Uznesenie – Ostatné ,
Zrušujúce Judgement was issued on Tuesday, January 27, 2026

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 11Co/136/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5121206003
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 01. 2026

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Tichý
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2026:5121206003.1

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu
JUDr. Romana Tichého a členov senátu JUDr. Evy Malíkovej a JUDr. Vladimíra Topoľančíka, v právnej
veci žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. D. XXXX/XX, XXX XX E., právne zastúpený: JUDr. Peter
Harakály, advokát, so sídlom Mlynská 28, 040 01 Košice – mestská časť Staré Mesto, IČO: 00 620 157,
proti žalovanej: Fakultná nemocnica s poliklinikou Žilina, IČO: 17 335 825, so sídlom Vojtecha Spanyola

43, 012 07 Žilina, právne zastúpená: AdvokAAt advokátska kancelária s.r.o., so sídlom Pri Habánskom
mlyne 16, 811 04 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 52 998 215, o náhradu škody, o odvolaní
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 2C/45/2021 - 414 zo dňa 05.09.2024, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Žilina (ďalej aj „súd prvej inštancie“, prípadne „okresný súd“) napadnutým rozsudkom

prvým výrokom žalobu zamietol, druhým výrokom žalovanej priznal proti žalobcovi nárok na náhradu
trov konania v rozsahu 100 % a tretím výrokom Slovenskej republike priznal voči žalobcovi nárok na
náhradu trov štátu v rozsahu 100 %.

1.1. Súd prvej inštancie uviedol, že mal po vykonanom dokazovaní za preukázané, že žalobca bol v dňa
12.07.2019 hospitalizovaný na traumatologickom oddelení žalovanej po páde z bicykla, ktorý pád nebol

spôsobený bezprostredne pred hospitalizáciou žalobcu.
Z vykonaného dokazovania ďalej vyplynulo, že žalobca bol dňa 25.07.2019 preložený na oddelenie
liečebne dlhodobo chorých žalovanej. V konaní nebolo sporné, že počas hospitalizácie na oddelení
liečebne dlhodobo chorých bol u žalovaného zistený posun chrbtice v oblasti fraktúry, na základe čoho
bola realizovaná následná operácia chrbtice na traumatologickom oddelení žalovanej. Žalobca v konaní
skutkovo tvrdil, že k zmene zdravotného stavu žalobcu počas jeho hospitalizácie na oddelení liečebne

dlhodobo chorých došlo z dôvodu porušenia právnej povinnosti zdravotníckeho personálu žalovanej,
ktorí žalobcu nesprávne a necitlivo polohovali, čím u žalobcu vznikol nárok na náhradu škody podľa
§ 420 Občianskeho zákonníka. Okrem toho bol žalobca toho názoru, že mu vzniká nárok na náhradu
škody, keď žalobca zodpovedá za zmenu zdravotného stavu z dôvodu, že k poškodeniu zdravia žalobcu
došlo v dôsledku činnosti, ktorá má prevádzkovú povahu a je teda daná zodpovednosť žalovanej podľa
§ 420a Občianskeho zákonníka.

1.2. V konaní bolo sporným, na základe akých skutočností, akého konkrétneho úkonu, či na základe
akej činnosti došlo k zmene zdravotného stavu u žalobcu počas hospitalizácie na oddelení liečebne
dlhodobo chorých (ďalej aj ako „LDCH“) a kto za takúto zmenu zdravotného stavu zodpovedá.
Žalovaná rozporovala tvrdenie žalobcu o nesprávnom polohovaní žalobcu, ktoré podľa žalobcu malo
viesť k poškodeniu jeho zdravotného stavu a namietala akúkoľvek zodpovednosť žalovanej za zmenu

zdravotného stavu u žalobcu, ktorá vyvstala pri hospitalizácii na oddelení liečebne dlhodobo chorých
žalovanej. Žalobca vo svojej záverečnej reči prostredníctvom svojho právneho zástupcu poukázal natú skutočnosť, že popretie skutkových tvrdení zo strany žalovanej je nutné v súlade s § 151 ods. 2
CSP považovať za neúčinné, keď žalovaná neuviedla vlastné tvrdenia ohľadom tej skutočnosti, ako
došlo k zmene zdravotného stavu u žalobcu. S uvedeným názorom žalobcu sa súd prvej inštancie

nestotožnil. Žalovaná v priebehu konania rozporovala skutkové tvrdenia žalobcu o jej zodpovednosti za
zmenu zdravotného stavu u žalobcu, v konaní poukázala na tú skutočnosť, že v konaní neboli splnené
podmienky na ustálenie zodpovednosti žalovanej za vzniknutú škodu vo forme bolestného u žalobcu.
Žalovaná v konaní účinne poprela tvrdenia žalobcu, keď uviedla vlastné vnímanie zmeny zdravotného
stavu u žalobcu.

1.3. Okresný súd vo svojom rozhodnutí ďalej uviedol, že žalobca porušenie povinnosti žalovanej ako
základného predpokladu pre uplatnenie nároku na náhradu škody odvíjal od porušenia § 4 ods. 3 zákona
č. 576/2004 Z.z. o zdravotnej starostlivosti. Žalobca na podporu svojich tvrdení o porušení právnej
povinnosti žalovanej, resp. jej zamestnancov, za ktorých žalovaná zodpovednosť nesie, preukazoval
predložením zdravotnej dokumentácie žalobcu,

z ktorej vyplýva zmena zdravotného stavu u žalobcu v priebehu hospitalizácie žalobcu u žalovanej v
dňoch 25.09.2019 a 26.09.2019. Žalobca v konaní tvrdil, že zo strany žalovanej mu nebola poskytnutá
zdravotná starostlivosť správne, keď zdravotnícky personál žalovanej vykonával nesprávne polohovanie
u žalobcu. V konaní boli vypočuté dve skupiny svedkov, na jednej strane svedkyňa žalobcu, ktorá
uviedla, že z vyjadrení otca zistila, že pri polohovaní na oddelení LDCH s ním manipulovali necitlivo

a spôsobovali mu bolesti. Svedkyňa, dcéra žalobcu, podľa jej vyjadrenia nebola prítomná žiadneho
polohovania, o necitlivom polohovaní má vedomosť od otca. Do druhej skupiny svedkov je nutné
zaradiť svedkov žalovanej, lekárov a rehabilitačných pracovníkov žalovanej, ktorí sa priamo, alebo
nepriamo účastnili liečby žalobcu u žalovaného. Z výsluchu svedkyne F. vyplynulo, že žalobca už
pri preložení na oddelenie LDCH udával bolesti krížov vyžarujúce do dolných končatín. Pri príjme

bola pri ňom rehabilitačná lekárka, ktorá informovala žalobcu, jeho dcéru, aj fyzioterapeutku, akým
spôsobom je potrebné s pacientom rehabilitovať a manipulovať s ním. Fyzioterapeutka C. F. potvrdila,
že žalobca počas druhého dňa hospitalizácie na oddelení LDCH uviedol, že aj sám aktívne cvičil, i
keď z výsluchu svedka G. H., lekára traumatologického oddelenia vyplynulo, že žalobca mal nariadený
kľudový režim na lôžku. O tom, že sa žalobca nesmie hýbať bol poučený aj svedkyňou B. I. J.,

ktorú skutočnosť uviedla vo svojej výpovedi. Z výsluchov viacerých svedkov žalovanej vyplynulo, že
žalobca bol morbídne obézny, dýchavične nedostatočný, niekoľko rokov pred hospitalizáciou nespával
v horizontálnej polohe, ležanie v horizontálnej polohe mu spôsobovalo dychovú tieseň. To bol aj
dôvod, prečo lekár G. H. povolil žalobcovi zvýšenie polohy na 30 - 40 stupňov na lôžku počas
hospitalizácie na traumatologickom oddelení. Zo zdravotnej dokumentácie žalobcu vyplynulo, že počas

hospitalizácie na oddelení liečebne dlhodobo chorých mal iba pod hlavou povolený uhol 20 stupňov.
V konaní z výsluchu žalobcu, svedka G. H., aj zo zdravotnej dokumentácie ďalej vyplynulo, že
počas hospitalizácie na traumatologickom oddelení, kedy žalobca považoval poskytovanie zdravotnej
starostlivosti zo strany žalovanej za dostatočnú, bol polohovaný 2 - 3 osobami. Uvedenú skutočnosť
potvrdil pri svojom výsluchu samotný žalobca. Z výsluchu svedkyne K. F. vyplynulo, že pri hospitalizácii

žalobcu na oddelení LDCH na pracovisku pracovala 1 staničná sestra, 2 sestry a buď 1 alebo 2
sanitárky. Žalobca v konaní sám potvrdil, že aj po hospitalizovaní na oddelení LDCH bol v prvý deň
polohovaný 2 osobami. V konaní nebolo preukázané, ktorý konkrétny zdravotnícky personál vykonával
polohovanie žalovaného a akým spôsobom. Žalobca na preukázanie uvedených skutočností v konaní
nenavrhoval vykonať dokazovanie. Dcéra žalobcu pri výsluchu uviedla, že nebola pri polohovaní priamo

prítomná, pričom svedkyňa K. F. uviedla, že zdravotnícky personál je poučený dennodenne, ako sa
má polohovať a manipulovať s pacientom. V predmetnom prípade mal zdravotnícky personál sťaženú
pozíciu z dôvodu extrémnej obezity žalobcu, uvedená skutočnosť bola zaznamenaná aj v zdravotnej
dokumentácii žalobcu (str. 89, 90 znaleckého posudku, poradové číslo dekurzu: 149, 150, 151). Napriek
uvedenému, tzn. opakovanému potvrdzovaniu viacerých zdravotníckych pracovníkov žalovanej o nie

jednoduchej manipulácii so žalobcom z dôvodu morbídnej obezity v konaní, nebolo preukázané, že by
k manipulovaniu so žalobcom došlo nesprávnym spôsobom, čo by viedlo ku konaniu non lege artis,
ku konaniu v rozpore s vyššie citovaným ustanovením § 4 ods. 3 zákona č. 576/2004 Z.z., kedy by
zdravotná starostlivosť nebola žalobcovi poskytovaná s náležitou odbornou starostlivosťou. Samotný
znalec vo svojom znaleckom posudku konštatoval, že z predloženej zdravotnej dokumentácie nezistil,

