Rozsudok · Spotrebiteľské zmluvy · Judgement

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 14CoCsp/15/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8121201713
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 02. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Lajoš

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2026:8121201713.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Lajoša a členov senátu

JUDr. Andreja Radomského a JUDr. Kataríny Krochtovej v právnej veci žalobkyne: A. B. C., C., C. C.
D. X, XXX XX E., F.: XX XXX XXX, právne zastúpený: Advokátska kancelária Remedium Legal, s.r.o.,
so sídlom Prievozská 2, 821 09 Bratislava-Ružinov, IČO: 53 255 739, proti žalovaným: 1. G. H., nar.
XX.XX.XXXX, bytom E. XXXX/X, XXX XX D., 2. I. H., nar. XX.XX.XXXX, bytom E. XXXX/X, XXX XX
D., obaja právne zastúpení: Advokátska kancelária JUDr. Marcel Jurko, advokát, s.r.o., so sídlom na
Dominikánskom nám. 11, 040 01 Košice, IČO: 36 863 408, za účasti osobitného subjektu na strane
žalovaných: J. K. L. J. D. C., C. C. M. N. X, XXX XX E., F.: XX XXX XXX, o zaplatenie 114 833,95 Eur

s prísl., o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Prešov č. k. 9Csp/33/2021 – 270 zo dňa
03.03.2025 v spojení s uznesením Okresného súdu Prešov č. k. 9Csp/33/2021 – 336 zo dňa 18.06.2025,
jednomyseľne takto

r o z h o d o l :

I. Návrh žalobkyne na prerušenie konania zamieta.

II. Potvrdzuje rozsudok v spojení s opravným uznesením v napadnutých výrokoch II., III. a IV.

III. Žalovaným 1/ a 2/ voči žalobkyni priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu
100 %, o výške ktorého rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí.

o d ô v o d n e n i e :

1.OkresnýsúdPrešov(ďalejlen„súdprvejinštancie“)rozsudkomč.k.9Csp/33/2021–270z03.03.2025
v spojení s opravným uznesením č. k. 9Csp/33/2021 – 336 z 18.06.2025 napadnutým rozsudkom
rozhodol tak, že cit.:
„I. Návrh žalobcu na prerušenie konania zamieta.

II. Žalobu zamieta.

III. Určuje, že zmluvná podmienka uvedená v „Produktových obchodných podmienkach pre hypotekárne
a splátkové úvery C. C., O.“ v znení účinnom od 01.01.2017 v časti 8. Prípady porušenia a ich následky,
bod 8.1. v znení:
Za prípad porušenia sa považuje:
a) Omeškanie Dlžníka so splácaním Pohľadávky banky o viac ako 3 mesiace,

Ak nastane niektorý z uvedených Prípadov porušenia Banka môže:
a) Vyhlásiť mimoriadnu splatnosť Pohľadávky Banky a požadovať splatenie Pohľadávky banky v lehote,
ktorú banka oznámi v Oznámení o mimoriadnej splatnosti je neprijateľná a teda neplatná.IV. Žalobca je povinný zaplatiť každému zo žalovaných náhradu trov konania v rozsahu 100% a to
do 3 dní odo dňa rozhodnutia súdu I. inštancie o výške týchto trov.“

2. Napadnuté rozhodnutie oprel o § 53 ods. 1 a 5, § 565 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka
v znení neskorších predpisov (ďalej len „OZ“), § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene
a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „Zákon o bankách“), § 251, § 255 ods. 1, § 262 ods. 1, § 298
zákona č. 160/2015 Z. z. CSP (ďalej len „CSP“).

3. Vychádzal zo zistenia, že dňa 13.12.2010 bola medzi C. C., O., P. XX, XXX XX E., F.: XX XXX
XXX ako veriteľom a G. Q., nar. XX.XX.XXXX, I. Q., nar. XX.XX.XXXX a D. E., nar. XX.XX.XXXX
ako dlžníkmi uzatvorená Zmluva o splátkovom úvere (ďalej len „úverová zmluva“), podľa ktorej bol
dlžníkom poskytnutý úver vo výške 120 600,- Eur. Spolu s označenou úverovou zmluvou bola toho
istého dňa uzatvorená aj Zmluva o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam s mandátnou zmluvou
(ďalej len „záložná zmluva“) k predmetu zálohu, ktorými boli nehnuteľnosti vo vlastníctve manželov Q..

V priebehu trvania úverovej zmluvy bola dňa 22.11.2013 medzi C. C., O., dlžníkmi z úverovej zmluvy
a žalovanými 1/ a 2/ uzatvorená „Zmluva o postúpení práv a povinností zo zmluvy o splátkovom úvere
č.XXXXXXXXXX“(ďalejlen„zmluvaopostúpeníprávapovinností“),nazákladektorejsažalovaní1/a2/
stali namiesto D. E. novými dlžníkmi v danom úverovom vzťahu. Zo žalujúcou stranou predloženej výzvy
z 01.10.2018 zistil, že C. C. O. ňou jednotlivým dlžníkom v úverovom vzťahu oznámila, že k 01.10.2018

sú v omeškaní so splácaním pohľadávky vo výške 3 635,35 eur a upozornila ich, že ak dlžná suma
nebude uhradená do 15 dní od doručenia výzvy, bude oprávnená vyhlásiť mimoriadnu splatnosť
predmetného úveru. Z nadväzného „Oznámenia o vyhlásení mimoriadnej splatnosti“ z 28.11.2018 zistil,
že ním C. C. O. dlžníkom oznámila, že nastal prípad porušenia v zmysle bodu 8. 1 písm. a) Produktových
obchodných podmienok pre hypotekárne a splátkové úvery C. C., O. s účinnosťou od 01.01.2015,

z dôvodu ktorého C. C. O. k 27.11.2018 vyhlásila mimoriadnu splatnosť pohľadávky vo výške 118
747,71 eur. Z dôvodu postúpenia uplatnenej pohľadávky zmluvou zo dňa 21.03.2024 súd prvej inštancie
uznesením č. k. 9Csp/33/2021-228 z 20.11.2024 pripustil zmenu na strane žalobkyne.

4. V súvislosti s právnym posúdením prípadu konštatoval, že predpokladom platného predčasného

zosplatnenia úveru je predovšetkým dohoda o takejto možnosti podľa § 565 OZ. Aby teda veriteľ k
takémuto predčasnému zosplatneniu úveru mohol pristúpiť je nevyhnutné, aby predmetná dohoda bola
platná, čo v prejednávanej veci splnené nebolo. K zosplatneniu malo dôjsť na základe oprávnenia
vyplývajúceho banke z dokumentu „Produktové obchodné podmienky pre hypotekárne a splátkové
úvery C. C., O.“ v znení účinnom od 01.01.2017 (prijaté s účinnosťou od 01.01.2017), vo vzťahu

k čomu konštatoval, že tento dokument, podľa ktorého sa postupovalo pri predčasnom zosplatnení
v čase uzavretia ako úverovej zmluvy tak aj zmluvy o pristúpení neexistoval. Bolo teda podľa neho
povinnosťou veriteľa na uvedený zmluvný dokument a zvlášť na jeho časť týkajúcu sa predčasného
zosplatnenia žalovaných upozorniť, avšak takýto postup žalobkyňa v konaní ani len netvrdila. Zároveň
konštatoval, že zmluva sa môže skladať aj z viacerých listín, vrátane rôznych súčastí ako sú obchodné

podmienky a podobne, zároveň však zdôvodnil, že najprísnejšia sankcia dlžníka (spotrebiteľa) -
predčasné zosplatnenie - a jej podmienky by mali byť zvýraznené a dané spotrebiteľovi na vedomie
nesporným spôsobom. Súčasne konštatoval, že k záveru o neplatnom vyhlásení mimoriadnej splatnosti
úveru by dospel aj pri platnosti zmluvnej podmienky o predčasnom zosplatnení, keďže neplatným by
bol samotný proces predčasného zosplatnenia odporujúci výkladu rozhodujúcich právnych ustanovení,

z ktorých vyplýva potreba konkretizovania splátky, pre ktorú došlo k vyhláseniu predčasnej splatnosti
úveruvoznámeníozosplatnení.Sohľadomnakonštatovanie,žekplatnémupredčasnémuzosplatneniu
úveru nedošlo, nemohlo dôjsť ani k platnému postúpeniu celej pohľadávky, v dôsledku čoho súd
prvej inštancie ustálil, že žalobkyni v prejednávanej veci nesvedčí aktívna vecná legitimácia, a preto
žalobný nárok na zaplatenie pohľadávky v sume 114 833,95 Eur s príslušenstvom zamietol (výrok II.

napadnutého rozsudku).

5. Svoje rozhodnutie o určení neprijateľnosti, a tým neplatnosti zmluvnej podmienky uvedenej v
„Produktových obchodných podmienkach pre hypotekárne a splátkové úvery C. C., O.“ v znení účinnom
od 01.01.2017 v časti 8. Prípady porušenia a ich následky, bod 8.1. (výrok III. napadnutého rozsudku)

odôvodnil poukazujúc na závery vyplývajúce z rozhodnutí Najvyššieho súdu SR vo veciach sp. zn.
6Cdo/15/2023 zo dňa 25.09.2024, sp. zn 5Cdo/197/2022 ako aj rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veci
C - 598/21 a C -415/11, z ktorých citoval v bode 14. jeho odôvodnenia.6. Návrh žalobkyne na prerušenie konania, podaný v priebehu konania súdu prvej inštancie z dôvodu, že
nie je zrejmé aké procesné kroky pôvodní vlastníci nehnuteľností, resp. konkurzný správca v dražobnom
konaní zaujmú zamietol zhodnotiac, že takýto návrh žalobkyne nezodpovedá žiadnemu z dôvodov

prerušenia konania uvedených v § 162 - § 164 CSP. Keďže zamietnutie žaloby nebolo viazané na úhradu
dlhu žalobkyni manželmi Q., mal súd prvej inštancie za to, že dôvod na prerušenie konania daný nie je.

7. Výrok o trovách konania odôvodnil v zmysle § 255 ods. 1 CSP záverom o plnom procesnom úspechu
žalovaných v konaní, z dôvodu ktorého majú voči neúspešnej žalobkyni nárok na náhradu trov konania

v rozsahu 100%.

