Uznesenie – Zodpovednosť za škodu pri výkone… ,
Zrušujúce Judgement was issued on Wednesday, November 28, 2024

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 4Cdo/24/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2215204561
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 11. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mario Dubaň
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2024:2215204561.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu X.. O. D., narodeného XX. S. XXXX, J., T.
XXX, zastúpeného advokátmi JUDr. Alexandrou Šumichrast Vicovou a Mgr. Igorom Šumichrastom,
ako účastníkmi združenia advokátov VICOVÁ & ŠUMICHRAST advokátska kancelária, Bernolákovo,
Družstevná 1363/10, proti žalovanej Slovenskej republike, za ktorú koná Ministerstvo vnútra Slovenskej
republiky,Bratislava,Pribinova2,IČO:00151866,ozaplatenienemajetkovejujmy25.000eur,vedenom

na Okresnom súde Dunajská Streda pod sp. zn. 8C/152/2015, o dovolaní žalobcu proti rozsudku
Krajského súdu v Trnave z 21. júna 2023 sp. zn. 26Co/88/2022, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Krajského súdu v Trnave z 21. júna 2023 sp. zn. 26Co/88/2022 v napadnutej potvrdzujúcej
časti, ktorou bol potvrdený II. výrok súdu prvej inštancie o zamietnutí žaloby o zaplatenie nemajetkovej
ujmy vo výške 22.500 eur zrušuje a vec v rozsahu zrušenia vracia odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Dunajská Streda (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“) rozsudkom (v
poradí druhým) zo 07. apríla 2022 č. k. 8C/152/2015-576 výrokom I. uložil žalovanej povinnosť zaplatiť
žalobcovi nemajetkovú ujmu 2.500 eur; II. žalobu žalobcu o zaplatenie nemajetkovej ujmy 22 500 eur
zamietol; žalobcovi priznal náhradu trov konania a trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % (výrok III.).

1.1. Rozhodnutie právne odôvodnil ustanoveniami zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti štátu

za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len „zákon č.
514/2003 Z. z.“) s tým, že žalobca si nárok na zaplatenie nemajetkovej ujmy vo výške 25.000 eur
odvodzuje z nesprávneho úradného postupu spočívajúceho a) v nedoručení rozkazu o uložení sankcie
v správnom konaní, čím sa rozkaz nestal platným, právoplatným ani vykonateľným, b) v nesprávnom
vyznačení doložky právoplatnosti a vykonateľnosti bez toho, aby boli na to splnené zákonné podmienky,
c) v neoverení postupu prvostupňového orgánu zo strany KR PZ SR, ktorý podal návrh na vykonanie

exekúcie bez toho, aby rozhodnutie, ktoré malo byť exekučným titulom, nadobudlo právoplatnosť a
vykonateľnosť, d) v odňatí možnosti podať riadny alebo mimoriadny opravný prostriedok, alebo žalobu
na súd, keďže rozkaz mu nikdy doručený nebol, nesprávnosť úradného postupu bola súdom posúdená
v exekučnom konaní tunajšieho súdu 5Er/866/2009, napriek tomu aj ku dňu vydania rozhodnutia je
považovaný za vinného v zmysle predmetného rozkazu. Tvrdil, že nesprávny úradný postup vážne
zasiahol, zasahuje a bude zasahovať do jeho ústavných práv, pretože už neexistuje akýkoľvek právny

prostriedok nápravy, ktorý by mohol žalobca alebo žalovaný využiť a zmyť tak zo žalobcu nálepku
„páchateľa“ priestupku, pričom samostatné konštatovanie porušenia práva nie je postačujúce vzhľadom
na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, ako aj vzhľadom na dobu, ktorá už uplynula od
začiatku nesprávneho úradného postupu žalovaného a samotný postoj žalovaného k následkom jeho
konania. Tvrdil, že zásah žalovaného sa negatívne prejavil v jeho majetkovej sfére, keď voči nemu bola
neoprávnene vedená exekúcia bol považovaný za neplatiča, čo znamenalo, že ex lege bol zapísaný do

zoznamu klientov nesplácajúcich svoje úvery voči banke a automaticky sa zhoršilo jeho postavenie voči
banke. Tvrdil, že zásah sa negatívne prejavil aj na jeho psychickej stránke, pretože došlo k zhoršeniujeho vzťahov s blízkymi osobami, ktorá skutočnosť vyplynula z výpovede jeho manželky ako aj štyroch
vlastnoručne podpísaných prehlásení blízkych osôb žalobcu predložených súdu. Postup žalovaného
mu spôsobil vážny stres a obáva sa, že môže byť kedykoľvek opätovne uznaný za zločinca, čo bolo aj

dôvodom, prečo nechce vlastniť žiadne nehnuteľnosti. Nesprávnym postupom bol znížený jeho finančný
kredit pred všetkými finančnými inštitúciami, pretože boli blokované jeho účty, trvalo to rok a banky
mohli nadobudnúť dojem, že má vážne finančné problémy, stal sa neplatičom, dostal sa do registra
dlžníkov, došlo k poškodeniu jeho dobrého mena v jeho blízkom okolí, utrpel psychickú traumu, má
strach čokoľvek vlastniť, obavy, že môže byť bezdôvodne obvinený kedykoľvek a z čohokoľvek. Zmenil

sa spôsob jeho života, predtým chodil do spoločnosti, mal kamarátov, chcel rodinu; teraz sa jeho postoje
zmenili.

