Uznesenie – Ostatné ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, November 12, 2025

Súd: Okresný súd Žilina
Spisová značka: 2Nt/6/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5125010243
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 11. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Lýdia Stehurová
ECLI: ECLI:SK:OSZA:2025:5125010243.2

Uznesenie

Okresný súd Žilina samosudkyňou Mgr. Lýdiou Stehurovou v trestnej veci odsúdeného A. B., o jeho
návrhu na povolenie obnovy konania vo veci Okresného súdu Žilina sp. zn. CA-2T/90/2006, na verejnom
zasadnutí konanom dňa 12. novembra 2025 v Čadci takto

r o z h o d o l :

Podľa § 399 odsek 2 Trestného poriadku súd návrh odsúdeného C. A. B., nar. X.X.XXXX, trvale bytom
D. XX, E. na povolenie obnovy konania vo veci Okresného súdu Žilina sp. zn. CA-2T/90/2006 zamieta,

nakoľko nezistil podmienky obnovy konania podľa § 394.

o d ô v o d n e n i e :

Dňa 3.3.2025 bol tunajšiemu súdu doručený návrh odsúdeného C. A. B. na povolenie obnovy konania vo
veci Okresného súdu Žilina vedenej pod sp. zn. CA-2T/90/2006 (pôvodne vec Okresného súdu Čadca
sp. zn. 2T/90/2006). Návrh odôvodnil tým, že v uvedenom konaní bol rozsudkom protiprávne odsúdený,
pretože neplnil vyživovaciu povinnosť podľa neúčinného rozsudku č. k. CA-5P/128/2002 – 27, išlo

o justičný omyl. Preukazuje to podľa neho uznesenie Krajského súdu v Žiline č. k. 11CoE/46/2020-187
zo dňa 14.12.2021, ktoré nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 26.1.2022, v ktorom súd
jednoznačne rozhodol, že rozsudok č. k. CA-5P/128/2002-27 zo dňa 26.9.2003 je neúčinný. Z uznesenia
Krajského súdu v Žiline č. k. 11CoE/46/2020-187 zo dňa 14.12.2021 jednoznačne vyplýva, že v konaní
CA-2T/90/2006 bol odsúdený protizákonne a preto žiada obnovu konania. Obvinenie, obžalovanie
a odsúdenie bolo neprípustné. Rovnako to preukazuje podľa neho i uznesenie Okresného súdu Žilina

CA-4Er/529/2009 zo dňa 4.3.2011, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 30.4.2011, uznesenie Krajského
súdu v Žiline v konaní CA-11P/31/2005, rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 3Cdo 306/2009 zo dňa
14.1.2010, pričom základom práva je, že súdy v rovnakých prípadoch rozhodujú rovnako. Poukázal
na § 113 ods. 1 O. s. p., ktorý jednoznačne hovorí, že s konaním o rozvod manželstva je spojené
konanie o úprave pomerov manželov k maloletým deťom z ich manželstva na čas po rozvode. Teda
iba určenie výživného v konaní CA-5P/128/2002 je protiprávne, bez zákonného ustanovenia, ktoré by

súdu takto umožňovalo konať, súd mal konať ako v konaní CA-11P/31/2005. Pre absenciu rozhodnutia
o zverení detí do osobnej starostlivosti je rozsudok č. k. CA-5P/128/2002-27 aj vadný a nepravdivá
doložka, pričom právoplatnosť a vykonateľnosť nenadobudol. Je logické, že výživné na dieťa sa môže
určiť až po zverení dieťaťa do výchovy. Tiež poukázal na § 83 O. s. p., ktorý jednoznačne hovorí,
že začatie konania bráni tomu, aby o tej istej veci prebiehalo na súde iné konanie. Teda nemohli
prebiehať dve konania o tom istom – určenie iba výživného. Je podľa neho zarážajúce, že exmanželka

si dovolí dať návrh súdu na zvýšenie výživného i na F., keď ho neživí ani korunou, absolútne sa
o neho nestarala, pričom na neho brala prídavky na dieťa a daňový bonus, ktoré si nechávala pre svoju
osobnú potrebu. Ďalej poukázal na trestný rozkaz Okresného súdu Žilina č. k. CA-2T/138/2011-626,
ktorý podľa neho jednoznačne preukazuje, že mal výživné zaplatené i podľa neúčinného rozsudku
CA-5P/128/2003-27 vo výške 5.809,- €. Je právne nemožné, aby bol odsúdený za to, že neplatil
podľa neúčinného rozsudku, pričom exmanželka bola odsúdená za to, že zamlčala, že mala výživné

podľa neúčinného rozsudku zaplatené. Platiť môže iba jedno, lebo prípady sa navzájom vylučujú.
Justičný omyl podľa neho jednoznačne preukazuje tiež konanie pred Okresným súdom v Ostrave sp.zn. 90E/149/2005, kde súd konanie úplne zastavil pre neúčinný exekučný titul č. k. CA-5P/128/2002-27,
pričom kolízny opatrovník G. H. na výzvu Okresného súdu v Ostrave ani neodpovedal – teda si nesplnil
zákonnú povinnosť. Ďalej uviedol, že išlo o totálne zlyhanie princípu legality, vyšetrovania, obžalovania,

vedomého a úmyselného justičného omylu. Preverenie všetkých dostupných dôkazov v prospech aj
v neprospech obvineného sa nekonalo. Naopak, B. bol pred vyšetrovateľom ovplyvňovaný matkou, čo
sám potvrdil. F. exmanželka neživila ani korunou, absolútne sa o neho nestarala, pričom brala na neho
prídavky na dieťa a daňový bonus, ktoré si nechávala pre svoju osobnú potrebu a polícia mu dala
podpísať, čo chcela, lebo taký mladý sa ani nemohol ubrániť. Obdobne to bolo s I. – dali jej podpísať, čo

potrebovali, pričom zamlčala rozhodujúce skutočnosti, z čoho vlastne žila, ak ju on neživil a exmanželka
to nemohla byť. I. pred vyšetrovateľom aj súdom vedome a úmyselne zamlčala tú skutočnosť, že jej
nasporil dosť finančných prostriedkov, pričom študovala na J. J. K. a úspory jej stúpali. Tiež nechápe
postoj kolízneho opatrovníka G. H., keď ešte dokázal vyplatiť náhradné výživné exmanželke podľa
neúčinného rozsudku CA-5P/128/2002, lebo to žiadny zákon neumožňoval. Ide teda o totálne zlyhanie
štátneho úradu a nevie, na základe akého právneho predpisu sa mohla pripojiť k trestnému konaniu.

