Rozsudok – Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, February 24, 2026

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 7Co/43/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8720200116
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 02. 2026

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Branislav Breza
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2026:8720200116.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Branislava Brezu a sudcov JUDr.
Anny Kovaľovej, PhD. a doc. JUDr. Petra Molitorisa, PhD. v právnej veci žalobcov: 1/ Q. L., nar.
XX.XX.XXXX, bytom O. XX, X. a 2/ JUDr. F.. J. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom O. XX, X., obaja zastúpení
JUDr. Dášou Komkovou, advokátkou so sídlom Hlavná 27, Prešov, proti žalovaným: 1. Obec Veľký
Slavkov, so sídlom Kpt. Morávku 117, Veľký Slavkov, IČO: 00 326 674, žalovaný v 1. rade zastúpený

JUDr. Martinom Bašistom, advokátom so sídlom Štefánikova 8, Poprad, 4/ P. U., bytom na neznámom
mieste, 5/ H. I., nar. XX.XX.XXXX, bytom O. XXX, Xa/ F. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom V. Q. 261, 7/ P.
U., bytom na neznámom mieste, 8/ M. U., bytom na neznámom mieste, 9/ V. N., bytom na neznámom
mieste, 10/ P. X., bytom na neznámom mieste, 11/ F. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom I. XXX, V. Q., 12a/
Mgr. I. O., nar. XX.XX.XXXX, bytom V. XX/X, X., 12b/ T. V., nar. XX.XX.XXXX, bytom A. XXX, 13/ F.
V., nar. XX.XX.XXXX, bytom O. XXX/X, X. X - P. F., 14/ J. A., bytom na neznámom mieste, XXa/ D.. J.
V., nar. XX.XX.XXXX, bytom A. XXX/XX, B., 16/ P. I., bytom na neznámom mieste, XXa/ X.. B. O., nar.

XX.XX.XXXX, bytom B. XXXX/XX, X., 17b/ F.. E. O., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. XXXX/XX, X., 18/ V. O.,
nar. XX.XX.XXXX,bytom T.XXXX/XX, X. - F., 19/ T. O., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. XXX/XX, E. O., 20/ P.
O., nar. XX.XX.XXXX, bytom O. XXX, F., 21/ H. V., nar. XX.XX.XXXX, zomrelý XX.XX.XXXX, naposledy
bytomK.XX,V.Q.,22/X.N.,nar.XX.XX.XXXX,bytomK.XX/XXX,V.Q.,XX/D..Z.O.,nar.XX.XX.XXXX,
bytom H. XXX/XX, G., 24/ X. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom V. Q. XXX, 25/ F. O., nar. XX.XX.XXXX, bytom
F. B. XXXX/X, X., 26/ J. Q., bytom na neznámom mieste, XXa/ P. X., nar. XX.XX.XXXX, V. XX/XX, B., 28/

M. Q., bytom na neznámom mieste, XX/ V. O., bytom na neznámom mieste, XX/ E. B., nar. XX.XX.XXXX,
bytom I. XXX, V. Q., 31/ T. Q., nar. XX.XX.XXXX, bytom I. XXX, V. Q., 32/ M. G., nar. XX.XX.XXXX,
bytom V. XXX, V. Q., 33a/ L. O., nar. XX.XX.XXXX, bytom V. K. - O. Q. XX, 34/ V. J., nar. XX.XX.XXXX,
bytom B. XXX/XX, X., 35/ H. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom V. Q. XXX, 36a/ F.. F. T., nar. XX.XX.XXXX,
bytom A. XXXX/XX, X. - V., 36b/ I. O., nar. XX.XX.XXXX, bytom A. XXXX/X, X. - V., 36c/ V. B., nar.
XX.XX.XXXX, bytom A. XXXX/XX, X. - V., 37/ Q. R., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. XX, H., 38/ A. X., nar.
XX.XX.XXXX, bytom A. XXX/XX, H., 39a/ I. O., nar. XX.XX.XXXX, bytom A. XXXX/X, X. - V., 39b/ F.. F.

T., nar. XX.XX.XXXX, bytom A. XXXX/XX, X. - V., 39c/ V. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom A. XXXX/XX, X. -
V., 40/ T. J., nar. XX.XX.XXXX, bytom A.. F. XXX, V. Q., 42/ Q. K. národného parku so sídlom v K. E., so
sídlom K. E. XX, V. K., D.: XX XXX XXX, žalovaný v XX. rade zastúpený JUDr. Marekom Radačovským,
advokátom so sídlom Žriedlová 3, Košice, 43/ V. O., nar. XX.XX.XXXX, bytom T. XXXX/XX, X. - F., 44/ T.
E., nar. XX.XX.XXXX, bytom Z. sv. M. XXXX/XX, X., 45/ P. J., nar. XX.XX.XXXX, bytom Q. 5, X., 46/ O.
L., nar. XX.XX.XXXX, bytom P. XXXX/XX, X., 47/ F. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom A. XX, B., 48a/ F. X.,

nar. XX.XX.XXXX, bytom L. Q. XXXX/XX, X., 48b/ F. X., nar. XX.XX.XXXX, bytom L. Q. XXXX/XX, X.,
49/ A. J., nar. XX.XX.XXXX, bytom T. XX, X. - F., 50/ P. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom O. XXX, O., 51/ X.
G., nar. XX.XX.XXXX, bytom V. XXX, V. Q., 52/ X. J., nar. XX.XX.XXXX, bytom X. XXXX/XX, X., 53/ F.
J., nar. XX.XX.XXXX, bytom X. XXXX/XX, X., 54/ F. J., nar. XX.XX.XXXX, bytom X. XXXX/XX, X., 55/ D..
V. K., nar. XX.XX.XXXX, bytom G. XX/XX, U., 56/ D.. E. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom F. J. XXX/XX, E. F.
a 57/ L. R., nar. XX.XX.XXXX, bytom O. Q. XX, V. K., za žalovaných vo 4. až 57. rade koná žalovaný v
42. rade, o určenie vlastníckeho práva s príslušenstvom, o odvolaní žalobcov proti rozsudku Okresného

súdu Poprad zo dňa 29.05.2025 č. k. 10C 1/2020-387 v spojení s opravným uznesením Okresného súdu
Poprad zo dňa 29.05.2025 č. k. 10C 1/2020- 394, takto rozhodol r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok v spojení s opravným uznesením.

Žalovaným sa priznáva voči žalobcom nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Prvoinštančný súd napadnutým rozsudkom v spojení s opravným uznesením (ďalej len napadnutý
rozsudok) žalobu žalobcov zamietol a žalovaným priznal voči žalobcom nárok na náhradu trov konania
v plnom rozsahu.

2. Vykonanom dokazovaním, a to konkrétne z listu vlastníctva č. XXX, kat. úz. Q. Q., bolo zistené, že
žalobcovia nie sú vlastníkmi nehnuteľností, a to parciel č. XXX - zastavané plochy a nádvoria o výmere
1357 m2 a č. XXX - zastavané plochy a nádvoria o výmere 773 m2.

