Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Wednesday, February 12, 2026

Súd: Správny súd v Bratislave
Spisová značka: BA-6S/54/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1021200423
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 02. 2026

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dana Jelinková Dudzíková, LL.M.
ECLI: ECLI:SK:SpSBA:2026:1021200423.2

Uznesenie

Správny súd v Bratislave v právnej veci žalobcu: Združenie domových samospráv,
o. z., so sídlom Rovniankova 1667/14, 851 02 Bratislava, IČO: 31 820 174, zastúpený:
Tkáč & Partners, s.r.o., advokátska kancelária so sídlom Hrnčiarska 29, 040 01 Košice, IČO: 53 929 691,
za ktorú koná JUDr. Ján Tkáč, advokát, proti žalovanému: Ministerstvo životného prostredia Slovenskej
republiky, so sídlom Námestie Ľudovíta Štúra 1, 812 35 Bratislava, za účasti ďalších účastníkov v 1.

rade: Zberné suroviny Žilina a.s., so sídlom Kragujevská 3, 010 01 Žilina, IČO: 50 634 518, 2. rade:
Mesto Poprad, so sídlom Nábrežie Jána Pavla II. XXXX/X, XXX XX A., IČO: 00 326 470, v konaní o
preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 12454/2020-1.1, č. 58587/2020 zo dňa 22.12.2020,
takto

r o z h o d o l :

I. Správny súd v Bratislave žalobu o d m i e t a .

II. Žiaden z účastníkov konania n e m á právo na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Dňa 10.09.2020 Ministerstvo životného prostredia SR, Sekcia environmentálneho hodnotenia
a odpadového hospodárstva, Odbor posudzovania vplyvov na životné prostredie, ako ústredný orgán
štátnej správy starostlivosti o životné prostredie, vydalo Záverečné stanovisko číslo 2513/2020-1.7/dh,
44069/2020, 44071/2020-int., ktorým na základe výsledkov procesu posudzovania podľa § 37 zákona

č. 24/2006 Z. z. o posudzovaní vplyvov na životné prostredie a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 24/2006 Z. z.“ alebo „zákon o posudzovaní“) a podľa
§ 46 a § 47 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov
(ďalej len „správny poriadok“), rozhodlo tak, že súhlasí s realizáciou navrhovanej činnosti „Zariadenie na
zber, výkup a zhodnocovanie odpadov a spracovanie starých vozidiel – Poprad“ navrhovateľa – ďalšieho
účastníka v 1. rade, za predpokladu splnenia podmienok a realizácie opatrení uvedených v kapitole VI.3.

tohto záverečného stanoviska (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“).

2. Dňa 22.12.2020 vydal minister životného prostredia rozhodnutie č. sp. 12454/2020-1.1, číslo
58587/2020, ktorým rozhodol o rozklade žalobcu proti prvostupňovému rozhodnutiu tak, že rozklad
zamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil (ďalej len „rozhodnutie žalovaného“).

3. Všeobecnou správnou žalobou podanou dňa 04.04.2021 na Krajský súd v Bratislave sa žalobca
domáhal prieskumu zákonnosti a zrušenia rozhodnutia žalovaného ako aj prvostupňového rozhodnutia.
Konanie bolo vedené pred Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn. 6S/54/2021.

4. K žalobe sa vyjadril žalovaný dňa 21.07.2021 tak, že podľa neho sú prvostupňové aj druhostupňové
rozhodnutie sú z obsahového, ako aj z formálneho hľadiska v súlade so správnym poriadkom. Podľa

názoru žalovaného sú prvostupňové rozhodnutie a druhostupňové rozhodnutie dostatočne odôvodnené,
čo podporuje i rozsah vysporiadania sa s návrhmi a argumentáciou žalobcu v prvostupňovomrozhodnutí (strany 22 - 25 prvostupňového rozhodnutia) a s námietkami žalobcu v druhostupňovom
rozhodnutí (strany 4 - 8 druhostupňového rozhodnutia). V bodoch 13 - 15 časti 3.2. žaloby žalobca
namietal skutočnosť, že prvostupňové rozhodnutie neobsahuje ani jednu zmierňujúcu alebo eliminujúcu

podmienku v zmysle § 29 ods. 3 zákona o posudzovaní, čo spôsobuje nezákonnosť rozhodnutia. Vo
vzťahu k uvedenej námietke žalovaný uviedol, že § 29 cit. zákona sa nevzťahuje na konanie, ktoré je
predmetom tohto súdneho prieskumu, nakoľko upravuje zisťovacie konanie a v tomto prejednávanom
prípade išlo o povinné hodnotenie vplyvov na životné prostredie. Ďalej žalovaný poznamenal, že
tvrdenia žalobcu uvedené v bodoch 13. – 15. časti 3.2 sú dôsledkom podávania hromadných vyjadrení

v správnych konaniach a podávania hromadných žalôb, ktoré neodzrkadľujú ani elementárny obsah
a podstatu správneho a súdneho konania v tejto prejednávanej veci, a preto ich žalovaný považuje
za bezpredmetné. Aj napriek tomu, časť pripomienok žalobcu bola v určitej forme akceptovaná a
zapracovaná do kapitoly VI.3 záverečného stanoviska. Žalovaný sa v správnom konaní dostatočne
vysporiadal so všetkými doručenými stanoviskami, vrátane stanovísk žalobcu, pričom neakceptovanie
tej ktorej pripomienky v nich vedených je náležite zdôvodnené v prvostupňovom aj druhostupňovom

rozhodnutí. Obdobne žalovaný konal v úzkej súčinnosti s účastníkmi konania, ktorí mali rovnaké
procesné práva. Žalovaný zdôraznil i to, že podstatná časť z návrhov žalobcu predložených v správnom
konaní boli irelevantné vo vzťahu k danej veci, pričom niektoré z nich boli formulované bez podstatnej
možnosti eliminovať vplyv na životné prostredie. Žalovaný poukázal i na to, že správna žaloba sa
obmedzuje len na bližšie neurčené tvrdenie o nedostatočnom odôvodnení rozhodnutia (rozhodnutí)

žalovaného, bez uvedenia, v čom spočíva ich nezákonnosť. Obdobne ani argument o absencii vlastnej
(správnej) úvahy nie je žalobcom zdôvodnený, ani bližšie špecifikovaný a podľa názoru žalovaného ide
len o abstraktné tvrdenie žalobcu, čo potvrdzuje aj odôvodnenie prvostupňového a druhostupňového
rozhodnutia. Žalovaný poukázal na to, že sa vysporiadal s každou námietkou a pripomienkou, ktorá
bola v konaní uplatnená zo strany žalobcu a predmetné rozhodnutia považuje za náležite odôvodnené a

preskúmateľné. Ak správny orgán nevyhovel pripomienke, uvedenú skutočnosť nie je možné považovať
za vadu konania, odôvodňujúcu zmenu alebo zrušenia rozhodnutia. K časti 3.2 bod 7 a k časti 4
správnej žaloby, v zmysle ktorých podľa názoru žalobcu, bolo porušené právo žalobcu podľa § 63
zákona o posudzovaní vplyvov, keď žalovaný neumožnil žalobcovi zúčastniť sa konzultácie v ústnej
forme, žalovaný uviedol, že verejnosti bolo umožnené vykonať predovšetkým písomné konzultácie

prostredníctvom zaslania odôvodneného písomného stanoviska. Z administratívneho spisu vyplýva, že
žalovaný umožnil v tomto konaní vykonať písomné konzultácie, a to najmä prostredníctvom § 24 ods.
3 zákona o posudzovaní vplyvov a § 33 ods. 2 správneho poriadku, t. j. možnosť zaslať odôvodnené
stanovisko ako aj vyjadrenie k predmetnému zámeru a k podkladom, ktoré žalovaný zhromaždil počas
zisťovacieho konania. Súčasne žalovaný poukázal na to, že keďže poklady zhromaždené v rámci

vykonaného dokazovania boli dostatočné na rozhodnutie vo veci a skutkový stav veci bol spoľahlivo
zistený, ústne konzultácie neboli správnym orgánom nariadené. Ďalej žalovaný uviedol, že ak správny
orgán vyhodnotí písomnosti zabezpečené správnym orgánom v správnom konaní za dostatočné na
rozhodnutievoveci,správnyorgánnemápovinnosťústnekonzultácienariadiť.Keďžežalobcaneuviedol
žiadne relevantné tvrdenie, ktoré žalovaný vyhodnotil ako potrebné pre nariadenie ústnej konzultácie

a súčasne mal žalovaný všetky podklady relevantné pre rozhodnutie vo veci, žalovaný nepovažoval
za dôvodné realizovať konzultácie aj ústnou formou. Žalovaný v tejto súvislosti ďalej poukázal aj
na vyjadrenie žalobcu, ktoré zaslal žalovanému v rámci správneho konania, ako aj na jeho rozklad
proti prvostupňovému rozhodnutiu, z ktorých je zrejmé, že neobsahujú žiadne odborné vyjadrenia
vo vzťahu k posudzovanému zámeru. Žalovaný konštatoval, že pri rozhodovaní vo veci vychádzal z

