpočinok a
rodinný život žalobcu. Posudzované obdobie od júla 2021 do júna 2024 tvorí 1.096 dní, čo predstavuje
156,57 týždňov. Pri dodržaní obmedzenia vyplývajúceho z čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES, teda
maximálneho týždenného pracovného času 48 hodín, na uvedené rozhodné obdobie pripadá maximálny
pracovný čas 7.515,36 hodín (156,57 týždňov x 48 hod.). Z dokazovania vyplynulo, že žalobca v

posudzovanom období po zohľadnení služobného pracovného času a služobnej pohotovosti realizoval
výkon práce v rozsahu cca 7.798,52 hodín (výpočet súdu podľa výplatných pások), t. j. o 283,16
hodín navyše oproti maximálnemu prípustnému času za dané obdobie vyplývajúcemu zo smernice, čo
zodpovedá v priemere 1,81 hodine týždenne navyše oproti stanovenému maximu. Súd zdôrazňuje, že
sa jedná o maximálny prípustný čas stanovený právom EÚ, ktoré malo byť prebraté aj do slovenskej

vnútroštátnej právnej úpravy. Žalobca pritom realizoval výkon práce nielen zjavne nad rámec zákonom
určeného služobného času 40 hodín týždenne, ale aj nad rámec maximálneho prípustného pracovného
času 48 hodín týždenne vyplývajúceho zo smernice. Žalovaná v konaní žiadala posudzovať maximálny
týždenný pracovný čas žalobcu v referenčných obdobiach 6 mesiacov. Vo vzťahu k uvedenému
súd konštatuje, že smernica 2003/88/ES v čl. 16 písm. b) umožňuje členským štátom ustanoviť pre

uplatňovanie článku 6 (maximálny týždenný pracovný čas) referenčné obdobie nepresahujúce štyri
mesiace. V tejto súvislosti je nevyhnutné si uvedomiť, že na to, aby sa takéto ustanovenie mohlo
uplatňovať, bolo nevyhnutné, aby bolo prevzaté do nášho právneho poriadku. Zo zákona č. 315/2001
Z. z. však nevyplýva, že by SR uvedené ustanovenie prevzala, a teda že by maximálny týždenný
pracovný čas bolo možné dodržiavať a skúmať v rámci referenčného obdobia 4 mesiacov, resp. za

splnenia smernicou stanovených podmienok aj v dlhšom období. Súd sa nestotožňuje ani s tvrdením,
že čl. 19 smernice rozširuje referenčné obdobie až na šesť mesiacov, keď toto zo znenia smernice ako
záväzné pravidlo nevyplýva (ide len o možnosť výnimky). Ustanovenie § 86 zákona č. 315/2001 Z. z.
sa týka nerovnomerného rozvrhnutia služobného času (na obdobie šiestich mesiacov), avšak uvedené
nesúvisísmaximálnymobmedzenímtýždennéhopracovnéhočasupodľasmernice,tedanejdeourčenie

referenčného obdobia v súvislosti s priemernou maximálnou dĺžkou týždenného pracovného času, a to
aj s prihliadnutím na to, že do zákona nebolo transponované ani ustanovenie o stanovení maximálneho
týždenného pracovného času. Napokon referenčné obdobie 6 mesiacov bolo do právneho poriadku
zavedené až novelou k 1. 11. 2024, čo potvrdzuje závery o jeho absencii v právnej úprave platnej do
31. 10. 2024. Za podstatné súd považuje zdôrazniť, že aj v prípade, ak pracovný čas žalobcu skúmal

v 6-mesačných referenčných obdobiach tak, ako to navrhuje žalovaná, dospel prepočtom k záveru, že
priemerný týždenný pracovný čas žalobcu bol prekročený v 5-tich zo 6-tich posudzovaných obdobiach.
Súd v tejto súvislosti poukazuje na prehľad odpracovaných hodín, určenej služobnej pohotovosti a
priemerného týždenného času tvoriaci prílohu vyjadrenia žalobcu zo dňa 20. 12. 2024 (č. l. 245 spisu)
a výplatné pásky žalobcu (č. l. 29 spisu, popísané v bode 15. tohto odôvodnenia). Sčítaním počtu

odrobených hodín (FPČ) a hodín pohotovosti v období 07/2021-12/2021 dospel súd k počtu hodín spolu
1.309,28, čo predstavuje týždenný priemer 49,80 hod.; pozn. súd vychádzal z počtu týždňov v tomto
období 26,29 (184 dní/7).Sčítaním počtu odrobených hodín (FPČ) a hodín pohotovosti v období 01/2022-06/2022 dospel súd k
počtu hodín spolu 1301,47, čo predstavuje týždenný priemer 50,32 hod. (pozn. súd vychádzal z počtu
týždňov v tomto období 25,86 (181 dní/7).

Sčítaním počtu odrobených hodín (FPČ) a hodín pohotovosti v období 07/2022-12/2022 dospel súd k
počtu hodín spolu 1355,01, čo predstavuje týždenný priemer 51,54 hod. (pozn. súd vychádzal z počtu
týždňov v tomto období 26,29 (184 dní/7).
Sčítaním počtu odrobených hodín (FPČ) a hodín pohotovosti v období 01/2023-06/2023 dospel súd k
počtu hodín spolu 1310,03, čo predstavuje týždenný priemer 50,66 hod. (pozn. súd vychádzal z počtu

týždňov v tomto období 25,86 (181 dní/7).
Sčítaním počtu odrobených hodín (FPČ) a hodín pohotovosti v období 07/2023-12/2023 dospel súd k
počtu hodín spolu 1220,58, čo predstavuje týždenný priemer 46,42 hod. (pozn. súd vychádzal z počtu
týždňov v tomto období 26,29 (184 dní/7).
Sčítaním počtu odrobených hodín (FPČ) a hodín pohotovosti v období 01/2024-06/2024 dospel súd k
počtu hodín spolu 1302,15, čo predstavuje týždenný priemer 50,08 hod. (pozn. súd vychádzal z počtu

týždňov v tomto období 26 (182 dní/7).
Z uvedeného je zrejmé, že aj za použitia 6-mesačného referenčného obdobia možno dospieť k záveru,
že k porušeniu čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES v prípade žalobcu dochádzalo. Hoci podľa prepočtu
súdu bol v jednom z uvedených referenčných období priemerný týždenný pracovný čas žalobcu tesne
pod hranicou 48 hodín, za použitia referenčného obdobia 6 mesiacov bol potom jeho pracovný čas o to

viac prekročený v ďalších referenčných obdobiach.
Žalovaná namietala postup žalobcu, ktorý pri prepočte skutočne odpracovaných hodín vychádzal z
fondu pracovného času. Tvrdila, že nejde o správny ukazovateľ poukazujúc na ust. § 97 ods. 1 zákona
č. 315/2001 Z. z. Názor žalovanej súd nepovažuje za správny a uvádza, že práve z citovaného
ustanovenia expressis verbis vyplýva, že ako vykonávanie štátnej služby sa posudzuje aj čas čerpania

dovolenky, plateného služobného voľna, zdokonaľovacej služby podľa osobitného predpisu, účasti
na rekondičnom pobyte, prehlbovania kvalifikácie... tiež neprítomnosť služobníka v štátnej službe z
dôvodu dočasne neschopnosti na vykonávanie štátnej služby z dôvodu choroby alebo úrazu, karantény
atď. Fond pracovného (služobného) času vo všeobecnosti označuje súhrn pracovného času, ktorý
má zamestnanec odpracovať za určitý časový úsek, spravidla za týždeň, mesiac alebo rok. Z takto

definovaného pojmu fondu pracovného času potom podľa názoru súdu nie je dôvod nevychádzať pri
zohľadnení odpracovaných hodín žalobcu. Zákonodarca až novelou účinnou od 1. 11. 2024 do zákona
č. 315/2001 Z. z. doplnil odsek 3 a upravil, že napr. dovolenku nie je možné započítavať do priemerného
pracovného času, čo vzhľadom na vnútornú logiku uvedeného ustanovenia potvrdzuje nutnosť v prípade
absencie tejto úpravy (spomenutého odseku 3), tam uvedený čas do priemerného pracovného času

zahrnúť. Z jednotlivých ID plachiet žalobcu naviac vyplýva, že aj zamestnávateľ do odpracovaných hodín
žalobcu započítaval aj dovolenky, PN-ky, rehabilitácie a pod. (napr. ID plachty za mesiac 09/2023 a
10/2023, kde sa do odpracovaných hodín zohľadnila aj pracovná neschopnosť žalobcu alebo mnohé
ďalšie ID plachty, kde sa do odpracovaných hodín zohľadnila aj dovolenka žalobcu).

43. Súd mal preukázaný i tretí predpoklad zodpovednosti žalovanej za nemajetkovú ujmu, keď u žalobcu
došlo k vzniku nemajetkovej ujmy v dôsledku zásahu do jeho práva na ochranu zdravia a práva na
odpočinok práve v príčinnej súvislosti s porušením práva EÚ zo strany žalovanej.

44. Nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy je nárokom sui generis, ktorý má svoj základ v

záväzkoch žalovanej voči EÚ a nie vo vnútroštátnom práve. Súd v danej veci analogicky aplikoval
ustanovenia slovenského právneho poriadku o nároku na náhradu nemajetkovej ujmy priznávanej
fyzickým osobám v prípade zásahu do ich osobnostných práv v zmysle § 13 v spojení s §11 Občianskeho
zákonníka a pri určení výšky náhrady prihliadal na kritéria stanovené zákonom ako aj súdmi v obdobných
prejednávaných veciach. V posudzovanej veci bol preukázaný zásah do práva na ochranu osobnosti

žalobcu, a to práva na ochranu jeho zdravia, práva na odpočinok a práva na súkromie a rodinný život.
V súvislosti s týmto zásahom sa žalobca dožadoval priznania náhrady nemajetkovej ujmy. V zmysle
ust. § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka peňažná satisfakcia zásadne prichádza do úvahy tam, kde
by sa satisfakcia podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka nejavila ako postačujúca. Z vyjadrení
žalobcu, ktoré neboli v konaní popreté, bolo preukázané, že žalobca sa snažil situáciu ohľadom svojho

pracovného času riešiť aj s vedením, avšak neúspešne. K upusteniu od zásahov nedochádzalo, pričom
žalobcaakofyzickáosoba,ktoránedisponujeprávomocouvoblastilegislatívy,sámaninemáprostriedky
smerujúce k náprave tohto stavu. Vychádzajúc z povahy porušeného práva a okolností, za ktorých
k porušeniu došlo (žalovaná ako členský štát EÚ neprijala opatrenia nevyhnutné na zabezpečeniepožiadavky, aby u žalobcu nebola prekročená maximálna hranica priemerného týždenného pracovného
času podľa čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES) je dôvodný záver, že žaloba na upustenie od
neoprávneného zásahu ani žaloba na odstránenie trvajúcich následkov nie je namieste vzhľadom

na subjekt zodpovednosti za neoprávnený zásah (štát). Rovnako neprichádza do úvahy ani morálna
satisfakcia, ktorou sa podľa súdnej praxe rozumie predovšetkým ospravedlnenie, odvolanie výrokov a
podobne. So zreteľom na povahu osobnostného práva, ktoré bolo v danom prípade porušené, však
podľanázorusúduniejemožnévdanomprípadepodmieňovaťmožnosťuplatneniapeňažnejsatisfakcie
požadovaním následku, ktorým by bolo zníženie dôstojnosti, resp. vážnosti žalobcu v spoločnosti tak,

ako to má na mysli ustanovenie § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Podmienky pre postup podľa
ustanovenia § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, a teda priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v
peniazoch sú preto dané.

45. Práve peňažná náhrada predstavuje spôsobilé odškodnenie ujmy. Zmyslom náhrady nemajetkovej
ujmy v peniazoch je zmierniť nepriaznivý následok neoprávneného zásahu. Posúdenie výšky

nemateriálnej ujmy je závislé od úvahy súdu. Súd sa nestotožnil so žalobcom stanoveným výpočtom
nemajetkovej ujmy odvíjajúcej sa od hodín určenej služobnej pohotovosti a jej doplatku do výšky
nariadenej služobnej pohotovosti. Výška náhrady nemajetkovej ujmy je určovaná základnými zákonnými
kritériami, a to predovšetkým závažnosťou vzniknutej ujmy a okolnosťami, za ktorých k porušeniu práva
došlo.

46. V posudzovanom prípade bol jednoznačne preukázaný zásah do práva na ochranu osobnosti
žalobcu, do práva žalobcu na súkromie a rodinný život (čl. 19 ods. 2 Ústavy SR), pretože žalobca
musel reálne odpracovať viac, ako bol povinný v zmysle smernice 2003/88/ES, a to na úkor svojich
blízkych (priateľky a maloletého dieťaťa), musel tráviť čas v práci a prichádzal o čas, ktorý by mohol

venovať rodine, priateľom, záľubám, resp. iným aktivitám, ktoré nesúvisia s jeho pracovným zaradením
a v neposlednom rade aj odpočinku. Z výsluchu žalobcu bolo preukázané, že mu nezostáva dostatok
času, ktorý by mohol venovať rodine, čo mu je zo strany jeho priateľky vyčítané a z tohto dôvodu
dochádza v jeho rodine k nezhodám. U žalobcu sa objavujú aj zdravotné problémy. Žalobca sa necíti
oddýchnutý, má problémy so spánkom, čoraz častejšie sa uňho objavujú bolesti hlavy. Žalobca síce bol

aj na poslednej lekárskej prehliadke hodnotený kvalifikačným stupňom A, čo však podľa názoru súdu
neznamená, že nedostatok spánku a odpočinku sa na jeho zdraví vôbec neprejavuje. Skutočnosť, že
nekvalitný, prerušovaný spánok a jeho nedostatok má negatívny vplyv na zdravie človeka, je všeobecne
známa a žalobca v tomto smere nie je nijaká výnimka.