8. Proti tomuto rozsudku v časti výrokov II., III. a IV. podala v zákonnej lehote odvolanie žalobkyňa
z odvolacích dôvodov v zmysle § 365 ods. 1 písm. b) a h) CSP, t. j. že súd prvej inštancie jej
svojím nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva
v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, a tiež, že vec nesprávne právne

posúdil. Napadnutý rozsudok označila za arbitrárny a nepreskúmateľný, keď poukazujúc na jednotlivé
vety napadnutého rozsudku prvoinštančného súdu z napadnutého rozsudku podľa nej nie je jasné,
čo konkrétne mal súd prvej inštancie na mysli a od čoho konkrétne jednotlivé svoje závery odvodil.
Mal za to, že aj keď súd prvej inštancie odkázal na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci C –
415/11, závery označeného rozhodnutia na predmetnú vec neaplikoval, nakoľko podľa neho je súd

povinný túto značnú nerovnováhu posúdiť na základe analýzy vnútroštátnych právnych predpisov.
Aj keď súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku vyslovene konštatoval povinnosť posúdiť značnú
nerovnováhu zmluvných podmienok, uvedené nebolo súdom prvej inštancie riadne vykonané, keď vo
veci bolo podľa žalobkyne rozhodnuté bez aplikácie vnútroštátnych právnych predpisov. Mala za to,
že zmluvná podmienka, ktorú súd prvej inštancie posúdil ako neprijateľnú, kopíruje obsah zákonného

ustanovenia § 53 ods. 9 OZ, no z odôvodnenia napadnutého rozsudku môže len odhadovať, že
súd prvej inštancie považuje samotný § 53 ods. 9 OZ pre spotrebiteľa za neprijateľný. Označené
zákonné ustanovenie nevylučuje prípad, že výška omeškanej splátky (resp. jej akejkoľvek časti)
bude v nepomere k celkovej výške úveru, obsahuje len podmienky týkajúce sa časového omeškania
splátky. Takýto postup súdu účelovo obchádza všeobecné záväzné právne predpisy a podľa žalobkyne

predstavujú prekročenie právomoci konajúceho súdu, ktorý bez aplikovania platného a účinného
vnútroštátneho právneho poriadku posudzuje obsah zmluvných ustanovení len na základe vyňatej
judikatúry a nie komplexnej judikatúry Súdneho dvora EÚ, ktorá takýto postup súdu vylučuje. Zvýraznila,
že právo na predčasné zosplatnenie úveru je de facto jediným nástrojom, pomocou ktorého sa
môže veriteľ účinne domáhať vrátenia poskytnutého úveru od dlžníka, ktorý si nesplní svoje zmluvné

záväzky riadne a včas. Pri posudzovaní neprijateľnosti predmetnej zmluvnej podmienky sa súd prvej
inštancie podľa žalobkyne dopustil neprípustného výkladu contra legem. Podľa žalobkyne napadnutým
rozhodnutím súd prvej inštancie sankcionoval neplatnosťou postup veriteľa v súlade so zákonom
účinným v čase uskutočnenia právneho úkonu. Obsah práva vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru
dojednaného v súlade so zákonnými predpismi sa nemôže meniť budúcou judikatúrou, či neskoršou

zmenou právnych predpisov. Z hľadiska rešpektovania základných princípov právneho štátu je podľa
žalobkyne neakceptovateľné pripustiť, aby sa nároky účastníkov akejkoľvek zmluvy, ktoré vznikli
za platnej a účinnej právnej úpravy riadili budúcou právnou úpravou, ktorú v čase vzniku nároku nemohli
poznať. Napadnutá zmluvná podmienka nespĺňa základný predpoklad určenia jej neprijateľnosti, a to
zhoršenie postavenia spotrebiteľa v porovnaní so zákonnou úpravou. Súd prvej inštancie tak vec

nesprávne právne posúdil pokiaľ v rozpore s § 53 ods. 9 OZ určil, že právo zosplatniť úver je
neprijateľnou zmluvnou podmienkou, hoci ustanovenie § 53 ods. 9 OZ je kogentným ustanovením
na ochranu spotrebiteľa, ktoré je určité a zrozumiteľné a požiadavky súdu pre zosplatnenie pohľadávky
sú v jeho priamom rozpore. V ďalšom poukazujúc na § 52 ods. 2 tretia veta OZ argumentovala, že toto
ustanovenie nemožno vykladať tak, že za žiadnych okolností nemožno aplikovať normy obchodného

práva v tzv. spotrebiteľských vzťahoch. Žiadna právna norma spotrebiteľského práva Slovenskej
republiky alebo Európskej únii nevyžaduje, aby spotrebiteľská zmluva bola vyhotovená ako jediný
dokument, respektíve, aby každá časť takého dokumentu bola osobitne podpísaná. Na podporu tejto
argumentácie poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/9/2019 z 27.05.2020, sp. zn.
1Cdo/104/2022 z 30.01.2024, či rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci Home Credit Slovakia C - 42/15

a niektoré rozhodnutia odvolacích súdov. Žalobkyňa sa tak v podstate nestotožňuje so záverom súdu
prvej inštancie, že právo veriteľa na zosplatnenie spotrebiteľského úveru musí byť dojednané priamo
v zmluve, a nepostačuje jeho dojednanie iba v obchodných podmienkach. Takéto právne posúdenie savymyká pravidlám platným pre posudzovanie neprijateľnosti zmluvných podmienok, keď nezohľadňuje
základnú požiadavku - zhoršenie postavenia spotrebiteľa v právnom vzťahu s obchodníkom.

9. V ďalšom poukázal na skutočnosť, že závery súdu prvej inštancie spočívajúce v potrebe
špecifikovania splátky, pre ktorú jednorazovo a predčasne zosplatnil celý úver, nemajú oporu v zákonnej
úpraveaodkláňajúsaodustálenejjudikatúrysúdov.Vyjadrilsakzákonnýmpodmienkamjednorazového
splatenia pohľadávky, ktoré musia byť splnené kumulatívne. Má za to, že podmienka určitosti právneho
úkonu nie je viazaná na presné označenie splátky, pre ktorú má dôjsť k zosplatneniu úveru. Určenie

splátky,prektorúmôževeriteľvyhlásiťmimoriadnusplatnosťúveruvyplývapriamozprávnychpredpisov,
a to z § 565 OZ, v zmysle ktorého „toto právo však môže veriteľ použiť najneskôr do splatnosti najbližšej
nasledujúcej splátky“ v spojení s § 53 ods. 9 OZ, ktoré uplatnenie tohto práva dopĺňa v spotrebiteľských
vzťahoch tak, že dodávateľ môže uplatniť toto právo najneskôr po uplynutí troch mesiacov od omeškania
so zaplatením splátky. Ide preto o otázku právneho posúdenia a nie o skutkovú otázku, ktorá má podľa
názoru súdu prvej inštancie predstavovať obligatórnu náležitosť právneho úkonu pod hrozbou jeho

absolútnej neplatnosti. Súd je pri zosplatnení úveru povinný predpokladať, že toto zosplatnenie bolo
vyvolané tou splátkou, ktorá bola v čase zo splatenia 3 mesiace po splatnosti. Označené ustanovenia
OZ nevyžadujú ako povinnú náležitosť zosplatnenia pohľadávky určenie splátky, pre ktorú veriteľ vyhlásil
mimoriadnu splatnosť. Na podporu svojej argumentácie citovala z uznesenia Najvyššieho súdu SR sp.
zn. 1Cdo/123/2022 z 30.01.2024 a poukázala aj na uznesenia sp. zn. 5Cdo/224/2021 z 30.11.2022 s

4Cdo/132/2021 z 15.12.2022. Súdom prvej inštancie preferovaný výklad je podľa žalobkyne v rozpore
s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít ako aj v rozpore so zásadou preferencie
platnosti právneho úkonu pred jeho neplatnosťou. Na podklade aktuálneho znenia § 53 ods. 9 a 10
OZ v znení účinnom od 01.11.2024 argumentovala, že ani po ich novelizácii nie je obligatórnou
náležitosťou výzvy uvedenie konkrétnej splátky, resp. jej špecifikácia, keď pre platné zosplatnenie

postačuje uvedenie sumy, s ktorou je dlžník v omeškaní. L. C. C., O. v danej veci je preto potrebné
považovať za dostatočne určitú pre spotrebiteľa, keď z nej je celkom zrejmý úmysel veriteľa, ktorým je
upozornenie dlžníka na to, že je v omeškaní po dobu viac ako 3 mesiace a je z neho zrejmá aj celková
výška omeškania dlžníka a rovnako tak aj upozornenie na to, že v prípade, ak sa omeškané plnenie
neuhradívdodatočnejlehote,veriteľjeoprávnenýžiadaťzaplateniecelejpohľadávky.Rovnakozobsahu

právneho úkonu zosplatnenia je zrejmá aj vôľa veriteľa, aby nastala splatnosť celej pohľadávky z dôvodu
porušenia povinnosti na strane dlžníka, ktorým bolo nedodržanie jeho platobnej disciplíny. Postup,
ktorým súd nad rámec zákona stanovil ďalšie náležitosti týchto právnych úkonov je nepreskúmateľný
a svojvoľný a podľa žalobkyne tak súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil
uskutočňovať patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Rovnako nesprávne sú potom aj právne závery súdu prvej inštancie o neplatnom postúpení pohľadávky,
v dôsledku čoho vychádza napadnuté rozhodnutie z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobkyňa
v konaní preukázala svoju aktívnu vecnú legitimáciu, a súd vec nesprávne právne posúdil, pokiaľ dospel
k záveru o opaku a žalobu zamietol. Napokon namietala, že v odôvodnení napadnutého rozhodnutia
nedostala odpoveď, prečo bola jej žaloba zamietnutá, nakoľko skutočné podmienky, ktoré súd vyžadoval

pre zosplatnenie úveru ostali nevysvetlené, resp. nešpecifikované. Považuje za nevyhnutné, aby súd
konkrétne uviedol, aký postup a podmienky mali byť splnené pre platné zosplatnenie úveru, a teda ako
malo vyzerať platné dojednanie práva veriteľa na zosplatnenie v spotrebiteľskej zmluve – keďže jeho
posúdenie nevyplýva zo zákona, ale naopak, priamo mu podľa žalobkyne odporuje, aké podmienky
mali byť splnené v čase zosplatnenia, a teda s akou sumou mali byť žalovaní v tom čase v omeškaní

a aké dlhé malo byť toto omeškanie, akú splátku mal veriteľ uviesť vo výzve podľa ust. § 53 ods. 9
OZ s ohľadom na v tom čase 6-mesačné omeškanie a s ohľadom na to, že určenie jednej splátky je
popretím celkového posúdenia neprijateľnosti zmluvnej podmienky a rovnako kedy mala byť táto výzva
vyhotovená tak, aby mohlo dôjsť k platnému zosplatneniu. Zastala názor, že bez konkrétnych odpovedí
môže zo strany súdu dochádzať k vytváraniu svojvoľných podmienok pre platné vyhlásenie mimoriadnej

splatnosti tak, aby súd mohol žalobu každého veriteľa zamietnuť z iného protichodného dôvodu, čo je
v právnom štáte absolútne neprípustné. Odôvodnenie napadnutého rozsudku tak nie je konzistentné
a nemá ani oporu v príslušných zákonných ustanoveniach. V závere svojho odvolania argumentovala,
že otázka platného postúpenia pohľadávky na žalobkyňu už bola súdom prvej inštancie právoplatne
vyriešená, a to uznesením č. k. 9Csp/33/2021 - 228 z 20.11.2024, ktorým došlo k pripusteniu žalobkyne

do konania na žalujúcej strane namiesto jej právneho predchodcu, keď podmienkou vyhovenia návrhu
na zmenu strany sporu je v zmysle § 80 CSP preukázanie prevodu alebo prechodu práva, k čomu
podporne citoval z uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/57/2020 z 29.09.2021. Navrhol
rozsudok v jeho napadnutej časti zrušiť a v rozsahu zrušenia vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšiekonanie a nové rozhodnutie, eventuálne rozsudok v jeho napadnutej časti zmeniť tak, že žalobe vyhovie.
Zároveň si uplatnila nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

10. K odvolaniu žalobkyne sa podaním z 26.05.2025 vyjadrili žalovaní 1/ a 2/. Uviedli, že výzva na
zosplatnenie zostatku dlhu neobsahuje presnú špecifikáciu konkrétnej splátky, pre ktorú je možné
jednorazovo predčasne zosplatniť dlh. Samotné zosplatnenie dlhu tiež neobsahuje presnú špecifikáciu
konkrétnej splátky, pre ktorú došlo k jednorázovému predčasnému zosplatneniu dlhu. Keďže predmetná
pohľadávka nebola platne zosplatnená, nemohla byť ani predmetom postúpenia podľa vety prvej § 92

ods. 8 zákona o bankách a žalobkyňa sa nikdy nestala veriteľom predmetnej pohľadávky a v konaní
nedisponuje ani aktívnou vecnou legitimáciou. Súčasne poukázali na list žalobkyne z 25.04.2025,
z ktorého vyplýva, že už dňa 11.02.2025 žalobkyňa zinkasovala sumu 159 313,20 eur titulom
dražby nehnuteľností, ktoré boli zaťažené záložným právom zabezpečujúcim predmetnú pohľadávku.
Z predmetného úveru tak bola zaplatená celkom suma 218 889,36 eur. Vzhľadom na uvedené navrhli
napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť.