riadne zisteného stavu veci a zaoberal sa všetkými odbornými i laickými argumentami súvisiacimi s
predloženým zámerom. Žalovaný v tejto súvislosti poukázal aj na skutočnosť, že dňa 20.12.2019 o 10:00
hod.bolovykonanénamestskomúradePopradprerokovanienavrhovanejčinnostivzmysle§34zákona
o posudzovaní. Termín a miesto verejného prerokovania navrhovanej činnosti oznámilo mesto Poprad
pozvánkou č. 98249/11093/2019OUPD-SÍ zo dňa 03.12.2019 a zverejnením pozvánky na verejné

prerokovanie navrhovanej činnosti na úradnej tabuli a elektronickej úradnej tabuli mesta Poprad v čase
od 04.12.2019 do 31.12.2019 v súlade s ustanovením § 34 ods. 3 zákona o posudzovaní. Súčasne
žalovaný zverejnil na enviropotáli informáciu o mieste a čase konania prerokovania navrhovanej
činnosti a zaslalo všetkým účastníkom konania, vrátane žalobcu, list č. 37799/2019 zo dňa 16.06.2019,
ktorým upovedomil účastníkov konania o mieste a čase prerokovaní navrhovanej činnosti. Aj napriek

uvedenému sa žalobca prerokovania navrhovanej činnosti nezúčastnil. Uvedená skutočnosť súčasne
preukazuje, že žalobca nejaví skutočný záujem o obsah konania a nemá záujem sa ho aktívne
zúčastňovať.5. Ďalší účastník v 1. rade sa k žalobe vyjadril dňa 10.05.2021 tak, že ju navrhol zamietnuť. Stotožnil
sa so záverečným stanoviskom žalovaného a poukázal na to, že posudzovanou činnosťou nedôjde
k záberu pôdy ani k stavebnej činnosti, nakoľko sa jedná už o vybudované zariadenie s jestvujúcou

technológiou. Uviedol tiež, že žalobca sa nezúčastnil verejného prerokovania dňa 20.12.2019 na
Mestskom úrade v Poprade. Ďalší účastník v 2. rade vo vyjadrení zo dňa 17.05.2021 poukázal na
nezrozumiteľnosť a nedôvodnosť žaloby, žalobu navrhol zamietnuť a poukázal na neúčasť žalobcu na
verejnom prerokovaní.

6. Podľa § 3 ods. 1, ods. 3 písm. b) zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o
zmene a doplnení niektorých zákonov začal Správny súd v Bratislave dňa 01.06.2023 svoju činnosť
a súčasne výkon súdnictva prešiel z Krajského súdu v Bratislave, Krajského súdu v Nitre a Krajského
súdu v Trnave na Správny súd v Bratislave (ďalej len „správny súd“) vo všetkých veciach, v ktorých
je od 01.06.2023 daná právomoc správnych súdov. V súlade s platným a účinným rozvrhom práce
správneho súdu bola vec, pôvodne vedená pred Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn. 6S/54/2021,

v zmysle § 51 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších predpisov náhodným
výberom pomocou technických prostriedkov a programových prostriedkov schválených Ministerstvom
spravodlivosti Slovenskej republiky pridelená do senátu 5S správneho súdu a je vedená pod sp. zn.
BA-6S/54/2021.

7. Podľa§2ods.1zákonač.162/2015Z.z.Správnysúdnyporiadokvzneníneskoršíchpredpisov(ďalej
len „SSP“) v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným
záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach
ustanovených týmto zákonom.

8. Podľa § 2 ods. 2 SSP každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli
porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy,
nečinnosťouorgánuverejnejsprávyaleboinýmzásahomorgánuverejnejsprávy,samôžezapodmienok
ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.

9. Podľa § 5 ods. 12 SSP správny súd výnimočne neposkytne ochranu právam alebo právom
chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby, ak nimi podaný návrh sleduje zjavné zneužitie
práva.

10. Podľa § 28 SSP správny súd môže výnimočne odmietnuť žalobu fyzickej osoby a právnickej

osoby, ktorá má zjavne šikanózny charakter alebo ktorou sa sleduje zneužitie práva či jeho bezúspešné
uplatňovanie. Správny súd môže tiež sankcionovať procesné úkony účastníkov konania, ktoré slúžia na
zneužitie práv, najmä na prieťahy v konaní.

11. Podľa § 98 ods. 1 písm. h) SSP správny súd uznesením odmietne žalobu, ak tak ustanoví tento

zákon.

12. Podľa § 42 ods. 1 písm. a) SSP ak má zainteresovaná verejnosť alebo dotknutá verejnosť (ďalej
len "zainteresovaná verejnosť") právo podľa osobitného predpisu na účasť v administratívnom konaní
vo veciach životného prostredia, je oprávnená podať správnu žalobu podľa § 6 ods. 2 písm. a).

13. Podľa § 178 ods. 3 SSP zainteresovaná verejnosť je oprávnená podať správnu žalobu proti
rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy, ak tvrdí, že tým bol porušený
verejný záujem v oblasti životného prostredia.

14. Podľa § 170 písm. a) SSP žiaden z účastníkov konania nemá právo na náhradu trov konania, ak
žaloba bola odmietnutá.

15. Podľa § 171 ods. 1 SSP ak účastník konania procesne zavinil odmietnutie žaloby alebo zastavenie
konania, správny súd prizná trovy konania ostatným účastníkom konania.

16. Podľa § 493e SSP konania začaté a neskončené do 30. júna 2023 sa dokončia podľa tohto zákona
v znení účinnom do 30. júna 2023; ustanovenie § 493f tým nie je dotknuté.17. Podľa § 3 písm. s) zákona o posudzovaní na účely tohto zákona dotknutá verejnosť je verejnosť,
ktorá je dotknutá alebo pravdepodobne dotknutá konaním týkajúcim sa životného prostredia, alebo má
záujem na takomto konaní; platí, že mimovládna organizácia podporujúca ochranu životného prostredia

a spĺňajúca požiadavky ustanovené v tomto zákone má záujem na takom konaní.

18. Podľa § 22 ods. 1 zákona o posudzovaní ak má byť predmetom posudzovania vplyvov navrhovaná
činnosť alebo jej zmena, navrhovateľ je povinný pred začatím povoľovacieho konania k navrhovanej
činnosti alebo jej zmene doručiť príslušnému orgánu zámer s náležitosťami podľa odsekov 3 až 5; zámer

jenavrhovateľpovinnýdoručiťpísomneaelektronickyazároveňvopreddohodnúťspríslušnýmorgánom
potrebný počet písomných vyhotovení pre dotknuté obce. Túto povinnosť navrhovateľ nemá, ak doručil
k navrhovanej činnosti alebo jej zmene zámer v priebehu zisťovacieho konania podľa § 29.

19. Podľa § 23 ods. 1 zákona o posudzovaní príslušný orgán do siedmich pracovných dní od doručenia
zámeru podľa § 22 zašle zámer povoľujúcemu orgánu, rezortnému orgánu, dotknutému orgánu a

dotknutej obci. Príslušný orgán zverejní bezodkladne prostredníctvom webového sídla ministerstva
zámer a oznámenie o predložení zámeru, ktoré obsahuje základné údaje o navrhovanej činnosti a
základné údaje o navrhovateľovi. Základnými údajmi o navrhovanej činnosti sú názov, miesto realizácie,
predmet činnosti a základnými údajmi o navrhovateľovi sú názov, adresa alebo sídlo navrhovateľa.

20. Podľa § 24 ods. 1 zákona o posudzovaní príslušný orgán informuje bezodkladne verejnosť na
svojom webovom sídle, prípadne aj na svojej úradnej tabuli o
a) tom, že navrhovaná činnosť alebo jej zmena podlieha zisťovaciemu konaniu, posudzovaniu vplyvov,
konaniu podľa § 19 a o skutočnosti, že navrhovaná činnosť alebo jej zmena podlieha posudzovaniu
vplyvov presahujúcich štátne hranice, ak ide o tento prípad,

b) svojej právomoci na vydanie rozhodnutia k navrhovanej činnosti alebo jej zmene v zisťovacom konaní
alebo v posudzovaní jej vplyvov a o povoľujúcom orgáne,
c)tom,žeodpovoľujúcehoorgánuapríslušnéhoorgánumožnozískaťinformácieonavrhovanejčinnosti
alebo jej zmene, ktorá je predmetom konania,
d) povoleniach potrebných na realizáciu navrhovanej činnosti alebo jej zmeny,

e) odbornom stanovisku podľa § 18 ods. 1 písm. g), zámere podľa § 22 a 23, rozsahu hodnotenia podľa
§ 30 a správe o hodnotení činnosti podľa § 31,
f) čase, mieste a spôsobe, ktorým sa relevantné informácie sprístupnia verejnosti vrátane informácie o
konaní verejného prerokovania,
g) podrobnostiach zabezpečenia účasti verejnosti v konaní vrátane informácií o povoľujúcom orgáne,

ktorému možno zasielať pripomienky alebo otázky, a o podrobnostiach o lehote na zaslanie pripomienok
alebo otázok,
h) praktických informáciách o prístupe k správnemu konaniu a súdnemu konaniu podľa tohto zákona,
najmä o prístupe verejnosti k opravným prostriedkom pred správnym orgánom a pred súdom a určenie
štádia konania, v ktorom možno napadnúť rozhodnutia, skutky alebo nečinnosť,

i) iných informáciách dôležitých na vydanie záverečného stanoviska alebo povolenia.

