Rozsudok – Ostatné ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Friday, February 13, 2026

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 1Svk/20/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1020200335
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 02. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marián Fečík

ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2026:1020200335.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v kasačnom senáte zloženom z predsedu senátu JUDr.

Mariána Fečíka (sudca spravodajca) a členiek senátu JUDr. Jany Hatalovej, PhD., LL.M. a JUDr.
Kataríny Cangárovej, PhD., LL.M, v právnej veci žalobcu (sťažovateľa): T.. O. Ď., trvale bytom I. XX,
XXX XX K., právne zastúpený: Advokátska kancelária ŠČURY, s.r.o., so sídlom M. R. Štefánika 2618,
022 01 Čadca, pracovisko Za kasárňou 1, 831 03 Bratislava, IČO: 47 258 055, proti žalovanému:
Centrum právnej pomoci, kancelária Bratislava, Námestie slobody 12, 810 05 Bratislava, v konaní o
všeobecnej správnej žalobe na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. KaBA 4255/2020
(KaBA 34731/2019), ČRZ: 16825/2020 z 5.2.2020, konajúc o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku

Správneho súdu v Bratislave č. k. BA-5S/53/2020-46 z 27.2.2024, takto

r o z h o d o l :

I. Kasačná sťažnosť sa zamieta.

II. Účastníkom konania sa nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

I.
Administratívne konanie

1. Žalobca žiadosťou z 15.12.2019, ktorá bola doplnená dňa 15.1.2020, podľa § 10 ods. 1 zákona č.

327/2005 Z. z. o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi a o zmene a doplnení zákona
č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní
(živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov v znení zákona č. 8/2005 Z. z. (ďalej len „zákon
č. 327/2005 Z. z.“) požiadal o poskytnutie právnej pomoci bez finančnej účasti vo veci jeho žaloby na
ochranu osobnosti podanej proti sudcovi Okresného súdu Bratislava I JUDr. Jurajovi Mihálovi, ktorá bola
v čase podania žaloby vedená na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 11C/32/2019 (ďalej len „žaloba
na ochranu osobnosti“).

2. Žaloba na ochranu osobnosti smerovala voči sudcovi, ktorý ako člen senátu rozhodoval v trestnom
konaní voči žalobcovi a ktorý rozhodol o vine žalobcu v jeho trestnej veci. Podľa žalobcu „žalovaný bol
predsedom senátu, ktorý v zmysle textu rozsudku rozhodoval na základe dôkazov, ktoré nikdy neboli
vykonané, čím hrubým spôsobom zasiahol do osobnostných práv žalobcu“.

3. Žalobca, ako žiadateľ právnej pomoci, predložil žalovanému na preukázanie svojich tvrdení rozsudok

Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 5T/104/2004 z 11.4.2005 (ďalej aj „rozsudok Okresného súdu
Bratislava I“), ktorý vydal senát zložený z predsedu senátu JUDr. Juraja Mihála (ďalej len „predseda
senátu okresného súdu“) a prísediacich JUDr. Márie Královej a N. U.. Týmto rozsudkom bol žalobcauznaný vinným zo spáchania trestného činu útoku na verejného činiteľa podľa § 155 ods. 1 písm. a),
ods. 2 písm. a) Trestného zákona a bol odsúdený na trest odňatia slobody v trvaní troch rokov.

4. Žalovaný vlastnou činnosťou zistil, že žalobca bol za vinného uznaný a na príslušný trest odňatia
slobody odsúdený rozsudkom Okresného súdu Bratislava I v spojení s rozsudkom Krajského súdu
v Bratislave sp. zn. 3To/23/2007 z 15.5.2007. Dovolanie žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v
Bratislave sp. zn. 3To/23/2007 z 15.5.2007 bolo následne uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 5Tdo/10/2008 z 11.12.2008 odmietnuté, pričom ústavná sťažnosť žalobcu proti tomuto

uzneseniu bola uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 94/09-42 z 1.4.2009
odmietnutá, ako oneskorene podaná.

