Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, April 2, 2026

Súd: Okresný súd Banská Bystrica
Spisová značka: 7Ek/3094/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6125447203
Dátum vydania rozhodnutia: 02. 04. 2026

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Silvia Turzová
ECLI: ECLI:SK:OSBB:2026:6125447203.2

Uznesenie

OkresnýsúdBanskáBystricavexekučnejvecioprávneného:POHOTOVOSŤ,s.r.o.,sosídlomPribinova
25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zast.: JUDr. Katarína Hegedüšová, advokátka so sídlom
so sídlom Majerníkova 3479/3A, 841 05 Bratislava 4, IČO: 42 185 190, proti povinnému: A. B., nar.
XX. XX. XXXX, trvale bytom C. D. XX, XXX XX C., pre vymoženie úrokov z omeškania, o sťažnosti
oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 7Ek/3094/2025 zo dňa 03. 06.

2026, takto

r o z h o d o l :

I. Súd sťažnosť oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 7Ek/3094/2025
zo dňa 03. 06. 2026 z a m i e t a .

II. Oprávnený n e m á nárok na náhradu trov konania o sťažnosti proti uzneseniu Okresného súdu
Banská Bystrica sp. zn. 7Ek/3094/2025 zo dňa 03. 06. 2026.

o d ô v o d n e n i e :

1. Uznesením Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 7Ek/3094/2025 zo dňa 03. 06. 2026 vyššia
súdna úradníčka návrh oprávneného na vykonanie exekúcie v zmysle ustanovenia § 53 ods. 3
písm. f) zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len „Exekučný
poriadok“) zamietla, keď dospela k záveru, že rozhodnutie predložené v tomto exekučnom konaní
ako exekučný titul nespĺňa náležitosti vykonateľného rozhodnutia, pretože ho vydal orgán, ktorý nemal

právomoc vo veci konať a rozhodovať. Svoje rozhodnutie odôvodnila tým, že oprávnený navrhuje
vykonanie exekúcie na podklade rozhodcovského rozsudku vydaného v spotrebiteľskom spore, pretože
predmetom rozhodcovského konania bol spor zo Zmluvy o úvere, ktorú uzatvorili oprávnený a povinný
dňa 26. 11. 2012. Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok
rozhodcovskéhosúduvydanéhovspotrebiteľskomspore,jeexekučnýsúdoprávnenýazároveňpovinný
riešiť otázku či sú kumulatívne splnené všetky podmienky ustanovené v § 53 ods. 3 písm. f) Exekučného

poriadku, t.j. či rozhodcovský rozsudok vydal rozhodca zapísaný v zozname rozhodcov oprávnených
rozhodovať spotrebiteľské spory, či rozhodcovský rozsudok bol vydaný pred stálym rozhodcovským
súdom,ktorývčasespotrebiteľskéhorozhodcovskéhokonaniamalpovolenierozhodovaťspotrebiteľské
spory, ako aj to, či spotrebiteľská rozhodcovská zmluva a rozhodcovský rozsudok spĺňajú podmienky
podľa osobitných predpisov, a či rozhodcovské rozhodnutie je vykonateľné. Ak súd dospeje k záveru,
že nie je splnená čo i len jedna z vyššie uvedených podmienok, návrh oprávneného na vykonanie

exekúcie zamietne. V nadväznosti na uvedené sa tak vyššia súdna úradníčka zaoberala tým, či
právomoc rozhodcovského súdu na rozhodnutie a vydanie exekučného titulu bola založená na platnej
rozhodcovskej zmluve, resp. doložke, a to už s prihliadnutím na ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r)
Občianskeho zákonníka, ktoré bolo upravené v Občianskom zákonníku od 01. 01. 2008. Poukázala na
to, že rozhodcovská zmluva uzavretá dňa 26. 11. 2012, bola podpísaná oboma účastníkmi na osobitnej
listine v rovnaký deň ako zmluva o úvere. Skutočnosť, že obidve zmluvy boli účastníkmi podpísané v

ten istý deň, rovnako preukazuje fakt, že oprávnený už na začiatku zmluvného vzťahu využil postavenie
spotrebiteľa (povinného), ktorý sa v čase uzavretia zmluvy v porovnaní s dodávateľom (oprávneným),nachádzal v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj úroveň informovanosti,
a táto situácia ho viedla k pristúpeniu na podmienky vopred pripravené dodávateľom (oprávneným,
ako veriteľom) bez toho, aby mohol podstatným spôsobom ovplyvniť ich obsah, respektíve poznať

ich zmysel. Uvedenú rozhodcovskú zmluvu súd považoval za zmluvu uzatvorenú medzi oprávneným
a povinným v typizovanej formulárovej podobe, ktorú oprávnený používa s vopred neurčitým počtom
spotrebiteľov v zmluvných vzťahoch. To, že nejde o dvojstranne vyjednanú podmienku vyplýva aj zo
samotnej konštrukcie rozhodcovskej zmluvy. Povinný jej obsah reálne nemohol ovplyvniť, dopĺňali sa len
osobné údaje o povinnom ako meno a priezvisko povinného, jeho dátum narodenia a rodné číslo, trvalý

