Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, January 29, 2026

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 3Co/148/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7517221841
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 01. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Dudíková

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2026:7517221841.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Dudíkovej a sudcov JUDr.

Ľuboša Kunaya a JUDr. Petra Tutka v spore žalobcov: 1/ A. B. C. D., nar. XX.X.XXXX, bytom E. XX, B.
a 2/ mal. A. D., nar. XX.X.XXXX, bytom E. XX, B., obaja zastúpení JUDr. Jurajom Birošom, advokátom,
so sídlom Rázusova 1, Košice, proti žalovanej: Slovenská kancelária poisťovateľov, so sídlom Bajkalská
19B, Bratislava, IČO: 36062235, zastúpená Mgr. Pavlom Horovčákom, advokátom, so sídlom Hroncova
3, Košice, v konaní o náhradu nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcov a žalovanej proti rozsudku
Mestského súdu Košice z 18.6.2024, č.k. K3-7C/294/2017-289

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

Žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Mestský súd Košice (ďalej tiež len „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“) napadnutým
rozsudkom uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni v 1. rade sumu 20.000,- Eur a žalobcovi v 2.
rade sumu 15.000,- Eur (I), v prevyšujúcej časti žalobu zamietol (II) a priznal žalobcom proti žalovanej
nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % z priznanej náhrady nemajetkovej ujmy (III).

2. Súd prvej inštancie tak vo veci samej rozhodol o žalobe, ktorou sa žalobcovia proti pôvodne

žalovaným:1/F.B.,nar.XX.X.XXXX,bytomG.H.XXX,A.,I.J.,H.,2/DESHKOVASYLVASYOLOVYCH,
IČO: 1516813952, so sídlom YA. B. XX, A., Zakarpatská oblasť, Ukrajina, 3/ PrJSC IC PZU Ukraine,
IČO: 20782312, so sídlom Dehgyarivska str. 62, Kyjev, Ukrajina a 4/ Slovenská kancelária poisťovateľov
domáhali náhrady nemajetkovej ujmy, žalobkyňa v 1. rade vo výške 100.000,- Eur a žalobca v 2. rade
vo výške 150.000,- Eur, vzniknutej im zásahom do osobnostných práv smrťou partnera a otca K. A. F.,
L., nar. X.X.XXXX, zomr. dňa 14.11.2014 (ďalej aj „Marek Vida“, „Marek“ alebo „ zosnulý“) pri dopravnej
nehode v katastri obce Dvorníky - Včeláre, zapríčinenej žalovaným v 1. rade ako vodičom motorového

vozidla, ktorý bol zamestnancom žalovaného v 2. rade.

3. Žalobu skutkovo odôvodnili tým, že 14.11.2014 v čase okolo 00:05 hod. v smere od obce Turňa nad
Bodvou na obec Hrhov viedol žalovaný v 1. rade motorové vozidlo - súpravu vozidiel tvorenú ťahačom
zn. Volvo FH 4x2, EČ Ukrajiny AO6639AO s návesom značky Schwarzmüller EČ Ukrajiny AP6602XX,
ktorý pri prejazde pravotočivej zákruty smerom do križovatky s obcou Dvorníky prešiel do protismeru

vozovky,kdesačelnezrazilsoprotiidúcimvozidlomzn.AudiA6,ktoréviedolvodičIng.MarekVida,PhD.
Vodič vozidla Audi A6 Marek Vida v dôsledku dopravnej nehody utrpel zranenia, následkom ktorých na
mieste dopravnej nehody zomrel. Žalovaný v 1. rade bol rozsudkom Okresného súdu Košice - okolie č. k.
2T/10/2015z08.03.2016,právoplatným01.06.2016,uznanýzavinnéhozospáchaniaprečinuusmrteniapodľa § 149 ods. 1 písm. a) Tr. zákona s poukazom na § 138 písm. h) Tr. zákona v jednočinnom súbehu
s prečinom ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1, ods. 2 písm. a) Tr. zákona s poukazom na § 138 písm.
h) Tr. zákona, za čo bol odsúdený na úhrny trest odňatia slobody podľa § 36 písm. j), § 38 ods. 3, ods. 8

a § 41 ods. 1 Tr. zákona vo výmere dvoch rokov s podmienečným odkladom a skúšobnou dobou v trvaní
troch rokov, zároveň mu bol uložený zákaz činnosti vedenia všetkých druhov motorových vozidiel na
dobu troch rokov. Podľa argumentácie žalobcov, smrťou K. A. F. L. bolo zasiahnuté do ich osobnostných
práv v zmysle § 11 Občianskeho zákonníka, a to najmä ich práva na súkromie a práva na rodinný život.
Zomrelý v čase pred dopravnou nehodou žil v spoločnej domácnosti so žalobkyňou v 1. rade, ktorá

bola jeho životnou partnerkou viac ako päť rokov, tvorili harmonický pár, bývali v spoločnej domácnosti,
spoločne hospodárili, starali sa jeden o druhého, plánovali spoločnú budúcnosť. Žalobkyňa v 1. rade v
časedopravnejnehodyčakalasozomrelýmdieťa-žalobcuv2.rade,naktoréhonarodeniesanesmierne
tešili a plánovali uzavrieť manželstvo. Ako sa žalobkyňa dozvedela od spolujazdca zomrelého A. D. M.,
na spiatočnej ceste bol zomrelý vybrať a uhradiť kúpnu cenu za snubný prsteň, avšak v dôsledku smrti
jej partnera sa zásnuby nikdy neuskutočnili. O smrti partnera sa dozvedela na druhý deň po dopravnej

nehode na pracovnom pohovore, kde jej to prišiel povedať jej otec, psychicky sa zrútila, stratila zmysel
žiť, nemohla jesť ani piť, nikam nechodila, stratila chuť komunikovať so svojimi priateľmi a rodinou a
pri živote ju držalo iba jej nenarodené dieťa, situáciu znášala psychicky veľmi ťažko, trpela úzkosťou
a nespavosťou. Z uvedených dôvodov vyhľadala pomoc psychiatra. Bola nútená absolvovať konanie o
určenie otcovstva vo vzťahu k zomrelému, čo ešte viac prehĺbilo traumu zo smrti jej partnera. Žalobkyňa

v 1. rade zostala na výchovu a výživu žalobcu v 2. rade sama, pričom ide o jej prvé dieťa. Pasívnu
vecnú legitimáciu žalovaného v 2. rade žalobcovia odôvodnili skutočnosťou, že v čase dopravnej nehody
bol žalovaný v 1. rade zamestnancom žalovaného v 2. rade, ktorý bol zároveň vlastníkom motorového
vozidla s ťahačom, ktoré viedol žalovaný v 1. rade. Pasívnu vecnú legitimáciu žalovanej v 3. rade
odôvodnili žalobcovia ustanovením § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení

zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla.

4. Uznesením z 30.04.2024 sp. zn. K3-7C/294/2017-236, právoplatným 30.7.2024, súd prvej inštancie
konanie zastavil proti žalovaným v 1. až 3. rade na základe späťvzatia dôvodne podanej žaloby
odôvodneného medzičasom ustálenou súdnou praxou, ktorou je judikovaná pasívna vecná legitimácia

žalovanej v 4. rade v spore, voči ktorej žalobcovia na podanej žalobe trvali.

5. Prvoinštančný súd v napadnutom rozsudku čo do základu uplatneného nároku bezozvyšku vyšiel zo
žalobcami tvrdeného skutkového deja. Mal za preukázané, že zavinenie pôvodne žalovaného v 1. rade
F. B. bolo konštatované rozsudkom Okresného súdu Košice - okolie sp. zn. 2T/10/2015 z 08.03.2016,

právoplatným 01.06.2016 (F. B. z nedbanlivosti spôsobil smrť a ťažkú ujmu na zdraví, skutok spáchal
závažnejším spôsobom konania, porušením dôležitej povinnosti uloženej mu podľa zákona, čím spáchal
prečin usmrtenia podľa § 149 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona s poukazom na ust. § 138 písm.
h) Trestného zákona v jednočinnom súbehu s prečinom ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1, ods.
2 písm. a) Trestného zákona s poukazom na ust. § 138 písm. h) Trestného zákona), pričom súd je

rozhodnutím príslušných orgánov o tom, že bol spáchaný trestný čin a kto ho spáchal viazaný podľa §
193 tretia veta C.s.p. Zo skutkového tvrdenia pôvodne žalovaného v 3. rade a ním predložených zmlúv
povinného poistenia občianskoprávnej zodpovednosti majiteľov pozemných dopravných prostriedkov za
podmienok medzinárodného systému automobilového poistenia „zelená karta“ č. 10203673 a 10203674
uzavretých medzi PP Desho Vasyl ako poistníkom a Poisťovňou „PZU Ukrajina“ a.s. ako poisťovateľom

na obdobie od 23.3.2014 do 22.3.2015 súd zistil, že cudzozemské motorové vozidlo bolo v čase
dopravnej nehody poistené v systéme poistenia vozidiel zelená karta s platnosťou aj pre územie
Slovenskej republiky. Vzhľadom k uvedenému poistné plnenie za škodu spôsobenú jeho prevádzkou
na území Slovenskej republiky poskytuje žalovaná z poistného garančného fondu a žalobcovia ako
poškodení majú právo uplatniť nárok na náhradu škody priamo proti žalovanej za rovnakých podmienok,

za akých by mohli uplatniť tento nárok proti poisťovateľovi podľa zákona č. 381/2001 Z.z. ( § 24 ods. 2
písm. d), ods. 3 v spojení s § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z.z.), čo medzi stranami nebolo sporné.

6. V konaní mal súd prvej inštancie preukázané výpoveďou žalobkyne a svedkov - dvoch kamarátok
žalobkyne, otca žalobkyne, matky zosnulého a sestry zosnulého, že žalobkyňa bola so zosnulým K.

