Rozsudok – Zodpovednosť za škodu pri výkone… ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, December 17, 2025

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 15Co/7/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1113216632
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 12. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Silvia Walterová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:1113216632.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Silvie Walterovej a členov
senátu JUDr. Evy Mészárosovej a Mgr. Zity Leimbergerovej, v právnej veci žalobcu: B.. C. O. M. Y. Š. ,
U. N. XX.X.XXXX, F. R. E. T. Č.. XXX, zastúpený: JUDr. Ľubomír Schweighofer, advokát, Bratislava,
Šafárikovo nám. č. 2, proti žalovanému: Slovenská republika konajúca prostredníctvom Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky, IČO: 00 166 073, Bratislava, Račianska č. 71, o náhradu škody

a nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 16.
októbra 2024, č.k. B1-5 C 94/2013-197, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 16. októbra 2024, č.k. B1-5
C 94/2013-197, vo výrokoch II. a III., p o t v r d z u j e .

II. Odvolanie žalobcu proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 16. októbra
2024, č.k. B1-5 C 94/2013-197, vo výroku I., o d m i e t a .

III. Žalovanému n e p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Mestský súd Bratislava IV rozsudkom zo dňa 16.10.2024, č.k. B1-5 C 94/2013-197, I. uložil
žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 7.000,- € do 30 dní od právoplatnosti rozsudku; II. vo
zvyšnej časti žalobu zamietol; II. žiadnej zo strán nepriznal nárok na náhradu trov konania. Vychádzal
zo žaloby doručenej súdu dňa 10.5.2013, ktorou sa žalobca domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy

207.007,50 € a náhrady trov konania. Žalobca žalobu odôvodnil tým, že dňa 28.6.2004 bolo Úradom boja
proti organizovanej kriminalite Prezídia Policajného zboru, Odbor boja proti organizovanej kriminalite
Stred, Banská Bystrica, vydané uznesenie č. ČVS: PPZ-11/BOK-S-I-2004, ktorým bolo začaté trestné
stíhanie a zároveň mu bolo podľa § 163 ods. 1 Trestného poriadku účinného do 31.5.2005 vznesené
obvinenie z trestného činu založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny a
teroristickej skupiny podľa § 185a ods. 1 Trestného zákona účinného do 31.5.2005. Dňa 1.3.2005 bolo
vydané uznesenie č. ČVS: PPZ-11/BOK-S-I-2004, ktorým bolo začaté trestné stíhanie a

zároveň mu bolo podľa § 163 ods. 1 Trestného poriadku účinného do 31.5.2005 vznesené obvinenie z
trestného činu založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny a teroristickej
skupiny podľa § 185a ods. 1 Trestného zákona účinného do 31.5.2005. Okresný súd Trnava uznesením
zo dňa 24.7.2004, sp.zn. Tp 136/04, ho vzal do väzby, ktorá začala dňa 22.7.2004 od zadržania. Krajský
súd v Banskej Bystrici ho uznesením zo dňa 27.10.2004, sp.zn. Pš 31/04, prepustil na slobodu. Po
podaní sťažnosti prokurátorom rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky tak, že uznesením zo dňa

22.12.2004, sp.zn. 1 To 78/2004, sťažnosť zamietol a v tento deň bol z väzby prepustený. Prokurátor
uznesením zo dňa 11.11.2009, sp.zn. VII Gv 319/04-3711, podľa § 215 ods. 1 písm. a/, resp. c/ Trestného
poriadku trestné stíhanie voči nemu v plnom rozsahu zastavil. Domáha sa náhrady škody spôsobenejvyššie uvedenými uzneseniami o vznesení obvinenia a rozhodnutím o vzatí do väzby, do ktorej bol
vzatý z dôvodov uvedených v § 67 ods. 1 písm. b/, c/ Trestného poriadku,
teda išlo o kolúznu a preventívnu väzbu. Dôvod vzatia do väzby si ale nezavinil

sám, nakoľko ho najvyšší súd prepustil z väzby na slobodu, keď zamietol sťažnosť prokurátora voči
uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici o jeho prepustení na slobodu. Nedal ani najmenší dôvod
na to, aby bol vzatý do väzby, pričom rozhodujúce je i to, že sa dobrovoľne dostavil na výsluch na
ÚBOK v Žiline, kde bol po výsluchu zadržaný. Trestné stíhanie bolo voči nemu zastavené,
pretože bolo nepochybné, že sa skutku, ktorý mu bol kladený za vinu nedopustil, resp. že sa takýto

skutok nestal. Z uznesenia o začatí trestného stíhania vyplýva, že k trestnej činnosti malo dochádzať
v období od 1.1.2002 do 31.12.2003. V čase vzatia do väzby už však bola možnosť pokračovania v
trestnej činnosti vylúčená. Náhrada škody, ktorej sa domáha pozostáva z nákladov
na obhajobu vo výške 7.007,50 € a nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 200.000,- €. Uviedol,
že pred vznesením obvinenia viedol riadny život, bol bezúhonný, podnikal, bol konateľ a spoločník
viacerých spoločností, aj v zahraničí. Bol honorárnym konzulom Guinejskej republiky, prijímal a bol

hosťom zahraničných diplomatov, predstaviteľov Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky a
požíval tiež imunitu v zmysle Viedenského dohovoru. Po vzatí do väzby zaslalo uvedené
ministerstvo konzulátu Guinejskej republiky nótu, či môže byť naďalej honorárnym konzulom. Následne
muGuineazrušilaakreditáciuaaniposkončenítrestnéhostíhanianebolafunkciaobnovená.Odvrátilisa
od neho doterajší obchodní partneri, kamaráti, rodina, inštitúcie, minister zahraničných vecí ho odvolal z

postu konzula Guinejskej republiky. O jeho zadržaní sa písalo taktiež v novinách. Vo vyšetrovacej väzbe
s ním zaobchádzali ako so zločincom a tým utrpela jeho psychika a sebavedomie.
Dňa 5.11.2012 podal žalovanému žiadosť o predbežné prerokovanie nároku a dňa 7.5.2013 mu bolo
doručené oznámenie o výsledku predbežného prerokovania s tým, že mu nebolo vyhovené.

2. Vo veci nariadil súd prvej inštancie pojednávanie, vykonal dokazovanie vyjadreniami právneho
zástupcu žalobcu, zástupcu žalovaného, oboznámením sa s písomnými podaniami sporových strán
a zistil nasledovný skutový stav. Právny zástupca žalobcu zotrval na doterajších tvrdeniach s tým, že
žalobca v dôsledku trestného stíhania nemohol vycestovať do Guinei, kde mal spoločnosť na ťažbu
drahých kovov, ktorá počas jeho väzby fakticky zanikla. Vtrhli tam vojaci a celé to tam zavreli. Výsledkom

neúspešného pokusu o pokračovanie v podnikaní bola strata rodinného domu v Bratislave
na N. ktorý musel žalobca založiť a potom ho nevedel splácať. Navrhol výsluch žalobcu a potom zrejme
aj ďalších osôb nadväzujúcich na výsluch žalobcu. Uviedol, že doloží doklad o úhrade trov obhajoby.
Ohradil sa voči tvrdeniam, že by sa žalobca mal pred rokom 2004 stýkať so závadovými osobami, že
by bol zapletený v nejakých kauzách. Zástupca žalovaného uviedol, že už v čase trestného stíhania bol

žalobca neslávne známy, keďže bol spájaný s viacerými kauzami, podnikal s osobami,
ktoré sú v súčasnosti vo výkone trestov za závažné trestné činy. Majetkové straty za roky 2012 a 2013
nemôžu súvisieť s väzbou v roku 2004. Prvoinštančný súd nevykonal dokazovanie výsluchom žalobcu,
nakoľko sa na pojednávanie opakovane nedostavil; na pojednávanie konané dňa 5.6.2024 sa žalobca
nedostavil (hoci bol predvolávaný osobitne) s tým, že jeho právny zástupca uviedol,

že preukáže ospravedlniteľný dôvod, pre ktorý sa žalobca na pojednávanie nedostavil, čo neurobil.
Ani na pojednávanie konané dňa 20.9.2024 sa žalobca nedostavil, hoci aj na toto pojednávanie bol
predvolávaný osobitne a tak vlastným pričinením zmaril realizáciu svojho výsluchu, pričom paradoxne
to bol on, kto tento výsluch navrhol. K výsluchu prípadných ďalších osôb súd prvej inštancie konštatoval,
že tento návrh ostal v rovine, že najprv bude vypočutý žalobca a následne žalobca uvedie, aké ďalšie

osoby chce vypočuť. Nakoľko k výsluchu žalobcu neprišlo, takéto dokazovanie nebolo možné vykonať.
Žalobca nepredložil ani dôkaz o úhrade trov obhajoby napriek opakovaným urgenciám zo strany súdu,
preto tento dôkaz nevykonal, resp. nemal aký dôkaz vykonať, keďže žalobca v tomto smere žiadne
návrhy na dokazovanie neprodukoval.

