Uznesenie – Rodina a mládež ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, March 31, 2026

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 5To/18/2026

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6925010216
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 03. 2026

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ivana Datlová
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2026:6925010216.1

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Ivany Datlovej a sudcov
JUDr. Bc. Viktora Marka, PhD. a JUDr. Štefana Nováka, LL.M., v trestnej veci obžalovanej A. B., nar.
XX.XX.XXXX v C., stíhanej pre prečin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1 Trestného zákona,
na verejnom zasadnutí konanom dňa 31. marca 2026 prejednal odvolanie obžalovanej proti rozsudku
Okresného súdu Rimavská Sobota, pracovisko Revúca, sp. zn 19T/35/2025 – 167 zo dňa 08. januára

2026 a takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Trestného poriadku odvolanie obžalovanej A. B. proti rozsudku Okresného súdu
Rimavská Sobota, pracovisko Revúca, sp. zn 19T/35/2025 zo dňa 08. januára 2026 z a m i e t a .

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Rimavská Sobota, pracovisko Revúca, sp. zn 19T/35/2025 – 167 zo dňa
08. januára 2026 bola obžalovaná A. B. uznaná za vinnú z prečinu zanedbania povinnej výživy podľa

§ 207 ods. 1 Trestného zákona na tom skutkovom základe, že

v období od 08.03.2024 do 24.10.2024 si v Tornali a inde neplnila vyživovaciu povinnosť voči svoju
synovi D. E., nar. XX.XX.XXXX, pričom vyživovacia povinnosť jej vyplývala z ustanovenia § 62 ods. 1
a nasledujúcich ustanovení Zákona o rodine a bola jej aj určená rozsudkom Okresného súdu Košice
II, sp. zn. 25P/37/2010 zo dňa 10.05.2011 a rozsudkom Mestského súdu Košice, sp. zn. 79P/8/2023

zo dňa 16.01.2024 tak, že je povinná prispievať na výživu svojho syna sumou vo výške 30 % zo sumy
životného minima na nezaopatrené neplnoleté dieťa mesačne, vždy do 20. dňa v mesiaci vopred na
účet Reedukačného centra v Tornali, Mierová 137, pričom svoju vyživovaciu povinnosť si úmyselne
pravidelne neplnila, pričom v uvedenom období nebola evidovaná ako uchádzačka o zamestnanie,
a týmto konaním jej vznikol dlh na výživnom vo výške 280,65 eur.

Za to bola podľa § 207 ods. 1 Trestného zákona s použitím § 36 písm. l ), § 37 písm. m), § 38 ods. 2
Trestného zákona odsúdená na trest odňatia slobody vo výmere päť mesiacov, na výkon ktorého bola
podľa § 48 ods. 2 písm. b) Trestného zákona zaradená do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom
stráženia.

Proti tomuto rozsudku, čo do výroku o uloženom treste odňatia slobody, podala obžalovaná

prostredníctvom svojej obhajkyne odvolanie písomným podaním zo dňa 20. 01.2026, ktoré bolo
odôvodnené podaním doručeným okresnému súdu dňa 04.02.2026.

Uložený trest namietala ako neprimerane prísny s ohľadom na osobu obžalovanej, okolnosti spáchania
skutku a nesprávne vyhodnotenie poľahčujúcich okolností. Argumentovala, že súd u obžalovanej
nesprávne prihliadol len na jednu poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. l), pretože z vykonaného

dokazovania vyplynula existencia ďalších poľahčujúcich okolností, ktoré súd buď prehliadol alebo ich
nesprávne právne posúdil. Obžalovaná sa v rozhodnom období nachádzala v nepriaznivej sociálneja finančnej situácii, nemala stabilný príjem, resp. bola odkázaná na dávky v hmotnej núdzi. Má desať
detí a hoci sú niektoré z nich umiestnené v soc. ústavných zariadeniach, musí sa o ne starať, a preto
nemá priestor a čas pracovať na riadnu pracovnú zmluvu alebo mať iný príjem z práce, okrem príjmov

