Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, February 17, 2026

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 9Co/149/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5824202065
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 02. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Kotrčová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2026:5824202065.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Kotrčovej

a členov senátu JUDr. Jozefa Šuleka a JUDr. Jany Vargovej, v spore žalobcu: A. car paint s. r. o., so
sídlom 029 56 Zákamenné, Ulica Nižný koniec 1423/42, IČO: 56 035 560, zastúpeného: Advokátska
kancelária JUDr. Brož, s.r.o., so sídlom 034 01 Ružomberok, A. Bernoláka 1400/7, IČO: 52 959 601,
proti žalovanej: KOOPERATIVA poisťovňa, a.s. Vienna Insurance Group, so sídlom 816 23 Bratislava,
Štefanovičova 4, IČO: 00 585 441, zastúpenej JUDr. Baltazárom Mucskom, advokátom so sídlom 831
03 Bratislava - mestská časť Nové Mesto, Vajnorská 55, o zaplatenie 390,85 Eur s príslušenstvom, na
odvolanie žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Námestovo č.k. 16C/86/2024-131 zo dňa 26. marca

2025 v súvislosti s dopĺňacím rozsudkom Okresného súdu Námestovo č.k. 16C/86/2024-151 zo dňa 15.
mája 2025, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok prvoinštančného súdu vo výrokoch I., III. a dopĺňací rozsudok prvoinštančného súdu p o t
v r d z u j e .

Vo výroku, ktorým vo zvyšnej časti žalobu zamietol, ako odvolaním strán nenapadnutom, ponecháva

rozsudok prvoinštančného súdu nedotknutý.

Žalobcovi vo vzťahu k žalovanej p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu
100%.

o d ô v o d n e n i e :

1.Odvolanímnapadnutýmrozsudkomprvoinštančnýsúduložilžalovanejzaplatiťžalobcovisumu390,85
Eur s príslušenstvom vo forme úrokov z omeškania vo výške 9,50 % ročne zo sumy 390,85 Eur od
27.03.2024 do zaplatenia a vo forme nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 175,00

Eur, to všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku; vo zvyšnej časti súd žalobu zamietol a žalobcovi
priznal voči žalovanej právo na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Z vykonaného dokazovania
považoval za preukázané, že dňa 08.12.2013 došlo k dopravnej nehode, pri ktorej bolo motorovým
vozidlom EČV: B. poisteného B. A. poškodené motorové vozidlo EČV: C., rok výroby 2010, patriaceho
D. E.. Poistná udalosť bola žalovanej (ako poisťovni poisteného) nahlásená dňa 21.12.2023 (oznámenie
o poistnom plnení na č. l. 15 spisu). D. E. si dal poškodené motorové vozidlo opraviť u F. A., IČO: 40
984 788, s miestom podnikania C. F. XXXX/XX, XXX XX G., ktorý mu za vykonanie opravy vystavil

faktúru číslo 24VF00023 zo dňa 14.02.2024 na sumu 2.832,59 Eur. Z prílohy faktúry vyplýva, že cena
náhradných dielov predstavovala spolu 1.169,86 Eur, cena práce spojené s demontážou a montážou
náhradných dielov predstavovala 312,- Eur, cena lakovacej práce bola účtovaná v sume 336,- eur (40,-
eur/1 hodina) a cena lakovacieho materiálu bola účtovaná v sume 542,63 Eur. Spolu tieto položkypredstavujú sumu 2.360,22 Eur a po pripočítaní 20%, t. j. 472,10 Eur ide o sumu 2.832,59 Eur (faktúra
s prílohami na č. l. 16 až 21 spisu). Žalovaná vyplatila na účet F. A. sumu 2.441,74 Eur a oznámení
o poistnom plnení uviedla, že ukončila šetrenie predmetnej poistnej udalosti dňa 11.03.2024, pričom

pri výpočte poistného plnenia boli do nákladov na opravu vozidla priznané primerané náklady na cenu
práce pre neautorizovaný servis vo výške 21,- Eur bez DPH/hod., ktoré zodpovedajú priemernej sadzbe
normohodiny práce neautorizovaných servisov v danom regióne a čase. Do poistného plnenia boli
priznané primerané náklady na lakovací materiál vypočítané v kalkulačnom programe (výška lakovacej
konštanty 100%). Rozdiel medzi faktúrou a kalkuláciou predstavuje 390,85 Eur. Pohľadávku vo výške

390,85 Eur vymedzenú ako pohľadávku na náhradu škody vzniknutej dňa 08.12.2023 na poškodenom
motorovom vozidle EČV: C., predstavujúcu rozdiel medzi výškou faktúry za opravu poškodeného
motorovéhovozidlač.:XXXXXXXXXvovýške2.832,59Euravýplatouplneniauskutočnenoupoisťovňou
Kooperativa poisťovňa, a.s. Vienna Insurance Group ako poisťovňou škodcu, D. E. zmluvou o postúpení
pohľadávky zo dňa 23.07.2024 postúpil na žalobcu za odplatu vo výške 389,85 eur (zmluva o postúpení
pohľadávky na č. l. 8 spisu). Znalec z odboru cestnej dopravy a odvetvia technický stav cestných

vozidiel, nehody v cestnej doprave, odhad hodnoty cestných vozidiel, H. D. I. vypracoval znalecký
posudok, v ktorom uskutočnil výpočet škody na vozidle zn. Škoda Octavia Combi EČV: C. a túto
určil ku dňu 08.12.2023 na čiastku 3.196,- Eur, vrátane 20% DPH (posudok na č. l. 11 - 23 spisu).
Znalec vo výpovedi na pojednávaní uviedol, že pri výpočte výške škody vo svojom posudku postupoval
podľa platnej legislatívy a vyšla mu výška škody 3 196,- Eur. Rozdiel vznikol tým, že hodinová cena,