že by žalobca postupoval non lege argis. Je pravdou, že zo znaleckého posudku vyplýva, že znalec
nenašiel v zdravotnej dokumentácii záznam o porušení liečebného režimu žalobcom, ale zároveň znalec
konštatoval, že zmena v zdravotnom stave žalobcu mohla nastať akýmkoľvek spôsobom, napríklad
vlastným pokusom o zmenu polohy na zlepšenie kvality dýchania či dokonca kýchnutím.Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalobca nebol zvyknutý ležať v horizontálnej polohe, v takej
polohe ani nespával (6 rokov predtým), lebo vtedy vzhľadom na svoju nadváhu nemohol dýchať. Tak,
ako uviedol znalec, príčinou vzniku zmeny zdravotného stavu u žalobcu mohlo byť vzhľadom na veľmi

nepriaznivý zdravotný stav žalobcu čokoľvek a to vrátane konania na strane žalobcu. Zo zdravotnej
dokumentácie nevyplýva, či by žalobca uskutočnil konanie, ktoré by mu mohlo spôsobiť nepriaznivú
zmenu zdravotného stavu, a zároveň z tejto zdravotnej dokumentácie nevyplýva, že by zdravotnícky
personál žalovanej konal takým spôsobom, že by spôsobil zmenu v jeho zdravotnom stave. Predmetom
konania nie je zistenie, na základe akej skutočnosti, či akou činnosťou (žalobcu či žalovaného) došlo

k spôsobeniu zmeny na zdravotnom stave žalobcu, avšak pre ustálenie zodpovednosti žalovanej za
zhoršenie zdravotného stavu žalobcu bolo v konaní nutné preukázať, že zodpovednosť je na strane
žalovanej. Žalobca v konaní dostatočným spôsobom nepreukázal, kedy a kto mal zapríčiniť jeho
nesprávnu manipuláciu, ktorá nesprávna manipulácia ako konanie non lege artis by viedlo k zhoršeniu
jeho zdravotného stavu. Žalobca v konaní poukázal na skutočnosť, že pri polohovaní druhého dňa
hospitalizácie na oddelení LDCH bol polohovaný iba 1pracovníčkou. Polohovanie malo byť necitlivé a

nesprávne.Vkonanínebolopreukázané,žebypolohovanievykonávalaskutočnelen1pracovníčka,keď
žalobca v konaní nenavrhol vykonať výsluch osoby, ktorá mu mala takúto necitlivú manipuláciu spôsobiť,
keď z výsluchu ďalších svedkov vyplynulo, že na oddelení sa nachádzalo viacero sestier. Pokiaľ by
však aj bolo preukázané, že skutočne došlo k vykonávaniu polohovania len jednou zdravotníckou
pracovníčkou, ktorá vykonávala polohovanie neodborne, v rozpore s povinnosťou vyplývajúcom z §

3 ods. 4 zákona č. 576/2004 Z.z. (ktorá skutočnosť v konaní nebola preukázaná), pre naplnenie
zodpovednosti by okrem preukázania porušenia povinnosti zo strany žalovanej prostredníctvom
jej zdravotníckeho personálu muselo byť zo strany žalobcu preukázané, že tvrdenou necitlivou a
neodbornou manipuláciou pri polohovaní bolo žalobcovi spôsobené poškodenie zdravia, tzn. musela
by byť v konaní preukázaná príčinná súvislosť medzi porušením povinnosti zo strany zdravotníckeho

personálu žalovanej a poškodením zdravia u žalobcu, čo však v konaní preukázané nebolo.

1.4. Súd prvej inštancie mal za to, že v konaní nebolo preukázané porušenie právnej povinnosti zo
strany žalovanej, resp. jej zamestnancov, ktoré malo byť spôsobené neodbornou manipuláciou so
žalobcomprijehopolohovaní.Vkonanízároveňnebolopreukázané,žebyakékoľvekkonaniežalovanej,

resp. jej zamestnancov, súviselo so zmenou zdravotného stavu u žalobcu, tzn. nebolo preukázané,
že by zhoršenie zdravotného stavu žalobcu bolo spôsobné konaním (či už odborným, právnym, alebo
neodborným, protiprávnym) žalovanej, resp. jej zdravotníckeho personálu. Z vykonaného dokazovania
vyplynulo, že žalobca netoleroval horizontálnu polohu, v ktorej bol počas hospitalizácie na oddelení
LDCH na rozdiel od polohy, v ktorej bol počas hospitalizácie na oddelení traumatológie (na oddelení

traumatológie mal povolené zvýšenie polohy na 30 - 40 stupňov z dôvodu jeho problémov s dýchaním
v horizontálnej polohe). Zo znaleckého posudku vyplynulo, že akákoľvek snaha čo i len o mierny pohyb
mohla spôsobiť zhoršenie zdravotného stavu žalobcu. Pokiaľ potom žalobca v konaní nepreukázal,
že konkrétnym neodborne uskutočneným polohovaním zamestnancov žalovanej došlo k spôsobeniu
zhoršenia zdravotného stavu u žalobcu, nie je možné konštatovať zodpovednosť žalovanej za zhoršenie

zdravotného stavu žalobcu podľa § 420 Občianskeho zákonníka. Skutkové tvrdenia žalobcu podporené
tvrdeniami svedkyne, jeho dcéry, ktorá iba reprodukovala skutočnosti, ktoré jej uviedol žalobca, neboli v
konaní potvrdené relevantnými dôkaznými prostriedkami. V konaní zo strany žalobcu nebol predložený
žiadny dôkaz, z ktorého by boli preukázané tvrdenia žalobcu o nesprávnom a neodbornom polohovaní
zo strany zdravotníckeho personálu žalovanej, následkom ktorého by bolo zhoršenie zdravotného stavu

žalobcu. Okresný súd opätovne uviedol, že dcéra žalovaného reprodukovala len tie skutočnosti, ktoré jej
žalobca sám uviedol (týkajúce sa neodborného polohovania), tieto nevnímala sama svojimi zmyslami,
nezúčastnila sa polohovania, ktoré mu podľa žalobcu malo spôsobiť zhoršenie jeho zdravotného
stavu. Sporové konanie je konaním kontradiktórnym, čo znamená, že tá strana sporu, ktorá z určitej
skutočnosti vyvodzuje právne následky, musí tvrdiť skutočnosti a k tvrdeným skutočnostiam predložiť

alebo označiť dôkazné prostriedky, inak úspešnou byť nemôže. Skutočnosť, že k zhoršeniu zdravotného
stavu žalobcu došlo v priebehu hospitalizácie u žalovanej na oddelení LDCH, je v konaní nesporná.
Avšak pri zdravotnom stave žalobcu, ktorý vyplýval zo zdravotnej dokumentácie, ktorá je súčasťou
súdneho spisu, z ktorého vyplýva, že na oddelení traumatológie nebolo možné žalobcu ani len
operovať vzhľadom na jeho nepriaznivý zdravotný stav spojený hlavne s jeho morbídnou obezitou, pri

nepreukázaní konkrétneho porušenia povinnosti žalovanej (uskutočnenia liečebného úkonu v rozpore
so zákonom č. 576/2004 Z.z.) nie je možné ani len konštatovať, že akékoľvek úkony žalovanej viedli
k zhoršeniu zdravotného stavu žalobcu. Zmena zdravotného stavu žalobcu vznikla z už indikovaného
neurologického nálezu, ktorá tak, ako to vyplýva zo znaleckého posudku, vzhľadom na zdravotný stavžalobcu a pridružené okolnosti (extrémna obezita) mohla nastať kedykoľvek a na základe akejkoľvek (aj
zanedbateľnej) príčiny. Súd prvej inštancie opätovne zdôraznil, že v konaní nebolo preukázané nielen
to, že by žalovaná konala protiprávne, ale ani len to, že by k zhoršeniu zdravotného stavu žalobcu došlo

konaním žalovanej, resp. jej zdravotníckeho personálu. Keď zo znaleckého dokazovania vyslovene
vyplynulo, že takáto skutočnosť nevyplýva z predloženej zdravotnej dokumentácie, pričom samotný
zdravotný stav žalobcu mohol indikovať, že k zhoršeniu zdravotného stavu mohlo dôjsť jeho konaním
a to už len samotným kýchnutím. Pokiaľ žalobca tvrdil, že u ležiaceho pacienta s kľudom na lôžku
nemôže bez cudzieho zásahu k tak rapídnej úrazovej zmene na chrbtici, tieto skutočnosti boli vyvrátené

znaleckým posudkom vyhotoveným v konaní, keď znalec uviedol, že k takémuto dôsledku mohlo dôjsť
aj „navodením neprimeraného pohybu žalobcu, nakoľko pacient do momentu poradenia sa už sám
polohoval na boky“ (str. 31 znaleckého posudku), ktorá skutočnosť vyplýva zo zdravotnej dokumentácie
predloženej znalcovi. S poukazom na uvedené skutočnosti súd prvej inštancie konštatoval, že v
konaní nebolo preukázané splnenie podmienok pre ustálenie zodpovednosti žalovanej podľa § 420
Občianskeho zákonníka.

1.5. Okresný súd ďalej uviedol, že žalobca v konaní okrem zmieneného porušenia povinnosti zo
strany žalovanej a teda naplnenia predpokladov zodpovednosti podľa § 420 Občianskeho zákonníka
poukázal na naplnenie predpokladov zodpovednosti podľa § 420a Občianskeho zákonníka. Žalobca
je toho názoru, že k poškodeniu zdravia žalobcu došlo v dôsledku činnosti, ktorá má prevádzkovú

povahu a je teda daná objektívna zodpovednosť žalovanej za škodu podľa § 420a Občianskeho
zákonníka. Súd prvej inštancie sa s názorom žalobcu o tom, že poskytovanie zdravotnej starostlivosti
je prevádzkovou činnosťou, nestotožnil. Podľa názoru súdu prvej inštancie, pokiaľ by bolo v konaní
preukázané nesprávne, resp. neodborné polohovanie, jednalo by sa o konanie non lege artis a nie o
vadu spôsobenú povahou prevádzky. K tomu okresný súd uviedol, že podľa jeho názoru sa nejedná

o povahu prevádzky, pretože keby bol aj preukázaný chybný spôsob vykonávania polohovania, tento
chybný spôsob by viedol k vzniku škody a nie samotné vykonávanie prevádzky. Aj podľa ustálenej
rozhodovacej praxe platí, že zodpovednosť prevádzkovateľa zdravotníckeho zariadenia za vzniknutú
škodu, ktorá mala príčinu v realizácii samotného zdravotníckeho zákroku, je zodpovednosťou podľa
§ 420 Občianskeho zákonníka (R2/87). V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu

ČR sp. zn. 25Cdo 2542/2003, rozhodnutie Krajského súdu v Hradci Králové sp. zn. 25 Co 167/97),
rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 25 Cdo 4758/2008.

