Uznesenie – Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam ,
Iná povaha rozhodnutia, Odmietajúce podanie Judgement was issued on Wednesday, February 26, 2026

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 6Cdo/15/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8119216114
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 02. 2026

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mario Dubaň
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2026:8119216114.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu obchodnej spoločnosti LOMY SV, s.r.o., Snina, Snina
4552, IČO: 36798819, zastúpenej advokátom JUDr. Vladimírom Pochom, Bardejov, Hviezdoslavova
3, proti žalovanej Slovenskej republike, za ktorú koná Ministerstvo hospodárstva Slovenskej republiky,
Bratislava, Mlynské nivy 44/a, IČO: 00686832, za účasti intervenienta obchodnej spoločnosti EUROVIA
SK, a.s., Košice, Osloboditeľov 66, IČO: 31651518, zastúpenej spoločnosťou Advokátska kancelária

JUDr. Ján Šály, s.r.o., Košice, Osloboditeľov 66, o určenie vlastníckeho práva, vedenom na Okresnom
súde Prešov pod sp. zn 29C/57/2019, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z
25. mája 2023 sp. zn. 5Co/16/2022, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalovanej a intervenientovi na strane žalovanej nárok na náhradu trov dovolacieho konania n e p r i

z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“) rozsudkom z 22.
novembra 2021 č. k. 22C/57/2019-333, v spojení s opravným uznesením z 02. februára 2022 č. k.
29C/57/2019-411, zamietol žalobu o určenie, že žalobca je výlučným vlastníkom pozemku s ložiskom
nevyhradeného nerastu parcely CKN č. XXX o výmere 169 m2 - ostatné plochy, parcely CKN č. XXX/

X o výmere 79.207 m2 - ostatné plochy, parcely CKN č.XXX o výmere 25 m2 - ostatné plochy, parcely
CKN č. XXX/X o výmere 21 636 m2 -lesný pozemok, parcely CKN č. XXX/X o výmere 11 331 m2 -
lesný pozemok zapísaných na LV č. XXX katastrálne územie E.. Stranám sporu a ani intervenientovi
nepriznal nárok na náhradu trov konania.

1.1. Súd prvej inštancie rozhodnutie právne odôvodnil stanoveniami § 5, § 13 a § 54 zákona č. 41/1957

Zb. o využití nerastného bohatstva (banský zákon), podľa § 3, § 5, § 7 a § 43 zákona č. 44/1988 Zb. o
ochrane a využití nerastného bohatstva (banský zákon) v znení neskorších predpisov účinnom do 31.
decembra 1991. O trovách konania rozhodol podľa ustanovenia § 255 ods. 1 a § 257 zákona č. 160/2015
Z. z. Civilného sporového poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej „CSP“). Súd prvej inštancie mal
nazákladevykonanéhodokazovaniazapreukázané,žežalobcajevlastníkompozemkovvkatastrálnom
území E. zapísaných v katastri nehnuteľností na liste vlastníctva č. XXX. parc. č. XXX, parc. č. XXX/

X, parc. č. XXX/X a parc. č. XXX/X a preto nemá naliehavý právny záujem na určenie vlastníckeho
práva.Žalobcasaokremtohtodožadovalurčeniavlastníckehoprávaajkložiskunevyhradenéhonerastu
na týchto pozemkoch na hranici určeného dobývacieho priestoru Borovník-Okružná a na tomto určení
bol naliehavý právny záujem, pretože v dôsledku chýbajúceho rozhodnutia ústredného hospodárskeho
orgánu o určení, že toto ložisko je vhodné na priemyslové dobývanie podľa zák. č. 41/1957 Zb. resp. že
je vhodné pre potreby a rozvoj národného hospodárstva podľa zák. č. 44/1988 Zb. v znení účinnom do

31. decembra 1991, nespĺňa charakter výhradného ložiska a preto ako ložisko nevyhradeného nerastu
je súčasťou pozemku.1.2. Vykonaným dokazovaním mal súd prvej inštancie za preukázané, že na uvedenom andezitovom
ložisku už od roku 1954 priemyselne dobýval andezit národný podnik Štátne cesty Prešov. Pretože

predmetné andezitové ložisko bolo dobývané priemyslovým spôsobom od roku 1954, teda ešte pred
účinnosťou zák. č. 41/1957 Zb., dospel súd prvej inštancie k záveru, že podľa ustanovenia § 5 ods.
1 zák. č. 41/1957 Zb. bolo výhradným národným majetkom. V takomto prípade osobitné rozhodnutie
ústredného hospodárskeho orgánu už len deklarovalo, že sa dané ložisko hodí na priemyslové
dobývanie a nebolo potrebné. Keďže na andezitové ložisko nachádzajúce sa aj na pozemkoch