zo sociálnych dávok, ktoré však nepokrývajú náklady na výživné pre malol. dieťa, ktoré sa v konaní
riešilo. Neplnenie vyživovacej povinnosti preto nebolo prejavom ľahostajnosti, či úmyselného vyhýbania
sa povinnosti, ale dôsledkom objektívnej neschopnosti plniť ju v plnom rozsahu, čo predstavuje okolnosť
hodnú osobitného zreteľa, ktorú je potrebné hodnotiť ako poľahčujúcu. Pri ukladaní trestu bolo potrebné
prihliadať aj na poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. n) Trestného zákona, pretože obžalovaná od

začiatku trestného konania spolupracovala s orgánmi činnými v trestnom konaní, dostavovala sa na
úkony, vypovedala pravdivo a svojím postojom nesťažovala priebeh konania. Uložený nepodmienečný
trest neplní ani svoj preventívny účel, pretože fakticky znemožňuje splácanie výživného a zhoršuje
sociálnu situáciu obžalovanej, a preto je v rozpore so zásadou individualizácie trestu v zmysle § 34
Trestného zákona.

Navrhla, aby odvolací súd zrušil výrok o treste napadnutého rozsudku podľa § 321 ods. 1 písm. e)
Trestného poriadkuapoopätovnomzhodnotenípoľahčujúcichokolnostíobžalovanejuložil trestodňatia
slobody s podmienečným odkladom jeho výkonu alebo miernejší nepodmienečný trest.

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací skôr, než začal plniť svoju preskúmavaciu povinnosť

podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku zistil, že odvolanie obžalovanej bolo podané včas, v lehote
stanovenej v § 309 ods. 1 Trestného poriadku, bolo podané oprávnenou osobou v súlade s § 307
ods. 1 písm. b) Trestného poriadku, pričom nedošlo k vzdaniu sa práva na podanie odvolania alebo
k späťvzatiu podaného odvolania v zmysle § 312 ods. 1, ods. 2 Trestného poriadku, a preto odvolací
súd nepostupoval podľa § 316 Trestného poriadku. Vo veci nariadil verejné zasadnutie, ktoré za

splnenia procesných predpokladov vykonal v neprítomnosti obžalovanej a poškodeného, za osobnej
účasti obhajkyne obžalovanej a prokurátora.

Zástupca krajskej prokuratúry na verejnom zasadnutí navrhol zamietnuť odvolanie obžalovanej ako
nedôvodné, považujúc napadnutý rozsudok okresného súdu v celom rozsahu za zákonný, vrátane

uloženého trestu.

Obhajkyňa obžalovanej sa na verejnom zasadnutí pridržiavala obsahu podaného odvolania a navrhla,
aby odvolací súd obžalovanej uložil miernejší trest s podmienečným odkladom jeho výkonu
s prihliadnutím aj na poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. n) Trestného zákona.

Podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku, ak nezamietne odvolací orgán odvolanie podľa § 316 ods. 1
alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3 Trestného poriadku, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť
napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu
konania, ktoré im predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by

odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku, pričom také chyby nezistil.

Primárne je nutné konštatovať, že výrok o vine obžalovanej A. B., ktorým bola uznaná za vinnú z prečinu
zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1 Trestného zákona na tom skutkovom základe, ako
je vyššie uvedený, už nadobudol právoplatnosť, pretože obžalovaná voči nemu opravný prostriedok

nepodala. Keďže odvolací súd v napadnutom rozsudku vo vzťahu k výroku o vine a ani v postupe
súdu predchádzajúcom tomuto výroku nezistil chyby odvolaním nevytýkané a odôvodňujúce podanie
dovolania, z podnetu obžalovanou podaného odvolania preskúmal v zmysle § 317 ods. 1 Trestného
poriadku len výrok o uloženom treste a dospel k záveru, že odvolanie obžalovanej A. B. nie je dôvodné.