pobyt povinného, k tomu aj číslo a dátum uzavretia zmluvy o úvere, Nakoľko bola rozhodcovská zmluva
navrhnutá vopred, teda ide o predbežne formulovanú štandardnú zmluvu, ktorej podstatu povinný ako
spotrebiteľ nemohol reálne ovplyvniť, nemožno považovať takúto rozhodcovskú zmluvu za individuálne
dojednanú. Z predložených listín nevyplýva, že by si uzavretie rozhodcovskej zmluvy v takomto znení
vymienil povinný a vzhľadom na charakter spotrebiteľskej rozhodcovskej zmluvy nemožno ani dospieť
k záveru, že by povinný mal možnosť do jej obsahu tejto zmluvy akýmkoľvek spôsobom zasahovať,

teda že by povinný napríklad mal možnosť ovplyvniť výber rozhodcovského súdu, ktorý by prejednal
spotrebiteľský spor, alebo vybrať miesto rozhodcovského konania, určiť spôsob rozhodcovského
konania, teda či prebehne ústne pojednávanie alebo nie, a podobne. Rozhodcovský súd uvedený v
rozhodcovskej zmluve v čl. I., je určený vopred, bez toho aby povinný akýmkoľvek spôsobom mohol určiť
iný stály rozhodcovský súd, resp. výslovne vylúčiť uvedený rozhodcovský súd a ponechať právomoc

na rozhodnutie vo veci výlučne na všeobecný súd. Na základe uvedeného, vyššia súdna úradníčka
považovala takúto zmluvnú podmienku za vynútenú a nekalú zo strany oprávneného. Jednostrannosť
a nekalosť tohto zmluvného dojednania videla v tom, že faktickým subjektom, ktorý definuje kto je
rozhodcom, je v tomto prípade oprávnený, pretože tento zostavil znenie rozhodcovskej zmluvy vo svojej
vopred pripravenej formulárovej zmluve. Veriteľ, teda oprávnený mohol na základe tejto rozhodcovskej

zmluvy vec predložiť na prejednanie rozhodcovskému súdu, ktorého sám určil a vylúčiť tak súd, ktorý by
bol inak príslušný. Spotrebiteľ týmto stratil právo brániť sa voči nárokom veriteľa na všeobecnom súde v
miestesvojhobydliska.Vsúladesustanoveniamirozhodcovskejzmluvyspočívalvýberrozhodcovského
súdu na zmluvnej strane podávajúcej žalobný návrh. Sám veriteľ, ktorý zostavil znenie rozhodcovskej
zmluvy vo svojej vopred pripravenej formulárovej podobe, jednostranne určil, komu, resp. ktorému

rozhodcovskému súdu, bude vec predložená. Vychádzajúc z komplexnej úpravy rozhodcovskej zmluvy
je potom potrebné túto považovať v celosti za neprijateľnú, spôsobujúcu značnú nerovnováhu v právach
a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, a to aj v nadväznosti na judikatúru Súdneho
dvora Európskej únie (C-240/98 až C-244/98, C-40/08, C-473/00, C-243/08, C-168/05). Rozhodcovskú
zmluvu preto vyhodnotila ako nekalú, postihnutú sankciou absolútnej neplatnosti v zmysle § 53

ods. 5 Občianskeho zákonníka v platnom a účinnom v rozhodnom období. Vznik spotrebiteľskej
rozhodcovskej zmluvy vyžaduje individuálne rozhodnutie spotrebiteľa a jeho slobodnú voľbu o tom, že
si vymieňuje spotrebiteľské rozhodcovské konanie, a to preukázateľne. Dlžník, ktorému je predložená
typová spotrebiteľská rozhodcovská zmluva v predtlači, nemá vzhľadom na takúto podobu zmluvy v
zásade reálnu možnosť ovplyvniť jej obsah. Predmetný rozhodcovský rozsudok, vydaný ustanoveným

rozhodcom, ktorý vyvodil svoju právomoc na konanie a rozhodnutie na základe neplatnej rozhodcovskej
zmluvy, je nulitným právnym aktom a nemožno ho považovať za spôsobilý exekučný titul podľa
ustanovenia § 45 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku. V nadväznosti na uvedené, teda nedostatok
právomoci rozhodcovského súdu v danom konaní odvíjajúci sa od neplatnosti rozhodcovskej doložky
má v spotrebiteľskej veci za následok materiálnu nevykonateľnosť (nezáväznosť) rozhodcovského

rozsudku, čo spôsobuje, že predmetný rozhodcovský rozsudok je nulitným právnym aktom a nemožno
ho považovať za spôsobilý exekučný titul podľa ustanovenia § 45 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku.
Nulitný akt nikoho nezaväzuje a hľadí sa na neho akoby neexistoval (porovnaj rozhodnutie Najvyššieho
súduSRsp.zn.3MCdo20/2008zodňa22.04.2009).Vyššiasúdnaúradníčkapretonávrhoprávneného
na vykonanie exekúcie podľa § 53 ods. 3 písm. f) bod 1. Exekučného poriadku (z dôvodu, že

spotrebiteľská rozhodcovská zmluva nespĺňa podmienky podľa osobitných predpisov) v celom rozsahu
zamietla.