21. Podľa § 37 ods. 1 zákona o posudzovaní výsledkom posudzovania vplyvov navrhovanej činnosti
alebo jej zmeny je záverečné stanovisko. Záverečné stanovisko je rozhodnutie, ktoré je záväzné pre
ďalšie povoľovacie konanie. Právoplatnosťou záverečného stanoviska vzniká oprávnenie navrhovateľa

navrhovanej činnosti alebo jej zmeny, ktorá musí byť predmetom posudzovania vplyvov podľa § 18 ods.
1, podať návrh na začatie povoľovacieho konania k navrhovanej činnosti alebo jej zmene vo variante
odsúhlasenom príslušným orgánom v záverečnom stanovisku.

22. Podľa § 37 ods. 4 zákona o posudzovaní v záverečnom stanovisku príslušný orgán okrem celkového

hodnotenia vplyvov navrhovanej činnosti alebo jej zmeny uvedie, či s jej realizáciou súhlasí alebo
nesúhlasí, za akých podmienok s ňou súhlasí a v ktorom realizačnom variante, ako aj požadovaný
rozsah poprojektovej analýzy (§ 39 ods. 2).

23. Podľa § 64 zákona o posudzovaní na konania podľa tohto zákona sa vzťahuje všeobecný predpis

o správnom konaní okrem
a) konania podľa druhej a štvrtej časti zákona (pozn. správneho súdu – posudzovanie navrhovaných
činností je konaním podľa tretej časti zákona),
b) osobitosti konania podľa § 20 ods. 1 a 3,c) upustenia od variantného riešenia podľa § 22 ods. 6,
d) určenia obcí, v ktorých bude zámer k nahliadnutiu podľa § 23 ods. 2,
e) určenia rozsahu hodnotenia a harmonogramu podľa § 30,

f) konfliktu záujmov podľa § 63a.

24. Správny súd po oboznámení sa s dôvodmi správnej žaloby, s obsahom administratívneho
spisu žalovaného a prvostupňového orgánu, s obsahom prvostupňového rozhodnutia a rozhodnutia
žalovaného, vychádzajúc zo stavu, ktorý existoval v čase právoplatnosti rozhodnutia (§ 135 ods. 1 SSP),

viazaný žalobnými bodmi (§ 134 ods. 1 SSP), dospel k záveru, že je daný zákonný dôvod na odmietnutie
žaloby.

25. Z obsahu administratívneho spisu správny súd zistil, že:
- dňa 12.06.2019 bol podaný prvostupňovému orgánu zo strany ďalšieho účastníka v rade 1. zámer vo
veci „Zariadenie na zber, výkup a zhodnocovanie odpadov a spracovanie starých vozidiel – Poprad“,

pričom účelom predkladaného zámeru bola žiadosť o upustenie od požiadavky variantného riešenia
v zmysle § 22 ods. 6 zákona č. 24/2006 Z. z.;
- prvostupňový orgán dňa 20.06.2019 zaslal predmetný zámer relevantným orgánom a poskytol
informáciu pre verejnosť podľa § 24 ods. 1 zákona o posudzovaní a oznámenie o predložení zámeru
podľa § 23 ods. 1 zákona o posudzovaní s poučením, že verejnosť môže doručiť písomné stanovisko

k zámeru do 21 dní od jeho zverejnenia;
- dňa 02.07.2019 žalobca zaslal emailovou formou prvostupňovému orgánu vyjadrenie k zámeru;
- dňa 31.07.2019 vydal prvostupňový orgán Rozsah hodnotenia určený podľa § 30 zákona č. 24/2006
Z. z., pre ďalšie podrobnejšie hodnotenie vplyvu navrhovanej činnosti nulového variantu (stav, ktorý
by nastal, ak by sa navrhovaná činnosť neuskutočnila) a variantu uvedeného v predloženom zámere

navrhovanej činnosti. V rámci všeobecných podmienok Rozsahu hodnotenia bola navrhovateľovi
uložená povinnosť doručiť prvostupňovému orgánu kompletnú správu o hodnotení v listinnom
vyhotovení, všeobecne zrozumiteľné záverečné zhrnutie v listinnom vyhotovení, kompletnú správu
o hodnotení a samostatne všeobecne zrozumiteľné záverečné zhrnutie na elektronickom nosiči dát;
- listom zo dňa 25.11.2019 prvostupňový orgán zaslal správu o hodnotení navrhovanej činnosti

subjektom podľa § 33 ods. 1 zákona o posudzovaní na zaujatie stanoviska a dňa 27.11.2019 ju zverejnil
na webovom sídle. K správe boli doručené 4 stanoviská;
- verejné prerokovanie navrhovanej činnosti sa konalo dňa 20.12.2019 na Mestskom úrade v Poprade,
z obsahu ktorého vyplynulo, že v rámci diskusie neboli vznesené žiadne pripomienky účastníkov
verejného prerokovania.

26. Z obsahu prvostupňového rozhodnutia vyplýva, že záverečné stanovisko pre navrhovanú činnosť
bolo vypracované podľa § 37 ods. 1 až 5 zákona o posudzovaní, na základe správy o hodnotení,
stanovísk doručených k správe o hodnotení, záznamu z verejného prerokovania navrhovanej činnosti,
a odborného posudku vypracovaného podľa § 36 zákona o posudzovaní. O podkladoch rozhodnutia

a o možnosti sa k nim pred vydaním rozhodnutia vyjadriť, prípadne navrhnúť jeho doplnenie boli
informovaní aj účastníci konania listom č. 2513/2020-1.7/dh, 39914/2020 zo dňa 12. 08. 2020. Na
uvedené upovedomenie reagoval žalobca žiadosťou o podklady rozhodnutia a žiadosťou o konzultácie.
Jeho žiadosť o podklady rozhodnutia bola vybavená v zmysle zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom
prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií)

v znení neskorších predpisov. V zmysle § 23 ods. 1 správneho poriadku účastníci konania majú právo
nazerať do spisov, robiť si z nich výpisy, odpisy a dostať kópie spisov, ktoré právo žalobca nevyužil.
Žalovaný nenariadil vykonanie samostatných konzultácií, nakoľko to nevyžadovala povaha veci. Zákon
umožňuje vykonanie konzultácií počas celého procesu posudzovania vplyvov na životné prostredie,
nešpecifikuje však spôsob a formu realizácie konzultácií. Konzultácie môžu byť realizované písomnou

alebo ústnou formou. V tomto prípade žalovaný umožnil v konaní vykonať písomné konzultácie, a to
najmä prostredníctvom zaslania odôvodneného písomného stanoviska v zmysle ustanovení zákona,
ako aj vyjadrenia sa k podkladom rozhodnutia v zmysle § 33 ods. 2 správneho poriadku. Taktiež
bolo verejnosti umožnené zúčastniť sa verejného prerokovania navrhovanej činnosti, na ktoré je
dotknutá obec povinná prizvať aj príslušný orgán, rezortný orgán a dotknutý orgán, a ktoré sa konalo

dňa 20. 12. 2019 v meste Poprad, a v rámci ktorého mala verejnosť, vrátane zástupcov žalobcu,
možnosť konzultovať ústnou formou. Podľa prvostupňového rozhodnutia príslušný orgán dôsledne
analyzoval každú pripomienku a stanoviská od zainteresovaných subjektov. Celkovo boli na príslušný
orgán doručené 4 písomné stanoviská k správe o hodnotení od zainteresovaných orgánov štátnejsprávy a samosprávy, z ktorých ani jedno nebolo nesúhlasné. Opodstatnené podmienky vyplývajúce zo
stanoviska dotknutej verejnosti boli zapracované do kapitoly VI.3. tohto záverečného stanoviska. Správa
o hodnotení, doručené písomné stanoviská, verejné prerokovanie navrhovanej činnosti ani odborný