3. Z kúpnej zmluvy zo dňa 13.10.2010 uzatvorenej medzi Mestom V. K. ako predávajúcim a žalobkyňou

v 1. rade ako kupujúcou vyplynulo, že žalobkyňa v 1. rade odkúpila V. E., súp. č. XX, stojacu na parcele
č. XXX o výmere 292 m2. Žalobkyňa v 1. rade následne dňa 04.05.2012 uzatvorila so žalobcom v 2. rade
kúpnu zmluvu, na základe ktorej žalobca v 2. rade nadobudol vlastníctvo k V. E., súp. č. XX, stojacej
na parcele č. XXX o výmere 292 m2. Vlastnícke právo k priľahlým nehnuteľnostiam, a to konkrétne k
nehnuteľnostiam tvoriacim predmet tohto sporu, nebolo ešte vyporiadané.

4. Predmetom sporu bola teda otázka, či patrí žalobcom vlastnícke právo k nehnuteľnostiam zapísaným
na LV č. XXX, kat. úz. Q. Q. ako parcely č. XXX a č. XXX titulom nadobudnutia z kúpnych zmlúv, prípadne
dobromyseľnou držbou.

5. Skôr ako súd prvej inštancie pristúpil k posúdeniu merita veci, zaoberal sa procesnou podmienkou
konania, a to či je splnený predpoklad naliehavého právneho záujmu na tomto určení, nakoľko aj v
prípade tohto sporu sa skúma naliehavý právny záujem a tiež, či je daná aktívna a pasívna vecná
legitimácia. Určovacia žaloba má spravidla preventívny charakter a jej účelom je poskytnúť ochranu
práva predovšetkým skôr než dôjde k porušeniu právneho vzťahu alebo práva. Žalobcovia existenciu

naliehavého právneho záujmu na podanej žalobe odôvodnili tým, že chcú zosúladiť faktický stav so
stavom právnym. Aktívnou vecnou legitimáciou sa rozumie také hmotnoprávne postavenie, z ktorého
vyplýva subjektu -žalobcovi ním uplatňované právo (nárok), resp. mu vyplýva procesné právo si tento
hmotnoprávny nárok uplatňovať. Preskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej (existencia tvrdeného
práva na strane žalobcu), alebo pasívnej (existencia tvrdenej povinnosti na strane žalovaného) je

imanentnou súčasťou každého súdneho konania. Súd vecnú legitimáciu skúma vždy aj bez návrhu a aj
v prípade, že ju žiaden z účastníkov konania nenamieta.

6. Žalobcovia nepreukázali, aby boli aktívne legitimovaní, teda že by boli nositeľmi hmotného práva,
v tomto prípade vlastníckeho práva na základe kúpnej zmluvy uzatvorenej medzi žalobkyňou v 1.

rade a Mestom V. K., resp. na základe kúpnej zmluvy medzi žalobcami v 1. a 2. rade a taktiež že
majú splnenú podmienku naliehavého právneho záujmu. Pri podaní žaloby na súd dňa 26.07.2012 už
žalobkyňa v 1. rade ani nebola vlastníčkou V. E., ktorú kúpnou zmluvou zo dňa 04.05.2012 previedla
na žalobcu v 2. rade. Rovnako skutočnosť, že by žalobcovia mali byť nositeľmi hmotného práva sa
nepotvrdila výpoveďou svedkov E. a Ing. O., obhliadkou a ani listinnými dôkazmi. Žalobcovia v 1. a 2.

rade nemohli vstúpiť do oprávnenej držby, a to na základe článkov uvedených v kúpnych zmluvách, z
ktorých jednoznačne vyplýva, že pôvodný vlastník Mesto V. K. nevlastní sporné nehnuteľnosti, nemá
ich vyporiadané, a teda už toho času žalobkyňa v 1. rade nemohla vstúpiť do vlastníckych práv k
nehnuteľnostiam zapísaným na LV č. XXX, kat. úz. Q. Q.. Zo samotného znenia zmluvy vyplýva, že
tieto práva v čase prevodu nehnuteľností nie sú na strane predávajúceho majetkovo vysporiadané a

tieto práva si kupujúca v budúcnosti vysporiada sama podľa platnej právnej úpravy a tak zosúladi stav
faktický so stavom právnym. Z vyššie uvedeného vyplýva, že žalobkyňa v 1. rade mohla vstúpiť lendo tých majetkových práv, v ktorých predchádzajúcim vlastníkom bolo Mesto V. K.. Takáto formulácia
uvedená v kúpnej zmluve už medzi žalobkyňou v 1. rade a Mestom V. K. za žiadnych okolností nemohla
spôsobiť vstup do oprávnenej držby nového nadobúdateľa, či už žalobkyne v 1. rade alebo následne aj

žalobcu v 2. rade vo vzťahu k nehnuteľnostiam zapísaným na LV č. XXX, kat. úz. Q. Q. ako parcely č.
XXX a č. XXX. Z vyššie uvedeného je zrejmé, že je nemožné, aby na základe kúpnej zmluvy žalobkyňa
v 1. rade a následne žalobca v 2. rade vstúpili do iných vlastníckych vzťahov ako tých, ktoré boli v
zmluve s Mestom V. K. konkrétne určené, a to stavby V. E., súp. č. XX a parcely č. XXX. Vlastníctvo k
iným nehnuteľnostiam žalobkyňa v 1. rade nemohla nadobudnúť, pričom ak žalobcovia nie sú nositeľmi

hmotného práva, nemôžu mať splnenú druhú podmienku, a to existenciu naliehavého právneho záujmu,
keďže na ich postavení sa nič nezmení, a teda postavenie ako nevlastníkov nie je žiadnym spôsobom
ohrozené a ani dotknuté.

7. Pri rozhodovaní nebol vzhliadnutý dôvod na odklon od ustálenej súdnej praxe v otázke naliehavého
právneho záujmu, napr. v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Cdo 44/2003,

5Cdo 30/2010 a R 55/2009, v ktorom súd konštatoval, že ak všeobecné súdy postupujú tak, že rozhodnú
o vecnej opodstatnenosti určovacej žaloby bez toho, aby dospeli k záveru o existencii naliehavého
právneho záujmu žalobcu, porušia tým základné právo na súdnu ochranu ďalšieho účastníka konania s
poukazom a základnú zásadu, podľa ktorej nikto nemôže previesť na iného viac práv ako on sám má,
ale okrem iného najmä na konštatovanie, že dobrá viera nadobúdateľa, že hnuteľnú alebo nehnuteľnú

vec nadobúda od vlastníka, má vplyv na nadobudnutie vlastného práva, len pokiaľ zákon v taxatívne
vymedzených prípadoch nadobudnutie vlastníckeho práva s poukazom na dobrú vieru ich nadobúdateľa
výslovne upravuje. O takýto prípad však nejde, nakoľko či už pôvodný predávajúci Mesto V. K. alebo
žalobkyňa v 1. rade a aj žalobca v 2. rade vedeli, že vlastníctvo k sporným nehnuteľnostiam nemajú, a
teda nemohlo dôjsť ani k ich vydržaniu.