5. Žalovaný rozhodnutím č. KaBA 4255/2020 (KaBA 34731/2019), ČRZ: 16825/2020 z 5.2.2020
(ďalej len „rozhodnutie žalovaného“), doručeným žalobcovi 6.2.2020, rozhodol o nepriznaní nároku na
poskytovanie právnej pomoci žalobcovi vo veci jeho žaloby na ochranu osobnosti. Žalovaný mal za to,

že v konaniach o opravných prostriedkoch v trestnom konaní nebolo preukázané, že by predseda senátu
okresného súdu, resp. senát rozhodol bez vykonania dôkazov, o ktoré oprel rozsudok Okresného súdu
Bratislava I, a preto nebolo možné konštatovať neoprávnenosť zásahu do osobnostných práv žalobcu,
ako žiadateľa o právnu pomoc. Podľa žalovaného o neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby
nejde, ak bol zásah dovolený, resp. keď bolo do osobnosti zasahované v súdnom konaní. Žalovaný

preto skonštatoval, že nebolo možné vylúčiť zrejmú bezúspešnosť sporu, čím žalobca nesplnil jednu z
trochu kumulatívnych podmienok na priznanie nároku na právnu pomoc.

II.
Konanie na správnom súde

6.Všeobecnousprávnoužalobou(ďalejlen„žaloba“)včaspodanouemailomdňa21.2.2020naKrajskom
súde v Bratislave, doplnenou v listinnej podobe do podateľne daného súdu dňa 27.2.2020, sa žalobca
domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného, jeho zrušenia a vrátenia veci žalovanému
na ďalšie konanie. Ako dôvody žaloby označil žalobca (i) nesprávne právne posúdenie veci v merite veci

a (ii) nesprávne právne posúdenie zrejmej bezúspešnosti sporu.

7. Žalobca v žalobe stručne zhrnul priebeh administratívneho konania a zopakoval, že bol rozsudkom
Okresného súdu Bratislava I uznaný vinným na základe dôkazov, ktoré nikdy neboli vykonané, čím
konajúci predseda senátu okresného súdu hrubým spôsobom zasiahol do osobnostných práv žalobcu.

Oneoprávnenýzásahbypodľažalobcunešlolenvtomprípade,akbyboltentozásahvykonanývsúlade
so zákonom a v medziach určených zákonom. Práve preto v konaní išlo o exces sudcu, ktorý nepožíva
ochranu zákona, a teda je dôvodné sa domnievať, že žaloba na ochranu osobnosti žalobcu bude
úspešná. Právne posúdenie otázky zrejmej bezúspešnosti sporu žalovaným malo byť podľa žalobcu v
priamom rozpore s právnym názorom vysloveným Najvyšším súdom Slovenskej republiky v rozsudku

sp. zn. 5Sžo/55/2013 z 31.10.2013, podľa ktorého „nestačí, že zrejmú bezúspešnosť sporu nemožno
vylúčiť, ale je nevyhnutné, aby bezúspešnosť sporu žiadateľa bola tak jednoznačná, že je zrejmá už
na základe zbežného posúdenia veci. V opačnom prípade ide len o možnú bezúspešnosť sporu, ktorá
osobe nevylučuje žiadateľa z nároku na poskytnutie právnej pomoci podľa zákona o bezplatnej právnej
pomoci“.

8.Žalovanýzotrvalvcelomrozsahunaargumentáciiuvedenejvjehorozhodnutí.Kprávnemuposúdeniu
oprávnenosti zásahu do osobnosti fyzickej osoby uviedol, že o neoprávnený zásah nejde vtedy, keď je
do osobnosti fyzickej osoby zasahované, resp. zasiahnuté v súdnom konaní. Podľa žalovaného nie je
možné podať žalobu na ochranu osobnosti pre obsah vydaného rozhodnutia, resp. jeho odôvodnenia

proti orgánu, ktorý bol povolaný takéto rozhodnutie urobiť. Na nápravu rozsudku Okresného súdu
Bratislava I mali slúžiť riadne a mimoriadne opravné prostriedky trestného konania. Žalovaný na
podporu svojej argumentácie poukázal na príslušné rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
a Najvyššieho súdu Českej republiky. Na vyjadrenie žalovaného reagoval žalobca replikou, v ktorej však
neuviedol žiadne nové skutočnosti.

9. Správny súd v Bratislave (ďalej len „správny súd“), na ktorý s účinnosťou od 1.6.2023 prešla
pôsobnosť Krajského súdu v Bratislave vo veciach správneho súdnictva podľa zákona č. 151/2022 Z. z.
o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, rozhodol o žalobe rozsudkom č.k. BA-5S/53/2020-46 z 27.2.2024 (ďalej len „napadnutý rozsudok“) tak, že žalobu zamietol a účastníkom
konania právo na náhradu trov konania nepriznal.