3.1. Po právnej stránke súd prvej inštancie rozsudok odôvodnil ustanoveniami § 1 ods. 1,
§ 2, § 4, § 20 zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu
alebo jeho nesprávnym úradným postupom v znení účinnom do 30.6.2004, § 442 ods. 1 Občianskeho
zákonníka, § 3 ods. 1, ods. 2, § 5 ods. 1, § 6 ods. 1, § 8 ods. 5, ods. 6, § 17 ods. 1, ods. 2, ods. 3, ods. 4,
ods. 5 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v znení

účinnom do 31.12.2010 (ods. 3, ods. 4, ods. 5 účinný od 1.1.2009), § 17 ods. 1, ods. 2, ods. 3, ods. 4,
zákona č. 514/2003 Z.z. účinnom v znení do 28.2.2019, § 18 ods. 1, ods. 2, ods. 3, § 27 ods. 2 zákona č.
514/2003 Z.z. v znení účinnom do 31.12.2010, dôvodiac čiastočnou dôvodnosťou žaloby. Uviedol, že v
tomto konaní sa žalobca domáhal náhrady škody voči štátu spočívajúcej v tom, že boli voči nemu vedenédve nezákonné trestné stíhania (jedno odo dňa 28.6.2004, na ktoré sa vzťahuje zákon č. 58/1969 Zb.,
nakoľko zákon č. 514/2003 Z.z. nadobudol účinnosť až dňa 1.7.2004 a na druhé trestné stíhanie odo dňa
1.3.2005, na ktoré sa už vzťahuje zákon č. 514/2003 Z.z.), ktoré boli voči nemu prokurátorom zastavené

z dôvodu, že bolo preukázané, že žalobca skutok nespáchal, resp. bolo preukázané, že sa skutok
nestal. Žalobca sa domáhal náhrady škody voči štátu taktiež z dôvodu nezákonnej väzby vykonanej
na jeho osobe od 22.7.2004 do 22.12.2004, keď trestné stíhanie, v rámci ktorého bol vzatý do väzby,
bolo voči nemu zastavené. Poukázal na predpoklady vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú
nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom s odkazom

na rozhodnutie najvyššieho súdu (pravdepodobne Slovenskej republiky, poznámka odvolacieho súdu)
zo dňa 20.2.2012, sp.zn. 7 Cdo 27/2011. Pojem škoda zákony č. 514/2003 Z.z., č. 58/1969 Zb. a ani
Občiansky zákonník nedefinujú. Dal do pozornosti rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp.zn. 4 M Cdo 23/2008 a zo dňa 29.3.2017, sp.zn. 5 Cdo 195/2015 i R 55/71, v ktorom
bol ozrejmený pojem škoda. Rovnako vzťah príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím orgánu
verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom a vznikom škody uvedené zákony a

Občiansky zákonník nevysvetľujú. Z tohto dôvodu sú smerodajné stanoviská prezentované v
odbornejliteratúreavsúdnejpraxi,napríkladrozhodnutiazodňa24.2.2011,sp.zn. 3Cdo
313/2009; zo dňa 30.4.2011, sp.zn. 6 Cdo 103/2011, nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn.
I. ÚS 177/08. V danej veci ide o prípad zodpovednosti za nezákonné rozhodnutia, ktorými sú uznesenia
o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia žalobcovi. Podľa judikatúry je samotná skutočnosť,

že nedošlo k právoplatnému odsúdeniu, dostatočný dôvod pre konštatovanie, že aj takéto uznesenie
o začatí trestného stíhania a o vznesení obvinenia je nezákonným rozhodnutím (4 Cdo 183/2009, 1 V
Cdo 2/2022, 4 M Cdo 15/2009, I. ÚS 320/2016). Všeobecný súd musí ďalej skúmať všetky podmienky
nároku na náhradu škody, ktorý vzniká až po splnení všetkých jeho predpokladov, teda až po tom,
ako sa ukázali byť neúčinné iné prostriedky ochrany, resp. kompenzácie majetkovej ujmy na základe

iných právnych nárokov (rozhodnutie sp.zn. III. ÚS 361/09). Rovnako ostáva úlohou všeobecných súdov
zhodnotiť možnosť existencie mimoriadnych výnimočných okolností prípadu, v
dôsledku ktorých nemusí zrušenie právoplatného rozhodnutia súdu nevyhnutne vyplývať z
nezákonnejpovahytohtorozhodnutia,čizjehorozporusobjektívnymprávom,alemôžebyťodôvodnené
napríklad spornosťou právnej otázky zásadného významu vo veci, ktorá doteraz nebola riešená, resp.

sa na jej riešenie rôznia kvalifikované názory, pričom žiadny z týchto názorov nemôže byť posúdený
ako rozporný s objektívnym právom [nález Ústavného súdu Českej republiky zo dňa 27.12.2011, č.k.
(správne sp.zn., poznámka odvolacieho súdu) IV. ÚS 1391/09]. Takýmito výnimočnými
okolnosťami sa nepopiera objektívny charakter zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným
rozhodnutímorgánuštátu,ibasavymedzujerozsahpojmunezákonnérozhodnutie,ktoréhointerpretácia

je v zmysle uvedených ústavnoprávnych limitov zverená všeobecným súdom (IV. ÚS 159/2012). Čo sa
týka podmienok vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonnou väzbou, tieto sú porovnateľné
s podmienkami pri nezákonnom rozhodnutí, teda vykonaná väzba, pri ktorej sa trestné stíhanie skončilo
zastavením trestného stíhania, vznik škody a príčinná súvislosť medzi väzbou a vznikom škody. Z
obsahu spisu mal súd prvej inštancie preukázané, že trestné stíhania boli voči žalobcovi zastavené

z dôvodu, že sa preukázalo, že skutok nespáchal, resp. že sa skutok nestal. Tým pádom v zmysle
judikatúry (citovanej v bode 4.7.1. rozsudku) sa tieto rozhodnutia považujú za nezákonné. Rovnako bola
preukázaná nezákonnosť väzby, nakoľko aj tu boli tie isté trestné stíhania zastavené. V zmysle § 8 ods.
6 zákona č. 514/2003 Z.z. by právo na náhradu škody v súvislosti s väzbou nevzniklo, ak by si žalobca
väzbu zavinil sám. Takéto zavinenie však žalovaný ani netvrdil, ani nevyšlo z vykonaného dokazovania

najavo. Naopak z príloh k žalobe bolo zrejmé, že žalobca sa sám dobrovoľne dostavil na výsluch na
OČTK, kde bol následne zadržaný a po rozhodnutí sudcu vzatý do väzby. Žalobca nepreukázal, že by
vynaložil finančné prostriedky na zabezpečenie si obhajoby, pričom samotné vyčíslenie trov zo strany
obhajcu žalobcu (ten istý advokát, ktorý ho zastupuje v tomto konaní ako jeho právny zástupca) nie
je dostatočným dôkazom preukazujúcim, že žalobcovi naozaj takáto škoda vznikla, z dôvodu ktorého

považoval v tejto časti žalobu za nedôvodnú. K nemajetkovej ujme prvoinštančný súd konštatoval, že
zákonč.58/1969Zb.jejúhraduvôbecneupravoval. Vzmyslejudikatúry(6Cdo152/2018)
sa však náhrada nemajetkovej ujmy vzťahuje aj na zodpovednosť štátu za nezákonné rozhodnutia
vydané pred nadobudnutím účinnosti zákona č. 514/2003 Z.z. K samotnej výške nemajetkovej
ujmy odkázal na rozhodnutie najvyššieho súdu zo dňa 24.7.2018, sp.zn. 3 Cdo 19/2018. Žalobca citeľný

zásah do svojej osobnostnej sféry prebiehajúcimi trestnými stíhaniami a väzbou nepreukázal, nakoľko v
tomto smere neuniesol dôkazné bremeno. Pri určení primeranej výšky nemajetkovej ujmy tak vychádzal
iba z toho, že žalobcovi bola odňatá funkcia honorárneho konzula Guinejskej republiky, že strávil päť
mesiacov vo väzbe, čo samo osebe nepochybne zasiahlo do jeho osobnostnej sféry a že trestné stíhaniejeho osoby trvalo takmer päť a pol roka. Za takto preukázaného skutkového stavu mal súd prvej inštancie
za to, že samotné konštatovanie porušenia práva (zastavenie trestného stíhania) nie je dostatočným
zadosťučinením. Už len samotné trvanie väzby v rozsahu piatich mesiacov je dostatočným zásahom do

osobnostnej sféry žalobcu. Poukázal na viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky i
rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp.zn. 8 Co 257/2019, týkajúce sa priznania nemajetkovej ujmy
za väzbu. V danej veci potom považoval za primeranú výšku nemajetkovej ujmy za nezákonnú päť
mesiacov trvajúcu väzbu sumu v hodnote 3.500,- €, čo predstavuje mesačne sumu 700,- € a cca
23,33 €/deň. Vychádzal pritom len z tvrdení žalobcu, ktoré bolo v konaní preukázané, a to že trestné

stíhanie voči nemu bolo napokon zastavené, ako aj rozumnej úvahy, že samotný pobyt vo väzbe je veľmi
nepríjemný a traumatizujúci zážitok. Konkrétnejšie skutočnosti legitimizujúce vyššiu nemajetkovú ujmu
žalobca nepreukázal, keďže jeho vlastnou vinou nedošlo k jeho výsluchu. Pri náhrade nemajetkovej
ujmy za takmer päť a polroka dlhé trestné stíhanie (od 28.6.2004 do 11.11.2009) vychádzal z rozsudku
Krajského súdu v Bratislave sp.zn. 8 Co 148/2022 a dôvodil, že na rozdiel od prípadu posudzovaného v
citovanom rozsudku Krajského súdu v Bratislave v tomto konaní z dôvodu absencie dôkazov

zo strany žalobcu preukazujúcich citeľný zásah do jeho osobnostných práv, nemohlo prichádzať do
úvahy priznanie porovnateľnej výšky náhrady nemajetkovej ujmy (keďže išlo o značne rozdielnu dĺžku
trestných stíhaní, dá sa pri porovnateľnosti posudzovať náhrada nemajetkovej ujmy na mesačnej báze).
V tomto konaní mohol vychádzať len z bežnej znalosti, že samotná existencia trestného stíhania sa
zväčša prejavuje značne negatívne v osobnostnej sfére danej osoby. Keďže ale žalobca v tomto smere

neuniesol dôkazné bremeno ohľadom značného zásahu do jeho osobnostných práv, toto zohľadnil
a priznal žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy na spodnej hranici primeranej miery. Za primeranú
výšku nemajetkovej ujmy za nezákonne vedené trestné stíhanie žalobcu považoval sumu 3.500,- €, čo
predstavuje zhruba 54,- € mesačne, čo je stále viac ako polovica toho, čo priznal Krajský súd v Bratislave
v uvedenom rozhodnutí, kde naopak žalobca preukázal značné citeľné dopady trestného stíhania na

jeho súkromný život. V danej veci zohľadnil fakt, že žalobca prišiel o funkciu honorárneho konzula. V
prípade, ak by ani toto žalobca nepreukázal, teda by nepreukázal v podstate žiadny „hmatateľný“ dopad
na jeho osobu, v takom prípade priznal približne tretinu z primeranej mesačnej ujmy, ktorú priznal Krajský
súd v Bratislave v prípade citovanom vyššie, teda by mu priznal cca 35,- € mesačne. Spolu s
nemajetkovou ujmou priznanou za nezákonnú väzbu v sume 3.500,- € potom celková nemajetková