ktorú použil pri vozidle Škoda Octavia je 64,80 Eur a táto cena je podľa značkového servisu Škoda.
Poisťovňa KOOPERATIVA tvrdila, že hodinová sadzba je 21,- Eur bez dane. Čo sa týka lakovacej
konštanty 100 %, ktorú vytýkali, tak táto sa už absolútne v dnešnej dobe nepoužíva pri certifikovaných
lakovniach sú bežne 120-130 %, aj 150 %, ale to je skôr rarita. Na podklade tohto súd ustálil, že
žalovaná suma v rozsahu sumy 390,85 eur zodpovedá rozdielu medzi cenou lakovacích prác, ktoré

účtoval servis vykonávajúci opravu poškodeného auta (40,- eur/1 hod. bez DPH) a cenou, ktorá je
podľa žalovanej priemernou sadzbou normohodiny práce v neautorizovaných servisov (21,- eur/1 hod.
bez DPH) a ďalej rozdielu medzi nákladmi na lakovací materiál, ktoré boli fakturované v sume 542,63
Eur (s lakovacou konštantou 120%) a nákladmi na lakovací materiál vo výške lakovacej konštanty
100% (č. l. 10 spisu). Poukázal, že poškodený si dal v tomto prípade opraviť auto v neautorizovanom

servise, a to v mieste svojho bydliska (obec G.), ktorý postup súd považuje za hospodárny, nakoľko sa
takto eliminujú minimálne náklady na dovoz vozidla zo servisu. Ako uviedol vo svojej výpovedi znalec
H. D. I. (a ako to aj vyplýva z cenníka prác Škoda na č. l. 22 spisu), pri vozidle Škoda Octavia je
cena jednej normohodiny lakovacích prác v značkovom servise Škoda 64,80 Eur. V prejednávanej veci
si neautorizovaný servis účtoval cenu jednej normohodiny za lakovacie práce 40,- Eur bez DPH, čo

predstavuje necelých 62% z ceny normohodiny za lakovacie práce v značkovom servise Škoda. To,
že žalovaná predložila faktúry, z ktorých vyplýva, že Autoservis - KOMA D. F. so sídlom v F. si vo
faktúre zo dňa 11.12.2023 účtoval lakovacie práce v normohodine 25,- eur/1 hod. bez DPH, B. J. B.
so sídlom v Trstenej dňa 13.01.2024 16,50 eur/1 hod. bez DPH, či K. L. B. so sídlom v Liesku (dňa
25.01.2024) a K. E. so sídlom V Námestove (dňa 14.12.2023) obaja 20,- eur/1 hod. bez DPH (č. l. 62 -

70 spisu) automaticky neznamená, že poškodenému nevznikol nárok na poistné plnenie zodpovedajúce
sume vyúčtovanej autoservisom. Konštatoval, že ceny normohodín lakovacích prác v neautorizovaných
servisoch nie sú jednotné, tak ako ani ceny normohodín pri iných servisných prácach a pri predaji
materiálu použitého na opravu. Zároveň, pri posudzovaní účelnosti nákladov na vynaloženú opravu,
nemožno izolovane vychádzať len z ceny za normohodiny, ale treba brať do úvahy najmä celkový

počet hodín, ktoré boli na lakovanie potrebné. Tento počet hodín závisí od zvolenej technológie, od
zručnosti lakovača, od toho, či servis disponuje vlastnou lakovacou dielňou alebo nie a podobne. Súd
preto uzavrel, že ani tým žalovaná predložila faktúry od štyroch autoservisov v regióne Orava, (z ktorých
vyplýva, že tieto si účtovali normohodinu za lakovacie práce v priemere o polovicu nižšiu než autoservis
v prejednávanej veci), nepreukázala, že vyúčtované lakovacie práce v sume presahujúcej 20,- Eur za

normohodinusúneúčelnevynaloženýminákladminaopravupoškodenéhovozidla(keďzároveňžalobca
preukázal, že normohodina fakturovaných lakovacích prác je o viac ako 38% nižšia než v autorizovanom
servise). Totožný záver súd prijal aj ohľadne ceny lakovacieho materiálu, ktorá bola účtovaná v sume
542,63 Eur. Žalovaná odmietla poskytnúť časť tejto sumy s tým, že za primerané náklady považuje
náklady vypočítané v kalkulačnom programe vo výške lakovacej konštanty 100%. Znalec H. D. I. vo

svojej výpovedi uviedol, že lakovacia konštanta 100 % sa už v dnešnej dobe absolútne nepoužíva a
pri certifikovaných lakovniach sú bežne konštanty 120-130 %. Žalobca v tomto smere preukázal, že
zamestnanci jeho autoservisu, resp. jeho konateľ majú niekoľko certifikátov o absolvovaní odborných/
praktických školení týkajúcich sa lakovacích prác (č. l. 119 - 124 spisu). Odmietnutie časti poistnéhoplnenia v rozsahu sumy 390,85 eur súd nevyhodnotil ako dôvodné a žalobe žalobcu o zaplatenie tejto
sumy vyhovel. Mal za to, že žalobca znaleckým posudkom č. 71/2024 znalca H. D. I. preukázal, že
výška škody na dotknutom vozidle vypočítaná podľa vyhlášky č. 492/2004 Z. z. predstavovala ku dňu