1.6. Okresný súd poukázal na skutočnosť, že každý lekársky zákrok, aj ten zdanlivo jednoduchý, nesie
v sebe určitú mieru rizika poškodenia zdravia či dokonca straty života pacienta. Keby sa zdravotnícky

personál vedome vystavoval nebezpečenstvu, že aj napriek úplne najlepšiemu vykonaniu toho ktorého
zákroku (lege artis) bude (on sám alebo zdravotnícke zariadenie) v prípade následkov na živote či
zdraví pacienta zodpovedný podľa § 420a Občianskeho zákonníka, malo by to na neho zaiste nežiadúci
vplyv. Zároveň prípadná aplikácia § 420a v takomto prípade by viedla k tomu, že by išlo o objektívnu
zodpovednosť za výsledok poskytnutej zdravotníckej služby, teda zodpovednosť za vyliečenie. V tomto

smere poukázal na rozhodnutie NS ČR sp. zn. 25 Cdo 2475/2008. Okresný súd považoval za nutné
konštatovať, že zodpovednosť zdravotníckeho zariadenia za škodu spôsobenú lekárskym zákrokom je
daná v prípade konania non lege artis, podľa § 420 OZ. Súd prvej inštancie k tomu nad rámec uviedol,
že i v tomto prípade naplnenia zodpovednosti žalovanej by v konaní bolo nutné bezpečne preukázať
príčinnú súvislosť medzi škodovou udalosťou (majúcou pôvod

v prevádzke) a následkom v podobe zhoršenia zdravotného stavu žalovanej.

1.7. S poukazom na skutočnosť, že v konaní nebolo preukázané naplnenie predpokladov zodpovednosti
za škodu podľa § 420 Občianskeho zákonníka ani podľa § 420a Občianskeho zákonníka, okresný súd
žalobuvcelomrozsahuzamietol.Vzhľadomnaskutočnosť,ževkonanínebolpreukázanýzákladnároku

(zodpovednosťžalovanej),súdprvejinštanciesavďalšomnezaoberalkonkrétnymižalobouuplatnenými
nárokmi (ich výškou) v rozsahu bolestného a náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia.

1.8. Okresný súd na záver uviedol, že právny zástupca žalovanej na ostatnom pojednávaní navrhol v
konaní výsluch znalca, k čomu sa vyjadril právny zástupca žalobcu, ktorý tento výsluch nepovažoval

za potrebný. K tomu okresný súd uviedol, že sa v tomto smere stotožnil s právnym názorom žalobcu
prezentovaným jeho právnym zástupcom, keď bol okresný súd toho názoru, že výsluch znalca (ktorý v
konaní navrhol žalovaný) by bol v konaní (predovšetkým z hľadiska obrany žalovanej) nadbytočný. Súd
prvej inštancie nemal za preukázaný nárok žalobcu, žalobca však výsluch znalca nenavrhol. Zároveňpovažoval na nutné uviesť, že okresný súd sa stotožnil s vyjadrením žalobcu v tom smere, že znalec
dostatočným spôsobom odpovedal na stranami prezentované otázky, preto jeho výsluch by viedol len k
navyšovaniu trov konania a bol by v konaní nadbytočný. O to viac, keď výsluch nenavrhol žalobca, ale

žalovaný, ktorý bol v konaní úspešný, pričom žalobca sa k návrhu na výsluch znalca nepripojil.

1.9. Súd prvej inštancie o trovách konania rozhodol s poukazom na § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015
Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) tak, že žalovanej priznal voči žalobcovi nárok na
náhradu trov konania v rozsahu 100 % (výrok II.). Nakoľko v konaní bola v plnom rozsahu úspešná

žalovaná, keď súd žalobu v plnom rozsahu zamietol, vznikol štátu nárok na náhradu trov konania v
rozsahu 100 % voči v konaní neúspešnému žalobcovi (výrok III.).

2.Protipredmetnémurozsudkusúduprvejinštanciepodalžalobcavzákonnejlehoteodvolanievytýkajúc
súdu prvej inštancie vady podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), f) a h) CSP. Žiadal, aby odvolací súd rozhodol
tak, že rozsudok súdu prvej zmení tak, že prvým výrokom žalovanej uloží povinnosť zaplatiť žalobcovi

náhradu za bolesť v sume 7.497,- Eur s 5 % úrokom z omeškania ročne od 23.06.2021 do zaplatenia,
náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia v sume 65.957,- Eur s 5% úrokom z omeškania ročne od
23.06.2021 do zaplatenia a zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia v sume 32.978,50
Eur, druhým výrokom rozhodne že, žalobca má voči žalovanej právo na náhradu trov konania v rozsahu
100 %, tretím výrokom, že Slovenská republika má voči žalovanej právo na náhradu trov štátu v rozsahu

100 % a štvrtým výrokom, že žalobca má voči žalovanej právo na náhradu trov odvolacieho konania
v rozsahu 100 %.

2.1. Žalobca v odvolaní uviedol, že v konaní bolo nespornou skutočnosťou, ktorú potvrdil v konaní
podaný Znalecký posudok č. 3/2024, že dňa 26.07.2019 v čase, kedy bol hospitalizovaný na oddelení

LDCH žalovanej, bola u neho zaznamenaná zmena zdravotného stavu v tom zmysle, že bola zistená
dislokácia zlomeného stavca Th11 s posunom o 0,7 cm, ktorá u neho zapríčinila priame poranenie
miechy s následnou nekompletnou léziou jej funkcií pod miestom poškodenia. Znalec zároveň potvrdil,
že táto dislokácia oproti stavu zisteného u neho pri prijatí na hospitalizáciu u žalovanej dňa 12.07.2019
nemohla byť spôsobená samovoľne, ale len navodením neprimeraného pohybu jeho tela. Sporným

v konaní bolo, akým spôsobom nastala táto negatívna progresia jeho zdravotného stavu a akým
spôsobom bol navodený neprimeraný pohyb jeho tela. Žalobca uviedol, že už v podanej žalobe
tvrdil, že na Oddelení LDCH žalovanej po preložení z Traumatologického oddelenia bolo s ním
nesprávne a necitlivo manipulované pri jeho polohovaní. V konaní vo svojej výpovedi dňa 16.05.2022
výslovne uviedol, že na Oddelení LDCH bol polohovaný násilne tak, že s ním trhali a hádzali. To

potvrdila aj svedkyňa L. B. vo svojej výpovedi dňa 16.05.2022, keď uviedla, že sa po preklade na
Oddelenie LDCH sťažoval na zlé zaobchádzanie pri polohovaní. Ona osobne mala byť svedkom po
jej príchode dňa 26.07.2019 na predmetné oddelenie, ako zdravotná sestra uviedla, že ona ho nemá
ako dvíhať, lebo je sama na celom oddelení a trhala plachtou pri polohovaní. Mal za to, že presne
a zrozumiteľne som popísal dej, kedy došlo k navodeniu neprimeraného pohybu jeho tela, pričom

to bolo priamo v dôsledku zlej manipulácie s telom pri polohovaní, ktoré vykonával zdravotnícky
personál Oddelenia LDCH žalovanej. Uviedol, že žalovaná všeobecne nesúhlasila s jeho tvrdeniami o
nesprávnej, necitlivej či násilnej manipulácii po jeho preložení na Oddelenie LDCH, avšak mal za to,
že popretie tohto tvrdenia však ostalo zo strany žalovanej len vo všeobecnej rovine, keď uvádzal, že
všetky úkony zdravotnej starostlivosti boli v prípade žalobcu vykonávané správne, že neporušil žiadnu

právnu povinnosť, a že v prípade zhoršenia zdravotného stavu počas hospitalizácie u žalovanej išlo o
progresiu už indikovaného neurologického nálezu, ktorý vzhľadom na vtedajší zdravotný stav žalobcu
a pridružené okolnosti (extrémna obezita) mohol nastať kedykoľvek a z akejkoľvek príčiny. Konkrétny
spôsob a kvalita poskytovanej zdravotnej starostlivosti, ktorých popis by negoval či spochybňoval jeho
tvrdenie o násilnom a trhanom zaobchádzaní, nebol zo strany žalovanej uvedený ani v následnom

priebehu konania. Svedkyňa K. F., ktorá bola zástupkyňou primára na Oddelení LDCH v čase jeho
hospitalizácie, na pojednávaní dňa 20.06.2022 opäť len všeobecne poukazovala na to, ako poučujú
personál zaobchádzaní s pacientami, že majú dostatočné personálne zabezpečenie a pod. Keď však
dostala konkrétnu otázku, či pri zaobchádzaní a manipulácii s ním asistovala ďalšia zdravotná sestra,
uviedla odpoveď: „To neviem.“ Uvedená svedkyňa rovnako nevedela uviesť žiadnu konkrétnu príčinu,

prečo došlo k negatívnej progresii jeho zdravotného stavu počas hospitalizácie na Oddelení LDCH.
Podobným spôsobom vypovedala vo všeobecnej rovine aj svedkyňa B. M. N., rehabilitačný lekár
na Oddelení LDCH, na pojednávaní dňa 12.09.2022. Rovnako sa nevedela vyjadriť ku konkrétnemu
spôsobu a kvalite ošetrovateľskej starostlivosti poskytovanej priamo jemu a rovnako sa nevedela vyjadriťk príčine náhlej negatívnej progresie jeho zdravotného stavu. Ďalšia svedkyňa C. F., fyzioterapeut
na Oddelení LDCH, pri svojej výpovedi na pojednávaní dňa 12.09.2022 poukázala na nedostatok
personálneho zabezpečenia tohto oddelenia.

2.2. Žalobca uviedol, že ako vyplýva z vyššie uvedených okolností, je nesporný záver, že bola u
neho dňa 26.07.2019 zaznamená výrazná negatívna progresia zdravotného stavu, ktorá nemohla
nastať samovoľne, ale len navodením neprimeraného pohybu jeho tela. Žalobca tvrdil, že tento
neprimeranýpohybjehotelabolvyvolanýnecitlivou,násilnouatrhavoumanipuláciouprijehopolohovaní

zo strany zdravotníckeho personálu žalovanej. Túto skutočnosť dosvedčila aj svedkyňa L. B., ktorá
bola osobne svedkom takéhoto zaobchádzania. Na druhej strane síce žalovaná vo všeobecnej rovine
takéto zaobchádzanie popierala, neuviedla však konkrétne, ako s ním zaobchádzala, koľkí pracovníci
boli pri jeho polohovaní, akým spôsobom manipulovali s ním, resp. kedy a akým spôsobom bol navodený
neprimeraný pohyb jeho tela, keď nie ich násilnou a trhanou manipuláciou. S poukazom na uvedené mal
žalobca za to, že žalovaná tak síce všeobecne poprela jeho skutkové tvrdenia o násilnom, necitlivom či

trhanom polohovaní a manipulácii, avšak bez toho, aby následne uviedla vlastné tvrdenia o spôsobe,
postupe a počte osôb zaobchádzajúcich s ním v inkriminovanom čase. Za týchto okolností je tak toto
popretieskutkovéhotvrdeniažalovanejprávneneúčinnéajepotrebnévychádzaťzoskutkovéhotvrdenia
žalobcu ako z nesporného tvrdenia. V tomto smere ide o nesprávne právne posúdenie zo strany súdu
prvej inštancie, ktorý považoval popretie skutkových tvrdení žalobcu zo strany žalovaného za dostatočné

a za právne účinné.

