Uznesenie ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Friday, March 27, 2026

Súd: Okresný súd Banská Bystrica
Spisová značka: 41Ek/53/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6119205283
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 03. 2026

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Šablová
ECLI: ECLI:SK:OSBB:2026:6119205283.3

Uznesenie

Okresný súd Banská Bystrica v exekučnom konaní oprávneného: Platiť sa oplatí, s.r.o., so sídlom
Mostová 2, 811 02 Bratislava- Staré Mesto, IČO: 45 684 618, práv. zast.: Jakubčák, advokátska
kancelária, s.r.o., so sídlom Michalská 14, 811 03 Bratislava- Staré Mesto, IČO: 47 255 706, proti
povinnému: A. B., nar: 26.11.1989, trvale bytom C. XXX/XX, XXX XX D. E., o vymoženie pohľadávky
oprávneného vo výške 70,70 Eur, nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 76,93 Eur a

trov exekúcie, vedenom súdnym exekútorom: JUDr. Ing. Jozef Štorek, so sídlom Exekútorského úradu
Bezručova16,94001NovéZámky,IČO:31955555,ktorýjuvediepodsp.zn.288EX123/19,osťažnosti
oprávnenéhoprotiuzneseniuOkresnéhosúduBanskáBystricasp.zn.41Ek/53/2019zodňa12.02.2026,
takto

r o z h o d o l :

I. Sťažnosť oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 41Ek/53/2019 zo dňa
12.02.2026 z a m i e t a .

II. Oprávnený a povinný n e m a j ú nárok na náhradu trov konania o zamietnutí
sťažnosti oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 41Ek/53/2019 zo dňa
12.02.2026.

o d ô v o d n e n i e :

1. Oprávnený sa návrhom na vykonanie exekúcie doručeným tunajšiemu súdu dňa 27.12.2018

domáhal od povinného vymoženia pohľadávky oprávneného vo výške 70,70 Eur a nákladov spojených
s uplatnením pohľadávky vo výške 76,93 Eur - na základe právoplatného a vykonateľného exekučného
titulu- platobného rozkazu Okresného súdu Levice, s. zn. 6C/227/2016 zo dňa 02.08.2016 (ďalej len
„exekučný titul“). Oprávnený sa zároveň domáhal náhrady trov exekúcie. Okresný súd Banská Bystrica
poverením č. F.:G.:H.:XXXX:XXXXXXXXXX.X dňa 19.02.2019 poveril vykonaním exekúcie súdneho
exekútora I. J. I. K., ktorý ju vedie pod spisovou značkou 288EX 123/19.

2. Poverený súdny exekútor vydal dňa 16.07.2025 Upovedomenie o zastavení exekúcie, súčasťou
ktorého bola výzva na zaplatenie náhrady výdavkov súdneho exekútora vo výške 73,80 Eur s DPH, na
ktorú náhradu zaviazal oprávneného. Súdny exekútor zastavil exekúciu podľa ustanovenia § 61n ods.
1 písm. d) zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)
o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) “)

z dôvodu, že pri exekúcii vedenej na majetok fyzickej osoby sa do piatich rokov od začatia exekúcie
alebo od posledného zexekvovania majetku nepodarilo zistiť majetok alebo príjmy, ktoré by mohli byť
postihnuté exekúciou a ktoré by stačili aspoň na úhradu trov exekútora.

3. Uznesením sp. zn. 41Ek/53/2019 zo dňa 12.02.2026 súd námietky oprávneného proti upovedomeniu
o zastavení exekúcie sp. zn. 288EX 123/19 podľa § 61n ods. 4 Exekučného poriadku zamietol.

Predmetné uznesenie súd v osobe vyššieho súdneho úradník odôvodnil tým, že po preskúmaní obsahu
námietok oprávneného ako aj vyjadrenia súdneho exekútora v jeho podaní, zoznamu úkonov a lustráciev Sociálnej poisťovni mal za to, že súdny exekútor postupoval správne, keď predmetnú exekúciu
zastavil pre nemajetnosť. Z vyjadrenia exekútora vyplýva, že sa mu nepodarilo vymôcť od povinného
žiadne plnenie, ktoré by stačilo čo i len na úhradu trov exekúcie. Z lustrácie v Sociálnej poisťovni

navyše vyplynulo, že toho času povinný poberá invalidný dôchodok vo výške 470,- Eur mesačne a
nemá iný príjem, teda je zrejmé, že nemá pravidelné a stále zamestnanie s postačujúcim príjmom.
Súd po oboznámení sa s námietkami oprávneného a doručených príloh, konštatoval, že nezistil žiadne
dôvody, ktoré by odôvodňovali zrušenie Upovedomenia o zastavení exekúcie sp. zn. 288EX 123/19.
Spôsob, ktorým sa vykoná exekúcia, určuje súdny exekútor, a to na základe preskúmania majetkových

pomerov povinného. Objektívne zhodnotenie majetkových pomerov povinného, podloženie zistených
skutočností písomnými dôkazmi a vyvodenie záveru o možnosti či nemožnosti vykonania exekúcie v
závislosti od majetkových pomerov povinného, patrí do kompetencie súdneho exekútora. Exekučný
súd nie je subjektom oprávneným na skúmanie majetkových pomerov povinného, ktorého skúmanie
má prebehnúť pred súdnym exekútorom. S poukazom na vyššie uvedené bolo teda v predmetnej
exekúcii úlohou súdneho exekútora, aby vykonanou lustráciou zistil majetkové pomery povinného