posudok, neidentifikovali vplyvy, ktoré by realizáciou navrhovanej činnosti znamenali významné riziko
poškodenia alebo ohrozenia životného prostredia, či zdravia. V priebehu posudzovania neboli vznesené
pripomienky, ktoré by zásadným spôsobom obmedzovali alebo znemožňovali realizáciu navrhovanej
činnosti. So zreteľom na časový priebeh pôsobenia navrhovanej činnosti jej vplyvy nebudú významne a
dlhodobonegatívnepôsobiťnažiadnuzozložiekživotnéhoprostrediavrátanečloveka.Počasprevádzky

navrhovanejčinnostimôžuvzniknúťmálopravdepodobnéavminimálnomrozsahubežnériziká,nehody,
prípadne havárie súvisiace priamo s prevádzkou zariadenia. Pre ich vylúčenie je navrhovateľ činnosti
povinný dodržiavať platné právne predpisy. V prevádzkovom poriadku budú riešené možné stavy
vzniknuté pri činnosti mobilného zariadenia, povinnosti vyplývajúce z príslušnej legislatívy a opatrenia
pre prípad havárie pri prevádzkovaní navrhovanej činnosti ako aj opatrenia na ich elimináciu. Realizácia
navrhovanej činnosti značí pre životné prostredie dotknutého územia len málo významný nepriaznivý

vplyv. Súčasne všetky identifikované nepriaznivé vplyvy majú charakteristiky vplyvov zmierniteľných
pomocou vhodne nastavených eliminačných a ochranných opatrení. Priaznivé vplyvy vykazuje hlavne
prosperita priemyselných aktivít a zhodnocovanie odpadov, ktoré je popritom v súlade s hierarchiou
odpadového hospodárstva.

27. Z napadnutého rozhodnutia žalovaného vyplýva, že žalovaný sa vyjadril k námietkam žalobcu
uvedeným v rozklade nasledovne:
- k námietke požadujúcej zapracovanie žalobcom doručených podmienok do rozhodnutia uviedol,
že konanie o posúdení vplyvu navrhovanej činnosti na životné prostredie podľa ustanovení zákona
č. 24/2006 Z. z. v spojení so správnym poriadkom predstavuje taký druh konania, v ktorom je

zodpovednosťou správneho orgánu, aby náležite posúdil aký je predpokladaný vplyv navrhovanej
činnosti alebo jej zmeny na životné prostredie a aké opatrenia možno považovať za dostatočne účinné
na zmiernenie alebo eliminovanie negatívneho vplyvu navrhovanej činnosti alebo jej zmeny na životné
prostredie. Z povahy veci vyplýva, že správny orgán nie je viazaný tým, aké opatrenia na ochranu
životného prostredia účastník konania vyžaduje, prípade od akých opatrení na ochranu životného

prostredia bude upustené. Z napadnutého záverečného stanoviska je zrejmé, že žalovaný sa v rámci
hodnotenia vplyvu navrhovanej činnosti na navrhovanej činnosti v zákona č. 24/2006 Z. z. podrobne
zaoberal všetkými pripomienkami a stanoviskami orgánov štátnej správy ako aj zainteresovanej
verejnosti k predmetnej navrhovanej činnosti a tieto sú zapracované a vyhodnotené v odôvodnení
predmetného záverečného stanoviska. K stanoviskám a k jednotlivým pripomienkam podávateľa

rozkladu(žalobcu)doručenýmkzámeruposkytolsplnomocnenýzástupcanavrhovateľasvojevyjadrenie
na prerokovaní navrhovanej činnosti podľa § 30 ods. 1 zákona č. 24/2006 Z. z., ktoré sa konalo dňa
30. 06. 2019 v budove Ministerstva životného prostredia Slovenskej republiky, a o ktorom boli podľa
§ 30 ods. 2 zákona č. 24/2006 Z. z., upovedomení splnomocnený zástupca navrhovateľa, povoľujúci
orgán, rezortný orgán, dotknutý orgán, dotknutá obec a ostatní účastníci konania, ako aj podávateľ

rozkladu (pozvánka doručená elektronicky dňa 20. 07. 2019). Opodstatnené pripomienky doručené
k zámeru boli premietnuté do špecifických požiadaviek rozsahu hodnotenia navrhovanej činnosti č.
7165/2019-1.7/bj, 40628/2019, 40629/2019-int. zo dňa 31. 07. 2019 (doručený podávateľovi rozkladu
dňa 07. 08. 2019), a zapracované do správy o hodnotení činnosti, ostatné pripomienky boli v zmysle §
31 zákona č. 24/2006 Z. z. vyhodnotené v správe o hodnotení činnosti. Stanoviská doručené k správe o

hodnoteníčinnostiakpodkladomrozhodnutiavzmysle§33ods.2správnehoporiadkubolivyhodnotené
v napadnutom záverečnom stanovisku. Z vyššie uvedených dôvodov mal odvolací orgán za to, že
námietka podávateľa rozkladu nie je dôvodná. Navrhovaná činnosť predstavuje zabezpečenie zberu
ostatných odpadov, vrátane výkupu, triedenia, zhromažďovania a zhodnocovania vykúpených kovových
odpadov, papiera a plastov do času ich odovzdania konečnému spracovateľovi, zabezpečenie zberu,

triedenia a zhromažďovania nebezpečných odpadov do času ich odovzdania konečnému spracovateľovi
a zabezpečenie zberu a spracovania starých vozidiel. Odvolací orgán mal za to, že ministerstvo
sa v konaní o posudzovaní predpokladaných vplyvov navrhovanej činnosti na životné prostredie
podľa zákona č. 24/2006 Z. z. dostatočne vysporiadalo so všetkými stanoviskami doručenými počas
konania, vrátane stanoviska podávateľa rozkladu. Neakceptovanie niektorých pripomienok uvedených

v stanoviskách ministerstvo dôkladne zdôvodnilo v rámci odôvodnenia záverečného stanoviska;
- k bodu b) až d) žalobcom podaného rozkladu, odvolací orgán uviedol, že v tomto prejednávanom
prípade z administratívneho spisu vyplýva, že ministerstvo umožnilo v tomto konaní vykonať písomné
konzultácie, a to najmä prostredníctvom ust. § 24 ods. 3 zákona č. 24/2006 Z. z. a § 33 ods. 2správnehoporiadku,t.j.možnosťzaslaťpísomnéodôvodnenéstanoviskoakoajvyjadreniekpredmetnej
navrhovanej činnosti a k podkladom, ktoré ministerstvo zhromaždilo počas konania o posúdení vplyvu
navrhovanej činnosti na životné prostredie. Odvolací orgán preto zastal názor, že prvostupňový orgán

svojím postupom v konaní nijakým spôsobom neporušil ust. § 63 zákona č. 24/2006 Z. z. a účastníkom
konania nebolo znemožnené realizovať konzultácie vo vzťahu k prejednávanej veci. Žalobca nevyužil
právo zúčastniť sa prerokovania rozsahu hodnotenia, ani verejného prerokovania, ani nevyužil možnosť
oboznámiť sa s podkladmi rozhodnutia pred jeho vydaním. Zároveň neuviedol žiadne relevantné
tvrdenie, ktoré by spochybnilo dostatočnosť realizovaných prerokovaní a ktoré by odôvodňovalo potrebu

nariadiť ústne pojednávanie nad rámec týchto prerokovaní. Odvolací orgán sa stotožnil s tým, že
skutočný stav veci bol dostatočne zistený a má za to, že doručené stanovisko bolo „podnetom a
predmetom odbornej diskusie medzi účastníkmi a dotknutými orgánmi a obcami a to či už prezenčne
alebo písomne“ a uvedená námietka teda nie je dôvodná. Žalovaný mal k dispozícii všetky relevantné
podklady, vrátane vyjadrení a stanovísk od účastníkov konania a dotknutých orgánov, na základe ktorých
dospel k jednoznačnému záveru, že súhlasí s realizáciou navrhovanej činnosti. Odvolací orgán zároveň

uviedol, že pokiaľ by prvostupňový správny orgán nariadil pojednávanie v konaní, v ktorom je spoľahlivo
zistený a preukázaný skutočný stav veci, došlo by tým k porušeniu zásady rýchlosti a hospodárnosti
správneho konania.
- k požiadavke variantného riešenia odvolací orgán uviedol, že žalovaný rozhodnutím č. 7165/2019-1.7/
bj, 23873/2019 zo dňa 03. 05. 2019 upustil podľa § 22 ods. 6 zákona č. 24/2006 Z. z. od požiadavky

variantného riešenia navrhovanej činnosti na základe odôvodnenej požiadavky navrhovateľa. Zo
stanovísk dotknutých orgánov a dotknutej obce k zámeru navrhovanej činnosti nevyplynula potreba
posudzovania ďalšieho variantu navrhovanej činnosti. Ďalej odvolací orgán upozornil na to, že k rozsahu
hodnotenia, ktorý určil varianty na ďalšie posúdenie v správe o hodnotení, neboli doručené v zmysle § 30
ods. 8 zákona č. 24/2006 Z. z. žiadne pripomienky od zainteresovaných strán ani zo strany podávateľa

rozkladu. V správe o hodnotení navrhovanej činnosti sa vyhodnotil v zmysle vydaného rozsahu
hodnotenia jeden variant navrhovanej činnosti a nulový variant. Z výsledkov posudzovania vplyvov
navrhovanej činnosti na životné prostredie vyplýva, že realizačný variant za podmienky dodržania
ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov a dodržania opatrení na vylúčenie alebo zníženie
významne nepriaznivých vplyvov navrhovanej činnosti je prijateľný z hľadiska celkových (negatívnych i

pozitívnych) vplyvov na životné prostredie a navrhovanú činnosť je možné realizovať.