A. F., L. v partnerskom vzťahu cca päť rokov pred jeho smrťou, žili v spoločnej domácnosti, ich vzťah
bol stabilný, spoločne trávili svoj voľný čas, očakávali narodenie spoločného dieťaťa, plánovali svadbu
a spoločnú budúcnosť.7. Na takto ustálený skutkový stav prvoinštančný súd aplikoval ustanovenia § 7 ods. 1, § 11, § 13 ods.
1, 2, 3, § 420 ods. 1, § 427 ods. 1 zák. č. 40/1964 Zb., Občiansky zákonník, v znení neskorších zmien

a doplnkov, § 1 ods. 1, § 2, § 4 ods. 1, ods. 2 písm. a), § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, ods. 3, § 24 ods. 2 písm. d),
§ 24 ods. 3 zák. č. 381/2001 Z. z., o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v znení neskorších zmien
a doplnkov. Na ich základe dospel k východiskovému záveru, že smrť partnera žalobkyne v 1. rade
bola citeľným zásahom do sféry jej súkromného a citového života. Jeho smrťou stratila možnosť ďalej

udržiavať a rozvíjať vzťahy s ním, o túto sféru prirodzených vzťahov bola ochudobnená, pričom ide
o nenávratný stav. Túto stratu prekonávala s výraznými a pretrvávajúcimi ťažkosťami, navyše počas
tehotenstva, v dôsledku čoho nemohla užívať medikamenty na zmiernenie duševných útrap. Súd prvej
inštancie konštatoval, že smrť blízkeho človeka prináša množstvo zložitých prežívaní, bolestí, silných
emócií a utrpenia, s ktorými sa človek ťažko vyrovnáva. Žalobca v 2. rade je synom zosnulého, ktorého
kvôli jeho predčasnej smrti nemal možnosť spoznať a zažiť jeho otcovskú lásku, podporu, pozornosť.

Mal za to, že žalobcom vzniknutá trauma je neodstrániteľná, smrťou ich blízkeho došlo k nenávratnej
deštrukcii týchto medziľudských väzieb a tým k intenzívnemu zásahu do ich osobnostných práv, práva
na súkromie a rodinný život, za ktoré následky nie je postačujúca morálna satisfakcia (trest uložený
pôvodne žalovanému v 1. rade v trestnom konaní), a preto nárok žalobcov na náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch je dôvodný.

8. Prvoinštančný súd ďalej poukázal na konanie Okresného súdu Košice II sp. zn. 25C/62/2017,
predmetom ktorého bola náhrada nemajetkovej ujmy žalobcov – rodičov zosnulého A. F., jeho sestry
a jeho netere, proti žalovanej - Slovenskej kancelárii poisťovateľov, v ktorom bola rozsudkom Okresného
súdu Košice II sp. zn. 25C/62/2017 zo dňa 16.5.2019 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach

zo dňa 7.3.2024 sp. zn. 5Co/5/2024-367, žalovanej uložená povinnosť zaplatiť otcovi zosnulého K. D.
F., nar. X.X.XXXX, sumu 15.000,- Eur (I), matke zosnulého K. L. F., nar. X.X.XXXX, sumu 15.000,- Eur
(II), sestre zosnulého K. D. B., L., nar. XX.X.XXXX, sumu 10.000,- Eur (III) a neteri zosnulého G. B., nar.
XX.X.XXXX, sumu 5.000,- Eur (IV), pričom v prevyšujúcej časti súd žalobu zamietol.

9. Súd prvej inštancie vysvetlil, že Občiansky zákonník žiadnu maximálnu ani minimálnu hranicu výšky
zadosťučinenia v peniazoch neupravuje, ust. § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka ustanovuje len, že
zadosťučinenie má byť primerané. Určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je vecou
úvahy súdu, ktorý sa pri tejto úvahe musí riadiť taxatívne stanovenými kritériami podľa § 13 ods. 3
Občianskeho zákonníka (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo/137/2008),

a to tak vo vzťahu k postihnutej osobe, ako aj vo vzťahu k subjektu, ktorý neoprávnený zásah spôsobil,
aby bola zabezpečená požiadavka účinného a primeraného zadosťučinenia za vzniknutú nemajetkovú
ujmu, ako aj požiadavka nezneužívania tohto právneho prostriedku na neprípustné obohacovanie.
Maximálna suma peňažného zadosťučinenia, ktorú môže súd priznať, je ohraničená výškou žalobcami
požadovaného peňažného zadosťučinenia. Konštatoval, že podľa ustálenej judikatúry (rozhodnutie

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6MCdo 15/2012) je potrebné pri ustálení výšky náhrady
nemajetkovej ujmy zobrať do úvahy aj iné hmotnoprávne predpisy upravujúce odškodnenie, napr.
zákon č. 215/2006 Z. z., t. č. zákon č. 274/2017 Z. z. o obetiach trestných činov, v zmysle ktorého, v
znení účinnom k 14.11.2014, ak bola trestným činom spôsobená smrť, obeť násilného trestného činu
má nárok na vyplatenie odškodnenia v sume 50 - násobku minimálnej mzdy, a ak je obetí násilného

trestného činu viac, suma odškodnenia sa medzi nich rozdelí rovnakým dielom (§ 12 ods. 2 cit. zákona).
Minimálna mzda v r. 2014 bola 352,- Eur a jej 50 - násobok činí 17.600,- Eur.

10.Pristanovenívýškypeňažnejnáhradynemajetkovejujmysúdprvejinštancieprihliadolnaúzkecitové
väzby žalobkyne k zosnulému A. F., skutočnosť, že v čase jeho úmrtia mala žalobkyňa 27 rokov a čakala

s ním dieťa, zosnulý mal 35 rokov, bol zdravý, pracoval, viedol aktívny život, žalobkyni bol oporou,
poskytoval jej zázemie, plánovali spoločnú budúcnosť. Zároveň zohľadnil morálne zadosťučinenie
žalobcov vo forme právneho postihu vodiča motorového vozidla, ktorý zavinil dopravnú nehodu, ktorému
bol v trestnom konaní uložený na dobu troch rokov trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá každého
druhu a trest odňatia slobody v trvaní dvoch rokov, ako aj skutočnosť, že z totožnej poistnej udalosti

boli odškodnené titulom náhrady nemajetkovej ujmy aj ďalšie osoby, a to rodičia zosnulého, jeho sestra
a neter. Do úvahy zobral aj zákon č. 274/2017 Z.z. upravujúci sumy odškodnenia vyplácané štátom
za smrť človeka, avšak zohľadniac okolnosti vzniku dopravnej nehody a dopad tejto udalosti do sféryžalobcov dospel k záveru, že v prejednávanej veci je dôvodné priznať pozostalým vyššie ako citovaným
zákonom priznávané odškodnenie obetiam trestných činov.

11. Prvoinštatnčný súd zároveň vysvetlil, že vyššiu peňažnú náhradu priznal žalobkyni v 1. rade, pretože
ide o partnerku zosnulého, ktorá s ním v čase jeho smrti žila v spoločnej domácnosti a tvorili najužší
okruh rodiny. Na zosnulého bola citovo a emočne naviazaná. Ekonomicky od neho závislá nebola. Náhla
a nečakaná smrť partnera ju však postavila do novej životnej situácie nielen po stránke psychickej, ale aj
materiálnej. Vo veku 27 rokov stratila svojho životného partnera, zostala sama - tehotná, s čím sa ťažko

vyrovnávala, napriek podpore rodiny, priateľov a odbornej pomoci psychiatra, ktorú vyhľadala. Zhoršila
sa jej finančná situácia, keďže zostala sama s dieťaťom a musela oboch zaopatriť, aj keď nápomocná
jej bola tak jej rodina, ako i rodina zosnulého.

12. Výrok o trovách konania odôvodnil súd prvej inštancie tak, že pokiaľ výška plnenia závisí aj na
úvahe súdu, nevedia žalobcovia výsledok sporu ovplyvniť, a tak prípadné nevyhovenie žalobe v celom

jej rozsahu nemožno považovať za čiastočný neúspech žalobcov a je dôvodné aj v rozhodnutí o trovách
konania aplikovať ust. § 255 ods. 1 C.s.p.

13. Proti tomuto rozsudku podali odvolanie žalobcovia a žalovaná.

14. Žalobcovia odvolaním napadli rozsudok v celom rozsahu z dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1
písm. h) C.s.p. s návrhom, aby ho odvolací súd zmenil tak, že im prizná náhradu nemajetkovej
ujmy v celej uplatnenej výške. V súvisiacej argumentácii poukázali na to, že súd prvej inštancie na
základe vykonaného dokazovania správne zistil skutkový stav veci, avšak nedostatočným spôsobom sa
vysporiadal s priznaním výšky nemajetkovej ujmy, nakoľko sa dôsledne nezaoberal kritériami podľa §

13 ods. 3 OZ, teda závažnosťou vzniknutej ujmy a okolnosťami, za ktorých došlo k porušeniu práva,
ako aj ďalšími kritériami na strane poškodených, ktorými sú intenzita vzťahu pozostalého so zomrelým,
vek zomrelého a pozostalého, otázka existenčnej závislosti pozostalého na usmrtenej osobe, morálne
zadosťučinenie vo forme právneho postihu žalovaného a na strane škodcu, najmä miera zavinenia,
postoj škodcu, dopad udalostí do sféry pôvodcu, majetkové pomery škodcu. Žalobcovia namietajú

nesprávnyprávnyzáversúduprvejinštancie,ktorýkonštatoval,žejepotrebnépriustálenívýškynáhrady
nemajetkovej ujmy zobrať do úvahy aj iné hmotnoprávne predpisy upravujúce odškodnenie, napr.
zákon č. 274/2017 Z.z. o obetiach trestných činov, čo je podľa nich v priamom rozpore s rozhodnutím
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo/188/2021 zo dňa 26. októbra 2023, ktorým zrušil
rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5Co/226/2019-245 zo dňa 17. marca 2020, v ktorom

konaní sa rodičia, sestra a neter zosnulého A. F. domáhali náhrady nemajetkovej ujmy jeho smrťou
pri dopravnej nehode. Najvyšší súd Slovenskej republiky v tomto rozhodnutí vyslovil právny názor, že
odvíjať rýdzo súkromnoprávne nároky od verejnoprávnych predpisov, ktorými na seba štát dobrovoľne
preberá záväzok odškodnenia pri najzávažnejších zásahoch do osobnej a telesnej integrity podľa zák.
č. 274/2017 Z.z. o obetiach trestných činov, nie je presvedčivé a ani spravodlivé. Za nesprávny považujú

žalobcovia aj postup súdu prvej inštancie, ktorý pri úvahe o výške odškodnenia vzal do úvahy aj
výšku odškodnenia, ktoré bolo priznané rozhodnutím Mestského súdu Košice II sp. zn. 25C/62/2017,
pretože na vyjadrenie rozsahu a intenzity ujmy, ktorú vyvolali zásahy do oblastí súkromného a rodinného
života, je nepostačujúce paušálne prirovnanie s inými, aj keď obdobnými prípadmi. Priznaná náhrada
nemajetkovej ujmy žalobkyni v 1. rade je nedostačujúca, pretože prežíva následky tejto traumy ešte aj v

súčasnosti aj napriek tomu, že v súčasnosti je vydatá a z manželstva má ďalšie dieťa. U žalobcu v 2. rade
taktiež priznaná náhrada nemajetkovej ujmy je nedostačujúca, pretože týmto zásahom je nenávratne
postihnutý tým, že svojho biologického otca nikdy nebude poznať, čo určite ovplyvní v budúcnosti jeho
citový a osobnostný vývoj.

15. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu žalobcov považovala sumy požadovaných náhrad nemajetkovej
ujmy oboch žalobcov za neprimerane vysoké. Zdôraznila, že súd by mal okrem závažnosti vzniknutej
ujmy a okolností, za ktorých k porušeniu práva došlo, prihliadať aj k naplneniu požiadavky účinného
primeraného zadosťučinenia, ale v rovnocennej a vyváženej miere aj k požiadavke nezneužívania
tohto právneho prostriedku na neprípustné obohacovanie. Za správne a zákonné označila to, že

súd prvej inštancie vzal do úvahy ust. zák. č. 274/2017 Z.z., pričom v tejto súvislosti poukázala aj
na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý pri posudzovaní a rozhodovaní obdobných
sporov konštatoval nasledovné: - pri určovaní výšky náhrady za porušenie osobnostných práv musí byť
zohľadnená výška náhrady, ktorá je priznávaná za telesné zranenia alebo ktorá je priznávaná obetiamnásilných činov, pričom náhrada za porušenie iných osobnostných práv by nemala bez existencie
závažných a dostatočných dôvodov prevyšovať maximálnu výšku náhrady priznávanú za telesné
zranenia alebo násilné činy (Iltalehti a Karhuvaara v. Fínsko) - výška náhrady v konkrétnom prípade

musí zohľadňovať výšku náhrady priznávanú vnútroštátnymi súdmi v iných prípadoch týkajúcich sa
poškodenia dobrej povesti (Público – Cominicacáo Social, S. A. v. Portugalsko) - pri určovaní výšky
náhradyujmytrebavychádzaťzdôkazovpreukazujúcichvýškuujmy(Fluxv.Moldavsko,SteelaMorrisv.
Spojenékráľovstvo).Žalovanáakcentovala,žežalobkyňav1.radenebolaekonomickyzávisláodsvojho
zosnulého partnera, po celý čas mala podporu vlastnej rodiny, najmä jej otca, a takisto rodiny zosnulého.

Zároveň poukázala opätovne na skutočnosť, že žalobca v 2. rade nebol citovo a emočne naviazaný na
svojho zosnulého biologického otca, keďže tento zomrel pred jeho narodením, okrem toho žalobca v 2.
rade, ako syn zosnulého, bol účastníkom dedičského konania po svojom zosnulom biologickom otcovi.

16. Proti výrokom I a III napadnutého rozsudku podala odvolanie aj žalovaná z odvolacích dôvodov
podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b), d), f) a h) C.s.p. a navrhla, aby ho odvolací súd v napadnutých

výrokochzrušilavecvrátilsúduprvejinštancienaďalšiekonanie.Namietalanedostatočnéodôvodnenie,
pokiaľ ide o právne posúdenie otázky jej pasívnej vecnej legitimácie, ale najmä priznanej výšky náhrady,
ktoré je podľa nej ťažko preskúmateľné. Zdôraznila, že z jednotlivých ustanovení zákona č. 381/2001
Z.z. vyplýva, že poisťovňa (v tomto prípade SKP - žalovaná) je povinná uhradiť poškodenému škodu,
nie akúkoľvek ujmu vrátane nemajetkovej ujmy, ktorá bola spôsobená tým, že bolo zasiahnuté do

osobnostných práv žalobcov. V tejto súvislosti poukázala na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie
C-22/12, ktorý podľa nej stanovuje, že povinné zmluvné poistenie má pokrývať aj náhradu nemajetkovej
ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu na základe
zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci samej. Z
tohto vyjadrenia ale nie je možné vyvodiť, že by náhrada nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám

obetí usmrtených pri dopravnej nehode spadala do rozsahu poistného krytia povinného zmluvného
poistenia v zmysle aktuálne platného a účinného slovenského práva. Zákon o povinnom zmluvnom
poistení platný v Slovenskej republike (zákon číslo 381/2001 Z.z. v platnom znení) totiž žiadnu takúto
položku v rámci nárokov, ktoré poisťovateľ poškodenému poskytuje, neuvádza. Rovnako poukázala aj
na spôsob aplikácie smerníc EÚ vo vnútroštátnych poriadkoch členských štátov Európskej únie, pretože

smernica, na rozdiel od nariadení a rozhodnutí, je adresovaná výlučne členským štátom Európskej
únie, nezaväzuje a nezakladá priamo práva a povinnosti fyzickým a právnickým osobám a vyžaduje si
transpozíciu do vnútroštátneho práva formou právneho aktu členského štátu. Žalovaná má za to, že v
zásade nie je možná priama aplikovateľnosť smernice EÚ. V tejto súvislosti poukázala na skutočnosť,
že v súčasnej dobe nie je možné podľa jej názoru v Slovenskej republike automaticky aplikovať záver

rozsudku Súdneho dvora Európskej únie na vzájomný vzťah poškodený – poisťovňa, a to hlavne
z dôvodu, že zákon o povinnom zmluvnom poistení platný Slovenskej republike explicitne upravuje
rozsah, v akom je poisťovateľ povinný poskytnúť poistné plnenie (náhradu škody) za poisteného. Z
uvedeného nepochybne vyplýva, že podľa citovaného zákona súčasťou poistného krytia v súčasnej
dobe nie je nemajetková ujma upravená v ustanovení § 13 Občianskeho zákonníka. Zdôraznila, že

tento právny záver potvrdilo okrem iného aj rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa
20. apríla 2011, spisová značka 4Cdo/168/2009, ako aj ďalšie súdy na Slovensku, napríklad Krajský
súd v Banskej Bystrici (rozhodnutie zo dňa 15. mája 2013, spisová značka 15Co/171/2012). Žalovaná
považuje takzvaný „eurokonformný výklad“ ako ho v tomto smere vytvára a v odôvodnení rozsudku
uvádza súd prvej inštancie, za contra legem vnútroštátnej právnej úprave, odporujúci aj ústavnému

princípu (zásade) právnej istoty; pretože všetky poisťovne podnikajúce na území Slovenskej republiky s
ohľadom na znenie ustanovenia § 4 odsek 2 zákona č. 381/2001 Z.z. nezahŕňali do výpočtu poistného
na povinné zmluvné poistenie možné nároky poškodených na poskytnutie náhrady nemajetkovej ujmy
podľa ustanovenia § 13 Občianskeho zákonníka. Je toho názoru, že súd prvej inštancie mal zohľadniť
aj článok 144 odsek 2 Ústavy Slovenskej republiky, pričom ak sa nazdával, že právna norma obsiahnutá

v zákone č. 381/2001 Z.z. je v rozpore jednak s Ústavou SR a súčasne s niektorým z prameňov
európskeho práva; mal povinnosť v zmysle citovaného článku podať návrh na Ústavný súd Slovenskej
republiky a prerušiť konanie vo veci samej. Žalovaná teda zastáva názor, že náhrada nemajetkovej
ujmy nie je krytá zákonným poistením (povinným zmluvným poistením), a preto nie je daná jej pasívna
vecná legitimácia v tomto súdnom konaní. V ďalšej časti svojho odvolania žalovaná namietala výšku

priznanej náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú považuje za neprimerane vysokú, pričom poukazuje na
niekoľko súdnych rozhodnutí v prípade podobných následkov pri dopravných nehodách: Rozhodnutie
Krajského súdu Banská Bystrica z 20.11.2012, spisová značka 14Co/339/2011 - smrť syna na základe
trestného činu ublíženia na zdraví pri dopravnej nehode - 8.600,- Eur, Rozhodnutie Najvyššieho súduSlovenskej republiky z 27.01.2016, spisová značka 1MCdo/10/2013 - smrť syna pri dopravnej nehode
- 2 x 8.300,- Eur (rodičia), Rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27.10.2010, spisová
značka 1Cdo/77/2009 - smrť syna/ brata na základe trestného činu ublíženia na zdraví z nedbanlivosti

pri dopravnej nehode - 3 x 6.638,78 Eur (rodičia + sestra), Rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky z 29.09.2011, spisová značka 2Cdo/164/2011 - smrť syna/brata na základe nedbanlivostného
trestného činu pri dopravnej nehode 1 x 4.979,08 eur + 3.319,39 Eur + 2.489,54 Eur, ako aj na
ustanovenia §§ 12 – 14 zákona č. 274/2017 Z.z. o obetiach trestných činov. Žalovaná ďalej v odvolaní
poukázala na aktuálne najnovšiu judikatúru, napr. Rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa

17.03.2020, spisová značka 5Co/226/2019 - smrť syna/brata/strýka pri dopravnej nehode – 2 x 7.000,-
Eur (rodičia) + 3.000,- Eur (sestra) + 600,- Eur (neter), Rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa
3.12.2020, spisová značka 9Co/37/2020 - smrť manžela/otca pri dopravnej nehode – 20.000,- Eur
(manželka) + 2 x 8.000,- Eur (dospelí synovia). V ďalšej časti odvolania žalovaná zotrvala na svojej
argumentácii uvedenej vo vyjadrení k odvolaniu žalobcov (odsek 15 odôvodnenia tohto uznesenia –
pozn. odvolacieho súdu).

17. Žalobcovia vo vyjadrení k odvolaniu žalovanej poukázali na ustálenú súdnu prax a viaceré
rozhodnutia Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR, na základe ktorých bol jednoznačne
ustálený právny názor, že povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
motorového vozidla kryje aj nároky na náhradu nemajetkovej ujmy pozostalých obete dopravnej nehody.

V tejto súvislosti akcentovali, že súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia pod bodom 19
uvádza aj rozhodnutie Okresného súdu Košice II sp. zn. 25C/62/2017, ako aj rozhodnutie Najvyššieho
súdu SR v rámci dovolacieho konania pod sp. zn. 2Cdo/188/2021, v ktorom súd riešil nároky uplatnené
z toho istého právneho dôvodu. V tomto konaní bola súdom priznaná náhrada nemajetkovej ujmy za
smrť K. A. F. jeho rodičom, sestre a neteri. V ďalšej časti svojho vyjadrenia žalobcovia poukazujú na

právne argumenty uvedené vo svojom odvolaní.

