Rozsudok – Žaloby proti právoplatným… ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Wednesday, February 12, 2026

Súd: Správny súd v Bratislave
Spisová značka: BA-5S/217/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1020201645
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 02. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dana Jelinková Dudzíková, LL.M.

ECLI: ECLI:SK:SpSBA:2026:1020201645.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dany Jelinkovej Dudzíkovej,

LL.M. a členov senátu JUDr. Ingridy Hudecovej (sudkyňa spravodajkyňa) a JUDr. Róberta Jakubáča,
PhD., v právnej veci žalobcu: A. B. C., nar. XX.XX.XXXX, bydliskom: D. XX, XXX XX E.,
právne zastúpeného: Advokátska kancelária JUDr. Halagan, s.r.o., IČO: 50 626 329, so sídlom:
Framborská 253/21, 010 01 Žilina, za ktorú koná JUDr. Ing. Ján Halagan, advokát a konateľ, proti
žalovanému: Ministerstvo pôdohospodárstva a rozvoja vidieka Slovenskej republiky, IČO: 00 156 621,
so sídlom: Dobrovičova 12, 812 66 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. s.
10473/2020-640, č. z. 41309/2020 zo dňa 17.09.2020, takto

r o z h o d o l :

I. Správny súd v Bratislave rozhodnutie žalovaného Ministerstvo pôdohospodárstva a rozvoja vidieka
Slovenskej republiky číslo spisu 10473/2020-640, číslo záznamu 41309/2020 zo dňa 17.09.2020 z r u
š u j e a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie.

II. Žalobcovi súd voči žalovanému p r i z n á v a právo na úplnú náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

I.
Priebeh administratívneho konania

1. Pôdohospodárska platobná agentúra (ďalej aj „prvostupňový orgán“) ako orgán štátnej správy pre
oblasť poskytovania podpory pre pôdohospodárstvo, rozvoj vidieka a rybné hospodárstvo podľa zákona
č. 543/2007 Z. z. o pôsobnosti orgánov štátnej správy pri poskytovaní podpory v pôdohospodárstve a
rozvoji vidieka v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 543/2007 Z. z.“) rozhodla o Jednotnej
žiadosti na rok 2015, podanej zo strany žalobcu dňa 15.05.2015 pod č. 6060010345, ktorou žiadal
o jednotnú platbu na plochu a platbu na poľnohospodárske postupy prospešné pre klímu a životné
prostredie pre pozemky (pôdne diely) Lietava, Špačince, Veľká Bytča, Varín v celkovej výmere 47,90 ha,

tak, že po vykonaní administratívnej kontroly a kontroly na mieste rozhodnutím č. 500/1679/21153/2015
zo dňa 27.09.2016 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“) schválila žalobcovi poskytnutie podpory
formou platby na poľnohospodárske postupy prospešné pre klímu a životné prostredie v sume
877,92 Eur podľa § 8 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 342/2014 Z. z., ktorým sa ustanovujú
pravidlá poskytovania podpory v poľnohospodárstve v súvislosti so schémami oddelených priamych
platieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „nariadenie č. 342/2014 Z. z.“), a zároveň neschválila
poskytnutie podpory formou jednotnej platby na plochu. Súčasne prvostupňový orgán žalobcovi uložil

dodatočnú sankciu v sume 4 699,49 Eur podľa čl. 19 ods. 2 delegovaného nariadenia Komisie (EÚ) č.
640/2014, ktorým sa dopĺňa nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1306/2013 vzhľadom
na integrovaný administratívny a kontrolný systém, podmienky zamietnutia alebo odňatia platieb aadministratívne sankcie uplatniteľné na priame platby, podporné nariadenie na rozvoj vidieka a krížové
plnenie (ďalej len „delegované nariadenie“).

2. Na základe žalobcom podaného odvolania žalovaný dňa 17.09.2020 vydal rozhodnutie č. s.
10473/2020-640, č. z. 41309/2020 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“), ktorým podľa § 59 ods. 2 zákona
č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „Správny
poriadok“) odvolanie žalobcu zamietol a prvostupňové rozhodnutie ako vecne správne potvrdil.

II.
Žaloba

3. Včas podanou správnou žalobou (ďalej len „žaloba“), doručenou dňa 25.11.2020 na Krajský
súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“), sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti a zrušenia
napadnutého rozhodnutia žalovaného v spojení s prvostupňovým rozhodnutím Pôdohospodárskej

platobnej agentúry (ďalej spolu aj „preskúmavané rozhodnutia“ a „správne orgány“) z dôvodov, ktoré
správny súd podľa obsahu identifikoval ako žalobné dôvody podľa § 191 ods. 1 písm. e), písm. g) zákona
č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“), teda pre
nedostatočne zistený skutkový stav a pre podstatné pochybenia procesného charakteru, ktoré mali mať
za následok vydanie nezákonného rozhodnutia vo veci samej.

4. V bližšom odôvodnení žaloby žalobca poukázal na to, že napadnutým rozhodnutím a postupom
žalovaného bol ukrátený na svojich právach, čo odôvodňoval tým, že za základ napadnutého
rozhodnutia žalovaný vzal dôkaz – Správu z kontroly na mieste zo dňa 21.03.2016 a k nej vypracovanú
doplňujúcu Správu z kontroly na mieste zo dňa 14.09.2016 (ďalej spolu aj „správy z KNM“), ktorá

kontrola mala byť vykonaná dňa 01.02.2016. Podľa žalobcu ide o dôkazy, ktoré boli obstarané spôsobom
a postupom v rozpore so zákonom. Tieto správy nemajú, resp. by nemali mať žiadnu dôkaznú
hodnotu a žalovaný na ne nemal pri rozhodovaní vôbec prihliadať. Tým, že žalovaný ako odvolací
orgán napadnutým rozhodnutím nezákonnosť obstarania týchto dôkazov odobril, sám svojím postupom
ukrátil žalobcu na jeho právach. Vykonanie dôkazu kontroly na mieste treba z hľadiska zákonom

predpokladaných dôkazov správneho konania klasifikovať ako dôkaz ohliadky. Napriek tomu Správa
z kontroly na mieste zo dňa 21.03.2016 bola vykonaná, aj keď neboli splnené podmienky jej výkonu
podľa § 38 ods. 3 Správneho poriadku, v zmysle ktorého je potrebné prizvať účastníka a osoby, ktorá
je s predmetom ohliadky oprávnená nakladať, pričom prizvanie na ohliadku musí byť skutočné, nielen
formálne. Prvostupňový orgán urobil iba také formálne pozvanie, na základe ktorého sa žalobca na

miesto výkonu kontroly v určenom čase nemohol dostaviť. Vykonanie kontroly mu nebolo oznámené dňa
29.01.2016, bolo mu oznámené nie spôsobom predpokladaným zákonom a nie tak, že by sa kontroly
mohol zúčastniť. Vykonanie kontroly na mieste (ďalej aj „KNM“) mu bolo oznámené telefonicky dňa
01.02.2016, teda v deň jej vykonania.

5. Žalobca ďalej argumentoval, že spoluvlastníčkou pozemku v katastrálnom území F., ktorý je sporným
kontrolovaným pôdnym dielom, je G. C., vo vzťahu ku ktorej správny orgán neurobil žiadne prizvanie
na ohliadku, čím jej účasť nijako neumožnil, hoci je oprávnená s nehnuteľnosťou nakladať. Podľa
žalobcu mal správny orgán prizvanie na ohliadku uskutočniť zákonným spôsobom. Prizvanie účastníka
na vykonanie úkonu KNM má charakter predvolania, ktoré by malo mať písomnú formu a malo by byť

doručené v dostatočnom časovom predstihu a zrejme s doručením do vlastných rúk. Takýmto spôsobom
však prvostupňový orgán nepostupoval a žalovaný ako odvolací orgán tento nedostatok nezhojil.

6. Ďalej žalobca namietal, že na vykonanie KNM nebola prizvaná spoločnosť TAPOS PLUS, s.r.o., hoci
dôvodom kontroly bol rozpor v krížových kontrolách, teda rozpor medzi žalobcom a touto spoločnosťou,

založený tým, že obaja si súčasne požiadali o priznanie podpory na rovnakom kontrolovanom pôdnom
diele (ďalej aj „KD“). Paradoxne však tento rozpor nezaložil dôvod na vykonanie kontroly aj u spoločnosti
TAPOS PLUS, s.r.o. Správa z KNM zo dňa 14.09.2016 je podľa žalobcu produkt vytvorený v príčinnej
súvislosti s prvotným zrušovacím rozhodnutím žalovaného č. 17271/2016 zo dňa 07.07.2016, v ktorom
žalovaný prvostupňovému orgánu vytkol nedostatky. Správny orgán až cez jej obsah mal preukázané,

že na spornom KD sa našli pozostatky po obilnine, keď túto skutočnosť po siedmich mesiacoch našiel
kontrolór vo svojich poznámkach. Podľa žalobcu je nesporné, že Správa z KNM zo 14.09.2016 bola
vyprodukovaná účelovo na potvrdenie rozhodnutia, ktoré chcel správny orgán vydať. So svojim novým
obsahom sa stala kľúčovým podkladom pre vydanie preskúmavaných rozhodnutí. Táto správa je všaknepodpísaná, čo vylučuje túto listinu ako dôkaz v konaní. Navyše nie je potvrdená nestrannou osobou,
prizvaným účastníkom ani inou oprávnenou osobou. Podľa žalobcu je nesporné, že obe správy sa týkajú
tej istej KNM zo dňa 01.02.2016, preto výsledky z nich nemôžu byť odlišné. Podľa žalobcu nesedí ani

číslovanie príloh fotodokumentácie a nie je zrejmé, či dňa 30.03.2016, kedy žiadal o nahliadnutie do nej,
vôbec nejaká dokumentácia v administratívnom spise bola. Podľa žalobcu niekto zasiahol do dôkaznej
dokumentácie a menil obsah listinného dôkazu. Kto zasiahol do správy však nie je zistiteľné. Správa
z KNM zo 14.09.2016 nie je podľa žalobcu ničím iným než čistým počítačovým výstupom bez podpisu
a príloh. Nepodpísaná správa nemá a nemôže mať postavenie dôkazu v správnom konaní a nemá

žiadnuvýpovednúhodnotu.Aktakýtodôkazžalovanýakceptoval,akceptovalnezákonnýdôkazaporušil
práva žalobcu.