8. Takisto Ústavný súd v Náleze sp. zn. I. ÚS 2219/2020 prijal záver, že nadobúdateľovi vlastníckeho
práva, pokiaľ toto právo nadobudol v dobrej viere, musí byť poskytnutá síce široká ochrana, pretože
v opačnom prípade by si nikdy nemohol byť istý svojím vlastníctvom, čo by bolo v rozpore s
poňatím materiálneho právneho štátu, avšak nevyhnutným predpokladom pre tento originárny spôsob

nadobudnutia vlastníckeho práva je dobrá viera nadobúdateľa, ktorú sa však nepodarilo v tomto spore
žalobcom preukázať.

9. Za daného skutkového stavu a pri posúdení všetkých vyššie uvádzaných skutočností zo strany
žalobcov, ako aj s prihliadnutím na celý obsah spisu, bolo preukázané, že žaloba žalobcov v 1. a 2.

rade pre absenciu naliehavého právneho záujmu v zmysle ust. § 137 písm. c) C.s.p. vo vzťahu k vyššie
uvedeným nehnuteľnostiam a taktiež pre nedostatok aktívnej vecnej legitimácie na strane žalobcov,
ktorí nie sú nositeľmi hmotného práva vo vzťahu k týmto nehnuteľnostiam, nie je opodstatnená, a preto
musela byť zamietnutá.

10. Ďalšie argumenty strán sa považovali pre rozhodnutie za nerozhodné, keď i podľa už konštantnej
judikatúry tak národných ako aj nadnárodných súdov, súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené stranami, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzanými
stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu otázku, či pripomienku

strany, ktorá ju nastolila. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty
strán. Na ďalšiu argumentáciu strán už nespôsobilú ovplyvniť posúdenie veci a zachádzajúcu do
zbytočných podrobností teda súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

11. Výrok o trovách bol odôvodnený ust. § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 a ods. 2 C.s.p.

12. Proti tomuto rozsudku podali v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobcovia. Navrhli rozsudok v
celom rozsahu zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Alternatívne požadovali, aby za
výlučnéhovlastníkaspornýchnehnuteľnostíbolurčenýžalobcav2.rade.Akodôvoduviedli,žesúdprvej
inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie

vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Vyslovený právny názor súdu prvej inštancie je
potrebné považovať za nesprávny, nezákonný, vysoko formalistický, arbitrárny.13. Ak je žalovaný zapísaný v katastri nehnuteľností ako vlastník spornej nehnuteľnosti, žalobca má
naliehavý právny záujem na určení svojho vlastníckeho práva, lebo len také súdne rozhodnutie môže
byť podkladom pre vykonanie zmeny zápisu v katastri nehnuteľností (ZSP 48/2004). Súdne rozhodnutie

o určení vlastníckeho práva k nehnuteľnosti je vždy podkladom na vykonanie zmien v zápisoch katastra
nehnuteľností.

14. Zo strany žalobcov v priebehu dokazovania boli okrem iného doručené aj listinné dôkazy, a to
rozsudok Okresného súdu Poprad zo dňa 22.04.2008 č. k. 17C 240/2005-152, ktorým bolo určené,

že Mesto V. K. je výlučným vlastníkom nehnuteľností špecifikovaných vo výroku tohto rozsudku.
Tento rozsudok bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Prešove zo dňa 07.09.2009 vydaným
vo veci 2Co 121/2008. Rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 30.11.2009. Pokiaľ by sa súd prvej
inštancie oboznámil s obsahom týchto rozsudkov, resp. pripojil si celý súdny spis Okresného súdu
Poprad vedeného pod sp. zn. 17C 240/2005, bol by zistil a mohol prijať záver, že Mesto V. K.
ako žalobca vlastnícke právo k nehnuteľnostiam nadobudlo zo zákona v zmysle ust. § 2 ods. 2

zákona č. 138/1991 Zb., podľa ktorého veci, ku ktorým patrilo právo hospodárenia štátnym podnikom,
rozpočtovým, príspevkovým organizáciám a drobným prevádzkarňam národných výborov, ku ktorým
prešla zakladateľská alebo zriaďovateľská funkcia na obec podľa osobitného predpisu, prechádzajú
z majetku Slovenskej republiky do vlastníctva obce, na území ktorej sa nachádzajú. Tento zákon
nadobudol účinnosť dňa 01.05.1991. Vlastnícke právo k sporným parcelám č. XXX a č. XXX v čase

rozhodovania súdu vo vyššie uvedenom konaní nebolo možné Mestu V. K. priznať, pretože tieto parcely
neboli riadne zapísané iba v dôsledku pochybenia správnych orgánov, vtedajšieho úradu geodézie a
kartografie a následne Okresným úradom Poprad, katastrálnym odborom boli zapísané iba zastavané
plochy s budovami a vyznačenými súpisnými číslami, a to pôvodne na LV č. X, č. X, kat. úz. Q. Q., pričom
naviac v čase rozhodovania Okresného súdu Poprad vo veci XXC 240/2005 Okresný úrad Poprad,

katastrálny odbor nesprávnou identifikáciou parciel sporné nehnuteľnosti zapísal na LV č. XXX a to v
roku XXXX.

15. Z vyššie uvedeného teda nepochybne vyplýva a je potrebné prijať záver, že v zmysle ust. § 132 ods.
1 Občianskeho zákonníka vlastnícke právo k priľahlým nehnuteľnostiam slúžiacim ako dvor v prírode

tvoriace parcely č. XXX a č. XXX, nadobudlo F. V. K. dňom účinnosti zákona č. 138/1991 Zb., a teda
od 01.05.1991 nadobudlo aj vlastnícke právo k týmto nehnuteľnostiam, o ktorom vlastníctve v súdnom
konaní vedenom pod sp. zn. 17C 240/2005 nemohlo byť rozhodnuté iba z dôvodu, že tieto parcely
zo strany štátu - správnych orgánov úradu geodézie a následne Okresného úradu Poprad, katastrálny
odbor,nebolievidovanéspolusbudovamiakopriľahlépozemky,konkrétnesnehnuteľnosťouparcelouč.

XXX, o vlastníctve ktorej v prospech Mesta V. K. bolo rozhodnuté vo veci 17C 240/2005 Okresného súdu
X.. Mesto V. K. ako vlastník nehnuteľností, a to parciel č. XXX a č. XXX nadobudnutých v zmysle zákona
č. 138/1991 Zb. mohol nakladať s týmito nehnuteľnosťami, a to písomným dojednaním v kúpnej zmluve
v zmysle článku IV. bod 6. Zmluvy. Následne k uzatvoreniu zmluvy medzi Mestom V. K. a žalobkyňou
v 1. rade došlo na základe realizácie zmluvnej voľnosti v súkromnom práve. Kupujúca Q. L. vstúpila

dobromyseľne do držby, získala skutočnú moc nad vecou, splnila podmienky prvú aj druhú dohodnuté
v kúpnej zmluve kladené zo strany predávajúceho Mesto V. K., pôvodnú schátralú „V. E.“ zbúrala, na
jej mieste na základe vydaného stavebného povolenia začala s výstavbou novej povolenej stavby a
zároveň splnila aj druhú podmienku špecifikovanú v článku IV. bod 6. Zmluvy v tom, že priľahlé pozemky
slúžiace ako dvor začala riadne a dobromyseľne ako vlastné užívať.