1.2. Z výsledkov vykonaného dokazovania mal prvoinštančný súd za preukázané, že doba trvania
nesprávneho úradného postupu je tu niekoľko rokov, pretože napriek opakovanému konštatovaniu, že
exekučný titul nebol riadne žalobcovi doručený, že tento nenadobudol právoplatnosť ani vykonateľnosť,

do dnešného dňa nebola zrušená doložka jeho právoplatnosti a vykonateľnosti a nebol ani doručený
žalobcovi. Pretože nesprávny úradný postup trvá a ku dňu vydania rozhodnutia bol v nezmenenom
stave, mal za zrejmé, že takúto situáciu vzhľadom na neprimeranú dĺžku trvania zásahu nesprávnym
úradným postupom by asi každá osoba vnímala s určitým pocitom krivdy a nespravodlivosti.

1.3. Vzhľadom na charakter priestupkového konania, ktoré sa vedie len za menej závažné činy, s
prihliadnutím na niekoľko rokov pretrvávajúci nesprávny úradný postup, bol súd prvej inštancie názoru,
že je namieste odškodnenie za dĺžku trvania nesprávneho úradného postupu. Aj v takom prípade však
musíbyťzohľadnené,oakýdruhtrestnéhokonaniaide,akýtrestbolvrozhodnutíuvedený.Keďženeboli
zistené podobné konania, v ktorých by sa konalo o odškodnení na nesprávny úradný postup v rámci

údajného porušenia pravidiel cestnej premávky, dospel k záveru, že primeranou sa javí suma 2 500
eur. Žalobca poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2Co/192/2010 z 24. októbra
2012, ktorý dotknutej osobe priznal nemajetkovú ujmu 26.555,14 eura. Prvoinštančný súd na tomto
mieste rozviedol úvahu, že keď žalobca v tomto konaní požaduje sumu 25.000 eur, požaduje približne
rovnakú sumu, ale za odlišný skutkový stav. Spomínaným rozsudkom bola priznaná nemajetková

ujma za závažný zásah do práv dotknutej osoby (strata zamestnania, problémy po psychickej stránke,
finančné problémy) vedením trestného konania za závažné trestné činy údajného zneužitia právomoci
verejného činiteľa v súbehu s trestným činom údajného vydierania, ktoré trvalo 4 roky. Na druhej strane
je tu žalobcov nárok pre konanie, ktoré je svojou intenzitou, charakterom, údajným skutkom, pre ktoré
bolo konanie vedené a výškou hroziaceho trestu diametrálne odlišné; ide o priestupkové konanie,

ktoré z hľadiska hierarchie postihuje menej závažné skutky. Za údajný skutok hrozil výrazne iný trest,
uloženie pokuty 66,39 eura v porovnaní s trestnom odňatia slobody v trvaní niekoľkých rokov, menšia
je protispoločenská závažnosť údajného priestupku než trestný čin vydierania, pričom všeobecne je
miernejší názor v spoločnosti k priestupkom proti pravidlám cestnej premávky než k trestným činom
zneužitiaprávomociverejnéhočiniteľaavydierania.Súdprvejinštancieporovnanímtýchtodvochkonaní

aj z pohľadu dĺžky konania a charakteru nesprávneho úradného postupu mal za to, že je namieste nárok
približne v pomere 10 % z toho, čo si uplatňuje žalobca.

1.4. V tomto rozsahu potom prvoinštančný súd žalobe vyhovel (výrok I.) a doplnil, že žalobca
musí preukázať, že v dôsledku nesprávneho úradného postupu došlo k utrpeniu závažnej ujmy

po zdravotnej stránke, v osobnom živote aj v majetkovej sfére. Argumentoval tým, že v kontexte
charakteru nesprávneho úradného postupu musí žalobca preukázať, že ide o taký zásah, z ktorého
možno spoľahlivo vyvodiť, že vzniknutú závažnú nemajetkovú ujmu vzhľadom na intenzitu a trvanie
nepriaznivého následku by pociťovala ako závažnú spravidla každá fyzická osoba nachádzajúca sa na
mieste a v postavení postihnutej osoby; žalobca uvedené nepreukázal. Súd prvej inštancie pripustil,

že stres nie vždy priaznivo vplýva na človeka a že niekoľko rokov trvajúci spor spôsobuje stres. Na
druhej strane ale pri posúdení závažnej nemajetkovej ujmy musí žalobca tvrdiť závažné konkrétne
prejavy dopadu z nesprávneho úradného postupu, v konkrétnej závažnej podobe, v konkrétnom čase,
konkrétnym spôsobom, v konkrétnom rozsahu (bremeno tvrdenia) a na tieto tvrdenia musí navrhnúť
dôkazy, takto označené tvrdenia musí preukázať (bremeno dôkazu). Ak neunesie bremeno tvrdenia a