08.12.2023 čiastku 3.196,- eur vrátane 20% DPH (č. l. 11-14 spisu). Na rozhodnutie o úroku z omeškania
súd aplikoval § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z., keď
vychádzal z právneho názoru Ústavného súdu SR vysloveného v jeho náleze č.k. II. ÚS 263/2022 zo
7. septembra 2022. Žalovaná ukončila šetrenie poistnej udalosti dňa 11.03.2024 (č.l. 10 spisu), poistné
plnenie mala poskytnúť poškodenému najneskôr do 26.03.2024. Nedôvodne odmietnuté poistné plnenie

v sume 390,85 Eur sa tak stalo splatným dňa 27.03.2024. Počnúc týmto dňom preto súd žalobcovi
priznal úrok z omeškania vo výške 9,50% ročne až do zaplatenia a v prevyšujúcej časti (za obdobie od
13.03.2024 do 26.03.2024), žalobu ako nedôvodnú zamietol. K sume 390,85 Eur a úroku z omeškania
vo výške 9,5% ročne od 27.03.2024 do zaplatenia zo sumy 390,85 Eur súd priznal aj sumu 175,- Eur,
ktorú žalujúca strana vynaložila pred začatím konania a ktorá tak nepredstavuje trovy konania, ale
príslušenstvo žalovanej pohľadávky, keď podľa § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka príslušenstvom

pohľadávky sú aj náklady spojené s jej uplatnením. Sumu 175,- eur zaplatil právny zástupca žalobcu
znalcovi H. D. I. za vyhotovenie znaleckého posudku č. 71/2024 dňa 17.06.2024 a následne (dňa
02.09.2024) ju vyúčtoval žalobcovi faktúrou č. 2024042, ktorú mu bola uhradená dňa 02.09.2024 (č. l.
9 p. v. spisu, 118, 125 spisu). Vzhľadom k tomu, že súd žalobu vo vzťahu k rozsahu priznanému nároku
zamietol len v nepatrnej časti (predstavujúcej 1,42 eur), na rozhodnutie o trovách konania aplikoval §

255 ods. 1 CSP, podľa ktorého priznal žalobcovi voči žalovanej právo na náhradu trov konania v rozsahu
100%.

2. Dopĺňacím rozsudkom prvoinštančný súd znalcovi H. D. I. priznal voči žalovanej právo na náhradu
znalečného vzniknutého v súvislosti s jeho účasťou na pojednávaní dňa 26.03.2025 v rozsahu 100%.

Poukázal na ust. § 225 ods. 1 až 3 CSP a uviedol, že nakoľko sa na dopĺňací rozsudok (podľa odseku 2
§ 225 CSP) primerane použijú ustanovenia o rozsudku a rozsudok sa vždy vyhlasuje verejne (§ 219 ods.
1 CSP), súd podľa § 219 ods. 3 CSP oznámil miesto a čas verejného vyhlásenia dopĺňacieho rozsudku
na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke súdu dňa 05.05.2025. Čas verejného vyhlásenia bol určený
na 15.05.2025 o 12,30 hod. O termíne a mieste vyhlásenia dopĺňacieho rozsudku, ako aj o dôvode,

pre ktorý bude dopĺňací rozsudok vyhlásený súd strany sporu (prostredníctvom ich právnych zástupcov)
taktiež upovedomil aj písomne. Právny zástupca žalobcu oznámenie prevzal dňa 05.05.2025 a právny
zástupcažalovanejdňa12.05.2025.Navyhláseniedopĺňaciehorozsudkusanedostavilažiadnazostrán
sporu, ani ich právni zástupcovia. Za ich neprítomnosti súd rozhodol o doplnení rozsudku uvedeného
v odseku 1 o výrok IV., ktorým na náhradu trov dôkazu, ktoré vznikli počas konania znalcovi H. D. I.

zaviazal žalovanú za primeraného použitia § 255 ods. 1 CSP. Hoci dôkaz prostredníctvom výsluchu
znalca navrhol žalobca, tento bol v spore plne úspešný, a preto súd zaviazal na náhradu trov tohto
dôkazu žalovanú.

3. Proti rozsudku a dopĺňaciemu rozsudku prvoinštančného súdu v zákonnej lehote doručil odvolanie

žalovaný. Vytýkal, že konajúci súd akceptoval vyjadrenia a predložené dôkazy žalobcom, bez toho
aby ich konfrontoval s argumentami žalovaného, čím nesprávne právne vec posúdil a na základe
vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, čím prijal nezákonný a právne
neudržateľný rozsudok. Poukázal na ust. § 4 ods. 2 písm. b), § 15 ods. 1, § 4 ods. 7 zákona o PZP.
Uviedol, že pre náhradu škody zo systému povinného zmluvného poistenia je podstatná obvyklosť.

Poisťovňa z povinného zmluvného poistenia nenahrádza sumu za opravu v absolútne nelimitovanej
výške, ktorú si žalobca svojvoľne určí. Týmto limitom je obvyklosť ceny opravy v zmysle postupov
výpočtu poistného plnenia v kontexte príslušných ustanovení Vyhlášky. V danom prípade bola hlavným
východiskom otázka výšky škody - teda vo vzťahu k nákladom na opravu poškodeného motorového
vozidla účtovaných žalobcom je to otázka adekvátnosti, odôvodnenosti a obvyklosti týchto nákladov,

v porovnaní s inými opravcami v danom mieste a čase. Mal za to, že posúdenie týchto právne
relevantných skutočností v odvolaním napadnutom rozhodnutí súdu prvej inštancie absentuje. Žalobca
síce v konaní predložil znalecký posudok, ktorý má povahu dôkazného prostriedku, avšak v pomere
k ostatným druhom dôkazov nemá a ani nemôže mať privilegované či nadradené postavenie. Navyše
nezodpovedná ani spornú otázku nakoľko neodpovedá priamo na otázku primeranosti účtovanej výšky