a zvolil taký spôsob uspokojenia vymáhanej povinnosti, aby bol k nej primeraný, a aby hodnota
zabezpečeného majetku povinného zodpovedala hodnote vymáhanej povinnosti. Pokiaľ teda súdny
exekútor v rámci zisťovania majetkových pomerov povinného nezistil žiadny exekvovateľný majetok
a od začatia exekúcie uplynulo 5 rokov, bol povinný postupovať v zmysle § 61n ods. 1 písm. d)
Exekučného poriadku a vydať upovedomenie o zastavení exekúcie. Vyšší súdny úradník zároveň

poukázal na skutočnosť, že § 61n ods. 1 písm. d) považuje za dôvod pre zastavenie exekúcie nezistenie
majetku, ktorý je možné zexekvovať v danom exekučnom konaní (tzn. relatívna nemajetnosť), a nie
neexistenciu akéhokoľvek majetku povinného, čiže absolútnu nemajetnosť. Povinnosť exekútora vydať
upovedomenie o zastavení exekúcie z uvedeného dôvodu vzniká, ak nezistil zexekvovateľný majetok
povinného v hodnote postačujúcej aspoň na úhradu trov exekútora do 5 rokov od začatia exekúcie

alebo od posledného zexekvovania majetku povinného. Dôvodom pre zastavenie exekúcie teda je
situácia, keď uplynulo viac ako 5 rokov od začatia zisťovania majetku (predpokladá sa, že exekútor začal
konať okamžite) alebo od posledného zexekvovania majetku. Dikcia obsiahnutá v § 61n ods. 1 písm.
d) formuluje relatívnu nemajetnosť, tzn. nemajetnosť z pohľadu konkrétneho exekučného konania, a
ak by zákon vyžadoval nemajetnosť absolútnu, snaha zákonodarcu regulovať dĺžku trvania exekúcií,

ktoré nemajú reálny výhľad na úspech, by nebola efektívna a neúmerne dlho by trvali aj exekúcie proti
povinným, ktorí síce nie sú absolútne nemajetní, ale u ktorých nebude v dlhom časovom horizonte
dosiahnutý žiadny výťažok.

4. Proti uvedenému uzneseniu podal oprávnený v zákonom stanovenej lehote sťažnosť, ktorú odôvodnil

tým, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces; konanie má inú vadu,
ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; súd prvej inštancie dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam; rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci. Podstata nesprávnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie

spočíva podľa oprávneného najmä v nesprávnom posúdení zistení súdneho exekútora ohľadom majetku
povinného. Exekučný súd má v konaní o námietkach posúdiť, či boli splnené podmienky zákona –
Exekučného poriadku. Z oznámení – správ o majetku povinného vydaných v zmysle ust. § 59 ods. 3
Exekučného poriadku vyplýva, že súdny exekútor vykonal zisťovanie majetku povinného len formou
automatického elektronického zisťovania podľa údajov, ktoré sú dostupné prostriedkami elektronickej

komunikácie, z prostredia svojho Exekútorského úradu. Z uvedených správ o majetku povinného
nevyplýva, či sa povinný vôbec dozvedel o začatí a prebiehajúcom exekučnom konaní voči nemu, resp.
o jeho povinnosti plniť nejaký nárok voči oprávnenému. Podstatnou úlohou súdneho exekútora je, aby
vykonal také úkony voči povinnému, alebo voči jeho majetku, ktoré by viedli k čo najrýchlejšiemu a čo
najefektívnejšiemu vymoženiu nároku oprávneného. Nakoľko zisťovanie majetku povinného formou

automatického elektronického zisťovania, ktoré sú dostupné prostriedkami elektronickej komunikácie
z prostredia exekútorského úradu boli negatívne, tak jedinou možnosťou na vymoženie uplatneného
nároku je výkon exekúcie zaistením peňažnej hotovosti u povinného, alebo súpisom a predajom
hnuteľných vecí v mieste bydliska povinného. Tieto úkony súdny exekútor neurobil.
Oprávnený má za to, že je spravodlivé, aby v právnom štáte oprávnený, ktorému bol nárok priznaný

právoplatným exekučným titulom mohol očakávať riadne a dôkladné vykonávanie exekúcie bez toho,
aby sám musel kontrolovať a dohliadať na činnosť exekútorov, ktorí majú na výkon exekúcie monopol,
exekučné veci sú im náhodne prideľované a sú štátom poverené ako osobitne odborne spôsobilé a
zmocnené osoby. Tiež sa nemá stať pravidlom spôsob vykonávania exekúcie formálnym spôsobom,v rámci ktorého exekútor iba od stola dožiada orgány a inštitúcie a pri negatívnom výsledku zastaví
exekúcie a inkasuje náhrady podľa vyhlášky.
Ak si exekútori presadili u zákonodarcu náhodné prideľovanie exekúcií, majú zabezpečiť, aby kvalita

výkonu exekučnej činnosti u všetkých zodpovedala kvalite jej výkonu u tých exekútorských úradov,
ktorých si do zavedenia náhodného prideľovania oprávnení na vedenie exekučného konania vyberali. V
podmienkach všeobecne známej nízkej vymožiteľnosti práva v Slovenskej republiky by mali byť súdni
exekútori tí poslední ktorí „od stola“ prístupom ešte znižujú možnosti veriteľov domôcť sa svojho práva.
Nie je pravdou, že by im Exekučný poriadok nedával dostatok možností alebo im bránil v dôslednom