18. Žalovaná v odvolacej replike zdôraznila, že v celom rozsahu zotrváva na všetkých odvolacích
námietkach uvedených v ňou podanom odvolaní, pričom za najvýznamnejší dôvod považuje práve
námietky a odvolacie dôvody týkajúce sa priznanej výšky nemajetkovej ujmy pre jednotlivých žalobcov.

V ďalšej časti svojej odvolacej repliky žalovaná zopakovala svoju argumentáciu uvedenú vo svojom
vyjadrení k odvolaniu žalobcov (odsek 15 odôvodnenia tohto uznesenia – pozn. odvolacieho súdu).

19. Podaním zo dňa 3.4.2025 označeným ako Vyjadrenie a návrh na doplnenie dokazovania žalovaná
opätovne zdôraznila, že žalobca v 2. rade podľa jej názoru nebol citovo a emočne naviazaný na

svojho zosnulého biologického otca, keďže tento zomrel pred jeho narodením, pričom bol účastníkom
dedičského konania po svojom zosnulom biologickom otcovi. Nakoľko v čase podania odvolania
žalovaná nemala bližšie informácie o predmetnom dedičskom konaní, avšak v súčasnej dobe disponuje
informáciou o jeho spisovej značke navrhuje, aby bol pripojený a oboznámený dedičský súdny spis
vedený na Mestskom súde Košice, spisová značka K2-16D/514/2014 (ide zrejme už o súdny spis v

archíve); aby sa s ním mohla oboznámiť a následne predložiť odvolaciemu súdu vyjadrenie. Žalovaná
uviedla, že v súčasnej dobe disponuje informáciou, že žalobca v 2. rade bol zrejme jediným dedičom po
svojom zosnulom biologickom otcovi a zdedil majetok veľmi významnej hodnoty. Má za to, že informácie
v predmetnom dedičskom spise majú priamy súvis s ňou uvádzanými odvolacími dôvodmi a odvolacími
námietkami týkajúcimi sa výšky nemajetkovej ujmy a sú spôsobilé preukázať a podporiť dôvodnosť

ňou uvádzaných námietok a odvolacích dôvodov najmä vzhľadom na skutočnosť, že nesúhlasí s
priznanou výškou jednotlivých náhrad nemajetkovej ujmy pre oboch žalobcov; a vzhľadom na okolnosti
predmetného prípadu, vzhľadom na vykonané dokazovanie a v korelácii s následkami iných podobných
dopravných nehôd považuje priznanú výšku jednotlivých náhrad pre oboch žalobcov za neprimerane
vysokú, nedostatočne odôvodnenú a nedostatočne individualizovanú. Žalovaná je toho názoru, že

nedisponovala informáciou o predmetnom konkrétnom dedičskom spise počas konania pred súdom
prvej inštancie, preto tento návrh na doplnenie dokazovania bez svojej viny nemohla uplatniť v konaní
pred súdom prvej inštancie.

20. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.) prejednal odvolania žalobcov a žalovanej ako

podané včas (§ 362 C.s.p.), oprávnenou osobou (§§ 359 až 361 C.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému
je prípustné (§§ 355 až 358 C.s.p.), bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario C.s.p.),
v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 C.s.p., z hľadiska odvolaním uplatnených odvolacích dôvodov
podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b), f) a h) C.s.p. a s prihliadnutím na vady, ktoré sa týkajú procesnýchpodmienokkonaniavzmysleust.§380ods.2C.s.padospelkzáveru,žeodvolaniažalobcovažalovanej
z hľadiska nimi uplatnených odvolacích dôvodov nemožno považovať za opodstatnené. Rozsudok bol
verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 29.1.2026 po predchádzajúcom oznámení miesta

a času tohto procesného úkonu na úradnej tabuli a na webovej stránke tunajšieho súdu a pri zachovaní
lehoty podľa ust. § 219 ods. 3 C.s.p.

21.Vodvolanížalovanouformálneoznačenýatiežcitovanýodvolacídôvodpodľaust.§365ods.1písm.
d) C.s.p. nebol podopretý konkrétnymi odvolacími námietkami a výhradami, ktoré by poukazovali na

prítomnosť inej vady konania, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, a tak podľa
posúdenia odvolacieho súdu nebol tento odvolací dôvod žalovanou materiálne, a preto ani procesne
účinne uplatnený. Odvolací súd v tejto spojitosti upriamuje pozornosť na záver vyplývajúci z uznesenia
Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 90/2019 z 5. novembra 2019, v zmysle ktorého odvolací dôvod
nemôže spočívať len na všeobecnom vyjadrení nespokojnosti s rozhodnutím bez bližšej špecifikácie
vytýkaných nesprávností v kontexte konkrétnych okolností prípadu.

22. Odvolací súd sa v intenciách odvolaním vymedzeného zamerania odvolacieho prieskumu stotožňuje
s odôvodnením napadnutého rozsudku, a preto v súlade s ust. § 387 ods. 2 C.s.p. v odôvodnení
ťažiskovo konštatuje, že dôvody, na ktorých podľa odôvodnenia napadnutého rozsudku spočíva
rozhodnutie súdu prvej inštancie, považuje za vecne správne (§ 387 ods. 1 C.s.p.) a tiež úplné z hľadiska

všetkých kľúčových otázok nastolených v priebehu konania pred súdom prvej inštancie procesnými
stranami (§ 387 ods. 3 veta prvá C.s.p.). Len na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia,
reagujúc tým zároveň na podstatné argumenty žalobcov a žalovanej v odvolaniach (§ 387 ods. 3 veta
druhá C.s.p.), odvolací súd tieto dôvody v niektorých smeroch precizuje.

23. Odvolací súd v prvom rade považoval za potrebné vysporiadať sa s odvolacou námietkou žalovanej
o nedostatku jej pasívnej vecnej legitimácie, ktorú žalovaná namietala aj v konaní pred súdom prvej
inštancie a zotrvala na nej aj v podanom odvolaní. Na tomto mieste považuje odvolací súd za potrebné
uviesť, že skúmanie vecnej legitimácie, či už aktívnej alebo pasívnej, je imanentnou súčasťou každého
súdneho konania, pričom súd vecnú legitimáciu skúma vždy aj bez návrhu a aj v prípade, že ju žiadna

zo strán nenamieta, keďže zistenie nedostatku vecnej legitimácie má za následok zamietnutie žaloby.
Pokiaľ ide o námietku žalovanej v o nedostatku jej pasívnej vecnej legitimácie vo vzťahu k nároku
žalobcov na nemajetkovú ujmu, odvolací súd túto považuje za neopodstatnenú. K uvedenému záveru
odvolací súd dospel vychádzajúc z ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít (Čl. 2 ods. 2
Civilného sporového poriadku), od ktorej nemal žiaden racionálny dôvod odkloniť sa a v podrobnostiach,

ako je to nižšie uvedené, na ňu odkazuje.

24. Odvolací súd sa bezo zvyšku stotožňuje so spôsobom právneho posúdenia veci súdom prvej
inštancie a za správne považuje jeho ťažiskové úvahy, že rozhodnutiami Najvyššieho súdu SR sp.
zn. 6 MCdo 1/2016 z 31.7.2017 publikovaného v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí

súdov Slovenskej republiky č. 8/2018 pod č. R 61/2018 a Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 206/2015,
I. ÚS 474/2016, III.ÚS 85/2020 bola ustálená prax tak, že škodou pre účely zákona č. 381/2001 Z.z. o
povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o
zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zmien a doplnkov je aj nemajetková ujma spočívajúca v
zásahudoosobnostnýchprávpozostalýchobetedopravnejnehodyspôsobenejprevádzkoumotorového

vozidla a v spore o náhradu takejto ujmy je poisťovňa pasívne legitimovaná.

25. Odvolací súd v tejto spojitosti dodáva, že z motorových smerníc vo svetle výkladu poskytnutého
SúdnymdvoromvrozsudkuHaasováC-22/12vyplývaprečlenskéštátypovinnosť(čl.288ods.3Zmluvy
o fungovaní Európskej únie) dosiahnuť také vnútroštátne právne prostredie, predovšetkým však právnu

úpravu, aby povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového
vozidla pokrývalo aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenú blízkym osobám obetí usmrtených pri
dopravnej nehode, ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne
právo uplatniteľné v spore vo veci samej, že v prípadoch porušenia implementačných povinností Súdny
dvor vyvodil (Colson&Kamann 14/83) na podklade čl. 10 Zmluvy o fungovaní Európskej únie povinnosť

všetkých orgánov členských štátov, súdy nevynímajúc, pri aplikácii národného práva, predovšetkým, nie
však výlučne tých právnych predpisov, ktoré majú smernicu implementovať (Pfeiffer a ďalší C-397/01
až 403/01), tieto predpisy interpretovať s ohľadom na ustanovenia a účel smernice, bez ohľadu na to, či
sa jedná o domácu normu, ktorá vstúpila v platnosť pred či po vydaní smernice (Marleasing C-106/89),že nakoľko slovenský zákonodarca povinnosť dosiahnuť krytie náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej
blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode povinným zmluvným poistením v legislatívnej
rovine nepremietol, Slovenská republika sa dostala do rozporu so zámerom tvorcu únijnej právnej

regulácie, čo opodstatnilo uplatnenie tzv. nepriameho účinku smerníc, teda už zmienenú povinnosť súdu
skúmať možnosť implementácie smerníc prostredníctvom výkladu, ktorý úprave a účelu týchto smerníc
zodpovedá. V súvislosti s odvolacou argumentáciou žalovanej odvolací súd konštatuje, že otázka
krytia náhrady nemajetkovej ujmy z povinného zmluvného poistenia sa po rozhodnutí Súdneho dvora
Haasová C-22/12 stala predmetom skutočne intenzívnej odbornej diskusie, názorová pluralita ktorej,

vyvolaná potenciálom zásadného vplyvu tohto rozhodnutia na dovtedy dá sa povedať jednoznačné
odmietanie zahrnutia náhrady nemajetkovej ujmy pod rozsah poistenia zodpovednosti, a tiež spôsobom,
akým Súdny dvor formuloval v zmienenom rozhodnutí rozhodujúce závery, sa prejavila i v rôznych
názorových výstupoch právnej praxe súdov, na ktoré odkazovala žalovaná v priebehu konania pred
súdom prvej inštancie a poukazovala tiež vo svojej odvolacej argumentácii. Z pohľadu odvolacieho
súdu bodku za akoukoľvek ďalšou polemikou ohľadne obsahu a rozsahu povinností vyplývajúcich

