Uznesenie – Spotrebiteľské zmluvy ,
Zrušené Judgement was issued on Wednesday, October 24, 2024

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 5CoCsp/1/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6123200829
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 10. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Világiová
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2024:6123200829.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Világiovej a členov
senátu JUDr. Andreja Radomského a JUDr. Romana Lajoša v právnej veci žalobcu: A. B. C., C., C. C.
D. X, XXX XX E. – F. G. H., I.: XX XXX XXX, právne zastúpeného Remedium Legal, s.r.o., so sídlom
Prievozská 2, 821 09 Bratislava – mestská časť Ružinov, IČO: 53 255 739, proti žalovanej: F. J., nar.
XX.XX.XXXX, bytom G. XXXX/XX, XXX XX D., o zaplatenie 5.890,15 eur s príslušenstvom, o odvolaní

žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. 16Csp/55/2023-106 zo dňa 17.10.2023 takto

r o z h o d o l :

Zrušuje rozsudok a vec vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol tak, že:

„I. Súd žalobu zamieta.

II. Žalobca nemá právo na náhradu trov konania a žalovanej sa náhrada
trov konania nepriznáva.“

2. Právne odôvodnil súd prvej inštancie svoje rozhodnutie podľa § 52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 1 a 5, § 54
ods. 1 a 2 a podľa § 39 Občianskeho zákonníka, podľa § 9 ods. 1, 2, § 11 ods. 1, 2, § 7 ods. 1, 2, § 17 ods.

1 Zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov
a o zmene a doplnení niektorých zákonov, pričom vo vzťahu k § 17 ods. 1 tohto zákona aplikoval znenie
účinné v čase postúpenia pohľadávky, podľa § 92 ods. 8 Zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách.

3. Súd prvej inštancie konštatoval, že na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žaloba
nie je dôvodná. V prvom rade sa zaoberal aktívnou vecnou legitimáciou žalobcu. Posudzovaný právny

vzťah strán je právnym vzťahom založeným spotrebiteľskou zmluvou, keďže Home Credit Slovakia, a.
s. bola od uzavretia zmluvy v postavení dodávateľa a žalovaná v postavení spotrebiteľa. Z vykonaného
dokazovania vyplynulo, že medzi Home Credit Slovakia, a.s. a žalovanou bola dňa 27.05.2019 uzavretá
Zmluva č. XXXXXXXXXX (ďalej aj ako „Zmluva“), ktorej súčasťou sú Obchodné podmienky postupcu
v znení ich dodatkov (ďalej len „OP“), na základe ktorej bol žalovanej poskytnutý úver vo výške 7.000
eur, ktorý sa žalovaná zaviazala splácať v 96 pravidelných mesačných splátkach vo výške 125,97

eura. RPMN bola vo výške 16,40 %, ročná úroková sadzba 15,26%. Celková čiastka, ktorú mala
žalovaná zaplatiť predstavovala sumu 12.093,12 eura. Na základe zmluvy o postúpení pohľadávok zo
dňa 16.09.2022 bola pohľadávka voči žalovanej postúpená na žalobcu.

4. V civilnom procese platí tzv. prejednacia zásada. Vo všeobecnosti podľa tejto zásady je záležitosťou
procesných strán, aké predložia skutkové podklady, vrátane dôkazov. Tvrdiť skutočnosti rozhodujúce

pre posúdenie veci a navrhovať dôkazy tieto skutočnosti podporujúce je tak výlučne vecou strán a
každá zo strán nesie procesnú zodpovednosť za to, že svojimi tvrdeniami vnesie do procesu tenskutkový materiál, ktorý bude v súlade s jej procesnými záujmami. Súd je oprávnený založiť rozhodnutie
na skutočnostiach predložených procesnými stranami, a to, čo strany nepredložia, nemôže brať za
základ pre svoje rozhodovanie. Stranám teda hrozí pri nesplnení dôkaznej povinnosti a pri neunesení

dôkazného bremena, nepriaznivé rozhodnutie vo veci samej. Dôkazné bremeno je teda inštitútom
procesného práva, ktoré stíha toho účastníka, v ktorého záujme je aby určitá skutočnosť rozhodná podľa
hmotného práva a stranou tvrdená bola v konaní skutočne preukázaná. Pravým zmyslom dôkazného
bremena je umožniť súdu vydať rozhodnutie i v tých prípadoch, keď určitá skutočnosť pre spor rozhodná
dokázaná nebola, teda keď si súd nemôže urobiť záver o tom, že určitá skutočnosť je alebo nie je

pravdivá.

5. Žalobca si uplatňuje právo na plnenie zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, a preto je nutné vyhodnotiť,
či pri uzatvorení zmluvy boli splnené všetky povinnosti a podmienky, ktoré na tieto zmluvné vzťahy kladie
právna úprava zameraná na ochranu spotrebiteľa, t. j. § 52 a nasl. OZ, ZoSÚ a ďalšie. Bolo na žalobcovi,
aby tento preukázal, že jeho právny predchodca bonitu žalovanej náležite skúmal, že si splnil povinnosť

vyplývajúcu mu z ust. § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z.. Keďže sa jedná o spor s ochranou slabšej
strany (žalovanej), bol žalobca súdom vyzvaný na predloženie dôkazov o skúmaní bonity žalovanej.

6. Z textu zákona o spotrebiteľskom úvere vyplýva, že informácie pre rozhodnutie dodávateľa o tom,
či zmluvu uzavrie alebo nie, si má veriteľ zabezpečiť sám a to aj v spolupráci so žiadateľom o úver.

Pri získavaní relevantných informácií za účelom posúdenia úverovej schopnosti spotrebiteľa tak veriteľ
vychádza ako z informácií dodaných spotrebiteľom, tak aj z informácií, ktoré získava z iných dostupných
zdrojov. Je povinnosťou veriteľa takto získané informácie zhromaždiť, vyhodnotiť ich dostatočnosť a
rozhodnúť, či a ktoré informácie je nevyhnutné ďalej overovať.

7. Za dostatočné sa považujú iba také informácie o príjmoch a výdavkoch, z ktorých je veriteľ schopný
získať objektívny obraz o žiadateľovej finančnej situácii. Schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský
úver tak treba chápať ako situáciu, keď v závislosti od frekvencie splácania zostane spotrebiteľovi v jeho
osobnom/domácom rozpočte dostatok finančných prostriedkov, aby mohol bez akýchkoľvek problémov
a obmedzení splácať splátku v predpokladanej výške. Preto dodávateľ musí okrem iného analyzovať

spotrebiteľov osobný/domáci rozpočet a to ako stranu príjmov, ako aj stranu výdavkov, a to vždy vo
vzťahu ku konkrétnemu žiadateľovi o úver (t. j. konkrétne príjmy zo zamestnaneckej alebo inej činnosti,
konkrétne náklady na bývanie, dopravu, domácnosť alebo nezaopatrené deti). Analýza iba niektorej zo
strán rozpočtu sama o sebe k posúdeniu úverovej schopnosti nepostačuje.