7. Žalobca vyjadril názor, že celkový postup prvostupňového orgán pri rozhodovaní o žiadosti žalobcu
bol vedený v záujme druhého žiadateľa TAPOS PLUS, s.r.o., v tom čase majetkovo a personálne
prepojeného so spoločnosťou SEMAT, a.s., ktorá bola podľa žalobcu „významným hráčom v dotačnej

politike“ s dobrými existujúcimi vzťahmi s prvostupňovým orgánom. Podľa žalobcu na základe
uvedeného došlo k protiprávnemu priznaniu podpory spoločnosti TAPOS PLUS, s.r.o., napriek tomu,
že žalobca spochybnil platnosť podnájomnej zmluvy, ktorou táto spoločnosť preukazovala právo na
užívanie sporného pozemku. Žalobca vyjadril názor, že od počiatku je rozhodovanie o jeho žiadosti
zaťažené vadou porušenia jeho práv, predovšetkým odopretím práva nahliadnuť do kompletného spisu,

práva oboznámiť sa so všetkými dôkazmi a práva na riadne vyjadrenie sa k vykonaným dôkazom.
Porušenie týchto práv žalobcu spôsobilo nezákonnosť preskúmavaných rozhodnutí.

8. Žalovaný podľa žalobcu porušil jeho práva aj tým, že v odvolacom konaní nekonal s riadne
zvoleným právnym zástupcom, keďže mu nedoručil svoj list z 24.08.2020. Tento nedostatok nemohol

byť konvalidovaný ani vyhlásením žalovaného, že pôvodne udelená plná moc na tento účel nebola
postačujúca.

9. Žalobca uzavrel, že jeho žiadosť bola oprávnená a v súlade so zákonom, na svojom pozemku vykonal
v žiadosti deklarované poľnohospodárske činnosti a v súlade s právnou úpravou mu vznikol nárok na

poskytnutie platby. Prvostupňový orgán porušil zákon tým, že žalobcovi znemožnil uplatniť jeho práva,
odoprel mu právo nahliadnuť do spisu, vyjadriť sa ku všetkým dôkazom a podkladom rozhodnutia.
Žalobca nemal možnosť posúdiť vyhotovenú fotodokumentáciu z KNM a vyhodnotiť jej pravdivosť.

10. Vzhľadom na uvedené žalobca navrhol napadnuté rozhodnutie zrušiť, vec vrátiť žalovanému na

ďalšie konanie a priznať mu právo na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

III.
Vyjadrenie žalovaného

11. V rámci reakcie na súdom doručenú žalobu sa žalovaný vyjadril podaním doručeným krajskému
súdu dňa 24.02.2021, v ktorom v plnom rozsahu zotrval na skutkovom a právnom posúdení veci
vyjadrenom v napadnutom rozhodnutí. K námietkam žalobcu uviedol, že KNM bola vopred oznámená
a aj umožnená. Žalovaný popísal priebeh KNM a uzavrel, že správy náležitým spôsobom špecifikujú
zistený skutkový stav počas výkonu KNM, ktorý je aj náležitým spôsobom podložený vyhotovenou

fotodokumentáciouspornéhoKD,akoajvyhodnotenímpredloženýchdokladovžalobcu.KNMbolapodľa
žalovaného vykonaná v súlade s čl. 24 ods. 1 vykonávacieho nariadenia Komisie (EÚ) č. 809/2014
zo 17.07.2014, ktorým sa stanovujú pravidlá uplatňovania nariadenia Európskeho parlamentu a Rady
(EÚ) č. 1306/2013 v súvislosti s integrovaným administratívnym a kontrolným systémom, opatreniami
na rozvoj vidieka a krížovým plnením (ďalej len „vykonávacie nariadenie“).

12. K ďalším žalobným námietkam žalovaný reagoval poukazom na čl. 25 vykonávacieho nariadenia,
podľa ktorého kontroly na mieste sa môžu ohlásiť za predpokladu, že to nie je v rozpore s ich účelom
alebo účinnosťou. Každé ohlásenie sa prísne obmedzuje na minimálne potrebné časové obdobie
a neprekročí 14 dní. Pokiaľ ide o KNM týkajúcu sa žiadostí o pomoc alebo platbu, ohlásenia nesmú

prekročiť48hodínsvýnimkounáležiteodôvodnenýchprípadov.Vzhľadomktakejtoúpravemalžalovaný
za to, že nevyhnutne musí pri ohlásení KNM dochádzať k telefonickému ohláseniu, navyše žalovaný nie
je povinný výkon KNM ohlasovať vôbec.13. V súvislosti s neprizvaním spoluvlastníka pozemku žalovaný dodal, že v konaní o žiadosti je žiadateľ
jediným účastníkom konania, o ktorom sa rozhoduje, či mu požadovaná podpora môže byť priznaná.
Z tohto dôvodu je potom osoba spoluvlastníka pozemku pre konanie o žiadosti bezpredmetná. Navyše

v zmysle § 2 ods. 2 písm. b) nariadenia č. 342/2014 Z. z. je žiadateľ povinný nahlásenou plochou
disponovať k 31.05. príslušného roka podania žiadosti.

14. Žalovaný ďalej konštatoval, že správy z KNM sa dopĺňajú. Podľa neho nie je potrebné, aby správa
bola podpísaná. Správy vychádzajú zo skutkového stavu zisteného v čase výkonu KNM, t. j. dňa

01.02.2016. Žalovaný nemal pochybnosť o autenticite vyhotovenej fotodokumentácie a zdôraznil, že
žalobca mal v priebehu konania možnosť nahliadnuť do spisu, čo však nevyužil. Vo vzťahu k spoločnosti
TAPOS PLUS, s.r.o. uviedol, že žalobca bol jediným účastníkom konania a o ostatných žiadateľoch sa
konalo v iných samostatných konaniach na základe nimi podaných žiadostí, preto sa žalovaný v tomto
konaní inými žiadateľmi nezaoberal.

15. Žalovaný poukázal na to, že žalobca predložil ako doklad preukazujúci splnenie podmienok pre
platbu, medzi ktoré patrí obhospodarovanie KD, tzv. knihu honov, v ktorej deklaroval plodinu – trávy,
pričom prvostupňový orgán pri KNM v teréne zistil, že na spornom KD sa nachádzajú pozberové
zvyšky po obilnine, čo potvrdila aj fotodokumentácia. Žalobca teda sporný KD neobhospodaroval, a tým
nenaplnil podmienku § 2 ods. 1, ods. 2, § 8 ods. 1 písm. a) nariadenia č. 342/2014 Z. z. Navyše

podľa predložených dokladov bol sporný KD v roku 2015 v nájme spoločnosti SEMAT, a.s. Žalobca tak
nepreukázal platný právny vzťah k spornému KD.

16. Vzhľadom na uvedené žalobca navrhol žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietnuť. Náhradu
trov konania si neuplatnil.

IV.
Relevantná právna úprava

17. Podľa § 493e SSP konania začaté a neskončené do 30. júna 2023 sa dokončia podľa tohto zákona

v znení účinnom do 30. júna 2023; ustanovenie § 493f tým nie je dotknuté.

18. Podľa § 6 ods. 2 písm. b) SSP správne súdy rozhodujú v konaniach o správnych žalobách vo veciach
správneho trestania.

19.Podľa§194ods.1SSPsprávnymtrestanímsanaúčelytohtozákonarozumierozhodovanieorgánov
verejnej správy o priestupku, správnom delikte alebo o sankcii za iné podobné protiprávne konanie.

20. Podľa § 194 ods. 2 SSP ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie vo veciach
správneho trestania ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe.

21. Podľa § 191 ods. 1 písm. d) SSP správny súd rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie orgánu
verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ak je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť
alebo nedostatok dôvodov.

22. Podľa § 167 ods. 1 SSP správny súd prizná žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú alebo
čiastočnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania, ak mal žalobca vo veci celkom alebo sčasti
úspech.

23. Podľa § 2 ods. 1 nariadenia č. 342/2014 Z. z. žiadosť o priame platby môže Pôdohospodárskej

platobnej agentúre predložiť osoba, ktorá obhospodaruje poľnohospodársku plochu vedenú v evidencii
dielov pôdnych blokov na území Slovenskej republiky.

24. Podľa § 2 ods. 2 nariadenia č. 342/2014 Z. z. priame platby sa poskytnú na základe žiadosti
žiadateľovi, ak poľnohospodárska plocha a) dosahuje výmeru najmenej 1 ha, pričom táto výmera

môže predstavovať viaceré súvislé diely pôdnych blokov príslušného druhu poľnohospodárskej plochy
s výmerou najmenej 0,3 ha obhospodarovanej jedným žiadateľom, b) je mu k dispozícii k 31. máju
príslušného roka, c) má viditeľne označené a vymedzené hranice, ak nie je prirodzene ohraničená, d)
využívaná na pestovanie rýchlorastúcich drevín druhov stromov je vysadená druhmi stromov, ktoré súuvedené v prílohe č. 1, vrátane dodržania maximálneho cyklu zberu, e) využívaná na pestovanie konope
je osiata osivom odrôd podľa osobitného predpisu.

25. Podľa § 2 ods. 2 nariadenia č. 342/2014 Z. z. priame platby sa poskytnú na základe žiadosti
žiadateľovi, ktorý a) spĺňa požiadavky na aktívneho poľnohospodára podľa § 3, b) spĺňa pravidlá
krížového plnenia podľa § 4, c) vykonáva poľnohospodársku činnosť podľa osobitného predpisu alebo
udržiava poľnohospodársku plochu podľa § 5.

26. Podľa § 7 ods. 1 nariadenia č. 342/2014 Z. z. jednotná platba na plochu sa poskytne žiadateľovi,
ktorý spĺňa minimálne požiadavky na poskytnutie priamych platieb podľa § 2.