2. Proti uzneseniu o zamietnutí návrhu na vykonanie exekúcie podal oprávnený včas sťažnosť a
žiadal, aby Okresný súd Banská Bystrica napadnuté uznesenie zrušil a následne vydal súdnemu

exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie. Sťažnosť odôvodnil tým, že podľa ustanovenia § 53
ods. 4 písm. r) zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej v texte len ako ,,Občiansky
zákonník“ v príslušnom gramatickom tvare), platného v čase uzatvorenia zmluvy o úvere je neprijateľnou
podmienkou dojednanie, ktoré vyžaduje v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa,aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Je nepochybné, že rozhodcovská
zmluva, dohodnutá medzi oprávneným a povinným je tzv. nevýhradnou rozhodcovskou zmluvou,
nakoľko umožňuje každej zmluvnej strane domáhať sa ochrany svojich práv buď prostredníctvom

rozhodcovského konania alebo súdneho konania. Už len z tohto pohľadu rozhodcovská zmluva
nevyžaduje od povinného, aby spory s oprávneným riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. V zmysle
rozhodcovskej zmluvy článku II - predmet zmluvy v bode 1 sa uvádza: zmluvné strany sa dohodli riešiť
všetky spory vzniknuté z predmetných zmlúv úvere buď pred Stálym rozhodcovským súdom spoločnosti
Slovenská rozhodcovská a.s. (ďalej len „rozhodcovský súd“) alebo pred príslušným všeobecným súdom

Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde. Z toho jasne vyplýva, že nie
je daná výlučnosť rozhodcovského súdu, a povinný sa má možnosť v prípade nespokojnosti obrátiť na
všeobecný súd. Obdobnou otázkou sa zaoberal aj Okresný súd Rimavská Sobota, ktorý Rozsudkom
sp. zn. 14C/214/2014 zo dňa 24. 09. 2015 zamietol žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku.
Navyše poukázal aj na Rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2Co/107/2015 zo dňa 28. 02.
2016, zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala zrušenia rozsudku Stáleho rozhodcovského

súdu obdobne ako v tomto prípade. Podľa odbornej literatúry rozhodcovská doložka v spotrebiteľskej
zmluve, ktorá je pre spotrebiteľa nevýhradná (t.j. dáva mu možnosť vždy sa pred podaním žaloby
proti dodávateľovi rozhodnúť, či ju podá na všeobecnom alebo rozhodcovskom súde) nebude dotknutá
ustanovením § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka (Magál, M. – Kubina, P.: Rozhodcovské
doložky v spotrebiteľských zmluvách. Justičná revue, 2008, č. 4, s. 616 a nasl.). Povinný má teda

kedykoľvek právo sa slobodne rozhodnúť, na ktorom orgáne uplatní svoje právo. Každému účastníkovi
rozhodcovského konania sa má poskytnúť rovnaká možnosť na uplatnenie jeho práv a na ich ochranu. V
prípade, že sa účastníci rozhodcovského konania dohodnú na predložení svojho sporu na prerokovanie
stálemu rozhodcovskému súdu v zásade platí, že sa podrobujú predpisom tohto súdu. Podľa § 14 ods. 2
ZoRK upravujúceho náležitosti rokovacieho poriadku, rozhodcovský súd postupuje v ňom neupravených

otázkach podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní. Oprávnený si dovoľuje poukázať na
rozhodnutie Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 13. 11. 2017, sp. zn. 2Er/1464/2015. Prípustnosť
rozhodcovskýchdoložiekvspotrebiteľskýchsporochvyplývaajzosúdnejjudikatúryaodbornejliteratúry.
V prípade, že obe strany rozhodcovskú doložku v znení o výbere rozhodcu podpísali, svojím podpisom
vyslovili súhlas s prerokovaním sporu pred rozhodcom ustanoveným už v rozhodcovskej doložke/

zmluve. Sporová strana mohla už pri podpise rozhodcovskej doložky alebo zmluvy vysloviť nesúhlas
s osobou uvedeného rozhodcu a mala možnosť navrhnúť na rozhodovanie iného rozhodcu. Ak bola
rozhodcovská doložka alebo zmluva jasne a určite formulovaná aj s uvedením mena rozhodcu a
podpísaná zástupcami oboch strán, každá z nich mala možnosť vzniesť námietky voči uvedenej osobe
rozhodcu. V takomto prípade sa domnievame, že nedošlo k porušeniu zásady rovnosti v rozhodcovskom

konaní pri menovaní osoby rozhodcu, lebo druhá strana sa rozhodla slobodne o podpísaní doložky
a mala možnosť vyjadriť nesúhlas s jej menovaním. Ak by mal predsa len odporca, v tomto konaní
povinný pochybnosti o stanovenou rozhodcovi a domnieval sa, že ide o sudcu, ktorý rozhoduje zaujato
a nespravodlivo, mohol podať námietku predpojatosti. V takomto prípade môže každá strana použiť
postup podľa § 9 ZoRK a vzniesť námietku predpojatosti voči rozhodcovi, o ktorých sa dozvedela buď

z oznámenia rozhodcu o vzťahu k veci alebo k stranám, alebo z iných dôvodov, o ktorých sa dozvedeli
po ustanovení rozhodcu. Mal možnosť tak urobiť v žalobnej odpovedi, nakoľko v každom a jednom
prípade je zasielaná výzva na žalobnú odpoveď. Oprávnený odmieta akékoľvek argumenty, ktoré majú
evokovať stav, že rozhodcovská zmluva nebola individuálne dojednaná, nakoľko rozhodcovská zmluva
niejeuzatváranávždy.Vprípadepredmetnejzmluvysatedajednáoindividuálnedojednanúpodmienku,

