Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Friday, January 30, 2026

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 8Co/44/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7122200728
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 01. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Denisa Novotná Mlinárcsiková

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2026:7122200728.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Denisy Novotnej Mlinárcsikovej

a členov senátu JUDr. Agnesy Hricovej a Mgr. Miloša Greguša v spore žalobkyne A. B., nar.
XX.XX.XXXX. bývajúcej v C. D. E. F. G. XXX/XX, zastúpenej JUDr. Petrom Majerníkom, advokátom
so sídlom advokátskej kancelárie v Košiciach na Werferovej ul. č. 1 proti žalovanému A. C., nar.
XX.X.XXXX, bývajúcemu v C. D. E. F. G. XXX/XX s adresou na doručovanie v C. D. A. F. G. XX,
zastúpenému JUDr. Juraj Ferenčík, PhD., s.r.o. so sídlom v Košiciach na Krivej ul. č. 23, za ktorú
koná konateľ a advokát JUDr. Juraj Ferenčík, PhD., o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva
manželov, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Mestského súdu Košice č.k. 35C/4/2022-252 zo dňa

7.2.2025, takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok v napadnutom výroku III. a v závislom výroku IV.

Žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Mestský súd Košice (ďalej len súd prvej inštancie alebo súd) zhora označeným rozsudkom rozhodol
nasledovne:
I. Návrh žalovaného na prerušenie konania zamieta.
II. Vyporiadava bezpodielové spoluvlastníctvo strán sporu tak, že:

A/ do výlučného vlastníctva žalobkyne z vecí patriacich do bezpodielového spoluvlastníctva strán sporu
prikazuje položku 1/: nehnuteľnosť zapísanú na LV č. XXXXX, pre kat. úz. H., obec C. - I. J., okres
Košice III ako
- byt cˇ. 13, nachádzajúci sa na 7. poschodí´, vchod č. 31, bytového domu Postupimská´ 29, 31, súp.č.
755, postavený´ na pozemku parcely reg. „C“, parc. č. 2412 - zastavaná´ plocha a nádvorie o výmere
358 m2,
- podiel priestoru na spoločných častiach a spoločny´ch zariadeniach domu a na pri´slusˇenstve domu

súp. č. XXX, postavený´ na pozemku parcely reg. „C“, parc. č. 2412 - zastavaná´ plocha a nádvorie o
výmere 358 m2, o veľkosti podielu 312/10000 k celku,
- spoluvlastnícky podiel k pozemku parcely reg. „C“, parc. č. 2412 - zastavaná´ plocha a nádvorie o
výmere 358 m2, o veľkosti podielu 312/10000 k celku,
a to v hodnote 114.000,- Eur ,
B/ do výlučného vlastníctva žalovaného z vecí patriacich do bezpodielového spoluvlastníctva strán sporu
prikazuje

položku 2/ osobné motorové vozidlo Ford Mondeo, v hodnote 3.250,- Eur,
položku 3/ motocykel Honda CB 600 F, v hodnote 2.850,- Eur,
položku 4/ motocykel Yamaha FZ6-N FAZER, v hodnote 2.850,- Eur.III. Žalobkyňa je povinná zaplatiť žalovanému na úplné vyrovnanie podielov sumu 21.787,50 Eur do 30
dní od právoplatnosti rozsudku.
IV. Žiadnej strane sporu nepriznáva nárok na náhradu trov konania.

2. Súd prvej inštancie sa najprv vysporiadal s námietkou týkajúcou sa prerušenia konania z dôvodu
pochybností na strane žalovaného ohľadom spôsobilosti žalobkyne byť účastníčkou konania, a či
duševná porucha nemá zásadný dopad na jej spôsobilosť, na práva a povinnosti, nakoľko rozhodnutie
o spôsobilosti žalobkyne na právne úkony nie je súd oprávnený riešiť v tomto konaní. S poukazom

na § 162 písm. a/, § 162 ods. 3, § 124 ods. 1 posúdil návrh žalovaného na prerušenie konania
podľa § 162 písm. a/ zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len CSP). Následne
s odkazom na § 161 ods. 1, § 61 CSP, § 7 ods. 1 veta prvá, § 7 ods. ods. 2 veta prvá, § 8 ods. 1, §
10 ods. 1 zákona č. 40/1964 Z.z. Občiansky zákonník (ďalej len OZ), § 231, § 232, § 233 ods. 1, 2
zákona č. 161/2015 Z.z. Civilný mimosporový poriadok (ďalej len CMP) konštatoval, že v čase podania
žaloby žalobkyňa mala spôsobilosť na právne úkony, a túto mala aj v roku 2023, pretože vtedy bola

uznaná (len) za osobu s ťažkým zdravotným postihnutím odkázanú na sprievodcu pri zabezpečovaní
komunikácie so spoločenským prostredím, pričom ani Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Košice,
pri posudzovaní osoby nezistil nič, čo by nasvedčovalo, že by žalobkyňa mala byť obmedzená alebo
pozbavená spôsobilosti na právne úkony. Navyše žalovaný netvrdil, že by on ako osoba, ktorá by
mala právny záujem na podaní návrhu na pozbavenie, resp. obmedzenie spôsobilosti na právne úkony,

uvedený návrh na miestne príslušný Mestský súd Košice podal a uvedená skutočnosť nebola zistená ani
z registračných pomôcok súdu ku dňu 26.11.2024. Zdôraznil, že duševná porucha, na základe ktorej je
strana sporu právne definovaná ako osoba s ťažkým zdravotným postihnutím automaticky neznamená,
že takáto osoba je zároveň osobou s obmedzenou spôsobilosťou na právne úkony, resp. takáto osoba
by mala byť považovaná za osobu, ktorú je potrebné spôsobilosti na právne úkony pozbaviť. V ďalšom

považoval za potrebné dodať, že aj v prípade, ak by predmetný návrh bol podaný po vyššie citovanom
dátume, tento nemôže zakladať nedostatok spôsobilosti na právne úkony žalobkyne spätne ku dňu
podania žaloby o vyporiadanie BSM, pretože obmedzenie alebo pozbavenie spôsobilosti na právne
úkony súdom je deklarované od dňa právoplatnosti rozsudku do budúcna. V súlade s predloženými
dôkazmi iba o zdravotnom postihnutí žalobkyne, nie jej obmedzení, resp. pozbavení spôsobilosti na

právne úkony, súd konštatoval, že v konaní o rozhodovaní vo veci mu nebránila žiadna prekážka, a preto
vec prejednal a rozhodol.