Ak by vyšetrovanie prebiehalo zákonne, tak by sa zistilo, že exmanželka mala zaplatené výživné podľa
CA-2T/138/2011, podľa CA-2T/90/2006, náhradné výživné, deťom okrem sporenia, ak mal peniaze,
i dával na účet peniaze, exmanželka neživila F. ani korunou a jemu nezaplatila ani cent výživného na
neho. Aj v samotnom konaní pred súdom sp. zn. CA-2T/90/2006 sú zásadné procesné pochybenia.
Súd mu nevysvetlil, prečo má platiť podľa neúčinného rozsudku č. k. CA-5P/128/2002-27, čo sa nestalo

doteraz. V rozsudku č. k. 5P/128/2002-27 sa uvádza, že: „Matkin príjem za rok 2002 bol 1.962,- Sk
mesačne.“ V nasledujúcich rokoch to bolo podobné, čím by ani sama seba neuživila a nie ako klamala,
že iba ona živila všetky tri deti. Nebolo mu umožnené klásť svedkom otázky. Súd sa ho ani nespýtal
pred odchodom na poradu, či má výživné zaplatené /§ 86 ods. 1 písm. a) TZ/. Justičný omyl podľa
neho jednoznačne preukazuje tiež skutočnosť, že doteraz nie je na rozsudku č. k. CA-5P/128/2002-27

opravená – zrušená doložka právoplatnosti a vykonateľnosti, hoci už podal viacero urgencií. Doložka
by mala byť v zmysle § 162 ods. 1 O. s. p. predbežne vykonateľná, ak by to tam bolo, ako uvádza
zákon, tak by určite nedošlo ani k obvineniu, ani k žiadnej protiprávnej exekúcii. Poukázal i na konania
pod sp. zn. 1Nt/3/2014, 1Nt/7/2019 a 1Nt/3/2022, ktoré už prebehli a na to, že v SR nemáme funkciu
vyšetrovacieho sudcu, ale má prebehnúť zákonné vyšetrovanie, kde by sa mali získavať dôkazy za

a proti. Rozsudok č. k. CA-8C/59/2003-235 zo dňa 8.11.2007 je predbežne vykonateľný podľa § 162
ods. 1 O. s. p., čo obžalobu úplne preukazuje ako protizákonnú. Opakovaný justičný omyl bol v konaní
CA-1T/27/2011, keď exmanželka opätovne podala trestné oznámenie asi v roku 2008, že jej naďalej
neplatí výživné podľa neúčinného rozsudku č. k. CA-5P/128/2002-27 zo dňa 26.9.2003 – organizovaná
skupina chcela dosiahnuť, aby dostal nepodmienečný trest. Justičný omyl podľa neho preukazuje tiež,

že nebol preukázaný úmysel, teda subjektívna stránka trestného činu, lebo jeho úmysel je v návrhu na
rozvod v konaní CA-8C/59/2003, pričom exmanželka mala taký príjem, že sa sama z neho nemohla
uživiť. Zaujímalo by ho, kto potom živil deti, ak to podľa CA-2T/90/2006 on nebol a exmanželka to
nemohla byť, lebo z jej príjmu sa sama neuživila. Poukázal i na zásadu „in dubio pro reo“, ktorá sa má
uplatniť pri pochybnostiach, pričom v jeho prípade tých pochybností (vedomé a úmyselné justičné omyly)

je také množstvo, že ide o totálne zlyhanie spravodlivosti a zákonnosti. Obžaloba Pv 646/05-64 na neho
bola podaná dňa 29.6.2006, že neplatil výživné exmanželke (exmanželka od 9.3.2004 po rozvode) za
všetkytridetipodľarozsudku5P/128/2002zodňa26.9.2003,pričomvyživovaciapovinnosťmuvyplývala
priamo zo zákona o rodine, avšak nie je uvedené od kedy, do kedy a ani ktorý § zákona o rodine porušil,
alebo iné zákonné ustanovenie a nebolo ani zistené, kto vlastne živil deti, lebo exmanželka to nemohla

byť. Všetky uvedené skutočnosti a dôkazy jednoznačne preukazujú justičný omyl a teda odôvodňujú
povolenie obnovy konania, lebo nemožno odsúdiť za to, čo nie je pravda, za neúčinný rozsudok.
Skutok sa nestal tak, ako je uvedené v obžalobe, pričom obžaloba je protizákonná, faktami vyvrátil
všetky usvedčujúce dôkazy. Ako dôkazy označil: spisy Okresného súdu Žilina CA-5P/257/2007 (pozn.
pravdepodobne mal na mysli spis 5Er/257/2007), CA-5P/128/2002, CA-2T/90/2006, CA-4Er/529/2009,

CA-11P/31/2005, CA-2T/138/2011. K návrhu pripojil obžalobu Pv 646/05-64 zo dňa 29.6.2006, prvé dve
strany uznesenia Krajského súdu v Žiline č. k. 11CoE/46/2020-187 zo dňa 14.12.2021 a trestný rozkaz
Okresného súdu Čadca č. k. 2T/138/2011-626 zo dňa 30.11.2011.
Z obžaloby Pv 646/05-64 zo dňa 29.6.2006 vo veci 2T/90/2006 vyplýva, že bola podaná na obv. C.
A. B. pre neplatenie výživného na deti: I. B., mal. F. B. a mal. B. B. v dobe od 1.11.2003 najmenej do

22.6.2006, keď k vyživovacej povinnosti bol aj zaviazaný rozsudkom Okresného súdu Čadca pod sp. zn.
5P/128/2002 zo dňa 26.9.2003, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline pod sp. zn. 6CoP/4/2004,
pričom vyživovacia povinnosť mu vyplývala aj priamo zo Zákona o rodine. Obvinený takto za uvedenéobdobiedlhovalkrukámL.B.najmenej88.000,-Sk,nakoľkovsledovanomobdobíuhradilspolu56.000,-
Sk.
Z predloženého neúplného uznesenia Krajského súdu v Žiline č. k. 11CoE/46/2020-187 (prvých dvoch

strán) vyplýva, že na Okresnom súde Čadca prebiehalo pod sp. zn. 5Er/257/2007 exekučné konanie,
kde oprávnenou bola I. B. a povinným C. A. B., o vymoženie výživného. Exekučné konanie bolo vedené
na základe exekučného titulu, ktorým bolo rozhodnutie č. k. 5P/128/2002-27 vydané Okresným súdom
Čadca dňa 26.9.2003, právoplatné a vykonateľné dňa 20.3.2004. Okresný súd Čadca uznesením č.
k. 5Er/257/2007-146 zo dňa 8.8.2019 zastavil predmetnú exekúciu. Uviedol, že rozsudok Okresného

súdu Čadca č. k. 8C/59/2003-47 zo dňa 3.12.2003 nadobudol právoplatnosť čo do I. výroku o rozvode
manželstva dňa 9.3.2004, II. výrok o úprave práv a povinností rodičov k deťom na čas po rozvode
nenadobudol právoplatnosť súčasne s I. výrokom. O úprave práv a povinností rodičov k deťom na
čas po rozvode bolo rozhodnuté rozsudkom Okresného súdu Čadca č. k. 8C/59/2003-329 zo dňa
19.11.2009. Rozsudok v časti o výživnom nadobudol právoplatnosť dňa 3.9.2010. Otázka výživného
vtedynamaloletúI.B.,ktorájepredmetomtejtoexekúcie,bolaupravenáporozvode.Vzhľadomnato,že

exekúcia na výživné vedená pod sp. zn. 5Er/257/2007 bola nariadená na základe rozsudku Okresného
súdu Čadca č. k. 5P/128/2002-27 zo dňa 26.9.2003, teda rozsudku súdu, ktorým bolo upravené výživné
ešte na čas pred rozvodom, súd danú exekúciu zastavil, pretože tento sa stal neúčinný. Oprávnená
podala proti rozhodnutiu o zastavení exekúcie odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd v Žiline
uznesením č. k. 11CoE/46/2020-187 tak, že uznesenie súdu prvej inštancie potvrdil.

Z trestného rozkazu Okresného súdu Čadca sp. zn. 2T/138/2011 zo dňa 30.11.2011, právoplatného
dňa 16.2.2012, vyplýva, že obvinená L. B. bola uznaná za vinnú z prečinu krivej výpovede a krivej
prísahy podľa § 346 ods. 2 Trestného zákona, za čo jej bol uložený trest odňatia slobody vo výmere
2 roky s podmienečným odkladom jeho výkonu na skúšobnú dobu v trvaní 1 rok, a to vo vzťahu
k trestnému konaniu na Okresnom súde Čadca pod sp. zn. 2T/90/2006 proti obžalovanému C. A.