10. Správny súd odôvodnil napadnutý rozsudok predovšetkým tým, že:
- námietka nesprávneho právneho posúdenia zrejmej bezúspešnosti sporu bola nedôvodná, pretože
bezúspešnosť sporu bola žalovaným dostatočne vecne a jasne posúdená. Žalovaný si vlastnou
činnosťou zabezpečil rozhodnutia súdov z inštančného postupu, pričom zistil, že v jeho rámci neboli
identifikovanéžiadneporušeniazákonaprivyhodnocovanídôkazovvtrestnomkonaní.Predsedasenátu

okresného súdu teda postupoval spôsobom, ktorý nevybočil z medzí zákona a výrok o vine a treste
žalobcu bol zákonný,
- rozhodnutie žalovaného bolo dostatočne odôvodnené vo vzťahu k možnosti, resp. nemožnosti
zákonného postupu sudcu v rámci trestného konania zasiahnuť do osobnostnej sféry žalobcu
nedovoleným spôsobom. Predpokladom úspešného uplatnenia práva na ochranu osobnosti je to,
že tento zásah bol objektívne spôsobilý privodiť ujmu na právach chránených ustanovením § 11

Občianskeho zákonníka, no zároveň je potrebné, aby tento zásah bol neoprávnený. Neoprávneným
zásahom do práva na ochranu osobnosti je konanie, ktoré zasahuje osobnostnú sféru žalobcu v rozpore
so zákonom. Žalovaný v tejto súvislosti citoval aj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.
zn. 3Cdo/201/2007 z 30.7.2008, podľa ktorého „o neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby nejde
napríklad vtedy, keď zasahujúcim je orgán štátu pri plnení jeho úloh vyplývajúcich zo zákona“. Žalovaný

preto postupoval správne, keď vyhodnotil, že v prípade žiadateľa nebola preukázaná neoprávnenosť
zásahu do jeho osobnostných práv, a to aj s odkazom na ustanovenia § 2 ods. 2 a § 34 ods. 1
zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej
len „zákon o sudcoch“), podľa ktorých sudca nemôže byť pre svoje právne názory zvýhodňovaný
alebo znevýhodňovaný. Konaním predsedu senátu okresného súdu preto nemohlo dôjsť bez ďalšieho

k zásahu do osobnostných práv žalobcu nedovoleným spôsobom,
- nevylúčil, že teoreticky je vo všeobecnosti možné, aby sudca spôsobom vedenia pojednávania,
spôsobom vykonania dokazovania na pojednávaní alebo spôsobom komunikácie s účastníkmi konania
nezákonne zasiahol osobnostnú sféru určitej osoby. Žalobca však v žalobe, no ani v žiadosti o
poskytnutie právnej pomoci a ani v žalobe na ochranu osobnosti neuviedol žiadne bližšie vysvetlenie,

ktorý konkrétny dôkaz uvedený v rozsudku Okresného súdu Bratislava I nebol podľa neho vykonaný,
resp. akým konkrétnym spôsobom a v akom rozsahu bolo zasiahnuté do jeho osobnostných práv,
- pri prieskume rozhodnutia žalovaného neidentifikoval žiadne pochybenie žalovaného pri
vyhodnocovaní otázky zrejmej bezúspešnosti sporu. Právne posúdenie tejto podmienky na priznanie
právnej pomoci a následne ani samotné vyhodnotenie neexistencie nároku na právnu pomoc netrpí

žiadnou vadou, ktorá by odôvodňovala potrebu zrušenia rozhodnutia žalovaného,
- ak by bola v rámci inštančného postupu vyslovená nezákonnosť rozsudku Okresného súdu Bratislava
I, mohol by sa žalobca domáhať ochrany svojich práv podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 514/2003
Z. z.“). V danom prípade však konanie na ochranu osobnosti nebolo právnym prostriedkom schopným

pre žalobcu zjednať nápravu v situácii, kedy žalobca nebol schopný produkovať žiadne relevantné
tvrdenia vo vzťahu k zásahu do jeho osobnostných práv konaním predsedu senátu okresného súdu,
- bezúspešnosť sporu žiadateľa, vo vzťahu ku ktorému sa domáhal priznania nároku na právnu pomoc,
bola tak jednoznačná, že bola zrejmá už na základe zbežného posúdenia veci v súlade s právnymi
závermi judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, na ktorú odkazoval samotný žalobca.