8. Podľa predloženého vyjadrenia mala žalovaná deklarovať príjem vo výške 2.810 britských libier, ktorý
mal byť preukázaný výplatnými páskami. Pokiaľ ide o výdavky tak žalobca uviedol, že ako mesačné
úverové zaťaženie bral do úvahy len splátku novoposkytnutého úveru v sume 125,97 eur pri výške
životného minima 205,07 eur. Súd zastával názor, že nepostačuje ak žalobca (právny predchodca) pri
výdavkochvychádzalibazosumyživotnéhominima.Rovnakonezohľadnilnákladynabývanie,dopravu,

domácnosť, len zobral do úvahy sumu splátky 125,97 eur.

9. Na základe vyššie uvedeného súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca súdu nepreukázal, aby
právny predchodca skúmal príjmy a hlavne výdavky žalovanej. Z predložených listinných dôkazov takéto
zisťovanie nevyplýva. Je povinnosť subjektu, ktorý poskytuje finančné plnenie vo forme úverov, tieto

okolnosti objektívne zistiť. Za týchto okolnosti právny predchodca žalobcu zjavne nekonal s odbornou
starostlivosťou podľa § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z .z., ale naopak, tieto svoje povinnosti porušil,
čím sú naplnené predpoklady hmotnoprávnej fikcie podľa § 11 ods. 2 zákona prvá veta, t. j., že nie je
oprávnený vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru.

10. Súd prvej inštancie následne citoval z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa
28.03.2018 sp.zn. 7Cdo/26/2017 a konštatoval, že spôsobilým predmetom postúpenia v zmysle ust. §
92 ods. 8 zákona o bankách môže byť iba pohľadávka alebo jej časť, ktoré sú už (1) splatnými, a to za
predpokladu predchádzajúcej (2) písomnej výzvy potom, čo bol klient banky nepretržite dlhšie ako 90
kalendárnych dní v omeškaní. Uvedené predpoklady sú zákonným predpokladom pre platné postúpenie

pohľadávky banky. Musia byť splnené v čase postúpenia pohľadávky.

11. Citované ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách oprávňuje banku postúpiť na iný subjekt len
peňažný záväzok, s ktorým je dlžník v omeškaní (z dôvodovej správy uvedenému zákonu týkajúcej sapredmetného ustanovenia je zrejmé, že toto ustanovenie upravuje možnosť využitia inštitútu postúpenia
pohľadávky zodpovedajúcej nesplácaného dlhu) a nemôže postúpiť pohľadávku, ktorá ešte nebola
splatná. Z uvedeného teda vyplýva, že pôvodný žalobca nemohol postúpiť žalobcovi tzv. „živý úver“.

12. Súd prvej inštancie mal teda za to, že neboli v konaní splnené zákonné predpoklady pre platné
postúpenie pohľadávky. Podľa zmluvy bola konečná splatnosť úveru dňa 30.06.2027 (96 splátok od
30.06.2019). Ako už je vyššie uvedené k vyhláseniu predčasnej splatnosti nedošlo a teda Home Credit
Slovakia, a. s. nemohla postúpiť žalobcovi dňa 16.09.2022 tzv. „živý úver“. Pokiaľ teda spoločnosť Home

Credit Slovakia, a. s. postúpila svoju pohľadávku na žalobcu konala v rozpore s ustanovením § 92 ods.
8 zákona o bankách, ale aj s § 17 ods. 1 ZoSÚ, a preto je zmluva o postúpení pohľadávky neplatný
právny úkon v zmysle § 39 OZ (pre rozpor tohto právneho úkonu so zákonom - ustanovením § 92 ods.
8 zákona o bankách a § 17 ods. 1 ZoSÚ). Vzhľadom na nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu
súd prvej inštancie žalobu zamietol.

13. Výrok o trovách konania odôvodnil súd prvej inštancie podľa ust. § 255 ods. 1 CSP, podľa ktorého
strane, ktorá mala vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie
alebo bránenie práva proti strane, ktorá vo veci úspech nemala. Žalobca nebol v konaní úspešný preto
nemá právo na náhradu trov konania a žalovanému žiadne trovy konania nevznikli, preto mu ich súd
ani nepriznal.

14. Proti tomuto rozsudku včas podal odvolanie žalobca. Namietal, že súd prvej inštancie nesprávnym
procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej
miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, že súd prvej inštancie dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza

z nesprávneho právneho posúdenia veci. Konštatoval, že skúmanie bonity spotrebiteľa je bezpochyby
otázkou skutkovou. Žalobca zastáva názor, že veriteľ nie je povinný preukazovať skúmanie bonity
spotrebiteľa ak táto skutočnosť nebola medzi stranami sporu sporná a spotrebiteľ nevyužil svoje právo
namietnuť takého skúmanie. V tejto súvislosti poukázal na uznesenie Krajského súdu v Prešove
sp.zn. 9CoCsp/45/2022 z 10.11.2022 i na zákonnú formuláciu § 7 ods. 1 Zákona č. 129/2010 Z.z..

Namietal, že žalobca v tomto spore neeviduje vo vzťahu k žalobcom predloženému skúmaniu bonity
zo strany postupcu vrátane dôkazov žiadne popretie skutkových tvrdení či je jednotlivých dôkazov zo
strany žalovaného. V tejto súvislosti poukázal na ust. § 151 ods. 1 CSP konštatoval, že súd nemôže
ani v spotrebiteľskom spore nahrádzať procesnú aktivitu strán v celom rozsahu. V tejto súvislosti
poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie vo svojom rozhodnutí C 42/15 Home Credit