27. Podľa § 7 ods. 2 nariadenia č. 342/2014 Z. z. jednotná platba na plochu sa poskytne na výmeru
poľnohospodárskej plochy, ktorú žiadateľ obhospodaruje a na ktorú možno poskytnúť podporu vedenú
v evidencii dielov pôdnych blokov a ktorá sa využíva na poľnohospodársku činnosť alebo sa prevažne

využíva na poľnohospodársku činnosť podľa odseku 3.

28. Podľa § 8 ods. 1 nariadenia č. 342/2014 Z. z. platba na poľnohospodárske postupy prospešné pre
klímu a životné prostredie sa poskytne žiadateľovi, ktorý a) spĺňa minimálne požiadavky na poskytnutie
priamych platieb podľa § 2 a požiadavky podľa § 7 ods. 2, b) na poľnohospodárskej ploche dodržiava

poľnohospodárske postupy prospešné pre klímu a životné prostredie (ďalej len "postupy") podľa odseku
2, ak je to v súlade s osobitným predpisom.

29. Podľa § 14 nariadenia č. 342/2014 Z. z.

(1) Priame platby, ktoré sa majú žiadateľovi poskytnúť podľa § 7, sa v časti sumy, ktorá prekračuje 150
000 eur, v príslušnom roku znížia o 5%.
(2) Priame platby, ktoré sa majú žiadateľovi poskytnúť podľa § 7, sa v príslušnom roku znížia aj
žiadateľovi, u ktorého sa preukážu okolnosti podľa osobitného predpisu.
(3) Priame platby, ktoré sa majú žiadateľovi poskytnúť, sa v časti sumy, ktorá prekračuje 2 000 eur, v

príslušnom roku znížia podľa osobitného predpisu.
(4) Priame platby, ktoré sa majú žiadateľovi poskytnúť ako úhrada finančnej disciplíny podľa osobitného
predpisu, sa určia ako násobok priamych platieb určených na základe žiadosti a koeficientu úhrady
finančnej disciplíny. Koeficient úhrady finančnej disciplíny je podiel prostriedkov finančnej disciplíny
získaných podľa osobitného predpisu a priamych platieb určených na základe žiadostí prekračujúcich

2 000 eur.
(5) Priame platby, ktoré sa majú žiadateľovi poskytnúť podľa § 7, 8 alebo § 12, sa upravia podľa
osobitného predpisu, ak je žiadosť predložená oneskorene.
(6) Priame platby, ktoré sa majú žiadateľovi poskytnúť podľa § 7, 8 alebo § 12, sa upravia podľa
osobitného predpisu (Hlava II, Kapitola IV delegovaného nariadenia – poznámka správneho súdu), ak

platobná agentúra na základe kontrol podľa osobitného predpisu zistí rozdiely medzi údajmi uvedenými
v žiadosti a skutočným stavom.
(7) Priame platby, ktoré sa majú žiadateľovi poskytnúť podľa § 7, 8 alebo § 12, sa upravia podľa
osobitného predpisu (Hlava II, Kapitola IV delegovaného nariadenia – poznámka správneho súdu) aj
vtedy, ak platobná agentúra na základe kontrol podľa osobitného predpisu zistí porušenie podmienok

alebo požiadaviek ustanovených v a) § 2 ods. 2, b) § 2 ods. 5 písm. c), c) § 2 ods. 6, d) § 12 ods. 1 až
3 a 7, e) § 13 ods. 8 alebo f) § 16 ods. 4, 5 a 7.
(8) Priame platby sa upravia podľa osobitného predpisu, ak platobná agentúra na základe kontrol podľa
osobitného predpisu zistí nedodržiavanie pravidiel krížového plnenia podľa § 4.
(9) Priame platby sa upravia podľa osobitného predpisu, ak platobná agentúra na základe kontrol podľa

osobitného predpisu zistí, že žiadateľ umelo vytvoril podmienky požadované na získanie priamych
platieb.
(10) Priame platby, ktoré sa majú žiadateľovi poskytnúť podľa § 7, 8 alebo § 12 sa neposkytnú, ak
platobná agentúra zistí porušenie povinnosti podľa a) § 16 ods. 2 alebo b) § 16 ods. 3.

30. Podľa čl. 17 ods. 1 delegovaného nariadenia na účely tohto oddielu sa podľa potreby rozlišujú tieto
skupiny plodín: a) plochy nahlásené na účely aktivácie platobných nárokov v rámci režimu základných
platieb alebo na účely poskytnutia jednotnej platby na plochu; b) skupina pri každej z plôch nahlásenýchna účely akéhokoľvek iného režimu pomoci alebo podporného opatrenia na plochu, v prípade ktorých sa
uplatňuje odlišná miera pomoci alebo podpory; c) plochy nahlásené pod položkou „iné spôsoby využitia“.

31. Podľa čl. 18 ods. 1 delegovaného nariadenia vzhľadom na žiadosti o pomoc v rámci režimu
základných platieb, režimu pre malých poľnohospodárov, prerozdeľovacej platby, platby na oblasti s
prírodnými prekážkami a prípadne v rámci režimu pre mladých poľnohospodárov v tom členskom štáte,
ktorý uplatňuje režim základných platieb, platia tieto ustanovenia: a) ak počet nahlásených platobných
nárokov presahuje počet platobných nárokov, ktoré má príjemca k dispozícii, počet nahlásených

platobných nárokov sa zníži na počet platobných nárokov, ktoré má príjemca k dispozícii; b) ak je rozdiel
medzi počtom nahlásených platobných nárokov a nahlásenou plochou, nahlásená plocha sa upraví
podľa nižšej z číselných hodnôt. Tento odsek sa neuplatňuje v prvom roku prideľovania platobných
nárokov.

32. Podľa čl. 19 ods. 1 delegovaného nariadenia ak vzhľadom na skupiny plodín uvedené v článku 17

ods. 1 plocha nahlásená na účely akéhokoľvek režimu pomoci na plochu alebo podporného opatrenia na
plochu presahuje plochu určenú v súlade s článkom 18, pomoc sa vypočíta na základe určenej plochy
zredukovanej o dvojnásobok zisteného rozdielu, ak daný rozdiel presahuje buď 3 % alebo dva hektáre,
ale nepresahuje 20 % určenej plochy. Ak je rozdiel väčší ako 20 % určenej plochy, žiadna pomoc alebo
podpora na plochu sa na predmetnú skupinu plodín neposkytuje.

33. Podľa § 19 ods. 2 delegovaného nariadenia ak je rozdiel väčší ako 50 %, žiadna pomoc alebo
podpora na plochu sa na predmetnú skupinu plodín neposkytuje. Navyše sa príjemcovi uloží dodatočná
sankcia rovnajúca sa sume pomoci alebo podpory zodpovedajúcej rozdielu medzi nahlásenou plochou
a plochou určenou v súlade s článkom 18.

34. Podľa čl. 19 ods. 3 delegovaného nariadenia ak sumu vypočítanú v súlade s odsekmi 1 a 2 nie je
možné v plnej miere započítať v priebehu troch kalendárnych rokov nasledujúcich po kalendárnom roku
zistenia v súlade s pravidlami, ktoré stanoví Komisia na základe článku 57 ods. 2 nariadenia (EU) č.
1306/2013, nevyrovnaný zostatok sa zruší.

35. Podľa čl. 24 ods. 1 vykonávacieho nariadenia administratívne kontroly a kontroly na mieste
stanovené v tomto nariadení sa vykonávajú tak, aby sa zabezpečilo účinné overenie: a) správnosti
a úplnosti informácií uvedených v žiadosti o pomoc, žiadosti o podporu, žiadosti o platbu alebo
inom vyhlásení; b) plnenia všetkých kritérií oprávnenosti, záväzkov a iných povinností týkajúcich sa

príslušného režimu pomoci a/alebo podporných opatrení, podmienok, podľa ktorých sa poskytuje pomoc
a/alebo podpora alebo oslobodenie od povinnosti; c) požiadaviek a noriem relevantných pre krížové
plnenie.

36. Podľa čl. 25 vykonávacieho nariadenia kontroly na mieste sa môžu ohlásiť za predpokladu, že to nie

je v rozpore s ich účelom alebo účinnosťou. Každé ohlásenie sa prísne obmedzí na minimálne potrebné
časové obdobie a neprekročí 14 dní. Pokiaľ ide o kontroly na mieste týkajúce sa žiadostí o pomoc na
dobytok alebo žiadostí o platbu na základe podporných opatrení na zvieratá, ohlásenia nesmú prekročiť
48 hodín, s výnimkou náležite odôvodnených prípadov. Okrem toho, keď sa v právnych predpisoch
vzťahujúcich sa na akty a normy relevantné pre krížové plnenie vyžaduje ohlasovanie kontrol na mieste,

tieto predpisy sa uplatňujú aj v prípade kontrol na mieste týkajúcich sa krížového plnenia.

37. Podľa § 38 ods. 3 Správneho poriadku
(1) Vlastník alebo užívateľ veci je povinný predložiť správnemu orgánu predmet ohliadky alebo strpieť
ohliadku na mieste.

(2) Ohliadku nemožno vykonať alebo môže sa odoprieť z dôvodov, pre ktoré nesmie byť vyslúchnutý
alebo je oprávnený odoprieť výpoveď svedok.
(3) Na miestnu ohliadku správny orgán prizve účastníka konania a toho, kto je oprávnený predmetom
ohliadky nakladať.

38. Podľa § 47 ods. 1 až 3 Správneho poriadku
(1) Rozhodnutie musí obsahovať výrok, odôvodnenie a poučenie o odvolaní (rozklade). Odôvodnenie
nie je potrebné, ak sa všetkým účastníkom konania vyhovuje v plnom rozsahu.(2) Výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa
rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania. Pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá
účastníkovi konania povinnosť na plnenie, správny orgán určí pre ňu lehotu; lehota nesmie byť kratšia,

než ustanovuje osobitný zákon.
(3) V odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie,
akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych
predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania
a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.