z motorových smerníc pre Slovenskú republiku, o použiteľnosti rozhodnutia Súdneho dvora C-22/12
na právny stav v Slovenskej republike a o správnosti a tým pádom ústavnosti eurokonformného
výkladu ust. § 4 ods. 2 písm. a) zák. č. 381/2001 Z. z., tak, ako ho podal prvoinštančný súd,
medzičasom dal ÚS SR v jeho rozhodnutí z 11.10.2016 sp. zn. III. ÚS 666/2016, v ktorom tento so
zreteľom na pretrvávajúcu nejednotnosť judikatúry slovenských všeobecných súdov nezanedbateľný

význam dotknutých právnych súvislostí pre ustálenie konkrétnejších obrysov uplatňovania princípu
prednosti únijneho práva slovenskými vnútroštátnymi organmi, formuloval závery predstavujúce dá sa
povedať odpoveď na rozhodujúce otázky nie len odvolateľa v tomto konaní, ale poisťovateľov vôbec
v obdobných sporoch. ÚS SR v tomto rozhodnutí predovšetkým vyjadril, že za určitých okolností
slovenské orgány aplikujúce právo (aj súdy) musia skúmať nielen vôľu zákonodarcu, ale aj vôľu únijneho

tvorcu zodpovedajúcej právnej regulácie, ktorá je z hľadiska právnej relevancie úpravy správania
subjektov práva v právnych vzťahoch postavená na roveň, ba niekedy aj nad vôľu zákonodarcu.
Povinnosťou slovenského vnútroštátneho súdu, ktorá je inkorporovaná aj v základnom práve na súdnu
ochranu, nie je len ústavne konformná, ale aj eurokonformná interpretácia zákonov. Ústavný súd
v tomto rozhodnutí ďalej vyšiel z toho, že koncept súčasnej právnej úpravy obsiahnutej v Občianskom

zákonníku pri svojom vzniku skutočne vychádzal z pojmu škody ako materiálneho, a tým aj presne
kvantifikovateľného postihnutia poškodeného. Fakt vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie však
predstavuje podľa neho zásadný prelom v procese kontinuálneho vývoja právneho poriadku i jeho
interpretácie, pretože okrem vnútroštátneho zákonodarcu je doň oprávnený svoju vôľu presadzovať aj
únijny normotvorca. Pre aplikačnú prax vnútroštátnych orgánov verejnej moci nadaných právomocou

rozhodovať v individuálnych prípadoch to podľa názoru ÚS SR znamená, že stabilita právnych vzťahov
a právna istota dôvodne vyžadujú hoci aj zotrvať na právnych konceptoch vyvinutých pred vstupom
do Európskej únie, ale ak ide o sféru regulácie únijným normotvorcom, je potrebné túto konfrontovať s
regulačnými predstavami vnútroštátneho zákonodarcu a v prípade zistenia odchýlky vyvinúť maximálnu
snahu o uprednostnenie cieľa stelesneného v právne záväzných aktoch Európskej únie. Ústavný súd

v tomto rozhodnutí ďalej konštatoval, že ak slovenský zákonodarca do zákonného pojmu „škoda“
použitého v zákone o povinnom zmluvnom poistení, a teda do rozsahu poistenia zodpovednosti za
škodu v zmysle uvedeného zákona, nezahrnul aj nemajetkovú ujmu a jej poistné krytie, dostáva sa
vzhľadom na záväzný výklad zodpovedajúcich smerníc do rozporu so zámerom tvorcu únijnej právnej
regulácie. Všeobecné súdy sú za tohto stavu povinné skúmať možnosť implementácie eurokonformného

výkladu prostredníctvom tzv. nepriameho účinku relevantnej únijnej regulácie. Súdny dvor požaduje
od vnútroštátnych súdov, aby práve v prípade nesplnenia povinnosti riadnej transpozície smernice
členskýmštátomvykladaliustanoveniavnútroštátnehopráva„včonajvyššejmožnejmieretak,abymohli
byťpoužitévsúladescieľmitejtosmernice“(napr.rozsudokz13.7.2000voveciCentrosteel,C-456/98).
Riadiac sa týmito úvahami ÚS SR v uvedenom rozhodnutí vyjadril, že záver o možnosti extenzívneho

výkladu pojmu „škoda“ použitého v zákone o povinnom zmluvnom poistení nepovažuje za arbitrárny ani
inak ústavne neudržateľný a zahrnutie pod zákonnú terminológiu škody aj nemajetkovú (imateriálnu)
ujmu aprobovanú in abstracto v ustanoveniach Občianskeho zákonníka o ochrane osobnosti neposúdil
za prejav svojvôle vedúcej k ústavnej neudržateľnosti. Argumentáciu založenú na spochybňovaní
existencie vnútroštátnej úpravy uplatniteľného práva na náhradu nemajetkovej ujmy v podmienkach

Slovenskej republiky, ktorou Súdny dvor v rozsudku Haasová C-22/12 podmienil zahrnutie náhrady
nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode pod rozsah
poistného krytia zodpovednosti podľa motorových smerníc, ÚS SR označil za účelovú a márnu
s poukazom na to, že nepriamo (keďže nie povolaný na výklad vnútroštátnej úpravy) samotný Súdnydvor v predmetnom rozhodnutí odpovedal na túto otázku, keď v bode 58 odôvodnenia konštatoval, že
české (vzhľadom na textovú totožnosť i slovenské) vnútroštátne hmotné právo zodpovednosti za škodu
sa vzťahuje aj na náhradu nemajetkovej ujmy, a to s ohľadom na skutočnosť, že zodpovednosť za

nemajetkovú ujmu vyplýva z § 11 a 13 českého Občianskeho zákonníka, vznikla na základe dopravnej
nehody a má občianskoprávnu povahu. Napokon sa ÚS SR v zmienenom rozhodnutí vysporiadal tiež
s argumentáciou, založenou na odkaze na závery prijaté NS SR v jeho rozsudku sp. zn. 3 Cdo 301/2012
zo dňa 31.3.2016. Akcentoval, že z hľadiska správnosti posúdenia nepriameho účinku motorových
smerníc, alebo inak povedané prijateľnosti eurokonformného výkladu ust. § 4 ods. 2 písm. a) zák.

č. 381/2001 Z. z., má hodnotu len v odôvodnení vyjadrený dôvod, ktorý je založený na zdôraznení
významu dovetku právnej vety Súdneho dvora „ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za
škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci samej“. ÚS SR, ako už bolo uvedené,
interpretoval zmienený dovetok s odkazom na to, že v samotnom rozhodnutí Súdny dvor konštatoval, že
takouto úpravou sú ustanovenia Občianskeho zákonníka o ochrane osobnosti. Pokiaľ NS SR v rozsudku
sp. zn. 3 Cdo 301/2012 zo dňa 31.3.2016 v tejto súvislosti skonštatoval, že Súdny dvor v rozsudku

nevyložil, či v rámci posudzovanej vnútroštátnej právnej úpravy poistného krytia povinného zmluvného
poistenia je zahrnutá aj náhrada nemajetkovej ujmy spôsobená blízkym osobám obetí usmrtených pri
dopravnej nehode alebo nie a že preto ani nijakým spôsobom nespochybnil závery doterajšej judikatúry
aplikujúcej vnútroštátne právo, v zmysle ktorejtakáto náhrada nemajetkovej ujmy nespadá do povinného
zmluvného poistenia, ÚS SR protiargumentoval, že tak Súdny dvor priamo urobiť ani nemohol, nakoľko v

prejudiciálnom konaní nemá právomoc vykladať vnútroštátne predpisy, ale len predpisy únijného práva.
Z tohto dôvodu ÚS SR skonštatoval nepoužiteľnosť tejto časti dôvodov NS SR z hľadiska kardinálnej
otázky nepriameho účinku smernice pomocou eurokonformného výkladu. Na podklade všetkých týchto
skutočností možno podľa odvolacieho súdu konštatovať eurokonformitu riešenia (zahrnutie náhrady
nemajetkovej ujmy pod rozsah poistenia zodpovednosti v zmysle motorových smerníc) i prostriedku,

akým ho súd prvej inštancie dosiahol (výkladom vnútroštátnej úpravy), ústavnú udržateľnosť spôsobu,
akým tento prostriedok uplatnil (zvolenú normu i úvahy ktorými sa riadil pri extenzívnom výklade ust. §
4 ods. 2 písm. a) zák. č. 381/2001 Z. z.) a cez to vecnú správnosť napadnutého rozsudku z hľadiska
spôsobu právneho posúdenia týchto rozhodujúcich otázok.

26. Uvedené závery formuloval Najvyšší súd SR opätovne aj v ďalších rozhodnutiach, napr. v uznesení
sp. zn. 1Cdo/179/2017 zo dňa 26. septembra 2018, v uznesení sp. zn. 8Cdo/6/2018 zo dňa 27.
septembra 2018, v rozsudku sp. zn. 3Cdo/230/2017 zo dňa 28. marca 2018, v rozsudku sp. zn.
7Cdo/154/2018 zo dňa 10. decembra 2018, v uznesení sp. zn. 7Cdo/48/2020 zo dňa 23. júla 2020.
Možno tak konštatovať, že súd prvej inštancie sa neodchýlil od toho času ustálenej rozhodovacej

praxe najvyšších súdnych autorít v riešení otázky pasívnej legitimácie poisťovne v spore o náhradu
nemajetkovej ujmy pozostalých obete dopravnej nehody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla,
jeho záver o danosti pasívnej vecnej legitimácie žalovanej bol správny, ním zvolený eurokonformný
výklad vnútroštátnej právnej normy nebol neprípustný.

27. Žalobcovia i žalovaná vo svojich odvolaniach ďalej namietali výšku priznanej nemajetkovej ujmy,
pričom žalobcovia zotrvali na svojej požiadavke na priznanie nemajetkovej ujmy, žalobkyňa v 1. rade v
sume 100.000,- Eur a žalobca v 2. rade v sume 150.000,- Eur, pričom žalovaná mala za to, že suma
priznaná napadnutým rozsudkom je neprimerane vysoká, keďže v obdobných veciach súdy priznávajú
nižšie sumy v rozmedzí cca od 2.500,- Eur až cca 8.600,- Eur. Žalobcovia i žalovaná vo vzťahu k

uplatnenej výške nemajetkovej ujmy poukazovali na rôzne rozhodnutia všeobecných súdov ohľadne
priznanej sumy.

28. Podľa ust. § 13 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa

upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky
týchto zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie. (2) Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce
zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej
osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v
peniazoch. (3) Výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a

na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.