16. Pri ústavne konformnom výklade dobromyseľnosti držby treba skúmať, či držiteľ objektívne mohol
byť presvedčený o tom, že držanú vec poctivým spôsobom nadobudol. Nemôže byť teda rozhodujúce,
že pritom nesplnil zákonné podmienky. Za poctivý spôsob nadobudnutia veci treba považovať také
nadobudnutie, ktoré je v súlade s dobrými mravmi. Spravidla je preto rozhodujúce, že držiteľ za držanú

vec zaplatil dohodnutú sumu, prípadne poskytol iné dohodnuté plnenie alebo preukázateľne išlo o dar
ako bezodplatné plnenie. Oprávnená držba sa nemusí nevyhnutne opierať o existujúci právny dôvod.
Stačí, ak tu bol aj domnelý právny dôvod, teda ide o to, aby držiteľ bol so zreteľom na všetky okolnosti
dobromyseľný, že mu taký právny titul svedčí.

17. V prejednávanej veci procesný súd vylúčil dobromyseľnosť držiteľa už pri vstupe do držby len preto,
že sporné pozemky neboli predmetom kúpnych zmlúv. Túto právnu otázku ešte pred rozhodnutím súdu
vo veci samej už riešil Ústavný súd Slovenskej republiky v Náleze III. ÚS 438/2024, z ktorého vyplýva,
že pri posúdení dobromyseľnosti treba skúmať aj okolnosti týkajúce sa právneho dôvodu nadobudnutia,ktorý môže byť aj domnelý. Pri vydržaní do držby sa vstupuje nie na základe právneho úkonu, ktorého
preukázanie listinou vyžadoval okresný súd, ale získaním skutočnej moci nad vecou. Na okolnosti
týkajúce sa nadobúdacieho titulu, ktorým môže byť aj domnelá kúpna zmluva, má súd prihliadať ako na

jednu z mnohých okolností pri posudzovaní splnenia podmienok vydržania.

18. Podľa článku 5 C.s.p. zjavné zneužitie práva nepožíva právnu ochranu. Súd môže v rozsahu
ustanovenom v tomto zákone odmietnuť a sankcionovať procesné úkony, ktoré celkom zjavne slúžia
na zneužitie práva alebo na svojvoľné a bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva alebo vedú

k nedôvodným prieťahom v konaní. Zneužitie procesného práva možno charakterizovať tak, že ide o
konanie procesnej strany, ktoré je v rozpore s účelom procesnej normy, či procesného inštitútu, ktorým
saprocesnástranapresebasnažídosiahnuťvýhodynepredpokladanejprocesnýmprávomalebozmariť
riadny postup konania. Pre oblasť procesného práva z toho vyplýva záver, že pokiaľ bude priamym
úmyslom procesnej strany spôsobiť svojím konaním protistrane škodu, možno takéto konanie označiť
akoprocesnúšikanu.Takétošikanóznekonaniepredstavujejedenzprípadovzneužitiaprocesnýchpráv.

To, aby sa jednalo o zneužitie procesného práva postačí rozpor s účelom procesnej normy, či inštitútu
a s tým spojená snaha o získanie procesnej výhody nepredpokladanej procesným právom.

19. Z pohľadu žalobcov došlo k odmietnutiu spravodlivosti v prejednávanej veci spôsobom, že súd
ústavne neudržateľný spôsobom arbitrárnym a nepreskúmateľným rozsudkom rozhodol o podanej

žalobe negatívne, zamietnutím žaloby, pričom takýmto svojím nepredvídateľným a nezákonným
rozsudkom ponechal protiprávne a nezákonným spôsobom získané spoluvlastnícke vzťahy v prospech
jednotlivých žalovaných, z ktorých väčšina, až na niektoré výnimky (žalovaný v 42. rade), rešpektujú, že
žiadne spoluvlastnícke práva im k predmetným nehnuteľnostiam v zmysle záverov znaleckého posudku
Ing. K. nepatria a rešpektujú, že platné a zákonné vlastníctvo je možné vyriešiť iba rozhodnutím súdu a

nijak inak, čo podporuje aj ten fakt, že Okresný úrad Poprad, katastrálny odbor odmietol vykonať opravu
chýb a zmeny zápisu v katastri v dôsledku nesprávnej identifikácie parciel, čo sám uznal a konštatoval.

20. Za takého stavu závažným spôsobom pochybil súd prvej inštancie aj vo výroku o náhrade trov
konania, o ktorých rozhodol v zmysle ust. § 255 C.s.p., pričom vzhľadom na celkové okolnosti

prípadu mal rozhodnúť v zmysle § 257 C.s.p. Platí, že pri rozhodovaní o náhrade trov konania musí
súd zohľadniť samotný účel procesu, ktorým je poskytovanie ochrany porušeným alebo ohrozeným
skutočným subjektívnym hmotným právam a právom chránených záujmov. Súdne konanie nemôže
popierať svoje skutočné spoločenské poslanie a nemôže sa stať len nástrojom slúžiacim na vytváranie
ľahkého a neodôvodneného zisku na úkor protistrany spočívajúceho v zaplatení nákladov na zastúpenie

advokátom. Porušením práva na spravodlivý proces podľa článku 46 Ústavy Slovenskej republiky a
práva na právnu pomoc v konaní pred súdmi podľa článku 47 preto nie je také rozhodnutie súdu, ktorým
sa nepriznáva účastníkovi náhrada trov nákladov na zastupovanie advokátom, lebo ich nevyhodnotí ako
účelne vynaložené.

21. Žalovaný v 42. rade navrhol rozsudok ako vecne správny potvrdiť.

22. Odvolací súd v zmysle zásad ust. § 379, § 380 a § 381 C.s.p. preskúmal napadnutý rozsudok v
spojení s opravným uznesením spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia
pojednávania a zistil, že odvolanie žalobcov nie je opodstatnené.

23. Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený
správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právny
zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia
prvoinštančným súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.

24. Pokiaľ ide o námietky žalobcov o porušení ich práv na spravodlivý proces, s týmito nie je možné
sa stotožniť.

25. Pod porušením práva na spravodlivý proces treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu

spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká
nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca a ktoré tak zároveň znamená aj porušenie
ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné
prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právona zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť
rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom
svojvoľného postupu a so zákazom odmietnutia spravodlivosti.

26. Na rokovaní Občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR, ktoré sa uskutočnilo 03. decembra
2015, bolo prijaté zjednocujúce stanovisko, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia
zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b) O.s.p. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie
rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o

skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f) O.s.p.“.

27. Uvedené stanovisko, ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí
súdov Slovenskej republiky pod R 2/2016, je potrebné považovať za plne opodstatnené aj v
preskúmavanej veci. Obsah spisu nedáva žiadny podklad pre to, aby sa na daný prípad uplatnila
druhá veta tohto stanoviska, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka sa výlučne len

celkom ojedinelých prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre
ľudské práva. O taký prípad ide v praxi napr. vtedy, keď rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec žiadne
odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli vady najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém, prípadne ak došlo
k vade tak zásadnej, že mala za následok justičný omyl.

28. Je nevyhnutné poznamenať, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne
a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces.

29. Odôvodnenie rozhodnutia prvoinštančného súdu obsahuje náležité vysvetlenie dôvodov, na ktorých
prvoinštančný súd založil svoje rozhodnutie a jeho postup bol v súlade s ust. § 220 ods. 2 C.s.p.

30. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať

sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky
poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu
zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Z práva na spravodlivý proces ale
pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a
predstavami, prebral a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol

v súlade s jej vôľou a požiadavkami. Jeho súčasťou nie je ani právo procesnej strany vyjadrovať sa
k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu
hodnoteniavykonanýchdôkazov.Podprocesnýmpostupomsarozumielenfaktická,vydaniukonečného
rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra prejednania veci
znemožňujúca strane sporu realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti

na konaní. Tento pojem nemožno vykladať extenzívne jeho vzťahovaním aj na faktickú meritórnu
rozhodovaciu činnosť súdu. Postupom súdu možno teda rozumieť iba samotný priebeh konania, nie
však konečné rozhodnutie súdu posudzujúce opodstatnenosť žalobou uplatneného nároku.

31. Dôkazy a tvrdenia strán sporu hodnotí súd podľa svojej úvahy a v súlade s princípmi, na ktorých

spočíva tento zákon. Žiaden dôkaz nemá predpísanú dôkaznú zákonnú silu (článok 15 Základných
princípov Civilného sporového poriadku). Rozhodnutie, ktoré z dôkazov budú v rámci dokazovania
vykonané, je vždy vecou súdu (§ 185 ods. 1 C.s.p.) a nie strán sporu.

32.Okremzákladnýchprincípovjehodnoteniedôkazovupravenévust.§191C.s.p.Vychádzajúcztohto

ustanovenia, dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich
vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Vierohodnosť
každého vykonaného dôkazu môže byť spochybnená, ak zákon neustanovuje inak.

33. Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich

pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný
právnymipredpismivtom,akomázhľadiskapravdivostitenktorýdôkazhodnotiť.Uplatňujesatuzásada
voľného hodnotenia dôkazov. Každý vykonaný dôkaz môže byť prostriedkami procesného útoku a
prostriedkamiprocesnejobranyspochybnenýtým,žesapripúšťadôkazopakudokazovanejskutočnosti.Inak povedané, žiaden dôkaz nedisponuje predpísanou legálnou silou, ktorá by nepripúšťala dôkaz
svojho opaku.

34. Cieľom dôkaznej povinnosti je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno
spočíva na strane sporu bez ohľadu na jej procesné postavenie. Nesplnenie dôkaznej povinnosti
prináša so sebou také rozhodnutie súdu, ktoré vychádza zo skutkového základu zisteného z dôkazov
navrhnutých stranou sporu v opačnom procesnom postavení, než je strana sporu, ktorá nesplnila alebo
nedostatočne splnila svoju dôkaznú povinnosť. Splnenie dôkaznej povinnosti neznamená automaticky

unesenie dôkazného bremena. Dôkazným bremenom v spojitosti s dôkaznou povinnosťou sa rozumie
zodpovednosť strany sporu za výsledok konania, ktorý závisí od zistení z navrhnutých a vykonaných
dôkazov. V praxi môžu navrhnuté dôkazy vyznieť ako nepoužiteľné zdroje informácii vo vzťahu k
uplatnenej súdnej ochrane bez zreteľa na procesné postavenie strany sporu. Zmysel uplatňovania
dôkazného bremena spočíva v zabezpečení reálneho uplatnenia základného práva na súdnu ochranu
aj v prípadoch, v ktorých sa vykonajú všetky navrhnuté dôkazy a súd napriek tomu nemá jednoznačný

skutkový základ pre svoje rozhodnutie. V takom prípade musí rozhodnúť v situácii dôkaznej núdze,
ktorej dopad pričíta tej strane, na ktorej predovšetkým podľa predpisov hmotného práva leží dôkazné
bremeno, t.j. zodpovednosť za preukázanie skutočnosti významných z hľadiska hmotného práva.

35. V danom prípade, ako to vyplýva z obsahu spisu, žalobcovia existenciu svojho vlastníckeho práva k

sporným nehnuteľnostiam odvádzajú od dvoch kúpnych zmlúv, a to od kúpnej zmluvy uzatvorenej dňa
13.10.2010 medzi Mestom Vysoké Tatry ako predávajúcim a žalobkyňou v 1. rade ako kupujúcou a od
kúpnej zmluvy uzatvorenej dňa 04.05.2012 medzi žalobkyňou v 1. rade ako predávajúcou a žalobcom
v 2. rade ako kupujúcim. Predmetom prevodu pri oboch kúpnych zmluvách boli len dve nehnuteľnosti,
a to budova V. E. so súpisným č. XX a pozemok pod budovou sa nachádzajúci so súpisným č. XXX o

výmere 292 m2. Ďalšie nehnuteľnosti, a to parcely č. XXX a č. XXX tvoriace predmet sporu, predmetom
týchto kúpnych zmlúv neboli.

36. V zmysle článku IV. Ostatné dojednania ods. 6. Kúpnej zmluvy zo dňa 13.10.2010 k prevádzaným
nehnuteľnostiam prislúcha priľahlá hospodárska budova a pozemok s parcelným č. XXX, ktorý od

dávnej minulosti ako priľahlý pozemok slúžil na riadne užívanie nehnuteľností, vrátane práva prístupovej
cesty, pričom tieto práva v čase prevodu nehnuteľností neboli na strane predávajúceho majetko-právne
vysporiadané, a preto si tieto práva mala kupujúca v budúcnosti vysporiadať sama podľa platnej právnej
úpravy. Už aj toto osobitné dojednanie je dôkazom toho, že parcely č. XXX a č. XXX predmetom kúpnych
zmlúv vôbec neboli. Žalobcovia v 1. a 2. rade mali vedomosť o tom, čo je predmetom nimi uzatváraných

kúpnychzmlúvatietokúpnezmluvynemohliunichvyvolaťpresvedčenieotom,žedosvojhovlastníctva,
hoci aj neformálne, nadobudli vlastnícke právo tiež k iným nehnuteľnostiam než k tým, ktorých sa prevod
vlastníckeho práva výslovne týkal.

37. Pokiaľ ide o možnosť vydržania vlastníckeho práva vydržaním, je potrebné zdôrazniť, že vydržanie

vlastníckeho práva je jeho nadobudnutie v dôsledku kvalifikovanej držby veci vykonávanej po zákonom
stanovenú dobu. Funkciou vydržania je umožniť nadobudnutie vlastníctva držiteľovi, ktorý vec dlhodobo
ovláda v dobrej viere, že je vlastníkom, pričom táto dobrá viera je podľa platnej úpravy daná so
zreteľom na všetky okolnosti. Opakom ovládania veci držiteľom je nečinnosť vlastníka. Vydržanie tak
hojí najmä vady alebo nedostatok nadobúdacieho titulu. V prípade, že zmluva je neplatná pre vadu,

o ktorej nemohol nadobúdateľ pri zachovaní obvyklej opatrnosti vedieť alebo ak tu výnimočne titul
vôbec nie je a nadobúdateľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že tu titul je, stane sa
nadobúdateľ veci jej oprávneným držiteľom a pri splnení ďalších podmienok ju vydrží. Účelom vydržania
je uviesť do súladu dlhodobý faktický stav so stavom právnym. Okrem spôsobilého predmetu vydržania a
spôsobilého subjektu vydržania základnými predpokladmi vydržania sú oprávnená držba a nepretržitosť

tejto oprávnenej držby počas celej zákonom stanovenej doby. V zmysle us. § 129 ods. 1 a § 130 ods.
1 Občianskeho zákonníka, oprávneným držiteľom je ten, kto nakladá s vecou ako s vlastnou a je aj so
zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu vec patrí.

38. Držba je faktický stav, pri ktorom má držiteľ vec vo svojej moci, užíva ju a požíva plody a úžitky z nej,

disponujeňou,prípadnevykonávačinnosť,ktorápripúšťatrvalýaleboopätovnývýkon.Tvrdeniedržiteľa,
že mu vec patrí a že s ňou nakladá ako s vlastnou, musí byť podložené konkrétnymi okolnosťami, z
ktorých možno usúdiť, že toto presvedčenie držiteľa bolo po celú vydržaciu dobu dôvodné. Oprávneným
je držiteľ, ktorý je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu vec alebo právo patrí.Neoprávneným je teda držiteľ, ktorý so zreteľom na všetky okolnosti nie je (nemôže byť) dobromyseľný
o tom, že mu vec alebo právo patrí. Dobromyseľnosť držby zaniká v momente, keď sa držiteľ oboznámil
so skutočnosťami, ktoré objektívne boli spôsobilé vyvolať pochybnosti o tom, že mu vec patrí.

39. Vydržanie patrí ku všeobecným originálnym spôsobom nadobudnutia vlastníckeho práva a pojmovo
predstavuje nadobudnutie vlastníckeho práva v dôsledku kvalifikovanej dlhodobej držby oprávnenou
osobou, ktorá nie je vlastníkom. Podmienkou vydržania je oprávnená držba spôsobilej veci trvajúca po
zákonom stanovenú vydržaciu dobu. Podľa konštantnej judikatúry oprávnená držba predpokladá, že

držiteľ je v dobrej viere, že mu vec alebo právo patrí a že je v tejto dobrej viere so zreteľom ku všetkým
okolnostiam. Uvedené podmienky musia byť splnené súčasne. Dobrá viera spočíva v presvedčení
držiteľa, že je vlastníkom veci, ktorú drží, alebo subjektom práva, ktoré vykonáva, prípadne, že sú
dané právne skutočnosti, ktoré majú za následok vznik vykonávaného práva. Dobrá viera je vnútorný,
psychický stav držiteľa. Zo zákona vyplýva, že nestačí prostá subjektívna dobrá viera. Oprávnený držiteľ
musí byť v dobrej viere so zreteľom ku všetkým okolnostiam. Dobrá viera držiteľa sa musí vzťahovať

aj na okolnosti, za ktorých vôbec mohlo vecné právo vzniknúť, teda aj na právny dôvod (titul), ktorý
by mohol mať za následok vznik toho práva, vydržanie ktorého sa tvrdí. Dobromyseľnosť oprávneného
držiteľa musí byť daná už pri vzniku držby a potom po celý priebeh vydržacej doby.

40. Vlastník veci je oprávnený v medziach zákona predmet svojho vlastníctva držať, užívať, požívať jeho

plody a úžitky a nakladať s ním (§ 123 Občianskeho zákonníka). V zmysle právnej úpravy majú všetci
vlastníci rovnaké práva a povinnosti a poskytuje sa im rovnaká právna ochrana (§ 124 Občianskeho
zákonníka), pričom vlastník veci má podľa ust. § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka právo na ochranu
proti tomu, kto do jeho vlastníckeho práva neoprávnene zasahuje; najmä sa môže domáhať vydania
veci od toho, kto mu ju neprávom zadržuje.

41. Pokiaľ ide o spôsoby nadobúdania vlastníckeho práva, tieto upravuje zákon rámcovo v ust. § 132
ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka, ktoré pokrýva tak originárne, ako aj derivatívne nadobudnutie
vlastníckeho práva. Medzi originárne spôsoby nadobudnutia vlastníckeho práva, kedy nadobúdateľ
neodvodzuje svoje vlastníctvo od vlastníckeho práva skoršieho vlastníka, sa zaraďujú vydržanie,

vytvorenie novej veci, spracovanie cudzej veci, nadobudnutie zo zákona, nález veci, privlastnenie,
oddelenie prírastku veci a pozemkové úpravy. V prípade derivatívneho nadobudnutia vlastníctva
dochádza k prevodu alebo k prechodu vlastníckeho práva z pôvodného vlastníka na nadobúdateľa a
teda je nevyhnutné, aby prevodca, resp. právny predchodca bol skutočným vlastníkom prevádzanej
veci. Medzi derivatívne spôsoby nadobudnutia vlastníctva patrí jeho prevod scudzovacími zmluvami,

alebo nepeňažný vklad do majetku právnickej osoby, resp. prechod na základe dedenia, dobrovoľnou
dražbou, rozhodnutím štátneho orgánu a v niektorých prípadoch aj nadobudnutie vlastníckeho práva
na základe zákona.

42. Slovenská právna úprava nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka vo všeobecnosti

neupravuje, keďže vlastnícke právo možno nadobudnúť len zákonom predpísaným spôsobom. To platí
takvprípadederivatívnehonadobúdaniavlastníckehopráva,akoajvprípadeoriginárnehonadobúdania
vlastníckeho práva. Nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka právna úprava umožňuje len
v zákonom upravených prípadoch, predstavujúcich výnimku zo zásady, že vlastnícke právo možno
nadobudnúť len od vlastníka a len v týchto prípadoch zákon uprednostňuje ochranu dobromyseľného

nadobúdateľa veci a umožňuje prelomenie zásady nemo plus iuris. Z predmetného konštatovania tak
vyplýva, že neprichádza do úvahy, aby súdy bez toho, aby existoval zákonný podklad, rozširujúco
vyvodzovali možnosť ochrany dobromyseľného nadobúdateľa tým spôsobom, že samotná dobrá viera
nadobúdateľa postačuje na priznanie vlastníckeho práva, t.j. že by nadobudnutie vlastníckeho práva od
nevlastníka bolo prípustné vo všeobecnosti. Uvedené platí bez ohľadu na to, že zotrvanie na zásade

nemo plus iuris môže pôsobiť v subjektívnej rovine nespravodlivo voči nadobúdateľovi veci. Medzi iné
skutočnosti ustanovené zákonom, na základe ktorých možno nadobudnúť vlastnícke právo k veci podľa
ust. § 132 ods. 1 Občianskeho zákonníka tak nie je možné zaradiť nadobudnutie veci v dobrej viere od
nevlastníka vo všeobecnosti.

43. Pokiaľ ide o výnimky zo zásady nemo plus iuris, možno poukázať aj na nález Ústavného súdu
Slovenskej republiky z 26.01.2021 vydaný vo veci IV. ÚS 65/2019, v ktorom Ústavný súd SR vyvodil
možnosť jej prelomenia z ustanovení procesného práva. V predmetnom Náleze Ústavný súd SR uviedol,
že vtedy účinný právny predpis, ktorým bol Občiansky súdny poriadok, v ust. § 243d ods. 2 výslovneuvádzal, že právne vzťahy niekoho iného než účastníka konania nemôžu byť novým rozhodnutím
dotknuté. V súčasnosti účinný Civilný sporový poriadok v § 456 zakotvuje identickú úpravu, keď
stanovuje, že právne vzťahy niekoho iného než strany nemôžu byť novým rozhodnutím dotknuté. Z

označenej právnej úpravy vyplýva, že v prípade, ak na právne pomery účastníkov súdneho konania
ukončeného právoplatným a vykonateľným rozhodnutím, aj keď neskôr na základe inštančného postupu
zrušeným, nadväzujú ďalšie právne vzťahy, nemôžu byť tieto nadväzujúce právne pomery tretích osôb
novým rozhodnutím dotknuté. Inými slovami, tretími osobami už nadobudnuté práva a povinnosti po
vydaní právoplatného a vykonateľného rozhodnutia nemôžu byť ovplyvnené tým, že toto pôvodné

právoplatné a vykonateľné rozhodnutie bolo zrušené a v následnom konaní boli tieto pôvodné právne
pomery autoritatívnym spôsobom usporiadané odlišne od pôvodného rozhodnutia. V citovanom náleze
išlo o situáciu, kedy o vlastníckom práve k nehnuteľnostiam bolo právoplatne rozhodnuté súdom v
sporovom konaní a následne osoba, o ktorej vlastníckom práve súd rozhodol právoplatným rozsudkom,
tieto nehnuteľnosti previedla na ďalší subjekt. Nadobúdateľ tak nadobudol nehnuteľnosti od osoby, ktorá
bola ako vlastník zapísaná v katastri nehnuteľností a zároveň od osoby, ktorá v skutočnosti v zmysle

právoplatného rozhodnutia súdu bola ich vlastníkom. Následne zrušenie právoplatného rozhodnutia
dovolacím súdom tak nemohlo mať vplyv na právne postavenie dobromyseľného nadobúdateľa a to s
poukazom na znenie ust. § 456 C.s.p., resp. ust. § 243d ods. 2 O.s.p. účinného do 30.06.2016.

44. V ďalšom rozhodnutí, a to v uznesení zo dňa 09.02.2021 č.k. IV. ÚS 59/2021 - 30 Ústavný súd

Slovenskej republiky skonštatoval, že súčasťou princípu materiálneho právneho štátu je nielen možnosť,
ale aj povinnosť súdu vykladať právne normy ústavne súladným spôsobom s prihliadnutím a princíp
elementárnej spravodlivosti. Z tohto dôvodu Ústavný súd SR úplne nezavrhol mimoriadne výnimočnú
možnosťposkytnutiaochranyprávdobromyseľnýmnadobúdateľom,prioritnevšakktejtootázkepristúpil
zdržanlivo. Z hľadiska legitímnych očakávaní strán sporu proti sebe stoja očakávania pôvodného

vlastníkaaočakávaniadobromyseľnéhonadobúdateľa.Pôvodnývlastníklegitímneočakáva,žeochrana
vlastníckeho práva nebude poskytnutá subjektu, ktorý ho nadobudol na základe absolútne neplatného
právneho úkonu. Dobromyseľný nadobúdateľ mohol legitímne očakávať, že mu súdna ochrana bude
poskytnutá, avšak len ako dobromyseľnému držiteľovi (§ 130 Občianskeho zákonníka), pretože platná
právna úprava v čase podania žaloby v zásade vylučovala možnosť nadobudnutia plnohodnotného

vlastníckeho práva na základe absolútne neplatného právneho úkonu, okrem nasledujúcich výnimiek,
ktorými boli: 1. nadobudnutie nehnuteľnosti od nepravého dediča, 2. nadobudnutie nehnuteľnosti od
nevlastníka v rámci konkurzného konania, 3. nadobudnutie nehnuteľnosti od nevlastníka v exekučnom
konaní, 4. nadobudnutie nehnuteľnosti od vlastníka v rámci dobrovoľnej dražby a 5. nadobudnutie
nehnuteľnosti od oprávneného držiteľa podľa zákona Slovenskej národnej rady č. 293/1992 Zb. o úprave

niektorých vlastníckych vzťahov k nehnuteľnostiam v znení neskorších predpisov. Ústavný súd SR vo
všeobecnosti uzatvoril, že de lege lata vychádza náš právny poriadok z predpokladu, že ak zákon
neustanoví inak, nikto nemôže previesť na iného vlastnícke právo, ktorým sám nemôže disponovať.

45. Pri posudzovaní zásady nemo plus iuris treba rozlišovať situácie, kedy došlo po uzatvorení

kúpnej zmluvy k zrušeniu nadobúdacieho titulu predávajúceho od situácie, kedy sa predávajúci vôbec
nestal vlastníkom prevádzanej nehnuteľnosti. Do prvej skupiny možno zaradiť situácie, kedy došlo k
odstúpeniu od zmluvy o prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam medzi pôvodným vlastníkom
a predávajúcim, po uzavretí kúpnej zmluvy medzi predávajúcim a ďalším nadobúdateľom, prípadne
k splneniu rozväzovacej podmienky v obdobnej situácii, alebo k inému zrušeniu nadobúdacieho titulu

predávajúceho po uzavretí zmluvy o prevode nehnuteľnosti medzi predávajúcim a nadobúdateľom.
V takom prípade totiž nadobúdateľ nadobudol nehnuteľnosti nielen od subjektu, v prospech ktorého
svedčal zápis o vlastníckom práve k nehnuteľnostiam v katastri nehnuteľností, ale aj od subjektu, ktorý
v čase prevodu v skutočnosti ich vlastníkom bol. Následná zmena v právnom postavení predávajúceho,
napr. po odstúpení od zmluvy, na postavenie dobromyseľného nadobúdateľa nemá vplyv a nemôže

tak dôjsť k strate jeho vlastníckeho práva, hoci sa podľa ust. § 48 ods. 2 Občianskeho zákonníka
pôvodnázmluvazrušujesúčinkamiextunc.Predmetnézákonnéustanoveniesavtakomprípadedotýka
len obligačno-právnych účinkov zmluvy a nie aj vecno-právnych účinkov zmluvy a do úvahy medzi
pôvodným vlastníkom a prvým nadobúdateľom prichádza iba vyporiadanie spôsobom predpokladaným
v druhej vete ust. § 458 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Vecno-právne účinky odstúpenia od zmluvy, t.j.

že sa obnovuje vlastnícke právo pôvodného vlastníka k nehnuteľnostiam priamo zo zákona, prichádza
do úvahy vtedy, ak nedošlo k ďalšiemu prevodu nehnuteľností na inú osobu, ktorá ich nadobúdala
dobromyseľne.46. Z kúpnej zmluvy vzniká v súlade s ust. § 588 Občianskeho zákonníka predávajúcemu povinnosť
predmet kúpy kupujúcemu odovzdať a kupujúci je na jej základe povinný od predávajúceho predmet
kúpy prevziať a zaplatiť predávajúcemu dohodnutú kúpnu cenu. K tomu, aby k prevodu vlastníckeho

práva došlo, je potrebné, aby prevodca bol vlastníkom veci, resp. osobou oprávnenou s vecou
disponovať za účelom jej prevodu na inú osobu. Záver, podľa ktorého ak zákon neustanoví inak, nikto
nemôže previesť na iného vlastnícke právo, ktorým sám nemôže disponovať, vychádza aj z aktuálnej
judikatúry Ústavného súdu SR (nález Ústavného súdu SR z 19.1.2021 sp. zn. I. ÚS 510/2016).

47. V prípade neplatnej zmluvy o prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam nedochádza k
právnym následkom ňou predpokladaným. Uvedené okrem iného znamená, že ňou nedochádza k
prevodu vlastníckeho práva z prevodcu na nadobúdateľa a keďže nadobúdateľ vlastnícke právo k
nehnuteľnostiam nenadobudol, nemôže s danými nehnuteľnosťami nakladať, čo okrem iného znamená,
že nadobúdateľ ich nemôže ďalej previesť na ďalší subjekt.

48. Možnosť prelomenia zásady nemo plus iuris nie je možné odvodiť ani zo znenia ust. § 70 ods. 1
Katastrálneho zákona. Súčasťou princípu právnej istoty je síce dôvera v rozhodnutia štátu alebo iných
orgánov verejnej moci, avšak túto nie je možné vnímať absolútne. Princíp právnej istoty môže byť v
určitých situáciách prelomený právnou úpravou. O takúto situáciu ide napr. aj v rámci právnej úpravy
mimoriadnych opravných prostriedkov, kedy zákon priamo upravuje možnosť prelomenia princípu

právnej istoty v podobe zrušenia právoplatného rozhodnutia súdu. Rovnakou optikou je potrebné
nahliadať aj na znenie ust. § 70 ods. 1 Katastrálneho zákona, z ktorého vyplýva, že bez ohľadu na
existenciu rozhodnutia príslušného okresného úradu (jeho katastrálneho odboru) nemusí údaj zapísaný
v katastri nehnuteľností zodpovedať skutočnosti, ktorý je možné považovať za hodnoverný (pravdivý),
avšak len dovtedy, kým sa preukáže opak. Uvedené znamená, že ani rozhodnutie o povolení vkladu

vlastníckeho práva nepredstavuje v situácii, keď sa preukáže opak, definitívne rozhodnutie o tom,
že osoba, ktorá je zapísaná v katastri ako vlastník nehnuteľnosti, je aj v skutočnosti jej vlastníkom.
Ustanoveniu § 70 ods. 1 zákona č. 162/1995 Z.z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a
iných práv k nehnuteľnostiam, ktoré upravuje hodnovernosť údajov katastra, nezodpovedá výklad, podľa
ktorého už len sama evidencia vlastníctva nehnuteľnosti v katastri nehnuteľností zakladá dobrú vieru

evidovaného vlastníka v to, že je vlastník.

49. Vyššie uvedený záver priamo vyplýva z uznesenia Veľkého senátu obchodnoprávneho kolégia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 27.4.2021 vydaného vo veci 1 VObdo 2/2020.

50. V danom prípade kúpne zmluvy uzatvorené v dňoch 13.10.2010 a 04.05.2012 nemohli vyvolať u
žalobcov v 1. a 2. rade presvedčenie o tom, že nadobúdajú tiež iné nehnuteľnosti než tie, ktoré boli
predmetom uvedených kúpnych zmlúv. Tieto kúpne zmluvy tak nemohli vyvolať u nich presvedčenie o
existenciiichvlastníckehoprávakspornýmnehnuteľnostiam,atoparcelámč.XXX ač.XXX,zapísaným
na LV č. XXX, kat. úz. Q. Q..

51. S prihliadnutím na uvedené odvolací súd postupom vyplývajúcim z ust. § 387 C.s.p. rozsudok v
spojení s opravným uznesením ako vecne správny potvrdil.

52. Zároveň v odvolacom konaní úspešným žalovaným bola proti žalobcom priznaná i náhrada trov

odvolacieho konania v rozsahu 100 % v súlade s ust. § 396 ods. 1, § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 a ods.
2 C.s.p. s tým, že o výške náhrady týchto trov rozhodne súd prvej inštancie.

53. Pokiaľ ide o možnosť aplikácie ust. § 257 C.s.p. na prejednávanú vec pri rozhodovaní o trovách
konania, táto nie je daná. Je nepochybné, že spor bol vyvolaný podaním bezdôvodnej žaloby zo strany

žalobcov v 1. a 2. rade, a teda je na mieste, aby trovy konania s tým spojené vzniknuté žalovaným
uhradili žalobcovia, ktorí v konaní úspech nemali v súlade so zásadou úspechu upravenou v ust. § 255
ods. 1 C.s.p.

54. Žalobcovia, ktorí sa domáhajú aplikovania výnimky zo všeobecných pravidiel pri rozhodovaní o

trovách konania, v zásade musia nielen tvrdiť, ale aj preukazovať, že na ich strane nastali okolnosti
hodné osobitného zreteľa (§ 257 C.s.p.). Vo svojom opravnom prostriedku ani neuvádzajú žiadne
okolnosti, ktoré by mohli poukazovať na ich nepriaznivú sociálnu situáciu. Dôvody hodné osobitného
zreteľa (§ 257 C.s.p.), ktoré sa týkajú sociálnych pomerov strany dovolávajúcej sa aplikácie výnimky zovšeobecnýchpravidielprirozhodovaníotrováchkonania,súmnohokrátpredruhústranumimomožnosti
jej poznania a okamžitej reakcie, preto informačný deficit úspešnej strany týkajúci sa majetkových
pomerov neúspešnej strany je povinná preklenúť tvrdením a zároveň preukázaním takých okolností

strana domáhajúca sa aplikácie výnimky. Pravidlo o nespornosti skutkových tvrdení strany nepopretých
protistranou (§ 151 ods. 1 C.s.p.) sa pri riešení dotknutej otázky neuplatní, pretože by nútilo protistranu
vyvracať negatívnu skutočnosť (bezmajetnosť strany, ktorá ju tvrdí), a teda proti takému tvrdeniu
dokazovať (mimo predmetu sporu vo veci samej) existenciu cudzieho majetku, čím by sa vytvorila
nerovnocenná pozícia strán konania a výrazne relativizovala možnosť úspešnej protistrany namietať

a rozporovať existenciu dôvodov na aplikáciu § 257 C.s.p. (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej
republiky zo dňa 27.08.2024 vydané vo veci IV. ÚS 411/2024).

55. Rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).

Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 C.s.p.).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného

predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).