47. Súd pri rozhodovaní o výške náhrady nemajetkovej ujmy prihliadal aj na rozhodovaciu prax iných
súdov v skutkovo obdobných veciach. Súd nepovažoval za celkom správne vodítko porovnávať výšku
náhrady nemajetkovej ujmy v posudzovanom prípade s odškodnením priznávaným obetiam trestných
činov podľa zákona č. 274/2017 Z. z.. Nie je zámerom súdu ujmu vzniknutú žalobcovi bagatelizovať,
musí však uviesť, že vo väčšine prípadov takýchto obetí ide o neporovnateľne závažnejšie zásahy

do práva na ochranu ich osobnosti. O závažnejšie zásahy ide aj v prípade zásahov do života,
zdravia, práva na rodinný život usmrtením blízkej osoby napr. pri dopravnej nehode či pri poskytovaní
zdravotnej starostlivosti. V takýchto prípadoch sú žalobcom v súdnych konaniach priznávané spravidla
vyššie sumy odškodnenia. Pokiaľ preto súd prihliadal aj na iné rozhodnutia súdov, bral do úvahy
predovšetkým súdmi priznané náhrady nemajetkovej ujmy fyzických osôb proti žalovanej v prípadoch s

porovnateľnýmskutkovýmstavom.Podľarozhodnutí,naktorépoukazovalžalobca(bod40.žaloby)súdy
v porovnateľných prípadoch priznali žalobcom sumy od cca 4.000 eur do cca 7.800 eur. Z rozhodnutí,
na ktoré poukazovala žalovaná na strane 15. vyjadrenia k žalobe, vyplýva priznávanie náhrady vo výške
cca od 1.500 eur do cca 2.500 eur. Krajský súd v Prešove v rozsudku sp. zn. 13Co/43/2024 potvrdil
priznanie náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 2.600 eur (príslušník pracoval v zbore 33 rokov), Krajský

súd v Trenčíne v rozsudku sp. zn. 5Co/62/2024, potvrdil priznanie náhrady nemajetkovej ujmy vo výške
2.000 eur. Okresný súd Nitra v rozsudku sp. zn. 12Cpr/2/2024 priznal náhradu nemajetkovej ujmy 2.000
eur (išlo o slobodného a bezdetného príslušníka pracujúceho v zbore od roku 2020), v ďalšom rozsudku
sp. zn. 8Cpr/3/2024 náhradu vo výške 2.200 eur (žalobca pracuje v zbore 20 rokov, má 5-ročného
syna). Okresný súd Humenné v rozsudku sp. zn. 13C/39/2023 (príslušník pracujúci v zbore 22 rokov,

má manželku, dcéru, vnukov a vnučky) priznal žalobcovi sumu 2 200 eur. Vzhľadom na uvedené súd za
primeranú sumu náhrady nemajetkovej ujmy v tomto posudzovanom prípade považoval sumu vo výške
2.200 eur, ktorú sumu žalobcovi priznal a vo zvyšnej časti jeho nárok zamietol.48. Súd nepovažoval za dôvodnú námietku premlčania vznesenú žalovanou za obdobie mesiaca júl
2021. Uvádza, že nerešpektovaním smernice vznikla žalobcovi ujma, ktorú súd analogicky posúdil
podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka. Právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch je

právo majetkovej povahy, ktoré sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe podľa § 101
Občianskeho zákonníka. Začiatok plynutia premlčacej doby pri náhrade za nemajetkovú ujmu je
viazaný na okamih, kedy došlo k neoprávnenému zásahu objektívne spôsobilého porušiť alebo ohroziť
osobnostné práva fyzickej osoby. V akom rozsahu došlo k zásahu, t. j. k porušeniu článku 6 písm. b)
smernice2003/88/ESvmesiacijúl2021,bolomožnézistiťpodovŕšenítohtomesiacaaprávonanáhradu

nemajetkovej ujmy bolo možné uplatniť v prvý deň nasledujúceho mesiaca, t. j. dňa 1. 8. 2021. Žaloba
bola súdu doručená dňa 1. 8. 2024, teda v rámci trojročnej premlčacej doby. Nárok žalobcu uplatnený
v konaní premlčaný nie je. ...

51. Zásadu úspechu vo veci (§ 255 CSP) treba uplatniť aj na konania, v ktorých výška plnenia závisí od
úvahy súdu alebo od znaleckého posudku. V týchto prípadoch nejde o procesne neúspešného žalobcu,

ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku, čo je aj prejednávaný prípad. Žalobcu totiž
v takýchto sporoch nemožno ad absurdum zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku
sporu, ak tento výsledok závisel od úvahy súdu alebo znaleckej činnosti. Pri rozhodovaní o náhrade trov
konania je potrebné rozlíšiť čo je základné a čo sprevádzajúce. Za základné sa považuje rozhodnutie, že
do práva žalobcu bolo zasiahnuté, výška ujmy je potom druhotná a nadväzujúca. Žalobcu v predmetnej

veci preto bolo potrebné považovať za plne procesne úspešného, keďže mal plný úspech čo do základu
uplatneného nároku a súčasne výška plnenia vyplývajúca z tohto jej procesného úspechu závisela
výlučne od úvahy súdu. Na základe uvedeného súd priznal žalobcovi proti žalovanej nárok na náhradu
trov konania v celom rozsahu (100 %). Dôvody hodné osobitného zreteľa (aplikácia § 257 CSP), ktoré
by odôvodnili iné rozhodnutie o trovách konania súd nezistil, na tieto žalovaná ani nepoukazovala.“

2. Krajský súd v Nitre (ďalej aj „krajský súd“ alebo „odvolací súd“), na odvolanie žalovanej rozsudkom
z 08. júla 2025 sp. zn. 25CoPr/1/2025 potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch I. a II. s tým,
že žalobca má proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
2.1. Odvolací súd mimo iného uviedol, že : „14. V zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora,

je zásada zodpovednosti štátu za škody spôsobené jednotlivcom porušením práva Únie, ktoré sú mu
pripísateľné, súčasťou systému zmlúv, na ktorých je Únia založená. Z uvedenej judikatúry vyplýva, že
táto povinnosť platí v prípade každého porušenia práva Únie členským štátom, a to bez ohľadu na
verejný orgán, ktorý sa tohto porušenia dopustil, a bez ohľadu na to, aký verejný orgán má podľa práva
dotknutéhočlenskéhoštátuvzásadepovinnosťtútoškodunahradiť.Uplatneniepodmienokdovoľujúcich

konštatovať zodpovednosť členských štátov za škody spôsobené jednotlivcom porušeniami práva Únie
musia vnútroštátne súdy v zásade vykonať podľa usmernení Súdneho dvora na ich vykonanie.

15. Súdny dvor rozhodol, že článok 6 písm. b) Smernice 2003/88 má priamy účinok, keďže priznáva
jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Z judikatúry

Súdneho dvora vyplýva, že v prípade, ak by nebolo možné vykladať a uplatňovať vnútroštátnu právnu
úpravu v súlade s požiadavkami práva Únie, vnútroštátne súdy a správne orgány majú povinnosť
uplatňovať právo Únie v celom rozsahu a chrániť práva, ktoré toto právo Únie priznáva jednotlivcom,
pritom v prípade potreby neuplatnia nijaké vnútroštátne ustanovenie, ktoré by bolo v rozpore s právom
Únie. Zásada zodpovednosti štátu za škody spôsobené jednotlivcom porušením práva Únie, ktoré sú

mu pripísateľné, je súčasťou systému zmlúv, na ktorých je Únia založená. Táto povinnosť platí v prípade
každého porušenia práva Únie členským štátom.

16. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozsudku správne poukázal
okrem iného na rozsudok Súdneho dvora C-429/09 zo dňa 25. 11. 2010 vo veci Günter Fuss, ktorý

sa zaoberal otázkou výkladu Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo dňa 04. 11.
2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času v súvislosti s porušením čl. 6 Smernice,
ustanovujúceho maximálny týždenný pracovný čas.

17. Z vnútroštátnej úpravy obsiahnutej v zákone č. 315/2001 Z. z. nevyplýva, že by služobná pohotovosť

hasičov v mieste výkonu služby bola považovaná za súčasť ich služobného času, v čom práve tkvie
rozpor vnútroštátnej právnej úpravy a úpravy zakotvenej v práve EÚ. Súdny dvor opakovane vyjadril
názor,žepojempracovnýčasuvedenývsmernici2003/88jeautonómnympojmomprávaEÚ,ktorýtreba
definovať podľa objektívnych vlastností s odkazom na systém a účel tejto smernice, ktorým je zlepšenieživotných a pracovných podmienok pracovníkov. V rozsudku vo veci C-518/15 Ville de Nivelles/Rudy
Matzak Súdny dvor zdôraznil, že členské štáty sa nemôžu, pokiaľ ide o určité kategórie hasičov
prijatých do verejných hasičských služieb, odchýliť od súboru povinností vyplývajúcich z ustanovení

smernice vrátane pojmov pracovný čas a čas odpočinku. Smernica neumožňuje ani to, aby členské
štáty ponechali v platnosti alebo prijali inú definíciu pojmu pracovný čas, ako je definícia uvedená v tejto
smernici. Smernica síce stanovuje možnosť členských štátov uplatňovať alebo prijímať ustanovenia,
ktoré sú priaznivejšie pre ochranu bezpečnosti a zdravia pracovníkov, ale táto možnosť sa neuplatňuje
na definíciu pojmu „pracovný čas“. Toto konštatovanie potvrdzuje aj účel tejto smernice, ktorý má

zabezpečiť, aby sa definície v nej uvedené nemohli vykladať rôzne v závislosti od vnútroštátneho práva.
Článok6písm.b)smernice2003/88predstavujepravidlosociálnehoprávaÚniesosobitnýmvýznamom,
z ktorého má mať prospech každý pracovník, keďže je minimálnou požiadavkou určenou na zaistenie
bezpečnosti a ochrany jeho zdravia, ktoré ukladá členským štátom povinnosť stanoviť 48 hodinovú
hranicu pre priemerný týždenný pracovný čas, v súvislosti s ktorou je výslovne stanovené, že zahŕňa
tak nadčasy ako aj pracovnú pohotovosť, a od ktorej sa nemožno v žiadnom prípade odchýliť, pokiaľ ide

o také činnosti, ako je činnosť hasičov, hoci by k tomu došlo len prostredníctvom súhlasu dotknutého
pracovníka. Ako už Súdny dvor viackrát rozhodol, členské štáty nemôžu jednostranne určiť rozsah
pôsobnosti článku 6 písm. b) smernice 2003/88 tak, že uplatnenie tohto nároku pracovníkov na to,
aby priemerný týždenný pracovný čas nepresahoval túto maximálnu hranicu, budú viazať na nejakú
podmienku alebo ho určitým spôsobom obmedzia.

18.1. Súdny dvor rozhodol, že poškodení jednotlivci majú právo na náhradu škody, keď sú splnené tri
podmienky. Prvou je, že cieľom porušenej právnej normy Únie je priznať jednotlivcom práva a porušenie
je dostatočne závažné, druhou je existencia škody a treťou priama príčinná súvislosť medzi týmto
porušením a škodou, spôsobenou poškodeným jednotlivcom. Naplnením týchto podmienok sa súd

prvej inštancie podrobne venoval, a preto odvolací súd na ich splnenie len poukazuje. Je potrebné
skonštatovať, že nárok poškodeného jednotlivca na náhradu škody je nárokom sui generis, ktorý
má svoj základ v záväzkoch žalovanej voči Európskej únii. Je zrejmé, že v prejednávanom prípade
existuje priama príčinná súvislosť medzi porušením práva Únie (čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES)
a vzniknutou škodou, ktorá vznikla žalobcovi v dôsledku straty času odpočinku, na ktorý mal nárok,

ak by bol maximálny týždenný pracovný čas upravený čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES, dodržaný.
Ustanovenie článku 6 písm. b) Smernice nebolo do právneho poriadku SR prebraté správne, pretože
vnútroštátny poriadok umožňuje, aby priemerný týždenný pracovný čas žalobcu vrátane nadčasov
presiahol 48 hodín.
18.2. Pri dodržaní obmedzenia vyplývajúceho z čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES, teda maximálneho

týždenného pracovného času 48 hodín, na posudzované rozhodné obdobie od júla 2021 do júna 2024
pripadá maximálny pracovný čas 7.515,36 hodín. Z dokazovania na súde prvej inštancie vyplynulo, že
žalobca v posudzovanom období po zohľadnení služobného pracovného času a služobnej pohotovosti
realizoval výkon práce v rozsahu cca 7.798,52 hodín (výpočet súdu podľa výplatných pások), čo bolo
o 283,16 hodín navyše oproti maximálnemu prípustnému času za dané obdobie vyplývajúcemu zo

smernice. Jedná sa tak o dostatočne závažné porušenie voči žalobcovi, keďže ide o porušenie jasnej
a konkrétnej normy únie, ktorá pokiaľ ide o hornú hranicu priemerného týždenného pracovného času
neponecháva členským štátom priestor na voľnú úvahu a súčasne ide o porušenie práva únie, ktoré je
v zjavnom rozpore s judikatúrou Súdneho dvora (napr. C-429/09 a iné).
18.3. Ďalej je potrebné zdôrazniť, že zo zákona nevyplýva, že by maximálny týždenný pracovný čas

bolo možné dodržiavať a skúmať v rámci referenčného obdobia 4 mesiacov, resp. za splnenia smernicou
stanovených podmienok aj v dlhšom období, keďže Slovenská republika uvedené ustanovenie
neprevzala. Nemožno sa stotožniť ani s tvrdením, že čl. 19 smernice rozširuje referenčné obdobie až
na šesť mesiacov, keď toto zo znenia smernice ako záväzné pravidlo nevyplýva (ide len o možnosť
výnimky).