V.
Posúdenie veci správnym súdom

39. Podľa § 3 ods. 1, ods. 3 písm. b) zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 151/2022 Z. z.“) začal

Správny súd v Bratislave dňa 01.06.2023 svoju činnosť a súčasne výkon súdnictva prešiel z Krajského
súdu v Bratislave, Krajského súdu v Nitre a Krajského súdu v Trnave na Správny súd v Bratislave
(ďalej len „správny súd“ alebo „súd“) vo všetkých veciach, v ktorých je od 01.06.2023 daná právomoc
správnych súdov. V súlade s platným a účinným rozvrhom práce správneho súdu bola vec, pôvodne
vedená pred Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn. 5S/217/2020, v zmysle § 51 ods. 1 zákona

č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov,
náhodným výberom pomocou technických a programových prostriedkov schválených Ministerstvom
spravodlivosti Slovenskej republiky pridelená do senátu 5S správneho súdu, kde je vedená pod sp. zn.
BA-5S/217/2020.

40. Správny súd v priebehu konania nad rámec žalobných bodov zistil, že v danej veci, ktorá v
časti uloženej dodatočnej sankcie spadá do oblasti správneho trestania s poukazom na čl. 19 ods.
2 delegovaného nariadenia, sú dané vady trestania uvedené v § 195 písm. c) SSP, konkrétne vada
absencieaplikáciezákladnýchzásadtrestnéhokonanianadanúvec,atozásadynebisinidemazásady
práva na obhajobu, keďže výrok prvostupňového rozhodnutia v spojení s napadnutým rozhodnutím

v časti uloženia dodatočnej sankcie žalobcovi v sume 4 699,49 Eur, neobsahuje skutkovú ani úplnú
právnu vetu, teda nevymedzuje skutok, pre ktorý bola žalobcovi sankcia uložená, a jeho riadnu právnu
kvalifikáciu, v dôsledku čoho nie je zabezpečená identifikácia skutku, jeho nezameniteľnosť a totožnosť,
a s tým súvisiace právo na obhajobu. Túto skutočnosť správny súd v rámci postupu podľa § 196 SSP
oznámil účastníkom konania a vyzval ich, aby sa k nej vyjadrili.

41. Žalovaný na výzvu súdu reagoval podaním doručeným dňa 20.11.2025, v ktorom uviedol, že
podstatou vady aplikácie základných zásad trestného konania na danú vec je ich aplikácia na správne
trestanie.Poukázalnazákazdvojitéhopostihupretenistýskutokvtrestnomisprávnomkonaní,atoajvo
vzťahu k právnickým osobám podľa osobitnej právnej úpravy. Konštatoval, že v súvislosti s ustanovením

§ 41 ods. 2 zákona č. 280/2017 Z. z. o poskytovaní podpory a dotácie v pôdohospodárstve a rozvoji
vidieka a o zmene zákona č. 292/2014 Z. z. o príspevku poskytovanom z európskych štrukturálnych
a investičných fondov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov sa na
správne konanie o jednotnej žiadosti na rok 2015 vzťahujú ustanovenia zákona č. 543/2007 Z. z. Tento
zákon upravuje kompetencie príslušných orgánov, ktoré v zmysle § 17 ods. 1 zákona č. 543/2007

Z. z. konajú o právach a povinnostiach žiadateľa v konaní o priamych podporách podľa Správneho
poriadku. Správne delikty upravuje zákon č. 543/2007 Z. z. v ustanoveniach § 15 a § 16, pričom žalovaný
a prvostupňový orgán sú príslušné na posudzovanie zodpovednosti za porušenie povinností, nejde však
o povinnosti v konaní o priamych platbách. Žalovaný tiež poukázal na § 21 zákona č. 91/2016 Z. z. o
trestnej zodpovednosti právnických osôb a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov, ktorý upravuje zákaz dvojitého stíhania, súdenia a potrestania rovnakého subjektu za ten istý
skutok.

42. Žalovaný konštatoval, že vo vzťahu k jednotným žiadostiam sa jedná o správne konanie o priamych
podporách, pričom uloženie sankcií, ktoré sa v ňom uplatnili, nemožno považovať za sankcie správneho

trestania, ale za sankcie priamo vyplývajúce z neplnenia podmienok oprávnenosti v zmysle § 2, § 8
nariadenia č. 342/2014 Z. z. v nadväznosti na čl. 19 delegovaného nariadenia. Jedná sa o samostatné
správne konanie, v ktorom sa koná o právach a povinnostiach osôb v súvislosti s poskytovaním
priamych podpôr tým, že sa skúma plnenie podmienok oprávnenosti, ktorého výsledkom je rozhodnutievo veci. Správne konanie o žiadosti nemožno podľa žalovaného považovať za konanie o správnych
deliktoch, preto naň nemožno aplikovať zásadu ne bis in idem. Sankcia ukladaná v správnom konaní
o priamych podporách sa týka verejných finančných prostriedkov, na ktoré žiadateľovi vznikne nárok po

splnení osobitných podmienok, pričom v prípade ich neplnenia sa tieto nevyplatia v stanovenej sume,
ktorá môže s poukazom na závažnosť porušenia dodatočne postihnúť nárok na finančné prostriedky
v budúcnosti, tzv. dodatočná sankcia. Žalovaný mal za to, že riadne vymedzené skutkové a právne
posúdenie uvedené v prvostupňovom rozhodnutí a v jeho špecifikácii platieb oprávňovali prvostupňový
orgán postupovať podľa čl. 19 delegovaného nariadenia a uplatniť administratívne sankcie, čo žalovaný

považoval za riadnu právnu kvalifikáciu. Napokon konštatoval, že postupoval v súlade so zásadami
správneho konania a na základe dostupných podkladov, pričom napadnuté rozhodnutie bolo výsledkom
spoľahlivo zisteného stavu veci.

43. Vzhľadom na uvedené žalovaný naďalej zotrval na skutkovom a právnom posúdení veci, vyjadrenom
v napadnutom rozhodnutí i vo vyjadrení k žalobe. Podľa žalovaného neexistuje dôvod na to, aby bolo

napadnuté rozhodnutie zrušené, preto žiadal žalobu ako nedôvodnú podľa § 190 SSP zamietnuť.

44. Žalobca sa k výzve súdu a k vyjadreniu žalovaného z 20.11.2025 vyjadril podaním doručeným
súdu dňa 23.01.2026. S právnym názorom žalovaného sa nestotožnil a výrok o dodatočnej sankcii
považoval jednoznačne za sankciu, ktorá môže s poukazom na závažnosť porušenia dodatočne

postihnúť nárok žalobcu na finančné prostriedky v budúcnosti. Podľa žalobcu nie je rozhodujúce, či
sa jedná o sankciu, ktorú je povinný plniť v súčasnosti alebo v budúcnosti. Podľa žalobcu je potrebné
skúmať materiálnu povahu opatrenia, nie jeho formálne pomenovanie. Uložená dodatočná sankcia
podľačl.19delegovanéhonariadeniajereakciounaporušeniepovinnosti–nevykonávaniedeklarovanej
poľnohospodárskej činnosti, má represívny a preventívny charakter, je uložená nezávisle od samotného

poskytnutia podpory a predstavuje finančnú ujmu. Ide teda o sankciu v materiálnom zmysle, a to
bez ohľadu na kvalifikáciu správnym orgánom. Sankcia má podľa žalobcu povahu správneho trestu
a nie je len technickým krátením podpory. Je samostatným negatívnym následkom, ktorý presahuje
rámec odmietnutia žiadosti, ukladá sa ex post za zistené porušenie povinnosti. Žalobca konštatoval, že
finančné sankcie v oblasti poľnohospodárskych podpôr majú trestnoprávnu povahu, ak spĺňajú kritériá

represie (Engelsove kritériá), preto sa na ne vzťahujú základné zásady správneho trestania. Medzi
základné zásady trestného konania pritom nepochybne patrí presná identifikácia skutku, jeho časové,
miestne a vecné vymedzenie, nezameniteľnosť s iným skutkom a jasná právna kvalifikácia. Vo výroku
prvostupňového rozhodnutia nebol vymedzený skutok, za ktorý bola sankcia uložená, nie je uvedené
konkrétne konanie či opomenutie žalobcu, chýba časové a vecné určenie porušenia povinnosti a nie

je zrejmé, aká povinnosť bola porušená a akým spôsobom. Takto formulovaný výrok neumožňuje
identifikáciu skutku, znemožňuje posúdenie zákazu dvojitého postihu a porušuje právo na obhajobu.
Ide o podstatnú vadu rozhodnutia, ktorá sama osebe zakladá dôvod na jeho zrušenie. Dodal, že aj
kebydodatočnásankciaakošpecifickýadministratívnynástrojnepredstavovalatrestnúsankciuvzmysle
trestného práva, táto skutočnosť nezbavuje správny orgán povinnosti v rozhodnutí presne definovať

skutok a jeho právnu kvalifikáciu, a to najmä ak sankcia má represívny charakter a má pre jednotlivca
závažné dôsledky.

45. Vzhľadom na uvedené žalobca žiadal zrušenie napadnutého rozhodnutia a priznania náhrady trov
konania.

46. Správny súd v súlade s § 107 ods. 1 písm. a) SSP vo veci rozhodol na pojednávaní uskutočnenom
dňa 12.02.2026 za prítomnosti povereného zamestnanca žalovaného a v neprítomnosti žalobcu
a jeho právneho zástupcu, ktorí svoju neúčasť na pojednávaní neospravedlnili. Na pojednávaní bol
oboznámený obsah podania žalobcu zo dňa 23.01.2026, ku ktorému mal žalovaný možnosť sa

vyjadriť. Žalovaný túto možnosť využil a v rámci svojho vyjadrenia zdôraznil najmä skutočnosť, že
v danom prípade sa nejedná o správny delikt, dodatočná sankcia upravuje administratívne sankcie,
nejde o sankciu správneho trestania, ide o konanie v súvislosti so splnením zákonných podmienok
pre poskytnutie podpory, navyše napadnuté rozhodnutie obsahuje správnu právnu kvalifikáciu. Podľa
žalovaného bol dostatočne zistený skutkový stav a preskúmavané rozhodnutia sú zákonné. Žalovaný

tiež poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Sžh/1/2010 zo dňa
20.05.2010, v súvislosti s ktorým zvýraznil bezdôvodnosť čisto formálneho zopakovania procesu bez
reálnej možnosti vecnej zmeny rozhodnutia.47. Predmetom tohto konania bolo posúdenie zákonnosti preskúmavaných rozhodnutí, ktorými
- bolo žalobcovi schválené poskytnutie podpory formou platby na poľnohospodárske postupy prospešné
pre klímu a životné prostredie v sume 877,92 Eur podľa nariadenia č. 342/2014 Z. z.,

- nebolo žalobcovi schválené poskytnutie podpory formou jednotnej platby na plochu a súčasne
- mu bola uložená dodatočná sankcia v sume 4 699,49 Eur podľa delegovaného nariadenia.