vo vlastníctve žalobcu bol určený dobývací priestor rozhodnutím Východoslovenského krajského
národného výboru v Košiciach z 27. júla 1974 č. OD-107/1976 a rozhodnutím o zmene dobývacieho
priestoru zo 14. decembra 1982, č. OD - 68/1982, potom aj v zmysle ustanovenia § 43 ods. 1 a ods.
6 zák. č. 44/1988 Zb. o ochrane a využití nerastného bohatstva (banský zákon) v znení účinnom v
čase rozhodovania súdu bolo treba toto ložisko nevyhradeného nerastu v rozsahu hraníc určeného
dobývacieho priestoru považovať za vyhradené ložisko, ktoré je v podľa ustanovenia § 5 ods. 1 a ods.

5 zák. č. 44/1988 Zb. vo vlastníctve žalovanej.

2. Krajský súd v Prešove (ďalej aj „odvolací súd“) na odvolanie žalobcu rozsudkom z 25. mája 2023
sp. zn. 5Co/16/2022 rozhodnutie súdu prvej inštancie v spojení s opravným uznesením ako vecne
správny (§ 387 ods. 1 CSP) potvrdil; stranám sporu a intervenientovi na strane žalovanej nepriznal

náhradu trov odvolacieho konania. V celom rozsahu sa stotožnil s odôvodnením rozhodnutia (§ 387 ods.
2 CSP), pretože odvolateľ neuviedol žiadne podstatné skutočnosti, s ktorými by sa súd prvej inštancie v
odôvodnení napadnutého rozhodnutia nevysporiadal a ktoré by spochybňovali skutkové a právne závery
tohto súdu.

2.1. Odvolací súd so záverom súdu prvej inštancie, že ak je žalobca vlastníkom pozemkov v
katastrálnom území E.apísaných na liste vlastníctva č. XXX. parc. č. XXX, parc. č. XXX/X, parc.
č.XXX/X a parc. č. XXX/X, nie je daný naliehavý právny záujem na určení jeho vlastníckeho práva k
nim. So súdom prvej inštancie sa zhodol aj v tom, že naliehavý právny záujem bol daný na určení
vlastníckeho práva k ložisku nevyhradeného nerastu, ktorý sa na týchto pozemkoch nachádza na

hraniciurčenéhodobývaciehopriestoruBorovník-Okružná.Vychádzalzozáverusúduprvejinštancie,že
Východoslovenský krajský národný výbor nemal postavenie ústredného hospodárskeho orgánu, ktorý
akojedinýmalprávomocrozhodnúť,žeuvedenéandezitovéložiskojevhodnénapriemyslovédobývanie
podľa ustanovenia § 13 ods. 1 zák. č. 41/1957 Zb. v znení účinnom ku dňu vydania rozhodnutia
o určení dobývacieho vyhradeného andezitového priestoru Borovník-Okružná a rozhodnutia o jeho

zmene. Tieto rozhodnutia majú charakter individuálnych správnych aktov, ktorých vecnú správnosť
všeobecnýsúdmimorámecsprávnehosúdnictvaniejeoprávnenýskúmať,avšakmôžehopreskúmavať
so zreteľom na to, či ide o akt nulitný, teda vydaný tzv. absolútne vecne nepríslušným správnym
orgánom (4Cdo/123/2003 a 3Cdo/45/2008). Mal za to, že rozhodnutia o určení andezitového ložiska
na priemyslové dobývanie boli vydané vecne nepríslušným správnym orgánom, a preto by toto ložisko

nevyhradeného nerastu bolo možné považovať za súčasť pozemku pre neexistenciu rozhodnutia v
zmysle ustanovenia § 13 ods. 1 zákona č. 41/1957 Zb. Priemyslové dobývanie v andezitovom ložisku
prebiehalo už od roku 1954, teda i pred účinnosťou zákona č. 41/1957 Zb., podľa ktorého ložiská tých
nerastov, ktoré sa podľa tohto zákona, stávajú vyhradenými nerastami, ako i tie ložiská nevyhradených
nerastov o ktorých bolo pred začiatkom účinnosti tohto zákona rozhodnuté, že sa hodia na priemyslové