19.1. Súdny dvor opakovane konštatoval, že pojem pracovný čas treba definovať podľa objektívnych
vlastností s odkazom na systém a účel smernice, ktorým je zlepšenie životných a pracovných podmienok
pracovníkov. Vyžaduje si splnenie troch podmienok. Po prvé, pracovník musí byť v práci, po druhé,
musí byť zamestnávateľovi k dispozícii a po tretie, musí vykonávať svoju činnosť alebo svoje povinnosti.

Rozhodujúcim faktorom pri určovaní toho, čo je a čo nie je pracovný čas, je teda požiadavka prítomnosti
na mieste určenom zamestnávateľom a okamžitého poskytovania príslušných služieb. Dôležité je aj
zohľadnenie kvality času, ktorý pracovník môže tráviť počas plnenia tohto typu povinností, napríklad to,
či sa môže venovať vlastným záujmom a rodine.19.2. Práve absenciu tohto aspektu žalobca namietal, tvrdiac, že nemal dostatok voľného času
venovať sa svojej rodine (priateľke a malému synovi), z čoho vzniká medzi nimi napätie a rovnako
bol nútený potláčať ďalšie sociálne aktivity a koníčky. Žalobca vykonávajúci službu na mieste určenom

zamestnávateľom tam musel byť fyzicky prítomný a bez ohľadu na to, že nemusel byť aktívny počas
celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti, a že mal vytvorené podmienky na oddych, resp. spánok, musel
byť plne k dispozícii a pripravený okamžite poskytnúť požadované služby a plniť si svoje povinnosti. Svoj
voľnýčassivedelorganizovaťlensťažkosťami,venovaniesavoľnočasovýmaktivitámasvojimvlastným
potrebám bola narušená. Rovnako právo na odpočinok žalobcu bolo takýmto spôsobom porušované,

napriek tomu, že v spoločnosti plnil náročné a zodpovedné úlohy vyžadujúce si nasadenie vlastného
života. O to viac by sa malo dbať na dodržiavanie času na odpočinok, regeneráciu psychických a
fyzických síl, právo na súkromie a rodinný život. Pri takto rozvrhnutom pracovnom čase sa začali u
žalobcu dostavovať bolesti hlavy, poruchy spánku a nezhody v partnerskom živote. ...

20.3. Na margo odvolacej námietky žalovanej, že svoje tvrdenia žalobca nepodložil a nepreukázal

dôkazmi, odvolací súd dodáva, že aj keď podľa lekára je žalovaný po zdravotnej stránke v poriadku, je
všeobecne známe, že problémy so spánkom a bolesťami hlavy, hoci sa spočiatku zdajú banálne, pri ich
dlhodobomneriešenímôžuprerásťdoväčšíchzdravotnýchproblémov.Rovnakonezhodyvpartnerskom
spolužití sú bežným javom v prípade, ak partneri a rodičia nemajú pre rodinný život dostatočný priestor.
Takéto okolnosti ani nie je možné preukazovať dôkazmi, prípadne, ak vôbec, len s veľkými ťažkosťami.

Ostatné tvrdenia však žalobca v konaní podložil dôkazmi preukazujúcimi žalovaný nárok.

Smernica totižto neobsahuje žiadne ustanovenia o právne na náhradu škody v prípade jej porušenia.
Právny poriadok SR nemá výslovnú právnu úpravu ohľadne práva jednotlivca na náhradu škody proti
štátu spôsobenej porušením práva Únie. Takúto právnu úpravu neobsahuje ani zákon č. 514/2003 Z. z.
o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení
neskoršíchpredpisov.Súdprvejinštanciesprávneustálil,ževzhľadomnazistenýskutkovýstavmáujma

žalobcu najbližšie k zásahu do osobnosti žalobcu (analógia podľa § 11 až § 13 Občianskeho zákonníka).
Odvolací súd výšku peňažnej náhrady za porušovanie práv žalovaného vyplývajúcich zo Smernice,
priznanú súdom prvej inštancie, považoval za primeranú a s odôvodnením rozhodnutia sa aj v tomto
smere stotožnil. Posúdenie výšky nemateriálnej ujmy bolo závislé od úvahy súdu, kedy súd prihliadal
na všetky okolnosti prejednávaného prípadu. S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd nemôže

súhlasiť s námietkou odvolateľky, že súd nesprávnym právnym posúdením dospel svojím rozhodnutím k
nesprávnym skutkovým záverom. K ďalšej námietke odvolací súd dodáva, že je pravdou, že rozhodnutia
odvolacíchsúdovniejemožnépovažovaťzajudikatúru,avšaktietosúdyvobdobnýchprávnychveciach,
postavených na rovnakom skutkovom a právnom základe, dospeli k rovnakým právnym záverom o
nesprávnejtranspozíciiSmernicedoprávnejúpravySR,keďtátoumožňovalavyžadovaťodpríslušníkov

Hasičského a záchranného zboru SR výkon štátnej služby prevyšujúci smernicou stanovený maximálny
týždenný pracovný čas 48 hodín.
21.2. Rovnako odvolací súd nesúhlasil ani s námietkou nepreskúmateľnosti a zmätočnosti rozhodnutia,
keďže mal za to, že súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci a svoje rozhodnutie po právnej
stránke riadne a vyčerpávajúco odôvodnil. Ďalšie námietky žalovanej odvolací súd považoval za

irelevantné, pretože na ne dal vyčerpávajúcu odpoveď už súd prvej inštancie.

náhradu za určenú služobnú pohotovosť hasičov. Ďalšou kľúčovou zmenou je stanovenie hornej hranice
priemerného týždenného služobného času, ktorý vrátane štátnej služby nadčas a určenej služobnej
pohotovosti nesmie prekročiť 48 hodín. Výnimka môže nastať len v prípade, že hasič udelí dobrovoľný
súhlas, ktorý však môže kedykoľvek odvolať. V takom prípade môže byť horná hranica 48 hodín
prekročená, avšak len za podmienky, že nepresiahne 72 hodín týždenne. Žalovaná na svojej oficiálnej

stránke uviedla, že zavedenie týchto pravidiel je plne v súlade s požiadavkami práva Európskej únie a
prispieva k zabezpečeniu ochrany zdravia a práv príslušníkov Hasičského a záchranného zboru.23. Súd prvej inštancie pri rozhodovaní o trovách konania správne vychádzal zo zásady úspechu vo
veci, ktorá sa vzťahuje aj na konania, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu, nezistiac dôvody
hodné osobitného zreteľa. S poukazom na vyššie uvedené dôvody odvolací súd rozsudok súdu prvej

inštancie v napadnutom I. výroku ako aj vo výroku III. týkajúcom sa trov konania v zmysle § 387 ods.
1 CSP ako vecne správny potvrdil.

24. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 262 ods. 1 v spojení s
ustanovením § 396 ods. 1 CSP a podľa § 255 ods. 1 CSP a priznal žalobcovi nárok na náhradu trov

odvolacieho konania voči žalovanej v plnom rozsahu z dôvodu, že žalobca bol v odvolacom konaní
úspešný. O výške trov konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením vydaným vyšším
súdnym úradníkom podľa § 262 ods. 2 CSP.“

3. Proti rozsudku odvolacieho súdu podala žalovaná (ďalej aj „dovolateľka“) dovolanie, ktoré odôvodnila
v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP. Navrhla zrušiť rozhodnutie odvolacieho súdu a vec tomuto

súdu vrátiť na ďalšie konanie.
3.1. Dovolateľka uvádza, že odvolací súd svojím procesným postupom rozsiahlo zasiahol do práva na
spravodlivý proces žalovanej, nakoľko prehliadol rozsiahle procesné pochybenia súdu prvej inštancie
pri odôvodňovaní svojich či už právnych alebo skutkových záverov, ktoré sú bezpochyby nesprávne;
odkláňajú sa od judikatúry Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR pri rozhodovaní o náhrade

nemajetkovej ujmy; ignorujú fakt, že nemajetková ujma je jedinečnou a osobitou skutočnosťou
rozdielnou v každom jednom prípade; ako aj samotné odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie
nenapĺňa zákonné požiadavky podľa § 220 ods. 2 CSP, tobôž odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu.
Rozsudok súdu prvej inštancie je arbitrárny, nepresvedčivý, nezákonný a v právnom štáte neudržateľný,
ktorý bol však potvrdený súdom odvolacím, tak jednoznačne došlo k naplneniu dovolacieho dôvodu

podľa § 420 písm. f) CSP. Dovolateľka označila rozhodnutie odvolacieho súdu za nezrozumiteľné
podľa jej názoru v dôsledku predmetu sporu, ale i záverov odôvodnenia, ktoré nie sú jednoznačné a
presvedčivé. Nesprávny záver ohľadom predmetu sporu jednoznačne vyplýva z nedostatočného štúdia
vnútroštátneho právneho poriadku zo strany konajúcich súdov. Dotknutými ustanoveniami smernice
sú v tomto konaní článok 2 ods. 1 a 2 a článok 6 písm. b). Odvolací súd v bode 15. napadnutého

rozsudku síce konštatoval, že vychádzajúc z judikatúry SD EÚ (C-429/09) má článok 6 písm. b) smernice
priamy účinok, avšak ani súd prvej inštancie, tobôž odvolací súd nezisťovali, či možno predmetný
záver prijať aj v Slovenskej republike, (keďže vec C-429/09 sa netýka Slovenskej republiky). K článku
2 smernice uvádzame, že tento nepriznáva žiadne práva pracovníkom, nakoľko ide iba o výkladové,
definičné ustanovenie, a preto nespĺňa základnú podmienku „nároku sui generis“ - nepriznáva právo

jednotlivcom. K článku 6 písm. b) smernice uvádza, že sa nemožno stotožniť s názorom odvolacieho
súdu, že by daný článok nebol transponovaný do vnútroštátneho právneho poriadku v rozhodnom čase.
V žalovanom období bol účinný § 193 zákona č. 315/2001 Z. z., ktorý stanovuje subsidiaritu Zákonníka
práce a uplatnenie jeho ustanovení na Hasičský a záchranný zbor, pričom jedným z ustanovení, ktoré
sa vzťahuje aj na hasičov (teda aj na žalobcu) bol § 85 Zákonníka práce. K tomu dovolateľka odkazuje

na názor Súdneho dvora EÚ, podľa ktorého je úlohou vnútroštátnych súdov členských štátov posúdiť, či
vnútroštátna právna úprava umožňuje výklad dotknutých ustanovení vo svetle cieľa a práv vyplývajúcich
z dotknutej smernice. Až v prípade, ak nemožno prijať taký výklad dotknutých ustanovení vnútroštátneho
práva, ktorý by bol v súlade s dotknutou smernicou, až vtedy má vnútroštátny súd povinnosť priamo
aplikovať právo Únie za účelom poskytnutia plnej ochrany práv jednotlivcov vyplývajúcich z danej

smernice. Súd prvej inštancie spoločne s odvolacím súdom dospeli k nesprávnemu záveru, že čl. 6
písm. b) smernice má priamy účinok v Slovenskej republiky, nakoľko toto právo bolo jednoznačne
transponovanédovnútroštátnehoprávnehoporiadku,takbolopovinnosťousúdovposúdiťnárokžalobcu
ako žalobu o ochranu osobnosti v zmysle ustanovení o nemajetkovej ujme, ktorú si žalobca explicitne
v konaní uplatnil, pričom za neoprávnený zásah malo byť považované prípadné porušenie § 85 ods.