III.
Kasačná sťažnosť a vyjadrenie k nej

11. Žalobca (ďalej aj „sťažovateľ“) podal proti rozsudku správneho súdu č. k. BA-5S/53/2020-46 z
27.2.2024 kasačnú sťažnosť z dôvodov podľa § 440 ods. 1 písm. f) a g) Správneho súdneho poriadku
(ďalej len „SSP“), pretože došlo k zásahu do jeho práva na spravodlivé súdne konanie a správny súd
rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci.

12. V rámci sťažnostných bodov sťažovateľ dôvody kasačnej sťažnosti bližšie rozviedol, hoci bez toho,
aby bolo zrejmé, ku ktorému dôvodu sa ten ktorý sťažnostný bod vzťahuje.

13. Sťažovateľ konkrétne v sťažnostných bodoch namietal, že:- právne posúdenie veci v napadnutom rozsudku je v rozpore s právnym posúdením obsiahnutým
v rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 2S/60/2020-34 z 29.6.2022, predmetom ktorého bolo
posúdenie zákonnosti obdobného rozhodnutia žalovaného o nepriznaní nároku na poskytovanie právnej

pomoci žalobcovi vo veci ochrany osobnosti voči inej členke senátu vo vzťahu k rozsudku Okresného
súdu Bratislava I, čo je v rozpore s ústavne garantovaným princípom právnej istoty,
- správny súd v bode 31 odôvodnenia vychádzal z nesprávne ustáleného skutkového stavu, keď
skonštatoval, že žalobca v žalobe, žiadosti o poskytnutie právnej pomoci a ani v žalobe na ochranu
osobnosti neuviedol bližšie vysvetlenie, ktorý konkrétny dôkaz uvedený v rozsudku Okresného súdu

Bratislava I nebol vykonaný. Tento záver je v priamom rozpore so žalobou na ochranu osobnosti z
11.9.2018, v ktorej žalobca namietal, že v rozsudku Okresného súdu Bratislava I bolo poukazované na
protokol o ohliadke miesta činu a fotodokumentáciu, hoci tieto sa v trestnom spise nenachádzajú a nikdy
neboli vykonané,
- nesprávne zistenie správneho súdu potvrdzuje aj skutočnosť, že Mestský súd Bratislava IV v konaní
o ochrane osobnosti vedenom pod sp. zn. B1-11C/32/2019 naďalej koná a žalobcu nevyzval v zmysle

§ 138 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) z dôvodu zjavnej nedôvodnosti žaloby na jej
späťvzatie,
- k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci prispela aj skutočnosť, že v deň pojednávania bola na
správnom súde vec nesprávne vyvolaná a žalobca s právnym zástupcom sa v dôsledku toho nemohli
zúčastniť časti pojednávania.

14. Záverom sťažovateľ navrhol, aby kasačný súd zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil správnemu
súdu na ďalšie konanie, eventuálne aby zrušil rozhodnutie žalovaného a vec vrátil na ďalšie konanie
žalovanému.

15. Žalovaný sa v stručnom vyjadrení ku kasačnej sťažnosti v plnosti stotožnil s napadnutým rozsudkom
a navrhol kasačnú sťažnosť zamietnuť.

IV.
Právne posúdenie veci kasačným súdom

16. Senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky, ako súdu kasačného (ďalej aj „kasačný

súd“) po zistení, že kasačná sťažnosť žalobcu ako sťažovateľa bola podaná včas (§ 443 ods. 1 SSP),
oprávnenou osobou (§ 442 ods. 1 SSP), je prípustná (§ 439 ods. 1 SSP) a má predpísané náležitosti (§
445 ods. 1 SSP a § 57 SSP), preskúmal napadnutý rozsudok správneho súdu v medziach sťažnostných
bodov uplatnených sťažovateľom spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu, pričom bol vedený
nasledovnými úvahami.