normohodiny v kontexte iných opravcov v danom mieste a čase, ale vychádza len z ceny autorizovaného
opravcu, pričom nebolo sporné, že žalobca autorizovaným opravcom nie je. Znalec tak odvodzoval
primeranosť nákladov od servisu, ktorý nie je porovnateľný so servisom, ktorý opravy realizoval. Mal
za to, že konajúci súd sa nesprávne vysporiadal s námietkami žalovaného k relevantnosti záverovpredloženého znaleckého posudku. Vytýkal, že súd prvého stupňa pri rozhodovaní vo veci vychádzal
zo záveru znaleckého posudku, ktorý nie je úplný vo vzťahu k skutkovému stavu veci a jeho závery sú
nesúladné s ostatnými dôkaznými prostriedkami predloženými v konaní. Zároveň žalovaný nepopiera

existenciu vystavenej faktúry, ktorej súčasťou je vyúčtovaný poplatok za vypracovanie znaleckého
posudku. Žalobca však v rámci danej faktúry nepredložil žiaden relevantný dôkazný prostriedok, ktorý
by dokazoval, že Žalobca uhradil sumu vo výške 175 Eur za vypracovanie znaleckého posudku. Práve
z tohto dôvodu žalovaný argumentoval tým, že v rámci uplatnenia tohto nároku vo výške 175 Eur
absentuje aktívna vecná legitimácia žalobcu. Konajúci súd sa nezaoberal tým, či aj naozaj došlo k

úhrade zo strany žalobcu za vypracovaný znalecký posudok. Systém PZP má slúžiť na spravodlivé
odškodnenie osôb poškodených pri dopravných nehodách. Na vec sa vzťahuje zákonné ustanovenie
§ 442 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len ako „OZ“), ktoré nemožno vykladať tak,
že je povinnosťou škodcu (alebo miesto neho poisťovateľa) uhradiť škodu v akejkoľvek výške, hoci
aj rovnajúcej sa nákladom spojených so škodovou udalosťou a že jediným predpokladom bude, že
poškodený vynaložené náklady v tejto výške preukáže. Zdôraznil, že pre náhradu škody zo systému

povinného zmluvného poistenia je podstatná obvyklosť a len do tejto výšky je škodca povinný škodu
nahradiť. Zastal názor, že na strane žalobcu ide o konanie nepoctivé a v rozpore s dobrými mravmi, a to
najmä s ohľadom na skutočnosť, že ešte donedávna aj žalobca účtoval cenu práce za 1 normohodinu
vo výške 20,- Eur. Samozrejme, je prirodzené, že v tejto dobe dochádza k zvyšovaniu cien aj na
strane servisov, avšak 50% zvýšenie možno už považovať za účelové. Vyjadril presvedčenie, že sa do

omeškania s poskytnutím poistného plnenia dostať nemohol, nakoľko si splnil všetky zákonmi uložene
povinnosti pri šetrení poistnej udalosti, ktorej výsledkom bolo poskytnutie poistného plnenia v primeranej
výške za vykonanú opravu poškodeného motorového vozidla. Namietol i výrok rozsudku o náhrade trov
konania a mal za to, že konanie má i inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci, a to odňatie súdu prvej inštancie konať pred súdom a nedostatočné a chybné odôvodnenie

rozhodnutia. Navrhoval rozsudok Okresného súdu Námestovo, vo veci sp. zn. 16C/86/2024 zo dňa
26.03.2025 zmeniť tak, že: Súd žalobu zamieta v celom rozsahu. Žalovaný má voči žalobcovi nárok na
náhradu trov prvoinštančného ako aj odvolacieho konania v rozsahu 100%.

4. V odvolaní proti dopĺňaciemu rozsudku žalovaný vyjadril nesúhlas so záverom prvostupňového

súdu, na základe ktorého priznal znalcovi náhradu znalečného v rozsahu 100%. Výška primeranej
hodnoty normohodiny je ekonomicko-štatistickou otázkou, ktorá sa dala zodpovedať len predložením
konkurenčných cenových ponúk, nebolo na to potrebné ani len odborné vyjadrenie podľa § 206 CSP
nie to ešte súkromný znalecký posudok. Žalovaný od počiatku konania namieta samotné vypracovanie
znaleckého posudku, ktorý vypracoval znalec H. D. I. (ďalej len „Znalecký posudok“), nakoľko Znalecký

posudok nereflektuje správne na spornú podstatu sporu medzi žalobcom a žalovaným, pričom nebol
vypracovaný ani v súlade s Vyhláškou Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 492/2004 Z. z.
o stanovení všeobecnej hodnoty majetku. Náklady žalobcu vynaložené pred začatím konania nie je ani
len možné považovať za trovy konania, ale len za náklady spojene s uplatnením pohľadávky alebo teda
príslušenstvo pohľadávky. Takáto reprodukcia záverov Znaleckého posudku podľa názoru žalovaného

nemožno považovať za úkon na základe ktorého by malo byť priznané znalcovi znalečné za účasť na
pojednávaní. Vzhľadom na predmet konania išlo o maximálne neúčelné konanie, v súvislosti s ktorým
došlo k vzniku nadbytočných nákladov. Zároveň nemôže byť priznané znalečné za účasť na pojednávaní
znalcovi na úkor žalovaného, s prihliadnutím na tú skutočnosť, že žalovaný ani nenavrhoval výsluch
tohto znalca, pričom ten nebol schopný svojou výpoveďou odstrániť sporné skutočnosti medzi žalobcom