9 Zákonníka práce. Žalovaný má tak za to, že úlohou súdov bolo zistiť, či žalobca skutočne odslúžil
viac než mu to § 85 ods. 9 Zákonníka práce povoľuje, a teda je tu potenciál na vznik nemajetkovej
ujmy u žalobcu; alebo je celá žaloba absolútne nedôvodná. V zmysle vyššie uvedeného máme za to,
že napadnutý rozsudok je arbitrárny a nezrozumiteľný, nakoľko neodpovedá dostatočne na základnú
otázkukonania,tedačojepredmetsporu.Záveryvnapadnutomrozsudkusúlenvšeobecné,odkazujúce

na rozhodnutia Súdneho dvora EÚ, avšak bez akéhokoľvek vysvetlenia relevantnosti týchto odkazov
na Slovenskú republiku. Druhým dôvodom prečo je napadnutý rozsudok nezrozumiteľný je otázka
preukázania existencie nemajetkovej ujmy. V napadnutom rozsudku je síce uvedené, že žalobca tvrdil
určité skutočnosti, avšak v ňom absentuje spôsob, akým sa odvolací súd vysporiadal s predmetnýmitvrdeniami, predovšetkým ak ani neboli preukázané. Dovolateľka ďalej označila napadnutý rozsudok
za arbitrárny a nezákonný. Tiež preto, že v otázke pracovného času obmedzili svoje skúmanie iba na
otázku služobnej pohotovosti, pričom odignorovali námietky žalovaného, že fond pracovného času v

sebe zahŕňa aj časy dní voľna. Napadnutý rozsudok je v rozpore s judikatúrou Súdneho dvora EÚ, keďže
za pracovný čas považuje aj dni voľna. Ďalší nesprávny procesný postup konajúcich súdov spočíval v
otázke posúdenia referenčného obdobia. Žalobca v žalobe považoval za referenčné obdobie 1 mesiac,
pričom spriemeroval svoje údajne odpracované hodiny (fond pracovného času + služobnú pohotovosť),
no v tabuľkách predložených ako prílohu k vyjadreniu z 20. 12. 2024 už súhlasil s názorom žalovaného,

že sa jedná o obdobie dlhé 6 mesiacov. Názor odvolacieho súdu v bode 18.3. napadnutého rozsudku
nie je správny, ak sa domnieva, že zákonná úprava nereflektuje úpravu referenčného obdobia v zmysle
smernice. Je potrebné doplniť, že podľa rozhodnutia C-254/18 sa vyžaduje zákonná úprava iba pri
stanovení pevného referenčného obdobia a nie pri stanovení pružného, na čo žalovaný poukazoval aj
pred súdom prvej inštancie. Z uvedeného vyplýva, že nie je správny názor, že by § 86 ods. 1 zákona
č. 315/2001 Z. z. nijako nešpecifikoval referenčné obdobie pre hasičov. Netreba však opomínať ani

ďalšie dôvody, ktoré potvrdzujú závery žalovaného. Napríklad, že priamo z tabuľky zhody zákona č.
315/2001 Z. z. k Smernici 2003/88/ES16 vyplýva, že § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. predstavuje
transpozičné ustanovenie k relevantným článkom v tomto konaní, a preto aj historickým výkladom
možno dospieť k prezentovanému záveru. Rovnako netreba opomínať ani fakt, že fond pracovného
času, (z ktorého vychádzali konajúce súdy) je plánovaný do období 6 mesiacov, v zmysle kolektívnej

zmluvy vyššieho stupňa pre príslušníkov Hasičského a záchranného zboru na 2 kalendárne polroky.
Ak je služobný čas plánovaný nerovnomerne do období 6 mesiacov v zmysle § 86 ods. 1 zákona
č. 315/2001 Z. z., tak jediný eurokonformný výklad predmetného ustanovenia je ten, že predstavuje
transpozíciu referenčného obdobia v zmysle smernice, a keďže sa jedná o pružne stanovené referenčné
obdobie, tak je potrebné rozdeliť žalované obdobie do šiestich šesťmesačných referenčných období, a

tak skontrolovať jeho priemerný pracovný čas. Uvedené vyplýva aj z logiky a charakteru nerovnomerne
rozvrhnutého služobného času, že pracovný čas v jednotlivých týždňoch bude kolísavý, a teda sa dá
predpokladať, že v určitých týždňoch bude žalobca pracovať viac, zatiaľ čo v iných menej. Žalovaný má
za to, že nesprávnym procesným postupom, ktorý spočíval v opomenutí odpovedať na radu podstatných
námietok žalovaného týkajúcich sa referenčného obdobia, konajúce súdy hrubo zasiahli do práva na

spravodlivý proces žalovaného, keďže vychádzali z obdobia 1 mesiaca bez akéhokoľvek právneho
vysvetlenia a bez akéhokoľvek právneho základu.
3.2. Dovoteľka ku skutkovým záverom porušujúcim právo na spravodlivý proces žalovanej poukázala
podľa jej názoru na nesprávne zistenia odvolacieho súdu, že na obdobie od júla 2021 do júna 2024
pripadá maximálny pracovný čas 7.515,36 hodín, pričom po spočítaní služobného pracovného času a

služobnej pohotovosti (z výplatných pások), žalobca mal odpracovať 7.798,52 hodín, a teda odpracoval
o 283,16 hodín viac než mal. Ide o konštatovanie, ktoré vychádza z nesprávneho (v tomto konaní
nepoužiteľného) dôkazu (výplatné pásky), pričom opomína skutočné dôkazy (plachty služieb žalobcu
a prehľad plánu žalobcu), na ktoré konajúce súdy neprihliadali. Súdom vyčítala, že sa vysporiadali iba
s výplatným páskami žalobcu, avšak jeho evidencia dochádzky (tzv. plachty služieb a prehľad plánu

služieb) zostala nevykonaná. Konajúce súdy nehodnotili dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, dokonca
uvedené 2 dôkazy predložené žalovaným nehodnotili ani len samostatne. Uvedený procesný postup
konajúcichsúdovmalzanásledoknesprávnezistenieskutkovéhostavu,keďžedospelikvyššiemupočtu
údajne odpracovaných hodín žalobcom než tomu bolo v skutočnosti. Uvedeným procesným postupom
bolo zasiahnuté do práva na spravodlivý proces žalovanej, keďže závery vo výrokovej časti konajúcich

súdov sú výsledkom nesprávneho hodnotenia predložených dôkazov. Žalovaný už v duplike z 11. 11.
2024 upozorňoval konajúce súdy, že žalobca v skutočnosti odpracoval spolu za žalované obdobie
6.051,35 hodín, a teda nie konajúcimi súdmi tvrdených 7.798,52 hodín. Ak podľa odvolacieho súdu
bol maximálny pracovný čas žalobcu za žalované obdobie 7.515,36 hodín, tak žalobca odpracoval o
1.464,01 hodín menej ako bolo jeho maximum, a teda žiadna ujma nemohla vzniknúť. K skutkovým

zisteniam ohľadom nemajetkovej ujmy a dôkaznému bremenu dovolateľka poznamenala, že ide podľa
jej názoru o formalistický opis bez skutočnej aplikácie. Podľa dovolateľky v konaní nebolo, že by žalobca
mal akékoľvek zdravotné problémy, že by trpel bolesťami hlavy či poruchami spánku. Ako hasič má
pravidelné zdravotné prehliadky, ktoré musí absolvovať stupňom „A“, aby mohol vykonávať svoju prácu.
Žalobcanepredložilžiadnuzdravotnúsprávu,ktorábyuvedenépotvrdzovala,dokoncažiadeninýdôkaz,

ktorý by aspoň nepriamo preukazoval pravdivosť jeho tvrdení. V konaní nebolo preukázané, ani že
by mal nezhody v partnerskom vzťahu. V konaní dokonca nebolo preukázané, ani že by vôbec bol
žalobca v akomkoľvek partnerskom vzťahu. Nedošlo k žiadnemu výsluchu partnerky a neboli predložené
ani akékoľvek dôkazy, ktoré by preukazovali existenciu jeho partnerského vzťahu. K nezhodám taktiežnedošlo k preukázaniu žiadnej tvrdenej skutočnosti či už výpisom z akejkoľvek partnerskej poradne,
resp. výsluchom partnerky. Príčinná súvislosť absolútne absentuje. Odvolací súd sám vytvoril príčinnú
súvislosť bez akéhokoľvek dôkazu. Právo na spravodlivý proces žalovanej bolo jednoznačne porušené

aj v otázke preukazovania existencie ujmy na strane žalobcu. Okrem toho, že nedošlo k preukázaniu, že
by skutočne došlo k prekročeniu maximálneho priemerného pracovného času žalobcu, tak nedošlo ani
k preukázaniu existencie nemajetkovej ujmy. Konajúce súdy prevzali do svojich odôvodnení v rozpore
s § 191 ods. 1 a § 220 ods. 2 CSP subjektívne tvrdenia žalobcu bez toho, aby došlo k naplneniu
dôkaznej povinnosti žalobcu. Žalobca de facto nemusel preukázať ani jedno svoje tvrdenie a odvolací

súd v napadnutom rozsudku ako aj existenciu týchto tvrdení, tak aj existenciu príčinnej súvislosti vyriešil
za žalobcu bezdôvodne. Predmetným procesným postupom bolo vážne zasiahnuté do zásady rovnosti
upustením od dôkaznej povinnosti. Formalistický prístup konajúcich súdov dovolateľka videla v tom,
že súdy posudzovali vec bez hĺbkového posudzovania predložených dôkazov, pričom podstatný dôkaz
- evidencia dochádzky žalobcu pravdepodobne ani len neposudzovali, keďže sa k nemu žiadnym
spôsobom nevyjadril ani jeden z konajúcich súdov a postupovali iba v zmysle výplatných pások, (ktoré

sú pre toto konanie irelevantné, keďže nejde o pracovnoprávny spor). Úlohou súdu prvej inštancie tak
bolo skutočne zistiť, či došlo k prekročeniu maximálneho týždenného priemerného pracovného času a
ak áno, tak posúdiť rozsah prekročenia a následky, ktoré prípadným prekročením mali byť žalobcovi
privodené a posúdiť, či ich hodnoverne aj preukázal v zmysle požiadavky dôkazného bremena. Prílišný
formalizmus konajúcich súdov sa pretavil do zrejmej nespravodlivosti. Arbitrárnosť (svojvôľa) konajúcich

súdov spočívajúca v hľadaní všeobecných dôvodov prečo námietky žalovaného sú nedôvodné. Úlohou
konajúcich súdov v konaniach o náhradu nemajetkovej ujmy je jasné zistenie rozsahu nemajetkovej
ujmy a jej prípadné primerané a spravodlivé kompenzovanie.
3.3. K princípu právnej istoty a nestrannosti súdnictva dovolateľka v dovolaní poukázala na to, že
princíp právnej istoty zabezpečuje, aby sa na určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých

podmienkach dala rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95, II. ÚS 80/99, I. ÚS 564/2012),
avšak je ústavne neudržateľné, aby sa vydávali neodôvodnené rozsudky len preto, že obdobne bolo
rozhodnuté v minulosti. Princíp právnej istoty nie je absolútny a jednoznačne nepredstavuje akúsi
prekážku k prístupu k nezávislému a nestrannému súdnictvu. Otázka nestrannosti súdnictva je v tomto
smere rovnako na mieste. Ako bolo už vyššie uvedené, konajúce súdy pristúpili k tomuto konaniu

príliš formalisticky a neodborne, keďže ho považovali iba za „ďalšie“ konanie hasiča. Všeobecné
a nedostatočné odôvodnenia oboch dotknutých rozsudkov iba zavŕšilo ich problematický prístup k
tomuto konaniu, čo malo za následok porušenie práva na spravodlivý proces žalovaného aj v otázke
nestrannosti súdu. Uvedenému záveru zodpovedá aj nahliadanie na princíp právnej istoty z pohľadu
najvyššieho súdu, ktorý sa vyjadril, že naplnenie princípu právnej istoty nemožno stotožňovať s právom

na jednotnú judikatúru, ktorá sa pochopiteľne môže vyvíjať s cieľom flexibilne reagovať na spoločenský
vývoj a doposiaľ „neobjavené“ argumenty. Odklon od judikatúry sa stáva problematickým až v momente,
ak k nemu dochádza bez poskytnutia dostatočných dôvodov (sp. zn. 6Cdo/13/2023 zo dňa 29. októbra
2024). Takýto odklon možno aprobovať (čl. 2 ods. 3 CSP) vo všeobecnosti len na výskyte skutkových
alebo právnych osobitosti prípadu. Kým skutkové osobitosti predpokladajú aspoň koncíznu skutkovú

komparáciu (prejednávanej veci s obdobnými prípadmi), tak pri tzv. právnych osobitostiach prípadu
možno uvažovať najmä v rovine zmeny relevantnej judikatúry, rozhodnej právnej úpravy, prípadne
v rovine výskytu doposiaľ „neobjaveného - neriešeného“ argumentu. Ústavnoprávny princíp právnej
istoty v sebe zakotvuje radu zásad a jednou z nich je aj právna istota, že každá jedna vec o
náhradu nemajetkovej ujmy bude prejednaná samostatne s ohľadom na jedinečnosť každej ľudskej

bytosti a okolnosti prípadu. Zároveň je primerané očakávať od konajúcich súdov, aby pri prejednávaní
veci postupovali v intenciách Civilného sporového poriadku a nenahrádzali prácu žalobcu (v konaní
bola rozsiahlo oslabená povinnosť dôkazného bremena žalobcu). Žalovaný má teda za to, že v
zmysle princípu právnej istoty možno od konajúcich súdov spravodlivo očakávať, že sa vysporiadajú
s každou jednou vecou osobitne a nebudú sa snažiť zovšeobecňovať obdobné spory len za účelom

jednoduchšieho spisovania svojich rozsudkov.
3.4. Podľa dovolateľky konajúce súdy zasiahli do jej práva na spravodlivý proces tým, že:
- len všeobecne skonštatovali priamy účinok čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES, pričom sa vôbec
nevysporiadali s § 193 zákona č. 315/2001 Z. z. v spojení s § 85 ods. 9 Zákonníka práce,
- pri referenčnom období sa vôbec nevysporiadali s námietkou žalovaného podľa § 86 ods. 1 zákona č.