48. Správny súd ako súd vecne a miestne príslušný na konanie v danej veci podľa § 10, § 13 ods. 1 SSP
a § 3 ods. 3 písm. b) zákona č. 151/2022 Z. z. preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného v spojení s

prvostupňovým rozhodnutím prvostupňového orgánu, vrátane konania, ktoré ich vydaniu predchádzalo,
v rozsahu dôvodov uplatnených v žalobe, pri zohľadnení vád trestania podľa § 195 SSP a pri zachovaní
postupu podľa § 196 SSP, a dospel k záveru, že žaloba je dôvodná a napadnuté rozhodnutie je potrebné
zrušiť s poukazom na to, že trpí vadou nepreskúmateľnosti.

49. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia je jednou z najzávažnejších vád, ktorými môže byť rozhodnutie

vydané v ktoromkoľvek administratívnom konaní zaťažené. Táto vada nielenže znemožňuje zistiť
účastníkovi konania dôvody, pre ktoré bolo rozhodnutie vydané, a následne uplatniť možnosť sa
proti nemu brániť, ale znemožňuje i prieskum takéhoto rozhodnutia správnym súdom a porušuje
princíp právnej istoty a legitímnych očakávaní dotknutých subjektov. Za nepreskúmateľné sa považuje
také rozhodnutie, ktoré je nezrozumiteľné, teda nejasné alebo protirečivé, a rozhodnutie, ktoré je

nedostatočne odôvodnené, teda také, z ktorého nie je možné jednoznačne zistiť dôvody, ktoré k nemu
viedli, resp. úvahy, ktorými sa administratívny orgán pri formovaní záverov v ňom vyjadrených riadil.
NSS SR sa v rámci svojej rozhodovacej praxe už vyjadril ku kvalite rozhodnutí orgánov verejnej správy,
keď vyslovil, že je potrebné, aby orgán „náležite dbal na dostatočné, jasné, zrozumiteľné, presvedčivé
a úplné zdôvodnenie, ako aj uvedenie konkrétnych odborných argumentov, na ktorých sa rozhodnutie

zakladá. Je vecou správnych orgánov dbať o to, aby ich rozhodnutia boli po obsahovej stránke
náležite vyčerpávajúce a predstavovali relevantný podklad pre vyvodenie právnych záverov samotného
správneho orgánu...Úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahrádzať činnosť správnych orgánov,
ale preskúmavať zákonnosť ich rozhodnutí, teda posúdiť, či správne orgány splnili povinnosti stanovené
zákonom. Kasačný súd ďalej dáva do pozornosti, že nedostatky odôvodnenia preskúmavaného

rozhodnutia nemôžu byť konvalidované ani prípadným dodatočným vysvetlením, resp. doplňujúcim
vyjadrením správneho orgánu (prípadne vysvetlením prijatých záverov v kasačnej sťažnosti, napr. vo
vzťahu k dôkazom predloženým žalobcom v odvolacom konaní...) a ani súdu neprislúcha spôsobom
presahujúcim akceptovateľnú mieru dopĺňať, resp. absentujúce argumenty správneho orgánu nahrádzať
svojimi úvahami a vyvodzovať z nich závery, ku ktorým mal dospieť správny orgán, ktorého postup

a úvahy mali byť obsahom odôvodnenia jeho rozhodnutia, pretože takáto aktivita presahuje rámec
preskúmavacej právomoci súdu a zároveň zasahuje do sféry kompetencie správneho orgánu v agende
vymedzenej zákonom...“ (rozsudok NSS SR sp. zn. 5Sžfk/61/2019 zo dňa 28.07.2022).

50. Uvedené požiadavky sa vzťahujú zvlášť na rozhodnutia, vydávané vo veciach správneho trestania,

keďže práve tieto sa svojím charakterom približujú trestnému konaniu a ich výsledkom je spravidla
sankcia s preventívno – represívnym charakterom. Je preto potrebné striktne trvať na požiadavke
jednoznačnosti, zrozumiteľnosti, presvedčivosti, dostatočnej argumentačnej vybavenosti a najmä
dôvodnosti takýchto rozhodnutí, ktoré musia dávať odpovede na všetky nastolené skutkové a právne
otázky, a to nielen vo vzťahu k odôvodneniu rozhodnutia, ale aj k jeho výroku, ktorého súčasťou je

skutková a právna veta ako základné predpoklady pre vyslovenie „viny“ a uloženie „trestu“, pričom tieto
dve časti (výrok a odôvodnenie) musia byť argumentačne súladné.

51. V prejednávanej veci správny súd dospel k záveru, že konanie, v ktorom bola žalobcovi uložená
dodatočná sankcia podľa čl. 19 ods. 2 delegovaného nariadenia, je konaním vo veciach správneho

trestania. Dôvodom uloženia dodatočnej sankcie je totiž skutočnosť, že došlo k nadhodnoteniu
pri nahlasovaní plochy na účely režimu pomoci, teda dodatočná sankcia je následkom vyvodenia
zodpovednosti za takéto (úmyselné či neúmyselné) nadhodnotenie, ktoré v prejednávanej veci malo
spočívať v uvedení takých údajov v jednotnej žiadosti, ktoré nezodpovedali skutočnému stavu
overenému následne vykonanou kontrolou. Takéto konanie podľa názoru správneho súdu (obzvlášť pri

použití ústavnokonformného výkladu právnych predpisov v zmysle nálezu Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp. zn. II. ÚS 148/06 z 12.04.2007, Zb. Us. 10/2007) spĺňa požiadavku podľa § 194 ods. 1 SSP,
keďže sa v ňom rozhodlo o sankcii za protiprávne konanie (nadhodnotenie), pričom sankcia uložená
v tomto konaní spĺňa parametre postihu na právach žalobcu (najmä majetkových). Na túto skutočnosťnemá podľa názoru správneho súdu vplyv ani skutočnosť, že ide o sankciu, ktorá sa má prejaviť až
v budúcnosti, čo vyplýva najmä z čl. 19 ods. 3 delegovaného nariadenia.

52. Dodatočná sankcia je zaradená pod čl. 19 delegovaného nariadenia, upravujúceho administratívne
sankcie v prípade nadhodnotenia pri nahlasovaní, a rovná sa sume pomoci alebo podpory
zodpovedajúcej rozdielu medzi nahlásenou plochou a plochou určenou v súlade s čl. 18. Ide tak
o sankciu, ktorej výška je priamo úmerná konkrétnemu nadhodnoteniu, teda rozsahu protiprávneho
konania. Navyše je uložená samostatne, nezávisí od poskytnutia samotnej podpory (ani nepredstavuje

jejkrátenie)aprežalobcuznamenáfinančnúujmuvkonkrétnejvýške.Zmateriálnehohľadiskapretotáto
sankcia predstavuje represívny a súčasne preventívny nástroj správneho trestania, o čom svedčí aj bod
31úvodnýchustanovenídelegovanéhonariadenia,ktoréstanovujepravidláukladaniaadministratívnych
sankcií a podľa ktorého „Zamietnutia a odňatia podpory a administratívne sankcie by sa mali v
prípade podporných opatrení na rozvoj vidieka stanoviť s ohľadom na zásady odrádzajúcej povahy
a proporcionality. Zamietnutia a odňatia podpory by mali byť odstupňované na základe závažnosti,

rozsahu, trvania a opätovného výskytu zistených prípadov neplnenia povinností. Zamietnutia a odňatia
podpory a administratívne sankcie by mali vzhľadom na kritériá oprávnenosti, záväzky a ostatné
povinnosti zohľadňovať osobitosti rôznych podporných opatrení. V prípade vážneho prípadu neplnenia
povinností alebo v prípade, že príjemca poskytol nepravdivé dôkazy na účely získania podpory, by sa
podpora mala zamietnuť a mala by sa uložiť administratívna sankcia. Najprísnejšou administratívnou

sankciou by malo byť vylúčenie z jedného alebo viacerých podporných opatrení alebo druhov operácií
na špecifikované obdobie.“

53. Správny súd, posudzujúc vec vzhľadom na uvedené závery optikou správneho trestania, vlastnou
prieskumnou činnosťou, realizovanou v súlade s § 195, § 196 SSP, nad rámec žalobných bodov zistil,

že sú dané vady trestania v zmysle § 195 písm. c) SSP, konkrétne vada absencie aplikácie základných
zásad trestného konania na danú vec, a to zásady ne bis in idem a zásady práva na obhajobu, keďže
výrok prvostupňového rozhodnutia v spojení s napadnutým rozhodnutím v časti uloženia dodatočnej
sankcie neobsahuje skutkovú ani úplnú právnu vetu, teda nevymedzuje skutok, pre ktorý bola žalobcovi
sankcia uložená, a jeho riadnu právnu kvalifikáciu, v dôsledku čoho nie je zabezpečená identifikácia

skutku, jeho nezameniteľnosť a totožnosť, a s tým súvisiace právo na obhajobu.