3. Z rozhodnutia súdu prvej inštancie v ďalšom vyplynulo, že manželstvo strán bolo rozvedené
rozsudkom Okresného súdu Košice I sp.zn. 16Pc/14/2021 zo dňa 3.9.2021, ktorý nadobudol

právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 29.9.2021. V lehote troch rokov k vyporiadaniu bezpodielového
spoluvlastníctva dohodou nedošlo. S použitím § 143 OZ súd prvej inštancie ustálil, že ku dňu rozvodu
manželstva, masu BSM tvorí byt na E. XX K. C., motocykel značky Honda CB 600 F, motocykel
značky Yamaha FZ6-N FAZER. Žalovaný aj napriek jeho prvotnému vyjadreniu k žalobe, kde osobné
motorové vozidlo značky Ford Mondeo označil ako patriace do masy BSM, následne až v priebehu

konania učinil túto položku masy BSM spornou tvrdiac, že finančné prostriedky na kúpu predmetného
OMV získal od svojej priateľky ako dar, a preto nepatrí do bezpodielového spoluvlastníctva manželov.
Zároveň bola sporná aj hodnota predmetného bytu. Súd zamerajúc sa na vyriešenie spornej otázky
(ne)zahrnutiamotorovéhovozidladomasyBSMvypočulpriateľkužalovanéhopaniB.,ktorávypovedala,
že žalovanému darovala sumu 6.000 Eur na kúpu citovaného motorového vozidla, ktorú sumu mu mala

odovzdať v hotovosti. O existencii úspor svedkyne v tejto hodnote však v konaní nebol vyprodukovaný
žiaden dôkaz. Žalovaný nepredložil žiaden dôkaz napr. o sporení daných finančných prostriedkov
svedkyňou, resp. o výbere finančných prostriedkov z účtu, vkladnej knižky a pod. Poznamenal, že
v konaní na strane žalovaného nebolo tvrdené, ani preukázané, že kúpna cena motorového vozidla bola
práve vo výške 6.000 Eur, t.j. že svedkyňou uvádzaný dar 6.000 Eur v hotovosti postačoval na kúpu

predmetného motorového vozidla a takto bol celý skonzumovaný, resp. či bola použitá iba časť 6.000
Eur. Z uvedeného dôvodu súd nemohol na žalovaným tvrdení dar finančných prostriedkov od svedkyne
prihliadať, ani ako na vnos, ktorým by sa žalovaný výlučne pričinil o nadobudnutie tejto veci patriacej
do BMS, nakoľko nebolo preukázané, aká čiastka tvrdených poskytnutých finančných prostriedkov
bola vynaložená na vec patriacu do BSM strán sporu. Takto predmetné motorové vozidlo značky Ford

Mondeo považoval za súčasť masy BSM a pristúpil k vysporiadaniu tejto položky.

4. Žalovaný v konaní rozporoval žalobkyňou tvrdenú hodnotu nehnuteľnosti – bytu na E. XX K. C. vo
výške 115.000 Eur v zmysle ňou predloženého ZP Ing. Mateja Špaka, PhD. mult. Táto bola následneustálená súdom vykonaným znaleckým dokazovaním vo forme znaleckého posudku znalca Ing. Jána
Pojezdala č. 54/2023 zo dňa 27.11.2023, ktorý určil všeobecnú hodnotu bytu na sumu 114.000 Eur. Takto
stanovenú všeobecnú hodnotu bytu žalovaný odsúhlasil na pojednávaní dňa 26.11.2024.

5. Pri predbežnom právnom posúdení veci na pojednávaní dňa 20.6.2023 a po vykonaní znaleckého
dokazovania súd vo vzťahu k všeobecnej hodnote bytu strany sporu ustálili masu BSM a hodnotu
všetkých položiek masy BSM nasledovne:
1. byt na E. XX K. C. vo výške 114.000 Eur,

2. motocykel značky Honda CB600 F vo výške 2.850 Eur,
3. motocykel značky Yamaha FZ6-2 FAZEr vo výške 2.850 Eur,
4. osobné motorové značky vozidlo Ford Mondeo vo výške 3.250 Eur.

6. Súd vysporiadal BSM strán sporu tak, že do výlučného vlastníctva žalobkyne prikázal položku: 1. byt
na E. XX C. v hodnote 114.000 Eur a do výlučného vlastníctva žalovaného prikázal položku: 2. osobné

motorové vozidlo Ford Mondeo vo výške 3.250 Eur, 3. motocykel značky Honda CB600 F vo výške 2.850
Eur a 4. motocykel značky Yamaha FZ6-2 FAZEr vo výške 2.850 Eur.

7. Súd sa pri vyporiadaní BSM odklonil od rovnosti podielov manželov a určil podiel žalobkyne v rozsahu
75 % k podielu žalovaného v rozsahu 25 %, čo podľa jeho názoru proporcionálne a spravodlivo vystihuje

skutkovú situáciu spolužitia manželov, otázku nadobudnutia a udržiavania spoločných vecí, starostlivosť
o rodinu a deti, starostlivosť o spoločnú domácnosť a negatívne okolnosti v manželstve a rodine za
súčasného preukázania konania žalovaného v rozpore s pozitívnymi záväzkami upravenými zákonom
o rodine. Súd nemohol nezobrať do úvahy nespornú okolnosť, že žalovaný ešte počas spoločného života
so žalobkyňou v rokoch 1999-2003 odmietal pracovať s odôvodnením, že za nízky plat pracovať nebude

a často požíval alkoholické nápoje, ktoré skutočnosti prezentované v konaní žalovaný ani nepoprel.
Žalovaný vypovedal, že v roku 2009, resp. najneskôr v apríli 2010 opustil spoločnú domácnosť a ešte
počas trvania manželstva sa s priateľkou p. B. nasťahoval do bytu jeho otca L. C. na A. v Košiciach.
Od tohto momentu strany sporu neviedli spoločnú domácnosť, spoločne sa nestarali o výchovu synov
- v tom čase plnoletého Miroslava a maloletého E., ktorý bol na základe návrhu žalobkyne zverený

do jej osobnej starostlivosti, pričom žalovaný bol zaviazaný na platenie výživného 50,- Eur mesačne,
ktorú povinnosť si vôbec neplnil, čo bolo potvrdené aj svedeckou výpoveďou jeho priateľky. Kúpa
bicyklov synom niekedy pred rokom 2008, kúpa počítača plnoletému synovi, zanechanie zariadenia
bytu po opustení domácnosti bolo podľa názoru súdu absolútne chabou obranou žalovaného, pretože
nejaký jednorazový nákup bežného športového náradia deťom a ponechanie zariadenia či elektroniky

po odchode zo spoločnej domácnosti z dôvodu začatia spolužitia s priateľkou ani pri najlepšej vôli
a snahe nemožno chápať ako riadnu starostlivosť o deti a rodinu celkovo. Rovnako nebolo sporné,
že žalovaný sa riadne nestaral o žalobkyňu - jeho manželku, keďže jej bol neverný, spolu nežili,
neuhrádzal jej ani súdom stanovené výživné vo výške 50,- Eur mesačne, ktorú skutočnosť žalovaný
taktiež nepoprel. V neposlednom rade nebolo sporné a žalovaný vo vyjadrení k žalobe sám potvrdil, že

od opustenia rodiny sa nepodieľal na žiadnych úhradách spojených s vlastníctvom bytu na Postupimskej
ulici ako aj na nákladoch predstavujúcich médiá, SIPO - inkaso, čím sa vlastne nepodieľal na udržiavaní
spoločnej veci. Pokiaľ žalovaný uvedené odôvodňoval, že sa na takomto spôsobe znášania citovaných
platieb so žalobkyňou dohodli, z jeho účastníckej výpovede na pojednávaní dňa 16.1.2025 takýto
konsenzus medzi ním a žalobkyňou nevyplýva, práve naopak. Žalovaný totiž uviedol, že so žalobkyňou

sa rozprávali, že keď ona ostala v tom byte so všetkým zariadením a ho bude používať, tak si ho
môže platiť sám, čo nasvedčuje skôr tomu, že žalobkyňa bola postavená pred hotovú vec, ktorú úvahu
podporuje jeho nasledovná výpoveď, že „keď sa rozprávali, tak žalobkyňa chcela, aby platil byt na
Postupimskej na Furči a aj synov byt na A. na Terase“. Ak sa žalobkyňa v nasledovných rokoch od
žalovaného nedomáhala žiadnych úhrad, uvedené neznamená, že by došlo k dohode o takomto modele