28. Z obsahu žaloby správny súd zistil, že jej vnútornú štruktúru tvorí:
- článok 3 – žalobné body, ktoré žalobca vymedzil poukazom na § 191 ods. 1 písm. d), f) a g) SSP bez
ich bližšej konkretizácie a rozvinutia;

- článok 3.1. – body 1 až 10 – citácia právnych predpisov so všeobecným dovetkom žalobcu, že
očakával procesné vybavenie veci k naplneniu práv verejnosti, ku ktorému však neprišlo a žalovaný mal
konať v rozpore s § 3 ods. 4 a § 3 ods. 2 správneho poriadku, s následkom porušenia hmotných práv
žalobcu. V čom konkrétne malo spočívať porušenie práv žalobcu a nenaplnenie zákonných štandardov
procesného postupu, žalobca neuviedol;

- článok 3.2 – body 1 až 6, 9, 10 – citácia právnych predpisov. V bodoch 7 a 8 žalobca bez bližšej
špecifikácie porušenie jeho práv a rozsah odôvodnenia rozhodnutia, pričom bod 8 obsahuje odkaz na
rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 So 115/2010 týkajúci sa nedostatočného
odôvodnenia, bez bližšej špecifikácie, vo vzťahu ku ktorej časti rozhodnutia žalovaného sa majú závery
tohto rozsudku aplikovať a prečo; bod 11 až 13 obsahuje stručný opis administratívneho konania, bod

14 a 15 obsahuje všeobecnú námietku žalobcu na obsah odôvodnenia rozhodnutia;
- článok 3.2 – body 16 a 17 obsahujú všeobecné frázy týkajúce sa zisťovacieho konania;
- článok 3.2. – body 18 až 35 obsahujú odkazy na viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky a citácie viacerých právnych predpisov vrátane Aarhuského dohovoru, vzťahujúce sa
kpožiadavkekvalityodôvodneniarozhodnutísprávnychorgánov,atoopäťbližšejšpecifikácie,vovzťahu

ku ktorej časti rozhodnutia žalovaného sa majú závery tohto rozsudku aplikovať a prečo;
- článok 4 v bodoch 4.1 – 4.53 obsahuje žalobné body týkajúce sa nevykonania konzultácii s odkazom
na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, citácii Ústavy SR, predpisov medzinárodného
práva vrátane Aarhuského dohovoru spolu s dovetkom žalobcu, ktorým vyjadruje vlastný názor ku
konzultáciám podľa § 63 zákona č. 24/2006 Z. z.

29. Z vyššie popísaného obsahu žaloby správny súd zistil, že táto obsahuje citácie právnych
predpisov, všeobecné frázy, poukazy na rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky bez uvedenia
konkrétneho súvisu s prejednávanou vecou a bez špecifikácie kontextu, do ktorého má žalobca úmyselzarámcovať uvedenú judikatúru. Žaloba obsahuje totožné argumenty ako boli obsahom dôvodov v
rozklade, s ktorými sa konajúce orgány v rozhodnutiach riadne vysporiadali. Prvostupňové rozhodnutie
ako aj rozhodnutie žalovaného obsahuje v odôvodnení detailný opis priebehu konania, obsahu

doručených stanovísk, ako aj spomínané vysporiadanie sa s výhradami žalobcu vznesenými v konaní.
Z obsahu administratívneho spisu vyplýva aj to, že žalobca obratom po informovaní verejnosti o zámere
navrhovanej činnosti, na toto oznámenie reagoval. Žalobcovi bola poskytnutá možnosť nahliadnutia do
administratívneho spisu, pričom z jeho obsahu nebolo zistené, že by žalobca túto poskytnutú možnosť
využil. Z uvedeného vyplýva, že prvostupňový orgán voči žalobcovi nepostupoval prísne formalisticky,

ale naopak, proaktívne. V tejto súvislosti správny súd poukazuje na logický rozpor medzi žalobou
a obsahom administratívneho spisu, pretože pokiaľ žalobca poukazuje v žalobe na to, že informácie
o navrhovanej činnosti neboli sprístupnené verejnosti predpísaným spôsobom, no na strane druhej
práve na základe sprístupnenia informácií verejnosti prvostupňovým orgánom žalobca ako dotknutá
verejnosť v administratívnom konaní reagoval a uplatňoval svoje výhrady, a to bez ohľadu na to, či
tieto výhrady boli všeobecné alebo konkrétne, žalobca tak zaťažil svoju argumentáciu protirečivosťou.

Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že prvostupňový orgán verejnosť riadne informoval v zmysle
zákona o posudzovaní.

30. Správny súd poukazuje na nasledovné právne závery uvedené v rozsudku Najvyššieho správneho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Svk/3/2024 zo dňa 21.02.2025 (v právnej veci totožného žalobcu

proti Ministerstvu životného prostredia Slovenskej republiky), ktoré na prejednávanú vec ako relevantné
aplikoval:

„27. Úvodom najvyšší správny súd poukazuje na súvisiacu a plne aplikovateľnú prejudikatúru ako
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), tak kasačného súdu. Najvyšší súd

v uznesení sp. zn. 7Sžik/3/2017 zo dňa 31. júla 2018, okrem iného dôvodil, že „Právnym základom
zákazu zneužitia práva je čl. 1 ods. 1 Ústavy v spojení s čl. 152 ods. 4 Ústavy SR, ktorý ukladá
povinnosť všetkým štátnym orgánom, že výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných
všeobecnezáväznýchprávnychpredpisovmusíbyťvsúladesústavou,toznamenávsúladesprincípmi,
ktoré sú garantované v čl. 1 ods. 1 Ústavy SR. Zákaz zneužitia práva je súčasťou princípu právneho

štátu. Účelom čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky je zaručiť prístup k súdu každému, kto tvrdí, že
bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy. Uplatnenie práva zaručeného čl.
46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky vymedzuje zákon.“.

28. Na vyššie uvedené uznesenie najvyššieho súdu nadviazal (resp. z neho vychádzal) kasačný súd,

keď v uznesení sp. zn. 6Svk/14/2021 zo dňa 23. februára 2022 dôvodil, že (i) „Zároveň najvyšší správny
súd zdôrazňuje, že právo na prístup k súdu neplatí absolútne, môže byť teda za účelom zabezpečenia
efektívnehovýkonuspravodlivostiobmedzené.Oakéobmedzeniasajednávyplývaprimárnezprávnych
predpisov majúcich procesný charakter s tým, že obmedzenie môže konkrétne spočívať napríklad v
uložení primeraných časových lehôt (napríklad podľa rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva vo

veci MPP Golub proti Ukrajine z 18. októbra 2005, číslo sťažnosti 6778/05 - uloženie primeraných lehôt
a procesných podmienok na uplatňovanie nárokov môže podporiť správne spravovanie spravodlivosti
zaistením právnej istoty a právoplatnosti a ochranou možných odporcov pred starými nárokmi, voči
ktorým môže byť zložité brániť sa z dôvodu uplynutého času), v kladení istých formálnych požiadaviek na
určité typy podaní adresovaných súdu, spoplatnení súdneho konania (napríklad rozsudok Európskeho

súdu pre ľudské práva vo veci Kreuz proti Poľsku z 19. júna 2001, číslo sťažnosti 28249/95, prípadne
rozsudokvoveciStankovprotiBulharskuz12.júla2007,číslosťažnosti68490/01),vpovinnomprávnom
zastúpení (Európsky súd pre ľudské práva v rozsudku Meftah a iní proti Francúzsku z 26. júla 2002,
číslo sťažnosti č. 32911/96, 35237/97 a 34595/97 napríklad uviedol, že osobitná povaha konania môže
odôvodňovaťpoužitieslužiebšpecializovanýchobhajcov).Zároveňplatípravidlo,žeobmedzenianesmú

zamedziť alebo obmedziť prístup osoby takým spôsobom alebo v takom rozsahu, aby bola poškodená
samotná
podstata tohto práva (napríklad rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Harrison McKee
proti Maďarsku z 03. júna 2014, číslo sťažnosti 22840/07, bod 21).“ (bod 36); (ii) „Podľa názoru
najvyššieho správneho súdu (odhliadnuc od obmedzení uvedených v predchádzajúcom bode) povahu