17. Predmetom správneho súdneho prieskumu v súdenej veci bolo rozhodnutie žalovaného o nepriznaní
nároku na poskytovanie právnej pomoci sťažovateľovi bez jeho finančnej účasti. Sťažovateľ požadoval
priznanie právnej pomoci vo veci jeho žaloby na ochranu osobnosti podanej voči predsedovi senátu
okresného súdu, ktorý ho trestným rozhodnutím uznal za vinného z príslušného trestného činu a

odsúdil ho na nepodmienečný trest odňatia slobody, pričom toto rozhodnutie bolo následne v tejto časti
„potvrdené“, tak v inštančnom postupe, ako aj v rámci ústavného prieskumu. Rozhodnutie žalovaného
bolo odôvodnené zrejmou bezúspešnosťou sporu, pretože sťažovateľ ako žalobca nepreukázal
neoprávnený zásah do svojich osobnostných práv, keďže za takýto zásah nemožno považovať
rozhodovanie v súdnom konaní.

18. Predpokladom pre rozhodnutie Centra právnej pomoci o poskytnutí právnej pomoci fyzickej osoby
bez jej finančnej účasti je kumulatívne splnenie troch podmienok vymedzených v § 6 ods. 1 písm. a) až
c) zákona č. 327/2005 Z. z. V zmysle § 6 ods. 1 písm. b) a ods. 2 zákona č. 327/2005 Z. z. je jednou
z uvedených podmienok skutočnosť, že nejde o zrejmú bezúspešnosť sporu, pričom túto podmienku

musí fyzická osoba spĺňať počas celého trvania poskytovania právnej pomoci bez finančnej účasti. Čo
sa rozumie pod zrejmou neúspešnosťou sporu zákonodarca legálne nedefinuje a len v § 8 zákona
č. 327/2005 Z. z. (v znení účinnom do 30.6.2025) demonštratívne ustanovil skutočnosti, na ktoré má
Centrum právnej pomoci prihliadať. Konkrétne prihliada na to, či právo nezaniklo uplynutím času, či saprávo nepremlčalo a či je žiadateľ schopný označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, ktoré sú
dôležité na zistenie skutkového stavu.

19. Kasačný súd zdôrazňuje, že posudzovanie toho, kedy sa bude jednať o celkom zrejmú neúspešnosť
sporu bude vždy primárne závislé od konkrétnych okolností tej ktorej veci. Napriek tomu možno
vyabstrahovaťniektoréaxiómy,ktorébymaloCentrumprávnejpomociprisvojomrozhodovaníopriznaní
nároku na právnu pomoc zohľadňovať. Primárne je to účel právnej úpravy spočívajúci v zabezpečení
prístupu materiálne znevýhodneného žiadateľa k súdu. Je nutné zdôrazniť, že nepriznanie nároku na

poskytnutie právnej pomoci predstavuje obmedzenie a vo veciach s povinným právnym zastúpením
(napr. v rámci správneho súdnictva) i negovanie ústavne garantovaného práva na súdnu ochranu. Z
tohto pohľadu bude preto potrebné vnímať podmienku zrejmej neúspešnosti sporu prísne reštriktívne s
akcentom na adjektívum „zrejmý“, teda to, že sa musí jednať o takú neúspešnosť, ktorá musí byť zjavná,
resp. očividná už na základe zbežného posúdenia veci (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 5Sžo/55/2013 z 31.10.2013). Inými slovami nebude stačiť záver o tom, že neúspešnosť

nemožno vylúčiť, pretože toto slovné spojenie je v podstate signifikantné pre každé súdne konanie. Na
druhej strane však nemožno opomenúť, že náklady na poskytnutie právnej pomoci znáša výlučne alebo
prevažne štát, a preto od neho nemožno spravodlivo požadovať, aby takýmto spôsobom participoval na
súdnych konaniach, pri ktorých žiadateľ už na prvý pohľad nemôže uspieť. To znamená, že posúdenie
otázky zrejmej bezúspešnosti sporu sa nemá ponechať len na tvrdení žiadateľa o právnu pomoc (viď

rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Sžo/36/2011 z 22.8.2012). Centrum právnej
pomoci pritom neprejudikuje výsledok sporu. S odbornou starostlivosťou totiž posudzuje otázku zrejmej
bezúspešnosti sporu, avšak len na účel rozhodovania o poskytnutí právnej pomoci. Slovami Najvyššieho
správneho súdu Slovenskej republiky (viď rozsudok sp. zn. 5Svk/6/2025 z 11.7.2025) „Takéto posúdenie
predstavuje odbornú interpretáciu a aplikáciu relevantných právnych noriem na zistený alebo tvrdený