Slovakia a.s. proti Kláre Bíroovej. Následne poukázal na uznesenie Krajského súdu v Prešove sp.zn.
10CoCsp/3/2022 zo dňa 09.02.2023, z ktorého citoval a citoval ustanovenie § 7 ods. 1, § 11 ods.
2 Zákona o spotrebiteľských úveroch. Následne konštatoval, že žalobca riadne doručil súdu tvrdenia
a dokumentáciu preukázujúcu skúmanie bonity, a to podanou žalobou a vyjadrením zo dňa 31.07.2023.
Na týchto tvrdeniach a dôkazoch žalobca zotrval, pričom boli v konaní zároveň podľa názoru žalobcu

nespornými. Existujúce záväzky spotrebiteľa veriteľ overil dopytom do úverového registra, ktorý žalobca
predložil do konania, z ktorého je zrejmé, že spotrebiteľ nemal v čase podania žiadosti o úver žiadne
existujúce záväzky. V rámci výpočtu DSTI bral veriteľ do úvahy ako mesačné úverové zaťaženie len
splátku novoposkytnutého úveru v sume 125,97 eur. Žalovaný v článku 11 až 26 Zmluvy o úvere uviedol,
žejeslobodný,početvyživovacíchdetí0aakoformubývaniadeklarovalurodičov.Ďalejdeklaroval,žeje

zamestnanýod10/2015ajehočistýmesačnýpríjembolvovýške3.125,-eur.Tentopríjembolžalovaným
preukázaný na základe výpisu z účtu, ktorý žalobca predložil do konania, pričom z uvedeného výpisu je
zrejmé, že čistý príjem žalovanej bol za 02/2019 2.810,- L, za 03/2019 vo výške 2.810,- L a za 04/2019 vo
výške 3.494,39 L. V rámci nákladov na zabezpečenie základných životných potrieb bral veriteľ do úvahy
životné minimum spotrebiteľa, nakoľko v žiadosti neuviedol žiadne vyživované dieťa. Životné minimum

na členov domácnosti spotrebiteľa ku dňu poskytnutia úveru bolo vo výške 205,07 eur. Výpočet DSTI
bol teda s výsledkom 0,04. Následne žalobca upriamil pozornosť na skutočnosť, že pri posudzovaní
žiadosti o úver bola v rámci mesačných nákladov na zabezpečenie základných životných potrieb
žiadateľaoúverbranádoúvahypaušálnasumavýdavkovvovýške20%rozdielumedzicelkovouvýškou
čistého príjmu spotrebiteľa a životným minimom spotrebiteľa a členov jeho domácnosti, voči ktorým má

spotrebiteľ vyživovaciu povinnosť v súlade s Opatrením. Zároveň konštatoval, že veritelia nie sú povinní
žiadať preukázanie konkrétnych mesačných výdavkov. Poukázal na svoje vyjadrenie zo dňa 31.07.2023
kde uviedol, že žalobca disponuje nahrávkou telefonického rozhovoru medzi pôvodným veriteľom
a žalovanou, počas ktorého bola taktiež overená bonita žalovanej. V tejto súvislosti ďalej uviedol, že aknebudesúdpovažovaťpredloženézanespornélistinnédôkazyzadostačujúce,zabezpečínavyžiadanie
doručenie kópie nahrávky vo forme CD. Zároveň dal žalobca do pozornosti, že proces overovania
schopnosti spotrebiteľa splácať poskytnutý úver prebieha vo väčšine prípadov v automatickom režime

bez osobného vstupu zamestnanca banky. Znenie § 7 ods. 20 písm. d/ Zákona o spotrebiteľských
úveroch kde je stanovený spôsob výpočtu limitu sa uvádza, že v rámci výpočtu sa zohľadňujú –
peňažné záväzky znižujúce príjem spotrebiteľa. Následne poukázal žalobca na dôvodovú správu
k danému ustanoveniu. Nesprávny je potom právny a skutkový záver súdu prvej inštancie, že postupca
nepostupoval s odbornou starostlivosťou. Tento záver súdu prvej inštancie nemá oporu vo vykonanom

dokazovaníajavísaskôrakopopieraniežalobcompredloženýchdôkazovatvrdenízostranysúdu,ktoré
samotný žalovaný nepoprel. Žalovaný žiadnym spôsobom nerozporoval tvrdenie žalobcu o rodinných
pomeroch, príjmov či výdavkoch žalovaného ani nespochybnil ním uvedený ukazovateľ schopnosti
splácať úver v zmysle § 151 ods. 1 CSP. Súd prvej inštancie učinil právne závery nad rámec zákonnosti
civilných sporových pravidiel, kedy vychádza zo záverov, ktoré v konaní nikto netvrdil/nerozporoval. Ak
súd prvej inštancie vychádzal z tézy, že veriteľ mal skúmať v podstate všetky výdavky spotrebiteľa,

takéto posúdenie zo strany žalobcu tento dôrazne odmietol, nakoľko hraničí s absolútnou arbitrárnosťou
a ohrozuje záujmy veriteľov v širšom rozsahu. Súd prvej inštancie najmä neuvádza právny základ,
na základe ktorého by veriteľ vôbec mohol takéto informácie o dlžníkovi spracúvať. Tieto výdavky
sa menia v čase, závisia výlučne od spotrebiteľovho správania, ktorý nemá právnu povinnosť ich
uviesť. Preto je potrebné sa držať znenia zákona a odporúčaní dohliadajúceho orgánu NBS, kedy sa

výdavkami rozumejú výlučne finančné úverové výdavky. Následne poukázal žalobca na rozhodnutia,
ktorépotvrdzujújehoprávnynázor,atotakKrajskéhosúduvKošiciach,aleajKrajskéhosúduvPrešove,
Krajského súdu v Nitre a Krajského súdu v Banskej Bystrici. Podľa názoru žalobcu je nesprávny aj
právny záver súdu prvej inštancie o nemožnosti vyhlásiť predčasnú splatnosť úveru. Súd prvej inštancie
sa nezaoberal extenzívnym výkladom § 17 ods. 1 Zákona o spotrebiteľských úveroch zohľadňujúcim

platnosť právneho úkonu postúpenia pohľadávky, ktorý by mal byť v súkromnoprávnych vzťahoch
preferovaný a síce, že pohľadávkou je aj samotná splatná a neuhradená splátka. Podľa názoru žalobcu
nebol priestor pre zamietnutie žaloby v celom rozsahu a žalobcovi prináleží nárok na zaplatenie splátky
úveru, ktoré nadobudli splatnosť ku dňu vyhlásenia rozsudku podľa § 217 ods. 1 CSP. K rovnakým
právnym záverom dospel aj Krajský súd v Košiciach vo veci sp.zn. 5CoCsp/53/2020 zo dňa 31.05.2021,

z ktorého žalobca citoval. Nemožnosť aplikácie ustanovenia § 92 ods. 8 Zákona č. 483/2001 Z.z.
o bankách na predmetný spor odôvodnil žalobca tak, že súd prvej inštancie s pravdepodobnosťou
rovnajúcou sa istote dostatočne dôsledne neoveril, či na predmetný právny vzťah možno uvedené
ustanovenie zákona o bankách aplikovať. Je nesporné, že pôvodným veriteľom bol Home Credit
Slovakia a.s., IČO: 36 234 176, Teplická 7434/147, 921 22 Piešťany. Zároveň je nesporné (vyplýva

z verejných registrov), že pôvodný veriteľ nemá bankové povolenie, teda nie je bankou. Následne preto
poukázal na ustanovenie § 11 zákona o bankách, ktoré citoval a konštatoval, že je zrejmé, že zákon
o bankách sa na predmetný zmluvný vzťah neaplikuje, nakoľko ani pôvodný veriteľ a ani žalobca nie sú
bankou v zmysle citovaných ustanovení zákona o bankách. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 2MCdo/4/2009. Žalobca následne konštatoval, že napadnutý

rozsudok je podľa jeho názoru nevyhnutné podrobiť revízii zo strany odvolacieho súdu, nakoľko je
zrejmé, že žalobca je aktívne vecne legitimovaným subjektom na podanie tejto žaloby a postupca
vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru v súlade so zákonom. Nakoľko nedošlo k postúpeniu tzv. živého
úveru je nutné dospieť k právnemu záveru, že v konaní nie je sporné splnenie všetkých zákonných
podmienok podľa § 17 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch pre platné postúpenie pohľadávky

a žalobca je plne aktívne vecne legitimovaným subjektom v tomto konaní. Preto navrhol, aby odvolací
súd rozsudok preskúmal, v zmysle ustanovenia § 388 CSP ho zmenil tak, že vyhovie žalobe v plnom
rozsahu respektíve v zmysle ustanovenia § 389 ods. 1 CSP ho zruší a vráti súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie a rozhodnutie. Zároveň žalobca si uplatnil trovy odvolacieho konania, ktoré vyčíslil na
sumu 539,04 eur.

15. Žalovanej bolo doručené odvolanie na vyjadrenie. Jednalo sa o náhradné doručenie, pretože si
zásielku neprevzala v odbernej lehote. Fikcia doručenia je na č.l. 134 zaznamenaná dňa 20.12.2023.

16. Odvolací súd na základe podaného odvolania preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie spolu

s konaním, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad uvedených v ustanovení § 379 a nasledujúcich CSP
bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 385 CSP a contrario a zistil, že odvolanie
žalobcu je dôvodné.17. Z výsledkov vykonaného dokazovania dospel súd prvej inštancie k záveru, že žaloba nie je
dôvodná. V prvom rade sa zaoberal aktívnou vecnou legitimáciou žalobcu. Konštatoval, že sa jedná
o právny vzťah založený spotrebiteľskou zmluvou, keďže Home Credit Slovakia, a.s. bola od uzavretia

zmluvy v postavení dodávateľa a žalovaná v postavení spotrebiteľa. Jednalo sa o zmluvu uzavretú dňa
27.05.2019 č. XXXXXXXXXX, na základe ktorej bolžalovanej poskytnutý úver vo výške 7.000,- eur, ktorý
sa žalovaná zaviazala splácať v 96-tich pravidelných mesačných splátkach vo výške 125,97 eur, RPMN
bola vo výške 16,40%, ročná úroková sadzba 15,26%, celková čiastka, ktorú mala žalovaná zaplatiť
predstavovala sumu 12.093,12 eur. Na základe zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 16.09.2022 bola

pohľadávka voči žalovanej postúpená na žalobcu. Súd prvej inštancie zároveň konštatoval, že keďže sa
jedná o spor s ochranou slabšej strany bol žalobca súdom vyzvaný na predloženie dôkazov o skúmaní
bonity žalovanej. Žalovaná mala deklarovať príjem vo výške 2.810,- L, ktorý mal byť preukázaný
výplatnými páskami. Pokiaľ ide o výdavky tak žalobca uviedol, že ako mesačné úverové zaťaženie
bral do úvahy len splátku novoposkytnutého úveru v sume 125,97 eur pri výške životného minima
205,07 eur. Súd prvej inštancie však zastával názor, že nepostačí ak žalobca (právny predchodca) pri

výdavkochvychádzalibazosumyživotnéhominima.Rovnakonezohľadnilnákladynabývanie,dopravu,
domácnosť, len zobral do úvahy sumu splátky 125,97 eur. Preto konštatoval, že do dospel k záveru, že
žalobca súdu nepreukázal, aby právny predchodca skúmal príjmy a hlavne výdavky žalovanej. Mal za to,
že za týchto okolností právny predchodca žalobcu zjavne nekonal s odbornou starostlivosťou podľa § 7
ods. 1 Zákona č. 129/2010 Z.z., ale naopak tieto svoje povinnosti porušil, čím boli naplnené predpoklady

hmotnoprávnej fikcie podľa § 11 ods. 2 prvá veta Zákona č. 129/2010 Z.z., že nie je oprávnený vyžadovať
od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru. Z dôvodu, že neboli v konaní splnené
zákonné predpoklady pre platné postúpenie pohľadávky a podľa zmluvy bola konečná splatnosť úveru
dňa 30.06.2027 k vyhláseniu predčasnej splatnosti nedošlo, teda Home Credit Slovakia, a.s. nemohla
postúpiť žalobcovi dňa 16.09.2022 tzv. „živý úver“. Pokiaľ teda spoločnosť Home Credit Slovakia, a.s.

postúpila svoju pohľadávku na žalobcu, konala v rozpore s ustanovením §92 ods. 2 zákona o bankách,
ale aj s ustanovením § 17 ods. 1 Zákona č. 129/2010 Z.z.. Preto podľa názoru súdu prvej inštancie bola
zmluva o postúpení pohľadávky neplatným právnym úkonom v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka,
preto pre nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu súd prvej inštancie žalobu zamietol.

18. Žalobca namietal porušenie právna na spravodlivý proces a zároveň, že súd prvej inštancie na
základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej
inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobca konštatoval, že riadne doručil
súdu prvej inštancie tvrdenia a dokumentáciu preukazujúcu skúmanie bonity, a to podanou žalobou
a vyjadrením zo dňa 31.07.2023. Mal za to, že existujúce záväzky spotrebiteľa veriteľa overil dopytom

do úverového registra, ktorý žalobca predložil do konania, z ktorého je zrejmé, že spotrebiteľ nemal
v čase podania žiadosti o úver žiadne existujúce záväzky. Veriteľ bral do úvahy ako mesačné úverové
zaťaženie len splátku novoposkytnutého úveru v sume 125,97 eur, lebo žalovaná v zmluve uviedla,
že je slobodná, počet vyživovacích detí 0, ako forma bývania deklarovala, že býva u rodičov. Ďalej
deklarovala, že je zamestnaná od 10/2015 a jej čistý mesačný príjem bol vo výške 3.125,- eur. Tento

príjem bol žalovanou preukázaný na základe výpisu z účtu, ktorý žalobca predložil do konania, pričom
z uvedeného výpisu je zrejmé, že čistý mesačný príjem žalovanej bol za február 2019 2.810,- L, za
marec 2019 vo výške 2.810,- L a za apríl 2019 vo výške 3.494,39 L. V rámci nákladov na zabezpečenie
základných životných potrieb bral veriteľ do úvahy životné minimum spotrebiteľa ku dňa poskytnutia
úveru vo výške 205,07 eur. Výpočet DSTI bol teda s výsledkom 0,04. Zároveň žalobca uviedol, že pri

posudzovaní žiadosti o úver bola v rámci mesačných nákladov na zabezpečenie základných životných
potriebžiadateľaoúverbranádoúvahypaušálnasumavýdavkovvovýške20%rozdielumedzicelkovou
výškou čistého príjmu spotrebiteľa a životným minimom spotrebiteľa a členov jeho domácnosti. Zároveň
žalobca uviedol, že disponuje nahrávkou medzi pôvodným veriteľom a žalovanou, počas ktorej bola
overovaná bonita žalovanej. Na vyžiadanie môže doručiť nahrávku vo forme CD. Následne žalobca

upriamilpozornosťnaznenieustanovenia§7ods.20písm.d/Zákonač.129/2010Z.z.,kdejestanovený
spôsob výpočtu limitu a tam sa uvádza, že v rámci výpočtu sa zohľadňujú peňažné záväzky znižujúce
príjem spotrebiteľa. Zároveň poukázal na dôvodovú správu k danému ustanoveniu. Žalobca zároveň
namietal, že súd prvej inštancie učinil právne závery nad rámec zákonnosti civilných sporových pravidiel,
kedy vychádzal zo záverov, ktoré v konaní nikto nikdy nerozporoval. Podľa názoru žalobcu nebol priestor

pre zamietnutie žaloby v celom rozsahu a žalobcovi prináleží nárok na zaplatenie splátky úveru, ktoré
nadobudli splatnosť ku dňu vyhlásenia rozsudku podľa § 217 ods. 1 CSP. Žalobca zároveň konštatoval,
že je nesporné a vyplýva to z verejných registrov, že pôvodný veriteľ nemá bankové povolenie, teda nie
je bankou, preto poukázal na ustanovenie § 11 zákona o bankách a konštatoval, že je zrejmé, že zákono bankách sa na predmetný zmluvný vzťah neaplikuje, nakoľko ani pôvodný veriteľ ani žalobca nie sú
bankou v zmysle citovaných ustanovení zákona o bankách. Preto mal za to, že pôvodný veriteľ vyhlásil
mimoriadnu splatnosť úveru v súlade so zákonom a že boli splnené všetky zákonné podmienky podľa

§ 17 ods. 1 Zákona č. 129/2010 Z.z..

19. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v
ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal

suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a
povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

20. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích námietok v kontexte
s namietaným porušením práva na spravodlivý proces, nesprávnym skutkovým zistením a nesprávnym
právnym posúdením, teda či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval

príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v
odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom
prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd
Slovenskej republiky II. ÚS 78/05).

21. K odvolaciemu dôvodu v zmysle § 365 ods. 1 písm. b) CSP, t. j. že súd prvej inštancie svojím
nesprávnym procesným postupom znemožnil odvolateľovi uskutočnenie procesných práv v takej miere,
že došlo k porušeniu práva odvolateľa na spravodlivý proces, odvolací súd uvádza, že medzi zložky
práva na spravodlivý proces (right to fair trial) možno zaradiť predovšetkým právo na prístup k súdu,
právo na súd zriadený zákonom, právo na nezávislý a nestranný súd, právo na zákonného sudcu,

právo na prejednanie sporu v primeranej lehote, právo na riadne poučenie o procesných právach a
povinnostiach, právo byť vypočutý, právo navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa k nim, kontradiktórnosť
konania, rovnosť zbraní, zákaz prekvapivých rozhodnutí, zákaz ľubovôle, právo na vyporiadanie sa
so všetkými relevantnými skutočnosťami v konaní zo strany súdu, právo na riadne odôvodnenie
rozhodnutia, právo na preskúmanie rozhodnutia. Porušenie ktoréhokoľvek čiastkového práva strany

sporu postupom súdu síce predstavuje pochybenie súdu, avšak o naplnenie odvolacieho dôvodu v
zmysle § 365 ods. 1 písm. b) CSP pôjde iba vtedy, ak nesprávny procesný postup súdu, znemožňujúci
realizáciu práv strany sporu, dosiahne určitú intenzitu, ktorá odôvodní záver o tom, že celé konanie
sa javí ako nespravodlivé. Konkrétne pochybenie súdu preto musí byť hodnotené v kontexte celého
konania.

22. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb
domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne
inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom; integrálnou súčasťou tohto práva je právo
na relevantné, zákonu zodpovedajúce súdne konanie. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre

procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a
predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných právnych
predpisov a rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami. Jeho súčasťou nie je ani právo
procesnej strany dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (porovnaj
rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky IV.ÚS 252/04, I.ÚS 50/04, a II.ÚS 251/03). Podľa

ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP), súdy musia v rozsudkoch jasne a
zrozumiteľne uviesť dôvody, na ktorých založili svoje rozhodnutia, musia sa zaoberať najdôležitejšími
argumentami vznesenými stranami sporu a uviesť dôvody pre prijatie alebo odmietnutie týchto
argumentov; nedodržanie týchto požiadaviek je nezlučiteľné s ideou práva na spravodlivý proces.
Aj najvyšší súd už v minulosti vo viacerých svojich rozhodnutiach, práve pod vplyvom judikatúry

ESĽP a ústavného súdu, zaujal stanovisko, že medzi práva strany civilného procesu na zabezpečenie
spravodlivej ochrany jej práv a právom chránených záujmov patrí nepochybne aj právo na spravodlivý
proces a že za porušenie tohto práva treba považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho
odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Povinnosť súdu rozhodnutie náležite odôvodniť je odrazom práva
strany sporu na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktorý sa zaoberá

všetkými právne relevantnými dôvodmi uplatnenej žaloby, ako aj špecifickými námietkami strany sporu.
Porušením uvedeného práva strany sporu na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej, sa
strane sporu (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným
spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo, aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámcivyužitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. Ak nedostatok riadneho
odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením práva na spravodlivý proces, táto vada zakladá
prípustnosť odvolania podľa § 365 ods. 1 písm. b/ CSP.

23. Preto ak je rozhodnutie súdu prvej inštancie nepreskúmateľné, lebo neobsahuje zásadné vysvetlenie
dôvodov, na základe ktorých súd rozhodol, prichádza do úvahy iba zrušenie rozhodnutia a vrátenie
veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie (rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.
zn. I.ÚS 226/03). Právo na spravodlivý proces je porušené aj v takom prípade ak rozhodnutie súdu

nie je riadne odôvodnené (k tomu porovnaj rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 5Cdo/57/2019, 2Cdo/100/2018, 4Cdo/3/2019, 4Cdo/125/2019, 4Cdo/120/2019, 1Obdo/7/2018,
či rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III.ÚS 559/2018, II.ÚS 120/2020, I.ÚS
235/2020).

24. Po vykonanom prieskume napadnutého rozsudku odvolací súd konštatuje vo vzťahu k odvolacím

dôvodom žalobcu nepreskúmateľnosť dôvodov, na základe ktorých bolo vo veci žalobcu rozhodnuté
a žaloba bola zamietnutá a tým naplnenie odvolacieho dôvodu v zmysle § 365 ods. 1 písm. b/ CSP.

25. Odvolací súd súhlasí s názorom súdu prvej inštancie, že právny vzťah, ktorý vznikol na základe
zmluvy uzavretej dňa 27.05.2019 je potrebné posúdiť podľa Zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských

úveroch v znení účinnom od 01.01.2019 do 31.12.2019.

26. Podľa ust. § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. veriteľ je pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom
úvere alebo pred zmenou tejto zmluvy spočívajúcej v navýšení spotrebiteľského úveru povinný posúdiť
s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, pričom berie do úvahy

najmä dobu, na ktorú sa poskytuje spotrebiteľský úver, výšku spotrebiteľského úveru, príjem spotrebiteľa
a prípadne aj účel spotrebiteľského úveru.

27. Podľa ust. § 7 ods. 2 vyššie uvedeného zákona spotrebiteľ je povinný poskytnúť veriteľovi na
jeho žiadosť úplné, presné a pravdivé údaje potrebné na posúdenie schopnosti spotrebiteľa splácať

spotrebiteľský úver; tým nie je dotknuté právo veriteľa využívať informácie o spotrebiteľovi z príslušnej
databázy za podmienok ustanovených osobitným zákonom.

28. Podľa ust. § 7 ods. 4 vyššie uvedeného zákona veriteľ podľa § 20 ods. 1 písm. a), banka, zahraničná
banka a pobočka zahraničnej banky17a) sú povinní s vynaložením odbornej starostlivosti na účely

posudzovania schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver získavať a účelne využívať údaje o
spotrebiteľských úveroch a úveroch na bývanie podľa osobitného predpisu1d) tak, aby boli splnené
podmienky podľa odsekov 16 a 17.

29. Podľa ust. § 7 ods. 16 písm. b/ vyššie uvedeného zákona veriteľ je povinný postupovať pri

poskytovaní spotrebiteľského úveru na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere obozretne a ponúkať
a poskytovať spotrebiteľské úvery
a)
spôsobom, ktorý nepoškodzuje spotrebiteľov, a
b)

s odbornou starostlivosťou; vynaloženie odbornej starostlivosti je veriteľ povinný hodnoverne preukázať.

30. Podľa ust. § 7 ods. 17 vyššie uvedeného zákona vynaložením odbornej starostlivosti sa rozumie
najmä to, že veriteľ
a)

poskytne spotrebiteľovi informácie pred uzatvorením zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa § 4 a 5,
b)
posúdi schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver s ohľadom na získané informácie o
spotrebiteľovi; ak je veriteľom veriteľ podľa § 20 ods. 1 písm. a), banka, zahraničná banka a pobočka
zahraničnej banky,17a) posúdi schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver najmä s ohľadom na

údaje získané z jedného alebo viacerých registrov, do ktorých poskytujú údaje veritelia, ktorých počet
sa rovná aspoň dvojtretinovej väčšine veriteľov, ktorými sú veritelia podľa § 20 ods. 1 písm. a), ktorí sú
zverejnení v zozname veriteľov podľa § 8a, banky, zahraničné banky a pobočky zahraničných bánk, v
čase posudzovania schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver.31. Podľa ust. § 7 ods. 20 vyššie uvedeného zákona na výpočet ukazovateľa schopnosti spotrebiteľa
splácať spotrebiteľský úver sa použijú tieto položky:

a)
čistý príjem spotrebiteľa,
b)
náklady na zabezpečenie základných životných potrieb spotrebiteľa a osôb, voči ktorým má spotrebiteľ
vyživovaciu povinnosť,17ta)

c)
výška splátky spotrebiteľského úveru a
d)
peňažné záväzky znižujúce príjem spotrebiteľa.

32. Podľa ust. § 7 ods. 23 vyššie uvedeného zákona veriteľ podľa § 20 ods. 1 písm. a), banka, zahraničná

bankaapobočkazahraničnejbankymôžuposkytnúťspotrebiteľskýúverspotrebiteľovi,lenakspotrebiteľ
spĺňa limit pre ukazovateľ schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver a limit na podiel výšky
celkovej zadlženosti k príjmu.

33. Podľa § ust. 7 ods. 41 vyššie uvedeného zákona opatrením, ktoré vydá Národná banka Slovenska,

sa ustanoví
a)
metodika na výpočet ukazovateľa schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, náklady na
zabezpečenie základných životných potrieb spotrebiteľa a ich minimálna výška, výška a spôsob určenia
limitov pre ukazovateľ schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, výška a spôsob zohľadnenia

možnéhonárastuúrokovýchsadziebačosarozumievýraznýmprevyšovanímsúčtuzostávajúcichvýšok
refinancovaných úverov alebo navýšených úverov podľa odsekov 24 a 31,
b)
požiadavky na zisťovanie informácií a predkladanie dokladov o príjmoch a nákladoch spotrebiteľa a na
overovanie údajov o príjmoch a nákladoch spotrebiteľa,

c)
limit pre lehotu splatnosti spotrebiteľského úveru a výška tohto limitu,
d)
podrobnosti o podmienkach na postupné splácanie spotrebiteľského úveru,
e)

limit na podiel spotrebiteľských úverov poskytnutých prostredníctvom samostatných finančných agentov
podľa osobitného predpisu9) voči celkovému objemu poskytnutých spotrebiteľských úverov a výška
tohto limitu,
f)
limit na podiel výšky celkovej zadlženosti k príjmu a metodika na výpočet tohto podielu.

34. Podľa ust. § 11 ods. 2 vyššie uvedeného zákona, ak veriteľ nekonal s odbornou starostlivosťou
podľa § 7 ods. 1, nie je oprávnený vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského
úveru. V prípade hrubého porušenia povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa úver považuje za bezúročný a
bez poplatkov. Za hrubé porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa považuje posudzovanie schopnosti

splácať úver veriteľom bez akýchkoľvek údajov o príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave spotrebiteľa
alebo bez prihliadnutia na údaje z príslušnej databázy alebo registra na účely posudzovania schopnosti
spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver. Za hrubé porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa považuje aj
porušenie ustanovení § 7 ods. 19 až 42.
35. Podľa názoru odvolacieho súdu žalobca je veriteľom podľa § 2 ods. 1 písm. a/ Zákona č.

129/2010 Z.z.. Uvedené vyplýva z Obchodného registra, kde jeho predmetom činnosti je aj poskytovanie
spotrebiteľských úverov bez obmedzenia rozsahu, preto sa vzťahujú naňho všetky vyššie uvedené
povinnosti. Uvedené žalobca v priebehu konania ani nepopieral.

36. Podľa ust. § 2 ods. 1 opatrenia NBS č. 10/2017 ukazovateľ schopnosti splácať sa vypočíta ako podiel

výdavkov na peňažné záväzky spotrebiteľa podľa odseku 3 a celkovej výšky čistých príjmov spotrebiteľa
podľa odseku 4 zníženej o celkovú výšku nákladov na zabezpečenie základných životných potrieb
spotrebiteľa podľa odseku 5. Všetky položky výpočtu ukazovateľa schopnosti splácať sa prepočítavajú
na obdobie jedného mesiaca.37. Podľa ust. § 2 ods. 2 vyššie uvedeného opatrenia limit ukazovateľa schopnosti splácať vypočítaného
podľa odseku 1 nemôže prekročiť hodnotu 1.

38. Podľa ust. § 2 ods. 3 vyššie uvedeného opatrenia výdavky na peňažné záväzky spotrebiteľa sa na
účely odseku 1 určujú ako súčet a) výšky splátky poskytovaného spotrebiteľského úveru podľa § 7 ods.
20 písm. c) zákona pri zohľadnení odsekov 12 a 13 a § 4 a sumy peňažných záväzkov znižujúcich príjem
spotrebiteľa podľa § 7 ods. 20 písm. d) zákona pri zohľadnení odsekov 14 až 21.

39. Podľa ust. § 2 ods. 4 vyššie uvedeného opatrenia celková výška čistých príjmov spotrebiteľa podľa
§ 7 ods. 20 písm. a) zákona sa vypočíta ako aritmetický priemer čistých skutočných príjmov spotrebiteľa
spravidla za obdobie bezprostredne predchádzajúcich troch kalendárnych mesiacov pred posúdením
schopnosti splácať.

40. Podľa ust. § 2 ods. 5 vyššie uvedeného opatrenia výška nákladov na zabezpečenie základných
životných potrieb spotrebiteľa podľa § 7 ods. 20 písm. b) zákona sa na účely odseku 1 určuje najmenej
vo výške sumy životného minima2 ) spotrebiteľa, životného minima na osobu, voči ktorej má spotrebiteľ
vyživovaciu povinnosť3 ) a ktorá žije so spotrebiteľom v spoločnej domácnosti a výdavkov na inú osobu,
voči ktorej má spotrebiteľ vyživovaciu povinnosť vo výške určenej právoplatným rozhodnutím súdu; ak

rozhodnutím súdu nie je určené výživné, vo výške najmenej 30 % životného minima na túto osobu.
Celkovou výškou nákladov sa rozumie výška nákladov na zabezpečenie základných životných potrieb
spotrebiteľa podľa prvej vety zvýšená o 20 % rozdielu medzi celkovou výškou čistého príjmu spotrebiteľa
a životným minimom spotrebiteľa, životným minimom osoby, voči ktorej má spotrebiteľ vyživovaciu
povinnosť a ktorá žije so spotrebiteľom v spoločnej domácnosti a výdavkami na inú osobu, voči ktorej

má spotrebiteľ vyživovaciu povinnosť vo výške určenej právoplatným rozhodnutím súdu, ak odseky 8
a 9 neustanovujú inak; ak rozhodnutím súdu nie je určené výživné, vo výške najmenej 30 % životného
minima na túto osobu.

41. Podľa ust. § 6a ods. 6 vyššie uvedeného opatrenia celkovou zadlženosťou spotrebiteľa sa na

účely tohto paragrafu rozumie súčet výšky novoposkytovaného spotrebiteľského úveru a zostatkových
hodnôt existujúcich spotrebiteľských úverov a úverov na bývanie spotrebiteľa overených v registri
údajov o spotrebiteľských úveroch podľa § 7 ods. 17 zákona a v registri údajov o úveroch na bývanie
podľa osobitného predpisu 11b) a vypočíta sa ako súčet zostatkových hodnôt úverov na bývanie,
spotrebiteľských úverov, aktuálnej zostatkovej hodnoty spotrebiteľských úverov poskytnutých vo forme

vyčerpaného povoleného prečerpania a vo forme vyčerpaných úverových rámcov kreditných kariet a
sumy zodpovedajúcej 20 % zo schválených nevyčerpaných povolených prečerpaní a zo schválených
nevyčerpaných úverových rámcov kreditných kariet spotrebiteľa. Pri poskytovaní spotrebiteľského úveru
vo forme povoleného prečerpania alebo vo forme úverového rámca kreditnej karty sa výška tohto úveru
započítava vo výške zodpovedajúcej 20 % zo schváleného povoleného prečerpania alebo vo výške

zodpovedajúcej 20 % zo schváleného úverového rámca kreditnej karty. Výška celkovej zadlženosti
spotrebiteľa sa môže znížiť o zostávajúcu hodnotu existujúcich úverov alebo ich častí, ktorá bude
pri čerpaní poskytovaného spotrebiteľského úveru vyplatená, ak je čerpanie poskytovaného úveru
podmienené vyplatením tejto zostávajúcej hodnoty existujúcich úverov alebo ich častí.

42. Súd prvej inštancie správne konštatoval, že žalovaná mala deklarovať príjem vo výške 2.810,- L,
ktorý mal byť preukázaný výplatnými páskami. Pokiaľ ide o výdavky tak mesačné úverové zaťaženie
bolo brané za splátku novoposkytnutého úveru v sume 125,97 eur pri výške životného minima 205,07
eur.AjsohľadomnavyššiecitovanéustanoveniaZákonač.129/2010Z.z.niejeodvolaciemusúdujasné
prečo súd prvej inštancie zastával názor, že nepostačuje ak žalobca (právny predchodca) pri výdavkoch

vychádzal iba zo sumy životného minima. Zároveň prečo nemal zohľadniť náklady na bývanie, dopravu,
domácnosť, len zobral do úvahy sumu splátky 125,97 eur. Z obsahu spisu ale i z výsledkov vykonaného
dokazovania vyplýva, že žalovaná v zmluve o úvere uviedla, že je slobodná, počet vyživovacích detí 0,
akoformubývaniadeklarovalaurodičov.Zároveňuviedla,žejezamestnanáod10/2015ajejčistýpríjem
mal byť vo výške 3.125,- eur. Príjem bol preukázaný na základe výpisu z účtu, ktorý žalobca predložil do