výkone exekučnej činnosti neprimeraným dôrazom na práva povinných.
To, že ust. § 59 ods. 1 Exekučného poriadku určuje, že súdny exekútor prednostne zisťuje
existenciu majetku povinného podľa údajov v registroch, ktoré sú dostupné prostriedkami elektronickej
komunikácie, neznamená, že súdny exekútor vykoná iba zisťovania dostupné prostriedkami
elektronickej komunikácie, to zvlášť pri výške vymáhanej pohľadávky do 2000 eur a zjavnej majetkovej
situácie povinného, pri ktorom nemožno očakávať vlastníctvo nehnuteľností, pohľadávok obchodných

podielov, hodnotnejších vozidiel a podobne.
Súdnemu exekútorovi, ale aj Okresnému súdu Banská Bystrica pracovisko exekučného konania by malo
byť z vlastnej činnosti známa skutočnosť, že Okresný súd Banská Bystrica, pracovisko exekučného
konania pri prípadoch s obdobným skutkovým základom neodvodňuje nemajetnosť povinného len
samotné vykonanie lustrácií v registroch dostupných súdnemu exekútorovi s negatívnym výsledkom,

ale aj ďalšie úkony súdneho exekútora. Oprávnený poukázal na uznesenia Okresného súdu Banská
Bystrica a to zo dňa 06.12.2024 68Ek/1648/2018, zo dňa 06.02.2025 sp. zn. 67Ek/1291/2019, zo
dňa 18.02.2025 sp. zn. 40Ek/1204/2019, zo dňa 21.05.2025 sp. zn. 71Ek/268/2019, zo dňa 15.07.2025
sp. zn. 59Ek/383/2020, zo dňa 28.07.2025 sp. zn. 61Ek/1243/2019, zo dňa 29.07.2025 sp. zn.
53Ek/645/2020, zo dňa 18.12.2025 sp. zn. 21Ek/1674/2020, zo dňa 09.01.2026 sp. zn. 67Ek/778/2020,

zo dňa 08.01.2026 sp. zn. 41Ek/54/2019, zo dňa 12.01.2026 sp. zn. 67Ek/826/2020 a zo dňa 15.01.2026
sp. zn. 16Ek/2030/2019.
Z odôvodnenia napadnutého uznesenia nie je zrejmé, prečo sa tunajší súd pri posudzovaní námietok
oprávneného voči upovedomeniu o zastavení exekúcie odklonil od zaužívanej vyššie uvedenej
rozhodovacej praxe, v ktorej tunajší súd v prípadoch s rovnakým skutkovým základom rozhodol,

že nemajetnosť povinného neodôvodňuje len samotné vykonanie lustrácii v registroch dostupných
súdnemu exekútorovi s negatívnym výsledkom.
Oprávnený je toho názoru, že v podaných námietkach proti upovedomeniu o zastavení exekúcie urobil
skutkové tvrdenia, ktoré súdny exekútor v podanom vyjadrení k nim nijakým spôsobom nepoprel a ani
nepreukázal a teda podľa § 151 ods. 1 CSP sa skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne

nepoprela považujú za nesporné. Oprávnený je teda názoru, že z napadnutého uznesenia a správ
o majetku povinného nevyplýva, že súdny exekútor dostatočne preveril a zistil majetkové pomery
povinného, že by povinný súdnemu exekútorovi poskytol súčinnosť, že došlo k zisťovaniu peňažnej
hotovosti a hnuteľného majetku v mieste bydliska povinného a že by súdny exekútor použil donucovacie
opatrenia. Oprávnený namieta, že počas exekučného konania nedošlo k vykonaniu exekúcie súpisom

a následným predajom hnuteľných vecí, ktorých povinný je vlastníkom/spoluvlastníkom. Oprávnený
nepredpokladá, že povinný naozaj nevlastní žiadny hnuteľný majetok, ktorý sa v nehnuteľnostiach,
kde žije resp. v jeho domácnosti nachádza. Podľa názoru oprávneného, v prípade povinného, ktorý je
fyzickou osobou možno predpokladať, že takáto osoba, ktorá musí zabezpečiť svoje životné potreby,
musí disponovať nejakým príjmom a to možno aj mimo oficiálnych príjmov od zamestnávateľov,

vyplácaných povinnému v hotovosti a spravidla aj má hnuteľný majetok vo svojom obydlí nevylúčený
zexekúcie. Zpredloženýchsprávomajetkupovinnéhonijakýmspôsobomnevyplýva,žesúdnyexekútor
za účelom zistenia majetku povinného vykonal osobné zisťovanie peňažnej hotovosti a hnuteľného
majetku povinného na adrese trvalého pobytu povinného, že by požiadal o súčinnosť tretie osoby a to
vlastníka nehnuteľnosti, kde má povinný evidovaný trvalý pobyt na základe akého zmluvného vzťahu

užíva danú nehnuteľnosť, požiadal o súčinnosť prípadne tretie osoby žijúce v spoločnej domácnosti
s povinným a požiadal o súčinnosť prípadne tretie osoby, prípadne vykonal ďalšie úkony za účelom
zistenia majetku povinného.

5. Predmetnú sťažnosť oprávneného súd súdnemu exekútorovi na vyjadrenie nezasielal, nakoľko tento

vovecipodalvyjadrenieknámietkamoprávnenéhovočivydanému upovedomeniuozastaveníexekúcie
a teda stanovisko súdneho exekútora vrátane rozsahu ním vykonaných úkonov v exekučnom konaní je
súdu známe a pre rozhodnutie o podanej sťažnosti postačujúce.6. Podľa § 200 Exekučného poriadku na exekučné konanie sa použijú ustanovenia Civilného
sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak. Ustanovenia o prostriedkoch procesného útoku,
prostriedkoch procesnej obrany, koncentrácii a intervencii sa nepoužijú.