Podľa § 34 ods. 1 Trestného zákona, trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým,
že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby
viedol riadny život a súčasne iných odradí od páchania trestných činov; trest zároveň vyjadruje morálne
odsúdenie páchateľa spoločnosťou. Podľa ods. 4 citovaného zákonného ustanovenia, pri určovaní
druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne najmä na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie,

pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti, na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť
jeho nápravy, na jeho správanie po spáchaní trestného činu, najmä na jeho úsilie o náhradu škody
a odstránenie škodlivého následku trestného činu.Vo vzťahu k uloženému trestu odvolací súd konštatuje, že prvostupňový súd v odôvodnení napadnutého
rozsudku v zmysle § 168 ods. 1 Trestného poriadku dostatočne uviedol, ktoré skutočnosti vzal za
dokázané, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení

vykonaných dôkazov. Prihliadol na všetky skutočnosti a zásady podľa § 34 ods. 1 – ods. 4, § 36,
§ 37, § 38 ods. 2 Trestného zákona, na ktoré je povinný prihliadnuť a v odôvodnení napadnutého
rozsudku na 6. strane dostatočným spôsobom uviedol, prečo obžalovanej uložil trest odňatia slobody
vo výmere päť mesiacov nepodmienečne. Jeho skutkovú a právnu argumentáciu nie je potrebné
a ani účelné opakovať, pretože prvostupňové a odvolacie rozhodnutie tvoria jeden celok, a preto naň

v podrobnostiach odkazuje.

Odvolací súd preskúmal výrok o treste a zistil, že súd prvého stupňa obžalovanej správne ukladal trest
podľa § 207 ods. 1 Trestného zákona, podľa ktorého sa odňatím slobody až na dva roky potrestá ten, kto
najmenej dva mesiace v období dvoch rokov neplní, čo aj z nedbanlivosti, zákonnú povinnosť vyživovať
alebo zaopatrovať iného, keď ju za skutok opísaný v skutkovej vete prvostupňového rozsudku uznal

vinnou, že si v období od 08.03.2024 do 24.10.2024 úmyselne neplnila vyživovaciu povinnosť voči
svojmusynoviD.E.,nar.XX.XX.XXXX,ktorájejbolaurčenásúdnymrozhodnutímvovýške30%zosumy
životnéhominimananezaopatrenéneplnoletédieťa,čímjejzauvedenéobdobievznikoldlhnavýživnom
vo výške 280,65 eur. Pri určení druhu trestu a jeho konkrétnej výmery u obžalovanej A. B. správne,
v súlade s § 34 ods. 4, § 38 ods. 2 Trestného zákona a so zisteným skutkovým stavom veci zohľadnil

jednu poľahčujúcu okolnosť, a to, že sa k spáchaniu trestného činu priznala a úprimne ho oľutovala (§
36 písm. l) Trestného zákona) a zároveň u obžalovanej správne vzhliadol jednu priťažujúcu okolnosť,
a síce, že už bola v minulosti za trestný čin odsúdená (§ 37 písm. m) Trestného zákona), teda pomer
poľahčujúcich a priťažujúcich okolností bol vyrovnaný. Správne u obžalovanej zohľadnil 39 záznamov
v Centrálnej evidencii správnych deliktov a priestupkov (ku dňu rozhodovania odvolacieho súdu 56

záznamov) a 5 záznamov v registri trestov (v jednom prípade sa na ňu hľadí, akoby nebola odsúdená),
naktorévpodrobnostiachpoukázal.Vykonanýmdokazovanímbolonepochybnepreukázané,že trestný
čin, za ktoré je aktuálne trestne stíhaná, spáchala v skúšobnej dobe podmienečne odloženého výkonu
trestu odňatia slobody vo výmere 8 mesiacov, ktorý jej bol uložený trestným rozkazom Mestského súdu
Košice sp. zn. K2-4T/32/2023 zo dňa 29.06.2023, právoplatným dňa 05.02.2024 za prečin ohrozovania