konania, pričom z uvedeného výpisu je zrejmé, že čistý príjem žalovanej bol za február 2019 vo výške
2.810,- L, za marec 2019 vo výške 2.810,- L a za apríl 2019 vo výške 3.494,39 L. Žalobca respektíve jeho
právny predchodca v rámci nákladov na zabezpečenie základných životných potrieb zobral do úvahy
životné minimum iba pre žalovanú, lebo nedeklarovala žiadne vyživované dieťa, ktoré skutočne ku dňuposkytnutia úveru predstavovalo výšku 205,07 eur. Výpočet DSTI bolo s výsledkom 0,04 eur. Zároveň
žalobca v odvolaní tvrdil, že bola braná do úvahy paušálna suma výdavkov vo výške 20% rozdielu medzi
celkovou výškou čistého príjmu spotrebiteľa a životným minimom spotrebiteľa a členov jeho domácnosti,

voči ktorým má spotrebiteľ vyživovaciu povinnosť v súlade s opatrením. Podľa názoru odvolacieho súdu
súd prvej inštancie v prejednávanej veci nezaujal k vyššie uvedeným relevantným právnym otázkam
dostatočne zrozumiteľné a právne obhájiteľné stanovisko i s vzhľadom na odvolacím súdom citovanú
právnu úpravu, ktorá bola čiastočne citovaná i v rozsudku súdu prvej inštancie. Preto došlo k zaťaženiu
rozhodnutia súdu prvej inštancie vadou jeho nepreskúmateľnosti. Absencia vysporiadania sa súdu

prvej inštancie v jeho rozsudku s takými tvrdeniami, ktoré bez ďalšie nejde označiť za nepodstatné
je závažným nedostatkom rozhodnutia a zásahom do procesných práv strany sporu, ktorého intenzita
zakladá porušenie práva na spravodlivý proces tak ako to namieta žalobca vo svojom odvolaní.

43. Závažnou je aj ďalšia odvolacia námietka žalobcu vo vzťahu k zamietnutiu žaloby z dôvodu
nedostatku aktívnej legitimácie žalobcu a použitia § 92 ods. 8 zákona o bankách. Právnym predchodcom

žalobcu teda veriteľom bola preukázateľne spoločnosť Home Credit Slovakia, a.s., ktorá bola v čase
uzavretia zmluvy v postavení dodávateľa. Žalobca tvrdí, že je nesporným a má to vyplývať z verejných
registrov, že pôvodný veriteľ nemá bankové povolenie teda nie je bankou. Zároveň poukázal na
ustanovenie § 11 o bankách a mal za to, že zákon o bankách sa na predmetný zmluvný vzťah nedá
aplikovať. Keďže žaloba bola zamietnutá hlavne z dôvodu nedostatku aktívnej legitimácie na strane

žalobcu z dôvodu, že došlo k postúpeniu živého úveru, ide o tvrdenie, ktoré tak ako vyššie uvedené
nemožno označiť za nepodstatné. Teda aj táto odvolacia námietka sa javí odvolaciemu súdu ako
dôvodná.
44. Preto odvolaciemu súdu neostávalo nič iné iba rozhodnutie súdu prvej inštancie s použitím
ustanovenia § 389 ods. 1 písm. b/ CSP zrušiť a s použitím ustanovenia § 391 CSP mu vec

vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Vzhľadom na dôvod zrušenia napadnutého rozsudku
súdu prvej inštancie nemohol potom odvolací súd pristúpiť k posúdeniu opodstatnenosti celej
odvolacej argumentácie strán, postupujúc v súlade s rozhodovacou praxou najvyšších súdnych
autorít, ktorá sa ustálila na názore, že v prípade dôvodne namietanej nepreskúmateľnosti, je
predčasné podrobiť napadnuté rozhodnutie meritórnemu odvolaciemu prieskumu.

45. Úlohou súdu prvej inštancie bude preto znova vo veci konať v intenciách naznačených odvolacím
súdom teda zistiť, či je alebo nie je žalobca vo veci aktívne legitimovaným subjektom, zistiť, či je možné
použiť ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách vo vzťahu k žalobcovi respektíve jeho právnemu
predchodcovi. Zároveň pokiaľ to bude potrebné opätovne preskúmať uzatvorenú spotrebiteľskú zmluvu

z hľadiska, či spĺňa náležitosti požadované zákonom v čase jej uzavretia a či v nej uvedené údaje sú
správne zároveň sa opäť zaoberať aj zisťovaním bonity zo strany právneho predchodcu žalobcu vo
vzťahu k žalovanej, prípadne či zmluva neobsahuje neprijateľné zmluvné podmienky, ktoré by mali vplyv
na závery týkajúce sa predmetu sporu. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na ustálený názor
najvyšších súdnych autorít, podľa ktorého sa ochrana spotrebiteľa prejavuje aj v tom, že všeobecné

súdy sú povinné ex offo skúmať neprijateľnosť zmluvných podmienok za predpokladu, že tieto spadajú
do predmetu konania t.j. ak tieto súvisia s predmetom sporu ako ho vymedzili procesné strany. V tejto
súvislosti odvolací súd poukazuje napríklad na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn.
9Cdo/187/2022 zo dňa 27.11.2023 a zároveň pre úplnosť konštatuje, že odvolacia námietka žalobcu,
že žalovaná žiadnym spôsobom nerozporovala tvrdenie žalobcu o rodinných pomeroch, príjmoch či

výdavkoch ani nespochybnila žalobcom uvedený ukazovateľ schopnosti splácať úver v zmysle § 151
ods. 1 CSP teda, že mal súd prvej inštancie učiniť právne závery nad rámec zákonných civilných
sporových konaní, kedy sa vychádza zo záverov, ktoré v konaní nikto netvrdil/nerozporoval nie je
dôvodná. Uvedené skutočnosti je povinný ako to už konštatoval odvolací súd vyššie preskúmavať
všeobecný súd ex offo. V novom rozhodnutí súd prvej inštancie vec znova prejedná a odôvodní

tak, aby jeho rozhodnutie bolo preskúmateľné a odôvodnenie zodpovedalo požiadavkám vyplývajúcim
z ustanovenia § 220 ods. 2 CSP. Zároveň odvolací súd znova poukazuje na skutočnosť, že je potrebné
mať na pamäti, že v spotrebiteľských sporoch vyplývajúcich zo spotrebiteľskej zmluvy alebo v sporoch
súvisiacich so spotrebiteľskou zmluvou (§ 290 CSP) súd môže aj bez návrhu vykonať dôkazy, ktoré
spotrebiteľ nenavrhol ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci (§ 295 CSP). Zásada kontradiktórnosti

v tomto type sporu ustupuje zásady ochrany slabšej sporovej strany – spotrebiteľa.

46. V novom rozhodnutí súd prvej inštancie rozhodne aj o náhrade všetkých trov konania v zmysle ust.
§ 396 ods. 3 CSP.47. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.

2 C.s.p.).

Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné

doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).