29. Citované ustanovenie zákona, predstavujúce právny rámec pre priznanie zadosťučinenia za
nemajetkovú ujmu spôsobenú zásahom do práv na ochranu osobnosti fyzickej osoby, je normous relatívne neurčitou hypotézou. Hypotéza v tejto norme teda nie je stanovená priamo, ale je
prenechané na súd, aby ju podľa svojej úvahy v každom jednotlivom prípade sám zo širokého
a vopred neobmedzeného okruhu okolností vymedzil. Pri posudzovaní nárokov na zadosťučinenie za

nemajetkovúujmujepotrebnémaťnazreteli,ževzniknemajetkovejujmyspravidlanemožnodokazovať,
pretože prakticky ide o stav mysle poškodenej osoby. Ide o utrpenie na tých nehmotných hodnotách,
ktoré sa dotýkajú morálnej integrity poškodenej osoby - predovšetkým jej dôstojnosť, česť, dobrá povesť,
ale aj iné hodnoty, ktoré sa spravidla premietajú vo vnútornom živote človeka, napríklad tiež sloboda,
rodinný život a pod. (por. napr. rozsudok NS ČR sp. zn. 30 Cdo 3731/2011 z 27.6.2012). Nemajetková

ujma je teda kategóriou čisto subjektívnou, ktorú je možné preukázať iba so značnými obtiažami, a preto
vo svojej podstate súd neposudzuje formu a rozsah odškodnenia podľa toho, ako sa poškodený cítil,
ale či mal vzhľadom na všetky okolnosti dôvod cítiť sa byť na nehmotných hodnotách poškodený. Ide
o psychickú kategóriu, ktorej hĺbka a rozsah sú ako rozhodné skutočnosti náročne preukázateľné. Aj
preto by tiež bolo nadbytočné zisťovať ich prostredníctvom výsluchu účastníka ( por. napr. uznesenie
NS ČR sp. zn. 30 Cdo 3007/2010 z 31.8.2011). Tieto úvahy v konečnom dôsledku v právnej praxi

vyústili do záveru, že vznik nemajetkovej ujmy nie je potrebné dokazovať v situáciách, kedy je zjavné,
že by rovnakú ujmu utrpela akákoľvek osoba, ktorá by bola danou skutočnosťou postihnutá a šlo by
teda o notorietu, ktorú dokazovať netreba (por. napr. rozsudok NS ČR sp. zn. 30 Cdo 2555/2010 zo
dňa 15.3.2012). Citová bolesť, smútok, strata chuti do života a utrpenie prejavujúce sa inými podobnými
formami (napríklad nespavosťou) sú len vonkajším prejavom ujmy na osobnostnom práve, teda ujmy,

ktorá sa kompenzuje. Vo vzťahu k takejto objektívnej spôsobilosti smrti človeka postihnúť nemajetkové
hodnoty najbližších osôb sa v aplikačnej praxi ustálilo, že smrť najbližších osôb, najmä však manžela,
detí, rodičov a súrodencov vždy negatívne a závažne ovplyvňuje rodinný a súkromný život pozostalých,
a nakoľko je táto strata neodčiniteľná, primeraným prostriedkom obrany proti takémuto neoprávnenému
zásahu je relutárna satisfakcia (por. napr. rozsudok NS ČR sp. zn. 30 Cdo 2951/2004 zo dňa 15.7.2005).

Napokon je potrebné v úvahách ohľadne formy a výšky odškodnenia nemajetkovej ujmy pozostalých,
spôsobenej neoprávneným zásahom do súkromia, ktorého súčasťou je aj rodinný život, mať na zreteli
tiež, že odškodnenie by sa nemalo bez zjavných a podstatných skutkových odlišností konkrétneho
prípadu podstatne odchyľovať od zadosťučinenia priznaného v skutkovo obdobných prípadoch (por.
napr. rozsudok NS ČR sp. zn. 30 Cdo 2813/2011 z 27.6.2012). Vzájomnou konzistentnosťou s už

judikovanými vecami sa zároveň napĺňa tiež požiadavka jednotného posudzovania porovnateľných
prípadov, vyplývajúca z ústavne chránenej rovnosti pred zákonom a právnej istoty, zahŕňajúca v sebe
tiež potrebu náležitého odôvodnenia výraznejších odchýlok od riešení v typovej judikatúre.

30. Odvolací súd vo vzťahu k uplatneným nárokom konštatuje, že právo na rešpektovanie súkromného

a rodinného života je základným právom podľa článku 19 ods. 2 ústavného zákona č. 460/1992 Zb.
ÚstavySlovenskejrepubliky(ďalejlen„ÚstavaSR“),podľačlánku8ods.1Dohovoruoochraneľudských
práv a základných slobôd v znení protokolov (ďalej len ako „Dohovor“), ako aj podľa článku 10 ods. 2
ústavného zákona č. 23/1991 Zb. ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd (ďalej len ako
„Listina“). Súčasťou osobnostných práv fyzickej osoby je aj právo na súkromný a rodinný život, ktoré

zahŕňa taktiež právo na vytváranie a rozvíjanie vzťahov s blízkymi osobami. Pod právnu úpravu ochrany
osobnosti fyzickej osoby, ktorá je v slovenskom právnom poriadku obsiahnutá v Občianskom zákonníku,
spadá aj právo na ochranu súkromia, ktoré sa v najširšom zmysle týka aj života v rodine, manželských,
partnerských alebo priateľských či iných obdobných vzťahov. Súčasťou súkromného života jednotlivca je
nepochybne aj rodinný život, zahŕňajúci právo fyzickej osoby na spolužitie s blízkymi príbuznými, najmä

s deťmi, rodičmi, prarodičmi, či súrodencami. Rešpektovanie súkromného života musí preto zahŕňať do
určitej miery právo na vytváranie a rozvíjanie vzťahov medzi najbližšími rodinnými príslušníkmi, aby tak
bolo možné okrem iného rozvíjať a napĺňať vlastnú osobnosť jednotlivca. Protiprávne narušenie týchto
rodinných vzťahov predstavuje neoprávnený zásah do práva na súkromný a rodinný život fyzickej osoby
(viď. obdobne uznesenie NS SR z 18.02.2010, sp. zn. 3Cdo 137/2008 a nález Ústavného súdu ČR sp.

zn. I. ÚS 2844/14 zo dňa 22.12.2015).

31. Odvolací súd opätovne zdôrazňuje, že pri najbližších príbuzných, akými sú spravidla manželia,
rodičia nedospelých detí alebo životní partneri, sa dá zásah do osobnosti úmrtím najbližšieho človeka
predpokladať a bez potreby obšírnejšieho dokazovania právne ustáliť, že zásah do osobnosti tu bol

prítomný (ak v priebehu dokazovania nevyjdú najavo okolnosti vážne spochybňujúce predpokladanú
intenzitu a blízkosť pretrhnutého citového vzťahu; v takom prípade musí žalobca predpoklady vzniku
svojho nároku vrátane existencie zásahu do osobnostného práva dostatočne preukázať – pozn.
odvolacieho súdu). Čím je však príbuzný vzdialenejší vo formálnej rovine príbuzenského vzťahu a čímje menej indikátorov nasvedčujúcich nadštandardnej blízkosti sekundárne a primárne poškodených, tým
sa zvyšujú požiadavky na preukázanie existencie právneho dôvodu pre kompenzáciu citovej ujmy.

32. V tomto preskúmavanom prípade súd prvej inštancie vo svojich úvahách správne zohľadňoval
okolnosti, za ktorých k usmrteniu partnera žalobkyne v 1. rade a otca žalobcu v 2. rade došlo a celkom
správne vyšiel tiež z toho, že objektívne vzaté strata partnera a rodiča vždy negatívne ovplyvňuje osobný
život človeka a výrazne zasahuje do jeho súkromného a rodinného života. Možno súhlasiť tiež s jeho
názorom, že smrť partnera žalobkyne v 1. rade bola citeľným zásahom do sféry jej súkromného a

citového života, čím stratila možnosť ďalej udržiavať a rozvíjať vzťahy s ním, pričom ide o nenávratný
stav. Súd prvej inštancie správne akcentoval, že túto stratu prekonávala s výraznými a pretrvávajúcimi
ťažkosťami, naviac počas tehotenstva, v dôsledku čoho nemohla užívať medikamenty na zmiernenie
duševných útrap. Zároveň správne konštatoval, že žalobca v 2. rade je synom zosnulého, ktorého
kvôli jeho predčasnej smrti nemal možnosť spoznať a zažiť jeho otcovskú lásku, podporu, pozornosť.
Žalobcom vzniknutá trauma je neodstrániteľná, smrťou ich blízkeho došlo k nenávratnej deštrukcii týchto

medziľudských väzieb a tým k intenzívnemu zásahu do ich osobnostných práv, práva na súkromie
a rodinný život, za ktoré následky nie je postačujúca morálna satisfakcia (trest uložený pôvodne
žalovanému v 1. rade v trestnom konaní), a preto nárok žalobcov na náhradu nemajetkovej ujmy v
peniazoch je dôvodný.

33. V súvislosti s odvolacou argumentáciou žalobcov a žalovanej, ktorí namietali výšku peňažnej
náhrady priznanú súdom prvej inštancie, odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že výška
peňažnej náhrady je predmetom voľnej úvahy súdu, keďže zákon nestanovuje ani rámcové čiastky
pre odškodnenie nemajetkovej ujmy. Pri rozhodovaní je preto potrebné vychádzať z objektivizovaného
štandardu ujem tohto druhu, ktorý je možné do obmedzenej miery následne subjektivizovať

s prihliadnutím na zvláštnosti konkrétneho prípadu. Práve tomuto procesu slúžia kritériá ovplyvňujúce
proces určovania výšky satisfakcie. Objektivizujúce kritériá totiž umožňujú adaptovať spôsob
ohodnotenia imateriálnej ujmy tak, aby bola zabezpečená predvídateľnosť vo vzťahu k výške satisfakcie
pretoho–ktoréhopoškodenéhovkonkrétnomprípade.Prvýmkrokomsúduprirozhodovaníokonkrétnej
výške náhrady je preto ustálenie priemernej výšky priznávanej sumy súdmi v obdobných prípadoch.