B., stíhanému pre prečin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1 Trestného zákona, ktorú
si neplnil voči svojim deťom, oprávneným I. B., F. B. a B. B. za obdobie od 1.11.2003 najmenej do
pojednávania dňa 22.10.2007, keď ako svedkyňa – poškodená po zložení prísahy v trestnom konaní
pred súdom uviedla nepravdu o okolnosti, ktorá mala podstatný význam pre rozhodnutie a zároveň
takúto okolnosť zamlčala. Dňa 22.10.2007 v čase okolo 12:30 hod. na hlavnom pojednávaní pred

Okresným súdom Čadca v trestnom konaní vedenom pod sp. zn 2T/90/2006 ako svedkyňa poškodená
na otázku prokurátorky v znení „či je pravdou, že obžalovaný v dobe od 1.11.2003 do dnes prestal platiť
výživné na deti“ uviedla: „on niežeby prestal, on vôbec neplatil“, a to napriek tomu, že zamestnávateľ
obžalovaného, na základe právoplatného uznesenia Okresného súdu v Ostrave č. k. 90E/149/2005-19
zo dňa 16.5.2006, ktorým bol nariadený výkon rozhodnutia zrážkami zo mzdy, platu alebo iného príjmu,

na jej účet ako matke a zástupkyni oprávnených F. B. a B. B., dňa 18.9.2007 poukázal dlžné i bežné
výživné na menovaných oprávnených vo výške 125.000,- Sk, čím podľa správy od zamestnávateľa na
výživnom voči uvedeným oprávneným k dátumu odoslania už nebol žiadny dlh a taktiež zamestnávateľ
naďalej na jej účet pravidelne mesačne odosielal výživné v sume 2.500,- Sk na oboch oprávnených.
Tieto okolnosti majúce podstatný význam pre rozhodnutie neuviedla ani dňa 11.2.2008 okolo 11:30 hod.

na hlavnom pojednávaní pred Okresným súdom Čadca vo vyššie uvedenom trestnom konaní, na ktorom
sa zúčastnila v procesnom postavení svedkyne – poškodenej, v dôsledku čoho bol C. A. B. rozsudkom
Okresného súdu Čadca pod sp. zn. 2T/90/2006 zo dňa 11.2.2008 uznaný za vinného, že ako otec troch
detí: I. B., F. B. a B. B., ktoré boli vo výchove a starostlivosti svojej matky L. B., úmyselne a riadne na
tieto deti neplatil výživné v dobe od 1.11.2003 do 11.2.2008, pričom za uvedené obdobie dlhoval k rukám

L. B. sumu 38.500,- Sk, k rukám I. B. sumu 47.000,- Sk a ÚPSVaR 11.000,- Sk a súčasne bol odsúdený
za prečin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1 Trestného zákona na trest odňatia slobody vo
výmere 6 mesiacov podmienečne so skúšobnou dobou 1 rok, ktorý nadobudol právoplatnosť 17.6.2008,
kedy Krajský súd v Žiline svojím uznesením č. k. 1To/72/2008-222 zamietol odvolanie obžalovaného C.
A. B. proti vyššie uvedenému rozsudku Okresného súdu Čadca.

Súd nariadil verejné zasadnutie, na ktorom odsúdeného vypočul a oboznámil i podstatný obsah spisu
2Nt/6/2025 a pripojených spisov 2T/90/2006, 1Nt/3/2014, 1Nt/7/2019 a 1Nt/3/2022.

Odsúdený na verejnom zasadnutí uviedol, že bol odsúdený, lebo neplatil podľa neúčinného rozsudku,

to povedal aj krajský súd. Hlavný dôvod jeho návrhu je, že už na prvom pojednávaní vo veci 2T/90/2006
sa pýtal súdu, nech mu vysvetlí, prečo by mal platiť výživné nielen podľa neúčinného rozsudku, ale
aj preto, že bol už rozvedený. Všetci mu povedali, aj na prokuratúre, že platí rozvodový rozsudok.
Teda nebolo ho možné odsúdiť podľa rozsudku 5P/128/2002. Potom ho vyšetrovali, vypočúvali deti.Nenašiel tam nič zákonného. Dcéra I. bola ovplyvňovaná, obdobne to bolo s B.. Doteraz mu exmanželka
nevyplatila ani cent na F.. Bolo 5 alebo 6 exekúcii na neúčinný titul. Exmanželka klamala a zamlčala
rozhodujúce skutočnosti, za čo bola odsúdená vo veci 2T/138/2011. Toto konanie dokazuje, ako bolo

vedené vyšetrovanie. Na základe toho bola potom postavená aj obžaloba. Doteraz, čo nebolo známe,
je, že doložka na rozsudku 5P/128/2002 nie je zákonná a pravdivá, lebo nemožno na neúčinný rozsudok
dať doložku právoplatnosti a vykonateľnosti. Nech tam napíšu, odkedy – dokedy je vykonateľný. Je to
podľa neho novota. Osoba, ktorá doložku napísala, by mala byť vypočutá ako svedok. Ak bude klamať,
treba ju trestne stíhať a odsúdiť.

Z pripojeného spisu Okresného súdu Čadca sp. zn. 2T/90/2006 mal súd zistené, že rozsudkom
Okresného súdu Čadca č. k. 2T/90/2006-205 zo dňa 11.2.2008, v spojení s uznesením Krajského súdu
v Žiline č. k. 1To/72/2008-222 zo dňa 17.6.2008, právoplatným dňa 17.6.2008, bol C. A. B. uznaný
vinným zo spáchania prečinu zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1 Trestného zákona, za čo
mu bol uložený trest odňatia slobody vo výmere 6 mesiacov s podmienečným odkladom jeho výkonu na

skúšobnú dobu 1 rok, pre skutok že ako otec troch detí: I. B., nar. XX.X.XXXX, mal. F. B., nar. X.X.XXXX
a mal. B. B., nar. XX.X.XXXX, ktoré boli vo výchove a starostlivosti u svojej matky L. B., bytom H., M. B.
H. XXXX, úmyselne riadne na tieto deti neplatil výživné v dobe od 1.11.2003 do 11.2.2008. K vyživovacej
povinnosti bol aj zaviazaný rozsudkom Okresného súdu v Čadci pod sp. zn. 5P 128/2002 z 26.9.2003,
v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline pod sp. zn. 6 CoP 4/04 prispievať mesačne spolu 4.500,-

Sk na všetky tri deti a to vždy do 15.dňa v mesiaci vopred k rukám matky detí, pričom vyživovacia
povinnosť mu vyplývala priamo zo Zákona o rodine. Obžalovaný takto za uvedené obdobie dlhuje
k rukám L. B. 38.500,- Sk, k rukám I. B., nar. XX.X.XXXX, 47.000,- Sk a ÚPSVaR 11.000,- Sk, nakoľko
úrad práce v období od 12/2005 do 10/2006 vyplácal do rodiny B. náhradné výživné na deti F. a B. B.
po 2.500,- Sk mesačne. Obžalovaný v dobe, keď neplatil riadne výživné, bol stále v trvalom pracovnom

pomere a zárobok, ktorý dosahoval, mu umožňoval platiť výživné pravidelne v plnej výške. Odsúdený
podal proti rozhodnutiu Krajského súdu v Žiline zo dňa 17.6.2008, sp. zn. 1To/72/2008 dovolanie, ktoré
Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 5Tdo/16/2012 zo dňa 29.3.2012 odmietol, nakoľko
neboli splnené dôvody dovolania podľa § 371 (§ 382 písm. c/) Trestného poriadku. Poukázal na to, že
v priebehu dokazovania nebol produkovaný žiadny dôkaz o tom, že by si obvinený svoje povinnosti