platenia ako uvádzal žalovaný na pojednávaní, keďže žalobkyňa hneď na začiatku jasne prezentovala
žalovanému svoju požiadavku, aby aj po opustení rodiny platil aj za byt na Postupimskej ulici. Pozornosti
súdu neušlo ani skutkové zistenie o poskytovaní starostlivosti otcovi žalovaného žalobkyňou a synmi
v byte na Postupimskej a to až do smrti svokra (starého otca L. C.). I keď žalovaný tvrdil, že sa
tak udialo po dohode so žalobkyňou, súd zdôraznil, že starostlivosť svojmu vlastnému otcovi mal v

prvom rade poskytnúť samotný žalovaný a nie presúvať uvedené bremeno na plecia žalobkyne, ktorá
sama ako zdravotne znevýhodnená osoba potrebovala pomoc, naviac ak on sám sa s priateľkou
nasťahoval do otcovho bytu, čo súd pripomína, že takto učinil z vlastnej vôle uprednostňujúc život
s priateľkou oproti životu s manželkou (žalobkyňou) a ich synmi. Uvedené skutočnosti vyplynuli zvykonaných dôkazov, ktoré súd vyhodnotil jednotlivo a vo vzájomnej súvislosti a dospel k záveru,
že žalovaný ešte počas manželského spolužitia so žalobkyňou sa nestaral o uspokojovanie potrieb
rodiny založenej manželstvom podľa jeho schopností, možností, ak sústavne mali dlhy či nedoplatky

na úhradách médií, ale napriek tomu žalovaný nakupoval elektroniku. Ďalej v období od 1999-2003
žalovaný nepracoval vôbec aj napriek tomu, že mu v tom nebránili nejaké závažné prekážky, jedine
neochotapracovaťzanízkyplat.Zároveňpožívalalkoholickénápoje,ktorúskutočnosťanirazžalovanýv
konaní osobitne nepoprel. Počas trvania manželstva nadviazal mimomanželskú známosť, opustil rodinu,
o manželku s deťmi sa riadne nestaral, výživné na syna a manželku neuhrádzal a navyše ešte prenechal

starostlivosť o svojho otca až do jeho smrti na pleciach žalobkyne a synov, pričom si bol vedomý,
že žalobkyňa trpí duševnou chorobou. Uvedené konanie žalovaného súd vyhodnotil ako závažné a
dlhodobé porušovanie jeho povinností manžela vo vzťahu k žalobkyni, porušovanie jeho povinností
rodiča vo vzťahu k synom a v neposlednom rade porušovanie jeho povinností dieťaťa vo vzťahu k jeho
vlastnému otcovi, čo možno subsumovať pod judikatúrne aplikované a sledované atribúty pri určení
podielov manželov, na ktoré s poukazom na ustálenú rozhodovaciu prax súd pri odklone od rovnosti

podielov pri vyporiadavaní BSM prihliadol. Neprihliadol však na žalobkyňou tvrdené fyzické násilie
žalovaného voči jej osobe počas trvania manželstva, pretože nebolo riadne preukázané. Žalobkyňa
ouvedenomneprodukovalažiadendôkazvpodobenapr.lekárskejsprávyoošetrení,podnetunatrestné
stíhanie, a podobne. O fyzickom násilí vypovedal jedine starší syn A., ktorý však prevažnú väčšinu
incidentov sám nevidel a v podstate iba tlmočil informácie o bolesti sánky, modrine na stehne získané z

rozprávania matky - žalobkyne, čo súd nepovažoval za dostatočný zdroj informácií na prijatie záveru o
páchaní fyzického násilia žalovaným na žalobkyni. Rovnako nemal preukázané tvrdenia žalobkyne, že
zajejzlýmzdravotnýmstavomdoveľkejmierystojíprávesprávanieateroržalovaného,pretožeuvedené
nevyplynulo zo žiadnej písomnej správy z ambulantného vyšetrenia alebo z akýkoľvek záznamov z
hospitalizácie žalobkyne na psychiatrii, a takto vypovedal jedine svedok - syn A. A., ktorého výpoveď

bez relevantnej zdravotnej dokumentácie príslušného lekára, možno hodnotiť len ako jeho subjektívne
vnímanie. Taktiež čestné prehlásenie susedov Bérešovcov a aj svedecká výpoveď p. M. o častom plači,
kriku žalobkyne s poznámkami k osobe žalovaného, bez ďalšieho relevantného dôkazu nepredstavuje
dostatočný podklad na unesenie dôkazného bremena žalobkyne k jej tvrdeniu ohľadom žalovaného ako
príčine jej nepriaznivého zdravotného stavu.

8. Následne súd vykonal finančné vyporiadanie vecí prikázaných jednotlivým stranám sporu pri
akceptovaní vyššie stanovenej disparity podielov manželov.

9. Súd zobral do úvahy hodnotu vecí prikázaných žalobkyni 114.000 Eur a z tejto sumy 25%-ný podiel
žalovaného predstavuje sumu 28.500,- Eur. Hodnota vecí prikázaných žalovanému je 8.950,- Eur a z
tejto sumy 75%-ný podiel žalobkyne predstavuje 6.712,50 Eur. Následný rozdiel týchto súm predstavuje
výslednú sumu 21.787,50 Eur, ktorú je žalobkyňa povinná uhradiť žalovanému na vyrovnanie ich
podielov.

10. Žalobkyňa finančné prostriedky na vyrovnanie bude mať zabezpečené od staršieho syna A.,
zastrešené zmluvou o pôžičke, a preto ju súd mohol zaviazať na zaplatenie vyrovnacieho podielu
žalovanému. Uvedené tvrdenie žalovaný nerozporoval, nevzniesol žiadnu pochybnosť či námietku, a
preto súd nemal dôvod nerozhodovať o takto uloženej úhradovej povinnosti žalobkyne.

11. K zamietnutiu návrhu na vykonanie dokazovania a hodnotenie hodnovernosti svedka súd uviedol, že
aj napriek opakovanej žiadosti žalovaného nepristúpil k vykonaniu dokazovania výsluchom žalobkyne,
kedy akceptoval stanovisko ošetrujúcej lekárky z odboru psychiatrie, ktorá neodporučila jej účasť na
pojednávaní, avšak najmä preto, že vo vzťahu k možnej aplikácii disparity podielov bolo vykonané

dokazovanie inými dôkaznými prostriedkami, ktoré plne postačovali súdu na prijatie záveru o odklone
od rovnosti podielov, t.j. takýto dôkaz súd považoval za nepotrebný a nadbytočný. Rovnaký záver o
nadbytočnosti vykonania dokazovania súd zaujal aj vo vzťahu k výsluchu svedkyne - susedy p. M..
Vo vzťahu k námietke žalovaného o zaujatosti svedka-syna strán sporu A. A., vzhľadom na zmenu
jeho priezviska, súdny spor vedený proti otcovi o zaplatenie bezdôvodného obohatenia (nájomného)