11. V priebehu odvolacieho konania žalobkyňa podaním z 02.06.2025 opätovne navrhla prerušenie
konania. Vo svojom návrhu uviedla, že dňa 11.02.2025 došlo k úhrade uplatnenej pohľadávky v rozsahu
159 313,20 eur, a to prostredníctvom výťažku z dobrovoľnej dražby, na ktorej sa vydražili nehnuteľnosti,
ktorými bola pohľadávka uplatnená v tomto konaní zabezpečená záložným právom. Žalovaní 1/ a 2/

však podali žalobu o neplatnosť dražby, ktorou došlo k uspokojeniu žalobkyňou uplatnenej pohľadávky
v rozsahu 159 313,20 eur, t. j. takmer v celom rozsahu. S ohľadom na prebiehajúce konanie o neplatnosť
dražby, nemožno podľa žalobkyne zohľadniť sumu dosiahnutú vydražením nehnuteľností v prospech
žalovaných v tomto konaní, a to až do právoplatného skončenia zmieneného konania. V prípade, že by
boli žalovaní 1/ a 2/ v konaní o neplatnosť dražby úspešní, žalobkyňa bude musieť vydražiteľovi vrátiť

sumu, za ktorú nehnuteľnosť v dražbe nadobudla, čím by sa obnovila pohľadávka žalobkyne uplatnená
v tomto konaní. Ak by však žalovaní 1/ a 2/ v konaní o neplatnosť dražby úspešní neboli, žalobkyňa
avizovala možnosť späťvzatia žaloby z dôvodu zániku pohľadávky jej splnením.

12. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací, v rámci kompetencií vyplývajúcich z § 34 CSP, po zistení,

že odvolanie žalobkyne bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP) a oprávnenou
osobou (§ 359 CSP), preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutej časti, ako aj konanie
mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z § 378 a nasl. CSP bez toho, aby nariadil odvolacie
pojednávanie podľa § 385 CSP (a contrario) a na tomto pojednávaní zopakoval, či doplnil dokazovanie
vykonané prvoinštančným súdom. Právnym dôsledkom takéhoto postupu odvolacieho súdu je jeho

viazanosť skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie (§ 382, § 385 CSP). Pri preskúmavaní
napadnutého rozsudku bol odvolací súd viazaný dôvodmi podaného odvolania do tej miery, že rozsudok
v jeho napadnutej časti nebol oprávnený preskúmavať z iných dôvodov, než ktoré boli výslovne uvedené
v podaných odvolaniach. Výnimkou by mohli byť len vady konania týkajúce sa procesných podmienok,
aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené (§ 380 ods. 1, 2 CSP). Pretože rozsudok vo veci samej

musí byť verejne vyhlásený, odvolací súd uverejnil v zákonom stanovenej lehote miesto a čas verejného
vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu a webovej stránke Krajského súdu v Prešove (§ 378 ods.
2, § 219 ods. 1, 3 CSP).

13. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v

ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal
suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a
povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

14. Odvolanie žalobkyne smerovalo proti výroku II., III. a IV. napadnutého rozsudku. Vo výroku I., ktorý
nebol odvolaním napadnutý, rozsudok nadobudol právoplatnosť. Predmetom prieskumu odvolacieho
konania je výrok II., ktorým súd prvej inštancie zamietol žalobu, výrok III., ktorým bola určená zmluvná
podmienka za neprijateľnú a výrok IV. o trovách konania.

15. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v
kontexte s namietaným porušením práva na spravodlivý proces a nesprávnym právnym posúdením veci,
teda to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne
predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnenírozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale
iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (ku tomu pozri napr. Ústavný
súd SR, sp. zn. II.ÚS 78/05).

16. Skôr než odvolací súd pristúpi k posúdeniu, či odvolateľkou označené dôvody boli v okolnostiach
veci naplnené konštatuje, že vo veci bol súdom prvej inštancie zistený skutkový stav v dostatočnom
rozsahu, t. j. jeho skutkové zistenia zodpovedajú výsledkom vykonaného dokazovania, nie sú svojvoľné
ani inak neudržateľné, z dôvodu ktorého sa odvolací súd stotožňuje so skutkovými závermi súdu prvej

inštancie vyplývajúcimi z napadnutého rozsudku a v podrobnostiach na ne poukazuje. Z napadnutého
rozsudku ani konania predchádzajúceho jeho vydaniu odvolací súd neidentifikoval takú vadu, ktorá by
mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa
na skutkových, ale aj právnych zisteniach uvedených v napadnutom rozsudku nič nezmenilo, odvolací
súd sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku a v podrobnostiach na neho poukazuje (§ 387
ods. 1 a 2 CSP). V tomto smere odvolací súd prízvukuje, že odôvodnenia rozhodnutí súdu prvej inštancie

a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (por. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08),
pretože prvoinštančné konanie a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok.
Na zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého rozsudku ako aj k odvolacím námietkam žalobkyne
odvolací súd v ďalšom uvádza nasledovné.

17. K odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b) CSP, t. j. že súd prvej inštancie svojím
nesprávnym procesným postupom znemožnil odvolateľovi uskutočnenie procesných práv v takej miere,
že došlo k porušeniu práva odvolateľa na spravodlivý proces odvolací súd uvádza, že medzi zložky
práva na spravodlivý proces (right to fair trial) možno zaradiť predovšetkým právo na prístup k súdu,
právo na súd zriadený zákonom, právo na nezávislý a nestranný súd, právo na zákonného sudcu,

právo na prejednanie sporu v primeranej lehote, právo na riadne poučenie o procesných právach
a povinnostiach, právo byť vypočutý, právo navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa k nim, kontradiktórnosť
konania, rovnosť zbraní, zákaz prekvapivých rozhodnutí, zákaz ľubovôle, právo na vyporiadanie sa
so všetkými relevantnými skutočnosťami v konaní zo strany súdu, právo na riadne odôvodnenie
rozhodnutia, právo na preskúmanie rozhodnutia. Porušenie ktoréhokoľvek čiastkového práva strany

sporu postupom súdu síce predstavuje pochybenie súdu, avšak o naplnenie odvolacieho dôvodu
v zmysle § 365 ods. 1 písm. b) CSP pôjde iba vtedy, ak nesprávny procesný postup súdu, znemožňujúci
realizáciu práv strany sporu, dosiahne určitú intenzitu, ktorá odôvodní záver o tom, že celé konanie
sa javí ako nespravodlivé. Konkrétne pochybenie súdu preto musí byť hodnotené v kontexte celého
konania.

18. Právo (strany) a povinnosť (súdu) na náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyplýva z potreby
transparentnosti služby spravodlivosti, ktorá je esenciálnou náležitosťou každého jurisdikčného aktu
(rozhodnutia). Rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých je
založené, avšak rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť

vo svetle okolností každej veci. Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva teda nevyžaduje, aby na
každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ústavný súd Slovenskej republiky
vo svojom uznesení z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04 vyslovil, že „Súčasťou obsahu základného
práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.
Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na
tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ
rozhodnutia“. Odvolací súd v prípade potvrdenia rozsudku súdu prvej inštancie sa v princípe môže

obmedziť na prevzatie odôvodnenia podaného súdom prvej inštancie (porovnaj rozsudok Helle proti
Fínsku z 19. decembra 1997, sťažnosť č. 20772/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-VIII).

19. V súvislosti s odvolacím dôvodom v zmysle § 365 ods. 1 písm. b) CSP, ktorý žalobkyňa videla
naplnenývnedostatočnom,nezrozumiteľnomanepreskúmateľnomodôvodnení napadnutéhorozsudku

odvolací súd pripomína doterajšiu judikatúru najvyššieho súdu – R 111/1998, R 2/2016, ako aj
na rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „SR“) sp. zn. I.ÚS 364/2015, II.ÚS
184/2015, III.ÚS 288/2015 a I.ÚS 547/2016, v zmysle ktorých nedostatok odôvodnenia rozhodnutia
(nepreskúmateľnosť) je považovaný len za vlastnosť rozhodnutia súdu, ktorá zmätočnosť rozhodnutianezakladá (sp. zn. 7Cdo/17/2021 z 29.04.2021). Pojem „procesný postup“ bol vysvetlený už vo
viacerých rozhodnutiach najvyššieho súdu vydaných do 30. júna 2016 tak, že sa ním rozumie len
faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama

procedúraprejednaniaveci(toakosúdviedolspor)znemožňujúcastranesporurealizáciujejprocesných
oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti na konaní (porovnaj R 129/1999 a tiež rozhodnutia
najvyššieho súdu sp. zn. 1Cdo/6/2014, 3Cdo/38/2015, 5Cdo/201/2011, 6Cdo/90/2012). Tento pojem
nemožno vykladať extenzívne jeho vzťahovaním aj na faktickú meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu.
„Postupom súdu“ možno teda rozumieť iba samotný priebeh konania, nie však konečné rozhodnutie

súdu posudzujúce opodstatnenosť, resp. neopodstatnenosť žalobou uplatneného nároku.

20. Zo stanoviska občiansko-právneho kolégia Najvyššieho súdu SR č. 2/2016 možno pritom dovodiť, že
odvolacídôvodvzmysleust.§365ods.1písm.b)CSP,obsahovozodpovedajúcibývalémuodvolaciemu
dôvodu podľa ust. § 205 ods. 2 OSP v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. f) OSP, t.j. že postupom
súdu došlo k odňatiu možnosti konať pred súdom, môže byť nedostatočným odôvodnením napadnutého

rozhodnutia naplnený len výnimočne, a to keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné
vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu. V označenom stanovisku najvyšší súd
vychádzal z názoru, že odňatím možnosti pred súdom sa rozumie procesný postup súdu znemožňujúci
účastníkovi konania realizáciu jeho procesných práv, ktoré mu priznáva právny poriadok, no súčasne
tiež, že nie každá nesprávnosť, je procesnou vadou (vadou procedúry prejednania veci) dosahujúcou

relevantnú intenzitu. Požiadavka, aby rozhodnutie bolo riadne odôvodnené, patrí medzi základné
atribúty spravodlivého procesu, ktorého účelom je medzi iným zabezpečiť transparentnosť, legitimitu a
kontrolovateľnosť súdneho rozhodovania. Účastník konania sa však na tvorbe písomného vyhotovenia
rozhodnutia súdu nezúčastňuje, keď procesná úprava mu priznáva možnosť realizácie jeho procesných
oprávnení pred vydaním písomného vyhotovenia rozhodnutia (právo zúčastniť sa na pojednávaní,

navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k veci a k doterajším výsledkom konania, svojimi argumentmi
vymedzovať okruh otázok, ktoré by mal súd - podľa názoru účastníka - v rozhodnutí vyriešiť, zúčastniť
sa na verejnom vyhlásení rozsudku) a po vydaní písomného vyhotovenia rozhodnutia v stanovených
prípadochprávopodaťopravnýprostriedokavňomvytýkaťnesprávnosti,ktorýchsa(podľajehonázoru)
súd dopustil. Ani vtedy, keď zastáva názor, že odôvodnenie písomného vyhotovenia rozhodnutia je

nedostatočné, nevýstižné, nepresvedčivé alebo neúplné, nezostáva „procesne bezbranný“. Je pravda,
že v prípade nedostatočného odôvodnenia musí účastník svoju argumentáciu prispôsobiť tak, aby
zodpovedala tomu, čo je (alebo nie je) obsahom rozhodnutia a čo chce súdu vytknúť, uvedené však
neznamená, že by bol v takom prípade celkom zbavený možnosti brániť sa a vznášať argumenty
proti rozhodnutiu súdu, s ktorým nesúhlasí a ktoré sa mu javí ako nedostatočne odôvodnené.