ujma predstavuje sumu 7.000,- €, čo je približne polovica zo „stropu“ 14.800,- € v zmysle bodu 4.11.6.
odôvodnenia tohto rozsudku. Tento „strop“ prichádza do úvahy pri preukázaní značného zásahu do
súkromného a rodinného života poškodeného, čo nebol tento prípad, keďže tu naopak žalobca dôkazné
bremeno(okrempreukázaniastratyfunkciehonorárnehokonzula)neuniesol.Kpríčinnejsúvislostimedzi
vznikom škody a nezákonnými rozhodnutiami, resp. väzbou uviedol, že táto príčinná súvislosť bola

jednoznačne preukázaná. Bez trestného stíhania by nebol dôvod na stratu funkcie honorárneho konzula
a taktiež by žalobca nebol vzatý do väzby, čím by nedošlo k zásahu do osobnostných práv žalobcu. Na
základe uvedeného dospel k záveru, že žaloba bola dôvodná v časti o zaplatenie sumy 7.000,-
€ predstavujúcej náhradu nemajetkovej ujmy. Vo zvyšnej časti požadovanej nemajetkovej ujmy v sume
193.000,- € žalobu ako nedôvodnú zamietol, rovnako tak aj v časti sumy 7.007,50 € predstavujúcej

náhradu nákladov obhajoby, nakoľko žalobca neuniesol dôkazné bremeno, že by mu vznikol takýto
náklad, resp. takáto škoda. Záverom uviedol, že žalovaným je Slovenská republika, ktorá nie je tak
flexibilná v platení na základe súdnych rozhodnutí, z dôvodu ktorého predĺžil paričnú lehotu 30 dní,
napriek žalobcom požadovaných troch dní.
3.2. O náhrade trov konania rozhodol právne podľa ustanovení § 255 ods. 1, § 257 Civilného sporového

poriadku (ďalej C.s.p.), dôvodiac tým, že vo vzťahu k požadovanej náhrade škody spočívajúcej
v nákladoch obhajoby bol v plnom rozsahu úspešný žalovaný. Žalobca mal úspech do základu
uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, pričom výška plnenia závisela výlučne od úvahy
súdu. V takomto prípade nie je zamietnutie žaloby vo zvyšnej časti požadovanej nemajetkovej ujmy
prejavomprocesnéhoúspechužalovaného,aledôsledkomúvahysúdu,ktorýzávervyplývazkomentára

k ustanoveniu § 255 C.s.p. (Števček. M., Ficová, S., Baricová, J. Mesiarkinová, S. Bajánková, J.,
Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár.Praha: C.H.Beck, 2016, s. 927). K zamietnutiu
zvyšnej požadovanej časti náhrady nemajetkovej ujmy došlo vyslovene z dôvodu pasivity žalobcu
a neunesenia dôkazného bremena. V tomto smere by potom (ak by sa rozhodovalo čisto len o
náhrade nemajetkovej ujmy) rozhodol tak, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania. V

zmysle vyššie uvedeného by nárok na náhradu trov konania mal byť v konečnom dôsledku priznaný
žalovanému, ale napokon rozhodol podľa § 257 C.s.p. Vzhľadom k tomu, že bol vo väčšej miere úspešný
žalovaný, za normálnych okolností by mu patrila náhrada trov konania, ale keďže mu žiadne nevznikli
a na poslednom pojednávaní explicitne uviedol, že sa náhrady trov konania nedomáha, videl v tomdôvody hodné osobitného zreteľa a náhradu trov konania nepriznal žiadnej zo strán (podobne uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 28.2.2018, sp.zn. 7 Cdo 14/2018).

4. Proti tomuto rozsudku v celom rozsahu podal včas odvolanie žalobca, dôvodiac ustanovením §
365 ods. 1 písm. b/, d/, f/, h/ C.s.p. (súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces; konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; súd prvej
inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam; rozhodnutie súdu

prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci). Stotožnil sa so záverom súdu prvej
inštancie, že preukázal splnenie zákonných podmienok na priznanie nároku na náhradu nemajetkovej
ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím o väzbe a nezákonne vedeným trestným stíhaním, za ktoré
mu je potrebné priznať náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, nakoľko iba samotné konštatovanie
porušenia práv nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na závažnosť ujmy spôsobenej na jeho
právach. Namietol ale výšku priznanej náhrady nemajetkovej ujmy za nezákonný výkon väzby vo

výške 3.500,- € a za nezákonne vedené trestné stíhanie vo výške 3.500,- €, t. j. spolu vo výške
7.000,- € a súčasne nepriznanie nároku na náhradu trov obhajoby v trestnom konaní a nepriznanie
náhrady trov konania v posudzovanom súdnom konaní. Priznanú náhradu nemajetkovej ujmy vo výške
7.000, - € nepovažuje za primerané spravodlivé zadosťučinenie za ujmu spôsobenú mu nezákonným
výkonom väzby a nezákonným vedením trestného stíhania, ktorá mu vznikla vo sfére jeho súkromného

a rodinného života, dôstojnosti, osobnej cti, ako aj v pracovnom, podnikateľskom a spoločenskom
živote. Náhrada nemajetkovej ujmy v priznanej výške v žiadnom prípade nemôže zmierniť následky
neoprávneného zásahu, ktorý nepriaznivo ovplyvnil jeho osobný, rodinný, podnikateľský a spoločenský
život.Súdprvejinštanciepochybil,keďmunepriznalnáhradunatrovyobhajoby,ktorésiuplatnilvovýške
7.007,50 € s DPH s odôvodnením, že nepreukázal, že tieto trovy skutočne uhradil svojmu právnemu

zástupcovi, resp. obhajcovi v trestnom konaní a zároveň je nesprávny aj výrok III. napadnutého
rozsudku, v ktorom žiadnej zo strán nepriznal nárok na náhradu trov konania. Záver a právne posúdenie
súdu prvej inštancie v časti, v ktorej mu nepriznal trovy obhajoby je nesprávne, v rozpore s ustanovením
§18ods.1,ods.3zákonač.514/2003Z.z.Onsináhraduškodyzatrovyprávnehozastúpeniavtrestnom
konaníuplatnileštevosvojejžiadosti opredbežnéprerokovanienárokuzodňa5.11.2012,

k čomu predložil ako dôkaz vyčíslenie trov právneho zastúpenia v predmetnom trestnom konaní. Dodal,
že v jeho prípade išlo o prípad povinnej obhajoby. Jeho obhajca pri vyčíslení trov právneho zastúpenia
vychádzal z príslušných ustanovení vyhlášky č. 163/2002 Z.z. účinnej do 1.1.2005
a vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z.z., ako to predpokladá
ustanovenie § 18 zákona č. 514/2003 Z.z. Z dôkazov nachádzajúcich sa v súdnom spise je zrejmé, že

jeho obhajca sa skutočne zúčastňoval úkonov v trestnom konaní, konal v jeho mene, spisoval v jeho
mene podania a vykonával ďalšie úkony právnej pomoci v súvislosti s jeho trestnou vecou. Je tak zrejmé,
že na jeho strane jednoznačne a preukázateľne vznikli náklady na vynaložené trovy konania, ktoré
zahŕňajú odmenu za zastupovanie advokátom určenej ako tarifná odmena advokáta v trestnom konaní,
ktoré sú v súlade so zákonom č. 514/2003 Z.z. súčasťou náhrady škody spôsobenej nezákonným

rozhodnutím. Táto škoda mu jednoznačne vznikla bez ohľadu na skutočnosť, aký konkrétny advokát ho
zastupoval v trestnom konaní, ktorému by mu prináležala odmena za zastupovanie v trestnom konaní vo
výške tarifnej odmeny advokáta. Má za to, že skutočnosť, že nepredložil bližšie nešpecifikovaný doklad
o „vynaložení peňažných prostriedkov“ nemôže spôsobovať nedôvodnosť a nepreukázateľnosť tohto
nároku, pričom povinnosť preukázať konkrétne vynaloženie peňažných prostriedkov nevyžaduje ani

znenie ustanovenia § 18 ods. 1, ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. Jednoznačne a zodpovedne prehlasuje,
že uhradil svojmu obhajcovi trovy obhajoby vo výške 7.007,50 € s DPH i napriek tomu, že nemá k
dispozícii príjmový doklad o zaplatení. Ak súdu prvej inštancie nepostačovalo predloženie vyčíslenia trov
právneho zastúpenia zo dňa 5.11.2012, alebo mal pochybnosti o účelnosti niektorých
úkonov, čo popiera, mal mu s ohľadom na ustanovenie § 18 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. priznať

náhradu vo výške tarifnej odmeny za ním posúdený počet úkonov právnej služby. Ďalej uviedol, že
súd prvej inštancie pri posudzovaní výšky nemajetkovej ujmy aplikoval závery z uznesenia Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp.zn. 5 Cdo 128/2021 vydaného v obdobnej veci, avšak nevysvetlil jeho
aplikáciu na posudzovaný prípad a jeho záväznosť na vyvodenie právnych záverov na jeho prípad.
Samotné skutkové a právne okolnosti prípadu posudzovaného v uvedenom uznesení sú

odlišné od jeho prípadu, okrem iného aj v dĺžke trvania väzby a samotného trestného stíhania, druhu
a závažnosti trestného činu, za ktorý bol stíhaný a celkových následkov na zásah do jeho osobnej
cti a dôstojnosti v dôsledku trestného stíhania a uvalenej väzby. Nie je zrejmé, prečo súd
prvej inštancie aplikoval práve citované uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a následneurčitým nejasným matematickým a aritmetickým výpočtom určil celkovo sumu 7.000, - € za primeranú
na zmiernenie následkov neoprávneného zásahu do jeho práv. Považuje takýto záver súdu prvej
inštancie za nedostatočne odôvodnený, kedy práve odpoveď na spornú otázku výšky priznanej náhrady

nemajetkovej ujmy nedostatočným spôsobom odôvodnil. Má za to, že sumu 3.500,- € za nezákonnú
väzbu a 3.500,- € za nezákonné trestné stíhanie súd prvej inštancie určil svojvoľne, na základe svojej
vlastnej ľubovôle, bez ohľadu na výsledky vykonaného dokazovania. Vytkol prvoinštančnému súdu, že
pri posudzovaní primeranosti nemajetkovej ujmy nedostatočne prihliadol na skutkovú a právnu stránku
posudzovaného sporu a na skutočný zásah do jeho osobnostnej sféry. Namietol záver súdu prvej