súd konštatuje, že skutkové závery súdu boli založené najmä na vyjadreniach samotného žalovaného
v konaní, kedy tento mnohé skutočnosti, ktoré vyšli najavo v priebehu konania osobitne nepoprel a
ďalej boli založené na listinných dôkazoch predložených oboma stranami sporu, ktoré boli vykonané
postupom podľa § 204 CSP a ktorých obsah nebol protistranou spochybnený, a v neposlednom radečiastočne aj na výpovediach svedkov p. B. a syna A. A.. Ich tvrdenia predesené v rámci ich svedeckých
výpovedí súd zobral do úvahy len v takom prípade, ak tieto boli nepopreté protistranou, resp. podporené
inými dôkazmi. Obaja svedkovia mali určitý vzťah k stranám sporu, t.j. absentoval tam určitý stupeň

neutrálnosti, avšak ešte kvôli uvedenému nemožno odmietnuť výpovede predmetných svedkov „en
bloc“,keďžeurčiteposkytlisúdumožnosťdoplniťmozaikuskutkovýchtvrdenístránsporu.Súdvýpovede
týchto svedkov vyhodnocoval triezvo a nestranne, kedy zrozumiteľne vysvetlil, prečo sa k určitým
tvrdeniam bolo možné prikloniť a ktorým tvrdeniam súd neuveril.

12. O trovách konania rozhodol s poukazom na § 257 CSP. Predmetom konania je vyporiadanie BSM,
pretože strany sporu sa nedokázali mimosúdne dohodnúť. Vzhľadom na charakter sporu, ktorý je
vlastne vyústením rozvodového konania, a teda je svojím charakterom osobitným sporom, nemožno
jednoznačne definovať, kto zavinil tento spor a kto v akej miere bol úspešný. Je teda zrejmé, že
žalobkyňa, ako aj žalovaný, nemali v konaní plný úspech, pričom rozsah úspešnosti je vzhľadom na
charakter tohto konkrétneho konania možno ustáliť len s veľkými ťažkosťami. Z týchto dôvodov, ktoré

súdpovažovalzadôvodyhodnéosobitnéhozreteľa,postupovalvsúlades§257CSPavdanomprípade
stranám sporu náhradu trov konania nepriznal.

13. Proti výroku III. rozsudku podal žalovaný odvolanie uplatniac odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1
písm. b/, e/, h/ CSP a navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku

III. zrušil a vrátil vec na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Uviedol, že súd nesprávne vyhodnotil jeho
nezamestnanosť, ktorá bola „nespornou okolnosťou“ ako sa uvádza v odôvodnení rozhodnutia. Vo
vyjadrení k žalobe zo dňa 5.4.2022 túto skutočnosť poprel, keď uviedol, že „bol v období roku 1999
do 2002 nezamestnaný, no následne nastúpil do Slovenskej akadémie vied, kde pracuje do dnešného
dňa. Za tieto tri roky však poberal dávku v nezamestnanosti a v rámci svojich možností prispieval aj

na chod domácnosti a fungovanie rodiny“. Nie je tak zrejmé, na základe akých dôkazov mohol súd
dôjsť k záveru, že by mal odmietať pracovať. Táto skutočnosť nebola žiadnym spôsobom preukázaná,
naopak, ju vo vyjadrení exaktne poprel. Súd však nepristupoval k vykonaniu dokazovania v tomto smere
spravodlivo, keď absolútne neskúmal, či počas trvania manželstva pracovala aj žalobkyňa, ale len
izolovanevyhodnotiltvrdeniazaujatéhosvedkaA.ako„nespornúokolnosť“,čojevrozporesozákonným

postupom pri hodnotení dôkazov. Zároveň nebral do úvahy aj časový horizont udalostí, kedy počas
trvania manželstva bol po takmer po celý čas zamestnaný, prioritne z jeho príjmov bola financovaná
domácnosť, a tak nemožno trojročné obdobie, v ktorom riadne poberal dávku v nezamestnanosti a
svojou aktivitou sa však naďalej staral o rodinu a financoval ju, hodnotiť ako negatívnu okolnosť. K
otázke neplatenia výživného na maloletého syna E. a žalobkyňu navrhol vypočuť žalobkyňu, s ktorou

uzatvoril dohodu, že výživné podľa rozsudku nebude musieť platiť, s čím žalobkyňa súhlasila. Vo
výpovedi svedkyňa B. potvrdila, že deťom zaobstarával vecné plnenia. Súd odmietol výsluch žalobkyne,
ktorým by tieto rozpory boli odstránené a uspokojil sa s čiastočne vykonaným dokazovaním, ktoré týmto
odvolaním namieta. Riadnu starostlivosť o rodinu a deti realizoval prevažnú časť manželstva, pričom
tieto skutočnosti súd nezohľadnil, aj keď boli výslovne uvedené vo vyjadrení. Manželstvo uzatvorili v

roku 1989, pričom spoločne žili a hospodárili s bezpodielovým majetkom manželov až do roku 2009, t.j.
spolu 20 rokov. Počas týchto rokov riadne plnil všetky úlohy manžela a rodiča, zabezpečoval financie a
spoločný život manželov bol bezproblémový. Opustil spoločnú domácnosť až v roku 2009 a rozvod so
zánikom BSM sa uskutočnil v 2021 roku. Ako manželia tak spoločne hospodárili 20 rokov a samostatne
12 rokov, kde počas týchto 12 rokov nehnuteľnosť ani neužíval, pretože sa dohodol so žalobkyňou

na tom, že nehnuteľnosť bude užívať a financovať žalobkyňa. K tejto skutočnosti navrhol žalobkyňu
vypočuť,nosúdtentonávrhzamietol.Všetkybenefityzužívanianehnuteľnostitvoriacejpredmetkonania
tak požívala žalobkyňa na úkor žalovaného počas 12tich rokov. V čase opustenia spoločnej domácnosti
v roku 2009 mal starší syn A. A. vek 20 rokov a mladší syn E. C. vek 14 rokov. Ako manželia sa tak
spoločne starali o staršieho syna 20 rokov a o mladšieho syna spoločne starali 14 rokov. Uvedené

číselné hodnoty nekorešpondujú ani so žalobným návrhom, ani s rozhodnutím súdu, ktorý dostatočným
spôsobom nevysvetlil, ako dospel k rozdeleniu podielov práve v pomere 75 % : 25 %. Po dobu 20tich
rokov bol vzorným otcom a manželom a po dobu 12tich rokov žili manželia oddelene podľa dohody,
ktorú nemali možnosť preukazovať, keďže súd odmietol vypočuť žalobkyňu. Ak by porovnali tieto časy,
došli by k podielu 62,5 % spoločného riadneho života manželov a 37,5 % času, kedy manželia nežili

spoločne.Súdabsolútnevylúčilmožnosť,žebysamanželiadohodlinaakomkoľvekusporiadanívzťahov
pojehoodsťahovanízospoločnejdomácnosti,neskúmaltietojehotvrdenia,nevykonaldôkazvýsluchom
žalobkyne a nevysporiadal sa s týmito tvrdeniami ani len pokusom o odstránenie rozporov svedeckou
výpoveďou žalobkyne. V tejto súvislosti poukazuje na nález Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 168/2019z 21.11.2019. za irelevantnú považoval argumentáciu v bode 75. rozsudku, kde sa súd zaoberal
starostlivosťou o jeho otca, pričom táto rovina argumentácie nie je v priamej súvislosti s predmetom
konania. Opätovne aj napriek tomu podotýka, že o starostlivosti o jeho otca komunikoval a dohodol sa