315/2001 Z. z., no na druhej strane vychádzali z § 97 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z., ktorý však nemá
žiadnu spojitosť s článkom 2 smernice, keďže hovorí o fonde pracovného času ako o pracovnoprávnej
otázke za dni voľna, za ktoré patrí žalobcovi náhrada mzdy,- v napadnutom rozsudku, ako aj v rozsudku súdu prvej inštancie absentuje: 1/ spôsob vysporiadania sa
s námietkou žalovaného, že nemožno vychádzať z fondu pracovného času, 2/ ustálenie opodstatneného
časového úseku, v rámci ktorého sa priemerný pracovný čas počíta, 3/ rozlíšenie medzi pracovným

časom a časom odpočinku nie len v otázke služobnej pohotovosti, ale taktiež aj v otázke dní voľna, 4/
stanovenie skutočného rozsahu pracovného času, ktorý mal žalobca údajne odpracovať nad rámec §
85 ods. 9 Zákonníka práce a nie len spočítanie fondu pracovného času so služobnou pohotovosťou,
5/ vysporiadanie sa so skutočnosťou, že žalobca v skutočnosti odpracoval o približne 1.400 hodín
menej než bol jeho maximálny možný pracovný čas podľa odvolacieho súdu, 6/ konštatovanie existencie

skutočnej nemajetkovej ujmy, jej konkrétností a osobitostí, 7/ preukázanie úvah a postupov konajúcich
súdov pri stanovení výšky nemajetkovej ujmy, 8/ dôvody, prečo boli prevzaté do odôvodnenia rozsudku
tvrdenia žalobcu ohľadom jeho údajnej ujmy, ktoré sa ani len nesnažil žiadnym spôsobom preukázať, 9/
dôvody, prečo mali konajúce súdy tvrdenia žalobcu ohľadom jeho ujmy za preukázané (predovšetkým
tvrdené zdravotné problémy, existenciu partnerského vzťahu, existenciu hádok v partnerskom vzťahu
žalobcu z dôvodu práce hasiča atď.).

4. Žalobca vo svojom vyjadrení k dovolaniu uviedol, že novelou účinnou od 1. júla 2025 ust. § 85
zák. č. 315/2001 Z. z. bol doplnený ods. 3 tak, že priemerný týždenný služobný čas príslušníka
vrátane štátnej služby nadčas a služobnej pohotovosti v mieste výkonu štátnej služby nesmie prekročiť
48 hodín, ak odsek 4 neustanovuje inak. V dôvodovej správe sa uvádza, že novela reaguje na

prebiehajúce súdne spory v súvislosti s prekračovaním 48 hodinového priemerného týždenného
služobného času, ktoré vznikajú preto, že sa do tohto limitu nezarátava služobná pohotovosť.
Nesprávnosť správnej implementácie smernice do nášho právneho poriadku (nepripustením, že do
priemerného 48 hodinového pracovného času treba zahrnúť aj čas služobnej pohotovosti) zakladá jej
priamu aplikovateľnosť. S otázkou pracovného času sa súd prvej inštancie vysporiadal v bode 42.

rozhodnutia. Nie len z výplatných pások ale aj z plachiet ID vyplýva zápočet dovolenky, návšteva lekára,
či darovania krvi do odpracovaného času. Navrhol dovolanie ako nedôvodné zamietnuť. Žalovaná
zotrvala na dôvodoch dovolania zdôrazňujúc podstatnú otázku, či (ne)došlo k prekročeniu maximálneho
priemerného týždenného pracovného času.

5. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 CSP), po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427
ods.1CSP)stranazastúpenávsúladesozákonom(§429ods.2písm.b)CSP),vktorejneprospechbolo
napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru,
že dovolanie treba odmietnuť. Na odôvodnenie uvedeného záveru dovolací súd uvádza nasledovné:

6. Podľa § 419 CSP proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné sú vymenované v § 420 a § 421 CSP.
6.1. Z hľadiska ústavného aspektu treba rešpektovať právomoc najvyššieho súdu ústavne konformným
spôsobom vymedzovať si prípustnosť veci v konaní o dovolaní a vychádzať z toho, že v prvom rade
je vecou najvyššieho súdu určovať si koncepciu interpretácie prípustnosti mimoriadnych opravných

prostriedkov, a to za predpokladu, že táto nie je nepriateľská z hľadiska ochrany základných práv a
slobôd.
6.2. Dovolanie treba považovať za mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má v systéme opravných
prostriedkov civilného sporového konania osobitné postavenie. Dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a
dovolací súd nesmie byť vnímaný (procesnými stranami, ani samotným dovolacím súdom) ako tretia

inštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu z
akýchkoľvek dôvodov a hľadísk.
6.3. O všetkých mimoriadnych opravných prostriedkoch platí, že narušenie princípu právnej istoty strán,
ktorých právna vec bola právoplatne skončená, musí byť vyvážené sprísnenými a jasne čitateľnými
podmienkami prípustnosti. Právnu úpravu dovolania, ktorá stanovuje podmienky, za ktorých môže

byť výnimočne prelomená záväznosť už právoplatného rozhodnutia, nemožno interpretovať bezbreho;
namieste je skôr zdržanlivý (uvážený) prístup.
6.4. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu
spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je tiež právo domôcť sa na
opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu nižšej inštancie, sa v civilnom

sporovom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých
môže súd konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania, vrátane dovolacieho
konania. Na týchto záveroch zotrváva aj súčasná rozhodovacia prax najvyššieho súdu.7. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej
v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom
spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Hlavnými znakmi charakterizujúcimi procesnú vadu uvedenú

v § 420 písm. f) CSP sú zásah súdu do práva na spravodlivý proces a nesprávny procesný postup
súdu znemožňujúci procesnej strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia v takej miere
(intenzite), v dôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
7.1. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť
vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v

konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f) CSP, je (procesnou) povinnosťou
dovolateľa vysvetliť, z čoho konkrétne vyvodzuje prípustnosť dovolania a v spojitosti s tým označiť v
dovolaní náležitým spôsobom tiež dovolací dôvod. V dôsledku spomenutej viazanosti neskúma dovolací
súd správnosť napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v
dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.
7.2. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať

sa svojich práv na nezávislom a nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty
a záruky poskytované právnym poriadkom; jeho integrálnou súčasťou je právo na relevantné, zákonu
zodpovedajúce súdne konanie. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti jeho strán,
právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo
na predvídateľnosť rozhodnutia a na jeho riadne odôvodnenie, zachovanie rovnosti strán v konaní, na

relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae
(odmietnutie spravodlivosti).
7.3. Porušením práva na spravodlivý proces v zmysle uvedeného ustanovenia zákona treba rozumieť
nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných
ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré zároveň

znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva.

8. Dovolateľka v dovolaní namietala vadu zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP, za ktorú považovala
predovšetkým nesprávne právne posúdenie veci, nedostatočné zistený skutkový stav veci, či nesprávne
vyhodnotenie dôkazov. A práve z nich vyvodzovala (aj podľa jej názoru) nedostatočné odôvodenie

rozhodnutia. Uvedeným spôsobom sa jej však nepodarilo úspešne vymedziť uplatnený dovolací dôvod
(§ 420 písm. f) CSP), a preto jej dovolanie nebolo možné považovať za prípustné.

9. Dovolateľka namietala nedostatočné odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu, dovolací súd pristúpil
k posúdeniu argumentačnej udržateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu z pohľadu, či napĺňa záruky

garantujúce, že výkon spravodlivosti v danom prípade nie je arbitrárny (svojvoľný), a či je zachované
právo dovolateľky na riadne odôvodnenie rozhodnutia.

10. Ústavný súd Slovenskej republiky vo viacerých svojich rozhodnutiach (napr. sp. zn. III. ÚS
44/2022 z 27. januára 2022) uviedol, že arbitrárnosť sa v zásade môže prejavovať vo dvoch podobách.

Procesná arbitrárnosť je hrubým alebo opakovaným porušením zásadných ustanovení právnych
predpisovupravujúcichpostuporgánuverejnejmoci,hmotnoprávna(meritórna)arbitrárnosťsaprejavuje
ako extrémny nesúlad medzi právnym základom pre rozhodovanie veci a závermi orgánu verejnej
moci, ktoré sú vo vzťahu k tomuto právnemu základu neobhájiteľné všeobecne akceptovateľnými
výkladovými postupmi (II. ÚS 576/2012). Z judikatúry ústavného súdu tiež vyplýva, že arbitrárnosť (i

zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí) všeobecných súdov je najčastejšie daná rozporom súvislostí ich
právnych argumentov a skutkových okolností prejednávaných prípadov s pravidlami formálnej logiky
alebo absenciou jasných a zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovo relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu
(napr. IV. ÚS 115/03). Uvedené nedostatky pritom musia dosahovať mieru ústavnej relevancie, teda

ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré z práv uvedených v čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“). O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide
spravidla vtedy, ak sa zistí taká interpretácia a aplikácia právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne
popiera účel a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne
rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky,

prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (III.
ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).11. Dovolateľka v dovolaní za zásadnú označila otázku, či došlo k prekročeniu maximálneho
priemerného týždenného pracovného času, pre ktorú namietala nepreskúmateľnosť napadnutého
rozhodnutia.

11.1. Súd prvej inštancie i odvolací súd sa s touto otázkou riadne zaoberali a zaujali k nej jednoznačné
stanovisko, keď mimo iného súd prvej inštancie uviedol, že: „13. Zo strany žalovaného zostali nepopreté
tvrdenia žalobcu uvádzané v žalobe, že služobný čas žalobcu je rozvrhnutý nerovnomerne tak, že
týždenný pracovný čas sa skladá z výkonu služby a určenej služobnej pohotovosti. Do konca roku 2021
bolipracovnézmenyrozvrhnuténa17-hodinovývýkonslužby,poktoromnasledovalaurčená7-hodinová

služobná pohotovosť na pracovisku. Od 1. 1. 2022 sú pracovné zmeny rozvrhnuté na 16-hodinový
výkon služby a nadväzujúcu 8-hodinovú služobnú pohotovosť na pracovisku. Jedna pracovná zmena
pozostávajúca z výkonu služby a určenej služobnej pohotovosti trvá 24 hodín. Okrem určenej služobnej
pohotovosti môže byť žalobcovi nariadená aj služobná pohotovosť mimo rozvrhnutia pracovného času.
Obe služobné pohotovosti sa nezapočítavajú do pracovného času. Služobná pohotovosť je rozdelená
na aktívnu časť (práca nadčas) a neaktívnu časť. Služobná pohotovosť je určovaná na čas nočných

hodín. Do konca roka 2021 boli služobné pohotovosti vykonávané v čase 22:30 - 5:30 hod., od roku
2022 sú vykonávané v čase 22:00 - 6:00 hod.. Na hasičskej stanici J. sa striedajú tri hasičské zmeny, t.
j. každá pracovná zmena odslúži 24 hodín a následne má dva dni voľna.