inštancie, že nepreukázal zásah do svojej nemajetkovej sféry a do osobnostných práv, keďže zistené
skutočnosti dostatočne nevzal do úvahy a nedostatočne sa s nimi vysporiadal. Nebolo sporné, že
viedol pred vznesením obvinenia a vzatím do väzby bezúhonný život, nemal žiaden záznam v registri
trestov, nebol prejednávaný pre priestupok a jeho zaradenie v spoločnosti je možné charakterizovať ako
nadštandardné a primerané spoločenskému postaveniu. V pracovnom živote podnikal ako spoločník a
konateľ viacerých obchodných spoločností v rámci Slovenskej republiky i v zahraničí

a vybudoval si povesť úspešného podnikateľa. Nadviazal na mnohé významné obchodné vzťahy,
ktoré boli postavené na vzájomnej dôvere obchodných partnerov. Okrem podnikateľských úspechov
sa stal honorárnym konzulom Guinejskej republiky a zastupoval ju v jej aktivitách v rámci Slovenskej
republiky a v zahraničí. Po vznesení obvinenia a následnom vzatia do väzby, došlo k úplnému obratu
v jeho dovtedajšom úspešnom živote. Automaticky po zverejnení kauzy sa od neho odvrátili všetci

jeho obchodní partneri, spolupracovníci, blízki kamaráti, rodina a samozrejme sa narušil aj jeho obraz
vo vzťahu k verejnosti. V dôsledku trestného stíhania, väzby a následnej medializácie, stratil väčšinu
obchodných vzťahov a utrpel nevyčísliteľné finančné straty pre neochotu spolupracovať s niekým,
kto je umiestnený vo väzbe a na verejnosti prezentovaný ako jeden z vodcov zločineckej skupiny.
Ani následne po prepustení z väzby a zastavení trestného stíhania nedošlo k obnoveniu jeho dôvery

a väčšinu obchodných aktivít musel nútene ukončiť, čím sa však jeho ekonomická situácia výrazne
zhoršila a skončila priam úpadkom a krachom. Ako následok straty dôvery v očiach verejnosti minister
zahraničných vecí Slovenskej republiky mu dočasne pozastavil výkon činnosti honorárneho konzula
a následne bol odvolaný z postu konzula Guinejskej republiky. Napriek tomu, že bol neskôr z väzby
prepustený a trestné stíhanie bolo voči jeho osobe zastavené, jeho meno nebolo nikdy v plnom rozsahu

očistené. Dodal, že bol obvinený z trestného činu založenia, zosnovania a podporovania zločineckej
a teroristickej skupiny, čo predstavuje závažný trestný čin, ktorý sám osebe mimoriadne závažne
zasiahol do jeho osobnej dôstojnosti. Vzhľadom na zhoršenie jeho spoločenského a podnikateľského
uplatnenia, došlo k výraznému poškodeniu aj jeho súkromného života, ktorý sa prejavil napätím v rodine
a príbuzenských vzťahoch, pričom aj členovia jeho rodiny denne čelili pohŕdaniu a ponižovaniu zo strany

najbližšieho okolia, označovaniu za mafiánsku rodinu i útokom im neznámych osôb, ktoré sa snažili
v nich vyvolať strach a ublížiť im. V takejto situácii sa začalo jeho manželstvo rozpadať, čo spôsobilo
rozvrat ich vzťahu a následne viedlo k rozvodu manželstva. V dôsledku ním uvedených nezákonných
rozhodnutí, utrpel obrovské a nenahraditeľné emocionálne, osobnostné, rodinné a spoločenské, ale aj
finančné straty, keďže nemohol pokračovať v realizácií obchodných aktivít v zahraničí,

z dôvodu ktorého sa mu zhoršila aj jeho finančná a ekonomická situácia. Z uvedených
dôvodov je nepochybné, že ujma na jeho právach bola oveľa závažnejšia, než ako ju posúdil súd prvej
inštancie, nespočívala len v odňatí funkcie honorárneho konzula Guinejskej republiky, ale aj v značnom
znížení jeho dôstojnosti a vážnosti v spoločnosti, k zásahu a nepriaznivým dopadom v jeho osobnom,
súkromnom a rodinnom živote. K argumentácii prvoinštančného súdu, že svoje tvrdenia nepreukázal,

že sa opakovane nedostavil na pojednávanie a nebol v konaní vypočutý konštatoval, že bol predvolaný
na pojednávanie konané dňa 5.6.2024, ktorého sa zúčastnil, toto pojednávanie bolo odročené bez
prejednania veci z dôvodu, že na súde bola nahlásená bomba. Z pojednávania konaného dňa 20.9.2024
ospravedlnil svoju neúčasť z vážnych dôvodov a navrhol odročiť pojednávanie za účelom vykonania
jeho výsluchu, ale prvoinštančný súd mu nevyhovel. Z jeho strany nešlo o žiadne obštrukčné

konanie. Zdôraznil, že ním uvádzane skutočnosti v plnej miere vyplývajú aj z dôkazov nachádzajúcich sa
v spise, preto záver súdu prvej inštancie o neunesení dôkazného bremena považuje za nesprávny, ktorý
možno vyhodnotiť ako porušenie práva žalobcu na spravodlivý proces. Nesúhlasí s výškou priznanej
nemajetkovej ujmy (3.500, - €) za celkový čas trvania väzby v počte 154 dní, čo predstavuje sumu
približne 22,72 € na deň trvania väzby, čo je aj s ohľadom na obdobné prípady prejednávané v súdnej

praxi mimoriadne nízka a neprimeraná suma. Väzba na ňom zanechala
trvaléanezmazateľnénásledky,ktorénemožnonijakýmspôsobomúplneodstrániť,avšaknazmiernenie
následkov nezákonnej väzby mu nepochybne prináleží primerane vysoká náhrada nemajetkovej ujmy.
V tejto súvislosti dal do pozornosti súdnu prax slovenských súdov, ktoré s poukazom na rozsudokNajvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 11.1.2012, sp.zn. 30 Cdo 2357/2010, vychádzajú na účely
odôvodneniavýškyposkytnutéhoodškodneniazosadzbystanovenejnajedendeňvýkonuväzby.Okrem
strávenia 154 dní vo väzbe poukázal na celkový čas trestného stíhania v dĺžke 1.963 dní, teda takmer 5,5

roka, počas ktorého bol obmedzený v bežnom živote a vystavený neoprávnenému trestnému stíhaniu
a každodennému strachu o budúcnosť v súvislosti s hrozbou uloženia nepodmienečného trestu odňatia
slobody. Suma 3.500,- € ako nemajetková ujma za nezákonné trestné stíhanie, ktorá predstavuje sumu
cca 54,- € mesačne za jeden mesiac nezákonného trvania trestného stíhania, nie je spôsobilá nahradiť
mu utrpenú ujmu, ktorá by v súvislosti s nezákonným trestným stíhaním bola

spôsobená. V tejto súvislosti namietal aj aplikáciu a právne posúdenie ustanovenia §
17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom od 1.1.2013 a určenia „stropu“ vo výške 14.800, -
€, nakoľko uvedené ustanovenie zákona bolo do zákona pridané až novelou zákona č. 412/2012 Z.z. s
účinnosťou od 1.1.2013, takže v relevantnom čase trvania jeho nezákonnej väzby
(od 22.7.2004 do 22.12.2004) a ani v čase trvania nezákonného trestného stíhania (od 28.6.2004 do
11.11.2009), toto ustanovenie nebolo v platnosti a účinnosti a nebolo súčasťou

právneho poriadku Slovenskej republiky. Zákon č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom do
31.12.2012 bol postavený najmä na princípe spravodlivosti a princípe povinnosti úplného oškodnenia
poškodeného. V nadväznosti na vyššie uvedené sa mu javí, že súd prvej inštancie aplikoval ustanovenia
zákona č. 514/2003 Z.z. a č. 58/1969 Zb. neprimerane reštriktívne v jeho neprospech. Žalobca taktiež
namietol nesprávnosť výroku o trovách konania, keď podľa jeho názoru podporeného názorom

právnej teórie a najmä judikatúrou Ústavného súdu Slovenskej republiky, bolo potrebné pri rozhodovaní
o trovách konania, v ktorých výška plnenia závisí od posúdenia súdu, ako je aj jeho nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy, aplikovať všeobecnú zásada úspechu v spore obsiahnutú v § 255 ods. 1 C.s.p. s
poukazom na názor kolektívu autorov Komentára k Civilnému sporovému poriadku a
uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 8.2.2017, sp.zn. I. ÚS 56/2017 a jeho nález

zo dňa 4.2.2021, č.k. (správne sp.zn., poznámka odvolacieho súdu) III. ÚS 475/2018. V
posudzovanom prípade bol jednoznačne procesne úspešný čo do právneho základu žaloby. Samotná
výška škody, resp. nemajetkovej ujmy, ktorá sa odvíjala od jeho procesného úspechu závisela výlučne
od posúdenia súdu, ktorú nemohol nijako predvídať, keďže to nie je objektívne možné. Javí sa preto
ako spravodlivé rozhodnúť tak, že má plný nárok na náhradu trov konania a samotnú výšku trov

konania vyčísliť z priznanej výšky nemajetkovej ujmy po právoplatnosti rozsudku. Záverom uviedol, že v
sporoch, v ktorých sa rozhoduje o nemajetkovej ujme, akými sú napríklad žaloba o náhradu škody podľa
zákona č. 514/2003 Z.z. alebo žaloba o ochranu osobnosti, by prísne formalistické uplatňovanie zásady
úspechu pri rozhodovaní o trovách konania mohlo viesť k neudržateľným následkom, kedy by žalobcovia
boli nútení podceňovať svoju vzniknutú ujmu iba preto, aby následne neboli zaviazaní na náhradu

trov konania protistrane, ak by im súd nepriznal nemajetkovú ujmu v plnej žalovanej výške. Takéto
ponímanie náhrady trov konania by bolo podľa neho v príkrom rozpore so základnou spravodlivosťou a
so satisfakčnou funkciou nemajetkovej ujmy. V nadväznosti na výrok o nepriznaní
trov konania musí sám na vlastné náklady znášať trovy konania a trovy právneho zastúpenia, ktoré v
spore trvajúcom od roku 2013, t. j. viac ako 11 rokov, sú v značnej sume. Odvolaciemu súdu navrhol

napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie, alebo napadnuté
rozhodnutie prvoinštančného súdu zmeniť a jeho žalobe vyhovieť; žiadal náhradu trov prvoinštančného
i odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
5. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že sa plne stotožňuje s
rozhodnutím súdu prvej inštancie i jeho odôvodnením, ktoré obsahuje vyčerpávajúce odôvodnenie vo

vzťahu k zistenému skutkovému stavu, ako aj právnemu posúdeniu tohto stavu súdom, vedúcemu súd
prvej inštancie k priznaniu náhrady nemajetkovej ujmy v celkovej sume 7.000,- € (suma 3.500,- € za
vedenie trestného konania v trvaní 5,5 roka a suma 3.500,- € za výkon väzby v trvaní 154 dní) a
nemožno ho považovať za nesprávne, nepreskúmateľné či nedostatočne odôvodnené. Za situácie, že
výrok I. napadnutého rozsudku odvolaním nenapadol, pričom žalobca na podanie odvolania v tomto

rozsahu nie je oprávnený (§ 359 C.s.p.), je tento výrok právoplatný a vykonateľný, z neho plnil a
žalobe tak už vyhovieť v celom rozsahu nemožno, aj keby odvolací súd odvolanie vyhodnotil ako
dôvodné (čo rozporuje). K odvolacej námietke žalobcu o nesprávnom právnom posúdení zo strany
súdu prvej inštancie vo vzťahu k nepriznaniu trov obhajoby v trestnom konaní vo výške 7.007,50 €
konštatoval, že povinnosťou žalobcu bolo preukázať reálnu existenciu škody vzniknutej v príčinnej

súvislosti s napadnutým nezákonným rozhodnutím, resp. rozhodnutím o väzbe. Súhlasil s dôvodmi
uvedenými v bodoch 3.4. a 4.11. odôvodnenia napadnutého rozsudku a neosvojil si záver prezentovaný
žalobcom, že štát by mal zodpovedať za akékoľvek vynaložené trovy právnej služby len z dôvodu,
že si ich právny zástupca bez akéhokoľvek dôkazu o ich účelnosti areálnom poskytnutí, vyčíslil. Skutočnosť vyúčtovania odmeny obhajcom ešte neznamená, že táto bola
zaplatená, tobôž, že táto bola zaplatená práve žalobcom a nie akoukoľvek treťou osobou. Žalobca
mal pritom vytvorený dostačujúci procesný priestor na preukázanie vzniku škody v tomto rozsahu,

ktorý účelne nevyužil. Žalobca teda nepreukázal vznik škody z čoho vyplýva, že súd prvej inštancie
správne vyhodnotil všetky predložené dôkazy a zamietnutím žaloby v tejto časti vec aj správne právne
posúdil. K dôvodom uvedeným v bode IV. odvolania žalobcu uviedol, že mu nie je zrejmé, aké výsledky
vykonaného dokazovania (okrem oboznámenia s listinami) nemal súd prvej inštancie pri posudzovaní
vzniku a výšky nemajetkovej ujmy zohľadniť. Z dôvodu nedostavenia sa žalobcu na pojednávania

(viackrát aj bez náležitého a preukázaného ospravedlnenia), na ktoré bol riadne predvolaný, nebol vo
veci vykonaný ani len výsluch žalobcu a do konania neboli predkladané žiadne ďalšie listiny, ktoré
by preukazovali tvrdenia žalobcu ohľadom značného zásahu do jeho osobnostnej sféry. Stotožnil sa
s konštatovaním prvoinštančného súdu uvedeného v bodoch 3.3. a 3.5. odôvodnenia napadnutého
rozhodnutia.Zotrvalnatom,žeanivprípadeuplatňovanianárokovztitulutrestnéhostíhaniaavykonanej
väzby nie je priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch automatické s

tým, že dokazovanie je v sporovom konaní ovládané prejednacou zásadou. Žalobca domnelú existenciu
nemajetkovej ujmy nepreukázal, keď sám svojim konaním zapríčinil to, že v konaní nebol vypočutý
napriek tomu, že mu zo strany súdu prvej inštancie bol poskytnutý dostatočný priestor. Žalobca teda
neuniesol dôkazné bremeno ohľadom preukázania takých zásahov (okrem prezumovaných následkov
vedenia trestného stíhania a výkonu väzby), ktoré by odôvodňovali priznanie požadovanej náhrady

nemajetkovej ujmy vo výške 200.000,- €, resp. presahujúcej súdom určenú náhradu. V tejto súvislosti dal
do pozornosti rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave zo dňa 19.12.2023, sp.zn. 14 Co 17/2023 a zo
dňa 25.4.2023, sp.zn. 16 Co 16/2021. Konanie o náhradu škody podľa osobitného predpisu je konaním
sporovým, pričom právo na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu
verejnej moci nie je absolútne, ale v záujme zaistenia právnej istoty podlieha zákonným obmedzeniam

upravujúcim predpoklady na jej uplatnenie. Aj tu platí povinnosť preukázania vzniku nemajetkovej
ujmy, pretože právna úprava neposkytuje všeobecnému súdu oprávnenie na poskytnutie primeranej
nemajetkovej ujmy len pri konštatovaní porušenia práva. V konaní o nároku na náhradu nemajetkovej
ujmy je žalobca zaťažený dôkazným bremenom ohľadom vzniku nemajetkovej ujmy a výšky jej náhrady,
pričom musí preukázať konkrétny negatívny prejav nemajetkovej ujmy vo svojej osobnostnej sfére.

Tvrdenia žalobcu uvedené v odvolaní o jeho (ne)účasti na pojednávaniach považuje za účelové a
zavádzajúce. V predmetnej veci sa uskutočnili štyri pojednávania, a to dňa 27.10.2014 (odročenie
pojednávania na neurčito vzhľadom na to, že žalobca bol odsúdený v Rakúsku a právny
zástupca nemal vedomosť ani kde sa nachádza); dňa 19.10.2020 (žalobca opätovne neprítomný); dňa
5.6.2024 (odročené bez prejednania veci z dôvodu, že právny zástupca žalobcu uviedol, že žalobca sa

nemoholdostaviťnapojednávaniezozdravotnýchdôvodovnastranejehomatky,ktorýdôvoddodatočne
nepreukázal,takžejehotvrdenie,žesadostavilnauvedenépojednávanie,ktoréboloodročenézdôvodu
nahlásenia bomby, je nepravdivé); dňa 19.6.2024 (žalobca sa pravdepodobne dostavil, neuskutočnilo
sa z dôvodu nahlásenia bomby na súde), dňa 20.9.2024 (opätovne sa žalobca nedostavil, pričom
právny zástupca nevedel uviesť dôvod jeho neprítomnosti). Súd prvej inštancie poskytol žalobcovi

dostatočný časový priestor na vykonanie navrhovaných dôkazov. S ohľadom na pasivitu žalobcu
je však otázny jeho samotný záujem na tomto konaní. K námietkam žalobcu v odvolaní ohľadom
priznanej výšky nemajetkovej ujmy, ktorú považuje za neprimerane nízku žalovaný dôvodil, že žalobca
opätovne uvádza všeobecné tvrdenia bez ich reálneho preukázania. Súd prvej inštancie v danej veci
posúdil žalobcom uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy a na základe predložených listinných

dokladov dospel k záveru o primeranosti náhrady nemajetkovej ujmy v celkovej výške 7.000,- €.
Priznanie nemajetkovej ujmy zo strany súdu prvej inštancie nebolo svojvoľné a neodôvodnené, pretože
v odôvodnení rozsudku v bodoch 4.11.2. až 4.11.12. rozsiahlym a dostatočným spôsobom ozrejmil, ako
postupoval pri posudzovaní vzniku nemajetkovej ujmy na strane žalobcu a ako dospel k priznanej výške
jej náhrady v sume 7.000,- € (predostrel konkrétny výpočet priznanej sumy založený na konkrétnych

a preskúmateľných hľadiskách). V tejto súvislosti poukázal nielen na relevantnú právnu úpravu, ale aj
na rozsiahlu rozhodovaciu činnosť súdov v obdobných veciach, pričom zároveň zohľadňoval osobitosti
tohto konkrétneho prípadu; tvrdené prezumované následky spojené s vedením trestného stíhania a
výkonom väzby, vrátane zásahu do osobnej slobody žalobcu a do jeho súkromného, rodinného a
spoločenskéhoživota.Osobitnebolzostranysúduprvejinštanciepriurčenívýškynáhradynemajetkovej

ujmy v peniazoch zohľadnený zásah v spoločenskom uplatnení žalobcu, a to s
poukazom na výkon funkcie konzula Guinejskej republiky. Opätovne zdôraznil, že žalobca neuviedol,
resp. nepreukázal žiadne konkrétne skutočnosti alebo okolnosti v súvislosti s požadovanou náhradou
nemajetkovejujmy vsúvislostisvedenímtrestnéhostíhania,resp.svýkonomväzby,ktoréby neboli súdom prvej inštancie posudzované. Nestotožnil sa s ďalšou námietkou žalobcu o nesprávnej
aplikácii a právnom posúdení ustanovenia § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom
od 1.1.2013, keďže sa súd prvej inštancie aplikáciou relevantných ustanovení správne a podrobne

vysporiadal v bode 4.11.2. odôvodnenia napadnutého rozsudku. Záver súdu prvej inštancie je správny
a v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou súdov, ktorá bola potvrdená v rozhodnutí Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky zo dňa 30.6.2022, sp.zn. 9 Cdo 155/2020. Ak sa teda uplatnený nárok
posudzuje podľa zákona č. 58/1969 Zb., ktorý nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vôbec neupravoval,
je nevyhnutné pri priznávaní náhrady nemajetkovej ujmy zohľadniť ďalšie právne predpisy upravujúce

obdobnú problematiku, najmä zákon č. 514/2003 Z.z., zákon č. 274/2017 Z.z. i judikatúru Európskeho
súdu pre ľudské práva a kritériá v nich uvedené. V konaniach o náhradu nemajetkovej
ujmy nemožno priznávať neprimerané sumy, ktoré by v konečnom dôsledku bagatelizovali
nároky priznávané podľa ustanovení zákona č. 274/2017 Z.z. Žalobcom uplatnený nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy vo výške 200.000,- € za žiadnych okolností nemožno považovať za preukázaný,
navyšejecelkomzjavnepremrštený.Kodvolacejnámietkežalobcuonesprávnomrozhodnutísúduprvej