splnil. Tiež sa stotožnil so skutkovými zisteniami súdov nižších inštancií, ktorým zodpovedá i právny
závervyjadrenývposúdenískutkuakoprečinuzanedbaniapovinnejvýživypodľa§207ods.1Trestného
zákona, aj v právnej kvalifikácii.
Ďalej mal z pripojeného spisu Okresného súdu Čadca sp. zn. 2T/90/2006 zistené, že rozsudkom
Okresného súdu Čadca č. k. 5P/128/2002-27 zo dňa 26.9.2003, v spojení s rozsudkom Krajského súdu

v Žiline sp. zn. 6CoP/4/2004 zo dňa 30.1.2004, právoplatným dňa 20.3.2004, súd zaviazal odsúdeného
C. A. B. prispievať na výživu maloletej I. sumou 2.000,-Sk mesačne, na výživu maloletého F. sumou
1.500,-SkmesačneanavýživumaloletéhoB.sumou1.000,-Skmesačne,krukámmatkyvždydo15.dňa
toho-ktorého mesiaca vopred, a to od 1. augusta 2003.

Odsúdený nepodal návrh na povolenie obnovy konania vedeného pôvodne na Okresnom súde Čadca
pod sp. zn. 2T/90/2006 prvýkrát.

Z pripojeného spisu Okresného súdu Čadca sp. zn. 1Nt/3/2014 mal súd zistené, že Generálna
prokuratúra Slovenskej republiky dňa 21.3.2014 postúpila Krajskej prokuratúre Žilina podnet

odsúdeného C. A. B. zo dňa 10.2.2014, týkajúci sa právoplatne skončenej trestnej veci vedenej na
Okresnom súde Čadca pod sp. zn. 2T/90/2006, ktorá nadobudla právoplatnosť v spojení s uznesením
Krajského súdu v Žiline sp. zn. 1To/72/2008 zo dňa 17.6.2008 a uložila jej skúmať splnenie podmienok
na podanie návrhu na povolenie obnovy konania v danej veci. Po preskúmaní veci totiž zistila z obsahu
spisu sp. zn. XV/1 Pz 463/09 tamojšej prokuratúry, že Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením

sp. zn. 5Tdo/16/2012 zo dňa 29.3.2012 podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku odmietol dovolanie
C. A. B. podané proti vyššie citovanému rozhodnutiu Krajského súdu v Žiline. Ďalej bolo zistené,
že rozsudkom Okresného súdu Čadca sp. zn. 2T/90/2006 zo dňa 11.2.2008, v spojení s uznesením
Krajského súdu v Žiline sp. zn. 1To/72/2008 zo dňa 17.6.2008 bol menovaný právoplatne odsúdený
pre prečin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1 Trestného zákona na trest odňatia slobody

vo výmere 6 mesiacov s podmienečným odkladom jeho výkonu na skúšobnú dobu v trvaní 1 rok.
Trestným rozkazom Okresného súdu Čadca sp. zn. 2T/138/2011 zo dňa 30.11.2011 bola obvinená L.
B. právoplatne odsúdená pre prečin krivej výpovede a krivej prísahy podľa § 346 ods. 2 Trestného
zákona (trestný rozkaz nadobudol právoplatnosť dňa 16.2.2012) pre skutok spáchaný práve v súvislostis trestným konaním vedeným voči obv. C. A. B. pre prečin zanedbania povinnej výživy, kde na hlavnom
pojednávaní dňa 22.10.2007 pred Okresným súdom Čadca sp. zn. 2T/90/2006 vypovedala nepravdu
ohľadne vyplatenia výživného, v dôsledku čoho bol C. A. B. právoplatne odsúdený. Z pripojeného

podnetu C. A. B. zo dňa 10.2.2014 vyplýva, že odsúdený C. A. B. podal na Generálnu prokuratúru
Slovenskej republiky dňa 14.2.2014 podanie týkajúce sa konania 2T/90/2006 s označením, že má byť
chápané ako trestné oznámenie. Okresná prokuratúra Čadca odstúpila podanie súdu na ďalšie konanie.
Na základe tohto podania sa začalo konanie o povolenie obnovy konania. K okolnostiam podania návrhu
na obnovu konania bol odsúdený C. A. B. dňa 24.7.2014 vypočutý N. N. K. H., na základe čoho začal

samosudca v uvedenej veci konať.
Okresný súd Čadca uznesením č. k. 1Nt/3/2014-52 zo dňa 31.10.2014 najskôr vyhovel návrhu
odsúdeného C. A. B. na povolenie obnovy konania vo veci Okresného súdu Čadca sp. zn. 2T/90/2006
a zrušil výrok o vine a výrok o treste rozsudku Okresného súdu Čadca sp. zn. 2T/90/2006 zo dňa
11.2.2008, ktorým bol odsúdený C. A. B. uznaný za vinného z prečinu zanedbania povinnej výživy podľa
§ 207 ods. 1 Trestného zákona a bol mu uložený trest odňatia slobody vo výmere 6 mesiacov, ktorého

výkon mu bol podmienečne odložený na skúšobnú dobu v trvaní 1 rok, s poukazom na to, že odsúdený
mal mať v čase vyhlásenia rozsudku vo veci 2T/90/2006 uhradené výživné vo výške 125.000,- Sk.
Proti tomuto uzneseniu však podal prokurátor Okresnej prokuratúry Čadca sťažnosť, o ktorej rozhodol
Krajský súd v Žiline uznesením č. k. 2Tos/132/2014-66 zo dňa 17.12.2014 tak, že uznesenie Okresného
súdu Čadca sp. zn. 1Nt/3/2014 zo dňa 31.10.2014 zrušil a okresnému súdu uložil vo veci znova konať

a rozhodnúť. Uložil mu pred povolením obnovy konania vykonať dokazovanie v tom smere, aby bolo
jednoznačné a zrejmé, kedy bolo výživné, na ktoré dieťa a v akej výške uhradené.
Následne Okresný súd Čadca uznesením č. k. 1Nt/3/2014-129 zo dňa 23.12.2015, v spojení
s uznesením Krajského súdu v Žiline č. k. 2Tos/46/2015-161 zo dňa 15.6.2016, právoplatným dňa
15.6.2016, zamietol návrh odsúdeného na povolenie konania vo veci Okresného súdu Čadca vedeného

pod sp. zn. 2T/90/2006 zo dňa 11.2.2008. Proti tomuto rozhodnutiu podal odsúdený dovolanie, o ktorom
rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 5Tdo/2/2017 zo dňa 12.1.2017, ktorým
dovolanie odmietol z dôvodu, že dovolanie bolo neprípustné.