bremeno dôkazu, nemožno konštatovať, že by bol nositeľom práva na náhradu za závažnú nemajetkovú
ujmu a že žalovaná je nositeľom povinnosti uhradiť mu nemajetkovú ujmu. Tvrdenia nemôžu byť len vo
všeobecnej rovine. Žalobca v konaní jednoznačne nad všetku pochybnosť nepreukázal, aké konkrétne
závažné prejavy, aký konkrétny závažný dopad, akým konkrétnym závažným spôsobom nesprávnyúradný postup závažne zasiahol do jeho práv vo sfére zdravotnej. Nestačí len tvrdenie, že naňho pôsobí
stres, že má fóbiu, má obavy niečo vlastniť, že nevyhľadáva priateľov, že obmedzil kontakty, že robí
chyby v práci, že sa bojí, že ho môžu zatvoriť, že má stres, že nevlastní dom, do ktorého investoval, že

sa bojí ho vlastniť, lebo by mu ho mohli vziať. Nestačí tvrdiť, že stres a fóbiu má z nesprávneho úradného
postupu, konštatoval súd prvej inštancie. Pokiaľ žalobca predložil písomné prehlásenia štyroch osôb
(matky, manželky, blízkej priateľky a blízkeho priateľa) a bola vypočutá jeho manželka ako svedkyňa,
z uvedeného nemožno jednoznačne nad akúkoľvek pochybnosť vyvodiť záver, aké konkrétne zásahy,
v ktorom konkrétnom čase a ako reálne zasiahli do jeho sfér života. Súd prvej inštancie sa neuspokojil

s tým, že ide (naviac) o vyjadrenia osôb blízkych žalobcovi, ktoré inými dôkazmi nepodložil a aj keď
pripustil, že človek môže situáciu takto vnímať, prežívať a spracúvať, zastával názor, že v intenzite ako
to uvádza žalobca, by to muselo byť viditeľné aj iným osobám, ktoré by neboli v tak blízkom vzťahu k
žalobcovi, ktoré by mohli podporiť tvrdenia jemu blízkych osôb a vylúčiť tak akékoľvek pochybnosti o
tvrdenom závažnom zásahu po zdravotnej stránke. Žalobca tvrdil, že nesprávny úradný postup zasiahol
aj do jeho práva vlastniť niečo, pretože sa obáva niečo mať, aby o to neprišiel, lebo by to mohli

skonfiškovať, lebo by ho mohli bezdôvodne obviniť z čohokoľvek. Tvrdil, že z toho dôvodu nedošlo ani k
prepisunehnuteľnostinajehomenoikeďjufinancoval.Podľasúduprvejinštancievšakžalobcauvedené
predloženými listinnými dôkazmi a ani výpoveďou jeho teraz už manželky nepreukázal. Stavebné
povolenie aj kolaudačné povolenie bolo na meno jeho manželky (vtedy ešte priateľky). Dôvodom bolo to,
že mala možnosť čerpať výhodnejšie pôžičku na dokončenie rodinného domu ako uviedol sám žalobca.

Je faktom, že dom je vedený na mene žalobcovej manželky, ale bez dôkazu, že sa to stalo v príčinnej
súvislosti s nesprávnym úradným postupom polície. V tomto smere prvoinštančný vyslovil, že možno
mať dôvodné pochybnosti vzhľadom na blízky vzťah žalobcu a jeho manželky - svedkyne, keď okrem
jej výpovede iný dôkaz nebol označený a pochybnosti posilňuje skutočnosť, že stavebné povolenie aj
kolaudačné rozhodnutie bolo len na jej meno a nie aj na meno žalobcu a pôžičku na nehnuteľnosť tiež

čerpala len ona, lebo ako sa žalobca vyjadril, mala možnosť čerpať ju výhodnejšie.

1.5. Žalobca tvrdil, že nesprávnym úradným postupom bolo zasiahnuté aj do jeho práv v oblasti
financií, pretože sa zhoršili jeho pomery, neponúkli mu novú pôžičku po splatení starej pôžičky ako
predtým, a že by nedostal pôžičku ani úver za priaznivejších podmienok, že si nemohol kúpiť na leasing

nové auto, že mal tým vyššie výdavky na staré auto, na jeho opravu, že bude znevýhodnený pri jeho
neskoršom predaji, lebo ho bude musieť predať za nižšiu cenu. Žalobca však v konaní neuniesol
bremeno tvrdenia ani bremeno dôkazu. Žalobca netvrdil kedy, akým konkrétnym spôsobom, v ktorom
konkrétnom peňažnom ústave a ako reálne sa zhoršili jeho pomery v oblasti financií. Prvoinštančný
súd ozrejmil, že aj keď žalobca predložil prehľad podmienok jednotlivých peňažných ústavov, ktoré sú

predpokladom na poskytnutie úveru, či pôžičky aj to, že bol zapísaný v registri ako dlžník, uvedené
samo o sebe, bez ďalšieho tvrdenia o určitej konkrétnej situácii, v určitom konkrétnom peňažnom
ústave, určitého konkrétneho dňa a určiteľným konkrétnym spôsobom neznamená, že sa jeho pomery
vo finančnej oblasti zhoršili, a že nesprávny úradný postup žalovaného reálne zasiahol do tejto sféry
žalobcu. Žalobca v konaní predložil jedine dôkaz o tom, že jedna splátka nebola uhradená, i keď v

peňažnom ústave mal finančné prostriedky, lebo suma bola blokovaná exekútorom; v ďalšom však už
žiadne iné tvrdenia o reálnom zásahu do finančnej sféry žalobca netvrdil a ani neoznačil ani nepredložil
žiadne dôkazy, ktoré ho mali preukazovať. Mal za to, že žalobca netvrdil, aký konkrétny dopad, aký
konkrétny rozsah zásahu mu vznikol pri tejto splátke, ktorú neuhradila banka pre zablokovanú sumu,
teda s akými dôsledkami zo strany banky bol pre túto splátku konfrontovaný a preto prvoinštančný

súd vychádzal z toho, že žalobca nepredložil žiadne také dôkazy, ktoré by preukazovali reálny zásah
do jeho finančnej sféry a poznamenal, že neponúknutie nových úverov bankou pri splatení úveru,
neznamená reálny zásah do jeho finančnej sféry. Objasnil v tejto súvislosti, že o zásah by išlo, ak
by mal záujem pôžičku alebo úver čerpať a banka by s ním uzavrela zmluvu na bankový produkt za
nevýhodnejších podmienok, než s iným klientom s totožnými predpokladmi; žalobca nepreukázal ani

to, že si nemohol kúpiť nové auto na leasing. Netvrdil kedy, kde, aké auto si chcel kúpiť, kedy a ktorý
peňažný ústav mu odmietol leasing poskytnúť a prečo. Netvrdil, aké vyššie výdavky mal v príčinnej
súvislosti s tým, že si nekúpil nové auto, v akej výške mu vznikli, z akého titulu. Neoznačil na takého
tvrdenia žiadne dôkazy. Súd prvej inštancie zosumarizoval, že žalobca v konaní neuniesol bremeno
tvrdenia o závažných konkrétnych a reálnych zásahoch do rôznych oblastí jeho života, neuniesol ani

bremeno dôkazu; nepreukázal zásahy tak závažnej intenzity, že by si vyžadovali priznanie nemajetkovej
ujmy nad priznanú sumu 2.500 eur z dôsledku dĺžky trvania nesprávneho úradného postupu. Preto
súd prvej inštancie žalobu v časti 22.500 eur ako nedôvodnú zamietol (výrok II.). O trovách konania
rozhodol podľa § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len ,,CSP“) a žalobcovi, úspešnému čo do náhrady škody a čiastočne úspešnému, čo
do nemajetkovej ujmy, priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2. Krajský súd v Trnave (ďalej len „odvolací súd“) rozsudkom z 21. júna 2023 sp. zn. 26Co/88/2022
napadnutýrozsudoksúduprvejinštanciepotvrdil(§387ods.2CSP)arozhodol,žežiadnazostránnemá
nárok na náhradu trov tohto odvolacieho konania; odvolaniu žalobcu ani odvolaniu žalovanej nepriznal
úspech, keďže rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky
pre jeho potvrdenie (§ 387 ods. 1 a 2 CSP), keď si osvojil súdom prvej inštancie zistený skutkový

stav pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobcom tvrdeného nároku, keďže vo
vyčerpávajúcom rozsahu vykonal dokazovanie potrebné na posúdenie uplatneného nároku, výsledky
dokazovania jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil. Odvolací súd v
celom rozsahu zdieľal i právny záver súdu prvej inštancie vo veci samej, nakoľko vec správne právne
posúdil a odkázal na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného
rozsudku vo veci samej a nenašiel dôvod, pre ktorý by sa mal od týchto záverov súdu prvej inštancie

odchýliť, a preto nemôže dať za pravdu žalobcovi ani žalovanej.

2.1. Na zdôraznenie správnosti záverov súdu prvej inštancie najskôr poukázal na skutočnosť, že z
odôvodnenia jeho rozhodnutia nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení
všeobecnezáväznýchprávnychpredpisov,ktorábybolapopretímichúčelu,podstatyazmyslu.Samotný

fakt, že strany sporu sa s dôvodmi uvedenými v rozhodnutí súdu prvej inštancie nestotožňuje ešte
neznamená, že závery v ňom obsiahnuté nie sú správne. Súd prvej inštancie zrozumiteľným spôsobom
uviedol dôvody, pre ktoré žalobe čiastočne vyhovel a pre ktoré žalobu čiastočne zamietol. Podľa názoru
odvolacieho súdu určil súd prvej inštancie správne rozsah ujmy spôsobenej žalobcovi nezákonným
postupom a priznal mu primeranú náhradu nemajetkovej ujmy ako odškodnenie za dĺžku trvania

nesprávneho úradného postupu v rámci porušenia pravidiel cestnej premávky v sume 2 500 eur a
pritom dostatočne jasne a presvedčivo v odôvodnení napadnutého rozsudku objasnil úvahy, ktoré
ho viedli k priznaniu tejto náhrady. Akcentoval, že peňažná kompenzácia v zmysle ustanovení § 17
ods. 2, ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. je v zásadne subsidiárna a nastupuje vtedy, keď nemožno
vzniknutú nemajetkovú ujmu nahradiť inak, pričom dostačujúcim prostriedkom nápravy sa nejaví púhe

konštatovanie porušenia práva.