so žalobkyňou, ktorá tieto skutočnosti mohla potvrdiť, alebo vyvrátiť vo svedeckej výpovedi, ktorú súd
odmietol vykonať. V konaní nebolo ani dokázané, že by z vlastnej vôle uprednostňujúc život s priateľkou
oproti životu s manželkou a ich synmi. Tieto skutočnosti boli len tvrdené svedkom A., ktorého výpoveď v
celom rozsahu poprel. Rovnako tak nebolo dokázané, že by manželia sústavne mali dlhy či nedoplatky
na úhradách médií, ale napriek tomu nakupoval elektroniku – tento výmysel prezentoval opätovne len

svedok A.. Navyše, nákup elektroniky do spoločnej domácnosti nemôže byť pripisovaný sám o sebe na
jehoťarchu,keďžetotozariadeniekupovaldospoločnejdomácnosti,ktorúužívalivšetcičlenovia.Všetky
dlhy a nedoplatky boli ním vždy uhradené. Súd nepostupoval pri hodnotení svedeckej výpovede svedka
A. objektívne, kedy niektoré jeho tvrdenia vyhodnotil len ako jeho subjektívne vnímanie, no niektoré časti
vyhodnotil ako dokázané, resp. spôsobilé uniesť dôkazné bremeno, ako napr. požívanie alkoholických
nápojov, aj keď svedok nikdy nepovedal, že by ho videl piť alkohol. V tejto súvislosti súd správne

konštatoval v bode 90. odôvodnenia rozsudku, že sa na hodnotenie svedeckých výpovedí používa
doktrína RAVEN, no opomenul ju aplikovať v prejednávanej veci. Názor súdu v bode 80. odôvodnenia
rozsudku o tom, aké je spravodlivé proporcionálne a spravodlivé vyjadrenie podielov s ohľadom na
vyššie uvedené považuje za nesprávny. Súd nevykonal navrhnutý dôkaz v podobe výsluchu žalobkyne
a tiež nespravodlivo aplikoval úvahu o pomere disparity medzi manželmi. V otázke tvrdenej absencie

popretia preukázaných skutočností dávame do povedomia odvolaciemu súdu, že prvostupňový súd
pochybil pri vyhodnocovaní dôkazov, keď niektoré skutočnosti ním boli vyslovene popreté a výpoveď
A. A. vo považoval v celom rozsahu za zaujatú a účelovú. Záverom mal za to, že výsluch jedného
z manželov v konaní o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov má zásadný právny
význam pre rozhodnutie a jeho odopretím súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby

uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces. Pokiaľ žalobkyňa nie je obmedzená spôsobilosti na právne úkony, mal súd vykonať dokazovanie
jej výsluchom. Súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich
skutočností a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, kedy
nebral do úvahy aj jeho pozitívne pôsobenie v manželstve počas doby 20 rokov.

14. Iné vyjadrenie v spore doručené nebolo.

15. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§
362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom – stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§

359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods.
1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 365 CSP) a že odvolateľ
použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b/, e/, h/ CSP), preskúmal napadnuté
rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP),
s prihliadnutím ex offo na prípadne vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380

ods. 2 CSP), viazaný pritom skutkovým stavom, ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať
alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385
ods. 1 a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné a sú splnené podmienky
na potvrdenie rozsudku súdu prvej inštancie v napadnutom výroku III.

16. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 30.1.2026 o 10:05 hod.
v pojednávacej miestnosti č. 207/II. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia
boli zverejnené dňa 21.1.2026 na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach v zmysle § 219 ods. 1, 3
CSP.

17. Výrok I., II. rozsudku súdu prvej inštancie, nebol odvolaním žalovaného napadnutý, nadobudol
právoplatnosť, a preto nebol predmetom odvolacieho prieskumu.

18. K žalovaným namietanému odvolaciemu dôvodu uvádza, že hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú
procesné vady v § 365 ods. 1 písm. b/ CSP ( súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,

aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces ), sú a/ zásah súdu do práva na spravodlivý proces a b/nesprávny procesný postup súdu
znemožňujúci procesnej strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné
oprávnenie.19. Z obsahu odvolania žalovaného je zrejmé, že namieta porušenie jeho práva na spravodlivý
proces. Súdu prvej inštancie vytýka najmä to, že sa dostatočne nevysporiadal s jeho argumentáciou

prednášanou v konaní. Odvolací súd zdôrazňuje, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo
strany, aby sa súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, navrhovaním a hodnotením dôkazov,
ani aby prebral a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecných záväzných predpisov, rozhodol
v súlade s jej vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia dôkazov.
Rozdielny názor strany vo vzťahu k hodnotiacemu úsudku súdu preto nečiní jeho rozsudok nesprávnym

činezákonným.Jenepochybné,žeprávostranysporunadostatočnéodôvodneniesúdnehorozhodnutia
je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva aj
z rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky vyplýva, že základné právo podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
aj právo podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v sebe zahŕňajú aj právo
na riadne odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 383/2006). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým,
že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú

tak, že ich skutkové a právne závery nepopierajú zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces, nie
sú svojvoľné, neudržateľné a nie sú prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov. Ústavný súd Slovenskej
republiky vo svojej judikatúre opakovane zdôraznil, že nezávislosť rozhodovania všeobecných súdov sa
má uskutočňovať aj ústavnom a zákonnom procesnoprávnom rámci, ktorý predstavujú predovšetkým
princípy riadneho a spravodlivého procesu. Jedným z týchto princípov vylučujúcich ľubovôľu pri

rozhodovaní je povinnosť súdu presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutie náležite
odôvodniť (§ 220 CSP, I. ÚS 243/2007), pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania
najavo, vrátane toho čo uviedli strany sporu. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí vyplývať vzťah
medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi
na strane druhej. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho

rozhodnutia dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí
rovnako ako závery, ku ktorým na ich základe dospel, boli pre širšiu právnickú (ale i laickú) verejnosť
prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný súd musí
súčasne vychádzať z materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana
práv a oprávnených záujmov strán sporu (IV. ÚS 1/2002, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09,

I. ÚS 501/11). Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne
námietkami, argumentmi a návrhmi strán, ktoré majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05, II. ÚS 76/07,
obdobne Kraska c/a Švajčiarsko z 29.4.1993). Inak povedané, judikatúra Európskeho súdu pre ľudské
práva nevyžaduje, aby na každý argument strán, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola
daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci,

vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c/a Španielsko z 9.12.1994, Hiro
Balani c/a Španielsko z 9.12.1994).

20. Pokiaľ ide o odvolací dôvod ohľadne nevykonania navrhovaného dôkazu rozhodujúceho pre jeho
obranu v dotknutom spore ( § 365 ods. 1 písm. e/ CSP, odvolací súd uvádza, že judikatúra Ústavného

súdu SR a Najvyššieho súdu SR bola ustálená (napríklad rozhodnutia sp. zn. 4Cdo/100/2018,
5Cdo/202/2018, 5Cdo/138/2018) v tom smere, že procesnému právu účastníka navrhovať dôkazy
zodpovedá povinnosť súdu nielen o vznesených návrhoch (a dôkazov) rozhodnúť, ale tiež pokiaľ
im nevyhovie, vo svojom rozhodnutí odôvodniť, prečo, z akých dôvodov tak neurobil. Nevyhovenie
dôkaznému návrhu strany sporu možno založiť len troma dôvodmi. Prvým je argument, podľa ktorého

tvrdená skutočnosť, ku ktorej overeniu alebo vyvráteniu je navrhnutý dôkaz, je bez relevantnej súvislosti
s predmetom konania; ďalším je argument, podľa ktorého dôkaz neoverí/nevyvráti tvrdenú skutočnosť,
čiže vo väzbe na toto tvrdenie nedisponuje vypovedacou potenciou. Nakoniec tretím je nadbytočnosť
dôkazu, t. j. argument, podľa ktorého určité tvrdenie, ku ktorému overeniu alebo vyvráteniu je dôkaz
navrhovaný, bolo už doterajším konaním bez dôvodných pochybností overené alebo vyvrátené. Ak

tieto dôvody zistené neboli, súd postupuje v rozpore s článkom 46 ods. 1 a článkom 48 ods. 2 Ústavy
SR, ktoré garantujú pre stranu sporu ústavné právo na spravodlivý proces, čiže táto dôkazná vada
takzvané opomenuté dôkazy) takmer vždy založí nielen nepreskúmateľnosť vydaného rozhodnutia
pre nedostatok dôvodov, ale súčasne tiež jeho protiústavnosť. V súvislosti s predmetnými odvolacími
námietkami odvolací súd poukazuje na to, že dokazovanie je časť civilného konania, v rámci ktorej si

súd vytvára poznatky, potrebné na rozhodnutie vo veci. Právomoc konať vo veci, ktorej sa návrh týka, v
sebe obsahuje jej právomoc posúdiť, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým
spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/2003). Súd nie je v civilnom konaní viazaný
návrhmi strán (účastníkov) na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhovanédôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z navrhnutých dôkazov
budú v rámci dokazovania vykonané, je vecou súdu, a nie účastníkov konania (strán sporu). V tomto
smere sa odvolací súd stotožnil s nevykonaním navrhovaného dôkazu žalovaným výsluchom žalobkyne

rešpektujúc stanovisko ošetrujúcej lekárky, nakoľko ho považoval za nadbytočný z dôvodu, že vo vzťahu
k možnej aplikácii disparity podielov bolo vykonané dokazovanie inými dôkaznými prostriedkami a
skutkový stav mal súd overený v priebehu konania.

21. Právnym posúdením v zmysle odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP je činnosť súdu,

pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu
právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny
predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo
správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

22. Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie

dostatočným spôsobom, dôkladne sa zaoberal tvrdeniami a dôkazmi strán v spore, dôkazy vyhodnotil
v súlade so zásadami podľa § 191 CSP a zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny záver,
keď s poukazom na ním citované § 143, § 149 a § 150 Občianskeho zákonníka žalobe vyhovel a BSM
strán sporu po rozvode ich manželstva v súlade so zásadami citovaných zákonných ustanoveniach,
vysporiadal. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil v súlade s požiadavkami § 220 ods. 2 CSP.

Odvolací súd sa stotožnil s odôvodnením napadnutého rozsudku vo výroku III. a konštatuje správnosť
jeho dôvodov (§ 387 ods. 2 CSP) pričom sa vysporiadal s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní
strany sporu (§ 387 ods. 3 CSP).

23. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že manželstvo strán sporu bolo rozvedené rozsudkom

Mestského súdu Košice (predtým Okresného súdu Košice I) sp.zn. 16Pc/14/2021 zo dňa 3.9.2021,
ktorý nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 29.9.2021. V lehote troch rokov k vyporiadaniu
bezpodielového spoluvlastníctva manželov dohodou nedošlo. V konaní nebolo sporné, že masu BSM
tvorí byt na E. F. G. XX K. C., motocykel značky Honda CB 600F, motocykel značky Yamaha FZ6-N Fazer
a osobné motorové vozidlo Ford Mondeo. Následne súd prvej inštancie ustálil masu BSM a hodnotu

všetkých položiek masy BSM nasledovne:
1. byt na E. F. G. XX K. C. vo výške 114.000 Eur,
2. motocykel značky Honda CB 600F vo výške 2.850 Eur,
3. motocykel značky Yamaha FZ6-N Fazer vo výške 2.850 Eur,
4. osobné motorové vozidlo značky Ford Mondeo vo výške 3.250 Eur.

Vo vzťahu k jednotlivým položkám masy BSM a ich zostatkovej hodnote ku dňu právoplatnosti rozvodu
manželstva strán sporu (15.10.2020) sa strany sporu v priebehu konania dohodli a súd vysporiadal BSM
strán sporu tak, že do výlučného vlastníctva žalobkyne prikázal položku 1 – byt na E. F. G. X) v C.
v hodnote 114.000 Eur a do výlučného vlastníctva žalovaného prikázal položku 2) osobné motorové
vozidlo značky Ford Mondeo v hodnote 3.250 Eur, 3) motocykel značky Honda CB 600F v hodnote 2.850

Eur a 4) motocykel značky Yamaha FZ6-N Fazer v hodnote 2.850 Eur.

24. Žalovaný podal odvolanie iba vo vzťahu k výroku III., ktorým súd rozhodol, že žalobkyňa je povinná
zaplatiť žalovanému na úplné vyrovnanie podielov sumu 21.787, 50 Eur do troch dní od právoplatnosti
rozsudku. Súd dospel k záveru o nutnom odklone od rovnosti podielov manželov pri vyporiadaní BSM,

avšak stanovil disparitu rozdielne od návrhu žalobkyne (80 % ku 20 %) a určil podiel žalobkyni v rozsahu
75 % k podielu žalovaného v rozsahu 25 %, čo podľa názoru súdu proporcionálne a spravodlivo vystihuje
skutkovú situáciu spolužitia manželov, otázku nadobudnutia a udržovania spoločných vecí, starostlivosť
o rodinu a deti, starostlivosť o spoločnú domácnosť a negatívne okolnosti v manželstve a rodiny za
súčasného preukázania konania žalovaného v rozpore s pozitívnymi záväzkami upravenými zákonom

o rodine.

25. Na zdôraznenie správnosti rozsudku v napadnutom výroku III. odvolací súd dopĺňa, že pri
vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov v zásade platí princíp parity (rovnosť podielov),
ako vyplýva z § 150 OZ veta prvá; pri vyporiadaní sa vychádza z toho, že „podiely oboch manželov sú

rovnaké“. V rámci vyporiadania BSM sa môžeme stretnúť s odchýlkou od tohto princípu, t.j. disparita
podielov. Disparita podielov spočíva v rozdielnom určení podielov pre jednotlivých manželov.26. Znenie § 150 OZ nevylučuje, aby súd vyjadril rozdielnosť podielov manželov pri vyporiadaní
spoločnej veci prihliadajúc na okolnosti konkrétnych vzťahov a pomerov medzi bývalými manželmi,
rodinou. Zákon explicitne neupravuje spôsob nerovného vyporiadania, a disparita tak môže byť

vyjadrená nie iba percentom či zlomkom, ale aj prikázaním veci jednému z manželov bez toho, aby bol
zaviazaný finančne sa s druhým manželom, pokiaľ ide o túto vec, vyporiadať (Nález Ústavného súdu
SR z 13.3.2013, sp.zn. I. ÚS 537/2012).

27. Pri rozhodovaní o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov a určenia výšky podielov

každého z manželov, by mal súd prihliadať na nasledujúce okolnosti; potreby maloletých, zásluhy
o nadobudnutie a udržanie spoločného majetku, starostlivosť o rodinu, deti a obstarávanie spoločnej
domácnosti, negatívne okolnosti v manželstve a ďalšie okolnosti.

28. Žalovaný namietal, že súd pristúpil k nerovnému rozdeleniu podielov v rámci BSM medzi ním
a žalobkyňou. Znova zopakoval okolnosti, ktoré majú byť plusom pre posudzovanie výšky podielov

medzi bývalými manželmi, predovšetkým v tom, že síce bol v období rokov 1999-2002 nezamestnaný,
no následne nastúpil Slovenskej akadémie vied, kde pracuje doposiaľ a za tieto roky poberal dávku
v nezamestnanosti, pričom v rámci svojich možností prispieval aj na chod domácnosti a fungovanie
rodiny. Zároveň poukázal i na dohodu so žalobkyňou vo vzťahu k výživnému, ktoré na základe dohody
neplatil a poukázal i na jeho starostlivosť o deti (v tom čase maloleté a plnoleté).

29.Vovzťahukodvolacejargumentáciižalovaného(vyššieuvedenú)uvádza,želegitímnoupovinnosťou
žalovaného, ako hlavy rodiny a manžela je zabezpečovať rodinu, poskytovať jej ochranu a povinnosti,
ktoré vyplývajú z uznávanej všeobecnej morálky. Ide o povinnosti rýdzo osobné, ktoré nemajú povahu
alebo vyústenie do majetkového charakteru. V danom prípade zohľadnenia pri vyporiadaní BSM, teda

predmetu sporu ide o povinnosti, ktoré vyplývajú z poslania manželského spolužitia a zastávanie
korektných zásad medzi manželom a manželkou, a medzi rodičmi a deťmi. Súd prvej inštancie sa
veľmi podrobne a precízne zaoberal okolnosťami, ktoré tvoria základ pre rozdielne určenie podielov
pre jednotlivých manželov, keďže majetkový substrát bol nadobudnutý za trvania manželstva, za istých
podmienok a je potrebné súhlasiť so závermi súdu prvej inštancie o tom, že disparita v podobe 75 %

ku 25 % v prospech žalobkyne je tým spravodlivým záverom, pokiaľ išlo o výsledné stanovenie podielu
pre žalovaného v rámci vyporiadania BSM. V tomto smere preto odvolací súd sa stotožňuje s právnym
záverom súdu prvej inštancie, ktorý v bodoch 70. až 77. veľmi podrobne vyhodnotil okolnosti smerujúce
k jeho rozhodnutiu v napadnutom výroku III.

30. Čo sa týka disparity podielov strán sporu na vyporiadanie BSM odvolací súd dodáva, že v tomto
ohľade neexistujú kritériá, ktoré by presne stanovovali, aký percentuálny rozdiel je potrebné určiť pri
disparite vyporiadania masy BSM a jedná sa o úvahu súdu na základe vykonaného dokazovania, čo
súd prvej inštancie v danom prípade nepochybne realizoval a správne určil disparitu v neprospech
žalovaného, pričom táto nie je, vzhľadom na vykonané dokazovanie, teda s ohľadom aj na konanie

žalovaného voči žalobkyni a rodine, resp. s ohľadom na jeho starostlivosť o rodinu, vôbec neprimeraná.

31. Pokiaľ žalovaný v odvolaní argumentuje tým, že sa so žalobkyňou (ako matkou) dohodol, že napriek
rozhodnutiu o určenie jeho vyživovacej povinnosti, túto si plniť nebude. Odvolací súd poukazuje na §
24 Zákona o rodine v spojení s § 62 a § 75 ods. 1 Zákona o rodine. Z uvedených ustanovení vyplýva,

že s konaním o rozvod manželstva je spojené aj konanie o úpravu rodičovských práv a povinností k
maloletýmdeťomnačasporozvode,toznamená,žespolusrozvodommanželstvarodičovdetímusísúd
vždy rozhodnúť tiež o výživnom pre dieťa na čas po rozvode a výrok o výživnom je obligatórnym výrokom
a musí byť obsiahnutý v rozhodnutí súdu. Zmyslom výživného je zabezpečiť prispievanie druhého
z rodičov (ktorý sa o dieťa osobne nestará) na zabezpečenie potrieb dieťaťa. Výživné je opakujúce sa

mesačné plnenie, ktoré má spotrebný charakter a ktoré je povinný platiť rodič, ktorému dieťa nebolo
zverené do osobnej starostlivosti. O výške výživného sa rodičia môžu aj dohodnúť, pričom táto dohoda
musí podliehať schváleniu súdu. Ak by však dohoda o výške výživného bola v rozpore so záujmom
maloletého dieťaťa, súd by ju neschválil a určil výživné autoritatívnym rozhodnutím podľa zásad tretej
časti Zákona o rodine. Takto možno vyvodiť, že aj následná dohoda strán sporu (ako rodičov detí) nie

je v súlade s princípmi zákona, pretože povinnosťou rodiča, ktorému dieťa nebolo zverené do osobnej
starostlivosti, je povinný na jeho výživu prispievať. Uvedené platí aj v prípade, ak rodičia detí nežijú
v spoločnej domácnosti a ich manželstvo nebolo rozvedené. V čase rozvodu manželstva v roku 2021 už
boli deti plnoleté, preto súd nerozhodoval o úprave práv a povinností rodičov k maloletým deťom. Avšakžalovanému bola rozsudkom Okresného súdu Košice I sp. zn. 21P/263/2010 zo dňa 13.12.2010 určená
vyživovacia povinnosť v sume 50 Eur mesačne. V kontexte uvedeného preto odvolacia argumentácia
žalovaného nie je dôvodná, pretože jeho povinnosťou bolo prispievať výživným na v tom čase maloleté

dieťa. Nemej podstatnou je aj okolnosť, že od roku 2010 do rozvodu manželstva t.j. v období takmer
11 rokov nepochybne došlo i k zmene pomerov podľa § 78 Zákona o rodine, na ktorú skutočnosť
žalovaný nereflektoval. Ak poukazoval na prípadné vecné plnenia pre deti, odvolací súd upriamuje jeho
pozornosť, že tieto svojou podstatou neslúžia na výživu detí. Napokon je potrebné zdôrazniť, že výživné
sa síce platím k rukám druhého rodiča, avšak vždy pre potreby detí a nie druhého rodiča. Preto na

takúto dohodu strán sporu (rodičov) nemôže prihliadať ani súd v konaní pri vyporiadaní bezpodielového
spoluvlastníctva manželov, nakoľko takáto dohoda by nebola schválená súdom v konaní o úpravu
rodičovských práv a povinností k maloletým deťom. Nad rámec uvedeného ešte odvolací súd dodáva
krátku poznámku, že pokiaľ si povinný rodič neplní svoju zákonnú vyživovaciu povinnosti, môže jeho
konanie naplniť znaky skutkovej podstaty trestného činu zanedbania povinnej výživy v zmysle § 207
Trestného zákona.

32. Ak teda žalovaný poukazuje i na porušenie práva na spravodlivý proces súdom prvej inštancie
tým, že nevykonal výsluch žalobkyne, ktorá by uvedené okolnosti potvrdila, odvolací súd sa stotožňuje
so záverom súdu prvej inštancie o nadbytočnosti jej výsluchu vo vzťahu k vyživovacej povinnosti
žalovaného k maloletým deťom. Rovnako nemožno vytknúť súdu prvej inštancie, že neskúmal, či

žalobkyňa v tom období pracovala, nakoľko svojou starostlivosťou zabezpečovala všetky potreby rodiny,
detí a domácnosti (aj otca žalovaného, pričom poukaz súdu na vykonávanú starostlivosť žalovaný
považuje v tomto konaní za irelevantnú), pretože nie je možné jej starostlivosť považovať za menejcennú
vo vzťahu k následnému výkonu práce žalovaným. Žalovaný taktiež namietal, že súd prevzal tvrdenia
žalobkyne o jeho odmietnutí vykonávať prácu za minimálnu mzdu a poukázal na svoje vyjadrenie zo

dňa 5.4.2022. Z tohto vyjadrenia žalobcu vyplynulo, že sa mal zamestnať v SAV (po roku 2002), avšak
už nevyplynul presný dátum vzniku pracovného pomeru, ktorý má trvať až doposiaľ. Naopak z rozsudku
sp. zn. 21P/263/2010 vyplynulo, že v roku 2010 pracoval v spoločnosti Howe ako kvalitár. Odvolacia
argumentácia žalovaného je preto nedôvodná, keďže v konaní pred súdom prvej inštancie nepredložil
žiadne relevantné dôkazné prostriedky o svojich tvrdeniach.

33. V ďalšom ak žalovaný poukázal na to, že sa so žalobkyňou dohodli aj na usporiadaní vzťahov po
jeho odsťahovaní zo spoločnej domácnosti, odvolací súd poukazuje na záver súdu prvej inštancie, ktorý
prikázal do výlučného vlastníctva žalobkyne z vecí patriacich do BSM práve nehnuteľnosť zapísanú na

LV č. XXXX, a to byt nachádzajúci sa v C. D. E. F. G. XX, ktorý okrem iného prihliadol i na to, ako sa každý
z manželov zaslúžil o nadobudnutie i udržanie spoločnej veci, a to tak, že vec prikáže do vlastníctva tomu
z manželov, ktorý sa o nadobudnutie a udržanie spoločnej veci zaslúžil výlučne, resp. v prevažnej miere
bez toho, aby mu uložil povinnosť, aby druhému manželovi, ktorý sa o jeho nadobudnutie a udržanie
nezaslúžil,navyrovnaniepodieluzaplatilurčitúfinančnúčiastku.Inýmislovamiodvolacísúdrovnakoako

súd prvej inštancie nemôže nebrať zreteľ na podstatne vyšší podiel žalobkyne na udržaní nehnuteľnosti,
a taktiež jej podstatne významnejší podiel v starostlivosti o deti v čase najväčšej krízy. Napokon žalovaný
si rovnako neplnil vyživovaciu povinnosť vo vzťahu k žalobkyni (v tom čase manželke) vo výške 50 Eur
mesačne od 13.12.2010 do budúcna určenú rozsudkom Okresného súdu Košice I č.k. 15C/318/2010
– 30 zo dňa 25.10.2011.

34. Vo vzťahu k odvolacej argumentácii žalovaného, že súd nepostupoval pri hodnotení svedeckej
výpovede svedka A. objektívne, odvolací súd poukazuje na odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie
v bodoch 89. až 92., s ktorým odôvodnením sa v plnom rozsahu stotožňuje. Z odôvodenia rozhodnutia
súdu prvej inštancie jednoznačne vyplýva, že vykonané dôkazy súd hodnotil podľa svojej úvahy, a to

každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti (§ 191 CSP) a vyhodnotenie uviedol
v odôvodnení rozsudku. Voľné hodnotenie dôkazov neznamená ľubovôľu. Súd hodnotí jednotlivý dôkaz
z hľadiska jeho dôležitosti, teda relevancie vo vzťahu k zisťovaným skutočnostiam, zákonnosti z pohľadu
jeho získania, ako aj vykonania a z hľadiska pravdivosti, teda hodnovernosti jeho zdroja. Následne
súd hodnotí všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti. Odvolací súd preto nezdieľa názor žalovaného,

že súd nepostupoval pri hodnotení svedeckej výpovedi svedka A. objektívne, nakoľko okrem tejto
svedeckej výpovede tiež konštatoval, že skutkové závery súdu boli založené najmä na vyjadreniach
samotného žalovaného v konaní, kedy tento skutočnosti, ktoré vyšli najavo v priebehu konania osobitne
nepoprel a tieto boli založené na listinných dôkazoch predložených oboma stranami, ktoré boli vykonanépostupom podľa § 204 CSP a ktorých obsah nebol protistranou spochybnený. V podstatnom poukazuje
na odôvodnenie rozhodnutia v bodoch 89. až 92., a preto odvolacia argumentácia žalovaného vo vzťahu
k vyhodnoteniu svedeckej výpovede syna nie je dôvodná.

35. Ústavný súd SR zdôrazňuje povinnosť dodržiavať pravidlá logiky aj pri hodnotení dôkazov:
„Významnú úlohu v procese hodnotenia dôkazov zohráva vnútorné presvedčenie súdu. Toto
presvedčenie nemá predstavovať svojvôľu a nezodpovednosť súdu, ale naopak mohlo by sa vytvárať
na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich komplexnosti

tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky.“ (I.ÚS 114/08). „Všeobecný súd by nemal byť vo svojej
argumentácii obsiahnutej v odôvodnení nekoherentný, t. j. jeho rozhodnutie musí byť konzistentné a jeho
argumenty musia podporiť príslušný záver. Súčasne musí dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda
inými slovami, na to, aby premisy spojené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto
premís dospel, boli pre širokú právnickú, ale aj laickú verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom
rade aj spravodlivé a presvedčivé.“ (I.ÚS 243/07, I.ÚS 155/07, I.ÚS 402/08). Odvolací súd uvádza, že

rozsudok súdu prvej inštancie tieto parametre spĺňa.

36. V kontexte vyššie uvedeného odvolací súd takto dospel k záveru, že obsah odvolania žalovaného
nie je spôsobilý spochybniť správnosť záverov rozsudku súdu prvej inštancie v napadnutom výroku III.
zhľadiskaodvolacíchdôvodovvýslovnevňomuvedených,pričomanivodvolacomkonanínebolizistené

také skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mohli spochybniť správnosť skutkových a právnych záverov, na
ktorých súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie.

37. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku III. vrátane závislého výroku IV. o náhrade
trov konania (ktorý nebol výslovne napadnutý) v súlade s § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil

a podľa § 387 ods. 2 CSP na zdôraznenie správnosti doplnil ďalšie dôvody.

38. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd s poukazom na § 396 ods. 1 CSP, podľa §
257 CSP, pričom dôvod hodný osobitného zreteľa vzhliadol v samotnom predmete tohto konania, teda
vyporiadania BSM bývalých manželov, pričom je v záujme oboch strán sporu vyporiadať bezpodielové

spoluvlastníctvo. Trovy konania vznikli na oboch stranách titulom právneho zastúpenia a odvolací súd
považoval za spravodlivé, aby každá zo strán si znášala nároky na náhradu trov konania na vlastné
náklady.

39. Rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 vety druhej CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 a nasl. CSP) v
lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Uvedená povinnosť neplatí, ak je dovolateľ fyzická
osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).