7. Podľa § 202 ods. 1 Exekučného poriadku v exekučnom konaní koná a rozhoduje vyšší súdny úradník,
ak nejde o rozhodnutie o príklepe. Sudca v exekučnom konaní koná a rozhoduje, ak ide o rozhodnutie,
proti ktorému je prípustné odvolanie, a o sťažnostiach proti rozhodnutiam vyššieho súdneho úradníka.
Pojednávanie súd nariaďuje, ak to pokladá za potrebné.

8. Podľa § 239 ods. 1 a 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov
(ďalej len „CSP“) proti uzneseniu súdu prvej inštancie vydanému súdnym úradníkom, ktoré treba doručiť,
je prípustná sťažnosť. Sťažnosť len proti dôvodom uznesenia nie je prípustná.

9. Podľa § 248 CSP o sťažnosti rozhodne súd prvej inštancie.

10. Podľa § 249 CSP súd prvej inštancie rozhodne o sťažnosti uznesením spravidla bez nariadenia
pojednávania.

11. Podľa § 250 ods. 1 CSP ak nie je sťažnosť dôvodná, súd sťažnosť zamietne.

12. Podľa § 61n ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku pri fyzickej osobe je predpokladom zastavenia
exekúcie pre nemajetnosť nezistenie majetku exekvovateľného v tomto exekučnom konaní po dobu
piatich rokov, nie absolútna nemajetnosť. Ak teda po dobu piatich rokov (od začatie exekúcie alebo od
posledného zexekvovania majetku) nebude zistený ďalší existujúci exekvovateľný majetok povinného,

úlohou exekútora je zastaviť exekučné konanie upovedomením o zastavení exekúcie.

13. Súd prvej inštancie (§ 202 ods. 1 Exekučného poriadku), po zistení, že sťažnosť bola podaná
včas (§ 242 CSP), oprávnenou osobou - účastníkom konania, v ktorého neprospech bolo uznesenie
vydané (§ 240 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je sťažnosť prípustná (§ 239 ods. 1 a 2 CSP), po

skonštatovaní, že sťažnosť má zákonom predpísané náležitosti (§ 127 CSP, § 243 CSP), preskúmal
napadnuté uznesenie v medziach daných rozsahom a dôvodmi sťažnosti a postupom bez nariadenia
pojednávania (§ 202 ods. 1 Exekučného poriadku) dospel k záveru, že sťažnosť nebola podaná
dôvodne, a preto ju zamietol. V tomto smere treba konštatovať, že rozhodnutie vyššieho súdneho
úradníka je vecne správne, keď vyšší súdny úradník správne zistil skutkový stav veci a zo zisteného

skutkového stavu dospel k správnemu právnemu záveru, ktorý v napadnutom uznesení náležite
odôvodnil.

14. Na podporu správnosti rozhodnutia vyššieho súdneho úradníka súd prvej inštancie dopĺňa, že po
oboznámení sa s obsahom správ, ktoré do spisu doložil súdny exekútor, musí aj súd prvej inštancie

konštatovať, že nezistil žiadne dôvody, ktoré by odôvodňovali zrušenie upovedomenia o zastavení
exekúcie. V prvom rade možno konštatoval, že dôvodom pre zastavenie exekúcie podľa § 61n ods.
1 písm. d) Exekučného poriadku je nezistenie majetku, ktorý je možné zexekvovať v predmetnom
exekučnom konaní, t.j. relatívna nemajetnosť, a nie neexistencia akéhokoľvek majetku povinného, teda
absolútna nemajetnosť. V konkrétnom exekučnom konaní sa tak môže stať, že napriek tomu, že povinný

disponujemajetkompodliehajúcimexekúcii,pôjdeomajetok,ktorývpredmetnomexekučnomkonanínie
je možné zexekvovať. V prípade, ak súdny exekútor po uplynutí doby 5 rokov od začatia exekúcie alebo
od posledného zexekvovania majetku dospeje k záveru o tom, že u povinného nebol zistený majetok,
ktorý by mohol byť postihnutý exekúciou, nemá inú možnosť ako vydať upovedomenie o zastavení
exekúcie. Možno ešte doplniť, že spôsob, ktorým sa vykoná exekúcia, určuje práve súdny exekútor,

a to na základe preskúmania majetkových pomerov povinného. Objektívne zhodnotenie majetkových
pomerov povinného, podloženie zistených skutočností písomnými dôkazmi a vyvodenie záveru o
možnosti či nemožnosti vykonania exekúcie v závislosti od majetkových pomerov povinného, patrí do
kompetencie súdneho exekútora. Súdny exekútor je pri tom povinný vykonávať túto činnosť podľa
Exekučného poriadku s odbornou starostlivosťou, s využitím všetkých svojich skúseností a odborných

vedomostí. Výkon exekučnej činnosti spadá do kompetencie súdneho exekútora. Spôsob vykonania
exekúcie určí exekútor tak, aby bol primeraný vymáhanej povinnosti a aby hodnota zabezpečeného
majetku povinného zodpovedala hodnote vymáhanej povinnosti. Exekučný súd nie je subjektom
oprávneným na skúmanie majetkových pomerov povinného, ktorého skúmanie má prebehnúť predsúdnym exekútorom. S poukazom na vyššie uvedené bolo teda v predmetnej exekúcii úlohou súdneho
exekútora,abyvykonanoulustráciouzistilmajetkovépomerypovinnéhoazvoliltakýspôsobuspokojenia
vymáhanej povinnosti, aby bol k nej primeraný. Pokiaľ súdny exekútor v rámci zisťovania majetkových

pomerov povinného nezistil žiadny exekvovateľný majetok a od začatia exekúcie uplynulo 5 rokov, bol
povinný postupovať v zmysle § 61n ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku a vydať upovedomenie o
zastavení exekúcie.