v prípade ktorej nemôže ísť o podmienku neprijateľnú v zmysle naznačovanom povinným. Navyše
z dôvodu existencie samostatného dokumentu má dlžník/klient (v tomto prípade povinný) na výber, či sa
rozhodcovského konania zúčastní, alebo nie. Je naviac logické, že pokiaľ by zo strany spotrebiteľa došlo
po uzavretí zmluvy k jej porušeniu, t. j. k jeho protiprávnemu konaniu, bude to práve dodávateľ, ktorý
bude nútený obrátiť sa so žiadosťou o právnu ochranu na príslušný orgán, a to buď na základe voľby

medzi rozhodcovským a súdnym konaním, alebo priamo na súd (pretože vo vzťahu k nemu nebude
uzavretá rozhodcovská doložka) alebo priamo na rozhodcovský orgán (pretože vo vzťahu k nemu bude
rozhodcovská doložka výhradná). Následky tohto procesného kroku už upravuje príslušné procesné
právo, a nie rozhodcovská zmluva. Podľa ustanovenia § 19 ZoRK podanie žaloby na rozhodcovský
súd má rovnaké právne účinky, ako keby bola žaloba podaná na súd. Po začatí rozhodcovského

konania nemožno v tej istej veci konať a rozhodovať na súde alebo pred iným rozhodcovským súdom.
Znamená to teda prekážku litispendencie pre akékoľvek ďalšie žaloby v tej istej veci, a to aj v obrátenom
procesnom postavení. Podľa § 106 ods. 3 OSP ak sa rozhodcovské konanie začalo skôr, než došlo
k súdnemu konaniu, preruší súd konanie o neexistencii, neplatnosti alebo zániku zmluvy až do doby,než sa v rozhodcovskom konaní rozhodne o právomoci alebo vo veci samej. Takýmto záverom nie je
naviac vôbec dotknuté právne postavenie spotrebiteľa. Ten má predsa možnosť obrátiť sa skôr ako
dodávateľ na všeobecný súd s nárokom z titulu porušenia jeho (napr. spotrebiteľských) práv alebo má

možnosť sa brániť v rozhodcovskom konaní. Platnosť právneho úkonu naviac treba hodnotiť v čase jeho
uzavretia a bez hypotetického zvažovania okolností, ktoré môžu, ale nemusia, nastať po jeho uzavretí.
Dôležitétedajeto,čizmluvavčasejejuzavretiasamaosebeumožňujealeboneumožňujespotrebiteľovi
uskutočniť voľbu medzi súdom alebo alternatívnym riešením sporu. Nie je vôbec dôležité, čo sa môže
stať v budúcnosti. Oprávnený je presvedčený, že rozhodcovská zmluva bola uzavretá platne, v zmysle

platných právnych predpisov (v čase uzavretia rozhodcovskej zmluvy) a nemožno mať teda žiadne
pochybnosti o jej legitímnosti. Medzi oprávneným a povinným bola v predmetnom prípade uzatvorená
rozhodcovská zmluva, a to na samostatnom liste papiera, oddelene od samotnej Zmluvy o úvere.
Zároveň oprávnený poukazuje, že povinný svojím podpisom vyhlásil, že s uzatvorením Rozhodcovskej
zmluvy súhlasí, zároveň vyhlasuje, že bol pred uzatvorením zmluvy osobitne poučený o dôsledkoch
uzatvoreniatejtorozhodcovskejzmluvy.Povinnýsvojímpodpisomakovážnym,zrozumiteľnýmaurčitým

prejavom vôle súhlasil s uzavretím.

3. Podľa § 202 ods. 1 druhá veta Exekučného poriadku, sudca v exekučnom konaní koná a rozhoduje,
ak ide o rozhodnutie, proti ktorému je prípustné odvolanie, a o sťažnostiach proti rozhodnutiam vyššieho
súdneho úradníka.

4. Podľa § 200 Exekučného poriadku, na exekučné konanie sa použijú ustanovenia Civilného
sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak. Ustanovenia o prostriedkoch procesného útoku,
prostriedkoch procesnej obrany, koncentrácii a intervencii sa nepoužijú.

5. Podľa § 239 ods. 1 a 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov
(ďalejlen„CSP“),protiuzneseniusúduprvejinštancievydanémusúdnymúradníkom,ktorétrebadoručiť,
je prípustná sťažnosť. Sťažnosť len proti dôvodom uznesenia nie je prípustná.

6. Podľa § 248 CSP, o sťažnosti rozhodne súd prvej inštancie.

7. Podľa § 250 ods. 1 CSP, ak nie je sťažnosť dôvodná, súd sťažnosť zamietne.

8. Súd prvej inštancie (§ 202 ods. 1 Exekučného poriadku), po zistení, že sťažnosť bola podaná
včas (§ 242 CSP), oprávnenou osobou - účastníkom konania, v ktorého neprospech bolo uznesenie

vydané (§ 240 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je sťažnosť prípustná (§ 239 ods. 1 a 2 CSP), po
skonštatovaní, že sťažnosť má zákonom predpísané náležitosti (§ 127 CSP, § 243 CSP), preskúmal
napadnuté uznesenie v medziach daných rozsahom a dôvodmi sťažnosti a postupom bez nariadenia
pojednávania (§ 202 ods. 1 Exekučného poriadku) dospel k záveru, že sťažnosť nebola podaná
dôvodne, a preto ju zamietol.