inštancie o náhrade trov konania žalovaný poukázal na body 5.4. až 5.6. odôvodnenia napadnutého
rozsudku, z ktorého jednoznačne vyplýva, že správne pristúpil k posúdeniu nároku na náhradu trov
konania z hľadiska zásady úspechu podľa § 255 C.s.p. a dospel k záveru, že on bol v konaní
úspešnejší a bol by mu priznaný nárok na náhradu trov konania. Nakoľko mu ale žiadne trovy nevznikli
a zároveň sa ich náhrady nedomáhal, práve v tomto videl dôvod na aplikáciu § 257 C.s.p. Nesprávnosť

argumentácie žalobcu v odvolaní ohľadom pochybenia súdu prvej inštancie pri rozhodovaní o náhrade
trov konania vyplýva aj z toho, že ak by reálne pristúpil k aplikácii zásady úspechu podľa § 255 C.s.p., aj
s odkazom na rozhodnutia súdov (zohľadňujúc skutočnosť, že výška náhrady nemajetkovej ujmy závisí
od úvahy súdu), musel by dospieť k jedinému záveru, že žiadna zo strán nemá na
náhradu trov konania právo. Zo skutkových okolností prejednávaného prípadu je zrejmé, že žalobca

sa podanou žalobou domáhal priznania náhrady majetkovej škody (trovy obhajoby) v celkovej výške
7.007,50 € a náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 200.000,- €; súd prvej inštancie mu priznal iba nárok
na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 7.000,- € a žalobu v časti náhrady majetkovej škody v celom
rozsahu zamietol. S ohľadom na celkový výsledok konania a vychádzajúc zo skutočnosti, že žalobca bol
čo do dôvodnosti náhrady nemajetkovej ujmy úspešný, bol žalobca v konaní úspešný v rozsahu 49,97 %

a on v rozsahu 50,03 % (vychádzajúc z celkovej uplatnenej sumy 14.007,50 € a súdom priznanej sumy
7.000,- €). Jeho čistý úspech bol 0,06 %, teda aj v tomto prípade by súd prvej inštancie dospel jedine
k záveru, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. Či už aplikujúc znenie § 257 C.s.p.
alebo § 255 C.s.p., by bol záver súdu prvej inštancie rovnaký, a to že žiadna zo strán nemá právo na
náhradutrovkonania.DaldopozornostiajnálezÚstavnéhosúduSlovenskejrepublikyzodňa13.2.2020,

sp.zn. (správne č.k., poznámka odvolacieho súdu) IV. ÚS 652/2018-44. Taktiež to, že si žalobca
aj napriek uvedenému uplatnil nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 200.000,- €, ktorého
výška nezohľadňovala judikatúru a jej primeranosť k iným hmotnoprávnym predpisom, predstavuje tiež
skutočnosť, ktorá by mala byť súdmi pri rozhodovaní o náhrade trov konania žalobcu zohľadňovaná.
Záverom uviedol, že súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov správne vyhodnotil skutkový

a právny stav uplatneného nároku na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy a vec správne
právne posúdil. Odvolaciemu súdu navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny
potvrdiť.

6. Ďalšie vyjadrenia podané neboli.

7. Odvolací súd preskúmal vec, súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podľa
§ 470 ods. 1, ods. 2 § 379, § 380 ods. 1 C.s.p., túto prejednal bez nariadenia pojednávania, keďže
neboli splnené zákonné podmienky pre jeho nariadenie (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať
dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem; § 385 ods. l C.s.p.) a dospel k záveru,

že odvolaniu žalobcu nemožno priznať úspech. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 17.
decembra 2025; o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu a právny zástupca žalobcu
upovedomení zákonným spôsobom (§ 378 ods. 1, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. 1 C.s.p.). Rozsudok
súdu prvej inštancie potvrdil vo výrokoch II. a III. ako vecne správne podľa § 387 ods. l, ods. 2, ods.
3 C.s.p.

8. Pri rozhodovaní vychádzal z vyššie uvedených zákonných ustanovení. Rozhodujúcim pre posúdenie
vecnej a právnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie boli skutočnosti, ktoré vyšli najavo vykonaným
dokazovaním súdom prvej inštancie a ktoré teda nepochybne existovali v čase vyhlásenia jehorozsudku. Odvolateľ v odvolaní neuvádzal podstatné, rozhodujúce, konkrétne právne skutočnosti, ktoré
by odôvodňovali iné rozhodnutie odvolacieho súdu.

9. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam a
vec správne právne posúdil. Na týchto správnych skutkových zisteniach a posúdení sa nič nezmenilo
ani v štádiu odvolacieho konania. Rozsudok obsahuje všetky náležitosti uložené ustanovením § 220
C.s.p. V konaní pred súdom prvej inštancie sa nevyskytla žiadna vada uvádzaná v ustanovení § 380
ods. 2 C.s.p., takú ani sám odvolateľ netvrdil, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie a na

ktorú by musel odvolací súd prihliadať.

10. Žalobca sa v predmetnom konaní domáha náhrady škody vo výške 7.007,50 € titulom nákladov
na obhajobu a nemajetkovej ujmy vo výške 200.000,- € spôsobenej mu nezákonnými rozhodnutiami, a
to uznesením o vznesení obvinenia Úradom boja proti organizovanej kriminalite Prezídia Policajného
zboru, Odbor boja proti organizovanej kriminalite Stred, Banská Bystrica zo dňa 28.6.2004, č. ČVS:

PPZ-11/BOK-S-I-2004, pre trestný čin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny a
teroristickej skupiny a uznesením Okresného súdu Trnava zo dňa 24.7.2004, sp.zn. Tp 136/04, ktorým
bol vzatý do väzby, ktorá začala dňa 22.7.2004. Krajský súd v Banskej Bystrici ho uznesením zo dňa
27.10.2004, sp.zn. Pš 31/04, prepustil na slobodu. Po podaní sťažnosti prokurátorom rozhodol Najvyšší
súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 22.12.2004, sp.zn. 1 To 78/2004 tak, že sťažnosť zamietol a

vtentodeňbolzväzbyprepustený.Prokurátoruznesenímzodňa11.11.2009,sp.zn.VIIGv319/04-3711,
trestné stíhanie voči nemu v plnom rozsahu zastavil.

11. Odvolací súd poukazuje na to, že zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nezákonným
rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom je objektívnou zodpovednosťou štátu (bez ohľadu

na zavinenie), ktorej sa nie je možné zbaviť a ktorá je založená na súčasnom (kumulatívnom)
splnení troch podmienok, ktorými sú: existencia nezákonného rozhodnutia alebo nesprávneho úradného
postupu, vznik škody a príčinná súvislosť medzi vydaním nezákonného rozhodnutia alebo nesprávnym
úradným postupom a vznikom škody.

12. Vzhľadom k tomu, že prvoinštančný súd správne zistil, že v danej veci bola splnená prvá podmienka
vzniku zodpovednosti štátu za škodu, a to existencia nezákonného rozhodnutia, riadne sa zaoberal tým,
či sú splnené aj ďalšie podmienky pre vznik zodpovednosti štátu za škodu, ktorými sú vznik škody i
príčinná súvislosť medzi vydaním nezákonného rozhodnutia a vznikom škody.

13. Tvrdenia žalobcu v odvolaní o tom, že záver a právne posúdenie súdu prvej inštancie v časti,
v ktorej mu nepriznal trovy obhajoby je nesprávne, považoval odvolací súd za nedôvodné a má
zhodne s prvoinštančným súdom za to, že žalobca nepreukázal, že by zaplatil svojmu obhajcovi trovy
zastúpenia, ktoré mu vznikli v konaní, v ktorom boli vydané vyššie uvedené nezákonné rozhodnutia.
Samotné vyčíslenie trov právneho zastúpenia zo strany obhajcu žalobcu (č.l. 34 spisu), nie je

dostatočným dôkazom preukazujúcim, že žalobca skutočne svojmu obhajcovi tieto trovy zaplatil, a tým
mu vznikla v súvislosti s vyššie uvedenými nezákonnými rozhodnutiami škoda, ako správne konštatoval
prvoinštančný súd v bode 4.11.1. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia. Odvolací súd poukazuje na to,
že škoda sa chápe ako ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného a je objektívne vyjadriteľná
všeobecným ekvivalentom, t. j. peniazmi. Škoda je napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia,

predovšetkým poskytnutím peňazí, ak nedochádza k naturálnej reštitúcii. Náhrada škody, ak má plniť
reparačnú (reštitučnú) funkciu, má zabezpečiť poškodenému plnú kompenzáciu spôsobenej ujmy, nie
však viac. Rozlišujú sa dva druhy škody, a to skutočná škoda a ušlý zisk. Skutočnou škodou sa rozumie
ujma spočívajúca v zmenšení majetkového stavu poškodeného a reprezentujúca majetkové hodnoty,
ktoré bolo nutné vynaložiť, aby došlo k uvedeniu veci do predošlého stavu. To, čo poškodenému ušlo