54. Trestnoprávna zásada ne bis in idem (nie dvakrát v tej istej veci) je zakotvená v § 2 ods. 8 zákona
č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov a je vyjadrením ústavného princípu, že
nikoho nemožno trestne stíhať za čin (skutok), za ktorý bol už právoplatne odsúdený alebo oslobodený

spod obžaloby (§ 50 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky). Základom pre uplatnenie tejto zásady je
identifikácia skutku, teda zistenie jeho špecifických charakteristík a znakov v podobe určitého konania
a jeho následku, ktorými je definovaná jeho identita (totožnosť) tak, aby bol nezameniteľný s iným.
Zabezpečenie nezameniteľnosti skutku je spojené so zachytením všetkých podstatných skutkových
okolností, určujúcich jeho identitu. Podľa Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „NS SR“)

„Napriektomu,žeskutokjezákladomceléhotrestnéhokonania,Trestnýporiadoktentopojemnedefinuje
a neuvádza ani to, čo sa rozumie pod pojmom totožnosť skutku. Vymedzenie týchto pojmov je
teda ponechané na teóriu trestného práva a súdnu prax. Podstatu skutku tvorí konanie páchateľa a
následok týmto konaním spôsobený, ktorý je relevantný z hľadiska trestného práva. Totožnosť skutku je
zachovaná v prípade úplnej zhody konania a následku, zhody aspoň v konaní pri rozdielnom následku,

zhody aspoň v následku pri rozdielnom konaní, ako aj v prípade, ak konanie alebo následok, príp. oboje
budú zhodné aspoň čiastočne, a to za predpokladu, že bude daná zhoda v podstatných okolnostiach.
Teóriaanipraxnechápetotožnosťskutkulenakoúplnúzhodumedziskutkovýmiokolnosťamiuvedenými
v obžalobnom návrhu a výrokom rozhodnutia súdu. Postačí zhoda medzi podstatnými skutkovými
okolnosťami. Súd totiž musí prihliadať na tie zmeny skutkového deja, ku ktorým došlo v rámci

dokazovania. Súdna prax teda pripúšťa odchýlky od skutkového stavu uvedeného v obžalobe či už
tak, že sa k nemu pripoja nové skutočnosti v obžalobe neuvedené, alebo sa vynechajú niektoré
skutočnosti v obžalobe uvedené, ak sa ukázali nesprávnymi, alebo že sa skutočnosti určitým spôsobom
len modifikujú, pokiaľ sa tým nemení priamo podstata skutku. Čo tvorí skutok v konkrétnom prípade
a kedy je totožnosť skutku zachovaná, treba skúmať vždy podľa individuálnych okolností konkrétnej

trestnej veci...“ (uznesenie NS SR sp. zn. 1TdoV/19/2011).

55. V súvislosti s významnosťou aplikácie zásady ne bis in idem aj v rámci správneho trestania správny
súd poukazuje napríklad na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ÚS SR“) sp. zn.III. ÚS 571/2015 z 12.04.2016, v ktorom ÚS SR vyslovil, že „Vzhľadom na to, že správne trestanie
preberá zásady trestného konania, je potrebné tieto aplikovať aj na zistenie totožnosti skutku, resp. či v
konkrétnej veci ide o jeden alebo viac rôznych a samostatne posudzovaných skutkov. Pri rozhodovaní

o administratívnych sankciách by mali byť rešpektované rezolúcie a odporúčania rezolúcie Výboru
ministrov Rady Európy č. (77) 31 o ochrane jednotlivca v súvislosti s rozhodnutiami správnych orgánov,
odporúčanie Výboru ministrov Rady Európy č. (80) 2 o správnej úvahe a odporúčanie Výboru ministrov
Rady Európy č. (91) 1 vo veciach administratívnych sankcií týkajúce sa rozhodovacej činnosti verejnej
správy a ochrany práv jednotlivca, napriek tomu, že nie sú súčasťou nášho právneho poriadku...Pri

skúmaní otázky totožného skutku, resp. toho istého činu a s ňou spätej zásady ne bis in idem je potrebné
zohľadniť i právnu úpravu Európskej únie, konkrétne čl. 50 Charty základných práv Európskej únie a
čl. 54 až 58 dohovoru, ktorým sa vykonáva Schengenská dohoda zo 14. júna 1985 uzatvorená medzi
vládami štátov hospodárskej únie Beneluxu, Nemeckej spolkovej republiky a Francúzskej republiky
o postupnom zrušení kontrol na ich spoločných hraniciach. Inštitút toho istého činu nadobúda v
tejto súvislosti širší, medzištátny rozmer. Súdny dvor Európskej únie napríklad vo veci Van Esbroeck

(C-436/04) dôvodil, že na posúdenie toho, či v určitom prípade ide o ten istý čin, je výlučne relevantné
kritérium zhodnosti skutkovej podstaty činov, teda to, či je daný celok okolností navzájom nerozlučiteľne
spojených.“

56. Dôsledkom absencie aplikácie zásady ne bis in idem žalovaným na prejednávanú vec je skutočnosť,

že napadnuté rozhodnutie v spojení s prvostupňovým rozhodnutím v časti uloženej dodatočnej sankcie
vykazuje znaky nepreskúmateľnosti, a to tak vo vzťahu k jeho výroku, ako aj k jeho odôvodneniu.
Výrok prvostupňového rozhodnutia neobsahuje skutkovú ani úplnú právnu vetu, teda nevymedzuje
skutok, pre ktorý bola žalobcovi sankcia uložená, ani jeho riadnu právnu kvalifikáciu, v dôsledku čoho
nie je zabezpečená identifikácia skutku, jeho nezameniteľnosť a totožnosť, a s tým súvisiace právo

na obhajobu. Preskúmavané rozhodnutia, ktoré predstavujú jeden vecný aj argumentačný celok, tak
nemajú dostatočný materiálny základ, nakoľko v nich chýba riadne skutkové i právne vymedzenie
porušenia povinnosti žalobcu, v dôsledku ktorého mu bola uložená dodatočná sankcia. Správny
súd zdôrazňuje, že skutková veta by vždy mala byť odrazom výsledkov dokazovania, resp. zistení,
zabezpečených v priebehu konania, ktoré predstavujú ustálený skutkový stav v konkrétnej veci, a teda

aj základ pre ďalšie závery konajúceho orgánu vo vzťahu k vyvodeniu zodpovednosti. Skutková veta
teda vymedzuje skutkové dôvody rozhodnutia. Súčasťou výroku rozhodnutia vo veciach správneho
trestania musí byť vždy aj tzv. právna veta, ktorá oproti vete skutkovej a v nadväznosti na ňu vyjadruje
právny dôvod rozhodnutia, teda odpovedá na otázku, na akom právnom základe došlo k vyvodeniu
zodpovednosti za protiprávne konanie, ktoré je identifikované v skutkovej vete. Právna veta tak musí

obsahovať jednoznačnú právnu kvalifikáciu vo vzťahu ku skutku, teda vymedzenie porušenej povinnosti
s poukazom na konkrétne ustanovenie právneho predpisu, k porušeniu ktorého došlo, a jej nedostatok
nie je možné zhojiť v odôvodnení rozhodnutia. Vo výroku prvostupňového rozhodnutia v prejednávanej
veci úplne chýba vymedzenie skutku (skutková veta) a absentuje v ňom aj úplná právna veta.
Prvostupňový orgán sa obmedzil len na uvedenie výšky sankcie a ustanovenia, na základe ktorého

bola sankcia uložená (čl. 19 ods. 2 delegovaného nariadenia), neuviedol však, akú konkrétnu povinnosť
žalobca porušil a z akého konkrétneho ustanovenia táto povinnosť vyplýva. Relevantným spôsobom
neustálil právny dôvod rozhodnutia, teda na akom právnom základe došlo k vyvodeniu zodpovednosti
za protiprávne konanie, a to jednoznačným odkazom na konkrétne zákonné ustanovenie. Žalovaný tieto
nedostatky v odvolacom konaní nezhojil. S poukazom na zásadu nullum crimen sine lege, nulla poena

sine lege (žiadny trestný čin bez zákona, žiadna vina bez zákona) táto skutočnosť nie je akceptovateľná
a spôsobuje nedostatok dôvodov, na ktorých je napadnuté rozhodnutie založené.

57. Správny súd v tomto kontexte poukazuje na rozsudok NS SR sp. zn. 8Sžo/28/2007 zo dňa
01.09.2008, ktorý je aplikovateľný aj na prejednávanú vec a v ktorom NS SR vyslovil, že „výrok

rozhodnutia o postihu za iný správny delikt musí obsahovať popis skutku s uvedením miesta, času
a spôsobu jeho spáchania, poprípade aj evidencie iných skutočností, ktoré sú potrebné k tomu,
aby nemohol byť zamenený s iným. Ak správny orgán neuvedie tieto náležitosti do výroku svojho
rozhodnutia, poruší ustanovenie § 47 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní.“ (ZSP 69/2008).
Obdobne NS SR judikoval, že „vadou, ktorá má za následok následnú nepreskúmateľnosť rozhodnutia

tiež je, ak v rozhodnutí nie je náležite vecne opísaný skutok, ktorý bol dôvodom pre vydanie rozhodnutia
s uvedením dôkazov a ich hodnotením, ktoré boli podkladom pre vydanie rozhodnutia.“ (R 51/2011).
Správny súd zastáva názor, že formulácia skutkovej a právnej vety je pre každé správne trestanie
zásadná a spolu s odôvodnením rozhodnutia musí poskytovať záruky spravodlivého a zákonnéhoprocesu, čo v prejednávanej veci nebolo splnené. Len adekvátne vymedzenie skutkového a právneho
základurozhodnutiamôžesplniťpožiadavkuzákonnostiprocesu,vktorombolavyvodenázodpovednosť
za porušenie zákona. Požiadavka na dostatočne odôvodnené a zrozumiteľné rozhodnutie nie je

samoúčelná, ale je vždy spojená s dôsledným uplatnením práva dotknutej osoby na obhajobu, kam
patrí nielen právo vedieť skutkové a právne dôvody svojho obvinenia, ale aj právo vyjadriť sa ku
všetkým skutočnostiam, ktoré sa jej kladú za vinu, k vykonaným dôkazom, k ich hodnoteniu, ako
aj k možnosti brániť sa proti tvrdeniam konajúceho orgánu a možnosti predkladať dôkazy vo svoj
prospech, prípadne na právo viesť obhajobu vo svoj prospech. V tomto smere správny súd poukazuje