2.3. Žalobca mal ďalej za to, že súd prvej inštancie sa dopustil aj niektorých pochybení pri ustálení
skutkových zistení na základe vykonaných dôkazov. Jeho tvrdenia o neprimeranom, násilnom, trhanom
zaobchádzaní pri polohovaní či pri manipulácii s ním považoval za nepreukázané. Žalobca mal za to,

že ide o pomerne prekvapivý záver súdu prvej inštancie, pretože dôkazy v podobe jeho výsluchu ako aj
svedkyne L. B. tieto skutočnosti potvrdili. Z výpovede svedkyne vyplýva, že táto bola osobne svedkom
jeho násilného a trhaného zaobchádzania dňa 26.07.2019. Nie je preto zrejmé, prečo súd prvej inštancie
dospel k záveru, že táto svedkyňa mala tieto informácie len sprostredkované z jeho strany. Rovnako
je zjavne nesprávny skutkový záver súdu, že zmena jeho zdravotného stavu vznikla z už indikovaného

neurologickéhonálezu,ktorávzhľadomnajehozdravotnýstavapridruženéokolnosti(extrémnaobezita)
mohla nastať kedykoľvek a na základe akejkoľvek (aj zanedbateľnej) príčiny. Súd prvej inštancie v
tomto smere prevzal tvrdenie žalovanej z jeho vyjadrenia k žalobe. Znaleckým posudkom bolo však toto
tvrdenie vyvrátené. Znalec jasne v znaleckom posudku uviedol, že dislokácia oproti stavu zisteného u
neho pri prijatí na hospitalizáciu u žalovanej dňa 12.07.2019 nemohla byť spôsobená samovoľne, ale

len navodením neprimeraného pohybu jeho tela. Teda zmena zdravotného stavu nevznikla z akejkoľvek
zanedbateľnej príčiny, ale mohla byť spôsobená len navodením neprimeraného pohybu jeho tela, hoci
tento neprimeraný pohyb mohol byť navodený viacerými spôsobmi.

2.4. Žalobca tak predloženými dôkazmi, vlastnou výpoveďou, výpoveďou svedkyne vykonaným

Znaleckým posudkom, predloženou zdravotnou dokumentáciou, pri ich posúdení vo vzájomných
súvislostiach, preukázal vlastné skutkové tvrdenia a v súlade teóriou tzv. prenášania dôkazného
bremena preniesol dôkazné bremeno na stranu žalovanej. Na základe návrhov žalovanej boli vykonané
výsluchy viacerých svedkov, ktorí však v konkrétnostiach tvrdenia žalovanej nevyvrátili, nakoľko v
ich výpovediach sa k spôsobom ošetrovateľskej starostlivosti vyjadrovali len vo všeobecnej rovine. Z

ich strany nebol popísaný konkrétny spôsob a kvalita poskytovanej jeho ošetrovateľskej starostlivosti
na Oddelení LDCH žalovanej. Vykonaním týchto dôkazov tak žalovaná neuniesla dôkazné bremeno
na vyvrátenie jeho tvrdení, ktoré tento preukázal vlastnou výpoveďou, výpoveďou svedkyne L. B. a
Znaleckým posudkom. Žalobca v tomto smere uzavrel, že uvedeným nesprávnym postupom tak súd
prvej inštancie nielen dospel k nesprávnym, skutkovým zisteniam, ale aj hodnotenie dôkazov vykonal

svojvoľným, teda arbitrárnym spôsobom v rozpore s procesnými ustanoveniami CSP o hodnotení
dôkazov, pričom zároveň svojím prístupom k hodnoteniu dôkazov v prospech žalovanej bez náležitého
racionálneho podkladu a zdôvodnenia narušil aj princíp rovnosti strán v civilnom sporovom konaní, čo
v konečnom dôsledku viedlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces.

2.5. Žalobca podotkol, že z vykonaného dokazovania je zrejmé, že bol u žalovaného hospitalizovaný už
od 12.07.2019, pričom do 25.07.2019 bol hospitalizovaný na Oddelení úrazovej chirurgie žalovanej. U
žalobcubolazvolenákonzervatívnaliečbavzhľadomnajehozdravotnýstavarizikáspojenésoperačnou
liečbou. Na predmetnom oddelení žalovanej prebiehala jeho liečba takmer dva týždne bez komplikácii.Zo zdravotnej dokumentácie vyplýva, že bol poučený o postupe a oboznámený s liečebným režimom,
ktorý má dodržiavať. Nikde v zdravotnej dokumentácii nie je uvedené, že by tieto pokyny nerešpektoval,
resp. že by nedodržiaval liečebný režim. Rovnako takéto skutočnosti neboli uvedené ani zo strany

vypočutých svedkov. Potvrdzujú to napokon aj zdravotné záznamy z hospitalizácie, kde je v dňoch
pravidelne uvedené, že pacient kľudový režim toleruje. Hoci bol obézny, táto skutočnosť nebránila v
riadnom poskytovaní jeho zdravotnej a ošetrovateľskej starostlivosti, vrátane polohovania a hygieny, bez
toho, aby došlo k nejakej progresii v jeho zdravotnom stave. Aj z denných zdravotných záznamov počas
hospitalizácie na Oddelení úrazovej chirurgie vyplýva, že pri polohovaní a pri výkone hygieny neboli

zaznamenávané nejaké ťažkosti. Potvrdil to napokon nepriamo aj svedok B. G. H., primár Oddelenia
úrazovej chirurgie žalovanej, ktorý pri svojom výsluchu na pojednávaní dňa 12.09.2022 okrem iného
uviedol, že pokiaľ na oddelení potrebujú pacienta otočiť, napolohovať a je nejakým spôsobom ťažký
alebo obézny, tak sa zabezpečí také množstvo personálu, ktoré je v daný moment dostupné. Tieto
skutočnosti žalobca potvrdil pri svojom výsluchu dňa 16.05.2022, podľa ktorého ho na predmetnom
oddelení žalovanej polohovali citlivo bez bolesti, opatrne dávali pozor, aby mu neublížili. Polohovali

ho až tri osoby. Tieto skutočnosti potvrdila aj svedkyňa L. B. pri svojom výsluchu dňa 16.05.2022.
Sama bola svedkom, ako ho na tomto oddelení polohovali, pričom prišli minimálne dvaja zdravotní
pracovníci a keď videli, že to dvaja nezvládnu, tak ešte zavolali tretieho. Po jeho preložení na Oddelenie
LDCH žalovanej je evidentné, že došlo k zmene v spôsobe a v kvalite poskytovanej ošetrovateľskej
starostlivosti. Uviedol, že hneď v zázname zo dňa 25.07.2019 ? 13:34 hod. je uvedené, že nie je

schopný spolupracovať pri polohovaní a zároveň je zaznamenané, že pacient bol polohovaný. Rovnako
je takýto záznam uvedený dňa 26.07.2019 o 1:04 hod., kde je navyše konštatované, že je veľmi ťažké
manipulovať s pacientom a polohovanie je veľmi sťažené. Neschopnosť žalobcu spolupracovať pri
polohovaní je uvedená aj v zázname o polohovaní z toho istého dňa o 13:40 hod., pričom je to posledný
zdravotný záznam uvedený v zdravotnej dokumentácii predtým, ako je v zdravotnej dokumentácii

konštatovaná zmena v jeho zdravotnom stave, ktorý exaktne potvrdila B. K. F. pri vyšetrení o 15:11 hod.,
kde konštatovala, že si necíti, dolné končatiny a nevie s nimi hýbať. Žalobca mal za to, že záznamy
v zdravotnej dokumentácii tak presne korelujú so skutočnosťami tak, ako ich tvrdil a ako ich opísala
aj svedkyňa L. B.. Žalobca ďalej uviedol, že pri svojom výsluchu dňa 16.05.2022 poukázal práve na
to, že na Oddelení LDCH žalovanej ho polohovali násilne tak, že s ním trhali a hádzali, pričom prvý

deň mu starostlivosť poskytovali ešte dve zdravotné sestry ale na ďalší deň už len jedna zdravotná
sestra. Svedkyňa L. B. pri výsluchu dňa 16.05.2022 potvrdila, že sa po preklade na Oddelenie LDCH
sťažoval na zlé zaobchádzanie pri jeho polohovaní. Potvrdzuje to aj ňou tvrdená ďalšia skutočnosť,
že po príchode dňa 26.07.2019 na predmetné oddelenie jej mala zdravotná sestra uviesť, že ona
ho nemá ako dvíhať, lebo je sama na celom oddelení a trhala pri polohovaní plachtou. Tieto jeho

tvrdené a svedkyňou dosvedčené skutočnosti potvrdzujú a zhodujú sa so zdravotnými záznamami,
kde zdravotnícky personál žalovanej sám konštatoval, že má ťažkosti s jeho manipuláciou a jeho
polohovanie označil ako veľmi sťažené. Potvrdila to napokon aj svedkyňa B. K. F., ktorá pri svojom
výsluchu dňa 20.06.2022 uviedla, že nedokázal personálu pomáhať pri polohovaní a polohovanie tak
bolo na dievčatách, ktoré slúžili v danom čase na oddelení. Rovnako táto svedkyňa potvrdila, že na

zvládnutie polohovania bola nevyhnutná prítomnosť viacerých pracovníkov žalovanej, nakoľko jedna
osoba nemohla riadne polohovanie zvládnuť.

2.6. V tomto smere mal žalobca za to, že z vyššie uvedených vykonaných dôkazov tak nebolo možné
prijať iný záver než ten, že k progresii zlomeniny stavca došlo práve v dôsledku násilnej manipulácie pri

poskytovaní ošetrovateľskej starostlivosti, resp. pri polohovaní na Oddelení LDCH žalovanej. Znalec v
Znaleckom posudku jasne uviedol, že k posunu zlomeniny a dislokácii stavca nemohlo dôjsť samovoľne,
ale len v dôsledku neprimeraného pohybu. Muselo sa tak stať výlučne v dôsledku pôsobenia nejakého
násilia na jeho telo. Napriek tomu, že znalec nevylúčil ani vznik dislokácie zlomeného stavca u
neho jeho vlastným pokusom o zmenu polohy, žiadne takéto konanie z vykonaného dokazovania

nevyplývalo. Práve naopak, bolo preukázané, že rešpektoval pokyny zdravotného personálu, dodržiaval
liečebný režim, o ktorom bol riadne poučený, čo potvrdzuje najmä tak povediac bezproblémový
priebeh hospitalizácie na Oddelení úrazovej chirurgie žalovaného. Navyše z dôkazov je zrejmé, že
počas jeho hospitalizácie na Oddelení LDCH žalovanej tento nebol vôbec schopný spolupracovať pri
polohovaní,nevedelsamostatneurobiťžiadencvik.Tovylučuje,abybolpotomneschopnýspolupráceso

zdravotným personálom sám dokázal vyvinúť také násilie, ktoré by mu spôsobilo predmetnú dislokáciu
zlomeného stavca. Jediné násilie, ktoré pôsobilo na jeho telo z časového hľadiska bezprostredne pred
zaznamenaním zmeny zdravotného stavu, a ktoré bolo vykonanými dôkazmi aj preukázané, bolo násilie
vyvinuté zdravotníckym personálom žalovanej pri ošetrovateľskej starostlivosti jemu poskytovanej napredmetnom oddelení LDCH, resp. pri polohovaní zo strany tohto personálu. Je zrejmé, že na Oddelení
LDCH žalovanej nebolo pri starostlivosti o neho a pri jeho polohovaní prítomné dostatočne množstvo
personálu, aby mohlo byť toto polohovanie vykonané citlivo a opatrne. Žalobca mal za to, že za

takýto nesprávny postup nemožno viniť jeho obezitu, pričom mal obezitu aj počas hospitalizácie na
Oddelení úrazovej chirurgie žalovanej, pričom počas hospitalizácie na tomto oddelení aj napriek obezite
boli schopní zamestnanci žalovanej poskytnúť primeraným spôsobom zdravotnú starostlivosť tak, aby
nedošlo k progresii jeho zdravotného stavu.

2.7. Ohľadne preukázania príčinnej súvislosti medzi spôsobom zaobchádzania pri ošetrovateľskej
starostlivosti o neho na Oddelení LDCH žalovanej, žalobca poukázal na osobitný spôsob posudzovanej
preukázania príčinnej súvislosti medzi porušením právnej povinnosti zo strany zdravotníckeho
zariadenia a vznikom škody. Žalobca uviedol, že k dôkaznému bremenu na preukázanie príčinnej
súvislosti v obdobných prípadoch je potrebné pristupovať osobitným spôsobom. Pri posudzovaní
medicínskych otázok sa totiž javí stopercentné preukázanie určitých skutočností či procesov ako

nereálne a nedosiahnuteľné. Ide o veľmi zložitý systém biologických procesov a vzťahov a preto
je exaktné stanovenie a preukázanie určitých skutočností, javov, procesov, príčin a následkov veľmi
obťažné, ba až vylúčené. V dôsledku toho dochádza k výraznému oslabeniu postavenia poškodeného.
Preto sa v týchto prípadoch pripúšťa to, aby súd upustil od požiadavky stopercentného preukázania
určitej skutočnosti a namiesto toho súd odhadol určitú pravdepodobnosť existencie určitej skutočnosti,

javu, procesu, príčiny či následku. Poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu ČR sp. zn. I. ÚS 1919/08
zo dňa 12.08.2008 a na rozhodnutie NS ČR sp. zn. 25Cdo/1628/2014 zo dňa 31.07.2014. Poukázal na
to, že aj Ústavný súd Slovenskej republiky vychádza zo záveru, že miera dôkazu o existencii príčinnej
súvislostimedziskúmanýmijavmiurčenástupňomabsolútnejistoty,atýmvylučujúcajejprocesnoprávne
poznanie na základe obvyklého priebehu určitého skutkového deja, o pravdivosti ktorého nie sú rozumné

pochybnosti, aj keď alternatívne možnosti jeho iného priebehu nemožno teoreticky úplne vylúčiť, je
z ústavnoprávneho hľadiska neprimeraná. V sporových súdnych konaniach, ktoré majú svoj pôvod vo
vzťahoch lekár (zdravotnícke zariadenie) a pacient (klient), je aplikácia štandardného typu dôkazného
sylogizmu nepostačujúca, ak zároveň narúša spravodlivú rovnováhu medzi dotknutými stranami tým, že
nezohľadňuje typicky v týchto sporoch sa vyskytujúcu dôkaznú núdzu na strane poškodeného pacienta

danú objektívnymi limitmi vyplývajúcimi z jeho postavenia, v dôsledku čoho dochádza k porušeniu aj
jedného z aspektov práva na spravodlivé súdne konanie, ktorým je rovnosť jeho strán. Všeobecný súd
je v takom prípade povinný proporcionálne vyvážiť vzájomné asymetrické postavenie týchto subjektov,
pretože ináč sú na žalobcu (poškodeného) ako slabšiu stranu v ich vzájomnom vzťahu kladené
neúmerné nároky, čím sa mu v súdnom konaní fakticky znemožňuje presadenie jeho hmotnoprávnych

nárokov.

3. K odvolaniu žalobcu sa vyjadrila žalovaná. Podľa jej názoru sa prvostupňový súd vyčerpávajúcim
spôsobom vysporiadal v odôvodnení rozsudku a nepovažovala preto za účelné opätovne sa vyjadrovať
k jednotlivým tvrdeniam žalobcu uvádzaným v odvolaní. Uviedla, že sa v celom rozsahu pridržiava

právneho názoru prvostupňového súdu uvedeného v odôvodnení rozsudku ako aj jeho doterajších
písomných podaní a ústnych prejavov.
Z opatrnosti uviedla, že podľa jej názoru zo strany žalobcu nebolo za preukázané, že tvrdenou necitlivou
a neodbornou manipuláciou bolo zamestnancami nemocnice pri polohovaní žalobcovi spôsobené
poškodenie zdravia. V konaní nebolo preukázané porušenie právnej povinnosti zo strany žalovanej,

rovnako nebolo preukázané, že by akékoľvek konanie (či už odborné, právne alebo neodborné alebo
protiprávne) zo strany žalovanej, prípadne zo strany zamestnancov súviselo so zmenou zdravotného
stavu u žalobcu. Žalobca v konaní nepredložil ani žiaden dôkaz, z ktorého by boli preukázané
tvrdenia žalobcu o nesprávnom a neodbornom polohovaní žalobcu zo strany zdravotníckeho personálu,
následkom ktorého by bolo zhoršenie zdravotného stavu žalobcu. Žalobca nenavrhol ani také vykonanie

dokazovania, ktoré by jednoznačne preukázalo, kto a akým spôsobom mal presne spôsobiť žalobcovi
škodu. Žalovaná pre úplnosť uviedla, že dcéra žalobcu nebola prítomná pri konaní, ktoré malo podľa
tvrdenia žalobcu spôsobiť jeho zlý zdravotný stav. Zdravotný stav žalobcu bol v takom stave, že aj
kýchnutie (prípadne načahovanie sa za nemocničným telefónom, ktorý mal podľa vyjadrenia žalobcu
spadnúť) mu mohlo spôsobiť stav, ktorý mu vznikol. Podľa vyjadrení jeho dcéry táto prišla za žalobcom

na jeho zavolanie až potom, ako sa mal zhoršiť jeho zdravotný stav. Z uvedeného dôvodu mala žalovaná
za to, že žalobca nepreukázal príčinnú súvislosť medzi konaním nemocnice, resp. zdravotníckeho
personálu a vznikom škody.4. K vyjadreniu žalovanej sa vyjadril žalobca. Uviedol, že už v podanej žalobe poukázal na nesporný fakt
vyplývajúci zo zdravotnej dokumentácie, že bol dňa 12.07.2019 hospitalizovaný na Traumatologickom
oddelení žalovanej so zlomeninou stavca Th 11, pričom táto zlomenina podľa RTG a CT vyšetrenia

bola len s miernou distrakciou horného a dolného fragmentu, pritom aktívne hýbal dolnými končatinami.
Žalobca uviedol, že až následne po predložení na oddelenie pre dlhodobo chorých dňa 25.07.2019
došlo dňa 26.07.2019 k rapídnemu zhoršeniu jeho zdravotného stavu, kde bola v tento deň zistená
paréza dolných končatín. Pri CT vyšetrení vykonanom v tento deň bola zistená výrazná dislokácia
zlomeného stavca Th 11 s posunom až 0,7 cm, čo je diametrálne iný rozsah poškodenia zdravia

v porovnaní s vyšetrením zo dňa 12.07.2019. Rozsah tejto zmeny svedčí pre enormné neprimerané
násilie na chrbticu. Je evidentné, že k tejto zmene došlo práve počas jeho hospitalizácie u žalovanej.
Je preto zrejmé, že počas hospitalizácie na LDCH 2a u žalovanej muselo dôjsť k neprimeranému
násiliu na chrbticu, kde muselo byť vyvinuté veľké násilie na chrbticu, ktoré spôsobilo zmeny, ktoré
viedli k poškodeniu jednak kostených štruktúr chrbtice a jednak k poškodeniu miechy. U ležiaceho
pacienta s kľudom na lôžku nemôže dôjsť bez cudzieho zásahu k tak rapídnej úrazovej zmene na

chrbtici. V zdravotnej dokumentácii pritom chýba popis príčiny, prečo došlo k zhoršeniu zdravotného
stavupacienta,vrátanezápisusubjektívnychúdajovodnehoakopacienta.Žalobcapretotrvalnatvrdení
uvedenom v podanej žalobe, že dňa 26.07.2019 došlo počas jeho hospitalizácie u žalovanej k jeho
nesprávnemu, necitlivému a násilnému polohovaniu zo strany zdravotníckeho personálu, čo pokiaľ ide o
násilný charakter pôsobenia síl na jeho telo, potvrdzuje predložená zdravotná dokumentácia. Následne

začal mať silné bolesti a začala sa u neho prejavovať necitlivosť dolných končatín, pričom bolo u neho
zistené diametrálne vážnejšie poškodenie zdravia než to, s ktorým bol u žalovanej hospitalizovaný.
Túto skutočnosť dosvedčila aj svedkyňa L. B., ktorá bola osobne svedkom takéhoto zaobchádzania.
Opakovane žalobca uviedol, že žalovaná len vo všeobecnej rovine takéto zaobchádzanie s ním
popierala. Neuviedla však konkrétne, ako s ním zaobchádzala, koľkí pracovníci boli pri jeho polohovaní,

akýmspôsobommanipulovalisním,resp.kedyaakýmspôsobombolnavodenýneprimeranýpohybjeho
tela, keď nie ich násilnou a trhanou manipuláciou. Žalovaná tak síce všeobecne poprela jeho skutkové
tvrdenia o násilnom, necitlivom či trhanom polohovaní a manipulácii, avšak bez toho, aby následne
uviedla vlastne tvrdenia o spôsobe, postupe a počte osôb zaobchádzajúcich s ním v inkriminovanou
čase. Za týchto okolností je tak toto popretie skutkového tvrdenia žalovanej právne neúčinné a je

potrebné vychádzať z jeho skutkového tvrdenia ako z nesporného tvrdenia.

5. K vyjadreniu žalobcu sa vyjadrila žalovaná, ktorá mala za to, že žalobca vo svojom vyjadrení
neuviedol žiadne nové skutočnosti. Z uvedeného dôvodu sa preto žalovaná v celom rozsahu pridržiava
jej doterajších písomných podaní a ústnych prejavov. Opätovne uviedla, že si nie je vedomá žiadneho

porušenia právnych predpisov alebo medicínskych postupov. Vzhľadom na morbídnu obezitu žalobcu
mohla zmena jeho zdravotného stavu nastať aj jeho konaním bez zapríčinenia personálu žalovanej.
Žalovaná ďalej uviedla, že aby bolo možné hoci len uvažovať o vzniku zodpovednosti za škodu, je podľa
občianskeho práva hmotného nevyhnutne potrebné, aby boli kumulatívne naplnené všetky na seba
bezprostredne nadväzujúce hmotnoprávne podmienky. Vzhľadom na skutočnosť, že v danom prípade

neexistuje priama ani nepriama príčinná súvislosť medzi údajným protiprávnym konaním žalovanej a
poškodením zdravia žalobcu, neexistuje ani zodpovednosť žalovanej za škodu.

6. Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací (§ 34 CSP), preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v
rozsahu a z dôvodov vymedzených v odvolaní a bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 CSP

a contrario) postupom podľa ustanovenia § 219 ods. 3 CSP rozsudok súdu prvej inštancie zrušil podľa
ustanovenia § 389 ods. 1 písm. b), c) CSP a vec vrátil podľa ustanovenia § 391 ods. 1 CSP súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

7. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle § 365 ods. 1 písm. b) CSP treba rozumieť

nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných
ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj
z ústavnoprávneho rámca, a ktoré tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných
právspojenýchsosúdnouochranoupráva.Idenapr.oprávonaverejnéprejednaniesporuzaprítomnosti
strán sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným

zástupcom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie
rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so
zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie spravodlivosti)8. Podstata odvolacieho dôvodu vyplývajúceho z ust. § 365 ods. 1 písm. f) CSP (súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) spočíva v nesprávnom
postupe súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov dokazovania dôsledkom čoho je, že súd berie

do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli, alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne
neprihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané, alebo vyplynuli z prednesov účastníkov. Nesprávne
skutkové zistenia môžu byť aj výsledkov logických rozporov pri hodnotení dôkazov s osobitným zreteľom
na závažnosť, zákonnosť
a pravdivosť získaných poznatkov.

9. Právnym posúdením v zmysle odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP je činnosť súdu,
pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu
právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny
predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo
správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
10. Právnym posúdením veci je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery

a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou
aplikáciouprávanazistenýskutkovýstav.Dochádzaknejvtedy,aksúdnepoužilsprávnyprávnypredpis,
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval, alebo ak zo správnych
skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
11. Odvolací súd poznamenáva, že nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii

práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil
správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval,
alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (uznesenie Najvyššieho
súdu SR z 27. júla 2011, sp. zn. 7 Cdo 7/2010).
12. Po preskúmaní veci odvolací súd zistil, že odvolanie žalobcu je dôvodné.

13. V rámci uplatneného odvolacieho dôvodu, posudzujúc odvolanie podľa jeho obsahu v súlade
s ust. § 124 CSP, odvolateľ namietal hodnotenie dôkazov, ktoré podľa jeho názoru malo byť v rozpore
so skutkovými zisteniami, nesprávne hodnotenie dôkazného bremena strán sporu opomínajúc pritom
osobitný spôsob posudzovania dôkazného bremena v medicínskych sporoch, tak pri preukazovaní
porušenia právnej povinnosti zo strany žalovaného, ako aj pri posudzovaní príčinnej súvislosti medzi

porušením právnej povinnosti a následným vznikom škody.
14. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na odôvodnenie súdu prvej inštancie, podľa ktorého
žalovaný účinne poprel skutkové tvrdenie žalobcu, že by k poškodeniu jeho zdravotného stavu došlo
v dôsledku nesprávneho polohovania či manipulácie zo strany zdravotníckeho personálu žalovaného.
Podľa záverov súdu prvej inštancie žalobca v konaní neuniesol dôkazné bremeno ohľadne skutočnosti,

že by žalovaný porušil povinnosť poskytovať zdravotnú starostlivosť správne, ani že by poškodenie
zdravia bolo spôsobené práve v dôsledku protiprávneho konania žalovaného. Zmena zdravotného stavu
žalobcu vznikla z indikovaného neurologického nálezu, ktorá vzhľadom na zdravotný stav žalobcu
a pridružené okolnosti mohla nastať kedykoľvek a na základe akejkoľvek, aj zanedbateľnej príčiny. Podľa
súdu prvej inštancie zodpovednosť žalovaného nebolo možné posúdiť podľa ust. § 420a OZ, pretože

poskytovanie zdravotnej starostlivosti nemalo povahu prevádzky a nebolo možné aplikovať predmetné
ustanovenie.
15. V okolnostiach preskúmavanej veci bolo podľa odvolacieho súdu nespornou skutočnosťou, ktorú
potvrdil v konaní podaný Znalecký posudok č. 3/2024 znalca B. G. L. O., F., že dňa 26.07.2019,
v čase, kedy bol žalobca hospitalizovaný na Oddelení LDCH žalovaného, bola u neho zaznamenaná

zmena zdravotného stavu v tom zmysle, že bola zistená dislokácia zlomeného stavca Th11 s posunom
o 0,7 cm, ktorá u neho zapríčinila priame poranenie miechy s následnou nekompletnou léziou jej
funkcií pod miestom poškodenia. Znalec zároveň potvrdil, že uvedená dislokácia oproti stavu zistenému
u žalobcu pri prijatí na hospitalizáciu u žalovaného dňa 12.07.2019 nemohla byť spôsobená samovoľne
ale len navodením pohybu tela žalobcu. Sporným v preskúmavanom konaní bolo, akým spôsobom

nastala uvedená negatívna progresia zdravotného stavu žalobcu a akým spôsobom bol navodený
neprimeraný pohyb tela žalobcu. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že žalobca už v podanej žalobe
tvrdil, že na Oddelení LDCH žalovaného po preložení z Traumatologického oddelenia bolo s ním
nesprávne a necitlivo manipulované pri jeho polohovaní. Tento vo výpovedi dňa 16.05.2022 výslovne
uviedol, že na Oddelení LDCH bol polohovaný násilne tak, že s ním trhali a hádzali, čo tvrdila aj

svedkyňa L. B. v jej výpovedi dňa 16.05.2022, keď uviedla, že „otec sa po preklade na Oddelenie
LDCH sťažoval na zlé zaobchádzanie pri polohovaní“. Osobne mala byť svedkom pri jej príchode
dňa 26.07.2019 na predmetné oddelenie, ako jej zdravotná sestra uviedla, že táto žalobcu nemá ako
dvíhať, lebo je sama na celom oddelení a ťahala plachtou pri polohovaní žalobcu. Žalobca veľmipresne a zrozumiteľne popísal dej, kedy podľa neho došlo k navodeniu neprimeraného pohybu jeho
tela, pričom to bolo v priamom dôsledku zlej manipulácie s jeho telom pri polohovaní, ktoré vykonával
zdravotnícky personál Oddelenia LDCH žalovaného. Ďalej možno dať za pravdu žalobcovi, že žalovaný

všeobecne nesúhlasil s tvrdeniami žalobcu o nesprávnej, necitlivej či násilnej manipulácii po jeho
preložení na Oddelenie LDCH, pričom popretie uvedeného tvrdenia žalobcu ostalo zo strany žalovaného
len vo všeobecnej rovine, keď uvádzal, že všetky úkony zdravotnej starostlivosti boli v prípade žalobcu
vykonávané správne, že neporušoval žiadnu povinnosť a že v prípade zhoršenia zdravotného stavu
počas hospitalizácie u žalovaného išlo o progresiu už indikovaného neurologického nálezu, ktorý

vzhľadom na vtedajší zdravotný stav žalobcu a pridružené okolnosti (extrémna obezita) mohol nastať
kedykoľvek a z akejkoľvek príčiny. Konkrétny spôsob a kvalita poskytovanej zdravotnej starostlivosti,
ktorých popis by negoval či spochybňoval tvrdenie žalobcu o násilnom a trhanom zaobchádzaní,
nebol zo strany žalovaného uvedený ani v následnom priebehu konania. Svedkyňa K. F., ktorá bola
zástupkyňou primára na Oddelení LDCH v čase hospitalizácie žalobcu, na pojednávaní dňa 20.06.2002
opäť len všeobecne poukazovala na to, ako poučujú personál o zaobchádzaní s pacientami, že

majú dostatočné personálne zabezpečenie a podobne. Na konkrétnu otázku, či pri zaobchádzaní
a manipulácii so žalobcom asistovala ďalšia zdravotná sestra, však uviedla „to neviem“. Podľa žalobcu
uvedená svedkyňa rovnako nevedela uviesť žiadnu konkrétnu príčinu, prečo došlo k negatívnej progresii
jeho zdravotného stavu počas hospitalizácie na Oddelení LDCH. Podobným spôsobom vypovedala
vo všeobecnej rovine aj svedkyňa B. M. N., rehabilitačný lekár na Oddelení LDCH na pojednávaní

12.09.2022, ktorá sa nevedela vyjadriť ku konkrétnemu spôsobu a kvalite ošetrovateľskej starostlivosti
poskytovanej priamo žalobcovi a rovnako sa nevedela vyjadriť k príčine náhlej negatívnej progresie
zdravotného stavu žalobcu. Ďalšia svedkyňa C. F., fyzioterapeut na Oddelení LDCH, vo svojej
výpovedi na pojednávaní 12.09.2022 poukázala na nedostatok personálneho zabezpečenia uvedeného
oddelenia.Zokolnostípreskúmavanejvecitiežvyplýva,žeužalobcudňa26.07.2019bolazaznamenaná

výrazná negatívna progresia zdravotného stavu, ktorá nemohla nastať samovoľne ale len navodením
neprimeraného pohybu tela žalobcu. Žalobca tiež tvrdil, že uvedený neprimeraný pohyb jeho tela bol
vyvolaný necitlivou, násilnou a trhavou manipuláciou pri jeho polohovaní zo strany zdravotníckeho
personálu žalovaného. Uvedená skutočnosť bola preukázaná aj výpoveďou svedkyne L. B., ktorá
bola osobne svedkom uvedeného zaobchádzania so žalobcom. Na druhej strane síce žalovaný vo

všeobecnej rovine uvedené zaobchádzanie so žalobcom popieral, neuviedol však konkrétne, ako so
žalobcom zaobchádzal, koľkí pracovníci boli pri jeho polohovaní, akým spôsobom manipulovali so
žalobcom, resp. kedy a akým spôsobom bol navodený neprimeraný pohyb tela žalobcu, keď nie násilnou
a trhanou manipuláciou.
16. Dokazovanie je v sporovom konaní ovládané prejednacou zásadou (§ 185 a nasl. CSP). Civilný

sporový poriadok zvyšuje procesnú zodpovednosť strán v dokazovaní a obmedzuje aktivitu súdu pri
navrhovaní a teda aj vykonávaní dôkazov. S dokazovaním sú spojené povinnosti strán, ktoré strany
musia splniť ešte predtým, ako súd začne dokazovať. Dôkazné bremeno možno charakterizovať
ako procesnú zodpovednosť strany za výsledok konania. Pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného
dokazovania, dôkazné bremeno spočíva na tej strane sporu, ktorá z existencie tvrdených skutkových

okolností vyvodzuje pre seba priaznivé dôsledky (II. ÚS 38/2015). Posúdenie dôkazného bremena je
súčasťou zisťovania skutkového stavu a hodnotenia dôkazov, ktoré zahŕňa aj aplikáciu a interpretáciu
hypotézy hmotnoprávnej normy, od ktorej sa odvíja rozloženie dôkazného bremena. Správne rozloženie
dôkazného bremena vedie k vymedzeniu zisťovaných skutočností a je nevyhnutným predpokladom
na správne uplatnenie zodpovednosti účastníka za neunesenie dôkazného bremena a tým priamo aj

k obsahu a výroku rozhodnutia vo veci samej (IV. ÚS 35/2012). V otázke delenia dôkazného bremena
platí všeobecné pravidlo, podľa ktorého dôkazné bremeno zaťažuje každú procesnú stranu ohľadom
skutkových predpokladov nepriaznivej právnej normy (Lavický, P., Důkazní břemeno v civilním soudním
řízení, Leges, 2017, s. 144; Gešková, K., O dôkaznom bremene, Súkromné právo 3/2024). Zo správy
ObčianskoprávnehokolégiaNajvyššiehosúduČSRč.Cpj.165/82z18.júna1989,R49/1982vyplýva,že

otázku, ktorá zo strán má povinnosť tvrdenia a dokazovania, musí súd riešiť v súlade s hmotnoprávnym
vzťahom, o ktorý v konaní ide, teda nezávisle na tom, ktorej strane bolo uložené podanie žaloby.
Skutkové tvrdenia možno považovať za preukázané, pokiaľ sudca je vnútorne presvedčený o jeho
pravdivosti, t. j. nemá o jeho pravdivosti rozumné pochybnosti (Nález Ústavného súdu SR zo dňa 17.
júla 2025 sp. zn. III. ÚS 506/2024).

17. K dôkaznému bremenu na preukázanie príčinnej súvislosti v obdobných prípadoch je potrebné
pristupovať osobitným spôsobom. Pri posudzovaní medicínskych otázok sa totiž javí stopercentné
preukázanie určitých skutočností či procesov ako nereálne a nedosiahnuteľné. Podstatou lekárskej vedy
je totiž vstupovať do celého reťazca príčin a následkov, do procesov, ktoré prebiehajú v ľudskom telea vonkajším zásahom tieto procesy ovplyvňovať, meniť ich smer, pôsobenie. Ide o veľmi zložitý systém
biologických procesov a vzťahov, a preto je exaktné stanovenie a preukázanie určitých skutočností,
javov, procesov, príčin a následkov veľmi obtiažne, ba až vylúčené. V dôsledku toho dochádza

k výraznému oslabeniu postavenia poškodeného. Preto sa v týchto prípadoch pripúšťa to, aby súd
upustil od požiadavky stopercentného preukázania určitej skutočnosti a namiesto toho súd odhadol
určitú pravdepodobnosť existencie určitej skutočnosti, javu, procesu, príčiny či následku. Takýto postup
je adekvátnejší a realistickejší k výkladu pojmu „spôsobenie škody“ a viac sa približuje idei spravodlivého
riešenia následkov majúcich pôvod vo vzťahu lekár – pacient, na ktorý je potrebné nazerať ako

na vzťah prevahy, v ktorom má z mnohých dôvodov, avšak predovšetkým z dôvodov znalostných,
prevahu práve lekár. Preto je treba dôslednejšie chrániť pacientovo základné právo na telesnú integritu
a v neposlednom rade aj právo na život, a to aj skrz výklad príslušných ustanovení zákonov týkajúcich
sa náhrady škody (obdobne v rozhodnutí Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 1919/2008 zo
dňa 12.08.2008).
18. Aj zo záverov Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 716/2016 zo dňa

24.10.2017 je zrejmé, že „...miera dôkazu o existencii príčinnej súvislosti medzi skúmanými javmi
určená stupňom absolútnej istoty a tým vylučujúca jej procesnoprávne poznanie na základe obvyklého
priebehuurčitéhoskutkovéhodeja,opravdivostiktoréhoniesúrozumnépochybnosti,ajkeďalternatívne
možnosti jeho iného priebehu nemožno teoreticky úplne vylúčiť, je z ústavnoprávneho hľadiska
neprimeraná. V sporových súdnych konaniach, ktoré majú svoj pôvod vo vzťahu lekár (zdravotnícke

zariadenie) a pacient (klient), je aplikácia štandardného typu dôkazného sylogizmu (affirmanty incumbit
probatio) nepostačujúca, ak zároveň narúša spravodlivú rovnováhu medzi dotknutými stranami tým, že
nezohľadňuje typicky v týchto sporoch sa vyskytujúcu dôkaznú núdzu na strane poškodeného pacienta
danú objektívnymi limitmi vyplývajúcimi z jeho postavenia, v dôsledku čoho dochádza k porušeniu aj
jedného z aspektov práva na spravodlivé súdne konanie, ktorým je rovnosť jeho strán. Všeobecný súd

je v takom prípade povinný proporcionálne vyvážiť vzájomné asymetrické postavenie týchto subjektov,
pretože ináč sú na žalobcu (poškodeného) ako slabšiu stranu v ich vzájomnom vzťahu kladené
neúmerné nároky, čím sa mu v súdnom konaní fakticky znemožňuje presadenie jeho hmotnoprávnych
nárokov. Spravodlivé usporiadanie procesných vzťahov medzi stranami sporu v týchto typových
situáciách preto vyžaduje, aby slabšie postavenie poškodeného pacienta bolo kompenzované napríklad

odklonom od tejto základnej konštrukcie delenia bremena tvrdenia alebo dôkazného bremena, a to
napríklad jeho sekundárnym prenesením na žalovaného“.
19. Podľa § 150 ods. 1 CSP, strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce
skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu.
20. Podľa § 151 ods. 1 CSP, skutkové tvrdenia strán sporu, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa

považujú za nesporné.
21. Podľa § 151 ods. 2 CSP, ak strana poprie skutkové tvrdenia, ktoré sa týkajú jej konania alebo
vnímania, uvedie vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach, inak je popretie neúčinné.
22. Citované ustanovenie zakotvuje jednu zo základných procesných povinností strán sporu, a to
povinnosť tvrdiť, stranu sporu zaťažuje bremeno tvrdenia (onus dicendi). Schopnosť strany sporu uniesť

bremeno tvrdenia spolu s dôkazným bremenom (onus probandi) je predpokladom pre úspech v spore.
Nesplnenie povinnosti relevantne tvrdiť, teda uviesť tvrdenia z hľadiska ich kvality pravdivé, úplné,
podstatné a rozhodujúce, má pre stranu sporu procesnoprávnu sankciu, ktorá sa prejaví v meritórnom
rozhodnutí veci. Posúdenie otázky, ktorá strana sporu je povinná tvrdiť a aký je obsah jej povinnosti
tvrdiť, teda kto a aké tvrdenia má uviesť, sa odvíja od hmotného práva. Platí, že strana sporu je povinná

tvrdiť skutočnosti, ktoré sú na základe hmotného práva spôsobilé privodiť jej úspech v spore. Každý má
tvrdiť v zásade tie právne skutočnosti, ktoré spôsobujú vznik jeho nároku alebo zánik jeho povinnosti
(Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M. a kolektív, Civilný
sporový poriadok. Komentár: C. H. Beck, 2016, 568 – 569 s.).
23. K namietanému hodnoteniu dôkazov súdom prvej inštancie odvolací súd konštatuje, že zásada

voľného hodnotenia dôkazov vyplývajúca z čl. 15 Základných princípov CSP v spojení s § 191
CSP vyplýva z ústavného princípu nezávislosti súdov (čl. 46 Ústavy) a znamená, že záver, ktorý
sudca urobí o vykonaných dôkazoch z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie, je vecou
jeho vnútorného presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Hodnotenie dôkazov úvahou
súdu však neznamená ľubovôľu, lebo hodnotiaca úvaha musí vždy zodpovedať zásadám formálnej

logiky, musí vychádzať zo zisteného skutkového stavu veci a vykazovať funkčnú a teleologickú zhodu
s priebehom konania. Výsledky hodnotenia dôkazov sú súčasťou odôvodnenia rozhodnutia, v ktorom
súd stručne, jasne a výstižne vysvetľuje, ktoré skutočnosti považoval za preukázané, ktoré nie, z ktorýchdôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté
dôkazy a podobne.
24. Z obsahu odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je evidentné, že súd prvej inštancie v ust. § 151

ods. 2 CSP, podľa ktorého na účinné popretie skutkových tvrdení strán sporu nestačí len ich samotné
popretie, ale je potrebné uviesť aj vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach, neaplikoval
správne. Žalovaný podľa odvolacieho súdu (bod 15. tohto odôvodnenia) všeobecne poprel skutkové
tvrdenia žalobcu o násilnom, necitlivom či trhanom polohovaní a manipulácii, avšak bez toho, aby
následne uviedol vlastné skutkové tvrdenia o spôsobe, postupe a počte osôb zaobchádzajúcich so

žalobcom v inkriminovanom čase. Za uvedených okolností boli uvedené popretia skutkových tvrdení
žalovaného právne neúčinné v zmysle § 151 ods. 2 druhá veta CSP a bolo potrebné vychádzať zo
skutkovýchtvrdenížalobcuakonesporovanýchtvrdení,čomalozanásledoknesprávnyprocesnýpostup
pri vyhodnocovaní popretia skutkových tvrdení žalobcu zo strany žalovaného súdom prvej inštancie.
24.1 Vyššie uvedený nedostatok v procesnom postupe súdu prvej inštancie pri vyhodnocovaní ne/
účinného popretia skutkových tvrdení sa potom odrazil pri ustálení skutkových zistení na základe

vykonaných dôkazov, keďže tvrdenia žalobcu o neprimeranom, násilnom, trhavom zaobchádzaní pri
polohovaní či manipulácii so žalovaným považoval súd prvej inštancie za nepreukázané. Súd prvej
inštancie tak dospel k záveru, ktorý vykazuje znaky prekvapivosti, nakoľko žalobcom produkované
dôkazy, a to výsluchu jeho samotného, ako aj svedkyne L. B., uvedené skutočnosti potvrdzovali.
Samotná svedkyňa potvrdila pri jej výsluchu, že bola osobne svedkom násilného a trhavého

zaobchádzania pri polohovaní žalobcu. Preto podľa odvolacieho súdu neobstojí ani záver súdu prvej
inštancie o tom, že predmetné informácie mala len sprostredkovane zo strany žalobcu.
24.2 Nadväzujúc na uvedené sa odvolací súd nestotožnil s vysporiadaním s namietanou otázkou
zhodnotenia dôkaznej povinnosti súdom prvej inštancie, ktorý dospel k záveru, že zmena zdravotného
stavu žalobcu vznikla z už indikovaného neurologického nálezu, ktorá vzhľadom na zdravotný stav

žalobcu a pridružené okolnosti (extrémna obezita) mohla nastať kedykoľvek a na základe akejkoľvek
(aj zanedbateľnej) príčiny. V tejto súvislosti nemožno ignorovať závery znalca v znaleckom posudku,
podľa ktorého dislokácia oproti stavu zisteného u žalobcu pri prijatí na hospitalizáciu u žalovaného dňa
12.07.2019 nemohla byť spôsobená samovoľne ale len navodením neprimeraného pohybu tela žalobcu,
hoci tento neprimeraný pohyb mohol byť navodený viacerými spôsobmi.

24.3 Vzhľadom na uvedené sa potom odvolaciemu súdu javí rozhodnutie súdu prvej inštancie ako
predčasné, nakoľko žalobca predloženými dôkazmi, vlastnou výpoveďou, výpoveďou svedkyne L.
B., znaleckým posudkom, predloženou zdravotnou dokumentáciou pri ich posúdení vo vzájomných
súvislostiachdostatočnepreukázalvlastnéskutkovétvrdeniaavsúladesteóriouprenášaniadôkazného

bremena toto preniesol na žalovaného. Práve preto bolo povinnosťou žalovaného v danom prípade
preukázať opak. V tejto súvislosti poukazuje odvolací súd aj na závery nálezu Ústavného súdu SR
sp. zn. II. ÚS 716/2016 zo dňa 24.10.2017, podľa ktorého „...miera dôkazu o existencii príčinnej
súvislosti medzi skúmanými javmi určená stupňom absolútnej istoty a tým vylučujúca jej procesnoprávne
poznanie na základe obvyklého priebehu určitého skutkového deja, o pravdivosti ktorého nie sú rozumné

pochybnosti, aj keď alternatívne možnosti jeho iného priebehu nemožno teoreticky úplne vylúčiť, je
z ústavnoprávneho hľadiska neprimeraná. V sporových súdnych konaniach, ktoré majú svoj pôvod vo
vzťahu lekár (zdravotnícke zariadenie) a pacient (klient), je aplikácia štandardného typu dôkazného
sylogizmu (affirmanty incumbit probatio) nepostačujúca, ak zároveň narúša spravodlivú rovnováhu
medzi dotknutými stranami tým, že nezohľadňuje typicky v týchto sporoch sa vyskytujúcu dôkaznú

núdzu na strane poškodeného pacienta danú objektívnymi limitmi vyplývajúcimi z jeho postavenia,
v dôsledku čoho dochádza k porušeniu aj jedného z aspektov práva na spravodlivé súdne konanie,
ktorým je rovnosť jeho strán. Všeobecný súd je v takom prípade povinný proporcionálne vyvážiť
vzájomné asymetrické postavenie týchto subjektov, pretože ináč sú na žalobcu (poškodeného) ako
slabšiu stranu v ich vzájomnom vzťahu kladené neúmerné nároky, čím sa mu v súdnom konaní fakticky

znemožňuje presadenie jeho hmotnoprávnych nárokov. Spravodlivé usporiadanie procesných vzťahov
medzi stranami sporu v týchto typových situáciách preto vyžaduje, aby slabšie postavenie poškodeného
pacienta bolo kompenzované napríklad odklonom od tejto základnej konštrukcie delenia bremena
tvrdenia alebo dôkazného bremena, a to napríklad jeho sekundárnym prenesením na žalovaného“.

25. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia uvedené v bodoch 28. až 32., v podstatnom rozsahu
zhrnuté v bode 32. tohto odôvodnenia, nespĺňa náležitosti odôvodnenia vyplývajúce z ustanovení § 220
ods. 2 CSP, lebo nezodpovedá základnej (formálnej) štruktúre odôvodnenia rozhodnutia. Súslednosti
jednotlivýchčastíodôvodneniaaichobsahové(materiálne)náplnenezakladajúsúrneichzrozumiteľnosťaj všeobecnú interpretačnú presvedčivosť. Argumentácia súdu prvej inštancie nie je koherentná
a jeho rozhodnutie je nekonzistentné, nelogické a nepresvedčivé, pokiaľ sa v odôvodnení rozhodnutia
nevysporiadal relevantným spôsobom s otázkou ne/unesenia dôkazného bremena pri preukazovaní

porušenia právnej povinnosti zo strany žalovaného žalobcom, ktorej obsah bol z výsledkov vykonaného
dokazovania nejednoznačný, nepresvedčivý, vyvolávajúci pochybnosti, na ktoré skutkové okolnosti
žalobca správne poukázal.

26. K tvrdenej arbitrárnosti žalobcom odvolací súd konštatuje, že Ústavný súd SR vo viacerých

rozhodnutiach, napríklad v uznesení sp. zn. III. ÚS 44/2022 zo dňa 27. januára 2022 uviedol, že
arbitrárnosť sa v zásade môže prejavovať v dvoch podobách. Procesná arbitrárnosť je hrubým alebo
opakovanýmporušenímzásadnýchustanoveníprávnychpredpisovupravujúcichpostuporgánuverejnej
moci, hmotnoprávna (meritórna) arbitrárnosť sa prejavuje ako extrémny nesúlad medzi právnym
základom pre rozhodovanie veci a závermi orgánov verejnej moci, ktoré sú vo vzťahu k tomuto
právnemu základU neobhájiteľné všeobecne akceptovateľnými výkladovými postupmi (II. ÚS 576/2012).

Z judikatúry ústavného súdu tiež vyplýva, že arbitrárnosť je zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí
všeobecných súdov, je najčastejšie daná rozporom v súvislosti ich právnych argumentov a skutkových
okolností konkrétnych prípadov s pravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasných a zrozumiteľných
odpovedí na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (napr. IV. ÚS 115/03). Uvedené nedostatky

pritom musia dosahovať mieru ústavnej relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré
z práv uvedených v čl. 127 ods. 1 Ústavy SR. O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho
rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak sa zistí taká interpretácia a aplikácia právnej normy zo strany súdu,
ktorázásadnepopieraúčelavýznamaplikovanejprávnejnormy,aleboakdôvody,naktorýchjezaložené
súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé, alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky,

prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (III.
ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03). Arbitrárnosť strán znamená interpretačný exces, arbitrárne rozhodnutie je
spravidla spojené s nedostatočným odôvodnením, avšak nemusí to tak byť nevyhnutne. Predstavuje
však zásah do práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý súdny proces (I. ÚS 115/2020).

27. Odvolací súd sa ďalšími odvolacími námietkami žalobcu nezaoberal, keď už popísané pochybenia
v postupe okresného súdu považoval za dôvody pre zrušenie napadnutého rozhodnutia a vrátenie veci
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Nesprávny postup súdu prvej inštancie
v takomto rozsahu by nemal (v danom prípade vzhľadom na objektívnu nemožnosť posúdenia dôvodov,
z ktorých pri svojom rozhodnutí vychádzal súd prvej inštancie) naprávať odvolací súd, ktorý je spravidla

určený na to, aby v konaniach náležite vykladal a aplikoval právo, nakoľko účelom fungovania opravného
súdu je na kvalitatívne vyššej úrovni a na základe opravných prostriedkov preskúmať, či sa na súde
prvej inštancie dosiahol účel Civilného sporového poriadku vyjadrený v čl. 2, 3 a 6 CSP v spojení s čl.
46 a nasl. Ústavy SR a nenahrádzať pochybenia v postupe prvoinštančného súdu.

28. Konštatované pochybenia vo svojom súhrne predstavujú zásah do zákonom priznaných práv
sporových strán do takej miery, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces.

29. S poukazom na vyššie uvedené bolo potom nevyhnutným, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej
inštancie vrátane závislého výroku o náhrade trov konania zrušil (§ 389 ods. 1 písm. b), c) CSP) a vec

vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie
(§ 391 ods. 1 CSP).

30. Povinnosťou súdu prvej inštancie bude vec prejednať a rozhodnúť o žalobnom návrhu žalobcu tak,
že opätovne nariadi pojednávanie vo veci samej a na základe vykonaného dokazovania rozhodne vo

veci samej. Pritom zdôvodní, ktoré skutočnosti považoval za preukázané, z akých záverov vychádzal
a ako ich skutkovo a právne vyhodnotil. Závery, ktoré prijal, primerane vysvetlí tak, aby z odôvodnenia
nevyplývalajednostrannosť,aanitakáaplikáciapríslušnýchustanovenívšeobecnezáväznýchprávnych
predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu.

31. V nadväznosti na rozhodnutie vo veci samej okresný súd opätovne rozhodne aj o práve na náhradu
trov prvoinštančného konania, a tiež o nároku na náhradu trov tohto odvolacieho konania (§ 396 ods. 3
CSP), ktoré tiež náležite s poukazom na konkrétne zákonné ustanovenia aj odôvodní.32. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa
rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

(§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizácioua ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP)

V prípade, že nebude dobrovoľne splnená povinnosť uložená týmto rozhodnutím, môže sa osoba
oprávnená z rozhodnutia domáhať uspokojenia svojho nároku návrhom na vykonanie exekúcie podľa

osobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti /Exekučný
poriadok/ a o zmene a doplnení ďalších zákonov).

V Žiline dňa 27. januára 2026

JUDr. Roman Tichý
predseda senátu

JUDr. Eva Malíková
člen senátu

JUDr. Vladimír Topoľančík

člen senátu