Z pripojeného spisu Okresného súdu Čadca sp. zn. 1Nt/7/2019 mal súd zistené, že odsúdený

C. A. B. podal dňa 19.4.2018 ďalší návrh na povolenie obnovy konania vo veci Okresného súdu
Čadca sp. zn. 2T/90/2006. Dňa 9.3.2020 prostredníctvom obhajkyne podal kvalifikovaný návrh na
povolenie obnovy konania. Svoj návrh odôvodnil neúčinnosťou a vadnosťou rozsudku Okresného
súdu Čadca č. k. 5P/128/2002-27 zo dňa 26.9.2003. Poukazoval na to, že rozhodnutie neobsahuje
zverenie do osobnej starostlivosti, preto boli deti v starostlivosti oboch rodičov, a preto nebol povinný

vyživovaciupovinnosťplniť.OkresnýsúdČadcauznesenímč.k.1Nt/7/2019-54dňa19.6.2020,vspojení
s uznesením Krajského súdu v Žiline č. k. 1Tos/82/2020-83 zo dňa 20.10.2020, návrh odsúdeného
na povolenie obnovy konania zamietol dôvodiac, že nezistil nové dôkazy, ktoré by mohli mať za
následok iné rozhodnutie o vine či treste. Konštatoval, že odsúdený svojim návrhom na obnovu
konania principiálne sledoval prehodnotenie dôkazov vo svoj prospech, čomu nemôže slúžiť inštitút

mimoriadneho opravného prostriedku, ktorým obnova konania je. Krajský súd v Žiline sa vo svojom
uznesení č. k. 1Tos/82/2020-83 zo dňa 20.10.2020 zaoberal i skôr prezentovaným dôvodom obnovy
konania zo strany odsúdeného, ktorý uvádzal, že jeho bývalá manželka bola právoplatne odsúdená pre
trestný čin krivej výpovede vo veci Okresného súdu Čadca sp. zn. 2T/138/2011 s tým, že uviedol, že
dôvody skoršej obnovy konania pripomínajú podstatné dôvody v poradí druhého návrhu odsúdeného.

Tiež poukázal na to, že tá skutočnosť, ktorou sa zaoberali súdy i v skorších konaniach, o úhrade
výživného, včas nebola preukázaná, neboli poskytnuté dôkazy. Tiež sa zaoberal tým, že súčasne sa
nevylučuje rozhodnutie o nezverení dieťaťa a povinnosti vyživovať svoje dieťa. I proti tomuto rozhodnutiu
podal odsúdený dovolanie, o ktorom rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn.
4Tdo/52/2021 zo dňa 18.1.2022 tak, že ho opäť ako neprípustné odmietol bez meritórneho preskúmania

veci.

Z pripojeného spisu Okresného súdu Čadca sp. zn. 1Nt/3/2022 mal súd zistené, že odsúdený C. A.
B. dňa 22.2.2022 podal opäť návrh na obnovu konania s poukazom na posledné rozhodnutie vo veci
1Nt/7/2019. Poukazoval tu tiež na neúčinnosť rozsudku 5P/128/2002 a na protizákonné odsúdenie

vo veci 2T/90/2006. Okresný súd Čadca o podanom návrhu rozhodol uznesením č. k. 1Nt/3/2022-24
zo dňa 22.7.2022, v spojení s uznesením Krajského súdu v Žiline č. k. 1Tos/115/2022-50 zo dňa
29.11.2022, právoplatným dňa 29.11.2022, ktorým návrh odsúdeného na povolenie obnovy konania
vo veci Okresného súdu Čadca sp. zn. 2T/90/2006 zamietol z dôvodu, že nezistil nové dôkazy.Opäť sa tu zaoberal dôvodmi tvrdenými odsúdeným, vyživovacou povinnosťou vo vzťahu k rozsudku
5P/128/2002, ako aj rozsudku Krajského súdu v Žiline 6CoP/4/2004, ktorý ho potvrdil. Zaoberal sa
aj námietkou odsúdeného vo vzťahu k neúčinnosti rozsudku. Konštatoval, že odsúdený svojim návrhom

na obnovu konania opäť principiálne sledoval prehodnotenie dôkazov v pôvodnom konaní vo svoj
prospech a poukázal i na skoršie konania o povolenie obnovy konania. Ani v danom prípade nevyšli
najavo skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy o sebe alebo v spojení so
skutočnosťami a dôkazmi skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o jeho vine či treste. S uvedenými
závermi okresného súdu sa stotožnil i Krajský súd v Žiline, ktorý poukázal na predbežnú vykonateľnosť

vo vzťahu k námietkam odsúdeného týkajúcich sa rozsudku 5P/128/2022 ako hlavného titulu. Zaoberal
sa i tým, že zákonná vyživovacia povinnosť rodiča voči dieťaťu zásadne nevyžaduje, aby jej výška
bola určená právoplatným rozhodnutím súdu, nakoľko ide o povinnosť vyplývajúcu zo zákona a ani táto
nemala byť v danom prípade plnená. Konštatoval, že súdy rozhodujúce o vine a treste teda postupovali
v danej veci správne. Stotožnili sa s rozsahom vyživovacej povinnosti stanovenej v rozsudku Okresného
súdu Čadca pod sp. zn. 5P/128/2002, potvrdeným rozsudkom nadriadeného súdu. Porovnaním rozsahu

určenej vyživovacej povinnosti voči Kataríne rozsudkom sp. zn. 5P/128/2002 a rozsudkom sp. zn.
8C/147/2005 vychádzali pritom z rozhodnutia súdu pre odsúdeného priaznivejšieho.

Odsúdený C. A. B. v sťažnostnom konaní týkajúcom sa ním vznesenej námietky zaujatosti voči sudcom
bývalého Okresného súdu Čadca, teraz Okresného súdu Žilina, pracovisko Čadca, predložil súdu

viacero listín, s ktorými sa súd taktiež oboznámil.

Z výpisu z účtu zo zmluvy o stavebnom sporení I. B. k 18.3.2008 vyplýva, že menovaná mala
k uvedenému dňu na účte sumu 172.501,50 Sk. Tiež z neho vyplýva, že dňa 11.2.2008 bol realizovaný
vklad vo výške 16.000,- Sk v prospech I. B.. Z ďalšieho predloženého výpisu z účtu K. D. D. za rok

2010 zo dňa 4.2.2011 vyplýva, že I. B. mala k 31.12.2009 zostatok na účte vo výške 6.600,37 €. Dňa
29.6.2010 jej bola vyplatená nasporená suma 7.287,36 € a účet bol zrušený.

Podľatrvaléhoprevodnéhopríkazunaúhraduzodňa7.4.2011C.A.B.vuvedenýdeňzriadiltrvalýpríkaz
na sumu 33,19 € mesačne v prospech účtu, ktorý mal patriť I. B., so začiatkom účinnosti dňa 11.7.2001.

Z výpisu z listu vlastníctva č. XXX zo dňa 6.2.2015 vyplýva, že I. B. je titulom darovacej zmluvy č. J. XXX/
XXXX z 23.5.2011 vlastníčkou rodinného domu súpisné číslo XXX, postaveného na parcele C-KN č.
XXXX/X – zastavané plochy a nádvoria o výmere 518 m2, ďalej pozemkov – parcely C-KN č. XXXX/X
– trvalé trávne porasty o výmere 268 m2, parcely C-KN č. XXXX – záhrady o výmere 440 m2 a parcely

E-KN č. XXXX – orná pôda o výmere 1364 m2, nachádzajúcich sa v katastrálnom území E., obec E.,
okres H..

Podľa správy G. K., D. J. A. F. H. zo dňa 20.3.2012 I. B. poberala prídavky na dieťa v sume 22,54 €
mesačneod1.1.2012.Vobdobíod19.10.2011do31.12.2011poberalaprídavkynadieťavsume22,01€

mesačne. Zároveň poberala rodičovský príspevok v sume 194,70 € od 1.1.2012. V období od 19.10.2011
do 31.12.2011 poberala rodičovský príspevok v sume 190,10 € mesačne. V mesiaci december 2011
jej bol vyplatený príspevok pri narodení dieťaťa v sume 151,37 € a príplatok k príspevku pri narodení
dieťaťa v sume 678,49 €.