9. Súd prvej inštancie sa v plnom rozsahu stotožnil s dôvodmi uvedenými v napadnutom uznesení,
pre ktoré vyššia súdna úradníčka návrh oprávneného na vykonanie exekúcie zamietla, a preto naň v
podrobnostiachodkazuje.Odôvodnenienapadnutéhouzneseniapovažujezapresvedčivé,dostatočnéa
jasné, pričom vyššia súdna úradníčka sa vysporiadala so všetkými, pre rozhodnutie vo veci relevantnými

skutočnosťami. V tomto smere tak sťažnostný súd poukazuje na znenie ustanovenia § 202 ods. 2
Exekučného poriadku, podľa ktorého písomné vyhotovenie uznesenia, ktorým sudca zamieta sťažnosť
proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka, nemusí obsahovať odôvodnenie, ak sa sudca stotožňuje
s dôvodmi uvedenými v napadnutom rozhodnutí.

10. Na podporu správnosti rozhodnutia vyššej súdnej úradníčky súd prvej inštancie nad rámec
k celkovému obrazu prejednávanej veci dopĺňa, že zákonom č. 233/2019 Z. z. o ukončení niektorých
exekučných konaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „ZoUNEK“) dal zákonodarca
možnosť oprávnenému aj v prípade, že dôjde k zastaveniu starej exekúcie, domáhať sa od povinného
vymoženia pohľadávky, a to prostredníctvom opätovného návrhu. Preto oprávnený môže podať

opätovný návrh na vykonanie exekúcie, pokiaľ bolo predchádzajúce exekučné konanie ukončené
jedným zo spôsobov stanovených v ZoUNEK-u a nebola vymožená pohľadávka oprávneného, pričom
§ 9 ods. 2 ZoUNEK zároveň uvádza, že pohľadávka oprávneného vymáhaná v starej exekúcii sa po
skončení exekučného konania nepremlčí skôr ako ubehne rok. Je potrebné ale zdôrazniť, že hocisa jedná o opätovný návrh na vykonanie exekúcie, exekučný súd aj v tomto „novom“ exekučnom
konaní začatom na základe opätovného návrhu oprávneného musí skúmať formálnu a materiálnu
vykonateľnosť exekučného titulu zo svojej úradnej povinnosti, a to ešte pred vydaním poverenia

na vykonanie exekúcie konkrétnemu súdnemu exekútorovi, t.j. pred začatím exekúcie (rozsudok
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo/164/1996), kde jednou z podmienok formálnej
stránky vykonateľnosti exekučného titulu je aj právomoc, orgánu, ktorý exekučný titul vydal (rozhodnutia
Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. IV.ÚS 78/2011-17 zo dňa 17. 03. 2011 č.k. III. ÚS 86/2010-19
zo dňa 18. 02. 2010; č. k. II. ÚS 545/2010-15 zo dňa 09. 12. 2010; č.k. III. ÚS 125/2011-17 zo dňa 29.

03. 2011; č.k. I. ÚS 456/2011-19 zo dňa 23. 11. 2011; č.k. I. ÚS 379/2012-19 zo dňa 22. 08. 2012,
sp. zn. IV. ÚS 104/2019 zo dňa 05. 11. 2019, uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky: 3 Cdo
164/96 zo dňa 27. 01. 1997; 3 MCdo 20/2008 zo dňa 22. 04. 2009; sp. zn. 5 Cdo 109/2010 zo dňa 13.
09. 2010; sp. zn. 4 Cdo 11/2011 zo dňa 23. 06. 2011; 1 MCdo 15/2012 zo dňa 22. 05. 2013). Rovnako
tak z ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít vyplýva, že predpokladom pre vedenie
exekúcie je existencia vykonateľného rozhodnutia. Ide o predpoklad, na ktorý súd prihliada z úradnej

povinnosti. Exekučný súd je oprávnený a zároveň povinný skúmať či exekučný titul bol vydaný orgánom
vybaveným právomocou na vydanie takéhoto rozhodnutia. Ak takáto právomoc chýba, ide o právny akt
nulitný. Nulitný akt nikoho nezaväzuje a hľadí sa naň tak, akoby neexistoval (R 56/1995, R 58/1997, R
70/1998, R 72/1998). Pokiaľ teda oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul
rozsudokrozhodcovskéhosúdu,jeexekučnýsúdoprávnenýazároveňpovinnýskúmať,čirozhodcovské

konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Ak nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej
zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský
rozsudok. Pri riešení otázky, či rozhodcovský rozsudok vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať
daný spor, nie je exekučný súd viazaný tým, ako túto otázku vyriešil rozhodcovský súd (R 46/2012).
Exekučný súd je však povinný zamietnuť návrh na vykonanie exekúcie, ak pri jeho posudzovaní vyjde

najavo existencia relevantnej okolnosti, so zreteľom na ktorú je nútený výkon rozhodnutia neprípustný.