Zároveň je však potrebné zdôrazniť, že nie je namieste nechať sa viesť priznanými sumami v takých
súdnych konaniach, v ktorých bolo finančné zadosťučinenie oproti priemeru znížené alebo naopak
zvýšené v dôsledku prítomnosti výnimočných okolností. V tomto preskúmavanom prípade podľa
posúdenia odvolacieho súdu súdom prvej inštancie priznané peňažné odškodnenie ako také a tiež
jeho výška plne zodpovedajú skutkovo obdobným prípadom, jeho závery v týchto otázkach sú teda

primerané, typovo konzistentné a spĺňajú tiež požiadavku spravodlivosti (por. napr. rozsudok Krajského
súdu v Nitre sp. zn. 6Co/176/2016 zo dňa 29. marca 2017, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie
súdu prvej inštancie, priznávajúce matke syna zomrelého pri dopravnej nehode sumu 20.000,- Eur;
rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 14Co/19/2017 zo dňa 24. apríla 2018, ktorým
bolo potvrdené rozhodnutie súdu prvej inštancie, priznávajúce plnoletému synovi muža zomrelého pri

dopravnej nehode sumu 17.000,- Eur a plnoletej dcére muža zomrelého pri dopravnej nehode sumu
20.000,- Eur; rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 11Co/13/2022 zo dňa 20. októbra
2022, ktorým bolo zmenené rozhodnutie súdu prvej inštancie, a pozostalým príbuzným muža zomrelého
pri dopravnej nehode bola priznaná matke suma 20.000,- Eur, sestre a synovcovi suma 10.000,- Eur,
bratovi suma 5.000,- Eur; rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 11Co/90/2010 zo dňa 16. marca

2011, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie súdu prvej inštancie, priznávajúce rodičom dcéry zomrelej pri
dopravnejnehodekaždémusumu15.000,-Eur;KrajskýsúdvTrenčínerozsudkomsp.zn.6Co/609/2014
z 27.1.2015 potvrdil rozhodnutie súdu prvej inštancie, priznávajúce za usmrtenie manžela pri dopravnej
nehode peňažné odškodnenie nemajetkovej ujmy v sume 17.000,- Eur (poz. odvolacieho súdu: ústavnú
sťažnosť v tejto veci ÚS SR už zmieneným uznesením sp. zn. III. ÚS 666/2016 z 11.10.2016 odmietol);

Krajský súd v Trnave rozsudkom sp. zn. 9Co/423/2012 z 26.2.2013 zmenil rozhodnutie súdu prvej
inštancie a priznal za usmrtenie manželovi peňažné odškodnenie nemajetkovej ujmy v sume 20.000,-
Eur a každému z detí po 30.000,- Eur; Krajský súd v Košiciach rozsudkom sp. zn. 2Co/81/2016
z 16.2.2017 potvrdil rozhodnutie súdu prvej inštancie, priznávajúce matke za usmrtenie 22 ročného
syna peňažné odškodnenie nemajetkovej ujmy v sume 12.000,- Eur; Krajský súd v Prešove rozsudkom

sp. zn. 21Co/60/2015 z 31.3.2016 potvrdil rozhodnutie súdu prvej inštancie, priznávajúce manželke
usmrteného pri dopravnej nehode nemajetkovú ujmu sumu 15.000,- Eur s konštatovaním, že sa
jedná o minimálnu výšku odškodnenia (pozn. odvolacieho súdu: v tejto veci boli prejudiciálne otázky
riešené Súdnym dvorom v už zmienenom rozsudku Haasová C-22/12), Krajský súd v Košiciachrozsudkom sp. zn. 11Co/523/2016 z 21.3.2018 potvrdil rozhodnutie súdu prvej inštancie, priznávajúce
dieťaťu za usmrtenie rodiča peňažné odškodnenie nemajetkovej ujmy v sume 16.500,- Eur. V kontexte
týchto rozhodnutí súdov v obdobných veciach možno podľa úvahy odvolacieho súdu konštatovať

konzistentnosť súdom prvej inštancie určenej výšky náhrady nemajetkovej ujmy žalobkyne v 1. rade
v sume 20.000,- Eur a žalobcu v 2. rade v sume 15.000,- Eur s typovou judikatúrou. Z predmetných
rozhodnutí vyplývajú závery, že každé priznanie určitej sumy musí byť riadne a spoľahlivo odôvodnené
skutkovými okolnosťami prípadu. Na druhej strane však povaha náhrady nemajetkovej ujmy vylučuje
možnosť akokoľvek spoľahlivej kvantifikácie. V týchto prípadoch sa totiž peniazmi odškodňuje niečo,

čo samo osebe žiadnu majetkovú hodnotu nemá (osobnosť človeka), a preto je akákoľvek presnejšia
kvantifikácia uplatňovaných súm nemožná.

34. Odvolací súd opakovane akcentuje, že vznik nemajetkovej ujmy nie je potrebné dokazovať
v situáciách, kedy je zjavné, že by rovnakú ujmu utrpela akákoľvek osoba, ktorá by bola danou
skutočnosťou postihnutá a šlo by teda o notorietu, ktorú dokazovať netreba. Na druhej strane je však

potrebné zdôrazniť, že za predpokladu, ak sa podľa žalobcu jeho prípad vyznačuje istými špecifikami,
pokiaľ ide o závažnosť zásahu do jeho osobnostných práv, je potrebné trvať na tom, aby žalobca učinil
zadosť svojej povinnosti tvrdenia a hlavne, aby takýto stav aj preukázal. To znamená nie je potrebné
vysvetľovaťaužvôbecniedokazovať,žesmrťblízkejosobypôsobítraumatizujúcoažesústýmspojené
aj ďalšie prejavy včítane duševnej nepohody, nespavosti a pod. Pokiaľ však poškodený tvrdí, že jeho

duševnéútrapymalimimoriadnuintenzitu,jepotrebnétrvaťnaodbornomobjektivizovanítakéhotostavu,
pretože takýto kvalifikovaný stav nemôže spočívať len na opise subjektívneho prežívania, ale musí mať
aj objektívny rámec. V súvislosti s odvolacou argumentáciou žalovanej, ktorá namietala neprimerane
vysokú výšku nemajetkovej ujmy priznanej žalobcovi v 2. rade s poukazom na to, že tento nebol na
svojho zomrelého otca citovo naviazaný, pretože zomrel pred jeho narodením, odvolací súd považuje

za potrebné uviesť, že jedným z kritérií, ktoré sa štandardne berú na zreteľ pri posudzovaní hĺbky
citovej ujmy a na ktoré súd prvej inštancie aj prihliadal, je vek a zdravotný stav dotknutých osôb. Vek
a s ním spojený zdravotný stav tak primárne poškodeného – zomrelého, ako aj sekundárnych obetí, je
právnou náukou vnímaný ako ukazovateľ predpokladaného časového úseku, o ktorý bol sekundárne
zasiahnutý blízky zomrelému, ukrátený. Na vek ako kritérium možno nazerať viac než jedným uhlom

pohľadu. Ak mladá žena príde v dopravnej nehode o svojho manžela (partnera), nepochybne ide
o tragickú životnú udalosť, ktorá ju citovo pravdepodobne poznačí na veľmi dlhé obdobie. Na druhej
strane sa však dá argumentovať veľkou pravdepodobnosťou, že ako mladý človek si po určitom čase
bude vedieť aj po takejto udalosti zariadiť si vlastný život inak, napríklad po boku iného životného
partnera. Ak však príde o druha alebo družku osoba vo vyššom veku, tieto šance na znovunadobudnutie

kvalitnejšieho života a na aspoň čiastočné prekonanie emocionálneho šoku a ujmy na osobnostnom
práve sa výrazne znižujú. Zároveň je potrebné konštatovať, že vek či zdravotný stav ako kritériá pre
posúdenie výšky peňažnej satisfakcie za utrpenú ujmu by nemali byť preceňované na úkor skutočnej
blízkosti a intenzity vzájomného vzťahu a ako kritériá spôsobilé znížiť, resp. zvýšiť sumu za nemajetkovú
ujmu by mali byť posudzované skôr len v mimoriadnych prípadoch. Zároveň je možno poukázať

na také tragické životné situácie, v ktorých by výrazne prítomné kritérium veku mohlo za určitých
okolností suplovať iné chýbajúce, napríklad chýbajúcu intenzitu a kvalitu vzájomného vzťahu primárnej
a sekundárnej obete. Za takýto prípad možno považovať práve žalobcu v 2. rade – syna zosnulého,
ktorý sa narodil sedem mesiacov po jeho smrti, v dôsledku čoho je nenávratne ochudobnený o vzťah
so svojím biologickým otcom. Za nesprávnu preto odvolací súd považuje odvolaciu argumentáciu

žalovanej, ktorá zdôrazňovala, že žalobca v 2. rade nebol citovo a emočne naviazaný na svojho otca,
čím sa snažila poukázať na potrebu zníženia jemu priznanej nemajetkovej ujmy; nakoľko zníženie
náhrady prizmou nižšej intenzity vzťahu by podľa názoru odvolacieho súdu v tomto prípade nebolo
akceptovateľné.

35. V súvislosti s odvolacou argumentačnou tendenciou žalovanej odvíjať výšku nemajetkovej ujmy
sekundárnych obetí dopravnej nehody od výšky sumy odškodnenia obetí trestných činov určenej
Zákonom o obetiach trestných činov č. 274/2017 Z.z. odvolací súd konštatuje, že Zákon o obetiach
TČ stanovuje pevnou sumou výšku odškodnenia v prípade spôsobenia smrti v dôsledku trestného
činu na 50 – násobok minimálnej mzdy, ktorú možno z osobitných dôvodov primerane znížiť. Odvíjať

rýdzo súkromnoprávne nároky od verejnoprávnych predpisov, ktorými na seba štát dobrovoľne preberá
záväzok odškodnenia pri najzávažnejších zásahoch do osobnej a telesnej integrity, nie je presvedčivé.
Vzhľadom na to, že v Zákone o obetiach TČ na seba štát preberá záväzok kompenzovať dôsledky
spôsobené trestnou činnosťou iných subjektov, tu nie sú prítomné také spoločné znaky, ktoré byzdôvodňovali analogickú aplikáciu tejto maximálnej výšky odškodnenia na rýdzo súkromnoprávne
vzťahy medzi sekundárnou obeťou a pôvodcom protiprávneho zásahu. Navyše záväzok štátu
uhradiť obetiam trestných činov určitú peňažnú sumu je len podporným mechanizmom a nevylučuje

súkromnoprávny nárok na náhradu voči skutočnému páchateľovi ako pôvodcovi zásahu v rozsahu,
v akom nebol pokrytý poskytnutou sumou zo strany štátu. Poškodenej osobe preto Zákon o obetiach
TČ nebráni uplatniť si zvyšnú sumu náhrady za nemajetkovú ujmu priamo voči porušiteľovi. Považovať
tak sumu odškodnenia v Zákone o obetiach TČ za akýsi horný limit nemajetkovej ujmy vo všeobecnosti
nemožno považovať za správne (por. napr. rozsudok NS SR z 26.8.2024 sp. zn. 7Cdo/103/2023 – pozn.

odvolacieho súdu). Odškodnenia obetí trestných činov určených zák. č. 274/2017 Z.z. nie sú spôsobilé
byť komparátorom odškodňovania následkov zásahov v súkromnoprávnych vzťahoch. Mantinelmi pre
proporcionálne spravodlivé zadosťučinenie je atribút primeranosti sledujúci účel kompenzácie a na
druhej strane výška peňažnej satisfakcie nesmie byť prostriedkom bezdôvodného obohatenia a pôsobiť
na škodcu likvidačne. Preto ani odvolacia argumentácia žalobcov, že súd prvej inštancie nezohľadnil
individuálne okolnosti prípadu, nie je náležitá. Z obsahu napadnutého rozhodnutia je možné zistiť, že súd

prvej inštancie sa pri stanovení tejto výšky precízne riadil kritériami rozhodnými pre vyčíslenie náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch, posudzoval intenzitu a rozsah ujmy, pričom sa zaoberal špecifickými
okolnosťami prípadu.