na rozsudok NSS SR sp. zn. 6Asan/11/2021 z 15. 11. 2022 (bod 23. a nasl.), podľa ktorého „...kasačný
súd upriamuje pozornosť na princíp legality (zákonnosti) zakotvený v Čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej aj ako „ústava“), ktorý znamená, že viazanosť štátu právom sa musí uplatňovať jednak
v oblasti viazanosti štátu s Ústavou, ústavnými zákonmi a zákonmi, ako aj v oblastiach ich vykonávania
štátnymi orgánmi, ktoré musia zásadne postupovať len na základe zákonov a v ich medziach. V oblasti
administratívneho trestania a ukladania správnych sankcií princíp legality zaväzuje správne orgány,

aby dôsledne dodržiavali premisu, že nikto nebude potrestaný inak, ako z dôvodu a spôsobom, ktorý
stanovuje platný zákon (pozri napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Sžo/55/2014 zo dňa
26. novembra 2015). Administratívne trestanie má vo všeobecnosti trestno-právny charakter i podľa
judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj v zmysle judikatúry Ústavného súdu Slovenskej
republiky, podľa ktorého trestanie za správne delikty podlieha rovnakému právnemu režimu ako trestný

postih za trestné činy. V rámci správneho trestania je tak aplikovateľný Čl. 7 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj ako „Dohovor“), ako aj Čl. 49 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky. Analógia v správnom trestaní v neprospech páchateľa správneho deliktu je vylúčená. Tak
Článok 7 ods. 1 Dohovoru, ako aj Čl. 49 Ústavy teda zakotvujú jeden z ťažiskových princípov trestania,
a to nullum crimen, nulla poena sine lege (zásada zákonnosti). Táto zásada zahŕňa okrem zákazu

retroaktivity právnych predpisov v neprospech páchateľa (nullum crimen, nulla poena sine lege praevia)
aj princíp, že len zákon (v písanej forme - nullum crimen, nulla poena sine lege scripta) môže určiť,
čo je trestným činom a stanoviť zaň trest, ale aj princíp, podľa ktorého trestné právo nesmie byť
aplikované extenzívnym spôsobom v neprospech obvineného, najmä prostredníctvom analógie (nullum
crimen, nulla poena sine lege stricta). Z toho vyplýva, že trestný čin musí byť jasne definovaný zákonom

(nullum crimen, nulla poena sine lege certa). Táto podmienka je splnená, ak ten, komu je právna norma
určená, môže z jej znenia zistiť, aké konanie alebo opomenutie spôsobuje jeho trestnú zodpovednosť
(k tomu pozri aj - Kokkinakis v. Grécko, č. 14307/88, rozsudok ESĽP z 25.05.1993, ako aj Nález
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 476/2016 zo 17. januára 2018, zverejnený v Zbierke
nálezov a rozhodnutí Ústavného súdu pod č. 9/2018)...Sankcionovať možno iba také konanie, ktorého

znaky sú vyjadrené prostredníctvom skutkovej podstaty v zákone, pričom možno súčasne uplatniť iba
taký systém sankcií, ktorý stanoví zákon. Predmetné taktiež vyplýva z Odporúčania výboru ministrov
Rady č. 91/1 o správnych sankciách, ako aj z konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky č. ZSP 69/2008 (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sžf/118/2013 zo
dňa 01.07.2014).“ Žalovaný sa pri rozhodovaní uvedeným neriadil a založil tým vadu nezákonnosti

napadnutého rozhodnutia.

58. S uplatnením zásady ne bis in idem súvisí aj zásada dôsledného zabezpečenia práva žalobcu
na obhajobu, konkrétne práva vyjadriť sa k riadne vymedzenému právnemu základu rozhodnutia a
k jeho podkladom, čo v prejednávanej veci nebolo splnené. Správny súd má za to, že žalovaný ani

prvostupňový orgán v preskúmavaných rozhodnutiach nedali jasnú a jednoznačnú odpoveď na to, na
čom založili dôvody svojich rozhodnutí vo vzťahu k výrokom o (ne)neschválení podpory, s ktorými
súvisí aj uloženie dodatočnej sankcie. Z obsahu administratívneho spisu v danej veci je zrejmé, že
prvostupňový orgán vykonal jednak administratívnu kontrolu, v dôsledku ktorej zistil nezrovnalosti vo
výmerách pôdnych dielov, jednak z dôvodu zisteného rozporu pri krížových kontrolách vykonal kontrolu

pôdneho dielu Špačince na mieste. Zistil, že na spornom diele Špačince deklaroval obhospodarovanie aj
žiadateľ TAPOS plus s.r.o., a zároveň, že žalobca na tomto diele nehospodáril, keďže deklaroval iný druh
plodiny, než aká bola skutočne na predmetnom diele pestovaná. Tieto dve skutočnosti (nezrovnalosti
vo výmere a nesplnenie podmienky obhospodarovania), ktoré sú každá samostatným dôvodom pre
nepriznanie, resp. úpravu výšky priznanej pomoci (por. § 14 ods. 6, ods. 7 nariadenia č. 342/2014

Z. z. v spojení s delegovaným nariadením), žalovaný ani prvostupňový orgán v preskúmavaných
rozhodnutiach jednoznačne nevymedzili. Napadnuté rozhodnutie zmätočne obsahuje nielen odkazy na
podmienky nariadenia č. 342/2014 Z. z., za ktorých sa priama platba (jednotná platba na plochu, ako
aj platba na poľnohospodárske postupy prospešné pre klímu a životné prostredie) poskytuje (citácia§ 2 ods. 1, ods. 2, ods. 5, § 7 ods. 1, ods. 2, § 8 ods. 1), ale aj poukaz na § 14 ods. 6, ods. 7
nariadenia č. 342/2014 Z. z., ktoré upravujú dva rozdielne dôvody rozhodnutia o platbe s odkazom
na delegované nariadenie. Aj v tejto časti je preto napadnuté rozhodnutie v spojení s prvostupňovým

rozhodnutím nepreskúmateľné a porušuje právo žalobcu na obhajobu, resp. znemožňuje mu sa proti
dôvodom rozhodnutia, ktoré nie sú jasne zadefinované, brániť.

59. Takýto záver sa vzťahuje aj na niektoré dôkazy, ktoré žalovaný použil ako podklad napadnutého
rozhodnutia, keď správny súd zistil, že tieto nie sú súčasťou administratívneho spisu a žalobca nemal

v priebehu administratívneho konania možnosť sa s nimi oboznámiť. Ide o dôkazy, na ktoré žalovaný
poukazuje na strane 9 napadnutého rozhodnutia, týkajúce sa spoločností SEMAT, a.s. (údajný nájomník
pozemku) a TAPOS PLUS, s.r.o. (údajný spolužiadateľ), konkrétne nájomná zmluva, oznámenie
o vyčlenení pozemkov, výzva na zaplatenie nájmu a dane z nehnuteľnosti, stanovisko z 30.05.2007
a iné, ktoré v spojení s kontrolou zistenými skutočnosťami viedli žalovaného k záveru, že pozemky
obhospodaroval subjekt odlišný od žalobcu. Z obsahu preskúmavaných rozhodnutí pritom vyplýva,

že sporný KD F. bol nakoniec priznaný práve spoločnosti TAPOS PLUS, s.r.o., teda spolužiadateľovi,
s ktorým bol žalobca v spore o právo užívania pozemkov. V tejto súvislosti správny súd poukazuje na
rozsudok NS SR sp. zn. 1Sžfk/63/2019 zo dňa 24.09.2020 (body 26. a nasl.), podľa ktorého „...jednotná
platba na plochu sa poskytuje žiadateľovi na poľnohospodársku pôdu, ktorá dosahuje požadovanú
výmeru, je ohraničená, obhospodarovaná a je mu k dispozícií k 31. máju príslušného roka. Správny je

i právny názor krajského súdu, že rozhodujúcim predpokladom pre priznanie podpory je preukázanie
oprávnenia hospodáriť na pôde ako jej vlastník, nájomca alebo iný oprávnený užívateľ. Keďže v
prejednávanom prípade nastala situácia, že si na tú istú poľnohospodársku pôdu uplatnili žiadosť o
podporudvajažiadatelia,bolopovinnosťouPPAvzmyslevtomčaseúčinného§16bzákonač.543/2007
Z. z. o pôsobnosti orgánov štátnej správy pri poskytovaní podpory v pôdohospodárstve a rozvoji vidieka

(ďalej len „zákon č. 543/2007 Z. z.") pokúsiť vyriešiť tento konkurenčný konflikt výzvou spolužiadateľov
na preukázanie zákonom stanovených podmienok pre poskytnutie podpory a práva užívania k pôde.
Zákon určuje, že ak sa týmto postupom preukáže, že právo užívania má len jeden žiadateľ, rozhodne
PPA o poskytnutí podpory tomuto žiadateľovi a ostatným podporu neschváli. Platí, že pokiaľ by sa aj
napriek postupu podľa § 16b zákona č. 543/2007 Z. z. zistilo, že právo užívania viacerých žiadateľov

je sporné, potom PPA na základe § 16c uvedeného zákona na spornej výmere neurčí stanovenú
plochu s tým, že pokiaľ neskôr o práve užívania k dotknutej pôde rozhodne súd v prospech jedného zo
žiadateľov, PPA konanie o poskytnutí podpory obnoví. Z uvedeného vyplýva, že spoľahlivé vyriešenie
otázky, ktorý z viacerých žiadateľov je oprávnený viacnásobne deklarovanú poľnohospodársku pôdu
užívať a uplatňovať si na ňu podporu, predchádza k posúdeniu splnenia ostatných podmienok pre

poskytnutie podpory. To znamená, že iba tomu skutočnému obhospodarovateľovi pôdy môže byť
priznaná podpora, ktorý je oprávneným a dobromyseľným užívateľom tejto pôdy a ktorého užívacie
oprávnenie nebolo hodnoverne spochybnené konkurujúcim spolužiadateľom o podporu na tú istú pôdu.
Inými slovami ani zistenie, že pôdu poľnohospodársky využíva len jeden z viacerých spolužiadateľov,
nemôže samo o sebe viesť k poskytnutiu podpory len tomuto žiadateľovi a vylúčeniu ostatných

spolužiadateľov z podpory... Skutočné obhospodarovanie pôdy vzala PPA i sťažovateľ za rozhodujúce
pre neschválenie podpory žalobcovi, pričom v podstate tvrdia, že údaje žalobcu o spôsobe používania
poľnohospodárskej pôdy sa kontrolou ukázali ako nepravdivé. Kasačný súd v podstate súhlasí so
sťažovateľom v tom, že účelom jednotnej platby na plochu je predovšetkým podpora využívania a
kultivácie poľnohospodárskej pôdy a kompenzácia nákladov na ten spôsob obhospodarovania, ktorý