a žalovaným. Výsluch znalca aj vzhľadom na to, že znalec v konaní neuviedol pri svojej výpovedi
žiadne rozhodujúce skutočnosti považoval za neúčelný a nadbytočný. Ak by aj znalcovi patrila náhrada
znalečného v súvislosti s jeho účasťou na pojednávaní, tak touto náhradou nemôže byť zaviazaný
žalovaný, ale nahradiť by ju mal samotný žalobca, nakoľko tento svojím konaním zavinil aby došlo k
vzniku nároku znalca na znalečné, ktoré možno pokladať za neúčelné. Žalovaný je však aj naďalej

presvedčený, že nemožno účasť znalca na pojednávaní dňa 26.03.2025 o 10:00 hod. považovať za
úkon v zmysle Vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 491/2004 Z. z. o odmenách,
náhradách výdavkov a náhradách za stratu času pre znalcov, tlmočníkov a prekladateľov, za ktorý by
mala znalcovi patriť náhrada znalečného v rozsahu 100 % tak, ako rozhodol konajúci súd v napadnutom
rozsudku. Navrhoval dopĺňací rozsudok prvoinštančného súdu zmeniť a vysloviť, že znalec H. D. I. nemá

nárok na náhradu znalečného vzniknutého v súvislosti s jeho účasťou na pojednávaní dňa 26.03.2025.
alternatívne znalec H. D. I. má voči žalobcovi právo na náhradu znalečného vzniknutého v súvislosti s
jeho účasťou na pojednávaní dňa 26.03.2025.5. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že sa v plnom rozsahu stotožňuje s právnym
i skutkovým posúdením prípadu zo strany okresného súdu obsiahnutého v napadnutom rozhodnutí.
Rozhodnutiesúdupovažuježalobcazavecnesprávne,vsúladesozákonnýminormamiasprihliadnutím

na osobitosti konkrétneho prípadu. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je zrejmé, že súd na
základe predložených a vykonaných dôkazov riadne zistil skutkový stav a svoje rozhodnutie odôvodnil
vyčerpávajúcim a zrozumiteľným spôsobom opierajúc sa o ustanovenia relevantných právnych
predpisov. Žalobca je toho názoru, že v konaní bola riadne a bez pochýb preukázaná výška škody
na poškodenom motorovom vozidle a to na základe znaleckého posudku H. D. I. zo dňa 17.06.2024.

Žalobou uplatnený nárok na náhradu škody predstavujúci rozdiel medzi žalovaným vyplatením poistným
plnením a faktúrou za opravu poškodeného vozidla vychádza zo záverov znaleckého dokazovania.
Žalobca sa domnieva, že žalovaný v konaní neuniesol dôkazné bremeno, keď nepreukázal, že by výška
škody bola v inej výške ako v tej, ktorá bola stanovená súkromným znaleckým posudkom zabezpečeným
žalobcom. Tvrdenia žalovaného týkajúce sa nesprávneho výpočtu výšky škody znalcom nemajú reálny
základ, pričom výhrady žalovaného k predmetnému znaleckému posudku sú len v rovine tvrdení bez ich

riadneho a konkrétneho preukázania. Navrhol rozsudok prvoinštančného súdu ako správny potvrdiť.

6. Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku)
(ďalej len „CSP"), po zistení, že odvolanie proti rozsudku bolo podané oprávneným subjektom (§ 359
CSP - t.j. žalovaným, v neprospech ktorého bolo rozhodnuté, keďže súd prvej inštancie žalobe vyhovel),

včas (§ 362 ods. 1 CSP) a proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný (§ 355
ods.1CSP),preskúmalrozsudoksúduprvejinštancievrozsahuvyplývajúcomzustanovenia§379CSP,
viazaný odvolacími dôvodmi podľa ustanovenia § 380 CSP a bez nariadenia pojednávania postupom
podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP rozsudok súdu prvej inštancie podľa
ustanovenia § 387 ods. 1 a 2 CSP ako vecne správny potvrdil.

7. Súd v zmysle ustanovenia § 380 CSP je viazaný odvolacími dôvodmi (odsek 1) s výnimkou vád
týkajúcich sa podmienok konania, na ktoré je povinný prihliadať, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch
uplatnené(odsek2).Ztohovyplýva,ženainépochybeniasúduprvejinštanciemimotých,ktorénamietol
odvolateľ v odvolacej lehote, ktoré by inak mohli byť odvolacím dôvodom v zmysle ustanovenia § 365
CSP, prihliadať nemôže, aj keď by takéto pochybenia zistil. Odvolací súd konštatuje, že nevzhliadol

žiaden nedostatok podmienok konania.
8. Odvolací súd preskúmaním napadnutého rozsudku, prislúchajúceho obsahu spisového materiálu a
vyhodnotením toho, čo uviedol v rámci odvolacieho konania odvolateľ – žalovaný, konštatuje, že súd
prvej inštancie vo veci samej v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti potrebné pre právne posúdenie
veci a po vykonaní dokazovania v potrebnom rozsahu dospel k správnym skutkovým a právnym

záverom. V tomto smere sa odvolací súd stotožnil s dôvodmi napadnutého rozhodnutia, ktoré v takomto
prípade nie je potrebné opakovať (ust. § 387 ods. 2 CSP). Z odôvodnenia napadnutého rozsudku
vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a
právnymi závermi na strane druhej. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia preto nemožno považovať
za rozporné s požiadavkou vyplývajúcou z práva na spravodlivý proces, keďže je z neho zreteľné, z

akého skutkového stavu súd prvej inštancie pri rozhodovaní vychádzal, o aké ustanovenia právnych
predpisov sa jeho rozhodnutie opieralo a ako boli tieto relevantné ustanovenia ním interpretované.