15. Vychádzajúc z vyššie uvedeného tak súd prvej inštancie nemôže s argumentáciou oprávneného

súhlasiť. Ďalšie vedenie exekúcie nemôže byť založené len na pravdepodobnej existencii majetku
povinného resp. na tom, že súdny exekútor podľa oprávneného nevykonal všetky jemu dostupné
možnostivykonaniaexekúcie.Vtejtosúvislostitrebazdôrazniť,žesúdnyexekútorniejepovinnývykonať
fyzické zisťovanie v mieste bydliska povinného (ktoré v danom prípade súdny exekútor vykonal). Tento
spôsob vykonania exekúcie zvolí len v prípade, ak predpokladá, že v mieste bydliska povinného sa
budú nachádzať hnuteľné veci vyššej hodnoty. Bolo by totiž v rozpore s princípom hospodárnosti,

účelnosti a efektívnosti, ak by miestne zisťovanie vykonával vždy a spisoval by aj také hnuteľné
veci, ktorých predajom by neuspokojil ani len trovy exekúcie. Nie každý televízny prijímač, počítač,
mobilný telefón či iné hnuteľné veci sú totiž predajné tak, ako sa zrejme domnieva oprávnený. Tu
totiž nemožno ignorovať ekonomickú realitu života fyzických osôb v Slovenskej republike a predstavu
oprávneného o nutnosti vykonania mobiliárnej exekúcie možno označiť za iluzórnu. Treba tiež doplniť,

že vedomosť o majetkových pomeroch povinného súdny exekútor v súčasnej dobe môže získať
nielen fyzickým zisťovaním, ale aj prostredníctvom internetu či sociálnych sietí. Súdny exekútor si tak
vie urobiť predstavu o majetkových, príjmových a sociálnych pomeroch povinného aj bez zisťovania
v mieste bydliska povinného, pričom pri kreovaní tohto úsudku vychádza aj zo svojich dlhoročných
skúseností. Následne, exekučný súd sa na tento úsudok súdneho exekútora spolieha, keďže ako už

súd uviedol vyššie, súdny exekútor je odborne spôsobilou osobou a do jeho činnosti súd zasiahne len
vprípadevážnychzisteníanezrovnalostí,ktorésúzaloženénaobjektívnychskutočnostiach.Domnienka
oprávneného, že by sa v mieste bydliska povinného mohli nachádzať hodnotné hnuteľné veci, však nie je
podložená žiadnymi konkrétnymi skutočnosťami. Práve naopak, šablónovitosť a všeobecnosť podanej
sťažnosti (oprávnený sťažnosť s rovnakým obsahom totiž podal vo viacerých exekučných veciach)

evokuje skôr snahu oprávneného len zbaviť sa resp. oddialiť povinnosť úhrady trov exekučného konania.

16. Súd prvej inštancie má jednoznačne za to, že pokračovať v exekúcii má význam len pri existencii
reálneho majetku, ktorý možno reálne speňažiť a za súčasného splnenia podmienky, že výťažok z
tohto speňaženia postačí aspoň na trovy exekúcie. V opačnom prípade je nutné konštatovať, že hoci

povinný môže vlastniť (resp. vlastnil) nejaký majetok, za stavu, že tento majetok je nespeňažiteľný
alebo speňažiteľný len za veľmi malú hodnotu, treba nevyhnutne dospieť k záveru o nemajetnosti
povinného. Napokon, treba opätovne zdôrazniť, že súdny exekútor nemá pri postupe podľa § 61n ods.
1 písm. d) Exekučného poriadku na výber, ale naopak je povinný vydať upovedomenie o zastavení
exekúcie, ak sú splnené zákonom normované podmienky. Vydanie upovedomenia teda nespočíva na

jeho vôli. Veď aj pre súdneho exekútora by bolo výhodnejšie, pokiaľ by povinný nejaký majetok mal,
tento majetok speňažiť, pretože z tohto výťažku súdnemu exekútorovi vzniká nárok aj na odmenu
vo výške 20 % z vymoženého, pričom pri zastavení exekúcie má nárok len na náhradu paušálnych
výdavkov vo výške 60,-Eur (+ DPH), ktorá náhrada v zásade nepokryje v celom rozsahu skutočné
náklady súdneho exekútora, ktoré mu vznikajú v súvislosti s vedením exekúcie. Súdny exekútor, ani

súd, však nie je garantom existencie majetku povinnej osoby a súčasťou práva na súdnu ochranu nie
je aj právo na skutočné, reálne vymoženie pohľadávky. Pokiaľ povinný nedisponuje zodpovedajúcim
majetkom umožňujúcim vymoženie pohľadávky, súdny exekútor, ani súd za uvedený objektívny stav
zodpovednosť nenesú.

17. Na základe zisteného skutkového stavu v predmetnej veci tak možno konštatovať, že súdny exekútor
pred vydaním upovedomenia o zastavení exekúcie majetkové pomery povinného dostatočne preskúmal
a rovnako neopomenul vykonať lustrácie v dostupných registroch. Keďže v čase vydania upovedomenia
o zastavení exekúcie všetky skutkové zistenia indikovali neexekvovateľnosť majetku povinného, vydané
upovedomenie nemožno považovať za predčasné, ale naopak za vydané plne v súlade s Exekučným

poriadkom.