14. Z výplatných pások žalobcu za jednotlivé mesiace v období júl 2021 až jún 2024 vyplýva fond

pracovného času (FPČ), odpracované hodiny a pohotovosť na pracovisku v hodinách nasledovne:
7/2021 - FPČ: 170; odpracované hodiny: 143,33; pohotovosť na pracovisku: 42
8/2021 - FPČ: 151,20; odpracované hodiny: 137,72; pohotovosť na pracovisku: 45,48
9/2021 - FPČ: 170; odpracované hodiny: 175,40; pohotovosť na pracovisku: 57,60
10/2021 - FPČ: 166,90; odpracované hodiny: 133,27; pohotovosť na pracovisku: 42

11/2021 - FPČ: 170; odpracované hodiny: 153; pohotovosť na pracovisku: 56
12/2021 - FPČ: 175,10; odpracované hodiny: 158,10; pohotovosť na pracovisku: 63
1/2022 - FPČ: 176; odpracované hodiny: 148,82; pohotovosť na pracovisku: 57,71
2/2022 - FPČ: 144; odpracované hodiny: 128,23; pohotovosť na pracovisku: 63,77
3/2022 - FPČ: 160; odpracované hodiny: 112,70; pohotovosť na pracovisku: 55,30

4/2022 - FPČ: 162,50; odpracované hodiny: 55,50; pohotovosť na pracovisku: 24
5/2022 - FPČ: 165; odpracované hodiny: 149,50; pohotovosť na pracovisku: 71,50
6/2022 - FPČ: 160; odpracované hodiny: 146,31; pohotovosť na pracovisku: 61,69
7/2022 - FPČ: 160; odpracované hodiny: 129,43; pohotovosť na pracovisku: 62,81
8/2022 - FPČ: 144; odpracované hodiny: 120,48; pohotovosť na pracovisku: 47,52

9/2022 - FPČ: 161; odpracované hodiny: 114,47; pohotovosť na pracovisku: 54,53
10/2022 - FPČ: 192; odpracované hodiny: 162,20; pohotovosť na pracovisku: 69,80
11/2022 - FPČ: 164,50; odpracované hodiny: 149,15; pohotovosť na pracovisku: 71,35
12/2022 - FPČ: 163,50; odpracované hodiny: 131,50; pohotovosť na pracovisku: 64
1/2023 - FPČ: 166; odpracované hodiny: 134; pohotovosť na pracovisku: 64

2/2023 - FPČ: 171; odpracované hodiny: 64; pohotovosť na pracovisku: 32
3/2023 - FPČ: 164; odpracované hodiny: 132;, pohotovosť na pracovisku: 72
4/2023 - FPČ: 160; odpracované hodiny: 112; pohotovosť na pracovisku: 56
5/2023 - FPČ: 176; odpracované hodiny: 64,97; pohotovosť na pracovisku: 31,03
6/2023 - FPČ: 146; odpracované hodiny: 146,25; pohotovosť na pracovisku: 72

7/2023 - FPČ: 168; odpracované hodiny: 129,25; pohotovosť na pracovisku: 62,76
8/2023 - FPČ: 161; odpracované hodiny: 113; pohotovosť na pracovisku: 56
9/2023 - FPČ: 160; odpracované hodiny: 173,45; pohotovosť na pracovisku: 30,82
10/2023 - FPČ: 160; odpracované hodiny: 0; pohotovosť na pracovisku: 0
11/2023 - FPČ: 168; odpracované hodiny: 40; pohotovosť na pracovisku: 16

12/2023 - FPČ: 166; odpracované hodiny: 150; pohotovosť na pracovisku: 72
1/2024 - FPČ: 168; odpracované hodiny: 156,15; pohotovosť na pracovisku: 57,49
2/2024 - FPČ: 160; odpracované hodiny: 137; pohotovosť na pracovisku: 72
3/2024 - FPČ: 174; odpracované hodiny: 112,75; pohotovosť na pracovisku: 40
4/2024 - FPČ: 155; odpracované hodiny: 64; pohotovosť na pracovisku: 32

5/2024 - FPČ: 176,50; odpracované hodiny: 164,16; pohotovosť na pracovisku: 63,42
6/2024 - FPČ: 149,50; odpracované hodiny: 119,26; pohotovosť na pracovisku: 54,24.Súd uvádza, že zistil drobné nezrovnalosti v počtoch odpracovaných hodín pracovnej pohotovosti
uvádzaných v horeuvedených výplatných páskach v porovnaní so sumarizáciou predloženou žalobcom
v podaní zo dňa 20. 12. 2024 (č. l. 245 spisu), uvádza však, že toto nemalo zásadný vplyv na

právne posúdenie sporu. Možno totiž uzavrieť, že celkový počet odpracovaných hodín spolu s hodinami
pracovnej pohotovosti presiahol limity stanovené smernicou č. 2003/88/ES, čo súd odôvodní nižšie.“ ....

„41. K prvému zo zmienených predpokladov súd uvádza, že považoval za preukázané, že došlo k
porušeniu čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES, keď žalovaná ako členský štát EÚ neprijala opatrenia

(prostredníctvom na to určenej právnej úpravy), aby priemerný pracovný čas žalobcu pre každé obdobie
siedmych dní vrátane nadčasov neprekročil 48 hodín. Z právnej úpravy zákona č. 315/2001 Z. z. a
na ňu nadväzujúcej aplikačnej praxe je zrejmé, že maximálny priemerný prípustný pracovný čas 48
hodíntýždennenerešpektuje.Smernica2003/88/ESneboladonášhoprávnehoporiadkutransponovaná
tak, aby žalobcovi zabezpečila ochranu práv uvedených v čl. 6 písm. b) predmetnej smernice. Súdny
dvor vo viacerých svojich rozhodnutiach ako napr. C-397/01 Pfeiffer a C-437/05 Vorel opakovane

zdôrazňoval, že čas pracovnej pohotovosti na pracovisku je potrebné v celom rozsahu zahrnúť do
výpočtu maximálneho denného alebo týždenného pracovného času a pracovná pohotovosť vykonávaná
pracovníkom v režime fyzickej prítomnosti v zariadení zamestnávateľa sa považuje ako celok za
pracovný čas nezávisle od toho, akú prácu skutočne pracovník vykonáva. Osobitne v prípade hasičov
Súdny dvor potvrdil, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej službe,

počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou pojmu pracovný čas
a nesmie prekročiť maximálny týždenný pracovný čas ustanovený smernicou č. 2003/88/ES (C-429/09,
C-52/04).
Smernica 2003/88/ES bola do našej právnej úpravy prebratá zákonom č. 315/2001 Z. z., čo vyplýva
z prílohy č. 4 bod 5 k tomuto zákonu. Zákon č. 315/2001 Z. z. umožňuje rozvrhnúť príslušníkovi

HaZZ nerovnomerný pracovný čas. Neaktívnu časť služobnej pohotovosti zákon explicitne nezaraďuje
do výkonu štátnej služby, práve naopak, z ust. § 86 zákona č. 315/2001 Z. z. pri nerovnomernom
rozvrhnutí služobného času vyplýva, že zákon rozlišuje medzi dĺžkou vykonávania štátnej služby a na
ňu nadväzujúcou služobnou pohotovosťou v mieste vykonávania štátnej služby. Rozlíšenie je zreteľné
aj z pri odmeňovaní podľa § 103 ods. 5, keď zákon jednoznačne rozlišuje služobný príjem na jednej

týždenného pracovného času pracovníka v rozsahu 48 hodín vrátane nadčasov nebol v prípade zákona
č. 315/2001 Z. z. naplnený.

48 hodín. Tvrdenia žalobcu o prekročení maximálneho pracovného času boli tiež preukázané. Bol
tiež preukázaný zásah do osobnostných práv žalobcu, a to práva na ochranu zdravia, odpočinok a
rodinný život žalobcu. Posudzované obdobie od júla 2021 do júna 2024 tvorí 1.096 dní, čo predstavuje
156,57 týždňov. Pri dodržaní obmedzenia vyplývajúceho z čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES, teda
maximálneho týždenného pracovného času 48 hodín, na uvedené rozhodné obdobie pripadá maximálny

pracovný čas 7.515,36 hodín (156,57 týždňov x 48 hod.). Z dokazovania vyplynulo, že žalobca v
posudzovanom období po zohľadnení služobného pracovného času a služobnej pohotovosti realizoval
výkon práce v rozsahu cca 7.798,52 hodín (výpočet súdu podľa výplatných pások), t. j. o 283,16
hodín navyše oproti maximálnemu prípustnému času za dané obdobie vyplývajúcemu zo smernice, čo
zodpovedá v priemere 1,81 hodine týždenne navyše oproti stanovenému maximu. Súd zdôrazňuje, že

sa jedná o maximálny prípustný čas stanovený právom EÚ, ktoré malo byť prebraté aj do slovenskej
vnútroštátnej právnej úpravy. Žalobca pritom realizoval výkon práce nielen zjavne nad rámec zákonom
určeného služobného času 40 hodín týždenne, ale aj nad rámec maximálneho prípustného pracovného
času 48 hodín týždenne vyplývajúceho zo smernice. Žalovaná v konaní žiadala posudzovať maximálnytýždenný pracovný čas žalobcu v referenčných obdobiach 6 mesiacov. Vo vzťahu k uvedenému
súd konštatuje, že smernica 2003/88/ES v čl. 16 písm. b) umožňuje členským štátom ustanoviť pre
uplatňovanie článku 6 (maximálny týždenný pracovný čas) referenčné obdobie nepresahujúce štyri

mesiace. V tejto súvislosti je nevyhnutné si uvedomiť, že na to, aby sa takéto ustanovenie mohlo
uplatňovať, bolo nevyhnutné, aby bolo prevzaté do nášho právneho poriadku. Zo zákona č. 315/2001
Z. z. však nevyplýva, že by SR uvedené ustanovenie prevzala, a teda že by maximálny týždenný
pracovný čas bolo možné dodržiavať a skúmať v rámci referenčného obdobia 4 mesiacov, resp. za
splnenia smernicou stanovených podmienok aj v dlhšom období. Súd sa nestotožňuje ani s tvrdením,

že čl. 19 smernice rozširuje referenčné obdobie až na šesť mesiacov, keď toto zo znenia smernice ako
záväzné pravidlo nevyplýva (ide len o možnosť výnimky). Ustanovenie § 86 zákona č. 315/2001 Z. z.
sa týka nerovnomerného rozvrhnutia služobného času (na obdobie šiestich mesiacov), avšak uvedené
nesúvisísmaximálnymobmedzenímtýždennéhopracovnéhočasupodľasmernice,tedanejdeourčenie
referenčného obdobia v súvislosti s priemernou maximálnou dĺžkou týždenného pracovného času, a to
aj s prihliadnutím na to, že do zákona nebolo transponované ani ustanovenie o stanovení maximálneho

týždenného pracovného času. Napokon referenčné obdobie 6 mesiacov bolo do právneho poriadku
zavedené až novelou k 1. 11. 2024, čo potvrdzuje závery o jeho absencii v právnej úprave platnej do
31. 10. 2024. Za podstatné súd považuje zdôrazniť, že aj v prípade, ak pracovný čas žalobcu skúmal
v 6-mesačných referenčných obdobiach tak, ako to navrhuje žalovaná, dospel prepočtom k záveru, že
priemerný týždenný pracovný čas žalobcu bol prekročený v 5-tich zo 6-tich posudzovaných obdobiach.

Súd v tejto súvislosti poukazuje na prehľad odpracovaných hodín, určenej služobnej pohotovosti a
priemerného týždenného času tvoriaci prílohu vyjadrenia žalobcu zo dňa 20. 12. 2024 (č. l. 245 spisu)
a výplatné pásky žalobcu (č. l. 29 spisu, popísané v bode 15. tohto odôvodnenia).
Sčítaním počtu odrobených hodín (FPČ) a hodín pohotovosti v období 07/2021-12/2021 dospel súd k
počtu hodín spolu 1.309,28, čo predstavuje týždenný priemer 49,80 hod.; pozn. súd vychádzal z počtu

týždňov v tomto období 26,29 (184 dní/7).
Sčítaním počtu odrobených hodín (FPČ) a hodín pohotovosti v období 01/2022-06/2022 dospel súd k
počtu hodín spolu 1.301,47, čo predstavuje týždenný priemer 50,32 hod. (pozn. súd vychádzal z počtu
týždňov v tomto období 25,86 (181 dní/7).
Sčítaním počtu odrobených hodín (FPČ) a hodín pohotovosti v období 07/2022-12/2022 dospel súd k

počtu hodín spolu 1.355,01, čo predstavuje týždenný priemer 51,54 hod. (pozn. súd vychádzal z počtu
týždňov v tomto období 26,29 (184 dní/7).
Sčítaním počtu odrobených hodín (FPČ) a hodín pohotovosti v období 01/2023-06/2023 dospel súd k
počtu hodín spolu 1.310,03, čo predstavuje týždenný priemer 50,66 hod. (pozn. súd vychádzal z počtu
týždňov v tomto období 25,86 (181 dní/7).

Sčítaním počtu odrobených hodín (FPČ) a hodín pohotovosti v období 07/2023-12/2023 dospel súd k
počtu hodín spolu 1.220,58, čo predstavuje týždenný priemer 46,42 hod. (pozn. súd vychádzal z počtu
týždňov v tomto období 26,29 (184 dní/7).
Sčítaním počtu odrobených hodín (FPČ) a hodín pohotovosti v období 01/2024-06/2024 dospel súd k
počtu hodín spolu 1.302,15, čo predstavuje týždenný priemer 50,08 hod. (pozn. súd vychádzal z počtu

definovaného pojmu fondu pracovného času potom podľa názoru súdu nie je dôvod nevychádzať pri
zohľadnení odpracovaných hodín žalobcu. Zákonodarca až novelou účinnou od 1. 11. 2024 do zákona
č. 315/2001 Z. z. doplnil odsek 3 a upravil, že napr. dovolenku nie je možné započítavať do priemerného
pracovného času, čo vzhľadom na vnútornú logiku uvedeného ustanovenia potvrdzuje nutnosť v prípadeabsencie tejto úpravy (spomenutého odseku 3), tam uvedený čas do priemerného pracovného času
zahrnúť. Z jednotlivých ID plachiet žalobcu naviac vyplýva, že aj zamestnávateľ do odpracovaných hodín
žalobcu započítaval aj dovolenky, PN-ky, rehabilitácie a pod. (napr. ID plachty za mesiac 09/2023 a

10/2023, kde sa do odpracovaných hodín zohľadnila aj pracovná neschopnosť žalobcu alebo mnohé
ďalšie ID plachty, kde sa do odpracovaných hodín zohľadnila aj dovolenka žalobcu).“ V potvrdzujúcom
rozhodnutí odvolací súd mimo iného skonštatoval, že: ....