9. Vo väzbe k námietke nesprávneho právneho posúdenia veci, odvolací súd poznamenáva, že právnym
posúdenímječinnosťsúdu,priktorejzoskutkovýchzistenívyvodzujeprávnezáveryaaplikujekonkrétnu

právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii
práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, keď na zistený skutkový stav súd neaplikoval príslušnú
právnu normu (úplne ju opomenul aplikovať), alebo aplikoval nesprávnu právnu normu, alebo obsah
správnejprávnejnormynesprávneinterpretoval,alebosprávnezvolenúasprávneinterpretovanúprávnu
normu nesprávne aplikoval. V prejednávanej veci má odvolací súd za to, že súd prvej inštancie na

zistený skutkový stav správne aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka, ako aj zákona o povinnom
zmluvnom poistení, preto odvolací súd ani s prihliadnutím na odvolacie argumenty nenachádza dôvod,
pre ktorý by sa mal od záverov prvoinštančného súdu odchýliť a ani odvolateľ, v odvolaní neuviedol také
právne relevantné skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozhodnutia. Iba
samotná nespokojnosť sporovej strany (v tomto prípade žalovaného) s právnym názorom vysloveným

súdom nezakladá odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d/ CSP, pretože z práva na spravodlivý súdny
proces pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi
názormiapredstavami,preberalariadilsaňoupredkladanýmvýkladomvšeobecnezáväznýchprávnych
predpisov a rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami. Jeho súčasťou nie je ani právo procesnejstrany dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (porovnaj rozhodnutia
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II.
ÚS 251/03). Vzhľadom na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že žalovaným uplatnený odvolací

dôvod nie je daný.

10. K námietke nesprávne zisteného skutkového stavu odvolací súd poznamenáva, že vada
predpokladaná v § 365 ods. 1 písm. f/ CSP (súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam) je vadou skutkovou. Rozhodnutie trpí skutkovými vadami, ak

bol nesprávne vytvorený jeho skutkový základ (skutkové zistenia). Nesprávnosť skutkových zistení
pri tomto odvolacom dôvode je spôsobená nesprávnym postupom súdu prvej inštancie pri hodnotení
výsledkov dokazovania, keď buď súd zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli, alebo
prípadne neprihliadol na skutočnosti, ktoré boli preukázané. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku
jednoznačne vyplýva, že súd prvej inštancie vzal do úvahy iba skutočnosti, ktoré boli vykonanými
dôkazmi preukázané, resp. vyšli počas konania najavo a neopomenul žiadnu skutočnosť, ktorá z

vykonaných dôkazov vyplynula, resp. vyšla počas konania najavo, jeho skutkové zistenia nie sú
založené na chybnom hodnotení dôkazov, v hodnotení dôkazov nie je logický rozpor, a aj z hľadiska
závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti výsledok hodnotenia dôkazov
zodpovedá tomu, čo bolo zistené spôsobom vyplývajúcim z § 191 CSP. Odvolací súd vzhľadom na
uvedené konštatuje, že v konaní pred súdom prvej inštancie bolo v dostatočnom rozsahu vykonané

dokazovanie nevyhnutné pre právne posúdenie predmetnej sporovej veci a meritórne rozhodnutie
súdu. Z uvedeného vychádzal aj odvolací súd v zmysle ust. § 383 CSP, majúc za to, že odôvodnenie
napadnutého rozhodnutia má všetky atribúty vyžadované ust. § 220 ods. 2 CSP a nemožno súdu prvej
inštancie v tomto smere nič vyčítať. Odvolací súd v tejto súvislosti tiež zdôrazňuje aj to, že súd nemusí
rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom strany sporu a procesný postoj strany sporu

zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť súdu akceptovať návrhy, procesné
úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Žalovaným uplatnený odvolací dôvod
podľa § 365 ods. 1 písm. f/ CSP preto nie je daný. Konkrétne k odvolacím námietkam žalovaného
a na doplnenie a potvrdenie vecnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd uvádza
nasledovné:

11.Vovzťahukodvolacímnámietkam(prevzatiezáverovznaleckéhoposudku),odvolacísúddodáva,že
súd vykonáva dokazovanie a hodnotí predložené dôkazy podľa svojho uváženia v zmysle zákona. Zákon
vychádza zo zásady voľného hodnotenia dôkazov (§ 191 ods. 1 CSP) a táto zásada znamená, že záver,
ktorý si sudca urobil z vykonaných dôkazov z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie, je

vecou jeho vnútorného presvedčenia, jeho logického myšlienkového postupu, pričom hodnotiaca úvaha
súdu musí vychádzať zo zisteného skutkového stavu veci a výsledok hodnoteného dôkazu má byť
súčasťou rozsudku. Aj znalecký posudok musí súd hodnotiť voľne, v kontexte s ostatnými vykonanými
dôkazmi a z hľadiska jeho vnútornej logiky. Súd síce nemôže hodnotiť správnosť odborných záverov
vyjadrených znalcom, avšak môže výsledky znaleckého dokazovania hodnotiť voľne, t.j. vo vzťahu ku

skutkovým okolnostiam, ktoré vyplývali z iných dôkazov (Vinterová, A. a kol., Civilní právo procesní.
6. Aktualizované a doplnené vydaní. Praha: Linde, 2011, s. 249). Dôkaz znaleckým posudkom (spolu
s výsledkami výsluchu znalca) je súd oprávnený hodnotiť podľa zásad vyjadrených v ust. § 191 ods.
1 CSP; hodnoteniu súdu pritom nepodliehajú odborné znalecké závery v zmysle ich správnosti; súd
hodnotí presvedčivosť posudku čo do jeho úplnosti vo vzťahu k jeho zadaniu, logickému odôvodneniu