36. Námietka žalovanej, týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia napadnutého rozsudku vo vzťahu

k priznanej náhrade nemajetkovej ujmy, nie je dôvodná. V kontexte uvedeného odvolací súd uvádza,
že napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie vo vzťahu k priznanej výške náhrady nemajetkovej
ujmy v peniazoch je vyčerpávajúco, správne skutkovo a právne zdôvodnené a zodpovedá všetkým
požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia, čiže odôvodnenie napadnutého rozsudku spĺňa
parametre zákonného odôvodnenia (§ 220 ods. 2 C.s.p.). Súd prvej inštancie zrozumiteľným spôsobom

uviedol dôvody, pre ktoré priznal žalobcom náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, sumu 20.000,-
Eur pre žalobkyňu v 1. rade a sumu 15.000,- Eur pre žalobcu v 2. rade, pričom v prevyšujúcej časti
žalobu zamietol. Aj s poukazom na uvedené nemožno považovať rozhodnutie súdu prvej inštancie
za excesívne a v kontexte vyššie uvedených rozhodnutí súdov v obdobných prípadoch možno podľa
úvahy odvolacieho súdu konštatovať konzistentnosť súdom prvej inštancie určenej výšky náhrady

nemajetkovej ujmy s typovou judikatúrou.

37. Za nedôvodnú považoval odvolací súd aj námietku žalobcov týkajúcu sa nesprávneho právneho
záveru súdu prvej inštancie, ktorý pri stanovení výšky nemajetkovej ujmy vzal do úvahy Zákon
o obetiach TČ, nakoľko z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je zrejmé, že prvoinštančný súd

v bode 47 odôvodnenia síce poukázal na rozhodnutie NS SR sp. zn. 6MCdo 15/2012, avšak
z následného bodu 48 odôvodnenia vyplýva, že zjavne z limitov ním určených nevychádzal, pretože
obom žalobcom v konečnom dôsledku priznal vyššie odškodnenie, ako by tomu bolo v prípade určenia
výšky nemajetkovej ujmy podľa zák. č. 274/2017 Z.z.

38. Za nesprávnu odvolací súd považoval odvolaciu argumentáciu žalovanej poukazujúcu „na aktuálne
najnovšiu judikatúru, napr. Rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 17.03.2020, spisová
značka 5Co/226/2019 - smrť syna/brata/strýka pri dopravnej nehode – 2 x 7.000,- Eur (rodičia) +
3.000,- Eur (sestra) + 600,- Eur (neter)“, pretože predmetom tohto konania boli nároky na náhradu
nemajetkovej ujmy uplatnené z toho istého dôvodu a týkali sa náhrady nemajetkovej ujmy rodičov,

sestry a netere zosnulého K. A. F. ako sekundárnych obetí jeho dopravnej nehody, pričom toto
rozhodnutie krajského súdu bolo zrušené uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
2Cdo/188/2021 z 26.10.2023. Následne bol rozsudkom Krajského súdu v Košiciach zo dňa 7.3.2024
sp. zn. 5Co/5/2024-367 potvrdený rozsudok Okresného súdu Košice II sp. zn. 25C/62/2017 zo dňa
16.5.2019 tak, že žalovanej Slovenskej kancelárii poisťovateľov bola uložená povinnosť zaplatiť otcovi

zosnulého K. D. F. sumu 15.000,- Eur, matke zosnulého K. L. F. sumu 15.000,- Eur, sestre zosnulého
sumu10.000,-Euraneterizosnuléhosumu5.000,-Eur,naktorérozhodnutiesúdprvejinštanciesprávne
prihliadal aj v tejto prejednávanej veci pri stanovení výšky nemajetkovej ujmy jeho partnerky a jeho
maloletého syna.

39. Odvolací súd v prejednávanej veci preto dospel k záveru, že odvolacie dôvody uvádzané žalobcami
a žalovanou vo vzťahu k priznanej náhrade nemajetkovej ujmy nie sú naplnené.40. V tomto kontexte odvolací súd akcentuje, že ustálenie výšky relutárnej satisfakcie je vecou
sudcovskej úvahy, ktorá je objektom apelačného prieskumu, len pokiaľ ide o preskúmateľnosť, logickú
udržateľnosťsúdomzvolenýchkritériíaekvivalentnosťsporovnateľnými prípadmi.Záveronesprávnosti

určenejvýškyodškodneniapretonemôžespočívaťlennaodlišnejpredstaveodvolaciehosúduorozsahu
náhrady, ale na komplexnom zdôvodnení vlastnej sudcovskej úvahy odvolacieho súdu v tejto otázke.
Na takýto postup však odvolací súd nevzhliadol podklad ani v skutočnostiach, ktoré vyšli v priebehu
konanianajavo,anivargumentáciižalobcovažalovanej,ktorámalapovahuviacsubjektívnychpredstáv,
než objektívne uchopiteľných kritérií pre určenie primeraného a z pohľadu praxe aj ekvivalentného

odškodnenia.

41. Na záver odvolací súd dodáva, že pokiaľ žalovaná v priebehu odvolacieho konania v podaní zo dňa
3.4.2025 navrhla, aby bol pripojený a oboznámený dedičský spis po poručiteľovi K. A. F., tento argument
odvolateľky je založený na nových tvrdeniach žalovanej, ktoré neboli uplatnené už pred súdom prvej
inštancie.

42. Podľa ust. § 154 C.s.p. prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany možno uplatniť
najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí.

43. Podľa ust. § 366 C.s.p. prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré

neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú
procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť
nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo
veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

44. V citovanom ust. § 366 C.s.p. je vyjadrený systém neúplnej apelácie odvolacieho konania, podstata
ktorého spočíva (tiež) v zásadnej nemožnosti prihliadať v odvolacom konaní na odvolaciu námietku,
založenú na takom prostriedku procesného útoku alebo procesnej obrany, ktorý nebol uplatnený už pred
súdom prvej inštancie, a to až na taxatívne stanovené výnimky - skutočnosti poukazujúce na nedostatok
podmienok konania, vylúčenia sudcu alebo obsadenia súdu, ktorými má byť preukázané, že v konaní

došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej alebo ktoré odvolateľ
bez svojej viny nemohol uplatniť pred súdom prvej inštancie.

45. Žalovaná v podaní zo dňa 3.4.2025 uviedla, že disponuje informáciou o tom, že žalobca v 2. rade
bol zrejme jediným dedičom po svojom nebohom otcovi, mal údajne zdediť majetok významnej hodnoty,

čo má podľa nej súvis s ňou uvádzanými odvolacími námietkami týkajúcimi sa výšky nemajetkovej ujmy.
Odvolací súd zdôrazňuje, že túto argumentáciu však žalovaná prvýkrát uplatnila až v odvolacom konaní.
Z obsahu spisu ale podľa zistenia odvolacieho súdu vyplýva, že žalovaná nepochybne mala reálny
procesný priestor i vecný dôvod uvádzať tieto nové skutkové tvrdenia, resp. predkladať nové dôkazné
návrhy, no aj napriek tomu tieto prostriedky procesného útoku a procesnej obrany v celom priebehu

konania pred súdom prvej inštancie neuplatnila, na pojednávaní 18.6.2024, na ktorom bol vyhlásený
napadnutý rozsudok, nemala žiadne ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania, ide teda o procesne
neprípustnú novotu, ktorú v odvolacom konaní nemožno použiť v zmysle ust. § 366 C.s.p.

46. V tejto spojitosti odvolací súd konštatuje, že v konečnom dôsledku by to nemalo podstatný vplyv

na rozhodnutie o výške nemajetkovej ujmy, nakoľko len ťažko možno hodnotovo obhájiť zánik práva,
resp. zníženie výšky satisfakcie, tou istou okolnosťou, z ktorej pramení samotná ujma saturovaná práve
tou satisfakciou, ktorá má zaniknúť. Identicky je problém hodnotený aj rozhodovacou praxou, kde súd
tendenciu škodcu započítavať dedičstvo ako prospech hodnotí ako amorálnu (por. Rozsudok Krajského
súdu Žilina z 26.9.2019 sp. zn. 10Co/115/2019). Odvolací súd konštatuje, že zdedený majetok bez

ohľadunajehorozsahniejekritériomovplyvňujúcimanivýšku,anisamotnúexistenciuprávanapeňažné
zadosťučinenie pozostalých blízkych osôb.

47. Odvolací súd z týchto dôvodov ako vecne správny potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie s použitím
ust. § 387 ods. 1 C.s.p., a to v napadnutom vyhovujúcom výroku (I), výroku o zamietnutí žaloby

v prevyšujúcej časti (II), rovnako aj v závislom výroku o trovách konania (III), majúcom správny základ
v plnom procesnom úspechu žalobcov v spore.48. Podľa ust. § 396 ods. 1 C.s.p., ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú
aj na odvolacie konanie.

49. Podľa § 255 ods. 2 C.s.p., ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania
pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

50. S poukazom na ust. § 255 ods. 2 C.s.p. rozhodol odvolací súd o trovách odvolacieho konania tak,
že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.

51. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 C.s.p.).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 C.s.p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 C.s.p.).