2.2. K odvolacím námietkam žalobcu o zamietnutí žaloby v časti o zaplatenie 22.500 eur, odvolací
súd k argumentácii súdu prvej inštancie, ktorú považoval za správnu a dostatočnú, doplnil, že určenie
primeranej výšky náhrady nemajetkovej ujmy konkrétnou sumou je vždy závislé od výsledku posúdenia

individuálnych, jedinečných okolností veci. Priznanie náhrady nemateriálnej ujmy zákon podmieňuje aj
tým, že kvalifikovaná ujma na osobnostných právach skutočne nastala a je so zásahom spojená, nie iba
ako možný (do úvahy prichádzajúci) následok, ale ako reálny a výsledkami dokazovania preukázaný
dôsledok negatívneho pôsobenia zásahu na osobnosť fyzickej osoby. Odvolací súd považoval za
potrebné zdôrazniť, že samotný nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci môže spôsobiť

poškodenému nemateriálnu ujmu, to však ale poškodeného nezbavuje povinnosti preukázať existenciu
tejto nemateriálnej ujmy v jednotlivých oblastiach života, ako aj to, že iba samotné konštatovanie
porušenia práva nie je dostatočným účinným a efektívnym prostriedkom na vyváženie, či zmiernenie
vzniknutej ujmy. Hoci v dôsledku preukázaného nesprávneho úradného postupu orgánu verejnej moci
možno ujmu spočívajúcu v neistote poškodeného predpokladať, je predmetom ďalšieho dokazovania

posúdenie, či ide o ujmu nepatrnú, alebo značnú, kedy je na poškodenom, aby svoje tvrdenia o
existencii relevantných skutočností, o intenzite a hĺbke zásahu a významnom ovplyvnení jeho životnej
situácie, v konaní hodnoverne preukázal. Zhrnúc tieto teoretické východiská ako aj konštantnú súdnu
judikatúru (vrátene tej európskej) mal za zrejmé, že povinnosťou žalobcu domáhajúceho sa náhrady
nemateriálnej ujmy, ktorá mu mala byť spôsobená pri výkone verejnej moci nezákonným postupom, bolo

nielen tvrdiť, ale prostriedkami procesného útoku preukázať vznik tejto nemajetkovej ujmy. Uzavrel, že
neunesenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena v súdnom konaní malo za následok neúspech
žalobcu a zamietnutie žaloby v časti nemajetkovej ujmy 22.500 eur a ďalej zopakoval, že záver súdu
prvej inštancie, že žalobca neuniesol svoje dôkazné bremeno, keď v konaní nepreukázal taký zásah do
svojho súkromného či spoločenského života a závažnosť takto uvedenej ujmy v dôsledku nesprávneho

úradného postupu žalovanej, následkom ktorého by žalobcovi vznikol nárok na náhradu nemajetkovej
ujmy v sume 22.500 eur je správny. Žalobca skutočne neuniesol svoje základné dôkazné bremeno,
keď v konaní žiadnymi dôkazmi nepreukázal existenciu nemateriálnej ujmy za zásah do súkromnéhoživota, rodinného prostredia výlučne žalobcom popísaným spôsobom, ktorá mu mala byť spôsobená
nezákonným postupom orgánu verejnej moci.

2.3.Odvolacísúdaprobovaltakézhodnotenievecisúdomprvejinštancie,žepriznanásuma2500euruž
nemohla byť z týchto vyššie uvedených dôvodov navýšená, keďže žalobca svojou procesnou aktivitou
nepreukázal negatívny dopad nesprávneho úradného postupu na jeho doterajší život a prostredie,
v ktorom žije, prípadne pracuje, na závažnosť následkov, ktoré mu tým vznikli v súkromnom živote,
v spoločenskom uplatnení, čo síce žalobca žalobou čiastočne tvrdil, ale následne to už nedokázal.

V nadväznosti na uvedené preto ďalšie odvolacie argumenty žalobcu považoval pre rozhodnutie vo
veci samej za nerozhodné, keďže podľa konštantnej judikatúry súd nemusí dať odpoveď na všetky
otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých
detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na
každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby

bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04,
II. ÚS 200/09 a pod.). Na ďalšiu argumentáciu odvolateľa, už nespôsobilú ovplyvniť posúdenie rozsudku
súdu prvej inštancie, odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou. O trovách
odvolacieho konania rozhodol podľa § 255 ods. 1, ods. 2 CSP v spojení s § 262 ods. 1 a § 396 ods.
1 CSP tak, že pre neúspech každej zo strán v odvolacom konaní nepriznal žiadnej zo strán nárok na

náhradu trov odvolacieho konania.

3.SpoužitímvýkladovéhopravidlapodľaČl.11ods.1a§124ods.1CSPnajvyššísúdustálil,žežalobca
(ďalej aj „dovolateľ“) podal dovolanie proti tej časti potvrdzujúceho rozsudku odvolacieho súdu, ktorou
bol potvrdený II. výrok súdu prvej inštancie o zamietnutí žaloby o zaplatenie nemajetkovej ujmy vo výške

22.500 eur. Prípustnosť a dôvodnosť dovolania vyvodzoval z ustanovenia § 420 písm. f) CSP (odvolací
súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva
v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces).

3.1. Dovolaním napadnuté rozhodnutie považoval za nedostatočné z dôvodu nevysporiadania sa so

všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami tvoriacimi základ pre rozhodnutie, pretože žalobca v odvolaní
poukázal na tzv. ťažiskové dôkazy s odkazom na rozhodovaciu prax súdov v obdobných prípadoch (in
concreto uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. augusta 2019, sp. zn. 4Cdo/125/2019);
podľa cit. uznesenia, sú to práve najbližšie osoby (napr. manželka, bývalí kolegovia), ktorých vyjadrenia
musí súd pri svojom rozhodovaní o veľkosti rozsahu nemajetkovej ujmy brať do úvahy, lebo práve od

týchto osôb možno dôvodne očakávať, že si všimnú zmeny v správaní im blízkych osôb, do ktorých
osobnej sféry bolo zasiahnuté a o týchto zmenách (následkoch nezákonného zásahu) sú spôsobilé
podať súdu náležité informácie. Dovolateľ zároveň ako nelogický vylúčil predpoklad, že sa poškodené
fyzické osoby budú zdôverovať im cudzím osobám.

3.2. Dovolateľ uviedol, že v kontexte namietaných nedostatkov ohľadom spochybňovania objektívnosti
svedkov a účastníkov iba na základe kolegiálneho alebo rodinného vzťahu pozornosť odvolacieho
súdu upriamil aj na nález ústavného súdu z 09. júna 2015 sp. zn. III. ÚS 276/2014: „Spochybňovanie
objektívnosti výpovedí svedkov a účastníkov konania iba na základe ich kolegiálneho alebo iného
rodinného či spoločenského vzťahu bez toho, aby vierohodnosť výpovedí spochybňovali aj iné,

objektívne zadokumentované skutočnosti a dôkazy, by v prípadoch, kedy jediným dostupným dôkazom
je práve iba výpoveď účastníkov konania či svedkov majúcich medzi sebou takýto vzťah, viedlo k
nemožnostiuniesťdôkaznébremenonavrhovateľomazároveňbyviedlokvytvoreniuneakceptovateľnej
„prezumpcie nepravdivosti“ svedeckých výpovedí či tvrdení účastníkov konania.“ Žiadal rozsudok
odvolacieho súdu zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie.

4. Žalovaná vo vyjadrení k dovolaniu rozporovala naplnenosť dovolacích dôvodov, nakoľko súdy nižších
inštancií sa s tvrdeniami a dôkazmi strán sporu vysporiadali správne, logicky a v súlade s ustanoveniami
príslušných všeobecne záväzných právnych predpisov. Žiadala dovolanie žalobcu ako nedôvodné
zamietnuť.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací (§
35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená vsúlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424
CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie je dôvodné.

6. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon
pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu
odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia
odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421
CSP.

7. Podľa § 420 písm. f) CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo
veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.

8. Dovolateľ vyvodzujúc prípustnosť dovolania z ustanovenia § 420 písm. f) CSP namietal
nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia a nedostatočné odôvodnenie v súvislosti s jeho
zásadnými námietkami v podanom odvolaní o spochybňovaní objektívnosti svedkov iba na základe
kolegiálneho alebo rodinného vzťahu; kľúčová námietka dovolateľa tak atakovala arbitrárne posúdenie
odvolania odvolacím súdom, nakoľko vo svetle existujúcej judikatúry odôvodnenie nedáva odpoveď na

kľúčové argumenty dovolateľa.

9. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať
sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky
poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu

zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky (I. ÚS 26/94), v ktorom sa uplatnia
všetky zásady súdneho rozhodovania v súlade so zákonmi a pri aplikácii ústavných princípov. Pod
porušením práva na spravodlivý proces (vo všeobecnosti) treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa
účastníkom konania znemožní realizácia tých procesných práv, ktoré im právna úprava priznáva za
účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany ich práv a právom chránených záujmov.

10. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne
námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre
rozhodnutie vo veci (I. ÚS 46/05). Z uvedeného potom vyplýva, že k porušeniu práva na spravodlivý
proces v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP môže dôjsť aj nepreskúmateľnosťou napadnutého

rozhodnutia odvolacieho súdu (porov. I. ÚS 105/06, III. ÚS 330/2013, či 4Cdo/3/2019, 8Cdo/152/2018,
bod 26, 5Cdo/57/2019, bod 9, 10) alebo prekvapivosťou rozhodnutia vtedy, keď odvolací súd vydá
rozhodnutie, ktoré nebolo možné na základe zisteného skutkového stavu veci predvídať, čím bola
účastníkovi odňatá možnosť právne a skutkovo argumentovať vo vzťahu k otázke, ktorá sa s ohľadom na
právnynázorodvolaciehosúdujavilaakovýznamnáprejehorozhodnutie,čirôznymizávažnýmideficitmi

v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia
dôkazov a pod.).

11. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa
v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne

doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody (§ 387 ods. 2 CSP); odvolací
súd sa však v odôvodnení musí zaoberať podstatnými vyjadreniami strán prednesenými v konaní na
súde prvej inštancie, ak sa s nimi nevysporiadal v odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie a rovnako
sa odvolací súd musí vysporiadať s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní (§ 387 ods. 3 CSP).

12. Aj v konaní na odvolacom súde treba dôsledne trvať na požiadavke úplnosti, výstižnosti a
presvedčivosti odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu. Pokiaľ odvolací súd vôbec nepristúpi k
vysporiadaniu sa s podstatnými argumentami odvolateľa, tieto bez primeraného vysvetlenia ignoruje a
neaplikuje relevantnú právnu úpravu, porušuje tým právo odvolateľa na spravodlivý proces (por. II. ÚS
120/2020).

12.1. Súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je právo strany sporu na také odôvodnenie
súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky právne a skutkovo relevantné
otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (§ 387 ods. 3 CSP). Nerešpektovanie tohto kogentnéhoustanovenia zakladá prípustnosť a dôvodnosť dovolania (porov. sp. zn. 4Cdo/125/2019). Dodržiavanie
povinnosti odôvodniť rozhodnutie má zaručiť transparentnosť a kontrolovateľnosť rozhodnutí súdov, a
tak vylúčiť svojvôľu v tomto procese. V právnom štáte by nemali vzniknúť pochybnosti, či sa súd s

určitou, druhou stranou výslovne prezentovanou otázkou zaoberal, či nie; odpoveď by mala byť zrejmá
z odôvodnenia súdneho rozhodnutia.

12.2. Rovnako podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva platí, že judikatúra síce nevyžaduje,
aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď

v odôvodnení rozhodnutia; ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa
špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija proti Španielsku z 09. decembra 1994, séria A,
č. 303 - A, s. 12, § 29, Hiro Balani proti Španielsku z 09. decembra 1994, séria A, č. 303 - B, Georgiadis
proti Grécku z 29. mája 1997, Higgins proti Francúzsku z 19. februára 1998).

13. Podľa žalobcu vada zmätočnosti spočíva v tom, že odvolací súd v rozsudku nedal odpovede

na všetky nastolené otázky v odvolaní a že napadnutý rozsudok je nepreskúmateľný z dôvodu
nedostatočného odôvodnenia; podrobil kritike všeobecné konštatovanie odvolacieho súdu o dôkaznej
teórii a unesení dôkazného bremena, ktoré však žiadnym spôsobom neaplikoval na ním predložené
dôkazy, ktoré považoval za „ťažiskové“ pri preukazovaní zásahu žalovanej do jeho súkromnej sféry (ide
o štyri písomné vyjadrenia žalobcovi blízkych osôb a svedecká výpoveď manželky) a ktoré hodnotil ako

podstatné pre rozhodnutie vo veci.

14. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu vo vzťahu k odvolacím námietkam
žalobcu, že (parafráz.) „podľa uznesenia najvyššieho súdu z 27. augusta 2019 sp. zn. 4Cdo/125/2019)
sú to práve najbližšie osoby (napr. manželka, bývalí kolegovia), ktorých vyjadrenia musí súd pri svojom

rozhodovaní o veľkosti rozsahu nemajetkovej ujmy brať do úvahy, lebo práve od týchto osôb možno
dôvodne očakávať, že si všimnú zmeny v správaní im blízkych osôb, do ktorých osobnej sféry bolo
zasiahnuté a o týchto zmenách (následkoch nezákonného zásahu) sú spôsobilé podať súdu náležité
informácie“, nevyplýva žiadne konštatovanie. V kontexte uvedeného je nepochybné, že aj napriek
výslovnému príkazu v § 387 ods. 3 CSP vysporiadať sa s podstatnými tvrdeniami uvedenými v

odvolaní, sa odvolací súd napriek obsiahlemu právnemu textu v odôvodnení rozhodnutia nevysporiadal
s uvedenými tvrdeniami žalobu v odvolaní ani v najvšeobecnejšej rovine.

15. Uvedené platí o tých námietkach, ktoré z pohľadu rešpektovania práva na spravodlivý proces
možno označiť za hlavné a ktoré si vyžadovali špecifickú odpoveď; išlo ďalej o argumentáciu, v rámci

ktorej žalobca v odvolaní podrobil kritike odôvodnenie prvoinštančného súdu (ods. 61), že (parafráz.)
„....(nemajetková ujma) v intenzite, ako to uvádza žalobca, by musela byť viditeľná aj iným osobám,
ktoré by neboli v tak blízkom vzťahu k žalobcovi, ktoré by mohli podporiť tvrdenia jemu blízkych osôb
a vylúčiť tak akékoľvek pochybnosti o tvrdenom závažnom zásahu po zdravotnej stránke“ Dovolateľ
proti tomuto názoru v odvolaní oponoval tým, že „ak súd prvej inštancie požadoval na preukázanie

tvrdení svedecké výpovede alebo vyjadrenia osôb, ktoré sú bez blízkeho vzťahu k žalobcovi, je takáto
požiadavka v rozpore s racionálnymi a logickými predpokladmi o tom, ako bude akákoľvek fyzická osoba
nachádzajúca sa v postavení žalobcu konať. Nikto, koho postihol taký zásah, ktorý by mal u neho
za následok vznik stresu, traumy, pocitu ohrozenia z nezákonného stíhania alebo prijatie rozhodnutia
nemať deti alebo nevlastniť žiaden majetok, by sa s týmto nezdôveroval cudzím osobám - takéto

konanie by bolo v rozpore so samotnou podstatou ľudskej prirodzenosti“. Dovolateľ tým chcel povedať,
že je nelogické predpokladať, že sa poškodené fyzické osoby budú zdôverovať im cudzím osobám;
odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu k tejto jeho oponentúre však nedáva žiadnu odpoveď.

16. Odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu k namietaným nedostatkom ohľadom spochybňovania

objektívnosti svedkov a účastníkov iba na základe kolegiálneho alebo rodinného vzťahu, takisto ignoruje
skutočnosti uvádzané žalobcom v odvolaní, že podľa nálezu ústavného súdu z 09. júna 2015 sp.
zn. III. ÚS 276/2014: „Spochybňovanie objektívnosti výpovedí svedkov a účastníkov konania iba na
základe ich kolegiálneho alebo iného rodinného či spoločenského vzťahu bez toho, aby vierohodnosť
výpovedí spochybňovali aj iné, objektívne zadokumentované skutočnosti a dôkazy, by v prípadoch,

kedy jediným dostupným dôkazom je práve iba výpoveď účastníkov konania či svedkov majúcich
medzi sebou takýto vzťah, viedlo k nemožnosti uniesť dôkazné bremeno navrhovateľom a zároveň
by viedlo k vytvoreniu neakceptovateľnej „prezumpcie nepravdivosti“ svedeckých výpovedí či tvrdení
účastníkov konania.“ Bez potreby hlbších analýz možno konštatovať, že kým súd prvej inštanciev tejto otázke dôkaznú situáciu uzavrel tým, že „Naviac ide o vyjadrenia osôb blízkych žalobcovi,
ktoré inými dôkazmi žalobca nepodložil“, tak odvolací súd sa s konkrétnou odvolacou námietkou
žalobcu, že „spochybňovanie objektívnosti výpovedí svedkov a účastníkov konania iba na základe ich

kolegiálneho alebo iného rodinného či spoločenského vzťahu bez toho, aby vierohodnosť výpovedí
spochybňovali aj iné, objektívne zadokumentované skutočnosti a dôkazy, by v prípadoch, kedy jediným
dostupným dôkazom je práve iba výpoveď účastníkov konania či svedkov majúcich medzi sebou takýto
vzťah, viedlo k nemožnosti uniesť dôkazné bremeno navrhovateľom a zároveň by viedlo k vytvoreniu
neakceptovateľnej „prezumpcie nepravdivosti“ svedeckých výpovedí či tvrdení účastníkov konania“,

nijako nevysporiadal.

17. Argumenty žalobcu (obsiahnuté tu v ods. 14. až 16. odôvodnenia) sú podstatné a relevantné do
tej miery, že majú vecnú súvislosť s prejednávanou vecou a zároveň sú takej povahy, že v prípade ich
opodstatnenosti (samostatne alebo v spojitosti s ostatnými okolnosťami) nie je vylúčené, že by mohli a
priori priniesť aj priaznivejšie rozhodnutie pre odvolateľa.

18. Odvolací súd nevzal do úvahy skutočnosti namietané žalobcom a preto z jeho strany ide o postup
odporujúci princípom materiálneho právneho štátu. Bolo povinnosťou odvolacieho súdu vysporiadať sa s
podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní žalobcu (§ 387 ods. 3 CSP) a keďže odvolací súd nezaujal
k otázkam urobeným súčasťou odvolania žiadne konkrétne stanovisko, dovolaciemu súdu nezostalo

prijať iný záver než ten, že došlo k zaťaženiu konania pred odvolacím súdom tvrdenou zmätočnostnou
vadou podľa § 420 písm. f) CSP. Hodno doplniť, že hoci odvolací súd aplikoval postup podľa § 387
ods. 2 CSP, nepoužil postup daný v § 387 ods. 3 CSP; dostal sa tak mimo limitov práva na spravodlivý
proces chráneného nielen článkom 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ale aj s článkom 6 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (5Cdo/204/2011, 4Cdo/120/2019).

19. Keďže dovolanie podľa § 420 písm. f) CSP je nielen prípustné, ale aj dôvodné, bolo potrebné
rozhodnutie odvolacieho súdu v dovolaním napadnutej časti jeho potvrdzujúceho výroku o zamietnutí
žaloby o zaplatenie nemajetkovej ujmy vo výške 22 500 eur zrušiť (§ 449 ods. 1 CSP) a vec v tomto
rozsahu mu vrátiť na ďalšie konanie (§ 450 CSP). Náprava zrušením rozhodnutia odvolacieho súdu je v

tomto prípade postačujúca (§ 449 ods. 2 CSP), nakoľko to bol odvolací súd, komu bolo namieste pričítať
dovolaním vytýkanú vadu zmätočnosti.

20. Odvolací súd v ďalšom konaní svoje rozhodnutie riadne odôvodní tak, aby obsahová
(materiálna) náplň jeho rozhodnutia založila nielen jeho zrozumiteľnosť, ale aj všeobecnú interpretačnú

presvedčivosť.Zodôvodneniarozsudkumusívyplývaťvzťahmedziskutkovýmizisteniamiajúvahamipri
hodnotenídôkazovnajednejstraneaprávnymizáverminastranedruhej.Vhodnotenískutkovýchzistení
nemôže chýbať žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, ktoré odvolací súd náležitým spôsobom
v celom súhrne posúdi a náležite vyhodnotí. Rozhodnutie odvolacieho súdu musí obsahovať náležitosti
uvedené v § 393 CSP, musí byť logické a presvedčivé. Osobitnú pozornosť bude venovať relevantným

argumentom odvolateľa v podanom odvolaní, s ktorými sa komplexne vysporiada.

21. Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd
prvej inštancie a odvolací súd sú viazaní právnym názorom dovolacieho súdu (§ 455 CSP). Ak dovolací
súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na ďalšie konanie,

rozhodne tento súd o trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania (§ 453 ods. 3 CSP).

22. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.