dobývanie, alebo ktoré boli dobývané priemyslovým spôsobom, sa stali odo dňa účinnosti tohto zákona
výhradným národným majetkom podľa ustanovenia § 5 ods. 1 tohto zákona (§ 54 ods. 1 zákona).
V takomto prípade osobitné rozhodnutie ústredného hospodárskeho orgánu, ktoré by deklarovalo, že
sa ložisko hodí na priemyslové dobývanie, nebolo potrebné. Andezitové ložisko nachádzajúce sa na
pozemkoch vo vlastníctve žalobcu bol určený dobývací priestor rozhodnutím Východoslovenského

krajského národného výboru v Košiciach z 27. júla 1974 č. OD-107/1976 a rozhodnutím o zmene
dobývacieho priestoru zo 14. decembra 1982 č. OD-68/1982, a preto aj v zmysle ustanovení § 43 ods.
1 a ods. 6 zák. č. 44/1988 Zb. v znení účinnom v rozhodnej dobe je treba toto ložisko nevyhradeného
nerastu v rozsahu hraníc určeného dobývacieho priestoru považovať za výhradné ložisko, ktoré je podľa
ustanovenia § 5 ods. 1 a ods. 5 vo vlastníctve žalovanej.

2.2. K odvolacím námietkam žalobcu odvolací súd osobitne zdôraznil, že súd prvej inštancie vychádzal
z toho, že je vlastníkom pozemkov v katastrálnom území E. zapísaných v liste vlastníctva č. XXX .
ako parc č. XXX, parc. č. XXX/X, parc. č. XXX/X . a parc. č. XXX/X, a žalobu o určenie vlastníctvak týmto pozemkom zamietol iba pre nedostatok naliehavého právneho záujmu na takomto určení a
keďže priemyslové dobývanie na andezitovom ložisku prebiehalo už od roku 1954 národným podnikom
Štátne cesty Prešov, teda pred účinnosťou zákona č. 41/1957 Zb., dospel k správnemu záveru, že išlo o

výhradné ložisko vo vlastníctve žalovanej. Odvolací súd podľa ustanovenia § 396 ods. 1 CSP v spojení s
ustanovením § 255 ods. 1 a § 257 CSP nepriznal sporovým stranám náhradu trov odvolacieho konania.

3. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca (ďalej aj „dovolateľ“) dovolanie, ktorého prípustnosť
a dôvodnosť vyvodzoval z ustanovenia § 420 písm. d) a písm. f) a § 421 písm. a) CSP. S poukazom

na ustanovenie § 420 písm. d) CSP bez ďalšieho odôvodnenia namietal, že Krajský súd v Prešove
rozsudkom z 15. decembra 1997, sp. zn. 2S 1/97 rozhodol v tej istej veci o okupácii pozemkov žalobcu.
Kritizoval odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu, pretože súd jeho relevantné dôkazy odmietol s
tým, že žaloba je nedôvodná, nakoľko žalovaná od roku 1954 vykonávala na pozemkoch ťažbu kameňa,
čím splnila predpoklady pre nadobudnutie vlastníckeho práva k ložisku nevyhradeného nerastu na
pozemkoch parc. č. XXX, parc. č. XXX/X, parc. č. XXX, parc. č. XXX/X a parc. č. XXX/X. zapísaných

na liste vlastníctva č. XXX, v katastrálnom území E. čím uznal okupáciu pozemkov a protiprávnu ťažbu
ložiska za legálnu, o čom nebol kompetentný rozhodovať. Medzi strany sporu bol týmto rozhodnutím
vnesený chaos a vec, ktorá je predmetom sporu nebude užívať vlastník (žalovaná), ani intervenient, ani
iná osoba, lebo k správe pozemkov s ložiskom nevyhradeného nerastu nikto nie je určený ústredným
hospodárskym orgánom a pre vyvlastnenie pozemkov s ložiskom neboli splnené zákonné podmienky.

Ak súd považoval žalovaného za vlastníka ložiska nevyhradeného nerastu, bol povinný uložiť žalovanej
povinnosť poskytovať vlastníkovi pozemkov za obmedzovanie vlastníckeho práva náhradu v primeranej
výške podľa čl. 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky.

3.1. Dovolateľ vyjadril presvedčenie, že mu svedčí vlastnícke právo k nehnuteľnostiam s ložiskom

nevyhradeného nerastu, nikdy sa svojho vlastníckeho práva nevzdal (ani jeho právny predchodca) a
tieto neboli prevedené do vlastníctva štátu, právnickej osoby, fyzickej osoby, boli len štátom okupované
bez právneho dôvodu na kradnutie ložiska pre potreby štátu. Napadnutý rozsudok podľa neho odporuje
zistenému skutkovému stavu, pretože podľa ustanovenia § 54 ods. 3 zákona č. 41/1957 Zb. v spojení
s ustanovením § 21 ods. 1 vyhlášky Ústredného banského úradu č. 260/1957 Ú. v., ktorou sa vydávajú

podrobnejšie predpisy o dobývacích priestoroch, o spôsobe ich určenia a o ich evidencii o určení
dobývacích priestorov a chránených ložiskových území od roku 1954 ťažba priemyselným spôsobom
povolená nebola a rovnako ani žiadny subjekt nepodal Banskému úradu Košice návrh, že na dotknutých
pozemkoch je možné vykonávať ťažbu priemyselným spôsobom, tento úrad do 31. decembra 1958
neurčil dobývací priestor na pozemkoch, preto ložisko nevyhradeného nerastu nie je výhradným

ložiskom.

3.2. Podľa dovolateľa prevod ložiska nevyhradeného nerastu na dotknutých pozemkoch návrhom z
28. novembra 2012 do vlastníctva štátu žalovanou, zastúpeným Obvodným banským úradom Košice,
nebol preskúmaný a pritom skutkový stav riadne a dôsledne preukázal, že ložisko nebolo nikdy určené

spôsobilou verejnou listinou na ťažbu Obvodným banským úradom Košice, že Ústredný hospodársky
orgánložiskonevyhradenéhonerastuneurčilnapriemyselnédobývaniepodľaustanovenia§5ods.2a§
13 ods. 1 zák. č. 41/1957 Zb. (banský zákon platný v čase jeho rozhodovania), že ústredný hospodársky
orgán nerozhodol, že ložisko nevyhradeného nerastu bolo dobývané priemyselným spôsobom podľa
ustanovenia § 51 ods. 1 zákona č. 41/1957 Zb. platného v rozhodnom období, že ústredný hospodársky

orgán do 25. mája 2023 k pozemkom s ložiskom nevyhradeného nerastu neurčil dobývací priestor
s chráneným ložiskovým územím podľa ustanovenia § 21 ods. 2 a § 23 ods. 2 zákona č. 41/1957
Zb. účinného v rozhodnom období a že žalovaná nepreukázala, že Obvodný banský úrad Košice určil
chránené ložiskové územie a dobývací priestor na pozemkoch podľa ustanovenia § 17 ods. 1 až ods.
8 a § 25 ods. banského zákona účinného v rozhodnej dobe.

3.3. Dovolateľ zastával názor, že žaloba je procesne vhodným nástrojom, ktorý tento spor rieši,
odstraňuje neistotu vo vzťahu strán a je základom pre jeho usporiadanie. Žalovaná o prevode ložiska
do vlastníctva štátu nepredložila jediný relevantný dôkaz. Súd nevypočul dôležitého svedka JUDr.
G. O., predsedu Obvodného banského úradu Košice, ktorý zneužil svoje úradné postavenie, lebo

nebol oprávnený navrhnúť prevod ložiska, pretože toto právo prislúcha len vlastníkovi, resp. správcovi,
ktorému bol dobývací priestor určený. Z uvedených dôvodov žiadal napadnutý rozsudok odvolacieho
súdu zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie, prípadne ho zmeniť a žalobe vyhovieť.4. Žalovaná vo vyjadrení k dovolaniu neuznala argumentáciu žalobcu, že o tej istej veci už bolo
rozhodnuté, pretože v konaní Krajského súdu v Prešove sp. zn. 2S 1/97 nešlo o tých istých účastníkov
konania (ani právnych nástupcov) a ani o totožný predmet sporu, a preto tu prekážka res iudicata nie

je. Žalobca neuviedol v čom majú spočívať vady konania a ani akým nesprávnym právnym posúdením
sa odvolací súd mal odkloniť od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu a preto navrhla, aby
dovolací súd podľa ustanovenia § 447 písm. c) CSP dovolanie žalobcu odmietol.

5. Intervenient navrhol dovolanie ako neprípustné odmietnuť podľa ustanovenia § 447 CSP, pretože z

neho nie je zrejmé, v čom sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
a ani to, od akej konkrétnej ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu sa odvolací súd odklonil.
Žalobca v dovolaní nepreukázal ani splnenie podmienok podľa § 420 písm. f) CSP, keď v dovolaní len
zopakoval tvrdenia, ktoré uvádzal v priebehu konania.

6. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie

podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana sporu, v neprospech ktorej bolo napadnuté
rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), zastúpená advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), bez nariadenia dovolacieho
pojednávania (§ 443 CSP) po preskúmaní, či dovolanie obsahuje zákonom predpísané náležitosti (§
428 CSP) dospel k záveru, že dovolanie nie je procesne prípustné a treba ho odmietnuť.

7. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon
pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu
odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia
odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421
CSP.

8. Podľa § 420 CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci
samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť
samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný

opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces.

9. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej
v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom
spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

10. Žalobca v dovolaní uviedol, že v konaní došlo k procesnej vade, ktorá je dovolacím dôvodom

stanoveným v § 420 písm. d) CSP a spočíva v tom, že súd rozhodol napriek tomu, že mu v tom bránila
prekážka veci právoplatne rozhodnutej (§ 230 CSP).

11. Jednou z podmienok konania je rešpektovanie právneho princípu ne bis in idem (nie dvakrát o tej
istej veci) a prejednaniu a rozhodnutiu o veci nesmie brániť prekážka veci právoplatne rozhodnutej (res

iudicata). O tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom už bolo
právoplatne rozhodnuté a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb. Predmet konania
je rovnaký, ak ten istý nárok alebo stav vymedzený žalobným petitom vyplýva z rovnakých skutkových
tvrdení, z ktorých bol uplatnený. Pritom nie je významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké
alebo rozdielne procesné postavenie (či ten, kto bol v skoršom konaní žalobcom, je žalobcom aj v novom

konaní alebo má postavenie žalovaného, resp. či ten, kto v skoršom konaní vystupoval ako žalovaný,
má alebo nemá v novom konaní procesné postavenie žalovaného). Konanie sa týka tých istých osôb
aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú právni nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či už z
dôvodu univerzálnej alebo singulárnej sukcesie (porovnaj 3Cdo/97/2014, 5Cdo/120/2009).

12. Žalobca k tejto podmienke konania poukazoval na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove z
15. decembra 1997 sp. zn. 2S/1/97, ktorým súd potvrdil rozhodnutie Okresného úradu, odboru
pozemkového,poľnohospodárstvaalesnéhohospodárstvavPrešovezo14.novembra1996,č.j.118/91
- Tar./207/96, ktorým rozhodol, že oprávnené osoby JUDr. U. L., U. L. a U. L. spĺňajú podmienky podľaustanovenia § 6 ods. 1 písm. p) zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému
poľnohospodárskemu majetku (ďalej aj „zákon č. 229/1991 Zb.“) a priznáva sa im podľa ustanovenia §
9 ods. 4 tohto zákona vlastnícke právo k nehnuteľnostiam v katastrálnom území Okružná zapísaným na

liste vlastníctva č. XXX parc. č. O., zastavaná plocha, o výmere 169 m2, parc. č. O. zastavaná plocha,
o výmere 25 m2, parc. č. O. ostatná plocha, o výmere 79 207 m2 podľa geometrického plánu z 25.
júna 1993 č. 1058/93, a to v podiele JUDr. U.i v podiele 1/4-iny, 1 U. L. v podiele 1/8 -iny a U. L. v
podiele 1/8-iny. V tomto konaní súd dospel k záveru, že boli splnené podmienky reštitučného nároku
podľa ustanovenia § 6 ods. 1 písm. b) zákona č. 229/1991 Zb., pretože faktickú okupáciu nehnuteľnosti,

ktorá bránila vlastníkovi vec držať a užívať, považoval za prevzatie nehnuteľnosti bez právneho dôvodu.
V odôvodnení uviedol, že preskúmavané rozhodnutie správneho orgánu sa týkalo iba pozemkov, ktoré
navrhovateľ (Cestné stavby, a. s., Košice) okupoval bez právneho dôvodu.

13. Z uvedeného vyplýva, že predmetné rozhodnutie Krajského súdu v Prešove z 15. decembra 1997
sp. zn. 2S/1/97 sa týkalo preskúmania správneho rozhodnutia o vydaní nehnuteľností podľa zákona č.

221/1991 Zb. (pozemkov, vlastníctvo ktorých sporné nebolo) na základe návrhu povinnej osoby podľa
tohto zákona (obchodnej spoločnosti Cestné stavby, a.s.), a nie ložiska nerastu. Konaniu o určení
vlastníctva k ložisku nevyhradených nerastov, ktoré sa považuje za výhradné ložisko, preto nebránila
prekážka res iudicata a námietka žalobcu, že existuje takáto vada konania v zmysle ustanovenia § 420
písm. d) CSP nie je nedôvodná.

14. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať
sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky
poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu
zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky (I. ÚS 26/94), v ktorom sa uplatnia

všetky zásady súdneho rozhodovania v súlade so zákonmi a pri aplikácii ústavných princípov. Pod
porušením práva na spravodlivý proces (vo všeobecnosti) treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa
účastníkom konania znemožní realizácia tých procesných práv, ktoré im právna úprava priznáva za
účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany ich práv a právom chránených záujmov.

15. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa
účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam
pre rozhodnutie vo veci (rozhodnutie ÚS SR zn. I. ÚS 46/05). Z uvedeného potom vyplýva, že k
porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP môže dôjsť aj
nepreskúmateľnosťou rozhodnutia odvolacieho súdu (I. ÚS 105/06, III. ÚS 330/2013, 4Cdo/3/2019,

8Cdo/152/2018, bod 26., 5Cdo/57/2019, bod 9. a 10.) alebo prekvapivosťou rozhodnutia vtedy, keď
odvolací súd vydá rozhodnutie, ktoré nebolo možné na základe zisteného skutkového stavu veci
predvídať, čím bola účastníkovi odňatá možnosť právne a skutkovo argumentovať vo vzťahu k otázke,
ktorá sa s ohľadom na právny názor odvolacieho súdu javila ako významná pre jeho rozhodnutie,
alebo rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie

zásady voľného hodnotenia dôkazov a iné.).

16. Účelom odôvodnenia rozhodnutia je vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. V súlade s
ustanovením § 220 ods. 2 CSP, v spojení s ustanovením jeho § 393 ods. 2, musí súd v odôvodnení
rozhodnutia podať výklad opodstatnenosti a zákonnosti výroku rozhodnutia a musí sa vyporiadať so

všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne
vysvetlený s poukazom na zistené rozhodujúce skutočnosti, ale tiež s poukazom na ním prijaté
právne závery. Povinnosť súdu rozhodnutie náležite odôvodniť je odrazom práva strany sporu na
dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktorý sa zaoberá so všetkými právne
relevantnými dôvodmi uplatnenej žaloby, ako aj so špecifickými námietkami strany sporu. Odôvodnenie

rozhodnutia musí byť zároveň dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu v opravnom konaní.
Právne závery súdu môžu byť dostatočne preskúmateľné len vtedy, ak súd v odôvodnení rozhodnutia
vymedzí po skutkovej stránke predmet konania a následne podá zrozumiteľný a jasný výklad, z ktorých
ustanovení zákona alebo iného právneho predpisu vychádzal, ako interpretoval aplikované ustanovenia
a prečo pod ne podriadil zistený skutkový stav. V rozhodnutí súdu musí byť jasne a zrozumiteľne

vysvetlený myšlienkový postup súdu vo všetkých pre posúdenie veci významných otázkach. Porušením
práva strany sporu na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej sa strane sporu (okrem upretia
práva dozvedieť sa o dôvodoch rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma možnosť náležiteskutkovo a právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v riadnych alebo mimoriadnych opravných
prostriedkoch.

17. Žalobca v súvislosti s dovolacím dôvodom podľa ustanovenia § 420 písm. f) CSP namietal,
že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia neobsahuje riadne odôvodnenie, ktoré by sa zaoberalo
preskúmaním prevodu ložiska nevyhradeného nerastu na predmetných pozemkoch návrhom z 28.
novembra 2012 do vlastníctva štátu, ak bolo preukázané, že ložisko nebolo určené na ťažbu príslušným
banským úradom a ani príslušným ústredným hospodárskym orgánom nebolo určené, že ložisko

nevyhradeného nerastu nebolo dobývané priemyselným spôsobom, a preto bolo ložisko na štát
prevedené nezákonne. V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje na rozbor problematiky v bodoch
35. a 37. odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu, v ktorom sa síce stotožnil s názorom žalobcu,
že Východoslovenský krajský národný výbor nebol ústredným hospodárskym orgánom, ktorý by mal
právomoc rozhodnúť, že andezitové ložisko je vhodné na priemyslové dobývanie v zmysle ustanovenia
§3ods.1zákonač.41/1957Zb.vzneníúčinnomkudňujehorozhodovania,alezapodstatnépovažoval,

že priemyslové dobývanie na andezitovom ložisku prebiehalo už v roku 1954 národným podnikom
Štátne cesty Prešov, čo opodstatňovalo určenie ložiska ako ložiska s vyhradenými nerastami v zmysle
ustanovenia § 54 ods. 1 zákona č. 41/1957 Zb., ktoré bolo odo zákona účinnosti toto zákona výhradným
národnýmmajetkompodľaustanovenia§5ods.1tohtozákona.Vtakomtoprípadeosobitnérozhodnutie
ústredného hospodárskeho orgánu deklarujúce, že sa ložisko hodí na priemyslové dobývanie, nebolo

potrebné.

18. So zreteľom na uvedené možno konštatovať, že z odôvodnenia odvolacieho súdu je zrejmé, ako a
z akých dôvodov meritórne vo veci samej rozhodol. Odvolací súd sa v rámci preskúmavania dôsledne
vysporiadal so všetkými podstatnými skutkovými a právnymi otázkami, ktoré boli v konaní nastolené,

ako aj s konkrétnymi odvolacími námietkami. Dovolací súd nezistil, že by v danej veci odôvodnenie
rozsudku odvolacieho súd extrémne vybočovalo z medzí stanovených v ustanovení § 393 ods. 2 CSP
v spojení s ustanovením jeho § 220 ods. 2.

19. Pri posudzovaní námietky dovolateľa, že odvolací súd nevykonal navrhované dokazovanie

výsluchom svedka JUDr. G. O., predsedu Obvodného banského úradu Košice, ktorý mal zneužiť úradné
postavenie, pretože nebol oprávnený navrhnúť prevod ložiska, dovolací súd vychádzal zo všeobecnej
úpravy o dokazovaní v civilnom súdnom konaní. Podľa nej súd vykonáva na zistenie poznatkov
potrebných na rozhodnutie v priebehu konania vo veci dokazovanie. K základným právam procesnej
strany v súdnom konaní patrí právo navrhovať a predkladať dôkazy, a súd podľa ustanovenia § 185 ods.

1 CSP rozhoduje o tom, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná. Z uvedeného je zrejmé, že Civilný sporový
poriadok priznáva právo navrhnúť vykonanie určitého dôkazu strane sporu. Žalobca však nenavrhol
v konaní vypočuť svedka JUDr. G. O., predsedu Obvodného banského úradu Košice, preto nie je
pochybením súdu, ak takýto dôkaz nevykonal. Procesným pochybením by bol taký postup súdu, ktorý
by strane v konaní znemožnil dôkazy predkladať alebo navrhovať, k čomu v danej veci nedošlo.

20. Na základe uvedeného dovolací súd dospel k záveru, že žalobca v dovolaní neopodstatnene
namieta, že odvolací súd mu nesprávnym procesným postupom znemožnil uskutočňovať jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Prípustnosť jeho
dovolania z ustanovenia § 420 písm. f) CSP teda nevyplýva.

21. Žalobca ďalej vyvodzoval prípustnosť svojho dovolania aj z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a) CSP,
pretože rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej sa odvolací súd
odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu.

22. Pre prípustnosť dovolania podľa ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a) CSP má mimoriadny význam
obsah pojmu „právna otázka“ a to, ako dovolateľ túto otázku vymedzí a špecifikuje v dovolaní. Otázkou
relevantnou z hľadiska tohto zákonného ustanovenia môže byť pritom len otázka právna (teda v žiadnom
prípade nie skutková otázka). Zo zákonodarcom zvolenej formulácie tohto ustanovenia vyplýva, že
môže ísť o otázku hmotnoprávnu (ktorá sa odvíja od interpretácie napríklad Občianskeho zákonníka,

Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine), ako aj o otázku procesnoprávnu (ktorej
riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení). Predpoklad prípustnosti dovolania
pre odklon od ustálenej rozhodovacej praxe dovolateľ riadne vymedzí tak, že uvedie, v čom sa odvolací
súd odchýlil od ustálenej rozhodovacej praxe najvyššieho súdu pri riešenej právnej otázke, a uvediekonkrétne rozhodnutie najvyššieho súdu, s ktorým (s ktorými) je dovolaním napadnuté rozhodnutie v
rozpore ohľadom nastolenej právnej otázky (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS
104/2023).

23. Pre situáciu upravenú ustanovením § 421 ods. 1 písm. a) CSP je podstatným „odklon“ jej
riešenia, ktorý zvolil odvolací súd od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Podľa judikátu
zverejneného pod č. R 71/2018 patria do tohto pojmu predovšetkým stanoviská alebo rozhodnutia
najvyššieho súdu publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej

republiky. Jeho súčasťou je tiež prax vyjadrená opakovane vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach
najvyššieho súdu, alebo dokonca aj v jednotlivom, dosiaľ nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré
neskôr vydané (nepublikované) rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí
nespochybnili.

24. Ešte pred posúdením samotného „právneho odklonu“ (§ 421 ods. 1 písm. a) CSP) dovolací

zdôrazňuje, že správnosť súdmi riešených skutkových otázok nemôže byť v dovolacom konaní
podrobená meritórnemu prieskumu, lebo dovolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil
odvolací súd (§ 442 CSP); skutková okolnosť (t. j. skutková otázka, resp. riešenie skutkovej otázky) je
z hľadiska § 421 ods. 1 CSP irelevantná.

25. Otázka relevantná z hľadiska § 421 ods. l CSP musí byť procesnou stranou v dovolaní vymedzená
jasným, určitým, zrozumiteľným spôsobom, ktorý umožní posúdiť prípustnosť (aj dôvodnosť) dovolania.
Ak dovolateľ v dovolaní nevymedzí právnu otázku, dovolací súd nemôže svoje rozhodnutie založiť
na domnienkach (predpokladoch) o tom, ktorú otázku mal dovolateľ na mysli. V prípade absencie
vymedzenia právnej otázky v dovolaní dovolací súd nemôže pristúpiť k posudzovaniu všetkých

procesnoprávnych a hmotnoprávnych otázok, ktoré pred ním riešili prvoinštančný a odvolací súd;
v opačnom prípade by uskutočnil procesne neprípustný bezbrehý dovolací prieskum priečiaci sa
(všeobecne) novej koncepcii právnej úpravy dovolania a dovolacieho konania v Civilnom sporovom
poriadku (rozhodnutia dovolacieho súdu sp. zn. 1Cdo/98/2017, sp. zn. 3Cdo/94/2018, sp. zn.
4Cdo/95/2017).

26. Z obsahu dovolania je zrejmé, že žalobca zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom
(advokátom), k poukazu na § 421 ods. 1 písm. a) CSP neuviedol, v čom tento dovolací dôvod spočíva,
dokonca neuviedol ani to, čo považuje za nesprávne právne posúdenie a nekonkretizoval právnu
otázku, na riešení ktorej založil odvolací súd svoje rozhodnutie a neuviedol ustálenú rozhodovaciu

prax dovolacieho súdu, od záverov ktorého sa odvolací súd odklonil. Namietal nesprávne vyhodnotený
skutkový stav a nesprávne právne posúdenie veci v súvislosti s nesprávnym posúdením výsledkov
dokazovania, najmä významu rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach z 15. decembra 1997 sp. zn.
2S/1/97 o vydaní predmetných nehnuteľností oprávneným osobám podľa zákona č. 229/1991 Zb.
a rozhodnutí Obvodného banského úradu v Košiciach a ako aj chýbajúce rozhodnutie ústredného

hospodárskeho orgánu o dobývaní predmetného ložisku nerastu priemyselným spôsobom. Dovolateľ
týmito argumentami vyjadril (len) svoj nesúhlas s procesom obstarávania skutkových podkladov a z
toho prameniacimi skutkovými závermi súdmi. V čom konkrétne sa odvolací súd odklonil od ustálenej
rozhodovacej praxe dovolacieho súdu však neuviedol. Táto dovolacia argumentácia žalobcu preto nie
je spôsobilá založiť prípustnosť dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP. Prosté spochybňovanie

správnosti jeho rozhodnutia alebo kritika toho, ako odvolací súd pristupoval k riešeniu právnej
otázky, významovo nezodpovedajú kritériu uvedenému v ustanovení § 421 ods. 1 písm. a) CSP
(rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 2Cdo/203/2016, sp. zn. 3Cdo/6/2017, sp. zn. 3Cdo/67/2017, sp.
zn. 4Cdo/95/2017, sp. zn. 7Cdo/140/2017).

27. Z uvedených dôvodov dovolací súd dospel k záveru, že dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 písm.
a) CSP nebol žalobcom vymedzený spôsobom stanoveným v § 431 až § 435 CSP. Absenciu takej
náležitosti považuje Civilný sporový poriadok za dôvod pre odmietnutie dovolania.

28. So zreteľom na uvedené dovolací súd dovolanie žalobcu v časti, v ktorej namietal vadu zmätočnosti

podľa § 420 písm. d) a f) CSP odmietol podľa § 447 písm. c) CSP ako dovolanie, ktoré smeruje proti
rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné, a v časti, v ktorej namietal nesprávne právne
posúdenie veci v zmysle § 421 ods. 1 CSP ho odmietol podľa § 447 písm. f) CSP ako dovolanie, ktoré
nie je odôvodnené prípustnými dovolacími dôvodmi.29. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania najvyšší súd neodôvodňuje (§ 451 ods.
3 veta druhá CSP).

30. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.