11. S poukazom na vyššie uvedenú ustálenú rozhodovaciu činnosť vyšších súdnych autorít možno
jednoznačne konštatovať, že ak exekučný súd zistí, že právomoc rozhodcovského súdu bola založená
na základe neplatnej rozhodcovskej zmluvy, je oprávnený vyvodiť všetky dôsledky vyplývajúce z

príslušných právnych predpisov pre to, aby zmluvná strana nebola uvedenou zmluvou viazaná.
Rozhodcovský rozsudok je totiž explicitne normovaný ako predmet prieskumu zo strany exekučného
súdu (§ 53 ods. 3 písm. f) Exekučného poriadku) a za nevykonateľný sa považuje aj rozhodcovský
rozsudok vychádzajúci z neplatnej (vrátane neprijateľnej) rozhodcovskej zmluvy, pričom samotná
rozhodcovská zmluva má byť pritom predmetom prieskumu (§ 53 ods. 3 písm. f) bod 1 Exekučného

poriadku). Súd po preskúmaní sťažnosťou napadnutého uznesenia vyššej súdnej úradníčky konštatuje,
že táto náležite vykonala prieskum právomoci rozhodcovského súdu, ktorý predložený exekučný titul
vydal a v rámci tohto prieskumu bolo učinené zadosť ustálenej rozhodovacej praxi vyšších súdnych
autorít, v súlade s ktorou vyššia súdna úradníčka dospela správne k právnemu záveru, že rozhodcovská
zmluva, od ktorej právomoc odvodzoval rozhodcovský súd, nebola platne uzatvorená, pretože sa jedná

o neprijateľnú zmluvnú podmienku spotrebiteľskej zmluvy.

12.Kmerituvecisťažnostnýsúdnepovažovalzasporné,žeoprávnenýtunajšiemusúdudoručilnávrhna
vykonanie exekúcie proti povinnému na podklade exekučného titulu, ktorým je Rozhodcovský rozsudok
sp.zn.SR11626/14zodňa05.11.2014.Taktiežnebolosporné,žepredmetomrozhodcovskéhokonania

bol spor medzi oprávneným a povinným zo Zmluvy o úvere uzatvorenej dňa 26. 11. 2012, ktorá je
zmluvou spotrebiteľskou, pretože pri jej uzatváraní bez pochybností oprávnený vystupoval v pozícii
dodávateľa a povinný v pozícii spotrebiteľa. Uvedené napokon v konaní nebolo ani sporné. Právomoc
rozhodcovského súdu na rozhodnutie sporu medzi zmluvnými stranami bola založená Rozhodcovskou
zmluvou uzatvorenou dňa 26. 11. 2012. Exekučný súd tak bol povinný bez návrhu preskúmať či

exekučný titul, ktorý oprávnený predložil s návrhom na vykonanie exekúcie, spĺňa podmienky formálnej
a materiálnej vykonateľnosti, a teda či je spôsobilým exekučným titulom so zameraním na preskúmanie
nekalej povahy sankcií obsiahnutých v zmluve o úvere, na preskúmanie rozporu rozhodcovskej zmluvy
s vnútroštátnymi predpismi v oblasti verejného poriadku a tiež so zameraním na preskúmanie nekalej
povahy tejto doložky v súvislosti s článkom 6 Smernice rady 93/13/EHS, ktorého ods. 1 smernice má

kogentnú povahu. Súd uvedené posudzoval najmä z rozhodcovskej zmluvy, rozhodcovského rozsudku,
prípadne z iných listín tvoriacich prílohu podaného návrhu na vykonanie exekúcie.13. Pokiaľ ide o samotné posudzovanie nedostatku právomoci súdu, resp. iného orgánu pri vydaní
rozhodnutia, ktoré má byť exekučným titulom, súd poukazuje na ustálenú judikatúru v tomto smere,
najmä na uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 55/2011 z 24. 02. 2011, uznesenie Ústavného

súdu SR sp. zn. IV. ÚS 78/2011, rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Cdo 1/2012 z 21. 03.
2012, rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3MCdo 20/2008, rozhodnutie Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 3Cdo 146/2011. Nedostatok právomoci súdu (všeobecného aj rozhodcovského) sa považuje za
neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá má ten dôsledok, že súd nemôže vydať rozhodnutie vo veci
samej, ale musí konanie zastaviť a vec postúpiť inému orgánu. Ak nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej

zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský
rozsudok.

14. Všeobecne platí, že rozhodcovská zmluva je dohoda medzi zmluvnými stranami o tom, že všetky
alebo niektoré spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú v určenom zmluvnom alebo v inom právnom
vzťahu, sa rozhodujú v rozhodcovskom konaní, ktoré môže mať formu osobitnej zmluvy alebo formu

rozhodcovskej doložky k zmluve. Pokiaľ má byť rozhodcovská zmluva uzavretá so spotrebiteľom
právom akceptovateľná ako prejav jeho zmluvnej autonómie, musí byť výsledkom slobodnej vôle oboch
zmluvných strán. Slobodná vôľa vyžaduje informácie o možnosti voľby medzi viacerými riešeniami
a informácie o tom, čo tá ktorá voľba konkrétne znamená (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 6 M Cdo 9/2012 zo dňa 16. 01. 2013).

15. V nadväznosti na vyššie uvedené a po preskúmaní obsahu exekučného spisu, sťažnostný
súd jednoznačne súhlasí so záverom prezentovaným vyššou súdnou úradníčkou v napadnutom
uznesení, že v prípade predmetnej rozhodcovskej zmluvy sa jedná o neprijateľnú, a teda neplatnú
zmluvnú podmienku podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, pretože v rozpore s § 53 ods.

3 Občianskeho zákonníka oprávnený nepreukázal, hoci to tvrdil, že rozhodcovská zmluva bola
individuálne dojednaná. Zmluvná podmienka, ktorá nebola spotrebiteľom individuálne dojednaná a ktorá
vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil v rozhodcovskom konaní, bráni tomu, aby
na základe nej vydaný rozhodcovský rozsudok na návrh dodávateľa mohol byť exekučným titulom a
tým aj podkladom pre vykonávanie exekúcie. Sťažnostný súd nepopiera, že rozhodovanie sporov v

rozhodcovskom konaní je alternatívnou možnosťou k súdnemu konaniu, avšak ak je spotrebiteľ nútený
podrobiť sa v zmysle rozhodcovskej doložky rozhodnutiu vopred veriteľom vo formulári predtlačenej
zmluvy určeného rozhodcovského súdu, nemožno hovoriť o individuálne dojednanej podmienke
spotrebiteľskej zmluvy. Individuálnosť vyjednania spočíva v preukázanej možnosti spotrebiteľa ovplyvniť
znenie formulárovej zmluvy, predkladanej mu dodávateľom. V zmysle rozhodnutia Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. 6 M Cdo 9/2012 zo dňa 16. 01. 2013, rozhodcovská zmluva uzavretá so
spotrebiteľom, ak má byť právom akceptovateľná ako prejav zmluvnej autonómie, musí byť výsledkom
slobodnej vôle oboch zmluvných strán, pričom slobodná vôľa vyžaduje informácie o možnosti voľby
medzi viacerými riešeniami a informácie o tom, čo tá ktorá voľba konkrétne znamená. Občiansky
zákonník v ustanovení § 53 ods. 2 za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia nepovažuje také,

s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich
obsah. V prípade nepreukázania opaku zo strany dodávateľa zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi
dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané (§ 53 ods. 3 Občianskeho
zákonníka). Predpokladom pre záver, že nejde o individuálne vyjednanú zmluvnú podmienku je teda
stav, ak zmluvné podmienky v rozhodcovskej zmluve boli vopred pripravené a nebolo možné meniť ich

obsah, čo je daný prípad.

16. Pokiaľ teda nebola preukázaná vôľa spotrebiteľa individuálne si dohodnúť, aby prípadné spory zo
zmluvnéhovzťahuboliriešenévrámcirozhodcovskéhokonania,nazávereoneindividuálnomdojednaní
nemení nič ani skutočnosť, že rozhodcovská zmluva bola uzatvorená na samostatnej listine, pretože

sa jednalo o tlačivo pripravené dodávateľom vopred na formulári, ktoré sa predkladá spotrebiteľovi na
podpis, čo má vyvolať dojem, že si rozhodcovskú zmluvu vyžiadal spotrebiteľ. Vychádzajúc z obsahu
rozhodcovskej zmluvy je ale zrejmé, že jediné skutočnosti, ktoré sa do rozhodcovskej zmluvy dodatočne
dopisovali (t.j. tie, ktoré neboli vopred formulárovo pripravené dodávateľom), boli: číslo zmluvy, údaje o
dlžníkovi (meno, priezvisko, adresa trvalého bydliska a dátum narodenia), deň a miesto podpisu zmluvy

a podpisy zmluvných strán. Samotný obsah a jednotlivé náležitosti rozhodcovskej zmluvy boli vopred
pripravené a predtlačené dodávateľom – oprávneným. Naopak, o individuálnom dojednaní by skôr
svedčilo, keby dodávateľ do rozhodcovskej zmluvy priamo zahrnul možnosť pre spotrebiteľa výslovne
prijať alebo odmietnuť uzatvorenie rozhodcovskej zmluvy, čo ale v danom prípade rozhodcovská zmluvaneobsahovala. Rovnako, z jej znenia nevyplýva, či jej uzatvorenie resp. neuzatvorenie zmluvy by
malo dopad na uzatvorenie zmluvy o úvere. Vychádzajúc z takto koncipovanej rozhodcovskej zmluvy
je zrejmé, že oprávnený od počiatku sledoval riešenie prípadných sporov cestou rozhodcovského

konania za účelom reálneho sťaženia uplatnenia práv spotrebiteľa. Sťažnostný súd v danom prípade
nadobudol reálne pochybnosti o tom, či spotrebiteľ sa skutočne oboznámil s obsahom rozhodcovskej
zmluvy a následkami jej uzavretia (hoci to zmluva deklarovala predtlačeným vyhlásením dlžníka), čo
umocňuje i skutočnosť, že zmluva bola podpísaná v rovnaký deň ako zmluva o úvere, a teda nie
v čase vyššej bdelosti spotrebiteľa po vzniku sporu, ale už na samom začiatku zmluvného vzťahu,

kedy jej spotrebiteľ nemusel prikladať vyšší význam, keď jeho vôľa smerovala primárne k uzavretiu
zmluvy o úvere a získaniu úveru. Preto predformulovanie určitých náležitostí dodávateľom v písomnej
forme do rozhodcovskej zmluvy na samostatnej listine ešte neznamená, že tomu skutočne tak aj je,
a že spotrebiteľ mal možnosť odmietnuť uzavrieť rozhodcovskú zmluvu. Z okolností vyplývajúcich z
predložených listín, a to najmä s ohľadom na skutočnosť, že zmluva o úvere i rozhodcovská zmluva
boli podpísané predtým ako povinný obdržal finančné prostriedky, má súd práve za to, že podmienkou

poskytnutia finančných prostriedkov bolo práve podpísanie všetkých zmlúv a možnosť podpísania iba
jednej z nich, keď obidve majú rovnaké čísla, bola iba iluzórna. Za uvedených okolností, mal súd za to,
že je potrebné a žiaduce a takýmto spôsobom, t.j. preskúmaním súdu, vyvážiť postavenie dodávateľa
a spotrebiteľa v spotrebiteľskom vzťahu, ak sa tento vzťah dostal v dôsledku neprijateľnej zmluvnej
podmienky do nerovnovážneho postavenia, resp. ak sa spotrebiteľ v dôsledku nej ocitol v zjavne

nevýhodnejšom postavení, ako keby tejto zmluvnej podmienky nebolo.

17. V § 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka je zakotvená vyvrátiteľná právna domnienka, že zmluvné
ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom v rámci spotrebiteľského vzťahu sa
nepovažujú za individuálne dojednané, ak dodávateľ nepreukáže opak. Bolo tak úlohou oprávneného

ako dodávateľa preukázať, že rozhodcovská zmluva ako zmluvné ustanovenie bola medzi ním
a povinným individuálne dojednaná, pretože právnu domnienku v zmysle uvedeného ustanovenia nie je
povinnývyvracaťspotrebiteľanisúd,aleprávedodávateľ.Vychádzajúczpodanéhonávrhunavykonanie
exekúcie, podanej sťažnosti ako i predloženej rozhodcovskej zmluvy však súd prvej inštancie musí
konštatovať, že oprávnený bez pochybností nepreukázal individuálne dojednanie rozhodcovskej zmluvy,

a preto s poukazom na § 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka súd prvej inštancie musel prijať záver o tom,
že v zmluvnom vzťahu medzi účastníkmi konania k individuálnemu dojednaniu rozhodcovskej zmluvy
nedošlo.

18. Čo sa týka argumentu oprávneného o tom, že súd v napadnutom rozhodnutí dospel k záveru,

ktorý je v rozpore s rozhodovacou činnosťou s poukazom na iné rozhodnutia všeobecných súdov,
k tomuto súd prvej inštancie poznamenáva, že ide o rozhodnutia záväzné len v tých konkrétnych
konaniach, v ktorých sa rozhodovalo, pričom judikatúra okresných či krajských súdov nie je v Slovenskej
republike záväzným prameňom práva. Žiadny právny predpis explicitne neukladá všeobecnému súdu
povinnosť byť viazaný akýmkoľvek rozhodnutím Najvyššieho súdu SR vydaným v inej veci a tobôž

nie rozhodnutím krajského súdu či okresného súdu. Podľa čl. 144 ods. 1 Ústavy SR sudcovia sú pri
výkone funkcie nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou
zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom. V tomto ustanovení sú vymedzené pramene práva, ktoré
je povinný suda rešpektovať. Všeobecne záväzné sú aj rozhodnutia Ústavného súdu SR vydané v
konaní o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 6 Ústavy SR. Okrem takto vymenovaných

prameňov práva je sudca pri rozhodovaní v konkrétnej veci viazaný aj právnym názorom Ústavného
súdu Slovenskej republiky obsiahnutým v jeho rozhodnutí vydanom v konaní podľa čl. 125 ods. 1
Ústavy SR na základe návrhu súdu a právnym názorom odvolacieho a dovolacieho súdu v konkrétnej
veci. Navyše, podľa názoru sťažnostného súdu sa nejedná o konštantnú judikatúru predkladanú zo
strany oprávneného, keď opačný právny názor je prezentovaný napr. v rozhodnutiach Krajského súdu

v Banskej Bystrici sp. zn. 6CoE/117/2016 a sp. zn. 3CoE/115/2016, v rozhodnutiach Krajského súdu
v Nitre sp. zn. 26CoE/119/2017 či sp. zn. 4CoE/27/2016 či v rozhodnutiach Krajského súdu v Košice sp.
zn. 13CoE/135/2019 či sp. zn. 14CoE/131/2019.

19. Vychádzajúc z vyššie uvedeného a vzhľadom na skutočnosť, že oprávnený ani v priebehu

sťažnostného konania nepreukázal individuálnosť dojednania rozhodcovskej zmluvy, súd prvej inštancie
nemohol inak než sťažnosť oprávneného proti napadnutému uzneseniu vyššej súdnej úradníčky
v celom rozsahu zamietnuť, keď sa stotožnil so záverom, že oprávneným predložený exekučný titulje nevykonateľný, a preto podľa § 53 ods. 3 písm. f) bod 1 Exekučného poriadku je daný dôvod pre
zamietnutie návrhu na vykonanie exekúcie.

20. O trovách konania v časti rozhodovania o podanej sťažnosti oprávneného rozhodol súd podľa § 262
ods. 2 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP za použitia čl. 4 ods. 2 CSP tak, že v konaní o oprávneným
podanej sťažnosti neúspešný oprávnený nemá nárok na ich náhradu, keď jeho sťažnosť bola v celom
rozsahu zamietnutá. Nárok na náhradu trov konania nebolo možné priznať povinnému, pretože do
vydaniapoverenianavykonanieexekúciejeúčastníkomkonanialenoprávnený(§35ods.1Exekučného

poriadku) a navyše o podanej sťažnosti povinný nemal ani vedomosť.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 2 CSP).
Dovolanie ani dovolanie generálneho prokurátora proti tomuto uzneseniu nie je prípustné (§
202 ods. 4 Exekučného poriadku).