18. K poukazu oprávneného na rozhodnutia tunajšieho súdu v obdobných prípadoch súd uvádza, že pri
svojom rozhodovaní sú všeobecné súdy povinné v zmysle čl. 2 ods. 2 CSP postupovať podľa ustálenejjudikatúry najvyšších súdnych autorít, pričom nie každé jednotlivé rozhodnutie najvyššej súdnej autority
(napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR) je možné považovať za ustálenú judikatúru. Za takú možno
považovať len také rozhodnutia, ktoré najvyššie súdne autority publikovali a tým vyhlásili, že sa vo

svojej rozhodovacej praxi budú nimi riadiť. V zmysle uvedeného tak tento exekučný súd v tejto veci
nie je rozhodnutiami v iných exekučných konaniach, naviac spravidla vydaných iba vyššími súdnymi
úradníkmi, ktoré neprešli sudcovským prieskumom viazaný.

19. Napriek uvedenému súd poukazuje aj na odlišnosť skutkových okolností, za ktorých boli rozhodnutia

v jednotlivých exekučných konania vydané:

20. V konaní 68Ek/1648/2018 bolo dôvodom vyhovenia námietkam oprávneného proti upovedomeniu
o zastavení exekúcie skutočnosť, že súdny exekútor v priebehu exekúcie nielenže zistil existenciu
majetku podliehajúci exekúcii, ale aj upovedomenie o zastavení exekúcie vydal pred uplynutím zákonnej
lehoty 5 rokov.

V konaní 16Ek/2030/2019 súd vyhovel námietkam oprávneného proti upovedomeniu o zastavení
exekúcie z dôvodu, že po preverení šetrenia majetkových pomerov povinného zistil, že súdny exekútor
nevykonal náležité šetrenie majetkových pomerov povinného (zo spisového materiálu vyplynulo, že
súdny exekútor nelustroval nehnuteľný majetok v katastri nehnuteľností, v období od 10.03.2020 do
zastavenie exekúcie realizoval len majetkové lustrácii v súčinnosti so Sociálnou poisťovňou, čiže

nevykonal úkony na náležité prešetrenie majetkových pomerov povinného).
V konaní 41Ek/54/2019 súd námietkam oprávneného proti upovedomeniu o zastavení exekúcie vyhovel
z dôvodu, že povinný bol vlastníkom motorových vozidiel s rokom výrobky 1997-1999. K zamestnaniu
resp. k zárobkovým pomerom povinného sa exekútor nijako nevyjadril, rovnako ako sa nevyjadril
ani k tomu, či pristúpil k zisťovaniu majetku na adrese trvalého pobytu povinného, či vykonal súpis

hnuteľných vecí alebo vykonal iné zisťovanie majetku povinného. Exekútor podľa zoznamu úkonov
nelustroval majetok súčinnosťou s príslušným Okresným dopravným inšpektorátom v dôsledku čoho
súd vyvodil záver, že vydanie upovedomenia o zastavení exekúcie bolo predčasné.
V konaní 21Ek/1674/2020 súd námietkam oprávneného proti upovedomeniu o zastavení exekúcie
vyhovel z dôvodu, že počas piatich rokov vedenia exekúcie bol povinný lustrovaný v katastri

nehnuteľností, v bankovom registri a v systéme Sociálnej poisťovne iba raz, a to necelé dva mesiac pred
vydaním upovedomenia o zastavení exekúcie, čo súd považoval za nedostatočné. Ak by súdny exekútor
súdu preukázal, že počas piatich rokov vedenia exekúcie vykonával lustrácie povinného v uvedených
registroch opakovane a systematicky, súd by námietky oprávneného proti upovedomeniu o zastavení
exekúcie zamietol.

V konaní 53Ek/645/2020 súd námietkam oprávneného proti upovedomeniu o zastavení exekúcie
vyhovel z dôvodu, že sám súdny exekútor s poukazom na argumentáciu oprávneného v konaní žiadal
vyhovieť námietkam oprávneného s tým, že vykoná lustráciu majetku povinného.
V konaní 61Ek/1243/2019 súd vyhovel námietkam oprávneného proti upovedomeniu o zastavení
exekúcie z dôvodu, že jednak súdny exekútor nevykonal zisťovanie ohľadom existenciu hnuteľných vecí,

ako aj so zreteľom na existenciu nehnuteľného majetku povinného s tým, že súdny exekútor vo veci
nepodal stanovisko z akého dôvodu nedošlo k výkonu predmetnej exekúcie predajom nehnuteľností
vo vlastníctve povinného, resp. z akého dôvodu nepožiadal oprávneného o udelenie súhlasu s ich
predajom.
V konaní 59Ek/383/2020 rozhodoval najprv vo veci vyšší súdny úradník, ktorý námietkam oprávneného

proti upovedomeniu o zastavení exekúcie vyhovel s odôvodnením, že po oboznámení sa s obsahom
exekučného spisu dospel k záveru, že súdny exekútor nepreukázal nemajetnosť povinného (po
doručení poverenia na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi sa v spise nachádzala jediná žiadosť
o súčinnosť adresovaná Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Trebišov o poskytnutie informácie, či
je povinný poberateľom niektorej z dávok poskytovanej úradom v akej výške a akým spôsobom sú