obmedzenia,atedavýnimkyzovšeobecnejaplikáciečlánku46ÚstavySlovenskejrepubliky,predstavuje
aj výnimočné neposkytnutie ochrany právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a
právnickej osoby zo strany súdu, za predpokladu, že nimi podaný návrh sleduje zjavné zneužitie práva (§
5 ods. 12 SSP). Jedná sa o všeobecné východisko (princíp), ktorý je následne v ďalších ustanoveniachSprávneho súdneho poriadku bližšie špecifikovaný a rozvinutý. V tomto smere je kľúčovým ustanovenie
§ 28 SSP, v zmysle ktorého neposkytnutie ochrany právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej
osoby a právnickej osoby zo strany súdu bude spočívať v odmietnutí správnej žaloby z dôvodu, že

táto má buď zjavne šikanózny charakter, alebo sa ňou sleduje zneužitie práva, alebo jeho bezúspešné
uplatňovanie. Z uvedeného je zrejmé, že k odmietnutiu správnej žaloby podľa § 28 SSP môže dôjsť na
základe troch dôvodov - šikanózny charakter správnej žaloby, správnou žalobou sa sleduje zneužitie
práv, či jeho bezúspešné uplatňovanie. O aký prípad v praxi pôjde bude závisieť výlučne od konkrétnych
okolností prejednávanej veci s tým, že bude úlohou a zároveň povinnosťou súdu takéto správanie

riadne identifikovať a vzhľadom na to, že sa bude jednať o celkom výnimočný postup, aj presvedčivo
odôvodniť. Z uvedeného teda vyplýva, že aplikácia princípu zákazu zneužitia práva by mala byť výlučne
výnimočnou a hraničnou možnosťou - ultima ratio.“; (bod 37); (iii) „V tomto smere aj s odkazom na
rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu Českej republiky z 10. novembra 2005, sp. zn. 1Afs/104/2005
možno pod zneužitím práva rozumieť cit.: „(...) situace, kdy někdo vykoná své subjektivní právo k
neodůvodněné újmě někoho jiného nebo společnosti; takovéto chování, jímž se dosahuje výsledku

nedovoleného, je jenom zdánlivě dovolené. O chování toliko zdánlivě dovolené jde z toho důvodu,
že objektivní právo nezná chování zároveň dovolené a zároveň nedovolené; vzhledem k tomu, že ze
zásady lex specialis derogat legi generali vyplývá, že zákaz zneužití práva je silnější, než dovolení
dané právem, není takové chování výkonem práva, ale protiprávním jednáním (viz. Knapp, V.: Teorie
práva. C. H. Beck, Praha, 1995, s. 184-185). Výkonu práva, který je vlastně jeho zneužitím, proto

soud neposkytne ochranu. (...) Nejvyšší správní soud podotýká, že institut zákazu zneužití subjektivních
práv (k ničím neodůvodněné újmě jiného či k ničím neodůvodněné újmě společnosti, tj. konec konců
jejích členů) představuje materiální korektiv formálního pojímání práva, prostřednictvím něhož se do
právního řádu vnáší hledisko ekvity (spravedlnosti). Zákon, jenž je ze své povahy obecný, nemůže
pojmově pamatovat na všechny myslitelné životní situace, které mohou za jeho účinnosti nastat. V

důsledku toho se může přihodit, že určité chování formálně vzato - ve skutečnosti ovšem pouze zdánlivě,
jak bylo vyloženo výše - odpovídá právní normě (či lépe řečeno: dikci právního předpisu), avšak je
zároveň pociťováno jako zjevně nespravedlivé, neboť v rozporu s určitými základními hodnotami a s
rozumným uspořádáním společenských vztahů působí jiným újmu. Takové chování má potom povahu
nikoliv výkonu subjektivního práva, nýbrž jeho (právem reprobovaného) zneužití. Zároveň je zapotřebí

zdůraznit, že zákaz zneužití práva představuje výjimku z pravidla; proto nelze např. předem paušálně
říci, že o zneužití práva by se již nejednalo tam, kde by dalšími členy spolku byly tři, pět, deset či kolik
dalších osob, mezi nimiž a žalobcem by již neexistovaly úzké rodinné vazby. Jinak řečeno, nelze předem
a obecně stanovit s matematickou přesností - ostatně právo není matematika -, kdy se zákazu zneužití
- jakožto výjimky z pravidla - použije a kdy nikoliv. Vše záleží na okolnostech konkrétního případu a

na soudcovskému uvážení a rozmyslu. Stanovením přesných pravidel by se popřel smysl a samotná
podstata institutu zákazu zneužití subjektivních práv; tento institut se musí vyznačovat jistou obsahovou
pružností, aby mohl reagovat na nekonečné množství životních situací, na něž nemůže ve své obecnosti
právní norma pamatovat.“ Zákaz zneužitia práva je pravidlo vnútroštátneho práva, vrátane práva
verejného, ktoré vyplýva z povahy Slovenskej republiky ako materiálneho právneho štátu založeného na

určitých hodnotách, ku ktorým popri úcte k slobode jednotlivca a ochrany ľudskej dôstojnosti patrí okrem
iného aj úcta k harmonickému sociálnemu poriadku tvoreného právom a odopretia ochrany konaniu,
ktoré právo vedome a zámerne využíva v rozpore s jeho zmyslom a účelom. Zákaz zneužitia práva
je v istom zmysle ultima ratio, a preto musí byť uplatňovaný nanajvýš reštriktívne a za dôkladného
vyhodnotenia s inými obdobne dôležitými princípmi vlastnými právnemu poriadku, zvlášť s princípom

právnej istoty (porovnaj uznesenie rozšíreného senátu Najvyššieho správneho súdu Českej republiky z
27. mája 2010, sp. zn. 1As/70/2008).“ (bod 38); (iv) „Najvyšší správny súd ďalej uvádza, že špecifický
prípad zneužitia práva predstavuje šikana - šikanózne konanie (a tiež obchádzanie zákona a podvod),
pričomvtomtosmerešikanóznyvýkonprávaspočívavtom,ženiektovykonávasvojeprávosozámerom
spôsobiť inému neprimeranú ujmu (uznesenie Ústavného súdu Českej republiky z 31. októbra 2007,

sp. zn. III. ÚS 374/06), prípadne jeho jediným cieľom je poškodiť iného (rozsudok Najvyššieho súdu
Českej republiky zo 07. septembra 2004, sp. zn. 22Cdo/1567/2004). Šikanózne konanie predstavuje
svojvoľné uplatňovanie práva (Baricová, J., Fečík, M., Števček, M., Filová, A. a kol. Správny súdny
poriadok. Komentár. Bratislava : C. H. Beck, 2018, 217 s.). Jeho podstata spočíva v tom, že osoba
vykonáva svoje verejné subjektívne právo nad rámec jeho obsahu. Zámer osoby je úzko spojený s

výsledkom konania, teda vykonať svoje verejné subjektívne právo šikanózne sa prejavuje nepriamo v
zjavne excesívnom alebo v abnormálnom použití platnej právnej úpravy. Najčastejšie sa s touto formou
zneužívania možno stretnúť pri podávaní návrhov na začatie správneho konania, prípadne správnych
žalôb bez akéhokoľvek vecného rámca a relevancie ku konkrétne prejednávanej veci. Cieľom takéhotokonania je dosiahnuť maliciózny výsledok v podobe ujmy spočívajúcej v poškodení, sťažení postupu
správneho orgánu / súdu, v jeho zahltení veľkým počtom podaní a pod. V prípade, ak je však motívom
konania osoby získať neodôvodnenú výhodu, pôjde skôr o obchádzanie zákona, alebo o podvod.

Odlišnosť medzi obchádzaním zákona a šikanóznym využívaním verejného subjektívneho práva, alebo
slobody spočíva teda v tom, že kým pri obchádzaní verejné subjektívne právo neexistuje, v prípade
šikanózneho správania verejné subjektívne právo existuje a je vykonávané nad rámec svojho obsahu
(Košičiarová, S., Zákaz zneužitia verejných subjektívnych práv a slobôd. In: Acta Universitatis Carolinae,
Iuridica - 4/2021, 77-91 s.). Ďalší typický príklad šikanózneho výkonu práva môže predstavovať

prípad, kedy účastník konania nevystupuje v súdnom konaní za účelom vyvinutia snahy o meritórne
(vy)riešenie sporu, ale pre samotné vedenie sporu, to znamená, že vedie spor pre spor (pozri napríklad
rozsudok Najvyššieho správneho súdu Českej republiky zo 07. júna 2012, sp. zn. 2As/82/2012, prípadne
uznesenie z 28. februára 2013, sp. zn. 8As/130/2012). Podstatná je zároveň tá skutočnosť, že takéto
zneužitie je možné konštatovať výlučne v konkrétnej prejednávanej veci, a teda takéto rozhodnutie
nevedie k paušálnemu odmietaniu akýchkoľvek podaní toho istého účastníka čo do budúcna. Jedná sa

iba o materiálny korektív formálneho ponímania práva na súdnu ochranu v súlade s princípom ekvity
(spravodlivosti) a bude vyhradený celkom výnimočným prípadom, u ktorých sa bežný procesný postup
bude javiť ako neefektívny a súčasne bude zjavné, že podanie vo veci samej (správna žaloba, prípadne
kasačnásťažnosť)nemôžebyťúspešné(pozrinapríkladuznesenieNajvyššiehosprávnehosúduČeskej
republiky z 19. septembra 2013, sp. zn. 8Ans/7/2013, bod 10).“ (bod 39).