znaleckého nálezu a jeho súladu s ostatnými vykonanými dôkazmi. Odvolací súd dospel k záveru, že
súd prvej inštancie sa uvedenými atribútmi dôsledne riadil, v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol,
z akých tvrdení vychádzal žalobca pri uplatnení svojho nároku, aké tvrdenia a obranu zaujal žalovaný,
ktoré skutočnosti považoval medzi stranami za nesporné a ktoré tvrdenia boli medzi stranami spornými
a následne vyhodnotil všetky výsledky vykonaného dokazovania v súlade s podmienkami uvedenými

v § 191 ods. 1 CSP.
12. Pokiaľ žalovaný v odvolaní namietal nesprávnosť znaleckého posudku, prípadne „izolovanosť“
jeho záverov od skutkových zistení vyplývajúcich z dôkazov ním navrhnutých, odvolací súd sa
s touto argumentáciou nemohol stotožniť a nemôže ju (vzhľadom na jej všeobecnosť) vnímať
inak ako snahu o to, aby súd bezvýhradne prijal žalovaným rigidne prezentovanú správnosť jeho

skutkovej a na ňu nadväzujúcej právnej argumentácie o obvyklosti ceny opravy. Žalovaným predložená
argumentácia podľa názoru odvolacieho súdu predstavuje určitý (v konkrétnostiach prejednávanej veci)
„zjednodušený“ náhľad, ktorý však nereflektuje skutkové závery súdu prvej inštancie majúce základ v
komplexnom zhodnotení výsledkov vykonaného dokazovania. Za náležité považuje odvolací súd úvahysúdu prvej, a to že výška ceny práce sa odvíja od aktuálnych okolností na trhu, pričom je ovplyvnená
dopytom a ponukou v danom odvetví. Žalobca je osobou, ktorá vykonáva činnosť, predmetom ktorej
je oprava cestných motorových vozidiel, pričom sa priamo špecializuje na poskytnutie lakovacích prác.

Jedná sa pritom o činnosť, ktorú neposkytuje každý servis, čo ovplyvňuje aj výšku ceny práce. Pokiaľ
sa teda poškodený rozhodol nechať poškodené motorové vozidlo opraviť v neautorizovanom servise,
žiadnym spôsobom ho to nediskvalifikuje z možnosti preplatenia normohodiny práce účtovanej týmto
autoservisom, nakoľko mu majú byť preplatené len účelne vynaložené náklady súvisiace s opravou
motorového vozidla.

13. Účelom opravy poškodeného motorového vozidla je bezpochyby to, aby sa po vykonanej oprave
stav poškodeného motorového vozidla čo najviac priblížil jeho stavu pred samotným poškodením
(restitutio in integrum), z čoho možno zjednodušene vyvodiť záver, že každá oprava má byť vykonaná
čo najkvalitnejšie a najtrvácnejšie. Aj z tohto pohľadu sú potom závery súdu prvej inštancie pri
akceptovaní výšky normohodiny za vykonané práce, ktoré boli vykonané autoopravovňou žalobcu
správne za situácie, kedy cena týchto prác nedosahovala výšku ceny účtovanú za obdobné práce

autorizovaným servisom (cena práce na motorovom vozidle Ford S-MAX. 72,60 eur/hod. s DPH, cena
lakovníckych a karosárskych prác 70 Eur/hod s DPH), za náležité. Odvolací súd prízvukuje, že v konaní
neboli preukázané (a ani tvrdené) skutočnosti, že by cena prác pri oprave dosiahla výšku, ktorá bola
neprimeraná spôsobu opravy, príp. že by oprava poškodeného vozidla nebola rentabilná a ani že by
cena týchto prác bola účelovo navýšená vzhľadom na to, že mala byť hradená zo škodcovho poistenia

zodpovednosti za škodu. Za škodu na vozidle nezodpovedá poškodený ale škodca, za ktorého ju
plní podľa § 15 zákona o PZP poisťovateľ. Nie je povinnosťou poškodeného si vyhľadať najlacnejšiu
autoopravovňu, pričom poškodený si na opravu poškodeného vozidla môže zvoliť aj autorizovanú
opravovňu. K uvedenému však v posudzovanom nepristúpil a zvolil si opravovňu neautorizovanú, ktorá
však disponovala certifikátmi o absolvovaní školení (viď výpoveď znalca v pripojenej zápisnici), príp.

vhodným vybavením. Žalovaný namieta vykonanie opravy v neautorizovanom servise za cenu nižšiu
ako by bola v servise autorizovanom, avšak na druhej strane v prípade, ak by bola vykonaná oprava v
autorizovanom servise, by bol povinný nahradiť vyššiu cenu opravy.
14. Zo žiadneho zákona nevyplýva povinnosť žalobcu uplatniť si nižšiu hodinovú sumu za prácu
ako autorizovaný servis. Ani žalovaným predložené iné ceny servisov nepreukazujú dôvodnosť ním

tvrdených skutočností. Ak by súd prijal argumentáciu žalovaného, tak tento by začal na trhu servisných
prác určovať maximálnu možnú cenu opravy v rozpore s princípom slobodného trhu. Takýto výklad
podľa odvolacieho súdu nie je možný, zvlášť pri zohľadnení neustáleho rastu cien energií, materiálov,
daní, ostatných nákladov podnikateľských subjektov v poslednom období. K skutkovým tvrdeniam
žalovaného,bymuselpristúpiťinýdôkaz(napr.inýznaleckýposudok),ktorýbypotvrdilskutkovétvrdenia