skutkový stav, pričom nejde o záväzné vyriešenie sporu, ale o analytický krok smerujúci k zisteniu, či sú
splnené podmienky poskytnutia právnej pomoci ustanovené zákonom. Posúdenie, ktoré sťažovateľ má
vykonať podľa § 6 príslušného zákona, je pritom samotnou podstatou jeho „rozhodovacej“ činnosti, ak
by bolo také posúdenie zamieňané s neprípustným prejudikovaním meritórneho rozhodnutia, uvedené
zákonné ustanovenie by strácalo by normatívnu funkciu.“

20. Podľa názoru kasačného súdu v súdenej veci o zrejmú bezúspešnosť sporu jednoznačne išlo.

21. Predovšetkým je potrebné akcentovať, že zodpovednosť sudcu za nezákonné rozhodnutie alebo
nesprávny úradný postup je spojená s ústavne garantovaným právom na náhradu škody v zmysle čl. 46

ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, ktoré je v zákonnej rovine premietnuté do zákona č. 514/2003 Z. z.

22. Kasačný súd zhodne so správnym súdom dodáva, že v zásade nie je vylúčené ani domáhanie sa
ochrany voči sudcovi za konanie, ktorého sa dopustil pri výkone svojej funkcie a ktorým bolo zasiahnuté
do práva fyzickej osoby na ochranu svojej osobnosti v rozsahu danom § 11 Občianskeho zákonníka.

Takéto konanie však musí mať predovšetkým charakter správania sa sudcu (napr. pri komunikácií so
stranami alebo účastníkmi konania, na pojednávaní, pri obhliadke atď.) a nie rozhodovania sudcu.
Správanie sudcu je preto nutné jednoznačne odlíšiť od zákonnosti jeho rozhodovania i keď výnimočne
sa tieto aspekty môžu prelínať, napr. ak v dôsledku správania sa sudcu možno mať dôvodné pochybnosti
o nezaujatosti sudcu v rozsahu, ktorý by mal viesť k jeho vylúčeniu v konaní. To znamená, že pri sudcovi

je potrebné vždy rozoznávať medzi jeho správaním sa, pri ktorom možno posudzovať jeho etický rozmer
a zákonnosťou rozhodovania.

23. V súdenej veci sťažovateľ namietal, že predseda senátu okresného súdu zasiahol do jeho práva
na ochranu osobnosti tým, že v rozsudku Okresného súdu Bratislava I poukázal na dôkazy, ktoré však

podľa sťažovateľa nikdy neboli vykonané. Z uvedenej námietky sťažovateľa je jednoznačne zjavné, že
táto sa netýkala správania sa sudcu, nemá etický rozmer zasahujúci do osobnostných práv sťažovateľa,
ale vzťahuje sa na zákonnosť rozhodovania sudcu, resp. súdu. Právnym prostriedkom ochrany voči
nezákonnému rozhodovaniu súdu je však režim opravných prostriedkov a nie žaloba na ochranu
osobnosti.

24. Sťažovateľ pritom voči rozsudku Okresného súdu Bratislava I neúspešne vyčerpal odvolanie,
dovolanie ako i ústavnú sťažnosť, pričom v rámci inštančného postupu ani ústavného prieskumu nebolo
skonštatované sťažovateľom namietané pochybenie predsedu senátu okresného súdu. Pripusteniemožnosti, že by sa neúspešná strana alebo účastník konania mohli relevantne s úspechom domáhať
ochrany svojich osobnostných práv voči sudcovi, ktorý vo veci rozhodol, z dôvodu ich nesúhlasu s
právoplatným rozhodnutím súdu, by však bola nielen popretím systému opravných prostriedkov, ale

i obchádzaním režimu náhrady za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktorej súčasťou je aj
náhrada škody za nemajetkovú ujmu (§ 17 ods. 2 až 4 zákona č. 514/2003 Z. z.). Úplne absurdná by
bola takáto situácia pri právoplatne odsúdenom páchateľovi trestného činu, pri ktorom by jeho žaloba
na ochranu osobnosti voči sudcovi, ktorý vo veci rozhodol, mohla niesť aj znaky zneužívania práva
(porovnaj § 8 ods. 2 zákona č. 327/2005 Z. z. de lege lata).