„15. Súdny dvor rozhodol, že článok 6 písm. b) Smernice 2003/88 má priamy účinok, keďže priznáva

jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Z judikatúry
Súdneho dvora vyplýva, že v prípade, ak by nebolo možné vykladať a uplatňovať vnútroštátnu právnu
úpravu v súlade s požiadavkami práva Únie, vnútroštátne súdy a správne orgány majú povinnosť
uplatňovať právo Únie v celom rozsahu a chrániť práva, ktoré toto právo Únie priznáva jednotlivcom,
pritom v prípade potreby neuplatnia nijaké vnútroštátne ustanovenie, ktoré by bolo v rozpore s právom
Únie. Zásada zodpovednosti štátu za škody spôsobené jednotlivcom porušením práva Únie, ktoré sú

mu pripísateľné, je súčasťou systému zmlúv, na ktorých je Únia založená. Táto povinnosť platí v prípade
každého porušenia práva Únie členským štátom. ....

17. Z vnútroštátnej úpravy obsiahnutej v zákone č. 315/2001 Z. z. nevyplýva, že by služobná pohotovosť
hasičov v mieste výkonu služby bola považovaná za súčasť ich služobného času, v čom práve tkvie

rozpor vnútroštátnej právnej úpravy a úpravy zakotvenej v práve EÚ. ... Článok 6 písm. b) smernice
2003/88predstavujepravidlosociálnehoprávaÚniesosobitnýmvýznamom,zktoréhomámaťprospech
každý pracovník, keďže je minimálnou požiadavkou určenou na zaistenie bezpečnosti a ochrany jeho
zdravia, ktoré ukladá členským štátom povinnosť stanoviť 48 hodinovú hranicu pre priemerný týždenný
pracovný čas, v súvislosti s ktorou je výslovne stanovené, že zahŕňa tak nadčasy ako aj pracovnú

pohotovosť, a od ktorej sa nemožno v žiadnom prípade odchýliť, pokiaľ ide o také činnosti, ako je
činnosť hasičov, hoci by k tomu došlo len prostredníctvom súhlasu dotknutého pracovníka. Ako už Súdny
dvor viackrát rozhodol, členské štáty nemôžu jednostranne určiť rozsah pôsobnosti článku 6 písm. b)
smernice 2003/88 tak, že uplatnenie tohto nároku pracovníkov na to, aby priemerný týždenný pracovný
časnepresahovaltútomaximálnuhranicu,budúviazaťnanejakúpodmienkualebohourčitýmspôsobom

obmedzia.

18.2. Pri dodržaní obmedzenia vyplývajúceho z čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES, teda maximálneho
týždenného pracovného času 48 hodín, na posudzované rozhodné obdobie od júla 2021 do júna 2024
pripadá maximálny pracovný čas 7.515,36 hodín. Z dokazovania na súde prvej inštancie vyplynulo, že

žalobca v posudzovanom období po zohľadnení služobného pracovného času a služobnej pohotovosti
realizoval výkon práce v rozsahu cca 7.798,52 hodín (výpočet súdu podľa výplatných pások), čo bolo
o 283,16 hodín navyše oproti maximálnemu prípustnému času za dané obdobie vyplývajúcemu zo
smernice. Jedná sa tak o dostatočne závažné porušenie voči žalobcovi, keďže ide o porušenie jasnej
a konkrétnej normy únie, ktorá pokiaľ ide o hornú hranicu priemerného týždenného pracovného času

neponecháva členským štátom priestor na voľnú úvahu a súčasne ide o porušenie práva únie, ktoré je
v zjavnom rozpore s judikatúrou Súdneho dvora (napr. C-429/09 a iné).
18.3. Ďalej je potrebné zdôrazniť, že zo zákona nevyplýva, že by maximálny týždenný pracovný čas
bolo možné dodržiavať a skúmať v rámci referenčného obdobia 4 mesiacov, resp. za splnenia smernicou
stanovených podmienok aj v dlhšom období, keďže Slovenská republika uvedené ustanovenie

neprevzala. Nemožno sa stotožniť ani s tvrdením, že čl. 19 smernice rozširuje referenčné obdobie až
na šesť mesiacov, keď toto zo znenia smernice ako záväzné pravidlo nevyplýva (ide len o možnosť
výnimky).

19.1. Súdny dvor opakovane konštatoval, že pojem pracovný čas treba definovať podľa objektívnych

vlastností s odkazom na systém a účel smernice, ktorým je zlepšenie životných a pracovných podmienok
pracovníkov. Vyžaduje si splnenie troch podmienok. Po prvé, pracovník musí byť v práci, po druhé,
musí byť zamestnávateľovi k dispozícii a po tretie, musí vykonávať svoju činnosť alebo svoje povinnosti.
Rozhodujúcim faktorom pri určovaní toho, čo je a čo nie je pracovný čas, je teda požiadavka prítomnosti
na mieste určenom zamestnávateľom a okamžitého poskytovania príslušných služieb. Dôležité je aj

zohľadnenie kvality času, ktorý pracovník môže tráviť počas plnenia tohto typu povinností, napríklad to,
či sa môže venovať vlastným záujmom a rodine.
19.2. Práve absenciu tohto aspektu žalobca namietal, tvrdiac, že nemal dostatok voľného času
venovať sa svojej rodine (priateľke a malému synovi), z čoho vzniká medzi nimi napätie a rovnakobol nútený potláčať ďalšie sociálne aktivity a koníčky. Žalobca vykonávajúci službu na mieste určenom
zamestnávateľom tam musel byť fyzicky prítomný a bez ohľadu na to, že nemusel byť aktívny počas
celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti, a že mal vytvorené podmienky na oddych, resp. spánok, musel

byť plne k dispozícii a pripravený okamžite poskytnúť požadované služby a plniť si svoje povinnosti. Svoj
voľnýčassivedelorganizovaťlensťažkosťami,venovaniesavoľnočasovýmaktivitámasvojimvlastným
potrebám bola narušená. Rovnako právo na odpočinok žalobcu bolo takýmto spôsobom porušované,
napriek tomu, že v spoločnosti plnil náročné a zodpovedné úlohy vyžadujúce si nasadenie vlastného
života. O to viac by sa malo dbať na dodržiavanie času na odpočinok, regeneráciu psychických a

fyzických síl, právo na súkromie a rodinný život. Pri takto rozvrhnutom pracovnom čase sa začali u
žalobcu dostavovať bolesti hlavy, poruchy spánku a nezhody v partnerskom živote. ...

20.3. Na margo odvolacej námietky žalovanej, že svoje tvrdenia žalobca nepodložil a nepreukázal
dôkazmi, odvolací súd dodáva, že aj keď podľa lekára je žalovaný po zdravotnej stránke v poriadku, je
všeobecne známe, že problémy so spánkom a bolesťami hlavy, hoci sa spočiatku zdajú banálne, pri ich

dlhodobomneriešenímôžuprerásťdoväčšíchzdravotnýchproblémov.Rovnakonezhodyvpartnerskom
spolužití sú bežným javom v prípade, ak partneri a rodičia nemajú pre rodinný život dostatočný priestor.
Takéto okolnosti ani nie je možné preukazovať dôkazmi, prípadne, ak vôbec, len s veľkými ťažkosťami.
Ostatné tvrdenia však žalobca v konaní podložil dôkazmi preukazujúcimi žalovaný nárok. ....

21.1. Úlohou vnútroštátneho práva členských štátov EÚ je, aby pri dodržaní zásad rovnocennosti a
efektivity určili, či sa náhrada škody musí poskytnúť vo forme udelenia dodatočného náhradného voľna
alebo vo forme finančného odškodnenia a definovali pravidlá týkajúce sa spôsobu výpočtu tejto náhrady.
Smernica totižto neobsahuje žiadne ustanovenia o právne na náhradu škody v prípade jej porušenia.
Právny poriadok SR nemá výslovnú právnu úpravu ohľadne práva jednotlivca na náhradu škody proti

štátu spôsobenej porušením práva Únie. Takúto právnu úpravu neobsahuje ani zákon č. 514/2003 Z. z.
o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení
neskoršíchpredpisov.Súdprvejinštanciesprávneustálil,ževzhľadomnazistenýskutkovýstavmáujma
žalobcu najbližšie k zásahu do osobnosti žalobcu (analógia podľa § 11 až § 13 Občianskeho zákonníka).
Odvolací súd výšku peňažnej náhrady za porušovanie práv žalovaného vyplývajúcich zo Smernice,

priznanú súdom prvej inštancie, považoval za primeranú a s odôvodnením rozhodnutia sa aj v tomto
smere stotožnil. Posúdenie výšky nemateriálnej ujmy bolo závislé od úvahy súdu, kedy súd prihliadal
na všetky okolnosti prejednávaného prípadu. S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd nemôže
súhlasiť s námietkou odvolateľky, že súd nesprávnym právnym posúdením dospel svojím rozhodnutím k
nesprávnym skutkovým záverom. K ďalšej námietke odvolací súd dodáva, že je pravdou, že rozhodnutia

odvolacíchsúdovniejemožnépovažovaťzajudikatúru,avšaktietosúdyvobdobnýchprávnychveciach,
postavených na rovnakom skutkovom a právnom základe, dospeli k rovnakým právnym záverom o
nesprávnejtranspozíciiSmernicedoprávnejúpravySR,keďtátoumožňovalavyžadovaťodpríslušníkov
Hasičského a záchranného zboru SR výkon štátnej služby prevyšujúci smernicou stanovený maximálny
týždenný pracovný čas 48 hodín.

21.2. Rovnako odvolací súd nesúhlasil ani s námietkou nepreskúmateľnosti a zmätočnosti rozhodnutia,
keďže mal za to, že súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci a svoje rozhodnutie po právnej
stránke riadne a vyčerpávajúco odôvodnil. Ďalšie námietky žalovanej odvolací súd považoval za
irelevantné, pretože na ne dal vyčerpávajúcu odpoveď už súd prvej inštancie.

22. Odvolací súd obiter dictum dodáva, že na množstvo prejednávaných vecí a prebiehajúcich sporov
evidentne reagovala žalovaná tým, že dňa 17. júna 2025 v skrátenom legislatívnom konaní parlament
schválil novelu zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, ktorá zvyšuje finančnú
náhradu za určenú služobnú pohotovosť hasičov. Ďalšou kľúčovou zmenou je stanovenie hornej hranice
priemerného týždenného služobného času, ktorý vrátane štátnej služby nadčas a určenej služobnej

pohotovosti nesmie prekročiť 48 hodín. Výnimka môže nastať len v prípade, že hasič udelí dobrovoľný
súhlas, ktorý však môže kedykoľvek odvolať. V takom prípade môže byť horná hranica 48 hodín
prekročená, avšak len za podmienky, že nepresiahne 72 hodín týždenne. Žalovaná na svojej oficiálnej
stránke uviedla, že zavedenie týchto pravidiel je plne v súlade s požiadavkami práva Európskej únie a
prispieva k zabezpečeniu ochrany zdravia a práv príslušníkov Hasičského a záchranného zboru.“

11.2. Vzhľadom na uvedené sa nemožno stotožniť s tvrdením dovolateľky, že súdy z pohľadu
relevantných otázok neposkytli v odôvodnení rozhodnutí primerané odpovede spôsobom, ktorým by
založil procesnú vadu zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP. Prvoinštančné a odvolacie konanie
z hľadiska jeho predmetu tvoria jeden celok (m. m. IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09). Podľa názorudovolacieho súdu odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu v spojení s odôvodnením rozsudku súdu
prvej inštancie spĺňa kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle § 393 ods. 2 CSP a § 220 ods. 2
CSP z hľadiska formálnej štruktúry a obsahuje aj zdôvodnenie všetkých pre vec podstatných skutkových

a právnych otázok. Z odôvodnení oboch rozhodnutí sú zrejmé právne úvahy odvolacieho aj okresného
súdu, ktoré viedli k prijatiu konečného záveru. Súd prvej inštancie spolu s odvolacím súdom uviedli, čo
je predmetom konania, aké skutočnosti tvrdili sporové strany, z ktorých vykonaných dôkazov vychádzali
ako ich vyhodnotili, jasne a zrozumiteľne vysvetlili, ktoré skutočnosti vzali za preukázané, teda z akého
skutkového stavu veci vychádzali, ktoré ustanovenia zákona aplikovali a ako vec právne posúdili a

zároveň sa vysporiadali s podstatnými vyjadreniami a námietkami strán konania.
11.3. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo
možné uvažovať len v prípade, ak by sa súd natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že
by zásadne poprel ich účel a význam, resp. ak hovoríme o svojvoľnom rozhodnutí, ide o rozhodnutie
založené na výklade zákona, ktorý nemá oporu v medziach rozumného a prípustného výkladu zákona
(m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 383/06, I. ÚS 115/2020, II. ÚS 53/2021). Takú vadu dovolací

súd neidentifikoval. Dovolací súd podotýka, že žalovaná polemizuje s konkrétnymi právnymi závermi
odvolacieho súdu, (s ktorými nesúhlasí a považuje ich za nesprávne), čo vylučuje arbitrárnosť a
nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia, a takáto polemika, (aj keby boli právne závery súdov
nesprávne), prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP nezakladá. Prípadné nesprávne právne
závery odvolacieho súdu prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP totiž nezakladajú. Otázka

právneho posúdenia veci pri dovolacom dôvode v zmysle § 420 písm. f) CSP zostáva nedotknutou.
Skutočnosť, že žalovaný má odlišný právny názor než odvolací súd, bez ďalšieho nezakladá a
nedokazuje ním tvrdenú vadu v zmysle § 420 písm. f) CSP.
11.4. V tejto súvislosti považuje dovolací súd za potrebné poznamenať, že odvolací súd v odôvodnení
svojho rozhodnutia nemusí dať odpoveď na všetky odvolacie námietky uvedené v odvolaní, ale len

na tie, ktoré majú pre rozhodnutie o odvolaní podstatný význam, ktoré zostali sporné, alebo na ktoré
považuje odvolací súd za nevyhnutné dať odpoveď z hľadiska doplnenia dôvodov rozhodnutia súdu
prvej inštancie (II. ÚS 78/05), čo bolo v danom prípade splnené. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného
súdu, iba skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom odvolacieho súdu nestotožňuje, nemôže
viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti jeho rozhodnutia (napr. I. ÚS 188/06).

Odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,
postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizovateľné základné právo strany sporu na
súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04).

12. Pokiaľ dovolateľka vyvodzovala prípustnosť dovolania z ustanovenia § 420 písm. f) CSP

najmä v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci súdmi, a to pokiaľ ide o otázku priamych
účinkov dotknutej smernice EÚ, nesprávnej transpozície smernice, dĺžke referenčného obdobia, fondu
pracovného času, o náhrade nemajetkovej ujmy a iných. Dovolací súd uvádza, že prípustnosť dovolania
v zmysle § 420 písm. f) CSP nezakladá ani to, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu (prípadne)
spočívalo na nesprávnych právnych záveroch, t. j. nesprávnom právnom posúdení veci (porovnaj

judikáty R 54/2012 a R 24/2017). V tejto súvislosti dovolací súd konštatuje, že právne aspekty
posudzovania danej veci [o aplikácii právnych noriem, o ich výklade, o naplnení zodpovednosti štátu
za nesprávnu transpozíciu práva EÚ (smernice), o nemajetkovej ujme a iné] by mohol dovolací súd
vecne preskúmať, avšak iba pri uplatnení dovolacieho dôvodu v zmysle § 421 ods. 1 písm. a), b), c)
CSP, nie pri dovolacom dôvode v zmysle § 420 písm. f) CSP. Napokon je potrebné zdôrazniť najmä

to, že pri posudzovaní splnenia požiadaviek na riadne odôvodnenie rozhodnutia, správnosť právnych
záverov, ku ktorým súdy dospeli, nie je právne relevantná, lebo prípadne nesprávne právne posúdenie
veci prípustnosť dovolania v zmysle § 420 písm. f) CSP nezakladá (I. ÚS 188/06, 9Cdo/293/2021,
9Cdo/324/2021, 9Cdo/174/2022, 9Cdo/3/2023, 9Cdo/13/2023 a iné). Z uvedeného plynie záver, že
otázka správnosti právneho posúdenia veci zostáva nedotknutou pri rozhodovaní o vade konania v

zmysle § 420 písm. f) CSP.
12.1. Právnym posúdením veci treba považovať činnosť súdu spočívajúcu v podradení zisteného
skutkového stavu príslušnej právnej norme, ktorá vedie súd k záveru o právach a povinnostiach
účastníkov právneho vzťahu. Súd pri tejto činnosti rieši právne otázky (questio iuris). Ich riešeniu
predchádza riešenie skutkových otázok (questio facti), teda zistenie skutkového stavu. Právne

posúdenie je všeobecne nesprávne, ak sa súd dopustil omylu pri tejto činnosti, t. j. ak posúdil vec
podľa právnej normy, ktorá na zistený skutkový stav nedopadá alebo správne určenú právnu normu
nesprávne vyložil, prípadne ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval. Nesprávne právne posúdenie
veci nemožno preto vymedziť nesprávnym či nedostatočným zistením skutkového stavu.13. Nedostatočne zistený skutkový stav veci, nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov
alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu; nie je v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu

považované za vadu konania v zmysle § 420 písm. f) CSP (1Cdo/41/2017, 2Cdo/232/2017,
3Cdo/26/2017, 4Cdo/56/2017, 5Cdo/90/2018, 3Cdo/94/2018, 6Cdo/69/2020, 9Cdo/209/2020). Pri
posudzovaní ústavnosti tohto právneho názoru nedospel ústavný súd (II. ÚS 465/2017) k záveru
o jeho ústavnej neudržateľnosti. Neúplne zistený skutkový stav veci, ktoré dovolateľka naznačuje v
dovolaní napríklad ohľadom (ne)prekročenia maximálneho pracovného času žalobcom; nepreukázania

vzniku i výšky nemajetkovej ujmy; (ne)započítania pracovnej pohotovosti do odpracovaného času; počtu
hodín, ktoré žalobca odpracoval spolu za žalované obdobie; stanovenia maximálneho pracovného času
žalobcu za predmetné obdobie a iné nie je v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu považované za vadu
zmätočnosti, ktorá by zakladala prípustnosť dovolania. Z prieskumnej povahy dovolacieho konania a z
charakteru dovolacieho konania vyplýva, že dokazovanie sa v ňom nevykonáva a dovolaciemu súdu ani
neprislúcha prehodnocovať dôkazy vykonané v konaní na súdoch nižšej inštancie. To akým spôsobom

súd vykonáva a vyhodnocuje jednotlivé dôkazy, na ktoré prihliadne a v akej miere, je vždy vecou
konajúceho súdu. Dovolaním sa nemožno domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi nižšej
inštancie ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania. Dovolateľom tvrdené nesprávne hodnotenie
dôkazov nie je preto spôsobilé založiť bez ďalšieho zmätočnostnú vadu v zmysle § 420 písm. f) CSP.
13.1. Dovolanie nepredstavuje opravný prostriedok, ktorý by mal slúžiť na odstránenie nedostatkov pri

ustálení skutkového stavu veci. Dovolací súd nemôže v dovolacom konaní formulovať nové skutkové
závery a rovnako nie je oprávnený preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení, už len z
toho dôvodu, že nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože (na rozdiel od súdu prvej
inštancie a odvolacieho súdu) v dovolacom konaní nemá možnosť vykonávať dokazovanie, nie je súdom
skutkovým. Dovolaním sa preto nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených

súdmi prvej a druhej inštancie ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania. Na hodnotenie skutkových
okolností a zisťovanie skutkového stavu sú povolané súdy prvej a druhej inštancie ako skutkové súdy a
nie dovolací súd, ktorý je v zmysle § 442 CSP viazaný skutkovým stavom, tak ako ho zistil odvolací súd
a jeho prieskum skutkových zistení nespočíva v prehodnocovaní skutkového stavu, ale len v kontrole
postupu súdu pri procese jeho zisťovania (porov. I. ÚS 6/2018).

13.2. To, že dovolateľ so skutkovými a právnymi závermi vyjadrenými v odôvodnení rozhodnutia
odvolacieho súdu nesúhlasili a nestotožnil sa s nimi, nemôže samo osebe viesť k založeniu prípustnosti
dovolania podľa § 420 písm. f) CSP, pretože do práva na spravodlivý proces nepatrí právo na to,
aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa všeobecný súd stotožnil s
jeho právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ním predkladaným výkladom všeobecne

záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jeho vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa
k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne dožadovať sa ním navrhnutého
spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 98/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS
251/03).
13.3. Súdna prax dovolacieho súdu sa ustálila na názore, že ak súd nesprávne vyhodnotí niektorý z

vykonaných dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu vecne nesprávne, táto skutočnosť ale
sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania (viď R 42/1993, ale aj rozhodnutia sp. zn. 1Cdo/18/2011,
3Cdo/268/2012, 4Cdo/314/2012, 5Cdo/275/2013, 6Cdo/104/2010, 7Cdo/248/2012). Výnimkou sú iba
rôzne závažné deficity v dokazovaní, (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady
voľného hodnotenia dôkazov a pod.), prípadne konajúcimi súdmi svojvoľné, neudržateľné alebo v

zrejmom omyle prijaté skutkové závery, ktoré by popreli zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces,
čo však zistené nebolo.
13.4. Námietka dovolateľky, že súdy opomenuli skutočné dôkazy (plachty služieb žalobcu a prehľad
plánu žalobcu), na tieto dôkazy neprihliadali nekorešponduje s rozhodnutiami súdov. V bode 42.
rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že žalovaná namietala postup žalobcu, ktorý pri prepočte

skutočne odpracovaných hodín vychádzal z fondu pracovného času. Tvrdila, že nejde o správny
ukazovateľ poukazujúc na ust. § 97 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z.. Názor žalovanej súd nepovažuje
za správny a uvádza, že práve z citovaného ustanovenia expressis verbis vyplýva, že ako vykonávanie
štátnej služby sa posudzuje aj čas čerpania dovolenky, plateného služobného voľna, zdokonaľovacej
služby podľa osobitného predpisu, účasti na rekondičnom pobyte, prehlbovania kvalifikácie... tiež

neprítomnosť služobníka v štátnej službe z dôvodu dočasne neschopnosti na vykonávanie štátnej služby
z dôvodu choroby alebo úrazu, karantény atď.... Fond pracovného (služobného) času vo všeobecnosti
označuje súhrn pracovného času, ktorý má zamestnanec odpracovať za určitý časový úsek, spravidla
za týždeň, mesiac alebo rok. Z takto definovaného pojmu fondu pracovného času potom podľa názorusúdu nie je dôvod nevychádzať pri zohľadnení odpracovaných hodín žalobcu. Zákonodarca až novelou
účinnou od 1. 11. 2024 do zákona č. 315/2001 Z. z. doplnil odsek 3 a upravil, že napr. dovolenku nie
je možné započítavať do priemerného pracovného času, čo vzhľadom na vnútornú logiku uvedeného

ustanovenia potvrdzuje nutnosť v prípade absencie tejto úpravy (spomenutého odseku 3), tam uvedený
čas do priemerného pracovného času zahrnúť. Z jednotlivých ID plachiet žalobcu naviac vyplýva, že aj
zamestnávateľ do odpracovaných hodín žalobcu započítaval aj dovolenky, PN-ky, rehabilitácie a pod.
(napr. ID plachty za mesiac 09/2023 a 10/2023, kde sa do odpracovaných hodín zohľadnila aj pracovná
neschopnosť žalobcu alebo mnohé ďalšie ID plachty, kde sa do odpracovaných hodín zohľadnila aj

dovolenka žalobcu). Odvolací súd sa s týmito závermi súdu prvej inštancie stotožnil a považoval ich
za správne. Z uvedeného je zrejmé, že súdy neopomenuli dôkazy z ID plachiet, na tieto prihliadali a
zhodnotili ich v kontexte výplatných pások predložených žalobcom.
13.5. Dovolateľka v zmysle vyššie uvedeného (viď bod 13.4.) v podstate nenamieta vady dokazovania
ale právne posúdenie veci. Dovolateľka súdom vyčíta, že do pracovného času započítali také činnosti,
ktoré sa realizujú v rámci pracovného času (dovolenka, práceneschopnosť, či darovanie krvi). Otázka

výkladu a aplikácie predmetnej smernice (výkladu práva EÚ) je vždy právnou otázkou, na ktorú
nedopadá dovolací dôvod v zmysle § 420 písm. f) CSP.

14. Z uvedeného možno uzavrieť, že odvolací súd v konaní nepostupoval spôsobom, ktorý by bol v
rozpore s kogentnými procesnými ustanoveniami, a ktorým by došlo k porušeniu práva na spravodlivý

proces. Dovolateľka neopodstatnene namieta nesprávny procesný postup odvolacieho súdu, ktorý mal
znemožniť uskutočňovanie jej procesných práv v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 písm. f) CSP). Na základe uvedeného dospel dovolací súd k záveru, že dovolanie
žalovanej nie je podľa § 420 písm. f) CSP prípustné, preto ho odmietol podľa § 447 písm. c) CSP.

15. O nároku na náhradu trov dovolacieho konania dovolací súd rozhodol v zmysle
§ 453 ods. 1 veta druhá v spojení s § 262 ods. l a § 255 ods. l CSP tak, že v súlade so zásadou
úspechu priznal žalobcovi nárok na náhradu trov dovolacieho konania proti žalovanej v plnom rozsahu,
keď nezistil dôvody hodné osobitného zreteľa pre ich nepriznanie (§ 257 CSP).

16. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

Information regarding the judgement were obtained from the original document, which was most recently updated on Apr 14, 2026. Link to the original document may not work anymore, because the portal of the Ministry of Justice may have published the document under this link for only a certain period of time.

Uznesenie – Ochrana osobnosti – Pracovné… , Odmietajúce podanie Judgement was issued on Thursday, March 25, 2026

Uznesenie – Ochrana osobnosti – Pracovné… ,
Odmietajúce podanie Judgement was issued on Thursday, March 25, 2026