29. Závery vyjadrené v uznesení kasačného súdu opísané v predošlom bode následne najvyšší
správny súd rozvinul v uznesení sp. zn. 3Svk/14/2021 z 20. apríla 2022, v ktorom, okrem iného
dôvodil, že (i) „Druhý pilier Aarhuského dohovoru sa týka účasti verejnosti na rozhodovacom procese.
Účasť verejnosti na rozhodovacom procese je upravená smernicou Európskeho parlamentu a Rady
č. 2003/35/ES. V slovenskom právnom systéme bola smernica transponovaná o. i. do zákona č.

24/2006 Z.z. o posudzovaní vplyvov na životné prostredie v znení neskorších predpisov. Implementačné
usmernenia k Aarhuskému dohovoru k úlohe účasti verejnosti na rozhodovacích procesoch uvádzajú
o.i. cit.: „Dôležitosť plnohodnotného zahrnutia záujmov v oblasti životného prostredia do rozhodovania
orgánov verejnej moci vyžaduje, aby orgány verejnej moci mali presné, ucelené a čo najaktuálnejšie
informácie o životnom prostredí. Verejnosť môže byť hlavným zdrojom týchto informácií. Našťastie,

verejnosť má často záujem zúčastniť sa týchto procesov a diskutovať o možnostiach v rozhodovaní,
či už z vlastného záujmu, alebo preto, že si praje chrániť životné prostredie. Toto si však vyžaduje
otvorený, pravidelný a transparentný proces, ku ktorému má verejnosť dôveru. Zabezpečením takéhoto
rámca, v ktorom môže verejnosť uplatňovať svoje právo na informácie, združovanie sa a účasť,
obe strany napĺňajú svoje ciele súčasne - zlepšuje sa schopnosť inštitúcií vykonávať svoje úlohy a

zabezpečovať nevyhnutné podmienky na to, aby verejnosť mohla využívať svoje práva a plniť svoje
povinnosti. ... Aj keď niekedy môže byť náročné dosiahnuť výsledok, ktorý sa bude javiť najlepším
možným, existuje nespočetné množstvo prípadov alebo skrytých faktorov, ktoré vyjdú najavo len vďaka
zapojeniu verejnosti do procesu a zabráni sa tým pochybeniam, ktoré by vyšli draho.“. (bod 38); (ii)
„S týmito závermi korešponduje odborná spisba, ktorá zdôrazňuje špecifiká účasti verejnosti, avšak

pripúšťa aj možnosti zneužitia široko koncipovaných možností vstupu verejnosti do rozhodovacích
procesov cit: „Za první specifikum lze dle našeho názoru považovat smysl a účel účasti veřejnosti,
respektive environmentálních organizací v procesech práva životního prostředí, kterou lze ilustrovat ve
srovnání s jinými výše naznačenými případy aplikace zásady zákazu zneužití práva. V případě zneužití
práva v rámci práva daňového daňový subjekt zpravidla usiluje o získání určité daňové výhody, jak

již bylo uvedeno. Jinak řečeno, daňový subjekt přirozeně sleduje svůj soukromý ekonomický zájem,
vůči kterému stojí v opozici veřejný zájem státu na právně korektním výběru daní. Obdobná a snad
ještě zřetelnější je situace v případě zneužití procesních práv v případě přestupkového řízení, kdy vůči
sobě opět stojí soukromý zájem na neuložení trestu a na druhé straně veřejný zájem na potrestání
pachatele přestupku. Subjektem, který zneužívá svých práv, je v těchto případech tedy zjednodušeně

řečeno uplatňován určitý a zpravidla poměrně zjevný soukromý zájem stojící v opozici k určitému zájmu
veřejnému. V případě účasti veřejnosti v procesech práva životního prostředí to však zcela neplatí.
Určitá část této veřejnosti jako tzv. dotčená veřejnost sice v příslušných rozhodovacích procesech
hájí svůj soukromý zájem zpravidla související s jejími vlastnickými právy k nemovitostem. Úloha
environmentálních organizací je však odlišná, respektive sama je pojena s ochranou veřejného zájmu.

Například v již citovaném rozsudku Nejvyššího správního soudu je konstatováno, že smyslem a účelem
účasti environmentálních občanských sdružení (spolků) je, „aby kvalifikovaně, tj. odbornými argumenty
z oblasti ochrany životního prostředí, urbanismu apod., hájila dotčené (veřejné) zájmy ochrany přírody
a krajiny v konkurenci jiných veřejných zájmů a zájmů soukromých.“ V tomto rozsudku Nejvyšší správnísoud o environmentálních občanských sdruženích, respektive spolcích, současně hovoří jakožto o
„advokátech“ veřejného zájmu na ochraně životního prostředí. Jinak řečeno, veřejný zájem na ochraně
životního prostředí nereprezentují pouze příslušné orgány státní správy z titulu své působnosti, ale

také veřejnost, zejména právě environmentální organizace. Uvedené pochopitelně souvisí také s širším
kontextem účasti veřejnosti jako projevu participace veřejnosti na rozhodování o věcech týkajících se
životního prostředí či ještě obecněji občanské společnosti.“. (bod 39).
30. Vo svetle záverov vyššie uvedenej „prejudikatúry“, aplikujúc pritom citované právne predpisy,
posudzovalnajvyššísprávnysúdajkasačnúsťažnosťžalobcuavjejrozsahuajpriebehsprávneho,resp.

súdneho konania a rozhodnutia správnych orgánov a následne napadnuté uznesenie krajského súdu.
Po oboznámení sa s obsahom správnej žaloby žalobcu dospel kasačný súd k záveru, že táto má skôr
povahu všeobecného, resp. univerzálneho dokumentu, vo svojej podstate „použiteľného“ pre potreby
neurčitého okruhu konaní s obdobným predmetom. Napriek rozsahu dvadsiatich strán pozostáva
správna žaloba prevažne z citácií právnych predpisov, judikatúry, odbornej spisby, všeobecných
konštatovaní a opisu princípov. Bezprostrednú (rozumej nie univerzálnu) proximitu s prejednávanou

vecou kasačný súd identifikoval v podstate len (i) v bode 2 – označenie preskúmavaných rozhodnutí;
(ii) bode 6 – petit a (iii) v bodoch 55 a 56 na str. 12 žaloby (pričom však výhrady tam uvedené mali
opäť celkom všeobecný charakter). Hoci mal žalobca možnosť v kasačnej sťažnosti vyvrátiť záver
krajského súdu (ako aj závery žalovaného obsiahnuté v jeho vyjadrení adresovanom krajskému súdu)
o tom, že jeho podanie (správna žaloba) má šikanózny charakter práve pre jej všeobecnosť a „nesúvis“

s prejednávanou vecou, túto svoju príležitosť nevyužil, zotrvajúc na svojom dovtedajšom prístupe.
Inými slovami, žalobca kasačnú sťažnosť koncipoval a formuloval v podstate obdobne ako správnu
žalobu, všeobecne a univerzálne, na štrnástich stranách opäť citujúc právne predpisy, odkazujúc sa na
judikatúru, odbornú spisbu, uvádzajúc všeobecné konštatovania. Tento záver (o „univerzálnej“ povahe
podania žalobcu) dokumentuje napríklad aj „omyl“ žalobcu, keď tento v bode 2 sub. 3 kasačnej sťažnosti

uvádza, že „ ... rozhodnutie žalovaného, ako aj rozhodnutie orgánu prvého stupňa je správnym aktom
vydanýmorgánomverejnejsprávyvkonanípodľazákonač.39/2013Z.z....“,čojekonštatovaniecelkom
zrejme neaplikovateľné na prejednávanú vec.“

31. Pre úplnosť správny súd poukazuje aj na právne vety uznesenia Najvyššieho správneho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. 6 Svk/14/2021 zo dňa 23.02.2022, publikovaného v Zbierke stanovísk
a rozhodnutí Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky 2/2022 (14/2022 ZNSS): I. Výnimku zo
všeobecnej aplikácie článku 46 Ústavy predstavuje aj výnimočné neposkytnutie ochrany právam alebo
právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby zo strany súdu, za predpokladu, že
nimi podaný návrh sleduje zjavné zneužitie práva (§ 5 ods. 12 Správneho súdneho poriadku). Jedná sa

o všeobecné východisko (princíp), bližšie vyjadrené ustanovením § 28 Správneho súdneho poriadku,
v zmysle ktorého neposkytnutie ochrany právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a
právnickej osoby zo strany súdu bude spočívať v odmietnutí správnej žaloby z dôvodu, že táto má buď
zjavne šikanózny charakter, alebo sa ňou sleduje zneužitie práva, alebo jeho bezúspešné uplatňovanie.