25. V tejto súvislosti možno poukázať aj na znenie § 62 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch
a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o súdoch“), v zmysle ktorého strana
alebo účastník konania môžu sťažnosťou namietať aj porušovanie zásad dôstojnosti súdneho konania
sudcom, avšak a contrario nemôžu namietať zákonnosť postupu a rozhodovania sudcu. Obdobne pri
podnete fyzickej alebo právnickej osoby zákon ustanovuje, že jeho predmetom môže byť aj nevhodné

správanie sa sudcov mimo súdneho konania, resp. iné nedostatky na súdoch, ktoré nesúvisia s konaním
a rozhodovaním v prejednávaných veciach (§ 69 ods. 1 zákona o súdoch). Inými slovami aj zákon o
súdoch striktne rozlišuje medzi správaním sa sudcu, ktoré má svoj etický rozmer a môže byť prípadne
spojené aj so žalobou dotknutej osoby na ochranu osobnosti smerujúcej voči sudcovi a zákonnosťou
rozhodovania sudcu, resp. súdu spojenou s inštančným postupom eventuálne ústavným prieskumom.

26. Kasačný súd sa preto vo vyššie uvedenom rozsahu stotožnil so závermi správneho súdu uvedenými
v odôvodnení napadnutého rozsudku.

27. Pokiaľ sťažovateľ spochybňoval tvrdenie správneho súdu obsiahnuté v bode 31 odôvodnenia

napadnutého rozsudku, podľa ktorého sťažovateľ „neuviedol žiadne bližšie vysvetlenie, ktorý konkrétny
dôkaz uvedený v rozsudku OS BA I nebol podľa neho vykonaný“, je potrebné uviesť, že pre rozhodnutie
vo veci nebolo podstatné, či sťažovateľ predmetný dôkaz konkretizoval, ale že celá táto námietka sa
netýkala správania sa predsedu senátu okresného súdu, ale zákonnosti jeho rozhodovania v trestnej
veci.

28. Podľa názoru kasačného súdu žalovaný tiež akceptovateľným spôsobom odôvodnil svoje
rozhodnutie. Ako nesprávne sa síce musí javiť konštatovanie žalovaného, že „v právnej veci, s
ktorou sa žiadateľ na centrum obrátil nie je možné vylúčiť zrejmú bezúspešnosť sporu“, avšak podľa
názoru kasačného súdu sa jednalo len o formulačné pochybenie, pretože z odôvodnenia rozhodnutia

žalovaného inak jednoznačne vyplýval záver o zrejmej bezúspešnosti sporu. Jeho dôvodom bolo
pritom celkom zjavné nepreukázanie protiprávneho zásahu do osobnostných práv sťažovateľa zo strany
predsedu senátu okresného súdu.

29. Vo vzťahu k námietke sťažovateľa, že správny súd rozhodol odlišne ako Krajský súd v Bratislave v

rozsudku č. k. 2S/60/2020-34 z 29.6.2022, je potrebné uviesť, že týmto rozsudkom nebol správny súd
viazaný. K zjednocovaniu rozhodovania súdov vo všeobecnosti slúži inštančný postup a kasačný súd sa
pri porovnávaní dvoch právnych názorov priklonil k tomu, ktorý bol obsiahnutý v napadnutom rozsudku,
i keď sčasti modifikoval jeho závery. Pozornosti kasačného súdu však neunikla skutočnosť, že v čase
vydania uvedeného rozhodnutia krajského súdu bolo už konanie o ochrane osobnosti, vo vzťahu ku

ktorému sťažovateľ ako žalobca rovnako požadoval poskytnutie právnej pomoci, skoro dva a pol roka
zastavené (viď uznesenie Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 23C/44/2019 z 24.1.2020).

30. Za právne irelevantnú posúdil kasačný súd aj námietku sťažovateľa, že Mestský súd v Bratislave
IV vo veci sp. zn. B1-11C/32/2019 riadne koná a nevyzval sťažovateľa podľa § 138 CSP na späťvzatie

žaloby z dôvodu jej zjavnej nedôvodnosti. Túto skutočnosť totiž sťažovateľ nenamietal už v žalobe, a
preto predstavuje nepovolenú „novotu“, na ktorú sa v kasačnom konaní podľa § 441 SSP neprihliada.