mravnej výchovy mládeže podľa § 211 ods. 1 písm. b), ods. 3 písm. a) Trestného zákona, pričom
skúšobná doba 1 rok a 6 mesiacov plynula do 06.08.2025. Naviac, za prečin zanedbania povinnej výživy
podľa § 207 ods. 1 Trestného zákona už bola obžalovaná v minulosti odsúdená na nepodmienečný trest
odňatia slobody vo výmere štyri mesiace, a to trestným rozkazom Okresného súdu Košice 2 sp. zn.
6T/5/2021 zo dňa 26. 02. 2021, ktorý vykonala dňa 01.10 2021, čo okresný súd správne zistil a správne

právne vyhodnotil ako špeciálnu recidívu.

Za tejto skutkovej situácie, v súvislosti s úvahami o druhu a výmere trestu v zmysle § 34 ods. 1, ods.
4 Trestného zákona dospel aj odvolací súd k záveru, že obžalovanej uložený trest odňatia slobody
vo výmere 5 mesiacov je zákonný, pretože obžalovanej bol uložený zákonom predpokladaný druh

trestu v rámci zákonom upravenej trestnej sadzby a zároveň je aj primeraný s ohľadom na spôsob
spáchania činu, osobu obžalovanej a možnosti jej nápravy a zohľadňujúci jednak represívny ako aj
preventívny účel trestu z hľadiska individuálnej a generálnej prevencie a ostatné zákonné požiadavky
v zmysle § 34 ods. 1 a ods. 4 Trestného zákona a zásady ukladania trestov. S ohľadom na obsah
odpisu registra trestov je u obžalovanej potrebné konštatovať, že doposiaľ uložené podmienečné a aj

nepodmienečné tresty odňatia slobody zjavne nemali na ňu dostatočný výchovný vplyv a nesplnili svoj
účel, keďže obžalovaná sa naďalej dopúšťa druhovo rovnakej trestnej činnosti, navyše aktuálne aj v
skúšobnej dobe podmienečného odkladu výkonu trestu odňatia slobody, ktorá jej plynula do 06.08.2025
a v ktorej mala preukázať svoje polepšenie a viesť riadny život bez dopúšťania sa protispoločenského
konania. Napriek dobrodeniu zákona v podobe podmienečného odkladu výkonu trestu odňatia slobody

obžalovaná rezignovala na svoju povinnosť viesť riadny život a opätovne spáchala úmyselný trestný
čin. Nemožno pritom prehliadnuť, že hoci má obžalovaná 10 detí, starostlivosť o väčšinu z nich
prevzal na seba štát a zákonom stanovená povinnosť obžalovanej ako rodiča vyživovať svoje dieťa bola
určená v minimálnom zákonom určenom rozsahu, avšak ani túto obžalovaná neplnila. V uvedených
súvislostiach nemožno uložený trest považovať za neprimerane prísny.

S poukazom na uvedené nebolo možné prisvedčiť odvolaniu obžalovanej, že uložený trest je
neprimerane prísny a s poukazom na § 49 ods. 2 Trestného zákona jej nebolo možné uložiť ani
trest odňatia slobody s podmienečným odkladom jeho výkonu, pretože obžalovaná bola odsúdenáza úmyselný trestný čin, ktorý spáchala v skúšobnej dobe jej predchádzajúceho odsúdenia, čím
bola možnosť ukladania podmienečného trestu odňatia slobody vylúčená. Do úvahy neprichádzalo
ani priznanie poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 písm. n) Trestného zákona, pretože skutková situácia

v danej veci bola jednoznačná a nevyžadovala osobitnú súčinnosť, resp. pomoc obžalovanej pri
objasňovaní trestného činu.

Podľa § 319 Trestného poriadku; odvolací súd odvolanie zamietne, ak zistí, že nie je dôvodné.

Z vyššie uvedených dôvodov rozhodol krajský súd o odvolaní obžalovanej proti výroku o uloženom treste
tak, že ho ako nedôvodné zamietol, a to pomerom hlasov 3:0 (§ 163 ods. 4 Trestného poriadku).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.