(ušlý zisk), je ujmou spočívajúcou v tom, že u poškodeného nedošlo v dôsledku škodnej udalosti k
rozmnoženiu majetkových hodnôt, hoci sa to s ohľadom na pravidelný beh vecí dalo očakávať. Ušlý
zisk sa neprejavuje zmenšením majetku poškodeného (úbytkom aktív, ako je to u skutočnej škody),
ale stratou očakávaného prínosu (výnosu). Nestačí pritom iba pravdepodobnosť rozmnoženia majetku,
nakoľko musí byť naisto postavené, že pri pravidelnom behu vecí (nebyť protiprávneho konania škodcu

alebo škodnej udalosti) mohol poškodený dôvodne očakávať zväčšenie svojho majetku, ku ktorému
nedošlo práve v dôsledku konania škodcu (škodnej udalosti). Pre výšku ušlého zisku je rozhodujúce,
akému prospechu, ku ktorému malo reálne dôjsť, zabránilo konanie škodcu (škodná udalosť), teda
konkrétne o aký reálne dosiahnuteľný príjem poškodený prišiel.14. V predmetnom konaní žalobca nepreukázal aká skutočná škoda mu vznikla, keď dôkazné bremeno
bolo práve na ňom. Odvolací súd konštatuje, že teória procesného práva podmieňuje úspech strany v

spore unesením dvoch bremien, po prvé ide o bremeno tvrdenia, ktoré môže privodiť jej úspech v konaní
a po druhé, že musí svoje tvrdenia aj preukázať. Základnou normou upravujúcou bremeno tvrdenia
a preukazovania je ustanovenie čl. 8 C.s.p. v spojení s § 132 C.s.p., podľa ktorého strany sporu sú
povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi,
a to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu. Uvedený článok stanovuje dôkaznú

povinnosť strán sporu v sporovom konaní, t. j. povinnosť označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva pri
zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na strane sporu a v prípade, ak neoznačí dôkazy potrebné na
preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude
vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú
aj tú stranu sporu, ktorá síce navrhla dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, ale hodnotenie vykonaných
dôkazov súdom vyústilo do záveru, že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení strany

sporu. Zákon určuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť strany sporu za výsledok konania,
pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie strany sporu nie
je preukázané (v tom zmysle, že súd ho nepovažuje za pravdivé), ani na základe navrhnutých dôkazov,
ani na základe dôkazov, ktoré súd vykonal bez návrhu, je pre stranu sporu nepriaznivé rozhodnutie.
Okruh rozhodujúcich skutočností, ktoré sa týkajú povinnosti tvrdenia a povinnosti označenia dôkazov

na preukázanie tvrdení, je daný hypotézou právnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer strán
sporu. Táto norma zásadne určuje tak rozsah dôkazného bremena, ako aj nositeľa dôkazného bremena.
Z právnej teórie vyplýva, že skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť žalobca, zatiaľ čo
okolnosti toto právo vylučujúce sú záležitosťou žalovaného.

15. Ak žalobca tvrdil, že mu vznikla škoda vo výške 7.007,50 € titulom úhrady trov právneho zastúpenia
v konaniach, v ktorých boli vydané nezákonné rozhodnutia, mal na preukázanie tohto tvrdenia predložiť
dôkaz o ich úhrade, čo neurobil. Prehlásenie žalobcu o tom, že uvedenú sumu svojmu obhajcovi zaplatil,
považoval odvolací súd za nedôvodné, nakoľko bez preukázania tejto skutočnosti nie je možné zistiť,
či skutočne žalobcovi vznikla škoda, spočívajúca v zmenšení jeho majetku o túto sumu. Nebolo možné

súhlasiť ani s tvrdením žalobcu v jeho odvolaní, že mu mal sám prvoinštančný súd priznať náhradu vo
výške tarifnej odmeny za ním posúdený počet úkonov právnej služby, pretože mu takáto povinnosť zo
zákona nevyplýva, keďže súdy v konaniach o náhradu škody podľa zákona č.
514/2003 Z.z. posudzujú účelnosť vynaložených trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v
ktorom boli vydané nezákonné rozhodnutia. Vzhľadom k tomu, že žalobca nepreukázal vznik škody,

spočívajúcej vo vynaložení finančných prostriedkov na trovy obhajoby v konaniach, v ktorých boli vydané
nezákonné rozhodnutia, správne sa súd prvej inštancie už nezaoberal posledným predpokladom pre
priznanie náhrady škody, ktorým je príčinná súvislosť medzi vznikom škody a vydaním nezákonných
rozhodnutí.

16. Odvolací súd sa stotožnil s argumentáciou súdu prvej inštancie uvedenou v odôvodnení
napadnutého rozhodnutia o priznaní náhrady nemajetkovej ujmy žalobcovi iba v sume 7.000,- € (za
nezákonnú väzbu v sume 3.500,- € a za nezákonne vedené trestné stíhanie v sume 3.500,- €). Žalobca
žiadal o priznanie náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 200.000,- € z dôvodu,
že nezákonné vedenie trestného stíhania a vzatie do väzby malo za následok odvolanie z funkcie

honorárneho konzula Guinejskej republiky, odvrátili sa od neho doterajší obchodní partneri, kamaráti,
rodina, inštitúcie. Pred vznesením obvinenia viedol riadny život, bol bezúhonný, podnikal, bol konateľ a
spoločník viacerých spoločností i v zahraničí, bol honorárnym konzulom Guinejskej republiky a hosťom
zahraničných diplomatov, predstaviteľov Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky a požíval
tiež imunitu v zmysle Viedenského dohovoru.

17. Zákon č. 514/2003 Z.z. v ustanovení § 17 ods.1, ods. 2 priznáva poškodeným, ktorým vznikla škoda
nesprávnym úradným postupom, právo na úhradu skutočnej škody a ušlého
zisku. Priznáva im aj právo na náhradu nemajetkovej ujmy za súčasného splnenia dvoch podmienok,
a to že samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na

spôsobenú ujmu a že nie je možné túto vzniknutú ujmu uspokojiť inak, čo môže byť napríklad formou
verejného ospravedlnenia, uverejnením rozsudku, znením jeho odôvodnenia a podobne. Nemajetková
ujmapredstavujezásahdoinejnežmajetkovejsférypoškodenéhoamôžepredstavovaťrôznenegatívne
následky do osobnostnej integrity poškodeného ako je česť, vážnosť, povesť, doterajší súkromnýa pracovný život, rodinné vzťahy, spoločenské postavenie a podobne. Zákon pri určovaní výšky
nemajetkovej ujmy výslovne, demonštratívnym výpočtom stanovuje kritériá, ktoré je potrebné vždy
posúdiť s ohľadom na konkrétne skutkové okolnosti každého individuálneho

prípadu. Stanovenie výšky nemajetkovej ujmy nie je tak ponechané na ľubovôľu súdu, ale musí byť
založené na konkrétnych a preskúmateľných hľadiskách, ktoré musia vychádzať zo skutkového stavu na
základe dokazovania vykonaného najmä na zisťovanie konkrétnych následkov v jednotlivých oblastiach
spoločenského života dotknutej osoby, v ktorom smere dôkazné bremeno zaťažuje poškodeného.
V tejto súvislosti možno vo všeobecnosti konštatovať, že určujúcim vodítkom pre stanovenie výšky

nemajetkovej ujmy by mala byť jej primeranosť. Z uvedenej právnej úpravy, ktorá stanovuje okruh
skutočností,naktoréjepotrebnépriurčenívýškypeňažnejnáhradynemajetkovejujmyprihliadnuťpotom
vyplýva, že nárok na peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy nemožno vyvodiť už zo samotnej existencie
nesprávneho úradného postupu, bez zreteľa na následky dopadu vzniknutej ujmy na jednotlivé stránky
života dotknutej osoby, závažnosť ujmy a okolnosti, za ktorých k nej došlo. V danej veci potom súd prvej
inštancie správne dospel k záveru, že žalobca dostatočne nepreukázal dôvodnosť uplatnenej peňažnej

náhrady nemajetkovej ujmy, keď práve jeho zaťažovalo dôkazné bremeno spočívajúce v povinnosti
preukázať skutočnosti, z ktorých by vyplývalo, že mu v dôsledku nezákonne vedeného trestného
stíhania vznikla nemajetková ujma, na ktorej reparáciu je potrebné priznať aj náhradu v peniazoch.
Odvolací súd, vychádzajúc z ustálenej rozhodovacej praxe všeobecných súdov a aj Ústavného súdu
Slovenskej republiky (napríklad uznesenie ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. IV. ÚS 1/2012)

poukazuje na to, že dôkazná povinnosť na preukázanie splnenia kvalifikovaných podmienok pre
priznanie nemajetkovej ujmy, ako i kritérií pre určenie jej výšky, stíha výlučne poškodeného.

18. Odvolací súd sa nestotožnil s argumentáciou žalobcu uvedenú v jeho odvolaní, že súd prvej
inštancie nedostatočne prihliadol na skutkovú a právnu stránku posudzovaného sporu a skutočný

zásah do jeho osobnostnej sféry, pričom sumu 7.000,- € určil svojvoľne. Odvolací súd poukazuje na
to, že priznanie nemajetkovej ujmy pritom nastupuje až v prípade, ak konštatovanie porušenia práva
nie je dostatočným zadosťučinením. Následne sa nemajetková ujma určuje s prihliadnutím na osobu
poškodeného a jeho doterajší život, prostredie, v ktorom žije a pracuje, závažnosť vzniknutej ujmy sa
posudzuje vzhľadom na okolnosti, za ktorých k nej došlo, ako aj vzhľadom na závažnosť

následkov, ktoré vznikli poškodenému v jeho súkromnom živote, prípadne v spoločenskom uplatnení
podľa noriem súkromného práva. Odvolací súd má za to, že nezákonné trestné stíhanie má dopad na
osobné a rodinné pomery poškodeného, nakoľko každé trestné stíhanie negatívne ovplyvní osobný,
pracovný, spoločenský život stíhaného. V predmetnom konaní žalobca iba preukázal, že v dôsledku
vedeného nezákonného trestného stíhania, bol odvolaný z postu honorárneho konzula Guinejskej

republiky,avšakjehotvrdeniaotom,akobolonezákonnýmirozhodnutiamizasiahnutédojehoosobného,
súkromného, pracovného i spoločenského života žiadnym spôsobom nepreukázal, ani ako dospel k
výške nemajetkovej ujmy, ktorú požadoval v sume 200.000,- €. V tejto súvislosti odvolací súd odkazuje
na bod 14. odôvodnenia tohto rozhodnutia o dôkaznom bremene. Odvolací súd mal potom zhodne so
súdom prvej inštancie za to, že suma 3.500,- € predstavuje primeranú výšku nemajetkovej ujmy za

vedenie nezákonného trestného stíhania voči žalobcovi, ktoré trvalo päť a pol roka.