K oboznámeným listinným dôkazom odsúdený na verejnom zasadnutí uviedol, že súd nemôže určiť
platiť výživné, keď tomu druhému človeku neboli zverené deti do výchovy a starostlivosti. Celý rozsudok
5P/128/2002 je protizákonný, hlavne doložka. Prvá obnova - z toho, čo tam bolo napísané, nič nebolo
doteraz zákonným spôsobom vyvrátené. Druhá obnova - slepý, hluchý, nemý, aby sa nič nevidelo. Aj
celýrozsudok8P/147/2005jeprotizákonný.I.samanavrhlakonaniezastaviť,alekonaniesanezastavilo.

Všetky spisy uvedené v návrhu, ktoré žiada pripojiť, majú jednoznačný súvis s tým, prečo sa nechce
opraviť doložka na rozsudku 5P/128/2002, teda súvisia s touto doložkou. K uzneseniu Krajského súdu
v Žiline č. k. 11CoE/46/2020-187 na čl. 8 uviedol, že exekučným titulom v exekúcii 5Er/257/2007 bol
rozsudok 5P/128/2002, žiadny iný. K listinám, ktoré predložil v sťažnostnom konaní, uviedol, že tieto sa
týkajú dcéry I.. Vyplýva z nich, že mala peňažné prostriedky, nebola nemajetná a tiež, že jej na základe

trvalého príkazu platil.

Prokurátorka na verejnom zasadnutí navrhla návrh odsúdeného na povolenie obnovy konania
zamietnuť. Poukázala na to, že vyživovaciu povinnosť upravuje zákon. V trestnom konaní sa sudcamôže len stotožniť s rozsudkom sudcu v civilnom konaní. V konkrétnom prípade súd dokonca vychádzal
zo stavu pre odsúdeného v tom čase priaznivejšieho. Čo sa týka doložky právoplatnosti, túto upravuje
OSP, ako správne odsúdený uviedol. Čo sa týka rozsudku OS Čadca 5P/128/2002, toto rozhodnutie

je stále, aj naďalej, aj teraz, právoplatné, až zmenou úpravy pomerov, o ktorej následne rozhoduje
súd, dochádza k strate účinku tohto rozhodnutia. Nejedná sa o novú skutočnosť, ktorá by vyšla najavo
a ktorá by pre súd bola skôr neznámou. Pokiaľ ide o listiny pripojené k sťažnosti odsúdeného v konaní
o námietke zaujatosti, hodnotiť ich by bolo len prehodnocovaním dôkazov v pôvodnom konaní. Počas
celého konania odsúdený neoznačil novú skutočnosť, ktorá by vyšla najavo a bola súdu skôr neznáma

a mohla by privodiť iné rozhodnutie o vine a treste. Jedná sa už v poradí o štvrtý návrh na obnovu
konania, v ktorých boli všetky skutočnosti už riešené.

Odsúdený v konečnom návrhu na verejnom zasadnutí uviedol, že má právo očistiť meno, lebo to, čo
je v rozsudku 2T/90/2006, nie je pravda. Bol právoplatne odsúdený, ide o justičný omyl. To, že mu je
bránené v tomto jeho práve očistiť meno, nie je zákonné. Je pravdou, že vyživovaciu povinnosť upravuje

zákon o rodine, ktorý hovorí, že „je povinný živiť.“ Ak jeho povinnosť nebola určená žiadnou výškou,
lebo deti neboli zverené do výchovy manželky a tento rozsudok 5P/128/2002 je zároveň neúčinný, teda
ak nemal povinnosť platiť a nebolo mu preukázané, že deti neživil, lebo manželka zo svojho príjmu
nebola schopná uživiť samú seba. Keďže na Slovensku nemáme vyšetrovacieho sudcu, súd môže
prejednávať len podľa obžaloby. Ide o zavádzanie súdu, príde mu to ako vopred dohodnuté. Krajský

súd v Žiline v rozhodnutí 11CoE/46/2020-187 jednoznačne povedal, že rozsudok 5P/128/2002 je od
9.3.2004 neúčinný, a teda doložka právoplatnosti a vykonateľnosti, ktorá tam bola daná 20.3.2004,
je protizákonná. Prokurátorka aj súd majú rešpektovať toto rozhodnutie. Táto doložka je rozhodujúca
nová vec, nikde sa o nej doteraz nič nespomínalo. Prílohy, ktoré predložil k sťažnosti, neboli v skorších
konaniach predložené, je to ďalšie zavádzanie. O. sa porušuje jeho právo v zmysle článku 1 Ústavy

SR. To je elementárne právo, čo aj človek bez učňovky vie. Z uvedeného vyplýva, že procesný postup
nepredvolať na zistenie pravdy, ako to je s doložkou právoplatnosti a vykonateľnosti, je hrubé porušenie
práva na spravodlivý proces.

Podľa § 394 ods. 1 Trestného poriadku obnova konania, ktoré sa skončilo právoplatným rozsudkom

alebo právoplatným trestným rozkazom, sa povolí, ak vyjdú najavo skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr
neznáme, ktoré by mohli samy osebe alebo v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi
odôvodniť iné rozhodnutie o vine alebo vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom
nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom
rozpore s účelom trestu, alebo vzhľadom na ktoré upustenie od potrestania alebo upustenie od uloženia

súhrnného trestu by bolo v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa, alebo by
bolo v zrejmom rozpore s účelom trestu.

Podľa § 396 ods. 1 Trestného poriadku obnovu konania možno povoliť len na návrh oprávnenej osoby.

Podľa§396ods.3Trestnéhoporiadkuvprospechobvinenéhomôžunávrhnapovolenieobnovykonania
podať okrem obvineného aj osoby, ktoré by mohli podať v jeho prospech odvolanie. Ak by tak mohli
urobiť i proti vôli obvineného, môžu proti jeho vôli podať i návrh na povolenie obnovy konania. Taký návrh
môžu urobiť aj po smrti obvineného.

Podľa § 397 ods. 2 Trestného poriadku o návrhu na povolenie obnovy konania, ktoré sa skončilo
právoplatným rozhodnutím súdu, rozhoduje iný samosudca alebo iný senát súdu, ktorý vo veci rozhodol
v prvom stupni.

Podľa § 399 ods. 2 Trestného poriadku súd návrh na povolenie obnovy konania zamietne, ak nezistí

podmienky obnovy konania podľa § 394.

Podľa § 402 ods. 1 Trestného poriadku o návrhu na povolenie obnovy konania rozhoduje súd na
verejnom zasadnutí.

Podľa § 402 ods. 3 Trestného poriadku proti uzneseniu o návrhu na povolenie obnovy konania je
prípustná sťažnosť, ktorá má odkladný účinok.Ustanovenie § 394 Trestného poriadku stanovuje formálne podmienky pre obnovovacie konanie –
existenciu právoplatného rozhodnutia a novej skutočnosti alebo dôkazu. Rozhodovanie o povolení
obnovy konania je podmienené materiálnou podmienkou spočívajúcou v povinnosti súdu konajúceho

o povolení obnovy konania vyhodnotiť vplyv novej skutočnosti alebo nového dôkazu na už ustálený
skutkový stav. V tomto štádiu rozhodovania je potrebné vyhodnotiť novú skutočnosť alebo nový dôkaz z
hľadiskajehonovostiaspôsobilostiodôvodniťinérozhodnutieovine.Zaskutočnostisúduskôrneznáme
sa považujú také, ktoré neboli predmetom dokazovania alebo zisťovania pred rozhodnutím, ktorého sa
návrh na obnovu konania týka. Takou skutočnosťou je objektívne existujúci jav, ktorý nie je v tej istej veci

dôkazom, ale ktorý môže mať vplyv na zistenie skutkového stavu veci. Novú skutočnosť treba v konaní
o obnove konania spravidla preukázať dôkazom. Skúmanie, či nové skutočnosti alebo dôkazy sú tak
kvalifikované,žesúspôsobilésamyosebealebovspojenísoskutočnosťamiadôkazmiužskôrznámymi
odôvodniť iné než pôvodné právoplatné rozhodnutie, sa realizuje porovnaním doteraz vykonaných
dôkazov a doterajšieho skutkového zistenia uvedeného vo výroku právoplatného rozhodnutia, s
dôkaznou silou a významom novo tvrdených skutočností a novo navrhovaných dôkazov. Ako je uvedené

vyššie, pre pozitívne rozhodnutie o návrhu na povolenie obnovy konania musí byť výsledkom tohto
skúmania dôvodný predpoklad pre možnú zmenu pôvodného právoplatného rozhodnutia.