povinnému vyplácané a o uvedenie adresy, ktorú úrad eviduje. V spise sa nachádzali len správy
pre oprávneného, a teda z obsahu spisu nebolo možné prijať záver o nemajetnosti povinného). Voči
uvedenému rozhodnutiu podal sťažnosť súdny exekútor, pričom uvedenú sťažnosť súd v osobe
zákonného sudcu zamietol ako sťažnosť podanú neoprávnenou osobu.
V konaní 67Ek/1291/2019 súd vyhovel námietkam oprávneného proti vydanému upovedomeniu

o zastavení exekúcie z dôvodu, že povinný je výlučným vlastníkom nehnuteľností (v rodinnom dome
nemá ani trvalý či prechodný pobyt) a teda nie je daný deklarovaný dôvod na zastavenie exekúcie
z dôvodu nemajetnosti povinného. V konaní zároveň bola preukázaná existencia hnuteľného majetku
povinného. Rozhodnutie vyššieho súdneho úradníka bolo podrobené prieskumu zákonným sudcom,ktorý sťažnosť povinného (sťažnosť podaná s argumentáciou, že vymáhaný nárok uhradil) a súdneho
exekútora (ako sťažnosť podaná neoprávnenou osobu) zamietol.
V konaní 71Ek/268/2019 súd námietkam oprávneného vyhovel s odôvodnením, že súdny exekútor

neozrejmil okolnosti, ktoré by vylučovali výkon exekúcie formou predaja nehnuteľností vo vlastníctve
osôb povinných a zároveň kedy súdny exekútor neosvedčil nečinný stav oprávneného v podobe
nevyjadrenia súhlasu s predajom týchto nehnuteľností.

21. K argumentácii oprávneného že mu zo správ súdneho exekútora nevyplýva, či sa povinný vôbec

dozvedel o začatí a prebiehajúcom exekučnom konaní voči nemu, resp. o jeho povinnosti plniť nejaký
nárok voči oprávnenému súd udáva, že o povinnosti plniť nárok oprávneného sa povinný dozvedá
v prvom rade doručením samotného exekučného titulu. Z vyjadrenia súdneho exekútora k námietkam
oprávneného naviac vyplynulo, že súdny exekútor povinnému doručil predvolanie, , pričom povinná
na predvolanie nereagovala. Súdny exekútor zároveň ozrejmil vo svojom vyjadrení skutočnosti, prečo
nepristúpil k uloženiu donucovacích opatrení.

22. Súd ďalej udáva, že názor oprávneného, že v podaných námietkach proti upovedomeniu o zastavení
exekúcie urobil skutkové tvrdenia, ktoré súdny exekútor v podanom vyjadrení k nim nijakým spôsobom
nepoprel a ani nepreukázal a teda podľa § 151 ods. 1 CSP sa skutkové tvrdenia strany, ktoré
protistrana výslovne nepoprela považujú za nesporné sťažnostný súd považuje za zjavne nesprávny

z nasledovných dôvodov:

23. Podľa § 2 ods. 1 Exekučného poriadku exekútor je štátom určenou a splnomocnenou osobou na
vykonávanie núteného výkonu exekučných titulov (ďalej len "exekučná činnosť").

24. Podľa § 3 Exekučného poriadku exekútor vykonáva exekučnú činnosť nestranne a nezávisle. Pri
výkone svojej činnostije viazaný len Ústavou Slovenskejrepubliky, ústavnými zákonmi, medzinárodnými
zmluvami podľa čl. 7 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky, zákonmi, inými všeobecne záväznými
právnymi predpismi vydanými na ich vykonanie a rozhodnutím súdu vydaným v exekučnom konaní.

25. Podľa § 5 ods. 1 a 2 Exekučného poriadku v súvislosti s výkonom exekučnej činnosti má exekútor
postavenie verejného činiteľa. Vykonávanie exekučnej činnosti je výkonom verejnej moci.

26. Podľa § 151 ods. 1 CSP skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú
za nesporné.

27. V prvom rade, ako z citovanej právnej úpravy vyplýva, súdny exekútor nie je účastníkom exekučného
konania, ani akousi protistranou voči oprávnenému (tým je povinný). Súdny exekútor má postavenie
verejného činiteľa, je v pozícii orgánu verejnej moci, keďže vykonávanie exekučnej činnosti je výkonom
verejnej moci na základe poverenia exekučným súdom ako orgánom verejnej moci. Prípadné vyjadrenie

súdneho exekútora je vyjadrením v rámci námietkového konania proti jeho rozhodnutiu ako orgánu
verejnej moci – upovedomeniu o zastavení exekúcie, námietky predstavujú Exekučným poriadkom
stanovenú procesnú obranu voči jeho rozhodnutiu, o ktorej rozhoduje exekučný súd, exekučný súd
teda vykonáva prieskum správnosti rozhodnutia súdneho exekútora a postupu, ktorý predchádzal jeho
vydaniu. Vyjadrenie súdneho exekútora teda nie je vyjadrením účastníka exekučného konania, ktorým

by mal popierať (skutkové) tvrdenia oprávneného. Súdny exekútor má postavenie účastníka konania
len v jedinom prípade – pri rozhodovaní súdu o jeho procesnom nároku – nároku na náhradu jeho trov
(§ 35 ods. 1 Exekučného poriadku). Preto nie je procesnou povinnosťou, či úlohou súdneho exekútora
popierať skutkové tvrdenia účastníka konania, protistrany.