19. K odvolacej námietke žalobcu o tom, že súd prvej inštancie aplikoval na danú vec ustanovenie §
17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. účinného od 1.1.2013 a určil „strop“ vo výške 14.800,- € pri určení
náhrady nemajetkovej ujmy za nezákonnú väzbu, keď uvedené ustanovenie bolo do zákona pridané až

novelou zákona č. 412/2012 Z.z. s účinnosťou od 1.1.2013, pričom sa nachádzal vo väzbe od 22.7.2004
do 22.12.2004, odvolací súd dôvodí, že ju považuje za nedôvodnú. Prvoinštančný súd v odôvodnení
napadnutého rozhodnutia vysvetlil ako dospel k sume 3.500,- €, ktorú priznal žalobcovi za nezákonnú
väzbu, pričom si iba pomohol uvedeným citovaným ustanovením zákona, keďže v čase, keď sa žalobca
nachádzal vo väzbe, zákon č. 514/2003 Z.z. žiadne kritéria pre určenie výšky nemajetkovej ujmy

neupravoval. Odvolací súd má za to, že suma 3.500,- € za nezákonnú väzbu, ktorá trvala päť mesiacov
je primeraná a zodpovedá kritériám určenia jej výšky (povaha trestnej veci, dĺžka a časové
okolnosti väzby, nepreukázaný dopad väzby do osobnostnej sféry poškodeného a širšie okolnosti, za
ktorých k vzniku nemajetkovej ujmy došlo, korigované všeobecnými princípmi spravodlivosti).

20. Odvolací súd nesúhlasí ani s argumentáciou žalobcu v jeho odvolaní o tom, že ho súd prvej inštancie
mohol v konaní vypočuť, že nešlo z jeho strany o obštrukcie, nakoľko z obsahu spisu vyplýva, že
sa nezúčastnil ani jedného pojednávania, ktoré boli určené v danej veci. Na pojednávanie konané
dňa 27.10.2014 sa žalobca nedostavil z dôvodu, že bol vo výkone trestu odňatia slobody v Rakúsku(č.l. 68 spisu). Na pojednávanie konané dňa 19.10.2020 sa opäť žalobca nedostavil z dôvodu, že bol
v karanténe (č.l. 84 spisu), čo žiadnym spôsobom nepreukázal. Pojednávanie konané dňa 5.6.2024
bolo opäť odročené, žalobca sa naň nedostavil, jeho právny zástupca ospravedlnil jeho neúčasť zo

zdravotných dôvodov; napriek upozorneniu prvoinštančného súdu o preukázaní existencie zdravotného
dôvodu, žalobca svoju neúčasť nepreukázal. Na pojednávaní konanom dňa 19.6.2024 malo prísť k
výsluchu žalobcu, tento sa ale spolu so svojim právnym zástupcom nedostavili na toto pojednávanie,
keď krátko pred pôvodným časom konania tohto pojednávania došlo k nahláseniu bomby a súd
prvej inštancie nemal preukázané, či žalobca a jeho právny zástupca plánovali prísť na pôvodný čas

(č.l. 147A spisu). Žalobca sa nedostavil ani na ďalšie pojednávanie konané dňa 20.9.2024, pričom
predvolanie na toto pojednávanie prevzal dňa 8.7.2024 (č.l. 186 spisu), ale svoju neúčasť neospravedlnil
a ani jeho právny zástupca. Z uvedeného vyplýva, že sám žalobca svojim konaním zapríčinil, že nebol
v konaní vypočutý, pojednávaní sa nezúčastňoval, preto odvolací súd odvolací dôvod žalobcu podľa §
365 ods. 1 písm. b/ C.s.p. (súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala
jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces) považoval

za nedôvodný.

21. Nebolo možné prihliadnuť na odvolaciu námietku žalobcu, že napadnutý rozsudok je zaťažený inou
vadoukonaniapodľa§365ods.1písm.d/C.s.p.Odvolacísúdpoukazujenato,ževadamikonaniapodľa
citovaného ustanovenia zákona sú všetky vady (s výnimkou tých, ktoré sú uvedené v § 365 ods. 1 písm.

a/, b/, c/ C.s.p.), ktoré spočívajú v chybnom postupe súdu, napríklad pri dokazovaní, pri posudzovaní
procesných otázok v priebehu konania, v chybnom poučovaní sporových strán a v ďalších nedostatkoch
činnosti súdu, ku ktorým došlo počas konania a v súvislosti s rozhodovaním. Spôsobilým odvolacím
dôvodom tieto vady však nie sú samé osebe (bez ďalšieho) iba vtedy, ak sú dôsledkom takého porušenia
predpisov procesného práva, ktoré mohlo mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Odvolací

dôvod podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. d/ C.s.p. nie je podľa odvolacieho súdu v tomto prípade
daný, pretože nebolo zistené, že by konanie na súde prvej inštancie malo nejaké procesné vady, ktoré
by mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, tak ako je uvedené v bode 9. odôvodnenia
tohto rozsudku. Žalobca v odvolaní iba namietal, že ho mal súd prvej inštancie v konaní vypočuť. V
tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na dôvody uvedené v bode 20. odôvodnenia tohto rozhodnutia

s tým, že odvolací súd nezistil žiadne procesné nedostatky, porušenia (nesprávny procesný postup),
ktorými malo byť konanie, ktoré predchádzalo vydaniu rozhodnutia, postihnuté a ktorými malo dôjsť k
procesným vadám, ktoré by mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Súd prvej inštancie
sa riadil ustanovením § 220 ods. 2 C.s.p. Podľa konštantnej judikatúry súd nemusí dať
odpoveďnavšetkyotázkynastolenéstranamisporu,alelennatie,ktorémajúprevecpodstatnývýznam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do
všetkých detailov sporu uvádzaných stranami sporu. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď
na každú jednu poznámku, pripomienku strany sporu, ktorá ju nastolila. Je ale nevyhnutné, aby bolo
reagované na podstatné a relevantné argumenty strán sporu (napríklad rozhodnutia Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp.zn. II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09 a podobne).

22. K odvolacím námietkam žalobcu o nesprávnych skutkových záveroch prvoinštančného súdu (§ 365
ods. 1 písm. f/ C.s.p.) odvolací súd dodáva, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia
dôkazov), by sa malo vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov
jednotlivo aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Podľa ustanovenia

§ 191 C.s.p. dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy
v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane
toho, čo uviedli sporové strany. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi
predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť; uplatňuje sa teda zásada voľného
hodnotenia dôkazov a len vo výnimočných prípadoch zákon súdu ukladá určité obmedzenia pri

hodnotení dôkazov (napríklad § 192, § 193, § 205 C.s.p.). Kontrola výsledku hodnotenia dôkazov, ku
ktorým dospel súd, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku upraveného
v ustanovení § 220 ods. 2 C.s.p. Súd má povinnosť dbať na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo
presvedčivéavyhovujúcenajmäzákladnejpožiadavkepreskúmateľnosti.Vposudzovanejvecisúdprvej
inštancie riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval naň správny predpis a svoje rozhodnutie aj riadne

odôvodnil; z odôvodnenia rozhodnutia presne, zrozumiteľne a určite vyplývajú v logickej nadväznosti
a s hodnotiacou väzbou k jednotlivým dôkazom skutkové zistenia, ktoré v súhrne vytvárajú skutkový
nález súdu o čiastočnom vyhovení žaloby. Okolnosti namietané žalobcom v odvolaní vo vzťahu k
spôsobu vyhodnotenia vykonaných dôkazov nemajú za následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá bynebola zhodná s v napadnutom rozhodnutí prezentovanou úvahou prvoinštančného súdu o čiastočnom
vyhovení žaloby. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že do práva na spravodlivý proces
nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a

hodnotením dôkazov, ani právo na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná, tzn., aby
sarozhodlovsúladesjejpožiadavkamiaaniprávostranysporuvyjadrovaťsakspôsobuhodnoteniaňou
navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov.

23. Pokiaľ žalobca v odvolaní namietol, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom

posúdení veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p.), odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť
súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na
zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený
skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny
predpis alebo, ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo, ak zo
správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanej veci s odvolaním sa

na obsah už uvedeného, odvolací súd považoval skutkové zistenia súdu prvej inštancie za úplné a ich
právne posúdenie prvoinštančným súdom za správne.

24. Vzhľadom na skutočnosť že žalobca podal odvolanie aj voči výroku I. napadnutého rozsudku, ktorým
súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 7.000,- €, t. j. do výroku, ktorým

bolo rozhodnuté v jeho prospech, odvolací súd odvolanie žalobcu proti tomuto výroku podľa § 386 písm.
b/ C.s.p. odmietol, pretože odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané
(§ 359 C.s.p.), pričom výrokom I. napadnutého rozsudku bolo rozhodnuté v jeho prospech.

25. Žalobca podal odvolanie voči napadnutému rozsudku aj do výroku III. o náhrade trov konania a

namietal, že mu mala byť priznaná plná náhrada trov konania, keďže v tomto prípade výška škody, resp.
nemajetkovej ujmy závisela výlučne od posúdenia súdu prvej inštancie. Odvolací súd sa nestotožnil
s touto odvolacou námietkou žalobcu, pretože súd prvej inštancie správne v danej veci aplikoval
ustanovenie § 255 ods. 1 C.s.p., pričom v bodoch 5.3. až 5.5. náležite odôvodnil prečo nemá žalobca
nárok na náhradu trov konania, s ktorým vysvetlením sa odvolací súd stotožňuje. Prvoinštančný súd ale

chybne na danú vec aplikoval aj ustanovenie § 257 C.s.p., keďže pre použitie tohto ustanovenia neboli
dané zákonné dôvody.

26. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. l, § 255 ods.
1 v spojení s § 262 ods. 1 a čl. 4. C.s.p. Žalovanému, ktorý mal v odvolacom konaní plný úspech, by

patril nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %, ale vzhľadom k tomu, že náhradu
trov konania nežiadal, odvolací súd mu nárok na náhradu trov konania nepriznal.

27. Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac
ustanovením § 378 ods. l, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. l C.s.p. a už vyššie uvedenými dôvodmi.

S dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené stranami
sporu na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu.
Postačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; strany sporu, predovšetkým
odvolateľ ani nevzniesol žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania
nasledujúca po výmene písomných stanovísk by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr.

rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.4.2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos
VARELA ASSALINO proti Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
napr. vo veci vedenej pod sp.zn. 5 Cdo 218/2009, 3 Cdo 51/2011, 3 Cdo 186/2012, 7 Cdo 56/2011).

28. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.5.2011; § 393 ods. 2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa (§ 419 C.s.p.).Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.).

(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 C.s.p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v
tomto ustanovení.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.).(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za

nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej
obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§
435 C.s.p.).