Je nevyhnutné poukázať na to, že obnova konania je mimoriadny opravný prostriedok, a teda
akýkoľvek zásah do právoplatného a vykonateľného rozhodnutia je prípustný iba vo výnimočných

prípadoch. Účelom obnovy konania nie je revízia pôvodného trestného stíhania, ani verifikovanie
pôvodne vykonaných dôkazov, či spochybňovanie spôsobu, akým ich hodnotil súd v pôvodnom konaní.
V konaní o povolenie obnovy konania nie je možné preskúmavať vecnú správnosť rozsudku vydaného v
základnom konaní. Konanie o povolení obnovy sa obmedzuje predovšetkým na riešenie otázky, či návrh
na povolenie obnovy konania obsahuje skutočnosti alebo dôkazy, ktoré sú pre súd nové, skôr neznáme.

Za nové skutočnosti alebo dôkazy nemožno považovať skutočnosti alebo dôkazy, ktoré sú zistiteľné z
obsahu spisov, a to aj vtedy, keď sa súd s nimi v pôvodnom rozhodnutí nevysporiadal, alebo ich dokonca
prehliadol, resp. sa pri hodnotení vykonaných dôkazov mýlil, prípadne ich nesprávne vyhodnotil.

V týchto súvislostiach súd poukazuje na viaceré judikáty. Za nové skutočnosti alebo dôkazy v zmysle

ustanovenia § 394 ods. 1 Tr. por. nemožno považovať skutočnosti alebo dôkazy, ktoré možno zistiť z
obsahu spisu, a to ani vtedy, keď sa súd s nimi v rozhodnutí nevysporiadal, alebo ich dokonca prehliadol,
resp. sa zmýlil pri hodnotení vykonaných dôkazov, prípadne ich nesprávne vyhodnotil (Rt 6/1997). V
konaní o povolení obnovy konania však súd nemôže preskúmavať zákonnosť postupu v pôvodnom
konaní v tom smere, či sa súd pri rozhodovaní vyrovnal so všetkými okolnosťami a obhajobou, či

rešpektoval zásadu bezprostrednosti a ústnosti pri dokazovaní a pod. (Rt 35/1988). V konaní o povolení
obnovy konania nemožno preskúmavať vecnú správnosť rozsudku vydaného v základnom konaní (Rt
6/1997).

Po preskúmaní spisového materiálu súd prijal záver, že odsúdeným neboli tvrdené také skutočnosti

a predložené také dôkazy, ktoré by súdu neboli skôr známe a ktoré by boli takého charakteru, že by mohli
samé osebe alebo v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie
o vine, alebo vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere k závažnosti činu
či pomerom páchateľa. Jedná sa o v poradí už štvrtý návrh na povolenie obnovy konania, pričom možno
konštatovať, že sa obsahovo jedná v podstate o totožné návrhy, ktoré už boli v rámci sťažnostného

konania trikrát predmetom prieskumu krajského súdu. Odsúdený opakovane dôvodil skutočnosťami,
ktoré prezentoval už v skorších konaniach vo veciach svojich návrhov na obnovu konania, v ktorých sa
súd s uvedenými opakovane, právoplatne, už vysporiadal. Celý svoj návrh odsúdený stavia na tvrdenej
neúčinnosti rozsudku 5P/128/2002 ako základného titulu, na základe ktorého mal povinnosť platiť
výživné a na základe ktorého potom bol i právoplatne odsúdený v trestnom konaní, a to odvolávajúc sa

tiež na odôvodnenie rozhodnutia Krajského súdu v Žiline vo veci 11CoE/46/2020, ktoré je aj súčasťou
spisového materiálu 1Nt/3/2022. Uvedené teda namietal už v skoršom konaní o povolenie obnovy
konania, čím sa súd zaoberal už aj v uznesení vo veci 1Nt/3/2022. V danom prípade treba poukázať na
to, že exekučný súd k zastaveniu exekúcie pristupoval z toho dôvodu, že v čase prebiehajúcej exekúcie,
kde bol exekučným titulom rozsudok Okresného súdu Čadca sp. zn. 5P/128/2002, už bol právoplatným

aj rozsudok, ktorý upravoval práva a povinnosti rodičov k oprávneným osobám z vyživovacej povinnosti
na čas po rozvode, vydaný vo veci 8C/59/2003. Z uvedeného dôvodu preto už potom v prípade
neplnenia vyživovacej povinnosti na základe rozvodového rozsudku nebolo možné ďalej vykonávať
exekúciu na základe skôr vydaného rozsudku, ktorý upravoval práva a povinnosti rodičov, v danomprípade povinného - odsúdeného na čas do rozvodu manželstva. Uvedeným sa zaoberal Krajský súd
v Žiline v bode 16 odôvodnenia svojho rozhodnutia, kde vymedzil aj obdobie, do ktorého bolo možné
exekúciu na základe tohto exekučného titulu vykonávať. Konkrétne v odôvodnení svojho uznesenia č.

k. 11CoE/46/2020-187 zo dňa 14.12.2021 uviedol, že v danom prípade na podklade exekučného titulu
– rozsudku Okresného súdu Čadca sp. zn. 5P/128/2002 bolo možné vykonať exekúciu za časové
obdobie od 1.8.2003 do 23.3.2004. Tento rozsudok stratil účinnosť nadobudnutím právoplatnosti výroku
o výživnom pre oprávnenú na čas po rozvode, pričom pri určení časového obdobia, za ktoré uložil
povinnému platiť predmetné výživné, zobral do úvahy, že oprávnená I. B. nadobudla plnoletosť dňa

23.3.20004. Podľa názoru súdu si neúčinnosť samotného rozhodnutia ako titulu odsúdený nesprávne
vysvetľuje. Mal vplyv len na stav exekúcie, ktorá prebiehala po právoplatnom rozhodnutí vo veci rozvodu
manželstva, kedy stratil účinok vo vzťahu k vyživovacej povinnosti odsúdeného.