žiadateľ deklaruje v žiadosti. V prejednávanom prípade však správne orgány pred rozhodnutím o
schválení či neschválení podpory pre spolužiadateľov opomenuli uspokojivo vyriešiť otázku, ktorému
zo spolužiadateľov patrí právo užívania pôdy, teda ktorý z nich je oprávnený rozhodovať o tom, ako
sa bude pôda využívať. PPA ani sťažovateľ nevenovali pozornosť tvrdeniu žalobcu, že spolužiadateľ ...
osial pôdu pripravenú žalobcom na iné využitie bez vedomia žalobcu či dohody s ním. Z podkladov

predložených v konaní oboma spolužiadateľmi musel správny orgán vedieť, že je medzi nimi spor o
užívanie tej istej poľnohospodárskej pôdy, na ktorú si obaja uplatňujú podporu. V takej situácii nemôže
svojvoľné a nedobromyseľné obhospodárenie pôdy jedným zo žiadateľov privodiť tomuto žiadateľovi
poskytnutie podpory na úkor druhého. Práve preto má podľa zákona pred faktickým stavom (teda
skutočným využívaním pôdy) prednosť právny stav, teda preukázanie oprávnenia užívať v žiadosti

deklarovanú pôdu a to prostredníctvom predloženia užívacích titulov konkurujúcich žiadateľov (§ 16b
zákona č. 543/2007 Z. z.), či rozhodnutia súdu o tom, kto bol v danom období oprávnený pôdu užívať (§
16c uvedeného zákona). Ak sa v konaní pred civilným súdom ukáže, že právo užívať poľnohospodársku
pôdu nemal niektorý zo spolužiadateľov, mal by okrem neschválenia podpory (a prípadne vrátenia užposkytnutej podpory) čeliť aj povinnosti nahradiť škody spôsobené neoprávneným obhospodárením
pôdy a uplatňovaním práva na podporu. K vyhláseniam sťažovateľa o právnom nihilizme (bod 16)
kasačný súd uvádza, že k takémuto následku by mohol viesť práve postoj správnych orgánov v

prejednávanej veci, ktoré rozhodli o poskytnutí výhody (podpory) tomu z konkurujúcich žiadateľov, ktorý
„vzal právo do svojich rúk" a obhospodáril pôdu napriek zjavnému sporu o právo užívania pôdy, pričom
žalobcu bez dostatočných podkladov z podpory vylúčil a uložil mu dodatočnú sankciu.“

60. Správny súd zdôrazňuje princíp subsidiarity správneho súdnictva, ktorý okrem iného znamená, že

správny súd nie je povinný nahrádzať činnosť správnych orgánov, a teda nie je povinný ani dedukovať
dôvody ich rozhodnutí tak, aby bolo možné preskúmať ich vecnú správnosť. Preskúmavané rozhodnutia
svojou nedostatočnosťou a neurčitosťou možnosť ich vecného prieskumu vylučujú.

61. Správny súd rezultuje, že v prejednávanej veci sú dané vady trestania podľa § 195 písm. c) SSP,
konkrétne vada absencie aplikácie základných zásad trestného konania na danú vec, a to zásady ne

bis in idem a zásady dôsledného zabezpečenia práva na obhajobu. V dôsledku týchto vád napadnuté
rozhodnutie v spojení s prvostupňovým rozhodnutím vykazuje znaky nepreskúmateľnosti, a to tak vo
vzťahu k jeho výroku, ako aj k odôvodneniu. Výrok rozhodnutia neobsahuje riadne vymedzenie skutku
(tzv. skutkovú vetu), a absentuje v ňom aj jeho právne posúdenie a právna kvalifikácia (tzv. právna
veta), v dôsledku čoho nie je zabezpečená identifikácia skutku, jeho nezameniteľnosť a totožnosť, a teda

dodržanie zásady ne bis in idem. S uplatnením tejto zásady súvisí aj zásada dôsledného zabezpečenia
práva žalobcu na obhajobu, konkrétne práva žalobcu vyjadriť sa k riadne vymedzenému právnemu
základu rozhodnutia a k jeho podkladom, čo v prejednávanej veci nebolo splnené.

62. Vzhľadom na uvedené napadnuté rozhodnutie nespĺňa kvalitatívne požiadavky kladené na

rozhodnutia, vydané vo veciach správneho trestania. Správny súd zdôrazňuje, že každú vec je
potrebné posudzovať prísne individuálne, pri zohľadnení všetkých jej okolností a s ohľadom na celkovú
spravodlivosť konania, ktorá nesmie byť narušená (por. rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva
vo veciach Doyle proti Írsku zo dňa 23.05.2019, Akdagová proti Turecku zo dňa 17.09.2019, Ibrahim a
ďalší proti Spojenému kráľovstvu zo dňa 13.09.2016). Správny súd nespochybňuje nespornú potrebu

zabezpečiť stav, v ktorom nedochádza k získaniu konkrétnej podpory/pomoci v pôdohospodárstve
v rozpore s právnymi predpismi, avšak je toho názoru, že dodatočná sankcia môže prichádzať do
úvahy až ako výsledok riadneho a zákonného procesu, v ktorom sú rešpektované práva účastníka na
zákonné a spravodlivé konanie i právo na obhajobu v najširšom slova zmysle. Len súčasné naplnenie
materiálnych a formálnych požiadaviek môže viesť k vydaniu zákonného správneho aktu, v tejto

súvislosti nemožno hovoriť o čisto formálnom procese zopakovania konania bez reálnej možnosti vecnej
zmeny rozhodnutia tak, ako to na pojednávaní namietal žalovaný.

63. S ohľadom na uvedené skutočnosti správny súd dospel k záveru, že došlo k naplneniu žalobného
dôvodu podľa § 191 ods. 1 písm. d) SSP, napadnuté rozhodnutie je potrebné ako nezákonné zrušiť a

vec podľa § 191 ods. 4 SSP vrátiť na ďalšie konanie žalovanému, ktorý je viazaný právnym názorom
správneho súdu a je povinný v ďalšom konaní zákonným postupom odstrániť vytýkané nedostatky.
Žalovaný bude povinný najmä odstrániť nedostatky skutkovej a právnej vety, ako aj uviesť do praxe
v danej veci skutočnosť, že v časti uloženia dodatočnej sankcie ide o vec správneho trestania, na
ktorú je potrebné aplikovať základné zásady trestného konania, a cez túto prizmu posudzovať aj

zabezpečené dôkazy (vyhodnotiť ich zákonnosť a autenticitu, najmä vo vzťahu k správam z KNM),
a tiež dôsledne zabezpečiť realizáciu práv žalobcu na obhajobu. Úlohou žalovaného bude doplniť
administratívny spis tak, aby dôkazy, ktoré budú tvoriť podklad jeho rozhodnutia, boli bez výnimky
súčasťou administratívneho spisu a aby žalobca mal možnosť sa s nimi oboznámiť a vyjadriť sa k nim.
Žalovaný svoje prípadné ďalšie rozhodnutie dostatočne a presvedčivo odôvodní a pripojí aj úvahu vo

vzťahu k dostatočnosti podkladov pre záver o absencii splnenia podmienky obhospodarovania sporného
pozemku žalobcom optikou rozsudku NS SR sp. zn. 1Sžfk/63/2019 zo dňa 24.09.2020.

64. Podľa § 191 ods. 6 SSP právnym názorom, ktorý vyslovil správny súd v zrušujúcom rozsudku, je
orgán verejnej správy v ďalšom konaní viazaný. Ak orgán verejnej správy v ďalšom konaní nepostupoval

v súlade s právnym názorom správneho súdu a správny súd opätovne zrušil rozhodnutie orgánu verejnej
správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy z tých istých dôvodov, môže správny súd i bez návrhu
v zrušujúcom rozsudku uložiť orgánu verejnej správy pokutu.65. O náhrade trov konania rozhodol správny súd podľa § 167 ods. 1 SSP a úspešnému žalobcovi
priznal voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania, o výške ktorej rozhodne správny súd
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny

úradník v zmysle § 175 ods. 2 SSP.

66. Toto rozhodnutie prijal správny súd v senáte pomerom hlasov 3 : 0 (§ 139 ods. 4 veta prvá SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú môže podať oprávnený subjekt (§ 442
SSP), a to v lehote 30 dní od jeho doručenia na Správny súd v Bratislave. Zmeškanie lehoty nemožno

odpustiť.

V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého
rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich
skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva

(sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len
do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

V kasačnej sťažnosti nemožno uplatňovať nové skutočnosti a dôkazy okrem skutočností a dôkazov na
preukázanie prípustnosti a včasnosti podanej kasačnej sťažnosti.

Kasačná sťažnosť nie je prípustná, ak sa opiera o iné dôvody, ako sú uvedené v § 440 SSP, ak sa opiera
o dôvody, ktoré sťažovateľ neuplatnil v konaní pred správnym súdom, v ktorom bolo vydané napadnuté
rozhodnutie, hoci tak urobiť mohol, alebo ak smeruje len proti dôvodom rozhodnutia správneho súdu.
Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred

správnym súdom.

V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ zastúpený advokátom.
Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané
advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak a) má sťažovateľ

aleboopomenutýsťažovateľ,jehozamestnanecalebočlen,ktorýzanehonakasačnomsúdekonáalebo
ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; b) ide o konania o správnej žalobe
podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.