28. V druhom rade sťažnostný súd poukazuje na ust. § 200 Exekučného poriadku, podľa ktorého na
exekučné konanie sa použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje
inak. Ustanovenia o prostriedkoch procesného útoku, prostriedkoch procesnej obrany, koncentrácii a
intervencii sa nepoužijú.

29. Podľa § 149 CSP prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany sú najmä
skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k
návrhom protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky.30. Z citovanej právnej úpravy vyplýva, že aj keby bol súdny exekútor účastníkom konania, resp. stranou
sporu (čo nie je), nevyjadrenie sa k (skutkovým) tvrdeniam oprávneného nespôsobuje ich nespornosť,
pretože ustanovenia o prostriedkoch procesného útoku, prostriedkoch procesnej obrany, (medzi ktoré

patria aj skutkové tvrdenia účastníka) sa v exekučnom konaní nepoužijú, teda nepoužije sa ani ust.
§ 151 ods. 1 CSP stanovujúce, že skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa
považujú za nesporné.

31. Na záver súd konštatuje, že podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných
súdov súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré
majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia
bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie
rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý

ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov
konania (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne).
Skutočnosť, že súd nerozhodol podľa predstáv a očakávaní sťažovateľa, nemožno považovať za
porušenie či nerešpektovanie jeho práv.

32. So zreteľom na vyššie uvedené preto súd sťažnosť oprávneného proti uzneseniu vydaného vyšším
súdnym úradníkom sp. zn. 41Ek/53/2019 zo dňa 12.02.2026 ako nedôvodnú zamietol, keď napadnuté
uznesenie ako aj nadväzujúce upovedomenie o zastavení exekúcie vyhodnotil ako vecne správne
a vydané v súlade so zákonom.

33.Otrováchkonaniasúdrozhodoltak,žeoprávnenýanipovinnýnemajúnároknanáhradutrovkonania
v súvislosti s podanou sťažnosťou oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica
sp. zn. 41Ek/53/2019 zo dňa 12.02.2026. Oprávnený si v podanej sťažnosti nárok na náhradu trov
konania neuplatnil, povinnému nárok na náhradu trov konania nevznikol (sťažnosť oprávneného mu na
vyjadrenie zaslaná nebola).

34. Navyše súd konštatuje, že právna úprava trov exekúcie je v Exekučnom poriadku v zásade
komplexná, pričom Civilný sporový poriadok je možné aplikovať len na tie momenty exekučného
konania, ktoré nie sú Exekučným poriadkom upravené komplexne (napr. § 255 CSP zásada úspechu
a neúspechu). Exekučný poriadok v pozícii lex specialis vymedzuje okruh subjektov, o nákladoch ktorých

možno uvažovať ako o trovách exekučného konania a následne jednotlivé zložky trov týchto subjektov
vymedzuje Exekučný poriadok v § 195 až 199g taxatívnym spôsobom, spolu s pravidlami pre ich
uplatnenie a (prípadnú) náhradu. Keďže sa jedná o taxatívny výpočet, náklady iných subjektov, ale ani
iné náklady nominovaných subjektov nemožno považovať za trovy exekučného konania (Števček, M.,
Kotrecová, A., Tomašovič, M., Molnár, P. a kol. Exekučný poriadok. Komentár. 3. vydanie. Praha : C.

H. Beck, 2018, s. 814). V ustanovení § 199a Exekučného poriadku zákon taxatívnym spôsobom ďalej
vymenúva, čo považuje za trovy účastníkov konania, a teda na strane oprávneného sú to výdavky na
zastupovanie v exekučnom konaní v súvislosti s podaním návrhu na vykonanie exekúcie a v súvislosti
s návrhom povinného na zastavenie exekúcie, výdavky za zaplatený súdny poplatok a hotové výdavky
spojené s podaním návrhu na vykonanie exekúcie; na strane povinného sú to výdavky na zastupovanie

v exekučnom konaní v súvislosti s podaním návrhu na zastavenie exekúcie. Účastník konania teda môže
vynaložiť aj akékoľvek iné výdavky, ale zákon pri nich ani neuvažuje o možnej náhrade v exekučnom
konaní. Uvedené plne korešponduje aj s právnou úpravou obsiahnutou v § 13a ods. 2 písm. c) Vyhlášky
MS SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb,
v zmysle ktorého v rámci exekúcie možno priznať náhradu trov právneho zastúpenia len za tie úkony,

ktoré sú tu uvedené, a to prevzatie a prípravu zastúpenia, návrh na začatie konania, vyjadrenie k takému
návrhu (pod čo treba subsumovať aj návrh na zastavenie exekúcie), zastupovanie na pojednávaní,
odvolanie proti rozhodnutiu a vyjadrenie k takému odvolaniu. Ako je z uvedeného zrejmé, zákonodarca
mal jednoznačne spomenutou právnou úpravou za to, aby trovy v rámci exekučného konania boli
minimalizované na maximálnu možnú mieru tak, aby bolo zachované právo na súdnu ochranu a právnu

pomoc účastníkov, čo zodpovedá aj charakteru exekučného konania ako konania vykonávacieho.
V priebehu exekučného konania sa nepredpokladá existencia nových a závažných skutočností, ktoré
by si vyžadovali iné ďalšie úkony, ako tie ktoré sú uvedené v § 13a ods. 2 písm. c) Vyhlášky MS SR
č. 655/2004 Z. z.Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 2 CSP).
Dovolanie ani dovolanie generálneho prokurátora proti tomuto uzneseniu nie je prípustné (§

202 ods. 4 Exekučného poriadku).