Súd musí konštatovať, že obžaloba Pv 646/05 zo dňa 29.6.2006, rovnako aj rozsudok Okresného súdu
Čadca č. k. 2T/90/2006-205 vychádzali z rozsudku Okresného súdu Čadca 5P/128/2002, ktorý v čase

podania už bol neúčinný, avšak to neznamená, ako sa mylne odsúdený domnieva, že nemal výživné na
maloletédetiďalejplatiť.Orgánčinnývtrestnomkonaníasúdpočastrestnéhokonaniaposudzujúotázku
rozsahu vyživovacej povinnosti samostatne ako predbežnú (§7 ods. 1 Trestného poriadku). Pri tomto
posudzovaní nie sú viazaní súdnym rozhodnutím, ktorým bola v občianskom súdnom konaní určená
konkrétna výška vyživovacej povinnosti, tzv. výživného. K tomuto súdnemu rozhodnutiu však musia

prihliadať a vyhodnotiť ho ako iné dôkazy v zmysle § 2 ods. 12 Trestného poriadku. V tomto konkrétnom
prípade v pôvodnom konaní orgány činné v trestnom konaní prihliadali na rozsudok Okresného súdu
Čadca sp. zn. 5P/128/2002 zo dňa 26.9.2003, ktorým bol odsúdený zaviazaný platiť výživné na mal. I.
v sume 2.000,-Sk, na mal. F. v sume 1.500,-Sk a na mal. B. v sume 1.000,-Sk. Týmto rozsudkom bolo
upravenévýživnénačaspredrozvodom.RozsudkomOkresnéhosúduČadcasp.zn.8C/59/2003zodňa

3.12.2003, právoplatným dňa 9.3.2004 (vo výroku o rozvode manželstva), bolo manželstvo odsúdeného
aL.B.rozvedené.TýmtorozsudkombolodsúdenýC.A.B.zaviazanýplniťvyživovaciupovinnosťnamal.
I. v sume 3.000,-Sk, na mal. F. v sume 2.000,-Sk a mal. B. v sume 1.500,-Sk, teda vyššiu, než je uvedené
v obžalobe a následne aj v rozsudku Okresného súdu Čadca sp. zn. 2T/90/2006. Je teda zrejmé, že súd
ako predbežnú otázku určil výživné v sume, ktorou bol odsúdený zaviazaný rozsudkom 5P/128/2002,

pričom mohol určiť aj vyššie výživné, a to napríklad podľa neprávoplatného rozsudku 8C/59/2003.
Povinnosť odsúdeného uhrádzať výživné svojim deťom vyplýva priamo z ustanovenia § 85 ods. 1 a nasl.
Zákona o rodine, bez ohľadu na to, či došlo k prípadnej konkretizácii výživného rozhodnutím súdu
v občianskom konaní, a preto námietky odsúdeného, že neexistuje žiadne rozhodnutie súdu, sú v tomto
prípade neopodstatnené. Odsúdený dobre vedel, že jeho v tom čase maloleté deti nie sú schopné

živiť sa samé a ako ich otec je povinný prispievať na ich výživu. Je teda zrejmé, že súd v konaní
2T/90/2006 nielenže neporušil práva v neprospech odsúdeného, naopak, rozhodol v jeho prospech, keď
ako predbežnú otázku – určenie výšky výživného, toto určil v nižšom rozsahu, než akým bol zaviazaný
predbežne vykonateľným rozsudkom vo veci sp. zn. 8C/59/2003.

Pokiaľ odsúdený dôvodil doložkou právoplatnosti a vykonateľnosti, tá je vyznačovaná na základe
procesného predpisu, ktorým bol v tom čase Občiansky súdny poriadok, v súčasnosti Civilný
mimosporový poriadok. Vychádza sa z doručenia rozhodnutia. V zmysle § 44 Civilného mimosporového
poriadku je rozhodnutie, ktorým súd určí vyživovaciu povinnosť, predbežne vykonateľné, čo v praxi
znamená, že rozhodnutie sa stáva vykonateľným pred tým, ako nadobudne právoplatnosť (uvedené

platilo aj v predchádzajúcej právnej úprave – konkrétne ustanovenie § 162 OSP). Doložka právoplatnosti
a vykonateľnosti sa vyznačuje bez ohľadu na neskoršie rozhodnutie. Rozhodnutie Okresného súdu
Čadca 5P/128/2002 nebolo zrušené, ani zmenené, malo len obmedzenú účinnosť (do právoplatnosti
rozhodnutia o rozvode manželstva vo veci 8C/59/2003). Táto doložka teda zodpovedá stavu spisového
materiálu, na základe ktorého osoba oprávnená touto doložkou opatriť rozhodnutie túto vyznačila. Podľa

názoru súdu nebol dôvod pripájať za týmto účelom spisy, ktoré sú označené v návrhu, preto aj rozhodol
o tomto dôkaznom návrhu tak, že ho odmietol, a to aj vo vzťahu k výsluchu osoby, ktorá takúto doložku
vyznačila, nakoľko zároveň nebola tvrdená alebo preukazovaná skutočnosť, že ide o dôkaz, ktorý
nebol súdu skôr známy. Táto doložka právoplatnosti bola vyhotovená už v čase skorších rozhodnutí vo
veci obnov konania.

Pokiaľ ide o ďalšie námietky – dôvody pre povolenie obnovy konania, tak vo vzťahu k nim súd
poukazuje na tú skutočnosť, že i týmito námietkami sa súdy zaoberali už v predchádzajúcich konaniacho povolenie obnovy konania CA-2T/90/2006, pričom neboli dôvodom na povolenie obnovy konania ani
v jednom prípade.

Ako už súd vyššie uviedol, v prípade odsúdeného ide už v poradí o štvrtý návrh na obnovu konania.
O obdobnom návrhu už súd rozhodoval v konaní 1Nt/3/2014, v ktorom návrh na obnovu konania
zamietol a po podaní sťažnosti odsúdeným uznesenie potvrdil aj Krajský súd v Žiline uznesením
2Tos/46/2015 zo dňa 15.6.2016. Rovnako súd o obdobnom návrhu rozhodoval aj v konaní 1Nt/7/2019,
ktorým zamietol návrh odsúdeného C. A. B., ktoré uznesenie Krajský súd v Žiline dňa 20.10.2020

uznesením 1Tos/82/2020 potvrdil a sťažnosť odsúdeného ako nedôvodnú zamietol. Do tretice súd
rovnako o obdobnom návrhu rozhodoval aj v konaní 1Nt/3/2022, v ktorom návrh na obnovu konania
zamietol a po podaní sťažnosti odsúdeným uznesenie potvrdil aj Krajský súd v Žiline uznesením
1Tos/115/2022 zo dňa 29.11.2022. V prvých dvoch uvedených prípadoch podal odsúdený i dovolania,
ktoré Najvyšší súd Slovenskej republiky odmietol. I v týchto konaniach vykonaným dokazovaním nebola
preukázaná existencia nových, súdu skôr neznámych dôkazov, ktoré by samy o sebe alebo v spojení

so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodňovali iné rozhodnutie o vine odsúdeného.

Odsúdený svojou žiadosťou - návrhom na obnovu konania podľa názoru súdu opätovne sledoval
prehodnotenie dôkazov vo svoj prospech, spochybňujúc spôsob, akým ich hodnotil súd v pôvodnom
konaní. V týchto súvislostiach poukazuje súd na to, že oprávnená osoba, v danom prípade odsúdený,

musí vo svojom návrhu jednoznačne uviesť nové skutočnosti alebo nové dôkazy, ktoré sa týkajú skutku
uvedeného v obžalobe. V danom prípade sa tak podľa názoru súdu nestalo. Skutočnosti uvádzané
odsúdeným v podstate vyjadrujú len jeho nesúhlas s jeho trestným postihom. Odsúdený nimi prezentuje
svoju predstavu o tom, ako mal súd v základnom konaní postupovať, hodnotiť dôkazy a pod. Nejde však
o také nové skutočnosti, ktoré by boli súdu skôr neznáme a ktoré by sami o sebe alebo v spojení so

skutočnosťami a dôvodmi súdu skôr známymi odôvodňovali iné rozhodnutie o vine.

Vzhľadom k vyššie uvedenému súd návrh odsúdeného ako nedôvodný zamietol, pretože nezistil
existenciu zákonného dôvodu pre povolenie obnovy konania CA-2T/90/2006.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu je prípustná sťažnosť do 3 pracovných dní od oznámenia uznesenia na Okresný
súd Žilina. Sťažnosť má odkladný účinok.