žalovaného,ohľadneneadekvátnosticeny.Cenovéponukyhodinovýchservisnýchprácniesúdôkazom,
ktorý by bol spôsobilý spochybniť odborné závery predloženého znaleckého posudku, nakoľko každý
autoservis môže mať podľa kvality prác, verejnej známosti mena, rôzne ceny akceptované zákazníkmi.
15. K námietke žalovaného o možnom konaní v rozpore s dobrými mravmi/v rozpore so zákonom
(parazitovanínasystémepovinnéhozmluvnéhopoistenia)uvádza,žežalovanýlenvyjadril„domnienku“,

ničím nepodloženú hypotézu.
16. Žalovaný tiež namietal aktívnu legitimáciu žalobcu vo vzťahu k žalobcom uplatneným nákladom
za vypracovanie znaleckého posudku. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje so záverom súdu
prvej inštancie uvedeným v bode 29. odôvodnenia napadnutého rozsudku, a teda, že žalobcom bol
preukázaný vznik pohľadávky, ktorú je potrebné priznať ako náklady spojené s uplatnením pohľadávky.

Odvolací súd uvádza, že z č.l. 9, 118, 125 spisu jednoznačne vyplýva vyúčtovanie znaleckého posudku
č. 24/2025 právnemu zástupcovi žalobcu ako aj úhrada vyúčtovanej sumy právnym zástupcom žalobcu
znalcovi (rub č.l. 9) a jej následné preplatenie žalobcom právnemu zástupcovi (ktorá skutočnosť plynie
z kontextu žaloby spísanej v mene žalobcu právnym zástupcom – faktu, že si túto sumu uplatňuje
v konaní žalobca) (k tomu porovnaj aj m.m. uznesenie Ústavného súdu SR č. k. III. ÚS 60/2022 z 10.

februára 2022).

17. Záverom k námietkam žalovaného o nedostatočnom odôvodnení a arbitrárnosti napadnutého
rozsudku, odvolací súd v prvom rade pripomína, že účelom odôvodnenia rozhodnutia je vysvetliť
postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia prvoinštančného súdu musí byť

aj dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu v odvolacom konaní. V zmysle judikatúry
Ústavného súdu SR pritom platí, že súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym
názorom strany sporu, je však povinný na zákonom predpokladané a umožnené procesné úkony
strany primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platnýmprocesným právom (II. ÚS 675/2014, IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 329/04, III. ÚS 32/07). Vecná spojitosť
odôvodnenia rozhodnutia s princípom práva na spravodlivý proces garantuje každej strane konania,
že vydaný rozsudok musí spĺňať limity zrozumiteľného, určitého a logicky odôvodneného rozsudku.

Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami
pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd by
mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať tiež na jeho celkovú
presvedčivosť, a teda na to, by premisy zvolené v rozhodnutí rovnako ako závery, ku ktorým na ich
základe dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne a v neposlednom

rade aj spravodlivé a presvedčivé. Vychádzajúc z vyššie vyslovených východísk odvolací súd dospel k
záveru, že súd prvej inštancie svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ust. § 220 ods. 2 CSP, keď uviedol
rozhodujúci skutkový stav a primeraným spôsobom opísal výsledky vykonaného dokazovania a svoje
právne závery náležite vysvetlil a uspokojivo objasnil, z akých úvah vychádzal. Jeho rozhodnutie tak
nemožno považovať za také, ktoré by bolo v rozpore s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.

18. Na základe uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.
Odvolací súd ako vecne správny (§ 387 ods. 1 a 2 CSP) potvrdil aj od rozhodnutia vo veci samej závislý
výrok o trovách prvoinštančného konania a dopĺňací rozsudok, ktorý plne zodpovedá procesnému
úspechu strán konania a zákonným ustanoveniam v ňom uvedeným. K odvolacím námietkam vo
vzťahu k doplňujúcemu rozsudku odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že na rozdiel od zálohy

na vykonanie dôkazu, ktorá sa uplatňuje predovšetkým vo vzťahu k tomu, kto dôkaz navrhol, pri
rozhodovaní o povinnosti uhradiť náklady vynaložené na trovy dôkazu po rozhodnutí súdu, sa
táto povinnosť ukladá tej strane, ktorá v konaní nebola úspešná. To, že sa žalovaný nezúčastnil
pojednávania, na ktorom sa vykonal výsluch znalcom, ešte neznamená, že takto vykonaný dôkaz bol
neúčelný. Z obsahu spisu jednoznačne vyplýva, že výsluch znalcom žalobca navrhol práve v súvislosti

s námietkami, ktoré žalovaný vo vzťahu k predloženému súkromnému znaleckému posudku uplatnil.
Práveosobnouúčasťouprivýsluchuznalcaakonfrontáciounímvyslovenýchzáverovsjehopredstavami
a ním predloženými dôkazmi, mal možnosť či už spochybniť alebo vyvrátiť závery znalca uvedené
v znaleckom posudku. To, že túto možnosť žalovaný nevyužil, nemožno zohľadňovať pri náhrade trov
vynaložených v súvislosti s vykonaním dôkazu – výsluchu znalca.

19. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 262 ods. 1 CSP v
spojení s § 255 ods. 1 CSP a § 396 ods. 1 CSP tak, že priznal žalobcovi ako úspešnej procesnej strane
nárok na ich náhradu v celom rozsahu proti žalovanému, ktorý vo veci úspech nemal.
20. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v senáte v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

(§ 420 CSP)Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého

stupňa. (§ 429 CSP)
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP)