Rozsudok – Exekúcia a výkon rozhodnutí ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, March 30, 2026

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 8Co/92/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6123296524
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 03. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Denisa Novotná Mlinárcsiková

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2026:6123296524.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Denisy Novotnej Mlinárcsikovej

a členov senátu JUDr. Agnesy Hricovej a Mgr. Miloša Greguša v spore žalobcov 1/ A. B., nar.
XX.XX.XXXX, bývajúcej v C. D. XXX a 2/ E. B., nar. XX.X.XXXX, bývajúceho v C. D. XXX, zastúpených
JUDr.LadislavomCsákóm,advokátom,sosídlomadvokátskejkancelárievRožňavenaHviezdoslavovej
ulici č. 4, proti žalovanej B. A., nar. X.X.XXXX, bývajúcej v C. F. G. H. D. XXX, zastúpenej JUDr.
Luciou Bakošovou, advokátkou, so sídlom advokátskej kancelárie v Rožňave na Šafárikovej ulici č. 20,
o zaplatenie 2.100 Eur s prísl., o odvolaní žalobcov 1/ a 2/ proti rozsudku Okresného súdu Rožňava, č.
k. 7C/9/2023-140 zo dňa 28.2.2025 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

Žalovanej priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcom 1/ a 2/ v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Rožňava (ďalej len súd prvej inštancie alebo len súd) napadnutým rozsudkom žalobu
zamietol (výrok I.) a žalovanej priznal proti žalobcom v 1. a 2. rade spoločne nerozdielne nárok na
náhradu trov konania v rozsahu 100 % (výrok II.).

2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobcovia 1/ a 2/ ( ďalej len žalobcovia ) domáhali sumy 2.100 Eur

titulom zmluvy o pôžičke. Žalobcovia ( ich právny predchodca ) žalobu odôvodnili tým, že na základe
uzatvorenej zmluvy o pôžičke zo dňa 28.7.2022 a 10.8.2022 bola žalovaná povinná vrátiť poskytnutú
pôžičku v celkovej sume 2.100 Eur do konca januára 2023, ktorá ani po písomnej predžalobnej výzve
pôžičku nevrátila do 15.3.2023.

3. Súd vec právne posudzoval podľa § 657, § 658 ods. 1, § 628 ods. 1,2, § 563 zákona č. 40/1964
Zb. Občiansky zákonník (ďalej len OZ) a konštatoval, že právny predchodca žalobcov reálne peňažné

prostriedky poskytol žalovanej v dvoch splátkach dňa 28.7.2022 v sume 2.000 Eur a dňa 10.8.2022 v
sume 100 Eur. Zároveň mal za preukázané, že žalovaná dňa 18.8.2023 vrátila právnemu predchodcovi
žalobcov sumu 600 Eur prevodom na účet. Žalovaná nijako nepreukázala, že zo strany právneho
predchodcu žalobcov sa jednalo o peňažný dar. Táto skutočnosť nevyplýva ani z jej odpovede na
predžalobnú výzvu zo dňa 6.3.2023, v ktorej tvrdila, že išlo o peňažný dar. Súd však jej tvrdenia
považoval za účelové, nakoľko v podanom odpore tvrdila, že peniaze v sume 2.100 Eur jej dal právny
predchodca žalobcov na domácnosť, v ďalšom podaní uviedla, že to bol dar k jej narodeninám a keďže

sa jej ten dar zdal privysoký, tak mu časť finančných prostriedkov vrátila. Na pojednávaní tvrdila, že
600 Eur poslala právnemu predchodcovi žalobcov ako dar k jeho narodeninám. Podľa jej tvrdení na
zaplatenie leasingovej splátky mala dostatok finančných prostriedkov, nakoľko jej dňa 3.8.2022 vyplatili
rodinné prídavky z Rakúska vo výške 2.442,54 Eur a finančne jej vypomohla aj dcéra B. A., ktorá jej dňa28.7.2022 poslala na účet sumu 1.100 Eur, pričom mala zostatkovú sumu na účte cca 700 Eur. Podľa
ňou predloženej kópie výpisu z účtu je zrejmé, že rodinné prídavky z Rakúska jej boli vyplatené 3.8.2022,
pričom splátka leasingu v sume 3.786,46 Eur bola zaplatená už 29.7.2022, teda deň potom, čo jej prišli

na účet peniaze od dcéry v sume 1.100 Eur a peniaze od G. I. B. v sume 2.000 Eur a päť dní predtým,
než jej došli na účet rodinné prídavky z Rakúska. Žalovaná teda nepreukázala, že by v čase zaplatenia
leasingovej splátky mala skutočne dostatok finančných prostriedkov na jej úhradu bez toho, aby musela
použiť finančné prostriedky od právneho predchodcu žalobcov. Z výpovedí žalobcov vyplynulo, že mali
vedomosť o tom, že ich otec požičal peniaze v sume 2.100 Eur žalovanej na zaplatenie poslednej

leasingovej splátky, avšak nemali vedomosť o tom, či poskytnuté finančné prostriedky žalovaná vrátila.
Podľa tvrdení ich otca finančné prostriedky vrátené neboli. Súd teda na základe dokazovania mal za
preukázané, že finančné prostriedky v sume 2.100 Eur poskytol právny predchodca žalobcov žalovanej
ako pôžičku (nie ako dar). V ďalšom mal za preukázané výpisom z účtu, že časť požičaných peňazí
v sume 600 Eur vrátila žalobcovi prevodom na jeho účet. Vo vzťahu ku vráteniu peňazí v sume 1.500
Eur bola jej výpoveď konzistentná a poukázal na čestné prehlásenie jej matky zo dňa 22.3.2023, podľa

ktorého jej matka v dvoch platbách, a to dňa 23.12.2022 poskytla finančnú hotovosť 700 Eur a dňa
5.1.2023 finančnú hotovosť 800 Eur, ktorú následne odovzdala do rúk G. I. B. (právneho predchodcu
žalobcov). Výpoveď matky žalovanej považoval za dôveryhodnú, detailne popísala situáciu ako došlo k
vráteniu peňazí, ozrejmila z akého dôvodu má doma hotovosť, od svojej výpovede sa neodklonila ani
pri položených otázkach, reagovala pohotovo a opakovane prežívala popisovanú situáciu. Uvedenou

skutočnosťou argumentovala žalovaná aj v odpovedi na predžalobnú výzvu zo dňa 6.3.2023, ktorú
adresovala právnemu predchodcovi žalobcov ešte pred podaním žaloby. V danom prípade nejde teda
o skutočnosť, ktorú by začala tvrdiť ako účelovú obranu až v súdnom konaní. Finančné prostriedky
do rúk právneho predchodcu žalobcov vrátila, nakoľko to od nej žiadal a nechcel mať väčšiu sumu
peňazí na svojom účte, pretože mal mať súd. Tieto jej tvrdenia neboli účinne popreté zo strany žalobcov.

Z dedičského konania bolo zrejmé, že právny predchodca žalobcov mal dlhy, a to pohľadávku voči
A. A., J. vo výške 107.974,47 Eur a pohľadávku voči spoločnosti Ahoj, a.s. vo výške 18.452,05 Eur.
Nepriaznivú finančnú situáciu právneho predchodcu žalobcov vyvodil aj zo skutočnosti, že nevyhral
voľby na pozíciu starostu obce Krásnohorské Podhradie, čím prišiel o príjem a nemožnosť si zabezpečiť
iný kvôli jeho zlému zdravotnému stavu. Z výpovede žalovanej vyplynulo, že po rozchode s právnym

predchodcom žalobcov dochádzalo medzi nimi ku konfliktom, ktoré vyústili až do podania oznámenia
o spáchaní priestupku a k rozviazaniu jej pracovného pomeru dohodou, nakoľko právny predchodca
žalobcov vylepil o nej kompromitujúce plagáty, v ktorých ju označil za zlatokopku. Všetky tieto okolnosti
nasvedčujú tomu, že právny predchodca žalobcov mohol mať skutočne záujem na tom, aby mu finančné
prostriedky boli vrátené v hotovosti na ruku a nie bezhotovostne na účet, kedy by sa mohli stať napríklad

predmetom exekúcie, resp. by bolo ľahko preukázateľné, že mu žalovaná peňažné prostriedky vrátila.
Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov mal súd za preukázané, že žalovaná právnemu predchodcovi
žalobcov vrátila aj zvyšnú sumu pôžičky vo výške 1.500 Eur, a preto žalobu zamietol ako nedôvodnú.

4. O trovách konania rozhodol s poukazom na § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný

sporový poriadok ( ďalej len CSP ) a žalovanej ako úspešnej strane sporu priznal nárok na náhradu trov
konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote 60 dní
po právoplatnosti rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

5. Proti tomuto rozsudku podali odvolanie žalobcovia 1/ a 2/ uplatniac odvolacie dôvody podľa § 365

ods. 1 písm. b/, e/, f/, h/ CSP a navrhli, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak,
že žalobe vyhovie a prizná im náhradu trov konania v rozsahu 100 %, alternatívne zrušil rozsudok
súdu prvej inštancie a vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Za predpokladu, že odvolací
dospeje k záveru o tom, že napadnutý rozsudok v jeho výroku I. je vecne správny, navrhuje zmeniť
aspoň napadnutý výrok II. rozsudku o trovách konania tak, že sa právo na náhradu trov neprizná žiadnej

zo sporových strán a im sa prizná právo na náhradu trov odvolacieho konania. Uviedli, že tvrdenia
žalovanej považuje za evidentne účelové v snahe vyhnúť sa svojmu záväzku vrátiť požičané peniaze.
Poukázali na to, že otec sa im zveril (ako aj ich mame) o problémoch so žalovanou, vrátane skutočnosti,
že jej poskytol pôžičku na úhradu poslednej lízingovej splátky, ktorú mu nevrátila, ani napriek viacerým
výzvam. O tejto veci dokonca vie aj matka právneho predchodcu, čiže ich stará mama. Jej výsluch

však súd prvej inštancie zamietol a nevykonaním tohto dokazovania im znemožnil preukázať v konaní
podstatné skutočnosti. Žalovaná klamala popretím uzavretia zmluvy o pôžičke verbálnou formou, pričom
z klamstva ju usvedčuje jednak jej odpoveď na pokus o zmier, kde sa ani len slovkom nezmienila o tom,
že by sa jej boli peniaze poskytli titulom daru, navyše je proti všetkým zásadám logického myslenia, abyktokoľvek vracal darované peniaze tak, ako to na druhej strane tvrdí žalovaná. Je rovnako nelogické, že
náklady na spoločnosť znášali spoločne a preto jej mal otec poslať peniaze vo výške 2.100 Eur. Pravda
je taká, že spolu bývali v rodinnom dome ich otca, pričom všetky výdavky spojené s chodom domácnosti

až do posledného centu znášal výlučne sám otec, žalovaná ničím neprispievala ani na energie, ale
ani na iné výdavky, o akomsi nájomnom už ani nehovoriac. Konajúci súd ustálil, že tvrdenia žalovanej
nemôžu obstáť a dali do pozornosti tieto skutočnosti za účelom preukázania, že žalovaná sa neštítila v
konaní klamať a brániť sa uvádzaním nepravdivých tvrdení. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že
v danom období žalovaná mala značné finančné problémy, nepochybne o tom svedčí aj jej priznanie,

že si od svojej dcéry musela požičať financie vo výške 1.100 Eur, a to dňa 28. 7. 2022, kým od ich
otca si požičala 2.000 Eur presne toho istého dňa. Žalovaná sa taktiež priznáva k svojim dlžobám tak,
ako to vyplýva z jej tvrdení. Považovali za úsmevné, že žalovaná mala finančne podporovať ich otca z
platu, ktorú zaťažovala povinnosť splácať lízingové splátky, pričom ich otec mal príjem z výkonu funkcie
starostu obce Krásnohorské Podhradie. Za účelom preukázania tohto tvrdenia a zároveň vyvrátenia
procesnej obrany žalovanej navrhli vyžiadať od obce opis mzdového listu žalovanej, ako aj ich otca,

ktorému dokazovaniu však súd nevyhovel. Žalovaná v ďalšom tvrdila, že odovzdala ich otcovi finančnú
hotovosť 700 Eur a 800 Eur, čo nie je pravda. Napokon nie je pravdivé ani tvrdenie žalovanej a jej matky,
že mala dostať nejaké financie od svojej matky a toto účelové tvrdenie zostalo v rovine nepreukázaného
tvrdenia, ale až žalovaná dostala od svojej matky nejaké peniaze, tak tieto dostala zrejme ako vianočný
dar, kým 5.1.2023, ak vôbec nejaké peniaze od nej dostala, tak ich dostala titulom novoročného daru.

Na zvýraznenie tejto námietky dodali, že ak by tieto tvrdenia žalovanej boli pravdivé, mohla splniť svoj
dlh vrátiť finančné peniaze v náhradnej lehote do konca januára 2023. Naopak, až po márnom uplynutí
lehoty na plnenie nasledovala predžalobná výzva zo dňa 22.2.2023. Je úplne bez akejkoľvek logiky,
že by ich otec si objednal nelacné služby advokáta na vymoženie už splneného záväzku. V ďalšom
nezdieľajú názor súdu, že v konaní bolo preukázané, že žalovaná vrátila ich otcovi sumu 600 Eur,

pretože v konaní bolo preukázané len vykonanie tejto úhrady, v žiadnom prípade však nie aj titul tohto
plnenia. Súd sa dopustil závažného procesného pochybenia, keď pri vykonávaní dokazovania napriek
ich námietkam prihliadol na čestné prehlásenie svedkyne. Túto listinu považujú bez akejkoľvek dôkaznej
sily. Rovnako za pochybenie súdu považujú aj hodnotenie svedeckej výpovede menovanej, keď túto
súd vyhodnotil za hodnovernú a presvedčivú. Z hľadiska nastolenej procesnej obrany žalovanej ide o

korunnú svedkyňu a kľúčový dôkaz, napriek tomu súd nevenoval pozornosť pri hodnotení jej výpovede
otázke ich veľmi blízkeho príbuzenského vzťahu, ktorý odôvodňuje a zároveň aj logicky vysvetľuje motív
konania svedkyne účelovo potvrdiť zavádzajúce a klamlivé tvrdenia jej dcéry. Vytkli súdu prvej inštancie,
že počas výpovede svedkyne, ktorá sa začala odchyľovať od dohodnutej verzie so svojou dcérou, ako
má vypovedať, zasiahla advokátka žalovanej s tým, že svedkyňa náležite neovláda slovenský jazyk

a preto je potrebné zabezpečiť tlmočníka s jazyka maďarského. Tieto skutočnosti sú zachytené aj
na zvukovom zázname vyhotovenom z pojednávania dňa 4.12.2024. Napokon uviedli, že rozsudok
považujú za prekvapivý, pretože súd žalobe nevyhovel a túto zamietol. S poukazom aj na vyslovené
predbežné právne posúdenie súdom, ktorý považoval uplatnený nárok v podstatnej časti za dôvodný.
Záverom sa nestotožnili s výrokom o náhrade trov konania a poukázali na aplikáciu § 257 CSP.

6. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu navrhla, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie
potvrdil a priznal jej náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu (100%). Uviedla, že s
napadnutým rozhodnutím súhlasí, ale nemôže sa stotožniť s právnou kvalifikáciou poskytnutých
finančných prostriedkov titulom pôžičky a s tým, že nepreukázala poskytnutie financií pôvodným

žalobcom titulom daru. Nepopiera, že bolo nevyhnutné zaplatiť poslednú splátku v nemalej výške,
ale od žalobcu nikdy na tento účel peniaze nežiadala, ani v prípade, ak pripustí, že sumu 2.000 Eur
pôvodný žalobca poslal s cieľom pomôcť jej s vyplatením poslednej leasingovej splátky, nemožno z toho
automaticky vyvodiť, že išlo o pôžičku a nemohlo ísť o peňažný dar. Poukázala na to, že v tom čase
nebola odkázaná na financie od žalobcu a vedela sa zariadiť sama. Nepoprela, že prijala bezhotovostne

prevodom peňažné prostriedky v celkovej výške 2.100 Eur, avšak zdôraznila, že v čase prevodu
finančných prostriedkov žili v partnerskom zväzku v spoločnej domácnosti. Ak by pôvodný žalobca
skutočne mienil jej požičať peniaze, je pochopiteľné, že by takúto dôležitú skutočnosť nezaevidoval
ani len v správe vo výpise z účtu pri prevode financií. Pôvodný žalobca sa nezmienil o pôžičke práve
z toho dôvodu, že žiadna pôžička v skutočnosti neexistovala. I napriek tomu konajúci súd vyhodnotil

tento vzťah ako pôžičku, pričom vrátila poskytnuté financie v plnej výške, ale nie preto, že by uznala,
že sa jednalo o pôžičku, ale zo strachu, z psychického nátlaku pôvodného žalobcu po ich rozchode,
ktorý sa agresívnym spôsobom dožadoval vrátenia peňazí a to nie len od nej, ale aj od jej rodičov vo
vyššom veku, ktorí ťažko znášali jeho správanie. Jej rodičia boli v celej veci zainteresovaní a pôvodnýžalobca ich dlhodobo obťažoval. Rodičia boli tí, ktorí v konečnom dôsledku jej pomohli vrátiť poskytnuté
peniaze, keďže chceli mať pokoj od jeho vyhrážok a nadávok. Napokon bola dennodenne atakovaná s
tým, aby vrátila peniaze, ktoré dostala darom. Okrem toho žiadal aj iné financie a to za stravu, bývanie

vo svojom dome, absolútne neberúc do úvahy, že aj ona mu poskytovala dary, finančné plnenia a že
počas spolužitia sa o jeho starala, nakupovala do spoločnej domácnosti, upratovala a pod. Z výsluchu
žalobcovvyplýva,žepôvodnýžalobcanemalvozvykupožičiavaťpeniazeinýmosobámaužvonkoncom
nie svojim blízkym. Žalobkyňa 1/ uviedla, že bežne dostávala peňažné dary od svojho otca. Navyše,
deti pôvodného žalobcu boli svojim otcom uvedené do omylu, keďže posledná leasingová splátka bola

uhradenápozaslanísumy2.000Eurasuma100Eurnemohlabyťmienenánaúhradusplátky,akbolana
jej účet pripísaná až dňa 10.8.2022. Žalobcovia v odvolaní opakovane uvádzajú, že klame, pričom sú to
právežalobcovia,ktorívychádzajúznesprávnychskutkovýchzistení.Nemádôvodsivymýšľaťaklamať,
o to viac, že celú poskytnutú čiastku pôvodnému žalobcovi vrátila, pritom tak vôbec nemusela urobiť.
Žalobcovia taktiež namietali titul vrátenia sumy 600 Eur, pritom nepreukázali titul a účel poskytnutia
finančných prostriedkov v sume 2.100 Eur zo strany pôvodného žalobcu. Dôvod, na základe ktorého

pôvodný žalobca predsa len pristúpil na vymáhanie pohľadávky aj napriek tomu, že bola suma 2.100
Eur v celom rozsahu splatená, je logický a je ich dokonca niekoľko. Pôvodný žalobca v komunálnych
voľbách prišiel o prácu, nemal žiaden príjem a mal množstvo dlhov. Jeho zdravotný stav bol veľmi
nepriaznivý a nemal možnosť si zabezpečiť žiadny príjem. Pôvodný žalobca veľmi negatívne vnímal,
že ho opustila z dôvodu jeho agresívneho chovania a neustáleho požívania alkoholických nápojov,

nevedel sa z rozchodom zmieriť a chcel sa jej pomstiť. Svedčia o tom viaceré zákernosti, ktoré voči nej
vykonal. Taktiež nesúhlasí s názorom žalobcov, že čestné prehlásenie nie je žiadnym dôkazom. Zároveň
poukazuje na § 187 ods. 1 CSP. Námietka žalobcov v tom smere, že výpoveď matky bola prerušená
právnou zástupkyňou je nedôvodná. Prerušenie nesúviselo s tým, že svedkyňa sa odchyľovala od
svojej výpovede, ale prerušenie smerovalo k tomu, že svedkyňa mala problém z výslovnosťou z

gramatického hľadiska. Z celkového kontextu výpovede je zrejmé, že svedkyňa neovláda slovenský
jazyk na úrovni potrebnej pre presné vyjadrenie svojich myšlienok a mala problémy so skloňovaním.
Záverom mala za to, že pôvodnému žalobcovi poskytnuté peňažné prostriedky v celej výške vrátila.
Žalobcovia neuniesli dôkazné bremeno a nepreukázali dôvodnosť žalobného nároku. Taktiež nie je
dôvod vybočovať zo zásady úspechu vo veci a čo sa týka postupu podľa § 257 CSP, je potrebné

prihliadať na celkovú majetkovú situáciu žalobcov, a nie len na aktuálne príjmy. Po pôvodnom žalobcovi
v dedičskom konaní nadobudli žalobcovia hnuteľné a nehnuteľné veci a čistá hodnota dedičstva bol
vyčíslená na sumu vo výške 83.893,29 Eur. Aplikácia daného ustanovenia musí zodpovedať osobitným
okolnostiam konkrétneho prípadu a musí mať vždy výnimočný charakter.

7. Žalobcovia v odvolacej replike naďalej zotrvali na dôvodoch odvolania. Tvrdenia žalovanej považujú
za účelové, nepresvedčivé a pokiaľ by sa jednalo o dar zo strany otca, nemala vôbec žiaden dôvod
vracať mu peniaze. V podstatnom nesúhlasili s argumentáciou žalovanej, že išlo dar zo strany ich otca
a prízvukovali, že v našich kultúrnych podmienkach je nielen bežné a slušné, ale aj neodmysliteľné, aby
sa obdarovaný poďakoval za hocijaký dar, nech je jeho hodnota čo i len pár centov, či pár eur, čo platí

osobitne vo vzťahu k daru vo výške 2.000 Eur. Zo žiadneho z vykonaných dôkazov nevyplýva, hlavne
však netvrdí ani žalovaná, že by bola čo i len jedným slovkom poďakovala za takýto dar v absolútne
neobvyklej výške. reagovali aj na jej tvrdenia a výsluch jej matky K. D. pred súdom, ktorý bol prerušený
preto, lebo sa nevedela správne vyjadriť v slovenskom jazyku. Dali do pozornosti, že svedkyňa, ako aj jej
dcéra, žalovaná zhodne dobre vedeli, či a v akom rozsahu ovláda slovenský jazyk, napriek tomu nemali

za potrebu túto skutočnosť vopred oznámiť súdu a požiadali o možnosť, aby svedkyňa mohla vypovedať
vo svojom materinskom jazyku, a zaujímavým spôsobom sa táto potreba prejavila až počas jej výsluchu
v čase, keď sa svedkyňa začala odkláňať od línie prezentovanej svojou dcérou, ako účastníka súdneho
konania. Jej výpoveď naďalej považujú za účelovú. Záverom sa pridržiavali odvolania aj vo vzťahu
k trovám konania.

8. Žalovaná v odvolacej duplike rovnako zotrvala na svojom vyjadrení. V konaní bolo dostatočne
preukázané, že vrátila v celom rozsahu poskytnuté peniaze v sume 2.100 Eur, pôvodne mienené ako
dar, ktorých vrátenia sa začal pôvodný žalobca domáhať až po ich rozchode. Preukázala, že na základe
čestného prehlásenia, ako aj na základe výsluchu svedkyne K. D., za pomoci ktorej bola časť peňazí

vo výške 1.500 Eur vrátená v hotovosti. Opätovne poukázala i na nedôvodnosť aplikácie § 257 CSP.

9. Ďalšie vyjadrenia v spore doručené neboli .10. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas
(§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom, v ktorého neprospech bol rozsudok vydaný (§359 CSP),
proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie v časti ich podaní pripúšťa (§

355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP)
a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 CSP), preskúmal napadnuté
rozhodnutie v medziach daným rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 2 CSP), súc
pri tom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť
dokazovanie (§ 383 CSP), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku boli oznámené na verejnej

tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), a dospel
k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné, preto postupom podľa § 387 CSP napadnutý rozsudok
ako vecne správny potvrdil.
11. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 30.3.2026 o 10,00 hod. v
pojednávacej miestnosti č. 207/2 posch., pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia boli
zverejnené dňa 19.3.2026 na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach v zmysle § 219 ods. 1,3 CSP.

12. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu vymedzeným rozsahom a dôvodmi odvolania žalobcov
bolo posúdiť, či súd prvej inštancie rozhodol vo veci správne, ak rozsudkom vo výroku I. žalobu zamietol
a výrokom II. priznal žalovanej proti žalobcom 1/ a 2/ spoločne a nerozdielne nárok na náhradu trov
konania v rozsahu 100%.

13. Odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti
právne rozhodné pre posúdenie žalobcami tvrdeného nároku, ktorý v potrebnom rozsahu vykonal
dokazovanie potrebné na posúdenie uplatneného nároku, výsledky dokazovania jednotlivo i vo
vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil, pričom i podľa odvolacieho súdu dospel

k správnym skutkovým zisteniam, a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci,
keď vec i správne právne posúdil, s poukazom na § 387 ods. 2 CSP, odvolací súd odkazuje na
správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku. Odvolací súd
nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov súdu prvej inštancie odchýliť.

14. Žalobcovia uplatnili odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b/ CSP, pričom pod porušením práva
na spravodlivý proces je potrebné rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým
v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nie len zo zákonného,
ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré tak zároveň znamená aj porušenie Ústavou zaručených
procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu

za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie
zvoleným zástupcom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na
zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného
postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie spravodlivosti).

15. V prípade odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. e/ CSP ide o vadu skutkovú, keď strana
navrhla dôkaz, ktorý je potrebný na zistenie rozhodujúcich skutočností, ale súd prvej inštancie takýto
dôkaz nevykonal. V súvislosti s predmetnými odvolacími námietkami odvolací súd poukazuje na to, že
dokazovanie je časť civilného konania, v rámci ktorej si súd vytvára poznatky, potrebné na rozhodnutie
vo veci. Právomoc konať vo veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje jej právomoc posúdiť, či a aké

dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho
vykonanie(I.ÚS52/2003).Súdniejevcivilnomkonaníviazanýnávrhmistránnavykonaniedokazovania
a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania
a rozhodnutie, ktoré z navrhnutých dôkazov budú v rámci dokazovania vykonané, je vecou súdu, a nie
účastníkov konania (strán sporu). Odvolací súd sa stotožňuje s nevykonaním dokazovania vyžiadaním

opisu mzdových listov žalovanej v súvislosti s jej finančnou situáciou, nakoľko skutkový stav mal súd
overený v priebehu konania. Rovnako nepovažoval za podstatný výsluch svedkyne - matky žalobcov,
pretože ako uviedli žalobcovia, svedkyňa mala vedieť o požičaní peňazí právnym predchodcom, iba
z počutia.

16. Podstatouodvolaciehodôvoduvyplývajúcehoz§365ods.1písm.f/CSP(súdprvejinštanciedospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) spočíva v nesprávnom postupe
súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov dokazovania dôsledkom čoho je, že súd berie do úvahy
skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli, alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne neprihliada naskutočnosti,ktorébolipreukázané,alebovyplynulizprednesovúčastníkov.Nesprávneskutkovézistenia
môžu byť aj výsledkom logických rozporov pri hodnotení dôkazov s osobitným zreteľom na závažnosť,
zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov.

17. Právnym posúdením v zmysle odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP je činnosť súdu,
pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu
právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny
predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo

správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

18. Odvolací súd preskúmaním veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie vzal do úvahy
všetky skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán sporu vyplynuli, neopomenul
rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo
a výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 191

CSP.

19. Predmetom konania bol nárok žalobcov (právneho predchodcu) na zaplatenie sumy 2.100 Eur
s prísl., titulom ústnej zmluvy o pôžičke uzavretej medzi stranami sporu podľa tvrdenia žalobcov (dedičov
po pôvodnom žalobcovi).

20. Pre platnosť zmluvy o pôžičke sa nevyžaduje osobitná forma. Možno ju uzavrieť aj ústne,
konkludentným prejavom. Pojmovými znakmi zmluvy sú prenechanie vecí na voľné nakladanie, teda
aj na spotrebovanie, druhovo (genericky) určené veci, dočasnosť právneho vzťahu, povinnosť vrátiť
veci rovnakého druhu a obvykle aj doba splatnosti vrátenia. Ak však doba vrátenia pôžičky nie je

dohodnutá, dlžník je povinný splniť dlh prvý deň po tom, čo ho veriteľ o plnenie požiadal (§ 563
OZ). Zmluva o pôžičke je neformálnou, ale reálnou zmluvou (kontraktom), ktorá vyžaduje odovzdanie
predmetu pôžičky (peňazí) veriteľom dlžníka, a to buď bezhotovostným spôsobom na účet dlžníka, alebo
odovzdaním krátkou cestou. Dokiaľ k odovzdaniu predmetu pôžičky (peňazí) nedôjde, medzi zmluvnými
stranami právny vzťah z pôžičky nevznikne (obdobne NS SR sp.zn. 5Cdo/55/98, 3Cdo/325/2009).

21. Pre uzavretie dohody o pôžičke sa nevyžaduje písomná forma, takže táto zmluva môže byť
uzavretá i ústne alebo konkludentným spôsobom. Podstatnou náležitosťou obsahu takejto dohody je
okrem označenia zmluvných strán, predovšetkým určenie predmetu pôžičky, z obsahu musí vyplynúť
i povinnosť dlžníka vrátiť veci rovnakého druhu (peňazí). Keďže táto zmluva je reálnou zmluvou, k jej

uzavretiu zákon vyžaduje i skutočné odovzdanie predmetu pôžičky veriteľom dlžníka (porovnaj rozsudok
Najvyššieho súdu SR sp.zn. 2Cdo/293/2008). Ak sa tak nestane, medzi zmluvnými stranami právny
vzťah z pôžičky nevznikne, a to aj keby všetky náležitosti tohto právneho úkonu (vrátane náležitosti vôle)
boli dané.

22. Keďže zmluva o pôžičke je reálnou zmluvou, závisí od vôle strán, či si zvolia písomnú formu,
prípadne či spíšu len dôkaz o jej existencii – dlžný úpis. Pre vznik zmluvy nie je podstatné, kedy došlo
k podpisu písomnej zmluvy o pôžičke, ale to, kedy došlo k dohode zmluvných strán a k reálnemu
odovzdaniu veci. Ak napr. k odovzdaniu objektu zmluvy dôjde až po podpise zmluvy, zmluvy je perfektná
až v okamihu odovzdania. Opačnú situáciu, pri ktorej dôjde najskôr k odovzdaniu predmetu pôžičky

a k spísaniu písomnej zmluvy až neskôr, je potrebné hodnotiť s prihliadnutím na skutočnú vôľu strán.
Ak bolo úmyslom strán uzavrieť zmluvu o pôžičke už pri odovzdaní predmetu pôžičky, zmluvy vznikla
už odovzdaním, ak však k odovzdaniu došlo z iného dôvodu ako poskytnutie pôžičky, zmluva o pôžičke
vznikne až jej podpisom.

23. Pre určenie rozsahu dôkazného bremena (okruh skutočností, ktoré musia byť preukázané), ako
aj nositeľ dôkazného bremena, je potrebné vychádzať z hmotnoprávnej normy upravujúcej sporný
právny pomer strán sporu (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Mcdo/6/2010). V spore
o vrátenie požičanej peňažnej čiastky má žalobca bremeno tvrdenia, že so žalovaným dlžníkom uzavrel
zmluvu o pôžičke, že mu poskytol finančné prostriedky a že žalovaný dlh riadne a včas nezaplatil. Ak sú

tieto skutočnosti preukázané, veriteľ uniesol dôkazné bremeno. Dôkazné bremeno ohľadne existencie
právnej skutočnosti, ktorá mala za následok zánik dlhu, zaťažuje dlžníka.24. V prejednávanej veci bolo preto pre posúdenie otázky platnosti zmluvy o pôžičke nevyhnutné zistiť,
či došlo k jej poskytnutiu – odovzdaniu peňazí. Dôkazné bremeno spočívalo na žalujúcom veriteľovi.
V spore o vrátenie požičanej sumy má teda veriteľ bremeno tvrdenia, že so žalovaným dlžníkom uzavrel

zmluvu o pôžičke, že žalovanému poskytol finančné prostriedky a žalovaný nezaplatil dlh riadne a včas.
Túto skutočnosť môže veriteľ preukázať písomnou zmluvou o pôžičke alebo dlžobným úpisom, ktorým
sa dlžník zaviazal majetkové plnenie druhovo určených vecí, spravidla peňazí plniť. Ak veriteľ nemá
takúto písomnosť k dispozícii, alebo ak je písomný doklad neúplný, musí poskytnutie pôžičky preukázať
inými dôkaznými prostriedkami (napr. svedkami). Ak sú tieto skutočnosti preukázané, potom veriteľ

uniesol dôkazné bremeno (porovnaj rozsudok NS ČR sp.zn. 25Cdo/98/2000). Zaviazanie dlžníka na
plnenie súdom bude teda závisieť od úspechu dokazovania. Na druhej strane, i v prípade existencie listín
preukazujúcich poskytnutie pôžičky môže dlžník v spore namietať neexistenciu dlhu alebo jej výšku.
Dôkazné bremeno o existencii právnej skutočnosti, ktorá mala za následok zánik dlhu celkom alebo
z časti, spočíva na dlžníkovi.

25. Podľa§132ods.1CSP,saokremvšeobecnýchnáležitostípodaniauvedieoznačeniestrán,pravdivé
a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností, označenie dôkazov na ich preukázanie a žalobný návrh.

26. Podľa § 149 CSP, prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany, sú najmä
skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k

návrhom protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky.

27. Podľa § 150 ods. 1 CSP, strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce
skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu. Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia, na zistenie podstatných
a rozhodujúcich skutočností môže súd strany požiadať o ďalšie skutkové tvrdenia.

28. Podľa § 151 ods. 1 CSP, skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú
za nesporné. Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia, ak strana poprie skutkové tvrdenia, ktoré sa týkajú
jej konania alebo vnímania, uvedie vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach, inak je
popretie neúčinné.

29. Procesný predpis vo vzťahu k ustanoveniu § 151 CSP kladie dôraz na výslovnosť popretia
skutkových tvrdení protistrany. Popretie skutkových tvrdení protistrany musí byť výslovné. Nepostačuje
všeobecné vyhlásenie (napr. o tom, že žaloba je úplne nedôvodná), z ktorého by bolo možné vyvodiť
iba konkludentný nesúhlas strany so skutkovým stavom tvrdeným protistranou. Výslovne popretie

skutkových tvrdení protistrany môže mať podobu po a/ vyhlásenia, že konkrétne skutkové tvrdenia
protistrany nie sú pravdivé a súčasného predloženia iného skutkového tvrdenia o predmetných
skutkových okolnostiach, b/ iba predloženia iného skutkového tvrdenia o predmetných skutkových
okolnostiach alebo c/ iba vyhlásenie, že konkrétne skutkové tvrdenia protistrany nie sú pravdivé.
Predloženie iného skutkového tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach je potrebné považovať

za výslovné popretie skutkového tvrdenia protistrany, ak je z jeho obsahu dostatočne jasné, že skutkové
tvrdenia protistrany pri ňom neobstojí. Bez predloženia iného skutkového tvrdenia o predmetných
skutkových okolnostiach je popretie účinné iba vtedy, ak strana iné skutočnosti nevie uviesť preto, že
ich nepozná. Má sa však za to, že každý pozná predmet svojho konania (to, čo urobil) a predmet
svojho vnímania (to, čo videl alebo počul). Strana má preto povinnosť predložiť iné skutkové tvrdenia

o predmetných skutkových okolnostiach, ak sú tieto predmetom jej vlastného konania alebo vnímania,
inak je popretie skutkového tvrdenia protistrany neúčinné (Števček, M., Ficová, S., Baricová, J.,
Mesiarkynová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. komentár. Praha:
C.H.Beck, 2016, strana 573-575).

30. V sporovom konaní sa uplatňuje prejednacia zásada. Strana má jednak povinnosť tvrdenia, jednak
dôkaznú povinnosť. Následky spojené s ich nesplnením v podobe vecne nepriaznivého rozhodnutia
nesie tá strana, ktorá tieto povinnosti nesplnila. Medzi povinnosťou tvrdenia a povinnosťou označiť
dôkazy na preukázanie tvrdení je vzájomná väzba. Pokiaľ strana nesplní povinnosť tvrdenia, nemôže
splniť ani povinnosť označiť na svoje tvrdenia dôkazy. Dôkazným bremenom sa rozumie procesná

zodpovednosť strany konania, teda to, že v konaní neboli preukázané jeho tvrdenia a že z toho dôvodu
muselo byť rozhodnuté vo veci samej v jeho neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu
rozhodnúť o veci samej aj v takých prípadoch, kedy neboli preukázané určité skutočnosti významné
podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci (či už z dôvodu nečinnosti stany, ktorá nesplnila povinnosťoznačiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení podľa § 132 ods. 1 CSP, alebo preto, že takáto skutočnosť
nemohla byť preukázaná vôbec).

31. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na stranách konania. Strana, ktorá neoznačí
dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé následky v podobe takého
rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných
dôkazov. Rovnaké následky postihujú tú stranu, ktorá síce navrhla dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení,
no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru, že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť

skutkových tvrdení stranou. Zákon určuje dôkazné bremeno ako zodpovednosť strany za výsledok
konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho je, že tvrdenie strany
nie je preukázané v tom zmysle, že súd ho nepovažuje za pravdivé na základe navrhnutých dôkazov,
je pre stranu nepriaznivé rozhodnutie.

32. Teória procesného práva podmieňuje úspech strany v spore unesením bremena tvrdenia

a dôkazného bremena (preukázanie tvrdených skutočností). Zákon stranám ukladá povinnosť tvrdiť
všetky potrebné skutočnosti; potrebnosť, teda okruh rozhodujúcich skutočností, je potom určovaný
hypotézou hmotnoprávnej normy, upravujúcej sporný právny pomer strán. Rozdelenie bremena tvrdenia
a dôkazného bremena medzi stranami je v spore závislé na tom, ako vymedzuje právna norma práva
a povinnosti strán. Obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť žalobca, zatiaľ

čo okolnosti toto právo vylučujúce sú záležitosťou žalovaného.

33. Navrhovanie dôkazov v civilnom sporovom konaní má priamo spojitosť s povinnosťou tvrdenia (§
132 ods. 1, § 150 ods. 1 CSP). Povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť môže strana naplniť od začiatku
konania v žalobe, vo vyjadrení k nej, mimo týchto procesných úkonov, v rámci prípravy pojednávania,

pri odročovaní pojednávaní. Povinnosť označiť dôkazy sa vzťahuje na všetky tvrdenia, ktoré sa uviedli
v žalobe a vo vyjadrení žalovaného. Poslednou procesnou možnosťou splnenia dôkaznej povinnosti
je okamih vyhlásenia uznesenia o skončení dokazovania (§ 154 CSP). Cieľom povinnosti tvrdenia
a dôkaznej povinnosti je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno spočíva
na strane konania, bez ohľadu na jej procesné postavenie. Nesplnenie dôkaznej povinnosti prináša zo

sebou také rozhodnutie súdu, ktoré vychádza zo skutkového základu zisteného z dôkazov navrhnutých
stranou v opačnom procesnom postavení než je ten, kto nesplnil alebo nedostatočne plnil svoju dôkaznú
povinnosť.

34. V civilnom procese sa uplatňuje tzv. neúplný apelačný systém, kedy súd je viazaný rozsahom

a dôvodmi podaného odvolania a strana môže v odvolacom konaní vzniesť námietky proti postupu súdu
prvej inštancie len v prípade, ak dané námietky boli už predmetom posudzovania zo strany tohto súdu.
Súd druhej inštancie vystupuje len ako opravný súd, jeho úlohou nie je vykonávať dôkazy, či sa zaoberať
sa novými skutočnosťami, ktoré v konaní prvej inštancie neboli produkované. Odvolací súd dáva do
pozornosti zásadu, ktorá platila už v rímskom práve, podľa ktorej „vigilantibus iura scripta sunt“, t.j. „práva

patria len bdelým“ (pozorným, ostražitým, opatrným, starostlivým), teda tým, ktorí sa aktívne zaujímajú
o ochranu a výkon svojich práv a ktorí svoje procesné oprávnenia uplatňujú včas a s dostatočnou
starostlivosťou a predvídavosťou. V slobodnej spoločnosti je totiž predovšetkým vecou nositeľov práv,
aby svoje práva bránili a starali sa o ne, inak ich podcenením, či zanedbaním môžu strácať svoje práva
majetkové, osobné, satisfakčné a pod. Je preto vždy na strane, ktorá tvrdí, že jej práva boli dotknuté,

aby preukázala, že jej nárok patrí. Pri predložení dôkazov, ktoré dávajú jasný a zrozumiteľný doklad
o jeho práve, možno žalobe vyhovieť.

35. Strany majú procesnú dôkaznú povinnosť, t.j. povinnosť uviesť dôkaz na preukázanie tvrdených
skutočností. Procesný dôsledok spojený s dôkaznou povinnosťou môže mať za následok neunesenie

dôkazného bremena. Strana, ktorá neoznačila dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie
za predpokladu, že ňou tvrdená skutočnosť nebola inak preukázaná, nepriaznivé následky v podobe
takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe ostatných
vykonaných dôkazov. Predpokladom dôkaznej povinnosti je teda tvrdenie skutočností stranou, tzv.
bremeno tvrdenia. Medzi povinnosťou tvrdenia a dôkaznou povinnosťou je úzka vzájomná väzba.

Dôsledkom toho, že tvrdenie strany nie je preukázané ani na základe navrhnutých dôkazov, ani na
základe dôkazov, ktoré súd vykonal bez návrhu, je pre stranu nepriaznivé rozhodnutie. V sporovom
konaní, kde strany stoja proti sebe a majú opačný záujem na výsledku konania, povinnosť tvrdenia (§
150 CSP) a povinnosť dôkazná (§ 132 CSP) pre obe strany sporu sú odlišné a celkom samostatné.36. Žalobcovia (právny predchodca žalobcov) preukázali, že poskytli v dvoch splátkach dňa 28.7.2022
sumu 2.000 Eur a dňa 10.8.2022 sumu 100 Eur žalovanej. Rovnako bolo preukázané, že žalovaná

dňa 18.8.2023 vrátila právnemu predchodcovi žalobcov sumu 600 Eur prevodom na účet. Žalovaná sa
bránila, že zo strany právneho predchodcu žalobcov sa jednalo o peňažný dar, pričom táto skutočnosť
nevyplynula ani z jej odpovede na predžalobnú výzvu zo dňa 6.3.2023, pričom iba tvrdila, že poskytnuté
finančné prostriedky právnemu predchodcovi žalobcov vrátila. Naopak žalobcovia (predtým právny
predchodca žalobcov) tvrdili, že žalovaná požičané finančné prostriedky nevrátila. V konaní sa žalovaná

bránila, že finančné prostriedky jej boli žalobcom poskytnuté ako dar. Z uvedeného vyplynulo, že
žalobcov zaťažilo dôkazné bremeno vo vzťahu k ich tvrdeniam o nevrátení konkrétnej sumy peňazí
žalovanou titulom pôžičky. Žalobcovia toto bremeno neuniesli.

37. Podľa § 191 ods. 1 CSP dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky
dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo.

38. Súd prvej inštancie postupoval pri hodnotení dôkazov v súlade s týmto ustanovením a zároveň
za súčasného rešpektovania rovnosti strán sporu dôkazy vyhodnotil jednotlivo a aj v ich vzájomnej
súvislosti, a to logickým spôsobom, keď jednotlivé dôkazy svedčiace v prospech žalovanej tvoria spolu
ucelenú, logickú štruktúru vedúcu k jedinému správnemu záveru, ktorým je ten, ku ktorému dospel súd

prvej inštancie.

39. Podstatnými náležitosťami zmluvy o pôžičke je dohoda o prenechaní veci (o reálnom odovzdaní),
druhovom určení veci, povinnosť vrátiť vec rovnakého druhu, určenie času vrátenia. Z vykonaného
dokazovania (prevodom z účtu žalobcu na účet žalovanej) je preukázané reálne druhovo určených

peňazí žalovanej. Povinnosťou žalovanej bolo vrátiť peniaze žalobcovi, pričom vyplynulo, že žalovaná
tieto finančné prostriedky aj vrátila. Podporne súd vychádzal aj z komunikácie žalovanej ako odpovede
na predžalobnú výzvu a výpoveď svedkyne. Právne posúdenie, či sa jednalo o zmluvu o pôžičke alebo
o dar, súd správne právne posúdil na základe vykonaného dokazovania. Záverom správne ustálil, že
žalovaná titulom ústnej zmluvy o pôžičke vrátila právnemu predchodcovi žalobcov finančné prostriedky

a preto súd považoval nárok žalobcov za nedôvodný, preto ho zamietol.

40. Podľa žalovanej finančné prostriedky jej žalobca poskytol titulom daru. V konaní ju však
zaťažovalo bremeno uvedené tvrdenie preukázať, čo však nepreukázala. Z uvedeného dôvodu súd
preto posudzoval nárok žalobcu titulom ústnej zmluvy o pôžičke. V správe pre prijímateľa ohľadne

pôžičky v bankovom účte nie je uvedený účel týchto platieb. V kontexte zisteného skutkového stavu táto
skutočnosť nasvedčuje tomu, z akého dôvodu boli tieto prostriedky poskytnuté. Je potrebné zdôrazniť,
že žalovaná, pokiaľ si od žalobcu finančné prostriedky nepožičala, mohla tieto prostriedky v poznámke
označené obratom vrátiť. Pokiaľ jej uvedené prostriedky mali byť poskytnuté z iného právneho titulu,
než titulom pôžičky, mohla namietať označenie tejto platby ako dar. Žalovaná však takýmto spôsobom

nepostupovala. V ďalšom je však potrebné poukázať na skutočnosť vyplývajúcu z jej odpovedí na
predžalobnú výzvu, že sumy, ktoré dostala do žalobcu, jednu čiastku bezhotovostne vrátila vo výške 600
Eur, pričom dôkazom je výpis z účtu a ďalšie dve čiastky v hotovosti dala do rúk právnemu predchodcovi
žalobcov. Hotovosť dala preto, lebo to od nej žiadal, nakoľko nechcel mať väčšiu sumu na svojom účte,
pretože mal mať súd. Na základe odpovede žalovanej súd vyhodnotil uvedenú okolnosť spôsobom, že

žalovanej boli finančné prostriedky poskytnuté titulom pôžičky a nie titulom daru. Žalovaná však uvedené
tvrdenie (dar) ničím nepreukázala.

41. Žalobcovia namietali, že súd sa nedostatočným spôsobom vysporiadal s vrátením finančných
prostriedkov – hotovosťou po 700 Eur a 800 Eur, pretože táto skutočnosť nevyplýva z tvrdení ich

právneho predchodcu (otca) v pokuse o zmier. Rovnako namietali i vrátenie finančných prostriedkov
právnemu predchodcovi v sume 600 Eur.

42. V tomto smere sa odvolací súd stotožňuje s právnym záverom súdu prvej inštancie v bode 37
odôvodnenia, že žalovaná preukázala vrátenie požičaných peňazí v sume 600 Eur prevodom na účet.

Žalovaná síce neuviedla dôvod účelu platby (napr. vrátenie z konkrétneho dôvodu), avšak rovnako
právny predchodca žalobcov neuviedol konkrétny účel poskytnutia finančných prostriedkov žalovanej
v sume 2.000 Eur a 100 Eur. Vo vzťahu ku vráteniu zvyšku peňazí v sume 1.500 Eur považoval jej
výpoveď za konzistentnú. Poukázal i na čestné prehlásenie jej matky, podľa ktorého táto v dvochplatbách, a to dňa 23.12.2022 poskytla finančnú hotovosť 700 Eur a dňa 5.1.2023 finančnú hotovosť 800
Eur, ktorú následne odovzdala do rúk právnemu predchodcovi žalobcov G. I. B.. Napokon skutočnosťou,
že právnemu predchodcovi žalobcov už peniaze boli vrátené v dvoch čiastkach argumentovala žalovaná

aj v odpovedi na predžalobnú výzvu zo dňa 6.3.2023. Žalovaná uviedla, že hotovosť odovzdala do rúk
právnemu predchodcovi žalobcov, preto lebo to od nej právny predchodca žalobcov žiadal, nakoľko
nechcel mať väčšiu sumu na svojom účte. Tieto tvrdenia neboli účinne popreté zo strany žalobcov
a z dedičského konania bolo zrejmé, že právny predchodca žalobcov mal dlhy, a to pohľadávku voči
A. A., J. vo výške 107.974,47 Eur a pohľadávku voči spoločnosti Ahoj a.s. vo výške 18.452,05 Eur.

Pokiaľ žalobcovia namietali, že takýto postup žalovanej bol účelový a nepravdivý, k tomuto odvolací súd
uvádza, že ho žalobcovia nijakým spôsobom nevyvrátili a nepreukázali opak. Je nepochybné z obsahu
preskúmavaného spisu, že právny predchodca žalobcov a žalovaná žili v družobnom pomere, pričom
tento vzťah bol problematický a vyústil do ich rozchodu. Je zrejmé, že ich spolužitie nebolo celkom
štandardné, avšak žalobcovia žiadnym spôsobom nepreukázali, že žalovaná finančné prostriedky
žalobcovi nevrátila. Z odvolacej argumentácie žalobcov vyplýva iba ich polemika z rozhodnutím súdu

prvej inštancie. Rovnako z výpovedí žalobcov vyplynulo, že síce boli s otcom v telefonickom kontakte,
avšak na konkrétne otázky odpovedali neurčito, že si už nepamätajú. Pokiaľ mali mať vedomosť
o podstatných veciach týkajúcich sa požičania peňazí žalovanej, je nepochybné, že otec by ich
s podrobnosťami oboznámil (tvrdiac o ich dobrých vzťahoch s otcom), pričom však z ich výpovedí
vyznieva len neurčitosť vo vzťahu k uplatnenému nároku. Ak teda nemali bližšie informácie o poskytnutí

peňazí žalovanej, tak nemali ani dostatočné informácie o ich vrátení žalovanou. Tvrdenia žalovanej, že
peniaze vrátila predchodcovi žalobcov, tak žiadnym spôsobom nevyvrátili. Odvolací súd dodáva, že súd
prvej inštancie vyhodnotil všetky okolnosti a vykonané dôkazy správne a logicky. Napokon v zmysle
§ 191 ods. 1 CSP súd pri hodnotení dôkazov starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania
najavo, a preto je na mieste, aby prihliadol aj na prejavy a správanie sa strán sporu na pojednávaní

a zahrnul ich do svojho hodnotenia, keď bezprostredne vnímal ich výpovede a reakcie, v dôsledku čoho
môže nadobudnúť celkový dojem o dôveryhodnosti jednotlivých verzií strán sporu.

43. Odvolací súd sa stotožňuje aj s hodnotením výpovede svedkyne a túto rovnako považuje za
konzistentnú. Námietky žalobcov, že svedkyňa sa začala odchyľovať od vopred dohodnutej verzie so

žalovanouakosvojoudcérou,povypočutízvukovéhozáznamuodvolacísúdomnepovažujezadôvodné.
Napokon žalobcovia resp. ich právny zástupca po skončení výsluchu svedkyne jej výpoveď pred súdom
žiadnym spôsobom nenamietali, pretože pokiaľ by vzniesli výhrady, týmito by sa musel súd vysporiadať.
Avšak uvedené zo zvukového záznamu z pojednávania zo dňa 4.12.2024 nevyplýva. Žalobcovia
spochybňujú aj dôveryhodnosť svedkyne (matky žalovanej) a poukazujú na rodinné prepojenie, že je na

strane žalovanej. Odvolací súd k daným námietkam uvádza, že takto sa dajú spochybniť potom všetci
svedkovia, ktorí sú rodinní príslušníci v sporoch. Takéto spochybnenie nemôže byť samo o sebe brané
ako relevantné. Musí tu byť aj iná okolnosť, z ktorej by sa mohla dôvodne vyvodiť nedôveryhodnosť
svedka. Odvolací súd považuje túto argumentáciu žalobcov za nepreukázanú a nedôvodnú, nedá sa len
z toho, že ide o matku žalovanej dovodiť, že nemohla finančne pomôcť svojej dcére so zaplatením dlhu.

Navyše v danom prípade ako je vyššie uvedené a vysvetlené, neboli tvrdenia žalobcov ani podložené
relevantnýmilistinnýmidôkazmi.Tedaajkebynebolasvedeckávýpoveď,žalobcamitvrdenéskutočnosti,
neboli preukázané ani žiadnymi listinnými, či inými dôkazmi. Dôkazné bremeno zaťažuje tú stranu sporu
(t.j. žalobcov), ktorá z tvrdenia vyvodzuje pre seba priaznivé následky.

44. Pokiaľ žalobcovia namietajú, že súd prvej inštancie vydal prekvapivý rozsudok s poukazom
na vyslovené predbežné právne posúdenie odvolací súd dodáva, že súd prvej inštancie vyslovil svoj
predbežný právny názor, čo je v súlade s § 181 ods. 2 CSP. Z hľadiska výpovednej hodnoty predbežného
právneho posúdenia veci je nevyhnutné, aby bolo stanovisko súdu určité a zrozumiteľné. Na jeho
základe musí byť stranám aj zástupcom dostatočne zrejmé, aký výrok rozhodnutia vo veci samej

možno očakávať v nadväznosti na predbežné prejednanie sporu a prípravu pojednávania. Predbežné
právne posúdenie veci nemožno zúžiť iba na zjednodušené konštatovanie, že sa mu na základe
obsahu spisu žaloba javí ako dôvodná, prípadne ako čiastočne dôvodná alebo nedôvodná. Predbežný
charakter tohto právneho posúdenia neznamená to, že súd pri svojej úvahe a myšlienkovom postupe
nezohľadnil všetky dostupné informácie a jeho konklúzia je z daného hľadiska neúplná alebo nepresná.

Predbežnosť právneho posúdenia veci spočíva v tom, že súd sa v aktuálnom štádiu procesu objektívne
nemohol vychádzať z výsledkov riadneho dokazovania a ku konkrétnemu právnemu záveru dospel síce
vyčerpávajúcim argumentačným spôsobom, ale iba v rámci prípravy pojednávania. Predbežné právne
posúdenie veci má predovšetkým umožniť objektívne predvídateľnosť následného súdneho rozhodnutiavytvoriť priestor na prehodnotenie vlastnej procesnej pozície sporových strán, ich vecnú a efektívnu
právnu argumentáciu, riadne substancovanie skutkových tvrdení a dôkazných návrhov a podobne. Ide
o zasadaný inštitút, ktorého účelom je zefektívnenie, zrýchlenie a zjednodušenie sporového konania,

vrátane prevencie tzv. prekvapivých súdnych rozhodnutí.

45. V kontexte vyššie uvedeného odvolací súd zastáva názor, že súd prvej inštancie predniesol svoje
predbežné právne posúdenie veci, pričom zohľadnil všetky dostupné informácie a tieto dostatočne
zrozumiteľným spôsobom predniesol aj stranám sporu (uvedené vyplýva zo zápisnice z pojednávania zo

dňa 4.12.2024). Avšak ani v prípade predbežného právneho posúdenia veci nie je súd striktne viazaný
formulovaným záverom. Z podstaty výkonu spravodlivosti prostredníctvom súdnej moci vyplýva, že súd
musí byť pri svojich právnych záveroch nezávislý a jeho slobodný myšlienkový postup je limitovaný
iba obsahom subjektívneho práva, ktoré v konkrétnej veci interpretuje a aplikuje. Súd prvej inštancie
rozhodnutie jasne odôvodnil a náležite sa vysporiadal so všetkým čo vyšlo v priebehu konania najavo
a jeho rozhodnutie nemožno považovať za prekvapivé, preto v tomto smere je odvolacia argumentácia

žalobcov nedôvodná.

46. V ďalšom žalovaní namietali, že súd nevykonal nimi navrhované dokazovanie a poukázali na svoje
vyjadrenia zo dňa 2.6.2023. Z uvedeného vyjadrenia vyplynulo, že s odkazom na § 187 ods. 1,2 CSP
navrhli výsluch svedkyne B. B. a G. B., ktoré mali mať informácie o okolnostiach uzavretia zmluvy.

Výsluch svedkov odvolací súd rovnako považuje za nadbytočný, vzhľadom na skutkový stav overený
v priebehu konania a skutočnosť, že bolo povinnosťou žalobcu preukázať podstatné náležitosti ústnej
zmluvy o pôžičke.

47. Vo vzťahu k tvrdeniam žalobcov, že mali vedomosť o požičaní finančných prostriedkov ich otcom

žalovanej, odvolací súd dodáva, že tieto svoje tvrdenia nijakým spôsobom nepreukázali.

48. Žalobcovia tiež v odvolaní namietali, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je nepreskúmateľné
a súd v konaní favorizoval žalovanú. Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvej inštancie dostatočne
zrozumiteľne a presvedčivo odôvodnil rozsudok, uviedol, akými úvahami sa pri ich hodnotení riadil a ako

vec právne posúdil, čím splnil zákonné kritéria odôvodnenia uvedeného v § 220 ods. 2 CSP. V danom
prípade neobstojí námietka žalobcov, že súd prvej inštancie favorizoval žalovanú. Zo strany súdu prvej
inštancie podľa odvolacieho súdu k uvedenému nedošlo a zároveň nedošlo ani k znemožneniu stranám
realizovať ich procesné práva na vysvetlenie dôvodov rozhodnutia v takej miere, že by došlo k porušeniu
práva na spravodlivý proces, keď rozhodnutie súdu prvej inštancie fakticky v relevantných záveroch

riadneprávneajvecneodôvodnil.Skutočnosť,žesasúdprikloníkargumentáciijednejzostrán,ktorámá
navyše podporu zisteného skutkového stavu vychádzajúceho z vykonaného dokazovania, neznamená,
že súd porušil rovnosť strán v konaní. V predmetnej veci sa súd zaoberal tak argumentami žalobcov,
ako aj žalovanej.

49. Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu vo výroku II. o trovách konania odvolací súd
dopĺňa, že v sporovom konaní (v danom prípade ide o také konanie) sa otázka náhrady trov konania
spravuje predovšetkým zásadou úspechu v spore (§ 255 ods. 1 CSP). Výnimočne však súd môže
v konaní procesne úspešnej strane nepriznať náhradu trov konania. Civilný sporový poriadok v §
257 CSP umožňuje súdu pri rozhodovaní o náhrade trov konania prihliadať výnimočne na zvláštnosti

prejednávanej veci a prispieť tým k odstráneniu prípadnej tvrdosti, ktorú by jednak vyvolalo uplatnenie
zásady úspechu v spore. Každá strana znáša trovy spojené s jej účasťou v spore, kým nie je spor
ukončený (§ 252 CSP). Kým povinnosť znášať trovy konania primárne a všeobecnou nákladovou
povinnosťou strán konania a povinnosťou nahradiť trovy, je obmedzená na prípady, keď boli splnené
určité zákonom vymedzené okolnosti. So sporovým konaním je nezlučiteľne spojená náhrada trov

konania a vyplýva to z jeho povahy, keď strany sporu stoja proti sebe a je na mieste, aby strana, ktorý
v spore so svojim nárokom zvíťazila, dostala a ňou vynaložené trovy nahradené od proti strany.

50. Odvolací súd takto dospel k záveru, že obsah odvolania žalobcov proti výroku II. rozsudku nie je
spôsobilý spochybniť správnosť záverov rozsudku súdu prvej inštancie v napadnutom výroku o trovách

konania, ktorý neaplikoval § 257 CSP (existencia dôvodov hodných osobitného zreteľa).

51. Odvolaciu argumentáciu žalobcov v ďalšom odvolací súd považoval vo veci samej za nerozhodnú,
bez potreby sa ňou osobitne vysporiadať. I podľa konštantnej judikatúry súd nemusí dať odpoveď navšetky otázky nastolené účastníkmi (stranami konania) ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutie bez toho, aby zachádzali
do všetkých detailov sporu uvádzanými účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí

dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorú nastolil. Je však
nevyhnutné, aby reagoval na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj napr.
rozhodnutie Ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09 a pod.). Preto na
ostatnú odvolaciu argumentácie žalobcov zaoberajúcou sa ďalšími okolnosťami v prejednávanej veci,
no nie už spôsobilú ovplyvniť rozhodnutie, odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou

odpoveďou.

52. Odvolací súd takto dospel k záveru, že obsah odvolania žalobcov nie je spôsobilý spochybniť
správnosť záverov rozsudku súdu prvej inštancie z hľadiska odvolacích dôvodov výslovne v ňom
uvedených, pričom ani v odvolacom konaní neboli zistené také skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by
mohli spochybniť správnosť skutkových a právnych záverov, na ktorých súd prvej inštancie založil svoje

rozhodnutie. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie
vrátane výroku o trovách konania podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny a podľa § 387 ods. 2 CSP
na zdôraznenie správnosti doplnil ďalšie dôvody.

53. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP a v

spojení s § 255 ods. 1 CSP, § 262 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bola plne úspešná žalovaná,
a preto jej vzniklo právo v plnom rozsahu na náhradu trov odvolacieho konania voči v odvolaní
neúspešným žalobcom. Prípadnú existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa v zmysle § 257 CSP
odôvodňujúcich výnimočné nepriznanie náhrady trov úspešnej strane (či už úplné alebo čiastočné), ako
už bolo uvedené, odvolací súd nezistil. Odvolací súd preto žalovanej priznal nárok na náhradu trov

odvolacieho konania voči žalobcom v plnom rozsahu, pričom o výške náhrady trov konania rozhodne
súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie skončí, samostatným uznesením,
ktoré vydá súdny úradník.

54. Na záver odvolací súd dodáva, že skutočnosť, že súd nerozhodol podľa predstáv a očakávaní

sporovej strany, nemožno považovať za porušenie, či nerešpektovanie jej práv. Odvolací súd v tejto
súvislosti upriamuje pozornosť na rozhodnutie NS SR sp. zn. 5Cdo/218/2010, podľa ktorého obsah
práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva
alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je irelevantné konanie súdov a iných
orgánov SR. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný

súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04). Právo na
spravodlivý proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom
úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Do
obsahu základného práva podľa čl.46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl.
6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať

sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého
spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili
výkladom všeobecných záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS
251/03).

55. Rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 vety druhej CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1, 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Dovolateľ má právo v dovolacom konaní zvoliť si advokáta alebo sa môže obrátiť na Centrum právnej
pomoci (§ 160 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).