Procesné oprávnenie (ako také) brániť sa a domáhať sa nápravy nesprávností spôsobených súdom
tak bezpochyby zostáva účastníkovi konania zachované, preto skutočnosť, že súd svoje rozhodnutie
odôvodnil nedostatočne mu bez ďalšieho neodníma možnosť pred súdom konať.

21. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia konštatuje, že jeho vydaním a najmä

odôvodnením súd prvej inštancie neznemožnil žalobkyni uskutočnenie jej procesných práv v takej
miere, že by tým došlo až k porušeniu jej práva na spravodlivý proces. Napadnutý rozsudok napĺňa
relevantné požiadavky pre obsah písomného odôvodnenia rozsudku vyplývajúce z § 220 ods. 2 CSP,
keď súd prvej inštancie v ňom síce stručne, ale u hľadiska obsahu označeného základného práva
postačujúco rozviedol, čoho (t. j. akých nárokov) sa žalobkyňa v konaní domáhala a čo v tejto súvislosti

tvrdila (bod 1. odôvodnenia), ako sa vo veci vyjadrili žalovaní 1/ a 2/ (bod 2. odôvodnenia), aké
dokazovanie súd vykonal, čo z vykonaného dokazovania zistil, resp. ktoré skutočnosti považoval za
preukázané a ktoré nie (bod 3. odôvodnenia) a vyplývajú z neho aj závery ako meritum vec právne
posúdil. Odôvodnenie napadnutého rozsudku obsahuje vyhodnotenie dôkaznej situácie veci ako aj
úvahy, ktorými sa pri ich hodnotení súd riadil, ďalej tiež citáciu právnych noriem, na základe ktorých

rozhodol, vysvetlenia, ktoré ho viedli k ich aplikácii a tiež aké je jeho právne posúdenie uplatňovaných
nárokov, keď možno konštatovať, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia je ako celok vystavané
na logickej postupnosti jednotlivých jeho častí. Skutočnosť, že jednotlivé skutkové zistenia uvedené
v rozsudku súd prvej inštancie kontinuálne prepojil s ich právnym hodnotením nemôže viesť k naplneniu
označeného odvolacieho dôvodu. Pre naplnenie ústavných a zákonných limitov súdneho rozhodnutia

postačuje, ak súd v jeho odôvodnení uvedie iba rozhodujúce skutkové okolnosti bez zachádzania do
zbytočných podrobností, ktoré na posúdenie veci nemajú relevantný vplyv. Z vyššie uvedených dôvodov
odvolací súd nepovažoval predmetný odvolací dôvod za naplnený.22. Ťažisko odvolacích námietok žalobkyne však spočíva v nesúhlase súdom prvej inštancie
realizovaného právneho posúdenia prípadu, predovšetkým pokiaľ ide o otázku splnenia podmienok
predčasného zosplatnenia úveru a platnosti právnych úkonov, na základe ktorých bolo realizované, ako

aj otázky neprijateľnosti zmluvnej podmienky umožňujúcej takéto jednorazové predčasné zosplatnenie
úveru. Obsah týchto odvolacích námietok sa tak týka predovšetkým odvolacieho dôvodu v zmysle § 365
ods. 1 písm. h) CSP (t. j. nesprávneho právneho posúdenia veci súdom prvej inštancie).

23. K označenému odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP odvolací súd uvádza,

že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery
a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Je to činnosť súdu spočívajúca v
podradení zisteného skutkového stavu príslušnej právnej norme, ktorá vedie súd k záveru o právach
a povinnostiach účastníkov právneho vzťahu. Riešenie právnej otázky (quaestio iuris) prebieha v
procese právneho posudzovania veci, pri ktorom súd uvažuje o určitej právnej norme, zamýšľa sa nad
možnosťou (potrebou) jej aplikácie, skúma jej obsah, zmysel a účel, normu interpretuje a na podklade

svojich skutkových zistení prijíma právne závery o existencii alebo neexistencii dôvodu pre aplikovanie
predmetnej právnej normy na posudzovaný prípad (pozri napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn.
9Cdo/23/2021 z 29.09.2021). Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na
zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval
správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov

vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp. zn. 7 Cdo 7/2010).

24. Predmetom sporu bol nárok žalobkyne voči žalovaným 1/ a 2/ na zaplatenie istiny 114 833,95 eur,
zmluvných úrokov vyčíslených k 04.02.2021 v sume 14 951,57 eur, úrokov z omeškania vyčíslených k
04.02.2021 v sume 13 523,92 eur, zmluvného úroku vo výške 4,79 % ročne zo sumy 114 833,95 eur

od 05.02.2021 do zaplatenia a úrok z omeškania vo výške 5% zo sumy 129 782,52 eur od 05.02.2021
do zaplatenia, ktorý mal vzniknúť z úverovej zmluvy z 13.12.2010 uzavretej pôvodne C. C. O. ako
veriteľom s G. Q., I. Q. a D. E. ako dlžníkmi, ktorou im bol poskytnutý úver vo výške 120 600,- Eur. Ten
bol záložnou zmluvou z toho istého dňa zabezpečený záložným právom k nehnuteľnostiam v tom čase
vo vlastníctve manželov Q.. Žalovaní 1/ a 2/ sa stali dlžníkmi predmetného úveru namiesto pôvodného

dlžníka D. E. na základe Zmluvy o postúpení práv a povinností zo Zmluvy o splátkovom úvere č.
XXXXXXXXXX R. XX.XX.XXXX. Žalovaná pohľadávka mala vyplývať z dokumentu označeného ako
„Oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti“ datovaného k 28.11.2018, ktorým mala byť pôvodným
veriteľom k 27.11.2018 vyhlásená mimoriadna splatnosť pohľadávky zo zmluvy, definovaná sumou
118 747,71 eur, ktorú banka žiadala uhradiť na účet tam uvedený, a to z dôvodu, že „nastal Prípadu

porušenia: - v zmysle bohu 8.1 písm. a) Produktových obchodných podmienok pre hypotekárne
a splátkové úvery C. C., O., s účinnosťou od 01.01.2015 v aktuálnou znení - omeškanie Dlžníka so
splácaním Pohľadávky Banky o viac ako 3 mesiace“.

25. Z obsahu preskúmavaného rozsudku je zrejmé, že dôvodom zamietnutia žalobného nároku

žalobkyne výrokom II. napadnutého rozsudku bol ako záver súdu prvej inštancie o neplatnosti zmluvnej
podmienky, resp. o absencii jej platného dojednania, na podklade ktorej C. C. O. pristúpila k zosplatneniu
predmetného úveru, rovnako ako aj záver o neplatnosti procesu zosplatnenia pohľadávky v zmysle
výkladu rozhodujúcich právnych ustanovení podaných Najvyšším súdom Slovenskej republiky vo
veciach vedených pod sp. zhn. 6Cdo/15/2023 a 5Cdo/197/2022.

26. Možnosť predčasného zosplatnenia úveru je právne upravená v § 565 OZ, ktorý súd prvej inštancie
v napadnutom rozhodnutí citoval, podľa ktorého „ak ide o plnenie v splátkach, môže veriteľ žiadať
o zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky, len ak to bolo dohodnuté alebo v
rozhodnutí určené. Toto právo však môže veriteľ použiť najneskôr do splatnosti najbližšie nasledujúcej

splátky“. Strata výhody splátok v čase tvrdeného vzniku zosplatnenej pohľadávky tak nenastáva priamo
zo zákona vznikom omeškania dlžníka pri splácaní jeho plnenia v splátkach, ale jeho podmienkou
bola (aj v intenciách aj tohto prípadu) existencia predchádzajúcej dohody veriteľa a dlžníka, ktorá by
veriteľovi takéto právo zakladala. Pokiaľ takáto predchádzajúca dohoda medzi účastníkmi právneho
vzťahu nebola riadne zriadená, alebo je zo zákonných dôvodov neplatná, nebolo možné v zmysle

§ 565 OZ pristúpiť k využitiu práva žiadať zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky.
Preto postupu súdu prvej inštancie, ktorý v tomto kontexte skúmal oprávnenie C. C. O. ako právneho
predchodcu žalobkyne zosplatniť úverovú pohľadávku vyplývajúcu z úverovej zmluvy nemožno nič
zásadné vytknúť.27. Odvolací súd súhlasí s názorom súdu prvej inštancie vyjadrenom v bode 13. odôvodnenia
napadnutého rozsudku, v zmysle ktorého spotrebiteľská zmluva uzavretá medzi obchodníkom

a spotrebiteľom môže pozostávať z viacerých listín, resp. že za jej súčasť možno považovať aj také
dokumenty ako sú obchodné podmienky alebo úverové podmienky, za predpokladu platného dojednania
inkorporačných zmluvných klauzúl, ktoré takéto dokumenty za súčasť zmluvy vyhlasujú. Súčasne však
ajpodľaodvolaciehosúdumusíbyťsplnenápodmienka,žetzv.podstatnénáležitostizmluvy,alerovnako
tak aj zmluvné dojednania obmedzujúce právo spotrebiteľa na zaplatenie svojho dlhu v splátkach, t. j.

umožňujúce jeho predčasné zosplatnenie by mali byť v zmluve a jej súčastiach zvýraznené, resp.
spotrebiteľovi dané na vedomie nesporným spôsobom. Aj Súdny dvor EÚ vo svojom rozsudku vydanom
vo veci C-42/15 Home Credit Slovakia, a.s., proti Kláre Bíróovej (z 9.11.2016) vychádzal z názoru,
že spotrebiteľská zmluva o úvere síce nemusí byť nevyhnutne vyhotovená ako jediný dokument, ale že
všetky náležitosti musia byť vyhotovené písomne alebo na inom trvalom nosiči, pričom v odseku 29.
a 31. odôvodnenia označeného rozhodnutia tiež vysvetlil, že požiadavka zrozumiteľne a stručne uviesť v

zmluveoúverejejnáležitostijenevyhnutnánato,abysaspotrebiteľmoholoboznámiťsosvojimiprávami
a povinnosťami, a že z dôvodu ktorého je nevyhnutné, aby zmluva o úvere obsahovala jednoznačné
a presné odkazy na iné písomnosti alebo iné trvalé nosiče obsahujúce tieto náležitosti, ktoré boli
spotrebiteľovi pred uzavretím zmluvy skutočne odovzdané tak, aby sa mohol skutočne oboznámiť so
všetkými svojimi právami a povinnosťami (por. aj odsek 34. odôvodnenia rozhodnutia C-42/15). Túto

výkladovúlíniuzastávaajNajvyššísúdSR,ktorýnapr.vrozsudku5Cdo/170/2023z28.11.2024videlako
súladný s ustálenou súdnou praxou dovolacieho súdu názor odvolacieho súdu, že relevantné náležitosti
zmluvy síce môžu byť uvedené v rôznych dokumentoch, ale dodávateľ musí preukázať, že s nimi vopred
(predpodpisomzmluvy)spotrebiteľakonkrétneoboznámil,resp.ževprípade,aktakétonáležitostineboli
uvedenévzmluve,zmluvabymalaobsahovaťodkaznakonkrétneustanovenieobchodnýchpodmienok,

kde sa takéto náležitosti (dojednania) nachádzajú.

28. Vzhľadom na spotrebiteľský charakter právneho vzťahu medzi sporovými stranami odvolací súd
akceptuje argumentáciu odvolateľky o nutnosti súčasnej aplikácie § 565 OZ a § 53 ods. 9 OZ (v znení
účinnom do 31.10.2024 v spojení s § 879y OZ), avšak súčasne dodáva, že uvedené východisko súd

prvejinštancievnapadnutomrozsudkuvzásaderešpektoval,hocibeztoho,žebymuztakejtospoločnej
aplikácie označených ustanovení OZ vyplynula povinnosť iného, než vo veci ustáleného právneho
posúdenia. Ustanovenie § 53 ods. 9 OZ, v znení účinnom ku dňu vystavenia oznámenia o vyhlásení
mimoriadnej splatnosti (28.11.2018) obsahovalo pre oblasť spotrebiteľských vzťahov úpravu aj ďalších
- osobitných podmienok pre uplatnenie možnosti veriteľa na zosplatnenie celej jeho pohľadávky pre

nesplnenie niektorej splátky. V zmysle tohto ustanovenia, cit.: „ak ide o plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy,
ktoré sa má vykonať v splátkach, môže dodávateľ uplatniť právo podľa § 565 najskôr po uplynutí troch
mesiacov od omeškania so zaplatením splátky a keď súčasne upozornil spotrebiteľa v lehote nie kratšej
ako 15 dní na uplatnenie tohto práva.“

29. V prípade spotrebiteľských záväzkov tak pre platné predčasné zosplatnenie úveru bolo potrebné
realizovať dva rôzne právne úkony veriteľa, a to upozornenie na uplatnenie práva veriteľa žiadať
zaplatenie celej pohľadávky podľa § 53 ods. 9 OZ a tiež žiadosť o predčasné zaplatenie celého dlhu
pre omeškanie so zaplatením splátky. Podmienkou zosplatnenia dlhu je riadne doručenie oboch týchto
prejavov vôle veriteľa dlžníkovi (k otázke doučovania týchto právnych úkonov porovnaj body 22. až 26.

odôvodnenia uznesenie Najvyššieho údu SR sp. zn. 4Cdo/50/2025 z 11.12.2025). Ak § 53 ods. 9 OZ
upravuje možnosť uplatnenia práva podľa § 565 OZ, najskôr v lehote po uplynutí troch mesiacov od
omeškania so zaplatením splátky, s ktorou je spotrebiteľ v omeškaní, musí ísť vždy o konkrétnu splátku,
nakoľko len v takomto prípade je možné posúdiť, či bola dodržaná zákonom stanovená minimálna lehota
troch mesiacov pre uplatnenie takéhoto práva veriteľom.

30. S argumentáciou žalobkyne, podľa ktorej špecifikácia splátky, pre ktorú dochádza k zosplatneniu,
nie je podmienkou platnosti predčasného zosplatnenia dlhu, sa odvolací súd nestotožňuje a nepovažuje
ju za súladnú s ustálenou aplikačnou praxou Najvyššieho súdu SR. K tomuto záveru odvolací súd
poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/152/2022 z 13. februára 2025, ktorého

právna veta, uverejnená v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR pod č. 34/2025 znie: „Bez
konkretizácie splátky, pre ktorú prichádza zosplatnenie, nie je možné spoľahlivo určiť, či k uplatneniu
práva došlo za splnenia preň zákonom určených podmienok (uplynutia oboch lehôt podľa § 53 ods. 9
OZ v znení účinnom do 31. októbra 2024). Právny úkon nekonkretizujúci splátku je preto nedostatočneurčitý, sankcionovaný neplatnosťou (podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka).“ Takýto názor pritom
nebol v judikatúre Najvyššieho súdu SR ojedinelým – k tomu porovaj uznesenie sp. zn. 6Cdo/15/2023
z 25.09.2024, či uznesenie sp. zn. 5Cdo/197/2022 z 25.01.2024, z ktorých v bode 17. odôvodnenia

napadnutého rozsudku citoval aj súd prvej inštancie. Tiež z uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn.
5Cdo/2/2023 z 25.01.2024 vyplýva, že v prípade, ak zo strany veriteľa dôjde k vyhláseniu úveru za
predčasne splatný, a to v súlade s ust. § 565 a § 53 ods.9 OZ, pre platný právny úkon zosplatnenia je
zo strany veriteľa nevyhnutné, aby v tomto zosplatnení presne špecifikoval konkrétnu splátku, pre ktorú
jednorazovo a predčasne zosplatnil celý dlh. Najvyšší súd SR taktiež v uznesení sp. zn. 5Cdo/188/2023

z 31.07.2024 poukázal na to, že ak zo strany veriteľa dôjde k vyhláseniu úveru za predčasne
splatný v súlade s ustanovením § 565 a § 53 ods. 9 OZ, pre platný právny úkon zosplatnenia je zo
strany veriteľa nevyhnutné, aby už v tejto výzve presne špecifikoval konkrétnu splátku, pre ktorú môže
jednorazovo a predčasne zosplatniť celý dlh. Ak totiž veriteľ iba oznámi dlžnú sumu, s upozornením na
možnosť zosplatnenia celého úveru, môže byť spotrebiteľ pomýlený a v dôsledku informačnej asymetrie
poškodený.

31. Konkretizovanie splátky, s ktorou je spotrebiteľ v omeškaní, má zásadný vplyv na plynutie premlčacej
doby. Ustanovenie § 565 OZ, ako aj ustanovenie § 53 ods. 9 OZ tohto právneho predpisu, upravujú
len zákonné podmienky zosplatnenia celého peňažného dlhu pre nezaplatenie splatnej splátky. Sami o
sebe nemajú vplyv na začiatok plynutia premlčacej doby. Tento je právne upravený v § 103 OZ, podľa

ktorého ak bolo dohodnuté plnenie v splátkach, začína plynúť premlčacia doba jednotlivých splátok odo
dňa ich zročnosti. Ak sa pre nesplnenie niektorej zo splátok stane zročným celý dlh (§ 565), začne plynúť
premlčaciadobaododňazročnostinesplnenejsplátky.Ztohtoustanoveniavšaknevyplýva,abyzačiatok
plynutia premlčacej doby mal nastať až po uplynutím troch mesiacov od omeškania so zaplatením
splátky, s ktorom je spotrebiteľ v omeškaní s prihliadnutím a zohľadnením aj uplynutia 15 dňovej lehoty

od upozornenia spotrebiteľa na úmysel veriteľa jeho dlh zosplatniť pre nezaplatenie splátky. K tejto
otázke však Najvyšší súd SR v uznesení sp. zn. 7Cdo/268/2020 z 29. novembra 2022, zverejnenom
v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 3/2023 pod č. 29
konštatoval, cit.: „Podľa § 103 Občianskeho zákonníka plynie pri strate výhody splátok premlčacia doba
celého zvyšného dlhu už od splatnosti splátky, pre nesplnenie ktorej sa stal splatný celý dlh. Inak je

tomu ale pri strate výhody splátok v spotrebiteľských vzťahoch, v ktorých podľa § 53 ods. 9 Občianskeho
zákonníka (všeobecne) začne premlčacia doba plynúť prvý deň nasledujúci po uplynutí troch mesiacov
od omeškania so splnením splátky, pre nesplnenie ktorej sa stal splatným celý dlh za podmienky, že v
lehote uvedených 3 mesiacov od omeškania uplynula tiež 15 dňová lehota na upozornenie spotrebiteľa.
Až vtedy sa totiž môže veriteľ s úspechom obrátiť na súd po prvý krát (§ 101 Občianskeho zákonníka)“.

32. Vychádzajúc z vyššie uvedeného právny úkon, akým je zosplatnenie celého peňažného dlhu pre
nezaplatenie splátky, musí obsahovať aj dôležitý údaj, a to identifikáciu tej splátky, pre ktorú sa veriteľ
rozhodol využiť svoje právo na zosplatnenie celého dlhu. Ak právny úkon zosplatnenia neobsahuje
konkretizáciu splátky, pre ktorú sa veriteľ rozhodol peňažný dlh zosplatniť, je nejasný a teda neurčitý,

nakoľko vyvoláva dôvodné pochybnosti o tom, či došlo k dodržaniu zákonom stanovenej minimálnej
lehoty troch mesiacov pre uplatnenie takéhoto práva veriteľa, ako aj o tom, kedy začala plynúť trojročná
premlčacia doba upravená v ustanovení § 103 vety druhej a § 101 OZ. Záver, podľa ktorého právny
úkon zosplatnenia je pre jeho neurčitosť neplatný podľa ustanovenia § 37 ods. 1 OZ tak má oporu vo
vykonanom dokazovaní. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na rozsudky tunajšieho súdu sp. zn.

7CoCsp/18/2022 z 28.11.2022, ktorý v obdobnej veci potvrdil rozsudok Okresného súdu Svidník sp. zn.
1Csp/95/2018 z 19.01.2022, obdobne aj rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 20CoCsp/25/2022.

33. Pokiaľ ide o rozhodnutie Najvyššieho súdu sp. zn. 1Cdo 123/2022 z 30.01.2024, na ktoré
poukazovala žalobkyňa, odvolací súd má za to, že ide o ojedinelé rozhodnutie, ktoré vyslovuje opačný

názor aký bol uvedený v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Cdo/2/2023, ktoré
bolovydanévrovnakomčase,pričompotomtorozhodnutíNajvyššísúdSlovenskejrepublikyprijalďalšie
rozhodnutia, ktoré jasne konštatujú, že pre platné zosplatnenie sa vyžaduje, aby výzva pre zosplatnením
obsahovala špecifikáciu konkrétnej splátky, s úhradou ktorej je dlžník v omeškaní viac ako 3 mesiace.

34. Z oznámenia o zosplatnení (v danom prípade z „Oznámenia o vyhlásení mimoriadnej splatnosti
z 28.11.2018“), prípadne z tomu predchádzajúceho upozornenia na možnosť zosplatnenia (v danom
prípade z výzvy z 01.10.2018), malo byť zrejmé, pre omeškanie ktorej konkrétnej splátky má byť
predmetný úver predčasne zosplatnený. Tento údaj musí byť aspoň v jednej notifikácii jednoznačnekonkretizovaný. I keď Občiansky zákonník v § 53 ods. 9, resp. § 565 OZ expressis verbis neuvádza čo
má byť obsahom predmetných oznámení, tento obsah možno vyabstrahovať z podmienok, ktoré musia
byť pre realizáciu mimoriadneho zosplatnenia úveru veriteľom splnené. Pokiaľ ustanovenie § 53 ods. 9

OZ možnosť predčasného zosplatnenia úveru podmieňuje uplynutím 3 mesačnej doby od omeškania
so zaplatením splátky, tak je zrejmé, že táto konkrétna splátka musí byť jednoznačne identifikovateľná,
čomu zodpovedá povinnosť vedieť ju i konkretizovať. Veriteľ predsa musí vedieť, pre ktorú splátku svoje
právo zosplatniť úver uplatnil a nie je dôvod, prečo by touto informáciou nemal disponovať aj dlžník.
V kontexte vyššie uvedených skutočností je potrebné považovať za právne bezvýznamné tvrdenie

žalobkyne, že splátku, pre nezaplatenie ktorej C. C. O. vyhlásila predčasnú splatnosť úveru je možné
z predložených listín ustáliť aj matematickým výpočtom.

35.Vokolnostiachsúdenéhoprípadumožnokonštatovať,žežalobkyňoupredloženávýzvaz01.10.2018
(č. l. 24) síce obsahuje konštatovanie o omeškaní so splácaním pohľadávky banky vo výške
3.635,33 EUR, výzvu na jej úhradu najneskôr do 15 dní odo dňa doručenia výzvy na v nej uvedený účet,

akoajupozornenienaoprávneniebankyvyhlásiťmimoriadnusplatnosťúveruvprípade,akbezodkladne
nebude dlžná suma uhradená, avšak z jej obsahu nie je jednoznačne zistiteľné, pre ktorú splátku
v prípade jej nezaplatenia zamýšľala C. C. O. postupovať podľa ust. § 565 OZ, t. j. vyhlásiť úver za
predčasne splatný. Túto skutočnosť nemožno zistiť ani z obsahu Oznámenia o vyhlásení mimoriadnej
splatnosti z 28.11.2018 (č. l. 32), v ktorom C. C. O. uvádzala, že dôvodom zosplatnenia bola skutočnosť,

že nastal prípad porušenia v zmysle bodu 8.1 písm. a) Produktových obchodných podmienok pre
hypotekárne a splátkové úvery C. C., O., s účinnosťou od 01.01.2015 v aktuálnou znení – omeškanie
Dlžníka so splácaním Pohľadávky Banky o viac ako 3 mesiace a pohľadávku z úverovej zmluvy ustálil
na sumu 118.747,71 eur. Predčasné zosplatnenie pohľadávky je jednostranný adresný hmotnoprávny
úkon, ktorý však v súdenom prípade vzhľadom na absenciu špecifikácie splátky/splátok, pre ktorých

nezaplatenie v lehote splatnosti bol úver zosplatnený svojim obsahom odporuje zákonu, a to ust. § 53
ods. 9 OZ v znení účinnom do 31.10.2024 v spojení s ust. § 565 OZ, a to pre absenciu nezameniteľného
uvedenia splátky, pre ktorú bolo pristúpené k mimoriadnej splatnosti úveru a okolností za akých k tomu
došlo. Takýto nejednoznačný právny úkon nemôže mať žiadne právne následky a možno ho kvalifikovať
ako neplatný pre jeho neurčitosť v zmysle ust. § 37 ods. 1 OZ. Na absolútnu neplatnosť právneho

úkonu je pritom súd povinný prihliadať ex offo (porovnaj tiež rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn.
17CoCsp/38/2021 z 24.02.2022).

36. K zvýrazneniu správnosti právneho posúdenia otázky vecnej aktívnej legitimácie žalobkyne súdom
prvej inštancie vyplývajúceho z bodu 15. odôvodnenia napadnutého rozsudku odvolací súd poukazuje

na podmienky postupiteľnosti bankovej pohľadávky na iného veriteľa stanovené § 92 ods. 8 zákona č.
483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorého znenie bolo súdom prvej
inštancie citované. V zmysle tohto ustanovenia môže byť premetom postúpenia len pohľadávka (príp.
časť pohľadávky) po konečnom termíne splatnosti alebo pohľadávka, ktorá sa stala celkom splatnou
pred konečným termínom splatnosti. Uvedené znamená, že ak nedošlo k platnému zosplatneniu

celej pohľadávky, ktorú mala úmysel C. C. O. postúpiť, táto nemohla byť ako celok na žalobkyňu
postúpená. Zo Zmluvy o splátkovom úvere zo dňa 13.12.2010 vyplýva, že konečná splatnosť úveru mala
nastať dňa 15.12.2039, preto v prípade neplatnosti predčasného zosplatnenia pred dátumom konečnej
splatnosti úveru nemohlo dôjsť k platnému postúpeniu predmetnej pohľadávky na žalobkyňu. Z obsahu
preskúmavaného spisu a súdom prvej inštancie vykonaného dokazovania je zrejmé, že k postúpeniu

pohľadávky z postupcu na žalobkyňu malo dôjsť na základe zmluvy uzatvorenej dňa 22.11.2013, t. j.
pred tým, ako nastala splatnosť celého úveru. Vzhľadom na to v predmetnom prípade neboli splnené
podmienky vyplývajúce z ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách, nemohli byť na žalobkyňu platne postúpené
práva požadovať celú zosplatnenú pohľadávku vyplývajúcu z oznámenia o vyhlásení mimoriadnej
splatnosti z 28.11.2018, v dôsledku čoho je správny záver súdu prvej inštancie o nedostatku aktívnej

vecnej legitimácie žalobkyne v predmetnom konaní. Vecnú správnosť tohto záveru potvrdzuje aktuálna
súdna prax, v rámci ktorej odvolací súd poukazuje napr. na rozsudok Krajského súdu Trnava, sp. zn.
32CoCsp/6/2023 z 28.05.2024, rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica, sp. zn. 13CoCsp/4/2024
z 27.03.2024, rozsudok Krajského súdu v Trenčíne, sp. zn. 16CoCsp/10/2023 z 12.03.2024, ako aj na
rozsudok Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 6CoCsp/5/2023 z 15.06.2023.

37. K odvolacej argumentácii žalobkyne k otázke platnosti postúpenia uplatnenej pohľadávky,
odkazujúcej na uznesenie súdu prvej inštancie č. k. 9Csp/33/2021 - 228 z 20.11.2024, konštatujúcej
preukázanie prevodu práv a povinností, ktoré sú predmetom súdneho konania zmluvou o postúpenípohľadávok odvolací súd poukazuje na uznesenie veľkého senátu občianskoprávneho kolégia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1VCdo/4/2024 z 5. augusta 2025, publikovaného pod
č. R 36/2025 v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 5/2025, ktorého právna veta znie: „Súd

nie je pri rozhodovaní vo veci samej z hľadiska posúdenia aktívnej vecnej legitimácie viazaný svojím
procesným rozhodnutím o zmene žalobcu (§ 80 ods. 2 CSP)“. V odôvodnení svojho rozhodnutia pritom
vyslovil názor, že „pri rozhodovaní o zmene subjektu podľa § 80 ods. 1 a 2 CSP súd skúma, či v danom
prípade ide o takú právnu skutočnosť, s ktorou právne predpisy spájajú prevod alebo prechod práv
alebo povinností (teda či nejde o takú právnu skutočnosť, ktorá podľa právnych predpisov nemôže

mať za následok prevod alebo prechod práv alebo povinností), či skutočne nastala (teda napr. že
zmluva o postúpení pohľadávky bola skutočne uzavretá) a či je v konkrétnom prípade spôsobilá mať
za následok prevod alebo prechod práv alebo povinností, o ktorých sa koná. Otázkou, či tvrdené právo
(povinnosť), ktoré malo byť prevedené alebo malo prejsť na iného, tu naozaj je alebo či skutočne bolo
prevedené, sa súd nezaoberá, lebo sa týka už posúdenia veci samej, ku ktorému sa vyjadruje len v
rozhodnutí o veci samej. Inými slovami, otázku vecnej legitimácie posudzuje súd až v rozhodnutí o veci

samej na základe riadne vykonaného dokazovania a právneho posúdenia veci.“ vzhľadom na citované
názory, ktoré nepochybne tvoria súčasť rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít je potrebné túto
námietku žalobkyne považovať za právne neopodstatnenú.

38. Vo vzťahu k výroku III. napadnutého rozsudku, ktorým súd prvej inštancie určil zmluvnú podmienku

uvedenú v „Produktových obchodných podmienkach pre hypotekárne a splátkové úvery C. C., O.“ v
znení účinnom od 01.01.2017 v časti 8. Prípady porušenia a ich následky, bod 8.1. za neprijateľnú,
a tým neplatnú odvolací súd uvádza, že možnosť takéhoto postupu predpokladá § 298 ods. 1
CSP, ktorý v rozsudku týkajúcom sa spotrebiteľského sporu oprávňuje súd bez uplatnenia takéhoto
žalobného nároku (alebo bez vzájomného nároku spotrebiteľa) vysloviť, že určitá zmluvná podmienka

použitá dodávateľom aj len v zmluvných dokumentoch súvisiacich so spotrebiteľskou zmluvou je
neprijateľná. Povinnosť vnútroštátneho súdu preskúmať ex offo prípadnú nekalú povahu zmluvných
podmienok je odôvodnená povahou a významom verejného záujmu, ktorý je základom ochrany,
ktorú Smernica Rady 93/13/EHS priznáva spotrebiteľom, takže účinné preskúmanie prípadnej nekalej
povahy zmluvných podmienok, ako to vyžaduje Smernica Rady 93/13/EHS, nemožno zaručiť, ak by

sa právna sila rozhodnutej veci vzťahovala na súdne rozhodnutia, v ktorých sa takéto preskúmanie
neuvádza (rozsudok zo 17. mája 2022, Ibercaja Banco, C-600/19, EU:C:2022:394, bod 50). V tejto
súvislosti odvolací súd odvolací súd poukazuje na rozsudok Súdneho dvora vo veci C-421/14 zo dňa
26.01.2017, podľa ktorého v prípade existencie jednej alebo viacerých zmluvných podmienok, ktorých
prípadne nekalá povaha ešte nebola preskúmaná počas predchádzajúceho súdneho preskúmania

spornejzmluvy,ktorésaskončilovydanímrozhodnutiasprávnousilourozhodnutejveci,samáSmernica
Rady 93/13/EHS vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý pravidelne rozhoduje v sporoch
spotrebiteľov v rámci incidenčnej námietky, má povinnosť posúdiť na návrh účastníkov konania alebo
ex offo hneď ako je oboznámený s právnymi a so skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel ich
prípadne nekalú povahu takejto zmluvnej podmienky.

39. V predmetnom prípade podľa názoru odvolacieho súdu preskúmavaniu nekalosti zmluvnej
podmienky identifikovanej vo výroku III. napadnutého rozsudku nebránili okolnosti vymenované v §
53 ods. 1 druhá veta OZ, t.j. teda nešlo o zmluvnú podmienku týkajúcu sa hlavného predmetu
plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne

a v okolnostiach prípadu ani nebolo tvrdené a preukázané, že by takáto zmluvná podmienka bola
individuálne dojednaná.

40. Vo vzťahu k posúdeniu individuálnosti zmluvných dojednaní je kľúčom k pochopeniu individuálneho
zmluvného dojednania práve možnosť spotrebiteľa svojou vlastnou aktivitou a konaním ovplyvniť obsah

a podstatu zmluvnej podmienky. Takáto možnosť je podľa označeného ustanovenia OZ sústredená
výhradne v úprave procesu rokovania o zmluve, ktoré predstavuje jediné štádium kedy môže spotrebiteľ
ovplyvniť obsah zmluvy a jej podmienok. Preto aj ust. § 53 ods. 2 Občianskeho zákonníka je
potrebné vykladať v intenciách vzniku spotrebiteľskej zmluvy ako dvojstranného právneho úkonu pri
dojednávaní ktorého adresát ponuky alebo návrhu tento akceptuje, pričom predtým sa s ním mal

možnosť oboznámiť a návrh modifikovať. Ak nebudú dané podmienky a možnosť spotrebiteľa zmeniť
návrh zmluvnej podmienky, t. j. zmeniť jej obsah, a tým v parciálnej časti predložiť dodávateľovi nový
návrh, nebude možné za žiadnych okolností hovoriť o priestore na vznik individuálnych dojednaní. Iba
dôsledné garantovanie a vykonávanie práv spotrebiteľa v predzmluvnej fáze a pri dojednávaní zmluvys dosahom na reálne zmeny ich podmienok bude vytvárať relevantný priestor vzniku individuálneho
zmluvného dojednania. (Števček, M., Dulak, A., Bajánková, J., Fečík, M., Sedlačko, F., Tomašovič, M. a
kol. Občiansky zákonník I. § 1 - 450. 2. vydanie. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2019, s. 574). V tomto

smere žalobkyňa súdu nepredložila žiadne dôkazy, ktoré by preukazovali individuálnosť dojednania
predmetnej zmluvnej podmienky, preto odvolací súd vychádzal z toho, že zmluvné podmienky uvedené v
Produktových obchodných podmienkach pre hypotekárne a splátkové úvery C. C., O. neboli zmluvnými
stranami individuálne dojednané (§ 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka).

41. Neprijateľnou zmluvnou podmienkou je podmienka, ktorá vyvoláva v neprospech spotrebiteľa ako
slabšej zmluvnej strany hrubú nerovnováhu. Znaky neprijateľnej zmluvnej podmienky napĺňa nielen
podmienka, ktorá je neprimeraná (napr. neprimeraná sankcia za porušenie záväzku spotrebiteľa), ale
aj podmienka, ktorá je neurčitá alebo je v rozpore s „ratio legis“ zákonného ustanovenia, podľa ktorého
bola dojednaná. Občiansky zákonník obsahoval v znení účinnom v čase uzavretia úverovej zmluvy (t.
j. k 13.12.2010) demonštratívny výpočet neprijateľných zmluvných podmienok. To znamená, že súdu

nebráni žiadna prekážka, aby vyvodil dôsledky zo zmluvného dojednania štandardnej formulárovej
zmluvy,akspôsobujehrubúnerovnováhuvprávachapovinnostiachmedzidodávateľomaspotrebiteľom
v neprospech spotrebiteľa podľa § 53 ods. 1 OZ. Žalovaní 1/ a 2/ ako spotrebitelia a ako slabšia strana
sporu, nemali možnosť participovať na vytvorení formulárovej zmluvy a nepochybne sú z hľadiska
informovanosti a vyjednávacej pozície slabšou stranou (rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn.

9CoCsp 19/2021). Aj článok 3 Smernice Rady 93/13/EHS iba abstraktne uvádza skutočnosti, ktoré
dávajú zmluvnej podmienke, ktorá nebola individuálne dohodnutá, nekalý charakter, že príloha, na ktorú
odkazuje článok 3 ods. 3 smernice, obsahuje len indikatívny a nevyčerpávajúci zoznam podmienok,
ktoré možno považovať za nekalé, a že podľa článku 4 smernice sa má nekalý charakter zmluvnej
podmienky posudzovať so zreteľom na povahu tovaru alebo služieb, na ktoré bola zmluva uzatvorená,

a na všetky okolnosti súvisiace s uzatvorením zmluvy v čase jej uzatvorenia (por. rozsudok Súdneho
dvora EÚ vo veci C-137/08, VB Pénzügyi Lízing).

42. Z rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-226/12, Constructora Principado zase vyplýva, že cit.: „Čl. 3
ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS sa má vykladať v tom zmysle, že existencia „značnej nerovnováhy“

môže vyplývať už zo samotnej skutočnosti dostatočne závažného narušenia právneho postavenia,
v ktorom sa spotrebiteľ ako zmluvná strana nachádza na základe platných vnútroštátnych predpisov, či
už formou zúženia obsahu práv, ktoré mu podľa týchto predpisov vyplývajú zo zmluvy, prekážky v ich
výkonealebotiežformoupreneseniadodatočnejpovinnosti,ktorúvnútroštátnepredpisynestanovujú,na
spotrebiteľa,pričomvnútroštátnemusúdunaúčelyposúdeniaprípadnejexistencieznačnejnerovnováhy

prináleží zohľadniť povahu tovaru alebo služby, ktorá je predmetom zmluvy, všetky okolnosti súvisiace
s uzatvorením tejto zmluvy, ako aj všetky ostatné podmienky zmluvy.

43. Pre právne posúdenie stavu nerovnováhy je potrebné predovšetkým vykonať test proporcionality,
ktorý vychádza v úvodnej fáze z porovnania zmluvnými podmienkami privodeného stavu so

stavom absolútnej - teoretickej rovnosti zmluvných strán. Práve uvedená komparácia je spôsobilá
umožniť vykonanie testu proporcionality vo vzťahu ku konkrétne namietaným zmluvným podmienkam.
Z praktického pohľadu možno nadobudnúť dojem, že značná nerovnováha je implikovaná práve
záväzkami, v ktorých vystupuje na jednej strane slabšia zmluvná strana. Uvedená premisa môže
mať štatút vyvrátiteľnej domnienky a jej aplikácia je nanajvýš opodstatnená, keďže aj samotná

filozofia Smernice Rady 93/13/EHS prezumuje, že nadvláda dodávateľov nad spotrebiteľmi zakladá
východiskový stav určitej miery nerovnováhy, ktorý je potrebné korigovať pozitívnym zásahom
štátu. Dané myšlienky vychádzajú z teórie spotrebiteľského správania a ekonómie, v rámci ktorých
pristupujúca nadvláda dodávateľa predstavuje len využitie existujúcej výhody na maximalizáciu
prospechu jednej strany na úkor strany druhej. Naznačenú filozofiu dlhodobo potvrdzuje aj Súdny

dvor EÚ vo svojich rozhodnutiach Mostaza Claro, Godard, Asturcom a pod. Z uvedeného plynie, že
vlastným testom neprijateľnosti zmluvnej podmienky je potrebné preveriť prvotnú prezumpciu založenú
na predpokladaní existencie nerovnovážneho postavenia zmluvných strán. Z tohto dôvodu je zrejmé, že
test neprijateľnosti zmluvných podmienok nie je hľadaním nerovnováhy, ale preverovaním existujúceho
stavu rovnováhy so zreteľom na právne postavenie spotrebiteľa. V poradí druhým významným bodom

zpohľadukoncepcieust.§53ods.1Občianskehozákonníkajeužspomenutáimplicitnálegálnadefinícia
neprijateľnejzmluvnejpodmienkyspoukazomnamateriálnekritériáspôsobovaniaznačnejnerovnováhy
v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. V prípade neprijateľnej zmluvnej
podmienky je potrebné vykonať kumulatívnu analýzu značnej nerovnováhy v neprospech spotrebiteľa,ktorej predmetom je zameranie a účinok privedený zmluvnou podmienkou.“ (Števček, M., Dulak, A.,
Bajánková, J., Fečík, M., Sedlačko, F., Tomašovič, M. a kol. Občiansky zákonník I. § 1 - 450. 2. vydanie.
Komentár. Praha: C. H. Beck, 2019, s. 562).

44. Aspekt značnej nerovnováhy v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa ako materiálny
znak neprijateľnosti zmluvnej podmienky rozvinula judikatúra súdov SR aj nasledovnými dvomi smermi:
a) ak je spotrebiteľ vystavený nejasnej, nezrozumiteľnej alebo neurčitej zmluvnej podmienke,
z ktorej nemožno určiť práva a povinnosti plynúce pre spotrebiteľa. Najčastejšie prípady nejasnosti

a nezrozumiteľnosti zmluvnej podmienky spočívajú v používaní komplikovaných a náročných
technickýchainýchsofistikovanýchtermínov,vnejasnejformuláciizmluvnéhoustanovenia,ktoráhorobí
nepochopiteľným pre spotrebiteľa. Neurčitosť zmluvnej podmienky úzko súvisí s jej nezrozumiteľnosťou
a týka sa vád jej obsahu, ktorých následkom je, že spotrebiteľ je vystavený právnej neistote
v otázke úpravy práv a povinností v konkrétnom štádiu zmluvného vzťahu. Uvedené atribúty
bude spĺňať aj zmluvná podmienka, ktorá bude v dôsledku napríklad kolízie s inými zmluvnými

podmienkami nevykonateľná, a tak nebude možné ustáliť jednoznačne režim úpravy práv a povinností
v spotrebiteľskom záväzku,
b) ak sa zmluvná podmienka v neprospech spotrebiteľa odchyľuje od ratio legis zmluvného ustanovenia,
hociajdispozitívnejpovahyvychádzajúcpritomzjednostrannejkogentnostivšetkýchustanovenízákona
regulujúcich spotrebiteľské zmluvy. V tomto prípade ide o identifikáciu takých zmluvných podmienok,

ktoré spochybnia garanciu zákonného režimu a účelu právnej úpravy v neprospech spotrebiteľa, sa
od zákona odchýlia. Práve uvedené odchýlenie sa od ratio legis zákona v neprospech spotrebiteľa
zakladá značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa. Judikatúra takýto
prípad stotožňuje napríklad so zmluvnou podmienkou, podľa ktorej má dodávateľ nárok na náhradu
škody aj popri paušalizovanej náhrade škody v podobe zmluvnej pokuty alebo dohodu o tom, že aj po

zániku záväzku medzi dodávateľom a spotrebiteľom zostane dodávateľovi zachovaný nárok zo zmluvnej
pokuty. V tomto prípade je ratio legis vyjadrené v § 48 ods. 2 OZ v spojení s § 52a ods. 2 OZ, ktoré
na prospech spotrebiteľa prezumujú, že odstúpením od zmluvy sa od začiatku zrušujú uzavreté zmluvy,
a to aj vzájomne závislé. V tomto zmysle akákoľvek dohoda, ktorá bude v rozpore s ratio legis zákonnej
úpravy na škodu spotrebiteľa, bude predstavovať neprijateľnú zmluvnú podmienku. Možno uviesť aj

obdobný príklad, kedy konajúce súdy odklon od úrokov z omeškania ustanovených vykonávacím
právnym predpisom vyhodnotili ako neprijateľnú zmluvnú podmienku založenú na odchýlke od ratio
legis právnej úpravy. (Števček, M., Dulak, A., Bajánková, J., Fečík, M., Sedlačko, F., Tomašovič, M. a
kol. Občiansky zákonník I. § 1 - 450. 2. vydanie. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2019, s. 564 - 565).

45. V rozhodnutí Vrchného krajinského súdu v Brandenburgu (Brandenburgisches Oberlandesgericht)
č. k. 7 U 17/06 z 21. júna 2006, sa aplikoval výklad, podľa ktorého by zmluvná podmienka, ktorá je
predmetom posúdenia, mala byť podrobená možnému najneprijateľnejšiemu výkladu, ktorý sa s ňou
spája a aký pri posudzovaných zmluvných podmienkach vôbec prichádza do úvahy.

46. Majúc na zreteli vyššie uvedené východiská odvolací súd konštatuje správnosť záveru súdu prvej
inštancie preneseného do výroku III. napadnutého rozsudku a stotožňuje sa s dôvodmi vyplývajúcimi
z bodov 14. a 15. napadnutého rozsudku, ktoré súd prvej inštancie oprel o relevantné časti rozhodnutia
Súdneho dvora EÚ vo veci C - 598/20. Porušenie povinnosti spotrebiteľa zaplatiť včas splátku úveru
je vážnym porušením zmluvnej povinnosti, no nesplnenie si tejto povinnosti nemôže byť „in genere“,

bez ďalšieho rozhodujúcim a jediným prvkom na skúmanie prijateľnosti, resp. neprijateľnosti zmluvného
dojednania o predčasnej splatnosti poskytnutého úveru. Odvolací súd poukazuje aj na závery Súdneho
dvora EÚ vyplývajúce z rozsudku vo veci C-421/14 z 26.01.2017, podľa ktorého pokiaľ ide o posúdenie
vnútroštátnym súdom prípadnej nekalej povahy podmienky týkajúcej sa splatnosti celého dlhu z dôvodu
neplnenia povinností zo strany dlžníka počas určitého obdobia, je úlohou tohto súdu preskúmať, či

možnosť predajcu alebo dodávateľa rozhodnúť o splatnosti celého úveru závisí od toho, že si spotrebiteľ
nesplnil povinnosť, ktorá je v spornom zmluvnom vzťahu podstatná, či sa táto možnosť priznáva v
prípadoch, v ktorých je takéto nesplnenie povinnosti z hľadiska doby splácania úveru a jeho výšky
dostatočne závažné, či táto možnosť predstavuje odchýlku od právnych predpisov uplatniteľných v danej
oblasti pri neexistencii osobitných zmluvných ustanovení, a či vnútroštátne právo stanovuje primerané a

účinné prostriedky, ktoré spotrebiteľovi, na ktorého sa takáto podmienka uplatní, umožnia, aby odvrátil
účinky takejto splatnosti úveru.47. Súd prvej inštancie v súvislosti s napadnutým výrokom III. opodstatnene poukázal na rozsudok
Súdneho dvora EU vo veci sp. zn. C-598/21, podľa ktorého článok 3 ods. 1, článok 4 ods. 1, článok
6 ods. 1 a článok 7 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v

spotrebiteľských zmluvách v spojení s článkami 7 a 38 Charty základných práv Európskej únie sa majú
vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej právnej úprave, podľa ktorej súdne preskúmanie nekalej
povahy klauzuly o predčasnej splatnosti obsiahnutej v zmluve o spotrebiteľskom úvere nezohľadňuje
proporcionalitu možnosti priznanej predajcovi alebo dodávateľovi uplatniť právo, ktoré mu vyplýva z tejto
klauzuly, s ohľadom na kritériá súvisiace najmä so závažnosťou nesplnenia zmluvných povinností zo

strany spotrebiteľa, takých ako výška splátok, ktoré neboli splatené vo vzťahu k celkovej výške úveru a
dĺžke trvania zmluvy, ako aj s možnosťou, že uplatnenie uvedenej klauzuly povedie k tomu, že predajca
alebo dodávateľ môže pristúpiť k vymáhaniu súm dlžných na základe tejto klauzuly predajom rodinného
obydlia spotrebiteľa v mimosúdnom konaní.

48. Posudzovaná zmluvná podmienka zakotvená v časti 8. Prípady porušenia a ich následky, bod

8.1 Produktových obchodných podmienok pre hypotekárne a splátkové úvery C. C., O. v znení
účinnom od 01.01.2017 aj podľa odvolacieho súdu nezohľadňuje proporcionalitu možnosti priznanej
dodávateľovi uplatniť právo, ktoré mu vyplýva z tejto klauzuly, nakoľko veriteľovi umožňuje zosplatniť
dlh v dôsledku omeškania dlžníka so splácaním pohľadávky banky o viac ako 3 mesiace bez ohľadu
na to, aká je výška pohľadávky banky v pomere k výške už zaplatených splátok, resp. zostatku dlhu.

Paušálne tak toto právo dopadá na všetky prípady, aj také, kedy je výška nezaplatených splátok
neporovnateľná voči výške už zaplatených splátok. Teda aj pri nepodstatnom nesplnení tejto povinnosti,
ktoré z hľadiska doby splácania úveru a jeho výšky nie je možné považovať za závažné. V predmetnej
zmluvnej podmienke možno podľa odvolacieho súdu značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach v
neprospech žalovaných 1/ a 2/ ako spotrebiteľov vidieť aj s ohľadom na možnosť veriteľa jednostranne

si určiť lehotu na splatenie pohľadávky, ktorej predčasnú splatnosť sám vyhlásil.

49. Žalobkyňa v odvolaní namietala, že nevidí neprijateľnosť danej zmluvnej podmienky, z dôvodu,
že jej znenie je totožné so znením § 53 ods. 9 OZ. Odvolací súd si je vedomý skutočnosti, že
prekážkou pre posúdenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky je, ak táto odráža záväzné zákonné alebo

regulačné ustanovenia v zmysle článku 1 ods. 2 Smernice Rady 93/13/EHS (uvedené prináleží overiť
vnútroštátnemu súdu), zároveň však zvýrazňuje nutnosť reštriktívneho výkladu označeného článku
smernice vzhľadom na jej cieľ, ktorým je ochrana spotrebiteľa pred nekalými podmienkami obsiahnutými
v zmluvách. Preto sa v konaní vedenom pod sp. zn. 20Co/99/2019 odvolací súd obrátil na Súdny
dvor EÚ, ktorý v rozhodnutí vydanom pod sp. zn. C-598/21 podal výklad, z ktorého podstaty vyplýva,

že ustanovenia vnútroštátneho práva relevantné pre posúdenie prípadu - §565 a § 53 ods. 9 OZ
sa neuplatňujú automaticky, čo by bolo potrebné na to, aby sa považovali za „záväzné“ v zmysle
článku 1 ods. 2 Smernice Rady 93/13/EHS, ale naopak, vyžadujú výslovnú dohodu strán o ich
použití. V prípade neexistencie takej dohody § 565 OZ ako pravidlo nepripúšťa požadovať zaplatenie
celej pohľadávky pre nesplnenie mesačnej splátky. Ani § 53 ods. 9 OZ odkazujúci na spotrebiteľskú

zmluvu plnenú v splátkach osobitne nepredpokladá predčasné splatenie zmluvy o dlhodobom úvere
ani existenciu zabezpečenia tohto úveru záložným právom na rodinný dom spotrebiteľa. Za týchto
podmienok rozhodnutie podnikateľa zahrnúť do zmluvy o úvere zabezpečenom záložným právom
k rodinného domu spotrebiteľa individuálne nevyjednanú podmienku, ktorá by mala odrážať označené
ustanovenia, nemožno považovať za nastolenie rovnováhy medzi všetkými právami a povinnosťami

zmluvných strán zo strany vnútroštátneho zákonodarcu.

50. Okrem uvedeného nie je žalobkyňou uvádzaný argument o prekážke posudzovania neprijateľnosti
spornej zmluvnej podmienky podľa názoru odvolacieho súdu dostatočne dôsledný aj z toho dôvodu,
že posudzované zmluvné dojednanie napríklad vôbec neodráža podmienku vyplývajúcu z § 53

ods. 9 OZ, podľa ktorej je veriteľ povinný spotrebiteľa ešte predtým ako pristúpi k vyhláseniu
predčasnej splatnosti na omeškanie upozorniť. Povinnosť upozornenia spotrebiteľa na jeho omeškanie
so splácaním dlhu je mu daná práve za účelom poskytnutia mu možnosti k odvráteniu tohto závažného
následku. Teda okrem skutočnosti, že ust. § 565 a § 53 ods. 9 OZ nepredstavujú záväzné zákonné
alebo regulačné ustanovenia v zmysle článku 1 ods. 2 Smernice Rady 93/13/EHS, predmetná zmluvná

podmienka ani nepreberá v celom rozsahu zákonné požiadavky ustanovené pre uplatnenie práva
veriteľa vyhlásiť predčasnú splatnosť úveru. Preto z pohľadu označeného ustanovenia smernice nebola
vylúčená z preskúmania realizovaného súdom prvej inštancie v danej veci.51. K požiadavkám odvolateľa, aby sa odvolací súd vysporiadal s tým ako by malo vyzerať platné
dojednanie práva veriteľa na zosplatnenie v spotrebiteľskej zmluve (keďže jeho posúdenie nevyplýva
zo zákona, ale naopak, priamo mu podľa žalobkyne odporuje), a aké podmienky by mali byť splnené v

čase zosplatnenia, a teda s akou sumou by mali byť žalovaní v tom čase v omeškaní a aké dlhé by malo
byť toto omeškanie, resp. akú splátku mal veriteľ uviesť vo výzve podľa ust. § 53 ods. 9 OZ odvolací súd
konštatuje, že pre platné dojednanie práva veriteľa na predčasné zosplatnenie úveru zo spotrebiteľskej
zmluvy je potrebné, aby zmluvná podmienka zohľadňovala proporcionalitu medzi stavom z porušenia
práva (omeškané splátky) a stavom z následku (celý zvyšok pohľadávky), a tiež zohľadňovala možnosť

odvrátiť takýto následok, napr. dodatočnou úhradou. Tieto dve kritéria judikoval aj Súdny dvor EÚ vo veci
C-415/11.Jenevyhnutné,abyprávobankynaochranujejpohľadávkyaochranaspotrebiteľaakoslabšej
zmluvnej strany boli vzájomné vyvážené. Pokiaľ však žalobkyňa od súdu očakáva, že mu naformuluje
z tohto pohľadu vyvážené dojednanie práva veriteľa na zosplatnenie pohľadávky, ktorej splácanie bolo
dohodnuté v splátkach, odvolací súd konštatuje, že nie je jeho úlohou, ani úlohou súdov všeobecne
poskytovať právne poradenstvo, či koncipovať zmluvné dojednania pre podnikateľské subjekty, ktoré by

boli v súlade so zákonom a komunitárnym právom. Takýmto postupom by došlo k popretiu postavenia
súdu ako nestranného arbitra v spore.

52. Správnym výrokom II. a III. napadnutého rozsudku týkajúcim sa merita veci zodpovedá aj správny
výrok IV. o trovách konania, vychádzajúci zo záveru o procesnom úspechu žalovaných 1/ a 2/ voči

žalobkyni v konaní pred súdom prvej inštancie.

53. Z už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov vyplýva, že súd nemusí
dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali

do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď
na každú jednu poznámku, či pripomienku strany sporu, ktorá ju nastolila. Je však nevyhnutné, aby
bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty strán (viď napr. aj rozhodnutia ÚS SR sp.zn. II.
ÚS 251/04, II. ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu irelevantnú argumentáciu žalobkyne v tomto smere,
zachádzajúcu do nadbytočných podrobností, nespôsobilú už privodiť úspech odvolaniu, preto odvolací

súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou, predovšetkým s ohľadom na zásadu
hospodárnosti a efektívnosti konania.

54. Vychádzajúc z uvedených dôvodov má odvolací súd za to, že postupom a rozhodnutím súdu prvej
inštancie nebol v predmetnej veci naplnený ani odvolací dôvod v zmysle § 365 ods. 1 písm. h) CSP,

z dôvodu ktorého bolo potrebné postupom podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP napadnutý rozsudok vo výrokoch
II. a III., ako aj v súvisiacom výroku IV. o trovách konania ako vecne správny potvrdiť (výrok II. tohto
rozsudku).

55. Žalobkyňa v odvolacom konaní opätovne navrhla konanie prerušiť do právoplatného skončenia

konania vedeného na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 34C/15/2025.

56. Podľa 162 ods. 1 CSP, súd konanie preruší, ak
a) rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť,
b) pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že sú splnené podmienky na konanie o súlade právnych

predpisov; v tom prípade podá Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len "ústavný súd") návrh
na začatie konania,
c) podal návrh na začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom Európskej únie podľa
medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná; uznesenie o návrhu na začatie
prejudiciálneho konania súd bezodkladne doručí ministerstvu spravodlivosti.

57. V danom prípade sa nejedná o dôvod, ktorý zákonodarca predpokladá na to, aby súd prerušil
konania. Navyše konanie, od ktorého žalobkyňa odvodzuje dôvodnosť prerušenia konania, nie je
spôsobilé ovplyvniť výsledok tohto konania. Bez ohľadu na skutočnosť, či dražba, ktorej neplatnosti
sa účastníci úverovej zmluvy a záložnej zmluvy domáhajú v inom konaní, vedenom na Okresnom

súde Prešov bude posúdená ako neplatná alebo žaloba bude zamietnutá, nič to nezmení na právnom
posúdení tejto veci a dôvodoch, pre ktoré žalobný nárok uplatnený žalobcom súd prvej inštancie
zamietol. Nevidiac dôvody na prerušenie konania preto odvolací súd tento procesný návrh žalobkyne
zamietol (výrok I. tohto rozsudku).58. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods.
1 CSP a § 255 ods. 1 CSP tak, že žalovaným 1/ a 2/ priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania

proti neúspešnej žalobkyni v plnom rozsahu majúc za to, že v odvolacom konaní boli žalovaní 1/ a 2/
plne procesne úspešní. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods.
2 CSP).

59. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 CSP).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu

treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Information regarding the judgement were obtained from the original document, which was most recently updated on Apr 16, 2026. Link to the original document may not work anymore, because the portal of the Ministry of Justice may have published the document under this link for only a certain period of time.

Rozsudok – Spotrebiteľské zmluvy , Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, February 24, 2026

Rozsudok – Spotrebiteľské zmluvy ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, February 24, 2026