II. Odmietnutie správnej žaloby postupom podľa § 28 Správneho súdneho poriadku predstavuje kvázi
sankčný nástroj "trestajúci" zneužívanie práva zo strany účastníka konania, a preto je nevyhnutné k
aplikácii tohto inštitútu pristupovať výnimočne, zvlášť opatrne a reštriktívnym spôsobom. Zároveň platí
pravidlo "v pochybnostiach v prospech", teda pokiaľ má konajúci súd pochybnosť o šikanóznom konaní
konkrétneho účastníka konania (napríklad ak niektoré jeho námietky môžu vyznievať šikanózne a iné

zase dosahujú intenzitu "obyčajnej" nedôvodnosti), správnu žalobu meritórne prejedná, čím dôjde k
materiálnemu naplneniu článku 46 Ústavy a vyhne sa porušeniu princípu zákazu denegatio iustitiae
(odmietnutiu spravodlivosti).

32. Správny súd uvádza, že zákaz zneužitia práva je právnym princípom, ktorého úlohou je

zamedziť neželanému účinku, ak sa subjekt správa v súlade s právnymi normami, ale výkon práva
nesleduje účel zákonom stanovený. Právny princíp zákazu zneužitia práva vyjadrený v ustanovení §
28 SSP, vychádzajúci zo základných princípov konania upravených v § 5 SSP, konkrétne v odseku 12
predmetného ustanovenia, predstavuje ochranu účastníkov konania pred zjavnou šikanou zo strany
žalobcu, ktorý si uplatňuje svoje právo na prístup k správnemu súdu, avšak jeho cieľom nie je ochrana

porušeného verejného záujmu v oblasti životného prostredia. Pri práve zainteresovanej verejnosti na
podanie správnej žaloby je potrebné rozlišovať reálny záujem subjektu, ktorému osobitný predpis
priznáva postavenie zainteresovanej verejnosti, spočívajúci vo formulácií konkrétnych pripomienok voči
oznámenému zámeru, ktoré napomôžu navrhovateľovi podľa zákona o posudzovaní i príslušnémuorgánu pochopiť očakávania a námietky zainteresovanej verejnosti a dotknutých orgánov, identifikovať
potenciálne kontroverzné otázky týkajúce sa konkrétnej navrhovanej činnosti a taktiež umožní získať
doplňujúce relevantné informácie týkajúce sa navrhovanej činnosti, od formalizovaného právneho

záujmu, ktorý sa prejavuje tým, že takýto subjekt uplatní všeobecne koncipované pripomienky k
navrhovanej zmene činnosti bez toho, aby sa tieto pripomienky vzťahovali ku konkrétnej činnosti a aby
z nich bolo zrejmé, že tieto pripomienky súvisia s konkrétnou činnosťou a pri ich vyhotovovaní bolo
prihliadnuté na špecifiká daného prípadu.

33. Správny súd nepopiera právo zainteresovanej verejnosti na relevantné informácie o životnom
prostredí a s tým súvisiace práva žalobcu ako účastníka administratívneho konania, resp. práva na
podanie správnej žaloby vo veciach ochrany životného prostredia, avšak je nevyhnutné konštatovať,
že právo verejnosti na zabezpečovaní ochrany životného prostredia nemožno chápať v tom zmysle,
že verejnosť môže podávať do každého konania týkajúceho sa životného prostredia takmer identické
podania obsahujúce všeobecné pripomienky, bez toho, aby tieto súviseli s konkrétnou navrhovanou

činnosťou.

34. Z úradnej činnosti správneho súdu je mu známe, že na základe približne 180 žalôb žalobcu sa
vedú pred tunajším súdom správne súdne konania. Správny súd posudzujúc každú vec individuálne,
prišiel k záveru, že žalobca nevystupuje v tomto súdnom konaní za účelom vyvinutia snahy o meritórne

vyriešenie veci, ale žalobu podal pre samotné vedenie sporu, čo znamená, že vedie spor pre spor.
Žalobca v podanej žalobe vágne a neurčito, bez súvisu s konkrétnou vecou, poukazuje na právne
predpisy a rozsudky, používa floskuly, a opakuje doslovné znenie námietok z rozkladu. Je nutné
konštatovať, že žaloba, tak ako bola podaná, bola správnym súdom vyhodnotená ako tzv. „mustra“
či šablóna, ktorú je možné, vzhľadom na jej abstraktnosť a všeobecnosť ako aj nenaviazanosť na

identifikovateľný predmet konkrétneho konania podľa zákona o posudzovaní, použiť na napadnutie
rozhodnutia v podstate akéhokoľvek typu konania, bez ohľadu na to, čo by bolo jeho predmetom. Podľa
názoru správneho súdu má žaloba skôr povahu univerzálneho dokumentu s možným použitím pre
neurčitý okruh konaní podľa zákona o posudzovaní. Podstatné je uviesť, že zo správnej žaloby nie je
zrejmé ani to, v čom konkrétne má navrhovaná činnosť odporovať predpisom na ochranu životného

prostredia.

35. Na základe vyššie uvedeného správny súd dospel k záveru, že zo strany žalobcu došlo k zneužitiu
práva jeho šikanóznym výkonom. Žalobca prostredníctvom podanej správnej žaloby zneužil svoje právo
na prístup k správnemu súdu, keď ako už bolo vyššie uvedené, inicioval súdne konanie, len aby bolo,

bez reálneho záujmu na meritórnom rozhodnutí. Je evidentné, že žaloba podľa obsahu smeruje proti
rozhodnutiu vydanému v zisťovacom konaní, avšak predmetom správneho súdneho prieskumu nie je
rozhodnutie vydané v zisťovacom konaní.

36. S poukazom na uvedené vyhodnotenie charakteru žaloby žalobcu podľa názoru správneho súdu

žalobca zneužil svoje právo podať správnu žalobu a svoje právo vykonal šikanóznym spôsobom. Preto
správny súd žalobu podľa § 28 SSP v spojení s § 98 ods. 1 písm. h) SSP odmietol.

37. Nad rámec vyššie uvedeného správny súd dodáva, že na základe tohto rozhodnutia správneho
súdu nemožno paušálne pristupovať ku každej žalobcom podanej žalobe, pretože nie je vylúčené, že iná

žaloba žalobcu nebude mať povahu univerzálneho dokumentu a bude predstavovať výkon práv žalobcu,
ktorý nebude možné vyhodnotiť ako zneužitie práva.

38. O náhrade trov konania správny súd rozhodol podľa § 170 písm. a) SSP tak, že žiaden z účastníkov
nemá právo na ich náhradu, keďže žaloba bola odmietnutá. Z hľadiska aplikácie

§ 171 ods. 1 SSP je treba uviesť, že aj keď zavinenie za odmietnutie žaloby nesie žalobca, žalovanému
v konaní trovy nevznikli a ich náhradu nemožno od žalobcu spravodlivo požadovať (§ 168 SSP). O
trovách konania ďalšieho účastníka súd rozhodol podľa § 169 SSP tak, že ďalším účastníkom nárok
na náhradu trov nepriznal, pretože im správny súd neuložil žiadnu povinnosť (uznesenie Najvyššieho
správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Svk/1/2025 zo dňa 26.02.2025).

39. Toto rozhodnutie senát Správneho súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 v
spojení s § 147 ods. 2 SSP).Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu môže oprávnený subjekt (§442 SSP) podať kasačnú sťažnosť v lehote jedného
mesiaca od jeho doručenia na Správny súd v Bratislave. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť.

V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého
rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich
skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva
(sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len
do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

V kasačnej sťažnosti nemožno uplatňovať nové skutočnosti a dôkazy okrem skutočností a dôkazov na
preukázanie prípustnosti a včasnosti podanej kasačnej sťažnosti.

Kasačná sťažnosť nie je prípustná, ak sa opiera o iné dôvody, ako sú uvedené v § 440 SSP, ak sa opiera

o dôvody, ktoré sťažovateľ neuplatnil v konaní pred správnym súdom, v ktorom bolo vydané napadnuté
rozhodnutie, hoci tak urobiť mohol, alebo ak smeruje len proti dôvodom rozhodnutia správneho súdu.
Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred
správnym súdom.

V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ zastúpený advokátom.
Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané
advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak a) má sťažovateľ
aleboopomenutýsťažovateľ,jehozamestnanecalebočlen,ktorýzanehonakasačnomsúdekonáalebo
ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; b) ide o konania o správnej žalobe

podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.