31. Rovnako za nedôvodný vyhodnotil kasačný súd aj sťažnostný bod týkajúci sa nesprávneho
vyvolania veci, v dôsledku čoho sa sťažovateľ a jeho právny zástupca nemohli zúčastniť časti

pojednávania na správnom súde konaného dňa 27.2.2024. Sťažovateľ jednak vôbec nekonkretizoval,
v čom malo nesprávne vyvolanie veci spočívať. Zo zápisnice z pojednávania (č. l. 44) pritom
vyplýva, že pojednávania sa od počiatku zúčastnila zástupkyňa žalovaného, takže na ňu sťažovateľom
proklamovaná nesprávnosť vyvolania veci zjavne nedopadla. Predovšetkým však sťažovateľ neuviedol,akým konkrétnym spôsobom mala jeho počiatočná neúčasť na pojednávaní dopad na možnosť
relevantne sa k veci vyjadriť, resp. na zachovanie jeho práva na spravodlivý súdny proces. Len
všeobecné namietanie neúčasti na časti pojednávania bolo totiž v tomto smere nedostatočné.

32. Kasačný súd preto nezistil, že by správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že
(i) nesprávnym procesným postupom znemožnil sťažovateľovi uskutočniť jemu patriace procesné práva
v takej miere, že došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces, resp. že (ii) rozhodol na základe
nesprávneho právneho posúdenia veci.

V.
Záver

33. Na základe vyššie uvedeného dospel kasačný súd k záveru, že neboli naplnené dôvody kasačnej
sťažnosti v zmysle § 440 ods. 1 písm. f) a g) SSP, a preto kasačnú sťažnosť žalobcu ako sťažovateľa

podľa § 461 SSP
ako nedôvodnú zamietol.

34. Relevantný záver kasačného súdu možno zhrnúť do nasledujúcej právnej vety: Negatívnu
podmienku, že nejde o zrejmú bezúspešnosť sporu podľa § 6 ods. 1 písm. b), § 8 zákona č. 327/2005 Z.

z., nespĺňa žiadosť fyzickej osoby o poskytnutie právnej pomoci bez finančnej účasti (i) vo veci žaloby
na ochranu osobnosti podanej voči sudcovi, ktorý (ii) v právoplatne skončenej trestnej veci rozhodol o
jej uznaní vinnou zo spáchania trestného činu a (iii) ktorého rozhodnutie nebolo v inštančnom postupe
zrušené, ak sa (iv) žalobou zjavne namietajú skutočnosti týkajúce sa zákonnosti daného rozhodnutia
trestného súdu. V konaní o ochrane osobnosti totiž nemožno posudzovať zákonnosť rozhodnutia

trestného súdu, a to ani ako predbežnú otázku.

35. O náhrade trov kasačného konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 1 a 175 ods. 1 SSP tak,
že účastníkom konania náhradu trov kasačného konania nepriznal, a to:
- sťažovateľovi s odkazom na § 167 ods. 1 SSP a contrario z dôvodu jeho neúspechu v konaní,

- žalovanému nepriznal nárok na náhradu trov konania, pretože mu zo zákona (vo všeobecnosti) nepatrí
(§ 168 SSP) a kasačný súd nezistil prítomnosť výnimočných dôvodov pre opačný postup.

36. Toto rozhodnutie prijal Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v kasačnom senáte pomerom
hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 prvá veta SSP).

Negatívnu podmienku, že nejde o zrejmú bezúspešnosť sporu podľa § 6 ods. 1 písm. b), § 8 zákona
č. 327/2005 Z. z. o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi a o zmene a doplnení
zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom
podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov v znení zákona č. 8/2005 Z. z., nespĺňa
žiadosť fyzickej osoby o poskytnutie právnej pomoci bez finančnej účasti (i) vo veci žaloby na ochranu

osobnosti podanej voči sudcovi, ktorý (ii) v právoplatne skončenej trestnej veci rozhodol o jej uznaní
vinnou zo spáchania trestného činu a (iii) ktorého rozhodnutie nebolo v inštančnom postupe zrušené,
ak sa (iv) žalobou zjavne namietajú skutočnosti týkajúce sa zákonnosti daného rozhodnutia trestného
súdu. V konaní o ochrane osobnosti totiž nemožno posudzovať zákonnosť rozhodnutia trestného súdu
a to ani ako predbežnú otázku.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok.