Rozsudok – Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, January 29, 2026

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 14Co/17/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8224202788
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 01. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Lajoš

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2026:8224202788.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Lajoša a členov senátu

JUDr. Andreja Radomského a JUDr. Kataríny Krochtovej v právnej veci žalobcu: A. B. C., nar.
XX.XX.XXXX, D. XXX/XX, XXX XX E. proti žalovanej: F. G., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom H. XXX/XX,
XXX XX E., o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného
súdu Bardejov č. k. 5C/69/2024-45 z 11.02.2025 takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok.

II. Žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Bardejov (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom č. k. 5C/69/2024-45 z 11.02.2025

(ďalej len „napadnutý rozsudok“) rozhodol tak, že cit.:

„I. Žalobu zamieta.

II. Stranám sporu nepriznáva nárok na náhradu trov konania.“

2.Rozhodoltakožalobežalobcunaurčeniepodielovéhospoluvlastníctvanehnuteľnostínachádzajúcich

sa v katastrálnom území: E., obec: E., okres: E., a to pozemku I. H. J. K. XXXX - trvalý trávny porast o
výmere 1 180 m2, evidovaného na meno žalovanej na LV č. XXX pod E. v podiele 2/18 a pozemku L. H.
J. K. XXXX - trvalý trávny porast o výmere 128 m2, evidovaného na meno žalovanej pod E. v podiele
7056/62208 (ďalej len „spoluvlastnícke podiely na označených nehnuteľnostiach“).

3. Vec právne posúdil podľa § 123, § 124, § 126 ods. 1, § 132 ods. 1, § 134 ods. 1, § 136 ods. 1, § 140, §
150 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „OZ“) ako aj čl.

5 základných princípov, § 137 a § 282 a nasl. zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení
neskorších predpisov (ďalej len „CSP“).

4. V odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval, že žalobca dostatočne preukázal naliehavý záujem
na požadovanom určení, a to za účelom zosúladenia faktického stavu so stavom právnym z dôvodu
usporiadania vlastníckych vzťahov k predmetným nehnuteľnostiam. Napriek zhodnému procesnému
návrhu oboch strán sporu rozhodnúť v spore rozsudkom pre uznanie nároku, uvedenému procesnému

návrhu nevyhovel, dospejúc k záveru, že „žalobca sa týmto súdnym konaním snaží obísť predkupné
právo inej podielovej spoluvlastníčky na predmetnej nehnuteľnosti a aj preto sa podanou žalobou bez
uvedenia podstatných a rozhodujúcich skutkových tvrdení, ktoré by preukazovali naplnenie podmienok
vydržania, domáha určenia vlastníckeho práva. V prípade, ak by súd takejto žalobe vyhovel, podielováspoluvlastníčka by už nemohla namietať porušenie predkupného práva v zmysle § 140 Občianskeho
zákonníka. S poukazom na Článok 5 Civilného sporového poriadku má súd za to, že žalobca zjavne
zneužíva právo, a to či už hmotnoprávne právo vydržania, alebo aj procesné právo žiadať vydanie

rozsudku pre uznanie nároku, keď žalovaná uvedený nárok po dohode so žalobcom uznala v celom
rozsahu a to v už v čase, keď tejto ešte ani nebola súdom doručená žaloba žalobcu na vyjadrenie
sa k jej obsahu ... Napriek skutočnosti, že žalovaná nárok žalobcu uznala a žalobca podal návrh na
rozhodnutie rozsudkom pre uznanie, súd tomuto návrhu strán sporu vyhovieť nemohol, keďže má
za to, že uvedené zneužitie práva nemôže požívať súdnu ochranu.“ V ďalšom zvýraznil, že žaloba

obsahuje iba tri skutkové tvrdenia, a to že žalovaná je podielovou spoluvlastníčkou nehnuteľností, že
žalobca je podielovým spoluvlastníkom nehnuteľnosti a že na tunajšom súde prebieha konanie pod
sp.zn. 6C/47/2024, v ktorom sa A. M. J. domáha určenia, že žalovaná je podielovou spoluvlastníčkou
pozemku I. XXXX, kat. úz. E., avšak neobsahuje žiadne skutkové tvrdenia o splnení predpokladov
vydržania v zmysle § 134 OZ. Poukázal nielen na povinnosť sporovej strany pravdivo a úplne uvádzať
podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu (§ 150 ods. 1 CSP), ale aj na to, že

vpriebehukonaniažalobcuvyzvalnapreukázaniepredpokladovvydržaniavzmysle§134OZ.Následne
v bode 31. odôvodnenia napadnutého rozsudku, vychádzajúc z vykonaného dokazovania, uviedol,
že spoluvlastnícky podiel žalovanej na pozemku I. H. K. XXXX žalobca najskôr zmluvou z r. XXXX
odkúpil, avšak potom ako sa A. M. J., ako podielová spoluvlastníčka označenej nehnuteľnosti, dovolala
relatívnej neplatnosti spomenutej kúpnej zmluvy z dôvodu porušenia jej predkupného práva v zmysle

§ 140 OZ, podpísali žalobca so žalovanou v r. XXXX dohodu o odstúpení od tejto kúpnej zmluvy.
Až po týchto udalostiach žalobca podal predmetnú žalobu o určenie vlastníckeho práva k spornému
podielu na predmetnom pozemku a zároveň podielu na ďalšom pozemku, tentoraz však titulom
vydržania, avšak bez toho, aby v žalobe opísal podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia ohľadne
naplnenia predpokladov takéhoto spôsobu nadobudnutia vlastníckeho práva. Nadväzne uzavrel, že mu

nie je zrejmé, ako do naplnenia predpokladov vydržania vlastníckeho práva žalobcu zapadá vyššie
opísané uzavretie kúpnej zmluvy a následné odstúpenie od nej a rovnako ani ako mohol žalobca
naplniť predpoklady vydržania vlastníckeho práva iba k spoluvlastníckym podielom žalovanej a nie
k nehnuteľnostiam ako takým. K argumentácii žalobcu o povinnosti súdu rozhodovať len na základe
tzv. formálnej pravdy dodal, že aj formálna pravda musí pozostávať z konkrétnych skutkových tvrdení,

ktoré majú v tomto prípade preukazovať naplnenie predpokladov vydržania vlastníckeho práva a že táto
nepozostáva iba zo žalobcom navrhovaného výroku súdneho rozhodnutia. Mal za to, že v súdenom
prípade žalobca napriek výzve zo strany súdu žiadne podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia
ohľadne naplnenia predpokladov vydržania neuviedol. Súd prvej inštancie preto žalobu v celom rozsahu
zamietol a z dôvodu neunesenia bremena tvrdenia a bremena dôkazu zo strany žalobcu ako aj

s poukazom na čl. 5 CSP.

5. Výrok o trovách konania oprel o § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP a záver, že žaloba bola v celom
rozsahu zamietnutá a žalovanej žiadne preukázateľné trovy konania nevznikli.

6. Proti tomuto rozsudku podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaná, a to z odvolacích
dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), f) a h) CSP, t. j. pre porušenie procesných práv spôsobom,
ktorým došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a že napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho

právneho posúdenia veci. Namietal, že vzhľadom na uznanie nároku žalovanou bolo pre žalobcu
zbytočné dopĺňať žalobu o ďalšie skutkové tvrdenia, keď súd prvej inštancie v inom, ale obsahovo
totožnom prípade vyhovel žalobe žalobcu a určil, že je podielovým spoluvlastníkom pozemku. Tiež
namietal názor súdu prvej inštancie o možnosti vysporiadať vec mimosúdne, pretože žalovaná nemohla
platne uzatvoriť ani kúpnu a ani darovaciu zmluvu na prevod predmetu sporu. Odmietol, že by

so žalovanou bol vopred na postupe vo veci dohodnutý. Zdôraznil, že rozsudok pre uznanie je
procesným rozsudkom, ktorý sa neopiera o zistený skutkový stav, ale o uznávací prejav žalovaného a
v prípade splnenia podmienok pre jeho vydanie nie sú potrebné ani prednesy účastníkov ani skutkové
tvrdenia a ani dokazovanie. V ďalšom citoval komentáre z odbornej literatúry k podmienkam uznania
žalovaného nároku ako aj z judikatúry Najvyššieho súdu SR a odvolacích súdov. Argumentoval tiež,

že vydržanie predstavuje vnútorné presvedčenie držiteľa, že mu predmet sporu vlastnícky patrí, t.j. ide
o psychicky stav vydržateľa, ktorý sám o sebe objektívne nemôže byť predmetom dokazovania, že
súd vo svojom rozhodnutí nemôže uvádzať domnienky, ale vychádzať z faktov a že v prípade uznania
nároku sa neskúmajú hmotnoprávne predpoklady tohto uznania. Podľa žalobcu, súd prvej inštancienedal v odôvodnení napadnutého rozsudku odpoveď na to, v čom má byť vydržanie vlastníckeho práva
sporné, keď medzi sporovými stranami toto sporné nebolo. Na základe uvedeného odvolací súd žiadal,
aby napadnutý rozsudok zmenil a vo veci rozhodol rozsudkom pre uznanie nároku v znení totožnom

so znením podanej žaloby.

7. Žalovaná vo svojom vyjadrení k odvolaniu z 23.04.2025 uviedla, že s odvolaním žalobcu sa v celom
rozsahu stotožňuje a napadnutý rozsudok nepovažuje za vecne a procesne správny. Podľa nej súd
prvej inštancie v rozpore s ustanoveniami CSP nerešpektoval jej uznanie nároku a návrh na vydanie

rozsudku pre uznanie nároku. Navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak,
že vydá rozsudok pre uznanie nároku v zmysle § 282 a nasl. CSP v prospech žalobcu.

8. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací, v rámci kompetencií vyplývajúcich z § 34 CSP, po
zistení, že odvolanie žalobcu bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP) a
oprávnenou osobou (§ 359 CSP), preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, ako aj konanie

mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 378 a nasl. CSP bez toho, aby nariadil
odvolacie pojednávanie podľa § 385 CSP (a contrario) a na tomto pojednávaní zopakoval, či doplnil
dokazovanie vykonané prvoinštančným súdom. Právnym dôsledkom takéhoto postupu odvolacieho
súdu je jeho viazanosť skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie (§ 382, § 385 CSP). Pri
preskúmavaní napadnutého rozsudku bol odvolací súd viazaný dôvodmi podaného odvolania do tej

miery, že napadnutý rozsudok nebol oprávnený preskúmavať z iných dôvodov, než ktoré boli výslovne
uvedené v podaných odvolaniach. Výnimkou by mohli byť len vady konania týkajúce sa procesných
podmienok, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené (§ 380 ods. 1, 2 CSP). Pretože rozsudok vo
veci samej musí byť verejne vyhlásený, odvolací súd uverejnil v zákonom stanovenej lehote miesto a
čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu a webovej stránke Krajského súdu v Prešove

(§ 378 ods. 2, § 219 ods. 1, 3 CSP).

9. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v
ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal

suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a
povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

10. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte
s namietaným porušením práva na spravodlivý proces, inou vadou konania majúcou za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci, nesprávnymi skutkovými zisteniami a nesprávnym právnym posúdením
veci, teda to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné
právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení
rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale
iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (viď rozhodnutie Ústavného súdu

Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 78/05).

11. K odvolaciemu dôvodu v zmysle § 365 ods. 1 písm. b) CSP, t. j. že súd prvej inštancie svojím
nesprávnym procesným postupom znemožnil odvolateľovi uskutočnenie procesných práv v takej miere,
že došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces, odvolací súd uvádza, že medzi zložky práva

na spravodlivý proces (right to fair trial) možno zaradiť predovšetkým právo na prístup k súdu,
právo na súd zriadený zákonom, právo na nezávislý a nestranný súd, právo na zákonného sudcu,
právo na prejednanie sporu v primeranej lehote, právo na riadne poučenie o procesných právach
a povinnostiach, právo byť vypočutý, právo navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa k nim, kontradiktórnosť
konania, rovnosť zbraní, zákaz prekvapivých rozhodnutí, zákaz ľubovôle, právo na vyporiadanie sa

so všetkými relevantnými skutočnosťami v konaní zo strany súdu, právo na riadne odôvodnenie
rozhodnutia, právo na preskúmanie rozhodnutia. Porušenie ktoréhokoľvek čiastkového práva strany
sporu postupom súdu síce predstavuje pochybenie súdu, avšak o naplnenie odvolacieho dôvodu
v zmysle § 365 ods. 1 písm. b) CSP pôjde iba vtedy, ak nesprávny procesný postup súdu, znemožňujúci
realizáciu práv strany sporu, dosiahne určitú intenzitu, ktorá odôvodní záver o tom, že celé konanie

sa javí ako nespravodlivé. Konkrétne pochybenie súdu preto musí byť hodnotené v kontexte celého
konania.12. K odvolaciemu dôvodu v zmysle § 365 ods. 1 písm. d) CSP, t. j. že konanie má inú vadu,
ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci odvolací súd uvádza, že tento dôvod
dopadá na akékoľvek pochybenia v procesnom postupe súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod ostatné

odvolacie dôvody, avšak len za predpokladu, že mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci
(napr. nesprávne realizovanie manudukačnej povinnosti súdu, vykonanie nezákonne získaného dôkazu,
porušenie povinnosti viazanosti súdu iným rozhodnutím), pričom jej dôsledkom je vecná nesprávnosť,
nie zmätočnosť súdneho rozhodnutia.

13. K odvolaciemu dôvodu v zmysle § 365 ods. 1 CSP písm. f) CSP, t.j. že súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam odvolací súd uvádza, že
dokazovanie je procesný postup, založený na vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov súdom
a ich následnom zhodnotení. Zistenie skutkového stavu, ktoré objektívne zodpovedá stavu veci je
jednou z najdôležitejších činností v rámci sporového konania, pretože je základným predpokladom
vôbec pre rozhodnutie súdu. Dôkazmi overený skutkový stav je významný však aj z hľadiska posúdenia

správnosti tvrdení strán sporu a unesenia dôkazného bremena, ktoré je predpokladom ich úspešnosti,
a to obzvlášť v sporovom konaní (primerane rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo/256/2012). Vyhodnotenie
vykonaných dôkazov súd musí uviesť v odôvodnení rozsudku podľa § 220 ods. 2 CSP. Hodnotením
dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a
dôležitosti pre rozhodnutie. Pri zisťovaní skutkového stavu súd hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a

to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na
všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli sporové strany. Za skutkové zistenia, ktoré
nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, je potrebné rozumieť výsledok hodnotenia dôkazov súdom,
ktorý nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ust. § 132 O.s.p. (teraz § 191 ods. 1 CSP), pretože
súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov nevyplynuli ani inak

v konaní nevyšli najavo, pretože súd opomenul rozhodné skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi
preukázané, alebo vyšli za konania najavo, alebo pretože v hodnotení dôkazov, popr. poznatkov,
ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov konania, alebo ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti
(dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti, je logický rozpor alebo ak hodnotenie
dôkazov odporuje ust. § 133 až 135 O.s.p., resp. teraz § 192 a 193 CSP.

14. K odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP (t. j. nesprávnemu právnemu posúdeniu
veci súdom prvej inštancie) odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej
zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový
stav. Je to činnosť súdu spočívajúca v podradení zisteného skutkového stavu príslušnej právnej norme,

ktorá vedie súd k záveru o právach a povinnostiach účastníkov právneho vzťahu. Riešenie právnej
otázky (quaestio iuris) prebieha v procese právneho posudzovania veci, pri ktorom súd uvažuje o určitej
právnej norme, zamýšľa sa nad možnosťou (potrebou) jej aplikácie, skúma jej obsah, zmysel a účel,
normu interpretuje a na podklade svojich skutkových zistení prijíma právne závery o existencii alebo
neexistencii dôvodu pre aplikovanie predmetnej právnej normy na posudzovaný prípad (pozri napr.

uznesenieNajvyššiehosúduSR,sp.zn.9Cdo/23/2021z29.09.2021).Nesprávnymprávnymposúdením
veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny
právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp.
zn. 7 Cdo 7/2010).

15. Súd prvej inštancie zistil v súdenej veci skutkový stav v dostatočnom rozsahu a zo zistených
skutočností prijal vecne správne právne závery. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na
týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé
odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie uvedené najmä v jeho odsekoch 7. až 36., s ktorými sa

stotožňuje a na ktoré v plnom rozsahu poukazuje (§ 387 ods. 2 CSP). Skutočnosť, že odvolací súd sa
tiež v zásade môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu vyplýva z rozsudku ESĽP vo veci
Helle v. Fínsko z 19.12.1997, č. 20772/92.

16. Napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie je konzistentné a jednoznačnými argumentmi podporuje

skutkové a právne závery, ku ktorým súd prvej inštancie v konaní dospel. Premisy zvolené v rozhodnutí,
ako aj jeho závery sú pre nielen právnickú, ale aj laickú verejnosť prijateľné a racionálne a zároveň aj
spravodlivé a presvedčivé. Rovnako možno konštatovať, že napadnuté rozhodnutie, čo sa týka rozsahu
a obsahu jeho odôvodnenia je v súlade s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ale aj čl. 6 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd. Procesný postup zvolený súdom prvej inštancie, pri ktorom vo
veci nerozhodol rozsudkom pre uznanie nároku, vzhliadnuc v okolnostiach prípadu (procesnom úkone
uznania nároku žalovanou ako aj procesnom úkone návrhu na vydanie tohto typu rozsudku) zjavné

zneužitie práva sporovými stranami, ktoré článok 5 základných princípov CSP postihuje vylúčením
právnej ochrany, bolo súdom prvej inštancie v napadnutom rozsudku náležite odôvodnený (pozri bod
32. odôvodnia napadnutého rozsudku).

17. Na zvýraznenie vecnej správnosti napadnutého rozsudku odvolací súd v kontexte odvolacích

námietok žalobcu uvádza nasledovné.

18. Zákaz zneužitia práva predstavuje materiálny korektív k príliš formalistickému výkladu zákonného
textu, ktorý by v konečnom dôsledku poškodzoval práva (prípadne oprávnené záujmy) iných. Prvá
veta čl. 5 základných princípov CSP právno-politicky demonštruje generálnu klauzulu zákazu zneužitia
procesnýchpráv.Takakovoblastisúkromnéhoprávaplnífunkcionalituzákazuzneužitiapráva§3ods.1

OZ, rovnakým spôsobom plní rovnaké funkcionality čl. 5 CSP (por. Civilný sporový poriadok, 2.
vydanie, 2022, s. 43 - 44: M. Števček, C. H. Beck). Ustanovenie § 3 ods. 1 OZ normatívne zakotvuje
požiadavku súladnosti výkonu práv a povinností s dobrými mravmi. Tie možno chápať ako morálne
mantinely v správaní ľudí, v prevažnej miere uznávané v spoločnosti, tvoriace základ fundamentálneho
hodnotového poriadku. Konanie v rozpore s dobrými mravmi a zneužitie práva sú podľa ustanovení

Občianskeho zákonníka o neplatnosti právnych úkonov postihnuté absolútnou neplatnosťou právneho
úkonu. V prípade zákonného príkazu vykonávať právo v súlade s dobrými mravmi nevystupujú dobré
mravy ako interpretačná pomôcka, ale ako všeobecná hranica výkonu subjektívnych práv.

19. Základné princípy uvedené v čl. 1 až 18 CSP predstavujú právne normy upravujúce limity pre

aplikáciu ostatných právnych noriem obsiahnutých v označenom procesnom predpise, pričom súčasne
sú aj priamo aplikovateľné. Za použitia v čl. 5 Základných princípov CSP obsiahnutej právnej normy
napríklad Najvyšší súd Slovenskej republiky neprihliadal na opakované žiadosti sporovej strany o
predĺženie lehoty na predloženie plnomocenstva na zastupovanie v dovolacom konaní dovolateľmi
podávané bez ospravedlniteľného dôvodu majúc za to, že takéto konanie strany v súdnom procese

predstavuje zjavné zneužitie práva, ktoré nepožíva právnu ochranu (por. uznesenie Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 2ObdoV/8/2017 z 20. júna 2017).

20. V danom prípade videl súd prvej inštancie zjavné zneužitie práva hlavne v následku, ku ktorému
by došlo v prípade vyhovenia procesnému návrhu žalobcu na vydanie rozsudku pre uznanie nároku,

ktorým by dosiahol svoj zápis vlastníckeho práva k spoluvlastníckemu podielu na spoločnej veci v
katastri nehnuteľností iným spôsobom ako na základe právneho úkonu, ktorého relatívnu neplatnosť
pre porušenie predkupného práva by mohol namietať ktorýkoľvek spoluvlastník spoločnej nehnuteľnosti,
ktorého nadobudnutie spoluvlastníckeho podielu jeho pôvodným spoluvlastníkom mu nebolo pred
napádaným prevodom (a za zákonných podmienok) umožnené. Presvedčivosť tohto záveru súdu

prvej inštancie o zjavnom zneužití práva v okolnostiach súdeného prípadu zvýrazňujú zistenia súdu
prvej inštancie o predchádzajúcom prevode sporného spoluvlastníckeho podielu žalovanej na žalobcu
a následnom ich spätnom prevode uskutočnenom medzi nimi po podaní žaloby, ktorou sa jeden z
podielových spoluvlastníkov dovolával relatívnej neplatnosti prevodnej zmluvy a súčasne absencia
relevantných skutkový tvrdení svedčiacich o existencii hmotnoprávneho nároku, ktorého sa žalobca

touto žalobou domáhal.

21. K odvolacej námietke žalobcu, že vzhľadom na splnenie všetkých formálno-právnych dôvodov
pre vydanie rozsudku pre uznanie nároku a nespornosť uplatneného hmotnoprávneho nároku
medzi stranami mal súd prvej inštancie rozhodnúť vo veci rozsudkom pre uznanie a súvisiacim

poukazom na viaceré súdne rozhodnutia, vrátane rozhodnutí Najvyššieho súdu SR odvolací súd
okrem v prípade zásadnej argumentácie (rozvedenej vyššie) odôvodňujúcej neprihliadanie na takýto
procesný úkon v prípade naplnenia znakov zjavného zneužitia práva uvádza, že v súdnej praxi existujú
aj iné výkladové interpretácie § 282 CSP, podľa ktorých nie každé uznanie nároku musí byť nevyhnutne
súdom akceptované a musí viesť na návrh žalobcu k vydaniu rozsudku pre uznanie nároku. Podľa

nich by mal byť rozsudok pre uznanie ako každé iné rozhodnutie súdu v súlade s hmotným právom
(právnym predpisom), a to aj ak to v označenom ustanovení nie je explicitne vyjadrené. Tento prístup
sa osobitne prejavuje napríklad v tzv. sporoch s ochranou slabšej sporovej strany, v ktorých je prijímaná
taká súdna prax, že rozsudok pre uznanie by nemal byť vydaný napríklad v konaní o žalobe, vktorej je uplatňovaný nárok na základe neprijateľnej podmienky alebo sa v nej uplatňuje premlčané
právo, na ktoré musí súd pri rozhodovaní v zmysle § 54a OZ ex offo prihliadať (por. napr. rozsudok
Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 14CoCsp/26/2020 z 8.12.2020, či rozsudok Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky z 29. júna 2022 sp. zn. 4Cdo/147/2021). Nadväzne na uvedené odvolací
súd podotýka, že súdna prax má vo vzťahu k tzv. skráteným rozhodnutiam podľa tretej časti prvej
hlavy CSP tendenciu k reštriktívnemu výkladu podmienok pre ich uplatnenie v sporovom konaní, o čom
vo vzťahu k inštitútu rozsudku pre zmeškanie žalovaného svedčí napríklad rozhodnutie Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 2Obdo/54/2022 z 20.12.2022. Dôraz na súlad návrhu na vydanie rozsudku pre

uznanie s hmotným právom potvrdzuje rozhodovacia činnosť najvyšších súdnych inštancií v našich
podmienkach najbližšieho právneho systému – Českej republiky; tu odvolací poukazuje napr. na
uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 23 Cdo 5280/2009 z 20.09.2010, podľa ktorého
cit.: „Tam, kde se na základě skutkových tvrzení obsažených v žalobě jeví žalobní žádání jako zřejmě
nedůvodné, nejsou splněny ... podmínky pro rozhodnutí rozsudkem pro uznání podle ustanovení
§ 153a odst. 3 o. s. ř.“, ktorý prešiel aj testom ústavnosti (porovnaj rozhodnutie Ústavného súdu

Českej republiky sp. zn. III. ÚS 2718/2010), či rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn.
30 Cdo 1038/2013 z 28.05.2014, alebo uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 23 Cdo
1737/2017 z 25.10.2017, podľa ktorého, cit.: „Z právních důsledků fikce uznání vyplývá, že žalobě může
být vyhověno rozsudkem pro uznání pouze za předpokladu, že v žalobě obsažená skutková tvrzení
umožňují závěr o existenci uplatněného nároku.“

22. V naznačených súvislostiach je napadnuté rozhodnutie vecne správne aj s ohľadom na záver súdu
prvej inštancie o absencii konkrétnych skutkových tvrdení odôvodňujúcich naplnenie predpokladov
vydržania vlastníckeho práva spoluvlastníckych podielov na označených nehnuteľnostiach a v dôsledku
toho aj o nepreukázaní hmotnoprávnych podmienok vydržania vlastníckeho práva žalobcom k nim.

V tomto kontexte možno konštatovať, že súd prvej inštancie žalobcovi poskytol dostatočný procesný
priestor na ich prednesenie tak, aby bolo možné meritórny rozsudok považovať za súladný s hmotným
právom, túto možnosť však žalobca bez dôležitých dôvodov nevyužil. Vzhľadom na doručenie výzvy
súdu prvej inštancie na ich doplnenie nemožno takúto závažnosť priznať argumentácii žalobcu
o objektívnej zbytočnosti doplnenia ďalších skutkových tvrdení v dôsledku uznania nároku žalovanou.

Za týchto okolností je v súlade s princípmi Civilného sporového poriadku, ak procesný súd s nesplnením
povinnosti tvrdenia sporovej strany a na ňu viazanej dôkaznej povinnosti spojí následok v podobe
nepriaznivého rozhodnutia súdu vo veci samej. Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku, najmä
v bodoch 26. až 28. jeho odôvodnenia, dostatočne obšírne rozviedol všeobecné východiská relevantné
pre posúdenie žalobou uplatneného nároku a správne vyhodnotil, že žalobca podstatné a rozhodujúce

skutkové tvrdenia týkajúce sa predmetu sporu v žalobe v skutočnosti neuviedol, a ani ich v rámci
postupu realizovaného súdom prvej inštancie podľa § 150 ods. 2 CSP nedoplnil, a s prihliadnutím
na predchádzajúce opísané konanie sporových strán vo vzťahu k spoluvlastníckym podielom
na označených pozemkoch preto dospel k správnemu právnemu názoru, že žalobca nepreukázal
podmienky pre nadobudnutie vlastníckeho práva k nim. Vzhľadom na výstižnosť napadnutého rozsudku

ohľadneuvedenýchrelevantnýchokolnostíprípadupretoodvolacísúdakcentujúczásaduhospodárnosti
konania v ďalšom na neho už len v podrobnostiach poukazuje.

23. K procesnému návrhu žalobcu, aby odvolací súd za primeranej aplikácie § 354 a § 378 ods. 1
CSP vo veci rozhodol rozsudkom pre uznanie nároku odvolací súd uvádza, že tak ako rozsudok pre

zmeškanie žalovaného podľa § 273 až § 277 CSP a rozsudok pre zmeškanie žalobcu podľa § 278
až § 281 CSP (por. rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/237/2021 z 28.3.2023) nemožno ani
rozsudok pre uznanie podľa § 282 CSP považovať za inštitút aplikovateľný na konanie na odvolacom
súde. Ustanovenie § 378 CSP umožňujúce odvolaciemu súdu pri svojom konaní primerane použiť
ustanovenia o konaní na súde prvej inštancie predpokladá, že na konanie pred odvolacím súdom budú

použité ustanovenia obsiahnuté v prvej časti zákona (všeobecné ustanovenia), ako aj v druhej časti
zákona (konanie na súde prvej inštancie), pokiaľ ich použitie nie je vylúčené osobitnou právnou úpravou
zakotvenou vo štvrtej časti, prvej hlave CSP, a to tak, že konkrétna otázka je upravená pre odvolacie
konanie odlišne, alebo je použitie niektorých ustanovení predchádzajúcich častí (najmä prvej a druhej)
výslovne vylúčené. Pri aplikácii ustanovení prvej a druhej časti CSP je vždy potrebné prihliadať na

osobitný charakter odvolania ako riadneho opravného prostriedku a vylúčiť z aplikácie tie zákonné
ustanoveniavkonanípredprvoinštančnýmsúdom,ktorésúcharakteristickévýlučnealenprekonaniena
súdeprvejinštancieožalobe.Takýmtoinštitútomjepodľaodvolaciehosúdunieleninštitútkontumačných
rozsudkov založený na zmeškaní určitých procesných úkonov žalobcom či žalovaným, ale aj rozsudokpre uznanie nároku alebo vzdanie sa nároku, voči ktorým taktiež nie je prípustné odvolanie okrem
prípadov odvolaní podaných z dôvodu, že neboli splnené podmienky pre vydanie takéhoto rozhodnutia.
Vydaním takéhoto rozhodnutia v odvolacom konaní by sa zmaril účel odvolania a cieľ odvolacieho

konania, ktorým je vecný prieskum rozhodnutia súdov prvej inštancie. Rozsudok pre uznanie nároku je
tak ako kontumačný rozsudok upravený v tretej časti CSP, pričom tieto formy rozhodnutia predstavujú
osobitný procesný postup použiteľný v prvoinštančnom, tzv. zisťovacom konaní, kedy sa v sporovom
konaní na základe podanej žaloby prejednáva spor o právo. V odvolacom konaní sa potom v rozsahu
odvolacích námietok skúma správnosť tohto postupu, teda aj postupu podľa tretej časti CSP. Z povahy

súdenej veci je tak podľa odvolacieho súdu v odvolacom konaní vylúčená aplikácia ustanovení štvrtého
dielu, prvej hlavy, tretej časti CSP (ust. § 282 až § 285 CSP).

24.SprávnemuvýrokuI.napadnutéhorozsudkuzodpovedáajvecnesprávnyvýrokII.otrováchkonania,
ktorým nebol sporovým stranám priznaný nárok na náhradu trov konania. Súd prvej inštancie tento
súvisiaci výrok oprel o správne právne ustanovenia procesného predpisu, pričom jeho rozhodnutie

zodpovedá ich obsahu, ako aj zásade hospodárnosti konania.

25. Z už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov vyplýva, že súd nemusí
dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali

do všetkých detailov sporu uvádzaných sporovými stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať
odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku strany sporu, ktorá ju nastolila. Je však nevyhnutné,
aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty strán (viď napr. aj rozhodnutia ÚS SR II.
ÚS 251/04, II. ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu irelevantnú argumentáciu žalobcu, zachádzajúcu do
nadbytočných podrobností, nespôsobilú už privodiť úspech jeho odvolaniu, preto už na tomto mieste

odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

26. Keďže odvolací súd nezistil naplnenie odvolacích dôvodov v zmysle § 365 ods. 1 písm. b), d), f)
a h) CSP, postupom podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil v celom rozsahu
ako vecne správny.

27. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ustanovenia § 255 ods. 1 CSP
v spojení s stanovením § 262 ods. 2 CSP tak, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania
právo. V odvolacom konaní bola fakticky úspešná žalovaná, aj keď táto vo svojom vyjadrení k odvolaniu
s týmto odvolaním žalobcu súhlasila. Zo spisu jej však žiadne preukázateľné trovy odvolacieho

konania nevyplývajú, ani si ich neuplatnila a v konaní nebola ani právne zastúpená. V odvolacom
konaní neúspešnému žalobcovi nemohla byť priznaná náhrada trov odvolacieho konania. Správnosť
uvedeného spôsobu rozhodnutia odvolacieho súdu potvrdzuje aj ustálená rozhodovacia prax NS SR
(sp. zn. 7 Cdo 14/2018 z 28. februára 2018 - ZRS 72/2018).

28. Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady všetkých priznaných trov konania rozhodne súd prvej
inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá
súdny úradník.

29. Toto rozhodnutie bolo senátom odvolacieho súdu prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 CSP).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu

treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitnéhopredpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.

Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).